Sv. Augustín
Vyznania

Obsah

Niekoľko pohľadov na sv. Augustína

V úvode k prvému vydaniu Augustínových Vyznaní v slovenčine r. 1942 prof. dr. Jozef Špirko napísal, že je to „azda najkrajšie dielo svetovej literatúry“. Išlo o zveličujúce tvrdenie teológa a cirkevného historika? S mimoriadne vysokým oceňovaním tohto diela sa stretávame u odborníkov stále, od stredoveku až po dnešok.

Vyznania sv. Augustína vznikli koncom 4. storočia, odvtedy - už vyše pol druha tisícročia - sa čítajú, študujú, prekladajú ako geniálne dielo náboženské, filozofické, literárne.

V 14. storočí veľký humanista a básnik Francesco Petrarca písal o Vyznaniach svojmu bratovi: „Táto kniha Ťa roznieti a Tvoju dušu rozplamení, pri čítaní budú Ti po lícach tiecť slzy, budeš čítať s plačom a plakať od radosti.“ Také sú účinky Vyznaní aj na dnešného čitateľa: dojímajú a strhujú ho, ale aj povznášajú a uchvacujú. Nachádzajú sa v nich stránky „ľudské“ i „božské“, ako ich označil Giovanni Papini, keďže ich napísal nielen veľký hriešnik a kajúcnik, lež ešte väčší mystik a svätec. Nájdu sa tu i kapitoly, nad prenikavosťou ktorých žasnú až vedci 20. storočia. Sv. Augustín napísal stovky diel, avšak všetci jeho znalci aj obdivovatelia kladú do stredu Augustínovej tvorby práve Vyznania. Prečo, ak je to skôr životopisné dielo než odborná rozprava?

Český historik dejín filozofie Josef Kratochvil uvádza: „Augustínových spisov je obrovské množstvo. Najvýznamnejší z nich sú Vyznania, najúprimnejšia a najkrajšia autobiografia, aká kedy bola napísaná. Zmietanie veľkej duše v pazúroch hriechu, hľadanie Boha pohanským mysliteľom, jeho obrátenie a konečné spočinutie v Bohu je tu opísané s takou dramatickou živosťou, že márne by sme hľadali čosi podobné vo svetovej literatúre.“ Čiže je to autobiografia obdivuhodného kresťanského konvertitu. Podobne uvádza český historik latinskej literatúry Ferdinand Stiebitz: „V tomto spise sa zhovára vášnivý hľadač pravdy s Bohom, vyznáva sa mu z poblúdení a hriechov svojej búrlivej mladosti a oslavuje svetlo večnej pravdy, ktoré mu zjavil Boh v kresťanskej viere. Je to dielo, ktorému nenájdeme nič rovnocenného v rímskej literatúre, vnútorne pravdivé, ľudské a úchvatné... Augustín bol jediný antický filozof kresťanstva, ba jediný latinský mysliteľ, ktorý si zaslúžil označenie filozof. Nabral do seba krásu i múdrosť pohanského sveta a pretvoril ju v kresťanskom duchu... Ako slovesný umelec je Augustín pozoruhodný zjav. Prekvapuje psychologickou hĺbkou a zvnútornením ducha...“ Čiže Vyznania sú aj dielom obdivuhodného mysliteľského vyznávača kresťanských právd.

Pritom pozoruhodné na ňom je, že bol nielen pohan, ale aj Afričan (narodil sa r. 354 v Tagaste v Numídii, umrel r. 430 v Hippo Regius, na území dnešného Tuniska). Pohan i Afričan, ktorý svojou konverziou a hľadačstvom prešiel takou bytostnou premenou, že sa stal žiarivým predstaviteľom európskej kresťanskej kultúry, podstatným formovateľom európskeho kresťanského ducha, ďalekosiahlym určovateľom kresťanských nábožensko-mysliteľských tradícií. (Na základe viacročného bezprostredného pobytu v príslušných afrických oblastiach napísal francúzsky konvertita Louis Bertrand svoju výbornú monografiu Svätý Augustín; v slovenskom preklade vyšla v r. 1943.)

Aký typ konvertitu a hľadača pravdy sv. Augustín zosobňoval, to mimoriadne dobre pochopil jeho moderný nasledovateľ Giovanni Papini (1881-1956), preslávený autor Života Krista. Prečo práve on, jeho monografista, ktorý napísal aj monografie o Dantem (1933) či Michelangelovi (1949)? Lebo písal o ňom nielen ako spisovateľ o spisovateľovi, kresťan o kresťanovi, ale i ako konvertita o konvertitovi (v češtine vyšiel Papiniho Svätý Augustín ešte v r. 1947).

V knihe Hotový človek (1912), kde Papini opísal svoju konverziu, sa sotva zmienil, že čítal sv. Augustína - popri sv. Františkovi z Assisi, sv. Ignácovi z Loyoly a sv. Františkovi Saleskom. V závere sa obracia na čitateľov: „...pre vás som napísal túto dramatickú históriu môjho ducha. Tu som: otvoril a rozpáral som svoje vnútro, obnažil som svoje vnútornosti a nervy ako na mnohých anatomických obrazoch... V tejto knihe nie je môj životopis, ale je v nej presný postup mojich vnútorných príbehov. Celý ostatok môjho diela tu nachádza svoje vysvetlenie a svoj kľúč. Nie je to umelecké dielo; je to spoveď sebe samému a iným... Dávam svojho ducha do vašich rúk, predkladám vám dokumenty a obrany. Na základe toho a tým chcem byť súdený...“ Je v tom úplne augustínovská inšpirácia, augustínovský vzor, augustínovské nasledovanie - text by vhodne zapadol aj do Vyznaní, natoľko vyjadruje zámery aj motívy geniálneho autora.

No v r. 1930, pri príležitosti 1500. výročia smrti sv. Augustína, Papini vydal o ňom obsiahlu monografiu, kde hneď v úvode sa vyznal zo svojho osobného vzťahu k veľkému svätcovi: „Pravdu povediac, sv. Augustína som poznal v skorej mladosti: univerzálny čitateľ nemohol nechať bez povšimnutia slávne Vyznania. Rozumie sa, že ľudské časti som viac vychutnával než božské, avšak to romantické pitvanie vlastnej duše a tá pálčivá i úzkostlivá úprimnosť si ma podmanili. Môžem povedať, že skôr než som sa vrátil ku Kristovi, bol sv. Augustín s Pascalom jediným spisovateľom, ktorého som čítal nielen s intelektuálnym obdivom. A keď som sa lopotil, aby som vyšiel z pivnice pýchy a mohol dýchať božský vzduch absolútna, sv. Augustín mi veľmi pomáhal. Zdalo sa mi, že medzi mnou a ním je akási podobnosť: aj on bol literát a milovník slov, zároveň nepokojný hľadač filozofie a pravdy... Ak som ho prv obdivoval ako spisovateľa, dnes ho milujem ako syn miluje otca, mám ho v úcte ako kresťan má v úcte svätca...“

Je teda dosť dôvodov prijať Papiniho za akéhosi sprievodcu po krajine Augustínovho života i tvorby. Nielenže ho vynikajúco pozná v celosti, aj mu - práve ako konvertita konvertitovi - prenikavo porozumel. Predovšetkým cez Vyznania, ktoré ho podobne dojali a uchvátili ako pred poltisícročím básnika Petrarcu. Až potom cez Boží štát, Augustínovo najobsiahlejšie dielo.

Papini veľmi presne charakterizoval žánrové osobitosti Vyznaní, ako mnohotvárny literárny útvar, čím objasnil aj ich mnohonásobný účinok na čitateľa: „Nikto nemôže povedať, akého druhu je to kniha. Nie je to životopis, pretože v ňom chýba priveľa vecí: miestami je to citový výlev, miestami modlitba; hneď je to vysvetľujúci profesor, hneď filozof, ktorý premýšľa za našej prítomnosti, hneď teológ, ktorý poučuje, hneď básnik, ktorý sa dostáva ku katarzii bolesti krásou evokácií; hneď mystik, ktorý sa namáha vysloviť nevysloviteľné...“ Sám Augustín koncom života vo svojich Spätných úvahách (Retractationes) odhalil svoj niekdajší úmysel: „Trinásť kníh mojich Vyznaní chváli v mojich dobrých aj v mojich zlých skutkoch spravodlivého a dobrotivého Boha; povznášajú k nemu intelekt a srdce človeka.“ V tom je aj najpodstatnejší účinok Vyznaní na vnímavého čitateľa: sugestívnym spôsobom povznášajú ľudské srdce a ľudský intelekt k Bohu ako k absolútnemu centru všetkého bytia - preto sú aj dôsledne teocentrické. Vo Vyznaniach nezavážia teda jedine autobiografické kapitoly, čo ako dramatické; rovnako pokorné hĺbky preúprimnej kajúcnosti, plamennosť viery, vzývania, vďakyvzdávania, oslňujúce reflexie teologické i filozofické, lyrické rozlety obraznosti aj štýlu (básnický lyrizmus sa pokúšal v ňom objasniť náš literárny kritik Ján E. Bor štúdiou Podoba básnika v svätcovi v knihe Návrat k minulosti, 1933). A napokon, aká autobiografia, ak je tu zachytený Augustínov život ani nie do polovice, asi do tridsiateho tretieho roku - veď umrel až ako sedemdesiatsedemročný.

Papini poukázal aj na dialogický ráz Vyznaní. Vraj tu vidíme stále akoby len sv. Augustína a Boha: „Augustína dolu na zemi, ako hovorí k Bohu; Boha na nebesiach, zdanlivo nemého účastníka, ktorý však prehovoril lúčmi milosti... Vo Vyznaniach si Augustín zoblieka, ba povedal by som: strháva zo seba rôzny šat, ktorý denne musí nosiť, aby konečne bol sám so sebou a s Bohom. A hoci sa tu a tam, najmä na konci, stáva z neho exegéta, alebo filozof, alebo teológ, táto kniha je jeho vnútorným zrkadlom, jeho skúškou, že sa vyzná v perspektíve absolútna. Pre neho neznamenal ,kresťan‘ nejaký prívlastok k slovu ,človek‘, ale nevyhnutné vysvetlenie a doplnenie človeka: jedinú vec... Pre neho človek bez Boha nemôže v skutočnosti žiť, byť sám sebou, a má preto povinnosť, ak chce naozaj existovať, byť v jeho prítomnosti, v jeho spoločnosti, povedzme priamo, v jeho intimite...“ Vo Vyznaniach je ustavičný prechod od autorského dialógu s čitateľom k dialógu s Bohom, prípadne so sebou samým; s Bohom vždy ide o dialóg adoračný, obdivný, ďakovný, prosebný - nikdy nie, ani v najtemnejších krízach, polemický (ako v prípade starozákonného Jóba či moderného Jóba Lippertovho).

Papini vie presvedčivo zdôvodniť, prečo je nám sv. Augustín bližší ako autor Vyznaní než ako autor monumentálneho Božieho štátu: „V stredoveku Boží štát mal azda väčšiu popularitu než Vyznania, pretože tí nájomníci temnôt milovali katedrály z kameňa aj z myšlienok; dnes naproti tomu vedú Vyznania. Stali sme sa sliedičmi, často nespôsobnými a bezohľadnými, po živote blížnych a viac než filozofia dejín nám chutí pitva duší - sme menej metafyzikmi a viac psychológmi. Augustín bol bohatší než my; je posledný z veľkých antických metafyzikov a je prvý z moderných psychológov.“ Pritom Papini vie, že mnohí „moderní ľudia“ si so sv. Augustínom nerozumejú, pretože v sebaobnažujúcich Vyznaniach hľadajú len „rozpoltenú dušu“ a odrazu, najmä po deviatej knihe, cítia, „ako sú unášaní do výšin modlitby“: „Slovo ,vyznania‘, toľkými ľuďmi používané, nemá ten istý zmysel pre neho ako pre nás. Augustín nechcel písať pamäti, vlastný životopis, ako mnoho iných po ňom, ním inšpirovaných. ,Confessio‘ znamená pre Augustína doznanie vlastného hriechu, no predovšetkým chválu milosrdenstva, milosti, múdrosti Božej. Prijíma biblický zmysel slova ,confiteri‘: vyznávam tvoju slávu, som svedkom tvojej veľkosti... Vyznania sú oveľa viac povznesením k Bohu než autobiografiou, nepretržitým prejavovaním lásky k Bohu. Rozpráva sa o jeho minulom živote iba prostredníctvom nevyhnutných skutkov, pretože zostavuje dokument o moci Božej milosti, apologetické svedectvo o tom, čo bol schopný Boh urobiť na osvietenie slepého, na očistenie pošpineného. Sú to, pravda, dva druhy vyznania: vyznania chvály a vyznania obžaloby, ale toto druhé, násilne osobné, je časťou prvého ako dôkaz, je korunným svedectvom o prvom...“

Čo urobilo z Vyznaní v istom zmysle priam senzačné čítanie, je práve to autorovo sebaobžalobné priznanie vlastnej, neprikrášľovanej hriešnosti; priam bezohľadné, sebaponižujúce priznanie, že bol veľmi zmyselný (toľkú preúprimnosť nenájdeme u nijakého spisovateľa, čo sa ním inšpiroval - z Francúzov napr. Jean Jacques Rousseau alebo André Gide). Natoľko bol posadnutý zmyselnou náruživosťou, že tu dlhé roky nič nezvládla ani Augustínova svätá matka Monika (o čo šťastnejšia bude oveľa neskôr iná svätá matka svätého syna - mať Jána Bosca, ktorý od detstva žil celkom čistým životom!). Ani Papini to o ňom nezakrýva; naopak: obnažuje svojho „hrdinu“ až na pokožku: „Augustín od šestnástich do dvaatridsiatich rokov žíznil po rozkoši, bol zmyselník.“ Dalo by sa povedať: keď už bolo kresťanské jeho srdce a kresťanský bol i jeho rozum, stále nie je schopný stať sa kresťanom aj telom. To bolo pre neho najťažšie, ako pokorne a nezastieravo priznáva: vzdať sa dlhoročnej konkubíny, s ktorou mal dokonca syna. Až keď pretrhol túto mocnú reťaz, oslobodila sa jeho duša z väzenia náruživosti - a prišlo k zavŕšeniu Augustínovej konverzie; to bolo jeho najpevnejšie puto s pohanstvom, s pohanskou telesnosťou a pohanskou pozemskosťou. Papini pri prerozprávaní niektorých kompromitujúcich situácií neraz plastickým detailom dopovie, čo sv. Augustín len naznačil, keď ho schytil „orkán puberty“ a rozvíchroval všemožne jeho náruživosti. Inokedy zasvätenou informáciou odhalí hĺbkovú motiváciu Augustínovho rozhodnutia - napr. pri čítaní životopisu sv. Antona. Vo Vyznaniach sa hovorí len o vnútorných pocitoch dychtivého čitateľa, nie o tematickom obsahu čítaného. Papini upozorní, že tam sa dozvedel, že i tento veľký svätec púšte desiatky rokov musel bojovať „proti zvodom zmyselnosti“, ale že víťazne všetky pokušenia, denné i nočné, premohol. To vyvolalo v Augustínovi definitívny zlom.

Najviac od samého začiatku trpela svätá matka Monika, vyplakala more sĺz a obetovala roky modlitieb za obrátenie syna. A keď sa tak konečne stalo, nie div, že mu v Ostii nad Tiberou, keď boli v dome sami, opretí o oblok s výhľadom do záhrady, a zhovárali sa o večnom živote, priznala: „Syn môj, čo sa mňa týka, mňa už nič neteší na tomto svete. Neviem, čo by som ešte robila a načo by som tu bola, keď sa mi už splnila moja životná nádej. Jedna vec bola, pre ktorú som ešte chcela žiť na tomto svete, a to bolo, aby som ťa mohla uvidieť kresťanom katolíkom.“ Stačilo jej, že svojimi slzami a modlitbami vykúpila syna z pekla náruživostí a zachránila ho pre večný život v Bohu. Ako sa jej odvďačil sv. Augustín vo Vyznaniach? Papini uvádza: „Kým o otcovi hovoril len akoby na pol úst a nikdy s citovým prízvukom, o Monike napísal dlhé stránky, ktoré patria k jeho najvrúcnejším a najvrelším: sú azda najkrajšie zo všetkého, čo kedy nejaký syn napísal o svojej vlastnej matke.“ Vďačný aj matke za svoju spásu, spomenul ju i vo svojich filozofických dielach (všetky výpovede o nej čitateľ nájde zhrnuté v knižke Sv. Augustín: Moja matka Monika, Trnava 1996).

Aj mnohoročná zbožná účasť sv. Moniky na synovom obrátení potvrdzuje, že konverzia sv. Augustína bola dlhým, zložitým procesom, nie náhlym, takrečeno bleskovým obratom ako v prípade sv. Pavla. Alebo slovami Papiniho povedané: „Konverzia Augustínova nie je vpádom svetla do slepej duše. Bola pozvoľná, postupná a vyplýva skôr z intelektuálnych dôvodov a objavov než z náhleho výbuchu.“ Musel najprv očistiť svoje srdce i svoju myseľ (napr. prekonať názorový racionalizmus, materializmus, dualizmus), aby sa v ňom naplno rozžiarilo vnútorné svetlo metafyzického spojenia s Bohom; čiže v jeho prípade išlo o udalosť skôr eticko-intelektuálnu než mystickú. Patril ku konvertitom, ktorí sa k viere v absolútno ťažko prebojovávali, úmorne prezápasili.

Čím sa však sv. Augustín trvalým spôsobom zapísal do dejín a kultúry ľudstva, to vykonal až v druhej, väčšej polovici svojho života; po udalostiach zachytených a opísaných vo Vyznaniach: ako jeden z najaktívnejších a najproduktívnejších duchov kresťanskej epochy ľudstva. Vykoná to v mnohých podobách: ako kňaz, biskup, apologéta, apoštol, spisovateľ atď. Aby sme mali predstavu o jeho formáte, treba ho poznať ako „duchovného pastiera, cirkevného reformátora, činovníka za zjednotenie rozdeleného kresťanstva, cirkevného politika, ale aj človeka hľadajúceho Boha, zakladateľa nového ideálu spoločenstva, ekleziológa a teológa histórie a v neposlednej miere hovorcu za zodpovednosť kresťanského laika za svet“ (to všetko sa môže čitateľ dozvedieť z knižky Gisberta Kranza: Svätý Augustín, život a účinkovanie - vydal LÚČ v r. 1996 - zameranej prevažne na druhú, aktivistickú polovicu Augustínových životných osudov).

Stotožnenie sa s kresťanstvom, s jeho rastom a rozvojom v 4. a 5. storočí, vyvolalo vo sv. Augustínovi - podľa Papiniho - nesmiernu duchovnú plodnosť. Napísal celkove asi dvestotridsať diel, ktorých najvyšším poslaním bolo: brániť Cirkev, polemizovať s kacírmi a povznášať ľudí „k blaženosti so Stvoriteľom“. Hoci biskupský úrad ho zavalí každodennými praktickými povinnosťami (napr. tisícky kilometrov musel prejsť na koni), je v tejto druhej časti života predovšetkým „mysliteľom, spisovateľom, mystikom“. Jeho diela vytvárajú navzájom „ohromnú encyklopédiu katolíckeho myslenia, ktorá bude živiť celý stredovek“, dosiaľ „sýti zbožnosťou i teológiou Cirkev a bude žiť v dušiach všetkých ľudí milujúcich Boha, dokiaľ budú na zemi kresťania“ - uzatvára Papini. Ako „kladivo na kacírov“ bojoval vytrvalo nielen proti dobovým úchylkám kresťanskej ortodoxie (manicheizmus, donatizmus, pelagianizmus), ale vypracoval argumenty proti herézam, ktoré sa v dejinách opakujú v rôznych formách až do našej prítomnosti.

Väčšinou diel reagoval na aktuálne udalosti a potreby doby - napr. na pád Ríma v r. 410, vyplieneného barbarmi, keď padol stáročný posvätný mýtus o nedotknuteľnosti a nedobytnosti tohto mesta, chráneného donedávna pohanskými bohmi. Vinu za túto dejinnú katastrofu („úžas bol väčší než hrôza, hanba väčšia než úžas“) zvaľovali na kresťanov, na Boha kresťanov. Sv. Augustín najprv polosúkromne, poloverejne odmietol toto falošné obvinenie („nešťastím Ríma sú vinní sami Rimania, nie Kristovo náboženstvo“), potom sa podujal osvetliť túto dejinno-ľudskú kataklizmu svojím najrozsiahlejším dielom Boží štát o večnom boji dobra so zlom, zla s dobrom. Podľa Papiniho je to „najdokumentárnejší a najbezohľadnejší obžalobný spis proti rímskej dravosti, krutosti a rímskym poverám“; zároveň „kniha-prales“, obsahujúca „apologetiku, teológiu, filozofiu dejín a morálku“. Čiže: dokument i pamflet, lež i syntetizujúca encyklopédia a filozoficko-teologická vízia. Étienne Gilson, najlepší znalec stredovekej filozofie, o Božom štáte povedal: „Po prvý raz sa v tomto diele ľudský rozum odvažuje na pokus o syntézu všeobecných dejín vďaka svetlu Zjavenia, ktoré mu odhaľuje počiatok i koniec univerza.“ Na to sa v tom čase mohol podujať naozaj len sv. Augustín ako historik a metafyzik v jednej osobe, s encyklopedickým vzdelaním a s darom tvorivej syntézy (prof. dr. Jozef Špirko v úvode k slovenskému vydaniu tohto diela r. 1948 správne upozornil, že v Božom štáte sa nemá hľadať nejaká „politická teória“, pretože je to morálno-teologická rozprava o ľudskom údele v dejinách).

Je zjavné, že sv. Augustín bol duch nielen veľkých, ale i mnohých rozmerov, mnohodimenzionálny: „univerzálny človek“ desať storočí pred renesanciou, epochou mnohorakých tvorivých géniov v oblasti umenia i vedy. Navyše, ako osobitne zdôrazňuje Papini, s „nadprirodzenou pečaťou svätosti“. A exemplárny príklad človeka, že „konverzia nie je zničením, ale premenením“ - v prípade sv. Augustína kvalitatívnym prepodstatnením. Obsiahol vrcholnú antickú múdrosť, ale stal sa i najväčším teológom, najväčším filozofom, najväčším spisovateľom svojej doby. Približne to isté povedal pred Papinim duchovedne orientovaný filozof Wilhelm Dilthey, keď označil sv. Augustína za „najhlbšieho mysliteľa novej epochy metafyziky, zároveň za najmohutnejší zjav medzi spisovateľmi celého staršieho veku“.

Historicky je zaradený do tzv. patristickej filozofie (za najväčšieho spomedzi cirkevných Otcov, ba za jednu z najväčších osobností svetových dejín ho označil Jozef Špirko vo svojich Cirkevných dejinách z r. 1943), no sv. Augustín túto prevažne teologickú filozofiu (s jej teodiceou, metafyzikou, etikou, apologetikou) všestranne prevyšoval. Vyrastal na latinskej, nie gréckej vzdelanosti (gréckych autorov čítaval len v latinských prekladoch, vrátane Aristotela i Platóna), miloval literatúru, hudbu, divadlo (píše o ňom aj vo Vyznaniach). Od mladosti ho zaujímal problém „krásna“, postupne chcel spracovať traktáty o „siedmich slobodných umeniach“ (zachovala sa len rozprava O hudbe), o tematike „krásna“ písal aj v dielach filozofických a teologických (nevynímajúc Vyznania); čiže aj v tejto oblasti smeroval k encyklopedickému obsiahnutiu umelecko-estetickej problematiky. Stredovek ho prijímal, no nemohol ho doceniť. Dokázali to až odborníci 20. storočia, keď ucelili jeho názory do systému - napríklad, že „ako estetik mal sklon k matematickému chápaniu krásy“ (Papini ho v tomto ohľade porovnal s filozofom a matematikom Leibnizom), pričom sa nevzdával hľadania a definovania „vnútornej krásy“ (umenie ako „prostriedok na mystické povznesenie“). Sv. Augustín patrí k zakladateľom západnej estetiky raného stredoveku a „stal sa na tisíc rokov autoritou kresťanskej estetiky“, hovorí Wladyslaw Tatarkiewicz v druhom zväzku svojich objemných Dejín estetiky (Bratislava 1988; tento poľský odborník veľmi prehľadným spôsobom podal ucelený obraz o všetkých aspektoch pozoruhodnej a prenikavej augustínovskej estetiky, oveľa výstižnejšie a jasnejšie než v Dejinách estetiky od K. E. Gilbertovej a H. Kuhna, vydaných v českom preklade r. 1965; v Prahe vyšla ešte v r. 1920 Esthetika sv. Augustína od Jaroslava Hrubana, v Brne r. 1933 L'Esthétique de St. Augustin et ses sources od Karla Svobodu). Slovom, tento univerzálny mysliteľ si zachoval trvalé miesto v dejinách svetovej estetiky, dosiaľ obstojí práve tak ako Platón alebo sv. Tomáš Akvinský.

Jedno z tajomstiev Augustínovho génia nachádzal Papini v tom, že spájal v sebe extrémy, ale neupadol do myšlienkovej či názorovej krajnosti, udržal ich v rovnováhe, integroval ich. Tak vysvetľuje i jeho veľkosť ako cirkevného učiteľa: „A práve pre tú bohatú všestrannosť Augustínovho ducha, v ktorom sú spojené najrozmanitejšie tendencie, mohol sa stať najkatolíckejším čiže najuniverzálnejším cirkevným učiteľom.“ Iné tajomstvo Augustínovej „veľkosti ako spisovateľa aj ako mysliteľa“ nachádza Papini v tom, že „prežíva to, o čom medituje, a že hlboko preciťuje to, čo hovorí. Boh pre neho nie je pojmom na poznanie, ale živou skutočnosťou pre blaženú potechu; pravda nie je niečo, čo sa jednoducho berie na vedomie, ale dobro, ktoré chce nadobudnúť, súčasť jeho každodennej potravy; kresťanstvo nie je zbierkou náuk, ale životom, ktorý treba bezo zvyšku prežívať“; teda nebol abstraktný intelektuál ani špekulatívny učenec. Napokon Papini videl veľkosť sv. Augustína nielen v tom, ako obsiahol, ale i ako presiahol veky - ako sa stal nadčasovo časový. Vzhľadom na Vyznania, zaplavené najvnútornejšími pocitmi a neustálym nepokojom autorovej duše, Papini sa odváži tvrdiť o sv. Augustínovi, že „je prvým romantikom západného sveta, prvým moderným človekom. Petrarca, ktorý si podľa názoru niektorých zasluhuje túto definíciu, je iba jeho žiakom a nasledovateľom“. So subjektivizáciou a zopsychologizovaním literárneho diela naozaj začal sv. Augustín ako autor Vyznaní (písaných v rokoch 397-398), nie až Petrarca svojím Spevníkom v 14. storočí. Pravda, nie iba spisovateľská brilantnosť a princíp subjektivizmu, spätý s prenikavým psychologizovaním a s oslňujúcou reflexívnosťou, robia z Vyznaní také jedinečné dielo, výnimočné obsahom i formou; takisto, že za nimi bola veľká mysliteľská osobnosť a encyklopedický vzdelanec - to všetko vnáša do nich mimoriadnu žiarivosť a plnosť.

Sv. Augustín nielen literárne, aj filozoficky a vedecky presahuje veky. Papini pri komentovaní Božieho štátu (písaného v rokoch 413-426) uvedie, že sa tam nachádza textová pasáž (11. kniha, 26. kapitola) o vzťahu myslenia a bytia, kde je istým spôsobom predformulovaná slávna téza z Descartovej Rozpravy o metóde (1637) „myslím, teda som“, ktorou položil základy kritického racionalizmu, východisko novovekej filozofie. „Futurálnych prvkov“ sú plné obzvlášť Vyznania; vyvolávajú pochopenie a ocenenie až po pol druha tisícročí u vedcov 20. storočia, napr. u psychológov, filozofov, kozmológov, semiológov: Augustínove úvahy o pamäti (10. kniha), o čase (11. kniha, bergsonovská idea času ako trvania, husserlovská fenomenológia času), o prahmote (12. kniha), o alegorickom myslení (13. kniha; mimochodom, v Augustínovom dialógu O učiteľovi - vydanom v slovenčine v r. 1996 - pojednávajúcom o jazyku a znakoch, sa potvrdzuje, že patrí k predchodcom modernej semiológie) atď. Ako seriózne treba pristupovať v 20. storočí k objavným poznatkom sv. Augustína, toho azda najpresvedčivejším dokladom je tvrdenie filozofa Edmunda Husserla v Prednáškach k fenomenológii vnútorného časového vedomia (1928): „Analýza časového vedomia je prastarou ťažkosťou deskriptívnej psychológie a teórie poznania. Prvý, kto velikánske ťažkosti, ktoré sú tu, hlboko pociťoval a kto sa nimi dohnal takmer do zúfalstva, bol Augustín. 13.-28. kapitolu 11. knihy Vyznaní musí dôkladne študovať ešte aj dnes každý, kto sa zapodieva problémom času. Lebo nová doba, taká hrdá na vedu, nedospela tak úžasne ďaleko a podstatne ďalej než tento veľký a naozajstne sa boriaci mysliteľ...“

S veľkým obdivom i pochopením prijal v šesťdesiatych rokoch český filozof Milan Machovec, marxista s teologickým vzdelaním, sv. Augustína ako epochálny zjav univerzálnej platnosti: „patrí k najpozoruhodnejším a najpodivnejším postavám dejín“, povedal o ňom. Vraj katolícka Cirkev dostala v ňom jedného zo svojich najväčších učiteľov a svätcov, no zároveň bol prijateľný pre „všetky opozičné, reformné a protestantské prúdy“ (Viklef, Hus, Luther, Kalvin, Jansen, Kierkegaard, Jaspers). Machovec napísal svoju monografiu Svatý Augustín (Praha 1967) síce ako ateista, ale nechal pred čitateľom - napriek dezinterpretáciám - zažiariť dejinnú silu augustínovského, ba kresťanského teizmu vôbec.

Výsostne aktuálne a nesmierne podnetné sú vo Vyznaniach i kapitoly, kde sa sv. Augustín boril s problémom, ktorému sa venuje celá tzv. antropologická filozofia 20. storočia - s problémom človeka, so záhadou ľudského bytia, s otázkou: Kto je to človek? Pri ustavičnej sebaanalýze sa sv. Augustín jednostaj dostáva k „tajomnosti“, k „záhadnosti“ človeka ako tvora tejto zeme a tohto kozmu, s jeho telesným i duchovným bytím. Raz zvolá: „Aký tajomný je človek, Pane, ktorému si aj vlasy spočítal, ktorému ani jeden vlas nevypadne bez tvojho vedomia; predsa skôr možno spočítať ľudské vlasy ako city a hnutia ľudského srdca.“ Inokedy priznáva: „V tvojich očiach stal som sa sám sebe hádankou.“ Alebo zasa konštatuje: „Ľudia sú už takí, že obdivujú končiare hôr, obrovské vlny mora, mohutné toky riek, šírku oceánu a cesty hviezd, ale na seba zabúdajú...“; čiže všetko poznajú, len nie seba, záhadu záhad. O tom napísal majstrovskú baladu už stredoveký básnik François Villon vo svojom Kodicile; vypočítava, čo všetko pozná, no na konci každej strofy pridáva smutný refrén: „len sám seba nepoznám“; odvekou témou poznania človeka sa zapodievajú všetci veľkí autori svetovej literatúry. No vo Vyznaniach je v tejto súvislosti veľmi dôležité iné Augustínove konštatovanie: „Pane Bože pravdy, či sa ti ľúbi azda ten, kto pozná všetky veci? Nešťastný človek, ktorý všetko pozná, len teba nepozná!“ Čiže človeka, „tajomstvo“ človeka, „záhadu“ človeka nemožno - podľa sv. Augustína - preniknúť, pochopiť, poznať bez Boha; bez vzťahu ľudského bytia k absolútnemu bytiu, stvoreného tvora k večnému Tvorcovi; teda v metafyzických reláciách a súradniciach, nestačia len biologické a sociologické.

Tým sú nadovšetko aktuálne Vyznania, so svojím priam symfonicky bohatým myšlienkovým obsahom, pre dezorientovaného človeka našej prítomnosti, rozčesnutého problémom teizmu a ateizmu či problémom sexuality a spirituality. Autor Vyznaní sa rovnako prihovára hriešnikom i kajúcnikom. Hriešnikom týmito slovami: „Komu to rozprávam? Nie tebe, Bože môj, ale pred tvojou tvárou to rozprávam svojmu pokoleniu, pokoleniu ľudskému, ale aj to len tým, ktorí budú čítať tieto moje riadky. A načo to robím? Nato, aby som ja, a ktokoľvek to bude čítať, aby sme videli, z koľkej priepasti treba volať k tebe.“ A kajúcnikom zasa takýmito slovami: „Toto je vlastný zmysel mojich Vyznaní, nie aký som bol, ale aký som, aby som to vyznal nielen pred tebou s utajenou radosťou a bázňou, s utajeným smútkom a nádejou, ale aby som to vyznal ušiam tvojich verných synov, účastníkov na mojej radosti a nesmrteľnosti, mojim spoluobčanom, mojim predošlým, súčasným a budúcim pútnikom na spoločnej ceste.“ Bolo to povedané koncom 4. storočia a znie to, ako keby to bolo napísané dnes; a zaiste aj pre nás.

Hneď na samom začiatku svojej nesmrteľnej knihy sa sv. Augustín priznáva Bohu, že „nepokojné je srdce naše, kým nespočinie v tebe“. V tom by mal byť aj konečný účinok čítania jeho Vyznaní. Avšak nie spočinúť v Bohu, aby človek potom už len pasívne, kvietisticky odpočíval. Naopak: aby podľa príkladu sv. Augustína naplno sa mravne a duchovne zaktivizoval; aby sa neprestajne a neúnavne usiloval meniť aj zdokonaľovať seba i svet; aby pracoval aj modlil sa za dosiahnutie absolútnej plnosti bytia.

Cestu týmto smerom už po stáročia ukazujú žiarivé a žeravé Vyznania sv. Augustína.

Július Pašteka

Sv. Augustín o svojich pamätiach

Kniha prvá

1.1. Chváli Boha, svoj cieľ

1.2. Vzýva Boha, aby prišiel k nemu

1.3. Boh je všade

1.4. Božie vlastnosti

1.5. Prosí Boha, aby svojou milosťou prišiel do jeho duše

Kto mi dá spočinúť v tebe? Kto mi dá, aby si prišiel do môjho srdca a opojil ho? Aby som zabudol na svoju zlobu a objal teba, jediné svoje dobro? Čím si mi? Zmiluj sa, aby som mohol hovoriť. Čím som ti, že kážeš, aby som ťa miloval, a keby som to neurobil, hneváš sa na mňa a hrozíš nesmiernymi útrapami? Či už to je nie malé trápenie, keď ťa nemilujem? Beda mi! Povedz mi, Pane Bože môj, pre svoje milosrdenstvo mi povedz, čím si mi? „Povedz mojej duši: »Ja som tvoja spása.«“ (Ž 35,3) Povedz tak, aby som počul. Hľa, uši môjho srdca sú pred tebou, Pane, otvor ich a „povedz mojej duši: Ja som tvoja spása“. Pobežím za tým hlasom a uchopím ťa. Neskrývaj svoju Tvár predo mnou. Nech zomriem, aby som večne žil a díval sa na tvoju Tvár.

Tesný je dom duše mojej, kadiaľ vojdeš doň? Rozšír ho, Pane. Rozpadáva sa, oprav ho. Viem a vyznávam, že je v ňom veľa, čo uráža tvoje oči. Ale kto ho očistí? Alebo ku komu okrem teba zavolám: „Očisť ma od chýb, ktoré si neuvedomujem. Dôveroval som, aj keď som povedal: »Som veľmi pokorený.« Povedal som si: »Vyznám Pánovi svoju neprávosť.« A ty si mi odpustil zlobu môjho hriechu.“ (Ž 19,13; 116,10; 32,5) Nechcem ísť s tebou pred súd, lebo ty si pravda; nechcem klamať sám seba, aby ma nezviedla moja lož. Nechcem ísť s tebou pred súd, lebo „ak si budeš, Pane, v pamäti uchovávať neprávosť, Pane, kto obstojí“ (Ž 130,3)?

1.6. Rozpráva o svojom detstve

Dovoľ mi hovoriť k tvojmu milosrdenstvu, hoci som zem a popol. Dovoľ mi hovoriť, lebo hovorím predsa k tvojmu milosrdenstvu, a nie k človekovi, posmeškárovi. A aj ty sa mi azda vysmeješ, ale obrátiac sa, zmiluješ sa nado mnou. Čo iného ti chcem povedať, Pane Bože môj, ak len nie to, že neviem, odkiaľ som prišiel sem, aby som tak povedal, do tohto smrteľného žitia, a či živého zomierania? Prijalo ma potešenie tvojho milosrdenstva, ako som to počul od svojich rodičov, z ktorých a v ktorých si ma utvoril v čase; nepamätám sa na to. Potom ma prijalo potešenie ľudského mlieka. Ale ani moja matka, ani moje dojky nenaplnili si prsia samy, lež ty, Pane, dával si mi skrze ne detskú potravu podľa svojho ustanovenia a bohatstvá podľa povahy vecí. Ty si mi dal pud, aby som nechcel viac, ako si ty dal, a mojim živiteľkám ochotu, aby mi dávali, čo si im ty dal. Lebo zdravý cit im diktoval, aby mi dali to, čo od teba dostali v hojnosti. Moje dobro bolo ich dobrom, ktoré však nepochádzalo od nich, ale skrze nich. Od teba totiž, Bože môj, je všetko dobro, od Boha môjho je všetka moja spása. To som spozoroval, pravda, len neskôr, keď si ma volal k sebe tými vecami, ktorými obdarúvaš človeka vnútorne i navonok. Lebo vtedy som nevedel nič iného, len sať materské mlieko a radovať sa z toho, čo mi lahodilo, alebo plakať, keď ma bolelo telo - nič viac som nevedel. Potom som sa začal aj usmievať, najprv v spánku, neskôr aj okrem spánku. Tak mi aspoň rozprávali o mne a uveril som, lebo to isté vidíme aj u iných detí. Sám sa nepamätám opäť ani na to. A hľa, pomaly som pocítil, kde som bol, a svoje túžby chcel som prejavovať tým, ktorí ich mali splniť; ale to som nemohol, lebo tie boli vo mne a tí zas mimo mňa a nijakým zmyslom nemohli vniknúť do mojej duše. Preto pohybom údov a hlasom dával som znaky, podobné svojim túžbam, znaky, aké som mohol, málokedy podobné vnútorne mienenej pravde. A keď mi nevyhoveli, buď preto, že mi nerozumeli, alebo aby mi nezaškodilo, hneval som sa na starších, že mi nechcú vyhovieť, a na slobodných, že mi neslúžia; preto som sa im pomstieval plačom. Videl som, že všetky deti, ktoré som poznal, sú také. A že som bol aj ja taký, naznačili mi to deti nevedomky lepšie než moji živitelia vedomky. Hľa, moje detstvo už dávno odumrelo, a ja žijem. Ty však, Pane, stále žiješ a v tebe nič neumiera; lebo si pred zorami vekov a pred všetkým, čo možno spomenúť, ty Boh a Pán všetkých vecí, ktoré si stvoril. V tebe je príčina všetkých nestálych vecí; v tebe zostávajú nemeniteľné počiatky všetkých vecí meniteľných, ba v tebe žijú aj večné dôvody všetkých nepochopiteľných a časných vecí. Povedz mi, svojmu prosebníkovi, Bože, povedz, Milosrdný, svojmu žobrákovi, či moje detstvo predchádzal ešte nejaký iný môj život, a či len ten, ktorý som strávil v živote svojej matky? Lebo aj o tom mi narozprávali dosť, ba videl som i sám samodruhé ženy.

Čo bolo teda pred týmto mojím životom, Bože môj, moja Sladkosť? Bol som niekde, jestvoval som už? Nemám nikoho, kto by mi o tom mohol povedať; nemohli mi o tom povedať ani môj otec, ani moja matka, ani skúsenosť iných, ani moja vlastná pamäť. Či ma vysmeješ, že sa to pýtam, a kážeš, aby som ťa chválil a vyznával sa ti len z toho, čo viem? Vyznávam ti, Pán neba i zeme, chválorečím ti za svoje počatie a svoje detstvo, na ktoré sa nepamätám. I za to, že si človekovi dal možnosť, aby sa o sebe dozvedel od iných, aby pre svedectvo žien, ktoré ho varovali, veril mnoho o sebe. Lebo aj vtedy som už bol a žil. Na konci svojho detstva hľadal som znaky, ktorými by som svoje city zjavil iným. Odkiaľ môže pochádzať taký živý tvor, ak len nie od teba, Pane? Či je niekto takým umelcom, aby utvoril sám seba?

Alebo či len jedna žilka, ktorou prúdi do nás bytie a žitie, môže pochádzať odinakiaľ, ak len nie od teba, Pane, ktorý si nás stvoril, v ktorom niet rozdielu medzi bytím a žitím, lebo najvyššie Bytie a najvyšší život je v tebe to isté? Si Najvyšší a nemeníš sa; dnešný deň v tebe nezapadá, a predsa zapadá, lebo v tebe si všetko. A keby všetko nebolo v tebe, nemohlo by plynúť. Pretože tvoje roky sa nekrátia, tvoje roky sú ako dnešný deň. Koľko len našich dní a dní našich otcov prešlo už cez tvoj dnešný deň, od ktorého dostali svoju povahu a trvanie! „Ale ty zostávaš vždy ten istý“ (Ž 102,28) a všetky zajtrajšie a ďalšie a všetko včerajšie a dávnejšie urobíš dnes, urobil si dnes. Čo ma do toho, že tomu niekto nerozumie? Nech sa raduje aj ten, kto hovorí: „Čo je to?“ Nech sa raduje a nech mu je milšie, že ťa nehľadal, a našiel ťa, ako keby ťa bol hľadal, a nenašiel ťa.

1.7. Aj detstvo je hriešne

1.8. Ako sa naučil hovoriť

Dospel som z detstva do chlapčenstva ja, a či skôr chlapčenstvo prišlo ku mne a zaujalo miesto detstva? Detstvo však neodišlo, lebo kam by odišlo? A predsa ho už nebolo. Nebol som viac nemluvňaťom, ale chlapcom, ktorý vie rozprávať. Pamätám sa na to, ale ako som sa naučil vravieť, to som spozoroval až neskoršie. Starší ma totiž neučili tak, aby mi podávali slová podľa určitej metódy, ako to robili neskoršie s literami. Ale ja sám naučil som sa tomu umom, ktorý si mi, Bože môj, dal. Plačom, rozličnými výkrikmi a rozličnými pohybmi údov chcel som prejaviť city svojho srdca, aby sa vyplnila moja vôľa; predsa som však nemohol prejaviť všetko, čo som chcel, ani všetkým, ktorým som chcel. Pomáhal som si pamäťou: keď pomenovali nejakú vec a podľa mena sa k nej obrátili, videl som a zapamätal som si, že tú vec volajú tak, ako zaznelo z ich úst, keď ju chceli ukázať.

Že naozaj to chceli, bolo zjavné z pohybu tela, tej prirodzenej reči všetkých národov, ktorá sa zračí z výrazu tváre, z pohybu očí, z pohybu údov a zvuku hlasu, vyjadrujúcich stav ducha, keď sa o niečo prosí, keď sa po niečom túži, keď sa niečo má zavrhnúť alebo urobiť. Často počujúc slová v rozličných vetách rovnako použité, pomaly som začal chápať, aké veci označujú, a môj jazyk tými slovami povedal to, čo som chcel. Tak som prejavoval svoju vôľu tým, medzi ktorými som žil, a vstúpil som do búrlivej ľudskej pospolitosti, závislý od autority rodičov a vôle starších ľudí.

1.9. Rozpráva o svojej nechuti k učeniu a o záľube v hrách

Bože, môj Bože! Koľko biedy a osočovania som vtedy zakúsil! Lebo mne, chlapcovi, odporučovali, že správne žiť znamená poslúchať tých, ktorí ma napomínali, aby som sa vo svete zaskvel a vynikol rečníckym umením, ktoré človeku získa ľudskú chválu a klamné bohatstvá. Preto ma dali do školy, aby som sa učil čítať a písať, hoci ja, úbohý, nemohol som nijako pochopiť užitočnosť tej veci. A jednako, keď som sa nemal veľmi do učenia, trestali ma. Starší to schvaľovali. A mnohí, ktorí strávili život tak isto, uzákonili tie strastné cesty, po ktorých sme museli prejsť aj my, synovia Adamovi, sužovaní mnohorakou bolesťou a príkoriami.

Našiel som však ľudí, ktorí ťa vzývali, Pane, a od nich som sa naučil - nakoľko som to mohol -, že si Veľkou Bytosťou, ktorú keď aj zmyslami nepoznávame, môže nás predsa vyslyšať a nám pomôcť. Lebo už ako chlapec začal som sa modliť k tebe, Pomoc a Ochrana moja, a aby som ťa mohol vzývať; rozmotával som svoj zauzlený jazyk. Prosil som ťa s nie malou vrúcnosťou, ja, chlapček, aby ma v škole netrestali. A keď si ma nevyslyšal, čo i, pravda, nebolo na škodu (porov. Ž 22,2), vysmievali sa zo mňa starší ľudia, ba aj rodičia, ktorí mi nežičili nikdy nič zlého, vysmievali sa z mojich trestov, z môjho veľkého a ťažkého nešťastia. Pane, je niekto taký veľkolepý duch, kto by sa s toľkou láskou k tebe túlil? Pýtam sa, je niekto - niekedy to zapríčiní aj akási tuposť - je niekto, kto by tak úzko bol s tebou spojený, že by škripce, háky a podobné rozmanité mučidlá, o odvrátenie ktorých sa na celom svete tak vrúcne prosí, že by tie tak zmalicherňoval, aby sa vysmieval tým, ktorí pred nimi tŕpnu strachom, ako sa smiali moji rodičia trestom, ktorými ma ešte za chlapca trestali moji učitelia? Lebo veru nie málo som sa ich bál a nie menej som ťa prosil o ich odvrátenie, a predsa som hrešil tým, že som menej písal, menej čítal, menej myslel na učenie, ako sa odo mňa žiadalo.

Pane, nechýbala mi pamäť ani nadanie; tých si mi na ten vek uštedril nadostač. Priťahovali ma však hry, pre ktoré ma trestali tí, ktorí sa podobne hrávali. Hry starších pomenovali totiž zamestnaním: keď sa však chlapci tak isto hrajú, starší ich trestajú, a nik sa nezmiluje ani nad chlapcami, ani nad dospelými, ani nad oboma. Niektorý dobrý rozhodca by azda schvaľoval trest, ktorý som ako chlapec dostal za to, že som sa hrával s loptou, čo mi prekážalo naučiť sa rýchlo tým vedomostiam, s ktorými som sa ako starší oveľa mrzkejšie hrával. A či ten, ktorý ma karhal, robil ináč, keď v nepatrnom malom slovnom spore, premožený svojím kolegom, väčšmi sa trápil hnevom a závisťou než ja, keď ma v hre s loptou premohol môj spoluhráč?

1.10. Hry a divadlá ho odťahujú od učenia

1.11. V ťažkej chorobe prosí o krst

Už ako chlapec som počul o večnom živote, sľúbenom nám pre poníženosť tvojho Syna, Pána Boha nášho, ktorý sa znížil k našej pýche. Bol som poznačený znakom jeho kríža a posilnený jeho soľou už z lona svojej matky, ktorá veľmi v teba dúfala. Videl si, Pane, keď som bol ešte len chlapcom a istého dňa som sa zvíjal od bolesti žalúdka a mal som už skoro zomrieť, videl si, Bože môj, lebo už vtedy si bol mojím ochrancom, s akou túžbou a s koľkou vierou som si žiadal od svojej zbožnej matky a od tvojej Cirkvi, matky nás všetkých, krst Krista tvojho, Boha a Pána môjho. A moja telesná matka, celá prestrašená - lebo svojím čistým srdcom chcela splodiť i moju večnú spásu v tvojej viere - ponáhľala sa postarať, aby som bol posvätený spasiteľnými sviatosťami a očistený vierou v teba, Pána Ježiša, na odpustenie hriechov, keď som náhle vyzdravel. A tak sa moje očistenie oddialilo, akoby bolo potrebné, aby som sa v ďalšom živote ešte viac poškvrnil, lebo po onom obmytí vina hriechov bola by bývala totiž len väčšia a nebezpečnejšia.

1.12. Priznáva, že učenie mu bolo na osoh

V chlapčenských rokoch, v ktorých sa o mňa báli menej ako v mládeneckých, nemal som rád učenie a nenávidel som, keď ma doň nútili. Predsa ma však nútili a bolo mi dobre, ale ja som nerobil dobre; lebo učil som sa iba vtedy, keď ma nútili. Veď nikto nemôže robiť dobro vtedy, keď nechce, i keď je to, čo robí, dobré. Ale ani tí, ktorí ma nútili, nerobili dobre; lebo všetko dobro prichádzalo mi od teba, Bože môj. Tí totiž, ktorí ma nútili do učenia, nestarali sa, že ho využijem len na nasýtenie nenásytných túžob po bohatstve a hanebnej sláve.

Ty však, ktorý máš spočítané vlasy na mojej hlave, omyl tých, ktorí ma nútili do učenia, využil si na môj osoh. Lenivosť moju použil si však na moje potrestanie, ktoré som si celkom zaslúžil, taký malý chlapček, a už taký veľký hriešnik. A tak si mi dobre robil aj skrze tých, ktorí zle robili, a odplatil si spravodlivo za moje hriechy. Tak si totiž ustanovil a tak je to: každý neusporiadaný duch je sám sebe trestom.

1.13. Záľuba v latinskej reči

Ani teraz neviem ešte celkom určite, prečo som nenávidel grécku reč, ktorej som sa učil už ako malý chlapec. Zamiloval som si latinčinu, nie však tú, ktorú učia prví učitelia, ale takzvaní gramatici. Lebo tie začiatky, kde sa učí čítať, písať a rátať, nenávidel som o nič menej ako gréčtinu. Odkiaľ však pochádzala táto nevôľa, ak len nie z hriechu a márnosti života? Lebo som bol len „závan, ktorý sa rozplynie a nevráti“ (Ž 78,39). Naozaj lepšie, lebo istejšie, bolo prvé vyučovanie, ktoré mi dopomáha, aby som mohol prečítať napísané a podľa ľúbosti čokoľvek napísať, ako druhé, ktorým ma nútili zapamätať si blúdenia Aeneove, zabúdajúc pritom na svoje vlastné poblúdenia, a oplakávať smrť Didóny, ktorá sa zavraždila z nešťastnej lásky, zatiaľ čo ja, úbohý, suchými očami vedel som zniesť svoje odumieranie od teba, Bože, Život môj. Či je ešte niečo úbohejšieho nad úbožiaka, ktorý sa nevie zmilovať sám nad sebou, ktorý oplakáva smrť Didóny, čo sa zavraždila z lásky k Aeneovi, ale neoplakáva svoju smrť, zapríčinenú nedostatkom lásky k tebe?

Bože, Svetlo srdca môjho, chlieb duše mojej a Sila, zúrodňujúca moju myseľ a prameň mojich myšlienok, nemiloval som ťa. Urážal som ťa a mne, urážajúcemu ťa zo všetkých strán, zaznievala pochvala: „Výborne, výborne!“ Priateľstvo tohto sveta je totiž nevernosťou k tebe. A „výborne, výborne“ sa kričí aby sa hanbil, kto robí ináč. Nad tým som však neplakal, ale plakal som nad Didónou, ktorá „železom ostatné skrátila si chvíle“ (Vergílius, Aen. VI.). Zanechal som ťa a obrátil som sa k tvojim najnižším tvorom. Obracal som pozornosť k zemi. A keby mi to boli zakázali čítať, bolo by ma bolelo, že nemôžem čítať to, čo mi robí bolesť. Takú hlúposť pokladali vtedy za čestnejšiu a užitočnejšiu než vyučovanie čítania a písania.

Ale teraz nech Boh môj zavolá do mojej duše a pravda tvoja nech mi povie: „Nie je pravda, nie je pravda, tá prvá náuka je omnoho lepšia.“ Lebo som náchylný zabudnúť skôr blúdenia Aeneove a tomu podobné, ako zabudnúť písať a čítať. Nad dverami škôl gramatikov visia totiž záclony: ale nepredstavujú natoľko ochranu tajomstva ako skôr bludov. Nech sa už proti mne neohlasujú tí, ktorých sa viac nebojím, keď otváram svoju dušu pred tebou, Bože môj, a nachodím uspokojenie v odsúdení svojich zlých ciest, aby som si zamiloval tvoje dobré cesty. Nech sa neohlasujú proti mne tí predavači a kupci vedy. Ak sa ich totiž opýtam, či je pravda, že Aeneas prišiel kedysi do Kartága, ako hovorí básnik, neučenejší povedia, že nevedia, učení však povedia, že to nie je pravda.

Keby som sa však opýtal, akými písmenami sa napíše meno Aeneovo, všetci, ktorí sa to učili, odpovedia mi správne podľa dohody, ktorou ľudia ustálili medzi sebou určité znaky za písmená. Alebo keby som sa opýtal, čo škodí viac životu, či zabudnúť čítať alebo písať a či tie básnické výmysly, každý, kto sa ešte celkom nepozabudol, vie, ako má odpovedať. Prehrešoval som sa teda ako chlapec, keď som veciam márnym dával prednosť pred užitočnými, ba márne som miloval a užitočné nenávidel. Lebo stále opakovanie „jeden a jeden sú dva, dva a dva sú štyri“ som nenávidel. Najmilšou zábavou bolo mi však čítať o drevenom koni, plnom vojakov, o ohni v Tróji, o tôni Kreusy.

1.14. Nemá rád gréckych básnikov

Prečo som nenávidel grécku literatúru, hoci ospevovala to isté? Veď i Homér vie písať také báje a je taký okúzľujúci. A predsa mi bol taký nemilý. Som presvedčený, že aj gréckym chlapcom je Vergílius ťažký, keď sa ho musia učiť, tak ako ja Homéra. Vôbec ťažkosť naučiť sa cudziu reč akoby žlčou zalievala všetku lahodnosť gréckych bájok. Nepoznal som ani jediné slovo, ale krutými vyhrážkami a trestami nútili ma naučiť sa tým slovám. Veď ako dieťa nepoznal som latinské slová, a predsa som sa ich naučil pozorne, bez strachu, bez trápenia vtedy, keď sa pestúnky so mnou maznali, žartovali a bavili.

Naučil som sa teda po latinsky bez toho, aby ma nútili trestami, lebo už moje srdce ma nútilo, aby som vypovedal svoje žiadosti; to by som však nebol mohol urobiť, keby som sa nebol naučil vyslovovať slová, nie síce od učiteľov, ale od tých, ktorí mi rozprávali. A ušiam tým zveroval som svoje žiadosti. Z toho je jasné, že pri učení omnoho väčšiu hodnotu má slobodná lačnosť po vede než nútenie s vyhrážkami. Ale lačnosť po vede mierni sa tým nútením podľa tvojich zákonov, od palice učiteľov až po utrpenie mučeníkov. Tvoje zákony vedia namiešať spasiteľnej horkosti, keď nás privádzajú k tebe od zhubnej rozkoše, ktorou sme sa od teba vzdialili.

1.15. Modlitba k Bohu

Pane, vyslyš moju modlitbu, aby moja duša neklesla pod tvojou spravodlivosťou; aby som neprestal vyznávať tvoje milosrdenstvo, ktorým si ma vytrhol z mojich najhorších ciest; aby si mi bol sladším nad všetky vábidlá, ktorým som sa poddával; aby som ťa miloval najväčšmi a uchopil ťa za ruku z celého srdca, aby si ma vyslobodil z každého pokušenia až naveky.

Hľa, Pán a Kráľ môj, tebe nech slúži všetko, čokoľvek som sa ako chlapec naučil, tebe nech slúži moja reč, moje písanie, moje čítanie a moje rátanie. Lebo keď som sa učil márnostiam, ty si ma karhal a odpustil si mi moju hriešnu záľubu v nich. Pravda, naučil som sa potom veľa užitočných slov, ale tie by som sa bol mohol naučiť i bezpečnejšou cestou, po ktorej majú kráčať chlapci.

1.16. Vyučovanie latinčiny z necudných kníh škodí mravnosti

Beda ti, riava ľudských zvykov! Kto sa ti opováži odporovať? Kedy vyschneš úplne? Dokedy ešte budeš strhávať synov Eviných do obrovského a strašného mora, ktorým preplávajú ledva tí, čo sa chytili lode? Či nečítal som i ja, tebou strhnutý, o Jupiterovi hromovládcovi a cudzoložníkovi? Istotne nemohol byť naraz obojím, ale je to vymyslené, aby mal autoritu pred tými, ktorí ho chcú nasledovať v cudzoložstve, posmeľujúc sa jeho falošným hromom. Ktorý z tých učiteľov, zahalených do tógy, opovážil by sa pokojne vypočuť muža hlásajúceho a vraviaceho: „To všetko vymyslel Homér: ľudské vlastnosti prenáša na bohov. Či by nebol mal radšej preniesť božské vlastnosti na nás?“ (Cicero, Tusc. I.) Ale správnejšie je, že Homér to síce vymyslel, ale keď ničomným ľuďom pripísal božské vlastnosti, urobil to preto, aby sa ničomnosti nepokladali za ničomnosti, ale aby každý, kto ich pácha, nepokladal sa za nasledovateľa vyvrheľov, ale za nasledovateľa bohov.

A predsa, pekelná riava! Zmietajú sa v tebe synovia ľudskí, hotoví zaplatiť, len aby sa naučili zlej hre. Za veľkú vec sa pokladá, keď je hra verejná, lebo i zákony dovoľujú učiteľom okrem riadneho platu vziať si za to ešte osobitný poplatok. A ty, pekelná riava, narážaš zúrivo na svoje skaly a vykrikuješ: „Tu sa vyučuje rečníctvu, tu si možno nadobudnúť výrečnosť, tak nesmierne potrebnú na presviedčanie ľudí a na vysvetľovanie mienok.“ Ináč by sme ani nerozumeli slovám, ako sú: zlatý dážď, lono, zvedenie, nebeská klenba a iné slová, ktoré sa vyskytujú v onej hre, keby Terentius nepredviedol skazeného mladíka, ktorý si za vzor svojho smilstva berie Jupitera. Ten mladík sa pozerá na akýsi „nástenný obraz, predstavujúci Jupitera, ktorý kedysi zoslal, vraj, Diane do lona zlatý dážď, ktorým ju zviedol“ (Terent, Eunuchus). Hľa, ako mládenec vzbudzuje v sebe zmyselnosť, posmelený tým nebeským vzorom: „Aký je to boh? Ten, ktorý svojím hromobitím otriasa klenbou neba: A ja, človiečik, nemal by som ho nasledovať? I ja tak urobím, a rád!“

Nie tou mrzkosťou sa učia ľahšie mrzké slová, ale tými slovami sa mrzkosť pácha s väčšou odvahou. Neodsudzujem všeobecne slová, ktoré sú predsa vyvolené a vzácne nádoby; ale žalujem na víno bludov, ktoré nám v nich predkladajú opití učitelia. A keby sme ho nepili, bili by nás a nedovolili by nám ísť sa ponosovať triezvemu sudcovi. A predsa, Bože môj, pred ktorého Tvárou si už s istotou na to spomínam, rád som sa učil tým veciam a mal som v nich zaľúbenie, preto ma aj volali nádejným chlapcom.

1.17. Vyučovanie zvádza k márnivosti

Dovoľ mi, Bože môj, povedať niečo o svojom nadaní, tvojom to dare, akými nezmyselnosťami som ho márnil. Dali mi totiž úlohu - ducha môjho nie málo znepokojúcu pre odmenu pochvaly, pre hanbu a strach pred trestom -, aby som predniesol reč rozhnevanej a zarmútenej Junóny, keď nemohla „teukronského vyhnať z Itálie kráľa“ (Vergílius 1, 38). O tej reči som počul, že ju Juno nikdy nepovedala. Boli sme však nútení blúdiť v šľapajach tých básnických vymyslenín a museli sme povedať svojimi slovami to, čo básnici povedali vo verši. Učitelia pochválili väčšmi toho z nás, kto podľa dôstojnosti vymyslenej osoby vyjadroval pravdepodobnejšie hnutia hnevu a bolesti a myšlienky zaodieval do vhodnejšieho rúcha.

Prečo práve mne, Bože môj, opravdivý Život môj, prečo práve mne tlieskali, keď som rečnil, prečo mne tlieskali väčšmi než mojim kamarátom a spolužiakom? Či to všetko nebol len vietor a dym? Či už nebolo ničoho iného, v čom by sa cvičil môj jazyk a môj duch? Tvoje piesne, Pane, napísané v Písme na tvoju chválu, tvoje piesne by boli podopreli padajúcu ratolesť môjho srdca, ktoré by nebolo padlo v obeť márnivosti a nebolo by sa stalo korisťou lietajúcich zlých duchov. Lebo mnohorako možno prinášať obety padlým anjelom.

1.18. Kto zachovával zákony vyučovania, nezachovával zákon Boží

Čo je v tom čudného, že som sa dal strhnúť márnivosťou a vzďaľoval som sa od teba, keď mi dávali za vzor ľudí, ktorí sa zahanbili, keď pri rozprávaní o svojich nie zlých skutkoch povedali náhodou nejaké nesprávne alebo nemoderné slovo; ale boli ohromne vychvaľovaní vtedy, keď rozprávali o svojich náruživostiach, ale jasnou, čistou a kvetnatou rečou. Vidíš to, Pane, a mlčíš, lebo si „milostivý a milosrdný, ... zhovievavý a dobrotivý nesmierne“ (Ž 103,8). Či budeš mlčať naveky? Už teraz vytrhuješ z tej nesmiernej hlbočiny dušu hľadajúcu ťa a zmierajúcu smädom po tvojej láske, dušu toho, ktorého srdce ti hovorí: „Pane, ja hľadám tvoju tvár.“ (Ž 27,8) Lebo naozaj, ďaleko som zašiel od tvojej tváre svojou zaslepenosťou.

Človek sa nevzďaľuje od teba, ani sa k tebe nevracia len kročajmi alebo priestormi. Či azda tvoj mladší syn pýtal kone, vozy alebo lode, či odletel na krídlach; alebo pešo odišiel, aby životom v ďalekej krajine premrhal všetko, čo si mu dal na cestu? Bol si mu láskavým Otcom, keď si mu dával, ale ešte láskavejším, keď si ho celkom ožobráčeného prijal naspäť. Dať sa unášať žiadostivosťou, to je toľko, ako dať sa unášať temnosťou, toľko, ako byť ďaleko od tvojej Tváre. Hľaď, Pane Bože, a bez hnevu hľaď, ako úzkostlivo zachovávajú ľudskí synovia zákony o písmenách a slabikách, prijaté od predošlých učiteľov, a zanechávajú zákony večného spasenia, prijaté od teba. Keby niekto, kto zachováva alebo učí staré pravidlá o hláskach, keby miesto „hominem“ vyslovil teda len „ominem“, vynechajúc prvé písmeno, väčšmi by sa znepáčil ľuďom, ako keby proti tvojmu prikázaniu nenávidel človeka, hoci sám je človek. A predsa nič nie je nebezpečnejšie nad nenávisť a nik nemôže prenasledovaním inému škodiť väčšmi, ako škodí svojmu srdcu nenávisťou.

Znalosť literatúry nie je istotne vpísaná do srdca hlbšie než hlas svedomia, ktorý hovorí: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im.“ (Mt 7,12) Aký si tajomný, prebývajúci na výšinách v mlčaní, sám, veľký Bože, ktorý nemeniteľným zákonom zosielaš zaslepenosť ako trest za nedovolené žiadosti. Keď človek, ktorý túži po sláve rečníckej, stojí pred sudcom za účasti veľkého počtu ľudí a napáda svojho nepriateľa hroznou nenávisťou, úzkostlivo sa chráni, aby nepovedal „inter hominibus“ (medzi ľudom), miesto „inter homines“ (medzi ľuďmi), ale nestará sa o to, že svojou nenávisťou pripraví človeka o život.

1.19. Gramatickej chyby sa bál väčšmi než hriechu

Na prahu takých obyčají som stál, ja biedny, a môj boj na tom zápasišti spočíval v tom, že ma väčšmi mrzelo, keď som spravil chybu v reči, ako keď som závidel tým, ktorí takú chybu nespravili. Hovorím a vyznávam ti, Bože môj, za čo ma chválievali tí, ktorým som sa chcel páčiť, lebo to som pokladal vtedy za čestný život. Nezbadal som priepasť neresti, do ktorej som bol vrhnutý ďaleko od tvojich očú. Lebo kto mohol byť v tvojich očiach hanebnejší odo mňa, keď som sa nepáčil aj takým ľuďom, ako som spomínal, lebo som klamal i vychovávateľov, i učiteľov, a to z túžby po hrách, divadlách, ktoré som potom chcel napodobňovať.

Kradol som z komory a zo stola rodičovského, a to jednak z maškrtnosti, jednak preto, aby som mal čo ponúknuť chlapcom, ktorí si za svoju hru so mnou dali zaplatiť, hoci sa sami radi hrávali. Aj v tej hre dosiahol som víťazstvo často len klamstvom, a to iba z márnej túžby po vyniknutí. Prečo však sám som to nemohol strpieť a nemilosrdne som karhal, keď som niekoho prichytil pri tom, čo som sám iným rád vykonal? A keď mňa prichytili pri klamstve, radšej som zúril, ako by som sa mal priznať.

To je teda tá detská nevinnosť? Nie je, nie. Bože môj! Lebo vždy je to to isté: začína sa od vychovávateľov, učiteľov, orechov, lôpt, vtákov a prechádza na úradníkov, kráľov, zlato, korisť, otrokov; to všetko prechádza z mladšieho veku do staršieho, ako po palici nasledujú v dospelom veku ťažšie tresty. Príklad pokory v detstve si nám ukázal teda, Kráľ náš, vtedy, keď si povedal: „... takým patrí nebeské kráľovstvo.“ (Mt 19,14)

1.20. Ďakuje Bohu za dary svojho detstva

Pane, tebe, Najvznešenejšiemu a Najlepšiemu Spasiteľovi a Vládcovi vesmíru, tebe, Bohu nášmu, musím ďakovať aj vtedy, keby si mi bol len detstvo dožičil. Lebo veď už vtedy som bol, žil, cítil a staral som sa o svoj dobrobyt, čo je znak tajomnej jednoty, z ktorej som povstal. Vnútornými zmyslami som dával pozor na vonkajšie zmysly. Pri každej maličkosti, v každej nepatrnej myšlienke som sa radoval z pravdy. Nechcel som sa dať oklamať, mal som dobrú pamäť, vynikal som výrečnosťou, miloval som priateľstvo.

Stránil som sa bolesti, poníženia, nevedomosti. Koľko obdivuhodného a chválitebného je v takej bytosti?

Ale to všetko sú dary Božie. Sám som si ich nedal. Sú dobré a spolu tvoria moje ja. Dobrý je teda môj Stvoriteľ, je mojím Dobrom, jeho velebím za všetky dobrodenia, ktoré mi už v detstve dal. Prehrešoval som sa tým, že nie v ňom, ale v jeho stvoreniach hľadal som rozkoše, slávu a pravdu, a tam som sa dostal do bolesti, hanby a bludu. Vďaka ti za tvoje dary a zachovaj mi ich ešte. Lebo tak zachováš mňa, tak sa rozhojnia a zdokonalia aj dary, ktoré si mi dal, a sám zostanem s tebou, lebo i to si mi dal, že som.

Kniha druhá

2.1. Spomína na hriešne cesty svojej mladosti

Chcem si pripomenúť svoje voľakedajšie ohyzdnosti a zmyselnú skazenosť svojej duše, nie však preto, aby som si ich zamiloval, ale aby som si zamiloval teba, Bože môj. Z lásky ku tvojej láske to robím, keď si v horkosti spomínam svoje najhanebnejšie cesty, aby si sa mi ty stal Sladkosťou, Sladkosť neklamlivá, Sladkosť slastná a istá, ty, ktorý ma sústreďuješ z mojej roztrieštenosti, do ktorej som upadol pre svoju márnivosť, keď som sa odvrátil od teba, Jediného.

Kedysi vo svojej mladosti zahorel som túžbou nasýtiť sa radosťami pekelnými a opovážil som sa oddať rozmanitým mrzkým pôžitkom lásky. Tak sa strácala moja krása a hnil som v očiach tvojich, lebo som sa usiloval páčiť sebe a páčiť sa očiam ľudským.

2.2. V šestnástom roku sa plne oddal rozkošiam

Čo inšieho ma vtedy tešilo, ako milovať a byť milovaný? Lenže nezachovával som cestu priateľstva, ktorá vedie od duše k duši, ale výpary vystupovali z bahna mojej telesnej žiadostivosti a z prameňa mužnosti a zahaľovali i zatemňovali moje srdce, aby sa slnečný jas lásky nedal rozoznať od temnoty vášne. Oboje to vo mne vrelo a strhlo moju slabú mladosť na zlú cestu žiadostivosti a ponorilo ju do víru hanebností. Tvoj hnev proti mne rástol, ale ja som to nevedel. Bol som ohlušený rinčaním reťazí svojej telesnosti za trest pýchy svojej duše a vzďaľoval som sa od teba. Ty si to dovoľoval. Zmietal som sa, rozplýval, prekypoval a vystatoval sa svojimi smilstvami, a ty si mlčal. Ó, neskorá moja radosť! Ty si vtedy mlčal, a ja som sa od teba vždy väčšmi vzďaľoval do mnohých neúrodných semien bolesti, ktorá vznikala z pyšného opovrhovania a nespokojnej ochabnutosti.

Kto by mohol zmierniť moju biedu, kto by mohol zadržať strácajúcu sa krásu zmien, kto ustanovil hranicu ich láskavosti, aby sa vlny mojej mladosti prihnali až k manželskému brehu a uspokojili sa plodením detí, ako predpisuje tvoj zákon, Pane, ktorý tvoríš aj potomkov našej smrteľnosti a môžeš vystrieť svoju ruku na zmiernenie pichľavosti, ktorej nebolo v raji?

Tvoja všemohúcnosť sa nevzďaľuje od nás ani vtedy, keď sa my od teba vzďaľujeme. Istotne som mal pozornejšie počúvať tvoj hlas, prichádzajúci z oblakov: „Ale takíto budú mať telesné trápenia a toho vás chcem ušetriť“ (1 Kor 7,28) a „Dobre je keď sa človek nedotýka ženy“ (1 Kor 7,1) a „Kto je bez ženy, stará sa o Pánove veci, ako sa páčiť sa Pánovi. Ale ženatý sa stará o svetské veci, ako sa páčiť manželke.“ (1 Kor 7,32-33) Keby som bol pozornejšie počúval tieto slová a zriekol sa zmyselnosti pre kráľovstvo nebeské, šťastnejšie by som bol očakával objatie tvojich božských rúk.

Ale ja, bedár, rozohnil som sa, poddávajúc sa útokom svojej zmyselnosti, a zanechal som ťa. Prekročil som všetky tvoje zákony, ale neušiel som tvojmu trestu. Veď kto by mu aj z nás ľudí mohol ujsť? Vždy si bol pri mne svojím milosrdným hnevom a všetky moje nedovolené rozkoše si kropil horkosťou, aby som sa usiloval nájsť rozkoš bez horkosti. A keby som to bol hľadal, nič iného by som nebol našiel okrem teba, okrem teba, ktorý si vložil bolesť do prikázaní, ktorý zraňuješ, aby si liečil, dávaš nám zomierať, aby sme neodumreli tebe. Kde som bol, ako ďaleko som sťa vyhnanec blúdil od šťastia tvojho domu v šestnástom roku svojho života, vtedy, keď žezlo nado mnou vzala do rúk zmyselnosť a oddal som sa jej úplne, tej šialenej spustnutosti, dovolenej na hanbu ľuďom, zákonmi ľudskými, ale zakázanej zákonmi tvojimi? Moji príbuzní sa nestarali o to, aby mňa, do záhuby sa rútiaceho, zachránili manželstvom. Starali sa väčšmi o to, aby som sa naučil najlepšie rečniť, aby som svojou výrečnosťou presvedčoval iných.

2.3. Zlá spoločnosť ho zvádzala na zlé

V tom roku som prerušil svoje štúdiá. V susednom meste Madaure som začal študovať literatúru a rečníctvo a teraz sa už pripravovali prostriedky na dlhší pobyt v Kartágu, ani nie tak pre bohatstvo otcovo - bol nie veľmi zámožný občan Tagasty - ako pre jeho márnomyseľnosť. Komu to rozprávam? Nie tebe, Bože môj, ale pred tvojou tvárou to rozprávam svojmu pokoleniu, pokoleniu ľudskému, ale aj to len tým, ktorí budú čítať tieto moje riadky. A načo to robím? Nato, aby som ja, a ktokoľvek to bude čítať, aby sme videli, z koľkej priepasti treba volať k tebe. A čo je bližšieho tvojmu sluchu než život z viery a srdce vyznávajúce sa tebe? Ktokoľvek vtedy vychvaľoval môjho otca, že i nad to, čo dovoľuje rodinný majetok, že i nad to dáva svojmu synovi, aby mohol ísť študovať ďaleko od domu. Veď často oveľa bohatší občania nestarali sa tak o svoje deti. Pritom sa však ten istý otec nestaral, ako rastiem ku tebe, alebo nakoľko som mravne čistý. Jemu záležalo len na tom, aby som bol v rečníctve vyučený, v skutočnosti odučený od tvojho vzdelania, od teba, ktorý si jediný, pravý a dobrý Pán svojej role, môjho srdca.

Keď som vo svojom šestnástom roku pre nedostatok prostriedkov nechodil do školy a žil som za čas so svojimi rodičmi, bodľač rozkoší prerástla moju hlavu a nebolo nikoho, kto by ju vytrhol. Ba môj otec, keď ma raz uvidel v kúpeľoch, že už dospievam a som naplnený nepokojnosťou mládeneckou, s radosťou to šiel oznámiť matke, akoby sa už tešil na vnukov. Žriedlom jeho radosti bolo opojenie, v ktorom tento svet zabúda na teba, svojho Stvoriteľa, a miesto teba miluje tvoje stvorenie, opojený vínom neviditeľnej, pokazenej a k zlému naklonenej svojej vôle. Ale v matkinej hrudi začal si už vtedy stavať svoj chrám, základy svojho svätého príbytku, kým otec bol ešte len katechumenom, a aj to veľmi novým. Preto sa matka zbožným strachom a bázňou zatriasla, i keď som ešte nebol veriacim, lebo sa bála krivolakých ciest, po ktorých kráčajú tí, čo sa k tebe obracajú chrbtom, a nie tvárou.

Beda mi! Ešte sa opovažujem povedať, že si mlčal vtedy, keď som sa od teba vzďaľoval? Či si naozaj predo mnou mlčal? A čie to boli slová, ak len nie tvoje, slová, ktoré si ústami mojej matky dal zaznievať v mojom sluchu? A predsa ani jedno z tých slov nedostalo sa tak ďaleko ku môjmu srdcu, aby som podľa neho žil. Matka sa veľmi starala a aj medzi štyrmi očami žiadala ma úpenlivo o to, aby som nesmilnil, najmä však, aby som necudzoložil s vydatými ženami. Tieto napomenutia pozdávali sa mi veľmi ženské, hanbil som sa ich poslúchnuť. Boli to však tvoje napomenutia, a nevedel som to. Myslel som si, že ty mlčíš, že iba ona hovorí, ale ty si jej ústami nemlčal. V nej som vlastne pohŕdol tebou, ja, jej syn, syn tvojej služobnice, tvoj sluha. Nevedel som to veru. Voslep som kráčal ďalej, ba bol som až natoľko zaslepený, že som sa hanbil za svoje menšie nemravné výčiny, keď som počul mojich vrstovníkov chváliť sa svojimi väčšími hanebnosťami, ktoré pokladali za tým slávnejšie, čím hnusnejšie boli. A tak som teda smilnil i ja nielen pre rozkoš samu, ale aj pre slávu.

Čo je na väčšiu hanbu ako neresť? Ja však, aby ma nehanili, stával som sa nerestnejším, ba aby som sa neresťou vyrovnal iným, vymýšľal som a hovoril som, že som urobil, čo som v skutočnosti neurobil. A to všetko robil som len preto, aby som v očiach vrstovníkov nebol tým menejcennejším, čím som bol nevinnejší a čistejší. Hľa, s akými sprievodcami prechádzal som cez ulice Babylonu a váľal sa v jeho bahne, akoby v najdrahocennejších mastiach! Neviditeľný nepriateľ ma tam prišliapol, aby som sa čím tesnejšie prilepil, zviedol ma, lebo som sa dal zviesť. Ba aj matka moja - ktorá ušla zo stredu Babylonu, z jeho okrajov vychádzala však pomalšie - hoci ma napomínala, nestarala sa o moju čistotu tak, aby to, čo počula o mne od svojho manžela, čo mohlo byť pre mňa škodlivé a nebezpečné v budúcnosti, aby to vtesnala do zväzku manželskej lásky, keď to už od koreňa zničiť nemohla. Nestarala sa o to zo strachu, aby sa manželským zväzkom neničila nádej vzdelania - nie nádej budúceho života, ktorú matka v tebe skladala - vzdelania, na ktorom obom rodičom záležalo. Otcovi, lebo ten na teba skoro nemyslel, iba o mne mal márnivé predstavy; matke, lebo si myslela, že veda mi nielen nebude na škodu, ale na osoh, aby som sa mohol ľahšie dostať k tebe. Tak si myslím ja, keď si spomínam na povahu svojich rodičov. Na hry mi dovoľovali tiež viac, ako pripúšťa miera prísnosti, takže sa vo mne vzmáhali všelijaké chúťky a vo všetkom bola tma, zahaľujúca teba, Bože môj, zastierajúca svetlo tvojej pravdy, a akoby z tuku, tak vyrastala moja neprávosť (porov. Z 73,7).

2.4. Rozpráva o krádeži

Na krádež je trest v tvojom zákone, Pane, ako aj v zákone, napísanom do ľudských sŕdc, ktorý nijaká neprávosť nemôže zničiť. Lebo ktorý zlodej by sa dal spokojne okradnúť? Ani bohatý nie, i keď nedostatok vohnal zlodeja do krádeže. Aj ja som mal chuť kradnúť, ba kradol som, a to nie z núdze a nedostatku, ale z odporu proti spravodlivosti a z túžby po neprávosti. Kradol som totiž také veci, ktorých som mal dosť, a lepších. Netúžil som ani po veciach, ktoré som kradol, ale väčšmi po krádeži samej a po hriechu. Neďaleko našej vinice bola hruška, veľmi bohato zarodená, ale ovocie nebolo ani krásne, ani voňavé. Tieto hrušky postriasať a poodnášať chodievali sme my, mladí živáni, a to v noci. (Preto sme mali zvyk predlžovať hru až do noci.) Odniesli sme odtiaľ veľké množstvo hrušiek, ale zjedli sme z nich len máličko, ostatok sme hodili sviniam. Lebo nám išlo vždy len o to, aby sme robili to, čo nie je dovolené.

2.5. Príčiny hriechov

Každé teleso má svoj tvar, i krásne telo, i zlato, i striebro; v hmate spočíva dráždenie a každé teleso pôsobí na určitý zmysel. Tiež časná úcta a moc rozkazovať a vládnuť má svoj pôvab; odtiaľ je túžba po slobode. A predsa, aby všetko to človek mal, nemusí sa odchýliť od teba, Pane, ani sa nemusí odchýliť od tvojho zákona. Ba aj náš tunajší život má svoj pôvab pre svoju zvláštnu krásu a pre svoj súlad s krásou zeme. Aj ľudské priateľstvo je sladké, lebo spojuje mnoho duší svojím drahým putom.

Pre to všetko a pre podobné veci sa pášu hriechy. Lebo pre nezriadenú náklonnosť si ľudia volia spomínané dobrá, i keď sú menšie, a opúšťajú lepšie a najvyššie dobrá, Teba totiž, Pane Bože, tvoju pravdu a tvoj zákon. Aj tie pozemské veci majú svoje pôvaby, ale nie také, ako máš ty, Boh môj, ktorý si stvoril všetko, v tebe sa raduje spravodlivý, lebo ty si rozkoš ľudí, čo majú priame srdce. Keď sa hľadá príčina nejakého zločinu, obyčajne sa neverí tomu prv, kým sa neukáže, že to mohla byť túžba po veciach, ktoré sme pomenovali nižšími, alebo strach z ich straty. Sú krásne a ozdobené, hoci v porovnaní s vyššími a blaživými sú nízke a bezcenné.

Ktosi niekoho zavraždil. Prečo? Zamiloval sa do jeho ženy alebo majetku; chcel kradnúť, aby mal z čoho žiť; buď sa bál, aby on jeho neokradol; buď, urazený, zahorel pomstou voči nemu. Vraždil ten bez príčiny, z čírej záľuby vo vražde? Kto to uverí? Veď aj o tom zúrivom a veľmi ukrutnom mužovi, o ktorom sa vravelo, že bol taký bez príčiny, i o tom sa ako príčina spomína, aby „záhaľčivosťou nezoslabol duch a ruka“ (Sallustius, De con. Catill). Čo bolo teda príčinou? Aby cvikom v tých zločinoch dosiahol po zaujatí mesta vládu, česť a bohatstvo, aby sa pozbavil strachu pred zákonmi a starostí spojených s nedostatkom a výčitkami svedomia pre zločiny. Ani Catilína nemiloval teda svoje zločiny, ale len príčiny tých zločinov.

2.6. V krádeži miloval falošnú slobodu

Čo som ja, bedár, miloval na tebe, krádež moja, hanebný skutok nocí, v šestnástom roku svojho života? Nebola si krásna, lebo si bola krádež. Čím si to vôbec zaslúžiš, aby som o tebe hovoril? Krásne boli tie hrušky, ktoré sme kradli, lebo tie boli tvojím dielom, Krajší nad všetko, Stvoriteľ všetkého, Bože dobrý, Najvyššie Dobro a moje opravdivé Dobro. Krásne boli tie hrušky, ale po nich netúžila moja biedna duša: mal som doma viac, a lepších. Trhal som ich len preto, aby som kradol. Natrhané som zahadzoval a radoval som sa iba z hriechu. Ba keď sa i niektorá z hrušiek dostala do mojich úst, pochúťkou bol len hriech. Teraz sa však, Pane Bože môj, pýtam, čo som vlastne miloval v krádeži? Nieto v nej pôvabu; ani toho, čo je v spravodlivosti a opatrnosti, ani toho, čo je v mysli, v pamäti, v zmysloch a živote človeka. Nemá toho pôvabu, čo utešené a žiariace hviezdy na nočnej oblohe, nemá toho pôvabu, čo zem a more so svojimi tvormi, rodiacimi sa a umierajúcimi. Ba nieto tu ani toho pôvabu, ktorým nás šialia temné neprávosti.

Pýcha napodobňuje vysokosti, a predsa ty jediný si, Bože, Najvyšší. Ctižiadosť sa zháňa po úcte a sláve, a predsa ty jediný si Úctyhodný a Slávny nadovšetko. Ukrutnosť chce urobiť moc obávanou, a predsa koho sa treba väčšmi báť, ak len nie teba, Bože? Čo, kedy, kde, ako alebo kým môže byť niečo vzaté alebo vyrvané z Božej moci? Sladké milkovania zaľúbencov chcú vzbudiť lásku, a predsa niet nič sladšieho ako tvoja láska, nič nemožno milovať s väčším úžitkom ako tvoju nadovšetko krásnu a jasnú pravdu. Zvedavosť napodobňuje vedychtivosť, a predsa ty jediný všetko najlepšie poznáš. Nevedomosť, ba sama sprostosť chce sa skryť pod meno prostoty a nevinnosti, a predsa nič nie je prostejšie ako ty. Kto je nevinnejší od teba, i keď zlí nenávidia tvoje skutky? Lenivosť chce predstierať pokoj, a predsa niet opravdivého pokoja mimo Pána. Márnivosť chce, aby ju menovali hojnosťou a bohatstvom, a predsa ty si plnosť a nevyčerpateľná hojnosť neporušiteľnej rozkoše. Márnotratnosť sa skrýva do rúcha štedrosti, a predsa ty si najštedrejší darca všetkého. Lakomosť by chcela všetko mať, a predsa ty máš všetko. Závisť sa usiluje o vynikajúcosť, a predsa kto je vynikajúcejší od teba? Hnev hľadá pomstu, a predsa nik sa nepomstí spravodlivejšie ako ty. Bázeň sa stará o svoju istotu a zľakne sa nezvyčajných a náhlych udalostí, a predsa tebe nie je nič nezvyčajným a náhlym. Kto ti môže vyrvať to, čo miluješ? Kde okrem teba je pevnejšia istota? Smútok sa sužuje nad stratou vecí, ktoré miluje žiadostivosť, lebo nechce, aby mu niečo vzali, tak ako tebe nemôže nikto nič vziať.

Tak smilní duša, keď sa odvracia od teba a hľadá mimo teba to, čo čisté a úprimné nenájde nikde, len keď sa vráti k tebe. Prevrátene ťa napodobňujú všetci tí, ktorí sa vzďaľujú ďaleko od teba a stavajú sa proti tebe. Ale i takým napodobňovaním dokazujú, že ty si Stvoriteľ celej prírody a že niet miesta, na ktoré by sa dalo pred tebou ustúpiť. Čo som teda miloval v krádeži, alebo v čom som napodobňoval svojho Pána hriešne a prevrátene? Či to bola záľuba v prestupovaní tvojho zákona, aby som aspoň naoko napodobnil to, čo som v skutočnosti nemohol vykonať, totiž aby som - hoci zajatec - napodobnil falošnú slobodu, robiac beztrestne nedovolené veci, a tak aby som hriešne napodobnil tvoju všemohúcnosť?

2.7. Ďakuje Bohu za odpustenie hriechov

Hľa, to je ten otrok, ktorý utiekol od svojho Pána a beží za tôňou. Ó, hniloba, znetvorenina života, priepasť smrti! Či som nemiloval nedovolené len preto, že to bolo nedovolené? Čím sa odslúžim Pánovi za to, že sa moja duša bez strachu môže rozpomínať na tie veci? Chcem ťa milovať, Pane, chcem ti vďaky vzdávať a oslavovať tvoje meno, lebo si mi odpustil moje veľmi hriešne bohaprázdne skutky. Pripisujem to tvojej milosti a tvojmu milosrdenstvu, že sa moje hriechy roztopili ako ľad. Ba aj to pripisujem tvojej milosti, že som sa nedopustil ešte ďalších zlých skutkov. Čoho všetkého by som sa nebol dopustil ja, ktorý som miloval hriech pre hriech? Vyznávam, že mi bolo všetko odpustené: i to zlo, ktoré som svojou vlastnou vôľou vykonal, i to, čo som s tvojou pomocou nevykonal.

Ktorý človek - keď si je vedomý svojej slabosti - opovážil by sa svoju nevinnosť a čistotu pripisovať svojim vlastným silám? Kto by ťa menej miloval len preto, lebo by si myslel, že menej potrebuje tvoje milosrdenstvo, ktorým odpúšťaš hriechy tých, čo sa obracajú k tebe? Ktokoľvek tebou povolaný nasledoval tvoj hlas a vyhýbal tomu, čo ja tu o sebe rozprávam a vyznávam, nech sa mi neposmieva, že mňa vyliečil ten istý lekár, ktorý jemu určil, aby neochorel, alebo aby menej chorel. Taký by ťa mal práve toľko milovať, ba ešte väčšmi, vidiac, že ten, ktorý ma z toľkej mdloby hriechov vyslobodil, je ten istý, ktorý jeho práve od toľkej mdloby hriechov zachránil.

2.8. Najradšej kradol so spoločníkmi

Aký úžitok som mal ja, bedár, kedysi z toho, na čo sa teraz s hanbou rozpomínam, najmä čo som mal z krádeže, v ktorej som nič okrem nej samej nemiloval? Veď nebola ničím, a práve preto som bol veľmi biedny. A predsa, keď si na to spomínam, som si celkom istý, že sám by som to nebol nikdy urobil. Pri krádeži som teda mal rád vlastne spoločníkov, s ktorými som kradol. Potom však nie je pravda, že som nič iného nemiloval, len krádež samu; alebo lepšie povedané, nemiloval som naozaj nič, lebo aj spoločníci v krádeži sú vlastne nič.

Ako je to teda? Kto ma o tom poučí, ak len nie ten, ktorý dáva svetlo môjmu srdcu a odstraňuje z neho tône? Odkiaľ je to, že mi teraz prišlo na um hľadať, skúmať, uvažovať? Veď keby som bol vtedy túžil len po hruškách a chcel sa ich najesť, to som mohol sám urobiť tú neprávosť a upokojiť tak svoju náruživosť. Ba vtedy moja žiadostivosť nebola by mala prameň v posmeľovaní spoločníkov. Lenže ja som vtedy ani tak netúžil po krádeži samej, ako skôr po spoločníkoch, s ktorými som kradol.

2.9. Zlá spoločnosť

Po čom to vtedy túžila moja duša? Istotne to boli veľmi hriešne túžby! A beda mne, ktorý som mal také túžby. Čo to bolo teda? „Kto však vie o všetkých svojich poblúdeniach?“ (Ž 19,13) Smiech to bol, štekliaci naše srdce, keď sme klamali tých, ktorí si mysleli, že by sme niečo takého neurobili, ktorí také niečo prísne odsudzovali. Prečo mi teda robilo radosť, že som nebol pri krádeži sám? Či azda preto, že i smiech ide jednému ťažko? Veru dosť ťažko. Je pravda, že smiech popadne niekedy aj samého človeka, keď nie je nikto prítomný, ale to len vtedy, keď sa duchu alebo zmyslom predstaví niečo veľmi smiešneho.

Sám by som to však nikdy nebol urobil, naozaj nikdy. Pred tebou, Bože, rozpomínam sa na to celkom živo. Sám by som nebol spáchal krádež, v ktorej som nemiloval to, čo som kradol, ale to, že som kradol; naozaj, sám som nemal chuť do kradnutia, ani by som nebol kradol. Ó, prevrátená túžba zo smiechu a žartu škodiť inému a konať zlo! A to všetko nie zo ziskuchtivosti a túžby po pomste, ale len na jediné slovo: „poďme a urobme to“, nehanbil som sa byť nehanebným.

2.10. Pokoj v Bohu

Kto mi rozviaže ten uzol tak veľmi zamotaný a zachlpený? Hanebný je, nechcem už naň myslieť, nechcem ho ani vidieť. Po tebe túžim, spravodlivosť a nevinnosť, tak krásna a malebná čistému zraku, po tebe, sýtosť nenásytná. V tebe je úplný pokoj a neporušiteľný život. Kto vstupuje k tebe, vstupuje „do radosti svojho Pána“ (Mt 15,21). Ten sa nebude báť ničoho a bude sa mať veľmi dobre v Dobre samom. Ďaleko od teba som zašiel a blúdil, Bože môj, ďaleko som bol od tvojej pevnosti vo svojej mladosti, ba stal som sa krajinou veľmi pustou.

Kniha tretia

3.1. V Kartágu sa oddáva nečistej láske

Keď som prišiel do Kartága, zo všetkých strán sa hrnul na mňa vír potupného milkovania. Ešte som nemiloval, ale túžil som po láske. Keďže však moja túžba po láske bola slabá, hneval som sa sám na seba, že tak málo túžim. Hľadal som niekoho, koho by som miloval. Chcel som byť milovaný a nenávidel som istotu a životnú cestu bez nástrah. Mal som hlad po vnútornom pokrme, po tebe, Bože môj, ale tento hlad ma netrápil. Netúžil som po neporušiteľnom pokrme, nie však preto, že som ho mal dosť, ale preto, lebo čím menej som ho mal, tým mi bol príkrejší. Preto sa moja duša necítila dobre a zranená vrhla sa von medzi zmyselné telá. Keby však telá nemali dušu, nemilovali by sme ich. Miloval som a chcel som byť milovaný, a tým sladšie mi to bolo, keď sa mi milovaná osoba odovzdala úplne.

Prameň priateľstva som zakalil špinou žiadostivosti a jeho žiaru som zahalil tmou smilstva. Tak veľmi nečestný a nešľachetný, z priveľkej márnivosti chcel som byť ešte pokladaný za zdvorilého a jemného. Vrhol som sa napokon i do lásky, ktorou som chcel byť sputnaný. Bože môj, moje milosrdenstvo, koľkými kvapkami žlče skropila mi tvoja dobrota tú rozkoš! Bol som milovaný, ba zaplietol som sa až do siete úplného užívania rozkoše, dal som sa s radosťou spútať útrapným známostiam, aby som bol bičovaný železnými prútmi, rozpálenými žiarlivosťou, podozrievaním, strachom, hnevom a zvadami.

3.2. Rozpráva o divadlách

Priťahovali ma divadlá, plné obrazov mojej biedy a ohňa, ktorý rozpaľoval moju vášeň. Prečo je to, že človek v divadle chce cítiť bolesť, keď pozerá na smutné a tragické príhody? Je isté, že sám by ich nechcel zažiť, a predsa pri pohľade na ne chce cítiť bolesť a bolesť mu robí rozkoš. Čo iného je to ako biedne bláznovstvo? Tie príhody majú na človeka totiž tým väčší účinok, čím viac má takých vášní v sebe. Keď trpí sám, volá ich utrpením; keď trpí spolu s inými, volá ich súcitom. Ale konečne, aký to môže byť súcit pri vymyslenom divadelnom predstavení? Od diváka sa nežiada, aby prišiel pomáhať, ale aby prejavil len súcit. Divák je potom hercovi tým vďačnejší, čím lepšie vedel v ňom vzbudiť súcit. A keď sa stane, že tieto ľudské nešťastia, či už také, čo sa skutočne stali, alebo len vymyslené, sú tak predstavované, že nedojmú divákov, vtedy tí odchádzajú z divadla unudení a nadávajúci. Keď však príhody zapôsobili na divákov, vtedy odchádzajú spokojní a plačú od dojatia.

Aj bolesť, aj slzy možno teda milovať? Pravda, každý človek miluje najmä radosť. Ale i keď nechce byť v biede, predsa chce mať súcit s biedou. Aj bolesti azda preto sú milované, lebo niet súcitu bez bolesti. To všetko sa však rodí z priateľstva. Kam to však smeruje, kam sa to vlieva? Prečo sa to vlieva do divého prúdu vriacej smoly, do strašných plameňov zlých vášní, v ktorých sa mení a prevracia vlastnou náklonnosťou, odchyľuje sa a odvracia od nebeskej jasnosti? Treba teda zavrhnúť súcit? Nikdy nie! Veď niekedy treba milovať bolesť.

Chráň sa, duša moja, nečistoty, chráň sa nečistoty pod ochranou Boha môjho, Boha otcov našich, ktorého treba chváliť a vyvyšovať naveky (porov. Dan 3,52). Ani teraz nie som bez súcitu. Ale vtedy v divadle som sa radoval s tými, čo sa milkovali, a to hriešne milkovali, hoci to robili len v divadle. Keď sa však nepobrali, zarmucoval som sa zo súcitu; a predsa som miloval oboje. Teraz však väčšmi ľutujem toho, čo sa teší v rozkoši, ako toho, ktorý sa zarmucuje nad stratou škodlivej rozkoše a falošného šťastia. To je iste opravdivejší súcit, ale bolesť nemá v ňom záľuby. Láska síce schvaľuje súcit, ale človek naozaj súcitný by si želal, aby nebolo bolesti, ktorá by si zaslúžila súcit. Keby mohla byť nežičlivá žičlivosť, čo je nemožné, vtedy opravdivo a úprimne žičlivý človek mohol by si priať, aby boli bedári, s ktorými by mohol mať súcit.

Je teda niektorá bolesť, ktorú možno schváliť, ale nie milovať. Preto ty, Pane Bože, miluješ duše oveľa, oveľa čistejšie než my a silnejšie s nimi spolucítiš, ale bolesť pritom necítiš. Kto to okrem teba dokáže? Ja som však miloval vtedy bolesť, a hľadal som predmet svojej bolesti, keď ma v tom vymyslenom, hereckom výkone, predstavujúcom cudzie nešťastie, vábilo a tešilo najväčšmi to, čo ma pohlo k slzám. Čo je teda na tom čudného, že ja, nešťastná poblúdená ovca, namrzená na tvoju opateru, nakazil som sa mrzkou prašivinou? Preto som miloval bolesť, nie však takú, ktorá by hlbšie ranila, lebo to, čo som rád videl, nerád som na sebe trpel, ale len tú, čo človeka poraní v divadle iba tak naoko. Ale po tom poranení, akoby poškrabnutí nechtom, nasledovala zapálená rana, opucheľ a strašná hnisavá rana. Či ten môj život možno ešte nazvať životom, Bože môj?

3.3. Aj v chráme páchal hriechy

Zďaleka sa nado mnou vznášalo tvoje verné milosrdenstvo. Do koľkých hanebností som sa zaplietol! Zanechal som ťa a nasledoval som hriešnu zvedavosť, ktorá ma zaviedla do klamlivej priepasti a v poddanstvo démonov. Démonom som v obeť prinášal svoje činy a ty si ma za to bičoval. Ba opovážil som sa aj pri tvojich slávnostiach, medzi stenami tvojho chrámu, rozpaľovať svoju žiadostivosť a konať skutky, ktorých ovocím bola smrť. Preto si ma trestal ťažkými trestami, ktoré v porovnaní s mojimi vinami neboli však ničím, ó, ty preveľké moje milosrdenstvo! Boh môj, ochrana moja pred hroznými záškodníkmi, medzi ktorými som prechádzal pyšne, vysoko nesúc hlavu. Ďaleko som sa vzďaľoval od teba, lebo som nemiloval cesty tvoje, ale svoje, miloval som zotročujúcu slobodu.

Aj tie štúdiá, ktoré sa volali čestnými, aj tie ma priťahovali, najmä verejné procesy, a to preto, lebo som v nich chcel vyniknúť. A čím väčšmi som v nich klamal, tým väčšej chvály sa mi dostalo. Toľká je zaslepenosť ľudí, že sa ešte i zaslepenosťou vychvaľujú. Už v rečníckej škole som bol výborným žiakom. Pyšne som sa z toho radoval, hrdo sa nafukujúc, hoci som bol ináč dosť miernym, veď ty to vieš, Pane, a ďaleko som bol od zvrátenosti zvrhlíkov (toto ukrutné a diabolské meno platí za znak vzdelania), medzi ktorými som žil a hanbil sa, že nie som taký ako oni. S nimi som sa schádzal, ba často som mal aj radosť z priateľstva s nimi, ale ich skutky mi naháňali strach. Totiž ich kazenia iných, ktorými napádali hanblivosť neskúsených, aby ich bez príčiny, len akoby zo žartu, poškvrnili a aby si tak pripravili satanskú radosť. Ich skutky neboli o nič horšie ako skutky diablov. Či je ešte nejaké priliehavejšie meno na nich ako „zvrhlíci“? Sami sú zvrhnutí a prevrátení od zlých duchov, ktorí sa im vysmievajú a tajne ich klamú práve tým, aby radi vysmievali druhých a klamali.

3.4. Rozpráva o svojej láske k filozofii

3.5. Nemiloval Sväté písmo pre jeho jednoduchosť

Rozhodol som sa prezrieť si Sväté písmo, aby som vedel, aké je. A hľa, uvidel som vec, nepreskúmanú pyšnými, ani nie jasnú maličkým, ale skromnú v začiatkoch, vznešenú vo výsledkoch a zahalenú tajomstvom. Nebol som však schopný vniknúť do nej alebo skloniť svoju hlavu, aby som nasledoval jej šľapaje. Vtedy, keď som sa začal zapodievať Písmom, nezmýšľal som tak ako dnes. Ba, videlo sami, že Písmo si nezaslúži, aby som ho porovnával s hodnotou knihy Ciceróna. Moja pýcha nemohla prísť na chuť jeho prostate a môj um nemohol vniknúť do jeho hĺbky. Písmo je také, že rastie s maličkými, mňa však uponižovalo vedomie byť maličkým, preto, pýchou nadutý, pozdával som sa sám sebe, že som veľký.

3.6. Upadol do bludu manichejcov

3.7. Manichejské bludy

Nepoznal som iné učenie okrem manichejského. A dal som sa akoby násilne pohnúť, aby som prisvedčil hlúpym klamárom, keď sa ma spytovali, odkiaľ je zlo, či je Boh určený ľudskou podobou, či má vlasy a nechty. Či možno za spravodlivých pokladať tých, čo majú niekoľko manželiek súčasne, čo zabíjajú ľudí a obetujú zvieratá? Takéto otázky ma celkom pomiatli, lebo som nepoznal vec. Keď som sa vzďaľoval od pravdy, videlo sa mi, že sa k nej približujem, lebo som nevedel, že zlo je len nedostatok dobra, blížiaci sa až k úplnej ničote. Ale akože som to mohol vidieť ja, ktorého zrak bol obrátený k telu a duch k obrazotvornosti? Ani to som nevedel, že Boh je duch, ktorý nemá údov podľa dĺžky a šírky, ktorý nie je z hmoty. Časť hmoty je totiž menšia než celok, a ak je nekonečná, potom niektorá časť, určitým priestorom ohraničená, je menšia než vo svojej nekonečnosti. Nie je totiž celá všade ako duch, ako Boh. Takisto som nevedel, čím sa podobáme Bohu a či Písmo správne o nás rozpráva, že sme na obraz Boží stvorení.

Tiež som nepoznal opravdivú vnútornú spravodlivosť, ktorá nesúdi podľa zvyku, ale podľa najspravodlivejšieho zákona všemohúceho Boha. Podľa toho zákona sa utvárajú mravy krajín a časov s ohľadom na krajiny a časy, zákon však zostával ten istý všade a vždy, nie iný na inom mieste, nie iný v inom čase. Podľa toho zákona sú spravodlivými Abrahám, Izák, Jakub, Mojžiš, Dávid a všetci tí, ktorých sám Boh pochválil; tých istých však neskúsení ľudia pokladajú za nespravodlivých, lebo len ľudsky súdia a mravy celého pokolenia ľudského chcú súdiť podľa svojich vlastných. To je práve tak, ako keby si chcel niekto, kto sa nerozumie zbraniam, kto nevie, čo na ktorú čiastku tela patrí, hlavu chrániť ovinovačkami a nohy helmou a pritom by nadával, že mu nič nesluší; lebo keď je v niektorý deň ohlásený na popoludnie nedeľný pokoj, niekto by sa hneval, že nesmie teraz vyložiť svoj tovar na predaj, hoci ráno to bolo dovolené; alebo by sa niekto čudoval, že v tom istom dome môže ktorýkoľvek otrok vykonávať určitú prácu, ktorú však nesmie konať otrok, čo podáva poháre; alebo keď sa niečo zakazuje pri stole, čo je dovolené za maštaľou, alebo keď sa niekto pohoršuje, že v tej istej rodine nie všade a všetkým sa to isté dáva. Takí zaostalí sú tí, ktorí sa pohoršujú, keď počujú, že v starých časoch bolo dovolené spravodlivým niečo, čo im teraz nie je dovolené. Ďalej, že tamtým a týmto podľa rozmanitých časových pomerov dal Boh rozmanité zákony, hoci obaja slúžia tej istej spravodlivosti. Pri jednom človekovi v ten istý deň a v tom istom dome každý vidí, že rozmanitým údom je vždy niečo iného primerané a že niečo bolo odjakživa dovolené, hoci o hodinu už nemusí byť dovolené, lebo niečo je dovolené a rozkazuje sa v jednom kúte, a v druhom sa zas to isté spravodlivo zakazuje a tresce.

Či je spravodlivosť preto rozličná a meniteľná? Nie, ale len časy, v ktorých panuje, tie sú nie jednaké, lebo sú časy. Ľudia však, ktorých život na zemi je krátky, sa často pohoršujú, lebo nevedia porovnať pomery dávnejších vekov a národov, ktoré nezažili, s pomermi, ktoré sami zažili. Ľahko však pochopia, čo sami vidia, že v jednom tele, dni alebo dome sa niečo hodí určitému údu, v určitom čase, na určitom mieste a určitej osobe. Takýmto pomerom sa ľahko prispôsobujú. To všetko som vtedy nevedel a nechápal; hoci mi to bilo zo všetkých strán do očí, nevidel som to. Keď som skladal básne, nemohol som ktorúkoľvek stopu umiestniť svojvoľne kdekoľvek, ale v každom odseku a v každom verši ináč; a predsa umenie pri básnení nebolo v každom odseku inakšie, ale všade to isté. Nijako som vtedy nechápal, že spravodlivosť, ktorej slúžili dobrí a svätí ľudia, omnoho vznešenejšie a jemnejšie sústreďuje v sebe všetky Božie prikázania a nijako sa nemení, i keď v rozličných časoch nie všetko naraz rozdeľuje a nariaďuje, ale len to, čo je pre tie časy vhodné. Vo svojej zaslepenosti som nadával na svätých patriarchov, jednak, že používali prítomné veci podľa rozkazu a vnuknutia Božieho, jednak, že predpovedali budúcnosť podľa zjavenia Božieho.

3.8. Čo Boh nariadi, to je vždy dobré

Azda niekedy a niekde platilo za nespravodlivé „milovať Boha z celého srdca, z celej duše, z celej mysle a milovať blížneho svojho ako seba samého“? Preto hanebnosti, ktoré sú proti prirodzenosti, ako boli hriechy Sodomčanov, sa musia vždy zatracovať a trestať. Ba i keby ich všetky národy páchali, všetky by boli vinné z toho istého zločinu pred zákonom Božím, lebo Boh nestvoril ľudí na to, aby sa takým spôsobom zneužívali. Čo viac, i samo spoločenstvo, ktoré máme mať s Bohom, sa porušuje, keď sa neprirodzeným rozkošníctvom poškvrňuje tá príroda, ktorej pôvodcom je Boh.

Ktoré priestupky sú však proti ľudským mravom, tým musíme vyhýbať podľa rozličnosti mravov, aby sa zmluva, v štáte alebo v národe zvykom či zákonom ustálená, neporušila ľubovôľou občana alebo cudzinca. Neprirodzená je totiž každá časť, ktorá nie je v súlade s celkom. Keď však Boh niečo rozkazuje proti obyčajom alebo zmluve, musí sa tak vykonať, i keď sa tak nikdy nestávalo; musí sa obnoviť, i keď nebolo doteraz ustanovené. Keď je už totiž kráľovi dovolené vydávať zákony v štáte, v ktorom vládne, a to také, ktoré nijaký jeho predchodca ani on sám doteraz nevydal, a poslúchať ho nie je protištátne, ba neposlúchať je protištátne (všeobecne platným zvykom ľudskej spoločnosti je: poslúchať svojich kráľov), o čo väčšmi treba bez váhania poslúchať Boha, Vládcu všetkého svojho stvorenstva. Ako v hierarchii ľudskej moci nižšia moc musí poslúchať vyššiu, tak Boha musia poslúchať všetky.

To isté platí o zločinoch, ktoré vznikajú z túžby uškodiť, či už potupovaním alebo krivdou; oboje buď z pomsty, akú páše nepriateľ na nepriateľovi, buď z túžby po majetku, ako lúpežník na pocestnom, buď zo snahy vyhnúť zlému, ako ten, čo naháňa iným strach, buď zo závisti, ako nešťastný šťastnému, buď pri nejakom šťastnom podujatí, keď sa jeden bojí, aby sa mu druhý nevyrovnal, alebo sa trápi tým, že sa mu niekto už vyrovnal, buď napokon zo škodoradosti, ako diváci gladiátorských zápasov alebo posmievači a ohovárači. To sú pramene neprávosti, ktorá vyviera zo žiadosti tela, žiadosti očí a pýchy života: buď z jednej, buď z oboch, alebo zo všetkých troch súčasne. Tak sa hreší proti tvojmu Desatoru, proti tvojim trom a siedmim prikázaniam, proti tvojej „desaťstrunnej lutne“ (Ž 33,2), Bože najvyšší a najsladší.

Ale aký priestupok môže škodiť tebe, ktorý si neporušiteľný? Alebo aké zločiny môžu byť proti tebe, ktorému nemožno škodiť? Tresceš však zlo, ktoré pášu ľudia na sebe, lebo keď proti tebe hrešia, robia bezbožne i proti svojim dušiam a krivda klame sama seba; buď kazením a prevracaním prirodzenosti, ktorú si sám utvoril a usporiadal; buď tým, že nezriadene používajú dovolené veci; buď, že horia túžbou po nedovolených veciach a chcú ich použiť spôsobom, ktorý je proti prírode; buď sa prehrešujú srdcom a slovom proti tebe, zúriac a proti ostňu kopajúc; buď po strhnutí všetkých spojív ľudskej spoločnosti hanebne sa radujú zo súkromných dohovorov alebo roztržiek, podľa toho, čo sa im páči, alebo ich uráža.

To všetko sa stáva, keď ľudia opustia teba, prameň života, ktorý si jediný a pravý Stvoriteľ a Vládca celého sveta. Keď ľudia z vlastnej pýchy milujú jediný predmet ako dobro, čo je klam. Preto sa v pokornej zbožnosti vraciame k tebe, ty nás očisťuješ od zlých návykov a milosrdný si k tým, čo vyznávajú svoje hriechy, počuješ plač väzňov, vyslobodzuješ nás z pút, ktoré sme si sami spravili. To všetko urobíš, len keď proti tebe nenastavíme rohy falošnej slobody, keď nehoríme lakomou túžbou mať viac, a pritom za trest strácame všetko, keď nemilujeme svoje vlastné dobro väčšmi než teba, dobro všetkých bytostí.

3.9. Boh nesúdi tak ako ľudia

Medzi priestupkami, zločinmi a mnohými neprávosťami sú hriechy tých, čo stúpajú na ceste dokonalosti, ktoré podľa pravidla o dokonalosti sú plným právom karhané, ale v nádeji dobrého úžitku sú chválené ako sejba s ohľadom na žatvu. Niektoré z nich sú podobné neprávosti alebo zločinu, a predsa sú nie hriechy, lebo neurážajú ani teba, Pána Boha nášho, ani ľudskú spoločnosť. Tak napríklad, keď si niekto zaopatrí niečo podľa časových pomerov pre pohodlie života a nie je isté, že tak urobil z rozkošníctva; alebo keď riadna vrchnosť tresce určité činy a nie je isté, či tak nerobí zo škodoradosti. Tak mnoho činov, ktoré sa ľuďom pozdávali zavrhnutiahodnými, si ty schválil, a mnoho iných, ktoré ľudia chválili, si ty odsúdil; často sa totiž odlišujú od seba: čin, úmysel konajúceho a neznáme časové okolnosti.

Keď však niečo neočakávaného a neobyčajného nariadiš, i keď si to niekedy zakázal (hoci príčinu nariadenia dočasne tajíš, hoci je to niekedy proti spoločenskej zmluve niektorých ľudí), kto by sa opovážil pochybovať, či to má splniť, keď len tá spoločnosť ľudská sa pokladá za spravodlivú, ktorá tebe slúži? Blahoslavení sú tí, ktorí poznajú, že ty si nariadil, lebo čokoľvek robia tvoji služobníci, robia to buď na splnenie toho, čo žiada prítomný čas, buď na naznačenie vecí budúcich.

3.10. Čudné náhľady manichejcov

Nepoznal som tie veci, preto som sa vysmieval z tvojich svätých sluhov a prorokov. Čo som však tým posmechom dosiahol, ak len nie to, že ty si sa mi vysmial? Pomaly som upadol až do takých malicherností, že som uveril, že figovník roní slzy biele ako mlieko, keď mu trhajú plody. Keby niektorý svätec bol tento plod, odtrhnutý nie jeho, ale cudzou vinou, zjedol a strávil, veril som, že vzdychajúc a napínajúc sa, bude pri modlitbe vydychovať anjelov, ba časti samého Boha by boli zostali viazané na ono ovocie, keby ich vyvolený svätec nebol rozžuval zubami a strávil žalúdkom. Ja, úbožiak, veril som, že väčšmi treba preukazovať milosrdenstvo plodom zeme než ľuďom, pre ktorých rástli. Keby ma bol niekto hladujúci, kto nebol manichejec, prosil o kúsok chleba, bol by som si myslel, že si zaslúžim trest smrti, keby som mu bol dal.

3.11. Spomína matkine modlitby za svoje obrátenie

Svoju ruku si spustil z výsosti a moju dušu si vyrval z hlbín temnosti, keď za mňa nariekala k tebe moja matka, tvoja služobnica. Nariekala väčšmi, než zvyčajne matky oplakávajú telesnú smrť detí. Smrť moju videla silou viery a ducha, ktoré mala od teba, a ty si ju vyslyšal, Pane. Vyslyšal si ju, nepohrdol si jej slzami, ktorými kropila zem pod svojimi očami na každom mieste svojej modlitby: vyslyšal si ju. Lebo odkiaľ by pochádzal sen, ktorým si ju potešil tak, že mi dovolila žiť s ňou v jednom dome, jesť pri tom istom stole, čo mi začala zakazovať pre moje bohorúhavé bludy. Snívalo sa jej totiž, že stojí na akejsi drevenej doske a že prichádza k nej žiariaci chlapec, ktorý sa veselo usmieva na ňu, smutnú a zarmútenú. Keď sa jej spytoval na príčinu jej smútku a na príčinu jej každodenného plaču (nie zo zvedavosti, ale aby ju poučil), povedala, že oplakáva moju záhubu. Nato jej rozkázal, aby sa upokojila, a napomenul ju, aby si povšimla a videla, že kde je ona, tam že som aj ja. Keď sa obzrela, videla ma stáť vedľa seba na tej istej doske. Odkiaľ ten sen, ak len nie od teba, ktorý si svoje ucho priklonil k jej srdcu?

Ó, ty všemohúci, dobrotivý Bože, ktorý sa o každého z nás staráš tak, akoby si sa staral len o neho samého, a o všetkých sa staráš tak, akoby si sa staral len o jedného. Odkiaľ je i to, keď mi rozprávala svoj sen a ja som sa usiloval vysvetliť jej ho v tom zmysle, aby nepochybovala, že bude takou, ako som bol ja, vtedy mi povedala rýchlo, bez akéhokoľvek váhania: „Nebolo mi povedané: Kde je on, budeš aj ty, ale: Kde si ty, bude aj on.“ Vyznávam ti, Pane, nakoľko si môžem na to spomenúť - často som o tom rozprával -, že väčšmi som bol dojatý tou tvojou odpoveďou, danou mi ústami bedlivej matky, ktorá sa nedala zmiasť mojím prešibaným klamlivým vysvetlením, ale hneď poznala pravdu (ja som ju poznal iba potom, keď matka povedala), väčšmi som bol tým dojatý než samým snom, v ktorom tej zbožnej žene bola na útechu v jej žiali predpovedaná budúca radosť, vtedy ešte tak veľmi ďaleká.

Odvtedy prešlo skoro deväť dlhých rokov, za ktorých som sa zmietal v bahne priepasti a temnotách klamu, usilujúc sa z nich vyslobodiť, ale vždy som do nich hlbšie zapadal. Zatiaľ však ona, čistá, zbožná a múdra vdova - aké ty miluješ - utužujúc vždy väčšmi svoju nádej, v plači a nárekoch nie menej horlivá, neprestávala vo všetkých hodinách svojich modlitieb vylievať k tebe slzy za mňa. Jej modlitby vystupovali pred tvoju tvár, a jednako si dopustil, aby som padal a zapadal do temnôt.

3.12. Biskupova odpoveď Monike

Spomínam si ešte na jednu odpoveď, ktorú si dal mojej matke. (Mnoho vecí vynechávam, lebo sa ponáhľam k tomu, čo väčšmi túžim povedať, ba mnoho som už aj zabudol.) Tú odpoveď si jej dal ústami svojho kňaza, ktoréhosi biskupa, čo vyrástol v tvojej Cirkvi a bol zbehlý v tvojich knihách. Toho prosila moja matka, aby bol taký láskavý a prehovoril so mnou, vyvrátil moje bludy, odvrátil ma od zla a obrátil na dobré cesty. Matka tak robila vždy, keď našla niekoho schopného; ale ten nechcel, celkom rozumne, ako som neskoršie sám spoznal. Odpovedal, že som nateraz akémukoľvek poučeniu neprístupný, lebo som priveľmi zaujatý novosťou herézy a tiež preto, lebo som niektorými otázkami priviedol do pomykova mnoho neskúsených, ako mu sama naznačila. Povedal jej: „Nechaj ho tam, len pros za neho Pána, veď on pri čítaní sám spozná, koľký je to blud a koľká bezbožnosť.“

Tiež jej rozprával, že aj jeho, ako malého chlapca, jeho zvedená matka dala manichejcom a nielenže prečítal, ale že aj odpísal skoro všetky ich knihy a sám prišiel na to, bez hádok a dokazovania, aká nebezpečná je to sekta, a preto z nej ušiel. Keď sa však moja matka nechcela upokojiť tými slovami a stále na neho doliehala prosbami a slzami, aby ma len prišiel pozrieť a prehovoril so mnou, zvolal namrzený: „Choď už, lebo ako žiješ, nie je možné, aby zahynul syn, za ktorého matka toľké slzy roní.“ Matka - ako mi o tom často rozprávala - prijala túto odpoveď ako z neba poslanú.

Kniha štvrtá

4.1. Deväť rokov sa oddával bludom

4.2. Vyučuje rečníctvu a žije v neplatnom manželstve

V tých rokoch som vyučoval rečníctvu a ovládaný ctižiadosťou, predával som víťaznú výrečnosť. Ty vieš, Pane, že som chcel mať dobrých žiakov - ako sa to hovorieva - a bez zlého úmyslu učil som ich ľsti; nekázal som im, aby lesť používali na odsúdenie nevinného, ale niekedy na prospech vinníka. Ty však, Bože, zďaleka si videl, ako sa potácam na šmykľavej ceste, ako podávam len kde-tu trblietajúcu iskierku pravdy v dyme prednášok, ktoré som mával tým, čo hľadali márnosť a lož; bol som ich spoločníkom.

V tých rokoch som mal pri sebe ženu, ktorá nebola mojou zákonitou manželkou. Tú ženu si vyhľadala moja divá, neopatrná vášeň. Bola to však len jedna žena, a tej som bol úplne verný. Pri nej som mal sám na sebe skúsiť, aký je rozdiel medzi manželstvom, uzavretým na plodenie detí, a medzi zväzkom telesnej lásky, v ktorom sa deti rodia proti vôli rodičov a len narodené vynútia si ich lásku.

Spomínam si tiež, keď som sa raz chcel dať do básnického zápasu v divadle, ako mi istý - neviem už ktorý - vtákoveštec odkázal, akú odmenu by som mu mal dať, keby mi pomohol zvíťaziť. Odpovedal som mu, naplnený odporom a ošklivosťou pred takým ohavným čarodejstvom: „Nedovolím zabiť ani muchu za svoje víťazstvo, i keby odmenou bol hneď čo i zlatý veniec.“ Na svoju obetu chcel zabiť zvieratá a takou poctou mi chcel získať pomoc zlých duchov. Ale ani to zlo som nezavrhol z lásky k tebe, Bože srdca môjho, lebo som síce vedel milovať telesnú krásu, lenže nevedel som milovať teba. A či duša, dychtiaca po takých vidinách, sa nevzďaľuje od teba, či neskladá dôveru v šaľbu, či nepasie vietor? Nechcel som, aby za mňa obetovali diablom, a predsa sám som im obetoval svojou poverou. Čo inšieho znamená totiž „pásť vietor“, ako pásť diablov, keď im svojimi poblúdeniami spôsobujeme radosť a zábavu?

4.3. Nechce sa rozlúčiť s astrológiou

Nijako som sa neprestával radiť u hvezdárov, ktorých volajú astrológmi, lebo tí neprinášali nijaké obety a nevzývali nijakých duchov, aby poznali budúce veci. Pravdaže, opravdivá kresťanská zbožnosť zavrhuje a zatracuje i toto. „Dobre je oslavovať Pána a ospevovať meno tvoje, Najvyšší“ (Ž 92,1) a hovoriť: „Proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé.“ (Ž 51,6) Netreba tiež tvoju zhovievavosť zneužívať na hriešnu neviazanosť, ale treba pamätať na slová: „Hľa, ozdravel si, už nehreš, aby ťa nepostihlo niečo horšie.“ (Jn 5,14) Celú túto spasiteľnú náuku sa usilujú od koreňa vyvrátiť a hovoria: „Z neba ti bol daný neodvrátiteľný zákon hriechu.“ Alebo: „Urobila to Venuša, Saturn alebo Mars“; človek nemá totiž na tom nijakú vinu, že je telo a krv a spurná hniloba. Vinný je Stvoriteľ a Vládca neba i hviezd. A ktože je ten Stvoriteľ a Vládca? Ty si to, Bože náš, rozkoš i žriedlo spravodlivosti, ktorý „odplatí každému podľa jeho skutkov“ (Mt 16,27) a „ty nepohŕdaš srdcom skrúšeným a poníženým“ (Ž 51,19).

V tom čase žil veľmi múdry muž, ktorý sa náramne vyznal a preslávil v liečení. Ten mi, ako prokonzul, ale nie ako lekár, vlastnou rukou položil po zápase víťazný veniec na moju hlavu celkom prechorenú. Takú chorobu totiž, ako som ja mal, môžeš vyliečiť len ty, Boh, ktorý „pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť“ (Jak 4,6; 1 Pt 5,5). Azda si mi skrze toho starca prestal pomáhať, alebo sa azda o moju dušu viac neobzrieš? Stal som sa mu priateľom a ustavične som počúval jeho slová, ktoré neboli síce veľmi vyberané, ale vyznačovali sa hĺbkou, príjemnosťou a živosťou myšlienok. Keď sa z rozhovoru so mnou dozvedel, že sa oddávam štúdiu hvezdárskych kníh, dobrotivo a otcovsky ma napomenul, aby som ich odhodil a nemrhal usilovnosťou a prácou, potrebnou na dôležitejšie veci, na také daromnice. Priznal sa, že sa aj on vo svojej mladosti zapodieval tými knihami, ba chcel to mať ako svoje povolanie, lebo keď vraj pochopil Hippokrata, bol by porozumel aj tomu štúdiu. Neskoršie predsa len zanechal také štúdium a dal sa do lekárstva, lebo spoznal falošnosť toho učenia a ako vážny muž nechcel zarábať klamaním druhých ľudí. K tomu ešte doložil: „Ty sa však vyznáš v rečníctve, ktoré ťa uživí; tým klamstvom sa zapodievaš väčšmi z pasie než z núdze o živobytie; musíš mi to veriť tým skôr, lebo ja som sa tým učením zapodieval veľmi dôkladne, keďže som chcel z neho žiť.“

Keď som sa ho pýtal, ako je to možné, že mnoho odpovedí je správnych, povedal, ako najlepšie vedel, že sa tak deje náhodou, rozšírenou v celej prírode. Keď napríklad niekto otvorí knihu básnika, ktorý v nej niečo celkom iného ospevuje a zamýšľa, s tým úmyslom, aby sa radil, a keď nájde slová, ktoré veľmi priliehajú k jeho záležitosti, netreba sa čudovať, keď z ľudskej duše, z akéhosi vyššieho inštinktu, bez uvedomenia, nie svojím pričinením, ale náhodou vyjde niečo, čo sa zhoduje so záležitosťou a skutkami toho, kto sa pýta. Tak si ma vlastne ním a od neho poučil a riadil si moju pamäť, aby som sa neskoršie sám o tom presvedčil. Vtedy však ani on, ani môj najdrahší priateľ Nebridius, mladík veľmi dobrý a opatrný, ktorý sa vysmieval zo všetkých tých prorockých predpovedaní, ma nemohli presvedčiť, aby som sa zriekol astrológie. To všetko preto, lebo tým klamárom som veril väčšmi než priateľom; lebo som nenašiel nijaký pevný dôkaz, aký som hľadal, ktorý by ma bol celkom jasne presvedčil, či odpovede, ktoré sa zhodovali s pravdou, neboli výsledkom umenia astrológov, ale výsledkom náhody.

4.4. Oplakáva priateľovu smrť

4.5. Prečo plač utišuje bolesť

Pane, teraz však všetko pominulo a čas zahojil moju ranu. Môžem ťa teda vypočuť, môžem priložiť ucho svojho srdca k tvojim ústam, ktorý si Pravda, môžeš mi povedať, prečo je plač taký sladký ľuďom trpiacim? Či si ty, hoci si všade, odhodil ďaleko od seba našu biedu? Ty zostávaš sám v sebe, my sme však podrobení najrozmanitejším skúškam. Predsa, keby sme sa neobracali k tebe s ľútosťou, nezostalo by nič z našej nádeje. Ako je to teda možné, že ovocie, totiž plač, nárek, vzdychy a bedovanie, ktoré sa trhá z horkého stromu života, je predsa sladké? Či je to v tom sladké, že máme nádej v tvoje vyslyšanie? Pravda, v modlitbe to platí, lebo skrýva v sebe túžbu po vyslyšaní. Môže to však byť aj v bolesti nad stratou priateľa a v tom zármutku, v ktorom som sa vtedy zmietal? Nedúfal som, že ožije, ani moje slzy neprosili o to, len som trpel a plakal. Bol som nešťastný, lebo som stratil všetku svoju radosť. Či azda aj plač, ktorý je ináč horký, sa stane sladkým, keď nás omrzia a ľakajú veci, ktoré sme predtým milovali?

4.6. Vyznáva nedisciplinovanosť svojej bolesti

Ale prečo o tom hovorím? Nie je tu čas na vypytovanie sa, ale treba sa vyznávať. Bol som nešťastný, ako je nešťastné každé srdce pripútané priateľstvom k pozemským veciam; keď ich stráca, zmieta sa bolesťou a poznáva, aké bolo nešťastné aj pred ich stratou. Tak som aj ja vtedy horko plakal a v horkosti som nachodil svoj odpočinok. Tak veľmi som bol nešťastný, a predsa drahší nad môjho priateľa mi bol môj biedny život. Hoci by som bol rád zmenil život, predsa som radšej stratil svojho priateľa, než svoj život. Ani neviem, či by som ho bol chcel dať za svojho priateľa, ako sa rozpráva o Orestovi a Pyladovi, ak je to pravda, ktorí chceli jeden za druhého alebo spolu zomrieť, lebo ľahšia im bola smrť než život iba jedného. Neviem ako, ale v mojom srdci povstali celkom rozdielne city: život sa mi hnusil, a smrti som sa predsa len bál. Myslím, že čím väčšmi som miloval priateľa, tým väčšmi som nenávidel a bál sa smrti, ktorá mi ho vyrvala, ktorú som pokladal za svoju najväčšiu nepriateľku. Bol som presvedčený, že môže všetkých ľudí zniesť naraz zo sveta takisto, ako aj jeho zniesla. Taký som bol veru; dobre sa na to pamätám.

Hľa, Bože môj, také je moje srdce, pohliadni do môjho vnútra. Dúfam, ty moja nádej, že ma vyslobodíš z nečistoty takých náklonností, že obrátiš k sebe moje oči, že vyslobodíš z pasce moje nohy (porov. Ž 25,15). Čudoval som sa, že ostatní smrteľníci ešte žijú a ten, ktorého som miloval, akoby nemal nikdy zomrieť, ten už zomrel. Ba ešte väčšmi som sa čudoval, že žijem ja, hoci on už zomrel; veď som bol skoro druhý on. Ktosi dobre vystihol zmysel priateľstva, keď o svojom priateľovi povedal: „Polovica mojej duše“ (Horác., Óda 1,3). I ja som myslel, že moja duša tvorí s jeho jeden celok, jedna duša vo dvoch telách. Preto mi bol život neznesiteľný, lebo som nechcel žiť polovičatým životom. Ba smrti som sa bál azda aj preto, aby mojou smrťou nezomrel celý môj priateľ, ktorého som tak veľmi miloval.

4.7. Pre veľký smútok sa vracia do Kartága

Ó, bláznovstvo, ktoré nikdy nevie ľudí ľudsky milovať. Ó, hlúpy človek, ktorý nevie trpezlivo znášať ľudské nešťastia. Tým som bol vtedy aj ja. Zúril som, vzdychal, plakal, strachoval sa a nenachodil som nikde ani pokoja, ani rady. Niesol som svoju rozdriasanú a krvácajúcu dušu, ktorá sa mi nechcela dať niesť, a nevedel som nájsť miesto, kam by som ju uložil. Ani v príjemných lesoch, ani v hre a speve, ani na rozkošných miestach, ani na hostinách, nie v rozkošiach spálne a postele, ba ani v knihách a básňach. Hrôza obklopovala všetko, ešte aj svetlo, a všetko, čo nebolo „on“, mi bolo nemilé a protivné okrem sĺz a plaču, v ktorých jedine som nachodil aspoň čiastočku upokojenia.

4.8. Čas hojí bolesť

Čas nie je prázdny, ani neplynie bez účinku na naše zmysly, ale podivuhodne účinkuje na ducha. Hľa, dni prichádzali a odchádzali, svojím príchodom a odchodom mi vtláčali iné predstavy a spomienky a pomaly pomáhali zabúdať na bolesť, oddávaním sa voľakedajším radostiam, ktorým ustúpil môj žiaľ. Nasledovali však, i keď nie nové bolesti, aspoň príčiny nových bolestí. Prečože ma tak ľahko a tak hlboko prenikol žiaľ? Či nie preto, že som takmer do piesočnej púšte rozlial svoju dušu, milujúc smrteľníka, akoby bol nesmrteľný? Najväčšmi ma uzdravovali a občerstvovali útechy ostatných priateľov, s ktorými som miloval, čo som miesto teba miloval, totiž úžasnú bájku a nesmiernu lož, ktorej vábivé zvádzanie porušilo našu myseľ, túžiacu za podráždením uší. Ale bájka nikdy nezomierala, i keby hociktorý z mojich priateľov bol zomrel.

Bolo však ešte čosi iného, čo upútalo môjho ducha: spoločné rozhovory a zábavy, vzájomná úslužnosť, spoločné čítanie zaujímavých kníh, spoločné žarty, spoločné poklony, rozličné mienky, ale bez nenávisti, tak, ako keby človek zo zriedkavého nesúladu chcel urobiť súlad, učiť niekoho spoločne alebo učiť sa spoločne, túžiť po neprítomných, radostne vítať prichádzajúcich. Tieto a podobné znaky vzájomnej lásky, vyjadrené ústami, jazykom, očami a tisícerými milými pohybmi, rozpaľovali srdce akoby iskrami natoľko, že hoci rôznorodé, predsa splývali v jeden celok.

4.9. Pravé priateľstvo korení v Bohu

To je, čo sa miluje v priateľoch a tak miluje, že ľudské svedomie by vyčítalo tomu, kto by nevedel odplatiť lásku láskou, kto by žiadal vonkajšie prejavy náklonnosti. Odtiaľ pochádza žiaľ, keď niekto zomrie, bolesť zahalená tmou, srdce krvavé, ktorého sladkosť nasiakla horkosťou, odtiaľ smrť živých, ktorá prichádza so strateným životom zomierajúcich. Blažený, kto ťa miluje, kto v tebe miluje priateľa a nepriateľa pre teba. Lebo len ten nestráca nijakého milého priateľa, kto miluje všetkých v tom, ktorého nemožno stratiť. A ktože je to, ak nie náš Boh, Boh, ktorý stvoril nebo a zem, ktorý ich napĺňa, lebo naplnením ich vlastne urobil? Teba stráca iba ten, kto ťa opúšťa. Kto ťa však opúšťa, kam pôjde, kam pobeží? Od tvojej dobrotivosti zájde k tvojmu hnevu. Kto nenájde tvoj zákon v svojom treste? „Tvoj zákon je pravda.“ (Ž 119,142) Pravda si však ty sám.

4.10. Stvorenia vznikajú a odumierajú

„Bože, obnov nás, rozjasni svoju tvár a budeme spasení.“ (Ž 80,4) Kamkoľvek by sa obrátilo naše srdce mimo teba, všade nájde bolesť, i keby sa obrátilo k najkrajším veciam, ktoré sú mimo neho a mimo teba. Tie by neboli ničím, keby nepochádzali od teba. Vznikajú a zanikajú, svojím vznikom začínajú svoje bytie, rastú, mohutnejú, a keď sú dospelé, začínajú starnúť a zomierajú; nie všetky starnú, ale všetky zomierajú. Keď teda vznikajú a začínajú svoje bytie, čím rýchlejšie dorastajú k dokonalosti, tým väčšmi sa približujú ku svojmu zániku. Taký je spôsob života, ktorý si im dal. Sú len čiastkami celkov, preto nemôžu byť všetky naraz, ale vznikaním a zanikaním vytvárajú celok, ktorého sú čiastkami. Takisto vzniká naša reč zo zvukov. Reč nie je celkom dovtedy, kým jedno slovo nedoznie, kým neumĺkne zvuk, aby mohlo nasledovať druhé slovo.

Pre všetko to ťa chváli moja duša, Bože, Stvoriteľ. Nech však neprilipne k tomuto svetu zmyselnou láskou. To všetko smeruje k svojej záhube, to všetko striasa dušu nebezpečnými žiadosťami; ona však chce byť a zostať v tom, čo miluje. Nechce zostať v oných žiadostiach, lebo sú nestále, menia sa. Kto ich môže sledovať telesnými zmyslami, kto ich pochopí, i keď sú poruke? Ťarbavé sú telesné zmysly, lebo sú telesné, a to je ich vlastnosť. Dobré sú na to, na čo sú stvorené, ale nijako nestačia sledovať veci, bežiace od určeného začiatku k určenému cieľu. V tvojom slove, ktorým si ich stvoril, v tvojom slove totiž počujú: „Odtiaľ až sem!“

4.11. Všetko sa mení okrem Boha

Nebuď smiešna, duša moja, hrmotom márností neohluš ucho svojho srdca. Počuj! Slovo samo ťa volá, vráť sa. Pri ňom je miesto neporušiteľného pokoja, pri ňom sa nezabúda na lásku, ak ho len sama prv nezanechá. Tak je to na svete: jedno odchádza, druhé prichádza, z maličkých čiastočiek povstáva vesmír. „Či aj ja mám niekam odísť,“ pýta sa Božie Slovo. Duša moja, v ňom upevni svoje prebývanie, jemu odovzdaj, čo si od neho prijala, jemu, duša moja, toľkými sklamaniami ustatá. Pravde odovzdaj, čo si od Pravdy dostala, a nič nestratíš; ba rozkvitne tvoja hniloba, tvoje choroby sa vyliečia, tvoja nestálosť sa stratí, zmení na pevnosť a nestrhne ťa k zemi, ale zostane s tebou a bude trvať s Bohom, ktorý je a zostáva naveky.

Prečo zvrátene nasleduješ svoje telo? Ono by malo teba nasledovať. Čokoľvek skusuješ telom, je čiastočné a nepoznáš celok, ktorému časti patria, a predsa si milovala telo. Ale keby tvoje telesné zmysly boli schopné pochopiť aj celok a neboli by pre trest obmedzené na určitú mieru, predsa by si si priala, aby pominulo, čo je prítomné, aby si väčšmi mohla milovať celok. Lebo zmyslami aj počuješ, čo sa hovorí, a nechceš, aby slabiky stáli, ale aby chytro leteli ďalej, aby prišli ďalšie, aby si mohla počuť celok. Tak je to so všetkým, čo sa skladá z čiastok, nie súčasne, ale postupne. Celok pôsobí väčšiu radosť než jeho jednotlivé časti. Ale nadovšetko dobrý je ten, ktorý stvoril všetko, Boh náš, ktorý neodchádza, lebo po ňom by nemal kto prísť. Keď sa ti páčia stvorenia, oslavuj v nich Boha, láskou zahrň ich Stvoriteľa, aby si sa Bohu neznepáčila v tom, čo sa tebe páči.

4.12. V Bohu je pokoj

Ak sa ti páčia duše, v Bohu ich miluj, lebo sú meniteľné a ustália sa len vtedy, keď sú v Bohu upevnené. Ináč blúdia a hynú. V Bohu ich miluj, k Bohu ich veď, ktorékoľvek môžeš, a povedz im: „Tohto milujeme, tohto, on to všetko stvoril, nie je ďaleko. Keď vás urobil, neodišiel, ale z neho ste povstali, v ňom ostávate.“ Hľa, kde je on; tam je, kde je pravda, v hlbočinách srdca, ale srdce zablúdilo od neho. „Vzmužte sa, premýšľajte v srdci, odbojníci!“ (Iz 46,8), primknite sa k tomu, ktorý vás stvoril. Stojte s ním, vtedy obstojíte. Spočiňte v Bohu, v ňom nájdete pokoj. Kam to bežíte do záhuby? Kam sa to náhlite? Dobro, ktoré milujete, je od neho, ale dobrým a sladkým je len vtedy, keď má vzťah k nemu. Spravodlivo sa však stane horkým, keď nespravodlivo milujete to, čo je od neho, a na neho zabúdate.

4.13. Miloval nižšiu krásu

To všetko som vtedy ešte nepoznal, miloval som nízku krásu, klesal som do priepasti a hovorieval som svojim priateľom: „Či milujeme niečo, ak len nie krásu? Čože je krása? Čože je krásne? Čo je to vlastne, čo nás priťahuje a vábi k veciam, ktoré milujeme? Keby nebolo v nich peknoduchej krásy a tvárnosti, nijako by nás k sebe nepriťahovali.“ Pozoroval som a videl som v tých veciach dvoje: jedny sú krásne preto, lebo vytvárajú celok, druhé preto, lebo sa primkýnajú účelne k niečomu inému, ako napríklad údy k telu. Tá úvaha vyrástla v mojej duši, v hlbokosti môjho srdca a napísal som vtedy, myslím, dve alebo tri knihy: O krásnom a účelnom. Zabudol som na to, ty to však vieš, Bože. Ten spis ani nemám, stratil sa mi, neviem ako a kam.

4.14. Svoje spisy O krásnom a účelnom venuje rečníkovi Hieriovi

Čo ma pohlo k tomu, Pane Bože môj, že som svoje spisy venoval Hieriovi, rímskemu rečníkovi? Veď som ho osobne ani nepoznal, ale len z povesti som ho miloval pre jeho učenosť a pre niekoľko výrokov, ktoré sa mi zapáčili. Väčšmi však preto, lebo sa páčil iným, ktorí ho nevedeli prenachváliť, ktorí sa čudovali, že on, rodom Sýrčan, vyučený v gréckej výrečnosti, sa stal neskoršie obdivuhodným rečníkom latinským a vo filozofii veľmi obratným. Chválime a milujeme človeka, ktorý je ďaleko od nás. Láska prechádza azda z úst vychvaľovača do srdca poslucháča? Ani myslieť. Ale jeden milujúci rozpaľuje druhého. Chválený bude vtedy milovaný, keď bude isté, že chvála vychádza z úprimného srdca, keď ten chváli, kto miluje. Tak som vtedy miloval ľudí podľa úsudku ľudského, a nie podľa úsudku tvojho, Bože môj, v ktorom sa nikto nesklame.

Prečo však Hieria nechválili ako slávneho vozataja alebo ako ľudom vychýreného zápasníka, ale celkom ináč, a to vážne a tak, ako som sám chcel byť chválený? Ani po tej chvále som netúžil, akú požívajú divadelní herci, hoci som ich sám miloval, ale zostal som radšej neznámy, ako by som sa mal tak stať známym, bol by som prijal radšej nenávisť než takú lásku. Odkiaľ sa však vzalo to podelenie rozličných lások v mojej duši? Odkiaľ je to, že čo milujem na druhom, nenávidím a zatracujem na sebe, veď obaja sme ľudia? Kto má rád dobrého koňa, nechcel by iste byť koňom ani vtedy, keby to bolo možné. O hercovi, ktorý je tej istej prirodzenosti ako my, možno však povedať to isté? Milujem niečo na inom človekovi, čo nenávidím na sebe, hoci som tiež človek? Aký tajomný je človek, Pane, ktorému si aj vlasy spočítal, ktorému ani jeden vlas nevypadne bez tvojho vedomia; a predsa skôr možno spočítať ľudské vlasy ako city a hnutia ľudského srdca.

Ten rečník bol však toho druhu, že som ho miloval preto, lebo som mu chcel byť podobným. Tak som blúdil vo svojej pýche, dával som sa zmietať každým vetrom a ty si ma jednako riadil veľmi tajomne. Odkiaľ to viem a odkiaľ je to, že ti vyznávam s takou istotou, že som ho miloval väčšmi pre lásku jeho vychvaľovateľov ako pre jeho prednosti? Odtiaľ, lebo keby ho boli miesto chvály hanili, keby o ňom boli to isté hovorili, potupne a hanebne, vtedy by som sa nebol za neho rozpaľoval, vtedy by som ním nebol býval nadšený. A predsa on a jeho slová sa nemenili, len mienky rozprávajúcich o ňom boli rozdielne. Hľa, ako hlboko leží slabá duša, kým nespočíva na pevnosti tvojej pravdy. Podľa toho, aký nápor mienok prichádza, podľa toho sa dá unášať, obracia sa, krúti sa sem i tam, zaťahuje sa jej svetlo a nenávidí pravdu. Pravda je však pred nami. Pre mňa to malo veľký význam, či moje štúdiá a môj spis budú známe tomu slávnemu mužovi. Keby ich bol pochválil, bola by sa moja horlivosť zväčšila; keby ich bol pohanil, vtedy by bolo krvácalo moje srdce, moje márnivé a slabé srdce. Svoj spis O krásnom a účelnom, ktorý som venoval Hieriovi, som si v duchu predsa rád predstavoval, rád som o ňom rozmýšľal, ba sám som ho obdivoval, hoci ho nik iný neobdivoval.

4.15. Rozpráva o dvoch podstatách

Až dosiaľ nepoznal som základ v tvojom umení, Všemohúci, ktorý sám tvoríš veľké divy. Môj duch sa upínal len na telesné tvary, za krásne som určil to, čo je samo osebe krásne, účelné zas je to, čo spojené s iným predmetom zdá sa hodnotným. Tak som to definoval a vysvetľoval som to na príkladoch telies. Potom som sa dal do skúmania prirodzenosti duše; ale mylná mienka, ktorú som mal o duchovnom bytí, mi nedovolila nájsť pravdu. Sila pravdy dráždila moje oči; svoju potácajúcu sa myseľ som však odvracal od duchovného, zaujímali ma vonkajšie obrysy, farby a rozmery. Keďže som ich nemohol vidieť vo svojom duchu, myslel som si, že ani ducha svojho nemôžem vidieť. Keď som v cnosti pocítil pokoj a v neprávosti nenávidel nesvornosť, myslel som si, že tam je jednota, tu rozdvojenosť. Nazdával som sa, že podstata rozumnej duše a podstata pravdy spočíva v onej jednote ako aj podstata najvyššieho dobra. Ďalej som myslel, že v rozdvojenosti nerozumného života je neviem aká podstata a prirodzenosť najvyššieho zla, ktorá je nielen podstatou pojmov, ale skutočne živou bytnosťou; jednako nebola od teba, Bože môj, od ktorého pochádza všetko. Jednu som nazval monádou (jednota) ako ducha pohlavne neurčeného, druhú diádou (dvojakosť) ako hnev v zločinoch, zaľúbenie v nerestiach; nevedel som naozaj, čo hovorím.

Vtedy som totiž ešte nevedel a nikde sa nenaučil, že zlo nie je nijakou podstatnou bytosťou a že naša duša nie je najväčším nemeniteľným dobrom. Tak ako zločiny vznikajú z prudkej náruživosti, ktorá sa neobyčajne a divo zmieta, tak ako hanebné neresti vznikajú z nezriadenej túžby po rozkošiach, tak bludy a falošné mienky poškvrňujú život, keď je už myseľ skazená, ako bola vtedy aj moja a nevedel som, že ju treba osvietiť iným svetlom, aby bola účastná pravdy, lebo sama nepredstavuje podstatu pravdy. „Ty, Pane, zapaľuješ moju pochodeň; môj Boh rozjasňuje vo mne temnoty.“ (Ž 18,29) Ty si „pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka“ (Jn 1,9), v ktorom „niet premeny ani tieňa zmeny“ (Jak 1,17). Usiloval som sa dostať k tebe, ale vždy si ma odmietol, aby som zakúsil smrť, lebo ty sa, Bože, pyšným protivíš.

Čo je pyšnejšie nad nerozumnú hlúposť tvrdiť, že moja a tvoja prirodzenosť sú rovnaké? Keďže som sám bol premenlivý - čo je zrejmé z toho, že som chcel byť múdrejším, teda z horšieho lepším -, radšej by som bol dopustil, že ty si premenlivý, než že ja nie som to, čo si ty. Preto si ma odmietol a odporoval si mojej tvrdošijnosti; v mysli som si predstavoval telesné tvary; sám som bol telesný a žaloval som na telo; duchom som kráčal vpred, ale nevracal som sa k tebe, kráčal som za vidinami, ktoré nie sú ani v tebe, ani vo mne, ani v telesách. Tvoja pravda mi ich nestvorila, ale moja smiešna márnivosť si ich vytvorila z tela. O tom som rozprával tvojim pokorným veriacim, svojim spoluobčanom, od ktorých som sa nevedomky vzďaľoval. Spytoval som sa ich, plný pýchy a márnivosti: „Prečo blúdi duša, ktorú Boh stvoril?“ Nechcel som však, aby mi odpovedali: „Prečo teda blúdi Boh?“ Radšej som tvrdil, že tvoja nemeniteľná podstata je nútená blúdiť, ako by som sa bol priznal, že sa moja meniteľná bytosť dobrovoľne uchýlila z pravej cesty a teraz za trest blúdi.

Mal som, hádam, dvadsaťšesť alebo dvadsaťsedem rokov, keď som napísal tie knihy, predstavujúc si v sebe telesné vidiny, ktoré ohlušovali uši môjho srdca, ktoré som napínal moja sladká pravda, aby som začul tvoju vnútornú melódiu. Rozmýšľajúc O krásnom a účelnom, chcel som stáť, chcel som ťa počuť, chcel som sa radovať zo ženíchovho hlasu (porov. Jn 3,29), a nemohol som. Hlas môjho bludu hnal ma von a ťarcha mojej pýchy tlačila ma do priepasti. Lebo nedal si mi, „aby som počul radosť a veselosť“, nedal si mi, aby „zaplesali moje kosti“; lebo neboli „rozdrvené“ (Ž 51,10).

4.16. Ľahko rozumel knihám o umení a Aristotelovi

Čo mi to osožilo, že som asi v dvadsiatich rokoch svojho života prečítal a pochopil Aristotelovu knihu, ktorá má nadpis Desať kategórií, keď mi prišla do rúk? Môj učiteľ v Kartágu a iní učení ľudia veľmi vychvaľovali túto knihu, ako keby bola neviem aká veľkolepá a božská, preto som aj ja túžil poznať jej obsah. Keď som sa o nej rozprával s tými, čo tvrdili, že ju len ťažko pochopili s pomocou najslávnejších učiteľov, ktorí ju objasňovali kresbami v piesku, nielen slovami, vtedy som videl, že mi nemôžu povedať vlastne nič iného, len to, čo som svojím vlastným štúdiom pochopil. Videlo sa mi to dosť zrejmé, čo hovorili kategórie o podstatách, ako je človek; o vlastnostiach, aký je tvar človeka; aká je povaha, koľko má stôp; o príbuzenstve, či je brat, kde býva, kedy sa narodil, či stojí, či sedí, či je obutý, či ozbrojený, či niečo urobil, či trpí; napokon čokoľvek sa nachodí v deviatich triedach, z ktorých som niekoľko uviedol ako príklad, alebo v samom bytí podstaty v nesčíselnom počte.

Čo mi to osožilo, alebo skôr uškodilo, keď som aj teba, Bože môj, jednoduchého a nemeniteľného - nazdával som sa, že desať kategórií obsahuje všetko bytie - chcel chápať tak, ako keby si aj ty bol podrobený svojej veľkosti a kráse, takže tvoja veľkosť a krása boli by v tebe len prípadkami ako v nejakom inom tele. Ale to nie je tak, lebo Krása a Veľkosť, to si ty sám, čo však neplatí o tele, lebo telo nie je preto veľké a krásne, že je telo. Telo, keby bolo i menšie, i menej krásne, zostalo by predsa telom. Predstavy, ktoré som si o tebe vytvoril, boli klamné, a nie pravdivé, bolo to ovocie mojej biednosti, a nie tvojej blaženosti. Na mne sa splnilo, čo si povedal, že zem „tŕnie a bodľačie ti bude rodiť“ a že „v pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb“ (Gn 3,18).

Čo mne, otrokovi najhroznejších náruživostí, osožilo vtedy, že som prečítal a pochopil všetky knihy takzvaných slobodných umení, ktoré sa mi dostali do rúk? Kochal som sa v nich a nevedel som, odkiaľ je to, čo je v nich pravdivé a isté. Bol som do svetla obrátený chrbtom a tvárou do vecí osvetlených, takže, hoci som videl osvetlené veci, svetlo predsa nedopadalo na moju tvár. Ty, Pane, Bože môj, dobre vieš, čo som pochopil z rečníctva učených prednášok, o rozmeroch tvarov, o hudbe, o číslach, a to bez veľkých ťažkostí a pomoci učiteľa, lebo i bystrosť rozumu i obratnosť výrečnosti sú tvoje dary. Nechcel som ich však tebe obetovať, preto mi neboli na osoh, ale skôr na škodu, lebo som ti chcel odniesť väčšiu časť dedičstva a neskladal som v tebe svoju silu, ale odišiel som od teba do „ďalekého kraja“ (Lk 15,13) a premrhal som ho s predajnými ženami, svojimi náruživosťami. Čo mi osožila dobrá vec, keď som ju nevedel dobre použiť? Nevedel som, že aj usilovní a nadaní ťažko chápu umenie; poznal som to vtedy, keď som im to chcel poriadne vysvetliť. Najvýbornejší bol medzi nimi ten, ktorý môj výklad pochopil najrýchlejšie.

Čo mi to teda všetko osožilo, keď som myslel, že ty, Pane Bože, moja Pravda, si nesmiernym svetelným telesom a ja jeho čiastkou? Ohromná prevrátenosť je to, ale taký som bol. Nehanbím sa, Bože môj, pripomínať si tvoje milosrdenstvo, ktoré si mi preukázal, nehanbím sa vzývať ťa, ktorý som sa nehanbil pred ľuďmi ťa urážať svojimi rúhaniami a štekať proti tebe. Čo mi osožilo vtedy, že som svojím neobyčajným umom ľahko pochopil tie náuky a bez akejkoľvek ľudskej pomoci vysvetlil si tak veľmi zamotané knihy, keď som v náuke o zbožnosti blúdil s tak škaredou a rúhavou ohavnosťou? Alebo ako tvojim malučkým škodila omnoho pomalšia chápavosť, keď sa nevzdialili ďaleko od teba, aby sa v hniezde tvojej Cirkvi operili a posilnili si krídla lásky potravou pravej viery?

Ó, Pane, Bože náš, „pod ochranou tvojich krídel budem plesať“ (Ž 63,8), ochraňuj nás a nos nás. Nesieš nás od maličkosti a hovoríš: „až po šediny ja ponesiem“ (Iz 46,3), lebo naša pevnosť je len vtedy pevná, keď je založená v tebe. Keď sa spoliehame na seba, vtedy je naša pevnosť slabá. Každé naše dobro žije len v tebe, a keď sa odvraciame od teba, upadáme do najväčších prevráteností. Vráťme sa už k tebe, Pane, aby sme neboli vyvrátení. V tebe je naše dobro, ktoré nemá nijakého nedostatku, naše dobro, ktorým si ty. Nebudeme sa báť, že pri návrate nenájdeme otcovský dom, z ktorého sme utiekli; lebo keď sme boli preč, nezrútil sa náš dom - tvoja večnosť.

Kniha piata

5.1. Chváli Boha

Prijmi obetu môjho vyznania z ruky jazyka môjho, ktorý si stvoril a povzbudil, aby chválil tvoje meno, uzdrav moje kosti, nech povedia: „Pane, kto sa ti vyrovná?“ (Ž 35,10). Kto sa ti vyznáva, nepoučuje ťa, čo sa v ňom robí, lebo nijaké srdce sa nemôže uzavrieť pred tvojím zrakom a niet tej ľudskej tvrdosti, ktorá by mohla opovrhnúť tvojou rukou; ty ju obmäkčuješ, kedy chceš, buď milosrdenstvom, buď trestom a nič sa nemôže skryť pred tvojou žiarou (porov. Ž 19,7). Moja duša ťa chváli, aby ťa milovala, a rozprávala o tvojom milosrdenstve, aby chválila. Všetko stvorenie ťa ustavične chváli a nijako nemlčí o tebe. Nemlčí o tebe duch ľudský ústami obrátenými k tebe, nemlčia o tebe zvieratá, nemlčia o tebe telesá - veď ľudské ústa o nich uvažujú, aby povstala unavená duša, opierajúc sa o tvoje tvory a pre divy, ktoré si vykonal, povzniesla sa až k tebe, ktorý si občerstvenie a pravá sila.

5.2. Pred Bohom nemožno ujsť

5.3. Faustov príchod a zaslepenosť filozofov

Pred Božou tvárou chcem teraz rozprávať o dvadsiatom deviatom roku svojho života. Do Kartága prišiel manichejský biskup Faustus, veľké diablovo osídlo, ktorý zvábil mnohých svojou sladkou výrečnosťou, ktorú som však ja, i keď vychvaľoval, predsa rozoznal od pravdy, po ktorej som túžil. Preto som hľadel nie na to, v akej nádobe sa mi podáva, ale aký pokrm vedy mi podáva u nich tak vychýrený Faustus. Šírila sa o ňom totiž povesť, že je veľmi zbehlý a učený vo vedách, najmä v takzvaných slobodných vedách.

Keďže som čítal veľa filozofických spisov a mal som ich v pamäti, porovnával som niektoré s nekonečnými bájkami manichejcov. Pravdepodobnejšie sa mi videlo jednako tvrdenie tých, ktorí sa vedeli natoľko povzniesť, „že mohli svet preskúmať“, hoci „nenašli tých vecí Vladára“ (Múd 13,9). Lebo „vznešený je Pán a predsa zhliada na pokorného, pyšného však zďaleka pozná“ (Ž 138,6). Približuješ sa iba tým, ktorí sú pokorného srdca, a pyšní ťa nikdy nenájdu, i keby vo svojej učenej zvedavosti vedeli spočítať hviezdy a piesok, vymerať priestory hviezd a pochopiť ich cesty. To všetko robia mysľou a umom, ale tie si im dal ty. Mnoho vecí objavili, na mnoho rokov vopred predpovedali deň, hodinu a stupeň zatmenia Slnka a Mesiaca, ich výpočty nesklamali, stalo sa to celkom tak, ako predpovedali. Na základe svojich pozorovaní ustálili určité pravidlá ktoré platia i dnes, podľa ktorých sa určuje rok, mesiac, deň, hodina a stupeň zatmenia Slnka a Mesiaca, ktoré sa uskutoční presne podľa toho, ako bolo predpovedané.

Ľudia, ktorí nevedia o tých pravdách, sa čudujú a obdivujú predpovede; ktorí ich však poznajú, tí jasajú a nafukujú sa a v bezbožnej pýche sa vzďaľujú od tvojho svetla. Veľmi dobre vedia predpovedať zatmenie Slnka, ale nijako nepoznajú svoje vnútorné zatmenie, lebo sa nepýtajú, odkiaľ je um, ktorým to vedia predpovedať. Keď aj zbadajú, že ty si ich stvoril, neoddajú sa ti, aby si zachoval, čo si stvoril, ani nezničia v sebe človeka, ktorého sami utvorili; nezrieknu sa svojich namysleností, ktoré sa vznášajú ako vtáci, ani svojej zvedavosti, ktorá prechádza ako morské ryby tajomnými cestami hlbín, ani svojej žiadosti, ktorá sa podobá poľným zvieratám, aby si ty, Bože, oheň stravujúci, strávil v nich starosti smrteľné a oživil nesmrteľné.

Nepoznali cestu, tvoje Slovo, skrze ktoré si stvoril aj to, čo počítajú, aj tých, ktorí počítajú, aj zmysel, ktorým rozoznávajú počítané, aj myseľ, ktorou počítajú, zatiaľ čo tvoja múdrosť je nesmierna (porov. Ž 147,5). Tvoj Jednorodený stal sa nám múdrosťou, spravodlivosťou a posvätením, bol pripočítaný medzi nás a dal cisárovi, čo je cisárovo. Nepoznali cestu, ktorou by prešli od seba k nemu, nepoznali tú cestu a myslia si, že sú vysoko a žiariví ako hviezdy, ale, hľa „stratili sa vo svojich myšlienkach a ich rozumné srdce sa zatemnilo“ (Rim 1,21). Mnoho pravdivého rozprávajú o tvorstve, ale Pravdu, Pôvodcu tvorstva nehľadajú úprimne, preto ho nikdy nenachodia. Keď ho aj našli a poznali, neoslávili ho ako Boha, ani mu nepoďakovali, ale zahrabali sa do svojich myšlienok a povedali, že sú múdri, privlastňujúc si to, čo je tvoje. Vo svojej prevrátenej zaslepenosti usilujú sa pričítať tebe to, čo je ich vlastné, totiž lož chcú pripočítať tebe, ktorý si Pravda. „Slávu nesmrteľného Boha zamenili za podoby zobrazujúce smrteľného človeka, vtáky, štvornožce a plazy.“ (Rim 1,23). Tvoju pravdu obrátili na lož a uctievajú a klaňajú sa radšej tvorovi než Stvoriteľovi.

Mnoho som si zapamätal z toho, čo pravdivého hovorili o stvoreniach. Dôvod na to som našiel vo výpočtoch a poriadku časov, v zrejmom svedectve hviezd. Porovnával som to s výrokmi Máního, ktorý veľa písal o tom, pravda, veľmi blúznivo. U neho som nenašiel dôvodu ani pre slnovrat, ani pre rovnodennosť, ani pre zatmenie, ani pre podobné náuky, ktorým som sa naučil vo svetskej filozofii. Musel som veriť voslep všetkému, i keď výpočty a vlastné oči hovorili ináč.

5.4. Pravá blaženosť je v poznaní Boha

Pane Bože pravdy, či sa ti páči azda ten, kto pozná všetky tie veci? Nešťastný človek, ktorý všetko pozná, len teba nepozná. Blažený človek, ktorý teba pozná, i keď všetko nezná. Kto však pozná to i teba, nie je blaženejší preto, že pozná tie veci, ale preto, že teba pozná a oslavuje ťa ako Boha a ďakuje ti a nezahrabe sa do svojich myšlienok.

Tak ako je lepšie na tom ten, kto vie brať úžitok zo stromu a vďaky ti vzdáva, ale pritom nevie, aký je vysoký, aký je široký, lepšie je veru na tom než ten, kto pozná všetky rozmery, aj všetky konáre vie spočítať, ale pritom nie je majiteľom a nepozná ani nemiluje Stvoriteľa; tak je to s veriacim človekom, ktorému patria všetky bohatstvá zeme, ktorý, i keď nič nemá, predsa všetko má, lebo je spokojný s tebou, ktorému všetko slúži, hoci nepozná ani len súhvezdie Veľkého voza. Bolo by hlúpe pochybovať, či je na tom lepšie tento alebo ten, kto vie zmerať nebo, vie spočítať hviezdy a vie povážiť prvky, ale nedbá o teba, ktorý „si mierou, počtom, váhou usporiadal všetko“ (Múd 11,20).

5.5. Bludy Máního

Kto však prosil Máního, aby písal o veciach celkom nepotrebných na pochopenie zbožnosti? Veď ty si povedal človekovi: „Hľa, bázeň pred Pánom, to je múdrosť.“ (Jób 28,28) Tú by nemusel mať, i keby tamtú dokonale poznal. Ale keďže nepoznal ani jednu, ani druhú, opovážil sa tak bezočivo učiť. Márnosť je totiž vystatovať sa svetskou múdrosťou, zbožnosť je ďakovať za ňu. Tak sa aj on odchýlil od zbožnosti, veľa rozprával o náukách; čoskoro ho však predbehli odborníci a ukázalo sa, aké sú jeho znalosti o veciach hlbších. Nechcel byť pokladaný za bezvýznamného, ale usiloval sa všade presviedčať, že Duch Svätý, Utešiteľ a obohacovateľ tvojich veriacich, prebýva osobne v ňom, s plnosťou svojej moci.

Keď bol prichytený, že učil veľa falošného o nebi a hviezdach, o pohybe Slnka a Mesiaca - hoci to nepatrí priamo k náboženstvu - jeho opovážlivosť bola predsa dosť svätokrádežná, lebo vo svojej márnej pýche nielenže falošne učil, ale ešte vyhlasoval svoje výroky za výroky božskej osoby. Keď niekedy počujem niektorého z našich kresťanských bratov, ktorý nejakú vec dobre nepozná a celkom ináč ju vykladá, trpezlivo vypočujem jeho náhľady, lebo si myslím, že mu neškodí, keď o tebe, Stvoriteľovi všetkého, neverí nič urážajúceho, keď aj azda nepozná stav a povahu tvorstva. Škodilo by mu to však, keby tú vedomosť pokladal za podstatu učenia o zbožnosti a tvrdohlavo by zastával to, čomu nerozumie.

Takúto slabosť na počiatku viery znáša matka, totiž láska, kým sa človek nestane dokonalým mužom, ktorý sa nedá klátiť akýmkoľvek vetrom učenia. Kto by sa však opovážil vystupovať ako učiteľ, zakladateľ, vodca a hlava, a to tak, aby si tí, ktorí ho nasledujú, nemysleli, že nasledujú obyčajného človeka, ale Ducha Svätého, kto by také dokázané bláznovstvo nezavrhol a neodsúdil? Vtedy som si predsa ešte nebol dosť istý, či sa nerovnaká dĺžka dní a nocí, striedanie dní a nocí, zatmenie a podobné úkazy, o ktorých som čítal v knihách, nedajú vysvetliť aj podľa jeho náhľadov. Keby sa azda boli dali, vtedy by som bol zas v neistotách, ako je to vlastne v skutočnosti. Moju vieru však potvrdila jeho autorita, to, že som mu veril ako svätcovi.

5.6. Faustova učenosť

Za celých deväť rokov, čo som počúval ich bludné náuky, som s dlho potlačovanou túžbou čakal na príchod povestného Fausta. Všetci, na ktorých som sa obracal s otázkami, keď mi nemohli odpovedať, mi sľubovali, že keď on príde, a v rozhovore s ním sa mi vyjasnia všetky tieto otázky, ba ešte i ťažšie. Keď napokon prišiel, poznal som ho ako človeka milého a príjemného v reči, ktorý o ich učení rozprával slovami omnoho lahodnejšími. Ale čo pre môj smäd znamenal aj najvznešenejší podávač vzácnych pohárov? Takými vecami boli už presýtené moje uši; ani sa mi nepozdávali lepšími preto, že boli lepšie povedané, pravdivými, lebo boli učene povedané, múdrymi, lebo sa pri nich múdro tváril a mal krásnu výrečnosť. Tí, čo sa na neho odvolávali, neboli dobrými znalcami, lebo za bystrého a múdreho ho pokladali len preto, že ich ohúril krásou reči.

Poznal som aj druhý druh ľudí, ktorým sa i pravda videla podozrivou a nechceli ju prijať, keď bola podávaná vzornou a krásnou rečou. Mňa si však už, Bože, poučil tajomným a obdivuhodným spôsobom, preto verím, čomu si ma naučil, lebo to je pravda a nik okrem teba nie je učiteľom pravdy, kdekoľvek alebo odkiaľkoľvek by zažiaril. Od teba som sa naučil, že niečo netreba pokladať za pravdivé len preto, že je to veľmi krásne povedané, alebo niečo pokladať za nepravdivé zato, že je to neohrabane povedané. Práve tak nemôže byť však niečo pokladané za pravdivé len zato, že je to neohrabane povedané. S múdrosťou a hlúposťou je to tak ako s užitočnými a neužitočnými jedlami. Tie môžu byť podávané v nádobách jednoduchých a vzácnych, takisto aj múdrosť a hlúposť môže byť podávaná slovami kvetnatými alebo prostými. Tak moja túžba, s ktorou som tak dlho očakával človeka, sa ukojila jeho bystrosťou a rečníckym zápalom, vhodnosťou výrazov, do ktorých ľahko zaobaľoval svoje myšlienky. Tak som bol spokojný, že som ho s mnohými a ešte väčšmi než iní vychvaľoval. Ťažko mi však padlo, že som mu nemohol pri veľkom počte poslucháčov predniesť svoje námietky v dôvernom rozhovore.

Keď sa mi však naskytla príležitosť a začal som so svojimi priateľmi zamestnávať jeho uši v čase, keď to nebolo nezdvorilé, a predniesol som mu niektoré námietky, ktoré ma znepokojovali, spoznal som v ňom človeka priemerne vzdelaného v literatúre. Keďže prečítal niektoré reči Cicerónove, niekoľko spisov Senecových, niekoľko spisov básnických, niekoľko spisov svojej sekty, písaných po latinsky a peknou latinčinou, keďže mal denne príležitosť rečniť, nadobudol si výrečnosť, ktorá sa stala príjemnejšou a vábnejšou vplyvom jeho prirodzeného nadania a bystrosti. Či to nie je tak, Pane Bože môj, sudca môjho svedomia? Pred tebou je moje srdce a moje spomínanie, pred tebou sú, ktorý si ma viedol tajomnými cestami svojej prozreteľnosti, ktorý si mi vyhadzoval na oči moje bludy, aby som ich videl a nenávidel.

5.7. Odchádza od manichejcov

Len čo sa mi ukázal nie dosť vzdelaným v tých vedách, o ktorých som si myslel, že v nich vyniká, prestal som veriť, že by mi mohol ujasniť a rozriešiť moje pochybnosti. Pravda, dobrým človekom by bol mohol byť, hoci nepoznal to, o čo som sa zaujímal, keby nebol býval manichejcom. Manichejské knihy sú totiž preplnené nekonečnými bájkami o nebi, hviezdach, Slnku a Mesiaci. Už som nečakal, že mi dôkladne vysvetlia to, po čom som tak túžil, totiž či sú pravdivé dôvody, ktoré som inde čítal, a či tie, ktoré sú v knihách manichejských, alebo či sa z nich dá rovnako vysvetliť istý vedecký náhľad. Keď som mu predložil tie veci na posúdenie a riešenie, skromne sa priznal, že sa neopováži dať do takej ťažkej úlohy. Vedel, že by to nezvládol, preto sa ani nehanbil priznať. Nebol z tých táradiel, akých som poznal veľa, ktorí sa usilovali poučiť ma, a nepovedali mi vlastne nič. Jeho srdce však, i keď nebolo obrátené celkom k tebe, predsa nebolo nerozvážne k sebe. Bol si dobre vedomý svojich nedostatkov a nechcel sa nerozvážne dostať do pomykova, odkiaľ by nebol mohol vyjsť, ani sa vrátiť. V tom sa mi veľmi páčil, lebo krajšia je skromnosť duše, ktorá sa vyznáva, než poznanie, po ktorom som túžil. Takého som ho poznal vo všetkých ťažších a hlbších otázkach.

Keď schladla moja horlivosť, ktorú som mal v učení manichejskom, keď som mal čoraz menej nádeje, že dosiahnem nejaké poučenie od ich učiteľov, najmä keď už najslávnejší z nich sa mi ukázal nie dosť podkutým v otázkach, ktoré ma zaujímali, začal som sa spoločne s ním zapodievať štúdiom literatúry, ktorú on veľmi miloval a ktorú som už vtedy prednášal mládeži ako učiteľ v Kartágu. S ním som tiež začal čítať knihy, po ktorých on túžil a poznal ich z počutia, ktoré som uznal zodpovednými jeho nadaniu. Napokon všetko úsilie o dokonalosť v onej sekte prestalo, keď som poznal toho muža. Nie však preto, že by som sa bol chcel od nich celkom odtrhnúť, ale keďže som nenašiel nič lepšieho, rozhodol som sa ostať tam, kde som už zapadol, kým by som nenašiel niečo súcejšieho.

Tak ten Faustus, ktorý bol mnohým osídlom smrti, bez toho, žeby chcel a vedel, začal uvoľňovať pascu, do ktorej som bol chytený. Lebo v tajomnej skrýši tvojej prozreteľnosti, Bože môj, tvoje ruky nezanechali moju dušu a moja matka dňom i nocou prinášala za mňa obetu, kropenú slzami svojho krvácajúceho srdca. Tak podivuhodným spôsobom si so mnou zaobchádzal! Áno, ty si to robil, Bože môj, lebo „Pán upevňuje kroky človeka a sprevádza ho na ceste“ (Ž 37,23). Aká spása môže byť okrem tvojej ruky, ktorá posilňuje, čo stvorila?

5.8. Odchádza do Ríma proti matkinej vôli

Tvojím riadením sa stalo, že som odišiel do Ríma a tam som učil radšej to isté, čo som učil v Kartágu. Nezabudnem sa ti vyznať, prečo som tak urobil, lebo aj v tom treba vidieť a oslavovať tvoje hlboké tajomstvá a tvoje najopravdivejšie milosrdenstvo k nám. Nie preto som chcel ísť do Ríma, že mi priatelia sľubovali väčšie príjmy a väčšiu dôstojnosť, hoci aj tie vábili môjho ducha, ale to bola najväčšia a jediná príčina - to tvrdenie som počul -, že žiaci tu študujú spokojnejšie a dobrým vedením sú udržovaní v poriadku, takže stále a svojvoľne nepribehujú do školy toho učiteľa, u ktorého nie sú zapísaní, ba bez jeho dovolenia vôbec nesmú prísť na prednášky.

V Kartágu, naopak, bol medzi žiakmi zakorenený veľmi mrzký neporiadny zvyk. Nehanebne vtrhli do školy a takmer bezočivo vyzývavým spôsobom rušili poriadok, ktorý každý učiteľ ustanovil predsa pre dobro žiakov. Vystrájali veľa samopaše, ktorá by mala byť vlastne zákonom trestaná, keby ju nechránil zvyk. Nešťastníci, ktorí ako dovolené robia to, čo podľa tvojho večného zákona nikdy nebude dovolené, a myslia si, že to môžu robiť úplne bez trestu, zatiaľ však sú trestaní vlastnou zaslepenosťou a trpia nepomerne viac útrap, ako sami robia. Keď som bol žiakom, nechcel som si osvojiť také mravy, ale keď som bol učiteľom, bol som nútený trpieť ich od iných. Preto som sa rozhodol, že odídem ta, kde, podľa svedectva skúsených, také mravy nepanujú. V skutočnosti však ty, „moje útočište, môj podiel v krajine žijúcich“ (Ž 142,6), si ma pohol, aby som zmenil miesto pre spásu svojej duše, dopúšťal si v Kartágu rozmanité príkoria, čo by ma vyhnali, a predkladal si mi mámidlá z Ríma, ktoré by ma priťahovali prostredníctvom ľudí, čo milovali tento život, ktorý je vlastne zomieraním ľudí, čo raz páchali najhroznejšie hlúposti, druhý raz všeličo do sveta sľubovali. Ty však, Bože, na nápravu mojich ciest používal si tajomne tak mojich, ako aj ich prevráteností. Tí, čo rušili môj pokoj, boli od zúrivosti slepí, a tí, čo ma navádzali inde, zaváňali zemou. Ja som však nenávidel tu opravdivú biedu, tam som zas túžil po falošnom šťastí.

Ty si však, Bože môj, vedel, prečo odchádzam odtiaľ a ta idem. Mne si to však nezjavil, ani mojej matke, ktorá horko plakala pre môj odchod a bola ma vyprevadiť až po more. Oklamal som ju však, lebo ma chcela nasilu zadržať, buď aby som vôbec neodchádzal, alebo, že ona pôjde so mnou. Nahovoril som jej, že zostanem u priateľa, kým priaznivý vietor umožní cestu. Ocigánil som matku, a ešte takú matku! Odišiel som. Aj to si mi odpustil milosrdne a zachránil si ma, plného trestuhodných škvŕn, od vody morskej, aby si ma zachoval vode svojej milosti, ktorá mala umyť a vysušiť potoky materinských sĺz, čo každodenne zvlažovali zem, kadekoľvek matka chodila. Keď sa nechcela bezo mňa vrátiť, nahovoril som ju, aby išla na noc do kaplnky sv. Cypriána, ktorá bola neďaleko našej lode. V noci som potajomky ušiel a ona zostala v modlitbách a slzách. Čo iného prosila toľkými slzami od teba, Bože môj, len aby si mi nedovolil odísť? Jednako, ty si ináč rozhodol. Mal si pred očami hlavný cieľ jej prosby, preto si sa nestaral o to, čo vtedy prosila, aby si mohol vo mne dokonať to, o čo vždy prosila.

Vietor dul a napínal naše plachty, takže zem čoskoro zapadla na obzore. Moja matka ráno skoro zomierala od bolesti, naplňujúc tvoje uši plačom a vzdychaním. Ty si však na to nedbal. Lebo tak si ma vytrhol z mojich žiadostí, aby im bol už raz koniec, tak si potrestal aj jej svetskú žiadosť spravodlivým úderom bolesti. Chcela ma mať totiž pri sebe ako iné matky, ba väčšmi než iné matky, a nevedela, koľko radostí jej chceš pripraviť mojou neprítomnosťou. Nevedela to, preto plakala a nariekala a tak dokazovala, že si zasluhuje dedičstvo Evino; s plačom hľadala, čo s plačom porodila. Jednako, keď sa ti požalovala pre moje klamstvo a ukrutnosť, začala ťa opäť prosiť za mňa a vrátila sa ku svojmu každodennému životu, ja som však odišiel do Ríma.

5.9. V Ríme ochorel

5.10. Manichejské bludy

Vytrhol si ma teda z choroby a zachránil si syna svojej služobnice na tento čas z telesnej choroby, aby si mal neskoršie komu dať lepšie a istejšie zdravie.

Aj v Ríme som sa pripojil k tým falošným a klamúcim svätým, a to nielen k ich takzvaným poslucháčom, z ktorých bol aj ten, v čom dome som ochorel a vyzdravel, ale aj k tým, ktorých volali vyvolenými. Dosiaľ som totiž veril, že nehrešíme my, ale akási bytosť v nás. Moju pýchu posilňovalo vedomie, že som bez viny. Keď som urobil niečo zlého, nechcel som vyznávať svoju vinu, aby si uzdravil moju dušu, lebo hrešila proti tebe, ale usiloval som sa vyhovoriť a dať za vinu niečomu inému, čo bolo síce vo mne, ale nebol som to ja. V skutočnosti som však tvoril celok a len moja bezbožnosť ma rozdelila proti mne. Hriech môj bol tým väčšmi nevyliečiteľný, že som sa nepokladal za hriešnika. Moja nešľachetnosť bola taká odsúdeniahodná, Bože všemohúci, že som bol radšej, keď si bol ty vo mne premožený na moju skazu, ako keby som ja bol premožený tebou na moju spásu.

Lebo ešte si nepostavil „stráž a hliadku na okraj mojich perí“ a nezabránil si, „aby sa moje srdce naklonilo k zlému, aby bezbožne vymýšľalo výmysly s ľuďmi, čo páchajú neprávosť“ (Ž 141,3-4). Preto som sa ešte spolčoval s ich vyvolenými. Už vtedy som však prestal dúfať, že by mi ich klamná náuka mohla osožiť, rozhodol som sa však uspokojiť sa s ňou, kým nenájdem niečo lepšieho. Tiež mi zišla na um myšlienka, že najrozumnejší zo všetkých sú filozofi, ktorých volajú „akademici“, ktorí učili, že o všetkom treba pochybovať, že človek nikdy nedosiahne pravdu. Takým sa mi pozdával podľa všeobecnej mienky ich náhľad, hoci k cieľu ich učenia som vlastne neprenikol.

Tiež som sa nezdržal vystríhať svojho hostiteľa pred prílišnou vierou v bájky, ktorými sú knihy manichejcov preplnené. Jednako s nimi všetkými zostával som v dôvernejšom priateľstve než s tými, ktorí k sekte nepatrili. Pravda, neobhajoval som ich s voľakedajším oduševnením. Priateľské styky s nimi (v Ríme je ich veľa, lenže sa nedajú poznať) ma urobili veľmi pohodlným na to, aby som niečo iného hľadal, tým skôr; že som nedúfal nájsť pravdu v tvojej Cirkvi, Pán neba i zeme, Stvoriteľ sveta viditeľného a neviditeľného. Odvrátili ma od nej a pokladal som za hanebné veriť, že máš podobu ľudského tela a že si obmedzený telesnými rozmermi našich údov. Keď som chcel rozmýšľať o svojom Bohu, nevedel som si predstaviť nič iného ako telesnú hmotu, myslel som si, že nič nemôže jestvovať, čo by nebolo z hmoty. To bola najväčšia a skoro jediná príčina môjho nevyhnuteľného bludu.

5.11. Nedostatočné odpovede manichejcov na námietky zo Svätého písma

Neopovážil som sa vyvrátiť námietky, ktoré vyčítali Písmu, ale časom ma pochytila túžba porozprávať sa s niekým, kto sa v tých knihách dobre vyzná, aby som videl, čo si o tom myslí. Už vtedy začali na mňa účinkovať kázne istého Helpidia, ktoré mával verejne proti manichejcom v Kartágu. Ten citoval z Písma také miesta, ktorým nebolo možné odporovať a na ktoré sa mi odpoveď manichejcov videla prislabá.

Oni neodpovedali verejne, ale nám povedali potajomky, že knihy Nového zákona boli sfalšované ľuďmi, ktorí do kresťanskej viery chceli vniesť židovský zákon. Nesfalšované výtlačky Písma nemohli však vôbec ukázať. Najväčšmi ma však zarmucovali a dusili hmoty, ktoré som si telesne predstavoval, pod ktorými stenajúc, nevládal som vdychovať čistý a jasný vzduch tvojej pravdy.

5.12. Povaha žiakov v Ríme

Horlivo som začal pracovať na tom, po čo som sem prišiel, totiž aby som učil v Ríme rečníctvo. Najprv som zhromaždil niekoľkých v mojom dome, ktorí rozniesli o mne povesť, ale čoskoro som spoznal veci, aké v Afrike neboli zvykom. To, že žiaci neboli natoľko samopašní ako v Afrike, bola pravda. Povedali mi však: „Z ničoho nič dohovoria sa naraz žiaci, že nedajú svojmu učiteľovi honorár, a prejdú k druhému učiteľovi.“ Sú takí vierolomní, že z lásky k peniazom šliapu po spravodlivosti. Aj tých nenávidelo moje srdce, ale nie nenávisťou usporiadanou, lebo ma skôr znepokojovala azda škoda, ktorú by som utrpel, než to, že páchali taký hanebný skutok.

Je isté, že ľudia nečestní a tebe neverní, ktorí milujú pominuteľné dobro, mrhanie časom a mrzké zisky, poškvrňujúce ruku, ktorá sa ich dotkne, pohŕdajú tebou, ktorý zostávaš naveky a voláš naspäť a odpúšťaš prevrátenej ľudskej duši, keď sa obrátila k tebe. Aj teraz nenávidím takých zlých a prevrátených ľudí, hoci milujem ich obrátenie, aby dávali prednosť náuke pred peniazmi, náuke, ktorej sú vyučovaní, a tebe, Bože, pravda a hojnosť neklamného dobra a najčistejšieho pokoja. Vtedy som však tých zlých nenávidel väčšmi kvôli sebe než preto, aby sa stali dobrými kvôli tebe.

5.13. Z Ríma odchádza do Milána

Z Milána písali do Ríma mestskému prefektovi, aby im zaopatril učiteľa rečníctva, ktorý by prišiel na verejné útraty. Hlásil som sa o miesto s pomocou manichejcov, opitých márnivosťou. Môj odchod mal ma od nich odlúčiť, ale ani ja, ani oni o tom nevedeli. Prefekt Symachus ma podrobil rečníckej skúške, potvrdil a poslal do Milána. Do Milána som prišiel k Ambrózovi, biskupovi, známemu vo svete pre svoje vynikajúce vlastnosti, tvojmu horlivému sluhovi, ktorého výrečnosť horlivo rozdeľovala tvojmu ľudu tuk obilia a veselosť oleja a triezvu opojnosť vína. Priviedol si ma k nemu bez môjho vedomia, aby ma on priviedol k tebe s mojím vedomím. Veľmi otcovsky ma prijal ten muž Boží a tešil sa z môjho príchodu radosťou opravdivého pastiera duší.

Spočiatku som si ho zamiloval nie ako hlásateľa pravdy - dávno som prestal dúfať, že nájdem pravdu v tvojej Cirkvi - ale ako človeka ku mne veľmi láskavého. Horlivo som počúval jeho kázne, ale nie s pravým dobrým úmyslom, ale len preto, že som chcel vyskúšať jeho výrečnosť, či zodpovedá povestiam, ktoré šli o nej svetom, či je viac alebo menej slávna, ako sa o nej tvrdilo. S napätím som sledoval jeho slová a nedbal som natoľko na obsah reči, ba často som ním pohŕdal. Páčila sa mi lahodnosť jeho reči, ktorá bola síce múdrejšia než Faustova, ale vzhľadom na sloh nebola taká krásna a zušľachtená. Čo sa však týka predmetu reči, tu nebolo možné nič porovnávať, lebo Faustus blúdil v manichejských klamoch, kým Ambróz bol učiteľom spasiteľnej pravdy. „Spása je ďaleko od hriešnikov.“ (Ž 119,155) Takým som bol vtedy, a jednako som sa pomaly a nevedomky blížil k spaseniu.

5.14. Sv. Ambróz ho presviedča o manichejských bludoch

Hoci som nestál o to, čo Ambróz rozpráva, ale väčšmi o to, ako to rozpráva - lebo len tá márna starosť mi zostala, keď som prestal dúfať, že možno nájsť cestu k tebe - jednako so slovami, ktoré som miloval, vnikali do môjho srdca aj veci, na ktoré som nedbal. Nijako som už nemohol rozdeliť jedno od druhého. Keď som otváral svoje srdce, aby som vnímal to, čo krásne povedal, vnímal som i to, čo pravdivého povedal; pravdaže, len postupne. Najprv sa mi začalo pozdávať, že sa aj tieto pravdy dajú brániť; neskoršie som pripúšťal, že aj vieru katolícku, o ktorej som si myslel že nemôže povedať nič na svoju obranu pred útokmi manichejcov, možno úplne vážne brániť; o tom som bol ešte väčšmi presvedčený, keď som ho často počul rozriešiť to alebo ono nejasné miesto zo Starého zákona. Keď som také miesto chcel chápať doslovne, vtedy som sa zabíjal duchovne.

Len čo sa mi ujasnili niektoré miesta z Písma, začal som karhať svoju pochybovačnosť, pravdaže, len tú, ktorou som veril, že vôbec nemožno odporovať tým, čo sa vysmievajú a popierajú Zákon a Prorokov. Predsa som si však nepokladal za povinnosť pridŕžať sa katolíckej cesty len preto, že aj ona môže mať svojich vedcov a obrancov, ktorí obratne a rozumne vyvracajú námietky. Ani som si nepokladal za povinnosť zrieknuť sa náuky, ktorú som až dosiaľ bránil, len preto, lebo možnosť obrany bola na oboch stranách jednaká. Tak sa mi katolícka viera nevidela ešte premožená, ale tiež nie víťazná. Vtedy som sa veľmi usiloval, aby som manichejcov jasnými dôkazmi usvedčil z bludov. Keby som si vtedy bol vedel utvoriť pochop duchovnej bytosti, razom by som bol rozriešil všetky ich zmotaniny a bol som ich odvrhol od seba; ale vtedy som ešte nemohol.

Je pravda, keď som väčšmi uvažoval a porovnával, došiel som k tomu záveru, že o svete a prírode, nakoľko ju poznávame zmyslami, nejeden filozof vyslovil pravdepodobnejší náhľad. Tak som na spôsob akademikov - ako sa o nich hovorí - pochyboval o všetkom a klonil som sa sem i tam. Rozhodol som sa zanechať manichejcov, lebo som sa v tom čase pochybnosti domnieval, že nesmiem zostať v sekte, pred ktorou som už prv dal prednosť niektorým filozofom. Filozofom som však nijako nechcel zveriť uzdravenie mojej chorej duše, lebo nepoznali spásonosné meno Kristovo. Rozhodol som sa napokon, že tak dlho zostanem katechumenom v Cirkvi katolíckej, rodičmi mi odporúčanej, kým sa mi neukáže nejaké svetlo, ku ktorému by som zamieril svoje kroky.

Kniha šiesta

6.1. Augustínova matka prišla do Milána

Kde si bola a kam si sa uchýlila, nádej moja, od mladosti mojej? Či nie ty si ma stvoril a rozlíšil od štvornožcov a nebeského vtáctva? Udelil si mi viac múdrosti než im, a predsa som kráčal v temnotách a v neistotách. Hľadal som ťa mimo mňa, a nenachádzal som Boha srdca svojho. Ponoril som sa až do hlbín morských, a jednako som prestal dúfať, ba zúfal som, že nenájdem pravdu. Prišla sem za mnou moja matka, plná dôvery v Boha, nasledujúc ma na suchu i na mori a vo všetkých nebezpečenstvách, istá tvojou ochranou. Ba vo veľkých strastiach na mori tešila námorníkov, ktorí ináč zvyčajne sami tešievajú neskúsených cestovateľov, sľúbila im, že šťastne dôjdu do prístavu, lebo ty si jej to objasnil v jej vnútornom videní.

Našla ma váhajúceho a plného zúfalstva, že nemôžem nájsť pravdu. Keď som jej povedal, že už nie som manichejcom, ale ešte ani nie kresťanom-katolíkom, nezaradovala sa, ako keby počula nejakú neočakávanú novinu. Bola si istá mojou biedou, v ktorej ma oplakávala nie ako mŕtveho, ale ako toho, ktorý má vstať z mŕtvych. Vo svojich myšlienkach ma nosila akoby na márach, aby si povedal synovi vdovy: „Mládenec, hovorím ti, vstaň!“ (Lk 7,14) Takto chcela, aby som ožil, aby som začal hovoriť, aby si ma mohol odovzdať mojej matke. Nijakou neobyčajnou radosťou nezaplesalo jej srdce, keď počula, že čiastočne sa už splnilo, o čo ťa v slzách každodenne prosila, že hoci som nenašiel ešte Pravdu, predsa som pozbavený bludu. Keďže si však bola istá, že jej dáš celú milosť, ktorú si jej sľúbil, povedala mi veľmi láskavo a plná dôvery: „Verím v Krista, že prv, než sa rozlúčim s týmto životom, uvidím ťa veriacim katolíkom.“

To mi povedala. K tebe však, prameň milosrdenstva, rozmnožila svoje modlitby a slzy, aby si sa ponáhľal so svojou pomocou, aby si dal svetla mojim temnotám. Usilovne chodievala do kostola a skoro visela na ústach Ambrózových, na prameni „vody prúdiacej do večného života“ (Jn 4,14). Milovala toho muža ako anjela Božieho, lebo spoznala, že on ma priviedol ku kolísavému pochybovaniu, v ktorom tušila prechod z choroby do zdravia, keď sa nebezpečenstvo stupňovalo až do tej chvíle, ktorú lekári volajú krízou.

6.2. Matka poslúcha Ambróza

Keď podľa zvyku v Afrike niesla na hroby mučeníkov pokrmy, víno a chlieb, strážca hrobov jej to zakázal, že je to zakázané od biskupa. Len čo to počula, hneď zbožne a pokojne poslúchla, až som sa čudoval, ako ľahko sa zriekla svojho zvyku a nehľadala príčinu zákazu. Netúžila po nápojoch a láska k vínu neroznecovala v nej nenávisť k pravde ako mnoho u mužov a žien, ktorým je napomínanie na zdržanlivosť také odporné ako opilcom nápoj rozriedený vodou. Ona však, keď priniesla košík s obetnými pokrmami, ktoré mala najprv sama okúsiť a potom rozdeliť, vypila vždy len malý pohárik vína, aj to iba viac zo slušnosti. Toľko stačilo jej hrdlu, navyknutému na triezvosť. Keď bolo viacero hrobov, ktoré mala takto uctiť, nosila so sebou jediný pohárik vína, rozriedeného vodou a teplého, z ktorého si po troške so známymi upíjala, lebo nehľadala pôžitok, ale zbožnosť.

Keď sa teda dozvedela, že slávny kazateľ a učiteľ zbožnosti zakázal to aj tým, ktorí triezvo pili, aby nebola daná príležitosť opilcom, aj preto, lebo zvyk sa podobal veľmi pohanskej povere, celkom ochotne sa toho zriekla. Namiesto košíka, plného plodov zeme, naučila sa nosiť na hroby mučeníkov srdce, plné čistých citov. Čo mohla, rozdala chudobným, prijímala telo Pánovo, pre nasledovanie ktorého boli mučeníci vraždení a korunovaní.

Ale tak sa mi vidí, Pane Bože môj (ty vidíš moje srdce), že matka by nebola tak ľahko zanechala svoj zvyk, keby jej to bol zakázal niekto iný, a nie Ambróz, ktorého milovala, milovala najviac pre moje spasenie. Tiež on ju miloval pre jej zbožný život, pre jej horlivosť v konaní dobrých skutkov, pre jej časté návštevy chrámu, takže kedykoľvek ma uvidel, vždy ju predo mnou chválil a blahoželal mi, že mám takú matku. Nevedel však, akého má ona syna, že jej syn pochybuje o všetkom, že jej syn pochybuje aj o tom, či nájde cestu života.

6.3. Ambrózova náuka

Ešte som neprosil so slzami o pomoc, ale celou silou som sa oddal hľadaniu a učeným rozhovorom. Samého Ambróza som pokladal za ľudsky šťastného, lebo som vedel, ako veľmi si ho ctia vysoko postavení ľudia; jeho celibát som pokladal za veľmi ťažké bremeno. Koľko nádeje, koľko bojov musel podstúpiť proti pokušeniam svojej vlastnej veľkosti, koľko útechy zažil v protivenstvách, akú radosť zakusovalo jeho srdce, keď premýšľal o chlebe slova tvojho, to som si nevedel vôbec predstaviť, ani som to sám nikdy nezažil. Ale ani on nevedel o mojej stiesnenosti a nepoznal priepasť môjho nebezpečenstva. Nemohol som sa ho pýtať, čo som chcel, lebo od jeho úst a sluchu odťahovali ma ľudia, ktorí prichádzali k nemu so svojimi záležitosťami, ktorým vždy poslúžil. Keď nebolo u neho nikoho, čo bývalo len za veľmi krátky čas, vtedy buď posilňoval telo pokrmom, alebo dušu čítaním.

6.4. Chce byť úplne presvedčený o pravde katolíckej viery

Keďže som vlastne nevedel, v čom spočíva tvoj obraz v človeku, bolo mojou povinnosťou zaklopať a spýtať sa, ako sa v to má veriť, ale nie opovážlivo odporovať a hovoriť, že katolíci v to a v to veria. Tým citeľnejšie vŕtala starosť v mojom vnútri, čo mám pokladať za isté, čím som sa väčšmi hanbil - dlho klamaný a ohúrený určitými sľubmi -, že som v detskom táraní a nerozumnosti mnoho neistého pokladal za celkom isté. Len neskoršie som prišiel na to, že to všetko nebola pravda. Fakt je, že bolo neisté to, čo som pokladal za isté vtedy, keď som obviňoval v slepom odpore tvoju katolícku Cirkev. Hoci som ju dovtedy nepokladal za učiteľku pravdy, jednako som vedel, že neučí tomu, z čoho som ju tak ťažko obžaloval. Hanbil som sa, pomaly som sa obracal, radoval som sa, Bože môj, že jedine tvoja Cirkev, telo tvojho Jednorodeného, v ktorej som ako dieťa dostal meno Kristovo, nezapodieva sa detskými rozprávočkami. Ba nemá ani to vo svojom zdravom učení, že ty, Stvoriteľ všetkého, „si v ľudskej podobe uzavretý v priestore, hoci nesmiernom a širokom, predsa však len ohraničenom“.

Radoval som sa aj z toho, že na knihy Starého zákona a Prorokov som už nepozeral takým okom ako kedysi, keď som videl v nich len nezmysly a keď som vyčitoval tvojim svätým, akoby tomu tak rozumeli. Oni však tomu rozumeli celkom ináč. Rád som počúval Ambróza, keď vo svojich kázňach veľmi naliehavo odporúčal pravidlo: „... litera zabíja, kým Duch oživuje“ (2 Kor 3,6). Keď odhaľoval tajomný závoj a duchovne objasňoval, kde písmeno naoko dávalo zlý zmysel, neurážalo ma to, čo hovoril, hoci som ešte nevedel, či to, čo hovorí, je pravda. Zadržoval som svoje srdce od akéhokoľvek súhlasu, lebo som sa bál prenáhlenia. Neistota však, v ktorej som žil, bola horšia než smrť.

O neviditeľných veciach som chcel mať takú istotu, akú som mal o tom, že sedem a tri je desať. Nebol som však taký nerozumný, aby som len to veril, že aj to je celkom pochopiteľné. Chcel som to, aby som vo všetkom mal takú istotu ako v tom; či už išlo o telesá, ktoré neboli pred mojím zrakom, či už išlo o duchovné veci, ktoré som si nevedel ináč predstaviť, len telesne. Jednako iba viera ma mohla uzdraviť, viera ktorá by očistila prenikavosť môjho ducha a viedla ho k tvojej pravde, ktorá zostáva naveky a nikdy neprestáva. Ale ako to už býva, že ten, kto skúsil už zlého lekára, bojí sa dať liečiť aj dobrému, tak to bolo aj s chorobou mojej duše, ktorú mohla uzdraviť jedine viera. Zo strachu, aby neuverila bludu, nechcela sa liečiť. Tak odporovala tvojim rukám, ktorý si stvoril liek viery a rozlial si ho na choroby celej zeme a dal si mu veľkú účinnosť.

6.5. Rozpráva o Svätom písme

Odteraz som dával prednosť katolíckej viere, lebo som videl, že sa tu omnoho skromnejšie a bez akéhokoľvek klamu žiada veriť, čo dosiaľ nebolo dokázané - buď pre nechápavosť toho, komu malo byť dokázané, buď pre ťažkosť veci samej - zatiaľ čo oni bezočivo sľubovali vedomosti, a vysmievali sa z takej dôvery, hoci sami žiadali veriť v také nezmyselné bájky, ktoré nik nemohol dokázať. Potom ty, Pane, ľahučko si sa dotkol milosrdnou a jemnou rukou môjho srdca a premenil si ho tým, že som uvažoval, koľkým nesčíselným veciam verím, ktoré som nikdy nevidel, ani som nebol prítomný, keď vznikali. Nebol som prítomný pri mnohých udalostiach z dejepisu, nevidel som mnoho miest a osídlení, mnoho priateľov, mnoho lekárov, mnoho iných ľudí; tomu všetkému keby som neveril, nevykonal by som nič v tomto živote. Konečne, akou neochvejnou vierou som veril, že som sa narodil z tých, ktorých voláme rodičmi, čo by som tiež sám nijako nemohol vedieť, keby som neveril tým, čo o tom rozprávajú.

Presvedčil si ma, že netreba obviňovať tých, čo veria tvojmu Písmu, ktoré si toľkou vážnosťou obdaril u všetkých národov, ale skôr tých, čo neveria, a netreba počúvať tých, ktorí hovoria: „Odkiaľ to vieš, že knihy boli dané ľudskému pokoleniu od jediného pravého a najpravdivejšieho Ducha Božieho?“ To jedno bolo treba uveriť, lebo nijaká obratnosť klamného mudrovania, o ktorom som čítal v mnohých knihách vzájomne sa napádajúcich filozofov, nemohla ma pozbaviť viery v tvoje jestvovanie a v tvoju prozreteľnosť, hoci som nevedel, aký si. Táto moja viera bola raz silnejšia, raz slabšia. Vždy som však veril, že si, že sa staráš o nás, i keď som nevedel, čo si mám myslieť o tvojej podstate i keď som nevedel, ktorou cestou sa prichádza alebo prinavracia k tebe.

Keďže sme slabí na to, aby sme svojím rozumom mohli nájsť pravdu, potrebujeme na to vážnosť Svätého písma, vtedy som začal veriť, že by si nebol dal toľkú vážnosť Písmu po celej zemi, keby si nebol chcel, aby sme ťa s pomocou Písma hľadali. A aj absurdnosť, ktorá ma kedysi v Písme urážala, keď som ju počul vykladať s veľkou pravdepodobnosťou, som pripisoval hĺbke tajomstiev. Vážnosť Písem sa mi videla tým ctihodnejšia a hodnovernejšia, lebo každému boli na čítanie zrozumiteľné, aj keď zachovali v hlbšom zmysle vznešenosť svojho tajomstva. Ku každému prichádzajú so zrozumiteľnými slovami, prostým slohom a vzbudzujú túžbu po poznaní u tých, ktorí nie sú ľahkého srdca. Hoci volajú všetky národy do svojho lona, predsa len niekoľkých prepustia k tebe cez úzke priechody. Aj tak ich je viac, ako keby tvoje knihy nevynikali toľkou vážnosťou a neprijímali zástupy do svätého lona pokory. O tom všetkom som uvažoval a ty si bol pri mne. Prosil som ťa a ty si ma vyslyšal. Potácal som sa a ty si ma viedol. Kráčal som po širokej ceste sveta a ty si ma nezanechal.

6.6. Oplakáva ctižiadosť

Horel som túžbou po hodnostiach, zisku a manželstve, ty si sa mi však vysmieval. Tieto túžby mi spôsobili hrozné utrpenia, ale ty si mi bol tým milostivejší, čím väčšmi si mi prekážal, aby mi bolo sladkým to, čo si nebol ty. Pozri na moje srdce, Pane, pozri, ktorý si chcel, aby som sa na to rozpomínal a vyznával sa ti. K tebe sa túli moja duša, ktorú si vyslobodil z chytľavého lepu smrti. Aká bola biedna! Obnovil si jej bolesť, aby zanechala všetko a obrátila sa k tebe, ktorý si nad všetkým a bez ktorého by nebolo ničoho, aby sa obrátila k tebe a bola uzdravená. Aký som bol vtedy biedny! Ty si dopustil, aby som pocítil svoju biednosť v deň, keď som sa chystal povedať chváloreč cisárovi, plnú nepravdy, ktorú pochvaľovali tí, čo vedeli, že vymýšľam. Takými starosťami a myšlienkami bolo preplnené moje srdce, keď som prechádzal ktorousi milánskou uličkou a spozoroval som chudobného, podnapitého žobráka, ktorý sa smial a žartoval. Vzdychol som si a povedal priateľom, ktorí boli so mnou: „Veľa bolesti nám zapríčiňujú naše hlúposti.“ Veď nechceli sme nič iného - všetko úsilie som vynakladal na to, vlečúc so sebou pod tŕňami žiadosti bremeno svojho nešťastia, ktorého ťarcha rástla - vo všetkom svojom usilovaní sa, len dosiahnuť istú radosť, v čom nás už spomínaný žobrák predbehol, kam my sotva kedy dôjdeme. Čo žobrák dosiahol niekoľkými vyžobranými haliermi - radosť z pozemského šťastia - to som sa ja usiloval dosiahnuť ďalekými a krkolomnými cestami.

Iste nemal pravú radosť, ale ja svojou ctižiadosťou hľadal som radosť ešte menej pravú. On sa radoval, ja som sa zvieral v úzkostiach, on v istote, ja plný neistoty. Keby sa ma niekto bol pýtal, či by som sa radšej radoval alebo bál, vtedy by som mu odpovedal, že radšej radoval. Alebo keby sa ma bol niekto opýtal, či chcem byť taký ako ten žobrák, alebo taký, aký som, bol by som odpovedal, že chcem byť taký, aký som, hoci starosťami a strachom strápený. Nebola by to bývala odpoveď pravdivá, ale obrátená. Ani som sa nemusel pokladať za lepšieho od neho preto, lebo som učenejší. Veď som sa neradoval z učenosti, ale väčšmi preto, aby som sa svojou učenosťou mohol zapáčiť ľuďom. Teda ani nie preto, aby som ich učil. To všetko Ťa pohlo, aby si palicou svojho prísneho poriadku rozdrúzgal moje kosti.

Vzdiaľte sa všetci, ktorí hovoríte duši mojej, že je rozdiel, z čoho sa raduje. Žobrák sa radoval z opitosti, ty sa chceš radovať zo slávy. Z akej však slávy, Pane? Z tej, ktorá nepramení v tebe. Tak isto, ako radosť žobrákova nebola pravou radosťou, tak ani sláva nebola pravou, lebo len väčšmi prevracala moju myseľ. Žobrák sa ešte tej noci vyspal zo svojej opitosti, ja som však so svojou líhal aj vstával každodenne. Ba za koľko dní! Je rozdiel, prečo sa kto raduje. Viem to. Radosť z dôverivej nádeje sa neporovnateľne líši od onej úbohosti. Ale aj medzi nami bol rozdiel. Žobrák bol omnoho šťastnejší nielen preto, že bol plný veselosti, zatiaľčo mňa zožierala starosť, ale aj preto, lebo on si spravodlivo, t. j. žobraním, nadobudol víno, ja som však lžou hľadal svoju nadutosť. Mnoho som o tom rozprával vtedy svojim priateľom a často som uvažoval o sebe. Došiel som k presvedčeniu, že mi je vlastne zle, preto som sa zarmucoval, a to ešte zdvojnásobovalo moju biedu. Keď sa však na mňa usmialo šťastie, mrzelo ma vystrieť po ňom ruku; ulietlo prv, ako by som ho mohol zachytiť.

6.7. Priateľovi Alipiovi dáva rady

Často som o tom uvažoval a rozprával s priateľmi, najmä však s najúprimnejšími priateľmi, Alipiom a Nebridiom. Alipius bol z toho istého mesta ako ja. Bol synom vážených rodičov a mladší než ja. Študoval ešte u mňa, keď som začal vyučovať v našom meste a neskoršie v Kartágu. Miloval ma veľmi, lebo ma pokladal za učeného a dobrého. Miloval som ho tiež pre jeho veľmi dobrú povahu, ktorou už v mladom veku vynikal. Ale vír mravov kartáginských, kde boli v obľube nedôstojné divadlá, uchytil ho natoľko, že veľké nadšenie prechovával k tým hrám. Učil som vtedy rečníctvu. On prestal chodiť na moje prednášky pre nedorozumenie, ktoré vzniklo medzi mnou a jeho otcom. Keď som sa dozvedel, že tak veľmi miluje hry v cirkuse, veľmi som sa zarmútil, lebo som si myslel, že stratím, alebo azda som už aj stratil nádej, ktorú som v neho vkladal. Nemal som však príležitosť, aby som ho napomenul a vyhrešil buď ako priateľ, alebo ako učiteľ. Myslel som si, že má o mne taký istý náhľad ako jeho otec, ale nebolo to tak. Nepozeral na to, ako robí otec, ale začal ma pozdravovať, začal chodiť na moje prednášky, chvíľami počúval a odchádzal. Tak mi zišlo z rozumu pohovoriť si s ním, aby svoje výborné nadanie neničil slepou a vášnivou záľubou v takých bezcenných hrách.

Ty však, Pane, ktorý hľadíš starostlivým okom na všetky svoje tvory, nezabudol si, že mal byť vysluhovateľom Tvojich tajomstiev medzi tvojimi synmi. Preto, aby sa jeho obrátenie mohlo celkom viditeľne tebe pripočítať, spôsobil si ho síce skrze mňa, ale bez môjho vedomia. Raz, keď som sedel na zvyčajnom mieste medzi svojimi žiakmi, prišiel aj on, pozdravil sa, sadol si a začal počúvať. Náhodou som mal v rukách článok, na vyloženie ktorého sa mi videlo príhodným použiť prirovnania o hrách v cirkuse. Tým sa stal výklad príjemnejším a jasnejším. V ňom som sa ostrou iróniou vysmieval tým, ktorí sa zmietajú v sieti toho bláznovstva. Ty vieš, Bože náš, že som vtedy vôbec na to nemyslel, aby som uzdravil Alipia z jeho morovej rany, ale on si to na seba vzťahoval a bol celkom presvedčený, že som to nepovedal pre nič iného, len pre neho. Kde by sa bol iný na mňa rozhneval, ten dobrý chlapec sa rozhneval na seba a mňa ešte väčšmi miloval. Dávno si už vložil do svojich kníh: „Pokarhaj múdreho, a bude ťa mať rád.“ (Prís 9,8)

Nemal som v úmysle karhať ho. Ty však vieš použiť všetko, i vediacich, i nevediacich, a to podľa poriadku, ktorý ti je známy, a ten poriadok je spravodlivý. Z môjho jazyka a srdca si utvoril žeravé uhlie, ktorým si vypálil a uzdravil zlo, čo začalo kaziť myseľ sľubujúcu toľké nádeje. Nech nerozpráva o tvojich chválach, kto neuvažuje o tvojom milosrdenstve, o ktorom ti rozprávajú hĺbky môjho srdca. Po mojich slovách priateľ vyskočil z hlbokej priekopy, do ktorej predtým dobrovoľne skočil, zatemniac si svetlo rozumu takou rozkošou. Silnou zdržanlivosťou zatriasol svojho ducha, takže spadla z neho všetka špina hier v cirkuse a viac do neho nevkročil. Potom prehovoril aj otca a chodil na moje prednášky. Otec ustúpil a povolil. Začal ma opäť počúvať a zaplietol sa so mnou do inej povery, lebo mu imponovala vonkajšia zdržanlivosť manichejcov, o ktorej si myslel, že je opravdivá a úprimná. V skutočnosti však bola falošná, zvádzala mnohé šľachetné duše, ktoré sa ešte nevedeli povzniesť do výšok cností a ľahko sa dali oklamať vonkajšou, povrchnou, takou len naoko cnosťou.

6.8. Alipius si opäť obľúbil hry

Alipius nechcel zanechať rodičmi mu vychválenú svetskú dráhu, preto odišiel predo mnou do Ríma študovať právo. Tu ho pochytila neuveriteľná náruživosť ku gladiátorským hrám. Keď dlho pohŕdal takými hrami a staval sa proti nim, raz niekoľkí z jeho priateľov a spolužiakov, keď sa vracal z obeda a stretli ho, vzali ho nasilu so sebou, hoci sa vzpieral a odporoval, a odviedli ho do amfiteátra, keď sa tam odbavovali tie preukrutné hry. On im však povedal: „Aj keď moje telo na to miesto dovlečiete a postavíte, či môžete aj môjho ducha a moje oči prinútiť, aby pozorovali hru? Budem síce prítomný, ale len telesne, a tak prevýšim i vás, i hry.“ No tí nedali nič na jeho slová, ale odviedli ho so sebou, chcejúc aj vyskúšať, či obstojí v skúške. Keď prišli do amfiteátra a usadili sa, kde mohli, všetko okolo nich už vrelo krvilačnosťou.

Alipius zavrel oči a nútil svojho ducha, aby sa nezúčastnil na takých ohavnostiach. Škoda, že si aj uši nezapchal. Lebo nesmierny krik všetkých prítomných mocne mu zaznel do uší a vtedy zo zvedavosti otvoril oči, pripravený pohrdnúť všetkým, čo uvidí. Ale tým dostal mocnejšiu ranu do duše než ten, ktorého chcel uvidieť, do tela. Klesol biednejšie než gladiátor, pre ktorého vznikol ten ohromný krik, čo vstúpil do neho ušami a otvoril mu oči, aby tak poranil a porazil jeho ducha, ktorý bol viac opovážlivý než hrdinský a tým slabší, čím väčšmi dôveroval sebe miesto tebe. Len čo uvidel krv, vpil do seba aj krvilačnosť, neodvrátil svoj zrak, ba ešte silnejšie uprel a nevedomky tiahol do seba aj zúrivosť a radoval sa zo zločinného zápasu a opájal sa krvavou rozkošou. Nebol už taký, aký prišiel, ale bol ako jeden z davu, do ktorého sa dostal, a opravdivý spoločník tých, ktorí ho priviedli. Čo ešte povedať? Pozeral sa, kričal, horel, odniesol si odtiaľ bláznivú túžbu vracať sa tam nielen s tými, ktorí ho ta zaviedli, ale ešte častejšie než oni, ba ešte aj iných ta sám dovádzal. Jednako si ho i odtiaľ vytrhol svojou rukou, veľmi silnou a milosrdnou, a naučil si ho, aby dôveroval nie v seba, ale v teba. Pravdaže, to už len hodne neskôr.

6.9. Alipia obžalovali z krádeže

Tú udalosť uložil si veľmi dobre do pamäti, aby mu neskoršie slúžila za liek. Takisto si zapamätal aj tú, ktorá sa stala, keď bol mojím žiakom v Kartágu. Bolo to práve cez obed, prechádzal sa po námestí a rozmýšľal, podľa obyčaje žiakov, o úlohe, z ktorej mal odpovedať. Vtedy si dopustil, aby ho strážcovia poriadku chytili ako zlodeja. Myslím, Bože náš, že si to dopustil len preto, aby on, ktorý mal byť takým veľkým mužom, sa naučil, že pri posudzovaní ľudských sporov treba pokračovať veľmi obozretne, a nie ľahkoverne. Sám sa prechádzal pred súdnou sieňou a mal v ruke len tabuľku a rydlo. Vtom nejaký mladík - jeden zo študentov - opravdivý zlodej, so skrytou sekerou, nikým nezbadaný, pristúpil k oloveným mrežiam, ktoré chránili pokladnicu, a začal rúbať do olova. Úradníci, ktorí boli vnútri, keď počuli údery sekerou, začali kričať a poslali chytiť každého, kohokoľvek nájdu vonku. Zlodej, keď počul krik, zahodil sekeru, aby ho azda s ňou nenašli, a zutekal.

Alipius nevidel, kedy zlodej vošiel, ale videl ho, keď vychádzal a dal sa na útek. Chcel zvedieť príčinu, preto vošiel do domu, našiel tam sekeru, zastal nad ňou a začal uvažovať. Keď prišli poslaní sluhovia, našli ho samého, ako drží v ruke sekeru, ktorej údery len pred chvíľou počuli. Chytili ho, viedli preč a vystatovali sa pred ľuďmi, ktorí zo zvedavosti pribehli, že chytili zlodeja pri robote a viedli ho k sudcovi. Ale len potiaľto si ho chcel poučovať, lebo hneď si prišiel na pomoc nevinnosti, ktorej svedkom si bol sám, Pane. Keď ho viedli do väzenia alebo na potrestanie, stretol ich akýsi staviteľ, hlavný dozorca nad stavbami. Sluhovia sa potešili, že práve jeho stretli, lebo ich vždy podozrieval, keď sa stratila nejaká vec na námestí. Potešili sa, akoby chceli povedať, že už teraz môže vidieť, kto to kradne.

Tento muž však vídal Alipia často v dome istého senátora, ktorého Alipius hodne navštevoval. Ihneď ho poznal a odviedol ho za ruky od davu a spytoval sa, čo bolo príčinou toľkej hanby. Tak sa dozvedel, čo sa stalo. Potom rozkázal zástupu, ktorý kričal a vyhrážal sa, aby šiel za ním. Tak prišli do domu skutočného zlodeja. Pred domom stál chlapec, taký malý, že mohol povedať všetko bez strachu a nevedel by, ako môže uškodiť svojmu pánovi. Na námestí bol so svojím pánom ako sluha. Alipius ho spoznal a oznámil to staviteľovi. Staviteľ vytiahol sekeru, ukázal chlapcovi a spýtal sa: „Čia je to sekera?“ Chlapec hneď odpovedal: „Naša.“ Keď sa ho spytovali ďalej, povedal všetko. Tak bola záležitosť prenesená do toho domu a zahanbený bol ľud, ktorý už začal jasať nad tým, ktorý mal byť hlásateľom tvojho slova a sudcom v mnohých záležitostiach tvojej Cirkvi. Z tejto záležitosti vyšiel skúsenejší a múdrejší.

6.10. Alipiova spravodlivosť

Jeho som teda našiel v Ríme. Spojil sa so mnou najúprimnejším priateľstvom a odišiel so mnou do Milána. Nechcel ma opustiť a chcel mať nejaký osoh z právnických štúdií, na ktoré sa dal viac z vôle rodičov než z vlastnej. Medzičasom bol už aj poradcom pri súde, vynikol obzvláštnou nezištnosťou, ktorú všetci sudcovia obdivovali, zatiaľ čo on obdivoval väčšmi tých, ktorí si vážili skôr peniaze než nevinnosť. Aj jeho povaha bola podrobená skúške jednak lákaním, jednak vyhrážaním. V Ríme bol poradcom hlavného správcu talianskych príjmov.

V Ríme bol vtedy istý veľmi vplyvný senátor, ktorému mnohí preukazovali služby, buď za preukázané dobrodenie, buď zo strachu. Tento, spoliehajúc sa na svoj vplyv, chcel niečo vykonať, čo bolo proti zákonom. Alipius sa mu postavil proti. Sľubovali mu odmenu, on sa z nej vysmial. Vyhrážali sa mu, on nedbal na to. Všetci sa čudovali jeho neobyčajnej odvahe, že zavrhol priateľstvo a nebál sa nepriateľstva takého povestného muža, ktorý mohol toľkými spôsobmi škodiť alebo osožiť. Ba aj sám sudca, ktorého poradcom bol Alipius, hoci neschvaľoval tú vec, neopovážil sa predsa vystúpiť verejne proti. Preto celú záležitosť dával Alipiovi a tvrdil, že bez neho to nemôže vykonať a že by sa vzdal úradu, keby Alipius odstúpil. Láska k vede bola by ho jednako skoro zviedla, aby si za štátne peniaze kupoval knihy. Keď sa však poradil so spravodlivosťou, obrátil svoj úmysel k lepšiemu. Rozvážil si, že lepšia je spravodlivosť, ktorá to zakazuje, než moc, ktorá to dovoľuje. Je to síce maličkosť, ale „kto je verný v najmenšom, je verný aj vo veľkom“ (Lk 16,10). A nijako nemôže byť bláznivé slovo, ktoré vyšlo z tvojich úst. „Ak ste neboli verní v nespravodlivej mamone, kto vám zverí pravé bohatstvo? A ak ste neboli verní v cudzom, kto vám dá, čo je vaše?“ (Lk 16,11-12) Taký bol muž, ktorého spojilo so mnou priateľstvo, ktorý spolu so mnou nevedel, aký spôsob života by sme si mali vyvoliť.

Tiež Nebridius zanechal svoje rodisko blízko Kartága, ba aj samo Kartágo, kde tak často býval. Zanechal milé otcovské polia, zanechal dom i matku, ktorá nechcela ísť s ním, prišiel do Milána len preto, aby so mnou žil vo vrúcnej túžbe po múdrosti a pravde. So mnou túžil, so mnou váhal a hľadal omnoho blaženejší život a riešil svojím bystrým umom tie najťažšie otázky. Boli sme ústami troch hladných, ktorí si navzájom rozprávali o svojej biede a čakali, že im dáš pokrm v čase príhodnom. Vo všetkej horkosti, ktorá ležala z tvojho milosrdenstva na našich skutkoch, keď sme uvažovali o cieli svojho utrpenia, nachádzali sme len tmu. Odvracali sme svoje tváre s plačom a spytovali sme sa: „Dokedy ešte?“ Často sme tak hovorili, ale sme nezanechali tie skutky, lebo nám nesvitlo nič istejšieho, čo by bolo mohlo skutky nahradiť.

6.11. Rozpráva o hľadaní pravdy

Veľmi som sa čudoval, keď som uvažoval a spomínal na celý ten čas od svojho devätnásteho roku, ako som zahorel túžbou po múdrosti. Vtedy som si zaumienil, že keď nájdem múdrosť, zanechám všetky márne túžby a falošné klamstvá náruživostí. Hľa, prišiel tridsiaty rok, a ešte stále som sa zmietal v tom bahne. Dychtil som využiť prítomnosť, ktorá mi utekala a rozptyľovala ma, keď som si hovoril: „Zajtra ju nájdem, zajtra sa mi pravda zjaví, a uchopím ju. Príde Faustus, a vysvetlí mi všetko.“ Ó, vy, veľkí mužovia, akademici. Nič istého sa nedá nájsť, čím by sa usporiadal život! Ba nie. Hľadajme len starostlivejšie a nezúfajme. Už sa mi nevidí nezmyslom vo svätých knihách to, čo som pokladal za nezmysel. Dá sa tomu aj ináč, šľachetne rozumieť. Upevním svoje nohy na tej ceste, na ktorú ma dali rodičia, keď som bol malým chlapcom, a budem tam dovtedy, kým nenájdem jasnú pravdu.

Kde ju mám hľadať? Kedy ju mám hľadať? Ambróz nemá čas pre mňa, ja nemám kedy čítať. Kde mám hľadať knihy? Kde a od koho si ich kúpim, kto mi ich požičia? Ustanovíme si čas, určíme si hodiny na spásu duše. Skrsla mi veľká nádej: katolícka viera neučí tomu, čo som si myslel, z čoho som ju obžaloval. Jej učenci pokladajú za nedovolené veriť, že Boh je ohraničený podobou ľudského tela. Jednako váham zabúchať, aby sa mi otvorilo všetko ostatné. Predpoludňajšie hodiny patria všetky žiakom, ale čo robím poobede? Prečo ich nevenujem hľadaniu? Kedy však potom navštívim zasa vzácnych priateľov, ktorých priazeň potrebujem? Kedy sa pripravím na prednášku, za ktorú žiaci platia? Kedy si budem môcť trocha oddýchnuť po toľkých starostiach? Nech zhynie všetko, zanechajme už raz tie márnosti a malichernosti, a dajme sa do hľadania pravdy. Život je biedny, smrť neistá. A keď príde nečakane, ako pôjdem z tohto života? Kde sa doučím to, čo som tu zanedbal? Či nebudem musieť prijať trest za tú nedbalosť? Čo ak smrť naraz dokončí všetku túto starosť? Aj na to treba myslieť. Nemôže byť predsa falošné ani vymyslené, čo taký stupeň vážnosti kresťanskej viery rozširuje po celom svete. Boh by nebol nikdy vykonal pre nás toľko a takých vecí, keby sa telesnou smrťou dokončil aj život duše. Prečo teda váham zanechať nádej tohto sveta a neoddám sa celkom hľadaniu Boha a blaženého života?

Ale pozhovej, lebo aj veci tohto sveta sú príjemné a majú v sebe nemalú sladkosť. Nenáhlime sa odtrhnúť od nich svoju myseľ, lebo bolo by na hanbu vrátiť sa opäť k nim. Koľko námahy to stojí, keď sa chce dosiahnuť nejaké čestné postavenie. Čo by som potom chcel? Mám mnoho vplyvných priateľov. Keby nič iného neprekážalo a ponáhľal by som sa, mohol by som sa stať predsedom súdu. Mohol by som si vziať ženu s venom, aby sa mi výdavky veľmi nezväčšili. Veď mnoho slávnych a nasledovaniahodných mužov venovalo sa štúdiu a svojim ženám súčasne.

Keď som sa noril v týchto myšlienkach, ktoré ako vetry sem i tam uhybovali moje srdce, čas utekal a oneskoroval som sa obrátiť sa k Pánu Bohu. Deň za dňom som odkladal život v tebe a neodkladal som ani jediný deň zomierať v sebe. Túžil som po blaženom živote, a bál som sa ho hľadať pri jeho prameni. Hľadal som ho a utekal som pred ním. Myslel som si, že by som bol veľmi nešťastný bez objatia ženy, a nemyslel som na liek tvojho milosrdenstva, ktorým sa tá choroba uzdravuje, lebo som ho nikdy neskúsil. Myslel som si, že zdržanlivosť je výsledkom vlastných síl, o ktorých som vedel, že ich nemám. Natoľko som bol hlúpy, že som nevedel, čo je písané: Nik nemôže mať zdržanlivosť, komu ju ty nedáš (porov. Múd 8,21). Pravdaže, bol by si mi ju dal, keby som bol svojím nárekom unúval tvoje uši a keby som bol nezlomnou dôverou všetku svoju starosť zložil na teba.

6.12. Augustínov náhľad na manželstvo a celibát

6.13. Matka sa usiluje o manželstvo Augustínovo

Neprestajne ma nútili, aby som sa oženil. Požiadal som jednu, a bola mi sľúbená. Moja matka sa najväčšmi starala, aby ma ženatého obmyl spasiteľný krst. Radovala sa, že som deň čo deň lepšie naň pripravený a že mojím vyznaním viery splnia sa jej prosby a tvoje sľuby. Keď potom na moju žiadosť a z vlastnej túžby každodenne úpenlivým hlasom svojho srdca ťa prosila, aby si jej dal vedieť niečo o mojom budúcom manželstve, nikdy si ju nechcel vyslyšať.

Videla len bezvýznamné predstavy, vyvolané stálym premýšľaním o tej veci. Rozprávala mi o nich, ale nie s tou vierou, ako keď si jej niečo oznámil, len s akýmsi pohŕdaním. Hovorila, že rozozná, neviem akým citom, ktorý nevedela vystihnúť slovami, aký je rozdiel medzi tvojím zjavením a jej snami. Predsa stáli na tom, aby som sa oženil, a požiadali dievča, ktorému chýbali skoro dva roky do dospelosti. Keďže sa páčila, rozhodli sme sa čakať.

6.14. Rozhodol sa viesť spoločný život s priateľmi

S niekoľkými priateľmi sme uvažovali a zhovárali sa, roztrpčení ťažkosťami života, a skoro sme sa už rozhodli, že budeme žiť spokojným životom, ďaleko od sveta. Chceli sme to urobiť takto: zo svojho súkromného majetku chceli sme utvoriť spoločný, akoby rodinný majetok, aby v úprimnom priateľstve nepatrilo jedno tomu a druhé tomu, ale aby všetko bolo spoločné. Počítali sme s tým, že nás bude všetkých asi desať, medzi nami aj veľmi bohatí, najmä Romanianus z toho istého mesta ako ja, ktorého vtedy veľmi súrne súkromné záležitosti priviedli k dvoru. Ten bol od najútlejšej mladosti mojím veľmi dobrým priateľom. On najväčšmi nástojil na tom a jeho slovo najviac platilo, lebo jeho majetok veľmi prevyšoval majetky ostatných.

Rozhodli sme sa, aby dvaja z nás ako predstavení starali sa o naše potreby, kým ostatní budú odpočívať. Keď sme však začali uvažovať, či to dovolia manželky, ktoré niektorí už mali a niektorí si zamýšľali vziať, celá tá vec, ktorú sme si utvorili, sa nám rozplynula v rukách, rozpadla sa, a odložili sme ju. Začali sme znova vzdychať a nariekať a obrátili sme svoje kroky na široké a vychodené cesty sveta. Mnoho plánov bolo v našom srdci, ale tvoje ustanovenie zostáva naveky. Podľa toho ustanovenia vysmial si sa z našich plánov a prichystal si nám svoje. Chystal si pre nás pokrm v čase príhodnom, chcel si otvoriť svoju ruku, aby si naplnil našu dušu požehnaním.

6.15. Miesto prepustenej súložnice berie si inú

Zatiaľ sa rozmnožovali moje hriechy. Keď som odstránil od seba ženu, ktorá bola prekážkou môjho manželstva, s ktorou som žil, moje srdce, ktoré ju veľmi milovalo, bolo zasiahnuté, ťažko poranené a krvácalo. Vrátila sa do Afriky a sľúbila ti, že nikdy nebude patriť inému mužovi. Zanechala mi syna, ktorého som mal s ňou. Ale ja, nešťastník, nevedel som nasledovať ani túto ženu, nevedel som vydržať odklad dvoch rokov, po ktorých som si mal vziať za manželku tú, ktorú som o to žiadal, ale našiel som si inú, nie však manželku, lebo som nemiloval manželstvo, ale bol som otrokom zmyselnosti. Táto žena mala zachovať a predĺžiť buď nezmenenú, alebo posilnenú chorobu mojej duše až po stav manželský. Rana, ktorú som dostal odchodom prvej súložnice, sa ani nezahojila, ale po pálčivej bolesti začala ešte prudšie hnisať. Bolesť sa stala síce miernejšou, ale tým beznádejnejšou.

6.16. Bojí sa smrti a Posledného súdu

Chvála a sláva ti, Bože, prameň milosrdenstva. Bol som čoraz biednejší a ty si mi bol čoraz bližší. Už-už sa vystierala tvoja ruka, aby ma vyslobodila z bahna a umyla ma, nevedel som však o tom. Od hlbšieho klesnutia do víru telesných rozkoší nezdržovalo ma nič inšieho, iba strach pred smrťou a Posledným súdom. Aj keď som mával rozličné mienky, jednako strach nikdy nezmizol z môjho srdca. Rozprával som sa so svojimi priateľmi, Alipiom a Nebridiom, o hraniciach dobra a zla a vyznal som, že podľa môjho úsudku palmu by mal dostať Epikuros, keby som neveril v posmrtný život duše a v odplatu podľa zásluh, čo Epikuros neveril.

Spytoval som sa sám seba, že keby sme boli nesmrteľní a vo večnej rozkoši tela žili bez strachu, že ju niekedy stratíme, prečo by sme nemohli byť blažení, čo by sme ešte hľadali? Nevedel som, že práve to je znak mojej veľkej biedy, že som natoľko zaslepený a pohrúžený do zmyselnosti, že si ani len predstaviť neviem žiaru cnosti a krásy, ktorú nemôžeme vidieť telesným okom, ale len duchovným. Neuvážil som ja, bedár, z akého prameňa vyviera sladkosť, ktorú som pociťoval pri rozhovoroch s priateľmi o tých ohavnostiach, neuvážil som ďalej, že bez priateľov - podľa môjho vtedajšieho náhľadu - nemôžem byť šťastný v nijakej hodnosti telesných rozkoší. Tých priateľov miloval som nezištne a bol som presvedčený, že aj oni ma tak milujú.

Ó, krkolomné cesty! Beda opovážlivej duši, ktorá sa odvrátila od teba a dúfa, že nájde niečo lepšieho. Vráti sa, prevráti sa na chrbát, na bok, na hruď, ale všade ju tlačí. Len v tebe nájde odpočinutie. Hľa, ty si tu. Vyslobodzuješ nás z poľutovaniahodných bludov, privádzaš nás na cestu, tešíš a hovoríš: „Ponáhľajte sa, ja vás povediem, ja vás privediem k cieľu, ja vás vyslobodím.“

Kniha siedma

7.1. Poznáva Božie vlastnosti

Už minula moja zlá a hanebná mladosť a začínal som svoj mužný vek. Čím som bol starší, tým som bol márnivejší a nijako ináč som si nejakú bytosť nevedel predstaviť, len tak, nakoľko ju možno očami vidieť. Teba, Bože môj, som si nepredstavoval v ľudskej podobe. Odvtedy, čo som začal pochopovať niečo z múdrosti, vždy som sa tomu vyhýbal a radoval som sa, že som to isté našiel vo viere tvojej katolíckej Cirkvi, našej duchovnej matky. Ale čo si mám o tebe myslieť, nikdy som nevedel. Ja, človek, a ešte taký človek, pokúšal som sa pochopiť ťa, najvyššieho a pravého Boha. Z celej svojej duše som veril, že si neporušiteľný, nepominuteľný a nemeniteľný. Hoci som nevedel „odkiaľ a ako“, predsa som jasne a určite vedel, že porušiteľné je horšie než neporušiteľné, že treba dať prednosť tomu, čo sa nedá pokaziť, pred tým, čo sa pokaziť dá, a napokon, že nemeniteľné je lepšie než meniteľné. Srdce moje s celou vervou kričalo proti všetkým mojim predstavám.

Týmto jediným úderom usiloval som sa zahnať obletujúci roj nečistých predstáv, ktoré zatemňovali zrak môjho ducha. Sotva som ich však na chvíľu zahnal, opäť prichádzali a zahaľovali ma, tisli sa mi do očú a oslepovali ma. Hoci som si ťa nepredstavoval v ľudskom tele, predsa som si musel predstavovať niečo telesného, čo je v priestore, či už preniká svet, alebo je rozplynuté mimo sveta v nekonečnosti. Predstavoval som si to neporušiteľné, nemeniteľné, a nepominuteľné, čo som si vždy väčšmi cenil než porušiteľné, meniteľné a pominuteľné. Myslel som si, že nemôže byť ničím, čo si nemožno predstaviť v priestore, úplne ničím, ani nie prázdnotou. Asi tak, ako keď miesto zostane bez telesa, keď zostane prázdne miesto bez akéhokoľvek telesa, či už pevného, či tekutého, či vzdušného alebo nebeského. Miesto zostane predsa prázdne ako priestorové nič.

Namýšľal som si teda s povýšeným srdcom a sám sebe nepochopiteľný, že nie je ničím, čo nie je priestorové, rozplynuté, ohraničené alebo zhustené. Na také tvary si zvykli moje oči, za takými predstavami išlo moje srdce. Neuvedomoval som si, že schopnosť, ktorou som si tie predstavy vytváral, nebola ničím telesným, že by nebola mohla vytvoriť obrazy, keby nebola niečím veľkým. Tak teda, Život života môjho, predstavoval som si ťa, že naplňuješ nekonečný priestor, prenikáš obrovskou hmotou vesmíru a okrem nej priestormi bez hraníc, takže ťa obsahuje nebo, obsahuje ťa zem, obsahuje ťa všetko. Tebou je ohraničené všetko, ty však ničím.

Tak ako slnečným lúčom neprekáža vzduchová vrstva, ktorá obklopuje zem, ale prechádzajú cez ňu, prenikajú cez ňu a pritom ju neničia a nedelia, tak som si myslel, že prenikáš aj ty nielen nebom, vzduchom a morom, ale aj obrovským telesom zeme, všetkými časťami, najväčšími i najmenšími, takže si všade prítomný a riadiš tajomne všetky svoje tvory zdnuka i zvonku. Tak som si to predstavoval, a nevedel som sa dostať ďalej; bolo to však falošné. Tak by totiž väčšia časť zeme obsahovala väčšiu časť z teba a menšia menšiu. Ty by si naplňoval všetko tak, že v slonovi by bolo viac božstva než vo vrabcovi, keďže slon je väčší a zaujíma väčší priestor. Tak rozdelený bol by si prítomný vo väčšom alebo menšom množstve podľa veľkosti hmoty, v ktorej by si bol. To však nie je pravda. Lenže doteraz si ešte neosvietil moju temnotu.

7.2. Nebridiove námietky

7.3. Uvažuje o slobodnej vôli

Hoci som ťa volal nepodliehajúcim skaze, striedaniu a zmene, hoci som veril, že si pravý náš Boh, ktorý stvoril nielen naše duše, ale aj telá, nielen naše duše a telá, ale všetko, jednako som nemal jasne a určite rozriešenú otázku zla. Nech už bola príčina zla akákoľvek, usiloval som sa ju tak hľadať, aby som nebol nútený nemeniteľného Boha pokladať za meniteľného, aby som sa sám nestal zlým pri hľadaní pôvodu zla. Dal som sa do hľadania zla bez akejkoľvek obavy, lebo som si bol istý, že nie je pravda, čo tvrdili tí, ktorých som sa z duše chránil. Videl som, že pri hľadaní príčiny zla sú naplnení sami zlom, v ktorom sa opovažujú tvrdiť, že tvoja bytosť skôr môže trpieť zlo, ako ho oni môžu spáchať. Usiloval som sa pochopiť tvrdenie, ktoré som počul, že príčinou zla je naša slobodná vôľa a spravodlivý je tvoj súd, ktorým nás odsudzuješ na utrpenie. Nemohol som to však jasne a úplne pochopiť.

Usiloval som sa vyslobodiť svoju myseľ z tej priepasti, ale vždy som padal do nej opäť a opäť. K tvojmu svetlu dvíhalo ma vedomie, že tak isto mám slobodnú vôľu, ako že som živý. Keď som niečo chcel alebo nechcel, bol som si istý, že to chcem alebo nechcem ja, a nikto iný. Pomaličky som si začal uvedomovať, že tam je príčina môjho hriechu. Čo som robil proti svojej vôli, videl som, že pritom väčšmi trpím, ako zlo robím, preto som si to ani nepokladal za vinu, ale za trest. Teba som pokladal za spravodlivého, a preto som aj ten trest pokladal za taký.

Ale znovu som sa spytoval: „Kto ma stvoril? Či nie môj Boh, ktorý nielenže je dobrý, ale je dobrota sama? Odkiaľ je to teda, že chcem zlo a nemám rád dobro a preto zasluhujem trest? Kto teda vložil a zasadil do mňa semeno horkosti, keď som celý stvorený najsladším Bohom? Keď je pôvodcom diabol, odkiaľže je diabol? A keď sa on sám svojou prevrátenou vôľou stal z anjela diablom, odkiaľ sa v ňom vzala tá zlá vôľa, aby sa stal diablom, keď bol najlepším Stvoriteľom stvorený celkom dobrým anjelom?“ Také myšlienky ma tlačili a skoro dusili. Nevpadol som však až na dno bludu, kde sa nikto nevyznáva, lebo si myslí, že skôr ty zlo trpíš, ako človek páše.

7.4. Boh je neporušiteľný

Usiloval som sa nájsť aj ostatné pravdy tak, ako som našiel, že neporušiteľné je lepšie než porušiteľné. Preto som ťa pokladal za neporušiteľného, nech si už ktokoľvek. Veď nijaká duša si nevedela a nevie predstaviť nič lepšieho od teba, lebo ty si najvyššie a najlepšie Dobro. Keď je teda úplne isté, že neporušiteľné je lepšie než porušiteľné, čo som už poznal, bol by som si mohol predstaviť niečo lepšieho nad teba, keby si ty bol porušiteľný, Bože môj? Videl som teda, že neporušiteľné má prednosť pred porušiteľným, preto som ťa musel tam hľadať a pozerať, odkiaľ pochádza zlo, t. j. samo porušenie, ktoré nijako nemohlo porušiť tvoju podstatu.

Niet nijakého spôsobu na svete, ktorým by mohlo porušenie zasiahnuť nášho Boha, nijaká vôľa, nijaká nevyhnutnosť, nijaká náhoda. On je Bohom, a čo chce, to je dobré, lebo aj on sám je Dobro. Možnosť porušenia však nepatrí k podstate dobra. Nemôžeš byť prinútený k ničomu, lebo tvoja vôľa nie je väčšia od tvojej moci. Tvoja vôľa a tvoja moc, to si ty sám, Bože. Čo môže byť neočakávaným pre teba, ktorý všetko poznáš a každá bytosť len preto jestvuje, že ty ju poznáš. Načo však toľko hovorím, aby som dokázal neporušiteľnosť Božej podstaty, ktorá by nebola Bohom, keby bola porušiteľná?

7.5. Znovu hľadá príčinu zla

Hľadal som pôvod zla a hľadal som ho zle; nevidel som však zlo vo svojom hľadaní. Predstavil som si v duchu všetko stvorenie a všetko, čo je v ňom viditeľné: zem, more, vzduch, hviezdy, stromy, zvieratá. Ďalej všetko, čo je v ňom neviditeľné: nebo, anjelov, všetky duchovné bytosti. Bytosti tie, akoby boli telesné, umiestňovala moja obrazotvornosť a zo všetkého tvojho stvorenia utvoril som si ohromnú masu, rozdelenú podľa rozmanitých druhov tiel, či už skutočných, či takých, ktoré som si vymyslel miesto duchov. Túto masu som si vytvoril obrovskú, nie takú, aká bola v skutočnosti - veď čože som mohol o nej vedieť? - ale podľa svojej ľubovôle, lenže na všetkých stranách obmedzenú. Teba som si zas, Pane, predstavoval, že ako nekonečný ju zo všetkých strán objímaš a prenikáš asi tak, ako keby všade bolo nesmierne more a malo v sebe obrovskú špongiu, ale predsa len obmedzenú, a tá špongia bola v každej svojej časti naplnená morom. Tak som si predstavoval tvoje konečné tvorstvo, naplnené tebou, nekonečným, a hovoril som: „Hľa, Boh, hľa, jeho stvorenie! Dobrý je Boh, nekonečne lepší a mocnejší než jeho tvorstvo. Dobrý je a stvoril všetko dobré, hľa, ako objíma a naplňuje všetko.“

Kde je teda zlo, odkiaľ a ako sa sem dostalo? Aký je jeho koreň? Aké jeho semeno? Či azda vôbec nejestvuje? Prečo sa teda bojíme a chránime toho, čo nie je? Ak náš strach nemá dôvod, už sám strach, ktorý dráždi a trápi naše srdce, už ten je zlom. Tým väčším zlom je, čím väčšmi sa bojíme, čoho sa netreba báť. Napokon teda, buď je zlo, ktorého sa bojíme, alebo práve to je zlo, že sa bojíme. Odkiaľ je teda, keď dobrý Boh stvoril všetko dobré? Je pochopiteľné, že najvyššie Dobro stvorilo menšie dobrá, že teda Stvoriteľ a stvorenia sú dobré. Či azda nejaká látka, z ktorej stvoril tvory, bola zlá a on zabudol niektorú jej časť obrátiť na dobrú? Ale prečo aj to? Či azda nemohol celú premeniť a preinačiť, on, ktorý je Všemohúci? Konečne, prečo chcel z nej niečo utvoriť a nezničil ju prv svojou všemohúcnosťou? Či azda mohla trvať proti jeho vôli? Napokon, ak by bola večná, prečo ju nechal za celé stáročia odpočívať a len tak neskoro sa mu zvidelo niečo z nej urobiť?

7.6. Zavrhol predpovede astrológov

Už som zavrhol falošné predpovede a bezbožné blúznenia astrológov. Aj tu nech je velebené z hĺbky mojej duše tvoje milosrdenstvo, Bože môj. Ty - kto iný by nás mohol vyslobodiť od smrteľného bludu ako Život, ktorý nemôže nikdy zomrieť, ako Múdrosť, ktorá nepotrebuje svetla a osvecuje duše, čo potrebujú múdrosť, Múdrosť, ktorá riadi svet až po padajúce listy stromov - ty jedine si vyliečil moju tvrdošijnosť, ktorou som odporoval bystrému starcovi Vindiciánovi a veľmi nadanému mladíkovi Nebridiovi. Jeden prudko, druhý váhavo, ale často ma presviedčali, že nieto nijakej vedy, podľa ktorej by sa dala predpovedať budúcnosť. Ľudské predpoklady podporuje vraj často náhoda; že pri veľa rečiach povedia občas nevedomky nejakú budúcu pravdu, ale len náhodou.

Postaral si sa mi o priateľa, ktorý sa síce chodil radiť s astrológmi, ale sám sa v tom nevyznal, a ako hovorím, chodieval ta len na radu zo zvedavosti. Poznal však predsa jednu udalosť, ktorú mu vraj rozprával jeho otec. Nevedel však, ako veľmi zmenilo jeho rozprávanie moju mienku o tom umení. Ten muž, menom Firminus, dobre vychovaný a v rečníctve zbehlý, pýtal sa ma, svojho dobrého priateľa, ako by som mu poradil v niektorých jeho záležitostiach, v ktoré on skladal všetku svoju nádej. Medziiným sa ma pýtal, čo súdim o takzvanom zoskupení hviezd. Ja, ktorý som sa začal v tej veci prikláňať k náhľadu Nebridiovmu, neodoprel som mu povedať svoj náhľad o veciach, o ktorých mal pochybnosť. Pripomenul som mu však, že som už skoro presvedčený o smiešnosti a márnivosti toho náhľadu.

Potom mi on rozprával, že jeho otec, ako aj jeden jeho priateľ sa veľmi zaujímali o tú náuku. S rovnakou horlivosťou a spoločnou vášňou vrhli sa na tie hlúposti, takže si zapisovali aj hodinu narodenia domácich zvierat a zoskupenia hviezd v tom čase, aby tak získali určitú skúsenosť pre svoju náuku. Ďalej mi rozprával, čo počul od svojho otca. Keď matka mala porodiť Firmina, bola aj jedna otrokyňa otcovho priateľa samodruhá, čo nijako nemohol nespozorovať jej pán, ktorý spravodlivo pozoroval ešte aj čas svojich psov. Keď teda s nevšednou starostlivosťou pozorovali jeden svoju manželku, druhý svoju otrokyňu, zaznamenávali si dni, hodiny a minúty, stalo sa, že obidve ženy porodili naraz, takže zoskupenie hviezd bolo navlas rovnaké tak pri narodení syna, ako i pri narodení otroka. Keď obe ženy začali pracovať k pôrodu, mužovia si oznámili vzájomne, čo sa v ich domoch robí. Pripravili si zvláštnych poslov, ktorí by ihneď oznámili narodenie, čo mohli ľahko urobiť, lebo boli predsa pánmi vo svojom dome. Poslovia sa stretli v rovnakej vzdialenosti od oboch domov, takže ani na jednej strane nebolo možno zaznamenať ani len najmenší rozdiel v zoskupení hviezd a v počítaní času. A predsa Firminus, ktorý pochádzal zo vznešenejšej rodiny, dostal sa vo svete na dôležitú cestu, nazhŕňal bohatstvá, dosiahol vážnosť, zatiaľ čo otrok, keďže nemohol nijako zmeniť svoj žalostný stav, stále slúžil svojim pánom, ako to Firminus dosvedčil.

Keď som počul o tejto udalosti a uveril v ňu pre hodnovernosť rozprávača, zanechal som všetky svoje váhania a usiloval som sa odvrátiť od tej všetečnosti najprv samého Firmina. Povedal som mu, že keby som mal podľa zoskupenia hviezd pri jeho narodení povedať pravdu, musel by som z nej vyčítať, že jeho rodičia sú poprední v meste, jeho rodina šľachetná, pôvod bezúhonný, výchova vzorná, vzdelanie dôkladné. A keby sa ma pýtal otrok, narodený pri takom istom zoskupení hviezd, aby som mu povedal pravdu, musel by som povedať: rodina nízkeho pôvodu, stav otrocký, vôbec všetko ďaleko inakšie a úplne ináč. Odkiaľ je to, že hoci podľa toho istého zoskupenia hviezd, predsa by som celkom ináč musel odpovedať, keby som chcel povedať pravdu? Keby som však to isté povedal, musel by som povedať lož. Z toho som celkom určito usúdil, že odpovede, dané podľa zoskupenia hviezd a správne, nie sú výsledkom nejakej vedy, ale náhody. Nesprávne odpovede nie sú z nedostatku skúsenosti, ale z oklamania náhody.

Keď sa mi takto uvoľnila cesta, začal som rozmýšľať, ako sa zachovať, aby mi niektorý z tých pomätencov, ktorí si takto vyhľadávali živobytie - ktorých som si zaumienil napadnúť a na posmech obrátiť ich náuku -, nemohol vyčítať, že Firminus mne alebo otec jemu rozprával niečo nepravdivého. Preto som svoju pozornosť obrátil na narodenie dvojčeniec, ktoré prichádzajú obyčajne na svet tak chytro za sebou, že nepatrný časový rozdiel - nech mu už pripisujú význam akýkoľvek - nemožno ľudským pozorovaním presne určiť a naznačiť, aby z neho astrológ mohol predpovedať pravdu. Nebude však môcť povedať pravdu, lebo keď sa pozerá na tie isté znamenia, musel by to isté povedať o Ezauovi a Jakubovi, ktorí mali predsa také rozdielne životné osudy. Preto by cigánil. Keby však povedal pravdu, nemohol by povedať to isté, hoci by tie isté znamenia pozoroval. Jeho pravda by teda nebola veda, ale náhoda. Ty však, Pane, najspravodlivejší Správca vesmíru, bez vedomia tých, čo sa pýtajú, a opýtaných, tajomným vplyvom pôsobíš, že duše podľa svojich tajomných zásluh počujú odpoveď z hĺbok tvojho spravodlivého súdu. Na to človek nemá hovoriť: „Čo je to? Načo je to?“ Nech to nehovorí, veď je len človek.

7.7. Hľadá opäť, odkiaľ je zlo a čo je Duch

Už si ma teda, môj Pomocník, pozbavil pút. Neprestával som však hľadať, odkiaľ je zlo, a nemohol som nájsť nijaké východisko. Nedopustil si však, aby ma príval mojich myšlienok odtrhol od viery, ktorou som veril v tvoje jestvovanie a v nemeniteľnosť tvojej podstaty, ktorou som veril, že ty si spravodlivosť a prozreteľnosť ľudí, že v Kristovi, Synovi tvojom a Pánovi našom, a vo Svätom písme, odporúčanom autoritou tvojej Cirkvi, ukázal si cestu ľudskej spásy, cestu, ktorá vedie k budúcemu posmrtnému životu. Keď som si tie pravdy zachránil a vštepil do svojho srdca, hľadal som horúčkovito pôvod zla. Koľké muky znova sa rodiaceho môjho srdca, koľký plač. Tvoje uši to počuli a nevedel som. A zatiaľ, čo som v tichosti usilovne hľadal, tajené úzkosti môjho ducha boli hlasitým volaním ku tvojmu milosrdenstvu.

Ty jediný si vedel, čo trpím, a nikto z ľudí. Naozaj, ako málo to bolo, čo zjavil môj jazyk najdôvernejším priateľom. Či pochopili to obrovské vlnobitie v mojej duši, na opísanie ktorého nestačil ani čas, ani moje ústa? Napokon všetko došlo k tvojim ušiam, čo som reval od bolesti svojho srdca, poznal si moje túžby a svetlo mojich očí nebolo so mnou. To bolo vnútri, ja však vonku. Nezaujímalo miesto, ja som ho hľadal na predmetoch, ktoré miesto zaujímajú, a preto som nenašiel miesta na odpočinok. Neprijali ma tie miesta tak, aby som mohol povedať, že dosť už, dobre je tu. Naopak, nedovolili mi ani, aby som sa vrátil ta, kde mi bolo dosť dobre. Stál som vyššie než ony, ale nižšie než ty. Ty si bol opravdivou mojou radosťou, radosťou tvojho poddaného, a ty si mi podrobil stvorenia nižšie odo mňa.

To bol správny pomer a stredná cesta môjho spasenia, aby som sa zachoval na tvoj obraz a aby som v tvojej službe vládol nad svojím telom. Keď som však vo svojej pýche povstal proti tebe a svoju tvrdú šiju nastavil proti tebe, moje nízke pudy vyrástli mi nad hlavu, tlačili ma tak, že som nenachodil ani uľahčenie, ani oddych. Zo všetkých strán doliehali na mňa a hrnuli sa najrozmanitejšie predstavy, ktoré akoby hovorili? „Kam ideš, nečistý a poškvrnený?“ To všetko vyrastalo z mojej rany, lebo ako poraneného pokoril si nadutca. Moja nadutosť ma vzdialila od teba a moje naduté líca zatvárali moje oči.

7.8. Boh mu prichádza na pomoc

Ty, Pane, naveky zostávaš, ale naveky sa nehneváš. Zmiloval si sa nad zemou a popolom, zapáčilo sa ti napraviť moje neprávosti. Vnútornými pichľavými tŕňmi poháňal si ma, aby som nikde nemal pokoj, kým svojím vnútorným zrakom neuvidím istotu o tebe. Tak spľasovala moja nadutosť tajomným liekom tvojej ruky a choré a nevidomé oko môjho ducha liečilo sa deň za dňom ostrou liečivou vodou spasiteľných bolestí.

7.9. V knihách platonikov našiel nejasný obraz Krista

Najprv si mi chcel ukázať, ako sa pyšným protivíš a pokorných zahrnuješ svojou milosťou, koľké je tvoje milosrdenstvo, ktorým si ukázal ľuďom cestu pokory, keď Slovo telom sa stalo a prebývalo medzi nami; preto si mi zaobstaral s pomocou nesmierne nadutého človeka niekoľko platonických kníh, preložených z gréčtiny do latinčiny. V nich som čítal, i keď nie tými istými slovami, ale mnohými dôvodmi posilnené, že totiž „ma počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali“ (Jn 1,1-5). Ľudská duša, hoci „vydáva svedectvo o svetle“, sama nie je svetlom, ale Božie Slovo, Boh je „pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka... Bol na svete a svet ho nepoznal. Prišiel do svojho vlastného a vlastní ho neprijali. Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v neho“ (Jn 1,9-12).

Tiež to som tam čítal: Boh, Slovo, nie z vôle tela, ani nie z vôle muža, ale z Boha je zrodený. Ale „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“, to som tam nečítal. Našiel som však v tých knihách rôznymi a mnohými spôsobmi vyjadrené: „Kristus, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom“ (Flp 2,6), lebo je s ním podstatne rovnaký. V tých knihách niet však nikde, že „zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži. Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: »Ježiš Kristus je Pán!« na slávu Boha Otca“ (Flp 7-11).

7.10. Poznáva Boha, večnú pravdu

Napomenutý čítaním tých kníh, aby som sa vrátil k sebe, vstúpil som, tebou vedený, do svojho vnútra. Mohol som to urobiť, lebo ty si mojím Pomocníkom. Vstúpil som a slabým okom svojej duše som zbadal nad samým okom, nad rozumom svojím svetlo nemeniteľné, nie to obyčajné, viditeľné telesným okom, ale nie nejaké väčšie, ale toho istého druhu, ktoré len oveľa jasnejšie svietilo a všetko vypĺňalo svojou veľkosťou. Nebolo to svetlo ako ostatné svetlá, ale celkom inakšie, úplne odlišné od všetkého. Nevznášalo sa nad mojím rozumom ako olej nad vodou, alebo ako nebo nad zemou, ale omnoho vyššie, lebo ma stvorilo, ja omnoho nižšie, lebo som bol stvorený ním. Kto pozná pravdu, pozná svetlo, kto pozná svetlo, pozná večnosť. Láska však všetko pozná.

Ó, večná Pravda, ó, pravá Láska, ó, drahá Večnosť! Ty si môj Boh, po Tebe túžim dňom i nocou. Len čo som ťa poznal, pozdvihol si ma, aby som videl, že to, čo vidím, je skutočné; ja však nie som schopný skutočne vidieť. Oslepil si môj chorobný zrak svojou premocnou žiarou tak, že som omdlieval od lásky a hrôzy. Zbadal som, že som ďaleko od teba v pekelnej krajine a akoby som počul tvoj hlas z výšky: „Som pokrmom silných, rasť a budeš ma požívať. Nie ty mňa premeníš, ako premieňaš svoj pokrm v seba samého, ale ty budeš premenený vo mňa.“ Spoznal som, že „trestami za hriechy naprávaš človeka. Ako moľ ničíš, čo má najcennejšie“ (Ž 39,12). Vtedy som si povedal: „A či pravda nie je nikde len preto, že nie je rozšírená ani v konečnom, ani v nekonečnom priestore?“ Ty si však zavolal z diaľky: „Ja som, ktorý som.“ (Ex 3,14) Počul som ten hlas, ako sa počúva v srdci, a naraz sa všetky moje pochybnosti rozplynuli. Skôr by som bol zapochyboval, že žijem, než že niet Pravdy, ktorú poznávame zo stvorených vecí.

7.11. O jestvote stvorených bytostí

7.12. Všetko je dobré, čo jestvuje

Prišiel som na to, že veci, ktoré sú porušiteľné, sú dobré. Ale neboli by porušiteľné, keby boli najvyšším dobrom. Keby neboli dobré, nemohli by byť zas porušiteľné. Keby boli najvyšším dobrom, už tým samým by boli neporušiteľné. Keby vôbec neboli dobrými, vtedy by sa nemalo čo v nich porušiť. Nivočenie škodí; neškodilo by však, keby neumenšovalo dobro. Buď teda nivočenie vôbec neškodí, čo je nemožné, alebo všetko, čo sa nivočí, stráca zo svojho dobra, a to je najistejšie. Keby však niečo úplne stratilo svoje dobro, stratilo by tým aj svoje bytie. Čo totiž jestvuje a nemôže sa už väčšmi ničiť, to sa mení na lepšie, lebo nadobúda neporušiteľnosť.

Či je však niečo vyumelkovanejšieho, ako povedať, že veci, ktoré stratia svoje dobro, sa stanú lepšími? Veď so stratou svojho dobra strácajú aj svoje bytie. Kým teda jestvujú, sú dobré, lebo čokoľvek jestvuje, je dobré. A tak dochádzam k záveru, že zlo, ktorého pôvod som toľko hľadal, nie je substanciou, lebo keby bolo substanciou, muselo by byť dobrom. Naozaj: buď by to bola substancia neporušiteľná - teda veľké dobro - alebo substancia porušiteľná, ktorá by sa však nemohla nijako horšiť, keby nebola prv dobrá. Tak som teda konečne nahliadol, že si všetky veci stvoril dobré a že niet ničoho, čo by si ty nebol stvoril. A hoci si nestvoril všetky veci jednaké, predsa sú všetky dobré, lebo aj osebe sú dobré. Všetky veci súhrnne sú tiež dobré, lebo ty, Bože, stvoril si všetky veci veľmi dobre.

7.13. Všetko stvorenie hovorí o Božej sláve

V tebe niet nijakého zla, a nielen v tebe, ale v celom tvojom stvorení. Mimo teba niet ničoho, čo by mohlo vpadnúť a porušiť poriadok tebou ustanovený. Len niektoré časti tvojho stvorenstva pokladajú sa za zlé, také, ktoré neosožia iným. Lenže aj tie osožia zas ďalším, sú dobré, samy osebe sú vždy dobré. Všetky tieto veci, ktoré si vzájomne neosožia, osožia predsa nižšej časti stvorenia, ktorú voláme zemou, nad ktorou sa podľa potreby vznášajú mračná a preháňajú vetry.

Ďaleko je odo mňa, aby som povedal: „Kiežby ani tieto neboli.“ Keby som totiž len tie veci videl, už vtedy by som ťa musel chváliť, hoci by som si želal aj lepšie vidieť. Veď teba chvália „oheň, kamenec, sneh a dym, víchrica, čo jeho slovo poslúcha, vrchy a všetky pahorky, ovocné stromy a všetky cédre, divá zver a všetok dobytok, plazy a okrídlené vtáctvo. Králi zeme a všetky národy, kniežatá a všetci zemskí sudcovia, mládenci a panny, starci a junáci nech chvália meno Pánovo“ (Ž 148,7-12). Keďže ťa však chvália i na nebi, nech ťa chvália na výsostiach všetci tvoji anjeli, všetky nebeské mocnosti, slnko a mesiac, všetky hviezdy, svetlo, nebesá nebies a všetky vody, ktoré sú nad oblohou (porov. Ž 148,1-4). Už som netúžil po niečom lepšom, lebo som uvážil - i keď sa mi videli nebeské veci byť lepšími než pozemské - lebo som prišiel k zdravšiemu úsudku, že všetky veci spolu sú omnoho lepšie než len vyššie veci samy osebe.

7.14. Pomaly prichádza k poznaniu Boha

Nie sú celkom zdraví tí, ktorým sa nepáči niečo z tvojho stvorenia, ako ani ja som nebol zdravý, lebo sa mi mnoho nepáčilo z tvojho stvorenia. Pretože moja duša sa neopovážila pripísať svoju neľúbosť tvojmu nedostatku, Bože môj, radšej chcela, aby nebolo tvojím dielom, čo sa jej nepáčilo. Tak došla na myšlienku dvoch substancií, ale nezostala pri nej, lež prišla k inému. Zanechala túto mienku a utvorila si takého Boha, ktorý naplňuje nekonečný priestor. Nahovárala si, že si to ty, a vložila si ho do svojho srdca, pretvorila sa na chrám modly, tebe tak protivnej. Ale keď si k sebe pritúlil moju hlavu a zavrel si mi oči, aby nepozerali na márnosť (porov. Ž 119,37), upokojil som sa trochu a zmiernila sa moja šialenosť. Prebudil som sa v Tebe a videl som, že Tvoja nekonečnosť je celkom iného druhu. To videnie nebolo však telesné.

7.15. Všetko má účasť na Božej pravde

Pozrel som na veci stvorené a videl som, že jedine tebe majú ďakovať za svoje jestvovanie a že v tebe sú všetky konečné. Nie však ako v nejakom priestore, ale ináč. Ty ich držíš vo svojej pravde ako v ruke, ktorá všetko drží. Všetky sú pravdivé už tým, že jestvujú. Nepravdivým je len to, čo sa vydáva za iné, ako v skutočnosti je. Videl som, že veci vyhovujú nielen svojmu miestu, ale aj času, aj to som vedel, že ty, večný, nezačal si tvoriť po nespočítateľných časových úsekoch, lebo všetky časové úseky, aj minulé aj budúce, neminuli by sa a neprišli, keby si ty ustavične nepôsobil.

7.16. Čo je hriech?

Zo skúsenosti som poznal, že nie je čudné, keď chlieb, príjemný zdravému hrdlu, je nepríjemný chorému, a keď svetlo, príjemné zdravému oku, je veľmi nepríjemné oku chorému. Tak aj tvoja spravodlivosť sa nepáči bezbožným. Tým skôr však vretenica a červ, ktoré si stvoril dobré a celkom zodpovedajúce nižšiemu stupňu stvorenia. K tým istým stupňom patria aj bezbožní tým väčšmi, čím väčšmi sa líšia od teba. Tým väčšmi však patria k stupňom vyšším, čím väčšmi sa tebe podobajú. Vtedy som sa pýtal sám seba: „Čo je hriech?“ Nenašiel som však nijakú osobitnú substanciu, len odklon vôle od najvyššej podstaty, ktorou si ty, Bože. Odklon skazenej vôle k veciam najnižším, vôle, ktorá chce odhodiť všetku svoju vnútornú dobrotu a chce sa obrátiť k veciam vonkajším.

7.17. Ako došiel k poznaniu Boha?

Žasol som, že už milujem teba, a nie nejaký výtvor obrazotvornosti. Nebol som však stálym, aby som mal účasť na svojom Bohu. Raz som sa cítil mocne priťahovaným k tebe tvojou krásou, raz ma moja telesná ťarcha, moja telesná náruživosť od teba odtrhla tak, že som s plačom padal do priepastí. Spomienka na teba neopúšťala ma však nikdy. Ani na chvíľu som nepochyboval, že sa musím k tebe primknúť, ale ešte som nemal dosť síl na to. Lebo „dušu zaťažuje pominuteľné telo a pozemský stánok stláča myseľ, ktorá veľmi húta“ (Múd 9,15). Bol som si celkom istý, že „čo je v ňom neviditeľné - jeho večnú moc a božstvo -, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí“ (Rim 1,20).

Keď som hľadal príčinu svojho obdivu nad krásou telies nebeských a pozemských, keď som hľadal príčinu, prečo sa vždy uspokojím s tvrdením: „To musí byť tak, a nie ináč“, keď som hľadal príčinu svojho úsudku, nad svojou premeniteľnou mysľou som našiel nemeniteľnú, pravú večnosť tvojej pravdy. Tak som od poznania tela dochádzal stupňovite k poznaniu duše, ktorá cíti s pomocou tela. Odtiaľ som došiel k jej vnútornej schopnosti, ktorej telesné zmysly oznamujú vonkajšie popudy. Až potiaľ to platí aj o zvieratách. Odtiaľ som došiel napokon k úsudkovej mohutnosti, ktorá vyslovuje súdy o tom, čo prijímajú telesné zmysly.

Tiež táto schopnosť, keď zbadala svoju nestálosť, povzniesla sa k vyššiemu stupňu svojej chápavosti, oslobodila myšlienku od zvyklosti a nepokoja obrazotvornosti, aby našla svetlo, ktorým bola privedená k vyznaniu jasnému nad akúkoľvek pochybnosť, totiž že nemeniteľné má prednosť pred meniteľným. Okrem toho, aby poznala aj samo nemeniteľné, ktoré keby nepoznala, nemohla by mu dať prednosť pred meniteľným. Tak došlo k tomu, čo oko vidí ako v blesku. Vtedy som z vecí stvorených spoznal tvoje neviditeľné vlastnosti, ale nevedel som na ne uprieť svoj zrak. Unavený som klesol do všednosti a so sebou som nevzal nič, len milú rozpomienku ako vôňu toho, po čom som túžil, ale dosiaľ nemohol okúsiť.

7.18. Kristus je cesta k spaseniu

Hľadal som cestu, na ktorej by som nadobudol síl, potrebných na to, aby som mohol mať účasť na tebe. Nenašiel som ju však, kým som neobjal toho, ktorý je „prostredník medzi Bohom a ľuďmi - človek Kristus Ježiš“ (1 Tim 2,5), ktorý volá a hovorí: „Ja som cesta, pravda a život.“ (Jn 14,6) On je pokrmom, ktorý som ešte nevedel stráviť, hoci sa on zmiešal s naším, lebo „Slovo sa telom stalo“ (Jn 1,14), aby sa nadájalo naše detstvo tou múdrosťou, ktorou si ty všetko stvoril. Sám nepokorný, nevedel som pochopiť pokoru Ježiša Krista, ani to, čomu nás chcel naučiť svojou slabosťou. Tvoje Slovo, večná Pravda, povýšené nad tvoje najvznešenejšie tvory, dvíha k sebe svojich poddaných. Medzi nízkymi vystavilo si skromný príbytok z nášho blata, čím by tých, ktorých si chcelo podrobiť, vyliečilo z ich nadutosti a priviedlo k sebe, kŕmiac ich pritom láskou. Nechcelo, aby vo svojej nadutosti zašli priďaleko, ale aby uznali svoju slabosť, keď vidia pri svojich nohách božstvo, ktoré sa stalo slabým, lebo si oblieklo živé šaty nášho tela; aby mu unavení padli k nohám a aby ono pri svojom stávaní pozdvihlo aj ich.

7.19. Krista pokladal za veľmi múdreho človeka

Mal som celkom inakšiu mienku a Pána Ježiša Krista som pokladal za muža neobyčajnej múdrosti, ktorému sa nik nemohol vyrovnať. Najmä to, že pre nás z Božej starostlivosti sa narodil zázračne z Panny a podľa zdania zaslúžil si učiteľský úrad toľkej vážnosti, aby nám dal príklad, ako treba pohrdnúť pozemskými časnými majetkami, aby sme si zaslúžili večné. Aké tajomstvo obsahujú slová „A Slovo sa telom stalo“, to som si nevedel ani len pomyslieť. Z toho, čo bolo o ňom napísané, že jedol, pil, spal, chodil, zarmucoval sa, radoval sa, rozprával, z toho som spoznal, že telo sa nemohlo spojiť s tvojím Slovom, keby sa súčasne nespojilo aj s dušou a mysľou ľudskou. To predsa vie každý, kto pozná nemeniteľnosť tvojho Slova. Tú pravdu som už poznal a vôbec som o nej nepochyboval. Skutočne, či nie je to vlastnosťou menlivého ducha a mysle, podľa svojej vôle buď pohybovať údmi, alebo nepohybovať, buď mať nejaké hnutie mysle, alebo nemať, buď povedať nejaký múdry výrok, alebo zostať v mlčaní? Keby tie veci o ňom napísané neboli pravdivé, potom by aj o ostatných mohlo byť podozrenie, že sú falošné, a v tých knihách by nezostala nijaká stopa viery potrebnej na spasenie ľudí.

Keďže však všetko, čo je napísané, je pravda, spoznal som v Kristovi celého človeka. Nielen telo ľudské alebo telo s duchom bez mysle, ale celého človeka. Tohto človeka som pokladal za vynikajúcejšieho nad všetkých ostatných, nie preto, že je zosobnená Pravda, ale pre jeho neobyčajnú ľudskú prirodzenosť a pre hojnejšiu účasť na Božej múdrosti. Alipius si však myslel, že podľa katolíckeho učenia Boh sa vtelil tak, že v Kristovi je len božstvo a telo bez rozumnej duše. Keďže bol pevne presvedčený, že čo je o Kristovi napísané, môže platiť len o bytosti živej a rozumnej, stal sa aj neprístupnejším na prijatie katolíckej viery. Neskoršie však spoznal, že je to blud apolinaristov, preto sa s radosťou prihlásil ku katolíckej viere. Priznávam sa, že ja som len neskoršie spoznal, aký je rozdiel v náuke o vtelení Božieho Syna medzi pravdou katolíckou a bludom Fotinovým. Útoky bludárov stavajú tvoju Cirkev a jej zdravú náuku do jasného svetla. „Lebo musia byť medzi vami aj rozkoly, aby sa ukázalo, kto z vás sa osvedčí.“ (1 Kor 11,19)

7.20. Z kníh platonikov naučil sa veľa, ale nenadobudol pokoru

Vtedy pri čítaní kníh platonikov som bol povzbudený, aby som hľadal netelesnú pravdu a aby som tvoje neviditeľné vlastnosti poznal z vecí stvorených. Zavrátený som si uvedomil, že mi temnota duše prekáža v úvahe. Bol som si celkom istý, že ty si a že si nekonečný, pritom však ani v ohraničených, ani v neohraničených priestoroch nerozliaty, že si naozaj, že si vždy ten istý, že sa nikde nijako nemeníš, že z teba má všetko svoju existenciu, jedine z toho pevného dôvodu, že jestvuje. O tom všetkom som bol naisto presvedčený, ale bol som slabý na to, aby som mal účasť na tebe. Chvastal som sa ako znalec, ale keby som v Kristovi Spasiteľovi nebol hľadal cestu k tebe, nebol by som býval znalcom, ale zatratencom. Už som chcel, aby ma pokladali za múdreho, mňa, plného neresti. Keby som bol aspoň plakal! Ale ešte som sa nafukoval vedomosťou.

Kde bola vtedy láska, ktorá stavia na základe pokory, ktorým je Ježiš Kristus? Mal som sa jej naučiť z tých kníh? Myslím, že to bola tvoja vôľa, aby som sa stretol s tými knihami prv, než som čítal Písmo, aby mi utkvelo v pamäti, aký dojem na mňa urobili. Keď som bol neskoršie tvojimi knihami pokorený a tvoje starostlivé prsty zahojili moje rany, spoznal som a rozoznal rozdiel medzi vyznávaním a opovážlivým nafukovaním, medzi tými, ktorí vedia, kam majú ísť, ale nepoznajú cestu, a tými, ktorí poznajú cestu, vedúcu do blaženej vlasti, ktorú máme nielen zazrieť, ale v nej prebývať. Naozaj, keby som bol najprv v tvojich svätých knihách nadobudol poučenie a v rozjímaní z nich okúsil tvoju sladkosť, a len potom sa dal do čítania kníh platonikov, azda by ma boli odvrátili od pevného základu zbožnosti, lebo keby som bol aj zostal v spasiteľnej náklonnosti, ktorú by som bol do seba nabral, bol by som si myslel, že ju možno získať aj z tých kníh, keby som bol len tie čítal.

7.21. Vo Svätom písme nachodí cestu spasenia

S veľkou vervou dal som sa do kníh tvojho Ducha a najmä apoštola Pavla. Rozplynuli sa všetky otázky, v ktorých, podľa mojej mienky, sám sebe odporoval a nesúhlasil s výrokmi Zákona a Prorokov. Ukázala sa mi jednotná tvár v jeho čistých výrokoch a naučil som sa jasať v bázni. Nahliadol som, že aj to, čo pravdivého som čítal v knihách platonikov, tu vplyvom tvojej milosti je povedané tak, aby ten, kto vidí, „nechvastal sa, akoby nedostal“. Nielen preto, čo vidí, ale aj preto, že vôbec vidí. Naozaj, čo má kto, čo by nedostal? A aby bol napomenutý tebou, ktorý si vždy ten istý, nielen vidieť, ale bol aj uzdravený teba sa pridŕžať. Kto ťa nemôže vidieť ani z diaľky, aby sa aspoň dal na cestu, po ktorej by skôr prišiel k tebe, teba uvidel a teba sa pridŕžal. Lebo hoci aj človek má zaľúbenie v Božom zákone podľa vnútorného človeka, čo urobí podľa iného zákona vo svojich údoch, ktorý bojuje proti zákonu jeho mysle a podrobuje sa zákonu hriechu, ktorý je v jeho údoch (porov. Rim 7,23)? „Lebo sme zhrešili a prestúpili zákon, keď sme odpadli od teba a hrešili vo všetkom“ (Dan 3,29), preto tvoja ruka ťažko na nás spočinula, spravodlivo sme vydaní útokom starého hriešnika, kniežaťa smrti, ktorý zviedol našu vôľu k nasledovaniu jeho vôle, odpadnutej od tvojej pravdy.

Čo má urobiť nešťastný človek? Kto ho vyslobodí z toho tela smrti, ak len nie milosť Božia skrze Ježiša Krista, Pána nášho (porov. Rim 7,24-25), ktorého si splodil od večnosti a stvoril na počiatku ciest svojich, nad ktorým knieža tohto sveta nemá nijakú moc (porov. Jn 14,30), a predsa ho usmrtilo, a ktorý tak „zotrel dlžobný úpis, ktorý bol svojimi nariadeniami proti nám“ (Kol 2,14)? To som sa v oných knihách nedočítal. Strany tých kníh nemajú stopy zbožnosti, slzy skrúšeného vyznania, obetu tebe milú, skrúšeného ducha, srdce skrúšené a ponížené (porov. Ž 51,19), spasenie národa, sväté mesto (porov. Zjv 21,2), „závdavok Ducha“ (2 Kor 1,22), kalich nášho vykúpenia. Tam nik nespieva: „Iba v Bohu spočiň, duša moja, lebo od neho mi príde spása. Iba on je moje útočište a moja spása, moja opora, nezakolíšem sa nikdy viac.“ (Ž 62,2-3)

Tam nik nepočuje pozvanie: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate.“ (Mt 11,28) Neuznávajú za dôstojné učiť sa od neho, lebo je tichý a pokorný srdcom. Skryl si tie veci pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Niečo iného je vidieť z hornatej výšiny vlasť pokoja, a nenájsť k nej cestu, ale márne sa túlať po necestách, kde zo všetkých strán číhajú a nástrahy robia utečenci a ubehlíci, vedení svojím vodcom levom a drakom; niečo iného je zas ísť tam po pravej ceste, zabezpečenej ochranou nebeského Vládcu, kde nelúpežia tí, čo ušli z nebeského vojska, lebo sa jej boja ako smrti. Všetky tieto veci vstupovali mi zázračne do srdca, keď som čítal najmenšieho z tvojich apoštolov a plný úžasu pozoroval som tvoje skutky.

Kniha ôsma

8.1. Simpliciánus radí Augustínovi

Bože môj, vďačne chcem spomínať na teba a vyznávať tvoje milosrdenstvo ku mne. Nech preniknú moje kosti láskou a nech ti povedia: „Pane, kto sa ti vyrovná?“ (Ž 35,10) „Ty si mi putá rozviazal: obetu chvály ti prinesiem.“ (Ž 116,16-17) Budem rozprávať o tom, ako si ich rozviazal, a všetci, ktorí to počujú a klaňajú sa ti, povedia: „Požehnaný nech je Pán na nebi i na zemi, veľké a zázračné je jeho meno.“ Tvoje slová mi prenikali do srdca a zo všetkých strán si ma obkolesil akoby útokom. O tvojom večnom živote som bol celkom istý, hoci som ho videl len ako v zrkadle a hádanke. Nemal som už nijakej pochybnosti o tom, že tvoja neporušiteľná podstata je príčinou všetkých podstát. Netúžil som už po väčšej istote o tebe, ale po svojej väčšej pevnosti. V mojom pozemskom živote ešte všetko kolísalo a moje srdce bolo treba vyčistiť od starého kvasu. Páčila sa mi cesta, ktorou je sám Spasiteľ, ale kráčať po tej úzkej ceste, to mi padlo ešte ťažko.

Vnukol si mi, že by som dobre urobil, keby som zašiel k Simpliciánovi, ktorý sa mi pozdával byť tvojím verným sluhom a vynikal tvojou milosťou. Tiež som o ňom počul, že od svojej mladosti žil veľmi zbožným životom. Pravda, vtedy bol už starcom a videlo sa mi, že dlhým vekom a svedomitým štúdiom si nadobudol veľa skúseností a učenosti. Skutočne tak aj bolo. Zašiel som preto k nemu poradiť sa s ním o svojich trápeniach, aby mne, úbohému, naznačil spôsob, ako mám kráčať po tvojej ceste. V duchu som mal pred očami celú Cirkev a videl som veľa ľudí, ako každý kráča inou cestou. Môj doterajší život sa mi už nepáčil a veľmi ma tiesnil, lebo moja ctižiadosť po cti a peniazoch ma nerozpaľovala ako prv, aby som znášal také ťažké bremeno otroctva. Naozaj, už ma to všetko netešilo pri spomienke na tvoju sladkosť a na krásu tvojho domu, ktorý som miloval. Dosiaľ ma však viazala láska k žene, i keď mi apoštol nebránil oženiť sa, jednako len povzbudzoval k lepšiemu, keď chcel, aby všetci ľudia radšej zostali tak, ako on (porov. 1 Kor 7,7).

Bol som však ešte prislabý a dával som prednosť ľahšiemu životu. To bola príčina, že som sa nerozhodne potácal i v ostatných veciach, vysilený namáhavými starosťami. Manželský život sa mi pozdával, ale bol by ma prinútil zmieriť sa aj s inými vecami, ktoré som nechcel znášať. Počul som z úst tvojej Pravdy, že sú i neženatí, ktorí si pre nebeské kráľovstvo sami vyvolili bezženstvo. „Kto to môže pochopiť, nech pochopí.“ (Mt 19,12) Márni sú zaiste všetci ľudia, ktorí nemajú známosť o Bohu: a ktorí „z viditeľných dobier nevládali poznať toho, ktorý je“ (Múd 13,1). Vyšiel som však už z takej márnosti. Prevýšil som ju a zo svedectva tvojho tvorstva našiel som teba, svojho Stvoriteľa, pri tebe však tvoje Slovo, jedného Boha s tebou a s Duchom Svätým, skrze ktorého si stvoril všetky veci.

8.2. Správa o Viktorínovom obrátení

Zašiel som teda k Simpliciánovi, vzhľadom na tvoju milosť duchovnému otcovi biskupa Ambróza, ktorého Ambróz miloval ako svojho otca. Rozprával som mu o všetkých krivolakých cestách mojich bludov. Keď som však spomenul, že som čítal niektoré knihy platonikov, ktoré do latinčiny preložil Viktorínus, niekdajší rímsky rečník - počul som o ňom, že zomrel ako kresťan - zaradoval sa, že som neprišiel na knihy iných filozofov, plné klamstva a neprávd, podľa zásad tohto sveta. Knihy platonikov pripomínajú aspoň náznakovite Boha a jeho Slovo. Potom, aby ma povzbudil k pokore Kristovej, ktorá je skrytá pred múdrymi a zjavená maličkým, spomenul aj Viktorína, s ktorým bol v priateľstve, keď býval ešte v Ríme. O ňom mi rozprával toľko, že musím o tom niečo napísať.

Jeho obrátenie je mohutným chválospevom na tvoju milosť, o čom ti musím vyznávať. Ten veľmi vzdelaný starec, odborník v slobodných vedách, ktorý prečítal, vysvetlil a posúdil toľko filozofov, učiteľ mnohých vynikajúcich senátorov, vyznačený pre svoje mimoriadne zásluhy postavením sochy na rímskom námestí, čo ľudia tohto sveta pokladajú za vrchol slávy, až do toho času ctiteľ a účastník bezbožnej modloslužby, za ktorú sa vtedy skoro všetka rímska šľachta oduševňovala a klamala ľud, lebo mu ukazovala všetky možné druhy cudzích bohov, ba aj Anuba s hlavou psa, ktorí proti Neptúnovi, Venuši a Minerve pozdvihli zbraň, Rímom premožení, ale aj uctievaní, dokonca samým starcom Viktorínom tak veľmi obhajovaní; tento starec sa nehanbil stať sa učeníkom tvojho Krista, dieťaťom tvojho spasiteľného prameňa, ale svoju šiju zohol do jarma pokory a svoje hrdé čelo pod potupu kríža.

Ó, Pane, Pane, ktorý si sklonil nebo a zostúpil si; dotkol si sa hôr, a zahalili sa dymom (porov. Žalm 144,5), ako si vnikol až do jeho srdca? Čítaval, ako mi rozprával Simpliciánus, Sväté písmo, rozoberal a skúmal všetky kresťanské knihy čo najstarostlivejšie a hovorieval Simpliciánovi, nie verejne, ale tajne a dôverne: „Uvedom si, že som už kresťanom.“ Ale Simpliciánus mu odpovedal: „Neuverím a nebudem ťa pokladať za kresťana prv, kým ťa neuvidím v chráme Kristovom.“ On sa však s úsmevom spýtal: „Múry robia teda človeka kresťanom?“ Často opakoval, že je kresťanom, a Simpliciánus mu vždy podobne odpovedal a znova a znova sa opakovala poznámka o múroch. Svojich priateľov, pyšných modloslužobníkov, sa bál uraziť, lebo si myslel, že by sa z výšky ich babylonskej dôstojnosti, ako z cédrov libanonských, ktoré Boh ešte neroztrieskal, zosypalo na neho nesmierne nepriateľstvo.

Keď však čítaním a horlivým štúdiom nadobudol si pevnosť a bál sa, že ho Kristus zaprie pred svojimi anjelmi v nebi, keď sa ho bude báť vyznávať pred ľuďmi (porov. Lk 12,9); keď si pokladal za veľké previnenie, že sa hanbí za sväté tajomstvá pokory tvojho Slova, hoci sa nehanbil za svätokrádežnú modloslužbu pyšných démonov, zanechal falošnú hanbu, obliekol sa do pravdy a neočakávane povedal Simpliciánovi: „Poďme do chrámu, chcem sa stať kresťanom.“ Ten, od radosti celkom bez seba, išiel s ním ihneď. Len čo bol zasvätený do prvých tajomstiev viery, prihlásil sa ku krstu, na veľký úžas Ríma a na radosť Cirkvi. „Hriešnik to uvidí a zanevrie, zubami bude škrípať a hynúť závisťou.“ (Ž 112,10) Ty, Pane Bože, si bol nádejou svojho služobníka, „čo v Pána skladá dôveru a nevšíma si pyšných ani náchylných klamať“ (Ž 40,5).

Konečne, keď sa priblížila hodina vyznania viery, ktoré spočívalo v slovách, povedaných naspamäť z vyvýšeného miesta pred veriacimi rímskymi, povedaných tými, čo sa chceli stať účastnými tvojej milosti, kňazi vraj navrhli Viktorínovi, aby zložil súkromné vyznanie viery. Bolo zvykom navrhnúť niečo také tým, o ktorých sa myslelo, že môžu prísť ľahko do zmätku pred veriacimi. On si však zvolil vyznať svoju spásu pred očami celého svätého zhromaždenia. V rečníctve, ktorému učil, nebolo predsa nijakej spásy, a predsa učil verejne. O čo menej sa mal teda hanbiť vyznať tvoje Slovo pred skromným stádom, keď sa nehanbil prednášať svoje slová zástupom nerozumných?

Keď teda vystúpil, aby predniesol vyznanie viery, všetci, ktorí ho poznali - veď kto by ho nebol poznal? - s radosťou si šepkali jeho meno. Z úst všetkých zaznelo radostné zvolanie: „Viktorínus, Viktorínus!“ Naraz sa všetci rozkričali radostne, lebo videli jeho, a naraz sa aj všetci utíšili, lebo ho chceli počuť. S toľkou dôverou vyznal pravú vieru, že všetci ho chceli pritisnúť na svoje srdcia. Schytili ho a s láskou a radosťou si ho podávali z rúk do rúk.

8.3. Veľká je radosť z nájdenia stratených vecí

Bože dobrý, prečo je to, že človek má väčšiu radosť zo zachránenia duše už-už zúfalej a vyslobodenej z veľkého nebezpečenstva, než z duše, ktorá nikdy nebola v nebezpečenstve alebo len vo veľmi malom? Veď aj ty, milosrdný Otče, máš väčšiu radosť „nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú“ (Lk 15,7). S radosťou počúvame o tom, s koľkou radosťou odnáša pastier na ramenách svoju zablúdenú ovečku; s koľkou radosťou priateliek ukladá žena k tvojim pokladom stratený peniaz, ktorý našla; od radosti roníme slzy nad slávnosťou tvojho domu, keď čítame o mladšom synovi: „Bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, našiel sa.“ (Lk 15,24) Raduješ sa v nás a vo svojich anjeloch svätou láskou, lebo ty si vždy ten istý a vždy rovnako poznávaš veci, ktoré ani nejestvujú vždy, ani nejestvujú vždy rovnako. Čo sa to teda robí v duši, že sa z nájdených alebo vrátených vecí raduje väčšmi, ako keby ich nikdy nebola stratila? Dosvedčujú to aj iné prípady a všetky potvrdzujú svorne, že je to veru tak.

Triumfuje víťazný vojvodca. Nebol by víťazným, keby nebol bojoval. Čím väčšie bolo nebezpečenstvo v boji, tým väčšia je radosť z víťazstva. Búrka a vlnobitie hádže sem i tam námorníkov, lodi hrozí stroskotanie, všetci blednú od strachu pred smrťou. Keď sa utíši nebo i more, vybuchnú všetci v nesmiernu radosť, lebo aj strach bol nesmierny. Keď ochorie niekto milý a jeho tepna zvestuje nešťastie, všetci, ktorí túžia po jeho uzdravení, súčasne s ním chorejú na duchu. Keď sa mu poľahčí, hoci ešte nenadobudol predošlé sily, skrsne toľká radosť, akej nebolo vtedy, keď ešte chodil zdravý a silný.

Ľudia si takéto životné radosti pripravujú nie neočakávanými a nedobrovoľnými nešťastiami, ale aj dobrovoľnými a umele vyvolanými. Nik nemá pôžitok z jedenia a pitia, ak predtým nebol hladný a smädný. Pijani použitím niečoho slaného vyvolávajú v sebe nepríjemnú pálčivosť. Hasia ju pitím, a tým si pripravujú rozkoš. Tiež je zvykom zasľúbenú nevestu neoddať hneď mužovi, aby si ju ako muž vážil tým väčšmi, čím ťažšie ju dostal. Tak je to pri hanebnej a odsúdeniahodnej radosti, tak aj pri radosti dovolenej, tak je to v úprimnom a počestnom priateľstve, tak je to pri obrátení toho, ktorý bol mŕtvy, a ožil, ktorý bol stratený, a našiel sa. Väčšiu radosť predchádza všade väčšia bolesť.

Ako je to teda, Pane Bože, ty si sám sebe večnou radosťou a časť stvorenstva okolo teba sa ustavične v tebe raduje? Čo je to, že časť stvorenstva podlieha raz výhode, raz nevýhode, raz rozvadeniu, raz zmiereniu? Či je to najvlastnejší spôsob jestvovania vecí, ktorý si im ustanovil, keď si od výšin neba - až po priepasti zeme, od počiatku časov - až po ich skončenie, od anjela - až po červa, od prvého rozbehu života - až po jeho skončenie všetky druhy dobra a všetky svoje múdre diela rozostavil každé na svoje miesto a každé v pravý čas? Beda mi! Aký vznešený si na výsostiach, a aký hlboký v priepastiach. Nikdy neodchádzaš, a my sa k tebe predsa ťažko vraciame.

8.4. Obrátenie slávnych ľudí spôsobuje väčšiu radosť

Zasiahni, Pane, a konaj. Povzbuď a zavolaj nás naspäť. Rozpáľ a uchop. Rozohni a naplň nás sladkosťou, aby sme ťa milovali a pribehli k tebe. Či sa niektorí, ako Viktorínus, nevracajú k tebe ešte z hlbšej priepasti zaslepenia, či nepristupujú k tebe, či nebývajú osvietení tvojím svetlom, ktoré im dáva moc stať sa tvojimi synmi? Keď sú však tí, čo sa k tebe obracajú, málo známi ľuďom, vtedy sa aj málo ľudí raduje z ich obrátenia. Radosť v mnohých má za následok aj väčšiu radosť v jednotlivcovi, lebo jednotlivci sa navzájom rozohňujú a roznecujú. Napokon, keď sú mnohým známi, mnohých povzbudzujú k spaseniu a majú mnoho nasledovateľov. V tvojej svätyni nemajú prednosť bohatí pred chudobnými, šľachta pred ľudom. „Ale čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych, a čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných; čo je svetu neurodzené a čím pohŕda, to si vyvolil Boh, ba aj to, čoho niet, aby zmaril to, čo je.“ (1 Kor 1,27-28)

A predsa ten istý najmenší z tvojich apoštolov, ktorého ústami si vyriekol tieto slová, keď ním prekonaný pyšný prokonzul Pavol prijal na seba ľahké jarmo Kristovo a stal sa tak poddaným veľkého Kráľa, zo Šavla chcel byť Pavlom na pamiatku takého veľkého víťazstva. Nepriateľ býva totiž premožený väčšmi v tom, koho mal viac v svojej moci, pre ktorého viacerých držal vo svojej moci. Pyšných drží vo svojej moci pod rúškom vznešenosti a ostatných potom pre príklad pyšných. Čím väčšmi bolo teda hodnotené srdce Viktorínovo, ktoré opanoval satan ako nedobytnú pevnosť, čím väčšmi hodnotili jeho jazyk, ktorým ako ťažkou a ostrou kopijou mnohých poranil, tým väčšmi museli jasať tvoji synovia, lebo náš Kráľ zviazal siláka. Jasali preto, lebo videli, ako sa satanovi odňaté nádoby očisťujú a posväcujú na tvoju úctu a stávajú sa užitočnými Pánovi na každý dobrý skutok.

8.5. Čo ho zadržalo od obrátenia?

Keď mi teda tvoj človek Simpliciánus rozpráva o Viktorínovi, zahorel som túžbou nasledovať ho. Veď preto mi o tom rozprával Simpliciánus. Keď mi ešte aj to pripojil, že poslúchol zákon, vydaný za času cisára Juliána, ktorým sa zakazovalo kresťanom vyučovať písomníctvo a rečníctvo, a radšej opustil rečnícku školu než tvoje Slovo, ktorým „výrečnými urobila (múdrosť) jazyky nemluvniat“ (Múd 10,21), nevidel sa mi ani natoľko silným ako šťastným, lebo našiel príležitosť oddať sa ti celkom. Po tom som túžil i ja, zviazaný nie cudzími okovami, ale svojou vlastnou železnou vôľou. Vôľu moju mal v moci nepriateľ, ukoval z nej reťaz, ktorou ma zviazal. Z prevrátenej vôle totiž vzniká náruživosť; z náruživosti sa stane zvyk a zo zvyku sa stane nevyhnutná potreba, keď sa nebojuje proti zvyku. Týmito akoby spojenými ohnivkami sťahovalo ma tvrdé otroctvo; preto som ho aj pomenoval reťazou. Nová vôľa však, ktorá púšťala vo mne korienky, aby som ti vďačným srdcom slúžil a mal účasť na tebe, Bože, jediná istá Radosť, táto vôľa nebola ešte dosť silná, aby premohla prvú vôľu, ktorá zmohutnela trvaním. Tak dvoje vôlí, jedna stará, druhá nová, jedna telesná, druhá duchovná, zápasilo spolu a svojím zápasom rozpoltievalo moju dušu.

Tak som na svojej vlastnej koži pochopil význam slov, ktoré som čítal, totiž, že „telo si žiada, čo je proti duchu, a duch, čo je proti telu“ (Gal 5,17). Bol som v obojom, ale väčšmi v tom, čo som schvaľoval, než v tom, čo som zavrhoval. V tom, čo som zavrhoval, nebol som už vlastne ja, lebo som to trpel poväčšine proti vôli. Ale zvyk z mojej vlastnej viny nadobudol proti mne toľkú silu, že svojou vlastnou vôľou som sa dostal ta, kde som sa nechcel dostať. Kto by sa mohol spravodlivo rozčuľovať, že po hriechu nasleduje spravodlivý trest? Aj tá výhovorka, ktorou som si chcel navravieť, že hoci som opovrhol svetom, že ti ešte neslúžim, lebo poznanie pravdy mi ešte nie je vraj dosť isté, bola planá. Veď som mal už úplnú istotu pravdy. Ale minulým životom som bol ešte natoľko zaťažený, že som sa neopovážil vstúpiť do tvojich služieb. Tak som sa bál zbaviť sa všetkých prekážok riadneho života, ako sa treba báť, aby sme do nich neupadli. Ťarcha sveta zaľahla na mňa tak sladko ako sen, a myšlienky, ktorými som o tebe uvažoval, sa podobali tým, čo sa usilujú prebudiť zo sna, ale premožení tvrdým spánkom opäť zaspávajú. Aj keď niet človeka, ktorý by chcel stále spať - veď podľa zdravého úsudku výhodnejšie je bdieť - jednako len skoro každý nepremáha spánok, najmä keď cíti únavu v údoch, ale náročky si ešte pospí, hoci je už čas na vstávanie. Pokladal som tiež za celkom isté, že je lepšie oddať sa tvojej láske, než oddať sa svojej náruživosti.

Prvé rozhodnutie sa mi veľmi páčilo, ale nevedelo vo mne zvíťaziť. Druhé mi lahodilo a priťahovalo ma. Nemal som čo povedať, keď si ma volal: „Prebuď sa, ty, čo spíš, vstaň z mŕtvych a bude ti svietiť Kristus!“ (Ef 5,14) Všade si mi dokazoval pravdu svojich slov a touto pravdou premožený, nemohol som nič povedať, len váhavé a ospanlivé slová: „Hneď, hneď, len ma ešte chvíľočku nechaj.“ Ale to „hneď“ nevedelo byť nijako hneď, a „len ma ešte chvíľočku nechaj“ trvalo veľmi dlho. „Podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom; ale vo svojich údoch pozorujem iný zákon, ktorý odporuje zákonu mojej mysle a robí ma zajatcom zákona hriechu, ktorý je v mojich údoch.“ (Rim 7,22-23) Zákon hriechu je násilenstvo zvyku, ktorý ducha aj proti vôli drží a vlečie, a to preto zaslúžene, lebo sa sám dobrovoľne do neho vrhol. Ja biedny človek. Kto ma vyslobodí z tohto smrteľného tela, ak len nie tvoja milosť skrze Ježiša Krista, Pána nášho?

8.6. Správa o živote sv. Antona

Teraz, Pane, Pomocník a Vykupiteľ môj, teraz ti idem rozprávať o tom, ako si ma vyslobodil z otroctva mojej hriešnej náruživosti, ktorá ma veľmi tuho držala, poviem ti, ako si ma vyslobodil z otroctva svetáckych chúťok. Žil som vo zvyčajnej, čoraz väčšej úzkosti a denne som po tebe túžil. Chodil som do tvojho chrámu, nakoľko mi to dovoľovalo moje zamestnanie, pod ťarchou ktorého som klesal. So mnou bol Alipius, právnik, ktorý bol tri razy prísediacim pri súde a teraz bol bez zamestnania, čakal, komu by predával svoje rady, ako i ja som predával rečnícke umenie, ak niekomu také umenie možno vôbec predať. Nebridius sa však z lásky k nám podvolil, že bude pomáhať pri učení milánskemu mešťanovi a učiteľovi Verekundovi, nášmu drahému priateľovi. Ten si totiž v mene úprimného priateľstva žiadal mať niekoho z nás za pomocníka, lebo pomocníka veľmi potreboval.

Nebridia neťahala k nemu nejaká túžba po ziskoch. Veď viac by bol mohol získať, keby bol mal prednášky z literatúry. Tento milý a tichý priateľ nechcel nesplniť naše prosby z čírej láskavosti, ktorú si pokladal za povinnosť. Konal pritom veľmi opatrne. Nenadväzoval známosti s vynikajúcimi osobami vo svete, aby sa tak vyhol všelijakým duševným nepokojom, lebo ducha chcel mať slobodného, aby tak viac hodín denne mohol venovať štúdiu múdrosti buď uvažovaním, čítaním, alebo počúvaním nejakej prednášky.

Jedného dňa, neviem prečo, nebol Nebridius doma. Tu naraz prišiel k nám, k Alipiovi a mne, istý Pontitianus, náš krajan, rodák z Afriky, ktorý slúžil pri palácovej stráži. Ani si už dobre nepamätám, prečo práve prišiel.

Sadli sme si a rozprávali sme sa. Náhodou spozoroval na hracom stole, okolo ktorého sme sedeli, knihu. Vzal ju, otvoril a našiel listy apoštola Pavla. Veľmi bol prekvapený, lebo sa nazdal, že je to kniha z môjho odboru. Pozrel na mňa s úsmevom a radostne sa čudoval, že práve túto a jedine túto knihu u mňa našiel. Bol verným kresťanom a často sa tebe, Bohu nášmu, v chráme klaňal, často a dlho sa modlieval. Keď som mu povedal, že sa s najväčším záujmom zapodievam touto knihou, začal rozprávať o egyptskom pustovníkovi Antonovi, ktorého meno sa tešilo veľkej sláve medzi tvojimi služobníkmi, hoci my sme ešte o ňom nevedeli. Keď to zbadal, zastal vo svojej reči, zoznámil nás s tým vynikajúcim mužom a čudoval sa našej nevedomosti.

Žasli sme, keď sme počuli o zázrakoch jasne dokázaných v pravej viere, v katolíckej Cirkvi, ktoré sa stali len nedávno, ba skoro za našich časov. Všetci sme žasli: my nad takými veľkými zázrakmi, on zas nad našou nevedomosťou. Potom prišiel vo svojej reči na zástupy rehoľníkov, na život tebe ľúbezný, na úrodnú samotu púšte, o ktorých veciach sme my nič nevedeli. Veď aj v Miláne, pred mestskými bránami, bol kláštor, plný zbožných bratov pod vedením Ambrózovým, a my sme o tom nevedeli. Pokračoval vo svojom rozprávaní a my sme pozorne počúvali. Rozprával, ako kedysi v Trevíre, keď cisár bol popoludní v cirkuse, odišiel s troma priateľmi na prechádzku do záhrad pozdĺž mestských múrov. Tak kráčali dvaja a dvaja, jeden s ním, druhí dvaja spolu a rozišli sa. Tí dvaja druhí náhodou vošli do akejsi búdy, kde bývali niektorí tvoji služobníci, chudobní duchom, ktorých je kráľovstvo nebeské. Tu našli knihu, v ktorej bol opísaný Antonov život.

Jeden z nich začína čítať, čuduje sa, rozohňuje sa a pri čítaní sa rozhoduje zasvätiť sa takému životu, opustiť svetskú službu a zasvätiť sa tvojej službe. Obaja boli cisárovými správcami. Tu jeden z nich, naplnený svätou láskou a triezvym zahanbením, hnevajúc sa sám na seba, pozrel na svojho priateľa a povedal mu: „Povedz mi, kam vlastne chceme dôjsť po všetkých svojich prácach? Čo hľadáme? Prečo slúžime? Či môžeme mať v paláci väčšiu nádej než to, že sa staneme priateľmi cisárovými? A aj to je vrtkavé a nebezpečné. Koľkými nebezpečenstvami musíme prejsť, kým sa dostaneme k tomuto najväčšiemu nebezpečenstvu. A kedy sa vôbec k nemu dostaneme? Keď sa však chcem stať priateľom Božím, môžem sa ním stať hneď.“

To povedal, rozrušený bolesťami nanovo sa rodiaceho života, a opäť uprel svoj zrak do knihy. Čítal a menil sa vo svojom vnútri, kam si len ty videl, a začal sa akoby vyzliekať z myšlienok svetských, čo sa onedlho aj potvrdilo. Lebo keď čítal, jeho srdce prudko bilo, občas vzdychol, porovnával, rozhodol sa pre lepšiu stránku a už skoro celkom tvoj, povedal svojmu priateľovi: „Už som sa zriekol našej nádeje, rozhodol som sa slúžiť Bohu, a to hneď na tomto mieste a v tejto chvíli. Ty, keď ma nechceš nasledovať, tak ma neodhováraj.“ Ten však odpovedal, že zostane so svojím priateľom i v takej službe a pri takej pláci. Tak obaja, už tvoji, začali stavať vhodnú vežu, ktorá spočíva v zanechaní všetkého a nasledovaní teba (porov. Mt 19,21). Pontitianus a jeho spoločník, ktorí sa prechádzali na druhej strane záhrady, začali ich hľadať a prišli na to isté miesto. Keď ich tu našli, napomenuli ich, že deň sa chýli ku koncu, treba ísť naspäť. Tí im však povedali o svojom rozhodnutí, o tom, ako to rozhodnutie v nich vzniklo a zmohutnelo. Ba ešte im povedali: „Ak nechcete tu zostať s nami, tak nám neprekážajte.“ Ale tí sa nezmenili, len plakali, blahopriali tým dvom, ktorí zostali, odporúčali sa do ich modlitieb a so srdcom priveľmi pripútaným k zemi odišli do paláca. Tí dvaja však, čo zostali, mali aj snúbenice, ktoré keď sa dopočuli, čo sa stalo, sľúbili ti panenstvo. To rozprával Pontitianus.

8.7. Pontitianovo rozprávanie privedie Augustína do zmätku

8.8. Vnútorný boj

V takom zúfalom zápase svojho vnútorného domu, ktorý som neohrozene roznietil so svojou dušou vo svojom príbytku, totiž v svojom srdci, so zmučenou tvárou a s rozbúrenou mysľou som sa obrátil k Alipiovi a skričal som: „Čo trpíme? Čo je to, čo si počul? Povstávajú neučení a uchvacujú Božie kráľovstvo, a my so svojou vedou bez srdca váľame sa v tele a krvi. Či azda preto, že nás predišli, hanbíme sa ich nasledovať a nehanbíme sa ich nenasledovať?“ Čosi podobného som povedal. Odvrátil som sa od neho, keď pozeral na mňa mlčanlivo a plný úžasu. Moje slová zneli ináč než obyčajne. Moje vnútro, čelo, líca, oči, farba a tón reči prezrádzali ešte viac než slová.

Neďaleko nášho bytu bola záhradka, ktorú sme používali, ako aj celý dom, lebo majiteľ domu tam nebýval. Do tej záhradky zahnalo ma moje rozbúrené srdce, ta, kde nik nerušil boj, ktorý som začal sám so sebou, kým by som nedošiel k rozhodnutiu, ktoré si poznal ty, ale nie ja. Tento šialený zápas mi prinášal spásu a táto akoby smrť mi prinášala život. Vedel som, aký som bol zlý doteraz, ale nevedel som, že onedlho sa mám stať dobrým. Odišiel som teda do záhrady a Alipius ma hneď nasledoval. Jeho prítomnosť ma nevyrušovala. Ba, ako by ma bol mohol opustiť v takej pohnutej chvíli? Sadli sme si čo najďalej od domu. Triasol som sa vo svojom vnútri a rozhorčoval som sa zúrivým hnevom, že nechcem uzavrieť s tebou, Bože môj, spolok a zmluvu, po ktorej túžobne volali všetky moje kosti, ktorú vychvaľovali až po nebo. Veď na uzavretie tej zmluvy nebolo treba ísť ani na lodi, ani na voze, ani pešo, ba ani len toľko nie, ako bolo od domu na to miesto, kde sme sedeli.

Ísť k tebe a dôjsť k tebe neznamená nič iného, len chcieť ísť, ale chcieť mužne a rozhodne, nie sa sem-tam klátiť slabou vôľou, ktorej jedna časť bojuje s druhou, tá ktorá sa dvíha, s tou, ktorá padá. Napokon v tomto tak zúfalo nerozhodnom boji som konal veľa pohybov svojím telom, ktoré by ľudia chceli často konať, ale nemôžu, buď že nemajú údov, buď ich majú poviazané alebo chorobou oslabené, alebo akýmkoľvek iným spôsobom znemožnené. Keď som si ruval vlasy, bil sa do čela a rukami obopínal si kolená, robil som to preto, lebo som chcel. Mohol som však aj chcieť, a nebolo by sa mi podarilo, keby pohyblivosť údov bola zlyhala. Mohol som urobiť veľa takého, kde nebolo to isté chcieť a môcť. Nevykonal som veľa, hoci sa mi to veľmi páčilo. Môcť to urobiť, nestálo jednako viac námahy, než chcieť. Lebo tu schopnosť a vôľa je to isté, chcieť znamená toľko, ako konať. Predsa som to neurobil. Telo poslúchlo ľahšie i najmenší rozkaz duše, aby podľa neho uviedlo údy do pohybu, než duša svoj vlastný rozkaz, ktorý mohla vyplniť pevnou vôľou.

8.9. Prečo duch neposlúcha sám seba?

Odkiaľ je táto príšera? A prečo je to vlastne tak? Nech ma osvieti tvoje milosrdenstvo, chcem sa spytovať, či by mi azda neodpovedali hlbočiny ľudskej biedy a tajomné tresty synov Adamových. Odkiaľ a prečo je táto príšera? Duch rozkáže telu, a to poslúchne ihneď. Duch rozkáže však sebe, a nájde odpor. Keď rozkáže duch, aby sa pohla ruka, tá sa pohne s takou rýchlosťou, že sotva rozoznáš rozkaz od pohybu. A predsa duch je duch, a ruka je telo. Ale ak rozkáže duch duchu, aby chcel, je to ten istý duch, a predsa to nevykoná. Odkiaľ je táto príšera a prečo? Hovorím opäť: duch rozkazuje, aby chcel. Nerozkazoval by, keby nechcel, a jednako len nerobí, čo rozkazuje.

Nechce celkom rázne, lebo ani nerozkazuje celkom rázne. Len natoľko rozkazuje, nakoľko chce, a natoľko nevykoná, čo rozkazuje, nakoľko nechce. Vôľa totiž rozkazuje, aby sa stala vôľa, a to tá, ktorá rozkazuje, a nie iná. Pretože však nerozkazuje celkom úplne, nekoná sa to, čo rozkazuje. Keby bola totiž úplná vôľa, vtedy by už nerozkazovala, aby bola, lebo vtedy by už bola. Raz chcieť, raz nechcieť, to nie je teda príšera, to je choroba ducha, ktorý podopieraný pravdou, nevie sa pozdvihnúť celkom, ale padá pod ťarchou zvyku. Dve vôle teda máme tak len preto, že ani jedna z nich nie je celá, čo jednej chýba, to druhá má nazvyš.

8.10. Dvojaká vôľa

Nech sa spred tvojej tváre, ó, Bože, ako tárači a zvádzači stratia tí, ktorí v uvažovaní vidia dvoje vôlí a tvrdia, že jesto tiež dvoje vôlí, jedna dobrá a jedna zlá. V skutočnosti sú však oni sami zlí, lebo tak zle myslia; môžu byť však aj dobrými, keď budú dobre zmýšľať a súhlasiť s pravdou, takže sa o nich môže povedať s Apoštolom: „Kedysi ste boli tmou, teraz ste svetlom v Pánovi.“ (Ef 5,8). Oni chcú byť svetlo, nie však v Pánovi, ale v sebe samých, a myslia si že prirodzenosť duše je tá istá ako prirodzenosť Božia. Tak sa stávajú ešte hustejšou tmou, lebo sa v nehoráznej bezočivosti vzďaľujú od teba, Svetla pravého, ktoré osvecuje každého človeka, prichádzajúceho na tento svet... Uvedomte si, čo hovoríte, a zapýrte sa. Pristúpte k nemu, zažiarite, a vaše tváre nemusia sa zapýriť. Keď som uvažoval, aby som napokon slúžil Pánu Bohu môjmu, ako som si to už dávno zaumienil, ja som to bol, ktorý som chcel, a ja som to bol, ktorý som nechcel. Ja, ja sám som to bol, čo som neúplne chcel ani úplne nechcel, ale sám so sebou som zápasil a bol som proti sebe rozdelený. Táto rozdelenosť bola proti mojej vôli, jednako však nesvedčila o prítomnosti inej duše vo mne, ale o treste mojej duše. Nerobil som to ja, ale hriech, ktorý bol vo mne (porov. Rim 7,17) za pokutu iného hriechu, spáchaného omnoho svojvoľnejšie, lebo som bol synom Adamovým.

Keby malo byť pravdou, že je toľko rozličných prirodzeností, koľko je rozdielnych vôlí, vtedy by neboli len dve vôle, ale bolo by ich oveľa viac. Keď niekto uvažuje, či má ísť do ich spoločnosti, alebo do divadla, oni už vtedy volajú: „Hľa, dvoje prirodzeností. Jedna dobrá, ktorá ho privádza k nám, druhá zlá, ktorá ho odvádza preč. Lebo aký iný pôvod mali by tie dve vôle?“ Ja však hovorím, že obe vôle sú zlé. Aj tá, ktorá k nám privádza, aj tá, ktorá vedie do divadla. Oni však za dobrú pokladajú len tú, ktorá privádza k nim. A čo, keby niekto z nás uvažoval o tom, či má ísť do divadla, alebo do kostola? Či by aj oni neboli v pomykove, čo povedať? Buď uznajú, čo nechcú, že dobrá vôľa je ísť do nášho kostola, ako to robia tí, ktorí sú zasvätení do tajomstiev viery, alebo musia uznať, že v tom istom človeku môžu zápasiť dve zlé prirodzenosti, dvaja zlí duchovia. Vtedy však nebude pravdivé ich tvrdenie o jednej dobrej a jednej zlej duši. Konečne musia uznať pravdu a nebudú môcť poprieť, že pri uvažovaní je len jedna duša, a tá sa zmieta v rozmanitých sklonoch. Nech už teda, keď vidia v jednom človeku dve protivné vôle, nehovoria, že si odporujú dve duše dvoch odlišných podstát a dvoch odlišných princípov, jedna dobrá a druhá zlá.

Ty, Bože spravodlivý, ty ich karháš a usvedčuješ z nepravdy v prípade, keď obe vôle sú zlé, keď sa niekto rozhoduje, či má zničiť človeka jedom, alebo mečom; či má ukradnúť tento cudzí majetok, alebo tamten, keď nemôže súčasne oboje; či má ukojiť svoju náruživosť rozhadzovaním, alebo svoju lakomosť nezriadeným sporením; či má ísť do cirkusu, alebo do divadla, keď má na oboje príležitosť. K tomu ešte pripojujem štvrté: či má ísť kradnúť do cudzieho domu, keď je na to príležitosť. Piate: či má spáchať cudzoložstvo, keď aj na to má príležitosť. Čo keď sa to všetko stane v jednom čase a všetko ho to jednako vábi, hoci môže urobiť len jedno?

Hľa, pätoro vôlí, ak chcete aj viac, ktoré si v množstve vecí odporujú a vábia dušu. Či jesto teda pätoro duší? Tvrdia oni niečo takého? To isté sa musí povedať aj o dobrých vôľach. Lebo hneď sa ich opýtam, či je dobré radovať sa z čítania Apoštola, či je dobré tešiť sa z krásneho žalmu, či je dobré vykladať evanjelium? Na všetko odpovedia, že dobré. Čo však, keď všetky tieto veci tešia človeka jednako a v jednom čase? Či rozdielne vôle rozdeľujú srdce ľudské, keď uvažuje, na čo sa má rozhodnúť? Všetky sú dobré, a jednako zápasia medzi sebou, kým sa pre jedno nerozhodne vôľa celá, ktorá bola predtým rozdelená. Tak je to aj vtedy, keď nás večnosť priťahuje dohora a časnosť ťahá k zemi, je to tá istá duša, ktorá ani večnosť, ani časnosť nechce úplne. Preto sa zmieta v ťažkých strastiach, keď pravda dáva prednosť tomu, čoho sa zvyk nechce zrieknuť.

8.11. Boj pred obrátením

Tak som sa trápil a mučil a sám seba som obviňoval omnoho viac než inokedy, skrúcal a obracal som sa vo svojich okovách, aby som sa z nich vyslobodil, hoci ma už iba máličko držali, ale predsa ešte len držali. V tajomnom kútiku môjho vnútra dorážal si na mňa. Pane, svojím prísnym milosrdenstvom zdvojoval si výčitky strachu a hanby, aby som azda neupadol, aby azda nezostalo nerozviazané to slabé a tenké puto, aby azda nezosilnelo a nespútalo ma ešte pevnejšie. Vtedy som si hovorieval: „Nech sa to stane teraz, hneď teraz nech sa to stane.“ Už som sa chystal k tomu kroku. Už som to skoro urobil, a predsa neurobil. Nie tak, že by som upadol do starých chýb, ale stál som už celkom na pokraji a oddychoval som. Znova som pokročil a bol som už skoro pri cieli, už-už som sa ho dotýkal, a jednako som ešte nebol pri ňom, nechopil som sa ho, nedotkol som sa ho. Zmietal som sa medzi životom a smrťou a väčšmi ma premáhala zvyčajná neresť než nezvyčajná cnosť. Čím väčšmi sa približovala rozhodná chvíľa, v ktorej som sa mal premeniť, tým väčšiu hrôzu mi naháňala. Nezahnala ma naspäť, ani ma neodvrátila, ale ma držala v nerozhodnosti.

Zadržovali ma malichernosti a márne márnivosti, moje starodávne priateľky, poťahovali ma za rúcho môjho tela a sladko šepkali: „Chceš nás zanechať? Od tejto chvíle až naveky nebudeme už nikdy s tebou? Od tejto chvíle až naveky nebude ti už to a to nikdy dovolené?“ Čo všetko mi predstavovali pri slovách „to a to“, čo všetko mi predstavovali, Bože môj. Milosrdenstvom svojím od duše sluhu svojho vzdiaľ tie hanebnosti a neresti, o ktorých mi šepkali. Ich hlas som počul už dávno omnoho menej než o polovičku, lebo sa už neopovážili slobodne ísť mi v ústrety, ale len akoby za mojím chrbtom šeptali, obchádzali ma a kradmo poťahovali, aby som sa len raz obrátil. Predsa ma zdržovali trocha na ceste, lebo som ešte váhal odtrhnúť sa od nich úplne, zanechať ich a preskočiť ta, kam som bol volaný, lebo premocný návyk šeptal mi do ucha: „Myslíš si, že budeš môcť bez nich vydržať?“

Ale to už hovoril veľmi slabučkým hlasom. Na tej strane totiž, kam som obracal svoju tvár, kam prísť som sa triasol od strachu, tam sa mi zjavila čistá hodnota zdržanlivosti, jasná a predsa nie roztopašne veselá, milo mi kývala, aby som prišiel, aby som neváhal. Vystierala ku mne svoje požehnané dlane, plné prekrásnych príkladov, aby ma objala a prijala do svojho náručia. Tam bolo toľko mládencov a panien; tam mládež každého veku, tam vážne vdovy, tam už panny stareny a vo všetkých tá istá zdržanlivosť, nie neplodná, ale plodná mati radostí nebeských, ktoré vyvierajú z teba, Pane, akoby jej manžela. Zdržanlivosť sa mi vysmievala prenikavým smiechom, akoby chcela povedať: „Ty nedokážeš to, čo dokázali títo a tieto? Či tí a tie dokázali to sami od seba, a nie s pomocou Pána Boha svojho? Veď mňa im požehnal sám Pán a Boh ich. Čo sa na seba spoliehaš, keď nemáš síl? Hoď sa mu na hruď, neboj sa, on sa ti neuhne, aby si padol. Vrhni sa k nemu s dôverou, zovrie ťa vo svojom náručí a uzdraví ťa.“ Červenal som sa od hanby, že som až doteraz načúval šepot všelijakých ničomností a kolísal sa v nerozhodnosti. Zdržanlivosť ako by však opäť šeptala: „Zostaň hluchým proti volaniu tvojich nečistých údov, a oni odumrú. Rozprávajú ti o radostiach, ale tie nie sú také ako zákon tvojho Pána.“ Taký zápas odohrával sa v mojom srdci, boj mňa samého so mnou samým. Alipius sedel vedľa mňa a čakal na výsledok môjho takého neobyčajného pohnutia.

8.12. Tajomný hlas

Keď hlboké rozjímanie z môjho tajomného vnútra vytiahlo a vynorilo všetku moju biedu a predstavilo ju pred zrak môjho srdca, rozpútala sa nesmierna búrka, po ktorej nasledoval obrovský príval sĺz. Chcejúc dať slzám a plaču slobodný priebeh, poodišiel som od Alipia - samota sa mi videla byť vhodnejšou k tomu - a to tak ďaleko, aby mi neprekážala jeho prítomnosť. Tak to bolo so mnou, a čo si myslel Alipius, to neviem. Čosi som ešte prehovoril hlasom slzami priduseným a odišiel som. On zostal na mieste, kde sme sedeli, celkom prekvapený. Ja som klesol pod figovník, neviem ako, a dal som slobodne tiecť svojim slzám, ktoré vyrazili z mojich očú ako riečne pramene, moje slzy, tvoja príjemná obeť. Vtedy nie týmito slovami, ale v tomto zmysle som ti hovoril: „Ale ty, Pane, dokedy...? Stále budeš na mňa zabúdať? Zabudni na hriechy našich otcov.“ (Ž 6,4; 13,1; 79,8) Cítil som, ako hlboko som bol do nich ponorený a nariekal som žalostne: „Ako dlho? Ako dlho ešte? Zajtra a opäť zajtra? Prečo nie hneď teraz? Prečo ešte v túto hodinu nie je koniec mojej hanebnosti?“

Tak som hovoril a plakal v prehorkom kvílení svojho srdca. Tu hľa, zo susedného domu počujem odrazu hlas, hlas, neviem či chlapca alebo dievčaťa, ktorý spevavým tónom často opakoval slová: „Vezmi, čítaj; vezmi, čítaj!“ Zmenil som tvár a začal som tuho premýšľať, či pri niektorej hre nespievajú deti niečo podobného, ale nič takého som nikdy nepočul. Potlačil som prúd sĺz, vstal som a nevedel som si to nijako vysvetliť, len tak, že mi Boh nariaďuje, aby som otvoril Písmo a čítal to miesto, ktoré nájdem najprv. Počul som totiž o Antonovi, že keď prišiel do kostola a čítalo sa tam evanjelium, vzťahoval na seba slová, ktoré počul: „Choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ (Mt 19,21) Týmto napomenutím sa obrátil hneď k tebe.

Kniha deviata

9.1. Chváli Boha

Pane, som tvojím sluhom, tvojím sluhom a synom tvojej služobnice. Roztrhal si moje putá, tebe chcem priniesť obetu chvály. Nech ťa chváli moje srdce, môj jazyk a všetky moje kosti nech zavolajú: „Pane, kto sa ti vyrovná?“ Nech tak zavolajú, ty však mi odpovedaj a prehovor k duši mojej: „Spasenie tvoje som ja.“ Naozaj, kto som bol ja? Aký som bol? Čo zlého je, čo by som nebol urobil, či už skutkami, či slovami alebo svojou vôľou? Ty však, Pane, dobrý a milosrdný, vystrel si svoju pravicu až na koreň smrti mojej a zo dna srdca môjho si vytrhol bahno skazenosti. Všetka skazenosť bola v tom, že som nechcel, čo si ty chcel, ale chcel som to, čo si ty nechcel.

Kde však bola cez toľké roky a z akých hĺbok a tajomných úkrytov sa vynorila moja slobodná vôľa, keď som sklonil svoju hlavu pod tvoje sladké jarmo a svoje plecia pod tvoje ľahké bremeno, Ježišu Kriste, Pomocník a Vykupiteľ môj? Akým sladkým mi naraz bolo zriekanie sa sladkých rozkoší! Opustenie rozkoší, ktoré som sa len nedávno bál zanechať, mi teraz spôsobovalo veľkú radosť. Ty si ich zo mňa vytrhal, ty opravdivá a najvyššia moja Rozkoš, vytrhal si ich a vstúpil si na ich miesto, sladší nad akúkoľvek rozkoš, pravdaže, nie telu a krvi; jasnejší nad akékoľvek svetlo, tajomnejší nad akékoľvek tajomstvo; povznesenejší nad akúkoľvek slávu, pravda, nie pred tými, ktorí sa sami pokladajú za slávnych. Môj duch bol už oslobodený od hrdzavých starostí ctižiadosti, lakomstva, váľania a záľuby v ohavných žiadostiach. S uradostenou tvárou oslavoval som teba, Svetlo moje, Bohatstvo moje, Spasenie moje, Pán a Boh môj!

9.2. Rozhodol sa zanechať školu

Zvidelo sa mi pred tvojou Tvárou, ticho a bez kriku, zanechať remeslo svojho jazyka, jarmok na výrečnosť, aby žiaci, ktorí sa nenaučili ani tvojmu zákonu, ani tvojmu pokoju, ale nezmyselným klamstvám a súdnym sporom, aby nemuseli kupovať z mojich úst zbrane na podporovanie svojej zúrivosti. Na šťastie chýbalo už len niekoľko dní do prázdnin pri vinobraní. Rozhodol som sa vyčkať, aby som potom odišiel a nikdy sa viac nevrátil predávať seba, ktorý som bol tebou vykúpený. O tom pláne vedel si ty, vedeli moji priatelia, a nikto iný. Dohodli sme sa, že nepovieme o ňom nikomu. Predsa, keď sme vystupovali zo slzavého údolia a spievali stupňové žalmy, dal si nám ostré a uhlie spaľujúce šípy proti ľstivému jazyku, ktorý pod rúškom rady protirečí a svojou láskou nás stravuje ako chutný pokrm. Svojou láskou preklal si srdce moje a tvoje slová ako strely zaviazli v mojom vnútri, príklady tvojich sluhov, ktorých si z temných premenil na žiarivých, z mŕtvych na živých, utkveli v mojej mysli, pálili a ničili ťažkú duševnú tuposť, aby som sa nezrútil do priepasti. Ich plameň rozpaľoval ma tak, že každý náprotivný opravdivý útok ľstivého jazyka nemohol ho uhasiť, ale len väčšmi rozpaľovať.

Pre slávu tvojho mena, ktoré si posvätil na celej zemi, moje predsavzatie a sľub by bol našiel vychvaľovačov, ale mne sa videlo, že je to samochvála nečakať taký krátky čas do prázdnin a zavčasu a pred očami všetkých opustiť verejný úrad, akoby som - nemajúc trpezlivosti - chcel na seba obrátiť zrak všetkých, dal o sebe hovoriť, aby som sa ukázal veľkým. Načo dávať možnosť, aby taký dobrý úmysel bol vydaný napospas všelijakým rečiam a poznámkam? K tomu sa ešte pridružilo, že práve toho leta boli moje pľúca namáhavou činnosťou v škole nebezpečne ohrozené. Ťažko sa mi dýchalo a bolesti v prsiach prezradzovali moju chorobu. Nemohol som vôbec silne a jasne rozprávať. Spočiatku ma to znepokojovalo, lebo ma to nútilo zložiť bremeno môjho úradu, alebo aspoň na čas prerušiť, ak som sa chcel uzdraviť a zotaviť. Keď som sa však celkom pevne rozhodol, že sa zrieknem úradu, keď som spoznal teba, ty, Bože, vieš, že som sa začal i tešiť, lebo touto pravdivou výhovorkou som mohol mierniť roztrpčenosť tých, ktorí z lásky k svojim deťom nechceli mi nikdy dopriať slobodného času.

Plný radosti vydržal som teda ešte do konca. Bolo to asi dvadsať dní, ale tie sa mi videli dlhé ako večnosť. Opustila ma totiž ctižiadostivosť, ktorá mi pomáhala niesť ťažké bremeno, a nebol by som to vydržal, keby mi nebola pomohla trpezlivosť. Azda niektorý z tvojich sluhov, mojich bratov, povie, že som zhrešil, keď som čo len jednu hodinu zostal sedieť na katedre lži, hoci som už mal srdce rozpálené láskou k tvojej službe. Nepopieram to. Ale či si mi ty, Pane, milosrdnejší, neodpustil aj tento hriech v tvojej svätej vode s inými hriechmi, omnoho hroznejšími a ohavnejšími?

9.3. Smrť Verekunda a Nebridia

Toto moje šťastie znepokojovalo veľmi Verekunda, lebo videl, že putá, ktoré ho sťahujú, mu znemožňujú spoločný život s nami. Dosiaľ nebol kresťanom, hoci mal manželku kresťanku. To bola práve najväčšia prekážka, ktorá mu bránila dať sa na našu cestu. Hovorieval, že sa chce stať kresťanom, ale takým spôsobom, akým sa kresťanom nemohol stať. Dobrotivo nám ponúkol, aby sme bývali na jeho vidieckom majetku. Ty, Pane, odplatíš mu pri vzkriesení mŕtvych, lebo čiastku si mu už dal. Totiž, keď sme boli v Ríme, ochorel, v chorobe sa dal pokrstiť a zomrel. Tak si sa zmiloval nielen nad ním, ale aj nad nami, aby sme pri uvažovaní o jeho ľudskosti neboli trápení bolesťou, že náš priateľ nepatrí do tvojho stáda. Za to ti ďakujeme, Bože náš, tvoji sme. O tom nám svedčia tvoje povzbudzovania a tvoje útechy. Ty, verný Sľubovateľ, odplatíš Verekundovi za pohostinstvo na majetku Kassiciakum, kde sme si odpočinuli od búrok tohto sveta, odplatíš mu rozkošou večného zeleného raja, lebo si mu odpustil hriechy na zemi, na hore tvojej žírnej a úrodnej. Zatiaľ čo on bol plný úzkosti, Nebridius sa s nami radoval. Hoci ani on nebol dosiaľ kresťanom a upadol do veľmi nebezpečnej priepasti bludu, veril totiž, že telo tvojho Syna, Pravdy, je len zdanlivé, predsa sa pokúšal vytiahnuť sa z nej - i keď nebol zasvätený do tajomstiev tvojej Cirkvi - s najväčším rozmachom začal hľadať pravdu. Onedlho po mojom obrátení a znovuzrodení krstom sa aj on stal katolíkom, vzorným v čistote a zdržanlivosti. Vrátil sa potom do Afriky k svojej rodine, ktorá sa tiež stala katolíckou.

Teraz aj on žije v lone Abrahámovom, nech sa už lonom rozumie čokoľvek. Tam žije môj Nebridius, môj sladký priateľ, tvoj však, Pane, z otroka za vlastného prijatý syn tam žije. Lebo aké iné miesto je pre takú dušu? Žije na tom mieste, na ktoré sa veľa vypytoval mňa, úbohého nevedomca. Teraz už neprikladá ucho k mojim ústam, ale prikladá svoje duchovné ústa k tvojmu žriedlu a pije podľa chuti a možnosti z tvojej múdrosti, šťastný naveky. Predsa však neverím, že by sa natoľko opojil, aby zabudol na mňa, lebo ty, Pane, pamätáš na nás, ktorý ho napájaš. V takom rozpoložení som bol, keď som tešil Verekunda, zarmúteného nad mojím obrátením, nakoľko to dovoľovalo naše priateľstvo, a prosil som ho o dokonalosť v jeho stave, totiž v manželstve. Čakal som, že Nebridius ma bude nasledovať. Veď bol k tomu už veľmi blízko. Konečne ušlo tých niekoľko dní, ktoré sa mi, túžiacemu, videli byť večnosťou, aby som slobodne, z plnej duše mohol zaspievať: „V srdci mi znejú tvoje slová »Hľadajte moju tvár!« Pane, ja hľadám tvoju tvár.“ (Ž 27,8)

9.4. Čítanie žalmov

Napokon nadišiel deň, keď som sa skutočne zriekol miesta učiteľa rečníctva, ktorého som sa v duchu už dávno predtým zriekol. Tak sa to konečne stalo. Vytrhol si môj jazyk odtiaľ, odkiaľ si už predtým vytrhol moje srdce. Radostne som ti ďakoval a odobral som sa so svojimi na vidiek. Čo som tam študoval, už v tvojej službe, o tom svedčia knihy, napísané za rozhovorov s priateľmi alebo so mnou samým v tvojej prítomnosti, a listy, ktoré som posielal vzdialenému Nebridiovi. Kedy budem môcť spomenúť všetky tvoje veľké dobrodenia, ktoré si mi preukázal, keď ešte väčším dobrodeniam kráčam v ústrety? Spomienky ma volajú naspäť a sladko mi je, Pane, vyznávať ti, akými vnútornými tŕňmi si ma krotil, ako si ma vyrovnal, ako si unížil hory a vŕšky mojich myšlienok, ako si rovnal moje krivolaké cesty a vyrovnával nerovné, ako si brata môjho srdca, Alipia, podrobil menu Jednorodeného tvojho, Pána a Spasiteľa nášho Ježiša Krista, ktorým menom, keď ho našiel v mojich knihách, spočiatku pohŕdal. Myslel si, že naše učenosti majú skôr voňať pýchou cédrov libanonských, ktoré si rozmliaždil, než spasiteľnými rastlinkami cirkevnými, ktoré môžu usmrtiť hadov.

Ako mňa, ktorý som nepoznal tvoju čistú lásku, ako ma povzbudzovali volať k tebe, Bože môj, žalmy Dávidove, spevy plné viery, hymny plné lásky, zaháňajúce pyšného ducha! Nielen mňa, ale aj Alipia, tiež katechumena, s ktorým som býval, ako aj so svojou matkou, ktorá ma nemohla zanechať, ženou mužnej viery, na skúsenosti bohatej staroby, materinskej lásky a kresťanskej zbožnosti. Ako som ti len hovoril v žalmoch, ako som sa z nich rozohňoval, ako som len túžil spievať ich, keby bolo možno, na celom svete, a zahanbiť tak pýchu pokolenia ľudského! Predsa sa spievajú na celom svete, a nik sa nemôže ukryť pred tvoju žiarou. Akým prudkým a bolestným rozhorčením som sa hneval na manichejcov a opäť ich ľutoval, že nepoznali také sviatosti a také lieky, a vo svojom šialenstve zavrhli ten prostriedok, ktorým jedine mohli nadobudnúť spasenie. Bol by som aj rád dožičil, aby bez môjho vedomia boli mohli byť niekde nablízku a vidieť moju tvár a počuť môj hlas, keď som v ústraní čítal štvrtý žalm, aby videli dojem, ktorý tento žalm na mňa urobil.

„Bože, ty spravodlivosť moja, vyslyš ma, keď volám o pomoc. V súžení si mi uľavil. Zmiluj sa nado mnou a vyslyš moju modlitbu.“ (Ž 4,2) Ach, keby ma tak boli počuli bez môjho vedomia, aby si nemysleli, že slová, ktoré unikali z mojich úst, že tie slová som hovoril len kvôli nim. Veď keby som bol vedel, že ma počúvajú, nebol by som tie slová tak povedal, ba nebol by som ich vôbec povedal. Keby som ich bol povedal, neboli by ich prijali tak, ako vznikali v mojej duši pred tvojou tvárou. Preľakol som sa, ale súčasne som sa rozhorel nádejou a zaplesal som nad tvojím milosrdenstvom, Otče. Toto všetko sálalo z mojich očí a slov, keď tvoj dobrotivý duch, k nám obrátený, hovoril: „Synovia ľudskí, dokedy bude vaše srdce obťažené? Prečo milujete márnosti a hľadáte klamstvá?“ Aj ja som miloval márnosti a hľadal som lož. Ty však, Pane, oslávil si už svätého svojho, vzkriesil si ho z mŕtvych a posadil si ho na pravicu svoju (porov. Mk 16,19; Sk 2,24), odkiaľ mal poslať sľúbeného Utešiteľa, Ducha pravdy. A on ho už aj poslal, ale ja som o tom nevedel.

Poslal ho, lebo Syn bol už oslávený, vstal z mŕtvych a vstúpil na nebesá. „Lebo ešte nebolo Ducha, pretože Ježiš ešte nebol oslávený.“ (Jn 7,39). A prorok hovorí: „Ľudia, dokedy ešte budete mať srdcia tvrdé? Prečo máte záľubu v márnosti a vyhľadávate klamstvá? Vedzte, že Pán zázračne chráni svojho svätého.“ (Ž 4,3-4) Volá: „Dokedy?“ a „Vedzte.“ Ja som však tak dlho nevedomky miloval márnosti a hľadal lož. Keď som to počul, preľakol som sa, lebo som cítil, že tie slová patria takým, ako som bol ja. V obrazoch fantázie, ktoré som pokladal za pravdu, bola márnosť a lož. Vzdychal som veľmi veľa, ťažko a hrozne, v bolestnom svojom spomínaní. Bodaj by to boli počuli tí, ktorí ešte aj teraz milujú márnosť a hľadajú lož. Azda by sa boli zahanbili a zanechali márnosť i lož. Bol by si ich vyslyšal, keby boli k tebe volali, lebo opravdivou telesnou smrťou zomrel za nás ten, ktorý sa pri tebe za nás prihovára.

Čítal som: „Hneváte sa, ale nehrešte.“ (Žalm 4,5) Ako veľmi som bol pohnutý, Bože môj, lebo som sa naučil hnevať sám na seba pre svoj minulý život, aby som sa tak zachránil od hriechov v budúcnosti. A spravodlivo som sa hneval na seba, lebo nijaká iná prirodzenosť z ríše temnosti nehrešila vo mne, ako by radi povedali tí, čo sa na seba nahnevajú a zhromažďujú si Boží hnev na deň hnevu a zjavenia sa spravodlivého Sudcu. Moje bohatstvo už nebolo vo veciach vonkajších, svetských, nehľadal som ho už telesnými očami. Tí, ktorí hľadajú svoje radosti vo vonkajšom svetle, ľahko zmárnomyseľnejú, lebo sa upínajú na veci zdanlivé, časné, takže ich nenásytná myšlienka musí lízať výtvory svojej obrazotvornosti. Ach, keby zmierali hladom a volali: „Kto nám ukáže šťastie?“ Chcel by som odpovedať, aby počuli: „Pane, ukáž nám svetlo svojej tváre ako znamenie.“ (Ž 4,7) My nie sme svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, ale sme osvetľovaní tebou, aby sme sa stali svetlom v tebe, hoci sme boli kedysi tmou.

Keby boli uvideli vnútorné večné svetlo, ktoré som ja zazrel a želel som, že im ho nemôžem ukázať, keby boli priniesli ku mne svoje od teba odvrátené srdce a povedali: „Kto nám ukáže šťastie?“ Tam, tam vnútri, v hĺbke srdca hneval som sa na seba, tam, kde som bol tiesnený, kde som obetoval svojho starého človeka s dôverou v teba, tam som po prvý raz ochutnal tvoju sladkosť, tam si vložil radosť do môjho srdca. Zaplesal som, keď som navonok čítal tie pravdy a vnútorne ich prežíval. Už som nechcel rozmnožovať pozemské majetky, aby som pri stravovaní časného dobra sám nebol ním strávený, lebo v tvojej večnej prostote našiel som iné zbožie, iné víno, iný olej.

Pri nasledujúcom verši zvolal som mohutným hlasom svojho srdca: Ó, v pokoji, ó, v ňom samom! „V pokoji sa ukladám a usínam.“ (Ž 4,9a) Kto sa mi postaví na odpor, keď sa naplní, čo je napísané: „Smrť pohltilo víťazstvo“ (1 Kor 15,54)? Áno, ty si priveľmi ten istý, ktorý sa nemeníš, v tebe je pokoj, ktorý zabúda na všetky starosti, lebo iného pokoja u teba niet. Ani nás nenútiš, aby sme hľadali niečo okrem teba, lebo „Ty, Pane, ma necháš odpočívať v bezpečí“ (Ž 4,9b). Čítal som, oduševňoval som sa, ale som nenachodil, čo by som urobil tým hluchým mŕtvolám, pri ktorých som bol aj sám, ba od ktorých som bol väčšmi zaslepený a štekal som proti tvojmu Písmu, presladenému nebeským medom a prežiarenému tvojím svetlom. Takto som sa trápil nad nepriateľmi Svätého písma.

Kedy si pripomeniem všetky udalosti tých spokojných dní? Nezabudol som a nechcem mlčať o príkrosti tvojho trestania a o zázračnej rýchlosti tvojho milosrdenstva. Trápil si ma vtedy bolením zubov, a keď sa bolesť rozmohla natoľko, že som nemohol rozprávať, prišlo mi na um prosiť všetkých prítomných, aby sa za mňa modlili k tebe, Bohu všetkej spásy. Napísal som to na voskovú tabuľku a dal som im, aby si prečítali. Len čo sme si kľakli k vrúcnej modlitbe, bolesť ihneď prestala. A aká bolesť! Ako chytro prestala. Priznávam sa ti, Pane Bože, že som zostal celkom bez seba, lebo niečo takého som nikdy nezažil. Hlboko do srdca sa mi vtlačil tvoj pokyn a v radostnej viere som chválil tvoje meno. A táto viera mi nedala pokoja, lebo mi pripomínala moje predošlé hriechy, ktoré mi ešte neboli odpustené krstom.

9.5. Prosí o radu biskupa Ambróza

Po prázdninách som oznámil do Milána, aby si k svojim žiakom našli iného predavača výrečnosti, lebo som sa rozhodol tebe slúžiť, a aj preto, lebo som pre ťažkosti v dýchaní a bolesti v prsiach nemohol taký úrad zastávať. Potom v liste tvojmu biskupovi, svätému mužovi Ambrózovi, oznámil som svoje predošlé bludy a svoje nové rozhodnutie. Prosil som ho o radu, ktorú z tvojich kníh by som mal najprv čítať, aby som sa čo najlepšie a najhodnejšie pripravil na prijatie toľkej milosti. Kázal mi čítať proroka Izaiáša, lebo tak sa mi vidí, že jasnejšie než ostatní proroci zvestuje evanjelium a povolanie pohanov. Keď som však ani prvému čítaniu z neho neporozumel, myslel som, že celá kniha je taká, preto som ju odložil na ten čas, keď budem zbehlejší v Božom slove.

9.6. Krst

Keď sa priblížil čas, aby som si dal meno na krste, vrátili sme sa z vidieka do Milána. Alipius sa chcel znovuzrodiť v tebe so mnou, veď už mal pokoru primeranú k tvojim sviatostiam. Ba svoje telo ovládal tak silno, že chodil bosý po zľadovanej talianskej zemi, čo bola neobyčajná opovážlivosť. Vzali sme so sebou aj Adeodata, ktorého som splodil v hriechu svojej zmyselnosti. Ty si ho urobil dobrým, veď vo svojich pätnástich rokoch bystrosťou umu predbiehal mnohých vážnych a učených ľudí. Rozprával o tvojich daroch, Pane Bože môj, Stvoriteľ sveta, ktorý svojou všemohúcnosťou vieš na dobro obrátiť naše ohavnosti. Nič, okrem hriechu, nebolo na tom chlapcovi môjho. Nikto iný, iba ty si mi vnukol, aby som ho vychovával v tvojich cestách, a preto vyznávam tvoje dary. Napísal som knihu O učiteľovi, v ktorej sa on rozpráva so mnou. Ty vieš, že všetky myšlienky, ktoré mu v knihe dávam hovoriť, sú jeho vlastné a mal vtedy iba šestnásť rokov. Spozoroval som na ňom mnoho iného, ešte nezvyčajnejšieho. Jeho nadanie naháňalo mi strach. Kto však, okrem teba, môže robiť zázraky?

Zavčasu si vzal jeho život, ale takto spomínam si naň s väčšou istotou, lebo sa nemusím strachovať o jeho detstvo, o jeho mladosť a celý život. Toho chlapca pridružili sme k sebe, aby nám bol spoločníkom v tvojej milosti, aby sme ho vychovali v tvojom poriadku. Boli sme pokrstení a hneď odišla od nás veľká nepokojnosť predošlého života. Nemohol som sa nasýtiť neobyčajnou sladkosťou, ktorú mi spôsobilo rozjímanie o širokosti tvojej prozreteľnosti, ktorou sa staráš o spasenie ľudského pokolenia. Koľko som sa naplakal pri tvojich piesňach a hymnách, nevýslovne dojatý utešeným hlasom tvojej spievajúcej Cirkvi! Ten hlas sa vlieval do mojich uší a do môjho srdca prúdila tvoja pravda, z ktorej vzplanul oheň zbožnosti, a z očí mi tiekli slzy, pri ktorých mi bolo tak dobre.

9.7. Prenesenie pozostatkov sv. mučeníkov Gerváza a Protáza

Nebolo to tak dávno, čo milánska cirkev začala sláviť potešujúci a povzbudzujúci spôsob pobožnosti, že bratia totiž spievajú s veľkým nadšením, ústami a srdcom. Bolo tomu asi rok, čo Justína, matka neplnoletého kráľa Valentiána, oklamaná ariánmi, z náklonnosti ku kacírstvu začala prenasledovať tvojho Ambróza. Zbožný ľud, odhodlaný zomrieť so svojím biskupom, tvojím služobníkom, stál v chráme na stráži. Moja matka, prvá v starostlivosti a v bdení, žila len z modlitby. Ja sám, hoci som bol ešte ako ľad voči ohňu tvojho Ducha, som bol dojatý zmätkom a zármutkom mesta. Vtedy podľa zvyku východnej cirkvi bolo ustanovené spievať žalmy a hymny, aby ľud od žiaľu neochabol. Od toho času sa zachoval zvyk až podnes a prijali ho mnohé, ba skoro všetky cirkvi.

9.8. Výchova svätej Moniky

Ktorý dávaš bývať v jednom dome tým, čo sú jedného ducha (porov. Ž 68,7), pridružil si k nám Evodia, mládenca z môjho rodiska. Ten, obrátený a pokrstený prv než my, zanechal svetskú službu a prijal tvoju. Spolu sme boli, spolu sme bývali vo svätom priateľstve a hľadali sme nejaké miesto, kde by sme sa mohli užitočnejšie dať do tvojich služieb. Vracali sme sa spolu do Afriky a boli sme v Ostii, keď zomrela moja matka. Vynechávam veľa podrobností, lebo sa ponáhľam. Prijmi moje vyznanie a vďakovčinenie, Bože, aj keď o nich mlčím. Nezabudnem však na to, čo mi pripomína pamäť o tvojej služobnici, ktorá ma porodila telom pre časný život a srdcom pre večný život. Nebudem rozprávať o jej daroch, ale o tvojich, lebo ona sama ma nestvorila ani nevychovala.

Stvoril si ju, ale ani otec, ani matka nevedeli, čo bude z nej. V bázni Božej ju vychoval prísny poriadok tvojho Krista, vláda tvojho jednorodeného Syna vo veriacej rodine, ktorá bola vzorným členom tvojej Cirkvi. Nevychvaľovala ani tak veľmi starostlivosť svojej matky, ako skôr starostlivosť akejsi obstarnejšej slúžky, ktorá varovala už matkinho otca, ako zvyčajne staršie dievčatá varujú svojich mladších súrodencov. Preto, ako aj pre jej vek a mravy, veľmi si ju vážili páni v tej kresťanskej rodine. Preto jej dali na starosť aj dozor nad svojimi dcérami. Bola veľmi starostlivá, a keď bolo potrebné, vedela byť pri vychovávaní aj prísna a pri vyučovaní vedela zachovať triezvu rozvahu. Napríklad okrem ustáleného času, keď sa mierne najedli pri rodičovskom stole, nedovolila im napiť sa vody, ani vtedy nie, keď boli veľmi smädné, aby si neosvojili nejaký zlý zvyk. Vždy hovorievala: „Teraz pijete vodu, lebo nemáme vína. Keď sa vydáte a budete paniami vo svojom dome, potom sa vám voda spríkri, ale zlý zvyk pitia zostane.“

Takýmto poučovaním a rozkazovaním miernila pochabosť mladého veku a do správnych koľají vedela uviesť aj smäd dievčat, takže im niečo nepatričného neprišlo ani len na um. A predsa, ako mne, svojmu synovi, rozprávala tvoja služobnica, prebudila sa v nej chuť na víno. Lebo keď podľa obyčaje, ako triezve dievča, rodičia ju poslali, aby šla zo suda natočiť vína, tu ona prv, akoby z plnej nádoby preliala do fľaše, máličko si upila. Viac nemohla, lebo nebola na víno navyknutá. Nerobila to z nijakej žiadostivosti, ale z mladistvej pochabosti, ktorá sa prejavuje roztopašnosťou, ak nie je ovládaná vážnosťou starších osôb.

Tak k tejto prvej troške pridávala každodenne novú trošku - kto pohŕda maličkosťami, pomaly padá - a tým si nadobudla zvyk, že jedným dúškom vypila ľahko aj plný pohár. Kde bola vtedy bystrozraká starenka, kde bol jej prísny zákaz? Či by bola vedela zvládať tajnú chorobu, keby nás nechránila tvoja spasiteľná ochrana? Keď otec, matka a vychovávateľka neboli tu, ty si bol tu, ktorý si nás stvoril, ktorý nás voláš, ktorý aj od zlých ľudí vieš vylákať dobro na spasenie duší. Čo si vtedy robil, Bože môj? Čím si ju vyliečil? Čím si ju uzdravil? Nedopustil si, aby sa z inej duše vyrútila tvrdá štipľavá výčitka, ktorou si podľa svojej prozreteľnosti ako by lekárskym nožom vyoperoval hnilobu?

Slúžka totiž, s ktorou chodievala do pivnice, podohovárala sa so svojou mladou paňou - ako to už býva - a v reči jej vyhodila na oči tú chybu a pomenovala ju korhelicou. Touto tvrdou nadávkou dotknutá, spoznala svoju ošklivú chybu, odsúdila ju a zanechala. Ako podlizovanie sa priateľov človeka často kazí, tak výčitky nepriateľov niekedy napravujú. Ty, Pane, odplácaš im podľa ich úmyslov, a nie podľa toho, čo skrz nich vykonáš. Skutočne, veď aj tá slúžka chcela svoju paniu len dohnevať, nie uzdraviť. Vyčitovala jej to tajne, buď preto, že sa začali hašteriť na tom mieste, buď preto, aby sama zle neobstála, že to len tak neskoro vyzradila. Ty však, Pane, Pán neba i zeme, ktorý podľa svojich rozhodnutí spravuješ hlboký beh vecí a upravuješ divý tok vekov, chorobou jednej duše uzdravil si dušu druhú. To preto, aby každý, kto vidí, nepripočítaval svojej moci, že na jeho slovo napravil sa ten, koho chcel napraviť.

9.9. Chváli svoju matku

Takto čisto a triezvo vychovaná, skôr tvojím pôsobením bola poddaná svojim rodičom, než ich pôsobením poddaná tebe. Keď dorástla, vydala sa za muža, ktorému slúžila ako svojmu pánovi. Usilovala sa získať svojho muža tebe, a to svojimi výbornými mravmi, ktorými si ju okrášlil a urobil svojmu mužovi milovanou. Manželovu nevernosť znášala tak hrdinsky, že sa preto s mužom nikdy nevadila. Čakala na tvoje milosrdenstvo, že keď v teba uverí, stane sa čistým. On bol veľmi dobrým človekom, ale aj veľmi prchkým. Ona zas vedela veľmi dobre zaobchádzať s rozhnevaným mužom. Nikdy sa mu nepriečila ani slovom, ani skutkom. Keď sa vybúril a upokojil, pri vhodnej príležitosti vyčitovala mu jeho konanie, ak sa rozhneval azda bez príčiny.

Keď mnohé ženy, ktoré mali miernejších mužov, mali aj stopy siniek na doudieranej tvári a v priateľských rozhovoroch ponosovali sa na život svojich mužov, tu ona obviňovala ich jazyk a žartovne, ale dôrazne im pripomenula, že od toho času, ako počuli prečítať svadobnú zmluvu a podpísali ju, stali sa služobnicami svojich mužov a majú si uvedomiť svoje postavenie a nepriečiť sa svojim manželom. Tie vedeli, akého má prchkého muža, preto sa nevedeli dosť prenačudovať, že nikdy nebolo počuť alebo vidieť, že by Patrícius svoju ženu bil, alebo že by čo len jeden deň žil s ňou pohnevaný. Dôverne sa jej vypytovali na príčinu. Tu im rozprávala, ako sa správa k svojmu mužovi, čo som už vyššie spomenul. Ktoré sa podľa toho zariadili a skúsili taký spôsob, vrúcne jej ďakovali za radu. Ktoré sa však toho nechceli držať, trpeli ďalej.

Tiež svoju svokru, ktorú na začiatku podpichovali proti nej slúžky zlomyseľným žalovaním, svojou poslušnosťou, trpezlivosťou a znášanlivosťou získala si tak, že svokra sama prezradila svojmu synovi klebetnice, ktoré kazili domáci pokoj medzi ňou a nevestou, ba žiadala ich aj potrestať. Syn poslúchol matku, a pretože mu záležalo na poriadku v dome a pokoji v rodine, potrestal žalobnice podľa matkinej rady. Tá potom povedala, že podobnú odmenu dostane každý, kto bude žalovať na nevestu, aby si tým robil dobré oko u svokry. Keďže sa viac ani jedna slúžka na niečo takéto neopovážila, žili v spokojnosti. Aj túto veľkú prednosť, Boh môj a moje milosrdenstvo, daroval si svojej služobnici, ktorá ma vo svojom lone nosila, že kde len mohla, všade tíšila rozpory a zvady. Zachovávala ten spôsob, že čo hanebného počula od jednej stránky na druhú - ako sa často jedna stránka ponosúva na druhú, a to hrubými, jedovatými slovami, najmä keď prepukne nízka závisť -, nič z toho nepovedala ani jednej, ak len nie to, čo osožilo na ich zmierenie.

Nebol by som sa zmienil o tejto malej cnosti, keby ma nebola poučila smutná skúsenosť, že je veľký počet tých, ktorí nakazení neviem akou morovou nákazou, nielen žalujú nepriateľovi na nepriateľa, ale ešte aj pridajú, čo nie je pravda. Ľudsky cítiaceho človeka by malo mrzieť, keď sa neusiluje ututlávať a umenšovať rečami nepriateľstvo medzi ľuďmi. Mal by nepriateľstvá zmierovať, ako robievala moja matka, usilovná žiačka tvojich vnútorných poučení.

Napokon ti získala aj svojho manžela na sklonku jeho života, a keď už veril, nemusela sa ponosovať na to, čo od neho vytrpela vtedy, keď ešte neveril. Bola služobnicou tvojich sluhov. Ktokoľvek z nich ju poznal, neprestal ťa v nej chváliť, ctiť a milovať, lebo v jej srdci tušil tvoju prítomnosť, o čom svedčili skutky jej svätého života. Bola naozaj ženou jedného muža, rodičom sa odplatila vďačnou službou, svoj dom zbožne zriadila a mala svedectvo v dobrých skutkoch. Vychovala svojich synov tak, že toľko ráz ich v bolesti zrodila, koľko ráz ich videla vzďaľovať sa od teba. Konečne, Pane, tak sa starala o nás všetkých, tvojich sluhov, ktorí sme pred jej smrťou žili v jednote tvojej lásky a v milosti tvojho krstu, tak sa o nás starala, akoby bola matkou všetkých nás, a tak nám slúžila, akoby bola dcérou všetkých nás.

9.10. Rozhovor s matkou o večnom živote

Keď sa priblížil deň, v ktorom mala opustiť svet, deň, o ktorom si vedel ty, ale nie my, stalo sa zaiste tvojím riadením, že sme zostali sami, opretí o oblok, z ktorého bolo vidieť do záhrady nášho domu. Bolo to v Ostii nad Tiberom, ďaleko od ľudskej vravy, kde sme sa po dlhej a únavnej ceste chystali na odplávanie. Rozprávali sme sa veľmi milo, zabúdali sme na to, čo bolo, a napínali sme zrak do diaľky, hľadali sme v prítomnosti Pravdy, v prítomnosti tvojej, aká bude večná blaženosť svätých, ktorú ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ktorá do ľudského srdca nevstúpila. S túžbou sme otvárali ústa svojho srdca nebeským prúdom tvojho prameňa, prameňa života, ktorým si ty, aby sme podľa svojich schopností, ním osviežení, aspoň čiastočne mohli pochopiť takú veľkú vec.

Keď náš rozhovor vyznel v tom zmysle, že akákoľvek rozkoš telesných zmyslov v akejkoľvek telesnej kráse nie je hodna porovnať sa s blaženosťou druhého života, ba nezaslúži si ani len zmienky, ešte vrúcnejším zápalom lásky povzniesli sme sa k nej, stupňovite sme vystupovali od telesných tvorov až po nebo, odkiaľ slnko, mesiac a hviezdy lejú svoje svetlo na zem. A ešte hlbšie sme sa vnárali, uvažovali, rozprávali a obdivovali tvoje diela. Vošli sme do svojho ducha, ba vystúpili sme ponad, aby sme sa dostali do krajiny nevyčerpateľnej hojnosti, kde pasieš Izraela na lúkach pravdy večnej, kde životom je Múdrosť, ktorá dala život veciam minulým aj budúcim. Ona však nebola stvorená, ale je vždy taká, aká bola, a vždy taká bude. Neplatia o nej vlastne slová: „bola“, „bude“, lebo je večná, lebo o nej platí len to, že je; lebo „bola“; „bude“ nie je večné. Kým sme takto rozprávali a túžili po tom živote, dotkli sme sa ho mocným tlkotom svojho srdca, vzdychali sme, potom sme zanechali spútané prvotiny ducha a vrátili sme sa k zvuku svojho hlasu, kde slovo začína a končí. Čo sa však môže podobať tvojmu Slovu, Pánovi nášmu, ktoré samo v sebe trvá, nestarne a všetko obnovuje?

Hovorili sme tak: v kom mlčí pokušenie tela, mlčia predstavy zeme, vody a vzduchu, mlčí aj nebo, ba aj sama duša mlčí, zabúda na seba a povznáša sa nad seba, mlčia sny, zjavenia a videnia, mlčí jazyk a každé znamenie, keď všetko, čo vzniká a zaniká, mlčí, - tomu, kto počúva, všetko hovorí: „Neurobili sme sa samy, ale urobil nás len ten, ktorý trvá naveky“ - keď po tých slovách veci utíchnu, lebo nadstavia ucho k tomu, ktorý ich stvoril, a on hovorí, nie skrze ne, ale svojím hlasom, aby sme ho počuli, nie hlasom ľudským, ani hlasom anjelským, ani hlasom hromovým, ani hlasom podobenstva, ale jeho samého, ktorého v tých veciach milujeme. Vtedy počujeme jeho samého bez nich. Tak sme sa povzniesli a rýchlou myšlienkou došli až k večnej Múdrosti, ktorá všetko pretrvá. Keď sa pokračuje ďalej, stratí sa každá predstava nižšieho druhu a len táto jediná predstava zachytí pozorovateľa, celkom ho ovládne a ponorí do vnútorných radostí, takže večný život sa podobá takejto chvíli vytrženia, po ktorej toľko vzdycháme. Či nie je to chvíľa, o ktorej hovoria slová: „Vojdi do radosti svojho Pána.“ (Mt 25,21) Kedy sa to stane?

Azda vtedy, keď všetci vstaneme, ale všetci sa nezmeníme? O tom sme rozprávali, keď aj nie tak a nie tými istými slovami. Ty, Pane, vieš, že keď sme toho dňa tak rozprávali, celý svet, so všetkými svojimi radosťami, stratil pre nás cenu. Matka vtedy povedala: „Syn môj, čo, sa mňa týka, mňa už nič neteší na tomto svete. Neviem, čo by som ešte robila a načo by som tu bola, keď sa mi už splnila moja životná nádej. Jedna vec bola, pre ktorú som chcela ešte žiť na tomto svete, a to bolo, aby som ťa mohla uvidieť kresťanom katolíkom. V miere omnoho hojnejšej doprial mi to Boh, lebo vidím, že si nielen pohŕdol zemským šťastím, ale si sa stal sluhom Božím. Čo tu mám ešte robiť?“

9.11. Smrť svätej Moniky

Nepamätám sa už dobre, čo som jej na to povedal. Asi o päť dní neskoršie, viac to iste nebolo, dostala horúčku. V ktorýsi deň choroby zamdlela a stratila na chvíľu vedomie. Hneď sme pribehli k nej. Prebrala sa zo zamdletia, pozerala na mňa a na môjho brata, ktorí sme stáli vedľa jej postele, a akoby sa pýtala, riekla: „Kde som to bola?“ Keď nás videla žiaľom strápených, dodala: „Tu si pochovajte svoju matku.“ Mlčal som, ale ledva som vedel zadržať slzy. Môj brat však povedal čosi, že by bol radšej, keby zomrela vo vlasti, a nie v cudzine. Keď to počula, pohliadla na neho s tichou výčitkou, že myslí na niečo takého, potom sa obrátila ku mne a povedala: „Počuješ, čo hovorí?“ O chvíľu povedala obom: „Pochovajte toto telo kdekoľvek, nech vás to netrápi. Len o jedno vás prosím: kdekoľvek budete, spomínajte na mňa pri oltári Pánovom.“

Keď nám prejavila svoju vôľu, ako najlepšie mohla, utíchla a jej choroba sa veľmi zhoršovala. Ja som však premýšľal o tvojich daroch, neviditeľný Bože, o daroch, ktoré zosielaš do sŕdc tvojich verných, aby donášali zázračné ovocie. Radoval som sa, ďakoval som ti, keď som si spomenul, s akou starostlivosťou si chystala hrob vedľa hrobu svojho manžela. Pretože veľmi svorne žili, želala si - ako to býva u ľudí, keď ešte nie celkom chápu božské veci - aby ešte jedno pristúpilo k jej šťastiu a trvalo v ľudských spomienkach, aby jej po dlhej ceste na mori bolo dožičené, žeby telesné pozostatky oboch manželov prikryla jedna zem.

Nevedel som, kedy sa vplyvom tvojej dobroty začalo to márnivé želanie tratiť z jej srdca. Zaradoval som sa a počudoval, keď mi o tom povedala. Konečne už aj z nášho spomínaného rozhovoru pri obloku, keď povedala: „Čo tu ešte robím?“, už z toho bolo vidno, že neprejavuje túžbu zomrieť vo vlasti. Neskoršie som sa dozvedel, že keď sme boli v Ostii, rozprávala sa istého dňa v materinskej dôvere s niektorými mojimi priateľmi o pohŕdaní týmto svetom a o šťastí smrti. Ja som pri tom nebol. Keď sa tí čudovali sile, ktorú si dal tej žene, a pýtali sa, či ju to neľaká, že bude pochovaná tak ďaleko od vlasti, odpovedala: „Nič nie je ďaleko od Boha, nemusím sa báť, že na konci sveta nenájde miesto, na ktorom ma má vzkriesiť.“ Napokon deviateho dňa choroby, v päťdesiatom šiestom roku svojho veku a v tridsiatom treťom môjho veku, rozlúčila sa jej svätá a pobožná duša s telom.

9.12. Bolesť nad matkinou smrťou

Zatlačil som jej oči a na moje srdce zaľahol veľký zármutok, takže som plakal. Lenže svojou vlastnou vôľou zakazoval som tiecť slzám; čoskoro boli moje oči suché. V tomto zápase som strašne trpel. Keď matka vydýchla naposledy, chlapec Adeodatus sa dal do prenikavého plaču a prestal len vtedy, keď sme ho všetci tíšili. Takto aj moje trocha detské hnutie dať sa do plaču bolo zadržané a utíšené prebolestným plačom chlapcovým. Pokladali sme za nevhodné pochovávať zomrelú s plačom a nariekaním, lebo tak sa oplakáva nešťastná smrť alebo úplný zánik zomierajúceho. Matka však nezomrela ani nešťastne, ani úplne. O tom sme boli presvedčení pre jej bezúhonný život a pre jej ozajstnú, nepretvarovanú vieru.

Čo iného bolelo ma teda tak veľmi v mojom vnútri, ak len nie čerstvá rana, ktorá náhle zničila všetok náš spoločný, sladký a drahý život? Pravda, radoval som sa z jej svedectva o mne, keď v poslednej chorobe, keď som ju opatroval, ma často poláskala, pomenovala ma verným synom a pripomenula mi s láskavou srdečnosťou, že nikdy nepočula z mojich úst nijaké tvrdé alebo neslušné slovo. Prečo je to, Bože môj, ktorý si nás stvoril, ako sa môže porovnať úcta, ktorú som preukazoval, so službou, ktorú ona mne preukázala? Keďže som v matke stratil toľkú útechu, desila sa moja duša a môj život bol akoby rozdvojený, lebo bol utvorený z jej života a z môjho.

Keď sme teda utíšili chlapca, Evodius vzal do rúk knihu žalmov a zaintonoval žalm: „Milosrdenstvo a spravodlivosť chcem ospievať“ (Ž 101,1). Všetci sme mu odpovedali. Keď sa rozšírila zvesť o jej smrti, prišlo k nám mnoho pobožných bratov a žien. Zatiaľ čo sa tí, ktorých povinnosťou to podľa obyčaje bolo, starali o pohreb, rozprával som sa naboku, ako sa patrilo, s tými, ktorí si mysleli, že ma nemajú opustiť v bolesti, rozprával som o tom, čo vyžadovala prítomná chvíľa. Tak som balzamom pravdy utišoval bolesť, o ktorej si vedel len ty, a nie tí, čo ma počúvali pozorne, a mysleli si, že necítim nijakú bolesť. Ja však len pred tebou, keď ma nik nepočul, vyčítal som si priveľkú citlivosť a zadržoval som prúdy žiaľu. Chvíľami mi žiaľ prechádzal, ale opäť sa vracal s väčšou prudkosťou, nikdy však nedošiel tak ďaleko, aby som ronil slzy a menil výraz tváre. Keďže sa mi však nepáčilo, že táto ľudská slabosť, ktorú si podľa svojich plánov vložil do našej prirodzenosti, má toľkú moc nado mnou, novou bolesťou som žialil nad prvou bolesťou, a tak dvojaká bolesť mnou lomcovala.

Keď telo niesli do hrobu, šiel som a vrátil som sa bez toho, aby mi čo len slza vypadla. Neplakal som ani pri modlitbách, ktoré som k tebe vysielal, keď ti bola za ňu obetovaná Obeta nášho vykúpenia, zatiaľ čo mŕtvola bola podľa tamojšieho zvyku položená vedľa hrobu. Celý deň som mal však srdce plné smútku a rozrušenou mysľou som ťa podľa svojej možnosti prosil, aby si uzdravil moju bolesť. Ty si to neurobil, myslím preto, aby si mi pripomenul, aké silné je puto zvyku aj proti mysli, ktorá už nežije z falošného slova. Pokladal som za vhodné ísť sa okúpať, lebo som počul, že kúpeľ sa preto volá balneum - Gréci ho pomenovali balaneión -, lebo vyhnáňa zo srdca strach. Aj s tým sa priznávam tvojmu milosrdenstvu, Otče sirôt, že som sa kúpal. Zostal som však takým, akým som bol aj pred kúpaním. Horkosť žiaľu neopustila vôbec moje srdce.

Potom som zaspal, a keď som sa prebudil, zbadal som, že bolesť sa zmiernila. Ako som tak sám ležal na posteli, spomenul som si na pravdivé verše tvojho služobníka Ambróza, ktorý o tebe spieva:

Bože, Stvoriteľ všetkého,
čo všetky hviezdy poháňaš,
dňu dal si slnka jasného
a noc snívaním žehnávaš.
Daj údom prácou znaveným
pokoj a vlej im nových síl,
dušiam zmučeným poľahči,
smútok bolestný zažeň im.

Potom som sa vrátil k spomienke na tvoju služobnicu, na jej pobožné a sväté obcovanie s tebou, so mnou na láskavé a obetavé, ktorého som bol tak náhle pozbavený. Vtedy som zatúžil vyplakať sa pred tebou za ňu i za seba. Uvoľnil som zadržované slzy, aby tiekli, urobil som z nich lôžko svojmu srdcu a odpočinul som na nich. Tam počúvali tvoje uši, a nie uši človeka, ktorý by si bol azda s pohŕdaním vysvetľoval môj plač.

A teraz ti to, Pane, vyznávam v tejto knihe. Nech ju číta, kto chce, a nech si myslí, čo chce. Ak mi to bude mať za hriech, že som tak málo oplakával svoju matku, matku mojim očiam už mŕtvu, matku, ktorá ma mnoho rokov oplakávala, aby som žil tvojim očiam, taký nech sa mi nesmeje. Ak má veľkú lásku, nech radšej pred tebou plače nad mojimi hriechmi, pred tebou, ktorý si Otcom všetkých bratov tvojho Syna Krista.

9.13. Modlitba za matku

Teraz však, keď som vyzdravel z rany, v ktorej mi mohla byť vyčítaná prirodzená citlivosť, vylievam pred tebou, Bože náš, za tvoju služobnicu celkom iný druh sĺz, ktoré prýštia zo zmučeného srdca, uvažujúceho o nebezpečenstve každej duše, ktorá v Adamovi zomiera. Hoci bola v Kristovi znovuzrodená a pred svojou smrťou tak žila, že tvoje meno bolo oslavované jej vierou a mravmi, predsa sa neopovážim tvrdiť, že od toho času, ako si krstom vlial do nej nový život, že od toho času nevyšlo z jej úst ani jedného slova, ktoré by bolo proti tvojmu zákonu. Tvoj Syn, Pravda sama, povedal: „A kto svojmu bratovi povie: »Ty bohapustý blázon« pôjde do pekelného ohňa.“ (Mt 5,22) A beda aj chvályhodnému životu ľudskému, ak budeš o ňom súdiť bez milosrdenstva. Pretože však neposudzuješ prísne naše previnenia, v dôvere dúfame, že u teba nájdeme nejaké odpustenie. Ktokoľvek vypočíta svoje zásluhy, čo vypočíta iného, ako tvoje dary? Kiežby sa poznali všetci ľudia a ten, „kto sa chváli, nech sa chváli v Pánovi“ (2 Kor 10,17).

Preto teraz, moja chvála a môj život, Bože srdca môjho, odhliadnem od dobrých skutkov matky, za ktoré ti ďakujem, a budem prosiť za odpustenie jej hriechov. Vyslyš ma Lekárom našich rán, ktorý visel na kríži; a keď už sedí po tvojej pravici, prihovára sa za nás. Viem, že preukazovala milosrdenstvo a zo srdca odpustila všetkým svojim vinníkom. Aj ty jej odpusť viny, ak sa nejakých dopustila za toľko rokov po prijatí spasiteľnej vody. Odpusť, Pane, odpusť, prosím ťa. Nevchádzaj s ňou do súdu. Nech prevýši tvoje milosrdenstvo súd, lebo tvoje výroky sú pravdivé a sľúbil si milosrdenstvo milosrdným. Veď aj milosrdenstvo si im ty dal. „Zmilujem sa nad kým sa zmilujem, a zľutujem sa, nad kým sa zľutujem.“ (Rim 9,15) Verím, že si už urobil, o čo ťa prosím. „Pane, láskavo prijmi obetu chvály mojich úst.“ (Ž 118,108)

Keď sa blížil deň jej smrti, nemyslela na to, aby jej telo bolo slávnostne pochované alebo drahými masťami natreté. Nežiadala nijaký drahý pomník, ani sa nestarala o hrob vo vlasti. Nič takého nám nekázala, len o to prosila, aby sme na ňu spomínali pri oltári, ktorému tak slúžila, že nevynechala ani jedného dňa. Vedela, že na oltári sa koná svätá Obeta, ktorou „zotrel dlžobný úpis, ktorý bol svojimi nariadeniami proti nám a prekážal nám“ (Kol 2,14) a premohol nepriateľa, počítajúceho naše hriechy a hľadajúceho, čo by proti nám predniesol. Nič však nenašiel na tom, v ktorom sme zvíťazili. Kto mu vynahradí nevinnú krv? Kto mu vráti sumu, za ktorú nás vykúpil, aby nás vytrhol z jeho moci? K tomuto tajomstvu nášho vykúpenia pripútala tvoja služobnica svoju dušu putom viery.

Nikto nech ju nezbavuje tvojej ochrany! Nech sa jej ani násilím, ani úkladmi neprotiví lev a drak. Pravda, ona neodpovie, že nemá viny, aby nebola usvedčená a prichytená úskočným žalobcom, ale povie, že jej odpustil hriechy ten, ktorému nik nevynahradí, čo za nás dobrovoľne obetoval. Nech odpočíva teda v pokoji so svojím mužom, pred ktorým a po ktorom sa za nikoho nevydala. Jemu slúžila a prinášala ti ovocie trpezlivosti, len aby aj jeho tebe získala. Vnukni, Pane Bože môj, vnukni svojim sluhom, mojim bratom, tvojim synom, mojim pánom, ktorým slovom, srdcom a písmom slúžim, aby ktokoľvek bude toto čítať, spomenul si pri oltári na tvoju služobnicu Moniku a na jej niekdajšieho manžela Patrícia, ktorí mi dali telesný život. Nech si spomenie so zbožnou mysľou na mojich rodičov v tomto pominuteľnom živote a na mojich bratov z Cirkvi katolíckej, ktorí budú mojimi spolubratmi vo večnom Jeruzaleme, po ktorom túži ľud tvoj vo svojom putovaní od vstúpenia na cestu až po návrat, aby som modlitbami mnohých, povzbudených väčšmi čítaním Vyznaní než mojimi prosbami, dosiahol, o čo ma prosila v poslednej chvíli života.

Kniha desiata

10.1. Všetka radosť je v Bohu

Ach, Pane môj, keby som ťa mohol poznať, poznať tak, ako ma ty poznáš! Sila duše mojej, vojdi do nej a urob ju takou, aby bola tvojou bez poškvrny a vrásky. Ty si moja nádej, preto to hovorím. V tejto nádeji sa radujem, lebo na svoje spasenie sa radujem. Všetko ostatné v tomto živote treba tým menej oplakávať, čím väčšmi je oplakávané, a tým väčšmi oplakávať, čím menej je oplakávané. Hľa, miluješ pravdu, lebo každý, kto uskutočňuje pravdu, prichádza k svetlu. Chcem ju uskutočňovať vyznaniami pred tebou vo svojom srdci, v tejto svojej knihe pred mnohými svedkami.

10.2. Boh pozná naše srdce

Aj keby som nemal vôle vyznávať sa ti, Pane, čo by ti mohlo byť skrytého vo mne, keď pred tvojimi očami leží otvorená priepasť ľudského svedomia? Teba by som skryl pred sebou, a nie seba pred tebou.

Teraz však, ako svedčí môj plač, že sa sám sebe nepáčim, ty sám sa mi páčiš a skvieš sa, teba milujem, po tebe túžim, ba hanbím sa za seba, zanechal som sa a vyvolil som si teba; a ani sebe, ani tebe sa nepáčim, len skrze teba. Tebe, Pane, je známe, aký som, nech som už akýkoľvek, a povedal som, prečo sa ti vyznávam. Nerobím to slovami a hlasom tela, ale slovami duše a hlasom srdca, ktoré ty dobre poznáš. Keď som zlý, vyznávať sa ti nie je vtedy nič iného, ako sám sebe sa nepáčiť. Keď som však dobrý, potom to značí nepripisovať si zásluhy, lebo ty, Pane, požehnávaš spravodlivého, ale najprv ospravodlivíš bezbožného. Preto moje vyznania pred tvojou tvárou, Bože, nech sú tiché, a predsa nie tiché. Nech nie sú sprevádzané mohutným vonkajším krikom, ale tým mohutnejšie nech pôsobia vnútorným precítením. Veď nič pravdivého nepoviem ľuďom, čo by si ty už predtým nebol počul odo mňa. A ty nepočuješ odo mňa nič takého, čo by si mi predtým nebol povedal.

10.3. Zmysel Vyznaní: oslava Božieho milosrdenstva

Čo mi záleží na ľuďoch, aby počuli moje vyznania, či by azda mohli vyliečiť všetky moje neresti? Na ľuďoch, zvedavých poznať cudzí život, ale nie veľmi usilovných napraviť svoj. Ako môžu chcieť, aby som im povedal, akým som, keď oni nechcú počuť od teba, akí sú sami? A odkiaľ vedia, keď ma počujú rozprávať o sebe, že hovorím pravdu, keď nikto z ľudí nevie, čo sa robí v človekovi, iba duch, ktorý je v ňom? Keby však teba počuli rozprávať o sebe, nemohli by povedať: „Pán klame.“ Veď čo iného je počuť od teba o sebe, ako poznať sám seba? Kto však, keď tak poznal, môže bez klamstva povedať: „Nie je to pravda!?“ Pretože láska verí všetkému - pravda, pri tých, ktorých spojuje v jedno - i ja sa ti chcem tak vyznávať Pane, aby ma počuli aj tí ľudia, ktorým nemôžem dokázať, že pravdu hovorím. Uveria mi tí, ktorým láska otvorila uši.

Ty však, úprimný môj Lekár, povedz mi, načo to mám robiť. Vyznania mojich predošlých hriechov, ktoré si mi odpustil a zakryl, aby si ma urobil blaženým v tebe, keď si premenil moju dušu vierou a sviatosťou, tie vyznania, keď sú čítané alebo počúvané, povzbudzujú srdce, aby nezaspalo v zúfalstve, aby nehovorilo: „Nemôžem“, ale aby sa prebudilo v láske tvojho milosrdenstva a v sladkosti tvojej milosti, ktorou mohutnie každý slabý, ktorý si svoju slabosť uvedomuje pomocou milosti. Aj dobrí sa radujú, keď počujú o hriechoch tých, ktorí už hriechy zanechali. Nie preto sa radujú, že počujú o hriechoch, ale preto, že počujú o hriechoch, ktoré kedysi boli a už nie sú.

Prečo teda, Pane Bože môj, ktorému sa každodenne otvára moje svedomie, istejšie nádejou na tvoje milosrdenstvo než svojou nevinnosťou, prečo teda pred tebou vyznávam ľuďom nielen, akým som bol, ale aj, akým som teraz? Ovocie vyznaní som už videl a spomenul som ho. Ale mnohí chcú vedieť, aký som teraz, v čase mojich vyznaní, to chcú vedieť aj tí, ktorí ma poznajú, aj tí, ktorí ma nepoznajú, ktorí čosi počuli odo mňa alebo o mne. Nemôžu však priložiť svoje ucho na moje srdce, kde som taký, aký som. Chceli by vedieť, akým som vo svojom vnútri, kam ani oko, ani ucho, ani myseľ nemôžu preniknúť. Chcú mi uveriť, chcú azda aj pochopiť? Veď láska, ktorá ich urobila dobrými, tá im hovorí, že neklamem vo svojich vyznaniach, tá ich uspôsobí, aby mi uverili.

10.4. Vyznania chcú povzbudzovať v dobrom

Prečo to teda chcú? Či mi azda chcú blahoželať, keď počujú, ako som sa s tvojou pomocou k tebe blížil, či sa azda chcú za mňa modliť, keď počujú, ako som sa svojimi hriechmi od teba vzďaľoval? Takým sa dám poznať. Veď nie je to malý úžitok, Bože môj, keď ti mnohí za mňa ďakujú a keď sa mnohí za mňa modlia. Nech bratské srdce miluje na mne to, čo milovať kážeš, nech oplakáva na mne, čo oplakávať kážeš. Nech tak urobí srdce bratské, a nie cudzí, nikto zo synov cudzích, ktorých „ústa luhajú“ (Ž 144,8). Nech tak urobí srdce bratské, ktoré, keď ma nájde dobrým, raduje sa so mnou, keď ma nájde zlým, zarmucuje sa nado mnou: či ma teda nájde dobrým, či zlým, vždy ma miluje. Takým sa chcem ukázať, aby si radostne vzdychli pri mojich dobrých skutkoch a aby si bolestne vzdychli pri mojich zlých skutkoch. Čo je dobrého na mne, to je z tvojho ustanovenia, to sú tvoje dary. Moje sú previnenia. Nech si vzdychnú radostne pri tamtých, bolestne pri týchto. Chválospev a plač nech sa vznášajú pred tvoju tvár a zo sŕdc bratských, z tvojich akoby kadideľníc.

Ty však, Pane, ktorý miluješ vôňu svätého chrámu svojho, zmiluj sa nado mnou podľa svojho veľkého milosrdenstva pre svoje meno, ktorý nikdy nezanecháš, čo si začal, zdokonaľ moje nedokonalosti. Toto je vlastný zmysel mojich vyznaní, nie aký som bol, ale aký som, aby som to vyznal nielen pred tebou, s utajenou radosťou a bázňou, s utajeným smútkom a nádejou, ale aby som to vyznal ušiam tvojich verných synov, účastníkov na mojej radosti a nesmrteľnosti, mojim spoluobčanom, mojim predošlým, súčasným a budúcim pútnikom na spoločnej ceste.

Toto sú tvoji sluhovia, moji bratia, ktorých si chcel mať za svojich synov, mojich pánov, aby som im slúžil, keď chcem s tebou a z teba žiť. Bolo by mi to málo, keby mi to tvoje Slovo bolo len prikázalo a nebolo by ma predišlo príkladom. Nasledujem ho slovami i skutkami, nasledujem ho pod ochranou tvojich krídel. Bolo by to spojené s veľkým nebezpečenstvom, keby ti moja duša nebola poddaná a keby ti nebola známa moja slabosť. Som maličký, ale stále žije nado mnou môj Otec a spoľahlivý Ochranca. On je to, ktorý ma splodil a chráni ma. Ty sám si moje dobro. Ty Všemohúci, ktorý si bol prv so mnou než ja s tebou. Takým sa teda dám poznať, akým mi kážeš slúžiť, nie však, aký som bol, ale aký som už teraz. Nesúdim však sám seba. V takom zmysle nech ma každý počúva.

10.5. Človek sa dobre nepozná

Ty, Pane, ma súdiš. „Veď kto z ľudí vie, čo je v človeku, ak nie duch človeka, ktorý je v ňom?“ (1 Kor 2,11) A predsa je v človeku čosi, o čom nevie ani duch človeka, ktorý je v ňom. Ty však poznáš všetko, lebo si všetko stvoril. Ja zas, hoci pred tvojou tvárou sám sebou pohŕdam a pokladám sa za prach a popol, predsa viem niečo o tebe, čo ani o sebe neviem. Naozaj, „teraz vidíme (Boha) len akoby v zrkadle“ (1 Kor 13,12), teda ešte nie zoči-voči. Preto kým ešte putujem od teba vzdialený, prítomnejší som sebe než tebe. Viem, že nijako nemôžeš byť urazený. Neviem však, ktorým pokušeniam vládzem odporovať, ktorým nie.

Ty si však mojou nádejou. „A Boh je verný. On vás nedovolí skúšať nad vaše sily, ale so skúškou dá aj schopnosť, aby ste mohli vydržať.“ (1 Kor 10,13) Vyznávam ti, čo o sebe viem, vyznávam i to, čo o sebe neviem. To, čo o sebe viem, viem len tvojím osvietením, a to, čo o sebe neviem, tak dlho nebudem vedieť, kým sa moje temnoty nestanú pred tvojou tvárou jasné ako poludnie.

10.6. Má istotu, že miluje Boha

Nepochybujem o tom, že ťa milujem. Som si tým istý. Svojím slovom si zranil moje srdce a ja som si ťa zamiloval. Ba nebo i zem, i všetko, čo je na nich, všetko mi hovorí, aby som ťa miloval, hovoria to všetkým ľuďom tak, že sa nikto nemôže vyhovárať. V hojnejšej miere sa však zmiluješ, nad kým sa chceš zmilovať, a v hojnejšiej miere sa zľutuješ, nad kým sa chceš zľutovať. Ináč by nebo a zem hluchým rozprávali o tvojej chvále. Čo však milujem, keď teba milujem? Nie telesný dar, nie krásny poriadok času, nie jasnosť svetla, očiam tak milú, nie sladké melódie piesní, nie utešenú vôňu kvetov, mastí a voňaviek, nie mannu, ani med, ani dojímavé telesné objatie.

10.7. Boha nepoznávame zmyslami

Čo vlastne milujem, keď Boha milujem? Kto je ten nad mojou dušou? S pomocou svojej vlastnej duše vystúpim k nemu. Prevýšim svoju silu, ktorá je v mojom tele a naplňuje organizmus životom. Touto silou však nenájdem svojho Boha, lebo tak hľadajú „žrebce či mulice, ktoré nemajú rozum“ (Ž 32,9), a tá sila dáva život ich telám.

Je však aj iná sila, ktorá dáva nielen život, ale aj cit môjmu telu, ktoré mi utvoril Pán. Oku zakázal počúvať a uchu vidieť, ale prvému rozkázal vidieť a druhému počúvať a každému zmyslu dal určitú jemu vlastnú činnosť, aby ju vykonával na svojom mieste a vo svojom určení. Hoci teda konám také rozmanité činnosti, predsa som len jedna duša. Prejdem však ešte ďalej ponad túto silu, ktorú majú i kôň, i mulica, lebo ich telo má tiež zmysly.

10.8. Rozpráva o pamäti

10.9. Pamäť a vedy

Táto nesmierna schopnosť pamäti nemá však iba spomenutú vlastnosť. Pamäť obsahuje tiež všetko to, čomu som sa naučil zo slobodných umení, na čo som doteraz ešte nezabudol. To všetko mám akoby uložené na mieste ešte vrúcnejšom. Jednako nemám v pamäti ani miesta, ani obrazy miest, ale veci samy. Lebo či je to už literatúra, či je to rečnícke umenie, aké sú druhy otázok a čokoľvek o tom všetkom viem, nie tak je to uložené v mojej pamäti, akoby som vec samu nechal vonku a do pamäti si vtiahol len jej predstavu; akoby niečo zaznelo a stratilo sa, podobné zvuku, ktorý ušami vniká a zanecháva stopu, ktorá vzbudzuje pocit zvuku aj vtedy, keď už zvuk neznie; alebo vôňa, keď prechádza a rozplýva sa do vetrov, dotýka sa čuchu, čím vtláča do pamäti predstavu o sebe, ktorú si pri spomínaní opäť vzbudzujeme; alebo ako pokrm, ktorý strávený nezanecháva nijakej chuti a jednako v pamäti zostáva ešte chuť; ako niečo, čo telo cítilo pri dotyku, pamäť môže ešte aj neskôr cítiť. Tieto veci nevnikajú do pamäti, len ich obrazy sú pochopované so zázračnou rýchlosťou, už uložené v akýchsi zázračných bunkách, odkiaľ pri spomínaní obdivuhodne vystupujú.

10.10. Vedy nevnikajú do pamäti zmyslami

Keď počujem, že sú tri druhy otázok, či je niečo, čo je to, aké je to, podržím si predstavu zvukov, z ktorých sú slová zložené, viem, že slová preleteli vzduchom, a už ich niet. Lenže veci samy, označené týmito zvukmi, nevnímal som nijakým telesným zmyslom, nikde som ich nevidel, iba vo svojej duši. Do pamäti som si vložil potom nie obrazy vecí, ale veci samy. Tieto, keď môžu, nech mi povedia, ktorou cestou sa do mňa dostali. Lebo aj keď prekutám všetky brány svojho tela, nikde nenájdem cestu, ktorou vošli.

10.11. Čo znamená učiť sa?

Tak prichádzame k záveru, že naučiť sa vedám, o ktorých sme predstavy nezískali zmyslami, ale poznáme ich bez predstáv tak, ako sú, nie je ničím iným, len rozmýšľaním, ako zhrnúť to, čo bolo v pamäti rozptýlené a neusporiadané. To znamená pozorne sa starať, aby v tej istej pamäti, kde to bolo až doteraz rozptýlené a zanedbané, aby to bolo pripravené a akoby poruke na ľahké použitie.

Koľko takých poznatkov je v mojej pamäti, ktoré už boli nazhromažďované a, ako som povedal, prichystané, o ktorých nehovoríme, že sme sa im naučili, že ich poznáme. Keď sa chcem na ne rozpomínať po krátkych časových odstupoch, opäť sa ponoria a akoby sa prepadli do vzdialených úkrytov, takže si ich musím ako celkom nové vybavovať. Nemajú totiž iného sídla, podľa ktorého by som ich mohol pochopiť. To znamená, že ich treba z akéhosi rozptýlenia zhromaždiť (colligere), odkiaľ je slovo „cogitare“ (rozmýšľať). Lebo slovo „cogo“ a „cogito“, t. j. myslím a premýšľam, je tak ako „ago“ a „actito“, t. j. robím a robievam, alebo „facio“ a „factito“, t. j. konám a konávam. Duša si však osvojila to slovo tak, že „cogitare“ znamená vlastne zhromažďovať to, čo sa robí v duši, a nie inde.

10.12. Čísla a priestor v pamäti

Takisto obsahuje moja pamäť pravidlá a nespočítateľné zákony o číslach a mierach, z ktorých ani jeden mi nebol vtlačený telesnými zmyslami, lebo ani jeden nemá farby, ani zvuku, ani vône, ani chuti, ani sa ho nemožno dotknúť. Počul som len zvuk slov, ktorým sa označuje zákon, keď je o ňom reč. Lenže slová a zákony, to sú celkom rozdielne veci. Slová ináč znejú v gréčtine, ináč v latinčine, ale zákony nie sú ani latinské, ani grécke, ba vôbec nepatria k nijakému druhu reči.

Videl som línie umelcov, jemné ako pavučina; ale matematické línie sú celkom iné. Nie sú obrazom toho, čo mi zjavilo oko. Každý môže mať o nich vnútornú predstavu bez akejkoľvek myšlienky na nejaké teleso. Telesnými zmyslami poznám aj počet vecí, ktoré počítam, ale čísla, ktorými počítam, sú niečím celkom iným ako veci. Nie sú predstavami vecí, a preto sú iné. Nech sa mi vysmeje, kto nechápe, čo hovorím. Takého však len ľutujem.

10.13. Pamäť a duševná činnosť

Toto všetko si pamätám, ako aj spôsob, ako som sa to naučil. Mnoho som počul a mnoho si pamätám, čo falošného sa tomuto vyčítalo. Hoci to bolo celkom nesprávne, nie je nesprávne, keď sa na to pamätám a keď som vedel rozlíšiť správne od nesprávneho. Aj na to sa pamätám. Vidím, že teraz ináč rozlišujem tie veci, spomínam si však, že často som ich ešte inakšie rozlišoval, keď som o nich rozmýšľal. Spomínam si teda, že som tým veciam častejšie rozumel a to, čo teraz rozlišujem a rozumiem, odkladám do pamäti, aby som si neskôr spomenul, že som tomu kedysi zas takto rozumel. Spomínam si teda na svoju spomienku, a keď si neskoršie spomeniem, že si môžem spomienku obnoviť, bude to možné len silou mojej pamäti.

Pamäť zachováva v sebe tiež city, ale nie tak, ako ich má duša vtedy, keď ich cíti. Celkom ináč, ako to už pamäť so sebou donáša. Lebo môžem si spomínať na radosť bez toho, aby som bol veselý, a môžem si spomínať na smútok bez toho, aby som bol smutný. Tiež bez strachu si spomínam na to, ako som sa kedysi bál, a bez žiadostivosti spomínam na svoju niekdajšiu žiadostivosť. Niekedy zas naopak: radujem sa pri spomienke na smútok a som smutný pri spomienke na pominutú radosť.

10.14. Pamäť a city

Keď uvážime, že povedané sa vzťahuje na telo, nemáme sa čo čudovať: veď iné je telo, a iné je duch. Tak niet sa čo čudovať, keď si na pominutú telesnú bolesť spomínam s radosťou. Čudné je to však, keď ide o ducha, lebo aj pamäť je duch. Keď niekomu totiž nakazujeme, aby si niečo zapamätal, hovoríme: „Hľaď, aby ti to nevypadlo z mysle.“ A keď zabudne, hovoríme: „Mal to v mysli a vypadlo mu to z mysle.“ Takto pamäť voláme mysľou, duchom. Keď je teda tak, čo je na tom čudného, že keď sa s radosťou rozpomínam na pominutý smútok, duch cíti radosť a pamäť smútok. Duch sa raduje z toho, že má v sebe radosť, pamäť však preto, že má v sebe smútok, nemá byť smutná? Či nepatrí pamäť k duchu? Kto by to mohol povedať? Pamäť je preto akoby žalúdkom ducha, radosť a bolesť zas akoby sladký a horký pokrm. Keď sú odovzdávané pamäti, to akoby boli dané do žalúdka, kde môžu byť uložené, ale nemajú chuti. Toto porovnanie môže byť azda smiešne, ale nie je celkom nepriliehavé.

Predsa vynášam z pamäti, keď hovorím, že je štvoro duševných hnutí: ctižiadostivosť, radosť, strach a smútok, a čokoľvek z týchto možno delením a bližším určovaním vyvodiť. V pamäti nachodím, čo mám povedať, a z nej vynášam. Ani jedno z týchto hnutí ma nerozruší, keď sa na ne rozpomínam. Prv, ako som sa na ne rozpomenul, už boli v mojej pamäti, a len preto sa môžem na ne rozpomínať. Či sa z pamäti vybavujú spomínaním azda tak ako pokrm zo žalúdka stravovaním? Prečo teda ten, kto si spomína, v ústach myšlienky necíti sladkosť radosti alebo horkosť smútku? Či azda preto, že analógia kulhá? Kto by potom rád rozprával o takých veciach, keby pri každej spomienke na smútok a strach musel ich opäť pociťovať? A predsa by sme nemohli o tom hovoriť, keby sme vo svojej pamäti nenašli nielen zvuky slov, vtlačených podľa predstáv telesnými zmyslami, ale aj samy pochopy vecí, ktoré nevošli do nás nijakou telesnou bránou, ale ktoré duch podľa skúsenosti svojich vlastných hnutí vtlačil do pamäti, alebo ktoré si pamäť zadržala bez toho, aby jej boli odovzdané.

10.15. Pamäť a veci neprítomné

Kto vysvetlí ľahko, či pamäť pôsobí pomocou predstáv, alebo nie? Rozprávam o kameni, o slnku, hoci nie sú skutočne prítomné mojim zmyslom, ale len ich predstavy mám v pamäti. Hovorím o telesnej bolesti, a predsa ju necítim, lebo ma nič nebolí. Keby však v mojej pamäti nebola predstava o bolesti, nevedel by som, čo hovorím, a nemohol by som ju v reči rozoznať od rozkoše.

Hovorím o zdraví tela, keď som zdravý. Vec sama je prítomná. Keby však v pamäti nebola prítomná aj predstava o zdraví, márne by som si spomínal, čo znamená zvuk toho slova. Podobne by ani chorí nevedeli, čo voláme zdravím, keby v pamäti nemali jeho predstavu, hoci skutočné zdravie je ďaleké od nich. Hovorím o číslach, ktorými počítame. V pamäti sú však nie predstavy čísel, ale čísla samy. Hovorím o predstave slnka. Aj tá je v mojej pamäti. Nehovorím o predstave predstavy, ale o predstave, ktorá je v pamäti. Hovorím o pamäti a viem, čo hovorím. A odkiaľ to viem, ak nie z pamäti. Či aj pamäť je prítomná sama osebe, alebo len svojou predstavou?

10.16. Pamäť a veci zabudnuté

Odkiaľ je to, že keď hovorím o zabudnutí, viem, o čom hovorím? Odkiaľ by som to vedel, keby som sa na to nepamätal. Neoznačujem tým len zvuk slova, ale vec samu. Keby som však zabudol význam zvuku, nemohol by som vec samu rozoznať. Tak je to: keď si spomeniem na pamäť, sama pamäť stojí predo mnou; keď si spomeniem na zabudnutie, vtedy pamäť aj zabudnutie je predo mnou. Pamäť, ktorou sa rozpomínam, zabudnutie, na ktoré sa rozpomínam. Čo iného je však zabudnutie ako nedostatok pamäti? Ako je teda prítomné zabudnutie, aby som si naň spomenul, veď keď je už naozaj prítomné, vtedy sa nijako nemôžem rozpomenúť? Ak to, na čo si spomíname, zachováme v pamäti - keby sme sa nerozpamätúvali na zabudnutie, nevedeli by sme, čo sa tým slovom označuje, keď ho počujeme vysloviť -, vtedy je pravda, že aj zabudnutie sa zachováva v pamäti. Je teda v pamäti, aby sme nezabudli, keď je prítomné, zas zabúdame. Či azda z toho nasleduje, že nie zabúdanie je v pamäti, keď si naň spomíname, ale len jeho predstava? Bude tomu asi tak. Keby totiž zabudnutie bolo prítomné samo osebe, vtedy by sme museli zabúdať, a nie sa rozpamätúvať.

Kto to všetko preskúma? Kto pochopí, ako je to v skutočnosti? Ja, Pane, pracujem na tom, namáham sa tak, že sám sebe som sa stal zemou, plnou strastí a potu. Teraz totiž už neskúmam priestory nebies, nemeriam vzdialenosti hviezd, nehľadám váhu zeme. Sám som to, ktorý si spomínam, ja, duch. Predsa to nie je čudné, ak je ďaleko, čo nie som ja sám. Čo mi je však bližšie, než som ja sám sebe? Hľa, nepoznám silu svojej pamäti, bez ktorej by som ani sám seba nemohol pomenovať. Čo mám teda povedať, keď je celkom isté, že som si spomenul na zabudnutie? Mám azda povedať, že v mojej pamäti niet, na čo si spomínam? Či azda mám povedať, že zabudnutie v mojej pamäti je na to, aby som nezabúdal? Oboje je nezmysel.

Čo je tretieho? Akým právom môžem povedať, že v pamäti mám predstavu zabudnutia, a nie zabudnutú vec samu? Ako to môžem povedať, veď keď sa predstava nejakej veci vtláča do pamäti, je potrebné, aby bola najprv vec sama, ktorej predstava sa má do pamäti vtlačiť. Tak si spomínam na Kartágo, na všetky miesta, na ktorých som bol, na všetky tváre ľudí, ktorých som videl, na všetky zmyslové dojmy, na telesné zdravie alebo chorobu. Keď tieto veci boli prítomné, pamäť si vštepila o nich predstavu, aby som ich mohol pozorovať ako prítomné a spomenúť si na ne, keď už prítomné nebudú. Ak je teda zabudnutie prítomné v pamäti nie samo, ale svojou predstavou, muselo kedysi zabudnutie byť samo, aby si pamäť mohla zachytiť jeho predstavu. Keď však bolo prítomné, ako mohlo svoj obraz vtlačiť do pamäti, veď zabudnutie vytrie z pamäti aj to, čo tam nájde? Nech je to už akokoľvek, i keď je to nepochopiteľné, v jednom som si istý, že sa rozpomínam aj na zabudnutie, ktoré ničí každú spomienku.

10.17. Boh prevyšuje silu pamäti

Veľká je sila pamäti. Neviem čo, ale je to čosi hrozného, Bože môj, hlboká a nekonečná mnohorakosť. A to je môj duch, to som ja sám. Čo som teda, Bože môj? Aká som ja bytosť? Rozmanitý, a pritom úžasne nesmierny život. Hľa, na širokých pláňach, v skrýšach a nespočítateľných jaskyniach mojej pamäti, ktoré sú preplnené nespočítateľnými druhmi vecí, ktoré sú tam prítomné buď predstavami, ako telesá, buď samy, ako vedy, buď neviem akými pochopmi a poznatkami, ako duševné hnutia, ktoré všetky, keď ich aj duch necíti, pamäť ich predsa v sebe zachováva, lebo všetko, čo je v pamäti, je aj v duchu, na týchto pláňach sa prechádzam a chodím sem i tam, prenikám, ako ďaleko len môžem, a konca nikde nenachodím. Toľká je sila pamäti, toľká je sila života v človeku smrteľne živom.

Čo mám teda urobiť, Bože môj, ty môj opravdivý život? Preletím i ponad túto svoju silu, ktorá sa volá pamäťou, preletím i ponad ňu k tebe, moje svetlo sladké? Čo mi povieš? Svojím duchom vystúpim k tebe, ktorý vládneš nado mnou, vystúpim aj ponad svoju silu, ktorá sa volá pamäťou, lebo sa ti chcem priblížiť, nakoľko je to možné, a chcem sa k tebe primknúť, ako sa len dá najbližšie. Pamäť majú aj zvieratá a vtáky. Ináč by nenašli svoje skrýše a hniezda, ináč by nemohli zopakovať to, na čo si navykli. Ba bez pamäti by si vôbec nemohli na niečo zvyknúť. Preletím teda aj ponad svoju pamäť a priblížim sa k tomu, ktorý ma urobil múdrejším od vtáctva nebeského. Prejdem i ponad svoju pamäť. Kde ťa však nájdem, opravdivé Dobro a istá moja Sladkosť? Kde ťa len nájdem?

10.18. Pamäť a stratené veci

Ak ťa nájdem mimo svojej pamäti, vtedy sa na teba nepamätám. A ako ťa nájdem, keď sa na teba nepamätám? Žena stratila drachmu a hľadala ju so svetlom. Keby sa na ňu nebola pamätala, nebola by ju našla. A keď ju už našla, odkiaľ by bola vedela, že je to ona, keby sa na ňu nebola pamätala? Pamätám sa, že som mnoho stratených vecí hľadal a našiel. Odkiaľ to viem? Odtiaľ, lebo keď som nejakú vec hľadal a spytovali sa ma: je to táto? je to tamtá?, dovtedy som odpovedal nie, kým mi neukázali vec, ktorú som hľadal. A keby som sa na ňu nebol pamätal, ani vtedy by som ju nebol našiel, keď mi ju ukazovali, lebo by som ju nebol poznal. Tak je to vždy, keď hľadáme a nachodíme nejakú vec.

Naozaj, ak sa niečo stratí spred očí, nestratí sa ešte z pamäti, ako je to u viditeľných vecí. Predstava zostane vnútri a vec sa hľadá tak dlho, kým sa neukáže zraku. Keď sa stratená vec nájde, pozná sa podľa vnútornej predstavy. Predsa nehovoríme, že sme niečo našli, čo sme stratili, keď to nepoznáme. Lenže nemôžeme poznať, keď sa nepamätáme. Taká vec sa stratila spred očí, ale sa zachovala v pamäti.

10.19. Ako spomíname?

Čo však povedať o tom, keď sama pamäť niečo stratí, ako sa to stáva pri zabudnutí, keď sa usilujeme na niečo rozpomenúť? Kde inde to hľadáme, ak len nie v pamäti? Keď sa nám však miesto toho, čo hľadáme, zjaví niečo iného, odmietame to, kým sa nám nezjaví to, čo hľadáme. Len čo sa hľadané zjaví, hneď hovoríme: „Toto je to.“ Nemohli by sme to však povedať, keby sme to nepoznali; a nemohli by sme poznať, keby sme sa na to nerozpamätali. Určite sme teda zabudli. Či azda nezišlo všetko z pamäti? Časť, ktorá je v pamäti, hľadá druhú chýbajúcu časť, lebo sama pamäť už cíti, že nie je pospolu, čo zvyčajne bývalo pospolu, a akoby zo svojej zvyklosti vyrušená a ochromená, požaduje časť, ktorá chýba. To je tak, ako keď vidíme známeho človeka alebo naň myslíme, a nemôžeme si spomenúť na jeho meno. Akékoľvek iné meno nám príde na um, nespájame ho s ním, lebo nie sme na to navyknutí. Dovtedy odmietame to meno, kým nám príde na um to meno, ktoré nás uspokojí, ktoré sa zhoduje s našou zvyčajnou predstavou o tom človekovi. Odkiaľ prichádza to meno, ak len nie z pamäti? Lebo aj keď si naň tak spomenieme, že nám druhý napomenie, aj vtedy prichádza z pamäti. Nepokladáme ho za nejaké nové meno, ale len dosvedčujeme, že je to pravé meno, o ktorom bola reč. Keby sme však boli úplne zabudli na meno, nerozpamätali by sme sa naň ani vtedy, keď nám to niekto napomenie. Veď sme ešte nezabudli celkom na to, o čom si myslíme, že sme zabudli. Preto ani nemôžeme ako stratené hľadať to, na čo sme celkom nezabudli.

10.20. Hľadaním Boha hľadáme vlastne blaženosť

Akože ťa hľadám, Pane? Keď hľadám teba, Boha svojho, hľadám vlastne blažený život. Keby som ťa len hľadal, aby žila moja duša. Moje telo žije totiž z mojej duše a moja duša, tá žije z teba. Ako teda hľadám blažený život? Nemám ho dovtedy, kým nepoviem: dosť, tu je. Tu musím povedať, ako ho hľadáme. Azda spomínaním, akoby som bol naň zabudol a dosiaľ vedel o svojom zabudnutí? Alebo akoby túžbou po poznaní niečoho neznámeho, o čom som nikdy nevedel, alebo kedysi vedel, ale tak zabudol, že sa už ani na zabudnutie nepamätám? Či nie je to blažený život, po ktorom túži každý a niet nikoho, kto by netúžil? Odkiaľ o ňom vedia, keď toľko po ňom túžia? Kde ho videli, že ho tak veľmi milujú? Je isté, že blažený život máme, ale neviem ako. Je veľa spôsobov, ako ľudia pokladajú život za blažený. Sú i takí, ktorí sú aj nádejou naň blažení. Títo majú blažený život v nižšom stupni, ako tí, ktorí sú už teraz skutočne blažení, ale sú lepšie na tom, ako tí, ktorí blaženého života nemajú ani nádejou, ani v skutočnosti. Ale ani títo poslední by netúžili po blaženom živote, keby ho nejako nemali. Veď celkom určite po ňom túžia.

Neviem, ako spoznali blažený život. Vedia o ňom, ale neviem ako; hľadám, či azda nie z pamäti. Keby bol blažený život v pamäti, to by znamenalo, že sme už kedysi boli blažení. Teraz nehľadám, či všetci, či každý jeden z nás bol blažený, alebo či sme všetci boli blažení v tom človekovi, ktorý prvý zhrešil, v ktorom sme všetci zomreli a z ktorého sme sa všetci v biede narodili. Hľadám len to, či je blažený život v pamäti. Veď nemilovali by sme ho, keby sme ho nepoznali. Všetci sa priznávame, že keď počujeme vysloviť jeho meno, všetci po ňom zatúžime. Sám zvuk mena nás predsa nemôže oblažovať. Veď keď počuje slovo blažený život Grék po latinsky, neraduje sa, lebo nerozumie slovu. My sa však radujeme, lebo po latinsky rozumieme. Grék sa zas raduje, keď to počuje vysloviť po grécky. Vec sama však, po ktorej túžia Rimania aj Gréci, ba ľudia všetkých možných rečí, vec tá nie je ani latinská, ani grécka. Všetci ľudia ju poznajú, lebo keby sa bolo možno naraz všetkých spýtať jediným slovom, či chcú byť blažení, všetci by bez uvažovania povedali, že hej. To by však nebolo možné, keby v ich pamäti nebola vec, ktorá sa volá blaženosť.

10.21. Ako je blaženosť v pamäti?

Je blažený život v pamäti tak, ako keď sa niekto rozpomína na Kartágo, ktoré videl? Nie. Blažený život sa nedá vidieť očami, lebo nie je telesný. Azda tak, ako keď sa rozpamätúvame na čísla? Nie. Kto pozná čísla, už netúži, aby ich poznal. Ak však poznáme blažený život, preto ho milujeme a túžime ho dosiahnuť, aby sme boli blažení. Je azda blažený život v pamäti tak ako výrečnosť? Nie. Lebo hoci pri vyslovení tohto slova tí, ktorí nie sú rečníci, a mnoho tých, ktorí by rečníkmi chceli byť, spomínajú si na vec samu, z čoho plynie, že majú o nej predstavu, predsa telesnými zmyslami spozorovali, že iní majú výrečnosť, preto sa radovali a tiež ju chceli mať. Veď keby nemali o nej vonkajšiu skúsenosť, neradovali by sa a netúžili by po nej, keby sa neradovali. Ale blažený život v druhom človeku nepostrehneme nijakým zmyslom.

Je blažený život v pamäti ako radosť? Možnože áno. Na radosť si totiž spomeniem aj vtedy, keď som smutný, teda aj na blažený život, keď som nešťastný. Veď aj radosť som nijakým telesným zmyslom ani nevidel, ani nepočul, ani nezavoňal, ani neochutnal, ani som sa jej nedotkol, ale skúsil som ju vo svojej duši, keď som sa radoval. Vedomie radosti mi zostalo v pamäti, takže sa môžem rozpomínať raz s pohŕdaním, raz s túžbou, vždy podľa toho, aké boli predmety, ktoré mi spôsobili radosť. Kedysi mi spôsobili akúsi radosť aj oplzlosti, a teraz pri spomienke na ne ich odsudzujem a zavrhujem. Niekedy mám radosť z dobrého a šľachetného, na čo s túžbou spomínam, ale to sa už minulo, preto so smútkom spomínam na niekdajšiu radosť. Kedy teda a kde som zakúsil svoj blažený život, aby som si naň spomínal, aby som ho miloval, aby som po ňom túžil? Veď nielen ja sám alebo azda len niekoľkí, ale všetci chceme byť blažení. Keby sme ho tak isto nepoznali, nemohli by sme po ňom s toľkou istotou túžiť.

Ako je to teda? Keby sme sa spytovali dvoch ľudí, či chcú byť vojakmi, alebo nie, možno jeden by chcel byť, druhý nie. Keby sme sa ich však spýtali, či chcú byť blažení, možno by bez rozmýšľania povedali, že áno. A predsa jeden chce byť vojakom, druhý nie, a to len preto, že obaja chcú byť blažení. Jeden má radosť z toho, druhý z iného a azda v tom sa všetci zhodujú, že chcú byť blažení. Tak isto by bolo, keby sme sa spýtali, či sa chcú všetci radovať, odpovedali by, že chcú. Tú radosť volajú potom blaženým životom. Hoci každý má radosť z inšieho, predsa všetci túžia po jedinom, a to je radosť. Keďže je radosť taká vec, o ktorej nik nemôže povedať, že ju zo skúsenosti nepozná, preto ju hneď každý nájde a spozná v pamäti, keď počuje hovoriť o blaženom živote.

10.22. Nie každá radosť je blažený život

10.23. Večná blaženosť je radosť z večnej pravdy, z Boha

Predsa teda nie je celkom isté, že všetci chcú byť blažení. Tí totiž, ktorí sa nechcú z teba radovať, v čom vlastne blažený život spočíva, tí nechcú blažený život. Či ho len predsa všetci chcú? Pretože „telo si žiada, čo je proti duchu, a duch, čo je proti telu“ (Gal 5,17), nemôžu azda robiť to, čo chcú, preto sa chytajú toho, čo môžu a s tým sú spokojní. Po tom, čo nemôžu, po tom netúžia natoľko, aby mohli. Pýtam sa všetkých, či by sa radšej chceli radovať z bludu než z pravdy. Takisto bez pochybností povedia, že radšej z pravdy, ako bez pochybností povedia, že všetci chcú byť blažení. Blažený život je radosť z pravdy. To je vlastne radosť z teba, lebo „Pán je moje svetlo a moja spása“ (Ž 27,1). Tento blažený život chcú všetci, tento život, ktorý jedine je blažený, ten chcú všetci. Radosť z pravdy chcú všetci. Veľa ľudí som videl, ktorí chceli klamať, ale takého som nevidel, ktorý by chcel byť oklamaný. Kde poznali blažený život, ak nie tam, kde aj pravdu? Pravdu milujú, lebo nechcú byť oklamaní. A keď milujú blažený život, ktorý nie je nič iného ako radosť z pravdy, vtedy aj pravdu milujú. Nemilovali by ju však, keby vo svojej pamäti nemali o nej nejakú vedomosť.

Prečo sa teda z nej neradujú? Prečo teda nie sú blažení? Lebo sú väčšmi spútaní vecami, ktoré ich robia nešťastnými, než vecami, ktoré by ich urobili blaženými, na ktoré sa však len slabúčko rozpomínajú. Až dosiaľ je totiž málo svetla v ľuďoch. Nech sa preto len ponáhľajú, aby ich nezachvátila tma. Prečo teda pravda plodí nenávisť a prečo sa im stal nepriateľom tvoj Syn, ktorý hlásal pravdu, keď milujú blažený život, ktorý je vlastne radosť z pravdy? Azda preto, že ľudia milujú pravdu tak, že ktokoľvek miluje iné, to, čo miluje, chce, aby mal v tom pravdu? Pretože nechcú byť oklamaní, nedajú sa presvedčiť, že nemajú pravdu? Takto nenávidia pravdu pre tú vec, ktorú miesto pravdy milujú. Milujú lesk pravdy, nenávidia súd pravdy. Keďže nechcú byť oklamaní, ale chcú klamať, milujú pravdu, keď sa im sama prezrádza, ale nemilujú ju, keď ich prezrádza. Pravda sa potom odplatí takým tak, že ich prezradí proti ich vôli a sama sa im pritom neprezradí. Tak veru, tak chce zostať skrytý ľudský duch, slepý a unavený, nehanebný a nepočestný. Aby však jemu zostalo niečo skryté, to nechce. Mnoho ráz mu však jeho chcenie vypáli naopak: on neodkryje pravdu, ale pravda odkryje jeho. Pri všetkej svojej biede chce sa jednako radovať skôr z pravdy než z nepravdy. Blažený bude vtedy, keď nezaťažený nijakou prekážkou sa bude radovať z tej Pravdy, z ktorej pochádza každá pravda.

10.24. Boh je v pamäti

Hľa, koľko som pochodil vo svojej pamäti, kým som ťa, Pane, hľadal! Mimo svojej pamäti som ťa nenašiel! Naozaj, nič som nenašiel o tebe, čo by som nemal v pamäti odvtedy, ako som sa naučil teba poznať. Odvtedy totiž, ako som sa naučil teba poznať, odvtedy som na teba nezabudol. Kdekoľvek som našiel pravdu, všade tam som našiel svojho Boha, Pravdu najskutočnejšiu. Túto keď som poznal, nikdy viac som na ňu nezabudol. Odvtedy teda, ako som ťa poznal, zostal si v mojej pamäti a vždy ťa tam nájdem, keď si na teba spomínam a radujem sa v tebe. Toto sú moje sväté rozkoše, ktoré si mi daroval vo svojom milosrdenstve, keď si vzhliadol na moju biednosť.

10.25. Kde je Boh v pamäti?

Kde bývaš v mojej pamäti, Pane? Kde bývaš? Aké bývanie si si tam urobil, aký svätostánok si si tam vystavil? Tak veľmi si vyznačil moju pamäť, že sám v nej prebývaš. Teraz však chcem uvažovať, v ktorej časti pamäti prebývaš. Keď som si na teba spomínal, poprechodil som tie časti pamäti, ktoré majú aj zvieratá, ale nenašiel som ťa medzi predstavami vecí telesných, preto som prešiel do tých častí, kde sídlia duševné dojmy. Ani tam som ťa nenašiel. Prenikol som potom až k sídlu svojho ducha, ktoré je v pamäti, lebo duch si aj na seba spomína. Lenže ani tam si nebol. Lebo práve tak, ako nie si predstavou telesa alebo nejakým citom živej bytosti, ako keď sa radujeme, smútime, túžime, bojíme sa, spomíname, zabúdame alebo niečo podobného robíme, práve tak nie si mojím duchom, ale Pánom a Bohom môjho ducha. Všetko spomínané sa mení. Ty však zostávaš nad týmto všetkým nezmeniteľný. A moju pamäť si vyznačil svojím prebývaním od toho času, ako som ťa poznal. Ako sa to však pýtam, že kde bývaš v mojej pamäti? Či azda v pamäti sú nejaké skutočné miesta? Celkom určite v nej prebývaš, lebo sa na teba pamätám od toho času, ako som ťa poznal, a vždy ťa nájdem, keď si na teba spomínam.

10.26. Boh odpovedá každému, kto sa pýta

Kde som ťa teda našiel, aby som ťa poznal? Keď som ťa ešte nepoznal, vtedy si ešte nebol v mojej pamäti! Kde som ťa teda našiel, aby som ťa poznal, ak len nie v tebe nado mnou? Nikde nie je reč o mieste. Len my pristupujeme k tebe, vzďaľujeme sa od teba, ale nikde nejde o miesto. Ty, Pravda, tróniš nad všetkými, ktorí sa ťa radia, a naraz odpovedáš všetkým, i keď sa spytujú na rozmanité veci. Ty jasne odpovedáš, ale nie všetci jasne počujú. Všetci sa spytujú, na čo len chcú, ale nie všetci počujú, čo chcú. Najlepší tvoj služobník je ten, ktorý netúži od teba počuť, čo sám chce, ale ten, ktorý to chce, čo od teba počuje.

10.27. Neskoro začal milovať Boha

Neskoro som ťa začal milovať, Krása taká stará a taká nová, neskoro som ťa začal milovať! Ty si bol vnútri, ja vonku, a tam som ťa hľadal, tam v tvojich krásnych stvoreniach som ťa hľadal, ja ošklivý. Ty si bol so mnou, ale ja som nebol s tebou. Od teba ma odťahovalo všetko to, čo by vôbec nebolo, keby nebolo v tebe. Volal si a kričal, tak si prehlušil moju hluchotu. Skvel si sa, žiaril si, tak si zahnal moju slepotu. Šíril si sladkú vôňu a ja som ju vdychoval a túžil som po tebe. Ochutnal som, teraz lačniem a smädí ma. Dotkol si sa ma a zahorel som túžbou po tvojom pokoji.

10.28. Život človeka je ustavičné zápasenie

Keď sa celkom primknem k tebe, nepocítim nikdy bolesť ani trápenie, môj život oživne, lebo tebou bude naplnený. Koho naplňuješ, toho dvíhaš, a keďže ešte nie som tebou naplnený, som ťarchou sám sebe. Oplakávaniahodné moje radosti zápasia s radostným mojím smútkom; neviem, na ktorej strane prevládne víťazstvo. Beda mi. Pane, zmiluj sa nado mnou. Zlé moje smútky zápasia s dobrými radosťami a neviem, na ktorej strane bude víťazstvo. Beda mi. Pane, zmiluj sa nado mnou. Beda mi. To sú moje rany, hľa, neskrývam ich, ty si Lekár, ja človek chorý. Ty si milosrdný, ja milosrdenstvo potrebujem. „Či nie je vojnou život človeka na zemi?“ (Jób 7,1)

Kto by chcel trápenia a ťažkosti? Kážeš nám ich znášať, ale nie milovať. Nie každý, kto znáša, už aj miluje, hoci rád znáša. Hoci aj rád znáša, predsa by radšej bol, keby nebolo toho, čo znáša. Túžim po šťastí v trápeniach, bojím sa trápení v šťastí. Kde je tá stredná cesta, na ktorej by život nebol skúškou? Beda šťastiu tohto sveta, beda a ešte raz beda pre strach z nešťastia a pokazenej radosti. Beda nešťastiam tohto sveta, beda, prebeda a ešte raz beda pred túžbu po šťastí. Pretože nešťastie je tvrdé a trpezlivosť vratká, či nie je život človeka na zemi bojom bez prestania?

10.29. Prosí si od Boha zdržanlivosť

Či nie je všetka moja nádej v tvojom preveľkom milosrdenstve, Pane Bože? Daj, čo rozkazuješ, a rozkáž, čo chceš. Rozkazuješ mi zdržanlivosť. „Ale keď som videl, že sa jej nedomôžem inak nijako, len keď mi ju dá Boh, i to už bol dôkaz pochopenia, že som poznal, čím darom je ona.“ (Múd 8,21) Zdržanlivosť nás spája a privádza k tej jednote, od ktorej sme sa tak veľmi odlúčili. Menej ťa miluje, kto pri tebe ešte niečo miluje a nemiluje to pre teba. Ó, Láska, ktorá sa vždy väčšmi rozháraš, a nikdy nezhasínaš. Boh môj, Láska moja, rozpáľ ma. Zdržanlivosť žiadaš: daj, čo rozkazuješ, a rozkáž, čo chceš.

10.30. Telesná žiadostivosť

Určite rozkazuješ, aby som sa zdržoval žiadostivosti tela, očí a pýchy života. Zakázal si nedovolené obcovanie, ba aj keď si dovolil manželstvo, hneď si pripomenul niečo lepšieho, než je manželstvo. Keďže si to dal, stalo sa tak aj mne, ale ešte vtedy, keď som nebol rozdávateľom tvojich sviatostí. Dosiaľ však žijú v mojej pamäti, o ktorej som toľko hovoril, predstavy takých vecí, ktoré tam upevnil zvyk. Keď bdiem, napádajú ma, ale vtedy nemajú síl. V spaní ma však nielen privádzajú k záľube v nich, ale až k súhlasu s nimi a k podobným skutkom. Tak veľmi vplývajú tie klamné predstavy na moju dušu a telo, že v spánku ma navedú na veci, na ktoré ma vo dne nenavedú. Či nie som to vtedy ja, Bože môj? A predsa je veľký rozdiel medzi mnou, keď sa z bdelosti vraciam do spania, a medzi mnou, keď sa zo sna vraciam k bdelosti.

Kde je vtedy rozvaha, ktorou duša v bdelosti odporuje takým vábeniam, a aj keď veci celkom napádajú, zostáva nepohnutá? Zatvára sa azda s očami? Dá sa uspať telesnými zmyslami? Ako je to, že často aj v spánku odporuje, pamätáme sa na svoje predsavzatie, zostávame úplne čistí a nedáme sa zvábiť k súhlasu? A predsa je toľký rozdiel, keby sa aj opak stal, keď sa zobudíme, svedomie sa upokojí. Práve z tejto rozdielnosti poznávame, že sme neurobili to, čo sa na našu veľkú bolesť s nami stalo. Tvoja ruka, Bože všemohúci, azda nemá dosť síl, aby uzdravila všetky choroby mojej duše a svojou hojnejšou milosťou vyničila aj zmyselné hnutia môjho spánku?

Pane, vždy väčšmi rozmnožíš vo mne svoje dary, aby moja duša, pozbavená telesných žiadostí, nasledovala teba a neodporovala si sama sebe; aby sa ani v spánku nielen nedopustila ponižujúcich mrzkostí, vyvolaných zmyselnými predstavami až do ukojenia tela, ale aby s nimi vôbec nesúhlasila. Pre všemohúceho Boha, ktorý môže urobiť viac, než prosíme alebo rozumieme, nie je ničím veľkým, nič mu nie je spôsobiť, aby najmenšie z toho, i keby to mohlo byť len pokynom potlačené v čistom srdci spiaceho, aby ma to nebavilo nielen v tomto živote, ale aj v tomto veku môjho života. Teraz som povedal svojmu dobrému Bohu, čo ešte mám z mojej biedy. Radujem sa so strachom z toho, čo si mi daroval, smútim nad tým, že som ešte taký nedokonalý, a dúfam, že doplníš na mne svoje milosrdenstvo až do úplného pokoja, ktorý budú prežívať s tebou moje vonkajšie aj vnútorné mohutnosti, keď bude smrť pohltená vo svojom víťazstve.

10.31. Pokušenie hrdla

Ešte aj iné zlo prináša deň. Bodaj by mu len to stačilo. Každodenné spotrebovanie tela nahrádzaš totiž jedením a pitím, kým nezničíš pokrm i telo. Tíšiš môj hlad podivuhodným nasýtením a moje porušiteľné telo obliekaš do večnej neporušiteľnosti. Teraz mi je však táto potreba príjemnou, ale ja bojujem proti tej príjemnosti, aby ma celkom nepremohla, každodenne vediem proti nej vojnu pôstami, často nútim svoje telo do poslušnosti a bolesti zaháňam rozkošou. Hlad a smäd sú totiž akési bolesti. Pália a vraždia ako horúčka, ak len nepríde na pomoc liek potravy. A keďže potrava je vždy poruke, a to z požehnania tvojich darov, ktorými našej slabosti slúžia zem, voda a nebo, preto voláme túto svoju biednosť rozkošou. Tomu si ma naučil, aby som na potravu hľadel ako na liek, a tak ju aj prijal. Keď však prechádzam z mučivého hladu do príjemného nasýtenia, v samom prechode z hladu do nasýtenia číha na mňa pasca žiadostivosti. Sám prechod znamená rozkoš, ale niet iného prechodu. Hoci zdravie je príčina jedenia a pitia, predsa sa hneď priliepa k nemu akoby za pätami tá nebezpečná príjemnosť a usiluje sa nadobudnúť prevahu, aby sa robilo pre ňu, čo sa robí vlastne len pre zdravie. Príjemnosť a zdravie nemajú jednakú mieru. Čo je jednému dosť, to je druhému málo. Často potom nerozoznať, či nevyhnutná starostlivosť o telo vyžaduje pomoc, alebo či klamná žiadostivosť chce byť nasýtená. Z tejto neistoty sa raduje úbohá ľudská duša a v nej hľadá výhovorku. Raduje sa, že nemožno rozoznať, koľko pokrmu treba na udržanie zdravia, aby takto pod rúškom zdravia sýtila žiadostivosť.

Každodenne sa usilujem premáhať tieto pokušenia a vzývam tvoju pravicu, aby ma uzdravila, pred teba prednášam svoje trápenie, lebo sám si s ním neviem dať rady. Počúvam na hlas Boží, ktorý mi káže: „Dávajte si pozor, aby vaše srdcia neobťaželi obžerstvom, opilstvom.“ (Lk 21,34) Opilstvo je ďaleko odo mňa a zmiluj sa, aby sa ku mne vôbec nepriblížilo. Pahltnosť však ešte niekedy napáda tvojho sluhu. Zmiluj sa, aby bola ďaleko odo mňa. Nik nemôže byť zdržanlivý, iba ten, komu to ty dáš. Mnoho nám dávaš, keď ťa prosíme, a čokoľvek dostávame prv, ako sme prosili, od teba dostávame, aby sme to neskoršie uznali, že sme to od teba dostali. Poznal som opilcov, z ktorých si urobil triezvych ľudí. Teda aj to je od teba, že teraz nie je opilcom, kto ním nikdy nebol. To je tiež tvoja práca, že niektorí nezostali vždy takými, akými boli. Napokon tvoja práca je aj to, že obaja uznali, kto ich urobil takými, akými sú.

Počul som však aj iný tvoj hlas: „Nežeň sa za náruživosťou, ale odvráť sa od svojej hriešnej vôle.“ (Sir 18,30) Z tvojej milosti som počul aj druhé slovo, ktoré veľmi milujem: „Ani keď nejeme, nič nestrácame, ani keď jeme, nič nezískame“ (1 Kor 8,8), t. j. prvá vec ma nerobí bohatým, druhá ma nerobí chudobným. Ba počul som ešte iný hlas: „Viem žiť skromne a viem aj oplývať. Všade a všetko som sa už naučil: byť sýty aj hladovať, mať hojnosť i núdzu trieť. Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje.“ (Flp 4,12-13) Hľa, ako rozpráva vojak šíkov nebeských, a nie prach ako my. Pamätaj však, Pane, že sme prach a že si z prachu stvoril človeka, ktorý potom zahynul, ale neskôr sa našiel. Ani ten to nemohol sám zo seba povedať, veď bol tiež len prach, jeho som si zamiloval, keď naplnený tvojím duchom zvolal: „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje.“ Posilni ma, aby som aj tak mohol. Daj, čo rozkazuješ, a rozkáž, čo chceš. On sa priznáva, že čo má, to dostal, a keď sa chváli, iba v Pánovi sa chváli. Počul som aj iného, ktorý prosil, aby dostal: „Odstráň odo mňa žiadosti brucha.“ (Sir 23,6) Z toho vyplýva, svätý Bože môj, že ty dávaš, keď sa vykoná, čo rozkazuješ. Naučil si ma, Otče dobrý, že čistému je všetko čisté. Zlom je len tomu človeku, ktorý jedáva s pohoršením. Naučil si ma ďalej, že „všetko, čo Boh stvoril, je dobré a nemá sa zavrhovať nič, čo sa prijíma so vzdávaním vďaky“ (1 Tim 4,4), že „jedlo nás nepriblíži k Bohu“ (1 Kor 8,8), že nech nás teda nik nesúdi pre pokrmy a nápoje (porov. Kol 2,16), že ten, „kto je, nech nepohŕda tým, kto neje, a kto neje, nech nesúdi toho, kto je, lebo Boh aj jeho prijal“ (Rim 14,3). Tomuto som sa naučil. Vďaka a chvála ti buď, Boh môj, Učiteľ môj, ktorý si zaklopal na dvere sluchu môjho a osvietil si moje srdce. Vytrhni ma z každého pokušenia.

Nebojím sa nečistoty pokrmov, ale bojím sa nečistoty žiadostivosti. Viem, že Noe mohol jesť akékoľvek mäso, len keď bolo súce na jedenie; viem, že Eliáš sa mäsom sýtil; viem, že Ján vo svojej neobyčajnej zdržanlivosti sa nepoškvrnil mäsom zvierat, totiž kobyliek. Ale viem aj to, že Ezau bol oklamaný pre svoju náramnú žiadostivosť po šošovici, že Dávid sám seba potrestal pre žiadostivosť vody, že náš Kráľ bol pokúšaný nie mäsom, ale chlebom. Preto aj národ na púšti zaslúžil si trest, ani nie natoľko preto, že si žiadal mäso, ale preto, že z túžby po jedle reptal proti Pánovi. Týmto pokušeniam vyložený, bojujem každý deň proti žiadostivosti po jedle a pití. Proti tomu sa nemožno rozhodnúť naraz, zanechať a viac sa ho nedotknúť, ako som to urobil s konkubinátom. Preto opraty svojho hrdla musím držať pevne v rukách. Kto je však taký, Pane, kto by aspoň niekedy neprevýšil čo len trocha mieru? Ktokoľvek je taký, je veľký. Nech velebí tvoje meno. Ja to nie som, lebo som človek hriešny. Pri všetkom aj ja velebím tvoje meno a u teba sa prihovára za mňa ten, ktorý premohol svet a pripočítal ma medzi slabé údy svojho tela, lebo „Tvoje oči ma videli, keď som ešte nebol stvárnený, a v tvojej knihe boli zapísané všetky moje dni.“ (Ž 31,23)

10.32. Pokušenie čuchu

Pokušenia, ktoré vzbudzuje vôňa, tie ma veľmi nemýlia. Ak ich nemám, netúžim po nich. Keď sú tu, neodmietam ich, ale vždy som hotový zaobísť sa bez nich. Tak sa mi to vidí: možno sa klamem. Je vo mne aj tá žalostná temnota, ktorá zahaľuje moje schopnosti tak, že keď sa môj duch spytuje na svoje sily, nemôže si ľahko sám sebe veriť: lebo všetko, čo je vnútri, býva zahalené, kým to nezjaví skúsenosť. Nikto si nemôže byť istý v tomto živote, ktorý sa volá bojom, aby ten, čo mohol byť z horšieho lepší, sa azda nestal z lepšieho horším. Jediná nádej, jediná dôvera, jediné pevné prisľúbenie, to je tvoje milosrdenstvo.

10.33. Aké pokušenia donáša spev v chráme?

Pevnejšie ma podmanila a upútala rozkoš sluchu; ty si ma z nej vyviedol a vyslobodil. Priznávam sa, že trochu milujem spevy, najmä ak ich oživuje tvoje slovo a spievajú sa príjemným vycvičeným hlasom; nedám sa však nimi prevládať celkom, ale odídem, kedy chcem. Tieto spevy, oživené tvojimi výrokmi, usilujú sa dostať ku mne, hľadajú v mojom srdci nejaké čestné miesto, ale také im môžem sotva nájsť. Niekedy si myslím, že im preukazujem viac úcty, ako sa patrí, najmä ak cítim, že tie sväté slová, keď sa spievajú, mocnejšie a vrúcnejšie rozpaľujú moje srdce na zbožnosť než vtedy, keď sa nespievajú. Tiež sa mi vidí, že všetky hnutia môjho ducha, podľa svojej rozmanitosti, sa prejavujú osobitným spôsobom v speve a hlase; spev a hlas - neviem, podľa akej tajomnej príbuznosti - tie hnutia vzbudzuje.

Táto slasť, ktorá by nemala oslabovať môjho ducha, často ma klame, lebo nechce trpezlivo kráčať za rozumom, ale usiluje sa ho predbehnúť, ba aj viesť. Tak v tomto hreším nevedome, lebo len neskoršie na to prichádzam. Niekedy však z prihorlivej obavy pred tým klamom prehrešujem sa priveľkou prísnosťou, takže by som chcel vyhnať všetky sladké melódie, čo sprevádzajú Dávidove žalmy, chcel by som ich vyhnať z mojich uší, ba aj z chrámu. Často pokladám za istejšie to, čo som počul rozprávať o alexandrijskom biskupovi Atanázovi, ktorý len tak dovolil spievať žalmy, že to bolo skôr zreteľné vyslovenie než spev.

Naozaj, keď si spomeniem na slzy, ktoré som ronil pri speve tvojej Cirkvi na začiatku svojho obrátenia, ešte aj teraz som dojatý, nie tak spevom ako obsahom, najmä keď sa podáva jasnou rečou a správnou melódiou, opäť vždy uznávam užitočnosť tohto zariadenia. Tak sa rozhodujem medzi nebezpečenstvom žiadostivosti a užitočnosťou spevu, ale väčšmi som naklonený povedať - pravda, odvolať by som to mohol -, že spev v Cirkvi možno schvaľovať, aby sa slabý duch priviedol k zbožnému precíteniu. Keď sa mi však stane, že ma väčšmi dojíma melódia než obsah, vtedy sa priznám, že pácham trestuhodný hriech. Vtedy by som bol radšej, keby som spev nebol počul. Hľa, kde som to. Plačte so mnou a plačte nado mnou všetci, ktorí máte vo svojom srdci niečo dobrého, v srdci, z ktorého vychádza každý skutok. Vás, ktorí to nemáte, vás to nedojme. Ty však, Pane Bože môj, vzhliadni, vyslyš, viď, zmiluj sa a uzdrav ma. V tvojich očiach som sa sám sebe stal hádankou. To je moja choroba.

10.34. Pokušenie očí

V mojich vyznaniach mi treba ešte spomenúť žiadostivosť očí, o ktorej by mali počúvať uši tvojho chrámu, uši zbožných bratov, aby som tak zakončil rozhovor o svojich telesných pokušeniach, čo ešte stále doliehajú na mňa, túžiaceho po svojom príbytku, ktorým je nebo. Oči milujú rozmanité krásne tvary a jasné, utešené farby. Bodaj by nevábili moju dušu, bodaj by ju vábil Boh, ktorý ich stvoril, a to veľmi dobre stvoril, lebo mojím dobrom je predsa len Boh sám. Napádajú ma po celé dni a nedajú mi oddychu, ako mi niekedy dáva spev, ktorý ma občas necháva celkom na pokoji. Sama kráľovná farieb, svetlo, ktoré preniká všetko, čo vidíme, nech sme kdekoľvek, zalieča sa mi všelijako, i keď si ju nevšímam, i keď celkom iné robím. Natoľko sa mi však zalieča, že po nej veľmi túžim, keď sa mi stratí, ba keď sa mi stratí najdlhšie, rozsmúti môjho ducha. Ó, svetlo, ktoré videl Tobiáš, keď vyhasnutým zrakom poučoval syna o ceste života a predchádzal ho na ceste lásky, nikdy však pritom nezablúdil! Ó, svetlo, ktoré videl Izák, starobou unavenými a zoslabnutými očami, keď pred požehnávaním nerozoznal synov, po požehnaní ich však rozoznal. Svetlo, ktoré videl Jakub, keď pre vysoký vek mal tiež zoslabnuté oči a videl vlastne svojím osvieteným srdcom, keď svojim vnukom, synom Jozefovým, krížom kládol ruky na hlavu, a nie ako chcel otec Jozef, ale ako on sám vnútorne za správne uznal. To je to svetlo jediné, a niet iného, jedno tvoria všetci, ktorí ho vidia a milujú. Ale telesné svetlo, o ktorom som rozprával, vábivou a nebezpečnou radosťou posýpa život slepým milovníkom sveta. Ktorí ťa však aj zaň vedia chváliť, Bože, Stvoriteľ všetkého, nech ho prijímajú na tvoju chválu a nech sa nedajú učičíkať svojím spánkom. Bodaj by to tak aj pri mne bolo.

Odporujem pokúšaniu očí, aby sa mi nezaplietli nohy, ktorými som vkročil na tvoju cestu, a pozdvihujem k tebe svoje neviditeľné oči, aby si vyslobodil z pasce moje nohy. Ty ich vyslobodzuješ, lebo sa zamotávajú. Ty ich neprestávaš oslobodzovať, hoci ja často padám do nastavených pascí, ty ich oslobodzuješ, lebo nespíš ani nedriemeš, ale strážiš Izraela. Koľko nevypočítateľného vábenia je v rozmanitom umení, v remeslách, v šatách, v obuvi, v nádobách a v podobných výrobkoch, ďalej v maliarstve a vo výtvarnom umení, vo všetkom tom, čo veľmi prevyšuje potrebné a skromné používanie, koľko toho všetkého pridali ľudia na pokušenie očí. Navonok sa ženú za tým, čo sami utvorili, vo vnútri zas opúšťajú toho, ktorý ich stvoril, a takto sa vlastne spreneverujú svojmu cieľu.

Ja však, Bože môj a moja Krása, aj tu ti chcem spievať hymnus a obetovať obetu chvály tomu, ktorý za mňa sám seba obetoval. Lebo krása, ktorá prechádza z duše umelcovej do jeho rúk, pochádza od tej Krásy, ktorá je nad dušami, po ktorej túži moja duša vo dne i v noci. Ale umelci a tí, ktorí milujú vonkajšiu krásu, ju vedia oceniť, ale nevedia ju použiť. Preto ju nevidia, hoci je tu, ináč by sa predsa ešte nevzďaľovali, ale nechávali by svoju silu pre teba a nemrhali by ju v únavnom rozkošníctve. Ja tiež, hoci o tom hovorím a uvažujem, zamotávam predsa svoje nohy do krásy. Ty však, Pane, vysloboď ich, lebo tvoje milosrdenstvo je pred mojimi očami. Často som totiž žalostne uchycovaný, ale ty ma milosrdne vyslobodzuješ, niekedy to ani nepocítim, lebo som nevedomky upadol, niekedy však pocítim bolesť, lebo som už priveľmi upadol.

10.35. O zvedavosti

K tomu pristupuje ešte iný druh pokušenia, omnoho nebezpečnejší. Okrem žiadosti tela, spočívajúcej v ukojení a rozkoši všetkých zmyslov, v ktorej hynú tí, čo jej slúžia a vzďaľujú sa ďaleko od teba, okrem toho je ešte akási márnivá a čudná zvedavosť, odiata do mena znalosti a vedy, ktorá vstupuje do duše tými istými zmyslami, ale nie aby sa nimi ukájala, ale aby sa niečo nového dozvedela. Pretože spočíva v túžbe po poznaní a oči zo všetkých zmyslov sú na poznanie najsúcejšie, preto božským výrokom je nazvaná „žiadostivosť očí“ (1 Jn 2,16). Najvlastnejšia vlastnosť očí je, že vidia. Toto slovo používame však aj pri iných zmysloch, ak chceme nimi poznať niečo iného. Nehovoríme totiž: „Počuj, ako sa ligoce, ovoňaj, ako to žiari, ochutnaj, ako to svieti, ohmataj, ako sa blýska.“ O tom všetkom môžeme povedať len: „Hľaď!“ Lenže nehovoríme len: „Hľaď, ako to svieti“ - to môžu iba oči - ale aj to hovoríme: „Hľaď, ako to znie, hľaď, ako to vonia, hľaď, ako to chutí, hľaď, aké je to tvrdé.“ Preto sa táto všeobecná zmyslová skúsenosť volá žiadosť očí, lebo povinnosť videnia, v ktorej oči majú prvé miesto, si nárokujú aj ostatné zmysly, kedykoľvek sa usilujú niečo rozoznať.

Podľa tohto sa dá celkom zrejme rozoznať, čo robia zmysly z rozkoše a čo zo zvedavosti. Rozkoš túži po krásnom, milom, príjemnom, chutnom a mäkkom. Zvedavosť sa však obracia aj na opačné. Nie aby podstúpila trápenie, ale aby poznala a okúsila rozkoš. Akú rozkoš môže spôsobiť pohľad na dokmásanú mŕtvolu, ktorej sa každý hrozí? A ľudia sa jednako zhŕknu ta, kde leží, aby sa naplnili smútkom a bôľom. Ba boja sa, aby mŕtvolu ani v spánku nevideli, akoby ich niekto nútil, aby sa vo dne išli na ňu pozrieť, alebo ich presvedčila nejaká povesť o kráse. Tak je to aj pri iných zmysloch, o ktorých všetkých nemožno hovoriť podrobne. Táto chorobná zvedavosť je príčinou, že sa v divadlách hrajú také čudné kusy. Odtiaľ prechádzajú na skúmanie tajomstiev prírody, ktoré sú mimo nich. Poznanie týchto tajomstiev nič neosoží, a predsa ľudia netúžia po ničom tak, ako po tom, aby ich poznali. Sem patrí aj to, keď niekto chce čarami dosiahnuť cieľ prevrátenej zvedavosti. Dokonca aj v samom náboženstve býva Boh pokúšaný, keď niekto žiada znamenia a zázraky nie zo spasiteľných pohnútok, ale len z čírej zvedavosti.

V tomto obrovskom lese, plnom nebezpečenstva a nástrah, hľa, ako mnoho som zo svojho srdca odstránil a vyklčoval, a to s tvojou pomocou, Bože môjho spasenia. Kedy sa však opovážim povedať, pretože každodenne také pokušenia obkľučujú náš život, kedy sa opovážim povedať, že v budúcnosti nič takého neupúta môj zrak a moju zvedavosť? Divadlo ma už nevábi, nestarám sa už o cesty hviezd, moja duša nehľadá odpoveď duchov a zavrhujem všetky svätokrádežné skutky. A predsa, akým ošemetným našepkávaním ma pokúša nepriateľ, aby som si vyžiadal nejaké znamenie od teba, Pán Boh môj, ktorému treba slúžiť v pokore a prostate.

Prosím ťa však z hĺbky svojho srdca, pri našom Kráľovi ťa prosím a pri Jeruzaleme, otčine našej prostej a nepoškvrnenej, nech nedám nikdy súhlas k takým veciam, nech je odo mňa ďaleko súhlas, vždy ďalej. Ale keď ťa prosím za iného, vtedy cieľ môjho úmyslu je celkom iný a vtedy mi dáš, aby som rád spravil tak, ako ty chceš. Naozaj, koľkými malichernými, ba často aj opovržlivými vecami je denne pokúšaná naša zvedavosť, a kto vypočíta, ako často padáme? Ako často necháme tárajov, čo radi nosia zvesti, ako často ich spočiatku necháme hovoriť len preto, že nechceme uraziť ich slabosť, ale neskoršie ich už potom radi počúvame? Keď vidíme v cirkuse bežať psa za zajacom, už nás to nezaujíma. Ak však idem poľom, toto zápolenie ma ľahko odvráti od dôležitých myšlienok a vzbudí môj záujem. Pravda, nie natoľko, aby som zanechal cestu a dal sa za ním, ale zaujme len moje srdce. Ak ma hneď neupozorníš na moju slabosť a nenapomenieš, aby som odvrátil zrak a nejakou úvahou sa povzniesol k tebe, alebo aby som si to vôbec nevšimol, vtedy upadám do márnomyseľnosti.

Čo mám povedať, keď ma doma vyruší jašterička, čo chytá muchy, alebo pavúk, ktorý do svojej pavučiny ešte lepšie zamotáva muchy, čo do nej spadli? Či nejde o tú istú vec, hoci sú zvieratá malé? Teraz prejdem ďalej, aby som chválil teba, čarovného tvorcu vesmíru. Na začiatku som však nemal tento dôvod. Iné je totiž chytro vstať, a iné je vôbec nepadnúť. Celý môj život je plný takých slabostí a jedinú nádej vkladám do tvojho milosrdenstva. Pretože naše srdce je akoby skladišťom takých vecí a má v sebe hojnosť márnosti, preto aj naše modlitby sú často prerušované a rušené, a zatiaľ čo povznášame hlas svojho srdca k tvojim ušiam, je vec takého významu rušená, neviem odkiaľ prichádzajúcimi, neúčelnými myšlienkami.

10.36. Rozpráva o pýche

Či aj toto mám zavrhnúť, alebo či nám nedá nádej len tvoje milosrdenstvo, ktorým si nás začal premieňať? Ty sám vieš, ako veľmi si ma už premenil, ty, ktorý si ma najprv vyliečil z túžby po nezávislosti, aby si sa potom zmiloval nad všetkými mojimi nešľachetnosťami. Ty, ktorý si uzdravil všetky moje choroby, ktorý si zo skazy vykúpil môj život a ovenčil ma svojou milosťou a milosrdenstvom, ktorý si dobrodením nasýtil moju žiadostivosť, ty si pokoril svojou bázňou moju pýchu a zapriahol si moju šiju do tvojho jarma. Teraz v ňom kráčam a je mi ľahké, lebo ty si tak sľúbil a aj splnil. Predtým bolo tiež ľahké, ale nevedel som o tom, keď som sa bál skloniť doňho svoju šiju.

Ale či azda, Pane, ktorý jediný vládneš bez pýchy, lebo ty jediný si opravdivý Pán, ktorý nemáš nad sebou nijakého pána, či azda aj tento tretí druh pokušenia vzdialil sa odo mňa, ak sa vôbec niekedy v tomto živote môže vzdialiť, totiž pokušenie byť milovaný a obávaný od ľudí a z toho mať radosť, ktorá vlastne nie je radosťou? Biedny je život a hlúpe je vystatovanie. Odtiaľ je aj to, že ťa nemilujeme nadovšetko a že náš strach voči tebe nie je čistý. Preto sa pyšným protivíš a pokorným dávaš svoju milosť, proti svetskej ctižiadosti vrháš blesky, až sa hory otriasajú vo svojich základoch. Keďže niektoré postavenia v ľudskej spoločnosti vyžadujú lásku u ľudí, napáda nás nepriateľ našej pravej blaženosti, rozhadzuje svoje siete a volá: „Výborne“, „Výborne“, aby sme boli prichytení vo svojej neopatrnosti, aby sme stratili radosť z tvojej pravdy a zakladali si na ľudskom klame. Usiluje sa, aby sme mali radosť z toho, že sme milovaní a obávaní, ale nie pre teba, lež miesto teba, aby nás nepriateľ takto pripodobnil sebe, aby nás mal pri sebe nie v účastenstve lásky, ale v účastenstve pokuty. On, ktorý sa rozhodol postaviť si svoj trón na severnej strane, aby sme ti slúžili v tmách a v mrazivom chlade, aby sme takto napodobňovali teba, ale na krivej a prevrátenej ceste.

My však, Pane, tu sme, tvoja malá hŕstka. Zachovaj nás. Rozopni svoje krídla, ukryjeme sa pod ne. Buď našou slávou, nech sme milovaní len pre teba a tvoje slovo nech máme vo veľkej úcte. Kto chce byť chválený ľuďmi vtedy, keď ho ty haníš, nebude obhajovaný ľuďmi vtedy, keď ho budeš súdiť, a nebude zachránený, keď ho zatratíš. Keďže však hriešnik nebýva chválený pre žiadosti svojej duše, ani nešľachetník nebýva požehnaný, ale človek býva pochválený pre dobro, ktoré si mu dal, často sa raduje väčšmi z pochvaly než z daru, pre ktorý je chválený. Takéto ty v jeho chvále haníš. Lepšie je na tom potom ten, kto chváli, než ten, kto je chválený. Prvému sa páči väčšmi Boží dar v človekovi, druhému sa väčšmi páči dar ľudský než dar Boží.

10.37. Neslobodno viesť zlý život, aby sme sa tak vyhli chvále

Každodenne, bez prestania sme pokúšaní takýmito pokušeniami. Ľudský jazyk je každodenne našou skúšobnou pecou. Aj v tomto nám prikazuješ zdržanlivosť: daj, čo prikazuješ, a rozkáž, čo chceš. Ty vieš, koľko plakalo moje srdce pre túto vec a koľko sĺz vytieklo z mojich očí. Sám totiž neviem, nakoľko som už čistý od tej choroby a priveľmi sa bojím svojich skrytých hriechov, ktoré sú známe tvojim očiam, mojim však nie. V iných druhoch pokušenia je možnosť poznať seba, v tomto veru nie. Vidím, koľko som dosiahol v zdržovaní svojho ducha od telesných žiadostí a márnej zvedavosti, keď sú tie veci neprítomné, buď z rozhodnutia mojej vôle, alebo preto, že nie sú poruke. Potom sa spytujem svojho ducha, či mi je viac alebo menej ťažko žiť bez nich. Tiež bohatstva, po ktorom ľudia túžia, aby mohli slúžiť niektorej z troch žiadostí, buď dvom alebo všetkým trom, sa možno zrieknuť, najmä keď ho už duch má a nevie rozsúdiť, či ním pohŕda.

Čo však máme robiť, aby sme sa zriekli chvály a tak poznali, koľko zmôžeme v tejto veci? Či máme azda začať žiť tak skazene, mrzko a bohapusto, že nás každý odsúdi? Mohla by sa vymyslieť ešte väčšia hlúposť od tejto? Ba naopak. Ak spoločnicou dobrého života a dobrých skutkov je a má byť chvála, vtedy nám neslobodno opustiť ani dobrý život, ani jeho spoločnicu. To, či bez niečoho môžem žiť ťažko alebo ľahko, jednako nespoznám ináč, len tak, keď to už nemám. Čo ti teda, Pane, vyznávam v tomto druhu pokušenia? Čo iného ako to, že mám zaľúbenie v chvále, ale ešte väčšmi v pravde než vo chvále. Keby sa ma niekto pýtal, či chcem ako zlodej a poblúdilec, vo všetkých veciach byť ľuďmi chválený, alebo či chcem, ako pevný a v pravde neochvejný, byť ľuďmi opovrhovaný, viem, čo by som odpovedal.

Nechcel by som však, aby radosť z niektorého môjho dobra zväčšovala chvála cudzích úst. Priznávam, že cudzie ústa môžu chválu zväčšiť, ale aj to je pravda, že putovanie ju môže zmenšiť. Keď ma táto moja úbohosť znepokojuje, prichádza ihneď výhovorka, o ktorej vieš, aká je, a mňa necháva v neistote. Pretože si nám prikázal nielen zdržanlivosť, t. j. od ktorých vecí máme odvrátiť svoju lásku, ale prikázal si aj spravodlivosť, t. j. ktorým veciam ju máme preukazovať, pretože si žiadaš, aby sme milovali nielen teba, ale aj blížneho, často sa mi vidí, že sa radujem z nádejného pokroku blížneho, keď sa radujem z chvály človeka rozumného. Niekedy sa mi zas vidí, že sa zarmucujem nad jeho nedokonalosťou, keď ho počujem potupovať niečo, čomu nerozumie, alebo čo je dobré. Ba často ma bolí, keď mňa samého chvália, najmä keď chvália na mne to, čo sa mne nepáči, alebo keď vychvaľujú nejaké malé, nepatrné dobro väčšmi, než si to zaslúži.

Alebo opäť, odkiaľ viem, či chvála pôsobí na mňa preto tak, lebo nechcem, aby sme mali rozdielne mienky s mojím vychvaľovateľom o mne? Veď nepohýna ma jeho úžitok, či azda tie dobrá, ktoré sa mi na mne páčia, sú mi ešte príjemnejšie, keď sa páčia aj inému? Niekedy som akosi nie chválený, keď nie je chválená moja mienka o mne, keď sa chváli niečo, čo sa mi nepáči, alebo sa väčšmi chváli, čo sa mne menej páči. Či som teda nie v neistote o sebe? Hľa, v tebe, Pravda, vidím, že na mňa majú účinkovať pochvaly nie pre môj osoh, ale pre osoh blížneho. Neviem, či je to tak. V tejto veci poznávam menej seba, ako poznám teba.

Prosím ťa, Pane Bože, nech vidím seba samého, aby som mohol vyznať bratom, za mňa sa modliacim, svoje rany, ktoré nájdem na sebe. Ešte starostlivejšie sa budem sám seba opytovať: „Ak je pri mojej chvále pohnútkou osoh blížneho, prečo to účinkuje na mňa menej, keď iného nespravodlivo potupujú, ako keď mňa potupujú? Prečo ma uráža väčšmi ohováranie, namierené proti mne, než ohováranie takisto nespravodlivé proti druhému, ale predo mnou? Vari o tom neviem? Či azda treba ešte to, aby som sám seba klamal a pred tebou neprejavoval pravdu vo svojom srdci a jazyku?“ Vzdiaľ odo mňa to bláznovstvo, Pane, aby moje ústa neboli ako olej hriešnikov na pomazanie hlavy. Núdzny som a chudobný, lepšie mi je nariekať v skrytosti, nepáčiť sa sebe, ale hľadať tvoje milosrdenstvo, kým sa neodstráni moja chyba, kým nedosiahnem ten pokoj, ktorý je neznámy oku pyšného.

10.38. O márnomyseľnosti

Reč, ktorá vychádza z úst, a skutky, ktoré sú známe ľuďom, majú omnoho nebezpečnejšie pokušenie v obľube chvály. Táto obľuba pre akési súkromné vyznamenania zbiera vyžobrané pochvaly, ba pokúša ma tými istými výčitkami, ktoré si pre ňu robím. Človek sa často vychvaľuje ešte márnomyseľnejšie, že opovrhol márnomyseľnosťou, ale vtedy nepohrdol už vlastne márnomyseľnosťou, lebo nepohŕda márnou slávou, kto sa ňou vychvaľuje.

10.39. O sebaláske

V nás je ešte aj iné zlo, patriace do toho istého pokušenia, na ktoré trpia tí, čo sa sami sebe páčia, hoci iným sa nepáčia, alebo sa ani neusilujú iným páčiť. Keď sa páčia sami sebe, tebe sa veľmi nepáčia, nielen preto, že zlo pokladajú za dobro, nielen preto, že tvoje dobro pokladajú za svoje, ale aj preto, že i keď svoje dobro pokladajú za tvoje, ale pripisujú ho svojim zásluhám, alebo považujú ho za tvoju milosť, ale neradujú sa z neho spolu s inými, ba ešte ho iným závidia. Vo všetkých týchto nebezpečenstvách a strastiach vidíš úzkosti môjho srdca. Ale všade cítim, že hoci ma nezachrániš od tých rán, predsa ich len na mne vždy uzdravuješ.

10.40. Rozpráva, ako našiel Boha

Kde by si nebol so mnou kráčal, ty, Pravda, ktorý ma učíš, čoho sa mám chrániť a po čom mám túžiť, keď som k tebe odnášal svoje nižšie poznanie, ako som mohol, a teba sa radil? Prehliadol som vonkajší svet zmyslami, ako som len mohol, pozoroval som život svojho tela a svoje vlastné zmysly. Odtiaľ som vstúpil do širokých priestorov svojej pamäti, plnej nekonečne mnohých predstáv. Hľadal som a žasol som. Bez teba som nemohol nič rozoznať a zistil som, že ty nie si ani jednou z tých vecí. Objaviteľom týchto vecí som nebol ja, ktorý som všetko prenikol a usiloval sa každú vec zadeliť a oceniť podľa jej hodnoty. Niečo som chápal svojimi zmyslami, na niečo, čo som sám na sebe cítil, na to som sa pýtal, takže som aj samé správy počítal a rozlišoval; niektoré som uložil do bohatých skladov svojej pamäti, niektoré popreberal, niektoré vyhodil.

Keď som to konal, nebol som to ja, t. j. moja schopnosť, ktorou som to konal. Ale ani ty si to nebol. Ty si totiž svetlo nehasnúce, ktorého som sa na všetko spytoval, či niečo jestvuje, aké je to a ako to treba hodnotiť. Počul som tvoje poučenie a tvoje rozkazy, a často ich spĺňam. Mám z toho radosť a len čo sa môžem uvoľniť od všetkých nevyhnutných robôt, hneď sa uchyľujem k tej radosti. Vo všetkých týchto veciach, ktoré preberám a spytujem sa ťa o radu, nenachodím istého miesta pre svoju dušu, kde by sa mohla vymaniť zo svojej roztržitosti, iba v tebe, a nič môjho nesmie sa vzdialiť od teba. Niekedy ma vovedieš do veľmi neobyčajného pohnutia s neznámou mi sladkosťou, ktorá keď sa vo mne dovŕši, naozaj neviem, čím bude. Tento život to iste nebude. Opäť však padám pod ťarchou starostí, pohlcuje ma všednosť a drží ma mocne, preto aj mnoho plačem, lebo ma mocne drží. Sila zvyku je veľká. Tu by som mohol byť, ale nechcem; tam by som chcel byť, ale nemôžem. Bedár som v jednom i druhom.

10.41. Trojaká žiadostivosť

Uvažoval som o chorobách svojich hriechov v trojakej žiadostivosti a tvoju pravicu som vzýval, aby ma zachránila. Krvácajúcim srdcom som uvidel tvoj jas a celkom bez seba som zvolal: „Odvrhnutý som spred tvojich očí.“ (Ž 31,23) Ty si Pravda, vznešenejšia nad všetko pomysliteľné. Vo svojom lakomstve som ťa nechcel nijako stratiť, ale chcel som i teba, i lož. To bolo, ako keď nikto nechce klamať tak, aby nevedel, čo je pravda. Preto som ťa stratil, lebo sa nepatrí, aby si bol v spoločnosti s lžou.

10.42. Diabol je zlý prostredník

Koho nájdem, kto by ma s tebou zmieril? Či sa obrátiť k anjelom? Akou modlitbou? Akými prostriedkami? Ako som počul, mnohí sa tak o to pokúšali, keď už nemohli svojimi vlastnými silami, upadli do túžob po neobyčajných zjaveniach, ale dostalo sa im zaslúženého sklamania. Nadutí ťa hľadali pod titulom vedy, vypínali svoje prsia, miesto aby sa v ne bili, a podobnosťou sŕdc pripútali k sebe tiež pyšných spoločníkov, kniežatá, vzdušných mocností (porov. Ef 2,2), aby mocou čarov boli nimi oklamaní. Hľadali prostredníka, ktorý by ich očistil, ale takého nenašli. Našli satana, ktorý sa zmenil v anjela svetla.

Zvádzal veľmi pyšné telo, hoci sám nemá telesnej podoby. Oni boli smrteľní a hriešni. Ty však, Pane, s ktorým sa chceli pyšní zmieriť, ty si nesmrteľný a bez hriechu. Prostredník medzi Bohom a ľuďmi musel sa v niečom podobať i Bohu, i ľuďom. Musel byť taký, že i keď sa podobal vo všetkom ľuďom, nebol ďaleký Bohu, a keď sa zas podobal vo všetkom Bohu, nebol ďaleký ľuďom, lebo ináč by prostredníkom nemohol byť. Preto falošný prostredník, ktorý podľa tvojich tajomných súdov mal vysmiať pýchu, ten má jedinú spoločnú vec s ľuďmi, a to je hriech. Druhú vec chce mať aspoň naoko spoločnú s Bohom, t. j. keď nemá smrteľné telo, vydáva sa za nesmrteľného. Pretože však odplata za hriech je smrť, aj tá mu je spoločná s ľuďmi, lebo aj on je odsúdený na smrť.

10.43. Opravdivý prostredník je Ježiš Kristus

Opravdivý prostredník, ktorého si vo svojom skrytom milosrdenstve poslal a ukázal poníženým, aby sa podľa jeho príkladu naučili pokore, prostredník medzi Bohom a ľuďmi, človek Ježiš Kristus, zjavil sa už medzi smrteľnými hriešnikmi a nesmrteľným Spravodlivým, smrteľný s ľuďmi, nesmrteľný s Bohom. Pretože odplata spravodlivosti je život a pokoj, spravodlivosťou, ktorú mal spoločnú s Bohom, prekazil smrť ospravodlivených hriešnikov, ktorú chcel mať s nimi spoločnú. On bol ohlasovaný zbožnými mužmi starých vekov, ktorí si zabezpečili spasenie vierou v jeho budúce utrpenie, ako sme si my zabezpečili zas vierou v utrpenie už skončené. Nakoľko je človekom, natoľko je prostredníkom; nakoľko je však Slovo, nie je prostredníkom, lebo je rovný Bohu. Boh u Boha a spolu so Svätým Duchom jeden Boh.

Ako veľmi si nás miloval, Otče dobrotivý, keď si „vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých“ (Rim 8,32). Ako veľmi si miloval nás, za ktorých on, „hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale... uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (Flp 2,6-8). On jediný slobodný medzi mŕtvymi, ktorý má moc položiť svoj život a má moc zas ho prijať; on pre nás víťaz a súčasne obeta pred tebou, a preto víťaz, lebo obeta stal sa pre nás kňazom a súčasne zmierlivou obetou; a preto kňazom, lebo obetou; on nás prerobil z otrokov na synov, lebo ako tvoj Syn sa stal naším služobníkom. Právom je teda všetka moja nádej v ňom, že všetky moje choroby uzdravíš ním, ktorý sedí na tvojej pravici a prihovára sa za nás. Ináč by som si zúfal. Mnoho a veľkých chorôb je vo mne. Je ich mnoho a veľkých, ale tvoj liek je ešte hojnejší? Keby sa tvoje slovo nebolo stalo telom a nebolo prebývalo medzi nami, boli by sme si mohli myslieť, že je ďaleko od spojenia s človekom, a boli by sme si museli zúfať.

Preľaknutý veľkosťou svojich hriechov a ťarchou svojej biedy, uvažoval a rozmýšľal som vo svojom srdci o úteku do samoty. Ale prekazil si mi to a posilnil si ma. Povedal si: „A zomrel za všetkých, aby aj tí, čo žijú, už nežili pre seba, ale pre toho, ktorý za nich zomrel.“ (2 Kor 5,15) Hľa, Pane, na teba dávam všetku svoju starosť, aby som žil, a „aby som pozoroval divy tvojho zákona“ (Ž 119,18). Ty poznáš moju neskúsenosť a moju slabosť, uč ma a uzdrav ma. Tvoj Jednorodený, „v ktorom sa skrývajú všetky poklady múdrosti a vedomosti“ (Kol 2,3), vykúpil ma svojou vlastnou krvou. Nech ma neohovárajú pyšní, lebo rozmýšľam o cene svojho vykúpenia, jem ju, pijem a rozdávam ju. Úbožiak, chcem sa ňou nasýtiť medzi tými, ktorí „sa najedia a budú nasýtení a Pána budú chváliť tí, čo ho hľadajú“ (Ž 22,27).

Kniha jedenásta

11.1. Prečo sa Bohu vyznávame?

Pane, ktorého je večnosť, či azda nevieš, čo ti hovorím, alebo azda okom časnosti vidíš časnosť? Prečo ti teda tak veľa rozprávam? Iste nie preto, aby som ťa poučoval, ale aby som rozpálil svoju lásku a lásku svojich čitateľov k tebe, aby sme všetci vyznali: „Veľký je Pán a hoden každej chvály.“ Už som to povedal a hovorím to opäť: „Robím to z lásky k tvojej láske.“ Tak sa aj modlíme a tvoja Pravda povedala: „Váš Otec vie, čo potrebujete, prv, ako by ste ho prosili.“ Svoju lásku k tebe ti dávame najavo, vyznávame ti svoje biedy, a tvoje milosrdenstvo nad nami, aby si nás vyslobodil úplne, ako si už aj začal, aby sme prestali byť nešťastní svojou vinou a boli blažení v tebe. Povolal si nás, aby sme boli chudobní duchom, ponížení, plačúci, smädní a smädom zomierajúci po tvojej spravodlivosti, milosrdní, čistého srdca a pokojamilovní. Hľa, rozprával som ti veľa, čo som mohol a chcel, lebo ty si prv chcel, aby som vyznával Pánu Bohu svojmu, pretože si dobrý a naveky trvá tvoje milosrdenstvo.

11.2. Prosba o porozumenie Svätému písmu

Kedy stihnem opísať perom všetky tvoje povzbudzovania, všetky tvoje hrozby, útechy a prozreteľnostné pokyny, ktorými si ma priviedol hlásať tvoje slovo a rozdeľovať tvoje sviatosti tvojmu ľudu? Aj keby som stihol rozprávať všetko po poriadku, vzácne sú mi kvapôčky času, lebo už dávno som zahorel túžbou pohrúžiť sa do rozjímania tvojho zákona, aby som ti v ňom vyznával svoju vedomosť i nevedomosť, zore tvojho osvietenia a posledné zvyšky svojej temnoty, kým sila nepohltí slabosť. Nechcem však, aby vyšli nazmar tie chvíle, ktoré mám voľné po nevyhnutnom osviežení tela i ducha a po službe, ktorú musím ľuďom preukazovať, ba aj ktorú nemusím, ale preukazujem.

Pane Bože môj, počúvaj moju modlitbu a tvoje milosrdenstvo nech vyslyší moju túžbu, ktorá sa nerozpaľuje len kvôli mne samému, ale chce osožiť bratskej láske. Vidíš do môjho srdca a vieš, že je to pravda. Daj, aby som ti obetoval službu svojho rozumu a jazyka, daj, aby som ti mal čo obetovať. Bedár a žobrák som, ty si však bohatý pre všetkých, ktorí ťa vzývajú, a staráš sa o nás. Očisť od všetkej nerozmyslenosti a lži moje srdce a moje ústa. Tvoje Písmo nech mi je čistou rozkošou. Nedopusť, aby som v ňom poblúdil alebo iných priviedol do bludu. Pane, počuj a zmiluj sa. Pane Bože môj, Svetlo slepých a Sila slabých, Svetlo vidiacich a Sila silných, počuj moju dušu a vyslyš ma, ktorý z hlbokosti volám k tebe. Lebo ak nepočúvaš aj v hlbokostiach, kam pôjdeme? Kam zavoláme? Tvoj je deň a tvoja je noc. Na tvoj pokyn preletia okamihy.

Dožič mi času, aby som mohol uvažovať o tajomstvách tvojho zákona, nezatváraj dvere pred tými, ktorí na ne klopú: Nechcel si predsa, aby nadarmo bolo popísané toľko stránok skrytých tajomstiev. Či hory nemajú azda svoje jelene, ktoré sa v nich skrývajú, občerstvujú, behajú, pasú, odpočívajú a prežúvajú? Pane, zdokonaľ ma a osvieť mi tie hory. Tvoj hlas je moja radosť, tvoj hlas prevyšuje každú rozkoš. Daj mi, čo milujem. Veď milujem a tú lásku si mi ty dal. Nezabudni na svoje dary a nepohrdni kvetom, túžiacim po rose! Bodaj by som ti vyznal všetko, čokoľvek nájdem v tvojich knihách, a počul hlas chvály. Bodaj by som sa tebou opájal a uvažoval o tvojom zákone od samého začiatku, keď si stvoril nebo a zem, až do príchodu tvojho kráľovstva, ktoré bude s tebou večné v tvojom svätom meste. Pane, zmiluj sa nado mnou a naplň moje túžby. Myslím, že moja túžba nie je z tohto sveta. Netúžim po zlate, striebre a drahokamoch, ani po prepychu v šatstve, ani po vysokých vplyvných úradoch, ani po rozkošiach tela, ba ani po tom nie, čo je potrebné telu, kým sme pútnikmi na tejto zemi. To všetko sa nám pridá, keď budeme hľadať Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť. Hľaď, Pane Bože, aká je moja túžba. Nešľachetníci mi rozprávali o svojich radostiach, ale tie nie sú ako tvoj zákon. Hľa, odkiaľ pochádza moja túžba.

Pozri, Otče, pohliadni a chváľ. Nech sa zaľúbi tvojmu milosrdenstvu, aby som našiel milosť pred tebou, aby sa mne, klopajúcemu, otvorili hĺbky tvojich rečí. Vrúcne ťa prosím, skrze Pána nášho Ježiša Krista, tvojho Syna, muža tvojej pravice, Syna človeka, ktorého si ustanovil za prostredníka medzi sebou a nami, skrze ktorého si hľadal nás, hoci my sme ťa nehľadali; hľadal si nás, aby sme my hľadali teba, tvoje Slovo, skrze ktoré si stvoril všetko, i mňa, aby sme hľadali tvojho Jednorodeného, skrze ktorého si povolal k synovstvu veriaci ľud, i mňa; skrze toho ťa prosím, ktorý sedí na tvojej pravici a prihovára sa za nás, v ktorom sú skryté všetky poklady múdrosti a vedomosti. Jeho hľadám v tvojich knihách. Mojžiš písal o ňom a on sám, večná Pravda, to povedal.

11.3. Stvorenie neba i zeme

Daj, aby som počul a rozumel, ako si na začiatku stvoril nebo i zem. O tom písal Mojžiš. Napísal a odišiel, odišiel k tebe. Niet ho už predo mnou. Keby bol pri mne, zadržal by som ho a opýtal sa ho, ba zaprisahal by som ho skrze teba, aby mi to vysvetlil. Moje uši by počúvali slová plynúce z jeho úst. Keby rozprával po hebrejsky, márne by rozprával, nerozumel by som mu. Keby však hovoril po latinsky, rozumel by som mu.

Ale odkiaľ by som vedel, že hovorí pravdu? A keby som to aj vedel, vedel by som to od neho? V mojom vnútri, v sídle mojich myšlienok, povedala by mi pravda, ktorá nie je ani hebrejská, ani grécka, ani latinská, ani barbarská, bez pomoci úst, jazyka a zvuku slabík by mi povedala: „Pravdu hovorí.“ A hneď by som s úplnou istotou povedal tomu tvojmu človeku: „Pravdu hovoríš.“ Keďže sa ho však nemôžem pýtať, pýtam sa teba, Pravdy, ktorou bol on naplnený, teba, Bože môj, prosím: „Odpusť moje hriechy a daj, aby som dobre porozumel, čo tvoj sluha povedal.“

11.4. Stvorenia hovoria o Stvoriteľovi

Hľa, tu je nebo i zem. Volajú, že boli stvorené, lebo sa menia a zamieňajú. Čokoľvek totiž nebolo stvorené, a predsa jestvuje, nemá v sebe nič, čo by už bolo predtým jestvovalo, v tom niet zmeny, ani striedania. Tiež volajú hlasno, že samy sa neurobili, ale preto jestvujú, lebo boli stvorené. Nejestvovali teda prv, aby sa samy mohli stvoriť. Tento ich hlas, to je najzrejmejší dôkaz. Ty, Pane, ty si ich teda stvoril, sú krásne, dobré a jestvujú, lebo i ty si krásny, dobrý a jestvuješ. Pravdaže, nie sú zas také krásne, dobré a nejestvujú takisto ako ty, lebo v porovnaní s tebou nie sú vlastne ani krásne, ani dobré, ani nejestvujú. Vieme to a za svoju vedomosť ti ďakujeme! Keď však porovnáme svoju vedomosť s tvojou, vtedy naša vedomosť je vlastne nevedomosť.

11.5. Svet bol stvorený z ničoho

Na začiatku stvoril Boh nebo i zem. Ako si však mohol stvoriť nebo i zem a akým nástrojom si vytvoril také veľkolepé dielo? Zaiste nie ako umelec, ktorý umelecké dielo tvorí z nejakej látky podľa svojho vnútorného pohľadu, ktorý chce vtlačiť do svojho diela. Ale aj tento, či to môže urobiť nie preto, že si ho ty stvoril? Umelec dáva tvar hmote už jestvujúcej a schopnej tvar prijať, napríklad zemi, kameňu, drevu, zlatu a podobným hmotám. Odkiaľ by boli však aj tieto hmoty, keby si ich ty nebol stvoril? Umelcovi si dal telo, dal si mu ducha, ktorým ovláda údy, dal si mu látku, z ktorej môže tvoriť, dal si mu bystrosť umu, aby pochopil umenie, aby si najprv vo svojom vnútri vedel predstaviť to, čo tvorí potom navonok. Dal si mu zmysly, ktorými prenáša svoju vnútornú predstavu do hmoty, zmysly zas neskoršie oznamujú mysli, čo bolo už urobené, aby sa presvedčila, že dielo bolo dobre vykonané. Toto všetko chváli teba, svojho Stvoriteľa.

Ako to len všetko tvoríš? Ako si stvoril, Bože, nebo i zem? Nebo i zem si nestvoril na nebi, ani na zemi, ani vo vzduchu, ani vo vode, lebo to všetko patrí k nebu a zemi. Ani vesmír si nestvoril vo vesmíre, lebo nebolo miesta, kde by mohol byť predtým, kým nebol stvorený. Ani v ruke si nemal nič, z čoho by si stvoril nebo i zem. Kde by si bol vzal, čo si ešte neurobil, aby si z toho mohol tvoriť? Všetko je jedine preto, že i ty si. Povedal si, a stalo sa, svojím Slovom si stvoril všetko.

11.6. Boh stvoril všetko večným Slovom

Ale ako si povedal? Či azda tak, ako keď zaznel z neba hlas hovoriaci: „Toto je môj milovaný Syn“? Tento hlas zaznel, a doznel, začal sa, a prestal. Slabiky zazneli, a dozneli. Druhá za prvou, tretia za druhou a tak ďalej po poriadku, kým nezaznela posledná a za ňou nastalo ticho. Z toho je zrejmé, že hlas vznikol pohybom tvora, ktorý, hoci časný, slúžil tvojej večnej vôli. Tieto v čase povedané slová vonkajšie ucho zvestovalo mysliacemu duchu, ktorého vnútorné ucho porovnalo v čase znejúce slová s tvojím večným Slovom a zvolalo: „To je niečo celkom iné, niečo úplne iné. Tie slová sú hlboko podo mnou, ba vlastne ani nie sú, lebo bežia a pomíňajú sa. Božie Slovo zostáva však nado mnou naveky.“

Ak si teda povedal slovami znejúcimi a pomíňajúcimi, aby sa stalo nebo i zem, a ak si tak stvoril nebo i zem, vtedy nejaká telesná bytosť musela jestvovať pred nebom a zemou, ktorej časnými pohybmi vznikol ten hlas. Pred nebom a zemou nebolo však nijakého telesa. Ba keby aj bolo, bol by si ho urobil nepominuteľným hlasom, aby si ním vytvoril pominuteľný hlas, ktorým by si povedal, aby sa stalo nebo i zem. Z čohokoľvek by si bol vytvoril ten hlas, od teba by to muselo pochádzať, lebo ináč by nemohlo jestvovať. Ktorým slovom si teda utvoril teleso, ktoré malo povedať spomenuté slová?

11.7. Boží Syn je súvečné Slovo Otcovo

Voláš nás, aby sme poznali Slovo, Boha pri Bohu, ktoré je večné a v ktorom sú večné všetky veci. Ani sa neskončí, aby sa mohlo povedať druhé a tak aby sa mohlo povedať všetko, ale naraz je povedané všetko naveky. Ináč by bol v tebe čas a zmena, teda nie opravdivá nesmrteľnosť. To som poznal, Bože môj, a ďakujem ti za to. Poznal som to, vyznávam ti, a so mnou to poznal a ďakuje ti každý, kto nechce byť nevďačný istej Pravde.

Nahliadli sme, Pane, nahliadli, že čokoľvek bolo a čoho už niet, alebo čokoľvek je a nebolo, to všetko zomiera a rodí sa. Tvojmu Slovu však nič nepredchádza, ani nič po ňom nenasleduje, lebo je naozaj nesmrteľné a večné. A týmto svojím súvečným Slovom hovoríš naraz a od večnosti všetko, čo hovoríš, a stane sa, čo hovoríš, aby sa stalo. A predsa nestáva sa naraz a od večnosti, čo tvoríš svojím Slovom.

11.8. Božie Slovo nás učí všetkému

Prečo je to tak? Pýtam sa ťa, Pane Bože môj. Rozumiem, ale neviem, ako by som to vypovedal. Vari takto: všetko, čo začína alebo prestáva jestvovať, začína alebo prestáva vtedy, keď večný Rozum určí, že má začať alebo prestať, večný Rozum, v ktorom sa nič vlastne nezačína, ani neprestáva. Tým Rozumom je však tvoje večné Slovo, ktoré je aj začiatkom, ktorý k nám hovorí. Tak v evanjeliu hovorilo hlasom tela, ktorý navonok zaznel ľudským ušiam, aby uverili v neho, aby ho hľadali a našli vo večnej pravde, v ktorej dobrý a jediný Učiteľ učí všetkých svojich žiakov. Tam, Pane, počujem tvoj hlas, ktorý mi hovorí, že k nám hovorí len ten, kto nás učí. Kto nás však neučí, i keby hovoril, nehovoril by k nám.

11.9. Ako Božie Slovo hovorí k srdcu?

V tomto Počiatku, Bože, si stvoril nebo i zem, v tvojom Slove, v tvojom Synovi, v tvojej sile, v tvojej múdrosti, v tvojej pravde. Zázračne si hovoril a zázračne si tvoril. Kto to pochopí? Kto to vypovie? Čo je to, čo ma osvecuje a preniká mojím srdcom, ale ho neraní? Chvejem sa a horím. Chvejem sa, lebo sa mu nepodobám, horím, lebo sa mu podobám.

Múdrosť, múdrosť je to, ktorá ma osvecuje a rozháňa hmly, čo ma obopínajú temnotou a ťarchou mojich hriechov, kedykoľvek sa od nej odvrátim. Moja sila je už natoľko zoslabená mojou biedou, že ani svoju dobrotu nevládzem uniesť, kým ty, Pane, ktorý si sa zmiloval nad všetkými mojimi nešľachetnosťami, neuzdravíš všetky moje biedy. Ba i život môj vytrhneš zo skazy a dáš mi korunu zľutovania a milosrdenstva, dobrotou nasýtiš moju túžbu, takže sa obnoví moja mladosť ako mladosť orla. Nádejou sme boli totiž spasení a trpezlivo čakáme na tvoje prisľúbenia. Kto môže, nech počúva tvoj hlas vo svojom vnútri. Ja však, plný dôvery, zavolám: „Aké mnohoraké sú tvoje diela, Pane! Všetko si múdro urobil!“ Múdrosť je Počiatkom, a v tomto počiatku si stvoril nebo i zem.

11.10. Božia vôľa je bez začiatku

Vari nie sú plní zaostalosti, ktorí nám vravia: „Čo teda robil Boh, kým stvoril nebo i zem“? A ďalej dodávajú: „Ak teda odpočíval a nerobil nič, prečo nezostal navždy v tej nečinnosti? Keď teda v Bohu vznikol nejaký nový pohyb a nejaká vôľa, aby stvoril tvora, ktorého predtým nikdy nestvoril, ako možno hovoriť o skutočnej večnosti tam, kde vzniká vôľa, ktorej predtým nebolo?“ Božia vôľa nie je stvorenie, ale je pred stvorením, lebo nič by nemohlo byť stvorené, keby nepredchádzala vôľa Stvoriteľa.

11.11. Večnosť sa nemeria časom

Božia vôľa patrí teda k Božej podstate. Ak by však v Božej podstate vzniklo niečo, čo tam predtým nebolo, nemohlo by sa povedať, že podstata je naozaj večná. Ak však Božia vôľa, aby vzniklo stvorenie, bola od večnosti, prečo aj stvorenia nie sú večné? Ktorí takto vravia, tí ešte nepoznali teba, múdrosť Božiu, Svetlo myslí. Tí nepochopili, čo sa robí v tebe a ako sa to robí, tí sa pokúšajú pochopiť večné. Ich srdce sa zapodieva zmenou minulých a budúcich vecí, preplnené je márnosťou.

Kto zadrží, pripúta a aspoň na chvíľočku zastaví to srdce, aby čo len trochu pochopilo krásu večnosti, aby porovnalo večnosť s meniteľným časom a videlo, že sa vôbec nedá porovnať? Kto mu dá, aby uznalo, že dlhý čas nemôže byť dlhým len preto, že vzniká z mnohých pominutých pohybov, ktoré nemôžu byť naraz; že vo večnosti nič neplynie, že ona je stále prítomná, že nijaký čas nie je celý prítomný; aby videlo, že budúce zaháňa minulé, že budúce nasleduje po minulom, že všetko minulé a budúce je utvárané a vychádza z večnej prítomnosti? Kto zadrží ľudské srdce, aby zastalo a nahliadlo, že večnosť, ktorá nie je ani minulá, ani budúca, rozhoduje o minulých a budúcich časoch? Dokáže to moja ruka alebo dokáže to ruka môjho jazyka, takú ohromnú vec?

11.12. Čo robil Boh pred stvorením sveta?

Hľa, idem odpovedať na otázku: „Čo robil Boh predtým, ako stvoril nebo i zem?“ Odpoviem, ale nie tak žartovne, ako odpovedal ktosi, kto sa chcel vyhnúť tejto otázke: „Pripravoval peklo tým, ktorí chcú preniknúť také hlboké tajomstvo.“ Iné je vedieť, a iné je žartovať. Tak nebudem odpovedať. Radšej by som odpovedal, že neviem, čo neviem, ako by som mal dať takú odpoveď, pre ktorú vyjde na posmech ten, kto sa na také hlboké veci pýtal, a dôjde pochvaly ten, kto tak nesprávne odpovedal. Teba, Bože, volám Stvoriteľom všetkého stvorenia. A keď slovami nebo i zem sa má rozumieť všetko stvorenstvo, potom celkom smelo odpoviem: „Boh predtým, ako stvoril nebo i zem, predtým nerobil nič. Ak by však niečo robil, čo iného by robil ako tvorov?“ Keby som všetko, čo chcem vedieť k svojej spáse, keby som to vedel tak, ako že pred stvorením nebolo nijakého tvora!

11.13. Pred stvorením nebolo času

Ak sa nejaká hĺbavá myseľ vo svojej obrazotvornosti obracia k pominutým vekom a čuduje sa, že ty, Bože všemohúci, Stvoriteľ všetkého, Zachovávateľ, Tvorca neba i zeme, že ty si po toľko vekov, kým si začal tvoriť, nerobil nič, nech sa zastaví a nech sa zobudí, lebo jeho čudovanie je falošné. Ako mohli plynúť nespočetné veky, keď si ich nestvoril, veď ty si Stvoriteľ a Pôvodca všetkých vekov? Alebo aké časy mohli byť, ktoré by nemali v tebe svoj pôvod? Pretože si teda Pôvodcom všetkého času, ako možno hovoriť, že si nič nerobil, ak bol pred stvorením neba i zeme nejaký čas? Čas si stvoril ty a nijaký čas nemohol plynúť prv, kým si ho ty nestvoril. Ak však pred stvorením neba i zeme nebolo nijakého času, načo sa spytovať, čo si vtedy robil? Kde nebolo času, tam nemohlo byť ani „vtedy“. Potrebuješ vari čas, aby si predišiel časy? Lebo keby bolo tak, ako by si mohol predchádzať všetky časy?

Všetky minulé časy predchádzaš výsosťou svojej vždy prítomnej večnosti; tiež všetky budúce časy prevyšuješ práve preto, lebo sú budúce. Len čo sa priblížia, hneď sú z nich minulé. Ty sám si však vždy ten istý a tvoje roky nikdy neprestávajú. Tvoje roky ani neprichádzajú, ani sa nemíňajú; naše roky aj prichádzajú, aj sa míňajú, až sa napokon všetky pominú. Tvoje roky stoja, lebo sa nehýbu. Tvoje nasledujúce roky nezatláčajú predošlé, lebo sa vôbec nemíňajú. Naše roky budú vtedy všetky, keď všetky uplynú. Všetky tvoje roky sú ako jeden deň a tvoj jeden deň nie je každodenne, ale dnes; tvoj dnešný deň neustupuje zajtrajšiemu, ani nenasleduje po včerajšom. Tvoj dnešný deň je večnosť. Preto si splodil súvečného, ktorému si povedal: „Dnes som ťa splodil.“ Ty si stvoril všetky časy a sám si pred nimi; a pred časmi nebolo nijakého času.

11.14. Čo je čas?

Nebolo teda času, v ktorom by si niečo neurobil, lebo aj čas si stvoril ty. Nijaký čas nie je súvečný s tebou, lebo ty zostávaš nemeniteľný. Keby však časy zostávali, neboli by už časmi. Čo je teda čas? Kto to vysvetlí krátko a ľahko? Kto to pochopí myšlienkou a vypovie slovom? Čo však spomíname vo svojej reči častejšie a samozrejmejšie než čas? Aj rozumieme, keď ho spomíname, ba aj vtedy, keď ho spomínajú druhí.

Čo je teda čas? Keby sa ma nik na to nepýtal, vedel by som to. Keď to mám však niekomu vysvetliť, vtedy to už neviem. Predsa však môžem hovoriť s istotou: „Nebolo by minulého času, keby sa nič nemíňalo; nebolo by budúceho času, keby nič neprichádzalo; nebolo by prítomného času, keby nič netrvalo.“ Ako však môžu byť tie dva časy, minulý a budúci, keď minulý už nie je a budúci ešte nie je? Prítomný čas, keby bol už prítomný a nikdy by neprechádzal do minulého, by vtedy nebol už čas, ale večnosť. Ak sa teda prítomný čas, aby bol časom, musel zmeniť na minulý, ako môžeme hovoriť, že je, keď dôvod jeho bytia je v tom, že nebude? Nemôžeme teda hovoriť, že čas je, iba že smeruje k svojmu nebytiu.

11.15. Čo je meradlom času?

A predsa hovoríme o krátkom a dlhom čase, pravda, len o minulom a budúcom. Dlhým voláme napríklad minulý čas pred sto rokmi; takisto dlhým voláme budúci čas, ktorý bude napríklad o sto rokov. Krátky minulý čas je zas napríklad pred desiatimi dňami, krátky budúci čas je o desať dní. Ale ako môže byť dlhé alebo krátke to, čo nejestvuje? Minulý čas totiž už nejestvuje a budúci ešte nejestvuje. Nehovoríme o čase, že je dlhý, ale o minulom hovoríme, že bol dlhý, a o budúcom, že bude dlhý. Pane Bože môj, Svetlo moje, či sa pravda aj v tomto nevysmeje človekovi? Aký dlhý čas bol už minulým časom? Bol dlhý vtedy, keď bol minulý, alebo vtedy, keď bol ešte prítomný? Len vtedy mohol byť totiž dlhým, keď bolo vôbec niečo, čo mohlo byť dlhým. Minulý čas už nebol: nemohol byť teda dlhým, keď vôbec nebol. Tak by sme nemali vlastne ani hovoriť, že minulý čas bol dlhý, lebo nič nenájdeme na ňom, čo by bolo dlhé. Keď sa pominul, vtedy ho už niet. Radšej povedzme, že prítomný čas bol dlhý, lebo len keď bol prítomný, mohol byť dlhý. Nepominul sa natoľko, aby ho už vôbec nebolo, a preto tu bolo niečo, čo mohlo byť dlhé. Keď sa pominul, prestal byť aj dlhým, lebo prestal jestvovať.

Pozoruj teraz, duša ľudská, či prítomný čas môže byť dlhý. Veď si dostala schopnosť merať a rozoznávať trvanie času. Čo mi odpovieš? Či dlhý čas je azda sto prítomných rokov? Najprv pozri, či sto rokov vôbec môže byť prítomných. Keď plynie prvý rok z nich, ten je prítomný, ostatných deväťdesiatdeväť sú budúce roky, a preto ešte nejestvujú. Keď však plynie druhý rok z nich, jeden je už minulý, druhý prítomný a ostatné sú budúce. A tak, ktorýkoľvek rok zo stredu tých sto rokov by sme vzali za prítomný, pred ním by boli vždy minulé a po ňom budúco roky. Preto sto rokov nemôže byť naraz prítomných. Pozerajme však ďalej, či aspoň ten jeden rok, ktorý trvá, či aspoň ten môže byť prítomný. Ani to nie. Keď plynie z neho prvý mesiac, ostatné sú budúce. Keď plynie druhý mesiac, prvý už uplynul a ostatné ešte nejestvujú. Teda ani rok, ktorý plynie, nie je prítomný celý. A keď nie je prítomný celý, nemôže sa volať prítomným rokom. Rok má dvanásť mesiacov. Ktorýkoľvek mesiac plynie, ten je prítomný a ostatné sú alebo minulé, alebo budúce. Ale ani mesiac, ktorý plynie, nie je prítomný, ale jeden deň. Keď je to prvý, ostatné sú budúce; keď posledný, ostatné sú minulé; keď niektorý zo stredných, vtedy je medzi minulými a budúcimi.

Tak celý prítomný čas, ktorý sme našli a má byť nazvaný dlhým, sa scvrkne na čas sotva jedného dňa. Ale hľadajme ešte ďalej, lebo ani deň nie je celý prítomný. Celý deň má dvadsaťštyri hodín. Prvá hodina má všetky ostatné za budúce, posledná hodina má všetky ostatné za minulé, niektorá zo stredných má tie, čo ju predchádzajú, za budúce, čo po nej nasledujú, za minulé. Jednotlivá hodina plynie zas v čiastkach. Čo z nej už uplynulo, to je minulé, čo má ešte uplynúť, to je budúce. Prítomným časom sa teda môže nazvať len ten, ktorý sa už nedá deliť na nijaké čiastočky. Tento okamih letí však tak bleskurýchle z budúcnosti do minulosti, že netrvá ani chvíľu. Keby trval, musel by sa rozdeliť na minulý a budúci. Prítomný čas nemá nijakého trvania. Kde je teda čas, ktorý by sme mohli pomenovať dlhým? Je to budúci čas? O tom nehovoríme, že je dlhý, lebo ešte nejestvuje, čo by mohlo byť dlhé; o tom hovoríme že bude dlhý. Kedy to bude? Pretože ešte len má byť, nemôže byť dlhý, lebo ešte niet toho, čo by mohlo byť dlhé. Ak však potom bude dlhý, keď z budúceho času, ktorý dosiaľ nie je, začne byť a stane sa prítomným, aby vôbec niečo mohlo byť, čím by sa stal dlhým, prítomný čas však už podľa vyššie povedaného volá, že nemôže byť dlhým.

11.16. Aký čas možno merať?

A predsa, Pane, rozoznávame časové prestávky, porovnávame ich a hovoríme o nich, že sú dlhé a krátke. Tiež meriame, o čo je jeden čas dlhší alebo kratší od druhého, hovoríme, že tento je dvakrát alebo trikrát dlhší, či kratší, alebo rovnako dlhý. Meriame však len plynúci čas, keď uvažujeme, ako uteká. Minulý čas, ktorý už ušiel, alebo budúci, ktorý ešte nie je tu, kto by taký čas vymeral? Azda iba ten, kto by sa opovážil tvrdiť, že možno merať nejestvujúce. Teda, kým čas plynie, možno ho merať, keď už uplynul, nemožno ho merať, lebo už nejestvuje.

11.17. Kde je minulý a budúci čas?

Hľadám len, Otče, nič však netvrdím. Bože môj, chráň a riaď ma. Kto by sa mi opovážil povedať, že troje časov niet, totiž minulý, prítomný a budúci, ako sme sa ešte za chlapcov učili a aj druhých sme to my učili? Kto povie, že je len prítomný čas, lebo druhé dva nie sú? Či tie predsa azda sú, a z budúceho sa stáva prítomný tak, že vychádza z nejakého tajomného úkrytu a potom zas vchádza do toho úkrytu vtedy, keď sa stáva z prítomného minulý? Kde tí, čo ospievali budúcnosť, kde ju videli, keď dosiaľ nejestvuje? Veď nikto nemôže vidieť to, čo nejestvuje. Kto však spomína minulosť, nehovoril by pravdu, keby nemal minulosť v mysli. Keby však minulý a budúci čas nejestvoval, nemohol by sa zachovať v mysli. Z toho teda vyplýva, že minulý a budúci čas predsa len jestvuje.

11.18. Ako môže byť minulý a budúci čas prítomným?

Dožič mi, Pane, moja Nádej, dožič, aby som mohol ďalej hľadať, spokojne hľadať. Keď už viem, že minulý a budúci čas jestvuje, chcem vedieť, kde jestvuje. Hoci to ešte nemôžem pochopiť, predsa viem, že kdekoľvek sú, nie sú tam ako minulý a budúci, ale ako prítomný. Lebo keby tu boli ako budúce, ešte by tu neboli; keby tu boli ako minulé, už by tu neboli. Nech sú už teda kdekoľvek a akokoľvek, vždy sú len ako prítomné. Keď sa rozpráva o minulom, z pamäti sa nevybavujú veci, ktoré už zanikli, ale slová vzniknuté z predstáv vecí, ktoré vtisli do duše predstavy akoby svoje stopy. Moje detstvo, ktoré už nejestvuje, patrí minulosti, ktorá už tiež nejestvuje. Keď si však naň spomínam a rozprávam o ňom, vidím ho v prítomnosti, lebo jeho obraz je v mojej pamäti.

Možno azda podobne vysvetliť predpoveď budúcnosti tak, že si predstavujeme obrazy vecí, ktoré ešte nejestvujú? Vyznám ti, Bože môj, že neviem. Jedine to viem, že často rozmýšľame o svojich budúcich činoch a toto rozmýšľanie je prítomné, ale naše činy ešte nie sú, lebo sú budúce. Keď sa však dáme do roboty a začneme s tým, o čom sme porozmýšľali, vtedy sa začína čin, lebo už nie je budúci, ale prítomný. Nech je prítomnosť akákoľvek tajomná budúcich vecí, jedno je isté, že vidieť možno len to, čo jestvuje. Čo však jestvuje, nie je budúce, ale prítomné. Keď teda niekto hovorí, že vidí budúce veci, nevidí to, čo ešte nie je, t. j. budúce veci, ale vidí azda len ich príčiny alebo znaky, ktoré už jestvujú. Preto tým, ktorí ich vidia, nie sú už budúce, ale prítomné a z nich vlastne len duch predpovedá budúce. Predstavy budúcnosti sú potom prítomné v dušiach tých, ktorí budúcnosť predpovedajú.

Nech tu prehovorí príklad. Keď vidím ranné zore, predpovedám východ slnka. Čo vidím, je prítomné, čo predpovedám, je budúce. Nie slnko je budúce, lebo to už jestvuje, ale len jeho východ je budúci. Nemohol by som však predpovedať východ slnka, keby som nemal o ňom predstavu, akú mám aj teraz, keď hovorím. Ale ani zore, ktoré na nebi vidím, ani tie nie sú východ slnka, ani predstava, ktorú mám v duši o východe slnka, ani tá nie je východom slnka. Oboje však vidím prítomné, a preto môžem predpovedať východ slnka. Budúce teda ešte nejestvuje. A keď ešte nejestvujú, teda nie sú. Keď nie sú, nemožno ich vidieť, ale možno ich predpovedať z prítomných, ktoré aj sú, aj sa dajú vidieť.

11.19. Ako sa pozná budúce?

Ty však, Kráľ celého tvorstva, ako poučuješ duše o budúcich veciach? Veď si poučil o nich svojich prorokov. Aký je to spôsob, ktorým poučuješ o budúcich veciach, ktoré ešte nejestvujú, alebo radšej, ako učíš o prítomnosti z budúcich vecí? Čo nejestvuje, tomu sa nemožno naučiť. Tvoj spôsob je veľmi nepochopiteľný môjmu umu. Prevyšuje moje schopnosti, nemôžem sa k nemu dostať. Keď však ty pomôžeš, dôjdem k nemu, keď pomôžeš ty, sladké Svetlo mojich duševných očú.

11.20. Ako pomenovať rozmanitosť časov?

Teraz je už jasné, že niet ani minulého, ani budúceho času. Nesprávne sa teda hovorí, že je troje časov, a to minulý, prítomný a budúci. Správnejšie by sa malo azda povedať, že je troje časov, a to: prítomný vzhľadom na minulosť, prítomný vzhľadom na prítomnosť a prítomný vzhľadom na budúcnosť. Tieto tri veci vidím vo svojej duši, inde ich nevidím. Prítomná vzhľadom na minulosť je pamäť, prítomné vzhľadom na prítomnosť je nazeranie, prítomné vzhľadom na budúcnosť je očakávanie. Keď možno takto hovoriť, uznávam aj ja, že je troje časov. Podľa vžitého zlozvyku sa tiež môže hovoriť, že je troje časov, a to: prítomný, minulý a budúci. Nech sa aj tak hovorí. Nestarám sa o to, neodporujem, ani na to nenadávam. Nech sa len tak hovorí, kým sa rozumie, čo sa hovorí, že totiž nejestvuje ani to, čo voláme minulým, ani to, čo voláme budúcim. Málo je takých slov, ktoré používame v ich správnom doslovnom význame. Ale i keď ich používame nie celkom doslovne, predsa rozumieme, čo chceme povedať.

11.21. Ako možno merať čas?

Pred chvíľou som povedal, že minulý čas meriame, aby sme mohli povedať, že tento časový úsek je dva razy alebo rovnako dlhý ako tamten, alebo akokoľvek obyčajne hovoríme o časových úsekoch. Podľa toho, ako som povedal, meriame minulý čas. Ak by mi však niekto vyčítal, odkiaľ to viem, povedal by som mu, že odtiaľ, lebo čas meriame, a nemôžeme merať to, čo nejestvuje. Minulý a budúci čas nejestvuje. Ako však meriame prítomný čas, keď nemá trvania? Meriame ho, kým plynie. Keď uplynul, už ho nemeriame, lebo niet, čo by sme merali.

Ale odkiaľ, kade a kam ide čas, keď ho meriame? Odkiaľ, ak nie z budúcnosti? Kadiaľ, ak nie prítomnosťou? Kam, ak nie do minulosti? Prichádza teda z toho, čo ešte nejestvuje, prechádza tým, čo nemá trvania, odchádza do toho, čo už nejestvuje. Kde inde však môžeme merať čas, ak nie v trvaní? Keď hovorím o čase, že je rovnako dlhý alebo dva razy, tri razy dlhší než iný čas, alebo čokoľvek podobného hovorím o čase, vždy sa to vzťahuje na trvanie času. V akom časovom trvaní meriame teda čas, ktorý práve plynie? Azda v budúcom, odkiaľ prichádza? Čo nejestvuje, to nemeriavame. Azda v prítomnom, ktorým práve plynie? Čo nemá trvania, to predsa nemeriame. Azda v minulom, kam sa poberá? Nemeriame predsa to, čo už nejestvuje.

11.22. V ťažkej otázke prosí Boha o pomoc

Môj duch zahorel túžbou spoznať tak veľmi zamotanú hádanku. Nezatváraj, Pane Bože, dobrotivý Otče, prosím ťa pre lásku Kristovu, nezatváraj mojej túžbe vec takú všednú, a predsa takú hlbokú. Daj, aby som ju prenikol a aby mi zažiarila v svetle tvojho milosrdenstva. Na koho sa mám obrátiť? Komu vyznám s väčším úžitkom svoju nevedomosť, ak len nie tebe, ktorému nie je na ťarchu moja ohnivá túžba po štúdiu Svätého písma? Daj mi, čo milujem: veď to tak veľmi milujem. A aj to si mi ty dal! Daj mi to ty, Otče, ktorý vieš dávať dary svojim synom. Daj mi to, lebo chcem poznať teba! Čaká ma ťažká práca, kým mi neotvoríš.

Pre Ježiša Krista ťa prosím, v mene Svätého svätých, nech ma nik nevyrušuje. Dôverujem v Boha, preto aj hovorím. To je moja nádej, nato žijem, aby som uvažoval o radostiach Pánových. Hľa, na mieru si postavil moje dni, ani neviem, ako utekajú. Vždy hovoríme len o čase, vždy sa pýtame: „Kedy to povedal? Kedy to urobil? Ako dlho som to už nevidel?“ Tak hovoríme, tak počujeme hovoriť. Rozumieme tomu, aj nám rozumejú. Sú to všetko veci veľmi známe a všedné, a predsa sú zas aj veľmi tajomné a nerozriešiteľné.

11.23. Čo je čas?

Od istého učeného človeka som raz počul, že čas nie je nič iného ako pohyb Slnka, Mesiaca a hviezd. S tým som však nesúhlasil. Prečo skôr časom nemohol byť pohyb všetkých telies? Či azda keby zhasli nebeské svetlá a krútilo sa len koleso hrnčiarovo, nebolo by už času, ktorým by sme merali otáčanie kolesa a hovorili by sme, že sa krúti za rovnaký čas, alebo keby otáčanie bolo nepravidelné čo do rýchlosti, že jedno otáčanie je dlhšie, iné kratšie? Keby sme hovorili, či by sme to nehovorili v čase? Či by neboli niektoré naše slabiky dlhšie, niektoré kratšie preto, lebo raz zaznievajú dlhšie, raz kratšie? Bože, daj na tomto malom príklade poznať ľudom pochopy malých i veľkých vecí.

Hviezdy a nebeské telesá sú tiež meradlami času, rokov a dní. Sú naozaj. Ak otočenie kolesa nemôžem nazvať dňom, učenec nemôže preto tvrdiť, že niet času. Chcem poznať význam a povahu času, ktorým meriame pohyb telies a hovoríme, že tento pohyb je dva razy taký dlhý ako tamten. Pýtam sa - pretože dňom nerozumieme len čas, kým slnko stojí nad zemou, podľa čoho rozoznávame deň a noc, ale celý čas od východu do východu, podľa čoho hovoríme, že toľko a toľko dní už prešlo, pričom počítame dni s nocami, a nie každé osobitne, a deň je vyplnený časom od východu až do východu - pýtam sa, či sám pohyb je dňom, alebo je dňom čas, v ktorom sa pohyb vykoná, a či oboje súčasne? Keby sám pohyb bol dňom, vtedy by aj jediná hodina bola dňom, za ktorú by Slnko vykonalo svoj beh. Keby dňom bol čas, v ktorom sa pohyb vykoná - keby od východu do východu bola jedna hodina - muselo by Slnko dvadsaťštyri razy vykonať svoju cestu, kým by sa nesplnil deň. Keby napokon dňom bol aj pohyb, aj čas naraz, vtedy by sa nemohol nazvať dňom pohyb Slnka, keby ho nevykonalo za jednu hodinu, ani čas by sa nemohol nazvať dňom, keby Slnko stálo a toľko času uplynulo, ako uplynie, keď Slnko pravidelne vykonáva svoju cestu.

Nejdem ďalej hľadať, čo je deň, ale radšej, čo je čas, ktorým meriame obeh Slnka, aby sme mohli povedať, že tento obeh sa skončil o polovicu prv ako obyčajne. Pravda, predpokladáme, že sa obyčajne skončí za dvadsaťštyri hodín. Keby sme oba časy porovnali, povedali by sme, že prvý čas je dva razy taký dlhý ako druhý, aj vtedy, keby Slnko vykonalo svoju cestu v jednoduchom alebo dvojnásobnom čase. Nech mi teda nik nehovorí, že pohyb nebeských telies je čas. Ba aj vtedy, keď sa na čiusi prosbu zastavilo Slnko, aby sa mohol dokončiť víťazný boj, Slnko stálo, ale čas išiel ďalej. Bitka bola vedená a dokončená v toľkom čase, aký bol na to potrebný. Z toho všetkého vidím, že čas je nejaká rozsiahlosť. Vidím to však naozaj, alebo sa mi to len vidí? Ty, Svetlo a Pravda, ty mi to ujasníš.

11.24. Čas je meradlom pohybu

Rozkazuješ, aby som prisvedčil, keď niekto tvrdí, že čas je pohyb telies? Vôbec nie. Počujem, a ty hovoríš, že každé teleso sa pohybuje v čase. Nepočujem však, a ty to nehovoríš, že čas je pohyb telies. Keď sa teleso pohybuje, časom meriam, ako dlho sa pohybuje, t. j. kedy sa začalo pohybovať a kedy prestalo. Keď sa teleso pohybuje a nevidel som začiatok ani koniec pohybu, nemôžem merať pohyb, iba ak by som videl pohyb od začiatku do konca. Keď dlho hľadím na pohyb, môžem hovoriť jedine o dlhom čase, ale nie o tom, aký je dlhý. Keď hovoríme o dĺžke, môžeme to len na základe porovnávania. Hovoríme totiž, že toto je rovnako dlhé ako tamto alebo dva razy také dlhé a podobne. Ak môžeme pozorovať priestor, v ktorom sa teleso pohybuje, alebo časti priestoru, keď ide o pohyb kruhový, môžeme povedať, koľko času uplynie, kým teleso alebo niektorá jeho časť prejde od jedného bodu k druhému.

Keďže niečo iného je pohyb telesa a niečo iného meradlo trvania pohybu, kto by netušil, ktorému z nich treba prisúdiť meno čas? Hoci sa teleso niekedy pohybuje, niekedy zas stojí, predsa meriame nielen pohyb, ale aj jeho státie, a hovoríme, že teleso práve tak dlho stálo, ako sa pohybovalo, alebo dva razy tak dlho, tri razy atď. Náš výrok záleží na tom, či usudzujeme viac alebo menej správne. Čas teda nie je pohybom telies.

11.25. Prosba k Bohu

Vyznávam ti, Pane, že dosiaľ neviem, čo je to čas. Opäť ti však vyznávam, že viem len to, že v čase hovorím a dlho už o čase hovorím. Aj to viem, že samo „dlho“ je len trvaním času. Ako to môžem vedieť, keď ani neviem, čo je čas? Či azda neviem vysloviť svoju vedomosť? Aký som úbožiak, že ani to neviem, v čom som nevedomý. Hľa, pred tebou, Bože môj, pred tebou hovorím a neklamem, také je moje srdce. Zapáľ mi svetlo, Pane Bože, a osvieť moje temnoty.

11.26. Čas nemeriame časom

Nevyznáva ti úprimne moja duša, že meriame čas? Či azda, Bože môj, meriam, a neviem, čo meriam? Meriam pohyb telesa v čase a sám čas nemeriam? Mohol by som merať pohyb telesa z jedného miesta na druhé, keby som nemohol merať čas, v ktorom sa pohyb koná? Ako teda meriam čas? Meriam azda dlhší čas časom kratším tak, ako meriam lakťom dlhé drevo? Tak krátkou slabikou meriame dlhú a hovoríme, že je dva razy taká dlhá. Tak meriame dĺžku básne dĺžkou veršov, dĺžku veršov dĺžkou stôp, dĺžku stôp dĺžkou slabík, dĺžku dlhých slabík dĺžkou krátkych slabík. Nie však ako na papieri, tak meriame vzdialenosť, a nie čas, ale podľa času potrebného na ich vyslovenie a hovoríme, že táto báseň je dlhá, lebo má toľko a toľko veršov; verše sú dlhé, lebo majú toľko stôp; stopy sú dlhé, lebo majú toľko slabík; slabika je dlhá, lebo trvá dva razy toľko ako krátka.

Ale ani takto nemožno vysvetliť meradlo času. Môže sa totiž stať, že kratší verš, pomalšie prednášaný, trvá dlhšie než dlhý verš, rýchle prednášaný. Takisto báseň, stopa a slabika. Preto sa mi tak videlo, že čas je vlastne akési trvanie, ale neviem čoho. Bolo by čudné, keby nie samého ducha. Môj Bože, prosím ťa, čo vlastne meriam, keď neurčito hovorím, že tento čas je dlhší než tamten, alebo keď určito hovorím, že tento čas je dva razy taký dlhý ako tamten? Viem, že meriam čas. Budúci čas však nemeriam, lebo ten ešte nie je. Prítomný čas nemeriam, lebo nemá trvania. Napokon nemeriam ani minulý čas, lebo ten už nie je. Čo teda meriam? Či azda plynúci, a nie uplynulý? Tak som to povedal.

11.27. Kedy meriame čas?

Vytrvaj ešte, duch môj, pozoruj ešte väčšmi. Boh je náš pomocník, stvoril nás, a nestvorili sme sa sami. Pozoruj, kde sa zaskvie pravda. Pomysli si na nejaký telesný hlas. Rozzvučal sa, zaznieva, prestáva znieť, doznieva, až celkom zatíchne. Už je minulý, už ho niet. Budúci bol vtedy, keď ešte len mal zaznieť. Vtedy ho nebolo možno merať, lebo ešte nebol, teraz ho nemožno merať, lebo už nejestvuje. Vtedy ho teda bolo možno merať, kým zaznieval, lebo vtedy bolo, čo sa mohlo merať. Ale aj vtedy ten hlas nestál, ale sa pohyboval, zanikal. Či ho azda bolo možno tým skôr zmerať? Kým čas plynul, smeroval do akéhosi časového priestoru, kde by sa bol dal zmerať, lebo prítomný čas nemá takého priestoru. Ak teda mohol byť zmeraný, pomysli si iný čas, ktorý začal znieť a zneje bez prestania. Zmerajme ho, kým znie, lebo keď doznie, už ho nemožno merať, lebo nebude, čo by sa meralo.

Zmerajme ho teda a povedzme, koľký je. Hlas však ešte znie, nemožno ho merať, hlas možno merať len od rozzvučania do doznenia. Meriame vždy len medziobdobie od začiatku hlasu do konca. Preto nemožno merať hlas, ktorý ešte nedoznel, o takom nemožno hovoriť, či je dlhý, alebo krátky, či rovnaký, či kratší, či dva razy taký veľký ako iný. Keď však hlas doznie, už ho niet. Akože sa teda dá merať? Jednako časy meriame, ale ani ten, ktorý ešte nie je, ani ten, ktorý už nie je, ani ten, ktorý nemá trvania, ani ten, ktorý nemá konca. Nemeriame teda ani budúci, ani minulý, ani prítomný, ani plynúci čas, a jednako len čas meriame.

Verš „Deus, Creator omnium“ (Bože, Stvoriteľ všetkého) má osem slabík, ktoré sú striedavo dlhé a krátke. Štyri krátke sú: prvá, tretia, piata, siedma a sú o polovicu kratšie než dlhé: druhá, štvrtá, šiesta, ôsma. Zbadám to pri vyslovovaní a sluch ma o tom poučuje. Podľa sluchu meriam dlhú slabiku slabikou krátkou a hovorím, že je dva razy taká dlhá ako krátka. Keďže však slabiky nasledujú za sebou, ako zadržím krátku slabiku, aby som ju urobil mierou dlhej slabiky a presvedčil sa, že dlhá je dva razy toľká ako krátka, keď dlhá nezaznie prv, kým nedoznie krátka? Ani dlhú však nemeriam, kým znie, ale keď už doznela. Keď však doznela, zanikla. Čo teda meriam? Kde je krátka slabika, ktorú mám merať? A kde je dlhá? Obe zazneli, dozneli, zanikli, niet ich, a predsa ich meriam? Podľa vycvičeného sluchu tvrdím, že jedna trvá dva razy toľko ako druhá. A to by som nemohol povedať, keby už neboli zanikli a dozneli. Nemeriam teda už slabiky, ktoré viac nejestvujú, ale meriam niečo, čo zostalo v mojej pamäti. V tebe, duch môj, meriam čas. Nezastrašuj ma otázkou, ako je to, nezastrašuj sám seba svojimi citmi. Hovorím, že v tebe meriam čas, meriam dojem, ktorý urobili na teba veci, dojem, ktorý trvá aj vtedy, keď sa veci pominuli. Sám prítomný dojem meriam, a nie veci, ktoré už minuli. Keď teda meriam čas, meriam dojem. Napokon buď tento dojem je čas, alebo čas vôbec nemeriam.

Čo však povedať, keď meriame mlčanie a hovoríme, že mlčanie trvalo toľko ako hlas? Či neobraciame svoje myšlienky na dĺžku hlasu, akoby doteraz znel, a nepoužívame tú dĺžku ako meradlo mlčania? Lebo aj bez hlasu a jazyka si v myšlienkach opakujeme básne, verše a akúkoľvek reč a akékoľvek trvanie. Udávame tiež pomer rozličných časových úsekov, ako keby sme ich vyslovili nahlas. Keby niekto chcel vydať zo seba dlhší hlas a v duchu už určil jeho dĺžku, iste už v mlčaní zmeral jeho dĺžku a vštepil si ju do pamäti, aby potom mohol vydať hlas, ktorý znie, kým nedôjde ku vopred určenému bodu. Hlas znie, znel a bude znieť. Čo z neho bolo už uskutočnené, to doznelo. Čo má byť ešte uskutočnené, to bude znieť. Tak to pokračuje, kým prítomný úmysel posiela budúce do minulého, takže umenšovaním budúceho rastie minulé až dovtedy, kým sa celé nepremení na minulé.

11.28. Čas meriame duchom

Ako sa však umenšuje a stráca budúce, ktoré ešte nejestvuje? Alebo ako rastie minulé, ktoré už nejestvuje? Ako ináč, ak nie v duchu, ktorý to koná, ak nie je v tom duchu troje vecí, totiž: očakávanie, pozorovanie a spomínanie? Duch očakáva, pozoruje a spomína si tak, aby očakávanie prešlo pozorovaním na spomínanie. Kto teda poprie, že budúce ešte nejestvuje? A v duchu je predsa očakávanie budúceho! Kto poprie, že minulé už nie je? V duchu je jednako spomienka na minulé. Kto poprie, že prítomný čas nemá trvania, lebo sa míňa v okamihu? A predsa trvá pozorovanie, ktorým budúce prechádza do minulosti! Nie ten čas, ktorý ešte nejestvuje, je dlhý budúci čas, ale dlhý budúci čas je vlastne dlhé očakávanie budúceho. Ani dlhý minulý čas nie je ten, ktorý už nie je, ale dlhý minulý čas je dlhá spomienka na minulosť.

Chcem zaspievať známu pieseň. Kým začnem, moje očakávanie sa vzťahuje na celú pieseň. Keď som začal, niečo z piesne zostáva podľa toho v mojej pamäti, koľko som už poslal do minulosti, a celá moja činnosť môže byť nazvaná spomienkou vzhľadom na to, čo som už zaspieval, a očakávaním vzhľadom na to, čo ešte mám spievať. Prítomné je moje pozorovanie, ktoré vlastne pôsobí, že z budúceho sa stáva minulé. Čím ďalej sa to tak robí, tým väčšmi ubúda z očakávania a pribúda v pamäti, kým sa celé očakávanie nestrávi, kým vlastne celá činnosť neprejde do pamäti. Čo platí o piesni, to platí aj o jej častiach, to platí o jednotlivých slabikách, to o nejakej dlhšej činnosti, ktorej časťou bola azda pieseň. To isté platí aj o celom ľudskom živote, ktorého časti tvoria všetky skutky človeka. To napokon platí o veku celého ľudstva, ktorého časťami sú všetky životy jednotlivcov.

11.29. Rozptýlenosť ducha

Pretože tvoje milosrdenstvo je lepšie než životy a celý život je rozptýlenosťou, prijala ma tvoja pravica v mojom Pánovi, tvojom Synovi, Prostredníkovi medzi tebou a nami v mnohom a pre mnoho, aby som skrze neho uchopil, lebo aj sám som uchopený; aby som sa zotavil z rozptýlenosti svojich starých dní, aby som zabudol na minulosť a smeroval k jednému. Nie na to, čo je budúce a pominuteľné, ale na to, čo je predo mnou, nie rozptýlené, ale sústredné. Nie podľa rozptýlenosti, ale podľa úmyslu smerujem k odmene nadzemského povolania, aby som tam počul hlas tvojej chvály a pozoroval tvoju neprichádzajúcu a neodchádzajúcu blaženosť. Moje roky sú teraz plné nárekov. Ty, Pane, Otče môj, moje potešenie, ty si večný. Ponoril som sa do otázky času, o ktorom vlastne neviem nič. Ako v búrke sa zmietajú moje myšlienky, môj akoby vnútorný špik, kým nesplyniem s tebou, očistený a premenený ohňom tvojej lásky.

11.30. Pred stvorením času nebolo

Zastanem si a upevním sa v tebe, môj vzor, v tvojej pravde, a nebudem trpieť otázky ľudí, ktorí, hnaní chorobnou zvedavosťou, chcú poznať viac, než zvládzu a hovoria: „Čo robil Boh, kým ešte nestvoril nebo a zem? Ako mu mohlo prísť na um, aby niečo urobil, keď predtým nikdy nič nerobil?“ Daj im, Pane, aby si dobre rozmysleli, čo hovoria, aby nahliadli, že nemožno hovoriť o „nikdy“ tam, kde niet času. Keď sa teda hovorí, že „nikdy“ nič nerobil, čo iného sa vraví, ako že v nijakom čase neurobil? Nech už naozaj raz nahliadnu, že bez tvojho stvorenia niet nijakého času, nech už prestanú s takými blúznivými rečami. Nech sa len pozrú na seba a pochopia, že ty, večný Stvoriteľ všetkých časov, si pred všetkými časmi a že nijaký čas a nijaký tvor nie je s tebou súvečný, i keby bol azda pred všetkými časmi.

11.31. Ako poznáva Boh, ako človek?

Pane Bože, aká hlboká je priepasť tvojich tajomstiev. Ako ďaleko od nich ma zavliekli následky mojich hriechov. Uzdrav moje oči, aby sa zaradovali z tvojho svetla. Naozaj, ak je nejaký duch toľkej vedomosti a predvídavosti, že všetko minulé a budúce tak pozná, ako ja poznám napríklad niektorý žalm, vtedy ten duch je prezázračný a úžasný. Jemu nie je tajné, čo už pominulo a čo sa ešte stane v budúcich storočiach, ako ani mne nie je tajné, keď spievam žalm, koľko som už odspieval a koľko ešte mám odspievať. Vzdiaľ sa však odo mňa, myšlienka, že ty, Stvoriteľ vesmíru, Stvoriteľ duší a tiel, že ty takisto poznávaš minulé aj budúce.

Tvoje poznanie je zázračnejšie a tajomnejšie. Žalm, ktorý počujem spievať, alebo ktorý spievam, účinkuje na mňa rozmanite, duch môj je akoby rozdelený medzi očakávaním slov, ktoré majú zaznieť, a medzi spomienkou na slová, ktoré už dozneli; niečo iného sa však robí v tvojej nemeniteľnej večnosti, vo večnom Stvoriteľovi myslí. Takisto, ako si na začiatku poznal nebo a zem, bez zmeny svojho poznania, tak isto si na začiatku stvoril nebo i zem, bez akejkoľvek zmeny činnosti. Kto to chápe, nech to vyzná. Kto to nechápe, nech to tiež vyzná. Ako veľmi si vyvýšený, a predsa pokorné srdcia sú tvojím chrámom! Dvíhaš utisnutých, a nepadajú tí, ktorým pomáhaš.

Kniha dvanásta

12.1. Hľadanie pravdy je veľmi ťažké

Pane, moje srdce, pritiahnuté slovami Písma, chce veľmi veľa poznať v tomto biednom živote. Preto je v reči častá úbohosť ľudského rozumu, lebo viac slov treba na hľadanie pravdy než na jej nájdenie, prosba trvá dlhšie než jej vyslyšanie a ruka ustane väčšmi pri klopaní než pri prijatí daru. Máme tvoj sľub, kto ho zničí? Keď Boh s nami, kto proti nám? „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám! Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria.“ (Mt 7,7-8) To sú tvoje sľuby. Kto by sa bál, že bude oklamaný, keď sľubuje Pravda?

12.2. Dvojaké nebo i zem

Môj pokorný jazyk vyznáva tvojej Velebnosti, že ty si stvoril nebo i zem, to nebo, na ktoré hľadím, a zem, po ktorej kráčam. Odkiaľ je zem, ktorú nosím v sebe? Ty si ju stvoril. Kde je však nebo nebies, o ktorom spieva žalmista: „Nebesia si Pán vyhradil pre seba, ale zem dal synom človeka“ (Ž 115,16)? Kde je nebo, ktoré nevidíme, v porovnaní s ktorým všetko, čo vidíme, je len zemou? Celý tento vesmír nie je všade rovnako krásny, najmä vo svojich nižších častiach, z ktorých posledná je naša zem. Keď však porovnáme naše nebo s nebom nebies, vtedy naše nebo je proti nemu len zem. Napokon nie je nezmyslom tvrdiť, že obe nebesá sú len zemou v porovnaní s neznámym nebom, ktoré patrí Pánovi, a nie synom ľudským.

12.3. Tma nad priepasťou

Táto zem bola neviditeľná a beztvárna, akási nekonečná priepasť, nad ktorou nebolo svetla, lebo nemala nijakého tvaru. Preto, keď si rozkázal, aby bolo napísané: „Tma bola nad priepasťou“ (Gn 1,2), čo iného to malo znamenať, ako že tam nebolo svetla? Kde by totiž bolo svetlo, keby nejaké bolo, ak len nie kdesi hore a odtiaľ sa skvelo a žiarilo? Kde nebolo svetla, čo iného znamená, že boli tmy, ak len nie to, že tam nebolo svetla? Hore sa vznášali tmy, lebo tam nebolo svetla. Tak isto, ako kde niet zvuku, tam je ticho. Čo iného znamená „je tu ticho“, ako už tu niet zvuku? Nenaučil si ty tomu túto dušu, ktorá ti to vyznáva? Nenaučil si ma ty, Pane, že prv, než si utvoril túto beztvárnu hmotu, nebola ničím, ani farbou, ani podobou, ani telom, ani duchom? Naozaj nebola ničím; bola to úplná beztvárnosť.

12.4. Prahmota

Ako sa mala pomenovať beztvárnosť, aby aspoň ako-tak pochopili aj ťažkopádnejší, ak len nie nejakým zaužívaným slovom? Lenže, ktoré slovo v celom svete je priliehavejšie na túto beztvárnosť, ak nie slovo zem a priepasť? Nie sú vôbec krásne, zaujímajú najnižšie miesto v stupňoch bytia, nie sú vôbec také ako ostatné preutešené a skvejúce sa telesá. Prečo by som nepripustil beztvárnu hmotu, ktorú si stvoril bez krásy, aby si z nej stvoril krásny svet, ktorý ľudia podľa svojho chápania nazvali zemou neviditeľnou a nestvárnenou?

12.5. Aká je prahmota?

Keďže naša myseľ hľadá to, čo sa dotýka zmyslov, takto si hovorí: „Prahmota nie je tvar nadzmyslový, ako život alebo spravodlivosť, lebo z nej je utvorená hmota telies; zmyslami ju tiež nemožno postrehnúť, lebo neviditeľné a nestvárnené nemožno ani vidieť, ani zmyslami spoznať.“ Kým ľudská myseľ takto uvažuje, musí sa usilovať prahmotu buď poznať nevedomosťou, alebo nepoznať vedomosťou.

12.6. Ako si predstavoval prahmotu?

Ak ti mám, Pane, ústami a perom vyznávať, čo si ma naučil o tejto prahmote, vyznávam, že jej celkom nerozumiem, ba nerozumeli jej ani tí, ktorí mi o nej rozprávali. Predstavoval som si ju v nekonečnom počte tvarov, a teda som si ju vlastne nepredstavoval. Môj duch vnímal pochabo mrzké a strašlivé tvary; pomenoval som ich beztvárnymi nie preto, že by nemali tvaru, ale preto, že mali taký tvar, od ktorého sa odvrátili moje zmysly ako od niečoho celkom nezvyčajného a hrozného, a ľudská slabosť sa ich preľakla. To, čo som si predstavoval ako beztvárne, nebolo preto beztvárne, lebo nemalo tvaru, ale len v porovnaní s krajšie utvorenými vecami. Rozum si však stále dôrazne žiadal, aby som si odmyslel akýkoľvek tvar, keď si chcem predstaviť úplne beztvárne. To som nemohol urobiť. Skôr som si vedel pomyslieť, že niečo beztvárneho nejestvuje, ako by som si bol vedel predstaviť niečo medzi tvarom a ničím, čo by nebolo ani tvar, ani nič, akési beztvárne skoro nič.

Vtedy sa moja myseľ prestala vypytovať môjho ducha, preplneného predstavami telies, ktoré on ľubovoľne menil a striedal. Svoju pozornosť som obrátil na telesá samy a hlbšie som skúmal ich meniteľnosť, ktorou prestávajú byť, čím boli, a začínajú byť, čím neboli. Došiel som k mienke, že prechod z tvaru sa nekoná pomocou „ničoho“, ale pomocou niečoho beztvárneho. Nestačila mi však mienka, chcel som istotu. Keby ti môj hlas a moje pero mohli vyznať všetko, čo si mi o tejto veci oznámil, ktorý z mojich čitateľov by to mohol pochopiť? Moje srdce neprestane ti však vzdávať česť a neprestane ti spievať pieseň chvály aj za to, čo nevie vysloviť. Veď sama meniteľnosť premenlivých vecí je schopná najrozmanitejších tvarov, do ktorých sa menia premenlivé veci. A meniteľnosť sama je čo? Je to duch? Je to telo? Či len podoba ducha alebo podoba tela? Prisvedčil by som, keby som mohol povedať, že nič je niečo, alebo že nič nie je bytie. Predsa len, niečím by len musela byť, keby bola schopná prijať na seba viditeľné a usporiadané tvary.

12.7. Nebo vyniká nad zemou

Odkiaľ by však bolo to niečo, ak len nie od teba, od ktorého pochádza všetko jestvujúce? Tým vzdialenejšie je niečo od teba, čím ti je nepodobnejšie. Priestor tu nerozhoduje. Ty, Pane, ktorý nie si raz taký, raz taký, ale zostávaš vždy ten istý, ten istý Svätý, Svätý, Svätý Pán Boh všemohúci, urobil si niečo v tvojom počiatku, ktorý je v tebe, v tvojej múdrosti, zrodenej z tvojej podstaty, a urobil si to z ničoho.

Stvoril si nebo a zem, ale nie zo seba, lebo potom by dielo bolo rovné tvojmu Jednorodenému, a teda aj tebe. Bolo by však nanajvýš nespravodlivé, aby bolo rovné tebe, čo nie je z teba. Iného predsa len nebolo okrem teba, z čoho by si mohol stvoriť, Bože, Trojica Jediná, Jednota Trojná. Preto si stvoril nebo i zem z ničoho, niečo veľkolepého a malého súčasne. Si dobrý, lebo si stvoril všetko, i veľké nebo, i malú zem. Nebolo ničoho, len ty sám, a z ničoho si stvoril nebo i zem, dve diela, z ktorých jedno je blízko teba, druhé blízko ničoho. Jedno, nad ktorým si ty, druhé, pod ktorým už niet ničoho.

12.8. Prahmota je z ničoho

Nebo nebies je tvoje, Pane. Zem však, ktorú si dal synom ľudským, nebola vždy takou, ako ju dnes vidíme a ako sa jej dotýkame. Bola neviditeľná a nemala nijakého tvaru. Bola priepasťou, nad ktorou nebolo svetla, ale tma bola nad priepasťou, väčšmi teda než v priepasti. Priepasť teraz viditeľných vôd má v svojich hlbočinách akési svetlo, ktoré môžu vidieť ryby a zvieratá na dne žijúce. Ten celok sa však veľmi približoval ničomu, lebo nemal nijakého tvaru, hoci už bolo niečo, z čoho tvar mohol vzniknúť. Ty, Pane, si stvoril svet z beztvárnej prahmoty, ktorú si stvoril z ničoho. Z nej si stvoril potom svoje veľkolepé dielo, ktoré obdivujú synovia ľudskí.

Naozaj, obdivuhodné je to hmotné nebo, ktoré si druhého dňa po stvorení sveta urobil ako rozhranie medzi vodou a vodou, a to slovom „staň sa“, a stalo sa. Túto oblohu si pomenoval nebom, ale nebom tejto zeme a mora, ktoré si stvoril tretieho dňa, a tak si dal viditeľnú podobu beztvárnej prahmote, ktorú si stvoril pred všetkými dňami. Ba aj nebo si stvoril pred všetkými dňami, t. j. nebo nášho neba, lebo na začiatku si stvoril nebo i zem. Zem však, ktorú si stvoril, bola beztvárna hmota, bola neviditeľná a neusporiadaná a tma bola nad priepasťou. Z tejto neviditeľnej a nestvárnenej zeme, z tejto beztvárnosti, z tohto skoro ničoho si stvoril všetky veci tohto meniteľného sveta, v ktorom sa meniteľnosť prejavuje. V tejto meniteľnosti možno rozoznať a merať čas, lebo zmenami vecí vznikajú časy, keď sa tvary menia a obracajú. Ich hmotou je však hore spomenutá neviditeľná zem.

12.9. Čo je nebo nebies?

Duch, Učiteľ tvojho sluhu, keď spomína, že si stvoril nebo i zem, nehovorí nič o časoch a dňoch. Preto asi, lebo nebo nebies, ktoré si stvoril na začiatku, je stvorenie akosi rozumové, hoci ani najmenej nie je tebe súvečné, predsa má účasť na tvojej večnosti a sladkosťou najšťastnejšieho hľadenia na teba zadržuje svoju menlivosť. Od prvej chvíle svojho stvorenia primklo sa k tebe bez kolísania a ovláda všetko pominuteľné striedanie časov. Beztvárnosť neviditeľnej a nestvárnenej zeme sa tiež nepočítala na dni. Kde nieto tvaru, tam niet poriadku, tam nič neprichádza ani nič neodchádza. Kde sa však toto nerobí, tam nemôže byť reč o dňoch a striedaní časov.

12.10. Viera vo Sväté písmo

Pravda, Svetlo môjho srdca, nech sa mi viac neprihovárajú temnoty. Zaľahol som do nich a celkom ma obkľúčili, ale ešte i vtedy som ťa miloval. Blúdil som, ale predsa som si na teba spomenul. Počul som za sebou tvoj hlas, ktorý ma volal naspäť, ale sotva som ho začul pre veľké burácanie svojich hriechov. Teraz sa vraciam celý rozpálený a zadychčaný ku tvojmu prameňu. Nikto mi v tom nezabráni, budem z neho piť a budem žiť. Sám si už nemôžem byť životom. Zlým životom som žil, a ten mi bol smrťou. Len v tebe môžem opäť ožiť. Ty prehovor ku mne, ty mi rozprávaj! Uveril som tvojmu Písmu, hoci jeho slová sú mi tajomné.

12.11. Čomu sa od Boha naučil?

Už si mi povedal, Pane, už si mocne prehovoril do môjho vnútra, že si večný a jediný Nesmrteľný, lebo nijakým spôsobom ani pohybom sa nemeníš. Tvoja vôľa sa nemení s časom, lebo nebola by večnou tá vôľa, ktorá je každú chvíľu iná. To mi je jasné pred tvojou tvárou a prosím ťa, aby mi to bolo vždy jasnejšie, aby som v tomto poznaní zostal pod ochranou tvojich krídel. Pane, môjmu vnútru si povedal tiež mocne, že všetky bytosti, ktoré nie sú to isté ako ty, ale predsa jestvujú, že tie si stvoril ty, ďalej, že len to nie je od teba, čo nejestvuje, tiež odvrátenie vôle od teba, ktorý jestvuješ, a priklonenie k tomu, čo má nižšie bytie než ty, že taký príklon je priestupkom a hriechom. Pravda je však, že niet hriechu, ktorý by mohol škodiť a narušiť poriadok tvojho kráľovstva, či už v najnižšom, či najvyššom z tvojich tvorov. To je mi jasné pred tvojou tvárou a prosím ťa, aby mi to bolo vždy jasnejšie, aby som v tomto poznaní zostal pod ochranou tvojich krídel.

Tiež to si povedal mocne do môjho vnútra, že ani to stvorenie nie je s tebou súvečné, ktoré nepozná inú vôľu okrem tvojej, ktorého rozkošou si ty sám, ktoré sa opája tvojou najstálejšou čistotou. V tvojej prítomnosti, ku ktorému sa s láskou túli, nemá čo očakávať od budúcnosti, ani nemá na čo spomínať z minulosti, nemení sa, čas na neho neúčinkuje. Naozaj blažené stvorenie, ak také jestvuje, keď sa norí do tvojej blaženosti. Blažené, lebo ty v ňom prebývaš a ho osvecuješ. Ani neviem, čo by som pomenoval vhodnejšie nebom nebies, ktoré patrí Pánovi, než tú bytosť, ktorá je tvojím domom, ktorá stále hľadí na tvoju blaženosť bez obavy, že by sa jej rozišla do čohosi iného, ktorá má čistú myseľ, svorne zjednotenú mierom svätých duchov, obyvateľov tvojho nebeského mesta, ktoré tak veľmi prevyšuje naše nebo, očami viditeľné. Z toho nech porozumie moja duša, ako ďaleko sa vzdialila, ak už cíti smäd za tebou, ak sa jej už stali slzy pokrmom vo dne i v noci, ak už hovorí po celé dni: Kde je tvoj Boh? Ak už len o jedno ťa prosí, aby smela prebývať v tvojom dome po všetky dni svojho života.

12.12. Dvojaké tvory

Po úvahe, koľko dávaš, Bože môj, koľko si ma povzbudzoval, aby som klopal, ako si mi klopajúcemu otváral, nachádzam dve veci, ktoré si stvoril tak, že nepodliehajú časom, hoci ani jedna nie je s tebou súvečná. Jedna vec, jedno stvorenie je utvorené tak dokonale, že bez prerušenia hľadí na teba, bez akejkoľvek zmeny, hoci meniteľné, nikdy sa nemení, raduje sa z tvojej nemeniteľnosti a večnosti. Druhé natoľko beztvárne, že ani nemalo, z ktorého tvaru by sa do iného premenilo, či už v pokoji, či v pohybe, nemohlo podliehať času. Toto druhé stvorenie si však nenechal v jeho beztvárnosti, lebo na začiatku pred všetkými dňami si stvoril nebo i zem, dve veci, o ktorých som už hovoril.

Zem bola neviditeľná a nestvárnená a tmy boli nad priepasťou. Týmito slovami sa naznačuje beztvárnosť, aby ju postupne pochopili tí, ktorí si úplné pozbavenie akéhokoľvek tvaru bez toho, aby sa vec pritom nezmenila v nič, nevedia predstaviť. Tým menej to, že z ničoho bolo stvorené iné nebo, viditeľná a usporiadaná zem, čistá voda a všetko, čo bolo podľa Písma na začiatku sveta stvorené v jednotlivých dňoch. To všetko sú veci, ktoré podliehajú zmenám času, následkom pravidelného striedania pohybov a tvarov.

12.13. Duchovné bytosti

Keď počujem, Bože môj, že tvoje Písmo takto hovorí: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. Zem však bola pustá a prázdna a tma bola nad priepasťou“, keď to počujem bez pripomienky, ktorého dňa si to urobil, prichodí mi na um toto Nebo, ktoré je nebom nášho neba, je vlastne nebo rozumové, kde poznanie je toľko ako nazeranie, ale nie sčasti, nie ako v hádanke, nie ako v zrkadle, ale úplne zoči-voči, nie raz to, raz ono, ale, ako som povedal, všetko naraz bez akéhokoľvek striedania časov; že zemou prázdnou a pustou treba rozumieť prahmotu bez časových premien, ktoré utvárajú vec hneď tak, hneď inak. Kde však niet tvaru, tam nemožno hovoriť o „tak a ináč“. Myslím, že s ohľadom na dvojaké stvorenie, jedno dokonalé, druhé beztvárne, prvé nebo, nebo nebies, druhé zem, zem pustú a prázdnu, s ohľadom na to hovorí Písmo bez označenia času: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem“, lebo ihneď pripomína, o akej zemi hovorí. Ak Písmo potom pripomína, že druhého dňa bola stvorená obloha a pomenovaná nebom, naznačuje najskôr, že ide o nebo, o ktorom bola reč prv bez označenia času.

12.14. Hĺbka Svätého písma

Zázračná je hĺbka tvojho Písma. Jeho povrch sa páči nám, maličkým, ale potom aká hĺbka, Bože môj, zázračná hĺbka. Hrôza ma zachvacuje, keď sa mám doň zahĺbať, hrôza úctivosti a lásky. Jeho nepriateľov veľmi nenávidím. Bodaj by si ich zabil mečom na dva boky ostrým, aby už neboli viac nepriateľmi Písma. Chcel by som, aby boli zabití sebe, aby však žili tebe! Hľaď, niektorí, nie utŕhači, ale vychvaľovači Knihy Genezis hovoria: „Duch Boží, keď toto kázal napísať svojmu sluhovi Mojžišovi, nechcel, aby sa tomu tak rozumelo, ako tomu rozumieš ty, ale tak, ako tomu my rozumieme.“ Takým pred tebou, ktorý si naším sudcom, odpovedám takto.

12.15. Rozdiel medzi Stvoriteľom a stvorením

Teraz mi azda poviete, že nie je pravda, čo mi Pravda mocným hlasom povedala do môjho vnútra o skutočnej večnosti Stvoriteľovej, že jeho podstata nepodlieha časovým zmenám a že sa jeho vôľa nelíši od jeho podstaty? Preto nechce raz to, raz ono, ale všetko, čo chce, chce raz, naraz a navždy. Teda nie tak, že aj teraz niečo chce, o chvíľu zas niečo, raz chce toto, raz iné, alebo chce teraz to, čo pred chvíľou nechcel, alebo teraz nechce, čo pred chvíľou chcel. Taká vôľa by bola nestála a všetko, čo nie je stále, nie je ani večné. Ale náš Boh, ten je večný. Azda aj to popriete, čo bolo povedané môjmu vnútru, že očakávanie budúcich vecí sa mení v nazeranie, keď sú tie veci už prítomné, a menia sa na spomienku, keď už prešli. Každé poznanie, ktoré sa tak strieda, je meniteľné, a teda nie je večné. Iba náš Boh je večný. Toto všetko zhŕňam a spájam a dochádzam k tomu, že môj Boh, Boh večný, nestvoril svet nejakým novým hnutím vôle, ani jeho vedomosť nemá v sebe nič prechodného.

Čo poviete na to, protivníci? Je to azda nesprávne? Nie, odpovedia. Čo teda? Nie je to azda pravda, že každá stvárnená bytosť a každá stvárniteľná hmota pochádza od toho, ktorý je nanajvýš dobrotivý, lebo je bytosť Najvyššia? Ani to nepopierame, hovoria. Čo teda? Azda chcete poprieť, že sú nejaké vyššie stvorenia, tak čistou láskou spojené s Bohom opravdivým a opravdivo večným, že hoci nie sú s ním súvečné, predsa sa nikdy od neho neodlučujú, striedaniu a časovej zmene nepodliehajú, ale v najopravdivejšom hľadení na neho spočívajú? Ty, Bože, zjavuješ sa tomu, kto ťa podľa tvojho prikázania miluje, úplne mu postačuješ, preto sa nikam od teba neodkláňa, ani len k sebe. Toto je naozaj dom Boží, nie pozemský, ani z nijakého hmotného neba utvorený, ale duchovný, zúčastnený na tvojej večnosti, lebo bez poškvrny zostáva naveky. Tento dom si upevnil naveky, na veky vekov, dal si mu zákon, ktorý nikdy neprekročí. Jednako nie je s tebou súvečný, lebo nie je bez začiatku, bol totiž vybudovaný. Pred týmto stvorením nenachodím čas, lebo pred všetkými vecami bola stvorená múdrosť. Nebola to, pravda, Múdrosť, ktorá je s tebou, Bože Otče, súvečná a rovná, ktorou bolo všetko stvorené, v ktorej si na začiatku stvoril nebo i zem, ale bola to múdrosť stvorená, bytosti duchovné, ktoré stálym hľadením do svetla stávajú sa svetlom, a preto ich možno nazvať múdrosťou, hoci sú stvorené.

Lenže koľký je rozdiel medzi Svetlom, ktoré osvecuje, a svetlom, ktoré je osvietené, toľký je rozdiel aj medzi Múdrosťou, ktorá stvorila, a múdrosťou, ktorá bola stvorená. Práve tak, ako medzi Spravodlivosťou ospravodlivujúcou a ospravodlivenou. Aj my sme pomenovaní spravodlivosťou. Veď tvoj sluha povedal, aby sme sa stali v ňom spravodlivosťou Božou. Preto bola najprv stvorená akási múdrosť, duchovné a rozumové bytosti v tvojom svätom meste, našej matke, ktorá je hore a je slobodná a večná v nebesách. V ktorých nebesách? Zaiste v tých, o ktorých sa hovorí: „Chváľte ho nebies nebesia...; nech chvália meno Pánovo.“(Ž 148,4.5). A keď aj nenájdeme čas pred touto múdrosťou, lebo bola prv ako čas, predsa pred ňou bola večnosť samého Stvoriteľa, od ktorého mala svoj začiatok, pravda, nie podľa času, ale podľa svojej vlastnej jestvoty. Od teba pochádza, Bože náš, a predsa je niečo celkom iného ako ty. Hoci teda ani pred ňou, ani v nej niet času, lebo vždy hľadí do tvojej tváre, a nikdy sa od nej neodvracia, preto sa ani nikdy nemení, predsa má vo svojej prirodzenosti meniteľnosť, pre ktorú by mohla celkom zatemnieť a zľadovatieť, keby sa nebola veľkou láskou primkla k tebe, ktorý ju osvecuješ, a rozohrievaš ako poludňajšie slnko.

Dom ožiarený a krásny. Milujem tvoju krásu, miesto, na ktorom prebýva sláva môjho Boha, Staviteľa a Pána tvojho. Po tebe túži moje zemské putovanie a vzývam toho, ktorý ťa stvoril, aby aj mňa do teba prijal, lebo aj mňa stvoril. Blúdil som ako stratená ovca, ale dúfam, že môj Pastier, tvoj Staviteľ, prinesie ma do teba na svojich rukách. Čo na to poviete, moji protivníci, ktorých som oslovil? Vy predsa veríte, že Mojžiš bol zbožný sluha Boží a že jeho knihy sú napísané z vnuknutia Ducha Svätého. Nie je to dom Boží? Nie súvečný s Bohom, ale predsa len svojím spôsobom večný v nebi, kde márne hľadáte striedanie časov, lebo ich nikdy nenájdete. Bytosť, ktorá dosiahla svoju dobrotu v spojení s Bohom, je nad všetkými rozmermi a nad všetkými priestormi. Tak je, odpovedajú. Čo teda nepravdivého nachádzate na tom, čo moje srdce hovorilo Bohu, keď vnútri počulo hlas jeho chvály? Azda to, čo som povedal o beztvárnej prahmote, kde pre nedostatok tvaru nebolo ani poriadku? Kde nebolo poriadku, tam nemohlo byť ani striedanie časov! A predsa toto „skoro nič“, nakoľko ak úplným nič, celkom isto pochádzalo od toho, od ktorého je všetko, čokoľvek je, nech je to už akékoľvek. Toto tiež nepopierame, hovoria.

12.16. Hovorí proti odporcom Božej pravdy

S tými sa chcem pred tebou rozprávať, Bože, ktorí za pravdivé uznávajú, o čom vo svojej mysli nemlčí tvoja pravda. Ktorí to popierajú, nech brešú do chuti, nech sami seba ohlušia; pousilujem sa ich prehovoriť, aby zatíchli a dovolili prístup tvojmu slovu. Keby nechceli a opovrhli mnou, vtedy ťa prosím, Bože môj, aby si nemlčal predo mnou. Hovor pravdu v mojom srdci, lebo len ty pravdu hovoríš. Nechám ich, nech rozfukujú prach do výšky, nech si prášia do vlastných očí. Ja vstúpim do svojej izbietky a zaspievam ti pieseň lásky, srdcervúcim nárekom budem oplakávať svoje putovanie, budem spomínať na Jeruzalem so srdcom k nemu obráteným, na Jeruzalem svoju vlasť, na Jeruzalem svoju matku a na teba, jej Pána, Osvecovateľa, Otca, Ochrancu, Manžela, svoju čistú a mocnú Rozkoš, trvanlivú Radosť, na nevýslovné Dobro, lebo ty si najvyššie pravé Dobro. Neprestanem, kým ma, pozbaveného rozptýlenosti a mrzkosti, neprijmeš tak, ako som, do pokoja najmilšej matky, kde sú prvotiny môjho ducha, odkiaľ mám istotu o tých veciach, kým ma neuspôsobíš na ten mier a v ňom naveky neupevníš, Bože môj, moje Milosrdenstvo. Tým však, ktorí tieto pravdy nepokladajú za lož, ktorí Sväté písmo, ako ho napísal svätý sluha Mojžiš, majú v úcte a uznávajú jeho autoritu, hoci v niektorých veciach sa rozchádzame, takto hovorím. Ty, Bože náš, buď sudcom medzi mojimi vyznaniami a ich námietkami.

12.17. Čo znamenajú slová „nebo i zem“?

Hovoria tak, že hoci tieto výklady sú pravdivé, predsa Mojžiš nemyslel na toto dvoje, keď z vnuknutia Ducha Svätého napísal: „Na počiatku stvoril Boh nebo i zem.“ Slovom „nebo“ nechcel naznačiť duchovné a rozumové bytosti, ktoré stále hľadia do Božej tváre; ani slovom „zem“ nechcel označiť beztvárnu prahmotu. Čo teda? Onen muž myslel tými slovami to, čo my myslíme. A čo je to teda? Na to odpovedajú: „Slovami nebo i zem chcel naznačiť všeobecne a nakrátko tento viditeľný svet a potom vypočítavaním dní chcel celok rozdeliť na čiastky, lebo tak sa to páčilo zjaviť Duchu Svätému. Veď ľud, ktorému hovoril, bol taký nevzdelaný a zmyslový, že mohol pochopiť len viditeľné diela Božie.“ Súhlasia s nami v tom, že menom beztvárnej zeme a tmy nad priepasťou sa môže rozumieť beztvárna prahmota, z ktorej za šesť dní bolo utvorené a roztriedené všetko viditeľné tvorstvo, ktoré všetci poznajú.

Čo však, keby niekto iný povedal, že práve táto beztvárna hmotná zmiešanina je označená slovom „nebo i zem“, lebo z nej bol utvorený a dokonaný tento viditeľný svet so všetkými bytosťami, ktoré sa v ňom ukazujú, ktorý sami často pomenúvame nebom i zemou? Čo potom, keby ešte niekto iný povedal, že slovami „nebo i zem“ je celkom dobre pomenované všetko viditeľné aj neviditeľné tvorstvo a že v týchto dvoch slovách sú zahrnuté všetky bytosti, ktoré stvoril Boh vo svojej múdrosti na začiatku? Pretože všetky veci boli stvorené nie z Božej podstaty, ale z ničoho, lebo nie sú to isté ako Boh, vo všetkých je zárodok menlivosti, či už trvajú ako večný dom Boží, či sa menia ako duša a telo ľudské. Slovami „zem bola neviditeľná a beztvárna, tma bola nad priepasťou“ bola naznačená hmota beztvárna, spoločná všetkým viditeľným aj neviditeľným veciam, hmota, pravda, beztvárna, ale schopná prijať tvar. Z nej malo povstať viditeľné aj neviditeľné, v oboch prípadoch dokonalé tvorstvo, označené slovami „nebo i zem“. Odtiaľ je rozdiel, že slovami „zem neviditeľná a beztvárna“ treba rozumieť prahmotu telesnú, ešte nestvárnenú, „tmou nad priepasťou“ však prahmotu duchovnú, kým ešte jej menlivá pohyblivosť nebola uvedená do poriadku a nebola osvietená svetlom večnej Múdrosti. Napokon by mohol niekto ešte aj tak povedať, že slová „na počiatku stvoril Boh nebo i zem“ znamenajú nie dokonalé a stvárnené, viditeľné aj neviditeľné tvory, ale len nestvárnený začiatok vecí, hmotu, z ktorej možno tvoriť a utvárať, v ktorej už bolo zmiešané, ale ešte nerozlíšené podľa akosti a tvarov to, čo teraz, usporiadané podľa svojich stupňov, nazýva sa nebom a zemou, jedno ako stvorenie duchovné, druhé ako stvorenie telesné.

12.18. Sväté písmo pripúšťa viac zmyslov

Po uvážení a vypočutí všetkého nechcem ďalej šíriť spor. Ničomu to neosoží, je to len na skazu poslucháčov (porov. 2 Tim 2,14). Na povzbudenie je dobrý zákon, keď ho niekto správne používa, lebo jeho cieľom je „láska vychádzajúca z čistého srdca, dobrého svedomia a úprimnej viery“ (1 Tim 1,5). Učiteľ náš vie, ktoré dve prikázania obsahujú celý zákon a prorokov. Čo mi škodí, Bože môj, svetlo mojich očí, čo mi škodí, keď vrúcne vyznávam pravdu, že tieto slová pripúšťajú rozličný výklad, ktorý je správny? Čo mi škodí, hovorím, keď tomu, kto písal, budem rozumieť ináč, ako rozumie azda iný človek? Keď čítame nejakú knihu, usilujeme sa vyskúmať a pochopiť autora, a keď veríme v jeho pravdovravnosť, vystríhame sa pripísať mu niečo, čo nie je pravda. Keď sa teda pri vyložení Svätého písma niekto usiluje nájsť ten zmysel, ktorý vložil doň spisovateľ, čo je na tom zlého, že tam nachádza zmysel, ktorý mu ty, Svetlo všetkých pravdu milujúcich duší, ukazuješ ako správny, hoci sa nezhoduje so zmyslom spisovateľa, ktorý tiež chcel povedať pravdu, i keď azda trocha ináč.

12.19. Jasná pravda

Je pravda, Pane, že si stvoril nebo i zem. Pravda je aj to, že Začiatok je tvoja Múdrosť, v ktorej si všetko stvoril. Je pravda, že tento viditeľný svet má dve veľké časti, nebo i zem, v ktorých je zahrnuté všetko tvorstvo. Je pravda, že všetko meniteľné vzbudzuje v nás akúsi predstavu beztvárnosti, ktorá je schopná tvaru, zmeny a striedania. Je pravda, že nepodlieha času bytosť meniteľná podľa svojej prirodzenosti, ale nemeniteľná pre úzke spojenie s nemeniteľnou Bytosťou. Je pravda, že beztvárnosť, toto „skoro nič“, nepodlieha časovým zmenám. Je pravda, že hmota, z ktorej nejaká vec vzniká, môže mať, v istom spôsobe hovorenia, meno veci, ktorá z tej hmoty vzniká. Preto mohla byť pomenovaná „nebom a zemou“ akákoľvek hmota, z ktorej bolo utvorené nebo i zem. Je pravda, že zo všetkého stvoreného nič nie je bližšie beztvárnosti než zem a priepasť. Je pravda, že nielen všetko stvorené a stvárnené pochádza od teba, ale aj všetko stvoriteľné a stvárniteľné, lebo od teba pochádza všetko. Je pravda, že všetko, čo z beztvárnosti nadobúda tvar, bolo najprv beztvárne a len potom stvárnené.

12.20. Rozličné chápanie slov: „Na počiatku stvoril Boh nebo i zem“

Zo všetkých správnych výpovedí, o ktorých nepochybujú tí, ktorým tvoja milosť osvietila myseľ a ktorí pevne veria, že tvoj sluha Mojžiš hovoril v duchu pravdy, každý si vec vykladá ináč.

Jeden hovorí: „Na počiatku stvoril Boh nebo i zem“, t. j. Boh v súvečnom svojom Slove stvoril bytosti rozumom a zmyslami vyzbrojené, teda bytosti duchovné a telesné.

Druhý hovorí: „Na počiatku stvoril Boh nebo i zem“, t. j. Boh vo svojom súvečnom Slove stvoril celý tento hmotný svet so všetkými viditeľnými a známymi bytosťami, ktoré obsahuje.

Tretí hovorí: „Na počiatku stvoril Boh nebo i zem“, t. j. Boh vo svojom súvečnom Slove stvoril beztvárnu prahmotu duchovných aj telesných bytostí.

Štvrtý hovorí: „Na počiatku stvoril Boh nebo i zem“, t. j. Boh vo svojom súvečnom Slove stvoril beztvárnu prahmotu telesného tvorstva, kde bolo ešte pomiešané nebo i zem, ktoré už teraz vo vesmíre vidíme oddelené a usporiadané.

Piaty hovorí: „Na počiatku stvoril Boh nebo i zem“, t. j. hneď na začiatku svojho tvorenia urobil Boh beztvárnu hmotu, v ktorej bolo pomiešané nebo i zem, ktoré teraz stvárnené vystupujú a ukazujú sa so všetkými tvormi, ktoré sú na nich.

12.21. Rozličné chápanie slov: „Zem bola neviditeľná a beztvárna.“

Tak je to aj pri vysvetľovaní nasledujúcich slov. Zo všetkých správnych výkladov jeden si vyberá tento: „Zem bola neviditeľná a beztvárna, tma bola nad priepasťou“, t. j. telesná hmota, ktorú Boh stvoril, bola hmota všetkých telesných vecí, ale dosiaľ nestvárnená, neusporiadaná a bez svetla.

Druhý hovorí: „Zem bola neviditeľná a beztvárna, tma bola nad priepasťou“, t. j. všetko to, čo voláme nebom i zemou, bolo beztvárnou a temnou hmotou, z ktorej mala vzniknúť hmotná zem a hmotné nebo so všetkým, čo možno na nich zmyslami postrehnúť.

Tretí hovorí: „Zem bola neviditeľná a beztvárna, tma bola nad priepasťou“, t. j. celok, ktorý voláme nebom i zemou, bol dosiaľ beztvárnou a temnou hmotou, z ktorej malo byť utvorené nebo duchovné, inde nazvané nebo nebies, a zem, totiž celá hmotná príroda, ktorým menom sa rozumie aj telesné nebo nad nami, napokon teda celý viditeľný a neviditeľný svet.

Štvrtý hovorí: „Zem bola neviditeľná a beztvárna, tma bola nad priepasťou“, t. j. nebom a zemou, ktoré stvoril Boh na začiatku, nie je Písmom nazvaná beztvárnosť, lebo sama beztvárnosť, ktorá bola pomenovaná „zem neviditeľná a beztvárna, tmy nad priepasťou“, už bola ako materiál z ktorého stvoril Boh bytosti duchovné a telesné.

Piaty hovorí: „Zem bola neviditeľná a beztvárna, tma bola nad priepasťou“, t. j. bola už nejaká beztvárna hmota, z ktorej, ako hovorí Písmo, Boh utvoril nebo i zem, totiž celý vesmír, rozdelený na dve časti, hornú a spodnú, so všetkým tvorstvom, ktoré je na nich.

12.22. Genezis nespomína stvorenie všetkých vecí

Možno sa niekto postaví proti dvom posledným náhľadom a povie: Ak sa slovami „nebo i zem“ nemá rozumieť beztvárna hmota, vtedy bolo niečo, čo Boh nestvoril, z čoho až neskoršie utvoril nebo i zem. Ani Písmo nespomína, že prahmotu stvoril Boh, ak len nepripustíme, že je označená slovom: „nebo i zem“, alebo azda len slovom „zem“, keď bolo povedané: „Na počiatku stvoril Boh nebo i zem.“ Ak teda nasledujúce slová: „Zem bola neviditeľná a beztvárna“ označujú beztvárnu prahmotu, nemôžeme predsa myslieť na nijakú inú, len na tú, ktorú stvoril Boh v tom, o čom bolo napísané: „Na počiatku stvoril Boh nebo i zem.“

Zástancovia dvoch posledných náhľadov, ktoré sme spomenuli, hneď odpovedajú: „Nepopierame, že beztvárnu prahmotu stvoril Boh, od ktorého všetko veľmi dobré pochádza. Tvrdíme, že je lepšie, čo je stvorené a stvárnené, takisto tvrdíme, že je menej dobré, čo je stvoriteľné a stvárniteľné, ale predsa aj to je dobré. Pravda, Písmo nespomína, že Boh stvoril túto beztvárnu prahmotu, ako nespomína mnoho iných vecí, ako napríklad stvorenie cherubínov a serafínov a ostatných anjelov, ktorých Apoštol výslovne menuje: tróny, panstvá, kniežatstvá, mocnosti, o ktorých je celkom isté, že ich Boh stvoril.“

Alebo ak slová „stvoril nebo i zem“ obsahujú všetko tvorstvo, čo potom povieme o vodách, nad ktorými sa vznášal Duch Boží? Ak sú zahrnuté v slove „zem“, akože potom možno tým istým slovom rozumieť aj beztvárnu hmotu, keď vidíme také utešené vody? Alebo ak je tomu tak, prečo bolo napísané, že z prahmoty bola utvorená obloha a pomenovaná nebom, a nie, že by boli utvorené vody? Predsa tie vody nie sú beztvárne a neviditeľné, keď ich vidíme tak krásne plynúť. Ak dostali svoju krásnu podobu vtedy, keď Boh povedal: „Nech sa zhromaždia vody, ktoré sú pod nebom“, takže zhromažďovanie im dalo vlastne tvar, čo povedať o vodách, ktoré sú nad nebom? Nakoľko nemali nijakého tvaru, nemali si čím zaslúžiť takého vysokého miesta, ba ani nie je napísané, akým slovom boli stvorené.

Ak teda Genezis nerozpráva o stvorení niektorých bytostí Bohom, nijaká zdravá viera, nijaký rozum, nijaká triezva veda sa neopováži povedať, že preto sú vody súvečné s Bohom, lebo Písmo ich spomína, ale nespomína, kedy boli stvorené. Napokon, prečo by sme nemohli aj to prijať, že prahmota, ktorú Písmo volá „zemou neviditeľnou a beztvárnou a tmou nad priepasťou“, bola stvorená z ničoho, a preto nie je s ním súvečná, hoci Písmo nespomína, kedy bola stvorená?

12.23. Mienky pri vykladaní Svätého písma

Po vypočutí a uvážení všetkého, nakoľko to dovoľuje slabosť mojej chápavosti, ktorú ti vyznávam, Bože môj, ktorú ty poznáš, vidím, že môžu vzniknúť dva druhy náhľadov pri posudzovaní spisov tvojich pravdovravných prostredníkov; jeden o pravdivosti opísanej veci, druhý o dobrej vôli prostredníka. Naozaj, niečo iného je hľadať pravdu o stvorení, niečo iného je vedieť, čo chcel Mojžiš, výborný sluha tvojej viery, naznačiť čitateľovi a poslucháčovi svojimi slovami. Vzhľadom na prvý prípad nech odstúpia odo mňa všetci, ktorí si myslia, že to, čo vedia, je falošné. Vzhľadom na druhý prípad nech odstúpia odo mňa všetci tí, ktorí si myslia, že Mojžiš cigánil. Chcem sa pripojiť k tým a radovať sa v tebe s tými, ktorí sa napájajú tvojou pravdou v širokosti lásky. Spoločne chceme pristúpiť k slovám tvojho Písma a chceme v ňom hľadať tvoju vôľu, vôľou tvojho sluhu, ktorý nám ju svojím perom oznámil.

12.24. Sväté písmo hovorí pravdu, i keď mu azda nerozumieme

Kto z nás medzi toľkými a pravdivými výkladmi, ktoré sa môžu vyskytnúť pri vysvetľovaní slov, kto môže s úplnou istotou povedať, že toto chcel Mojžiš, alebo že sa mu má takto rozumieť? Kto môže tvrdiť, že jeho náhľad je pravdivý, nech už vraj Mojžiš myslel akokoľvek? Hľa, Bože môj, ja, tvoj sluha, ktorý som ti sľúbil obetovať svoje vyznania v tomto spise, prosím ťa pre milosrdenstvo tvoje, daj mi splniť svoj sľub.

Hľa, s koľkou dôverou tvrdím, že si vo svojom Slove stvoril všetko, viditeľné i neviditeľné. Či s toľkou istou dôverou môžem povedať, že Mojžiš mal len to na mysli, keď napísal: „Na počiatku stvoril Boh nebo i zem“? Nemôžem, lebo nie s toľkou istotou vidím v jeho mysli ako v tvojej pravde, že práve to myslel, keď písal. Mohol predsa pri slove „na počiatku“ myslieť len na začiatok stvorenia a pri slovách „nebo i zem“ na bytosti duchovné a telesné, pravdaže, nie dokonalé, ale len akosi v počiatkoch.

Vidím, že oboje môžem tvrdiť ako pravdivé. Čo však mienil tými slovami Mojžiš, to už nevidím. Nech už ten veľký muž mal na mysli pri písaní niektorý z uvedených výkladov, alebo azda iný výklad, nijako nepochybujem, že pravdu dobre videl a dobre ju aj vyslovil. Nech ma už nik neobťažuje a nehovorí mi: „Nie to myslel Mojžiš, čo ty hovoríš, ale to, čo ja hovorím.“ Keby aspoň povedal, že odkiaľ viem, že práve to, čo ja hovorím, chcel aj Mojžiš povedať, musel by som to prijať. Azda by som odpovedal tak, ako som odpovedal vyššie. Niekedy azda aj obšírnejšie, keby bol veľmi dotieravý.

12.25. Ťažkosti Knihy Genezis

Keď takí tvrdia, „nie to myslel Mojžiš, čo ty hovoríš, ale čo ja hovorím“, a pritom obe naše mienky pokladajú za pravé, vtedy Život chudobných, Boh môj, v ktorom niet protirečenia, vlej mi do srdca miernosť, aby som trpezlivo znášal tých, ktorí mi tak hovoria nie preto, lebo sú naplnení tvojím Duchom a tak čítali v srdci tvojho sluhu, ale preto, lebo sú pyšní, nepoznajú mienku Mojžišovu, ale milujú svoju mienku, lenže nie preto, že by bola pravdivá, ale len preto, že je to ich vlastná mienka. Ináč by milovali aj inú pravdivú mienku, ako aj ja milujem ich mienku, nie preto, že je to ich mienka, ale preto, že je pravdivá. Ak uznávajú mienku zato, že je pravdivá, potom je ich aj mojím majetkom, lebo pravda je spoločným majetkom všetkých, ktorí ju milujú.

Ich úsilie dokázať mi, že nie to myslel Mojžiš, čo ja hovorím, ale to, čo oni hovoria, také úsilie odmietam, nemilujem ho, lebo keby to bolo skutočne aj tak, ich opovážlivé tvrdenie pochádza nie z vedomosti, ale z pochybnej smelosti, nesplodilo ho presvedčenie, ale nadutá pýcha. Preto, Pane, tvoje súdy sú také strašné, lebo tvoja pravda nie je len moja, len toho alebo toho, ale je naša, je nás všetkých, ktorých povolávaš zúčastniť sa na nej a prísne nás napomínaš, aby sme ju nepokladali len za svoju vlastnú, keď nechceme o ňu prísť. Každý, kto chce len pre seba, čo si dal všetkým, kto chce mať za svoje, čo je spoločné, ten zo spoločného dobra smeruje k svojmu, t. j. od pravdy do klamstva. Kto totiž hovorí lož, hovorí z vlastného.

Počúvaj, Sudca, najlepší Bože, Pravda jediná, počúvaj, čo poviem tomuto odporcovi. Hovorím, pred tebou a pred svojimi bratmi, ktorí sa riadia zákonom, ktorého cieľom je Láska. Počúvaj a viď, ak sa ti páči, čo mu poviem. Takto sa ho bratsky a spokojne opýtam: „Ak obaja vidíme, že to je pravda, čo ty hovoríš, ale aj obaja vidíme, že je pravda, čo ja hovorím, kde to, prosím ťa, vidíme? Ani ja v tebe, ani ty vo mne, ale obaja to vidíme v nemeniteľnej Pravde, ktorá je nad našimi zmyslami. Keď sa však nehádame o samom svetle Pána Boha nášho, prečo by sme sa mali hádať o myšlienke človeka, ktorú predsa nemôžeme tak vidieť, ako vidíme nemeniteľnú Pravdu. Ba keby sa nám zjavil sám Mojžiš a povedal: „Toto som myslel“, ani vtedy by sme nevideli myšlienku, ale by sme len uverili.“

Preto: „čo je napísané, nenadúvajme sa jeden na druhého pre iného“ (1 Kor 4,6), ale milujme Pána Boha svojho z celého srdca svojho a z celej duše svojej, z celej mysle svojej a blížneho ako seba samého. Ak by sme neuverili, že tieto dve prikázania sú základom všetkého, čo Mojžiš vo svojich knihách napísal, robili by sme z Boha luhára, lebo by sme ináč zmýšľali o mienke spolublížneho, ako on učil. Hľa, aké je to hlúpe pri toľkom množstve správnych výkladov tvrdiť opovážlivo, že práve toto myslel Mojžiš, a nie iné, aké je to hlúpe škodlivými škriepkami urážať Lásku, ktorá bola pôvodcom všetkých slov, ktoré sa usilujeme vysvetliť.

12.26. Ako vykladať Sväté písmo?

Predsa, Bože môj, Vysokosť mojej pokory, Odpočinok v mojom utrpení, ktorý počuješ moje vyznania a odpúšťaš mi hriechy, ty mi rozkazuješ, aby som miloval blížneho ako seba samého. Nemôžem veriť, že Mojžiš, tvoj verný sluha, dostal od teba menej darov, ako by som bol chcel dostať ja, keby som bol vtedy žil a keby si ma bol na to povolal, aby som srdcom a jazykom rozširoval Písmo, ktoré malo byť na osoh všetkým národom a malo dosiahnuť vo svete toľkej vážnosti, že prevýšilo všetky falošné a pyšné učenia.

Keby som teda býval Mojžišom - všetci totiž pochádzame z tej istej hmoty, a „čože je človek, že naň pamätáš“ (Ž 8,5) - keby som bol Mojžišom a bol by si mi rozkázal napísať Knihu Genezis, chcel by som mať takú výrečnosť a taký sloh reči, aby ani tí, ktorí dosiaľ nemohli pochopiť spôsob stvorenia, nemohli zavrhnúť moje slová ako také, ktoré prevyšujú ich chápavosť, a ktorí ich už môžu poznať, na akýkoľvek pravdivý výklad by prišli, našli by ho už v niektorých slovách tvojho sluhu, ba keby niekto našiel ešte iný výklad vo svetle pravdy, ani ten by v tých istých slovách nedopustil chyby.

12.27. Najlepšie je čerpať z prameňa

Ako prameň, ktorý dodáva vodu mnohým potokom, plynúcim do ďalekých krajov, je pri svojom žriedle čistejší než potoky, ktoré majú svoj pôvod v jednom prameni, tak rozprávanie tvojho proroka, výdatný prameň mnohých budúcich vykladačov, svojou prostou rečou podáva prúdy jasnej pravdy, z ktorých každý podľa možnosti, jeden tak, druhý ináč, dlhými a vážnymi úvahami môže dôjsť k pravde.

Niektorí ľudia, keď počujú alebo čítajú tieto slová, predstavujú si Boha ako človeka, ako nejakú bytosť, obdarenú nesmiernou silou, ktorá náhlym a novým hnutím vôle stvorila mimo seba a na dvoch odlišných miestach nebo a zem, dve obrovské telesá, jedno hore, druhé dolu, ktoré zahrnujú v sebe všetko tvorstvo. Keď počujú: „Povedal Boh: staň sa, a stalo sa“, myslia si, že tie slová začali, a prestali, že zazneli, a dozneli, a keď dozneli, že sa stalo, čo Boh prikázal. Toto alebo aj iné veci si predstavujú podľa svojho zmyslového chápania. Sú ako deti, ktorým sa Písmo prispôsobuje, znižuje svoju reč a ich slabosť prijíma ako do materinského lona. Tak v nich vzrastá viera, ktorou veria a za isté uznávajú, že Boh stvoril všetky bytosti, ktoré možno vidieť v najväčšej rozmanitosti okolo seba. Ak niektoré z týchto detí pohŕdne prostou rečou Písma a v svojej pýche sa nebezpečne vychýli zo svojho hniezdočka, ach, ako nešťastne spadne! Pane Bože, zmiluj sa, aby chodci nezašliapali to úbohé vtáčatko, zošli anjela, aby ho vložil naspäť do hniezda, kým sa nenaučí lietať!

12.28. Rozličné náhľady na Sväté písmo

Iní však, ktorým táto reč nie je už hniezdom, ale tônistou záhradou, v ktorej vidia skryté ovocie, tí radostne priletujú, štebocú a trhajú ho. Keď tieto slová čítajú alebo počujú, vtedy vidia, Bože, že ty svojím večným a nemeniteľným trvaním všetky minulé aj budúce časy prevyšuješ a že niet časného stvorenia, ktoré by si ty neurobil. Uznávajú, že tvoja vôľa je taká ako ty sám, že je nemeniteľná, že všetky veci si nestvoril nejakým novým hnutím vôle, že si ich nestvoril zo svojej podstaty, zo svojho obrazu, ale z ničoho, tebe nepodobného, beztvárneho, schopného však prijať každý tvar z tvojho obrazu. Uznávajú, že stvorené veci sa obracajú k tebe podľa svojich schopností a že sú všetky dobré, či už zostávajú blízko teba alebo sa od teba vzďaľujú v čase i priestore a tvoria pekný súlad. Vidia to a radujú sa vo svetle tvojej pravdy, ako len môžu.

Jeden z nich obracia pozornosť na slová: „Na počiatku stvoril Boh“ a za počiatok pokladá tvoju Múdrosť, lebo ona sama nám hovorí. Iný zas obracia pozornosť na tie isté slová a za „počiatok“ pokladá počiatok stvorenia všetkých vecí a hovorí o slovách „Na počiatku stvoril Boh“ takto: Najprv Boh stvoril. A z tých, ktorí slovom začiatok rozumejú Múdrosť, v ktorej si stvoril nebo i zem, jeden „nebom a zemou“ rozumie hmotu, schopnú vytvoriť nebo i zem; druhý tým rozumie nebo a zem už utvorené a rozdelené; tretí slovom „nebo“ rozumie dokonalé bytosti duchovné, slovom „zem“ beztvárnu prahmotu. Ale ani tí, ktorí slovami „nebo i zem“ rozumejú beztvárnu prahmotu, z ktorej bolo utvorené nebo i zem, ani tí nie sú vo svojom náhľade jednotní. Jeden vidí v nej spoločný začiatok duchovných a telesných bytostí, druhý zas len zárodok hmotného sveta, ktorý vo svojom lone má všetky hotové viditeľné bytosti. Ba ani tí nie sú jednotní, ktorí „nebom a zemou“ na tomto mieste rozumejú bytosti dokonalé a usporiadané. Jeden z nich tými slovami myslí bytosti viditeľné, totiž nebo, ožiarené svetlami, a zem, zahalenú tmou so všetkými tvormi na nich.

12.29. Ako môže byť niečo prv?

Kto by prijal slová „Na počiatku stvoril“ v tom zmysle, že „najprv stvoril“, musel by slová „nebo i zem“ prijať ako hmotu, z ktorej malo byť stvorené nebo i zem, t. j. všetko stvorenie duchovné i telesné. Keby tými slovami chcel rozumieť všetko tvorstvo už usporiadané, mohli by sme sa ho právom spýtať: „Ak toto stvoril Boh najprv, čo stvoril potom?“ Keď po stvorení vesmíru nenájde nič, či chce alebo nechce, počuje nepríjemnú otázku: „Ako možno hovoriť, že toto stvoril najprv, keď potom už nič nestvoril?“ Ak tomu rozumie tak, že Boh stvoril najprv beztvárnu prahmotu a potom usporiadanú, jeho náhľad nie je nezmyslom, keď vie rozoznať, čo predchádza večnosťou, čo časom, čo cieľom, čo pôvodom. Večnosťou - ako Boh predchádza všetko; časom - ako kvet ovocie; cieľom - ako ovocie kvet; pôvodom - ako zvuk spev. Z týchto štvoro prípadov prvý a posledný sú veľmi ťažko pochopiteľné, dva prostredné zas veľmi ľahko. Je to priveľmi zriedkavá a ťažká možnosť vidieť tvoju nemeniteľnú večnosť, ktorá tvorí meniteľné veci, a preto je pred nimi.

Kto má natoľko bystrého ducha, aby mohol bez ťažkosti rozoznať, ako môže byť zvuk prv než spev? To možno len tak pochopiť, že spev je zdokonalený zvuk. Niečo nestvárnené môže jestvovať, ale čo nejestvuje, to nemožno ani stvárniť. Tak je vždy prv hmota, z ktorej sa niečo tvorí, ako to, čo sa z nej tvorí. Nie je preto prv, že sama utvára, veď je skôr stvárňovaná. Ani nie je prv s ohľadom na čas. Nevydávame totiž najprv nestvárnené zvuky bez spevu, aby sme ich potom podľa pravidiel zložili a usporiadali, ako napríklad robíme z dreva skriňu alebo zo striebra nádobu. Také hmoty predchádzajú časom veci z nich vyrobené. Ale pri speve to nie je tak. Keď počujeme spev, počujeme zvuk, lebo nezaznie najprv neusporiadaný zvuk, aby sa z neho potom utvoril riadny spev.

Zvuk totiž, nech už zaznie akokoľvek, sa stráca hneď a nezostáva z neho nič, čo by sa dalo usporiadať v umelý spev. Spev teda spočíva vo zvuku a zvuk je hmotou spevu, lebo zvuk sám sa mení v spev. Preto, ako som povedal, skôr je hmota zvuku než tvar spevu, nie však ako jeho príčina. Zvuk nie je pôvodcom spevu, ale podlieha spievajúcej duši, ktorá ho utvára telesnými orgánmi. Nie je skôr časom, lebo zaznieva súčasne so spevom. Nie je skôr cieľom, lebo zvuk nie je skôr než spev, zakiaľ spev nie je len prostým zvukom, ale zvukom zladeným. Ale je skôr pôvodom, lebo netvorí sa spev, aby bol zvukom, ale tvorí sa zvuk, aby bol spevom. Podľa tohto príkladu, kto môže, nech pochopí, že skôr bola urobená prahmota všetkých vecí, ktorá bola pomenovaná nebom i zemou, lebo z nej bolo urobené nebo i zem. Pravdaže, nie skôr časom, lebo tvary vecí priniesli so sebou čas; ona bola beztvárna a len v čase mohla byť pozorovaná zároveň s nebom i zemou. A predsa nemôžeme o nej hovoriť ináč, len že aj časom bola skôr, hoci hodnotou je na poslednom mieste. Stvárnené veci sú omnoho lepšie než nestvárnené, ktoré predchádza len večnosť Stvoriteľova, ktorý ich stvoril z ničoho, aby z nich potom mohol niečo utvoriť.

12.30. Sväté písmo treba vykladať s láskou

Do tejto rozmanitosti správnych náhľadov nech vnesie poriadok sama Pravda. Nech sa zmiluje nad nami náš Boh, aby sme sa riadili zákonom, prikázaným cieľom a čistou láskou. Ak sa ma niekto pýta, ktorý z týchto náhľadov bol náhľad Mojžišov, neboli by tieto moje vyznania vyznaniami, keby som neodpovedal, že neviem. Predsa však viem, že tieto náhľady sú správne, pravda, okrem tých zmyslových náhľadov, o ktorých som už svoje povedal. Lenže tieto deti, plné dobrej vôle, nech sa neboja slov tvojho Písma, slov tak hlbokých, plných prostoty, nie mnohých, ale bohatých na obsah. My však, ktorí, podľa môjho presvedčenia, tie slová správne chápeme a vysvetľujeme, milujeme sa navzájom, milujeme nášho Boha, žriedlo pravdy, ak len nedychtíme za hlúposťami, ale za pravdou. Súčasne tak si vážme tvojho sluhu, pisateľa Písma, naplneného tvojím Duchom, aby sme uverili, že on tebou osvietený mal pri písaní na mysli to, čo v jeho knihách vyniká svetlom pravdy a ovocím užitočnosti.

12.31. Pravdu treba vždy prijať

Ak niekto hovorí: „Mojžiš myslel to, čo ja“, a niekto druhý zas tvrdí: „Nie, ale myslel to, čo ja“, vidí sa mi, že môžem povedať: „Ak sú oba náhľady správne, prečo by nemohli byť oba Mojžišove?“ Podobne by som povedal o treťom, štvrtom a každom ďalšom, ak len obsahuje pravdu. Prečo nemožno pripustiť, že všetky tie náhľady boli známe služobníkovi, skrze ktorého jediný Boh prispôsobil celé Písmo chápavosti mnohých ľudí, hoci nie všetci ho rovnako vidia, ale pritom vždy správne? Hovorím však bez strachu, naozaj zo srdca: „Keby som napísal niečo, čomu by sa dostalo veľkej vážnosti, chcel by som to tak napísať, aby moje slová obsahovali radšej všetky možné pravdivé výklady, než by sa dali spútať jediným náhľadom, ktorý vylučuje každý iný náhľad, urážajúci ma svojou nesprávnosťou.“ Bože môj, nechcem sa však prenáhliť natoľko, aby som povedal, že ten veľký muž si nezaslúžil takú odmenu. Keď písal, mal na mysli všetko to správne, čo sme dosiaľ našli, ba aj to, čo sme dosiaľ nemohli a nemôžeme nájsť, hoci to všetko by sa dalo ešte nájsť.

12.32. Zjavená pravda

Napokon, Pane, ktorý si Bohom, a nie telom a krvou, i keby človek chápal niečo menej, či tvojmu dobrému Duchu, ktorý ma zavedie do zeme živých, mohlo byť neznáme, čo si chcel tými slovami oznámiť neskorším čitateľom, i keď ten, ktorý ich vypovedal, mal na mysli azda len jeden z mnohých správnych výkladov? Ak je to tak, potom jeho výklad prevyšuje všetky ostatné. Ty však, Pane, daj nám poznať tento jeho jediný náhľad alebo ktorýkoľvek iný správny, aby ma neoklamal blud, ale aby si ma pásol ty, či mi už oznámiš ten náhľad, ktorý mal tvoj sluha, alebo na základe jeho slov iný správny náhľad.

Hľa, Pane Bože náš, ako mnoho sme napísali o tých niekoľkých slovách. Ako by takto vystačili moje sily a môj čas na výklad celého Písma? Dožič mi, aby som v tejto veci skrátil svoje vyznania a z mnohých náhľadov, ktoré sa vyskytli alebo vyskytnú v mojej mysli, aby som si podľa tvojho vnuknutia vybral jeden pravý, istý a dobrý: Daj mi takú vernosť v mojich vyznaniach, aby som správne a najlepšie vyložil náhľad tvojho sluhu, ak na nejaký prídem. O to sa mi treba usilovať. Ak to nedosiahnem, nech poviem aspoň to, čo mi chce jeho slovami povedať tvoja Pravda, ktorá povedala aj jemu, čo chcela.

Kniha trinásta

13.1. Vzýva Boha

Vzývam ťa, Bože môj, moje Milosrdenstvo, ktorý si ma stvoril a nezabudol si na mňa, hoci ja som na teba zabudol. Pozývam ťa do svojej duše, ktorú uspôsobuješ, aby ťa prijala s túžbou, akú jej vnukáš. Neopúšťaj ma, keď ťa vzývam, ty, ktorý predtým, než som ťa začal vzývať, naliehal si na mňa najrozmanitejším volaním, aby som ťa počul z diaľky, aby som sa k tebe obrátil, aby som ťa vzýval, keď ma voláš. Ty, Pane, zničil si všetky moje neprávosti, lebo si nechcel trestať ruky, ktorými som od teba odpadol. Predišiel si všetky moje dobré skutky, lebo si ma chcel odmeniť svojimi rukami, ktorými si ma stvoril. Prv, než som bol ja, bol si ty. Nemal si príčiny, aby si mi dal jestvovanie, a predsa jestvujem z tvojej dobrotivosti, ktorá predchádza všetko: načo si ma stvoril, aj z čoho si ma stvoril. Nepotreboval si ma, veď nie som takým dobrom, ktorým by si si mohol pomôcť, Pane môj a Bože môj. Nevzal si ma do svojej služby preto, že by sa zmenšila tvoja sila a potrebovala moju pomoc; ani nie preto ťa mám oslavovať, že by si bezo mňa zostal zanedbaný, ako zostáva neobrábaná zem; ale preto ti mám slúžiť, preto ťa mám oslavovať, aby mne bolo zato dobre, preto, lebo ty si mi dal jestvovanie a určil si ma do blaženosti.

13.2. Príčinu stvorenia treba hľadať v Božej dobrotivosti

Z plnosti tvojej dobrotivosti jestvuje tvorstvo, aby nechýbalo dobro, ktoré mohlo byť tebou stvorené, ale nebolo ti rovné ani užitočné. Naozaj, akú zásluhu majú pred tebou nebo i zem, ktoré si stvoril na začiatku? Aké zásluhy si nadobudli u teba duchovné a telesné bytosti, ktoré si stvoril vo svojej múdrosti? Čím si zaslúžili, aby dostali svoje začiatočné a nestvárnené bytie, každá podľa svojho druhu, duchovné alebo telesné, neusporiadané a od teba veľmi odlišné? Tie bytosti majú jednako svoju hodnotu; duchovná nestvárnená je hodnotnejšia než telesná stvárnená a telesná nestvárnená je hodnotnejšia než tá, ktorá vôbec nejestvuje. V tomto svojom stave boli by zostali závislé od tvojho Slova, keby tým Slovom neboli povolané k tvojej jednote a usporiadané tak, že boli všetky veľmi dobré. Čím si zaslúžili aspoň svoju nestvárnenosť? Veď ani tú by nemali, keby nie teba!

Čím si zaslúžila prahmota, aby bola aspoň nestvárnená a neviditeľná? Veď ani takou by nebola, keby si ju nebol stvoril. A keďže nebola, ani si nemohla zaslúžiť, aby bola. Alebo aké zásluhy má duchovné tvorstvo vo svojom začiatku, aby sa aspoň v tme vlnilo, podobné priepasti a nepodobné tebe, keby tým istým Slovom nebolo prinavrátené k Počiatku, ktorý ho stvoril, a keby, ním osvietené, nestalo sa svetlom, tvojmu obrazu aspoň podobným, keď nie rovným? Ako u tela nie je jedno byť a byť krásnym - vtedy by nebolo nič škaredé - tak aj u ducha nie je to isté žiť a žiť múdro - vtedy by bol nemeniteľne múdry. Dobrotou jeho je primknúť sa k tebe, aby to svetlo, ktoré nadobudol obrátením sa k tebe, nestratil odvrátením sa od teba a neupadol do života podobného tmavej priepasti. Veď aj my, ktorí sme podľa duše duchovné stvorenia, keď sme boli od teba odvrátení, boli sme tmou. Ešte aj teraz trpíme pozostatkami svojej zaslepenosti, kým sa tvojou spravodlivosťou nestaneme v tvojom Jednorodenom Božími výšinami (porov. Ž 36,7). V tvojich údoch sme boli nekonečnými priepasťami.

13.3. Všetko je z Božej milosti

Čo si povedal na začiatku stvorenia: „Buď svetlo, a bolo svetlo“, to nie bez príčiny rozumiem o duchovných bytostiach, lebo už mali aký-taký život, ktorý si mohol osvietiť. Takisto, ako si nezaslúžili život, ktorý mal byť tebou osvietený, takisto si nezaslúžili ani jeho osvietenie. Ich nestvárnenosť by sa ti nebola páčila, keby sa nebola premenila na svetlo, nie tak, aby bola svetlom svietiacim, ale osvetleným, ktoré hľadí do svetla svietiaceho a je s ním spojené. Za svoj život a za svoj blažený život majú ďakovať tvojej milosti, lebo sú obrátené zmenou k tej Bytosti, ktorá sa nemôže zmeniť ani na lepšiu, ani na horšiu. Tá Bytosť, to si ty, Bytosť najbytostnejšia, v ktorej nieto rozdielu medzi životom a blaženým životom, lebo ty si sám sebe blaženosťou.

13.4. Boh nepotreboval stvorenie

Čo by ti mohlo chýbať k blaženosti, keby duchovné bytosti alebo nejestvovali, alebo keby boli zostali beztvárnymi? Nestvoril si ich predsa preto, že si ich potreboval, ale z plnosti svojej dobroty si ich stvárnil, pravda, nie tak, ako keby sa nimi dovŕšila tvoja dobrota. Tebe, dokonalému, sa nepáči ich nedokonalosť, preto sa majú z teba zdokonaliť, aby sa ti páčili. Opäť však nie tak, ako keby si ty bol nedokonalý a len ich dokonalosťou by si sa mal zdokonaliť. Tvoj dobrý Duch sa vznášal nad vodami, ale vody ho neniesli tak, ako keby bol na nich plával. Naopak, o ktorých sa hovorí, že na nich spočíva tvoj dobrý Duch, tým vlastne on poskytuje odpočinok. Vznášala sa teda vlastne tvoja neporušiteľná a nemeniteľná vôľa, sebestačná sa vznášala nad živými tvormi, ktoré si stvoril, u ktorých žiť a žiť blažene nie je to isté, lebo žijú životom plávajúcim vo svojej temnote. Nezostáva im nič, len sa obrátiť k tomu, ktorý ich stvoril, vždy väčšmi a väčšmi načierať z prameňa života, v jeho svetle vidieť svetlo, a tak sa zdokonaliť, osvietiť a stať sa blaženým.

13.5. Najsvätejšia Trojica

Hľa, ako sa mi v tajomstve zjavuje Trojica, ktorou si ty, Bože môj, lebo ty, Otče, v Počiatku, v tvojej múdrosti, z teba zrodenej, tebe rovnej a súvečnej, v tvojom Synovi si stvoril nebo i zem. Veľa som už hovoril o nebi nebies, o zemi neviditeľnej a nestvárnenej, o tmavých priepastiach, o nestvárnenosti duchovných bytostí, ktoré by boli zostali nedokonalými, keby sa neboli obrátili k tomu, od ktorého pochádza každý život, po osvietení krásnoduchý život, nebo nebies, ktoré bolo neskoršie stvorené, aby oddeľovalo vody od vôd. V slove BOH som spoznal Otca, ktorý všetko stvoril. V slove POČIATOK som spoznal Syna, v ktorom je všetko stvorené. Pretože však verím v Trojicu, v Boha svojho, hľadal som v Písme a našiel som: „Duch Boží sa vznášal nad vodami.“ Hľa, Trojica, Boh môj, Otec, Syn aj Duch Svätý, Stvoriteľ všetkého tvorstva.

13.6. O Duchu nad vodami

Aká bola však príčina, Svetlo najopravdivejšie, k tebe obraciam svoje srdce, aby mi nehovorilo daromnice, rozožeň jeho temnoty a povedz mi, prosím ťa pre matku lásku, povedz mi, aká bola príčina, že po vymenovaní neba i zeme, neviditeľnej a nestvárnenej, tmy nad priepasťou, prečo až potom spomína Písmo tvojho Ducha? Či azda preto, aby mohlo byť povedané, že sa vznášal, a to nemohlo byť povedané, keď nebolo nad čím sa vznášať? Isto sa nevznášal nad Otcom, ani nad Synom, ba vôbec sa nemohol vznášať, kým nebolo veci, nad ktorou by sa vznášal. Najprv bolo treba spomenúť, nad čím sa mal vznášať, a potom až toho, ktorého bolo treba uviesť slovom vznášať sa. Prečo však nemohol byť ináč uvedený, len slovom „vznášal sa“?

13.7. Účinok Ducha Svätého

Kto môže, nech nasleduje, teraz už v mysli Apoštola tvojho, hovoriaceho: „Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5,5), ktorý nás poučuje o duchovných daroch (porov. 1 Kor 12,1), ktorý nám ukazuje ešte vznešenejšiu cestu lásky (porov. 1 Kor 12,31) a zohýba pred tebou kolená, aby sme poznali lásku Kristovu, ktorá prevyšuje každé poznanie (porov. Ef 3,14.19). Preto od začiatku prevyšoval všetko a vznášal sa nad vodami. Komu a ako mám povedať, že ťarcha našej žiadostivosti nás vlečie do nekonečnej priepasti a pozdvihuje nás láska tvojho Ducha, ktorý sa vznášal nad vodami? Komu a ako to poviem? Nie sú to nejaké skutočné vody, do ktorých sa vnárame a vynárame. Čo im je podobnejšie a čo najpodobnejšie? Je to naša zlá náklonnosť, zmyselná láska, nečistota ducha, ktoré nás strhávajú k zemi láskou k časnosti. Je to svätosť tvojho Ducha, ktorá nás pozdvihuje dohora, aby sme vyzdvihli svoje srdcia k tebe, kde sa tvoj Duch vznáša nad vodami, aby sme tak dosiahli najvyšší pokoj, keď naša duša prejde vodami, ktoré sú bez podstaty.

13.8. Jedine Boh vie naplniť blaženosť človeka

Padol anjel, padol človek a naznačili tak, aká priepasť by bola bývala údelom všetkých duchovných bytostí v tmavej hlbočine, keby si nebol na začiatku povedal: „Buď svetlo!“ a keby sa nebolo stalo svetlo a keby sa všetko rozumné stvorenie tvojho nebeského mesta neprimklo k tebe a nespočinulo v tvojom Duchu, ktorý nepremenlivý sa vznáša nad všetkým premenlivým. Ináč aj samo nebo nebies by sa bolo stalo tmavou hlbočinou, ale teraz je svetlo v Pánovi. Veď už samou nespokojnosťou padlých duchov, ktorí keď sa pozbavili rúcha tvojho svetla, ukázali svoju temnotu, ich nespokojnosťou nám dostatočne zjavuješ, akými veľkými si urobil duchovné bytosti, ktoré nič menšieho od teba nevie naplniť blaženosťou, ba ani samy sebe nevedia poskytnúť dostatočnú blaženosť. Ty, Bože náš, žiariš do našej temnoty, zo svojho svetla utkávaš nám rúcho, takže naša temnota bude jasná ako poludnie.

Daj mi sám seba, Bože môj, navráť mi seba, lebo ťa milujem, a ak ťa málo milujem, rozmnož moju lásku. Nemôžem zmerať, koľko chýba k mojej dokonalej láske, aby môj život plynul v tvojom objatí a nikdy sa od teba neodvrátil, kým sa nepohrúži do skrytosti tvojej tváre. To jediné však dobre viem, že všade mi je zle, keď som mimo teba; nech som kdekoľvek mimo seba, alebo hoci aj v sebe. Všetko moje bohatstvo, keď ním nie je Boh, všetko je len úžasným nedostatkom.

13.9. Prečo sa Duch Svätý vznášal sám nad vodami?

Či aj Otec a Syn sa vznášali nad vodami? Ak si to predstavuješ v priestore, ako sa telo vznáša, vtedy ani Duch sa nevznášal. Ak si však predstavuješ vznešenosť, ktorou nemeniteľné Božstvo vyniká nad všetkým premenlivým, vtedy aj Otec, aj Syn, aj Duch Svätý sa vznášali nad vodami. Prečo sa to teda hovorí, akoby sa mohlo hovoriť pri ňom o mieste, keď nezaujíma nijaké miesto, a hovorí sa, že je tvojím darom? V tomto tvojom dare si odpočinieme, v ňom ťa budeme požívať, teba, pokoj a domov náš.

Láska nás ta dvíha a tvoj dobrý Duch povyšuje našu pokoru z brány smrti. Náš pokoj je v našej dobrej vôli. Telo sa svojou váhou tlačí na miesto, lebo váha neťahá len dolu, ale aj na miesto. Oheň šľahá hore, kameň padá dolu. Telesá svojou váhou žiadajú svoje miesta. Olej, vyliaty pod vodou, vypláva na vodu; voda naliata na olej padá pod olej. Všetko sa svojou váhou tlačí na svoje miesto. Kde veci nie sú usporiadané, dávajú sa do pohybu; ak sa usporiadajú, zostanú spokojné. Moja váha, to je moja láska. Tá ma ženie, nech ma ženie kamkoľvek. Tvoj dar nás rozpaľuje a vynáša dohora. Rozpaľuje nás a ideme. Vystupujeme po stupňoch srdca a spievame ti modlitbu stupňovú. Tvojím ohňom, tvojím dobrým ohňom sme rozpaľovaní a ideme, vznášame sa k pokojnému mestu Jeruzalemu. Zaradoval som sa, lebo mi povedali: „Pôjdeme do domu Pánovho.“ Tam nás umiestnila dobrá vôľa, aby sme po ničom netúžili, len zostať tam naveky.

13.10. Všetko je Božím darom

Šťastné stvorenie, ktoré nepoznalo nič iné, hoci by bolo inakším, keby tvojím darom, ktorý sa vznášal nad všetkým meniteľným ihneď po stvorení, sa nebolo povznieslo k tomu povolaniu, keď si povedal: „Buď svetlo a bolo svetlo.“ V sebe môžeme rozoznávať časovo, že sme boli najprv temnotami a potom svetlom. Pri spomenutých tvoroch bolo však povedané, čím boli pred osvietením. Preto bolo povedané, že najprv boli meniteľné a temné, aby sa ukázala príčina urobiť ich inakšími, aby sa obrátením k nepominuteľnému Svetlu samy stali svetlom. Kto môže, nech pochopí, kto nemôže, nech prosí o pochopenie. Prečo ma kto obťažuje, akoby som ja osvecoval každého človeka, prichádzajúceho na tento svet?

13.11. Obraz Trojice v človeku

Kto pochopí všemohúcu Trojicu? Kto o nej nehovorí? A predsa málo je tých, ktorí, keď o nej hovoria, vedia, čo hovoria. Namáhajú sa, hádajú sa a predsa nič o nej nepochopia bez spokojného uvažovania. Chcel by som, aby ľudia uvažovali o troch veciach. Sú, pravda, niečo iného ako Trojica. Spomínam ich však, aby sa ľudia cvičili, poznali a hľadali, ako ďaleko sú od poznania Trojice. Myslím na tri veci: byť, poznať, chcieť. Som, poznávam a chcem. Som bytosť, ktorá poznáva a chce. Viem, že som a chcem. Chcem byť a poznávať. Kto môže, nech pochopí, ako v týchto troch veciach je nerozdielny život, jeden život, jedna myseľ, jedna podstata, ako, hoci nerozdielne rozličné, predsa sú len rozličné. Toto každý naisto vidí. Nech o tom uvažuje, nech to pozoruje a povie mi.

Ale ak naozaj niečo nájde a povie mi, nech si nemyslí, že už našiel to, čo je nad všetkým nepremenné, čo je nemeniteľné, pozná nemeniteľne a chce nemeniteľne. Vari pre toto troje je v Bohu Trojica? Sú v jednotlivých osobách tie vlastnosti jednotlivo, alebo v každej sú všetky tri? Azda sa oboje podivným spôsobom uskutočňuje, tak, že Boh spojuje v sebe jednoduché a mnohoraké, a keďže si je sám cieľom, poznáva seba a postačuje si nezmeniteľne v nekonečnej plnosti svojej jednoduchosti? Kto to bude môcť vysloviť? Kto sa osmelí ľahkomyseľne vypovedať o tom súd?

13.12. Účinky krstnej vody sú od Ducha Svätého

Pokračuj vo vyznaniach, moja viera. Povedz Pánu Bohu svojmu: „Svätý, Svätý, Svätý! Pán Boh môj, v tvojom mene sme pokrstení, Otec, Syn aj Duch Svätý! V tvojom mene krstíme, Otec, Syn aj Duch Svätý. Aj u nás v Kristovi, svojom Synovi, stvoril Boh nebo i zem, telesné a duchovné údy svojej Cirkvi. Naša zem, kým nedostala tvárnosť náuky, bola neviditeľná a nestvárnená, zahaľovali nás tmy nevedomosti, lebo pre hriechy si karhal človeka, a tvoje súdy sú ako nekonečná priepasť.“

Pretože však tvoj Duch sa vznášal nad vodami, tvoje milosrdenstvo nezabudlo na našu biedu a povedal si: „Buď svetlo! Robte pokánie, lebo sa priblížilo kráľovstvo Božie.“ Robte pokánie a buď svetlo. Pretože týmto hlasom sa zachvela naša duša, rozpamätali sme sa na teba, Pane, na brehu Jordánu a na hore, ktorá sa tebe vyrovná, ale z lásky k nám sa uponížila. Znechutili sa nám naše temnoty, obrátili sme sa k tebe, a nastalo sa svetlo. Hľa, boli sme kedysi tmou, teraz sme však svetlom v Pánovi.

13.13. Odpustenie hriechov je od Ducha Svätého

Dosiaľ sme ešte vierou, a nie videním. „V nádeji sme spasení. Ale nádej, ktorú možno vidieť, nie je nádej. Lebo kto dúfa v niečo, čo vidí?“ (Rim 8,24) Dosiaľ volá priepasť k priepasti, ale v huku tvojich vodopádov. Sám Apoštol, ktorý hovorí: „A ja som vám, bratia, nemohol hovoriť ako duchovným, ale ako telesným“ (1 Kor 3,1), si myslím, že ešte nedospel k videniu, a zabúdajúc na to, čo je za ním, napína sa po tom, čo je pred ním. Stená pod svojou ťarchou a jeho duša horí smädom za Bohom živým, ako jeleň túži po prameni. Volá: „Kedy prídem?“ a chce sa obliecť do rúcha z neba. A k priepasti ešte hlbšej volá: „Nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania“ (Rim 12,2) a „nebuďte deti zmýšľaním, iba v zlobe buďte ako maličkí, ale v zmýšľaní buďte dospelí“ (1 Kor 14,20).

Nerozumní Galaťania, kto vám počaril? Ale tu už nehovorí svojím hlasom, ale tvojím, ktorý si poslal svojho Ducha z vysokosti skrze toho, ktorý vystúpil do výšky a otvoril vodopády tvojich darov, aby príval tých darov obveselil tvoje mesto. Po ňom túži priateľ ženíchov, ktorý má už prvotiny Ducha, ale sám v sebe stená, očakáva synovstvo, totiž vykúpenie svojho tela. Je údom nevesty, jej platia jeho vzdychy, priateľom ženíchovým, horlí za neho, a nie za seba, lebo hlasom tvojich vodopádov, a nie svojím hlasom volá k druhej priepasti, o ktorú sa bojí vo svojej horlivosti, aby, ako had zviedol Evu svojou prefíkanosťou, tak isto neboli skazené zmysly a neodpadli od čistoty, ktorá je v našom ženíchovi, v tvojom jednorodenom Synovi. Aké úžasné bude svetlo, keď ho uvidíme tak, ako je, a keď prestanú moje oči roniť slzy, ktoré sa mi stali chlebom vo dne i v noci, lebo mi každý deň hovoria: „Kde je tvoj Boh?“

13.14. Viera a nádej nás posilňujú

Aj ja sa pýtam: „Bože môj, kde si? Kde si? V tebe si môžem trochu oddýchnuť, keď povznesiem svoju dušu nad seba, keď zaspievam pieseň radosti a chvály hlasom slávnostným.“ Lenže čoskoro je smutná, lebo klesá naspäť a stáva sa priepasťou alebo lepšie: cíti, že je ešte priepasťou. Moja viera, ktorú si v noci zapálil pred mojimi nohami, tá mi hovorí: „Prečo si smutná, duša moja, prečo ma znepokojuješ? Dúfaj v Boha. Tvoje slovo je ako lampáš mojim nohám. Dúfaj a vydrž, kým prejde noc, matka neprávostí, kým prejde hnev Pánov, ktorého synmi sme kedysi tiež boli vo svojej zaslepenosti, ktorej zvyšky nosíme so sebou v tele, vydanom pre hriech na smrť, kým sa nerozbrieždi deň a nerozpŕchnu tône.“

Dúfaj v Boha. Ráno predstúpim pred teba a budem rozjímať, navždy ťa budem chváliť. Ráno vstanem, a uvidím svoje spasenie, svojho Boha, ktorý oživí aj naše smrteľné telá pre svojho Ducha, ktorý prebýva v nás, ktorý sa milosrdne vznášal nad naším temným a pohyblivým vnútrom. Preto sme už v tomto putovaní dostali záloh, aby sme boli svetlom, a hoci sme dosiaľ vykúpení len nádejou, aby sme boli synmi svetla, synmi dňa, a nie synmi noci a tmy, čím sme boli kedysi. Medzi nimi a nami, vzhľadom na neistotu ľudského poznania, ty jediný rozdeľuješ, skúmaš naše srdce a pomenúvaš svetlo dňom a temnoty nocou. Kto nás rozozná, ak nie ty sám? Čo máme, čo by sme neboli dostali od teba? Veď z tej istej hmoty sú stvorené nádoby na slávu, z ktorej sú aj nádoby na potupu.

13.15. Čo rozumie oblohou?

Kto iný, ak nie ty, Bože náš, urobil si zo Svätého písma oblohu najvyššej vážnosti nad nami? Nebo sa roztvorí ako kniha a teraz sa nad nami rozprestiera ako koža. Vážnosť tvojho Písma sa stala ešte väčšou, keď zomreli tí smrteľní, ktorými si nám Písmo daroval. Ty vieš, Pane, ty dobre vieš, ako si do koží obliekol ľudí, keď pre hriech boli vydaní napospas smrti. Ako kožu, tak si rozvinul knihu svojho Písma, svojich súhlasných slov, ktoré si nad nami rozprestrel s pomocou smrteľných. Po ich smrti vážnosť tvojho Písma, nimi hlásaného, sa stala omnoho väčšou, než bola za ich života. Vtedy si ešte nerozprestrel nebo ako kožu, nerozhlásil si ešte zvesť o ich smrti do všetkých končín zeme.

Dopraj nám, Pane, uvidieť nebo, dielo tvojich rúk, rozožeň mračná, ktoré nám ho zahaľujú. Tam je tvoje svedectvo, ktoré dáva múdrosť maličkým. Bože môj, zdokonaľ svoju chválu z úst nemluvniat a dojčeniec. Nepoznám inú knihu, ktorá by natoľko nivočila pýchu, tak veľmi zahriakla nepriateľa a protivníka, ktorí ospravodlivujú svoje hriechy a nechcú sa s tebou zmieriť. Nepoznám, Pane, naozaj nepoznám nijaké iné slová, také čisté, ktoré ma priviedli na tieto vyznania, ktoré zohli môj krk do tvojho jarma a pozvali ma, aby som ti nezištne slúžil. Daj, dobrotivý Otče, aby som im porozumel! Dožič to mne, svojmu sluhovi, veď svojim sluhom si ich určil.

Nad touto oblohou sú ešte aj iné vody, myslím, že nesmrteľné, zachránené pred zemskou skazou. Nech velebia tvoje meno, nech ťa chvália nebeské zástupy tvojich anjelov, ktorí nepotrebujú pozerať na oblohu tvojho Písma, aby čítaním spoznali tvoje Slovo. Veď vidia stále tvoju tvár, z ktorej bez slabík vyčítajú tvoju večnú vôľu. Čítajú, vyberajú a milujú. Čítajú, lebo nikdy sa nepominie, čo čítajú. Vyberaním a láskou čítajú nemeniteľnosť tvojich rozhodnutí. Ich zväzok a ich kniha sa nezatvárajú, lebo ty si ich knihou naveky. Anjelov si umiestnil nad touto oblohou, ktorú si upevnil nad slabosťou pozemských národov, aby na ňu pozerali a spoznali tvoje milosrdenstvo, ktoré ťa zjavuje v čase, teba, ktorý si čas stvoril. Až po nebo je tvoje milosrdenstvo a tvoja pravda sa dotýka oblakov. Oblaky uletia, ale nebo zostane. Hlásatelia tvojho slova zaletia tiež z tohto života do iného. Tvoje písmo sa však rozprestrie nad všetky národy až do konca sveta.

Nebo i zem sa pominú, ale tvoje slová sa nepominú. Lebo aj koža sa zvinie, tráva, nad ktorou bola roztiahnutá, tá tiež zahynie so všetkou svojou krásou, len tvoje slovo zostane naveky. Teraz sa nám zjavuje ako v zahmlenej hádanke, ako v zrkadle nebies, a nie tak, ako je v skutočnosti. Pravda, sme milované deti tvojho Syna, ale ešte sa nevie, čo budeme. Pozrel na nás závojom svojho tela, miloval nás a rozpálil nás láskou. Teraz bežíme za jeho vôľou. Ale keď sa zjaví, budeme mu podobní, budeme ho vidieť tak, ako je. Daj nám, Pane, aby sme ho videli podľa svojej možnosti, keď ho ešte nemôžeme vidieť tak, ako je.

13.16. Boh je nemeniteľný

Vôbec to, ako si, ty jediný vieš, lebo si nemeniteľný, vieš nemeniteľne a chceš nemeniteľne. Tvoja jestvota vie a chce nemeniteľne. Tvoja vedomosť je a vie nemeniteľne. Tvoja vôľa je a chce nemeniteľne. Nevidí sa, že by bolo pred tebou spravodlivé, aby nemeniteľné svetlo bolo meniteľným, osvetleným poznané tak, ako sa nemeniteľné pozná samo. Preto moja duša zmiera od smädu po tebe ako vyschnutá zem. Sama sa nemôže osvietiť, ale sama sa nemôže ani nasýtiť. U teba je prameň života a v tvojom svetle uvidíme svetlo.

13.17. Čo je pevnina, čo more?

Kto zhromaždil horké vody do jednej jednoty? Hoci sú zmietané mnohými starosťami, predsa majú jediný cieľ, t. j. časnú a zemskú blaženosť, ku ktorej smeruje všetka ich činnosť. Kto iný, ako ty, Pane, ktorý si povedal, aby sa zhromaždili vody na jedno miesto, aby sa ukázala suchá zem, smädná po tebe? Tvoje je more, ty si ho stvoril a tvoje ruky stvárnili suchú zem. Zhromaždenie vôd sa volá morom, nie horkosť rozkoší. Ty krotíš aj zlé žiadosti sŕdc a určuješ hranice, kam až môžu zájsť vody, aby sa od nich odrazili. Takto riadiš more podľa poriadku svojej moci.

Ale duše, túžiace po tebe, ktoré sa ti ukazujú iným cieľom oddelené od spoločenstva mora, zavlažuješ tajomným a sladkým prameňom, aby aj zem vydala svoje ovocie. A naozaj ho aj vydáva, lebo naša duša podľa tvojho rozkazu, Bože môj, koná skutky milosrdenstva podľa svojho spôsobu, miluje svojho blížneho a pomáha mu v telesnej núdzi, lebo má v sebe semeno podľa podobenstva. Podľa svojej slabosti máme súcit s núdznym a usilujeme sa mu pomôcť, lebo chceme, aby sa aj nám pomohlo, keď budeme potrebovať. To robíme nielen v ľahkých potrebách, ktoré sú ako krehké rastliny, ale aj v ťažkých, ktoré vyžadujú silu ako ovocné stromy, t. j. z ruky mocného ochotne vyslobodzujeme toho, kto trpí krivdu, a silným ramenom mu poskytujeme útulok spravodlivého súdu.

13.18. Hovorí o spravodlivých

Tak Pane, tak ťa prosím, nech sa stane, ako robíš, ako dávaš radosť a možnosť radosti, nech vyrastie zo zeme pravda a spravodlivosť nech pohliadne z neba, nech zasvietia svetlá na oblohe. Hladnému odlomme zo svojho chleba a človeka bez prístrešia zaveďme do svojho domu. Zaodejme nahého a nepohŕdajme bratom našej zeme. Keď zo zeme vyrastú také plody, hľaď, sú dobré, nech vynikne naše časné svetlo. Z tohto ovocia dobrých skutkov, keď prejdeme do rozkošného nazerania Slova života, sa zjavíme ako svetlá na oblohe tvojho Písma. Tam sa totiž zhováraš s nami, aby sme rozlišovali medzi vecami duchovnými a zmyselnými ako medzi dňom a nocou, medzi dušami odovzdanými životu duchovnému a telesnému. Robíš to preto, aby už nielen ty sám v skrytosti svojho súdu rozlišoval si svetlo od tmy, ale aby aj tvoje duchovné deti, umiestené a usporiadané na tej istej oblohe, rozšírenej tvojou láskou po celom svete, žiarili na zemi, rozdelili deň od noci a označili čas, lebo staré veci sa pominuli, a hľa, všetko sa obnovilo.

Aj preto, lebo bližšie je naše spasenie, ako keď sme uverili, lebo noc pokročila a deň sa priblížil, lebo rok venčíš korunou svojej požehnanej dobrotivosti a robotníkov posielaš do svojej žatvy, ktorú iní pripravili sejbou, iných zas posielaš na inú sejbu, ktorá sa bude žať na konci sveta. Takto dávaš život tým, ktorí ťa prosia, a žehnáš rokom spravodlivého. Ty však si vždy ten istý a vo svojich rokoch, ktoré neodchádzajú, pripravuješ vznik rokom odchádzajúcim.

Svojím večným rozhodnutím zosielaš na zem nebeské dary v príhodnom čase. Jednému totiž skrze svojho Ducha dávaš reč múdrosti, akoby väčšie svetlo tým, ktorí milujú svetlo pravdy ako ranné zore. Inému reč poznania ako menšie svetlo. Inému zas vieru, inému dar uzdravovania, inému dar zázrakov, inému prorokovanie, inému rozoznávanie duchov, inému dar rozoznávania jazykov a všetky tie dary ako hviezdy. Všetko to je účinok toho istého Ducha, ktorý rozdeľuje dary každému tak, ako chce, aby hviezdy slúžili spoločnému úžitku.

Ale dar vedy, ktorý zahrnuje všetky tajomstvá, čo sa menili v časoch ako Mesiac, a ostatné dary, spomenuté pod menom hviezd, sa veľmi líšia od jasu múdrosti, akú má spomenutý deň. Sú ako by na začiatku noci a sú potrebné tým, ktorým tvoj múdry sluha nemohol hovoriť ako duchovným, ale ako telesným, hoci hovoril slová múdrosti medzi dokonalými. Lenže telesný človek, ktorý je ešte len dieťaťom v Kristovi, ktorý sa ešte živí mliekom, kým nie je súci na tvrdý pokrm, ktorého oko ešte nevie zniesť jas slnečného svetla, toho nemožno ponechať v jeho noci bez svetla. Musí sa však uspokojiť svetlom mesačným a hviezdnym. O tomto sa zhováraš s nami, Bože náš, vo svojej knihe, vo svojej oblohe, aby sme v podivnom rozjímaní mohli pochopiť všetko, hoci teraz len v podobenstvách, v časoch, rokoch a dňoch.

13.19. Cesta dokonalosti

Najprv sa poumývajte a očisťte, vyhoďte neprávosť zo svojich duší a spred svojich očí, aby sa ukázala suchá zem. Učte sa robiť dobro, zastaňte sa sirôt, preukážte spravodlivosť vdove, aby vydala zem zelené rastliny a ovocné stromy. Príďte, hovorí Pán, budeme sa rozprávať, aby zasvietili svetlá na nebeskej oblohe a osvietili zem. Bohatý mládenec sa pýtal dobrého Majstra, čo má robiť, aby dosiahol večný život. Nech mu odpovie dobrý Majster, ktorého pokladal len za človeka, a nič iného, ktorý bol preto dobrý, lebo bol Bohom. Nech mu odpovie: „Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania. Vykynož zo svojho srdca horkosť hnevu a neprávosti. Nezabi, necudzolož, nekradni, nehovor krivé svedectvo, aby sa ukázala suchá zem a porodila úctu k otcovi a matke, lásku k blížnemu.“ Mládenec odpovedal, že to všetko už urobil.

Odkiaľ je teda tŕnie, keď je zem úrodná? Choď a vyšklb husté bodľačie lakomstva. Predaj, čo máš, obohatíš sa ovocím, keď dáš chudobným, a budeš mať poklad v nebi. Ak chceš byť dokonalý, nasleduj Pána, pripoj sa k tým, ktorým hovorí rečou múdrosti ten, ktorý pozná a dá ti poznať, čo oddeľuje deň od noci, aby si aj ty mal svetlá na nebeskej oblohe. To však nebude, kým aj tvoje srdce tam nebude. A to opäť nebude, kým tam nebude aj tvoj poklad, ako si počul od svojho Majstra. Zarmútila sa neplodná zem, a tŕnie zadusilo Božie slovo.

Vy však, národ vyvolený, slabí v očiach sveta, ktorí ste zanechali všetko, aby ste mohli nasledovať Pána, choďte za ním a zahanbite silných. Choďte za ním, nohy krásne, a svieťte na oblohe, aby nebesá rozprávali o jeho sláve a rozdeľovali svetlo dokonalých, ktorí ešte nie sú anjelmi, a tmu maličkých, ktorí ešte nie sú zavrhnutí. Osvieťte celú zem. Deň, ožiarený slnkom, nech hovorí dňu rečou múdrosti a noc, osvietená mesiacom, nech zvestuje noci reč vedy. Mesiac a hviezdy svietia v noci, ale noc ich nezahaľuje, lebo ju osvetľujú podľa jej miery. Akoby Boh povedal: „Buďte svetlá na nebeskej oblohe“, strhol sa z neba mocný hukot, ako keď zaduje silný vietor, a ukázali sa rozdelené jazyky ako oheň a zastali nad každým jedným z nich, a stali sa svetlá na nebeskej oblohe, ktoré majú slová života. Rozíďte sa na všetky strany, ohne sväté, ohne prekrásne. Vy ste svetlom sveta, a nie ste pod mericou. Vyvýšený je ten, ku ktorému ste sa pridali, ktorý vás vyvýšil. Rozíďte sa a ukážte sa všetkým národom.

13.20. Výklad slov: „Vody, hemžite sa množstvom živých tvorov“

13.21. Alegorické vysvetľovanie vtákov, rýb a iných zvierat

Pre toto v tvojom slove nie hlbočiny morské, ale zem, oddelená od horkých vôd, vydala dušu živú, ale nie plazov a lietavcov. Nepotrebuje už krst, ktorý je potrebný pohanom, ktorý potrebovala, keď bola ešte pokrytá vodami. Nemožno totiž ináč vojsť do nebeského kráľovstva od toho času, ako si ustanovil, aby sa tak vchádzalo, t. j. krstom. Duša tiež nehľadá veľké zázraky, aby uverila. Pre svoju vieru nepotrebuje divy a zázraky, lebo sa stala zemou veriacou, oddelenou od horkých vôd nevery, jazyky sú na znamenie nie veriacim, ale neveriacim. Preto nie ten druh vtáctva, ktoré vydali vody, potrebuje zem, ktorú si urobil nad vodami. Zošli jej svoje slovo skrze svojich hlásateľov. Rozprávame o ich skutkoch, ale ty v nich pôsobíš, aby vytvárali duše živé.

13.22. Znovuzrodenie ducha

Hľa, Pane Bože náš, Stvoriteľ náš, keď sa odvrátili od sveta naše náklonnosti, ktoré nám prinášali smrť pre zlý život, keď duša začala naozaj žiť dobrým životom, naplnilo sa tvoje slovo, ktoré si povedal skrze Apoštola: „Nepripodobňujte sa tomuto svetu“, potom sa naplní aj to, čo si pripojil: „Premeňte sa obnovou zmýšľania.“ To však už nie podľa svojho spôsobu, ako by ste len nasledovali človeka vás predchádzajúceho, ale aby ste sa riadili vzorom človeka dokonalejšieho. Veď si nepovedal: „Urobme človeka podľa jeho druhu“, ale povedal si: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby“, aby sme sami poznali tvoju vôľu.

Preto volá veľký hlásateľ, ktorý evanjeliom splodil synov, aby nemal vždy len malé dojčatá, ktoré treba mliekom chovať: „Premeňte sa obnovou zmýšľania, aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé.“ (Rim 12,12) Preto nehovoríš: „Nech sa stane človek“, ale hovoríš: „Urobme človeka.“ Tiež nehovoríš: „Podľa jeho druhu“, ale: „Na náš obraz a podľa našej podoby.“ Kto je obnovený v mysli a okom rozumu vidí tvoju pravdu, nepotrebuje sprievodcu, aby nasledoval svoj druh, ale za tvojho sprievodníctva dosvedčuje sám, aká je tvoja vôľa, čo je dobré, ľúbezné a dokonalé, robíš ho schopným, aby uvažoval o Trojici tvojej Jednoty a o Jednote tvojej Trojice. Preto bolo povedané v množnom čísle: „Urobme človeka“, ale v jednotnom pripojené: „A stvoril Boh človeka.“ Takisto bolo povedané v množnom čísle: „Na náš obraz“ a v jednotnom pripojené: „Na Boží obraz“. Tak sa obnovuje človek poznaním Boha podľa obrazu toho, ktorý ho stvoril. Keď sa stal duchovným človekom, posudzuje všetko, čo je na posúdenie, ale sám nie je nikým súdený.

13.23. O čom súdi kresťan?

„Duchovný človek posudzuje všetko“, to znamená: „Vládne nad morskými rybami, nad vtáctvom nebeským, nad zvieratami, krotkými a divými, nad celou zemou, ako aj nad všetkým, čo sa pohybuje na zemi.“ Toto všetko vykonáva rozumom, ktorým poznáva, čo je Ducha Božieho. Ináč však človek, ktorý je vážený, to nechápe, je ako zver nerozumná, jej sa podobá. My však, Bože náš, sme v tvojej Cirkvi tvojou milosťou, ktorú si Cirkvi dal, sme tvoje stvorenia, stvorené na dobré skutky, nielen tí, ktorí sú predstavení, ale aj tí, ktorí predstavených poslúchajú. Takto si stvoril muža a ženu v tvojej duchovnej milosti, kde nieto telesným spôsobom ani muža, ani ženy, lebo niet ani Žida, ani Gréka, ani otroka, ani slobodného.

Duchovní ľudia, aj tí, ktorí sú predstavení, aj tí, ktorí poslúchajú, duchovne súdia. Nesúdia o duchovných pravdách, ktoré sú ako hviezdy na nebi. Nepatrí sa nám súdiť o toľkej vážnosti, ba ani o tvojom Písme, hoci v ňom nájdeme čo-to nejasného. Podriaďujeme mu svoj rozum a za isté pokladáme aj to, čo je zahalené nášmu zraku, veríme, že je to správne a pravdivo povedané. Teda aj človek, hoci je už duchovný a premenený poznaním Boha podľa obrazu toho, ktorý ho stvoril, jednako nie je sudcom zákona, ale plniteľom zákona. Ba ani o tom nemôže duchovný človek súdiť, ktorí ľudia sú duchovní a ktorí telesní, ktorých len ty, Bože, rozpoznávaš, lebo nám sa nezjavili nijakými skutkami, aby sme ich podľa ovocia mohli poznať. Ty však, Pane, ty ich poznáš, rozoznal si ich a povolal v skrytosti prv, než bola obloha. Napokon ani o národoch sveta nemá súdiť človek duchovný.

Načo má súdiť o tých, ktorí sú vonku, keď nevie, kto z nich sa dostal do sladkosti tvojej milosti a kto zostane v neprestajnej horkosti bezbožnosti? Preto človek, ktorého si stvoril na svoj obraz, nedostal moc nad nebeskými svetlami, ani nad skrytým nebom, ani nad dňom a nocou, ktoré si povolal pred ustanovením neba, ani nad množstvom vôd - morom, ale dostal moc nad rybami morskými, nad vtákmi, nad zvieratami, nad celou zemou, nad všetkým, čo sa na zemi pohybuje. Môže súdiť a schvaľovať, čo je dobré. Môže zavrhnúť, čo je nesprávne. Môže to urobiť pri vysluhovaní sviatostí, ktorými sú do Cirkvi privádzaní tí, čo ich tvoje milosrdenstvo ulovilo v množstve vôd tohto sveta; buď pri vysluhovaní tej sviatosti, pri ktorej sa podáva zbožnej zemi Ryba, vynesená z hlbočín; buď v znakoch a hlasoch, podliehajúcich vážnosti tvojho Písma a ako by pod oblohou lietajúcich, keď ich vysvetľujú, vykladajú, rozjímajú. Tebe dobrorečia a vzývajú ťa nahlas, aby ľud odpovedal: amen.

Priepasť sveta a zaslepenosť tela, ktoré nemôžu vidieť myšlienky, sú príčinou, že treba používať tieto slová, aby sa dostali až k ušiam. V tomto zmysle vtáctvo, hoci sa rozmnožuje na zemi, predsa pochádza z vody. Duchovný človek súdi aj o tom, čo dobrého alebo zlého nájde v skutkoch a mravoch veriacich ľudí. Súdi o almužne ako o ovocí zeme. Súdi o skutkoch živej duše, o čistote, pôstoch, o pobožných rozjímaniach, o tom, čo chápe svojimi zmyslami. Konečne súdiť môže o všetkom tom, čo vie aj napraviť.

13.24. Prečo Boh požehnal človeka, ryby a vtákov?

Ale čo je to? Aké tajomstvo je v tom? Hľa, Pane, požehnávaš ľudí, aby rástli, rozmnožovali sa a naplnili zem. Či nám tým nenaznačuješ, aby sme pochopili, prečo si nepožehnal svetlo, ktoré si nazval dňom; prečo si nepožehnal nebeskú oblohu, prečo nie svetlá na oblohe, prečo nie hviezdy, prečo nie zem, prečo nie napokon more? Keby si nebol takto požehnal ryby a veľryby, aby rástli, množili sa a naplnili more, keby si nebol požehnal vtákov, aby sa rozmnožovali na zemi, vtedy by som skoro povedal, Bože môj, že si tento dar požehnania chcel uštedriť jedine človekovi. To isté by som povedal, že požehnanie sa vzťahuje na tie tvory, ktoré sa rozmnožujú vlastným plodením, keby som ho našiel pri kroch, stromoch a zvieratách. Ale ani rastlinám, ani stromom, ani zvieratám, ani plazom nebolo povedané: „Ploďte a množte sa“, hoci predsa všetky, ako ryby, vtáky a ľudia, sa rozmnožujú plodením a tak zachovávajú svoj druh.

Čo teda poviem, Pravda, moje Svetlo? Sú to prázdne slová? Nikdy. Otče zbožnosti, nech to nikdy nepovie sluha tvojho Slova. Ak ja nemôžem pochopiť význam tých slov, nech ho vyložia bystrejší, t. j. rozumnejší podľa schopnosti, akú si dal, Bože môj, každému človeku. Nech sa zapáči moje vyznanie tvojim očiam, lebo ti vyznávam, že si myslím, že si nie nadarmo povedal tie slová, Bože. Nezamlčím, čo mi pri ich čítaní prichádza na um.

Tvoje slová sú pravdivé a nevidím dôvod, prečo by som nemohol slová tvojho Písma chápať obrazne. Poznal som, že sa mnohými spôsobmi môže označiť to, čo duch chápe len jedným spôsobom, a naopak, duch môže chápať rôznymi spôsobmi, čo je označené len jedným hmotným znakom. Hľa, už láska k Bohu a k blížnemu koľkými tajomstvami, koľkými jazykmi a nespočetnými obratmi každého jazyka sa vyjadruje. Tak rastú a rozmnožujú sa vodné živočíchy. Pozoruj ďalej, kto čítaš. Hľa, čo Písmo a hlas jedným slovom vyslovuje: „Na počiatku stvoril Boh nebo i zem“, či sa to nevysvetľuje rozmanito nie pre nejaký klam, ale pre rozmanité, no pravdivé chápania? Tak rastie a rozmnožuje sa ľudské pokolenie.

13.25. Ovocím zeme sa rozumejú skutky milosrdenstva

Chcem ti, Pane Bože môj, povedať ešte, na čo ma napomínajú ďalšie slová tvojho Písma. Poviem, nebudem sa báť, lebo pravdu poviem podľa tvojho vnuknutia. Verím, že nemôžem povedať pravdu, ak mi ju nevnukneš ty, ktorý si Pravda, lebo každý človek je luhár. Preto aj každý, kto nehovorí pravdu, hovorí zo svojho. Keď chcem pravdu hovoriť, z tvojho budem hovoriť. Hľa, dal si nám za pokrm všetky zelené semenonosné rastliny podľa ich druhov, tiež ovocné stromy, ktoré prinášajú ovocie, každý podľa svojho druhu. Nie nám, ale aj všetkým nebeským vtákom, zvieratám zeme a plazom; lenže rybám a veľrybám si ich nedal.

Už sme povedali, že ovocím zeme sa obrazne rozumejú skutky milosrdenstva, ktoré vyrastajú z úrodnej zeme, aby slúžili potrebám tohto života. Takou zemou bol zbožný Oneziforus, jeho domu si preukázal milosrdenstvo, ktorý často občerstvoval tvojho Pavla a nehanbil sa za jeho okovy. To isté urobili a také ovocie priniesli bratia z Macedónie, ktorí doložili, čo mu chýbalo. Ako veľmi sa mu však zviera srdce bolesťou nad niekoľkými stromami, ktoré nepriniesli nijaké ovocie: „Keď som sa prvý raz bránil, nebol pri mne nik, všetci ma opustili. Nech sa im to nepočíta.“ (1 Tim 4,16) Takúto podporu treba dať duchovným učiteľom, ktorí nám zjavujú Božie tajomstvá. Treba im to dať aj ako ľuďom. Ďalej, treba im to dať ako živým dušiam, lebo nám dávajú príklad sebazaprenia. Napokon im to treba dať ako vtákom na požehnanie toho, čo sa rozmnožuje na zemi, lebo po celej zemi sa rozľahol ich hlas.

13.26. Radosť zo skutkov milosrdenstva

Týmto pokrmom sa však sýtia len tí, ktorí sa vedia z neho radovať, nie však tí, čo sa nevedia z neho radovať, ktorých bohom je brucho. Ba aj pri tých, ktorí ich konajú, úžitok nezáleží natoľko na tom, čo konajú, ale s akým úmyslom to konajú. Preto dobre vidím, z čoho sa radoval Apoštol, ktorý slúžil Bohu, a nie svojmu bruchu; vidím to a radujem sa s ním. Dostal dary od Filipanov, ktoré mu poslali od Epafrodita. Z čoho sa raduje, tým sa živí, lebo v pravde hovorí: „Veľmi som sa zaradoval v Pánovi, že už raz predsa len rozkvitla vaša náklonnosť voči mne; pravda, aj predtým ste na mňa mysleli, ale nemali ste príležitosť.“ (Flp 4,10) Množstvom práce boli teda zamestnaní a akoby uvädnutí a uschnutí, preto nedonášali ovocie dobrých skutkov. Apoštol sa s nimi raduje, že rozkvitli, ale nie, že jemu pomohli. Preto hovorí ďalej: „Nehovorím to preto, že by som mal nedostatok. Naučil som sa vystačiť s tým, čo mám. Viem žiť skromne a viem aj oplývať. Všade a všetko som sa už naučil: byť sýty aj hladovať, mať hojnosť i núdzu trieť. Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje.“ (Flp 4,11-13) Prečo sa raduješ? Z čoho sa tešíš, veľký Pavol? Čo ti osoží, človek obnovený poznaním Boha, podľa obrazu toho, ktorý ťa stvoril, ty duša živá v toľkej zdržanlivosti, ty lietajúci jazyk, ktorý rozprávaš tajomstvá? Takým dušiam patrí táto potrava? V čom vlastne spočíva? V radosti! Počujme, čo nasleduje! „A predsa ste dobre urobili, že ste mi prejavili účasť v mojom súžení. “ (Flp 4,14) Z toho sa raduje, z toho žije, že vykonali dobrý skutok, nie, že jemu pomohli v núdzi. Tebe hovorí: „V súžení si mi pomohol.“ Vie totiž i hojnosťou oplývať, i núdzu trieť v tom, ktorý ho posilňuje. Ďalej hovorí: „Veď aj vy, Filipania, viete, že keď som začal hlásať evanjelium po svojom odchode z Macedónska, ani jedna cirkev nemala účasť na mojich výdavkoch a príjmoch, iba vy sami. Veď aj do Solúna ste mi raz aj druhý raz poslali, čo som potreboval.“ (Flp 4,15-16)

Raduje sa, že sa vrátili k dobrým skutkom, že zakvitli a zazelenali sa ako roľa. Raduje sa azda zo svojho úžitku, lebo povedal: „Poslali ste mi na výživu“? Naozaj sa preto raduje? Nie preto! Odkiaľ to však vieme? Lebo sám pokračuje: „Nie ako by som hľadal dar, ale hľadám hojný úžitok pre vás“ (Flp 4,17). Od teba, Bože môj, som sa naučil rozoznávať dar od ovocia. Dar je vec sama, ktorú kto dáva, keď dáva potrebné, ako sú peniaze, pokrm, nápoj, šaty, prístrešie. Ovocie je dobrý a správny úmysel darcov. Dobrý Učiteľ nehovorí len: „Kto prijme proroka“, ale dodáva „ako proroka“. Tiež nehovorí len: „Kto prijme spravodlivého“, ale dokladá „ako spravodlivého“. Preto jeden dostane odmenu proroka, druhý odmenu spravodlivého. Nehovorí len: „Kto by dal piť jednému z týchto maličkých“, ale dodáva „ako učeníkovi“. Potom len dodáva: „Veru, hovorím vám. Nepríde o svoju odmenu.“ (Mt 10,41-42) Dar je prijať proroka, prijať spravodlivého, podať pohár čerstvej vody učeníkovi; ovocie je však urobiť to v mene proroka, v mene spravodlivého, v mene učeníka. Týmto ovocím živila vdova Eliáša, lebo vedela, že chová muža Božieho; keď ho však havran živil, to bol dar. Takýto pokrm však patril Eliášovi ako človeku vonkajšiemu, a nie vnútornému, lebo len vonkajší človek by bol bez pokrmu zahynul.

13.27. Čo predstavujú ryby a veľryby?

Pred tebou, Pane, chcem hovoriť pravdu. Keď nevedomí a neveriaci ľudia, na získanie ktorých sú potrebné prvé sviatosti a veľké zázraky, ktoré - podľa mojej mienky - sú znázornené rybami a veľrybami, keď títo prijímajú tvojich sluhov, aby im preukázali telesné občerstvenie alebo im nejako pomohli v tomto živote, nepoznajú príčinu a cieľ svojho činu. Ani nedávajú, a tí zas neprijímajú pravý pokrm, lebo prví to nekonajú s dobrým a správnym úmyslom, a druhí sa nemôžu radovať z darov, ktorých ovocie ešte nevidia. Duša žije z toho, čo jej pôsobí radosť. Preto aj ryby a veľryby nepožívajú pokrmy, ktoré vydáva jedine zem, odlúčená i oddelená od horkosti morských vĺn.

13.28. Prečo sú pridané slová: „Bolo to veľmi dobré“?

Bože, videl si všetko, čo si stvoril, a hľa, bolo to veľmi dobré. Aj my všetko vidíme, a hľa, všetko je veľmi dobré. Keď si tvoril jedno i druhé a keď si povedal, aby sa stalo, a stalo sa, videl si, že to bolo dobré. Sedem ráz som v Písme napočítal, že je dobré, čo si stvoril; ôsmy raz, keď už bolo všetko hotové, nepovedal si, že je to dobré, ale že je to veľmi dobré. Jednotlivé veci boli dobré, všetko pospolu bolo zas veľmi dobré. To isté sa tvrdí o každom krásnom tele, ktoré je krajšie v celku než v častiach, krajšie je v celku než v jednotlivých údoch. Hoci aj údy samy osebe sú krásne, jednako len celok, usporiadaný zo všetkých údov, je omnoho krajší.

13.29. Božie diela sú večne dobré

Usiloval som sa pochopiť, či si sedem alebo osem ráz videl, že tvoje diela sú dobré, ktoré sa ti páčia. V tvojom videní som nenašiel časov, podľa ktorých by som mohol porozumieť, čo si toľko ráz uvidel, čo si stvoril. Vtedy som povedal: „Pane, azda nie je pravdivé tvoje Písmo, veď ty, pravdivý a Pravda sama, ty si nám ho dal. Prečo mi teda hovoríš, že v tvojom videní niet času, keď tvoje Písmo mi hovorí, že po každom dni, keď si stvoril, videl si, že je to dobré? Keď som to spočítal, našiel som, koľko ráz si to povedal.“ Na to mi odpovieš, lebo ty si Boh môj, zavoláš mohutným hlasom do môjho vnútorného ucha, aby si prehlušil hluchosť svojho sluhu a povieš: „Ó, človek! Veď Písmo hovorí to isté ako ja. Písmo hovorí v čase, ale čas nezasahuje moje Slovo, lebo moje Slovo je so mnou súvečné. Tak aj to, čo vy vidíte v mojom Duchu, to aj ja vidím; čo vy hovoríte v mojom Duchu, to aj ja hovorím. Vy však vidíte v čase, ja zas nie; vy hovoríte v čase, ja nie.“

13.30. Bludy manichejcov

Počul som, Pane Bože môj, preglgol som sladkú kvapku tvojej pravdy a spoznal som, že niektorým sa nepáčia tvoje dobré diela. Dokazujú, že niektoré veci si nevyhnutne musel stvoriť, ako sú: stavba nebies a sústavy hviezd. Tvrdia, že nie ty si ich stvoril, ale urobil z hmoty, ktorá už predtým dávno jestvovala a ty si ju vraj len vzal, usporiadal a spojil, keď si po premožení nepriateľov budoval svetové hradby, aby touto stavbou premožení, nemohli sa nikdy proti tebe postaviť. Iné si vraj ani nestvoril, ani neusporiadal. Teda nie: všetky telá, všetky, aj najmenšie živočíchy, všetko, čo sa koreňmi pridŕža zeme. Podľa nich to stvorila nepriateľská bytosť, tebou nestvorená, tebe náprotivná, ktorá je v nižších priestoroch svetových. Takto hovoria hlupáci, lebo nie v tvojom Duchu vidia tvoje diela, ba ani ťa v nich nepoznávajú.

13.31. Čo sa Bohu páči, to sa aj zbožným páči

Ktorí v tvojom Duchu vidia tvoje diela, v tých ich vidíš ty. Keď vidia, že tvoje diela sú dobré, to vlastne ty vidíš. Čokoľvek sa nám páči, v tom sa nám vlastne ty páčiš, a čo sa nám v tvojom Duchu páči, páči sa tebe na nás. Kto z ľudí vie, čo je človekovo, ak len nie duch, ktorý je v ňom? Tak aj to, čo je Božie, nepozná nik, iba Duch Boží. My však sme nedostali svetského ducha, ale Ducha, ktorý je z Boha, aby sme poznali, čo nám Boh daroval. Preto sa opovažujem povedať: Áno, nik nepozná, čo je Božie, iba Duch Boží.

Ako teda vieme aj my, čo nám Boh daroval? Odpovedajú mi, že aj to, čo vieme skrze jeho Ducha, že aj to nik nevie, iba Duch Boží. Takisto, ako je správne povedané tým, ktorí hovoria v Duchu Božom: „Nie ste to vy, ktorí hovoríte“, tak isto správne sa hovorí tým, ktorí v Duchu Božom poznajú: „Nie ste to vy, ktorí poznáte.“ O nič menej sa teda hovorí správne tým, ktorí vidia v Duchu Božom: „Nie ste to vy, ktorí vidíte.“ Preto čokoľvek vidia v Duchu Božom, že je dobré, to nevidia sami, ale Boh vidí, že je to dobré.

Iné je, keď niekto pokladá dobré za zlé, ako vyššie spomenutí manichejci. Iné je, keď niekto pokladá dobré za dobré, ako sa mnohým páči tvoje stvorenie preto, lebo je dobré. Ty sám sa im však nepáčiš, preto stvorenie chcú užívať väčšmi než teba. Iné je napokon, keď človek vidí niečo ako dobré, i Boh v ňom vidí, že je dobré, takže Stvoriteľ je milovaný vo svojom stvorení. Boh nemôže byť milovaný, len skrze Ducha Svätého, ktorého zoslal, lebo „Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“. To však pochádza od toho, ktorý nie nejako jestvuje, ale prosto: je.

13.32. Prehľad Božej činnosti

Ďakujem ti, Pane. Vidíme nebo i zem, časť telesnú, vyššiu a nižšiu, stvorenie telesné a duchovné v ozdobe tých častí, z ktorých sa skladá či už celý svet alebo všetko stvorenie, vidíme stvorené svetlo, oddelené od tmy. Vidíme nebeskú oblohu, čiže to prvé svetové teleso, položené medzi duchovnými vodami nižšími a telesnými nižšími, alebo vzdušný priestor, ktorý sa tiež volá nebom, v ktorom lietajú nebeskí vtáci medzi vodami, ktoré ako pary vznášajú sa nad nimi a za jasných nocí rosou ovlažujú zem, a vodami, ktoré tečú na zemi svojou váhou.

Vidíme krásu vôd, zhromaždených na hladine mora, a suchú zem, či už beztvárnu alebo stvárnenú, aby bola viditeľná a usporiadaná, aby bola súca pre rastliny a stromy. Vidíme svietiť svetlá nad hlavou, slnko, ako slúži dňu, mesiac a hviezdy, ako utešujú noc, ako sa nimi všetkými určuje a naznačuje čas. Všade vidíme zvlaženú prírodu, bohatú na ryby, zvieratá a vtákov. Vidíme, že zhustenie vzduchu, udržujúce let vtákov, povstáva z výparov vodných.

Vidíme tvár zeme, okrášlenú najrozmanitejšími zvieratami, človeka, stvoreného na tvoj obraz a podobu, ktorý sa mocou svojho rozumu a poznaním, ktoré sú vlastne tvojím obrazom a podobou, stal pánom. Ako v jeho duši jedna sila s rozvahou vládne a druhá sa v poslušnosti podrobuje, tak, s ohľadom na telo, žena bola stvorená pre muža. S ohľadom na ducha má síce jednakú rozumovú schopnosť, čo sa však týka pohlavia, je poddaná mužovi tak, ako schopnosť činu je podrobená rozumu. Vidíme, že všetky diela osve sú dobré a všetky spolu veľmi dobré.

13.33. Každý tvor nech chváli Boha

Nech ťa chvália tvoje diela, aby sme ťa milovali. Nech ťa milujeme, aby ťa chválili tvoje diela, ktoré majú v čase vznik aj zánik, začiatok aj koniec, osoh aj škodu, hojnosť aj nedostatok. Majú ráno aj večer, čiastočne zjavne, čiastočne skryto. Boli stvorené z ničoho tebou, nie však z teba, nie z nejakej nie tvojej hmoty, alebo ktorá by bola prv, ale z prahmoty súčasne stvorenej, lebo jej nestvárnenosť si stvárnil v čase akéhokoľvek časového rozdielu. Niečo iného je hmota neba i zeme, niečo iného je nebo i zem už stvárnené. Hmotu sveta si stvoril z ničoho, tvar sveta si však urobil z beztvárnej hmoty, ale oboje si urobil naraz, takže tvar nasledoval hneď za hmotou, bez akéhokoľvek časového rozdielu.

13.34. Obrazný výklad stvorenia

Usiloval som sa riešiť obrazný zmysel vecí, v takom poriadku stvorených alebo v takom poriadku opísaných, a nahliadol som, že všetky osebe sú dobré a všetky pospolu sú veľmi dobré. V tvojom Slove, v tvojom Jednorodenom si stvoril nebo i zem, hlavu a telo Cirkvi, v predurčení pred akýmkoľvek časom, bez rána a večera. Keď si však začal predurčené uskutočňovať v čase, aby si zjavil tajomné a usporiadal naše neporiadky, lebo nad nami boli naše hriechy a do hlbokej priepasti sme sa od teba vzdialili a tvoj dobrý Duch sa vznášal nad nami, aby nám pomohol v čase príhodnom, vtedy si ospravodlivil bezbožných a oddelil si ich od hriešnikov. Vtedy si upevnil vážnosť svojho Písma medzi hornými vodami, t. j. tými, ktorí sa chceli od teba učiť, a medzi dolnými vodami, t. j. tými, ktorí by sa tým prvým poddali, vtedy si zhromaždil spoločnosť neveriacich na jedno miesto, aby sa zjavila horlivosť veriacich, aby ukázali skutky milosrdenstva, keď rozdeľujú chudobným zemské majetky, aby tak ľahšie mohli získať nebeské.

Potom si zapálil svetlá na oblohe, t. j. tvojich svätých, ktorí majú Slovo života, ktorí vynikajú duchovnými darmi a veľkou vážnosťou. Potom si na obrátenie neveriacich národov vytvoril z hmoty sviatosti, viditeľné zázraky, a slová, ktoré súhlasia s oblohou tvojej knihy, ktorými aj tvoji veriaci majú byť požehnaní. Ďalej si utvoril živú dušu veriacich, keď si zdržanlivosťou usporiadal ich náklonnosti. Napokon na svoj obraz a podobu si obnovil ducha, jedine tebe poddaného, ktorý nepotrebuje nijaký ľudský vzor na nasledovanie, vynikajúcemu rozumu si poddal duchovnú činnosť, ako ženu mužovi. Keďže tvoji služobníci sú vždy potrební, aby viedli ľudí na cestu dokonalosti, chcel si, aby veriaci pomáhali tvojim služobníkom v časných potrebách skutkami, ktoré majú veriacim priniesť ovocie v budúcom živote. Vidíme, že všetky tieto diela sú veľmi dobré, lebo ich vidíš v nás ty, ktorý si nám dal svojho Ducha, aby sme v ňom tvoje diela a v nich teba milovali.

13.35. Prosba za pokoj

Pane Bože, daj nám pokoj. Všetko si nám dal, daj nám teda pokoj odpočinku, pokoj sobotný, pokoj bez večera. Celý tento prekrásny poriadok veľmi dobrých vecí po splnení svojho cieľa pominie, lebo všetko má svoje ráno a svoj večer.

13.36. Prečo nemá siedmy deň večera?

Siedmy deň nemá večera, nemá západu, lebo si ho posvätil na večné trvanie. Hlas tvojho Písma nám hovorí, že ako si si ty odpočinul siedmeho dňa po stvorení svojich veľmi dobrých vecí, tak aj my si máme odpočinúť v sobote večného života po vykonaní svojich dobrých skutkov, ktoré nám darovala vlastne tvoja dobrota.

13.37. Ako Boh odpočíva v nás?

Potom si v nás odpočinieš tak, ako teraz v nás účinkuješ. Tvoj odpočinok bude naším tak, ako sú teraz naše skutky tvojimi. Ty, Pane, vždy odpočívaš a vždy pracuješ. Nevidíš podľa času, nehýbeš sa v čase, neodpočívaš v čase, a predsa pôsobíš aj videnia v čase, aj čas sám, aj odpočinutie v čase.

13.38. Boh vidí stvorenia ináč ako človek

My vidíme tvoje diela preto, lebo sú. U teba je to ináč: preto sú, lebo ich ty vidíš. My vidíme navonok, že sú, a vo vnútri, že sú dobré. Ty si ich však videl stvorené, keď ešte len mali byť stvorené. Ja som dobro začal robiť inokedy, len potom, keď sa moje srdce počalo z tvojho Ducha. Predtým som robil zlo, predtým som ťa opustil. Ty však, Bože nanajvýš a jedine dobrý, ty si nikdy neprestal robiť dobro. Niektoré naše skutky sú dobré z tvojej milosti, ale nie sú večné. Pre ne dúfame, že raz dosiahneme odpočinok v tvojom veľkom posvätení. Ty však, dobrý, nepotrebuješ nijaké dobro, vždy si v pokoji, lebo sám sebe si pokojom. Ktorý človek pomôže pochopiť toto inému človeku? Ktorý anjel anjelovi? Ktorý anjel človeku? Od teba nech prosí, pri tebe nech hľadá, pri tebe nech klope. Tak, jedine tak dostane, tak nájde, tak sa mu otvorí. Amen.

Poznámky prekladateľa

Confessiones - zmysel slova je od confiteri, vyznávať, verejne hovoriť, vynášať pred svet, navonok to, čo je vnútri, robiť známym. Augustínove Vyznania chcú predniesť svetu vnútorný proces toho, čo sa dialo v Augustínovej duši, kým sa predral a prebil až pred samú tvár Božiu, kde s pokorou uznal Božiu veľkosť, veľkosť skutočnosti osobného Boha. Augustín svojou knihou predstavil seba samého, ukázal svoju vnútornú tvár ľuďom, aby všetci ľudia z nej vyčítali, že k Bohu sa dá prísť, že Boha možno nájsť, že Boh sa raz každému zjaví, len treba o tú chvíľu bojovať, najmä človekovi, ktorý pristupuje k Bohu s istými predsudkami. Vyznania chcú ďalej poukázať na to, koľká radosť a koľké šťastie je to pre človeka, keď sa vo svojom živote stretne s Bohom, keď naozaj nájde Boha, keď spozná Božiu lásku. Augustínove Vyznania nie sú nejaké vymyslené rozprávania, ale je to kus života, kus životného a skutočného zápasu o Boha. Nájdenie Boha viedlo Augustína k pokore, a jeho Vyznania chcú viesť k pokore, ako vôbec každé vyznanie nevyhnutne vedie k pokore, lebo ukazuje nedostatočnosť aj akúsi úbohosť vyznávajúceho sa v pomere k tomu, komu sa vyznáva, v tomto prípade v pomere k Bohu. „Vo vyznávaní si človek uvedomuje, že všetko má od Boha, a to vedomie uplatňuje vtedy, keď seba a svoj život stavia pred Boží pohľad.“ (R. Guardini)

Toľko úvodom k poznámkam.

Kniha prvá

1/ Svedectvom hriechu sa rozumie dedičný hriech a jeho následky, totiž boj tela a zmyslov proti duchu.

2/ Viera vzýva preto, lebo ukazuje Boha, ktorého treba prosiť, ukazuje, čo treba žiadať, ukazuje naše potreby, ktoré nás pohýnajú k modlitbe.

3/ Aby prišiel do môjho srdca svojou milosťou.

4/ Udržovaním, zachovávaním, tým, že dávaš silu a život nie ako nádoby, ktoré udržujú v sebe vodu, aby sa nerozliala. Nádoba vode nič nepridá, len ju chráni, aby sa nerozliala. Boh však tomu, čo v sebe, do seba zahrnuje, dáva vnútornú silu k životu; má teda živý vzťah k tomu, čo obsahuje. Tento vzťah nie je mechanický, ale organický.

5/ Najprítomnejší svojou všadeprítomnosťou.

6/ Pod hriechmi mladosti rozumie Augustín hnutia hnevu, ktoré pri deťoch nie sú však hriechom, ale len následkami dedičného hriechu. Deťom chýba rozum, preto pri nich nemôže byť reč o hriechu.

7/ Boh dopúšťa hriechy, ale nikdy nerozkazuje hrešiť.

8/ Ťažké miesto, zmysel asi tento: Monika sa rozhodla obetovať celý Augustínov život, hriešny aj neskorší zbožný, do Božej ochrany.

9/ Zmysel: sila zlých návykov je toľká, že sa pred nimi zachránia sotva tí, čo sa chytili lode, t. j. Cirkvi. (W.)

Kniha druhá

10/ Sila a tlak Augustínovho pudového života boli v tých rokoch také, že duchovný život zatlačili takmer do úzadia, duchovné a osobné sily viazali vo vnútri. (R. G., 194)

Kniha tretia

11/ Stretnutie s Cicerónovým Hortenziom rozpútalo v Augustínovom vnútri boj medzi telom a duchom, stránkou zmyslovou a duchovnou. Augustín sa vždy kloní k duchovnosti. „Sú rozmanité spôsoby, ako sa prejavuje duch. U Augustína sa prejavuje snahou dostať sa ,zdola nahor‘, ,z pominuteľného do večného‘“ (R. G., 59). „Presnejšie je táto duchovnosť určená svojím predmetom. Augustín celou silou svojho citu a vôle túži po vita beata (blažený život), po tom bytí, ktoré je presýtené hodnotou, a preto s konečnou platnosťou uspokojuje. Tento blažený život môže však povstať len z pravdy. Pravda a hodnota ústia hlboko v jedno, práve tak ako poznanie a láska. Poznanie a podstatný život, ba poznanie a skutočné bytie sú v základe jedno. Tak povstáva vlastná ľudská skutočnosť najvyššieho duchovného obsahu.“(R. G., 60)

12/ R. Guardini, s poukazom na túto kapitolu, hovorí o takzvanom Augustínovom pohanstve. Tvrdí, že Augustínovo obrátenie sa nemá posudzovať ako obrátenie z pohanstva ku kresťanstvu, od nevery k viere, lebo Augustín sa nestal kresťanom obrátením, konverziou, lebo nikdy nebol pohanom v doslovnom zmysle slova. Augustín vo svojom vnútri bol vlastne vždy kresťanom, mal vo svojom vnútri všetky predpoklady dobrého kresťana, len bol potrebný správny popud zvonka, aby tieto predpoklady prišli k slovu, aby sa aj navonok ukázal kresťanom. U Augustína sa čakalo iba na rozhodnutie dať svojmu vnútornému základu súhlas a prejaviť ho navonok. (R. G., 163-173)

13/ Pôvodca manichejského učenia bol Mání († 227). Jeho učenie je bludné, obsahuje najmä bludy o Bohu a prírode.
Bludy o prírode. Prvky na svete sú dobré večné substancie dobra a zla. Tieto substancie zápasili a vznikla zmiešanina dobra a zla. Z tej zmiešaniny vznikol svet. Svetlo vo svete nie je nič iného ako Božia substancia, rozptýlená v malých čiastočkách do vecí osvetlených, medzi ktoré pripočítava aj ľudskú dušu.
Bludy v prírode. Prvky na svete sú dobré aj zlé. Dobré vznikli z dobrej Božej prirodzenosti a zlé zo zlej. Z dobrých prvkov vznikajú sväté cnosti, zo zlých zlé skutky. Zlé prvky sú: dym, tma, oheň, voda, vietor. Dobré prvky sú: vzduch, svetlo, dobrý oheň, dobrá voda, dobrý vietor. Do zlých prvkov sú primiešané dobré, aby dobré premáhali zlé. V dyme sa narodili dvojnohé zvieratá a človek, v tme plazy, v ohni štvornožce, vo vode plutvonožce, vo vzduchu vtáky.
Manichejci zatracovali manželstvo, lebo tým sa rozmnožuje hmota, ktorá je prvok zlý. A zlo sa nemá rozmnožovať. (W)

Kniha štvrtá

14/ Porovnaj, čo hovorí Augustín o manichejcoch v Knihe tretej, 10. kapitole.

15/ Augustín, pobúrený a neupokojený jednoduchosťou Písma, vo svojej pýche sa oddáva manicheizmu a do toho bludu zatiahol aj svojho mladého priateľa. Neskôr, ako vidieť, to pokladá za veľkú vinu, že vo svojom milovanom priateľovi zadusil slabučké zrno Kristovej viery a zasial do jeho duše kúkoľ bludu. No mladý priateľ bol predsa len zachránený, bol pokrstený. Smrť tohto priateľa hlboko zapôsobila na Augustína. Spomienky na neho vyvolávajú úvahy o priateľstve, o večnosti stvorenia, o večnosti Božej, o láske k Bohu. Stretnutie s ním rozožne v Augustínovom vnútri svetlo večnosti, pravdy a krásy, svetlo nemeniteľného Dobra. (R. G. 207)

16/ Krásne znázornený zápas Augustínovej duše o Boha. Hľadá Boha, vystupuje sama zo seba, nad seba, do výšok, a predsa to, čo volá Bohom, nie je Boh, ale len zdanie Boha.

17/ V celej vete sa hovorí o Ježišovi Kristovi, ktorý je cesta, pravda a život, ktorý vtelením, t. j. prijatím ľudskej prirodzenosti, prišiel prostredníctvom panenského lona Panny Márie na túto zem. Prijal smrteľné telo, ale nie navždy smrteľné: smrteľné pred zmŕtvychvstaním, nesmrteľné, oslávené po zmŕtvychvstaní.

Kniha piata

18/ Bezbožných volá tôňami a hovorí, že sú krásne. Krásne natoľko, nakoľko popri svojej ošklivosti dávajú lepšie vyniknúť kráse ako kontrastu, ako tôňa dáva lepšie vyniknúť svetlu.

19/ Blud manichejcov bol aj v tom, že neverili v skutočné telo Ježiša Krista, ale len v zdanlivé, Kristus - podľa nich - nevzal na seba skutočné ľudské telo, ale len zdanlivé a v takom trpel. Podľa nich, Kristus teda netrpel skutočne, len zdanlivo. To je podstatný blud, ktorý odporuje cirkevnej náuke o vtelení Božieho Syna, preto Cirkev musela toto učenie nevyhnutne odsúdiť a zavrhnúť.

20/ Svätými sa v prvých rokoch volali všetci veriaci kresťania medzi sebou. Obetou sa rozumejú dary, ktoré kresťania prinášali na spoločnú hostinu chudobných.

21/ Augustín zápasí s ťažkosťou, ako si predstaviť duchovnú skutočnosť. Až dosiaľ každá skutočnosť bola pre neho len telesná, vždy si vedel predstaviť skutočnosť len ako danú nejakými rozmermi. Práve preto aj duchovnú skutočnosť by si chcel predstaviť ako veľmi jemnú, zjemnenú materiálnu skutočnosť. (R. G., 216)

Kniha šiesta

22/ Augustín chce upozorniť na tú nezvyčajnosť, že Ambróz čítal ticho, hoci vtedy ľudia, aj keď čítali pre seba, čítali nahlas. Stretnutie s takou vynikajúcou osobnosťou kresťanského svetonázoru nezostalo bez účinku na Augustína. Od tej chvíle, ako poznal Ambróza, zanechal manicheizmus a začal kresťanstvo brať vážne. Čoraz väčšmi obracal svoj zrak ku kresťanstvu, ktorého nesfalšovanú tvár poznal z Ambrózových kázní. Lenže ešte vždy nemal dosť síl, aby sa rozhodne stal kresťanom. (R. G., 217, 219)

23/ Augustín ešte vždy bojuje o posledné rozhodnutie. Rozum mu jasne hovorí, že by sa mal celkom oddať kresťanstvu, ale zmysly ho ešte pridŕžajú. Je to pavlovský zápas, ten dvojitý zákon, zákon ducha a zákon údov. Augustín vidí, že keď sa chce stať kresťanom a keď už bude kresťanom, musí sa zriekať. Nie zrieknuť sa celého sveta, nie poprieť vonkajší svet s jeho hodnotami, ale nájsť správnu cestu medzi duchom a telom, vlastne: medzi nebom a zemou. Aj dnes sa zavše zle hľadí na kresťanstvo, vyčíta sa mu, akoby ono znamenalo popretie, zničenie, zavrhnutie zemských hodnôt a obrátenie sa len k čisto duchovným hodnotám. R. Guardini o tom hovorí: „Novodobá dogma, podľa ktorej kresťanstvo ako také je nepriateľské zmyslom a svetu, taká dogma sa musí zavrhnúť. Neslobodno najmä zabudnúť, ako kresťanstvo vždy viedlo a ešte vždy vedie úporný boj proti dualizmom a spiritualizmom všetkých druhov, ako sa celkom zrejme usiluje nie svet zničiť, ale vykúpiť a premeniť... Kresťanstvo sa usiluje priviesť celého človeka do živého vzťahu k Bohu, do pohybu k Bohu. Preto sa musí pretrhnúť puto, ktoré ho viaže k svetu. Toto puto leží vo vôli, v otroctve živelnej žiadosti po moci, majetku a pohlavnosti. Treba nájsť spôsob, ako to spojivo pretrhnúť; to je však vecou individuálneho povolania. Pre jedného to znamená, že sa učí správne mať, a tomu sa naučí len zriekaním a naozaj nie ľahkým cvičením; pre druhého, že sa zriekne celkom a žije bez akéhokoľvek majetku. V jednom prípade sa žiada správne používanie moci nad sebou a nad inými, a tomu sa možno naučiť len dlhou školou statočnej zodpovednosti a vážnej disciplíny; v druhom prípade je zriekanie v dokonalej poslušnosti. Tomuto človeku je pridelené správne pohlavné spoločenstvo, manželstvo, ktoré spočíva vo vernosti a musí byť žité v ustavičnom premáhaní ľstivého pudu, keď má byť naozaj žité; veď Kristus povedal o ňom, aby ho pochopil, kto môže pochopiť; tamtomu je pridelené zase zriekanie a namierenie všetkej svojej mohutnosti lásky na Boha. Obe formy života patria spolu. Jedna predpokladá druhú. Ktorá je komu určená, o tom rozhoduje najvnútornejšie povedomie povolania.
Ak je niekto povolaný na cestu zriekania - zrieknutia sa moci, zrieknutia sa majetku - a cestu samoty, potom je tá cesta už nie viac ľubovoľná, už nie je viac jednou z možností kresťanského bytia, ale je to kresťanská cesta vôbec. Rozhodnutie, či naozaj chce byť kresťanom - ako ho Boh vidí a volá - je spojené u neho s áno alebo nie vzhľadom na zriekanie. Je to slepota a velikánska domýšľavosť hovoriť tu povýšene o „askéze“. Je opravdivý život vôbec možný bez askézy, t. j. bez disciplíny a zriekania?
Keď ide úplne o kresťanské bytie a vážne sa berie, čo evanjelium žiada, je potom nepochopiteľné, ako možno askézu s pohŕdaním odmietnuť. To možno vtedy, ak sa tým slovom myslí technika duchovného výstupu alebo metóda, ako strastnými prostriedkami dosiahnuť náboženské účinky, teda systém mágie. Potom je však nestatočné obrátiť sa proti kresťanstvu a hovoriť proti takej „askéze“, lebo aj kresťanstvo stavia proti nej ešte ostrejší nárok, nielen nejaký etický a náboženský cit: volá ju - u toho, kto vie, čo robí - hriechom proti Duchu Svätému. Veci treba nechať na ich miestach a vidieť, čím sa líši kresťanská askéza od jogy a mágie. Kresťanská askéza neznamená nič iného len to, že viera má následky v životnom smerovaní, že človek, ak chce Bohu slúžiť, musí sa zrieknuť mamony, ak chce byť slobodným, musí sa vytrhnúť z objatia sveta. Viera žiada prestavbu vnútorného života a táto prestavba sa nemôže uskutočniť nijako ináč, iba premáhaním. To je askéza... Augustín bol povolaný na cestu zriekania. Stať sa kresťanom a zrieknuť sa cesty veľkej obety, to nebolo pre neho spojiteľné. Uskutočnenie kresťanského sa u neho spájalo so zriekaním. Ba už jasne poznať kresťanské predpokladalo u neho začiatok zriekania. To bolo to, čo ho vohnalo do takej hlbokej biedy. On totiž, ktorý vedel, že cesta do plnosti kresťanského života vedie len takým odpútaním, bol človek veľmi ctižiadostivý, veľmi miloval bohatstvo sveta, a bol až náruživo zmyselný. (R. G., 233-236)
Kto chce ešte viac vedieť o otázke zriekania a správnej askézy, tomu odporúčame prečítať si dve krásne kapitoly, a to: Príroda a nadpríroda a Pôžitok, či zriekanie z knihy P. Lipperta: O láske a bolesti (nakl. F. Urbánka).

Kniha siedma

24/ Nebridius predložil dilemu: zlá bytosť Bohu škodí, alebo neškodí? Keď škodí, Boh je meniteľný. Keď neškodí, niet príčiny, prečo by mal Boh zápasiť s bytosťou zla.

25/ Augustín tu rieši otázku zla. Čo je zlo, odkiaľ je zlo? Augustín hovorí, že je to metafyzické nič. Je to popretie dobra, nedostatok dobra, nedovolenie dobru, aby prišlo do činnosti. Teda nie je to nejaká samostatná substancia, ale len nedostatok v uplatnení sa substancie dobra. Boh nestvoril zlo ako také. Čo Boh stvoril, bytie človeka, to je dobré. Aj ľudská sloboda je dobrá. Vôbec všetko, čo je, je dobré. Ba aj akt, ktorým človek hreší, je vo svojej bytostnej akosti dobrý. Zlo je len smer aktu, zameranie aktu, zneužitie slobody, ktorá dáva bytostnú plnosť aktu. S touto otázkou súvisí aj otázka spoluúčinkovania Boha a človeka. Boh všetko robí, teda aj akt človeka? Aj akt zlý a dobrý? Keď Boh všade účinkuje, vtedy sa môže stať len to, čo on chce, uplatňuje sa len jeho vôľa. Kde je potom sloboda človeka? Ako môže byť človek za svoj skutok zodpovedný? Tu je najťažší problém, problém milosti a slobodnej vôle, s ktorým sa Augustín veľmi boril. On ho aj riešil, riešil silou svojej osobnosti, veľkosťou svojej lásky k Bohu. Riešil ho takto: Čím väčšmi sa Boh uplatňuje v človeku, tým väčšmi sa stáva človek človekom... Čím mocnejšie účinkuje Boh v človeku, tým je človek slobodnejší... Čím väčšmi Boh sám účinkuje v človeku, tým vlastnejší je každý čin človeka... Čím mocnejším sa stáva účinkovanie Boha, tým je jasnejšie, že nie Boh chcel zlo, ale človek. Ako je to možné, je už mysterium iniquitatis, tajomstvo neprávosti. Tým je aj to jasnejšie, že Boh je, ktorý chce dobro, a človek ho len natoľko môže chcieť, nakoľko ho chce Boh; ako je to možné, to je už blaživé tajomstvo spoločenstva Boha a človeka. Všetky tie riešenia sú paradoxy. Pre niekoho, človeka slabej viery, nebezpečné, azda aj škodlivé. Pre Augustína je všetko ľahké, všetko jasné, lebo cíti a prežíva svoju veľkú lásku k Bohu, nežije už vlastne on, ale Boh. Ťažké je to len vtedy keď chceme pochopiť Boha ľudsky, ľudskými pojmami, keď si priveľmi predstavujeme Boha ako bytosť ďalekú od nás vzdialenosťou, ako dve bytosti: Boh a človek, bez vplyvu Boha na človeka. Boha nemožno premietnuť do roviny ľudského myslenia a chcieť ho v tejto rovine pochopiť. Moje myšlienky nie sú vaše myšlienky, tak je napísané o Bohu v Písme. Boha človek nepochopí nikdy, ani vo večnom blaženom živote. To nie je skepticizmus, ktorý zabíja, ktorý vedie do zúfalstva, ale je to pokorné uznanie svojej slabosti, ktoré korení v silnej viere v Boha, preto lásku k Bohu neumenšuje, ale rozmnožuje a upevňuje. Opakujeme, že Augustín premáhal všetky ťažkosti tohto druhu veľkosťou lásky, ktorá mu nedala poblúdiť, ktorá ho vedela vždy udržať v blízkosti Boha. Preto Augustín, hoci bol veľkou osobnosťou kresťanského sveta, predsa sa nestal vodcom kresťanskej filozofie, ale stal sa ním sv. Tomáš, lebo vypracoval kresťanský svetonázor do dôsledkov, lebo postavil kresťanskú filozofiu na pevný základ rozumového zdôvodnenia. Preto aj úradnou filozofiou Cirkvi je tomizmus. (R. G., 155-162)

26/ Koturn je obuv s vysokými podpätkami, ktorú si obúvali herci v divadle, aby boli vyšší.

27/ Čím je niečo hodnotnejšie, tým je skutočnejšie. Úplné znehodnotenie je zničenie skutočnosti. To však nemôže vykonať človek. Človek môže hodnotu zradiť, vzdialiť sa od nej, ale nemôže ju zo svojho bytia vyničiť. Preto nie, lebo ju nestvoril. Tak je to aj s Bohom. Boha - Dobro nemožno zničiť, možno sa len od neho vzdialiť, postaviť sa proti. Skutočnosť duchovnej bytosti - človeka je závislá od toho, ako žije. Čím plnší život, tým plnšia, skutočnejšia skutočnosť. Duchovná bytosť stupňuje svoju hodnotu, a tým aj skutočnosť, blížením sa k Dobru, k Bohu. Najväčšie priblíženie, a tým najhodnotnejšia skutočnosť duchovnej bytosti na zemi, je priblíženie k Bohu v milosti, keď je duchovná bytosť v Božej milosti. Strata milosti však neznamená stratu skutočnosti, neznamená zmenu v nič, zničenie skutočnosti, ale len znehodnotenie, zníženie hodnotového stupňa skutočnosti. (R. G., 135)

Kniha ôsma

28/ Z najhlbšej skúsenosti Augustín vie o Božej skutočnosti. Získal si rozhodné teologické a filozofické poznatky. Jeho pomer k Písmu je poznačený ochotou veriť, pravdu o Bohu a bytí chce prijať ako zjavenie. Súčasne však vie, čo ho najväčšmi zadržuje, totiž odpor „všetko predať“, lebo tu sa ocitá pod účinkom konkrétnych obrazov. (R. G., 266)

29/ „Tu sa skrýva osobnosť pred vlastným mravným pohľadom do priestoru zdania, ktorý vzniká tým, že vôľa nechce vidieť to, čo by mala vidieť, robí, akoby nebolo, čo predsa jestvuje; hrá komédiu, klame. Je to klamlivý a zločinný priestor zla; priepastné a hlboké tajomstvo, v ktorom sa slobodná vôľa pokúša uniknúť volaniu Boha.“ (R. G., 40)

30/ Augustínovo obrátenie, opísané v posledných riadkoch ôsmej knihy, opisuje R. Guardini takto: „Po krátkom zápase rozumu zostáva každá úvaha vyčerpaná a nezmyselná. Pred ostrosťou pohľadu uniká srdce do nemej úzkosti...“ Spútané vnútro sa tlačí navonok do bezmocnej sily hlasu a telesného pohybu. Vôľa nechce, lebo - ako on myslí - nemôže; nemôže, lebo on nechce. Teraz ide o posledné: odpútať sa, alebo sa vnoriť do vzdoru, skepsy, zúfalstva. Rozhodnutie neprichádza, ale zostáva ochota... Potom sa Augustín opäť dáva do boja. Cíti jarmo zmyselnosti, ale nevie, ako by našiel silu zrieknuť sa ho... Vtedy prichádza riešivý prúd sĺz. Je to pôda pre srdce... Tu sa naplňuje rozhodnutie. Nie vo vypovedateľnom, nie v mysliteľnom, nie vo vypovedateľnej činnosti vôle, ale vo vnútornom pohybe celkom oživotvoreného srdca - a ten pohyb je súčasne milosťou. Do toho vstupuje Božie volanie, skutočný detský hlas. Hlas, nositeľ iussio divina, a ako taký je poznaný, lebo ochota prijať Božiu vôľu, tá je tu... Ale pozornosť zostrí hneď duch, navyknutý na myslenie, ktorý sa nechce dať ošialiť... Výraz tváre počúvajúceho sa zmení a napnuto premýšľa, či je nejaká hra, v ktorej by deti spievali „tolle, lege“. Nič takého mu neprichodí na um. Rozmýšľanie vlastne znamená, ako sa má postaviť k volaniu. Prehliadne dvojakosť, ktorá sa viaže na všetko pozemské, s ohľadom na možné pokyny Božie. Prejde všetky možnosti pohoršenia, ktoré všade číhajú, a prijíma hlas ako volanie. Poslušný volaniu, vezme knihu - Písmo - otvorí a číta „mlčky“, ako vždy človek mlčí vtedy, keď Boh hovorí... Len jednu vetu. Potom „nechce ďalej čítať, a ani to netreba“. Čítanie stačí. Úplná jasnosť sa rozprestrie od srdca až po tranquillitas vultus. (R. G., 286-287) R. Guardini odpovedá aj na otázku, vlastne námietku niektorých, ktorí sa čudujú, ako mohol Augustín uveriť tajomnému hlasu „tolle, lege“, a či to bol zázračný hlas, alebo len nejaký prirodzený hlas dieťaťa, ktoré ani nevedelo, čo vraví, ktoré sa azda hralo. Stal sa zázrak? Prichádza detský hlas z neba? Spieval anjel?... Nič takého netvrdíme, ale hovoríme: Augustín bol so svojím zápasom tak ďaleko, že vo svojom najhlbšom vnútri bol už odpútaný, rozhodnutý - a tu počuje: hlas spievajúceho dieťaťa... Môže sa ono volať Klaudius alebo Klaudia, môže byť špinavé, môže sa hrať so svojou hračkou... Slová pre neho neznamenajú nič. Sú to slová hry, ktorým dieťa azda ani nerozumie, ale tie slová prichádzajú k tomuto mužovi, v tejto hodine, v týchto okolnostiach; tu sú poslami, vyzbrojenými naliehavým a pomáhajúcim pokynom Božím. Nie „náhoda“. Ten istý Boh, ktorý sa prediera v duši Augustínovej, ktorý dáva vzrast figovníku, kde sa Augustín uložil, ten istý Boh účinkuje aj v hre dieťaťa. Či prichádza stav, v ktorom osamelo bojujúci Augustín, tichosť nehlučne rastúcej záhrady a ďaleký spev hrajúceho sa dieťaťa splývajú v jeden celok, majúci zmysel, to je už viac, na tom záleží... Nedeje sa to tak, ako keby zrelosť rozhodnutia bola to jediné a celok; slová dieťaťa zas úplne ľubovoľná náhoda. Tak je to, že zrelosť rozhodnutia so slovami dieťaťa tvoria celok, ktorý sa potom volá „hodina“, „posolstvo“, „volanie“... (R. G., 282-283)

Kniha deviata

31/ Slameným domom rozumie Augustín svoje telo, podľa slov proroka Izaiáša: „Každé telo je ako tráva.“ (Iz 40,6)

Kniha desiata

32/ Anaximenes totiž, podľa Ciceróna (1. De nativ. deorum), učil, že Boh povstal zo vzduchu, že je taký ako vzduch, nekonečný, priestranný a vždy pohyblivý. Slnko, Mesiac a hviezdy povstali zo zeme.

33/ Augustín píše Vyznania až po svojom obrátení, preto v ich podaní má dôležité miesto a význam pamäť. Píše o svojich minulých zážitkoch tak, ako sa pamätá. Práve preto pokladá za potrebné hovoriť o pamäti, ľudskej mohutnosti, v ktorej sú uložené zážitky. Ani Boha nechápeme vonkajšími zmyslami, ale vnútornou, duchovnou skúsenosťou; preto sa Augustín obracia k vnútornému životu a začína objasňovať pamäť. (R. G.)

34/ Augustín tu hovorí o srdci (cor) a o pamäti (memoria). Podľa Guardiniho, pod „srdcom“ sa tu má rozumieť vrodená pamäť, vrodená schopnosť pamäti, „pamäťou“ zas pamäť nadobudnutá skúsenosťou, poznaním, učením. Stretávame sa tu s riešením základnej otázky poznania: ako jestvujú veci v pamäti a ako vo svojej vonkajšej skutočnosti. Vonku sú vo svojej konkrétnej skutočnosti, v pamäti nie sú skutočné, ale len „obrazy“. Vonku pominuteľné, vnútri zostávajú. Celý svet, nakoľko ho človek stretáva, nakoľko sa stal obsahom jeho života, je dvojaký: v skutočnom bytí a v pamäti. Dvojakosť danosti pôsobí, že človek nielen jestvuje, ale aj duchovne žije; že sám seba aj s vecami, ktoré vstúpili do jeho bytosti, má vo vnútri; že časovo rozptýlené a v tej chvíli už pominuté, môže v tej chvíli sprítomniť. Tým však môže aj sám seba súdiť, za seba zodpovedať, pred Boha doniesť. Tak je „memoria“ predpokladom pre „confessio“. (R. G., 36)

35/ Nie všetky radosti sú rovnaké. Radosť sa posudzuje podľa hodnoty, na ktorú sa radosť upína, podľa svojho objektu. Blažený život je radosť, ktorá sa pojí k Bohu, jej predmetom je Boh, je účasť na Božej hodnote. Nie však na Božej hodnote ako nejakom neživom pojme, ale je to živá účasť, osobné stretnutie sa so živým Bohom, služba, láska, povolanie. (R. G.)

Kniha jedenásta

36/ Pravda, o ktorej je tu reč, je pravda Božieho zjavenia, ktoré jediné dáva istotu. Ľudská pravda je len natoľko skutočnou pravdou, nakoľko nájde svoje odôvodnenie a svoje potvrdenie v Božej pravde. Pravda je vtedy pravdou, keď má platnosť pred Božou tvárou. Ľudská „pravda“ často nie je pravda, často je len pravdou naoko. Na vrtkavosť ľudskej pravdy poukazuje aj známa Pilátova otázka, ktorú dal Kristovi: Čo je pravda? Posledná príčina, prečo každá pravda je pravdou, je, že Boh sám, v ktorom pravda nielen je, ale ktorý sám predstavuje plnosť pravdy, on sám je živá Pravda. (R. G., 124)

Kniha dvanásta

37/ Slovami „dom Boží“, ktoré tu Augustín často spomína, myslí dobrých anjelov, ktorí obstáli v skúške.

Kniha trinásta

38/ Veľryby tu znamenajú zázraky, ktoré konali poslovia, t. j. apoštoli. Celé vysvetlenie Knihy Genezis je alegorické a miestami celkom nejasné. Prechádzame najťažšími miestami Vyznaní. Najťažšími na preklad, aj na porozumenie.

39/ Tu naráža na symbol Krista.

40/ Podľa Augustína Písmo treba vysvetľovať obrazne. V nasledujúcich riadkoch sám vysvetľuje obrazne niektoré vety z Knihy Genezis.

Doslov prekladateľa

Napokon prichodí aj mne povedať slovo, jediné slovo: vďaka. Predovšetkým vďaka Bohu, že mi dožičil toto dielo nielen začať, ale aj dokončiť. Vďaka vdp. prof. Dr. Jozefovi Špirkovi za to, že napísal láskavo úvod k prvému vydaniu knihy. Vďaka vdp. prof. Dr. Valentínovi Kalinayovi, ktorý ochotne prezrel preklad a prispel hodnotnými pripomienkami v otázkach textu aj poznámok. Vďaka mojim priateľom: † Paľovi Ušákovi-Olivovi, Števovi Schellingovi, Jankovi Silanovi, Mikulášovi Šprincovi, ktorí ma povzbudzovali a pomáhali mi, aby táto kniha uzrela svetlo Božie aj v našej slovenskej reči.

Prekladal som podľa originálu: S. Aurelii Augustini Confessionum libri XIII. Cum notis Rev. P. H. Wangnereck S. J. Editio octava. Taurini-Romae Domus Editorialis Marietti a. 1820 condita, 1938, 586 strán. Poznámky som niektoré nechal iba tie, čo sú v origináli [označené (W)], alebo som ich buď podľa zmyslu, buď doslovne prebral z knihy Romano Guardini: Die Bekehrung des heiligen Aurelius Augustinus. Der innere Vorgang in seinen Bekentnissen. Bei Jakob Hegner in Leipzig 1935, 294 strán. Tieto poznámky sú tu označené: (R. G.). Číslo za písmenami značí stranu citovanej knihy. Vyznania som doplnil úvodnými heslami ku knihe jedenástej, dvanástej a trinástej.

Pri prekladaní som kládol hlavný dôraz na prehľadnosť, zrozumiteľnosť a pokiaľ možno aj doslovnosť. Pravda, pokiaľ ide o doslovnosť to vždy nešlo, lebo čas, v ktorom Augustín žil, je ďaleko od nášho a spôsob jeho reči je nám dnes už veľmi cudzí. Nie je to krása reči a literárneho slohu, ktorú u neho obdivujeme. Augustín nie je veľký pre svoj literárny sloh, ale pre svoje duchovné hodnoty: krásu ducha, krásu vnútornú, hlbokosť myšlienok, až nadľudskú pokoru a nevýslovnú lásku k Bohu, ktorá sa valí v mohutných prúdoch z preplneného Augustínovho srdca na zem a zavlažuje ju svojím hojným požehnaním.

Nižná Lipnica na Orave 15. júla 1941

Ján Kováč

Poznámka vydavateľa