 Počúvajte Rádio Mária |
Dnes je sobota 5. júl 2025, meniny má Sviatok sv. Cyrila a Metoda , zajtra bude mať meniny Patrícia, Patrik. Blahoželáme! LITURGICKÝ KALENDÁR: |
PATRÓNI A ZAKLADATELIA KRUCIÁTY
HISTÓRIA A VÝVOJ KRUCIÁTY
KRÍŽOVÉ CESTY KRUCIÁTY
PRVÁ STANICA KRUCIÁTY LEVOČA
ADRESÁR
Sv. Augustín
I. a II. zväzok |
|
„Veď ma, najvyšší otče a vládca najvyšších nebies, kam sa ti páči, rozkazy hneď splním, som ochotný, viem, že aj proti vôli žiaľ ma bude sprevádzať a zlý musím robiť, čo sa zapáčilo dobrému; Povoľného osud vedie, odbojného vlečie.“ |
| (List 107) |
Tu v poslednom verši nazval osudom to, čo vyššie označil za vôľu „najvyššieho otca“, ktorú chce nasledovať, aby ho radšej viedla ako povoľného, než aby ho ako odbojného vliekla. Podľa jeho slov totiž osud odbojných ľudí vlečie. O tom svedčia Homérove verše, ktoré uvádza Cicero takto:
|
„Úmysly ľudí sú také, akým lúčom kedysi sám otec Jupiter osvetľoval krajiny hojné plodov.“ |
| (Odysea 18, 136) |
V tejto otázke nemá básnikova mienka váhu, ale keďže Cicero hovorí, že stoici zastávajú silu osudov a Homérove verše používajú len na potvrdenie svojich názorov, viac nám ide o mienku učencov ako o básnikove slová. Vo svojich sporoch o osude jasne dávajú najavo svoje zmýšľanie, keď nazývajú Jupiterom toho, koho pokladajú za najvyššieho boha a od ktorého vraj závisí každé spojenie osudov.
5.9. Božia predvedomosť (poznanie budúceho) a ľudská slobodná vôľa.
Cicero sa usiluje poraziť ich (stoikov) s vedomím, že nezmôže mnoho proti nim, ak nezanechá špekulatívne hádanie. Usiluje sa odstrániť ho tak, že popiera vedomosť o budúcich veciach a všemožne dôvodí, že ani človek, ani Boh nepozná budúce veci a že predpovedanie budúcnosti nie je možné. Tak popiera aj Božiu predvedomosť (poznanie budúceho) a rozličnými dôkazmi sa usiluje vyvrátiť aj nad slnko jasnejšie proroctvá, predkladajúc niektoré veštby, ktoré sa dajú ľahko vyvrátiť, ale ani tie nevyvrátil. Pri vyvracaní mienok astrológov víťazí jeho reč, lebo v skutočnosti sa samy vyvracajú a znemožňujú. Omnoho znesiteľnejší ako tento odporca predvedomosti sú tí, ktorí odvodzujú osudy z hviezd. Vyznávať Boha a pritom popierať, že vopred pozná budúce veci, to je zjavná hlúposť. Hoci si to aj sám uvedomoval, predsa sa pokúšal dokazovať opak. „Blázon si v srdci hovorí: Boha niet“ (Ž 14, 1), hovorí Písmo. Videl však, aké je to pochybné a mrzké, preto to nerobí svojimi ústami, ale vo svojej knihe O prirodzenosti bohov dáva akémusi Cottovi škriepiť sa v tejto veci so stoikmi. Sám sa však pridŕža Lucilia Balba, ktorého určil zastávať stanovisko stoikov, a nie Cotta, ktorý sa usiluje poprieť celú Božiu bytosť.
Vo svojich knihách O veštbách sám otvorene popiera predvedomosť ? poznanie budúcich vecí. Zdá sa, že to robí preto, aby nemusel pripustiť osud a poprieť slobodnú vôľu. Nazdáva sa totiž, že ak pripustí predvedomosť ? poznanie budúcich vecí ?, nevyhnutne by z toho vyplýval aj osud, ktorý by sa vôbec nedal poprieť. Nech je už akokoľvek s týmito domotanými spormi a hádkami filozofov, keďže veríme vo zvrchovaného a pravého Boha, priznávame sa k jeho najvyššej vôli, moci a vševediacej predvedomosti. Nebojíme sa, že nebudeme robiť bez vôle to, čo robíme s vôľou, lebo naše skutky vopred poznal a jeho predvedomosť sa nemôže klamať, ako sa obával Cicero a stoici. Cicero všetku predvedomosť popieral a oni zasa tvrdili, že všetko sa deje z nevyhnutnej potreby, hoci zastávali názor, že všetko sa deje podľa osudu.
Čoho sa obával Cicero, keď sa usiloval daromnými hádkami otriasť predvedomosť budúcich vecí? Asi toho, že ak sú všetky veci vopred poznané, uskutočnia sa v tom poriadku, v akom boli vopred poznané. A keby prišli v tom poriadku, Boh by vopred poznal ich poriadok. A ak by bol stanovený vo veciach poriadok, potom by bol aj poriadok v ich príčinách, lebo nič sa nemôže stať bez predchádzajúcej účinnej príčiny. Ak je istý poriadok v príčinách, podľa ktorého sa všetko deje, čo sa deje, potom vraj všetko, čo sa deje, deje sa podľa osudu (stáva sa osudom). Keď je to tak, nič nie je v našej moci, a teda koniec našej slobodnej vôle! Ak by sme na to pristali, hovorí, celý ľudský život by sa prevrátil. Márne by sa vynášali zákony, márne by sa trestalo, udeľovali sa pochvaly, napomínalo sa, povzbudzovalo sa, márne by sa spravodlivým určovala odmena a zlým tresty.
Aby vraj z toho nevyplynulo toľko neslušnosti, nerozumu a záhuby pre ľudský život, popiera poznanie budúcich vecí a nábožného ducha zviera do takých úzkostí, že si musí vybrať z dvoch možností: alebo uzná našu vôľu, alebo uzná poznanie budúcich vecí. Domnieva sa totiž, že oboje nemôže vedľa seba existovať. Ak uznáva prvé, ruší druhé. Ak uznávame poznanie budúcich vecí, neuznávame slobodu vôle. Ak uznávame slobodu vôle, neuznávarne poznanie budúcich vecí. Lenže sám ako muž veľký, učený, v ľudských veciach skúsený a mnohostranný poradca, vybral si z týchto dvoch možností slobodnú vôľu a na potvrdenie svojho názoru zavrhol predvedomosť ako poznanie budúcich vecí. Keď chcel urobiť slobodných ľudí, narobil bezbožných rúhačov. Nábožná duša si vyberá oboje, oboje vyznáva a oboje potvrdzuje zbožnou vierou. Ako? Ak predvedomosť, čiže poznanie budúcich vecí, jestvuje, nasledujú (následky príčin) všetky za sebou až potiaľ, kým nezostane vo vôli nič. A naopak, ak jestvuje naša vôľa, dôjdeme spätne až k tomu, že niet nijakej predvedomosti, čiže nijakého poznania budúcich vecí. Všetko sa dá zhrnúť takto: ak je slobodná vôľa, nedeje sa všetko ako nevyhnutný osud; ak sa nedeje všetko ako nevyhnutný osud, všetky príčiny nemajú určitý poriadok; ak všetky príčiny nemajú určitý poriadok, potom niet určitého poriadku ani v Božej predvedomosti, lebo veci by sa nemohli stať bez predchádzajúcich a účinných príčin; ak nie je určitý poriadok v Božej predvedomosti, nedeje sa všetko tak, ako Boh vopred vedel; napokon ak sa nedeje všetko tak, ako Boh vopred vedel, potom v Bohu niet predvedomosti budúcich vecí.
Proti odvahe a bezbožnosti týchto rúhačov tvrdíme, že Boh vopred pozná všetko, čo sa stane, a že všetko konáme s vôľou, o čom cítime a vieme, že to chceme. Netvrdíme, že všetko sa deje ako nevyhnutný osud, ale skôr že ako osud sa nič nedeje. Slovo „osud“, ak v reči predstavuje polohu hviezd pri počatí a narodení niekoho, nič neznamená. Poriadok príčin, kde najviac vládne Božia vôľa, ani nepopierame, ani nevoláme osudom, len ak by sme slovo fátum (osud) odvodzovali od „fari“, čiže od „veštecký hovoriť“, lebo nemôžeme poprieť, čo je napísané v Písme: „Raz prehovoril Boh, počul som toto dvoje: že Boh je mocný a ty, Pane, milostivý; že ty každému odplácaš podľa jeho skutkov“ (Ž 62, 12 ? 13). Výrazom „raz prehovoril“ sa rozumie, že nezmeniteľne povedal, ako nezmeniteľne poznal všetky budúce veci, aj ktoré sa sám chystá vykonať. Označenie „osudu“ by sa teda dalo používať vtedy, keby to neprivádzalo na myseľ aj inú vec, na ktorú by sme neradi naklonili ľudské srdcia. Ak Boh pozná poriadok vecí, to ešte nie je dôvod hovoriť, že nič nie je v moci našej slobodnej vôle. Aj naša vôľa je uložená v poriadku príčin, ktorý iste pozná Boh a obsahuje ho jeho predvedomosť, lebo aj ľudská vôľa je príčinou ľudských skutkov.
Aj to, čo pripúšťa sám Cicero, že nič sa nedeje, ak nepredchádza účinná príčina, stačí na vyvrátenie jeho tvrdenia v tejto otázke. Čo mu to pomôže, ak tvrdí, že sa nič nedeje bez príčiny, ale že nie každá príčina závisí od osudu, lebo sú príčiny náhodné, prirodzené a pochádzajúce z vôle. Stačí jeho vyjadrenie, že všetko, čo sa deje, deje sa na základe predchádzajúcej príčiny. My však príčiny, ktoré sa volajú náhodnými ? z čoho vzniklo aj slovo náhoda ?, nepokladáme za „nijaké“, ale za skryté a pripisujeme ich vôli pravého Boha alebo ktorýchkoľvek duchov, a prirodzené príčiny nevylučujeme z vôle toho, ktorý je pôvodcom a tvorcom všetkej prirodzenosti. Príčiny pochádzajúce z vôle pochádzajú buď od Boha, buď od anjelov, buď od ľudí, alebo aj od niektorých zvierat, ak možno vôľou nazvať hnutia nerozumných zvierat, podľa ktorých niečo vo svojej prirodzenosti konajú, žiadajú si alebo pred niečím utekajú. Keď hovoríme o vôli anjelov, anjelmi rozumieme tak dobrých, ktorých voláme Božími anjelmi, ako aj zlých, ktorých voláme diablami alebo démonmi. Podobne hovoríme aj o vôli dobrých a zlých ľudí.
Z toho vyplýva, že všetko, čo sa deje, nemá iné účinné príčiny, iba príčiny vychádzajúce z vôle, čiže z tej prirodzenosti, ktorá je duchom života. Aj povetrie a vánok voláme duchom, ale keďže sú hmotné, nie sú duchom života. Duch života, ktorý všetko oživuje a je tvorcom všetkého tela a stvoreného ducha, je sám Boh. Pravda, Duch nestvorený. V jeho vôli je aj najvyššia moc, ktorá posilňuje dobré vôle stvorených duchov, zlé súdi a všetky usporadúva, niektorým moc udeľuje, niektorým neudeľuje. Ako je tvorcom všetkých bytostí, tak je darcom všetkej moci, nie však vôle, lebo zlá vôľa nepochádza od neho, keďže sa stavia proti prirodzenosti pochádzajúcej od neho. Telá teda podliehajú vôli, niektoré našej, čiže všetkých smrteľných tvorov, pritom viac ľudskej vôli ako vôli zvierat, iné vôli anjelov, všetky však najviac Božej vôli, ktorej podlieha každá vôľa, lebo nemá inú moc okrem tej, ktorú jej dal Boh.
Príčina tvoriaca veci a sama pritom nestvorená je Boh. Ostatné príčiny aj tvoria, aj sú stvorené, ako sú stvorení duchovia, najmä obdarení rozumom. Telesné príčiny, ktoré sú viac stvorené, ako samy tvoria, nemožno prirátať k účinným príčinám, lebo nie sú ničím iným okrem toho, čo z nich urobí vôľa duchov. Ako by teda poriadok príčin, ktorý iste pozná predvídavý Boh, mohol spôsobiť, aby nič nezáviselo od našej vôle, keď v samom poriadku príčin zaberá významné miesto vôľa? Nech sa teda Cicero škriepi s tými, ktorí volajú tento poriadok príčin „osudným“ alebo skôr „osudom“, čo sa nám protiví najmä už pre samo označenie pojmu, ktoré sa obyčajne nepoužíva v pravom zmysle. Keďže popiera, že poriadok všetkých príčin pozná s najväčšou istotou Boh vo svojej predvedomosti, hnusí sa nám väčšmi ako stoikom. Buď teda popiera jestvovanie Boha, ako sa o to pokúsil v knihe O prirodzenosti bohov, uvádzajúc, pravda, inú osobu, alebo ho vyznáva, no pritom mu upiera predvídavosť, a vtedy aj tak nehovorí nič iné, len to, čo povedal blázon vo svojom srdci: Boha niet. (Ž 14, 1). Kto všetko budúce nepredvída, nie je Bohom. Preto aj naša vôľa len toľko zmôže, koľko chcel Boh a koľko predvídal, aby mohla. Preto čo môže, môže skutočne, a čo bude robiť, skutočne sama bude robiť, lebo jej mohutnosť a činnosť vopred poznal ten, ktorého predvedomosť (poznanie budúceho) sa nemôže mýliť. Ak by som mal v istej súvislosti použiť slovo „osud“, skôr by som ho použil v tvrdení, že vôľa mocnejšieho je osudom slabšieho, ktorý podlieha jeho moci, než by som tvrdil, že slobodu našej vôle porušuje ten poriadok príčin, ktorý stoici svojím spôsobom (nie všeobecne používaným) volajú osudom.1
5.10. Podlieha ľudská vôľa nejakej nevyhnutnosti?
Netreba sa obávať ani nevyhnutnosti, ako napríklad stoici, ktorí z tejto obavy tak rozlišovali vecné príčiny, že niektoré vymaňovali spod nevyhnutnosti, iné jej podriaďovali a medzi tie, ktoré nechceli mať pod mocou nevyhnutnosti, umiestnili aj našu vôľu, aby azda nestratili slobodu, ak by ju ovládala nevyhnutnosť. Keď máme svojou nazvať tú nevyhnutnosť, ktorá nie je v našej moci a koná aj proti našej vôli ? ako je napríklad nevyhnutnosť zomrieť ?, je jasné, že naša vôľa, podľa ktorej žijeme dobre alebo zle, nepatrí pod takú nevyhnutnosť. Mnoho vecí robíme, ktoré by sme nerobili, keby sme nechceli. Sem patrí najprv samo chcenie, lebo ak chceme, je, ak nechceme, nie je. Nebolo by totiž chcenia, keby sme nechceli. Ak v tomto spočíva nevyhnutnosť, podľa ktorej hovoríme, že niečo musí byť alebo sa musí stať, neviem, prečo by sme sa mali obávať, že nám nevyhnutnosť odníme slobodnú vôľu. Ani život Boha a jeho predvedomosť (poznanie budúcich vecí) neobmedzujeme, ak tvrdíme, že je nevyhnutné, aby Boh žil a všetko vopred vedel. Takisto sa neumenšuje jeho moc, keď sa povie, že nemôže zomrieť a byť oklamaný. To skutočne nemôže, lebo ak by mohol, jeho moc by sa zmenšila. Právom sa volá všemohúcim ten, kto nemôže umrieť ani byť oklamaný. Hovoríme o ňom, že je všemohúci, a to preto, že robí, čo chce, nie preto, že znáša, čo nechce. Keby sa tak stalo, už by nebol všemohúcim. Teda niektoré veci preto nemôže, lebo je všemohúci. A podobne keď hovoríme, že je nevyhnutné, aby sme slobodnou vôľou chceli, keď chceme, vtedy dozaista hovoríme pravdu, a predsa slobodnú vôľu nepodrobujeme nevyhnutnosti, ktorá odníma slobodnú vôľu. Vôľa je teda naša a sama robí, čo chcením robíme, lebo by sa to nestalo, keby sme nechceli. Keď však niekto vôľou iných ľudí nechtiac niečo trpí, aj v tom je vôľa, hoci nie vlastná, ale Božia moc. Keby bola iba vôľa a nemohlo by sa, čo by sa chcelo, mocnejšia vôľa by prekážala, hoci by vôľa neprestávala byť vôľou, ani cudzou by sa nestávala, patrila by vždy tomu, kto chce, aj keby svoje chcenie nemohol splniť. Čo človek trpí proti svojej vôli, nemá sa pripočítať ľudskej vôli, anjelskej vôli alebo vôli hocijakého stvoreného ducha, ale radšej vôli toho, ktorý udeľuje moc chcejúcim.
Nie preto niet ničoho v moci našej vôle, lebo Boh vopred vedel, čo v nej bude v budúcnosti. Ten, ktorý vopred vedel, vedel vopred iné ako nič, a keď vopred vedel, čo bude v moci našej vôle, nemohla to byť nevedomosť ničoho, ale niečoho. A iste ak vopred vedel, vedel vopred niečo, a to niečo je stále v moci našej vôle. Nič nás nenúti ? pri zachovaní Božej predvedomosti ? zavrhnúť slobodu vôle, alebo pripustením slobodnej vôle poprieť Božiu predvedomosť ako poznanie budúcich vecí, čo by bol hriech, ale k obojemu sa hlásime, oboje súrne a pravdivo vyznávame. Jedno vyznávame, aby sme dobre verili, druhé, aby sme dobre žili. Zlý život je vtedy, ak je zlá viera v Boha. Nebudeme teda v úsilí po slobode popierať predvedomosť u toho, ktorého pomocou sme alebo budeme slobodní. Zákony, disciplína, napomínania, chvála a hana nie sú daromné, lebo aj tieto veci z budúcnosti poznal Boh a majú práve takú platnosť, aká bola predvedomosť o ich platnosti. Ani modlitby nie sú bez účinku (platnosti) na dosiahnutie tých vecí, o ktorých Boh vopred vedel, že ich chce udeliť prosiacim, ba aj odplata za dobré skutky a tresty za hriech sú uložené spravodlivo. Človek nehreší preto, lebo Boh vopred poznal jeho hriech, ale je nepochybné, že človek sám hreší v páchaní hriechov. Ten, ktorého predvedomosť nemôže klamať, vopred vedel, že nie osud, nie náhoda alebo niečo iné, ale že človek sám bude hrešiť. Ak človek nechce, nemusí hrešiť, ale aj toto nechcenie hriechu bolo poznané už v Božej predvedomosti.
5.11. Všeobecná Božia predvídavosť, ktorej zákony obopínajú všetko.
Najvyšší a pravý Boh so svojím Slovom a Duchom Svätým, ktorí traja sú jedno, Boh všemohúci, stvoriteľ a tvorca každej duše a každého tela, z účastenstva na ktorom sú blažení tí, ktorí sú blažení naozaj, a nielen naoko, ktorý stvoril človeka, rozumného tvora z ducha a tela, ktorý toho, čo zhrešil nenechal bez trestu, ale ani neopustil bez milosrdenstva, ten udelil bytnosť dobrým aj zlým spolu s kamením, plodivý život spolu so stromami, zmyslový život spolu so zvieratami, duševný život spolu s jedinými anjelmi. Od neho pochádza každý účel, všetka krása, všetok poriadok, od neho je miera, počet, váha, od neho je všetko, čokoľvek je v prírode, hocijakého druhu a ceny. Od neho sú semená foriem a formy semien, hnutia semien a foriem, on dal telu pôvod, krásu, zdravie, možnosť rozmnožovania, používanie údov, blaho svornosti, on dal nerozumnej duši pamäť, vnímanie a chcenie, rozumnej duši okrem toho um, rozum a vôľu. On nielen nebo a zem, nielen anjela a človeka, ale ani vnútornosti nejnepatrnejšieho a najmenšieho zvieratka, ani vtáčie pierko, ani bylinný kvietok, ani lístok stromu nenechal bez súladu zložiek a bez snahy o harmóniu. Nijako nemožno o ňom predpokladať, že by bol chcel nechať mimo zákonov svojej predvídavosti ľudské kráľovstvá a ich panovníkov, ani ich poddaných.
5.12. Čím si zaslúžili starí Rimania, že pravý Boh rozširoval ich ríšu?
Pozrime sa, pre aké rímske mravy a pre aké príčiny pravý Boh, v ktorého moci sú všetky pozemské kráľovstvá, ráčil napomáhať rozšírenie Rímskej ríše. Aby sme mohli o tom dôkladnejšie diskutovať, pripravili sme si v predchádzajúcej knihe východiská, kde sme poukázali, že v tejto veci ich bohovia, ktorých uctievali neraz aj očividnými hlúposťami, nemali nijakú moc. V tejto knihe sme až doposiaľ hovorili o bezvýznamnosti osudu, aby azda niekto neostal aj naďalej presvedčený, že Rímska ríša sa prestala rozmáhať a neudržala sa preto, lebo sa prestali uctievať božstvá, a nepripisoval to neviem akému osudu, ale najmocnejšej vôli Boha. Starí a prví Rimania, ako zaznamenali dejiny, podobne ako iné národy ? okrem židovského ? uctievali falošných bohov a neprinášali obety Bohu, ale démonom. Napriek tomu túžili po chvále, boli štedrí v peniazoch, dychtili po veľkej sláve a počestnom bohatstve. Najviac milovali slávu, pre ňu boli ochotní žiť a pre ňu sa nerozpakovali ani zomrieť. Všetky ostatné túžby potláčali touto jednou. Keďže byť v poddanstve sa im videlo neslávne, vládnuť a panovať však slávne, usilovali sa urobiť svoju vlasť najprv slobodnou a potom vládnucou nad inými. Keďže neznášali kráľovskú moc, každoročne striedali svoju vládu a volili si dvoch správcov, ktorých volali konzulmi, aby ich mohli pokladať iba za svojich poradcov, a nie kráľov alebo panovníkov, to znamená, že to boli vládcovia, čo nepanovali ani nekraľovali. Zdá sa, že aj slovo kráľ (rex) pochádza od slova spravovať (regere), teda kráľovstvo a kráľ pochádza od „spravovania“. Kráľovskú dôstojnosť nepokladali za takú významnú ako rozvážne riadenie nejakého správcu alebo prívetivú ochotu poradcu a odmietali spupnú pýchu mocnára. Po vyhnaní kráľa Tarquinia a po zavedení konzulov nasledovalo, čo spomenutý spisovateľ (Sallustius) uviedol na chválu Rimanov, že obec nadobudnutím slobody až neuveriteľne vzrástla a zachvátila ju túžba po sláve. Táto túžba, očakávanie chvály a žiadostivosť slávy spôsobili podľa ľudského usudzovania mnoho podivných, chvályhodných a slávnych vecí.
Ten istý Sallustius vychvaľuje veľkých a preslávnych mužov svojich čias, Marca Catona a Gaia Caesara, hovoriac, že Republika dlho nemala mužov, ktorí by svojimi schopnosťami natoľko vynikali ako títo dvaja za jeho čias, hoci sa líšili mravmi. Na chválu Caesara pripája, že si želal veľkú ríšu, vojsko, nové vojny, v ktorých by sa mohol prejaviť ako hrdina. Mužovia naozaj odvážni si želali vo svojich srdciach, aby Bellona popudila do vojny úbohé národy a dohnala ich k tomu krvavým bičom, aby potom ich hrdinské prednosti mali kde vyniknúť. Toto zapríčinila túžba po sláve a pochvalách. Na začiatku konali veľké skutky z čírej lásky po slobode, neskôr z túžby po panovaní a z ctižiadostí. Oboje pripomína ich slávny básnik vo veršoch:
|
„Takisto Porsenna ničil obliehaním Rím v snahe vyhnaného Tarquinia priviesť k moci, lež Rimania na obranu svojej slobody chopili sa mečov.“ |
| (Aeneis 8, 646 ? 648) |
Vtedy sa pokladalo za čosi veľmi odvážne buď zomrieť, alebo slobodne žiť. Keď však získali slobodu, zachvátila ich taká ctižiadosť, že sama sloboda sa im videla málo, ak by neznamenala aj vládu, o čom hovorí ten istý básnik, keď kladie svoje slová do úst Jupiterovi:
|
„Avšak aj rozjarená Juno, ktorá napĺňa strachom more aj zem a nebo sužuje, rozváži si vec a bude so mnou chrániť svetovládnych Rimanov, národ ozdobený túžbou. Tak bolo určené, po uplynutí čias vráti sa vek, keď rod Asarakov podmaní si povestné Mycény a bude vládnuť nad Ftiou a porazeným Argom.“ |
| (Aeneis 1, 279 ? 285) |
Čo tu Vergílius vložil do úst prorokujúceho Jupitera, sám už bol skúsil. Chcel som sa o tom zmieniť preto, aby som ukázal, ako Rimanov po získaní slobody zachvacovala túžba po panovaní nad inými a že sa nevedeli tým dosť vynachváliť. K tomu smeruje aj reč toho istého básnika, ktorý umenie Rimanov vládnuť, panovať, podmaňovať si iné národy a viesť vojny kladie vyššie nad umenia ostatných národov, keď hovorí:
|
„Iní utvoria z kovu krajšie sochy a dajú im dych, z mramoru dlátom vylúdia akoby živú tvár, iní lepšie narábajú úsudkom a na nebeskej klenbe rozpisujú vládu hviezd a ich kolobeh. Lenže ty máš vládnuť nad národmi, Riman, tvojím umením nech je rozdávať zákony pokoja, premoženým dávať milosť a pyšným pocítiť svoju moc.“ |
| (Aeneis 6, 847 ? 853) |
Rimania vykonávali toto umenie tým úspešnejšie, čím menej holdovali rozkošiam, čím menej oslabovali ducha i telo túžbami po rozmnožení bohatstva a skazou mravov, ako aj zdieraním biednych a hanebnou štedrosťou voči divadelným hercom. Keď o týchto veciach písal Sallustius a básnik Vergílius, vtedy panovala taká skaza mravov, že nie týmto umením, ale klamstvom a podvodom sa prichádzalo k sláve a hodnostiam, o čom píše spomenutý spisovateľ takto: „Najprv poháňala ľudské mysle viac ctižiadosť ako lakomstvo. Táto neprávosť je predsa len bližšia cnosti, lebo slávu, česť a moc vyhľadáva rovnako statočný človek ako ničomník. Jeden kráča priamou cestou, druhý, pretože nemá čestné prostriedky, používa klam a podvody“ (Sallustius in Cattil., cap. 11).
To sú dobré prostriedky, ak sa niekto usiluje svojimi schopnosťami prísť ku sláve, cti a moci, po čom túžia rovnako dobrí aj zlí. Dobrý sa usiluje dosiahnuť ich správnou cestou. Čestné úsilie (cnosť) mu je cestou, na ktorej si vydobýja základ svojej majetnosti, totiž slávu, česť i moc. Že sa niekedy takto správali aj Rimania, o tom svedčia chrámy božstiev, ktoré stavali vedľa seba pre Cnosť aj Česť, keďže oba tieto Božie dary pokladali za bohyne. Z toho možno usudzovať, v čom spočíval u nich zmysel každej cnosti a kam ňou smerovali tí, ktorí sa volali dobrými ? totiž ku cti. Zlí nemali cnosti, hoci si česť želali, lebo ju chceli získať zlými prostriedkami, podvodom a ľstivým konaním.
Sallustius viac chváli Catona. Hovorí o ňom, že čím menej túžil po sláve, tým viac šla za ním ona sama, lebo sláva, po ktorej Rimania tak túžobne dychtili, je iba úsudok dobre zmýšľajúcich ľudí o iných. Preto je lepšia cnosť, ktorá sa neuspokojí s ľudským svedectvom, ale len so svedectvom vlastného svedomia. Aj apoštol hovorí: „Lebo toto je naša chvála, svedectvo nášho svedomia“ (2 Kor 1, 12). A na inom mieste: „Nech každý skúma svoje skutky, a tak sa bude chváliť len sám v sebe, a nie pred iným“ (Gal 6, 4). Cnosť nemá nasledovať slávu, česť a moc, ktoré si želali a ktoré dobrí mohli dosiahnuť dobrými prostriedkami, ale sláva má nasledovať cnosť. Okrem tej, ktorá smeruje k cieľu, v ktorom je najvyššie šťastie človeka, nejestvuje iná pravá cnosť. Preto ani Cato nemal vyhľadávať hodnosti, ktoré vyhľadával, ale patrilo sa, aby mu ich bez všetkého udelilo mesto.
Hoci v jeho pamäti dvaja Rimania, Caesar a Cato, boli veľkí, predsa sa zdá, že Catonova cnosť bola pravde omnoho bližšia ako Caesarova. Aká bola v tom čase Rímska ríša a aká bývala predtým, usudzujeme z Catonových rečí, keď hovorí: „Nemyslite si, že naši predkovia urobili ríšu veľkou zbraňami a bojom. Ak by tomu bolo tak, mali by sme ju omnoho krajšiu a mali by sme aj viac spojencov a občanov, ako aj viac zbraní a koni ako iní. Ale boli to iné prostriedky, čo ich urobili veľkými, ktoré my nemáme, totiž doma to bola pracovitosť, vonku spravodlivá vláda, slobodná myseľ pri rozhodovaní, nepodrobená zločinom ani vášňam. My sme namiesto toho hýriví, lakomí; naše mesto je v núdzi, no jednotlivci oplývajú hojnosťou; vychvaľujeme bohatstvo, oddávame sa záhaľke; nerobí sa rozdiel, či je niekto dobrý, či zlý, a každú odmenu za cnosť zachvátila ctižiadosť. Nie div, že každý z vás pozerá len na svoj zisk, doma hovie rozkošiam, peniazom alebo priazni, a tak na bezbrannú ríšu doliehajú útoky“ (Sallustius in Catill., cap. 52).
Kto počúva tieto Catonove či Sallustiove slová, mohol by sa nazdať, že všetci starí Rimania alebo väčšina z nich boli takí, akých vychvaľujú. Nie je tomu však tak, lebo potom by nebola pravda, čo zaznamenal ten istý spisovateľ a čo som ja takisto uviedol v druhej knihe tohto spisu, že už od začiatku panovalo v meste bezprávie mocnejších a z toho vzniknuté rozpory medzi ľudom a senátom, ako aj iné spory, a že miernosť a šľachetné právo platili len vtedy, keď po vyhnaní kráľov dostali strach z Tarquinia, až kým sa neskončila ťažká vojna s Etruskami, ktorú on zavinil. Potom spravoval ríšu otrockými metódami senát, bičoval ju rovnako ako králi, vyháňal občanov zo živností, vylučoval všetkých ostatných z vládnutia, privlastňoval si sám pre seba vládu a týmto škriepkam nebolo konca, lebo jedni chceli panovať a druhí nechceli poslúchať. Len po druhej púnskej vojne, keď veľký strach začal opäť gniaviť nepokojné mysle a privádzať ich k občianskej svornosti, len potom utíchli škriepky.
Niekoľkí svojím spôsobom dobrí ľudia vykonali veľké veci. Po prekonaní pohrôm ríša zasa pookriala opatrnosťou niekoľkých dobrých občanov, ako hovorí dejepisec, ktorý čítal a počul o mnohých slávnych skutkoch, ktoré rímsky národ vykonal doma i vo vojnách, na mori aj na zemi a ktorých pôvod dejepisec s láskou skúmal. Zistil, že často malá hŕstka Rimanov sa stretávala s plukmi nepriateľov, že malé vojsko bojovalo s mocnými kráľmi, a priznáva sa, že po mnohom skúmaní prišiel na to, že to všetko spôsobila šľachetná odvaha niektorých občanov, takže chudoba premáhala bohatstvo a hŕstka vojakov veľké šíky. Keď napokon hýrivosť a samopaš zachvátili ríšu, tá svojou veľkosťou stačila už iba vydržiavať cisárov a nešľachetnú vrchnosť. Statočnosť niekoľkých, ktorí vyhľadávali slávu, česť a moc riadnou cestou, čiže cnostným životom, vychvaľuje aj Cato. Preto vládla doma taká usilovnosť, ktorú spomína Cato, a štátna pokladnica bohatla. Pritom nebol ani súkromný majetok neprimeraný. Teraz sa však pre prevrátené mravy aj statočnosť obrátila v neprávosť, takže popri tom, že niekoľkí ľudia zbohatli, verejný majetok upadol.
5.13. Túžba po sláve nie je cnosťou, ale ak prekáža robiť väčšie neprávosti, pokladá sa za česť. (Skrátené)
Keďže na Východe boli slávne kráľovstvá,2 zaľúbilo sa Bohu zriadiť kráľovstvo aj na Západe, časovo neskoršie, ale rozlohou rozsiahlejšie a ešte slávnejšie. Toto kráľovstvo zveril do rúk ľuďom, ktorí sa starali o vlasť a ktorí jej prosperite dávali prednosť pred svojou vlastnou prosperitou. Jedinou svojou chybou, čiže túžbou po sláve, potláčali aj lakomosť, aj mnoho iných chýb. Tí, ktorí svoje vášne nevedia krotiť nábožnosťou skrze Ducha Svätého a láskou k najvyššej duchovnej kráse, aspoň touto túžbou po ľudskej sláve a cti sú menej hodni zavrhnutia, aj keď nie sú svätí.
5.14. Spravodliví premáhajú túžbu po ľudskej sláve. (Skrátené)
Lepšie je odporovať túžbe po sláve, ako sa jej poddávať. Každý sa totiž stáva tým viac podobnejší Bohu, čím menej podlieha tejto náruživosti. Hoci sa nedá v živote vykoreniť celkom, predsa ju treba premáhať aspoň obľúbením si spravodlivosti. Dosiahnuť slávu netreba pokladať za svoju česť, ale za príležitosť na oslavu Boha, ako to robili svätí apoštoli, keď dobrými skutkami premáhali tvrdé srdcia a uvádzali do nich pokoj založený na spravodlivosti.
5.15. Časná Božia odmena Rimanom za ich cnosti. (Skrátené)
Keďže Boh nemohol dať Rimanom večný život, ak by im nebol dožičil ani len pozemskej slávy, nebol by odmenil ich cnosti, ktorými sa usilovali dosiahnuť toľkú slávu. O tých, čo robia dobre preto, aby ich ľudia chválili, hovorí Pán: „Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu“ (Mt 6, 2). Takmer všetky národy si ich ctili za ich prednosti, zákony ich ríše preberali mnohé iné národy a dnes ich mnoho národov oslavuje v spisoch a v hodnotení dejín. Rimania nemajú príčinu ponosovať sa na spravodlivosť najvyššieho a pravého Boha, veď dostali svoju odmenu.
5.16. Odmena svätým občanom večného štátu, ktorým osožili cnostné príklady Rimanov. (Skrátené)
Odmena svätým, znášajúcim pohanu pre Boží štát, ktorý milovníci tohto sveta nenávidia, je celkom iná. Boží štát je večný, tam sa nikto nerodí, tam nikto neumiera. Tam je pravé a úplné šťastie, nie bohyňa, ale Boží dar. Stadiaľ sme dostali záruku viery, kým putujeme v časnosti a vzdycháme po jeho kráse. Tam nevychádza slnko na dobrých a zlých, ale slnko spravodlivosti ochraňuje len dobrých. Tam nebudú starosti, ako svojím chatrným majetkom obohatiť verejnú pokladnicu, tam je poklad spoločnej pravdy. Sláva Rímskej ríše sa rozšírila nielen preto, aby boli ľudia odmenení, ale aj preto, aby občania večného štátu, kým tu putujú, starostlivo pozorovali rímsky príklad a videli, ako treba milovať našu nebeskú vlasť a večný život, keď už túto pozemskú vlasť občania tak veľmi milujú, hoci len pre ľudskú chválu.
5.17. S akým úžitkom viedli Rimania vojny a ako to osožilo porazeným? (Skrátené)
Keďže ide o život smrteľníkov, nezáleží na tom, pod čou vládou žije smrteľník, ak ho len vládca nenúti robiť niečo hriešne a bezbožné. Rimania nepoškodzovali podmanené národy tým, že im dávali svoje zákony, iba ak sa tak dialo po strašných vojnách. Ak by to boli robili pokojnou cestou, bo by to bývalo užitočnejšie, ale bolo by to bez slávnych triumfov a bez víťazov a porazených. Hneď sa malo robiť to, čo neskôr bývalo pravidlom, že každý príslušník Rímskej ríše bol zaradený do štátneho spoločenstva a stal sa rímskym občanom.3 Vedenie vojen slúžilo len márnivosti ľudskej slávy, ale nie bezúhonnosti, ani dobrým mravom, ani samej dôstojnosti ľudí.
5.18. Kresťania by sa nemali chvastať, keď niečo vykonali pre večnú vlasť, veď Rimania aj pre ľudskú chválu a pozemskú vlasť konali podobné skutky.
Čo je na tom veľké: pre večnú a nebeskú vlasť pohrdnúť všetkými príjemnými rozkošami tohto sveta, ak mohol Brutus pre časnú a pozemskú vlasť zabiť svojich synov, hoci ho vlasť do toho nenútila? Iste je ťažšie zahubiť synov, ako plniť povinnosti voči večnej vlasti tým, že čo sme nazhromaždili alebo uschovali deťom, rozdáme chudobným alebo sa toho vzdáme, ak sa naskytne dajaké pokušenie, ktoré taký skutok vyžaduje, aby sme si zachovali vieru alebo konali spravodlivo. Pozemské bohatstvo neprináša šťastie ani nám, ani našim synom, lebo zaživa môžeme oň prísť a po smrti poručiť niekomu, koho ani nepoznáme, alebo komu ho azda ani poručiť nechceme. Avšak Boh, ktorý je ozajstným bohatstvom duší, ten robí človeka šťastným. O Brutovi, ktorý zabil svojich synov, aj chváliaci básnik dosvedčuje, že nebol šťastný, keď hovorí: „Otec detí, ktoré rozpútali novú vojnu pre krásny pocit slobody, nešťastný trestá tento čin, nech už ho hocijako posudzujú potomkovia.“ A v nasledujúcom verši doložil ako na útechu nešťastníkovi: „Láska k vlasti a nesmierna túžba po sláve premôže všetko“ (Aeneis 6, 820 ? 823). To sú tie dve pohnútky, sloboda a túžba po ľudskej sláve, ktoré nútili Rimanov robiť obdivuhodné skutky. Ak mohol otec pre slobodu smrteľníkov a túžbu po sláve zabiť svojich synov, čo je na tom veľké, ak pre pravú slobodu, ktorá nás vyslobodzuje z poddanstva hriechu, smrti a moci diabla, ak z lásky k samým ľuďom, a nie z túžby po ľudskej chvále, aby boli oslobodení nie od kráľa Tarquinia, ale od diablov a ich kniežaťa, nikde sa tu nezabíjajú synovia, ale za synov sa prijímajú Kristovi chudobní?
Ak iný rímsky vladár menom Torquatus dal zabiť svojho syna nie preto, že bojoval proti vlasti, ale preto, že keď bojoval za vlasť, neposlúchol jeden vojvodcov rozkaz (čiže to, čo rozkázal jeho otec ako vojvodca), keď vyzvaný nepriateľom bojoval s mladíckym zápalom v súboji, a hoci zvíťazil, aby nevzniklo ešte väčšie zlo za príklad odmietnutia rozkazu, ako by bol úžitok z víťazstva nad nepriateľom, a takýmto skutkom dal príklad obetavosti, kam sa podeje chvastúnstvo tých, ktorí pre zákony nesmrteľnej vlasti pohrdli iba pozemskými majetkami, ktoré milujú omnoho menej ako svoje deti? Aj Furius Camillus, ktorý striasol zo šije svojej nevďačnej vlasti jarmo najúpornejšich nepriateľov ? Vejanov, hoci ho závistlivci odsúdili, predsa tú vlasť oslobodil aj od Galov, lebo nemal inú vlasť, kde by mohol žiť dôstojnejšie. Prečo sa vystatuje človek, akoby bol niečo veľké urobil, ktorý azda v cirkevnej obci utrpel pohanu a bezprávie od svojich osobných nepriateľov, že neprešiel k jej nepriateľom kacírom, alebo sám nezaložil dajaké kacírstvo, ale ju radšej podľa svojich možností zastával proti zlobe kacírov, keď nemal inú cirkev, kde by nežil na slávu ľudí, ale kde sa dosahuje večný život?
Ak Mutius Scaevola v úsilí dosiahnuť mier s kráľom Porsennom, ktorý sužoval Rimanov veľmi ťažkou vojnou, sám nemohol zabiť Porsennu a miesto neho omylom zabil iného, pred jeho očami vystrel svoju pravicu nad horiaci oltár a povedal, že je mnoho takých ľudí, akého vidí pred sebou, ktorí sa proti nemu spikli. Ten sa spiknutia a udatnosti takýchto protivníkov zhrozil, ihneď zanechal vojnu a uzavrel mier. Kto by si chcel privlastňovať zásluhy o nebeské kráľovstvo, ak by zaň nie jednu ruku, ale celé telo vrhol do plameňa, nie však dobrovoľne, ale prinútený protivníkmi? Ak Curtius v plnej zbroji pohnal kone a vrhol sa do otvorenej priepasti, poslúchajúc rozkazy bohov, ktorí kázali Rimanom vrhnúť sa do tej priepasti, vari môže niekto povedať, že pre večnú vlasť urobil niečo veľké, ak padne do rúk nepriateľa svojej viery, a ak umiera v mukách, hoci sa sám nevydal na takú smrť? Znáša ju, lebo od svojho Pána a Kráľa vyššej vlasti dostal bezpečnejšiu záruku: „Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu“ (Mt 10, 28).
Ak sa Deciovia slovami zasvätili smrti, aby svojou porážkou a krvou uzmierili bohov, azda svätí mučeníci spyšnejú, že urobili čosi dôstojné pre účasť na tej vlasti, kde jestvuje večné a pravé šťastie, keď až do vyliatia svojej krvi milovali nielen svojich bratov, za ktorých ju vyliali, ale aj tých, ktorí ju vyliali podľa príkazu, z láskavej viery a z vernej lásky? Keď Marcus Pulvillus zasväcoval chrám Jupiterovi, Junóne a Minerve a súčasne mu protivníci falošne oznámili smrť jeho syna, aby dojatý správou zanechal úkon a aby zasvätenie vykonal jeho kolega, pohrdol správou a rozhodol sa nechať nepochovanú synovu mŕtvolu, a tak ctižiadosťou premohol bolesť. Kto povie o sebe, že vykonal niečo veľké pre zvestovanie evanjelia, ktoré občanov nebeskej vlasti vytrháva z rozličných bludov a zjednocuje, keď Pán hovorí každému, kto sa stará o pochovanie svojho otca: „Poď za mnou a nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych“ (Mt 8, 22).
Marcus Regulus nechcel ani najukrutnejších nepriateľov oklamať prísahou, vrátil sa k nim z Ríma a Rimanom, ktorí ho chceli vraj zadržať, odpovedal, že sa nesvedčí, aby u nich ďalej požíval práva čestného občana, keďže už sa cíti kartáginským otrokom, ktorí ho potom naozaj hrozne umučili, lebo predtým v rímskom senáte vystupoval proti nim. Nemali by sme teda pohŕdať utrpeniami za vieru v tú vlasť, do ktorej stánkov nás privádza viera. Čím sa odplatí človek Pánovi za všetko, čo mu poskytuje, ak pre vieru, ktorá patrí jemu, trpel toľko, koľko trpel Regulus pre vieru (či dôveru) danú najúhlavnejším nepriateľom? Ako sa bude môcť vychvaľovať kresťan dobrovoľnou chudobou, aby na púti týmto životom kráčal voľnejšou a slobodnejšou cestou, vedúcou do vlasti, kde je pravým bohatstvom Boh, ak počuje alebo sa dočíta, že L. Valerius (Publicola), ktorý zomrel ako konzul, bol natoľko chudobný, že ho museli pochovať na verejné útraty? Alebo ak sa dopočuje a dočíta, že Quintus Cincinnatus mal štyri jutrá poľa, ktoré vlastnoručne obrábal, a od pluhu ho zavolali vykonávať funkciu diktátora, čo bola hodnosť vyššia ako konzulská? Keď premohol nepriateľov a dosiahol veľkú slávu, zostal aj naďalej v chudobe. Alebo ak sa niekto bude vystatovať napohľad vzácnym skutkom, že sa nedal nijakou svetskou odmenou odlákať od účasti vo večnej vlasti, keď sa učí, že ani Fabricius sa nedal od Ríma odtrhnúť Pyrrhovými darmi, darmi epirského kráľa, ba ani sľubom štvrtiny kráľovstva, a radšej zostal v chudobe ako súkromná osoba.
Kým v štáte, čiže vo verejnom a spoločnom majetku, bola hojnosť všetkého bohatstva, oni sami ostávali doma v chudobe. Jedného z nich, ktorý bol už dva razy konzulom, cenzori vylúčili zo senátu, lebo sa zistilo, že má v pokladnici len desať libier striebra. Ak teda ostávali chudobní tí, ktorých triumfami bohatla štátna pokladnica, o čo viac by tak mali robiť všetci kresťania, ktorí dávajú zo vznešeného úmyslu svoje bohatstvá v prospech spoločenstva, ako je napísané v Skutkoch apoštolov ? aby sa nadelilo každému, koľko potrebuje, a aby nikto nič nenazýval svojím, ale aby mali všetko spoločné. Či by všetci kresťania nechápali, že sa nepatrí nafukovať, keď to robia v záujme anjelského spoločenstva, lebo tí druhí to isté konali v záujme zachovania rímskej slávy?
Ak sú v ich spisoch tieto a iné veci, boli by sa stali známymi, boli by sa tak hlučne rozhlásili, keby širočizná Rímska ríša nebola dosiahla takú slávu? To rozsiahle, mocné a chrabrosťou veľkých mužov preslávené panstvo bolo odplatou, akú hľadali. Mali by sme sa povzbudiť ich príkladnými skutkami konanými na slávu pozemského štátu a červenať sa od hanby, ak ich nekonáme pre slávny Boží štát, alebo ak ich aj konáme, ale sa nimi pýšime, lebo apoštol hovorí: „A myslím, že utrpenia tohto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť“ (Rim 8, 18). Na priznanie ľudskej slávy a na časnú chválu rímsky život sa zdá dosť dôstojný. Preto aj Židia, ktorí zabili Krista, lebo odhalil Nový zákon, ktorý bol v Starom akoby zahalený rúškom (aby totiž človek robil dobré skutky nie pre časné a pozemské dobrodenie, aké udeľuje Božia prozreteľnosť dobrým aj zlým, ale aby bol ctený a velebený jediný pravý Boh pre večný život a pre neskonalú odmenu v nebeskom štáte), boli spravodlivo vydaní Rimanom na zväčšenie ich slávy, aby tí, ktorí hocijakými cnosťami vyhľadávali svetskú slávu, premohli tých, ktorí z veľkej neprávosti zabili a pohrdli darcom skutočnej slávy a večného štátu.
5.19. Čím sa líši túžba po sláve od túžby po vláde? (Skrátené)
Kto si veľmi obľúbil ľudskú slávu, ľahko túži aj po vláde. Kto túži po sláve ľudských pochvál, usiluje sa, aby sa neznepáčil tým, čo majú o ňom dobrý úsudok. Je totiž mnoho dobrého v mravoch a toto dobro pomáha mnohým ku sláve, moci alebo vláde. Avšak kto dychtí po vláde a moci bez túžby po sláve, ktorá chráni človeka, aby sa neznepáčil tým, ktorí majú o ňom dobrý úsudok, ten sa usiluje dosiahnuť svoj cieľ hoci aj zločinmi. Kto túži po sláve, usiluje sa dosiahnuť ju alebo správnou cestou, alebo podvodom a intrigami, pritom však predstiera, že je dobrý.
5.20. Rovnako hanebné je, keď cnosti slúžia ľudskej sláve alebo rozkoši. (Skrátené)
Filozofi, ktorí vidia cieľ ľudského dobra v cnostiach, aby pohanili iných filozofov, ktorí cnosti cenia podľa telesných rozkoší a myslia si, že rozkoše treba vyhľadávať samy osebe a cnosti len pre ne ? predstavujú pritom obraz, na ktorom rozkoš sedí na tróne ako kráľovná a cnosti ju poslúchajú ako slúžky ?, tvrdia, že nič nie je hanebnejšie ako spomenutý obraz. O nič mrzkejší by nebol ani obraz, ktorý by zobrazoval, ako cnosti slúžia ľudskej sláve. Hoci sláva nie je natoľko zlá ako rozkoš, je dosť nafúkaná a je v nej mnoho márnivosti, preto by bolo nedôstojné, aby jej mali slúžiť cnosti vo svojej pevnosti a stálosti.
5.21. Ríšu dal Rimanom pravý Boh, od ktorého pochádza všetka moc, a jeho prozreteľnosť všetko riadi.
Ak je tomu tak, možnosť dať kráľovstvo a vládu nepripisujeme nijakej mocnosti okrem pravého Boha, ktorý udeľuje šťastie v nebeskom kráľovstve len zbožným, pozemské kráľovstvá však dáva zbožným aj bezbožným, ako sa mu páči, ktorému sa však nič nespravodlivé nepáči. Hoci sme povedali čosi z toho, o čom nám Boh dožičil vedieť, predsa je nad naše sily rozoberať tajomné ľudské skutky a jasným úsudkom preskúmavať zásluhy kráľovstiev. Teda tento jediný a pravý Boh, ktorý nenecháva ľudské pokolenie bez rady a pomoci, dal aj Rimanom kráľovstvo, kedy a ako chcel, ako urobil aj Asýrčanom a Peržanom, ktorí uctievali iba dvoch bohov, ako uvádzajú ich knihy, jedného dobrého a jedného zlého, ak nehovorím o židovskom národe, o ktorom som už podľa potreby povedal, že vo svojom kráľovstve uctieval len jediného Boha.
Teda ten Boh, ktorý Peržanom uštedril osivo bez uctievania Segetie a aj iné pozemské dary bez uctievania mnohých bohov (Rimania ustanovili nad každou vecou jedného alebo aj viacerých bôžikov), dal im kráľovstvo, hoci neuctievali tých bohov, pre uctievanie ktorých sa Rimania nazdávali vládnuť. Ten istý, čo dal vládu Máriovi, dal ju aj Gaiovi Caesarovi, ten istý, čo dal vládu Augustovi, dal ju aj Nerónovi,4 ten istý, čo dal vládu Vespaziánovcom, otcovi a synovi, panovníkom veľmi miernym, dal aj vládu ukrutníkovi Domiciánovi. A aby sme nemuseli vymenúvať rad-radom všetkých, povedzme, že ten istý, čo dal vládu kresťanovi Konštantínovi, dal ju aj Juliánovi Odpadlíkovi, ktorého nevšedné dary ducha ľstivo a z lásky k vládnutiu zaujala prekliata a ohavná všetečnosť, keď oddaný nezmyselným veštbám uveril v isté víťazstvo a zapálil všetky lode, na ktorých sa viezli potrebné potraviny, potom ako bláznivý zaútočil a zaslúžene v pochabosti zahynul a vojsko zanechal na nepriateľskom území vo veľkej núdzi. To sa nemohlo z nej dostať, až kým sa hranice ríše nezmenili, napriek proroctvu boha Termina, ako sme už spomenuli v predchádzajúcej knihe. Boh Terminus ustúpil nevyhnutnej potrebe, hoci Jupiterovi nechcel ustúpiť. Toto všetko riadi a spravuje jediný a pravý Boh podľa svojej vôle, aj keď pre nás spôsobom tajomným. Či preto aj nespravodlivým?
5.22. Trvanie a výsledok vojen závisia od Božieho rozhodnutia.
Aj trvanie vojen je v jeho moci, a ak jeho spravodlivá prísnosť alebo milosrdenstvo uzná za dobré, či chce ľudstvo potrápiť, alebo potešiť, jedny sa skončia rýchlejšie, iné neskôr. Pirátsku vojnu Pompeius a tretiu púnsku vojnu Scipio skončili neuveriteľne rýchlo a krátko. Vojna so zbehnutými gladiátormi (hoci boli v nej porazení mnohí rímski vojvodcovia, dvaja konzuli a italské krajiny v nej zakúsili hrozné strasti a pustošenie) sa skončila po troch rokoch. Po zničení Kartága a po uvrhnutí mnohých národov do rímskeho jarma začali Picenti, Marsovia a Pelingovia, italský ľud, a nie cudzinci koriaci sa bez odporu a na dlhý čas rímskemu žezlu, dvíhať hlavy a pokúšali sa oslobodiť. Po tejto italskej vojne Rimania boli ešte viac ráz porazení, stratili aj dvoch konzulov a iných najvznešenejších senátorov, ale toto zlo sa neťahalo dlho, lebo po piatich rokoch sa skončilo. Druhá púnska vojna s najväčšími škodami a pohromami pre ríšu počas osemnástich rokov trávila a skoro aj strávila sily Rimanov, veď len v dvoch bitkách ich padlo skoro 70 000. Prvá púnska vojna trvala 23 rokov, vojna s Mitridatom 40 rokov. Aby si však niekto nemyslel, že Rimania boli na začiatku svojej ríše udatnejší a rýchlejší v zakončovaní vojen, keďže sa ich schopnosti v predchádzajúcich časoch veľmi vychvaľovali, treba vedieť, že Samnitská vojna trvala skoro 50 rokov a že v nej boli Rimania porazení tak, až ich dávali do otroctva. Keďže nemilovali slávu pre spravodlivosť (azda iba naoko), ale milovali skôr spravodlivosť pre slávu, uzavreté zmluvy a prímeria čoskoro porušili. Toto spomínam preto, lebo mnohí nepoznajú priebeh udalostí a mnohí tiež predstierajú neznalosť. Ak sa za kresťanských čias niektorá vojna predlžuje, hanebne útočia na našu vieru a vykrikujú, že keby nebola a keby sa konali bohoslužby starodávnym bohom, aj táto vojna by sa bola zásluhou rímskej chrabrosti, ktorá kedysi pomocou Marsa a Bellony končievala vojny rýchlejšie, už dávno skončila. Nech čitatelia posúdia, aké dlhé vojny viedli Rimania, aké mali rozdielne úspechy a aké krvavé porážky zažívali. Veď tento svet vôbec, podobný búrlivému moru, zmietajú rozličné pohromy a protivenstvá. Nuž nech naši odporcovia radšej priznajú, čo nechcú priznať, aby sami seba neporážali tým nemúdrym jazykom, ktorým sa spriečujú proti Bohu a klamú neskúsených ľudí.
5.23. V jednej vojne bol gótsky kráľ Radagaisus porazený so všetkým vojskom za jediný deň. (Skrátené)
Gótsky kráľ Radagaisus bol porazený v bitke za jediný deň, hoci ho chránili a podporovali údajní pohanskí bohovia. Pohania si mysleli, že zvíťazili nad kresťanmi, avšak zvíťazili len nad inými pohanmi, ktorí vzývali iných démonov.
5.24. V čom spočíva pravé šťastie kresťanských panovníkov?
Nie preto voláme niektorých kresťanských panovníkov šťastnými, že dlhšie panovali, že zomreli pokojnou smrťou a zanechali po sebe synov, že potlačili domácich nepriateľov, že sa im pošťastilo vyhnúť občianskym vojnám a potlačiť občianske nepokoje. Tieto a iné dary a útechy tohto strastného života si zaslúžili aj niektorí uctievači démonov, hoci nepatria do Božieho kráľovstva, do ktorého patria kresťanskí panovníci. Stalo sa tak z Božieho milosrdenstva preto, aby pravoverní príliš netúžili po týchto veciach. Kresťanských panovníkov označujeme za šťastných, ak vládnu spravodlivo, ak nemajú záľubu v rečiach, v ktorých ich druhí až do neba vychvaľujú, keď padajú pred nimi na kolená a až do prachu sa pred nimi koria. Označujeme ich za šťastných, ak si uvedomujú svoju ľudskosť, ak vykonávajú svoju moc na šírenie Božej cti a slávy a robia z nej slúžku najvyššej Božej velebnosti; ak sa boja Boha, milujú ho a ctia, ak milujú viac to kráľovstvo, kde sa netreba obávať nijakých sokov, ak sa nepomstia a ľahko odpúšťajú; ak trestajú len vtedy, ak je to nevyhnutné na ochranu a obranu štátu, a nesýtia sa hnevom voči protivníkom, ak sú mierni nie pre beztrestnosť neprávosti, ale v nádeji na polepšenie života; ak musia niekedy čosi príkre nariadiť, príkrosť miernia láskavou povoľnosťou a udeľovaním dobrodení; ak sa tým viac stránia rozkoší, čím sú im prístupnejšie; ak radšej opanúvajú svoju žiadostivosť než cudzie národy, a ak toto všetko konajú nie na svoju daromnú slávu, ale z lásky k večnému šťastiu, a napokon ak za svoje hriechy nezanedbávajú prinášať pravému Bohu obetu pokory, skrúšenosti a modlitby. Takýchto kresťanských panovníkov pokladáme za šťastných, a to už tu v nádeji, kým nebudú skutočne šťastnými, až sa naplnia tie veci, ktoré očakávame.
5.25. Úspechy kresťanského panovníka Konštantína.
Aby sa ľudia uctievajúci pravého Boha a slúžiaci mu v nádeji na večný život nedomnievali, že nikto nemôže dosiahnuť povýšenie a svetskú vládu, ak nevzýva svetských démonov, dobrotivý Boh udelil cisárovi Konštantínovi, ktorý nevzýval démonov, ale uctieval pravého Boha, takú hojnosť časných darov, akú by si nik ani len žiadať neopovážil. Dovolil mu založiť mesto ako dcéru mesta Ríma a spoločníčku Rímskej ríše, kde však nebolo nijakého chrámu ani modly démonov. Dlho panoval a ako neobmedzený mocnár sám udržiaval a bránil celú Rímsku ríšu. Pri spravovaní a vedení nebolo víťaznejšieho človeka, podarilo sa mu potlačiť tyranov a zomrel vo vysokom veku prirodzenou smrťou, keď zanechal krajinu svojim synom. Aby opäť niektorý cisár neprijímal kresťanstvo preto, aby si zaslúžil Konštantínovo šťastie, lebo každý má byť kresťanom z lásky k večnému životu, Boh povolal zo sveta prv Joviána ako Juliána a dopustil, aby Graciánus padol pod tyranovým mečom, ale jeho skon bol blaženejší ako skon Pompeia, ctiteľa rímskych bohov. Tohto nemohol pomstiť Cato, ktorého on zanechal akoby dediča občianskej vojny, toho druhého však (hoci nábožné duše nevyhľadávajú podobné útechy) pomstil Teodózius, ktorého pre nedospelosť svojho brata urobil spoluvladárom, túžiac viac po vernom priateľstve ako po najvyššej moci.
5.26. Viera a zbožnosť cisára Teodózia.
Teodózius zachoval povinnú vernosť Graciánovi nielen za jeho života, ale aj po jeho smrti. Ako kresťan prijal do svojej krajiny vrahom Maximom vyhnaného jeho maloletého brata Valentiniána a staral sa o neho s otcovskou láskou, hoci sa mohol veľmi ľahko zbaviť opusteného a všetkej moci zbaveného chlapca, ak by jeho srdce viac nehorelo sklonom k dobročinnosti než túžbou po vláde. Prijal ho a zachovávajúc mu cisársku dôstojnosť, vľúdne a láskavo ho potešoval. Potom, keď sa Maximus rozzúril pre jeho úspechy, v úzkostiach a starostiach sa neutiekol k prekliatym a nedovoleným veštbám, ale obrátil sa najprv na púšť k Jánovi Pustovníkovi, o ktorom ako Božom služobníkovi a jeho prorockom duchu sa vtedy šírili povesti, a dostal od neho správu, že istotne zvíťazí.
Keď zahubil tyrana Maxima, uviedol mladého Valentiniána naspäť do krajín, odkiaľ ho vyhnali, a v úctivej šetrnosti mu navrátil časť ríše. A keď Valentinián úkladmi alebo pre inú príčinu zahynul, Teodózius po prijatom prorockom uistení a v úplnej dôvere premohol tyrana Eugénia, ktorý sa nezákonne zmocnil jeho trónu, a premohol jeho veľmi silné vojsko skôr modlitbou ako zbraňami. Vojaci, ktorí sa na tejto bitke zúčastnili, nám rozprávali, že prudký vietor im vytrhol z rúk strely a niesol proti nepriateľovi, ba vraj aj nepriateľské strely sa obracali proti vlastným strelcom. O tom vraj aj básnik Claudianus, hoci nebol kresťanom, na slávu cisárovu povedal:
|
„Boh ťa veľmi miluje, lebo Eolus ti púšťa z jaskýň ozbrojenú zimu, bojuje za teba povetrie a zvuk trúby volá do bitky aj spiknuté vetry.“ |
| (In Panegyrico de tertio Honorii consulatu, verše 96 ? 98). |
Potom po víťaznom návrate, ako bol predvídal a predpovedal, kázal zrúcať Jupiterove modly, ktoré boli proti nemu neviem akými obradmi zasvätené a postavené v alpských vrchoch, zlaté blesky štedro a veselo rozdal svojim bežcom, ktorí žartovne hovorili, že takými bleskami by chceli byť zasiahnutí. Deti svojich nepriateľov, pobitých nie z jeho príkazu, ale zahynutých vo vojne, keď sa ešte ako nekresťanské utiahli do kostolov, pri tej príležitosti obrátil na kresťanskú vieru, kresťanskou láskou ich miloval, nezhabal im majetky, ale ich aj hodnosťami poctil. Po víťaznej vojne nikomu nedovolil vybavovať si súkromné účty. V občianskych vojnách sa správal ináč ako Cinna, Márius, Sulla a im podobní, ktorí nechceli ani dokončené ukončiť, a viac žialil, keď niekde vznikli, ako by pri ich ukončení bol chcel niekomu škodiť. Pritom hneď od začiatku svojej vlády neprestával spravodlivými a milosrdnými zákonmi pomáhať Cirkvi, ktorú sužovali bezbožní protivníci, ako aj brániť proti útokom kacíra Valenta, Ariánovho priaznivca, lebo milšie mu bolo byť členom Cirkvi, ako vládnuť nad celým svetom. Všade nariaďoval rúcať pohanské modly, lebo vedel, že démoni nevládnu ani nad pozemskými majetkami, ale že nad nimi vládne pravý Boh. Čo však bolo omnoho podivnejšie, to bola jeho zbožná pokora. Keď totiž na príhovor biskupa prisľúbil Solúnčanom odpustenie ich zločinu, spáchaného proti nemu, a potom na nátlak niektorých dvoranov predsa sa na nich pomstil, a keď ho zastihol cirkevný trest, také pokánie konal, že ľud, prosiaci za neho, plakal viac, keď videl jeho cisársku dôstojnosť pokorenú v prachu, ako by sa bol obával trestu po spáchaní zločinu. Tieto dobré skutky s inými podobnými, ktorých spomínanie by bolo dlhé, vzal so sebou z tohto časného dymu povýšenosti a ľudskej slávy a dostala sa mu za ne odmena vo večnej blaženosti, ktorú Boh udeľuje len naozaj zbožným ľuďom. Všetko iné povyšovanie alebo pomoc v tomto živote, rovnako ako svet, svetlo, vzduch, zem, voda, plody aj ľudská duša, telo, zmysly, pamäť a život, sa dáva dobrým aj zlým. K týmto hodnotám patrí aj väčšia či menšia ríša, ktorú Boh zveruje načas do správy jedným alebo druhým.
Zdá sa mi napokon potrebné odpovedať aj tým, čo premožení a zahanbení najjasnejšími dôkazmi ? lebo sa dokázalo, že na nadobudnutie časného blaha, po ktorom pochabí ľudia túžia ako po jedinom, nemalo nijaký osožný vplyv množstvo falošných bohov ? chcú predsa len dokazovať, že ak aj nie pre zisk tohto života, ale pre iný život začínajúci sa po smrti treba uctievať bohov. Týmto ctiteľom márnivosti, ktorí sa priatelia s týmto svetom a detsky sa ponosujú, že sa im v tom bráni, v týchto piatich knihách, ako sa mi vidí, som už dostatočne odpovedal. Keď som vydal prvé tri knihy a keď sa dostali do mnohých rúk, dopočul som sa, že niektorí sa chystajú napísať na ne odpoveď. Neskôr som sa dozvedel, že odpoveď aj napísali, ale čakajú na vhodnejší čas, aby ju mohli bezpečne zverejniť. Tých napomínam, aby si nepýtali, čo nevedia stráviť. Kto nechce mlčať, tomu je ľahko ledabolo odpovedať. A čo je táravejšie ako márnivosť? Nikdy nedokáže to, čo pravda, hoci ak chce, narobí väčší krik ako pravda. Radím im, aby všetko starostlivo uvážili, a keď nestranným usudzovaním zistia, že sa dá našim vývodom ľahšie vysmiať, ako ich vyvrátiť, nech krotia nehanebnú prostorekosť, satirickú a uštipačnú svojvôľu, nech nepredvádzajú svoje hry a nech sa radšej dajú poučiť múdrejšími, ako chváliť nemúdrymi. Ak čakajú čas na dovolené nadávanie, a nie na dovolené uvádzanie pravdivých argumentov, aby sa im nestalo to, čo tomu, o ktorom (keď sa pokladal za šťastného, že mohol slobodne hrešiť) Cicero hovorí: „Žobrák, ktorému dovolili nadávať.“ Nech sa preto ktokoľvek nazdáva, že pre slobodu v hrešení bude šťastný, omnoho šťastnejší by bol, ak by mu v tom zabránili. Keď odloží márnu pýchu, v tej chvíli môže každému podľa ľúbosti odporovať, či už v úsilí druhým radiť, alebo v priateľskom rozhovore s tými, s ktorými sa radí, môže sa vážne a slobodne dopočuť o všetkom, čo potrebuje.
____________________1 Otázka znie, ako sa môže slobodná vôľa rozhodovať, keď na ňu pôsobí Boh. Sú možné dva spôsoby. Boh môže napríklad vytvoriť určité okolnosti a predvídať, že v nich sa ľudská vôľa rozhodne skôr tak ako inak. Bez toho, aby zmenil našu vôľu, tým dosiahne slobodné konanie, ktoré od ľudskej vôle vyžaduje jeho spravodlivosť a múdrosť. Takisto môže vôli akoby podsunúť niektoré popudy alebo milosti a predvídať, že vôľa bude súhlasiť. Keď teda Boh chce zachrániť nejakú dušu, buďto zvolí nejaké vonkajšie okolnosti, alebo určité popudy, milosti, ktorým má byť vôľa vystavená, aby súhlasila so spasiteľnou milosťou. Iných ľudí by mohol Boh takisto povolať týmto spôsobom, ale nerobí to. Preto je mnoho povolaných, ale málo vyvolených. Takto je augustínovská milosť teda nútivá, ale nie absolútne prinútivá. Božia predestinácia nie je teda vlastne nič iné ako neomylné predvídanie budúcich skutkov. Týmto predvídaním Boh pripravuje svojim vyvoleným okolnosti a spasiteľné milosti. Keď hľadá Augustín súlad Božej predestinácie s ľudskou slobodou v Božom predvídaní, je si vedomý, že odpoveď na otázku, prečo Boh ospravodliví skôr toho ako iného človeka, túto otázku nerieši, len odsúva. Keď Boh vopred vie, ako môžu vyzerať všetky naše odpovede, musí nevyhnutne dopredu vedieť aj to, aké milosti nám má pripraviť, aby sme s nimi spolupracovali. Jedno ostáva isté a pravdivé, že v Bohu niet nespravodlivosti. Keď má Boh s jedným človekom súcit, a s druhým nie, robí to na základe skrytej a nepreniknuteľnej spravodlivosti, o ktorej jestvovaní vieme, ale nevieme preniknúť jej jednotlivé príčiny. V ľudských vzťahoch neobviňujeme z nespravodlivosti toho, kto sa zrieka svojich požiadaviek, tým menej toho, kto chce odpustiť dlh. Kto má právo súdiť o tom, či má byť dlh odpustený? Ten, kto dlhuje, alebo ten, komu sa dlhuje? Len ten, komu sa dlhuje. Po hriešnom páde v raji sú všetci ľudia hriešnou masou, ktorá si zasluhuje trest. Či už Boh trest odpustí tým, že vinníkov ospravodliví, alebo si nárokuje trest tým, že vinníkov vydá trestu, nerobí nijakú nespravodlivosť. Kto sa má trestu podrobiť a kto má byť od trestu oslobodený, o tom nemôžeme rozhodovať my, vinníci. Boh tým, že od niektorého človeka odstraňuje hriech, ešte nenúti druhého človeka, aby hrešil. Niektorých pozbavuje hriechu z dôvodu nevyskúmateľnej spravodlivosti, ktorej jednotlivosti sa vymykajú z našich možností. Teda posledné Augustínovo slovo v tejto veci je priznanie nevedomosti. Človek sa pokorne skloní pred tajomstvom, ktoré nikdy ľudsky nepochopí a neprenikne. ? O tejto veci možno čítať aj v Hk, 106 ? 107 (Gs, 269 ? 271).
2 Asýrčanov, Médov a Peržanov (Mg, 158).
3 Niektorí mali rímske občianstvo a boli zapísaní aj do počtu senátorov, hoci Rím nikdy nevideli (Mg, 161).
4 Spája vždy dvoch ? jedného dobrého a druhého zlého. Ukrutný Márius, láskavý C. Caesar, najlepší Augustus, najhorší Nero (Mg, 168).
ŠIESTA KNIHA
Prehľad šiestej knihy
Doterajšie vývody mohli každého presvedčiť, že klaňanie sa bohom neosoží na získanie pozemských výhod, a preto ani kresťanstvo nezavinilo zlé časy tým, že odstránilo uctievanie bohov. Treba poukázať aj na to, že uctievanie bohov nie je na osoh ani večnému životu. Pohanskí bohovia nemajú nijakú moc, aby mohli zabezpečiť pozemskú ríšu, tým menej ríšu večnú. Najučenejší skúmateľ podstaty bohov je Varro, ktorý chcel uctievanie bohov položiť na pevné základy. Robí to však spôsobom, z ktorého sa dá hneď poznať, že to robí iba naoko, že sa len naoko skláňa pred všemocným štátnym náboženstvom. Vo svojom diele Antiquitates, čiže Starožitnosti, nikde nerozpráva o večnom živote, kult bohov predstavuje ako ľudskú ustanovizeň a bohom nepriznáva reálnu existenciu. Varro rozoznáva trojakú teológiu: teológiu básnikov alebo bájok, teológiu filozofov alebo prirodzenú a teológiu štátnu alebo verejnú. Teológiu bájok odmieta ako nečestnú, teológia prirodzená sa mu nehodí pre široké vrstvy ľudu, teda prijíma teológiu štátnu. Štátna teológia je však nerozlučne spojená s teológiou bájnou, lebo predvádzanie hier básnikov tvorí podstatnú časť verejného, štátneho uctievania bohov. Keď teda vylučuje a zavrhuje teológiu bájnu, nepriamo zavrhuje aj teológiu štátnu. Príbuznosť a spojitosť oboch teológií je toľká, že nemožno zavrhnúť bájnu teológiu bez toho, aby sa tým nezavadilo aj o štátnu teológiu. Natoľko sú si blízke, že vlastne možno povedať, že Varro oba druhy nerozlišoval preto, lebo sa neopovážil priamo napadnúť štátnu teológiu, a len poukazoval na jej príbuznosť s bájnou teológiou. Až Seneca mal odvahu zavrhnúť aj štátnu teológiu a priznal jej iba praktický význam. Večný život nemožno očakávať ani od bájnej, ani od štátnej teológie. Večný život je večné šťastie. Ibaže bohovia nemôžu dať nijaké šťastie, čo sme už dokázali vo štvrtej knihe.
Predhovor
Myslím si, že v predchádzajúcich piatich knihách som dostatočne vyvrátil námietky tých, čo sa domnievajú, že v smrteľnom živote a pozemských veciach treba vzývať a uctievať mnohých falošných bohov takým spôsobom a takou službou, ktorá sa po grécky volá latreia a patrí len jedinému a pravému Bohu. Treba vraj uctievať bohov, ktorí sú vlastne len neužitočnými modlami, nečistými duchmi, škodlivými démonmi a napokon len stvoreniami, lebo kresťanská pravda nesmeruje proti Stvoriteľovi. Očividné je, že na toľko hlúpostí a zanovitosti ani tých päť, ba ani omnoho viac kníh nemôže stačiť! Ak si táto prázdna nafúkanosť myslí, že nemusí ustúpiť pred mocou pravdy, zahynie, lebo ju ovláda ohromný blud. Podobne sa stáva, keď sa felčiar všemožne usiluje vyliečiť chorého a choroba zvíťazí, nie však na škodu lekára, ale nevyliečiteľne chorého. Tí, čo čítajú a uvažujú nie s veľkou alebo aspoň nie s priveľkou neústupčivosťou starého bludu, ale s rozumom a rozvahou, uvidia, že v dokončených piatich knihách sme uviedli skôr viac než menej argumentov, ako tá otázka vyžadovala. Nebudú môcť pochybovať ani o tom, že všetka nenávisť, pre ktorú sa neskúsení ľudia usilujú urobiť kresťanské náboženstvo zodpovedným za rany v tomto živote, i za pozemské trampoty a nechcené zmeny (veria tomu nielen pokrytci, ale aj učení ľudia, ktorých posadla šialená bezbožnosť) pri správnom uvažovaní je neodôvodnená, lacná, opovážlivá a škodlivo prepiata.
6.1. Niektorí tvrdia, že uctievajú bohov nie pre časný, ale pre večný život.
Podľa plánovaného rozvrhu diela chcem najprv vyložiť podstatu veci a vyvrátiť námietky ľudí, ktorí tvrdia, že nie pre časný, ale pre budúci posmrtný život uctievajú pohanských bohov, zavrhnutých kresťanským náboženstvom. Svoje vývody začnem pravdivým výrokom svätého žalmu: „Blažený človek, čo v Pána skladá dôveru a nevšíma si pyšných ani náchylných klamať“ (Ž 40, 5). Veru, pri všetkej márnivosti a ľahkovážnych špekuláciách omnoho znesiteľnejší sú filozofi, ktorým sa znepáčili domnienky a bludy tých národov, ktoré postavili modly rozličným božstvám a nazvali ich nesmrteľnými bohmi, pričom ich buď podvodne a nedôstojne vymysleli, alebo vymysleným uverili a pribrali si ich do svojich bohoslužieb a kultu. Keďže títo ľudia s nami zjavne nesúhlasia, hoci svoje presvedčenie verejne nehlásajú, ale pri jeho vyvracaní predsa šomrú, nebude od veci obrátiť sa na nich s otázkou, či sa pre budúci posmrtný život nemá uctievať jediný Boh, stvoriteľ všetkého duchovného i telesného. Niektorí zo spomenutých filozofov, tí vynikajúcejší a vznešenejší, pokladali mnohých bohov za stvorených a povýšených do svojho stavu rozhodnutím jediného Boha.
Kto by súhlasil s tvrdením, že bohovia môžu dať niekomu večný život, keď majú podelenú starostlivosť iba o rozmanité maličkosti? Azda len nie tí najskúsenejší a najmúdrejší mužovia, ktorí sa vychvaľujú, že sa vyznajú v náučných spisoch a vedia, prečo treba prinášať tomu alebo onomu bohu obety a čo sa má žiadať od toho-ktorého boha, aby sa bláznivo a hlúpo ? ako to robievajú divadelní herci ? nežiadala voda od Libera a víno od Lýmf? Vari poradia človeku prinášajúcemu obetu nesmrteľným bohom, ak by žiadal od Lýmf víno, a tie by mu odpovedali, my máme vodu? Ak by žiadal víno od Libera, poradia mu, aby si žiadal od nich čosi iné a priamo povedal: ak nemáte víno, dajte mi aspoň večný život? Čo je rozumnejšie nad túto hlúposť? Vari s chichotom (veľmi rady sa totiž smejú) neodpovedia žiadajúcemu, ak nebudú chcieť klamať ako démoni: „Človeče, hádam si nemyslíš o nás, že máme v moci žitie (vitam), keď počúvaš, že máme pitie (vitem)?“ Je nehanebná hlúposť žiadať si alebo očakávať večný život od takých bohov, ktorým ? pokiaľ ide o tento strastiplný a prikrátky život ? patrí vraj iba ochrana jednotlivých častí, totiž ak sa žiada od jedného, čo je pod ochranou druhého, je to natoľko nevhodné a nezmyselné, že sa to ponáša na herecké šašovstvo. Ak to robia obratní herci, v divadle sa im zaslúžene smejú, ale ak to robia nešikovní hlupáci, vysmeje sa im ešte zaslúženejšie svet. Pokiaľ ide o bohov a bohyne, tých ustanovili obce a štáty alebo ich premyslene vynašli učenci, ktorí určili, ktorého o čo treba žiadať. Napríklad, čo sa má žiadať od Libera, čo od Lýmf a čo od Vulkána, ako aj od ostatných, ktorých som zamlčal. Ak je pomýlené žiadať Cereru o víno, Libera o chlieb, Vulkána o vodu a Lymfy o oheň, o čo nezmyselnejšie je žiadať od niektorého z nich večný život?
Preto ak by sme sa pýtali ? čo sa týka pozemského kráľovstva ?, o ktorých bohoch alebo bohyniach treba predpokladať, že by mohli voľačo dať ľuďom, po vyčerpávajúcom skúmaní som zistil, že je veľmi nepravdepodobné, aby niektorý z toľkých falošných bohov mohol udeliť čo len pozemské kráľovstvo. Vari nie je bláznivá bezbožnosť veriť, že niektorý z nich môže darovať večný život, ktorému celkom určite treba dať prednosť pred všetkými pozemskými kráľovstvami? Bohovia sa ukázali takými, že vo svojej veľkosti a povýšenosti nemôžu nikomu dávať pozemské kráľovstvá pre ich malosť a nepatrnosť a že by bolo zároveň nedôstojné ich povýšenosti starať sa o také veci. Keďže každý s ohľadom na ľudskú krehkosť správne pohŕda pominuteľnou korunou pozemského kráľovstva, bohovia sa ukázali takými, že sa zdajú najnehodnejšími, aby sa im pozemské kráľovstvá mali dávať alebo zverovať. A preto ? ako sa ukázalo v predchádzajúcich dvoch knihách ? ak z tohto množstva nijaký boh, či už ako príslušník bohov plebejcov, alebo patricijov, nemôže dávať smrteľníkom pozemské kráľovstvá, tým menej môže robiť zo smrteľníkov nesmrteľných.
Ak už hovoríme s tými, ktorí sa nazdávajú, že bohovia sú potrební nie pre tento, ale pre budúci posmrtný život, že ich netreba na vybavovanie vecí, ktoré sú im akoby pridelené a im vlastné, musíme pamätať aj na tých, čo si myslia, že kult bohov osoží smrteľnému životu. Už v predchádzajúcich knihách som sa s nimi dostatočne potýkal, ako som vedel. Keby boli ich názory správne, potom by sa tí, čo uctievajú Juventas, dožívali dlhšieho veku ako tí, čo ňou pohŕdajú, a chradli by až ako starci; ak by bradatá Fortúna dávala svojim ctiteľom krajšie a pôvabnejšie tváre, potom by sme tých, čo ňou pohŕdajú, videli ako holobradých alebo s mrzkými bradami; potom by sme asi najsprávnejšie povedali, že jednotlivé bohyne sú asi so svojimi úlohami natoľko obmedzené, že sa neoplatí od Juventas žiadať večný život, ak nevie dať bradu, a ani od bradatej Fortúny nemožno po tomto živote v nič dobré dúfať, keďže ani v tomto živote nemá nijakú moc, keď nevie človeku poskytnúť ani len čas na narastenie brady. Takže ich uctievanie nie je potrebné ani na to, o čom si mysleli, že im je poddané, lebo okrem zdravých ctiteľov bohyne Juventas tešili sa zo sily mladosti aj mnohí iní, ktorí ju neuctievali, rovnako ako mnoho ctiteľov bradatej Fortúny nedostalo nijakú alebo len nepeknú bradu, a ak ju uctievali len pre narastenie brady, ich bradatí vrstovníci sa im vysmievali. Vari je ľudské srdce natoľko nemúdre, že hoci aj pozná, aké márne a smiešne je uctievanie bohov pre časné a chytro pominuteľné dary, ktorými údajne vládnu jednotlivé božstvá, predsa verí, že pre večný život je to užitočné? To sa neopovážili tvrdiť ani tí, ktorí ich uctievali ako nemúdre národy, pričom im prideľovali časné majetky, aby vraj niektorý z nich nezaháľal, lebo sa predpokladalo, že ich je neprehľadne mnoho.
6.2. Ako zmýšľal Varro o pohanských bohoch? (Skrátené)
Marcus Varro bol veľký učenec a veľmi podrobne opísal všetkých pohanských bohov. Cicero o ňom tvrdí, že vysvetlil mená, povinnosti a príčiny všetkých božských aj ľudských vecí. Pri opisovaní pohanských bohov uvádzal o nich aj smiešnosti, malichernosti a veci ponižujúce, pričom predpokladal, že ich tak uctieva a chráni pred zahynutím v dôsledku občianskej ľahostajnosti.
6.3. Rozdelenie Varrovho spisu Starožitnosti. (Skrátené)
Marcus Varro napísal 41 kníh o Starožitnostiach (Antiquitates) a rozdelil ich na 25 kníh o veciach ľudských a 16 o veciach božských. Knihy o ľudských veciach sa skladali z jednej úvodnej a zo štyroch skupín po šiestich knihách. V jednotlivých skupinách sa hovorí o tom, kto robí (ľudia), kde robí (miesto), kedy robí (čas) a čo robí (veci). V knihách o božských veciach zachoval to isté rozdelenie. Okrem úvodnej knihy a troch kníh o bohoch, knihy o božských veciach rozdelil na štyri skupiny po troch knihách. V prvej skupine písal o ľuďoch, v druhej o miestach, v tretej o časoch a vo štvrtej o bohoslužbách.
6.4. Podľa Varra u ctiteľov bohov sú ľudské veci staršie ako božské. (Skrátené)
V celom podrobnom Varrovom členení márne by sme hľadali večný život, lebo ide o diela buď ľudské, alebo diabolské, čiže diela nečistých duchov, ktorí bezbožníkom skryte a niekedy aj otvorene vnukajú škodlivé myšlienky na pustošenie ľudskej duše. Preto aj Varro najprv hovorí o ľudských veciach a až potom o božských, lebo vraj najprv vznikli štáty (spoločenstvá) a až potom sa v nich ustanovili božstvá. Pravé náboženstvo nezaložil nijaký štát, ale ono založilo nebeský štát. Toto náboženstvo vnuká svojim ctiteľom pravý Boh, darca večného života. Varro ďalej odôvodňuje prednosť ľudských vecí pred božskými takto: Ako je prv maliar než namaľovaný obraz, ako je prv staviteľ ako budova, tak sú prv štáty než to, čo ony ustanovili. A dodáva, že by bol dal prednosť bohom pred ľuďmi, ak by bol písal o celej ich prirodzenosti. O prirodzenosti bohov však vôbec nepísal, ale nechcel to priznať, lebo dával prednosť ľudským veciam ako pravdivým pred božskými ako falošnými, a ľuďom dal prednosť ako tvorcom pred ich výtvormi.
6.5. Tri druhy teológie podľa Varra, bájna, prirodzená a štátna.
Čo značí tvrdenie, že sú tri druhy teológie, čiže trojaký výklad o bohoch: jeden mýtický, druhý fyzický a tretí štátny? Prvý druh by sa mal volať rozpravným, ale hovoríme, že je bájny, podľa bájok, lebo grécke slovo mythos znamená bájku. Druhý druh je prirodzený, čo už sám názov vysvetľuje, a tretí druh pomenoval štátnym. Hovorí: „Mýtickou voláme teológiu, ktorú používajú básnici, fyzickou voláme teológiu, ktorú používajú filozofi, a štátnou, ktorú používa ľud. V prvom druhu teológie je mnoho vymysleného, čo znižuje dôstojnosť nesmrteľníkov. Totiž to, že jeden boh vznikol z hlavy, iný zo stehna, iný z kvapiek krvi, ďalej že bohovia pre cudzoložstvá páchali zločiny a že slúžili ľuďom, a napokon v tejto teológii sa pripisuje bohom všetko, čo nemožno pripísať nielen človeku, ale ani najväčšiemu podliakovi.“ Varro tu postupuje naozaj odvážne, a kde pokladal za potrebné, veľmi jasne a zreteľne vyslovil, aké neprávosti sa vymýšľajú na prirodzenosti bohov vo falošných bájkach. Netvrdil to už o prirodzenej ani štátnej teológii, lebo dobre vedel, že sa beztrestne možno vysmievať iba bájnej teológii.
Pozrime sa, čo hovorí o teológii filozofov: „Ako som ukázal, filozofi zanechali mnoho kníh o tom, kto sú bohovia, kde sú, akého sú rodu, odkedy jestvujú, či sú veční, či vznikli z ohňa, ako sa domnieva Herakleitos, či z čísel, ako si myslí Pytagoras, či z atómov, ako tvrdí Epikuros, čo ľahšie znesú uši medzi školskými stenami než uši na verejnosti.“ Nič neodsúdil na tom druhu teológie, ktorú volajú „fyzická“, len spomenul rozmanité názory jej predstaviteľov, na základe ktorých potom vznikli mnohé sekty. Tento druh teológie vylúčil z verejnosti a zatvoril ho do školských siení. Avšak ten prvý a najpotupnejší druh teológie ? bájky ? pritom z verejnosti nevylúčil. Ó, nábožné uši rímskeho ľudu! Čo hovoria o nesmrteľných bohoch filozofi, to nemôžete zniesť! Čo však o nich spievajú básnici a ako ich predstavujú herci, vymýšľajúc v rozpore s dôstojnosťou a prirodzenosťou smrteľníkov ich najhoršie ľudské vlastnosti, to rímski občania nielen znášajú, ale aj so záľubou počúvajú. Ba tvrdia, že sa to všetko bohom páči a že sa tak vlastne uzmierujú.
Niekto si povie, že tieto dva druhy teológie, mýtický a fyzický, čiže bájny a prirodzený (prírodovedný), treba odlíšiť od štátneho, o ktorom je teraz reč, veď ich odlišuje aj Varro. Chápem, prečo treba odlíšiť bájnu teológiu od štátnej, lebo bájna je falošná, znevažujúca a nedôstojná. Čo však iné znamená odlíšiť prirodzenú teológiu od štátnej, ako doznať, že aj štátna je falošná? Ak je prvý druh prirodzený, prečo sa má vylúčiť? Ak však ten druhý, ktorý sa volá štátny, nie je prirodzený, za aké zásluhy sa pripúšťa? To je príčina, prečo Varro písal najprv o ľudských veciach a až potom o božských, lebo pri božských veciach nesledoval prirodzenosť, ale ľudské diela. Pozrime sa teraz na štátnu teológiu: „Tretí druh teológie majú pestovať a poznať občania miest, a najmä kňazi. Tento druh určuje, ktorí bohovia sa majú verejne uctievať a aké bohoslužby sa patrí konať tomu-ktorému bohu. Teda prvý druh teológie je prispôsobený najviac divadlu, druhý svetu a tretí mestu.“ Kto by nevidel, ktorému druhu teológie dáva prednosť? Istotne tomu druhému, ktorý nazval filozofický. Tvrdí, že tento druh teológie patrí svetu a filozofi sa o ňom domnievajú, že okrem neho medzi výtvormi nie je nič vynikajúcejšie. Dva druhy teológie, totiž prvý a tretí, spojil s divadlom a mestom. Vidíme, že čo patrí mestu, nemôže zároveň patriť aj svetu, hoci mestá sú na svete, lebo sa môže stať, že na základe chybných predstáv sa v meste uctieva a verí v to, čo nie je vo svete alebo mimo sveta prirodzené. A divadlo sa kde hrá, vari nie v meste? Kto zriadil divadlá, či nie štát? A načo ich zriadil, vari nie na divadelné hry? O čom sú divadelné hry, ak nie o božských veciach, o ktorých s toľkou usilovnosťou píšem tieto knihy?
6.6. Diskusia s Varrom o mýtickej a štátnej teológii.
Marcus Varro ako človek zo všetkých ľudí najdôvtipnejší a iste aj najučenejší, ale predsa len človek, a nie Boh, ani nie povolaný Božím Duchom pravdivo a slobodne vidieť a oznamovať Božie veci! Vidíš, ako treba oddeľovať Božie veci od ľudských daromníc a klamstiev, ale bojíš sa napadnúť veľmi pochybné domnienky a zvyky ľudu prejavujúce sa vo verejných poverách, hoci sú v rozpore s prirodzenosťou bohov alebo takých prvkov tohto sveta, ktoré im pripisuje slabosť ľudského ducha. Pri pozornom uvažovaní to sám cítiš, napokon o tom píše aj všetka vaša literatúra. Čo tu znamená hoci aj najvynikajúcejšie ľudské nadanie? Čo ti v tých úzkostiach pomôže ľudská, mnohostranná a veľká učenosť? Usiluješ sa uctievať bohov prirodzených, a musíš uctievať bohov štátnych! Vynašiel si aj iných bohov, bájnych, o ktorých ľahšie vyjadruješ svoje názory, a rovnako si počínaš aj so štátnymi božstvami, či už chceš, alebo nie. Tvrdíš, že bájni bohovia sú prispôsobení divadlu, prirodzení svetu a štátni mestu, hoci svet je dielom Božím, kým divadlo a mesto dielom ľudským. Divadlá sa neposmievajú iným bohom, len tým, ktorých uctievajú v chrámoch, a ani v hrách nevystupujú iní, len tí, ktorým sa prinášajú obety. Čím podrobnejšie a voľnejšie ich rozdelíš, hovoriac, že iní bohovia sú prirodzení a iní ustanovení ľuďmi, že o ustanovených božstvách inak píšu knihy básnické a inak knihy kňazské, oboje sú si však klamstvom také podobné, že sú hodný démonov, ktorí majú pravdu náuky za nepriateľku.
Po krátkom oboznámení sa s teológiou, ktorú volajú prirodzenou, o ktorej bude neskoršie ešte reč, nejdeme azda žiadať a očakávať večný život od bohov bájnych, divadelných, cirkusových a hereckých? Istotne nie! Nech pravý Boh odvráti od nás taký prázdny a bohorúhavý nerozum! Ako možno žiadať večný život od bohov, ktorým sa páčia také veci a ktorí sa uzmierujú takými vecami, ktorými sa rozmnožujú zločiny? Myslím si, že nikto neklesol v šialenej bezbožnosti tak hlboko. Ani štátna, ani bájna teológia nedajú nikomu večný život. Bájna si vymýšľa o bohoch potupné veci a rozširuje ich, štátna ich zasa podporuje a využíva. Jedna klamstvá roztrusuje, druhá ich zbiera z poľa. Jedna prenasleduje Božie veci falošnými zločinmi, druhá včleňuje zločiny bôžikov do hier o Božích veciach. Jedna v ľudských básňach ospevuje nepravé výmysly o bohoch, druhá ich posväcuje na sviatky bohov. Jedna si vymýšľa a predstiera, druhej je jedno, či prisvedčuje pravde, alebo sa teší z falošnosti. Obe sú nemravné, obe sú odsúdeniahodné, lebo divadelná teológia verejne vyzýva na nemravnosť, mestská sa zasa nemravnosťou tej prvej ozdobuje. Vari možno očakávať večný život odtiaľ, kde sa tento krátky a časný život poškvrňuje? Vari spoločenstvo bezbožníkov nepoškvrňuje život, ak s ním súhlasíme a schvaľujeme ho? A či život nepoškvrňuje spoločenstvo démonov, ktorí sa uctievajú vlastnými zločinmi? Keď skutočnými ? akí sú zlí, keď vymyslenými ? ako zle sa uctievajú!
Niekomu, najmä veci neznalému človeku, by sa mohlo pri tejto reči zdať, že čo ospevujú básnici a predstavujú divadlá, je smiešne, nečestné a nedôstojné božského majestátu takých bohov, a posvätné je len to, čo konajú nie herci, ale kňazi, lebo ich konanie je očistené a zbavené akejkoľvek nečestnosti. Ak by to bolo tak, nikto by nikdy nepokladal za potrebné predvádzať divadelné necudnosti, ba ani sami bohovia by si ich neboli nikdy objednávali a rozkazovali. Nemôže byť necudnosťou konať bohom služby v divadlách, keď sa im podobné služby konajú aj v chrámoch. Napokon ak sa spomenutý autor usiluje oddeliť od bájnej a prirodzenej teológie teológiu štátnu ako akýsi tretí druh, chcel ju chápať skôr ako oboma predchádzajúcimi ovplyvnenú než od oboch odlišnú. Hovorí totiž, že to, čo píšu básnici, je menej významné ako to, čo majú národy nasledovať, čo však píšu filozofi, je viac, ako by bol ľud schopný pochopiť. Natoľko sa vraj rozchádzajú, že tí, čo riadia štát, používajú oba druhy ako svoje dôkazy. Preto čo je spoločné s básnikmi, budeme opisovať spolu so štátnymi vecami a za lepšiu musíme pokladať skôr spoločnosť filozofov ako básnikov, pričom však spoločnosť básnikov nebudeme pokladať za bezvýznamnú. Na inom mieste o rodoch bohov vraví, že národy boli skôr naklonené básnikom ako fyzikom. Tu teda povedal, čo sa má stať, a tam zasa povedal, čo sa stáva. O fyzikoch hovorí, že písali na úžitok, a básnici zas na potešenie, a že básnické výmysly, ktoré ľudia nemajú nasledovať, sú zločinmi bohov, ktoré však potešujú aj ľud, aj bohov. Básnici píšu na potešenie, ako hovorí, a nie na úžitok, a píšu to, čo si bohovia želajú a čo národy prejavujú.
6.7. Podobnosť bájnej teológie so štátnou.
Na štátnu teológiu sa odvoláva teológia bájna, herecká a divadelná, plná nedôstojnosti a nečestnosti. Tú treba odmietnuť a zavrhnúť celú, hoci je súčasťou teológie ako celku, ktorá sa má zachovať a mať v úcte. Pravda, je súčasťou nevhodnou a celkom cudzou, ako som si zaumienil dokázať. Čo iné ukazujú modly, sochy, vek, pohlavie a odevy bohov? Vari podľa básnikov je Jupiter bradatý, Mercurius holobradý, a podľa kňazov nie? Azda herci aj kňazi nekonali rovnaké necudnosti Priapovi? Či sa má inak uctievať na posvätných miestach, inak pri divadelných predstaveniach, kde sa mu posmievajú? Vari sú iné postavy starca Saturna a mladíka Apolla v divadlách a iné ako sochy v chrámoch? Prečo Forculus, ktorý vládne nad verajami, a Limentinus, ktorý vládne nad prahom, sú bohmi mužského rodu a medzi nimi je Cardea žena, ktorá chráni dverové pánty? Vari to, čo pokladali básnici za nehodné svojich básní, nie je v knihách o veciach týkajúcich sa bohov? Vari divadelná Diana nosí zbrane, a mestská je obyčajnou pannou? Azda je divadelný boh Apollo citaristom a pre túto umeleckú schopnosť sa volá delfským bohom? Toto sú však veci pomerne počestné v porovnaní s veľmi nečestnými. Čo si vlastne predstavovali o samom Jupiterovi, keď jeho živiteľku (kozu Amaltheu) umiestnili na Kapitol? Či neprisviedčajú Euhemerovi, ktorý opisuje všetkých podobných bohov ako smrteľných ľudí, a to nie v bájnej táravosti, ale v historickej vernosti? Keď postavili hodovníkov ako bohov príživníkov k Jupiterovmu stolu, čo iné chceli, len aby boli divadelnými modlami? Ak herec povedal, že Jupiterovi prívrženci na hostine sú žráči, iste vyvolal veľký smiech. Varro hovorí, že to napísal v knihách o veciach božských, nie ľudských, a divadelné hry tam neuvádzal, ale uvažoval o kapitolských právach. Napokon uznáva a priznáva sa, že uveril, keď urobil bohov na ľudskú podobu, že sa bohovia obveseľujú ľudskými rozkošami.
Ani zlí duchovia nezanedbali svoju úlohu klamné utvrdzovať škodlivé predstavy ľudských myslí. Tak sa mohlo stať, že strážca Herkulovho chrámu si krátil čas tým, že sa hral sám so sebou na kocky a pritom používal striedavo obe ruky, z ktorých jedna predstavovala Herkulesa a druhá jeho. Ak sám vyhral, z chrámovej základiny si pripravil večeru a pozval na ňu svoju priateľku; ak však vyhral Herkules, urobil to isté na jeho počesť. Napokon keď bol porazený sám sebou, dal Herkulesovi povinnú večeru a pridal mu najvznešenejšiu prostitútku Larentínu. Tá keď spala v chráme, vo sne videla, že Herkules s ňou obcoval a povedal jej, že keď pôjde z chrámu, dostane od mládenca, ktorého prvého stretne, odmenu, ktorú jej mal dať Herkules. Keď odchádzala z chrámu, stretol ju najbohatší mládenec Tarutius, ktorý žil začas s ňou ako s milenkou, a po jeho smrti dostala všetok majetok, ktorý zanechal. Keďže sa chcela za túto božskú mzdu nejako bohom odvďačiť a rozmýšľala, čo by bolo pre nich najprijateľnejšie, určila, že rímsky národ bude jej dedičom, ako vyšlo najavo zo závetu po jej smrti. Za túto vec si vraj zaslúžila božské pocty.
Ak by toto vymýšľali básnici a predstavovali herci, iste by sa tvrdilo, že to patrí do bájnej teológie a že to treba oddeliť od štátnej teológie. Keďže sa tie nečestnosti podľa spomenutého autora netýkajú básnikov, ale národov, nie hercov, ale kňazov, nie divadiel, ale chrámov, čiže nie bájnej, ale občianskej teológie, herci nie nadarmo klamným umením predvádzajú takého neresti bohov, avšak kňazi sa nadarmo usilujú akoby posvätnými obradmi získať počestnosť bohom, ktorú nemajú. Jestvujú sviatky Junóny, ktoré sa slávia na jej obľúbenom ostrove Samos, kde sa sobášila s Jupiterom. Svoje sviatky má aj Ceres, pri ktorých sa hľadá Proserpina unesená Plutom. Sú sviatky Venušine, kde sa oplakáva smrť jej milenca Adonisa, ktorý zahynul v zuboch diviaka ako najkrajší mládenec. Sú sviatky Matky bohov, kde sa oplakáva Artys, krásny mládenec, ňou milovaný a pre ženskú žiarlivosť kastrovaný rovnako nešťastnými kastrátmi, ktorých volajú Galmi. Ak je toto všetko mrzkejšie ako necudnosť predvádzaná v divadlách, prečo výmysly o bohoch vybájené básnikmi, ktoré patria do divadiel, akoby sa usilovali oddeliť od štátnej teológie, od ktorej chcú, aby patrila do miest, čiže akoby chceli od počestnej a dôstojnej teológie oddeliť nedôstojnú a nepočestnú? Tak sa stáva, že viac vďaky dostanú herci, ktorí ušetrili ľudské oči, keď neodhalili všetko, čo sa skrýva za stenami svätých chrámov. Čo si má okrem toho myslieť človek o ich skrytých bohoslužbách, keď toľko ohavností obsahujú už tie, ktoré sa vynášajú na svetlo? Nech odpovedia sami, čo tam páchajú s kastrovanými hanebníkmi, lebo ten nešťastný, zlomený a zmrzačený ľud predsa nemožno skryť. Nech vravia, komu chcú, že s takými osobami konajú niečo posvätné, keď nie je jasné, prečo práve ich zaradili do počtu posvätných predmetov a používajú ich pri obradoch. Nevieme, čo sa tam robí, ale vieme, prostredníctvom koho sa tam čosi robí. Vieme aj to, čo sa deje v divadlách, kde kastráti a smilníci nevystupujú len v zbore prostitútok. Tieto veci konajú len hanební a nečestní ľudia, nikdy nie človek počestný. Aké sú to potom bohoslužby, ak na ne vyberajú takých vyvrheľov, akých by medzi seba nepripustila ani herecká oplzlá spoločnosť?
6.8. Výklad pohanských učencov o prirodzenej podstate bohov. (Skrátené)
Pohania vykladajú podstatu svojich bohov fyziologicky, čiže podľa prirodzených príčin, akoby tu išlo o fyziológiu, a nie o teológiu, nie o podstatu Boha, ale prírody. Pravý Boh je Bohom nie podľa presvedčenia, ale podľa prirodzenosti, celá príroda nie je bohom, lebo aj človek, aj dobytok, aj strom, aj kameň sú prirodzené, a predsa ani jedno z nich nie je Bohom. Ak podľa nich hlavnou zásadou je, že Matka bohov je zem, potom všetci pohanskí bohovia boli ľuďmi. Boli by pozemšťanmi, ako aj ich matka. Podľa pravej teológie zem je Božím dielom, a nie matkou. Výkladom o prirodzených príčinách sami zavrhujú bájnu aj štátnu teológiu, lebo obe sú jednoduchými výmyslami.
6.9. Úlohy jednotlivých bohov. (Skrátené)
Rimania v rozmnožovaní bohov zašli až tak ďaleko a také čudné úlohy im neraz pripisovali, že sa to musí zdať až smiešne. Keby boli zmýšľali len trocha múdrejšie, boli by istotne prišli na to, že toľko bohov vôbec netreba. Načo sú napríklad dve bohyne, Educa a Potina, pre nemluvňatá? Musí sa jedna starať o tuhý pokrm a druhá o nápoje? Načo sa venujú žene po pôrode až traja bohovia, len aby neprišiel boh Silvánus a netrápil ju? Z toho dôvodu vraj dom takej ženy v noci obchádzajú traja strážcovia, udierajú na prah sekerou, tĺkom a metlou, aby vraj týmito troma znakmi zabránili prístup Silvánovi. Podobne vraj pri zasnúbení ľudí účinkuje boh Jugatinus. Keď si muž po sobáši odvádza ženu do svojho domu, chráni ju vraj Domiducus. Keď je už v dome, opatruje ju Domicius. Okrem toho jej vraj pomáha bohyňa Manturna, aby vytrvala pri svojom mužovi. Ďaleko by nás priviedlo, keby sme chceli pospomínať, ako nemúdro uctievali Rimania všelijakých bohov, ktorí, pravdaže, bohmi nikdy neboli. Takto sa vlastne prichádza k záveru, že ani bájna teológia, ani štátna teológia nemajú miesto v hlave rozumného človeka. Udržať možno len prirodzenú teológiu, ktorá patrí filozofom. Zo spomínaných teológií, štátnej, bájnej a prirodzenej, najväčšmi sa blíži k pravde prirodzená.
6.10. Seneca rozhodnejšie kritizoval štátnu teológiu ako Varro bájnu. (Skrátené)
Annaeus Seneca celkom smelo kritizoval štátnu teológiu, veľmi podobnú bájnej. Kritizoval ju však ako spisovateľ, nie ako človek. Modly nazval svätými, nesmrteľnými a neporušiteľnými, pokiaľ išlo o hmotu, z ktorých boli urobené, a tvrdil, že ak by mali ducha, boli by vraj netvormi. Posmieva sa aj modloslužbám, pritom však poznamenáva, že zblázniť sa raz do roka je znesiteľné, ale čo sa robí celý rok na Kapitole, to vraj rozumný človek neznesie. Varro sa postavil proti teológii bájnej a básnickej, nie však proti štátnej, ktorú zatracoval len Seneca ako spisovateľ, nie však ako človek. Ako rímsky senátor uctieval to, čo ako spisovateľ kritizoval. Konal, čo zavrhoval, a čo hanil, tomu sa klaňal.
6.11. Ako zmýšľal Seneca o Židoch.
Okrem povier štátnej teológie Seneca zavrhuje aj židovské bohoslužby, najmä soboty. Tvrdí, že konajú veľmi neužitočne, keď každý siedmy deň, čiže skoro sedminu svojho života, strácajú odpočívaním a mnoho časovo súrnych potrieb zmeškajú nečinnosťou. Že už vtedy kresťania boli Židom najprotivnejší, neopovážil sa spomenúť, aby azda nechválil dakoho proti starej obyčaji svojej vlasti, alebo nehanil dakoho proti svojmu presvedčeniu. O Židoch hovorí: „Obyčaje tohto zločinného národa nadobudli toľkú silu, že ich od nich preberali ľudia vo všetkých krajinách ? čiže premožení dávali víťazom svoje zákony.“ Čudoval sa tomu a nevedel, že sa tak deje Božím riadením. O židovských bohoslužbách sa vyslovil: „Oni poznajú príčinu svojej bohoslužby, väčšina národa však iba robí čosi podľa nich, nevediac prečo.“ O židovských bohoslužbách, prečo a do akej miery ich ustanovila Božia autorita a prečo ich tá istá Božia autorita vo vhodnom čase odňala národu, ktorému bolo odhalené tajomstvo večného života, sme už hovorili na inom mieste, najmä v rozprave proti Manichejcom, a aj v tejto rozprave, na príhodnejšom mieste, si o nich ešte pohovoríme.
6.12. Pohanskí bohovia nemôžu nikomu darovať večný život, lebo ani v časnom živote nikomu nepomáhajú.
Hovorili sme o troch teológiách, ktoré Gréci volajú mýtická, fyzická a politická, po latinsky sa však menujú bájna, prirodzená a štátna. Ani od bájnej teológie, ktorú sami ctitelia mnohých falošných bohov ľahko zavrhli, ani od štátnej, ktorá je iba jej súčasťou a podobá sa na ňu (ba je ešte aj horšia), teda nemožno očakávať večný život. Ak sa niekomu zdá, že som obsahom tejto knihy ešte dosť nepovedal, nech si pripojí aj to, čo som uviedol v predchádzajúcich knihách, najmä vo štvrtej knihe, kde sa mnoho hovorilo o darcovi šťastia, Bohu. Komu by sa mali ľudia zasvätiť pre večný život, ak nie šťastiu, keby šťastie bolo bohyňou? Keďže nie je bohyňou, ale Božím darom, máme sa zasvätiť Bohu, darcovi šťastia, my, ktorí zbožnou láskou milujeme večný život, v ktorom sa nachádza úplné a ozajstné šťastie. Z toho, čo sme povedali, nazdávam sa, nikto nebude ani len uvažovať, že by darcom šťastia mohol byť niektorý z bohov uctievaných s opísanou hanebnosťou. A ak by sa neuctievali, hnevali by sa ešte hanebnejšie, čím by sa priznali, že sú nečistými duchmi. Kto však nedáva ľuďom šťastie, ako môže dať večný život? Večný život je predsa ten život, kde je šťastie bez konca. Ak žije duša vo večnom treste, kde budú trápení aj nečistí duchovia, je to skôr večná smrť ako večný život. Bezpochyby niet väčšej a horšej smrti ako tá, keď sama smrť nezomiera. Keďže prirodzenosť duše, ktorá bola stvorená ako nesmrteľná, nemôže byť bez určitého života, jej najväčšou smrťou je odlúčenie od života v Bohu,1 vo večnom treste. Večný život, čiže nekonečne šťastný život, dáva iba ten, ktorý dáva pravé šťastie, aké nemôžu dať tí, ktorých uctieva štátna teológia. Preto ich netreba uctievať nielen vzhľadom na časné a pozemské veci, ako sme ukázali v piatich predchádzajúcich knihách, ale omnoho viac vzhľadom na večný život, ktorý nasleduje po smrti, ako sme ukázali v tejto jednej knihe, ktorá súvisí s predchádzajúcimi. Keďže sila starej obyčaje má veľmi hlboké korene, ak sa niekomu zdá, že som o štátnej teológii, ktorú treba odmietnuť a ktorej sa treba vyhnúť, hovoril málo, nech si všimne nasledujúci zväzok, ktorý s Božou pomocou pripojíme.
____________________1 Kým bol Augustín manichejcom, bol v názore na Boha materialistom. Podľa Maniho Boh je svetlom, čiže svietivou a jemnou hmotnou podstatou. Táto svietivá podstata žiari vo hviezdach, svieti v našej duši a na zemi bojuje proti temnosti. Keďže je teda Boh svetlom, všetko, čo má dajakú účasť na svetle, čo je tak alebo onak svetlom, musí byť nejakou časťou Boha. Reakciou na toto učenie bolo Augustínovo učenie o stvorení z ničoho ? ex nihilo. Podľa neho svet môže mať len dvojaký pôvod: buď ho Boh stvoril z ničoho, alebo ho odvodil zo svojej podstaty. Ak je pravda to druhé, potom by sme museli pripustiť, že časť Božej podstaty je konečná, meniteľná, podliehajúca zmene a zničeniu. Táto myšlienka je však protikladná v sebe, sama si odporuje, preto musíme pripustiť stvorenie z ničoho (Gs, 332).
SIEDMA KNIHA
Prehľad siedmej knihy
Predpokladajme, že by vybraní bohovia boli darcami života. Tí však získali svoje vysoké postavenie nie pre nejaké osobitné úlohy, ale len pre náhodne pridelenú úctu. Najvyššou z nich by mala byť Fortúna, lebo ona vlastne zadovážila úctu všetkým. Vybrané či vynikajúce sú len ich ohavné skutky, ktorými prevyšujú ostatné božstvá. Prirodzená teológia uvádza vybrané božstvá do vzťahu s prírodou, a tým jasne naznačuje, že nemajú nič spoločné s večným životom. Napríklad výklad o Jánusovi a jeho zobrazenie s dvoma alebo štyrmi tvárami neobsahuje nijaký náznak večného života. Ak má Jánus predstavovať začiatok všetkých vecí, potom nemá nijaké opodstatnenie, keďže za príčinu všetkého diania na svete sa vyhlasuje Jupiter. Ak Jánus znamená svet, tak potom niet miesta pre Jupitera. Podľa toho by sa Jánus a Jupiter nemali rozlišovať ako dve rozdielne božstvá. Keby to predsa len niekto potreboval, potom by musel Jupitera rozložiť na toľko božstiev, koľko má prezývok, z ktorých najmä Rumina a Pecunia sú celkom smiešne. Takisto nemôžu ako samostatné božstvá popri Jupiterovi jestvovať Saturnus a Génius. Popri Jupiterovi neostane dosť roboty pre Mercuria a aj Mars je prekliaty boh, ktorý by mohol odpočívať, keď Felicitas splní svoju úlohu. Keby chcel niekto dve hviezdy s menami Mars a Merkúr pokladať za rovnocenné božstvá, ľahko by z toho vzniklo nedorozumenie a zmätok. Aj samému Varrovi sa vidí štátna teológia neistou. Usudzuje, že pravdepodobne sa zakladá na správach o osudoch slávnych ľudí, neskôr všelijako poprekrúcaných. Tento výklad je bližší pravde ako výklad o prirodzených procesoch, ktorý aj opatrných učencov zavedie do protirečenia, ako dokazuje povesť o Saturnovi. Ak Saturn naozaj chráni semeno, načo sú potom Ceres a Liber? Načo okrem Neptúna a jeho manželky máme ešte Veníliu ako osobitnú bohyňu vín? Vari nevidíme, že sa v tomto bezúčelnom hromadení bohov prejavuje práca démonov, ktorí chcú omotať dušu mnohými zväzkami? Hoci je zem jednotná zložka sveta, aj ju oživili množstvom bohov, takže aj Varro priznáva, že ich treba chápať len ako prezývky jednej bohyne Tellus. Keby neboli pokladali zem za bohyňu, tak by pre „Veľkú matku“ neboli ustanovili ošklivú službu eunuchov podľa príkladu gréckeho boha Atysa. Od takýchto bohov, ktorí podľa ich bohoslužby sú viac démonmi ako bohmi, nemožno očakávať večný život. Márna je snaha priviesť bohov do vzťahu s prírodnými vecami a procesmi a tam hľadať príčiny ich jestvovania. Pri tomto úsilí sa aj Varro zaplietol do mnohých protirečení. O úlohy, ktoré sa pripisujú vybraným bohom pre ich vzťah k prírode, sa stará jediný pravý Boh, od ktorého jediného očakávame večný život. Tajomstvo večného života je od začiatku zvestované, a najmä v Písmach židovského národa predpovedané. Pravé náboženstvo odmieta a vyvracia ošklivé mýty o bohoch tým, že bohov predstavuje ako falošné bytosti a výtvory démonov. Kráľ Numa odôvodnil príčiny pohanského náboženstva, spísal si ich, a keď sa náhodou našli jeho záznamy a dostali sa do rúk senátu, senát dal jeho učené state spáliť, aby neboli príčinou pohoršenia. Z toho sa dá usudzovať, že príčiny pohanskej bohoslužby neznesú jasné svetlo ani kritiku, a preto sa museli spáliť.
Predhovor
Veľmi dôkladne som sa pousiloval vykoreniť staré povery odporujúce pravému náboženstvu, ktoré do zatemnených duší hlboko zaštepil dlhotrvajúci ľudský blud. Milosťou a pomocou toho, ktorý ako pravý Boh môže učiniť všetko, vykonal som, koľko som vládal, takže tí múdrejší a lepší, ktorým predchádzajúce knihy dosť objasnili, spokojne a s uznaním prijmú aj nasledujúce. Nemyslite si, že aj pre iných čitateľov je zbytočné to, čo nepokladáte za potrebné pre seba. Ide o veľmi vážnu vec, lebo treba vyhľadávať a hlásať úctu k pravému a skutočne svätému Bohu, ktorý poskytuje našej krehkosti aj v tomto živote potrebnú pomoc nie pre pominuteľný vánok smrteľného života, ale pre blaženú večnosť.
7.1. Keďže v štátnej teológii niet božskosti, je otázne, či ju treba hľadať medzi vybranými bohmi.
Pojem božstva alebo inými slovami božskosť (keďže naši autori na presnejšie vyjadrenie významu gréckeho slova theotéta používajú aj toto slovo) sa nevyskytuje v štátnej teológii, o ktorej napísal Marcus Varro šestnásť kníh. To znamená, že blaženosť večného života nemožno dosiahnuť uctievaním takých bohov, ktorých ustanovili štáty. Koho nepresvedčí práve skončená šiesta kniha, ak ju azda prečíta, a žiadal by si v tejto otázke ďalšie výklady, nenájde ich. Môže sa totiž stať, že pokiaľ ide o hlavných a vybraných bohov, o ktorých Varro hovorí vo svojom poslednom zväzku a o ktorých sme už aj my čosi povedali, bude stále niekto pokladať za potrebné uctievať ich, aby dosiahol blaženosť, ktorá nie je inde ako vo večnom živote. V tejto veci netvrdím, čo Tertulián hovorí hádam vtipnejšie ako pravdivejšie, že ak sa bohovia vyberú ako cibuľa spomedzi cibúľ, ostatných treba určite zavrhnúť. Ja to netvrdím, lebo vidím, že aj z vybraných bohov sa niektorí vyberajú na čosi väčšie a dôležitejšie, podobne ako sa pri vojsku z nováčikov vyberajú niektorí na vážne vojenské podujatia. Aj v Cirkvi pri voľbách za predstavených je to tak, lebo všetci sa nezvolia, hoci všetci dobrí veriaci sú vyvolení. Pri stavbách sa vyberajú uholné kamene, ostatné sa však nezahadzujú, ale dávajú sa do múrov na iných miestach. Aj strapce hrozna sa vyberajú na jedenie, no tie, ktoré sa majú lisovať, sa veru nezahodia. Keďže je vec jasná, netreba sa ňou veľmi podrobne zaoberať. Nie preto, že bohovia sú vybraní spomedzi mnohých, bolo by treba pohŕdať tým, kto ich opísal, kto ich ctí, alebo pohŕdať samými bohmi, ale skôr sa treba pozrieť, ktorí sú to bohovia a načo boli vybraní.
7.2. Ktorí sú vybraní bohovia a či sú zbavení povinností obyčajných bohov?
Varro v jednej svojej knihe uvádza týchto vybraných bohov: Jánusa, Saturna, Génia, Mercuria, Apolla, Marsa, Vulkána, Neptúna, Slnko, Orca, Libera otca, Zem, Ceres, Junónu, Mesiac, Dianu, Minervu, Venušu a Vestu, medzi ktorými (počtom asi dvadsať) je dvanásť mužov a osem žien. Je otázne, či sa tieto božstvá volajú „vybrané“ preto, lebo majú väčšie úlohy vo svete, alebo preto, lebo boli medzi národmi známejšie ako ostatné, alebo sa im vzdávala väčšia úcta. Ak boli vybrané preto, že mali plniť väčšie úlohy, nemali sme ich nájsť medzi množstvom akoby plebejských bohov, ktorí mali na starosti menšie úlohy. Sám Jánus, prvý pri počatí, kde sa začínajú všetky úlohy, otvára príchod prijatému semenu. Ale je tam aj Saturn ako boh pre semeno samo, aj Liber, ktorý po vliatí semena oslobodzuje muža, aj Libera, ktorá sa volá aj Venušou a to isté oslobodenie po vydaní semena dopriava aj žene. Všetci títo patria k vybraným bohom. Býva tam však aj bohyňa Mena, ktorá vládne nad periódou žien, a hoci je Jupiterovou dcérou, patrí len medzi obyčajných bohov. Varro v knihe, v ktorej píše o vybraných bohoch, prisudzuje starostlivosť o periódu samej Junóne, ktorá je kráľovnou medzi vybranými bohmi a ako Juno Lucina spolu s Menou, jej pastorkyňou, vládne nad tou istou krvou. Sú tam aj dvaja veľmi tajomní bohovia, Vitumnus a Sentinus, z ktorých jeden dáva život pri počatí a druhý dáva cit. Títo bohovia, hoci sú len obyčajní, majú omnoho vznešenejšie úlohy ako toľko iných takzvaných vybraných. Bez života a citu, akú ma hodnotu všetko ostatné, čo sa deje v ženiných útrobách v nelákavej podobe bahna a prachu?
7.3. Niet dôvodu na jestvovanie vybraných bohov, keď aj nižší bohovia zastávajú dôležité úlohy.
Prečo dostali toľkí vybraní bohovia také bezvýznamné úlohy, keď ich Vitumnus a Sentinus, zahalení tajomstvom, prevyšujú dôležitosťou svojich úloh? Vybraný Jánus poskytuje príchod a akoby bránu semenu, Saturnus, takisto vybraný boh, poskytuje samo semeno, vybraný Liber umožňuje mužom vyliať semeno a to isté robí aj Libera, ktorú volajú aj Ceres alebo Venuša. Vybraná Juno, a nielen ona sama, ale spolu s Menou, Jupiterovou dcérou, zasa dáva ženám mesačnú krv na vzrast toho, čo bolo počaté. Tajomný a vznešený Vitumnus dáva život a rovnako tajomný a vznešený Sentinus dáva cit a tieto dve veci vynikajú nad ostatnými darmi bohov natoľko, nakoľko aj ich (čiže život a cit) prevyšuje myseľ a rozum. To, čo uvažuje a chápe, podobne vyniká nad tým, čo žije bez myšlienok a rozumu ako dobytok. A podobne to, čo žije a cíti, vyniká nad tým, čo ani nežije, ani necíti. Preto medzi bohmi darca života Vitumnus a darca citu Sentinus mali väčšiu vážnosť ako Jánus, ktorý semeno pripúšťal, alebo ako Saturnus, ktorý semeno daroval a tvoril, alebo ako Liber a Libera, ktorí semeno pohli alebo vyslali. Tieto semená by nestáli za reč, keby nespôsobili život a cit. Vybrané dary nedávajú vybraní, ale akísi neznámi bohovia, zaznávaní pre uznávanú hodnosť tých vybraných. Ak sa tvrdí, že Jánus má moc vládnuť nad začiatkom všetkého, a nie neprávom sa mu pripisuje, že umožňuje počatie, že nad všetkými semenami vládne Saturnus, takže od jeho vplyvu nemožno oddeliť rozmnožovanie ľudí, že nad všetkými v budúcnosti vyliatymi semenami vládnu Liber a Libera, a to nielen u ľudí, ale aj u iných tvorov, že nad všetkými rodičkami a očisťovanými vládne Juno, prítomná aj pri očisťovaní, aj pri rodení ľudí, tí, čo to tvrdia, nech si rozmyslia, čo povedia o Vitumnovi a Sentinovi. Či chcú, aby vládli nad všetkým, čo žije a cíti? Ak to pripustia, nech si uvedomia, ako vysoko by ich povýšili. Lebo rodiť zo semien ? to sa deje na zemi a zo zeme. Ale oni sa o nebeských bohoch domnievajú, že žijú a cítia. Ak dávajú Vitumnovi a Sentinovi len tie vlastnosti, že v tele žijú a citmi pomáhajú, prečo by to isté nemohol robiť boh, ktorý dáva život a city všetkému, ktorý dáva telu život a citlivé zmysly a vo svojom diele udeľuje tento dar aj plodom? Načo tu treba Vitumna a Sentina? Ak sa tieto telesné veci ako vedľajšie a nízke vzali tomu, kto vládne všeobecne nad životom a citmi, a zverili sa týmto dvom bohom akoby sluhom, či potom vybraní bohovia nie sú akoby opustení rodinou, keďže nenašli nikoho iného, komu by tieto veci boli zverili, a sú nútení spolupracovať aj s bohmi nevznešenými? Juno, kráľovná bohov a vybraná bohyňa, Jupiterova sestra a manželka, je pre chlapcov Interducou, ktorá spolupracuje s dvoma bohyňami veľmi nízkeho pôvodu, s Abeonou a Adeonou. Umiestnili tam aj bohyňu Mentu, ktorá dáva chlapcom dobrú myseľ, a predsa sa neráta medzi vybraných, ako by sa mohlo človeku dať čosi lepšie. Je tam aj Juno ako Interduca a Domiduca, ako by nejako osožili na ceste a pri vovedení do domu, ak nie je myseľ dobrá. A bohyňu s takou úlohou vyberači takisto nezaradili medzi vybrané božstvá, hoci mala prednosť aj pred Minervou, ktorej pri delení úloh pridelili starosť o detskú pamäť. Kto by pochyboval, že je omnoho lepšie mať dobrú myseľ, než hocijakú skvelú pamäť? Nikto nie je zlý, kto má dobrú myseľ. Niektorí veľmi zlí ľudia majú zasa výbornú pamäť a sú tým horší, čím neskôr zabúdajú na to, na čo v zlom myslia. Minerva je medzi vybranými božstvami, ale bohyňa Menta sa stratila v húfe bohov. Čo povedať o Virtute, čo o Felicite, o ktorých som už vo štvrtej knihe mnoho slov povedal? Ak ich aj pokladali za božstvá, nechceli im dať miesto medzi vybranými božstvami, kam zaradili aj Marsa a Orca, hoci jeden z nich spôsoboval smrť a druhý prijímal mŕtvych.
Ak pri menších úlohách, ktoré sú podelené medzi viaceré božstvá, vidíme aj vybraných bohov, čo sa podobá senátu, ktorý spolupracuje niekedy s ľuďmi, zisťujeme skôr opak ? že niektorí bohovia, ktorí vôbec neboli vybraní, zastávajú omnoho dôležitejšie a vážnejšie úlohy. Neostáva, len sa domnievať, že vybraných vybrali nie preto, že zastávali dôležité úlohy, ale preto, že boli známejší ľuďom. Preto aj Varro hovorí, že niektorým bohom ako otcom a niektorým bohyniam ako matkám, podobne ako ľuďom, bol údelom nízky pôvod. Ak azda Felicitas nemala byť medzi vybranými bohmi preto, že na jej vznešený pôvod prišli iba náhodou, mala sa zaradiť medzi nich, ak nie nad nich, aj Fortúna, ktorá vraj nie podľa rozumu, ale celkom náhodne udeľuje svoje dary. Tá mala mať medzi bohmi prvé miesto, lebo pri nich ukázala najviac, čoho je schopná. Vieme, že boli vybraní nie za vynikajúce schopnosti a šťastne uplatňovaný rozum, ale skrytou mocou Fortúny, ako sa nazdávajú aj jej ctitelia. Aj veľmi výrečný muž, Sallustius, akoby okrajovo sa zmieňuje o týchto bohoch, keď hovorí: „Fortúna nepochybne panuje nad všetkými vecami, rozpráva o všetkých veciach a zatajuje ich skôr podľa ľubovôle ako podľa pravdy.“ Nemôžu zistiť príčinu, prečo sa oslavuje Fortúna, a na Cnosť sa zabúda, hoci obom postavili modly a ich zásluhy nemožno porovnať. Ak si Fortúna zaslúžila vznešenejšie postavenie a viacerí ju vzývajú ? mnohí totiž vzývali aj Venušu ako Cnosť ?, prečo oslavovali bohyňu Minervu (bohyňu umenia), a zabúdali na bohyňu Pecuniu (bohyňu peňazí), keď ľudí viacej láka lakomstvo ako múdrosť, a aj medzi umelcami zriedka možno nájsť človeka, ktorý by svoje umenie nepredával za peniaze. Viac sa vždy cení to, prečo sa niečo deje, ako to, čo sa deje pre čosi iné. Ak teda podľa úsudku nemúdreho človeka tento výber bohov bol urobený z množstva, prečo nemá bohyňa Pecunia prednosť pred Minervou, keďže mnohí tvoria umenie pre peniaze? Ak toto rozlíšenie urobili múdri ľudia, prečo sa nedáva prednosť Cnosti (bohyni šľachetných cností) pred Venušou (bohyňou ženskej krásy), ktorá Venušu rozumom veľmi prevyšuje? Aspoň Fortúna (šťastná náhoda), ako som povedal, podľa názoru tých, ktorí jej priznávajú tú najväčšiu moc, panuje vraj nad všetkými vecami a všetky ohlasuje alebo zatajuje skôr podľa ľubovôle než podľa pravdy. Ak by tak účinkovala aj medzi bohmi a nerozvážne ohlasovala, koho by chcela, a zatajovala, koho by chcela, mala by mať vynikajúce miesto medzi vybranými, keďže má aj medzi bohmi takú moc. Alebo práve preto musela mať taký nepriaznivý osud, aby nebola medzi nimi? Bola teda sama proti sebe, lebo robila iných vznešenými, no sama sa vznešenou nestala.
7.4. Lepšie sa zaobchádzalo s nižšími bohmi, ktorí sa nepoškvrnili nijakými hanebnosťami, ako s vybranými, ktorých oslavovali za toľké neresti.
Kto túži po vznešenosti a dobrom mene, tešil by sa z vybraných bohov a pokladal by ich za šťastných, keby nevidel, že boli vybraní skôr za neprávosť ako za česť. Množstvo nízkych bohov sa skrýva za nepoznanie, takže ich nemožno ani haniť. Smejeme sa nad ľudskými výmyslami, nad podelenými úlohami medzi nimi, akoby to boli dobrí mýtnici alebo robotníci v striebornici či sklárskej dielni,1 kde jedna nádoba, kým sa zhotoví, prejde rukami mnohých umelcov, hoci by ju mohol urobiť aj jeden. Ináč sa nedá vysvetliť spolupráca mnohých ľudí na to istom diele, len že jednotlivci sa ľahko a rýchlo naučili robiť jednotlivé umelecké úkony, aby sa všetci nemuseli ťažko a zdĺhavo zdokonaľovať v celom umení. Sotva sa nájde medzi nevybranými bohmi jeden, ktorý by mal zlú povesť pre nejaký zločin, a sotva sa nájde medzi vybranými, ktorý by nebol poznačený dajakou zreteľnou hanou. Veľkí sa znížili k nepatrnej službe malým, tí sa však nedopustili ich veľkých zločinov. O Jánusovi nemožno povedať nič potupné. Možno naozaj bol bez akejkoľvek hany a žil nevinne, nepáchal nijaké zločiny ani neprávosti. Saturnovi na úteku poskytol prístrešie a podelil sa s ním ako s hosťom o kráľovstvo, takže obaja založili mestá ? prvý Janiculus a druhý Saturniu. Avšak tí, čo vždy v posvätných veciach vyhľadávajú nečestnosť, keď zistili, aký bol jeho život, zohyzdili jeho obraz a urobili ho raz s dvoma, inokedy so štyrmi tvárami. Či azda chceli ? keďže väčšina bohov páchaním hanebností stratila tvár ?, aby mal tým viac tvárí, čím bol nevinnejší?
7.5. Pohanská obskurná náuka a dôkazy z prírody.
Počujme, aké dôkazy z prírody používajú pohania, keď sa usilujú okrášliť hanebné bludy akýmsi druhom vyššej náuky. Tieto postupy vysvetľuje Varro tak, že starí predkovia utvorili modly a obrazy božstiev spolu s ich okrasami, na ktoré keď sa dívajú tí, čo sa vyznajú vo vykladaní tajomstiev, vidia dušu sveta a jej jednotlivé zložky ? čiže pravých bohov. Modly urobili na ľudskú podobu preto, aby sa videlo, že duch smrteľníkov, ktorý je v ľudskom tele, sa najviac podobá duchu nesmrteľníka. Keby sa kládli do chrámov nádoby ako znaky a cez ich obsah by sme chceli bližšie naznačiť charakter jednotlivých bohov, tak v Liberovom chráme by sa postavila nádoba, ktorá by predstavovala víno ? teda nádobou by sa vyjadril obsah. Rovnako tak zobrazenie ľudskej podoby boha znamená zobrazenie rozumnej duše, ktorá je obsiahnutá telom ako tou nádobou. Tou rozumnou dušou by podľa nich mal byť Boh alebo bohovia zobrazení modlou. Toto sú tajomstvá náuky, do ktorých sa ponoril ten veľmi učený muž, aby ich vysvetlil. Človeče najmúdrejší! Vari si v tajomstvách náuky stratil pôvodnú múdrosť, ktorou si triezvo rozoznával, že tí, čo prví postavili národom modly, pozbavili občanov bázne a zaviedli bludy? A že starí Rimania uctievali bohov čistejšie bez modiel? Práve oni ti boli dôvodom, že si sa opovážil tak hovoriť proti neskorším Rimanom. Ak by boli aj najstarší Rimania uctievali modly, možno by si bol potlačil svoje správne námietky proti zavedeniu modiel opatrnou bázňou a začal by si ešte výrečnejšie a sebavedomejšie rozširovať obskúrne náuky. Tvoja duša, natoľko učená a nadaná (ako ťa ľutujem), týmito tajomnými náukami sa nijako nemohla dostať k svojmu Bohu, čiže k tomu, ktorý ju stvoril, ktorého je nie časťou, ale tvorom, výtvorom, ktorý nie je dušou všetkého, ale stvoril každú dušu. Jedine jeho osvietením sa stáva duša blaženou, ak nie je nehodná jeho milosti. Aké sú tie tajomné náuky a akú majú váhu, ukážeme v nasledujúcom. Spomenutý učenec vyhlasuje, že duša sveta a jej časti sú pravými bohmi; podľa toho celá jeho teológia (náuka o bohoch), totiž prirodzená teológia, ktorej sa najviac venoval, mohla sa zaoberať prirodzenosťou rozumnej duše. O prirodzenej teológii hovorí v knihe veľmi málo. Uvidíme, či na základe prírodných výkladov môže k prirodzenej teológii pripojiť aj štátnu, o ktorej napísal poslednú knihu týkajúcu sa vybraných bohov. Ak by sa mu to podarilo, celá teológia by bola prirodzená a potom by nemalo zmysel odčleňovať od nej s toľkou starostlivosťou štátnu. Ak však bola odčlenená správne ? lebo ani tá nie je pravá, ktorá sa mu páči ako prirodzená, keďže cez ňu prišiel síce k duši, ale nie k Bohu, ktorý dušu stvoril ?, tým zavrhnutia hodnejšia a falošnejšia je tá štátna, ktorá sa najviac zaoberá telesnou prirodzenosťou. A také sú aj jej výklady, s toľkou starostlivosťou vyberané a formulované, z ktorých niektoré musím spomenúť.
7.6. Varrov názor, podľa ktorého Boh je dušou sveta.
Varro v predhovore o prirodzenej teológii hovorí, že podľa jeho názoru Boh je dušou sveta, ktorý po grécky nazýva kozmos, a že sám svet je vlastne bohom. Avšak ako pri múdrom človeku, hoci má dušu i telo, iba vďaka duši hovoríme, že je múdry, tak aj svet, hoci je z tela aj ducha, len vďaka duchu sa volá bohom. Tu sa zdá, akoby vyznával jedného Boha, ale aby mohol vyznať aj iných, pripája tvrdenie, že svet sa delí na dve časti, na nebo a zem, pričom nebo ďalej delí na nadvzdušie a ovzdušie, zem na vodu a zem. Najvyššie je vraj položené nadvzdušie, potom nasleduje ovzdušie, potom voda a napokon zem. Vraj všetky tieto štyri časti sú plné duší, a to v nadvzduší a ovzduší nesmrteľných, vo vode a na zemi smrteľných. Hviezdy a nebeské telesá, ktoré sú od najvyššej nebeskej oblohy až po okruh mesiaca, sú nadvzdušné duše, a týchto nebeských bohov možno nielen porozumieť, ale aj vidieť. Medzi okruhom mesiaca a dažďovými a veternými mrakmi sú vraj tie nadvzdušné duše, ktoré možno vidieť len duchom, a nie očami. Menujú sa hérosi, lárovia a géniovia. Toto je v krátkosti Varrova prirodzená teológia uvedená v predhovore. Páčila sa nielen jemu, ale aj mnohým iným filozofom a chceme o nej ešte podrobnejšie porozprávať, keď s pomocou pravého Boha doplníme to, čo treba ešte povedať o vybraných bohoch zo štátnej teológie.
7.7. Či bolo potrebné urobiť z Termina a Jánusa dve božstvá? (Skrátené)
Ak je Jánus svetom, prečo sú mu zverené len počiatky vecí, a každé dokončenie patrí Terminovi? Či k svetu, čiže k Jánusovi, patria len počiatky vecí, a nie veci hotové? Aký to nerozum pripisovať mu polovičnú moc a vyobrazovať ho s dvoma tvárami! Vari by sa jeho činnosť ako dvojtvárneho nevysvetlila omnoho ľahšie, ak by sa Jánus a Terminus pokladali za totožného a jedna tvár by sa pripisovala začiatku a druhá dokončenej veci? Kto sa pri svojej činnosti nestará o začiatok, neuvidí jej výsledok. Preto treba pri uskutočnení každého podujatia pamätať na pôvodnú myšlienku, lebo komu sa stratí začiatok, ten dielo nedokončí. Aj keby sa blažený život na svete mal len začínať a inde uskutočňovať a dokončiť, potom by sa dala prednosť Terminovi pred Jánusom, ako sa to aj robí, lebo väčšia je radosť z dokončeného diela ako z jeho začiatku.
7.8. Prečo sa Jánus zobrazuje s dvoma alebo štyrmi tvárami. (Skrátené)
Jánus má preto dve tváre, lebo vraj naše ústa sa podobajú svetu. Je v nich podnebie, pod ktorým sú dve cesty, jedna smeruje cez zuby von a druhá smeruje do hltana dnu. Zdá sa, že tohto boha uctievajú len pre sliny, ktoré prechádzajú pod podnebím akoby dvoma bránami. Tento výklad je neprijateľný, lebo svet sa v skutočnosti nijako nepodobá iba dvom bránam, z ktorých by sa jednou vchádzalo a druhou vychádzalo. Ak zobrazujú Jánusa so štyrmi tvárami, odôvodňujú to štyrmi svetovými stranami. Potom však ak je Jánus svet s dvoma tvárami, nemôže mať štyri strany. Jeho štvortvárnosť vôbec nemožno vysvetliť štyrmi bránami, ako sa to vysvetľuje pri dvoch tvárach.
7.9. Jupiterova moc a jeho porovnanie s Jánusom. (Skrátené)
O Jupiterovi sa tvrdí, že vládne ako boh nad príčinami, ktoré vo svete niečo spôsobujú. Vergílius o ňom hovorí, že pozná príčiny vecí. Prečo sa pritom dáva prednosť Jánusovi pred Jupiterom, vysvetľuje Varro tak, že u Jánusa je začiatok vecí a u Jupitera ich dokonalosť. Tento výklad neobstojí, lebo príčiny, nad ktorými vládne Jupiter, sú tvorivé, nie stvorené. Prednejšia je vec, ktorá pôsobí, aby sa niečo stalo, ako tá vec, ktorá sa stáva.
7.10. Či je správne rozlišovanie Jánusa a Jupitera?
Ak sú Jánus a Jupiter svet a svet je len jeden, prečo sú potom dvaja bohovia? Azda preto, že iná je podstata začiatku, a iná podstata príčin, tá prvá sa menuje po Jánusovi a druhá po Jupiterovi? Vari sa ten istý človek, ak má v rozličných veciach dvojakú sudcovskú moc alebo dvojaký talent (keďže rozdielne veci podliehajú pod rozdielnu moc) preto volá dvojakým sudcom alebo dvojakým umelcom? Tak aj jeden Boh, keďže je podstatou začiatku aj príčin, sa má pokladať za dvoch bohov preto, lebo začiatok a príčina sú dve veci? Ak toto pokladajú za správne, nech tvrdia aj o Jupiterovi, že toľko ráz je bohom, koľko dostal mien pre svoje mnohé moci. Keďže všetky veci, podľa ktorých ho pomenovali, sú mnohé a rozdielne, niektoré z nich pripomeniem.
7.11. Mená Jupitera, ktoré nepatria viacerým bohom, ale jedinému. (Skrátené)
Jupitera volajú víťaz, nepremožiteľný, pomocník, návodca, udržovateľ, odvracač, živiteľ a všelijako ináč. Takto sa volal tento boh z rozličných príčin, ktorými vraj utváral jednotlivé veci, a pre rozličnú moc, ktorú vykonával nad vecami. Pre každú vec sa pokladal za osobitného boha, lebo sám všetko premáhal a jeho nik nepremohol, pomáhal núdznym, všetko udržiaval a posilňoval, odvracal zlo a akoby brvnom podopieral svet, všetko živil a nadájal i živočíchy.
7.12. Jupiter sa označuje aj menom „Pecunia“. (Skrátené)
Menom Pecunia (peniaze) sa označuje Jupiter preto, lebo jeho je všetko. Aj to je dôvod na pomenovanie pohanského boha. Možno dalo Jupiterovi to meno lakomstvo, aby ten, kto má rád peniaze, nemiloval hocijakého boha, ale kráľa bohov. Medzi bohatstvom a peniazmi je predsa len rozdiel. Bohatými, múdrymi, spravodlivými a dobrými voláme aj tých, ktorí buď nemajú peniaze, alebo ich majú len veľmi málo, ale pritom viac vynikajú cnosťami, pre ktoré sa uspokoja s danými hmotnými prostriedkami. Lakomci sú chudobní preto, lebo stále túžia po bohatstve, a stále nemajú dosť. Pravého Boha voláme správne bohatým, nie však na peniaze, ale pre všemohúcnosť. Kto má mnoho peňazí, je bohatý, ale čím väčšmi po nich túži, tým je vnútorne chudobnejší. Kto nemá dosť peňazí, je chudobný, ale ak je múdry, vnútorne je bohatý.
7.13. Saturnus a Génius sú vlastne takisto jedným bohom Jupiterom. (Skrátené)
Saturnus je vraj boh, ktorý vládne nad všetkými siatinami, a Génius vládne a má moc nad všetkými, čo sa majú narodiť. Keďže sa však aj o Jupiterovi tvrdí, že je otcom a sploditeľom sveta a ovláda aj oblasti pridelené spomenutým dvom bohom, ich moc je potom v Jupiterovi, a teda sú vlastne Jupiterom.
7.14. Úlohy Mercuria a Marsa. (Skrátené)
Keďže Mercurius a Mars sa nezúčastňujú na správe sveta a jeho živlov, pripisovala sa im moc aspoň nad ľudskou činnosťou. Jednému nad rečou, druhému nad vedením vojen. Ak má Mercurius vládnuť nad ľudskou rečou, je neuveriteľné, že by sa Jupiter znížil len na živenie ľudí a zvierat materským mliekom a nebol by chcel vládnuť aj nad ľudskou rečou. Mercuriovi sa pripisuje aj moc nad obchodom, keďže vraj rečou sprostredkúva styk medzi ľuďmi. Mars je vraj bohom vojny, diela, ktoré si ľudia najmenej želajú. Ak však Šťastie dáva pokoj, Mars nie je vôbec potrebný.
7.15. Pohania pomenovali niektoré hviezdy menami svojich bohov. (Skrátené)
Pohania dali hviezdam mená ako Mars, Merkúr, Jupiter, hoci všetky vlastne tvoria svet, ktorým je Jupiter. Jednu hviezdu pomenovali Saturnom, inú zas Venušou, hoci by radi pomenovali Venušou aj mesiac. Dennicu raz volajú Venušou, raz zasa Junónou. Jánus nemal nijakú hviezdu azda preto, že na zemi mal dve tváre.
7.16. Apollo, Diana a ostatní vybraní bohovia, ktorých pokladali za časti sveta. (Skrátené)
Apolla pokladali za slnko, jeho sestru Dianu za mesiac, Vulkána za oheň, Neptúna za more, Dita otca, čiže Orca, za pozemskú a najnižšiu časť sveta. Libera a Ceres ustanovili za bohov nad semenami, jeho nad mužskými a ju nad ženskými. Ceres pokladali aj za bohyňu zeme a volali ju niekedy aj Junónou. Minerve pridelili moc nad ovzduším alebo ju pokladali za mesiac. Vestu pokladali za najväčšiu z bohýň a pripisovali jej moc nad zemou. Všetkých vybraných bohov chcú pokladať za tento svet, niektorých za celý, iných za jeho časti.
7.17. Sám Varro pokladá svoje názory o bohoch za nie celkom isté.
Nielen to, čo som uviedol ja ako príklad, ale ani ostatné veci týkajúce sa bohov nemajú logiku, ale vyvolávajú ešte väčší zmätok podľa toho, koľko je v nich bludov. Aj Varro vo svojich výkladoch radšej pochyboval, ako by bol chcel niečo tvrdiť. Keď dokončil prvú z posledných troch kníh zameranú na takzvaných istých bohov, v druhej začal rozprávať o neistých a hovoril: „Ak uvediem v tejto knihe pochybné domnienky o bohoch, nemusíte ma za to karhať. Kto si myslí, že by sa malo a dalo o tom usudzovať lepšie, nech tak urobí, keď ma vypočuje. Ja by som skôr mohol pochybovať o tom, čo som napísal v prvej knihe, ako by som to, o čom budem písať v tejto knihe, chcel priviesť k nejakému istému záveru.“ Teda nielen tvrdenia o neistých bohoch, ale aj o takzvaných istých spochybnil. V tretej knihe o vybraných bohoch napísal to, čo chcel uviesť zo štátnej teológie, pričom ho neviedla snaha o pravdivosť, ale nútila ho úcta k predkom. Povedal: „O verejných bohoch rímskeho národa, ktorým zasvätili chrámy a ozdobili ich mnohými znameniami, budem písať v tejto knihe, ale ako hovorí Xenofanes Kolofónsky, napíšem, čo zamýšľam, a nie, čo viem. Človek sa má domnievať, Boh má vedieť.“ Sľubuje hovoriť o tých veciach nie ako o pochopených a pevne uverených, ale ako o mienených a pochybných, čiže povie, čo ustanovili ľudia. Ako s určitosťou spoznal a pevne uveril, že existuje svet, nebo a zem, nebo žiariace hviezdami a zem plodiaca semená, že celá tá mnohorakosť prírody je riadená a spravovaná akousi neviditeľnou a obrovskou silou, tak neurčito a neisto mohol tvrdiť o Jánusovi, že on je ten svet, alebo zisťovať o Saturnovi, ako sa stal Jupiterovým otcom a jeho poddaným, ba aj ďalšie tomu podobné výmysly.
7.18. Prečo sa rozšíril pohanský blud? (Skrátené)
Pravdepodobnejšie je, že bohovia boli najprv ľuďmi, a len ich obdivovatelia a zbožňovatelia im pripísali božské vlastnosti a činnosti. Básnici sa potom postarali, aby sa chýr o ich vlastnostiach ešte väčšmi rozšíril, ba ešte aj mnohé pridali. Tak sa vlastne u bohov oslavujú len ľudské vlastnosti zveličené na maximum.
7.19. Výklad, ktorým sa odôvodňuje uctievanie Saturna. (Skrátené)
O Saturnovi Varro tvrdí, že hltal všetko, čo sa z neho narodilo. Keď mu miesto Jupitera podhodili hrudu, to malo mať taký význam, že ľudia, kým ešte nepoznali orbu, najprv len rukami zahrabávali poľné plodiny do zeme. Podľa toho by sa mala volať Saturnom sama zem, lebo ona istým spôsobom požiera všetky semená, ktoré z neho pochádzajú. Hovorí sa, že Saturnovi sa dáva ako znak kosák na znamenie roľníctva. To je však zas nedôslednosť, lebo v čase, keď vládol Saturnus, ešte nekvitlo roľníctvo, ale ľudia žili z plodov zeme, ktoré im sama poskytovala. Hovorí sa aj to, že Saturnovi niektoré národy obetovali deti, alebo aj dospelých, lebo vraj človek je to najlepšie semeno, a to sa musí dať do zeme, ktorou je Saturnus. Pravdaže, je to ukrutná vec. O Saturnovi by sa dalo hovoriť aj viac, ale netreba, lebo všetky ich tvrdenia sa vyvracajú samy. Ak by bol Saturnus naozaj pánom nad semenami, načo sú potom takí bohovia ako Liber, Libera alebo Ceres?
7.20. Bohoslužby na počesť eleuzínskej bohyne Ceres. (Skrátené)
Eleuzínske hry venované bohyni Ceres boli u Aténčanov najslávnejšie. Varro ich spomína len v súvislosti s obilím a Proserpinou, ktorú uniesol Orcus. Ceres znamená plodnosť semien. Ak niekedy chýbala, povedalo sa, že ju uniesol Orcus ako Proserpinu do podsvetia. Nedostatok plodnosti sa oslavoval smútkom a návrat plodnosti radosťou, akoby sa vrátila Proserpina z podsvetia. Na pamiatku návratu plodnosti sa slávievali eleuzínske hry.
7.21. Hanebné bohoslužby, ktorými sa uctieval Liber. (Skrátené)
Okrem iných služieb sa Liber uctieval tak, že sa vzdávala úcta mužskému údu, čo sa konalo celkom verejne. Cez Liberove sviatky vozili najprv mužský pohlavný úd na vozíku po vidieckych rázcestiach a potom ho dopravili do mesta. V Lavíniu trvali Liberove oslavy cez celý mesiac a pri jeho prevážaní obyvateľstvo používalo najhanebnejšie poznámky a výrazy, ba tá najpočestnejšia pani musela pri tej príležitosti položiť veniec na prevážaný mužský úd. Takouto ohavnosťou teda uctievali svojho boha.
7.22. Neptún, Salacia a Venília. (Skrátené)
Neptún mal za manželku Salaciu, ktorá vraj vládla nad spodnými vodami mora. Pridávali mu aj Veníliu, ktorá mala byť vlnou prichádzajúcou z mora k brehu, zatiaľ čo Salacia bola vlnou prichádzajúcou od brehu do mora. Načo tu boli dve bohyne pre jednu a tú istú vlnu?
7.23. Varro tvrdí o zemi, že je bohyňou. (Skrátené)
Zem pokladali za bohyňu, zdá sa, preto, že je plodná. Prečo však nie sú bohmi aj ľudia, ktorí zem obrábajú, a tým aj zúrodňujú? Božskú moc zemi vraj dáva duch sveta, ktorý ju preniká. Varro v knihe o vybraných bohoch rozoznáva tri stupne duše2 v prírode. Prvý stupeň, ktorý preniká všetky časti živého tela a nemá cit, ako je to pri kostiach, vlasoch, nechtoch. Druhý stupeň, keď duša okrem života má aj cit, ktorý preniká cez päť zmyslov. Tretí stupeň je vlastne duch, ktorý má rozum a ktorý nie je v nikom okrem ľudí. Tento tretí stupeň pokladá za boha a v ľuďoch sa volá nadaním. V zemi je bohyňa Tellus a v mori Neptún.
7.24. Význam mena Tellus. (Skrátené)
Zemi pre jej štvorakú silu sa mali dať štyri mená, a nie štyri božstvá. Podľa Varra je zem Veľkou matkou, ktorú zobrazovali s bubnom znázorňujúcim zemský okruh a s vežou na hlave znázorňujúcou mestá. Služba Gallov3 vraj znamenala, aby sa na ňu obracali neplodní. Zvuk cimbalov vraj znamená, že pred vynájdením železa ju obrábali medeným pluhom. Skrotený a odviazaný lev pri nej vraj značí, že na zemi niet takej nedostupnej a nepatrnej časti, ktorú by nebolo možné obrobiť. Tellus sa pokladá aj za boha „Dielo“, lebo vzdelávaním sa vylepšovala, a volá sa aj Matkou, lebo rodila, aj Proserpinou, lebo dáva plody, aj Vestou, lebo odieva rastliny.
7.25. Ako vysvetľovali grécki filozofi vyrezanie Atysa? (Skrátené)
Filozof Porfýrius tvrdil, že Atys značí kvet, a preto ho vyrezali, lebo kvet odpadá pred dozretím plodu. Nie celého človeka Atysa prirovnávali ku svetu, ale len jeho prirodzenie, ktoré po odstránení nemohlo viac plodiť. Ak Atys znamená kvet, čo potom mohlo znamenať vyrezanie? O tom nik nehovorí, ani Varro to nezaznamenáva.
7.26. Hanebnosť modloslužieb Veľkej matky. (Skrátené)
O kope hanebností konaných bez ohľadu na akýkoľvek mužský alebo ženský stud Varro nič nehovorí. Utiekol mu výklad, zahanbil sa rozum a ústa onemeli. Veľká matka neprevýšila nikoho zo svojich synov-bohov veľkosťou, ba naopak, skôr ich prevýšila zlými činmi. Bola takým netvorom, že sa jej ani obludný Jánus nevyrovnal. Jánus bol ohavný len podľa obrazu. Veľká matka bola však vo svojich modloslužbách ukrutná. On mal kamenné údy, ona však ničila ľudské údy. On zvádzaním žien poškvrnil nebo jediným Ganymedom, ona úžasnou hanebnosťou poškvrnila zem a urobila hanbu aj nebu. Možno len Saturnova ukrutnosť by sa dala prirovnať ukrutnosti Veľkej matky. Pri Saturnovej modloslužbe vraždili ľudí cudzími rukami, vlastnými rukami sa nezbavovali pohlavných orgánov. Tento zlý mrav zaviedla Veľká matka v predpoklade, že tak pomáha Rimanom. Jej zločinnosti sa nevyrovnali zločiny všetkých ostatných Rimanov dokopy.
7.27. Pohanskí modlári sa neklaňajú ani pravému Bohu, ani pravým spôsobom.
Vybraní bohovia boli známejší ako ostatní nie pre svoje zásluhy, ale preto, že sa nezakrývali ich hanebnosti. Preto je ľahšie uveriť, že boli iba ľuďmi, ako to tvrdia o nich nielen básnici, ale aj historici. Vergílius o nich hovorí: „Prvý ušiel zo vzdušného Olympu Saturnus, utekajúci pred Jupiterovou zbraňou, vyhnanec zo svojho kráľovstva“ (Aeneis, 8, 319). Celú túto históriu uviedol Euhemerus a Ennius ju preložil do latinčiny. Keďže proti týmto bludom sa už dosť popísalo v gréčtine aj v latinčine, nechcem sa tým zaoberať.
Pri porovnaní prirodzenej náuky, ktorou sa múdri a učení ľudia usilujú obrátiť ľudské veci na božské, nevidím nič, čo by sa nemohlo vzťahovať na časné a pozemské veci alebo telesnú prirodzenosť, hoci aj neviditeľnú, predsa len meniteľnú, ktorá nijako nie je pravým Bohom. Ak by sa to robilo pre posilnenie zbožnosti aspoň vhodným znázornením, dalo by sa to tolerovať, ale pravého Boha nemožno ani takto oznamovať a hlásať. Teraz, keď kvôli pravému Bohu, ktorý svojou prítomnosťou oblažuje dušu, neslobodno sa klaňať inému telu ani duši, je naozaj hriechom klaňať sa im a nedosiahnuť tak ani spásu duše, ani ľudskú dôstojnosť. Ak sa chrámom, kňazom, bohoslužbou, ktoré patria pravému Bohu, uctieva dajaký svetský živel alebo niektorý stvorený duch, hoci aj nie čistý a zlý, nie to je zlé, že sa uctieva zlými prostriedkami, ale zlé je to, že sa uctieva vecami, ktorými sa má uctievať ten, ktorému ako jedinému patrí podobná úcta a služba. Ak chce niekto uctievať jediného a pravého Boha, čiže Stvoriteľa každej duše i tela, ak ho chce uctievať nemotornosťou a príšernosťou modiel, ľudskými obetami, venčením mužského údu, mzdou smilstva, vyrezávaním pohlavia, zasväcovaním eunuchov a slávením nečistých a oplzlých hier, nehreší len preto, že uctieva, koho nemá uctievať, ale že uctieva Boha tak, ako ho nemá uctievať. Kto však takto hanebne a zločinné uctieva nie pravého Boha, Stvoriteľa duše i tela, ale stvorenie, hoci aj nie hriešne, nech už je duchom, alebo telom, alebo obidvoma spoločne, prehrešuje sa proti pravému Bohu dvojnásobne, lebo miesto neho uctieva niečo, čím on nie je, a uctieva ho tak, ako sa nemá uctievať ani on, ani iná bytosť. Ako hanebne a bezbožne uctievali svoje božstvá, to je očividné. Zostalo by v tajnosti, čo alebo koho uctievali, ak by o tom nerozprávali ich dejiny, ktoré svedčia o hanebnostiach a neprávostiach božstiev, ktoré si ich vyžadovali a ktoré ich aj dostávali. Preto je nepochybne jasné, že v tejto štátnej teológii sa vlastne vzývali zločinní démoni a najnečistejší duchovia.
7.28. Varrova náuka je plná protirečení.
Čo je platné, že najučenejší a veľmi bystrý muž Varro podrobnými výkladmi sa usiluje predstaviť všetkých bohov a umiestniť ich do neba a odtiaľ na zem? Nemôže to urobiť. Unikajú mu z rúk, vymykajú sa, padajú a tratia sa. Možno chcel rozprávať o ženách-bohyniach, keď hovoril: „Ako som uviedol v prvej knihe o miestach a priestoroch, na počiatky bohov sa treba pozerať dvojako, z neba aj zo zeme ? jedni bohovia sú nebeskí, druhí pozemskí. Aj v predchádzajúcich knihách sme začali s opisovaním neba, keď sme hovorili o Jánusovi, ktorého jedni pokladajú za nebo a iní za svet. Tak aj pri opisovaní bohýň začínam s Tellurou.“ Cítim, akú ťažkosť prekonáva jeho veľké nadanie, keď na základe akejsi pravdepodobnosti tvrdí, že nebo je niečo činné, a zem zasa trpné. Preto pripisuje nebu mužskú a zemi ženskú moc. No nevšimol si toho, ktorý je Stvoriteľom oboch ? neba i zeme. V predchádzajúcej knihe vykladá aj slávne tajomstvá Samotrákov a sľubuje, že náležité objasní a dodá aj tie veci, ktoré sami nepoznajú, a až s akousi pietou sa ponúka im ich predložiť. Hovorí, že na základe mnohých zistených znakov na modlách vyskúmal, že iné značí nebo a iné zem, a iné predstavy vecí, ktoré Platón nazýva ideami. Jupitera pokladá za nebo, Junónu za zem a Minervu za idey alebo za nebo, ktoré niečo robí, zem, ktorou sa niečo robí, a vzor, podľa ktorého sa niečo robí. Neuvádzam Platónovo tvrdenie o ideách, že majú toľkú moc, že nielen nebo podľa nich robilo, ale aj samo bolo podľa nich urobené. Tvrdím, že Varro v knihe o vybraných bohoch stratil zmysel pre dôslednosť pri umiestňovaní troch dôležitých bohov, ktorým, zdá sa, všetko pripisoval. Do neba umiestnil mužských bohov a na zem ženské bohyne, medzi nimi aj Minervu, ktorú predtým umiestňoval nad samo nebo. Mužského boha Neptúna umiestnil do mora, ktoré patrí skôr k zemi ako k nebu. Napokon Dispatra, ktorý sa po grécky volá Pluto a je mužským bohom, pokladá takisto za pozemského boha, ktorý vládne nad vyššou vrstvou zeme, keďže nad nižšou vládne jeho manželka Proserpina. Ako teda možno umiestniť bohov do neba, a bohyne na zem? Vidieť, že tento výklad je nepevný, nestály, netriezvy a neurčitý. Počiatkom všetkých bohýň je Tellus, Veľká matka, ktorá sa pýši úctou mrzkých eunuchov a zjašených vyrezancov (kastrátov), čo si hanobia telá. Prečo musí byť hlavou bohov Jánus a hlavou bohýň Tellus? V jeho prípade nezostal blud pri jednej hlave, v jej prípade takisto zdravé hlavy neopustila šialenosť.4 Prečo sa to usilujú pripísať svetu? Môžu to robiť, ale nikto sa nebude klaňať svetu ako pravému Bohu. Zdravé uvažovanie ukazuje, že to ani nemôžu. Nech to nechajú radšej mŕtvym ľuďom a najhorším démonom, potom nebude viac otázok.
7.29. To, čo vzťahovali takzvaní fyziológovia na svet a jeho časti, mali vzťahovať na jediného a pravého Boha.
Keďže fyziológovia vo svojej teológii z akýchsi prírodných príčin vzťahujú všetko na svet, hoci by to mali radšej a bez obáv z rúhania vzťahovať na pravého Boha, ktorý stvoril svet a každú ľudskú dušu i každé telo, my sa držme tohto: klaniame sa Bohu, a nie nebu a zemi, z ktorých sa tento svet skladá, ani duši alebo dušiam prebývajúcim v živých bytostiach, ale Bohu, ktorý stvoril nebo i zem a všetko, čo je v nich, ktorý stvoril každú dušu, nech už žije hocijako, či už bez zmyslov a rozumu, alebo je obdarená zmyslom a rozumom.
7.30. Treba rozlišovať Stvoriteľa od stvorení, aby sa miesto jedného Boha neuctievalo toľko bohov, koľko je stvorení.
Začnem už preberať diela jediného a pravého Boha, pre ktoré si pohania zaviedli mnoho falošných bohov, keď neraz z čestných pohnútok sa usilovali vysvetľovať najhanebnejšie a najzločinnejšie modloslužby. My uctievame toho Boha, ktorý určil začiatok aj koniec trvania života bytostiam, ktoré stvoril; ktorý ovláda príčiny vecí, pozná ich a narába s nimi; ktorý dal silu semenám; ktorý vložil rozumnú dušu alebo ducha do tých živých bytostí, do ktorých chcel; ktorý im daroval schopnosť používať reč; ktorý uštedril dar predpovedania budúcich vecí tým duchom, ktorých si obľúbil; ktorý si podľa svojej vôle vyberá tých, čo zaháňajú choroby; ktorý riadi vznik, priebeh a koniec vojen, ak chce takto trestať a napomínať ľudské pokolenie; ktorý stvoril a riadi mocný a ničivý oheň ako prostriedok na krotenie prírody; ktorý stvoril všetky vody a vládne nad nimi; ktorý stvoril slnko, najjasnejšie zo všetkých svetelných telies, a dal mu patričnú silu a pohyb; ktorý sa nezrieka svojej moci a vlády nad peklom; ktorý dáva pôvod a živobytie smrteľníkom či už v tuhej, alebo tekutej forme podľa prirodzenej potreby; ktorý zakladá zem a zúrodňuje ju; ktorý uštedruje plody zeme živočíchom i ľuďom; ktorý spravuje a pozná nielen prvé, ale aj nasledujúce príčiny; ktorý učil mesiacu jeho beh; ktorý vytvára nebeské i pozemské cesty na pohyb z miesta na miesto; ktorý k ľudskému rozumu, ním stvorenému, pridal aj ovládanie rozličných umení ako pomoc životu i prírode; ktorý ustanovil manželské spojenie muža a ženy na udržiavanie a rozmáhanie ľudského pokolenia; ktorý udelil ľuďom príjemný dar pozemského ohňa, užitočne slúžiaci v kozuboch a lampách. Toto sú veci, ktoré sa veľmi učený a múdry muž Varro usiloval pripísať vybraným bohom všemožnými prírodnými výkladmi, ktoré buď prevzal, alebo vymyslel. Avšak všetko to, čo im pripísal, koná a robí jediný pravý Boh. A ako pravý Boh, čiže všade celý, neuzavretý na nijaké miesto, nespútaný nijakými zväzkami, nedeliteľný na nijaké časti, vôbec nemeniteľný, napĺňa nebo i zem svojou všemohúcou prítomnosťou, nie však z potreby svojej vlastnej prirodzenosti. Spravuje všetko, čo stvoril, ale dáva každému možnosť vlastného konania a vlastnej pôsobnosti. Hoci nič nemôže byť bez neho, predsa nič nie je to, čo je on. Mnoho koná prostredníctvom anjelov, ale anjelov robí blaženými jedine on. Hoci z určitých príčin posiela k ľuďom anjelov, neoblažue ľudí anjelmi, ale sám sebou, rovnako ako anjelov. Od tohto jediného a pravého Boha dúfame získať večný život.
7.31. Ktoré osobitné Božie dobrodenia požívali nasledovníci pravdy? (Skrátené)
Dobrodenia, ktoré sme spomínali a ktoré Boh uštedruje dobrým aj zlým, dokazujú jeho veľkú a zvláštnu láskavosť. Hoci nestačíme ďakovať za to, že žijeme, že vidíme nebo i zem, že máme pamäť a rozum, ktorým hľadáme Stvoriteľa všetkých vecí, predsa nás neopustil, zaťažených hriechmi, odvrátených od jeho svetla, zaslepených temnotami, čiže milovaním neprávostí, ale poslal nám svoje Slovo, svojho jednorodeného Syna, aby sme z jeho vtelenia, narodenia a umučenia poznali, ako Boh veľmi miloval človeka. Poslal Syna, aby sme sa jeho obetou očistili od všetkých hriechov a láskou jeho Ducha vo svojich srdciach premohli všetky ťažkosti, a dosiahli večný pokoj a nevýslovnú slasť videnia Boha. Koľko sŕdc a a koľko jazykov by stačilo za to ďakovať?
7.32. Kristovo vykúpenie v minulosti naznačovali rozličné znamenia.
Tajomstvo večného života už od počiatku ľudského pokolenia predpovedali anjeli rozličnými, časovo vhodnými znameniami a tajomnými úkonmi. Potom židovský národ, ktorý opatroval tieto sväté tajomstvá, utvoril istý druh štátu, kde niektorí vedome, niektorí podvedome predpovedali Kristov príchod ? udalosti, ktoré mali prísť od začiatku až doteraz; potom sa národ rozptýlil medzi ostatné národy, aby svedčil o Písmach, ktoré predpovedali budúcu večnú spásu v Kristovi. V tých knihách sú nielen všetky slovné proroctvá, životné pravidlá, ktoré upravujú mravy a zbožnosť, ale aj bohoslužba, kňazská hodnosť, archa, chrám, oltáre, obety, obrady, sviatky a všetko, čo patrí k vykonávaniu bohoslužieb pravému Bohu a čo sa po grécky volá latreia. Písma dopredu zobrazovali (predobrazovali) a predpovedali všetko, o čom veríme, že sa naplnilo v Kristovi, aby v ňom veriaci dosiahli večný život, a čo vidíme, že sa napĺňa, a čoho úplné naplnenie očakávame.
7.33. Len kresťanské náboženstvo mohlo odhaliť klamstvá zlých duchov.
Toto jediné a pravé náboženstvo odhalilo, že pohanskí bohovia sú nečistí duchovia, ktorí túžia po tom, aby boli pokladaní za bohov namiesto zomretých duší alebo vo svetských stvoreniach. Takíto bohovia sa v pyšnej nečistote radujú z pôct preukazovaných im zločinným a hanebným spôsobom. Závidia ľudským dušiam ich prítulnosť k pravému Bohu. Z ich hroznej a bezbožnej moci sa človek vyslobodí, ak uverí v toho, ktorý dal príklad toľkej pokory, s akou spupnosťou oni padli. Sú to nielen takzvaní malí bohovia, akých je v rozličných krajinách a v rozmanitých národoch mnoho, ale aj bohovia akoby vyberaní do senátu podľa veľkosti ich zlých skutkov, nie podľa dôstojnosti a cností. Varro sa usiluje vysvetliť ich tajomstvá prirodzenými príčinami v snahe ospravedlniť hanebnosti, ale nevie, ako by ich mal usporiadať a urobiť z nich systém, lebo príčiny tajomstiev nie sú tie, ktoré on za také pokladá alebo chce, aby sa za také pokladali. Tie príčiny, nech sú akéhokoľvek druhu (hoci sa netýkajú pravého Boha a večného života, ktorý sa má hľadať v náboženstve), by určite pri nájdení dajakého dôvodu v prírode zmiernili pohoršenie, aké vzbudzujú svojou hanebnosťou alebo nezmyslom, znemožňujúcim pochopenie tajomstiev. O čosi podobné sa usiloval Varro pri niektorých divadelných hrách a chrámových mystériách. Divadlá nebral na milosť pre podobnosť s chrámom, ale z podobnosti s divadlami skôr odsudzoval chrámy. Napriek tomu sa však usiloval výkladom prirodzených príčin napraviť city, urazené týmito strašnými vecami.
7.34. O knihách Numu Pompília, ktoré dal senát spáliť.
Zistili sme opak toho, čo tento najučenejší muž Varro napísal o knihách Numu Pompília. On totiž uvádza, že Rimania nemohli zniesť odhalenie príčin zavedenia mystérií do bohoslužieb, ktoré spočívali v tom, že ich nepokladali za hodné, aby ich čítali zbožní ľudia, a ich význam radšej ponechávali v tme tajomstiev. Teraz poviem, čo som už sľúbil povedať na jednom mieste v tretej knihe tohto diela. Varro v knihe o povinnom uctievaní bohov hovorí: „Istý Terentius mal na Janicule pozemok a jeho voliar vyoral neďaleko Numovej hrobky Numove knihy, v ktorých boli zaznamenané príčiny zavedenia jednotlivých bohoslužieb a mystérií. Voliar odniesol knihy do mesta a dal ich prétorovi. Ten nazrel do kníh a dal vec senátu. Senátori si prečítali o niektorých príčinách zavedenia bohoslužieb, nebohému Numovi dali za pravdu a ako náboženskí predstavení nariadili prétorovi Numove knihy spáliť.“ Nech si myslí, kto chce, čo chce, mne stačí, že kráľ Pompílius spísal príčiny bohoslužieb a posvätných zariadení, ktoré sám ustanovil, a že nebolo potrebné, aby o nich vedel národ, senát ani sami kňazi, a že Numa Pompílius získal tieto démonské tajnosti nedovolenou zvedavosťou a potom si ich opísal, aby si ich ľahšie zapamätal. Bol kráľom, ktorý sa nemusel veľmi obávať, a predsa sa neopovážil nikoho o nich poučovať ani ich zničiť. Chcel, aby sa o obsahu kníh nik nedozvedel, aby ľudí neučil čomusi zlému, a bál sa ich zničiť, aby nepopudil proti sebe démonov. Zakopal teda knihy do zeme na miesto, ktoré pokladal za dosť bezpečné, nemysliac na to, že by sa niekedy k jeho hrobu priblížil oráčov pluh. Senát, keďže sa obával odsúdiť náboženské presvedčenie predkov, dal Numovi za pravdu v tom, že jeho knihy sú škodlivé pre národ, avšak nerozkázal ich znovu zakopať do zeme, aby ľudská zvedavosť ešte horlivejšie nesliedila za ich obsahom, ale rozhodol sa zničiť bezbožné pamiatky ohňom. Keďže však pokladal za potrebné bohoslužby konať aj naďalej, radšej sa klamal bez poznania ich príčin, ako by ich poznaním mal sa rozboriť štát.
7.35. Numa sa zaoberal čarami s vodou. (Skrátené)
Numa, ku ktorému nebol poslaný nijaký prorok ani anjel, aby poznal podoby niektorých bohov, čaril s vodou (hydromantia), vlastne so samými démonmi, aby od nich počul, čo treba zriadiť a ustanoviť, aby sa mohli konať bohoslužby. Toto veštenie z vody priniesli podľa Varra z Perzie a okrem Numu sa ním zaoberal aj Pytagoras. Ak sa pridala do vody aj krv, mohli sa vraj vyvolávať aj mŕtvi. Z tohto veštenia poznal Numa príčiny zavedenia bohoslužieb a o tejto veci napísal knihy, ktoré rímsky senát nariadil spáliť, lebo vraj obsahovali škodlivé povery.
____________________1 Mieni sa tu mestská osada, v ktorej bývali remeselníci zaoberajúci sa výrobou strieborných predmetov (Mg, 197).
2 Sv. Augustín na označenie duše používa dve slová: animus a anima. Anima znamená oživujúci princíp telesný a v tom zmysle majú dušu aj zvieratá. Animus je vyšší oživujúci princíp, ktorý je súčasne rozumnou podstatou, a v tomto zmysle dušu má iba človek. Teda animus je summus gradus animae a zdá sa, že sa kryje so slovom „myseľ“ (Gs, 465).
3 Galli boli kňazi Matky bohov Cybeles alebo Berecynthie, meno mali od rieky Gally a boli vyrezaní. Podľa Metellovho zákona mohli žiadať poplatky pre Matku bohov. Aj Ovídius ich spomína vo svojich Faustorum libri 4. (verš 350 a nasledujúce). (Mg, 52, 215).
4 Hoci mal dve hlavy, predsa sa mohol mýliť. Šialenosť zas u kňazov Veľkej matky (Mg, 219).
ÔSMA KNIHA
Prehľad ôsmej knihy
Môže azda prirodzená teológia dokázať, že uctievanie bohov je na prospech blaženému životu po smrti? Ak chceme odpovedať na túto otázku, musíme sa zaoberať filozofmi, najmä tými, čo uznávajú nadsvetové božstvo ako príčinu všetkých vecí a darcu šťastia, čiže obmedzíme sa na platonikov. Grécka filozofia až po Sokrata, Platónovho učiteľa, sa zaoberala prevažne fyzikou a usilovala sa vysvetliť pôvod sveta. Sokrates prvý založil filozofickú etiku, ale o cieľovom dobre sa vyslovil iba nejasne, a až jeho škola v tejto veci zašla ďalej. Platón zdokonalil filozofiu a rozdelil ju na tri časti, na fyziku, logiku a etiku. Platonici pokladali Boha za pôvodcu vecí, prameň pravdy a darcu šťastia. Oni sami vlastne odpovedali na otázku, či bohovia z prirodzenej teológie môžu byť zdrojom blaženosti. Vo svojich prirodzených filozofických špekuláciách sa dopracovali k nadsvetovej, netelesnej, nemeniteľnej, jednoduchej a nestvorenej bytosti, ktorú pokladali za stvoriteľa všetkého viditeľného a časného. V logike okrem zmyslového poznania pripúšťali aj čisté videnie a boha pokladali za svetlo ducha. V etike za posledný cieľ pokladali užívanie Boha. Títo filozofi, ktorí pokladali Boha za účinnú príčinu všetkého stvoreného, za svetlo poznania a cieľ činnosti, stoja vysoko nad ostatnými a sú kresťanskej pravde najbližší. To vysvitá aj z toho, že každý kresťan vie to, čo učili platonici, aj keď nikdy o platonikoch nepočul. Vysvetlenie nápadnej zhody Platónovho učenia s kresťanským učením treba hľadať v tom, že Platón poznal židovské posvätné knihy. Chceme teda s platonikmi, ktorí aj medzi pohanmi požívajú veľkú úctu, hovoriť o tom, či má človek na dosiahnutie blaženého života po smrti prinášať obety jednému Bohu, alebo viacerým bohom. Aj platonici totiž tvrdili, že obety treba prinášať viacerým bohom. Ktorým však? Azda tým, ktorí sa radujú z básnických výmyslov, tak veľmi odsudzovaných Platónom? Platonici delia rozumné bytosti na bohov v nebi, démonov vo vzduchu a ľudí na zemi. Bohovia sa nestýkajú s ľuďmi bezprostredne.
Démoni zastávajú akési stredné postavenie medzi bohmi a ľuďmi. S bohmi majú spoločnú nesmrteľnosť, s ľuďmi náklonnosť k náruživostiam. Démoni sa radujú z básnických výmyslov a hier. Platón ich odsúdil, ba chcel aj básnikov vylúčiť zo svojho ideálneho štátu. Ani Apuleius nič dobré o démonoch nehovorí. Démonov nemožno pokladať za dokonalejších od ľudí len preto, že bývajú vyššie ako ľudia alebo že majú vzdušné telo. Ba ani to, čo Apuleius hovorí o ich mravnosti, ich neoprávňuje na božskú úctu. Bolo by proti rozumu uctievať démonov, ktorí sú vlastne pre svoje náruživosti nešťastnými bytosťami, kým pravé náboženstvo pokladá za povinnosť premáhať náruživosti a napodobňovať bytosti uctievané náboženstvom.
Také zlé bytosti nemôžu byť prostredníkmi medzi dobrými bohmi a ľuďmi. Aj ich vzťah k mágii poukazuje na nezmyselnosť ich prostredníctva. Platonici sa zamotávajú do neriešiteľných protikladov, keď pripúšťajú jestvovanie takých bytostí. Egypťan Hermes nevidí nijakú prekážku, aby týchto démonov-bohov označil za ľudské výtvory. Hoci narieka nad zánikom takej ľudskej bohovlády, predsa jasne vyslovuje, že takej nedôstojnej predstave o bohoch sa mohlo ľudstvo oddať len v nevere a blude. Podľa kresťanského názoru takzvaní dobrí bohovia, s ktorými nás démoni privádzajú do styku, sú svätí anjeli. S nimi nás spája podobnosť slobodnej vôle. Keď Hermes svojím nárekom, že Egypt, krajina chrámov, sa stal poľom, cintorínom mŕtvych, keď naráža na pamätné miesta mučeníkov, také protivné démonom, treba poukázať na to, že podľa samého Hermesa egyptskí bohovia nie sú ničím iným ako mŕtvymi ľuďmi a ich chrámy len pamätnými miestami mŕtvych. Mučeníkov pritom nemožno porovnávať s božstvami, lebo uctievanie mučeníkov medzi kresťanmi sa podľa spôsobu, cieľa a druhu celkom odlišuje od uctievania démonov.
8.1. Vzhľadom na prirodzenú teológiu sa treba zaoberať významnými filozofmi.
Teraz musíme uvažovať hlbšie ako pri riešení predchádzajúcich otázok a pri vysvetľovaní doterajších kníh. O prirodzenej teológii budeme diskutovať nie s hocijakými ľuďmi ? nie je to totiž bájna alebo štátna teológia, čiže teológia divadla a mesta, z ktorých jedna opisuje zlé skutky bohov a druhá naznačuje zlé žiadosti bohov, teda je to skôr teológia zlých démonov ako bohov ?, ale budeme diskutovať s filozofmi, ktorých už samo označenie v preklade znamená lásku k múdrosti. Ak je však múdrosť Boh sám, od ktorého všetko pochádza, ako nám to dosvedčuje Božia pravda (porov. Múd 7, 24 ? 27), potom každý ozajstný filozof je milovníkom Boha. Keďže vlastnosť označená slovom filozof nie je v každom nositeľovi tohto označenia ? nie všetci filozofi sú milovníkmi pravej múdrosti ?, preto zo všetkých, ktorých myšlienky a spisy sme mohli poznať, musíme vybrať niektorých, s ktorými hodno o tejto otázke diskutovať. V tomto diele nemienim vyvracať všetky falošné názory všetkých filozofov, ale len tie, ktoré patria k teológii, to znamená (aby sme porozumeli gréckemu slovu), ktoré patria k pojmu alebo učeniu o božstve. Ba aj tak sa musíme obmedziť len na mienku tých, ktorí sa s nami zhodujú v učení, že jestvuje božstvo starajúce sa o ľudské veci, ale ktorí sa s nami rozchádzajú názorom, že na dosiahnutie posmrtného blaženého života nestačí viera v jedného a nemeniteľného Boha, ale že treba uctievať mnoho bohov, aj keď tým jedným bohom stvorených a ustanovených. Blízkosťou k pravde prevyšujú aj názory samého Varra, ktorý s celou prirodzenou teológiou neprekročil viditeľný svet a jeho dušu. Vyznávajú Boha, ktorý je nad všetkou prirodzenosťou duše, ktorý stvoril nielen viditeľný svet, známy pod menom nebo a zem, ale stvoril aj každú jednu dušu, a to dušu rozumnú a chápavú, akou je ľudská duša, a urobil ju blaženou v účasti na svojom nemeniteľnom a netelesnom svetle. Kto len trochu počul o týchto veciach, naisto vie, že spomenutí filozofi sú platonici, názvom odvodení od svojho učiteľa Platóna. O Platónovi sa teda krátko zmienim aspoň v tom, čo pokladám za nevyhnutné, najprv však ešte spomeniem autorov, ktorí písali o tejto téme pred ním.1
8.2. Italská a iónska filozofia a jej zakladatelia.
Ak máme na mysli grécku literatúru, ktorej jazyk je medzi národmi veľmi slávny, dejiny spomínajú dva filozofické smery: jeden italský, z tej časti Itálie, ktorá sa kedysi volala Veľké Grécko (južná časť Itálie, ktorá bola gréckou kolóniou ? pozn. prekl.), druhý iónsky, z tej krajiny, ktorá sa aj dnes volá Gréckom. Italskú školu založil Pytagoras zo Samosu, od ktorého ? podľa podania ? pochádza aj názov filozofie. Pred ním totiž nazývali ľudí, ktorí vynikali osobitným spôsobom života nad ostatnými, „múdrymi“. Keď sa opýtali jeho, čím vlastne je, povedal, že je filozofom ? horlivcom alebo milovníkom múdrosti, lebo pokladal za veľkú opovážlivosť vyhlásiť sa priamo za múdreho. Zakladateľom iónskej školy bol Táles z Milétu,2 jeden zo siedmich mudrcov. Šiesti z nich sa vyznačovali len zvláštnym spôsobom života a istými predpismi, ako žiť. Avšak Táles, ktorý mal v úmysle vyučiť aj svojich nasledovníkov, skúmal najmä podstatu vecí a svoje názory aj spísal. Obdivovali ho hlavne preto, lebo rozumel hvezdárskym počtom a vedel predpovedať zatmenie slnka a mesiaca. Za pôvod všetkých vecí pokladal vodu a tvrdil, že z nej pochádzajú všetky živly sveta, ba aj sám svet a všetko, čo sa na ňom rodí. V tomto diele, ktoré sa v pozorovaní sveta javí takmer neprekonateľné, nepripustil nijaké stopy božského ducha.
Jeho žiakom a nástupcom bol Anaximandros3 ktorý vytvoril nový názor na podstatu vecí. Tvrdil, že všetky veci nepochádzajú z jedného prameňa ? z vlhkosti, ako učil Táles, ale každá vec má svoj vlastný základ. Základy jednotlivých vecí pokladal za nekonečné, ktoré podľa neho tvoria nespočítateľné svety a všetko, čo v nich vzniká. Tieto nové svety potom hynú a opäť vznikajú podľa toho, aké má ktorý trvanie. Avšak tieto deje ani on nepripisoval nejakej božej činnosti. Zanechal po sebe žiaka a nasledovníka Anaximenesa,4 ktorý za príčinu vecí pokladal nekonečný vzduch, a bohov ani nepoprel, ani neobišiel zmienkou, tvrdiac, že vzduch nepochádza od bohov, ale bohovia vznikli zo vzduchu. Jeho poslucháč Anaxagoras5 pokladal za pôvodcu všetkého viditeľného sveta božieho ducha. Tvrdil, že všetky veci podľa svojho tvaru a druhu pochádzajú z nekonečnej hmoty, ktorá sa skladá z podobných čiastok, ale pričinením božieho ducha.
Druhý Anaximenesov žiak bol Diogenes,6 ktorý učil, že pôvodom všetkých vecí je vzduch, ale pripisoval mu božský rozum, bez ktorého sa nič nemôže diať. V Anaxagorových šľapajach kráčal jeho poslucháč Archelaus.7 Aj on učil, že všetko pochádza z navzájom podobných čiastočiek, ale je v nich boží duch, ktorý spájaním a rozpájaním riadi večné telá, čiže tie spomenuté čiastočky. Jeho žiakom bol Sokrates,8 Platónov učiteľ, pre ktorého som vlastne toto všetko spomínal.
8.3. Sokratova škola.
Sokrates sa spomína ako prvý človek, ktorý celú filozofiu zameral na nápravu a usporiadanie mravov. Pred ním sa všetci venovali viac skúmaniu prírodných javov. Nezdá sa mi však celkom isté, či to urobil Sokrates preto, že sa mu spríkrili neurčité okolnosti okolo seba, a chcel nájsť čosi jasné a isté, čo by mu prinieslo blažený život, ku ktorému ? ako sa zdá ? smerovali práce a námahy všetkých filozofov, alebo či nechcel, ako to o ňom ktosi láskavo pripúšťa, aby sa duše poškvrnené zemskými žiadosťami usilovali dosiahnuť božské veci. Videl, ako filozofi hľadajú príčinu vecí, ktorú on kládol výlučne do vôle jediného a najvyššieho Boha. Videl, že ju nemožno inak pochopiť ako očistenou mysľou, a preto dôvodil, že sa treba starať o očistu života dobrými mravmi, aby sa duch odbremenený od doliehajúcich náruživostí prirodzenou silou vznášal k večnosti a očistenou mysľou uvidel podstatu netelesného a nemeniteľného sveta, v ktorom ustavične žijú príčiny všetkých stvorených bytostí. Známe je, že hlúposť neskúsených, ktorí si mysleli, že niečo vedia najmä v otázkach mravných, v ktorých mal osobitnú záľubu, odvracal a zneškodňoval buďto priznanou, alebo predstieranou nevedomosťou, obdivuhodnou výrečnosťou a zdvorilým vtipom. Tým si získal nepriateľov, falošne ho obžalovali, odsúdili a potrestali trestom smrti. Neskôr však to isté mesto Atény, ktoré ho odsúdilo, verejne ho aj oplakalo a s toľkou nenávisťou sa obrátilo proti jeho dvom udavačom, že jeden hneď zahynul v rukách ľudu a druhý sa len dobrovoľným vyhnanstvom vyhol podobnému osudu.9 Slávny chýr o živote a smrti Sokrata získal mu mnoho nasledovníkov vo filozofii, ktorí sa s najväčším záujmom zaoberali mravnými otázkami, najmä otázkou najvyššieho dobra, ktoré môže priniesť človeku blaženosť. Keďže sa Sokrates vo svojich rozpravách dotkol mnohých vecí, mnohé tvrdil a zasa zavrhol, nemožno získať ľahký a jasný prehľad o jeho diele, a preto každý si vyberal z neho, čo sa mu páčilo, najmä pokiaľ ide o pojem najvyššieho dobra a dosiahnutie blaženosti. Sokratovi žiaci mali rozdielne názory o najvyššom dobre, až je čudné, že žiaci jedného učiteľa mohli prísť k toľkým záverom. Jedni pokladali za najvyššie dobro rozkoš, ako Aristipos,10 iní zasa cnosť, ako Antistenes.11 Iní mali ešte rozdielnejšie názory, ale spomínať ich by bolo veľmi zdĺhavé.
8.4. O Platónovi, najslávnejšom Sokratovom žiakovi.
Zo všetkých Sokratových žiakov bol nie bez príčiny najslávnejší Platón,12 ktorý celkom zatienil všetkých ostatných. Pochádzal z Atén zo vznešenej rodiny a svojich spolužiakov prevyšoval neobyčajným nadaním. Bol presvedčený, že na založenie dokonalej filozofie nestačí ani nadanie, ani Sokratova náuka, preto podnikal ďaleké cesty, kdekoľvek sa dopočul, že by mohol získať vzácne poznatky. V Egypte sa naučil všetkému, čo sa tam medzi učencami pokladalo za významné. Potom prišiel do italského kraja, kde veľmi uznávali pytagorovcov,13 počúval tam významných predstaviteľov italskej filozofie a ľahko si osvojil ich náuku. Pretože mal mimoriadne rád svojho majstra-učiteľa Sokrata, dával mu hovoriť skoro vo všetkých svojich rozpravách a vtipom i mravnou múdrosťou svojho majstra presadzoval aj poznatky získané od iných alebo aj vlastné. Úsilie po múdrosti spočíva v konaní a uvažovaní, preto jedna jej zložka sa môže menovať činná a druhá rozjímavá. Činná zložka patrí k prežívaniu života, čiže k ustáleniu mravov, rozjímavá zasa na zistenie bytostných príčin a nájdenie dokonalej pravdy. Sokrates vynikal v činnej zložke, ako ho charakterizujú. Pytagoras sa zasa zo všetkých síl venoval rozjímavej zložke. Platóna chvália preto, že spojením oboch zložiek zdokonalil filozofiu a rozdelil ju na tri časti: prvá mravná, zaoberajúca sa najmä činnosťou; druhá prirodzená, venovaná rozmýšľaniu; tretia rozumová, rozlišujúca pravdu od nepravdy. Túto poslednú časť potrebujú obidve predchádzajúce, to znamená aj činnosť, aj rozmýšľanie, no najmä rozmýšľanie si nárokuje poznať pravdu. Toto trojzložkové čienenie nie je v rozpore s členením, ktoré tvrdí, že všetko úsilie o múdrosť spočíva v činnosti a rozmýšľaní. Bolo by pridlhé vysvetľovať, ako uvažoval Platón o jednotlivých častiach, totiž čo pokladal za cieľ všetkej činnosti, čo za príčinu všetkých bytostí, čo za svetlo všetkého rozumu. Nemyslím si, že sa to dá s istotou tvrdiť. Keďže sa Platón vedome pridržiaval metódy svojho učiteľa Sokrata, ktorého uvádza vo svojich dielach ako rozprávajúceho účastníka dialógov, a pretože sa táto metóda zatajovania vlastného názoru aj jemu veľmi zapáčila, je veľmi ťažké postrehnúť Platónovu mienku o najvážnejších veciach. Z toho všetkého, čo čítame v jeho dielach, či už to sám povedal, či počul od iných, alebo to odpísal podľa svojho uváženia, musíme v našom spise spomenúť aspoň niečo. Ide najmä o tie miesta, kde súhlasí s pravým náboženstvom, ktoré naša viera prijala a bráni, ale aj o také miesta, kde sa im dá protirečiť, ak ide o otázku jedného alebo viacerých bohov vzhľadom na budúci blažený život po smrti. Tí, ktorí sa tešia slávnej povesti ako mimoriadne vtipní a ozajstní znalci a nasledovníci Platóna, majú o Bohu taký názor, že v ňom je príčina bytia, dôvod poznania a zásady usporiadaného života. To prvé sa vzťahuje na prirodzenú časť filozofie, to druhé na rozumovú zložku a to tretie na mravnú zložku filozofie. Človek je stvorený tak, že to, čo je v ňom najvynikajúcejšie, dotýka sa toho, čo je najvynikajúcejšie aj vo všeobecnosti, to znamená jedného, dobrého a pravého Boha, bez ktorého nijaká bytosť nejestvuje, nijaká náuka neučí a nijaký úžitok neosoží. Preto keď chceme odpoveď na základné otázky, treba sa pýtať jeho samého, lebo v ňom je všetko skutočné (fyzika), treba na neho samého hľadieť, lebo v ňom je všetko určité a isté (logika), a jeho samého treba milovať, lebo v ňom nám je všetko dobré (etika).
8.5. Teologické otázky treba prediskutovať najmä s platonikmi.
Keď za znak múdreho človeka pokladá Platón nasledovanie, poznanie a lásku k Bohu, čím vlastne dosahuje už aj blaženosť, načo sa máme ešte zaoberať názormi iných? Nikto sa k nám nepriblížil tak ako platonici. Pred nimi nech ustúpi nielen bájna teológia, ktorá zlými skutkami bohov obveseľuje mysle bezbožníkov, ale aj štátna teológia, kde nečistí démoni pod rúškom bohov zavádzajú národy oddané pozemským radovánkam a ľudské bludy si vymáhajú božskú úctu, keď svojich ctiteľov povzbudzujú navštevovať hry o svojich zločinoch, akoby to bola bohoslužba, pričom si však príjemne uťahujú zo samých divákov. Keď sa aj v chrámoch predvádzalo niečo počestné, spojením s mrzkosťou divadiel sa to poškvrnilo, veď čokoľvek hanebné sa predvádzalo v divadlách, v porovnaní s ohyzdnosťami v chrámoch mohlo sa ešte pochváliť. Pred nimi nech ustúpia aj Varrove výklady posvätných obradov týkajúcich sa zeme a neba, semien a skutkov smrteľníkov. Obradmi sa totiž nenaznačuje to, čo by on rád predostieral, a preto sa pravda nedostavuje za jeho úsilím. Hoci by to boli aj tie isté veci, rozumná duša by nemohla ctiť ako svojho boha to, čo podľa prirodzeného poriadku stojí nižšie ako ona, nebola by povinná uznať nad sebou vládu tých vecí, nad ktorými vlastne vládne z vôle pravého Boha. Aj to nech ustúpi pred nimi, čo patrilo k posvätným obradom a čo Numa Pompílius skryl a kázal pochovať so svojím telom, čo neskôr, keď sa vyoralo, dal senát spáliť. Podobného druhu, aby sme aj o Numovi povedali niečo priaznivé, je tajomstvo, o ktorom píše Alexander Macedónsky svojej matke a ktoré mu vyjavil istý Leo, vysoký egyptský kňaz, že nielen Picus a Faunus, Aeneas a Romulus, ale ani Herkules a Aesculap, Liber (syn Semely), bratia Tyndaridi, ani iní smrteľníci pokladaní za bohov, ba ani bohovia, ktorých Cicero, hoci ich nespomína po mene, naznačuje vo svojich Tuskulanských dišputách, čiže Jupiter, Juno, Saturn, Vulkán, Vesta a mnohí iní, z ktorých chcel mať Varro časti sveta alebo živly ? tí všetci neboli bohmi, ale len ľuďmi. Hlavný kňaz z obavy, že prezradil tajomstvo, napomína Alexandra, že keď bude o tom písať matke, aby jej kázal listy spáliť. Teda nielen to, čo obidve teológie (bájna a štátna) obsahujú, musí ustúpiť platonikom, ktorí tvrdia, že je jeden ozajstný Boh, Stvoriteľ vecí, osvietiteľ pravdy a darca blaženosti, ale týmto mužom, poznávateľom veľkého Boha, musia ustúpiť aj iní, ktorí za príčinu a počiatok všetkých vecí pokladali telesné živly obdarené mysľou, ako Táles vlhkosť, Anaximenes vzduch, stoici oheň, Epikuros14 atómy, čiže veľmi malé čiastočky, ktoré sa nedajú deliť a ktoré necítia. Okrem toho ešte aj iní rozliční filozofi musia ustúpiť, ani ich netreba všetkých spomínať, ktorí za počiatok a príčinu všetkých vecí pokladali raz jednoduché, raz zložené telesá, raz živé, raz neživé, avšak vždy len telesá. Niektorí z nich, napríklad epikurovci, verili, že živé môže vzniknúť aj z neživého. Iní zasa, že zo živého môže vzniknúť aj živé, aj neživé, ale tak, že telo vždy len z tela. Stoici zasa pokladali oheň (jedno telo zo štyroch živlov, z ktorých je celý viditeľný svet) za živý a múdry, za stvoriteľa sveta i všetkého, čo je v ňom, ba pokladali ho za samého Boha. Títo a im podobní len to mohli myslieť, čo im nabájili ich srdcia spútané telesnými zmyslami. Mali v sebe to, čo nevideli, alebo si namýšľali to, čo niekde videli, ba aj keď nevideli, mysleli si. Avšak pod zorným uhlom takého myslenia už to nie je vec, ale len podoba veci. To, čo zapríčinilo v duši podobu veci, nie je ani vec, ani podoba veci. Čím sa vidí a posudzuje, či je niečo krásne, alebo mrzké, to je iste dokonalejšie ako vec, o ktorej sa súdi. To je však ľudský duch a podstata rozumnej duše, ktorá istotne nie je telom, ba ani podobou tela, ktorú duch mysliaceho človeka vidí a posudzuje, a ktorá nie je nič telesné. Duch teda nie je zem ani voda, ani vzduch, ani oheň ? niktorá zo štyroch vecí, ktoré voláme živlami a z ktorých je celý viditeľný svet. Keď teda náš duch nie je telom, ako môže byť telom Boh, ktorý ducha stvoril? Teda aj oni musia ustúpiť platonikom. Musia ustúpiť aj tí, ktorí (aj keď nezašli tak ďaleko, aby tvrdili, že Boh je telo) tvrdia, že Boh je tej istej podstaty ako náš duch. Nijako ich nezarazila veľká meniteľnosť duše, ktorú predsa nemožno hlásať o Bohu. Hovoria, že telo je to, čo mení podstatu duše, ktorá je sama v sebe nemeniteľná. Takisto by sa však mohlo povedať, že iným telom sa poraní telo, ktoré je samo v sebe neporaniteľné. Čo sa nemôže meniť, nemôže sa meniť ničím. Tým, že sa niečo môže zmeniť iným telom, už sa môže niečím meniť, a teda sa právom nemôže nazývať nemeniteľným.
8.6. Názory platonikov v oblasti fyziky. (Skrátené)
Platonici pri hľadaní Boha myslením prišli na to, že bytosť, ktorá má byť Bohom, musí mať bytie sama v sebe, a nie mimo seba, totiž vo svojom bytí nesmie byť od ničoho a od nikoho závislá. Keď sa pozerali okolo seba na veci prírody (náuku o tých veciach volali fyzikou), videli, že všetky sú meniteľné, preto nemôžu mať samobytné bytie, nemôžu byť Bohom. Prezreli vo svete všetky bytosti, tvary, akosti, telesá, prvky od neba po zem, prezreli rastliny, zvieratá, ľudí, anjelov, a prišli na to, že všetky spomenuté veci sú vo svojom bytí závislé. Lež bytosť, ktorá by mala bytie v sebe, teda najvyššie bytie, musela by byť taká, v ktorej byť a žiť, žiť a rozmýšľať, rozmýšľať a byť šťastnou by bolo to isté a nedalo by sa jedno od druhého oddeľovať. Rozmýšľaním a odvodzovaním následkov prišli k záveru, že jestvuje určitá najvyššia bytosť. Splnili sa na nich slová sv. Pavla: „Je im predsa zjavné, čo možno o Bohu vedieť; Boh im to zjavil. Veď to, čo je v ňom neviditeľné ? jeho večnú moc a božstvo ?, možno od stvorenia sveta poznávať zo stvorených vecí; takže nemajú výhovorky“ (Rim 1, 19 ? 20).
8.7. Názory platonikov v oblasti logiky. (Skrátené)
V náuke, ktorá sa volá logika, čiže rozumová veda, nemožno spájať platonikov s inými filozofmi, napríklad s epikurovcami alebo stoikmi. Epikurovci a stoici za základ poznania pokladali zmyslové poznanie. Stoici mali radi dialektiku, teda skoro až vášnivo radi dišputovali, čiže vymieňali si názory. Pôvod dialektiky videli v zmysloch. Platonici mali správny postoj k poznaniu, lebo rozlišovali to, čo sa dá poznať zmyslami, od toho, čo sa dá poznať rozumom, myslením. Tvrdili, že svetlom, ktoré osvetľuje ľudský rozum, aby mohol poznávať, je sám Boh, ktorý všetko stvoril.
8.8. Platonici si zaslúžia prvé miesto aj v etike.
Napokon ostala ešte mravná zložka filozofie označovaná gréckym slovom etika. Ide v nej o najvyššie dobro, ku ktorému majú smerovať všetky naše skutky, za ktorým túžime len pre dobro samo, a keď sme ho dosiahli, už netúžime po ničom inom, čím by sme sa stali blaženými. To dobro sa volá aj cieľom, lebo jedine preň chceme všetko ostatné, ba jedine preň chceme aj dobro samo. Toto blažené dobro podľa jedných pochádza od tela, podľa druhých od ducha, podľa niektorých zasa od obidvoch. Vedeli totiž, že človek je z tela aj duše, teda môže byť blažený buď z jedného, alebo z obidvoch. Blaženosť chápali ako cieľové dobro, ku ktorému majú smerovať všetky skutky, a nie je potrebné ďalej skúmať, kam ešte smeruje cieľové dobro. Tak aj tí, o ktorých sa hovorí, že ku dvom dobrám pridali ešte tretie, vonkajšie, ako česť, slávu, peniaze a tomu podobné, nepridali to tak, aby to bolo dobro cieľové, ale pre iné dobro. Toto dobro by bolo dobrým a zlé zlým. Tí, čo ľudské dobro očakávali od tela alebo od duše, alebo od obidvoch, očakávali ho len od človeka, avšak s tým rozdielom, že tí, ktorí ho očakávali od tela, očakávali ho od nižšej zložky, a tí, ktorí od duše, od vyššej, lepšej zložky. Ktorí ho očakávali od obidvoch zložiek, očakávali ho od celého človeka. Hoci sú tu len tri rozdiely, nevytvorili sa len tri, ale mnoho názorov a filozofických skupín. Totiž o dobre tela, duše a obidvoch vzniklo mnoho rozdielnych názorov. Avšak nech ustúpia všetci tým filozofom, ktorí tvrdili, že človek sa nestáva blažený požívaním tela ani požívaním ducha, ale „požívaním“ Boha. Nie tak, ako má pôžitok duch z tela alebo sám zo seba, prípadne priateľ z priateľa, ale ako oko „požíva“ svetlo. Ak bude treba toto objasniť inými prirovnaniami, urobíme to s Božou pomocou na inom mieste. Tu si stačí uvedomiť, že Platón videl cieľové dobro v nasledujúcom: žiť cnostne, čo dokáže len ten, kto má znalosť o Bohu a túžbu ho nasledovať. Niet iného dôvodu pre blaženosť! Preto aj bez rozpakov tvrdí, že filozofovať znamená toľko, ako milovať Boha, ktorého prirodzenosť je netelesná. Z toho všetkého vyplýva, že človek usilujúci sa o múdrosť (toľko znamená slovo filozof) bude len potom blažený, keď začne užívať (zažívať) Boha. Nemusí byť ešte blažený ten, kto požíva to, čo miluje, lebo mnohí milujú to, čo sa nemá milovať, a preto nie sú blažení, ba sú menej blažení, keď dosiahli užívanie milovaného. Ale zasa rovnako nie je blažený ten, kto neužíva, čo miluje. Ba aj milovníci toho, čo netreba milovať, vravia, že blaženými sú nie milovaním, ale užívaním. Kto teda užíva to, čo miluje, a pritom miluje najvyššie dobro, o tom môže len najúbohejší človek tvrdiť, že nie je šťastný. Platón pokladá za najvyššie a ozajstné dobro Boha, preto tvrdí, že filozof je milovník Boha. A pretože filozofia sa usiluje o šťastný život, jedine ten je v prežívaní (požívaní) Boha blažený, kto Boha miluje.
8.9. Ktorá filozofia sa najviac priblížila ku kresťanskej pravde? (Skrátené)
Niektorí filozofi tvrdia, že Boh je Stvoriteľ všetkých vecí, že je svetlom, ktoré osvetľuje, aby sa veci poznali, že je najvyšším dobrom, že od neho máme podstatu prirodzenosti, pravú vedu a šťastie života. Ktokoľvek takto učil, či už to boli platonici, pytagorovci, egyptskí, indickí, perzskí, chaldejskí, galskí alebo iní filozofi, všetkým dávame prednosť pred ostatnými a uznávame, že sa najviac priblížili ku kresťanskej pravde.
8.10. Prednosť zbožného kresťana pred filozofiou.
Hoci kresťan vzdelaný len v dielach cirkevných možno nepozná ani meno platonikov, ba nevie ani to, že v gréckej literatúre jestvovali dva filozofické smery, iónsky a italský, predsa nie je natoľko neskúsený vo svetských veciach, aby nevedel, že filozofi sa usilujú o múdrosť a múdrosť vyznávajú. Musí byť však opatrný voči tým, čo si za predmet svojho filozofovania zvolili živly sveta, a nie Boha, ktorý svet stvoril. Upozorňuje ho na to apoštolov príkaz: „Dajte si pozor, aby vás niekto nezviedol filozofiou a prázdnym mámením, založeným na ľudských obyčajach a na živloch sveta...“ (porov. Kol 2, 8). Aby si však nemyslel, že všetci sú takí, od toho istého apoštola počúva: „Je im predsa zjavené, čo možno o Bohu vedieť, Boh im to zjavil. Veď to, čo je v ňom neviditeľné ? jeho večnú moc a božstvo ?, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí;“ (Rim 1, 19 ? 21). Aj to vie kresťan, že apoštol sa prihováral Aténčanom v areopágu, keď im hlbokými a pre všetkých nie celkom pochopiteľnými slovami povedal, že „v ňom žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk 17, 28). Vie aj o tom, že sa má chrániť všetkého, v čom filozofi poblúdili. Na tom mieste, kde sa hovorí, že Boh skrze stvorené veci im zjavil svoje neviditeľné, iba rozumom poznateľné skutočnosti, tam sa hovorí aj to, že nesprávne uctievali Boha, lebo božskú úctu, ktorá patrí iba Bohu, preukazovali aj iným veciam. „Hoci Boha poznali, neoslavovali ho ako Boha, ani mu nevzdávali vďaky; ale stratili sa vo svojich myšlienkach a ich nerozumné srdce sa zatemnilo. Hovorili, že sú múdri, a stali sa hlupákmi. Slávu nesmrteľného Boha zamenili za podoby zobrazujúce smrteľného človeka, vtáky, štvornožce a plazy“ (Rim 1, 21 ? 23). Tým rozumie apoštol Rimanov, Grékov a Egypťanov, ktorí sa honosili múdrosťou. Avšak o tom bude reč neskôr. V čom sa s nami zhodujú, je totiž učenie o jednom Bohu, Stvoriteľovi všetkého, ktorý je nielen nad všetky telá, sám netelesný, ale aj nad všetky duše, nemeniteľný, náš počiatok, naše svetlo, naše dobro ? v tom im dávame prednosť pred ostatnými.
Hoci kresťan nepozná ich spisy a v rozhovoroch nikdy nepoužíva ich učené slová, a hoci tú časť filozofie, ktorá sa zaoberá skúmaním prírody, nevolá po latinsky prírodovedou alebo po grécky fyzikou, a tú časť, ktorá sa zaoberá hľadaním pravdy, nevolá rozumovaním alebo logikou, a napokon tú časť, ktorá sa zaoberá mravmi a tým, že sa treba usilovať o dobro a vyhýbať sa zlu, nevolá mravoukou alebo etikou, predsa len vie, že od jedného a dobrého Boha máme aj svoju bytosť, ktorou sme stvorení na Boží obraz, a od neho máme aj náuku, ktorou poznávame jeho i seba, a napokon máme od neho aj milosť, ktorá nás s ním spája a robí blaženými. To je aj dôvod, prečo týmto filozofom dávame prednosť pred inými. Kým iní filozofi všetko svoje nadanie a usilovnosť vynaložili na to, aby vyskúmali príčiny vecí, správny spôsob poznania a mravného života, zatiaľ títo filozofi poznaním Boha našli príčinu celého stvorenstva, svetlo na poznanie pravdy a prameň, z ktorého možno piť blaženosť. Či už to boli platonici, alebo filozofi z ktoréhokoľvek iného národa, ak mali taký názor o Bohu, zhodujú sa s nami. Napriek tomu sa platonikmi zaoberáme viac preto, lebo ich spisy sú známejšie. Pravdaže, aj preto, lebo grécka reč prekvitá u mnohých národov, veľmi ju preslávili spisy platonikov, ba aj Latinovia sa z nich radi učili a prekladmi do latinčiny ich urobili ešte známejšími a slávnejšími.
8.11. Odkiaľ mohol Platón získať svoj názor blízky kresťanstvu? (Skrátené)
Mnohí sa čudujú, ako mohol Platón dospieť tak blízko ku kresťanskej pravde o Bohu. Niektorí to vysvetľujú tak, že keď bol Platón v Egypte, buď počul samého proroka Jeremiáša,15 alebo aspoň čítal jeho spisy. Keď si však lepšie všimneme rátanie rokov, uvidíme, že Platón sa narodil skoro sto rokov neskoršie, ako začal Jeremiáš prorokovať. Platón žil osemdesiatjeden rokov.16 Od jeho smrti až do času, keď egyptský kráľ Ptolemaios rozkázal prekladať židovské knihy sedemdesiatim dvom mužom ovládajúcim grécky a hebrejský jazyk, uplynulo skoro šesťdesiat rokov. Teda Platón na svojej ceste po Egype sa nemohol stretnúť s Jeremiášom, ba ani len čítať jeho spisy. Možné však je, že Platón sa nielen naučil po egyptsky, ale pomocou tlmočníka mohol porozumieť aj hebrejským knihám.17 Nasvedčovali by tomu niektoré príklady. Písmo hovorí, že Boh stvoril na začiatku nebo a zem. Platón vo svojom diele Timaeus hovorí, že Boh na počiatku spojil oheň a zem. Písmo hovorí, že Boh povedal Mojžišovi: „Ja som, ktorý som. Toto povieš Izraelitom: »Ja-som« ma poslal k vám!“ (Ex 3, 14). Platón hovorí, že Boh má skutočné bytie preto, lebo je nemeniteľný, a čo je meniteľné, vlastne nie je, totiž nemá ozajstné bytie.
8.12. Platonici si mysleli, že obety treba prinášať viacerým bohom. (Skrátené)
Zo všetkých filozofov som si vybral tých, ktorí svojou náukou stoja kresťanstvu najbližšie. Najmä však tých, ktorých aj neskoršie ľudia pokladali za najvýznamnejších. Hoci aj po Platónovi boli slávni predstavitelia filozofie, ako napríklad Aristoteles,18 ktorý založil školu peripatetikov (keďže mal vo zvyku prechádzať sa pri vyučovaní, dostala jeho škola toto označenie), potom Xenokrates,19 ktorý učil v Akadémii a jeho prívrženci sa preto volali akademici, predsa však neskorší filozofi sa nechceli volať ani peripatetikmi, ani akademikmi, ale platonikmi. Vynikal medzi nimi najmä Plotinus,20 Porfýrius21 a Apuleius.22 Všetci títo slávni ľudia podobne ako ich predchodca Platón si mysleli, že treba prinášať obety viacerým bohom.
8.13. Platón učil, že všetci bohovia sú dobrí a sú priateľmi cností. (Skrátené)
Keďže filozofi tvrdia, že bohom treba prinášať obety, je otázne, či treba prinášať obety všetkým, alebo azda len dobrým, alebo zlým. Platón hovorí, že všetci bohovia sú dobrí. Z toho vyplýva, že obety treba prinášať len dobrým bohom. Veď by neboli bohmi, keby neboli dobrí. Otázka je však, akí sú to bohovia, ktorí si želajú byť oslavovaní zlými divadelnými hrami? Platón bol osobne proti takým hrám, ba zašiel tak ďaleko, že chcel vykázať von zo štátu básnikov, ktorí také hry skladali. Ako je potom možné, že keď sú všetci bohovia dobrí a keď sú priateľmi cností, želajú si zlé hry? Nech to platonici vysvetlia, ak vedia.
8.14. Názor o troch druhoch rozumných duší.
Niektorí hovoria: Všetky bytosti, ktoré majú rozumnú dušu, možno rozdeliť do troch skupín. Sú to bohovia, démoni a ľudia. Bohovia zaberajú najvyššie miesto, ľudia miesto najnižšie a démoni stredné, lebo bohovia sú v nebi, ľudia na zemi a démoni vo vzduchu. Ako sú rozdielnej hodnosti podľa miesta, tak sa odlišujú aj podľa prirodzenosti. Bohovia sú vznešenejší ako ľudia a démoni. Ľudia sú nižšie pod bohmi aj pod démonmi tak poradím živlov, ako aj rozdielnosťou hodnôt. Démoni sú teda strednými bytosťami, ktoré sa radia za bohmi, pod ktorými bývajú, ale sú pred ľuďmi, nad ktorými sa vznášajú. S bohmi majú spoločnú telesnú nesmrteľnosť a s ľuďmi zasa spoločné duševné hnutia. Nemožno sa teda čudovať, keď sa démoni dajú strhnúť ľudskými vášňami, od ktorých sú bohovia veľmi ďaleko, alebo ich vôbec nepoznajú. Z toho vyplýva, že keď Platón zavrhoval básnické výplody, nechcel zbaviť pôžitku z divadelných hier bohov, ale len démonov.
Hoci o tejto téme píšu aj iní autori, Apuleius, platonik z Madaury napísal o nej celú knihu, ktorú nazval O Sokratovom bohu. Rozpráva v nej, akého druhu bolo božstvo spojené a spriatelené so Sokratom, ktoré ho napomínalo a odrádzalo od činnosti vtedy, keď to, čo chcel urobiť, malo sa nešťastne skončiť; celkom otvorene a obšírne rozpráva, že to nebol Boh, ale démon, pričom veľmi starostlivo rozoberá Platónovu náuku, že bohovia sú najvyššie, ľudia najnižšie a démoni v strede. Keďže sa teda veci majú takto, pýtam sa, z akých príčin sa opovážil Platón pozbaviť rozkoše, i keď nie bohov (o ktorých hovorí, že nemajú nič spoločné s ľudskými slabosťami), celkom iste démonov z divadiel tým, že vyhnal z mesta básnikov, ak len nie preto, aby napomenul ľudského ducha, aj keď zaťaženého ľudským telom, aby aspoň pre vznešenosť počestnosti pohrdol nečistými príkazmi démonov a zošklivil si ich nečistotu? Keď Platón proti tomu tak čestne bojuje a karhá zlo, určite to (totiž hry) vyžadovali a rozkazovali démoni. Alebo sa teda mýli Apuleius a Sokrates nemal za priateľa také božstvo, alebo si protirečí Platón, lebo raz si uctí démonov a druhý raz vyháňa z obce to, čo im spôsobuje radosť. Niet za čo blahoželať Sokratovi za jeho priateľstvo s démonom, za ktoré sa aj Apuleius tak hanbil, že svojej knihe dal názov O Sokratovom bohu, hoci podľa toho, ako starostlivo rozlišoval bohov od démonov, mal knihu pomenovať nie o Sokratovom bohu, ale skôr o Sokratovom démonovi. Radšej to však urobil v texte knihy ako v názve. Vďaka zdravému učeniu, ktoré osvetľuje ľudské veci, všetci alebo väčšina ľudí sa natoľko obáva démonovho mena, že ktokoľvek by pred čítaním Apuleiovej knihy, ktorá vychvaľuje vlastnosti démonov, prečítal nadpis knihy o „Sokratovom démonovi“, sotva by ho mal za normálneho človeka. Avšak čo chvályhodné našiel aj Apuleius v démonoch okrem jemnosti, telesnej pevnosti a vyššie položeného obydlia? Keď len všeobecne hovorí o ich mravoch, nielenže nič dobré nepovedal, ale spomenul mnoho zlého. Po prečítaní tej knihy sa napokon nikto nečuduje, že chceli zaviesť divadelné oplzlosti do božského sveta, a keď chceli byť pokladaní za bohov, mohli sa tešiť zo zločinnosti bohov, a že všetko, čo pri bohoslužbe oslavovaním nečistoty alebo hanebnou krutosťou vzbudzuje smiech a zdesenie, vyhovuje ich záľubám.
8.15. Démoni ani telom, ani bývaním neprevyšujú ľudí. (Skrátené)
Nemožno si myslieť, že démoni sú lepší preto, že majú lepšie telá.23 Keby sme uvažovali takto, potom by sme museli priznať, že aj niektoré zvieratá sú lepšie ako ľudia, lebo majú napríklad lepší zrak alebo dokonalejší čuch, prípadne rýchlejšie sa pohybujú. Zvieratá prevyšujeme myslením a rozumom, podobne aj démonov by sme mali prevyšovať cnostným životom. Boh dal démonom dokonalejšie telo preto, aby sme sa na sebe usilovali zdokonaliť tú časť, ktorou vynikáme nad démonmi, aby sme nepreceňovali telo. Ani to nech nás nezarmucuje, že démoni sú vo vzduchu a my na zemi, teda akoby nižšie. Aj vtáci sú nad nami, a predsa je človek viac ako vták. Niet nijakej príčiny zarmucovať sa a smútiť, veď ostáva pravdou, že človek prevyšuje démonov, lebo nádeji pozemšťanov sa nijako nemôže vyrovnať zúfalstvo démonov.
8.16. Apuleiov názor na mravnosť démonov.
Keď ten istý platonik hovorí o mravoch démonov, tvrdí, že podliehajú vášňam ako ľudia, že ich poburuje krivda, že ich obety a dary udobrujú, že sa radujú z pocty, že ich tešia rozličné posvätné obrady a pohoršujú sa, keď sa obrady zanedbávajú. (Z knihy O Sokratovom bohu.) Medzitým spomína, že démoni riadia veštby vtákoslovcov (veštiacich podľa letu vtákov), hádačov, veštcov a vykladačov snov, ako aj čary čarodejníkov. Krátko ich však definuje takto: „démoni sú rodom bytosti obdarené dušou, podľa duše prístupní citom, podľa mysle rozumní, podľa tela vzdušní a podľa času veční. Z uvedených vlastností prvé tri sú spoločné aj nám ľuďom, štvrtá je len im vlastná, piatu majú spoločnú s bohmi. Vidím však, že z troch vlastností, ktoré majú spoločné s nami, dve sú spoločné aj s bohmi“. Aj o bohoch hovorí, že sú bytosti obdarené dušou, každej bytosti prideľuje jej vlastný živel, nás s ostatnými bytosťami, ktoré žijú a cítia na zemi, zadelil medzi pozemských živočíchov, ryby a iné plávajúce zvieratá do vody, do vzduchu zadelil démonov a do éteru bohov. Tým však, že démoni sú živočíchy, majú čosi spoločné nielen s ľuďmi, ale aj s bohmi, ba aj so zvieratami. Keďže sú rozumnými bytosťami, majú čosi spoločné s ľuďmi aj bohmi. To, že sú veční, majú spoločné s bohmi. To, že majú vzdušné telo, tú vlastnosť majú len oni sami. To, že démoni sú živočíchy, nie je nič veľké, veď to sú aj zvieratá. To, že sú to bytosti rozumné, nie je nič viac ako my, lebo aj my sme rozumné bytosti. Čo je to za dobrota, že sú večnými bytosťami, keď nie sú blažení? Lepšie je totiž časné šťastie ako biedna večnosť. Tým, že sú prístupní citom, nijako nás neprevyšujú, lebo aj my sme boli takí. A vari by sme boli takí, keby sme neboli biedni? Netreba priveľmi vynášať ani to, že majú vzdušné telá, lebo ktorákoľvek duša podľa svojej bytosti stojí vyššie ako každé telo, a preto aj náboženskú úctu, ktorá je úkonom duše, nemožno preukazovať nižšej bytosti, ako je duša sama. Keby však medzi vlastnosti démonov zarátal aj cnosť, múdrosť, blaženosť a povedal by, že tieto vlastnosti majú ako večné a spoločné s bohmi, potom by povedal niečo veľmi žiaduce a závažné. Ale ani potom by sme im pre tie vlastnosti nepreukazovali božskú úctu, ale skôr tomu, o kom by sme mysleli, že od neho tie vlastnosti pochádzajú. O čo menej si zasluhujú božskú úctu vzdušné bytosti, ktoré sú preto rozumné, aby mohli byť biedne, a preto obdarené citmi, aby boli naozaj biedne, a preto večné, aby svoju biedu nikdy nemohli ukončiť.
8.17. Duchov plných nerestí nemožno uctievať. (Skrátené)
Apuleius tvrdí, že démoni majú s ľuďmi spoločné niektoré náruživosti. Otázne je, prečo démoni podliehajú náruživostiam. Grécke slovo pathos značí trpnosť ducha. Bohovia nepodliehajú náruživostiam, lebo sú blažení. Ľudia podliehajú, lebo ešte nie sú dokonalí, nie sú blažení, ale podliehajú utrpeniu. Démoni preto podliehajú vášňam, lebo nie sú blažení, ale podliehajú ľudským starostiam. Bolo by nezmyselné, aby nejaké náboženstvo nútilo ľudí vzdávať úctu démonom, keď pravé náboženstvo vystríha človeka pred chybami, ktorým podliehajú démoni. Démoni sa hnevajú, pravé náboženstvo káže hnev krotiť. Démoni sa dajú podplatiť, pravé náboženstvo to zakazuje. Démoni niektorých milujú, niektorých nenávidia, pravé náboženstvo káže, aby sme sa chránili akéhokoľvek rozčuľovania, chýb, nedokonalostí a zlých hnutí, ktoré zmietajú práve démonov. Bolo by naozaj bláznovstvom, keby sme sa v úcte korili pred tými, komu sa v živote nechceme podobať. Najvyšší cieľ náboženstva je nasledovať toho, komu sa klaniame.
8.18. Aké je to náboženstvo, čo vyžaduje príhovor démonov u dobrých bohov? (Skrátené)
Nadarmo chcel Apuleius a jemu podobní zachrániť pozíciu démonov tým, že ich umiestnil do vzduchu, medzi bohov a ľudí. Podľa Platóna ľudia nikdy nemôžu prísť do styku s bohmi. Preto Apuleius tvrdí, že démoni sú prostredníkmi medzi bohmi a ľuďmi, ľudské prosby prednášajú bohom a božie milosti prinášajú ľuďom. Je to nemúdra náuka, lebo ťažko veriť, aby šľachetný človek nemohol predstúpiť pred boha, zatiaľ čo nešľachetný démon by to mohol. Keby nevinnosť a stud chceli niečo dosiahnuť od bohov, nemohli by to svojou zásluhou, ale len prostredníctvom svojich nepriateľov. Apuleiova námaha je teda celkom zbytočná.
8.19. Bezbožnosť mágie chránenej zlými duchmi. (Skrátené)
Mágiu či čarodejníctvo zakazujú ľudské zákony, a to nielen kresťanské. Už predtým napríklad Cicero spomína, že v zákonoch na dvanástich tabuliach bol za čary stanovený trest smrti. Keď Apuleia obžalovali z čarodejníctva a on pokladal čarodejníctvo za skutok zhodný s konaním božských mocností, mal sa k nemu verejne hlásiť, verejne ho predvádzať a za jeho uznanie bojovať. Tak by bol sudcu presvedčil, a tým si ho získal, alebo by ho nebol nepresvedčil, a položil by tým život. Démoni by ho boli určite odmenili za hrdinské správanie. Kresťanskí mučeníci radšej položili život, ako by sa boli zriekli svojho presvedčenia. Apuleius sa však usiluje dostať sa spod žaloby kvetnatou rečou, v ktorej popiera, že by bol čarodejníkom. Čarodejníctvo sa robí s pomocou démonov. Ako potom môžu byť sprostredkovateľmi medzi ľuďmi a bohmi, keď sami sú pôvodcami toho, čo sa nepáči bohom? Keby hriešnik, ktorého tlačí vina čarodejníctva, vyzýval bohov o odpustenie, ako môže veriť, že jeho prosbu zanesú bohom démoni, ktorí sú sami pôvodcami čarodejníctva?
8.20. Ťažko uveriť, že by sa bohovia radšej stretali s démonmi než s ľuďmi. (Skrátené)
Filozofi tvrdia, že démoni sú potrební, lebo vraj bohovia nikdy nekomunikujú priamo s človekom. Čudné však je, že bohovia sa nemôžu stretnúť s pokorným človekom prosiacim o odpustenie hriechov, ale môžu sa stretnúť s démonom, ktorý navádza na hriech. Nemôžu sa stretnúť s ľuďmi spravodlivo trestajúcimi nedovolené čary, a môžu sa stretnúť s démonmi, ktorí zavádzajú také čary. Nemôžu sa stretnúť s ľuďmi, ktorí vystríhajú pred zlými démonskými skutkami, ale môžu sa stretnúť s démonmi, ktorí chytajú ľudí do svojich zlých osídel. Sú to naozaj čudní bohovia.
8.21. Azda bohovia používajú démonov za poslov a sprostredkovateľov?
Pri tejto otázke už naozaj treba zaujať stanovisko, lebo je nehorázna a absurdná. Bohovia v éteri, ustarostení o ľudské veci, iste nevedia, čo robia ľudia na zemi, keby im to vraj nezvestovali vzdušní démoni. Éter je vysoko a ďaleko od zeme, našťastie, vzduch je spojený so zemou a s éterom. Obdivuhodná múdrosť! Jej zástancovia sa nazdávajú, že bohovia, ktorí sú vraj dobrí, sa starajú o ľudské veci, aby sa nezdalo, že si nezaslúžia ľudskú úctu. Pre veľkú vzdialenosť živlov by sa vraj nemali ako dozvedieť o ľudských veciach, preto potrebujeme démonov, ktorých tiež treba uctievať, aby sa cez nich bohovia dozvedeli, čo je s ľuďmi a čo ľudia potrebujú. Keby to bolo tak, potom by bohovia poznali démona lepšie pre jeho telo, blízke bohom, ako človeka s jeho dobrou dušou. Poľutovaniahodná nevyhnutnosť, či skôr smiešna a zavrhnutiahodná márnosť, dobrá na to, aby len božstvo nebolo čímsi zbytočným! Ak telesní bohovia svojím duchom môžu vidieť nášho ducha, nepotrebujú démonov ako prostredníkov. Ak by však bohovia svojím telom mohli badať telesné znaky duší, ako je tvar, reč, pohyb, a len tak sa dozvedať to, čo im zvestujú démoni, potom by ich démoni mohli prípadne aj oklamať. Ak však démoni nemôžu oklamať božstvo bohov, potom to isté božstvo nemôže nepoznať naše skutky.
Chcel by som, aby filozofi odpovedali, či démoni oznámili bohom, že Platónovi sa nepáčia básne o ich zločinoch, a démonom sa páčia? Či azda oboje nezamlčali, lebo chceli, aby sa bohovia nedozvedeli o ničom? Či azda oboje oznámili ? teda aj Platónovu nábožnú rozumnosť voči bohom, aj svoju nespravodlivú hanebnosť? Či azda pred bohmi chceli zamlčať Platónovu mienku (ktorou nechcel bohom urobiť zlú povesť za údajné zločiny vymyslené básnikmi), a pritom sa nehanbili prezradiť svoju neresť, že milujú hanebné hry predstavujúce oplzlosti bohov? Nech si vyberú ktorúkoľvek zo štyroch nadhodených otázok a nech vidia, koľko zlého tvrdia o dobrých bohoch v každej jednej. Ak si vyberú to prvé, musia priznať, že dobrí bohovia nemohli prebývať s dobrým Platónom vtedy, keď zakazoval ich neprávosti, ale bývali so zlými démonmi, plesajúcimi nad neprávosťou bohov. Dobrí bohovia by potom nemohli poznať dobrého človeka len prostredníctvom zlých démonov, ktorých ako susedov nemohli nepoznať. Keď si však vyberú to druhé a povedia, že démoni oboje zamlčali, aby bohovia nevedeli ani o veľmi nábožnom Platónovom zákone, ani o ich svätokrádežných záľubách, čo užitočnejšie sa potom môžu dozvedieť od démonov o ľudských veciach, keď sa nedozvedia, čo nábožné ustanovia dobrí ľudia na uctenie bohov proti hriešnym chúťkam démonov? Keby si však vyvolili tretiu otázku a tvrdili by, že démoni oznámili bohom nielen Platónovu mienku, ktorou zakazuje neprávosť voči bohom, ale aj svoju hanebnú radosť z krivdenia bohom, či to nie je potom skôr posmievame ako zvestovanie? Oboje bohovia počúvajú a poznávajú tak, že nielen neodoženú od seba zlých démonov, ktorí si želajú a robia veci celkom opačné od Platónovej zbožnosti a hodnosti bohov, ale od týchto zlých susedov posielajú ešte aj dary dobrému Platónovi, hoci veľmi vzdialenému. Sú teda zviazaní živlami akoby reťazami a môžu sa spojiť s tými, ktorí ich osočujú, avšak s tými, ktorí ich bránia, nie. Oboje poznajú, ale nemôžu zmeniť váhu vzduchu ani zeme. Napokon ak si vyberú to štvrté, je to najhoršie zo všetkého. Nemožno ani pomyslieť, že by démoni oznamovali bohom zločinné básnické výmysly o nesmrteľných bohoch, totiž divadelné hry, svoju najpríjemnejšiu záľubu a najväčšiu rozkoš, a pritom by zamlčali, že Platón naliehal celou váhou svojej filozofie, aby ich odstránili z dobre usporiadaného štátu. Ako je to, že dobrí bohovia sa musia od takých poslov dozvedieť o najhorších nerestiach, a to nie cudzích, ale patriacich tým istým poslom, a nemôžu sa dozvedieť o opačných dobrých zákrokoch filozofov, hoci slúžia bohom na česť, kým tie prvé sú im len na hanbu?
8.22. Apuleiov názor na kult démonov treba odmietnuť.
Keďže ani jeden zo spomenutých spôsobov nemožno prijať, aby sme azda nezmýšľali zle o bohoch, napokon ostáva neprijať ani to, o čom sa nás usilujú presvedčiť Apuleius a iní s podobnými názormi, že totiž démoni sú takými poslami a sprostredkovateľmi medzi ľuďmi a bohmi, ktorí bohom prinášajú naše požiadavky a od nich nám zasa prinášajú pomoc. Treba však veriť, že sú to duchovia veľmi záškodnícki, veľmi vzdialení, nadutí pýchou, zelení od závisti, prešibaní v klamstve, ktorí bývajú vo vzduchu alebo boli zhodení z horného neba a boli odsúdení do tohto položenia ako do väzenia. Hoci miesto vzduchu je nad vodami a nad zemou, démoni svojimi zásluhami neprevyšujú ľudí, ale skôr ľudia ich ? i keď nie telom, ale zbožnou mysľou, zvolením si pravého Boha za ochrancu a pomocníka. Nad mnohými, ktorí nie sú hodni pravého náboženstva, panujú ako nad poddanými a otrokmi, keď ich falošnými rečami a skutkami presvedčili, že sú bohmi. Niektorí ľudia, čo si bedlivejšie a lepšie povšimli neresti démonov, nemohli ich uznať za bohov, ale zmysleli si, že sú len sprostredkovateľmi medzi ľuďmi a bohmi a že ľuďom vyprosujú od bohov dobrodenia. Iní im zasa nechceli priznať ani len toľkú česť a nepokladali ich za bohov, ale za zlé bytosti, lebo bohov chceli mať predsa len dobrých. Napriek tomu sa neopovážili tvrdiť, že si nezaslúžia božskú poctu, lebo nechceli pohoršiť národy, ktoré im podľa starodávnej modloslužby slúžili toľkými obetami a v toľkých chrámoch.
8.23. Hermes Trismegistus a jeho názor na modlárstvo.
Egypťan Hermes,24 ktorého volajú Trismegistus, uvažoval a písal o démonoch celkom inak. Podľa Apuleia nie sú bohmi, ale akýmisi strednými bytosťami medzi ľuďmi a bohmi, takže vo vzťahu ľudí k bohom sa zdajú potrebnými bytosťami, a preto ich uctievanie neoddelil od uctievania bohov. Tento Egypťan však tvrdí, že niektorých bohov stvoril najvyšší Boh, iných zasa ľudia. Ak niekto počuje, ako je to napísané, myslí si, že je reč o modlách, ktoré sú dielom ľudských rúk. Hermes hovorí o viditeľných a hmatateľných modlách, že sú akýmisi telami bohov, v ktorých prebývajú duchovia, a môžu alebo škodiť, alebo plniť želania a túžby tých, ktorí im preukazujú božskú úctu a česť. Viazať tých neviditeľných duchov akýmsi osobitným umením na telesnú hmotu viditeľných vecí, takže im zasvätené a poddané modly sú akoby zduševnené telá, to sa podľa neho volá robenie bohov. Túto nesmiernu a zázračnú moc robiť bohov vraj dostali ľudia. Uvediem Egypťanove slová, ako sú preložené do nášho jazyka: „Keďže rozprávame o príbuzenstve a spoločenstve bohov a ľudí, poznaj ľudskú moc a silu, Asclepius. Ako Pán a Otec, ba čo znamená najviac ? ako Boh je Stvoriteľom nebeských bohov, tak aj človek je tvorcom tých bohov, ktorí sú v chrámoch a v blízkosti ľudí.“ O kúsok ďalej hovorí: „Ľudskosť, pamätlivá na svoju prirodzenosť a svoj pôvod, zotrváva v napodobovaní božstva. Ako Otec a Pán stvoril večných bohov, aby mu boli podobní, tak si aj ľudstvo stvorilo svojich bohov na svoju podobu.“ Keď sa ho Asclepius, s ktorým najviac besedoval, spýtal, či myslí na modly, odpovedal: „Isteže na modly, Asclepius! Ako málo si dôveruješ! Zduševnené sochy sú to, majúce zmysly a ducha, ktoré robia také a podobné veci, predvídajú budúcnosť a predpovedajú ju pomocou lósov, veštby, snov a iných vecí, zapríčiňujú ľuďom choroby a ich aj liečia, navštevujú ľudí smútkom alebo veselosťou podľa zásluhy. Nevieš, Asclepius, že Egypt je obrazom nebies, alebo čo je správnejšie, je prenesením a zostúpením všetkého, čo sa v nebi robí a usporadúva? Nevieš, že naša zem je chrámom celého sveta? A keďže sa patrí, aby rozumný vopred vedel o všetkých veciach, nechcem pred vami tajiť, že príde čas, keď sa ukáže, ako Egypťania úprimnou a zbožnou mysľou márne chránili svoje božstvo a ako ich všetka bohopocta vyjde nazmar.“
Potom sa Hermes naširoko rozpisuje o tej otázke a zdá sa, predpovedá čas, v ktorom kresťanské náboženstvo ? keďže je pravdivejšie a svätejšie ? s veľkou horlivosťou a slobodne bude vyvracať všetky falošné modly tak, aby milosť najpravdivejšieho Spasiteľa oslobodila človeka od tých bohov, ktorých si sám urobil, a podmanila ho tomu Bohu, ktorý stvoril aj človeka. Keď to Hermes rozoberá, rozpráva ako priateľ démonských ošiaľov a zreteľne nespomína kresťanstvo. Tak ľútostivo žiali nad budúcnosťou a predpovedá ju s takým plačom, akoby už boli odstránené a zničené všetky veci, ktorých zachovaním sa v Egypte udržiavala podoba nebies. Bol jedným z tých, o ktorých hovorí apoštol: „Hoci Boha poznali, neoslavovali ho ako Boha, ani mu nevzdávali vďaky; ale stratili sa vo svojich myšlienkach a ich nerozumné srdce sa zatemnilo. Hovorili, že sú múdri, a stali sa hlupákmi. Slávu nesmrteľného Boha zamenili za podoby zobrazujúce smrteľného človeka, vtáky, štvornožce a plazy“ (Rim 1, 21 ? 23). Tu by sa dali spomenúť aj ďalšie iné veci. Hermes hovorí mnoho správneho o jednom, pravom Bohu, Stvoriteľovi všetkých vecí, a čudujem sa, ako mohol s oslepenou mysľou tak klesnúť, že chcel naveky podrobiť ľudí bohom, ktorých pokladal za stvorených ľuďmi, a ako mohol oplakávať čas, v ktorom budú odstránení. Ako by mohlo byť niečo nešťastnejšie od človeka, ktorému vládnu diela jeho rúk. Ľahšie je totiž, aby uctievaním bohov, ktorých si sám urobil, prestal byť človekom, ako by sa z diel, ktoré človek sám urobil, nejakým uctievaním stali bohovia. Skôr sa stane, že človek postavený v úcte, nerozumejúci, býva prirovnaný zvieratám, ako by malo mať prednosť dielo človeka pred Božím dielom, stvoreným na jeho obraz, čiže pred samým človekom. Egypťan Hermes teda ľutoval to, čo je márnivé, falošné. Banoval za škodlivými a svätokrádežnými modlami, lebo vedel, že príde čas, keď sa odstránia. Jeho žiaľ bol práve taký nerozumný, aké neosvietené bolo jeho videnie. Jemu sa totiž nezjavil Duch Svätý tak ako svätým prorokom, ktorí všetko predvídali a radostne aj predpovedali: „Nuž, či si človek urobí bohov? Veď sú to nie bohovia!“ (Jer 16, 20). Na inom mieste: „A v ten deň ? hovorí Pán zástupov ?, vyhubím z krajiny meno modiel a nebudú viac na ne spomínať“ (Zach 13, 2). O Egypte, čo sa osobitne sem hodí, Izaiáš prorokuje: „I trasú sa pred ním bôžikovia Egypta a Egyptu sa v hrudi roztápa srdce“ (Iz 19, 1). Sú ešte aj iné podobné miesta. Z toho pokolenia sú aj tí, ktorí vedeli, že príde, a z prídeného sa radovali, ako sa radovali Simeon a Anna z narodeného Ježiša, alebo ako sa radovala Alžbeta, ktorá poznala aj to, že je počatý z Ducha Svätého, alebo ako Peter, keď osvietený Otcom hovorí: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“ (Mt 16, 16). Budúcnosť svojej záhuby naznačovali Egypťanovi tí duchovia, ktorí v tele posadnutého prestrašene dohovárali Pánovi: „Čo ťa do nás, Syn Boží?! Prišiel si sem predčasne nás mučiť?“ (Mt 8,29). Buďto na nich prihrmelo to, o čom vedeli, že príde, ale si mysleli, že to príde neskoršie, alebo za svoju záhubu pokladali to, že boli poznaní a dostalo sa im pohrdnutia. A stalo sa to predčasne, totiž pred časom súdu, pri ktorom majú byť potrestaní večným zatratením aj s ľuďmi, čo sa s nimi spolčili, ako o tom učí náboženstvo, ktoré neklame a nemôže byť oklamané. Nie tak, ako učí Hermes, vetrom každého učenia kmásaný, miešajúci falošné so správnym, bedákajúci nad náboženstvom takpovediac strateným, o ktorom neskoršie priznáva, že je to blud.
8.24. Hermes priznáva poblúdenia svojich predkov. (Skrátené)
Hermes hovorí, že ľudia, pokiaľ ide o bohov, najprv blúdili a potom akýmsi objavom prišli na to, ako ich tvoriť. Do diel urobených rukou a do sôch zvláštnym umením zaklínali démonov a duchov a potom sa im klaňali. Je to pomýlený názor, lebo k modlám sa dostali ľudia tým, že sa odchýlili od viery v jedného a pravého Boha, a nie dajakým umením objavovať bohov. Bohu treba ďakovať, že pomohol vykoreniť modlárstvo a že ľudí priviedol k uctievaniu jedného a pravého Boha, takže „celá zem spieva novú pieseň“, ako hovorí žalmista (porov. Ž 96, 1). Novou piesňou sa rozumie viera, ktorú šíri Kristova Cirkev po celej zemi. A tak modly, ktoré majú oči, a nevidia, majú uši, a nepočujú, tie modly padajú a robia miesto pravej viere. Hermes hovorí, a to so žiaľom, že raz príde čas, keď modlárstvo celkom padne. To isté hovoria aj proroci, lenže s plesaním. Takisto aj Duch Svätý to zjavuje v Písmach. Zjavné je, že modly urobené ľudskou rukou nemôžu mať nijakú moc, aj keby v nich hneď účinkovali démoni, ak by im len Boh nedal nejakú moc. Nemôžu byť preto nijakými sprostredkovateľmi, nemôžu byť nijakými tvormi s mocou, lebo v poradí hodnôt nestoja vôbec vyššie ako ľudia.
8.25. V čom sú anjeli rovnakí s ľuďmi? (Skrátené)
Je zrejmé, že sa nemožno uchádzať o priazeň dobrých bohov, čiže anjelov, prostredníctvom démonov. Môžeme mať však dobrú vôľu, akú majú anjeli, a tou sa klaňať Bohu. Skutočnosť, že anjeli nemajú telo, kým my máme, nie je prekážkou, aby sme sa s nimi nezjednotili v službe Bohu. Stačí, že máme spoločnú dobrú vôľu. Stačí, keď veríme, že dosiahneme blaženosť od toho, ktorý dožičil blaženosť aj im.
8.26. Pohanské náboženstvo sa zaoberalo zomretými.
Treba si všimnúť, ako Egypťan, oplakávajúci budúci čas, v ktorom sa z Egypta odstráni všetko, čo zriadili blúdiaci, neveriaci a od bohoslužieb odvrátení predkovia, medziiným hovorí: „Zem tá najsvätejšia, sídlo svätýň a chrámov, preplní sa hrobmi a mŕtvolami.“ Z toho vyplýva, že ak by sa neodstránili spomenuté veci, ľudia by nemreli, alebo by boli inam pochovaní, nie do zeme. A tak čím viac času prejde, tým väčší je počet hrobov, lebo tým väčší je aj počet mŕtvych. Zdá sa, akoby oplakával, že pamätné miesta našich mučeníkov zaujmú miesta ich svätýň a chrámov. Podáva to tak, aby od nás odvrátení a nám nepriateľskí ľudia veci rozumeli tak, že pohania v chrámoch uctievali bohov, my však uctievame mŕtvych v hroboch. Vo svojej zaslepenosti bezbožníci zavadia o vrchy a nechcú vidieť, o čo im oči zavadili, len aby nemuseli priznať, že vo všetkých pohanských spisoch sa sotva nájdu takí bohovia, ktorí by neboli bývali ľuďmi, a ktorým sa len po smrti dostalo božskej pocty. Nespomínam, čo hovorí Varro, že pohania pokladali všetkých zomretých za bohov podsvetia (Manes), čo dokazuje kultom preukazovaným mŕtvym a pohrebnými hrami, akoby to bol najväčší znak božstva, lebo takými hrami sa vraj oslavujú len božstvá.
Ten istý Hermes, o ktorom hovoríme, vo svojej knihe ľútostivo hovorí o budúcnosti, že zem, tá najsvätejšia, sídlo svätýň a chrámov, preplní sa hrobmi a mŕtvolami. Tamtiež tvrdí, že egyptskí bohovia sú vlastne zomretí ľudia. Povedal, že jeho predkovia sa veľmi mýlili vzhľadom na podstatu bohov, boli neveriaci a nedbali na úctu a náboženstvo, a preto si vynašli umenie, ako robiť bohov. K vynájdenému umeniu pripojili vhodnú silu z prírody sveta a zmiešali ju. Keďže nemohli utvoriť duše, vyvolali duše démonov alebo anjelov a pridali ich do svätých obrazov a mystérií o bohoch, a tak potom modly mohli mať silu robiť dobre alebo zle. Potom pokračuje, akoby chcel príkladmi potvrdiť svoje predstavy, a hovorí: „Tvoj dedo Asclepius bol prvým vynálezcom lekárstva, jemu bol zasvätený chrám na líbyjskom vrchu neďaleko Brehu krokodílov, kde leží aj jeho svetský človek, čiže jeho telo. Jeho ostatok, alebo radšej povedzme celý človek, keď pod menom života rozumieme celého človeka, teda lepší človek sa odobral do neba, a aj teraz pomáha chorým ľuďom svojou božskou mocou tak, ako predtým pomáhal svojím lekárskym umením.“ Hľa, ako tvrdí, že mŕtvy sa uctieva za boha na tom mieste, kde mal hrob, a v tom je oklamaný a aj druhých klame, že sa mŕtvy odobral do neba. A potom ešte dodáva: „Či nepomáha a nezachováva všetkých smrteľníkov, nech pochádzajú odkiaľkoľvek, Hermes, ktorého zdedené meno aj ja nosím, ktorý bývam v meste pomenovanom podľa neho?“ Tento starší Hermes, čiže Mercurius, ktorého volá svojím dedom, musí bývať v Hermopole, v meste, ktoré nosí jeho meno. O dvoch bohoch teda tvrdí, že boli ľuďmi, a to Aesculap a Mercurius. O Aesculapovi rovnako usudzujú Latinovia aj Gréci, ale o Mercuriovi si mnohí myslia, že nebol smrteľníkom, hoci ho Hermes pokladá za svojho deda. Možno boli dvaja toho istého mena, aj keď rozdielni. Nejdem sa o tom hádať, nech sú obaja rozdielni. Mercurius rovnako ako Aecsulap sa stal z človeka bohom podľa svedectva muža, presláveného vo svojom národe, Trismegista, svojho vnuka.
Ale ešte dodáva: „Vari nevieme, koľké dobrodenia preukazuje Izis, Osirisova manželka, keď je milostivá, a koľko škodí, keď je nahnevaná?“ Aby však ukázal, že z toho rodu pochádzajú aj bohovia, ktorých už spomenutým umením urobili ľudia (dáva totiž na vedomie, že podľa jeho mienky démoni vznikli z duší zomretých ľudí a tých, ktorých umením vynájdeným blúdiacimi ľuďmi, neveriacimi a bezbožnými, vtlačili do sôch, lebo ľudia, ktorí takto mohli urobiť bohov, nemohli urobiť duše), keď hovorí o Izide, čo som už spomenul, ako veľmi škodí, keď je rozhnevaná, ďalej ešte pokračuje: „Zemskí bohovia sa ľahko nahnevajú, veď ľudia ich urobili a zlúčili z oboch prirodzeností.“ Hovorí, že z oboch prirodzeností, totiž z tela aj duše, pričom dušou sa rozumie démon a telom modla. „Z toho vzniklo, že Egypťania pomenovali tieto ľudské výtvory svätými bytosťami. V jednotlivých mestách uctievali duše tých, ktorí sa za života posväcovali, a uctievali ich tak, že sa riadili zákonmi a mestá pomenovali ich menami.“ Kde je teda plačlivá Hermesova žaloba, že Egypt, najposvätnejšie sídlo svätýň a chrámov, sa má naplniť hrobmi a mŕtvolami? Falošný duch, na ktorého popud Hermes tak hovoril, v samom Hermesovi je donútený priznať, že už vtedy bola tá posvätná zem plná hrobov a mŕtvol, ktoré oni uctievali za bohov. Z neho hovorí bolesť démonov, ktorí oplakávali svoje budúce pohromy, hroziace im na pamätných miestach svätých mučeníkov. Na mnohých takých miestach sú totiž trápení, nútení priznať sa a vyháňaní z tiel ľudí.
8.27. Ako uctievajú kresťania mučeníkov?
My nestaviame mučeníkom nijaké chrámy, neustanovujeme nijakých kňazov ani obety, ani bohoslužby, lebo nie oni, ale ich Boh je naším Bohom. Uctievame ich pamiatku ako pamiatku Božích ľudí, ktorí až do svojej smrti bojovali za pravdu, aby po premožení falošného a vymysleného pohanského náboženstva ostalo zjavným pravé náboženstvo. Aj predtým niektorí zmýšľali rovnako o tejto veci, avšak zo strachu podobné myšlienky potláčali. Vari už niektorý veriaci počul niekedy kňaza stojaceho pri oltári, postavenom na Božiu slávu nad telom mučeníka, modliť sa: „Svätý Peter, svätý Pavol, svätý Cyprián, obetujem ti obetu“? Pri ich pamiatkach sa obetuje samému Bohu, ktorý ich stvoril aj ako ľudí, aj ako mučeníkov a pripojil ich do spoločenstva svojich svätých anjelov, aby sme pri ich oslave ďakovali pravému Bohu za ich hrdinstvo a aby sme sa pri obnovovaní ich pamiatky aj sami povzbudili dosahovať takú odmenu a palmu víťazstva. Akékoľvek prejavy úcty zbožní kresťania preukazovali na miestach patriacich mučeníkom, boli to vždy len vyznačenia pamätných miest, no nie bohoslužby alebo obety prinášané akýmsi mŕtvym bohom. Ba aj tí ľudia, ktorí ta prinášajú svoje pokrmy (naozaj dobrí kresťania to nerobia a vo väčšine krajín tohto zvyku niet), po odložení jedla sa modlia a berú si ho naspäť, aby ho zjedli, alebo dali z neho chudobným, prípadne aby sa posvätilo zásluhami mučeníkov v mene Pána mučeníkov. Kto pozná jedinú Obetu kresťanov, ktorá sa, pravda, pritom obetuje, ten vie, že tieto obety sa neprinášajú mučeníkom.
My svojich mučeníkov neuctievame božskými poctami ani ľudskými skutkami, či dokonca zločinmi ako pohania. Ani im neprinášame obety, ani nemeníme ich nedostatky na bohoslužbu. O Izide, Osirisovej manželke, a o ich rodičoch, ktorí všetci vraj boli kráľmi, píšu, že keď Izis obetovala svojim rodičom, našla hrsť jačmeňa, vzala z neho niekoľko klasov a ukázala svojmu manželovi, kráľovi, a jeho radcovi Mercuriovi, a preto jej dali meno Ceres. Koľko a akého veľkého zla zaznačili o nich nie básnici, ale posvätné knihy, o tom píše Alexander svojej matke Olympiade, keď zaznamenáva, čo mu zveril najvyšší kňaz Leo. Nech o tom čítajú, ktorí chcú a môžu, a nech si uvedomia a vidia, akým mŕtvym ľuďom a podľa akých skutkov sa im ustanovili bohoslužby. Božechráň, aby sa ich niekto opovážil porovnávať s našimi mučeníkmi, ktorých predsa nepokladáme za bohov, hoci oni ich pokladajú (totiž mŕtvych) za bohov. Neustanovujeme im kňazov ani obety neobetujeme mučeníkom, lebo to je neprípustné, nepotrebné a zakázané, a len jednému Bohu patričné. Nepotešujeme ich nijakými zlými skutkami ani oplzlými hrami, zatiaľ čo oni oslavujú hanebnosti svojich bohov, ktoré vraj spáchali, keď ešte boli ľuďmi, alebo oslavujú vymyslené kratochvíle škodlivých démonov, ak neboli ľuďmi. Sokrates nemal z tohto druhu démonov vytvoreného nijakého boha, ak mal vôbec nejakého vlastného boha. Možno však jemu, človeku vzdialenému od umenia, vyrábať bohov? Takého boha mu, nevinnému, pripísali tí, čo chceli sami v takom umení vyniknúť.
Čo možno k tomu ešte dodať? Kto má aspoň priemerný rozum, vie, že týchto duchov nemôže uctievať, ak chce získať večný, blažený život, ktorý príde po smrti. Možno však povedia, že bohovia sú všetci dobrí, kým démoni sú aj dobrí, aj zlí. Preto sa nazdávajú, že treba uctievať tých, pomocou ktorých dosiahneme blažený život, a to sú vraj dobrí démoni. Ako sa vlastne veci majú v skutočnosti, uvidíme v nasledujúcej knihe.
____________________1 U sv. Augustína niet rozporu medzi vierou a rozumom, čiže podľa dnešnej terminológie medzi vierou a vedou. Viera a rozum tvoria u neho jednotu kresťanského života. Kto stavia iba na rozume, ťažko dôjde k viere, a kto zasa stavia výhradne na viere, ľahko sa dostane do herézy. Skutočnosť kresťanského života obopína oboje v súladnej jednote. Augustínovi nemožno vyčítať, že uprednostnil vieru na úkor rozumu. Práve jemu šlo o rozumnú syntézu oboch. Podľa jeho poňatia kresťanský život zahŕňa v sebe tri zložky, ktorým dávame osobitné názvy: filozofiu, teológiu a mystiku. Podľa neho ozajstným filozofom je ten, kto miluje Boha. Dokonalým je zasa ten, kto Boha „požíva“, lebo s dokonalou Múdrosťou vlastní najvyšší cieľ a blaženosť (Gs, 73 ? 74).
2 Táles z Milétu žil asi v rokoch 424 ? 546. Na otázku, čo je to prvé, z čoho vznikol svet a všetko ostatné, odpovedal, že je to voda. Bol prírodovedcom, zaoberal sa matematikou a astronómiou. Učil, že zem pláva na vode ako drevo. Vypočítal zatmenie slnka z 28. mája 585 pred Kristom. Od neho sa nezachoval nijaký spis, o jeho učení vieme len zo spisov Aristotelových (Šc, 25). Táles žil za panovania Romula. Patril medzi vtedajších siedmich mudrcov, medzi ktorých sa rátali: Chilo Lakedaimonský, Pittacus Mitylenský, Bias Prienský, Cleobulus Lindský, Periander Korintský a Solón Aténsky (Mg, 225).
3 Anaximandros bol Tálesovým žiakom. Narodil sa v Miléte okolo roku 610 a zomrel asi roku 546. Za látku, z ktorej všetko vzniklo a ktorá sa podľa neho volá apeiron, pokladal čosi neohraničené, nezmerateľné, nevyčerpateľné, čo nemá začiatok ani koniec, čosi nesmrteľné. Tomu neohraničenému pripisoval božskú moc. Aj človek vraj žil najprv ako ryba, a keď dospel, vyšiel z vody, zhodil rybie telo a vyšiel na suchú zem. Hlásal evolucionizmus, čím sa jeho náuka blíži k neskoršiemu darvinizmu. Od darvinizmu ho delí tá skutočnosť, že pripúšťa božskú moc, kým darvinizmus nie. Zaoberal sa astronómiou, objavil ekliptiku. O zemi učil, že je nehybná v strede vesmíru. Nakreslil prvú mapu zeme. Z jeho diela Peri Fyseos (O prírode) sa zachovali značné zlomky (Šc, 28).
4 Anaximenés sa narodil v Miléte, žil asi v rokoch 585 ? 525. Bol Anaximandrovým žiakom. Napísal dielo s rovnakým názvom ako jeho učiteľ: Peri Fyseos (O prírode). Za látku, z ktorej všetko pochádza (principium), pokladá vzduch, a nie niečo neurčité ako jeho učiteľ. Vzduchu je veľmi mnoho, je vo večnom pohybe a najľahšie sa mení. „Ako nás naša duša, ktorá je vzduch, drží pospolu tým, že nad nami vládne, tak dych a vzduch vypĺňajú celý vesmír... Ak sa vzduch rozriedi, vznikne oheň. Ak zhustne, vzniká vietor, z neho oblaky, potom voda, potom zem a potom kamene. Z tých vzniká všetko ostatné.“ Teplotu rozriedeného vzduchu a chlad zhusteného vzduchu dokazoval skúsenosťou, že ak fukneme otvorenými ústami, máme pocit teplého vzduchu, ak fukneme privretými ústami, máme pocit chladného vzduchu. Vzduch, z ktorého všetko vzniká, je „Boh“. O svete učil, že stále zaniká a prichádza ustavične nový, s novými bytosťami. Tento proces vraj nikdy neprestane. O nebeských telesách učil, že visia v povetrí ako lístie na strome (Šc, 29).
5 Anaxagoras pochádzal z maloázijského mesta Klazomenai, žil asi v rokoch 500 ? 428. Slávny čas svojho filozofovania prežil v Aténach. O vznikaní hovoril: „O vzniku a zániku Gréci neuvažujú správne, lebo ani jedna vec nevzniká ani nezaniká, ale sa len utvára zoskupením vecí, ktoré už jestvujú, alebo sa na také rozpadáva. Správnejšie by bolo hovoriť o miešaní a rozpadávaní namiesto vznikania a zanikania.“ Veci, z ktorých všetko vzniklo a ktoré zostanú, aj keď sa všetko rozpadne, nazýva „chrémy“. Takých je vraj veľmi mnoho. Jestvovanie Boha dokazuje z poriadku, podľa ktorého sa deje všetko na svete. Príčinou poriadku je nús, rozum, Boh. Rozum je nezmerný, s ničím nie je pomiešaný, samostatný, nepremenlivý, vládne nad všetkým. Poriadok vo vesmíre je výtvorom jeho rozumu, a vôle. Tento Rozum je Duch. „Za blažených a šťastných pokladám tých, čo s miernosťou konajú spravodlivé a počestné skutky a zúčastňujú sa na určitom videní Boha“ (Šc, 46).
6 Diogenes z Apolónie bol Anaximenésovým žiakom, pripisoval vzduchu božské vlastnosti aj rozum (Šc, 31).
7 Archelaos pochádzal z Atén alebo z Milétu, bol Anaxagorovým žiakom, líšil sa od neho tým, že rozum umiestnil do matérie.
8 Sokrates sa narodil v Aténach v roku 469. Jeho otec Sofroniskos bol sochárom. Sokrates sa začal učiť sochárstvu, ale neskôr zmenil toto povolanie za vychovávateľstvo. Vychovával aténsku mládež, ktorá ho priam zbožňovala. Traja aténski občania Meletos, Anytos a Lykon ho obžalovali, že kazí mládež a neverí v štátnych bohov. Sudcovia ho odsúdili na smrť a mal vypiť jed. Priatelia mu radili, aby ušiel, a tak si zachránil život. On však povedal, že vrchnosť treba poslúchať, jed vypil a zomrel (r. 399). Smrti sa nebál, bol presvedčený, že ten, kto dobre robí na zemi, nemá sa čoho báť, ľudský život je v rukách bohov. Nevyučoval systematicky alebo v školách, ale len v rozhovoroch a na uliciach. Podľa neho cieľom života je šťastie, eudaimonia. Šťastie spočíva v mravnej dokonalosti. Šťastie dosiahneme, ak žijeme cnostne. Cnostne žiť znamená ovládať sa, odriekať sa, ovládať seba samého. Najväčšie šťastie môžeme získať, keď poznáme poriadok ustanovený Bohom, čím prichádzame do styku s akýmsi vyšším svetom. Túžba po takom poznaní je nielen dovolená, ale aj potrebná ? je povinnosťou diktovanou svedomím (Šc, 69).
9 Aj Meletos bol podľa podania po Sokratovej smrti odsúdený na smrť. Anytosa vypovedali z Atén, odišiel do Herakley, kde ho ukameňovali.
10 Aristippos bol Sokratovým žiakom, rodom z Cyrény. Učil, že nemôžeme poznať nič okrem svojich hnutí ? pathé. Nemôžeme vedieť, či sú naše skutky dobré, alebo zlé, len toľko vieme, či sú príjemné, alebo nepríjemné. Cieľom človeka je šťastie na zemi, ktoré spočíva v rozkoši (hedoné), a tá zasa spočíva v rozumnom užívaní tohto sveta. Všetko si treba ceniť len natoľko, nakoľko prináša rozkoš. Táto náuka vo svojich dôsledkoch viedla k samovraždám (Šc, 77).
11 Antistenes žil v rokoch 440 ? 370. Najprv bol žiakom Gorgiasa, neskôr Sokrata. Učil v Kynosarges, v akomsi „gymnáziu“, kde mládež pestovala telocvik. Podľa miesta dostala škola meno Kyniké a z toho „Cynická škola“. Názov teda nepochádza od slova kyón (pes), akoby psia sloboda bola jej ideálom. Je pravda, že jeden príslušník tejto školy, Diogenes zo Sinopy, sa nazval psom a žil bez všetkej hanby a bez ohľadu na ľudí. Antistenes však nebol za takúto slobodu. Tvrdil, že šťastie je v cnosti. Ak chceme dosiahnuť cnosť, musíme sa zapierať, boriť sa, pracovať. Hlavný je rozum, fronésis. Kto je múdry, stačí si sám sebe, nepotrebuje nikoho a nič. Múdry nemá závisieť od vonkajšieho dobra, ku ktorému zaratúva aj radosť. Hovorí, že radšej by chcel byť bláznivý ako veselý. Mravnú dokonalosť videl v uspokojení sa s málom. Chodieval často otrhaný a bosý, mal len palicu a kapsu. Bola to náuka neprirodzená a nie každému prijateľná (Šc, 78).
12 Platón sa narodil v Aténach alebo na ostrove Aigina na jar roku 427. Jeho otec Ariston bol potomkom kráľa Kodra a matka Priktiona bola príbuzná Solónovi. Venoval sa hudbe, maliarstvu a básnictvu. Dvadsaťročný poznal Sokrata a stal sa jeho žiakom. Po Sokratovej smrti precestoval veľkú časť vtedajšieho sveta, Egypt a južnú Itáliu. Napokon v Aténach založil „Akadémiu“, kde učil Sokratovým spôsobom. Jeho žiaci, „akademici“, chodili bezchybne oblečení, učesaní, čím sa veľmi líšili od svojich kolegov z Cynickej školy, ktorí sa o svoj zovňajšok nestarali. Zomrel asi roku 347.
Platónova náuka:
Platón podľa vzoru Sokrata učil tým, že rozprával, pestoval dialóg, preto sa aj jeho náuka menuje dialektika. Predmetom rozhovoru sú idey. Naše zmyslové poznanie nemá trvácnu cenu. Predstava vecí (fantázia) nám nemôže poskytnúť pravdivé poznanie. Túžba po poznaní je však dôkazom, že poznanie predsa len môžeme dosiahnuť. Ozajstné poznanie nemôže závisieť od zmyslov. Ľudská duša jestvovala pred spojením s telom, vtedy hľadela na predmety, ktoré zodpovedajú nepremenlivému, večnému a nevyhnutnému poznaniu. Sú to čisto duchovné, rozumové bytosti. Dokonalé poznanie je vlastne rozpamätúvanie sa na to, čo videla duša prv, kým sa ešte nespojila s telom, v blaženom svete ideí. Ked poznávame, nepoznávame vo veciach idey, ale sa len na idey rozpamätúvame a porovnávame ich s vecami. Idey sú vzory, podľa ktorých Demiurgos ? Stvoriteľ spravil jednotlivé veci. Idey sú cieľom, po ktorom túžia všetky veci, aby sa mu čím lepšie pripodobnili. Každá vec, ktorá nie je ideou, jestvuje tým, že má účasť na idei. Pomer medzi vecami a ideami vysvetľuje v Politei prirovnaním. V jaskyni sedia ľudia, ktorí nikdy nevideli slnko, mesiac, hviezdy, veci na zemi. Pred otvorom jaskyne horí vatra. Pred vatrou sa pohybujú ľudia s rozmanitými vecami v rukách. Tiene ľudí a vecí padajú otvorom do jaskyne, takže tí, čo sú v jaskyni, vidia na náprotivnej stene jaskyne tiene ľudí i vecí. Vidia len tône, a preto si myslia, že jestvujú iba tône. Keď ich však niekto vyslobodí a vyvedie z jaskyne na zemský povrch, uvidia celú krásu a sú šťastní. Podobne aj my sme šťastní, keď sa povznesieme do sveta ideí, bez ktorých by iné bytosti na zemi nejestvovali, ako nemôže jestvovať tôňa sama osebe, bez veci, ktorá tôňu vrhá.
Teodicea ? Platón uznáva jestvovanie najvyššieho Boha. Všetky idey pochádzajú od Boha, lebo idea dobra sa s Bohom stotožňuje. Uvádza päť dôkazov na jestvovanie Boha. 1. Jestvuje niečo, od čoho pochádza každý pohyb. 2. Zásada príčinnosti vedie nevyhnutne k uznaniu rozumu, ktorý spravuje celý svet. 3. Bytosť, ktorá nejestvuje nevyhnutne, predpokladá bytosť, ktorá jestvuje nevyhnutne. 4. Jestvovanie nedokonalých bytostí predpokladá jestvovanie dokonalej bytosti. 5. Jestvovanie poriadku vo svete predpokladá niekoho, kto ten poriadok založil a udržuje.
Kozmológia ? Svet stvoril Demiurgos. Je najväčším pánom, je nestvorený, je sám od seba. Svet stvoril preto, lebo chcel, aby boli aj iné bytosti, ktoré by sa mu podobali v dokonalosti a šťastí. Svet má podobu gule, čo je najdokonalejší tvar. V strede sveta je duša sveta ako vo svojom tele. Dušu sveta stvoril Demiurgos.
Psychológia ? Naša duša sa podobá duši sveta. Platón ju prirovnáva ku kormidelníkovi lode. Duša je v tele akoby násilne uzavretá za trest. Človek má okrem rozumnej duše ešte aj nerozumnú, zmyslovú dušu. Zmyslová duša je z hnevu a žiadostivosti, takže celá duša je z rozumu, hnevu a žiadostivosti. Rozum prebýva v hlave, hnev v prsiach a žiadostivosť v bruchu. Žiadostivosť sa má starať o hmotné potreby, preto býva najnižšie ? ako dajaká kuchyňa v dome. Duša je nesmrteľná.
Etika ? Posledným cieľom všetkého ľudského konania je dobro. Všetko treba konať pre dobro, aj čo je príjemné. Máme sa stať podobní Bohu. Takými sa staneme, ak sme spravodliví a zbožní.
Náuka o štáte ? Štát musí jestvovať, lebo nik z ľudí nie je sebestačný, ale každý potrebuje pomoc druhého. V štáte sú tri zložky ľudí. Najnižšia zložka sú tí, čo sa starajú o potreby iných. Sú to robotníci, remeselníci, obchodníci. Druhá zložka sú vojaci, ktorých má byť najviac, lebo sú potrební na obranu. Najvyššia zložka, počtom najmenšia, sú vodcovia štátu. Robotníci a obchodníci majú vynikať miernosťou, vojaci chrabrosťou, vodcovia rozumnosťou a všetci spolu spravodlivosťou. Vojaci a vodcovia štátu, ak majú plniť svoju povinnosť, nemajú mať nijaký vlastný majetok, majú mať všetko spoločné. Pokiaľ ide o umenie ? básnictvo pripúšťa, ale veľmi obmedzene, má sa z neho vynechať všetko, čo dáva zlý príklad mládeži. Učil, že v dobre usporiadanom štáte básnici nemajú miesto (Šc, 81 ? 120).
13 Pytagorovci majú meno podľa svojho učiteľa Pytagora. Žil asi v rokoch 572 ? 500, pochádzal z ostrova Samos. Mnoho cestoval, bol aj v Egypte a usadil sa v Crotone v južnej Itálii. Založil spolok, ktorého cieľom nebolo ani natoľko pestovať filozofiu, ako skôr obrodiť mravný život. Na ten cieľ mali slúžiť určité predpisy ako mlčanie, pôst, slepá poslušnosť, spytovanie svedomia, vzájomná láska a pomáhanie si. Jadro celej akcie spočívalo v názore na dušu, ktorá je od Boha a musí tak dlho chodiť po telách, kým sa celkom neočistí. Len očistená môže prísť k Bohu. Očistí sa spomenutými predpismi. Za základ všetkého poriadku označil číslo, preto sa spolu so svojimi žiakmi veľmi zaoberal číslami a matematikou. Čísla vyhlásil za látku všetkých vecí, ktoré jestvujú. Od neho pochádza aj známa Pytagorova veta (Šc, 31).
14 Epikuros sa narodil okolo roku 342 na ostrove Samos. Zomrel v Aténach roku 271. Filozofiu podelil na tri časti: kanoniku, fyziku a etiku.
Kanonika ? Je to vlastne logika, náuka o poznaní, kde základom poznania je zmyslové poznanie. Cit ukazuje, čo je dobré a čo zlé. Cit však pokladá za dobré to, čo je príjemné, a to je potom aj dovolené. Nepríjemné je nedobré, a teda aj nedovolené.
Fyzika ? Svet je z atómov, ktoré sú vnútorne rovnaké, navonok sa odlišujú, sú samy od seba, bez príčiny.
Etika ? Cieľom ľudského života je blaženosť a pôžitok. Radosť môže byť telesná a duševná. Duševná radosť je väčšia, lebo sa vzťahuje na prítomnosť, minulosť aj budúcnosť, kým telesná radosť sa vzťahuje len na prítomnosť. V živote sa máme správať tak, aby sme mali čím viac radosti a čím menej bôľu. Hoci sám nežil pôžitkárskym životom, jeho obdivovatelia a nasledovníci upadli celkom do materialistického pôžitkárstva (Šc, 212).
15 Eusébius udáva v knihe Chronicus čas Jeremiášovho proroctva na rok 37. a 38. olympiády. Platónovo narodenie na rok 88. olympiády. Podľa toho by sa Platón bol narodil viac ako 170 rokov po Jeremiášovom proroctve (Mg, 235).
16 Platón zomrel v prvom roku 109. olympiády. Ptolomaeus Philadelphus dal preložiť Písmo z hebrejčiny do gréčtiny v roku 124. olympiády (Mg, 235).
17 O tom, že Platón mnoho čerpal a prepísal z posvätných hebrejských kníh, svedčia: Justín martýr, Origenes, Kliment Alexandrijský, Eusébius a Ambróz. Avšak Lactantius vo 4. knihe De vera sapientia (kap. 2) tvrdí, že Platón neprišiel so Židmi do styku (Mg, 236).
18 Aristoteles ? významný starogrécky filozof. Zo životopisu: Narodil sa v Stageiros na Chalkidickom polostrove okolo roku 384. Otec Nikomachos bol lekár. Ako sedemnásťročný odišiel do Atén, kde bol Platónovým žiakom celých dvadsať rokov. Bol vychovávateľom Alexandra Veľkého. Po dlhšom cestovaní sa vrátil do Atén a ako päťdesiatročný založil školu, ktorá sa volá Lykeion ? Lýceum. Volala sa aj Peripatetickou školou, lebo učil tak, že sa prechádzal so žiakmi. Zomrel v roku 322 v Chalkidike.
Aristotelovo učenie:
Logika ? Logiku volá organon, čiže zbraň, nástroj. Je zástancom definícií, výmerov a logizmov. Myslenie musí byť presné, musí sa zakladať na istej závislosti sylogizmov, čiže presných súdov, usporiadaných tak, že posledný nevyhnutne vyplýva z predchádzajúcich. Uvádza tri druhy sylogizmov: Prvý: z dvoch predchádzajúcich súdov nevyhnutne vyplýva tretí. Druhý: z dvoch predchádzajúcich súdov tretí vyplýva pravdepodobne. Tretí: na základe prvých dvoch súdov sa usudzuje, že tretí je pravdivý. Spoľahlivý dôkaz je ten, kde na základe dvoch predchádzajúcich súdov tretí nasleduje celkom určite a jasne.
Kritika ? Prečo a kedy je myslenie pravdivé, vysvetľuje takto: Pravdu má ten, kto si myslí, že je rozdelené to, čo je rozdelené, a spojené to, čo je spojené. Teda zhoda myslenia a skutočnosti. Klame sa ten, kto myslí ináč, ako je vec. Nie preto si biely, lebo si myslíme, že si biely, ale preto, že si biely, máme pravdu, keď hovoríme, že si biely. Je to realizmus namiesto idealizmu.
Ontológia ? Skúma bytosť ako takú, čiže samu v sebe. Pojem bytosti nie je takého druhu ako ostatné pojmy, ale jeho všeobecnosť je mimoriadna. Len tak možno porozumieť, že je množstvo bytostí, a predsa každá je bytosťou. Hovorí, že pojem bytosti nie je jednoznačný (conceptus univocus), ale analogický (conceptus analogus, analogia entis). Iná bytosť je tá, ktorá už jestvuje (ens actu), a iná, ktorá je len možná (ens potentia). Každé vznikanie predpokladá bytosť, ktorá robí z bytosti možnej bytosť skutočnú. Pri vzniku nejakej bytosti pôsobia štyri príčiny: 1. To, z čoho niečo vzniká, čiže matéria, látka. 2. To, čo sa vznikom prijíma ? forma. 3. Príčina, ktorá účinkuje. 4. Príčina, pre ktorú účinkuje. Tak všetko, čo vzniká, má svoju príčinu.
Kozmológia ? Miesto je prvý povrch, kde sa telesá vzájomne dotýkajú. Každá hmotná bytosť zaujíma miesto, nemôže byť „nikde“. Čas je počet pohybov vzhľadom na „skôr“ a „neskôr“. Pohyb je zmena. Musí byť nejaká bytosť, ktorá je príčinou pohybu a zmeny, ktorá sa však nehýbe, teda nie je hmotnej povahy. Tento prvý nehybný Hýbateľ musí mať neohraničenú moc a musí byť jediný. Každá hmotná bytosť sa skladá z látky a tvaru ? hyle a morfé. Látka prijíma tvar ako svoje určenie. Z látky vzniká nové pomocou tvaru. Látka je mohúcnosť a tvar čin. Táto náuka sa volá hylomorfizmus.
Psychológia ? Každá živá hmotná bytosť okrem hmoty má aj dušu ako životný princíp. Podľa rozličných stupňov životnej činnosti sa rozoznávajú rastliny, zvieratá a ľudia. Podľa toho potom život vegetatívny, senzitívny a intelektívny. Ľudská duša je podstatnou fyzickou formou, lebo s telom, čiže látkou, tvorí ľudskú prirodzenosť. Odmieta teda materializmus. Okrem látky, tela, žiada aj formu, dušu. Čo konáme, konáme slobodne, lebo sme si to vybrali. Pred skutkom si musíme vybrať z rozličných prostriedkov a uvažovať, ktoré prostriedky slúžia cieľu. Vybrať si môžeme niečo dobré, či už skutočne dobré, alebo len naoko, lebo zlo nemôže slúžiť cieľu, ktorý je vždy niečím dobrým. Z toho vyplýva, že skutok môže byť slobodný, alebo neslobodný podľa toho, či nasleduje s poznaním, alebo bez neho. Nevedomosť nemôže byť chcená. Skutok, ktorý sa koná pod nátlakom, nie je slobodný. Sloboda sa zmenšuje afektom hnevu, náruživosti alebo strachu. Podľa stupňa slobody sa stanoví odmena a trest. Sloboda je vlastná len človekovi, nie rastlinám ani zvieratám.
Teodicea ? Na podklade svojej vlastnej filozofie Aristoteles dokazuje, že Boh je, je sám, je len jeden, má vlastnosti, ktoré patria iba Bohu, spravuje celý svet. Všetky hmotné telesá sa dávajú do pohybu vplyvom niečoho mimo nich. Musí byť bytosť, od ktorej všetky pohyblivé bytosti dostávajú popud na pohyb. Je teda prvý hýbateľ Boh. Boh je jeden, lebo svet je jednotný. Pohyb je jednotný, keď vychádza od jedného Hýbateľa, od jednej bytosti, ktorá sa hýbe. Boh pozná a myslí seba samého. Všetko ostatné pozná v sebe. Boh má rozum a vôľu, najdokonalejší rozum a najdokonalejšiu vôľu. Je bytosť živá, lebo sa poznáva a raduje. „Hovoríme, že Boh je živá večná bytosť, najdokonalejšia. Teda u Boha trvá život neprestajne a večne, lebo je s ním totožný.“ Boh sa stará o svet. „Aký poriadok chce Boh, taký je vo vesmíre.“
Etika ? Naším najvyšším dobrom je šťastie, blaženosť. Blaženosť nie je v rozkoši, bohatstve, sláve, cnosti, ale v „dokonalej činnosti podľa dokonalej cnosti v dokonalom živote“. Cnosť je trvalá náklonnosť ochotne postupovať medzi dvoma krajnosťami, medzi priveľmi a primálo, vyhýbajúc sa jednému i druhému. Dokonalá cnosť je múdrosť, lebo je najnezávislejšia a jej predmetom je posledná príčina všetkého, Boh. Rozväzovanie, výkon múdrosti, je spojené s najdokonalejšou radosťou, a preto človek môže byť blažený. K blaženosti však potrebuje aj iné cnosti a vonkajšie majetky, aby mohol lepšie uvažovať. Od kresťanskej filzofie Aristotela delí to, že neriešil rozdiel medzi blaženosťou pozemskou a posmrtnou.
Politika ? Štát je potrebný útvar na zemi, lebo človek je zoon politikon, prirodzene sa usiluje o život v štáte. V štáte je najlepšie, keď je silná rodina a keď má každý vlastný majetok. Štát je „množstvo takých občanov, ktorí sú potrební na samostatný život v pravom zmysle slova“. Štátny občan je ten, „kto má právo spolurozhodovať o vedení štátu a súdiť“. „Ústava je usporiadanie, podľa ktorého sa má spravovať vláda a podriadené úrady pri vykonávaní moci.“ „Správna ústava je tá, ktorá má na zreteli spoločné dobro.“ Dobré vládne systémy sú: monarchia, aristokracia a republika ? keď majú na zreteli spoločné dobro všetkých občanov. Zlé sú tyrania a monarchia, keď pozerajú len na dobro a osoh tyrana a monarchu. Zlé sú okrem toho aj oligarchia, ktorá hľadá osoh mocipánov, demokracia, ktorá sa stará len o chudobné vrstvy. Najlepší štátny systém je ten, ktorý umožňuje veľkej väčšine občianstva šťastný a spokojný život. Štát sa má chrániť krajností, lebo šťastie je v strede. Zákonodarná, administratívna a súdna moc má byť primerane rozdelená. Najčastejšia príčina treníc v štáte je túžba po rovnosti. Šťastný je ten štát, kde vládne cnosť, vážnosť a spravodlivosť. Z vonkajších dobier má mať štát strednú mieru, nie primálo, nie priveľa, ale toľko, koľko stačí na dosiahnutie prirodzeného cieľa spoločenstva. Preto nemá mať veľký počet obyvateľov a priveľmi veľké územie. Občania štátu majú byť rozumní a udatní, podelení do rozličných stavov. Potrební sú roľníci, remeselníci, vojaci, obchodníci, kňazi a sudcovia.
Výchova ? „Treba vedieť pracovať a bojovať: ale ešte viac žiť v pokoji a odpočívať. Treba konať, čo je potrebné a osožné, ale ešte väčšmi to, čo je pekné.“ Pri výchove treba dbať nielen na telo, ale aj na dušu, rozum. Štát má zákonom určiť počet detí a starať sa, aby detí nebolo mnoho. Slabé deti možno aj vyložiť. Len tak bude mať štát silných občanov. Vychovávať treba od 7. do 21. roku. Predmety vyučovania: gramatika, gymnastika, grafika, muzika. Má sa vyučovať nielen to, čo je potrebné a osožné, ale aj to, čo je šľachetné, teda grafika a hudba.
Rétorika ? „Rétorika je schopnosť vidieť v každom danom prípade, čím sa môže dať niekto nahovoriť.“ Každé umenie má svoj vlastný predmet, o ktorom hovorí. Tak predmetom lekárstva je zdravie a choroba, predmetom geometrie náhodné vlastnosti rozličných veľkostí, predmetom aritmetiky čísla. Podobne majú aj iné umenia svoj vlastný predmet. Rétorika, ako sa zdá, vidí v každom danom prípade, čo sa môže získať. Rečník chce niekoho získať na určitý cieľ. Znakom dobrej reči je jasnosť.
Aristoteles je veľký duch vo filozofii. Dante o ňom napísal, že je „učiteľom všetkých, čo sa zaoberajú múdrosťou“. Je to pravda. V týchto poznámkach sme chceli aspoň letmo načrtnúť jeho učenie (Šc, 121 ? 196).
19 Xenocrates bol Speusipovým nástupcom v Akadémii.
20 Plotin žil v rokoch 203 ? 269 po Kristovi. Narodil sa v egyptskom Lykopolise. Dvadsaťosemročný prišiel do Alexandrie. Tam mu bol učiteľom Ammonios Sakas, ktorého rodičia vychovali po kresťansky, ale neskôr sa oddal len filozofii. Sakasovým žiakom okrem Plotina bol aj Origenes, cirkevný spisovateľ. Neskôr sa Plotin dostal do Ríma a tam si zaumienil, že treba ríšu vymaniť z mravného úpadku, aby sa zachránila. Nazdával sa, že sa to dá dosiahnuť jedine obnovou filozofie. Zomrel v Campanii. Jeho diela vydal Porfýrius. Plotinove rozpravy rozdelil do šiestich skupín po deväť a nazval ich eneádami.
Plotinovo učenie:
Teória poznania ? Vrchol poznania v tomto živote je v extáze. V extáze sa človek oslobodí od svojich zmyslov, keď akoby vystúpil zo svojho tela. Vtedy sa rozum dokonale spojí so svojím predmetom, ktorým je Boh. Extázu možno v živote dosiahnuť len výnimočne. Možno sa na ňu pripraviť tak, že odstránime nevedomosť a omyl, ktoré sú najväčšími prekážkami zjednotenia sa s Bohom.
Teodicea ? Boh je absolútny princíp každej bytosti. Obsahuje každú dokonalosť. Niet v ňom rozdielu medzi poznaním a predmetom poznania, medzi chcením a chceným, medzi jestvovaním a jestvujúcim. Niet v ňom nijakej zložitosti, je jedno. Je princípom všetkého, je dobrý, lebo dáva dobro iným bytostiam. Je cieľom každej bytosti. Bytosti vznikajú z Boha emanáciou. (Ak majú byť tieto Plotinove tézy pravdivé, potom sa ťažko vysvetlí rozdielnosť bytostí a Boha.)
Človek ? Človek je z látky a tvaru. Duša je najdokonalejším tvarom. Duša jestvuje pred spojením s telom, putuje z tela do tela, telo je žalárom, duša je od Boha a k Bohu sa vracia. Duša je v tele ako svetlo vo vzduchu.
Etika ? Najvyššie dobro je zjednotenie s Bohom. Treba sa oslobodiť od zmyslových vecí a čo najtesnejšie spojiť s duchovným svetom. Dušu treba očistiť cnosťou. Šťastie je v cnosti, blaženosť po smrti je v nazeraní na Boha (Šc, 233 ? 244).
21 Porfýrius bol Plotinovým žiakom. Najprv písal proti nemu, neskôr sa stal jeho najvernejším žiakom. Napísal Plotinov životopis a vydal jeho dielo.
22 Apuleius z Madaury sa narodil v Numídii okolo roku 124 po Kristovi. Jeho báj Amor a Psyché vyšla aj v slovenčine.
23 Démonom pripisuje telo Origenes v 2. knihe Peri archon. (8. kap.)
24 Hermes Trismegistos (v preklade: tri razy veľký) mal byť údajne bohom Hermesom. Pokladali ho za dobrého rečníka, za prameň vedy, myslenia a umenia. Pripisovali mu okolo 7 000 spisov.
DEVIATA KNIHA
Prehľad deviatej knihy
Keď divadelní a mágii oddaní démoni nemohli byť sprostredkovateľmi medzi bohmi a ľuďmi, vzniká otázka, či azda nejestvujú dobrí démoni, ktorí by človeku po smrti mohli poskytnúť večný život. Podľa Apuleia ani démoni nie sú šťastní, ale sa zmietajú v náruživostiach. Lenže podľa platonikov, peripatetikov a stoikov múdry človek ovláda svoje náruživosti a nedovolí im, aby ho ovládali. Aj kresťania majú povinnosť zdôrazňovať vládu nad citmi, čiže podľa Božieho ustanovenia city riadiť rozumom. Démoni, pretože sami podliehajú náruživostiam, nie sú príjemní bohom ani nemôžu pomáhať ľuďom pri dosahovaní dobrých mravov. Apuleius hovorí o zaujatosti démonov, ba jeho definícia démonov ani neráta s dobrými démonmi. Podľa neho sú to veľmi čudné bytosti s hlavou obrátenou dolu, lebo horná časť ich bytosti ? duch ? je spoločná s ľuďmi a nižšia časť ? telo ? je spoločná s nesmrteľnými bohmi. Vo svojej nesmrteľnosti sú vraj biednejší ako ľudia, lebo ľudia sú len dočasne zviazaní so svojou telesnosťou a s mizériou tohto života. Apuleiov názor, že ľudské duše sa po smrti premieňajú na démonov, sa nedá, nielen pre svoj demoralizujúci vplyv, udržať. Z troch vlastností, ktorými sa ľudia a bohovia podstatne líšia, démoni iba jednou stoja uprostred medzi ľuďmi a bohmi, totiž svojím bývaním. Druhé dve vlastnosti, blaženosť a nesmrteľnosť bohov, vedľa biedy a smrteľnosti ľudí, nepripúšťa nijaký stred. Ak by mali démoni zaujať stredné postavenie, museli by mať jednu vlastnosť spoločnú s bohmi a druhú s ľuďmi. Keďže s bohmi majú spoločnú nesmrteľnosť, s ľuďmi im zostáva spoločná len bieda. Skôr by teda mohol byť sprostredkovateľom blaženosti človek, ktorý by spájal so smrteľnosťou blaženosť. Podmienku skutočného sprostredkovateľa splnil jedine Bohočlovek Ježiš Kristus, ktorý sa nevzdal blaženosti a z vlastnej slobodnej vôle dočasne vzal na seba smrteľnosť. Tvrdenie Apuleia, že božstvo neprichádza do styku s ľuďmi, je plné protirečenia. Nepochopiteľné je, ako mohol Apuleius myslieť len na telesné a priestorové vzťahy bohov s ľuďmi, veď priblíženie sa k Bohu je pochod vnútorného pripodobenia. Ozajstný sprostredkovateľ musí byť s Bohom spojený nie v telesnej oblasti, ale v duchovnej. Démoni, ktorí sa podľa Apuleia poškvrnili stykom s ľuďmi namiesto toho, aby ich očistili, nemôžu byť ozajstnými sprostredkovateľmi.
Niektorí pohanskí spisovatelia pokladajú slovo „anjel“ za slovo rovnoznačné so slovom „dobrý démon“. Avšak podľa Písma, ktoré je pre nás smerodajné, niet nijakých dobrých démonov, lebo aj slovo „démon“ všeobecne má opovržlivý zmysel. Ba aj slovný zmysel slova „démon“, čiže „ten, čo vie“, poukazuje na pýchu týchto duchov. Ich „vedenie“ o Božom Synovi nepochádza z poznania jeho večnej slávy, ale z vnútorného bytia jeho moci. Vedenie anjelov je však neomylné, je to videnie a usudzovanie prvotnej príčiny všetkých vecí vo večnom Slove. Aj keď chcú platonici označiť anjelov ako démonov, musíme sa varovať, aby sa to ošklivé slovo nepoužívalo na anjelov.
9.1. Krátky prehľad dosiaľ neprebratých tém. (Skrátené)
Niektorí filozofi tvrdili, že jestvujú dobrí aj zlí bohovia. Iní zasa tvrdili, že bohovia môžu byť len dobrí. Tí, ktorí delili bohov na dobrých aj zlých, pripúšťali, že aj démoni sú bohovia, hoci aj zlí. O démonoch tvrdili, že sú sprostredkovateľmi medzi bohmi a ľuďmi, lebo bohovia sa vraj priamo s ľuďmi nestýkajú. Všetky tieto mienky sme vyvrátili a dokázali ich nesprávnosť.
9.2. Sú azda aj dobrí démoni?
Táto kniha, ako sme sľúbili na konci predchádzajúcej, bude hovoriť o rozdielnosti (ak nejakú pripúšťajú) nie bohov medzi sebou, ktorých pokladajú za dobrých, ani nie o rozdielnosti bohov a démonov, lebo bohov pokladajú za veľmi vzdialených a odlišných od ľudí a démonov zas kladú do stredu medzi bohov a ľudí; ale tu bude reč o rozdielnosti samých démonov medzi sebou. Niektorí vravia, že daktorí démoni sú zlí, iní zas dobrí. Nech je to už mienka platonikov, alebo kohokoľvek, treba sa ňou zaoberať, aby si niekto nenamýšľal, že musí nasledovať dobrých démonov, ak chce ich prostredníctvom získať priazeň dobrých bohov a byť s nimi po smrti. Aby nebol niekto oklamaný a zvedený falošnosťou zlých duchov a nevzdialil sa veľmi od pravého Boha, v ktorom, s ktorým a z ktorého jediného môže byť blažená ľudská, čiže rozumná a chápavá duša.
9.3. Apuleius neupiera démonom rozum, ale nepripisuje im ani cnosti. (Skrátené)
Apuleius hovorí o démonoch, že majú rozum, ale v ich duši niet ani toľko cností, aby sa vedeli vzoprieť vášňam, ktoré nimi hádžu ako rozbúrené more. Démoni sú teda v istom zmysle úbohejší ako ľudia, lebo ľudia pevnej vôle sa predsa len vedia postaviť proti vášňam a vedia ich aj premôcť.
9.4. Názor peripatetikov a stoikov na vášne.
Sú dve predstavy filozofov o duševných hnutiach, ktoré Gréci označujú slovom páthé, kým niektorí naši autori ako Cicero ich volajú náruživosťami, niektorí citovosťami alebo citmi, iní zasa ako Apuleius bližšie ku gréckemu ich volajú vášňami. Teda tieto náruživosti, citovosti či vášne podľa niektorých filozofov zachvacujú aj múdreho človeka, ale sú zmierňované a podriaďované rozumu, keďže im myseľ ukladá akési zákony, ktoré ich zmierňujú na potrebnú mieru. Takto si vec predstavujú platonici alebo aristotelici, lebo Aristoteles bol Platónovým žiakom a založil peripatetickú školu. Iní zas, ako napríklad stoici, nijako nechcú pripustiť, že by spomenuté vášne mohli zachvátiť aj múdreho človeka. Stoikov usvedčuje Cicero vo svojej knihe O cieli dobra a zla, že bojujú s platonikmi a peripatetikmi viac o slová ako o vec. Stoici nehovoria o dobrách, ale o vonkajšom telesnom pohodlí, lebo za dobro v človeku pokladajú len cnosť, ktorá je vlastne umením dobre žiť a môže byť len v duchu. Avšak platonici a peripatetici volajú to pohodlie podľa zvyčajného hovorového úzu dobrami, hoci v porovnaní s cnosťou, ktorá usmerňuje správny život, sú to len dobrá malé a bezvýznamné. Z toho vyplýva, že obaja, či už niečo volajú dobrom, alebo pohodlím, vec oceňujú rovnako a stoici do celej otázky nevnášajú nič nové okrem slova. Zdá sa mi, že aj v otázke, či vášne zasahujú, alebo nezasahujú ducha múdreho, prebieha vlastne skôr spor o slová ako o vec. Myslím si, že nerozmýšľajú inak ako platonici a peripatetici, kým máme pred očami podstatu veci, a nie znenie slov.
Pre stručnosť vynechám ďalšie vysvetlenia a uvediem len jedno a najzreteľnejšie. V knihe Aténske noci píše Agellius, muž jedinečnej výrečnosti a veľkého všestranného vzdelania, že raz cestoval na lodi s nejakým vznešeným stoickym filozofom. Ten filozof ? skrátim, čo Agellius opisuje zoširoka ? zbledol od strachu, keď sa loď začala od silného víchra a vlnobitia nebezpečne knísať. Pozorovali to aj ostatní prítomní, a hoci stáli pred tvárou smrti, boli zvedaví, či strach pochytí aj filozofa. Keď búrka prešla a dalo sa už s istotou rozprávať a vymieňať si dojmy, jeden z cestujúcich, akýsi bohatý a rozkošnícky Aziat, si posmešne doberal filozofa, že sa naľakal a zbledol, kým on celkom pokojne očakával svoju záhubu. Nato mu filozof odpovedal slovami Aristippa, Sokratovho žiaka, ktorý v podobnej situácii odpovedal posmievajúcemu sa človekovi: „Ty si sa nemal čo báť o dušu ničomného zloducha, ale ja som sa musel báť o dušu Aristippa.“ Keď bol boháč takouto odpoveďou odbavený, opýtal sa Agellius filozofa na príčinu jeho strachu, no nie tak, aby sa mu vysmieval, ale aby sa poučil. Ten, aby poučil človeka horiaceho túžbou po poučení, vytiahol zo svojho batôžteka knihu stoika Epikteta, v ktorej malo byť napísané, čo sa zhoduje s názormi Zenóna1 a Chrysippa,2 o ktorých vieme, že boli významnými predstaviteľmi stoikov. Agellius hovorí, že v tej knihe čítal, čo stoici tvrdia o duševných videniach (predstavách), pomenovaných fantáziami. Nie je v našej moci rozhodnúť, či vzniknú a kedy vzniknú v ľudskej duši. A keďže pochádzajú z vecí vzbudzujúcich hrôzu a strach, sú schopné otriasť aj duchom múdreho človeka tak, aby čo len na chvíľu sa preľakol alebo zasmútil, lebo vášne predbiehajú úkony rozumu a mysle. Avšak myseľ múdreho človeka ich nemusí pokladať za zlo, veď s nimi nesúhlasí, ani ich neschvaľuje. To je totiž v našej moci a to odlišuje múdreho človeka od hlúpeho. Duch hlúpeho sa poddáva vášňam a súhlasí s nimi, kým duch múdreho, aj keď sa ho vášne nevyhnutne dotknú, predsa si zachováva správny a pevný postoj voči tomu, čo si má podľa rozumu želať, alebo čomu sa má vyhnúť. Aj keď nie tak zručne ako Agellius, ale iste kratšie a podľa mňa aj zrozumiteľnejšie som vyložil všetko to, čo on čítal v spomenutej Epiktetovej knihe, ktorý to zas načerpal a uviedol z učenia stoikov.
Keďže sa veci majú tak, ako sa majú, niet nijakého rozdielu, alebo len veľmi malý, v učení stoikov a iných filozofov o vášňach a citoch v duši. Oba filozofické smery nepripúšťajú nadvládu vášní nad rozumom a nad mysľou múdreho človeka. Stoici azda preto tvrdia, že vášne nezachvacujú múdreho človeka, lebo nijakým bludom nezatemňujú ani neničia jeho múdrosť, ktorou je vlastne múdry. Doliehajú, pravda, aj k duchu múdreho, ale nezakalia jeho múdrosť pre výhody alebo nevýhody, ktoré filozofi nechcú nazvať dobrými alebo zlými. Keby spomenutý filozof nebol za nič pokladal svoj život a telesné zdravie, o ktorých si myslel, že ich pri stroskotaní lode stratí, iste by ho nebolo nebezpečenstvo tak prestrašilo, ako zreteľne prezrádzala jeho tvár. Pravda, mohol trpieť spomínané ohrozenie, a pritom mať pevné presvedčenie, že život a telesné zdravie, ktoré boli ohrozené morskou búrkou, nie sú takými dobrami, ktoré by urobili dobrými tých, v ktorých prebývajú, tak ako to napríklad robí spravodlivosť. Avšak to, že spomenuté veci neslobodno volať dobrami, ale skôr výhodami, patrí skôr ku škriepke o slová ako o podstatu vecí. Čo na tom záleží, či sa má niečo volať dobrom alebo výhodou, keď pri jeho ohrození sa rovnako strachuje stoik ako peripatetik, aj keď to obaja nepomenúvajú tým istým slovom? Dôležité je, že to rovnako hodnotia. Keby pri ohrození dobier alebo výhod boli obaja nútení do nejakého zločinu alebo neresti tak, že by si dobrá ináč nemohli uchrániť, iste by sa radšej rozhodli stratiť zdravú a neporušenú telesnú prirodzenosť, ako by sa mali prehrešiť proti spravodlivosti. A tak myseľ, ktorá má pevný názor, nijakým vášňam nedovoľuje účinkovať proti rozumu, aj keď sa týkajú len nižších častí ducha, ale sama im vládne a realizuje svoje cnosti nie súhlasom, ale odporom proti vášňam. Takého nám opisuje aj Vergílius Aeneasa, keď hovorí: „Myseľ nezlomná stojí, prúdom márne tečú slzy“ (Aeneas, 4).
9.5. Vášne neženú kresťanov do nerestí, ale slúžia im na cvičenie v cnostiach.
Netreba obšírne a podrobne poukazovať na učenie Svätého písma o vášňach, v ktorom sú zvýraznené zásady kresťanského života. Podľa neho sa má myseľ poddať Bohu a vášne sa zasa majú krotiť a prispôsobiť mysli, aby sa mohli obrátiť na úžitok a slúžiť spravodlivosti. Napokon v našej náuke nejde o to, či sa zbožný duch hnevá, ale o to, prečo sa hnevá. Nejde o to, či je smutný, ale prečo je smutný. Nejde o to, či sa bojí, ale prečo sa bojí. Neviem, či by niekto po zdravej úvahe mohol niekomu vyčítať, že sa hnevá na hriešnika, ak chce, aby sa napravil, že smúti nad nešťastím blížneho, aby sa z neho vyslobodil, že sa strachuje o toho, kto je v nebezpečenstve, aby nezahynul. Stoici podceňujú milosrdenstvo. O čo čestnejšie by bolo bývalo, keby sa spomenutý stoik bol dal pohnúť milosrdenstvom na záchranu spolucestujúcich, ako že sa dal premôcť strachom pred stroskotaním. Omnoho lepšie a ľudskejšie, ba zbožnému cíteniu primeranejšie to povedal Cicero, keď chválil Caesara: „Nijaká z tvojich cností nie je obdivuhodnejšia a vzácnejšia nad milosrdenstvo.“ Čo to však je, to milosrdenstvo, ak len nie akýsi súcit v našom srdci s nešťastím iného, ktorý nás núti pomáhať, ak je to len trocha možné. Cit je podriadený rozumu, keď sa milosrdenstvo preukazuje tak, aby sa zachovala spravodlivosť, či sa už niečo udeľuje núdznemu, alebo sa odpúšťa ľutujúcemu. Cicero, výborný rečník, neváhal nazvať milosrdenstvo cnosťou, zatiaľ čo stoici sa nehanbili zarátať ho medzi nedostatky. Stoici ? ako učí kniha Epikteta, slávneho stoika, podľa zásad Zenóna a Chrysippa, najvýznamnejších členov tejto skupiny ? pripúšťajú vášne v duchu múdreho človeka, hoci ho chcú mať slobodného od všetkých nerestí. Z toho vyplýva, že ich nepokladajú za neresti, ak síce doliehajú na múdreho, ale nič nezmôžu proti pevnej mysli a rozumu. V tomto sa zhodujú platonici alebo peripatetici so stoikmi. Avšak ako hovorí Tullius, slovný spor nedá pokoj Grékom, ktorým ide viac o vyhľadávanie škriepok, ako o hľadanie pravdy (De oratore, 1. kniha, 11. kap.). Právom sa však možno pýtať, či nepatrí k nedostatkom prítomného života, že aj pri konaní niektorých dobrých skutkov pociťujeme spomenuté vášne, a či svätí anjeli aj bez hnevu trestajú tých, ktorých večným Božím zákonom dostali na potrestanie, a či pomáhajú núdznym aj bez spolucítenia núdze a tým, čo sa nachádzajú v nebezpečenstve a ktorých milujú, pomáhajú bez strachu. Pravda, pomenovanie týchto citov podľa zvyklostí ľudskej reči používame aj v reči o anjeloch, a to pre istú podobnosť skutkov, a nie pre slabosť ich duchovného ustrojenia. Týmto slovom (hnev ? v súvislosti s konaním Božích anjelov) sa naznačuje len výkon potrestania, ale nie dajaké nezriadené impulzívne konanie.
9.6. Ktoré vášne podľa Apuleia ovládajú démonov?
Zatiaľ nechajme bokom otázku o svätých anjeloch a pozrime sa, čo hovoria platonici, keď píšu, že démoni, ustanovení za sprostredkovateľov medzi bohmi a ľuďmi, sa zmietajú v rozličných vášňach. Avšak keby sa ich myseľ ukázala ako slobodná od impulzívnych hnutí a keby ich ovládala, potom by Apuleius nemohol tvrdiť, že démoni sú zmietaní tými istými hnutiami srdca a mysle (v knihe O Sokratovom bohu). Sama ich myseľ, čiže vyššia časť duše, ktorou sú rozumní, v ktorej cnosť a múdrosť, ak by nejakú mali, musela by viesť a usmerňovať vášne vznikajúce v nižšej časti duše, teda ich myseľ, ako vravím a ako aj spomenutý platonik uznáva, je zmietaná vášňami. Takže myseľ démonov podlieha rozkošiam, strachu, hnevu a podobným nerestiam. Ktorá časť je potom v nich slobodná a schopná múdrosti, ktorou by sa páčili bohom a pomáhali ľuďom pri utváraní dobrých mravov, keď ich myseľ je podriadená a ovládaná vášňami, a čokoľvek rozumné má v sebe od prírody, tým usilovnejšie to používa na klamanie a šudenie, čím väčšiu túžbu škodiť iným v sebe prechováva.
9.7. Platonici tvrdia, že básnici vytvorili o bohoch zlý chýr. (Skrátené)
Básnici vyberali niektorých démonov a dali im božské mená. Takisto im pripisovali všelijaké vlastnosti, ustanovovali ich niektorým ľuďom za priateľov, iným za nepriateľov. Takto vnášali medzi bohov iba celkom ľudské vlastnosti, predstavovali ich s ľudskými slabosťami a chybami, čím ich znižovali a dosť znevažovali. Pravdu mali iba v tom, že démoni sú zmietaní vášňami a ich myseľ je ako rozbúrené more. Dávajú sa strhnúť osobnými citmi, a nie spravodlivosťou.
9.8. Apuleiova definícia bohov, démonov a ľudí.
Či sa netreba pozrieť trochu aj na samu definíciu démonov (do ktorej Apuleius určite zahrnul všetkých), podľa ktorej démoni sú bytosti obdarené dušou, prístupné citom, rozumné, vzdušného tela a večné? V piatich spomenutých vlastnostiach nie je ani jedna, ktorá by bola démonom a dobrým ľuďom taká spoločná, aby sa nenašla aj u zlých ľudí. Keď totiž Apuleius hovoril všeobecne o ľuďoch, na jednom mieste sa o nich zmienil ako o najnižších zemských bytostiach, popri rozprávaní o nebeských bohoch. Najprv teda spomínal dve krajné zložky, najvyššiu a najnižšiu, totiž bohov a ľudí, a až potom hovoril o démonoch ako o strednej zložke. „Ľudia sa teda vyznačujú rozumom, používajú reč, majú smrteľnú dušu a smrteľné telo, ľahkú a úzkostlivú myseľ, ťažkopádne a krehké telo, rozmanité mravy, podobné chyby, nezlomnú smelosť, pevnú nádej, vystavení sú ťažkej práci a nestálemu šťastiu, ako jednotlivci sú smrteľní, ako celok veční, meniaci sa v potomstve, strácajúci sa v čase, približujú sa pomaly k múdrosti a rýchlo k smrti, žijú žalostným životom a obývajú túto zem“ (v knihe O Sokratovom bohu). Keď spomenul tak mnoho spoločného všetkým ľuďom, prečo zamlčal, o čom vedel, že sa to týka iba niektorých, keď vraví, že sa pomaly približujú k múdrosti? Keby to však vôbec nebol spomenul, pri všetkej dôkladnosti by nebol celkom správne charakterizoval ľudský rod. Keď hovorí o vznešenosti bohov, chce poukázať najmä na ich blaženosť, ku ktorej sa chcú ľudia dostať múdrosťou. Keby bol teda chcel, aby sme niektorých démonov pokladali za dobrých, iste by bol niečo uviedol pri ich opise, z čoho by sa dalo usudzovať, že aspoň nejakú časť blaženosti majú spoločnú s bohmi, alebo aspoň nejakú múdrosť majú spoločnú s ľuďmi. Lenže nespomína nijaké dobro, ktoré by odlišovalo dobrých démonov od zlých. A keď aj o ich nerestiach nechce hovoriť slobodnejšie, nerobí to kvôli nim, ale kvôli ich ctiteľom, ku ktorým sa obracia, aby ich náhodou nepohoršil. Rozumným však dostatočne naznačil, čo si majú o nich myslieť. Bohov, o ktorých chce, aby ich všetci pokladali za dobrých a blažených, vylíčil ako zbavených akejkoľvek vášne a nezriadeného hnutia, a len telesnú vlastnosť, nesmrteľnosť, nechal bohom a démonom ako spoločnú. Podľa ducha sa vraj podobajú nie bohom, ale ľuďom. Aj to nie múdrosťou, ktorú majú aj ľudia, ale nezriadenými vášňami, ktoré ovládajú len hlúpych a zlých ľudí, kým múdri a dobrí ich ovládajú tak, že radšej by ich ani nemali, ako majú s nimi bojovať. Veď keby bol chcel, aby sa nie telá, ale duše démonov pokladali za večné spolu s bohmi, nebol by z toho spoločenstva vylúčil ľudí, lebo ako platonik vedel, že aj ľudia majú večné duše. Ak teda ľudia nemajú spoločnú večnosť s bohmi preto, lebo majú smrteľné telo, potom démoni majú preto spoločnú večnosť, lebo majú nesmrteľné telo.
9.9. Či môže príhovor démonov získať ľuďom priateľstvo s bohmi? (Skrátené)
Ako môže príhovor démonov získať priateľstvo s bohmi? S bohmi majú démoni spoločné telo a myseľ majú spoločnú s ľuďmi. Sú teda akýmisi prevrátenými tvormi. V každom tvorovi totiž telo predstavuje nižšiu zložku, a duša a duch zložku vyššiu. Telo má byť ovládané duchom a poddané duchu. V démonoch je to však naopak. Ich dušu ovládajú vášne a podobá sa ľudskej, telo je zasa pánom, lebo sa podobá bohom a je večné. Sú to vlastne poľutovaniahodné bytosti, lebo ich telo je večným žalárom zakliatych bytostí. Keď sú teda natoľko prevrátenými bytosťami, nemôžu byť sprostredkovateľmi medzi bohmi a ľuďmi o to viac, že práve vyššou zložkou, čiže mysľou, sa celkom podobajú na ľudí. Ich prostredníctvo nijako teda nemôže ľuďom osožiť.
9.10. Podľa Plotinovho názoru ľudia sú vo svojom smrteľnom tele blaženejší ako démoni vo večnom. (Skrátené)
Plotin, jeden z tých, čo veľmi dobre pochopili Platóna, vravel, že nebeský Otec z milosrdenstva vložil do smrteľného tela ľudskú dušu. Malo sa tomu rozumieť tak, že Boh nechcel, aby sa ľudská duša trápila vo večnom tele, ale skrátil telesný život a daroval mu smrteľnosť, a tým skrátil biedy duše v tele. Avšak démoni tým, že majú dušu podrobenú vášňam ako ľudia, pritom však telo večné, sú omnoho nešťastnejší ako ľudia. Nemajú totiž nijakú nádej, že by sa zo svojho postavenia dakedy vyslobodili, kým ľudia takú nádej majú. Ani to nie je pravdivé, že démoni sa po čase zmenia na bohov.
9.11. Platonici sa nazdávajú, že ľudské duše sa po smrti menia na démonov. (Skrátené)
Platonici vravia, že ľudské duše sa menia na démonov a že z ľudí sa po smrti stanú buď dobrí duchovia (lares), alebo zlí duchovia, mátohy (larvae), alebo domáci bôžikovia (manes). Z dobrých ľudí sú dobrí duchovia, zo zlých sú zlí duchovia a z tých, o ktorých nie je isté, akí sú, sa stávajú domáci bôžikovia. Ľudia, ktorí sa nazdávajú, že budú raz zlými duchmi, ešte viac sa kazia a z túžby škodiť iným ľuďom sa ešte radujú, že budú zlými duchmi. Preto Gréci volali dobré duše eudaimones ? dobrí démoni, lebo tým vraj chceli naznačiť, že z ľudských duší budú démoni.
9.12. Názor platonikov, že prirodzenosť ľudí a démonov sa rozlišuje trojako.
Teraz uvažujeme o démonoch, ktorých opisuje Apuleius ako stredné bytosti medzi bohmi a ľuďmi, podľa pôvodu obdarené dušou, podľa mysle rozumné, podľa ducha podliehajúce citom, podľa tela vzdušné, podľa času večné. Keď podľa miesta a hodnosti oddelil bohov od ľudí a bohov umiestnil do najvyššieho neba a ľudí na nízku zem, zakončil takto: „Máte dvojaké živé bytosti: bohov a ľudí. Bohovia sa veľmi odlišujú od ľudí vznešenosťou miesta, v ktorom sa nachádzajú, večným trvaním života a dokonalosťou prirodzenosti. S ľuďmi neprichádzajú do nijakého bližšieho styku, lebo aj ich vysoké bývanie je veľmi ďaleko od ľudských nížin; tam je dokonalý a večný život, tu zas život nestály a ochromený; tam sú duše pozdvihnuté do blaženosti, tu zasa strhnuté do biedy“ (v knihe O Sokratovom bohu). Ja vidím trojaký protiklad v prirodzenosti dvoch krajných zložiek, najvyššej a najnižšej. Tie isté tri prednosti, ktoré prisúdil bohom, opakuje aj inými slovami tak, aby proti nim mohol na strane ľudí postaviť iné tri. Trojicu podstatných vlastností bohov tvorí: vznešenosť miesta, večné trvanie života a dokonalosť prirodzenosti. Tieto tri vlastnosti opakuje tak, že oproti nim stavia tri opačné vlastnosti ľudského bytia. Vyzdvihol vznešenosť bývania a hovorí, že „ich vysoké bývanie je ďaleko od ľudských nížin“. Vyzdvihol večné trvanie života a hovorí, že „tam je dokonalý a večný život, tu zasa život nestály a ochromený“. Napokon vyzdvihol dokonalosť prirodzenosti a hovorí, že „tam sú duše pozdvihnuté do blaženosti, tu zasa strhnuté do biedy“. Teda tri prednosti na strane bohov: vznešenosť bývania, večnosť a blaženosť, kladie do protikladu s opačnými vlastnosťami ľudí: najnižšie bývanie, smrteľnosť a bieda.
9.13. Ako môžu byť démoni sprostredkovateľmi, keď nie sú ani blažení, ani biedni?
Pretože pri posudzovaní vyššie spomenutých troch vlastností bohov a ľudí umiestnil démonov do stredu, nemožno pochybovať o ich mieste. Medzi najvyšším a najnižším miestom jestvuje už len stredné. Ostávajú však ešte dve vlastnosti, ktoré si treba dôkladnejšie všimnúť a dokázať, že sú démonom cudzie, alebo im patria do takej miery, ako by si to vyžadovalo ich stredné postavenie. Tak ako vravíme, že stredné postavenie nie je ani najvyššie, ani najnižšie, ani o démonoch (keďže sú to rozumné bytosti) nemožno hovoriť, že nie sú ani blažení, ani úbohí, ako by sa to dalo povedať o zvieratách a stromoch, ktoré nemajú ani zmysly, ani rozum. Lenže podobne nemôžeme povedať o démonoch, že nie sú ani smrteľní, ani veční. Každá živá bytosť buď žije naveky, alebo sa smrťou jej život končí. Apuleius sám tvrdí, že démoni sú veční. Čo teda ostáva, len aby tie stredné bytosti mali jednu vlastnosť z dvoch najvyšších a druhú vlastnosť z dvoch najnižších (božsko-ľudských)? Ak majú totiž obidve vlastnosti z najnižších alebo obidve vlastnosti z najvyšších, nemohli by byť strednými bytosťami a pridali by sa buď k hornej, alebo k dolnej zložke. Ako sa už dokázalo, démoni nemôžu mať naraz vlastnosti z oboch strán (z božskej i ľudskej), preto si berú z každej strany po jednej vlastnosti, a tak sa stanú strednými bytosťami. Keďže z najnižšej strany (ľudskej) nemôžu mať večnosť, lebo tam večnosti niet, môžu ju mať len z najvyššej. Avšak na zachovanie svojej stredovosti z najnižšej strany nemajú čo pribrať okrem biedy. Podľa platonikov majú bohovia blaženú večnosť, ľudia zasa smrteľnú biedu, alebo biednu smrteľnosť, a napokon démoni majú biednu večnosť, alebo večnú biedu. Piatimi vlastnosťami, ktoré Apuleius uviedol v definíciách démonov, nedokázal, ako sľuboval, že sú strednými bytosťami, lebo povedal, že troje majú spoločné s nami (rodom sú obdarené dušou, mysľou sú rozumné a dušou podliehajú citom), jedno majú spoločné s bohmi (časovo sú večné), kým jedno patrí iba im: telom sú vzdušné. Ako teda môžu byť strednými bytosťami, keď majú jednu vlastnosť spoločnú s bohmi a tri vlastnosti spoločné s ľuďmi? Kto by nevidel, že od stredu klesajú k tomu najnižšiemu? Azda by mohli ostať strednými bytosťami, keby sme prijali vysvetlenie, že jednu vlastnosť majú svojskú ? totiž vzdušné telo, podobne ako aj najvyšší, aj najnižší majú svojské vlastnosti: bohovia éterové telo, ľudia zemské telo, ale dve vlastnosti majú spoločné všetci, totiž že sú to rodom bytosti obdarené dušou a rozumné mysľou. Aj spisovateľ, keď hovorí o bohoch a ľuďoch, povedal: „Máte dvojaké bytosti obdarené dušou.“ Platonici pokladajú bohov vždy za rozumné bytosti. Dvoje teda platí o démonoch: že majú dušu prístupnú citom a časovo sú veční. Jednu vlastnosť majú teda spoločnú s najnižšími a jednu s najvyššími, aby tak primeraným dôvodom zachovaná stredovosť nevystúpila hore ani neklesla dole. Stredovosť je však vlastne biedna večnosť a večná bieda démonov. Kto totiž povie, že majú ducha podliehajúceho citom, povedal by aj to, že sú biedni, keby sa nehanbil za ich ctiteľov. Okrem toho, ako aj sami priznávajú, svet sa neriadi slepou náhodou, ale Božou prozreteľnosťou, preto ani démoni by nemali večnú biedu, keby nemali veľkú zlobu.
Keďže blažení démoni sa správne volajú eudémones (eudaimones), toto nie sú démoni, ktorých umiestnili do stredu medzi bohov a ľudí. Kde je teda miesto dobrých démonov, ktorí sú nad ľuďmi, ale pod bohmi, ľuďom pomáhajú a bohom slúžia? Ak sú dobrí a veční, iste sú aj blažení. Lež večná blaženosť ich nijako nerobí strednými bytosťami, lebo ich veľmi približuje k bohom, od ľudí ich však veľmi vzďaľuje. Márne sa teda namáhajú dokázať spomínaní autori, že dobrí démoni ? aj keď sú nesmrteľní a blažení ? sú ozajstnými strednými bytosťami medzi nesmrteľnými a blaženými bohmi, a smrteľnými a úbohými ľuďmi. Ak majú teda oboje spoločné s bohmi, totiž blaženosť a nesmrteľnosť, a nič spoločné s ľuďmi, ani biedu, ani smrteľnosť, či potom nie sú skôr ďalekí ľuďom a blízki bohom namiesto toho, aby boli strednými bytosťami medzi nimi? Vtedy by boli strednými, keby mali svoje dve vlastnosti nie spoločné s ľuďmi alebo obidve s bohmi, ale od každého po jednej. Podobne je aj človek stredná bytosť medzi anjelmi a zvieratami. Zviera je totiž bytosť nerozumná a smrteľná, anjel zasa bytosť rozumná a nesmrteľná. Človek ako stredná bytosť by bol vlastne bytosť rozumná, smrteľná, nižšia od anjelov, ale vyššia od zvierat, s anjelmi majúca rozum, so zvieratami zasa spoločnú smrteľnosť. Ak teda hľadáme strednú bytosť medzi blaženými nesmrteľnými a biednymi smrteľnými, museli by sme nájsť takú, ktorá by bola smrteľná a blažená, alebo by bola nesmrteľná a biedna.
9.14. Vari môžu byť smrteľní ľudia naozaj blažení?
Ľudí znepokojuje veľká otázka, či môže byť človek naraz blažený aj smrteľný. Niektorí totiž v pokore uvážili svoj stav a popierali, že by človek mohol byť blažený, kým žije ako smrteľník. Iní sa zasa trochu povýšili a tvrdili, že smrteľníci obdarení múdrosťou môžu byť blažení. Ak je to tak, prečo teda nie sú strednými bytosťami medzi smrteľnými biednym (ľuďmi) a nesmrteľnými (bohmi), keď majú blaženosť spoločnú s nesmrteľnými blaženými a smrteľnosť spoločnú so smrteľnými biednymi? Isté je, ak sú blažení, určite nikomu nezávidia (čo je biednejšie od závisti?), ba ako len môžu, pomáhajú smrteľným biednym pri dosahovaní blaženosti, aby mohli byť po smrti nesmrteľnými a stretnúť sa s nesmrteľnými a blaženými anjelmi.
9.15. Človek Ježiš Kristus prostredník medzi Bohom a ľuďmi.
Ak sú všetci ľudia (čo je veľmi hodnoverné a pravdepodobné) biedni, kým sú smrteľní, treba hľadať nejakého sprostredkovateľa, ktorý by nebol len človekom, ale aj Bohom, aby blažená smrteľnosť sprostredkovateľova svojím zásahom priviedla ľudí zo smrteľnej biedy do blaženej nesmrteľnosti. On sa musel stať smrteľným, nemusel však smrteľným ostať. Stal sa smrteľným nie tak, že by bol oslabil božstvo Slova, ale tým, že vzal na seba slabosť tela. Neostal smrteľný v tele, keďže ho vzkriesil z mŕtvych. Lebo to je ovocie jeho prostredníctva, aby tí, ktorých oslobodenie (spásu) sprostredkoval, neostali ani len vo večnej telesnej smrti. Preto prostredník medzi nami a Bohom musel mať prechodnú smrteľnosť a ustavičnú blaženosť, aby tým, čo je prechodné (čiže telom), podobal sa smrteľníkom a aby ich zo smrti priviedol k tomu, čo ostáva trvalé. Dobrí anjeli teda nemôžu byť sprostredkovateľmi medzi biednymi smrteľnými a blaženými nesmrteľnými, lebo sami sú aj blažení, aj nesmrteľní. Môžu byť však zlí anjeli, lebo sú nesmrteľní, a pritom biedni. V protiklade k nim je dobrý Prostredník, ktorý oproti ich nesmrteľnosti a biede chcel byť načas smrteľným, a predsa mohol zotrvať blažený vo večnosti. Pokorou v smrti a dobrotou svojej blaženosti zneškodnil spomenutý Prostredník pyšných nesmrteľníkov a biednych záškodníkov u tých, ktorým srdcia očistil svojou vierou a oslobodil ich od hanebnej nadvlády démonov, aby už nezvádzali ľudí do nešťastia svojou pyšnou nesmrteľnosťou.
Teda aký prostriedok nájde človek smrteľný a biedny, veľmi vzdialený od blažených a nesmrteľných bytostí, ktorý by ho urobil účastným na nesmrteľnosti a blaženosti? Ak by sa mal tešiť z nesmrteľnosti démonov, bolo by to jeho nešťastie. Avšak to, čo zaráža na Kristovi ? jeho smrteľnosť, to sa stalo a už nejestvuje. V tom prvom prípade sa treba chrániť večného nešťastia, v tom druhom sa však netreba báť smrti, ktorá nesmela byť večná, ale treba milovať večnú blaženosť, ktorá z nej vyplynula. Ten, čo chce byť sprostredkovateľom, nesmrteľný a pritom biedny (démon), sa zasadzuje o to, aby človeku prekazil dospieť k blaženej nesmrteľnosti, lebo v ňom samom je to, čo prekáža, čiže úbohosť. Avšak Sprostredkovateľ smrteľný a zároveň blažený (Kristus) po premožení smrteľnosti sa zasadil o to, aby urobil zo smrteľných ľudí nesmrteľných, čo dokázal svojím zmŕtvychvstaním, a aby z biednych urobil blažených, z ktorých počtu nikdy nevypadol. Iný je sprostredkovateľ zlý, ktorý rozbíja priateľov, a celkom iný je Sprostredkovateľ dobrý, ktorý zmieruje aj nepriateľov.
Mnoho je sprostredkovateľov, ktorí sú vlastne rozbíjačmi, lebo množstvo blažených sa stáva blaženými iba účasťou na Bohu. Množstvo zlých anjelov zbavené tejto účasti, čiže anjelov, ktorí skôr kladú prekážky, ako by mali pomáhať k blaženosti, už samým svojím množstvom prekáža, aby nemohli dospieť k jedinému oblažujúcemu Dobru, na dosiahnutie ktorého nebolo treba mnoho sprostredkovateľov, ale len jedného, a to toho, ktorého účasťou sme blažení, čiže nestvoreného Božieho Slova, ktorým sa všetko stalo. Lenže on nie je Prostredníkom preto, že je Slovom. Nesmrteľné a blažené Slovo je totiž veľmi ďaleko od nesmrteľných biednych. Prostredníkom je preto, lebo je človekom. Tým dokazuje aj to, že na dosiahnutie nielen blaženého, ale aj blaživého Dobra netreba hľadať iných sprostredkovateľov, o ktorých by sme si mysleli, že nám majú uľahčiť akoby po stupňoch našu cestu, lebo blažený a blaživý Boh, keď sa stal účastný na našej ľudskosti, poskytol nám kratšiu cestu na účasť na jeho božstve. Neurobil to tak, aby nás oslobodil od biedy a smrteľnosti a priviedol k nesmrteľným a blaženým anjelom, aby sme sa s nimi stali účastnými na blaženosti a nesmrteľnosti, ale priviedol nás k tej Trojici, účasťou na ktorej aj anjeli sa stávajú blaženými. Keď bol v podobe sluhu ako Prostredník, chcel ostať nižší od anjelov, ale ako Boh ostal vyšší od anjelov. Kým dolu na zemi bol cestou života, vo výšinách bol sám životom.
9.16. Učili platonici rozumne o vlastnostiach bohov? (Skrátené)
Nie je pravda, čo podľa svedectva Apuleia tvrdí Platón, keď hovorí, že bohovia sa vôbec nestýkajú s ľuďmi, lebo tým by sa vraj poškvrnili. Keďže sa však stýkajú s démonmi, tiež sa poškvrňujú. Ba aj ľudia, ktorí vzdávajú démonom úctu, sa tiež poškvrňujú. Keby sa však démoni stykom s ľuďmi nepoškvrňovali, boli by lepší ako bohovia, lebo tí sa vraj poškvrňujú stykom s ľuďmi. Platón hovorí o Bohu, že je jediný, ktorého nemožno dostatočne obsiahnuť a vyjadriť nijakým ľudským slovom, a len veľmi múdri ľudia pochopili aspoň na chvíľu Boha, ale aj to len ako záblesk v tme. Keď sa však Boh, hoci len akoby v blesku videný, nepoškvrňuje, prečo by sa mali poškvrniť bohovia? Vari sa ľudským zrakom poškvrňujú hviezdy, ktoré daktorí pokladajú za viditeľných bohov? A či sa azda poškvrňujú hlasom, a preto treba počúvať hlas démonov? Či azda inými zmyslami? Isté je, že keby sa bohovia mohli poškvrniť tým, čím sa nemôžu poškvrniť démoni, boli by démoni vo výhode proti bohom a dokonalejší. To je však nemožné. Ak sa démoni môžu poškvrniť, potom nemôžu osožiť ľuďom, lebo by tak nemohli ľudí očisťovať a privádzať bližšie k bohom. Iba ak by niekto povedal, že ľudí očisťujú podobne ako huba, ktorá sa pri čistení iného sama znečistí. Potom by však nečistí démoni boli bohom prijateľnejší ako čistí ľudia. Kto by mohol uveriť takýmto predstavám, ak len nie ten, koho démoni celkom pobalamutili?
9.17. Na dosiahnutie večnej blaženosti je potrebný Sprostredkovateľ Ježiš Kristus, a nie démoni.
Veľmi sa čudujem, že takí učení ľudia, ktorí priznali, že všetko telesné a zmyslové sa má podriadiť netelesnému a rozumovému, keď ide o blažený život, sa zmieňujú o telesných dotykoch. Mali by pamätať na Plotinove slová: „Utekajme do najmilšej vlasti, tam je i otec, i všetko.“ Aká je to loď, aké útočište? Stať sa podobným Bohu. Čím je však niekto podobnejší Bohu, tým mu je bližší, lebo niet väčšej vzdialenosti od Boha ako nepodobnosť s ním. Jemu, netelesnému, večnému a nezmeniteľnému, je ľudská duša tým nepodobnejšia, čím väčšmi túži po časných a meniteľných veciach. Na uzdravenie tohto neduhu ? pretože nesmrteľnej čistote, ktorá je vo výšinách, nemôže vyhovovať niečo smrteľné a nečisté na zemi ? je potrebný Sprostredkovateľ, nie však taký, aby mal nesmrteľné telo, blízke najvyšším bytostiam, a pritom chorú dušu podobnú nižším bytostiam, lebo chorobu by nám skôr závidel, ako by si želal, aby sme sa uzdravili. Avšak treba mať takého Sprostredkovateľa, ktorý by bol nám, nízkym, prispôsobený v smrteľnosti tela nesmrteľnou spravodlivosťou ducha (ktorou nie pre vzdialenosť miesta, ale pre podobnosť vznešenosti zostal na výsosti), a nám, ktorí máme byť očistení a vyslobodení, preukazuje ozajstnú Božiu pomoc. Nemožno dopustiť, aby sa tento nepoškvrnený Boh bál poškvrnenia z človeka, do ktorého bol oblečený, alebo poškvrnenia z ľudí, medzi ktorými sa ako človek pohyboval. Aspoň dve veci nemožno pokladať za maličkosť, ktoré nám svojím vtelením jasne zjavil ? totiž že telom sa pravé božstvo nemôže poškvrniť a že démoni nie sú lepší od nás preto, že nemajú telo. Avšak on je ozajstný Sprostredkovateľ, ako o ňom hovorí Sväté písmo: „Prostredník medzi Bohom a ľuďmi ? človek Kristus Ježiš“ (porov. Tim 2, 5). O jeho božstve, ktorým sa večne rovná Otcovi, ako aj o človečenstve, ktorým sa stal podobným nám, pri tejto príležitosti nemôžeme povedať viac.
9.18. Démoni chcú človeka zviesť z cesty pravdy. (Skrátené)
Démoni, sami zmietaní vášňami a poškvrnení, usilujú sa nás odviesť z cesty, ktorá vedie k Bohu. Nikto rozumný sa nemôže utešovať nádejou, že by sa mohol očistiť tu, kde sa ľudia poškvrňujú poškvrňujúcimi démonmi. Niektorí veria, že sa démoni oveľa viac poškvrňujú ľuďmi, ako sa ľudia očisťujú démonmi a že bohovia by sa sami mohli poškvrniť, keby ich nechránila výška ich príbytkov. Či netreba skôr veriť a dať sa na tú cestu, ktorá nás vzďaľuje od poškvrnených démonov, kde sa ľudia očisťujú od svojich škvŕn skrze nepoškvrniteľného Boha, aby sa dostali do spoločnosti nepoškvrnených anjelov?
9.19. Ani ctitelia démonov tým slovom neoznačujú nič dobré. (Skrátené)
Niektorí tvrdia, že dobrí démoni sú vlastne anjeli. Treba však pripomenúť, že v Písme, podľa ktorého sme kresťanmi, nikdy sa nepoužíva slovo démon v tom zmysle, aby sa ním označil dobrý anjel. Kedykoľvek sa vo Svätom písme použije slovo démon, vždy to značí zlého ducha. Ba aj u pohanských národov, ktoré uctievajú mnoho bohov, démon sa používa v zlom význame, čiže na označenie zlého ducha.
9.20. Vedomosť robí démonov pyšnými. (Skrátené)
Démoni sa preto volajú tak, lebo podľa gréckeho slova ich pomenovanie znamená, že majú mnoho vedomostí. Apoštol však hovorí, že „veda nafukuje a láska vzdeláva“. To značí toľko, že vedomosť a veda bez lásky plodí a rozmnožuje pýchu. V démonoch je veda bez lásky, oni sú pyšní, lebo si žiadajú také obety, ktoré náležia len Bohu.
9.21. Nakoľko sa chcel dať Pán poznať démonom.
Démoni to všetko vedeli a Pánovi, odetému do slabého tela, povedali: „Čo ťa do nás, Ježiš Nazaretský? Prišiel si nás zničiť?“ (Mk 1, 24). Z tých slov je celkom zjavné, že hoci bolo v nich poznanie, nebola v nich láska. Nemilovali v ňom spravodlivosť, ale obávali sa trestu. Dal sa im poznať natoľko, nakoľko sám chcel. A chcel len toľko, koľko potreboval. Nedal sa im však poznať tak ako svätým anjelom, ktorí sa tešia z účasti na večnosti preto, že on je Božím Slovom. Dal sa im však poznať a z ich preľaknutia sa dalo vidieť, že z ich násilnej vlády chce vyslobodiť určených pre svoje kráľovstvo a pre večne skutočnú a skutočne večnú slávu. Nedal sa poznať démonom ako večný život a nemeniteľné svetlo osvecujúce zbožných ľudí, ktorí budú vidieť, ak si očistia srdcia vierou založenou na ňom. Avšak dal sa poznať akýmsi časným pôsobením svojej moci a znakom svojej najtajomnejšej prítomnosti, čo všetko sa dá uchopiť skôr anjelskými zmyslami a zmyslami zlých duchov ako ľudskou nedostatočnosťou. Keď neskôr uznal, aby znaky božstva boli menej viditeľné a viac skryté, samo knieža démonov začalo mať o ňom pochybnosti a pokúšalo ho, prezvedajúc sa, či je Kristus. Pravda, dal sa len natoľko pokúšať, aby miernil svoje človečenstvo, do ktorého bol odetý, a tým nám dal príklad. Po tomto pokúšaní, ako je v Písme, keď mu anjeli posluhovali (porov. Mt 4, 11) ? pravda, len dobrí a svätí anjeli, a preto zlým duchom nepríjemní a odporní ?, čoraz viac sa dával poznať démonom, takže sa ani jeden neopovážil odporovať jeho príkazom, hoci jeho telesná podoba sa im zdala opovrhnutiahodná.
9.22. Aký je rozdiel medzi poznaním anjelov a démonov?
Dobrí anjeli nemajú skoro za nič poznanie telesných a časných vecí, na ktoré sú démoni takí pyšní. Nie azda preto, že by sami nemali toto poznanie, ale preto, že im je milá Božia láska, ktorou sa posväcujú. Pre jej nielen netelesnú, ale aj nemeniteľnú a nevýslovnú krásu ? ku ktorej horia svätou láskou, pohŕdajú všetkým, ba aj sebou, len aby mohli požívať z toho dobra, prostredníctvom ktorého aj oni sa stali dobrými. Isteže, majú poznanie aj o veciach časných a meniteľných, lebo ich hlavné príčiny sídlia v Božom Slove, ktorým sa stal svet svetom. Tými príčinami niektoré veci sa schvaľujú, niektoré zamietajú, ale všetky sa udržiavajú v poriadku. Lenže démoni nevidia v Božej múdrosti večné príčiny, inými slovami základné príčiny čias, ale z niektorých znakov, nám známych, väčšou skúsenosťou môžu omnoho viac predvídať budúcnosť ako ľudia. Ba niekedy predpovedajú aj svoje vlastné rozhodnutia. Napokon démoni sa často mýlia, kým anjeli sa nemýlia nikdy. Iné je totiž robiť závery z časných vecí na časné a z meniteľných na meniteľné, a pritom im vtláčať ráz svojej časnej a meniteľnej vôle a schopnosti, celkom iné je však vo večných a nemeniteľných Božích zákonoch, ktoré žijú v Božej múdrosti, predvídať zmeny čias a účasťou na jeho Duchu poznávať Božiu vôľu, najistejšiu a najmocnejšiu zo všetkého, čo je celkom spravodlivo dané svätým anjelom. Preto sú anjeli nielen veční, ale aj blažení. Lež dobro, ktorým sa stali blaženými, je sám Boh, ktorý ich stvoril. Blažení sú jeho videním a účasťou na ňom.
9.23. Pohanskí bohovia sa neprávom volajú bohmi.
Ak chcú platonici nazývať týchto anjelov radšej bohmi ako démonmi a priraďovať ich k tým bohom, o ktorých píše ich učiteľ a zakladateľ Platón, že ich stvoril najvyšší Boh, nech si hovoria, čo chcú. Nebudeme sa s nimi hádať o slová. Ak teda hovoria, že sú nesmrteľní, pretože sú stvorení najvyšším Bohom a blažení nie sami od seba, ale spájaním sa s tým, kto ich stvoril, potom hovoria to isté ako my, ibaže ich nazývajú iným menom. Že mali všetci platonici (alebo ich lepšia časť) podobný názor, to sa dá dokázať z ich spisov. Ba ani o mene, ktorým pomenúvajú nesmrteľnú a blaženú bytosť, teda Boha, niet medzi nami sporu, lebo aj v našom Písme čítame: „Zvrchovaný Boh, Pán prehovoril; Oslavujte Boha nad bohmi; Lebo Pán je veľký Boh a nad všetkými bohmi veľký kráľ“ (Ž 50, 1; 136, 2; 95, 3). Avšak treba poznať aj to miesto, kde je napísané: „viac ako všetkých bohov treba sa ho báť“, a vedieť, prečo je tak napísané. Nasleduje totiž: „Lebo ničoty sú všetci bohovia pohanov, ale Pán stvoril nebesia“ (Ž 96, 4). Keď Sväté písmo hovorí, že „viac ako všetkých bohov“, myslí tým bohov, ktorých pokladajú iné národy za bohov, čiže démonov. Démoni sa ho musia báť a práve v tom strachu povedali Pánovi: „Prišiel si nás zničiť?“ (Mk 1, 24). Miesto, kde sa hovorí o „Bohu nad bohmi“, nemožno chápať ako vyjadrenie o „Bohu démonov“ ani slová „Pán je veľký Boh a nad všetkými bohmi veľký kráľ“ netreba rozumieť ako „veľký kráľ nad démonmi“. Písmo dokonca nazýva bohmi aj ľudí spomedzi Božieho ľudu. „Povedal som: ,Ste bohmi, všetci ste synmi najvyššieho‘“. (Ž 82, 6). Teda pod pojmom „Boh nad bohmi“ treba rozumieť Boha, o ktorom sa hovorí, že je nad bohmi, a pod pojmom „veľký kráľ nad všetkými bohmi“ treba rozumieť veľkého Kráľa nad všetkými bohmi.
Ak však skúmame, či sa ľudia označujú za bohov preto, že sú z Božieho ľudu, ku ktorému sa Boh prihovára pomocou anjelov alebo ľudí, omnoho viac si toto označenie zaslúžia nesmrteľné bytosti, ktoré požívajú tú blaženosť, o ktorú sa usilujú ľudia uctievaním Boha. Čo teda iné odpovieme, ak len nie to, že Písmo nie nadarmo označuje radšej za bohov ľudí ako tie nesmrteľné a blažené bytosti, ktorým budeme rovní v zmŕtvychvstaní, aby si slabá ľudská viera neustanovila niektorého z nich za boha pre svoju výnimočnosť. Keď ide o človeka, ľahko sa možno tomu vyhnúť. Tým zreteľnejšie bolo treba pomenovať bohmi ľudí z Božieho ľudu, aby mali istotu a vieru, že ich Bohom je ten, o ktorom sa hovorí v Písme ako o „Bohovi nad bohmi“. Hoci by sa totiž bohmi nazvali aj nesmrteľní a blažení v nebi, neboli by predsa pomenovaní „bohmi nad bohmi“, čiže nad ľuďmi, ktorým bolo povedané: „Povedal som: ,Ste bohmi, všetci ste synmi najvyššieho‘“. (Ž 82, 6). A tu nasleduje, čo hovorí apoštol: „Lebo aj keď sú takí, čo sa nazývajú bohmi či už na nebi alebo na zemi ? ako je veľa bohov a veľa pánov ?, my máme iba jedného Boha, Otca, od ktorého je všetko a my sme pre neho, a jedného Pána, Ježiša Krista, skrze ktorého je všetko, aj my sme skrze neho“ (1 Kor 8, 5 ? 6).
Nehodno sa veľmi hádať o pomenovanie, keď je vec natoľko jasná, že nepripúšťa ani najmenšiu pochybnosť. Totiž to, čo my hovoríme, že anjeli sú poslanci z počtu nesmrteľných blažených, aby ľuďom oznamovali Božiu vôľu, to sa nevidí platonikom, lebo túto službu podľa nich nerobia bohovia, čiže nesmrteľné a blažené bytosti, ale démoni, ktorých pokladajú za nesmrteľných, ale nie blažených, alebo len natoľko nesmrteľných a blažených, že sú to len dobrí démoni, a nie bohovia vo výšinách, vzdialení od akéhokoľvek styku s ľuďmi. Hoci sa zdá, že je tu spor len o slová, jednako je meno démonov natoľko ošklivé, že sa musíme zo všetkých síl strániť pomenovať tak svätých anjelov. Nech sa teda táto kniha skončí v tom zmysle, aby sme vedeli, že nesmrteľní a blažení ? nech sa už akokoľvek menujú ?, ktorí sú však stvorení, nie sú nijakými spostredkovateľmi pre biednych smrteľníkov na ceste k blaženosti, od ktorých sa dvojako líšia, totiž úbohosťou i smrteľnosťou. Tí však, ktorí stoja v strede, keďže majú nesmrteľnosť spoločnú s bohmi a biedu spoločnú s ľuďmi, sú nešťastní vinou svojej zloby. Tí by nám blaženosť, ktorú nepoznajú, mohli skôr závidieť, ako ju poskytnúť. A tak priatelia démonov nemajú nič, čím by nás presvedčili, prečo máme uctievať démonov ako svojich pomocníkov. Máme sa ich predsa skôr chrániť ako podvodníkov. Čo sa týka tých duchov, ktorých platonici pokladajú za dobrých, a teda nielen za nesmrteľných, ale aj blažených, ktorých treba uctievať obetami a bohoslužbou, aby sme aj my dosiahli blažený život po smrti, nech sú už akíkoľvek a akokoľvek sa volajú, sami chcú, aby nie oni, ale sám jediný Boh bol uctievaný bohoslužbou ? Boh, ktorý aj ich stvoril a účasťou na ktorom sú blažení. O tomto chceme s Božou pomocou rozprávať podrobnejšie v nasledujúcej knihe.
____________________1 Zenón z Kitiona (334 ? 262 pred Kristom) bol zakladateľom Stoickej školy, ktorá dostala pomenovanie od toho, že učil na najväčšom aténskom námestí Stoa, kde bolo stĺporadie. Opovrhoval jemnosťou v reči a správaní sa. Bol príkladom prostého života a skončil život v 72. roku svojho života. Zenónova logika zahrnovala dialektiku, rétoriku a náuku o definíciách. Každé poznanie podľa neho pochádza zo zmyslového poznania. Duša sa na začiatku podobá nepopísanému papieru, na ktorý zmysly píšu svoje znaky. Stoici nepoznali všeobecné pojmy (conceptus universales), ktoré predstavujú jestvujúce veci, ale bez jednotlivostí, ktoré majú, keď jestvujú. Všetky bytosti sú z hmoty, aj Boh. Rozdiel je v tom, že vyššie bytosti sú z jemnejšej hmoty a Boh z najjemnejšej. Všetko pochádza z ohňa a znova sa naň obracia. Oheň je Bohom, rozumom, dobrom a prozreteľnosťou. Hoci vládne nad svetom, aj on je podriadený osudu. Z božského ohňa je aj ľudská duša, preto sa podobá Bohu, má rozum a je nesmrteľná. Nesmrteľnosť jednotlivca neuznávajú, lebo všetko sa mení na oheň, ktorý zničí všetko a po čase z neho vznikne nový svet. Cieľom človeka je šťastie, blaženosť, ktorá spočíva v cnosti. Cnostný život je v súlade s prirodzeným zákonom a ten je totožný s Božou vôľou. Cnostný človek má hľadieť na spravodlivosť u seba aj u iných. To vie najlepšie filozof, je slobodný, preto je vraj aj pánom nad svojím životom, môže si ho vziať, kým druhým to nie je dovolené (Šc, 199 ? 206).
2 Chrysippos (280 ? 206 pred Kristom) bol z kraja sv. Pavla, narodil sa v Soloi v Cilícii. Mal neobyčajne bystrý rozum, napísal okolo 700 spisov. Vynikal v dialektike.
DESIATA KNIHA
Prehľad desiatej knihy
Nadchodí otázka, či stredné bytosti medzi Bohom a človekom, nesmrteľné a blažené, ktoré platonici raz volajú bohmi, raz dobrými démonmi, inokedy anjelmi, zasluhujú božskú úctu, teda to, čo Gréci volajú latreia a na čo nemá latinčina vhodný výraz. Podľa Plotina Boh je prameňom blaženosti jedine pre rozumnú dušu, teda pre človeka a pre stredné bytosti, ktoré ak nás skutočne milujú, musia nás odkazovať na Boha ako na jediný predmet úcty a nesmú ju požadovať pre seba. Osobitným druhom uctenia je obeta, ktorá patrí iba Bohu. Nie preto Boh vyžaduje od nás obety, že by ich potreboval, veď aj krvavé obety Starého zákona mu boli milé len ako prejav obetavosti, ako vonkajší znak lásky k Bohu a blížnemu. Pravá obeta je odovzdanie vykúpenej spoločnosti Bohu od Prostredníka. Anjeli sprostredkovali Zákon, Písmo, v ktorom je prísne zakázaná každá obeta neprinášaná Bohu. Sväté písmo je potvrdené viacerými zázrakmi, pri ktorých často spoluúčinkovali anjeli. Táto služba anjelov nemá nič spoločné so zásahmi duchov, ktorých spomína teurgia. Sám Porfýrius priznáva, že bytosti vyvolané teurgiou na očistenie duše sú neschopné spojiť nás s Bohom. Podľa neho účinok teurgie sa obmedzuje iba na zmyslovú dušu a ľahko sa môže prekaziť opačným zaklínaním. Bytosti, ktoré sa dajú závistníkom zastrašiť od očistenia duše, nie sú bohovia, ale démoni. Porfýriov list egyptskému kňazovi Anebonovi dáva tušiť, že aj on pokladá démonov za zhubných a ich účinkovanie za zhubné na človeka. V protiklade so zázrakmi démonov sú zázraky, ktoré pohýnajú človeka uctievať pravého Boha. Námietka, že neviditeľný Boh nemôže robiť viditeľné zázraky, má svoje najlepšie vyvrátenie v stvorení viditeľného sveta.
Boh sa zjavil ľuďom aj v postave vnímanej zmyslami, napríklad na vrchu Sinaj, a predsa on nebol tou postavou. Všetko pozemské dobro má človek čakať od tohto jediného a pravého Boha, a nie od všelijakých „medzibytostí“. Anjeli sú len jeho sluhovia a poslovia. Otázku, ktorým anjelom má človek veriť, či tým, ktorí žiadajú obety pre seba, alebo tým, ktorí pripúšťajú a žiadajú latreutickú úctu pre Boha, musí rozriešiť už prosté uvažovanie v prospech tých druhých. Zákon sprostredkovaný anjelmi a uložený v arche zmluvy, ktorý pripúšťa a káže obetovať jedine pravému Bohu, bol potvrdený najzázračnejšími príhodami. Popierať hodnovernosť týchto zázrakov majú najmenšie právo tí, čo pripisujú zázraky svojim bohom. Ak možno neviditeľného Boha uctievať viditeľnou obetou, to má svoj dôvod v tom, že viditeľná obeta je výrazom vnútornej obetavosti. Jediná pravá obeta je Prostredník Ježiš Kristus, kňaz a obetný dar súčasne. Hoci démoni začas vládli nad Kristovou Cirkvou, tým sa len naplnil počet mučeníkov, ozajstných hrdinov, ktorí si zaslúžili také meno, lebo zvíťazili nad Hérou, bohyňou vzduchu, ktorý je príbytkom démonov. Víťazstvo nad démonmi zaistí len Božia milosť pomocou Prostredníka.
Porfýrius vie o vešteckých predpovediach, podľa ktorých očistenie nenasleduje po sviatkoch očisťovania na počesť bohov, ale len účinkom prapríčiny, čiže (podľa neho) Bohom Otcom a Bohom Synom. V skutočnosti očisťuje dušu prapríčina, čiže Boh, Bohočlovek, obetovaním svojho tela. Prijatím, vydaním a oslávením bezhriešneho tela ukázal, že nie hmota, ale hriech je zlo. Porfýriova pýcha sa však zdráhala prijať ho ako prapríčinu očistenia. Aj spravodliví, ktorí žili pred zjavením sa Prostredníka, dosiahli očistenie len skrze neho. Sú to tí ľudia, ktorí v Starom zákone pod rúškom pozemských zasľúbení videli naznačené večné dobro a túžili po ňom, ako je to krásne vyslovené v 73. žalme. Je to Dobro, ktoré robí nebeských duchov šťastnými a ku ktorému nás oni chcú viesť nezištne a bez nárokovania si vlastnej úcty. Ako len mohol Porfýrius, ktorý uznáva jestvovanie anjelov, prísť na to, aby týchto „bohov“ postavil na stranu teurgov? Apuleius rozmýšľal ešte dôslednejšie, keď odlíšil démonov príkro, ba aj priestorovo od bohov. Aké je to nezodpovedné, všetkých ľudí, ktorí sa nemohli očistiť filozofiou, odkázať na očistenie démonom, čiže chcieť, aby sa očistili len podľa zmyslovej duše, a to aj proti poznaniu, že len očistenie vyššej duše vedie k Bohu. Naproti tomu Kristus, už pohanskými veštiarňami a kumejskou Sibylou označený za spásu hriešnikov, očisťuje celého človeka, lebo vzal na seba úplné človečenstvo. Hoci Porfýrius priznáva, že očistenie zmyslovej duše sa môže uskutočniť aj zdržanlivosťou a že vo svojich účinkoch pretrvá aj smrť, a tiež to, že očistenie od nerozumu sa uskutoční len Otcovým Duchom, predsa mu pýcha nedovolila aby uznal Krista za Otcovho Ducha a za pravého Osloboditeľa. Dobre vidí cieľ, ale pre Kristovu poníženosť pohŕda cestou, ktorá vedie k cieľu, hoci Kristovo vtelenie sa práve platonikom nemuselo zdať takým neprijateľným. Porfýrius zamietol aj časť Platónovho učenia, ako napríklad sťahovanie duší. Práve také neudržateľné je aj učenie o predexistencii duší. V takýchto veciach, skrytých ľudskému pohľadu, musím dôverovať Božej pravde, ako ju hlása kresťanské náboženstvo. Toto náboženstvo je jedine spoločná cesta na oslobodenie duší, ktorú Porfýrius hľadal, ale nikde nemohol nájsť.
10.1. Platonici učili, že anjeli aj ľudia majú pravú blaženosť iba od Boha.
Je to všeobecne rozumný ľudský názor, že všetci ľudia chcú byť blažení. Ktorí sú to však alebo ako sa stanú blaženými? Keď sa pýtame ľudskej nedokonalosti, zistíme, že v tejto otázke vzniklo mnoho veľmi rozdielnych názorov, ktorým filozofi venovali svoju prácu a čas. Bolo by zdĺhavé a iste aj nepotrebné, aby sme uviedli všetky a o všetkých diskutovali. Nech si pripomenie, kto toto číta, čo sme hovorili v ôsmej knihe o výbere filozofov, s ktorými sa rozoberala otázka o šťastnom živote, ktorý má prísť po smrti, a najmä otázka, či blaženosť môžeme dosiahnuť bohoslužbou a obetami viacerým bohom, alebo len jedinému pravému Bohu, ktorý stvoril aj bohov. Nech nečaká čitateľ, aby sme opakovali, čo sme už raz povedali, lebo si ľahko môže osviežiť pamäť tým, že si vec znova prečíta, ak by bol zabudol. Vybrali sme vtedy platonikov, teda zo všetkých filozofov tých najvznešenejších, lebo umom vedeli dôjsť nielen k tomu, že ľudská duša, aj keď nesmrteľná a rozumná, nemôže byť blažená ináč, len účasťou na svetle toho Boha, ktorý stvoril ju i svet, ale aj k tomu, že blažený život, po ktorom všetci ľudia túžia, nedosiahne nik, ak sa len čistou láskou neprimkne k jedinému najlepšiemu Dobru, ktorým je nemeniteľný Boh. Ale pretože aj oni sami buďto ustúpili márnosti a bludu národov, buďto, ako hovorí apoštol, „stratili sa vo svojich myšlienkach“ (Rim 1, 21) a nazdávali sa, že treba uctievať mnoho bohov, alebo aspoň chceli, aby sa tak myslelo, niektorí z nich pripúšťali, že aj démonom treba bohoslužbou a obetami preukazovať božskú úctu. Týmto sme však už dostatočne odpovedali. Lenže teraz sa treba pozrieť na to a hovoriť o tom, čo treba usudzovať (ak Boh dá) o nesmrteľných a blažených, umiestených v nebeských sídlach, panstvách, kniežatstvách a mocnostiach, ktoré volajú bohmi, prípadne niektorých z nich dobrými démonmi alebo ako my dobrými anjelmi, teda hovoriť o tom, ako chcú od nás, aby sme zachovali náboženstvo a zbožnosť. Otvorenejšie povedané, vzniká otázka, či sa im páči, aby sme konali bohoslužby a prinášali obety aj im, alebo len ich Bohu, ktorý je aj naším Bohom, či azda nechcú, aby sme im niečo svoje alebo aj nás samých nezasvätili náboženskými obradmi?
Ale to je úcta, ktorá patrí božskosti (divinitati), alebo aby som sa vyjadril presnejšie, božstvu (deitati), ktoré by sa dalo pomenovať jedným slovom a ktoré, keďže nemám poruke vhodné latinské slovo, označím gréckym výrazom. Slovo latreia, kdekoľvek sa vyskytne vo Svätom písme, naši prekladali slovom „služba“. Avšak služba, ktorá sa preukazuje ľuďom a o ktorej hovorí apoštol (Ef 6, 5) ako o poslušnosti, ktorou majú byť sluhovia poddaní svojim pánom, sa po grécky označuje iným slovom.1 Slovo latreia podľa vžitého spôsobu reči, ktorým ľudia vyjadrujú, čo nám naznačili sväté výpovede, vždy alebo skoro vždy vyjadruje tú službu, ktorou sa preukazuje úcta k Bohu. Ak teda povieme len úcta, uctievanie (cultus), to ešte neznamená, že patrí iba Bohu. Veď aj o ľuďoch hovoríme, že si ich uctievame, keď ich navštevujeme alebo ich úctivo spomíname. Nielen o tom hovoríme, že uctievame, čomu sa poddávame s náboženskou pokorou, ale aj o tom, čo je nám poddané. Od tohto slova (colere) pochádzajú aj iné slová, ako napríklad roľníci (agricolae), osadníci (coloni), obyvatelia (incolae). Ba ani bohov pre nič iné nevolajú nebešťanmi (coelicolae), len preto, že oslavujú nebo, nie síce uctievaním, ale tým, že v ňom bývajú, akoby boli akýmisi nebeskými osadníkmi. Lenže nie v tom zmysle osadníci ako nájomníci, ktorí obrábajú zem pod vedením majiteľa, ale takí, o ktorých hovorí veľký autor latinskej reči: „Mesto staré to bolo, týrski osadníci ho mali“ (Aeneis, 1, 12). Osadníci dostali meno od bývania, a nie od obrábania poľa, čiže od slova incolere ? bývať, a nie od agricultura ? roľníctvo. Z tohto slova pochádzajú aj názvy obcí aj väčších miest, do ktorých akoby sa vyrojili ľudia ? volajú sa kolóniami („kolínmi“). Takto teda iba jeden z osobitných významov významov slova „úcta“ (cultus) či kult vo vlastnom zmysle slova patrí jedine Bohu. To je celkom očividné. Keďže však slovo úcta sa môže použiť aj pri iných veciach a osobách, patričný kult Boha nemožno vyjadriť po latinsky jediným slovom.
Ba nemožno to vyjadriť ani slovom náboženstvo (religio), hoci sa zdá vhodnejšie na vyjadrenie nie hocijakej, ale božskej úcty. Týmto slovom naši prekladali grécke slovo treskéia (dryskéia). V latinskom spôsobe reči, a to nielen medzi pospolitým ľudom, ale aj medzi vzdelancami, je bežný zmysel slova religio v príbuzenských stykoch, priateľstvách a iných pospolitostiach. Ani týmto slovom sa celkom neodstráni viacvýznamovosť, keď je reč o Božej úcte, aby sme celkom s určitosťou mohli povedať, že slovo náboženstvo (religio) znamená iba Božiu úctu, lebo sa zdá, že to slovo zahrnuje aj označenie ľudskej príbuznosti. Aj slovom pietas (zbožnosť) sa rozumie Božia úcta, ktorú Gréci označujú slovom eurebeia. Ona sa však má z povinnosti preukazovať aj rodičom. V obyčajnom rozhovore sa vyskytuje toto slovo vtedy, keď je reč o skutkoch milosrdenstva. Myslím si, že toto slovo vyšlo odtiaľ, lebo Boh ich osobitne nakazuje a svedčí, že sú mu milé alebo ešte milšie ako obety. Podľa tohto spôsobu reči sa aj o Bohu hovorí, že je „zbožný“ (porov. 2 Krn 30, 9; Sir 11, 13; Jdt 7, 20). Lenže Gréci ho nikdy nevolajú eurebein, hoci v ľudovej reči sa eurebeia používa v zmysle milosrdenstva. Na niektorých miestach Písma, aby lepšie vynikol rozdiel, sa píše skôr theorebeia, čo je vlastne zložené zo slov „Boh“ a „česť“, a nie eurebeia, čo znamená vlastne „dobrá česť“. My nemôžeme ani jeden z týchto výrazov vystihnúť jedným slovom. Teda to, čo Gréci označujú slovom latreia a Latinovia slovom servitus, je „služba Bohu“. To, čo Gréci označujú slovom treskéia, po latinsky náboženstvo, je to, čím ctíme Boha. Napokon to, čo Gréci označujú slovom theorebeia, my nemôžeme vystihnúť jedným slovom, ale myslíme tým „úctu Boha“, ktorý je pravým Bohom a svojich ctiteľov robí „bohmi“ (porov. Ž 82, 6; Jn 10, 34). Akokoľvek sú teda obyvatelia neba nesmrteľní a blažení, ak nás nemilujú a nechcú, aby sme boli blažení aj my, nemuseli by sme ich uctievať. Ak nás však milujú a chcú aj nás urobiť blaženými, určite to chcú len tým, čím sú aj sami blažení. Vari je dôvod našej a ich blaženosti rozdielny?
10.2. Plotinov názor na svetlo, ktoré prichádza zhora. (Skrátené)
Platonici tvrdia, že nebeskí duchovia majú blaženosť z toho istého prameňa ako ľudia, čiže z akéhosi ústredného svetla, ktoré vychádza z Boha a ktoré je od nich odlišné. To svetlo ich osvecuje a ním osvietení sa stávajú blažení. Plotin rozvíja Platónovu náuku a tvrdí, že aj duša všetkých ostatných bytostí je blažená tým, čím aj naša. Duša nie je sama sebe svetlom, ale je stvorená z iného svetla, ktoré ju osvetľuje a tým aj umožňuje poznávať. Pripodobňuje to k vzťahu slnka a mesiaca, ktorý dostáva svetlo od slnka. Slnkom je ono pôvodné svetlo a duša mesiacom. Zhodovalo by sa to s evanjeliom, kde čítame: „Bol človek, ktorého poslal Boh, volal sa Ján. Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle, aby skrze neho všetci uverili. On sám nebol svetlo, prišiel iba vydať svedectvo o svetle. Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet“ (Jn 1, 6 ? 9).
10.3. Platonici sa odchýlili od správneho uctievania Boha.
Platonici a ďalší filozofi s podobnými názormi sa učením o ústrednom svetle, ktoré osvecuje ostatné bytosti, dostali na správnu cestu k poznaniu Boha. Keby ho boli uctievali ako jediného Boha a vzdávali mu vďaky, a keby potlačili zbytočné špekulácie vo svojich rozumovaniach, ktorými neraz sami uvádzali do bludu iné národy, a keby sa neboli báli postaviť na odpor rozličným pohanským bludom, iste by boli vyznali, že aj nesmrteľní a blažení, podobne ako aj my smrteľní a biedni máme uctievať jediného Boha bohov, ktorý je aj ich, aj naším Bohom.
Tomuto Bohu máme preukazovať službu, po grécky latreia, buď vonkajšími povinnosťami, alebo vo svojom vnútri. Veď všetci spolu a aj každý jednotlivo sme chrámami tohto jediného Boha (porov. 1 Kor 3, 16). On býva v celom spoločenstve i v každom jednotlivom členovi rovnaký, spolčovaním sa nezväčšuje a v jednotlivých členoch sa nezmenšuje. Keď sa k nemu pozdvihne naše srdce, je jeho oltárom; zmierujeme sa s ním prostredníctvom jeho Jednorodeného, najvyššieho kňaza; prinášame mu krvavé obety, keď až po vyliatie krvi bojujeme za jeho pravdu; pálime pred ním najvoňavejší tymián, keď pred jeho pohľadom horíme svätou láskou. Jemu sa zasväcujeme a pre neho uspôsobujeme jeho dary v nás, ako i nás samých; pamiatku jeho dobrodení ohlasujeme a oslavujeme slávnosťami a sviatkami, a to slávením určitých dní tak, aby naša nevďačnosť postupom času nezabudla na ne; jemu obetujeme obetu pokory a chvály ohňom horúcej lásky na oltári srdca. Aby sme ho mohli vidieť a spojiť sa s ním, nakoľko je to len možné, očisťujeme sa od všetkých hriechov a zlých žiadostí a zasväcujeme sa jeho menu. On je žriedlom našej blaženosti, on je cieľom všetkých našich túžob. Volíme si ho a viažeme sa na neho, prekonávajúc každú nedbanlivosť. Viažuc sa na neho ? odtiaľ má iste svoje pomenovanie aj náboženstvo2 (latinské slovo religio: viazanie sa na niekoho) ?, smerujeme k nemu s láskou, aby sme spočinuli v ňom a boli blažení, lebo sme dosiahli svoj cieľ. Naše dobro, o ktorého cieli majú filozofi rozličné názory, nie je nič iné ako spojenie s Bohom, ktorého objatím ? povedali by sme „netelesným objatím“ ? sa rozumná duša napĺňa a rozhojňuje v sebe skutočné cnosti. Máme príkaz, aby sme to dobro milovali z celého srdca a z celej duše. K tomu dobru nás musia viesť tí, čo nás naozaj milujú, a k tomu dobru musíme aj my viesť tých, ktorých milujeme. Tak sa plnia dve prikázania, v ktorých je celý Zákon aj Proroci: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ (Mt 22, 37; 40). Aby mohol človek milovať samého seba, bol mu daný cieľ, ku ktorému má smerovať všetka jeho práca, cez ktorú bude blažený. A cieľ je: primknúť sa k Bohu, byť v Božej blízkosti (porov. Ž 73, 28). Ten, kto vie milovať, ak počuje, že má milovať blížneho ako seba samého, čo iné počuje, ako to, že má zo všetkých síl odporúčať blížnemu, aby miloval Boha? To je uctievanie Boha, to je pravé náboženstvo, to je správna zbožnosť, to je napokon povinná služba Bohu. Akákoľvek mocnosť obdarená dajakou cnosťou, ak nás miluje ako samu seba a chce, aby sme boli blažení, musí chcieť, aby sme boli poddaní tomu, komu je poddaná ona. Ak si nectí Boha, je úbohá, lebo je zbavená Boha. Lež ak si ctí Boha, nechce, aby sama bola uctievaná namiesto Boha, ale primkýna sa k nemu a s celou láskou sa hlási k tej božskej výpovedi, v ktorej sa píše: „Kto prináša obetu bohom, okrem jedinému Pánovi, prepadne kliatbe smrti!“ (Ex 22, 10).
10.4. Len pravý Boh má právo na obetu. (Skrátené)
Všeobecne sa uznáva, že obeta patrí iba Bohu. Niekedy sa božská úcta preukazovala aj ľuďom, ale bolo to buď z omylu, alebo z veľkej poroby a donútenia, prípadne to bolo zaliečanie. Ale každý prinášal obetu len tomu, o kom veril, že je bohom. Najlepšie svedectvo o tom máme v obetách Kaina a Ábela.
10.5. Boh nežiada obety, ale chce, aby sa nimi vyjadrilo vnútorné zmýšľanie.
Kto by bol taký obmedzený, aby sa nazdával, že Boh potrebuje to, čo ľudia prinášajú v obetách? Svedčí o tom na mnohých miestach Sväté písmo. Stačí spomenúť jeden úryvok zo žalmu: „Hovorím Pánovi: ,Ty si môj Pán. Pre mňa niet šťastia bez teba.‘“ (Ž 16, 2). Treba vedieť, že Boh nepotrebuje zvieratá ani nijaké iné porušiteľné a pozemské veci, ba ani len ľudskú spravodlivosť, a všetko, čím uctievame Boha, neosoží Bohu, ale človekovi. Nik predsa nehovorí, že spravil osoh prameňu preto, že z neho pil, alebo svetlu, že videl! Aj to, že naši starí otcovia prinášali obety pálením zvierat (o čom teraz Boží ľud číta, ale to nerobí), netreba rozumieť ináč, len tak, že obetovanými vecami sa naznačovali tie veci, ktoré chceme dosiahnuť, čiže chceme konať tak, aby sme sa primkli k Bohu a k tomu istému cieľu dopomohli aj blížnemu. Viditeľná obeta je teda sviatosť, čiže svätý znak neviditeľnej obety. V tom zmysle hovorí kajúcnik u proroka alebo prorok sám, keď prosí o Božiu milosť na odpustenie svojich hriechov: „Veď ty nemáš záľubu v obete, ani žertvu neprijmeš odo mňa. Obetou Bohu milou je duch skrúšený; Bože, ty nepohŕdaš srdcom skrúšeným a poníženým“ (Ž 50, 18 ? 19). Všimnime si, že tam, kde Boh hovorí, že nechce obety, tam obety žiada. Nechce obetu zabitých zvierat, ale chce obetu ľútostivého srdca. Tou vecou, o ktorej hovorí, že ju nechce, je naznačená vec, o ktorej doložil, že ju chce. Boh preto povedal, že nechce tamtie obety (zvierat), aby sa neverilo v to, čo myslia hlupáci, že Boh chce obety na svoju radosť. Ak totiž tie obety, ktoré chce ? napríklad ľútostivé srdce skrúšené ľútostivou bolesťou ?, nebol by chcel naznačiť obetami, o ktorých sa nesprávne verilo, že po nich žiadostivo túži, iste by v Starom zákone nebol nakázal, aby sa obetovali. Preto sa museli tie obety (zvierat) v príhodnom čase zmeniť, aby sa o nich nemyslelo, že si ich Boh veľmi žiada a že nám sú takisto prijateľnejšie namiesto tých, ktoré len naznačujú. Tu aj na inom mieste žalmu hovorí: „Aj keď budem hladný, nebudem pýtať od teba; veď moja je zem i s tým, čo ju napĺňa. Vari ja hovädzie mäso jedávam alebo pijem krv kozľaciu?“ (Ž 50, 12 ? 13). Akoby chcel povedať: Keby som potreboval to, čo mám vo svojej moci, nepýtal by som to od teba. Ihneď aj vysvetľuje: „Obetuj Bohu obetu chvály a Najvyššiemu svoje sľuby splň. A vzývaj ma v čase súženia: ja ťa zachránim a ty mi úctu vzdáš“ (Ž 50, 14 ? 15). Ďalej u iného proroka: „S čím mám predstúpiť pred Pána, skloniť sa pred Bohom výsosti? Mám prísť pred neho s celopalmi? S jednoročnými teliatkami? Či má Pán záľubu v tisícoch baranov, v desaťtisícoch potokov oleja? Či mám dať svojho prvorodeného za svoj hriech, plod svojho lona za zločin svojej duše? Oznámili ti, človeče, čo je dobré a čo žiada Pán od teba: iba zachovávať právo, milovať milosrdenstvo a pokorne chodiť so svojím Bohom“ (Mich 6, 6 ? 8). V prorokových slovách je oboje rozlíšené a dostatočne objasnené. Boh nežiada obety samy osebe, nimi sa len naznačujú druhé obety, ktoré Boh žiada. V Liste Hebrejom sa hovorí: „Ale nezabúdajte na dobročinnosť a vzájomnú pomoc, lebo v takých obetách má Boh záľubu“ (Hebr 13, 16). A tam, kde sa píše: „Milosrdenstvo chcem, a nie obetu“ (Oz 6, 6), nemožno rozumieť iné ako to, že jedna obeta sa kladie nad druhú, lebo to, čo sa vo všeobecnosti menuje obetou, je len znakom skutočnej obety. Aj milosrdenstvo je pravá obeta, ako je napísané, čo som spomenul predtým, že totiž „v takých obetách má Boh zaľúbenie“. Čokoľvek teda čítame o obetách v službe archy a chrámu, ako prikázaných Bohom, vzťahuje sa na označenie lásky k Bohu a blížnemu. V týchto prikázaniach je totiž celý Zákon i Proroci (porov. Mt 22, 40).
10.6. Pravá a dokonalá obeta.
Pravá obeta je teda každý skutok vykonaný s tým cieľom, aby sme sa vo svätom spoločenstve primkli k Bohu, skutok zameraný na to dobro, ktorým sa môžeme stať naozaj blažení. Preto aj samo milosrdenstvo, ktorým pomáhame inému, nie je obetou, ak ho nekonáme pre Boha. Hoci ju koná alebo prináša človek, jednako je obeta Božím dielom. Pre túto skutočnosť ju starí Latinovia pomenovali slovom sacrificium (čiže sväté konanie, svätý skutok). Preto aj človek zasvätený Božiemu menu a zasľúbený Bohu sa stáva obetou, keď zomiera svetu, aby žil Bohu. Aj to patrí k milosrdenstvu, ktoré preukazuje človek sám sebe. Tak je aj napísané: „Zľutuj sa nad svojou dušou, ľúbiac sa trvale Bohu“ (Sir 30, 24). Aj to je obeta, keď svoje telo krotíme miernosťou. Pravda, ak to robíme pre Boha, teda tak, aby sme „nevydávali svoje údy hriechu za nástroj neprávosti, ale dávali ich Bohu za nástroj spravodlivosti“ (porov. Rim 6, 13). Na to nás povzbudzuje apoštol, keď hovorí: „Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu“ (Rim 12, 1). Keď už aj telo, ktoré používa duša ako sluhu alebo nástroj, sa stáva obetou, keď jeho dobré a správne používanie smeruje k Bohu, o čo viac je ňou sama duša, keď smeruje k Bohu, aby sa rozpálená ohňom jeho lásky pozbavila svetskej žiadostivosti a poddala sa mu ako nezmeniteľnej podstate, a páčila sa mu v tom, čo prijala z jeho krásy. To vzápätí pripomína aj apoštol: „A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania, aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé“ (Rim 12, 2). Skutočné obety sú dielom milosrdenstva voči sebe alebo voči blížnym a smerujú k Bohu. Skutky milosrdenstva sa nekonajú pre nič iné, len aby sme sa oslobodili od biedy, a tak sa stali blažení. To sa nestane inak, ak sa len prostredníctvom dobra, o ktorom je napísané „Pre mňa je slasťou byť v Božej blízkosti“ (Ž 72, 28), neuskutoční zámer, že celá vykúpená obec (štát), čiže spoločenstvo (pospolitosť) svätých, bude obetovať Bohu spoločnú obetu rukami Veľkňaza, ktorý aj seba samého obetoval v podobe sluhu v utrpení za nás, aby sme sa stali telom takej vznešenej hlavy. Tú podobu sluhu predstavil ako obetu, v nej bol obetovaný, lebo podľa nej sa stal Prostredníkom, v nej je Kňazom, v nej je aj obetou. Keď nás apoštol povzbudil, aby sme vydávali svoje telá za obetu živú, svätú, Bohu ľúbeznú, a nepripodobňovali sa tomuto svetu, ale sa premenili obnovením mysle, vyzýva nás, aby sme skúmali, čo je Božia vôľa ? dobrá, ľúbezná a dokonalá ?, aby sme objavovali, že tou obetou sme my sami. Potom ešte hovorí: „Mocou milosti, ktorú som dostal, hovorím každému z vás, aby si nik nemyslel o sebe viac, ako myslieť treba, ale zmýšľajte triezvo, každý podľa stupňa viery, aký mu udelil Boh. Lebo ako máme v jednom tele mnoho údov, ale všetky údy nekonajú tú istú činnosť, tak aj my mnohí sme jedno telo v Kristovi a jednotlivo sme si navzájom údmi. Máme rozličné dary podľa milosti, ktorú sme dostali: či už dar prorokovať v súlade s vierou, alebo dar slúžiť v službe, alebo učiť pri vyučovaní, či povzbudzovať pri povzbudzovaní“ (Rim 12, 3 ? 6). A toto je obeta kresťanov: mnohí sú jedno telo v Kristovi. Túto obetu slávi Cirkev Oltárnou sviatosťou. Veriaci v nej prichádzajú k poznaniu, že v tom, čo Cirkev obetuje, je sama obetovaná.
10.7. Láska anjelov k nám si vyžaduje, aby sme uctievali nie ich, ale Boha.
Nebeskí nesmrteľní a blažení, ktorí sa tešia z účasti na svojom Stvoriteľovi, z ktorého večnosti dostávajú nemeniteľnú pevnosť, z ktorého pravdy majú istotu a z daru svätosť, milujú nás, smrteľných a biednych, a chcú, aby sme aj my boli nesmrteľní a blažení. Právom však nechcú, aby sme prinášali obety im, ale tomu, o ktorom vedia, že aj my sme, aj oni sú jeho obetou. S nimi totiž tvoríme jedno Božie mesto, jeden Boží štát, o ktorom sa hovorí v žalme: „Slávne veci sa hovoria o tebe, mesto Božie“ (Ž 87, 3). Jeho jedna časť ? totiž my ? ešte putuje a jeho druhá časť ? oni ? nám už pomáha. Teda z tohto vznešeného štátu, kde je Božia vôľa nemeniteľným a zrozumiteľným zákonom, z tohto vznešeného panovníckeho dvora, ktorý sa stará aj o nás, prišlo k nám pomocou anjelov Sväté písmo, v ktorom čítame: „Kto prináša obetu bohom, okrem jedinému Pánovi, prepadne kliatbe smrti!“ (Ex 22, 20). To Písmo, ten zákon a tie prikázania sú potvrdené toľkými zázrakmi, že je dostatočne zrejmé, komu máme obetovať podľa vôle nesmrteľných a blažených duchov, ktorí to isté dobro želajú nám aj sebe.
10.8. Niektoré zázraky urobil Boh prostredníctvom anjelov, aby veriacich posilnil vo viere. (Skrátené)
V Starom zákone je na mnohých miestach reč o anjeloch, ktorí vstupujú do života vyvoleného ľudu v rozhodujúcich chvíľach jeho dejín ako zvestovatelia Božích prisľúbení a jeho záchrancovia. Anjeli predpovedajú Abrahámovi, že v jeho potomstve budú požehnané všetky národy, anjeli predpovedajú zničenie Sodomy a Gomory, anjeli zachránili Lota, Mojžiš robí pomocou anjelov divy pred faraónom, celá cesta židovského národa púšťou a ich zázračné zachovávanie Bohom ? to sú znaky a dôkazy, ako Boh robil divy a zázraky pomocou svojich anjelov.
10.9. Nedovolený kult démonov podľa Porfýria. (Skrátené)
Magické umenie, ako uzmierovať bohov, je buď goetické,3 alebo teurgické. Goetika je pochybný spôsob ? akési černokňažníctvo, kým teurgika má za cieľ očisťovať dušu aj telo. Porfýrius tvrdí, že teurgickým umením sa očisťuje duša. Nie je však dôsledný, lebo raz odsudzuje toto umenie ako nezákonné, a druhý raz zasa tvrdí, že očisťuje dušu. Tak ju vraj uschopňuje a uspôsobuje, aby mohla prijímať vnuknutia anjelov a duchov, ba aj vidieť bohov. Lenže dodáva, že duša nedosiahne taký stupeň očistenia, aby mohla uvidieť svojho Boha. Vystríha pred spolčovaním sa s démonmi, lebo vraj duša po smrti, keď zakusuje tresty, zazlieva sama sebe službu démonov, ktorou bola spútaná. Priznáva aj to, že teurgické umenie musí niekedy prekonávať ťažkosti, lebo duchovia sú navzájom nepriateľskí a niektorí z nich bývajú v moci dakoho iného. Ako príklad spomína istého Chaldejčana, ktorý sa usiloval očistiť si dušu, ale nemohol, lebo iný čarodejník zo závisti tak sputnal duchov, že Chaldejčanovi nemohli vyhovieť. Porfýrius ďalej hovorí, že teurgiou sa dá vykonať mnoho dobrého, ale aj mnoho zlého.4
10.10. Teurgia sľubuje očistenie duše pomocou démonov. (Skrátené)
Podľa Porfýria nič nezmôže ten zaklínač, ktorý chce niečo dobré, keď mu v tom prekáža iný, ktorý chce niečo zlé. Ak by išlo o dobrých bohov, iste by mal viac moci ten, ktorý chce dobre. Ani to neobstojí, že bohovia nevyhovejú dobrému zaklínačovi preto, lebo vraj sa dali postrašiť akýmsi vyšším božstvom. Čudné je, že dobrý Chaldejčan nemohol nájsť nejakého vyššieho boha, ktorý by bol zastrašil všetkých ostatných a prinútil ich na dobrý skutok, alebo by ich oslobodil, aby bez strachu konali dobro. Vari sa taký boh nenájde? Vari sa nájde len taký boh, ktorý vyslyší závistníka a naháňa strach dobrým bohom, a prekáža im v konaní dobra? Naozaj čudná teurgia, čudné zaklínačské umenie! Avšak ako vykonávatelia tohto umenia tvrdia, že pri očisťovaní duší vidia krásne anjelské a božské podoby, je to preto, ako hovorí apoštol, „veď sám satan sa tvári ako anjel svetla“ (2 Kor 11, 14). Satan vymýšľa všelijaké mámidlá, aby ľudí získal na svoju stranu a odvrátil ich od Boha. Je ako Proteus, ktorý sa všelijako pretvaruje a mení, aby oklamal tých, čo sa k nemu približujú.
10.11. Porfýriov list Anebontovi o druhoch démonov. (Skrátené)
Vo svojom liste Egypťanovi Anebontovi rozpráva Porfýrius o démonoch, že bývajú kdesi pod mesiacom alebo na mesiaci, lebo vraj vdychujú pary. Niektorých z nich uznáva za dobrých a všetkých za nesmrteľných. Čuduje sa, prečo obety a čary nútia bohov, aby robili to, čo si želá človek. Pýta sa, či zaklínači majú silnejšiu dušu ako iní ľudia a či pomoc pri svojich divoch dostávajú zvonka. Hovorí, že zvonka, lebo divy robia pomocou bylín a kameňov. Porfýrius v liste píše tak, akoby sám pochyboval o niektorých veciach a chce sa dať poučiť od spomenutého Egypťana. Robil to iste preto, aby ho neurazil, lebo ten bol najuznávanejší v čarodejníckom umení. Pýta sa ho napríklad, prečo ľudia zlých duchov vzývajú rovnako ako dobrých, prečo bohovia vypočujú nemravných čarodejníkov, prečo zakazujú svojim kňazom poškvrňovať sa obetným mäsom a jeho výparmi, prečo sa dozorcovia nesmú dotýkať mŕtvol, prečo sa napokon akýkoľvek zlý človek môže vyhrážať a naháňať strach nebešťanovi, duchovi, slnku, mesiacu? Akýsi Cheremon, ostrieľaný kúzelník, tvrdí, že Izis a Osiris majú veľkú moc priviesť bohov k poslušnosti, ak sa na nich dvoch kričí a vyhráža sa im strašlivým hlasom, že ich zaklínač rozdrví na kusy, ak by nepomohli. Ak by sa naozaj dali robiť nejaké divy pomocou kameňov, zvukov, slov, zariekania alebo bylín, potom by to bolo pomocou zlých duchov, ktorí chcú naviesť človeka len na zlé.
10.12. Zázraky, ktoré učinil Boh prostredníctvom anjelov. (Skrátené)
Veľa divných vecí sa deje na svete. Niektoré pomocou zlých duchov, iné prostredníctvom anjelov, aby sa upevnila viera v Boha. Ľudia si viac všímajú neobyčajné veci, hoci aj nepatrné, ale stvorenie sveta, ktoré je veľkým zázrakom, si skoro nevšímajú. Aj stvorenie človeka je iste nevšedným zázrakom. Pravda, každodenné videnie týchto vecí sa stáva všednosťou, prestáva byť nápadné. Pre Boha to nie je nič ponižujúce, že robí divy, aby povzbudil ľudí veriť. Anjeli prinášajú ľudské prosby pred neho, ale on sám ich buď vyslyší, alebo nevyslyší podľa svojho večného rozhodnutia.
10.13. Neviditeľný Boh sa viac ráz zjavil ľudom vo viditeľnej podobe. (Skrátené)
Nik sa nepozastaví nad tým, keď sa v Písme dočíta, že neviditeľný Boh sa niekedy zjavil praotcom vo viditeľnej podobe. Je to ako s myšlienkou a zvukom. Zvuk vynáša na svet myšlienku utvorenú v mysli. Zvuk a myšlienka nie sú jedno, a predsa sa myšlienka skrýva vo zvuku. Tak aj Boh, hoci sa zjavil vo viditeľnej podobe, ostal neviditeľný. Aj keď dával skrze Mojžiša Zákon židovskému národu, dialo sa to za blýskania, hrmenia a vo viditeľných znameniach, aby všetci prítomní pochopili a užasli, že ide o moc jediného Boha.
10.14. Jedného Boha treba uctievať pre večné aj časné dobro. (Skrátené)
Boh viedol židovský národ tak, aby od vecí nižších, každodenných prechádzal k veciam vyšším, božským. Proroci sľubovali pozemské šťastie a hojnosť na zemi, aby sa takými darmi udržiavala viera v jediného Boha, kým nedôjde ľud k vyššiemu stupňu viery. Každý musí potvrdiť, že všetky dobrodenia, ktoré môžu ľudia alebo anjeli preukázať ľudstvu, sú v Božej moci. Plotinus hovorí, že Boh je počiatkom a ohniskom všetkej predstaviteľnej krásy na zemi, že všetko, čo je na zemi krásne, či už je to najvznešenejší pojem, alebo posledný kvietok či list, má svoju krásu od Boha, ktorý má v sebe krásu v najvyššej miere. Túto myšlienku potvrdzuje aj sám Pán Ježiš, keď hovorí: „Pozrite sa na poľné ľalie, ako rastú: nepracujú, nepradú; a hovorím vám, že ani Šalamún v celej svojej sláve nebol oblečený tak ako jediná z nich. Keď teda Boh takto oblieka poľnú bylinu, ktorá je dnes tu a zajtra ju hodia do pece, o čo skôr vás, maloverní?!“ (Mt 6, 28 ? 30). Teda je múdre, keď vie duša správne užívať tieto pozemské dobrá tak, aby mohla prísť k večnému Dobru.
10.15. Anjeli v službe Božej prozreteľnosti. (Skrátené)
Zákon o uctievaní jedného Boha bol vyhlásený na svätom vrchu Sion prostredníctvom Božích anjelov (porov. Sk 7, 53), ktorí sú vždy pripravení plniť Božie príkazy. Hoci je Boh neviditeľná bytosť a podstatou duch, hoci nemá zmyslovú činnosť, ale len rozumovú, jednako vydáva príkazy, ktoré ľudia počujú ako hlas. Aj anjeli, hoci prijímajú príkazy mysľou, ľuďom ich ohlasujú po ľudsky, hlasom. Zákon prikazoval uctievať jedného Boha. Nie však jedného boha z množstva pohanských bohov, ale jedného Boha, ktorý stvoril nebo i zem, všetkých duchov i všetky duše.
10.16. Ktorým anjelom treba veriť, aby sme dosiahli večný život?
Ktorým anjelom teda máme veriť, ak chceme dosiahnuť večný a blažený život? Či tým, ktorí sa chcú dať uctievať náboženskými obradmi, ktorí požadujú od smrteľníkov obety, alebo tým, ktorí tvrdia, že taká úcta patrí jedinému Bohu, Stvoriteľovi všetkých vecí, a žiadajú, aby sa mu preukazovala ozajstnou zbožnosťou, a ktorého videním sú aj sami blažení, aj nám takú blaženosť sľubujú? Videnie Boha je videnie toľkej krásy a zasluhuje si toľkú lásku, že človeka obdareného a oplývajúceho hocijakými dobrami, ale zbaveného videnia Boha sám Plotinus neváha nazvať najnešťastnejším. Pretože niektorí anjeli nás povzbudzujú uctievať jedného Boha, iní zasa uctievať ich samých skrze divy a zázraky, a to tak, že tí prví zakazujú uctievať tých druhých, kým tí druhí sa neopovážia brániť uctievať Boha, nech nám teda povedia platonici, ktorým treba skôr veriť! Nech odpovedia rozliční filozofi, nech odpovedia teurgovia (zaklínači a veštci), alebo správnejšie periurgovia (falošní veštci) ? lebo všetci si zaslúžia skôr toto pomenovanie. Nech napokon odpovedia istí ľudia, či majú v sebe aspoň nejaký pocit, že sú stvorení ako rozumné bytosti. Nech odpovedia, či treba obetovať bohom, alebo takým anjelom, ktorí si žiadajú obety pre seba, či tomu Jedinému, ktorému obety nakazujú tí anjeli, ktorí zakazujú obety sebe aj tým prvým? Keby ani jedni, ani druhí nerobili zázraky, ale len prikazovali ? tí prví obetovať sami sebe a tí druhí by to zasa zakazovali a žiadali obetu len jedinému Bohu ?, už sama zbožnosť by človeka musela priviesť k pochopeniu, čo vyplýva z pýchy a čo zasa z pravého náboženstva. Ba poviem ešte viac: Keby len tí, čo žiadajú obety pre seba, pohli ľudské myslenie zázračnými skutkami, kým tí, ktorí to zakazujú a kážu obetovať iba Bohu, by také viditeľné zázračné skutky nekonali, aj vtedy by sme museli dať prednosť tým druhým, hoci aj nie podľa zmyslov, ale podľa zdravého rozumu. Keď teda Boh na potvrdenie svojej pravdy skrze svojich nesmrteľných zvestovateľov (hlásajúcich nie svoju, ale Božiu slávu) urobil väčšie, istejšie a jasnejšie zázraky tak, aby duchovia vyžadujúci obety pre seba nezviedli svojím falošným náboženstvom slabších veriacich (predvádzajúc pred ich zmyslami niektoré čudá), kto bude potom ešte taký nemúdry, aby si nevybral pravdu a nešiel za ňou, keď v nej môže nájsť aj viac podivných skutkov?
Divy pohanských bohov a im podobné udalosti, ktoré sa spomínajú v dejinách, nijako sa nemôžu ani veľkosťou, ani silou porovnávať s tými, o ktorých čítame, že sa stali v Božom ľude. Tu nehovorím o tých divoch, ktoré sa stali v priebehu minulých vekov z dosiaľ neznámych prirodzených príčin. Skôr mám na mysli divy ustanovené a uzákonené Božou prozreteľnosťou ? ako sú neobyčajné plody zvierat, nezvyčajné úkazy na nebi i na zemi, niekedy strašlivé a škodlivé, ktoré podľa úlisných a falošných démonov možno odvrátiť a zmierniť obetami im prinášanými. Mám na mysli také udalosti, o ktorých je zjavné, že sú dielom démonov, napríklad to, že obrazy bohov penátov, ktoré priniesol Aeneas utekajúci z Tróje, samy sa pohybovali z miesta na miesto, alebo že Tarquinius preťal britvou kameň, alebo že epidaurský had robil spoločníka Aesculapovi cestujúcemu na lodi do Ríma, alebo že loď vezúca modlu Frýgijskej Matky, ktorú nemohla pohnúť nijaká ľudská sila ani záprah, odrazu sa pohla ťahaná tkaničkou v ruke jednej drobnej ženy, ktorá to urobila na dôkaz svojho panenstva, alebo že vestálska panna, o ktorej panenskosti sa práve sporili, priniesla v site vodu z Tibera, a tým zakončila spor vo svoj prospech. Tým menej možno s divmi uskutočnenými v Božom ľude porovnávať tie, ktoré boli zakázané a zákonnú trestané ako magické a teurgické už v národoch, ktoré uctievali pohanských bohov, lebo väčšina z nich klamala mysle smrteľníkov obraznými šaľbami, ako je napríklad zdanlivá schopnosť strhnúť mesiac na zem (manipuláciou so zrkadlami) tak, aby sa dotkol trávy na zemi, o čom hovorí Lucanus (Pharsalia, 6, 503). Hoci mali niektoré zdanlivo rovnakú hodnotu ako činy zbožných osôb, jednako cieľ, pre ktorý sa konali, ukazuje, že ich divy zbožných ľudí neporovnateľne prevyšujú. Mnohí duchovia práve pre tieto „divy“ si zasluhujú prinášať obety tým menej, čím väčšmi ich požadujú. Obetami sa má oslavovať jediný Boh, ktorý však nepotrebuje nijaké obety, čo dosvedčil svojimi svätými knihami a neskoršie aj odstraňovaním akýchkoľvek vecných obiet. Ak teda nejakí anjeli žiadajú obety, treba dať prednosť tým, ktorí žiadajú obety nie pre seba, ale pre jediného Boha, Stvoriteľa všetkého, ktorému aj oni slúžia. Tu totiž ukazujú, akou úprimnou láskou nás milujú, keď nás chcú obetou podriadiť nie sebe, ale tomu, na ktorého hľadiac sú sami blažení, a keď nás chcú priviesť k tomu, od ktorého sa nikdy neodchýlili. Ak by anjeli požadovali obety nie jednému, ale mnohým bohom, nie teda sebe, ale tým bohom, ktorých anjelmi sú, aj tak treba dať prednosť tým, ktorí sú anjelmi jedného Boha bohov, ktorí kážu obetovať Bohu tak, že zakazujú obetovať komukoľvek inému, ale nezakazujú obetovať tomu jedinému, ktorému prikazujú obetovať. Napokon ak nie sú dobrí a ak nie sú ani anjelmi dobrých bohov, ale zlými démonmi, ako o tom svedčí ich falošná pýcha, keďže nechcú obetami uctievať jediného a najvyššieho Boha, ale samých seba, akú väčšiu ochranu treba proti nim hľadať, ak len nie ochranu jedného Boha, ktorému slúžia dobrí anjeli prikazujúci, aby sme obety prinášali nie im, ale tomu, ktorého obetou aj my sami máme byť?
10.17. Archa zmluvy a zázraky, ktoré urobil Boh na potvrdenie Zákona. (Skrátené)
Boží zákon, ohlásený na svätom vrchu ústami anjelov, bol napísaný na dve kamenné tabule a uložený do archy zmluvy, ktorá sa volá aj archou svedectva, lebo mala svedčiť o zmluve Boha s národom. S archou putoval národ na púšti, vedený v noci ohnivým stĺpom a vo dne oblačným stĺpom. Okrem tohto znaku sa pri arche zmluvy stalo aj mnoho iných znakov. Pri vstupe do zasľúbenej zeme sa rieka Jordán rozostúpila a národ prešiel na druhý breh suchou nohou. Mesto Jericho padlo bez boja, keď ľud prešiel s archou sedem ráz okolo mesta. Keď nepriatelia ukoristili archu a postavili ju vo svojom chráme vedľa svojho boha Dagona, na druhý deň ho našli zrúteného a rozbitého na zemi pred archou. Tieto a viaceré iné veci učinil Boh skrze archu na potvrdenie viery v jedného Boha. Platonici tvrdili, že Božia prozreteľnosť riadi svet aj teraz, čo dokazovali krásou nielen ľudských, ale aj zvieracích tiel, ba aj na rastlinách. O čo zjavnejšie sú však spomínané božské dôkazy, ktorými sa vlastne potvrdilo, že obety prinášané jedinému Bohu sú správne a že je určený čas, keď aj tieto obety pominú a ustúpia obete dokonalej. Obetami dal Boh najavo, že ich nežiada pre seba, veď jeho samého nepovyšujú, ale aby nás povzbudil do toho, čo nám osoží, totiž aby sme ho správne ctili, aby sme sa tak ešte viac rozpaľovali láskou k nemu.
10.18. Niektorí popierajú hodnovernosť zázrakov uvedených v posvätných knihách.
Niekto azda povie, že spomenuté zázraky sú falošné, že sa nikdy nestali alebo boli nepravdivo opísané. Lenže kto by takto hovoril a tvrdil, že v týchto veciach nemožno veriť nijakému písmu, ten by mohol povedať aj to, že nijakí bohovia sa nestarajú o smrteľné veci. Názor, že ich treba uctievať, bohovia neutvorili ináč len zázračnými skutkami, čoho svedkom je aj história národov, ktorých bohovia sa mohli ukázať skôr zázrační ako užitoční. V tomto našom spise, ktorého už desiatu knihu máme v rukách, nezaumienili sme si vyvrátiť mienku tých, čo popierajú akúkoľvek božskú silu a tvrdia, že božstvo sa nemieša do ľudských vecí, ale chceme sa zaoberať tými, čo dali prednosť svojim bohom pred naším Bohom, zakladateľom svätého a najslávnejšieho štátu, lebo nevedia, že on je aj zakladateľom tohto viditeľného a tiež meniteľného sveta a tiež nemeniteľným zakladateľom a najskutočnejším uštedrovateľom blaženosti, pochádzajúcej nie zo stvorených vecí, ale z neho samého. Jeho najpravdivejší prorok hovorí: „Pre mňa je slasťou byť v Božej blízkosti“ (Ž 73, 28). Filozofi uvažujú o cieli dobra, na ktorého dosiahnutie treba vynaložiť všetko. Prorok však nehovorí, že mu je slasťou oplývať bohatstvami, ani honosným šarlátom, žezlom a korunou. Ani tým, čo sa niektorí filozofi nehanbili povedať, keď ako slasť označili telesnú rozkoš. Ba ani tým, čo niektorí lepší filozofi označili takisto za slasť, totiž duševnou činnosťou. Ale povedal, že jeho slasťou je byť v Božej blízkosti. A to ho naučil ten, ktorému ako jedinému kázali prinášať obety anjeli a dosvedčovali to aj zázrakmi. Preto sa aj sám stal obetou toho, ku ktorému horel zachvátený duchovným ohňom a do ktorého nevýslovného netelesného objatia sa vznášal svätou túžbou. Ak teda ctitelia mnohých bohov veria (nech už o bohoch zmýšľajú akokoľvek) svetským dejinám alebo magickým knihám, alebo (čo je podľa nich vraj čestnejšie) knihám teurgickým, že bohovia robili zázraky, pre akú príčinu by nemali veriť Písmu, že sa stali zázraky, keď väčší ako všetci bohovia je ten, ktorému jedinému oné knihy kážu obetovať?
10.19. Zmysel viditeľnej obety, ktorá sa obetuje pravému a neviditeľnému Bohu.
Kto si myslí, že viditeľné obety sa hodia iným bohom, ale nášmu neviditeľnému pristanú len neviditeľné, ako vyššiemu a lepšiemu patria len vyššie a lepšie (ako je služba čistého srdca a dobrej vôle), tí azda nevedia, že viditeľné obety sú znakmi neviditeľných obiet tak, ako sú zvučiace slová znakmi vecí. Keď sa teda modlíme a chválime toho, ku ktorému vysielame slová znamenajúce to, čo v srdci obetujeme, tak aj pri obetovaní poznávame, že viditeľnú obetu netreba obetovať inému, ale len tomu, ktorého neviditeľnou obetou máme byť sami vo svojich srdciach. Anjeli a nebeské sily, ktoré sú mocnejšie svojou dobrotou i svojou zbožnosťou, sú nám len vtedy naklonení, radujú sa s nami a podľa svojich síl nám pomáhajú. Keby sme im chceli niečo také preukázať (obetovať), neprijali by, ba keď sú poslaní k ľuďom tak, aby sa dali poznať aj zmyslami, vtedy to celkom zjavne zakazujú. Sú na to viaceré príklady vo Svätom písme. Niektorí ľudia si mysleli, že anjelov si treba uctiť takou poklonou alebo obetou, aká patrí Bohu, ale anjeli im to zakázali a prikázali takú úctu preukazovať iba tomu, komu patrí, ako sami poznali (Sdc 13, 16; Zjv 22, 8 ? 9). Svätých anjelov nasledovali aj svätí Boží ľudia. Napríklad Pavla a Barnabáša, keď v Lykaónii kohosi zázračne uzdravili, pokladali za bohov a Lykaónčania im chceli obetovať obety. Oni to však s pokornou zbožnosťou odmietli a ohlasovali im Boha, v ktorého majú veriť (Sk 14). Falošní duchovia si vymáhajú obety len preto, lebo vedia, že také obety patria iba pravému Bohu. Teda ? ako hovorí Porfýrius a ďalší ? netešia sa z dymu a zápachu mŕtvol, ale z božskej pocty. Hojnosť takého dymu a zápachu majú hocikde, a ak by ho chceli ešte viac, mohli by si ho sami spôsobiť. Ktorí duchovia si nárokujú božskú úctu, neradujú sa z dymu dajakej mŕtvoly, ale z duše prosiaceho, nad ktorým by panovali, keby ho zviedli, podmanili si ho a zatarasili mu cestu k pravému Bohu tým, že by človek obetoval komusi inému.
10.20. Najvyššia a pravá obeta, ktorú vykonal Prostredník medzi Bohom a ľuďmi.
Ozajstný Prostredník, človek Kristus Ježiš, prijal podobu sluhu a stal sa Prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi, keď zároveň v podobe Boha prijíma obetu spolu s Otcom, s ktorým je jeden Boh. V podobe sluhu však chcel byť radšej obetou, ako obetu prijímať, aby si niekto nemohol myslieť, že možno obetovať ktorémukoľvek stvoreniu. Preto je súčasne kňazom, ktorý obetuje, a je aj obetou. Chcel, aby každodenné tajomstvo tej udalosti bolo obetou Cirkvi, ktorá (pretože ona je telom jeho hlavy) sa učí skrze neho obetovať seba samu. Mnohé a rozličné znaky tejto ozajstnej obety svätých ľudí a zároveň ona jediná sa naznačovala mnohými ľuďmi tak, ako sa naznačuje mnohými slovami jedna vec, aby sa vnímala bez neľúbosti a s ochotou. Všetky falošné obety ustúpili tejto najvyššej a pravej obete.
10.21. Moc daná démonom, aby svätí znášaním utrpenia prišli do slávy. (Skrátené)
Boh vo svojom večnom rozhodnutí pripustil aj to, aby démoni mohli účinkovať na svete, a to nielen tým, že budú prijímať obety pre seba, ale aj aby mohli škodiť Božím sluhom. Toto ubližovanie nevinným Božím sluhom však nie je na škodu Cirkvi, naopak ? je jej na slávu, lebo rozmnožovaním počtu mučeníkov sa rozmnožuje aj počet slávnych občanov Božieho štátu na zemi i počet víťazov v nebi. Mučeníkov by sme mali volať hérosmi-hrdinami skôr než synov Junóny, ktorí prebývajú s démonmi vo vzduchu a sú vraj dušami tých zomrelých, čo sa na zemi preslávili nejakým veľkým činom. Mučeníkov by sme mali nazvať hérosmi nie preto, lebo vraj bývajú s démonmi vo vzduchu, ale preto, lebo premohli démonov so všetkými ich nástrahami. Porfýrius hovorí, že dobrý boh alebo génius nevojde skôr do človeka, kým nie je zlý duch-démon uzmierený nejakou obetou. To by však znamenalo, že dobrí bohovia sú slabší ako zlí, lebo len vtedy by mohli zaujať miesto zlých, keď to zlí dovolia. Tento spôsob a postup však nie je vlastný ozajstným mučeníkom. Mučeníci nezaujali miesto démonov na základe pokorných darov a uzmierovania démonov, ale jednoducho preto, lebo svojím cnostným životom prekonali hérosov. Keby to dovoľovalo naše náboženstvo, mohli by sme preto skôr nazvať hérosmi ich.
10.22. Odkiaľ majú svätí moc nad démonmi?
Naozaj zbožní veriaci nevyháňajú nepriateľské a nežičlivé vzdušné moci zaklínaním a nezískavajú si ich zmierovaním. Všetky pokušenia premáhajú modlitbou k svojmu Bohu. Nepriateľské moci nikoho nepremôžu ani si nikoho nepodmania, iba ak spolčením sa v hriechu. Ľudia nad nimi víťazia v mene toho, ktorý vzal na seba človečenstvo a žil v ňom bez hriechu, aby sa v tom istom kňazovi a v tej istej obete dokonalo odpustenie hriechov. To sa deje skrze Prostredníka medzi Bohom a ľuďmi, človeka Ježiša Krista, skrze ktorého sa po odpustení hriechov zmierujeme s Bohom. Ľudia sa od Boha vzďaľujú iba hriechmi, a tých sa v tomto živote zbavujeme nie svojou vlastnou silou, ale Božím milosrdenstvom, jeho odpustením. Akúkoľvek cnosť, ktorú voláme našou, dostávame vlastne len z jeho dobroty. Mnoho by sme si v tomto našom tele pripisovali, keby sme až do jeho odloženia nežili pod dobrodením ustavičného odpúšťania. Preto nám Prostredník udelil milosť, aby sme, poškvrnení hriechmi tela, boli očistení spodobením (podobou obetujúceho sa) tela hriechu. Touto Božou milosťou nám preukázal svoje veľké milosrdenstvo. Ňou sa riadime s vierou v tomto živote a po jeho skončení samým bytím nemeniteľnej pravdy budeme privedení k tej najúplnejšej dokonalosti.
10.23. Príčiny očistenia duší podľa platonikov. (Skrátené)
Porfýrius tvrdí, že božské veštby dali najavo, že obetami prinesenými slnku a mesiacu sa nikto neočistí. Tým chcel vlastne povedať, že nijaké obety človeka neočistia. Keď totiž obety prinesené slnku a mesiacu, ktorých pokladali za najväčších bohov, nemôžu človeka očistiť, potom obety prinesené menším bohom určite nikoho neočistia. A tak tvrdí, že človeka a dušu môžu očistiť len „začiatky“ (principia). Začiatkami nazýva Boha Otca a Boha Syna, ktorého po grécky menuje Otcovým rozumom. Ducha Svätého jasne nespomína, ale hovorí o komsi „treťom“, ktorý je medzi Otcom a Synom. Podľa nás je ten tretí Duch Svätý, ktorý však nie je medzi Otcom a Synom, ale je z Otca i Syna.
10.24. Jediná a pravá príčina, ktorá očisťuje ľudskú prirodzenosť. (Skrátené)
Keď teda hovoríme o Bohu, nehovoríme o dvoch alebo troch začiatkoch (princípoch), ani nehovoríme o dvoch alebo troch bohoch, ale o jednom Bohu. Preto aj človek môže byť očistený len jediným „začiatkom“. Porfýrius však nijako nechcel rozumieť, že by tým začiatkom bol aj Ježiš Kristus, ktorý nám priniesol skutočné očistenie. Odmietol Ježiša práve preto, že prijal ľudské telo, a nechápal hlbokosť tohto tajomstva. Kristus práve tým, že prijal ľudské telo, dokázal, že nie podstata ľudského tela je zlá, ale že zlý je hriech, a práve jeho telo, prijaté s dušou bez hriechu, mohlo byť po smrti vzkriesené a oslávené. Tým, že prijal na seba smrť, poučil nás, že pre spravodlivosť máme podstúpiť aj smrť. Porfýrius preto neuznal Krista za „začiatok“, lebo by bol musel prijať aj očistenie skrze Krista. A predsa nie telo alebo ľudská duša je tým začiatkom, ale Slovo, ktoré sa stalo telom a prebývalo medzi nami. Kristus ako začiatok vzal na seba dušu a ľudské telo, aby mohol očistiť dušu aj telo veriacich. Prišiel preto, aby chorému, v prachu ležiacemu človekovi podal ruku a pozdvihol ho, a tak sa stal skutočným Prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi.
10.25. Všetci veriaci v čase Zákona aj pred ním boli ospravodlivení vierou v Krista. (Skrátené)
Vierou v Krista boli ospravodlivení aj naši praotcovia ? tí pred Zákonom aj tí počas trvania pôsobnosti Zákona. Aj v Zákone sa dávalo z času na čas prisľúbenie Nového zákona. V Žalme 73 je viditeľný rozdiel dvoch Zákonov. Žalmista vidí najprv okolo seba bohatstvo, štedrosť a pozemské šťastie, ktorým oplývajú hriešnici, a ponosuje sa pred Bohom na to, čo vidí. Sám by si želal dostávať z tých dobrodení dovtedy, kým nepochopí zmysel diania. V Božej svätyni pochopil, aký žalostný je koniec boháčov a šťastlivcov, že je to všetka ich odmena. Spravodlivých však čaká večný život. Keď toto pochopil, odprosuje Boha a želá si jediné: „Pre mňa je slasťou byť v Božej blízkosti.“ Všetci podobne zmýšľajúci tvoria slávny Boží štát, v ktorom sa uctieva ten Boh, ku ktorého úcte nabádajú aj anjeli. Tí blažení duchovia nás milujú o to viac a pomáhajú nám, čím viac spolu s nimi ctíme a milujeme jediného Boha, Otca i Syna i Ducha Svätého.
10.26. Porfýrius sa nemohol rozhodnúť medzi uctievaním Boha a démonov. (Skrátené)
Neviem, prečo sa Porfýrius, ktorý bol predsa dosť múdry, nehanbil za teurgické umenie. Dobrých anjelov delil na dve skupiny. Jedna skupina vraj prináša božské veci teurgom a druhá prináša na zem Otcove pokyny. Je však nepravdepodobné, aby anjeli, ktorí majú ohlasovať Otcovu vôľu, pokorovali sa niekomu inému a niekomu inému slúžili. Takisto nemôžu zvestovať nijaké božské veci, ak nezvestujú Otcovu vôľu. Ak predsa niektorí ľudia slúžia teurgom, potom slúžia zlým duchom, démonom. Ty, Porfýrius, vari sa nehanbíš umiestňovať tých zlých duchov, nenávistníkov a záškodníkov medzi bohov, pokladať ich za hviezdnych bohov, a tak hanobiť samy hviezdy?
10.27. Porfýrius prevýšil Apuleiov blud.
O koľko ľudskejšie a znesiteľnejšie blúdil tvoj spoločník Apuleius, platonik, ktorý síce uctieval démonov, ale popri tom vyznal, že tí, čo bývajú na mesiaci a nižšie od neho, sa zmietajú v náruživostiach a v nepokojnej mysli, kým vyšší bohovia patria do vzdušných priestorov, či už sú viditeľní, ktorých videl svietiť ako slnko, mesiac a iné svetlá, alebo neviditeľní, zbavení akýchkoľvek náruživostí ? a opísal ich tak, ako si ich predstavoval. Ty si sa však neučil od Platóna, ale od chaldejských učiteľov, aby si vynášal ľudské neresti do vzdušných alebo skúsenosťou dosiahnuteľných výšok a na nebeskú oblohu, aby vaši bohovia mohli zvestovať teurgom božské veci. Nad tieto božské veci sa ľudským rozumom sám povyšuješ. Tebe, ako filozofovi, sa nezdajú potrebné teurgické očisťovania, ale iným ich odporúčaš, aby si sa odmenil svojim učiteľom. Navádzaš ľudí, ktorí nie sú schopní rozmýšľať, na to, čo pre seba pokladáš za neužitočné. Robíš to preto, aby sa tí, čo sú veľmi ďaleko od filozofie (lebo je ťažká a málokto sa jej venuje), na tvoj popud obrátili k teurgom a očisťovali sa, aj keď nie na rozumovej duši, aspoň na duši duchovnej. (Rozumovou dušou chápeme pravdu a duchovnou dušou vnímame obrazy telesných vecí. Pozri 10.9.) Keďže počet tých, ktorým sa nechce veľmi rozmýšľať, je omnoho väčší, mnohí sú nútení obrátiť sa skôr k tvojim tajomným a zakázaným učiteľom ako k platónskym školám. To ti totiž sľúbili nečistí démoni, ktorí sa vydávajú za vzdušných bohov, a ty si ich kazateľom a anjelom. Vyhlasuješ, že v duchovnej duši očistení pomocou teurgického umenia nevrátia sa k Otcovi, ale budú prebývať nad vzdušnými priestormi medzi vzdušnými bohmi. Množstvo ľudí však nepočúva, že Kristus prišiel, aby ich vyslobodil spod vlády démonov. V ňom majú to najmilosrdnejšie očistenie myslí, ducha aj svojho tela. Preto prijal na seba celého človeka okrem hriechu, aby uzdravil od hriešneho moru celého človeka. Bár by si ho bol poznal a radšej jemu zveril svoje uzdravenie ako svojej sile, ktorá je ľudská, krehká a slabá, a svojej škodlivej zvedavosti. Nebol by ťa ? ako píšeš ? oklamal ten, o ktorom rozprávajú vaše veštby, že je svätý a nesmrteľný. O ňom povedal aj najvznešenejší básnik ? poeticky a v obraze inej osoby, no pravdivo, ak to vzťahuješ na neho:
|
„Pod tvojím vedením, ak ostali nášho zločinu nejaké stopy, večitým strachom znepokojovanú oslobodíš nám zem.“ |
| (Vergílius: Eklogy, 4, 13) |
Básnik hovorí o tých, aj keď nie zločincoch, aspoň stopách zločinov, ktoré môžu byť aj v ľuďoch vynikajúcich cnostnou spravodlivosťou, ktoré nevylieči nik okrem Spasiteľa, o ktorom hovorí citovaný verš. Vergílius to nevypovedal sám od seba, svedčia o tom Eklogy vo štvrtom verši, kde hovorí: „Prichádza posledný vek kumejskej veštby.“ Z tejto formulácie sa zdá, že to vyslovila Sibyla Kumejská. Avšak teurgovia, či presnejšie démoni vydávajúci sa za bohov, viac poškvrňujú, ako očisťujú ľudského ducha falošnosťou predstáv a klamlivou obrazotvornosťou márnych výtvorov. Ako môžu očisťovať ľudského ducha tí, čo majú svojho vlastného ducha nečistého? Inak by sa nedali zväzovať zaklínaním závistlivého človeka, ani by sa nestrachovali o márnivé dobrodenie, ani by ho neodopreli iným podobnou závisťou. Stačí, keď hovoríš, že teurgickým očistením nemožno očistiť ani rozumnú dušu, čiže našu myseľ, avšak duchovnú dušu, teda nižšiu časť našej mysle, o ktorej hovoríš, že ju možno očistiť spomenutým teurgickým umením, tú jednako nemožno urobiť nesmrteľnou a večnou. Kristus sľubuje večný život, a preto sa všetko k nemu zbieha, hoci vy sa na to hneváte, čudujete a žasnete. Čo osoží, že si nemohol prekaziť, aby ľudia blúdili v teurgických náukách a klamali sa slepým a nerozumným názorom, že vraj najistejším omylom je utiekať sa k vyšším duchom a anjelom modlitbami a obetami? Aby sa nezdalo, že si sa nadarmo priúčal teurgii, znova posielaš ľudí k teurgom, aby očistili duchovnú dušu tých, čo nežijú podľa rozumovej duše?
10.28. Prečo nemohol Porfýrius poznať Krista?
Posielaš ľudí do najistejšieho bludu a nemrzí ťa zlo natoľko, aby si sa nenazval milovníkom cnosti a múdrosti. Keby si ju však bol naozaj a verne miloval, iste by si bol poznal Krista, Božiu cnosť a múdrosť, nebol by si odstúpil od jeho spasiteľnej pokory v nafúkanosti márnej vedy. (Porfýrius bol najprv kresťanom a potom odpadol k pohanstvu.) Priznávaš predsa, že aj duchovná duša sa môže očistiť cnosťou zdržanlivosti bez teurgického umenia a bez obetnej očisty (bez telety), na ktorých naučenie si vynaložil zbytočnú robotu. Inde hovoríš, že očisty nepozdvihujú dušu po smrti, takže sa zdá, akoby po skončení života neosožili ani tej časti, ktorú voláš duchovnou. To všetko všelijako obraciaš a opakuješ, podľa môjho názoru len preto, aby si sa zdal skúseným v tých veciach a zapáčil sa zvedavcom zakázaného umenia, alebo aby si sám dráždil ich zvedavosť. Dobre hovoríš, že to obávané umenie je nebezpečné čiastočne vzhľadom na zákon, čiastočne svojimi účinkami. Keby aspoň toto počuli od teba tvoji úbohí poslucháči a odstúpili od teba, alebo vôbec sa k tebe nepridávali! Hovoríš, že nevedomosť (a pre ňu mnohé neresti) celkom určite sa neočisťujú nijakými očistnými obetami, ale len skrze „patrikon nún“, čiže otcovou mysľou alebo rozumom, ktorý si uvedomuje otcovu vôľu. Neveríš, že to je Kristus. Opovrhuješ ním pre telo prijaté zo ženy a pre „bláznovstvo“ kríža a pokladáš sa za schopného prijímať vysokú múdrosť zhora po pohrdnutí a odmietnutí všetkého nízkeho. Avšak on spĺňa všetko, čo o ňom predpovedali svätí proroci: „Múdrosť múdrych zmarím a rozumnosť rozumných zavrhnem“ (1 Kor 1, 19). Nie svoju múdrosť a rozum v nich zatratí a odmietne (ktorú im daroval), ale tú, ktorú si nárokujú, hoci pritom nemajú jeho múdrosť. Apoštol pripomína toto prorocké svedectvo a pokračuje: „Kdeže je múdry? Kde je zákonník? A kde mudrák tohto veku? Neobrátil Boh múdrosť tohoto sveta na bláznovstvo?“ (1 Kor 1, 20). Keďže svet svojou múdrosťou v Božej múdrosti nepoznal Boha, zaľúbilo sa Bohu bláznovstvom kázania spasiť veriacich. Veď aj Židia žiadajú zázraky i Gréci hľadajú múdrosť; avšak my zvestujeme Krista ukrižovaného ? Židom síce pohoršenie a pohanom hlúposť, ale samým povolaným i Židom a Grékom Krista, Božiu moc a Božiu múdrosť; lebo čo Božie sa zdá sprosté, je múdrejšie ako ľudia, a čo je Božie slabé, je silnejšie od ľudí (porov. 1 Kor 1, 19 ? 25). Toto akoby hlúpe a nedokonalé odmietajú tí, čo sa pokladajú za múdrych a mocných. Ale toto je milosť, ktorá uzdravuje slabých, nevystatujúcich sa pyšne svojou falošnou blaženosťou, ale skôr pokorne vyznávajúcich svoju skutočnú úbohosť.
10.29. Platonici neuznávali vtelenie nášho Pána Ježiša Krista.
Hovoríš o Otcovi a jeho Synovi, ktorého voláš otcovým rozumom alebo mysľou, a o strednom medzi nimi, pod ktorým, zdá sa, rozumieš Ducha Svätého, a podľa vášho zvyku ich voláš troma bohmi (porovnaj s 19. knihou, kapitolou 23 tohto spisu). Hoci aj používate nepresné slová, predsa akoby cez akúsi tôňu obraznosti vidíte, o čo sa treba opierať. Ale vteleniu nemeniteľného Božieho Syna, ktorým sme spasení, aby sme mohli prísť k tomu, v čo veríme, čo aspoň čiastočne chápeme ? tomu nechcete veriť. A akosi takto vidíte, hoci len zďaleka a zakaleným zrakom, tú vlasť, v ktorej ostaneme natrvalo; ale nedržíte sa cesty, po ktorej sa ta dá dôjsť. Jednako však vyznávaš milosť, keďže vravíš, že len nemnohým sa umožňuje prísť k Bohu silou rozumu. Lebo nehovoríš: málokomu sa páčilo alebo málokto chcel, ale keď hovoríš, že sa umožňuje, nepochybne uznávaš Božiu milosť, a nie ľudskú dostatočnosť. To slovo používaš otvorenejšie tam, kde si osvojuješ Platónov názor, a sám nepochybuješ, že človek v tomto živote nijako nemôže dosiahnuť dokonalú múdrosť, avšak žijúcim podľa rozumu všetko, čo chýba, môže doplniť po tomto živote Božia prozreteľnosť a milosť. Ó, keby si bol poznal Božiu milosť cez Ježiša Krista, nášho Pána, bol by si si uvedomil, že práve jeho vtelenie, ktorým prijal telo a ľudskú dušu, je najväčším dôkazom milosti! Ale čo mám robiť? Viem, že darmo budem oslovovať mŕtveho (Porfýrius zomrel začiatkom 4. storočia), keď myslím na teba. Avšak mám na mysli tých, ktorí si ťa vážia a majú radi či už pre lásku k múdrosti, alebo pre záujem o vedu, na ktorú si mal prirodzené nadanie, a cez teba oslovujem ich, dúfam, že nie nadarmo. Božia milosť sa nemohla ukázať výraznejšie ako tým, že jeho jediný syn, sám v sebe nemeniteľný, vzal na seba podobu človeka a ľuďom dal nádej lásky ako Prostredník, cez ktorého môžu ľudia prichádzať k nemu, ktorý bol ako nesmrteľný tak ďaleko od smrteľných, nemeniteľný od meniteľných, spravodlivý od bezbožných, blažený od úbohých. A keďže vložil do našej prirodzenosti, aby sme túžili po blaženosti a nesmrteľnosti, sám ostal blažený a vzal na seba smrteľné telo, aby nám dožičil, čo milujeme, a aby nás svojím utrpením učil pohŕdať tým, čoho sa bojíme.
Aby ste však mohli pravdu prijať, bolo treba veľa pokory, ktorá veľmi ťažko padne vašim tvrdým šijam. Čo je na tom neuveriteľné, najmä vám, čo také veci chápete a mali by ste povzbudzovať ostatných, aby im verili, vravím, čo je neuveriteľné na tvrdení, že Boh si vzal dušu a ľudské telo? Veď vy toľké miesto priznávate rozumovej duši! A taká je aj ľudská duša. Prečo by ste teda nemohli povedať, že je rovnakého bytia s onou Otcovou mysľou, ktorú vyhlasujete za Božieho Syna? Čo je teda na tom neuveriteľné, ak nejaká rozumná duša nevýslovným a zvláštnym spôsobom bola prijatá na spasenie mnohých? Zo svedectva svojej vlastnej prirodzenosti poznáme, že telo sa druží k duši, aby bol človek celý a úplný. Keby to nebola vec veľmi bežná, iste by bola ešte neuveriteľnejšia. Ľahšie je uveriť, že sa druží duch s duchom, aj keď ľudský s božským alebo meniteľný s nemeniteľným, alebo aby som použil vaše zvyčajné slová, netelesné s netelesným, ako keď sa druží telo s netelesným. Či vás azda zaráža neobyčajný telesný pôrod z panny? Ani to vás nemá zarážať, naopak, skôr vás má priviesť k zbožnosti to, že podivuhodný sa narodil podivuhodne. Alebo azda to, že telo odovzdané smrti a vzkriesením premenené na ešte lepšie, potom už neporušiteľné a nesmrteľné, vzal so sebou do neba? To azda preto nechcete veriť, lebo máte ohľad na Porfýria a jeho knihy, z ktorých som už tak mnoho uviedol? Keď písal o návrate duše, často v nich pripomína, že duša sa musí strániť každého tela, aby mohla ostať blažená s Bohom. Ale on sám by si mal opraviť tento názor, najmä keď aj vy veríte s ním v také neuveriteľné veci o duši tohto viditeľného sveta ? tohto veľkého a nesmierneho telesa. Podľa Platóna tvrdíte, že svet je duševný tvor, a to tvor najblaženejší, a ako vy chcete, aj tvor večný. Ako sa teda nikdy nemá odlúčiť od tela a ako jej nikdy nemá chýbať blaženosť, keď sa treba strániť každého tela, aby bola duša blažená? Vy vo svojich knihách uznávate aj slnko, aj hviezdy za telá, čo s vami ani ostatní ľudia nemôžu nevidieť. Ale ešte s väčšou istotou tvrdíte, že sú to ? ako vy hovoríte ? živé bytosti a zároveň večné svojimi telami. Prečo teda, keď sa vám pripomína kresťanská viera ? naraz zabúdate alebo predstierate nevedomosť o tom, čo hlásate alebo učievate? Aká je teda príčina, že pre svoje názory, ktoré sami napádate, nechcete byť kresťanmi, ak len príčinou nie je to, že Kristus prišiel pokorne, a vy ste pyšní? Aké budú telá svätých po vzkriesení, o tom sa diskutuje medzi ľuďmi najsčítanejšími v kresťanských Písmach. Že však budú večné, o tom ani najmenej nepochybujeme. A budú také, aký príklad dal Kristus svojím zmŕtvychvstaním. Nech sú už akékoľvek, len nech vieme, že budú neporušiteľné a nesmrteľné, a nijako nepoškodia duši pohrúženej do videnia Boha. Vy sami hovoríte, že v nebi sú telá nesmrteľné, patriace nesmrteľne blaženým. Načo by sme teda boli blažení, ak si máme myslieť, že sa treba strániť každého tela, aby sa zdalo, že máte dôvod utekať od kresťanskej viery? Iste len preto, lebo Kristus bol pokorný, a vy ste pyšní. Azda sa hanbite napraviť svoj omyl? Aj tento postoj je bežný u pyšných ľudí. Isteže niektorých učencov mrzí, že sa z Platónových žiakov stanú žiakmi Krista, ktorý svojím duchom naučil jednoduchého rybára takto poznať a hovoriť: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali“ (Jn 1, 1 ? 5). O začiatku tohto evanjelia, ktoré sa menuje podľa Jána, povedal akýsi platonik (ako sme to počuli od svätého starca Simpliciána, ktorý bol neskoršie milánskym biskupom), že ho treba napísať zlatými písmenami a vyložiť na najvznešenejších miestach v kostoloch. Boží Učiteľ sa preto spríkril pyšným, lebo „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1, 14). Málo je tým úbožiakom, že sú chorí, ale ešte sa tou chorobou aj chvália a hanbia sa za liek, ktorým by sa mohli uzdraviť. Nerobia to preto, aby sa povzniesli, ale aby pádom ešte väčšmi ochoreli.
10.30. Porfýrius niektoré časti Platónovho učenia odmietol, niektoré opravil. (Skrátené)
Niekto by si myslel, že Platóna nemožno opravovať. Bol to však jeho žiak, ktorý sa ho opovážil opraviť, a to nie v dajakých malých veciach. Platón, ako aj jeho žiak Plotin učili o sťahovaní duší. Učili, že duše ustavične prechádzajú z ľudí do zvierat a naopak ? teda že existuje akýsi kolobeh duší. Porfýriovi sa tento názor nepáčil a učil, že duše sa vracajú do ľudských tiel, ale do nových, nie do tých, v ktorých boli predtým. Nezdalo sa mu totiž dôstojné, aby napríklad matkina duša, ktorá by vošla do mulice, nosila na sebe svojho vlastného syna. Netrápilo ho však, čo by sa mohlo stať, keby sa matka stala ženou svojho syna, ak by jej duša vošla do manželky jej syna. Nás učí viera hlásaná Spasiteľom, že duše sa vrátia do svojho vlastného tela, aby s ním navždy ostali v radosti alebo v utrpení. Porfýrius učil aj to, že duša, celkom očistená, sa vráti k Otcovi a odtiaľ už nikdy nebude musieť nikam putovať. Aj v tom opravil platonikov, ktorí učili, že duša sa aj z blaženosti vracia do iných bytostí. Lenže to je už celkom nezmysel, lebo aký zmysel by mala blaženosť, keby mala prestať? Mohla by byť duša blažená, ak by sa mala vrátiť z blaženosti do nešťastia? V tom, že sa opovážil opravovať aj takého veľkého majstra, ako bol Platón, si zasluhuje Porfýrius uznanie a úctu.
10.31. Mylné učenie platonikov o súvečnosti ľudskej duše s Bohom.
Prečo v tých veciach, ktoré nemôžeme postihnúť ľudským duchom, neveríme skôr božstvu, ktoré hovorí, že ľudská duša nie je súvečná s Bohom, ale je stvorená, a teda kedysi nejestvovala? Keďže platonici to nechceli veriť, vymysleli si inú vhodnú príčinu, totiž že čo niekedy nejestvovalo, to nemôže byť ani večné. Hoci Platón píše o svete a o bohoch, ktorých vo svete stvoril Boh, hovorí o nich celkom otvorene, že raz sa začali a majú začiatok, ale nebudú mať koniec, lebo z najmocnejšej vôle Stvoriteľa ostanú naveky. Na pochopenie svojho názoru tvrdia, že nie je reč o začiatku času, ale o začiatku pôvodu. Hovoria: „Keby bola noha vo večnosti v prachu, súčasne by tam bola aj jej stopa. Nikto nepochybuje, že stopu urobil ten, kto kráčal, a že stopa nie je prv ako kročaj, lebo stopa vzniká len urobením kroku. Takisto je to so svetom a v ňom so stvorenými bohmi. Vždy jestvovali s tým, ktorý ich stvoril, a predsa sú stvorení.“ Teda podľa toho, ak bola duša vždy, treba predpokladať, že aj jej úbohosť bola vždy? Ďalej ak sa niečo v duši začalo v čase, čo v nej nebolo od večnosti, prečo by nemohlo byť tak, aby sa sama duša, ktorá predtým nebola, nezačala v čase? Napokon aj blaženosť duše, ako priznáva Porfýrius, po skúsenosti so zlom posilnená a majúca trvať bez konca, takisto sa začína nepochybne v čase, a predsa ostane navždy, hoci predtým nejestvovala. Všetko dôvodenie je bez zmyslu, ktoré tvrdí, že nič nemôže byť bez konca času, čo malo začiatok času. Je tu predsa blaženosť duše, ktorá mala začiatok času, ale koniec času nebude mať. Ľudská slabosť nech ustúpi Božej vážnosti a verme tým blaženým a nesmrteľným, svedčiacim o pravej viere, ktorí si nenárokujú úctu pre seba, ale pre Boha, ktorý je aj naším Bohom. Ani nekážu prinášať obety inému, len tomu jedinému, ktorého obetou my s nimi spolu máme byť, ako som to už viac ráz povedal a ako to treba znova povedať. Máme byť obetovaní tým kňazom, ktorý v človekovi (ktorého prijal na seba) aj chcel byť kňazom, aj obetoval za nás obetu až na smrť.
10.32. Všeobecná cesta spásy, ktorú Porfýrius nenašiel.
Toto je náboženstvo, ktoré pozná všeobecnú cestu na oslobodenie duše, lebo nijakou inou cestou sa duša nemôže oslobodiť. Je to v istom zmysle kráľovská cesta. Vedie do kráľovstva, ktoré nijaký výkyv času nezničí, ale upevní a zaistí jeho večnosť. Keď Porfýrius5 na konci prvej knihy O návrate duše hovorí, že sa dosiaľ nenašla nijaká škola, ktorá by bola predložila všeobecnú metódu na oslobodenie duše, a nenašla sa ani vo filozofii, ani v mravoch a učení Indov, ani v umení Chaldejčanov, a ani inde pri poznávaní dejín nemohol takú cestu nájsť, tým priznáva, že taká cesta jestvuje, ibaže on ju doteraz nenašiel. Preto mu nestačilo, čo sa s veľkou usilovnosťou naučil o oslobodení duše a v čom sa zdal sebe aj iným ozajstným a spoľahlivým znalcom. Cítil, že mu chýba presvedčivosť, o ktorú by sa v takej dôležitej veci mohol oprieť. Keď hovorí, že ani v najvierohodnejšej filozofii nenašiel školu, ktorá by predložila všeobecnú cestu na oslobodenie duše, tým, zdá sa, dostatočne potvrdil, že buď celá tá filozofia, v ktorej on filozofoval, nie je pravá, alebo aspoň neobsahuje takú cestu. Ako by aj mohla byť pravá, keď v nej niet takej cesty? Ktorá iná je teda všeobecná cesta na oslobodenie duše ak nie tá, na ktorej sa všetky duše oslobodzujú a bez ktorej sa nijaká duša neoslobodí? Keď potom dodáva: „ani v mravoch a učení Indov, ani v umení Chaldejčanov, a ani inde“, jasne priznáva, že ani v tom, čo sa naučil od Chaldejčanov a Indov, niet všeobecnej cesty na oslobodenie duše, hoci nijako nemohol zamlčať, že od Chaldejčanov prevzal božské výroky, ktoré dosť obšírne rozvádza. Teda o akej ceste na oslobodenie duše chce hovoriť, keď takú doteraz neprijala ani dajaká veľmi pravdivá filozofia, ani učenie tých národov, ktoré sa v božských otázkach pokladali za veľké, hoci u nich viac platila zvedavosť, túžba po poznaní a uctievanie anjelov? Akú teda cestu má na mysli, ak takú nepoznal z histórie? Ktorá je to všeobecná cesta, ak len nie tá, čo nie je určená jednému národu, ale všetkým národom, spoločná, daná od Boha? Že taká cesta jestvuje, o tom iste nepochybuje človek obdarený, ako on, nadpriemerným nadaním. Neverí totiž, že by božská prozreteľnosť mohla zanechať ľudské pokolenie bez všeobecnej cesty na oslobodenie duše. Nehovorí, že takej cesty niet, ale tvrdí iba to, že to veľké dobro a tá veľká moc ešte nie je prijatá, že ešte nevošla do jeho vedomia. A niet sa čo čudovať. Porfýrius totiž žil v čase, keď všeobecná cesta na oslobodenie duše, čiže kresťanské náboženstvo z Božieho dopustenia bolo prenasledované ctiteľmi démonov a modiel, aj pozemskými kráľmi na doplnenie a posvätenie počtu mučeníkov, čiže svedkov pravdy, aby sa nimi dokázalo, že všetky telesné zlá treba znášať so zbožnou vierou a na potvrdenie pravdy. Porfýrius to videl, no myslel si, že spomenutá cesta toľkými prenasledovaniami rýchlo zhynie, a preto nemôže byť všeobecnou cestou na oslobodenie duše. Nechápal, že to, čo ho odrádzalo a čoho sa pri nastúpení na tú cestu obával, slúži práve na jej potvrdenie a jej upevnenie.
To je teda všeobecná cesta na oslobodenie duše, z Božieho milosrdenstva poskytnutá všetkým národom. Vedomie o nej už prišlo k niektorým národom a k niektorým ešte len príde. Nikdy sa jej nebolo treba a nikdy sa jej nebude treba pýtať, prečo prichádza práve teraz, prečo tak neskoro, lebo ľudským duchom nemožno preniknúť do rozhodnutí toho, ktorý ju posiela. Cítil to aj on (Porfýrius), keď povedal, že Boží dar nie je ešte prijatý, že ešte nedošiel do jeho vedomia. Tým nemyslel, že ten dar nie je pravý preto, lebo on ho ešte neprijal do svojej viery, alebo ešte neprenikol do jeho vedomia. Opakujem, toto je všeobecná cesta na oslobodenie všetkých veriacich, o ktorej dostal verný Abrahám Božie upovedomenie: „V tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme“ (Gn 22, 18). Abrahám bol z chaldejského kmeňa, a aby mohol také prisľúbenie, v ktorom by bola všeobecná cesta na oslobodenie duše, čiže daná všetkým ľuďom, prijať a aby sa jeho potomstvo, „ktorému bolo dané prisľúbenie skrze anjelov rukou Prostredníka“ (porov. Gal 3, 19), mohlo rozšíriť, dostal príkaz, aby vyšiel zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu (porov. Gn 12, 1). Vtedy bol sám ako prvý oslobodený od chaldejských povier a poslušne si uctil jedného a pravého Boha, ktorého prísľubom verne uveril. Toto je všeobecná cesta, o ktorej sa hovorí vo svätom proroctve: „Bože, buď nám milostivý a žehnaj nás; a tvoja tvár nech žiari nad nami, aby sa tvoja cesta stala známou na zemi a tvoja spása medzi všetkými národmi“ (Ž 67, 2 ? 3). O mnoho rokov neskôr, keď Spasiteľ prijal na seba telo z Abrahámovho potomstva, takto hovorí o sebe: „Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6). To je tá cesta, o ktorej dávno predtým vravel prorok: „Na konci dní bude upevnený vrch Pánovho domu a vyčnievať bude nad pahorky; i budú sa naň hrnúť všetky národy. Prídu mnohé kmene a povedia: ,Hor' sa, vystúpme na vrch Pánov, do domu Jakubovho Boha, nech nás poučí o svojich cestách, a budeme kráčať jeho chodníkmi.‘ Lebo zo Siona vyjde náuka a Pánovo slovo z Jeruzalema“ (Iz 2, 2 ? 3). Tá cesta teda nepatrí jednému národu, ale všetkým národom. Zákon a Pánovo slovo neostalo však iba na Sione a v Jeruzaleme, ale vystúpilo odtiaľ, aby sa rozlialo po celom svete. Preto sám Prostredník po svojom zmŕtvychvstaní hovorí vystrašeným apoštolom: „Toto je to, čo som vám hovoril, kým som bol ešte s vami, že sa musí splniť všetko, čo je o mne napísané v Mojžišovom zákone, u Prorokov a v Žalmoch“ (Lk 24, 44). Evanjelium pokračuje: „Vtedy im otvoril myseľ, aby porozumeli Písmu, a povedal im: ,Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov.‘“ (Lk 24, 45 ? 47). Toto je všeobecná cesta na oslobodenie duše, ktorú svätí anjeli a svätí proroci naznačili a predpovedali výrokmi, niektorými zjavnými, inými zasa skrytými, najprv len v niektorých ľuďoch obdarených Božou milosťou, bohostánkom, chrámom a obetami najmä v hebrejskom národe, ktorého štát akoby bol zasvätený a určený na proroctvo a zvestovanie Božieho štátu, ktorý sa mal zhromaždiť zo všetkých národov. Sprostredkovateľ prítomný v tele a jeho blažení apoštoli, hlásajúci už milosť Nového zákona, ukázali nám zjavnejšie tie veci, ktoré v predchádzajúcich časoch boli iba tajomne naznačené v rozličných vekoch života ľudského pokolenia, podľa toho, ako Boh vo svojej múdrosti rozhodol usporiadať svedectvo znakov o podivných božských skutkoch, z ktorých niektoré som už spomenul. Neukázali sa totiž len anjelské zjavy a nezazneli len slová nebeských poslov, ale aj Boží ľudia použitím prostých zbožných slov vyháňali z tela a z ľudských zmyslov nečistých duchov. Takisto aj divé zvieratá, zemské i vodné živočíchy, nebeské vtáctvo, stromy, živly i hviezdy plnili Božie príkazy, pekelné mocnosti ustupovali, mŕtvi ožívali. Nehovoríme tu o jednotlivých zázrakoch samého Spasiteľa, najmä o jeho narodení a zmŕtvychvstaní, z ktorých pri prvom ukázal tajomstvo materského panenstva, pri druhom zjavil predobraz všetkým tým, ktorí majú na konci sveta vstať z mŕtvych. Táto cesta očisťuje celého človeka a smrteľníka pripravuje na nesmrteľnosť vo všetkých zložkách, z ktorých sa skladá. Aby sa nehľadalo iné očistenie pre tú zložku, ktorú Porfýrius nazýva rozumovou, a iné pre tú, ktorú volá duchovnou, a celkom iné pre telo, preto najpravejší a najmocnejší Očisťovateľ a Spasiteľ vzal na seba celého človeka. Mimo tejto cesty, ktorá nikdy nechýbala ľudskému pokoleniu, či už bolo vykúpenie predpovedané, alebo ako uskutočnené hlásané, nikto nebol oslobodený, nikto nie je oslobodený a nikto nebude oslobodený.
Porfýrius hovorí, že dejinné poznanie mu neprinieslo vedomosť o nijakej všeobecnej ceste na oslobodenie duše. Čo slávnejšie však možno nájsť, ako tieto dejiny spasenia duše, ktoré sa nad celým svetom s toľkou váhou utvrdili? Čo vierohodnejšie? V nich sa minulé opisuje tak, že predpovedá súčasné aj budúce. Mnoho z toho už vidíme splnené, a to nám dáva pevnú nádej, že sa splní aj ostatné. Ani Porfýrius, ani ktokoľvek z platonikov na tejto ceste nemôže pohrdnúť proroctvom a predpovedaním, akoby išlo o pozemskú vec a patriacu len k tomuto životu, čo celkom oprávnene robia vtedy, keď ide o iné proroctvá alebo všelijaké druhy veštenia. Popierajú totiž, že tie veci sú nedôstojné veľkých ľudí alebo že sa nemajú pokladať za veľké. A celkom správne. Dejú sa totiž poznaním najbližších príčin, ako napríklad v lekárskom umení, kde sa dá z niekoľkých predchádzajúcich príznakov usudzovať na budúci zdravotný stav. Podobne aj nečistí duchovia predpovedajú nimi vopred pripravené skutky, na ktoré si nárokujú akési právo v mysliach a žiadostiach zlých ľudí, ako aj v najnižších sklonoch slabého človeka, vedúcich k činom súhlasných s ich myšlienkami. Nie tak robili ľudia svätí, postupujúci po všeobecnej ceste oslobodenia duší, akoby im šlo o nejaké veľké proroctvá, hoci sa ani oni nevyhli proroctvám a často ich predpovedali, aby posilnili vieru v tie veci, ktoré nemožno dobre chápať zmyslami smrteľníkov, ba ani rýchlo a ľahko dokázať. Pravda, boli aj iné veci, naozaj veľké a božské, ktoré oznamovali budúcnosť, pokiaľ Boh dovolil poznať svoju vôľu. Takto sa oznamoval Kristus, ktorý mal v tele prísť na svet, a všetko, čo sa v ňom tak slávne uskutočnilo a naplnilo v jeho mene; pokánie a návrat ľudskej vôle k Bohu, odpustenie hriechov, milosť ospravodlivenia, milosť viery zbožných a množstvo veriacich v pravé božstvo po celej zemi, vykorenenie uctievania modiel a démonov, cvičenie cností v pokušeniach, očisťovanie ľudí rastúcich v cnosti a oslobodenie od všetkého zla, deň súdu, vzkriesenie mŕtvych, večné zatratenie spoločenstva bezbožníkov, večné kráľovstvo najslávnejšieho Božieho štátu požívajúceho radosť z nekonečného videnia Boha. To všetko je v Písmach spomenutej cesty predpovedané a prisľúbené. Z toho sme už toľko videli splneného, že s oprávnenou zbožnosťou veríme aj v splnenie ostatného. Tí, čo neveria v správnosť tejto cesty, čo vedie k videniu Boha a k večnému spojeniu s ním, v správnosť cesty opretej o pravdu svätých Písem, ktoré nám ju odporúčajú a ohlasujú ju, tí tejto ceste nerozumejú, a preto ju môžu napádať, ale premôcť ju nemôžu.
A tak v desiatich knihách, ak aj nie tak dokonale, ako to od nás niektorí očakávali, predsa len ? nakoľko nám pravý Boh a Pán ráčil pomôcť ? sme učinili zadosť úsiliu niektorých veriacich, čo žiadali, aby sme vyvrátili protirečenia bezbožníkov, ktorí dali prednosť svojim bohom pred Zakladateľom svätého štátu, o ktorom sme si zaumienili rozprávať. Z desiatich kníh prvých päť je napísaných proti tým, čo si myslia, že pre dobro tohto života treba uctievať bohov. Ďalších päť je zasa proti tým, čo si myslia, že uctievanie bohov treba zachovať na zabezpečenie posmrtného života. Napokon, ako sme to už v prvej knihe boli sľúbili, s Božou pomocou budem vykladať to, o čom si myslím, že treba povedať o vzniku, vývoji a konečnom cieli dvoch štátov, o ktorých sme už povedali, že na tomto svete sú popreplietané a zmiešané.
____________________1 Totiž douleia, po grécky oi doluloi, sluhovia. Augustín hovorí, že douleia patrí Bohu ako Pánovi, a latreia ako Bohu (Mg, 278).
2 Cicero v 2. knihe De natura deorum (kap. 28) hovorí, že náboženstvo, religio, pochádza zo slova relegere, prečítavať. „Tí, čo všetko patriace k božiemu kultu preskúmali a údajne poprečítavali, nazvali sa religiosi ? nábožní.“ Lactantius však tvrdí, že slovo religio je od religando, religere ? zviazať, spojiť (Mg, 280).
3 Goetia je druh mágie, ktorá sa zaoberala vyvolávaním mŕtvych. Teurgia je druh mágie, ktorou sa bohovia alebo démoni vzývajú na základe im prinášanej obety alebo obradov. Telety boli dokonalé obety (Mg, 286).
4 Slovo spiritus má dvojaký význam podľa toho, či ide o slovo vzaté od Porfýria, alebo z Písma. V porfyriánskom zmysle označuje čosi ako zmyslovú pamäť, niečo vyššie ako anima a nižšie ako animus. Spiritus v zmysle Písma označuje rozumnú časť duše, a teda mohutnosť, ktorú nemajú zvieratá (Gs, 465).
5 Porfýrius žil za panovania Diokleciána a Maximiána, ktorí prenasledovali kresťanov (Mg, 313).
JEDENÁSTA KNIHA
Prehľad jedenástej knihy
V ďalšom musí byť reč o Božom štáte, ktorý je doložený Svätým písmom, potom o jemu protikladnom svetskom štáte, najprv však o začiatkoch oboch štátov vo svete anjelov. Boha, zakladateľa Božieho štátu, poznáva ľudský duch oslabený hriechom iba vierou, ktorú sprostredkuje Bohočlovek ako cestu k Bohu. Prehovoril k nám cez prorokov, svojou vlastnou Osobou a cez apoštolov. Je pôvodcom Svätého písma, ktoré nás vedie a usmerňuje v oblasti nadzmyslových vecí. Presvedčuje nás, že svet je Božím dielom a raz začal jestvovať. To nijako neprotirečí Božej nemeniteľnosti, ako si myslia platonici, ktorí učia, že svet jestvuje odjakživa. Práve oni by nemali tak hovoriť, lebo ich učenie o duši skrýva námietku proti Božej nemeniteľnosti. Museli by potom prijať, že Boh stvoril nespočítateľné svety, lebo nemôže byť obmedzený vo svojom tvorení ani časovo, ani priestorovo. Pred stvorením nebolo nijakého času, lebo nebolo tvora, ktorý by bol svojou zmenou potreboval časomieru. Čas bol stvorený zároveň so svetom, ako hovorí správa o stvorení, kde je hneď reč o dňoch. Pri dňoch je určitá okolnosť, ktorá nám ostáva skrytá. Pod svetlom, ktoré tvorí dni, treba azda rozumieť anjelov, a pod večerom a ránom týchto dní zasa rozmanité spôsoby poznania stvorenstva anjelmi. Odpočinok Boha na siedmy deň značí odpočinutie blažených v Bohu.
Najprv musí byť reč o anjeloch, ktorí tvoria veľkú a šťastnú časť Božieho štátu. Podľa svedectva Písma anjelov stvoril Boh. Správa o ich stvorení sa uvádza tam, kde Písmo hovorí o prvom stvorení svetla. Stvorení sú ako svetlo, a len odvrátením od Boha sa stali tmou. Zlo totiž nemá nijakú bytostnú podstatu, je len nedostatkom dobra. Jednoduché, nezložené, a preto aj nemeniteľné dobro je len Boh. Božia Trojosobnosť neznamená zloženosť, ale len účasť troch osôb na jedinom dobre. Čo je Bohom stvorené, to je dobro, ale nie je to dobro jednoduché, nezložené, ale zložené z podstaty a vlastnosti, preto aj meniteľné. To platí aj tam, kde je vlastnosť nedeliteľne spojená s podstatou, ako pri blažených duchoch. Hoci všetci anjeli boli stvorení ako svetlo, predsa musím pripustiť rozdiel v blaženosti verných a tých, ktorí padli. Rovnako aj padnutých anjelov treba označiť za blažených pred pádom, ako aj prvého človeka pred pádom alebo spravodlivého veriaceho. Je možné, že dobrí anjeli nemali istotu pred pádom, ale dosiahli ju len po páde zlých anjelov. Azda je to tak, že zlí anjeli sa hneď pri svojom stvorení odvrátili od Boha, a tak nikdy nezažili blaženosť. Diabol nie je zlá prabytosť a to miesto v Písme, že niet v ňom pravdy od začiatku, neslobodno brať v tom zmysle. Podľa svojej prirodzenosti ako nesmrteľný duch stojí diabol na prvom mieste všetkých stvorených bytostí. Avšak bytosti hodnotíme nielen podľa ich prirodzenej akosti, ale aj podľa ich vzťahu k Bohu a ľuďom, a tak potom diablovi nepatrí prvé miesto. Zlo v diablovi nie je jeho podstatou, ale len odvrátením vôle od dobra, a teda aj mocným svedectvom o jeho pôvodnej dobrote. Zlá vôľa diablov nemohla porušiť svetový Boží poriadok, ale podľa Božích úmyslov musí slúžiť dobrému a byť svetovému poriadku na ozdobu. Podľa správy o stvorení možno teda v rozdelení medzi tmou a svetlom vidieť rozdelenie medzi čistými a nečistými duchmi. Tajomný závoj tohto miesta dovoľuje aj tento výklad, ako sa neskoršie potvrdí. S tým súhlasí fakt, že rozdelenie nenachádza súhlas u Boha, lebo potom by neplatilo „Videl Boh, že je to dobré“. Týmto výrazom sa nechce naznačiť vzrast poznania v Božom Duchu, ale príčina stvorenia, takže správa o stvorení nám dáva vysvetlenie o troch najdôležitejších otázkach: kým, prečo a ako je svet povolaný do bytia. Proti príčine stvorenia (že totiž dobro muselo byť stvorené dobrým Bohom) nič nehovorí prítomnosť opačných bytostí. Tie bytosti sú nie v sebe opačné, protikladné, zlé, lebo také nejestvujú. Manichejci takú príčinu stvorenia neuznávajú a zakladá sa to u nich na mylnej predstave o podstate Boha a duše. V pozoruhodnej zaslepenosti sa zmieta aj Origenes, keď za príčinu stvorenia pokladá ustrojenie trestného väzenia pre hriešne duše. V trojakom vysvetlení, ktoré nám poskytuje správa o stvorení, naznačuje sa Božia trojakosť (Trojica), z ktorej nebeský Boží štát získava svoj pôvod, svoje poznanie a svoju blaženosť. Na Trojicu poukazuje aj trojrozdielnosť filozofie a rovnako aj trojaká nepochybná istota človeka o svojom bytí, poznaní a láske k bytiu a poznaniu. O láske, ktorá sa usiluje uplatniť prirodzenou silou medzi najťažšími okolnosťami. Aj láska k bytiu a poznaniu je predmetom lásky, ktorá svoje očistenie získava vzťahom bytia, poznania a lásky k trojjedinému Bohu, ktorého je človek obrazom.
Lenže vráťme sa naspäť k anjelom. Ich poznanie o Bohu je videnie. Ich poznanie o sebe samých a veciach mimo seba je poznávanie v Bohu ako v tvorivej sile a poznávanie v sebe a vo veciach. Šesťnásobné osvietenie ich poznania naznačené v šesťnásobnom počte stvoriteľských dní poukazuje na dokonalosť stvorenia. Počet sedem zasa poukazuje na Božie odpočinutie, čiže na odpočinutie anjelov v Bohu. Miesto v Písme hovoriace o stvorení svetla by sa mohlo vzťahovať aj na hmotné svetlo a stvorenie anjelov postaviť pred všetky iné Božie diela. Anjelov možno s určitosťou označiť za svetlo, proti ktorému ako protikladný prvok stojí tma, padnutí anjeli, protiklad, v ktorom prvý raz vystupujú oba štáty v nadzemskej ríši. Pod vodami nad oblohou, o ktorých vraví Sväté písmo, však nemožno rozumieť anjelov.
11.1. Časť, v ktorej sa začína hovoriť o začiatku a konci dvoch štátov.
Božím štátom (alebo Božím mestom) voláme to, čo dokladá Sväté písmo, ktoré sa zmocňuje všetkých odtieňov ľudského ducha nie náhodným hnutím ducha, ale svojou božskou autoritou podľa plánu najvyššej Prozreteľnosti, a takto vyniká nad všetkými spismi všetkých národov. Tam je totiž napísané: „Slávne veci sa hovoria o tebe, mesto Božie“ (Ž 87, 3). V inom žalme zasa čítame: „Veľký je Pán a hoden každej chvály v meste nášho Boha. Jeho svätý vrch, prekrásne návršie, je celej zemi na radosť. Vrch Sion, tajomný príbytok, je mestom veľkého kráľa“ (Ž 48, 2 ? 3). A v inom zasa: „Riečne ramená obveseľujú Božie mesto, posvätný stánok Najvyššieho“ (Ž 46, 5). Týmito a ďalšími dokladmi, ktoré všetky uvádzať by bolo zdĺhavé, sme ukázali, že jestvuje akýsi Boží štát (mesto, spoločenstvo), ktorého občanmi túžime sa stať tak túžobne, ako nám to vdýchol jeho Zakladateľ. Občania svetského štátu dávajú prednosť svojim bohom pred Zakladateľom svätého štátu, lebo nevedia, že on je Bohom bohov, nie nepravých bohov, bezbožných a pyšných, ktorí, pozbavení jeho nemeniteľného a všetkým spoločného svetla, a preto uvedení do stavu akejsi nedostatočnosti, usilujú sa získať stratenú moc a vyžadujú božské pocty od svojich oklamaných poddaných. Je však Bohom bohov zbožných a svätých, ktorí sa radšej sami podrobujú jednému, ako by si podrobovali mnohých, a radšej uctievajú Boha, ako by sami chceli byť uctievaní ako Boh. Nepriateľom tohto svätého štátu sme odpovedali, ako sa len dalo, za pomoci Pána a nášho Kráľa v predchádzajúcich desiatich knihách. Teraz si však uvedomujem, čo sa odo mňa očakáva, a preto spoliehajúc sa vždy na Pána a nášho Kráľa, ako budem vládať, začnem rozprávať o vzniku a príslušnom cieli oboch štátov, pozemského i nebeského, o ktorých som už povedal, že sú na tomto svete dosť posplietané a zmiešané. Najprv poviem, ako pred vznikom týchto dvoch štátov nastala rozdielnosť medzi anjelmi.
11.2. Poznanie Boha, ktoré dosiahneme len od Prostredníka Ježiša Krista. (Skrátené)
Ťažko dosiahnuť poznanie Boha z jeho vlastnej podstaty, tým, že by sa k nej človek dajako priblížil. Boh neoslovuje človeka hlasom, ale pravdou, ak je človek schopný počúvať ho mysľou, a nie telom. Veď zmysel (pre poznanie) je vyššia zložka v človeku, svojou duchovnosťou bližšia k Bohu. Sám Boží Syn sa stal človekom, aby naučil človeka mysľou kráčať k pravde, a založil vieru, aby človek mohol kráčať k Bohu skrze Boha človeka. Tak sa stal Prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi. On je cestou, ktorá vedie k Bohu. Čo by osožilo človeku, keby vedel, kam má ísť, a nevedel, ktorou cestou? Jediná neomylná cesta je sám Ježiš Kristus, Boh i človek súčasne.1
11.3. Hodnovernosť kánonických kníh Svätého písma.
Duch Svätý, ktorý hovoril najprv ústami prorokov, potom sám, neskôr cez apoštolov, ako uznal za potrebné, je aj pôvodcom tých kníh Svätého písma, ktoré nazývame kánonické, obsahujúce spisy najväčšej dôležitosti, ktorému veríme2 v tých veciach, ktoré nehodno nepoznať, ktoré však sami od seba poznať nemôžeme. Naším pozorovaním môžeme poznať to, čo nie je ďaleko od našich zmyslov, či už vonkajších, alebo vnútorných. Odtiaľ má označenie aj „prítomnosť“, lebo hovoríme, že sme „pri tom“ tak, ako sme očami pri veciach, ktoré sú pred nami. O tých veciach, ktoré sú vzdialené našim zmyslom, a teda ich nemôžeme poznať vlastným pozorovaním, hľadáme iných svedkov a veríme im, keď sme presvedčení, že dané veci nie sú alebo neboli ďaleko od ich zmyslov. Ak teda o viditeľných veciach, ktoré nevidíme, veríme tým, čo ich videli ? týka sa to aj ostatných zmyslov ?, musíme aj o veciach, ktoré vnímame duchom a mysľou (slová „zmysel“ a „myseľ“ sú blízke aj v latinčine: „zmysel“, po latinsky sensus, je základom pre slovo sententia ? myšlienka), teda o neviditeľných veciach, ktoré nie sú prístupné nášmu vnútornému zmyslu, musíme veriť tým, ktorí to poznali v netelesnom svetle alebo to vidia stále.
11.4. Stvorenie sveta nie je nejakým novým Božím rozhodnutím, akoby Boh niečo chcel, čo prv nechcel.
Z viditeľných vecí je najväčší svet, z neviditeľných vecí je najväčší Boh. Že je svet, to vidíme, že je Boh, to veríme. Že však Boh stvoril svet,3 neveríme nikomu bezpečnejšie ako samému Bohu. Kde sme ho počuli? Nikde lepšie ako vo Svätom písme, kde jeho prorok povedal: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem“ (Gn 1, 1). Vari bol prorok pri tom, keď Boh stvoril nebo a zem? Nie, ale bola tam Božia múdrosť, ktorou bolo všetko stvorené, ktorá sa prenáša aj do svätých duší, ktorá ustanovila Božích priateľov a prorokov (porov. Múd 7, 27) a rozpráva im vnútorne o svojich skutkoch. Hovoria im aj Boží anjeli, ktorí stále hľadia na Otcovu tvár (porov. Mt 18, 10) a zvestujú jeho vôľu tým ľuďom, ktorým treba. Jedným z nich bol aj prorok, ktorý povedal a napísal: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.“ Ten je tým vnútorným svedkom, pre ktorého treba veriť Bohu, že tým istým Božím Duchom, ktorým poznal, že mu toto bolo zjavené, predpovedal tak dávno aj našu vieru.
Ale prečo sa večnému Bohu zachcelo stvoriť nebo a zem, ktoré predtým nestvoril? Tí, ktorí to hovoria, ak chcú mať večný svet bez akéhokoľvek počiatku, a teda nestvorený Bohom, sú ďaleko od pravdy a upadajú do ťažkej viny bezbožnosti. Aj keď necháme bokom hlasy prorokov, svet svojou usporiadanou menlivosťou, pohybom a krásou všetkého viditeľného mlčky dokazuje, že bol stvorený aj že mohol byť stvorený jedine Bohom, nevýslovné a nevídane veľkým, a nevýslovné a nevídane krásnym. Tí, čo uznávajú, že svet je stvorený Bohom, no nechcú mu priznať začiatok času, ale len začiatok stvorenia, akoby vraveli, že bol sotva pochopiteľným spôsobom vždy stvorený. Hovoria čosi, čím naoko bránia Boha od akejsi nerozvážnej náhodnosti (akoby mu zrazu prišlo na um čosi, čo mu nikdy predtým nenapadlo ? totiž stvoriť svet), a že v ňom povstal nový prejav vôle, hoci on nie je vôbec v ničom premenlivý. Lenže neviem, ako môže tento dôvod obstáť pri iných veciach, najmä pri duši. Ak ju chcú uznať za súvečnú, mali by vysvetliť, odkiaľ sa jej prihodilo to nové nešťastie, aké sa jej predtým vo večnosti nikdy nestalo. Ak povedia, že jej blaženosť a úbohosť sa stále striedajú, musia byť dôslední a povedať aj to, že sa aj naďalej tieto stavy budú striedať. Z toho však vyplýva nezmysel, že aj keď sa duša nazýva blaženou, nie je blaženou v tom, že predvída svoju budúcu úbohosť a biedu. Keď však nepredvída ani si nemyslí, že bude vždy len blažená, potom je blažená z nesprávneho náhľadu, nad ktorý nieto nič hlúpejšie. Ak si myslia, že bieda duše sa striedala s nekonečnou blaženosťou aj cez celé minulé veky, ale teraz po konečnom oslobodení sa už nevráti do úbohosti, usvedčia sa aj tým, že duša vlastne nikdy nebola blažená, ale začína byť šťastná až nejakou novou neklamnou blaženosťou. Tým priznávajú, že sa jej prihodilo čosi nové, veľké a slávne, čo sa nikdy predtým vo večnosti neprihodilo. Keď poprú, že príčinu tejto novosti mal Boh v zámeroch už od večnosti, súčasne poprú, že je pôvodcom blaženosti. Ak povedia, že aj on to vymyslel podľa nejakého nového úmyslu, aby bola duša konečne naveky blažená, ako ukážu, že sa ho netýka menlivosť, ktorú ani oni nepripúšťajú?
Pokračujme však ďalej. Keď je duša stvorená v čase, ale v čase už nezahynie, priznávajú, že tak, ako má začiatok číslo, ale nemá koniec, aj duša: ak raz prešla trampotami a bola od nich oslobodená, už nikdy nebude biedna. A nebudú pochybovať, že sa to deje nemeniteľným Božím zámerom. Keby teda verili, že svet sa mohol stvoriť v určitom čase, nech veria, že Boh pri jeho stvorení nezmenil svoje večné rozhodnutie.
11.5. Pred stvorením sveta nebol čas ani priestor. (Skrátené)
Treba sa pozrieť, čo povedia o umiestení sveta tí, čo uznávajú Boha za tvorcu sveta. Možno sa pýtať, prečo bol stvorený vtedy, a nie skôr, alebo prečo tam, a nie inde. Niektorým ľuďom nejde do hlavy, ako môže nechať Boh prázdne nekonečné priestory, a preto snívajú s Epikurom o nespočítateľných svetoch. My veríme, že Boh je tvorcom všetkého, čo nie je Boh. Takisto veríme, že ľudským rozumom nemožno pochopiť, prečo Boh niečo urobil tak, a nie inak. Aj uvažovanie o tom, prečo bol Boh v nečinnosti pred stvorením sveta, je vlastne zbytočné, lebo pred stvorením nebolo nijakého času ani miesta, pretože bol len nemeniteľný a netelesný Boh.4
11.6. Stvorenie sveta a začiatok času boli súčasne. (Skrátené)
Treba správne rozlišovať večnosť a čas. Čas nie je bez zmeny a premenlivosti, avšak večnosť je bez zmeny. Očividné je, že čas by nebol jestvoval, keby nebolo stvorenia, ktoré nejakým pohybom čosi nevyhnutne zmenilo. Keď je nemeniteľný Boh tvorcom a usporiadateľom časov, nemožno povedať, že stvoril svet po určitom čase. To by sa dalo povedať len vtedy, ak by bol pred stvorením sveta stvoril už nejaké iné stvorenie, ktorého pohybom by sa meral čas. Svet nestvoril ani v čase, lebo čo sa deje v čase, deje sa pred nejakým iným časom a po nejakom inom čase. Avšak nijaký čas nemohol predchádzať stvorenie sveta, lebo nebolo ešte premenlivých stvorení. Svet bol stvorený súčasne s časom, lebo len po jeho stvorení vznikol a začal sa meniteľný pohyb, ako to vidieť aj z poradia dní vo stvorení.
11.7. Dni, ktoré mali ráno a večer skôr, ako bolo slnko.
Vidíme, že naše dni majú ráno a večer len vychádzaním a zapadaním slnka. Z biblických dní prvé tri boli bez slnka, ktoré podľa Písma bolo stvorené až na štvrtý deň. Najprv Božie slovo stvorilo svetlo. Píše sa, že Boh oddelil svetlo od tmy a nazval svetlo „dňom“ a tmu nazval „nocou“ (porov. Gn 1, 4). Aké svetlo to bolo, akého striedavého pohybu, aký večer a ráno spôsobilo, nevieme si zmyslami predstaviť. Túto skutočnosť nemôžeme pochopiť, a predsa jej musíme veriť bez váhania. Je to nejaké hmotné svetlo, či už vo vrchnejších častiach sveta, ďaleko od nášho dohľadu, a či také, z ktorého sa potom zapálilo slnko? Alebo sa svetlom naznačuje svätý štát, zložený zo svätých anjelov a blažených duchov, o ktorom hovorí apoštol Pavol ako o Jeruzaleme, ktorý je hore a ktorý je našou matkou? (porov. Gal 4, 26). A na inom mieste apoštol hovorí: „Veď vy všetci ste synmi svetla a synmi dňa. Nepatríme noci ani tme“ (1 Sol 5, 5). Keby sme však aspoň trochu podobne mohli chápať večer a ráno tohto dňa! Možno ide o to, že poznanie stvorenia v porovnaní s Božím poznaním sa akoby zvečerieva; a rovnako sa zapaľuje a vzniká ráno, keďže aj ono smeruje ku chvále a láske k Stvoriteľovi. A neschýli sa do noci, kde by bol Tvorca opustený láskou stvorenia. Napokon keď Písmo vyratúva po poriadku stvoriteľské dni, nikde nevkladá slovo noc. Nevraví: „A nastala noc“, ale: „A nastal večer, a nastalo ráno, deň prvý.“ Takisto druhý deň aj ostatné. Poznanie stvorenia samého v sebe je takpovediac menej výrazné, ako keď sa poznáva v Božej múdrosti, v spôsobe, akým sa stalo. Preto možno vhodnejšie povedať večer ako noc, keďže deň sa vzťahuje na lásku a chválu k Stvoriteľovi a obnovuje sa ako ráno. A keď to spraví v poznaní seba samého, je prvý deň. Keď to spraví v poznaní oblohy, ktorá sa medzi spodnými a vrchnými vodami volá nebom, je druhý deň. Keď v poznaní zeme, mora a rastlinstva, koreňmi pripútaného k zemi, je tretí deň. V poznaní svietiaceho telesa, väčšieho i menšieho a všetkých hviezd, je štvrtý deň. V poznaní všetkých živočíchov plávajúcich vo vodách a vtákov, je deň piaty. V poznaní všetkých zemských živočíchov a samého človeka, je deň šiesty.
11.8. Význam Božieho odpočinku v siedmy deň po stvorení.
Keď Boh prestal na siedmy deň pracovať a zasvätil ho, netreba to detsky chápať, akoby bol naozaj robil dajakú robotu, veď „na jeho rozkaz boli stvorené“ (Ž 148, 5). Konal duchovným a večným slovom, a nie slovom zaznievajúcim a časným. Odpočinok u Boha znamená odpočinutie tých, ktorí odpočívajú v Bohu. Tak ako radosť domu označuje tých, ktorí sa v dome radujú, hoci ich neobveseľuje sám dom, ale nejaká iná vec. Tým viac, keď aj dom svojou krásou potešuje bývajúcich, takže ho neoznačujeme za šťastný len na ten spôsob reči, keď vecou obopínajúcou rozumieme vec obopnutú, ako napríklad „divadlo tlieska“, „lúky bučia“, hoci fakticky v divadle tlieskajú ľudia a na lúkách bučí dobytok, ale aj na ten spôsob reči, keď sa účinnou príčinou označuje vec urobená. Tak sa napríklad vraví o „radostnom liste“, čím sa označuje radosť čitateľa, radosť zapríčinená tým listom. Keď Sväté písmo hovorí, že si Boh odpočinul od práce, veľmi vhodne naznačuje odpočinok tých, čo v ňom odpočívajú a ktorých sám dáva odpočívať. To sa sľubuje aj ľuďom, ktorým to hovorí a pre ktorých je napísané podľa prísľubu proroctva, že aj sami budú mať v Bohu večné odpočinutie po dobrých skutkoch, ktoré v nich a s nimi koná Boh, ak sa k nemu vierou v tomto svete priblížili. Toto sa znázorňuje aj sobotným odpočinkom v Božom národe z nariadenia Zákona. Avšak o tom sa podrobnejšie rozhovoríme na inom mieste.
11.9. Svedectvo Písma o stvorení anjelov.
Keďže som sa rozhodol rozprávať o vzniku Božieho štátu, pokladal som za potrebné hovoriť najprv o svätých anjeloch, ktorí sú významnou súčasťou tohto štátu, a to tým blaženejšou, že nikdy neblúdili. S Božou pomocou, nakoľko to len bude potrebné, pokúsim sa vysvetliť, ktoré Božie svedectvá sa na to vzťahujú. Tam, kde Sväté písmo hovorí o stvorení sveta, nehovorí celkom zjavne, či boli anjeli stvorení a v akom poradí. Ak sa na nich nezabudlo, tak sa označujú slovom „nebo“ na tom mieste, kde sa píše: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem“, alebo ešte skôr ich treba hľadať pod označením toho svetla, o ktorom hovorím. Myslím si, že sa na nich nezabudlo, lebo je napísané, že Boh si na siedmy deň odpočinul od všetkých svojich diel, ktoré stvoril. Celé Sväté písmo sa začína takto: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem“, takže sa zdá, že pred nebom nič iné nestvoril. Keď teda začal od neba a zeme, zem sama, ktorú stvoril, ako hovorí Písmo ďalej, bola neviditeľná a nezložená, keď ešte nebolo stvorené svetlo a tma bola nad priepasťou, totiž nad akousi zmesou zeme a vody. (Kde niet svetla, musí byť nevyhnutne tma.) Potom bolo pri stvorení všetko podelené na šesť dní, ako sám o tom hovorí. Ako by sa mohli spomínať anjeli, ak by neboli v Božom diele, od ktorého si Boh na siedmy deň odpočinul? Že sú anjeli Božím dielom, aj keď sa tu azda nespomínajú, je jasne povedané. Na inom mieste však Sväté písmo o tom hovorí veľmi jasne. V chválospeve troch mládencov v ohnivej peci, kde sa píše: „Dobrorečte Pánovi, všetky diela Pánove, chváľte a vyvyšujte ho naveky!“ pri vyratúvaní týchto diel sa spomínajú aj anjeli: „Dobrorečte Pánovi, anjeli Pánovi, chváľte a vyvyšujte ho naveky!“ (Dan 3, 57, 58). Aj v žalme sa spieva: „Chváľte Pána z nebies, chváľte ho na výsostiach. Chváľte ho, všetci jeho anjeli; chváľte ho všetky nebeské mocnosti; chváľte ho, slnko a mesiac; chváľte ho, všetky hviezdy žiarivé; chváľte ho, nebies nebesia a všetky vody nad oblohou. Nech chvália meno Pánovo, lebo na jeho rozkaz boli stvorené“ (Ž 148, 1 ? 5). Aj tu sa celkom jasne, na vnuknutie Boha, hovorí, že Boh stvoril anjelov, keďže sa uvádzajú medzi ostatnými nebeskými stvoreniami, a o všetkých stvoreniach sa hovorí: „sám povedal a stali sa“. Ktože sa aj naďalej opováži myslieť, že anjeli boli stvorení až po tom všetkom, čo bolo vypočítané v šiestich dňoch? Aj keby bol niekto taký nerozumný, tú prázdnu mienku vyvracia Sväté písmo s rovnakou vážnosťou aj na inom mieste, kde Boh hovorí: „... keď si ranné hviezdy zborom spievali a Boží synovia všetci plesali“ (Jób 38, 7). Anjeli boli teda už vtedy, keď boli stvorené hviezdy, a tie boli stvorené na štvrtý deň. Máme azda povedať, že anjeli boli stvorení na tretí deň? Nie! Veď máme poruke, čo bolo stvorené v tento deň. Zem sa oddelila od vôd a tie dva živly vzali na seba rozdielnu podobu podľa druhu, a zem vydala všetko, čo v nej zapúšťa korene. Či azda na druhý deň? Ani to nie. Vtedy bola stvorená obloha medzi spodnými a vrchnými vodami a nazvaná nebom. A na tejto oblohe boli na štvrtý deň stvorené hviezdy. Ak patria anjeli k dielam týchto dní, sú potom svetlom, ktoré dostalo meno „deň“. A aby sa ukázala jednota, tento deň nebol nazvaný prvým dňom, ale iba „dňom“.5 Ani druhý, tretí ani ostatný deň nie je iný. Ten istý deň sa opakoval na vyplnenie šiestich alebo siedmich dní pre šestoré alebo sedmoré poznanie. Pre šestoré poznanie diel, ktoré Boh stvoril, a sedmoré poznanie Božieho odpočinku. Keď Boh povedal: Buď svetlo! ? a svetlo bolo, ak sa v tomto svetle chápe stvorenie anjelov, naozaj sa stali účastníkmi na večnom svetle, ktorým je sama nemeniteľná Božia múdrosť, ktorou bolo všetko stvorené a ktorú voláme Jednorodeným Božím Synom. Preto sa stali takými, aby osvietení svetlom, ktoré ich stvorilo, sami sa stali svetlom a aby sa nazvali dňom pre účasť na nemeniteľnom svetle a na dni, ktorým je Božie slovo, ktoré ich stvorilo tak ako všetko ostatné. „Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet“ (Jn 1, 9) a osvecuje aj každého čistého anjela, aby bol svetlom nie sám v sebe, ale v Bohu. Keď sa anjel odvráti od toho svetla, stane sa nečistým. Takými sú všetci takzvaní nečistí duchovia. Už nie sú svetlom v Pánovi, ale sami sebe sú tmou, pozbavení účastenstva na večnom svetle. Zlo nie je bytosťou, zlom sa volá len strata dobra.
11.10. Jednoduchá a nemeniteľná Trojica Otca, Syna a Ducha Svätého.
Jediné dobro je jednoduché (simplex), a preto nemeniteľné, lebo je Bohom. Týmto dobrom bolo stvorené každé dobro, ale už nie jednoduché (simplex) ani nemeniteľné. Vravím, je stvorené, čiže urobené, nie zrodené. Čo sa totiž zrodilo z jednoduchého dobra, je takisto jednoduché a je tým istým ako to, z čoho sa zrodilo. Tieto dve dobrá voláme Otcom a Synom. Oboje s Duchom Svätým je jeden Boh. Vo Svätom písme sa Duch Otca a Duch Syna volá Duchom Svätým v osobnom, vlastnom chápaní toho výrazu. Duch Svätý je iný ako Otec a Syn, lebo nie je ani Otcom, ani Synom. Povedal som „iný“, a nie „iné“, lebo aj toto dobro je jednoduché, nemeniteľné a rovnako večné. A táto Trojica je jedným Bohom. Nie je zložený preto, že je Trojicou. Ani nevoláme túto prirodzenosť dobra jednoduchou preto, že Otec je sám, Syn je sám alebo Duch Svätý je sám. Ani nie preto, že je to len meno „Trojica“ bez podstaty osôb, ako sa nazdávali sabelliánski bludári. Ale jednoduchou ju voláme preto, lebo čo má, tým aj je, okrem vzťahu osôb jednej ku druhej. Otec má Syna, a preto nie je Synom. Syn má Otca, a preto nie je Otcom. Je tým, čo má, keďže hovoríme o tom, čo sa týka jeho samého, a nie iného. Takisto ako hovoríme o niekom, že je živý, lebo má život, a tým životom je on sám.
Preto sa volá jednoduchou tá prirodzenosť, ktorá nemá nič, čo by mohla stratiť. Tá, v ktorej sa nemôže odlišovať ten, ktorý má (majúci), od toho, čo má. Nie tak, ako má nádoba tekutinu, teleso farbu, vzduch svetlo alebo horúčosť a duša múdrosť. Niktorá z týchto vecí nie je tým, čo má v sebe. Nádoba predsa nie je tekutinou, teleso nie je farbou, vzduch svetlom alebo horúčosťou, ani duša múdrosťou. Preto sa aj môžu pozbaviť vecí (vlastností), ktoré majú v sebe, ba aj obrátiť a zameniť za iné vlastnosti, ako sa napríklad nádoba zbaví tekutiny, ktorou je naplnená, teleso sa odfarbí, vzduch stemnie a ochladne a duša ohlúpne. Hoci sa telo nezničí, ako sa to sľubuje svätým po zmŕtvychvstaní (má totiž nestratiteľnú vlastnosť neporušiteľnosti), keďže tu ostáva hmotná podstata, predsa nie je tým istým ako neporušiteľnosť. Tá je aj v jednotlivých častiach tela celá, nie je tu menšia, tam väčšia. Ani nie je jedna časť neporušiteľnejšia ako druhá. Telo ako celok je väčšie než jeho časť. Hoci jedna časť v tele je väčšia, iná menšia, predsa väčšia časť nie je neporušiteľnejšia ako menšia. Iné je teda telo, ktoré nie je všade celé, no iná je neporušiteľnosť, ktorá je všade na ňom celá. Každá časť neporušiteľného tela, i keď je odlišná od iných častí, je rovnako neporušiteľná. Napríklad prst, hoci je menší ako celá ruka, predsa nie je menej neporušiteľný ako ruka. A tak hoci prst a celá ruka sú nerovnaké, predsa je rovnaká neporušiteľnosť ruky i prsta. A hoci je neporušiteľnosť neodlučiteľná od tela, predsa je iná podstata, pre ktorú sa nazýva telo telom, a iná je vlastnosť, pre ktorú sa nazýva neporušiteľným. Preto aj nie je tým, čo má. Aj sama duša, hoci by bola vždy múdra (akou bude, keď sa naveky oslobodí), bude múdra len účasťou na nesmrteľnej múdrosti, ktorá nie je to isté ako ona sama. Tak aj vzduch zaliaty svetlom, hoci by nikdy nebol pozbavený svetla, predsa vždy bude niečím iným ako svetlo, ktoré ho osvetľuje. Nepovedal som to preto, že by hádam duša bola vzduchom, ako si to niektorí mysleli, keďže si nevedeli predstaviť nehmotnú prirodzenosť. Tie dve veci, duša a vzduch, pri všetkej rozdielnosti majú istú podobnosť, a nebude to nevhodné porovnanie, že nehmotná duša sa tak osvetľuje nehmotným svetlom jednoduchej Božej Múdrosti, ako sa osvetľuje hmota vzduchu telesným svetlom. Ako vzduch pozbavený svetla temnie (temnota priestorov a telies nie je ničím iným ako vzduchom pozbaveným svetla), tak temnie duša pozbavená svetla múdrosti.
Podľa toho teda jednoduchými voláme tie veci, ktoré sú predovšetkým a skutočne božské, lebo na nich nie je čímsi iným vlastnosť a čímsi iným podstata. Nie sú božskými, múdrymi alebo blaženými účasťou na iných veciach. Vo Svätom písme sa Duch múdrosti volá mnohonásobný (Múd 7, 22), lebo má v sebe mnohé veci. To však, čo má v sebe, tým aj je, a všetko to je jeden Duch. Niet totiž mnoho múdrostí, ale je len jedna, v ktorej sú nesmierne a nekonečné poklady pochopiteľných vecí, medzi ktorými sú všetky neviditeľné a nemeniteľné pojmy vecí, aj pojmy vecí viditeľných a premenlivých, ktoré stvorila sama Múdrosť. Boh nestvoril nič nevedomky, čo sa nedá vždy oprávnene povedať o hociktorom ľudskom tvorcovi. Keď teda všetko učinil s poznaním, učinil to, čo poznal dopredu. Z toho prichádza na myseľ čudná, ale pravdivá vec, že tento svet by nám nemohol byť známy, keby nejestvoval, ale keby nebol býval vopred známy Bohu, nemohol by jestvovať.
11.11. Či aj zlí duchovia pred pádom požívali takú blaženosť ako dobrí?
Keď sa veci majú tak, duchovia, ktorých voláme anjeli, nijako nemohli byť na začiatku ani chvíľu temnotou, ale vo chvíli, keď boli stvorení, boli stvorení ako svetlo. Neboli stvorení tak, aby len ako-tak jestvovali a žili, ale boli osvietení, aby žili múdro a šťastlivo. Niektorí anjeli sa odvrátili od toho osvietenia a nedosiahli vyšší stupeň múdreho a blaženého života,6 ktorým je nepochybne len večný život, bezpečný a istý o svojej večnosti. Padnutí anjeli majú život rozumných bytostí, aj keď je to život nerozumný. Majú ho tak, že ho nemôžu stratiť, aj keby chceli. Kto však môže určiť, nakoľko mali účasť na múdrosti, kým nezhrešili? Ako môžeme hovoriť, že v účasti na tej múdrosti sa vyrovnali týmto (vytrvalým) anjelom, ktorí sú preto naozaj a úplne blažení, lebo sa nemýlia o večnom trvaní svojej blaženosti? Keby sa im však boli vyrovnali, boli by ostali rovnako blažení v jej večnom trvaní a rovnako ním istí. Ani ten najdlhší život sa nemôže nazvať večný, kým má mať koniec. Život má pomenovanie od toho, že sa žije, večný zasa od toho, že nemá konca. Hoci nie všetko večné je už tým samým blažené (hovorí sa aj o večnom pekelnom ohni), predsa ak ozaj a dokonale blažený je len večný život, blaženosť zavrhnutých anjelov nebola taká, lebo mala prestať, a preto nebola ani večná, či to už anjeli vedeli, alebo nevedeli a mysleli si iné. Ak vedeli o tom, strach im nedovoľoval, aby boli blažení, ak nevedeli, nedovoľoval im zasa omyl. Ak nevedeli, lebo nedúfali v to, čo bolo klamné a neisté, ale chveli sa v obavách, či ich šťastie je večné, či sa niekedy neskončí, už samo váhanie v takej pre nich dôležitej veci im nedávalo takú plnosť blaženého života, akú pripisujeme anjelom. Výraz „blažený život“ nezužujeme až natoľko, aby sme blaženým volali len Boha, hoci v skutočnosti on je blažený toľkou blaženosťou, nad ktorú väčšia nemôže byť. Aká a koľká je v porovnaní s ňou blaženosť anjelov, pre nich samých najvyššia?
11.12. Blaženosť ospravodliveného človeka a blaženosť prvého človeka pred pádom.
Myslíme si, že medzi rozumnými a chápavými stvoreniami môžeme nazvať blaženými nielen anjelov. Kto by sa opovážil poprieť, že prví ľudia v raji pred hriechom boli blažení, hoci si neboli istí, či ich blaženosť bude večná (a bola by večná, keby neboli zhrešili). Veď ani dnes nespravodlivo nevoláme blaženými tých, ktorých v tomto živote vidíme spravodlivo a zbožne žiť v nádeji na budúcu nesmrteľnosť, oslobodených od výčitiek svedomia, ľudí, čo ľahko dosiahnu Božie milosrdenstvo pre svoju slabosť. Oni, hoci sú presvedčení o odmene za svoju vytrvalosť, predsa nemajú istotu o svojej vytrvalosti. Kto z ľudí vie, že v konaní a napredovaní v spravodlivosti vytrvá až do konca, ak ho o tom nejakým zjavením neuistí ten, ktorý o tom podľa spravodlivého a skrytého súdu nepoučí každého, ale nikoho neoklame? Keďže ide o potešenie z prítomného dobra, prvý človek v raji bol blaženejší ako ktorýkoľvek spravodlivý v tejto slabosti smrteľníkov. Vzhľadom na budúce dobro blaženejší je ktokoľvek v akýchkoľvek telesných trápeniach, keď nemá len neurčitú domnienku, ale ako istá pravda mu bolo dané najavo, že bez všetkých nepríjemností stále a bez konca bude mať v spoločnosti anjelov účasť na Bohu. Je blaženejší, ako bol človek v blaženosti raja, avšak neistý o svojom páde.
11.13. Či boli anjeli stvorení tak, že padnutí pred pádom nevedeli, že padnú, a dobrí zasa len po páde zlých sa dozvedeli o svojej vytrvalosti? (Skrátené)
Je teda jasné, že blaženosť vyplýva zo spojenia oboch požiadaviek, ktoré si žiada čisto rozumná prirodzenosť. Po prvé, aby užívala nemeniteľné dobro, ktorým je Boh. Po druhé, aby v dobre zostala naveky. Tú blaženosť mali anjeli svetla, ale nemali ju padnutí anjeli. Z Písma vieme, že z dobrých anjelov nik viac nezhrešil a zo zlých sa nikto nevrátil medzi dobrých. Veriacim sa v Písme sľubuje, že budú ako anjeli v nebi a budú mať večný život (porov. Mt 22, 30; 25, 46). Keby sme si boli istí večnou blaženosťou a anjeli nie, potom by boli ľudia väčší, nielen rovní anjelom. Anjeli, ktorých večná blaženosť nebola istá, buď neboli rovnakí, alebo boli rovnakí, ale len po páde zlých dostali istotu o svojej blaženosti. Keď hovorí Písmo o diablovi: „Bol vrah od počiatku a nezotrval v pravde“ (Jn 8, 44), treba tomu rozumieť tak, že bol vrahom nielen od počiatku ľudského pokolenia, ale ani od počiatku svojho stvorenia nestál v pravde. Preto nebol nikdy blažený s dobrými anjelmi, lebo nechcel byť poddaný svojmu Stvoriteľovi a tešil sa zo svojej akoby vlastnej moci, pričom nadutým povyšovaním chcel napodobiť Boha. Ak sa hovorí o diablovi, že hreší od počiatku, rozumie sa tým, že od počiatku svojho stvorenia sa vzpiera spravodlivosti, ktorú môže mať iba vôľa podrobená Bohu. Nikto nemôže súhlasiť s manichejcami a inými sektami, ktoré tvrdia, že diabol má akúsi svoju vlastnú zlú prirodzenosť, ktorá je vraj opačným princípom dobra. Ak uznávajú Písmo, musia vedieť, že tam je napísané, že nezostal v pravde, čo znamená, že sa od pravdy odklonil. Keby bol ostal v pravde, bol by ostal blažený ako dobrí anjeli.
11.14. Ako rozumieť slovám „Nezotrval v pravde, lebo v ňom pravdy niet“? (Skrátene)
Keď sa hovorí, že niekto neostal v pravde a niet v ňom pravdy, je to trocha čudný spôsob reči. Nedá sa to vysvetliť tak, akoby príčinou, že nezotrval v pravde, bolo, že niet v ňom pravdy. Skôr je to tak, že príčinou, že niet v ňom pravdy, je to, že nezotrval v pravde. Podobne je to aj v žalme: „K tebe, Bože, volám, lebo ty ma vyslyšíš“ (Ž 17, 6), hoci by malo byť: Vyslyšal si ma, Bože, lebo som volal k tebe.
11.15. Ako rozumieť slovám: „Diabol hreší od počiatku“. (Skrátené)
Jánove slová: „Diabol hreší od počiatku“ (1 Jn 3, 8) netreba chápať v tom zmysle, že ak je to jeho prirodzenosťou, potom to nie je hriechom. Čo by sa potom povedalo na výrok proroka, kde sa tvrdí o Luciferovi, že bol kedysi bez chyby? „Bezchybný si bol na svojich cestách odo dňa, čo si bol stvorený, až kým sa nenašla na tebe vina“ (Ez 28, 15). V takom zmysle treba chápať aj slová „nezotrval v pravde“, čiže bol v pravde, ale v nej nevytrval. Tak aj slová „diabol hreší od počiatku“ netreba rozumieť, akoby hrešil od počiatku svojho stvorenia, ale od počiatku hriechu, ktorý začal byť hriechom od jeho pýchy. Tomuto výkladu neodporujú ani iné miesta Svätého písma.
11.16. Stupne a odlišnosti stvorení podľa ich úžitku a podľa rozumu. (Skrátené)
V stvorenom svete, odlišnom od Boha, vyššie postavenie majú veci živé ako neživé a vyššie postavenie majú veci pohyblivé ako nehybné. Ďalej sa líšia tvory cítiace od necitlivých a medzi cítiacimi zasa tvory rozumné stoja vyššie ako nerozumné. Medzi tými, čo používajú rozum, prvé miesto majú nesmrteľné a potom smrteľné, teda prv anjeli, potom ľudia. Toto je prirodzený poriadok. Lenže je aj iné odstupňovanie podľa úžitkovosti. Tak sa môže stať, že dáme prednosť veciam necítiacim pred cítiacimi, ba niekedy by sme ich chceli celkom odstrániť, keby sme mali na to moc. Kto by v dome nemal radšej chlieb ako múry? Niekedy sa zle hodnotia aj ľudia. Niektorí si totiž viac cenia koňa ako otroka a perlu viac ako slúžku. V posudzovaní sa veľmi líši úsudok uvažujúceho od nevyhnutnosti potrebujúceho a od rozkoše túžiaceho. Rozum si všíma podstatnú hodnotu vecí, potreba posudzuje účel a rozkoš vyhľadáva, čo je príjemné zmyslom. Avšak u rozumných tvorov toľko zaváži váha vôle a lásky, že hoci v prirodzenom poriadku stoja anjeli nad ľuďmi, predsa len podľa spravodlivosti sa dáva prednosť dobrým ľuďom pred zlými anjelmi.
11.17. Zlo nie je prirodzenosťou, ale je proti prirodzenosti.
O prirodzenosti, a nie o diablovej zlobe hovoria slová: „Je to prvotina Pána všetkých diel“ (Jób 40, 19). Lebo je isté, že kde je zlo, musela byť najprv prirodzenosť bez zla. Pochybenie je však natoľko proti prirodzenosti, že jej môže len škodiť. A tak by nebolo chybou odstúpiť od Boha, keby zotrvanie pri Bohu nebolo vlastnosťou tej prirodzenosti, ktorej chybou je odpadnutie od Boha. Preto aj zlá vôľa je vlastne svedectvom dobrej prirodzenosti. Avšak Boh, najlepší Stvoriteľ dobrých prirodzeností, je zároveň aj spravodlivým usmerňovateľom zlej vôle. Keď zlá vôľa nadužíva dobrú prirodzenosť, on na dobré použije aj zlú vôľu. Tak zariadil, že diabol, stvorený ním ako dobrý, no z vlastnej vôle zmenený na zlého a zaradený do pekla, bol vysmiaty svätými anjelmi ? totiž že pokušenia, ktorými sa usiluje škodiť Božím svätým, sú im skôr na úžitok. Pretože Boh, ktorý ho stvoril, dobre vedel o jeho budúcej prevrátenosti a predvídal, na aké dobré skutky obráti satanskú zlosť, preto hovorí žalm: „Po ňom sa plavia lode i Leviatan, ktorého si stvoril, aby sa v ňom hral“ (Ž 104, 26), aby sa tým rozumelo, že Boh už pri samom stvorení satana, hoci ho vo svojej dobrote stvoril dobrým, pripravil (v istom predvídaní jeho pádu) spôsob, ako zužitkovať jeho zlo na dobro.
11.18. Krása vesmíru sa len stupňuje protikladmi vo svete.
Tvrdím, že Boh by nebol stvoril nielen anjela, ale ani človeka, o ktorom by predvídal, že bude zlý, keby súčasne nebol predvídal, že zlých použije na dobro. Sled storočí Boh ozdobil ako najkrajšiu báseň početnými antitézami, protikladmi. Antitézy sa veľmi hodia na ozdobenie reči. Priame vyjadrenia nemajú takú účinnosť, preto latinčina i každá iná reč rada používa kontrast a iné obrazné vyjadrenia. Antitézy veľmi účinne využíva aj svätý apoštol Pavol. V Druhom liste Korinťanom vysvetľuje: „... zbraňami spravodlivosti v pravej i ľavej ruke, slávou aj potupou, zlou aj dobrou povesťou; ako zvodcovia, ale pravdiví, ako neznámi, a predsa dobre známi, akoby umierajúci, a hľa, žijeme, ako trestaní, ale nie usmrtení, akoby smutní, no vždy sa radujeme, ako chudobní, a mnohých obohacujeme, akoby sme nič nemali, a pritom nám všetko patrí“ (2 Kor 6, 7 ? 10). Tieto antitézy robia reč veľmi peknou. Krása vekov však nie je v rečových, ale vecných protikladoch. Veľmi jasne o tom hovorí Kniha Sirachovcova: „Zlu sa protiví dobré a smrti zasa život: tak je oproti spravodlivému postavený hriešnik“ (Sir 33, 15).
11.19. Význam slov „Boh oddelil svetlo od tmy“. (Skrátené)
Nejasnosť Božieho slova je aj na to dobrá, aby sa rodili a vytvárali viaceré vysvetlenia pravdy, keďže jeden rozumie výrokom tak, druhý inak. Vysvetlenia však treba robiť tak, aby sa nejasné miesta Písma potvrdzovali zrejmosťou vecí alebo iným, menej pochybným miestom v Písme. Aj zo súvisu treba objasňovať, čo chcel pisateľ povedať. Niektorí napríklad vysvetľujú slová „Boh oddelil svetlo od tmy“ tak, že oddelil dobrých a zlých anjelov. Nie je to celkom neopodstatnené tvrdenie, lebo Boh pri stvorení mohol predvídať toto rozdelenie, keďže vzniklo nie z prirodzenosti, ale zo zlej vôle.
11.20. Význam slov: „Boh videl, že svetlo je dobré“. (Skrátené)
Slová „Boh videl, že svetlo je dobré“ sa týkajú len svetla, nie tmy. Ak sa výrok vzťahuje na anjelov, vidieť, že anjelská tma bola v Božom rozhodnutí, avšak nedostala Božie schválenie, a teda Boh ju nenazval dobrou.
11.21. Božia večná a nemeniteľná vôľa a vedomosť. (Skrátené)
Slová: „Boh videl, že... je dobré“ sú schválením diela podľa druhu. Boh však nezistil až po stvorení, že je niečo dobré, lebo nič sa nemohlo stať, o čom vopred nevedel. Keď o tom Boh hovorí, je to len na naše poučenie, a nie ako vlastné Božie poznanie. Keď Platón hovoril, že Boh sa rozplýval radosťou, keď uvidel hotový svet, iste nebol natoľko nemúdry, aby tvrdil, že Boh sa stal blaženejším z videnia nového diela. Tým chcel povedať len to, že tvorca sa tešil, že je dohotovené, čo malo byť dohotovené. Božia vševedúcnosť sa nedelí na úseky, kde by jeden obsahoval veci, ktoré sa ešte len majú stať, druhý veci vznikajúce a tretí veci minulé. U Boha nejestvuje nič odlišné. Boh vidí všetko nezmeniteľne, večne, stále a prítomne. Neskladá sa z tela a ducha, ani nehľadí na veci dnes tak a zajtra inak. Neprechádza od jednej myšlienky k druhej. Boh vtedy videl, že je dobré, čo stvoril, keď uznal za dobré, čo stvoril. Ani sa tým jeho vedomosť nezväčšila. Nepíše sa len to, že Boh stvoril svetlo, ale píše sa aj to, ako ho stvoril. „Tu povedal Boh: ,Buď svetlo!‘ a bolo svetlo.“ Máme vedieť nielen to, že Boh stvoril svetlo, ale aj to, že ho stvoril Slovom. A prečo stvoril Boh svetlo? Preto, lebo bolo dobré. Aj Platón uznáva za najsprávnejšiu príčinu stvorenia, že dobrý Boh stvorí dobré dielo.
11.22. Niektorým sa stvorenia nepáčia a myslia si, že sú aj zlé stvorenia. (Skrátené)
Niektorí bludári nevideli túto príčinu ? dobrotivosť Boha, ktorou sa rozhodol stvoriť dobré veci, čo je príčina taká správna a vhodná, že ak ju rozoberieme a vážne premyslíme, zakončuje všetky spory tých, čo skúmajú pôvod sveta. Vidíme, že naša úbohá a krehká smrteľnosť, ktorá je už následkom spravodlivého trestu, musí trpieť od rozličných, jej protikladných vecí, ako je oheň, mráz, divá zver alebo im podobných. Ľudia si neuvedomujú, ako sa veci dobre a prirodzene uplatňujú na svojich miestach, ako pekne sú usporiadané. Koľko krásy vnáša každá do vesmíru, tohto nášho spoločného štátu, koľko nám môžu veci poskytnúť pohodlia, ak ich používame vhodne a múdro. Veď dokonca aj jedy, ktoré nevhodne použité prinášajú skazu, vhodne použité sa menia na spásonosné lieky. A naopak, veci, ktoré nás potešujú ? ako jedlo, nápoje, svetlo ? cítime ako škodlivé, keď ich používame nemierne a nevhodne. Preto nás Božia prozreteľnosť napomína, aby sme nerozumne nehanili veci, ale starostlivo hľadali ich užitočnosť. Aj keď náš slabý rozum nestačí, predsa máme veriť, že užitočnosť jestvuje, ibaže je pred nami skrytá. Veď skrytú užitočnosť nejednej veci sme už neraz sami objavili. To, že je užitočnosť skrytá, nám pomáha v cvičení pokory a v potláčaní pýchy. Ani jedna vec nie je zlá, pretože zlo je len nedostatkom dobra. Od pozemských vecí až po nebeské, od viditeľných až po neviditeľné, každý pokladá iné dobrá za lepšie. Sú nerovnaké, aby boli všetky dobré. Boh je veľkým umelcom vo veľkých veciach, ale nie je menším v malých. Malé veci nemožno merať podľa ich veľkosti (o tej sa tu nedá hovoriť), ale podľa umelcovej tvorivej múdrosti. Keď si napríklad človek oholí jedno obočie, telu sa nestane takmer nič, ale stratí mnoho na kráse. Krása totiž nezávisí od veľkosti čiastok, ale od ich súmernosti. Netreba sa veľmi čudovať, že tí, čo sa nazdávajú, že veci vznikli z dajakého opačného princípu, nechcú prijať za príčinu stvorenia skutočnosť, že dobrotivý Boh stvoril dobro. Radšej veria, že sa namáhal so svetom preto, aby zahnal zlo búriace sa proti nemu, a tým vraj svoju dobrú prirodzenosť premiešal so zlom, ktoré chcel skrotiť a prevýšiť. A vraj aj tú dobrú prirodzenosť, takto poškvrnenú, zahanbenú, podmanenú a potlačenú, sotva očistí a oslobodí veľkou námahou, aj to nie celú. Tá časť, ktorá sa nebude môcť očistiť, poslúži vraj na ochranu a väzenie premoženého a zatvoreného nepriateľa. Manichejci, ktorí to tvrdia, by neprišli do takéhoto nerozumu či priam šialenstva, keby boli uznali Božiu prirodzenosť za takú, aká v skutočnosti je, čiže za nemeniteľnú, neskaziteľnú, ktorej nič nemôže uškodiť. Nestalo by sa im to, keby aj ľudskú dušu, ktorá sa vlastnou vôľou obrátila na zlé, skazila sa hriechom a pozbavila sa svetla nemeniteľnej pravdy, nepokladali za časť Boha a keby nehovorili, že má tú istú prirodzenosť ako Boh, ale by ju pokladali za stvorenú Bohom a od Boha celkom odlišnú, ako to učí zdravá kresťanská náuka.
11.23. Origenov blud.
Avšak ešte viac sa treba čudovať, že niektorí, čo spolu s nami veria, že Boh je počiatkom všetkých vecí a že ani jedna vec, ktorá nie je Bohom, nemôže byť stvorená iným ako Bohom, veci vysvetľujú ináč. Nechcú uznať, že by okrem Boha boli veci, ktoré nie sú tým, čím je Boh, a ak sú dobré, neurobil ich nik iný, len dobrý Boh. Avšak o dušiach tvrdia,7 že nie sú síce časťou Boha, ale Boh ich stvoril a zhrešili až odklonom od Boha. Podľa odlišnosti hriechov a odklonu od Boha upadali čoraz nižšie od neba až po zem, zaslúžili si rozmanité telá, ktoré sú pre ne väzením. Tie telá potom tvoria svet. A tak dôvodom na stvorenie sveta nebolo vraj utvorenie dobra, ale potlačenie zla. V tomto výklade celkom jednoznačne vidíme Origenov blud. V knihe Peri archon (O počiatkoch) to napísal a vykladal takto. Nemožno inak, len sa čudovať človeku natoľko sčítanému v cirkevných spisoch a takému učenému, že nezbadal, ako sa protiví najmä zmyslu Svätého písma, o ktoré sa chce opierať s toľkou vážnosťou. Veď pri všetkých vykonaných dielach sa spomína: „A Boh videl, že je to dobré“ A keď už bolo všetko stvorené, Sväté písmo hovorí ešte raz: „A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré.“ (Gn 1, 31). Pôvodca tých slov chcel, aby nikto nepripúšťal inú príčinu stvorenia sveta, len tú, že dobré veci boli stvorené dobrým Bohom. Keby v tom svete nebol nikto zhrešil, svet by ozdobovali jedine dobré bytosti. Hoci vznikol aj hriech, ešte nie je všetko skazené hriechom, lebo veľká väčšina dobrých nebeských duchov zachovala svoje prirodzené zameranie. Ba ani zlá vôľa, ktorá nechcela zachovať poriadok svojej prirodzenosti, sa nevymanila spod zákona spravodlivého Boha, ktorý všetko dobre usporiadal. Tak ako je krásny obraz so svojimi tmavými farbami namaľovanými na patričnom mieste, tak aj celok sveta, keby sme mali možnosť vidieť ho naraz celý aj s hriešnikmi, je vlastne pekný, hoci pohľad na samých hriešnikov môže byť mrzký.
Origenes a všetci jemu podobní by sa mali pozastaviť nad tým, že keby ich názory boli pravdivé (totiž že svet bol stvorený na to, aby duše ako trest za hriechy dostali telá ako väzenie, do ktorého sú zatvorené ? telá vyššie a ľahšie za menšie hriechy a telá nižšie a ťažšie za ťažké hriechy), ako potom vysvetliť, že dobrí ľudia majú telá ako väzenie, a zatiaľ démoni, ako najhoršie bytosti, by mali zemské telá zo všetkých najnižšie a najťažšie? Teraz však, aby sme chápali, že hodnota duše sa nemá vážiť akosťou tela, najzvrátenejší démon dostáva vzdušné telo, no človek, hoci teraz takisto zlý, ale predsa nie až taký zlý a zvrátený ako satan, dostal telo z hliny zeme ešte prv, než zhrešil. Čo hlúpejšie možno tvrdiť ako to, že Boh Stvoriteľ nestvoril slnko iba pre tento svet (aby bolo na ozdobu a na osoh hmotným veciam), ale že sa tak stalo preto, že akási duša natoľko zhrešila, až si zaslúžila práve taký stupeň trestu, aby ostala zavretá v ľudskom tele?! Keby sa potom náhodou stalo, že by nie jedna, ale dve, desať, sto duší celkom jednoducho zhrešilo, potom by mal svet sto sĺnk. Že sa tak nestalo, to nie je preto, že majster tvorca v podivnej prozreteľnosti tak urobil na ozdobu a osoh telesných vecí. Stalo sa náhodou, že jedna jediná duša zhrešila v takej miere, že si jediná zaslúžila uväznenie do takého tela. Bolo by treba hamovať nie čoraz väčší úpadok duší, o ktorých sami nevedia, čo vravia, ale hamovať tých samých, čo vravia také veci, lebo nemajú nič spoločné s pravdou. Či však v tej odpovedi na tri vyššie uvedené otázky (pozri kapitolu 21) týkajúce sa všetkého stvorenia (kto ho učinil, ako ho učinil a prečo ho učinil) v odpovedi zahrnutej do výroku: „učinil ho Boh, učinil ho Slovom a učinil ho preto, lebo je dobré“ ? či sa v tej odpovedi tajomne a hlboko naznačuje aj sama Trojica, čiže Otec, Syn a Duch Svätý, a či je na tom mieste Písma nejaká ťažkosť, ktorá by nám nedovoľovala takýto výklad, o tom by bolo treba veľmi mnoho hovoriť a nemožno od nás žiadať, aby sme to rozviedli v jednej knihe.
11.24. Božia Trojica necháva vo všetkých dielach stopy.
Veríme, držíme sa toho a vytrvalo hlásame, že Otec splodil Slovo, čiže múdrosť, ktorou bolo všetko učinené, jednorodeného Syna, jeden jedného, večný súvečného, najlepší rovnako dobrého. Duch Svätý je súčasne Duchom Otca i Syna a je s nimi spolupodstatný a súvečný. Tento celok je Trojica pre vlastnosti osôb a jediný Boh pre nerozdielne božstvo, jediný všemohúci pre nerozdielnosť všemohúcnosti. Keď sa však hovorí o každom osobitne, každý z nich je všemohúcim Bohom. Keď sa o nich hovorí o všetkých naraz, nie sú to traja Bohovia ani traja Všemohúci, ale je to jeden Všemohúci Boh. Taká je v troch nerozdielna jednota, ktorá chcela, aby sa o nej takto hlásalo. Či sa Svätý Duch dobrého Otca a dobrého Syna, ktorý je spoločný obom, môže právom nazývať dobrotou oboch, nemôžem prenáhlene a opovážlivo tvrdiť. Skôr sa však opovážim označiť ho za svätosť obidvoch, a to nie za akosť obidvoch, ale za samu podstatu a tretiu osobu v Trojici. Do toho ma pobáda pravdepodobne tá okolnosť, že hoci Otec je Duch aj Syn je Duch, Otec je svätý aj Syn je svätý, predsa však Duch Svätý má osobitné meno ako podstatná svätosť a pritom spolupodstatná obidvom. Ale ak Božia dobrota nie je ničím iným ako svätosťou, nie je to nijaký smelý výmysel, iba výsledok vážneho rozmýšľania, keď povieme, že v Božích dielach (akýmsi skrytým spôsobom vyjadrovania sa v Písme na cvičenie mysli) naznačuje sa Trojica v týchto troch otázkach: kto stvoril všetko stvorenie, ako ho stvoril a prečo ho stvoril? Naznačuje sa Otec Slova, ktorý povedal, aby sa stalo, aby bolo. To však, čo sa stalo na jeho slovo, stalo sa nepochybne skrze Slovo. V slovách: „Boh videl, že je to dobré“ sa dostatočne naznačuje, že Boh nie z dajakej nevyhnutnosti alebo potreby, či na svoj úžitok, ale čiste len zo svojej dobroty urobil to, čo je urobené, čiže preto, že je to dobré. Preto sa po stvorení vecí povedalo, že boli dobré, aby sa naznačilo, že sú zhodné s tou dobrotou, z ktorej vznikli. Ak touto dobrotou rozumieme Ducha Svätého, podáva sa nám celá Trojica vo svojich dielach. Z toho samého žriedla pochádza počiatok, poznanie a šťastie „horného“ Božieho štátu nad nami, čiže svätých anjelov. Keď sa pýtame, odkiaľ je, máme odpoveď: založil ho Boh. Ak sa pýtame, odkiaľ je múdry: osvecuje ho Boh. Ak sa pýtame, odkiaľ je blažený: zažíva Boha, živí sa Bohom. Sám je na jestvovanie nedostatočný, udržiava ho On. Do seba zahľadený, osvecuje. K nemu sa vinúci, napĺňa blaženosťou. Jestvuje, vidí, miluje. Prekvitá v Božej večnosti, žiari v Božej pravde a teší sa v Božej dobrote.
11.25. Trojdielnosť filozofie. (Skrátené)
Filozofi rozdelili svoj predmet na tri časti: fyziku, etiku a logiku. Filozofia prírodná, rozumová a mravná. Toto rozdelenie vraj určil Platón. Avšak aj iní filozofi uznávali, že musí byť nejaká príčina bytia, akýsi spôsob poznania a smerovania života. Umelec a tvorca si musí všímať troje vecí: prírodu, náuku a použitie (konanie). Príroda sa posudzuje nadaním, náuka vedomosťou a použitie výsledkom. Keby naša bytosť bola od nás, iste by sme mali aj vlastnú múdrosť a nemuseli by sme si ju obstarávať učením. Aj naša vlastná láska, čo vychádza z nás a k nám sa vracia, by celkom stačila k blaženosti. Nepotrebovala by iné dobro, ku ktorému by mala smerovať. Naša bytosť je však od Boha, bez ktorého nemôže jestvovať. Jeho musíme mať aj za učiteľa, aby sme pochopili pravdu. Jeho musíme mať aj za darcu radosti, aby sme mohli byť blažení.8
11.26. Obraz Trojice v prirodzenosti človeka, ktorý ešte nie je blažený.
Aj sami môžeme nájsť v sebe obraz Boha, čiže Najsvätejšej Trojice, hoci je to obraz nedokonalý a veľmi ďaleký, nie súvečný, skrátka: nie tej istej podstaty ako Boh, ale taký, že zo stvorených vecí nie je mu prirodzenosťou nič bližšie. Ten obraz treba ešte zdokonaliť a zmeniť, aby bola podobnosť väčšia. Lebo veď aj sme, aj vieme, že sme, a svoje bytie a poznanie aj milujeme. V týchto troch uvedených veciach nás nepomýli nijaký pravdepodobný klam. Nezachytávame ich nijakým telesným zmyslom ako vonkajšie veci ? napríklad farby zrakom, zvuky sluchom, vôňu čuchom, chuť jazykom, tvrdosť a mäkkosť hmatom ? a obrazy týchto zmyslových vecí veciam veľmi podobné, ale nehmotné prenášame myslením, uchovávame pamäťou a povzbudzujeme sa nimi túžiť za vecami samými. Avšak bez akejkoľvek zmyslovej a klamnej obraznosti a obrazotvornosti som si celkom istý, že som, že viem a že milujem.9 A nebojím sa nijakých dôkazov školy akademikov, ktorí pochybujú: A čo, ak sa klameš? Lež keď sa klamem, aj vtedy som.10 Kto nejestvuje, nemôže sa klamať. A teda keď sa klamem, ako sa môžem klamať, že som, keď je isté, že keď sa klamem, tak som? Keďže teda ja, ktorý by som sa klamal, aj vtedy by som bol, keby som sa klamal, je celkom nepochybné, že sa neklamem v tom, že som poznal, že som. Z toho nevyhnutne vyplýva, že sa ani v tom neklamem, že som poznal, že poznávam. Lebo ako poznám to, že jestvujem, takisto viem aj to, že poznávam. Keď tieto dve veci milujem, vtedy lásku pripájam ako niečo tretie, rovnakej hodnoty s vecami, o ktorých viem. Neklamem sa, že milujem, keď sa nemýlim vo veciach, ktoré milujem. Keby aj tie veci boli klamné, pravdou by bolo, že ich milujem. Ako by sa mi potom mohlo vyčítať a oprávnene brániť v láske ku klamným veciam, keby bolo klamné to, že veci milujem? Ale kto môže pochybovať, že aj láska k tým veciam, čo sú pravdivé a isté, keď sú milované, je pravdivá a istá? Okrem toho niet človeka, ktorý by nechcel jestvovať, ako ani niet nikoho, kto by nechcel byť blažený. Ako by však mohol byť blažený, ak by bol ničím?11
11.27. Bytie a poznanie (vedomosť) a láska k obom. (Skrátené)
Jestvovanie, bytie, je príjemné akousi prirodzenou silou. Ľudia aj v najhorších životných okolnostiach chcú radšej živoriť, ako prestať jestvovať. Boja sa smrti, lebo prirodzenosť v nej cíti svoje ukončenie. Aj žobrák by chcel vďačne hoci aj naveky žobrať, len nie zomrieť. Táto vlastnosť je spoločná všetkým živým tvorom, od najmenších až po najvyššie. Podobné úsilie prejavujú aj rastliny, lebo čím vyššie rastú, tým hlbšie zapúšťajú korene do zeme, aby unikli smrti. Ba aj neživé veci tým istým spôsobom prejavujú akési úsilie zostať tým, čím sú. Ako veľmi máme radi poznanie a ako ľudská prirodzenosť nechce byť klamaná, vidieť z toho, že každý chce radšej so zdravou mysľou lamentovať a božekať, ako sa tešiť, ale byť bláznom. Túto vlastnosť však prejavuje iba človek. Hoci zvieratá majú niektoré vlastnosti a schopnosti dokonalejšie ako človek (napríklad niektoré majú dokonalý zrak), predsa im chýba akési vnútorné nehmotné svetlo, aby mohli správne usudzovať. Pravda, aj zvieratá majú čosi, čo sa podobá vedomosti, ale nie je to vedomosť. Rastliny zasa majú podobnú vlastnosť ako zvieratá, že prijímajú potravu a rozmnožujú sa. Hoci my toto všetko poznávame zmyslami, jednako neusudzujeme o tom telesnými zmyslami, ale zmyslom vnútorného človeka, ktorým chápeme aj spravodlivosť a krivdu. A tomuto vnútornému zmyslu sa nepribližuje ani jeden z vonkajších zmyslov. Tam (vnútri) som istý, že som, že to viem a že to aj milujem.
11.28. Či máme milovať aj lásku, ktorou milujeme aj bytie a poznanie? (Skrátené)
Milujeme aj lásku. Dobrým človekom nenazývame toho, kto vie, čo je dobro, ale toho, kto miluje. Ako to, že v sebe necítime, že milujeme aj lásku, ktorou milujeme, čokoľvek dobré milujeme? Je totiž aj taká láska, ktorá miluje to, čo sa nemá milovať. A túto druhú lásku vlastne nenávidí ten, kto miluje, čo je hodné milovania. Obe tieto lásky môžu byť v človekovi. Avšak čím viac rastie jedna, tým viac upadá druhá. Zvieratá majú svoje pudy, rastliny majú úsilie po množení a hojnosti, telesá zasa váhu. Čo je telesu váha, to je duchu láska.12 Keďže sme ľudia stvorení na obraz Stvoriteľa, ktorý je večnosťou, pravdou, láskou a Trojicou, jeho stopy nájdeme vo veciach, no v sebe samých vidíme jeho obraz. Preto vstúpme do seba, vstaňme ako márnotratný syn (porov. Lk 15, 18), aby sme sa vrátili k tomu, od ktorého sme sa hriechmi odvrátili. V ňom naše bytie nezakúsi smrť, naše poznanie sa nepomýli a naša láska bude bez škody.
11.29. Anjelské vedomie poznáva Trojicu v jej božstve.
Boží anjeli nepoznávajú Boha pomocou znejúcich slov, ale samou prítomnosťou nemeniteľnej pravdy, čiže jeho Jednorodeným Slovom poznávajú aj samo Slovo aj Otca i Ducha Svätého. Poznávajú, že tvoria nerozdielnu Trojicu a každá z osôb je jednou podstatou. Pritom nie sú traja bohovia, ale jeden Boh. Poznávajú to tak, že je im to známejšie ako my sami sebe. Ba aj samo stvorenie poznajú lepšie v Božej múdrosti (akoby v spôsobe, podľa ktorého bolo učinené) než v samom stvorení. Ba aj seba poznajú lepšie tam ako v sebe samých, hoci poznávajú aj v sebe. Boli stvorení, a teda sú čímsi iným ako ten, ktorý ich stvoril. Tam poznávajú ako v dennom videní, v sebe zasa ako vo večernom. Je veľký rozdiel v tom, či sa niečo poznáva v tom úmysle podľa ktorého bolo stvorené, alebo sa poznáva už vo veci samej (učinenej). Podobne ináč poznávam priamosť čiar alebo pravosť podoby, keď si ju predstavujem iba v mysli, a ináč, keď to nakreslím do piesku. Ináč spravodlivosť v nemeniteľnej pravde, ináč v spravodlivej duši. Podobne aj iné veci, ako oblohu medzi vrchnými a spodnými vodami, ktorá sa volá nebom. Takisto zhromaždenie vôd v nížinách a zjavenie sa zeme, počiatok rastlín a stromov. Takisto stvorenie slnka, mesiaca a hviezd. Takisto vznik vodných živočíchov, totiž vodného vtáctva, zvierat a rýb. Takisto stvorenie pozemných živočíchov a plazov, ba aj samého človeka, ktorý stojí nad všetkými vecami na zemi. Všetko to ináč poznávajú anjeli v Božom Slove, kde majú svoje príčiny a pravzory, podľa ktorých boli všetky veci stvorené. Príčiny a pravzory sú tam nemeniteľne prítomné. A celkom ináč poznávajú anjeli seba samých. Tam jasnejším poznaním, tu temnejším. Tam poznaním samého tvorenia, tu poznaním v diele. Keď sa tieto diela pripisujú chvále a úcte Stvoriteľovej, potom akoby v rozjímajúcich mysliach svitalo ráno.13
11.30. Dokonalosť čísla šesť. (Skrátené)
V Písme sa opakuje číslo šesť opakovaním toho istého dňa šesť ráz. V šiestich dňoch bolo stvorenie ukončené. To ešte neznamená, že Boh potreboval práve taký čas na stvorenie alebo že by nemohol stvoriť všetko naraz. Počtom šesť sa naznačuje dokončenie diela. Je to možno preto, lebo číslo šesť je dokonalé číslo. Dá sa deliť dvoma, troma a šiestimi a súčet jeho rozložených čísel dáva takisto šesť (1 a 2 a 3 je 6). Túto dokonalosť nemá ani jedno z nasledujúcich čísel, ani číslo dvanásť. Toto si treba všimnúť, lebo v Božích chválach sa spieva: „Ty si mierou, počtom, váhou usporiadal všetko“ (Múd 11, 21).
11.31. Siedmy deň, v ktorom sa odporúča plnosť a odpočinok. (Skrátené)
V siedmom dni, čiže v tom istom dni sedem ráz opakovanom, sa odporúča odpočinok a prvý raz sa spomína slovo „zasvätenie“. Tak chcel Boh zasvätiť tento deň odpočinkom, a nie prácou. Aj číslo sedem je istým spôsobom dokonalé. Možno ho rozložiť na jedno nepárne a jedno párne číslo, na tri a štyri. Často sa používa na označenie všeobecnosti. „Lebo spravodlivý vstane, hoci by padol sedem ráz“ (Prísl 24, 16). „Cez deň ťa chválim sedemkrát pre tvoje spravodlivé rozsudky“ (Ž 119, 164). Týmto číslom sa naznačuje plnosť Ducha Svätého, o ktorom sa hovorí: „Uvedie vás do plnej pravdy“ (Jn 16, 13). Hovorí sa aj o Božom odpočinku. Je to odpočinok dokonalý v úplnom zmysle slova, odpočinok v Bohu, odpočinok v celku, nie v časti. V časti je práca. Pracujeme preto, lebo po častiach poznávame, a keď nadíde celkové poznanie, prestane poznanie čiastočné. Preto sa aj vo Svätom písme prepracúvame len s námahou a Boží anjeli svojím lepším a dokonalejším poznaním nám v tom pomáhajú.
11.32. Názor, že Boží anjeli boli stvorení pred stvorením sveta. (Skrátené)
Nech sa nik so mnou neškriepi, že slová Písma: „,Buď svetlo!‘ a bolo svetlo“ neznačia dobrých anjelov. Vraj na začiatku bolo stvorené len akési hmotné svetlo. Nech nikto netvrdí, že anjeli boli stvorení prv, nielen pred nebom, ale aj pred tým, čo sa naznačuje slovami: „Na počiatku Boh stvoril nebo a zem.“ „Na počiatku“ vraj neznamená skutočný začiatok, lebo údajne predtým Boh stvoril anjelov. Ba aj samotné Slovo sa menuje Počiatkom. Opak nebudem tvrdiť. Teší ma to, že hneď na začiatku Písma sa spomína Trojica. Je tam napísané: „Na počiatku Boh stvoril nebo a zem“. Že Otec tvoril skrze Syna, vidieť zo žalmu: „Aké mnohoraké sú tvoje diela, Pane! Všetko si múdro urobil“ (Ž 104, 24). Krátko potom sa spomína aj Duch Svätý: „Zem však bola pustá a prázdna, tma bola nad priepasťou a Duch Boží sa vznášal nad vodami“ (Gn 1, 1 ? 3). Nech teda vykladá každý, ako najlepšie vie, len nech sa neodchýli od učenia viery a uzná, že dobrí anjeli sú veční, avšak nie takí veční ako Boh a o svojej večnej a pravej blaženosti celkom presvedčení a istí.
11.33. Dva druhy anjelov znázornené rečou Písma o svetle a tme.
Svätý Peter apoštol celkom zjavne hovorí, že niektorí anjeli zhrešili a boli zhodení na samé dno tohto sveta, ktoré im má byť väzením až do chvíle posledného potupenia v deň posledného súdu. Uvádza, že Boh neušetril hrešiacich anjelov, ale zvrhol ich do tmavých priepastí podsvetia a nechal ich na potrestanie pri poslednom súde (porov. 2 Pt 2, 4). Kto môže pochybovať, že ich Boh oddelil od dobrých anjelov buď už svojou predvedomosťou, alebo už samým skutkom? Kto by protirečil, že tí dobrí sa právom volajú svetlom, keď už aj nás samých, ktorí dosiaľ žijeme len vo viere a v rovnosť s nimi len dúfame, ale ju ešte nemáme, nazval apoštol svetlom? „Kedysi ste boli tmou, ale teraz ste svetlom v Pánovi“ (Ef 5, 8). Že týchto zbehov celkom správne voláme tmou, to porozumie každý, kto vie a verí, že sú horší ako neverní ľudia. Hoci by sme si aj iné svetlo mohli predstavovať pod slovami: „Tu povedal Boh: ,Buď svetlo!‘ a bolo svetlo“ alebo pod slovami: „Boh oddelil svetlo od tmy“ a rozumeli by sme tým inú tmu, predsa sa len držíme mienky, že tie slová značia dve spoločenstvá anjelov ? jedno, čo žije s Bohom, a druhé, čo sa nadúva pýchou. Jedno je to, ktorému sa povedalo: „Klaňajte sa mu, všetci jeho anjeli!“ (Ž 96, 7), druhé je to, ktorého vodca hovorí: „Toto všetko ti dám, ak padneš predo mnou a budeš sa mi klaňať“ (Mt 4, 9). Jedno spoločenstvo planie svätou láskou k Bohu, druhé čmudí nečistou láskou po vlastnej povýšenosti. Keďže však podľa Písma „Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť“ (Jak 4, 6; Pt 5, 5), jedno spoločenstvo býva v nebi a druhé, odtiaľ zhodené, s veľkým kvílením prebýva v najnižšom vzdušnom priestore. Jedno je pokojné žiarivou zbožnosťou, druhé zmietané temnými žiadosťami. Prvé na Boží pokyn láskavo pomáha a spravodlivo tresce. Druhé je spaľované divým odporom, neochotou poddať sa a túžbou škodiť. Jedno prisluhuje Božej dobrote, aby pomáhalo zo všetkých síl ľuďom, druhé musí krotiť Božia moc, aby zo všetkých síl ľuďom neškodilo. Prvé sa však vysmieva tomu druhému, že totiž nechtiac osoží svojím prenasledovaním. Druhé zasa závidí prvému, keď zhromažďuje svojich pútnikov. Nazdávam sa teda, že spoločenstvá anjelov, rozdielne a protikladné, jedno prirodzenosťou dobré a vôľou správne, druhé prirodzenosťou takisto dobré, ale vôľou zvrátené, tieto dve spoločenstvá, jasne naznačené na rozličných miestach Písma, sme presvedčivo rozpoznali a uznali za označené slovami „svetlo“ a „tma“ v tej knihe Svätého písma, ktorá sa volá Genezis. Ak by aj pisateľ onej knihy bol azda inak chápal význam týchto slov a chcel nimi vyjadriť iné skutočnosti, jednako sme sa nadarmo nezaoberali tým nejednoznačným miestom, keďže sme sa neodchýlili od učenia viery, ktorá je veriacim dostatočne známa z výrokov iných kníh Písma. Aj keď sa v ňom spomínajú hmotné Božie výtvory, nepochybne majú aj určitú duchovnú podobnosť podľa slov apoštola: „Veď vy všetci ste synmi svetla a synmi dňa. Nepatríme noci ani tme“ (1 Sol 5, 5). Ak mal toto na mysli aj pisateľ, potom náš úmysel došiel k dokonalému zakončeniu rozpravy: aby sa uverilo, že človek takej vynikajúcej a božskej múdrosti, ba aj Duch Svätý cez neho hovoriaci, pri opisovaní všetkých Božích diel ? dokončených, ako hovorí, na šiesty deň ? nebol by mohol vynechať anjelov, keď písal slová: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.“ Teraz nejde o to, či in principio znamená „najprv stvoril“, alebo (čo je viac pravdepodobné) či stvoril na počiatku, čiže v jednorodenom Slove. Tými slovami (nebo a zem) sa buď naznačuje všetko stvorenie, či duchovné, alebo telesné, čo je pravdepodobnejšie, alebo sa nimi označujú dve veľké časti sveta, v ktorých sa zahrnuje všetko, čo je stvorené. Najprv teda hovorí pôvodca o celom diele stvorenia (všeobecne) a potom vyratúva jeho čiastky podľa tajomného počtu šiestich dní.
11.34. Niektorí si myslia, že pod stvorením nebeskej oblohy a rozdelením vôd treba rozumieť anjelov. (Skrátené)
Niektorí sa nazdávajú, že vodami sa vyjadrujú zástupy anjelov. Taký zmysel vraj majú slová: „Buď obloha uprostred vôd a staň sa delidlom medzi vodami a vodami!“ (Gn 1, 6). Vodami nad oblohou sa vraj majú rozumieť anjeli, vodami pod oblohou zasa viditeľné vody, alebo množstvo zlých anjelov, prípadne ľudské pokolenie. Tu však už ide o rozdelenie anjelov, a nie o stvorenie. Niektorí zasa prevrátene tvrdia, že Boh nestvoril vody, lebo nikde nie je napísané: „Buďte vody!“ To isté by sa však potom mohlo hovoriť aj o zemi. Vo výroku „Na počiatku Boh stvoril nebo a zem“ sa pod zemou rozumie aj voda ? podľa Svätého písma: „Jeho je more, veď on ho stvoril, i pevnina, ktorú stvárnili jeho ruky“ (Ž 95, 5). Tí, čo pokladajú slová „nad nebeskými vodami“ za označenie anjelov, majú ťažkosti s váhou, pretože si myslia, že voda tam nemôže byť tekutá. Nazdávam sa však, že som už dosť povedal o dvoch spoločenstvách anjelov.
____________________1 Zmysel slov mens, ratio, inteligentia. Mens ? myseľ je vyššia časť rozumnej duše (animus). Ratio ? rozum je pohyb, ktorým myseľ prechádza od jedného poznania k druhému. Intellectus ? inteligentia je to, čo je v človeku najvznešenejšie, schopnosť, ktorá v istom zmysle prevyšuje rozum, istá ľahkosť rozumovej činnosti (Gs, 466).
2 Viera je súhlas mysle s nejakou skutočnosťou, o ktorej rozpráva iný človek alebo informuje nejaký prameň, pre jeho hodnovernosť. Viera je základom ľudského spolužitia. Niektoré skutočnosti, v ktoré veríme, nevplývajú veľmi na náš život, ale niektoré sú životne dôležité, bez nich by sa zrútil náš duchovný a spoločenský život. Keby človek nepotreboval veriť v to, o čom sa na vlastné oči nemôže presvedčiť, ako by potom mohli deti poslúchať rodičov a veriť, že sú naozaj ich rodičmi? Kto by chcel zavrhnúť svojich rodičov pod zámienkou, že nemá o nich vlastný dôkaz, bol by zločincom. Viera je teda normálnym prvkom a predpokladom správneho myslenia a poznania. Bez nej by nebol možný rodinný ani spoločenský život (Gs, 60).
3 Manichejci sa pýtali, čo robil Boh predtým, ako stvoril svet. Takáto otázka je v sebe protikladná. Kým nebol svet, nebol ani čas, preto nemohlo byť nijaké „predtým“ ani „potom“. Čas sa začal vtedy, keď prišli stvorenia, ktoré majú trvanie. Čas je totiž mierou trvania. V Bohu, ktorý je nemeniteľná večnosť, nemôže byť nijaký čas, a teda nijaké „prv“ alebo „predtým“. Svojou ľudskou predstavou si nemôžeme utvoriť obraz o bytosti, ktorá by ustavične trvala a nemala nijaký začiatok, vlastne nijaký čas (Gs, 335).
4 Porovnaj Augustínove Vyznania (11. kniha, kap. 13).
5 Grécki teológovia tvrdia, že duchovné veci predchádzali pred telesnými a Stvoriteľ ich použil pri stvorení ostatných. Tento názor prijal aj Platón. Aj Hieronym v tomto nasledoval gréckych otcov. Avšak Bazil, Dionýz, Ambróz, Beda, Cassiodor a tiež Augustín pripúšťajú, že Boh všetko stvoril naraz, s čím by súhlasilo: „Všetko spolu stvoril ten, ktorý večne žije“ (Sir 18, 1). (Mg, 324).
6 Blaženosť definovali starí teológovia ako dokonalý stav, zavŕšený všetkými dobrami, ktorý sa napĺňa v Bohu, z ktorého aj anjeli majú blaženosť a ľudia svätosť (Mg, 328).
7 Augustín vie, že Boh stvoril dušu z ničoho. Nemôže byť teda dajakou malou časťou Boha, ale čímsi rozdielnym. Čím však? Keby bola časťou Boha, musela by byť nemeniteľná a večná. Potom by však nemohla byť lepšou alebo horšou, ale len stále rovnakou, a nemohla by robiť nijaký pokrok. Je to ťažká otázka. Origenov názor nemohol Augustín prijať. Origenes totiž učil, že duše, skôr ako sú v ľudskom tele, žili v nebi, ale zhrešili a za trest boli poslané do tiel. V tomto poňatí je skrytý pesimizmus, ktorý je cudzí Augustínovi. Podľa onoho názoru by telo malo ten zmysel, aby bolo väzením duše, teda niečím od základu zlým. Augustín však hovorí, že telo je dobré ako všetko, čo vychádza z Božích rúk. Boh nestvoril telo na to, aby bolo trapoviskom duše, ale pre jeho vlastnú dobrotu, preto, že telo je dobré, a Boh ho chcel mať takým. Ako stvoril Boh duše? Na túto otázku neodpovedal Augustín s konečnom platnosťou. Zdá sa však, akoby sa prikláňal k názoru, že stvorením prvej duše v Adamovi Boh stvoril všetky budúce ľudské duše. Toto však skôr naznačuje prenášanie dedičného hriechu od Adama ďalej. Možno si však predstaviť tri hypotézy o stvorení duší: Boh tvorí každú dušu osobitne; všetky duše jestvujú vopred v Bohu a Boh ich posiela, aby oživili telo; všetky duše jestvujú vopred v Bohu a samy dobrovoľne odchádzajú, aby oživili telá. Spomedzi týchto hypotéz si Augustín nevybral ani jednu s konečnou platnosťou, lebo ani jedna celkom neodporuje viere. Terajšie teologické stanovisko je, že Boh tvorí dušu pri počatí. (Viac o tejto veci pozri v diele: Hanko: Rozumná viera, str. 141 ? 144.) (Gs, 95 ? 97).
8 Človek ako stvorenie stvorené z ničoho je veľmi nedokonalý, nedostatočný. Vo svojom vlastnom bytí nenájde uspokojenie, nenájde ho ani vo svojom poznaní, ani v konaní. Táto vlastná nedostatočnosť ho ustavične ženie k tomu, ktorý jedine môže človeku pomôcť. Odtiaľ teda pochádza užitočný nepokoj, ktorý človeka stále núti, ženie, pobáda a súčasne chráni, lebo mu dožičí nájsť pokoj a uspokojenie jedine v Bohu, pre ktorého je stvorený (Gs, 189).
9 G. Papini takto reaguje na toto miesto: „Kto nepoznal v tom ? o dvanásť storočí skôr ? slávny a povestný Descartov výrok „cogito, ergo sum“? Východisko onej modernej démonickej filozofie, ktorá náhle pohltila bytie myslením a Boha človekom, nie je ničím iným ako krádežou z Augustínovho diela. Ako každá iná, zle použitá krádež poškodila zlodejom a ich prisluhovačom. Aj Augustín je idealista, avšak nie toho druhu, ktorý prišiel po Descartovi a Kantovi, ktorý robí z človeka Boha a vesmír redukuje na prostý akt ľudského myslenia. Aj jemu je byť a poznávať jedinou vecou, nie však v človekovi, ale v Bohu (Pp, 184).
10 Akademici popierali, že by človek mohol niečo vedieť. K tomu názoru ich viedla Zenónova definícia pravdy: Nejaká vec sa môže pochopiť a pokladať za pravdivú vtedy, ak na nej niet nijakých znakov omylu. Pretože takéto poznanie vecí nie je možné, nemožno poznať ani pravdu, a preto niet skutočnej istoty. Akademici sa ocitli so svojím filozofovaním v paradoxe. Chceli dosiahnuť múdrosť a súčasne učili, že človek nič nevie. Ak človek nič nevie, potom je aj múdrosť nemožná. Nemožno múdrym nazvať toho, kto nič nevie, a teda nevie ani to, prečo žije a ako má žiť, ba ani len to, či žije. Keď nič nevie, napokon nemôže vedieť ani to, čo je múdrosť. Podľa Augustína človek vedomosťou a istotou svojej vlastnej existencie sa oslobodzuje od pochybovania skepticizmu a dostáva chuť na život, lebo nadobúda istotu (Gs, 77).
11 Nevieme, nakoľko bol Descartes ovplyvnený Augustínom, ani nechceme tvrdiť, že by svoje „cogito, ergo sum“ bol prevzal od neho, ale je zjavná príbuznosť v ich spôsobe dokazovania. Obaja hľadia na skepticizmus ako na chorobu, ktorú treba vyliečiť evidenciou (zrejmosťou a priehľadnosťou) myslenia (Gs, 83).
12 Všetka duševná činnosť závisí od vôle, takže možno povedať, že vôľa je vlastne človek. Aký je však princíp vôle? Podľa gréckej fyziky, najmä však podľa Aristotela, každé teleso svojou váhou smeruje na určité miesto vo vesmíre. Keby sme fyzické prvky, z ktorých je zložený svet, pomiešali a dostali do istého chaosu, po čase by sa rozdelili a zaujali miesto, ktoré im podľa prirodzenosti patrí. Oheň by bol vo výške, vzduch pod ohňom, pod tým zem a na zemi voda. Takisto kameň vždy padá dolu až na určité miesto. Keby sme si odmysleli váhu telies, vesmír by ostal bez pohybu, mŕtvy. Podobne uvažuje Augustín o človekovi a jeho vôli. V každej duši je istá váha, ktorá ju ustavične núti hľadať prirodzené miesto svojho odpočinku, a to je láska. Moja váha je moja láska ? hovorí Augustín. Keďže je teda láska vnútorným hýbadlom vôle a usmerňuje vôľu človeka, tak možno vlastne povedať, že človekom hýbe láska. Láska v človeku nie je teda čosi prípadkové (akcidentálne), ale podstatné, je to sila, ktorá prebýva v človeku ako váha v kameni. Okrem toho láska podľa svojho bytostného charakteru je prirodzeným sklonom k určitému dobru. Preto je aj stále nepokojná, kým nedosiahne svoj cieľ. Láska v človeku nikdy nezaháľa, vždy je v činnosti. Či prináša a spôsobuje dobro, alebo zlo, to je už iná vec, ale predsa vždy niečo spôsobuje. Zločiny, cudzoložstva, vraždy a iné necnosti sú takisto výsledkom lásky, ako aj skutky čistej lásky k blížnemu a hrdinstva, lenže lásky prevrátenej. Láska je pre človeka nevyčerpateľným princípom pohybu a činnosti. Z toho ďalej vyplýva, že podľa hodnoty a akosti lásky sa meria a posudzuje aj akosť vôle a skutku vyplývajúceho z vôle. (Na túto tému sa vzťahujú aj kapitoly knihy 14,7,2 a knihy 14,8,9.) (Gs, 229).
13 Podľa Augustína vonkajší svet poznávame tak, že vonkajšie veci pôsobia na naše vnútorné svetlo, v ktorom poznávame vec. Nepoznávame teda veci vo večných Božích ideách ako anjeli. Keby sme poznávali tak, potom by sme museli poznať aj nejestvujúce veci, ktoré ešte len budú jestvovať, prípadne ktoré by mohli jestvovať. Ľudský rozum osvietený Bohom si tvorí poznanie vecí, ktoré vníma zmyslami. Ľudské poznanie je teda výsledkom spolupráce Božieho osvietenia, rozumu a telesných zmyslov. V otázke poznania neučil Augustín podľa Platóna, že vnímanie je len rozpamätúvanie sa na večné idey, ani podľa Aristotela, že vnímanie je druh látky, matérie, z ktorej rozum abstrakciou tvorí všeobecné pojmy (Gs, 155).
DVANÁSTA KNIHA
Prehľad dvanástej knihy
Prv ako by sa úvaha obrátila k ľudskému pokoleniu a tam hľadala pôvod oboch štátov, treba ešte poukázať na súvis medzi svetom anjelov a ľudí. Rozdielnosť dobrých a zlých anjelov nemá svoj pôvod v prirodzenosti anjelov, ale v zlej vôli. Prameňom blaženosti pre anjelov, ako vôbec pre každú rozumnú bytosť, môže byť jedine Boh. Každé odvrátenie sa od Boha je zasa prameňom nešťastia. Zlí anjeli vyšli z Božích rúk ako dobré bytosti. Na svete vôbec niet bytosti, ktorá by svojou podstatou bola zlá, teda by vyjadrovala protiklad k Bohu. Každá bytosť má svoje bytie od najvyššieho bytia, Boha. Zlo môže škodiť len ním opantanej prirodzenosti, bez ktorej by však vlastne nemohlo jestvovať, lebo zlo samo osebe, ako bytosť, nejestvuje. Zánik nerozumných bytostí má svoj pôvod v poriadku vecí. Ak nás tento poriadok niekedy zaráža, je to preto, lebo aj my sme začlenení do toho poriadku ako jeho súčasť a nemáme prehľad o celku. Bytie v takom prípade celkom nezaniká, ale mení sa vo vyššie bytie podľa Božieho poriadku. Zlí anjeli preto upadli do nešťastia, lebo sa odvrátili od najvyššieho Bytia a dali prednosť nižšiemu bytiu, čiže sebe. Účinnou príčinou ich odpadu je ich zlá vôľa. Keby sme však ďalej chceli hľadať príčinu ich zlej vôle, nenašli by sme nič. Ak totiž povieme, že na nich účinkovala iná zlá vôľa, potom by sme vlastne odpoveď na otázku len posunuli o jedného člena ďalej. Nejestvuje ani nijaká večná zlá vôľa. Takisto prirodzenosť, ktorá vyšla dobrá z Božích rúk, nemôže byť sama príčinou zlej vôle. Napokon ostáva príčinou zlej vôle len to, že jej nositeľom je bytosť stvorená z ničoho. Tak vlastne niet nijakej pozitívnej príčiny zlej vôle. Začiatok zlej vôle je odklon od najvyššieho dobra k nižšiemu a príčinu toho odklonu môže duch práve tak málo vypozorovať ako oko tmu alebo ucho tichosť. Isté je len to, že odklon je slobodný a dobrovoľný, a jeho hriešnosť má dôvod nie v predmete, ku ktorému sa kloní, ale vo vzopretí sa proti poriadku bytostí. Dobrá vôľa má už svoju príčinu. Stvoriteľ ňou vyzbrojil anjelov. Tak o anjeloch, ako aj o ľuďoch platí, že Božia láska je v nich nasatá Duchom Svätým, ktorý im je daný. Ich dobrota je v tom, že sa chcú primknúť k Bohu. Tak sa vytvára spoločenstvo milovníkov Boha, a to z ľudí aj anjelov. A spoločenstvo týchto dvoch skupín utvára práve Boží štát. O pôvode ľudského pokolenia nás neklamné učí Sväté písmo. Proti jeho bezpečnému a určitému výkladu sa nijako nemôže udržať názor, ktorý tvrdí, že ľudia sú odjakživa, lebo ľudia môžu dostať svoje bytie zas len od ľudí. Nie sú pravdivé tvrdenia, podľa ktorých svet trvá tisíc rokov. Iní by zasa chceli tvrdiť, že svet v určitých obdobiach vzniká a zasa zaniká. Hlavná ťažkosť sa pre mnohých javí v tom, že človek bol stvorený až potom, keď už Boh stvoril mnoho iných vecí, pri ktorých zaplnil veľké časové priestory. Avšak pre Boha neplatia nijaké časové priestory a v porovnaní s jeho večnosťou sú ničím. Niektorí prijali učenie o kruhovom priebehu svetového času, čím sa však prišlo do protirečenia nielen s kresťanským učením o vykúpení, ale aj s názorom o blaženosti duše. Ani Božia nemeniteľnosť a večnosť nevyžaduje, aby ľudstvo bolo od večnosti. Práve tak je nad náš rozum to, že Božia moc jestvuje odjakživa, a predsa vec, ňou stvorená, nie je večná. O stvorení možno hovoriť, že je odjakživa, ale len v tom zmysle, že je od začiatku času. Tým sa však ťažkosti neodstránili a neostáva nám nič iné, ako sa učiť skromnosti a pokore. Čas, ktorý predchádzal stvoreniu človeka, môže byť akýkoľvek dlhý, no nie je s Bohom súvečný, lebo s ním nie je súvečné nijaké stvorenie. Večné časy sa vzťahujú vlastne na večné Božie rozhodnutie. Večný a kruhový chod (priebeh) sveta odporuje viere. Učenie o ňom nemá nijakú oporu v slovách Písma „časy časov“. To učenie odporuje kresťanskej náuke o blaženosti duše, lebo vylučuje ozajstnú blaženosť. Sám Porfýrius sa vzdal tohto názoru. Boh môže stvoriť to, čo nebolo dosiaľ stvorené, bez toho, aby sa jeho vôľa pritom menila. Boh dal vzniknúť ľudskému pokoleniu z jedného človeka, a tak celé ľudstvo zviazal príbuzenskou jednotou. Tým zdôraznil svornosť ľudí medzi sebou. Ak predsa len vládne medzi ľuďmi rozkol a nesvornosť, potom je to Bohom predvídaný následok hriechu. Boh stvoril človeka na svoj obraz tak, že mu vdýchol dušu. Správu o stvorení netreba chápať doslovne tak, akoby Boh bol naozaj pracoval ako nejaký remeselník, lebo on svojou mocou z neviditeľného urobil viditeľné. Jedine Boh má stvoriteľskú moc a nižší bohovia v platónskom zmysle (v kresťanskom zmysle anjeli) nemajú nijakú stvoriteľskú moc. Jedine Boh je pôvodcom bytia všetkých vecí a ich podstatnej formy. Učenie platonikov o tom, že aspoň telo je stvorené nižšími božstvami, prichádza do veľkých ťažkostí a protirečení. Boh stvoril človeka ako jednotlivca. V ňom akoby v jadre majú oba štáty na zemi ? štát dobrých aj zlých ? svoj začiatok.
12.1. Dobrí aj zlí anjeli majú rovnakú prirodzenosť.
Prv ako by som hovoril o stvorení ľudí ako bytostí rozumných, ale smrteľných, keďže sa v nich prejavuje začiatok dvoch štátov, ako som už ukázal v predchádzajúcej knihe o anjeloch, musím niečo povedať aj o samých anjeloch. Tým chcem dokázať, nakoľko to bude v mojej moci, že sa celkom oprávnene hovorí o spoločenstve medzi ľuďmi a anjelmi, a predsa nie je reč o štyroch štátoch (dvoch anjelských a dvoch ľudských), ale je reč len o dvoch štátoch, lepšie povedané o dvoch pospolitostiach. Jedna je z dobrých anjelov a dobrých ľudí, druhá zo zlých anjelov a zlých ľudí.
Nemožno pochybovať, že rozdiel v smerovaní dobrých a zlých anjelov nespočíva v rozdielnosti ich prirodzenosti a pôvodu, veď Boh, pôvodca a Stvoriteľ všetkých bytostí, stvoril oba druhy anjelov. Rozdiel je skôr v smerovaní ich vôle a žiadostí. Kým jedni ostávajú pevne v spoločnom dobre všetkých, ktorým je Boh, v jeho pevnosti, pravde a láske, zatiaľ druhí, zaľúbení do svojej moci, akoby sami sebe boli dobrom, odklonili sa od najvyššieho a spoločného dobra všetkých a priklonili sa k sebe. Svoju nezmyselnú pýchu pokladajú za najvznešenejšiu večnosť, hlúpe klamstvo za najistejšiu pravdu, straníckosť (nadŕžanie niekomu) za osobitnú lásku. Stali sa pyšnými, falošnými a závistlivými. Príčina blaženosti dobrých anjelov je to, že stále patria Bohu, kým príčina nešťastia zlých anjelov je práve opačná ? že Bohu ustavične nepatria, že ho nevidia. Keďže na otázku, prečo sú jedni blažení, je správna odpoveď: lebo patria Bohu, potom na otázku, prečo druhí nie sú blažení, sa správne odpovedá: lebo nepatria Bohu. Z toho je zjavné, že pre rozumnú a múdru bytosť niet inej blaženosti ako sám Boh. Hoci nie každé stvorenie môže byť blažené (blažené nemôžu byť napríklad zvieratá, stromy, skaly), to stvorenie, ktoré ním môže byť, nemôže byť blažené samo zo seba, lebo je stvorené z ničoho, a teda môže byť blažené len od toho, ktorý ho stvoril. Blaženým sa stane len tým, čím ostane nešťastné, ak mu to chýba. Avšak Boh, ktorý je blažený nie z iného, ale zo samého seba, nemôže byť neblažený, lebo nemôže sám sebe chýbať.
Hovoríme, že okrem jedného, naozaj blaženého Boha niet iného nemeniteľného dobra. Jeho stvorenia sú dobré, lebo sú od neho. Sú však meniteľné, lebo nie sú z neho, ale z ničoho stvorené. Aj keď nie sú najvyššie ? Boh je totiž vyššie dobro ?, predsa sú len veľké tie meniteľné dobrá, ktoré sa môžu primknúť k nemeniteľnému dobru, aby boli blažené. Nemeniteľné dobro je natoľko ich dobrom, že bez neho sú nevyhnutne nešťastné. V spoločenstve stvorenstva iné bytosti nie preto sú lepšie, že nemôžu byť nešťastné. Nemožno predsa povedať, že iné údy nášho tela sú preto lepšie ako oči, lebo nemôžu oslepnúť. Tak ako je lepšia prirodzenosť obdarená zmyslami (lepšia ako kameň), hoci trpí bolesťou, takisto je vznešenejšia rozumná prirodzenosť, hoci je nešťastná, ako tá, ktorá nie je obdarená rozumom a zmyslami, a len preto nepodlieha nešťastiu. Za takéhoto stavu vecí prirodzenosť, ktorá je na takom stupni stvorenia, že hoci je sama meniteľná, pripútaním sa k nemeniteľnému dobru (čiže k najvyššiemu Bohu) dosahuje blaženosť, svoje túžby môže ukojiť len blaženosťou, na naplnenie ktorej postačí iba Boh. A keby sa k nemu nemohla primknúť, bolo by to pre ňu veľkým nedostatkom. Každý nedostatok však škodí prirodzenosti, a preto je proti prirodzenosti. Od prirodzenosti, ktorá sa púta k Bohu, sa líši tá, ktorá sa od Boha vzďaľuje, nie prirodzenosťou, ale nedostatkom. A pre ten istý nedostatok sa ukazuje veľkosť a chvála prirodzenosti. Ak sa totiž niekomu vyčítajú nedostatky, vtedy sa určite chváli prirodzenosť. Správne je totiž pohanenie nedostatku, lebo nedostatkom sa zneucťuje prirodzenosť, hodná chvály. Keď sa nedostatok očí pomenuje slepotou, znamená to, že k prirodzenosti očí patrí zrak. Ak sa nedostatok uší pomenuje hluchotou, tým sa dokazuje, že k ich prirodzenosti patrí sluch. Keď sa za nedostatok anjelskej bytosti pokladá to, že sa nepripúta k Bohu, tým sa jasne vyhlasuje, k jej prirodzenosti patrí, aby sa pútala k Bohu. Kto môže usúdiť alebo povedať, aká veľká je to chvála pripútať sa k Bohu, jemu žiť, z neho sa radovať, toľké dobrá prežívať bez smrti, bez bludu a bez ohrozenia? Tak aj nedostatočnosť zlých anjelov, spočívajúca v tom, že sa nepútajú k Bohu ? veď každá nedostatočnosť škodí prirodzenosti ? dostatočne ukazuje, že Boh stvoril ich prirodzenosť ako dobrú a škodí jej len nepridržiavame sa Boha.
12.2. Nijaká bytosť nie je protikladná Bohu, lebo taká by mohla byť len nejestvujúca. (Skrátené)
Niekto by si azda mohol myslieť, že padnutí anjeli majú inakšiu prirodzenosť ako dobrí a že preto padli, lebo ich prirodzenosť stvoril niekto iný. Lenže to je nemožné. Boh obsahuje v sebe najvyššie bytie. Mojžišovi povedal: „Som, ktorý som.“ Teda jeho „byť“ znamená najdokonalejšie bytie. Všetkým veciam dal bytie, ale nikomu ho nedal dokonalé, lež stupňovito členené. Preto majú aj padnutí anjeli bytie od neho. Ak by malo byť nejaké bytie odlišné od Božieho, Božiemu protikladné, potom by to mohlo byť len nebytie.
12.3. Niet Božích nepriateľov podľa prirodzenosti, ale len podľa vôle.
Božími nepriateľmi sa v Písme volajú tí, čo sa nie podľa prirodzenosti, ale podľa zloby priečia Božím príkazom. Tým však nijako neškodia Bohu, ale len sebe. Nepriateľmi sú pre vôľu odporovať, a nie pre moc škodiť. Boh je nemeniteľný a celkom neporušiteľný. Preto aj zloba, ktorou odporujú Bohu ako jeho nepriatelia, nie je na škodu Bohu, ale im samým. To preto, lebo zloba kazí v nich dobro prirodzenosti. Sama prirodzenosť teda nie je protikladná Bohu, ale protikladná je len zloba. Zlo je protikladné dobru, a kto by mohol poprieť, že Boh je najvyššie dobro? Zloba je teda protikladná Bohu tak ako zlo dobru. Okrem toho dobro je aj prirodzenosť, ktorú zloba kazí, a preto je protikladná aj dobru. Bohu je však protikladná len tak ako zlo dobru. Prirodzenosti, ktorú kazí, je však nielen ako zlo protikladná, ale jej aj škodí. Nijaké zlo nie je škodlivé Bohu, ale len meniteľným a porušiteľným prirodzenostiam, aj keď dobrým, ako o tom svedčí sama zloba. Keby nebolo dobrých prirodzeností, ani zloba by nemohla škodiť. Čím iným totiž škodí, ak nie tým, že im (dobrým prirodzenostiam) odoberá celistvosť, krásu, zdravie, cnosť a všetko ostatné, čo možno dobrej prirodzenosti vziať alebo umenšiť? Ak takej straty niet, nič neodoberá dobru, a preto ani nie je zlobou. Nemôže byť totiž naraz niečo aj zlobou, a pritom neškodiť. Z toho robíme záver, že hoci zloba nemôže škodiť nemeniteľnému dobru, predsa môže škodiť dobru, a iba dobru, lebo môže byť len tam, kde škodí. To isté možno povedať aj tak, že zloba nemôže byť v najvyššom dobre, ale môže byť v nejakom menšom dobre. Dobro môže jestvovať samostatne, samo zlo však nikdy. Totiž aj tie prirodzenosti, ktoré sa zo zlej vôle zlobou skazili, sú len natoľko zlé, nakoľko sa skazili, ale ako prirodzenosť sú dobré. Keď je skazená prirodzenosť v treste, ešte aj to je v nej dobro ? okrem toho, že je prirodzenosťou ?, že nie je potrestaná. To je totiž spravodlivé (trest), a všetko, čo je spravodlivé, je predsa dobré. Nikto predsa nepyká za zlobu prirodzenosti, ale len za zlobu vôle. Ba aj zloba, ktorá je už zvykom a ktorá časom veľmi zmohutnela a stala sa akoby prirodzenosťou, má svoj pôvod vo vôli. Teraz hovoríme o zlobe tej prirodzenosti, ktorej myseľ je schopná prijať vnútorné svetlo, ktorým by rozlíšila spravodlivé od nespravodlivého.
12.4. Nerozumné a neživé bytosti nerušia krásu a poriadok vesmíru.
Nedostatky zvierat, stromov a iných meniteľných a smrteľných vecí, či už nerozumných, bez zmyslov, alebo celkom neživých, ktoré kazia a narúšajú ich porušiteľnú prirodzenosť, pokladať za trestné by bolo naozaj smiešne. Tie stvorenia dostali od svojho Stvoriteľa taký stupeň bytia, aby svojou ustavičnou zmenou tvorili v priebehu času najnižší stupeň krásy, podľa svojho druhu zodpovedajúci rozličným častiam tohto sveta. Nemožno porovnávať pozemské veci s nebeskými ani ich odstraňovať z vesmíru len preto, že nebeské sú lepšie. Keďže na týchto (pozemských) miestach je zvyčajné, že jedno vzniká a druhé zaniká,1 slabšie podlieha silnejšiemu, premožené prechádza do područia víťaza, je to len dôkaz o poriadku meniteľných vecí. Krása tohto poriadku nás vždy nepotešuje preto, lebo svojou smrteľnosťou sme votkaní do neho. Nemôžeme pochopiť vesmír, ktorého jednotlivosti nás privádzajú do rozpakov, no v skutočnosti sa celkom vhodne a krásne spájajú. Preto je správne, že sa nám predkladá viera v Stvoriteľovu prozreteľnosť v tých veciach, ktoré ťažko chápeme, aby sme sa v márnivej ľudskej opovážlivosti neodvážili hanobiť v čomsi dielo takého Majstra. Ak si lepšie všimneme nedostatky pozemských vecí, nedobrovoľné a netrestné, sú na chválu prirodzenosti, lebo ani jedna vec nie je taká, aby jej pôvodcom a stvoriteľom nebol Boh. V nich sa nám nepáči to, že nedostatky odstránili z prirodzenosti to, čo sa nám v nej páči. Pravda, ľuďom sa často nepáčia ani samy prirodzenosti, ak im škodia, lebo nehľadia na prirodzenosť, ale na svoj úžitok. Tak napríklad množstvo živočíchov, ktorým bola potrestaná pýcha Egypťanov (muchy a žaby). Takto by sa mohlo haniť aj slnko, lebo niektorých hriešnikov a ľudí, čo nechceli platiť dlhy, sudcovia dali postaviť za trest na páliace slnko.2 Každá prirodzenosť teda nie podľa nášho osohu alebo škody prináša slávu Stvoriteľovi, ale sama v sebe svojou prirodzenosťou ako takou. Podľa toho aj prirodzenosť večného ohňa je vlastne dobrá, hoci pre zatratencov má byť budúcim trestom. Čo je krajšie ako blčiaci, živý a žiariaci oheň? Čo je užitočnejšie ako hrejúci, liečivý a variaci oheň? A predsa niet nič bolestnejšie od páliaceho ohňa! Ten istý oheň, ktorý vhodne použitý je veľmi príjemný, použitý ináč je zas nebezpečný. Kto by mohol slovami opísať jeho užitočnosť na celom svete? Nemôžeme počúvať ani tých, ktorí si z ohňa pochvaľujú iba svetlo, ale žiaru hania. Nemajú totiž na zreteli prirodzenosť ohňa, ale len svoje príjemné alebo nepríjemné pocity. Chceli by vidieť, ale tepelnú žiaru nechcú cítiť. Málo myslia na to, že to isté svetlo, ktoré sa im páči, škodí chorým očiam. To isté teplo, ktoré sa im nepáči, je užitočné pre život iných stvorení.
12.5. Každý druh a tvar hlása Stvoriteľovu slávu. (Skrátené)
Všetky bytosti dostali svoje bytie od Stvoriteľa. Dostali ho nie rovnaké, ale odstupňované, a každá bytosť sa usiluje zachovať svoje bytie až do toho času, ako to Boh ustanovil. Ani jedna bytosť nemá také bytie ako Boh, ale každá má určité bytie od Boha, lebo keby nebola od Boha, vôbec by nemohla byť.
12.6. Príčina blaženosti dobrých a príčina nešťastia zlých anjelov.
Najskutočnejšia príčina blaženosti dobrých anjelov je tá, že sa pútajú k tomu, ktorý má najvyššie bytie. Keď sa však hľadá príčina nešťastia zlých anjelov, prichádza sa na to, že sa odvrátili od toho, ktorý má najvyššie bytie, a obrátili sa k sebe samým, nemajúcim najvyššie bytie. A ako ináč pomenovať túto neresť, ak nie pýchou? „Počiatkom každého hriechu je pýcha“ (Sir 10, 15). Nechceli mať u neho záštitu (porov. Ž 59, 10), ktorú im poskytoval, aby mali plnšie bytie, keby sa pripútali k tomu, čo má najvyššie bytie, ale uprednostňovaním seba dali prednosť tomu, čo predstavuje nižšie bytie. Tu je prvá chyba, prvý nedostatok, prvá zloba prirodzenosti, ktorá je stvorená tak, že hoci aj nemá najvyššie bytie, jednako môže byť blažená požívaním toho, ktorý má najvyššie bytie. Keď sa však od neho odvrátila, nestratila bytie celkom, ale si ho zredukovala, a tak sa stala nešťastnou. Ak by sme však hľadali účinnú príčinu tejto zlej vôle, nič by sme nenašli. Čo je to teda, čo zapríčiňuje zlú vôľu, keď sama vykonáva zlý skutok? Zlá vôľa je účinnou príčinou zlého skutku, ale nie je príčinou zlej vôle. Každá vec buď má, alebo nemá nejakú vôľu. Ak má vôľu, potom buď dobrú, alebo zlú. Ak dobrú, potom kto by bol taký smiešny, aby povedal, že dobrá vôľa robí zlú? Keby to bolo tak, bola by dobrá vôľa príčinou hriechu, od čoho sa nedá predstaviť nič nezmyselnejšie. Ak však vec, o ktorej sa myslí, že zapríčinila zlú vôľu, má tiež sama zlú vôľu, pýtam sa, kto zapríčinil jej zlú vôľu. Ak by bola nejaká odpoveď, znova sa pýtam na príčinu zlej vôle. Prvou zlou vôľou nie je tá, ktorú urobila zlá vôľa, ale tá je prvou, ktorú neurobila nijaká. Keby totiž niektorá predchádzala, od ktorej by iná bola urobená, prvou by bola tá, ktorá urobila druhú. Ak odpovieme, že zlú vôľu neučinila nijaká vec, a preto stále bola, pýtam sa, či bola v nejakej prirodzenosti? Ak nebola v nijakej prirodzenosti, znamená to, že vôbec nejestvovala. Keď však v nejakej bola, kazila ju a narúšala, bola jej škodlivá, a tým ju pozbavovala dobra. Preto nemohla byť zlá vôľa v zlej prirodzenosti, ale v dobrej, avšak meniteľnej, ktorej táto nedokonalosť, nedostatočnosť, mohla škodiť. Ak neškodila, nemohla byť zlobou, a preto sa nedalo povedať, že bola zlou vôľou. Ak však škodila, iste škodila odoberaním dobra. Večná zlá vôľa nemohla byť v tej veci, v ktorej predchádzalo prirodzené dobro, z ktorého zlá vôľa mohla odobrať poškodením. Ak teda zlá vôľa nebola večná, pýtam sa, kto ju urobil?
Napokon by ostalo ešte povedať, že zlú vôľu urobila tá vec, v ktorej niet nijakej vôle. Ďalej sa pýtam, či tá vec je vyššia, nižšia alebo rovnaká? Ak vyššia, tak určite aj lepšia. Prečo teda nemala nijakú vôľu, a nie radšej dobrú vôľu? To isté sa dá povedať, ak je rovnaká. Dve veci, ak majú rovnakú vôľu, nerobia jedna druhej zlú vôľu. Ostáva teda povedať, že nejaká nižšia vec, ktorá nemá nijakú vôľu, urobila zlú vôľu anjelskej prirodzenosti, ktorá zhrešila prvá. Avšak akákoľvek vec, hoci nízka až po zem, keďže je prirodzenosťou a bytosťou, je nepochybne dobrá, má svoj spôsob a svoj tvar vo svojom rode a poriadku. Ako teda môže byť dobrá vec príčinou zlej vôle? Ako môže byť dobro príčinou zla? Keď opúšťa vôľa vyššiu vec a kloní sa k nižšej, stáva sa zlou vôľou nie preto, že by zlom bolo to, k čomu sa kloní, ale preto, lebo sám príklon je prevrátený. Nie nižšia vec robí zlú vôľu, ale nezriadene a prevrátene nižšiu vec žiada vôľa, ktorá sa stala zlou. Akú príčinu vidíme, keď nejakí dvaja telesne i duševne rovnako vyspelí ľudia vidia krásu istého tela, jeden je pritom zachvátený nečistou žiadosťou a druhý zostane pevný v čistej vôli? Čo za príčinu si pomyslíme, že v jednom človeku vznikla zlá vôľa, a v druhom nie? Ktorá vec učinila zlú vôľu v tom človeku, v ktorom vznikla? Nemohla to byť telesná krása, lebo nevyvolala zlú vôľu v obidvoch, hoci sa ukázala ich zraku rovnako. Či azda bolo príčinou telo jedného z nich? Prečo teda nie aj toho druhého? Vari bol príčinou duch? Prečo teda nie duch obidvoch? Predsa sme povedali, že obaja boli telesne aj duševne rovnako vyspelí. Či azda treba povedať, že jeden bol pokúšaný skrytým zásahom zlého ducha, a ako keby nie vlastnou vôľou pristal na pokušenie alebo určité vábenie? My teda hľadáme, ktorá vec v ňom podnietila súhlas, ktorá vec urobila tú zlú vôľu, ktorou súhlasil so zvodcom. Aby sa aj táto prekážka odstránila z predloženej otázky (že totiž tým istým pokušením sú skúšaní dvaja, pričom jeden podľahne, kým druhý vytrvá v dobrom), musíme priznať len to, že jeden sa chcel vzdať čistoty a druhý nechcel. Keď boli totiž obaja telesne aj duševne rovnakí, ako mohlo dôjsť k rozdielnemu výsledku, ak len nie z vlastnej vôle? Obaja videli tú istú krásu, v oboch vzniklo to isté pokušenie. Keby sa niekto chcel dozvedieť príčinu zlej vôle v jednom z nich, aj keby sa ako namáhal, nič by nenašiel. Keby sme povedali, že on sám urobil zlú vôľu, čo iné bol on pred zlou vôľou, ak nie dobrá prirodzenosť, ktorej pôvodcom je Boh, nemeniteľné dobro? Kto tvrdí, že ten, kto súhlasí so zvodcom a pokušiteľom, zatiaľ čo druhý nesúhlasí ? aby užil krásne telo, ktoré obaja videli rovnako, keďže pred videním boli obaja rovnako duševne aj telesne vyspelí ?, že ten sám si urobil zlú vôľu, lebo pred zlou vôľou bol určite dobrý, kladie vlastne otázku, prečo ju urobil. Či preto, že je prirodzenosťou, alebo preto, že je urobená z ničoho? Dôjde k takému záveru, že zlá vôľa nezačala byť zlou vôľou preto, že je prirodzenosťou, ale preto, že je urobená z ničoho. Ak by príčinou zlej vôle bola prirodzenosť, museli by sme povedať, že zlo vzniká z dobra a dobro je príčinou zla, lebo z dobrej prirodzenosti v takom prípade vzniká zlá vôľa. Ako by sa to mohlo stať, aby dobrá prirodzenosť, hoci aj meniteľná, prv ako by mala zlú vôľu, urobila niečo zlé, čiže zlú vôľu?3
12.7. Netreba hľadať účinnú príčinu zlej vôle. (Skrátené)
Účinnú príčinu zlej vôle netreba hľadať, lebo zlá vôľa pochádza z nedostatku, z odklonu od dobra. Odkláňať sa a odstupovať od toho, čo má najvyššie bytie, a smerovať k tomu, čo má nižšie bytie, to je začiatok zlej vôle. Hľadať príčinu týchto nedostatkov a odklonu by bolo také pochybné, ako keby niekto chcel vidieť tmu alebo počuť ticho. Tmu môže vidieť len ten, kto začína nevidieť, a ticho môže počuť len ten, kto začína nepočuť.
12.8. Prevrátená láska, ktorá sa obracia od nemeniteľného dobra k meniteľnému.
Viem, že Božia prirodzenosť sa nikdy, nijako a v nijakej časti nemôže porušiť, zatiaľ čo veci stvorené z ničoho podliehajú porušeniu. Tie veci, čím viacej jestvujú a robia dobro (vtedy totiž niečo robia), majú účinné príčiny. Keď však v tom ustanú a robia zlo (čo iné vtedy robia ako márnosť), majú príčiny chýbajúce. Viem aj to, že v kom vzniká zlá vôľa, stáva sa to tak, že keby nechcel, nevznikla by. Preto aj nasleduje spravodlivý trest len po dobrovoľných, a nie nanútených previneniach. Vôľa sa teda kloní nie k zlým veciam, ale kloní sa zle, čiže kloní sa nie k zlým prirodzenostiam, ale odkláňa sa od toho, čo je najvyššie, k tomu, čo je nižšie. Lakomstvo predsa nie je nedostatkom zlata, ale nedostatkom človeka, ktorý zvrátene miluje zlato, nehľadiac na spravodlivosť, ktorá má mať celkom iste prednosť pred zlatom. Ani mravná nečistota nie je nedostatkom krásnych tiel, ale nedostatkom duše, prevrátene milujúcej telesné rozkoše, nehľadiac na zdržanlivosť, ktorou sa pridružujeme k veciam duchovne krajším a neporovnateľne milším. Ani namyslenosť nie je nedostatkom a chybou ľudskej chvály, ale nedostatkom duše prevrátene milujúcej ľudskú chválu a pohŕdajúcej svedectvom vlastného svedomia. Ani pýcha nie je chybou toho, kto dáva moc, alebo chybou samej moci, ale chybou duše prevrátene milujúcej svoju moc a pohŕdajúcej spravodlivou mocou iných, kompetentnejších. Kto miluje dobro akejkoľvek prirodzenosti prevrátene, hoci ju získava, sám sa stáva v dobre zlým a nešťastným, lebo je pozbavený lepšieho dobra.4
12.9. Stvoriteľ anjelskej prirodzenosti je súčasne pôvodcom ich dobrej vôle.
Zlá vôľa nemá nijakú prirodzenú účinnú príčinu, alebo inými slovami: bytostnú príčinu ? od nej sa totiž začína zlo meniteľných duchov, ktorým sa umenšuje a narúša dobro prirodzenosti ? a taká vôľa nevzniká ničím iným, len odklonom od Boha. Ten odklon vlastne takisto nemá príčinu. Keby sme podobne povedali, že ani dobrá vôľa nemá nijakú účinnú príčinu, obávam sa, že by sa muselo veriť, že dobrá vôľa dobrých anjelov nebola stvorená, ale je súvečná s Bohom. Keď sú však sami stvorení, ako by nebola stvorená ich vôľa? Okrem toho ak je stvorená, či je stvorená naraz s nimi, alebo boli najprv bez nej? Ak je stvorená s nimi, niet pochybností, že ju stvoril ten, ktorý stvoril aj ich. Aj preto zlí ostali vylúčení zo spoločnosti dobrých, lebo dobrí vytrvali v dobrej vôli, zlí však odklonom od nej sa zmenili (totiž zlou vôľou) už tým, že sa odklonili od dobrej vôle. Od dobrej vôle by sa však neboli odklonili, keby neboli chceli. Keby však dobrí anjeli boli najprv bez dobrej vôle a boli by si ju len sami urobili bez Božej pomoci, boli by potom lepší z vlastnej moci ako z moci Božej. To je však nezmysel! Čím by boli bez dobrej vôle, ak nie zlými? Vari preto nie zlými, že nebolo v nich zlej vôle? (lebo neodpadli od tej, ktorú ešte nezačali mať), hoci určite by boli nie natoľko dobrí, akými začali byť s dobrou vôľou. Ak však nemohli urobiť sami seba lepšími, ako ich urobil ten, nad ktorého nikto nič lepšie neurobil, nemohli by mať ani dobrú vôľu, ktorou by sa stali lepšími, bez pomoci Stvoriteľovej. A hoci to spravila ich dobrá vôľa, že sa neobrátili k sebe (veď znamenajú menej a majú nižšie bytie), ale k tomu, ktorý znamená najviac a má najvyššie bytie, aby pri ňom zotrvávajúc vo väčšej miere „boli“ („jestvovali“) a účastní na ňom múdro a blažene žili, predsa z toho vyplýva, že každá dobrá vôľa je nedostatočná a ostala by len túžbou, keby ten, ktorý stvoril dobrú prirodzenosť z ničoho ako vedomú samej seba (seba chápajúcu), nebol by ju učinil ešte lepšou doplnením zo seba samého, keď najprv povzbudil jej túžbu.
Treba hovoriť ešte aj o tom, či dobrí anjeli urobili dobrú vôľu sami v sebe, alebo či ju urobili pôsobením nejakej inej vôle. Ak ju neučinili z nijakej vôle, potom neučinili nič. Ak ju učinili z nejakej vôle, potom je otázka, či z dobrej, alebo zlej. Ak zo zlej, potom ako mohla byť zlá vôľa účinnou príčinou dobrej? Ak z dobrej, takú už mali. A tú kto učinil, ak nie ten, ktorý ich stvoril s dobrou vôľou, čiže s čistou láskou, ktorou sa k nemu pútali, a súčasne im stvoril prirodzenosť a udelil milosť? Treba teda veriť, že svätí anjeli nikdy neboli bez dobrej vôle, čiže bez Božej lásky. No tí, čo sú síce ako dobrí stvorení, napriek tomu však zlí ? zo svojej vlastnej vôle, ktorú nespôsobila zlá prirodzenosť, ale sa len svojvoľne od dobra odklonila, takže príčina zla nie je dobro, ale odklon od dobra ?, alebo dostali menšiu milosť Božej lásky ako tí, ktorí v nej vytrvali, alebo (hoci jedni i druhí boli stvorení rovnako dobrí) keď jedni z vlastnej vôle padli, tí druhí ešte viac posilnení dospeli do tej úplnej blaženosti, kde sa s úplnou istotou presvedčili, že nikdy neupadnú. O tom sme však už hovorili v predchádzajúcej knihe (11. kniha, kapitola 13). Treba nám preto vyznať s patričnou chválou Stvoriteľa, že nielen o svätých ľuďoch, ale aj o svätých anjeloch môžeme povedať, že „Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5, 5). A nielen ľuďom, ale aj anjelom je dobre, čo je napísané: „Pre mňa je slasťou byť v Božej blízkosti“ (Ž 73, 28). Toto dobro je spoločné komukoľvek, lebo ho spája s tým, ku ktorému sa všetci pútajú, s ktorým medzi sebou utvárajú sväté spoločenstvo a sú jedným Božím štátom, jednou a tou istou obetou a jeho živým chrámom.
Teraz budem hovoriť o inej časti Božieho štátu, ktorá sa má zlúčiť s nesmrteľnými anjelmi. Tak ako o anjeloch, budem hovoriť o smrteľných ľuďoch, ktorí buď ešte putujú na tejto zemi, alebo už zomreli a prebývajú v tajomných príbytkoch a sídlach duší. Budem hovoriť o tom, ako táto časť stvorená Bohom vznikla. Od jedného človeka totiž, ktorého prvého stvoril Boh, sa začína ľudský rod, ako o tom svedčí Sväté písmo, ktoré nie nadarmo požíva neobyčajnú vážnosť na celej zemi a u všetkých národov, ktoré veria v Boha, ako o tom medzi inými pravdami s ozajstnou božskosťou predpovedal Boh.
12.10. Falošný názor, že ľudské pokolenie a svet jestvovali vždy.
Vynechajme teda všelijaké domnienky ľudí, ktorí nevedia, čo hovoria o prirodzenosti alebo o ustanovení ľudského pokolenia. Niektorí totiž o celom svete aj o ľuďoch verili, že jestvovali vždy.5 Odtiaľ aj Apuleius, keď opisuje tento druh živých bytostí, hovorí: „Ako jednotlivci smrteľní, avšak všetci spolu veční“ (v spise De Deo Socratis ? O Sokratovom bohu). Lenže ak vravia, že ľudské pokolenie bolo vždy, ako potom vysvetľovať ľudské dejiny, ktoré hovoria o vynálezoch rozmanitých vecí, o prvých zakladateľoch vedy a umenia, o prvých obyvateľoch niektorých častí zeme a o prvých obyvateľoch ostrovov? Odpovedia na to, že následkom záplav a požiarov v určitých obdobiach väčšina krajín bola spustošená tak, že ostal len nepatrný počet ľudí, ktorý až v nasledujúcich pokoleniach znova narástol do úplného počtu. Takto sa z času na čas počet ľudí obnovuje, akoby to bol prvý pôvodný počet, zatiaľ čo je to len obnovenie pôvodného počtu zničeného spomenutými spustošeniami. Ak napokon tvrdia, že človek môže vzniknúť iba z človeka, hovoria to, čo sa im zdá, a nie to, čo vedia.
Mýlia ich niektoré falošné spisy, ktoré pripúšťajú, že dejiny trvajú desaťtisíce rokov. My však na základe Svätého písma rátame od stvorenia človeka necelých šesťtisíc rokov.6 Aby som však veľa nehovoril, aké márne je tvrdenie autorov tých spisov, ktoré hovoria o desaťtisícoch rokov, a na potvrdenie svojho názoru neprinášajú nijaký presvedčivý dôkaz, poviem toto: List Alexandra Veľkého svojej matke Olympii, uvádzajúci rozprávanie akéhosi egyptského kňaza (vybrané zo spisov, ktoré Egypťania pokladajú za posvätné), uvádza kráľovstvá, ktoré pozná aj grécka história. Podľa tohto listu ? okrem iných ? Asýrske kráľovstvo trvá vyše päťtisíc rokov. V gréckej histórii má ono sotva tristo rokov, počítajúc od panovania Belu, ktorého aj ten Egypťan kladie na začiatok panovníkov spomenutého kráľovstva. Kráľovstvu perzskému a macedónskemu až po Alexandra, ktorému to vlastne rozpráva, pridelil vyše osemtisíc rokov. Zatiaľ podľa gréckych spisovateľov Macedónska ríša až do smrti Alexandra trvala štyristoosemdesiatpäť rokov a Perzská ríša až do obsadenia Alexandrom dvestotridsaťtri rokov. Tieto výpočty uvádzajú oveľa menej rokov ako spomenuté egyptské a nevyrovnajú sa im, ani keby sme ich strojnásobili. Hovorí sa, že Egypťania mali kedysi také krátke roky, že sa skladali iba zo štyroch mesiacov, a ozajstný úplný rok, aký máme dnes, predstavuje vlastne vtedajšie tri roky. Ale ani takto, ako som povedal, sa grécke rátanie rokov nezhoduje s egyptským, a preto skôr treba veriť gréckemu, lebo neprekračuje pravdivý počet z našich Písem, naozaj svätých. Keďže sa Alexandrov list, dobre známy, pri vyratúvaní rokov veľmi odchyľuje od pravdepodobnosti, o to menej treba veriť tým spisom, ktoré chceli postaviť starožitnosť bájnych výmyslov proti vážnosti Božích kníh. Tie predpovedali, že im uverí celý svet, a podľa predpovedí im aj uveril. Že Božie knihy predpovedali pravdu o budúcnosti, ukazuje sa z toho, že sa naozaj splnilo to, čo predpovedali.
12.11. Niektorí tvrdia, že svet nie je večný, ale v určitých časových intervaloch vzniká a zaniká. (Skrátené)
Niektorí nepripúšťajú, že by svet bol večný a že by trval večne. Vravia, že po určitých dejinných úsekoch svet znova vzniká a zaniká. Všetci musia uznať, že svet je len z rodiacich sa a narodených ľudí. Keby bol nejakými katastrofami, napríklad vodou alebo ohňom všetok život vyhynul, nebol by mohol vzniknúť nový svet. Tvrdia však, že niektorí ľudia predsa len ostali. To je sotva možné. Ak by to bolo celkom nemožné, potom vraj ľudia vznikajú z prvkov zeme a ďalej už z rodičov.
12.12. Čo odpovedať tým, čo si myslia, že človek bol stvorený prineskoro?
Keď bola reč o pôvode sveta, spomeňme si, čo sme povedali tým, ktorí nechceli veriť, že svet nejestvoval vždy, ale mal začiatok jestvovania. Ak to celkom zjavne vyznáva aj Platón (hoci podľa niektorých vec chápal ináč, ako hovoril), to isté by som povedal o stvorení prvého človeka ľuďom, ktorých podobne dráždi otázka, prečo nebol človek stvorený v dávnych, skoro nekonečných časoch a prečo bol stvorený až tak neskoro, veď aj podľa podania Svätého písma je to len šesťtisíc rokov, čo začal jestvovať. Ak ich zaráža krátkosť času, odvtedy ako podľa Písem začal človek jestvovať, nech vezmú do úvahy, že nič nie je dlhé, čo má nejaké krajnosti, že všetky konečné priestory vekov, ak sa porovnajú s nekonečnou večnosťou, nielenže sú veľmi nepatrné, ale nie sú ničím. Preto hoci by bolo od stvorenia človeka uplynulo nie päť a či šesťtisíc rokov, ale šesťdesiat alebo šesťstotisíc, prípadne aj šesťdesiat, šesťsto alebo šesťstotisíc miliónov rokov, alebo by sa to číslo zvyšovalo tak, že by sme preň nemali ani pomenovanie, ešte stále by sme sa mohli pýtať, prečo nestvoril Boh človeka predtým. Večné zdržiavanie sa Boha pred stvorením sveta, prípadne kým stvoril človeka, je toľké, že keby sme s ním porovnali akýkoľvek ťažko vysloviteľný, ale ohraničený počet rokov, nebol by ani toľký, aká je kvapka vody v porovnaní s morom. Z týchto dvoch útvarov totiž jeden je veľmi nepatrný a druhý neporovnateľne veľký, ale oba sú predsa len konečné. Keď porovnáme čas, ktorý má svoj začiatok a svoj určitý koniec, nech by už siahal akokoľvek ďaleko, s tým, ktorý nemá začiatok, neviem, či ho treba pokladať za veľmi malý, alebo skôr za nič. Keby sa od nejakého konca času postupne odoberali čo len aké malé chvíľky a ich počet by bol napokon taký, že by sa už nedal slovami vyjadriť, jednako by sa len raz došlo na začiatok. Podobne je to vtedy, ak začnem napríklad rátať zlomky času, ktoré prežil človek, až dôjdem ku dňu jeho narodenia. Keby sme však s takýmto odoberaním chvíľok začali v priestore, ktorý nemá nijaký začiatok ? a nemuseli by to byť malé chvíľky, hodiny, dni, mesiace alebo roky, ale také obrovské časové úseky, aké nevystihnú nijakí počítači (predsa však zložené z tých malých chvíľok) ? a keby sme tie časové úseky odoberali nie raz, nie dva, nie často, ale stále, aj tak by sme nikdy nedošli na začiatok, ktorý v tomto prípade vlastne nejestvuje. To isté, čo teraz hľadáme my po päťtisíc rokoch, môžu hľadať aj naši potomkovia po šesťsto miliónoch rokov s takou istou zvedavosťou, ak by len toľko malo trvať z pokolenia na pokolenie pretrvávajúce smrteľné a slabé ľudské pokolenie. Aj tí, čo boli pred nami v prvých rokoch človečenstva, mohli sa pýtať rovnako. Ba aj sám prvý človek ešte v ten istý deň, ako bol stvorený, mohol sa spýtať, prečo nebol stvorený skôr. A keby bol býval neviemako dávno stvorený, nemalo by to nijaký vplyv na to, či sa začne spor o pôvode časných vecí.
12.13. Niektorí učia o večnom kolobehu čias. (Skrátené)
Niektorí sa nazdávajú, že svet sa mení tak, že je tu vždy určitý kolobeh a veci prichádzajú buď tie isté, aké boli, alebo sa objavujú celkom nové. Ak sa táto náuka vzťahuje na dušu, potom by bola duša veľmi úbohá, lebo by ustavične túžila po falošnom šťastí a po skutočnom nešťastí. Ako by sa mohla cítiť šťastná, keď to šťastie nemá stálosti a pevnosti? Slová, ktoré hovorí Šalamún ? že nič nové pod slnkom, že všetko, čo je, už bolo ? netreba aplikovať na kolobeh čias. On chce povedať len to, že už pred nami tu boli ľudia, zvieratá, rastliny a budú aj po nás. Ba aj neobyčajné tvory tu budú, lebo sa vždy môžu vyskytnúť. Nemôžeme to chápať tak, že, napríklad, ako kedysi žil Platón vo svojom meste a so svojou školou, dávno pred ním bol taký istý Platón so svojím mestom a so svojou školou. My predsa vieme, že Kristus zomrel len raz za naše hriechy, ako hovorí Sväté písmo: „Kristus vzkriesený z mŕtvych už neumiera, smrť nad ním už nepanuje“ (Rim 6, 9).
12.14. Boh stvoril ľudské pokolenie v čase, nie však novým rozhodnutím, ktoré by znamenalo zmenu vôle. (Skrátené)
Tí, čo uznávajú kolobeh čias, nijako nemôžu vysvetliť, aký bol začiatok sveta a ľudského pokolenia a aký bude jeho koniec. Nemôžu pochopiť, že nekonečný Boh stvoril človeka v čase bez toho, aby to bol nejaký jeho nový úmysel, ktorý predtým nemal. Boh je večný a vo svojom večnom rozhodnutí si zaumienil stvoriť človeka v čase. Jedenásty žalm hovorí, že Boh podľa svojej vysokosti rozmnožil ľudských synov. Vysokosť je iste Boží plán, ktorý prevyšuje všetko ľudské myslenie, a preto ho ľudia nemôžu nikdy celkom pochopiť.
12.15. Keďže Boh je Pánom, muselo byť vždy stvorenie, nad ktorým by panoval? (Skrátené)
Ako je možné, že Boh bol vždy Pánom, hoci nebolo vždy stvorenia, nad ktorým by panoval? Isté je, že Boh je večný a že bol vždy Pánom. Keby som sa ďalej pýtal, akej veci bol Pánom, obávam sa niečo tvrdiť, keďže je napísané: „Alebo kto si dokáže domyslieť, čo chce Pán? Myšlienky smrteľníkov sú bojazlivé, naše úvahy sú neisté. Lebo dušu zaťažuje pominuteľné telo a pozemský stánok stláča myseľ, ktorá veľmi húta“ (Múd 9, 13 ? 15). Nemožno to teda skúmať, lebo by sme sa mohli dostať do nerozumnosti. Anjeli, napríklad, určite boli stvorení prví, a predsa neboli veční, lebo boli stvorení. Keby sa povedalo, že anjeli boli stvorení pred všetkými časmi, aby mal byť Boh nad kým Pánom, zdá sa, že treba odpovedať: Čo jestvuje po všetky časy, jestvuje vždy. Anjeli boli stvorení pred časom, ak sa čas začal od neba. Ak bol čas ešte pred nebom, keď aj nie v hodinách, dňoch, mesiacoch, rokoch, ale len v nejakých zmenách a pohyboch, v ktorých niečo je pred a niečo po, ak už niečo také bolo v pohyboch anjelov, bol už čas, a anjeli sa od svojho stvorenia pohybovali v čase. A tak boli po všetky časy, lebo časy boli stvorené naraz s nimi. Kto by tvrdil, že vždy nebolo, čo bolo po všetky časy? Ak však niekto povie, že anjeli boli súveční s Bohom, ktorý je tiež po všetky časy, odpovieme, že hoci sú po všetky časy, naraz s časom boli stvorení. Veď aj čas je stvorený, hoci je po všetky časy. Keby čas nebol po všetky časy, to by znamenalo, že bol kedysi čas, keď nebolo času, to je však nezmysel. Kým nieto stvorenia, ktoré by svojím pohybom spôsobovalo čas, zatiaľ niet času. Hoci anjeli boli vždy, predsa sú stvorení a nie sú súveční s Bohom. Stvoriteľ bol vždy v nemeniteľnej večnosti. Anjeli však boli stvorení. Avšak preto hovoríme, že boli vždy, lebo boli po všetky časy, lebo bez nich sa nemohol začať čas. A zasa čas, keďže musí byť súčasne s meniteľným pohybom, nemôže byť súvečný s nemeniteľnou večnosťou. Ani anjeli, keďže podliehajú pohybu ? pohyb prechádza z prítomnosti do minulosti ?, takisto nemôžu byť súveční s Bohom, ktorý je nemeniteľný a o ktorom nemožno povedať, že čosi bolo, čoho už niet, alebo čosi bude, čoho ešte niet. Boh je ustavičná prítomnosť. Teda Boh mal vždy stvorenie, nad ktorým panoval, a bol vždy Pánom. Stvorenie však nebolo večné, ale ním stvorené. O veci by sa dalo ešte ďalej uvažovať, ale uznávam, že vec pochopiť je nad ľudské sily. Počúvam hlas apoštola, ktorý nás napomína: „Mocou milosti, ktorú som dostal, hovorím každému z vás, aby si nik nemyslel o sebe viac, ako myslieť treba, ale zmýšľajte triezvo, každý podľa stupňa viery, aký mu udelil Boh“ (Rim 12, 3).
12.16. Ako mohol Boh sľúbiť človeku večný život pred večnými časmi? (Skrátené)
Priznávam sa, že veru neviem, koľko vekov uplynulo pred stvorením ľudského pokolenia. Viem iba to, že nič nebolo súvečné so Stvoriteľom. Apoštol hovorí: „... pre poznanie pravdy, ktorá na základe nábožnosti vedie k nádeji na večný život, ktorý pred večnými vekmi prisľúbil pravdovravný Boh, ale v určenom čase zjavil svoje slovo v kázaní“ (Tít 1, 1 ? 3). Tu volá časy večnými, hoci v skutočnosti neboli večné, čiže súvečné s Bohom. Boh nielenže bol pred večnými časmi, ale aj sľúbil večný život a zjavil ho v príhodnom čase. Zjavil svoje Slovo a ustanovil vo svojom slove, čo sa má stať v príhodnom čase.
12.17. Božia vôľa a rozhodnutia sú nemeniteľné.
Nepochybujem, že nemohol byť nijaký človek prv, ako bol stvorený prvý človek. Nebolo ani takého, ktorý by sa neviemakými kruhovými návratmi opäť zjavil, alebo ktorý by jestvoval s podobnou ľudskou prirodzenosťou. Od tejto viery ma neodpudia ani dokazovania filozofov, medzi ktorými za najúdernejšie sa pokladá tvrdenie, že nijakou vedou nemožno pochopiť nekonečno. Na tom základe ďalej tvrdia, že Boh má v sebe konečné chápanie všetkých konečných vecí, ktoré stvoril. Treba však veriť, že Božia dobrota nikdy nebola prázdna, nikdy nebola taká, akoby jej činnosť bola iba časová a predtým by bola v nečinnosti. Nie je to tak, akoby Boh ľutoval svoju predchádzajúcu nečinnosť a nastúpil začiatok činnosti. Niektorí hovoria, že je potrebné, aby sa tie isté veci opakovali a zopakované aby sa zas strácali. A to buď tak, že by svet ostával meniteľný (hoci bol vždy bez začiatku, jednako len bol učinený), alebo tak, že by stále vznikal a zanikal v akomsi návratnom kruhu a stále sa opakoval. To preto, aby sa nemuselo veriť (ak by sa povedalo, že Božie diela boli kedysi začaté), že Boh odsúdil svoju prvú nečinnosť ako nehybnú záhaľku, ktorá sa samému nepáčila, a preto ju zmenil. Keď sa pripustí, že Boh robil časné veci, ale vždy iné a iné, a tak došiel až k stvoreniu človeka, ktorého predtým nikdy nestvoril, a došiel ta nie vedou, o ktorej tvrdia, že ňou nemožno pochopiť nekonečné, ale urobil to v čase (keď mu to prišlo na um), to by potom vyzeralo tak, akoby bol všetko, čo urobil, urobil len z akejsi náhodnej nestálosti. Niektorí ešte tvrdia, že ak sa pripustia spomínané obraty, v ktorých ? či už svet ostáva ten istý, a či má pri časových zvratoch svoje vzniky a zániky ? Bohu nemožno pripisovať ani záhaľčivú nečinnosť, najmä nie takú dlhú, ani bezstarostnú nerozvážnosť v jeho dielach. Ak by sa však tie isté diela neopakovali ako nekonečnou rozličnosťou menené, nemohli by sa pochopiť jeho vedou (jeho poznaním) ani videním budúcnosti.
Tieto dôvodenia, ktorými sa bezbožníci usilujú odvrátiť našu prostú zbožnosť zo správnej cesty, aby sme spolu s nimi bezradne blúdili, sú také, že ak by ich nevládal vyvrátiť rozum, musela by ich vysmiať viera. Nápady, ktoré plodí (confingit) pochabá myseľ, zdravý rozum s pomocou nášho Pána ľahko drví (confringit). Najmä v tom sa spomenutí ľudia mýlia, keď sa radšej krútia v bludnom kruhu, ako by chodili po správnej ceste, že Božiu myseľ, celkom nemeniteľnú a chápajúcu akúkoľvek nekonečnosť alebo akúkoľvek nespočetnosť, merajú a posudzujú svojou ľudskou meniteľnou a obmedzenou mysľou. Tak sa im prihodí to, čo vraví apoštol, že totiž ako nerozumní porovnávajú sa sami so sebou (porov. 2 Kor 10, 12). Čokoľvek nové im prichádza na myseľ, akékoľvek konanie, robia to s novým úmyslom (majú totiž meniteľnú myseľ). Nie Boha prenikajú mysľou, lebo to nevedia, ale seba samých. Neporovnávajú Boha, ale seba samých, a to nie s ním, ale so sebou. My sa však nemôžeme nazdávať, že Boh je iný, keď odpočíva, a iný, keď účinkuje, lebo o ňom nemožno hovoriť, že je iný, že sa v jeho prirodzenosti stane niečo nové, čo predtým nebolo. Kto podlieha zmene, ten je v trpnom stave, a všetko, čo je nejakým spôsobom v trpnom stave, je meniteľné. Nemožno teda v Božej nečinnosti vidieť ľahostajnosť, nezáujem, záhaľčivosť, ale ani v jeho činnosti nemožno vidieť prácu, námahu, usilovnosť. Boh vie v odpočívaní účinkovať a v účinkovaní odpočívať. Na nové dielo vie použiť nie nový, ale večný úmysel. Začína robiť, čo prv neurobil, a neľutuje, že to neurobil prv. Ak aj najprv odpočíval, a len potom začal účinkovať (neviem, ako tomu môže rozumieť človek), to „najprv“ a „potom“ bolo nepochybne najprv vo veciach nejestvujúcich a potom vo veciach jestvujúcich. Lenže v Bohu predchádzajúcu vôľu nezmenila nijaká nasledujúca vôľa, ale jednou a tou istou nemeniteľnou a večnou vôľou učinil, aby veci, ktoré stvoril, neboli prv, kým ešte neboli, a aby boli neskoršie, keď začali byť. Takto azda chcel ukázať tým, ktorí tie veci môžu vidieť, že ich nepotreboval, ale stvoril ich iba čiste z láskavej dobrotivosti, veď aj bez nich požíval nie menšiu blaženosť vo večnosti bez začiatku.
12.18. Niektorí tvrdia, že nekonečnosť nemôže pochopiť ani Boh. (Skrátené)
Tí, čo tvrdia, že Božia vedomosť nemôže obsiahnuť nekonečnosť, museli by mať odvahu tvrdiť, že Božia vedomosť neobsiahne ani všetok počet čísel. Viem totiž, že počet čísel môže ísť do nekonečna. Akékoľvek veľké číslo si pomyslím, vždy si ešte môžem jedno primyslieť, takže počet môže byť naozaj nekonečný. Keby teda Božia vedomosť nemohla obsiahnuť nekonečno, nemohla by obsiahnuť ani počet čísel. To je však nezmysel. Nemožno povedať, že Boh sa nestarie do čísel. Veď Platón hovoril, že Boh učinil svet pomocou čísel. Ba aj v našich knihách je reč o Bohu v takom zmysle. „Lenže ty si mierou, počtom, váhou usporiadal všetko“ (Múd 11, 20). Aj Spasiteľ hovorí: „Vy však máte aj všetky vlasy na hlave spočítané“ (Mt 10, 30). Bolo by teda nemúdre, aby človek, ktorého vedomosť a rozum sú ohraničené, určoval, čo Boh môže a čo nemôže. Nekonečný Boh svojím rozumom a vedomosťou môže pochopiť a objať všetko, teda aj nekonečno.
12.19. Význam slova „na veky vekov“ (Skrátené)
Otázne je, či pod slovami „veky vekov“ máme rozumieť čas, v ktorom ostávajú tí, čo sa vyslobodili z bied tohto života, a či sa má pod tým rozumieť čas trvajúci v Božej múdrosti. Možno sa dá rovnako povedať „vek vekov“ ako „veky vekov“, podobne ako sa dá povedať „nebo neba“ namiesto „nebesá nebies“. Či treba vec rozumieť týmito dvoma spôsobmi, a či je ešte nejaký tretí, to ťažko určiť. Isté však je, že pravdu nemajú tí, čo učia o ustavičnom kolobehu čias, a v tom zmysle by chceli rozumieť aj slová „veky vekov“. Najlepšie ich vyvracia večný život svätých, ktorý sa predsa neopakuje v nejakých časových úsekoch, ale jednoducho stále trvá.
12.20. Bezbožný názor, že blažené duše sa musia v istom kolobehu času vrátiť do tej istej biedy a námah.
Ktoré zbožné uši môžu počuť, že ľudská duša, ktorá po tomto živote, preplnenom toľkými veľkými nešťastiami (ak len možno taký život nazvať životom, a nie umieraním, hoci sa z lásky k smrteľnému životu vždy obávame smrti, ktorá nás vlastne vyslobodzuje), napokon pravým náboženstvom a múdrosťou očistená, ktorá raz po skončení života prejde k videniu Boha a stane sa blaženou videním netelesného svetla a účasťou na nemeniteľnej nesmrteľnosti, po ktorej túži, by napokon mala opustiť nesmrteľnosť? Mala by opustiť blaženosť, zbaviť sa večnosti, pravdy, šťastia a vrátiť sa do pekelnej smrteľnosti, ohyzdných hlúpostí, strašných bied, kde ľudia strácajú Boha, kde nenávidia pravdu a kde blaženosť vyhľadávajú v nečistých neprávostiach? A to sa má vraj ustavične opakovať bez akéhokoľvek konca, pričom bieda a blaženosť v istých časových intervaloch majú striedavo vznikať a zanikať. To všetko sa má diať preto, aby Boh poznal svoje diela v stále sa opakujúcom kolobehu čias, vo večnom procese vracajúcich sa období falošnej blaženosti a skutočnej biedy. Nemôže sa vraj zdržať účinkovania, ani nemôže poznať nekonečno. Kto to má počúvať? Kto tomu verí? Kto to znesie? Ak by toto malo byť pravdou, potom by iste rozvážnejšie bolo o tom mlčať, ale ? radšej to povedzme priamo ? učenejšie by bolo o tom nevedieť. Ak totiž v blaženosti nebudeme na toto pamätať, a napriek tomu budeme blažení, prečo si máme takýmto poznatkom ešte viac zhoršiť svoju úbohosť? Ak však máme o tom vedieť až potom, nevedzme nič aspoň tu, aby sme mali aspoň šťastnejšie očakávanie tu, ako dosiahnutie najvyššieho dobra tam. Aká by to bola blaženosť, ktorú tu očakávame ako večnú, keby sme tam zistili, že ju máme raz stratiť?
Ak však tvrdia, že nik nemôže dosiahnuť blaženosť, ak vzdelaním nepoznal v tomto živote spomenutý kolobeh čias, kde striedavo za sebou idú šťastie a nešťastie, ako potom môžu vyznávať, že čím viac niekto miluje Boha, tým ľahšie dosiahne blaženosť, keď sami svojím učením vlastne ochromujú lásku? Každý bude nedbalejšie a vlažnejšie milovať toho, o kom si myslí, že ho raz musí opustiť a sprotiviť sa jeho pravde a múdrosti, a to aj vtedy, keď podľa svojich schopností dosiahol plné poznanie blaženosti. Vari môže niekto verne milovať priateľa, o ktorom vie, že mu raz bude nepriateľom? Bože, uchovaj, aby bolo pravdou, že sa nám nikdy neskončí bieda, ale že sa bude donekonečna opakovať, aj keď bude podelená časovými úsekmi falošnej blaženosti. Čo je falošnejšie a klamlivejšie ako taká blaženosť, kde v toľkom svetle pravdy by sme buď nemali vedieť o svojej budúcej biede, alebo na najvyššom stupni blaženosti by sme sa mali triasť od strachu? Ak by sme totiž nemali poznať svoju budúcu biedu, cennejšia by bola naša tunajšia bieda, v ktorej vieme o budúcej blaženosti. Ak by sme tam však poznali svoje hroziace nebezpečenstvo, blaženejšie časy by prežívala duša v biede, očakávajúc budúcu blaženosť, ako by prežívala blažená duša, očakávajúc opätovnú biedu. Tak by potom nádej nášho nešťastia bola šťastná a nádej šťastia nešťastná. Z toho vyplýva, že keď znášame prítomné zlá tu a tam sa obávame hroziacich, potom je pravda, že skôr sme večne nešťastní, ako by sme mohli byť raz blažení.
Keďže takýto záver je falošný, viera nás volá hľadať pravdu inde. Sľubuje nám totiž tú ozajstnú blaženosť, ktorej istota je stála a nijakým nešťastím nie je pretrhnutá, ak budeme kráčať po správnej ceste, ktorou je Kristus, náš Vodca a Spasiteľ, ak pôjdeme cestou viery a myseľ odvrátime od rozmarného a nedomysleného učenia kolobehu čias. Ak platonik Porfýrius nechcel v spomenutých kolobehoch a neprestajných príchodoch a odchodoch duší nasledovať mienku svojich kolegov, či už pohnutý márnosťou samej veci, alebo vzhľadom na kresťanské časy (a čo som už v desiatej knihe, v 30. kapitole spomenul: že radšej predpokladal, že duša je poslaná na svet, aby spoznala zlo a aby očistená a oslobodená od zla po návrate k Otcovi už nič také netrpela), o čo viac potom musíme my odmietať takéto klamstvo a vyhýbať sa mu ako nepriateľskému kresťanskej viere! Keď odmietneme a zneškodníme predstavy o kolobehoch času, nič nás neprinúti myslieť si, že ľudské pokolenie nemá časový začiatok svojho jestvovania, lebo takzvanými novými kolobehmi času sa nič nové neprináša, čo by už predtým nebolo v minulých časových intervaloch alebo nebude v budúcnosti. Ak sa teda duša, ktorá sa nemá vrátiť do biedy, oslobodzuje ako nikdy predtým, uskutočňuje sa v nej čosi, čo predtým nikdy nebolo, a to veľmi vážne, čiže večná blaženosť, ktorá nikdy neprestane. Ak teda v nesmrteľnej prirodzenosti nastáva toľká novota, nikdy neopakovaná a nikdy sa nemajúca opakovať, prečo teda máme mať presvedčenie, že sa niečo také nemôže stať v smrteľných veciach? Ak povedia, že blaženosť v duši neznamená nijakú novinku, lebo sa len vracia do tej blaženosti, v ktorej vždy bola, samo oslobodenie je určitou novinkou, keď sa oslobodzuje z biedy, v ktorej predtým nikdy nebola, a sama bieda je novinkou, ktorej predtým nikdy nebolo. Keby však táto novinka nevznikla podľa poriadku vecí, ktoré riadi Boh, ale by vznikla iba dajakou náhodou, kde sú potom spomenuté vymedzené a určité kolobehy čias, v ktorých sa nič nové nedeje, ale sa len opakuje to, čo už predtým bolo? Ak ani táto novinka nie je vylúčená z poriadku Prozreteľnosti, či je už duša daná, alebo padnutá,7 môžu sa diať nové veci, ktoré predtým neboli, a predsa sa nevymykajú z poriadku vecí. Ak si mohla duša neopatrnosťou zadovážiť novú biedu, ktorá by nebola pre Božiu prozreteľnosť nečakaná, a Boh by túto biedu pojal do poriadku vecí, a od nej by oslobodil dušu nie nečakane, aká by to bola nerozumná ľudská opovážlivosť povedať, že božstvo nemôže robiť nové veci ? nie sebe nové, ale svetu nové ?, aké predtým nerobilo, ale ani mu nikdy neboli nečakané! Ak však tvrdia, že oslobodené duše sa už nikdy nevrátia do biedy, lebo keď sa tak deje, nič sa vlastne nedeje, keďže sa ustavične nové a nové duše oslobodzovali, oslobodzujú a budú oslobodzovať, tým predsa len pripustia, že vznikajú nové duše, ktorým patrí aj táto nová bieda, aj nové vyslobodenie. Ak povedia, že duše sú odveké a večné, z ktorých denne vznikajú noví ľudia a ktoré sa z tiel, ak múdro žili, vyslobodia tak, že sa už nikdy nevrátia do biedy, potom musia určite povedať, že ich počet je nekonečný. Nech by už bol určitý konečný počet duší akýkoľvek, ak sa vezmú do úvahy minulé veky, nemohol by nijako stačiť na to, aby vznikali stále noví a noví ľudia, ktorých duše by sa stále mali vyslobodzovať z nesmrteľnosti a nikdy by sa do nej nemali vrátiť. A už celkom nijako nevysvetlia, ako je možné, že vo veciach (aby mohli byť známe Bohu, podľa nich musia byť nekonečné) je konečný počet duší.
Keďže spomenuté kolobehy čias, pri ktorých sa myslelo, že duša sa nevyhnutne musí vrátiť do tých istých bied, sú už takmer zamietnuté, čo ostáva lepšie, ako veriť, že Bohu nie je nemožné ani to, čo nikdy neurobil, urobiť novým, keďže ani v nevýslovnej predvídavosti nemá meniteľnú vôľu. Či sa však ustavične môže zväčšovať počet oslobodených duší, ktoré sa už nemajú vrátiť do minulej biedy, nech vyriešia tí, čo podrobne hovoria o obmedzení nekonečnosti vecí. My svoje uvažovanie o tejto otázke už celkom končíme. Ak sa môže počet duší zväčšovať, možno potom popierať, že nemohlo byť stvorené to, čo predtým nikdy nebolo stvorené, pretože počet duší, ktoré sa majú oslobodiť, ktorý predtým nikdy nebol, nielenže raz začal byť, ale ani nikdy neprestane byť? Ak je však nevyhnutné, aby bol nejaký určitý počet duší, ktoré sa majú oslobodiť, ktoré sa nikdy nemajú vrátiť do biedy a ich počet sa nemá nikdy zväčšovať, vtedy ani ten počet, nech je už akýkoľvek, predtým predsa nejestvoval, lebo bez nejakého začiatku nemôže nič rásť a dôjsť k vrcholu svojej veľkosti, a toho (začiatku) by potom vôbec nebolo. Keď už teda musel byť nejaký začiatok, bol stvorený človek, pred ktorým nebolo nijakého človeka.
12.21. Stav prvého človeka a ľudského pokolenia v ňom.
Keď sme podľa svojich možností vysvetlili veľmi ťažkú otázku večnosti Boha, tvoriaceho nové veci bez akejkoľvek novej vôle, nie je ťažké pochopiť, že omnoho lepšie bolo to, čo bolo, totiž že z jedného človeka, ktorého prvého stvoril, rozmnožil ľudské pokolenie, ako keby bol začal s mnohými. Aj keď stvoril Boh niektoré zvieratá, čo vyhľadávajú samotu a žijú samotársky, ako napríklad orly, supy, levy, vlky a im podobné, druhé zasa stvoril kŕdľovité a čriedovité, ako napríklad škorce, holuby, jelene, kamzíky a im podobné. Oba druhy stvoril tak, že nie z jedného, ale naraz z viacerých jednotlivcov začali jestvovať. Človeka, ktorému dal strednú prirodzenosť medzi anjelmi a zvieratami, stvoril jedného a jediného, aby došiel do spoločenstva anjelov a aby bez prechodu cez smrť dosiahol nekonečnú blaženú nesmrteľnosť, ak by poddaný svojmu Stvoriteľovi ako svojmu pravému Pánovi zachovával jeho prikázania v zbožnej poslušnosti. Avšak ak by pyšne a neposlušne využíval svoju slobodnú vôľu a urazil svojho Pána Boha, ba ak by žil ako zviera a stal by sa otrokom zlej rozkoše, po smrti by bol určený na večný trest. Stvoril teda človeka jedného a jediného, ale nie takého, aby ostal bez ľudskej spoločnosti, lež aby sa mu čo najdôraznejšie odporúčala jednota spoločnosti a zväzok svornosti, aby ľudí navzájom spájala nielen podobná prirodzenosť, ale aj cit príbuznosti. Preto aj prvú ženu, ktorá mala byť mužovou družkou, nestvoril Boh tak ako muža, ale urobil ju z muža, aby sa celé ľudské pokolenie rozmnožilo len z jedného človeka.
12.22. Boh už pred stvorením človeka vedel, že človek zhreší.
Bohu nebolo neznáme, že človek zhreší, že podliehajúc smrti bude rodiť smrteľných ľudí, ktorí so svojou schopnosťou hrešiť dôjdu tak ďaleko, že bezpečnejšie a pokojnejšie budú nažívať zvieratá bez rozumnej vôle, ktorých množstvo vyviedol Boh z vôd a zeme, ako ľudia, ktorých pokolenie sa rozmnožilo z jediného človeka, čím sa im akoby odporúčala budúca jednotnosť (svornosť). Veď levy a jašterice nikdy neviedli medzi sebou také vojny ako ľudia. Boh však predvídal aj to, že zbožný ľud má byť jeho milosťou povolaný do Božieho synovstva a po odpustení hriechov ospravodlivený Duchom Svätým má byť pridružený k svätým anjelom do večného pokoja, keď bude zničená nepriateľská smrť. Tomu ľudu bude osožiť rozmýšľanie o tom, že Boh z jediného človeka ustanovil ľudské pokolenie, aby tak ukázal všetkým ľuďom, aká milá mu je jednota aj v mnohosti.
12.23. Prirodzenosť ľudskej duše, stvorenej na Boží obraz.
Učinil teda Boh človeka na svoj obraz. Stvoril mu takú dušu, pre ktorú svojím rozumom a rozumnosťou prevyšuje všetky stvorenia na zemi, vo vode i vo vzduchu. Keď vytvoril muža z prachu zeme, a ako som už povedal, dýchnutím vdýchol mu či už vopred učinenú dušu, alebo (pravdepodobnejšie) dýchnutím zároveň učinil dušu, pričom ten vdych, ktorý urobil dýchnutím (čo iné je totiž dýchať ako vytvárať dych), z Božej vôle bol ľudskou dušou. Potom z rebra vytiahnutého z mužovho boku stvoril mu aj manželku, spolutrpiteľku, a urobil to ako Boh. Nemožno si to predstavovať telesne, ako to vídame robievať majstrov sochárov nadaných umeleckým nadaním, ktorí z dajakej hmoty vytvárajú telesnými údmi (rukami) postavu. Božia ruka je vlastne Božia moc, ktorá aj viditeľné veci vytvára neviditeľne. Pravda, mnohí to pokladajú skôr za bájku ako za pravdu. Sú to tí, čo Božiu silu a múdrosť merajú podľa vžitých a každodenných ľudských činov. Tomu však, čo bolo stvorené na začiatku, keďže to nepoznajú, nedôverujú, ako keby tie isté veci, ktoré poznajú (týkajúce sa napríklad počasia alebo rodenia), ak sa rozprávajú ľuďom neskúseným, nezdali sa neuveriteľnými, hoci aj tie mnohí pripisujú skôr prirodzeným príčinám ako účinkovaniu Božieho umu.
12.24. Anjeli nemajú stvoriteľskú moc. (Skrátené)
Platonici tvrdia, že Boh, Stvoriteľ, dal zo svojej stvoriteľskej moci aj moc anjelom, ktorých volajú bohmi, aby mohli tvoriť smrteľné žijúce bytosti. Avšak okrem Boha nikoho, nijakú inú bytosť nemožno nazvať Stvoriteľom. Nemožno nazvať roľníka stvoriteľom zrna preto, lebo seje zrno, z ktorého narastie rastlina a nové zrno. Tak ani anjelov nemožno nazvať stvoriteľmi, aj keby azda boli bývali prítomní pri stvorení.
12.25. Každá bytosť a druh vzniká jedine Božou činnosťou.
Niečo iné je vonkajší tvar, daný akejkoľvek telesnej hmote, aký napríklad dávajú hrnčiari alebo iní remeselníci svojim výrobkom, keď z nich robia útvary podobné zvieratám, a niečo iné je tvar, ktorý má účinnú príčinu vnútri, pochádzajúcu z tajomnej a skrytej slobodnej vôle živej a rozumnej bytosti, ktorá nielenže vytvára telesné tvary (sama pritom neučinená), ale vytvára aj jednotlivé duše bytostí. Prvý tvar sa pripisuje akémukoľvek umelcovi, ten druhý však jedinému umelcovi, Bohu, zakladateľovi a stvoriteľovi, ktorý stvoril svet aj anjelov bez pomoci sveta a bez pomoci anjelov. Keď sa rodil svet z tejto Božej tvorivej moci, ktorá sa nevie meniť, ale len tvoriť, dostali svoj tvar okrúhlosť neba a slnka. Tou istou Božou tvorivou mocou, ktorá sa nevie meniť, ale len tvoriť, dostali svoj tvar okrúhlosť oka a okrúhlosť jablka. Takisto ostatné prirodzené tvary, ktoré rodiace sa veci nedostávajú zvonka, ale z vnútornej moci Stvoriteľa, ktorý povedal: „Nuž či nezaplňujem ja nebesá?“ (Jer 23, 24) a ktorého múdrosť „Siaha mocne od jedného konca k druhému, a všetko riadi najlepšie“ (Múd 8, 1). Ani neviem, akú pomoc poskytli Stvoriteľovi anjeli, stvorení na samom začiatku. Neopovážim sa im pripísať, čo azda nemôžu, ani im nemôžem poprieť, čo môžu. Stvorenie a ustanovenie všetkých bytostí, čím sa vôbec stávajú bytosťami, spolu s anjelmi pripisujem tomu Bohu, ktorému aj sami anjeli vedome a vďačne ďakujú za svoje bytie. Nielen o roľníkoch tvrdíme, že nie sú stvoriteľmi úrody, keď čítame: „A tak ani ten, čo sadí, nie je nič, ani ten, čo polieval, ale vzrast dal Boh“ (1 Kor 3, 7), ale netvrdíme to ani o zemi, hoci sa zdá úrodnou matkou všetkých stvorení, keď dáva klíčiť semenám a upevňuje rastliny koreňmi, lebo je napísané: „No Boh mu dáva telo, aké chce, a každému semenu jeho vlastné telo“ (1 Kor 15, 38). Tak ani ženu nemôžeme nazvať stvoriteľkou svojho dieťaťa, ale skôr toho, ktorý povedal ktorémusi zo svojich sluhov: „Skôr než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa“ (Jer 1, 5). Hoci duša samodruhej ženy, tak alebo onak uspôsobená, môže niektorými vlastnosťami akoby zaodiať plod ? podobne urobil s prútmi rozličnej farby Jakub, aby získal ovce rozmanitej farby (porov. Gn 30, 37 ? 38) ?, predsa len jeho prirodzenosť neurobila sama, ako ani sama seba neurobila. Ktorékoľvek vplyvy, telesné alebo semenné, účinkujú pri zrodení, či už pôsobením anjelov, alebo ľudí, či ktorýchkoľvek živočíchov, alebo krížením mužského a ženského rodu, a hoci by túžby a duševné hnutia matky dajako mohli pôsobiť na tvar a farbu jemných plodov, predsa samy prirodzenosti, ktoré sú také alebo onaké vo svojom druhu, neutvoril nik iný okrem najvyššieho Boha. Jeho skrytá sila, prenikajúca všetko čírou prítomnosťou, dáva bytie všetkému, čo akokoľvek existuje a akokoľvek je, lebo bez Boha by nič nemohlo byť také alebo onaké, ba nemohlo by vôbec jestvovať. Ak máme na mysli len tie tvary, ktoré rozliční odborníci dávajú navonok svojim útvarom, hovoríme, že Rím a Alexandriu nezaložili robotníci a stavitelia, ale králi, z ktorých vôle, plánu a rozkazu tie mestá vznikli. Rím mal zakladateľa Romula a Alexandria Alexandra. Tým skôr jedine Boha musíme nazvať zakladateľom všetkých bytostí, lebo on neurobil nič z takej hmoty, ktorú by vopred nebol sám urobil, a ani nepoužil nejakých robotníkov, okrem tých, ktorých sám stvoril. Ak by však Boh svoju takpovediac budovateľskú silu zaviazal, veci by ďalej už neboli, ako neboli predtým, než začali byť. Slovo „predtým“ myslím ako vyjadrenie o večnosti, nie o čase. Aký iný je totiž Stvoriteľ časov, ak len nie ten, ktorý stvoril aj tie telesá, ktorých pohybom dostávajú časy svoj priebeh?
12.26. Názor platonikov na anjelskú moc. (Skrátené)
Platón učil, že Boh stvoril menšie božstvá, ktoré vraj nesmrteľnú časť svojej bytosti vzali z Boha a smrteľnú časť si učinili samy. Podľa toho ich pokladal za stvoriteľa našich tiel, ale nie duší. Porfýrius učil, že na očistenie duše sa treba vyhýbať každému telu, a tí, ktorí žijú neslušne, za trest sa musia vrátiť do tiel, podľa Platóna zvieracích, podľa Porfýria ľudských. Pravda je však taká, že duše sa vôbec nevracajú do tiel, a niet inej bytosti, ktorá by mohla dačo stvoriť, jedine Boh. Ak by prebývanie v tele malo byť trestom, ako potom môže sám Platón tvrdiť, že svet by nebol najkrajší a najlepší, keby v ňom nebolo plno všelijakých živých bytostí, smrteľných aj nesmrteľných? Ak je stvorenie tela Božím darom, ako potom môže byť trestom návrat do toho istého tela? Ak mal podľa Platóna Boh vo svojom ume obsiahnuté idey celého sveta, všetkých vecí, prečo by nemohol byť Stvoriteľom aj týchto vecí?
12.27. V prvom človeku vzniklo celé ľudské pokolenie a Boh predvídal, ktorá časť pokolenia dostane odmenu a ktorá trest. (Skrátené)
Pravé náboženstvo teda správne uznáva a označuje Boha za Stvoriteľa celého sveta, všetkých živých bytostí, čiže duší aj tiel. Medzi pozemskými bytosťami je najvýznamnejší človek, stvorený Bohom na Boží obraz pre tú príčinu, ktorú som už spomínal, alebo pre inú neznámu príčinu stvorený jeden, ale neponechaný sám. Niet na zemi rodu, podľa svojej prirodzenosti takého pospolitého, ale po páde takého náchylného na nesvornosť, ako je práve ľudský rod. Nijako vhodnejšie nemohla prehovoriť ľudská prirodzenosť proti nesvornosti ? aby vymizla, ak už jestvuje, alebo aby sa zabránilo jej jestvovaniu, ak ešte nejestvuje ?, ako pripomínaním toho praotca, ktorého chcel Boh stvoriť jedného a z ktorého by sa rozmnožilo celé ľudské pokolenie, aby sa touto pripomienkou zachovala svorná jednota v množstve. Avšak to, že žena je stvorená z mužovho boku, dostatočne naznačuje, aký veľmi vážny je zväzok muža a ženy. Tie Božie diela sú preto neobyčajné, lebo sú prvé. Kto v ne neverí, nemôže veriť v nijaké zázračné javy. Keby totiž vznikali vo zvyčajných procesoch prírody, neboli by zázračné. Lenže čo môže pod toľkou starostlivosťou Božej prozreteľnosti vzniknúť bez cieľa, aj keď my nepoznáme jeho príčinu? Jeden svätý žalm hovorí: „Poďte a pozrite na diela Pánove, aké úžasné veci vykonal na zemi“ (Ž 46, 9). Prečo bola žena stvorená z mužovho boku a čo naznačoval tento prvý (v istom zmysle) zázrak, vysvetlím na inom mieste, ak mi Boh pomôže.
Teraz, keď už ideme zakľúčiť túto knihu, uvedomme si, že už v prvom človeku, ktorý bol stvorený, v ľudskom pokolení vznikli dve spoločnosti, akoby dva štáty, aj keď ešte nie v skutočnosti, ale už v Božej predvídavosti. Z prvého človeka mali vzniknúť budúci ľudia. Jedni z nich mali byť spoločníkmi zlých anjelov v treste, druhí zas spoločníkmi dobrých anjelov v odmene, a to všetko podľa skrytého, ale spravodlivého Božieho zámeru. Keďže je napísané: „Všetky Pánove cesty sú milosrdenstvo a vernosť“ (Ž 25, 10), nemôže byť nespravodlivá jeho milosť ani ukrutná jeho spravodlivosť.
____________________1 Skutočnosť, že vo svete ustavične vznikajú a zanikajú stvorenia a veci, neruší a neničí poriadok ani rovnováhu vesmíru. Naopak! Tak ako urovnaná reč je len vtedy krásna, keď slová vznikajú a zanikajú v súvislom prúde, akoby sa jedny rodili a druhé zomierali, tak aj vesmír má krásu v pestrosti vecí a bytostí (Gs, 249).
2 Tento trest je skôr zahanbenie ako utrpenie. Podobne trestali v Španielsku prostitútky, keď ich natreli medom a nechali vonku na slnku, aby na ne sadali muchy, včely, osy (Mg, 352).
3 Otázka dobra a zla, slobodnej vôle, hriechu a milosti patrí k najťažším otázkam, ktoré kedy ľudský duch mal riešiť. V stručnosti:
Boh ? Boh je bytostne najvyššie dobro. Okrem neho niet nijakého väčšieho dobra, on nepodlieha nijakej zmene, a preto nemôže stratiť nič zo svojho dobra a nijaké iné dobro nepotrebuje získať na svoje zdokonalenie. To vystihujeme vetou: Boh je nemeniteľný, večný.
Stvorenie ? Stvorenia môžu jestvovať len od Boha, ale nie sú jeho súčasťou. Keby boli, boli by podobné jemu a potom by už neboli stvoreniami. Sú však stvorené, čiže vyvedené z nebytia. Čo pochádza z nebytia, to má účasť na bytí aj nebytí. Vo stvoreniach je teda akýsi nedostatok, ktorý tvorí nevyhnutnosť niečo získať, a tým je predpokladom zmeny. To chcel vyjadriť aj Platón, keď povedal, že veci nemôžu byť ani absolútnym bytím, ani absolútnym nebytím. „Nec omnino esse, nec omnino non esse.“ Všetky stvorené veci sú dobré. Nejestvuje vec, o ktorej by sa dalo povedať, že je celkom (absolútne) zlá, čiže v sebe, bytostne zlá, vo svojej podstate zlá. Zlo je len nedostatok, chýbanie dobra, teda vlastnosť negatívna, nie pozitívna. Vec je vtedy zlá, keď jej chýba nejaká vlastnosť, ktorú by podľa svojej prirodzenosti mala mať. Nôž je dobrý vtedy, ak je dostatočne tvrdý, ostrý a primeraného tvaru. Ak mu chýba niektorá zo spomenutých vlastností, hovoríme o zlom noži. Zlo v ňom je teda nedostatok, chýbanie istej vlastnosti. Veci, ktoré majú všetky vlastnosti, ktoré podľa prirodzenej cieľovosti majú mať, sú dobré a dokonalé. Zlo, pretože nie je bytostnej povahy, nemôže jestvovať samo v sebe, ale len vždy v spojení s dobrom, popri jestvovaní dobra. Nemožno tvrdiť, že Boh stvoril zlo. Boh stvoril a tvorí len také veci, ktoré môžu jestvovať, ktoré sú bytostnej povahy, zlo však nejestvuje bytostne, samo v sebe, preto ani nepochádza od Boha. Boh netvorí niečo bytostne nejestvujúce.
Slobodná vôľa ? Ako mohol Boh dať človeku slobodnú vôľu, ktorá je schopná robiť zle? Môže sa slobodná vôľa rátať k ľudským dobrám? S vôľou je to tak ako s ostatnými stvorenými vecami. Je mnoho vecí na svete, ba všetky, ktoré môžeme zneužiť, čiže použiť na iný cieľ, ako bol ten, ktorý im dal Boh pri stvorení. Nemôžeme hovoriť, že veci sú zlé, že nám ich nemal Boh dať. Samy v sebe sú všetky veci dobré. Ľudské telo je zlé, keď je ochromené, keď mu napríklad chýba ruka. Ruka sama v sebe je dobrá a užitočná. Avšak zle ju používa ten, kto ňou vraždí, ničí, hreší. Bez nôh je ľudské telo veľmi nedokonalé, a predsa nohami možno robiť aj škodu. To platí o všetkých telesných údoch a napokon aj o ľudskej vôli. Vôľa sama v sebe je dobrá, bez nej nik nemôže žiť ozajstným ľudským životom. Pochádza od Boha a nemožno karhať toho, kto nám ju dal, ale toho, kto ju zneužíva. Nie je teda vôľa nebezpečným darom? Je nebezpečným darom, lebo každá sloboda popri svojej obrovskej hodnote nesie so sebou aj možnosť nebezpečenstva. Ľudská sloboda je súčasne nevyhnutnou podmienkou na získanie najvyššieho dobra, je totiž podmienkou blaženosti, večného šťastia. Slobodná vôľa nie je teda úplným (absolútnym) zlom, zlom v sebe, ale nie je ani úplným (absolútnym) dobrom v sebe, ako je napríklad spravodlivosť, miernosť, ktoré nemôžu byť použité na zlo. Slobodná vôľa je akési stredné dobro. Podľa svojej prirodzenosti je dobrá, ale jej účinok môže byť dobrý alebo zlý podľa toho, ako ju človek používa. Rozhodnutie o dobrom alebo zlom použití je vo vôli samej. Každý človek dosiahne blaženosť, keď dosiahne užívanie najvyššieho dobra.
Jednotlivec nemôže byť blažený už tým, že niekto druhý je blažený, ale blaženosť musí dosiahnuť každý sám a samostatne. Preto každý jednotlivec musí mať slobodnú vôľu, čiže prostriedok, ktorým sa kedykoľvek môže obrátiť k najvyššiemu dobru, ale súčasne sa od neho aj odvrátiť a prikloniť k nižšiemu dobru. V tom spočíva mravné zlo hriechu. Odvrat, odklon od najvyššieho dobra a príklon k nižším dobrám, dva slobodné úkony, ktoré rozhodujú o našom večnom šťastí, alebo nešťastí.
Možno sa ešte pýtať, odkiaľ je to, že sa vôľa rozhodne pre hriech? Boh je príčinou všetkého. Je teda príčinou aj odklonu, ktorým sa vôľa odkláňa od najvyššieho dobra a prikláňa k nižšiemu dobru? Pohyb od vyššieho k nižšiemu je hriechom, a teda Boh je príčinou hriechu? Alebo odkiaľ pochádza odklon, odvrátenie sa, ak nie od Boha? Jediná vážna odpoveď na túto otázku je, že to nevieme. Isté je to, že Boh stvoril slobodnú vôľu, aby bola sama sebe pánom, a dal jej možnosť prikloniť sa k najvyššiemu dobru, alebo sa od neho odkloniť. Stvorená ľudská slobodná vôľa sa teda od Boha m ô ž e odkloniť, ale sa n e m u s í. Pád slobodnej vôle nie je nevyhnutným pádom kameňa k zemi, ale slobodným pádom slobodne sa rozhodujúcej vôle. Prvý pád bol nedostatkom poriadku, akási chyba, chýbanie niečoho z nedokonalosti vôle. Nemôžeme povedať, že mlčanie má nejakú pozitívnu príčinu, ani napríklad tma. Mlčanie je nedostatok, neprítomnosť tónov a tma neprítomnosť svetla. Podobne možno povedať, že hriech je nedostatok, neprítomnosť lásky k Bohu v našej vôli. Naša vôľa je premenlivá, lebo je stvorená z ničoho, preto je aj nedokonalá. Stačí, keď sa odvráti od Stvoriteľa k stvoreniam, aby v sebe a vo svete zaviedla neporiadok hriechu. Treba si však uvedomiť, že na urovnanie toho neporiadku prichádza nám Boh na pomoc. Podáva padnutému človeku ruku, chce ho pozdvihnúť z pádu a svojou milosťou obnovuje pôvodný poriadok, porušený hriechom (Gs, 244-254). (O tejto veci pozri aj: PhDr., ThDr. František Šanc: Stvoriteľ sveta, str. 123-146. Takisto Hk, 106-109.)
4 Nemožno tvrdiť, že by v človeku boli od vôle nezávislé zlé alebo dobré vášne. Všetci ľudia pociťujú vášne, dobrí aj zlí, a predsa dobrým slúžia na dobré, zlým na zlé. Jestvuje predsa aj spravodlivý hnev, oprávnený súcit, spasiteľný strach a svätá túžba. Všetko závisí od lásky, ktorá všetkým hýbe. Bolo by bludom, keby sme verili, že sú nejaké absolútne dobré alebo zlé stvorené veci. Všetky veci môžu byť podnetom na dobrý alebo zlý prejav vôle, a tak príčinou odmeny, alebo trestu. Keď je lakomstvo zlom, nie je to chyba peňazí, ale je to chyba človeka, ktorý miluje peniaze prevrátenou láskou, a tak porušuje prirodzený poriadok vecí, lebo dáva prednosť kúsku hmoty pred vyššie stojacou spravodlivosťou. Zlo nejakého skutku teda nespočíva v akosti predmetu, ku ktorému skutok smeruje, ale v prevrátenosti lásky k tomuto predmetu. Náš hriech nie je v láske k nejakému dobru, ale v prevrátenosti poriadku, lebo nedávame prednosť lepšiemu, teda Božiemu zákonu, čiže cnosti. Cnosť je cestou k blaženosti a cieľom mravného života. Pretože však láska je vlastne vôľa, potom najvyššia cnosť je aj najvyššia láska, a to láska k najvyššiemu dobru, k Bohu (Gs, 231).
5 Bazílius v homílii o stvorení hovorí: „Zo svetských spisovateľov niektorí hovorili, že ľudská prirodzenosť je večná, niektorí zasa, že ľudia sa najprv narodili v Attike, iní vraj v Arkádii, iní v Egypte“ (Mg, 357).
6 Eusébius, ktorého sa pridržiava Augustín, ráta od začiatku sveta až po dobytie Ríma Gótmi päťtisícšesťstojedenásť rokov (Mg, 358).
7 Na duše panoval dvojaký názor. Jedni tvrdili, že Boh duše telám dal a poslal (animas datas et missas), druhí zasa, že duše pre svoju vinu spadli z neba do tiel, aby tým odčinili a zotreli svoju vinu (animas delapsas). (Mg, 371.)
TRINÁSTA KNIHA
Prehľad trinástej knihy
Teraz sa treba zmieniť o páde prvého človeka, o jeho treste a smrti. Najprv však treba uviesť a ujasniť rozličné druhy smrti: smrť tela oddelením duše od tela; smrť duše oddelením duše od Boha; takzvaná druhá smrť, ktorá bude vo večnom treste po poslednom súde, keď sa duša opäť spojí s telom. Smrť tela postihne aj spravodlivých potomkov Adama, lebo sa dedí plodením z prirodzenosti, ktorá sa za trest stala smrteľnou. Hoci je smrť výsledkom hriechu, predsa odstránením hriechu sa neodstraňuje smrť, aby azda niekto z toho dôvodu nehľadal ospravodlivenie. Pre spravodlivých je smrť vlastne nie trestom, ale len príležitosťou na získanie zásluh a prechodom do blaženého večného života. Smrť neprestáva byť zlom tak, ako zákon neprestáva byť dobrom, hoci jeho prestúpenie zvyšuje hriešnosť hriechu. Smrť aj sama v sebe je čosi neprirodzené, preto aj zlé. Toto zlo môže však z Božej milosti spôsobiť odpustenie hriechov a rozmnoženie zásluh u spravodlivých.
Ak uvažujeme o smrti nie ako o čase smrti, ale ako o čase po smrti, možno ju nazvať dobrou pre dobrých zomretých. Čas smrti ťažko vyjadriť slovne. Človek môže byť alebo pred smrťou, alebo po smrtí, lebo zomierajúci sú vlastne ešte živí, teda pred smrťou. Mŕtvi sú zasa už po smrti. Človek vlastne už od prvej chvíle narodenia zomiera, nachádza sa v smrti. Byť súčasne v živote aj v smrti je protiklad, preto by sa dialektikou dala poprieť skutočnosť smrti, keďže sa ťažko dá určiť čas smrti.
Všetkými druhmi smrti pohrozil Boh človeku v raji. Prvý trest, ktorý sa stal zjavným, bolo vzopretie sa tela proti duchu. Všetko nešťastie trestov za hriechy prechádza z prvého človeka na všetkých potomkov, lebo v prvom človeku akoby v spoločnom koreni ochoreli všetci. Smrť nie je v človeku čosi prirodzené, aspoň nebolo na začiatku, ale má zmysel trestu. Ak platonici pokladajú smrť nie za trest, ale za oslobodenie duše od tela, potom sa dostávajú do sporu so svojím vlastným učiteľom Platónom. Nie spojenie duše s telom je duši prekážkou blaženosti, ako sa nazdávali niektorí platonici, ale spojenie s porušiteľným telom po páde zaťažuje dušu. Aj keď platonici pokladajú prenesenie tela do neba za nemožné pre jeho váhu, jednako nemôžu ohroziť našu vieru vo vlastnosti osláveného tela. Ak by neboli prví ľudia zhrešili, boli by svoje telo udržali do večnosti. Život v raji nebol taký, aký bude život oslávených po zmŕtvychvstaní, ale potreboval potravu, strom života. Raj možno chápať aj obrazne, ale neslobodno si myslieť, že také vysvetľovanie je dostatočné, a tým popierať dejinnú skutočnosť raja. Duchovné telo bude telo oslávených po zmŕtvychvstaní a nebude to duch, ale skutočné telo. Nebude však také, aké bolo telo v raji. O oslávenom tele hovorí sv. Pavol v Liste Korinťanom. Stvorením dostal človek dych života. Tento dych života sa nesmie pokladať za Ducha Svätého, čo dostatočne dokazujú príklady z Písma.
13.1. Smrteľnosť zapríčinil pád prvého človeka.
Poriadok veci žiada, aby sme sa po zodpovedaní neľahkých otázok o vzniku nášho sveta a počiatku ľudského pokolenia zaoberali pádom prvého človeka, presnejšie prvých ľudí, a pôvodom i rozšírením ľudskej smrti. Boh nestvoril ľudí tak ako anjelov, aby po hriechu nemohli zomrieť, ale aby zachovávaním poslušnosti bez prechádzania smrťou obsiahli anjelskú nesmrteľnosť a večnú blaženosť, neposlušných však aby postihla smrť ako spravodlivý trest, čoho sme sa dotkli už aj v predchádzajúcej knihe (12. kniha, 21. kap.).
13.2. Smrť duše a smrť tela.
Pokladám za potrebné dôkladnejšie hovoriť o viacerých druhoch smrti. Hoci je ľudská duša skutočne nesmrteľná, predsa aj ju môže postihnúť istý druh smrti. Duša sa nazýva nesmrteľnou preto, že neprestáva žiť a cítiť, a telo je smrteľné preto, že ho život môže opustiť a samo osebe nemôže žiť. Smrť duše nastáva vtedy, keď ju opustí Boh, smrť tela vtedy, keď ho opustí duša. Podľa toho obe smrti nastávajú vtedy (čiže celý človek umrie), keď Bohom opustená duša opustí telo. Vtedy už duša nežije z Boha a telo nežije z duše. Po tejto smrti celého človeka nasleduje tá smrť, ktorú posvätné knihy nazývajú druhou. Spasiteľ poukázal na ňu, keď hovorí: „Skôr sa bojte toho, ktorý môže i dušu, i telo zahubiť v pekle“ (Mt 10, 28). Keďže sa to nemôže stať prv, kým sa duša s telom nespojí tak, že ich už nič nerozdvojí, môže sa zdať čudné, ako môže telo zahubiť taká smrť, pri ktorej duša neopúšťa telo, ale ho živé a vnímajúce mučí. Konečný a večný trest, o ktorom dôkladnejšie pohovoríme na inom mieste, sa správne volá smrťou duše, lebo tam duša nežije z Boha. Prečo sa však hovorí o smrti tela, keď aj tam žije telo z duše? Ináč by telá, ktoré budú po zmŕtvychvstaní, nemohli pocítiť muky. Či azda preto, že hocijaký život je niečo dobré a bolesť niečo zlé, možno povedať, že telo nebude žiť, lebo duša v ňom nebude príčinou života, ale utrpenia? Duša žije z Boha, ak žije dobre, a dobre nemôže žiť, ak v nej Boh neurobí to, čo je dobré. Telo žije z duše, kým duša žije v tele, bez ohľadu na to, či duša žije, alebo nežije z Boha. Telesný život bezbožných ľudí nie je životom duše, ale tela. Život takého tela riadia duše mŕtve, čiže Bohom opustené, zo svojho trvalého, hoci aj nepatrného života, podľa ktorého sú nesmrteľné. Vo večnom treste, hoci človek neprestáva cítiť, cit však nie je ani rozkošne príjemný, ani pokojne liečivý, ale trpí bolesť a trest, nie neprávom sa volá skôr smrťou ako životom. Preto sa volá druhou smrťou, lebo je po prvej smrti, ktorá rozdeľuje prirodzenosť buď Boha od duše, buď duše od tela. O prvej smrti teda možno hovoriť, že je dobrým dobrá a zlým zlá. Avšak druhá, keďže nemôže byť nikdy smrťou dobrých, nikomu nie je dobrá.
13.3. Či smrť, ktorá hriechom prvých ľudí prešla na všetkých, je trestom za hriech aj u svätých? (Skrátené)
Ak je smrť dobrým dobrá, prečo je potom trestom za hriechy? Ak by prví ľudia neboli zhrešili, neboli by zakúsili smrť. Ako môže byť smrť dobrým dobrá, keď ju okrem zlých nikto nemôže zakúsiť? Ak ju však okrem zlých nikto nemôže zakúsiť, dobrým by nemala byť ani dobrou, ba ani nijakou. Prečo má byť nejaký trest bez viny? Treba však vedieť, že ak by prví ľudia neboli zhrešili, neboli by zakúsili smrť, a ako prví hriešnici boli smrťou tak potrestaní, že aj ich potomstvo podliehalo tomuto trestu. Iné sa nemohlo z nich narodiť, len to, čo boli sami. Trest smrti pre veľkosť hriechu natoľko zmenil prirodzenosť, že trest prvých ľudí sprevádza aj celé ich potomstvo. V prvom človeku bolo už celé budúce ľudské pokolenie, ktoré sa z neho malo narodiť, avšak s poškvrnenou a zmenenou prirodzenosťou, s neposlušnou žiadostivosťou tela a podliehajúce smrti. Človek oslobodený z pút hriechu milosťou Spasiteľa môže zakúsiť prvú smrť, ale nie druhú.
13.4. Prečo nie sú zbavení smrti tí, čo boli milosťou znovuzrodenia pozbavení hriechu?
Otázku, prečo smrť, ak je trestom za hriech, postihuje tých, ktorých vinu zmyla milosť, vo svojom diele O krste malých detí som už prebral a vyriešil. Povedal som tam, že preto sa musí odlúčiť duša od tela aj po zmytí hriechu, aby sa neoslabovala sama viera, ak by sviatosť znovuzrodenia spôsobovala nesmrteľnosť tela, lebo viera je vtedy vierou, keď očakáva v nádeji, čo ešte nevidí skutočne. Za starších čias sila a moc viery premáhala aj strach pred smrťou, čo sa najlepšie prejavilo pri svätých mučeníkoch. Z ich boja by nebolo vzišlo nijaké víťazstvo, nijaká sláva, lebo by nebolo bývalo ani boja, ak by po kúpeli znovuzrodenia svätci nemohli telesne zomierať. Kto by sa nebol ponáhľal s maličkými, ktorí sa mali krstiť, za Kristovou milosťou preto, aby nebol pozbavený tela? Tak by sa viera nebola dokazovala neviditeľnou odmenou, ale už by nebolo ani viery, ak by niekto za svoje dielo hneď hľadal a prijímal odmenu. Avšak teraz väčšia a obdivuhodnejšia milosť Spasiteľa premenila trest za hriech na úžitok spravodlivosti. Prv bolo človeku povedané: Zomrieš, ak budeš hrešiť. Teraz sa hovorí mučeníkom: Zomri, aby si nezhrešil. Prv sa povedalo: Zomriete, ak porušíte zákaz. Teraz sa hovorí: Porušíte zákaz, ak odmietnete smrť. Čoho sa prv bolo treba obávať, ak by sa zhrešilo, teraz treba konať, aby sa nehrešilo. Tak z nevýslovného Božieho milosrdenstva aj trest za hriechy sa stáva nástrojom cnosti, a aj trest hriešnika je zásluhou spravodlivého. Prv sa hriechom nadobudla smrť, teraz sa v smrti napĺňa spravodlivosť. Zakúšajú to svätí mučeníci, ktorí si majú od prenasledovateľov vybrať: Buď aby zapreli vieru, buď aby podstúpili smrť. Spravodliví totiž radšej trpia vo viere to, čo nespravodliví vytrpeli v neviere. Tí zomreli, lebo zhrešili, spravodliví nehrešia, lebo umierajú. Vina tých prvých viedla k trestu, trest spravodlivých dokázal, že nedochádza k vine. Nie preto, že smrť, najprv čosi zlé, mala sa stať dobrom, ale Boh dal viere takú milosť, že smrť, ktorá je známou nepriateľkou života, sa stala nástrojom, ktorým sa prechádza do života.
13.5. Ako nespravodliví zneužívajú dobrý zákon, tak spravodliví dobre používajú zlú smrť. (Skrátené)
Keď chcel apoštol ukázať, ako môže škodiť hriech bez pomoci milosti, cnosťou hriechu nazval aj zákon, ktorý prekáža hriechu. Tak ako zákon nie je zlom, hoci podnecuje žiadostivosť nespravodlivých, ani smrť nie je dobrom, hoci rozmnožuje slávu trpiacich. Zákon, ktorý sa opúšťa pre neprávosť, vytvára hriešnikov, smrť, ktorá sa podstupuje za pravdu, vytvára mučeníkov. Zákon je dobrý, lebo prekáža hriechu, smrť je zlá, lebo je odplatou za hriech. Ako nespravodliví zneužívajú nielen zlo, ale aj dobro, tak aj spravodliví správne využívajú nielen dobro, ale aj zlo. Tak sa stáva, že zlí zneužívajú dobrý zákon a dobrí dobre zomierajú, hoci smrť je zlá.
13.6. Hlavné zlo smrti je v tom, že duša sa odlúči od tela. (Skrátené)
Smrť tela, čiže odlúčenie duše od tela, nie je pre nikoho dobré, lebo pôsobí bolesť a je proti prirodzenosti. Aj keď je bolestná, trpezlivým znášaním rozmnožuje zásluhy. Hoci je trestom človeka narodeného, je slávou človeka znovuzrodeného, a ak je odplatou za hriechy, niekedy dosiahne, aby sa už viac za hriechy netrestalo.
13.7. Smrť, ktorú za Krista podstúpia nepokrstení.
Kto zomrie ako vyznávač Krista, hoci neprijal kúpeľ znovuzrodenia, tak mu to osoží na odpustenie hriechov, ako keby už bol prijal krst. Kristus povedal: „Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva“ (Jn 3, 5), iným výrokom im však urobil výnimku, keď všeobecnejšie povedal: „Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach“ (Mt 10, 32). A na inom mieste: „... kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho“ (Mt 16, 25). Preto platí, čo bolo napísané: „V Pánových očiach má veľkú cenu smrť jeho svätých“ (Ž 116, 15). Čo je však vzácnejšie nad smrť, ktorou sa odpúšťajú všetky hriechy a nadobúdajú najcennejšie zásluhy? Toľko zásluh nemajú ani tí, ktorí nemohli oddialiť smrť, boli pokrstení a po zmytí všetkých hriechov odišli z tohto života. Väčšiu zásluhu majú tí, ktorí, aj keď mohli oddialiť smrť, neurobili to, ale vyznávajúc Krista radšej chceli život ukončiť, ako by po jeho zaprení neskoršie prijali krst. Aj keby to boli urobili, krst by bol zmyl aj to, že v strachu pred smrťou zapreli Krista. Veď krstom bol zmytý aj hrozný zločin tých ľudí, ktorí zabili Krista. Avšak ako mohli bez hojnej milosti jeho Ducha, ktorý vanie, kam chce, natoľko milovať Krista, že v takom nebezpečenstve života, keď mohli oddialiť smrť jeho zaprením, predsa ho nezapreli? Preto je vzácna smrť svätých, ktorú predchádzala Kristova smrť, prinášajúca im toľko milostí, že sa nebáli pre Krista podstúpiť ani smrť. Tá smrť ukázala, ako sa obrátilo na úžitok to, čo bolo predtým ustanovené ako trest za hriechy, aby z toho vyrástli tie najhojnejšie plody spravodlivosti. Lenže netreba pokladať za dobro to, že sa premenila na dobrý úžitok nie svojou silou, ale Božou pomocou, takže to, čo bolo najprv ustanovené ako hrozba, aby sa nehrešilo, teraz sa prijíma takisto, aby sa nehrešilo a zároveň aby sa zničil spáchaný hriech, a aby sa za veľké víťazstvo udelila povinná odmena spravodlivosti.
13.8. Pre pravdu zakusujú svätí prvú smrť, ale sú oslobodení od druhej. (Skrátené)
Hoci niekto pre pravdu verne a rád zomiera, predsa sa bráni smrti. Radšej prijme časť smrti, aby sa vyhol celej smrti, ktorá sa nikdy neskončí. Prijíma len odlúčenie duše od tela, aby azda Bohom opustená duša neopustila telo a neprišla tak celá smrť. Duše zbožných ľudí odlúčené od tela sú v pokoji, duše bezbožných však pykajú trest dovtedy, kým telá jedných nebudú vzkriesené do večného života a telá druhých do večnej smrti.
13.9. Vzťahuje sa čas smrti na zomierajúcich, alebo na zomretých? (Skrátené)
Vzniká otázka, kedy je vlastne čas smrti ? či po smrti, alebo v smrti. Ak by bol po smrti, nebola by to už smrť, lebo je už po nej. Smrť je zlá pri zomieraní, ale dobrí ľudia to zlo správne využívajú. Po zomretí už nemôže byť smrť zlá ani dobrá, veď jej už niet. Ak by sme sa vecou zaoberali dôkladnejšie, zistili by sme, že sa smrť (moment smrti) nedá dobre zistiť. Kým telo cíti, žije, je pred smrťou, nie však v smrti, lebo len smrť svojím príchodom odníma všetok cit. Ťažko sa dá vysvetliť, prečo voláme zomierajúcimi tých, ktorí ešte nezomreli, ale pred smrťou prežívajú posledné smrteľné bolesti. Zomierajúci je aj živý, ale k smrti sa približujúci a život opúšťajúci, avšak ešte živý, lebo duša je v tele, ešte neopustila telo. Keď opustí duša telo, už nie je v smrti, ale po smrti. Kto uhádne, kedy je v smrti? Nik nezomrie, ak by súčasne žil i zomieral. Kým je duša v tele, je isté, že človek žije.
13.10. Život smrteľníkov je skôr zomieraním ako životom.
Nikto, kto sa narodil so smrteľným telom, sa nevyhne smrti. Spôsobuje to meniteľnosť tela za celý život (ak sa má nazývať životom), ktorá smeruje do smrti. V každom človeku dnes niet toho, čo bolo pred rokom; zajtra nebude to, čo je dnes; dnes niet toho, čo bolo včera; o chvíľu nebude to, čo je teraz; teraz nie je, čo bolo pred chvíľou. Čo žije v čase, každodenne sa mu uberá z času určeného na život, každodenne sa zmenšuje, takže čas toho života nie je nič iné ako cesta k smrti, na ktorej sa nikto nemôže ani na chvíľu zastaviť, ani spomaliť chod, ale všetkých poháňa tá istá sila, všetkých priťahuje ten istý cieľ. Kto žil kratšie, tomu dni neplynuli rýchlejšie ako tomu, kto žil dlhšie, ale obaja žili v rovnakom čase, lenže jeden mal cieľ bližšie a druhý ďalej, avšak išli k nemu rovnakou rýchlosťou. Iné je vykonať dlhšiu cestu, a iné je ísť pomalšie. Kto totiž až do smrti žije dlhší čas, nejde pomalšie, ale vykoná dlhšiu cestu. Okrem toho ak človek začína zomierať, čiže byť v smrti od toho času, keď sa k niekomu začína blížiť smrť, čiže odoberanie života (lebo keď po celkovom odňatí života sa už život skončí, bude človek po smrti, a nie v smrti), takže človek začne byť len v tele, už je v smrti. Vari v jednotlivých dňoch, hodinách a chvíľach nekráča k nám smrť, ktorá spáli život, a nastúpi, začne sa posmrtný čas, ktorý, keď sa život odnímal, bol už v smrti? Človek nikdy nie je v živote, keď je v tele ? skôr zomierajúcom ako žijúcom ?, ak nemôže byť súčasne v živote i v smrti. Alebo je azda súčasne v živote aj v smrti? V živote totiž zatiaľ, kým sa celý nevyčerpá, a v smrti zasa preto, lebo už zomiera, keď sa život odčerpáva? Ak teda nie je v smrti, čím je odčerpávanie života? Nie nadarmo sa hovorí, keď bol telu odňatý celý život, že už je po smrti, keďže smrť nebola vtedy, keď sa život odnímal. Ak po odňatí života človek nie je v smrti, ale po smrti, kedy bol v smrti, ak nie vtedy, keď sa mu život odníma?
13.11. Možno byť súčasne živým aj mŕtvym?
Ak je nezmyselné tvrdiť, že človek skôr než zomrie, je už v smrti, k čomu by sa životom v čase blížil, ak by už bol v smrti? Keďže je bláznivé pomenovať niekoho súčasne živým aj zomierajúcim, veď nemožno naraz bdieť aj spať, je teda otázka, kedy vlastne zomiera? Prv než príde smrť, nezomiera, ale žije, a keď smrť prišla, už je mŕtvy, vtedy už nezomiera. Umierajúci je ten, kto je ešte pred smrťou, no zomretý je po smrti. Kedy je však v smrti? Vtedy je vlastne zomierajúci, tak ako trom výrazom: „pred smrťou“, „v smrti“, „po smrti“, zodpovedajú tri výrazy: „živý“, „zomierajúci“, „mŕtvy“. Kedy je človek zomierajúci, teda v smrti, keď už nie je žijúci, čiže pred smrťou, a nie je ešte mŕtvy, čiže nie po smrti, ale zomierajúci, teda v smrti, to sa dá veľmi ťažko určiť. Kým je duša v tele, najmä kým vníma, človek zložený z tela a duše nepochybne žije, a je teda ešte pred smrťou, nie v smrti. Keď však duša opustila telo a odňala mu všetok cit, je mŕtvy, už je po smrti. Zomiera sa medzi dvoma časmi, totiž keď je zomierajúci, čiže v smrti, kým žije a je pred smrťou, a keď prestal žiť, čiže už je po smrti. Čas umretia, teda čas, keď je niekto v smrti, ten nemožno zistiť. Takisto pri plynutí času nemožno zistiť prítomný čas, lebo niet chvíle, ktorá by bola zjavným prechodom z budúceho času do minulého. Či sa potom podľa toho nemá povedať, že smrti niet? Ak je, kedy je, keď v nikom a v nej nik nemôže byť? Kým sa žije, ešte nie je, lebo to je ešte pred smrťou, nie v smrti; ak už život prestal, už jej niet, lebo je už po smrti, nie v smrti. A zas ak niet smrti ani predtým, ani potom, čo je to, čo sa označuje slovami „pred smrťou“ alebo „po smrti“? Aj toto by sa zbytočne spomínalo, ak by nebolo smrti. Bár by sme sa dobrým životom mohli dostať do raja, lebo tam skutočne niet smrti! Tu však nielenže je, ale je taká ťažká, že to nemožno ani nijakým slovom vyjadriť, ani nijako sa jej vyhnúť.
V obyčajnej reči povieme (a inak ani nemôžeme), že niekto je pred smrťou, prv ako nastala u neho smrť, ako je napísané: „Pred smrťou nevychvaľuj nikoho“ (Sir 11, 30). Keď smrť nastala, hovoríme: Po smrti toho alebo toho sa stalo to a to. Aj o prítomnom čase hovoríme, napríklad, že zomierajúci poručil alebo zanechal to alebo ono, hoci to môže urobiť len živý, a to pred smrťou, nie v smrti. Preto hovorí žalmista: „Lebo medzi mŕtvymi nik nemyslí na teba“ (Ž 6, 6). Kým neoživnú, správne sa hovorí, že sú v smrti, ako aj v spánku je človek, kým sa neprebudí, hoci tých, čo sú v spánku, voláme spiacimi, ale kto už zomrel, nemôžeme o ňom povedať, že je zomierajúci. Pokiaľ ide o smrť tela, o ktorej teraz hovoríme, tí, ktorí už boli od tela oddelení, viacej nezomrú. Ale toto je to, čo som povedal, že sa nedá slovom vyjadriť, ako možno hovoriť o zomierajúcich, že žijú, alebo o už mŕtvych, ktorí sú už po smrti, že sú ešte v smrti. Ako môžu byť po smrti, keď sú ešte v smrti? Najmä keď nehovoríme o nich ako o zomierajúcich (ako o tých, čo sú v spánku, že sú spiaci, čo sú v únave, že sú unavení, čo sú v utrpení, že sú trpiaci, a čo sú v živote, že sú žijúci). A tak zomretí, kým nevstanú z mŕtvych, sú v smrti, ale nemožno ich pomenovať zomierajúcimi. Podľa toho sa domnievam, že sa nestalo náhodou, aj keď nie podľa ľudského rozumu, možno Božím riadením, že slovo moritur v latinčine ani gramatici nevedeli časovať podľa patričného pravidla ako iné slová. Príbuzné sloveso oritur má v minulom čase tvar ortus est. Podobne sa časujú aj iné slovesá tejto triedy. Ak chceme utvoriť minulý čas od moritur, povieme mortuus est ? teda zdvojíme hlásku „u“. Mortuus sa povie ako fatuus (hlúpy), arduus (strmý), conspicuus (viditeľný), ktoré slová nie sú minulým časom slovies, ale prídavnými menami, ktoré sa nečasujú podľa slovies. Tvar slovesa mortuus je minulé príčastie, ako by sa chcelo časovať, čo sa nedá časovať. Je teda správne, že sa v reči slovo nedá ohnúť na takú vec, ktorej sa v živote nemožno vyhnúť. S pomocou milosti nášho Spasiteľa sa však môže stať, že sa vyhneme aspoň druhej smrti, ktorá je hroznejšia a nad všetky horšia, ktorá nevzniká odlúčením duše od tela, ale uvrhnutím oboch do večného trestu. Tam nebudú ľudia pred smrťou alebo po smrti, ale vždy len v smrti, a preto nikdy nebudú žijúci, nikdy mŕtvi, ale ustavične zomierajúci. Nikdy nebude človeku horšie v smrti ako tam, kde sama smrť bude bez smrti.
13.12. Akou smrťou pohrozil Boh ľuďom, ak prekročia jeho zákaz?
Na otázku, akou smrťou pohrozil Boh prvým ľuďom, ak prekročia jeho zákaz a nebudú zachovávať poslušnosť, či smrťou duše, či tela, či celého človeka, alebo tou, ktorú volajú druhou, treba odpovedať, že všetkými. Prvá totiž je jedna z dvoch, druhá je celá zo všetkých. Podobne ako celá zem je z mnohých zemí a celá Cirkev z mnohých cirkví, celá smrť je zo všetkých smrtí. Prvá smrť je z dvoch: jednej smrti duše, druhej smrti tela, aby bola prvá smrťou celého človeka, keď duša bez Boha a bez tela znáša v čase tresty. Keď Boh povedal prvému človekovi, ktorého stvoril v raji, o zakázanom ovocí: „Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz! Lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš“ (Gn 2, 17), pohrozil mu nielen prvou časťou prvej smrti (keď sa duša zbavuje Boha), ani nie druhou (keď sa telo zbavuje duše), ani nie celou prvou smrťou (keď sa duša tresce odlúčením od Boha aj od tela), ale celou smrťou až do poslednej, čiže druhou, po ktorej už niet ďalšej.
13.13. Priestupok prvých ľudí a prvý trest
Prekročením zákazu a stratou Božej milosti telesná nahota priviedla prvých ľudí do hanby. Preto figovými listami, ktoré azda v zmätku našli ako prvé, zakryli si hanblivé údy. Údy boli aj predtým také isté, ale neboli hanblivé. Ľudia pocítili nové hnutie neposlušného tela ako primeraný trest za svoju neposlušnosť. Keďže si duša až zvrátene obľúbila svoju slobodu a nepokladala za hodné slúžiť Bohu, niekdajšia poslušnosť tela jej vypovedala službu a poddaného služobníka už ďalej neriadil jej rozum, duša prestala vládnuť nad telom, čo by bola mohla, ak by bola ostala poddaná Bohu. Vtedy „začalo telo žiadať, čo je proti duchu“ (porov. Gal 5, 17), a s týmto protivenstvom sme sa narodili. Máme v sebe zárodok smrti a vo svojich údoch a nepoškvrnenej prirodzenosti zakúšame boj alebo víťazstvo za prvý priestupok človeka.
13.14. Akého človeka stvoril Boh a ako upadol využívaním slobodnej vôle.
Boh, pôvodca prirodzenosti, nie však chýb, stvoril človeka poriadneho, ale človek z vlastnej vôle skazený a spravodlivo odsúdený, plodil skazených a odsúdených potomkov. Všetci sme totiž v tom jednom, lebo všetci sme boli s ním jediným, keď upadol do hriechu skrze ženu, ktorá bola z neho stvorená pred hriechom. Ešte sme nemali jednotlivo stvorenú a pridelenú podobu, že by sme boli osobitne žili, ale už vtedy bola plodná prirodzenosť, z ktorej sme mali vzniknúť a ktorá bola hriechom poškvrnená, zviazaná putom smrti a spravodlivo odsúdená, takže iný človek sa podľa nej z človeka nemohol narodiť. Od tohto zlého používania slobodnej vôle vznikla ľudská bieda, ktorá sprevádza ľudské pokolenia s poškvrneným začiatkom, akoby vytrhnutým koreňom, až do konca druhej smrti, ktorá nemá konca, vynímajúc iba tých, ktorí sa Božou milosťou vedia z nej vyslobodiť.
13.15. Adam v hriechu prv opustil Boha ako Boh jeho. (Skrátené)
Hoci v Božích slovách: „... keď by si z neho jedol, istotne zomrieš“, ktoré značia asi toľko: „Keď ma opustíte vy v neposlušnosti, ja vás opustím v spravodlivosti“, treba rozumieť najmä smrť duše, keď ju Boh opustí, vieme, že v nej boli oznámené aj ďalšie, ktoré nasledovali. V tom, že v tele vznikol pud neposlušnosti voči duši, pre ktorý si prví ľudia zakryli údy, rozumela sa smrť, v ktorej opustil Boh dušu. Túto smrť oznámil Boh človekovi, keď sa ten v strachu schovával, slovami: „Adam, kde si?“ (Gn 3, 9). Boh ho nehľadal v nevedomosti, ale vyčítal mu a napomínal ho, aby zbadal, kde je, keď už Boh v ňom viac nebol. Keď duša opustila telo, vekom schátrané a schradnuté, ohlásila sa druhá smrť, o ktorej Boh povedal: „Prach si a na prach sa obrátiš“ (Gn 3, 19), aby sa týmito dvoma doplnila prvá smrť, ktorá je smrťou celého človeka. Za ňou nasleduje na konci druhá, ak sa človek neoslobodí milosťou. Telo, ktoré je zo zeme, nemôže sa vrátiť do zeme inak, len svojou smrťou, ktorá nastáva vtedy, keď život, čiže duša, opúšťa telo.
13.16. Filozofi, ktorí odlúčenie duše od tela nepokladajú za trest. (Skrátené)
Filozofi, proti ktorým bránime Boží štát, vo svojej zdanlivej múdrosti sa vysmievajú nášmu tvrdeniu, že odlúčenie duše od tela treba pokladať za trest, lebo duša vraj vtedy získava pravú blaženosť, keď pozbavená tela sa sama vráti akoby nahá k Bohu. Ak by som v ich knihách nenašiel nič, čím by som ich názor vyvrátil, mal by som ťažkú úlohu dokazovať, že nie telo je ťarchou pre dušu, ale telo porušiteľné. Ako sme už uviedli, dokladá to aj výrok Písma: „Dušu zaťažuje pominuteľné telo“ (Múd 9, 15). Slovom „pominuteľné“ (porušiteľné) nemyslí sa hocijaké telo, ale aké bolo po hriechu a treste, také zaťažuje dušu. Používanie Platónovho tvrdenia, že bohovia stvorení najvyšším Bohom budú mať nesmrteľné telá, chce byť výčitkou kresťanskej viere. Platón hovorí o bohoch, že sú v spojení duše s telom smrteľní a nesmrteľní sú iba z vôle Boha, ktorý ich stvoril. Či Platón hovorí správne o hviezdach a iných nebeských telesách, to je iná otázka. Nemožno s ním však súhlasiť, že nebeské telesá majú rozumné duše, čo tvrdí aj o celom svete, ako o jednom veľkom tvorovi zahrnujúcom všetky ostatné.
13.17. Námietky proti tým, čo tvrdia, že pozemské telo sa nemôže stať neporušiteľným a večným. (Skrátené)
Namieta sa, že pozemské telo nemôže byť večné, lebo celá zem sa pokladá za večnú. Keď najvyšší Boh stvoril iného boha, svet, ktorému sa má dávať prednosť pred ostatnými a o ktorom panuje presvedčenie, že má rozumnú dušu a je nesmrteľný (a vraj jeho údmi sú štyri živly), ako je to, že uprostred väčšieho tvora s dušou je večná zem a telá ostatných tvorov s dušami? Ak by tak chcel Boh, prečo by nemohli byť večné? Tvrdia, že čo je zo zeme, má sa vrátiť zemi, z ktorej telá boli stvorené, z čoho nevyhnutne vyplýva, že sa musia rozpadnúť a zomrieť, a tak sa vrátiť do stálej a večnej zeme. Ak sa to tvrdí aj o ohni a zastáva sa názor, že nebeské telesá sa majú vrátiť ohňu, z ktorého vznikli, či im Platón svojimi tvrdeniami neodníme nesmrteľnosť? Ak tam niet nesmrteľnosti, pretože to nechce Boh, ktorého vôľu, ako hovorí Platón, nepremôže nijaká sila, čo prekáža tomu, aby Boh podobne učinil aj s pozemskými telesami? Prečo by sa nemohlo stať, že aj pozemské telá nebudú zomierať? Vari Boh nemôže urobiť toľko, koľko veria kresťania, ale len toľko, koľko chcú platonici? Vari filozofi poznali Božie úmysly a Božiu moc, a proroci nie? Nazdávam sa, že skôr opak je pravda.
13.18. Filozofi namietajú, že pozemské telá nemôžu byť v nebi, lebo všetko pozemské svojou váhou padá k zemi.
Hovoria, že je nevyhnutné, aby pozemské telá prirodzená váha na zemi buď držala, buď k zemi pútala, a že preto nemôžu byť v nebi. Prví ľudia žili na lesnatej a úrodnej zemi, ktorá sa volala raj. Keďže pri odpovedi na nadhodenú otázku treba prihliadať na Kristovo telo, s ktorým vystúpil do neba, a na telá svätých, ktorí vstanú z mŕtvych, pozrime sa trochu bližšie na zemskú váhu. Ak ľudská veda dokáže, že aj z kovu, ktorý pri vhodení do vody sa hneď ponára, vyrobená nádoba za istých okolností môže plávať na vode, o čo pravdepodobnejší a účinnejší je niektorý skrytý spôsob Božieho pôsobenia, ktorým môže uspôsobiť zemskú váhu tak, aby nepadala dolu, i keby bola najťažšia! Platón hovorí, že čo vzniklo všemohúcou Božou vôľou, nemôže zaniknúť, a čo bolo jeho vôľou zložené, nemožno rozložiť. Avšak omnoho podivnejšie sa spája netelesné s telesným ako dačo telesné s telesným. Naozaj blaženým dušiam môže Božia vôľa urobiť aj to, že telá, hoci pozemské, ale neporušiteľné, umiestnia, kam chcú a dokedy chcú, a to bez námahy. Ak to urobia anjeli a uchopia hocijakých zemských živočíchov, odkiaľ sa im chce, a umiestnia, kam sa im chce, či je neuveriteľné, že to môžu urobiť bez námahy, alebo že necítia ťarchu? Prečo by sme teda neverili, že z Božej milosti dokonalí a blažení duchovia svätých môžu svoje telá niesť bez akejkoľvek ťažkosti, kam chcú a kadiaľ chcú? Pozemské telo pri dvíhaní pokladáme za ťarchu, a čím väčšia je veľkosť, tým väčšia je aj ťarcha, takže zvyčajne viac zaváži väčšie množstvo ako menšie. Duša ľahšie unesie údy svojho tela, keď sú zdravé a silné, ako keď sú chorobou vychudnuté. I keď pre druhých zdravý a silný je ťažší na nesenie ako slabý a chorý, sám zdravý a silný nesie svoje telo ľahšie a ľahšie ním pohybuje, aj keď má väčšiu ťarchu ako pri hlade a chorobe, keď má málo sily. Ani pri pozemských telách, hoci dosiaľ porušiteľných a smrteľných, neprichádza do úvahy natoľko veľkosť váhy ako dobrý stav. A kto vysvetlí slovami, aký je rozdiel medzi prítomným, ako sme povedali, zdravím a budúcou nesmrteľnosťou? Filozofi nevyvracajú naše tvrdenie o váhe tela. Nechcem sa ich už pýtať, prečo neveria, že pozemské telo môže byť v nebi, keď celá zem sa vznáša v prázdnom priestore. Azda je domnienka o strede sveta, kam sa zbieha všetko, čo je ťažšie, pravdepodobnejšia? Tvrdím, že ak menší bohovia, ktorým Platón zveril medzi ostatnými pozemskými tvormi aj úlohu stvoriť človeka (ak mohli, ako vraví, odňať ohňu páľavu a ponechať svetlo ako lesk očí), vari budeme váhať priznať najvyššiemu Bohu, ktorého moci a vôli ten istý Platón pripisuje, že veci, ktoré vznikli, nezhynú, a hoci rozmanité a nepodobné, čiže telesné i netelesné, spolu zlúčené sa nikdy nerozlúčia; či tomu Bohu nepriznáme, že má moc odňať váhu telu, ktorému on dáva nesmrteľnosť, odoberá porušiteľnosť, ponecháva však prirodzenosť a udržiava súlad jeho podoby a údov? O viere v zmŕtvychvstanie a o nesmrteľných telách po vzkriesení, ak sa to zapáči Bohu, obšírnejšie porozprávam na konci tohto diela.
13.19. Proti tým, ktorí neveria, že by prví ľudia boli bývali nesmrteľní, keby neboli zhrešili. (Skrátené)
Ak by neboli prví ľudia zhrešili, neboli by zomreli. Hoci nemožno pochybovať o tom, že duše spravodlivých a zbožných zomretých žijú v pokoji, predsa by im bolo lepšie, keby žili aj so svojimi telami. Nikto sa neopováži dávať prednosť múdrym ľuďom, ktorí už zomreli alebo ešte len zomrú, pred nesmrteľnými bohmi, ktorým najvyšší Boh (podľa Platóna najvyšší rozum) sľubuje nesmrteľný život, čiže večné telesné spoločenstvo. Platón si myslí, že pre ľudí je najlepšie, keď po zbožnom a spravodlivom živote, po odlúčení sa od tela ich prijmú do svojho lona telesní bohovia. Ak sa pohania neopovážili dať prednosť ľudským dušiam pred večne telesnými bohmi, prečo sa im zdá nerozumné, čo hlása kresťanská viera, že prvých ľudí, ak by neboli zhrešili, nijaká smrť by nebola odlúčila od tela, ale za zásluhy poslušnosti by boli s ním naveky žili, a že svätí po vzkriesení budú mať tie isté telá, v ktorých tu žili.
13.20. Telá svätých po vzkriesení budú krajšie, ako boli pred pádom. (Skrátené)
Dušiam svätých nie je ťažká smrť, ktorá ich oddelí od tela, lebo ich telo odpočíva v nádeji. Nie tak, ako sa domnieval Platón, že v zabúdaní túžia po tele, ale keďže vedia, čo im bolo prisľúbené od toho, ktorý nikoho neoklame a ktorý im dal istotu aj o neporušiteľnosti vlasov, očakávajú vzkriesenie tela. Ak svojím telom nepohrdli, keď ho krotili, o čo viac ho milujú ako budúce zduchovnené telo! Ako duch slúžiaci telu sa volá telesným, tak aj telo slúžiace duchu bude sa volať duchovným. Nie preto, že sa zmení na ducha,1 ako si niektorí myslia, ale preto, lebo bude v neporušiteľnosti poslúchať ducha. Nebude také, aké majú najzdravší ľudia, ani aké mali prví ľudia pred hriechom. Tí by neboli zomreli,2 ak by neboli zhrešili a živili sa ľudskou stravou, nie duchovnou. Vekom by neboli zostarli a neboli by zakúsili smrť. Požívali pokrmy zo všetkého okrem jedného stromu, z ktorého mali zakázané jesť. Nie preto mali zakázané, že by to bol zlý strom, ale pre dobro vzácnej poslušnosti, ktorá je veľkou cnosťou, ktorú dal Stvoriteľ rozumnému tvoru. Ak teda nejedli nič zlé, potom zhrešili len pre neposlušnosť.
13.21. Raj okrem dejinnej skutočnosti sa môže chápať aj obrazne.
Niektorí ľudia chápu raj, v ktorom boli podľa Písma prví ľudia ? rodičia ľudského pokolenia ?, obrazne a ovocné stromy pokladajú za cnosti života a mravy, akoby stromy neboli viditeľné a hmotné, ale boli by len predobrazmi. Vari preto nemohol byť telesný raj, že ho možno chápať aj obrazne? Vari preto neboli dve ženy, Agar a Sára, a z nich dvaja Abrahámovi synovia, jeden zo slúžky a druhý zo slobodnej, lebo podľa apoštola predobrazujú dva zákony? Či nevyšla na Mojžišov úder voda zo skaly preto, lebo v tomto predobraze možno vidieť Krista, keď ten istý apoštol hovorí: „Tou skalou bol Kristus“ (1 Kor 10, 4)? Nikto nebráni chápať raj ako blažený život a jeho štyri rieky ako cnosti: múdrosť, silu, miernosť a spravodlivosť; jeho stromy ako všetky užitočné náuky a ich plody ako mravy zbožných ľudí; strom života ako matku všetkého dobrého ? múdrosť; strom poznania dobrého i zlého ako dôkaz porušenia zákazu. Boh určil hriešnikom trest ako vec dobrú, pretože spravodlivú, ale pre človeka, ktorý trest zakusuje, dobrým nie je. Tieto veci možno pokladať aj za predobraz Cirkvi, ak ich budeme pokladať za prorocké náznaky budúcich vecí. Raj je celá Cirkev, ako o nej hovorí Pieseň piesní (Pies 4, 13), štyri rajské rieky, štyri evanjeliá; ovocné stromy ? svätí; ovocie ? ich skutky; strom života ? najsvätejší zo všetkých Kristus; strom poznania dobrého i zlého ? vlastná slobodná vôľa. Zavrhujúc Božiu vôľu, človek môže použiť svoju vôľu len na svoju záhubu a musí sa rozhodnúť: či ísť za spoločným dobrom všetkých, či sa radovať len z vlastného dobra. Človek sa v sebaláske dáva jedine sebe, aby potom naplnený strachom a hrôzou volal so žalmistom, ak spozná svoju biedu: „Moja duša je skormútená“ (Ž 42, 7), a aby už napravený hovoril: „Záštita moja, čakám na teba; lebo ty, Bože, si moja ochrana.“ (Ž 59, 10). Toto a tiež iné, hádam vhodnejšie, možno povedať o duchovnom chápaní raja ? nik proti tomu nič nenamieta ?, len aby sme verili v dejinnú skutočnosť raja opísaného vo svätých knihách.
13.22. Telá svätých po vzkriesení budú duchovné, ale nezmenia sa na ducha.
Telá spravodlivých v budúcom vzkriesení nebudú potrebovať nijaký strom života, aby sa vyhli akejkoľvek chorobe alebo potupnej starobe, ani nijaké telesné pokrmy, aby sa vyhli akémukoľvek utrpeniu z hladu alebo smädu. Budú obdarené istým a dokonalým darom nesmrteľnosti. Nebudú mať nijakú potrebu požívať pokrmy, ale ak budú chcieť, budú ich môcť požívať. Aj anjeli tak robili, keď sa viditeľne a telesne zjavili ľuďom, nie preto, že by boli museli, ale pretože to chceli a mohli, aby sa pripodobnili ľuďom. Pri návštevách u ľudí anjeli nejedli len naoko, a kto ich nepoznal, pokladal ich vzhľadom na životné potreby za podobných ľuďom. V Tobiášovej knihe anjel hovorí: „Aj keď ste ma videli jesť, nič som nejedol; čo ste videli, bolo iba zdanie“ (Tob 12, 19). Čiže ? mysleli ste, že požívam pokrm z nevyhnutnosti občerstviť telo, ako to vy robíte. Azda možno povedať o anjeloch ešte niečo iné a neuveriteľnejšie? Kresťanská viera nepochybuje, že aj sám Spasiteľ po vzkriesení, teda už v duchovnom, ale skutočnom tele, jedol a pil so svojimi učeníkmi. Takým telám nie je odňatá možnosť jedenia a pitia, ale odňatá je len nevyhnutná potreba jedenia a pitia. Po vzkriesení budú telá duchovné nie preto, že by prestali byť telami, ale preto, že budú podliehať oživujúcemu duchu.
13.23. Čo je telo živočíšne a čo duchovné, kto zomiera v Adamovi a kto žije v Kristovi? (Skrátené)
Telo so svojou živou dušou sa volá živočíšne, telo s oživujúcim duchom sa volá duchovné. Prvý človek bol stvorený zo zeme so živou dušou, nie s oživujúcim duchom, ktorý mu bol prichystaný ako odmena za poslušnosť. Jeho telo bolo živočíšne, nie duchovné. To telo by nebolo zomrelo, keby sa človek nebol odvrátil od Boha. V deň hriechu sa zmenila prirodzenosť človeka, stal sa smrteľným a v tejto smrteľnosti sa rodíme teraz aj my. Duch, ktorý vzkriesil Ježiša, oživí aj smrteľné telá, ktoré sa stanú duchovnými. Keď chcel apoštol odlíšiť telo živočíšne od duchovného, hovoril: „Seje sa porušiteľné, vstáva neporušiteľné; seje sa potupené, vstáva slávne; seje sa slabé, vstáva mocné; seje sa telo živočíšne, vstáva telo duchovné“ (1 Kor 15, 42 ? 44). Ďalej ten istý apoštol hovorí: „Prvý človek zo zeme je pozemský, druhý človek je z neba. Aký je ten pozemský, takí sú aj ostatní pozemskí; a aký je nebeský, takí sú aj ostatní nebeskí. A ako sme nosili obraz pozemského, tak budeme nosiť aj obraz nebeského“ (1 Kor 15, 47 ? 49). A napokon: „Lebo ako je skrze človeka smrť, tak je skrze človeka aj zmŕtvychvstanie: Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi“ (1 Kor 15, 21 ? 22).
13.24. Ako treba chápať dych, ktorým bol stvorený prvý človek so živou dušou, a dych, pri ktorom Pán povedal: „Prijmite Ducha Svätého“.
Slová Písma: „Boh utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou“ (Gn 2, 7), niektorí málo rozvážne chápu tak, že prvý človek dychom nedostal dušu, ale že už bola v ňom a Boží Duch ju len oživil. Vedie ich k tomu tá skutočnosť, že Pán Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní dýchol na svojich učeníkov a povedal: „Prijmite Ducha Svätého“ (Jn 20, 22). Nazdávajú sa, že aj pri prvom človekovi sa stalo čosi podobné, takže evanjelista by mohol pokračovať „a stali sa živou bytosťou“. Ak by to aj bol povedal, bolo by to treba chápať tak, že životom duše je Boží Duch, bez ktorého by rozumné duše boli mŕtve, hoci ich prítomnosť dáva telám život. Ale práve slová svätej knihy ukazujú, že vtedy, keď bol človek stvorený, dialo sa čosi iné. „Vtedy Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života“ (Gn 2, 7), znejú slová Písma. Niektorí to chceli vyložiť jasnejšie a povedali: „A zostavil Boh človeka z hliny zeme“, lebo vyššie bolo povedané: „a privádzal na zem vodu (kanálov) a zavlažoval celý povrch zeme“ (Gn 2, 6). Zdá sa, že odtiaľ treba rozumieť, že ide o hlinu, zmiešaninu vlhkosti a zeme, lebo za týmito slovami nasleduje: „Vtedy Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka“ ? ako majú vo svojom texte grécke kódexy, z ktorých je preložené Sväté písmo do latinčiny. Ak chce niekto hovoriť „utvoril“ (formavit) alebo „zostavil“ (finxit), čo je po grécky éplasen ? to na veci nič nemení. Správnejšie je azda „zostavil“ (finxit). Tým, čo si vybrali slovo „utvoril“ (formavit), sa zdalo, že tým uniknú dvojznačnosti, lebo v latinčine sa výraz fingere zvyčajne používa v tom zmysle, keď hovoríme o ľuďoch, ktorí zmýšľajú, vymýšľajú, klamú. Teda človek utvorený z prachu zeme, čiže z hliny (lebo to bol zmáčaný prach) ? opakujem a hovorím s Písmom ? „z hliny zeme“, teda telo oživené dušou, bol vtedy učinený, ako hovorí apoštol, keď dostal dušu: „Tak sa stal človek živou bytosťou“, čiže stvárnený prach je učinený živou bytosťou ? živou dušou.
Niektorí hovoria, že už vtedy mal dušu, lebo ináč by sa nemenoval človekom, lebo človek nie je samo telo, sama duša, ale to, čo je zložené z tela a duše. Pravda, duša nie je celým človekom, ale len jeho lepšou časťou. Ani telo nie je celým človekom, ale len jeho nižšou časťou. Avšak iba vtedy, ak je jedno aj druhé spolu spojené, len potom sa volá človek človekom. Názov človeka sa nestráca, hoci hovoríme len o duši alebo len o tele. Komu zabránime v každodennom hovore povedať: Človek zomrel a teraz je v pokoji alebo vo večnom treste, hoci to platí len o duši? Alebo: Tam a tam je pochovaný človek, hoci sa to môže vzťahovať len na telo. Či možno povedať, že Písmo sa tak nevyjadruje? Písmo tak veľmi svedčí o tom, čo hovoríme, že aj vtedy, keď tie dve veci (telo a duša) sú ešte spojené, teda keď ešte človek žije, Písmo nazýva každú tú vec rovnakým slovom ? dušu nazýva vnútorným človekom a telo vonkajším človekom (2 Kor 4, 16), akoby išlo o dvoch ľudí, hoci tie dve veci spolu tvoria len jedného človeka. Treba však rozumieť, prečo sa hovorí o človeku raz, že je stvorený na Boží obraz, druhý raz, že je zemou a do zeme sa má vrátiť. Prvé sa hovorí vzhľadom na rozumnú dušu, ktorú Boh vdýchnutím, či presnejšie dychom vložil do človeka, čiže do ľudského tela. Druhé je povedané vzhľadom na telo, aké Boh zostavil z prachu (hliny) zeme, ktorému bola daná duša, aby sa stal telom oživeným dušou, čiže človekom so žijúcou dušou.
Pánovo vdýchnutie a jeho slová „Prijmite Ducha Svätého“ sa majú chápať najskôr tak, že Duch Svätý nie je len Otcov, ale aj jeho, Jednorodeného. Duch Otca i Syna, s ktorými tvorí Trojicu, Otec, Syn a Duch Svätý, nie je tvorom, ale Stvoriteľom. Nie dych vychádzajúci z úst bol podstatou a prirodzenosťou Ducha Svätého, ten bol len znakom, že Duch Svätý je spoločný Otcovi i Synovi (Filioque), lebo pre oboch je ten istý. V gréčtine sa Duch Svätý označuje slovom pneuma, ako ho pomenoval Ježiš vtedy, keď ho naznačil dychom svojich telesných úst a dal svojim učeníkom. Podobne na všetkých ostatných miestach Písma som nenašiel preň iný názov. Tam však, kde sa hovorí: „Vdýchol mu do tváre dych života“, vo význame „dych“ sa nepoužíva grécke slovo pneuma, ale pnoén ? výraz, ktorý častejšie označuje stvorenia ako Stvoriteľa. Preto niektorí latinskí prekladatelia na rozlíšenie prekladali ten výraz nie slovom duch (spiritus), ale slovom dych, dýchnutie (flautus). Takto je to v gréckom texte u Izaiáša, kde Boh hovorí: „Všetok dych (flautum) ja učiním“ (Iz 57, 16), označujúc tým, ako je zjavné, všetky duše. Grécke slovo pnoé naši prekladali rozlične: raz flautus (dych), raz spiritus (duch) alebo inspiratio (dýchanie), ak sa to vzťahuje na Boha. Pneuma prekladali však vždy len slovom spiritus (duch), či už je reč o ľudskom duchu, o akom hovorí apoštol: „Veď kto z ľudí vie, čo je v človeku, ak nie duch človeka, ktorý je v ňom?“ (1 Kor 2, 11), či o zvieracom „duchu“ (ako je napísané v Knihe Kazateľ, 3, 21: „Kto vie, či sa dych života Adamových synov vznáša k výsostiam a dych života zvierat zostupuje zasa dolu k zemi?“), či o tom telesnom, ktorý sa aj vánkom volá (naň sa vzťahuje, čo je v Žalme 148, 8: „oheň, kamenec, sneh a dym, víchrica, čo jeho slovo poslúcha“, či napokon nie o stvorenom duchu, ale o Stvoriteľovi, o ktorom hovorí Pán v evanjeliu: „Prijmite Ducha Svätého“, súčasne ho označujúc dýchnutím svojich telesných úst. Podobne keď hovorí: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ (Mt 28, 19), kde je najvýraznejšie a najzreteľnejšie označená celá Trojica. Takisto aj v slovách: „Boh je duch“ (Jn 4, 24), ako aj na mnohých iných miestach Písma. Na všetkých týchto miestach gréckeho textu nachádzame výraz pneuma, a nie pnoé. V latinskom texte je zasa spiritus, a nie flautus. Keby v tom „dýchol“, alebo ak máme presnejšie povedať „vdýchol do tváre (do jeho nozdier) dych života“ Gréci nepovedali pnoén, ako vlastne povedali, ale pneuma, ani vtedy by z toho nevyplývalo, že tým výrazom musíme rozumieť Ducha Stvoriteľa, ktorý sa v Trojici volá Duchom Svätým, lebo pneuma, ako sme to povedali a dokázali, používa sa vo vetách nielen o Stvoriteľovi, ale aj o stvorení.
Ďalej namietajú, že keď pôvodca Písma povedal „duch“ (spiritum), nedodal by „života“ (vitae), keby nechcel rozumieť Ducha Svätého. Keď hovorí „Človek sa stal bytosťou (dušou)“, nedodal by „žijúcou“, keby tým nechcel vyjadriť život duše, ktorý ho dostala ako dar od Božieho Ducha. Hovoria, že duša žije vlastným životom, a načo bolo treba dodávať „žijúca“, keby sa nemal rozumieť ten život, ktorý dostáva duša od Ducha Svätého? Či to nie je len úporné pridŕžanie sa ľudskej mienky a nedbalé čítanie Písma? Či to bolo niečo veľké nejsť ďalej do svätých kníh, ale v tej istej knihe hľadať niečo vyššie, čo je napísané v texte: „Zem, vydaj živé bytosti podľa svojho druhu“ (Gn 1, 24), keď boli stvorené všetky zvieratá? A potom, po istom vybočení, keď hovorí o niečom inom, ale v tej istej knihe, či bolo ťažké uvážiť slová: „Všetko, čo malo v nozdrách dych života, všetko, čo žilo na suchu, zomrelo“ (Gn 7, 22), čím sa malo naznačiť, že všetko, čo bolo na zemi, zahynulo v potope. Ak nájdeme aj dušu živú, aj ducha života vo zvieratách, ako hovorí Písmo, a ak vo vete „všetko, čo má ducha života“ Gréci použili výraz pnoé, a nie pneuma, prečo teraz nepovieme: Načo bolo treba dodávať „žijúca“, keď duša nemôže byť iná, len žijúca? Alebo načo bolo treba dodať slovo „života“ po slove „ducha“? To predsa vieme, že „duša žijúca“ aj „duch života“ sú výrazy z Písma, keď chce naznačiť živočíchov, čiže telá obdarené dušou, ktoré majú za pomoci duše aj telesné zmysly. Zabúdame na to, že keď Písmo hovorí o stvorení človeka, neodkláňa sa od svojho zvyčajného spôsobu vyjadrovania, aby poukázalo na to, že človek dostal rozumnú dušu, ktorá nevzišla z vody a zeme ako duše iných tiel, ale stvorenú Božím Duchom. Človek však ostal učinený tak, aby žil v živočíšnom tele. To sa deje mocou žijúcej duše na podobenstvo zvierat, o ktorých Písmo povedalo: „Zem, vydaj živé bytosti“, o ktorých zároveň povedalo, že mali v sebe ducha života. Ani tu grécky text nemá pneuma, ale pnoé, keďže dáva to meno nie Duchu Svätému, ale dušiam zvierat.
Ďalej hovoria, že Boží dych vyšiel z Božích úst. Keby ten dych mal byť dušou, to by sme museli uznať, že je tej istej podstaty a rovnakej múdrosti, ktorá o sebe hovorí: „Ja som vyšla z úst Najvyššieho“ (Sir 24, 5). Múdrosť však nehovorí o sebe, že bola vydýchnutá z Božích úst, ale že z Božích úst vyšla. Tak ako môžeme my, keď dýchame, urobiť dych nie z našej prirodzenosti, ktorou sme ľuďmi, ale zo vzduchu, ktorý nás obklopuje a ktorý vdychujúc a vydychujúc raz do seba vťahujeme, raz zo seba vydávame, tak aj všemohúci Boh mohol dýchnuť nie svoju prirodzenosť, ani ktorúkoľvek zo stvorených vecí, ale mohol utvoriť dych z ničoho. Taký dych, najprimeranejší, Boh vštepil a vdýchol do ľudského tela, netelesný ? telesný, nemeniteľný ? meniteľný, nestvorený ? stvorený dych. Avšak tí, čo radi rozprávajú o Svätom písme a neprizerajú sa na jeho rozličné spôsoby vyjadrovania, aby videli, že nielen to vychádza z Božích úst, čo je rovnaké s Božou prirodzenosťou a je ňou samou, nech počúvajú alebo nech si prečítajú, ako hovorí Boh slovami toho Písma: „Keďže si vlažný, ani horúci, ani studený, už-už ťa vypľúvam z úst“ (Zjv 3, 16).
Nemáme príčiny odporovať tomu, čo tak jasne hovorí apoštol tam, kde rozoznávajúc telo živočíšne od tela duchovného, čiže telo, v ktorom teraz žijeme, od tela, v ktorom kedysi budeme, hovorí takto: „... seje sa telo živočíšne, vstáva telo duchovné. Ak jestvuje živočíšne telo, jestvuje aj duchovné. Tak je aj napísané: ,Prvý človek, Adam, sa stal živou bytosťou;‘ posledný Adam oživujúcim Duchom. Ale nie je prv duchovné, lež živočíšne, až potom duchovné. Prvý človek zo zeme je pozemský, druhý je z neba. Aký je ten pozemský, takí sú aj ostatní pozemskí; a aký je nebeský, takí sú aj ostatní nebeskí. A ako sme nosili obraz pozemského, tak budeme nosiť aj obraz nebeského“ (1 Kor 15, 44 ? 49).
O týchto apoštolových slovách sme už hovorili. Živočíšne telo, v ktorom, ako hovorí apoštol, bol učinený prvý človek, Adam, nebolo učinené tak, aby vôbec nemohlo zomrieť, ale tak, že by človek nezomrel, keby nebol zhrešil. Avšak to telo, ktoré oživené duchom bude duchovné a nesmrteľné, nebude môcť nijako zomrieť, ako ani duša, ktorá je stvorená nesmrteľná. Hoci o duši hovoríme, že zomiera hriechom a zbavuje sa tým svojho osobitného života, čiže Božieho Ducha, pomocou ktorého by mohla múdro a šťastne žiť, predsa neprestane žiť ďalej svojím, aj keď nešťastným životom, lebo je stvorená nesmrteľná. Takto to bolo aj s anjelmi ? zradcami. Hoci pre hriech v istom zmysle umreli, lebo zavrhli žriedlo života, ktorým je Boh, žriedlo, z ktorého čerpajúc mohli múdro a šťastne žiť, predsa nemohli umrieť tak, aby museli celkom prestať žiť a prestať vnímať, lebo sú stvorení ako nesmrteľní. Tak aj tí, čo po poslednom súde budú určení na druhú smrť, ani tam sa nezbavia života, lebo nestratia zmysly, keď budú v utrpení. Avšak ľudia patriaci do Božej milosti, spoluobyvatelia svätých anjelov, ktorí prebývajú v blaženom živote, tak sa oblečú do duchovného tela, že v budúcnosti nebudú ani hrešiť, ani zomierať. Budú odetí takou nesmrteľnosťou, ktorá ? podobne ako nesmrteľnosť anjelov ? ani hriechom nemôže byť odňatá. Prirodzenosť teda ostane, ale neostane telesná porušiteľnosť.
Ostáva nám ešte s pomocou Pána Boha, Boha pravdy, riešiť otázku: Či sa v prvých ľuďoch, keď ich pre hriech neposlušnosti opustila Božia milosť, zrodila rozkoš neposlušných údov, či sa im preto otvorili oči, že mali nahé telá, či sa začali zvedavo na ne pozerať, a keďže nečisté hnutie sa vzpieralo proti vôli, zakryli si svoje hanblivé údy. Ak to bolo tak, keby neboli upadli do hriechu po svojom stvorení, ako by plodili potomstvo? Pretože však musíme túto knihu dokončiť a otázku toľkej dôležitosti nemožno vtesnať do niekoľkých strán, odkladáme ju do nasledujúcej knihy, kde bude možné primeranejšie prediskutovať túto vec.
____________________1 Origenes v diele Peri archon hovorí, že každé telesné stvorenie sa premení na duchovné a celá bytosť sa premení na najčistejšie telo, na také, aké si ľudský duch teraz nemôže ani len predstaviť. Potom bude Boh vo všetkom a všetka telesná prirodzenosť sa premení na tú podstatu, od ktorej niet nič lepšie, čiže na Božiu podstatu. Toto je však blud (Mg, 393).
2 Nesmrteľnosť, ktorú mal človek v raji od Boha, nebola nijakou podstatnou vlastnosťou prirodzenosti, ktorá by sa nemohla zmeniť. Bola to nie nemožnosť, ale možnosť nezomrieť. Hriechom stratil človek možnosť nezomrieť (Gs, 257).
ŠTRNÁSTA KNIHA
Prehľad štrnástej knihy
Vláda smrti prešla na všetko Adamovo potomstvo. Len Božia milosť zachráni niektorých ľudí od druhej, večnej smrti. Popri rečovej odlišnosti celé ľudstvo sa delí na dve skupiny, na dva štáty. Jeden štát tvoria ľudia, ktorí žijú podľa tela, a druhý tvoria ľudia, ktorí žijú podľa ducha. Vo výraze „podľa tela“ telo označuje celého človeka. Žiť podľa tela, znamená žiť podľa samého seba, a keď ide o človeka, znamená to žiť podľa človeka. Lež žiť tak, znamená žiť podľa lži, lebo také žitie odporuje smerovaniu, ktoré dal Boh všetkým stvoreniam, to jest smerovaniu k Bohu. Zlé vlastnosti prirodzenosti netreba pripisovať Stvoriteľovi, lebo Stvoriteľ urobil prirodzenosť dobrou. Aj hnutia zmyslov ? chtivosť (túžba, žiadostivosť), strach, radosť, smútok sú samy osebe nie zlé, ale zlé je len ich smerovanie. Písmo spomína niektoré hnutia, najmä lásku, pre ktorú používa aj tri výrazy: caritas, dilectio, amor. Stoici namiesto spomenutých hnutí zavádzajú: chtivosť (túžba), radosť a opatrnosť, a vylučujú smútok, lebo ten vraj nemá miesto v duchu múdreho človeka. Občania Božieho štátu podliehajú zmyslovým hnutiam, len musia dávať pozor, aby im dali správne zameranie. Prví ľudia v raji boli celkom slobodní od akýchkoľvek neposlušných hnutí a tento blažený stav by sa bol preniesol na celé ľudské pokolenie, keby nebol prišiel hriech. Boh stvoril človeka s dobrou, to jest slobodnou, hriechu nepoddanou vôľou. Porušenie vôle nastalo vinou človeka a napraviť ju môže (čiže úplnú slobodu jej vrátiť môže) iba Stvoriteľ. Eva podľahla v hriechu zvádzaniu padnutého anjela, Adam zasa podľahol povoľnosťou oproti svojej družke, pri jasnom poznaní viny. Ťarcha viny je v tom, že poslušnosť v raji nebola ťažká. Vonkajšiemu hriechu predchádza vnútorný pád, to jest odvrátenie sa od Boha a príklon k sebe. Trest bol primeraný veľkosti priestupku a prejavil sa v odplate za neposlušnosť v raji neposlušnosťou tela, odbojom v samom vnútri človeka.
V odboji hrá veľkú rolu hnutie rozkoše. Je to najmä pohlavná rozkoš, ktorá sa často stavia aj proti vôli zbožného človeka. Pred hriechom nejestvoval taký protiklad, nejestvoval boj tela proti duchu, preto ani nahota nebola vôbec zahanbujúca. Teraz však pocit hanby je vrodený všetkým národom, a preto si telo zakrývajú. Aj plnenie manželských povinností sprevádza stud, preto sa aj tieto povinnosti medzi slušnými ľuďmi konajú v skrytosti. Človek sa bráni prejavu hnevu a žiadostivosti. Najmä však skrýva činnosť pohlavnej rozkoše, lebo pri nej hýbe telom pud, a nie vôľa. Cynici si nechceli všímať tento pud. Bolo to však neprirodzené. Hanblivosť sa dá vysvetliť tak, že má svoju príčinu vo vzbure prvého človeka proti Bohu a za odplatu má vzburu pudu proti vôli. Požehnanie manželstva v raji nemožno chápať ako rozmnožovanie cestou pohlavnej rozkoše. Pohlavný rozdiel bol prítomný hneď v raji a bol určený na to, aby sa spojením pohlavia rozmnožovalo ľudské pokolenie. Aj bez hriechu by sa boli ľudia manželský spájali, ináč by sa muselo pripustiť, že len hriech umožnil rozmnoženie ľudského pokolenia. Plodenie by sa bolo konalo bez zahanbujúcej rozkoše, lebo príčina hanby, vzopretie sa nižšej časti v človeku proti vyššej by nebolo nastalo. Údy by sa boli celkom podrobovali pod vládu vôle a neboli by kládli odpor. Toto možno azda ťažko chápať, ale predsa aj medzi ľuďmi možno poukázať na niektoré mimoriadne prípady silnej vôle v uplatňovaní vlády nad niektorými údmi. V takomto ustavičnom vnútornom odboji človek nemôže byť šťastný, lebo nemôže žiť tak, ako by chcel, najmä človek zbožný. V raji žil človek blaženým životom, a ten život sám vylučoval pohlavnú rozkoš zo svojho obsahu. Určitý počet nebeských občanov, ktorý by bez pádu bol býval povolaný do blaženosti podľa zásluhy, teraz Boh vyvolí svojou milosťou zo zatratenej masy. Takto Boh aj zlo používa na dobré. Dopustil pokúšanie človeka, aj keď predvídal jeho pád. Vedel, že svätí pomocou Božej milosti ešte slávnejšie zvíťazia nad diablom. Tak vznikli v ľudskom pokolení dva štáty, zdôvodnené dvojakou láskou, láskou k sebe a láskou k Bohu, ktoré si určujú za svoj cieľ a za cieľ svojich snáh buď seba samého, alebo Boha.
14.1. Pre neposlušnosť prvého človeka by všetci ľudia boli museli podstúpiť večnú smrť, keby mnohých nebola zachránila Božia milosť.
Už v predchádzajúcich knihách sme hovorili o tom, že Boh z jediného človeka chcel vyviesť všetkých ľudí, aby sa celé ľudské pokolenie spolčovalo nielen na základe podobnej prirodzenosti, ale aby sa aj vo vedomí príbuznosti nevyhnutne spájalo do svornej jednoty a zväzkov pokoja. Toto pokolenie vo svojich jednotlivcoch nikdy nemalo zomrieť, ak by dvaja prví ľudia, z ktorých jeden je stvorený z nikoho a druhý z prvého, svojou neposlušnosťou neboli si zaslúžili smrť. Dopustili sa však takého veľkého hriechu, že sa ním skazila ľudská prirodzenosť a hriech i nevyhnutnosť smrti prešli aj na ich potomkov. Kráľovstvo smrti natoľko zavládlo nad ľuďmi, že by všetkých bolo zaslúžene zaviedlo do večnej smrti, keby niektorých nebola zachránila nezaslúžená milosť. Tu je vlastne príčina, že hoci je na svete toľko národov, ktoré žijú podľa najrozmanitejších obradov a zvykov, hoci sa líšia jazykmi, zbraňami i odievaním, predsa nejestvujú viac ako dve skupiny ľudskej spoločnosti, ktoré pre inú príčinu a právom podľa nášho Písma môžeme pomenovať dvoma štátmi. Jeden totiž tvoria ľudia, ktorí chcú žiť podľa tela, druhý zas ľudia, čo chcú žiť podľa ducha, každý v pokoji svojho druhu. Keď dosahujú to, po čom túžia, žijú v pokoji svojho druhu.
14.2. Život podľa tela zahrnuje nielen telesné neresti, ale aj duševné. (Skrátené)
Najprv si treba ujasniť, čo znamená žiť podľa tela a čo podľa ducha. Kto by nehľadel na Sväté písmo, na prvý pohľad by si myslel, že podľa tela žijú epikurejci a im podobní, ktorí za najvyššie šťastie pokladajú telesnú rozkoš. Podľa ducha zas že žijú stoici, podľa ktorých dobro človeka je v jeho duši. Keď sa však pozrieme na vec v duchu Svätého písma, uvidíme, že obaja žijú podľa tela. Písmo slovom „telo“ neoznačuje len smrteľné telo, hmotu, ale myslí tým celého človeka. Napríklad vo výraze „Slovo sa stalo telom“ sa myslí, že sa stalo človekom. Odpoveď na otázku, čo rozumie Písmo pod výrazom „žiť podľa tela“, nájdeme v liste sv. Pavla: „Skutky tela sú zjavné: je to smilstvo, nečistota, chlipnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné. O tomto vám vopred hovorím, ako som už povedal, že tí, čo robia takéto veci, nedosiahnu Božie kráľovstvo.“ (Gal 5, 19 ? 21). Z toho vidno, že žiť podľa tela neznamená len páchať opilstvá, smilstvá, ale znamená aj páchať hnevy, nenávisti, sváry. Apoštol volá tieto veci skutkami tela preto, aby naznačil, že sa to týka celého človeka, teda tela i duše.
14.3. Hriech pochádza z duše, a nie z tela.
Ak niekto tvrdí, že telo zapríčiňuje všetky neresti nemravných ľudí, lebo duša je ovplyvňovaná telom, ten asi neprizerá na celú ľudskú prirodzenosť. „Dušu zaťažuje pominuteľné telo.“ (Múd 9, 15). Odtiaľ ten istý apoštol hovoriac o pominuteľnom tele, o ktorom najprv povedal: „... hoci náš vonkajší človek chradne,“ (2 Kor 4, 16), pokračuje ďalej: „Veď vieme, že keď sa tento stánok ? náš pozemský dom rozpadne, máme od Boha príbytok nie rukou zhotovený, ale večný dom v nebi. Lebo v tomto vzdycháme a túžime obliecť si naň svoj nebeský príbytok, aby sme, hoci aj vyzlečení, neostali nahí. Veď kým sme v tomto stánku, vzdycháme pod ťarchou, lebo sa nechceme vyzliecť, ale priodiať iným, aby život pohltil to, čo je smrteľné“. (2 Kor 5, 1 ? 4). Sme teda zaťažení smrteľným telom a vieme, že príčina zaťaženia nie je prirodzenosť a podstata tela, ale jeho pominuteľnosť, nechceme byť z tela vyzlečení, ale priodiati jeho nesmrteľnosťou. Aj vtedy telo bude, ale keďže nebude pominuteľné, nebude zaťažovať. „Lebo dušu zaťažuje pominuteľné telo a pozemský stánok stláča myseľ, ktorá veľa húta.“ (Múd 9, 15). Veru sa mýlia tí, čo si myslia, že všetko duševné zlo pochádza z tela.
Zdá sa, že Vergílius uvádza platónsku mienku, keď vo vzletných veršoch hovorí:
Semená majú ohnivú silu a nebeský pôvod,
kým ich nespomaľuje ťarcha tela
a nestiesňujú zemské kĺby a smrteľné údy,
a poúča, že najznámejšie štyri duševné hnutia: chtivosť, strach, veselosť a smútok sú príčinou všetkých hriechov a nerestí, a pochádzajú z tela. Preto dodáva:
|
Odtiaľ sa strachujú, túžia, smútia a radujú, a ani nepozdvihnú zrak, zavretý tmou a slepým väzením. |
| (Aeneas, 6, 730) |
Avšak naša viera o tom hovorí ináč. Pominuteľnosť tela, ktorá zaťažuje dušu, nie je príčinou prvého hriechu, ale trestom. Nie pominuteľné telo urobilo dušu hriešnou, ale hriešna duša urobila telo pominuteľným. Z pominuteľnosti tela vznikajú, ako je pravda, niektoré hnutia a zlé žiadosti, ale i tak všetky neresti hriešneho života nemožno pripísať telu, aby sme ich nezbavili diabla, ktorý nemá telo. Aj keď nemožno diabla nazvať opilcom alebo zhýralcom, ani mu pripisovať všetky neresti, ktoré sa viažu na telesné rozkoše, hoci je pokušiteľom a zvodcom na také hriechy, je predovšetkým neslýchané pyšný a závistlivý. Tá neresť zapríčinila, že zostal naveky za trest určený do temného väzenia. Tie neresti, ktoré prevládajú v diablovi, apoštol pripisuje telu, hoci diabol telo celkom určite nemá. Hovorí totiž, že „nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje“ sú skutkami tela. (Porov. Gal 5, 20). Hlava a pôvod týchto všetkých nerestí je pýcha, ktorá aj bez tela vládne v diablovi. Kto je nepriateľskejší k svätým viac ako on? Kto je k nim škriepnejší, žiarlivejší, závistlivejší? A ak diabol má toto všetko aj bez tela, ako môžu byť tieto skutky skutkami tela, ak len nie skutkami človeka, ktorého, ako som povedal, pomenoval slovom „telo“. Človek sa podobá diablovi nie tým, že má telo, ktoré diabol nemá, ale tým, že žije podľa seba, totiž podľa človeka. Aj diabol chcel žiť podľa seba, keď neobstál v pravde, nie z Boha, ale zo seba hovoril klamstvo, lebo je nielen luhárom, ale aj „otcom lži“. (Porov. Ján 8, 44). On prvý klamal, a odkiaľ sa začal hriech, odtiaľ sa začalo aj klamstvo.
14.4. Čo znamená žiť podľa človeka a čo podľa Boha?
Keď žije človek podľa človeka, a nie podľa Boha, podobá sa diablovi. Aj anjel mal žiť nie podľa anjela, ale podľa Boha, aby vytrval v pravde a hovoril pravdu, čerpanú z Boha, a nie zo svojej lži. Veď aj o človeku hovorí na inom mieste apoštol: „Ale ak moja lož dá vyniknúť Božej pravde na jeho slávu ...“ (Rim 3, 7). Lož pomenoval svojou a pravdu Božou. Ak teda žije človek podľa pravdy, nežije podľa seba, ale podľa Boha. Boh totiž o sebe povedal: „Ja som pravda“ (Ján 14, 6). Keď žije človek podľa seba, totiž podľa človeka, a nie podľa Boha, žije podľa lži. Nie však akoby človek bol lžou, veď jeho pôvodcom a Stvoriteľom je Boh, ktorý predsa nie je pôvodcom a Stvoriteľom lži. Avšak preto, lebo človek je tak správne stvorený, aby nežil podľa seba, ale podľa toho, ktorý ho stvoril, aby plnil skôr jeho vôľu ako svoju. Nežiť však tak, ako bol stvorený, aby žil, to je lož. Chce byť blažený aj vtedy, keď nežije tak, aby mohol byť blažený. Čo je však klamlivejšie od takej vôle? Preto nie darmo sa správne hovorí, že každý hriech je lož. Hriech vzniká len z takej vôle, ktorou si želáme, aby nám bolo dobre, alebo sa chránime, aby nám nebolo zle. Lož je tá, ktorá keď pôsobí, aby nám bolo dobre, vtedy nám je skôr zle; keď pôsobí, aby nám bolo lepšie, vtedy je nám skôr horšie. Prečo je tomu tak? Preto, lebo človeku môže byť dobre len z Boha, ktorého opúšťa hriechom, nie však zo seba, podľa ktorého keď žije, hreší.
Povedali sme už, že tu vznikli dva rozdielne a proti sebe stojace štáty, lebo jedni žili podľa tela a druhí podľa ducha. To isté sa môže povedať aj tak, že jedni žili podľa človeka a druhí podľa Boha. Celkom zreteľne to hovorí sv. Pavol Korinťanom: „Veď keď je medzi vami žiarlivosť a svár, to nie ste telesní a nežijete len po ľudsky?“ (1 Kor 3, 3). Žiť podľa človeka znamená toľko, ako byť telesným, lebo telom, časťou človeka sa rozumie celý človek. Tých istých ľudí apoštol najprv nazval živočíšnymi (animales), ktorých neskôr pomenoval telesnými (carnales), keď vraví: „Veď kto z ľudí vie, čo je v človeku, ak nie duch človeka, ktorý je v ňom? Tak ani čo je v Bohu, nepozná nik, iba Boží Duch. A my sme nedostali ducha sveta, ale Ducha, ktorý je z Boha, aby sme vedeli, čo nám Boh daroval. A o tom hovoríme nie slovami naučenými od ľudskej múdrosti, ale slovami, ktoré nás naučil Duch; duchovné veci duchovne vysvetľujeme. Živočíšny človek neprijíma veci Božieho Ducha; sú mu bláznovstvom.“ (1 Kor 2, 11 ? 14). Teda takým ľuďom, živočíšnym, o niečo ďalej hovorí: „A ja som vám, bratia, nemohol hovoriť ako duchovným, ale ako telesným (carnalibus), ako nedospelým v Kristovi.“ (1 Kor 3, 1). V oboch prípadoch je ten istý spôsob reči, to jest čiastka sa berie za celok. Aj duša alebo telo, ktoré sú časťami človeka, môžu naznačiť celok, človeka, preto nie je inakší človek telesný a inakší človek živočíšny, ale oboje je to isté, to jest človek, ktorý žije podľa človeka. Tak isto sa rozumejú len ľudia, a nič iné, pod slovami: „Zo skutkov podľa zákona nebude pred ním ospravodlivený nijaký človek“ (Rim 3, 20), alebo: „Všetkých duší Jakubovho domu, ktoré prišli do Egypta, bolo sedemdesiat.“ (Gen 46, 27). Takisto, ako slovami „nijaké telo“ sa rozumie nijaký (každý) človek, tak aj slovami „sedemdesiat duší“ sa rozumie sedemdesiat ľudí. To, čo sa hovorí „nie učenými slovami ľudskej múdrosti“, mohlo by sa povedať „telesnej múdrosti“. Takisto výraz „nežijete podľa človeka“, by sa mohol vyjadriť slovami: „nežijete podľa tela“. Ešte zreteľnejšie to vyplýva z ďalších viet: „Keď niekto povie: »Ja som Pavlov«, a druhý: »Ja zas Apollov«, či nie ste ľudia?“ (1 Kor 3, 4). Čo predtým povedal v slovách: „ste živočíšni, ste telesní“, to teraz povedal jasnejšie: „Ste ľuďmi“. To znamená, že žijete podľa človeka, a nie podľa Boha. Keby ste žili podľa Boha, bohmi by ste boli.
14.5. Platónovský názor o prirodzenosti duše a tela je prijateľnejší ako názor manichejský. (Skrátené)
Netreba pripisovať všetky telesné priestupky Stvoriteľovi telesnej prirodzenosti, lebo tá je v podstate dobrá. Lež život podľa stvoreného dobra, keď človek opustí Stvoriteľa, ten už nie je dobrý. Kto by prirodzenosť duše vychvaľoval ako najvyššie dobro a prirodzenosť telesnú obviňoval ako niečo zlé, ten by aj dušu miloval telesne a tela by sa zriekal telesne. Platonici nie sú takí nemúdri ako manichejci, aby sa im priečilo telo ako od čosi zlé, ale všetky živly na svete ako dobré pripisujú Bohu, dobrému Stvoriteľovi. Hovoria však, že telesné údy a články majú taký vplyv na dušu, že sú príčinami chorôb duše ? chtivosti (žiadostivosti), strachu, veselosti alebo smútku. Pritom uznávajú, že nielen telo má taký vplyv na dušu, aby žiadala, radovala sa, bála sa a smútila, ale že aj sama duša môže byť zmietaná spomenutými náladami.
14.6. Vôľa rozhoduje o duševných hnutiach, či sú dobré, alebo zlé.
Záleží na tom, aká je ľudská vôľa. Ak je prevrátená, budú aj duševné hnutia1 prevrátené. Ak je však dobrá, vtedy aj hnutia duše nielenže budú bez viny, ale aj si zaslúžia pochvalu. Vôľa je totiž vo všetkých hnutiach, ba všetky sú vlastne (podmienené) vôľou. Čo iného je totiž chtivosť (žiadostivosť) a veselosť, ak len nie súhlasom vôle s tými vecami, ktoré chceme? Čo iného je strach a smútok, ak len nie nesúhlasom vôle s tým, čo nechceme? Keď súhlasíme s túžbou po tých veciach, ktoré chceme, je to chtivosť. Keď súhlasíme s užívaním tých vecí, ktoré chceme, je to veselosť. Podobne, ak nesúhlasíme s tým, čo sa prihodilo niekomu proti jeho vôli, taká vôľa je smútok. Ak nesúhlasíme s tým, čo nechceme, aby prišlo, taká vôľa je strach. Podľa rozmanitosti vecí, po ktorých túžime, alebo ktorým sa vyhýbame, tak ako vábia alebo odpudzujú ľudskú vôľu, podľa toho sa mení vôľa na také alebo iné duševné hnutia. Preto aj človek, ktorý žije podľa Boha, a nie podľa človeka, nevyhnutne miluje dobro, z čoho vyplýva, že nenávidí zlo. Nikto nie je zlý z prirodzenosti, ale ktokoľvek je zlý, zlý je pre hriech. Kto žije podľa Boha, musí dokonalou nenávisťou nenávidieť zlých, ale nie tak, aby pre hriech nenávidel človeka alebo pre človeka miloval hriech, ale tak, aby nenávidel hriech a miloval človeka. Po vyliečení hriechu zostane to, čo má milovať, a neostane nič z toho, čo má nenávidieť.
14.7. Slová „amor“ a „dilectio“ sa používajú v Písme v dobrom i zlom zmysle. (Skrátené)
Vo Svätom písme sa používajú slová amor (láska), dilectio (milovanie), caritas (pomáhajúca láska) v dobrom i zlom zmysle. Nesprávna je domnienka niektorých, že amor je zlá láska a dilectio dobrá. Tá mienka sa nedá dokázať ani zo svetských spisovateľov, tým menej z Písma. V Písme sa pýta Spasiteľ Petra: Miluješ ma? A pritom sa striedajú slová amor a dilectio v tom istom zmysle. Príčinou dobrej alebo zlej lásky je jedine vôľa. Keď je vôľa dobrá, vtedy je aj láska dobrá. Láska dychtiaca za predmetom lásky je túžba, chtivosť. Keď už dosiahla predmet svojej lásky, je to radosť. Ak sa vyhýba tomu, čo je proti láske, je to strach. A keď už niečo doľahlo, čo lásku ranilo, je to smútok. Predmety lásky sú zlé, ak je zlá láska. A láska je zlá, keď je zlá vôľa. To sa dá dokázať z mnohých miest Písma, napríklad Ž 118, 20; Múd 6, 21; Ž 31, 11; Fil 2, 12 a z iných.
14.8. Stoici priznávajú v duši múdrych ľudí troje hnutí, ale nie bolesť a smútok. (Skrátené)
To, čo nazvali Gréci eupatheia a Cicero po latinsky constantia ? odhodlanosť, to je podľa stoikov trojaká skutočnosť. Namiesto spomínaných hnutí uznávajú len vôľu, radosť a ostražitosť, kým bolesť a smútok nepripúšťajú v duši múdreho človeka. Podľa nich vôľa túži po dobre, ktoré múdry človek koná. Radosť vychádza z dosiahnutého dobra, ktoré múdry človek všade dosiahne. Ostražitosťou sa múdry človek vyhýba zlu, ktorému vyhnúť sa je vždy povinný. Smútok, keďže pochádza zo zla, ktoré sa už stalo, nemôže byť v duši múdreho, lebo múdremu sa nemôže stať nič zlé. Preto aj v duši múdreho človeka nemôže byť nič namiesto smútku. Podľa nich len múdry môže chcieť, radovať sa a byť ostražitým. Hlúpy môže len túžiť, tešiť sa, strachovať sa a smútiť. Prvé tri hnutia sa po grécky volajú eupatheia a druhé štyri pathé. Keď som si to chcel overiť z Písma, našiel som, že to nie je správne. Všetko závisí od vôle. Keď je vôľa dobrá, vtedy je všetko dobré. Keď je vôľa zlá, potom je všetko zlé. Smútok, ktorý stoici zavrhujú, môže byť aj dobrý. Sv. Pavol hovorí: „A tak ak som vás v liste aj zarmútil, neľutujem to. A ak som aj ľutoval ? lebo vidím, že vás ten list, čo i len nakrátko, zarmútil ?, teraz sa radujem nie preto, že ste sa zarmútili, ale že vás ten zármutok pohol na pokánie. Bol to zármutok podľa Božej vôle, aby ste v ničom neutrpeli škodu našou vinou. Veď zármutok podľa Božej vôle spôsobuje pokánie na trvalú spásu; zármutok sveta spôsobí smrť. Pozrite, čo znamená zarmútiť sa podľa Božej vôle: akú starosť to vo vás vyvolalo, akú obranu, aké rozhorčenie, akú bázeň, akú túžbu, akú horlivosť!“ (2 Kor 7, 8 ? 11).
14.9. Správne duševné hnutia v živote spravodlivých.
Na otázku duševných hnutí filozofom sme už odpovedali v deviatej knihe tohto diela (9, 4 ? 5). Poukázali sme na to, že im ide viac o slová ako o vec, že túžia viac po škriepke ako po pravde. U nás občania svätého Božieho štátu, žijúci podľa Boha, v životnom putovaní sa boja, túžia, žialia a radujú podľa Písma a zdravého rozumu. A keďže majú v sebe pravú lásku, majú v sebe v správnej miere aj spomenuté hnutia. Boja sa večného trestu, túžia po večnom živote. Vzdychajú vo svojom vnútri, lebo dychtia a očakávajú prijatie za Božích synov a vykúpenie svojho tela. (Porov. Rim 8, 23). Radujú sa v nádeji, že sa naplní, čo je napísané: „Smrť pohltilo víťazstvo.“ (1 Kor 15, 54). Boja sa hrešiť, túžia vytrvať. Smútia nad hriechmi, radujú sa z dobrých skutkov. Aby sa báli hriechov, počúvajú slová: „A pretože sa rozmnoží neprávosť, v mnohých vychladne láska.“ (Mt 24, 12). Aby túžili vytrvať, počúvajú, čo je napísané: „Kto vytrvá do konca, bude spasený.“ (Mt 10, 22). Aby smútili nad hriechmi, počúvajú: „Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda.“ (1 Jn 1, 8). Aby sa radovali z dobrých skutkov, počúvajú: „Veselého darcu Boh miluje.“ (2 Kor 9, 7). Podľa svojej slabosti alebo sily, buď sa boja pokušenia, alebo po ňom túžia, buď smútia v pokušení, alebo sa radujú. Aby sa báli pokušenia, počúvajú slová: „Bratia, keby aj niekoho pristihli pri nejakom poklesku, vy, ktorí ste duchovní, napravte ho v duchu miernosti; a daj si pozor, aby si neupadol do pokušenia.“ (Gal 6, 1) Aby si želali pokušenie, počujú ktoréhosi silného muža z Božieho štátu, ktorý vraví: „Skúmaj ma, Pane, a skúšaj, ohňom mi prepáľ srdce aj myseľ.“ (Ž 26, 2). Aby smútili v pokušeniach, vidia plačúceho Petra (Mt 26, 75). Aby sa radovali v pokušeniach, počujú hovoriť Jakuba: „Bratia moji, pokladajte to len za radosť, keď podstúpite všelijaké skúšky.“ (Jak 1, 2). A nielen pre seba samých sú ovplyvňovaní spomenutými hnutiami, ale aj pre tých, ktorých chcú vyslobodiť, o ktorých sa boja, aby nezahynuli, za ktorými smútia, ak zahynuli, z ktorých sa radujú, ak sa vyslobodili. Hľadia na veľmi dobrého, silného muža, ktorý sa chváli svojimi slabosťami (2 Kor 12, 5), aby sme my, ktorí sme prišli do Kristovej Cirkvi z pohanstva, pripomenuli si toho najmocnejšieho, učiteľa národov vo viere a pravde, ktorý pracoval viac ako všetci ostatní apoštoli (1 Kor 15, 10). Mnohými listami poučil Božie národy, nielen tie, ktoré videl vo svojej prítomnosti, ale aj tie, ktoré predvídal v budúcnosti. Muža, Kristovho bojovníka, vyučeného a pomazaného od neho (porov. Gal 1, 12), ukrižovaného s ním, osláveného v ňom, správne bojujúceho veľký zápas na aréne sveta, pre ktorý sa stal divadlom pre anjelov aj ľudí (porov. 1 Kor 4, 9), ponáhľajúceho sa k cieľu, za víťaznou cenou Božieho povolania zhora (Flp 3, 14). Očami viery a s láskou hľadia na neho, že sa raduje s radujúcimi a plače s plačúcimi (Rim 12, 15), ktorý má „zvonka boje a vnútri úzkosti“ (2 Kor 7, 5), „túži zomrieť a byť s Kristom“ (Flp 1, 23), túži vidieť Rimanov, aby mal aspoň aký-taký úspech u nich ako u ostatných národov (porov. Rim 1, 11, 13), horliaceho za Korinťanov a svojou horlivosťou sa bojaceho, aby sa ich mysle neodchýlili od úprimnej a čistej oddanosti Kristovi. (Porov. 2 Kor 11, 2 ? 3). Ktorý mal v srdci veľký žiaľ a neprestajnú bolesť nad Izraelitmi (Rim 9, 2), keďže nepoznali Božiu spravodlivosť (Rim 10, 3), ktorý mal nielen bolesť, ale aj smútok nad mnohými z tých, čo predtým hrešili a nekajali sa za nečistotu, smilstvo a necudnosť. (Porov. 2 Kor 12, 21).
Ak by sa tieto hnutia a city, pochádzajúce z lásky k dobru a zo svätej žičlivosti, mali nazvať hriechmi, museli by sme dovoliť, aby sa ozajstné hriechy nazvali cnosťami. Ak však hnutia sledujú správny úmysel, keď sa uplatnia tam, kde je to potrebné, kto by sa ich potom opovážil nazvať chorobnými alebo hriešnymi? Preto aj sám Pán, keď viedol ľudský život v podobe sluhu a nemal nijaký hriech, ich použil tam, kde to uznal za potrebné. Veď v kom bolo ozajstné ľudské telo a ozajstný ľudský duch, v tom nemohol byť falošný ľudský cit. Keď sa v evanjeliu spomína, že sa s hnevom zarmucoval nad zaslepenosťou srdca Židov (Mk 3, 5), že povedal: „Kvôli vám sa radujem..., aby ste uverili“ (Jn 11, 15), že keď šiel vzkriesiť Lazára, aj slzy ronil (Jn 11, 35), že túžil jesť veľkonočného baránka so svojimi apoštolmi (Lk 22, 15), že s približujúcim sa utrpením bola jeho duša smutná (Mt 26, 38), iste sa nespomínajú veci nepravdivé. Tieto všetky hnutia tak prijal do ľudského ducha, ako keď chcel stať sa človekom.
Treba teda priznať, že aj keď máme tieto hnutia správne a podľa Boha, predsa sú len hnutiami tohto života, a nie toho, ktorý očakávame v budúcnosti. Ba často týmto hnutiam podliehame aj proti vôli. Stáva sa tak vtedy, keď pohnutí nie nejakou trestuhodnou žiadosťou, ale chválitebnou láskou, proti vôli plačeme. Máme ich teda z ľudskej slabosti. Lenže nie tak Pán Ježiš, ktorý ovládal aj slabosti. Ak by sme nemali nijaké hnutia, kým podliehame slabostiam tohto života, náš život by bol vlastne nenormálny. Niektorých hreší a karhá apoštol, keď hovorí, že sú bez citu (Rim 1, 31). Viní ich aj svätý žalm, keď hovorí: „Čakal som, že dakto bude mať so mnou súcit, no takého som nestretol.“ (Ž 69, 21). Kým žijeme v tomto biednom údolí, nemožno necítiť bolesť ? ako to už vyjadril ktorýsi svetský spisovateľ ?, alebo len za veľkú cenu duševnej tuposti a telesnej bezcitnosti (Cicero, Tusculanae disputationes, 3, 6). To, čo sa povie po grécky apatheia a čo by sa po latinsky mohlo pomenovať impassibilitas (necitnosť), ak by malo vyjadrovať, že je to život bez citových hnutí, ktoré proti rozumu doliehajú na človeka a mútia mu myseľ, vtedy by (necitnosť) bola veľmi dobrá a žiaduca. Takej však v tomto živote niet. Nie je to hlas hocijakých ľudí, ale hlas ľudí veľmi zbožných a svätých: „Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda.“ (1 Jn 1, 8). Vtedy bude v nás apatheia, keď nebude v nás nijaký hriech. Nateraz sa dosť dobre žije, keď sa žije bez viny. Kto si však myslí, že žije bez hriechu, neusiluje sa o to, aby nemal hriech, ale sa vlastne usiluje, aby nedostal (nepotreboval) odpustenie. Ak však apatheia má označovať ten stav, keď sa nijaký cit nemôže dotknúť ducha, kto by neusudzoval, že táto tuposť je horšia od všetkých hriechov? Nie je preto nezmyslom tvrdiť, že dokonalá blaženosť bude bez akéhokoľvek strachu a bez akéhokoľvek smútku. Kto iný však povie, že tam nebude lásky a radosti, ak len nie taký, v ktorom nie je ani špetka pravdy? Ak však apatheia označuje stav, pri ktorom človeka nesužuje strach a ani bolesť netrápi, treba sa jej v tomto živote vyhýbať, ak chceme žiť správne, to jest podľa Boha. V blaženom živote, ktorý má byť večný, máme ju zas celkom iste očakávať.
Strach, o ktorom hovorí apoštol Ján: „V láske niet strachu, a dokonalá láska vyháňa strach, lebo strach má v sebe trest, a kto sa bojí, nie je dokonalý v láske“ (1 Jn 4, 18), nie je strachom toho druhu, ktorým sa bál apoštol Pavol, aby Korinťania neboli zvedení hadovou ľstivosťou (2 Kor 11, 3). Takýto strach má len láska, ba jedine láska. Prvý strach však je toho druhu, ktorý nie je v láske a o ktorom hovorí apoštol Pavol: „Lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť.“ (Rim 8, 15). Lež čistý strach ? bázeň trvajúca naveky (Ž 19, 10), ak bude aj v budúcom živote (ako ináč by sa dalo rozumieť, že potrvá naveky ?), nie je strachom, keď sa bojíme, aby sa neprihodilo zlo, a zachováva nás v dobre, ktoré sa môže stratiť. Kde je radostná láska z dosiahnutého dobra nezmeniteľná, mohlo by sa povedať, že tam niet ani strachu pred zlom. Pomenovaním čistého strachu ? bázne sa naznačuje vôľa, ktorá nás núti nehrešiť, a to nie zo starostlivosti o našu slabosť, aby sme azda nezhrešili, ale z pokojnej lásky, ktorá nám káže unikať hriechu. Ak už nemôže byť nijaký strach v úplnej bezpečnosti večných a blažených radostí, potom slová „bázeň trvajúca naveky“ majú ten istý zmysel ako „ani nádej úbožiakov navždy márna nebude.“ (Ž 10, 19). Trpezlivosť nebude večná, ale potrebná je len tam, kde sa musí zlo trpezlivo znášať, večným však bude miesto, kam sa trpezlivosťou dochádza. A tak je azda povedané aj to, že čistý strach ? bázeň zostane na veky vekov, lebo večným zostane to, kam nás strach dovedie.
Keďže sa veci majú tak, že ak treba žiť správne, aby sa mohol dosiahnuť blažený život (vo večnosti), všetky spomenuté hnutia má v sebe správny život správne, prevrátený prevrátene. Blažený a súčasne večný život bude mať lásku a radosť nielen správnu, ale aj pevnú. Bude však bez strachu a bolesti. Z toho už jasne vidieť, akí majú byť v tomto putovaní občania Božieho štátu, žijúci podľa ducha, a nie podľa tela, čiže žijúci podľa Boha, a nie podľa človeka, a akými budú v tej nesmrteľnosti, o ktorú sa usilujú. Štát, čiže pospolitosť bezbožníkov žijúcich nie podľa Boha, ale podľa človeka, ktorí v kulte falošného a v popieraní pravého božstva nasledujú učenie ľudí a démonov, ten štát sa zmieta v zlých hnutiach, vlastne v chorobách a nepokojoch. A ak tento štát má niektorých občanov, ktorí sa zdajú ovládať spomenuté zlé hnutia a zdanlivo ich krotiť, ich bezbožnosť ich vedie k tomu, že tým viac je v nich nadutosti, čím menej bolesti. A ak sa niektorí zamilovali do seba tým zúrivejšou, čím zriedkavejšou márnosťou a ak sa nedajú ani pohnúť, dojať, nakloniť a získať nijakým citom, skôr stratia všetku ľudskosť, ako by získali pravý pokoj. Nie preto je niečo správne, lebo je to mocné, ani nie preto zdravé, lebo je to tupo necitlivé.2
14.10. Či boli prví ľudia pred pádom znepokojovaní vášňami? (Skrátené)
Prví ľudia pred pádom nemohli v sebe cítiť nijaké vášne, napríklad strach alebo bolesť. Nemohli cítiť bolesť, lebo to by sa neznášalo s veľkým šťastím, ktoré zažívali v raji. Nemohli mať nijaký strach ani obavy, lebo nebolo z čoho. Kde je strach alebo obava, tam už niet šťastia, a oni boli šťastní. Ani nemožno povedať, že by boli chceli okúsiť zakázané ovocie, alebo sa báli smrti. To nebolo možné pripustiť tam, kde nebolo vôbec hriechu. A keď sa čo len požiada zakázané ovocie, už je to podľa Spasiteľa hriech. Žili teda v celkovej spokojnosti, radosti a šťastí, neboli zmietaní ani znepokojovaní nijakými vášňami. Takými by boli ostali a neboli by museli zomrieť a s nimi celé ľudské pokolenie. Život všetkých ľudí by bol býval taký ? bez utrpenia, bez bolesti, bez námahy ? aký bude vo večných telách po zmŕtvychvstaní.3
14.11. Dobrú ľudskú prirodzenosť, skazenú pádom prvého človeka, môže napraviť len Boh.
Keďže Boh všetko vopred vedel a nemohol nevedieť, že človek zhreší, svätý štát musíme prijať podľa toho, ako Boh predvídal a vopred ustanovil, a nie podľa toho, čo nemohlo vniknúť do nášho poznania, lebo to nebolo v Božom rozhodnutí. Človek svojím hriechom nemohol narušiť Božie rozhodnutie, čiže akoby prinútiť Boha zmeniť to, čo on ustanovil. Boh totiž svojou predvídavosťou oboje predchádza. Predvída aj to, aký zlý bude človek, ktorého on stvoril dobrého, aj to, čo dobrého urobí z takého človeka. Keď sa hovorí o Bohu, že mení svoje rozhodnutia (v obraznom zmysle sa v Písme hovorí o Bohu napríklad, že „ľutoval“ ? Gn 6, 6; 1 Kr 15, 11), hovorí sa podľa toho, čo človek očakával alebo čo vyžadoval poriadok prirodzených príčin, a nie o zmene toho, čo Všemohúci predvídal, že urobí. Boh stvoril človeka priameho (Kaz 7, 29), teda človeka dobrej vôle. Nebol by dobrým, keby nemal dobrú vôľu. Dobrá vôľa je Božím dielom, s tou vôľou stvoril Boh človeka. Prvá zlá vôľa, keďže predchádzala všetky zlé skutky v človekovi, bola skôr odpadnutím od Božieho diela ku svojmu dielu než nejakým dielom. Diela sú zlé preto, lebo sú podľa seba, a nie podľa Boha, takže vôľa tých diel je akoby zlým stromom zlého ovocia, alebo je ním sám človek, keď má zlú vôľu. Zlá vôľa, hoci je nie podľa prirodzenosti, ale proti prirodzenosti, pretože je neresťou, predsa je tej istej prirodzenosti ako neresť, ktorá môže byť len v prirodzenosti, ktorú Stvoriteľ stvoril z ničoho, nie v tej, ktorú splodil zo seba, ako splodil Slovo, ktorým sa všetko stalo. Hoci Boh učinil človeka z prachu zeme, predsa aj zem a všetka zemská hmota je z ničoho, ba aj dušu, učinenú z ničoho, dal telu, keď stvoril človeka. Dobro natoľko prevyšuje zlo, že hoci je zlo len dôkaz, ako najprozreteľnejšia spravodlivosť Stvoriteľa aj jeho môže použiť na dobro, predsa dobro môže byť aj bez zla ? taký je pravý a najvyšší Boh a takí jestvujú nad oblačným vzduchom nebeské stvorenia, viditeľné aj neviditeľné. Zlo však nemôže jestvovať bez dobra, lebo prirodzenosť, v ktorej jestvuje, je ako prirodzenosť dobrá. Zlo sa odstraňuje nie tak, aby sa pridala nejaká nová prirodzenosť, alebo by sa prirodzenosti odobrala nejaká časť, ale tak, že skazená a prevrátená prirodzenosť sa napraví a uzdraví. Rozhodnutie vôle je vtedy naozaj slobodné, keď neslúži nerestiam a hriechom. Také telo dané Bohom a stratené vlastnou vinou, nemôže byť vrátené nikým, len tým, ktorý ho dal predtým. Preto aj sama Pravda, Ježiš Kristus, hovorí: „Až keď vás Syn vyslobodí, budete naozaj slobodní.“ (Jn 8, 36). Akoby povedal: „Ak vás Syn spasil, potom budete naozaj spasení.“ Preto je Osloboditeľom, lebo je Spasiteľom.
Žil teda človek podľa Boha v raji telesnom aj duševnom. Nebol to len raj telesný pre telesné dobrá, ani iba raj duchovný pre duchovné dobrá. Človek v ňom nemal zažívať len duchovné dobrá vnútornými zážitkami, ani len telesné dobrá vonkajšími zmyslami. Raj bol obojaký pre jedno i pre druhé. Potom keď sa pyšný, a preto závistlivý anjel, pýchou odvrátil od Boha k sebe a s akousi tyranskou nafúkanosťou zvolil si radšej mať poddaných, ako byť poddaným, vypadol z duchovného raja (o jeho páde a páde jeho druhov, ktorí sa stali z Božích anjelov jeho anjelmi, som písal, ako som najlepšie vedel, v jedenástej a dvanástej knihe tohto diela). Vtedy nasledujúc zlú radu svojej lesti zatúžil vkĺznuť do zmyslov človeka, ktorému, ešte nepadnutému, sám padnutý závidel. V telesnom raji, kde s dvoma ľuďmi, mužom a ženou, žili aj zemské neškodné a krotké zvieratá, vybral si hada, slizkého plazivého živočícha, vhodného na svoje ciele, aby skrze neho prehovoril. Toho si podmanil duchovnou zvrátenosťou anjelskej prítomnosti a dokonalejšej prirodzenosti a zneužil ho ako nástroj, keď sa dal do falošných rečí so ženou. Začal totiž od nižšej časti ľudského zväzku, aby si postupne získal celok. Nemyslel si, že by tým ľahkoverným, čo sa dá klamstvom ľahko obalamutiť, bol muž, ale tušil, že muž podľahne cudziemu bludu. Podobne ani Áron nesúhlasil hneď s nápadom postaviť modlu blúdiacemu ľudu, ale podľahol až okolnostiam. (Ex 32, 3 ? 5). Ani to sa nedá uveriť, že by sa Šalamún sám bludné nazdával, že treba obetovať modlám, ale k takej svätokrádeži ho zviedli ženské vnady. (1 Kr 11, 1 ? 8). Takisto treba veriť, že aj mnoho ďalších mužov podľahlo svojej žene, jeden jednej, človek človekovi, manžel manželke, a prestúpil tak Boží zákon, hoci nemusel veriť, že ona hovorí pravdu, skôr preto, že ho s ňou spájala spoločná zviazanosť. Nie nadarmo povedal apoštol: „A nie Adam bol zvedený, ale žena sa dala zviesť a padla do hriechu.“ (1 Tim 2, 14). To znamená, že žena prijala za pravdu to, čo jej povedal had, zatiaľ čo sa muž nechcel vzdať zväzku s ňou ani len pri hriechu. Pravda, preto nie je menej vinný, lebo vedome a uvážene zhrešil. Preto ani apoštol nehovorí, že nezhrešil, ale že sa sám nedal zviesť (hadovi). Na jeho vinu predsa poukazuje, keď hovorí: „Skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech“, a o čosi ďalej: „No smrť panovala od Adama až po Mojžiša aj nad tými, ktorí nespáchali priestupok podobný Adamovmu.“ (Rim 5, 12, 14). Za zvedených chcel pokladať tých, ktorí to, čo robia, nepokladajú za hriech. Ako by inak mohlo byť pravdou, že „Adam sa nedal zviesť?“ Avšak nemal skúsenosť s Božou prísnosťou, preto sa mohol mýliť v tom, že pokladal svoj skutok za malé previnenie. Čiže nebol zvedený v tom, v čom bola zvedená žena, ale klamal sa v posúdení toho skutku, keď sa vyhováral: „Žena, ktorú si mi dal na pomoc, tá mi dala zo stromu a ja som jedol.“ (Gn 3, 12). Načo to ďalej rozvádzať? Hoci sa ani jeden z nich nedal oklamať vo viere, predsa sa obaja dali lapiť hriechom a zamotali sa do diablových osídiel.
14.12. Akosť prvého hriechu.
Ak niekoho zaráža, prečo sa inými hriechmi nezmenila ľudská prirodzenosť natoľko ako práve priestupkom prvých dvoch ľudí, prečo prišlo k toľkému porušeniu, ktoré vidíme a cítime všade a pre ktoré človek podlieha aj smrti a zmieta sa toľkými protichodnými citmi, aj keď v raji pred hriechom jeho duša, hoci v tele, naozaj taká nebola, ak to niekoho zaráža, ako som povedal, nemusí ešte onen priestupok pokladať za ľahký a nepatrný4 len preto, lebo sa stal v súvislosti s potravou ? síce nie zlou a škodlivou, jednako však len zakázanou. Boh by predsa nebol stvoril a zasadil na mieste toľkého šťastia niečo zlé. V príkaze sa odporúčala poslušnosť a táto cnosť je v rozumnom stvorení akousi matkou a strážcom všetkých ostatných cností. Stvorenie je totiž uspôsobené tak, že mu je na úžitok, keď je poddané, a škodí mu, keď plní len svoju vôľu, a nie vôľu toho, kto ho stvoril. Tento, natoľko ľahký príkaz na zachovávanie, to jest príkaz nejesť z určitého druhu jedla tam, kde bolo toľké množstvo iného jedla, príkaz taký krátky na zapamätanie (najmä keď ešte žiadostivosť neprekážala vôli, čo neskoršie bolo ako trest za priestupok), je tým väčšou neprávosťou, čím ľahšie sa dala zachovať zdržanlivosť.
14.13. Adamov pád predchádzala jeho zlá vôľa.
Najprv začali byť zlí v skrytosti, aby potom upadli do zjavnej neposlušnosti. Nedošlo by sa totiž k zlému skutku, keby mu nepredchádzala zlá vôľa. Čo iné však mohlo byť začiatkom zlej vôle, ak nie pýcha? „Počiatkom každého hriechu je pýcha.“ (Sir 10, 15). A čo iné je pýcha, ak nie túžba po zvrátenej vyvýšenosti? Zvrátená vyvýšenosť prichádza vtedy, keď duch opúšťa zásadu, ktorej by sa mal pridŕžať, a keď sa on sám sebe stáva zásadou. To sa stane vtedy, keď sa sám sebe veľmi páči. Sebe sa zas páči vtedy, keď opúšťa nemeniteľné dobro, ktoré by sa mu malo páčiť viac, ako sa páči sám sebe. Opustenie dobra je dobrovoľné, lebo keby vôľa neprestala milovať vyššie, nemeniteľné dobro, ktorým bola osvietená, aby videla, a zapálená, aby milovala, nebola by sa odvrátila od neho k sebe, nezatemnila sa a neochladla tak, až žena uverila, že had povedal pravdu, a muž uprednostnil ženinu vôľu pred Božím príkazom, pričom sa nazdával, že len ľahko prestúpil Boží príkaz, keď nechcel opustiť družku svojho života ani v spoločnom hriechu. Teda zlý skutok ? totiž prestúpenie príkazu, aby nejedli zo zakázaného jedla ? urobili vlastne ľudia už vopred zlí. Zlé ovocie sa mohlo urodiť len na zlom strome (porov. Mt 7, 18). Že však strom bol zlý, to bolo proti prirodzenosti, a nebolo by sa to stalo inak, len skazením vôle, čo je proti prirodzenosti. Avšak skaziť sa môže len prirodzenosť stvorená z ničoho. A to, že je prirodzenosťou, má odtiaľ, že je od Boha. Aby však mohla opustiť toho, od ktorého pochádza (od Boha), je dané tým, že je z ničoho. Človek neodpadol tak, aby sa stal ničím, ale naklonený k sebe stal sa čímsi menším, ako bol vtedy, keď sa pridŕžal Najvyššieho. Opustiť Boha a zostať sám v sebe, čiže páčiť sa sebe samému, nie je toľko, ako byť ničím, ale znamená blížiť sa k ničomu. Preto sa pyšní podľa Svätého písma volajú aj samoľúbi. (Porov. 2 Pt 2, 10). Dobre je mať pozdvihnuté srdce dohora, nie však k sebe, lebo to je pýcha, ale k Pánovi, čo je poslušnosť, ktorá ozdobuje ponížených. V poníženosti je čosi zázračné, pretože povznáša srdce. Vyvyšovanie zráža srdce dolu. To, pravda, vyzerá ako protirečenie, akoby vyvýšenosť smerovala dolu a poníženosť hore. Avšak zbožná poníženosť sa podriaďuje vyššiemu, a nič nie je vyššie ako Boh. Preto vyvyšuje tá poníženosť, ktorá podriaďuje Bohu. Vyvyšovanie, ktoré je neresťou, tým, že zavrhuje podriadenosť, spôsobuje odpadnutie od toho, nad ktorého nie je nič vyššieho. A odpadnúť znamená padnúť nižšie, čím sa napĺňa, čo je napísané: „Zvrhuješ ich, keď sa pozdvihovali.“ (Ž 72, 18). Nehovorí, „keď sa pozdvihli“, akoby sa najprv pozdvihli, a potom boli zvrhnutí, ale „keď sa pozdvihovali“, vtedy boli zvrhnutí. Pozdvihovať seba znamená už v tej chvíli byť zvrhnutým. Preto nás učí aj Sväté písmo, že v Božom štáte a Božiemu štátu, putujúcemu v tomto veku, sa najväčšmi odporúča pokora, ktorú najlepšie pripomína jej kráľ, ktorým je Kristus. Neresť vyvyšovania, protikladná tejto cnosti, podľa Svätého písma zasa najviac vyniká v Kristovom protivníkovi, diablovi. A to je veľká odlišnosť, podľa ktorej sa oba štáty poznávajú. Jeden je spoločenstvom zbožných ľudí, druhý spoločenstvom bezbožných, oba majú svojich anjelov. V jednom prevláda láska k Bohu, v druhom láska k sebe.
Diabol by nebol zatiahol človeka do zjavného a otvoreného hriechu, kde sa uskutočnilo to, čo Boh zakázal, keby sa človek sám sebe nebol začal páčiť. Potešili by ho aj slová: „Vy budete ako Boh.“ (Gn 3, 5). Ľudia mohli byť oveľa lepšie na tom, keby boli ostali pri najvyššom a ozajstnom Základe, ako keď v pýche ostali základom sami sebe. Stvorení bohovia nie sú bohmi zo svojej pravdy, ale len pre účastenstvo na pravom Bohu. Viac žiadať značí menej byť, lebo kto si chce sám sebe vystačiť, opúšťa toho, ktorý jediný mu môže naozaj postačiť. Zlo ? keď sa človek páči sám sebe, ako by sám bol svetlom, a odvracia sa od toho svetla, ku ktorému keby sa privinul, aj sám by sa stal svetlom ? to zlo, hovorím, prichádzalo najprv v skrytosti, a len potom nasledovalo zlo, ktoré sa uskutočnilo navonok. Pravdivo sa píše: „Pred skazou býva povýšenosť srdca ľudského, pred slávou je však pokora.“ (Prís 18, 22). Skaza, ktorá sa dovŕši v skrytosti, predchádza skazu, ktorá sa uskutoční navonok, hoci tá prvá sa často ani nepokladá za skazu. Kto pokladá vyvyšovanie za úpadok, hoci už v ňom je obsiahnuté odpadnutie od Najvyššieho? Kto by však nevidel úpadok v tom, keď sa zjavne a nepochybne prestupuje príkaz? Preto aj Boh zakázal také prestúpenie, lebo keby ho bol dovolil, nijaká spravodlivosť by ho nebola mohla obrániť. Opovažujem sa tvrdiť, že pyšným je užitočné upadnúť do nejakého hriechu, pre ktorý sa sami sebe znepáčia, lebo pyšní už predtým boli poklesli záľubou v sebe samých. Pre Petra bolo spasiteľnejšie, keď sa sebe nepáčil a plakal, ako keby sa sebe páčil a opovážil sa hrešiť. (Porov. Mt 26, 37, 75). Toto hovorí aj svätý žalm: „Hanbou im prikry tvár, a budú hľadať tvoje meno, Pane.“ (Ž 83, 17). To znamená, daj, aby si sa páčil tým, ktorí hľadajú tvoje meno, veď predtým sa páčili len sebe a starali sa len o svoje meno.
14.14. Pýcha pri prestúpení príkazu bola horšia ako samo prestúpenie. (Skrátené)
Horšia ako hriech je pýcha, ktorá sa pri celkom zjavnom hriechu vyhovára a váľa vinu na druhého. Eva sa vyhovárala na hada, Adam zas na Evu, akoby to bola menšia vina. Neprosili o odpustenie, ale sa usilovali obviniť jeden druhého. Tento postup len zväčšil ich vinu.
14.15. Odplata za neposlušnosť prvých ľudí bola spravodlivá.
Prví ľudia pohrdli príkazom toho Boha, ktorý ich stvoril, ktorý ich stvoril na svoju podobu, ktorý ich postavil nad všetkých živočíchov, ktorý ich osadil do raja, ktorý im dožičil hojnosť všetkých vecí a zdravia, ktorý ich nespútal mnohými, ťažkými a neúnosnými príkazmi, ale len jedným, veľmi krátkym a ľahučkým príkazom, aby ním podoprel ich ochotu poslúchať a pripomenul tomu stvoreniu, ktoré má slobodne slúžiť, že on je Pánom. Preto nasledoval spravodlivý výrok, a to taký výrok, že človek, ktorý by bol zachoval príkaz, mal sa stať duchovným tvorom, hoci v tele, a nie telesným ako teraz, hoci s duchom v sebe. Ten, ktorý sa zo svojej pýchy páčil sám sebe, z Božej spravodlivosti bol ponechaný na seba, avšak tak, aby mal úplnú vládu nad sebou, ale sám so sebou nespokojný. Namiesto slobody, po ktorej túžil, dostal sa do úbohej a tvrdej služby toho, ktorému vyhovel v hriechu. Stal sa duchovne mŕtvym, lebo to chcel, a podliehajúcim telesnej smrti, hoci to nechcel. Zbeh večného života, odsúdený na smrť, hoci aj večnú, keby ho nebola nezachránila Božia milosť. Ktokoľvek pokladá tento výrok za priostrý a nespravodlivý, iste si neuvedomuje, koľká neprávosť bola v hriechu tam, kde bola toľká ľahkosť zdržať sa od hriechu. Nie bez príčiny sa oslavuje veľká poslušnosť Abrahámova, lebo príkaz na zabitie vlastného syna bol určite veľmi ťažký (Gn 22, 2). A tak aj neposlušnosť v raji bola tým väčšia, čím ľahšie sa dal príkaz vyplniť. A čím slávnejšia bola poslušnosť druhého Človeka, ktorý sa stal poslušný až na smrť (Flp 2, 8), tým potupnejšia bola neposlušnosť prvého človeka, ktorý sa stal neposlušným až na smrť. Keď sa totiž sľubuje veľký trest za neposlušnosť a vec, ktorú Stvoriteľ prikazuje zachovávať, je ľahká, kto dostatočne vysvetlí, koľké zlo je neposlúchnuť v ľahkej veci a proti príkazu najvyššieho Vládcu, hroziaceho takým strašným trestom?
Napokon azda toľko, že v treste za hriech sa odplatila neposlušnosť neposlušnosťou. Vari je ešte nejaké iné ľudské nešťastie, ako je neposlušnosť človeka voči sebe samému, keďže preto, že nechcel, čo mohol, teraz chce, čo nemôže? V raji pred hriechom človek nemohol dosiahnuť všetko, čo však nemohol, to ani nechcel. A tak vlastne mohol robiť všetko, čo chcel. Teraz však, ako to poznávame na jeho potomstve a ako svedčí o tom aj Písmo, človek je podobný ničote, „preludu sa človek podobá“. (Ž 144, 4). Kto vypočíta množstvo vecí, ktoré človek chce, a nemôže, keď sám seba neposlúcha, to jest keď vlastný duch neposlúcha svoju vôľu, a tým menej ešte svoje nižšie telo? Aj duch sa často mätie proti vlastnej vôli, aj telo trpí, starne a zomiera. Čokoľvek trpíme, netrpeli by sme proti vôli, keby naša prirodzenosť celkom poslúchala našu vôľu a v každej okolnosti. Telo však podlieha niečomu, čo mu nedovoľuje slúžiť. Nezáleží na tom, odkiaľ je to, aký spravodlivý výrok vládnuceho Boha, ktorému sme nechceli slúžiť, spôsobuje, že naše telo, ktoré nám bolo poslušné, je nám na ťarchu, keď nám neslúži, hoci vtedy, keď sme my neslúžili Bohu, boli sme na ťarchu sebe, a nie jemu. Boh nepotrebuje našu službu tak, ako my potrebujeme službu tela, a preto je naším trestom, čo sme dostali, a nie jeho, čo sme urobili.
Bolesti, ktoré sa volajú telesnými, sú vlastne bolesťami duše v tele a z tela. Čo môže telo samo v sebe trpieť alebo si nárokovať? Keď sa povie, že telo si nárokuje alebo trpí, to si nárokuje alebo trpí buď celý človek, ako sme už o tom hovorili, buď časť duše, ktorú zasahuje telesný cit, či už nepríjemný, aby spôsobil bolesť, alebo príjemný, aby spôsobil rozkoš. Telesná bolesť je nápor na dušu z tela a nesúhlas duše s jeho utrpením. Takže bolesť duše, ktorá sa volá smútok, je nesúhlas duše s tými vecami, ktoré sa nám prihodia proti vôli. Smútok obyčajne predchádza strach, ktorý je tiež v duši, a nie v tele. Telesnú bolesť však nepredchádza nijaký telesný strach, ktorý by sa v tele pociťoval pred bolesťou. Rozkoš predchádza určité chcenie, ktoré sa v tele pociťuje ako telesná chtivosť (túžba), napríklad smäd a hlad alebo to, čo sa pri pohlavných údoch volá vášnivá žiadostivosť (libido), hoci tým slovom sa naznačuje všeobecne akákoľvek žiadostivosť (cupido). Starí predkovia označili aj hnev ako žiadostivosť (túžbu) po pomste, hoci niektorí ľudia sa hnevajú aj na triviálne veci, kde niet nijakého dôvodu na pomstu bezduchému predmetu, keď napríklad niekto od hnevu polárne zle píšuce rydlo alebo pero. Napokon aj vtedy je to akási žiadostivosť pomsty, hoci nemúdra, akási, aby som tak povedal, tôňa odplaty, aby tí, ktorí zlo robia, zlo aj sami vytrpeli. Existuje žiadostivosť pomstiť sa, ktorá sa volá hnev. Existuje žiadostivosť po peniazoch, čo sa volá lakomstvo. Existuje žiadostivosť chvály, čo je ctibažnosť. Je mnoho všelijakých žiadostivostí, z ktorých niektoré majú svoje vlastné označenie, niektoré nemajú. Kto by napríklad bez ťažkostí vedel pomenovať žiadostivosť (túžbu) vládnuť, ktorá je taká všeobecná v dušiach tyranov, o čom svedčia aj občianske vojny?
14.16. Slovo žiadostivosť sa najčastejšie používa na označenie telesných vášní. (Skrátené)
Hoci slovo žiadostivosť môže znamenať všeličo, predsa sa ním najčastejšie myslí telesná žiadostivosť. Totiž keď si duch a aj telo žiada rozkoš, vzniká príjemný pocit, akého viac niet medzi telesnými rozkošami. Avšak telesná rozkoš má takú povahu, že nie vždy sa môže vzbudiť alebo zastaviť. Niekedy duch chce rozkoš, ale telo nevládze; alebo naopak, telo chce rozkoš, ale duch ju nechce. Je to nesúlad zavinený hriechom prvých ľudí.
14.17. Nahota prvých ľudí a hanblivosť po hriechu.
Právom nás veľmi zahanbuje telesná žiadostivosť a právom aj tie údy, ktorými takpovediac podľa svojho práva, a nie podľa našej vôle, hýbe alebo nehýbe, sa nazývajú hanblivými. Také však neboli pred hriechom. Veď je napísané: „Boli nahí, a nehanbili sa.“ (Gn 2, 25). Nie preto, že by neboli poznali svoju nahotu, ale nahota ešte nebola hriešna, lebo žiadostivosť ešte nehýbala spomenutými údmi proti vôli, telo svojou neposlušnosťou ešte nevydávalo svedectvo na zahanbenie ľudskej neposlušnosti. Neboli predsa stvorení ako slepí, ako si o tom myslí neskúsený svet, veď Adam videl živočíchov, ktorým dával mená. (Gn 2, 20). A o žene čítame: „A žena videla, že strom je na jedenie chutný, na pohľad krásny a na poznanie vábivý.“ (Gn 3, 6). Oči mali otvorené, avšak nemali ich otvorené tak (čiže nemali ich upreté na to), aby poznali, čo sa im dáva odevom milosti, keď ich údy ešte nevedeli odporovať vôli. Keď sa im však milosť vzala, aby bola primeraným trestom potrestaná neposlušnosť, vznikla v telesnom hnutí akási nečistá novota, ktorou sa stala nahota nehanebnou, upozornila ich na seba a urobila ich hanblivými. Hľa, čo je o nich napísané, keď zjavným prestúpením porušili Boží príkaz: „I otvorili sa obom oči a spoznali, že sú nahí. Zošili figové listy a urobili si zásterky.“ (Gn 3, 7). Otvorili sa obom oči, hovorí Sväté písmo, nie na to, aby videli, veď aj predtým videli, ale aby vedeli rozlíšiť medzi dobrom, ktoré stratili, a zlom, do ktorého sa dostali. Odtiaľ aj strom, keďže sám spôsobil spomenuté rozlišovanie, pretože z neho jedli proti zákazu, dostal meno ako strom poznania dobra a zla. Keď človek zakúsi utrpenie choroby, lepšie vie oceniť požehnanie zdravia. Spoznali, že sú nahí, totiž vyzlečení z tej milosti, ktorá spôsobovala, že telesná nahota ich nezahanbovala nijakým zákonom hriechu, ktorý by bol odporoval ich mysli. Spoznali teda to, čo by šťastlivejší neboli spoznali, keby vo viere a v poslušnosti voči Bohu neboli spáchali to, čo ich donútilo skúsiť, ako škodí nedostatok viery a neposlušnosť. Zahanbení neposlušnosťou svojho tela, ktoré bolo akoby svedkom trestu za ich neposlušnosť, zošili figové listy a spravili si zásterky, čiže prikrývky na plodivé a rodivé telesné údy. Niektorí vykladači hovoria o prikrývkach. „Zásterky“ je latinské slovo (campestria), odvodené z toho, že (vojenská) mládež cvičiaca na poli (in campo) nahá, zakrývala si hanblivé časti tela, a preto aj tých, ktorí boli takto zakrytí, volali „zastretými“ (campestrati). Čo teda neposlušná žiadostivosť pohla proti potrestanej vôli, to cudnosť hanblivo zakryla. Preto všetky národy, keďže pochádzajú z toho istého kmeňa, majú taký hlboko vštepený cit zakrývať hanblivé časti tela. Ba niektorí barbari tieto časti tela ani len v kúpeli neodkryjú, ale umývajú sa so zahalenými údmi. V temných púšťach Indie žijú filozofi, ktorí chodia nahí, preto sa aj volajú gymnosofisti (nahí mudrci), avšak plodivé orgány si zakrývajú, hoci ostatné telo majú nahé.
14.18. Cit hanblivosti pri telesnom obcovaní. (Skrátené)
Manželský skutok, či sa už koná v manželstve, alebo mimo manželstva, vždy sa koná skryto, nikdy nie verejne pred svedkami. Nie azda preto, že by bol skutok sám v sebe zlý, veď v manželstve je celkom dovolený, ba aj dobrý a požehnaný, ale preto, že sa nepatrí, aby sa taký skutok konal verejne. V každom človeku je cit hanby, ktorý nedovolí, aby niečo takého robil verejne. Ba keď aj štát dovoľuje verejné domy, čo je iste znakom ohromného mravného úpadku, dovoľuje ich len na miestach odľahlých, nie verejnosti prístupných, a aj v nich sa to koná skryto. To všetko má príčinu v tom, že čo je prirodzene dovolené a slušné, uskutočňuje sa tak, že súčasne za trest je aj zahanbujúce.
14.19. Hnev a žiadostivosť po páde sú také, že ich treba krotiť. (Skrátené)
Podľa platonikov hnev a žiadostivosť sú zlými zložkami duše, preto ich treba krotiť a rozumom priviesť do poriadku. Rozum je akoby v dajakej pevnosti, odkiaľ riadi žiadostivosť a hnev tak, aby v človekovi bola určitá rovnováha. Tieto zložky boli v raji celkom iné, celkom sa podriaďovali vôli. Ak ich teraz aj spravodliví ťažko krotia, je to pre hriech prvých ľudí. Hnev sa dá ľahšie udržať na uzde, lebo človek vie napríklad ovládať jazyk. Pri žiadostivosti je to už tak, že plodivé časti tela sa hýbu celkom mimo vôle a len žiadostivosť sama ich vie pohýbať. To je aj príčina hanblivosti, vedomie, že ich nemôžeme ovládať vôľou, a preto sa aj manželský skutok koná v skrytosti, a nie verejne, ako sme to už spomenuli.
14.20. Bláznivá nehanebnosť cynikov.
O prirodzenej hanblivosti nechceli vedieť takzvaní „psí filozofi“ ? cynici (po latinsky canini ? po grécky kinikoi, od slova označujúceho psa). Proti ľudskej hanblivosti vyzdvihovali nie inú ako psiu, teda nečistú a nehanebnú zásadu, totiž že za to, čo sa robí so ženou, keďže je to správne, netreba sa hanbiť ani na verejnosti a manželskému nažívaniu sa netreba vyhýbať ani pred domom, ani na ulici. Avšak prirodzená hanblivosť premohla ich bludnú mienku. Hoci tvrdia, že podľa nich konal aj Diogenes, keď sa chcel presláviť a v spoločnosti urobiť zaujímavejším, ak sa do ľudskej pamäti zapíše neobyčajnou hanebnosťou, predsa len cynici to neskoršie prestali robiť. Viacej zavážila hanblivosť ľudí pred ľuďmi, ako zavážil blud nabádajúci, aby sa ľudia podobali psom. Myslím však, že ten človek alebo tí ľudia, o ktorých sa hovorí, že tak robili, iba napodobňovali pohyby súložníkov pod plášťom a pred ľudským zrakom ozajstný styk simulovali. I tak je hodno poľutovania, že „filozofi“ sa nehanbili dávať najavo ochotu súložiť tam, kde sa aj sama žiadostivosť hanbila čo len vzniknúť. Ešte aj dnes stretáme filozofov, ktorí si hovoria cynici, obliekajú sa do plášťa, nosia palicu, no nik z nich sa neopováži urobiť takú vec. Keby sa to predsa niektorí opovážili, nepoviem, že by ich za to ukameňovali, ale určite by na nich napľuli. Za takúto žiadostivosť sa ľudská prirodzenosť hanbí, a celkom zaslúžene. V jej neposlušnosti, ktorá ovláda telesné pohlavné údy a vytrhla sa spod kontroly vôle, sa zjavne ukázalo, akú odplatu má človek za prvú neposlušnosť. Toto sa malo ukázať najmä v tom článku, v ktorom sa rodí sama prirodzenosť a ktorý skazil prvý a veľký hriech. Zo zväzku toho hriechu sa nemôže nikto vytrhnúť, ak len Božia milosť v jednotlivcoch nezmaže vinu, ktorá bola spáchaná na spoločnú záhubu a zaslúžila si trest od spravodlivého Boha, pretože všetci boli v jednom človekovi.
14.21. Hriech nezničil požehnanú ľudskú plodnosť. (Skrátené)
Hoci bolo manželom v raji povedané, aby sa množili a naplnili zem, predsa pred hriechom nepociťovali nijakú žiadostivosť. Žiadostivosť pocítili až po hriechu, a preto sa aj hanbili a zakrývali si telo. Sú ľudia, ktorí nijako nechcú veriť, že by sa v raji bolo mohlo plodiť bez žiadostivosti a rozkoše. Jedno je isté, že žiadostivosť je trestom za hriech, preto ju zbadali až po hriechu, kým plodnosť nie je trestom, ale slávou a požehnaním manželstva, lebo bola ustanovená ešte pred hriechom.
14.22. Manželský zväzok ustanovil a požehnal sám Boh.
Vôbec nepochybujeme, že Božie požehnanie rásť, rozmnožovať sa a naplniť zem je darom manželskému zväzku, ktorý ustanovil Boh od začiatku, ešte pred hriechom človeka, keď stvoril muža a ženu ? dve rozdielne pohlavia, ktoré sú zjavne z ľudského tela. K tomuto Božiemu dielu je pripojené aj požehnanie, lebo keď Písmo hovorí: „... muža a ženu ich stvoril“, hneď pripája: „Boh ich požehnal a povedal im: Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju...“ (Gn 1, 27, 28). Hoci by sa toto všetko mohlo chápať aj v duchovnom zmysle, slová „muž“ a „žena“ nemožno rozumieť tak, že hovoria o jedinom človeku v tom zmysle, že v tom istom človeku sú dve veci ? jedna, čo vládne, a druhá, čo je ovládaná. Bolo by však veľkou hlúposťou odporovať tomu, čo je celkom zjavné z dvoch rozdielnych pohlaví, že muž a žena sú stvorení tak, aby rodením potomstva rástli, rozmnožovali sa a naplnili zem. Nie o duchu, ktorý rozkazuje, ale o tele, ktoré poslúcha; nie o sile myslenia, ktoré prevyšuje, ale sile činnosti, ktorá je podriadená; nie o rozumnom duchu, ktorý vládne, ale nerozumnej žiadostivosti, ktorá je ovládaná; nie o rozume a zmysloch, ale otvorene o manželskom zväzku, ktorým sa vzájomne zaväzujú obe pohlavia ? o tom hovoril Pán, keď sa ho pýtali, či možno prepustiť manželku z akejkoľvek príčiny, keďže Mojžiš pre tvrdosť židovského srdca dovolil dať rozvodný list, o tom povedal Pán takto: „Nečítali ste, že Stvoriteľ ich od počiatku ako muža a ženu stvoril a povedal: »Preto muž opustí otca i matku a pripúta sa k svojej manželke, a budú dvaja v jednom tele«? A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, človek nech nerozlučuje.“ (Mt 19, 4 ? 6). Je teda isté, že muž a žena na začiatku boli stvorení tak, ako aj teraz poznávame dvoch ľudí rozdielneho pohlavia. Jednako či podobne sa menujú buď pre blízke spojenie, buď pre pôvod ženy, ktorá bola učinená z mužovho boku. Pre tento pravzor ustanovený Bohom aj apoštol napomína všetkých jednotlivcov, aby mužovia milovali svoje manželky.
14.23. Či by sa v raji boli rodili ľudia, keby nik nebol zhrešil?
Ak niekto tvrdí, že prví ľudia by neboli spolu nažívali manželsky ani by neboli rodili deti, keby neboli zhrešili, tvrdí iba to, že na rozmnoženie počtu svätých bol potrebný ľudský hriech. Keby neboli zhrešili a zostali len sami ? lebo podľa mienky niektorých, keby neboli zhrešili, neboli by mohli ani plodiť ?, potom by iste bol nevyhnutný hriech, aby nielen dvaja ľudia, ale mnohí mohli byť spravodliví. Keďže však je nezmyslom veriť niečo také, treba veriť skôr tomu, že počet svätých, potrebný na zaplnenie najblaženejšieho štátu, by bol taký, aj keby nik nebol zhrešil, aký sa teraz s Božou milosťou vyberie z množstva hriešnikov, kým sa rodia a plodia synovia tohto sveta. (Porov. Lk 20, 34).
Preto manželský zväzok, hoden rajskej blaženosti, aj keby nebolo bývalo hriechu, bol by plodil žiadaných potomkov a nebol by zakusoval hanblivú žiadostivosť. Ako by to však bolo možné, na to nemáme poruke nijaký príklad. Nie je však neuveriteľné, že by jeden úd nemohol bez žiadostivosti slúžiť vôli, keď jej teraz slúži toľko iných údov. Či nehýbeme nohami a rukami, keď chceme dosiahnuť to, čomu tie údy slúžia, bez ich odporu, s ľahkosťou, ktorú skusujeme nielen u seba, ale aj u druhých, najmä u umelcov a remeselníkov, ktorí si zdokonaľujú svoje prirodzené schopnosti a premáhajú svoju neobratnosť cvičením? Vari sa máme nazdávať, že údy určené na plodenie potomstva by neposlúchali rozkazy vôle, keby nebolo žiadostivosti, ktorá je vlastne trestom za neposlušnosť? Veď aj Cicero vo svojich knihách o štáte, kde sa zaoberá rozdielnosťou vlád a berie príklad z prirodzenosti človeka, hovorí, že telesným údom sa rozkazuje ako deťom, lebo ľahko poslúchnu, zatiaľ čo skazené časti duše sa krotia iba ostrejšími rozkazmi, tak ako sluhovia. V prirodzenom poriadku má duch prednosť pred telom, a predsa duch vie ľahšie rozkázať telu ako sebe. Žiadostivosť, o ktorej hovoríme, je tým zahanbujúcejšia, že duch pre ňu nemôže rozkázať ani sebe, aby sa nedal strhnúť záľubami, a nemôže rozkázať ani telu tak, aby skôr vôľa než žiadostivosť hýbala hanblivými údmi. Keby tak mohlo byť, nebolo by to zahanbujúce. Teraz je to zahanbujúce, lebo telo odporuje duchu, ktoré mu je vlastne nižšou prirodzenosťou podriadené. Keď sa v iných zmyslových hnutiach duch dostáva proti sebe, hanbí sa za to menej, lebo vtedy vlastne premáha len sám seba. Totiž hoci je aj také premoženie proti poriadku a hriešne, lebo ho spôsobujú ľudskému duchu tie zložky, ktoré sa majú podriadiť rozumu, predsa ho spôsobujú len vlastné zložky. Takže, ako sme už povedali, prehru spôsobuje sám sebe. Keď sa však duch správne premáha tak, že mimorozumové pohyby ovláda mysľou a rozumom, ak sú aj tie obe poslušné Bohu, je to na česť a chválu. Duch sa menej hanbí aj vtedy, keď sám seba neposlúcha vo svojich horších častiach, ako keď nechce plniť jeho vôľu a rozkazy telo, ktoré je druhoradé a nižšie od neho a ktorého prirodzenosť bez neho nemôže žiť.
Keď na pokyn vôle zostanú zadržané iné údy, bez ktorých tie, ktoré sú žiadostivosťou podnecované proti vôli, nemôžu dosiahnuť to, po čom túžia, hanblivosť zostane zachovaná bez toho, že by sa stratila hriešna rozkoš, alebo nie je na ňu daný súhlas. Tohto sporu medzi vôľou a žiadostivosťou, tohto zápasu o dostatočnosť vôle a potrebnosť žiadostivosti (keby vinovatá neposlušnosť nebola odplatená neposlušnosťou, ktorá si zasluhuje trest), toho by nebolo v manželstve v raji, lebo plodivé údy ako všetky ostatné by slúžili vôli. Tak aj plodné nivy by obsievalo náčinie stvorené na ten účel, ako dnes obsieva ruka zem (Vergilius, Georgica, 3, 136). Keď chceme o tých veciach hovoriť podrobnejšie, nebolo by ani príčiny, aby nás hatila hanblivosť, aby nás nútila pýtať si prepáčenie od hanblivých uší, ktorým tu vzdávame česť. Vtedy by sa mohlo slobodne a bez obavy hovoriť o všetkom, čo príde na myseľ o týchto údoch. Ba nebolo by ani slov, ktoré by sa museli nazvať neslušnými, ale všetko, čo by sa povedalo, bolo by rovnako slušné, ako keď hovoríme o iných častiach tela. Ktokoľvek teda pristupuje k tejto knihe s nečistým úmyslom, nech sa obáva viny, a nie prirodzenosti. Nech si značí skutky svojej nečistoty, a nie slová, ktoré my musíme nevyhnutne povedať. Hanblivý a nábožný čitateľ mi to ľahko uzná a bude pokladať za potrebné, kým nevyvrátim neverectvo, dokazujúce svoje učenie nie z vecí nepostihnuteľných skúsenosťou, ale len z tých, ktoré sa dajú overiť zmyslami. Vážny človek toto bude čítať bez pohoršenia, nepozastaví sa nad prísnym apoštolovým karhaním ženských nerestí, ktoré „prirodzený styk zamenili na protiprirodzený“ (Rim 1, 26), najmä preto, že teraz nepripomíname a nekarháme mrzkosti hodné odsúdenia ako apoštol, ale zo všetkých síl vysvetľujeme javy ľudského plodenia a pritom sa vyhýbame neprístojným slovám, podobne ako apoštol.
14.24. Keby boli ľudia v raji poslúchali, boli by mohli svoje plodivé údy ovládať vôľou. (Skrátené)
Muž a žena by sa boli v raji manželský stýkali nie vedení žiadostivosťou, ale celkom bez nej, riadiac sa iba vôľou a len vtedy, kedy by to bolo bývalo potrebné. Veď aj teraz môžeme pohybovať svojimi údmi, teda ich môžeme ovládať. Ovládame napríklad jazyk, ústa, pľúca, dýchanie. Vari by bolo čudné, keby to bol chcel Boh, aby sme mohli ovládať aj plodivé údy? Mnoho ľudí je na svete, ktorí vedia celkom výnimočne ovládať niektoré svoje údy, takže vzbudzujú počudovanie divákov. Niektorí vedia hýbať ušami, niektorí si vedia stiahnuť kožu na hlave až ponad čelo, niektorí vedia prehltnúť rozličné predmety a potom ich zo seba vyťahujú, iní vedia dokonale napodobniť vtákov, iní zas vedia zo svojej zadnej časti tela vydávať také zvuky, akoby niekto hral, niektorí sa zas potia, ako len sami chcú. Ba bol aj akýsi kňaz Restitutus z Calamskej farnosti,5 ktorý sa na určitý zvuk vedel urobiť akoby mŕtvym, a do určitého času ho nemohol nikto prebrať ani pichaním, ani údermi, ani pálením. Keď teda niektorí ľudia robia také čudné veci a sú schopní natoľko ovládať svoje telo, prečo by sme nemali veriť, že by aj prví ľudia boli vedeli ovládať svoje plodivé údy, keby neboli zhrešili? Keď však neposlúchli Boha, potrestal ich neposlušnosťou údov, aby sa potom za ne hanbili.
14.25. V pozemskom živote človek nedosiahne ozajstnú blaženosť. (Skrátené)
Iba šťastný človek žije tak, ako chce, a šťastný je ten, kto je spravodlivý. Ale ani spravodlivý nebude žiť tak, ako chce, ak nedôjde ta, kde sa už nedá ani padnúť, ani umrieť. Prirodzenosť je už taká, že nie je šťastná dovtedy, kým nedosiahne to, po čom túži. Ako však môže teraz žiť tak, ako chce, keď život nie je v moci človeka? Chce žiť, a musí zomrieť. Ako by mohol žiť tak, ako chce ten, kto nežije tak dlho, ako chce? A keby chcel zomrieť, vari potom môže žiť tak, ako chce, keď vôbec nechce žiť? A ak chce žiť, nič nechce, čo nemôže, a len to chce, čo môže. Takže človek na tejto zemi nemôže chcieť to, čo by chcel, a preto nemôže byť ani celkom blažený a šťastný. Len vtedy bude šťastný, keď to šťastie, ktoré chce, bude večné.
14.26. V šťastnom rajskom živote by sa bol manželský akt vykonával bez žiadostivosti.
Žil teda v raji človek, ako chcel, kým chcel to, čo Boh prikázal. Žil a tešil sa z Boha, z ktorého dobra aj sám bol dobrým. Žil bez akéhokoľvek nedostatku a mal možnosť žiť tak navždy. Mal pokrm, aby nehladoval, mal nápoj, aby nebol smädný, a strom života, aby ho nezničila staroba. Nijakú skazu na tele alebo z tela, nijaké trápenia nesužovali jeho zmysly. Nijaká vnútorná choroba, nijaký vonkajší úder ho neznepokojoval. Mal najlepšie zdravie a úplnú duševnú spokojnosť. Ako v raji nebolo nijakého úpalu a zimy, tak ani v rajskom človeku nebolo nijakého útoku na vôľu, ktorý by pochádzal zo žiadostivosti alebo strachu. Nebolo vôbec smútku ani nerozumnej radosti, ale stále sa opakovala ozajstná radosť z Boha, ku ktorému sálala „láska z čistého srdca, dobrého svedomia a úprimnej viery“. (1 Tim 1, 5). Bolo tam verné spoločenstvo manželov, prýštiace zo šľachetnej lásky, svorná ostražitosť mysle a tela a napokon neunavujúce zachovávanie prikázania. Nijakou prácou zaujatý človek necítil únavu ani spánok ho nepremáhal proti jeho vôli. V takých ľahkých okolnostiach a v takom ľudskom šťastí bolo by nemúdre pripustiť, že by počatie potomka nemohlo byť bez chorobnej žiadostivosti. Plodivé údy boli ovládané tou istou vôľou, ktorou sú ovládané aj ostatné. Bez vábivého a pálivého nutkania, so spokojnosťou ducha a tela, bez porušenia panenskej poctivosti by sa bol vložil manžel do lona manželky (Vergilius, Aeneida, 8, 496). Ak sa to nedá dokázať skúsenosťou, to ešte neznamená, že by to bolo inak. Netreba sa nazdávať, že ľudskú plodivosť musel ovládať dajaký temný oheň namiesto slobodnej vôle, ktorá by ich ovládala podľa potreby. Mužské semeno sa takisto mohlo vliať do ženského lona bez telesného porušenia ženského údu, ako aj teraz môže bez toho istého porušenia vychádzať krv pri mesačnom ženskom čistení. Tou istou cestou by mohlo vniknúť semeno, ktorou vychádza čistenie. Ako pri rodení nie bolestné vzdychanie, ale pohyb zrelého plodu uvoľňuje vnútro rodičky, tak aj na oplodnenie a počatie nebol by spájal obe bytosti pocit žiadostivosti, ale uvážené a vôľou usmernené nažívanie. Hovoríme o veciach zahanbujúcich, a hoci robíme závery len podľa možností, aké mohli byť predtým, než sa stali zahanbujúce, predsa je potrebné, aby našu rozpravu väčšmi miernila hanblivosť, ako ju podporovala výrečnosť, ktorá nám pri tom málo osoží. Ak totiž to, o čom hovorím, neskúsili ani tí, ktorí to mohli skúsiť ? keďže ich hriech predbehol a zaslúžili si vyhnanie z raja skôr, ako by sa so spokojnou mysľou boli stretli v diele zasievania potomstva ? teraz, keď sa to spomína, ide v ústrety ľudským zmyslom skúsenosť búrlivej žiadostivosti, a nie súlad spokojnej vôle. Odtiaľ pochodí, že stud prekáža hovoriacemu, aj keď nechýba mysliacemu rozumnosť. Všemohúcemu Bohu, najvyššiemu a najlepšiemu Stvoriteľovi všetkých bytostí, pomocníkovi a odmeňovateľovi dobrej vôle, ktorý odmieta a odsudzuje zlú vôľu, tomu naozaj nechýbalo rozhodnutie, ktorým by doplnil určitý počet občanov svojho štátu, vo svojej múdrosti určený aj zo zavrhnutého ľudského pokolenia. A nevybral by ich podľa zásluhy, ale podľa milosti, lebo veď celá ľudská masa bola odsúdená v akoby narušenom koreni. Takto ukázal vyslobodeným nielen na nich samých, ale aj na nevyslobodených, koľkú štedrosť im preukázal. Každý teda poznáva, že je vyslobodený spomedzi zlých nie vynútenou, ale darovanou dobrotou, keď sa zachraňuje z tej spoločnosti ľudí, s ktorými spoločný trest by bol aj preňho spravodlivý. Prečo by teda Boh nebol mal stvoriť tých, o ktorých vedel, že zhrešia, keď na nich a z nich mohol ukázať, čo si zaslúžila ich vina a čo uštedrila jeho milosť, a ďalej, že prevrátená neporiadnosť hriešnikov pod takým Stvoriteľom a Usporiadateľom nevyvráti správny poriadok vecí?
14.27. Hriešni ľudia a anjeli nepomýlia Božiu prozreteľnosť. (Skrátené)
Hriešni ľudia alebo anjeli nemôžu spraviť nijakú škodu Božej prozreteľnosti. Boh vie aj zlo obrátiť na dobro. Prečo však neobrátil na dobro zlo padnutého anjela a dopustil, aby vzápätí pokúšalo človeka, ktorý bol stvorený s dobrou vôľou? Preto, lebo človek bol stvorený tak, že keby bol dúfal len v Božiu pomoc, bol by zvíťazil nad zlým anjelom. Bol by dostal odmenu, keby bol v dobrej vôli vytrval pri Bohu, a trest, keď zlou vôľou odstúpil od Boha. Ako život v tele nie je možný bez pokrmu, ale možno nežiť v tele ? svedkami sú samovrahovia ?, takisto bolo nemožné dobre žiť bez Božej pomoci v raji.
Bolo však možné žiť zle, hoci vtedy sa strácalo šťastie a prichádzal spravodlivý trest. Keď teda Boh videl, že človek zhreší, prečo nezabránil, aby zlý duch pokúšal človeka? Vedel dobre, že človek v tom pokušení padne, ale predvídal aj to, že v ľudskom pokolení, spevnenom Božou pomocou, bude ten istý diabol ešte s väčšou slávou premožený množstvom svätých. Tak sa stalo, že pred Bohom nezostalo nič skryté z budúcich vecí a nikoho neprinútil do hriechu svojou vedomosťou. V budúcnosti sa mal ukázať rozdiel medzi tým, čo človek alebo anjel vykonal zo seba a čo z Božieho dopustenia. Nik predsa nepochybuje, že bolo v Božej moci nedopustiť ľudský pád, ani anjelský. Napriek tomu im nechcel Boh vziať slobodné rozhodovanie, aby tak ukázal biedu ich pýchy a vysokú hodnotu svojej milosti.
14.28. O vlastnosti pozemského a nebeského štátu.
Dvojaká láska utvorila dvojaký štát: pozemský štát láska sebecká až do odmietnutia Boha, nebeský štát láska k Bohu až do popretia samého seba. Pozemský štát hľadá slávu v sebe, nebeský zasa v Pánovi. Prvý hľadá slávu u ľudí, najvyššou slávou druhého je Boh, svedok svedomia. Prvý vo svojej sláve dvíha vlastnú hlavu, druhý hovorí svojmu Bohu: „Si moja sláva, čo mi hlavu vztyčuje.“ (Ž 3, 4). Prvému vládne v jeho panovníkoch a národoch, ktoré ujarmuje ? je to žiadostivosť po vláde. V druhom si slúžia vo vzájomnej láske aj predstavení starostlivosťou, aj poddaní poslušnosťou. Prvý miluje vo svojich mocnároch svoju silu, kým ten druhý hovorí svojmu Bohu: „Milujem ťa, Pane, moja sila.“ (Ž 17, 2). Preto aj v tom prvom štáte jeho múdri občania, žijúci podľa človeka, nasledovali svoje telesné alebo duševné dobro, prípadne obe dobrá, a tí, ktorí mohli poznať Boha, „neoslavovali ho ako Boha, ani mu nevzdávali vďaky, ale stratili ho vo svojich myšlienkach a ich nerozumné srdce sa zatemnilo. Hovorili, že sú múdri, a stali sa hlupákmi. Slávu nesmrteľného Boha zamenili za podoby zobrazujúce smrteľného, vtáky, štvornožce a plazy“. V modlárskom uctievaní spomenutých smrteľných podôb boli alebo vodcami, alebo povoľnými nasledovateľmi a „uctievali stvorenia a slúžili radšej im ako Stvoriteľovi, ktorý je zvelebený naveky.“ (Rim 1, 21 ? 25). V druhom štáte však niet takej ľudskej „múdrosti“, ale len zbožnosť, ktorá správne uctieva pravého Boha a jedine tú odmenu očakáva v spoločnosti svätých ? nielen ľudí, ale aj anjelov ?, aby „Boh bol všetko vo všetkom.“ (1 Kor 15, 28).6
____________________1 Hnutia mysle sa dajú zredukovať na tieto: chtivosť (túžba, žiadostivosť), radosť, strach a smútok. Chtivosť (túžba) je smerovanie vôle za dosiahnutím nejakého predmetu. Radosť je potešenie z dosiahnutého predmetu. Strach je vôľa vyhnúť sa nejakému predmetu. Smútok je nesúhlas s utrpeným zlom. Takto každé duševné hnutie smeruje k tomu, aby nejaké dobro získalo, nejaké dobro podržalo, nejakému zlu sa vyhlo, od nejakého zla sa odvrátilo. Vôľa je slobodný pohyb duše, aby niečo získala, alebo sa niečomu vyhla. (Gs. 225).
2 Keď nemôžu lekári niektorý úd uzdraviť, tak ho umŕtvia, otupia, aby nič necítil, čiže aby necítil bolesť. Teda nie aby bol zdravý, ale aby otupel. (Mg. 417).
3 Boh mohol aj ináč stvoriť človeka. Mohol ho stvoriť s takými duševnými vlohami, ktoré by sa postupne rozvíjali, ako je tomu teraz. Boh však stvoril človeka vo vyššom stave, ako je dnešný. Pred hriechom mal človek neobmedzenú lásku k Bohu, a preto ani nehrešil. Keďže nehrešil, ani netrpel nijakú bolesť, zlo alebo smútok. Bol nemeniteľný a nesmrteľný. Bol veľmi múdry, čo vidieť aj z toho, že Adam dal mená všetkým zvieratám. Terajšia rozumová obmedzenosť je len následok hriechu. (Gs. 225).
4 Adam sa svojou vôľou rozhodol pre pád. Keď sa pozeráme na jeho priestupok a hriech len akoby zvonku, vidí sa nám malicherný, nepatrný a trest zaň neprimerane veľký. Boh zakázal jesť ovocie z jedného stromu. Tým prikázal človekovi cnosť poslušnosti. Príkaz bol teda zjavne daný len na upevnenie a potvrdenie poslušnosti v človekovi. Predsa nebolo nič ľahšieho v rajskej hojnosti, ako zrieknuť sa jediného ovocia. Treba si uvedomiť aj to, že zmysly človeka sa vtedy nestavali proti vôli, ako je to teraz. Príčina hriechu, zla a pádu nie je nejaká neznesiteľná ťarcha prikázania, ani nie neposlušnosť tela, ale je to jedine slobodná ľudská vôľa, totiž pýcha. Pýcha je nerozumné úsilie po nepatričnej a neprimeranej nezávislosti. Vôľa postaviť sa proti Božej hodnote znamenala vlastne ľudskú dôveru v seba samého. Človek našiel dôveru a záľubu v sebe samom. A tak sa človek vlastne odvrátil od Boha skôr, ako ho diabol zvádzal. Zvádzanie bolo len vonkajšou príležitosťou, aby sa dal výraz vnútornej pýche, a tým aj pádu. Pýcha si aj po páde hľadá výhovorky, nechce sa priznať, zvaľuje vinu na hada, a tým aj zodpovednosť za skutok chce preniesť na iného. Preto sv. Augustín zdôrazňuje, že príčina pádu je jedine v slobodnej vôli človeka. (Gs. 258). (O tejto veci pozri aj: Hk 154 ? 167).
5 Calama nie je mesto fenické, ale africké, neďaleko Hyppo. (Mg. 433).
6 Niektorí vidia v Augustínovom učení o dvoch štátoch zvyšok manicheizmu. Tvrdia, že Augustínov Boží štát a svetský štát sú takým protikladom, ako je v manicheizme ríša dobra a svetla oproti ríši zla a temnosti. Augustín takto uvažovať nemohol. Prameňom jeho učenia, na ktorý sa odvoláva, je Sväté písmo. Ideu Božieho štátu čerpá priamo zo Svätého písma. „Gloriosa dicta sunt de te, civitas Dei“ (Žalm 86, 6), Slávne veci sú povedané o tebe, štát boží. Tradičný protiklad Babylonu a Jeruzalema bol dostatočný na to, aby v ňom vzbudil ideu zlého a Bohu sa protiviaceho štátu. Napokon protiklad dvoch štátov bol už predtým formulovaný u starších spisovateľov, ktorých Augustín poznal (napríklad Ticconius). Tieto skutočnosti dostatočne vyvracajú hypotézu o manichejskom vplyve na Augustína v myšlienke dvoch štátov. Keby sme azda predsa len pripustili, že Augustínova myšlienka mala pôvod v manicheizme, musíme priznať, že jeho učenie o dvoch štátoch nemá v sebe nič manichejského, ba je až protimanichejské. Podľa manicheizmu jestvuje na svete protiklad dvoch spoločností. Jedna je podľa svojej prirodzenosti zlá a druhá dobrá. Podľa Augustína predstava o prirodzenosti, ktorá by bola v sebe zlá, je nemožná, paradoxná, lebo všetko je podľa prirodzenosti dobré, ba aj svetský štát je dobrý, len odvrátením vôle od najvyššieho Dobra sa stáva zlým. Takže jeho učenie, ktoré pokladá aj temné bytosti v ich bytostnej akosti za dobré, nemôže byť manicheizmom, ale je práve popretím a vyvrátením manichejského bludu, dualizmu. (Gs. 322).
PÄTNÁSTA KNIHA
Prehľad pätnástej knihy
Treba hovoriť o vývine štátov v priebehu ľudských dejín. Začína sa to narodením Kaina a Ábela. V Kainovi vystupuje pozemský štát a v Ábelovi Boží štát. Ako v jednotlivých ľuďoch, tak aj v ľudstve pozemský človek časovo predchádza duchovného človeka. Boží štát je predobrazený v zemskom Jeruzaleme a pozemský štát v Abrahámovom synovi, Izmaelovi, ktorého Abrahám splodil z neslobodnej ženy. A zasa Izák, narodený zo slobodnej ženy, syn zasľúbenia, predobrazuje deti milosti, občanov slobodného Božieho štátu. Pozemský štát sa zháňa po pominuteľných dobrách a jedine tie môže získať. Samy zemské dobrá nemôžu viesť k večnému šťastiu. Kain založil pozemský štát, jeho bratovražda, ktorá má svoju paralelu v Romulovi, vyšla z diabolskej závisti a uvádza na zem prvý raz boj medzi pozemským a Božím štátom. Kainova obeť sa nepáčila Bohu, odmietol ju, lebo obetujúci bol ochotný dať dar, ale samého seba nechcel dať Bohu. Je v tom predobraz detí sveta, ktoré aj keď Boha uctievajú, chcú ho použiť len na svoje šťastie a svoju potrebu, aby mohli užívať svet miesto toho, aby svet využili na ochotnejšiu službu Bohu. Božie napomenutie, aby podriadil žiadostivosť nadvláde ducha, zahodil Kain do vetra. Dal voľný priechod závisti, čo viedlo k zločinu. Správa, že Kain založil prvý štát ? vlastnú obec, je celkom hodnoverná, lebo pri dlhom veku praľudí jeho potomstvo mohlo vyrásť v národ. Dlhý život vtedajších ľudí je potvrdený niektorými objavmi a dejinnými správami. Sú niektoré nezhody v počítaní hebrejského textu a Septuaginty, ale nemajú väčší význam. Vtedajšie roky nemožno pokladať za desatinu dnešných. Nezhody v rokoch mohli vzniknúť nesprávnym odpisovaním Septuaginty, avšak zásadou je: vždy treba dať prednosť pôvodnému textu. Názor o desatinách rokov najlepšie vyvracia počítanie rokov potopy. Pri vymenúvaní generácií nie sú uvedení všetci členovia rodu, ale autor posvätného spisu sa usiluje vzostupne dôjsť až k Noemovi. V prvých pokoleniach museli uzatvárať medzi sebou manželstvá aj bratia a sestry, čo neskôr nebolo dovolené. Príbuzenské manželstvá prvých ľudí pripomínali budúcim pokoleniam príbuznosť a vzájomnú lásku všetkých ľudí, keďže všetci pochádzajú zo spoločných rodičov. Zakladateľmi oboch štátov sú Kain a Set. V Kainovom synovi Enochovi a v Setovom synovi Enosovi sa vydávajú oba štáty na svoju pozemskú púť, aby v Bohom určených časoch našli svoje zakončenie. Pozemský štát ho nájde vo svojom zemskom zakončení a Boží štát vo svojom večnom trvaní po zmŕtvychvstaní.
Krátke zopakovanie správy o stvorení má za cieľ pripomenúť dôležitejšie zoznamy Setovcov. Pre nezriadenú lásku Božích synov k ľudským dcéram došlo po čase k zmiešaniu oboch štátov. Boží synovia sa v hebrejskom texte volajú aj Boží anjeli. Aj keď sa nedá celkom dokázať nemožnosť spojenia anjelov s ľudskými dcérami, jednako treba povedať, že v tomto prípade nešlo o dobrých anjelov, ktorí by azda boli až teraz zhrešili pre ľudské dcéry a tak došli k pádu. Pomenovaním „Boží anjeli“ sú zaiste mienení Setovi potomkovia. Ak z toho spojenia vyrástli obri, to ešte neznamená, že museli mať za otcov anjelov.
Sto dvadsať rokov, ktoré poskytol Boh, bol čas určený hriešnym ľuďom na pokánie, aby nemusela prísť potopa. Keď sa hovorí o Božom hneve, nemalo by sa to brať celkom v ľudskom zmysle, akoby Boh mal v sebe nejaké hnutia hnevu, ktoré predtým nemal, ale ide tu o spôsob ľudskej reči, aby Písmo skôr dosiahlo svoj cieľ a porozumenie u ľudí. Archa, koráb, je obrazom Božieho štátu a v ďalšom bude obrazom Cirkvi plávajúcej na vlnách rozbúreného sveta. Rozprávanie o korábe, o jeho niektorých podrobnostiach, je samozrejme aj obrazné, ale to nijako nevylučuje dejinnú skutočnosť potopy. Správa neobsahuje nič také, čo by sa nemohlo stať. Skrátka, nie je to rozprávka na plašenie ľudí, ale je to dejinná skutočnosť.
15.1. Od začiatku badať v ľudstve dva rady pokolení, ktoré smerujú k rozdielnym cieľom.
O rajskej blaženosti, o samom raji, o živote prvých ľudí v ňom, ako aj o ich hriechu a treste rozmýšľali, hovorili a písali mnohí. Aj my sme o tom hovorili v predchádzajúcich knihách, a to vždy podľa Svätého písma, buď sme v ňom čítali, alebo sme ho rozoberali, hľadiac vždy na jeho vážnosť. Ak by sme chceli o veci pouvažovať dôkladnejšie, ukázalo by sa mnoho rozmanitých sporných otázok, ktorých riešenie by zabralo viac zväzkov, ako vyžaduje toto dielo a ako postačuje čas. Toho aj tak nemáme nazvyš, aby sme sa zaoberali tým, na čo prídu špekulujúci zvedavci, ktorí sa aj tak radšej vypytujú, ako chápu. Myslím si, že sme už dali dostatočnú odpoveď na najdôležitejšie a najťažšie otázky o počiatku sveta, duše a ľudského pokolenia, ktoré sme rozdelili na dva druhy, a to na ľudí žijúcich podľa človeka a ľudí žijúcich podľa Boha. V tajomnom zmysle ich voláme aj dvoma štátmi, totiž dvoma pospolitosťami ľudí, z ktorých jedna je určená naveky s Bohom kraľovať a druhá znášať večný trest s diablom. Toto je však ich koniec a o ňom bude reč neskôr. Teraz však, keďže o ich vzniku bolo už dosť povedané ? to jest o vzniku anjelov, ktorých počet nepoznáme, a o vzniku prvých ľudí ?, zdá sa mi dôležité poukázať, ako sa ľudia javia od času, keď dvaja prví začali plodiť deti, a ako sa budú javiť, kým ľudia neustanú plodiť deti. Táto úplnosť čias alebo vekov, v ktorej zomierajúci odchádzajú a rodiaci sa nastupujú, je prúdom tých dvoch pospolitostí ? spoločenstiev, o ktorých vlastne hovoríme.
Z dvoch prarodičov ľudského pokolenia sa ako prvý narodil Kain, ktorý patril k ľudskému štátu, a ako druhý Ábel, ktorý patril k Božiemu štátu. Ako u každého človeka nachádzame potvrdenie toho, čo hovorí apoštol: „Ale nie je prv duchovné, lež živočíšne, až potom duchovné“ (1 Kor 15, 46), tak aj každý, kto pochádza z pokazeného koreňa, najprv sa musí narodiť z Adama zlý a telesný, a až znovuzrodením z Krista sa stáva dobrým a duchovným. Tak aj v celom ľudskom pokolení, len čo sa rodením a zomieraním začali dva štáty, najprv sa narodil občan tohto sveta, až neskôr občan, hoci putujúci na tomto svete, predsa patriaci do Božieho štátu, milosťou predurčený, milosťou vyvolený, milosťou pútnik dolu, občan hore. Pokiaľ ide o neho samého, vzniká z tej istej hmoty, ktorá sa na začiatku celá skazila, ale Boh, akoby hrnčiar (toto prirovnanie používa apoštol úmyselne, nie neuvážene) urobil jednu nádobu z tej istej hmoty na vznešené účely, druhé na všedné. (Porov. Rim 9, 21). Najprv bola urobená nádoba na všednú účely, potom na vznešené, pretože v každom človeku, ako som už povedal, najprv je to, čo je menej dôstojné, od čoho musíme začínať, ale nesmieme pri tom zostať, potom je to, čo je dôstojné, k čomu prichádzame stupňovito, a keď sme k tomu došli, aj pri tom zostaneme. Preto nie z každého zlého človeka sa stane dobrý človek, ale nikto sa nestane dobrým, kto predtým nebol zlým.1 Čím rýchlejšie sa niekto lepší, tým skôr získava lepšie meno a nahrádza ním to predchádzajúce. O Kainovi je napísané, že založil štát, no Ábel ako pútnik na zemi nezaložil na zemi nijaký štát, nijakú obec. Štát svätých je totiž v nebesiach, hoci jeho občania sa rodia na zemi. V nich svätý človek putuje, kým nepríde čas jeho kráľovstva, keď nebeský Otec zhromaždí všetkých zmŕtvychvstalých v ich telách a potom im bude dané sľúbené kráľovstvo, v ktorom budú vládnuť bez skončenia časov so svojím Pánom a Kráľom všetkých vekov.
15.2. Synovia tela a synovia prisľúbenia.
Na zemi bol akýsi tieň a prorocký obraz Božieho štátu, ktorý skôr len naznačoval, ako predstavoval, kým to čas vyžadoval, aby sa ukázal u ľudí, takže prijal aj meno svätého štátu, lebo bol jeho spodobnením, nie však podľa skutočnej pravdy, ale len podľa toho obrazu, aký bude v budúcnosti. O tomto predobraze a obraze, ktorý naznačoval slobodný štát, hovorí apoštol Galaťanom: „Povedzteže mi vy, ktorí chcete byť pod zákonom: nepočujete zákon? Veď je napísané, že Abrahám mal dvoch synov: jedného z otrokyne, druhého zo slobodnej (manželky). Ten z otrokyne sa narodil podľa tela, ale ten zo slobodnej podľa prisľúbenia. To je povedané obrazne. Tamtie (ženy) sú dve zmluvy: jedna z vrchu Sinaj, ktorá rodí pre otroctvo, a to je Agar. Agar je vrch Sinaj v Arábii a zodpovedá terajšiemu Jeruzalemu, lebo žije so svojimi deťmi v otroctve. Ale Jeruzalem, ktorý je hore, to je tá slobodná, ktorá je našou matkou. Veď je napísané: »Raduj sa, neplodná, ty, čo nerodíš, zajasaj a vykríkni, ty, čo nepoznáš pôrodné bolesti, lebo opustená má veľa detí, viac ako tá, ktorá má muža.« Vy, bratia, ste deťmi prisľúbenia ako Izák. Ale ako vtedy ten, čo sa narodil podľa tela, prenasledoval toho, čo sa narodil podľa ducha, tak je to aj teraz. Čo však hovorí Písmo? Vyžeň otrokyňu i jej syna, lebo syn otrokyne nebude dedičom so synom slobodnej. A tak, bratia, nie sme dietky otrokyne, ale slobodnej.“ (Gal 4, 21 ? 31).
Toto vysvetlenie odvodené z autority apoštola, nám ukazuje, v akom zmysle máme prijímať knihy oboch Zákonov, totiž starého i nového. Určitá časť pozemského štátu sa stala obrazom nebeského štátu, pričom nepredstavuje seba, ale iný štát, a tak mu slúži. Nebola založená len pre seba, ale aby predobrazovala iný štát, aby bola sama aj obrazom, aj bola predobrazená. Aj Agar, Sárina slúžka, a jej syn boli akýmsi predobrazom tohto obrazu. A pretože tiene mali zmiznúť príchodom svetla, slobodná Sára, ktorá predstavovala slobodný štát, povedala: „Vyžeň otrokyňu i jej syna, lebo syn otrokyne nebude dedičom so synom slobodnej (s mojím synom Izákom)“, ako hovorí apoštol. V pozemskom štáte nachádzame teda dva tvary: Jeden ukazuje svoju vlastnú prítomnosť, druhý svojou prítomnosťou slúži za predobraz nebeského štátu. Prirodzenosť poškvrnená hriechom rodí občanov pozemského štátu a milosť, oslobodzujúca prirodzenosť od hriechu, rodí občanov nebeského štátu. Podľa toho jedni sa menujú nádobami hnevu, druhí nádobami milosrdenstva. Aj u dvoch Abrahámových synov je to vypovedané takto, lebo jeden, Izmael, narodil sa zo slúžky Agar podľa tela, druhý, Izák, narodil sa zo slobodnej Sáry podľa prisľúbenia. Obaja sa narodili zo semena Abrahámovho, ale jedného splodila obyčaj, poukazujúca na zákon prírody, druhého však darovalo prisľúbenie, znamenajúce milosť. Na jednej strane sa ukazuje ľudská prirodzenosť, na druhej sa však pripomína Božie dobrodenie.
15.3. Sárinu neplodnosť zrušila Božia milosť. (Skrátené)
Kedže bola Sára neplodná, žiadala si potomstvo aspoň zo svojej otrokyne, ktorú dala za ženu svojmu manželovi. Podľa zákona prírody (alebo ako hovorí Písmo, podľa tela) sa narodil Izmael. Narodenie sa pokladá za narodenie podľa tela nie preto, že by nebolo Božím darom, ale preto, lebo nebolo podľa prisľúbenia. Druhý syn, Izák, bol synom prisľúbenia, lebo odhliadnuc od neplodnosti Sáry v takom vysokom veku by sa už podľa prirodzeného zákona nebol mohol narodiť Abrahámovi a Sáre syn. Izák, narodený podľa prisľúbenia, označuje synov milosti, občanov Božieho štátu a účastníkov večného pokoja, kde všetci z radosti a potešenia z nemeniteľného dobra žijú v poslušnej láske a úplnej svornosti.
15.4. Boj a pokoj v pozemskom štáte.
Pozemský štát, ktorý nebude večný (keďže bude pri poslednom súde odsúdený, prestane byť aj štátom), má svoje časné dobrá, z ktorých sa raduje, pokiaľ sa z takých dobier možno radovať. A keďže niet takého dobra, ktoré by neprinášalo zároveň aj ťažkosti, tento štát sa často vnútorne rozdvojuje v sporoch, vojnách, bitkách a vo vyhľadávaní smrtonosných víťazstiev. Ak povstane vo vojne jedna časť ľudstva proti druhej, usiluje sa dosiahnuť víťazstvo, triumfovať nad inými národmi, hoci aj ju ovládajú neprávosti. Ak jeden zvíťazí, nafukuje sa pýchou, hoci víťazstvo prináša druhým smrť. Ak však víťazná strana uvažuje o podstate vecí a uvedomuje si ich vrtkavosť, viac sa obáva nešťastí, ktoré by aj ju mohli postihnúť, ako sa raduje z vojnového úspechu, lebo samo víťazstvo býva smrteľné. Víťaz nebude môcť nikdy natrvalo ovládať podrobených. Nemožno však tvrdiť, že úsilie pozemského štátu je zlé, ak chce dosiahnuť víťazstvom bezpečnosť a mier, veď aj on sa tým môže stať lepším článkom v ľudskom pokolení. Aj on túži po istom pozemskom pokoji, aby mohol užívať pozemské veci, hoci tento pokoj vyhľadáva vojnami. Ak zvíťazí a niet nikoho, kto by mu ďalej odporoval, nastane pokoj, ktorý predtým nemali strany stojace proti sebe a bojujúce v núdzi o veci, ktoré nemohli mať spoločné. Takýto pokoj sa zvyčajne vyhľadáva namáhavými vojnami a dosahuje sa slávnym alebo menej slávnym víťazstvom. Ak zvíťazia tí, ktorí viedli boj za spravodlivú vec, nikto nepochybuje, že sa z takého víťazstva treba radovať a že skrsol žiadaný pokoj. Ten znamená dobro a je nepochybne Božím darom. Ak sa však pre pozemské blaho zanedbávajú väčšie dobrá, ktoré patria k nebeskému štátu, kde bude víťazstvo upevnené večným a najvznešenejším pokojom, a ak sa pozemské blaho pokladá za jediné dobro a miluje sa viac ako nadzemské veci, nevyhnutne bude nasledovať bieda, ak tu nebola, a rozmnoží sa bieda, ktorá tu už bola.
15.5. Podobnosť zakladateľov pozemského štátu a zakladateľov mesta Ríma, bratovrahov. (Skrátené)
Prvý zakladateľ pozemského štátu bol bratovrah Kain, lebo zo závisti zavraždil svojho brata Ábela, občana nebeského štátu a pútnika na tejto zemi. Nie je teda čudné, že pri zakladaní mesta, ktoré sa malo stať hlavou pozemského štátu a panovať nad mnohými národmi, Romulus podobne zabil svojho brata Rema, avšak s tým rozdielom, že obaja boli občanmi pozemského štátu. Obaja sa chceli presláviť založením mesta a získať slávu. Zločinom odstránil jeden brat druhého. Kain a Ábel netúžili po pozemských veciach, nezávideli jeden druhému moc a vládu, ale Kain vraždil v diabolskej závisti, ktorou zlí závidia dobrým ich dobrotu. To, čo sa stalo medzi Romulom a Remom, poukazuje na vnútornú rozdelenosť pozemského štátu. To, čo sa stalo medzi Kainom a Ábelom, poukazuje na nepriateľstvo medzi nebeským a pozemským štátom. Zlí bojujú so zlými, ale bojujú aj dobrí so zlými. Dobrí s dobrými, ak sú dokonalí, nemôžu bojovať. Tí, čo sa usilujú o dokonalosť, ešte nie sú dokonalí a môžu bojovať medzi sebou, ak jeden dobrý odporuje druhému v tom, čo nenávidí aj u seba. Lebo telo si žiada, čo je proti duchu, a duch, čo je proti telu. (Porov. Gal 5, 17). Duchovná žiadosť jedného môže bojovať proti telesnej žiadosti druhého, alebo žiadosť tela jedného proti žiadosti ducha druhého, ako bojujú medzi sebou dobrí a zlí ľudia.
15.6. Aj občania Božieho štátu za svojho pozemského putovania musia trpieť za hriech.
Slabosťou človeka je nepochybne neposlušnosť, o ktorej sme hovorili v štrnástej knihe a ktorá je trestom za prvú neposlušnosť. Nie je to teda prirodzenosť človeka, ale jeho skaza. Tým, ktorí smerujú k dokonalosti a na tejto časnej púti žijú z viery, hovorí písmo: „Neste si vzájomne bremená, a tak naplníte Kristov zákon.“ (Gal 6, 2). A na inom mieste: „Napomínajte neporiadnych, posmeľujte malomyseľných, ujímajte sa slabých, ku všetkým buďte zhovievaví. Dajte si pozor, aby sa nik nikomu neodplácal zlým za zlé.“ (1 Sol 5, 14 ? 15). A na inom mieste: „Keby aj niekoho pristihli pri nejakom poklesku, vy, ktorí ste duchovní, napravte ho v duchu miernosti; a daj si pozor, aby si aj ty neupadol do pokušenia.“ (Gal 6, 1). A inde: „Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom.“ (Ef 4, 26). A v evanjeliu: „Keď sa tvoj brat prehrešil proti tebe, choď a napomeň ho medzi štyrmi očami.“ (Mt 18, 15). Takisto o hriechoch, ktoré by mohli byť mnohým na pokušenie, apoštol hovorí: „Tých, čo hrešia, karhaj pred všetkými, aby sa báli aj ostatní.“ (Tim 5, 20). Preto sa zdôrazňuje aj povinnosť vzájomného odpúšťania a veľká starostlivosť sa venuje zachovaniu pokoja, bez ktorého nikto nebude môcť vidieť Boha. Takisto sa prísne súdi sluha a prikazuje sa mu zaplatiť desaťtisíc talentov, ktoré mu boli odpustené, pretože sám nechcel odpustiť svojmu spolusluhovi sto denárov. K tomu podobenstvu Pán Ježiš dodáva: „Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi.“ (Mt 18, 35). Takto sa liečia občania Božieho štátu, putujúci na tomto svete a dychtiaci po pokoji nebeskej vlasti.
Duch Svätý však účinkuje vnútorne, aby lieky používané zvonka aspoň trochu osožili. Lebo v inom prípade, hoci by Boh s využitím niektorého tvora, ktorý mu slúži, v nejakej podobe prehovoril k ľudským zmyslom (a to buď k telesným, alebo im veľmi podobným, aké mávame v snoch), a pritom by nespravoval a neriadil myseľ vnútornou milosťou, človekovi by nič neosožilo všetko hlásanie pravdy. Boh to robí podľa svojho zvláštneho, pred nami skrytého, jemu však veľmi dobre známeho a spravodlivého usporiadania, rozoznávajúc nádoby hnevu od nádob milosrdenstva. Naozaj sa stáva, podivne a tajne pôsobením jeho milosti, že hriech, prebývajúci v našich údoch, ktorý je vlastne už aj pokutou za hriech, nepanuje podľa slov apoštola v našom smrteľnom tele tak, aby sa muselo jeho žiadostiam podvoľovať a aby sa mu naše údy vydávali za nástroje neprávosti. Človek má možnosť vojsť do seba a poslúchať svojho ducha, ktorý sa nepoddáva zlu. Pod jeho a Božím riadením žije pokojnejšie, kým nebude sám panovať nad telom bez všetkého hriechu vo večnom pokoji a kým nedosiahne úplné uzdravenie a nesmrteľnosť.
15.7. Príčina a trvanie následkov Kainovho zločinu. (Skrátené)
Keď Boh prejavil súhlas s Ábelovou obetou a Kainovu obetu odmietol, Kain veľmi zosmutnel a zamračila sa mu tvár. Boh sa ho spytoval, prečo sa hnevá a prečo sa mu zamračila tvár? Či zhrešil azda preto, že správne obetoval, ale nesprávne rozdeľoval? Otázka nie je dosť jasná a vykladali ju rozmanito. Zo slov sv. Jána: „Nie ako Kain; on bol od Zlého a zabil svojho brata. A prečo ho zabil? Preto, že jeho skutky boli zlé a bratove spravodlivé...“ (1 Ján 3, 12), vyplýva, že Boh preto nezhliadol na Kainovu obetu, lebo zle rozdeľoval, dávajúc Bohu niečo zo svojho, sebe však seba samého. Toto robia všetci, ktorí neplnia vôľu Boha, ale svoju vôľu, čiže žijú prevrátene a Bohu prinášajú dar len preto, aby si ho naklonili, nie preto, aby im pomohol uzdraviť sa z nepravých žiadostí, ale aby im ich spĺňal. Takto žije pozemský štát: uctieva Boha alebo bohov, aby s ich pomocou víťazne panoval a užíval zemský pokoj. Dobrým ľuďom svet slúži na to, aby požívali (zažívali) Boha, zlým, naopak, Boh má slúžiť, aby požívali dobrodenia sveta. Keď Kain videl, že Boh zhliadol na obetu jeho brata a jeho obetu odmietol, mal sa zmeniť a svojho brata nasledovať v dobrom, a nie v pýche mu závidieť a hnevať sa. Hnevlivý smútok nad cudzím dobrom, najmä bratovým, pokladá Boh za najväčší hriech. Boh udávajúc Kainovi príčinu, prečo neprijal jeho obetu, ukázal, že Kain sa mal skôr znepáčiť sám sebe, ako sa mu mal znepáčiť jeho vlastný brat, lebo sám bol nespravodlivý a spravodlivo nerozdeľoval, čiže spravodlivo nežil a nebol hoden, aby jeho obeta bola prijatá, najmä keď spravodlivého brata bez príčiny nenávidel.
Boh napomenul Kaina slovami: „Prečo sa hneváš a prečo sa ti zamračila tvár? Či nie je to takto: Ak robíš dobre, môžeš sa vystrieť, ale ak dobre nerobíš, striehne hriech pri dverách a sleduje ťa jeho žiadostivosť, a predsa ty ju máš ovládať?“ (Gn 4, 6 ? 7). Tento Boží výrok možno chápať tak, že odvrátenie sa od hriechu sa musí diať v samom človeku, aby poznal, že nikomu okrem seba nemôže pričítať svoje hriechy. To je spasiteľný liek pokánia a správna prosba o milosť.
15.8. Prečo Kain na začiatku ľudského pokolenia založil svoj „štát“? (Skrátené)
Údaje Svätého písma, že vtedy, keď Kain založil „štát“ a pomenoval ho menom svojho syna Henocha, boli len štyria alebo traja ľudia na zemi, nech nikoho nemýlia, lebo spisovateľ posvätných dejín nepotreboval vymenovať všetkých ľudí, ktorí mohli žiť v tom čase, ale vymenoval iba tých, ktorých si žiadala uviesť osnova jeho diela. Usiloval sa prísť od Adama k Abrahámovi a od neho k Božiemu ľudu, ktorý si zvolil Boh medzi ostatnými národmi, pričom predobrazoval a predpovedal všetko, čo sa má podľa predvídania Božieho Ducha stať s týmto národom a aj s jeho Zakladateľom a Kráľom, Kristom, ktorého kráľovstvo bude večné. Nezamlčal však ani inú spoločnosť ľudí, ktorú voláme pozemským štátom. Boh to zariadil tak, že hneď od začiatku sa tieto dve spoločnosti po rozličných pokoleniach delili a rozlišovali na spoločnosť Božích synov, žijúcich podľa Boha, a na spoločnosť synov tohto sveta, žijúcich podľa človeka. Spomína sa zlúčenie a rozdelenie týchto na pokolenie Kainovo a Setovo, a o ich zlúčení, keď sa dobrí natoľko priklonili k zlému, že sa vyrovnali zlým, až ich všetkých zahubila potopa ? okrem Noema a jeho siedmich spoločníkov.
15.9. Dĺžka života a mohutnosť ľudského tela pred potopou.
Nikto rozumný, uvažujúc o týchto veciach, nebude pochybovať, že Kain mohol založiť nielen hocijaký, ale aj veľký štát, keďže život smrteľníkov bol oveľa dlhší ako dnes, ak by len niekto z neveriacich nenamietal proti samému počtu rokov, ktoré Písmo pripisuje životu prvých ľudí, a nepopieral by, že tomu nemožno uveriť. Niektorí z nich neveria ani tomu, že rozmery ľudského tela značne presahovali terajšie. Aj ich najvznešenejší básnik, Vergilius, rozpráva, ako ich jeden udatný bojovník vytrhol zo zeme ohromný kameň, zasadený na medzi, bežal s ním, zamával ním a hodil ho, hovoriac: „Sotva by ho na svojich šijách unieslo dvanásť mužov, akých teraz zem plodí.“ (Aeneas, 12, 819), znázorňujúc tým, že vtedy sa na zemi rodievali ľudia s väčším telom, a to tým skôr v prvých časoch sveta, pred známou a osudnou potopou.
Neveriacich presviedčajú o neuveriteľnej veľkosti ľudských tiel hroby, odkryté často vo výmoľoch riek alebo pri iných príhodách, v ktorých sa našli kosti mŕtvych. Ja sám spolu s viacerými ľuďmi som videl na utickom pobreží ľudský črenový zub taký veľký, že by sa z neho dalo urobiť aj sto našich zubov. Myslím, že to bol zub obra, lebo nielen vtedajší ľudia mali väčšie telá ako my, ale obri ich ešte aj presahovali. Napokon tak ako voľakedy aj za našich čias, hoci zriedkavejšie, nechýbajú ľudia, ktorí iných prevyšujú vzrastom. Plínius Secundus, muž veľmi učený, tvrdí, že čím viac sa svet vzďaľuje od svojho začiatku, tým menšie telá rodí príroda. Uvádza, že aj Homér vo svojich básňach sa často na túto okolnosť ponosuje a pritom sa tomu nevysmieva ako básnik a satirik, ale opisuje to ako odborný spisovateľ a pokladá tieto prírodné divy za uveriteľné a pravdivé. Ako som už povedal, kosti pochádzajúce zo starých tiel, keďže sú trvanlivé, svedčia o veľkosti niekdajších ľudí a sú to doklady nielen pre naše časy, ale aj pre budúcnosť. Veľký počet rokov každého človeka, ktorý vtedy žil, nemožno dnes ničím dokázať, ale preto netreba upierať hodnovernosť posvätným knihám. Neveriť im, by bolo tým bezočivejšie, keď vidíme, že sa splnilo, čo bolo v nich predpovedané. Ten istý Plínius hovorí aj to, že dosiaľ žije národ, ktorého príslušníci žijú aj dvesto rokov. Ak teda veríme, že aj dnes na neznámych miestach trvá ľudský život dlhšie, hoci sme sa o tom osobne nepresvedčili, prečo by sme to neverili o neznámych časoch? Či je uveriteľnejšie, že niekde niečo je, čo u nás nie je, než že niekedy bolo, čo teraz nie je?
15.10. Rozdiel v počítaní rokov v hebrejských a našich knihách. (Skrátené)
Údaje o veku v hebrejských a našich knihách (Septuaginta ? latinský preklad) sú rozdielne. Stáva sa však, že pri istých príležitostiach, napríklad pri narodení, sa istý počet uberá a pri iných príležitostiach sa zas pridáva, takže celkový počet rokov toho-ktorého človeka sa udáva v oboch knihách rovnako. Len u Lamecha, Matuzalemovho syna, sa vyskytuje rozdiel 24 rokov. Podľa hebrejských kníh žil totiž o 24 rokov viac ako podľa našich.
15.11. Matuzalem by mal žiť ešte štrnásť rokov po potope. (Skrátené)
Pokiaľ ide o vek Matuzalema, je udaný rozdielne v hebrejských knihách a našich. Podľa jedných žil Matuzalem 955 rokov a podľa druhých 969. Jeho správny vek je 969 rokov, a treba veriť, že potopu neprežil. Napokon nie je dôležité, koľko rokov mal Matuzalem, ale dôležité je to, že všetky knihy súhlasne udávajú vysoký vek vtedajších ľudí, takže ešte za života jedného predka sa mohlo jeho pokolenie natoľko rozmnožiť, že mohlo založiť „štát“ alebo organizovanú obec.
15.12. Názor, že prví ľudia nežili tak dlho, ako sa píše.
Netreba dbať na tých, čo si myslia, že roky sa za starých čias rátali ináč, totiž že boli kratšie a že jeden náš rok sa vraj rovná desiatim vtedajším. Tvrdia, ak sa vraj píše, že niekto žil deväťsto rokov, treba tým rozumieť deväťdesiat rokov; lebo náš jeden rok sa rovná niekdajším desiatim a našich desať sa rovná niekdajším sto. Podľa toho tvrdia, že Adam mal 23 rokov, keď splodil Seta a Set mal 20 rokov a šesť mesiacov, keď sa mu narodil Enos, hoci podľa Písma mal vtedy 205 rokov. Náš jeden rok rozdelili na desať častí a tie časti pomenovali rokmi. Každá časť obsahuje počet šesťkrát šesť na znamenie, že Boh za šesť dní vykonal svoje dielo a na siedmy deň si odpočinul. O tejto veci som hovoril podľa svojich vedomostí už v jedenástej knihe. Šesťkrát šesť alebo šesť na druhú je tridsať šesť, a tento počet násobený desiatimi dáva 360 ? totiž dní, to jest dvanásť lunárnych mesiacov. Päť dní, ktoré dopĺňajú slnečný rok, a aj šesť hodín, pre ktoré sa každý štvrtý rok stáva priestupným, za starých čias po určitom čase vkladali do výpočtu, aby sa počet rokov vyrovnal. Rimania ich volali priestupnými alebo vkladanými dňami. Aj Enos, ktorého splodil Set, keď sa mu narodil syn Kainan, mal podľa nich 19 rokov a podľa Písma 190 rokov (podľa Septuaginty). Vo všetkých pokoleniach, pri ktorých sa rátajú roky pred potopou, skoro nikoho niet v našich knihách, kto by bol splodil syna pod sto rokmi. Ide o ľudí vo veku sto alebo sto dvadsať rokov, alebo ešte starších. Najčastejšie vraj plodili až vo veku 160 rokov a vyššom. Podľa odporcov nikto nemôže plodiť synov vo veku desať rokov, ktorý počet oni volajú sto rokmi, ale vo veku 16 rokov, keď už prichádza dospelosť a spôsobilosť na plodenie detí, je to už možné. A tento vek sa vraj v najstarších časoch označoval ako 160 rokov. Aby sa dalo uveriť, že vtedy sa roky rátali ináč, uvádzajú, že podľa väčšiny dejepiscov u Egypťanov mal rok 4 mesiace, u Akarňanov 6 mesiacov a u Laviniov 13 mesiacov. Plinius Secundus píše, že ak podľa starých kníh niekto žil 152 rokov, iný napríklad o desať rokov viac, niekto mal dvesto, tristo, päťsto, šesťsto, ba napokon aj osemsto rokov, nazdáva sa, že tieto údaje sa dostali do kníh pre neznalosť počítania času. Jedni vraj letom končili jeden rok a zimou druhý, iní zas (ako napríklad Arkadovia) každé ročné obdobie pokladali za rok zložený z troch mesiacov. Podotýka aj to, že Egypťania, ktorí mali rok zložený zo štyroch mesiacov, voľakedy zakončievali rok s každým obehom mesiaca a pri takomto rátaní sa vraj dalo u nich ľahko dožiť aj tisíc rokov.
Niektorí pre tieto prijateľné dôkazy, nezavrhujúc hodnovernosť posvätných dejín (skôr v úsilí potvrdiť ju, aby sa nezdalo vylúčené to, čo sa hovorí o vysokom veku prapredkov), vymysleli si teóriu (a nepokladali ju za nemúdru), keď časovú lehotu, vtedy menovanú rokom, skrátili tak, že sa desať vtedajších rokov malo rátať za náš jeden a našich desať za vtedajších sto. Aká je táto domnienka nesprávna, ukážem jasným dôkazom. Prv ako by som sa do toho pustil, nemôžem prejsť mlčaním ponad to, o čom sa domnievam, že je veľmi presvedčivé. Totiž to tvrdenie sa dalo ľahko vyvrátiť a opraviť podľa hebrejských textov, keďže v nich sa neuvádza, že Adam mal 230 rokov, ale len 130 rokov, keď splodil tretieho syna. Keby sa tieto roky rovnali dĺžkou našim 13 rokom, pri splodení prvého syna nemohol byť nepochybne starší ako jedenásťročný alebo o niečo starší. Kto však v tomto veku podľa obyčajného a nám známeho zákona prírody môže plodiť deti? Nebudem rozvádzať túto otázku, lebo by sa mohlo azda povedať, že Adam mohol plodiť hneď po svojom stvorení, lebo sa nemožno domnievať, že bol stvorený taký malý, ako bývajú deti pri narodení. Jeho syn nemal 205, ale 105 rokov, keď plodil Henocha, a podľa ich výkladu by nebol mal ani 11 rokov. Čo mám povedať o Kainovi, Henochovom synovi, ktorý podľa našich kníh v 17. roku, podľa hebrejských v 70. roku svojho veku splodil syna Malaleela? Ktorý človek plodí v siedmom roku, ak sa vtedajších 70 rokov rovná našim siedmim?
15.13. Či sa pri počítaní rokov má uveriť skôr hebrejskému textu ako Septuaginte? (Skrátené)
Nemožno tvrdiť, že židovský národ úmyselne zmenil v knihách správny počet rokov, ani to, že ich zmenilo 72 prekladateľov, ktorých vybral egyptský kráľ Ptolemaeus. Chyba mohla vzniknúť z nedbanlivého opisovania a neskôr sa stále preberala. Za správne sa majú pokladať tie údaje rokov, aké sú v pôvodných textoch, z ktorých sa prekladalo do iných rečí.
15.14. Roky v starších časoch a terajšie sú rovnaké. (Skrátené)
Tvrdenie, že desať biblických rokov sa rovná jednému nášmu, vyvracajú údaje Písma. Hovorí sa napríklad: „V šesťstom roku Noemovho života, v druhom mesiaci, na sedemnásty deň mesiaca vyvalili sa všetky pramene veľkej hlbočiny a otvorili sa nebeské priepusty“ (Gn 7, 10) ? čiže nastala potopa. Ak mal spomenutý krátky rok 36 dní a delil sa na dvanásť mesiacov, jeden mesiac mal potom 3 dni. Ako vidieť, počítanie desať biblických rokov za náš jeden je nesprávne a pravdou je, že dni, mesiace a roky trvali za starých čias rovnako ako teraz.
15.15. Či sa dá veriť, že mužovia z prvých vekov sa zdržiavali telesného obcovania až do času, kým nesplodili synov? (Skrátené)
Keďže u prvých ľudí sa uvádza vek pri splodení potomkov aj vyše sto rokov, vzniká otázka, či až do toho času žili zdržanlivo. Na otázku možno odpovedať tak, že buď prichádzala u nich dospelosť neskoršie, alebo ich synovia, o ktorých vieme, neboli prvorodení. Druhá odpoveď je pravdepodobnejšia, lebo Písmo neuvádza všetky deti prvých ľudí, ale len tie, prostredníctvom ktorých chcelo prísť čím skôr k Noemovi, od neho k Abrahámovi a tak postupne. Rovnako si počína aj evanjelista Matúš pri vypisovaní rodokmeňa Ježiša Krista. Začína u Abraháma, o ktorom hovorí, že splodil Izáka, a nespomína Izmaela, hoci bol starší. O Izákovi hovorí, že splodil Jakuba, hoci jeho syn Ezau bol starší. Tak postupoval ďalej. Pridržiaval sa len tých pokolení, ktoré ho viedli k Dávidovi.
15.16. Platné právo prvých manželstiev bolo odlišné od neskoršieho.
Keď ľudské pokolenie po prvom styku muža, stvoreného z prachu, s jeho manželkou, učinenou z mužovho boku, potrebovalo na plodenie a rozmnoženie, aby sa mužovia spájali so ženami, a na začiatku nebolo iných ľudí okrem tých, ktorí sa narodili z týchto dvoch, museli si mužovia brať za manželky svoje sestry. Na začiatku ich k tomu nútila nevyhnutnosť, neskôr sa to však pokladalo za hriešny skutok a náboženstvo to zakazovalo. Hlavným dôvodom bolo upevňovanie lásky k blížnemu, aby sa ľudia, ktorým svornosť slúži na česť a úžitok, spájali zväzkami rozličnej povahy, aby jeden nemal viacero zväzkov len s jedným človekom, ale aby sa spájal osobitne aj s inými, a tak utužoval pospolitý život. Názvy otec a svokor už vyjadrujú zapojenie dvoch príbuzenstiev. Ak má niekto iného človeka za otca a iného za svokra, láska sa rozširuje na viac osôb. Adam musel byť svojim synom a dcéram obojím, lebo bratia si brali za manželky svoje sestry, a rovnako aj Eva, jeho manželka, bola svojim deťom obojeho pohlavia aj matkou, aj svokrou. Ak by boli nimi bývali dve ženy, jedna matkou a druhá svokrou, pospolitá láska by sa bola ešte viac šírila. Aj sama sestra, keď sa stala manželkou, predstavovala dvojaké príbuzenstvo, ktoré ak sa rozdelí tak, aby jedna osoba bola sestrou a druhá manželkou, rozširuje aj vzájomnú príbuznosť. To sa nemohlo stať dovtedy, kým nebolo iných ľudí, lebo z prvých ľudí boli len bratia a sestry. Keď už bol dostatočný počet žien, nedovoľovalo sa brať si za manželky sestry, lebo spájanie bratov so sestrami už nevyžadovala potreba, a ak sa tak konalo, pokladalo sa to za hriešne. Keby aj vnuci prvých ľudí, ktorí si mohli brať za manželky svoje sesternice, boli sa ženili so svojimi sestrami, nebolo by u jedného človeka vzniklo dvoje, ale troje príbuzenstiev, ktoré sa mali zúčastniť na šírení puta lásky. V tom prípade, ak brat so sestrou boli manželmi, jeden človek by bol svojim deťom aj otcom, aj svokrom, aj strýcom; rovnako aj jeho žena by bola deťom súčasne matkou, svokrou a tetkou; samy deti by neboli len súrodencami a manželmi, ale aj bratancami a sesternicami, lebo by boli deťmi súrodencov. Všetky tieto príbuzenské zväzky, spojujúce s jedným človekom tri osoby, ak by sa hodnotili jednotlivo a osobitne, spájali by deväť osôb tak, že by jeden človek mal inú sestru, inú manželku, inú sesternicu, iného bratanca, iného svokra, inú matku, inú tetku, inú svokru, a ak by neboli obmedzené na malý počet ľudí, vzájomnosť by sa rozprestierala ešte hojnejšie a širšie.
Možno povedať, že s pribúdaním a množením ľudského pokolenia tento spôsob aj medzi bezbožnými ctiteľmi mnohých nepravých bohov sa zachoval tak, že hoci zvrátené zákony dovoľovali manželstvá súrodencov, dobrý zvyk sa predsa tomu vzoprel, nedbajúc na to, že za prvých čias bolo možné brať si za manželky sestry. Odvrátil sa od toho, akoby to nikdy nebolo bývalo dovolené. Zvyk pôsobí mocne na ľudskú myseľ a láka ju na niektoré veci, od iných ju zas odvracia. Keďže v tomto prípade krotí nezriadenú žiadostivosť, treba veriť, že by bolo hriechom, ak by tento zvyk chcel niekto zľahčovať a rušiť. Ak je nespravodlivé z túžby po majetku prekračovať medze cudzích polí, o čo nespravodlivejšie je pre žiadosti tela rúcať hrádzu mravov. Zo skúseností vieme, ako aj za našich čias sa niekedy stáva, že bratanci si berú za manželky sesternice, ale pre blízke príbuzenstvo k bratskému a sesterskému pokoleniu sa také manželstvá zriedka vydaria, lebo sú proti obyčajam, hoci zákony, ani božské, ani svetské, to nezakazujú. Pri tomto dovolenom spájaní je akýsi odpor k nedovolenej blízkosti, lebo to, čo sa deje so sesternicou, vyvoláva zdanie, akoby sa dialo so sestrou, veď pre taký blízky stupeň príbuzenstva sa v niektorých národoch ľudia medzi sebou volajú bratmi a sú skoro pokladaní za súrodencov. Praotcovia sa nábožne starali, aby sa príbuznosť pomaly netratila, keď sa stále novými pokoleniami vzďaľovala skoro až do zániku, a kým ešte nezanikla, usilovali sa ju novými manželstvami osviežiť a akoby utekajúcu privolať späť. Preto, aj keď sa zem naplnila ľuďmi, radi si brali za manželky ženy zo svojho rodu, hoci nie sestry po otcovi alebo matke, alebo po oboch svojich rodičoch. Kto by pochyboval, že by nebolo aj za našich čias lepšie, ak by boli manželstvá medzi bratancami a sesternicami zakázané, a to nie pre množenie príbuzenstva, ako sme už uviedli, (aby jedna osoba nespájala v sebe dvoje príbuzenstiev, keď mohli mať na ňom podiel dve a rozmnožiť tak počet príbuzenstva), ale aj preto, že akýsi prirodzený a chválitebný stud človeka zdržuje od toho, aby s osobou, ku ktorej je povinný pre pokrvnosť zachovávať zdržanlivosť, nekonal ani telesné skutky, za ktoré sa červenie aj manželská hanblivosť.
Spojenie muža a ženy, pokiaľ ide o pokolenie smrteľníkov, je akési semenisko štátu, pričom pozemský štát zdôrazňuje len rodenie, pre nebeský štát je však potrebné znovuzrodenie, aby sa zahladila vina z narodenia. Či pred potopou bolo a aké bolo hmotné a viditeľné znamenie znovuzrodenia ? ako bola neskôr Abrahámovi prikázaná obriezka ?, o tom svätá história mlčí. Aj najstarší ľudia prinášali Bohu obety, ako je zjavné u prvých dvoch bratov, a ako čítame aj o Noemovi, že keď vyšiel po potope z korábu, obetoval Bohu obetu. O tom sme hovorili už v predchádzajúcich knihách, kde sme tiež uviedli, že démoni, ktorí si privlastňujú Božiu moc a vydávajú sa za bohov, pre nijakú inú príčinu nepožadujú obety a pre nič iného ich tak veľmi neobľubujú ako preto, lebo vedia, že pravá obeta patrí iba pravému Bohu.
15.17. Dvaja praotcovia a dvaja vodcovia pokolení pochádzajúci od jedného otca. (Skrátené)
Adam bol otcom oboch pokolení, tak pokolenia tvoriaceho Boží štát, ako aj pokolenia tvoriaceho pozemský štát. Po Ábelovej smrti boli dvaja otcovia pokolení: Kain a Set. V ich synoch sa zjavnejšie začali ukazovať znaky oboch štátov v ľudskom pokolení. Kain splodil syna Henocha a pod jeho menom založil štát pozemský, požívajúci časný pokoj a blaho. Meno Kain značí „držbu“ (faktický stav využívania vecí) a Henoch „oddanie“, obetovanie, keďže pozemský štát sa oddáva, obetuje zemi, kde sa zakladá a má svoj začiatok aj koniec. Meno Set značí zmŕtvychvstanie alebo vzkriesenie. Meno jeho syna Enos značí „človek“.
15.18. V čom predstavujú Ábel, Set a Enos Krista a Cirkev? (Skrátené)
Ábel, ktorého meno značí smútok, a Set, ktorého meno značí zmŕtvychvstanie, predstavujú Kristovu smrť a jeho život po zmŕtvychvstaní. Z tejto viery sa rodí Boží štát, čiže človek, ktorý dôveruje vzývaniu Božieho mena, čo podľa apoštola znamená, že každý, kto bude vzývať Božie meno, bude spasený. Slovami „dal mu meno Enos,“ (čiže človek) a pripomienkou „Vtedy sa začalo vzývať meno Pánovo“ (Gn 4, 26), sa jasne dáva najavo, že človek nemá dúfať v seba, ak sa chce stať občanom toho štátu. Už sa neobetuje, ako Kain, tomuto smrteľnému svetu, ale dôveruje v nesmrteľnosť večného blahoslavenstva.
15.19. Význam Henochovho prenesenia do neba. (Skrátené)
Aj v Setovom pokolení, v siedmom od Adama, sa vyskytuje meno Henoch, meno, ktoré značí oddanie, obetovanie, zasvätenie. Tento Henoch bol vzatý do neba, lebo sa zapáčil Bohu. (Porov.: „Henoch chodil s Bohom“ ? Gn 5, 22, 24). Jeho prenesenie do neba predobrazuje odklad nášho zasvätenia, ktoré sa stalo až v Kristovi, v našej hlave, ktorý tak vstal z mŕtvych, že už viac nezomrie a vystúpil na nebesia. Ostáva však ešte zasvätenie celého domu, ktorého základom je Kristus, a to sa odkladá až na koniec čias, to jest do zmŕtvychvstania všetkých ľudí, ktorí viac nezomrú.
15.20. Prečo Kainovo pokolenie v ôsmej generácii od Adama zaniká a prečo sa Noe ráta ako desiate pokolenie? (Skrátené)
Ak sa zapisovateľ Písma usiloval dostať od Adama cez jeho syna Seta postupne k Noemovi a od neho k Abrahámovi, od ktorého evanjelista Matúš začína odvodzovať rodokmeň Ježiša Krista, možno sa opýtať, kam smeroval pri uvádzaní Kainovho rodu. Odpoveď je tá, že Kainov rod chcel priviesť len po potopu, lebo tá zahubila všetko pokolenie pozemského štátu a obnovili ho až Noemovi synovia. Synovia tohto sveta sa rodia a plodia, preto aj spoločenstvo ľudí žijúcich podľa človeka nemôže prestať, až kým sa neskončí svet. Boží štát na tomto svete iba putuje a znovuzrodením prechádza do iného sveta, ktorého synovia sa ani nerodia, ani neplodia (telesne). Na tomto svete sa však občania oboch štátov aj rodia, aj plodia, hoci mnoho občanov Božieho štátu sa zdržiava plodenia. Tak robia aj niektorí poblúdení príslušníci pozemského štátu, ale nerobia to z viery v najvyššie dobro, čiže z viery v Boha.
Nie je vysvetlené, prečo autor Písma uvádza len sedem pokolení v Kainovom rode. Možno chcel zaznačiť len niektorých príslušníkov rodu, a preto nie je rozhodujúce, že v Setovom rode uvádza do potopy desať pokolení, kým v Kainovom len osem (od Adama).
O Lamechovi, ktorý je siedmy po Adamovi, sa hovorí, že mal 11 detí. Keďže Zákon je ukončený počtom 10, počet 11 iste značí hriech, lebo prekračuje zákon. Adamov rod v Kainovom poradí sa končí počtom 11, ktorý označuje hriech, a končí sa ženou. Zo ženského pohlavia povstal aj prvý hriech, pre ktorý všetci zomierame. Následok tohto hriechu je telesná žiadostivosť, ktorá odporuje duchu, a meno Lamechovej dcéry Noema znamená telesnú rozkoš. V Setovom rode od Adama až po Noema sa prichádza k zákonitému počtu 10.
15.21. Prečo Písmo spomína Kainovho syna Henocha a hovorí o celom Kainovom rode až do potopy, a prečo, spomenúc Setovho syna Enosa, sa vracia až k začiatkom ľudského pokolenia? (Skrátené)
Písmo pri uvádzaní Kainovo rodu, po spomenutí syna, v ktorého mene založili štát, to jest Henocha, spomína všetky ostatné pokolenia až do potopy. Avšak v Setovom rode po spomenutí syna Enosa, neuvádzajúc ostatné stupne jeho rodu, vracia sa až k Adamovi. Autor Písma azda urobil tak preto, aby sa od Adama začalo počítanie času, čo nechcel urobiť pri pozemskom štáte. Boh chcel takto predstaviť pred oči oba štáty, jeden idúci od vraha k vrahovi ? aj Lamech sa svojim ženám priznáva, že zabil človeka ? a druhý, aby sa začínal tým, ktorý dúfal vo vzývaní Pánovho mena.
15.22. Úpadok Božích synov pre lásku k cudzinkám, pre ktorú pri potope museli zahynúť všetci, okrem ôsmich ľudí.
Následkom slobodnej vôle, pri postupnom rozmáhaní sa a rozmnožovaní ľudského pokolenia, prichádzalo k miešaniu a určitému zlievaniu oboch štátov, lebo všetci mali spoločný údel v zlom. Zlo zas malo svoj pôvod v ženskom pohlaví, hoci nie v takej forme ako na začiatku, lebo ženy nezvádzali mužov na hriech preto, že samy podľahli cudzím úkladom. Pretože boli z tohto pozemského štátu, čiže zo spoločenstva pozemských občanov, teda už od začiatku mali v sebe jeho zlé návyky. Krásou tela vzbudzovali lásku v Božích synoch, čiže v občanoch druhého štátu, putujúceho na tomto svete. Krása je čosi dobré a je Božím darom, ale dáva sa aj zlým, aby ju dobrí nepokladali za veľké dobro. Po opustení najvyššieho dobra, patriaceho len dobrým, začal sa pád k nepatrnému dobru, ktoré nie je iba vlastníctvom dobrých, ale spoločným majetkom dobrých aj zlých. Tak sa stalo, že synovia Boží zahoreli láskou k ľudským dcéram, a aby ich mohli mať za manželky, poklesli na mravy pozemskej spoločnosti, opustili bohabojnosť, ktorú predtým zachovávali v spoločnosti svätých. Tu aj telesná krása ? to Bohom stvorené, ale časné, telesné a najnižšie dobro ?, ak sa pokladá za viac než Boh, večné vnútorné a najvyššie dobro, je vlastne len zlá láska, podobná tej, akou milujú lakomci zlato, nedbajúc na spravodlivosť, hoci taká láska nie je nedostatkom zlata, ale chybou človeka. A tak je to aj s každým iným stvorením, ktoré je v sebe dobré, ale milovať ho možno dobre aj zle. Dobre vtedy, ak sa zachová poriadok, zle, ak sa poriadok poruší. O tom som v krátkosti v Chvále na sviečku takto zaveršoval:
Tvoje dary sú dobré, lebo ty si ich dobrý Stvoriteľ,
naše nie je v nich nič, okrem hriešnej lásky,
keď miesto teba neprávom milujeme tvoje stvorenie.
Ak milujeme naozaj Stvoriteľa, to jest ak milujeme jeho, a nie niečo iné namiesto neho, nemožno ho zle milovať. Aj láskou sa musí milovať usporiadane, aby sa milovalo to, čo sa má milovať, aby sa láska stala v nás cnosťou vedúcou k dobrému životu. Zdá sa mi, že cnosť možno krátko a dobre definovať ako poriadok lásky.2 Preto aj vo svätej Piesni piesní Boží štát ústami Kristovej nevesty spieva: „Usporiadajte vo mne lásku“. Porušením poriadku lásky, čiže milovania, Boží synovia sa vzdali Boha a začali milovať ľudské dcéry. Týmito dvoma menami sa oba štáty dostatočne rozlišujú. Aj oni boli synmi ľudskými podľa prirodzenosti, ale milosťou začali mať iné meno. V tom istom Písme, kde sa hovorí, že Boží synovia milovali ľudské dcéry, volajú sa aj anjelmi, preto sa mnohí nazdávajú, že neboli ľuďmi, ale anjelmi.
15.23. Či možno veriť, že anjeli sa zamilúvali do krásnych žien, ženili sa s nimi a plodili obrov?
Tejto otázky sme sa už letmo dotkli v tretej knihe tohto spisu a pýtali sme sa, či anjeli, ako duchovia, môžu telesne obcovať so ženami. Napísané je: „Ktorý činí svojich duchov anjelmi“ (Žalm 103, 5), to znamená tých, ktorí sú duchmi podľa svojej bytosti, robí svojimi poslami, poveruje ich posolstvami, keďže grécke slovo aggelos značí posla. Či ďalšie slová „a služobníkov svojich oheň horiaci“, žalmista použil, aby sa vyslovil o tých telách alebo vyjadruje, že jeho služobníci majú planúť láskou ako duchovným ohňom, je pochybné. Lebo je známe, a mnohí to aj sami skúsili a tvrdia, že to vedia od iných skúsenejších, ktorým nemožno v tejto veci neveriť, že silvani a fauni, ktorých všeobecne nazývajú „inkubusmi“ (tí, čo kohosi dusia a mordujú), neraz sa k ženám správali neslušne a žiadali od nich konať telesné skutky. Aj akísi démoni, ktorých Galovia volajú „dusijmi“, sa pokúšajú o túto nečistotu a páchajú ju, ako tvrdia mnohí, ktorým ak by som neveril, mohlo by sa pokladať za bezočivosť. Napokon sa neopovažujem riešiť otázku, či je možné, aby niektorí duchovia, odetí veternými telami (vietor je totiž čosi telesné, lebo napríklad pri pohybe vejára ho možno cítiť zmyslami), mohli byť opantaní aj touto telesnou žiadostivosťou, aby podľa možnosti páchali necudné skutky so ženami a aby to ony aj cítili. Nemyslím si však, že by svätí anjeli boli mohli tak hlboko klesnúť. To nie o nich povedal apoštol Peter: „Veď Boh neušetril ani anjelov, keď zhrešili, ale zvrhol ich do tmavých priepastí podsvetia a dal ich strážiť až do súdu“ (2 Pt 2, 4); ale si myslím, že to vraví o tých anjeloch, ktorí sa na začiatku vzdali Boha a padli aj so svojím kniežaťom diablom, ktorý zo závisti oklamal hadovou lesťou aj prvého človeka. Písmo sväté potvrdzuje, že aj ľudia sa často menujú anjelmi. Aj o Jánovi je napísané: „Hľa, posielam svojho posla pred tvojou tvárou a on ti pripraví cestu“ (Mk 1, 2). Aj prorok Malachiáš z osobitnej, totiž osobitne mu udelenej milosti sa volá „anjelom“ (Mal 2, 7).
Niekto sa pozastaví nad tvrdením, že vraj tí, ktorí sa volali Božími anjelmi, nesplodili zo žien, ktoré milovali, ľudí nášho výzoru, ale obrov. Vari aj za našich čias, o čom už bola vyššie reč, nerodili sa ľudia, ktorých telesné rozmery ďaleko presahovali obyčajnú mieru terajších tiel? Vari pred niekoľkými rokmi, keď Rímu hrozila skaza od Gótov, nebola tam žena so svojím otcom a matkou, ktorá veľkosťou svojho tela vynikala nad všetkých? Kde sa ukázala, všade sa zhŕklo množstvo divákov a čudné bolo na tej veci, že jej rodičia nemali veľkosť ani len obyčajných ľudí. Aj prv sa na svete mohli rodiť obri, kým Boží synovia, ktorých voláme anjelmi, obcovali s ľudskými dcérami, totiž žijúcimi podľa človeka, čiže kým Setovi synovia obcovali s Kainovými dcérami. Aj Písmo o tejto veci hovorí: „Keď sa ľudia začali na zemi množiť a keď sa im narodil dcéry, Boží synovia videli, že ľudské dcéry sú pekné a brali si z nich za ženy, koľko len chceli. A Pán povedal: »Môj Duch neostane dlho v ľuďoch (pre ich poblúdenie), lebo sú len telo. Ich dní bude iba sto dvadsať rokov.« V tom čase boli na zemi obri ? ba aj neskôr ?, a keď Boží synovia obcovali s ľudskými dcérami, ony im rodili obrov. To sú hrdinovia dávnych čias, slávni mužovia.“ (Gn 6, 1).3 Slová svätej knihy presvedčivo hovoria, že už v tých časoch boli na zemi obri, keď si Boží synovia brali za manželky ľudské dcéry a zamilovali si ich ako dobré, čiže krásne. Nie je čudné, že sa vo Svätom písme krása tela volá dobrotou. Aj neskôr sa rodili obri, ako sa píše: „V tom čase boli na zemi obri“. Teda obri boli aj predtým, aj potom. V slovách „rodili im“ sa dostatočne ukazuje, že Boží synovia pred svojím pádom plodili Bohu, nie sebe, to jest že nepoznávali svoje ženy z túžby po rozkoši, ale plnili povinnosť šíriť ľudské pokolenie. Robili tak nie preto, aby sa pýšili svojou rodinou, ale aby novými občanmi napĺňali Boží štát. Ako Boží anjeli, mali oznamovať občanom, aby svoju nádej skladali v Boha a podobali sa tomu, ktorý sa narodil Setovi a volal sa „synom zmŕtvychvstania“ a ktorý dúfal pri vzývaní mena Pánovho, aby sa v tejto nádeji aj so svojím potomstvom stali dedičmi večných majetkov a v dome Boha Otca bratmi svojich synov.
Neboli však takými Božími anjelmi, aby prestali byť ľuďmi, ako sa niektorí domnievajú, ale boli nepochybne ľuďmi, čo sa dá bez akejkoľvek pochybnosti vyrozumieť z Písma, ktoré hovorí: „Boží synovia videli, že ľudské dcéry sú pekné a brali si z nich za ženy, koľko len chceli“. A ďalej: „Pán povedal: »Môj Duch neostane dlho v ľuďoch, lebo sú len telo«.“ Boží Duch ich totiž urobil ako anjelov a Božích synov, ale pre sklon k nízkym veciam, podľa prirodzenosti, nie podľa milosti, volajú sa ľuďmi. Keďže opustili Ducha, volajú sa aj telom, a pretože ho opustili, sú aj sami opustení. Podľa sedemdesiatich prekladateľov sa volajú aj Božími synmi, aj Božími anjelmi, ale vo všetkých rukopisoch tieto výrazy nenájdeme, lebo v niektorých sa spomínajú len Boží synovia. Aquila, ktorému dávajú Židia prednosť pred všetkými prekladateľmi, ich nenazýva ani Božími anjelmi, ani Božími synmi, ale synmi bohov. Jedno aj druhé je pravdivé. Boli aj Božími synmi, súc synmi jedného Otca, boli aj bratmi svojich otcov a aj synmi bohov, lebo bohovia ich splodili a spolu s nimi sa volali bohmi, ako hovorí žalm: „I povedal som: »Ste bohmi, všetci ste synmi Najvyššieho«.“ (Ž 81, 6). Právom sa nazdávame, že sedemdesiat prekladateľov prijalo prorockého ducha, aby nebolo pochybností, že konali z vnuknutia Boha a z jeho daru aj vtedy, ak niečo zmenili alebo uviedli inak, ako stojí v pôvodnom jazyku, lebo ich výrok ostáva vždy božským výrokom. Tak aj tento výraz má v hebrejčine dvojaký význam ? možno ho vykladať ako „Boží synovia“ aj ako „synovia bohov“.
Nespomíname bájky zo spisov, ktoré sa pokladajú za falošné, lebo ich pôvod bol skrytý a utajený predkom, ktorí zachovali pravé knihy. Hoci je v tých falošných spisoch aj niečo pravdy, predsa pre mnoho neprávd neprisudzuje sa im nijaká kánonická vážnosť. Nemožno poprieť, že aj Henoch, siedmy od Adama, spísal niektoré božským Duchom vnuknuté knihy, lebo to uvádza apoštol Júda (Júd 14) vo svojom kánonickom liste. Ale nie bez príčiny boli vypustené zo zbierky kánonických spisov, ktoré židovskí kňazi v chráme s veľkou starostlivosťou postupne opatrovali. Stalo sa to preto, lebo pre svoju starobylosť upadli do zabudnutia, keďže nebolo dôkazu, že skutočne pochádzajú od toho, komu sa pripisujú, alebo sa našli u takých osôb, o ktorých sa nedalo preukázať, že by ich nepretržite boli preberali a opatrovali. Je teda správne, že knihy, ktoré sa volajú Henochove a ktoré obsahujú bájky o obroch (vraj neboli splodení ľudskými otcami), opatrní otcovia zavrhli a upreli im hodnovernosť. Podobne sa stalo aj s mnohými spismi pripisovanými iným prorokom a v novšom čase aj s niektorými knihami, kacírmi vyhlasovanými za apoštolské, že im bola po starostlivom skúmaní odňatá kánonická vážnosť a boli vyhlásené za apokryfy. Podľa správ z hebrejských alebo kresťanských kánonických kníh niet pochybností o tom, že pred potopou bolo na zemi mnoho obrov a že boli občanmi pozemského štátu, a rovnako, že Boží synovia, ktorí podľa tela odvodzujú svoj pôvod od Seta, opustiac spravodlivosť zablúdili do tohto spoločenstva. Nie je čudné, že aj oni mohli plodiť obrov. Pravda, neboli všetci obrami, ale bolo ich omnoho viac ako za ostatných čias po potope. Stvoriteľovi sa azda aj preto zaľúbilo stvoriť obrov, aby sa dokázalo, že múdry človek si nemá vysoko vážiť ani krásu, ani veľkosť a telesnú silu, ale že má túžiť po duchovných hodnotách, nesmrteľných, omnoho lepších a trvalejších, na ktorých sa nezúčastňujú dobrí a zlí rovnako, ale iba dobrým prichystávajú blaženosť. Aj iný prorok, hovoriac o tejto veci, vraví: „Tam povstali obri, tí oddávna povestní, veľkí postavou, čo vyznali sa v boji. Nie týchto si vyvolil Boh, ani cestu múdrosti neobjavili, ale zahynuli, lebo nemali múdrosti.“ (Bar 3, 26).
15.24. Ako treba rozumieť slovám: „Ich dní bude iba stodvadsať rokov“? (Skrátené)
Boží výrok: „Ich dní bude iba stodvadsať rokov“ (Gn 6, 3), nemožno chápať tak, že ľudia budú žiť 120 rokov a neprekročia tento vek, lebo aj po potope žili niektorí aj päťsto rokov. Treba však vedieť, že Boh použil tento výrok, keď mal Noe 480 rokov, a potopa prišla v roku šesťsto. Teda len ľudia, ktorí mali zahynúť pri potope, mali predpovedaných ešte 120 rokov života.
15.25. Boží hnev nijako nenarúša nemeniteľný Boží pokoj.
Boží hnev nie je rozladenie jeho ducha, ale súd, ktorým sa ukladá trest za hriech. Jeho zmýšľanie a premýšľanie vyjadruje nemeniteľný dôvod meniteľných vecí. Nie je možné, aby Boh (a týka sa to všetkých vecí) ľutoval svoj ustálený zámer a pevnú predvídavosť tak, ako ľutuje človek niektorý svoj skutok. Ak by však Písmo nepoužívalo také výrazy, nebolo by ľahko prístupné celému ľudskému pokoleniu, ktorému chce osožiť tak, že pyšných postraší, nedbanlivcov povzbudí, hľadajúcich vycvičí a rozumným dáva stravu, čo by nerobilo, ak by sa istým spôsobom neskláňalo a nezostupovalo k nižším, ťažšie chápajúcim mysliam. Keďže však oznamuje aj zánik všetkých zvierat a vtáctva, tým chcelo naznačiť veľkosť budúceho nešťastia, nie však hroziť nerozumným zvieratám nejakou záhubou, akoby aj ony boli azda zhrešili.
15.26. Noemov koráb predobrazuje Krista a Cirkev.
Tým, že Boh rozkázal Noemovi, človekovi spravodlivému, a ako o ňom hovorí Písmo, vo svojom pokolení dokonalému (pravda, nie tak dokonalému, ako budú dokonalí občania Božieho štátu v budúcej nesmrteľnosti, kde sa vyrovnajú Božím anjelom ? podľa možnej dokonalosti na tejto pozemskej púti), zhotoviť koráb, aby sa zachránil so svojimi blízkymi, čiže s manželkou, synmi, nevestami a so zvieratami, čo vošli s ním na Boží príkaz do korábu pred potopou, nepochybne sa predstavuje na tomto svete putujúci Boží štát, totiž Cirkev vykúpená na dreve kríža, na ktorom visel sprostredkovateľ medzi Bohom a ľuďmi, človek Ježiš Kristus. Aj rozmery ? dĺžka, výška a šírka korábu ? predstavujú ľudské telo, o ktorom bolo predpovedané, že v ňom príde sprostredkovateľ, a aj skutočne prišiel. Dĺžka ľudského tela od temena až po päty sa rovná šesťnásobku šírky, merajúc od jedného boku k druhému, a desaťnásobku šírky, ktorá sa meria od chrbta po brucho, človek je teda šesťkrát dlhší než široký od pravého boku k ľavému a desaťkrát dlhší, ako je široký od chrbta k bruchu. Preto zhotovil koráb tristo lakťov dlhý, päťdesiat lakťov široký a tridsať vysoký. Vráta korábu znamenajú akoby ranu v ľudskom boku. Môže nám pripomínať ranu na tele Ukrižovaného, keď ho prebodli kopijou ? tadiaľ vstupujú všetci tí, ktorí prichádzajú k nemu, odtiaľ pramenia sviatosti, ktorými sa posväcujú veriaci. Skutočnosť, že Noe dostal príkaz stavať zo štvorhranného dreva, znamená, že v živote svätých sa opiera o stálosť na všetkých stranách, lebo i keď sa na hociktorú stranu obráti, vždy má pevnú polohu. Rovnako aj ostatné veci spomínané pri stavbe korábu sú predobrazmi vecí, týkajúcich sa Cirkvi.
Pri ďalšom rozbore týchto vecí by sme však zašli priďaleko. Zväčša sme sa už o tom zmienili v spise spísanom proti Faustovi, manichejskému kacírovi, ktorý popieral, že by v hebrejských knihách boli nejaké proroctvá o Kristovi. Možné je však, že niekto ešte lepšie ako my, ba určite lepšie, vyloží tie veci, len nech celý jeho výklad smeruje do podstaty Božieho štátu putujúceho v tomto zlom svete, zmietanom ako v dajakej potope. Iba vtedy sa vykladač veľmi neodchýli od zmyslu toho, čo je o veci napísané.
Napríklad niekto by mohol to miesto, kde sa píše: „a urob spodné, stredné a vrchné poschodie“ (porov. Gn 6, 16) chápať aj ináč, ako som ja vyložil v uvedenom spise, napríklad tak, že o korábe sa hovorí ako o dvojposchodovom preto, lebo sú dva druhy ľudí, totiž obrezaní a neobrezaní, ktorých apoštol menuje Židmi a Grékmi; o trojposchodovom korábe zas preto, že všetky národy pochádzajú z troch Noemovych synov po potope. Isteže, môže sa to aj ináč vykladať, len nech sa výklady nevzďaľujú od pravej viery. Keďže Noe nechcel mať v korábe príbytky len na dne, ale aj vyššie, a pomenoval ich druhým poschodím, a nad tými ešte vyššie, a pomenoval ich tretím poschodím, boli od spodku až do vrchu trojaké príbytky. Podľa apoštola tým možno rozumieť tri cnosti: vieru, nádej a lásku. (Porov. 1 Kor 13, 13). Tu možno takisto celkom vhodne rozumieť tri evanjeliové úrody, tridsaťnásobnú, šesťdesiatnásobnú a stonásobnú, pričom najnižšou by bola označená manželská čistota, vyššou vdovská a nad tým panenská čistota. Okrem toho sú tu aj ďalšie veci, ktoré by sa dali podľa viery lepšie chápať a vyjadriť pri opise nebeského štátu. To isté by sa dalo povedať aj o iných veciach, avšak ktokoľvek by chcel o nich vykladať, mal by to robiť vždy v súlade s katolíckou vierou.
15.27. Koráb a potopa majú aj svoj obrazný zmysel, pritom však nemožno poprieť ich dejinnú skutočnosť.
Nesmieme si myslieť, že správa o potope bola napísaná len tak bez príčiny, alebo že by sme mali vyhľadávať len skutočné udalosti bez obrazného významu, alebo aj naopak, že tieto veci sa nikdy nestali a sú len obraznými opismi, alebo nech je to hocičo, že sa to nijako netýka proroctiev o Cirkvi. Kto okrem pomäteného by chcel tvrdiť, že tieto knihy boli napísané a s takou pietou starostlivo opatrované tisíce rokov a z pokolenia na pokolenie odovzdávané s najväčšou úctou a v najlepšom poriadku?! Alebo že by sa v nich mali sledovať len prosté udalosti? Prečo vlastne, aby som prešiel ponad všetko ostatné, bolo treba stavať taký veľký koráb pre množstvo zvierat a načo bolo treba vpustiť doň z nečistých po dvoch a z čistých po sedem, veď z obidvoch druhov mohli byť zachované aj rovnakým počtom?! Alebo azda Boh, ktorý ich prikázal zachrániť na budúce rozmnoženie, nemohol obnoviť živočíšne druhy rovnako, ako ich stvoril?
Tí, čo tvrdia, že tieto veci nie sú skutočnými udalosťami, ale že sú len obrazmi vecí, ktoré predstavujú čosi iné ako skutočnosť, hovoria, že potopa nemohla byť taká rozsiahla, aby voda prevyšovala najvyššie vrchy o pätnásť lakťov, lebo vraj končiar Olympu sa dotýka samých nebies, takže nad ním sa ani oblaky nemôžu preháňať, lebo vrstvy vzduchu sú tam také riedke, že netvoria ani vetry, ani hmly, ani dažde. Ale neberú do úvahy, že zem, živel zo všetkých najhustejší, je ešte aj tam. Azda popierajú, že na končiaroch je zem? Ako sa teda zem mohla dostať až do nebeských výšin? Vode túto možnosť nepriznávajú, neuvedomujú si, že voda je položená ešte vyššie a že je ľahšia ako zem. Akú asi uvedú príčinu, že ak ťažšia a spodnejšia zem toľko tisíc rokov sa mohla dotýkať priestranstva pokojného neba, prečo by sa to nemohlo stať s ľahšou a vyššie položenou vodou aspoň na krátky čas?
Takisto namietajú, že koráb nemohol pojať také množstvo zvierat, totiž z nečistých po dvoch a z čistých po sedem z oboch pohlaví. Zdá sa mi, že takí ľudia majú pred očami stále len dĺžku korábu 300 lakťov a jeho šírku 50 lakťov a neuvažujú, že koráb mal tri poschodia, z ktorých každé bolo rovnako dlhé a široké, takže trojnásobný počet sa rovná 900 a 150 lakťom. Ak uvážime, ako nás vtipne uisťuje Origenes, že Mojžiš, Boží muž, podľa Písma „vyučený vo všetkej egyptskej múdrosti“, a Egypťania boli v meračstve veľmi preslávení, akiste chcel zaznamenať geometrické lakte, o ktorých sa tvrdí, že jeden sa rovná našim šiestim. Kto by teda nevidel, aké ohromné množstvo vecí sa mohlo vojsť do korábu! Námietku, že nemožno zhotoviť taký rozmerný koráb, pokladám za nemiestnu, lebo je známe, že mestá majú omnoho väčšie rozmery a že na korábe sa pracovalo sto rokov. Okrem toho možno povedať, že kameň sa ľahšie dá spájať s kameňom pomocou malty a že stena sa dá vystavať aj na tisíc lakťov; či by nemalo priliehať drevo na drevo, spojené skobami, umocnené klinmi a smolou tak, aby vystavaný koráb bol tak na dĺžku, ako aj na šírku rovný a nezahrnutý? A koráb, ktorý nijaká ľudská moc neprenesie na more, ale voda sama, keď príde, zdvihne ho podľa prirodzeného zákona o tiaži. Plávajúci koráb riadi viac božská Prozreteľnosť ako ľudská opatrnosť, preto nestroskoce.
Často sa s veľkou zvedavosťou a malichernosťou vypytujú, či maličké zvieratká ako myši a jašterice, ba aj kobylky, chrústy a muchy ? áno, aj blchy ? nevošli do korábu vo väčšom množstve, než Boh ustanovil a prikázal. Tí zvedavci by mali vedieť najmä to, že slová Písma, kde sa hovorí: „Čo sa hýbe na zemi“, treba vykladať v tom zmysle, že v korábe nebolo treba chrániť tie živočíchy, ktoré žijú vo vodách, a to nielen vo vode ako ryby, ale ani plávajúce na povrchu ako mnoho vtákov. Čo však bolo prikázané, že do korábu majú byť pojatí samec a samička, treba nie ináč rozumieť, ako že sa tak stalo len na obnovenie všetkého zvieratstva. Preto tam nebolo treba vziať zvieratá, ktoré sa množia bez vzájomného styku iných tiel alebo z hocijakej hniloby; ak tam predsa boli, mohli tam byť bez určenia počtu, tak ako bývajú v domoch. Ak sa presväté tajomstvo a prorocký obraz tejto predôležitej veci v skutočnosti nemohli splniť, keby v korábe nebolo všetko v určitom počte, čo podľa svojho prirodzeného ústroja nevie žiť vo vode, iste sa o to nestaral určitý človek, ani určití ľudia, ale sám Boh. Noe nenaháňal zvieratá do korábu, ani ich nechytal, ale prichádzajúce vpúšťal. Poukazujú na to slová: „Vstúpia k tebe“ ? totiž stane sa tak z Božieho vnuknutia, a nie z ľudského konania. Je nepravdepodobné, že ta vošli zvieratá pozbavené pohlavia, keď bolo predpísané a nariadené, aby boli „samec aj samica“. Mnoho živočíchov sa liahne bez akéhokoľvek párenia, z akejsi veci, a až potom sa pária a množia, ako napríklad muchy. Iné zasa nemajú pohlavie, ako včely. Iné zvieratá, ktoré sa rozlišujú pohlavím, ale neplodia, ako sú muly a mulice, ak boli v korábe, bolo by to čudné, lebo stačilo, ak tam boli tie, z ktorých sa rodia, totiž kone a osly. Tak treba usudzovať aj o iných zvieratách, ktoré sa liahnu z pomiešania dvoch rozličných druhov. Ak aj to vyžadovalo tajomstvo, boli tam aj také, lebo aj v tom plemene sú samci a samice.
Ani to nedáva niektorým pokoja, či sa tam nezdržiavali niektoré zvieratá nad počet, ktoré bol Noe nútený pribrať na živenie iných, lebo ako vieme, mnohé okrem mäsa neprijímajú inú potravu. Či sa dá azda skôr veriť, že miesto mäsa tam bolo dosť inej potravy a iného pokrmu, ktorý by bol vyhovoval všetkým? Je známe, ako mnohé mäsožravé zvieratá možno nasýtiť ovocím a inými plodmi, najmä figami a gaštanmi. Čo je teda čudné na tom, ak spravodlivý a starostlivý muž, azda aj Bohom k tomu vedený, zhromaždil a nachystal dostatok potravy vhodnej pre všetky živočíchy? K akej strave by neprinútil hlad, alebo aký pokrm by Boh nemohol urobiť záživným a príjemným, ktorému nebolo ťažké zo svojej božskej moci udržať ich nažive aj bez potravy, ak by k predobrazeniu veľkých tajomstiev nebolo patrilo, aby tieto tvory boli opatrené pokrmom? Nikto okrem zaujatého a škriepneho človeka nebude popierať, že tie rozmanité udalosti potopy predobrazujú Cirkev. Cirkev už naplnili národy aj čisté, aj nečisté, spojené klenbou jej jednoty, kým neprídu k určitému cieľu, takže podľa toho jedného zjavného podobenstva nedá sa pochybovať ani o ostatných veciach, o ktorých sa hovorí azda tajomnejšie a ktoré sú rozumu ťažšie prístupné. Sotva kto by sa osmelil tvrdiť, ak len nie človek zaslepený, že táto udalosť bola opísaná nadarmo alebo že nič neznamená, hoci sa aj stala, alebo že nejde o skutočné udalosti, ale iba o rozprávky, ktoré môžu mať samy pre seba nejaký tajný význam, ale ako predobrazy sa v ničom nedotýkajú Cirkvi. Tým ochotnejšie však veríme, že boli múdro zapísané na pamiatku udalosti do kníh a že sú to pravdivé udalosti, ktorých význam sa vzťahuje na Cirkev.
Po tomto úseku treba už knihu ukončiť s úmyslom sledovať aj naďalej vývin oboch štátov, pozemského, žijúceho podľa človeka, a nebeského, žijúceho podľa Boha, v udalostiach po potope a v tom, čo nasledovalo.
____________________1 Zlým sa myslí každý človek pre dedičný hriech. Hneď pri narodení má zlú prirodzenosť, čiže náklonnú na hriech a obťaženú hriechom. A tak nikto nie je dobrý (zbavený hriechu), kto nebol najprv zlý (s dedičným hriechom).
2 Augustín definuje cnosť ako ordo amoris, poriadok lásky, vlastne poriadok v láske, čiže podriadenie lásky určitému poriadku. Ktorému poriadku sa má láska podriadiť, to zistíme z bytostnej stupňovitosti cieľov. Na najnižšom stupni cieľového radu sú vonkajšie, materiálne dobrá: potrava, šaty, zlato a striebro. V sebe sú tie veci dobré, lebo sú stvorené a Boh im určil určité miesto vo svete. Nemožno ich pokladať za zlé, lebo by sme upadli do manicheizmu. Zlým nemôže byť ani ich používanie, ale len ich užívanie. (Používame to, čo pokladáme za prostriedok, nástroj; užívame to, čo pokladáme za cieľ). Dobré je však tie veci používať vzhľadom na duchovný cieľ a celkom ich podriadiť Bohu. Nad týmito dobrami stoja naši blížni a iní ľudia. Ako stvorenia aj oni sú dobrí a môžu byť cieľom našej vôle. Ale aj tu musí byť poriadok. Máme ich milovať ako samých seba. Samého seba však máme milovať tak, že vonkajšie dobrá používame vzhľadom na telo a telo používame vzhľadom na dušu. A napokon dušu používame vzhľadom na večné užívanie (prežívanie) Boha. Duša sama v sebe nie je najvyšším dobrom, a preto nie je ani posledným cieľom. Posledným cieľom je Boh a duša slúži na dosiahnutie posledného cieľa ? Boha. A tak aj blížneho v poslednom štádiu vlastne milujeme pre Boha a všetko na svete milujeme len pre Boha. Láska k Bohu sa tak stáva základom spoločenského a mravného života a základom mravného a cnostného človeka. (Gs. 291).
3 Toto miesto, zle porozumené najmä Lactantiom, Sulpiciom a Severom, dalo podnet na taký výklad, že anjeli sa spojili s ľudskými ženami, a tým dali pôvod gigantom ? obrom. (Mg. 469).
ŠESTNÁSTA KNIHA
Prehľad šestnástej knihy
V čase od Noema až po Abraháma niet nijakej zmienky o Božích synoch, teda ani o pokračovaní dejín Božieho štátu. Len Noemove požehnania a kliatby nám dávajú tušiť svoj tajomný zmysel. V Semovi je predobrazený Kristus a židovský národ, z ktorého vyšiel Kristus. V Jafetovi sú predobrazení pohania, ktorí sú takisto povolaní, aby boli spasení. V Chamovi, sluhovi svojich bratov, je predobrazená heréza, kacírstvo, ktoré svojimi útokmi na pravú vieru tú vieru len posilňuje a prehlbuje. Teda hoci heréza vykonáva vlastne len negatívnu činnosť, predsa nepriamo pomáha prehĺbiť a umocniť pravú katolícku vieru. Noe zasa svojím obnažením, vysadením vinice a pitím z kalicha pripomína úlohu Krista. Ak potom od Noema až po Abraháma niet v Písme reči o spravodlivých, to ešte neznamená, že takých nebolo, ale iba to, že nemali nijaký predobrazný význam. Vo Svätom písme sa spomínajú generácie Noemových synov. Postavenie Babylonskej veže bolo dielom bezbožnej pýchy a trestom za ňu bolo pomútenie jazykov. Zostúpenie Boha do Babylona neznamená dajaký úkon, ktorý by Boh vykonal v čase, ale o tejto udalosti sa hovorí len vzhľadom na ľudí. Aj Boží rozhovor s anjelmi je iba čisto duchovný, nekoná sa vo forme rozhovoru medzi ľuďmi. Všeobecnosť potopy sa dá rozumne dokázať. Niektoré znetvorené bytosti narodené na zemi ešte nedokazujú nejednotnosť ľudského pokolenia. Protinožcov niet, lebo sa nedá prejsť Veľký oceán. V čase od potopy po Abraháma sa Boží štát rozvíjal najmä v Semovom potomstve. Svetský štát sa zas prejavil v stavaní Babylonskej veže, v symbole bezbožnej pýchy, ktorou sa vyznačovali Chamovci. Je pravdepodobné, že už aj predtým žili oba štáty vedľa seba, nie však oddelene, keďže členovia oboch štátov boli medzi sebou pomiešaní. Za spravodlivý treba pokladať najmä dom Heberov, z ktorého je hebrejský národ. Ten v sebe zachoval pôvodnú reč ľudstva, a teda nebol potrestaný zmätením jazykov. Vystúpením Abraháma sa začína dôležitá epocha v dejinách Božieho štátu, ktorý sa začína prejavovať čoraz zjavnejšie. Dom Táreho trpí v Chaldejskú prenasledovanie, a preto sa musí vysťahovať. Odchod Abraháma z Haronu sa nezačal po smrti Táreho, ale ešte za jeho života. Ťažkosti, ktoré sa tu ukazujú pri počítaní rokov, nie sú neriešiteľné. Abrahámove prisľúbenia majú dvojaký význam; raz sa vzťahujú na telesné potomstvo, raz zasa na duchovné otcovstvo všetkých veriacich. Pozemský štát bol vtedy zastúpený veľkými pohanskými ríšami, najmä Asýriou, ktorá si podmanila skoro celú vtedajšiu Áziu. Druhé prisľúbenie sa vzťahuje len na zaujatie Kanaánu. V Egypte postavil Abrahám cudnosť svojej ženy pod Božiu ochranu. Po návrate sa Abrahám s Lotom rozišli v priateľstve. Prisľúbenie dané Abrahámovi o potomstve, ktorého bude ako hviezd na nebi, sa pravdepodobne vzťahuje na potomstvo určené pre nebo. Viera v toto potomstvo sa Abrahámovi pripočítala za spravodlivosť. Tak bol ospravodlivený ešte pred obrezaním. Videnie, v ktorom Abrahám dostáva príkaz obetovať, je veľmi tajomné. Abrahámovo nažívanie so slúžkou Agar nebolo cudzoložstvom. Syn Izmael bol synom podľa tela, a nie synom podľa prisľúbenia ako Izák. Obriezka je obrazom znovuzrodenia. Zmena mena Abram na Abrahám a Sarai na Sára má svoj zmysel. Pri Mamreho dubine sa zjavil Pán Abrahámovi v podobe troch mužov, obnovil svoje prisľúbenie a potvrdil ho prísahou. Trest Sodomčanov je predobrazom posledného súdu. Abrahámovo obetovanie Izáka poukazuje na vieru a poslušnosť. Izákovi zasnúbili Rebeku a Abrahám predpovedá, že z jej vnútorností vyjde pán neba a zeme. Aj druhé manželstvo Abraháma s Ceturou je predobrazom a naznačuje heretikov, ktorí budú žiť v potomkoch. Rozhodnutie o osude dvojičiek v Rebekinom lone sa vzťahuje obrazne na pomer kresťanstva a židovstva. Prisľúbenie, ktoré dostal Izák, dostal len za Abrahámove zásluhy, hoci Izák bol azda ešte zdržanlivejší. Požehnanie, ktoré dal Izák Jakubovi, má už celkom mesiášsky zmysel, zvestuje rozšírenie kresťanstva medzi národmi. V Jakubovi pokračuje Boží štát ďalej. Sen o nebeskom rebríku a pomazanie kameňa má takisto mesiášsky zmysel. Boj Jakuba s anjelom je obrazom boja Židov proti Kristovi. Rodostrom Krista pokračuje v Júdovi. Požehnanie, ktoré dal Jakub tomuto svojmu synovi, vzťahuje sa na Krista, na jeho utrpenie, zmŕtvychvstanie a na silu jeho krvi, ktorou sa ničia hriechy. Požehnanie Jozefových synov poukazuje na dvojaké Abrahámovo otcovstvo, na židovský národ a na kresťanov. Nasledujúce obdobie zahrnuje v sebe dejiny židovského národa od odchodu z Egypta až po časy Dávida.
16.1. Či po potope v časoch od Noema až po Abraháma nájdeme niektoré rodiny, ktoré žili podľa Boha?
Či aj po potope zostali nejaké stopy pokračujúceho svätého štátu, alebo či sa v bezbožných časoch pretrhol jeho postup a medzi ľuďmi nebolo nijakých ctiteľov pravého Boha, ťažko s istotou vyskúmať iba z textu Písma. V kánonických knihách od Noema, ktorý si so svojou manželkou, troma synmi a ich manželkami zaslúžil, aby sa zachránil pred potopou v korábe, až po Abraháma nenachádzame nikoho, kto by bol dostal od Boha zrejmú pochvalu za svoju nábožnosť. Sú to len dvaja Noemovi synovia, Sem a Jafet, ktorých v prorockom požehnaní chváli otec, lebo vidí a predvída, čo sa má splniť v ďalekej budúcností. Preto sa aj stalo, že svojho prostredného syna Chama, nasledujúceho po prvorodenom, keď sa prehrešil proti otcovi, keď nielenže nezakryl nahotu svojho spiaceho otca, ale ju ešte rozchýril, nie v jeho osobe, ale v jeho synovi, svojom vnukovi, preklial týmito slovami: „Buď prekliaty, Kanaán, staň sa poníženým sluhom svojich bratov!“ (Gn 9, 25). Potom Noe pokračoval a pripojil požehnanie dvom synom, najmladšiemu a najstaršiemu: „Nech je zvelebený Pán, Boh Semov, a Kanaán nech je jeho sluhom! Nech Boh rozvetví Jafeta a nech býva pod Semovými stanmi.“ (Gn 9, 26 ? 27). Noemovo požehnanie, zakladanie vinice, ako aj jeho opojenie vínom a obnaženie v spánku i všetko, čo sa tam prihodilo a je zapísané, sú veci plné prorockého zmyslu, no zahalené do tajomného rúcha.
16.2. Noemovi synovia ako prorocké predobrazy.
Teraz, keď sa tie veci v neskorších časoch splnili, je jasné, čo prv bolo zastreté. Kto dôkladne a rozumne uvažuje o týchto proroctvách, nemôže nepoznať ich splnenie v Kristovi. Meno Sem, z ktorého sa podľa tela narodil Kristus, znamená „menom vyznačený“. A kto je viac vyznačený ako Kristus, ktorého samo meno všade vydáva vôňu, ako o ňom v prorockom nadšení spieva Pieseň piesní, keď ho prirovnáva k rozliatemu voňavému oleju (porov. Pies 1, 3). V jeho domoch, to jest kostoloch, prebýva šírava národov, a to je vlastne význam slova Jafet, ktoré sa vysvetľuje ako širokosť, šírosť, šírava. Cham, ktorého meno znamená „horúci“, prostredný syn Noemov, je odlišný od oboch, stoji akoby uprostred nich a nepatrí ani k izraelským prvotinám, ani k pohanskej hojnosti. Čo iné znamená jeho meno, ako horúce plemä kacírov ? horúce nie duchom múdrosti, ale duchom vzdoru, akým obyčajne prekypujú srdcia kacírov a ktorý ruší pokoj svätých. Ale aj to sa obracia na úžitok v ľuďoch zdokonaľujúcich sa v dobrom, podľa apoštolových slov: „Lebo musia byť medzi vami aj rozkoly, aby sa ukázalo, kto z vás sa osvedčí.“ (1 Kor 11, 19). Preto čítame: „Syn dobre vyučený bude múdry a používa nemúdreho služobníka.“ (Prísl 10, 4 ? podľa Septuaginty). Mnoho vecí patriacich do katolíckej viery, keď ich napáda ohnivá nespokojnosť kacírov, treba brániť čo najstarostlivejšími úvahami, čo najjasnejším výkladom a čo najhorlivejším hlásaním. A tak z otázky vyvolanej odporom, naskytá sa príležitosť na prehĺbenie učenia. Nielen tí, ktorí sa zjavne odtrhli, ale aj všetci, ktorí sa chvália kresťanským menom a pritom vedú spustnutý život, zdajú sa byť obrazom prostredného Noemovho syna, lebo takí ľudia síce vyznávajú ústami Kristovo utrpenie, ktoré predobrazovala Noemova nahota, ale zlými skutkami ho sami zneuctievajú. O takých ľuďoch bolo povedané: „Po ich ovocí ich poznáte.“ (Mt 7, 20). Preto aj Cham bol prekliaty vo svojom synovi ako v ovocí, to jest vo svojom diele. Meno jeho syna Kanaán sa dá priliehavo vyložiť slovami „ich pohyb“, a čo iného to znamená, ak nie ich skutky? Sem a Jafet znamenajú obriezku a neobriezku, alebo ako sa vyjadruje apoštol, Židov a Grékov, povolaných a ospravodlivených, ktorí sa dajako dozvedeli o otcovom obnažení, (zobrazujúcom Spasiteľovo utrpenie) a ktorí vzali plášť, dali si ho na ramená a odvrátení pristúpili, aby zakryli nahotu svojho otca, pričom nevideli, čo hanblivo prikryli. Aj my pri Kristovom utrpení vlastne oslavujeme a uctievame, čo bolo vykonané pre nás, a oškliví sa nám židovská nešľachetnosť. Plášť znamená sviatosť, ramená pamiatku predošlých vecí, lebo za našich čias, keď už Jafet prebýva v Semových domoch a zlý Cham medzi nimi, Cirkev oslavuje utrpenie Kristovo ako minulé, neočakávajúc už jeho splnenie v budúcnosti.
Zlý brat sa volá vo svojom synovi, to jest vo svojom diele chlapcom, čiže služobníkom svojich bratov, lebo zlých dobrí rozumne používajú buď na cvičenie sa v trpezlivosti, buď na to, aby sa aj zlí vzmáhali v múdrosti. Podľa apoštola niektorí ľudia nezvestujú Krista s čistým úmyslom: „Čo na tom?! Len nech sa akýmkoľvek spôsobom, či už pod dajakou zámienkou, alebo úprimne zvestuje Kristus. A ja sa tomu teším a budem sa tešiť.“ (Flp 1, 18). On sadil vinicu, o ktorej hovorí prorok: „Vinicou Pána zástupov je dom Izraela.“ (Iz 5, 7). On aj pil z jej vína. Tým treba rozumieť kalich, o ktorom hovorí: „Či môžete piť kalich, ktorý mám ja piť?“ (Mt 20, 22), a inde: „Otče môj, ak je možné, nech sa minie tento kalich“ (Mt 26, 39), čím nepochybne naznačuje svoje utrpenie. Keďže víno je plodom vinice, možno to vysvetľovať aj tak, že z tej istej vinice, to jest z izraelského rodu prijal za nás na seba telo a krv, aby mohol trpieť, a obrazne „opil sa“, to jest trpel, a „obnažený bol“, aby sa obnažila, čiže ukázala jeho slabosť, o ktorej hovorí apoštol: „Lebo aj keď bol ukrižovaný v slabosti, z moci Božej žije.“ (2 Kor. 13, 4). A na inom mieste hovorí: „Lebo čo je u Boha bláznivé, je múdrejšie ako ľudia, a čo je u Boha slabé, je silnejšie ako ľudia.“ (1 Kor 1, 25). Tým, že Písmo k výroku „a obnažený ležal“ dodáva „vo svojom stane“ (Gn 9, 21), jemne naznačuje, že od národa svojho tela a od čeľade svojej krvi, čiže od Židov mal prijať kríž a podstúpiť smrť. Toto Kristovo utrpenie bezbožníci ohlasujú len navonok, hlasom úst. Nábožní ľudia však zachovávajú vo svojom vnútri veľké tajomstvo, vo svojom srdci vedia uctievať slabosť a „Božie bláznovstvo“, ktoré veľmi prevyšujú všetku silu a ľudskú múdrosť. Predobrazom toho je, že Cham vyšiel von zo stanu a tam zvestoval otcovo obnaženie, zatiaľ čo Sem aj Jafet vošli dnu, aby ho zakryli, čiže uctili.
Tajomstvo Svätého písma skúmame tak, ako kto vieme ? jeden vhodnejšie, iný menej vhodne. Veríme však a sme presvedčení, že udalosti zaznamenané v knihách sa nediali bez predobrazu budúcnosti, ani že sa nevzťahujú na nikoho iného, len na Krista a na Cirkev, ktorá je Božím štátom. O ňom už od začiatku ľudského pokolenia bolo predpovedané všetko to, čo teraz vidíme a čo sa plní. Písmo okrem spomenutých dvoch požehnaných Noemových synov a jedného prekliateho viac ako za tisíc rokov až po Abraháma sa nezmieňuje o spravodlivých ľuďoch, ktorí by boli spravodlivo a nábožne uctievali Boha. Nemyslím si, že by takých ľudí vôbec nebolo bývalo, ale ak by sa všetci spomínali, bolo by to veľmi zdĺhavé a patrilo by to skôr k historickej dôslednosti ako k prorockému predvídaniu. Pisateľ Svätého písma, alebo lepšie sám Duch Svätý hovoriaci cez neho, nespomína len minulé udalosti, ale predpovedá aj budúce, ktoré sa vzťahujú na Boží štát. Hoci sa hovorí aj o ľuďoch, ktorí nie sú z tohto štátu, to preto, aby z kontrastného prirovnania mal Boží štát úžitok alebo aby vynikol. Pritom sa nesmieme nazdávať, že všetko, o čom je v Písme reč, musí znamenať aj niečo prorocké, veď niekedy na zdôraznenie významných udalostí pridávajú sa aj také, ktoré veľa neznamenajú. Iba lemešom sa krája zem, ale aby sa tak mohlo robiť, potrebné sú aj iné súčiastky pluhu. Takisto na citarách a iných hudobných nástrojoch len struny sú súce na hranie, no aby sa mohol vylúdiť zvuk, pridávajú sa aj iné súčiastky, na ktorých sa, pravda, priamo nehrá. Rovnako je to aj v prorockých dejinách. Uvádzajú sa v nich aj veci, ktoré nemajú osobitný význam, ale sú tam preto, že súvisia s vecami, ktoré majú veľký význam.
16.3. Pokolenie troch Noemových synov. (Skrátené)
Sväté Písmo spomína pätnásť pokolení najmladšieho Noemovho syna Jafeta, tridsaťjeden pokolení prostredného syna Chama a dvadsaťosem pokolení najstaršieho syna Sema. Dohromady sedemdesiattri pokolení Noemových synov. To neznamená, že všetci Noemovi synovia nemali viac potomkov, ale uvádzajú sa len tí, ktorí založili osobitné národy. Mnoho potomkov sa neuvádza, lebo sa pridali k iným národom.
16.4. Odlišnosť jazykov a založenie Babylonu.
Keď sa rozprávač svätých príbehov zmienil o vyššie spomenutých národoch, že každý mal svoj jazyk, vracia sa do tých čias, keď ešte všetky národy používali jeden jazyk, a uvádza príčinu, pre ktorú vznikla odlišnosť jazykov. Hovorí: „Vtedy bol na celej zemi jeden jazyk a rovnaké slová. Keď sa pohli z východu, našli v krajine Senaár rovinu a usadili sa na nej. Tu si povedali jeden druhému: »Poďme, narobme tehál a vypáľme ich v ohni.« Tehly im slúžili namiesto kameňa a asfalt namiesto malty. Potom povedali: «Poďme, postavíme si mesto a vežu, ktorej vrchol bude siahať až do neba, spravme si tak pomník, aby sme sa neroztratili po celej zemi!» Tu zostúpil Pán, aby videl mesto a vežu, ktoré stavali ľudia, a povedal: »Hľa, sú jedným národom, všetci majú jeden jazyk; toto je začiatok ich činov a veru neodstúpia od ničoho z toho, čo si zaumienili urobiť. Poďme, zostúpme a pomäťme tam ich jazyk, aby nik nerozumel reči druhého!« A takto ich Pán odtiaľ rozohnal po celej zemi a mesto prestali stavať. Preto ho nazvali Bábelom, lebo tam Pán zmiatol reč celej zeme a Pán ich odtiaľ rozohnal po celej zemi.“ (Gn 11, 1 ? 9). Tým mestom, ktoré dostalo meno Bábel (zmätok), bol sám Babylon, o ktorého podivnom vystavaní sa zmieňujú aj svetské dejiny. Slovo „Babylon“ sa vykladá ako zmätok, pomiešame. Možno sa domnievať, že ho založil obor Nebrot, ako sme už v krátkosti uviedli, kde Písmo hovorí, že počiatok jeho kráľovstva bol Babylon. Toto mesto vynikalo nad ostatnými a bolo hlavným sídlom celého kráľovstva, hoci nebolo ešte natoľko dokonalé, ako ho zamýšľala povýšiť pyšná bezbožnosť. Plánovali totiž dosiahnuť obrovskú výšku až po nebo, ako sa píše, buď jednej veže, ktorú sa usilovali vyvýšiť nad iné, alebo všetkých veží, ktoré sa tu spomínajú v jednotnom čísle tak, ako sa hovorí vojak, a rozumie sa tým tisíc vojakov, alebo ako sa hovorí žaba či kobylka, a myslí sa tým množstvo žiab a kobyliek v ranách, ktoré dostali za trest Egypťania od Mojžiša. Ale o čo sa pokúšala ľudská bezočivosť? Nech by stavba proti Bohu dosiahla hocijakú výšku, kedy by prevýšila všetky vrchy? Alebo keby dosiahla až nad hranice povetria? V čom by mohla Bohu škodiť akákoľvek telesná alebo duševná výška? Bezpečnú a pravú cestu do neba buduje pokora povznášajúca srdce k Pánovi, nie proti Nemu, ako sa povedalo o obrovi, ktorý „bol lovcom proti Pánovi“. Niektorí nepochopili dobre dva významy gréckeho slova „enantion“, dali sa zviesť a neprekladali ho „proti“ Pánovi, ale „pred“ Pánom. Preložka enantion znamená totiž aj pred, aj proti. To slovo sa vyskytuje napríklad v jednom žalme (Ž 95, 6): „Poďte, klaňajme sa a na zem padnime, kľaknime na kolená pred Pánom, ktorý nás stvoril“. V Jóbovej knihe (Jób 15, 13) je to slovo zasa v inom význame: „... keď sa s hnevom staviaš proti Bohu, keď zo svojich úst púšťaš také slová“. Tak treba chápať aj obra, „lovca proti Pánovi“. Čo sa však naznačuje menom lovec, ak nie zvodca, potlačovateľ a hubiteľ pozemských bytostí? Staval so svojím ľudom vežu proti Pánovi na znamenie bezbožnej pýchy a hrdosti. Zlý úmysel je zaslúžene potrestaný, hoci sa aj neuskutoční. Akého druhu to bol trest? Keďže vláda vládcu spočíva v jazyku, v ňom (v jazyku) sa potrestala aj jeho pýcha tak, aby poddaný nerozumel svojmu nadriadenému, lebo ani on nechcel poslúchať a rozumieť Božie príkazy. A tak sa sprisahanie rozpadlo samo a každý odišiel od toho, komu nerozumel, a išiel s tým, s ktorým sa mohol dohovoriť. Národy sa rozdelili podľa jazykov a rozišli sa po celej zemi, ako sa zapáčilo Bohu, ktorý to urobil tajomne a nám nepochopiteľne.
16.5. Pánovo „zostúpenie“ pri pomätení jazykov. (Skrátené)
Pán „zostúpil“ pozrieť si mesto a vežu, ktorú stavali ľudskí synovia. (Porov. Gn 11, 5). Boh sa nepohybuje z miesta na miesto, je stále a všade celý, ale ak sa robí niečo na zemi, čo sa protiví zvyčajnému behu prírody, hovorí sa o ňom, že „zostupuje“ na zem. Aj keď sa hovorí o Bohu, že niečo vidí, nemá sa to chápať tak, akoby dačo poznával v čase, lebo jemu nie je nič skryté. Keď sa napriek tomu o Bohu hovorí, že niečo vidí a poznáva, treba to chápať tak, že Boh zapríčiní, aby ľudia niečo videli a poznávali. Kým stavitelia stavali mesto, nevideli ho tak, ako ho videli potom, keď im ho dal poznať Boh, že sa mu nepáči. Zostúpenie Pánovo možno chápať aj tak, že tam zostúpil prostredníctvom svojich anjelov, aby tak dal najavo, že anjeli sú Boží pomocníci.
16.6. Ako hovorí Boh k anjelom? (Skrátené)
Boh nehovorí s anjelmi tak, ako sa rozprávajú ľudia medzi sebou alebo ľudia s Bohom, alebo anjeli s ľuďmi. Hovorí celkom nevyspytateľne. Božia reč, ktorá predchádza každý skutok, je vlastne príčinou každého skutku. Táto reč neznie hlasom, ale vychádza od večnej moci, účinkujúcej v čase. Boh hovorí nášmu duchu v myšlienkových predstavách a oslovuje naše telesné zmysly prostredníctvom telu pochopiteľných zvukov buď sám, buď prostredníctvom stvorení.
16.7. Dostali sa zvieratá, ktoré prežili v korábe, aj na najvzdialenejšie ostrovy?
Pokiaľ ide o zvieratá, ktoré nespadajú pod ľudskú starostlivosť, ktoré nie sú udomácnené, a nerodia sa (podobne ako žaby) zo zeme, ale prichádzajú na svet len spojením dvoch pohlaví (napríklad vlky), vzniká otázka, ako sa mohli po potope, v ktorej zahynula všetka zver, ktorá nebola v korábe, nájsť na ostrovoch, ak sa neobnovili ako druh prostredníctvom tých zvierat, z ktorých sa v korábe zachránili z každého druhu oboch pohlaví po jednom. Či azda preplávali na ostrovy? Na blízke ostrovy možno. Ale niektoré ostrovy sú od pevnej zeme tak veľmi vzdialené, že sa nezdá, aby mohli zvieratá na ne doplávať. Nie je však nepravdepodobné, že ľudia priviedli pochytané zvieratá so sebou a nechali ich rozplemeniť na lov a hon okolo svojich bydlísk, hoci by sa nedalo poprieť ani to, že mohli prejsť na súš z Božieho príkazu alebo pripustenia zásahom anjelov. Ak však vznikli opäť zo zeme, ako sa to stalo na počiatku, keď Boh povedal: „Zem, vydaj živé bytosti podľa svojho druhu!“ (Gn 1, 24), tým zjavnejšie sa ukazuje, že zvieratá všetkého druhu sa nevzali do korábu natoľko na obnovu, ako skôr na prorocké zobrazenie rozmanitých národov, spojených v jednote Cirkvi. Takže aj na ostrovoch, na ktoré zvieratá nemohli dôjsť, ich znova vydala zo seba zem.
16.8. Pochádzali ľudské obludy z pokolenia Adamovho alebo z Noemových synov? (Skrátené)
Pohanskí dejepisci spomínajú často rozličné obludy: s jedným okom uprostred čela, s chodidlami obrátenými dozadu, rozličných Pygmejov, Sciopodov, Cynocefalov a iných1. Spomína sa človek, ktorý mal pri narodení dve hlavy, zdvojenú hruď, štvoro rúk, jeden žalúdok a dvoje nôh. Netreba hneď veriť všetkým bájkam, v ktorých vystupujú obludy, a okrem toho niet pochybností, že kto sa narodí ako človek, čiže tvor obdarený rozumom a smrteľný, hoci by mal aj nezvyčajnú podobu, má svoj začiatok v Adamovi. Tie isté dôvody, ktoré platia o jednotlivých ľudských obludách, platia aj o národoch.
16.9. Či máme veriť, že na spodnej (opačnej) časti zeme žijú ľudia obrátení k nám nohami?
Čo sa báji o protinožcoch, to jest o ľuďoch, ktorí chodia nohami proti nám na opačnej strane zeme, kde slnko vtedy vychádza, keď u nás zapadá, je ťažko uveriteľné.2 Takého učenie sa nemôže dokázať z nijakých historických prameňov. Niektorí len na základe vlastných úvah sa domnievajú, že zem je zavesená medzi klenbami nebies, že každé miesto na svete môže byť aj spodným, aj stredným. Z toho usudzujú, že aj na druhej strane zeme, totiž na jej spodnej (opačnej) strane žijú ľudia. Neuvažujú, hoci by sa tomu dalo aj veriť, že aj keby bol svet guľatý a okrúhly (ak by sa to dalo nejako dokázať), z toho ešte nevyplýva, že by na druhej strane, uprostred množstva vôd bola suchá zem, a keby aj bola, ešte sa netreba domnievať, že sú tam ľudia. Písmo zaiste neklame, keď hovorí o minulosti, lebo svoju dôveryhodnosť nadobúda tým, že sa napĺňajú jeho predpovede. Je veľmi nerozumné, ak by chcel niekto tvrdiť, že niektorí ľudia z tejto polovice zeme mohli preplávať cez oceán na druhú polovicu a tak aj tam mohlo vzniknúť ľudské pokolenie pochádzajúce od prvého človeka. Skúmajme však, či medzi národmi, ktoré sa rozmnožili zo sedemdesiatich dvoch rodov a jazykov, bude možné nájsť stopu Božieho štátu putujúceho na tomto svete, ktorú sme priviedli až po koráb a potopu. Súčasne sme ukázali, ako sa tento „štát“ rozvíjal, požehnaný v Noemových synoch, najmä však v najstaršom Semovi, pretože Jafetovo požehnanie bolo v tom, že mal bývať v dome svojho brata Sema.
16.10. Semovo pokolenie, v ktorom Boží štát došiel až k Abrahámovi.
Pridržme sa poradia pokolení pochádzajúcich od Sema, lebo v ňom sa po potope prejavil Boží štát tak, ako sa pred potopou ukazoval v pokoleniach Setových. Aj Písmo, keď ukázalo pozemský štát v Babylone (čiže v zmätku), vracia sa naspäť k praotcovi Semovi a pri ňom začína opisovať poradie pokolení až po Abraháma, uvádzajúc súčasne, koľko mal kto rokov, keď splodil syna patriaceho do tohto poradia, a ako dlho žil. Tu musím vysvetliť, ako som už predtým sľúbil, prečo sa povedalo o Heberových synoch: „Jeden sa volal Faleg, lebo za jeho čias sa rozdelila zem.“ (Gn 10, 25). Ako ináč sa má chápať toto rozdelenie, ak nie podľa odlišnosti jazykov? Vynecháme ostatných sem nepatriacich Semových synov a iba tých budeme vpletať do poradia pokolení, po ktorých dôjdeme k Abrahámovi. Rovnako sme išli aj pred potopou po tých potomkoch, cez ktorých sme došli (po pokoleniach pochádzajúcich od Adamovho syna Seta) po Noema. Písmo začína poradie pokolení takto: „Toto je Semovo potomstvo: Dva roky po potope, keď mal Sem sto rokov, narodil sa mu Arfaxad. Po Arfaxadovom narodení žil Sem päťsto rokov a narodili sa mu synovia a dcéry.“ (Gn 11, 10). Rovnako hovorí Sväté písmo aj o ostatných a pripomína, v ktorom roku svojho života splodil každý syna patriaceho do poradia pokolení vedúcich k Abrahámovi, pričom uvádza, koľko rokov ktorý potom ešte žil, a vždy končí pripomienkou, že sa dotyčnému pokračovateľovi rodu narodili synovia a dcéry. To preto, aby sa vysvetlilo, ako vzrastali národy z pokolenia Semovho, a aby sa dakto detsky nepýtal, ako sa mohlo stať, že z takého mála uvedených osôb sa zaľudnili také rozsiahle kraje a kráľovstvá, najmä však Asýrske kráľovstvo. V tomto kráľovstve podmaniteľ východných krajín Ninus úspešne vládol nad mnohými národmi a svojim nasledovníkom poručil najrozsiahlejšiu a najpevnejšiu ríšu, ktorá potom pretrvala dlhé časy.
Aby sme sa tu nezdržali dlhšie, ako treba, neuvádzame, koľko rokov ktorá osoba v poradí pokolení žila, ale uvedieme len to, v ktorom roku sa komu narodil syn, aby sme dostali počet rokov od potopy po Abraháma. Z dôvodov, ktoré sú dôležité a pri ktorých sa potrebujeme trochu zastaviť, dotkneme sa zbežne aj iných vecí.
Teda druhý rok po potope, keď mal Sem sto rokov, splodil Arfaxada. Keď mal Arfaxad sto tridsaťpäť rokov, splodil Kaina, a ten keď mal sto tridsať rokov, splodil Saleho. Keď mal Sale toľko isto rokov, splodil Hebera. Heber mal sto tridsaťštyri rokov, keď sa stal Falechovým otcom, za ktorého čias sa rozdelila zem. Keď mal Falech sto tridsať rokov, narodil sa mu syn Ragan a Ragan mal stotridsaťdva rokov, keď sa mu narodil Sarug. Sarug mal sto tridsať rokov, narodil sa mu Nachor. Ten mal sedemdesiat deväť rokov, keď splodil Táreho. Keď mal Táre sedemdesiat rokov, narodil sa mu Abram, ktorého neskôr Boh premenoval na Abraháma. Počet rokov od potopy až po Abraháma činí teda tisíc sedemsto dva rokov podľa Vulgáty, čiže podľa prekladu sedemdesiatich prekladateľov. V hebrejských knihách sa uvádza omnoho menej rokov, ale neudávajú príčinu pre iné rátanie rokov, alebo udávajú príčiny veľmi nedostatočné.
Ak v sedemdesiatich dvoch národoch hľadáme Boží štát, nemôžeme tvrdiť, že by sa ľudské pokolenie v tom čase, kým používalo jeden jazyk a jednu reč, bolo odvrátilo od uctievania Boha, a že len v tých pokoleniach sa zachovala pravá zbožnosť, ktoré vychádzajú od Sema cez Arfaxada a smerujú k Abrahámovi. Nepochybne, od čias toho pyšného počinu, keď chceli postaviť vežu siahajúcu až po nebo, čo bolo znamením bezbožnej pýchy, objavil sa aj iný štát ? totiž spoločnosť bezbožníkov. Ťažko však posúdiť, či už aj skôr nejestvovali oba štáty alebo či jestvovali skryto: ten Boží jestvoval v dvoch požehnaných Noemových synoch a ich potomstve, ten pozemský v jeho prekliatom synovi a v jeho semene, z ktorého sa narodil aj „obrovský lovec proti Pánovi“. Je možné a veľmi pravdepodobné, že už pred začatím stavby Babylonskej veže v potomkoch dvoch dobrých Noemových synov boli ľudia, čo sa rúhali Bohu, a v synoch Chamových, naopak, boli aj jeho ctitelia. Môžeme sa smelo nazdávať, že na svete nikdy nevymizli ľudia obidvoch druhov. Hoci Písmo vraví: „Všetci poblúdili, všetci sa skazili“ (Ž 14, 3) a „Nikto nerobí dobre, veru celkom nik“ (Ž 53, 4), predsa v oboch žalmoch okrem týchto slov je aj toto: „Či nezmúdreli tí, čo páchajú neprávosť a požierajú môj ľud, akoby jedli chlieb?“ Teda aj vtedy existoval Boží národ. Preto výrok: „Nikto nerobí dobre, veru celkom nik“ platí o ľudských synoch, a nie o Božích, lebo predtým sa uvádza: „Pán pozerá z neba na synov ľudských a skúma, či je niekto rozumný a hľadá Boha“ (Ž 14, 2; Ž 53, 3), a až k tomu sú pripojené vyššie spomenuté slová, dokazujúce, že bezbožnými sú všetci ľudskí synovia, čiže tí, ktorí predstavujú štát žijúci podľa človeka, a nie tí, ktorí žijú podľa Boha.
16.11. Do rozdelenia jazykov ľudstvo hovorilo rečou, ktorú neskôr po Heberovi pomenovali hebrejskou.
Aj keď pred potopou všetci rozprávali jednou rečou, nechýbali ľudia nakazení morom neprávosti a všetci, okrem rodiny spravodlivého Noema, zaslúžili si zánik vo vodách potopy. Národy pre svoju bezbožnú pýchu uvalili na seba trest a rozdelili sa podľa odlišných jazykov. Mesto bezbožníkov dostalo meno „zmätok“ alebo Babylon. Iba Heberov dom ostal nedotknutý a ostala v ňom pôvodná reč, dávny jazyk všetkých ľudí. A preto, ako som už uviedol, pri vypočítavaní Semových synov, z ktorých každý bol pôvodcom nejakého národa, prvý sa uvádza Heber, hoci je jeho pravnukom, piaty v rade jeho pokolení. Pri rozdelení ostatných národov podľa jazykov v jeho rodine sa zachovala reč, ktorá je najpravdepodobnejšie pôvodnou rečou všetkých a neskoršie dostala meno hebrejská. Bolo ju treba odlíšiť vlastným menom od ostatných rečí, tak ako aj iné reči. Dokiaľ však bola len jedna reč, menovala sa ľudskou rečou alebo ľudským jazykom, ktorý používalo celé ľudské pokolenie.
Niekto môže namietať, že zem i ľudia za čias Falega, Heberovho syna, sa už delili podľa jazykov ? teda reč, ktorú predtým používali všetci, skôr sa mala pomenovať po Falegovi. Lenže treba vedieť, že Heber dal svojmu synovi meno Faleg, čo znamená rozdelenie, lebo sa mu narodil vtedy, keď bola zem rozdelená podľa jazykov, to jest v tom čase, keď sa splnilo, čo bolo napísané: „Za jeho čias sa rozdelila zem.“ (Gn 10, 25). Ak by už Heber nebol žil, keď prišlo zmätenie jazykov, potom by z jeho mena nebol vzišiel názov reči, ktorá mala zostať v jeho rode.3 Preto treba veriť, že táto reč bola prvá a všetkým spoločná, lebo zmätok a zmena jazykov boli trestom a Boží národ bol z toho trestu vyňatý. Nie bez príčiny používal túto reč aj Abrahám, hoci ju nemohol preniesť na všetkých synov, ale len na tých, ktorí ako pokolenie Jakubovo najvýraznejšie vzrastali na Boží národ a mohli mať v sebe Boží zákon a semeno, z ktorého sa narodil Kristus. Ani sám Heber nepreniesol túto reč na celé potomstvo, ale len na tú vetvu, ktorá smeruje k Abrahámovi. Hoci sa Písmo výslovne nevyjadruje o nijakej ľudskej rodine, ktorá by v tom čase žila bohabojne, keď bezbožníci stavali Babylonskú vežu, táto nejasnosť nemá za cieľ oklamať skúmateľa, ale skôr cvičiť ho v hľadaní. Keď teda čítame, že pôvodne všetci ľudia mali jednu reč, že nad všetkých Semových synov sa stavia Heber, hoci pochádza od Sema až v piatom pokolení, že sa táto reč volá hebrejskou a jej vážnosť zachovali patriarchovia a proroci nielen vo svojich rečiach, ale aj vo Svätom písme, zaiste pri otázke, kde pri delení jazykov mohla zostať reč, ktorá bola pôvodne všetkým spoločná (lebo nech zostala pri hocikom, niet pochyby, že trest, spočívajúci v zmene jazyka, sa jej nemohol dotknúť), ako ináč možno odpovedať, len že zostala v tom národe, podľa ktorého bola pomenovaná. Aj to je nemalý dôkaz spravodlivosti toho národa, že Boh pri potrestaní postihol iné národy zmenou jazyka, no tento národ takým trestom nepostihol.
Iní namietajú, že vraj Heber a jeho syn Faleg nemohli založiť osobitné národy, ak obom zostal ten istý jazyk. Je isté, že hebrejský ľud od Hebera smeroval k Abrahámovi a od neho sa ďalej šíril, až vzrástol na veľký izraelský národ. Ako teda všetci synovia, ktorí sa spomínajú ako potomkovia troch Noemových synov, založili osobitné národy, ak Heber a Faleg tak neurobili? Je pravdepodobnejšie, že aj obor Nebrot založil svoj národ, ale Písmo ho spomína len pre šírku jeho mocnárstva a výnimočnosť jeho postavy, takže počet sedemdesiatich dvoch národov a taký istý počet jazykov zostáva nedotknutý. Faleg sa spomína nie preto, že založil národ, lebo jeho národ bol hebrejský a taký istý bol aj jeho jazyk, ale aby sa zaznamenala slávna udalosť, totiž že za jeho dní sa zem rozdelila. Nemusí nás mýliť, ako mohol obor Nebrot siahať až do veku, keď stavali Babylon a prišiel zmätok jazykov, a podľa toho aj rozdelenie národov. V tom, že Heber bol od Noema šiesty a Nebrot štvrtý, nevidím príčinu, prečo by neboli mohli žiť v jednom čase. Stávalo sa totiž, že ľudia žili dlhšie, kým bolo menej rodín, kratšie však, keď sa rozmnožili, alebo sa rodili neskoršie, keď ich bolo málo, skôr však prichádzali na svet, keď už bolo viac rodín. Tomu treba rozumieť tak, že pri rozdelení zeme sa už dávno boli narodili ostatní synovia Noemových synov, ktorí sa pokladajú za praotcov národov, ale zároveň že dosiahli taký vek, až mohli mať také početné rodiny, ktoré si zaslúžili mená národov. Nemyslime si však, že sa rodili v tom poradí, ako ich spomína Písmo. Ako by dvanásť synov Jektanových, ktorý bol iným synom Heberovým a bratom Falegovým, bolo mohlo zakladať národy, ak by sa bol Jektan narodil až po svojom bratovi Falegovi, ako sa už po ňom spomína, lebo už vtedy, keď sa Faleg narodil, sa rozdelila zem. Treba si všimnúť, že prvý sa spomína Faleg, hoci sa narodil omnoho neskoršie ako jeho brat Jektan, ktorého dvanásť synov malo už také početné rodiny, že sa mohli deliť na vlastné jazyky. Najprv sa spomína mladší brat, podobne ako aj z troch Noemových synov najprv sa uvádzajú synovia splodení Jafetom, hoci bol z nich najmladší, potom synovia Chamovi, ktorý bol prostredný, a napokon synovia Semovi, ktorý bol prvý a najstarší. Názvy národov ostali čiastočne až do dnešného dňa také, že možno zistiť, z koho vznikli. Napríklad Asýrčania od Assura, Hebreji od Hebera. Starobylosťou vekov sa však čiastočne pozmenili, takže aj najučenejší skúmatelia starobylostí nemohli nájsť začiatky nie všetkých, ale mnohých národov. Hoci sa uvádza, že Egypťania pochádzajú od Chamovho syna Mesraima, predsa v znení týchto slov nenachádzame nijakú podobu. Rovnako je to aj s Etiópčanmi, ktorí vraj pochádzajú od Chamovho syna Chusa. Keby sme takto preberali všetky národy, zistili by sme, že viac mien sa zmenilo, ako ostalo pôvodných.
16.12. Abrahámom sa začína nový rad svätých pokolení.
Sledujme rozvoj Božieho štátu od tých čias, keď žil na svete otec Abrahám, odkedy začíname lepšie poznávať dejiny a môžeme sa jasnejšie dočítať o Božích prísľuboch, ktoré teraz vidíme napĺňať sa v Kristovi. Zo Svätého písma sme sa dozvedeli, že Abrahám sa narodil v chaldejskej krajine, ktorá patrila asýrskemu kráľovstvu. Ale vtedy sa už aj u Chaldejčanov rozmohla bezbožná povera ako u ostatných národov. Dom Táreho, z ktorého vyšiel Abrahám, bol jediný, v ktorom sa zachovávala úcta k pravému Bohu a pravdepodobne aj hebrejský jazyk, hoci aj tento dom ? ako zaznamenáva Jesus Nave (Jozue) (porov. Joz 24, 2), keď sa stal významným a vyvoleným Božím národom, tak v Mezopotámii, ako aj neskoršie v Egypte slúžil cudzím bohom. Ostatní Heberovi potomkovia prechádzali pomaly v iné národy a jazyky. Ako pri potope ostala jediná Noemova rodina na obnovenie ľudského pokolenia, rovnako aj pri záplave povier na celom svete ostal jediný dom Táreho, v ktorom sa chránila štepnica Božieho štátu. Pri vymenúvaní pokolení až po Noema, so súčasným uvedením počtu rokov a príčin potopy, skôr ako sa uvádza, že Boh prehovoril k Noemovi o stavbe korábu, Sväté písmo (Gn 6, 9) hovorí: „Toto je Noemova história“. Rovnako aj po vypočítaní pokolení od Sema, Noemovho syna, až po Abraháma sa vo Svätom písme nachádza dôležitý odsek: „Toto je Táreho potomstvo: Táremu sa narodil Abram, Nachor a Aran a Aranovi sa narodil Lot. Aran však zomrel ešte za života svojho otca Táreho vo svojej rodnej krajine, v Chaldejskom Ure. Abram a Nachor sa oženili. Abramova žena sa volala Sarai a Nachorova žena mala meno Melcha. Bola Aranovou dcérou, ktorý bol otcom Melchy a otcom Jeschy.“ (Gn 11, 27 ? 29). Tento Aran, otec Melchy, bol aj otcom Jeschy, ktorá sa pokladá za Sáru, manželku Abrahámovu.
16.13. Prečo Písmo pri vysťahovaní sa Táreho z Chaldejska do Mezopotámie nespomína syna Nachora? (Skrátené)
Pri vysťahovaní sa z chaldejskej krajiny si Táre vzal so sebou syna Abraháma, Aranovho syna Lota (svojho vnuka), svoju nevestu Sáru, manželku Abrahámovu. Jeho syn Nachor s manželkou Melchou sa nespomínajú. Stalo sa to asi preto, že Nachor opustil náboženstvo svojho otca a brata a oddal sa chaldejským poverám.
16.14. Táreho vek, ktorý svoj život dokončil v Harane. (Skrátené)
Výrok Písma: „Táreho dní bolo dvestopäť rokov, keď Táre zomrel v Harane“ (Gn 11, 32), nemožno chápať tak, akoby celý svoj život bol prežil len tam, ale že tam sa naplnili jeho dni, ktorých bolo 205 rokov. Ináč by sa totiž nevedelo, koľko rokov žil Táre, lebo sa neuvádza, v ktorom roku prišiel do Haranu, a nemožno pripustiť, že Písmo nezaznamenalo len počet jeho rokov, lebo v poradí pokolení od Adama po Abraháma všade veľmi starostlivo uvádza, koľko rokov ktorý človek žil.
16.15. Čas, v ktorom sa Abrahám vysťahoval z kraja Haran. (Skrátené)
Keď vychádzal Abrahám z kraja Haran, mal 75 rokov a jeho otec Táre 145 rokov. Písmo hovorí najprv o Tárovej smrti a až potom o Abrahámovom odchode z Haranu, udalosti sa však neodohrali v takomto časovom slede, lebo Táre žil dovedna 205 rokov a pri odchode z Haranu mal len 145 rokov. Písmo niekedy spomína jednu udalosť a vracia sa k predchádzajúcej, ako sa stalo aj v tomto prípade, čomu nasvedčuje aj výrok sv. Štefana v Skutkoch apoštolov (porov. Sk 7, 2 ? 3), že Boh povedal Abrahámovi, aby odišiel zo svojej krajiny a od svojich príbuzných a išiel do krajiny, ktorú mu ukáže, prv ako by sa bol vysťahoval do Haranu. Aj tak sa dá vysvetliť, že Abrahámových 75 rokov, ako odišiel z Haranu, sa ráta od toho času, ako sa vyslobodil z ohňa Chaldejčanov, čiže akoby sa len vtedy bol narodil4.
16.16. Poradie a povaha Božích prisľúbení daných Abrahámovi.
Pozrime sa na Božie prisľúbenia dané Abrahámovi. V nich sa zreteľnejšie začínajú ukazovať prorocké výroky nášho Boha, to jest pravého Boha, o Božom ľude. Prvé prisľúbenie znie takto: „Tu Pán povedal Abramovi: »Odíď zo svojej zeme, od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu do krajiny, ktorú ti ukážem. Urobím z teba veľký národ, požehnám ťa a preslávim tvoje meno a ty budeš požehnaním. Požehnám tých, čo ťa budú žehnať, a prekľajem tých, čo ťa budú preklínať! V tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme!«“ (Gn 12, 1 ? 3). Treba si všimnúť, že Abrahámovi sa sľubujú dve veci. Jedna, že jeho potomstvo bude vládnuť nad krajinou Kanaán, na čo poukazujú tieto slová: „Choď do krajiny, ktorú ti ukážem“ a „Urobím z teba veľký národ“. Druhá je omnoho vznešenejšia, keďže nie podľa telesného, ale podľa duchovného semena bude otcom nielen izraelského národa, ale všetkých národov kráčajúcich v šľapajach jeho viery, ako sa mu sľúbilo v týchto slovách: „V tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme“. O tomto prisľúbení sa Eusébius domnieva, že bolo dané Abrahámovi v sedemdesiatom piatom roku jeho veku, takže hneď po ňom sa vysťahoval z Haranu, lebo nemožno odporovať Písmu, kde sa píše: „Abram mal sedemdesiatpäť rokov, keď odišiel z Haranu“ (Gn 12, 4). V tom roku, keď dostal toto prisľúbenie, Abrahám už býval so svojím otcom v Harane, lebo by nemohli odtiaľ odísť, keby tam neboli bývali. Vari to odporuje sv. Štefanovi, ktorý hovorí: „Boh slávy sa zjavil nášmu otcovi Abrahámovi, keď bol ešte v Mezopotámii, prv ako býval v Harane“? (Sk 7, 2). Treba to chápať tak, že v tom istom roku dostal aj Božie prisľúbenie (predtým ako býval v Harane), a v tom istom roku aj býval v Harane, aj odtiaľ odišiel. To nielen preto, že Eusébius vo svojich letopisoch začína rátať prisľúbenie od uvedeného roku s odôvodnením, že od toho času až do odchodu z Egypta, keď bol daný ľudu zákon, ubehlo 430 rokov, ale aj preto, že to spomína aj sám apoštol Pavol. (Gal 3, 17).
16.17. Tri najvýznamnejšie ríše, z ktorých Asýrska ríša vynikala už za Abrahámových čias.
V tom čase prekvitali niektoré kráľovstvá, v ktorých sa výrazne rozmáhal pozemský štát, to jest spoločnosť ľudí žijúcich podľa človeka pod vládou odbojných anjelov. Boli to tri kráľovstvá: Sicyonské, Egyptské a Asýrske. Asýrske bolo najmocnejšie a najslávnejšie, lebo jeho kráľ Ninus, Belov syn, podmanil si okrem Indie všetky ázijské národy. Pod Áziou nemám na mysli len tú krajinu, ktorá je provinciou Veľkej Ázie, ale všetky krajiny, ktoré voláme Veľkou Áziou a ktorú pokladajú niektorí za druhý a iní za tretí svetadiel popri Európe a Afrike. Svetadiel, ktorý sa volá Áziou, rozprestiera sa od juhu cez východ až na sever, Európa sa rozprestiera od severu až na západ a Afrika od západu až na juh. Podľa toho jednu polovicu zeme zaberá Európa s Afrikou a druhú Ázia. Prvá polovica sa delí na dve časti, lebo medzi nimi preteká veľké more. Preto ak zem rozdelíme na dve čiastky, na východ a západ, Ázia zaberá jednu a Európa s Afrikou druhú. Z troch kráľovstiev, ktoré vtedy vynikali nad ostatné, Sicyonské kráľovstvo Asýrčanom nepodliehalo preto, lebo bolo v Európe, a Egyptské kráľovstvo im nebolo podrobené preto, lebo ležalo v Afrike. Oni ovládali celú Áziu, okrem Indie, ako sme povedali. V Asýrii prevládala moc bezbožníkov a jej hlavným mestom bol Babylon, ktorého meno sa najlepšie hodí pre pozemský štát, lebo znamená „zmätok“. Kraľoval tam Ninus po smrti svojho otca Bela, ktorý ako prvý panovník sa dožil 65 rokov. Jeho syn a nástupca Ninus panoval 52 rokov a v štyridsiatom treťom roku jeho vlády sa narodil Abrahám, čo sa stalo asi tisíc dvesto rokov pred založením Ríma ? tohto akoby druhého Babylona na Západe.
16.18. Opätovné prisľúbenie Abrahámovi ktoré jemu a jeho pokoleniu sľubuje krajinu Kanaán. (Skrátené)
Keď Abrahám odišiel v sedemdesiatom piatom roku svojho života a sto štyridsiatom piatom roku života svojho otca z Haranu spolu s Lotom, bratovým synom, a so svojou manželkou Sárou, sťahoval sa do krajiny Kanaán a prišiel až do Sichemu, kde dostal nové prisľúbenie od Boha. Sväté písmo o tom píše: „Tu sa Abramovi zjavil Pán a povedal mu: »Túto krajinu dám tvojmu potomstvu«.“ (Gn 12, 7). Toto prisľúbenie sa v ničom nevzťahuje na potomstvo, v ktorom sa stal otcom všetkých národov, ale iba na to, ktoré ho robí otcom izraelského národa, lebo toto potomstvo obývalo krajinu Kanaán.
16.19. Abrahám v Egypte označuje Sáru za svoju sestru. (Skrátené)
Na ceste do krajiny Kanaán hlad prinútil Abraháma odbočiť do Egypta. Keď označil svoju manželku za svoju „sestru“. Neklamal, lebo bola z blízkeho pokrvenstva. To, že je jeho manželkou, zamlčal, no nezaprel ju a jej čistotu odporúčal Bohu do opatery. Stalo sa však, že keď si vzal faraón Sáru za manželku, postihli ho ťažké rany, a preto ju vrátil Abrahámovi.
16.20. Abrahám sa rozišiel s Lotom v láske a pokoji. (Skrátené)
Keď sa Abrahám vrátil z Egypta na miesto, odkiaľ vyšiel, oddelil sa od neho bratov syn Lot a podobrotky sa dal na cestu do sodomskej krajiny. Obaja zbohatli a mali mnoho pastierov, ktorí sa často škriepili a hádali. Rozdelením a odchodom chceli zamedziť škriepky, aby sa im azda nedostali aj do rodín. Aby tomu zabránili, povedal Abrahám Lotovi: „Nech nie sú rozbroje medzi mnou a tebou, medzi mojimi pastiermi a tvojimi pastiermi; sme predsa bratia. Či nie je pred tebou celá krajina?! Preto sa, prosím, odlúč odo mňa. Ak ty pôjdeš naľavo, ja pôjdem napravo, ak ty napravo, ja pôjdem naľavo!“ (Gn 13, 8 ? 9). Podľa toho možno vznikla obyčaj medzi pokojamilovnými ľuďmi, že pri delení pozemských statkov starší delia a mladší si vyberajú podiely.
16.21. Tretie Božie prisľúbenie, v ktorom Boh sľubuje Abrahámovi a jeho potomstvu krajinu Kanaán naveky. (Skrátené)
Keď žili Abrahám a Lot oddelene, Abrahám v krajine Kanaán a Lot v sodomskej krajine, Boh prehovoril tretí raz k Abrahámovi: „Zdvihni oči a z miesta, na ktorom si, hľaď na sever a na juh, na východ i na západ, lebo celú zem, ktorú vidíš, dám tebe a tvojmu potomstvu naveky. Rozmnožím tvoje potomstvo ako prach na zemi. Ak teda niekto dokáže spočítať prach na zemi, bude môcť spočítať aj tvoje potomstvo. Vstaň a prejdi krajinu po dĺžke i po šírke, lebo ju dám tebe!“ (Gn 13, 14 ? 17).
16.22. Víťazstvo Abrahámovo nad Sodomčanmi a vyslobodenie Lota zo zajatia. (Skrátené)
Po treťom prisľúbení krajiny Kanaán sa Abrahám usadil pri dube Mamreho v Hebrone. Vo vojne Sodomčanovcov s cudzími kráľmi zajali Lota. Abrahám ho vyslobodil so svojím vojskom a sodomskému kráľovi zaistil víťazstvo. Vtedy ho požehnal kňaz najvyššieho Boha, Melchizedech. V tom požehnaní sa prvý raz zjavila obeta, akú prinášajú kresťania po celej zemi a v nej sa spĺňa výrok o Kristovi, ktorý sa mal ešte len vteliť, povedaný ústami proroka: „Ty si kňaz naveky podľa radu Melchizedechovho.“ (Ž 110, 4).
16.23. Boh sľubuje Abrahámovi toľko potomkov, ako je hviezd na nebi. (Skrátené)
Keď Boh sľuboval Abrahámovi svoju ochranu a hojnú odmenu na potomstve, Abrahám odpovedal, že jeho dedičom bude damaský sluha Eliezer. Boh mu však sľúbil dediča nie v sluhovi, ale v synovi, ktorý sa mu mal narodiť, a jeho potomstvo sa malo rozmnožiť ako hviezdy na nebi. Abrahám tomu uveril. Aby sa niekto nevychvaľoval obriezkou a neobrezaným národom nebránil prístup ku kresťanskej viere, apoštol, pripomínajúc Božiu milosť, hovorí: „Abrahám uveril Bohu, a počítalo sa mu to za spravodlivosť.“ (Rim 4, 3). Abrahám nebol ešte obrezaný, keď sa mu viera počítala za spravodlivosť.
16.24. Význam obety, ktorú priniesol na Boží príkaz Abrahám, keď žiadal poučenie vo veciach viery.
Abrahám mal videnie, v ktorom mu Boh povedal: „Ja som Pán. Ja som ťa vyviedol z Chaldejského Uru, aby som ti dal do vlastníctva túto krajinu.“ (Gn 15, 7). Keď sa Abrahám opýtal, podľa čoho bude vedieť, že bude dedičom tejto krajiny, „Boh mu odpovedal: »Vezmi pre mňa trojročnú kravu, trojročnú kozu, a trojročného barana, hrdličku a holubicu!« On to všetko vzal, rozsekol ich na polovice a polovice položil jednu oproti druhej, vtáky však nerozsekal. Keď zlietali vtáky na mŕtve telá, Abram ich odháňal. A keď zapadlo slnko, padol na Abrama tvrdý spánok. Prepadla ho hrôza a veľká tma. A Pán povedal Abramovi: »Dobre si uvedom, že tvoje potomstvo bude prišelcom v cudzej krajine, zotročia ho a štyristo rokov budú s ním zle zaobchádzať. Ale národ, ktorému budú otročiť, budem ja súdiť. Potom vyjdú s veľkým majetkom. Ty však v pokoji odídeš k svojim otcom a pochovajú ťa vo vysokom veku. Ale vo štvrtom pokolení sa sem vrátia, lebo ešte nie sú dovŕšené neprávosti Amorejčanov«. Keď zapadlo slnko a zotmilo sa, zjavila sa pec a horiaca fakľa, ktorá prešla pomedzi tie čiastky. V ten deň Pán uzavrel s Abramom zmluvu a povedal: »Tvojmu potomstvu dám túto krajinu od Egyptskej rieky až po veľkú rieku Eufrat; Kenejcov, Kenezejcov, Kadmoncov, Hetejcov, Ferezejcov, Refaimcov, Amonitov, Kanaánčanov, Gergezejčanov a Jebuzejcov.«“ (Gn 15, 9 ? 21).
Toto všetko sa dialo a o tomto všetkom hovoril Boh v Abrahámovom videní. Priveľmi by sme sa rozširovali, ak by sme sa chceli zaoberať podrobne a osobitne jednotlivosťami, čo nie je cieľom tohto diela. Stačí nám vedieť, že keď Abrahám uveril Bohu, ako sme povedali, a keď sa mu to pripočítalo k spravodlivosti, neochabol vo viere, keď sa pýtal: „Bože, podľa čoho poznám, že ju (to jest krajinu) budem vlastniť?“ (Gn 15, 8). Tá krajina mu bola sľúbená ako dedičstvo. Nehovorí „odkiaľ môžem vedieť“, pretože by azda nedôveroval, ale hovorí, „podľa čoho budem vedieť“, „podľa čoho poznám“ preto, aby o veci, v ktorú uveril, dostal aj nejaké znamenie o spôsobe takého dedičstva. Podobne ani u Panny Márie nie je znakom nedôvery, keď sa pýta: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“ (Lk 1, 34). Bola si istá, čo sa stane, a pýtala sa iba na spôsob, akým sa to stane. Odpoveď znela: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni.“ (Lk 1, 35). Abrahám dostal podobenstvo vo zvieratách, v jalovici, koze, baranovi, v hrdličke a holubici, aby podľa neho predvídal budúcnosť, hoci už nepochyboval o tom, čo bude. Či má jalovica predobrazovať ľud pod jarmom zákona, koza ten istý ľud, ktorý mal upadnúť do hriechov, a baran ten istý ľud určený vládnuť? Uvedené zvieratá majú byť preto trojročné, aby predobrazovali tri významné epochy, a to od Adama po Noema, od neho po Abraháma a od neho až po Dávida, ktorého po zavrhnutí Šaula Boh ustanovil ako prvého za kráľa izraelského ľudu. V tretej epoche od Abraháma po Dávida uvedený národ dosiahol dospelosť, čiže akoby šiel do tretieho veku. ? Azda tie zvieratá predobrazujú niečo iné, vhodnejšie? Vôbec nepochybujem, že v pripojení hrdličky a holubice sa predobrazujú ľudia duchovní. Preto sa tam hovorí: „Vtáky však nerozdelil“, lebo telesní ľudia sa medzi sebou delia, duchovní však nie. Buď sa vzďaľujú od ľudských vecí a od ľudskej spoločnosti ako hrdlička, alebo žijú medzi ľuďmi ako holubica. Každý z tých vtákov je neškodný a prostučký a predobrazuje, že aj z izraelského národa, ktorému bola tá krajina prisľúbená, budúci jednotliví synovia prisľúbenia a dedičia kráľovstva zostanú naveky vo večnom šťastí: Vtáky, ktoré zlietli na rozpoltené mäso, neznamenajú nič dobrého, ale poukazujú na duchov tohto vzduchu hľadajúcich svoju potravu v rozdelení telesných vecí. Že Abrahám s nimi sedel, to znamená, že aj uprostred podelených telesných vecí ľudia pravoverní vytrvajú až do konca vekov. Strach, ktorý zachvátil Abraháma pri západe slnka, a veľká temná hrôza znamenajú veľký strach a súženie veriacich na konci sveta, ktoré predpovedá Pán v evanjeliu, keď hovorí: „Vtedy bude veľké súženie, aké nebolo od počiatku sveta.“ (Mt 24, 21).
Zo slov, ktoré Pán povedal Abrahámovi: „Dobre si uvedom, že tvoje potomstvo bude prišelcom v cudzej krajine, zotročia ho a štyristo rokov budú s ním zle zaobchádzať“ ? vidieť, že to bolo prorokované o izraelskom národe, ktorý mal otročiť v Egypte. Táto predpoveď však neznamená, že by v porobe u Egypťanov mali trpieť štyristo rokov, ale že sa tak stane v čase štyristo rokov. Podobne to, čo bolo napísané o Tárem, Abrahámovom otcovi: „Táreho dní bolo 205 rokov, keď Táre zomrel v Harane“ (Gn 11, 32), neznamená, že by tam bol celé tie roky prežil, ale že ich tam doplnil. Rovnako aj tu sa hovorí: „zotročia ho a štyristo rokov budú s ním zle zaobchádzať“ v takom zmysle, že tento počet rokov v súžení doplní, nie však strávi. Štyristo rokov sa spomína zaiste len na zaokrúhlenie počtu, hoci rokov bolo o niečo viac, nech sa už roky rátajú od času prisľúbenia, ktoré dostal Abrahám, alebo odvtedy, ako sa mu narodil Izák, o ktorom ako o Abrahámovom potomstve sa tieto veci predpovedajú. Rátajú sa, ako sme uviedli vyššie, od sedemdesiateho piateho roku Abrahámovho života, keď dostal prvé prisľúbenie, až do odchodu Izraelčanov z Egypta, čo je 430 rokov. O tomto počte rokov hovorí apoštol: „Ale hovorím toto: Zmluvu potvrdenú Bohom neruší zákon, vydaný po štyristo tridsiatich rokoch, aby tak zmaril prisľúbenie.“ (Gal 3, 17). Už aj týchto 430 rokov mohlo Písmo nazvať 400 rokmi, lebo medzi nimi niet takého veľkého rozdielu, a to tým skôr, že z uvedeného počtu už uplynulo niekoľko rokov, v ktorých sa poukazovalo na uvedené veci, keď sa Abrahámovi o nich hovorilo vo videní. Alebo rátame roky od Izáka, ktorý sa narodil, keď mal otec sto rokov a v 25. roku po prvom prisľúbení, takže zo 430 rokov zostáva už len 405 rokov, ktoré Boh mohol vyjadriť počtom 400 rokov, veď nemožno pochybovať, že aj ostatné veci, ktoré tu zvestuje Boh, sa vzťahujú na izraelský národ.
Slová v dodatku: „Keď zapadlo slnko a zotmilo sa, zjavila sa pec a horiaca fakľa, ktorá prešla pomedzi tie čiastky“ znamenajú, že na konci sveta telesní ľudia budú súdení ohňom. Veľkou hrôzou zachvátivšou Abraháma pri západe slnka sa tu pripodobňuje podobná hrôza, súženie Božieho štátu, ktoré má prísť za Antikrista a aké predtým ešte nebolo, ktorá nastane pri inom západe slnka, to jest na konci sveta. Oheň znamená deň súdu, deň oddelenia ľudí telesných ? jedných, ktorí majú byť ohňom spasení, druhých zas, ktorí majú byť ohňom zatratení. Napokon zmluva uzavretá s Abrahámom znamená krajinu Kanaán. Spomína sa v nej jedenásť národov usídlených od veľkej Egyptskej rieky až po veľkú rieku Eufrat. Veľká Egyptská rieka nie je Níl, ale iná, menšia, oddeľujúca Egypt od Palestíny, pri meste Rinokorura.
16.25. Sárina slúžka, ktorú si Abrahám vzal za manželku. (Skrátené)
To, že Abrahám obcoval so slúžkou Agar, nemá sa mu počítať za previnenie, lebo neobcoval s ňou na ukojenie telesnej žiadostivosti, ani nie preto, aby pokoril svoju manželku, ale urobil tak na žiadosť svojej manželky, aby získal potomka, keďže Sára bola neplodná. Čo nemohla dosiahnuť zo svojho života, aspoň vôľou urobila svojím, využívajúc pritom právo, o ktorom hovorí apoštol: „Podobne ani muž nemá moc nad svojím telom, ale žena.“ (1 Kor 7, 4). Chcela, aby sa narodilo z inej ženy to, čo sa nemohlo narodiť z nej samej.
16.26. Boh sľubuje Abrahámovi vo vysokom veku syna od neplodnej Sáry. (Skrátené)
Aby sa Abrahám nenazdával, že Izmael, ktorého porodila Agar, bude dedičom, Boh ho oslovil a povedal mu, že sa mu narodí syn Izák. Súčasne nariadil, aby každého potomka mužského pohlavia obrezali na znak zachovávania zmluvy medzi Bohom a Abrahámom a medzi Bohom a Abrahámovým potomstvom. (Gn 17, 1 ? 21).
16.27. Muž, ktorému nebude obrezané mäso predkožky, bude vylúčený zo svojho ľudu.
Ťažkosti by mohol spôsobovať aj výrok: „Muž, ktorému nebude obrezané mäso predkožky, bude vylúčený zo svojho ľudu. Porušil moju zmluvu.“ Pravda, chlapec, o ktorom sa hovorí, že bude vylúčený zo svojho ľudu, Božiu zmluvu neporušil sám, ale ju porušili jeho rodičia, ktorí sa nepostarali o jeho obriezku. Bolo by tak iba vtedy, keby všeobecne platilo, že aj nemluvňatá, hoci nie vlastným životom, ale v princípe následníctva celého ľudského porušili Boží zákon už v prvom človeku, v ktorom sme všetci zhrešili. Okrem dvoch veľkých zákonov, Starého zákona a Nového zákona, o ktorých vie každý čitateľ, je ešte mnoho iných Božích zákonov. Najstarší zákon daný človekovi, je iste tento: „Lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš.“ (Gn 2, 17). Preto sa píše v Knihe Sirachovcovej: „Každý človek ako tráva ostarie, bude ako list na zelenom plodonosnom strome.“ (Sir 14, 18). Keďže neskoršie bol daný jasnejší zákon, apoštol hovorí: „Kde niet zákona, niet ani priestupku.“ (Rim 4, 15). Podľa tohto zákona by bolo pravdivé, čo čítame v žalmoch: „Zavrhuješ všetkých, čo opúšťajú tvoje ustanovenia, lebo ich zmýšľanie je klamné. Ako odpad ničíš všetkých hriešnikov na zemi...“ (porov. Ž 119, 118 ? 119), pravda, ak by všetci neboli vinní ako narušovatelia nejakého zákona, ktorí sú v osídlach niektorého hriechu. Preto, ak aj nemluvňatá, hoci nie pre vlastnú vinu, ale pre svoj pôvod sú hriešnikmi, usudzujeme, že potrebujú milosť odpustenia hriechov, a to nepochybne tým istým spôsobom, ktorým sa stávajú hriešnikmi a uznávajú sa za narušovateľov zákona daného v raji. Potom oboje, čo je napísané, je pravdivé: „Zavrhuješ všetkých, čo opúšťajú tvoje ustanovenia“ (Ž 119, 118) aj „Kde niet zákona, niet ani priestupku“. (Rim 4, 15). Pretože obriezka bola znakom znovuzrodenia, nemluvňa skrze prvotný hriech, ktorým bol porušený prvý zákon s Bohom, by zahynulo zrodením, ak by sa neoslobodilo znovuzrodením. Týmto Božím slovám treba rozumieť tak, že kto by sa znovu nenarodil, jeho duša zahynie vo vlastnom pokolení, lebo porušil Boží zákon, keďže spolu s Adamom aj on zhrešil so všetkými ľuďmi. Ak by Boh bol povedal, „porušil tento môj zákon“, nemohli by sme tým rozumieť nič iné, iba obriezku. Keďže sa však nehovorí, ktorý zákon porušilo nemluvňa, ale len „Porušil moju zmluvu“, môžeme sa voľne domnievať, že sa to týkalo zákona, ktorého porušenie sa môže vzťahovať aj na nemluvňa. Ak by však predsa niekto tvrdil, že tento výrok sa týka iba obriezky (lebo neobrezané nemluvňa porušilo Boží zákon), nech nám povie, ako sa máme vyjadrovať, aby sa podľa neho nezdalo nerozumným hovoriť, že nemluvňa preto porušilo zákon, lebo keď aj nie ním samým, ale v ňom bol porušený. Aj tu treba vedieť, že duša nemluvňaťa by nespravodlivo zahynula pre vinu neobrezania, ak by sme nehľadali príčinu v dedičnom hriechu.
16.28. Boh mení meno Abrahámovi aj Sáre. (Skrátené)
Pri prisľúbení syna Abrahámovi a Sáre nemenuje ich Boh Abram a Sarai, ale Abrahám a Sára. Príčina zmeny mena Abrahámovi je v tom, že Boh mu sľúbil, že ho ustanoví za otca mnohých národov, čo vyjadruje slovo Abrahám. Abram znamená „vznešený otec“. Príčinu zmeny Sárinho mena Sväté písmo neuvádza. Vykladači hebrejského textu hovoria, že Sarai značí „moc“ a Sára „moja kňažná“.
16.29. Traja muži alebo anjeli, ktorí sa ukázali Abrahámovi pri Mamreho dubine. (Skrátené)
Boh sa ukázal Abrahámovi pri Mamreho dubine v podobe troch mužov, ktorí boli asi anjeli. Jeden zostal u neho a druhí dvaja odišli zahubiť Sodomu a zachrániť Lota s rodinou. V spomenutých mužoch videl Lot anjelov, ale aj Boha, akoby v postave prorokov, preto ich raz oslovoval v jednotnom, raz v množnom čísle.
16.30. Záchrana Lota pri spálení Sodomy a príhoda s Abimelechom.
Po prijatí prisľúbenia a vyslobodení Lota z mesta Sodomy prišiel z neba ohnivý dážď na celé okolie bezbožného mesta, kde sa pohlavné obcovanie medzi mužmi natoľko vžilo ako hociktorý iný skutok dovolený zákonom, a obrátil celé mesto na popol. Tento trest na bezbožníkov bol príkladom budúceho Božieho súdu. Skutočnosť, že tým ľuďom, ktorých vyslobodzovali anjeli, bolo zakázané obzerať sa naspäť, neznamená nič iné, ako že naša myseľ sa nemá vracať do predošlého zlého života, ktorý odložila, aby sa milosťou znovu zrodila a ochránila sa pred posledným súdom. Lotova žena, ktorá sa na tom mieste, kde sa obzrela, premenila na soľný stĺp, slúži takto veriacim ako korenie, aby vychutnali, pred čím ich tento príklad zachráni. Potom Abrahám v Gerare u Abimelecha, kráľa toho mesta, urobil so svojou manželkou to isté ako v Egypte a rovnako sa mu vrátila neporušená. Keď dohováral kráľ Abrahámovi, prečo zaprel svoju manželku a vydával ju za svoju sestru, priznal sa, že to urobil zo strachu, a dodal: „A napokon, ona je i mojou sestrou, dcérou môjho otca, nie však mojej matky“ (Gn 20, 12), lebo podľa svojho otca bola Abrahámovou sestrou, jeho príbuznou. Musela byť veľmi krásna, že aj v takom vysokom veku vedela k sebe vzbudiť lásku.
16.31. Izák, syn prisľúbenia, a jeho meno. (Skrátené)
Keď Sára porodila syna, dali mu meno Izák, čo značí smiech, lebo sa zasmial aj otec, keď mu ho Boh sľúbil, a zasmiala sa aj matka, keď pochybovala v radosti, či sa to naozaj stane. Smiech neznamenal potupu, ale slávne jasanie, ako svedčia slová Sáry po Izákovom narodení: „Radostný smiech mi spôsobil Boh. Každý, kto o tom počuje, bude sa mi smiať.“ (Gn 21, 6).
16.32. Abrahámova ochota obetovať syna a Sárina smrť.
Medzi mnohými udalosťami, ktorých vyratúvanie by bolo veľmi zdĺhavé, Abrahám bol skúšaný, či by obetoval svojho najmilšieho syna Izáka na dôkaz svojej poslušnosti k Bohu. Zbožná poslušnosť mala byť príkladom pre budúce pokolenia, pretože Boh takú obeť od človeka nepotrebuje. Nemožno však odmietať akékoľvek skúšanie, ba treba sa z neho aj tešiť, ak v ňom človek obstojí.5 Často si ani ľudská myseľ sama seba neuvedomí, iba ak spozná svoje sily pri nejakej skúške, ktorá ju preverí nie v slovách, ale v skutkoch. Keď v tomto skúšaní pozná človek Boží dar, stáva sa nábožným, a upevňuje sa v milosti, aby sa nevypínal v márnivom chvastaní. Veď Abrahám istotne nikdy neveril, že Boh má záľubu v obetovaní ľudskej krvi, ale bol presvedčený, že Boží príkaz treba splniť, a nie o ňom mudrovať. Môžeme pripustiť, že Abrahám dúfal, že jeho syna, ktorého mal obetovať, vzkriesi Boh opäť k životu. Totiž vtedy, keď nechcel splniť vôľu svojej manželky a vyhnať slúžku s jej synom z domu, Boh mu povedal: „Podľa Izáka sa bude volať tvoje potomstvo!“ (porov. Gn 21, 12). Po tomto výroku nasleduje: „Ale aj zo syna slúžky urobím veľký národ, lebo on je tiež tvojím potomkom.“ (Gn 21, 13). Ako treba chápať výrok: „Podľa Izáka sa bude volať tvoje potomstvo“, keď aj Izmaela nazval Boh jeho potomkom? Na otázku odpovedá apoštol, keď hovorí: „... »Po Izákovi sa bude volať tvoje potomstvo.« To znamená, že nie telesné deti sú Božími deťmi, ale deti prisľúbenia sa považujú za potomstvo.“ (Rim 9, 7 ? 8). Aby sa synovia prisľúbenia stali Abrahámovým potomstvom, pomenúvajú sa v Izákovi, čiže zhromažďujú sa v Kristovi skrze milosť povolania. Bohabojný otec, držiac sa verne tohto prisľúbenia, ktoré sa malo splniť cez toho, ktorého kázal Boh obetovať, nepochyboval, že aj obetovaný syn sa mu môže navrátiť, tobôž keď ho mohol tak neočakávane dostať. Tohto zmyslu sa drží aj apoštol v Liste Hebrejom a udalosť vykladá takto: „S vierou obetoval Abrahám Izáka, keď bol skúšaný, a jednorodeného obetoval ten, ktorý dostal prisľúbenia a ktorému bolo povedané: »Po Izákovi sa bude volať tvoje potomstvo«. Usudzoval totiž, že Boh má moc aj z mŕtvych vzkriesiť.“ Potom dodáva: „Preto ho dostal naspäť aj ako predobraz.“ (Hebr 11, 17). Za čí predobraz, ak nie za predobraz toho, o ktorom hovorí apoštol: „Keď on ani vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás za všetkých.“ (Rim 8, 32). Podobne ako Pán niesol svoj kríž, aj Izák sám niesol drevo na obetné miesto, na ktoré mal byť položený. Napokon, keďže Izák nemal byť zabitý, lebo otcovi bolo zabránené syna zabiť, obetu symbolizoval baran, ktorého obetovaním bola (zástupne) krvou splnená obeta. Keď ho Abrahám zbadal, bol rohami zamotaný v tŕní. Koho zobrazoval, ak nie Ježiša, židmi tŕním korunovaného skôr, ako sa obetoval?
Počúvajme radšej anjelove slová v úryvku Písma: „Potom Abrahám siahol rukou a vzal nôž, aby zabil svojho syna. Vtedy naň zavolal Pánov anjel z neba: »Abrahám, Abrahám!« On odpovedal: »Tu som!« On mu povedal: »Nevystieraj ruku na chlapca a neubližuj mu! Teraz som totiž poznal, že sa bojíš Boha a neušetril si svojho jediného syna kvôli mne«.“ (Gn 22, 10 ? 12). „Teraz som totiž poznal“, znamená toľko, ako „teraz som urobil“ ? lebo Boh už predtým vedel, čo sa stane. Potom obetoval Abrahám barana namiesto svojho syna Izáka, a ako čítame ďalej, tomu miestu dal názov „Pán videl“. Podnes sa to miesto nazýva „Na vrchu sa Pán ukázal“. Podobne ako slová „teraz som poznal“ znamenajú „teraz som urobil“, rovnako aj slová „Pán videl“ majú ten istý význam, ako „Pán sa ukázal“, totiž urobil tak, aby ho videli. Anjel z neba prehovoril k Abrahámovi druhý raz a povedal: „Na seba samého prisahám ? to je Pánov výrok ?: Pretože si toto urobil a svojho syna, svojho jediného si neušetril predo mnou, zahrniem ťa požehnaním a prenáramne rozmnožím tvoje potomstvo. Bude ho ako hviezd na nebi a ako piesku na morskom brehu. Tvoje potomstvo sa zmocní brán svojich nepriateľov a v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme preto, že si poslúchol môj hlas.“ (Gn 22, 15). Takto sa potvrdilo prisľúbenie o povolaní národov v Abrahámovom potomstve aj Božou prísahou po vykonaní obety, ktorá predznamenáva Krista. Boh robil často prisľúbenia, ale nikdy ich nepotvrdzoval prísahou. Lež čo iné je prísaha pravého a pravdovravného Boha, ako potvrdením sľubu a súčasne aj napomenutím neveriaceho!
Sára potom zomrela v 127. roku svojho života, keď jej muž mal 137 rokov, lebo bol o desať rokov starší, o čom hovorí sám vo chvíli, keď dostal prisľúbenie o synovi: „Vari sa môže storočnému niečo narodiť a deväťdesiatročná Sára môže ešte porodiť?!“ (Gn 17, 17). Potom kúpil Abrahám pole, na ktorom pochoval svoju manželku. Vtedy sa vlastne podľa rozprávania sv. Štefana usadil v tejto krajine, lebo začal byť vlastníkom zeme, a to po smrti svojho otca, ktorý zomrel pravdepodobne dva roky predtým.
16.33. Izák si vzal za manželku Rebeku, Nachorovu vnučku. (Skrátené)
Keď mal Izák štyridsať rokov, vzal si za manželku Rebeku, vnučku svojho strýca Nachora. Bolo to vtedy, keď mal otec 140 rokov, a tri roky po matkinej smrti. Keď posielal Abrahám svojho sluhu do Mezopotámie, aby zasnúbil svojho syna s budúcou manželkou, povedal mu: „Polož svoju ruku pod moje bedrá, aby som sprisahal pred Pánom, Bohom neba i zeme, že pre môjho syna nevyberieš ženu z kanaánskych dcér.“ (Gn 24, 2). Na čo iné sa poukazuje týmito slovami, než že Pán Boh z neba a zeme mal prísť v tele, pochádzajúcom z týchto bedier!
16.34. Po Sárinej smrti si vzal Abrahám za manželku Keturu. (Skrátené)
Pokiaľ ide o druhé manželstvo Abraháma s Keturou, nemožno ho podozrievať z telesnosti, najmä pri takom vysokom veku a pri toľkej svätosti jeho viery. Ak Agar s Izmaelom znamenali telesného človeka Starého zákona, Ketura a jej synovia môžu znamenať telesných ľudí Nového zákona. Agar a Ketura sa raz nazývajú manželkami, inokedy zas konkubínami. Sára sa nazýva vždy len manželkou. Abrahám ešte za svojho života prepustil synov od konkubín, odovzdal im dary, avšak celý majetok dal Izákovi. Ako deti konkubín dostali síce niektoré synovské dary, ale nie prisľúbené kráľovstvo; nedostanú ho ani kacíri ani židia, lebo okrem Izáka niet dediča, a nie všetci, ktorí sú synmi podľa tela, sú aj Božími synmi. Ketura sa nazýva konkubínou asi len pre toto tajomstvo. Ktovie, či nechcel Boh odkázať budúcim kacírom, ktorí zavrhujú manželstvo,6 že uzavrieť manželstvo po smrti manželky nie je hriešne. Abrahám zomrel, keď mal 175 rokov.
16.35. Čo povedal Boh o dvojčatách, keď boli ešte v matkinom živote? (Skrátené)
Rebeka, Izákova manželka, počala dvojčatá, ktoré sa už v matkinom živote hýbali proti sebe. Rebeku to trápilo, a preto sa vyzvedala, čo to má znamenať. Boh jej vysvetlil vec slovami: „Dva národy sú v tvojom lone a dva kmene sa oddelia z tvojho života; národ nad národom bude prevládať a starší bude slúžiť mladšiemu.“ (Gn 25, 23). Toto vykladáme tak, že starší národ židovský bude slúžiť mladšiemu národu kresťanskému, pravda, nie prácou, ale v duchovnom zmysle.
16.36. Izák dostáva od Boha také isté požehnanie ako jeho otec Abrahám.
Aj Izák dostal také prisľúbenie, aké dostal jeho otec mnoho ráz. O prisľúbení hovorí Písmo takto: „Keď nastal v zemi hlad, iný, ako bol ten prvý za Abrahámových čias, odišiel Izák k filištínskemu kráľovi Abimelechovi do Gerary. Vtedy sa mu zjavil Pán a povedal: » Nezostupuj do Egypta, ostaň v krajine, ktorú ti určím. Zdržuj sa ako prišelec v tejto krajine a ja budem s tebou a požehnám ťa, lebo tebe a tvojmu potomstvu chcem dať všetky tieto krajiny, aby som splnil prísahu, ktorou som sa zaviazal tvojmu otcovi Abrahámovi: „Rozmnožím tvoje potomstvo ako hviezdy neba a ja dám tvojmu potomstvu všetky tieto krajiny a v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme. To preto, že Abrahám počúval môj hlas a zachovával moje príkazy, nariadenia, ustanovenia a zákony.“ (Gn 26, 1 ? 5). Tento patriarcha nemal druhú manželku ani konkubínu, ale uspokojil sa s potomstvom dvoch synov, narodených súčasne. Aj on sa obával nešťastných príhod pre krásu svojej ženy, keď býval v cudzej krajine a urobil podobne ako jeho otec ? vydával ju za svoju sestru a zamlčal, že je jeho manželkou, lebo bola skutočne tak po otcovej, ako aj po matkinej strane jeho príbuzná. Ale aj ju prepustili cudzinci neporušenú, keď sa dozvedeli, že je jeho manželkou. Pretože Izák okrem svojej manželky nepoznal inú ženu, netreba ho uprednostňovať pred jeho otcom. Lebo zásluhy otcovej viery a poslušnosti boli nepochybne omnoho vznešenejšie, keďže sám Boh hovorí, že kvôli nemu udeľuje Izákovi tieto dobrodenia. Boh vraví takto: „... V tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme ... pretože Abrahám, tvoj otec poslúchol môj hlas a zachovával moje prikázania, nariadenia, ustanovenia a zákony.“ (Porov. Gn 26, 4 ? 5). A zasa v inom výroku vraví Boh: „Ja som Boh tvojho otca Abraháma. Neboj sa, lebo ja som s tebou. Požehnám ťa a rozmnožím tvoje potomstvo kvôli môjmu služobníkovi Abrahámovi.“ (Gn 26, 24). Bárs by sme pochopili, ako čestne konal Abrahám, hoci nehanební ľudia sa usilujú aj na základe Písma ospravedlniť svoju nešľachetnosť a pripisovali jeho skutku nečestnosť, akoby ho bol urobil z rozkoše. Uvedomme si aj to, že sa nehodí porovnávať ľudí navzájom podľa jednotlivých dobrých skutkov, ale u každého treba vážiť všetky skutky ako celok. Môže sa ľahko stať, že jeden vyniká životom alebo mravmi nad druhého a že taká vlastnosť je azda aj vznešenejšia nad tú, ktorou vyniká ktosi iný. Hoci podľa zdravého a správneho úsudku sa zdržanlivosti dáva prednosť pred manželstvom, predsa je lepší ženatý kresťan, ako pohan krotiaci svoje telo, lebo pohan je nielen hoden menšej chvály, ale je aj ošklivejší. Povedzme, že by dvaja ľudia mali rovnako dobré srdce, jeden ženatý a druhý slobodný. Zaiste aj vtedy by bol lepší ten ženatý, prechovávajúci pevnú vieru a poslušnosť voči Bohu, ako ten druhý, hoci aj telesne zdržanlivejší, avšak menšej viery a poslušnosti. Kto by, pravda, pochyboval, keby sa inak vo všetkom rovnali, že zdržanlivému treba dať prednosť pred ženatým?
16.37. Tajomstvá znázorňované v Ezauovi a Jakubovi.
Izák mal dvoch synov, Ezaua a Jakuba, ktorí vyrastali spolu. Právo prvorodenstva prešlo zo staršieho na mladšieho podľa dohody a pokonávky medzi nimi, lebo starší brat zatúžil po šošovici, ktorú si pripravil mladší brat, a predal mu za ňu právo prvorodenstva, čo potvrdil aj prísahou. Z toho máme poučenie, že človek sa neprehrešuje jedením toho alebo iného pokrmu, ale len nemiernym lakomstvom. Keď Izák zostarol, oslepol, a keď chcel požehnať staršieho syna, požehnal nevedomky mladšieho, ktorý sa vkradol pod otcove ruky namiesto staršieho brata. Ten býval zarastený, a preto si Jakub ovinul ruky kozľacími kožkami, aby sa mu podobal. Tým vlastne konal tak, akoby bral na seba cudzie viny. Aby však tento úskok nebol pokladaný za Jakubov prefíkaný podvod a aby nikto nepochyboval, že je tu skryté veľké tajomstvo, Písmo už dopredu upozorňuje na oboch bratov: „Ezau bol udatným lovcom, mužom stepi, Jakub však bol tichý človek a býval v stanoch.“ (Gn 25, 27). Namiesto „tichý“ niektorí prekladali „bez lesti“. Nech to už znamená tichý alebo bez lesti, alebo „bez pretvárky“, čo znie po grécky „aplostos“, akú lesť spáchal neľstivý človek, keď žiadal o požehnanie? Aká lesť prostého, aká pretvárka neklamného, ak by v tom nebolo tajomstvo hlbokej pravdy? A aké je to požehnanie? Izák vraví: „Hľaďže, vôňa syna môjho je ako vôňa nivy, ktorú požehnal Pán. Nech ti dá Boh z nebeskej rosy a zo žírnosti zeme, tiež hojnosť zrna a muštu! Nech ti slúžia ľudia a nech sa sklonia pred tebou národy. Buď pánom nad svojimi bratmi, a nech sa ti koria synovia tvojej matky! Kto bude teba preklínať, nech je prekliaty, a kto bude teba žehnať, nech je požehnaný!“ (Gn 27, 27 ? 29). Požehnanie Jakubovi je predpoveďou Krista vo všetkých národoch. Toto sa deje a spĺňa, lebo Izák je predobrazom zákona a proroctiev, ktoré aj ústami židov dobrorečia Kristovi, hoci aj nevedomky, lebo sami Židia im nerozumejú. Vôňou Kristovho mena sa napĺňa svet ako žírna niva, lebo je požehnaná z nebeskej rosy, to jest z dažďa jeho božských slov a z úrodnosti zeme, to jest zo zhromaždenia národov. A množstvo jeho zrna a muštu znamená množstvo ľudí, pre ktorých sa zhromažďuje obilie a víno vo sviatosti Tela a jeho Krvi. Jemu budú slúžiť národy, jemu sa budú klaňať kniežatá. On je Pánom svojho brata, lebo jeho národ bude panovať aj nad židovským národom. Jemu sa budú klaňať synovia jeho otca, čiže synovia Abraháma podľa viery, lebo aj on je synom Abrahámovým podľa tela. Kto by ho preklínal, bude prekliaty, a kto mu bude žehnať, bude požehnaný. Povedal som, že nášmu Kristovi aj Židia (hoci ako bludári, avšak čítajúci v Zákone a prorokoch) dobrorečia svojimi ústami, to znamená správne ho pomenúvajú, lebo sa domnievajú, že tým uctievajú (ako Mesiáša) niekoho iného, ktorého vo svojom blude ešte len očakávajú. Hľa, keď starší syn žiadal sľúbené požehnanie, Izák sa veľmi zľakol, a keď zistil, že miesto neho požehnal kohosi iného, začudoval sa a opýtal sa, kto to bol. Neponosuje sa, že ho oklamali, ale keď vo vnútri svojho srdca spoznal veľké tajomstvo, nepohoršuje sa, ale svoje požehnanie potvrdzuje a hovorí: „Kto to bol teda, čo mi ulovil zverinu a čo mi ju bol doniesol? A ja som jedol zo všetkého prv, ako si ty prišiel! A ja som ho požehnal a bude požehnaný!“ (Gn 27, 33). Kto by tu neočakával skôr zlorečenie rozhnevaného otca, ak by sa tieto veci diali po ľudsky, a nie podľa Božieho vnuknutia. Ó, čudné deje, prorocké deje! Stali sa na zemi, ale sú z neba! Uskutočnili ich ľudia, ale z Božieho riadenia. Ak by sme chceli podrobne rozoberať všetky tieto veci s toľkými tajomstvami, mnoho kníh by sa dalo o tom napísať, ale vymedzený rozsah tohto diela nás núti prejsť k iným veciam.
16.38. Jakub ide do Mezopotámie hľadať si ženu.
Rodičia poslali Jakuba do Mezopotámie, aby si šiel hľadať ženu. Otec mu prikázal, aby si vybral ženu z Labanových dcér a požehnal ho aj jeho potomstvo, a určil ho dedičom v krajine, ktorú Boh dal Abrahámovi. Keď Jakub zaspal na ceste, vo sne videl rebrík siahajúci od zeme až po nebo, a anjeli po ňom vystupovali a zostupovali. Počul, ako mu Boh prisľúbil zem, na ktorej spal, jemu a jeho potomstvu, ktoré sa rozšíri po celej zemi, a požehnal v ňom všetky pokolenia zeme. Keď sa Jakub prebudil, pomazal olejom kameň, ktorý mal pod hlavou, a miesto, kde spal, pomenoval Božím domom. Pomazanie kameňa je akiste predobrazom niečoho, čo poukazuje na veľké tajomstvo, lebo aj Kristus odvodzuje svoje meno od krizmy, to jest od pomazania. Zdá sa, že aj Spasiteľ nás upamätúva na rebrík, keď hovorí: „Veru, veru, hovorím vám: Uvidíte otvorené nebo a Božích anjelov vystupovať a zostupovať na Syna človeka.“ (Jn 1, 52).
Jakub mal štyri ženy, s ktorými splodil dvanásť synov a jednu dcéru, hoci ani s jednou ženou neobcoval nedovoleným spôsobom. Písmo to vysvetľuje takto: Išiel, aby si vybral len jednu, ale keď mu miesto jednej podstrčili druhú, nechcel ju odohnať, lebo nevedomky s ňou v noci obcoval. Aby sa však nezdalo, že ju pohanil, a keďže v tom čase nijaký zákon nezakazoval viac manželiek, vzal si aj ju za manželku. Ona však, keďže bola neplodná, dala mu svoju slúžku, aby dostala z nej deti, čo urobila po nej aj staršia sestra. Jakub si nežiadal viac žien okrem jednej a neobcoval s nimi, len na získanie potomstva. Neporušil tým manželskú vernosť, lebo robil tak na prosby a naliehanie svojich manželiek, ktoré mali moc nad telom svojho manžela. Jakub so štyrmi ženami splodil dvanásť synov a jednu dcéru. Potom prešiel do Egypta vo svojom synovi Jozefovi, ktorého predali závistliví bratia.
16.39. Prečo sa Jakub menuje aj Izraelom?
Jakuba volali, ako som vyššie spomenul, aj Izraelom a toto meno dostal neskôr celý národ, pochádzajúci od neho. Toto meno mu dal anjel, s ktorým zápasil na spiatočnej ceste z Mezopotámie, čo slúžilo takto zjavne za predobraz Krista. Keď Jakub premohol anjela, stalo sa z anjelovej vôle, aby sa predobrazilo Kristovo utrpenie ? akoby aj nad ním boli zvíťazili Židia zo svojej moci. A predsa si od toho anjela, ktorého premohol, vyžiadal požehnanie a ten ho požehnal tým, že mu udelil meno Izrael. Toto meno sa vykladá ako „vidiaci Boha“ a na konci sveta bude všetkým svätým odmenou. Potom sa anjel, ktorého premohol, dotkol jeho bedrového kĺbu a Jakub začal krívať. (Porov. Gn 32, 26). Ten istý Jakub bol aj požehnaným aj krívajúcim ? požehnaným bol totiž v tých potomkoch zo svojho národa, ktorí uverili v Krista, krívajúcim však ostal v ľuďoch neveriacich. Bedrový kĺb značí hojné pokolenie. A je mnoho ľudí z toho kmeňa, o ktorom bolo prorockým duchom predpovedané: „A kuľhali zo svojich ciest“ (Žalm 17, 46).
16.40. Ako sa má chápať Jakubov prechod do Egypta so sedemdesiatimi piatimi osobami? (Skrátené)
Za Jakubov prechod do Egypta, spolu s inými sedemdesiatimi piatimi osobami, nepokladá Sväté písmo konkrétny deň ani rok, ale nepochybne myslí na celý čas Jozefovho života, ktorý bol príčinou presťahovania. Preto okrem Jakubovho potomstva zaznamenáva aj potomstvo Jozefovo, ktoré sa narodilo až neskôr.
16.41. Jakub požehnáva svojho syna Júdu.
Ak pre kresťanský národ, ktorý zosobňuje Boží štát na zemi, hľadáme Kristovo vtelenie v Abrahámovom potomstve, pričom si nevšímame synov konkubín, prichádzame k Izákovi; ak hľadáme v Izákovom potomstve okrem Ezaua (ktorý sa menuje aj Edom) ďalších, prídeme na Jakuba, ktorý sa volá aj Izrael; keď vynecháme ostatných bratov, prídeme na Júdu, z ktorého pokolenia vyšiel Kristus.
Počujme, ako Izrael (Jakub) dával požehnanie svojim deťom pred smrťou v Egypte. Prorockým duchom žehnal Júdovi a vravel: „Júda, ty si ten, ktorého budú chváliť tvoji bratia! Tvoja ruka je na šiji tvojich nepriateľov, pred tebou sa synovia tvojho otca skláňajú. Levom mladým si, Júda: od koristi si vstal, syn môj, na odpočinok si si ľahol sťa lev, ako levica: ktože ho zobudí?! Neoddiali sa žezlo od Júdu, ani berla od jeho nôh, kým nepríde (Ten), ktorému prislúcha (žezlo) a ku ktorému sa pritúlia národy. K viniču priväzuje svoje oslíča a k vzácnej réve mláďa svojej oslice. Vo víne si perie odev a v hroznovej krvi svoj plášť. Jeho oči sú červenšie od vína a jeho zuby belšie nad mlieko.“ (Gn 49, 8 ? 12). Toto miesto som vyložil v spore s manichejcom Faustom a myslím, že dostatočne, keďže nepochybne predstavuje proroctvo, v ktorom bola predpovedaná aj Kristova smrť; usnutím, pomenovaním leva sa znázorňuje, že tu bola vyjadrená moc nad smrťou, a nie nevyhnutnosť zomrieť. Na túto moc sa sám Kristus odvoláva v evanjeliu, keď hovorí: „Mám moc (dať si život), a mám moc vziať si ho späť. Nikto mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba.“ (Jn 10, 18). Tak zareval lev, tak sa aj vyplnilo, ako bol povedal. K tejto moci akiste náleži, čo bolo povedané o jeho zmŕtvychvstaní: „Kto ho zobudí?“ Lebo to nemohol urobiť nijaký človek okrem neho. On povedal aj o chráme svojho tela: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.“ (Jn 2, 19). Spôsob jeho smrti, totiž povýšenie na kríži, sa tu dá vyrozumieť z jedného slova, totiž zo slova „vystúpil si“. To, čo je pridané: „Odpočívajúc si usnul“, vysvetľuje sám evanjelista, keď hovorí: „Naklonil hlavu a odovzdal ducha.“ (Jn 19, 30). Alebo tu treba rozumieť aj hrob, v ktorom v spánku odpočíval a z ktorého ho nikto nezobudil, ako niektorých zobudili proroci, lebo sám Kristus vzkriesil niekoľkých, ale sám akoby iba precitol zo spánku. Jeho odev, ktorý perie vo víne, to jest ktorý očisťuje vo svojej krvi od hriechov, je spojený s tajomstvom krvi, ktoré dobre poznajú tí, čo sa zrodili v krste. Lebo čo iné treba rozumieť pod slovami „v hroznovej krvi perie svoj plášť“ než Cirkev? A jeho oči „červenšie od vína“ sú ľudia duchovní, opojení jeho kalichom, o ktorom spieva žalm: „A kalich mi napĺňaš až po okraj.“ (Ž 23, 5). Také sú aj „jeho zuby belšie nad mlieko“, ktorým sa podľa apoštolových slov napájajú maličkí, lebo ešte nevedia užívať tvrdší pokrm, totiž obživujúce slová. On je ten, do ktorého boli zložené prisľúbenia učinené Júdovi, a pred ich splnením neboli nijaké iné kniežatá, to jest nijakí iní izraelskí králi okrem tých, čo sú z tohto kmeňa. A sám je očakávaním národov, o čom sa sami presviedčame zjavnejšie, než sa dá povedať.
16.42. Jakub požehnáva Jozefových synov.
Ako dvaja Izákovi synovia Ezau a Jakub predobrazovali dva národy, židovský a kresťanský (pokiaľ ide totiž o telesné plodenie nie Židia, ale Idumejci pochádzajú z Ezauovho potomstva, pričom zasa skôr Židia ako kresťanské národy pochádzajú z Jakuba ? lebo predobraz slúži iba na potvrdenie výroku: „Starší bude slúžiť mladšiemu“), rovnako sa stalo aj s dvoma Jozefovými synmi, lebo starší predobrazoval židov a mladší kresťanov. A keď ich Jakub požehnával, položil pravicu na mladšieho, stojaceho na ľavej strane, a ľavicu na staršieho, ktorý stál napravo. Jozef, ich otec, to ťažko znášal a napomenul svojho otca, akoby chcel napraviť jeho omyl, a ukázal, ktorý je starší. Jakub však nezmenil polohu rúk a povedal: „Viem to, syn môj, viem to ja! Aj z neho budú národy, aj on bude mocný, ale jeho mladší brat bude mocnejší ako on a jeho potomstvom budú množstvá národov.“ (Gn 48, 19). Aj tu sa ukazuje dvojaké prisľúbenie, lebo jeden bude národom a druhý množstvom národov. Čo je jasnejšie, ako že v tomto dvojakom prisľúbení je aj národ izraelský, aj všetky národy zeme, pričom prvý pochádza telesne od Abraháma, tie ďalšie však majú pôvod od neho podľa viery.
16.43. Časy Mojžiša, Jozueho, sudcov a kráľov, z ktorých Šaul bol prvý a Dávid najvznešenejší.
Po Jakubovej a Jozefovej smrti cez ostatných 144 rokov, kým neodišli z Egypta, národ neuveriteľne vzrástol, hoci ho stíhali také veľké prenasledovania, keďže v istom čase vraždili Egypťania všetkých chlapcov hneď po narodení v údive a obave nad náramným rozmnožovaním sa toho národa. Vtedy Mojžiš len lesťou unikol tým, čo vraždili chlapcov, a dostal sa do kráľovského domu, lebo Boh chcel, aby sa skrze neho stali veľké veci. Vychovala ho a osvojila si ho faraónova (tak sa menovali všetci egyptskí králi) dcéra. Vyrástol na takého znamenitého muža, že sám vyslobodil ten podivne rozmnožený národ z najtvrdšieho jarma. Urobil to, pravda, skrze neho Boh, ako bol prisľúbil Abrahámovi. Mojžiš najprv sám utiekol z Egypta, pretože zabil jedného Egypťana, keď bránil svojho súkmeňovca Izraelitu, a zhrozil sa nad tým skutkom. Potom ho Boh znova poslal do Egypta a Mojžiš premohol z moci Božieho Ducha faraónových čarodejníkov, ktorí mu odporovali. Vtedy Egypt zastihlo desať známych rán, lebo nechceli prepustiť Pánov národ. Tie rany boli: voda, čo sa premenila na krv, žaby a ploštice, muchy, mor dobytka, vredy, krupobitie, kobylky, tma a smrť prvorodených. Napokon Egypťania pokorení toľkými ranami prepustili izraelský národ, ale keď ho zasa prenasledovali na ceste, zahynuli v Červenom mori. Keď totiž prechádzali Izraeliti, more sa rozdelilo a urobila sa cesta, a keď sa Egypťania pustili za nimi po tej ceste, voda sa spojila a zatopila ich. Potom sa Boží národ zdržiaval štyridsať rokov pod Mojžišovým vodcovstvom na púšti, kde zhotovili archu zmluvy a stánok, v ktorom sa vzdávala Bohu úcta obetami znázorňujúcimi budúce veci. To sa stalo až potom, keď prijali za veľkej hrôzy zákon na vrchu Sinaj, kde sa Božia prítomnosť prejavila zázračnými zjavmi a zvukmi. Zákon bol daný čoskoro po odchode z Egypta, keď začal národ bývať na púšti, päťdesiateho dňa po veľkonočnej slávnosti a po obetovaní baránka, v čom je predobraz Krista, ktorý mal prejsť obetou umučenia z tohto sveta k Otcovi (hebrejské slovo pascha sa prekladá ako „prechod“), aby po zvestovaní Nového zákona a po obetovaní nášho baránka, Krista, zostúpil z neba na päťdesiaty deň Duch Svätý, ktorý sa v evanjeliu menuje aj Božím prstom, aby sme si uvedomili význam predchádzajúcich dejov, lebo aj Písmo nám oznamuje, že aj dosky Zákona boli písané Božím prstom.
Po Mojžišovej smrti viedol ľud Nunov syn Jozue (Jesus Nave). Ten ho priviedol do zasľúbenej krajiny a jej zem rozdelil medzi ľudí. Títo dvaja obdivuhodní vodcovia viedli aj obdivuhodne šťastné vojny, pričom Boh láskavo dával najavo, že víťazili nie pre zásluhy židovského národa, ale skôr pre hriechy tých národov, ktoré vojensky prepadávali Izraelitov. Po týchto vojvodcoch prišli sudcovia, a to už po usadení sa židovského národa v zasľúbenej krajine, aby sa naplnilo prvé prisľúbenie, ktoré dostal Abrahám a ktoré sa týka jedného národa a jednej krajiny Kanaán, nie však ešte všetkých národov a celého zemského okruhu, čo sa malo stať až po vtelení Krista a skrze vieru v evanjelium, a nie prostredníctvom obradov Starého zákona. Za predobraz musíme pokladať aj to, že Mojžiš nepriviedol národ do zasľúbenej krajiny, hoci on pre tento národ prijal Zákon na vrchu Sinaj, ale bol to Jozue, ktorému sa aj meno zmenilo na „Boží rozkaz“, takže neskôr ho volali „Jesus“. Za čias sudcov sa pre rozličné príčiny viedli vojny, buď šťastne, buď nešťastne, podľa miery hriešnosti ľudu a Božieho milosrdenstva.
Potom prišli časy kráľov, z ktorých ako prvý bol Šaul. Po jeho zavrhnutí a zabití vo vojne a po odstránení jeho rodu z trónu (aby z neho viac nevyšiel nijaký kráľ) na trón nastúpil Dávid, ktorého „synom“ sa Kristus výslovne menuje. Pri vyratúvaní poradia rodov vo Svätom písme sa tu robí akási prestávka. Pri Dávidovi prežíva Pánov národ akýsi začiatok dospelosti, kým od Abraháma až po Dávida akoby ešte prebiehal jeho vek nedospelosti. Evanjelista Matúš nie nadarmo uvádza poriadok rodov tým spôsobom, že v prvom úseku od Abraháma až po Dávida zahrnul štrnásť rodov (analogicky k počtu detských rokov). Po nadobudnutí dospelosti človek získava možnosť plodiť, a preto sa poradie rodov (ako rodičov) začína od Abraháma, ktorý sa po zmene mena stal otcom národov. Pred ním, od Noema až po Abraháma, prežíval Boží národ akoby chlapčenský vek, a preto aj objavenie sa pravého jazyka, to jest hebrejčiny, pripadá na tento čas, keďže aj človek začína rozprávať v chlapčenskom veku, keď prestáva byť nemluvňaťom. Na tento prvý vek života zvyčajne zabúdame, a tak aj prvý vek ľudského pokolenia zahladila potopa. Koľko ľudí sa pamätá na svoje detské roky?
Kým pri úvahe o živote Božieho štátu sme v predchádzajúcej knihe diskutovali o jeho prvom veku, tak táto kniha zahrnuje jeho druhý a tretí vek. V tomto treťom veku (keby sme si ho veľmi zjednodušene znázornili trojročnou kravou, kozou alebo baranom) bolo uložené na šiju národa jarmo Zákona, ukázala sa hojnosť hriešnikov a upevnil sa základ pozemského kráľovstva, ale zároveň nechýbali ani duchovní ľudia, predobrazení tajomným obrazom hrdličky a holubice.
____________________1 Sciopodae ? nohami si robili pri ležaní tôňu nad sebou. Cynocephali mali psovskú hlavu. (Mg. 485).
2 O jestvovaní protinožcov medzi vtedajšími spisovateľmi nepanoval jednotný názor. Lactantius vo svojich Institutiones (3. kniha, 24. kapitola) spomína, že mienka o protinožcoch je neprijateľná, lebo si nemožno predstaviť ľudí, ktorí by chodili po hlave a nohy mali obrátené dohora, ako si nemožno predstaviť ani to, aby stromy rástli hore koreňmi. Hovorí, že takú predstavu vymysleli filozofi, ktorí tvrdia, že svet je guľatý. Augustín neprijal názor o protinožcoch, nie však z takých dôvodov ako Lactantius, ale preto, aby nemusel prijať aj názor, že nie všetci ľudia pochádzajú od Adama, čo by odporovalo Písmu. (Mg. 487).
3 V tejto veci nepanuje rovnaký názor. Židia vo svojom diele Poriadok vekov, ktoré uvádza Seder-Holam, tvrdia, že rozdelenie vekov sa stalo na konci Falegovho života, teda tristo štyridsať rokov po potope, desať rokov pred Noemovou smrťou. Faleg sa narodil v sto prvom roku po potope a žil dvesto deväť rokov. Tvrdia, že Heber bol prorokom, a preto v prorockom duchu videl budúce rozdelenie jazykov, a tak dal meno svojmu synovi. Zdá sa, že aj Hieronym v Traditiones hebraicae prijíma tento názor, lebo hovorí, že Heber dal svojmu synovi meno z proroctva, totiž z budúceho rozdelenia jazykov. (Mg. 490).
4 Tento názor prináša Hieronym zo židovskej tradície, podľa ktorej Chaldejčania hodili Abraháma do ohňa preto, lebo sa mu nechcel klaňať, a Boh ho zázračne z ohňa vyslobodil. (Mg. 495).
5 Sv. Ambróz o tom píše: „Ináč pokúša diabol, a ináč Boh. Diabol pokúša, aby zničil, Boh, aby odmenil.“ (Mg. 510).
6 Cataphrygovia tvrdili, že druhé manželstvo je vlastne cudzoložstvom. Toto spomína sv. Augustín v knihe: De hearesibus ad Quodvultdeum. (Mg. 513).
SEDEMNÁSTA KNIHA
Prehľad sedemnástej knihy
V čase prorokov od Samuela až po koniec babylonského zajatia je toľko predobrazeného, čo sa vzťahuje na Krista, že sa to všetko v tomto spise ani nedá spomenúť. Spomeniem len to najdôležitejšie. Božie prisľúbenia, pokiaľ sa vzťahovali na Abrahámovo telesné potomstvo a na zaujatie Kanaánu židovským národom, v plnom rozsahu sa naplnili za Šalamúna a záležalo len na Židoch, aby si poslušnosťou voči Bohu zachovali Kanaán až do konca sveta. Starý zákon má trojaký zmysel: historický, vzťahujúci sa na pozemský Jeruzalem; alegorický, vzťahujúci sa na nebeský Jeruzalem, a napokon historicko-alegorický. Na začiatku prorockých čias stoja Samuel a jeho matka Anna. Spolu s Dávidom sú predobrazmi nového kňazstva a nového kráľovstva v Izraeli. Jediná prorokyňa, Anna, vo svojom chválospeve oslavuje založenie Božieho štátu a poukazuje aj na pyšný svetský štát. Významné bolo Samuelovo predpovedanie nového kňazstva a novej obety. Toto predpovedanie sa však malo splniť až v budúcnosti, vlastne až v Kristovi. Rozdelenie izraelského národa na časť zmýšľajúcu pozemsky a na časť zmýšľajúcu duchovne predpovedá aj Samuel. Zasľúbenie dané Dávidovi ohľadom potomka, ktorý vystavia chrám a ktorého panstvo sa rozšíri na celý zemský okruh, vzťahuje sa vlastne na Krista, a Šalamúna sa týka len do tej miery, do akej bol predobrazom Krista. Podobné prisľúbenia sú aj v 89. (88.) žalme, z ktorého sa dá uzatvárať, že predpovede sa vzťahujú vlastne na Krista, ktorý zvíťazí nad smrťou a podsvetím. Mnohé predpovede sa splnia v Božom štáte. Najmä prisľúbenie pokoja nemožno vzťahovať na Šalamúna ani na pozemský Jeruzalem, ale len na ten nebeský Jeruzalem. Žalmy sú dielom Dávidovým. Teraz nemožno vykladať všetky žalmy, ktoré hovoria o Kristovi. Preto vyberám aspoň niektoré. Šalamún sám vo svojich knihách, ktoré dostali kánonickú platnosť, predpovedal niektoré veci o Kristovi, ba aj o Cirkvi. Za Šalamúnovho syna Roboama sa ríša rozdelí na dve časti, júdsku a izraelskú. V Izraelskej ríši čoskoro zaviedli modloslužbu, preto Boh posiela prorokov. Prorokov posiela aj do Júdskej ríše. Obyvateľstvo oboch štátov odvliekli do asýrskeho zajatia a po svojom návrate muselo prestať vojny, takže sa napokon stalo poplatníkom Rimanov. Poslední proroci sú Malachiáš, Aggeus, Zachariáš a Ezdráš.
17.1. Čas prorokov.
Videli sme a počuli Božie prisľúbenia dané Abrahámovi, z ktorého potomstva ? ako Boh sľúbil ? mal vyjsť izraelský národ podľa tela a všetky národy podľa viery. Ako sa splnili všetky tieto veci, ukáže nám Boží štát v ďalšom trvaní tejto časnosti. Pretože sme predchádzajúcu knihu zakončili pri Dávidovom kraľovaní, teraz ? pokiaľ to vyžaduje účel tohto diela ? začneme od jeho kráľovstva a dotkneme sa dejov nasledujúcich po ňom. Čas, v ktorom začal prorokovať svätý prorok Samuel, ako aj nasledujúce časy, keď sa izraelský národ dostal do babylonského zajatia a podľa proroka Jeremiáša (Jer 25, 1) po sedemdesiatich rokoch sa vrátil domov, a až do znovuvystavania Pánovho chrámu ? celý ten čas je časom prorokov. Hoci prorokom možno nazvať aj patriarchu Noema, za ktorého života potopa zničila celú zem, ako aj mnohých pred ním i po ňom až do toho času, keď v Božom národe začali vládnuť králi, v osobe ktorých sa zobrazovali mnohé budúce veci patriace k Božiemu štátu a nebeskému kráľovstvu, najmä keď Písmo niektorých priamo takto menuje ? ako napríklad Abraháma (Gn 20, 7), Mojžiša (Dt 34, 10) ? predsa dni prorokov sa osobitne a výhradne rátajú až odvtedy, ako začal prorokovať Samuel. On podľa Božieho príkazu pomazal za kráľa najprv Šaula a po jeho odmietnutí Dávida, aby z jeho pokolenia vychádzali ostatní králi až do tých čias, kým to bude treba. Naširoko by som musel rozprávať, ak by som chcel uviesť všetko, čo predpovedali proroci o Kristovi, kým Boží štát putoval stáročiami vo svojich zomierajúcich a rodiacich sa príslušníkoch. Ak si s pomocou Ducha Svätého starostlivo všímame, čo hovorí Sväté písmo, ktoré uvádza do poradia kráľov, ich činy a skutky, na prvý pohľad sa zdá, akoby rozprávalo len o historických udalostiach. Čoskoro však zbadáme, že ono omnoho viac, alebo aspoň nie menej, má za cieľ predpovedať budúce veci, než rozprávať len o veciach minulých. Kto len trochu rozmýšľa, nemôže nevidieť, aká ťažká a obšírna práca by to bola a koľko kníh by bolo treba, keby sme chceli prebrať všetky také miesta a detailne ich opísať v našom diele. Naozaj je veľa toho, čo nepochybne patrí k proroctvám o Kristovi a nebeskom kráľovstve, čiže o Božom štáte. Na rozobratie všetkého by sa žiadal omnoho širší priestor, než dovoľuje toto dielo. Preto sa zo všetkých síl budem usilovať ovládať svoje pero, aby som v tejto práci, ak ju Božia vôľa dovolí dokončiť, vynechal všetky nedôležité a uviedol všetky potrebné veci.
17.2. Kedy sa splnilo Božie prisľúbenie o krajine Kanaán? (Skrátené)
Prisľúbenie o krajine Kanaán, ktorá sa rozprestierala od Egyptskej rieky až po rieku Eufrat, splnilo sa až za kráľov Dávida a Šalamúna, ktorí si podmanili všetky národy. V prisľúbenej krajine sa teda upevnilo Abrahámovo potomstvo podľa tela, takže k splneniu Božieho prisľúbenia nechýbalo už nič, len aby hebrejský národ v tej krajine panoval natrvalo. To by sa aj bolo stalo, ak by bol zachovával Božie zákony. Keďže však Boh predvídal, že hebrejský národ nebude dôsledne zachovávať jeho zákony, použil časné tresty na jeho nápravu i na poučenie niekoľkých sebe verných a napomenul aj tých, ktorí mali povstať zo všetkých národov ako vyznávači jedného Boha. Po zjavení Nového zákona splnil prisľúbenie, ktoré sa týkalo požehnania všetkých pokolení zeme, skrze vtelenie Ježiša Krista.
17.3. Trojaký význam proroctiev, ktoré sa vzťahujú raz na pozemský Jeruzalem, inokedy na nebeský Jeruzalem a niekedy na oba.
Tak ako Božie výroky dané Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi, tak aj všetky iné znamenia a proroctvá, ktoré obsahujú najstaršie knihy Svätého písma, spolu s proroctvami pochádzajúcimi z čias kráľov sa týkajú nielen Abrahámovho telesného potomstva, ale aj toho jeho potomstva, v ktorom malo prísť požehnanie všetkým národom skrze Nový zákon. V ňom sa mali aj ony stať Kristovými spoludedičmi, aby dosiali večný život a prišli do nebeského kráľovstva. Proroctvá sa týkajú aj potomstva pochádzajúceho zo slúžky, ktorá rodí iba sluhov a otrokov, čiže potomstva pozemského Jeruzalema, ktorý slúži aj so svojimi synmi. Týkajú sa zároveň slobodného Božieho štátu, čiže pravého Jeruzalema a večného Jeruzalema v nebesiach, ktorého synovia pri putovaní po tejto zemi žijú podľa Boha. Niektoré proroctvá sa však týkajú aj slúžky, a to vo vlastnom zmysle, aj slobodnej, a to obrazne.
Výroky prorokov sú teda trojaké: jedny sa týkajú pozemského Jeruzalema, iné nebeského Jeruzalema a niektoré oboch. Osvetlím to na príkladoch. Prorok Nátan bol poslaný ku kráľovi Dávidovi, aby ho pokarhal za ťažký hriech a predpovedal mu budúce nešťastia. (Porov. 2 Sam 1 ? 12). Kto pochybuje, že tieto a podobné výroky sa netýkajú pozemského štátu, či už boli vyslovené verejne, teda na osoh a úžitok celého národa, alebo súkromne, pokiaľ bol niekto uznaný za hodného Božích výrokov, z ktorých si mohol vziať poučenie pre svoj časný život! Vo Svätom písme čítame: „Hľa, prichádzajú dni, hovorí Pán, keď uzavriem s domom Izraela a s domom Júdu novú zmluvu! Nie ako zmluvu, ktorú som urobil s ich otcami, keď som ich chytil za ruku, aby som ich vyviedol z Egypta. Tú moju zmluvu oni zrušili, hoci som im bol Pánom ? hovorí Pán. Ale toto bude zmluva, ktorú po týchto dňoch uzavriem s domom Izraela ? hovorí Pán. Svoj zákon dám do ich vnútra a napíšem ho do ich srdca. A budem im Bohom a oni budú mojím ľudom.“ (Jer 31, 31 ? 33; porov. Hebr 8, 8 ? 10). V tomto citáte sa zjavne prorokuje o nebeskom Jeruzaleme, v ktorom je odmenou sám Boh a kde sa pokladá za najvyššie a najdokonalejšie dobro mať ho (Boha) a patriť mu.
Oboch štátov sa týka iné proroctvo, v ktorom sa Jeruzalem nazýva Božím štátom a kde sa prorokuje, že tam bude vystavaný Boží chrám. Toto proroctvo sa podľa všetkého plní vtedy, keď kráľ Šalamún postavil nádherný chrám. Stalo sa to podľa dejepiscov v pozemskom Jeruzaleme a bolo to predobrazom nebeského Jeruzalema. Taký spôsob proroctiev, spájajúcich a prepletajúcich oba významy, je v kánonických knihách Starého zákona, ktoré hovoria o historických udalostiach, veľmi dôležitý a oddávna zaujímal a zaujíma mysle bádateľov Svätého písma, ktorí sa usilovali vyskúmať, čo by mali znamenať, ak ich chápeme obrazne, a aký význam majú v budúcom duchovnom Abrahámovom potomstve veci predpovedané v určitom historickom čase, ktoré už sa splnili v telesnom Abrahámovom potomstve. Niektorí bádatelia zašli až tak ďaleko, že všetky udalosti, predpovedané v tých knihách a už aj splnené, ba aj nepredpovedané, ktoré sa stali, vykladajú, akoby mali sebe prorocký obraz nebeského Božieho štátu a akoby zobrazovali jeho deti putujúce v tomto dočasnom živote. Ak by to bolo tak, potom výroky prorokov, či vlastne všetkých kníh Písma, ktoré sa volajú starozákonnými, by už nemali trojaký, ale len dvojaký význam. Neobsahovali by nič, čo by sa vzťahovalo jedine a výhradne na pozemský Jeruzalem, ale všetko, čo sa o ňom alebo preň povedalo a vyplnilo, naznačovalo by dajaký odkaz, ktorý sa obrazne vzťahuje na nebeský Jeruzalem. Boli by len dva druhy proroctiev: jedny sa vzťahujú na slobodný Jeruzalem a druhé na oba.
Podľa môjho názoru sa veľmi mýlia tí, ktorí sa domnievajú, že udalosti uvádzané vo Svätom písme sa majú chápať v tom istom zmysle, ako sa boli prihodili. Rovnako preháňajú aj tí, čo tvrdia, že všetky udalosti, ktoré opisuje, majú len obrazný zmysel. Preto som povedal, že sú trojaké, a nie dvojaké proroctvá. Tak sa jednoducho nazdávam a pritom sa nepohoršujem ani nad tými ľuďmi, ktorí sa usilujú z každej udalosti vyťažiť nejaký duchovný význam, pokým, pravda, neodmietli historickú pravdu. Napokon ak sa aj vo Svätom písme povedalo niečo, čo by sa nezhodovalo s konkrétnymi udalosťami, ktoré sa stali alebo sa majú stať z Božej alebo ľudskej moci, kto z veriacich by pochyboval, že sa o nich nehovorí nadarmo? Každý podľa svojich síl hľadá v tých slovách prenesený význam, a ak ho sám nemôže nájsť, to neznamená, že sa udalosť nedá vysvetliť v prenesenom význame ? avšak len tými, ktorí to vedia.
17.4. Predobraz premeny izraelského kňazstva a kráľovstva a proroctvá Anny o Cirkvi.
Keď dospel Boží štát do čias kráľov, po zavrhnutí Šaula nastúpil na trón Dávid a jeho potomkovia v dlhom rade panovali v pozemskom Jeruzaleme. Táto udalosť predobrazovala a predpovedala budúcu zmenu vecí, hlavne zmenu Starého zákona na Nový zákon, pri ktorej kráľovský aj kňazský úrad prešiel na nového a večného kňaza a súčasne aj na kráľa, ktorým je Ježiš Kristus. Po zavrhnutí kňaza Héliho, do Pánovej služby nastúpil Samuel, ktorý zastával súčasne úrad kňaza aj sudcu a podobne ako kráľ Dávid, ktorý nastúpil na trón po zavrhnutí Šaula, bol predobrazom toho, o čom je teraz reč. Aj Samuelova matka Anna, najprv neplodná, neskôr potešená plodnosťou, prorokovala o tejto premene, keď v plesaní blahorečila Pánovi a oddojčené dieťa obetovala s tou istou nábožnosťou Bohu, s akou mu ho bola zasľúbila. Hovorila: „Srdce mi plesá v Pánovi, v Pánovi sa zdvihol môj roh, otvorím si ústa na nepriateľa, lebo sa radujem z tvojej pomoci. Nik nie je taký svätý ako Pán, nie, okrem teba niet nikoho, niet Skaly, ako je náš Boh. Nerozmnožujte naduté reči, z úst nech vám nevychodí pýcha, lebo Boh poznania je Pán, on odvažuje činy. Zláme sa luk hrdinov, slabí sa opášu silou. Sýti sa prenajmú za chlieb, hladní však prestanú lačnieť, neplodná porodí siedmich a tá, čo má veľa detí, zvädne. Pán usmrcuje aj oživuje, posiela do pekiel a volá aj späť. Pán robí chudobným i bohatým, ponižuje aj dvíha. Bedára pozdvihne z prachu, žobráka zo špiny dvíha, s kniežatami posadiť ho chce a dá mu stolicu čestnú... Lebo Pánove sú základy zeme, okruh zeme položil na ne. Nohy nábožných on stráži, hriešnici však zhynú vo tme; nie silou víťazí človek. Pán zdrví svojich odporcov, zahrmí nad nimi v nebi, Pán súdi končiny zeme, kráľovi on dáva silu, zdvihne roh pomazaného.“ (1 Sam 2, 1 ? 10).
Vari sa tieto slová majú pokladať len za plesanie jednoduchej ženy, radujúcej sa z narodeného syna? Vari sa ľudská myseľ natoľko odvrátila od svetla pravdy, aby nevidela, že tieto výroky presahujú mieru ženského myslenia? Ak niekto starostlivo uvažuje o veciach, ktoré sa už v tomto pozemskom putovaní začali spĺňať, nemôže nenájsť a nespoznať, že táto žena, ktorej meno Anna sa vykladá ako „milosť“, v prorockom nadšení predpovedala samu kresťanskú vieru a Boží štát, ktorého zakladateľom a kráľom je Kristus, a napokon aj Božiu milosť, od ktorej sa pyšní vzďaľujú, aby padli, a pokorní sa ňou napĺňajú, aby povstali ? ako o tom predovšetkým spieva jej prorocká pieseň. Okrem toho ak by chcel niekto tvrdiť, že táto žena nič neprorokovala, ale uchvátená plesaním nad narodením vyproseného syna vzdávala Bohu chvály, čo to má znamenať, keď vraví: „Zláme sa luk hrdinov, slabí sa opášu silou. Sýti sa prenajmú za chlieb, hladní však prestanú lačnieť, neplodná porodí siedmich a tá, čo má veľa detí, zvädne“? Azda táto žena porodila sedmoro detí, hoci bola neplodná? Keď povedala tieto slová, mala iba jedináčika, ale ani potom neporodila sedmoro detí, ani šestoro, ak pripočítame Samuela, ale narodili sa jej iba traja chlapci a dvoje dievčat. A napokon, hoci v tom národe nemali dovtedy kráľov, čo znamenali slová uvedené na konci piesne : „kráľovi on dáva silu, zdvihne roh pomazaného“, ak neboli prorocké?
Keď teda Kristova Cirkev, štát veľkého kráľa, plná milosti a plodná na potomstvo, opakuje po tejto bohabojnej materi: „Srdce mi plesá v Pánovi, v Pánovi sa zdvihol môj roh“, iba tlmočí jej prorocké slová o sebe. Skutočne „plesá jej srdce“ a „zdvihol sa jej roh“, nie však v sebe samej, ale vo svojom Pánovi. Napĺňajú sa aj slová: „Otvorím si ústa na nepriateľa“ ? lebo ani v súžení, ani vo väzení nemožno spútať Božie slovo, ani slová jeho hlásateľov. Ďalej hovorí: „... lebo sa radujem z tvojej pomoci“ ? Kristus je tým Ježišom, ktorého starec Simeon, ako čítame v evanjeliu, vzal ešte ako malé dieťa na ruky a spoznajúc jeho veľkosť zvolal: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči videli tvoju spásu.“ (Lk 2, 29). Aj Cirkev nech teda povie: Radujem sa z tvojej pomoci, lebo „nik nie je taký svätý ako Pán“, okrem neho niet nikoho, ako je náš Boh, lebo on je svätý, posväcujúci, spravodlivý a ospravodlivujúci. Lebo nikto sa nestáva svätým inak, len skrze neho. Napokon pokračuje: „Nerozmnožujte naduté reči, z úst nech vám nevychodí pýcha, lebo Boh poznania je Pán, on odvažuje činy.“ Vie o vás aj vtedy, keď o vás nikto nič nevie. „Lebo ak si niekto myslí, že je niečím, hoci nie je ničím, sám seba klame.“ (Gal 6, 3). Toto je namierené proti odporcom Božieho štátu, patriacim do Babylona, ktorí dôverujú svojej sile a vychvaľujú sa v sebe, nie v Pánovi. Do ich počtu sú zahrnutí aj telesní Izraeliti, čiže pozemskí občania pozemského Jeruzalema, ktorí ? ako hovorí apoštol ? „pretože nepoznajú, v čom spočíva Božia spravodlivosť“ (akú udeľuje človekovi jedine spravodlivý a ospravodlivujúci Boh), usilujú sa vychvaľovať svoju vlastnú spravodlivosť, čiže spravodlivosť akoby od seba získanú, nie od neho nadobudnutú, a „nepoddávajú sa Božej spravodlivosti“. Sú to ľudia, ktorí si vo svojej pýche namýšľajú, že svojimi zásluhami, a nie z božieho daru sa môžu páčiť Bohu, ktorý je Bohom všetkého poznania, a preto aj sudcom každého svedomia. On vidí celé ľudské zmýšľanie, aj jeho márnosť, ak pochádza od ľudí, a nie od neho. „A Boh odvažuje činy“. Aké sú to úmysly, ak nie tie, aby pyšní padli a pokorní sa povýšili? Takéto úmysly sa uskutočňujú, keď oslabuje luky mocných, a keď sa slabí opášu silou. „Zláme sa luk hrdinov“ ? to jest oslabí sa snaha tých, ktorí sa pokladali za dostatočne silných na plnenie Božích prikázaní bez daru a Božej pomoci, iba z ľudskej moci. Avšak silou sa opásali tí, ktorým sa v srdci ozýva takýto hlas: „Zľutuj sa, Pane, nado mnou, lebo som nevládny!“ (Ž 6, 3).
„Sýti sa prenajmú za chlieb, hladní však prestanú lačnieť“. Koho treba pokladať za sýtych (oplývajúcich chlebom), ak nie tých mocných, čiže Izraelitov, ktorým patria Božie výroky? A v tomto národe synovia slúžky sa dali prenajať za chlieb, „boli umenšení“, čím sa dobre vyjadruje poníženie tých, ktorí boli veľkými, lebo aj ten chlieb, čiže Božie výroky, ktoré spomedzi všetkých národov prijímali len Izraeliti, chutili im pozemským spôsobom. Avšak tie národy, ktoré nedostali Zákon, keď potom skrze Nový zákon prišli k poznaniu Božích výrokov, veľmi lačné prešli zemou, lebo vychutnávali v nich nie pozemské, ale nebeské veci. Prorokyňa akoby udávala príčinu, prečo sa tak stalo, pokračuje: „Neplodná porodí siedmich a tá, čo má veľa detí, zvädne.“ Tu pochopíme jasne zmysel celého proroctva, ak poznáme význam čísla sedem, ktorý vyjadruje dokonalosť celej Cirkvi. Aj apoštol Ján píše siedmim cirkvám, dávajúc tým najavo, že píše jednej Cirkvi v jej úplnosti. Takto o nej už predtým dávno bol povedal Šalamún vo svojich podobenstvách: „Múdrosť si postavila dom; na siedmich stĺpoch spočíva.“ (Prísl 9, 1). Boží štát bol neplodný vo všetkých národoch pred narodením plodu, ktorý teraz poznáme. A vidíme aj to, ako zoslabla matka, ktorá mala hojnosť synov, totiž ako zoslabol pozemský Jeruzalem. Lebo všetci synovia slobodnej, ktorí boli v ňom, boli jeho silou, avšak teraz, keď ostal iba literou a duch sa z neho vytratil, zoslabol aj on a stratil silu.
„Pán usmrcuje aj oživuje“ ? usmrtil tú, ktorá mala hojnosť synov, a oživil neplodnú, ktorá porodila sedmoro. Najskôr to treba chápať tak, že Boh oživuje tých, ktorých usmrtil, lebo takýto je zmysel reduplikácie, ktorá nasleduje: „posiela do pekiel a volá aj späť.“ A apoštol hovorí tým, ktorých Pán usmrcuje, aby ich spasil: „Ak ste teda s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha“ (Kol 3, 1), a dodáva: „Myslite na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi“ ? tak aby lační prestali lačnieť. „Veď ste zomreli“, hovorí ? hľa, ako spasiteľne Boh usmrcuje ? a pokračuje: „A váš život je s Kristom ukrytý v Bohu.“ (Kol 3, 3). Hľa, ako tých istých oživuje Boh. Vari tých istých poslal do pekiel a zasa ich volá späť? Vari ich voviedol do pekiel a zase vyviedol? Nepriečime sa takému výkladu, ale ako veriaci vidíme splnenie oboch úkonov v najvyššom Pánovi a našej hlave, s ktorým sa ? podľa apoštolových slov ? náš život ukryl v Bohu. Lebo keď neodpustil ani vlastnému synovi, ale za nás všetkých ho vydal (porov. Rim 8, 32), tak ho vlastne usmrtil a zasa oživil, keď ho vzkriesil z mŕtvych. A keďže v proroctve poznávame jeho hlas, ktorý zaznel v žalme: „nenecháš moju dušu v podsvetí“ (Ž 16, 10), môžeme vykladať aj to, že ho poslal do pekiel a zasa ho volá späť. Jeho chudoba nás obohatila, lebo Pán obohacuje aj ochudobňuje. Aby sme tomu však lepšie rozumeli, počúvajme aj nasledujúce slová: „Pán ... ponižuje aj dvíha“. Pán totiž ponižuje pyšných a dvíha pokorných. Aj inde totiž čítame, že Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť. (Jak 4, 6). O tom svedčí celá reč nábožnej ženy, ktorej meno znamená milosť.
Slová: „Bedára pozdvihne z prachu“ porozumieme najlepšie vtedy, nazdávam sa, ak za nimi budeme vidieť toho, ktorý sa stal pre nás chudobným, hoci bol bohatý, aby sme sa aj my jeho chudobou obohatili (porov. 2 Kor 8, 9) ? ako som to už v krátkosti naznačil. Lebo Boh ho tak rýchle pozdvihol z prachu, že jeho telo nezakúsilo porušenie. Ani ďalšie slová z proroctva nemienim od neho odlučovať. „Žobráka zo špiny dvíha“ ? bedár a žobrák je taký istý človek. Pod špinou, z ktorej ho Boh vyzdvihol, celkom oprávnene sa myslia jeho protivníci, Židia, ku ktorým sa počíta aj apoštol, kým bol ešte odporcom Cirkvi. Ten sám hovorí: „Čo mi bolo ziskom, kvôli Kristovi pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Krista Ježiša, môjho Pána. Preň som všetko stratil a pokladám za odpadky, aby som získal Krista.“ (Flp 3, 7 ? 8). Ten bedár bol pozdvihnutý zo zeme nad všetkých boháčov a zo špiny bol vyzdvihnutý nad všetkých, čo sa topili v hojnosti. Žobrák, ktorého Pán vyzdvihol, vraví: „Zasadnete na sedem trónov“ (Mt 19, 28), ktoré dostanete do dedičstva. Tí, čo boli naozaj mocní („a s kniežatami posadiť ho chce“), však vyhlásili: „Pozri, my sme opustili všetko a išli sme za tebou“. A tým sľubom sa veľmi zaviazali.
A od koho sa im to dostalo, ak nie od toho, o ktorom sa ďalej vraví: „Sľub dáva sľubujúcemu“? Ináč by patrili do počtu mocných, „ktorých luk sa zláme“ (ktorých luk je oslabený). A čo znamenajú slová „sľub dáva sľubujúcemu“? Nikto by nemohol nič dobrého sľubovať Pánovi, keby sám neprijal od neho dar sľubovania. A pokračuje: „Požehnáva roky spravodlivého“ ? aby totiž ustavične žil s tým, ktorému bolo povedané: „A roky tvoje nezahynú“ (Žalm 111, 28). Tam roky stoja, tu však prechádzajú, ba dokonca hynú, lebo nie sú, kým neprídu, a keď prišli, viac nebudú, lebo prišli aj so svojím koncom. Z týchto dvoch vyjadrení: „sľub dáva sľubujúcemu“ a „požehnáva roky spravodlivého“ ? jedno činíme a druhé prijímame. Ale to druhé nám Božia štedrosť neudeľuje, ak s Božou pomocou nekonáme to prvé, lebo „muž nie je mocný v sile“. Pán zoslabí jeho odporcu ? najmä toho, kto sľubujúcemu človeku závidí a prekáža, aby nemohol splniť svoj sľub. Z dvojznačného gréckeho výrazu možno chápať „odporcu svojho“. Ak začíname byť Božím majetkom, ten istý niekdajší náš protivník sa stáva aj jeho protivníkom a my ho premáhame, ale nie vlastnou silou, lebo „muž nemá moc vo svojej sile“. Pán oslabuje svojho protivníka, aby ho svätí premohli. Tí svätí, ktorých svätými učinil Pán, sám Svätý nad svätými.
Preto „múdry nech sa nechváli svojou múdrosťou a mocný svojou mocou, ani boháč svojím bohatstvom, ale kto sa chváli, nech sa tým chváli, že pozná Pána a vykonáva súd a spravodlivosť uprostred zeme.“ A zaiste ten pozná dobre Pána, kto vie a je si vedomý, že aj to pochádza od Boha, aby ho poznával. „Čo máš“, volá apoštol, „čo si nedostal? A keď si dostal, čo sa chvasceš, akoby si nebol dostal?“ (1 Kor 4, 7). To znamená, prečo sa vychvaľuješ, akoby si mal dačo od seba samého? Súd a spravodlivosť vykonáva ten, kto statočne žije. Statočne žije ten, kto poslúcha Božie prikázania, lebo „cieľom prikázania je láska vychádzajúca z čistého srdca, z dobrého svedomia a z úprimnej viery.“ (1 Tim 1, 5). A táto láska, ako hovorí sv. Ján, je z Boha. Súdiť a vykonávať spravodlivosť je teda to isté ako konať z Boha. Čo však znamená „uprostred zeme“? Či tí, ktorí bývajú v najvzdialenejších končinách zeme, už nemajú nárok súdiť a vykonávať spravodlivosť? Kto by to tvrdil? Načo sa teda hovorí „uprostred zeme“? Ak by nebolo tohto doplnku a povedalo by sa len „konať súdy a spravodlivosť“, potom by sa toto prikázanie mohlo vzťahovať aj na ľudí stredozemných, aj na ľudí bývajúcich pod morom. [[ ?? ]] Zdá sa mi, že slová „uprostred zeme“ (totiž kým ešte každý žije v tele) sa pridávajú preto, aby si niekto nemyslel, že po skončení života v tomto tele bude mať dosť času na konanie spravodlivosti a súdu, alebo na dobiehanie toho, čo sa zaživa neurobilo, a že tak bude môcť ujsť pred Božím súdom. V tomto živote si každý prenáša svoju zem (to jest telo) sem i tam. Po smrti ju prijme spoločná zem a navráti ju až pri zmŕtvychvstaní. Preto treba konať súd a spravodlivosť „uprostred zeme“, čiže pokiaľ našu dušu uzatvára pozemské telo, čo nám bude neskôr osožiť, keď „každý dostane odplatu za to, čo konal, kým bol v tele, či už dobré a či zlé.“ (2 Kor 5, 10). Telom tu rozumie apoštol čas, za aký kto žil v tele. Ak sa niekto v zlom srdci a v bezbožnej mysli rúha Bohu, hoci sa to nedeje nijakým údom tela, nebude vinný, že to konal telesným údom, ale že to konal v čase, keď žil v tele. Takto možno náležité pochopiť, čo čítame v žalme (Ž 74, 12): „Veď predsa Boh je naším kráľom od vekov a spásne skutky konal na zemi“ ? teda že Pán Ježiš je naším Bohom, ktorý bol pred vekmi, lebo skrze neho boli stvorené veky. On „zapríčinil“ naše spasenie uprostred zeme, keď sa Slovo stalo telom a prebývalo v pozemskom tele.
Po týchto prorockých slovách Anna pokračuje a vysvetľuje, ako sa má chváliť, kto sa chváli nie v sebe, ale v Pánovi, vzhľadom na odplatu v súdny deň. Prorocká reč sa končí takto: „Pán vstúpil na nebesia a hrmel, on bude súdiť končiny zeme, lebo je spravodlivý“. Prorokyňa sa opäť pridŕžala poriadku, aký máme vo vyznaní viery. Ježiš Kristus vystúpil na nebesia, odkiaľ príde súdiť živých i mŕtvych. Podľa slov apoštola totiž: „Čo iné znamená to »vystúpil«, ako že aj zostúpil do nižších častí zeme? Ten, čo zostúpil, je ten istý, čo aj vystúpil ponad všetky nebesia, aby naplnil všetko.“ (Ef 4, 9). Svojimi oblakmi hrmel, ktoré po svojom nanebovstúpení naplnil Duchom Svätým. A z týchto oblakov podľa proroka Izaiáša (Iz 5, 6) hrozil slúžke ? Jeruzalemu ? ako nevďačnej vinici, aby ju neskropili dažďom. Slová: „On bude súdiť končiny zeme“, znamenajú toľko, akoby bolo povedané „aj končiny zeme“. Zo svojho súdu nevylúči nijakú časť zeme a určite bude súdiť všetkých ľudí. Vhodnejšie bude, ak pod „končinami zeme“ budeme rozumieť koniec ľudského života, lebo človek nebude súdený podľa skutkov, ktoré sa menili v čase na horšie a lepšie, ale podľa toho, aký bude na konci svojho života. Preto sa povedalo: „Kto vytrvá do konca, bude spasený.“ (Mt 10, 22). Kto teda ustavične súdi a vykonáva spravodlivosť uprostred zeme, nebude zavrhnutý, keď sa budú súdiť končiny zeme. „A dá silu našim kráľom“ ? aby ich nezatratil na svojom súde. Dá im silu, aby panovali nad svojím telom ako králi a premáhali svet v tom, ktorý vylial svoju krv za nich. Proroctvo sa završuje vetou: „A vyvýši roh Krista svojho.“ Ako vyvýši Kristus roh Krista svojho? Tu sa hovorí o tom istom, o ktorom sa vyššie povedalo: „Pán ... vystúpil na nebesia“. Pod slovom Pán sme rozumeli Krista a tu sa o ňom hovorí, „že vyvýši roh Krista svojho“. Kto je teda Kristus Krista svojho? Či vyvýši roh každého zo svojich veriacich, ako na začiatku piesne naznačila o sebe Anna: „Vyvýšený je roh môj v Bohu mojom?“ Totiž všetkých krizmou pomazaných možno oprávnene pomenovať Kristami, lebo všetci tvoria jedno telo so svojou hlavou Kristom. [[ ?? ]] Toto prorokovala Anna, Samuelova matka, matka svätého a veľmi slávneho muža. V ňom sa vtedy predobrazovala zmena starozákonného kňazstva, ktorá sa splnila už teraz, keď sa oslabila hojná v synoch, aby tá neplodná, ktorá porodila sedmoro, mala nové kňazstvo v Kristovi.
17.5. Proroctvo Božieho muža zvestované Hélimu. (Skrátené)
Veľmi zreteľne sa o tom vyjadruje Boží muž poslaný k Hélimu. Jeho meno sa síce zamlčuje, ale podľa úradu a služby možno usudzovať, že je to prorok. Písmo hovorí toto: „Tu prišiel k Hélimu Boží muž a povedal mu: Toto hovorí Pán: »Nezjavil som sa domu tvojho otca, keď boli v Egypte vo faraónovom dome? A spomedzi všetkých izraelských kmeňov som si ho vyvolil za kňaza, vystupovali k môjmu oltáru, aby pálil tymian a nosil predo mnou efód. A dal som domu tvojho otca všetky zápalné obety Izraelových synov. Prečo zazeráte na moje obety a dary, ktoré som nariadil v chráme? Synov si vážiš viac než mňa, aby ste mohli stučnieť z prvotín všetkých darov môjho izraelského ľudu.« Preto toto hovorí Pán, Izraelov Boh: »Isteže som povedal: Tvoj dom a dom tvojho otca bude večne chodiť pred mojou tvárou! Teraz však ? hovorí Pán ? nech je to ďaleko odo mňa, lebo uctím toho, kto si mňa ctí, kto však mnou opovrhuje, upadne do hanby. Hľa, prichádzajú dni, keď odtnem tvoje rameno a rameno domu tvojho otca, že v tvojom dome nebude starca. Vtedy budeš vidieť v chráme, ktorý bude Izraelu preukazovať dobro; v tvojom dome však nikdy nebude starca. Ale neodstránim ti všetkých od svojho oltára, aby sa ti umárali oči a omdlievala ti duša. Celé množstvo tvojho domu bude odumierať v mužnom veku. A toto ti bude znamením, ktoré sa zjaví na tvojich dvoch synoch, na Ofnim a Finésovi: obaja zomrú v jeden deň. Potom si vzbudím verného kňaza, ktorý bude konať podľa môjho srdca a mojej duše. A zbudujem mu trvalý dom; ustavične bude kráčať pred mojím pomazaným. A každý, kto z tvojho domu ostane, príde a bude sa mu koriť, aby si vyprosil peniaz a peceň chleba. A povie: »Prideľže ma do nejakej kňazskej služby, aby som mal kúsok chleba do úst!«“ (1 Sam 2, 27 ? 36).
Toto proroctvo sa nevzťahuje len na Starý zákon, na kňazov z pokolenia Áronovho, ale aj na Nový zákon. Proroctvo sa celkom splnilo v Kristovi. Teraz už Židia v skutočnosti nemajú nijaký chrám, nijaký oltár, nijakú obetu, nijakého kňaza, ktorý by bol z pokolenia Áronovho. V skutočnosti sa obetuje len obeta najvyššieho kňaza Ježiša Krista, ktorého kňazstvo ostane naveky. Pravá obeta sa obetuje medzi novým ľudom, to jest medzi kresťanmi katolíkmi.
17.6. Židovské kňazstvo a kráľovstvo, hoci bolo prisľúbené ako večné, sa nezachovalo, lebo bolo len obrazom iného ? večného kňazstva a kráľovstva.
Nad týmito vecami, vtedy tak hlboko a tajomne predpovedanými a teraz už celkom jasnými, mohol by sa niekto pozastaviť a spýtať, ako možno dúfať, že sa všetko vyplní, čo sa v tých knihách predpovedalo o budúcnosti, keď ani Božie slová: „Tvoj dom a dom tvojho otca bude večne chodiť pred mojou tvárou!“ sa nevyplnili? Vidíme totiž, že kňazstvo, ktoré bolo prisľúbené tomu domu, sa zmenilo, a niet nádeje, že sa mu niekedy navráti, lebo skôr sa sľubuje večné trvanie tomu kňazstvu, ktoré prišlo po zavrhnutom a zmenenom. Kto toto namieta, ešte nechápe, že aj kňazstvo podľa radu Áronovho malo byť len tieňom budúceho a večného kňazstva, a preto jemu sľúbené večné trvanie sa nevzťahovalo na tieň a predobraz, ale na to, čoho ono bolo tieňom a obrazom. Aby sa dakto nenazdával, že tieň je trvalý, aj jeho premena sa musela prorocky predpovedať.
Aj Šaulovo kráľovstvo, ktorý bol zavrhnutý a vyhnaný, bolo tieňom budúceho kráľovstva, ktoré bude trvať naveky. Olej, ktorým bol pomazaný, a krizma, podľa ktorej sa menuje Kristom, ukazujú na veľké tajomstvo, pre ktoré aj sám Dávid mal k nemu toľkú úctu, že od strachu sa uderil v prsia, keď sa skrýval v tmavej jaskyni, kam Šaul vstúpil na prirodzenú potrebu a od chrbta mu odrezal kúsok z plátna, aby mal dôkaz, že aj keď ho mohol zabiť, daroval mu život. Tým vytrhol zo Šaulovho srdca nedôveru, pre ktorú ho Šaul veľmi prenasledoval, lebo ho mal za svojho úhlavného nepriateľa. Keď sa dotkol Šaulovho odevu, zachvel sa od strachu, aby sa azda neprevinil proti tomu tajomstvu a nezneuctil ho v Šaulovi. Píše sa o tom takto: „Ale potom bilo Dávidovi srdce, pretože odťal okraj Šaulovho plášťa“ (1 Sam 24, 6). Mužom, ktorí boli s ním a radili mu, aby zabil Šaula, ktorý mu padol do rúk, odpovedal: „Nech to Pán vzdiali odo mňa! Neurobím to svojmu pánovi, Pánovmu pomazanému! Nevztiahnem naň svoju ruku, lebo je Pánovým pomazaným“ (1 Sam 24, 11). Tomuto tieňu budúceho Pomazaného, nie pre neho, ale pre toho, ktorého predobrazoval, vzdávala sa taká úcta. Tak aj to, čo hovorí Samuel Šaulovi ? „Hlúpo si konal, nezachoval si príkaz Pána, svojho Boha, ktorý ti dal. Teraz by bol Pán na večnosť upevnil tvoje kráľovstvo nad Izraelom. Takto však tvoje kráľovstvo trvať nebude. Pán si vyhľadal muža podľa svojho srdca a ustanovil ho za knieža nad svojím ľudom, lebo si nezachoval, čo ti prikázal Pán“ (1 Sam 13 ? 14) ? nemá sa vykladať tak, akoby Boh bol pripravil Šaulovi večné kraľovanie, a potom zmenil svoj úmysel pre jeho hriech, lebo Boh vedel, že zhreší, ale pripravil jeho kráľovstvo ako predobraz večného kráľovstva. Preto pridal: „... takto však tvoje kráľovstvo trvať nebude“. Zostalo a zostane len to kráľovstvo, ktoré ho predobrazovalo, ale nie jeho kráľovstvo, lebo Šaul ani jeho potomstvo nemali kraľovať naveky, aby sa aspoň v potomkoch po sebe nasledujúcich nevyplnilo, čo bolo povedané „na večnosť“. „Pán si vyhľadal muža podľa svojho srdca“ ? tieto slová znamenajú buď Dávida, alebo samého Prostredníka Nového zákona, predobrazovaného krizmou, ktorou boli pomazaní Dávid a jeho potomkovia. Toto hľadanie človeka Bohom neznamená toľko, akoby Boh nevedel, kde je človek, ale po ľudsky tu hovorí skrze človeka, pretože takouto rečou vyhľadáva aj nás. A nielen Boh Otec, ale aj jeho Prvorodený, ktorý prišiel, aby hľadal, čo zahynulo, nás tak poznal, že nás už pred stvorením sveta vyvolil v sebe. „Pán si vyhľadal“ ? znamená toľko, ako „prijal za svojho“. Preto v latinčine slovo „quaeret“ (hľadá) dostáva predponu a s ňou v tvare „acquirit“ dostáva význam „získava“. Pravda, aj bez tejto predpony môže znamenať „získavať“, a preto aj zisky (lucra) sa nazývajú „quaestus“.
17.7. Rozštiepenie izraelského kráľovstva, ktoré predobrazuje trvalé rozdelenie duchovného a telesného Izraela.
Šaul opäť zhrešil neposlušnosťou a Samuel mu hrozí Pánovými slovami: „Pretože si pohrdol Pánovým slovom, zavrhne ťa, nebudeš kráľom!“ (1 Sam 15, 23). A keď sa Šaul vyznáva z toho hriechu, žiada odpustenie a prosí Samuela, aby sa s ním vrátil a uzmieril Boha, prorok mu hovorí: „Nevrátim sa s tebou. Pretože si pohrdol Pánovým slovom, Pán ťa zavrhol, aby si nebol kráľom nad Izraelom.“ Keď sa Samuel obrátil na odchod, on chytil okraj jeho plášťa a ten sa odtrhol. A Samuel mu povedal: „Pán dnes odtrhol od teba kráľovstvo Izraela a dal ho tvojmu blížnemu, ktorý je lepší ako ty (dobrému nad teba). A Pevný Izraela neluhá a neľutuje, on nie je človek, aby ľutoval.“ (1 Sam 15, 26 ? 29). Tento kráľ, ktorému bolo povedané: „Pán ťa zavrhol, aby si nebol kráľom nad Izraelom“ a „Pán dnes odtrhol od teba kráľovstvo Izraela“, panoval štyridsať rokov nad Izraelom, práve tak dlho ako Dávid. Slová počul na začiatku svojho kraľovania, aby sme vedeli, že táto reč sa mu preto povedala, aby nikto z jeho potomstva už nemal panovať a aby sme sa obrátili na Dávidovo pokolenie, z ktorého podľa tela vzišiel Prostredník medzi Bohom a ľuďmi, človek Ježiš Kristus.
Písmo však neobsahuje znenie, ktoré čítame v mnohých latinských rukopisoch: „Pán vytrhol kráľovstvo izraelské z tvojej ruky“, ale tak, ako sme uviedli podľa gréckych kníh „Pán dnes odtrhol od teba kráľovstvo Izraela“, pričom „od teba“ a „od Izraela“ znamená to isté. Ten človek predobrazoval izraelský národ, ktorý mal stratiť svoje kráľovstvo skrze Nový Zákon v Ježišovi Kristovi, našom Pánovi, ktorého kráľovstvo malo byť nie podľa tela, ale podľa ducha. Keď sa o ňom hovorí: „A dal ho tvojmu blížnemu“, vzťahuje sa to na telesné príbuzenstvo, lebo z Izraela pochádza aj Kristus podľa tela, ako pochádzal aj Šaul. Slová „dobrému nad teba“ možno chápať aj ako „ktorý je lepší ako ty“, ako to vykladajú mnohí. „Dobrému nad teba“ je zrozumiteľnejšie ? totiž keďže je dobrý, je postavený aj nad teba, ako hovorí iné proroctvo: „Seď po mojej pravici, kým nepoložím tvojich nepriateľov za podložku tvojim nohám.“ (Ž 110, 1). A medzi nimi je aj Izrael, ktorému ako svojmu nepriateľovi Kristus odňal kráľovstvo. Hoci aj tam boli Izraeliti, v ktorých nebolo lesti (porov. Jn 1, 47), akoby zrno medzi plevami, a z toho národa vyšli aj apoštoli, aj toľko mučeníkov, prvý medzi nimi Štefan, aj toľko miestnych cirkví, ktoré spomína svätý Pavol a ktoré pri jeho obrátení velebili Boha. (Porov. Gal 1, 24).
Nepochybujem, že na túto vec poukazujú slová: „A Izrael sa rozdelí na dvoje“, totiž na ľud izraelský nepriateľský Kristovi a na ľud izraelský pridŕžajúci sa Krista, čiže na Izraela patriaceho slúžke a Izraela patriaceho slobodnej. Tieto dve pokolenia boli spočiatku spolu, ako keď sa ešte Abrahám pridŕžal slúžky, pokým neplodná, Kristovou milosťou učinená plodnou, nezvolala: „Vyžeň slúžku a jej syna“. Vieme, že pre Šalamúnov hriech sa za panovania jeho syna Roboama Izrael rozdelil na dvoje a taký aj ostal, pričom mal na oboch stranách vlastných kráľov, dokiaľ Chaldejčania nevyplienili celý národ, nerozvrátili ho a neodviedli ho do zajatia. Ak tá hrozba mala čosi podobného, netýkalo sa to Šaula, ale bolo ju treba vzťahovať na Dávida, ktorého synom bol Šalamún. Napokon dnes už v hebrejskom národe niet rozdelenia, ale bez rozdielu, spojený spoločným bludom, rozpŕchol sa po celej zemi. Toto rozdelenie, ktorým hrozil Boh izraelskému kráľovstvu a národu v Šaulovej osobe, zobrazujúcej národ a jeho kráľovstvo, malo byť večné a nezmenené, ako vyplýva z týchto slov: „A Pán to nezmení a nezmiluje sa, lebo nie je ako človek, aby sa zľutoval, aby hrozil a vyhrážky nesplnil,“ čiže človek hrozí, ale hnev ho prechádza, Boh však neľutuje ako človek. Ak čítame, že sa zľutoval, znamená to iba premenu vecí bez premeny v Božej predvídavosti. A naopak, tam, kde Písmo hovorí, že Boh nič neľutoval, znamená to nezmeniteľnosť.
Z týchto slov teda vidieť, že Boží výrok o rozdelení izraelského ľudu je nezmeniteľný a večný. Ktoríkoľvek z nich prešli alebo prechádzajú, alebo prejdú ku Kristovi, neboli z toho národa podľa Božej predvídavosti, ani podľa jednej a tej istej ľudskej prirodzenosti. Tí z Izraelitov, ktorí sa pridŕžajú Krista a zotrvávajú pri ňom, zaiste nepôjdu spoločne s tými Izraelitmi, ktorí zostávajú jeho úpornými nepriateľmi až do konca života ? teda naveky zostanú v predpovedanom rozdelení. Nič neosoží Starý zákon z vrchu Sinaj, plodiaci ľudí k otroctvu, len že vydáva svedectvo Novému zákonu. Kým čítame Mojžiša, zrak nášho srdca je zahalený, keď však prestupujeme ku Kristovi, záclona padá. (2 Kor 8, 15). Lebo aj úmysel prestupujúcich sa mení zo starého na nový, takže sa už potom nikto neusiluje o telesnú blaženosť, ale o duchovnú. Veľký prorok Samuel pred pomazaním Šaula za kráľa vzýval Pána za izraelský ľud, a Boh ho vyslyšal. Keď prinášal zápalnú obetu, Pán zahrmel nad cudzozemcami, čo šli bojovať s Božím ľudom, takže prestrašení ustúpili pred Izraelom a utrpeli porážku. Vtedy vzal prorok veľký kameň a položil ho medzi Masfou a Senom (medzi starou a novou Masfou) a pomenoval ho Abenezer, čo znamená „Kameň pomoci“, pričom povedal: „Až potiaľto nám pomáhal Pán.“ (1 Sam 7, 12). Masfa znamená toľko ako túžba. Kameň pomoci je prostredníctvo nášho Spasiteľa, ktorým musíme prejsť zo Starej Masfy do novej, to jest od klamnej túžby po dočasnej blaženosti v telesnom kráľovstve k túžbe najskutočnejšej blaženosti duchovnej v nebeskom kráľovstve skrze Nový zákon. A pretože od tejto blaženosti už niet ničoho lepšieho, Boh nám k nej pomáha.
17.8. Prisľúbenia dané Dávidovi sa celkom splnili v Kristovi, a nie v Šalamúnovi.
Zdá sa, že prišiel čas, aby som poukázal na prisľúbenia, ktoré dal Boh Dávidovi, Šaulovmu nástupcovi v panovaní. V jeho premene sa predobrazovala konečná zmena, ku ktorej smerovali všetky Božie výroky a všetko zapísané. Keď sa kráľovi Dávidovi šťastlivo podarilo vykonať mnoho vecí, rozhodol sa Pánovi postaviť chrám, ten skvostný a povestný chrám, ktorý dostaval neskoršie Šalamún. Keď o tomto premýšľal, Pánovo slovo zostúpilo k prorokovi Nátanovi, aby ho oznámil kráľovi. Keď Boh vyhlásil, že nechce, aby mu Dávid staval chrám, a že za celý čas nikomu nekázal stavať cédrový chrám, odkázal: „Toto povedz môjmu sluhovi Dávidovi: Toto hovorí Pán zástupov: »Ja som ťa vzal z pastviny spoza oviec, aby si sa stal kniežaťom nad mojím ľudom, nad Izraelom. Bol som s tebou, kde si len išiel, vyhubil som spred teba všetkých nepriateľov a urobil som ti veľké meno, aké majú tí najväčší na zemi. Chcem svojmu ľudu, Izraelu určiť miesto a zasadiť ho tam. Tam bude bývať a už sa nebude triasť, ani zlosynovia ho už nebudú utláčať ako prv, aj odo dňa, čo som ustanovil sudcov nad svojím ľudom, Izraelom. Chcem ti dožičiť pokoja od všetkých nepriateľov. A Pán ti oznamuje, že Pán postaví dom tebe. Až sa tvoje dni doplnia a uložíš sa k svojim otcom, ustanovím po tebe tvojho potomka, ktorý bude pochádzať z tvojich útrob, a upevním jeho kráľovstvo. On postaví môjmu menu dom a ja upevním trón jeho kráľovstva naveky. Ja mu budem otcom a on mi bude synom. Ak sa previní, budem ho karhať ľudským prútom a ľudskými ranami. Ale svojej milosti ho nepozbavím, ako som jej pozbavil Šaula, ktorého som odstránil spred teba. Tvoj dom a tvoje kráľovstvo bude predo mnou naveky pevné; tvoj trón bude upevnený naveky!«“ (2 Sam 7, 8 ? 16).
Veľmi sa mýli, kto si myslí, že toto veľké prisľúbenie sa splnilo v Šalamúnovi. Ten si všíma iba slová: „On postaví môjmu menu dom“, lebo Šalamún vystaval slávny chrám, ale neuvažuje, že sa tam hovorí aj toto: „Tvoj dom a tvoje kráľovstvo bude predo mnou naveky pevné“. Nech sa len pozrie a podíva na Šalamúnov dom, plný cudzích žien, uctievajúcich nepravých bohov, a nech vidí, ako tohto niekedy múdreho kráľa zviedli a strhli do podobného modlárstva, a nech si nedomýšľa, akoby Boh bol omylom prisľúbil aj tieto veci, alebo akoby nebol predvídal, že Šalamún a jeho dom budú takí. Mohli by sme o tom pochybovať, keby sme nevideli, že sa toto proroctvo splnilo až v Kristovi, našom Pánovi, ktorý podľa tela pochádza z potomstva Dávidovho, aby sme zbytočne nehľadali niekoho iného spomedzi telesných Židov. Lebo ani oni to nechápu tak, akoby Šalamún bol tým prisľúbeným synom v proroctve danom kráľovi Dávidovi, ale zotrvávajú v čudnej zaslepenosti a očakávajú iného, hoci ten prisľúbený sa už veľmi jasne zjavil. Pravda, aj Šalamún predobrazoval niektoré budúce veci v tom, že postavil chrám a žil v pokoji, ako to značí aj jeho meno (Šalamún je toľko ako „pokojný“). Na začiatku svojho kraľovania si zaslúžil obdiv, ale svojou osobou iba naznačoval, no nepredstavoval Krista Pána, ktorý mal prísť v budúcnosti. Pravda, niektoré veci o Kristovi sú napísané tak, akoby sa týkali Šalamúna, lebo sväté Písmo pri predpovedaní aj jeho kladie za predobraz budúcich udalostí. Okrem dejepisných kníh, ktoré hovoria o jeho panovaní, Šalamúnovi sa venuje aj 72. žalm. V ňom je mnoho vecí, ktoré sa netýkajú Šalamúna, avšak dobre a zreteľne sa zhodujú s osobou Krista, takže jasne vysvitá, že v Šalamúnovi je načrtnutý len akýsi obraz, zatiaľ čo v Kristovi sa uskutočnila sama Pravda. Známe sú hranice Šalamúnovho kráľovstva, a predsa, keď o ostatnom aj pomlčím, v 72. žalme čítame: „Bude panovať od mora až k moru a od Rieky až na kraj zeme“ (Ž 72, 8), a toto sa splnilo v Kristovi. Jeho kráľovstvo sa začalo pri Rieke, kde ho Ján pokrstil, a keď ho ukázal jeho učeníkom, začali ho poznávať a nazvali ho nielen svojím majstrom, ale aj Pánom.
Nie pre inú príčinu nastúpil Šalamún vládu ešte za života svojho otca Dávida, čo sa nestalo nijakému inému kráľovi, len aby sa tým dostatočne ukázalo, že prorok nemal na mysli jeho, keď sa obracal na jeho otca: „Až sa tvoje dni doplnia a uložíš sa k svojim otcom, ustanovím po tebe tvojho potomka, ktorý bude pochádzať z tvojich útrob, a upevním jeho kráľovstvo.“ (2 Sam 7, 12). Ako sa možno domnievať, že slovami „on postaví môjmu menu dom“ sa prorokovalo o Šalamúnovi, a nevidieť, že proroctvo v predchádzajúcej reči ? „Až sa tvoje dni doplnia a uložíš sa k svojim otcom, ustanovím po tebe tvojho potomka“ ? sa vzťahuje na iného „Pokojného“, ktorý nemal byť ustanovený pred Dávidovou smrťou ako Šalamún, ale až po jeho smrti? Hoci Ježiš Kristus prišiel až po dlhom čase, bolo to nepochybne po smrti kráľa Dávida, ktorý dostal prísľub, že po ňom príde ten, ktorý postaví Pánovi chrám, nie z dreva a kameňa, ale z ľudí, a my sa z tej stavby teraz radujeme. Na tento chrám totiž, na veriacich v Kristu, sa obracia apoštol, keď hovorí: „Lebo Boží chrám je svätý ? a ním ste vy.“ (1 Kor 3, 17).
17.9. Proroctvo v 89. žalme o Kristovi sa podobá proroctvu Nátanovmu. (Skrátené)
V 89. (88.) žalme, ktorý má nadpis „Poučná pieseň od Etana Ezrachitu“, spomínajú sa aj Božie prisľúbenia dané Dávidovi, a podobajú sa Nátanovým proroctvám. To, čo sa tu hovorí o Dávidovi, týka sa Ježiša Krista, ktorý prišiel ako Sprostredkovateľ v podobe sluhu, narodený z Panny, z rodu Dávidovho.
17.10. V kráľovstve pozemského Jeruzalema sa prihodili veci odlišné od Božieho prisľúbenia, aby sa videlo, že pravdivosť prisľúbenia sa týka iného Kráľa a iného Kráľovstva. (Skrátené)
Aby sa nemyslelo, že slávne Božie prisľúbenia sa splnili v Šalamúnovi, prorok povedal: „A predsa si ho odmietol a zavrhol, nahneval si sa na svojho pomazaného.“ (Ž 89, 39). Toto sa stalo so Šalamúnovým kráľovstvom v jeho potomkoch, najmä zborením chrámu, ktorý vystaval. Ako dôvody pohromy uvádza prorok: „... potupovali kročaje tvojho pomazaného“ (Ž 89, 52), to jest Krista, ktorého predobrazovala prorocká krizma. Čo sa stalo s kráľovstvom pozemského Jeruzalema počas čakania na Kristov príchod, to opisujú dejepisné knihy.
17.11. Podstata Božieho ľudu, ktorá je aj v Kristovi pre jeho vtelenie.
Po tých predpovediach sa prorok modlil k Bohu, ale jeho modlitba bola aj proroctvom. „Dokedy, Pane? Stále budeš na mňa zabúdať? Dokedy budeš predo mnou skrývať svoju tvár?“ (Ž 13, 1). Preto niektoré rukopisy už nemajú „odvraciaš“, ale „odvrátiš“, hoci sa to dá vykladať aj ako „odvraciaš svoje milosrdenstvo, ktoré si sľúbil Dávidovi“. Slová „do konca“ značia „až do konca“. Nimi treba rozumieť poslednú dobu, keď v Ježiša Krista uverí aj tento národ. Pred takýmto koncom museli prísť všetky biedy a strasti, ktoré prorok v uvedenom texte bolestne oplakával. Preto sa tu ďalej hovorí: „Tvoj hnev sa rozpáli ako oheň. Rozpomeň sa, aká je moja podstata“. Nič iné sa tu lepšie nedá rozumieť pod podstatou toho národa, ako je Ježiš Kristus, ktorý prijal z neho svoju telesnú prirodzenosť. „Nestvoril si nadarmo všetkých synov ľudských“, hovorí ďalej žalm. Ak by nebol jeden syn človeka podstatou Izraela, skrze ktorého sa mnohí ľudskí synovia vyslobodili, nadarmo by boli bývali stvorení všetci ľudskí synovia. Teraz všetka ľudská prirodzenosť pre hriech prvého človeka upadla z pravdy do márnosti, ako čítame v inom žalme: „Preludu sa človek podobá, jeho dni sú ako letiaci tieň.“ (Ž 144, 4). Lenže Boh nestvoril všetkých ľudských synov nadarmo, lebo mnohých vyslobodzuje z márnosti skrze Prostredníka Ježiša. A tých, o ktorých predvídal, že nebudú vyslobodení, a na porovnanie dvoch protichodných štátov nie nadarmo ustanovených, ale v najkrajšom a najspravodlivejšom poriadku stvorení. Potom pokračuje: „Ktorý je to človek, ktorý bude žiť, a neuvidí smrť, ktorý vytrhne svoju dušu z ruky pekelnej?“ Kto je to, ak nie ten, ktorý je podstatou Izraela z potomstva Dávidovho, Ježiš Kristus? O ňom aj apoštol hovorí: „Veď vieme, že Kristus vzkriesený z mŕtvych už neumiera, smrť nad ním už nepanuje“ (Rim 6, 9). Takto bude žiť, a neuvidí smrť, hoci aj zomrie, ale svoju dušu vytrhne z rúk podsvetia, kam zostúpil, aby vyslobodil niektorých z pekelných pút. Svoju dušu vytrhne z nich tou mocou, o ktorej hovorí sám vo svojom evanjeliu: „Mám moc dať svoj život, a zasa si ho vezmem.“ (Jn 10, 18).
17.12. Koho má na mysli prorok v žalme: „Kdeže sa, Pane, podela tvoja dávna priazeň?“ (Skrátené)
Právom sa možno pýtať, či časť žalmu: „Kdeže sa, Pane, podela tvoja dávna priazeň, ako si prisahal Dávidovi vo svojej vernosti? Spomeň si, Pane, na potupu svojich služobníkov, ktorá sa nakopila v mojom lone od mnohých národov, ktorou, Pane, potupovali tvoji nepriatelia, ktorou potupovali kročaje tvojho pomazaného“ (Ž 89, 49 ? 52) ? bola povedaná akoby ústami Izraelitov, ktorí túžili po splnení prisľúbenia daného Dávidovi, alebo či bola vyslovená kresťanmi, ktorí sú Izraelitmi, ale len podľa ducha, a nie podľa tela. Žalm bol napísaný za čias Etana, ktorý žil za panovania Dávida, a preto nebolo treba hovoriť: „Kdeže sa, Pane, podela tvoja dávna priazeň, ako si prisahal Dávidovi vo svojej vernosti?“, veď prorok tu predobrazuje osoby, ktoré mali prísť po ňom o mnoho rokov neskôr, pre ktoré čas Dávida bude už starodávny. Za premenu možno pokladať aj Kristovo utrpenie, ktorý sa smrťou stal nesmrteľným. Pravda, možno tým chápať aj potupenie Židov, lebo Kristus sa stal aj Vykupiteľom pohanov, hoci jediní Židia dúfali v neho ako vo svojho Vykupiteľa.
17.13. Prisľúbený pokoj platil azda len pre dobu Šalamúnovu? (Skrátené)
Nemúdro zmýšľa ten, kto očakáva úplný a ozajstný pokoj už na tejto zemi. Ani za Šalamúnových čias nebolo pravého pokoja, hoci sa Písmo vyslovuje o tom čase veľmi priaznivo, ale len preto, že bol predobrazom budúceho, omnoho vznešenejšieho pokoja. Nijaké pozemské kráľovstvo nebolo nikdy také silné, aby sa nemuselo obávať nepriateľov. Prisľúbené, pokojné a bezpečné bývanie bude večné len v slobodnom Jeruzaleme, kde bude prebývať pravý Izrael, to jest Izrael vidiaci Boha. Preto sa v tomto pozemskom putovaní vyplatí viesť zbožný život vo viere a nádeji na večnú odplatu.
17.14. Dávidova horlivosť v skladaní žalmov.
Ak sledujeme Boží štát z hľadiska jeho vývoja, prvým, kto panoval v tieni budúcnosti, to jest v pozemskom Jeruzaleme, bol Dávid. Bol veľmi šikovným spevákom, mal rád ľubozvučnú hudbu, a to nie pre rozkoš, ale s pevným úmyslom, aby ňou slúžil pravému Bohu, a vo svojich spevoch predobrazoval veľké tajomstvá. V usporiadanom súzvuku rozmanitých tónov sa ukazuje obraz jednoty a svornosti dobre usporiadaného štátu. Skoro všetko jeho proroctvo je v žalmoch, ktorých je 150 a ktoré spolu voláme Knihou žalmov. Niektorí tvrdia, že Dávid zložil iba tie žalmy, v ktorých nadpise sa vyskytuje jeho meno. Iní sa nazdávajú, že okrem tých žalmov, ktoré sú nadpísané „Dávidov žalm“, iné vraj nezložil. Kde je však nadpísané „Žalm Dávidovi“, údajne napísali iné osoby a jemu ich len venovali. Túto mienku vyvracia vyjadrenie samého Spasiteľa v evanjeliu, kde hovorí, že Dávid nazval Krista v duchu svojím Pánom (Mt 22, 43), lebo žalm 110 (109) sa začína takto: „Pán povedal môjmu Pánovi: »Seď po mojej pravici, kým nepoložím nepriateľov tvojich za podnožku tvojim nohám«“ (Ž 110 (109), 1). Tento žalm nemá nadpis „Dávidov žalm“, ale „Dávidovi“, ako aj mnoho iných. Podľa mojej mienky usudzujú správnejšie tí, ktorí všetkých 150 žalmov pripisujú Dávidovi v predpoklade, že on sám niektoré nadpísal menami osôb, ktoré majú prorocký význam a že ostatné nechal bez udania cudzieho mena. V tom usporiadaní, nám nezrozumiteľnom, sa riadil Pánovým vnuknutím. Ani tá okolnosť nech neuberá na hodnovernosti, že v nadpisoch niektorých žalmov sú mená prorokov, ktorí žili až neskoršie po Dávidovi, takže sa zdá, akoby sami boli ich autormi. Je pravdepodobné, že prorocký duch mohol prorokujúcemu Dávidovi zjaviť aj mená budúcich prorokov a vnuknúť mu prorocké spevy, zhodujúce sa s povahou oných mužov. Tak napríklad kráľ Joziáš viac ako tristo rokov pred svojím narodením ukázal sa aj so svojím menom istému prorokovi, ktorý predpovedal jeho budúce skutky. (1 Kr 13, 1 ? 2).
17.15. Azda treba uvádzať všetko, čo predpovedajú žalmy o Kristovi a Cirkvi?
Viem, že sa už v tejto knihe čaká, aby som začal hovoriť, čo prorokoval Dávid v žalmoch o Kristovi a Cirkvi. Že tak nerobím, (hoci v jednom prípade som už tak urobil), prekáža mi skôr nadbytok než nedostatok predmetu. Ak by som chcel uviesť všetko, bojím sa priveľkej rozvláčnosti, a keby som chcel vybrať len niektoré miesta, obávam sa, že mnohým, ktorí tému poznajú, by sa mohlo zdať, že som vynechal najdôležitejšie veci. Okrem toho sa žiada, aby svedectvo podporoval celý obsah žalmu, aby nebolo nič, čo by odporovalo dôkazu a čo by celý kontext nepodporoval. Mohlo by sa zdať, že vyberám veršíky bez ladu a skladu podľa svojho úmyslu a dávam im nie ten zmysel, aký mali pri písaní, ale aký sa nám práve hodí na našu vec. Aby sa tak mohlo v každom žalme dokázať, musel by som uviesť celý žalm. Koľká by to však bola práca, je zjavné z iných kníh, ba aj z našich, v ktorých sme postupovali podobne. Kto chce a môže, nech si prečíta, ako a koľko prorokoval Dávid o Kristovi a jeho Cirkvi, totiž o Kráľovi a štáte, ktorý Kráľ založil.
17.16. Čo sa hovorí v 44. žalme o Kristovi a Cirkvi priamo, a čo obrazne? (Skrátené)
Sú miesta vo Svätom písme, ktoré sú na prvý pohľad jasné, no sú aj také, ktoré potrebujú výklad, aby sa im mohlo porozumieť. Tak napríklad žalm: „Moje srdce prekypuje krásnymi slovami, svoje verše venujem kráľovi. Môj jazyk je ako pero rýchlopisca. Ty si najkrajší z ľudských synov, Z tvojich perí plynie milota. Preto ťa Boh požehnal naveky. Ty najmocnejší, pripáš si meč na bedrá; svoju velebu a dôstojnosť. Vo svojej dôstojnosti šťastne vytiahni, nasadni na voz a bojuj za pravdu, lásku a spravodlivosť. Nech ťa tvoja pravica učí konať úžasné skutky. Tvoje ostré šípy zasiahnu srdcia kráľových nepriateľov; poddajú sa ti národy. Tvoj trón, Bože, potrvá naveky a žezlo tvojho kráľovstva je žezlo spravodlivosti. Miluješ spravodlivosť a nenávidíš neprávosť, preto ťa Boh, tvoj Boh pomazal olejom radosti viac ako tvojich druhov. Tvoj odev vonia myrhou, aloou a kasiou a rozveseľuje ťa zvuk harfy z palácov zo slonoviny. Dcéry kráľovské sú medzi tvojimi vyvolenými; po tvojej pravici stojí kráľovná ozdobená zlatom z Ofíru.“ (Ž 45, 2 ? 10) Kto by nevidel, že v žalme je zjavne reč o Kristovi, pomazanom Pánovi?
Ďalšie slová, ktoré nasledujú, hovoria o Cirkvi, ktorej najúhlavnejším nepriateľom je Babylon, štát diablov. Znovuzrodením sa vyslobodí, prejde od najhoršieho kráľa, diabla, k najlepšiemu, Kristovi, s ktorým sa zasnúbi. Text znie: „Čuj, dcéra, a pozoruj, nakloň svoj sluch, zabudni na svoj ľud a na dom svojho otca. Sám kráľ zatúžil za tvojou krásou; on je tvoj pán, vzdaj mu poklonu. Dcéry z Týru ti prinesú dary a o tvoju priazeň sa budú uchádzať veľmoži národa. Veľmi vznešená je dcéra kráľovská vnútri, jej odevom sú zlaté tkanivá. V pestrom rúchu ju vedú ku kráľovi; za ňou ti privádzajú panny, jej družice. Sprevádza ich jasot radostný, tak vstupujú do kráľovského paláca. Miesto tvojich otcov zaujmú synovia; urobíš ich kniežatami nad celou zemou. Na tvoje meno budem pamätať vo všetkých pokoleniach. Preto ťa národy budú velebiť navždy a na veky vekov.“ (Ž 45, 11 ? 18).
17.17. Žalm 110 (109) hovorí o Kristovom kňazstve a Žalm 22 (21) o jeho utrpení. (Skrátené)
Žalm 110 (109) vyhlasuje Krista za kráľa. „Pán povedal môjmu Pánovi: »Seď po mojej pravici, kým nepoložím tvojich nepriateľov za podnožku tvojim nohám.“ (Ž 110 (109), 1). Hoci nevidíme, predsa veríme, že Kristus sedí po pravici svojho Otca. Ba dodnes ani to nevidíme, aby jeho nepriatelia slúžili za podnožku jeho nôh. To všetko, čo teraz veríme, ale nevidíme, stane sa až na konci čias. Slovami: „Pán prisahal a nebude ľutovať“ tento žalm oznamuje, že sa vyplní, čo sa hovorí ďalej: „Ty si kňaz naveky podľa radu Melchizedechovho“, lebo už niet kňazstva podľa radu Áronovho, ale všade sa obetuje obeta Kristovi. Žalm, v ktorom Kristus ústami proroka predpovedá svoje poníženie a utrpenie: „Prebodli mi ruky a nohy, môžem si spočítať všetky svoje kosti; Lež oni si ma premeriavajú a skúmajú“ (Ž 22 (21), 17), netreba vysvetľovať, lebo v ňom objasnil, že jeho telo vystrú na kríži, že mu nohy a ruky prebodnú klincami a že ho pribijú a vystavia na oči všetkým, ktorí sa budú na neho dívať. Z evanjelia vieme, že sa to proroctvo naozaj splnilo.
17.18. Proroctvá o smrti a zmŕtvychvstaní Pána v žalmoch 3, 41 (40), 16 (15) a 68 (67). (Skrátené)
Prorocké žalmy nemlčali ani o zmŕtvychvstaní Pána. Čo iného značia slová v Treťom žalme, týkajúcom sa jeho osoby: „A ja som sa uložil na odpočinok a usnul som, prebudil som sa, lebo Pán ma udržuje“? (Ž 3, 6). V žalme 41 sa to ukazuje omnoho jasnejšie. Hovorí sa tam: „Nepriatelia hovoria o mne zlomyseľne: »Kedyže už zomrie? A kedy zanikne jeho meno?« A keď ma niekto navštívi, hovorí neúprimne, v srdci hromadí zlobu a potom odíde von a ohovára ma. Moji nepriatelia si šuškajú proti mne a zmýšľajú zle o mne: »Už ho prikvačila zlá choroba; a keď raz zaľahol, viac sa nepozbiera a nevstane«.“ (Ž 41, 6 ? 9). Tieto slová značia, že oživne ten, kto zomrel. Jeho nepriatelia pomýšľali na jeho smrť a strojili mu úklady, čo sa stalo skrze toho, ktorý vošiel, aby videl, a vyšiel, aby zradil. Židia veria, že Kristus, ktorého čakajú oni, ten nezomrie. Preto nechcú uznať nášho Krista za toho, ktorého predpovedal Zákon a proroci. Avšak šestnásty žalm hovorí jasne: „Preto sa raduje moje srdce a moja duša plesá aj moje telo odpočíva v nádeji. Lebo nenecháš moju dušu v podsvetí a nedovolíš, aby tvoj svätý videl porušenie.“ (Ž 16, 9 ? 11). Kto by nevidel, že sa to vzťahuje na Krista, ktorý tretieho dňa vstal z mŕtvych? Ba aj v 68. žalme počuť hlas: „Náš Boh je Boh spásy, on je Pán, čo zo smrti dáva uniknúť.“ (Ž 68, 21). Či možno povedať niečo zreteľnejšie?
17.19. V 69. žalme sa predpovedá tvrdohlavá nevernosť Židov. (Skrátené)
Židia neuznávajú ani jasné dôkazy proroctiev, hoci je zjavné, že sa už vyplnili. Splnilo sa aj proroctvo 69. žalmu. V ňom nájdeme aj to, o čom hovorí evanjelium: „Do jedla mi dali žlče, a keď som bol smädný, napojili ma octom.“ (Ž 69, 22; porov. Mt 27, 34) Tam sa hovorí aj toto: „Nech sa im ich stôl stane nástrahou, odplatou a pohoršením. Nech sa im oči zatemnia, aby nevideli, a nech v bedrách oslabnú navždy. (Ž 69, 23 ? 24). Tie slová sú prorocké. Či naozaj to nie je tak, že nevidia jasné veci, keď sa im zatemnili oči, aby nevideli? Čo naozaj to nie je tak, že sa nepozerajú za nebeskými vecami, keď sa im ohýba chrbát, aby sa skláňali pred pozemským vecami? Nazdávam sa však, že sme už dosť hovorili o prorockých žalmoch kráľa Dávida.
17.20. Dávidove zásluhy a Šalamúnove proroctvá o Kristovi.
Dávid, syn nebeského Jeruzalema, panoval v pozemskom Jeruzalame a Písmo ho veľmi chváli, lebo jeho previnenia zmazala taká zbožnosť a pokora spasiteľnej kajúcnosti, že skutočne patrí do počtu tých, o ktorých sám hovorí: „Blažený, komu sa odpustila neprávosť a je oslobodený od hriechu.“ (Ž 32, 1). Po ňom panoval nad tým istým národom jeho syn Šalamún, ktorý, ako sme spomenuli vyššie, ešte za života svojho otca nastúpil na trón. Dobre začal, ale zle skončil. Veľké šťastie a úspechy, ktoré sú múdrym ľuďom vlastne na ťarchu, mu škodili viac, ako mu osožila všetka jeho múdrosť, ktorú ľudia doteraz spomínajú a aj v budúcnosti budú stále spomínať, a ktorú najmä za jeho čias široko-ďaleko vychvaľovali. Aj on prorokoval, ako vysvitá z jeho kníh, z ktorých sa tri uznali za kánonické, a to: Kniha prísloví, Kazateľ a Pieseň piesní. Iné dve knihy, totiž Kniha múdrosti a Kniha Sirachovcova pre podobnosť štýlu sa takisto zvyčajne pripisujú Šalamúnovi, hoci bádatelia pochybujú, že by pochádzali od neho. Cirkev, najmä západná, im oddávna pripisuje autoritu a v jednej z nich, ktorá sa volá Kniha múdrosti (Šalamúnova múdrosť), zjavne sa predpovedá Kristovo utrpenie. Uvádza sa tam rozhovor bezbožných vrahov: „Striehnime na spravodlivého, lebo je nám na ťarchu, protiví sa našim výčinom, vyčíta nám prestúpenia zákona, vytýka nám chyby proti výchove. Honosí sa, že má znalosť o Bohu, nazýva sa Synom Pánovým. Žalobou je proti nášmu zmýšľaniu, už aj pohľad naňho je nám na ťarchu. Veď je život jeho nepodobný ostatným, odlišné sú jeho chodníky. Pokladá nás za spotvorených, bočí od ciest našich ako od nečistoty, blahoslaví koniec spravodlivých, chválieva sa, že Boh mu je otcom. Pozrimeže, či sú jeho reči pravdivé, uvidíme, ako sa mu povodí. Ak je totiž spravodlivý vskutku Božím synom, zastane sa ho a vytrhne z rúk odporcov. Skúšajme ho potupou a mukami, aby sme poznali jeho pokojnosť a vyskúšali jeho pevnotu. Odsúďme ho na smrť najpotupnejšiu, veď vraví, že sa mu dostane záchrany!“ (Kniha múdrosti ? Múd 2, 12 ? 20). V Knihe Sirachovcovej sa predpovedá budúca viera pohanov takto: „Zmiluj sa nad nami, Bože vesmíru, a zhliadni na nás a ukáž nám jasnosť svojho milosrdenstva! Uvrhni svoju bázeň na pohanov, ktorí nejdú za tebou, aby poznali, že okrem teba niet Boha, a nech ohlasujú tvoje veľké činy!“ (Sir 36, 1 ? 2) Toto proroctvo vo forme žiadosti a prosby vidíme splnené v Kristovi. Keďže však Židia tieto knihy nepokladajú za kánonické, ani ich výroky nemôžu dostatočne presvedčiť našich odporcov.
Ak by sme chceli poukázať na všetko, čo sa v troch knihách napísaných Šalamúnom (a Židmi uznaných za kánonické) vzťahuje na Krista a jeho Cirkev, bolo by treba urobiť mnoho tvrdej práce, čo by veľmi rozšírilo toto dielo. Ani to, čo čítame v Knihe prísloví o bezbožníkoch, ktorí hovorili: „Poď s nami striehnuť na bezúhonného človeka, klásť nevinnému pre nič za nič tajné nástrahy; pohlťme ich sťa ríša mŕtvych, zaživa a do chĺpka, jak tých, čo zostupujú do hrobu. Získame všelijaký cenný majetok, naplníme si domy korisťou“ (Prísl 1, 11 ? 13) ? nie je natoľko nejasné, aby sa nedalo rozumieť ako reč o Kristovi a Cirkvi, jeho majetku. Aj v evanjeliovom podobenstve náš Pán a Spasiteľ ukazuje, že podobne zle hovorili hospodári, keď vraveli: „To je dedič, poďte, zabime ho, a jeho dedičstvo bude naše.“ (Mt 21, 38). Podobne v tej istej knihe je aj miesto, ako sme už uviedli, hovoriace o neplodnej, ktorá porodila sedem. Každý tu musí rozumieť predpoveď o Kristovi a Cirkvi, ak vie, že Kristus je Božia múdrosť: „Múdrosť si postavila dom; na siedmich stĺpoch spočíva. Pozabíjala svoj dobytok, namiešala víno a prestrela svoj stôl. Vyslala svoje služobnice zvestovať z najvyššej mestskej výšiny: »Ten, kto je pochabý, nech uchýli sa sem, a komu chýba rozum, toho poučím. Poďte a jedzte z môjho pokrmu a pite z vína, čo som namiešala!«“ (Prísl 9, 1 ? 5). Tu zaiste poznávame, že Božia múdrosť, čiže večné Slovo Otcovo, si vystavala v panenskom lone dom, ľudské telo, ku ktorému ako údy k hlave pripojila Cirkev, obetovala obetu mučeníkov, prestrela stôl s vínom a chlebom ? pričom sa ukazuje aj kňazstvo podľa radu Melchizedechovho ? a že povolala nemúdrych a chudobných v duchu, podľa apoštolových slov: „Čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil silných.“ (1 Kor 1, 27). K tým slabým však hovorí: „Opusťte pochabosť a budete žiť.“ (Prís 9, 6). Byť účastníkom pri tom stole znamená toľko, ako začať žiť. Lebo aj v inej knihe, pomenovanej Kazateľ, sa hovorí, aká je okrem jedenia a pitia dôležitá aj radosť: „Niet pre človeka inej dobroty pod slnkom okrem toho, že si zaje, vypije a teší sa.“ (Kaz 8, 15). Vari možno tieto slová vykladať lepšie, ako v tom zmysle, že hovoria o účasti na stole pripravenom z tela a vlastnej krvi Prostredníka Nového zákona a kňaza podľa radu Melchizedechovho? Táto obeta nasledovala po všetkých obetách Starého zákona, ktoré sa prinášali ako predobraz budúcej obety, a preto aj v 40. žalme poznávame hlas toho istého Prostredníka, hovoriaceho ústami proroka takto: „Obety a dary si nepraješ, ale uši si mi otvoril.“ (Ž 40, 7). Lebo miesto všetkých obiet a obetných darov sa teraz podáva účastníkom vo svojom tele. Že však Kazateľ vo svojej reči o jedle a pití, dosť často opakovanom a veľmi vychvaľovanom, nehovorí o nijakých telesných hodoch a rozkošiach, vysvitá jasno z inej reči, kde hovorí: „Lepšia je mrzutosť na tvári než smiech: lebo aj pri nevľúdnej tvári srdce môže byť blažené“ (Kaz 7, 3), a kde vzápätí dodáva: „Srdce múdrych ide radšej do smútočného domu, kým srdce pochabých tiahne do domu veselosti.“ (Kaz 7, 4). Z tejto knihy pokladám za najdôležitejšie to, čo sa týka dvoch štátov, diablovho a Kristovho, a ich kráľov ? diabla a Krista. „Beda ti, krajina, ak je tvoj kráľ primladý, ak tvoji predáci už za rána hodujú! Blažená si, krajina, ak je tvoj kráľ muž ušľachtilý, ak tvoje kniežatá jedia na (svoj) čas, pre posilnenie, a nie z hýrivosti.“ (Kaz 10, 16 ? 17). Diabla menuje mladíkom pre jeho hlúposť, pýchu, opovážlivosť, svojvôľu a iné nedostatky, ktoré v tomto veku obyčajne nechýbajú. Krista volá „mužom ušľachtilým“ ? synom šľachetných, totiž synom svätých patriarchov patriacich do slobodného štátu, z ktorých pochádza Kristus podľa tela. O kniežatách druhého štátu hovorí Sväté písmo, že už zarána hodujú, totiž jedia pred ustanovenou hodinou, nevyčkajú príhodný čas, čiže pravú nebeskú blaženosť, ale čím skôr sa chcú potešiť slávou a rozkošou sveta. Avšak kniežatá Kristovho štátu trpezlivo očakávajú príchod neklamnej blaženosti. To vyjadrujú slová „pre posilnenie, a nie z hýrivosti“, lebo ich neklame nádej, o ktorej vraví apoštol: „nádej nezahanbuje“ (porov. Rim 5, 5). Podobne čítame aj v žalme: „Veď nik, čo dúfa v teba, nebude zahanbený.“ (Ž 25, 3). Napokon aj Pieseň piesní je akousi duchovnou rozkošou svätých myslí, pochádzajúcou z manželstva kráľa a kráľovnej tohto štátu, totiž Krista a Cirkvi. Táto rozkoš sa zahaľuje obrazným závojom, aby vzbudzovala tým vrúcnejšiu túžbu a tým väčšiu radosť, keď sa ukáže ženích, o ktorom sa v tej istej Piesni hovorí: „Našla som, koho moja duša miluje“ (Pies 3, 4), zatiaľ čo ona počúva slová: „Aká si krásna, aká spanilá, najmilšia so svojimi slasťami“ (Pies 7, 7). Veľa vecí sme pri tomto rozbore vynechali len preto, že chceme dielo dokončiť.
17.21. Júdski a izraelskí králi po Šalamúnovi.
U ostatných hebrejských kráľov po Šalamúnovi sotva nájdeme nejaké proroctvo, či už v ich výrokoch alebo činoch, ktoré by sa vzťahovalo na Krista alebo Cirkev, a to ani u kráľov júdskych ani izraelských. Tak sa totiž menujú dve časti toho národa, ktorý sa za trest za Šalamúnovu neprávosť za čias jeho syna Roboama, ktorý nastúpil na trón po otcovi, rozdelil. Preto desať pokolení, ktoré dostal Jeroboam (Šalamúnov sluha ustanovený za kráľa v Samárii), sa nazývalo vlastne Izraelom, hoci predtým sa tak volal celý národ. Dve pokolenia, Júdovo a Benjamínovo, aby celkom nevyhynulo kráľovstvo z pokolenia Dávidovho, zostali aj naďalej poddané mestu Jeruzalemu a dostali meno podľa Júdu, lebo z toho pokolenia pochádzal Dávid. Z Benjamínovho rodu, patriaceho k tomu istému kráľovstvu, pochádzal Šaul, ktorý panoval bezprostredne pred Dávidom. Obidva tieto rody sa volali Júdovým pokolením a takto sa líšili od pokolenia Izraela, ktoré tvorilo desať kmeňov a ktoré mali svojho kráľa. Léviho rod sa rátal ako trinásty, lebo z neho sa vyberali kňazi, ktorí nepreukazovali nijaké služby kráľom, jedine Bohu. Jozef, jeden z dvanástich synov Izraelových, neutvoril jeden rod, ako jeho bratia, ale dva: Efraim a Manasses. Aj Léviho rod patril najskôr k Jeruzalemskému kráľovstvu, lebo tam bol Pánov chrám, v ktorom rod slúžil. Po rozdelení tohto ľudu v Jeruzaleme prvý panoval Roboam, Šalamúnov syn, ako júdsky kráľ, v Samárii zasa Jeroboam, Šalamúnov sluha, ako kráľ izraelský. Keď chcel Roboam proti nemu vojensky povstať ako proti uchvatiteľovi rozdelenej ríše, ľudu bolo zakázané bojovať so svojimi bratmi, lebo Boh ústami proroka vyhlásil, že tá vec pochádza od neho samého. (porov. 1 Kr 12, 24). Tak sa dalo najavo, že príčinou tejto veci nebol hriech izraelského ľudu ani jeho kráľa, ale to bol trest uložený a splnený z Božej vôle. Keď túto vôľu spoznali, obe strany sa upokojili, najmä keď sa rozdelenie netýkalo náboženstva, ale len kráľovstva.
17.22. Jeroboam sa oddal bezbožnému modlárstvu. (Skrátené)
Izraelský kráľ Jeroboam vo svojej prevrátenosti neveril v Boha, hoci mohol byť dostatočne presvedčený o pravdivosti Pána, ktorý mu sľúbil a aj daroval kráľovstvo. Obával sa, aby sa ľud, ktorý chodieval obetovať do Jeruzalemského chrámu, nevrátil do Dávidovho kmeňa. Preto ustanovil vo svojom kráľovstve modloslužby, a tak seba aj Boží ľud uvrhol do modlárstva. Lež Boh neprestal napomínať ústami prorokov tohto kráľa, jeho nástupcov ani všetok ľud. V tom národe boli dvaja veľkí proroci, Eliáš a Elizeus, ktorí robili veľké divy. Keď sa Eliáš žaloval: „Synovia Izraela opustili tvoju zmluvu, tvoje oltáre zborili a tvojich prorokov pobili mečom! Ja sám som ostal a za mojím životom však sliedia, chcú mi ho vziať“ (1 Kr 19, 10), dostal odpoveď, že ešte sedem tisíc mužov ostalo, ktorí sa nesklonili pred Bálom. (1 Kr 19, 18).1
17.23. Osudy oboch kráľovstiev až do babylonského zajatia a potom do podmanenia Rimanmi. (Skrátené)
Židovský národ žil rozdelený vo dvoch kráľovstvách, Júdskom a Izraelskom. Izraelské kráľovstvo tvorilo desať kmeňov a Júdske tvoril Júdov kmeň. Rozdelenie kráľovstiev trvalo až do babylonského zajatia, ktoré trvalo 70 rokov. Po návrate zo zajatia sa kráľovstvá už nedelili, ale mali jedného panovníka v Jeruzaleme, kam sa občas schádzali do chrámu všetci príslušníci národa. Ale ani potom nebol židovský národ bez nepriateľov, ktorí ho vojnami ničili a podmaňovali si ho. Za Kristových čias bol už rímskym poplatníkom.2
17.24. Poslední židovskí proroci a tí, čo žili za Kristových čias.
Za celý čas po návrate Židov z babylonského zajatia, totiž od čias proroka Malachiáša, Aggea a Zachariáša až do príchodu Spasiteľa nebolo nijakého proroka, okrem druhého Zachariáša (Deutero-Zachariáša), otca Jána, a okrem Alžbety, jeho manželky, ktorí boli najbližší času narodenia Kristovho. Po Kristovom narodení mali prorockého ducha starec Simeon a vdova Anna, takisto starena, a napokon Ján, posledný z prorokov. Ten mladík Krista nepredpovedal, ale na neho, neznámeho, poukázal svojím prorockým poznaním. Preto aj Pán Ježiš hovorí: „Lebo všetci proroci i Zákon prorokovali až po Jána.“ (Mt 11, 13). Proroctvá týchto piatich poznáme z evanjelia, odkiaľ vieme aj to, že sama Panna Mária, Pánova matka, ešte pred Jánom prorokovala. Židia sa nechcú hlásiť k proroctvám týchto prorokov, ale za pravdivých ich prijali tí, ktorí z ich stredu v nespočetnom množstve uverili evanjeliu. Vtedy bol Izrael skutočne rozdelený na dve časti a toto rozdelenie predpovedal ešte prorok Samuel kráľovi Šaulovi ako vec istú a nemeniteľnú. Malachiáša, Aggea, Zachariáša a Ezdráša, ako posledných prorokov, prijali aj zavrhnutí Židia do počtu svojich kánonických kníh. Ich spisy, podobne ako aj spisy iných prorokov, ktorí z veľkého množstva prorokov len niekoľkí napísali svoje knihy, dostali kánonickú platnosť. Z ich predpovedí, týkajúcich sa Krista a Cirkvi, niektoré treba uviesť v tomto spise. Lenže to s Božou pomocou vhodnejšie urobím až v nasledujúcej knihe, aby sa táto, aj tak už dosť rozsiahla, ešte viac nerozširovala.
____________________1 Bál alebo Bel bol fenickým bohom slnka. Pri jeho bohoslužbe si kňazi rezali do tela a niekedy zabíjali aj ľudí.
2 Izraelské kráľovstvo padlo za kráľa Ozeáša r. 722, ked asýrsky kráľ Salmanassar VI. dobyl Samáriu a obyvateľstvo odviedol do asýrskeho zajatia. Júdske kráľovstvo dobyl už r. 606 Nabukadnezar (Nabuchodonozor). Keď júdsky kráľ Sedeciáš povstal, nepriatelia Jeruzalem zborili a chrám vypálili (r. 588). Predtým júdske obyvateľstvo odviedli do zajatia (r. 586). Bolo to takzvané Babylonské zajatie. Perský kráľ Kýros povolil Židom návrat do vlasti r. 536. Vtedy sa ich vrátilo pod vodcovstvom Zorobábela asi 50.000. Po návrate zo zajatia vybudovali r. 516 nový chrám, ktorý sa však už nijako nemohol vyrovnať chrámu Šalamúnovmu. Tento chrám sa menuje „Zorobábelov chrám“.
OSEMNÁSTA KNIHA
Prehľad osemnástej knihy
Treba vyložiť vývin pozemského štátu od Abraháma až po Kristove časy. Pozemský štát musíme hľadať v svetských ríšach, a to v Asýrii na východe, s hlavným mestom Babylon, a v Rímskej ríši na západe, s hlavným mestom Rímom. Keďže o dejinách Asýrie vieme pomerne málo, musíme sa obrátiť k dejinám Grékov a od nich k dejinám Rimanov. Porovnáme dejiny Asýrčanov a Sicyončanov, pôvodný to národ Rimanov, v čase Abrahámovom, Izákovom a Jakubovom, potom vznik argivského štátu a zbožnenie niektorých kráľov, ako aj Jozefov život v Egypte. Ďalej budeme hovoriť o kráľoch v čase smrti Jakubovej, Jozefovej a v čase Mojžišovho narodenia. V čase, keď Mojžiš vyvádza židovský národ z Egypta, Kekrops zakladá Atény, sídlo svetskej múdrosti. Názov Areopág pripomína nedôstojné zavedenie modiel. Nie dlho po založení Atén prišla potopa Deukaliona. Spomínajú sa králi štyroch krajín: Asýrie, Sicyonie, Argosu a Atén pri smrti Jezusa Naveho (Jozueho). Vtedy zaviedli v Grécku slávnosti bohov, pri ktorých ustanovili aj hanebné hry. V čase sudcov v Grécku vzniklo mnoho bezbožných bájok o bohoch. Náboženské hry sa zvrhli časom v bakchanálie, ktoré neskôr senát zakázal pre ich nemravnosť. Prichádza do módy zbožňovanie ľudí. Čo ospevujú básnici, to nie sú bohovia, ale len výnimoční ľudia, živly alebo obrovské sily. Pravá bohoslužba a uctievanie pravého Boha nie sú rozšírené, aj keď je na to niekoľko náznakov. Keď zanikla ríša Argivov a vznikla ríša Laurentov, prvého kráľa Laurentov Picusa a jeho syna Fauna urobili bohmi. Aj v čase po Trójskej vojne zaviedli niekoľko ľudských bohov a nových bájok, ktoré spomína aj Varro. Nasledujú dejiny Latia od príchodu Aeneasa do Itálie až po kráľa Silvia, kým v Aténach Kodrus podstúpil dobrovoľnú smrť a v židovskom národe bol Samson sudcom. Uvádzajú sa dejiny Latia a Atén za čias Šaula až po Roboama a po založenie Ríma, ktoré sa zhoduje so zánikom Asýrskej ríše. Romulova vláda spadá do čias kráľa Ezechiáša. Asi v tom čase erytrejská prorokyňa Sybila vyriekla svoje pozoruhodné proroctvo o Kristovi, a tak sa ukázala schopnou byť občiankou Božieho štátu. Za Numu, Romulovho nástupcu, sa počet bohov ešte viac rozmnožil. Začiatky svetovej gréckej múdrosti spadajú do čias Tarquinia Prisca a babylonského zajatia. Oslobodenie Ríma od kráľov sa časovo zhoduje s návratom z babylonského zajatia. Proroci, ktorí otvárajú prorockú literatúru, stoja pri kolíske svetovej Rímskej ríše. Podobne aj Abrahám bol pri kolíske svetovej Asýrskej ríše. Jednotliví proroci mnoho predpovedali o Kristovi, o povolaní pohanov do Kristovho kráľovstva a o zavrhnutí Židov. Časovo je prorocká múdrosť omnoho staršia ako egyptská alebo grécka, lebo už Abrahám, Noe a Set boli prorokmi, hoci sa ich spisy nevzali do kánonických kníh Písma.
Svetská múdrosť priniesla mnoho názorov o blaženom ľudskom živote, celé bludisko mienok a domnienok, a svetský štát všetky trpel bez toho, aby sa pre niektorý z nich celkom rozhodol. Izraelský štát sa však držal na božskom základe, na Božom zjavení. Písmo, v ktorom je uložené Božie učenie a zjavenie, sedemdesiatdva prekladateľov preložilo do gréckej reči. Ich práca má prorocký charakter, vedená je Duchom Svätým. Aj z ľudského stanoviska môže mať prednosť práca toľkých odborníkov pred jediným prekladateľom (takým bol napríklad Hieronym). Dejiny židovského národa od znovupostavenia chrámu až po Ježišovo narodenie sú reťazou utrpenia a potupy. Židia boli roztrúsení po celom svete, so svojím Písmom preto mohli veľmi dobre slúžiť Cirkvi a kresťanstvu ako svedkovia prisľúbeného Krista. Aj v iných národoch žili osvietení ľudia s prorockým duchom, ale ich predpovede o Kristovi nie sú dosť jasné a isté, ale nie sú ani potrebné popri proroctvách Starého zákona. Proroctvo o kráse nového chrámu, ktorý má byť krajší ako ten starý, platí o Cirkvi, ale splní sa celkom len v deň posvätenia, čiže v deň súdu, lebo v Cirkvi sú pomiešaní dobrí so zlými. Kristus položil základ svojej Cirkvi, ktorá sa zázračne rozšírila aj pri najväčších prekážkach a ťažkostiach. Aj keď sa skončilo tvrdé vonkajšie prenasledovanie, Boží štát vedie svojich pútnikov ďalej medzi prenasledovaniami zo strany heretikov a zlých kresťanov a medzi povzbudzujúcimi potechami zo strany Boha. Tak to bolo už od čias dobrého Ábela, že svet prenasleduje dobrých, no Boh ich potešuje. Nemožno porovnávať desať egyptských rán s desiatimi krutými prenasledovaniami kresťanov. Takých prenasledovaní bolo viac a nevieme, koľko ich ešte bude.
Čas posledného prenasledovania vyvolaného Antikristom nie je zjavený, a preto sú márne všetky pokusy, ktoré chcú určiť trvanie sveta, a tým aj čas posledného prenasledovania. Aj pohania raz veštili, že kresťanstvo zmizne po 365 rokoch, čo by podľa počítania rokov bolo malo byť r. 395 po Kristu. Keď sa to nesplnilo, mnoho pohanov sa obrátilo ku kresťanstvu.
18.1. Prehľad doteraz prebranej látky. (Skrátené)
Zaumienil som si písať o vzniku, vývine a zaslúženom konci oboch štátov. Najprv som v prvých desiatich knihách zavrátil nepriateľov Božieho štátu. V nasledujúcich dvoch knihách som rozviedol vznik oboch štátov. Potom som v jednej knihe načrtol vývin prvého človeka až do potopy. Ďalej som v šestnástej knihe sledoval udalosti od Abraháma až do čias izraelských kráľov. V sedemnástej knihe som sa zaoberal prevažne Božím štátom, hoci oba štáty boli pomiešané. Robil som tak preto, aby sa čo najjasnejšie ukázal Boží štát, hoci až do zjavenia sa Nového zákona bol v akomsi tieni, mimo pozornosti. Teraz však treba opísať aj vývin pozemského štátu od čias Abraháma, aby sme mohli oba štáty porovnať.
18.2. Králi pozemského štátu od narodenia Abraháma.
Ľudské pokolenie rozídené po rozličných krajinách a bývajúce na najrozmanitejších miestach predsa len spájala akási pospolitosť, pocit rovnakej prirodzenosti, hoci každý kmeň a národ hľadal svoj osoh a sledoval vlastné záujmy. A keď sa im nedarilo získať to, aspoň nie všetkým, po čom túžili, často sa obracali proti vlastným ľuďom a mocnejšia časť začala utláčať druhé, slabšie. Premožený podlieha víťazovi a dáva neraz prednosť pokoju pred bojom za slobodu. Preto získali veľký obdiv tí ľudia, ktorí volili radšej zhynúť, ako byť poddaní. Lež skoro v každom národe prevládal akýsi hlas prírody, snaha prežiť, takže sa premožení radšej dávali podrobiť víťazovi, než by sa mali dať vo vojne celkom zničiť. Z toho vyplýva, že sa to nedialo bez Božej prozreteľnosti, ktorá má moc nechať niekoho podrobiť alebo inému dáva silu, aby si niekoho podrobil on. Preto niektoré národy mali svoje kráľovstvá, iné zasa boli iba podrobené. Medzi mnohými kráľovstvami na zemi, na ktoré sa delila spoločnosť podľa užitočnosti alebo záujmov (spoločnosťou sa tu rozumie svetský štát), vidíme vynikať najmä dve ríše. Prvá bola Asýrska, druhá Rímska. Odlišovali sa medzi sebou tak časom, ako aj polohou. O koľko bola jedna prv, o toľko bola druhá neskôr. Jedna sa rozprestierala na východe, druhá na západe. Napokon po páde jednej začala existovať druhá. Ostatné štáty a ostatných kráľov by som pokladal len za ich prívesky.
Ninus bol druhým asýrskym kráľom. Nastúpil na trón po svojom otcovi Belovi, ktorý bol prvým kráľom ríše práve vtedy, keď sa v Chaldejsku narodil Abrahám. V tom čase bolo kráľovstvo Sicyonov ešte veľmi slabé. Ale práve od neho začína Marcus Varro, veľký učenec, písať dejepis rímskeho národa. Od sicyonských kráľov prešiel k Aténčanom, od nich k Latinom a potom k Rimanom. Pred založením Ríma sa miestne dejiny spomínajú ako málo významné v porovnaní s asýrskym kráľovstvom. Hoci boli Aténčania v Grécku veľmi preslávení, za ich slávou (aj podľa rímskeho dejepisca Sallustia) stála viac povesť, ako skutočnosť. Sallustius hovorí: „Podľa mojej mienky dejiny Aténčanov boli dosť obsažné a slávne. Lež o niečo menej významné, ako hovoria legendy. Keďže však odtiaľ pochádzali veľmi nadaní spisovatelia, skutky Aténčanov sa po svete oslavujú ako najväčšie. Hrdinstva významných vodcov sa vždy pokladajú za také veľké, aké ich opíšu slávni spisovatelia.“ (De coniuratione Catilinae, 8). Sláva Aténskeho štátu stúpa so spisovateľmi a filozofmi, lebo tieto náuky kvitli práve tam. Pokiaľ ide o dávne štáty, ani jeden nebol väčší ako asýrsky, ani taký rozsiahly, a ani jeden netrval tak dlho. Kráľ Ninus, Belov syn, podrobil si vraj celú Áziu, ktorá je v poradí svetadielov tretia, ale veľkosťou tvorí jeho polovicu a siaha až po líbyjské hranice. Len nad Indami na východe nevládol (až jeho manželka Semiramis začala po jeho smrti s nimi viesť vojny). A tak všetky národy v spomenutých krajinách a ich králi poslúchali vládu Asýrčanov a plnili ich rozkazy. V tom kráľovstve za čias Ninusa sa v Chaldejsku narodil Abrahám.
Grécke dejiny sú nám omnoho známejšie ako asýrske. O Asýrčanoch sa Latinovia dozvedali práve od Grékov. Od nich potom Rimania, ktorí sú vlastne pôvodní Latinovia. Preto autori píšuci o počiatočných dejinách rímskeho národa zostavili letopočty, do ktorých zahrnuli aj vedomosti o Asýrčanoch. My takisto musíme na príslušných miestach spomínať aj asýrskych kráľov, aby sa ukázalo, ako sa Babylon ? ten prvý Rím ? rozvíjal ako svetský štát paralelne s Božím štátom putujúcim na tomto svete. Údaje o veciach, ktoré treba vložiť do tohto diela na porovnanie oboch štátov, pozemského a nebeského, musíme teda brať prevažne z gréckych a latinských dejín, najmä ak chceme vidieť, že Rím vystupuje ako druhý Babylon.
Keď sa narodil Abrahám, vládli ako druhí v Asýrsku Ninus a v Sicyonii Europa. Prvým asýrskym kráľom bol Bel a prvým sicyonským kráľom Egialcus. Keď prisľúbil Boh Abrahámovi, odchádzajúcemu z Babylonu, že z neho vznikne veľký národ a že v jeho potomstve budú požehnané všetky národy, mali Asýrčania štvrtého a Sicyoni piateho kráľa. Asýrčanom vládol po smrti Semiramidy Ninusov syn.1 Vraj ju zavraždili, keď sa ako matka opovážila prísť k nemu, aby s ním obcovala. Niektorí si o nej myslia, že založila Babylon, čo som spomenul v šestnástej knihe (4. kap.). Ninusovho a Semiramidinho syna, ktorý nastúpil na trón po matke, niektorí dejepisci volajú takisto Ninusom, iní zas odvodeným menom Ninyom. V sicyonskom kráľovstve vládol vtedy Telxion. Za jeho vlády prišli také pokojné a radostné časy, že po jeho smrti ho uctievali ako boha hrami a obetami, ktoré sa vraj vtedy zaviedli prvý raz.
18.3. Asýrski a sicyonskí králi v čase, keď sa storočnému Abrahámovi narodil syn Izák. (Skrátené)
Za vlády Telxiona, keď v Asýrii vládol piaty kráľ Árius, storočnému Abrahámovi a neplodnej Sáre sa narodil syn prisľúbenia Izák. Izákovi sa narodili dvojičky Ezau a Jakub z Rebeky, keď ešte žil Abrahám a mal 160 rokov. Zomrel, keď mal 170 rokov, za vlády asýrskeho kráľa Xerxa, ktorého menujú aj Baleus, a za vlády sicyonského kráľa Turiacusa, ktorého menujú aj Turymachus. Argívske kráľovstvo vzniklo pri narodení Abrahámových vnukov a založil ho Inachus. Za vlády ôsmeho asýrskeho kráľa Armamitra a sicyonského kráľa Leucippa prisľúbil Boh Izákovi krajinu Kanaán a v jeho potomstve požehnanie celému svetu. To isté prisľúbenie dostal aj Jakub. V tom čase sa preslávil aténsky kráľ Fegous tým, že zaviedol slávnosti na počesť bohov. Neskoršie ľudia svojich kráľov pokladali za bohov.
18.4. Doba Jakubova a Jozefova. (Skrátené)
Za vlády desiateho asýrskeho kráľa Balea a deviateho sicyonského kráľa Massapa, nazvaného aj Cefisos, a tretieho argívskeho kráľa Apisa zomrel Izák v 180. roku svojho života a zanechal 120-ročných synov Ezaua a Jakuba, z ktorých Jakub mal dvanásť synov. Jozefa predali jeho bratia ešte za otcovho života do Egypta. Tam Jozef ako tridsaťročný na faraónovom dvore dosiahol význačné postavenie. V druhom roku neúrody prišiel do Egypta Jakub so synmi. Jakub mal vtedy 130 rokov a Jozef 39 rokov.
18.5. Argivský kráľ Apis, ktorému Egypťania preukazovali božskú úctu. (Skrátené)
Argivský kráľ Apis sa preplavil z Peloponézu do Egypta a tam aj zomrel. Po smrti sa stal najvyšším bohom Egypťanov pod menom Serapis. Varro vysvetľuje, ako mohlo dôjsť k zmene jeho mena. Sarkofág, náhrobná truhla, sa po grécky volá sorós, a keď sa k tomu pridá meno Apis, vzniká „Sorapis“, málo zmenené na „Serapis“. Uctievali ho spolu s Isidou, ktorá bola dcérou Inachusa a volala sa „Io“. Keď už bol Serapis mŕtvy a pochovaný, uctievali ho akoby živého v býkovi Apisovi. Keď býk zahynul, hľadali nového podobného, s bielymi škvrnami, lebo verili, že do neho sa boh Serapis prevtelil.
18.6. Argivskí a asýrski králi v čase Jakubovej smrti. (Skrátené)
Po Apisovej smrti argivským kráľom bol Argus, po ktorom dostal meno aj národ. Za neho a za vlády sicyonského kráľa Erata a asýrskeho kráľa Balea zomrel v Egypte Jakub, keď mal 147 rokov. Pri svojej smrti prorokoval o Kristovi. Za Argusovej vlády sa začalo v Grécku praktizovať roľníctvo. Jeho a ešte akéhosi človeka menom Homogyrus, ktorého zabil hrom a ktorý prvý zapriahol do pluhu voly, vyhlásili za bohov.
18.7. Králi v čase Jozefovej smrti v Egypte. (Skrátené)
V Asýrii vládol dvanásty kráľ Mamitus, v Sicyonsku jedenásty kráľ Plemnaeus, v Grécku ešte stále kráľ Argus, keď v Egypte zomrel Jozef ako stodesaťročný. Po jeho smrti zostal židovský národ v Egypte na pokoji za 145 rokov, kým sa celkom nezabudlo na Jozefa. Potom začali Egypťania nenávidieť Židov pre ich veľký a rýchly vzrast a dávali im najťažšie práce, aby ich pri nich čo najviac zahynulo.
18.8. Králi v čase Mojžišovho narodenia. (Skrátené)
Keď vládol v Asýrii štrnásty kráľ Safrus, v Sicyonsku dvanásty kráľ Orthopolis a v Argivsku piaty kráľ Kriasus, v Egypte sa narodil Mojžiš, ktorý vyslobodil Boží národ z egyptského otroctva. Otroctvo v ňom malo vypestovať túžbu po pomoci svojho Stvoriteľa. Za vlády spomenutých kráľov žil vraj Prometeus2, o ktorom sa hovorí, že z blata vytvoril človeka, lebo bol vraj veľmi učený a múdry. Lenže sa nespomína, ktorí mudrci žili v jeho dobe. Jeho brat Atlas bol vraj veľkým astrológom, hviezdoslovcom (vykladačom polohy hviezd), z čoho vznikla povesť, že drží nebeskú klenbu, hoci jeho menom sa volá aj pohorie, ktorého výška bola kedysi podnetom na vznik domnienky o nesení neba. V tom čase v Grécku vymysleli ešte mnoho iných rozprávkových vecí. Až po Cekropa, aténskeho kráľa, za ktorého vlády dostalo mesto svoje meno, keď Boh pod vedením Mojžiša vyviedol svoj ľud z Egypta, niekoľkých ďalších smrteľníkov vyhlásili za bohov. Bola to slepá a márnivá obyčaj poverčivých Grékov. Medzi inými vyhlásili za bohyňu aj Kriasovu manželku Melantomisu a ich syna Forbasa, ktorý bol šiestym kráľom, a syna siedmeho kráľa Tripa Iasusa i deviateho kráľa Stenelasa (či Steneleusa alebo Stenelusa, ako sa rozdielne nazýva u rozličných autorov). V tom čase žil vraj Merkúrius3, Atlasov vnuk z jeho dcéry Maie, o čom svedčia hojne rozšírené spisy. Preslávil sa ako znalec mnohých vecí, ktoré naučil aj iných ľudí. Za túto zásluhu ho chceli vyhlásiť za boha, ba niektorí v neho aj verili. Po ňom nasledoval Herkules ? jeho život spadá takisto do tohto času, hoci niektorí ho kladú pred Merkúria. Podľa môjho názoru sa mýlia. Nech sa už narodil kedykoľvek, medzi vážnymi dejepiscami, ktorí o týchto dávnych veciach písali, je známe, že obaja boli ľuďmi, a keďže priniesli ľuďom mnoho dobrodenia na uľahčenie života, zaslúžili si u ľudí takmer božskú úctu. Minerva4 je omnoho staršia ako oni. Ukázala sa vraj v panenskom veku v čase vlády Ogygia pri Tritonovom jazere, preto sa menuje aj Tritónia. Bola vynálezkyňou mnohých diel. Tým ochotnejšie sa verilo v jej božstvo, čím menej sa vedelo o jej pôvode. V dejinách ani v skutočnosti sa nedá použiť to, čo hovoria básnici a bájky o jej pôvode ? vraj sa narodila z Jupiterovej hlavy. Medzi dejepiscami niet jednoty ani v tom, kedy žil Ogygius, za ktorého čias bola veľká potopa. Nie tá najväčšia, v ktorej sa nezachránil nik, okrem tých, čo boli v arche, a o ktorej medzi pohanmi ani grécka, ani rímska história nič nevie, ale predsa väčšia ako za Deukaliona. Ako som už spomenul, Varro začal práve touto epochou svoju knihu a nespomína nič staršie ako Ogygiovu potopu, z čoho prešiel rovno na rímske dejiny. Z našich dejepiscov, ktorí písali letopisy, je to najprv Eusébius, potom Hieronym, čo v nadväznosti na niektorých predchádzajúcich dejepiscov spomínajú, že Ogygiova potopa bola viac ako tristo rokov neskôr, za vlády druhého argivského kráľa Foronea. Nech už potopa bola kedykoľvek, Minervu uctievali v Aténach ako bohyňu za vlády Cekropovej, za ktorého bolo vraj mesto buď obnovené, alebo založené.
18.9. Založenie Atén a pôvod ich názvu
Varro udáva nasledujúci dôvod, prečo sa mesto volá Atény. Meno má podľa neho od Minervy, ktorá sa po grécky volá Athéne. Keď sa v kraji ukázal olivový strom a na inom mieste vyvrela voda, tieto zázraky pohli kráľa a poslal sa opýtať delfského veštca Apolóna, čo pod tým treba rozumieť a čo robiť. On odpovedal, že oliva značí Pallas Athénu a voda Neptúna5 a že je v moci občanov, po kom z oboch bohov, ktorých znamenia videli, chcú pomenovať svoje mesto. Keď Cekrops dostal takúto vešteckú odpoveď, zvolal všetkých občanov oboch pohlaví na hlasovanie. (Vtedy bolo ešte zvykom, že aj ženy sa zúčastňovali na verejných poradách.) Na zhromaždení mužovia hlasovali za Neptúna a ženy za Athénu. Pretože žien bolo o jednu viac, zvíťazila Athéna. Nato rozhnevaný Neptún ničivými vlnami zalial aténsky kraj, lebo démonom nerobí nijaké ťažkosti rozliať naširoko akékoľvek vody. Podľa Varrona Aténčania potom trojnásobne potrestali ženy, aby zmiernili Neptúnov hnev. Nesmú viac hlasovať, nijaké dieťa nedostane meno po matke a nikto nesmie ženy volať Aténčankami. Tak dostalo po žene svoje meno mesto ? matka a pestovateľka slobodných umení, mesto toľkých a takých slávnych filozofov, mesto, nad ktoré nebolo v Grécku nič slávnejšie a vznešenejšie. Stalo sa to v dôsledku hry démonov, v spore bohov, muža a ženy, a víťazstvom žien. Mesto prenasledované rozhnevaným bohom bolo donútené potrestať víťazstvo víťaznej bohyne, lebo sa viac bálo Neptúnových vôd ako Minerviných zbraní. Totiž v ženách, ktoré postihol ten trest, bola potrestaná vlastne aj víťazná Minerva. Nepomohla svojim voličkám, aby po strate hlasovacieho práva a práva dať svoje meno svojim deťom aspoň sa mohli volať Aténčankami, a tak si zaslúžili aspoň meno tej, ktorú pri hlasovaní urobili víťazkou nad mužským bohom. Čo všeličo by sa tu dalo ešte povedať, keby nebolo treba hovoriť o inom!
18.10. Varrov názor o Areopágu a Deukalionovej potope. (Skrátené)
Marcus Varro neverí vymysleným bájkam o bohoch, aby nemusel o nich myslieť nič nedôstojné. Neuznáva ani výklad slova Areopág ? je to miesto, kde dišputoval sv. Pavol s Aténčanmi ? od slova Arés, čo je meno boha vojny, ktorý bol vraj na tomto mieste rovnakým počtom hlasov oslobodený od zločinu vraždy. Takisto zavrhuje aj rozprávanie o spore troch bohýň ? Junóny, Venuše a Minervy ? komu patrí zlaté jablko. Paris mal vtedy z vôle Jupiterovej rozhodnúť, ktorá z nich je najkrajšia. Hoci tieto udalosti odmieta ako nedôstojné, predsa hovorí o spore Neptúna a Minervy, keď vykladá historický pôvod názvu Atén. V tom čase (podľa Varra to bolo za vlády Kranaa, podľa Eusébia a Hieronyma ešte za Cekropa) prišla na svet potopa, nazvaná Deukalionova, lebo najviac zasiahla krajinu, v ktorej vládol, ale Egypt nezasiahla.
18.11. Udalosti od vysťahovania sa Židov z Egypta až po smrť Jesusa Naveho (Jozueho). (Skrátené)
Mojžiš vyviedol židovský národ z Egypta v posledných rokoch Cekropovho vládnutia, keď v Asýrii vládol Askatades, v Sicyonsku Marathus a nad Argivmi Triopas. Národu vyvedenému z otroctva dal Mojžiš Starý zákon, prijatý od Boha na vrchu Sinaj. Starým zákonom sa nazýva preto, lebo má pozemské prisľúbenia. Ježišom Kristom sa začal Nový zákon, lebo má nebeské prisľúbenia. Tento postup treba zachovať aj u človeka, ktorý kráča k Bohu, podľa Pavlových slov: „Prvý človek, Adam, sa stal živou bytosťou; posledný Adam oživujúcim Duchom.“ (1 Kor 15, 46). Mojžiš viedol židovský národ štyridsať rokov na púšti. Zomrel stodvadsaťročný a prorokoval o Kristovi. Po ňom bol vodcom národa Jesus Nave (Jozue), ktorý doviedol národ do zasľúbenej zeme. Národ viedol ešte 27 rokov po Mojžišovej smrti, keď v Asýrsku vládol osemnásty kráľ Amintas, v Sicyonsku šestnásty kráľ Korax, nad Argivmi Danaos a nad Aténčanmi štvrtý kráľ Erichthonios.
18.12. Kult falošných bohov, ktorý zaviedli grécki králi v čase vysťahovania sa Židov z Egypta až po smrť Jesusa Naveho (Jozueho).
V čase od odchodu Izraela z Egypta až po smrť Jesusa Naveho (Jozueho), za ktorého izraelský národ zaujal zasľúbenú zem, grécki králi nariadili konať slávnosti falošným bohom, ktoré boli spomienkou na potopu a jej koniec, na tých, čo sa zachraňovali pred potopou útekom na vrchy a potom sa vracali na roviny. Takto sa vysvetľujú aj alegorické slávnosti vystupovania a zostupovanie Luperkov6 po „Via sacra“ (Svätej ceste), ktoré naznačujú útek pred povodňou na vrchy a návrat na roviny potom, keď voda upadla. V tom čase vraj Dionýz,7 ktorý sa volá aj Liber (po smrti ho pokladali za boha) ukázal svojmu hostiteľovi v Attike vinič. Vtedy zaviedli múzické hry venované Apolónovi Delfskému, aby zmiernili jeho hnev, pre ktorý mali grécke kraje zostať neplodné, lebo neubránili jeho chrám, ktorý zapálil kráľ Danaos, keď sem vtrhol s vojskom. Veštbou boli napomenutí, aby ustanovili takéto hry. V Attike prvé hry nariadil kráľ Erichthonios, avšak oslavovali nimi nielen Apolóna, ale aj Minervu, pričom víťazovi dávali za odmenu olej, lebo vraj objaviteľom toho výrobku bola Minerva, tak ako bol objaviteľom vína Liber. V tých rokoch vraj krétsky kráľ Xanthos, ktorého meno je zapísané v rozličných podobách, uniesol Európu8, ktorej sa narodil Radamanthos9, Sarpedon a Minos10. O týchto osobách sa rozchýrilo, že sú synmi Jupitera a Európy. Ctitelia týchto bohov hovoria vedno s historikmi o krétskom kráľovi ako ich otcovi. To, čo spievajú básnici o Jupiterovom otcovstve a čo predvádzajú divadlá a ospevujú národy, pokladá sa za bájky vymyslené preto, aby bol podklad pre hry na zmierenie božstiev, a to aj za vymyslené zločiny.
V tých časoch žil v Týrsku slávny Herkules. Je to však iný Herkules, nie ten, o ktorom sme už hovorili. Podľa legiend bolo vraj viac otrokov, ktorí sa volali Liber a aj Herkules. O tomto Herkulovi, ktorému pripočítavajú dvanásť hrdinských činov, medzi ktorými však nespomínajú zavraždenie Afričana Antea, lebo to je vraj dielom iného Herkula, zaznamenali v knihách, že sa sám spálil na kopci zvanom Oeta, lebo nebol schopný s takou istou mužnosťou znášať chorobu, ktorá ho trápila, s akou premáhal obludy.
V tom čase kráľ (alebo skôr tyran) Busiris obetoval svojich hosťov svojim bohom. Bol vraj synom Neptúna a Líbye, dcéry Epaphovej. Netreba veriť, že Neptún naozaj spáchal taký zlý skutok, aby sa o bohoch nesúdilo zle. Treba ho pripísať básnikom a divadlu, ktorí si vymýšľali, aby si tým získali priazeň iných bohov. Za rodičov aténskeho kráľa Erichthona (na konci jeho vlády zomrel Jesus Nave ? Jozue) ľudia pokladali Vulkána a Minervu. Pretože však chceli mať Minervu pannou, tvrdili, že pre spor s Minervou nahnevaný Vulkán vypustil semeno do zeme a človekovi, ktorý sa z toho narodil, dali také meno. Po grécky totiž „éris“ značí spor a „chtón“ zem. A z týchto dvoch slov sa skladá meno Erichthon. Pravdou je, treba to priznať, učenejší ľudia nepripúšťajú také veci a odmietajú ich pripisovať svojim bohom, a preto vysvetľujú vec tak, že v spoločnom chráme Vulkánovom11 a Minervinom v Aténach našli chlapca, ovinutého hadom, čo bolo znakom budúcej veľkosti, a keďže jeho rodičov nepoznali, na zvýšenie významu spoločného chrámu povedali, že je to syn Vulkána a Minervy. Ktorá bájka vykladá pôvod toho mena lepšie? Tá prvá poteší iba nečistých duchov, ktorých podaktorí uctievajú ako bohov. Tá ostatná by mohla byť aj v knihách zbožných ľudí. Aj keď niektorí popierajú, že by bohovia konali takéto veci, nemôžu ich predstavovať ako nevinných a usporadúvajú im slávnosti, kde sa hanebne predvádzajú veci, ktoré na druhej strane múdro popierajú. Takými výmyslami a hanebnosťami chcú uzmierovať bohov? Hoci bájky ospevujú neskutočné zločiny božstiev, jednako už aj záľuba v predstavovaní neskutočných zločinov je skutočným zločinom.
18.13. Bájoslovie v čase sudcov.
Po smrti Jesusa Naveho (Jozueho) mal Boží ľud svojich sudcov. Za ich čias sa striedal v hebrejskom národe útlak a utrpenie ako trest za hriechy so šťastnými chvíľami útechy, ktorú im poskytovalo Božie milosrdenstvo. V tých časoch Gréci vymysleli mnohé bájky. Jedna z nich je o Triptolemovi, ktorý údajne na Cererin rozkaz, nesený okrídlenými hadmi, roznášal obilie do krajín trpiacich núdzu. Iná bájka hovorí o Minotaurovi, oblude zatvorenej v labyrinte. Keď ta ľudia vošli, nemohli vyjsť, lebo donekonečna blúdili. A vznikli aj ďalšie. O kentauroch, ktorí boli vraj spolovice ako človek a spolovice ako kôň. O Cerberovi, trojhlavom psovi v podsvetí. O Fryxovi12 a jeho sestre Hele, ktorí vraj lietali vo vzduchu na baranovi. O Gorgone,13 ktorá mala miesto vlasov hadov a na kamene obracala tých, čo sa na ňu pozreli. O Bellerophontovi,14 ktorý sa nosil na okrídlenom koni Pegasovi. O Amfionovi,15 ktorý ľúbezným zvukom svojej citary dojal a pohol aj kamene. O vynálezcovi Daidalovi a jeho synovi Ikarovi, že leteli na krídlach pripevnených na tele. O Oidipovi,16 že donútil na samovraždu Sfingu,17 lebo rozriešil hádanku, ktorú dávala ako neriešiteľnú. Bola to akási štvornohá obluda s ľudskou tvárou. O Anteovi, ktorého zabil Herkules a ktorý mal byť synom zeme, takže keď padol na zem, vstal vždy silnejší. Neviem, či som nezabudol ešte niektorú z vtedajších bájok. Tieto všetky bájky až po Trójsku vojnu, pri ktorej Marcus Varro končí svoju druhú knihu o počiatkoch rímskeho národa, boli vpletené do skutočných udalostí a tak zručne vymyslené, že neurážajú nijaké božstvá. Neskoršie však vymysleli aj bájky s nepekným obsahom, vonkoncom zlé, napríklad že Jupiter uniesol krásneho chlapca Ganymeda, aby ho sprznil, čo vlastne urobil kráľ Tantalos,18 ale bájka to pripisuje Jupiterovi. Alebo že chcel súložiť s Danaou19 v podobe zlatého dažďa, čo poukazuje na to, že zlato si kúpilo ženskú panenskosť. Nedá sa ani vypovedať, ako zle zmýšľali o ľuďoch všetci, čo spomínali tieto vymyslené veci, aj keď ich ako údajné udalosti pripisovali Jupiterovi. Rátali s tým, že v tejto podobe budú ľahšie znášať tieto vyložené klamstvá. Ľudia však tomu verili, a to ešte aj ochotne. Hoci by sa čakalo, že čím zbožnejšie uctievajú Jupitera, tým prísnejšie by mali trestať tých, čo sa opovážili hovoriť o ňom také veci. Naopak, nielenže sa nehnevali na tých, ktorí to vymýšľali, ale skôr z obavy pred hnevom bohov predvádzali tie výmysly v divadle.
V tom čase Latona porodila Apolóna ? nie toho, o ktorom sme hovorili, že pýtali od neho radu, ale toho, čo slúžil s Herkulom u kráľa Admeta. Aj o ňom verili, že je bohom, a väčšina ľudí, ba skoro všetci ho stotožňovali s Apolónom. Vtedy aj otec Liber bojoval v Indii s početným vojskom zloženým zo žien, ktoré sa volali bakchantky a ktoré nevynikali ani tak udatnosťou ako skôr zúrivosťou. Iní zas píšu, že Libera premohli a uväznili. Niektorí napokon tvrdia, že bol zabitý vo vojne s Perseom, a opisujú aj miesto, kde bol pochovaný. A predsa ho uctievali ako boha a na jeho počesť im vnukli nečistí démoni konať posvätné, presnejšie povediac svätokrádežné hry, bakchanálie. Za ich surovú nehanebnosť sa hanbil sám rímsky senát a po mnohých rokoch ich zakázal odbavovať v Ríme.20 V tom čase zomrel Perseus i jeho žena Andromeda. Verilo sa o nich, že boli vzatí do neba, ba aj ich obraz naznačili v jednom súhvezdí a nehanbili sa dať ich mená hviezdam.
18.14. Teologizujúci básnici. (Skrátené)
V tom čase žili aj básnici, ktorých menovali teológmi, lebo písali básne o bohoch. O bohoch, ktorí boli vlastne výnimočnými ľuďmi alebo zosobnenými živlami tohto sveta. Hoci tu a tam spievali aj o jednom a pravom Bohu, predsa mu slúžili zle, lebo božskú poctu vzdávali nebožským tvorom. Takými pevcami boli Orfeus,21 Musaeus alebo Linus. Z nich jedinému Orfeovi sa dostalo tej pocty, že ho ustanovili za patróna „podsvetných“ slávností. Bohyňa Ino a jej syn Melicertes spáchali samovraždu a neskôr ich pokladali za bohov. Ino uctievali Gréci pod menom Leukotea, Latinovia pod menom Matuta. Podobne sa vtedy stali bohmi Kastor a Pollux.22
18.15. Zánik Argivskej ríše. (Skrátené)
V tom čase zaniklo Argivské kráľovstvo a prenieslo sa do Mykén, odkiaľ pochádzal Agamemnon. Vzniklo aj Kráľovstvo laurentské, kde bol prvým kráľom Pikus, Saturnov syn. V židovskom národe vtedy účinkovala prorokyňa Debora. Hoci v Itálii už vládli Laurentovia, z ktorých sa odvodzuje aj pôvod Rimanov, predsa ešte trvá Asýrske kráľovstvo, kde vládol dvadsiaty tretí kráľ Lampares. Aj Vergilius v Aeneide svedčí o tom, že Saturnus vládol v Laurente (Aeneida, 8, 321 ? 325). Okrem básnickeho výkladu je aj iný, v ktorom sa tvrdí, že vraj Pikovým otcom bol Stercen, ktorý ako dobrý roľník prišiel na to, že výkalmi zvierat sa dajú povážať polia, preto vraj aj „stercus“ znamená hnoj a svoj názov dostal od neho. Nech ho už pre čokoľvek volajú Saturnom, Stercenom alebo Stercutiom, urobili ho bohom za zásluhy o zveľadenie roľníctva. Aj z Pika spravili boha, lebo bol vraj slávnym augurom a vojvodcom. Pikovým synom bol Faunus, ktorého takisto zbožňovali.
18.16. Diomeda po zničení Tróje prijali medzi bohov. (Skrátené)
Tróju postihlo zničenie a o jej záhube sa všade spievalo. Každý chlapec dobre poznal tieto udalosti, slávni básnici ich zvečnili a rozniesli znalosť o nich. Vtedy vládol Latinius, Faunov syn, podľa ktorého sa začalo menovať kráľovstvo. Víťazných Grékov pri návrate domov však stíhali rozličné nehody. Napriek tomu aj spomedzi nich sa niektorí stali bohmi. Z Diomeda23 spravili boha, hoci sa nevrátil k svojim a jeho spoločníci sa vraj premenili na vtáky.24 To sa podáva ako dejinná skutočnosť. Hoci bol teda bohom, predsa svojim spoločníkom nevrátil ľudskú podobu. Vtáky sa vraj zdržujú pri Diomedovom chráme na ostrove Diomedea. Ak ta príde nejaký cudzinec, vtáky ho napadnú, ale Gréka vraj privítajú vľúdne.
18.17. Neuveriteľné premeny ľudí, ako ich spomína Varro.
Aby to Varro potvrdil, spomína nie menej neuveriteľné veci o čarodejnici Kirké, ktorá premenila Odyseových druhov na divé zvieratá (prasce). Hovorí aj o Arkáďanoch, ktorí vedení osudom preplávali akýsi močiar a tam sa premenili na vlky, a s podobnými zvermi žili v pustom kraji. Keďže nemali ľudské mäso, po deviatich rokoch opäť preplávali močiar a premenili sa na ľudí. Napokon spomína akéhosi Demeneta, ktorý okúsil z obetného mäsa (a bolo to dieťa), ktoré Arkáďania obetúvali svojmu bohu Lyceovi, premenil sa na vlka a v desiatom roku získal opäť svoju podobu. Potom sa vraj cvičil v pästiarstve a zvíťazil v olympijských hrách. Tvrdí aj to, že v Arkádii nedali domáce meno faunovi Lyceovi a Jupiterovi Lyceovi pre nič iné, len pre tú premenu na vlky. Vlk sa po grécky volá „lykos“, z čoho je odvodené meno Lyceus. Vraj v týchto mystériách majú svoj pôvod aj rímski Luperkovia.
18.18. Čo povedať o premenách, ktoré sa stali na zákrok démonov? (Skrátené)
Čakáte, čo poviem o hre démonov. Nič iné, len toľko, že treba utekať z Babylona a bežať k Bohu. Ak by sme povedali, že takým veciam sa nemá veriť, našli by sa ľudia, ktorí by tvrdili, že také veci videli na vlastné oči. Aj sám som počul, že v Itálii v istom kraji ženy dávajú pútnikom čosi do syra a menia ich na dobytok, s ktorým si urobia potrebnú prácu, a potom ich opäť premenia na ľudí. Také javy sú alebo nepravdivé, alebo sú natoľko neobyčajné, že im netreba veriť. Pevne treba veriť iba to, že všemohúci Boh môže urobiť všetko, no démoni len toľko, koľko im Boh dovolí. Neverím však, že by démoni mohli premeniť ľudské telo na zvieracie. Niekomu sa azda vo sne niečo podobné prihodilo, a to potom pokladal za skutočnosť. Akýsi Praestantius vraj rozprával, že jeho otcovi sa stalo, že zjedol jed v syre a potom ležal na posteli v tvrdom spánku a nebolo ho možné zobudiť. Po niekoľkých dňoch sa prebral a rozprával ako sen, čo zažil. Bol vraj koňom a nosil vojakom zásoby spolu s iným dobytkom. Potom sa vraj zistilo, že to skutočne bolo tak. Zdá sa mi však, že to predsa bol len sen. Prípad s Diomedovými vtákmi sa dá vysvetliť tak, že sa ľudia nepremenili, ale sa len kamsi stratili a namiesto nich dali vtáky, podobne ako priviedli jelenicu namiesto Ifigénie25 (dcéry kráľa Agamemnona), ktorú vlastne uniesli.
18.19. Aeneas prišiel do Itálie, keď bol sudcom Labdon.
Po dobytí a zničení Tróje priplával Aeneas na dvadsiatich lodiach, na ktorých sa viezli poslední Trójania, do Itálie, keď tam vládol Latinius, kým Aténčanom vládol Menestheos, Sicyončanom Polyphides, Asýrčanom Tautan a sudcom u Židov bol Labdon. Po smrti Latinia panoval Aeneas tri roky, kým ostatní králi ostali vo svojom postavení, len u Sicyončanov bol Pelasgus a sudcom u Hebrejov bol už Samson. Toho pokladali za Herkula, lebo bol neobyčajne silný. Keď Aeneas zomrel a už ho nebolo, urobili z neho boha. Aj Sabíni prijali svojho prvého kráľa Sanca, alebo ako ho niektorí menujú Sancta, do počtu bohov. V tom čase sa aténsky kráľ Kodrus ako neznámy vydal na smrť Peloponézanom, a tak vraj oslobodil vlasť. Peloponézania dostali totiž predpoveď, že zvíťazia len vtedy, ak nezabijú aténskeho kráľa. Oklamal ich, prišiel preoblečený za žobráka a v hádke ich popudil tak, že ho zabili. Preto spomína Vergilius: „Aj Kodrova hádka ...“ (Bucolica, 5, 11). Aténčania aj jeho uctievali a obetovali mu ako bohovi. Za štvrtého latinského kráľa Silvia, Aeneasovho syna (nie však z Kreusy, z ktorej bol tretí kráľ Askánius, ale z Lavínie, Latiniovej dcéry), ktorý sa vraj narodil až po Aeneasovej smrti, za dvadsiateho ôsmeho asýrskeho kráľa Onea, šestnásteho aténskeho kráľa Melantha a za Héliho sudcovstva u Hebrejov zaniklo Sicyonské kráľovstvo, ktoré vraj trvalo deväťsto päťdesiatdeväť rokov.
18.20. U Izraelitov nasledovalo po sudcoch kráľovstvo. (Skrátené)
Po vláde sudcov sa začalo v Izraeli kráľovstvo, a to Šaulom. Po ňom o štyridsať rokov nastúpil Dávid. V Latiu predtým vládli „silviovia“, pomenovaní po Aeneasovom synovi Silviovi, ako po Cézarovi sa volali cézarmi. Aténčania po Kodrovi nemali kráľov, ale zriadili si úrady na správu štátu. Po Dávidovi bol kráľom Šalamún, ktorý vystaval veľkolepý chrám v Jeruzaleme. V Latiu založili Albu a podľa nej nazývali kráľov „albanskými“. Po Šalamúnovi nastúpil na trón jeho syn Roboam a vtedy sa židovské kráľovstvo rozdelilo na júdske a izraelské.
18.21. Z latinských kráľov zaradili medzi bohov Aeneasa a Aventina. (Skrátené)
Latinovia zaradili svojho prvého kráľa Aeneasa do počtu bohov. Po ňom pokladali za boha až dvadsiateho kráľa Aventina, ktorý padol v boji a ktorého pochovali na kopci neskoršie nazvanom jeho menom. Iní vykladali jeho meno od príletu vtákov ? „ex adventu avium“. Z iných kráľov prijali za boha až Romula, zakladateľa Ríma. Medzi Aventinom a Romulom boli dvaja králi, Prokas, za ktorého sa Rím vlastne začal rodiť, a po ňom Amulius, za ktorého začalo upadať Asýrske kráľovstvo. Takmer po tisíc tristo piatich rokoch sa ho zmocnili Médi. Amulius dal dcéru svojho brata Numitora Rheu, ináč Iliu, za vestálku. Jej sa vraj narodili od Marsa, boha vojny, dvojčatá Romulus a Remus. Tým by chceli zakryť jej hriech s Marsom, a preto aj tvrdia, že dvojčatá vychovala vlčica. Vlk je vraj Marsovým zvieraťom. Iní zasa chcú pod menom „lupa“ ? vlčica rozumieť prostitútku, lebo verejné domy prostitútok sa volali „lupanaria“. Neskôr sa vraj dvojčatá dostali k pastierovi Faustulovi a dojčila ich potom jeho žena Akka. Po Amuliovi nastúpil jeho brat Numitor a v prvom roku jeho vlády vnuk Romulus založil Rím.
18.22. Zánik Asýrskej ríše spadá do čias založenia Ríma a do vládnutia Ezechiáša v Júdsku.
Nechcem sa dlho zdržiavať, preto poviem iba krátko, že mesto Rím bolo založené ako druhý Babylon, ako dcéra prvého Babylona. Boh ním však chcel prevládať svet, priviesť ho do jednotného zväzku štátu a zákonov a zabezpečiť nadlho pokoj. Boli už aj iné silné a mocné národy, kmene vycvičené v boji, ktoré nikomu ľahko neustupovali a ktorých premnoženie znamenalo hrozbu nesmiernych nebezpečenstiev, veľké vypätie síl a obojstranné pustošenie. Keď si Asýrske kráľovstvo podmanilo skoro celú Áziu, hoci to dosiahlo vojnami, predsa to neboli až také surové a ťažké vojny, lebo národy neboli ešte dosť vyspelé, aby mohli odporovať, a neboli ani dosť početné. Veď od všeobecnej potopy, keď sa v Noemovej arche zachránilo len osem ľudí, neprešlo viac ako tisíc rokov, keď si Ninus podrobil celú Áziu, okrem Indie. A také množstvo národov na Západe i na Východe, ktoré vidíme pod rímskou nadvládou, Rím nezískal len tak chytro a ľahko. Rástol len pomaly a všade sa stretal so silnými a bojovnými národmi. V tom čase žil izraelský národ už sedemsto osemnásť rokov v zasľúbenej zemi. Z toho dvadsaťsedem za Jesusa Naveho (Jozueho) a tristo dvadsaťdeväť za sudcov. Od začiatku vlády kráľov uplynulo tristo šesťdesiatdva rokov. V Júdsku vtedy kraľoval Achaz, podľa iných jeho nástupca Ezechiáš, o ktorom je známe, že bol najlepším a najzbožnejším kráľom v Romulovej epoche. V odtrhnutom izraelskom kráľovstve vládol vtedy Osé.
(Poznámka podľa Larchera. Augustínove údaje nesúhlasia s chronológiou. Jozue bol na čele národa 14 rokov. Sudcovia 410 rokov. Šaula zvolili za kráľa r. 1068 pred Kristom. Rím založili roku 753 pred Kristom. Vtedy ešte nebol kráľom v Júdsku Achaz, ani Ezechiáš, ale vládol tam Joatam, syn Oziáša.)
18.23. Nápadné proroctvo erytrejskej prorokyne Sibyly o Kristovi.
V tom čase vraj prorokovala Erytrejčanka Sibyla. Varro spomína, že Sibýl bolo viac. Táto Erytrejčanka napísala niektoré veci celkom očividne o Kristovi, čo som aj sám čítal ? najprv v slabých latinských veršoch od neznámeho, neskúseného prekladateľa. Slávny Flaccianus, bývalý prokonzul, človek veľmi výrečný a učený, priniesol nám raz grécku knihu, vraj verše erytrejskej prorokyne Sibyly, keď sme sa rozprávali o Kristovi. Na jednom mieste v knihe nám ukázal začiatočné písmená veršov, ktoré vo svojom poradí dávajú slová Iesous Chreistos Theou Hios Soter, čo po latinsky značí Jesus Christus Dei Filius Salvator, čiže Ježiš Kristus, Syn Boží, Spasiteľ. Verše, ktorých prvé písmená v gréckom texte dávajú spomenutý zmysel, majú nasledujúci obsah:
Súdu znak a zem potom zvlhne.
Z neba príde kráľ, ktorý bude naveky.
Prítomný v tele, aby súdil svet.
Potom uvidia Boha veriaci aj neveriaci.
Uvidia Nebeského spolu so svätými, na samom konci veku.
Tak prídu duše s telom, ktoré on bude súdiť.
Keď neobrobený svet ľahne v hustom kroví.
Mužovia zavrhnú modly a odmietnu takisto každý poklad.
Oheň vypáli krajiny; more a priestranstvá,
Prenikne, vyláme brány strašného pekla.
Všetkému telu jasnosť svätých slobodne
sa oddá; previnilcov bude spaľovať večný oheň.
Odhaľujúc skryté skutky každý vtedy bude hovoriť
tajomstvá, a Boh otvorí srdcia svetlu.
Vtedy bude plač a všetci budú škrípať zubami.
Uchváti sa žiara slnku a chór hviezd zahynie.
Nebesá sa zvalia a zájde svetlo mesiaca.
Pováľa pahorky a vyvýši doliny odo dna.
V ľudských veciach nebude nič nízkeho ani vysokého.
Vrchy sa zrovnajú s rovinou a morské blankyty
všetky zaniknú a zahynie aj zničená zem.
Takisto vyschnú pramene a rieky od ohňa.
A trúba vydá smutný hlas zhora,
oplakávajúc biedny zločin a rozličné námahy,
pekelný zmätok ukáže roztvorená zem.
A tu pred Pánom sa postavia králi do jedného.
Rieka ohňa a síry opäť vypadne z neba.
V latinských veršoch, hoci ako dobre preložených, nemohli vyznieť dokonale tie slová, ktoré vychádzajú v gréckom texte zo začiatočných písmen každého verša, najmä tam nie, kde sa grécky text začína písmenom ypsilon, lebo nebolo možno nájsť také latinské slová, ktoré by sa začínali týmto písmenom, a pritom vystihovať zmysel. Také verše sú tri: piaty, osemnásty a devätnásty. Ak teda prvé písmená týchto veršov (latinských) postavíme do radu vedľa seba a vynecháme tri verše s vedomím, že na mieste vynechaných veršov je písmeno ypsilon, potom vyjde takýto výrok z piatich slov: Ježiš Kristus, Boží Syn, Spasiteľ ? pravda, keď sa to hovorí po grécky, nie po latinsky. Všetkých veršov je dvadsaťsedem. Tento počet je vlastne strojnásobená trojka, čiže tri na tretiu. Tri násobené troma dáva deväť. Deväť ešte raz násobené troma dáva dvadsaťsedem. Ak spojíme prvých päť písmen piatich gréckych slov Iesous Chreistos Theou Hios Soter, čo je po latinsky Jesus Christus Dei Filius Salvator ? Ježiš Kristus, Boží Syn, Spasiteľ ? vyjde nám slovo Ichthys, čo značí ryba. Tým slovom mysticky rozumieme Krista, lebo on mohol prebývať aj v priepasti tejto smrteľnosti akoby v hlbinách vôd, to jest bez hriechu.
Táto Sibyla, či už erytrejská alebo kumejská prorokyňa, ako chcú niektorí, v celej svojej básni, ktorej časťou sú aj uvedené verše, nemá nič, čo by slúžilo úcte falošných alebo vymyslených bohov. Ba hovorí proti nim a proti ich ctiteľom, takže sa zdá, že aj ju treba zaradiť medzi občanov Božieho štátu. Aj Lactantius vo svojom diele uvádza niektoré Sibyline veštby o Kristovi, ale neudáva, o ktorú Sibylu ide. To, čo on uviedol roztratene, chcem uložiť do súvislého textu. Hovorí sa tam: „Potom príde do nešľachetných rúk neveriacich. Nečistými rukami ho budú biť po hlave a špinavými ústami budú naňho pľuvať jedovaté sliny. Pokorne vydá svätý chrbát na bičovanie. Zauškovaný bude mlčať, aby sa nikto nedozvedel, aké slovo a odkiaľ prišlo, aby neodpovedal peklu, a tŕňovým vencom bude ovenčený. Za pokrm mu dali žič a na uhasenie smädu ocot ? prestrú mu stôl nehostinnosti. Sama nechápavá, neporozumela si Bohu svojmu, hrajúcemu sa v mysliach ľudí, ale tŕním si ho ovenčila a namiešala horkej žlči. Opona chrámová sa roztrhne a uprostred dňa bude tmavá noc trvať tri hodiny. Zomrie a v smrti spánku bude tri dni. Potom sa vráti z pekiel, prvý príde do svetla a ukáže povolaným začiatok zmŕtvychvstania.“
Tieto svedectvá podal Lactantius len úryvkovito, ako to požadovala argumentácia v knihe. My sme ich dali vedľa seba do radu a označili len podľa odsekov. Niektorí píšu, nie bez dôvodu, že erytrejská prorokyňa Sibyla nežila za čias Romula, ale za Trójskej vojny.
18.24. Za Romulovho panovania žilo sedem mudrcov a Izraelčania sa dostali do chaldejského zajatia. (Skrátené)
Za Romulovej vlády žil Thales Milétsky, jeden zo siedmich, ktorých menovali „sofoi“, čiže mudrci. V tom čase desať kmeňov izraelského kráľovstva sa dostalo po vojne s Chaldejčanmi do zajatia. Júdske kráľovstvo pretrvalo. Keď nevedeli, kde sa podel Romulus, urobili ho bohom a tak ho aj uctievali. Po ňom vládol Numa, ktorý zaviedol do kultu bohov určitý poriadok. V jeho dobe, za vlády židovského kráľa Manassea,26 ktorý vraj dal zabiť proroka Izaiáša, žila samijamská prorokyňa Sibyla.
18.25. Slávni filozofi za Tarquinia Prisca a júdskeho kráľa Sedechiáša.
Za vlády židovského kráľa Sedechiáša a rímskeho kráľa Tarquinia Prisca, ktorý nastúpil po Martiovi Ancovi, odviedli židovský národ do babylonského zajatia, zrúcali Jeruzalem aj s chrámom, ktorý vystaval ešte Šalamún. Proroci vyčítali Židom páchanie neprávostí a bezbožnosť a predpovedali, čo príde, najmä Jeremiáš, ktorý určil aj počet rokov zajatia. (Porov. Jer 25, 11). V tom čase vraj žil Pittakus Mytilénsky, jeden zo siedmich mudrcov. Podľa tvrdenia Eusébiovho vraj aj ostatní piati mudrci, okrem Thalesa Milétskeho, žili v tom čase, keď boli Židia v babylonskom zajatí. Je to Solón Aténsky, Chilón Lakedaimonsky, Periander Korintský, Kleobolus Lindský a Bias Prienský. Všetci títo mudrci sa popri básnikoch teológoch preslávili najmä tým, že nad ostatných ľudí vynikali chválitebným spôsobom života a v akýchsi krátkych porekadlách zhrnuli niektoré mravné ponaučenia. Potomkom nezanechali nijaké písomné pamiatky, len Solón vraj dal Aténčanom zákony. Thales bol fyzik a zanechal knihy o svojich náukach. V čase židovského zajatia účinkovali slávni fyzici Anaximander, Anaximenés i Xenofanes. Vtedy žil aj Pytagoras, od ktorého čias sa takíto mudrci nazývajú filozofmi.
18.26. Po oslobodení Židov z babylonského zajatia aj Rimania sa vyslobodili spod vlády kráľov. (Skrátené)
V tom čase perzský kráľ Cyrus, ktorý vládol aj nad Chaldejčanmi a Asýrčanmi, zmiernil trocha podmienky života zajatým Židom a poslal z nich päťdesiattisíc domov, aby si obnovili chrám. Navrátilci položili základy chrámu a postavili oltár. Pre ustavičné napádanie nepriateľmi však nemohli pokračovať v stavbe a odložili ju až do čias panovania Dária. V tom čase sa stalo aj to, čo je napísané v Knihe Judit, o ktorej sa hovorí, že ju Židia neprijali do kánonických kníh. Za perzského kráľa Dária po zrušení zajatia Židia opäť dostali slobodu. V Ríme vtedy vládol siedmy kráľ Tarquinius. Rimania ho však vyhnali, a tak sa oslobodili aj oni spod vlády kráľov. Až do toho času mali Židia svojich prorokov. Hoci ich bolo mnoho, predsa zanechali len málo spisov.
18.27. Čas prorokov spadá do začiatku Rímskej ríše a do zániku Asýrskej ríše.
Pozrime sa na predchádzajúcu epochu, aby sme si mohli ľahšie všimnúť účinkovanie prorokov. V úvode Knihy proroka Ozeáša, ktorý je prvý medzi dvanástimi, je napísané: „Slovo Pánovo, ktoré prehovoril k Ozeášovi, synovi Bériho, v dňoch júdskych kráľov Oziáša, Joatama, Achaza a Ezechiáša a v dňoch izraelského kráľa Jeroboama, syna Joasovho.“ (Oz 1, 1). Aj Amos píše, že prorokoval v čase kráľa Oziáša. Spomína aj Jeroboama, izraelského kráľa, ktorý vtedy žil. (Am 1, 1). Aj Izaiáš, Amosov syn, či už syn spomenutého proroka, alebo iného neproroka, spomína oných štyroch kráľov. Takisto ako Ozeáš hovorí v úvode svojej knihy, že prorokoval v ich čase. Aj Micheáš spomína tie isté časy svojho prorokovania, (po dňoch Oziášových), lebo uvádza troch kráľov: Joatama, Achaza a Ezechiáša. (Mich 1, 1). Tí prorokovali spolu v tom istom čase, ako vidno z ich spisov. K nim sa pripája Jonáš, tiež za vlády kráľa Oziáša (Uziáša), a Joel, už za Joatamovej vlády, ktorý nastúpil po Oziášovi. Čas prorokovania tých dvoch prorokov sme našli v Eusébiovej Kronike, a nie v ich spisoch, lebo sami nič nehovoria o dňoch svojho prorokovania. Tie časy sa tiahnú od latinského kráľa Prokasa alebo pred ním Aventina až po Romula, rímskeho kráľa, alebo po začiatok vlády Numa Pompilia. Až do čias tohto kráľa vládol júdsky kráľ Ezechiáš. Títo proroci práve vtedy účinkovali ako prorocké žriedla, keď zaniklo Asýrske kráľovstvo a začala vládnuť Rímska ríša. Ako bol na začiatku Asýrskeho kráľovstva Abrahám, ktorý dostal zjavné prisľúbenia o požehnaní všetkých národov vo svojom potomstve, tak na začiatku západného Babylonu boli proroci. Za jeho vlády mal prísť Kristus, na ktorom sa mali splniť prorocké predpovede prorokov, ktorí nielen hovorili, ale aj písali svedectvo o takej vážnej veci. Aj za vlády kráľov skoro nikdy nechýbali v izraelskom národe proroci. Vtedy však boli iba na osoh Židom, a nie pohanom. Keď sa však začali proroctvá zapisovať v knihách, stali sa prístupnejšie všetkým, ba niekedy priniesli úžitok aj pohanom. Muselo sa tak stať vtedy, keď sa zakladal štát, ktorý mal vládnuť aj nad pohanmi.
18.28. Ozeášovo a Amosovo proroctvo. (Skrátené)
Čím väčšia je hĺbka Ozeášovho proroctva, tým ťažšie mu rozumieť. O povolaní pohanov sa tu hovorí: „Vtedy miesto toho, že by im vraveli: »Vy ste Nie môj ľud«, budú im hovoriť: »Synovia živého Boha«.“ (Oz 1, 10, resp. Oz 2, 1). Toto proroctvo pochopili aj apoštoli tak, že medzi Izraelitov duchovne patria aj pohania, ktorí uveria v Krista. Telesní Izraeliti, ktorí nechcú veriť v Krista, raz predsa uveria. „Lebo synovia Izraela budú sedieť dlhé dni bez kráľa a bez kniežaťa, bez obety a pomníka, bez efódu a terafimov.“ (Oz 3, 4). Tak je to so Židmi v skutočnosti. Prorok však pripája: „Potom sa synovia Izraela obrátia a hľadať budú Pána, svojho Boha, i Dávida, svojho kráľa. Privinú sa k Pánovi a jeho darom na konci dní.“ (Oz 3, 5). V tom proroctve treba zameniť meno Dávid s menom Kristus, ktorý bol Dávidovým potomkom podľa tela. (Porov. Rim 1, 3). Ten istý prorok prorokoval aj o Kristovom zmŕtvychvstaní. „Oživí nás po dvoch dňoch, na tretí deň nás vzkriesi.“ (Oz 6, 2(3) ). Podobne prorokoval aj Amos. (Porov. Am 4, 12 n.; 9, 11 n.).
18.29. Izaiášovo proroctvo o Kristovi a Cirkvi.
Prorok Izaiáš nie je medzi dvanástimi prorokmi, ktorí sa nazývajú „menšími“, lebo ich reči sú krátke v porovnaní s obšírnejšími spismi takzvaných „veľkých“ prorokov. K väčším prorokom patrí aj Izaiáš, ktorého pripájam k dvom vyššie spomenutým prorokom pre súčasnosť ich prorokovania. Izaiáš okrem toho, že vyčíta neprávosti, že prikazuje spravodlivosť a hriešnemu národu predpovedá budúce zlá, prorokoval aj o Kristovi a Cirkvi, čiže o Kráľovi a štáte, ktorý založil. Preto ho niektorí nazývajú skôr evanjelistom ako prorokom. Keďže chcem dokončiť toto dielo, spomedzi mnohých proroctiev tu spomeniem len jedno. Keď Izaiáš hovorí v osobe Boha Otca, prorokuje takto: „Hľa, úspech bude mať môj služobník, pozdvihne, vyvýši, zvelebí sa veľmi. Ako sa nad ním zhrozili mnohí, ? veď neľudsky je znetvorený jeho výzor a jeho obraz je nepodobný človeku ? tak ho budú obdivovať mnohé národy, králi si pred ním zatvoria ústa. Veď uvidia, o čom sa im nevravelo, a poznajú, čo neslýchali! Kto by uveril, čo sme počuli, a komu sa zjavilo Pánovo rameno? Veď vzišiel pred nami ako ratoliestka a ako koreň z vyschnutej zeme. Nemá podoby ani krásy, aby sme hľadeli na neho, a nemá výzoru, aby sme po ňom túžili. Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolestí, ktorý poznal utrpenie, pred akým si zakrývajú tvár, opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili. Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil, no my sme ho pokladali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného. On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti, na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení. Všetci sme blúdili ako ovce, išli sme každý vlastnou cestou; a Pán naňho uvalil neprávosť nás všetkých. Obetoval sa, pretože sám chcel, a neotvoril ústa; ako baránka viedli ho na zabitie a ako ovcu, čo onemie pred svojím strihačom (a neotvoril ústa). Z úzkosti a súdu ho vyrvali, a kto pomyslí na jeho pokolenie? Veď bol vyťatý z krajiny živých, pre hriech svojho ľudu dostal úder smrteľný. So zločincami mu dali hrob, jednako s boháčom bol v smrti, lebo nerobil násilie, ani podvod nemal v ústach. Pánovi sa však páčilo zdrviť ho utrpením... Ak dá svoj život za obetu za hriech, uvidí dlhoveké potomstvo a podarí sa skrze neho vôľa Pánova. Po útrapách sa jeho duša nahľadí dosýta. Môj spravodlivý služobník svojou vedomosťou ospravedlní mnohých a on ponesie ich hriechy. Preto mu dám za údel mnohých a početných dostane za korisť, lebo vylial svoju dušu na smrť a pripočítali ho k hriešnikom. On však niesol hriechy za mnohých a prihováral sa za zločincov.“ (Iz 52, 13 ? 15; 53, 1 ? 12). Toľko o Kristovi. Teraz však čujme, čo hovorí prorok ďalej o Cirkvi: „Zaplesaj, neplodná, čo si nerodila, rozozvuč sa plesaním a jasaj, čo si nekvílila, lebo dietky opustenej sú početnejšie ako dietky vydatej ? hovorí Pán. Rozšír priestor svojho stanu, kože obydlia si roztiahni, nezužuj, predlžuj svoje povrazy a svoje kolíky upevňuj! Veď doprava i doľava prerazíš, tvoje potomstvo zvládne národy a spustnuté mestá obsadí. Nebojže sa, veď nebudeš zahanbená, a nepýr sa, veď nebudeš potupená! Áno, zabudneš hanbu mladosti, na potupu svojho vdovstva si nespomenieš viac. Bo manželom ti bude tvoj stvoriteľ, Pán zástupov je jeho meno, vykupiteľom Svätý Izraelov, Bohom celej zeme sa nazýva.“ (Iz 45, 1 ? 5). Toľkoto stačí. Niektoré miesta citovaného textu by bolo treba azda vyložiť. Myslím si však, že stačí aj jednoduché citovanie, lebo slová sú také jasné, že aj nepriatelia im musia voľky-nevoľky rozumieť.
18.30. Proroctvo Micheáša, Jonáša a Joela. (Skrátené)
Prorok Micheáš hovorí o Kristovi: „Na konci dní: bude upevnený vrch Pánovho domu na temene vrchov a vyčnievať bude nad pahorky i budú sa naň hrnúť ľudia. Prídu mnohé národy...“ (Mich 4, 1 n.) Predpovedá aj miesto Kristovho narodenia: „A ty, Betlehem, Efrata, primalý si medzi tisícami Júdu; z teba mi vyjde ten, čo má vládnuť v Izraeli a jeho pôvod je odpradávna, odo dní večnosti.“ (Mich 5, 1 (2)). Prorok Jonáš prorokuje o Kristovi svojím životom. Ako bol Jonáš tri dni v útrobách veľryby, tak aj Kristus bol tri dni v zemi a potom vstal z mŕtvych. Aj Joel prorokuje obšírne o Kristovi a Cirkvi. Spomeniem len jeho proroctvo o Svätom Duchu, na ktoré sa odvolávajú aj apoštoli: „V posledných dňoch, hovorí Boh, vylejem zo svojho Ducha na každé telo: vaši synovia a vaše dcéry budú prorokovať, vaši mladíci budú mať videnia a vaši starci budú snívať sny. Aj na svojich služobníkov a na svoje služobníčky vylejem v tých dňoch zo svojho Ducha a budú prorokovať.“ (Sk 2, 17 n; porov. Joel 2, 17 ? 18).
18.31. Proroctvo Abdiáša, Nahuma a Habakuka. (Skrátené)
Traja z menších prorokov Abdiáš, Nahum a Habakuk (Ambakum) neuvádzajú svoju dobu, ani ich nemožno nájsť v Eusébiovej Kronike. Abdiáš je najmenší z prorokov a horlí proti Idumee, ktorou sa označuje pohanstvo. Na konci proroctva hovorí: „Záchrancovia vystúpia na vrch Sion, aby súdili Ezauov vrch a kráľovstvo bude patriť Pánovi.“ (Abd 21). Pod záchrancami sa rozumejú najmä apoštoli, ktorí hlásaním evanjelia zachránia kresťanov a získajú Pánovi kráľovstvo. Proroctvo, kým sa nesplnilo, bolo nejasné, no dnes je už jasné.
Prorok Nahum predpovedá koniec sochám z kameňa a kovu. O Kristovi prorokuje: „Pristúpil, ktorý dýcha na tvoju tvár, vytrhnúc ťa z utrpenia.“ (Naum 2, 1). Z evanjelia vieme, kto dýchol na apoštolov, aby im dal Ducha Svätého.
Prorok Habakuk prorokuje okrem iného o príchode Kristovom týmito slovami: „Veď určite príde a nezmešká.“ (Hab 2, 3).
18.32. Proroctvo v Habakukovej modlitbe a piesni. (Skrátené)
Habakuk vo svojej modlitbe a piesni hovorí mnoho o Kristovi. Slová: „Pane, počul som tvoju správu, bál som sa; oživ, Pane, svoje dielo uprostred rokov“ (Hab 3, 2) platia iste o Kristovi. Ďalej sa tu predpovedá príchod Kristov, jeho smrť na kríži, jeho prijatie pohanmi, keď sa dopočujú o jeho divoch, vystúpenie do neba a založenie Cirkvi. Niektoré miesta sú celkom jasné, niektoré potrebujú vysvetlenie. „Vytiahol si zachrániť svoj ľud, zachrániť svojho Pomazaného; rozdrvil si hlavu bezbožníkovho domu.“ (Hab 3, 13). Prorok predpovedá aj prenasledovanie Cirkvi, vidí zavrhnutý ten národ, ktorý má zabiť Krista, lebo šiel za svojou spravodlivosťou, a nie za spravodlivosťou Božou.
18.33. Proroctvo Jeremiáša a Sofoniáša o Kristovi.
Proroci Jeremiáš a Izaiáš patria medzi väčších prorokov (z menších prorokov sme už niektoré úryvky uviedli). Jeremiáš prorokoval za vlády Joziáša v Jeruzaleme, keď u Rimanov vládol Martius Ancus, krátko pred židovským zajatím. Podľa toho, čo uvádza vo svojich spisoch, prorokoval až do piateho mesiaca zajatia. K nemu sa pripája Sofoniáš, jeden z menších prorokov, ktorý sám hovorí, že prorokoval v Joziášových dňoch (porov. Sof 1, 1), ale nehovorí dokedy. Jeremiáš prorokoval nielen v čase Martia Anca, ale aj za Tarquinia Prisca, piateho rímskeho kráľa, ktorý začal vládnuť, keď sa už začalo zajatie. Jeremiáš prorokuje o Kristovi: „Dych našich nozdier, Pomazaný Pánov, chytil sa do ich jám, o ktorom sme vraveli: »V jeho tôni budeme bývať medzi národmi«“. (Nár 4, 20). Tými krátkymi slovami ukazuje, že Kristus je naším Pánom a že za nás trpel. Podobne na inom mieste: „Toto je náš Boh a iného popri ňom uznať nemožno. Objavil každú cestu múdrosti a dal ju svojmu sluhovi Jakubovi a svojmu miláčikovi Izraelovi. Potom sa zjavila na zemi a žila s ľuďmi.“ (Bar 3, 36 ? 38). Toto svedectvo pripisujú niektorí nie Jeremiášovi alebo zapisovateľovi Baruchovi, ale všeobecnejšie sa pokladá za Jeremiášovo. Ďalej hovorí ten istý prorok o Kristovi: „Hľa, prídu dni ? hovorí Pán, že vzbudím Dávidovi spravodlivý Výhonok, a bude ako kráľ panovať múdro, v krajine bude prisluhovať právo a spravodlivosť. Za jeho dní Júda dosiahne spásu, Izrael bude bývať v bezpečí. A toto je meno, ktorým ho budú volať: »Pán je naša spravodlivosť«.“ (Jer 23, 5 ? 6). O povolaní národov, ktoré malo prísť a ktoré my vidíme už splnené, hovorí takto: „Pane, sila moja a pevnosť moja, útočište moje v čase úzkosti! K tebe pristúpia národy od končín sveta a povedia: »Len klam dedili naši otcovia, ničomnosť a veci neužitočné«.“ (Jer 16, 19). Že ho Židia neuznajú a že ho zabijú, to naznačuje prorok takto: „Srdce je klamlivé nado všetko a rozjatrené, kto sa v ňom vyzná?“ (Jer 17, 9). Od tohto proroka je aj to, čo som spomenul v sedemnástej knihe (kapitola 3) o Novom zákone, ktorého Prostredníkom je Kristus. Tam Jeremiáš hovorí: „Hľa, prichádzajú dni, hovorí Pán, keď uzavriem s domom Izraela a s domom Júdu novú zmluvu!“ (Jer 31, 31) a v tomto zmysle pokračuje ďalej, ako čítame v Písme.
Z predpovedí Sofoniášových, ktorý prorokoval v tom istom čase ako Jeremiáš, uvediem teraz len tieto svedectvá o Kristovi: „Preto čakajte na mňa ? hovorí Pán ? na deň, keď povstanem ako svedok. Lebo je mojím právom zhromaždiť národy, pozbierať kráľovstvá...“ (Sof 3, 8). A opäť: „Pán bude hrozný proti nim, veď vykántri všetkých bohov zeme a jemu sa bude klaňať každý zo svojej vlasti, všetky ostrovy národov.“ (Sof 2, 11). O niečo ďalej pokračuje: „Vtedy dám národom čisté pery, aby všetky vzývali meno Pánovo a slúžili mu spojenými silami. Až spoza riek Etiópie budú moji ctitelia, potomkovia mojich roztratených, prinášať svoje obety. V ten deň sa nebudeš hanbiť pre rozličné skutky, ktoré si proti mne spáchal, lebo vtedy odstránim sprostred teba tvojich nadutých chvastúňov a viac sa nebudeš vyvyšovať na mojom svätom vrchu. Nechám však v tvojom strede ľud chudobný a biedny. Oni budú dôverovať v Pánovo meno. Zvyšky Izraela nebudú páchať neprávosť a nebudú hovoriť lož.“ (Sof 3, 9 ? 13). Toto sú tie zvyšky, o ktorých sa aj inde prorokuje, čo spomína aj apoštol: „Keby bolo synov Izraela toľko ako piesku v mori, len zvyšok sa zachráni.“ (Rim 9, 27; porov. Iz 10, 22). Tieto zvyšky onoho národa uverili totiž v Krista.
18.34. Danielovo a Ezechielovo proroctvo o Kristovi.
V čase babylonského zajatia najprv prorokovali Daniel a Ezechiel, dvaja z väčších prorokov. Z nich Daniel určil čas príchodu a umučenia Kristovho aj počtom rokov. Bolo by zdĺhavé vyratúvať, čo všetko povedal, a iní to už urobili pred nami. O Kristovej moci a sláve však povedal toto: „Videl som v nočnom videní, a hľa, v oblakoch neba prichádzal ktosi ako Syn človeka; prišiel až k starcovi dní, priviedli ho pred neho. A jemu bola odovzdaná vláda a kráľovstvo, takže jemu slúžili všetky národy, kmene a nárečia; jeho vláda je vláda večná, ktorá nezaniká, a jeho kráľovstvo, ktoré nezahynie.“ (Dan 7, 13 ? 14).
Ezechiel podľa prorockého zvyku označuje Krista pod Dávidovým menom, lebo podľa tela bol jeho potomkom. Pretože Kristus prijal na seba spôsob sluhu, keď sa stal človekom, volá sa niekedy aj Božím sluhom alebo tým, ktorý je Božím Synom. O tom prorokuje a predpovedá ho akoby slovami Boha Otca: „I postavím nad ne jedného pastiera, ktorý ich bude pásť; svojho sluhu, Dávida; on ich bude pásť, on im bude pastierom. Ja, Pán, im budem Bohom a môj sluha Dávid bude medzi nimi kniežaťom; ja, Pán, to hovorím.“ (Ez 34, 23). A na inom mieste opäť: „Všetci budú mať jedného kráľa za panovníka, už nebudú viac dvoma národmi, ani viac nebudú rozdelení na dve kráľovstvá. Ani sa viac nebudú poškvrňovať svojimi modlami, svojimi ohavnosťami a všelijakými svojimi hriechmi, vyslobodím ich zo všetkých sídiel, v ktorých sa prehrešili, očistím ich a budú mojím ľudom, ja však budem ich Bohom. Môj sluha Dávid bude nad nimi kráľom a všetci budú mať jedného pastiera.“ (Ez 37, 22 ? 24).
18.35. Proroctvo Aggeovo, Zachariášovo a Malachiášovo. (Skrátené)
Na konci zajatia prorokovali ešte traja proroci: Aggeus, Zachariáš a Malachiáš. Aggeus volá Krista Túženým. „A príde Túžený všetkým národom.“ (Ag 2, 8). Toto proroctvo sa čiastočne už splnilo a celkom sa splní pri druhom príchode Krista na konci sveta.
Zachariášovo proroctvo sa spomína aj v evanjeliu (porov. Mt 21, 5). „Plesaj hlasno, dcéra Siona, jasaj, dcéra Jeruzalema, hľa, tvoj kráľ ti prichádza, spravodlivý je a prináša spásu, ponížený je a nesie sa na oslovi, na osliatku, mláďati oslice. Vyhubí vozy z Efraima a kone z Jeruzalema, vymiznú bojové kuše; o pokoji bude rokovať s národmi a jeho vladárstvo je od mora k moru a od Rieky až do končín zeme.“ (Zach 9, 9).
Malachiáš prorokuje o Cirkvi a otvorene vyčíta Židom: „Nemám vo vás zaľúbenie ? hovorí Pán zástupov, a neprijmem obetu z vašich rúk. Lebo od východu slnka až po západ je veľké moje meno medzi národmi a na každom mieste budú obetovať, budú prinášať môjmu menu čistú obetu, lebo je veľké moje meno medzi národmi, hovorí Pán zástupov.“ (Mal 1, 10 ? 11). Toto proroctvo sa napĺňa v Kristovej obete, ktorá sa koná po celej zemi, lebo obety podľa židovského spôsobu sa celkom skončili. Okrem iného Malachiáš opisuje živými farbami aj posledný súd. (Porov. Mal 3, 1 ? 24)
18.36. Ezdráš a Knihy Machabejcov. (Skrátené)
V čase vyslobodenia Židov z babylonského zajatia písal aj Ezdráš, ktorý sa však pokladá skôr za dejepisca ako za proroka. Mohlo by sa vidieť isté proroctvo o Kristovi v príhode, keď sa nejakí mladíci dohadovali o tom, čo má najväčšiu moc na svete, či králi, víno alebo ženy. Vtedy odpovedal jeden z nich, že pravda zvíťazí nad všetkým. (Ezdr. 3, 9n). Podľa evanjelia Kristus je pravda, preto by sa to mohlo vzťahovať naňho. Po návrate z babylonského zajatia vládli Židom nie králi, ale len kniežatá, až po Aristobula. O tom sa píše v iných knihách, medzi ktoré patria aj Knihy Machabejcov, ktoré Cirkev uznáva za kánonické, nie však Židia.
18.37. Proroci sú starší ako celá pohanská múdrosť. (Skrátené)
Za čias prorokov ešte nejestvovali filozofi, len neskoršie po nich prišli tí, čo sa začali takto označovať. Keď sa Židia vracali zo zajatia, vtedy sa začal takto nazývať Pytagoras.27 Po ňom nasleduje slávny Sokrates,28 ktorý časovo nasleduje po Ezdrášovi. Onedlho sa narodil aj Platón,29 jeden z najslávnejších filozofov všetkých čias. Ani siedmi mudrci nie sú starší ako proroci. Len takzvaní teológovia ? Orfeus, Linus a Museus ? sú časovo starší ako proroci. Ale ani tí nie sú starší ako Mojžiš. Ba ani egyptská filozofia nebola staršia ako proroci, keď vezmeme do úvahy to, že aj Abrahám bol vlastne prorokom. Egyptská múdrosť sa začala Izidou, dcérou Inacha, ktorý vládol Argivčanom v čase, keď už mal Abrahám vnukov.
18.38. Niektoré spisy svätých mužov neboli prijaté medzi kánonické knihy pre ich starobylosť. (Skrátené)
Napokon môžeme nazvať prorokom aj Noema, lebo jeho archa bola proroctvom aj pre naše časy. Podľa Júdovho svedectva (Júd 14) prorokoval aj Henoch, siedmy po Adamovi. Lenže Noemove a Henochove spisy pre ich starobylosť sa neprijali do kánonických kníh, aby sa azda s pravdou nepomiešala aj nepravda, lebo nie je celkom určité, že knihy pochádzajú od tých, ktorým sa pripisujú. Aj v kronikách izraelských kráľov sú veci, ktoré sa tam bližšie nevysvetľujú, ale pri ktorých sa autori odvolávajú na iné knihy, ktoré však nie sú v kánone prijatom Židmi. Možno sa tak stalo preto, že Duch Svätý zjavil, čo môžu písať proroci ako ľudia a čo ako proroci z vnuknutia tohože Ducha. Jedny knihy slúžili na zachovanie poznatkov o udalostiach, iné zas náboženstvu. Preto aj keď sa našli niektoré knihy, ktoré sa pripisujú prorokom, nepožívajú náboženskú vážnosť a nie sú ani v kánone svätých kníh.
18.39. Písmo v hebrejskej reči je najstaršie.
Netreba súhlasiť s názorom, že hebrejská reč sa zachovala v Heberovi, od ktorého pochádza aj meno Hebrejov, a že od neho prešla k Abrahámovi, pričom hebrejské písmo sa vraj začalo až Zákonom, ktorý dostal Mojžiš. Skôr treba veriť, že reč sa zachovala a rozvíjala súčasne s písmom v patriarchoch, idúcich po sebe. Napokon Mojžiš uprostred Božieho ľudu ustanovil predstavených zodpovedných za vyučovanie písma ešte prv, ako by boli poznali akékoľvek knihy Božieho zákona. Ich písmo sa nazýva „Grammatoeisagogous“, čo po latinsky možno preložiť ako „litterarum inductores vel introductores“ ? písmo uvádzajúci alebo v písmo vovádzajúci ? lebo uvádzajú, a či vovádzajú písmo do mysle žiakov, alebo presnejšie: do písma uvádzajú tých, ktorých učia. Nech sa teda nijaký národ nevychvaľuje starobylosťou svojej múdrosti, akoby siahala pred našich patriarchov a prorokov. Ba ani Egypt, ktorý sa neprávom a bez príčiny vystatuje starobylosťou svojich vied, nepredstihol svojou múdrosťou epochu patriarchov. Nech nikto netvrdí, že Egypťania boli neobyčajne skúsení vo vedách prv, ako poznali písmo, to jest kým neprišla k nim Isis a nenaučila ich písať. Ba ani ich neobyčajná učenosť nazývaná múdrosťou nebola ničím iným, ako zväčša astronómiou a podobnými vedami, ktorá slúži viac na cvičenie rozumu ako na osvietenie duše opravdivou múdrosťou. Filozofia, ktorá, ako sama tvrdí, učí ľudí, ako majú dosiahnuť blaženosť, začala prekvitať za Merkúria zvaného Trismegistus síce dávno pred mudrcmi a filozofmi gréckymi, ale predsa len až po Abrahámovi, Izákovi, Jakubovi, ba až po Mojžišovi. V čase Mojžišovho narodenia žil veľký astrológ Atlas,30 Prometeov brat, po matke starý otec Merkúria staršieho, ktorého vnukom bol tento Merkúrius Trismegistus.
18.40. Egypťania neprávom pripisujú svojej vede vek stotisíc rokov. (Skrátené)
Je to namyslenosť a skoro bláznivosť, keď niektorí tvrdia, že egyptská veda je staršia ako stotisíc rokov. Na akom základe to tvrdia, keď sa naučili písať od Isis len asi pred dvetisíc rokmi? Dokazuje to aj taký vážny historik ako Varro, ktorého vývody súhlasia s Písmom. Keď od prvého človeka Adama až doteraz neuplynulo viac ako šesťtisíc rokov, ako možno hovoriť o stotisíc rokoch? Iní historici zastávajú protichodné názory. Občania bezbožného štátu nevedia, komu dať za pravdu. Lež my nepochybujeme o správnosti údajov v Písme, lebo sú potvrdené Božou autoritou.
18.41. Nejednotnosť učenia filozofov a jednota Písma.
Nechajme teraz bokom dejinné poznatky a vráťme sa k filozofom, od ktorých sme prešli k týmto úvahám. Zdá sa, že vo svojich dielach sa namáhajú zistiť, ako treba žiť čo najlepšie, aby človek dosiahol blaženosť. Prečo nesúhlasili žiaci so svojimi učiteľmi a oni medzi sebou? Iste preto, že skúmali tieto veci len ľudskými zmyslami a ľudským rozumovaním. Pravda, mohla byť v tom aj túžba po sláve, veď každý sa usiluje byť múdrejší a vtipnejší a neuspokojí sa s cudzou mienkou, ale vynájde si sám svoje vlastné poučky a obhajuje svoj názor. Predsa však pripúšťam, že boli aj takí ľudia, ba hádam aj väčšina, ktorých od svojich učiteľov alebo spolužiakov odtrhla láska k pravde, aby bojovali za to, čo pokladali za pravdu, či to už v skutočnosti bolo pravdou, alebo nie. Veď pokiaľ dôjde ľudská úbohosť, keď sa snaží dosiahnuť blaženosť, ak ju nevedie Božia autorita? V inom postavení sú naši spisovatelia, ktorí majú k dispozícii nie nadarmo ustálený a ukončený kánon svätých kníh, a preto sa medzi sebou celkom zhodujú.31 Preto sa plným právom verí, že autorov svätých kníh oslovil Boh a že hovoril cez nich, keď písali. K tejto viere sa priznali toľké a veľké národy, mestá a dediny, učení aj neučení ľudia ? teda nielen zopár tárajov vyžívajúcich sa v školách a gymnáziách v jalových dišputách. Svätých spisovateľov malo byť málo preto, aby nestratilo cenu pre zbytočné množstvo to, čo malo byť vzácne pre náboženstvo. Predsa ich však nie je zas tak málo, aby sa nebolo treba čudovať jednote ich náuky. Ani medzi mnohými filozofmi, ktorí zanechali písomné pamiatky svojho učenia, nenájde sa taká jednota učenia. Lenže dokazovanie tohto faktu by bolo v tomto diele zbytočné a zdĺhavé.
Ktorý zakladateľ nejakej školy by mal v tomto štáte démonskej služobnosti také všeobecné uznanie, že by boli odmietnutí ostatní iného zmýšľania alebo práve opačného? Či neboli v Aténach okrem epikurejcov, ktorí tvrdili, že bohovia sa nestarajú o ľudské záležitosti, aj stoici, ktorí mali opačný názor a ktorí tvrdili, že ľudské záležitosti riadia a ustaľujú pomocní a ochranní bohovia? Čudujem sa, prečo obvinili Anaxagora, keď povedal, že slnko je žeravý kameň, a popieral tak boha, hoci v tej istej obci si vážili Epikura, ktorý si žil bezpečne a ktorý nielenže neveril, že slnko je bohom, a neuznával nijakého boha hviezd, ale neveril ani to, že Jupiter alebo nejaký iný boh bývajú na tomto svete, hoci sa ľudia k nemu modlia a prinášajú mu obety. V tom istom meste zhromažďoval žiakov do svojej školy Aristippus, ktorý za najvyššie dobro pokladal telesnú rozkoš, a vedľa neho Antisthenes, ktorý tvrdil, že človeka urobia blaženým skôr cnosti ducha. Dvaja slávni filozofi, obaja Sokratovi žiaci, a predsa cieľ života vidia v takých odlišných, ba protichodných veciach. Aristippus okrem toho zakazoval zúčastňovať sa na verejnom živote, kým Antisthenes takú účasť každému múdremu človeku odporúčal. Títo filozofi celkom verejne, v otvorenom a všeobecne známom rečníckom stĺporadí, ako aj v gymnáziách, v záhradách, na verejných a súkromných miestach úporné bojovali o svoju mienku. Jedni tvrdili, že je len jeden svet, iní, že ich je nespočítateľne mnoho. Podľa jedných svet mal začiatok, podľa iných bol bez začiatku. Podľa jedných zahynie, podľa druhých bude naveky. Podľa jedných ho riadi Božia múdrosť, podľa druhých riadi sa náhodou. Podľa jedných sú duše nesmrteľné, podľa druhých smrteľné. Niektorí z tých, čo pokladajú duše za nesmrteľné, veria, že sa vteľujú do zvierat, druhí zas že nie. Z tých zas, ktorí pokladajú duše za smrteľné, jedni tvrdia, že duša zahynie hneď po tele, druhí zas, že žije ešte potom kratšie alebo dlhšie, ale nie večne. Jedni vidia cieľ dobra v tele, jedni v duchu, iní v oboch, ešte iní pridávajú vonkajšie dobrá k telu aj k duchu. Jedni tvrdia, že sa vždy treba spoliehať na zmysly, druhí, že nie vždy, a iní zas, že nikdy. Ktorý národ, senát, aká vláda alebo verejný úrad bezbožného štátu má rozsúdiť, jednu mienku schváliť, a iné zavrhnúť, keď je toľko a takých rozdielnych filozofických mienok? Napokon pestuje bez rozsúdenia a zmätene vo svojom lone toľko rozdielnych názorov, a to nie o poliach, domoch, alebo akejkoľvek peňažnej záležitosti, ale o takých veciach, od ktorých závisí nešťastný alebo šťastný život. Hoci sa tam hlásali aj niektoré pravdivé názory, čo z toho, keď sa tou istou slobodou mohla hlásať aj lož? Nie nadarmo dostal taký štát mystické meno Babylon. Babylon značí toľko ako zmätok, o čom sme, ak sa pamätáme, už hovorili (Kniha 16, 4. kapitola). Kráľovi tohto štátu ? diablovi ? nezáleží, ako sa medzi sebou v protichodných bludoch hádajú tí, ktorí mu aj tak patria pre svoju mnohorakú a rozmanitú bezbožnosť.
Avšak ten národ, ten kmeň, to mesto, ten štát, tí Izraeliti, ktorým boli zverené Božie výroky, nikdy nepomiešali falošných prorokov s pravými, ani im nedali rovnakú slobodu účinkovať. Za ozajstných pôvodcov svätých Písem uznali a pokladali len tých, ktorí sa medzi sebou zhodovali a v ničom sa navzájom neodchyľovali. Tí im boli filozofmi, priateľmi múdrosti, mudrcmi, teológmi, prorokmi a učiteľmi cnosti a nábožnosti. Kto myslel a žil podľa nich, ten žil a myslel podľa Boha, ktorý hovoril skrze nich. Ak sa tam zabránilo svätokrádeži, to zabránil Boh. Keď sa povedalo: „Cti otca svojho i matku svoju“, to prikázal Boh. Ak sa povedalo: „Nezosmilníš, nezabiješ, nepokradneš“ a iné ponaučenia, to nepovedali ľudské ústa, ale to boli Božie výroky. (Porov. Ex 20, 12 ? 15). Niektorí filozofi okrem svojich bludných mienok vedeli občas nájsť aj čosi pravdy a namáhavým dokazovaním vedeli niekedy presvedčiť, že Boh stvoril tento svet, že ho svojou prozreteľnosťou riadi, alebo vyslovili pravdu o vznešenosti cnosti, o láske k vlasti, o priateľskej vernosti, o dobrých skutkoch a o iných otázkach týkajúcich sa dobrých mravov, hoci sami nevedeli, aký to má mať cieľ, ako to treba usmerniť. Všetko toto sa však odporúčalo národu v onom Božom štáte prorockými a Božími slovami, hoci ich vyslovovali iba ľudia a nevtláčali sa do hláv spleťou dôkazov, aby ten, čo ich poznal, musel sa obávať Božieho zneuctenia, a nielen odmietnutia výplodu ľudskej mysle.
18.42. Preklad Písma z hebrejskej reči do gréckej sa uskutočnil Božím riadením. (Skrátené)
Po smrti Alexandra Macedónskeho, Veľkého, ktorý si podmanil celú Áziu, ba skoro celý vtedy známy svet, jeho ríša sa rozpadla. V Egypte sa dostali za kráľov Ptolemajovci. Prvý z nich, Lagov syn, priviedol do Egypta mnoho zajatcov z Júdska. Jeho nástupca Philadelphus všetkých prepustil, poslal aj dary pre chrám a žiadal od najvyššieho kňaza Eleazara, aby mu daroval knihy Písma, o ktorých sa dopočul, že majú mať božský pôvod, a preto ich chcel mať vo svojej knižnici.32 Veľkňaz mu poslal hebrejské Písmo a na ďalšiu žiadosť mu poslal aj sedemdesiatich dvoch prekladateľov, z každého pokolenia po šesť. Ten preklad sa volá Septuaginta. Čudné a zázračné na preklade bolo to, že každý z prekladateľov prekladal samostatne a oddelene, a predsa sa preklady všetkých zhodovali tak, akoby bol prekladal jeden. Tak sa Božím riadením malo ukázať, že tie knihy majú povahu nie ľudskú, ale božskú a majú slúžiť tým národom, ktoré v budúcnosti mali prijať vieru.
18.43. Medzi prekladmi Písma prvé miesto zasluhuje Septuaginta.
Hoci boli aj iní prekladatelia Svätého písma z hebrejčiny do gréčtiny ako Aquila, Symmachus, Theodotion a hoci je aj preklad od neznámeho prekladateľa, ktorý sa nazýva „Piate vydanie“, predsa preklad Septuaginty prijala Cirkev tak, akoby bol jediný a používajú ho grécki kresťania, z ktorých mnohí nevedia, či jestvuje aj dajaký iný preklad. Z tohto prekladu vznikol aj preklad latinský a používajú ho latinské cirkvi. Pravda, aj za našich čias žil kňaz Hieronym, muž veľmi múdry a skúsený vo všetkých troch rečiach, ktorý preložil Písmo nie z gréckeho, ale hebrejského jazyka do latinskej reči. Hoci Židia jeho preklad, urobený s toľkou znalosťou jazykov, uznávajú za verný a o Septuaginte hovoria, že je na mnohých miestach chybná, predsa Kristova Cirkev predpokladá, že nikoho nemožno stavať nad vážnosť toľkých ľudí, vybraných výlučne na tú prácu vtedajším veľkňazom Eleazarom. Ba hoci by sa v nich aj neukázal jeden Duch Boží, ale by sa len dohodli (ako obyčajne robievajú ľudia) na slovách, ktoré použili v preklade, a takto ho spoločne vzájomnou dohodou ustálili, ani vtedy nemožno dať prednosť jednému prekladateľovi. Ale pretože prejavili znaky Božieho spoluúčinkovania, je zrejmé, že ak ktorýkoľvek iný prekladateľ preloží Písmo verne z hebrejčiny do akéhokoľvek iného jazyka, jeho preklad sa alebo musí zhodovať so Septuagintou, alebo ak sa nezhoduje, treba predpokladať, že je v Septuaginte tajomný prorocký zmysel, ktorý on nevystihol. Ten istý Duch totiž, ktorý bol v prorokoch, keď svoje proroctvá písali, bol aj v sedemdesiatich mužoch, keď tie proroctvá prekladali. Duch Svätý svojou božskou autoritou mohol povedať aj niečo iné, ako povedal prorok a čo povedal inak prekladateľ, lebo jedno i druhé hovoril ten istý Duch Svätý. Okrem toho mohol Duch Svätý hovoriť to isté, ale ináč, to znamená, hoci sa neukázali tie isté slová, ukázal sa ten istý zmysel ľuďom, ktorí dobre chápu. Napokon Duch Svätý mohol niečo vynechať a niečo dodať, aby sa tým ukázalo, že v tom diele nie je prítomné ľudské otroctvo, že prekladateľ nezávisí od každého slovíčka, ale je tu skôr božská moc, ktorá naplňovala a riadila prekladateľovu myseľ. Niektorí si mysleli, že Septuagintu treba opraviť podľa hebrejskej pôvodiny. Neopovážili sa však vynechať, čo bolo v Septuaginte a čo hebrejský text nemal, ale len doložili, čo bolo v hebrejčine a nebolo v gréckom preklade. Označili to hviezdičkami na záhlaví jednotlivých veršov a pomenovali tie znaky „asteriscus“. Text, ktorý nie je v hebrejčine, ale je v Septuaginte, označili podobne na začiatku veršov ležatou čiarkou, ako sa píšu pri číslach zlomkové čiary. Latinské rukopisy s týmito znakmi sú hojné a všade rozšírené. Tie miesta, kde nie je nič ani pridané, ani vynechané, ale je ináč povedané, keď alebo menia zmysel, hoci nie úplne, alebo keď ten istý zmysel podávajú ináč, opakujem: tie miesta nemožno nájsť inak, iba ak sa priamo pred očami porovnajú oba kódexy. Ak teda ? a tak to musí byť ? nehľadíme na nič iné vo Svätom písme, len čo povedal Duch Svätý skrze ľudí, čokoľvek je v hebrejských spisoch a nie je v Septuaginte, nechcel to Duch Svätý povedať skrze nich, ale skrze prorokov. Čo je však v Septuaginte a nie je v hebrejských rukopisoch, chcel ten istý Duch Svätý povedať radšej skrze nich ako skrze prorokov, a tak ukázal, že jedni i druhí boli prorokmi. Takto hovoril iné veci skrze Izaiáša, iné skrze Jeremiáša, iné skrze iného a iného proroka, alebo ináč hovoril to isté skrze jedného a ináč skrze druhého, ako Duch Svätý chcel. Čo je v obidvoch, to chcel povedať ten istý Duch Svätý cez obidvoch. Povedal to tak, že jedni svojím proroctvom predchádzali, druhí ich nasledovali výkladom a prekladom. Veď tak ako prorokom, ktorí súhlasne vyslovovali rovnakú pravdu v jednom Duchu pokoja, tak aj prekladateľom, ktorí sa medzi sebou neradili, a predsa všetko prekladali akoby jednými ústami, zjavil sa jeden a ten istý Duch.
18.44. Nejednotnosť hebrejského textu a Septuaginty ohľadom Ninive. (Skrátené)
Jestvuje námietka, že sa nedá zlúčiť pôvodný hebrejský text, ktorý hovorí: „Ešte štyridsať dní, a Ninive bude rozvrátené!“ (Jon 3, 4) a text Septuaginty, ktorý hovorí: „Tri dni, a ...“ Táto námietka je oprávnená. Alebo jedno, alebo druhé. Podľa mojej mienky Jonáš povedal to, čo je v hebrejskom texte. Keď nehľadíme na historickosť, ale symboliku, vtedy obe čísla môžu mať svoj vlastný zmysel. Trojdňový pobyt Jonáša vo veľrybe značí Krista, ktorý bol tri dni v hrobe. Ninive predstavuje Cirkev. Štyridsať dní Kristus po svojom zmŕtvychvstaní zotrval s apoštolmi. Takže obe čísla ? aj tri, aj štyridsať ? predstavujú vlastne toho istého Krista, a preto obidve môžu obstáť. Obidve uvádza Duch Svätý, raz skrze Jonáša, raz skrze sedemdesiatich prekladateľov.
18.45. Po obnovení chrámu prestali mať Židia prorokov. (Skrátené)
Keď prestali mať Židia prorokov, nepochybne sa skazili, hoci sa dúfalo, že po návrate zo zajatia a po obnovení chrámu sa národ polepší. Aggeovo proroctvo vzťahovali priveľmi doslovne na Jeruzalemský chrám. „Väčšia bude sláva tohto posledného domu (chrámu) ako prvého.“ (Ag 2, 9). To sa však vzťahovalo na Nový zákon, v ktorom sa stavia Boží dom zo živých kameňov. Preto národ stíhali nešťastia, aby si nemyslel, že Aggeovo proroctvo sa splnilo obnovením chrámu. Onedlho si ich podmanil Alexander. Nebolo vtedy pustošenia, lebo sa neopovážili proti nemu postaviť. Alexander priniesol aj obetu v Božom chráme, nie ako obrátenec, iba sa nazdával, že aj tohto Boha treba uctiť podobne ako ostatných. Ptolemaios, Lagov syn, odviedol časť Židov do Egypta ako zajatcov a až jeho nástupca Philadelphus ich veľkodušne prepustil. Potom prišli vojny opísané v Knihách Machabejcov. Neskôr si Židov podrobil kráľ Ptolemeus Epiphanes. Sýrsky kráľ Antiochus ich nútil obetovať modlám a poškvrnil chrám, až Judas Machabejský vyhnal Sýrčanov a očistil chrám. Onedlho zas akýsi Alcimus podplácaním sa stal najvyšším kňazom, hoci nebol z kňazského rodu. Asi o päťdesiat rokov neskôr Aristobulus sa stal veľkňazom a kráľom. Po návrate z babylonského zajatia Židia už nemali kráľov, ale len vojvodcov a kniežatá. Po Aristobulovi nastúpil Alexander, ktorý veľmi kruto zaobchádzal so Židmi. Po ňom vládla kráľovná, jeho žena Alexandra. Od toho času nasledovalo jedno nešťastie za druhým. Synovia Alexandra Aristobulus a Hyrcanus bojovali medzi sebou o moc a Hyrcanus si zavolal na pomoc Rimanov. Pompeius, slávny rímsky vojvodca, dobyl Jeruzalem, otvoril chrám a vkročil do svätyne, kam nebolo dovolené vstúpiť nikomu, len najvyššiemu kňazovi. Potvrdil Hyrcana za hlavného kňaza, ustanovil za miestodržiteľa Antipatra a Aristobula vzal v putách so sebou do zajatia. Od toho času začali Židia Rimanom platiť daň. Neskôr zasa olúpil chrám Cassius. Po niekoľkých rokoch dostali Židia za vládcu Herodesa,33 cudzinca, za ktorého vlády sa narodil Kristus. Prišla už plnosť čias, o ktorej hovoril Jakub: „Neoddiali sa žezlo od Júdu, ani berla od jeho nôh, kým nepríde Ten, komu prislúcha (žezlo) a ku ktorému sa pritúlia národy.“ (Gn 49, 10). Až po Herodesa nechýbalo knieža pochádzajúce zo Židov. A tak prišiel čas, aby sa ukázal ten, komu prislúchalo, aby bol očakávaním národov.
18.46. Príchod Vykupiteľa vtelením Slova.
Za Herodesovej vlády v Júdsku, keď sa u Rimanov zmenilo vedenie štátu a vládol Cézar Augustus, ktorý priniesol svetu pokoj, narodil sa Kristus podľa predchádzajúceho Micheášovho proroctva (Mich 5, 1(2) ) v júdskom meste Betleheme, viditeľný človek z človeka panny, neviditeľný Boh z Boha Otca. Tak predpovedal prorok: „Hľa, panna počne a porodí syna, a dajú mu meno Emanuel, čo v preklade znamená: Boh s nami.“ (Mt 1, 23; porov. Iz 7, 14; Lk 1, 31). Aby dokázal svoje božstvo, učinil mnoho zázrakov. Niektoré z nich sú v evanjeliu. Prvým zázrakom je, že sa tak divne narodil, posledným zas, že so svojím telom vstal z mŕtvych a vystúpil do neba. Židia však, ktorí ho zabili, nechceli uveriť, že musel zomrieť a vstať z mŕtvych. Sami ukrutne ničení Rimanmi, strašne vyplienení vo svojom kráľovstve, kde už vládli cudzinci, roztrúsení po všetkých krajinách (veď už vari nikde nechýbajú), svojimi spismi nám vydávajú svedectvo, že sme si proroctvá o Kristovi nevymysleli. Veľmi mnohí z nich rozmýšľali o nich už pred jeho utrpením, avšak najmä po jeho zmŕtvychvstaní, a uverili v neho. O nich je písané: „Lebo čo by bolo tvojho ľudu, Izrael, ako piesku mora, len zvyšok z neho sa obráti.“ (Iz 10, 22). Ostatní ostali zaslepení a o nich platia slová: „Nech sa im ich stôl stane nástrahou, odplatou a pohoršením. Nech sa im oči zatemnia, aby nevideli, a nech v bedrách oslabnú navždy.“ (Ž 69, 23). Keď nechcú veriť nášmu Písmu, ich vlastné Písmo, ktoré čítajú ako nevidiaci, sa na nich vypĺňa. Ak by chcel niekto z nich povedať, že proroctvá si vymysleli kresťania, najskôr by azda mohol spochybňovať Sibyline proroctvá o Kristovi, prípadne niektoré iné, čo nepatria židovskému národu, pretože ostatné sú ich vlastné. Nám však stačia predpovede vybrané z rukopisov našich odporcov. Vidíme ich roztrúsených medzi národmi, sú všade, pokiaľ siaha Kristova Cirkev, akoby nám chceli poslúžiť svedectvom so svojimi knihami, ktoré majú a uchovávajú. To je isté. Je o tom proroctvo v žalmoch, ktoré čítajú. Tam je napísané: „So mnou je Boh, jeho láska ma predchádza. Boh dá, že svojimi nepriateľmi budem môcť pohrdnúť. Nepobi ich, aby môj ľud nezabudol; rozožeň ich svojou mocou a zraz ich k zemi, Pane, môj ochranca.“ (Ž 59, 11 ? 12). Boh dokázal Cirkvi na jej odporcoch, Židoch, milosť svojho milosrdenstva, lebo podľa slov apoštola „ich pád sa stal spásou pre pohanov“. (Rim 11, 11). Preto ich nevyhladil, to jest nezničil v nich to, čo ich robí Židmi, hoci ich Rimania premohli a potlačili, aby nezabudli na Boží zákon a nestratili tak v sebe silu toho svedectva, o ktorom hovoríme. Preto by nebolo stačilo povedať: „Nepobi ich, aby môj ľud nezabudol (na tvoj zákon)“, keby sa nebolo dodalo: „Rozožeň ich svojou mocou“. Keby boli zostali so svedectvom svojich kníh len vo svojej krajine, a nie rozptýlení po celom svete, nemohli by poskytovať Cirkvi, ktorá je rozšírená všade, svedectvá svojich proroctiev o Kristovi medzi všetkými národmi.
18.47. Boli v predkresťanských časoch príslušníci Božieho štátu aj mimo židovského pokolenia?
Keby sme vedeli o nejakom cudzom človeku, ktorý nepochádza z izraelského národa, a preto jeho spisy ani nie sú prijaté do kánonu posvätných spisov, a dozvedeli by sme sa, že prorokoval o Kristovi, spomenuli by sme ho v osobitnom dodatku. Nie preto, že by jeho proroctvo chýbalo, ale na dôkaz, že aj u iných národov boli ľudia, ktorým bolo zjavené toto tajomstvo a ktorí cítili pohnútky, aby ho ohlasovali, či už mali účasť na jeho milostiach, alebo nie, veď aj zlí anjeli, ako vieme, vyznali samého Krista, hoci ho neuznali Židia. Pripúšťam, že ani sami Židia sa neopovážia tvrdiť, že nikto nepatrí Bohu okrem Izraelitov, odkedy, po zavrhnutí staršieho brata, sa začal samostatne rozvíjať kmeň Izraela. Naozaj, okrem Židov nebolo národa, ktorý by sa volal Božím národom. Lenže Židia nemôžu poprieť, že aj v iných národoch žili ľudia, patriaci k pravým „Izraelitom“, čiže k občanom nebeskej vlasti, ktorá predstavuje spoločnosť nie pozemskú, ale nebeskú. Keby popierali, ľahko sa usvedčia príkladom svätého a zázračného muža Jóba, ktorý nebol ani Židom ani obrátencom, ani prisťahovalcom do prostredia židovského národa. Pochádzal z pokolenia Idumejcov, tam sa narodil aj zomrel. Jemu sa z Božích úst dostáva toľko chvály, že sa s ním v zbožnosti a spravodlivosti nikto z jeho súčasníkov nemôže merať. Čas jeho života kroniky neuvádzajú, ale z jeho knihy, ktorú Izraeliti zaslúžene zaradili do kánona základných spisov, sa dá odvodiť, že žil o tri pokolenia neskoršie po Izraelovi. Nepochybujem, že je to Božie riadenie, aby sme podľa tohto jedného príkladu vedeli, že aj v iných národoch mohli žiť takí ľudia, čo žili podľa Božích príkazov a páčili sa Bohu, a patrili k duchovnému Jeruzalemu. Treba veriť, že to bolo dovolené len tomu, komu zjavil Boh jediného Prostredníka medzi Bohom a ľuďmi, človeka Ježiša Krista. Jeho príchod v tele bol dávnym ľuďom rovnako predpovedaný, ako je nám po jeho príchode ohlasovaný. A to preto, aby jedna viera, ktorú nám dal, priviedla všetkých vyvolených do Božieho štátu, do Božieho domu, do Božej svätyne, k Bohu. Všetky nežidovské proroctvá o Božej milosti, ktorá k nám prišla skrze Ježiša Krista, by hocikto mohol pokladať za výmysly kresťanov. Niet však ničoho vhodnejšieho na umlčanie mimostojacich, keď sa hádajú o týchto veciach, a ktorých možno priviesť na našu stranu, ak sú len, pravdaže, úprimní, ako uviesť božské predpovede o Kristovi, ktoré sú zapísané v židovských knihách. Tým, že Židia boli zo svojej zeme vyhnaní a roztrúsení po celom svete, pre toto svedectvo vo všetkých končinách sveta rozkvitla Kristova Cirkev.
18.48. Aggeovo proroctvo o sláve Božieho domu.
Ten Boží dom je slávnejší ako onen postavený z dreva a kameňa a iných drahocenných hmôt a kovov. Aggeovo proroctvo sa nesplnilo na obnovenom chráme. Hoci ho postavili znovu, už nikdy nedosiahol takú slávu ako za Šalamúna. Naopak, najprv jeho sláva poklesla tým, že sa skončili proroctvá, potom prišli veľké porážky samého národa, až napokon prišlo posledné zničenie chrámu, ktoré dokonali Rimania, ako svedčia historici. Lež iný chrám, dom Nového zákona, je tým slávnejší, čím cennejšie sú živé, veriace a obnovujúce sa kamene, z ktorých je ten chrám postavený. Dom Nového zákona sa však preto zobrazuje opätovným postavením chrámu, lebo obnovenie chrámu v prorockej reči znamená zaviesť druhý ? Nový zákon. Treba rozumieť, čo sa naznačuje slovom „miesto“ pri prorokovom tlmočení Božej reči vo vete „A na tomto mieste budem dávať pokoj.“ (Ag 2, 9). To miesto znamená Cirkev, ktorú mal vystavať Kristus. Veta: „A na tomto mieste budem dávať pokoj“ teda značí: Budem dávať pokoj na tom mieste, ktoré je predznačené novým domom. Veď všetko, čo je povedané obrazne, vždy zastupuje úlohu toho, čo zobrazuje. Podobne keď povedal apoštol: „Tou skalou bol Kristus“ (1 Kor 10, 4), mienil naznačiť úlohu Krista, jeho neochvejnosť, pevnosť. Väčšia je teda sláva tohto domu Nového zákona, ako predchádzajúceho domu Starého zákona. A ešte väčšia bude vtedy, keď bude ten dom zasvätený. Vtedy totiž príde Vytúžený ku všetkým národom (Ag. 2, 8), ako to čítame v hebrejskom texte. Prvý jeho príchod nebol ešte vytúžený všetkými národmi, lebo ešte nepoznali toho, po kom mali túžiť, ešte neuverili v neho. Potom podľa Septuaginty (aj ten zmysel je prorocký) „prídu skvosty všetkých národov“ ? čiže vybrané Pánove skvosty zo všetkých národov. Naozaj prídu iba tí, o ktorých hovorí apoštol: „V ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil.“ (Ef 1, 4). Sám Staviteľ, ktorý povedal: „Mnoho je povolaných, ale málo vyvolených“ (Mt 22, 14), chcel poukázať na to, že nie z tých, ktorí ako povolaní prišli v takom stave, že ich vyhodili z hostiny, ale z vyvolených sa postaví dom, ktorý sa nemusí v budúcnosti obávať nijakého zrúcania. A ešte ani teraz, keď aj takí ľudia dopĺňajú Cirkev, ktorých On kedysi odlúčil ako vietor plevy na humne, sa neukazuje ten dom taký slávny, aký sa ukáže, keď každý, kto v ňom bude bývať, bude v ňom navždy.
18.49. Zmohutnenie Cirkvi, pri ktorom sa zavrhnutí pomiešali s vyvolenými.
V súčasnosti, v týchto zlých a zlovestných dňoch, keď si Cirkev dnešným ponížením pripravuje budúce povýšenie a keď sa cvičí ostňami ustavičného strachu, mukami útrap, námahami v prácach a nebezpečenstvom pokušení, tešiac sa iba nádejou (ktorá vždy teší múdreho), miešajú sa zlí ľudia s dobrými. Jedni aj druhí sú zhromaždení v akejsi evanjeliovej sieti a v tomto svete, akoby v mori, dobrí aj zlí (zachytení tou istou sieťou) plávajú spolu, kým sa nedostanú k brehu, kde sa zlí odlúčia od dobrých. Vtedy v ľuďoch dobrých, ako vo svojej svätyni, „bude Boh všetko vo všetkých“. Poznávame, že sa plnia slová toho, ktorý povedal v žalme: „Toľko ich je, že sa nedajú spočítať.“ (Ž 40, 6). Toto sa deje teraz, potom ako prvý raz oznámil ústami svojho predchodcu Jána a neskôr aj vlastnými ústami: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ (Mt 3, 2). Vyvolil si učeníkov, ktorých nazval aj apoštolmi (Lk 6, 15), ľudí nízkeho pôvodu, nezahrnutých poctami, neučených, aby sám v nich bol tým, čokoľvek v nich bolo veľké, a sám činil to, čokoľvek veľké činil. Medzi nimi mal jedného zlého, s ktorým však zaobchádzal dobre, aby splnil úlohu svojho utrpenia a aby dal svojej Cirkvi príklad, ako znášať zlo. Keď zasial zrno svätého evanjelia, keďže to vyžadovalo jeho telesnú prítomnosť, trpel, zomrel a vstal z mŕtvych. Takto utrpením ukázal, čo sme povinní znášať za pravdu, a zmŕtvychvstaním dal najavo, čo máme očakávať vo večnosti, nehovoriac už o hĺbke tajomstva zahrnutého v preliatí jeho krvi na odpustenie hriechov. Počas štyridsiatich dní sa stretával so svojimi apoštolmi, pred ich očami vystúpil do neba a po ďalších desiatich dňoch zoslal sľúbeného Ducha Svätého. Najväčším a najpotrebnejším znakom zostupujúceho Ducha Svätého na tých, ktorí uverili bolo, že každý z nich rozprával jazykmi všetkých národov, čím Duch Svätý naznačil budúcu jednotu Katolíckej cirkvi vo všetkých národoch, lebo ona bude hovoriť všetkými jazykmi.
18.50. Utrpením kazateľov získalo hlásanie evanjelia slávu a moc.
Cirkev sa šírila najprv z Jeruzalema, podľa tohto proroctva: „Zo Siona vyjde náuka a Pánovo slovo z Jeruzalema.“ (Iz 2, 3). Aj podľa predpovedí samého Krista to malo byť tak, keď po svojom zmŕtvychvstaní zadiveným učeníkom „otvoril myseľ, aby rozumeli Písmu, a povedal im: »Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov.“ (Lk 24, 45 ? 47). Aj tam, kde učeníkom odpovedá na otázku o svojom poslednom príchode, hovorí: „Vám neprislúcha poznať časy alebo chvíle, ktoré Otec určil svojou mocou, ale keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei aj v Samárii a až po samý kraj zeme.“ (Sk 1, 7 ? 8). Keď veľmi mnohí uverili v Júdsku a v Samárii, tí, ktorých on sám vyzbrojil slovom aj zapálil ako svietniky Duchom Svätým, išli hlásať evanjelium iným národom. Povedal im: „Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu.“ (Mt 10, 28). Aby nezmeraveli od strachu, horeli ohňom lásky k blížnemu. Potom nielen tí, čo ho vídali pred jeho utrpením a po jeho zmŕtvychvstaní, ale po ich smrti aj ďalší zvestovatelia za hrozných prenasledovaní a najrozličnejších múk a mučeníckych obetí ohlasovali evanjelium po celom svete. Boh dosvedčoval pravdu evanjelia znameniami, zázrakmi a rozmanitými silami a darmi Ducha Svätého. Stalo sa to, že pohanské národy, ktoré uverili v toho, ktorý bol ukrižovaný na ich vykúpenie, samy neskôr uctili kresťanskou láskou krv mučeníkov, ktorú predtým vylievali v diabolskej zúrivosti. Sami králi, ktorí svojimi zákonmi ničili Cirkev, v spasiteľnej pokore sklonili hlavu pred tým menom, ktoré chceli so všetkou ukrutnosťou vypudiť zo zeme. Sami začali prenasledovať tých nepravých bohov, pre ktorých predtým prenasledovali ctiteľov pravého Boha.
18.51. Katolícku vieru posilňujú aj nezhody bludárov.
Keď diabol videl, že pustnú chrámy démonov a ľudské pokolenie sa utieka k menu Prostredníka a Osloboditeľa, pohol bludárov, aby tí, čo nosia kresťanské meno, sa nepriateľsky postavili proti kresťanstvu. Snažil sa im nahovoriť, akoby celkom voľne a bez akejkoľvek nápravy mohli žiť aj v Božom štáte tak, ako žili v štáte chaosu vedľa seba filozofi rozličných, aj protichodných názorov. Kto sa teda v Cirkvi poddáva nezdravým a nesprávnym názorom, hoci napomenutý, aby vyznával zdravé a správne učenie, kto tvrdošijne odporuje a nechce zanechať svoje skazonosné a smrtonosné náuky, či dokonca ich ide ešte aj brániť, stáva sa bludárom a pokladá sa za odpadlíka z lona Cirkvi a posilňovateľa radov jej nepriateľov. Pravda, títo nepriatelia ešte aj svojím zlom osožia pravým katolíckym Kristovým prívržencom, lebo Boh používa aj zlo na dobro, keďže „tým, čo ho milujú, všetko slúži na dobré.“ (Rim 8, 28). Všetci nepriatelia Cirkvi, nech už sú akýmkoľvek bludom zaslepení alebo skazení zlobou, keď majú možnosť zapríčiniť telesné utrpenie, len vyskúšajú trpezlivosť Cirkvi. Keď jej odporujú nepravým zmýšľaním, cvičia jej múdrosť. Keď treba milovať aj nepriateľov, to je príležitosť, pri ktorej skúšajú jej dobroprajnosť a dobročinnosť, či sa už s nimi zaobchádza presvedčovaním, poučovaním alebo odstrašujúcou prísnosťou. Ani diablovi, kniežaťu bezbožného štátu, ktorý nabáda svoje vlastné výtvory vystupovať proti putujúcemu Božiemu štátu, nie je dovolené v ničom škodiť. Naopak, Božiemu štátu sa dostane od Božej prozreteľnosti útechy v šťastných chvíľach, aby nepodľahol v nepriaznivých časoch. A v nešťastí zasa dostáva príležitosť posilniť sa, aby sa neskazil v dobrých časoch. Tak sa mierni jedno druhým, aby sme poznali, aký zmysel majú slová žalmu: „A keď sa v mojom srdci kopia starosti, vzpružuje ma tvoja potecha.“ (Ž 93, 19). Odtiaľ pochádza aj apoštolov výrok: „V nádeji sa radujte, v súžení buďte trpezliví.“ (Rim 12, 12).
Nesmie chýbať ani to, čo hovorí ten istý učiteľ: „Veď všetci, čo chcú žiť nábožne v Kristovi Ježišovi, budú trpieť prenasledovanie.“ (2 Tim 3, 12). Hoci ani vonkajší nepriatelia nezúria proti Cirkvi a zdá sa, že je pokoj (a naozaj je a prináša veľmi mnoho útechy, najviac slabým), predsa nechýbajú ani takí, ba je ich až priveľa, čo svojimi pokazenými mravmi sužujú srdcia zbožne žijúcich ľudí. Pre nich sa špiní meno kresťanské a katolícke. A čím je to meno drahšie pre tých, ktorí chcú zbožne žiť v Kristovi, tým bolestivejšie pociťujú, že to robia ľudia vnútri zlí, pre ktorých je Kristus menej milovaný, ako si to želajú mysle zbožných. Aj sami bludári zapríčiňujú veľkú bolesť v zbožných dušiach, veď vyvolávajú dojem, že sú kresťanmi, majú kresťanské meno, sviatosti, Písmo i kňazstvo. Lebo mnohí, ktorí by sa chceli stať kresťanmi, váhajú práve pre odlišné učenie bludárov. Mnohí zasa, čo sa vyžívajú v zlých rečiach, nachádzajú v bludárstve látku na hanobenie kresťanského mena, lebo aj bludárov majú za kresťanov. Takýmito a podobnými ľudskými nemravmi a bludmi trpia tí, ktorí chcú zbožne žiť v Kristovi, hoci ich nikto netrýzni ani telesne netrápi. To prenasledovanie znášajú nie telesne, ale duševne. Preto sa hovorí: „Podľa množstva bolestí v mojom srdci“, a nehovorí sa „v mojom tele“. Keďže sa Božie prisľúbenia pokladajú za nemeniteľné, je pravdou aj to, čo hovorí apoštol vo výroku „Pán pozná svojich“ (2 Tim 2, 19) a vo výroku „lebo ktorých predpoznal, tých aj predurčil, že sa stanú podobnými obrazu jeho Syna.“ (Rim 8, 29). Z nich nikto nemôže zahynúť, preto sa hovorí v žalme: „Tvoja radosť mi rozveselila dušu“. Sama bolesť, ktorá je v srdciach zbožných ľudí, prenasledovaných mravmi zlých či falošných kresťanov, prináša úžitok tým, čo cítia bolesť, lebo bolesť pochádza z lásky, ktorá nechce záhubu zlých a nechce ani iným prekážať v spasení. Napokon veľké útechy plynú aj z napravenia hriešnikov, čo napĺňa zbožné duše takou radosťou, akou bolesťou sa sužovali pre ich skazu. V tomto zlovestnom svete, v týchto zlých dňoch, nielen od času telesnej prítomnosti Krista a apoštolov vo svete, ale už od čias samého Ábela, ktorý ako prvý spomedzi spravodlivých bol zabitý bezbožným bratom, a ďalej až do konca sveta Cirkev putuje ustavične uprostred prenasledovania zo strany sveta a útechy zo strany Boha.
18.52. Názor, že po desiatich prenasledovaniach bude nasledovať už len jedenáste, keď príde Antikrist.
Myslím si, že nemožno tvrdiť ani veriť, čo sa niektorým ľuďom tu a tam zdalo alebo zdá, že Cirkev až po vystúpenie Antikrista už nebude trpieť viac prenasledovaní okrem tých desiatich,34 ktoré už vytrpela, a jedenáste a zároveň aj posledné rozpúta až Antikrist. Za prvé pokladajú prenasledovanie za Neróna, druhé za Domiciána, tretie za Trajána, štvrté za Antónia, piate za Severa, šieste za Maximina, siedme za Decia, ôsme za Valeriána, deviate za Aureliána, desiate za Diokleciána a Maximiliána. Niektorí si myslia, že ten počet označovali egyptské rany, lebo ich bolo desať, kým sa Boží ľud nevysťahoval z Egypta, takže posledné prenasledovanie za Antikrista sa má podobať jedenástej rane, v ktorej Egypťania, prenasledujúci Hebrejov, zahynuli v Červenom mori, zatiaľ čo Boží ľud prešiel po suchom dne. Nemyslím si však, že by tým, čo sa dialo v Egypte, mali byť prorocky naznačené prenasledovania, akokoľvek ľudia, čo tak súdia, uvádzajú podrobné a vtipné porovnávania jednotlivých rán s prenasledovaniami, nie však z prorockého ducha, ale z predpokladov ľudskej mysle. Tá iste niekedy dôjde k pravde, ale niekedy sa aj mýli.
Čo povedia zástancovia takéhoto názoru o prenasledovaní, v ktorom ukrižovali samého Pána? Do akého počtu ho zarátajú? Ak si však myslia, že sa to nemá zarátať, že treba rátať iba tie, ktoré sa týkajú iba tela, nie samej hlavy a jej zabitia, čo povedia na prenasledovanie v Jeruzaleme po Kristovom nanebovstúpení, keď sv. Štefana ukameňovali, keď Jakuba, Jánovho brata sťali mečom, keď apoštola Petra uväznili, aby ho sťali, ale anjel ho vyslobodil, keď rozohnali bratov z Jeruzalema, kde Šavol, neskorší apoštol Pavol, nivočil Cirkev, keď ten istý Pavol, už ako hlásateľ tej viery, ktorú predtým prenasledoval, sám trpel, či už v Júdsku alebo v iných krajinách, kde tak horlivo ohlasoval Krista? Prečo teda začínajú s Nerónom, keď už pred Nerónom Cirkev vzrastala uprostred najukrutnejších prenasledovaní, ktoré sa nedajú všetky opísať, lebo by to bolo veľmi zdĺhavé. Ak si myslia, že treba začať rátať prenasledovania od kráľov, kráľom bol aj Herodes, ktorý hneď po nanebovstúpení Pána začal veľmi kruté prenasledovanie. Čo povedia o Juliánovi,35 ktorého nerátajú medzi desiatich prenasledovateľov? Či ten neprenasledoval Cirkev, keď zakázal kresťanom vyučovať a vzdelávať sa? A či Valentiniána Staršieho, ktorý bol po ňom tretím cisárom, za to, že sa stal vyznávačom kresťanskej viery, neodstránili z vojska? Nič nevedia povedať o tom, čo si predsavzal robiť Julián v Antiochii, a či by to nebol dokonal, keby sa nebol zhrozil pevnosti a vernosti mládencovej viery, ktorý prvý spomedzi mnohých určených na mučenie, cez celý deň ukrutne mučený uprostred bolesti a múk spieval si sväté žalmy, a Julián, obávajúc sa, aby mu ani tí ostatní svojou vytrvalosťou nezapríčinili hanbu, nechal ich na pokoji? V posledných časoch, už za našej pamäti, vari netrápil ťažkým prenasledovaním Katolícku cirkev Valens, brat spomínaného Valentiniána a arián, vo východných krajinách? Ako možno prehliadnuť, že Cirkev, prinášajúcu ovocie a rozrastajúcu sa po celom svete, môžu v niektorých krajinách prenasledovať tamojší králi, zatiaľ čo ju inde neprenasledujú? Alebo sa nemá pokladať za prenasledovanie, keď vidíme, ako gótsky kráľ prenasledoval kresťanov s neobyčajnou krutosťou vo vlastnej krajine, a boli tam sami katolíci, z ktorých veľmi mnohí dosiahli mučenícku korunu? Počuli sme o tom z úst niektorých bratov, ktorí vtedy bývali v Gótsku ako deti a dobre si pamätali, čo videli na vlastné oči. A v Perzii? Či sa tam nezačalo také prenasledovanie kresťanov (bodaj by už bolo prestalo!), že niektorí utečenci došli pred ním až do rímskych mestečiek? Keď o tých veciach rozmýšľam, nezdá sa mi, že treba určiť počet prenasledovaní, v ktorých sa má upevňovať Cirkev. Ale nie menej rozvážne je tvrdiť, že budú ešte prenasledovania od kráľov, okrem toho posledného, o ktorom nepochybuje ani jeden kresťan. A tak radšej nechajme túto otázku nevyriešenú a nezastávajme ani jednu, ani druhú mienku. Varujeme len pred opovážlivou istotou v tvrdení jedného, alebo druhého vykladača.
18.53. Posledné prenasledovanie je tajomstvom Božej prozreteľnosti.
Posledné prenasledovanie, ktoré začne Antikrist, prekazí sám Ježiš Kristus svojou prítomnosťou. Je totiž napísané, že: „Potom sa zjaví ten zločinec, ktorého Pán Ježiš zabije dychom svojich úst a zničí jasom svojho príchodu.“ (2 Sol 2, 8). Obyčajne sa dáva otázka, kedy sa tak stane. Je to celkom nevhodná otázka. Keby nám to osožilo, kto by nám dal lepšiu odpoveď, ak nie sám božský učiteľ vtedy, keď sa ho na to pýtali učeníci? Tí v tejto veci nemlčali a pýtali sa ho: „Pane, už v tomto čase obnovíš kráľovstvo Izraela?“ A on na to odpovedal: „Vám neprislúcha poznať časy alebo chvíle, ktoré Otec určil svojou mocou.“ (Sk 1, 6n). Keď dostali takúto odpoveď, nepýtali sa ho na hodinu, deň alebo rok, ale na čas. Darmo sa teda usilujeme vyrátať a určiť roky, ktoré ešte ostávajú tomuto svetu, keď sme z úst samej Pravdy počuli, že nám to neprislúcha poznať. Napriek tomu niektorí udávali, že od nanebovstúpenia Pána až po jeho posledný príchod uplynie štyristo, iní päťsto, ba aj tisíc rokov. Bolo by zdĺhavé, ale aj zbytočné vysvetľovať, o čo svoju mienku každý z nich opiera. Pomáhajú si len ľudskými odhadmi, neprinášajú nič určité ani závažné z kánonických kníh Svätého písma. Ale všetkým tým počtárom ruky viaže a ústa umlčuje ten, ktorý povedal: „Vám neprislúcha poznať časy alebo chvíle, ktoré Otec určil svojou mocou.“
To je výrok z evanjelia, a preto sa nemožno čudovať, že sa ním nedali vyrušiť ctitelia mnohých falošných bohov, aby si nevybásnili, že podľa výpovedí démonov, ktorých uctievajú ako bohov, je určené len dočasné trvanie kresťanského náboženstva. Keď videli, že ani toľké kruté prenasledovania nezničili kresťanské náboženstvo, ktoré pri nich ešte väčšmi vzrástlo, vymysleli si akési grécke verše, akoby božskú veštbu určenú pre kohosi neznámeho. V tých veršoch vyhlasujú síce Krista za nevinného zo svätokrádežného zločinu, ale obviňujú Petra, že čarami dosiahol, aby sa Kristovo meno uctievalo počas tristo šesťdesiatpäť rokov a po uplynutí tohto času vraj jeho uctievanie naraz prestane. Ó, títo mudrci! Títo vzdelaní duchovia! Keď nechcete veriť v Krista, ochotní ste veriť falošným rečiam o Kristovi! Vraj jeho učeník Peter sa od neho nenaučil nijaké čary, a predsa bol Kristovým čarodejníkom, i keď ten bol nevinný! A že Peter radšej chcel, aby sa uctievalo nie jeho meno, ale Kristovo, a to urobil čarodejníctvom, ťažkými námahami a prekonávaním nebezpečenstiev, či napokon aj prekliatím vlastnej krvi! Keď čarodejník Peter dosiahol to, že svet tak veľmi miloval Krista, čo potom urobil nevinný Kristus, že ho Peter tak veľmi miloval? Nech si sami odpovedia, a ak môžu, nech pochopia, že keď svet miluje Krista pre večný život, stalo sa to milosťou zhora. A práve táto milosť zapríčinila, že aj Peter miloval Krista a podstúpil za neho časnú smrť, aby dostal od neho večný život. Veď akíže sú to bohovia, ktorí vedia predpovedať, ale nevedia neodvratné odvrátiť? Akíže sú, že podľahli jednému čarodejníkovi alebo akémusi tajomnému zločinu, v ktorom vraj, ako hovoria, zavraždili ročného chlapca, ktorého rozkúskovali a podľa hrozného obradu pochovali?36 Akíže sú, že dovolili, aby hnutie, im nepriateľské, za taký dlhý čas prekvitalo a prekonávalo také ťažké prenasledovania s ich hroznými ukrutnosťami, a to nie odporom, ale trpezlivosťou, bez rúcania sôch, chrámov, svätýň a veštiarní? Napokon akýže je to boh, nie náš, ale ich, ktorého taký zločin donútil alebo pohol toto umožniť? Tieto verše totiž vravia, že Peter to vykonal čarodejníckym spôsobom nie nejakému démonovi, ale bohu. Takého boha majú tí, ktorí nemajú Krista!
18.54. Hlúpa lož pohanov, že kresťanstvo nepotrvá viac ako tristo šesťdesiatpäť rokov. (Skrátené)
Keď sa už ukázalo, že predpoveď o tristo šesťdesiatich piatich rokoch je celkom smiešna a hlúpa, nebolo by treba o tom viac hovoriť. Lenže jednako chcem ukázať, od ktorého času by sa mali roky rátať. Nemajú sa rátať od Kristovho narodenia, ale len od jeho nanebovstúpenia, či vlastne od zoslania Ducha Svätého. Totiž až po zoslaní Ducha Svätého mnohí uverili v Krista a oslávili jeho meno. Na päťdesiaty deň po Kristovom zmŕtvychvstaní hlásaniu apoštolov uverilo tritisíc ľudí. Keď teda rátame podľa vlády konzulov, zistíme, že tristo šesťdesiatpäť rokov uplynulo 15. mája za konzulátu Honoria a Eutychiána. Čo sa stalo nasledujúceho roku, za konzulátu Mallia Theodora, keď už podľa predpovede nemalo ostať ani stopy po kresťanstve, o tom netreba dlho hovoriť. V africkom meste Kartágu miestodržitelia Gaudentius a Jovius porúcali chrámy falošných bohov a polámali ich sochy. Vari niekto nevidí, ako od toho času až podnes veľmi vzrástlo kresťanstvo a ako mnohí z tých, čo predtým verili tej predpovedi, keď sa nesplnila, uverili v Krista? Lež my sme kresťanmi a neveríme v Petra, ale v toho, v koho uveril aj Peter. Nie sme oklamaní údajným Petrovým čarodejníctvom, ale povzbudení a posilnení jeho dobrodeniami. Petrov učiteľ vo viere Kristus je aj naším učiteľom.
Lež treba dokončiť aj túto knihu. Ukázali sme v nej vývin oboch štátov, ich život vedľa seba, totiž život štátu pozemského i nebeského. Pozemský štát si narobil na zemi množstvo bohov zo všetkého možného, aj z ľudí, zatiaľ čo nebeský štát, putujúci na zemi, nerobí si nijakých falošných bohov, ale slúži jedinému pravému Bohu. Oba štáty sú na zemi pomiešané, vystavené rozličným nešťastiam, ale aj mnohému dobru, až kým nebudú oddelené na poslednom súde. O tomto konci oboch štátov bude reč v nasledujúcej knihe.
____________________1 Semiramis bola asýrska kráľovná, známa svojou krásou a múdrosťou. Najprv bola ženou Menona, ale keď mu ju vzal kráľ Ninis, Menon spáchal samovraždu. Sama viedla výbojné vojny a dobyla kraje až po rieku Indus. Jej visuté záhrady sa pokladajú za jeden zo siedmich divov sveta. Historická skutočnosť jej osoby je dokázaná mnohými pamiatkami klinového písma.
2 Prometeus, jeden z titanov, urobil vraj prvého človeka z hliny a dal mu dušu z nebeského ohňa. Ukradol bohom oheň a dal ho ľuďom ako najväčší dar.
3 Merkúr, grécky Hermes, boh obchodu.
4 Minerva, grécka Aténa, patrónka vedy, umenia, vynálezov, múdrosti a spravodlivej vojny. Zasvätili jej sovu, ako symbol umenia a vedy.
5 Neptún, grécky Posseidon, Krosonov syn, brat Zeusov a Hádesov, kráľ mora a vládca vôd. V ruke drží trojzub, znak svojej vlády.
6 Luperci, luperkovia, kňazi boha lesov Fauna. Ich meno pochádza od jaskyne Luperca, kde podľa povesti vlčica (lupa) kŕmila Romula a Rema. Za slávností, pomenovaných lupercalia, luperkovia behali nahí po uliciach a remeňom udierali ženy, ktoré stretli, aby vraj boli plodné.
7 Dionýsos, rímsky Bacchus (volal sa aj Liber), zemský boh vína, tancov a telesnej rozkoše. Na jeho počesť sa konali hostiny, ktoré nazývali aj orgiami alebo bakchanáliami.
8 Európa, dcéra Agenorasa, kráľa Sydónu, ktorú uniesol Zeus premenený na býka a uväznil ju na Kréte.
9 Radamantus, zakladalteľ vlády v Archipelagu. Mal za manželku Alkmenu, vdovu, Herkulesovu matku. Po smrti sa pre svoju spravodlivosť stal sudcom v podzemí.
10 Minos, kráľ na Kréte, otec Minotaura, pre ktorého dal vybudovať labyrint-bludisko, odkiaľ nemohol nikto vyjsť. Bludisko skutočne jestvovalo, odkryla ho anglická vedecká archeologická výprava pod vedením A. Ewansa v meste Knossos v rokoch 1900-1910.
11 Vulcan (Vulkán), grécky Hefaistos, syn Zeusa a Héry, Afroditin (Venušin) muž, boh ohňa a kováčskeho remesla. Svoje dielne mal v hĺbkach Etny. Pri práci mu pomáhali kyklopovia ? obrovia s jedným okom.
12 Fricsos a Helle, deti beockého kráľa Atamasa. Keď ich prenasledovala zlá macocha Ino, uleteli na zlatorohom baranovi do Kolchidy. Helle na ceste spadla do mora a utopila sa. Odtiaľ meno Hellespont.
13 Gorgony bývali kdesi nad oceánom. Jednu z nich, Medúzu, zabil Perseus a jej hlavu daroval Aténe.
14 Bellerofont, vnuk korintského kráľa Sizyfa. Aténa mu darovala koňa Pegasa. Zabil potvoru Chiméru.
15 Amfion, tébsky kráľ, svojou hudbou priťahoval vraj aj kamene na tébske hradby.
16 Oidipus, nešťastný tébsky kráľ, syn Lajosa a Jokasty. Nešťastnou náhodou sa stal otcovrahom a manželom vlastnej matky. Tým privolal na seba trest bohov, hoci bol nevinný. Trest stihol aj jeho krajinu a celý kráľovský rod. Slepý sa túlal svetom so svojimi dcérami, Antigonou a Ismenou, hľadal smrť ďaleko od vlasti, až zomrel v Kolónach neďaleko Atén. Grécky tragik Sofokles vylíčil život tohto nešťastného kráľa vo svojich tragédiách, z ktorých najznámejšia je Antigona.
17 Sfinga dávala Oidipovi známu hádanku: Ktoré zviera chodí ráno (ako dieťa) na štyroch, napoludnie na dvoch a večer na troch nohách (to jest s palicou)? Je to človek.
18 Tantalos, mykénsky kráľ. Pozval si bohov na hostinu a dal im jesť pečeň vlastného syna Pelopsa, aby sa presvedčil, či bohovia spoznajú, že jedia ľudské mäso. Pre túto ukrutnosť ho vhodili do tartaru a tam musel znášať „Tantalove“ muky. Zomieral od hladu a smädu, hoci mal nad hlavou ovocie a stál vo vode. Keď sa chcel napiť vody, alebo si odtrhnúť z ovocia, oboje sa mu stratilo spod rúk. Nad ním bola okrem toho nachýlená skala, ktorá sa tak hýbala, akoby už mala spadnúť, ale nespadla.
19 Danae, dcéra argoského kráľa Akrisiosa, Perseusova matka. So svojím synom vhodená v drevenej skrini do mora doplávala na ostrov Serifos. Tu ju uväznil kráľ Polidektes, za ktorého sa nechcela vydať. Oslobodil ju syn Perseus.
20 Tieto oplzlosti boli zakázané nielen v Ríme, ale aj po celej Itálii. Hovorí o tom Lívius (v 39. knihe, 18 kap.). (Mg. 572).
21 Orfeus, trácky kráľ, spevák a čarodejník, člen výpravy Argonautov. Po strate svojej milovanej ženy Euridiky veľmi užalostený ju hľadal všade, ba aj v podsvetí. Tam svojou piesňou a spevom skrotil Cerbera a utíšil erínie. Je symbolom mocného vplyvu piesne a spevu na stvorenia.
22 Kastor a Pollux, dvojčatá, deti Zeusa a Ledy, spartskej kráľovnej. Vzor bratskej lásky, nikdy sa nerozišli. Po smrti boli prenesení medzi hviezdy ako blíženci.
23 Diomedes, argolský kráľ, jeden z najslávnejších bohatierov Trójskej vojny. Homér mu venuje celú piatu knihu Iliady. Podobne ako Odyseus blúdil po moriach, až sa osadil v Apúlii, kde sa stal kráľom, keď si vzal za ženu dcéru kráľa Daunosa.
24 Legenda o Diomedových vtákoch dala podnet autorovi systematickej zoológie Linnému, že vtáky triedy albatros pomenoval po latinsky „diomedeae“.
25 Ifigénia, argolská kráľovná, mala byť zabitá na obetu, ale bohyňa Artemis vec zariadila tak, že miesto nej zabili srnča a Ifigénia sa stala kňažkou v Taure.
26 Manasses, júdsky kráľ, začal panovať r. 698 pred Kristom, v 17. roku kráľa Numu Pompília. Dal popraviť Izaiáša drevenou pílkou.
27 Pytagoras, žil za panovania Zorobábela, keď prorokovali Aggeus, Zachariáš a Malachiáš, a v Ríme vládol Servius Tullius. Zomrel asi r. 498 pred Kristom, vo veku 80 ? 90 rokov. (Mg. 596).
28 Sokrates sa narodil r. 468 pred Kristom. Žil 70 rokov (Mg. 597).
29 Platón zomrel r. 348 pred Kristom. Vo veku 81 rokov (Mg. 597).
30 Atlas žil r. 1638 pred Kristom. Mojžiš sa narodil r. 1609 pred Kristom. (Mg. 599).
31 Odôvodňuje to takto: Filozofi medzi sebou zápasia o mienku, ktorá je u nich rozmanitá. Svätí spisovatelia si nikdy neprotirečia, lebo ich ústami hovorí Duch Svätý, a preto sa ani nemýlia. (Mg. 600).
32 Múzeum v Alexandrii malo najväčšiu knižnicu v staroveku. Istého času tam bolo až 700.000 diel. Pri nej bolo astronomické observatórium a iné pracoviská. Pracoval tu Ptolomeus aj Euklides.
33 Herodes Veľký alebo Ukrutný, vládol od r. 39 pred Kristom do roku 3 po Kristu. Bol synom Antipatra. Dal zabiť Hirkana II., vlastnú ženu a troch svojich synov. Nariadil aj vraždenie betlehemských detí.
34 Prvé prenasledovanie bolo za Neróna r. 64 po Kristu, druhé za Domiciána r. 93, tretie za Trajána r. 107, štvrté za Hadriána r. 118, piate za Severa r. 202, šieste za Maximina r. 235, siedme za Decia r. 250, ôsme za Valeriána r. 257, deviate za Aurélia r. 272, desiate za Diokleciána a Maximiána r. 302. (Mg. 614).
35 Julián Apostata nariadil kresťanom, aby odniesli hrob mučeníčky Babyly. Pri prenášaní spievali 114. žalm „Keď Izrael vyšiel z Egypta“, čo začul Julián. Dal rozkaz pochytať a prenasledovať kresťanov. Prefekt Sallustius chytil akéhosi mladíka Teodora a dal ho mučiť. Keď ten vydržal v mukách od východu slnka až do 11. hodiny, prestali ho mučiť a Sallustius šiel vec oznámiť Juliánovi. Radil mu pritom, aby nemučil a neprenasledoval kresťanov, lebo to neslúži na slávu cisára. Julián potom nechal kresťanov na pokoji. Toho mladíka Teodora stretol neskôr v Antiochii Eusébius a pýtal sa ho, či pri mučení necítil nijakú bolesť. Mladík odpovedal, že nie, lebo za celého mučenia stál vraj pri ňom mládenec v bielom rúchu a stieral mu pot z čela a chladil ho, keď ho mučili ohňom. (Mg. 615).
36 Tertulián vo svojej knihe Apologeticus hovorí, že kresťanom často vyčítali zabíjanie detí. On to najrozhodnejšie popiera a vyvracia. Augustín však spomína dve sekty: Cataphryges a Pepuziáni ? bludárov, ktorí pichali do tela malého dieťaťa a krv, ktorá vytiekla, pomiešali s múkou, a z toho cesta pripravovali chlieb na Eucharistiu. (Mg. 617).
DEVÄTNÁSTA KNIHA
Prehľad devätnástej knihy
Treba hovoriť o cieli oboch štátov. Kresťanské učenie sa v tejto veci rovná filozofii, lebo sa zaoberá otázkou najvyššieho dobra, ktorú filozofia vykladala tak rozmanito. Sám Varro narátal možných 288 mienok. Všetky názory sa napokon dajú zredukovať na otázku, či má múdry človek viesť na tejto zemi život rozjímavý, alebo má byť činný verejne, alebo či má robiť jedno aj druhé zmiešane. Boží štát hlása, že najvyššie dobro sa dá dosiahnuť len na druhom svete. Hoci len letmý pohľad na život na zemi poučuje človeka, že tu nemožno nájsť a získať trvalé šťastie ani blaženosť. Kresťanstvo sa neodťahuje od spoločnosti, ale poukazuje, že život v spoločnosti je plný všelijakých nepríjemností a trápení. Aj v sudcovskom zamestnaní, ktoré je potrebné na to, aby ľudská spoločnosť mohla fungovať, sa vyskytne sto ťažkostí a trpkých chvíľ. Rozdielnosť reči jednotlivých národov je tiež častou príčinou nedorozumenia, z ktorého môžu vzniknúť aj vojny. A priateľstvo, hocijako verné a milé, robí nám takisto starosti, aj keď sa staráme o dobro a šťastie priateľa. Ani priateľstvo s anjelmi nie je bez nebezpečenstva, lebo (pohanská) filozofia prijala za bohov aj démonov. Najväčším šťastím človeka je pokoj. Lenže pokoj nemožno nájsť na tejto zemi, lebo dokonalý pokoj bude možný iba na druhom svete, vo večnom živote. Hodnota pokoja sa ukazuje už v ľudských vzťahoch na zemi, veď každý túži najviac po pokoji. Ba pre pokoj sa vedú aj vojny a organizujú povstania. Bez pokoja sa nezaobídu ani najväčší zločinci, ba ani len taký netvor ako Kakos. Boh sľúbil pokoj, a to večný, ako odmenu za správne užívanie dobier tohto života. Ak by človek užíval dobrá zle, potom ho Boh potresce odobratím večného pokoja. Užívanie dobier v Božom štáte je postavené do služby večného pokoja. Tomu pokoju sa má podriadiť pokoj tela i duše. Aj vzťah k pospolitosti sa má riadiť podľa zákonov pokoja. Každý má uskutočniť pokoj najmä vo svojom dome, v rodine, teda má zaviesť súlad medzi príkazmi a poslušnosťou, aby sa pokoj odtiaľ šíril aj do spoločnosti. To platí aj o otroctve. Otroctvo nie je prirodzený stav, ale je to trest za hriech. Pokoj v rodine sa má chrániť tak, že sa poukazuje na nebeskú blaženosť, potresce sa každé rušenie pokoja, celý dom sa vedie podľa zákonov a na osoh celku, ktorého súčasťou je každý jednotlivý člen rodiny. Boží štát sa neuzatvára pred svetským štátom, chce s ním spolunažívať. Ba je aj za udržanie pokoja v pozemskom štáte, lebo to patrí k blahu pozemského štátu. Odmietnuť musí iba protináboženské predpisy pozemského štátu.
Boží štát dôveruje v zmyslové poznanie, v istotu duchovného poznania a v nadprirodzenej viere má záruku a vodcu svojej činnosti. O vonkajšej činnosti nepredpisuje Boží štát svojim členom nič osobitné. Ba ani v otázke, či má byť život činný a či rozjímavý, nič nepredpisuje, len upozorňuje na nebezpečenstvo jednostrannosti. Vysoké funkcie nemá nikto zaujímať násilím, ale keď mu ich ponúknu, má ich prijať, a to z lásky k blížnemu. Dokonalý a obšťastňujúci pokoj očakáva Boží štát len na druhom svete, vo večnosti. Lež aj na tejto zemi môže byť niekto šťastný a múdry, ak všetku svoju činnosť stavia do vzťahu k druhému svetu, ako k svojmu cieľu. Je otázka, či možno veriť, že Rím utvoril štát. Rímsky štát nebol ozajstným štátom, lebo v ňom nebolo ozajstnej, na pravom Bohu založenej spravodlivosti. Riman nepoznal pravého Boha, vládcu, preto nedával Bohu, čo bolo Božie, preto nevedel ani správne ovládať svoje telo a zmysly, a tak nemohol utvárať ozajstnú spravodlivosť medzi ľuďmi, ktorá je základom každého štátu, ak sa má zaslúžene nazývať štátom.
Len Boh kresťanov je pravým Bohom. Tohto Boha ako veľkého oslavuje sám Porfýrius, najzarytejší nepriateľ kresťanov. Porfýrius na základe pohanských veštieb vychvaľuje Krista, ale opovrhuje kresťanmi. Krista predstavuje ako dokonalého človeka, ktorého prijali bohovia medzi seba. Hoci pokladá za najvyššieho Boha Boha Hebrejov, jednako nezakazuje prinášať obety iným bohom. Keby bol dôsledný, vedel by, že Boh Hebrejov zakázal obetovať komukoľvek inému okrem seba. Podľa iného hľadiska môžu sa Rimania nazývať národom a ich štát štátom. Podľa tejto definície akýkoľvek národ sa môže nazývať národom a jeho krajina štátom. Aj od Boha vzdialený národ môže mať načas pokoj; ten pokoj slúži aj spravodlivým, a preto ho Boh dáva. Pokoj a spravodlivosť na zemi nie sú dokonalé. Boží štát očakáva dokonalý pokoj len na druhom svete, a ten bude večný. Bude súčasne najväčším dobrom, konečným cieľom spravodlivých a dobrých ľudí. Cieľom a konečným údelom tých, čo nepatria do Božieho štátu, bude však večné nešťastie a večná bolesť.
19.1. Podľa Varra v otázke dobra a zla je možných 288 filozofických názorov.
Odteraz sa mi vidí potrebné hovoriť o patričnom konci oboch štátov, totiž o konci pozemského i nebeského štátu. Najprv však musím vyložiť, nakoľko mi to rozsah tohto diela dovolí, akými predpokladmi sa usilujú smrteľníci zabezpečiť si blaženosť v nešťastiach tohto života, a ich márne úsilie postaviť ju do kontrastu s našou nádejou, ktorú nám dal Boh, a aj so samou vecou, to jest so skutočnou blaženosťou, ktorú nám Boh dá v budúcnosti. Táto nádej a blaženosť sa stáva zjavnou nielen podľa Božieho svedectva, ale aj z rozumných dôvodov, ktoré môžu pochopiť aj neveriaci. O najvyššom dobre a zle sa filozofi mnoho a rozličným spôsobom medzi sebou dohadovali už v minulosti.1 Túto otázku rozoberali veľmi podrobne, keď sa pokúšali prísť na to, čo urobí človeka blaženým. Cieľom nášho dobra je to, prečo si žiadame iné veci, a dobro si žiadame pre dobro samo. Cieľom zla je zas to, prečo sa máme vyhýbať ostatným veciam, a zlu pre zlo samo. Cieľom dobra nie je to, pri čom sa dobro končí a zaniká, aby už ďalej nejestvovalo, ale to, čím sa zdokonaľuje, aby sa naplnilo. Cieľom zla nie je to, pri čom zlo prestane jestvovať, ale to, k čomu nás privádza svojou škodlivosťou. Teda cieľom dobra a zla je najvyššie dobro a najvyššie zlo. Na objavení najvyššieho dobra a najvyššieho zla a na zistení toho, ako dosiahnuť dobro a vyhnúť sa zlu, ako som povedal, veľmi pracovali tí, ktorí sa venovali štúdiu múdrosti v tomto klamnom a pominuteľnom svete. Hoci pri svojom bádaní všelijako blúdili, predsa im ľudská prirodzenosť nedovolila odchýliť sa tak ďaleko z cesty pravdy, aby nevideli odlišný cieľ dobra a zla. Jedni ho videli v duchu, druhí v tele, iní zas v jednom i druhom. Z tohto akoby trojdielneho rozdelenia Marcus Varro v knihe „Filozofia“ s najväčšou dôkladnosťou prezentoval takú znalosť názorov a taký prehľad o ich odlišnostiach, až prišiel k číslu dvesto osemdesiatosem, ktoré predstavuje počet nielen existujúcich, ale možných názorov.
Aby som to v krátkosti vyložil, musím začať tým, čo vypozoroval aj on a čo opísal v spomenutej knihe. Sú vraj štyri veci, po ktorých ľudia akoby od prírody túžia, bez učiteľov, bez akýchkoľvek poučení, bez úsilia alebo životného umenia, ktoré sa volá cnosťou a ktoré sa dá naučiť. Je to ponajprv rozkoš, ktorá príjemne rozrušuje telesné zmysly; alebo je to pokoj, ktorý zapríčiní, že človek netrpí nijakú telesnú nepríjemnosť; alebo oboje naraz ? čo Epikuros označuje jedným slovom rozkoš; alebo sú to všeobecne prvé dary prírody, ku ktorým patria aj tie, čo sme spomenuli, a ešte iné ? ako celistvosť údov v tele, zdravie a neporušenosť, alebo dary ľudského ducha, prítomné v človeku vo väčšej alebo menšej miere. Teda tieto štyri veci: rozkoš, pokoj, kombinácia ich oboch a prvé dary prírody sú v nás prítomné tak, že aj cnosť, ktorú v nás len následne zasieva náuka, sa pestuje len pre ne, alebo z druhej strany ? ony sa vyžadujú na pestovanie cností. Napokon spomenuté veci aj cnosť sú požiadavkou samou pre seba. Takto vzniká dvanásť názorov, lebo každá vec sa týmito troma hľadiskami strojnásobuje. Ak to dokážem pri jednej spomenutej veci, nebude ťažko nájsť to ani v ostatných. Keď sa telesná rozkoš stavia nižšie ako cnosť alebo sa stavia vyššie, alebo sa jej hodnotenie kombinuje, potom sa očividne rozkoš oceňuje trojako. Rozkoš sa podriaďuje cnosti žiť pre vlasť a pre vlasť aj plodiť deti, a ani jednu z týchto vecí nemožno uskutočniť bez telesnej rozkoše. Bez rozkoše nemožno prijať jedlo ani nápoj, potrebné pre život, bez rozkoše nemožno mať telesný styk s cieľom, aby sa rozmnožovalo ľudské pokolenie. Lež ak rozkoši dávame prednosť pred cnosťou, potom po rozkoši túžime pre ňu samu a cnosť sa len priberá k rozkoši, čiže cnosť iba pomáha dosiahnuť alebo predĺžiť telesnú rozkoš. Taký život, kde cnosť slúži rozkoši ako svojej panej, je už znetvorený, a taká cnosť sa nijako už nemôže nazývať cnosťou. A táto strašná hanebnosť mala svojich ochrancov a obrancov v niektorých filozofoch. Rozkoš sa spája s cnosťou, keď sa ani jedna, ani druhá nevyžadujú navzájom, ale obe sa žiadajú iba pre seba.
Tak ako rozkoš (buď podriadená cnosti, alebo uprednostnená pred ňou, alebo spojená s ňou) tvorí východisko pre trojaký názor, aj pokoj a kombinácia oboch (rozkoše a pokoja), ako aj prvé dobrá prírody tvoria východiská pre nové trojice názorov. Lebo podľa rozmanitosti ľudských mienok aj tieto veci sa niekedy podriadia cnosti, niekedy ju prevýšia, niekedy sa s ňou spoja, a tak dostaneme dvanásť rozmanitých názorov. Tento počet sa zdvojnásobí, ak sa pridá ešte jeden rozdiel, totiž spoločenský život. Každý, kto pôjde za niektorým z tých dvanástich názorov, urobí to alebo pre seba, alebo bude mať ohľad aj na spoločníka, ktorému je povinný žičiť to isté ako sebe. Bude teda dvanásť takých názorov, ktorých prívrženci si myslia, že treba ísť za jedným z nich z ohľadu na seba, a dvanásť bude takých, ktorí si budú myslieť, že treba tak alebo onak filozofovať z ohľadu na iných, ktorým žičia dobro takisto ako sebe samým. Tých dvadsaťštyri názorov sa zdvojnásobí, ak pridáme nový rozdiel, vzatý od akademikov, a bude ich štyridsaťosem. Každý z tých dvadsiatich štyroch názorov môže niekto prijať a brániť ako istú náuku, ako napríklad stoici bránili svoju náuku, že dobro človeka, ktoré by ho urobilo šťastným, spočíva vlastne v moci ducha. Iný môže pokladať zásady svojho názoru za neisté, ako napríklad noví akademici, ktorí zostávali pri svojom názore, hoci sa im nezdal istý a len pravdepodobný. Dvadsaťštyri názorov vznikne teda tým, že ich pokladáme za smerodajné pre ich istotu, a iných dvadsaťštyri vznikne tým, že ich pokladáme za smerodajné pre ich pravdepodobnosť. Týchto štyridsaťosem názorov sa opäť zdvojnásobí, a bude z toho deväťdesiatšesť názorov zohľadňujúcich rozdielny spôsob života ich nositeľov. Môžeme sa totiž k názoru pridať na základe sympatií k spôsobu života príslušných filozofov, napríklad cynikov. A napokon každý z týchto deväťdesiatich šiestich názorov možno vyznávať a nasledovať tak, že ho budeme pokladať za slobodný, neoficiálny prejav ľudí, čo majú chuť a príležitosť na vedecké štúdium, alebo naopak, budeme ho brať ako súčasť života venovaného verejnej službe ako tí, čo sa aj pri svojich filozofických štúdiách zaoberajú aj spravovaním štátu a vedením verejných vecí.
Treťou možnosťou je kombinovanie oboch spôsobov, čo robia tí ľudia, ktorí si čiastočne rozdelili život medzi vedecké zamestnanie a verejnú činnosť. Vzhľadom na tieto rozdiely možno počet názorových škôl strojnásobiť a zvýšiť na dvesto osemdesiat osem.
Toto som vybral z Varrovej knihy tak krátko a prehľadne, ako sa len dalo, a jeho myšlienky som podal svojimi vlastnými slovami. Sám Varro sa rozhoduje pre jeden názor, kým ostatné odmieta. Ten jeden pokladá za názor starých akademikov, zo školy založenej Platónom a pomenovanej Akadémiou, ktorá podľa jeho mienky (Varrovej) až po Platóna pokladala svoje názory za isté. Preto rozlišuje starých akademikov od nových, u ktorých je zasa všetko neisté. Je to druh filozofovania, ktorý sa začal za Arcesila, Ptolemeovho nástupcu. Táto staroakademická škola sa podľa jeho mienky bránila nielen pochybovaniu, ale aj všetkému bludu. Ďaleko by nás viedlo, keby sme chceli sledovať jeho vývody, ale na druhej strane nesmieme len tak prejsť popri nich. On totiž najprv odstraňuje všetky rozdiely, ktoré rozmnožujú počet názorov, a myslí si, že ich môže odstrániť preto, lebo sa netýkajú cieľa dobra. Podľa jeho názoru k podstate filozofickej školy patrí, že si utvorí vlastný názor, od iných škôl odlišný, názor o cieli dobra a zla. Niet totiž iného dôvodu na filozofovanie okrem túžby po blaženosti. Len to, čo človeka blaží, je cieľom dobra, a niet iného dôvodu na filozofovanie, len cieľ dobra. A preto taká škola, ktorá nehľadá cieľ dobra, nemôže sa vôbec pomenovať filozofickou školou.2 Keď sa začne uvažovať o spoločenskom živote, vtedy je dôležité, či sa bude múdry človek správať tak, že sa usiluje o najvyššie dobro, ktoré robí človeka blaženým, a žičí ho nielen sebe, ale aj svojmu priateľovi, alebo či bude všetko robiť iba pre svoje uspokojenie. Tu sa nerieši otázka o najvyššom dobre všeobecne, ale len o tom, či sa má, alebo nemá pribrať priateľ do účasti na dobre, čiže či sa má človek usilovať o dobro pre seba samého, alebo aj pre priateľa, aby sa z priateľovho dobra tešil rovnako ako zo svojho. Podobne je to aj s novoakademikmi, podľa ktorých nič nie je isté. V otázke, či sa veci filozofického bádania majú pokladať za neisté, za aké ich pokladajú oni, alebo za isté, ako to hlásajú iní filozofi, nejde o to, za akým cieľom dobra sa máme uberať, ale že treba pochybovať o samej existencii dobra, za ktorým sa treba uberať, či naozaj jestvuje, alebo nejestvuje. Poviem to celkom jasne: je rozdiel, ak ten, čo túži po dobre, tvrdí, že to dobro je pravé; iné je však, ak ten, čo túži po dobre, vraví, že to dobro sa mu zdá byť pravým dobrom, hoci v skutočnosti môže byť ono aj nepravé. Pravda, v obidvoch prípadoch sa usiluje o to isté dobro. Takisto je rozdiel medzi poznaním a využívaním dobra ? napríklad v tom, ako sa javí v spôsobe života a v obyčajach cynikov ? kde už nejde o to poznať, čo je cieľom dobra, ale či ten, ktorý sa usiluje o pravé dobro, má si zariadiť život podľa spôsobu života a životných obyčají, bez ohľadu na to, ktoré dobro a mu zdá pravé a žiaduce. Veď boli filozofi, ktorí túžili po rozličných najvyšších dobrách, jedni po cnosti, druhí po rozkoši, a pritom zachovávali rovnaký spôsob života a rovnaké obyčaje ? preto ich aj volali cynikmi. To, čo odlišuje filozofov-cynikov od ostatných filozofov, nijako nevplýva na výber a dodržiavanie zásad zachovávania dobra, od ktorého čakali blaženosť. Keby to malo čokoľvek spoločné s výberom a hľadaním dobra, potom by spoločenský spôsob života vyžadoval, aby sme sa usilovali o jediný cieľ, a individuálny spôsob života by zasa úsilie o jediný cieľ nepripustil.
19.2. Ako prišiel Varro k trom definíciám najvyššieho dobra, z ktorých si možno vybrať len jednu.
V troch spôsoboch života ? v prvom síce nie nečinnom, ale spočívajúcom v rozjímaní a hľadaní pravdy, v druhom preplnenom starosťami o ľudské záležitosti, v treťom prebiehajúcom vyrovnane v obidvoch spôsoboch ? sa môžeme opýtať, ktorý si skôr vyvoliť, keďže nemáme pochybnosti, že vo všetkých troch prípadoch je naším cieľom dobro. Otázkou je len to, ktorý z troch spôsobov žitia pri snahe o dosiahnutie a udržanie najvyššieho dobra prináša pohodu a ktorý spôsobuje ťažkosti. Len čo niekto dosiahne svoj dobrý cieľ, urobí ho to šťastným. V literárnej alebo verejnej činnosti, alebo tam, kde sa obe tieto činnosti striedajú, nebýva každý blažený ihneď. Mnohí môžu žiť niektorým z troch spomenutých spôsobov a zároveň sa mýliť, pokiaľ ide o cieľ dobra, ktoré má človeka spraviť šťastným. Iná je teda otázka o cieli dobra a zla, ktorá je východiskom rozdielnych filozofických škôl, a iná je otázka o spoločenskom živote, o pochybovaní akademikov, o šatení a životospráve cynikov, o troch spôsoboch života, o rozjímavom, činnom a vyrovnanom v oboch spôsoboch. Ani v jednej otázke nie je reč o cieľoch dobra a zla. Marcus Varro použil tieto štyri rozdiely ? zo spoločenského života, z učenia novoakademikov a z učenia cynikov ? teda z trojakého spôsobu života a prišiel až na dvesto osemdesiatosem možných názorov (hoci by sa ich dalo podobne nájsť aj viac). Potom ich však všetky odložil bokom, lebo sa nijako netýkajú otázky najvyššieho dobra, nie sú ani filozofickými školami, ani sa tak nemajú volať. Vracia sa potom k dvanástim, ktoré obsahujú otázku, čo je dobrom pre človeka, ktoré ho robí šťastným, ak ho dosiahne, aby ukázal, že jeden názor je správny a ostatné nesprávne. Po odstránení hľadiska troch možných spôsobov života stratia sa mu dve tretiny z pôvodného počtu a ostane mu už len deväťdesiatšesť názorov. Keď odstránime hľadisko, ktoré berie do úvahy spôsob života a náhľady cynikov, zmenší sa počet vymenovaných názorov na polovicu a bude ich štyridsaťosem. Vezmime ešte rozdiel vyplývajúci z názoru akademikov a ostane nám z predchádzajúceho počtu iba polovica, a sme pri čísle dvadsaťštyri. Ak vynecháme aj to, čo sme pribrali ako hľadisko spoločenského života, zostane nám len dvanásť názorov. Týmto dvanástim nemožno vyčítať, že by neboli názormi filozofických škôl. V nich už nejde o nič iného, len o cieľ dobra a zla. Keď sa nájde cieľ dobra, cieľ zla sa ukáže ako opačný. Aby mohlo vzniknúť dvanásť škôl, strojnásobíme štyri veci: rozkoš, pokoj, ich spoločné účinky a elementárne dary prírody, ktoré Varro menuje „pravrodmi“ čiže vrodenými dobrami. Niekedy sa tieto štyri veci jednotlivo podriaďujú cnosti a žiadajú sa nie pre seba, ale pre vykonanie úkonu cnosti. Inokedy, zdá sa, na ich získanie a udržanie je potrebná cnosť; inokedy sa zas spája vec s cnosťou tak, že sa dá usudzovať, že aj cnosť, aj tie požadované veci sú dobrami pre seba. Tak sa počet štyroch strojnásobí a dôjde sa k počtu dvanásť názorov. Zo štyroch vecí odstránil Varro ešte ďalšie: pokoj, rozkoš a kombináciu oboch. Nie preto, že by ich neschvaľoval, ale „pravrody“ (vrodené prahodnoty) prírody majú v sebe aj rozkoš, aj pokoj. Načo treba robiť z dvoch vecí tri (dve totiž brané jednotlivo: rozkoš alebo pokoj a tretia, keď sú obe spolu), keď „pravrody“ prírody obsahujú aj tieto hodnoty a ešte mnoho iných? Varro chce teda hovoriť o troch názoroch a uvažuje, ktorý z nich treba vybrať. Zdravý rozum nepripustí viac ako jeden správy názor, či už je v týchto troch alebo niekde inde, čo uvidíme neskoršie. Zatiaľ povieme čo najkratšie a jasno, ako si Varro vybral jeden z troch názorov. Názory sú troje preto, lebo buď si treba žiadať prvé dary prírody pre cnosť, buď cnosť pre prvé dary prírody, alebo oboje naraz ? teda aj cnosť, aj prvé dary prírody si treba žiadať pre ne samy.
19.3. V otázke najvyššieho dobra sa Varro pridŕža mienky starej Akadémie.
Varro sa nás pokúša presvedčiť, ktorá z troch vecí je pravdivá a ktorú treba nasledovať. Najprv tvrdí, že najvyššie dobro sa nehľadá ani vo filozofii stromu, ani dobytka, ani boha, ale človeka, totiž treba sa pýtať, čo je sám človek. Chápe, že v ľudskej prirodzenosti sú dve veci: telo a duša, a nijako nepochybuje, že z týchto dvoch vecí je duša lepšia a omnoho dôležitejšia. Či však sama duša tvorí človeka, a telo je pre ňu len toľko, ako je kôň pre jazdca? Jazdcom nie je totiž človek a kôň, ale len človek. A predsa sa nazýva jazdec, lebo má istý vzťah ku koňovi. Alebo je človekom samo telo a má taký vzťah k duši ako pohár k nápoju? Pohárom sa nenazýva kalich a nápoj v ňom spolu, ale len kalich sám sa menuje pohárom. Je to preto, lebo je istým spôsobom prispôsobený nápoju. (V latinčine je lepšie vyjadrený tento vzťah hrou slov ? „poculum“ ? pohár a „potio“ ? nápoj). Ani sama duša, ani samo telo, ale jedno i druhé naraz tvoria človeka, ktorého jednou časťou bude duša alebo telo, ale on sám, aby bol človekom, musí sa skladať z oboch častí. Podobne aj dva spriahnuté kone voláme záprahom a pravý alebo ľavý kôň je len časťou záprahu. Záprahom nenazývame pomer jedného k druhému, ale oba spolu. Z troch spomenutých názorov vyberá Varro tretí a za človeka pokladá nie samotnú dušu, ani nie samotné telo, ale telo a dušu spolu. Tak potom tvrdí, že najvyššie dobro človeka, ktoré ho robí blaženým, sa skladá z dobier jednej aj druhej časti, čiže tela aj duše. Preto aj prvé dary prírody pokladá za žiaduce pre ne samy a cnosť, ktorú veda definuje ako umenie žiť, pokladá za najvyššie dobro ? cnosť je medzi dobrami duše najlepším dobrom. Keď táto cnosť alebo umenie žiť dostala dary prírody (ktoré jestvovali aj bez nej, ale boli ešte bez náuky, ktorá by sa nimi zaoberala), žiada si všetko pre seba a súčasne si žiada aj samu seba. Používa všetko, aj seba samu tak, aby sa všetkým potešila a všetko užila, viac alebo menej podľa toho, aké sú tie dary, väčšie alebo menšie, aby sa radovala zo všetkých, a ak treba, aby niektorými menšími aj pohrdla, že by miesto nich dosiahla a udržala iné, väčšie. Cnosť okrem dobier tela a duše všetko ostatné nemá za nič. Jedine cnosť sama dobre užíva seba samu aj všetky dobrá, ktoré robia človeka blaženým. Kde niet cností, nech je dobier hocikoľko, nie sú dobrami pre toho, komu patria. Nemožno ich nazývať dobrami u toho, komu nemôžu osožiť pre zlé užívanie. Taký život človeka, ktorý užíva cnosti a dobrá ducha i tela, bez ktorých cnosť nemôže jestvovať, volá sa blažený. Ak užíva aj iné dobrá, bez ktorých sa cnosť môže zaobísť, život je ešte blaženejší. Ak už užíva všetky dobrá, či telesné, či duševné, a nijaké mu už nechýbajú, vtedy je život najblaženejší. Nie každý život je cnosťou, ale len múdry život. Okrem toho každý život môže byť bez cností, avšak cnosť nemôže jestvovať bez života. To isté som povedal o rozume, pamäti a iných schopnostiach v človeku. Jestvujú v človeku aj predtým, ako sa začína učiť, bez nich však nemôže byť nijaká veda, ba ani cnosť, ktorá sa získava vedou. Byť dobrým bežcom, mať krásne telo, vynikať obrovskou silou a podobne, sú schopnosti takého druhu, že aj cnosť sa zaobíde bez nich a ony bez cnosti. Predsa sú však dobrami. Aj tie miluje cnosť pre seba samu, používa ich a užíva, ako sa patrí na cnosť.
Tento blažený život môžeme nazvať aj životom vo vzájomnosti, pri ktorom sa človek usiluje o dobro priateľov pre dobro samo, dobro pociťuje ako svoje vlastné a žičí iným to, čo aj sebe. Takto ho môžeme nazvať, nech už patrí ľuďom vo vlastnom dome, manželke, deťom a ostatným domácim, alebo ľuďom v mieste, kde býva ako občan, či v celom zemskom okruhu, v národe, s ktorým človeka viaže ľudská pospolitosť, alebo na celom svete, čím označujeme nebo i zem, i „bohov“, ktorí chcú mať za priateľa rozumného človeka a ktorých my dôverne voláme anjelmi. Starí akademici hovoria aj to, že nijako nemožno pochybovať o cieli dobra, rovnako ako o jemu opačnom cieli zla, a v tom vidia rozdiel medzi sebou a novoakademikmi. Podľa ich názoru, keď niekto filozofuje o cieľoch dobra a zla, ktoré oni pokladajú za pravé, nezáleží ani na tom, či sa oblieka a žije po stoicky, či podľa iného spôsobu. Čo sa týka troch spôsobov života: pokojného, činného a kombinovaného z oboch, dávajú prednosť tomu ostatnému. Tak učili podľa svedectva Varrovho starí akademici. Pri tomto výklade sa odvoláva na Antiocha, svojho a Cicerovho učiteľa, ktorého Cicero pokladá skôr za stoika ako za staroakademika. Napokon nám je to ľahostajné, lebo my máme usudzovať o obsahu názorov a nestarať sa o to, čo kto súdil o nositeľoch týchto názorov.
19.4. Kresťanský názor o najvyššom dobre a zle.
Keď sa niekto obráti na nás s otázkou, čo na to všetko povie Boží štát, aká je jeho mienka o cieľoch dobra a zla, odpoveď znie: Večný život je najvyšším dobrom a večná smrť najväčším zlom. Musíme správne žiť, aby sme jedno dosiahli, a druhému unikli. Preto sa hovorí: „Spravodlivý bude žiť z viery.“ (Gal 3, 11; porov. Hab 2, 4). Vo viere musíme túžiť po svojom konečnom dobre, lebo tu ho ešte nevidíme. Sám cnostný život nie je dielom našich síl, ak nás (oň prosiacich a v neho veriacich) neposilní ten, ktorý nám dal vieru, ktorou veríme, že dostaneme od neho pomoc. Tí zas, čo si mysleli, že cieľ dobra a zla je v tomto živote a najvyššie dobro videli v tele alebo v duši, alebo v jednom i druhom, aby som to jasnejšie povedal: buď v rozkoši, buď v cnosti, alebo v oboch; alebo v pokoji, alebo v cnosti, alebo v oboch; alebo v rozkoši spojenej s pokojom, alebo v cnosti, alebo v jednom i druhom; ? všetci tí sa chceli stať blaženými už tu na zemi a v čudnom nerozume chceli oblažiť seba samých. Pravda sa im vysmieva ústami proroka: „Pán pozná ľudské myšlienky“ (Ž 94, 11) alebo ako hovorí o tom svätý Pavol: „Pán pozná myšlienky múdrych a vie, aké sú márne.“ (1 Kor 3, 20).
Naozaj, čí jazyk by mohol mať taký prúd výrečnosti, aby mohol vypovedať biedu tohto života? Veľmi dojímavú žalobu podáva Cicero vo svojej „Úteche“ nad smrťou dcéry, a predsa koľko je toho, čo povedal? Aj tie veci, ktoré nazývame prvotnými dobrami, kedy, kde a ako môžu byť v tomto živote také trvalé, aby nimi neotriasol nejaký nečakaný prípad? Ktorá bolesť, opak rozkoše, ktorý nepokoj, opak pokoja, nemôže zasiahnuť telesný život múdreho človeka? Určite každé poškodenie a ochromenie údov kazí celistvosť človeka, každé znetvorenie ničí krásu, každá nevoľnosť zdravie, každá únava silu, každý druh ohlušenia alebo meravosti pohyblivosť. A čo z toho všetkého nemôže postihnúť telesné jestvovanie múdreho človeka? Aj držanie a pohyb tela, keď sú ladné a primerané, rátame k prvotným darom prírody. Čo potom, keď sa od choroby začnú triasť údy? Keď sa skriví chrbtová kosť tak, že sa ruky dotýkajú zeme a človek sa stáva akoby štvornožcom? Nie je tu zničená všetka krása a všetok pôvab držania tela? Všimnime si vrodené dary, takzvané „pravrody“ či „prvovrody“ ducha, medzi ktoré zaraďujeme predovšetkým päť zmyslov a rozum, lebo pomáhajú pochopiť a poznať pravdu. Aké nepatrné a bezvýznamné je to, čo ostane zo zmyslov, keď niekto ohluchne alebo oslepne, aby sme spomenuli aspoň niektoré. Kam sa utiahne rozum a poznanie, kde spia, keď niekto v chorobe stratí rozum? Človek by plakal a ronil slzy, keď si pomyslí alebo aj vidí, ako blázni často tárajú nezmyselné reči alebo aj robia veci, ktoré nesúhlasia s tým, čo kedysi pokladali za dobro, a nesúhlasia s ich zvyčajným správaním ani so všeobecnou mravnosťou. Čo mám povedať o tých, čo trpia záchvatmi zlého ducha? Nevedno, kde je schované a zahrabané ich poznanie, keď zlý duch používa ich telo aj dušu podľa svojej vôle. Kto sa môže s určitosťou spoľahnúť, že také nešťastie sa nemôže prihodiť aj múdremu človeku? Napokon aké a koľké je chápanie pravdy v tomto tele, kde (ako čítame v pravdivej Knihe múdrosti): „Dušu zaťažuje pominuteľné telo a a pozemský stánok stláča myseľ, ktorá veľa húta“ (Múd 9, 15)? Verva alebo snaha po činnosti, ak správne po latinsky označujeme to, čo Gréci označujú slovom ormé, patrí takisto k prvým darom prírody, a či práve ona nie je tým istým, čo riadi poľutovaniahodné pohyby bláznov a skutky, ktorých sa hrozíme, keď sa poruší činnosť zmyslov a rozum sa zatemní?
A teraz tu máme cnosť, ktorá nepatrí medzi prvé dobrá prírody, lebo len následne ju podnecuje náuka. Cnosť si nárokuje byť vrcholom medzi ľudskými dobrami, no čo iného robí, ak nie ustavičný boj s neresťami, a to nie vonkajšími, ale vnútornými, nie s cudzími, ale so svojimi vlastnými? Najmä tá cnosť, ktorá sa po grécky nazýva sofrosiné, po latinsky temperantia, miernosť,3 ktorá drží na uzde nízke žiadosti, aby nezviedli ducha a nestrhli ho do nejakej hanebnosti. Je to skutočne neresť, keď (ako hovorí apoštol): „telo si žiada, čo je proti duchu“, a cnosť je tej neresti opakom, keď „Duch si žiada, čo je proti telu. Navzájom si odporujú, aby ste nerobili to, čo chcete.“ (Gal 5, 17). Čo chceme urobiť, keď chceme dosiahnuť cieľ najvyššieho dobra, ak len nie to, aby si telo nežiadalo nič proti duchu, aby v nás nebolo vôbec tej neresti, proti ktorej si duch žiada svoje? Tu na zemi to ani pri najlepšej vôli nedosiahneme, preto sa uspokojujeme s tým, aby sme s Božou pomocou dosiahli aspoň toľko, aby sme neprivolili telu, túžiacemu konať proti duchu, aby sme poddaním sa ducha a dobrovoľným privolením nedali strhnúť sa na hriech. Bože daj, aby sme mali istotu o blaženosti, kým sme v tomto vnútornom boji, o blaženosti, ktorú chceme dosiahnuť víťazstvom. Lenže kto je až natoľko pevný duchom, aby bol zbavený akéhokoľvek boja proti telu?
Aká je to cnosť, ktorú nazývajú opatrnosťou? Či nerozlišuje svojou bdelosťou dobro od zla, aby do túžby po dobre a do úsilia vyhnúť sa zlu nevkĺzol nejaký omyl? Tým aj vydáva svedectvo, že sme uprostred zla alebo že zlo je v nás. Učí nás, že zlom je súhlasiť a dobrom je nesúhlasiť s hriechom žiadostivosti. Avšak to zlo, s ktorým nesúhlasiť nás učí opatrnosť, a miernosť zapríčiní, že nesúhlasíme, predsa ani opatrnosť, ani miernosť nevyničia zo života. A vari spravodlivosť,4 ktorej úlohou je dať každému, čo mu patrí (čím vzniká v človeku vedomie spravodlivého poriadku, pri ktorom duša sa podrobí Bohu a telo duši, a teda Bohu telo aj duša), vari táto cnosť nedokazuje, že ešte stále pracuje na diele, a nie že odpočíva po vykonanom diele? O toľko menej sa duša podriaďuje Bohu, o čo menej vo svojej mysli Boha chápe. O toľko menej sa podrobuje telo duši, čím viac túži konať proti duchu. Kým je v nás táto choroba, tento mor, tento neduh, ako môžeme byť zdraví? A ak sme nie zdraví, ako sa opovažujeme nazvať blaženými, a k tomu ešte blaženými konečnou blaženosťou? Tá cnosť, ktorá sa volá chrabrosť, je svedkom toho, že aj pri akejkoľvek veľkej múdrosti zlo prebýva medzi ľuďmi a povinnosťou chrabrosti je zlo trpezlivo znášať. Čudujem sa, s akou bezočivosťou môžu stoicki filozofi zastávať názor, že to zlo nie je zlom, a keby vraj bolo toľké, že by ho múdry nemohol alebo nemal znášať, povinný je vziať si život a vysťahovať sa z tohto sveta. Taká hlúpa je pýcha týchto ľudí, ktorí si myslia, že tu je cieľ dobra, že sami od seba budú blažení a že ich mudrc, ako ho opisujú vo svojej podivnej namyslenosti, hoci bude oslepnutý, ohluchnutý, hoci onemie a ochromie na tele, hoci ho budú trápiť bolesti a postihne ho zlo, aké si len možno vymyslieť, až je prinútený vziať si život, bude šťastný a títo stoici sa nehanbia ešte aj takýto život nazvať blaženým. Pekný blažený život, ktorý si musí pýtať pomoc od smrti, aby sa mohol zakončiť! Ak je blažený, treba v ňom zostať! Lež ak človek pre zlo uteká zo života, ako ho možno nazvať blaženým? Alebo ako to, že tie bolesti a nešťastia nie sú zlom, keď prevyšujú ľudskú odvahu, ktorá je dobrom? Okrem toho nútia odvahu nielen pred nimi ustupovať, ale aj bláznivo tvrdia, že život je síce blažený, ale treba sa mu vyhnúť. Kto je taký slepý, aby nevidel, že niet príčiny vyhýbať sa životu, keď je blažený? Ale ak priznávajú, že pre ťažké bremená, čo doliehajú na život, treba sa životu vyhnúť, prečo neohnú tvrdý krk pýchy a nepriznajú sa, že život je nešťastný? Prosím, odpovedzte, či sa Kato zabil z trpezlivosti, alebo z netrpezlivosti? Nebol by to spravil, keby nebol netrpezlivo znášal Cézarovo víťazstvo. Kde je tu odvaha? Veru ustúpila, veru podľahla, veru bola natoľko premožená, že sa pozbavila blaženého života, opustila ho a hanebne utiekla od neho. Či už nebol vtedy jeho život blažený? Bol nešťastný! Ako to, že niet na svete zla, keď práve ono život urobilo nešťastným a hodným toho, aby bolo treba utekať od neho?
Tí zas, ktorí priznávajú, že zlo na svete jestvuje, teda peripatetici a staroakademici, ktorých názor bráni aj Varro, hoci hovoria o týchto veciach prijateľnejšie, pestujú blud, že aj pri zle, ktoré keby bolo aj toľké, že by sa ho ten, kto ho trpí, musel zbaviť dobrovoľnou smrťou, predsa je len život blažený. Varro hovorí: „Zlé sú utrpenia a telesné muky, a o toľko sú horšie, o koľko môžu byť väčšie; aby si sa ich zbavil, treba sa pozbaviť života.“ Akého to života, prosím? „Toho, ktorý zaťažujú toľké zlá.“ Azda je naozaj život blažený medzi toľkými zlami, pre ktoré treba ujsť zo života? Azda je preto blažený, že ti je dovolené smrťou sa vyhnúť zlám? A čo ak z nejakého Božieho rozhodnutia budeš v nich držaný a nebudeš môcť zomrieť, ale ani sa ich zbaviť? Až potom by si povedal, že toto je nešťastný život. Nie, preto nie je biedny, že sa ho môže človek rýchlo zbaviť, lebo ak je večný, aj ty sám ho nazveš biednym. Nie preto, že je krátky, nemá sa vidieť nijaká bieda. Alebo čo je ešte nezmyselnejšie, preto, že je to život krátky, treba ho nazvať blaženosťou. Veľká je sila toho zla, ktoré zdolá človeka, podľa nich aj múdreho, aby sa zbavil ľudskej existencie. A ostáva pravdou, že je to akýsi hlas prírody, najprvší a najsilnejší, aby sa človek zmieril so sebou a preto sa prirodzene vyhýbal smrti, a tak bol sám sebe priateľom, aby chcel a úporné túžil byť živou bytosťou a chcel žiť v spojení tela a duše. Veľká je sila zla, ak ono prekonáva prirodzenú túžbu po živote, ktorá zapríčiňuje, že všetkými spôsobmi, všetkou silou a úsilím sa vyhýbame smrti. Také zlo premáha aj túto prirodzenú snahu. Ak to zlo nemôže prísť odinakiaľ, človek si ho spôsobí sám (smrť). Veľká sila spočíva v zlách, ktoré robia z odvahy vražedkyňu (ak takúto odvahu, pravdaže, ak ju ešte možno nazvať odvahou), keď je natoľko ovládaná zlom, že človeka, ktorého chrabrosť ? ako nespornú cnosť ? vzala pod ochranu, nielenže nevie zachovať trpezlivosťou, ale sama je prinútená zabíjať. Je pravda, že múdry človek má trpezlivo znášať aj smrť, ale takú, ktorá príde odinakiaľ, nie od neho. Keď je niekto podľa týchto filozofov donútený sám seba usmrtiť, potom jestvujú nielen zlá, ale aj neznesiteľná zlá, ktoré človeka doženú do takého zločinu. Život, na ktorý dolieha ťarcha nešťastí a neznesiteľných príhod, nemožno nazvať blaženým, keď ľudia, ktorí ho tak označujú, aj keď sú premožení valiacimi sa nešťastiami, ustupujú pred zlom a sami si zapríčinia smrť. Keby tí istí ľudia, premožení tými istými dôvodmi, hľadali skutočne blažený život a vedeli ustúpiť pravde, nenazdávali by sa, že cieľ najvyššieho dobra nájdu v tejto pozemskej smrteľnosti. Lebo aj samy cnosti, nad ktoré v človeku niet nič lepšieho a užitočnejšieho, čím väčšiu pomoc poskytujú proti náporu nebezpečenstiev, námah a bolestí, tým určitejšie svedectvo vydávajú o jestvovaní biedy. Ak sú to pravé cnosti, ktoré môžeme nájsť iba v ľuďoch ozajstnej zbožnosti, nech sa nechvália tým, že majú moc, aby ľudia s týmito cnosťami netrpeli nijakú biedu, lebo pravá cnosť neklame. Miesto toho musia priznať, že môžu urobiť len toľko, aby sa ľudský život, pre množstvo dočasných ťažkých utrpení plný smútku, stal blažený nádejou v budúci život a akoby už spasený. Ako však môže byť blažený život, ktorý ešte nie je spasený? Preto aj apoštol Pavol hovorí nie o nerozumných, netrpezlivých, nezdržanlivých a nespravodlivých ľuďoch, ale o tých, ktorí žijú podľa pravej zbožnosti, a ktorí majú teda v sebe len pravé cnosti: „Lebo v nádeji sme spasení! Ale nádej, ktorú možno vidieť (splnenú), nie je nádej. Lebo kto dúfa v niečo, čo vidí? Ale ak dúfame v niečo, čo nevidíme, trpezlivo to očakávame.“ (Rim 8, 24 ? 25). Ako sme teda nádejou spasení, takisto sme nádejou blažení. Spasenie a blaženosť ešte nemáme v rukách ako skutočnosť, ale ich len očakávame v budúcnosti. A to „trpezlivo“, lebo sme obklopení všelijakým zlom, ktoré musíme trpezlivo znášať, kým nedôjdeme do toho dobra, kde budeme mať všetko, čo nám bude poskytovať nevýslovnú radosť, a tam už nebude nič, čo by sme museli znášať. Spása, ktorá príde v budúcom veku, bude súčasne aj konečnou blaženosťou. Keďže filozofi, ktorí tú blaženosť nevidia, nechcú v ňu veriť, namáhajú sa zadovážiť si tu na zemi falošnú blaženosť „cnosťou“ čím pyšnejšou, tým klamlivejšou.
19.5. Život vo vzájomnom spoločenstve, aj keď je chválitebný, predsa trpí rozličnými údermi.
Ak filozofi požadujú od múdreho človeka žiť vo vzájomnom spoločenstve, my to rozhodne schvaľujeme. Veď ako by vznikol náš Boží štát, o ktorom píšeme už devätnástu knihu, ako by sa vyvíjal a prišiel k cieľu, keby život svätých občanov nebol životom pospolitým? Kto by mohol zrátať, v koľkých a akých zlách sa zmieta ľudské spoločenstvo v tejto úbohej dočasnosti? Kto by to vedel oceniť? Nech sa teda svet započúva, čo rozpráva jeden z jeho komediálnych autorov, ktorý si podobne ako mnohí iní ľudia ťažká:
„Vzal som si ženu. Aké nešťastie som stretol! Narodili sa mi synovia, nová starosť.“ (Terentius, Adelph., V, 4, 13). Alebo čo hovorí ten istý Terentius o biedach lásky: „Krivdy, podozrenia, nepriateľstvá, bitka a opäť pokoj.“ (Eunuch. I, 1, 14). Či toto všetko nevošlo aj do ľudských vzťahov? Či sa to neprihodí aj tam, kde sa pestuje čestný vzťah priateľskej lásky? Či nie sú tými vecami akoby nasiaknuté na každom kroku skoro všetky ľudské záležitosti, v ktorých ako nepochybné zlo vidíme mnohé krivdy, upodozrievania, nepriateľstvá, vojny? Na druhej strane vidíme zasa pokoj ako neisté dobro, lebo nepoznáme ľudské srdcia, s ktorými ho chceme mať. A keby sme ich aj dnes poznali, nemôžeme vedieť, aké budú zajtra. Ktorí ľudia bývajú prijateľnejší, alebo aspoň majú takými byť, ak nie tí, čo bývajú pod jednou strechou? A predsa kto môže byť v tejto veci istý, keď práve zo skrytých nástrah vo vzťahoch medzi takýmito blízkymi ľuďmi vznikajú často veľké zlá, a to tým trpkejšie, čím sladší býva pokoj, vyzerajúci ako ozajstný, no v skutočnosti len záludne predstieraný? Preto sa hlboko dotkne každého srdca a je skoro do plaču, keď počuje Tulliove slová: „Niet skrytejších úkladov, ako sú tie, ktoré ľudia schovávajú za predstieranú ochotu a za priateľstvo. Pred otvoreným nepriateľom sa môžeš ľahko ochrániť. Avšak skryté, vnútorné, domáce zlo nielenže jestvuje, ale ťa zovšadiaľ omotáva, prv ako by si ho mohol postrehnúť a spoznať.“ (Cicero, Orationes in Verrem, 2, 1, 15). Preto s takým bolestným srdcom počúvame Kristov výrok: „A vlastní domáci budú človeku nepriateľmi.“ (Mt 10, 36). Aj keď môže byť niekto dosť silný, aby vyrovnane znášal údery predstieraného priateľstva, a aj dosť opatrný, aby sa mal pred nimi na pozore, predsa každý, kto je sám dobrý, musí sa veľmi nepríjemne zaraziť nad zlobou zákerných ľudí, keď ich spozná ako veľmi zlých. Nezáleží na tom, či už boli voči nemu od začiatku nepriateľskí a ochotu len predstierali, alebo sa zmenili z dobrých na zlých. Ak teda nie je dosť istý už ani vlastný dom a jeho spoločná ochrana proti zlám ľudského pokolenia, čo potom obec, ktorá, čím je väčšia, tým sa jej fóra a námestia väčšmi ozývajú občianskymi a trestnými spormi? Hoci by aj utíchli búrlivé spory, ale často aj krvavé povstania a občianske vojny, spoločnosť sa ich načas môže zbaviť, ale nikdy nebude pred nimi celkom bezpečná.5
19.6. Ľudské súdy bývajú omylné, ak pravda nie je dosť jasná.
Ostaňme pri súdoch, ktoré mestám a obciam nemôžu chýbať ani v čase najhlbšieho pokoja. Sú to súdy ľudí nad ľuďmi. A aké sú biedne a smutné! Veď súdia ľudia, ktorí nemôžu nazrieť do vnútra tých, ktorých súdia. Preto často musia hľadať pravdu mučením svedkov, ktorých sa vec vôbec netýka. Čo povedať o človeku súdenom za nejakú vec, keď ho pri otázke, či je nevinný, opakovane mučia, a pritom môže byť aj nevinný? Trpí pre pochybný zločin celkom nepochybné muky nie preto, aby sa dosvedčilo, že to robil, ale preto, že sa nevie, či to urobil. Takto nevedomosť sudcu je často nešťastím nevinného. Zatiaľ čo sudca dáva mučiť obžalovaného, aby azda nevedomky nedal zabiť nevinného, stane sa niekedy následkom neblahej nevedomosti, že po mučení nevinného zavraždí ešte aj toho, koho dal mučiť, aby nezabil azda nevinného. Toto je ešte bolestnejšie a žalostnejšie a bolo by to treba oplakať prúdom sĺz. Mučený človek podľa učenia svetskej múdrosti dá prednosť aj úniku z tohto života pred ďalším znášaním utrpenia alebo sa radšej prizná k zločinu, ktorý nikdy nespáchal. Keď takého človeka odsúdia a popravia, sudca vie ešte menej, či v tom, ktorého dal mučiť, odsúdil na smrť človeka vinného alebo nevinného, aby azda nevedomky nevydal na smrť nevinného. Najprv dal nevinného mučiť, aby dosiahol istotu, a potom ho vydá na smrť bez toho, aby mal istotu. Či pri týchto tieňoch verejného života zasadne múdry ako sudca, a či nezasadne? Isteže zasadne! Zaväzuje ho a núti do takej služby vzťah k ľudskej spoločnosti, ktorú opustiť pokladá za nedovolené. Napriek tomu pokladá za dovolené, aby mučili svedkov vo veciach, ktoré sú im celkom cudzie; alebo aby obžalovaný, ktorý, donútený ťarchou bolesti, priznal sa aj k tomu, čo neurobil, bol nevinne potrestaný, keď už predtým nevinne znášal mučenie; alebo aby tí, ktorí nie sú na smrť odsúdení, zomierali väčšinou v mukách a pre muky; alebo že neraz aj tí, ktorí podávajú žalobu s úmyslom osožiť ľudskej spoločnosti a zabrániť, aby zločin neostal bez trestu, majú pravdu a nemôžu ju dokázať, lebo svedkovia svedčia falošne a obžalovaný s nadľudskou silou vytrpí muky a neprizná sa, a tak tých, ktorí podali žalobu, sudca, nepresvedčený o ozajstnej pravde, odsúdi na potrestanie. Tieto a mnohé hrozné zlá nepokladá však múdry človek za hriechy, lebo ich sudca nekoná s úmyslom škodiť, ale je donútený nevedomosťou a nevyhnutnosťou súdiť, lebo ho do toho núti vzťah k ľudskej spoločnosti. Toto je iste nešťastie človeka, hoci to nie je zlá vôľa múdreho. Vari donútený nevedomosťou a nevyhnutnosťou súdiť trestá nevinných a trápi nevinných? Vari mu je málo, že niet vinného, ale chce, aby nebolo ani blaženého? O koľko rozumnejšie a dôstojnejšie človeka by bolo uznať v tej nevyhnutnosti ľudskú biedu a v sebe ju nenávidieť, a ak je zbožný, volať k Bohu: „Vytrhni ma z mojich tiesni!“ (Ž 25, 17).
19.7. Reč rozdeľuje ľudskú spoločnosť a aj spravodlivé vojny bývajú príčinou nešťastia.
Po meste alebo štáte nasleduje zemský okruh, v ktorom vidia tretí stupeň organizácie ľudskej spoločnosti tí učenci, ktorí ju napred posudzujú ako jeden dom, potom ako mesto či štát a napokon prichádzajú k posudzovaniu zemskému okruhu. Ten je plný nebezpečenstiev o to viac, čím je väčší ? podobne ako množstvo vôd. V tomto okruhu treba vidieť najprv rozdielnosť jazykov, ktorá odlišuje a aj odcudzuje človeka od človeka. Ak sa vo svete stretnú dvaja ľudia a pre niečo musia spolu žiť, lebo sa nemôžu obísť, a ani jeden nevie reč toho druhého, veľmi ťažko sa zjednotia. Skôr sa spolčia nemé zvieratá, hoci rozličného druhu, než tí dvaja, hoci sú ľuďmi. Keď si nemôžu oznámiť to, čo cítia, iba pre rozdielnosť reči, spolčenie im neuľahčí ani veľká prirodzená podobnosť. Niekedy to platí natoľko, že človek bude radšej bývať spolu so svojím psom, ako s cudzím človekom. A preto sa vynakladá mnoho úsilia, aby víťazný štát dal podrobeným národom nielen svoje jarmo, ale aj svoju reč. Preto nikdy nechýbali, ba bolo vždy mnoho tlmočníkov. To je pravda! Ale koľkými a akými hroznými vojnami a akým prelievaním krvi a vraždením sa to dosahovalo! A keď sa aj tie ukrutnosti skončia, neskončia sa ich smutné následky. A hoci by už ani tých nebolo, predsa nikdy nebudú chýbať susedné nepriateľské národy, s ktorými ustavične boli a sú vojny. Ba aj rozsiahlosť ríše plodí vojny toho najhoršieho druhu, najmä triedne a občianske. Ony ešte väčšmi nivočia ľudský rod, či už sa bojuje preto, aby sa vojny zavŕšili, alebo preto, aby azda nevznikli. Chcel by som opísať mnohé a mnohonásobné rany týchto nešťastí, tvrdé a ukrutné dopustenia, vylíčiť ich, ako sa patrí, hoci ani zďaleka to nemôžem urobiť tak, ako by si to vec vyžadovala, veď kam až má siahať táto rozprava? Povie sa, že múdry človek bude viesť len spravodlivú vojnu. Hoci by to aj bolo tak, predsa ho nebude bolieť, že pre neho vznikla nevyhnutnosť hoci aj spravodlivej vojny, keď si uvedomí, že je len človekom. Veď keby nebola vojna spravodlivá, nemusel by ju viesť, teda pri zachovaní spravodlivosti by pre múdreho človeka vojny vlastne nejestvovali. Nespravodlivosť protivníkov núti však múdreho viesť spravodlivé vojny. A nad touto nespravodlivosťou musí želieť človek, lebo je to ľudská nespravodlivosť aj vtedy, keď z nej nevyplýva nijaká nevyhnutnosť vojny. Keď o týchto veľkých, strašných a krutých zlách niekto s poľutovaním uvažuje, musí priznať, že bieda predsa len jestvuje. Ktokoľvek by ich však znášal alebo o nich uvažoval bez bolesti srdca, je hoden poľutovania, a ak sa pritom ešte pokladá za blaženého, potom už stratil všetok ľudský cit.
19.8. Ani priateľstvo dobrých ľudí nie je isté. (Skrátené)
V tomto živote, kde priateľa často pokladáme za nepriateľa a nepriateľa za priateľa, čo nás môže potešiť väčšmi, ako pevná dôvera a vzájomná láska dobrých priateľov? Čím viac ich máme, tým väčšie obavy máme, aby sa im neprihodilo niečo zlého. Nestaráme sa len o ich dobro, ale trnieme, aby sa azda nezmenili na falošných, zlých a ničomných. Keď sa niekedy naše obavy splnia, len ten, kto to prežil, vie, koľkou bolesťou sa naplní naše srdce. Chceli by sme ich radšej vidieť mŕtvych, hoci aj to by nás bolelo. Aj keď nás smrť dobrých priateľov zarmucuje, jednako si len pri ich smrti radi uvedomujeme, že zostali dobrými a nedali sa zlákať zlobou falošnosti a zrady.
19.9. Priateľstvo anjelov k ľuďom sa na tomto svete nemôže ukázať celkom zreteľne. (Skrátené)
Filozofi, ktorí chcú mať bohov za našich priateľov, spoločnosť anjelov kladú na štvrté miesto. My sa nebojíme, že nás anjeli zarmútia svojou smrťou alebo mravnou skazenosťou. Anjelské priateľstvo nie je také ako ľudské. Aj satan sa často ukazuje ako anjel, aby nás zviedol a pokúšal. Je znakom Božieho milosrdenstva, keď Boh nedovolí, aby nás diabol oklamal ako niektorých filozofov, ktorí chceli mať za priateľov bohov. Takto padol do diablových osídiel celý štát a s diablom bude aj súdený. Obety, ktorými uctievali bohov, nečisté hry, ktorými oslavujú ich zločiny, aby ich vraj uzmierili, sú dostatočným dôkazom, koho to vlastne filozofi ctili.
19.10. Aká odmena čaká svätých za premáhanie pokušení. (Skrátené)
Ani svätí a vyznávači jedného a pravého Boha nie sú bezpeční pred diablovým zvádzaním a mnohorakým pokúšaním. Pokúšanie je užitočné na to, aby sme ešte horlivejšie hľadali bezpečný, istý a úplný pokoj. Tam budeme mať všetky dary prírody, ducha aj tela, a budú večné. Tam budú cnosti odmenené za víťazstvo, bez strachu a ohrozovania nepriateľom. Cnosť sa tam stane vlastne konečnou blaženosťou. Aj tu sa voláme blažení a šťastní, keď máme pokoj. Ale táto blaženosť je veľmi úbohá v porovnaní s večnou blaženosťou. Pravá cnosť používa pokoj na dobro, ale aj zlo používa na dobro, lebo jeho znášaním sa cnosť zdokonaľuje. Cnosť je vtedy pravá, keď všetko jej úsilie smeruje do toho pokoja, kde už nemôže byť pokoj väčší ani lepší.
19.11. Blaženosť večného pokoja. (Skrátené)
Môže sa povedať, že cieľom všetkého nášho dobra je pokoj. Znamená to to isté, akoby sme povedali, že jeho cieľom je večný život. V žalme sa hovorí: „Chváľ, Jeruzalem, Pána, oslavuj, Sion, svojho Boha. Lebo upevnil závory tvojich brán a požehnal tvojich synov v tebe. Zaisťuje pokoj tvojim hraniciam, sýti ťa najlepšou pšenicou.“ (Ž 147, 12 ? 14). Keď sú upevnené závory brán, už nik do nich nevojde, ani nimi nevyjde. Preto sa hranicami rozumie pokoj, a to večný. Aj samo slovo Jeruzalem značí vlastne videnie pokoja. Keďže slovo pokoj používajú často aj na tomto smrteľnom svete, kde niet večného života, cieľ Božieho štátu, kde bude pokoj najvyšším dobrom, nazveme radšej večným životom než pokojom. Hovorí o tom aj apoštol: „Ale teraz, keď ste oslobodení od hriechu a stali ste sa Božími služobníkmi, máte z toho úžitok na posvätenie a nakoniec večný život.“ (Rim 6, 22). Keďže však večný život budú mať aj zlí vo večnom treste, bolo by lepšie hovoriť, že cieľom Božieho štátu je alebo pokoj vo večnom živote, alebo večný život v pokoji. Pokoj si už aj na tejto zemi ceníme a vážime tak veľmi, že o ničom nechceme počúvať s väčšou radosťou ako o pokoji, po ničom netúžime väčšmi, ani nemôžeme nájsť nič lepšieho.
19.12. Všetky vojny a nepokoje smerujú vlastne k pokoju.
Každý, kto nahliadne do ľudského života a do celej prírody, uzná, že ako niet bytosti, ktorá by sa nechcela radovať, takisto niet nikoho, kto by netúžil po pokoji. Ba aj tí, čo chcú vojny, nechcú vlastne nič iné ako zvíťaziť, a tak dôjsť k slávnemu pokoju. Čím iným je totiž víťazstvo, ak nie podmanením protivníka? Keď sa to dosiahne, býva aj pokoj. Z úsilia po pokoji vedú vojny aj tí, ktorí chcú dokazovať vojenské schopnosti rozkazovaním a bojovaním. Uznáva sa teda, že pokoj je žiadaným koncom vojny. Aj v bojovaní každý hľadá pokoj, a nikto v uzavieraní mieru nehľadá vojnu. Veď aj tí, čo chcú porušiť jestvujúci pokoj, niežeby nenávideli mier, ale ho chcú zmeniť podľa svojho nazerania. Nechcú, aby vôbec nebolo pokoja, ale chcú ho mať taký, aký chcú oni. Napokon, hoci sa povstaním oddelili od iných, ak by nemali v úmysle nejaký druh pokoja, neuskutočnili by svoj zámer. Preto aj lúpežníci, aby smelšie a istejšie ničili pokoj iných, chcú mať pokoj medzi sebou. Hoci by sa niektorý z nich, čo vyniká silou, natoľko vyhýbal spoločníkom, že by si nikoho nepribral a sám by prepadával, lúpil a ničil tých, ktorých by mohol, predsa by aspoň tieň pokoja zachovával vo vzťahu k tým, ktorých by nemohol zabiť, alebo pred ktorými by chcel zostať skrytý. Vo svojom dome, so ženou a deťmi chce iste ostať v pokoji. Iste má radosť, keď ho počúvajú na slovo. Keď sa tak nestane, rozhnevá sa, vyčituje im a trestá ich. Ak treba, vo svojom dome spraví poriadok aj násilím. Vie, že v dome nemôže byť pokoj, ak sa všetko nepodrobí jednej hlave, ktorou je on sám. Keby taký človek dostal moc nad štátom alebo národom, a poddaní by mu slúžili tak, ako by chcel, aby mu všetci slúžili doma, už by sa neskrýval ako zbojník po jaskyniach, ale povýšil by sa na kráľa, hoci by v ňom ostala tá istá žiadostivosť a zlosť. Každý, kto chce žiť podľa svojej vôle, chce mať pokoj so svojimi. Ba aj tých, s ktorými bojujú, chcú ľudia urobiť svojimi, ak len môžu, a podrobeným chcú dať zákony svojho pokoja.
Lež predstavme si človeka, o akom spievajú básnici a spisovatelia, ktorého by pre jeho spoločenskú hrubosť mali nazvať skôr poločlovekom ako človekom. Hoci jeho kráľovstvom by bola drsná samota jaskyne a akési bezpríkladné zlo, podľa ktorého by sa aj nazýval zlým, čo sa po grécky volá „kakos“. Hoci ten Kakos nikdy nepočul láskavý hlas manželky, ani sám nikdy láskavo neprehovoril, hoci nikdy nepoznal radostnú hru so svojimi malými deťmi, ani nikdy väčším deťom nerozkazoval, nikdy nemal potešenie z priateľských rozhovorov, ani z rozhovorov so svojím otcom Vulcanom (od ktorého bol len o to šťastnejší, že sám nesplodil takú obludu), hoci nikdy a nič nikomu nedal, ale sám, od koho mohol a čo chcel, kedy mohol a koľko chcel, zobral, predsa v tej svojej opustenej jaskyni, kde ? ako opisuje básnik ? zem bola ustavične teplá od novej krvi (Vergilius, Aeneida, 8, 195), cieľom jeho túžob nebolo nič iné, jedine nikým nerušený pokoj. Taký pokoj, aby mu ho nenarušilo nijaké násilie ani hrozba. Napokon chcel mať pokoj aj so svojím vlastným telom, a len natoľko bol spokojný, nakoľko ho mal. Rozkazoval aj svojim údom, ktoré ho poslúchali. Aby zasa utíšil búriace sa túžby nedostatočnej, smrteľnej ľudskej prirodzenosti a utíšil hlad dráždiaci dušu a nabádajúci ju, aby pretrhla spoločenstvo s telom a opustila ho, zbíjal, čo mohol, zabíjal, požieral, a hoci bol ukrutný a divý, predsa sa staral, aby mal pokoj pre svoj život a zdravie, pokoj, zabezpečený násilným a zverským spôsobom. Keby ten istý pokoj, ktorý vedel zachovať vo svojej jaskyni sám so sebou, chcel zachovávať aj s ľuďmi, nenazýval by sa zlým, obludou a poločlovekom. Keby jeho telesná podoba a chrlenie ohňa neodstrašovali ľudskú spoločnosť, možno by sa ukázalo, že tie ukrutnosti robil nie z túžby niekomu škodiť, ale z nevyhnutnosti, aby si udržal život. Našťastie on vôbec nejestvoval, alebo aspoň (čo je pravdepodobnejšie) nebol taký, ako ho predstavila obrazotvornosť básnika. Keby Kakos nebol taký zlý, potom by ani Hercules nebol taký slávny. Múdrejšie je veriť, ako som už povedal, že taký človek alebo poločlovek vôbec nežil. Podobne netreba veriť ani iným básnickým výmyslom. Najdivšie zvieratá, ktorým sa Kakos blížil svojou divosťou (pomenovali ho aj polozverom), chránia zachovanie svojho rodu istým pokojom, pohlavným stykom, plodením a rodením, opatrovaním a kŕmením mláďat, hoci niektoré z nich nie sú stádovité, ale samotárske. Nie tak ako ovce, jelene, holubice a včely, ale ako levy, líšky, orly a sovy. Vari tigrica nemručí spokojne nad svojimi mláďatami a nehrá sa s nimi, krotiac svoju divosť? Alebo sup, hoci samotársky vyhľadáva svoju korisť, nepári sa, nerobí si hniezdo, nevysedí mláďatá, nekŕmi ich a so svojou akoby manželkou nedelí sa o domáce povinnosti v najpríkladnejšej zhode a v pokoji? O čo viac núti zákon ľudskej prirodzenosti ľudí tvoriť spoločnosť a uzavierať pokoj s ľuďmi, a nakoľko to od nich závisí, spoločnosť všetkých ľudí, lebo aj zlí bojujú za pokoj svojich. A všetkých chcú spraviť svojimi, aby všetci a všetko slúžilo jednému, aby všetci súhlasili s ich pokojom, či už v láske alebo v strachu. Takto ľudská pýcha prevrátene napodobuje Boha. Nenávidí rovnosť so spoločníkmi, ktorí sú v rovnakom postavení pod Bohom, ale chce spoločníkom nanútiť svoju vládu namiesto Boha. Nenávidí spravodlivý Boží pokoj a miluje svoj vlastný nespravodlivý pokoj. Nemať rád nijaký pokoj, to nedokáže, lebo niet takého hriechu proti prírode, ktorý by zničil aj posledné stopy prírody v človeku.
Taký človek, ktorý vie, že dobrým veciam treba dať prednosť pred zlými a usporiadaným pred prevrátenými, zbadá, že pokoj zlých ľudí v porovnaní s pokojom dobrých ľudí sa ani najmenej nemôže nazvať pokojom. Čo je prevrátené, to sa musí zhodovať v niektorej alebo s niektorou čiastkou vecí, z ktorých sa skladá. Ináč by nebolo ničoho. Napríklad, keby niekto visel hlavou dolu, bola by tu prevrátená poloha tela a usporiadanie údov, lebo to, čo má byť podľa prirodzenosti nad inými údmi, je pod nimi, a čo má byť pod nimi, je nad nimi. Prevrátenosť porušila telesný pokoj, a preto je bolestná. Duša v takom prípade ostáva v pokojnej zhode so svojím telom a stará sa o zdravie tela, a preto vlastne bolesť cíti ona. Keď duša bolesťami odlúčená od tela odchádza, kým ostáva spojenie údov, nie je bez istého druhu pokojnej zhody vo svojich častiach to, čo ostáva (čiže telo), a preto ono ešte visí. Keď zemské telo smeruje k zemi a udržuje sa len na povraze, na ktorom je zavesené, tým spôsobom smeruje ku svojmu pokoju a svojou váhou sa domáha miesta, kde by spočinulo, a hoci je už bezdušné a bezcitné, neustupuje od prirodzeného poriadku svojho pokoja, či to aj vtedy, keď ho už má, alebo vtedy, keď po ňom túži. Ak sa použijú lieky a ak sa zodpovedne zasiahne, aby sa nedovolil rozklad a uvoľnenie mŕtvoly, zatiaľ ešte určitý pokoj spája rozličné časti tela medzi sebou a celú váhu tela púta k zemi, miestu najvhodnejšiemu a pokojnému. Ak sa však nevenuje nijaká starosť, aby sa telo zachovalo od rozkladu, ale rozklad sa ponechá prirodzenému priebehu, tak sa dlho zmieta v najrozmanitejších výjavoch, našim zmyslom nepríjemných (je to napríklad nepríjemný zápach, ktorý zapríčiní našim zmyslom hniloba), až kým sa nespojí s prvkami sveta a pomaly a po čiastkach nevstúpi do ich pokoja. Nijako sa tým neruší zákon najvyššieho Stvoriteľa a Riaditeľa, ktorý riadi pokoj vesmíru. Hoci sa z mŕtvol väčších stvorení rodia malé živočíchy, predsa podľa toho istého Stvoriteľovho zákona všetky drobné ústrojenstvá slúžia svojim malým dušiam v pokoji. Hoci telá mŕtvych požerú iné živočíchy, všade nájdu zákony na zachovanie rodu všetkých smrteľníkov, upokojujúc vhodné vhodnými, kamkoľvek by sa dostali, s akýmikoľvek vecami by sa spojili a na akékoľvek veci by sa obrátili a premenili.6
19.13. Všeobecný pokoj, ktorý nemôže zničiť nijaká vzbura. (Skrátené)
Pokoj v hmotnom svete tkvie vlastne v usporiadanom súlade jeho častí. Pokoj nerozumných duší je v usporiadanom pokoji pudov, pokoj rozumnej duše je v usporiadaní poznania a činnosti. Pokoj tela a duše nachádzame v usporiadanom živote. Pokoj medzi ľuďmi a Bohom spočíva v usporiadanej poslušnosti večného zákona. Pokoj medzi ľuďmi sa dosahuje v usporiadanej svornosti, pokoj rodiny v usporiadanej svornosti jednotlivých členov rodiny a pokoj v štáte v usporiadanej svornosti občanov pri rozkazovaní a poslúchaní. Pokoj nebeského štátu je v celkom usporiadanom a svornom spoločenstve žitia s Bohom a v Bohu. Napokon pokoj všetkých vecí je pokojom poriadku. Poriadok je zasa rozloženie rovných a nerovných vecí, ktoré dáva každej veci svoje miesto. Ani zatratení nie sú v pokoji, lebo nie sú účastní na pokoji poriadku, v ktorom už niet porušenia (pominuteľnosti). Nešťastní sú preto, že musia byť tam, kde trpia. A ešte nešťastnejší sú preto, že sú nespokojní so zákonom poriadku. Ako môže byť život bez utrpenia, no nemôže byť utrpenie bez života, tak môže byť pokoj bez vojny, ale nemôže byť vojna bez nejakého pokoja. Môže byť taká bytosť, v ktorej niet nijakého zla, a môže byť taká, v ktorej nemôže byť nijakého zla. Lenže nemôže jestvovať bytosť, v ktorej by nebolo nijaké dobro. Preto ani prirodzenosť diabla, keďže je prirodzenosťou, nie je zlá, ale len prevrátená. Pri treste, ktorým postihuje Boh diabla, neobracia sa proti dobru, ktoré je v diablovi, ale proti hriechu, ktorý spáchal. Keď vo večnom treste hriešnici a bezbožníci oplakávajú v mukách stratu prirodzených dobier, je to správne. Až teraz uznávajú Boha, ktorého predtým odmietali. Boh dal ľuďom časné dobrá potrebné na dosiahnutie pokoja pod podmienkou, že ich budú správne užívať, a tak dosiahnu väčšie dobrá: nepominuteľný pokoj a tomu zodpovednú krásu a slávu vo večnom živote. Kto ich zneužije, nedostane, čo je večné, a dočasné stratí.
19.14. Poriadok a zákon, či už božský, alebo ľudský, slúži spoločnosti.
Všetko užívanie časných vecí smeruje k užívaniu pozemského pokoja v pozemskom štáte. V nebeskom štáte smeruje zas k užívaniu večného pokoja. Keby sme boli nerozumnými stvoreniami, nežiadali by sme si nič okrem usporiadanej, patričnej pomernosti jednotlivých častí tela a uspokojenie jeho žiadostí. Nič iného teda, okrem telesného pokoja a hojnosti rozkoše, aby pokoj tela osožil pokoju duše. Keď sa skončí pokoj tela, poruší sa aj pokoj nerozumnej duše, lebo nemôže dosiahnuť uspokojenie žiadostí. Oboje teda spoločne slúži tomu pokoju, ktorý majú medzi sebou duša a telo, čiže pokoj života a zdravia. Ako živé bytosti ukazujú, že milujú pokoj tela, keď utekajú pred bolesťou, aj pokoj duše, keď sledujú rozkoš na ukojenie žiadostí, tak útekom pred smrťou dostatočne naznačujú, ako milujú pokoj, ktorý udržiava zhodu duše s telom. Avšak človek, ktorý má rozumnú dušu, všetko to, čo má spoločné so zvieratami, podriadi pokoju rozumnej duše, aby mysľou všetko uvážil a podľa toho konal, a tak aby nastala zhoda medzi mysľou a skutkom, čo sme vlastne pomenovali pokojom rozumnej duše. Na ten cieľ musí chcieť, aby ho bolesť netrápila a smrť neničila, lebo len vtedy môže niečo užitočného poznať a podľa toho poznania si zariadiť život a obyčaje. Lenže aby v snahe o poznanie neupadol pre slabosť ľudského ducha do nejakého bludu, potrebuje Božie poučenie, ktoré bude poslúchať, a Božiu pomoc, aby ho poslúchal slobodne. Kým je v tomto smrteľnom tele, putuje ďaleko od Pána, kráča vierou, nie videním. (Porov. 2 Kor 5, 6). Lež tým všetok pokoj, či tela, či duše, či súčasne tela aj duše, podriaďuje tomu pokoju, ktorý má smrteľný človek s nesmrteľným Bohom, aby jemu bola podriadená poslušnosť vo viere pod večným zákonom. Boh Učiteľ učí dvoje hlavných prikázaní: prikázanie lásky k Bohu a k blížnemu, v ktorých človek nachádza trojaký predmet svojej lásky (Boha, seba samého a blížneho). Neblúdi v láske k sebe ten, kto miluje Boha, a z toho vyplýva, že sa má starať, aby aj blížny miloval Boha, a aj blížny je povinný milovať ho ako seba samého. Takto sa má starať o ženu, deti, o domácich a z ostatných ľudí, o koho len môže. Aj sám bude vymáhať takú starostlivosť od blížneho pre seba, ak to bude potrebné. Tak bude žiť v pokoji, nakoľko to od neho závisí, so všetkými ľuďmi. Bude to ľudský pokoj, čiže usporiadaná svornosť. Jej zmysel spočíva ponajprv v tom, aby nikomu neškodila, a potom aby osožila, komu len môže. Najprv sa má teda starať o svojich. K nim má totiž najľahší prístup, aby sa mohol o nich vhodne starať, či už podľa prirodzeného a či podľa spoločenského poriadku. Preto aj apoštol hovorí: „Veď kto sa nestará o svojich, najmä o domácich, zaprel vieru a je horší ako neveriaci.“ (1 Tim 5, 8). Tak vzniká aj domáci pokoj, usporiadaná svornosť spolubývajúcich pri rozkazovaní a poslúchaní. Rozkazujú tí, ktorí sa starajú: muž žene, rodičia deťom, páni sluhom. Poslúchajú tí, o ktorých sa starajú iní: ženy mužov, synovia rodičov, sluhovia pánov. Ale v dome spravodlivého, žijúceho z viery a dosiaľ ešte putujúceho mimo nebeského štátu, aj rozkazujúci slúžia tým, ktorým len naoko rozkazujú. Nerozkazujú z túžby po ovládaní, ale z povinnosti pomáhať. Ani nie z pýchy byť prvým, ale z milosrdenstva starať sa o iných.
19.15. Sloboda má príčinu v prirodzenom zákone a otroctvo v hriechu. (Skrátené)
Prirodzený poriadok vyžaduje slobodu človeka. V písme sa hovorí: „Nech vládne nad rybami mora i nad vtáctvom neba, i nad dobytkom a divou zverou, a nad všetkými plazmi, čo sa plazia po zemi.“ (Gn 1, 26). Boh chcel, aby človek, obdarený rozumom, vládol najmä nad nerozumnými bytosťami, a nie nad človekom. Preto na počiatku boli spravodliví len pastiermi, teda vládcami nad zvieratami, a nie nad ľuďmi, čiže neboli kráľmi. Otroctvo je trestom za hriech. Preto aj v Písme sa to slovo používa len odvtedy, ako Noe vyslovil kliatbu nad svojím synom. (Gn 9, 25). Nie je to teda chyba prírody. V latinčine sa dá pôvod slova „servus“ (otrok, sluha) odvodiť od slovesa servare, čo značí toľko ako zachovávať alebo zachovať tých, ktorých podľa vojnového práva mohli zabiť. Otroctvo národa môže byť trestom za hriech alebo aj príležitosťou na nápravu, ako o tom hovorí Daniel, ktorý hriechy národa označuje za príčinu zajatia. (Porov. Dan 9, 5). Otroctvo má teda svoju poslednú príčinu v hriechu. K nemu môže prísť len z Božieho dopustenia a u Boha niet nespravodlivosti, lebo prideľuje jednotlivé tresty podľa previnenia vinníkov. Vo Svätom písme sa hovorí: „Každý, kto pácha hriech, je otrok.“ (Jn 8, 34). Čestnejšie je byť otrokom človeka, ako otrokom žiadostivosti, ktorá sa stáva človekovi najhorším tyranom. Nikto nie je podľa prirodzenosti otrokom človeka alebo otrokom hriechu, lebo otroctvo má povahu trestu. Avšak otroctvo a všetko, čo súvisí s vládou jedného človeka nad druhým, pominie vtedy, keď Boh bude všetkým vo všetkých.
19.16. Spravodlivé právo vládnuť.
Hoci naši spravodliví otcovia mali sluhov, predsa riadili domáci poriadok tak, že s ohľadom na časné dobrá iné postavenie mali deti a iné postavenie sluhovia, ale mysliac na Božiu chválu, z ktorej vyplýva nádej na večné dobrá, rovnakou láskou sa starali o všetkých členov celého domu. Prirodzený poriadok požaduje, aby sa oslovenie „otec rodiny“ (pater familias) rozšírilo a zovšeobecnelo tak, že aj nespravodlivo vládnuci vo svojom dome sa nazývajú otcom. Ozajstní otcovia rodiny sa starajú o všetkých v rodine i v dome ako o svojich synov, najmä vo veci uctievania Boha a získavania zásluh. Sami túžia a usilujú sa raz dôjsť do nebeského domu, kde sa už nebude treba starať o blažených v krajine nesmrteľnosti. Kým to však príde, otcovia musia s väčšou trpezlivosťou rozkazovať, ako sluhovia slúžiť. Ak sa niekto prehreší proti domácemu pokoju neposlušnosťou, pokarhajú ho buď slovom, alebo bitkou, alebo akýmkoľvek spravodlivým a dovoleným trestom, keďže to ľudské spoločenstvo dovoľuje na dobro karhaného. Týmto činom sa pokarhaný pridruží k pokoju, od ktorého sa odtrhol. Ako nie je znakom dobročinnosti napomáhať, aby niekto stratil väčšie dobrá, takisto nie je znakom bezúhonnosti dovoliť a dopustiť, aby upadol do väčšieho zla. Patrí teda k povinnosti bezúhonného, aby nielen nezapríčinil zlo, ale aby aj prekazil hriech, alebo potrestal. To preto, aby sa potrestaný napravil poučený skúsenosťou a aby sa iní odstrašili poučení príkladom. Keďže dom jedného človeka tvorí počiatočnú zložku a súčasť štátu a každý začiatok zodpovedá určitému cieľu svojho druhu, a každá časť celku, ktorého je časťou, z toho vyplýva, že domáci pokoj má zodpovedať pokoju v štáte. Inými slovami: vzájomné porozumenie spolubývajúcich pri rozkazovaní a poslúchaní má zodpovedať vzájomnému porozumeniu spoluobčanov pri rozkazovaní a poslúchaní. Podobným spôsobom otec rodiny si musí zo štátneho zákona brať vzor na riadenie svojho domu, a tak ho prispôsobiť pomerom v štáte.
19.17. Odkiaľ prichádza pokoj a odkiaľ nesvornosť do pozemskej a nebeskej spoločnosti? (Skrátené)
Rodina, ktorá nežije z viery, hľadí si získať pokoj z dobra a príjemných stránok tohto života. Avšak rodina, ktorá žije z viery, stavia všetku svoju nádej na večných dobrách očakávaných v budúcností, a časné veci používa len ako pútnik na tejto zemi. Časnými dobrami sa nedá odlákať od svojho úsilia dostať sa k Bohu. Používa ich len ako podporu a pomoc, aby mohla ľahšie niesť „ťarchu pominuteľného tela, ktoré zaťažuje dušu.“ (Porov. Múd 9, 15). Obe rodiny používajú dobrá potrebné pre život, ale rozdiel je v účele a cieli používania. Aj pozemský štát sa usiluje o pokoj na zemi, chce, aby občania zachovávali príkazy o veciach potrebných pre život. Putujúca časť nebeského štátu využíva pokoj pozemského štátu a poslúcha jeho príkazy vo veciach potrebných pre spoločný smrteľný život na zemi. V pozemskom štáte boli podaktorí múdrejší ľudia, ktorí podľa svojich predstáv alebo podľa vnuknutia a pokynov démonov boli presvedčení, že si treba nakloniť množstvo všelijakých bohov pre priazeň a šťastie v ľudskom podnikaní. Nebeský štát však pozná iba uctievanie jediného a pravého Boha, a pevne verí, že len jemu treba preukazovať úctu ? po grécky „latreia“ ? ktorá patrí jedine Bohu. Preto nikdy nemohol mať náboženské zákony spoločné s pozemským štátom. Musel sa od neho odchýliť, čím pritiahol na seba hnev, nenávisť, útoky a prenasledovania. Nebeský štát za svojho putovania na zemi prijíma do seba všetky národy a reči, bez ohľadu na rozdiel v životných zvyklostiach, zákonoch a ustanovizniach, ktoré udržiavajú pozemský pokoj. Tieto rozličné ustanovizne neničí a nestavia sa proti nim, ale ich zachováva a usiluje sa s nimi pracovať v porozumení, kým len neurážajú zbožnosť a náboženské presvedčenie veriacich. Pozemský pokoj dáva do súladu s nebeským pokojom, ktorý si jediný zaslúži toto meno, totiž ako dokonale usporiadané a najsvornejšie spoločenstvo, ktoré zažíva prítomnosť Boha a seba prežíva v Bohu. Takýto pokoj má nebeský štát, kým putuje na zemi. Len vo viere a z tejto viery vedie spravodlivý život, keď všetko, čo dobré robí voči Bohu a blížnemu, použije na dosiahnutie onoho pokoja.
19.18. Istota kresťanskej viery a pochybovačnosť novej Akadémie. (Skrátené)
Boží štát odmieta nezmyselné pochybovanie, ktoré je základom filozofie akademikov. O veciach, ktoré chápe rozumom a duchom, má celkom istú vedomosť, aj keď obmedzenú pre pominuteľnú telesnosť, ktorá zaťažuje dušu. Verí svojim zmyslom, ktorými vníma vonkajší svet. Väčšiemu bludu podliehame vtedy, keď si myslíme, že im nikdy netreba veriť. Boží štát verí aj Svätému písmu, knihám Starého aj Nového zákona, ktoré nazývame kánonickými. Z nich sa čerpá viera, z ktorej žije spravodlivý. Okrem tejto viery sú veci, ktoré ani rozumom, ani zmyslami nechápeme, ktoré nám kánonické knihy nevysvetlili, ani sme sa o nich nedozvedeli od svedkov hodných viery. O takých veciach spravodlivo pochybujeme.
19.19. Kresťanské zvyky a mravy.
Božiemu štátu nezáleží na tom, akými zvykmi alebo spôsobom života niekto uskutočňuje vieru, ktorou prichádzame k Bohu, len nech to nie je proti Božím prikázaniam. Preto ani filozofov, keď sa stali kresťanmi, nenúti zmeniť ich zvyky alebo obyčaje, napríklad v stravovaní, pretože sa netýkajú náboženstva, ale núti ich zmeniť bludné názory. Ba nestará sa ani o ten rozdiel, ktorý uviedol Varro pri cynikoch, ak sa len nekoná dačo mrzkého, hanebného. Z troch spôsobov života: rozjímavého, činného a kombinovaného z oboch, každým z nich môže človek žiť a zachovať si vieru, a tak dôjsť k večnej odmene. Záleží predsa na tom, čo robí z lásky k pravde a čo z povinnosti k láske. Nik nemá byť natoľko rozjímavý, aby vo svojom pokoji nemyslel na úžitok blížneho. Ani nik nemá byť zas natoľko činný, aby sa nestaral o rozjímanie o Bohu. Pri rozjímaní nás nemá tešiť vonkajšia nečinnosť, ale hľadanie alebo nájdenie pravdy. Cieľom je, aby v nej každý postupoval ďalej, a čo nájde, aby zachoval a druhému nezávidel. V činnom živote sa netreba zháňať za slávou a mocou, lebo všetko je márne pod slnkom, ale treba sa usilovať o dielo samo, ktoré sa s tou slávou a mocou deje práve vtedy, ak sa koná správne a užitočne, totiž ak smeruje k takému blahu občanov, ktoré je v súlade s Božími prikázaniami. Lež o tom sme už hovorili (v 6. kapitole). Preto apoštol hovorí: „Kto sa usiluje byť biskupom, túži po dobrom diele.“ (1 Tim 3, 1). Chcel tým vysvetliť, čo je biskupstvo, že je to „dielo“, a nie „sláva“. Slovo „biskup“ je grécke a pochádza odtiaľ, že ten, ktorý je predstavený, dozerá na tých, ktorým je predstavený, čiže stará sa o nich. V gréčtine „epí“ značí predložku „nad“ a „skopos“ značí hľadanie, pozeranie, a teda po latinsky ide o význam „superintendere“, čiže dozerať, prizerať. Tým chcel apoštol okrem iného povedať, že nie je biskupom ten, kto chce byť len predstaveným a nechcel by osožiť druhým. Nikomu sa teda nebráni v hľadaní pravdy, čo patrí k chvályhodnému rozjímaniu. Mrzké je však to, keď sa niekto zháňa za vyšším miestom, bez ktorého nemožno spravovať národ, aj keby ho niekto mal tak a spravoval tak, ako sa patrí. Teda láska k pravde hľadá svätý pokoj a spravodlivú činnosť prijíma ako povinnosť lásky k blížnemu. Ak nám nik neukladá toto ťažké bremeno, treba sa venovať uvažovaniu o pravde. Ak ho na nás kladú, treba ho prijať z povinnosti milovať blížneho. Ale ani vtedy sa netreba celkom zrieknuť potešenia z pravdy, zbavovať sa radosti z rozjímania o pravde, aby nás nepohltila len práca a povinnosti lásky k blížnemu.
19.20. Spoluobčania svätých sú v tejto časnosti blažení nádejou. (Skrátené)
Najvyšším dobrom Božieho štátu je večný a dokonalý pokoj, ničím neohraničený, nie taký, aký je v živote ohraničenom narodením a smrťou. Preto je posmrtný život dokonale šťastný a pozemský život so všetkými dobrami tela aj ducha sa mu vôbec nemôže vyrovnať. Keď sa však život na tejto zemi zameria na večný cieľ, už aj tento život v istom zmysle možno nazvať šťastným. Kto žije bez viery a nádeje v posmrtný život, toho šťastie, aj keby bolo aké veľké, je falošné. Jeho dobrá nie sú pravé a jeho múdrosť nesmeruje k tomu cieľu, kde Boh bude všetkým vo všetkom, v nepominuteľnej večnosti a v dokonalom pokoji.
19.21. Či možno podľa Scipiovej definície Rím nazvať štátom?
Tu je miesto, aby som krátko a jasno vyložil, čo som sľúbil v druhej knihe tohto diela (21. kapitola) ? podľa definícií, ktoré použil Scipius v Cicerovej knihe De republica, dokázať, že rímsky štát nikdy nejestvoval. Autor totiž definuje štát ako vec (záujem) národa. Ak je táto definícia správna, potom rímskeho štátu nikdy nebolo, lebo záležitosťou národa nikdy nebol. Národ definoval ako združenie množstva (ľudu) spojeného súhlasným právom a spoločným úžitkom. Čo rozumie pod súhlasným právom, vysvetľuje v rozprave, kde ukazuje, že nemožno riadiť štát bez spravodlivosti. Kde niet ozajstnej spravodlivosti, tam niet ani práva. Čo sa deje podľa práva, to sa deje iste spravodlivo. Čo sa nedeje spravodlivo, to sa nemôže diať podľa práva. Nemožno nazvať právom alebo za právo pokladať nespravodlivé nariadenia ľudí, hoci oni pokladajú za právo to, čo vyviera zo žriedla spravodlivosti, a za falošné, čo niektorí prevrátene mysliaci pokladajú za právo, totiž to, čo osoží mocnejšiemu. Kde niet ozajstnej spravodlivosti, tam nemôže byť ani spoločnosť ľudí spojených súhlasným právom. Preto niet ani národa podľa Scipiovej či Cicerovej definície, a ak niet národa, potom niet ani veci (záujmu) národa, ale len neurčitého davu, ktorý si nezaslúži meno národa. Ak je teda štát vecou národa, ani národ nie je to, čo nie je spojené súhlasným právom; práva zasa niet, kým niet spravodlivosti. Z toho je teda jasné, že tam, kde niet spravodlivosti, niet ani štátu. Spravodlivosť je cnosť, ktorá dáva každému to, čo mu patrí. Aká je to však ľudská spravodlivosť, ktorá samého človeka odníma od pravého Boha a podriaďuje ho nečistým duchom? Či to je to „dávanie každému, čo mu patrí“? Vari ten, kto odníme pozemok právoplatnému majiteľovi a odovzdá ho takému, ktorý nemá naň práva, je nespravodlivý, a ten, kto sa sám odoberie Bohu, svojmu Pánovi, ktorý ho stvoril, a oddá sa službe nečistým duchom, ten je spravodlivý?
V tom spise De republica autor veľmi prudko a dôrazne vystupuje proti nespravodlivosti a za spravodlivosť. Keď na začiatku bránil nespravodlivosť proti spravodlivosti a povedal, že štát môže pretrvať a zveľadiť sa jedine nespravodlivosťou, ako najsilnejší dôkaz uviedol, že je nespravodlivé, aby ľudia slúžili ľuďom, a ak vraj mocný štát, akým je veľký štát, nepoužije nespravodlivosť, nemôže vládnuť nad provinciami. Spravodlivosť na to odpovedá, že také poddanstvo jedných ľudí voči druhým je vlastne spravodlivé, lebo je tým ľuďom užitočné a deje sa len na ich úžitok, keď funguje dobre, to jest keď sa ničomným ľuďom odníme možnosť krivdiť iným. A tak sa podrobení budú mať lepšie, ako sa mali nepodrobení. Na posilnenie toho dôvodu udáva vhodný príklad, vzatý akoby z prírody: „Prečo teda rozkazuje Boh človekovi, duch telu, rozum vášňam a ostatným hriešnym častiam duše?“ Týmto príkladom sa dostatočne ukazuje, že aj otroctvo je časom užitočné, a čo sa týka služby Bohu, je iste vždy užitočné, lebo duch slúžiaci Bohu dobre spravuje telo a v samom duchu rozum, poddaný Bohu, dobre vládne nad vášňami a nad inými chybami. Ak človek neslúži Bohu, čo môže byť v ňom spravodlivého? Keď teda duch neslúži Bohu, nemôže spravodlivo vládnuť ani nad telom a ani ľudský rozum nemôže vládnuť nad ľudskými chybami. A ak niet v človeku spravodlivosti, potom celkom určite nebude spravodlivosť ani v ľudskej spoločnosti zloženej z takých ľudí. Niet tam súhlasného práva, ktoré robí množstvo ľudí národom a ktorého spoločná vec (záujem) sa volá štátom. Čo mám povedať o úžitku, lebo ako to chce povedať definícia, národom sa nazýva spoločnosť ľudí spojená spoločným úžitkom? Ak si vec všimneme dôkladnejšie, nemôžu mať nijaký úžitok ľudia žijúci bezbožne ? takto žije každý, kto neslúži Bohu, ale démonom, tým bezbožnejším, že si vymáhajú obety, akoby boli bohmi, hoci sú len nečistými duchmi. Nazdávam sa, že to, čo sme povedali o súhlasnom práve, stačí, aby bolo zjavné, že táto definícia nezahrnuje národ, ktorého vecou (záujmom) je štát, ak niet v ňom spravodlivosti. Lež ak niekto bude tvrdiť, že Rimania vo svojom štáte slúžili nie nečistým duchom, ale dobrým a svätým bohom, či by sme opäť nemuseli dokazovať to, čo sme už toľko ráz, ba až priveľa ráz hovorili? Kto si prečítal všetky predchádzajúce knihy a prišiel až potiaľto, hádam len nebude pochybovať, že Rimania slúžili zlým a nečistým duchom? Iba ak je naozaj hlúpy alebo bezočivo škriepny! Radšej nejdem hovoriť, akí to boli bohovia, ktorých Rimania uctievali obetami. V zákone pravého Boha je napísané: „Kto prináša obetu, okrem jedinému Pánovi, prepadne kliatbe smrti!“ (Ex 22, 20). Ten, kto to s toľkou hrozbou nariadil, nechcel, aby sa obetovalo ani dobrým, ani zlým bohom.
19.22. Je kresťanský Boh skutočným Bohom? (Skrátené)
Na otázku, kto je ten Boh, ktorého majú Rimania poslúchať a ktorému jedinému majú obetovať, nevie odpovedať len slepý. Je to ten Boh, ktorého predpovedali proroci. Je to ten Boh, ktorý sľúbil Abrahámovi požehnanie v jeho potomstve, čo sa naplnilo v Kristovi. Jeho božský Duch hovoril v proroctvách, ktoré sa splnili. Je to ten Boh, ktorého Varro volá Jupiterom, lebo nevie, čo hovorí. Je to ten, ktorého zarytý nepriateľ kresťanstva Porfýrius pokladá za veľkého Boha podľa výroku tých, ktorých on pokladá za bohov.
19.23. Proroctvo bohov o Kristovi, podľa Porfýria.
Porfýrius v knihe En logion filosofias, v ktorej podáva akoby božské odpovede na otázky patriace do filozofie, hovorí (uvediem tu jeho vlastné slová, ako boli preložené z gréčtiny do latinčiny): „Pýtajúcemu sa, ktorého boha má uzmieriť, aby mohol odviesť svoju ženu od kresťanstva, odpovedá Apollón v týchto veršoch.“ Potom nasleduje Apollónova odpoveď: „Skôr budeš môcť písať písmená na vode, alebo si pripnúť ľahké krídla a lietať vo vzduchu ako vták, než odvrátiť myseľ bezbožnej a poškvrnenej ženy. Nech len pokračuje, ako chce, v hlúpych klamstvách a nech ospevuje v najklamnejších lamentáciách mŕtveho Boha, ktorého odsúdili spravodliví sudcovia a bol zabitý najhanebnejšou smrťou, spojenou s mučením.“ Po týchto Apollónových veršoch, v preklade podaných prózou, dodáva: „V tých veršoch ukázal ich nevyliečiteľné zvrátené náuky, hovoriac, že Židia väčšmi ctia Boha, ako oni.“ Hľa, takto zneucťuje Krista a dáva prednosť Židom pred kresťanmi, lebo priznáva Židom, že ctia Boha. Takto vysvetlil Apollónove verše, kde sa hovorí, že spravodliví sudcovia zabili Krista, že ho súdili spravodlivo a že Kristus bol potrestaný podľa zásluhy. Nech si len Porfýrius dobre pozrie, čo povedal o Kristovi falošný Apollónov veštec,7 a nech si uvedomí, čomu uveril, alebo možno si len sám vymyslel tvrdiac, že to povedal veštec. Neskôr uvidíme, či si neprotirečí a ako sa usiluje priviesť do súladu viaceré veštby. Tu však správne hovorí o Židoch ako ctiteľoch Boha, že odsúdili Krista, lebo ho pokladali za hodného najpotupnejšej smrti na kríži. No mal by počúvať Boha, o ktorom vydáva svedectvo, ako hovorí: „Kto prináša obetu, okrem jedinému Pánovi, prepadne kliatbe smrti!“ (Ex 22, 20). Poďme ešte ďalej a dívajme sa, aký veľký je Boh Židov podľa Porfýriovho tvrdenia. Vráťme sa teda k veciam, na ktoré sa spytoval Apollóna, čo je lepšie, či slovo, rozum alebo zákon. Tvrdí, že na to „odpovedal, vo verši hovoriac“. Potom uvádza Apollónove verše, medzi ktorými sú aj tie, z ktorých vyberám, koľko treba. „V Boha, sploditeľa a kráľa nad všetkými vecami, pred ktorým sa trasie nebo, zem, more i pekelné priepasti, ba aj samé božstvá ... Ich zákonom je Otec, ktorého veľmi uctievajú svätí Hebreji.“8 V tejto Apollónovej veštbe označuje Porfýrius židovského Boha za takého veľkého, že sa ho boja aj božstvá. Keď teda tento Boh povedal: „Kto prináša obetu, okrem jedinému Pánovi, prepadne kliatbe smrti!“, čudujem sa, že sa Porfýrius nebál, a priniesol bohom obetu bez obavy, že bude vykynožený.
Tento filozof hovorí o Kristovi aj dobré veci, akoby bol zabudol na urážky, ktoré sme práve spomínali. Alebo akoby jeho bohovia iba v spánku zlorečili Kristovi, a keď sa zobudili, pokladajú ho za dobrého, ba ho aj chvália. Napokon, akoby chcel povedať niečo nezvyčajného a neuveriteľného, hovorí: „Nečakané sa môže mnohým ľuďom zdať to, čo teraz povieme. Bohovia vyhlásili Krista za najzbožnejšieho a nesmrteľným učineného a spomínajú ho po dobrom. Kresťanov však pokladajú za poškvrnených, skazených a zamotaných do bludov. A používajú proti nim mnoho takýchto urážok.“ Potom pripojuje údajné veštby bohov, urážajúcich kresťanov. Pokračuje: Tým, ktorí sa pýtali, či je Kristus Bohom, odpovedala Hekate: „Poznal si, že duša je nesmrteľná, keď odchádza od tela; od zdravého rozumu odtrhnutá zasa blúdi; tá prvá duša je dušou muža, ktorý vyniká zbožnosťou; tú druhú si ctia sebe cudzou pravdou.“ Po tých slovách údajnej veštby pripája svoje vlastné: „Nazvala ho teda najzbožnejším mužom a jeho dušu, ako aj duše iných zbožných ľudí, po smrti obdarenou nesmrteľnosťou, vraj nevedomky uctievajú kresťania.“ Keď sa spytovali bohyne, prečo odsúdili Krista, veštbou odpovedala: „Telo sa vždy stavia na odpor mukám, ktoré ho oslabujú, no duša pobožných zasadne na nebeský trón. Tá duša dostala od osudu, že uviedla do bludu iné duše, ktorým osud nedožičil dosiahnuť dary bohov ani dar poznania nesmrteľného Jupitera. Preto ony nenávidia bohov, lebo im osud nedožičil poznať Boha, ani prijať dary od bohov. Tento (Kristus) zasa vedený osudom urobil, že sa zamotali do bludov. Sám však zbožný, ako aj iní zbožní, dostal sa do neba. Jemu nemáš čo nadávať, ale poľutuj ľudské šialenstvo. Z neho ľahko prichádza náhle nebezpečenstvo.“
Kto by bol taký hlúpy, aby nevedel, že tie veštby vymyslel prefíkaný človek, voči kresťanom veľmi nepriateľský! Alebo ho vymysleli s rovnakým úmyslom nečistí démoni, aby sa im preto, že chvália Krista, uverilo, že právom hanobia kresťanov! Takto chcú, ak by sa im to podarilo, zatarasiť cestu večnej spásy, na ktorej sa každý stáva kresťanom. Myslia si, že to nemôže škodiť ich tisícnásobnej prefíkanosti, ak sa im verí, keď chvália Krista, len aby sa im verilo, aj keď hanobia kresťanov. Z človeka, ktorý by uveril jedno i druhé, chcú urobiť takého velebiteľa Krista, ktorý by bol proti kresťanom! Hoci teda Krista chvália, nevyslobodili sa spod vlády démonov. Treba vidieť najmä to, že Krista chvália takým spôsobom, že ktokoľvek by uveril v takého Krista, akého oni hlásajú, nebol by ozajstným kresťanom, ale obyčajným fotiniánom, bludárom, ktorý uznáva Krista za človeka, ale nie za Boha. Preto nemôže byť ním ani spasený, ani nemôže uniknúť z osídel falošných démonov, ani pretrhať osídla. My zasa nemôžeme uznať ani Apollóna, hanobiaceho Krista, ani Hekatu, ktorá chváli Krista. Apollón chce, aby bol Kristus uznaný za vinného, ktorého podľa neho zabili spravodliví sudcovia, Hekate zasa chce, aby bol uznaný za najzbožnejšieho, ale len človeka. Cieľom oboch je tá istá vec, totiž, aby ľudia nechceli byť kresťanmi, lebo kým nebudú kresťanmi, nebudú sa môcť vymaniť spod ich moci. Tento filozof, alebo skôr tí, ktorí veria podobným údajným veštbám proti kresťanom, ak môžu, nech najprv dokážu svoje tvrdenia a nech Apollón a Hekate najprv zosúladia svoj názor o Kristovi ? nech ho obaja alebo hanobia, alebo vychvaľujú. A keby to aj boli schopní urobiť, aj tak sa budeme vyhýbať takýmto božstvám, či už hania alebo chvália, lebo sú to len podvodní démoni. Kým však ich boh a ich bohyňa vyslovujú protichodné názory na Krista, kým ho jeden haní a druhý chváli, zatiaľ im ľudia neuveria, keď hanobia kresťanov, ak len trochu zdravo rozmýšľajú.
Keď Krista chvália, či už Porfýrius alebo Hekate, a tvrdia, že Kristus zvedený osudom uviedol kresťanov do bludu, snažia sa poukázať na príčiny tohto údajného bludu. Skôr ako by som zaujal stanovisko k Porfýriovmu výkladu, najprv sa spýtam: Ak Kristus zamotal kresťanov do bludu, urobil to dobrovoľne, alebo nedobrovoľne? Ak dobrovoľne, ako môže byť spravodlivý? Ak nedobrovoľne, ako môže byť blažený? Ale čujme, čo hovorí Porfýrius o príčinách „bludu“ sám: „Sú pozemskí duchovia, veľmi nepatrní, na určitom mieste a podrobení moci zlých démonov. Pre nich hebrejskí mudrci, z ktorých jedným bol aj Ježiš, ako si počul vyššie uvedené Apollónove božské slová, pre týchto zlých démonov, teda aj pre menších duchov Hebreji nedovoľovali uctievať iné bytosti a vzývať ich. Odporúčali ctiť nebeských bohov, najväčšmi Boha Otca. To isté nakazujú aj bohovia a už skôr sme poukázali, ako nabádajú obracať ducha k Bohu a všade ho kážu uctievať. Ale neučení a bezbožní, ktorým osud nedožičil prijať dary od bohov, ani poznať nesmrteľného Jupitera, nepočúvajúci bohov ani božích mužov, zavrhli všetkých bohov, a naopak, zakázaných démonov chceli nie nenávidieť, ale uctievať. Tvária sa, akoby Boha uctievali, ale nerobia to, čím sa Boh uctieva. Veď Boh, ako Otec všetkých, nepotrebuje nikoho, ale nám je dobre, keď ho ctíme spravodlivosťou, čistotou a iným cnosťami a sám život meníme akoby na modlitbu k nemu, keď ho nasledujeme a rozmýšľaním o ňom. Rozmýšľanie očisťuje a nasledovanie dodáva citu božskosť a vedie ho k činnosti.“ Porfýrius teda dobre kázal o Bohu Otcu a poukázal na spôsob, ako ho treba ctiť. Takých prikázaní je plno v prorockých knihách Hebrejov, kde sa život svätých alebo chváli, alebo haní. O kresťanoch však podáva toľko klamstva, koľko len chcú démoni, ktorých pokladá za bohov, akoby bolo veľmi ťažké pripomenúť si, aké hanebnosti a nečestnosti, nehodné dôstojnosti božstiev, sa predvádzali v divadlách a chrámoch, a porovnať s tým, čo čítame, hovoríme a počujeme v kostoloch, alebo čo sa obetuje pravému Bohu, a akoby sa z toho nedalo pochopiť, kto pozdvihuje a kto kazí mravy. Kto mu povedal alebo vnukol takú nehoráznu lož, ak nie diabolský duch, že kresťania vraj radi uctievajú démonov, ktorých úctu Židia zakazovali, namiesto toho, aby ich nenávideli? Boh, ktorého uctievali židovskí mudrci, zakazuje obetovať aj nebeským anjelom a iným Božím mocnostiam, ktoré si ctíme a milujeme v tomto našom smrteľnom putovaní ako najblaženejších občanov. Zakazuje to vo svojom zákone, ktorý dal svojmu židovskému ľudu, a na výstrahu hovorí: „Kto prináša obetu, okrem jedinému Pánovi, prepadne kliatbe smrti!“ Aby si niekto nemyslel, že len zlým démonom a zemským duchom, ktorých Porfýrius volá malými alebo menšími, je zakázané obetovať, keď sa aj oni vo svätých knihách menujú bohmi, nie však bohmi Hebrejov, ale pohanov, čo jasne vyslovili v žalme sedemdesiati prekladatelia: „Lebo ničoty sú všetci bohovia pohanov“ (Ž 96, 5), aby si dakto nemyslel, že len niektorým démonom neslobodno obetovať. Preto ihneď Boh dodáva: „Ale Pán stvoril nebesia“, to značí, že obetovať možno len samému Pánovi. Dodajme, aby časom niekto v slovách „nisi Domino soli“ (len samému Pánovi) nerozumel tak, že tu ide o Pána-Slnko (Soli), a že takému Pánovi možno prinášať obety. Z gréckeho textu sa ľahko pochopí, že tomu tak nemožno rozumieť.
Boh Hebrejov, ktorému taký slávny filozof vydáva také závažné svedectvo, dal svojmu židovskému ľudu zákon, písaný po hebrejsky, nie temný a neznámy, ale známy už medzi všetkými národmi. V tom zákone sa píše: „Kto prináša obetu, okrem jedinému Pánovi, prepadne kliatbe smrti!“ Vari v jeho zákone a v jeho prorokoch treba ešte viac hľadať? Hľadať veru niet čo, lebo nie sú to skryté veci, ani zriedkavé, treba len tie jasné a početné svedectvá pozbierať a použiť v tomto mojom výklade, a ukáže sa nad slnko jasnejším, že pravý a najvyšší Boh chcel, aby sa nikomu inému neobetovalo, jedine jemu. Tento jediný výrok, povedaný krátko, hoci slávnostne a s hrozbou, ale predsa len pravdivo vypovedaný tým Bohom, ktorého ich žiaci tak premúdro vychvaľujú, tento jediný výrok nech dôjde k ušiam, nech rozoseje strach a nech sa naplní, aby neposlušní neprepadli kliatbe smrti, aby nezahynuli. „Kto prináša obetu, okrem jedinému Pánovi, prepadne kliatbe smrti“ nie preto, že by Boh potreboval vecné obety, ale my potrebujeme, aby boli jeho vecami. Preto sa spieva vo Svätom písme Hebrejov: „Hovorím Pánovi: »Ty si môj Pán. Pre mňa niet šťastia bez teba«“. (Ž 15, 2). Najkrajšou a najväčšou jeho obetou sme my sami, čiže jeho štát, a tajomstvo tej veci slávime vo svojich obetách, ktoré veriaci poznajú, ako sme o tom hovorili v predchádzajúcich knihách. (Kniha 10, 6. kapitola). O zápalných obetách, ktoré sa mali skončiť a ktoré prinášali Židia ako tieň budúcnosti, o tom, že národy od východu slnka po západ budú prinášať jednu obetu, sa presviedčame na vlastné oči ako o skutočnosti, ktorá sa už spĺňa. A aj o nich hovorili božské veštby hebrejských prorokov. Už sme z nich veľa povyberali a uviedli sme v tomto diele toľko, koľko sme uznali za potrebné. Kde niet zatiaľ tej spravodlivosti, aby jediný a najvyšší Boh rozkazoval podľa svojej láskavosti poslušnému štátu; aby sa nikomu neprinášali obety, jedine jemu; aby vo všetkých ľuďoch patriacich do štátu poslúchajúceho Boha vládol duch v pravom poriadku nad telom a rozum nad vášňami; aby tak isto ako spravodlivý jednotlivec aj pospolitosť a národ spravodlivých žili z viery, ktorá účinkuje láskou, ktorou človek miluje Boha tak, ako ho treba milovať, a blížneho ako seba samého; kde teda niet tejto spravodlivosti, tam celkom určite niet ani pospolitosti ľudí so spoločných súhlasným právom a spoločným úžitkom. A keď toho niet, niet ani národa, ak je správna spomínaná definícia národa. A tak potom niet ani štátu, lebo niet spoločnej veci (záujmu) národa tam, kde niet nijakého národa.
19.24. Názov národa a štátu možno dať aj iným národom okrem Rimanov. (Skrátené)
Ak by sme vyslovili inú definíciu národa, napríklad: „Národ je spolčenie rozumného množstva ľudí, spojené vzájomnou účasťou na veciach, o ktoré má záujem“, bolo by sa vždy treba pýtať, čo má to množstvo ľudí rado, aby sme sa dozvedeli, aký je to národ. Národ je tým lepší, čím je jednomyseľnejší v dobrých veciach, a tým horší, čím je jednomyseľnejší v zlých veciach. Podľa tejto definície je rímsky národ naozaj národom a jeho štát štátom. Čo tento národ obľuboval v počiatkoch svojho jestvovania a čo v neskorších časoch, o tom sme už aj my dosť hovorili a hovoria o tom dejiny tohto národa. Nepovedal by som, že ten národ nie je národom alebo jeho štát nie je štátom, kým jestvuje čo len aké-také spolčenie rozumného množstva ľudí spojených vzájomnou účasťou na milovaných veciach. To isté, čo som povedal o rímskom národe a štáte, tvrdím aj o štáte a národe Grékov, Egypťanov, Asýrčanov alebo o ktoromkoľvek inom národe. Všeobecne v štáte bezbožných, ktorý neplní príkazy Boha vymáhajúce si, aby sa neobetovalo nikomu inému okrem neho (a preto v ňom nerozkazuje duch telu a rozum vášňam), v takom štáte niet ozajstnej spravodlivosti.
19.25. Niet pravých cností tam, kde niet pravého náboženstva.
Akokoľvek je chválitebné, že duch rozkazuje telu a rozum vášňam, predsa ak duch a rozum neslúžia Bohu tak, ako prikazuje sám Boh, potom nemôžu dobre rozkazovať ani telu, ani vášňam. Veď akým pánom tela a vášní môže byť taký rozum, ktorý nepozná pravého Boha a nepoddáva sa jeho moci, ale vydáva sa napospas nerestným démonom? Preto ani tie cnosti, ktoré zdanlivo má a ktorými rozkazuje telu a vášňam, ak chce niečo dosiahnuť alebo zachovať, ak ich nevzťahuje na Boha, sú skôr neresťami ako cnosťami. Hoci si niektorí myslia, že cnosti sú vtedy pravé a počestné, keď slúžia len samým sebe a keď sa nepožadujú pre nikoho iného, aj vtedy sú to len naduté a pyšné vlastnosti, skôr neresti ako cnosti. Tak ako nie je z tela, ale nad telom to, čo dáva telu život, takisto nie je z človeka, ale nad človekom to, čo dáva človeku blažený život. A nielen človeku, ale aj ktorýmkoľvek nebeským mocnostiam a silám.
19.26. Pokoj bezbožníkov slúži aj Božiemu štátu.
Ako je životom tela duša, tak je blaženým životom človeka Boh, o čom hovoria sväté knihy Hebrejov takto: „Blažený ľud, ktorého Bohom je Pán.“ (Ž 144, 15). Nešťastný je ten národ, ktorý je ďaleko od Boha. Aj taký národ má rád svoj pokoj a nemusí byť hanebný. Nebude ho však mať na konci, lebo ho nepožíval dobre pred koncom. Ale aj nám na tom záleží, aby ho užíval aspoň na čas v tomto živote, lebo kým sú pomiešané oba štáty, aj my užívame pokoj Babylonu. Boží národ sa vyslobodzuje z Babylonu, ale dočasne musí putovať spolu s ním. Preto apoštol napomínal Cirkev, aby sa modlila za kráľov Babylonu a za všetkých, čo sú na vyšších miestach, a dodal: „aby sme mohli žiť tichým a pokojným životom, vo všetkej nábožnosti a mravnej čistote.“ (1 Tim 2, 2). Aj prorok Jeremiáš, keď predpovedal starodávnemu Božiemu národu budúce zajatie a v mene Božom prikazoval, aby Židia išli poslušne do Babylonskej krajiny, pretože aj tou trpezlivosťou budú slúžiť svojmu Bohu, takisto nabádal, aby sa modlili za Babylon: „Pretože v jeho blahu je i vaše blaho.“ (Jer 29, 7). Zjavne myslel len na časný pokoj, ktorý je spoločný dobrým i zlým ľuďom.
19.27. Pokoj Božích sluhov a jeho nedokonalosť na tejto zemi. (Skrátené)
Náš vlastný pokoj na tejto zemi je vo viere v Boha a vo večnosti bude vo videní Boha. Pokoj na zemi je skôr útechou v nešťastí ako radosťou v blaženosti. Aj naša spravodlivosť je skôr odpúšťaním hriechov, ako dokonalosťou cností.9 Svedčí o tom modlitba celého Božieho štátu putujúceho na zemi: „Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.“ Táto modlitba je neúčinná pre tých, ktorých viera bez skutkov je mŕtva (Jak 2, 26), a účinná pre tých, ktorých viera je činná láskou. Modlitba je potrebná, lebo rozum nemá dokonalú vládu nad vášňami. Ovláda ich len po boji. Aj dobrému bojovníkovi sa však stane, že spácha hriech, aj keď nie skutkom, ale azda slovom alebo myšlienkou. Nieto dokonalého pokoja dovtedy, kým neovládame vášne. Kým ich neprevládzeme, treba s nimi zápasiť, a keď ich prevládzeme, treba ich držať na uzde. V takých pokušeniach, o ktorých hovorí súhrnne Písmo: „Či nie je vojnou život človeka na zemi?“ (Jób 7, 1), mohol by len pyšný a nadutý človek tak žiť, aby nepotreboval volať k Bohu: „Odpusť nám naše viny.“ A potom: „Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť.“ (Jak 4, 6; 1 Pt 5, 5). Spravodlivosť na tejto zemi je v tom, že Boh vládne nad poslušným človekom, duch nad telom, rozum nad vášňami (podrobí si ich alebo proti nim bojuje), a že prosíme Boha o milosť zásluh a odpustenie viny a ďakujeme za prijaté dobrá. Vo večnom pokoji už rozum nebude musieť ovládať vášne. Už jednoducho nebudú. Ale Boh bude vládnuť nad človekom a duch nad telom. Príjemnosť a ľahkosť poslušnosti bude práve taká, aké bude šťastie života a kraľovania. A ten pokoj bude večný pre všetkých a pre každého osobitne, a bude trvať naveky. Pokoj toho šťastia a šťastie toho pokoja bude naveky najvyšším dobrom.
19.28. Koniec bezbožníkov.
Naopak, pre tých, čo nepatria do Božieho štátu, ostane večné nešťastie, ktoré sa volá aj „druhou smrťou“. Nemožno totiž hovoriť, že duša tam žije, keďže je odlúčená od Božieho života, ani že telo žije, keď je vystavené večným mukám. Táto druhá smrť bude ukrutnejšia preto, že sa nemôže skončiť smrťou. (Zjv 2, 11; 20, 6; 21, 8). Ako je nešťastie protikladom šťastiu a smrť životu, podobne aj vojna sa zdá protikladom pokoja. Preto sa právom pýtame: keď sa hovorí pochvalne o pokoji v krajine dobrých, potom naopak, aké to bude, ak bude vojna v krajine zlých? Kto sa takto pýta, nech uváži, koľko škody a nebezpečí je vo vojne, a zbadá, že je to nepriateľstvo a zrážka vecí medzi sebou. Aká ešte ťažšia a príkrejšia vojna sa dá vymyslieť okrem tej, v ktorej je vôľa nepriateľom utrpenia a utrpenie nepriateľom vôle? Nepriateľstvo oboch sa nekončí víťazstvom ani jedného, ani druhého, a sila bolesti tu tak naráža na samu prirodzenosť, že ani jedna nechce ustúpiť druhej. Ak v tomto živote príde k takej zrážke, buď zvíťazí bolesť a smrť odníme človekovi cit, alebo zvíťazí prirodzenosť a zdravie premôže bolesť. Lenže ostane aj bolesť, aby trápila, aj prirodzenosť, aby cítila. Oboje neprestáva preto, aby neprestal ani trest. Do týchto cieľov, dobrých aj zlých, jedných žiadaných, druhých obchádzaných, dôjdu ľudia cez súd, dobrí dôjdu do prvých cieľov, zlí do druhých. O tom súde budem rozprávať s Božou pomocou v nasledujúcej knihe.
____________________1 Zaznamenali 288 rozličných filozofických škôl. Líšia sa v metóde a spôsobe, ale zhodujú sa v názore na cieľ filozofovania. Zhodujú sa totiž v tom, že chcú človekovi zabezpečiť dobro a chrániť ho od zlého. (Gs. 194).
2 Cieľ vedy, vedomosti a poznania je šťastie, blaženosť. Hľadať poznanie znamená najmä hľadať predmet, ktorý ukojí a zasýti hlad človeka po poznaní, a tým vedie človeka k šťastiu. Poznanie a vedu možno chápať dvojako: poznanie pre poznanie, teda vlastne poznanie bez cieľa, lebo nikdy nepríde chvíľa, aby poznanie pre poznanie dosiahlo konečnú hranicu poznania; druhá možnosť je poznanie pre šťastie a blaženosť. V tomto prípade má poznanie cieľ, určitú medzu a hranicu, ku ktorej sa treba dostať. Tento názor vedie človeka po určitej ceste a k určitému cieľu a nedovolí mu tápať sem i tam. (Gs. 193).
3 Miernosť drží na uzde telesné chúťky a nedovolí im premôcť myseľ. Nedovolí, aby sme niečo žiadali proti duchu, a tým pripravuje možnosť dosiahnuť múdrosť. Avšak ju len pripravuje, lebo na zemi nik nie je natoľko múdry, aby vedel vyriešiť víťazne každý spor medzi telom a duchom.
4 Definícia spravodlivosti: Ustavičná a pevná vôľa dať každému, čo je jeho. (Mg. 629).
5 Aké je postavenie kresťana v štáte? Skutočným cieľom občianskej spoločnosti je svornosť a pokoj. Na ich ochranu zákony zakazujú občanovi pomstu, to jest odplácať sa za zlo zlým. Je to preto, aby sa posilnila vláda dobra nad zlom, čo je najdôležitejší základ každého poriadku v štáte. Medzi oboma štátmi nemôže prísť k zrážke až dotiaľ, kým sa svetský štát dobrovoľne podriaďuje vyšším zákonom spravodlivosti. Štát, ktorý by mohol mať kresťanských vojakov, kresťanských úradníkov a vôbec občanov oddaných kresťanskému ideálu, nemohol by si želať nič lepšie. Čo však vtedy, keď svetský štát porušuje zákony a spravodlivosť? Občania Božieho štátu, ktorí sú súčasne aj občanmi svetského štátu, zachovávajú aj naďalej občianske zákony, ktoré štát porušuje. V tomto neporiadku, pochádzajúcom z neúcty k zákonu, mnoho vytrpia ľudia spravodliví. Čo môžu zlepšiť, nech zlepšia, čo nemôžu, nech trpezlivo znášajú a nech vytrvalo zachovávajú zákon, ktorým iní pohŕdajú. Teraz je už zásadný rozdiel oboch štátov celkom zjavný. Kým občania svetského štátu zachovávali zákony, zatiaľ sa zdalo, že aj občania Božieho štátu, ktorí s nimi žili, zachovávali zákony z toho istého dôvodu. Všetko malo taký ráz, akoby obom záležalo iba na poriadku a pokoji svetského štátu. Teraz však pohnútky zachovávania zákonov sú celkom odlišné. Občania svetského štátu videli v zachovávaní zákonov svoj cieľ, kým spravodliví sa usilovali zachovávať zákony ako prostriedok na dosiahnutie a uskutočnenie Božieho štátu. Pri páde svetského štátu je už jasné, že spravodliví, ktorí s inými občanmi zachovávali zákony, neslúžili vlastne štátu. Veď zákony zachovávajú aj teraz, keď už svetský štát skoro nejestvuje a nenúti ľudí zachovávať vlastné zákony. Teda občania Božieho štátu slúžili čomusi inému, vyššiemu, mravnému záväzku voči Bohu. A keď aj naďalej uskutočňujú cnosti ako miernosť, zdržanlivosť, žičlivosť, spravodlivosť, svornosť a všetky iné cnosti, a to v štáte, ktorý ich od toho oslobodil, potom to znamená, že cnosti nikdy neuskutočňovali jedine pre štát, hoci aj na jeho úžitok. Kresťan je takto najspoľahlivejším zachovávateľom zákona, lebo ho zachováva z vyšších dôvodov, ako sú svetské záujmy štátu. Na čo sa však môžu obmedziť spory Cirkvi a štátu? Boh sám dal normu: Dajte cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo je Božie. Keď cisár žiada to, čo mu patrí, kresťan mu to dáva nie z lásky k cisárovi, ale z lásky k Bohu. Dobrí, ako aj zlí vládcovia dostali svoju moc a vládu od Boha. Keď si však cisár nárokuje to, čo patrí iba Bohu, kresťan mu to odoprie nie z nenávisti voči cisárovi, ale opäť z lásky k Bohu. Svetský štát sa nemá čo obávať kresťana, ktorý ako poslušný občan radšej znáša nespravodlivosť, ako by sa mal ozbrojiť násilím, a radšej znáša nezaslúžené tresty, ako by mal zabudnúť na božský zákon lásky. (Gs. 314 ? 317).
6 Každá spoločnosť, najmä spoločenstvo ľudí, žije pre nejaký cieľ. Aspoň jediný cieľ je spoločný všetkým spoločnostiam, a to je pokoj. Ba aj vojny, či už medzi národmi alebo medzi občanmi, majú vlastne pokoj za svoj cieľ. Ozajstný pokoj tak veľmi nasycuje ľudskú vôľu, že netúži už po nijakom inom pokoji. Keď sa ľudia bijú, nie je to preto, aby pokoja vôbec nebolo, ale aby bol pokoj podľa ich vôle. Aká je podmienka pokoja? Je to poriadok. Ak spoločnosť, zložená z mnohých skupín a z mnohých rozmanitých vôlí, má súhlasiť s jedným cieľom, každý jej člen musí byť na svojom mieste a svoju úlohu musí konať tak, ako sa má konať. To platí o každom živom organizme, o ľudskom tele, duši aj ľudskej spoločnosti. Telesný pokoj závisí od rovnováhy telesných orgánov. Pokoj rozumnej duše závisí od súladu rozumu a vôle. Pokoj štátu je súlad medzi zákonmi a poslušnosťou. Pokoj kresťanského štátu je dokonale usporiadaná spoločnosť ľudí, ktorí užívajú (zažívajú) Boha a vzájomne sa v Bohu milujú. Sú dva druhy poriadkov, podľa ktorých sa utvárajú dva druhy štátov. Jeden žije podľa tela, a druhý podľa milosti. V jednom sú bezbožní ľudia, ktorí nesú v sebe obraz zemského človeka od začiatku až po skončenie sveta. Tento štát sa usiluje utvoriť svoj vlastný poriadok, jeho cieľom je ovládanie a užívanie zemských dobier. Poriadok tohto štátu je v základe vlastne len nepodareným obrazom poriadku. Aj bezbožní ľudia môžu žiť v pokoji, ale ich pokoj sa nedá ani len porovnať s pokojom spravodlivých. Boží štát usporadúva zasa všetko tak, aby zaistil svojim občanom kresťanskú slobodu, to jest používanie všetkých dobier, ktoré vedú k užívaniu (zažívaniu) Boha. Jeho poriadok a jednotu môžeme chápať ako rozšírenie poriadku a jednoty, ktorá vládne v duši každého spravodlivého. Tento štát, založený na skutočnom poriadku, jediný môže poskytnúť ozajstný pokoj. On jediný zahŕňa v sebe národ hodný toho názvu. On jediný je skutočným štátom. Takto sa oba štáty líšia a stoja proti sebe rozdielnosťou a opačnosťou svojich cieľov, ku ktorým sa viažu. Možno by sa zdalo, že len Boží štát má svoje oprávnenie, a svetský štát by mal hádam zmiznúť. To však nie je správne. Boží štát dosiahne svoje splnenie vo večnom živote. Tu na zemi obyvatelia oboch štátov žijú vedľa seba nie oddelene, ale pomiešane, preto musia nájsť nejaký spôsob, nejaký modus vivendi, aby mohli spolu žiť. Obyvatelia Božieho štátu na zemi sú ľudia ako aj druhí. Majú účasť na hmotných dobrách, pre ktoré sa organizuje pozemský štát. Zúčastňujú sa na jeho pokoji, poriadku, požívajú všetky jeho výhody, ale nesú aj všetky jeho bremená. Hoci obyvatelia oboch štátov zdanlivo spolu žijú, avšak v skutočnosti sa nikdy nemiešajú. Obyvatelia Božieho štátu žijú pospolu s druhými, a predsa nežijú ako druhí. Aj keď konajú tie isté úkony, ako ľudia zo svetského štátu, predsa ich konajú v inom duchu. Tým, čo žijú životom pozemského Adama, pozemské dobrá sú cieľom. Avšak tým, čo žijú vo svetskom štáte ako noví, z milosti zrodení ľudia, tým sú pozemské dobrá len prostriedkami, ktoré ich môžu priviesť k pravému a správnemu cieľu ? Bohu.
8 Tomuto je podobná iná veštba, ktorú spomína Justinus. Ktosi na otázku, ktorí boli zbožní mužovia od začiatku, dostal odpoveď: Len Chaldejčania a Hebreji dosiahli múdrosť, lebo sväto uctievali zo seba narodeného kráľa ? Boha. (Mg. 651).
9 Netreba tomu rozumieť tak, akoby naša spravodlivosť bola len v odpustení hriechov. Slovo potius (skôr) nevylučuje dokonalosť cností, ale predpokladá odpustenie hriechov. Zmysel je potom taký, že naše ospravedlnenie, ktoré je čiastočne v odpustení hriechov a čiastočne v dokonalosti cností, spočíva skôr v odpustení hriechov, ako v dokonalosti cností. (Mg. 657).
DVADSIATA KNIHA
Prehľad dvadsiatej knihy
Posledný súd, ktorý je vstupnou bránou do večnej radosti, alebo naopak do večného zatratenia, je predmetom dvadsiatej knihy. Tento súd sa volá posledný preto, že sa s konečnou platnosťou a na všetky veky rozhodne o dobrých a zlých. Dôkazy o poslednom súde sú uvedené najprv citovaním z Nového zákona a potom aj zo Starého zákona. Podľa svedectva svätého Matúša posledný súd vykoná sám Ježiš Kristus, a to tým, že oddelí dobrých od zlých. Zmŕtvychvstanie, ktoré bude na konci sveta, sa volá druhým zmŕtvychvstaním, lebo prvé zmŕtvychvstanie je na tejto zemi, keď človek vstáva z hrobu hriechov, to jest keď zanecháva hriechy a dušu si očistí spasiteľným pokáním. Druhé zmŕtvychvstanie bude znamenať život len pre tých ľudí, ktorí za života na zemi prešli a prechádzali prvým zmŕtvychvstaním, čiže zmŕtvychvstaním duše. V Jánovom Zjavení sa hovorí o tisícročnej Kristovej ríši. Nebude to tisícročná ríša po zmŕtvychvstaní, ako to chceli vysvetliť chiliasti (tzv. „tisícnici“), ale vzťahuje sa to na neviditeľnú Božiu Cirkev od príchodu Krista až po koniec sveta, zatiaľ čo je diabol spútaný. Myslí sa tým na spoločenstvo vyvolených na zemi, v ktorých vládne Kristus, zatiaľ čo je diabol proti nim bezmocný, lebo je zviazaný. Zviazanie a pripútanie diabla neznamená úplné zrušenie diabolskej moci, ale značí len jeho silné obmedzenie. Bezprostredne pred súdom bude diabol odviazaný, pustený, aby s celou svojou silou a zúrivosťou útočil na všetkých ľudí, ale Cirkev bude vtedy už vnútorne natoľko posilnená, že len málo ľudí od nej odpadne, ba v čase veľkého odpadu od Boha bude ešte rásť.
Počas tisícročného kráľovstva vládnu svätí a vyvolení s Kristom. Písmo spomína pozemské nebeské kráľovstvo ? Cirkev, v ktorej účasť na vláde s Kristom majú len takí členovia, ktorí patria k Cirkvi nielen navonok, ale aj vnútorne. Na konci tisícročia bude posledné veľké Antikristovo prenasledovanie, ktorý bude zúriť proti Cirkvi vo všetkých národoch. Všetkých tých, ktorí budú zúriť proti Cirkvi, zožerie oheň, pravda, ešte nie ten pekelný, ale oheň hnevu a nenávisti nad stálosťou príslušníkov Cirkvi. Toto prenasledovanie bude trvať tri a pol roka. Potom príde súd a odmena pre dobrých a trest pre zlých, ktorí nebudú zapísaní v knihe života. Pre spravodlivých dá Boh nové nebo a novú zem, zatiaľ čo stará zem bude zničená ohňom aj so svetom. Tí spravodliví, ktorí na zemi tvoria Boží štát, budú po súde tvoriť nový Jeruzalem, s novým životom, prispôsobeným novým podmienkam. O poslednom súde a všetkom, čo s tým súvisí, hovorí sv. Peter vo svojom liste, sv. Pavol v druhom i prvom liste Solúnčanom, zo Starého Zákona o ňom hovorí Izaiáš, Daniel, Malachiáš, Zachariáš, Dávid v žalmoch a ešte iní, ktorých všetkých nemôžeme spomínať pre obmedzený rozsah tohto diela. V Starom zákone nie je tak presne a zjavne povedané, že Kristus príde súdiť, ale predsa z niektorých miest sa dá celkom dobre dokázať, že aj v Starom zákone sa určitými výrokmi vlastne mienil Kristus ako sudca posledného súdu. Pred posledným súdom sa ukáže aj Eliáš a svojimi kázňami obráti mnohých Židov ku Kristovi.
20.1. Hoci Boh súdi stále, predsa v tejto knihe chce byť reč iba o poslednom súde.
Keď sa chystám hovoriť o dni posledného súdu, s láskavým Božím dovolením chcem brániť tento deň proti bezbožníkom a neveriacim. Najprv ako základ musím uviesť Božie svedectvá. Tí, čo nechcú veriť svedectvám, usilujú sa proti nim vystupovať falošnými a klamlivými ľudskými dôvodmi, aby dali iný zmysel svedectvu svätých kníh alebo popreli ich božský pôvod. Myslím si, že niet nikoho medzi smrteľníkmi, kto by sa nepoddal týmto slovám a nesúhlasil s nimi, ak by im porozumel tak, ako boli povedané, a uveril by, že ich vypovedal najvyšší Boh prostredníctvom svätých duší. Nezáleží na tom, či by to priamo vyznal, a či by sa to pre nejakú chybu hanbil alebo bál vyznať. Alebo by sa úporné, ako to robia šialenci, usiloval zo všetkých síl brániť to, o čom je presvedčený, že je falošné, proti tomu, o čom dobre vie a verí, že je pravdivé?
Kristov príchod na súd nad živými a mŕtvymi, ako to vyznáva a hlása celá Cirkev pravého Boha, voláme posledným dňom Božieho súdu, to jest posledným časom. Nikto nevie, koľko dní potrvá súd. Každý, kto čítal Sväté písmo, hoci aj povrchne, vie, že Písmo namiesto času zvyčajne hovorí „deň“. Keď hovoríme o „dni“ Božieho súdu, dodávame prívlastok „posledný“, „konečný“, lebo Boh súdi aj teraz a súdil od začiatku ľudského pokolenia, keď vyhnal z raja prvých ľudí a vzdialil ich od stromu života, ako páchateľov veľkého hriechu. Ba nepochybne Boh súdil ešte prv, keď neodpustil hriešnym anjelom, ktorých knieža, sám padnutý, zo závisti priviedol k pádu aj ľudí. Nie je to bez jeho spravodlivého a vznešeného súdu, že život démonov (vo vzdušnom priestore) a život človeka (na zemi) je taký ťažký, plný omylov a námah. Ba aj keby nikto nebol zhrešil, bol by dobrým a spravodlivým výrokom svojho súdu udržal vo večnej blaženosti všetky rozumné stvorenia, ktoré by mu ostali verné ako svojmu Pánovi. Boh nesúdi len všeobecne celé pokolenie zlých duchov a celé ľudské pokolenie, aby ľudia trpeli za viny prvých hriešnikov, ale súdi aj každého jednotlivca za jeho vlastné skutky, ktoré vykonal slobodnou vôľou. Veď aj démoni prosia, aby ich netrápil (porov. Mt 8, 29), a iste je spravodlivé, keď sa im muky zmierňujú alebo keď každý musí trpieť len podľa stupňa svojej bezbožnosti. Ba aj ľudia často zjavne, vždy však skryte trpia za svoje hriechy, či už v tomto živote, alebo po smrti. A takisto, ako nikto nekoná správne, ak mu len nepomáha Boh, tak nikto z démonov alebo ľudí nekoná spravodlivo, ak to len nedovolí Boh vo svojom najspravodlivejšom súde. Rovnako hovorí aj apoštol: „Je vari Boh nespravodlivý? Vonkoncom nie!“ (Rim 9, 14) a inde: „Aké nepochopiteľné sú jeho súdy a nevyspytateľné jeho cesty!“ (Rim 11, 33). V tejto knihe sa nebude rozprávať o prvých súdoch, ani o tých stredných, ale nakoľko nám to Boh dožičí, budeme rozprávať o poslednom súde, keď Kristus príde z neba súdiť živých aj mŕtvych. Ten deň sa volá dňom súdu, lebo nebude už miesta na žaloby, prečo je nespravodlivý šťastný a spravodlivý nešťastný. Vtedy sa ukáže iba pre dobrých ozajstné a úplné šťastie a iba pre zlých zaslúžené a najväčšie nešťastie.
20.2. Rozdielnosť ľudských osudov má príčinu v Božom súde. (Skrátené)
V tomto dočasnom živote sa učíme znášať zlo, ktoré si vytrpia aj dobrí ľudia. Teraz nekladieme veľkú váhu na dobrá, na ktorých majú účasť dobrí aj zlí ľudia. Nevieme, aké úmysly má Boh, keď dobrý je chudobný a zlý bohatý; keď zlý a nemravný si žije v radosti, kým dobrý a bezúhonný žije v starostiach a v trápení; keď nevinného nespravodlivo odsúdia hoci aj na smrť, a darebáka a zločinca oslobodia, ba tento sa ešte aj vysmieva; keď je bezbožník zdravý a zbožný sa zvíja v chorobe; keď dospelí zdraví idú lúpiť a nevinné deti trpia nedostatkom a chorobami; keď ľudia osožní ľudskej spoločnosti zavčasu zomierajú a ničomníci žijú dlho. Keby aspoň to bolo pravidlom, že zlí dostanú odplatu už tu na zemi, keď ju nebudú mať po smrti, a dobrí si zas tu musia vytrpieť časné zlá aj za najmenšie previnenia, aby nemuseli trpieť potom. Ale ani to sa nedeje. Zlým sa vodí niekedy dobre, a dobrým zas zle. Preto nie sme schopní pochopiť Boha, lebo jeho súdy nepoznáme a cesty jeho spravodlivosti sú nám neznáme. Vieme však, že všetko robí vo svojej najvyššej múdrosti. Na poslednom súde sa dozvieme a pochopíme, že všetky Božie súdy sú spravodlivé, aj keď niektoré jednotlivosti a príčiny Božej spravodlivosti ostanú na zemi skryté a nepochopiteľné.
20.3. Šalamúnova mienka o dobrých a zlých z Knihy Kazateľ. (Skrátené)
Najmúdrejší izraelský kráľ Šalamún začal svoju knihu slovami: „Márnosť, len márnosť, všetko je iba márnosť.“ (Kaz 1, 2). K tomu pripája ďalšie myšlienky o ľudskom živote, v ktorom nie je nič stále a trváce. Múdry i blázon majú často na zemi rovnaký osud. Ba často sa práve dobrým ľuďom na zemi vodí zle a zlým dobre, proti všetkým našim predstavám. Všetko je teda márnosť. Uprostred márnosti sa stráca aj človek, ktorému sa zdá, že nie je ničím. Záleží vždy na tom, či človek odporuje pravde, alebo ju poslúcha, či je úprimne zbožný, alebo nie. Má to význam nie pre pominuteľné dobro alebo zlo, ale pre budúci súd, ktorým sa stane účastníkom na večnom dobre alebo zle. Múdry kráľ končí svoju knihu takto: „Boha sa boj a jeho prikázania zachovávaj, lebo to je povinnosť každého človeka. Boh si zavolá pred svoj súd všetky činy aj všetko, čo je skryté, či už to bolo dobré, a či zlé.“ (Kaz 12, 13 ? 14). To je najkratšie, najpravdivejšie a najlepšie, čo možno o veci povedať.
20.4. Svedectvo Starého i Nového zákona o poslednom súde.
Svedectvá o poslednom súde zo Svätého písma, ktoré som si zaumienil uviesť, najprv vyberiem z Nového a potom zo Starého zákona. Hoci knihy Starého zákona sú časovo prvšie, tu uprednostňujem knihy Nového zákona s ohľadom na ich význam, lebo staré knihy ohlasujú to, čo sa realizuje v nových. Najprv teda rozoberiem, čo sa hovorí o veci v nových knihách, a aby sme tomu dodali väčšiu silu, potom uvediem staré citáty. V starých knihách ide o Zákon a Prorokov, v nových evanjeliách sú to apoštolské listy. Apoštol Pavol hovorí: „Veď len zo zákona je poznanie hriechu. Ale teraz sa zjavila Božia spravodlivosť bez zákona a dosvedčujú ju Zákon i Proroci: Božia spravodlivosť skrze vieru v Ježiša Krista (je určená) pre všetkých bez rozdielu, čo veria. Lebo niet rozdielu: veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva.“ (Rim 3, 20 ? 22). Táto Božia spravodlivosť patrí do Nového zákona a Starý zákon, to jest Zákon a Proroci, je ako svedectvo o ňom. Najprv treba určiť vec, a potom uviesť svedkov. Sám Ježiš Kristus ukázal, že treba zachovať takýto poriadok, keď povedal: „Preto sa každý zákonník, ktorý sa stal učeníkom nebeského kráľovstva, podobá hospodárovi, ktorý vynáša zo svojej pokladnice veci nové i staré.“ (Mt 13, 52). Nepovedal „staré i nové“, čo by bol iste povedal, keby nebol chcel zachovať poriadok skôr podľa hodnoty ako podľa času.
20.5. Spasiteľove výroky o poslednom súde.
Sám Spasiteľ, keď vyčítal mestám, v ktorých robil veľké divy, že napriek tomu neveria, a preto radšej uprednostnil cudzincov pred nimi, povedal: „Preto vám hovorím: Týru a Sidonu bude v deň súdu ľahšie ako vám.“ (Mt 11, 22). A trochu ďalej inému mestu (Kafarnaumu) hovorí: „Krajine Sodomčanov bude v deň súdu ľahšie ako tebe.“ (Mt 11, 24). Tu celkom zreteľne predpovedá, že súdny deň príde. Na inom mieste hovorí: „Mužovia z Ninive vystúpia na súde proti tomuto pokoleniu a odsúdia ho; lebo oni sa kajali na Jonášove kázanie ? a tu je niekto väčší ako Jonáš! Kráľovná z juhu vystúpi na súde proti tomuto pokoleniu a odsúdi ho; lebo ona z končín zeme prišla počúvať Šalamúnovu múdrosť ? a tu je predsa niekto väčší ako Šalamún!“ (Mt 12, 41 ? 42). Dve veci sa dozvedáme na tomto mieste: že súd príde a že príde so vzkriesením mŕtvych. Keď hovoril o Ninivčanoch a kráľovnej z juhu, iste hovoril o mŕtvych, o ktorých predpovedá, že v deň súdu vstanú z mŕtvych. Nepovedal preto „odsúdia“, akoby oni sami mali súdiť, ale preto, že v porovnaní s nimi budú tamtí zaslúžene odsúdení.
Keď zasa na inom mieste hovoril o pomiešaní dobrých a zlých ľudí a o ich neskoršom rozdelení, ktoré príde na súdny deň, použil podobenstvo o zasiatej pšenici a kúkoli zasiatom do nej, a keď to podobenstvo vysvetľoval apoštolom, povedal: „Rozsievač dobrého semena je Syn človeka. Roľa je svet. Dobré semeno sú synovia kráľovstva, kúkoľ sú synovia Zlého. Nepriateľ, ktorý ho zasial, je diabol. Žatva je koniec sveta a ženci sú anjeli. Ako teda zbierajú kúkoľ a pália ho v ohni, tak bude aj na konci sveta. Syn človeka pošle svojich anjelov a vyzbierajú z jeho kráľovstva všetky pohoršenia a tých, čo pášu neprávosť, a hodia ich do ohnivej pece. Tam bude plač a škrípanie zubami. Vtedy sa spravodliví zaskvejú ako slnko v kráľovstve svojho Otca. Kto má uši, nech počúva!“ (Mt 13, 37 ? 43). Kristus tu nespomenul „súd“ alebo „deň súdu“, ale opísanými okolnosťami ešte výraznejšie naznačil a predpovedal, že to bude na konci sveta.
To isté povedal aj svojim učeníkom: „Veru, hovorím vám, pri obnovení sveta, keď Syn človeka zasadne na trón svojej slávy, aj vy, čo ste išli za mnou, zasadnete na dvanásť trónov a budete súdiť dvanásť kmeňov Izraela.“ (Mt 19, 28). Tu sa dozvedáme, že Ježiš bude súdiť spoločne so svojimi učeníkmi. Preto na inom mieste povedal Židom: „Ak ja vyháňam zlých duchov mocou Belzebuba, čou mocou ich vyháňajú vaši synovia? Preto oni budú vašimi sudcami.“ (Mt 12, 27). Keď povedal, že budú súdiť na dvanástich stoliciach, z toho si nemáme myslieť, že len dvanásť ľudí bude s ním súdiť. Číslom dvanásť sa naznačuje akési celé množstvo súdiacich, a to preto, že dvanástka je zložená z dvoch častí sedmičky, ktorou sa obyčajne naznačuje všeobecnosť. Tie dve časti ? trojka a štvorka ? spolu znásobené dávajú číslo dvanásť. Možno sa však nájde aj iné vhodné vysvetlenie čísla dvanásť. Ináč by totiž, ak by sme vzali číslo dvanásť doslovne, keďže vo Svätom písme čítame, že namiesto zradcu Judáša vyvolili za apoštola Mateja, Pavol apoštol, ktorý pracoval viac než všetci ostatní, nemal by kde zasadnúť na súd. A on predsa celkom jasne dokazuje, že súčasne s inými svätými patrí do počtu sudcov, keď hovorí: „Neviete, že budeme súdiť anjelov?“ (Kor 6, 3). Podobný prípad s počtom dvanásť je aj v počte súdených. Keď sa hovorí o dvanástich kmeňoch Izraela, to ešte neznamená, že kmeň Léviho, ktorý je trinásty, nebude súdený, alebo že len židovský národ bude súdený, a ostatné národy nie. Keď hovorí o „obnovení sveta“, iste tým mienil vzkriesenie mŕtvych. Naše telo sa tak obnoví neporušiteľnosťou, ako je obnovená naša duša vierou.
Vynechávam mnoho vecí z Písma, ktoré sa zdanlivo týkajú posledného súdu, avšak keď sa na ne pozrieme pozornejšie, ukázali by sa viacvýznamové alebo týkajúce sa niečo iného. Mohli by sa týkať jednak toho Spasiteľovho príchodu, ktorý sa teraz uskutočňuje priebežne v jeho Cirkvi, čiže v jeho údoch, a to čiastočne a pomaly, lebo celá Cirkev je jeho telom; mohli by sa týkať aj zániku pozemského Jeruzalema, lebo aj o ňom hovorí tak, akoby hovoril o konci sveta a o poslednom a veľkom dni súdu, takže by sa celkom nedalo rozpoznať, o čom je reč, keby sa neporovnali texty, ktoré u troch evanjelistov, Matúša, Marka a Lukáša, hovoria o tej istej veci podobne. Niektoré z tých textov jeden z evanjelistov uvádza menej jasne, iný zas jasnejšie, takže sa vzájomne vysvetľujú veci, ktoré patria k tej istej problematike, a vysvetľuje sa aj to, prečo ta patria. O to som sa postaral už aj v liste mužovi blahej pamäti Hesychiovi, salonitskému biskupovi, ktorý má nadpis „O konci sveta“.
Tu poviem to, čo čítame v Matúšovom evanjeliu o oddelení dobrých a zlých na poslednom a najvýznačnejšom Kristovom súde. „Až príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých ako pastier oddeľuje ovce od capov. A ovce si postaví sprava, capov zľava. Potom Kráľ povie tým, čo budú po jeho pravici: »Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne«. Vtedy mu spravodliví povedia: »Pane, a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smädného a dali sme ti piť? Kedy sme ťa videli ako pocestného a pritúlili sme ťa, alebo nahého a priodeli sme ťa? Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme k tebe?« Kráľ im odpovie: »Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.« Potom povie aj tým, čo budú zľava: »Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom!«“ (Mt 25, 31 ? 41). Potom vypočíta podobne aj im, čo nespravili, ako tým sprava, čo urobili. A keď sa ho budú rovnako spytovať, kedy ho videli v núdzi, odpovie im, že čo neurobili jeho najmenším, to ani jemu samému neurobili. A svoju reč dokončí takto: „A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života.“ (Mt 25, 46). Evanjelista Ján zasa celkom otvorene hovorí, že Kristus predpovedal posledný súd pri zmŕtvychvstaní zomretých. Najprv povedal: „A Otec nikoho ani nesúdi, ale všetok súd odovzdal Synovi, aby si všetci ctili Syna tak, ako si ctia Otca. Kto si nectí Syna, nectí si ani Otca, ktorý ho poslal.“ K tomu dodáva: „Veru, veru, hovorím vám: Kto počúva moje slovo a verí tomu, ktorý ma poslal, má večný život a nepôjde na súd, ale prešiel zo smrti do života.“ (Jn 5, 22 ? 24). Hľa, tu hovorí, že jeho verní neprídu pred súd. Akože ináč môžu byť však súdom oddelení od zlých a postavení po jeho pravici, ak len na tomto mieste nepoužil slovo súd namiesto slova odsúdenie? A na taký súd predsa neprídu tí, ktorí počúvajú jeho slová a veria tomu, ktorý ho poslal.
20.6. Prvé a druhé zmŕtvychvstanie. (Skrátené)
Kristove slová: „Veru, veru, hovorím vám: Prichádza hodina, ba už je tu, keď mŕtvi počujú hlas Božieho Syna, a tí, čo ho počujú, budú žiť. Lebo ako Otec má život sám v sebe, tak dal aj Synovi, aby mal život sám v sebe“ (Jn 5, 25 ? 26) ? sa nevzťahujú na druhé zmŕtvychvstanie, to jest zmŕtvychvstanie tiel, ktoré bude na konci sveta, ale na zmŕtvychvstanie duší, ktoré sa odohráva už teraz. Lebo aj duše majú svoju smrť, ktorá spočíva v hriechoch. Tou smrťou zomreli tí, o ktorých hovorí Pán: „Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych“ (Mt 8, 22), to znamená, aby si mŕtvi na duši pochovávali mŕtvych na tele. Pre takýchto mŕtvych platia slová „Prichádza hodina, ba už je tu, keď mŕtvi počujú hlas Božieho Syna, a tí, čo ho počujú, budú žiť.“ Povedal, že „tí, čo ho počujú“, to znamená, že tí, ktorí uveria a vytrvajú až do konca. Za všetkých mŕtvych v hriechu zomrel jediný živý, čiže ten, ktorý nemal nijaký hriech, a to Kristus. Ten zomrel preto, aby ostatní žili, to jest aby umreli hriechom a žili jedine tomu, ktorý zomrel za všetkých.
O druhom zmŕtvychvstaní hovorí: „Nedivte sa tomu, lebo prichádza hodina, keď všetci v hroboch počujú jeho hlas a vyjdú: tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život, a tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie.“ (Jn 5, 28 ? 29). Tieto slová vlastne značia, že každý, kto ožil prvým zmŕtvychvstaním (to jest zmŕtvychvstaním z hriechu), len ten môže čakať, že aj druhé zmŕtvychvstanie ho privedie k životu a vyslobodí ho od zatratenia ? od druhej smrti. Takto jestvujú teda dve zmŕtvychvstania: jedno je zmŕtvychvstanie duše teraz, a druhé tela, ktoré sa uskutoční na konci sveta, a po ňom bude nasledovať večný život pre tých, ktorí dobre robili, zatiaľ čo večný trest bude pre tých, ktorí robili zle.
20.7. Čo hovorí Zjavenie apoštola Jána o dvoch zmŕtvychvstaniach a o tisícich rokoch?
O týchto dvoch zmŕtvychvstaniach hovoril apoštol Ján v Knihe zjavenia (Apokalypsa) tak, že niektorí z našich kresťanov prvé zmŕtvychvstanie nepochopili, ale premenili ho na akési smiešne bájky. V spomenutej knihe hovorí apoštol Ján: „Potom som videl z neba zostupovať anjela, čo mal kľúč od priepasti a v ruke veľkú reťaz. Chytil draka, toho starého hada, ktorým je diabol a satan, a sputnal ho na tisíc rokov. Hodil ho do priepasti, zavrel ju a zapečatil nad ním, aby už nezvádzal národy, kým sa nedovŕši tisíc rokov; potom musí byť na krátky čas uvoľnený. Ďalej som videl tróny; sadli si na ne tí, čo dostali moc súdiť. Videl som aj duše tých, čo boli sťatí pre Ježišovo svedectvo a pre Božie slovo, aj tých, čo sa neklaňali šelme ani jej obrazu a neprijali jej znak na čelo a na ruky. Tí ožili a kraľovali s Kristom tisíc rokov. Ostatní mŕtvi neožili, kým sa nedovŕšilo tisíc rokov. To je prvé vzkriesenie. Blahoslavený a svätý, kto má podiel na prvom vzkriesení! Nad tými druhá smrť nemá moci, ale budú kňazmi Boha a Krista a budú s ním kraľovať tisíc rokov.“ (Zjv 20, 1 ? 6).
Pre tieto slová z knihy niektorí pripúšťali, že prvé zmŕtvychvstanie bude telesné a z ostatného ich zaujal najmä počet tisíc rokov, akoby bol potrebný taký dlhý sobotný odpočinok, totiž sviatočné prerušenie práce po námahách šesť tisíc rokov, odkedy bol človek stvorený a pre veľký hriech vyhnaný z raja rozkoše do bied smrteľného života, a keďže je napísané: „U Pána je jeden deň ako tisíc rokov a tisíc rokov ako jeden deň“ (2 Pt 3, 8), po uplynutí šesť tisíc rokov (akoby šesť dní) má prísť siedmy deň odpočinku za posledných tisíc rokov, v ktorých majú vstať z mŕtvych svätí, aby slávili ten odpočinok. Táto mienka by bola napokon prijateľná, keby sa verilo, že svätí pri tomto odpočinku budú požívať nejaké duchovné potešenia, plynúce z Božej prítomnosti. Aj my sme kedysi zastávali tento názor. Ak sa však niekto nazdáva, že tí, čo vtedy vstanú z mŕtvych, budú sa oddávať nemiernym hostinám, na ktorých bude toľko jedenia a pitia, že účastníci nielen nezachovajú nijakú mieru, ale ešte aj prekročia každú mieru, akú si len môžeme predstaviť, potom takým veciam môžu veriť naozaj len telesní ľudia. Tí ľudia, ktorých môžeme nazvať duchovnými, takýchto telesných volajú gréckym slovom „chiliastai“, čo by sa dalo v doslovnom preklade povedať „tisícnici“ alebo „tisícročníci“ (chiliasti ? po latinsky „miliarii“). Bolo by veľmi zdĺhavé vyvracať ich názory v podrobnostiach. Namiesto toho treba ukázať, ako sa má slovám Písma rozumieť.
Sám Pán Ježiš Kristus hovorí: „Nik nemôže vniknúť do domu silného človeka a ulúpiť mu veci, kým toho silného nezviaže, až potom mu vyplieni dom.“ (Mk 3, 27). Tým silným chcel tu rozumieť diabla, lebo ten mohol držať v zajatí ľudské pokolenie. A pod vecami, ktoré má u seba, majú sa rozumieť veriaci, nad ktorými, ak boli pohrúžení v hriechoch a bezbožnostiach, vládol. Aby sa dal tento „silný“ zviazať, preto videl apoštol Ján v Zjavení „zostupovať z neba anjela, čo mal kľúč od priepasti a v ruke veľkú reťaz. Chytil draka, toho starého hada, ktorým je diabol a satan, a sputnal ho na tisíc rokov.“ To znamená, že ho skrotil a prekazil jeho schopnosť pokúšať a vládnuť nad tými, čo mali byť oslobodení.
„Tisíc rokov“, ako sa mi zdá, možno vysvetliť dvojako. Prvé vysvetlenie spočíva v tom, že sa udalosti budú diať v posledných tisíc rokoch, to jest v šiestom tisícročí (akoby v šiestom dni), ktorého posledné chvíle teraz prebiehajú a po ktorých má prísť odpočinok (sabat), ktorý nemá večera ? čiže to bude odpočinok svätých, ktorý je nekonečný. Takže to tisícročie (akoby poslednú časť dňa, ktorá ostala do konca sveta) pomenoval apoštol Ján „tisíc rokmi“, pričom použil ten spôsob reči, ktorým sa označuje časť pomenovaním celku. Druhé vysvetlenie spočíva v tom, že výrazom „tisíc rokov“ označil všetky roky tejto našej dočasnosti, aby najvyšším číslom označil plnosť času. Číslo tisíc je vlastne číslo desať násobené tri razy sebou samým. Desaťkrát desať dáva sto, čo je číslo štvorcové ? plošné. Aby smerovalo aj do výšky a neznamenalo len šírku ? teda plochu, ale aj plnosť, treba ho násobiť ešte raz desiatimi, a tak dostaneme tisíc. Niekedy sa číslo sto používa na označenie „všetkého“, napríklad vtedy, keď Pán sľuboval odmenu tomu, ktorý všetko opustí a bude ho nasledovať: „Dostane stonásobne viac a bude dedičom večného života.“ (Mt 19, 29). K tomuto výkladu apoštol dodáva: „Akoby sme nič nemali, a pritom nám všetko patrí“ (2 Kor 6, 10), lebo už dávno predtým sa povedalo: „Vernému človekovi patrí celý svet bohatstva“ (Prísl. 17, 6), tým skôr sa môže použiť číslo tisíc na označenie všetkého, keďže je zdokonalené násobením desiatich. Preto aj slová žalmu: „Večne pamätá na svoju zmluvu, na sľub, ktorý dal pokoleniam tisícim“ (Ž 105, 8), nemožno lepšie chápať, ako že ho dal všetkým národom.
Keď hovorí „hodil ho do priepasti“, rozumie tým, že ho hodil do priepasti diabla. Slovo „priepasť“ značí nespočetné množstvo bezbožných, ktorých srdcia sú bezodné v nenávisti proti Božej Cirkvi. Nie preto, akoby tam predtým diabla nebolo, ale preto, že vyhodený zo sŕdc veriacich, ešte väčšmi zavládne nad bezbožnými. Ešte viac diabol ovládne toho človeka, ktorý nielenže zanechal Boha, ale ešte aj bez príčiny nenávidí Božích sluhov. „Zavrel ju a zapečatil nad ním, aby už nezvádzal národy, kým sa nedovŕši tisíc rokov.“ Zavrel ju, to jest zakázal mu vyjsť, zakázal mu prestúpiť zákaz. Zapečatil ju nad ním ? to značí, ako sa mi zdá, chcel, aby ostalo skryté, kto patrí na diabolskú stranu a kto nepatrí. V tomto živote ostáva celkom skryté, kto kam patrí, lebo ani o tom, čo zdanlivo stojí, nevedno, či nepadne, a zas ten, čo sa zdá padať, nevedno, či nevstane. Diablovi sa zákazom a zatvorením zabraňuje zvádzať tie národy, ktoré zvádzal predtým, keď patrili Kristovi, alebo ktoré mal vo svojej moci. Tých si vyvolil Boh pred založením sveta, aby ich vytrhol z moci tmy a preniesol, ako hovorí apoštol, do kráľovstva Syna svojej lásky. Že diabol aj dnes zvádza národy a strháva ich do večného trestu (avšak nie národy predurčené do večného života), o tom vie každý veriaci. To nech nikoho nemýli, že diabol často zvádza aj tých, ktorí sa už znovuzrodili v Kristovi a nastupujú na Pánovu cestu. „Pán pozná svojich“ (2 Tim 2, 19), z nich diabol nezvedie nikoho do večného zatratenia. Naozaj si ich Pán Boh pozná, lebo jemu nie je nič neznáme z budúcich vecí. Nie tak, ako človek, ktorý vidí človeka v prítomnosti (ak ho vidí, ale srdce jeho nevidí), ale aký bude v budúcnosti, to nevidí, lebo nevidí ani len sám seba. Preto je diabol sputnaný a zatvorený v priepasti podsvetia, aby už nezvádzal národy, z ktorých sa Cirkev skladá, a ktoré mal v moci predtým, než Cirkev jestvovala. Nehovorí sa, aby nezvádzal „nikoho“, ale aby nezvádzal „národy“, ktorými chcel rozumieť Cirkev. Kým sa nedovŕši tisíc rokov (teda to, čo zostane zo šiesteho dňa, ktorý sa skladá z tisíc rokov), alebo všetky roky, za ktoré má svet v budúcnosti ešte trvať.
Slová „Aby už nezvádzal národy, kým sa nedovŕši tisíc rokov“ netreba chápať tak, akoby mal zvádzať len tie národy, z ktorých sa skladá predurčená Cirkev a ktoré zvádzať mu bolo zabránené sputnaním a zatvorením. Je to, zdá sa, taký spôsob vyjadrovania, aký nájdeme tu i tam v Písme, napríklad v žalme: „Tak hľadia naše oči na Pána, nášho Boha, kým sa nezmiluje nad nami.“ (Ž 123, 2). Predsa aj vtedy, keď sa už zmiluje, neprestanú oči jeho sluhov hľadieť na Pána. Poradie slov by mohlo znieť takto: „Hodil ho do priepasti, zavrel ju a zapečatil nad ním,... kým sa nedovŕši tisíc rokov.“ A vsuvka „aby už nezvádzal národy“ sa má k celku tak, akoby bola celkom samostatná a mala osobitný význam, takže celá veta by potom vyzerala takto: „Zavrel ju a zapečatil nad ním, kým sa nedovŕši tisíc rokov, aby už nezvádzal národy“. To znamená, preto ju zavrel, kým sa nedovŕši tisíc rokov, aby už nezvádzal národy.
20.8. Spútanie a uvoľnenie diabla.
„Potom musí byť na krátky čas uvoľnený.“ (Zjv 20, 3). Či je diabol preto spútaný a zatvorený, aby nemohol škodiť Cirkvi, a uvoľnený bude preto, aby mohol škodiť? Božechráň! Nikdy nezvedie Cirkev, predurčenú a vyvolenú ešte pred ustanovením sveta, lebo o nej platia slová: „Pozná Pán, ktorí sú jeho.“ A predsa Cirkev tu bude aj v tom čase, keď bude diabol uvoľnený, ako tu bola od svojho založenia. A bude tu po všetky časy, pravda, bude žiť vo svojich nových členoch, ktorí prichádzajú po zomretých. Preto apoštol o niečo ďalej hovorí, že uvoľnený diabol strhne so sebou zvedené národy na celom svete („na štyroch uhloch zeme“) do boja proti Cirkvi a jej nepriateľov bude toľko ako morského piesku. „Vyšli na šíru zem a obkľúčili tábor svätých a Bohom milované mesto. Ale zostúpil oheň z neba a strávil ich. A diabol, ktorý ich zvádzal, bol zvrhnutý do ohnivého a sírového jazera, kde je aj šelma i falošný prorok; a budú mučení dňom i nocou na veky vekov.“ (Zjv 20, 9 ? 10). Tieto slová sa už týkajú posledného súdu, a spomínam ich teraz preto, aby si niekto nemyslel, že v tej krátkej dobe, keď bude diabol uvoľnený, Cirkev už na tejto zemi nebude existovať, že on už alebo nenájde Cirkev, alebo ju zničí všetkým možným prenasledovaním. A nezvedie ju ani za celý ten čas, ktorým sa zaoberá táto kniha, totiž od prvého Kristovho príchodu až do konca sveta, keď Kristus príde druhý raz. Diabol je spútaný takým spôsobom (a na taký dlhý čas, ktorý sa tu označuje ako „tisíc rokov“), aby nezvádzal Cirkev, a preto ju nezvedie ani potom, keď bude uvoľnený. Avšak ak jeho spútanie znamená, že počas neho nemôže alebo nesmie zvádzať, potom jeho „uvoľnenie“ neznamená nič inšie, ako že už to môže robiť alebo sa mu to dovoľuje. Toto však neobstojí. Spútať diabla znamená nedovoliť mu vykonávať celé pokušenie. Rozumie sa tým pokušenie, ktorým by zvádzal ľudí násilne alebo úskokom. Keby to smel robiť za taký dlhý čas a pri toľkej ľudskej slabosti, potom by veľmi mnohých ľudí, ktorých chce Boh od pokušení uchrániť, Satan buď odlákal od viery, alebo by im prekazil možnosť k viere sa dostať. Spútaný bol preto, aby také čosi nemohol robiť.
Uvoľnený bude potom, keď bude krátky čas (v Zjavení sa píše, že to budú tri roky a šesť mesiacov) zúriť celou svojou silou i silou svojich prívržencov. No ľudia, s ktorými bude bojovať, budú takí odolní, že ich nebude môcť premôcť ani takým veľkým náporom a úkladmi. Keby však nikdy nebol uvoľnený, menej by sa ukázala jeho zločinná moc, menej by sa osvedčila silná trpezlivosť Božieho štátu. A neukázalo by sa dosť jasne, ako dobre Všemohúci využil veľkú diablovu zlobu, že ho celkom neodstavil od pokúšania svätých, aby sa utvrdili v cnostiach, keď premáhajú diabla dorážajúceho na nich zvonka, ale ho sputnal v tých ľuďoch, nad ktorými má väčšiu moc. Lebo hoci rozosieva všade zlo a všade škodí, koľko len môže, predsa len mnoho slabých ľudí, ktorí rozmnožujú a dopĺňajú Cirkev, nebol schopný ani odstrašiť od prijatia viery, ani ju zničiť, keď ju už prijali. Na konci ho Boh uvoľní, aby Boží štát na veľkú chválu svojho Vykupiteľa, Osloboditeľa a Pomocníka uvidel, nad akým mocným nepriateľom zvíťazil. Čím sme v porovnaní s tými budúcimi svätými a veriacimi? Na ich skúšanie bude uvoľnený taký silný nepriateľ, s ktorým my, hoci je teraz sputnaný, tak ťažko zápasíme uprostred toľkých nebezpečenstiev. Avšak aj v epoche, v ktorej žijeme my, boli a nepochybne aj sú takí rozumní a udatní Kristovi bojovníci, že hoci by žili aj potom, keď bude diabol uvoľnený, s veľkou múdrosťou by sa uchránili pred všetkými jeho útokmi a nástrahami a vytrvali by s veľkou trpezlivosťou vo viere.
To uvoľnenie sa začalo už vtedy, keď Cirkev prekročila hranice Judey a začala sa šíriť medzi národmi, ale deje sa aj teraz a bude trvať až do konca sveta, keď bude diabol celkom uvoľnený. Veď aj teraz sa vracajú ľudia k viere z neverectva, v ktorom ich držal diabol, a nepochybne až do konca sveta sa budú z neho vracať. Ten „silný“ je spútaný vždy, keď sa človeku podarí vytrhnúť z jeho rúk. A priepasť-podsvetie, v ktorom je diabol zatvorený, sa nevzťahuje len na tých zomretých, čo žili dovtedy, keď diabol začal byť zatvorený. Po nich sa totiž rodili ďalší a aj teraz prichádzajú a budú prichádzať až do konca sveta ľudia, ktorí nenávidia kresťanov. To v ich zaslepených a priepastných srdciach akoby v podsvetí (v priepasti) každý deň sa zatvára sám diabol! Či za tie tri roky a šesť mesiacov, cez ktoré bude diabol uvoľnený a počas ktorých bude zúriť zo všetkých síl, nadobudne niekto vieru, kto ju predtým nemal, to je veľmi otázne. Ako by sa potom dali vysvetliť slová: „Nik nemôže vniknúť do domu silného človeka a ulúpiť mu veci, kým toho silného nezviaže, až potom mu vyplieni dom“ (Mk 3, 27) ? keby sa aj už ako uvoľnenému mohol odňať majetok? A tak spomenuté slová, zdá sa, podporujú mienku, že v tom krátkom čase sa nikto nepridá ku kresťanskému ľudu, ale diabol bude bojovať s tými, ktorí už boli kresťanmi. A niektorí z nich premožení pôjdu za ním, lebo nepatrili k predurčenému počtu Božích synov. Nie nadarmo píše ten istý apoštol Ján (ktorý napísal aj Zjavenie) v jednom zo svojich listov o niektorých veriacich: „Spomedzi nás vyšli, ale neboli z nás. Lebo keby boli z nás, boli by ostali s nami.“ (1 Jn 2, 19). Ale čo bude s mláďatkami? Ťažko predpokladať, že v tom čase nebudú nijaké nové narodené deti, alebo aspoň ešte nepokrstené deti kresťanov, alebo, že sa v tých dňoch nijaké nenarodia, alebo ak aj budú, že ich rodičia nedonesú na krst. Keď však budú pokrstené, ako sa odnímu uvoľnenému diablovi, ak budú jeho majetkom, keď nikto nevstúpi do jeho domu, aby mu vzal majetok, ak ho len predtým nezviaže? Radšej treba veriť, že hoci v tom čase budú takí, ktorí odpadnú od Cirkvi, predsa sa nájdu aj takí, ktorí do nej vstúpia. V tom čase budú silní aj rodičia, ktorí dajú svoje deti pokrstiť, aj tí, čo sa budú v tom čase chcieť pridať k viere, aby premohli toho silného a uvoľneného mocnára, to značí ľudia, ktorí sa budú usilovať poznať všetky jeho dovtedy nepoužité úklady a násilnosti, aby ich trpezlivo znášali a nedali sa ním uniesť, najmä nie jeho voľnosťou. Či nebude potom nesprávny výrok Písma: „Nik nemôže vniknúť do domu silného človeka a ulúpiť mu veci, kým toho silného nezviaže, až potom mu vyplieni dom“? Pravdivosť tohto výroku vyžaduje, aby bol najprv spútaný „ten silný“, a keď sa mu odníme majetok, naširoko-ďaleko sa rozmnoží Cirkev vo všetkých národoch. Bude sa skladať zo silných i slabých ľudí, no pevnou vierou v predpovedané božské veci aj uvoľnenému diablovi môže odoberať jeho majetok.
Treba priznať, že láska chladne, keď neprávosť vystupuje zo svojich brehov, že mnohí odpadnú pre neobyčajné a veľmi ťažké prenasledovania a klamstvá už uvoľneného diabla. Budú to takí, ktorí nie sú zapísaní v knihe života. Treba mať preto nádej, že ľudia budú silnejší vo viere v to, čo verili, a že budú silnejší, aby premohli diabla, aj uvoľneného. Budú to nielen dobrí veriaci, ktorých ten čas zachytí, ale aj takí, čo budú zatiaľ mimo viery. No s pomocou Božej milosti čerpanej z Písma, v ktorom sa podobné veci aj sám koniec (ktorý už cítia prichádzať) predpovedajú, nadobudnú vieru. Keď sa to bude diať, treba si uvedomiť, že najprv sa muselo uskutočniť sputnanie, aby až po ňom nasledovalo olúpenie sputnaného, ale aj uvoľneného, lebo o tej veci je napísané: „Nik nemôže vniknúť do domu silného človeka a ulúpiť mu veci, kým toho silného nezviaže, až potom mu vyplieni dom.“
20.9. Tisícročná ríša svätých s Kristom.
Kým je diabol na tisíc rokov spútaný, za ten čas vládnu svätí s Kristom, lebo nepochybne treba tomu rozumieť tak, že to kráľovstvo trvá v čase od Kristovho prvého príchodu. Netýka sa to toho kráľovstva, o ktorom hovorí ako konečnom: „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta“ (Mt 25, 34), ale týka sa to kráľovstva, v ktorom už teraz vládnu spolu s ním jeho svätí, ktorým hovorí: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ (Mt 28, 20). Ináč by sa totiž Cirkev nenazývala už teraz jeho kráľovstvom a nebeským kráľovstvom. Teraz totiž, v tom čase sa vzdeláva pisár, ktorý vyberá zo svojho pokladu nové i staré veci, ako sme o tom hovorili vyššie. Aj z Cirkvi budú ženci vyberať kúkoľ, ktorému (Boh) dovolí rásť spolu so pšenicou až do žatvy. Pán to vysvetľuje nasledovne: „Žatva je koniec sveta a ženci sú anjeli. Ako teda zbierajú kúkoľ a pália v ohni, tak bude aj na konci sveta. Syn človeka pošle svojich anjelov a vyzbierajú z jeho kráľovstva všetky pohoršenia a tých, čo pášu neprávosť.“ (Mt 13, 39 ? 41). Vari by to pochádzalo z toho kráľovstva, kde niet nijakého pohoršenia? Nie, pohoršenie pozbierajú z toho jeho kráľovstva, ktorým je Cirkev na zemi. Okrem toho Spasiteľ hovorí aj toto: „Kto by teda zrušil jediné z týchto prikázaní, čo aj najmenšie, a tak by učil ľudí, bude v nebeskom kráľovstve najmenší. Ale kto ich zachová a tak bude aj učiť, ten bude v nebeskom kráľovstve veľký.“ (Mt 5, 19). Kristus teda hovorí, že jeden i druhý bude v nebeskom kráľovstve: aj ten, ktorý nezachová prikázania, hoci ich učí (lebo zrušiť značí nezachovať a nekonať), aj ten, ktorý ich učí aj zachováva, lenže ten prvý bude najmenší, a ten druhý bude veľký. A v ďalšom texte hneď dodáva: „Preto vám hovorím: Ak vaša spravodlivosť nebude väčšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov, nevojdete do nebeského kráľovstva.“ (Mt 5, 20). Teda spravodlivosť človeka musí byť väčšia ako spravodlivosť tých, ktorí učia, ale nekonajú. O zákonníkoch a farizejoch na inom mieste hovorí: „Lebo hovoria, a nekonajú.“ (Mt 23, 3). Ak teda vaša spravodlivosť nebude väčšia (to znamená, aby ste neprestupovali, čo učíte, ale radšej podľa toho konali), nevojdete do nebeského kráľovstva. Ináč teda treba chápať to nebeské kráľovstvo, kde sú jedni i druhí pospolu ? aj tí, čo nezachovávajú, čo učia, aj tí, čo zachovávajú, čo učia (lenže jedni sú v ňom najmenší, tí druhí sú v ňom veľkí), a ináč treba chápať zasa to nebeské kráľovstvo, do ktorého vkročí len ten, kto zachováva učenie. Kráľovstvo, v ktorom sú oba druhy ľudí, je Cirkev, a to taká, aká je teraz. A kde bude len jeden druh ľudí, to je Cirkev taká, aká bude, keď nebude v nej ani jedného zlého človeka. Aj teraz je Cirkev kráľovstvom Kristovým aj kráľovstvom nebeským. Kraľujú s ním aj teraz svätí, ale ináč, ako budú vládnuť potom. Nevládne však s ním kúkoľ, hoci v Cirkvi rastie spolu so pšenicou. Vládnu s ním tí, ktorí konajú tak, ako hovorí apoštol: „Ak ste teda s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha! Myslite na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi!“ (Kol 3, 1 ? 2). O takýchto ľuďoch hovorí, že ich spoločenstvo je v nebi. Napokon s ním vládnu tí, ktorí sú v jeho kráľovstve v takom postavení, že sú aj oni súčasťou jeho kraľovania. Ako však môžu tvoriť Kristovo kráľovstvo tí, ktorí ? iné nespomeniem ? hoci sú tam, kým nebudú z jeho kráľovstva na konci sveta pozbierané všetky pohoršenia, hľadajú svoje záujmy, a nie to, čo je Kristovo?
Teda o tomto bojujúcom kráľovstve, kde doteraz prebieha zápas s nepriateľom, kde sa raz bojuje so vzdorujúcimi neresťami, raz sa nad nimi vládne, kým sa nedospeje do kráľovstva úplného pokoja, kde sa bude vládnuť bez nepriateľa ? o tomto bojujúcom kráľovstve a o prvom zmŕtvychvstaní, ktoré sa uskutočňuje teraz, hovorí Kniha zjavenia. A hovorí v takomto poradí: Keď opíše víziu o sputnaní diabla počas tisíc rokov a potom o jeho uvoľnení na krátky čas z pút, zopakuje, čo bude Cirkev robiť v priebehu tých tisíc rokov a čo sa bude robiť v nej: „Ďalej som videl tróny; sadli si na ne tí, čo dostali moc súdiť.“ (Zjv 20, 4). Tu očividne nie je reč o spoločnom súde, ale o trónoch predstavených, a za predstavených treba pokladať tých, ktorí teraz spravujú Cirkev. Tento súd nemožno lepšie vysvetliť inak ako priamym citovaním: „Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi.“ (Mt 18, 18). Preto na inom mieste apoštol hovorí: „Veď prečo by som mal súdiť tých, čo sú mimo? Vari nesúdite aj vy tých, čo sú vnútri?!“ (1 Kor 5, 12). „Aj duše tých, čo boli sťatí pre Ježišovo svedectvo a pre Božie slovo“ ? a už tu cítiť, že povie: „... ožili a kraľovali s Kristom tisíc rokov“ (porov. Zjv 20, 4). Ide totiž o duše mučeníkov, ktorým sa dosiaľ nevrátili telá. Veď ani duše zbožných zomretých nie sú oddelené od Cirkvi, ktorá je aj teraz Kristovým kráľovstvom. Ináč by sa nespomínali pri Božom oltári pri vysluhovaní Kristovho tela ? Eucharistie vo svätej omši. Ani by neosožilo v nebezpečenstvách utiekať sa k jej krstu, aby sa bez neho neskončil život. Ani by neosožilo zmierenie, ak sa niekto či už za pokutu alebo pre zlé svedomie odlúčil od toho istého Kristovho tela. Prečo sa to robí, ak len nie preto, že aj zomretí veriaci sú jej údmi? Hoci zatiaľ ešte nie s telami, ale ich duše predsa vládnu s Kristom počas tých tisíc rokov.
V tej istej knihe na inom mieste čítame: „Blahoslavení sú mŕtvi, ktorí umierajú v Pánovi, už odteraz. Áno, hovorí Duch, nech si odpočinú od svojich námah; veď ich skutky idú s nimi.“ (Zjv 14, 13). Cirkev prvý raz vládne s Kristom v živých i mŕtvych preto, lebo, ako hovorí apoštol: „Kristus práve preto zomrel, a ožil, aby vládol aj nad mŕtvymi, aj nad živými.“ (Rim 14, 9). Avšak spomenul len duše mučeníkov, lebo oni vládnu najmä ako mŕtvi, pretože až do smrti bojovali za pravdu. Ale tu jedna časť zastupuje aj celok, a to tak, že aj ostatní mŕtvi patria do Cirkvi, ktorá je Kristovým kráľovstvom.
Čo nasleduje ďalej, to máme chápať ako rozprávanie o živých aj mŕtvych. „Videl som ... i tých, čo zvíťazili nad šelmou, nad jej obrazom a nad číslom jej mena.“ (Porov. Zjv 15, 2). Hoci by bolo treba skúmať podrobnejšie, aká je to šelma, predsa sa neprieči pravej viere, keď sa ňou rozumie bezbožný štát a neveriaci ľud, stojaci proti veriacemu ľudu a Božiemu štátu. Jeho obraz vidím v tých ľuďoch, ktorí naoko vyznávajú vieru, ale žijú ako neverci. Ukazujú sa čímsi, čím nie sú, a nenazývajú sa pravým menom, ale falošne sa označujú za kresťanov. K tejto šelme patria nielen otvorení nepriatelia Kristovho mena a jeho vznešeného štátu, ale aj kúkoľ z Kristovho kráľovstva, z Cirkvi, ktorý bude pozbieraný na konci sveta. A tí, čo sa neklaňajú šelme, ani jej obrazu, sú zasa ľudia, ktorí sa riadia výstrahou apoštola: „Neťahajte jarmo s neveriacimi!“ (2 Kor 6, 14). Neklaňajú sa, čiže nesúhlasia, nepoddávajú sa. Ani sa nedajú označiť nápisom na čele, znakom to zločinu, pre svoje presvedčenie, ani na rukách pre svoje skutky. Keďže sú zbavení zla, či už žijú v tomto smrteľnom tele, alebo už zomreli, už teraz vládnu s Kristom spôsobom zodpovedajúcim tomuto času ? za celý ten čas označený počtom tisíc rokov.
Ostatní z nich vlastne ani nežili. „Prichádza hodina, ba už je tu, keď mŕtvi počujú hlas Božieho syna, a tí, čo ho počujú, budú žiť.“ (Jn 5, 25); ostatní však neožijú. Dodaným slovám „kým sa nedovŕši tisíc rokov“ (porov. Zjv 20, 5) treba rozumieť tak, že v tom čase, keď mali žiť (životom milosti), nežili, totiž ani neprechádzali zo smrti do života. Preto aj keď príde deň zmŕtvychvstania tiel, nepôjdu z hrobov do života, ale na súd a na odsúdenie, ktoré sa nazýva druhou smrťou. Kým neuplynie tisíc rokov, ktokoľvek nežil, najmä v celom tom čase, v ktorom prebieha prvé zmŕtvychvstanie, kto nepočúval hlas Božieho Syna (a prešiel zo života do smrti), ten celkom určite aj pri druhom zmŕtvychvstaní, čiže pri zmŕtvychvstaní tela, prejde aj so svojím telom do druhej smrti. Lebo ďalej sa hovorí: „To je prvé vzkriesenie. Blahoslavený a svätý, kto má podiel na prvom vzkriesení!“ (Zjv 20, 5), to znamená, kto je jeho účastníkom. A jeho účastníkom je ten, kto sa nielen vracia do života zo smrti, ktorú zapríčiňujú hriechy, ale aj v tom návrate do života vytrvá: „Nad tými druhá smrť nemá moci.“ (Zjv 20, 6). Smrť však má moc nad inými, o ktorých sa vyššie povedalo: „Ostatní mŕtvi neožili, kým sa nedovŕšilo tisíc rokov“ (Zjv 20, 5), lebo za celú tú dobu, nazvanú tisíc rokmi, každý z nich, akokoľvek dlho žil v tele, nevrátil sa do života zo smrti, v ktorej ho držala bezbožnosť. Nevrátil sa, aby sa znovuoživením stal účastníkom na prvom zmŕtvychvstaní a aby druhá smrť nemala nad ním moc.
20.10. Zmŕtvychvstanie sa vraj týka len tela, a nie duše. (Skrátené)
Mnohí si myslia, že možno hovoriť len o zmŕtvychvstaní tela. Preto tvrdia, že aj pri prvom zmŕtvychvstaní ide vlastne len o vzkriesenie tela. Každé „vstanie“ predpokladá predchádzajúci pád. Pri smrti padne telo, ktoré sa ako mŕtvola volá „cadaver“, od slova „cadere“ ? padnúť. Takýto názor sa celkom protiví apoštolovým slovám, ktorý hovorí o zmŕtvychvstaní duševnom. „Ak ste teda s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha! Myslite na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi!“ (Kol 3, 1 ? 2). Podobne sa vyjadruje ešte na mnohých iných miestach, napríklad: „Preto kto si myslí, že stojí, nech dáva pozor, aby nepadol.“ (1 Kor 10, 12). Tu apoštol celkom iste nemyslí na telesný pád, ale na pád duševný. A keď existuje duševný pád, musí byť aj duševné zmŕtvychvstanie. Slová z Knihy zjavenia: „Nad tými druhá smrť nemá moci, ale budú kňazmi Boha a Krista a budú s ním kraľovať tisíc rokov“ (Zjv 20, 6), sa nevzťahujú len na biskupov a kňazov, ale na všetkých veriacich, lebo sú údmi jedného Kňaza, Krista, ako to naznačuje aj apoštol Peter: „Ale vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ.“ (1 Pt 2, 9).
20.11. Na konci sveta sa pričinením diabla ukážu Gog a Magog, aby prenasledovali Cirkev.
„Až sa dovŕši tisíc rokov, bude Satan uvoľnený zo svojho väzenia a vyjde, aby zvádzal národy, ktoré sú na štyroch uhloch zeme, Goga a Magoga, aby ich zhromaždil do boja; a bude ich ako piesku v mori.“ (Zjv 20, 7 ? 8). Zvedie ich a zatiahne ich do vojny na to, aby prenasledovali Cirkev. Pravda, aj predtým ich zvádzal, ako len mohol, najrozmanitejšími zlami. Kniha hovorí, že „vyjde“, totiž vyrukuje zo skrýš nenávisti do otvoreného prenasledovania. To bude posledné prenasledovanie pred posledným súdom ? prenasledovanie, ktoré zasiahne svätú Cirkev na celom svete. Celý Kristov štát ho bude znášať od celého diabolského štátu, pokiaľ len budú siahať hranice oboch štátov na zemi. Národy, pomenované tu výrazmi „Gog“ a „Magog“, netreba vysvetľovať tak, akoby to boli nejakí barbari žijúci v ktoromsi kúte sveta, alebo ako niektorí myslia, Geti a Masageti (pre prvé písmená v ich menách), alebo nejaké iné národy nepodliehajúce rímskemu právu. V knihe sa hovorí, že sú na celom svete („národy, ktoré sú na štyroch uhloch zeme“), a len sa dodáva, že sú to „Gog“ a „Magog“. Výkladom mien sa dozvedáme, že Gog značí „strechu“ a Magog „zo strechy“, tak ako sa označuje „dom“ a ten, čo „vychádza z domu“.1 Sú to národy, v ktorých, ako sme už vyššie spomenuli, diabol bol zavretý akoby v priepasti, a teda sám sa z nich snaží pozdvihnúť a vystúpiť. Teda tie národy sú „strecha“ a on je „zo strechy“. A ak oba názvy vzťahujeme na národy (čiže nie tak, aby Gog bol národ a Magog diabol), potom aj „strecha“ označuje národy, lebo aj na nich sa skrýva a striehne starý nepriateľ; a aj zo strechy budú striehnuť predtým, ako vybuchnú a prejdú zo skrytej nenávisti do otvorenej. „Vyšli na šíru zem a obkľúčili tábor svätých a Bohom milované mesto.“ (Zjv 20, 9). Tu sa nehovorí, že prišli alebo prídu na jedno miesto, akoby tábor svätých, a milované miesto by bolo len na určitom mieste. Veď je to Kristova Cirkev, rozšírená po celom svete. Preto kdekoľvek vtedy bude, keďže je vo všetkých národoch, čo sa naznačuje výrazom „šíra zem“, tam bude tábor svätých, mesto milované Bohom, obkolesený všetkými nepriateľmi, lebo aj oni budú súčasne s Božím štátom uprostred všetkých národov. Boží štát bude obkolesený najzúrivejšími prenasledovaniami, bude sa zmietať v úzkostiach a utrpeniach, bude potlačovaný a zatváraný. Neopustí však svoje bojisko, ktoré sa tu nazýva táborom.
20.12. Podľa Zjavenia zostúpi z neba oheň, aby zničil bezbožných. (Skrátene)
V slovách „Ale zostúpil oheň z neba a strávil ich“ (Zjv 20, 9), nemáme rozumieť posledný trest vyslovený Pánom: „Odíďte odo mňa zlorečení, do večného ohňa!“ (Mt 2, 41). Máme v tom vidieť oheň, v ktorom horia Kristovi nepriatelia pre stálosť svätých, ktorí sa nepoddajú zúreniu a neustúpia od viery. Svätých premieňa Božia milosť na nepremožiteľných, a to pripravuje ich nepriateľom muky. Aj keď ohňom z neba rozumieme navštívenie nepriateľov Cirkvi, nebude to ich posledný trest. Posledným bude trest, ktorý si vytrpia po vzkriesení tela.
20.13. Nevedno, či Antikristovo prenasledovanie treba pripočítať k tisíc rokom.
Prenasledovanie, ktoré rozpúta Antikrist (píšeme o ňom aj v tejto knihe a odvolávame sa na Knihu zjavenia, kapitolu 10 a 11, aj na Knihu proroka Daniela, kapitolu 12), bude trvať tri roky a šesť mesiacov. Je naozaj neisté, či tento čas, hoci veľmi krátky, sa má prirátať k tisíc rokom, počas ktorých je diabol sputnaný a svätí vládnu spolu s Kristom, alebo ten krátky čas sa má rátať až po nich. Keby sme povedali, že ten krátky čas sa ráta v tisíckach rokov, z toho by vyplývalo, že vláda svätých spolu s Kristom nepotrvá tak dlho ako sputnanie diabla, ale dlhšie. Naozaj, svätí budú so svojím kráľom vládnuť najmä v čase prenasledovania, premáhajúc rozličné zlá, keď diabol už nebude sputnaný, takže ich môže prenasledovať zo všetkých síl. Prečo teda Sväté písmo označuje obdobím „tisíc rokov“ jedno i druhé, totiž diablovo sputnanie aj vládu svätých, keď diablovo sputnanie sa skončí o tri roky a šesť mesiacov skôr ako vláda svätých s Kristom, ktorá má trvať tisíc rokov? Avšak keď povieme, že tento krátky čas sa nemá zaratúvať do obdobia tisíc rokov, ale len k nemu pridať, potom by sa to mohlo chápať aj tak, že Boží a Kristovi kňazi budú vládnuť s Kristom tisíc rokov, a keď sa dovŕši tisíc rokov, bude Satan uvoľnený z väzenia. Toto by znamenalo, že aj vláda svätých, aj sputnanie diabla by prestali naraz a že obdobie prenasledovania nepatrí ani k vláde svätých, ani k sputnaniu diabla (ktoré trvajú súčasne počas tisíc rokov), a že je teda pridané a treba ho rátať osobitne. Takto by sme však boli nútení prijať názor, že za prenasledovania svätí vládnuť s Kristom nebudú. Kto sa však opováži povedať, že jeho údy nebudú s ním vládnuť vtedy, keď sa k nemu primknú čo najsilnejšie, v čase najprudších útokov, keď čím ostrejší bude útok, tým väčšia bude sláva odolania a tým bohatší veniec mučeníctva? Ak by sme povedali, že nebudú vládnuť pre súženia, ktoré vytrpia, z toho by vyplývalo, že ktokoľvek zo svätých bol počas tisíc rokov trápený, v čase svojho trápenia nevládol s Kristom. Podľa toho by neboli vládli s Kristom ani tí, ktorých duše videl pôvodca Knihy zjavenia zabité pre svedectvo o Kristovi a pre Božie slovo. Azda vtedy, keď znášali prenasledovania, neboli Kristovým kráľovstvom, hoci ich Kristus ovládal najmocnejšie? Je to najväčší nezmysel, proti ktorému sa treba postaviť! Víťazné duše preslávnych mučeníkov, keď dokonali a pretrpeli všetky bolesti a námahy, hoci uložili do zeme svoje smrteľné údy, vládli s Kristom a budú vládnuť, kým neprejde tisíc rokov, aby potom vládli v nesmrteľných telách. Teda budú s ním vládnuť aj duše zabitých pre jeho svedectvo za tie triapol roka, aj tie, ktoré už predtým opustili telá, aj ktoré zahynú v poslednom prenasledovaní. Budú s ním vládnuť, kým nepominie smrteľný svet a neprejdeme do toho kráľovstva, kde už nebude smrti. Rokov vlády svätých s Kristom bude viac ako rokov sputnania a väznenia diablovho.
Veď oni budú vládnuť so svojím kráľom, Božím Synom aj za tie tri a pol roka. Napokon ak čítame, že Boží kňazi budú s Kristom vládnuť tisíc rokov, a keď sa tisíc rokov skončí, Satan bude zo svojho žalára uvoľnený, máme tomu rozumieť tak, že trvanie kráľovstva svätých sa neskončí tisíc rokmi, ale skončí sa len sputnanie a väznenie diabla, takže každá časť by mala tisíc rokov, to jest všetky svoje roky až do konca v rozličnom a sebe vlastnom trvaní? Teda kráľovstvo svätých by trvalo dlhšie a väznenie diabla kratšie? Je možné (keďže čas troch rokov a šiestich mesiacov je veľmi krátky), že pôvodca svätej knihy nechcel podrobne rátať, o koľko kratšie bude trvať sputnanie diabla, ako potrvá kráľovstvo svätých, ako som už o tom rozprával, keď som hovoril o štyristo rokoch v šestnástej knihe (v 24. kapitole) tohto diela. Tých štyristo rokov trvalo niečo dlhšie, a predsa ich nazýva štyristo rokmi. Podobných vecí sa nájde vo Svätom písme aj viac, ak si niekto všíma iba to.
20.14. Odsúdenie diabla a telesné zmŕtvychvstanie všetkých zosnulých. (Skrátené)
Po zmienke o prenasledovaní Kniha zjavenia stručne hovorí o všetkých mukách, ktoré podstúpi diabol a s ním aj jeho štát. „A diabol, ktorý ich zvádzal, bol zvrhnutý do ohnivého a sírového jazera ohnivej síry, kde je aj šelma i falošný prorok; a budú mučení dňom i nocou na veky vekov.“ (Zjv 20, 10). Šelmou sa tu rozumie bezbožný svetský štát a falošným prorokom buď Antikrist, alebo pokrytectvo. Potom hovorí o poslednom súde: „Potom som videl veľký biely trón a toho, čo na ňom sedel. Pred jeho pohľadom utiekla zem i nebo a už pre ne nebolo miesta.“ (Zjv 20, 11). Zmena neba a zeme nenastala pred súdom, ale až po ňom. Svet zanikne zmenou vecí. „Lebo tvárnosť tohto sveta sa pomíňa. Chcem, aby ste vy boli bez starostí.“ (1 Kor 7, 31). Potom opisuje otvorenie istých kníh a knihy života. Knihy sú asi knihy Svätého písma s Božími prikázaniami. Nejde tu iste o skutočné hmotné knihy, lebo kniha života by musela byť veľmi obrovská, keby v nej mal byť zapísaný život každého človeka. Tu máme iste rozumieť Božiu silu, ktorá pripomenie ľudskej pamäti všetky dobré aj zlé skutky. Ďalej pripomína, že aj mŕtvi budú súdení. „More vydalo mŕtvych, čo boli v ňom, aj smrť, aj podsvetie vydali mŕtvych, čo boli v nich.“ (Zjv 20, 13). Potom príde súd na každého osobitne. „A každý bol súdený podľa svojich skutkov.“ (Zjv 20, 13).
20.15. Kto sú tí mŕtvi, ktorých vydá more, smrť aj podsvetie? (Skrátené)
Kto sú mŕtvi, ktorých vydá more? Reč o mori a podsvetí nesmieme chápať tak, akoby v mori boli dobrí, a v podsvetí zlí. Niektorí však dosť presvedčivo vykladajú slovom more svet. Ľudia, ktorých nájde Kristov príchod pri živote, volajú sa mŕtvymi, či už sú dobrí, alebo zlí. Mŕtvymi ich možno nazvať preto, lebo budú v smrteľných telách. Keď vydá more svojich mŕtvych, to znamená, že svet vydá svojich ľudí, ktorí sú v ňom, lebo v čase súdu ešte nezomreli. More vydá mŕtvych, lebo sa dostavia takí, akí budú zastihnutí. Smrť a podsvetie ich vydá, lebo už zomreli, a teraz sa vrátia k životu. Smrť možno značí dobrých a podsvetie zlých. Aj starozákonní svätí boli v podsvetí, v predpeklí, ale na inom mieste, ako boli bezbožníci. Kristovou obetou a krvou a jeho vlastným príchodom boli odtiaľ vyslobodení. Odvtedy vykúpené duše nevstupujú do podsvetia. „A každý bol súdený podľa svojich skutkov. Potom boli smrť a podsvetie zvrhnuté do ohnivého jazera.“ (Zjv 20, 14). Výrazy označujú diabla, ktorý je pôvodcom smrti a pekelných trestov. Označujú aj celú jeho spoločnosť zlých, ktorí sa spolu s ním dostanú do ohnivého jazera. Ďalej je to povedané ešte jasnejšie: „A koho nenašli zapísaného v knihe života, bol zvrhnutý do ohnivého jazera.“ (Zjv 20, 15). Kniha života nemá za cieľ pripomínať skutky ľudí ? aby sa azda človek nepozabudol a nepomýlil ? ale naznačuje Božiu vševedúcnosť, v ktorej sú zaznačené mená tých, ktorí budú mať účasť na večnom živote.
20.16. Nové nebo a nová zem.
Keď prorok skončil reč o súde, ktorou predpovedal odsúdenie zlých, ostalo mu ešte povedať niečo aj o dobrých. Už vyložil, čo krátko povedal Pán: „A pôjdu títo do večného trápenia...“, teda musel vysvetliť aj to druhé: „... kým spravodliví do večného života“ (Mt 25, 46). „Videl som nové nebo a novú zem, lebo prvé nebo a prvá zem sa pominuli a ani mora už niet.“ (Zjv 21, 1). Stane sa to podľa toho poriadku, o ktorom sa vyslovil už predtým, keď povedal, že videl sediaceho na tróne a pred jeho tvárou zmizlo nebo i zem. Po odsúdení tých, ktorí nie sú zapísaní v knihe života, a po ich uvrhnutí do večného ohňa (nazdávam sa, že nikto z ľudí nevie, aký je to oheň, alebo kde na svete bude, iba ak by to niekomu ukázal Duch Svätý), zanikne podoba tohto sveta, spálená ohňom zeme tak, ako sa potopa stala záplavou zemských vôd. Tým svetovým ohňom, ako som povedal, celkom zaniknú vlastnosti porušiteľných prvkov, vhodných pre naše smrteľné telá. Lenže sama podstata zázračnou zmenou nadobudne také vlastnosti, ktoré budú vyhovovať nesmrteľným telám. Svet obrátený na lepší sa prispôsobí ľuďom, ktorí budú telesne obnovení na lepších. A čo sa týka slov „a ani mora už niet“, ťažko povedať, či znamenajú, že sa more vysuší od veľkej horúčavy, alebo sa takisto premení na lepšie. V Písme čítame, že bude nové nebo a nová zem, nepamätám sa však, že by som niekde bol čítal o novom mori. Uvediem len to, čo je v samom Zjavení: „A pred trónom bolo čosi ako sklené more podobné krištáľu.“ (Zjv 4, 6; porov. Zjv 15, 2). Avšak tam sa nehovorí o konci sveta. Ani sa nehovorí o mori, ale len akoby mori. Hoci ako sa to robieva v prorockých rečiach, možno miešať konkrétny význam s preneseným a tak vlastne zakrývať ozajstný zmysel, aj teraz by mohla byť reč o tom mori („a ani mora už niet“), o ktorom povedal predtým: „More vydalo mŕtvych, čo boli v ňom.“ (Zjv 20, 13). Potom už nebude pre život smrteľníkov tohto búrlivého a zmäteného sveta, ktorý označil slovom more.
20.17. Večné oslávenie Cirkvi po konci sveta.
„A videl som, ako z neba od Boha zostupuje sväté mesto, nový Jeruzalem, vystrojené ako nevesta, ozdobená pre svojho ženícha. A počul som mohutný hlas od trónu hovoriť: »Hľa, Boží stánok je medzi ľuďmi! A bude medzi nimi prebývať; oni budú jeho ľudom a sám Boh ? ich Boh ? bude s nimi. Zotrie im z očú každú slzu a už nebude smrti ani žiaľu; ani náreku, ani bolesti viac nebude, lebo prvé sa pominulo«! A ten, čo sedel na tróne, povedal: »Hľa, všetko robím nové.«“ (Zjv 21, 2 ? 5). Tu sa hovorí, že mesto zostupuje z neba, lebo je to nebeská milosť, ktorou ho Boh stvoril. Aj u Izaiáša sa hovorí: „Otvor sa, zem, nech urodí sa spása a spolu s ňou nech pučí spravodlivosť: Ja, Pán, som ju stvoril.“ (Iz 45, 8). Z neba zostupuje od svojho počiatku, odkedy v čase trvania tohto sveta Božou milosťou, prichádzajúcou zhora krstom znovuzrodenia v Duchu Svätom, zoslanom z neba, sa stále rozmnožujú jeho občania. Na poslednom súde konanom Božím Synom Ježišom Kristom sa zjaví v takej veľkej a novej sláve z Božej milosti, že neostane ani najmenšia stopa po starom bytí. Veď aj telá, predtým porušiteľné a smrteľné, prejdú do nového stavu neporušiteľnosti a nesmrteľnosti. Zdalo by sa mi bezočivé tvrdiť, že to platí o čase tisíc rokov, keď (spravodlivý) vládne so svojím kráľom, lebo sa jasne hovorí: „Zotrie im z očí každú slzu, a už nebude smrti ani žiaľu; ani náreku, ani bolesti viac nebude.“ Kto by bol natoľko hlúpy a úporné zaťatý, aby sa opovážil tvrdiť, že v trápeniach tohto dočasného života (tu nehovorím všeobecne o Božom národe, ale o každom jednom z členov tohto národa, ktorý žije, bude žiť alebo žil) nepoznal nijaké slzy a bolesti, veď vlastne čím je niekto svätejší a plnší svätých túžob, tým hojnejšie sú v modlitbe jeho slzy. Či to nie je hlas horného Jeruzalema? „Slzy sú mojím chlebom vo dne i v noci.“ (Ž 42, 4). „Lôžko mi noc čo noc vlhne od plaču, slzami máčam svoju posteľ.“ (Ž 6, 7). „Ani moje vzdychy nie sú skryté pred tebou.“ (Ž 38, 10). „Bolesť sa mi však znova ozvala.“ (Ž 39, 3). Či to nie sú jeho deti, ktoré hovoria: „vzdycháme pod ťarchou, lebo sa nechceme vyzliecť, ale priodiať iným, aby život pohltil to, čo je smrteľné“? (2 Kor 5, 4). Či nie sú to tí, ktorí vravia: „Aj my sami, čo máme prvotiny Ducha, aj my vo svojom vnútri vzdycháme a očakávame adoptívne synovstvo, vykúpenie svojho tela“? (Rim 8, 23). Či nebol občanom horného Jeruzalema sám apoštol Pavol, ba ešte vo väčšom stupni bol, keďže mal „v srdci veľký žiaľ a neprestajnú bolesť“ (Rim 9, 2) nad svojimi rodnými bratmi, Izraelitmi? Smrti nebude v tom meste jedine potom, keď sa povie: „Smrť pohltilo víťazstvo. Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kdeže tvoj osteň? Ostňom smrti je hriech.“ (1 Kor 15, 55 ? 56). Hriechu celkom určite nebude potom, keď sa povie: „Kde je?“ ? Teraz však nie dajaký slabý občan toho mesta, ale sám Ján volá vo svojom Prvom liste: „Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda.“ (1 Jn 1, 8). V Knihe zjavenia sa často hovorí zahalene, aby sa cvičila myseľ čítajúceho, a máločo je natoľko jasné, z čoho by sa dalo odvodiť ostatné. Najčastejšie je to preto, že apoštol opakuje tie isté veci mnoho ráz, takže sa zdá, akoby vždy hovoril o inom a inom, zatiaľ čo hovorí o tom istom, ale inak. V slovách: „(Boh) im zotrie z očú každú slzu, a už nebude smrti ani žiaľu; ani náreku, ani bolesti viac nebude“ sa tak zreteľne hovorí o budúcom svete, o nesmrteľnosti a večnosti svätých (len vtedy a iba tam nebude tých vypočítaných trápení), že vo Svätom písme by sme darmo hľadali jasné miesta, ak by sme ešte toto pokladali za nejasné.
20.18. Slová apoštola Petra o poslednom súde.
Všimnime si, čo napísal o tomto súde apoštol Peter: „Predovšetkým vedzte, že v posledných dňoch prídu s posmechom posmievači, žijúci podľa svojich žiadostí, a budú hovoriť: »Kde je ten jeho prisľúbený príchod?« Veď odvtedy, ako zosnuli otcovia, všetko ostáva tak, ako to bolo od počiatku stvorenia! Skryté je im totiž ? a oni to chcú ? že nebo je oddávna a že zem povstala Božím slovom z vody a skrze vodu, a že skrze ne zahynul aj vtedajší svet, zatopený vodou. A to isté slovo udržiava terajšie nebo i zem a zachováva pre oheň, keď príde deň súdu a záhuby bezbožných ľudí. Toto jedno nech vám je, milovaní, zjavné: že u Pána je jeden deň ako tisíc rokov a tisíc rokov ako jeden deň. Pán nemešká s prisľúbením, ako sa niektorí nazdávajú, že mešká; on je len trpezlivý s vami a nechce, aby niekto zahynul, ale aby sa všetci dali na pokánie. Pánov deň príde ako zlodej. A vtedy sa nebesia s rachotom pominú, živly sa páľavou rozplynú, aj zem i diela, ktoré sú na nej. A keď sa toto všetko má tak rozplynúť, ako sväto a nábožne musíte žiť vy, čo očakávate túžobne príchod Božieho dňa, pre ktorý sa nebesia páľavou rozplynú a živly sa v ohni roztopia! Podľa jeho prísľubu očakávame nové nebo a novú zem, na ktorých prebýva spravodlivosť.“ (2 Pt 3, 3 ? 13). Ani slovo nepovedal o vzkriesení mŕtvych, ale dosť o skaze sveta. Keď spomína skutočnosti pred potopou, zdá sa, že nás chce napomenúť, aby sme verili v budúcu záhubu sveta na konci čias. Veď aj pri potope zahynul vtedajší svet. A to nielen zemský povrch, ale aj nebesia, pod čím rozumieme vzdušné priestory, ktoré vtedy zaplavila voda. Vtedy sa celé alebo skoro celé vzdušné priestranstvo (ktoré voláme nebom alebo nebesami, pravda, myslíme tým najnižšie nebesia, nie tie, kde je umiestnené slnko, mesiac a hviezdy) premenilo na akúsi súvislú vlahu a zahynulo naraz aj so zemou, lebo predošlú podobu zeme zničila potopa. „A to isté slovo udržiava terajšie nebo i zem a zachováva pre oheň, keď príde deň súdu a záhuby bezbožných ľudí.“ Preto nebesia i zem, čiže svet, namiesto toho sveta, ktorý zahynul v potope, boli vyňaté z tej istej vody a zachovávajú sa pre posledný oheň na deň súdu a skazy bezbožných ľudí. Apoštol neváha hovoriť ani o budúcej skaze ľudí, zapríčinenej ich veľkou zmenou, hoci aj vo večných trestoch im zostane ľudská prirodzenosť. Niekto sa azda opýta, aké bude nové nebo a nová zem, kde budú v čase požiaru svätí, keď nevyhnutne musia byť niekde v hmotnom priestore pre svoje hmotné telo? Môžeme odpovedať, že budú vo vyšších priestoroch, kam nevystúpia plamene požiaru tak, ako tam nevystúpili vlny potopy. Vtedy budú mať svätí také telá, že budú môcť byť tam, kde budú chcieť byť. Ale ani toho požiaru sa nezľaknú tí, ktorí sa stanú nesmrteľnými a neporušiteľnými, veď už aj smrteľné a porušiteľné telá troch mládencov mohli žiť v ohnivej peci. (Porovnaj s Knihou proroka Daniela 3, 24).
20.19. Apoštol Pavol hovorí o Antikristovi.
Vidím, že budem musieť vynechať mnoho výrokov apoštolov a evanjelistov o Božom súde, aby som priveľmi nerozšíril rozsah tejto knihy. Nijako však nemôžem vynechať apoštola Pavla, ktorý v Liste Solúnčanom hovorí: „Čo sa týka príchodu nášho Pána Ježiša Krista a nášho zhromaždenia okolo neho, prosíme vás, bratia, nedajte sa hneď vyviesť z rovnováhy a naplašiť ani duchom, ani slovom, ani listom, údajne naším, akoby už Pánov deň nastával. Nech vás nezvedie nik nijakým spôsobom. Lebo nenastane, kým nepríde najprv odpad a nezjaví sa človek neprávosti, syn zatratenia, ktorý sa protiví a povyšuje nad všetko, čo sa nazýva Bohom alebo čo sa uctieva, takže sa posadí v Božom chráme a bude sa vydávať za Boha. Nepamätáte sa, že som vám to hovoril, keď som bol u vás? A teraz viete, čo ho zadŕža, aby sa zjavil až v pravom čase. Lebo tajomstvo neprávosti už pôsobí; ale len dotiaľ, kým nebude odstránený ten, čo ho teraz zadŕža. Potom sa zjaví ten zločinec, ktorého Pán Ježiš zabije dychom svojich úst a zničí jasom svojho príchodu; toho, ktorý príde pôsobením satana so všetkou mocou, znameniami a klamnými zázrakmi a s každým zvodom do neprávosti pre tých, čo idú do záhuby, lebo neprijali lásku k pravde, aby mohli byť spasení. A preto Boh na nich posiela silu bludu, aby verili lži a boli odsúdení všetci, čo neuverili pravde, ale obľúbili si neprávosť.“ (2 Sol 2, 1 ? 12).
Niet pochyby, že tu apoštol hovorí o Antikristovi a že deň súdu (volá ho Pánovým dňom) nepríde skôr, kým sa nezjaví Antikrist, ktorého volá odpadlíkom, pravda, odpadlíkom od Pána Boha. Ak tak môžeme nazývať všetkých bezbožníkov, tým skôr jeho. Ale v ktorom Božom chráme bude sedieť, to sa nevie. Či azda v zrúcanom Šalamúnovom chráme alebo v Cirkvi? Chrám nejakej modly alebo démona by apoštol nenazval Božím chrámom. Preto niektorí chcú pokladať za Antikrista nielen samo knieža, ale aj celé jeho telo, to jest množstvo ľudí patriacich k nemu ako k vodcovi. Myslia si, že latinčina to vyjadruje lepšie ako gréčtina, keď hovorí nie „posadí sa v Božom chráme“, ale „sadne si za Boží chrám“, akoby on sám bol Božím chrámom, ktorým je Cirkev. To je podobné vyjadrenie, ako keď sa povie „sedí za priateľa“, to znamená, že je niekde ako priateľ, alebo iné výrazy na tento spôsob reči. Apoštolove slová „A teraz viete, čo ho zadŕža“ značia: viete, čo je príčina jeho odkladania, aby sa zjavil vo svojom čase. Keď povedal, že oni o tom vedia, nechcel príčinu otvorene povedať sám. My však nevieme to, čo vedeli oni, a s námahou sa usilujeme prísť na to, čo má apoštol na mysli, hoci márne. Najmä preto, že to, čo dodal, ešte viac zatemňuje zmysel jeho slov. Lebo čo majú značiť slová: „Tajomstvo neprávosti už pôsobí, ale len dotiaľ, kým nebude odstránený ten, čo ho teraz zadŕža. Potom sa zjaví ten zločinec...“? Priznávam sa, že vôbec nerozumiem, o čom tu apoštol hovorí. Avšak nezamlčím mienky iných ľudí o týchto slovách, ktoré som počul alebo o ktorých som čítal.
Niektorí si myslia, že sa tu hovorí o Rímskej ríši, a vraj apoštol Pavol preto nechcel písať otvorene, aby neupadol do podozrenia, že nežičí rímskemu štátu, keď čoskoro očakáva večný štát, takže slovami „tajomstvo neprávosti už pôsobí“ chcel naznačiť Neróna, ktorého skutky vyzerali ako Antikristove. Niektorí si myslia aj to, že Nero vstane z mŕtvych a bude Antikristom. Iní sa zas nazdávajú, že nebol zabitý, ale skôr niekam odstránený, aby sa myslelo, že je zabitý. Živý sa vraj skrýva v tej životnej sile, akú mal, keď sa myslelo, že zomrel, až sa raz po určitom čase zjaví a chopí sa vlády. Mne sa však pozdáva veľmi čudný taký predpoklad. Apoštolov výrok „kým nebude odstránený ten, čo ho zadŕža“ sa nezdá nerozumný, ak sa týka rímskeho štátu a ak má znamenať, že ten bude odstránený. Nikto, pravda, nepochybuje, že slová „Potom sa zjaví ten zločinec“ hovoria o Antikristovi.
Iní však tie slová „viete, čo ho zadŕža“ a „tajomstvo neprávosti už pôsobí“ pokladajú za vyjadrenia o zlých a len naoko verných ľuďoch, ktorí sú v Cirkvi, kým ich nebude toľko, že utvoria veľký národ poddaný Antikristovi. A to je vraj tajomstvo neprávosti, lebo je skryté. A apoštol napomína veriacich, aby vytrvali vo viere, ktorú majú: „kým nebude odstránený ten, čo ho teraz zadŕža“, to jest kým nebude z Cirkvi odstránené tajomstvo neprávosti, ktoré je teraz skryté. Tvrdia, že toho istého tajomstva sa týka, čo hovorí evanjelista Ján vo svojom Prvom liste: „Deti moje, je posledná hodina! A ako ste počuli, že príde Antikrist, tak teraz vystúpilo mnoho antikristov. Z toho poznávame, že je tu posledná hodina. Spomedzi nás vyšli, ale neboli z nás. Lebo keby boli z nás, boli by zostali s nami.“ (1 Jn 2, 18 ? 19). Ako vtedy pred koncom, v hodine, ktorú Ján nazýva poslednou, vyšlo veľa bludárov z Cirkvi, ktorých nazýva „mnohými antikristami“, tak aj potom vyjdú z Cirkvi všetci, čo budú patriť nie Kristovi, ale Antikristovi, a potom sa zjaví aj on.
Jeden vykladá apoštolove slová tak, druhý ináč. Čo je však bez akejkoľvek pochybnosti, apoštol povedal, že Kristus nepríde skôr súdiť živých ani mŕtvych, kým nepríde jeho protivník Antikrist zvádzať duševne mŕtvych. A patrí ku skrytým Božím súdom, že ich aj zvedie.
Povedané je aj to, že „... príde pôsobením Satana so všetkou mocou, znameniami a klamnými zázrakmi a s každým zvodom do neprávosti pre tých, čo idú do záhuby.“ (2 Sol 2, 9). To znamená, že vtedy bude Satan uvoľnený a v Antikristovi bude pôsobiť celou svojou silou ? podivne, ale zároveň podvodne. Nejestvuje jednotná mienka, či znamenia a zázraky sa nazývajú klamnými preto, lebo Satan vidinami zvedie smrteľné zmysly tak, aby sa zdalo, že robí, čo vôbec nerobí, alebo bude pôsobiť tak, že hoci zázraky budú skutočné, predsa privedú do bludu tých, čo budú veriť, že také zázraky môže robiť iba Boh, lebo nepoznajú diabolskú moc, najmä vtedy, keď Satan dostane toľkú moc, akú nikdy predtým nemal. Predsa to neboli nijaké vidiny, keď spadol oheň z neba, keď jedným úderom zničil hojný majetok spravodlivého Jóba s početnými stádami a keď víchor zúril a vyvrátil mu dom, a pritom zabil jeho synov. A bola to Satanova práca, ktorému vtedy Boh dal toľkú moc. Pre ktorý z povedaných dôvodov sa znamenia a zázraky nazývajú klamlivými, to sa ukáže. Či to bude pre ten alebo onen dôvod, je isté, že znameniami a zázrakmi budú zvedení tí, čo si zvedenie zaslúžia, lebo „neprijali lásku k pravde, aby mohli byť spasení“. (2 Sol 2, 10). Apoštol neváhal dodať ani toto: „A preto Boh na nich posiela silu bludu, aby uverili lži.“2 Boh na nich dopúšťa, lebo dovolil diablovi, aby to urobil. Boh koná podľa spravodlivého súdu, hoci diabol to vykoná so zlým zámerom. „Aby boli odsúdení všetci, čo neuverili pravde, ale obľúbili si neprávosť.“ (2 Sol 2, 12). Preto odsúdení budú zvedení a zvedení odsúdení. Odsúdení budú zvedení podľa Božieho súdu, skryte spravodlivého a spravodlivo skrytého, podľa ktorého Boh nikdy neprestal súdiť, odkedy rozumná bytosť spáchala hriech. Zvedení budú však odsúdení pri poslednom všeobecnom súde Ježišom Kristom, najnespravodlivejšie odsúdeným, ktorý bude súdiť najspravodlivejšie.
20.20. Apoštol Pavol hovorí o zmŕtvychvstaní.
V druhom liste Solúnčanom apoštol nič nehovorí o zmŕtvychvstaní. Avšak v prvom liste Solúnčanom o ňom hovorí takto: „Nechceme, bratia, aby ste nevedeli, ako je to so zosnulými, aby ste sa nezarmucovali ako ostatní, čo nemajú nádej. Lebo ak veríme, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych, tak Boh tých, čo zosnuli, skrze Ježiša privedie s ním. Toto vám hovoríme podľa Pánovho slova: My, čo žijeme a zostaneme až do Pánovho príchodu, nepredídeme tých, čo zosnuli. Lebo na povel, na hlas archanjela a zvuk Božej poľnice sám Pán zostúpi z neba a tí, čo umreli v Kristovi, vstanú prví. Potom my, čo žijeme a zostaneme, budeme spolu s nimi v oblakoch uchvátení do vzduchu v ústrety Pánovi, a tak budeme navždy s Pánom.“ (1 Sol 4, 13 ? 17). Tieto apoštolove slová celkom jasne ukazujú na budúce zmŕtvychvstanie, keď príde Kristus súdiť živých i mŕtvych.
Zvyčajne sa kladie otázka, či ľudia, ktorých Kristus nájde ešte živých a ktorých apoštol predstavil vo svojej osobe a v osobe ľudí, čo spoločne s ním žili, celkom a nikdy neumrú, a či len v tej chvíli, keď spolu so vzkriesenými budú „v oblakoch uchvátení do vzduchu v ústrety Pánovi“, nesmiernou rýchlosťou prejdú smrťou k nesmrteľnosti? Nemožno povedať, že by to bolo nemožné, aby v čase, keď budú nesení priestorom, nezomreli, a ihneď aj vstali z mŕtvych. Slová „a tak budeme navždy s Pánom“ netreba chápať tak, že ostaneme na výšinách, v priestore, lebo on sám tam neostane, ale len tadiaľ prejde pri svojom príchode. Ide sa v ústrety prichádzajúcemu, nie ostávajúcemu. Potom už budeme navždy s Pánom ? to znamená, že budeme s večnými telami, kdekoľvek s ním budeme. Na tú mienku, akoby ľudia, ktorých Pán nájde živých, mali v krátkej chvíli aj zomrieť, aj nadobudnúť nesmrteľnosť, zdá sa, navádza nás aj sám apoštol, keď hovorí: „Všetci ožijú v Kristovi.“ (1 Kor 15, 22). A na inom mieste výslovne hovorí o vzkriesení tela: „Čo ty seješ, neožije, ak nezomrie.“ Ako teda v ňom ožijú pre nesmrteľnosť tí, ktorých nájde Kristus živých, keď nezomrú? Vidíme, že preto povedal: „Čo ty seješ, neožije, ak nezomrie.“ Ak správne hovoríme len o tých telách, že sú zasiate, ktoré sa po smrti akýmkoľvek spôsobom vracajú do zeme (taký bol aj Boží výrok vyslovený nad priestupníkom, praotcom ľudského pokolenia: „V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, z ktorej si bol vzatý, lebo prach si a na prach sa obrátiš!“ (Gn 3, 19) ), potom treba priznať, že tí, ktorých nájde Kristus ešte v ich telách, nie sú zahrnutí ani v slovách apoštolových, ani v slovách Knihy Genezis. Predsa keď sú vychytení hore do oblakov, nie sú zasiati, lebo nejdú do zeme a nevracajú sa z nej, buď že nezakúsia nijakú smrť, alebo ak áno, na chvíľu umrú v povetrí.
Je tu však aj niečo iné, čo hovorí ten istý apoštol, keď vysvetľuje Korinťanom vzkriesenie tiel: „Hľa, poviem vám tajomstvo: Nie všetci umrieme, ale všetci sa premeníme“, alebo ako majú iné rukopisy „Všetci usneme“ (1 Kor 15, 51). Keďže sa nemôže hovoriť o zmŕtvychvstaní, ak nepredchádzala smrť, ani slovo „usnutie“ v tomto prípade nemožno rozumieť ináč ako smrť. Ako potom všetci zomrú alebo vstanú z mŕtvych, keď mnohí z tých, ktorých nájde Kristus nažive, ani nezomrú, ani nevstanú z mŕtvych? Ak sa teda budeme držať toho, že svätí, ktorí pri Kristovom príchode budú ešte nažive a budú v oblakoch uchvátení do vzduchu v ústrety Pánovi, počas toho uchvátenia opustia svoje smrteľné telá a ihneď sa vrátia do tých istých tiel, ale už nesmrteľných. Potom v apoštolových slovách nebude nič nezrozumiteľného, či už hovorí „Čo ty seješ, neožije, ak nezomrie“, alebo „nie všetci umrieme, ale všetci sa premeníme“, či „všetci usneme“. Lebo ani tí nebudú oživení pre nesmrteľnosť, ktorí čo len nakrátko nezomrú, a nebude im cudzie zmŕtvychvstanie, ktorému bude predchádzať usnutie, hoci krátke, ale predsa len usnutie. Prečo by sme nemali veriť, že množstvo tiel bude rozosiate vo vzduchu a naraz ožije nesmrteľnosťou a neporušiteľnosťou, ak veríme, čo ten istý apoštol veľmi jasne hovorí, že totiž vzkriesenie bude v okamihu ? „všetci sa premeníme, razom, v jednom okamihu“ (1 Kor 15, 52) ? a že prach najdávnejších mŕtvych sa vráti do údov, ktoré majú žiť bez konca, s takou ľahkosťou a takou rýchlosťou? Nemyslíme, že vtedajší svätí budú zachránení od výroku, ktorý patril človeku: „... kým sa nevrátiš do zeme, z ktorej si bol vzatý, lebo prach si a na prach sa obrátiš“, preto, že po ich smrti ich telá nepôjdu do zeme, ale v uchvátení zomrú, takže vstanú z mŕtvych za vznášania sa v povetrí. Lebo „vrátiš sa do zeme“ značí: po strate života pôjdeš do toho, čím si bol prv, než si prijal život, alebo inými slovami, budeš tým istým bezdušným, akým si bol, kým si nebol oživený (veď do tváre zeme vdýchol Boh dych života, keď bol človek učinený živou dušou). Tu akoby Boh hovoril: si zem oživená dušou, čím si nebol; budeš bezdušnou zemou, akou si bol. Tým sú aj všetky telá zomretých predtým, ako sa rozpadnú. Tým aj budú, keď zomrú, a kdekoľvek zomrú, vo chvíli, keď budú pozbavené života, ktorý majú ihneď prijať naspäť. Teda pôjdu do zeme, lebo zo živých ľudí sa stane zem, podobne ako ide do popola to, čo sa stáva popolom; ako ide do staroby, čo sa stáva starým; ako ide do hlinenej nádoby, čo sa stáva z hliny nádobou. Takto hovoríme pri tisícich iných veciach. Ako to všetko bude, o čom teraz podľa síl svojho slabučkého rozumčeka vyslovujeme iba predpoklady, dozvieme sa celkom až potom, keď to príde. Že zmŕtvychvstanie zomretých bude v telách, keď príde Kristus súdiť živých i mŕtvych, to musíme veriť, ak chceme byť kresťanmi. Keď však nemôžeme celkom pochopiť, ako sa zmŕtvychvstanie uskutoční, ešte ani najmenej nie je naša viera nerozumná. Avšak treba poukázať aj na to, čo predpovedali staré prorocké knihy o poslednom súde ? ako sme to boli sľúbili ? lebo je to nevyhnutné. To však, myslím si, nebude treba až tak obšírne vykladať, ak si čitateľ vezme na pomoc to, o čom sme hovorili doteraz.
20.21. Izaiáš hovorí o súde a zmŕtvychvstaní.
Prorok Izaiáš hovorí: „Tvoji mŕtvi ožijú! Vstanú moje mŕtvoly! Vzbuďte sa a plesajte, ktorí bývate v prachu! Veď tvoja rosa je rosou svetla a zem porodí tiene.“ (Iz 26, 19) alebo v staršom preklade: „Vstanú z mŕtvych mŕtvi a vstanú tí, ktorí boli v hroboch; a tešiť sa budú všetci, ktorí sú na zemi; rosa, ktorá je od teba, je ich zdravím, zem bezbožných padne.“ Všetko, čo je tu povedané, týka sa zmŕtvychvstania blažených. A slová „zem bezbožných padne“ sa majú rozumieť tak, akoby bolo povedané, že telá bezbožných čaká pohroma odsúdenia. Ak chceme starostlivejšie a podrobnejšie preskúmať, čo bolo povedané o zmŕtvychvstaní dobrých, potom musíme na prvé zmŕtvychvstanie vzťahovať slová „mŕtvi vstanú“ a na druhé zmŕtvychvstanie slová „vstanú, ktorí boli v hroboch“. A ak chceme nájsť v tom proroctve aj tých svätých, ktorých Pán nájde živých, potom sa na nich bude vzťahovať, čo doložil: „Tešiť sa budú všetci, ktorí sú na zemi, lebo rosa, ktorá je od teba, je pre nich zdravím.“ Za „zdravie“ v tomto texte pokladáme nesmrteľnosť. To je to najplnšie zdravie, ktoré sa nenasycuje potravou ako každodenným liekom. Aj pri prorokovaní o dni súdu tento prorok najprv dáva nádej ľuďom dobrým a potom hrozí zlým. Hovorí: „Lebo toto hovorí Pán: Hľa, ja prikloním k nemu pokoj ako rieku a slávu národov ako rozvodnený potok. Budete sať, v lone vás budú varovať a na kolenách vás budú láskať. Ako keď niekoho teší matka, tak vás budem ja tešiť a v Jeruzaleme sa potešíte. Keď to uvidíte, zaraduje sa vám srde, kosti vám vypučia ako zeleň a Pánova ruka sa dá poznať jeho sluhom, ale zúriť bude proti nepriateľom. Lebo, hľa, Pán príde v ohni a jeho vozy sú ako búrka, aby priviedol v zápale svoj hnev a svoju hrôzu v plameňoch ohňa. Lebo ohňom bude súdiť Pán a svojím mečom každé telo a bude veľa tých, čo Pán porazí.“ (Iz 66, 12 ? 16). V prisľúbení danom dobrým ľuďom, v „rieke pokoja“ máme chápať bohatstvo toho pokoja, nad ktorý niet väčšieho. Týmto pokojom budeme zaplavení na konci. Hovorili sme o ňom až dosť v predchádzajúcej knihe (Kniha devätnásta, 13. kapitola). Pokoj sa k nim prikloní ako rieka ? hovorí prorok. A sľubuje im také veľké šťastie, že v onom kraji šťastia, ktorý je v nebi, všetko sa tou riekou zasýti. Ale pretože pokoj neporušiteľnosti a nesmrteľnosti odtiaľ stečie aj na pozemské telá, prorok hovorí, že sa rieka obracia, tečie z výšin a zalieva aj nížiny, aby aj ľudí urobila rovných anjelom. Pod Jeruzalemom máme rozumieť nie ten, ktorý aj so svojimi synmi slúži, ale našu slobodnú matku, večnú v nebesiach, ako hovorí apoštol. (Porov. Gal 4, 26). Tam po namáhavých prácach a dočasných trápeniach sa budeme tešiť ako deti, ktorých nosia na rukách a pestujú na kolenách. Prijme nás nových a nezručných, prijme nás do seba oná, nám neznáma blaženosť a poskytne nám najláskavejšiu pomoc. Zbadáme to a naše srdce sa poteší. Prorok nepovedal jasne, čo uvidíme, ale čo by sme mohli uvidieť iné, ak nie Boha? Aby sa splnil na nás prísľub evanjelia: „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“ (Mt 5, 8). A uvidíme aj všetko to, čo teraz nevidíme, ale vierou si predstavujeme podľa slabých síl ľudského chápania, isteže v menšom stupni, ako je bytostná podstata tých vecí. „Keď to uvidíte, zaraduje sa vám srdce.“ Tu (na zemi) veríte, tam uvidíte. Keďže povedal „zaraduje sa vám srdce“, aby sme si azda nemysleli, že tie dobrá Jeruzalema sa vzťahujú len na dušu, dodáva: „Kosti vám vypučia ako zeleň“, v čom stručne naznačil zmŕtvychvstanie tiel, dodávajúc, čo nedopovedal; lebo sa to nestane, keď uvidíme, ale uvidíme, keď sa to stane. O novom nebi a novej zemi, ktoré sú sľúbené na konci svätým (spravodlivým ľuďom), už skôr bol povedal: „Lebo hľa, ja stvorím nové nebo a novú zem a na predošlé sa nebude spomínať, ani na myseľ neprídu, ale tešte sa a plesajte večne nad tým, čo som stvoril, lebo hľa, ja stvorím Jeruzalem na plesanie a jeho ľud na radosť! Plesám nad Jeruzalemom, teším sa svojmu ľudu a už v ňom nebude počuť hlas plaču a hlas volania.“ (Iz 65, 17 ? 19). Prorok povedal ešte aj iné výroky, ktoré sa niektorí usilujú zahrnúť do tisíc rokov telesných.3 Prenesené významy slov sa miešajú s priamymi významami, podobne ako v iných proroctvách, aby sa lepšie pochopil duchovný rozmer triezvej myšlienky, čo sa dosahuje pri väčšej námahe mysle. Telesná lenivosť alebo pomalosť nevycibrenej mysle sa uspokojí povrchným prečítaním písmen a nehľadá hlbšie. Toto som potreboval povedať o prorockých slovách, ktoré sú napísané skôr, mimo tohto textu.
Vráťme sa však k miestu, kde prorok povedal: „kosti vám vypučia ako zeleň“, aby tak poukázal na vzkriesenie tela, ale len tela dobrých ľudí. Po ňom dodal: „A Pánova ruka sa dá poznať jeho sluhom“. Čo je to, ak nie ruka, rozlišujúca ctiteľov od opovrhovateľov? O tých druhých dodáva: „Ale zúriť bude proti nepriateľom“, alebo ako hovorí iný prekladateľ, proti „neveriacim“. A nielen bude zúriť, ale to, čo sa teraz hovorí výhražné, vtedy sa aj účinne splní. „Lebo hľa, príde v ohni a jeho vozy sú ako búrka, aby priviedol v zápale svoj hnev a svoju hrôzu v plameňoch ohňa. Lebo ohňom bude súdiť Pán a svojím mečom každé telo a bude veľa tých, čo Pán porazí.“ (Iz 66, 16). Ohňom, búrkou a mečom naznačuje prorok trest súdu. Keď hovorí, že sám Pán má prísť ako oheň, rozumie sa tým: ako oheň pre tých, pre ktorých jeho príchod bude trestným príchodom. A jeho vozy (lebo sa tu o nich hovorí v množnom čísle) nie bez dôvodu pokladáme za anjelskú družinu. V tom výroku, že Pán bude ohňom a mečom súdiť celú zem a každé telo, nebudeme rozumieť ľudí ducha a svätých (spravodlivých), ale ľudí pozemských a telesných, o ktorých je povedané: „... ich bohom je brucho a hanba je slávou tých, čo zmýšľajú pozemsky“ (Flp 3, 19), alebo inde: „Zmýšľať podľa tela je smrť“ (Rim 8, 6), a ktorých Pán všeobecne volá „telom“: „Môj Duch neostane dlho v ľuďoch (pre ich poblúdenie), lebo sú len telo.“ (Gn 6, 3). Slovami „A bude veľa tých, čo Pán porazí“ sa naznačuje, že takouto porážkou bude druhá smrť. Pravda, tu môžeme celkom dobre rozumieť aj oheň a meč, aj iné údery. Veď Pán povedal, že chce poslať na svet oheň (porov. Lk 12, 49), a keď zostúpil Duch Svätý, ukázali sa rozdelené jazyky, ktoré pripomínali oheň. (Sk 2, 3). Ten istý Pán povedal: „Nemyslite si, že som priniesol pokoj na zem. Nie pokoj som priniesol, ale meč.“ (Mt 10, 34). Pánovu reč nazýva Písmo dvojsečným mečom (Hebr 4, 12) pre dvojaké ostrie dvoch Zákonov a v Piesni piesní hovorí o sebe Cirkev, že je „chorá od lásky“ alebo v staršom preklade „zranená láskou, akoby zasiahnutá strelou.“ (Porov. Pies 2, 5). Na tom mieste, kde čítame, že Pán príde ako pomstiteľ, je jasné, ako tomu treba rozumieť.
Potom Izaiáš krátko spomína tých, ktorí budú súdom zničení, označujúc dobrých i hriešnikov pod menom pokrmov zakázaných v Starom zákone, od ktorých sa nezdržiavali, zopakuje od začiatku milosť Nového zákona od prvého Spasiteľovho príchodu až po posledný súd, o ktorom teraz hovoríme. Preto hovorí, ako Pán ohlasuje svoj príchod, aby zhromaždil národy, a ako ony prídu a uzrú jeho slávu: „Veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva.“ (Rim 3, 23). Pán vraví, že zanechá na nich znamenia, ktoré budú obdivovať, a uveria v neho. Pošle tých, čo sa zachránili spomedzi nich, k rozličným národom a na ďaleké ostrovy, ktoré ešte nepočuli chýr o ňom, ani nevideli jeho slávu. I budú ohlasovať medzi národmi (pohanmi) jeho slávu a privedú bratov tých, ku ktorým hovoril, to jest bratov vybraných Izraelitov veriacich v Boha Otca. Zo všetkých národov privezú dar Pánovi na mladých zvieratách a vozoch (čím sa rozumie Božia pomoc, prejavená akoukoľvek službou ? Božou, anjelskou alebo ľudskou) do svätého mesta Jeruzalema, ktoré je teraz roztratené vo svojich veriacich po rozličných krajinách. Kde majú ľudia od Boha pomoc, tam veria, a kde veria, tam prichádzajú. A Pán ich porovnal v akomsi podobenstve s izraelskými synmi, obetujúcimi mu obety uprostred žalmov v jeho dome, čo Cirkev naozaj už všade robí. Prisľúbil, že aj z nich si vezme za kňazov a levitov, čo vidíme, že sa teraz uskutočňuje. Nie podľa tela a krvi, ako to bolo podľa poriadku Áronovho, ale ako bolo treba v Novom zákone, kde je najvyšším kňazom podľa radu Melchizedechovho Kristus. Vidíme, že aj teraz sa vyberajú kňazi a leviti podľa osobitnej hodnoty každého jednotlivca, ktorú naň vliala Božia milosť. A kňazi sa majú hodnotiť nie podľa titulu, ktorý často dosahujú aj nehodní ľudia, ale podľa svätosti, ktorá nie je spoločná dobrým aj zlým. Keď toto povedal o Božom milosrdenstve, takom zjavnom a takom dobre známom, ktoré býva teraz udeľované Cirkvi, prisľúbil aj hranice, ku ktorým sa dospeje po oddelení dobrých od zlých pri poslednom súde. Povedal to ústami proroka (alebo presnejšie, prorok takto povedal o Pánovi): „Lebo ako budú trvalými predo mnou nové nebesá a nová zem, ktoré stvorím ? hovorí Pán ?, tak bude trvalé vaše potomstvo a vaše meno; a každý mesiac v novmesiaci a každý týždeň v sobotu príde sa každé telo klaňať pred moju tvár ? hovorí Pán. I vyjdú a hľadieť budú na mŕtvoly mužov, čo odpadli odo mňa. Áno, ich červík neumrie a ich oheň nevyhasne. A budú hrôzou pre každé telo.“ (Iz 66, 22 ? 24). S týmto skončil prorok knihu, s tým sa skončí aj svet. Niektorí prekladali nie „údy ľudí“, ale „mŕtvoly mužov“, označujúc „mŕtvolami“ viditeľný telesný trest. Avšak mŕtvolou všeobecne menujeme len bezdušné telo a tie telá budú mať duše, ináč by nemohli cítiť nijaké muky. Iba ak by sa preto mohli volať mŕtvolami, že to budú telá mŕtvych, to jest tých, čo zomrú druhou smrťou.
S tým súvisí aj výrok tohože proroka, ktorý sme uviedli vyššie: „a zem bezbožných padne“. Kto zasa nevie, že od „padania“ sa odvodzuje pomenovanie mŕtvoly? (Ako sme už uviedli, v latinčine je slovo „cadaver“ ? mŕtvola odvodené od slovesa „cadere“ ? padať). Že výraz „mužov“ použili prekladatelia namiesto „ľudí“, to je jasné. Nikto predsa nebude tvrdiť, že ženy, ktoré sa prehrešili, nebudú potrestané, ale tu pod označením toho dôležitejšieho pohlavia ? najmä keď aj žena bola z neho stvorená ? rozumejú sa obe pohlavia. Čo však najviac patrí k veci, že aj o dobrých ľuďoch sa hovorí ako o „telách“ (na súd príde každé „telo“, lebo národ sa bude skladať z každého druhu ľudí, a teda mnohí budú v treste, pravda, nie všetci), a ako som povedal, ak sa hovorí o dobrých ľuďoch „telo“ a o zlých „údy“ a „mŕtvoly“, tak potom po zmŕtvychvstaní tela (a viera v zmŕtvychvstanie sa posilňuje aj týmito názvami vecí) sa vyjasní, že to, čím budú dobrí a zlí od seba ohraničení, to bude Boží súd.
20.22. Príchod svätých, aby uvideli potrestanie zlých. (Skrátené)
Ako si máme predstaviť príchod svätých, aby uvideli potrestanie zlých? Či azda hmotným pohybom opustia svoje blažené sídla? Isteže nie! Bude to len duchovné poznanie. Tí, čo sú potrestaní, nevedia, čo sa robí mimo nich, v blaženosti. Tí zasa, čo sú v blaženosti, vedia aj to, čo sa deje mimo nich, v treste. Keď to mohli poznať už proroci, tým viac to môžu poznať svätí, ktorým je Boh všetkým vo všetkom. Výklady o nevyhasínajúcom ohni a stále živom červíku sú rozdielne. Niektorí ich vzťahujú len na telo, iní zas len na dušu, a ešte iní oheň vzťahujú na telo a červíka na ducha. To je aj pravdepodobnejšie.
20.23. Danielovo proroctvo o Antikristovi a o súde. (Skrátené)
Daniel vo svojom proroctve vidí najprv štyri zvieratá, na zmysel ktorých sa pýta kohosi, stojaceho pri ňom, ktorý mu odpovedá: „Tieto štyri veľké zvieratá sú štyria králi, ktorí povstanú zo zeme. Ale kráľovstvo dostanú svätí Najvyššieho a kráľovstvo si udržia naveky a na veky vekov. Potom som chcel istotu o štvrtom zvierati, ktoré bolo odlišné od všetkých, nadmieru hrozné, zuby malo zo železa a pazúry z kovu; žralo a drúzgalo, ostatok však šliapalo nohami. A o desiatich rohoch, ktoré malo na hlave, a o tom zvláštnom, ktorý vyrástol a pred ktorým tri klesli; na tomto rohu boli oči a ústa, ktoré hovorili veľké veci, a podľa výzoru bol väčší než ostatné. Díval som sa a tento roh viedol vojnu so svätými a prevládal ich, kým neprišiel Starec dní a dal právo svätým Najvyššieho. A prišiel čas, keď kráľovstvo dostali svätí. Povedal toto: »Štvrté zviera bude štvrté kráľovstvo na zemi, ktoré bude rozdielne od všetkých kráľovstiev, bude zožierať, mlátiť a šliapať celú zem. A desať rohov: z toho kráľovstva povstane desať kráľov, po nich však povstane iný, ten bude rozdielny od prvších a troch kráľov zosadí. Bude hovoriť reči proti Najvyššiemu a bude nivočiť svätých Najvyššieho, bude chcieť zmeniť časy a zákon a budú odovzdaní do jeho ruky na čas a časy, a pol času. Ale bude zasadať súd a odníme mu moc, aby ju zničil a zhubil až do konca. Kráľovstvo však, vláda a moc nad kráľovstvami pod celým nebom bude odovzdaná ľudu svätých Najvyššieho; jeho kráľovstvo je večné kráľovstvo a jemu slúžia a poslúchajú ho všetky mocnárstva.«. (Potiaľto je koniec veci). Mňa, Daniela, veľmi predesili moje myšlienky, tvár sa mi zmenila, ale vec som si zachoval vo svojom srdci.“ (Dan 7, 17 ? 28). Štvoro kráľovstiev vysvetľujú niektorí tak, akoby to malo byť kráľovstvo asýrske, macedónske, perzské a grécke. Tak to vykladá aj kňaz Hieronym. Je isté, že proti Cirkvi bude najväčšmi zúriť Antikrist. O desiatich kráľoch ťažko povedať, či je reč o skutočných desiatich, alebo sa nimi označuje len množstvo. Na inom mieste hovorí: „A mnohí z tých, čo spia v prachu zeme, sa zobudia; niektorí na večný život, iní na hanbu a večnú potupu.“ (Dan 12, 2). Toto miesto veľmi pripomína Jánove slová o zmŕtvychvstaní. (Porov. Jn 5, 28).
20.24. Proroctvo Dávidových žalmov o konci sveta a súde. (Skrátené)
V žalmoch sa často hovorí o poslednom súde, pravda, nie ako o hlavnej téme, skôr len mimochodom. Nechcem však vynechať to, čo je povedané o konci sveta: „Na začiatku si stvoril zem, aj nebesia sú dielom tvojich rúk. Ony sa pominú, ale ty zostaneš; rozpadnú sa sťa odev, vymeníš ich ako rúcho a zmenia sa. Ale ty ostávaš vždy ten istý a tvoje roky sú bez konca.“ (Ž 101, 26 ? 28). Je teda nezmyselné, keď ten istý Porfýrius, ktorý chváli Hebrejov za to, že uctievajú pravého Boha, vysmieva sa kresťanom za to, že veria v zánik sveta. Nechže si teda prečíta aj toto svedectvo. Veď vo svätých knihách, ktoré sú výlučne naše, a nie spoločné s Hebrejmi, môžeme čítať mnoho podobného. Ako príklad aspoň toto: „Nebo a zem sa pominú.“ (Mt 24, 35). O Božom súde sa zasa hovorí v Päťdesiatom (Štyridsiatom deviatom) žalme: „Náš Boh prichádza a už nemlčí: pred ním je žeravý oheň a vôkol neho búrka mohutná. On nebo i zem volá z výšavy na súd nad svojím národom: »Zhromaždite mi mojich svätých, čo zmluvu so mnou spečatili obetou.«“ (Ž 50, 3 ? 5). Tieto slová jednoznačne chápeme ako predpoveď o príchode Ježiša Krista, ktorý príde súdiť svet, živých i mŕtvych. Kristus, ktorý mlčal, keď ho viedli pred sudcu, keď ho viedli na smrť, ten nebude mlčať v deň posledného súdu, ale bude oddeľovať dobrých od zlých, aby dal každému podľa zásluhy. Svätých na konci majú zhromaždiť anjeli. Takých svätých, ktorí kládli zákon nad obety, to značí, ktorí dávali prednosť zachovávaniu Božieho zákona pred obetami. A tí potom odídu s Kristom do kráľovstva pripraveného im od ustanovenia sveta, do večnej blaženosti.
20.25. Malachiášovo proroctvo o poslednom súde. (Skrátené)
Aj prorok Malachiáš (alebo Malachiel, Malákí, ktorého volali aj anjelom ? bol to asi Ezdrášov kňaz) predpovedal posledný súd: „Hľa, ja pošlem svojho anjela a pripraví predo mnou cestu. I zaraz príde do svojho chrámu Panovník, ktorého vy hľadáte, a anjel zmluvy, ktorého si žiadate. Hľa, príde, hovorí Pán zástupov ? a ktože vydrží oheň jeho príchodu, kto obstojí, keď sa zjaví? Veď je on ako roztápajúci oheň a ako zelina práčov. I sadne si a bude vytápať a čistiť striebro; a vyčistí synov Léviho. Prečistí ich ako zlato a striebro, takže budú prinášať Pánovi obety v spravodlivosti. Vtedy sa zapáči Pánovi obeta Júdu a Jeruzalema ako v dňoch dávnych, ako v rokoch predošlých. Priblížim sa k vám na súd a budem rýchlym svedkom proti čarodejníkom, cudzoložníkom, krivoprísažníkom a tým, čo znásilňujú nádenníkov, vdovy a siroty, pokorujú cudzinca a neboja sa ma ? hovorí Pán zástupov. Lebo ja, Pán, som sa nezmenil a vy, synovia Jakubovi ste nezahynuli.“ (Mal 3, 1 ? 6). To čistenie a prečisťovanie by sa mohlo azda chápať tak, že na poslednom súde budú dobrí oddelení od zlých, takže sa už nikdy s nimi nebudú miešať, a teda znečisťovať. Oddelením sa teda očisťujú. A očistení spravodliví sa potom už celkom budú podobať Pánovi, lebo kým žili vo svojej nespravodlivosti, nepodobali sa mu. Pod menami Léviho, Júdu a Jeruzalema netreba rozumieť len Hebrejov, ale celú Kristovu Cirkev, ktorá bude na poslednom súde očistená tak, ako keď sa na holohumnici previeva zbožie, aby sa oddelilo od pliev.
20.26. Obety, ktoré prinesú svätí.
Boh chcel ukázať, že jeho štát v deň súdu sa nebude správať podľa terajších zvyklostí a že synovia Léviho budú prinášať obety v spravodlivosti, teda nie v hriechu, a preto ani nie za hriech. Podľa toho môžeme rozumieť v slovách, ktoré dodal: „Vtedy sa zapáči Pánovi obeta Júdu a Jeruzalema ako v dňoch dávnych, ako v rokoch predošlých“ (Mal 3, 4), že Židia si márne sľubujú návrat dávnych čias, keď obetovali podľa práva Starého zákona. Vtedy neprinášali obety v spravodlivosti, ale v hriechoch, keď obetovali hlavne a predovšetkým za hriechy. Robili to tak, že sám kňaz, o ktorom môžeme predpokladať, že bol spravodlivejší ako ostatní, podľa Božieho príkazu mal najprv obetovať za svoje hriechy a až potom za hriechy ľudu. (Lv 16, 6). Preto musíme vyložiť, ako treba rozumieť slovám „ako v dňoch dávnych, ako v rokoch predošlých“. Možno tu prorok hovorí o tom čase, keď prví ľudia bývali v raji. Vtedy totiž čistí a nepoškvrnení nijakým hriechom sami seba obetovali Bohu ako najčistejšiu obetu. Keď potom za prestúpenie príkazu boli z raja vyhnaní a ľudská prirodzenosť sa v nich skazila, okrem jedného Prostredníka a všetkých malých detí obmytých krstom, „nikto nie je čistý od špiny, ani nemluvňa, ktorého život na zemi je len jeden deň“ (Jób 14, 4).
Ak by niekto tvrdil, že aj o tých, čo obetujú vo viere, možno povedať, že obetujú v spravodlivosti (veď „spravodlivý žije z viery“, a hoci by sám seba klamal, ak by hovoril, že nemá hriechu, nech nehovorí, že žije z viery), vari povie, že tento čas viery môže sa porovnať s tým koncom, keď ohňom posledného súdu budú očistení ľudia, aby prinášali obety v spravodlivosti? Pretože treba predpokladať, že po takom očistení spravodliví nebudú mať nijaký hriech, potom čas, ktorý značí nemať hriech, nemôže sa porovnať s nijakým iným časom, iba azda s tým, keď prví ľudia pred pádom žili v raji v najnevinnejšej blaženosti. Správne sa teda predpokladá, že v slovách „ako v dňoch dávnych, ako v rokoch predošlých“ sa myslí práve na toto obdobie. Aj Izaiáš, keď dal prísľub nového neba a novej zeme, popri obraznom a enigmatickom (vyjadrenom v hádankách) výklade o blaženosti svätých, ktorý nejdeme ďalej vykladať z obavy pred rozvláčnosťou, hovorí: „lebo ako vek stromu bude vek môjho ľudu.“ (Iz 65, 22). Každý, kto už mal do činenia s Písmom, vie, kde zasadil Boh strom života a kde bola neskôr postavená ohnivá a prísna stráž, keď ľudia pre vlastnú neprávosť boli vyhnaní z raja a boli zbavení možnosti požívať ovocie z toho stromu.
Ak chce niekto vek toho stromu, ktorý spomína prorok Izaiáš, pokladať za vek, ktorý teraz prežíva Cirkev, a navyše ak predpokladá, že tým stromom života sa prorocky označuje sám Kristus ? lebo on je Božou múdrosťou, o ktorej hovorí Šalamún: „Je stromom života pre tých, čo ju (múdrosť) chytili, a tí, čo sa jej držia, sú blažení“ (Prís 3, 18) ? a že prví ľudia neboli v raji ani len niekoľko rokov, lebo odtiaľ ich vyhnali tak skoro, že ani len syna nesplodili, a preto sa nemôže ten čas hľadať v slovách „ako v dňoch dávnych, ako v rokoch predošlých“ ? potom radšej túto otázku nechávam bokom, aby som nebol nútený všetko doširoka roztriasať a zdĺhavo sa snažiť dopátrať jasnej pravdy. Vidím tu iný zmysel, aby sme si azda nemysleli, že „dni dávne a roky predošlé“ telesných obiet nám prisľúbil prorok ako veľkú odmenu. Obety Starého zákona, nech boli z akýchkoľvek zvierat, museli byť obetované nepoškvrnené a bez akejkoľvek chyby, a teda označujú svätých ľudí, akým bol jedine Kristus, ktorý nemal ani najmenší hriech. A pretože po súde, keď budú ohňom očistení tí, čo si to očistenie zaslúžia, a nijaký hriech sa nenájde v ľuďoch svätých (a tak budú sami seba obetovať v spravodlivosti), aby tie ich obety boli celkom nepoškvrnené a bez akejkoľvek chyby, potom to určite budú obety ako „v dňoch dávnych a rokoch predošlých“, keď sa ako náznak (tôňa) tejto budúcej udalosti obetovali najčistejšie obety. Potom bude táto čistota v nesmrteľnom tele a duchu svätých tak, ako bola obrazne predpovedaná v telách oných obiet.
Tým ľuďom, ktorí nie sú hodni očistenia, ale zaslúžili si odsúdenie, hovorí Boh: „Priblížim sa k vám na súd a budem rýchlym svedkom proti čarodejníkom, cudzoložníkom, krivoprísažníkom ...“ a tak ďalej, a potom, keď vypočítal neresti, hodné odsúdenia, dodáva: „Lebo ja, Pán, som sa nezmenil...“ (Mal 3, 1 ? 6). Dodatkom „Lebo ja, Pán, som sa nezmenil“ akoby povedal: I keď vás vaša vina zmenila na horších a moja milosť na lepších, ja sa nemením. Sám seba nazýva budúcim svedkom, lebo na svojom súde nepotrebuje iných svedkov. Rýchlym svedkom bude preto, lebo príde náhle a jeho súd bude veľmi rýchly, hoci sa zdal veľmi vzdialený. Azda aj preto, že bez dlhých rečí prinúti ľudské svedomie priznať sa. Napísané je: „Zistia sa myšlienky bezbožníka a zvesť o jeho rečiach dostáva sa k Pánovi“ (Múd 1, 9) a apoštol Pavol hovorí: „... dosvedčuje zároveň aj ich svedomie, aj ich myšlienky, ktoré sa navzájom obviňujú alebo i bránia; v deň, keď Boh bude podľa môjho evanjelia skrze Krista Ježiša súdiť, čo je skryté v ľuďoch.“ (Rim 2, 16). Aj tak možno chápať Pána ako budúceho rýchleho svedka, keď razom a náhle každému pripomenie to, čo dopomôže k priznaniu a potrestaniu svedomia.
20.27. Oddelenie dobrých od zlých pri poslednom súde. (Skrátené)
Aj nasledujúce slová, ktoré uvediem z proroka Malachiáša, treba vnímať ako výroky o poslednom súde a o rozdelení dobrých a zlých podľa zásluh. Sú to slová: „Budú mi ? hovorí Pán zástupov, vlastníctvom v deň, keď budem konať, a budem mať zľutovanie nad nimi, ako má zľutovanie otec nad synom, ktorý mu slúži. Vrátite sa a budete vidieť rozdiel medzi spravodlivým a nespravodlivým, medzi tým, čo slúži Bohu, a tým, čo mu neslúži. Lebo hľa, deň prichádza, blčí ako pec a všetci namyslenci, a všetci, čo páchajú bezprávie, budú plevou. Deň, ktorý prichádza, ich spáli ? hovorí Pán zástupov, a nenechá z nich ani koreň, ani konár. Vám však, ktorí sa bojíte môjho mena, vyjde slnko spravodlivosti, ktoré má na krídlach uzdravenie. Vtedy vyjdete a budete poskakovať ako teliatka z maštale! A pošliapete hriešnikov, lebo budú popolom pod vašimi nohami v deň, keď budem ja konať ? hovorí Pán zástupov.“ (Mal 3, 17 ? 21).
20.28. Mojžišov zákon treba chápať duchovne. (Skrátené)
Keď prorok dodáva: „Spomeňte si na zákon môjho sluhu Mojžiša, ktorý som mu uložil na Horebe pre celý Izrael, na príkazy a nariadenia“ (Mal 3, 22), je to pokyn, aby zákon chápali duchovne a aby porozumeli, že Kristus príde oddeliť dobrých od zlých. Nie nadarmo Kristus vyčíta Židom: „Keby ste verili Mojžišovi, verili by ste aj mne, lebo on o mne písal.“ (Jn 5, 46). Židia chápali Zákon telesne, a len to ich mohlo priviesť k takým uzáverom, ako uvádza Písmo: „Darmo je slúžiť Pánovi. Aký osoh máme z toho, že zachovávame, čo prikázal, a že v smútku chodíme pred Pánom zástupov?“ (Mal 3, 14). Preto musí prorok predpovedať posledný súd a všetko, čo s ním súvisí, totiž odplatu pre dobrých i zlých, aby sa nezdalo, že naozaj sa lepšie vodí tým, ktorí Boha odmietajú. Po poslednom súde sa ukáže na viditeľnej biede zlých a na viditeľnom šťastí dobrých, kto mal pravdu, kto robil múdrejšie, či ten, kto Bohu slúžil, alebo ten, kto si Boha nevšímal.
20.29. Eliášov príchod pred súdom a obrátenie Židov.
Boh najprv napomenul Židov, aby pamätali na Mojžišov zákon, lebo predvídal, že ešte dlho ho neprijmú duchovne, ako to bolo potrebné, a potom dodal: „Hľa, ja vám pošlem proroka Eliáša, skôr než príde Pánov deň, veľký a hrozný. A obráti srdce otcov k synom a srdce synov k ich otcom, aby som neprišiel a neudrel zem kliatbou.“ (Mal 3, 24). V rečiach a mysliach veriacich sa šíri názor, že keď veľký a obdivuhodný prorok Eliáš vyloží krátko pred súdom Židom Zákon, uveria v pravého Krista, to jest v nášho Krista. Nie bez dôvodu myslíme, že prorok príde na svet pred príchodom sudcu Spasiteľa, a takisto nie bez dôvodu si myslíme, že prorok ešte stále žije. Predsa bol vzatý spomedzi ľudí na ohnivom voze (do neba), o čom jasne svedčí Sväté písmo. (Porov. 2 Kr 2, 11). Keď teda príde a duchovne vyloží Zákon, ktorý chápu Židia telesne, „obráti srdce otca k synovi“, čiže srdce otcov k synom (Septuaginta tu totiž namiesto množného používa jednotné číslo). Zmysel uvedených slov je ten, aby aj synovia, to znamená Židia, chápali Mojžišov zákon tak, ako ho chápali otcovia, čiže proroci, ku ktorým patril aj sám Mojžiš. Vtedy sa totiž srdce otcov obráti k synom, keď spôsob chápania otcov prejde na spôsob chápania synov. A vzťah srdca synov k ich otcom, keď súhlasia s tým, čo porozumeli oni, Septuaginta vyjadruje takto: „A srdce človeka k svojmu blížnemu.“ Veď otcovia a synovia sú si veľmi blízki. V slovách Septuaginty môžeme nájsť aj iný a hlbší zmysel, keď ich budeme chápať tak, že Eliáš obráti srdce Boha Otca k Synovi, nie však takým pôsobením, aby Otec miloval Syna, ale poučením, že Otec miluje Syna, aby si aj Židia zamilovali toho, ktorého predtým nenávideli a ktorý je naším Kristom. Lebo podľa terajšej mienky Židov má Boh odvrátené srdce od nášho Krista, aspoň tak si to predstavujú. U nich sa srdce Otca vtedy vráti k Synovi, keď sami obrátia svoje srdcia a poznajú lásku Otca k Synovi. Nasledujúce slová: „A srdce človeka ku svojmu blížnemu“ (čiže Eliáš navráti aj srdce človeka k blížnemu) možno vari lepšie rozumieť, ak nie tak, že navráti srdcia ľudí k človekovi Kristovi? Keď bol náš Boh v podobe Boha a prijal aj podobu sluhu, rozhodol sa stať naším blížnym. To teda urobí Eliáš. „Aby som neprišiel a neudrel zem kliatbou“ ? zemou sú tí, čo pozemsky zmýšľajú, ako to robia telesní Židia až podnes. A z tej neresti skrsli aj spomenuté reptania proti Bohu ako „Zlí sa mu páčia“ alebo „Darmo je slúžiť Pánovi“.
20.30. V Starom zákone nie je celkom zreteľne povedané, že súdiť bude Kristus, ale z niektorých výpovedí sa dá celkom určite usudzovať na Krista.
Je ešte mnoho iných svedectiev Svätého písma o poslednom súde, ale bolo by veľmi zdĺhavé uviesť všetky. Nech stačí to, čo sme ukázali ? že súd predpovedali knihy Nového aj Starého zákona. V Starom zákone nie sú také zjavné výroky ako v Novom, že súdiť bude Kristus, to jest že sudca Kristus príde z neba; to preto, lebo keď tam Pán Boh hovorí, že sám príde, alebo keď sa hovorí, že Pán Boh má prísť, z toho ešte nevyplýva, že to musí byť Kristus. Pánom Bohom je totiž aj Otec, aj Syn, aj Duch Svätý. Avšak to nemôžeme nechať bez dôkazu. Najprv musíme dokázať, že v prorockých knihách hovorí Ježiš Kristus, akoby hovoril Pán Boh, a jasne ukázať, že je to Kristus. Ba aj keď sa to tak jasne neukazuje, a keď je reč o tom, že na posledný súd má prísť Pán Boh, aby bolo možné za tým rozumieť Ježiša Krista. Isté miesto u proroka Izaiáša jasne potvrdzuje to, čo hovorím. Hovorí tam Pán Boh skrze proroka: „Počúvaj ma, Jakub a Izrael, môj pozvaný, to som ja, ja prvý a ja posledný. Veď moja ruka založila zem a moja pravica roztiahla nebesá. Ak zavolám na ne, stoja tu razom. Zhromaždite sa a všetci čujte ? kto z nich oznámil tieto veci? ? Koho Pán miluje, vyplní jeho vôľu v Bábeli a jeho rameno na Chaldejcoch. »Ja, ja som hovoril a povolal som ho, priviedol som ho a cesta sa mu zdarí. Poďte ku mne, čujte toto: Od počiatku som nehovoril skryte, od času, čo sa to deje, som prítomný.« Teraz však Pán, Jahve, poslal mňa a svojho Ducha.“ (Iz 48, 12 ? 16). Tu ten, ktorý hovorí, hovorí ako Pán Boh. Avšak nebolo by možné vidieť v ňom Krista, keby nebol dodal: „Teraz však Pán, Jahve, poslal mňa a svojho Ducha.“ To povedal v postave sluhu, vyjadrujúc sa o budúcich udalostiach v minulom čase. Podobne u toho istého proroka čítame: „Ako baránka viedli ho na zabitie.“ (Iz 53, 7). Nepovedal „budú ho viesť“, ale namiesto toho, čo sa malo stať v budúcnosti, použil opis udalosti v minulom čase. V proroctve je to zvyčajný postup.
Je aj iné miesto, a to u proroka Zachariáša, ktoré hovorí, že Všemohúci poslal Všemohúceho. Kto poslal koho, ak nie Boh Otec Boha Syna? V Knihe proroka Zachariáša sa totiž píše: „Toto hovorí Pán zástupov: Za slávou ma poslal k národom, ktoré vás vyplienili. Lebo kto sa vás dotkne, dotýka sa zreničky môjho oka. Lebo, hľa, zaženiem sa na nich rukou a budú korisťou svojich sluhov; vtedy poznáte, že ma poslal Pán zástupov.“ (Zach 2, 12 ? 13). Tu naozaj hovorí Pán zástupov, že ho poslal Pán zástupov. Kto by sa tu opovážil rozumieť niekoho iného, ak nie Krista, prihovárajúceho sa ovciam, ktoré sa stratili z Izraelovho domu? V evanjeliu totiž hovorí: „Ja som poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela.“ (Mt 15, 24) a prirovnáva ich tu ku zrenici Božieho oka pre výnimočnosť lásky, ktorú im venuje. Z toho druhu oviec boli aj sami apoštoli. Ale po sláve zmŕtvychvstania, pred ktorým podľa slova evanjelistu „Ježiš ešte nebol oslávený“ (Jn 7, 39), bol vo svojich apoštoloch poslaný aj k pohanom, aby sa tak vyplnilo, čo čítame v žalme: „Vytrhol si ma zo vzbury ľudu a ustanovil za hlavu národov. Slúži mi ľud, ktorý som nepoznal“ (Ž 18, 44), aby tí, čo Izraelitov olúpili, a tí, ktorým Izraeliti slúžili, keď boli poddaní pohanom, neboli takisto vyplienení, ale aby sa napokon stali „korisťou“ Izraelitov. Sľúbil to apoštolom, keď im povedal: „Urobím z vás rybárov ľudí“ a keď jednému z nich povedal: „Neboj sa, odteraz budeš loviť už ľudí“, aby sa tak stali korisťou, ale na svoje dobro, podobne ako vlastníctvo vytrhnuté z rúk pevne sputnanému zlovoľnému mocnárovi. (Porovnaj 8. kapitolu).
Podobne hovorí Pán ústami tohože proroka na inom mieste: „V ten deň sa budem usilovať poraziť všetky národy, ktoré pôjdu proti Jeruzalemu. Na Dávidov dom však a na obyvateľov Jeruzalema vylejem ducha milosrdenstva a pokorných prosieb; potom budú hľadieť na mňa, ktorého prebodli, a budú nad ním nariekať, ako sa narieka nad jedináčikom, a horekovať, ako sa horekuje nad prvorodeným.“ (Zach 12, 9 ? 10). Vari niekto iný okrem Boha môže poraziť všetky národy nepriateľské svätému mestu Jeruzalemu, ktoré idú proti nemu alebo, ako iní vykladajú, prichádzajú doň, aby si ho podrobili? A jedine Boh môže vyliať nad dom Dávida a nad obyvateľov mesta Ducha milosti a milosrdenstva. Toto patrí iba Bohu a skrze proroka to zaznieva ako slová Božej osoby. Avšak tým Bohom, ktorý robí také veľké a božské veci, ukazuje sa Kristus, ako vidno z nasledujúceho dovetku: „Potom budú hľadieť na mňa, ktorého prebodli, a budú nad ním nariekať, ako sa narieka nad jedináčikom, a horekovať, ako sa horekuje nad prvorodeným.“ V ten deň budú ľutovať Židia a aj tí, čo majú prijať Ducha milosrdenstva a pokorných prosieb, že počas Kristovho mučenia sa mu posmievali, budú ľutovať, keď budú hľadieť, ako prichádza vo svojej sláve, a keď poznajú, že je to ten, ktorého kedysi vysmievali vo svojich predkoch (ústami svojich rodičov). Ba aj ich rodičia, aktéri tej hroznej bezbožnosti, budú po svojom zmŕtvychvstaní hľadieť naňho, avšak už určení na potrestanie, a nie na polepšenie. Slová: „Na Dávidov dom však a na obyvateľov Jeruzalema vylejem ducha milosrdenstva a pokorných prosieb“ sa nevzťahujú na nich, ale na potomkov z ich rodu, ktorí v tom čase uveria skrze Eliáša. Ak hovoríme Židom „vy ste zabili Krista“, hoci to urobili ich predkovia, tak aj oni to budú ľutovať. Hoci po prijatí Ducha milosrdenstva a pokorných prosieb už ako veriaci nebudú odsúdení so svojimi bezbožnými predkami a ľutovať budú nie preto, akoby boli vinní zo zločinu, ale z vedomia zbožnosti. To, čo je zapísané podľa Septuaginty vo vete: „A vzhliadnu ku mne, pretože sa posmievali“, je podľa hebrejského textu preložené takto: „Potom budú hľadieť na mňa, ktorého prebodli“. V týchto slovách sa ešte zjavnejšie ukazuje ukrižovaný Kristus. To posmievanie, ktoré spomína Septuaginta, nechýbalo počas celého jeho mučenia. Lebo naozaj, posmievali sa mu aj vtedy, keď ho zajali a poviazali, keď ho súdili a obliekli do potupného rúcha, keď ho tŕním korunovali a trstinou bili po hlave, keď si pred ním posmešne kľakali, ako aj vtedy, keď niesol kríž a keď už visel na kríži. Keď nesledujeme len jeden preklad, ale spájame jeden i druhý, keď čítame, že sa mu posmievali aj ho prebodli, lepšie poznávame pravdu o Pánovom umučení.
Keď teda čítame v prorockých knihách, že Boh príde na posledný súd, hoci sa tu božská osoba presne nerozlišuje, predsa len s ohľadom na samotný súd treba rozumieť, že ho bude konať Kristus. Ba hoci bude súdiť aj Otec, bude súdiť v príchode Syna človeka. Lebo svojou zjavnou prítomnosťou „nikoho nesúdi, ale všetok súd odovzdal Synovi“ (Jn 5, 22), ktorý sa ukáže ako človek s poslaním súdiť, ako bol predtým človekom odsúdeným. Lebo ktože je ten, o ktorom Boh hovorí skrze Izaiáša pod menom Jakuba a Izraela, z ktorého potomstva prijal Syn telo? Je totiž napísané: „Hľa, môj služobník, priviniem si ho, vyvolený môj, mám v ňom zaľúbenie. Svojho ducha som vložil na neho, prinesie právo národom. Nebude kričať ani hlučne volať, nedá na ulici počuť svoj hlas. Nalomenú trstinu nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí, podľa pravdy bude vynášať právo, na jeho náuku čakajú ostrovy. (Iz 42, 1 ? 4). Alebo v preklade Septuaginty: „Jakub, môj sluha, prijmem ho. Izrael, vyvolený môj, prijala ho duša moja. Dal som Ducha môjho naňho, vynesie súd národom. Nebude kričať, neprestane, ani nebude navonok počuť jeho hlas. Nalomenú trstinu nezlomí a tlejúci knôt nezahasí, ale v pravde vydá súd. Bude sa blyšťať a nezláme sa, kým nevykoná súd na zemi. Aj v jeho mene budú dúfať národy.“ (Iz 42, 1 ? 4). V hebrejskom texte niet výrazov „Jakub“ a „Izrael“, namiesto toho sa tam píše „môj sluha“. Septuaginta, v snahe ukázať, ako treba tie výrazy chápať (že sa tak hovorí najmä s ohľadom na „podobu sluhu“, pre ktorú sa Najvyšší stal najnižším), uviedla aj meno rodu, z ktorého prijal „podobu sluhu“. „Vložený naňho“ bol Duch Svätý, čoho dôkazom je holubica („Keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody. Vtom sa mu otvorilo nebo a on videl Božieho Ducha, ktorý ako holubica zostupoval a prichádzal na neho“), ako svedčí evanjelium. (Mt 3, 16). Priniesol právo národom (v Septuaginte: „Vynesie súd národom“), lebo predpovedal budúci súd, ktorý bol národom skrytý. Vo svojej miernosti nekričal, ale neprestal hlásať pravdu. Jeho hlas nebolo počuť navonok, ani teraz ho nepočuť, lebo tí, čo sú vonku, čo sú odrezaní od jeho tela, ho nepočúvajú. A samých svojich prenasledovateľov ? Židov, ktorí sa po strate svojej celistvosti dajú porovnať s nalomenou trstinou a tlejúcim knôtom, nedolomil a nezahasil, ale im odpustil, lebo neprišiel, aby ich súdil, ale aby oni súdili jeho. Vyniesol pravdivý súd, lebo im predpovedal, kedy budú potrestaní, ak by zotrvali vo svojej zlobe. Na vysokom vrchu zažiarila jeho tvár (Mt 17, 1) a vo svete zažiarila jeho povesť. Nezlomil sa, čiže nezničili ho, keď ani v sebe, ani vo svojej Cirkvi neustúpil prenasledovateľom a neprestal jestvovať. Preto sa ani nestalo, ani sa nestane, čo hovorili alebo hovoria jeho nepriatelia: „Kedyže už zomrie? A kedy zanikne jeho meno?“ (Ž 41, 6). Kým nevykoná súd na zemi. Hľa, tu je zjavné, čo sme ako skryté hľadali. Je to vlastne posledný súd, ktorý vykoná na zemi, keď sám príde z neba. A to, čo je na konci jeho proroctva: „Na jeho náuku čakajú ostrovy“ (podľa Septuaginty: „A v jeho mene budú dúfať národy“), vidíme, že sa už splnilo. Keďže toto nemožno poprieť, malo by sa to aj za pravdu pokladať, čo sa však bezočivo popiera. Kto by sa bol nazdal, že aj tí, ktorí nechcú veriť v Krista, už s nami vidia, a keďže nemôžu popierať, škrípu zubami a schnú od zlosti? Kto by sa bol nazdal, že na Kristovu náuku budú čakať (podľa Septuaginty: „dúfať v mene Kristovom“) vtedy, keď Krista chytili, poviazali, bili, posmievali sa mu a križovali ho? Vtedy, keď už aj sami jeho učeníci stratili nádej, ktorú už v ňom začali mať? Vtedy dúfal v neho sotva jeden lotor na kríži, a teraz dúfajú v neho (a čakajú jeho náuku) národy rozídené po všetkých kútoch zeme, a aby azda naveky nezomreli, žehnajú sa znakom toho kríža, na ktorom zomrel on. Nech teda nik nepopiera, ani nech nepochybuje, že Ježiš Kristus vykoná posledný súd tak, ako to predpovedajú sväté knihy. Iba ak by niekto z neviemakej nenávisti alebo zaslepenia neveril svätým knihám, ktoré už celému svetu dokázali svoju pravdivosť. Na tom súde alebo krátko pred ním, alebo po ňom, stanú sa mnohé veci: príchod Eliáša Tesbitského, príchod Krista na súd, zmŕtvychvstanie zosnulých, oddelenie dobrých od zlých, spálenie sveta a jeho obnovenie. Musíme veriť, že to všetko naozaj príde. Ale ako a v akom poriadku tie veci prídu, to nás určite lepšie naučí skúsenosť, ako to teraz vie preklenúť ľudská myseľ. Napriek tomu si myslím, že udalosti prídu v takom poriadku, ako som uviedol.
Ostáva nám napísať ešte dve knihy tohto diela, aby sme s Božou pomocou dokonali to, čo sme sľúbili. Prvá z nich bude o potrestaní zlých, druhá o blaženosti spravodlivých. V nich, ak Boh dá, vyvrátime tie ľudské námietky, ktoré nešťastníci, čo mudrujú proti predpovediam a Božím sľubom, akoby s odporom prežúvali a odmietali pokrm spasiteľnej viery, a zdá sa im falošný a smiešny. Tí však, čo zmýšľajú podľa Boha, za najväčší dôkaz všetkého toho, čo sa ľuďom zdá neuveriteľným ? napriek tomu, že je to vo Svätom písme, ktorého pravdivosť bola toľko ráz a tak rozmanito dokázaná ? pokladajú pravdovravnosť všemohúceho Boha, o ktorom sú presvedčení, že v tých veciach nijako nemohol klamať a že má moc urobiť to, čo sa neveriacemu zdá nemožným.
____________________1 Podobne otázku vysvetľuje aj sv. Hieronym.
2 Toto miesto o Židoch vykladá sv. Ambróz, sv. Ján Zlatoústy, sv. Hieronym.
3 Sv. Hieronym hovorí: „Hoci si Židia myslia, že bude opäť vystavaný zlatý a drahokamami vyzdobený Jeruzalem, obnovená bohoslužba a obety, manželstvá svätých a kráľovstvo Spasiteľa na zemi, s čím sa my, pravda, nestotožňujeme, ale aj tak to nechceme zavrhnúť, lebo mnoho cirkevných mužov a mučeníkov hovorilo podobne. Nech každý ostane pri svojej mienke a všetko nech sa ponechá Pánovmu súdu.“ (Mg. 691).
DVADSIATA PRVÁ KNIHA
Prehľad dvadsiatej prvej knihy
Posledné dve knihy chcú hovoriť o treste zatratených a odmene svätých. Táto kniha hovorí o treste zatratených a vysvetľuje možnosť večného trestu. Neverci sa pozastavujú nad tým, ako môže ľudské telo v ohni večne horieť, a pritom nikdy nezhorieť, alebo ako môže telo večne trpieť, a pritom nezomrieť. Skúsenosť nás učí, že telo je vystavené bolesti, je smrteľné a že raz musí zomrieť. To však neznamená, že aj po zmŕtvychvstaní budú mať telá také isté vlastnosti, ako majú teraz. Ba je isté, že telá budú mať potom celkom iné vlastnosti. Napokon aj v ríši prírody sú mnohé úkazy a javy, ktorým by človek neveril, keby sa o nich nepresvedčil na vlastné oči, ale mnoho vecí je aj nevysvetliteľných, ktoré nás však nijako neprekvapujú, lebo sú už všedné, zvykli sme si na ne. Ba niekedy aj ľudský duch vie vykonať veci, ktoré nie sú na prvý pohľad pochopiteľné, a tým skôr vie také veci urobiť démon. Avšak všetky sily vložil do prírody a do vecí sám Boh, a len niektoré z nich človek objavuje. Mnohí o nich ani nevedia, a preto sú im to nevysvetliteľné úkazy. Dôvod jestvovania mnohých vecí je už v tom, že Boh ich človeku oznamuje. Takisto je to aj s večnými trestami. Tie Boh ohlásil, a preto ich jestvovanie je skutočné a pravdivé. Akého druhu budú večné tresty, to je známe jedine svätým. Lež tí svoju vedomosť nenadobudli zo skúsenosti, sami na sebe tie tresty neskúsili, ale Boh im ich zjavil.
Isté je, že aj telo bude trpieť v ohni. Nemožno hovoriť, že je nespravodlivé, aby človek za krátky hriech musel trpieť dlhý, veľmi dlhý trest. Je v tom vraj nepomernosť. Môžeme proti tomu namietnuť, že aj svetské zákony sú také isté. Pre krátky priestupok, totiž priestupok, ktorý trvá len chvíľku, dáva sa dlhý trest, trvajúci aj niekoľko rokov, a nikomu nepríde ani na um obviňovať zákon z nespravodlivosti. Totiž pri priestupkoch a zločinoch sa nemeria dĺžka, ale charakter priestupku a zločinu. A kto môže vedieť, ako hľadí Boh na hriech? Za aký priestupok ho pokladá? Isteže za veľký, keď ho tak veľmi trestá! Život na zemi predstavuje veľa utrpenia. Aj tí, ktorí hovoria, že boli cez celý život šťastní, vlastne trpia, keď nie iným, aspoň smrťou. Preto sa všetka kresťanova nádej zameriava na druhý, večný život. Kým človek žije, musí bojovať so všelijakými strasťami a aj svojimi vlastnými vášňami. Boj s vášňami môže človek víťazne skončiť až v tom veku, keď už nadobudol užívanie rozumu. Niektorí ľudia, a sú medzi nimi aj kresťania, z akejsi pomýlenej sústrasti alebo milosrdenstva si myslia, že tresty pekla nebudú večné, ale že po istom čase sa všetci ľudia zo zatratenia vyslobodia. Podľa veľkosti svojich hriechov tam budú vraj dlhšie alebo kratšie. Ba Origenes šiel v tomto názore až tak ďaleko, že učil, že raz sa vraj vyslobodia na príhovor svätých aj démoni. Iní zas tvrdili, že sa po poslednom súde vyslobodia všetci ľudia. Iní tvrdia ešte iné ? vraj sa zachránia všetci tí, ktorí boli v katolíckej Cirkvi. A ešte iní hovoria, že vraj sa zachránia len tí, ktorí v Cirkvi požívali Pánovo telo. Napokon boli aj takí, čo silu vyslobodenia pripisovali modlitbe Otčenáša, skutkom milosrdenstva alebo almužnám. Priznať vyslobodenie démonov by bolo celkom zjavne postaviť sa proti slovám Písma. A takisto sa nevyslobodia ani zatratení zlí ľudia. Veď Cirkev sa nikde nemodlí za diablov alebo zatratencov, ale modlí sa len za zomretých. Tie miesta Písma, ktoré by chceli niektorí ľudia vysvetľovať ako uistenia o milosrdenstve platnom aj pre zatratených, hovoria vlastne o Božom milosrdenstve, ktoré trvá a je vlastne nekonečné, ale len kým človek žije. Po smrti si už nik nemôže získavať zásluhy. Takisto sviatosti alebo prijímanie Pánovho tela samo osebe nikoho nezachráni, ale ak sa chce človek zachrániť, musí si aj život zariadiť podľa Božích príkazov. Napokon ani skutky milosrdenstva samy nikoho nezachránia, lebo potom by sa mohol aj najväčší zločinec celkom ľahko vykúpiť majetkom. Potrebné je tiež žiť podľa Krista, mať Krista za základ, za cieľ a príčinu života. Človek musí najprv preukázať milosrdenstvo sebe, totiž svojej duši ? musí zanechať hriechy, a potom mu môžu osožiť almužny a skutky milosrdenstva, ktoré preukázal voči blížnym. Modlitba Otčenáša má pripomenúť, že sme všetci hriešni. A odpustenie hriechov na základe modlitby Otčenáša môžu čakať len spravodliví, totiž tí, ktorí nemajú veľké hriechy, ale len všedné. Modlitba a dobré skutky môžu človeka zachrániť, avšak len pred súdom, po ňom už prestane čas zásluh a nápravy.
21.1. O čom bude reč v tejto knihe? (Skrátené)
V tejto knihe budem hovoriť o treste, ktorý musia podstúpiť ľudia zatratení po súde Ježiša Krista. Najprv hovorím o potrestaní zatratených preto, aby lepšie a presvedčivejšie vynikla blaženosť dobrých, o ktorej budem hovoriť v poslednej knihe.
21.2. Ako môžu telá v ohni večne žiť?
Na čo poukážem, čím by som presvedčil nevercov, že oživené a žijúce ľudské telá nielenže smrťou nezaniknú, ale môžu aj trvať v mukách večného ohňa? Nechcú, aby sme sa v tejto otázke odvolávali na moc Všemohúceho, ale žiadajú, aby sme ich presvedčili nejakým príkladom. Keby sme im odpovedali, že jestvujú porušiteľné bytosti (lebo sú smrteľné), ktoré žijú aj v ohni, že istý druh chrobákov žije v prameňoch horúcej vody, ktorej horúčavu človek neznesie, a tie chrobáky nielenže tam žijú, ale mimo tej horúčavy ani nemôžu žiť, to nám alebo neuveria, ak im to priamo nemôžeme ukázať, alebo ak by sme im to mohli aj ukázať, alebo hodnovernými svedkami dokázať, budú tvrdiť, že je to nedostatočný dôkaz, lebo spomenuté živočíchy nežijú ustavične a v takej horúčave žijú bez bolesti preto, lebo žijú v podmienkach vhodných ich prirodzenosti. Ako keby nebolo neuveriteľnejšie žiť v takých podmienkach, ako v nich trpieť. Iste je čudné trpieť v ohni, a predsa žiť; ale čudnejšie je žiť v ohni a netrpieť. Ak sa verí jednému, prečo by sa nemalo veriť aj druhému?
21.3. Či po telesných bolestiach nasleduje vždy telesná smrť? (Skrátené)
Niektorí ľudia vravia, že niet takého tela, ktoré by mohlo trpieť, ale nemohlo by zomrieť. Táto námietka nehovorí nič iné, len to, že ľudia takúto skúsenosť nadobudli na zemi, teda týka sa to pozemských tiel. Ináč táto námietka znamená toľko, že nejestvuje to, o čom sa nemôžem presvedčiť. A keďže nepoznajú telá, aké budú po vzkriesení, nemôžu vlastne o nich robiť nijaké úsudky. Bolesť je znakom života, lebo všetko, čo trpí, nevyhnutne žije. Príčina, že bolesť zabíja telo, je v tom, že duša je s telom tak spätá, že pred veľkou bolesťou ustupuje a odchádza. Duša môže trpieť bolesť, ale zomrieť nemôže.1 Rovnako bude aj s telami zatratených. S telom bude trpieť aj duša, hoci príčina bolesti je v tele. Samo telo bez duše netrpí. Ak by sa príčina smrti odvodzovala od bolesti, smrť by sa týkala viac duše, lebo duša trpí viac. Keď teda duša, ktorá trpí viac, nemôže zomrieť, prečo by malo zomrieť telo, ktoré bude trpieť? Prečo by bolo neuveriteľné, že večný oheň môže pôsobiť telu bolesť, a nie smrť, ak telo zapríčiňuje duši bolesť, no nenúti ju zomrieť? Bolesť teda nie je nevyhnutnou príčinou smrti.
21.4. Príklady z prírody, že aj v mukách môže telo žiť.
Ak podľa prírodovedných bádateľov salamandra žije v ohni a niektoré vrchy na Sicílii od nepamäti až dodnes ustavične horia plameňom, a predsa sa nezmenšujú, to sú dostatočné dôkazy, že nie všetko zhorí, čo horí. A ak aj duša dokazuje, že nie všetko musí zomrieť, čo trpí, prečo sa od nás žiadajú ešte dôkazy, že telá odsúdených na večný trest ani v ohni nestrácajú svoju dušu a horia bez zhorenia, a cítia bolesť bez toho, aby museli zaniknúť? Takú vlastnosť bude mať potom podstata tela, veď ju dostala od toho, ktorý tak podivne a rozmanito dal toľkým veciam vlastnosti, na ktoré sa dívame, ale pretože sú početné a zvyčajné, nevzbudzujú v nás obdiv. Lebo kto, ak nie Boh, dal telu mŕtveho páva vlastnosť, že nehnije? Keďže sa nám to videlo neuveriteľné a naskytla sa príležitosť, že nám raz v Kartágu predložili na stôl mäso z toho vtáka, kázali sme odseknúť časť z jeho pŕs a odložiť. Po uplynutí toľkých dní, keď sa každé mäso začína kaziť, toto mäso sa vôbec nekazilo, ba ani nezapáchalo. A nepokazilo sa ani za tridsať dní a ani po roku sa neskazilo, len sa vysušilo a scvrklo. Alebo iný príklad: Kto dal plevám toľko chladu, že sneh nimi posypaný sa zachová, alebo toľko tepla, že v nich dozreje nezrelé ovocie?
Kto vypočíta divy ohňa? V ňom všetko spálené černie, hoci oheň je jasný. Hoci má sám najkrajšiu farbu, predsa pozbavuje všetky veci ich farby a zo žeravého uhlíka robí čierny uhoľ. Ale ani to nie je vždy tak, lebo napríklad rozpálené kamene obelejú, a čím je oheň červenší, tým sú ony belšie, pričom biele sa podobá viac svetlu a čierne zasa viac tme. Keď oheň v horiacom dreve rozpaľuje kamene, nemá opačný účinok vo veciach voči sebe opačných. Hoci kameň a drevo sú rozličné veci, predsa nie sú si opačné, ako napríklad biele a čierne, avšak oheň dáva jedno kameňom a druhé drevu. Sám jasný dáva jasnosť kameňom a zatemňuje drevo, keď ho opustí, hoci ho zjasňoval, keď v ňom žil. Vari nie je aj na uhlí podivná jeho krehkosť, že sa aj pri najslabšom údere láme a pri najmenšom tlaku rozmrví, ale má zasa takú trvácnosť, že mu neuškodí nijaká vlhkosť a ani neviemaké dlhé veky ho nezničia. Preto dávajú uhlie aj pod hraničné kamene a pod medze na poliach, aby sa predišlo možným sporom v budúcnosti. Kto to urobil, aby uhlie tak dlho vydržalo vo vlhkej zemi, kde drevo zhnije? Urobil to ničiteľ všetkých vecí, oheň.
Pozrime sa aj na podivné vlastnosti vápna. Okrem toho, ako sme už spomenuli, že od ohňa obelie (od ktorého iné veci očervenejú), berie do seba aj oheň a uchováva ho aj vtedy, keď pre iných, čo sa ho dotýkajú, je už len chladnou hrudou a nijaký telesný zmysel vtedy už nepocíti skrytý oheň. Keď ho skusmo ohmatáme, hoci ho ani nevidíme, pocítime, že predsa jestvuje, a je vo vápennom kuse akoby uspatý. Preto hovoríme, že vápno je živé, ako keby skrytý oheň bol neviditeľnou dušou viditeľného tela. Čudné je však na ňom to, že keď ho hasíme, vtedy horí. Ak chceme vápno zbaviť skrytého ohňa, ponoríme ho do vody alebo ho zalejeme vodou, a hoci bolo dovtedy studené, začína vrieť od toho, od čoho všetky iné veci chladnú. Keď teda kus vápna zomiera, ukazuje sa v ňom skrytý, ustupujúci oheň a potom akoby po smrti, tak ochladne, že už ani pri dotyku s vodou nebude horieť, a keď sme ho predtým volali živým, teraz ho už voláme zahaseným.
Azda sa už nič iné nedá povedať o divných vlastnostiach vápna? Dá sa, aj povieme. Ak miesto vody použiješ olej, ktorý je inak veľkým napomáhateľom ohňa, vápno sa nezapáli, hoci by si ho neviem ako hrúžil do oleja alebo ho ním polieval. Keby sme o takom dive počuli alebo čítali a týkal by sa nejakého indického kameňa, a nemohli by sme sa o tom presvedčiť, iste by sme to pokladali za klamstvo alebo by sme sa aspoň veľmi čudovali. Keď máme dôkazy takých vecí každodenne pred očami, zovšednejú nám, nie preto, že by boli menej divné, ale svojou ustavičnou prítomnosťou zovšednejú. Tak sme sa prestali čudovať niektorým veciam dovezeným k nám z ďalekej Indie, veciam tiež veľmi čudným.
Diamantový kameň majú u nás mnohí, najmä zlatníci a znalci perál. Tento kameň nemôžu ničím obrobiť, ani železom, ani ohňom, ani ničím iným, ale len krvou capa. Tí, čo ho majú a poznajú jeho vlastnosti, sa mu tak nečudujú ako ľudia, ktorí prvý raz poznali jeho silu. Ľudia, ktorí ju nepoznajú, azda ani neveria, že je to až taká neobyčajná vec. Jeho nezvyčajné vlastnosti obdivuje každý, ale každodenná skúsenosť s ním pomaly stiera príčinu obdivu.
O magnete vieme, že priťahuje železo. Keď som to videl prvý raz, zhrozil som sa. Videl som, ako magnetový kameň pritiahol k sebe železný prsteň, ktorý na ňom ostal visieť. Potom akoby železu, ktoré prichytil, dal čosi zo svojej sily, to prichytilo zasa druhý prsteň tým istým spôsobom, ako magnet prichytil prvý prsteň. Potom sa rovnako pripojil tretí prsteň, potom štvrtý a ďalšie, a boli pospájané nie vnútorne, ale zvonku, len akoby boli prilepené, a tvorili reťaz prsteňov. Kto by neobdivoval moc magnetu, ktorá nebola len v ňom, ale prechádzala aj do toľkých ďalších telies a spájala ich neviditeľným spojivom? Ale ešte čudnejšie je to, čo som sa dozvedel o magnete od svojho spolubrata a spolubiskupa Severa Milevitana. Hovoril, že keď bol u Batanriusa, niekdajšieho správcu Afriky, videl, ako vytiahol magnet, držal ho pod striebrom a na striebro položil železo. Potom keď pohyboval pod striebrom rukou, v ktorej mal magnet, takisto sa pohybovalo železo, položené na striebre, a striebro uprostred zostalo nepohnuté. Vravím: on videl, ja som to od neho počul a ja som uveril, akoby som to bol sám videl. Uvediem aj inú vec, ktorú čo som čítal o magnete. Keď sa položí vedľa neho diamant, už železo nepriťahuje, a ak má železo pritiahnuté a priblíži sa diamant, ihneď železo pustí. Magnet sa dostáva do sveta z Indie. Keď už my po čase, keď sme ho spoznali, prestávame sa mu čudovať, o čo skôr sa mu možno prestanú čudovať tí, od ktorých ho dostávame a ktorí ho môžu získať tak ľahko, ako my získavame vápno, ktoré je takisto plné záhad, keď sa vie rozpáliť od studenej vody, slúžiacej obyčajne na zahasenie ohňa, a nemôže sa rozpáliť od oleja, ktorý zvyčajne oheň roznecuje.
21.5. Príčinu mnohých úkazov nemožno spoznať, a predsa ich skutočnosť je nepochybná.
Neverci, ktorí žiadajú od nás vysvetlenie Božích zázrakov, či už minulých alebo budúcich, ktoré im ohlasujeme, ale skúsenosťou nemôžeme dokázať, pretože presahujú silu ľudského umu, naše tvrdenia pokladajú za falošné. Nech nám teda oni sami vysvetlia toľko rozmanitých úkazov, ktoré môžeme vidieť alebo ktoré vidíme. Ak zistia, že ich človek nemôže vysvetliť, musia priznať, že ak niečo nemožno pochopiť a vysvetliť, to ešte nie je dôvod, aby to nemohlo jestvovať v minulosti alebo v budúcnosti, najmä keď aj v prítomnosti sú veci, ktoré tiež nemožno pochopiť a vysvetliť. Nehovorím o množstve tých prípadov, ktoré sú opísané v rozličných knihách alebo ktoré sa stali a už ich niet, ale o tých, ktoré ešte aj dnes môžeme vidieť na niektorých miestach. Ak by ta niekto chcel a mohol ísť, môže sa na vlastné oči presvedčiť o ich pravdivosti. Spomeniem len niektoré. Hovoria, že soľ z Agrigentu na Sicílii sa v ohni topí a vo vode praští ako v ohni. V krajine Garamantov je vraj prameň, vo dne taký studený, že sa nedá z neho piť, a v noci taký horúci, že sa ho nemožno dotknúť. V Epire je zasa taký prameň, v ktorom zapálené sviece zhasínajú ako v iných prameňoch, ale na rozdiel od iných prameňov zhasnuté sa zapaľujú. Azbest, arkádsky kameň, dostal meno od toho, že raz zapálený sa už nedá zahasiť. (Asbestos ? neuhasiteľný). V Egypte drevo z jedného druhu figy nepláva na vode ako iné drevá, ale sa ponára, a čo je ešte čudnejšie, po určitom čase, kým bolo na dne, vypláva na povrch, hoci by sa zdalo, že premočené bude ešte ťažšie. V Sodomskej krajine sa rodia jablká a celkom sa podobajú zrelým, ale keď človek do nich zahryzne alebo ak ich stisne a koža na jablkách praskne, rozprášia sa na dym a popol. Pyrit, perzský kameň, ak ho v dlani mocne tlačíme, páli ruku, podľa čoho je vlastne aj jeho meno. (To pyr ? oheň). V Perzii sa vyskytuje kameň selenit, ktorého lesk rastie alebo sa zmenšuje súčasne s mesiacom. (É seléne ? mesiac). V Kapadócii sa vraj kobyly oplodňujú vetrom, ale ich žriebätá žijú len tri roky. Indický ostrov Tylon (Ceylon) má tú prednosť pred všetkými krajinami, že tamojšie stromy nikdy nestrácajú svoje lístie.
Tí neverci, čo nechcú veriť Svätému písmu, nech mi vysvetlia, ak môžu, tie divy, a nespočetné iné zvláštnosti, ktoré nemusia byť opísané ako dávne a už nejestvujúce veci v dejinách, ale ktoré trvajú, sú stále na mieste a ktoré ja, zaujatý inou vecou, nemôžem všetky vyratúvať. Svätému písmu neveria, lebo ho nepokladajú za božské, a iní zas preto, lebo spomína veci ťažko uveriteľné, ako sú aj tieto, o ktorých teraz hovoríme. Hovoria, že nik nepochopí, aby telo horelo, a pritom nezhorelo ? aby trpelo a nezomrelo. Veľkí sú to mudrci, ktorí vedia vysvetliť všetko, o čom sa všeobecne vie, že je nepochopiteľné a čudné. Nech nám teda vysvetlia tých niekoľko vecí, ktoré sme uviedli. Keby o tých veciach nevedeli a my by sme im povedali, že sa raz stanú, určite by ešte menej tomu verili, ako tomu, o čom im teraz hovoríme, že bude. Ktorý z nich by nám uveril, keby sme mu, ako teraz, hovorili o telách, že budú žiť a pritom stále horieť a trpieť, a že nikdy nezomrú, alebo keby sme povedali, že v budúcom živote bude taká soľ, ktorá sa bude v ohni topiť ako vo vode a vo vode prašťať ako v ohni? Alebo že bude taký prameň, ktorý je za nočného chladu taký horúci, že sa ho nemožno dotknúť, a za dennej horúčavy taký chladný, že nemožno z neho piť? Alebo že bude taký kameň, ktorý bude páliť ruku toho, kto ho bude v ruke držať? Alebo že bude kameň, ktorý zapálený nezhorí, alebo iné podobné divy, ktoré som uviedol, zatiaľ čo som mnoho iných vynechal? Keby sme nevercom povedali, že také veci budú v budúcnosti, odpovedali by nám: „Ak chcete, aby sme tomu verili, musíte nám to všetko vysvetliť!“ My by sme sa museli, pravdaže, priznať, že to nedokážeme, lebo slabý ľudský rozum nevie vysvetliť tieto a podobné Božie divy. Predsa však pevne veríme, že Všemohúci nestvoril tie veci bez príčiny, hoci nepoznáme ich zmysel. V tom sme si však celkom istí, že Bohu nie je nič nemožné. Veríme mu všetko, čo nám oznamuje, a nemohli by sme uveriť, že je nemohúci a klamlivý.
Čo vlastne povedia tí ohovárači viery, čo si vymáhajú, aby sme im všetko vysvetlili, čo povedia na tie veci, ktoré ľudský rozum nevie vysvetliť, a ktoré predsa jestvujú a zdajú sa odporovať prirodzenosti? Keby sme povedali, že tie veci ešte len budú, aj vtedy by tí neverci od nás vymáhali vysvetlenie, ako aj teraz vymáhajú vysvetlenie toho, o čom im hovoríme, že je. A keďže ani veci zjavne jestvujúce náš nedokonalý rozum a naša nedokonalá reč nemôže obsiahnuť a vysvetliť (hoci naozaj existujú), ani veci budúce nebudú nejestvovať len preto, že ich náš rozum (ako tie prvé) nechápe.
21.6. Nie všetky divy sú prirodzené: niektoré sú dielom ľudského ducha, niektoré zas diabla. (Skrátené)
Mnohí nám budú namietať, že neveria v divy, ktoré im predkladáme na uverenie a povedia: „Ak máme my veriť vašim divom, verte aj vy našim.“ A potom nám predložia naozaj niektoré svoje. Kdesi jestvuje Venušin chrám, pri ňom svietnik, na ktorom horí svetlo. Hoci je svietnik pod holým nebom, predsa nijaký vietor ani dážď ani búrka ho nezhasí. Preto sa aj svietnik s lampou volá „nezhasínajúca lampa“ ? po grécky lychnos asbestos, podobne ako ten nezhasínajúci kameň, o ktorom sme hovorili.2 Na to povieme len toľko, že ak skutočne taký chrám niekde jestvuje a ak naozaj je tam svietnik s takým svetlom, môže to byť buď nejaké neznáme zariadenie, alebo svetlo využívajúce nami spomínaný azbest, alebo sa také niečo deje azda aj pomocou démona. Podobne sa spomínalo, že v ktoromsi chráme sa akési božstvo vznášalo v priestore pod klenbou chrámu, vraj vlastnou silou. V skutočnosti to mohlo byť urobené pomocou dvoch magnetov,3 jedného v podlahe a druhého v klenbe a socha božstva bola železná. Takto možno mnoho pohanských divov vysvetľovať pomocou rozličných ľuďom neznámych zariadení, alebo aj pomocou diablov, ktorí chcú čím viac ľudí odviesť od uctievania pravého Boha.
21.7. Božia všemohúcnosť je dostatočným dôvodom viery v neobyčajné veci.
Prečo by nemohol Boh urobiť, aby aj telá mŕtvych ožili a aby večný oheň trápil telá zatratených, keď ten Boh vytvoril svet, plný nespočetných divov na nebi, na zemi, v povetrí i vo vode, keď už aj svet je nepochybne väčším a významnejším zázrakom ako všetko to, čoho je plný. Naši protivníci, hoci veria, že jestvuje Boh, ktorý stvoril svet, a že sú bohovia, ktorých Boh stvoril a pomocou ktorých vraj svet riadi (hoci nepopierajú, ba skôr tvrdia, že jestvujú mocnosti schopné robiť divy, či už z vlastnej vôle alebo pomocou kultu alebo obradov, alebo že jestvujú pozemské mocnosti schopné robiť magické divy), predsa keď im pripomenieme divné úkazy uprostred iných vecí, ktoré nie sú ani rozumnými bytosťami, ani duchmi obdarenými rozumom, ako napríklad niektoré vyššie spomínané, odpovedajú: „To je celkom prirodzená vec, prirodzenosť tých vecí je už taká, tie úkazy sú vlastnosťou tých prirodzeností.“ Dôvod, že soľ z Agrigentu sa v ohni topí a vo vode praští, je v tom, že je to prirodzenosť tej soli. A predsa sa to zdá proti prirodzenosti, ktorá nie ohňu, ale vode dala moc roztápať, a nie vode, ale ohňu dala moc vysušovať. Ďalej tvrdia, že prirodzenosť tej soli je práve v jej protikladoch. Tak vysvetľujú aj čudné úkazy Garamantského prameňa, v ktorom tá istá žila tak chladí vo dne a tak páli v noci, že sa to nedá vydržať. Takisto hovoria aj o inom prameni, ktorý, hoci je chladný na dotyk a hoci ako aj iné pramene hasí doň vloženú zapálenú sviečku, sa odlišuje od iných tým, že zapaľuje zhasenú sviecu. To isté vravia o azbestovom kameni, ktorý nemá vlastný oheň v sebe, ale raz zapálený tak horí, že ho nemožno zahasiť. To isté napokon hovoria aj o iných veciach, ktoré sa už neoddá vyratúvať a ktoré, hoci majú v sebe neobyčajnú moc, a ako sa zdá, opačnú prirodzenosť, to už nevedia ináč vysvetliť, len výrokom, že taká je už prirodzenosť oných vecí. Priznám sa, že je to krátke vysvetlenie, ale stačí. Keďže je však Boh pôvodcom všetkých prirodzeností, prečo nechcú pristať aj na našu odpoveď, keď chcú, aby sme im vysvetlili to, čo sa im vidí neuveriteľné, a my odpovedáme, že taká je vôľa všemohúceho Boha. Boh sa predsa pre nič iné nemenuje všemohúcim, len preto, že môže spraviť všetko, čokoľvek chce. On mohol stvoriť toľko vecí a takých, ktoré, keby sa zjavne neukazovali, alebo by o nich nehovorili hodnoverní a žijúci svedkovia, iste by sa pokladali za nemožné. Nehovoríme len o tých, čo sú nám celkom neznáme, ale aj o tých, ktoré som spomenul ako dobre známe. Tie veci medzi nami nemajú iného svedka okrem tých svedkov, ktorých knihy napísané o uvedených veciach čítame. A písali o tých veciach ľudia, čo neboli poučení od Boha, a ako ľudia mohli prípadne aj poblúdiť. Každý teda môže v tie veci neveriť a nikoho nemožno za to haniť.
Ani ja nemienim opovážlivo veriť všetkým divom, ktoré som uviedol. Ani neverím v ne natoľko, aby som nemal o nich nijakú pochybnosť, okrem tých, o ktorých som sa na vlastné oči presvedčil a ktoré môže každý potvrdiť. Medzi také veci napríklad patria: poznatok o vápne, ktoré vrie vo vode a v oleji zostane chladné; rozprávanie o magnete, ktorý akousi neznámou a zmyslami nepostihnuteľnou príťažlivou silou nepohne slamkou, ale priťahuje železo; rozprávanie o mäse z páva, ktoré sa neskazí, na rozdiel od Platónovho tela, ktoré podľahlo skaze; poznatky o plevách, ktoré chladia tak, že sa sneh pod nimi netopí, ale aj hrejú tak, že ovocie v nich dozrieva; poznatky o jasnom a svietiacom ohni, ktorý súhlasne so svojou jasnosťou vybieli vypálené kamene, a oproti svojej jasnosti zas veľa iných vecí začadí a očierni. Podobná je vlastnosť oleja, ktorý je jasný a robí čierne škvrny, alebo vlastnosť bieleho striebra, ktoré robí čierne čiary. Alebo aj uhlie: oheň mení pekné biele drevo na mrzké a čierne uhlie, avšak tvrdé drevo, ktoré podlieha hnilobe, mení na krehké uhlie, ktoré však nikdy nehnije. Niektoré z tých vecí sú známe mne, ale aj iným ľuďom, niektoré zasa poznajú všetci ľudia. Podobných vecí je ešte ďaleko viac, ale bolo by zdĺhavé uvádzať ich všetky v tejto knihe. Čo sa týka tých divov, ktoré som sám nevidel, ale som ich uviedol, lebo som o nich čítal, nemohol som nájsť vážnych svedkov, od ktorých by som sa bol dozvedel, či sú tie divné úkazy pravdivé. Svedectvá nemám okrem tých dvoch: jeden o prameni, v ktorom horiace sviece hasnú a zhasené sa zapaľujú, druhý o sodomských jablkách, navonok dozretých a vnútri majúcich dym a popol. Čo sa týka prameňa v Epire, nestretol som v skutočnosti ľudí, ktorí by ho videli, ale taký istý prameň poznali v Galii, neďaleko mesta Gratianopolis (Grenoble). O sodomskom ovocí hovoria nielen celkom hodnoverné knihy, ale aj veľmi mnohí ľudia ako svedkovia, čo ho videli, preto nemôžem mať o ňom nijakú pochybnosť. Čo sa týka iných vecí, mám k nim taký vzťah, že ich nemôžem ani popierať, ale ani nemôžem potvrdiť ich pravdivosť. Uviedol som ich teda preto, lebo som o nich čítal u spisovateľov toho odboru, s ktorým vlastne zápasím. Chcel som tým ukázať, ako mnoho z našich protivníkov verí tomu, čo je v ich knihách napísané, bez toho, aby to dokázali. Keď však my hovoríme, že všemohúci Boh má urobiť také veci, ktoré prevyšujú ich skúsenosť a rozum, nechcú veriť, ani keď sa im tie veci vysvetlia a dokážu. Lebo aký lepší a presvedčivejší dôvod možno udať nad ten, že Všemohúci môže také veci urobiť a že ich urobí, lebo tak predpovedal v tých istých knihách, kde sa rovnako predpovedajú iné veci, ktoré sa už splnili, čo možno celkom hmatateľne dokázať. Splní, čo predpovedal, hoci sa to zdá nepochopiteľné a nemožné, takisto ako napríklad splnil tú predpoveď, že neveriaci pohania uveria v neuveriteľné veci.
21.8. Nie je protiprirodzené, ak v nejakej veci, ktorej prirodzenosť je známa, začne byť niečo odlišné od toho, čo je známe. (Skrátené)
Naši nepriatelia nechcú uznať, že by trestané telá mohli stále horieť a nezhorieť, a trpieť, no nezomrieť, lebo vraj nemožno zmeniť prirodzenosť akejkoľvek veci, ktorá musí byť len taká, aká je. Keby uznali naše sväté knihy a prečítali si, čo je v nich, našli by tam, že napríklad ľudská prirodzenosť bola iná pred hriechom a iná po ňom, a celkom iná bude po zmŕtvychvstaní. Keďže naše knihy neuznávajú, musíme dokázať z ich vlastných kníh, že nejaká vec môže mať v sebe niečo iného, čo predtým nemala. Nejdem spomínať všetko, ale aspoň niečo. V knihe Marca Varra, nadpísanej De gente populi Romani (O pôvode rímskeho národa) sa tvrdí, že raz sa ukázal na hviezde Večernici zvláštny znak, akého nebolo nikdy predtým ani potom, totiž zmenila svoju farbu, svoj pohyb, rozmery, vlastnosti. Teda podľa toho môžeme povedať, že zmenila svoju prirodzenosť, lebo nadobudla vlastnosti, ktoré predtým nemala. A tak by sme mohli pokračovať. Nám však stačí vedomie, že nič nemôže byť protiprirodzené, čo sa stalo podľa Božej vôle. A Boh môže zmeniť aj prirodzenosť vecí, totiž dať im také vlastnosti, ktoré predtým nemali, lebo ak vedel a mohol stvoriť prirodzenosť vecí, iste tým skôr je v jeho moci, aby prirodzenosť vecí zmenil. A rovnako tak môže dať aj telám vo večnosti nové vlastnosti, ktoré predtým nemali a ktoré sú nám podľa nášho pozemského nazerania čudné, ba zdajú sa nám aj nemožnými.
21.9. Peklo a večné tresty.
To, čo povedal Pán cez svojho proroka o večnom treste, že „ich červík neumrie a ich oheň neuhasne“ (Iz 66, 24), to sa splní a splní sa to celkom iste. Aby nám to Pán Ježiš ešte dôraznejšie pripomenul, hovoriac o údoch, ktoré nás pohoršujú ? vlastne o ľuďoch, ktorí sú nám natoľko milí, ako naše najbližšie údy ? radí ich odťať: „Je pre teba lepšie, keď vojdeš do Božieho kráľovstva zmrzačený, ako keby si mal ísť s obidvoma rukami do pekla, do neuhasiteľného ohňa.“ (Mk 9, 43 ? 44). Rovnako hovorí o nohe: „Ak ťa zvádza na hriech tvoja noha, odtni ju: je pre teba lepšie, keď vojdeš do života krivý, ako keby ťa mali s obidvoma nohami hodiť do pekla.“ A nie ináč hovorí o oku: „A ak ťa zvádza na hriech tvoje oko, vylúp ho: je pre teba lepšie, keď vojdeš do Božieho kráľovstva s jedným okom, ako keby ťa mali s obidvoma očami vrhnúť do pekla, kde ich červ neumiera ani oheň nezhasína.“ (Mk 9, 45 ? 48). Nemrzelo ho trikrát opakovať tie isté slová na jednom mieste. Koho nepostraší opakovanie a pohrozenie trestom, také dôrazné ústami samého Boha?
Tí, čo chcú oba tresty, to jest oheň aj červa (tu treba rozumieť len trest duše, a nie tela), hovoria, že ľudia vylúčení z Božieho kráľovstva neskoro a bezvýsledne ľutujú vnútornou bolesťou, ktorú možno priliehavo nazvať horiacim ohňom. Odtiaľ pochádza aj apoštolov výrok: „Kto je vystavený pohoršeniu, aby to aj mňa nepálilo?“ (2 Kor 11, 29). Tá istá bolesť duše sa má rozumieť aj pod výrazom „červ“. Lebo aj takto je napísané: „Ako moľ šaty a červík drevo, tak zožiera zármutok srdce muža.“ (Prís 25, 20). Tí však, ktorí nepochybujú, že v tom treste bude trest duše aj tela, veria, že telo sa bude páliť a dušu bude trýzniť červ smútku. Akokoľvek je tento názor pravdepodobnejší ? lebo je nerozumné hovoriť, že buď telo, alebo duša tam nebude trpieť ?, ja by som predsa len skôr tvrdil, že oba tresty zasiahnu telo, ako že by ani jeden telo nezasiahol. V tých slovách sa nič nehovorí o utrpení duše preto, lebo to vyplýva samo od seba, bez zdôrazňovania, že ak bude trpieť telo, vtedy bude trpieť aj duša, hoci bude pohrúžená v ľútosti, ale jalovej. Aj v Starom zákone čítame: „Úplne pokoruj svojho ducha, lebo telo hriešnika sa trestá ohňom a červom.“ (Sir 7, 19). Zapisovateľ svätej knihy mohol kratšie povedať „pomsta bezbožného“. Prečo však povedal „pomsta tela bezbožného“, ak nie preto, že jedno aj druhé, to jest oheň aj červ, budú trestami tela? Možno aj preto povedal „pomsta tela“, lebo v človekovi bude potrestané to, čo žilo podľa tela (preto človek dôjde do druhej smrti, o ktorej hovorí apoštol: „Ak budete žiť podľa tela, zomriete.“ (Rim 8, 13) ). Nech si každý vyberie, čo chce. Alebo vzťahuje oheň na telo a červa na dušu, prvé v priamom význame, druhé v prenesenom; alebo jedno i druhé vzťahuje na telo v priamom význame. Vyššie som dostatočne poukázal, že živočíchy môžu aj v ohni žiť, horieť, a nezhorieť, trpieť a nezomrieť, a to zo zázračnej moci všemohúceho Stvoriteľa. Kto by to Stvoriteľovi popieral, ten nevie, od koho všetko pochádza, čo v prírode obdivujeme. Boh stvoril na tomto svete všetky malé i veľké divy, ktoré sme uviedli, a omnoho viac tých, ktoré sme neuviedli, a všetko umiestnil na svete, ktorý je sám najväčším zázrakom. Nech si teda každý vyberie, čo chce: či sa červ vzťahuje vo vlastnom zmysle na telo, či v prenesenom zmysle na dušu. Ktorá z tých mienok je pravdivejšia, to sa jedine potom dokonale ukáže, keď bude vedomosť svätých taká dokonalá, že nebudú potrebovať skúsiť tresty, aby ich náležité poznali, ale potom ich pochopia pomocou dokonalej, úplnej múdrosti (teraz poznávame len čiastočne, kým nepríde to, čo je dokonalé). Nijako si však nemôžeme myslieť, že budúce telá budú také, že nebudú cítiť nijakú bolesť zapríčinenú ohňom.
21.10. Či pekelný oheň páli aj zlých duchov, ktorí nemajú telo?
Tu sa naskytá otázka: Ak to nebude netelesný oheň, ako je napríklad bolesť duše, ale oheň telesný (fyzický), ktorý pri dotyku páli a trápi telá, ako potom môže byť trestom pre zlých duchov? Veď ľuďom aj diablom má byť určený za trest ten istý oheň, o ktorom hovorí Kristus: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom!“ (Mt 25, 41). Je možné, že diabli majú nejaké telá ? ako pripúšťalo mnoho učencov ? utvorené z hustého a vlhkého vzduchu, ktorého nárazy cítime napríklad pri zadutí vetra. Keby ten živel (vlhký vzduch) ohňom nepálil, potom by nepálil, ako páli napríklad v (parnom) kúpeli. Aby mohol vzduch páliť, najprv sa sám musí zohriať, aby dal to, čo sám prijíma. Ak však niekto tvrdí, že diabli nemajú telá, netreba si tým lámať hlavu a viesť úporné škriepky. Prečo by sme nemohli povedať, že aj netelesní duchovia môžu akýmsi zvláštnym, ale určitým spôsobom trpieť tresty večného ohňa, keď ľudské duše, ktoré sú určite netelesné, môžu byť aj teraz uzavreté do telesných údov a aj potom budú môcť byť nerozlučne spojené so svojimi telami? Aj duch diablov, alebo presnejšie duchovia diabli, hoci by nijaké telá nemali, teda netelesní duchovia, spoja sa s ohňom, aby ich mučil, pravdaže nie tak, akoby plamene, ktoré ich obchvátia, mali spojením s nimi ožiť a stať sa bytosťami z tela a duše, ale ako som už povedal, diabli sa divným a neopísateľným spôsobom spoja s ohňom a prijmú od neho trest bez toho, aby mu dali život. Aj ten druhý spôsob spojenia, podľa ktorého sa spoja duchovia s telom a stanú sa živými bytosťami, zloženými z tela a duše, je tiež divný a nepochopiteľný človekovi, hoci sám človek je tiež takou bytosťou.
Povedal by som, že duchovia bez tela budú horieť tak, ako horel v pekle ten boháč, ktorý volal: „Hrozne sa trápim v tomto plameni“ (Lk 16, 24), keby som nepredvídal hneď odpoveď, že plameň bol taký, aké boli aj oči, ktoré boháč pozdvihol, aby videl Lazára; aký bol aj jeho jazyk, pre ktorý chcel aspoň kvapku vody; aký bol aj Lazárov prst, ktorý mu mal kvapku vody podať. A to boli predsa len duše bez tela. Preto taký istý netelesný bol aj plameň, ktorý ho pálil, aj kvapka vody, po ktorej túžil. Také sú videnia spiacich ľudí, alebo aj tých, ktorí v úchvate (vo vytržení) vidia netelesné veci, ktoré majú podobu tiel. Ba aj sám človek, hoci je vo videniach v duchu, a nie v tele, vidí samého seba takého podobného vlastnému telu, že celkom nemôže rozoznať skutočné telo od zjavu. Lež peklo, ktoré sa menuje jazerom ohňa a síry, bude telesným ohňom a bude trápiť telá zatratencov. Buď ľudské telá aj telá diabolské, alebo ľudské pevné a diabolské vzdušné. Buď ľudské telá spolu s dušami, diablov len ako duchov bez tiel, ale tak, že sa budú stýkať s ohňom, budú z neho prijímať trest, ale neodovzdajú mu svoj život. Jeden oheň bude spoločný pre jedných i druhých, ako povedal ten, ktorý je Pravda. (Mt 25, 41).
21.11. Či si spravodlivosť vyžaduje, aby dĺžka trestov bola toľká ako dĺžka hriechov?
Niektorí oponenti, pred ktorými bránim Boží štát, pokladajú za nespravodlivé, aby za hriechy, aj tie najväčšie, ale vykonané v trvaní krátkeho času, mal byť každý človek potrestaný večným trestom. Ako keby to bola požiadavka akéhokoľvek práva, aby sa človek trestal len za taký dlhý čas, za aký sa dopustil viny, ktorou si trest zaslúžil. Podľa Tullia zákony stanovujú osem druhov trestov: peňažný trest, väzenie, bičovanie, odveta, verejné pranierovanie, vyhnanstvo, smrť a otroctvo. Ktorý z týchto trestov môže byť vykonaný v takom istom čase, v akom trvalo previnenie, aby čas znášania trestu zodpovedal dĺžke času, v ktorom sa hriech spáchal, okrem odvety. Lebo trest odvety spočíva v tom, že vinník musí znášať to isté, čo sám urobil.4 Podľa toho platil aj zákon „oko za oko, zub za zub“. (Ex 21, 24). Je možné, aby vinník v takom istom krátkom čase stratil oko na základe výroku spravodlivosti, ako on v hriešnej bezočivosti vybil oko druhému? Ak sa má pobozkanie cudzej ženy podľa spravodlivosti trestať bičovaním, potom je otázne, či sa ten, kto dal bozk v jednom okamihu, netrestá pridlho aj hodinovým bičovaním a či pôžitok z nepatrnej rozkoše sa netrestá pridlhou bolesťou? A väzenie? Vari sa vinník posiela do väzenia alebo do pút len na tak dlho, ako dlho trvala jeho vina? Či podľa spravodlivosti musí znášať otrok mnohoročné tresty v putách za to, že slovom alebo jediným úderom, čo trvá len krátku chvíľu, potupil alebo uderil svojho pána? A čo peňažitý trest, pranierovanie, vyhnanstvo, otroctvo, ktoré sa spravidla ukladajú tak, že sa pri nich nedáva milosť? Nepodobajú sa primerane k časnému životu večným trestom? Nemôžu to byť večné tresty, lebo ani časný život nie je večný, a predsa hriechy trestané takými dlhými trestami, môžu sa spáchať v malej chvíli. Nenašiel sa človek, ktorý by tvrdil, že tresty vinníkov sa majú skončiť tak chytro, ako chytro sa spáchala vražda, cudzoložstvá, zneuctenie alebo hociktorý iný zločin, ktorý sa nemá merať podľa dĺžky času, ale podľa rozmerov neprávosti a bezbožnosti. Ak niekoho trescú smrťou za niektorý veľký zločin, nie je dôležitý čas jeho umierania, ktorý je nepatrne krátky, ale zákony pokladajú za trest skutočnosť, že vinníka odstraňujú natrvalo z ľudskej spoločnosti. Ako sa trestom prvej smrti vylučujú ľudia z tohto smrteľného štátu, tak isto sa trestom druhej smrti vylučujú ľudia zo štátu nesmrteľného. Ako zákony smrteľného štátu nedopúšťajú, aby sa mohol niekto zabitý doň navrátiť, takisto zákony druhého štátu nedopúšťajú, aby niekto odsúdený na druhú smrť, mohol sa vrátiť do večného života. Naši protivníci ďalej hovoria: Ako môže byť pravda, čo povedal váš Kristus: „Akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám“ (Lk 6, 38), keď za dočasný hriech sa trestá večným trestom? Nechápu, že čo sa tam hovorí o rovnakej miere, netýka sa dĺžky času, ale rovnakej miery zlého, totiž kto zlo urobil, ten musí aj zlo trpieť, hoci sa výrok týka iba veci, o ktorej vtedy Pán hovoril, totiž o posudzovaní a odsudzovaní blížnych. Kto súdi a odsudzuje nespravodlivo, bude spravodlivo súdený a odsúdený, to znamená, že dostane naspäť v takej istej miere, aj keď nie to isté, čo dal. Posudzovaním sa prehrešil, súdom aj trpí. Súdil nespravodlivo, teraz musí trpieť odsúdením, ktoré je spravodlivé.
21.12. Pre veľkosť prvého hriechu si všetci zasluhujú večný trest. (Skrátené)
Večný trest sa zdá ľudskému zmýšľaniu preto nespravodlivý a čudný, lebo v tomto živote nemáme múdrosť, ktorou by sme pochopili, aké zlo je v hriechu, najmä aké zlo bolo v prvom ľudskom hriechu. Čím väčšmi prvý človek užíval dobrodenia Boha, tým väčšia bola jeho bezbožnosť, keď dobrovoľne od Boha odpadol. Tým si zaslúžil zlo a zmaril dobro, ktoré mohol mať naveky. Tak sa celé ľudské pokolenie stalo odsúdenou masou, ostalo potrestané v prvom človeku, akoby vo svojom koreni. Tým trestom mal byť potrestaný každý človek, ak by ho len nebola oslobodila nezaslúžená milosť a Božie milosrdenstvo. Ľudský rod sa však rozdelil, aby sa na niektorých ukázalo, čo zmôže milosť a milosrdenstvo, a na iných, čo znamená spravodlivý trest. Na všetkých ľuďoch sa nemôže ukázať oboje, aj trest aj milosť, lebo ak by všetci podľahli trestu, nemala by sa na kom ukázať milosť, a naopak, ak by všetci získali milosť, nemal by sa na kom ukázať trest.
21.13. Niektorí si myslia, že vinníci trpia po smrti len preto, aby sa očistili. (Skrátené)
Hoci platonici učia, že nijaký hriech neostane bez trestu, nazdávajú sa, že trest je len na to, aby polepšil vinníka. Teda vlastne tvrdia, že tresty aj v druhom živote majú len očisťujúci význam. My hovoríme, že aj na tomto svete sú tresty, ktoré očisťujú ľudí, ale len tých, ktorí sa trestami naozaj polepšia. Všetky časné tresty posiela Boh buď za minulé hriechy, alebo za hriechy súčasného života, alebo tiež aj preto, aby sa človek cvičil v cnostiach. Dočasné tresty si odpykávajú niektorí ľudia v tomto živote, iní po smrti, niektorí aj teraz, aj po smrti, ale všetci len do času posledného súdu. A je isté aj to, že nie všetci, čo si zaslúžili v tomto živote trest a čo si ho aj odpykali, budú trpieť aj večný trest. Povahu očisťujúceho trestu majú teda len časné tresty, či už v tomto živote, alebo po smrti, lež večný trest už nikoho neočisťuje.
21.14. Časné tresty v tomto živote. (Skrátené)
Hoci každý človek túži po tom, aby zakúsil čo najmenej bolestí a trápenia na tejto zemi, predsa je len veľmi málo ľudí, ktorým sa podarí prežiť na zemi celý svoj život bez väčších bolestí a utrpenia. Veď už aj Písmo upozorňuje, že ťažký je život človeka na zemi. „Či nie je vojnou život človeka na zemi?“ ? pýta sa Jób. (Jób 7, 1). A naozaj, mnoho vecí v živote pociťuje človek ako trest. Aj nevedomosť a neskúsenosť je trestom. Mladým ľuďom je trestom aj učenie a chodenie do školy, a často radšej znášajú telesné tresty, ako by sa mali učiť. Ba aj sám začiatok ľudského života sa odohráva v plači, akoby sa už tým chcelo poukázať na ťarchy života. Krátko sa o tom hovorí v jednej knihe Svätého písma: „Každému človekovi je určená veľká úloha, pretože preťažké jarmo spočíva na Adamových synoch, a to odo dňa, keď zo života matky prídu na svet, až do dňa pohrebu, keď sa vrátia k matke nás všetkých.“ (Sir 40, 1).
21.15. Božia milosť, ktorá nás vytrháva zo starého zla, súvisí s novým životom. (Skrátené)
Máme si uvedomiť, že ťažkosti tohto života sú len následok hriechu spáchaného v raji. Na zemi sa máme usilovať, aby sme žili duchom a umŕtvovali žiadosti tela, aby sme boli Božími synmi, pravda, nie podľa prirodzenosti, ale podľa milosti. Synom Božím podľa prirodzenosti bol jediný, a to Ježiš Kristus. Vzal na seba ľudskú prirodzenosť, aby sme sa my s jeho pomocou zbavovali toho, čo nás robí hriešnikmi a smrteľníkmi, a súčasne aby sme zachovali to, čo dobrého máme v sebe. Ako sme skrze jedného človeka vošli do najhoršieho zla, tak zasa skrze jedného človeka, Boha Ježiša Krista, dosiahneme najvyššie dobro, večnú blaženosť. Kým žijeme na zemi, nemôžeme si byť nikdy istí so svojím dobrom a svojou dokonalosťou. Tú istotu nadobudneme len potom, keď dôjdeme ta, kde už niet nijakého pokušenia.
21.16. Zákony milosti pre jednotlivé vekové stupne znovuzrodených.
Také veľké je Božie milosrdenstvo „na nádobách milosrdenstva, ktoré pripravil na slávu“ (Rim 9, 23), že sa týka už prvých rokov ľudského života ? detstva, ktoré podlieha telu zatiaľ bez odporu. Týka sa aj ďalších rokov, ktoré voláme chlapčenským vekom, keď sa ešte rozum nepodobral na boj a poddáva sa skoro všetkým hriešnym príjemnostiam. Hoci už vie človek rozprávať a začína strácať prvotné detstvo, slabá myseľ ešte nie je schopná chápať zákon, a ak takýto človek prijal Spasiteľove sviatosti, aj keby skončil dočasný život v týchto rokoch, prenesený z moci mrákav do Kristovho kráľovstva nielenže nebude určený na večný trest, ale nevytrpí po smrti ani nijaký očistcový trest. Samo duchovné znovuzrodenie stačí na to, aby človeku neškodilo to, čo prinieslo so sebou telesné zrodenie so smrťou. Keď však človek príde do veku, keď už môže chápať prikázania a podliehať príkazom zákona, potom treba nastúpiť boj s neresťami a treba ho viesť úporne, aby nás nepriviedol do hriechov hodných odsúdenia. Ak sa hriechy neposilnili zvykom svojich víťazstiev, ľahšie sa dajú premôcť a ustupujú. Keď si však navyknú víťaziť a rozkazovať, len veľmi ťažko sa dajú premôcť. A premáhame sa deje účinnejšie a úprimnejšie vtedy, ak si zamilujeme pravú spravodlivosť, ktorá je jedine v Kristovej viere. Ak jestvuje prikazujúci zákon a chýba pomáhajúci duch, keďže samým zákazom narastá a vzmáha sa túžba po hriechu, pristupuje aj vina za prestúpenia. Aj to sa niekedy stáva, že zjavné neresti sa premôžu inými skrytými neresťami, ktoré majú zdanie cností. Medzi nimi prevláda pýcha a istá hriešna vysokomyseľnosť v snahe páčiť sa sebe samému. Len vtedy treba pokladať neresti za premožené, keď sú premožené láskou Boha, ktorú udeľuje iba Boh, a to nie ináč ako skrze Sprostredkovateľa medzi Bohom a ľuďmi, človeka Ježiša Krista, ktorý sa stal účastným na našej smrteľnosti, aby nás urobil účastnými na svojom božstve.
Veľmi málo je takých šťastných ľudí, ktorí by od svojej mladosti nespáchali nijaký smrteľný hriech, či už nejakou hanebnosťou, zlými skutkami alebo nejakou bezbožnosťou. Málo je takých, čo by akousi veľkou štedrosťou ducha potlačili všetko, čím by ich telesná záľuba mohla ovládať. Omnoho viac je takých, ktorí keď dostali príkaz zákona, a keď predtým podľahli nerestiam a stali sa priestupníkmi zákona, teraz sa utiekajú k pomáhajúcej milosti a s jej pomocou vrúcnejšie ľutujú a aj hrdinskejšie bojujú, keď svoju myseľ podriadia Bohu a telo mysli, a tak sa stávajú víťazmi. Kto sa chce vyhnúť večným trestom, musí sa nielen pokrstiť, ale aj v Kristu ospravodliviť, a tak prejsť skutočne od diabla ku Kristovi. Očistcové tresty nebudú v budúcnosti nijaké iné okrem tých, ktoré budú pred posledným a strašným súdom. Nemožno namietať ani proti tomu, že aj večný oheň bude páliť podľa zásluh, pre jedného bude ľahší, pre druhého ťažší, keďže sila a pálčivosť ohňa bude rozdielna podľa toho, ako si kto zaslúži. Oheň bude azda páliť rovnako, ale všetci nebudú jednako cítiť bolesť.
21.17. Niektorí si myslia, že nikto nebude naveky zatratený. (Skrátené)
Boli a sú niektorí veľmi milosrdní ľudia, ktorí hovoria, že tresty v pekle nebudú večné, alebo aspoň nie večné pre všetkých, ktorí tam budú, ale po uplynutí nejakého času sa odtiaľ vyslobodia. Najmilosrdnejší zo všetkých sa ukázal Origenes, ktorý učil, že po istom čase sa aj diabli dostanú z trestu a prejdú do spoločenstva Božích anjelov. Cirkev zavrhla túto jeho mienku a odmietla aj mnoho podobných názorov.5 Niektorí tvrdili aj to, že po poslednom súde budú previnilci potrestaní len dočasne a po odpykaní si istého času v treste všetci prejdú do blaženosti. Lež takéto náhľady sa priečia jasným Božím výrokom, ktoré sme tu už spomínali.
21.18. Názor niektorých ľudí, že na poslednom súde na príhovor svätých nebude nikto odsúdený. (Skrátené)
Niektorí zasa tvrdia alebo aspoň pripúšťajú, že zlí ľudia si síce zaslúžia trest za spáchané zlo, ale vraj pri poslednom súde zvíťazí Božie milosrdenstvo a že na príhovor svätých všetci dosiahnu odpustenie. Lebo ak sa vraj svätí modlili a prosili za svojich nepriateľov vtedy, keď ich mučili a trápili, vari by nemohli prosiť za nich, keď ich uvidia pokorených? A zasa tí, čo hovoria, že aj zlí sa dočkajú milosrdenstva, avšak až po vytrpení trestu a až po určitom, aj keď veľmi dlhom čase, radi sa odvolávajú na slová žalmu: „Či Boh zabúda na zmilovanie, či pre hnev zdržiava svoje zľutovanie?“ (Ž 76, 10). Avšak všetci, ktorí takto vravia, už nevzťahujú šírku Božieho milosrdenstva aj na diablov, ale len na ľudí. V podstate ide v takých názoroch vlastne o to, aby upokojili ľudské svedomie, aby si ľudia mohli vzbudiť istú nádej a ospravedlnili si zlý život. Chcú si nahovoriť, že Boh odpustí všetkým ľuďom, a teda aj im.
21.19. Niektorí pripisujú beztrestnosť všetkých hriechov aj bludárom. (Skrátené)
Niektorí tvrdia, že nie všetci ľudia budú oslobodení od trestu, ale len tí, čo boli pokrstení a čo sa zúčastňujú na prijímaní Kristovho tela, nech už vraj žili akokoľvek, alebo v akejkoľvek heréze. Pritom sa odvolávajú na Kristove slová: „Toto je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby nezomrel nik, kto bude z neho jesť. Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky.“ (Jn 6, 50 ? 52).
21.20. Niektorí sľubujú odpustenie len tým, ktorí boli pokrstení po katolícky.
A zasa niektorí sľubujú odpustenie večného trestu nie všetkým ľuďom, ktorí prijali Kristov krst a sviatosť jeho tela, ale len katolíkom, a to aj vtedy, ak by žili zle, lebo vraj požívali nielen sviatosť, ale aj skutočné Kristovo telo, a to tak, že boli umiestnení v jeho tele, o ktorom hovorí apoštol: „Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo.“ (1 Kor 10, 17). Keďže vraj takí ľudia prijali Kristov krst a požívali Kristovo telo len v „Kristovom tele“, čiže v Katolíckej cirkvi, hoci by aj neskôr upadli do bludu alebo do nejakej pohanskej modloslužby, nezomrú naveky, ale skôr či neskôr dosiahnu večný život. A nijaká hriešnosť im vraj nezapríčiní večný trest, ale ovplyvní len jeho dĺžku a veľkosť.
21.21. Mienka, že spasení budú len tí, ktorí vytrvali v katolíckej viere. (Skrátené)
Sú aj takí vykladači, ktorí zo slov: „Kto vytrvá, bude spasený“, chcú dokázať, že každý, kto vytrvá v katolíckej viere, bude spasený, bez ohľadu na to, či bol zlý, alebo dobrý. Túto svoju nesprávnu mienku odvodzujú zo slov Písma: „Lebo nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je už položený, a je ním Ježiš Kristus. Či niekto na tomto základe stavia zo zlata, striebra, drahých kameňov, dreva, sena či slamy, dielo každého vyjde najavo. Ten deň to ukáže, lebo sa zjaví v ohni a oheň preskúša dielo každého, aké je. Čie dielo, ktoré naň postavil, zostane, ten dostane odmenu. Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak ako cez oheň.“ (1 Kor 3, 11 ? 15).
21.22. Názor, že zlé skutky konané súčasne so skutkami milosrdenstva nebudú predmetom súdu. (Skrátené)
Počul som aj o takých, čo hovorili, že len tí budú trpieť vo večnom ohni, ktorí zanedbali robiť skutky milosrdenstva za svoje hriechy, podľa slov apoštola: „Súd bez milosrdenstva čaká totiž toho, kto nepreukázal milosrdenstvo.“ (Jak 2, 13). Podľa toho vraj každý, nech už žil akýmkoľvek životom, len nech konal skutky milosrdenstva a dával almužny, bude pozbavený večného trestu ? buď tak, že mu bude celkom odpustený, alebo mu bude skrátený. Preto vraj aj sudca na poslednom súde pripomenie najmä skutky milosrdenstva, a tie budú príčinou spasenia, alebo zatratenia. Na všetky tieto dosiaľ spomenuté námietky chcem odpovedať, a tým s Božou pomocou chcem zakončiť túto knihu.
21.23. Vyvrátenie názoru, že trest nebude večný ani pre diablov, ani pre ľudí.
Najprv treba skúmať, prečo Cirkev nemôže ani len diskutovať s ľuďmi, ktorí by chceli hoci aj po neviemakých dlhých a ťažkých očistných trestoch sľubovať diablovi odpustenie. Treba vidieť, že svätci a dokonalí znalci svätých kníh Starého i Nového zákona nikdy nezávideli anjelom a nepredvídali ich očistenie a nebeskú blaženosť po prípadnom odpykaní najťažších a najdlhších trestov. Videli, že sa nemôže ani zrušiť, ani zmeniť výrok, o ktorom sám Boh povedal, že ho ohlási: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom!“ (Mt 25, 41). Celkom jasne tu ukázal, že diabol aj jeho anjeli budú horieť vo večnom ohni. A mohli čítať aj v Zjavení: „A diabol, ktorý ich zvádzal, bol zvrhnutý do ohnivého a sírového jazera, kde je aj šelma i falošný prorok; a budú mučení dňom i nocou na veky vekov.“ (Zjv 20, 10) Čo sa u Matúša vyjadruje slovom „večný“, to je u Jána povedané slovným spojením „na veky vekov“. Týmito slovami Písmo vyjadruje to, čo nemá koniec v čase. Preto nemožno nájsť spravodlivejšiu a zrejmejšiu príčinu, pre ktorú sa pokladá za pevné a nemeniteľné, že diabol a jeho anjeli nikdy nebudú mať prístup do spravodlivosti a do života svätých, ak len nie to, že Písmo, ktoré nikdy neklame, hovorí, že Boh im neodpustil (2 Pt 2, 4) a že už teraz ich odsúdil na temné väzenie pekla, uvrhol ich tam a na poslednom súde majú byť potrestaní tak, že ich prijme večný oheň, v ktorom sa budú trápiť na večné veky. Je to tak, lebo ak by sa aj ľudia, či už všetci a či len niektorí, po istom čase mali nejako vyslobodiť z večného trestu, tým by sa ihneď zoslabila viera vo večnosť trestu prichystaného pre diabla. Totiž ak by ľudia, ktorým sa povie: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom!“ ? či už všetci, či len niektorí ? mali tam ostať nie navždy, prečo by potom nebolo možné rovnako veriť, že ani diabol, ani jeho anjeli tam neostanú navždy? Vari Boží výrok, platný rovnako na zlých anjelov, ako aj na ľudí, bude pravdivý len vzhľadom na anjelov, a neplatný vzhľadom na ľudí? Bolo by to tak vtedy, keby viac platili ľudské domnienky ako Božie slová. Keďže je to vylúčené, tí, čo sa chcú vyhnúť večnému trestu, nemajú hľadať dôvody proti Božím výrokom, ale skôr, kým je čas, majú poslúchať Božie prikázania a plniť ich. Okrem toho možno večný trest pokladať len za dlhotrvajúci a večný život za život bez konca, keď Kristus na tom istom mieste hovorí rovnako o jednom i o druhom? „A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života.“ (Mt 25, 46). Ak sa jedno i druhé nazýva „večné“, potom je zjavné, že alebo bude jedno i druhé len dlhotrvajúce, ale s koncom, alebo jedno i druhé bude trvať ustavične, bez konca. Ako rovnaké sa uvádzajú: na jednej strane večný trest, na druhej strane večný život. Lenže toto vysvetľovať tak, že večný život bude bez konca, ale večný trest bude mať koniec, je naozaj nezmysel. A keďže večný život svätých bude bez konca, takisto aj večný trest pre tých, ktorých postihne, rovnako nepochybne bude bez konca.
21.24. Vyvrátenie domnienky, že pri poslednom súde budú všetci oslobodení na príhovor svätých. (Skrátené)
Ako sme už spomenuli, niektorí chceli tvrdiť, že na poslednom súde sa budú svätí prihovárať za všetkých odsúdených a že príhovor svätých bude účinný, takže Boh odsúdeným odpustí. Prečo sa však svätí teda neprihovárajú aj za tých anjelov, o ktorých s istotou vedia, že sú zatratení? Či sa azda nájde niekto, kto povie, že sa na poslednom súde budú prihovárať aj za nich? Toto predsa nikdy nikto netvrdil. Prečo by sa potom Cirkev nemodlila aj za diablov, veď sa podľa príkazu svojho Majstra modlí aj za svojich nepriateľov? Takisto sa nebude modliť ani pri poslednom súde za odsúdených, ktorí budú jej nepriateľmi. Teraz sa preto modlí za svojich nepriateľov, pravda, spomedzi ľudí, aby sa ešte obrátili k Bohu, kým je čas na pokánie. Napokon, ak by mala Cirkev na tomto svete istotu o niekom, že je určený na zatratenie spolu s diablom, iste by sa zaň nemodlila, takisto ako sa nemodlí za diabla. Pre tú istú príčinu sa Cirkev nemodlí ani za zomretých nevercov a bezbožníkov. Modlitba za zomretých býva vyslyšaná vtedy, keď nežili tak zle, aby neboli hodni milosrdenstva, ale ani tak dobre, aby milosrdenstvo nepotrebovali. Avšak po jasných slovách sudcu „vzdiaľte sa, zlorečení“ a po slovách „A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života“ bolo by opovážlivosťou tvrdiť, že predsa sa len vyskytnú takí, čo nebudú potrestaní večným trestom. Aj žalm (Ž 77, 10) treba vysvetľovať tak, že Boží hnev sa týka tohto života a len v tomto živote preukazuje Boh milosrdenstvo. Žalm totiž hovorí: „Či Boh zabúda na zmilovanie, či pre hnev zdržiava svoje zľutovanie?“ Tento výrok sa teda nevzťahuje na tých, ktorí nie sú príslušníkmi Božieho štátu. Aj názor tých, čo sa nazdávajú, že slová „Vzdiaľte sa odo mňa, zlorečení, do večného ohňa“, ako aj iné podobné slová sú v Písme povedané len na výstrahu a nemajú sa brať doslovne, celkom jednoznačne vyvracia samo Písmo. Darmo sa odvolávajú, že v Písme je reč o Ninive, kde Boh sľubuje, že vyvráti toto mesto, a predsa ho vraj nevyvrátil, lebo jeho múry a domy ostali stáť. Tie slová treba chápať tak, že Boh vyvrátil Ninive hriešne, totiž že to Ninive, ktoré hrešilo, prestalo jestvovať a ostalo len to Ninive, ktoré sa obrátilo k Bohu v pokání. Takisto treba správne chápať aj nasledujúce slová Písma: „Boh totiž všetkých zavrel do neviery, aby sa nad všetkými zmiloval.“ (Rim 11, 32). Tieto slová neznamenajú, že sa Boh raz nad všetkými ľuďmi zmiluje a všetkým odpustí, teda aj zatrateným. Zmysel slov pochopíme z predchádzajúceho textu. „Ako ste vy voľakedy neverili Bohu, a teraz ste dosiahli milosrdenstvo pre ich nevieru, tak aj oni teraz neveria pre milosrdenstvo, ktoré sa vám dostalo, ? aby teraz aj oni dosiahli milosrdenstvo. Boh totiž všetkých uzavrel do neviery, aby sa nad všetkými zmiloval.“ (Rim 11, 30 ? 31). Teda tu pod „všetkými“ rozumie ľudí, o ktorých hovoril vyššie, totiž Židov a pohanov.
21.25. Vyvrátenie námietky, podľa ktorej by sviatosti samy osebe mali zachrániť človeka pred zatratením.
Odpovieme teraz tým, ktorí nielen diablovi a jeho anjelom (ako predchádzajúci vykladači), ale ani všetkým ľuďom nesľubujú vyslobodenie z večného ohňa. Sľubujú ho iba tým, ktorých umyla Kristova krv a ktorí sa stali účastnými na Kristovom tele a krvi vo sviatostiach ? bez ohľadu na to, ako žili, alebo v akej heréze či bezbožnosti za života zotrvávali. Avšak apoštol im protirečí, keď hovorí: „A skutky tela sú zjavné: je to smilstvo, nečistota, chlipnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné. O tomto vám vopred hovorím, ako som už povedal, že tí, čo robia takéto veci, nedosiahnu Božie kráľovstvo.“ (Gal 5, 19 ? 21). Keby sa takíto ľudia, hoci po neviemakom čase vyslobodili z múk a dosiahli Božie kráľovstvo, potom by bol výrok apoštola nepravdivý. Ale pretože nie je nepravdivý, takíto ľudia nedosiahnu Božie kráľovstvo. A ak nikdy nebudú mať prístup do Božieho kráľovstva, budú vo večnom treste, lebo niet stredného miesta, kde by mohol beztrestne bývať ten, čo nebude bývať v Božom kráľovstve.
Právom sa pýtame aj na to, ako treba rozumieť slovám, ktoré povedal Pán Ježiš: „Toto je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby nezomrel nik, kto bude z neho jesť. Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba! Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky.“ (Jn 6, 50 ? 52). Porozumenie tohto miesta ľuďmi, ktorým teraz treba odpovedať, prekážajú tí, ktorým budeme odpovedať neskoršie. Teraz máme do činenia s tými, ktorí vyslobodenie z večného trestu nesľubujú všetkým ľuďom, čo prijímajú krst a sviatosť Pánovho tela, ale len katolíkom, hoci aj zlým. Hovoria, že katolíci nielen sviatostne, ale aj skutočne požívali Kristovo telo, lebo boli doň vlúčení tak, ako o tomto tele hovorí apoštol: „Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo.“ (1 Kor 10, 17). Kto je teda v jednote jeho tela (to znamená, kto je členom kresťanského spoločenstva), ktorého „Sviatosť tela“ (Eucharistiu) spoločne prijímajú veriaci z oltára, o tom možno právom povedať, že je Kristovo telo a pije jeho krv. Preto bludári a rozkolníci, odlúčení od jednoty tohto tela, môžu síce túto sviatosť prijímať, ale bez úžitku pre seba, ba ešte na svoju škodu, lebo budú skôr prísnejšie súdení, ako by mali byť po čase z trestu vyslobodení. Nie sú totiž vo zväzku pokoja, ktorý vyjadruje tá sviatosť.
Lež tí, ktorí síce správne chápu, že o takom človeku, ktorý nie je v Kristovom tele, nemožno povedať, že je (požíva) Kristovo telo, zároveň nesprávne sľubujú vyslobodenie z trestu večného ohňa ľuďom, ktorí z jednoty tela Kristovho vypadli, či už prešli do bludárstva, alebo do pohanských povier. Najprv sa musia zamyslieť nad tým, ako veľmi ťažko prijať predstavu a ako sa prieči zdravému rozumu, že tí mnohí alebo aj všetci, čo pozakladali bezbožné herézy a odpadli od Katolíckej cirkvi a stali sa „hereziarchami“ (hlavami bludu), mali by mať lepšie podmienky, ako tí, ktorí nikdy nepatrili do Katolíckej cirkvi, a iba padli do osídiel zakladateľov bludu. Lebo takto by sa stalo, že hereziarchovia by sa zachránili od pekla iba tým, že boli pokrstení v Katolíckej cirkvi a kedysi prijali v Kristovom tele sviatosť Eucharistie. Veď horší je ten, ktorý odpadol od viery a stal sa jej zjavným nepriateľom, než ten, ktorý vieru nikdy neopustil, lebo nikdy v nej nebol. Okrem toho ani apoštol takých nevynecháva, ale vo vyššie uvedených slovách, v súvislosti s vyratúvaním skutkov tela hovorí: „tí, čo robia takéto veci, nedosiahnu Božie kráľovstvo.“
Preto ani zlí a neporiadni ľudia si nemôžu byť istí, hoci až do konca vytrvali v jednote a spoločenstve s Katolíckou cirkvou, keď sa odvolávajú na slová: „Kto vytrvá až do konca, bude spasený“. Bezbožnosťou svojho života zavrhli samu životnú spravodlivosť, ktorou je Kristus. Zavrhli ju smilstvom, alebo inými nečistými skutkami, ktoré apoštol nechce ani spomínať, alebo samopašnou náruživosťou, alebo niečím takým, o čom hovorí apoštol: „Tí, čo robia takéto veci, nedosiahnu Božie kráľovstvo.“ A keďže ľudia, čo robia takéto veci, nemôžu byť v Božom kráľovstve, teda kde inde budú, ak nie vo večnom treste? Keď zotrvávajú v takých hriechoch až do konca tohto života, nemožno o nich tvrdiť, že vytrvali v Kristovi až do konca, lebo vytrvať v Kristovi značí vytrvať v jeho viere. A tá viera, ako hovorí apoštol, „je činorodá v láske“ a láska zas, ako hovorí inde, „nerobí zlé“. Nemožno o nich povedať, že jedia Kristovo telo, lebo sa nerátajú medzi Kristove údy. Ak aj nespomeniem iné: predsa nemôžu byť naraz aj údmi Kristovými, aj „údmi neviestky“! (Porov. 1 Kor 6, 15). Napokon aj sám Kristus hovorí: „Kto je moje Telo a pije moju Krv, ostáva vo mne a ja v ňom.“ (Jn 6, 56). Dáva najavo, čo znamená nielen sviatostne, ale aj skutočne jesť Kristovo telo a piť jeho krv ? čiže ostať v Kristovi, aby aj Kristus ostal v ňom. To je tak, akoby povedal: Kto neostáva vo mne a v kom neostávam ja, nech sa nenazdáva a nech nehovorí, že je moje telo alebo pije moju krv. Tak neostávajú v Kristovi tí, čo nie sú jeho údmi. Avšak údmi Krista nie sú ani tí, ktorí robia zo seba údy neviestky, ak len ľútosťou nezanechajú zlo, nezmieria sa a nevrátia sa k dobru.
21.26. Čo znamená mať Krista za základ?
Podaktorí však hovoria, že kresťania katolíci majú za základ Krista, od ktorého jednoty neodstúpili ani vtedy, keď na ten základ nadstavili hoci aj najhorší život ? tak ako sa na pevnú stavbu nadstavuje drevo, seno, slama. Sú presvedčení, že pravá viera, ktorá má za základ Krista, hoci aj so škodou (keď nadstavba zhorí), bude ich môcť raz vyslobodiť od večného a trvalého ohňa. Nech im odpovie krátko apoštol Jakub: „Bratia moji, čo osoží, keď niekto hovorí, že má vieru, ale nemá skutky? Môže ho taká viera spasiť?“ (Jak 2, 14). A kto je to, ľudia sa často pýtajú, o kom hovorí apoštol Pavol: „On sa však zachráni, ale tak ako cez oheň“? (1 Kor 3, 15). Skúsme nájsť človeka, ktorý je taký! Iste to nebude ten, koho si predstavujú, lebo by sme uviedli do protikladu výroky dvoch apoštolov, z ktorých by jeden povedal, že hoci má niekto aj zlé skutky, zachráni ho viera „cez oheň“, a druhý by povedal: Ak nemá niekto skutky, môže ho taká viera spasiť? Kto sa môže zachrániť „cez oheň“, zistíme, ak sa najprv dozvieme, čo znamená mať za základ Krista. To zistíme zo samého použitého podobenstva: Na stavbe niet ničoho dôležitejšieho ako základy. Ktokoľvek má teda Krista vo svojom srdci tak, že nedáva pred ním prednosť nijakým pozemským alebo časným veciam, hoci aj prístupným a dovoleným, ten má Krista za základ. Kto však dáva prednosť veciam, hoci by sa aj vydával za človeka, čo má Kristovu vieru, niet v ňom Kristovho základu. O to viac nemá taký základ v sebe vtedy, ak pohŕda spasiteľnými prikázaniami a dopúšťa sa nedovolených vecí, lebo tým ukazuje, že Krista stavia nie nad veci, ale veci stavia nad Krista, ktorého príkazy a dovolenia nemá za nič, keď v protiklade k nim volí si radšej ukojenie svojej vlastnej rozkoše. Keď teda kresťan miluje neviestku a spája sa s ňou v jedno telo, už nemá za základ Krista. Ak však niekto miluje svoju manželku, pravda, podľa príkazov Krista, nikto nepochybuje, že taký človek má v sebe ako základ Krista. Ak však miluje svoju manželku podľa zvyklostí tohto sveta, telesne a v chorobnej žiadostivosti, ako to robia aj pohania, ktorí nepoznajú Boha, je to len dopustenie, ktoré dovoľuje apoštol a skrze apoštola aj Kristus. Teda aj taký človek môže mať Krista za základ. Ak totiž tie city a rozkoše nestavia nad Krista (hoci v skutočnosti nad pevnú stavbu nadstavuje len prístavky z dreva, sena a slamy), predsa má za základ Krista a bude zachránený „cez oheň“. Príjemnosti a pozemské pôžitky, ktoré v manželskom zväzku nie sú hriešne, spáli oheň utrpenia. Takým ohňom sú aj rozlúčky a rozmanité nešťastia, ktoré maria pocity šťastia. A tak človeku, ktorý takú budovu staval, bude ona vlastne na škodu, lebo príde o to, čo nadstavil, a žialiť bude nad stratou toho, z čoho sa tešil. „Cez oheň“ však bude zachránený pre zásluhy základu, lebo ak by sa ho prenasledovateľ spýtal, čo si vyberie: či tie nadstavené veci, alebo Krista, určite by už nedal prednosť veciam pred Kristom. Človeka, ktorý stavia na základe zo zlata, striebra a drahých kameňov, vidíme v apoštolových slovách: „Kto je bez ženy, stará sa o Pánove veci, ako sa páčiť Pánovi.“ (1 Kor 7, 32). Pozrime sa však na človeka, ktorý stavia len z dreva, sena a slamy: „Ale ženatý sa stará o svetské veci, ako sa páčiť manželke, a je rozdelený.“ (1 Kor 7, 33). „Dielo každého vyjde najavo. Ten deň to ukáže“ (isteže ide o deň súženia), „lebo sa zjaví v ohni a oheň preskúša dielo každého, aké je.“ (1 Kor 3, 13). To samo súženie sa nazýva ohňom, ako to čítame aj inde: „Pec skúša výrobky hrnčiara a spravodlivého skúša súženie.“ (Sir 27, 6). To znamená, že „čie dielo zostane, ten dostane odmenu.“ (1 Kor 3, 14). Ak niečie dielo zostane (a zostane vtedy, ak človek rozmýšľa o Božích veciach ? ako sa páčiť Pánovi), „dostane odmenu“ ? to značí, vezme si to, o čom rozmýšľal. „Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu“ (nebude mať to, čo miloval), „on sa však zachráni“ (lebo ho nijaké súženie neodlúčilo od vytrvania pri pevnom základe), „ale tak ako cez oheň“ (lebo čo mal z nedovolenej lásky, to musí stratiť v pálčivej bolesti). Tu sa mi zdá, že sme našli ten oheň, čo nikoho nezatracuje, jedného obohatí, druhému prinesie škodu, ale oboch preskúša.
Ak by sme chceli „oheň“ pokladať za ten oheň, o ktorom povie Pán stojacim zľava: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa!“ (Mt 25, 41), a predpokladali by sme, že k tým stojacim vľavo by patrili aj tí, čo na pevnom základe stavajú prístavky z dreva, sena a slamy, a že po istom čase (určenom na trest za ich zlé skutky) budú vyslobodení z ohňa pre zásluhy vyplývajúce z ich dobrého základu, potom za stojacich po Kráľovej pravici a počúvajúcich slová: „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta,“ (Mt 25, 34) musíme pokladať tých, ktorí stavali na základe zo zlata, striebra a drahých kameňov. Avšak do ohňa, o ktorom apoštol píše: „ale tak ako cez oheň“ ? ak ho máme rozumieť rovnako ? majú byť vhodení jedni i druhí, teda aj tí, čo stoja Kráľovi po pravici, aj tí po ľavici. Oboch má totiž vyskúšať oheň podľa slov: „Ten deň to ukáže, lebo sa zjaví v ohni a oheň preskúša dielo každého, aké je.“ (1 Kor 3, 13). Ak má teda oheň oboch vyskúšať tak, že odmenu dostane ten, čie dielo zostane a oheň ho nespáli, a čie dielo zhorí, ten bude mať škodu, celkom určite to nie je oheň večný. Po poslednom súde budú totiž uvrhnutí do večného ohňa iba tí, čo budú stáť zľava. Ten iný oheň však vyskúša aj tých po pravici. Jedných vyskúša tak, že nadstavbu, ktorú nájde nadstavenú na Kristovi ako na pevnom základe, nezničí a nespáli; druhých však vyskúša ináč ? totiž to, čo nadstavili na základ, spáli a oni utrpia škodu, ale sa zachránia, lebo sa láskou držali Krista, ktorého mali za pevný základ. Ak budú zachránení, iste budú stáť po pravici a budú počúvať slová: „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta.“ (Mt 25, 34). Zľava budú iba tí, čo sa nezachránia, a preto budú počuť: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa!“ Nikto z nich sa nevyslobodí z ohňa, lebo všetci pôjdu do večného trestu, kde „ ich červík neumrie a ich oheň neuhasne“ (Iz 66, 24), ktorý ich bude trápiť vo dne i v noci a naveky vekov.
Čo bude po smrti tela, kým nenadíde posledný deň trestu a odmeny po zmŕtvychvstaní tiel? Či budú za ten čas duše zomretých podliehať tomu ohňu, ktorý, naopak, nepocítia tí, čo v tomto živote neholdovali takým mravom a záľubám, ktoré by strávil oheň ako drevo, seno a slamu? Pocítia ten oheň len tí, ktorí niesli so sebou takú chatrnú dočasnú stavbu, ale pritom si večné odsúdenie nezaslúžia? Nájde ich spaľujúci oheň prechodného súženia len tam (po zmŕtvychvstaní tiel), či ich nájde tu aj tam, alebo ich nájde práve preto tu, aby ich nenašiel tam ? o tom nehovorím nič, lebo môže byť aj tak, aj tak. K tomu súženiu sa môže počítať aj smrť tela, ktorá sa začala pri prvotnom hriechu, aby každý podľa toho, čo vystaval, pocítil čas, ktorý po nej (po smrti) nasleduje. Takisto prenasledovania, ktoré korunovali mučeníkov, aj tie, ktoré skusujú všetci kresťania, skúšajú obe stavby ako oheň. Jednu budovu ničia aj so staviteľmi, ak nemá základ Krista; druhú ničia bez staviteľov, ak má za základ Krista, lebo tí sa zachránia, hoci aj utrpia škodu; iné budovy prenasledovatelia nezničia, lebo ich nájdu také, aké majú trvať naveky. Na konci sveta, za účinkovania Antikrista, bude také súženie, akého nikdy predtým nebolo. Koľko vtedy bude budov, buď slamených, buď zlatých, vystavaných na najlepšom základe, ktorým je Ježiš Kristus! Oheň bude skúšať budovy jedny i druhé, z jedných urobí radosť, z druhých škodu, ale nezatratí nikoho, v kom nájde niektorú zo spomenutých budov, a to pre ich pevný základ. Ktokoľvek by telesne miloval (nehovorím už manželku, ktorú užíva pri telesnom spojení na ukojenie telesnej rozkoše, ale aj iné osoby, nemajúce nič spoločného s rozkošou, ale milé a drahé každému človekovi) a dával by ľuďom prednosť pred Kristom, taký nemá za základ Krista, a preto ho ani oheň nezachráni, keďže nemôže ostať so Spasiteľom, ktorý povedal: „Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden. A kto miluje syna alebo dcéru viac ako mňa, nie je ma hoden.“ (Mt 10, 37). Kto miluje svojich najbližších telesne, ale tak, že ich nedáva nad Krista a radšej by opustil ich ako Krista, keby na to prišlo, taký bude zachránený „cez oheň“, lebo pre stratu svojich drahých osôb ho musí páliť taký bôľ, aká veľká bola jeho láska. Kto miluje otca, matku, synov alebo dcéry podľa Krista (aby ich mohol doviesť do Kristovho kráľovstva, alebo preto, že sú Kristovými údmi), o takej láske nemožno predpokladať, že zhorí ako drevo, seno alebo slama. Jeho budova bude mať cenu ako zo zlata, striebra a drahokamov. Vari môže milovať viac ako Krista tých, ktorých miluje pre Krista?
21.27. Vyvrátenie názoru, že odpustenie hriechov možno dosiahnuť len skutkami milosrdenstva, bez nápravy vlastného života.
Ostáva odpovedať ešte tým, ktorí hovoria, že vo večnom ohni budú horieť len tí, ktorí zanedbávali dávať patričné almužny za svoje hriechy, keďže vraj apoštol Jakub hovorí: „Súd bez milosrdenstva čaká totiž toho, kto nepreukázal milosrdenstvo.“ (Jak 2, 13). Kto však milosrdenstvo preukázal, tvrdia, hoci by ani nepolepšil svoje zlé mravy, ale žil by hanebne a bezbožne popri svojich skutkoch milosrdenstva, nad tým bude súd milosrdný, takže buď nebude vôbec zatratený, alebo po istom čase bude vyslobodený zo zatratenia. Preto veria, že Kristus pri poslednom súde rozdelí ľudí len podľa konania alebo zanedbávania skutkov milosrdenstva. Jedných postaví napravo, druhých naľavo, jedných pošle do večného kráľovstva, druhých do večného zatratenia. Aby mohli byť každodenné hriechy, čo aké veľké a páchané v akomkoľvek množstve, odpustené almužnami, na to pomáha, ako hovoria, modlitba, ktorú nás naučil sám Pán a ktorá je toho svedkom. Ako niet dňa, hovoria, v ktorom by sa kresťania nemodlili tú modlitbu, tak niet ani akéhokoľvek každodenného hriechu, ktorý by sa neodpustil, keď hovoríme „odpusť nám naše viny“, ak sa, pravda, usilujeme splniť to, čo nasleduje za tými slovami, čiže: „ako i my odpúšťame svojim vinníkom.“ (Mt 6, 12). Tvrdia, že Pán nehovorí: Ak odpustíte ľuďom ich previnenia, aj vám odpustí Otec každodenné malé hriechy, ale hovorí: „Odpustím vám vaše viny.“ A nech by už boli hriechy akékoľvek, hoci aj najväčšie a denne páchané, a hoci by sa nik nestaral napraviť sa, môžu sa vraj odpustiť almužnou, ktorá spočíva v ochotnom odpustení blížnemu.
Je dobré, že napomínajú, aby sa za hriechy dávali vhodné almužny, lebo ak by povedali, že akýmikoľvek almužnami dosiahnu u Boha milosrdenstvo za každodenné hriechy, aj za ťažké a za všetky zlé skutky, a že za akúkoľvek almužnu dostávame každý deň odpustenie, zbadali by sami, že hovoria nezmyselne a smiešne. Takto by museli priznať, že nie je vylúčené, aby sa boháč vykúpil dennou almužnou niekoľkých halierov hoci aj z vraždy, cudzoložstva a hocijakých iných zločinov. Niečo také tvrdiť by bolo iste veľmi nezmyselné a nadmieru hlúpe. Na otázku, ktoré almužny sa hodia na odpustenie hriechov, odpovedal už Kristov predchodca: „Prinášajte teda ovocie hodné pokánia.“ (Mt 3, 8). Takto robia iste nie tí, čo sa po celý život až do smrti poškvrňujú každodennými hriechmi. Niektorí ľudia zaberajú cudzí majetok a väčšiu časť z neho si ponechávajú pre seba, pričom sotva malú čiastočku udelia z neho chudobným a myslia si, že si takto získali Krista, že si takto od neho kúpili povolenie na konanie svojho zla. Nazdávajú sa, že si takéto povolenie môžu kúpiť každý deň a spokojne a bezpečne páchajú zlé skutky. Keby čo len za jeden zlý skutok rozdali hoci všetok svoj majetok núdznym príslušníkom Kristovej cirkvi, nič by im to neosožilo, ak by súčasne neprestali konať zlo a nemali by lásky, ktorá „nesprávne nekoná“. Kto teda dáva vhodné almužny za svoje hriechy, nech ich začne dávať zo svojho. Je iste nehodné, aby sa dávalo blížnemu to, čo sa nedáva sebe, lebo Pán hovorí: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ (Mt 22, 39) a ďalej: „Zľutuj sa nad svojou dušou, ľúbiac sa trvale Bohu.“ (Sir 30, 24). Kto nedáva takúto almužnu (totiž aby sa páčil Bohu) svojej duši, ako možno o ňom myslieť, že dáva vhodné almužny? O takom človeku je vlastne napísané: „Kto nepraje sám sebe, ku komuže bude lepší?“ (Sir 14, 5). Almužna podporuje modlitbu a treba prihliadnuť aj na to, čo čítame v Knihe Sirachovcovej: „Synu, zhrešil si? Nerob to viac, ale odpros aj za predošlé viny, aby ti ich odpustili.“ (Sir 21, 1). Preto máme dávať almužny, aby sme boli vyslyšaní, keď odprosujeme za spáchané hriechy, a nie zotrvávať v hriechoch a myslieť si, že udeľovaním almužny dosiahneme povolenie konať zlo.
Preto Pán predpovedal, že tým, čo budú stáť po jeho pravici, priráta almužny, ktoré kedysi dali, a tým, čo budú stáť zľava, priráta všetko, čo zanedbali, aby ukázal, ako veľmi osožia almužny na zahladenie predošlých hriechov, ale nie na beztrestné a ustavičné páchanie hriechov. O ľuďoch, ktorí síce dávajú almužny, no nechcú zanechať zlé skutky a nechcú sa napraviť, nemožno hovoriť, že dávajú ozajstné almužny. Lebo v slovách: „Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili“ (Mt 25, 45), Pán chce dať najavo, že takí ľudia ani vtedy, keď si myslia, že dávajú, vlastne nedávajú. Ak by totiž hladnému kresťanovi dali chlieb ako kresťanovi, neodopreli by sami sebe chlieb spravodlivosti, ktorým je Kristus, lebo Boh nehľadí na to, komu sa dáva, ale skôr v akom duchu sa dáva. Kto miluje v kresťanovi Krista, nesmie ani pomyslieť, aby sa od neho beztrestne vzdialil. O to viac človek zanecháva Krista, čím väčšmi miluje to, čo je proti Kristovi. Čo komu osoží krst, ak nie je spravodlivý? Vari ten, ktorý povedal: „Ak sa niekto nenarodí z vody a Ducha Svätého, nemôže sa dostať do Božieho kráľovstva“, nepovedal aj toto: „Ak vaša spravodlivosť nebude väčšia ako spravodlivosť farizejov a zákonníkov, nevojdete do nebeského kráľovstva“? (Mt 5, 20). Prečo sa toľkí boja prvého výroku a ponáhľajú sa dať pokrstiť, a neboja sa toho druhého, a nestarajú sa, aby sa ospravodlivili? Podobne nehovorí svojmu bratovi „blázon“ ten, kto aj keď to vypovie, nie je zaujatý proti bratstvu, ale proti bratovmu hriechu (ináč by si totiž zaslúžil pekelný oheň). Takisto ten, kto dáva almužnu kresťanovi, no nemiluje v ňom Krista, ten nedáva kresťanovi. A nemiluje Krista ten, kto sa nechce ospravodliviť v Kristovi. Keby niekto spáchal hriech, že by svojmu bratovi bol povedal „blázon“ (s úmyslom, nie aby brata napravil, ale aby ho nespravodlivo urazil), vtedy by nestačilo dávať za to len almužny, ale musel by použiť aj iný prostriedok, aby zlo napravil, najmä ten, o ktorom hovorí Písmo v ďalšom texte. Tam je totiž napísané toto: „Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; až potom príď a obetuj svoj dar.“ (Mt 5, 23 ? 24). Teda nijako nestačí dávať almužny a pritom zotrvávať v hriechoch.
Každodenná modlitba, ktorú nás naučil sám Pán (preto sa aj menuje „Modlitbou Pána“), zahladzuje každodenné všedné hriechy, keď sa každodenne modlíme „odpusť nám naše viny“, ale len vtedy, keď plníme to, čo nasleduje: „ako aj my odpúšťame svojim vinníkom“. Tieto slová sú v modlitbe preto, lebo sa páchajú hriechy, a nie preto sa páchajú, že sú tie slová v modlitbe. Touto modlitbou nám chcel Spasiteľ ukázať, že akokoľvek spravodlivo žijeme v tôni a slabosti tohto života, nebudeme bez hriechov, za ktorých odpustenie sa musíme modliť. A tým ľuďom, ktorí sa prehrešili proti nám, máme odpúšťať, aby aj nám bolo odpustené. Nie preto povedal Pán: „Ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský otec vám odpustí“ (Mt 6, 14), aby sme posmelení touto modlitbou páchali každodenné hriechy (buď sme natoľko mocní a nebojíme sa ľudských zákonov, buď sme natoľko prefíkaní, aby sme ľudí klamali), ale preto, aby sme si pri tejto modlitbe uvedomili, že nie sme bez hriechu, hoci by sme aj boli veľmi ďaleko od veľkých zločinov. Podobne Boh napomenul kňazov Starého zákona, aby najprv obetovali obety za svoje hriechy a len potom za hriechy ľudu. (Porov. Lv 16, 6). Ba aj slová nášho Učiteľa a Pána treba starostlivo skúmať. Nehovorí totiž: Ak odpustíte hriechy ľuďom, aj váš Otec vám odpustí akékoľvek hriechy, ale hovorí: „vaše hriechy“. Učil totiž každodennú modlitbu a prihováral sa svojim ospravodliveným učeníkom. A čo iného znamenajú slová „vaše hriechy“, ak nie hriechy, bez ktorých nebudete ani vy, hoci ste ospravodlivení a posvätení? Tí, čo v tejto modlitbe hľadajú príležitosť ospravodlivenia svojich každodenných pokleskov, hovoria, že Pán chcel označiť aj veľké hriechy, lebo vraj nepovedal „odpustí vám malé viny“, ale len „odpustí vám viny“. My však uvažujeme, komu Pán takto hovoril, a keď počujeme povedať „vaše viny“, nemôžeme pod tým rozumieť iné hriechy okrem malých, lebo hriechy jeho poslucháčov iste neboli veľké. Ale ani veľké hriechy, po zanechaní ktorých sa treba vrátiť k lepšiemu životu, sa nemôžu odpustiť modliacim sa, ak len neuskutočnia to, čo sa v modlitbe hovorí ďalej: totiž „ako aj my odpúšťame svojim vinníkom“. Ak však nemôžu byť ináč odpustené ani najmenšie hriechy, bez ktorých nemôže byť ani život spravodlivých, tým menej dosiahnu odpustenie ľudia omotaní mnohými a ťažkými zlými skutkami. Aj keby ich prestali páchať, nedosiahnu odpustenie, ak by sa ukázali neúprosní a neodpustili svojim blížnym, ktorí sa prehrešili proti nim. Veď Pán hovorí: „Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy.“ (Mt 6, 15). Na to sa vzťahujú aj slová apoštola Jakuba, že „súd bez milosrdenstva čaká toho, kto nepreukázal milosrdenstvo“ (Jak 3, 13). Na myseľ nám prichádza aj ten sluha, ktorému ako dlžníkovi jeho Pán odpustil desaťtisíc talentov a neskôr ich od neho žiadal naspäť, lebo dotyčný sa nezľutoval nad svojím spolusluhom, ktorý mu dlhoval len sto denárov. (Porov. Mt 18, 23). O ľuďoch, ktorí sú synmi prisľúbenia a nádobami milosrdenstva, platí to, čo hovorí ten istý apoštol: „Milosrdenstvo sa vyvyšuje nad súdom.“ (Jak 2, 13). Aj spravodliví ľudia takého svätého života, že mohli pomôcť prijať aj iných ľudí do večných príbytkov, pre ktorý sa stali priateľmi z nespravodlivej mamony (porov. Lk 16, 9), takými sa stali preto, že ich vyslobodilo milosrdenstvo toho, ktorý ospravodlivuje bezbožného a dáva odmenu podľa milosti, a nie preto, že by nevyhnutne musel. Medzi nimi je aj apoštol, ktorý hovorí: „Dávam radu ako taký, ktorý dosiahol milosrdenstvo u Pána, aby som bol verný.“ (1 Kor 7, 25).
Treba však priznať, že tí, čo sa zásluhou iných dostali do večných príbytkov, nežili až tak mravne, že by im na vyslobodenie stačil ich vlastný život bez príhovoru svätých, a teda milosrdenstvo v nich veľmi prevyšuje súd. Ale nemožno si myslieť, že každý, aj ten najzločinnejší človek, ktorý sa neusiloval ani trochu polepšiť svoj život alebo sa usiloval zmeniť ho len trochu, bude prijatý do večných príbytkov už preto, že poslúžil svätým, hoci im poslúžil mamonou nespravodlivosti, čiže peniazmi alebo majetkami, ktoré neboli spravodlivo nadobudnuté. A ak aj boli spravodlivo nadobudnuté, predsa si treba uvedomiť, že také hodnoty nie sú pravými hodnotami. Neprávosť natoľko ovplyvňuje ľudí, že to pokladajú za bohatstvo, lebo nepoznajú, čo je ozajstné bohatstvo, ktorým oplývali len tí, čo aj iným ľuďom pomáhajú nájsť cestu do večných príbytkov. Existujú aj ľudia, čo nežijú až natoľko zle, aby im musela na dosiahnutie nebeského kráľovstva prispieť štedrosť almužien, ktorými sa podporuje chudoba spravodlivých a prostredníctvom ktorých sa stávajú priateľmi tí, ktorí prijímajú druhých do večných stánkov; avšak nežijú ani tak dobre, aby spôsob ich života sám stačil na dosiahnutie blaženosti, a ak chcú milosrdenstvo, potrebujú zásluhy iných, ktorých si spravili priateľmi. (Teraz si uvedomujem, že aj Vergilius má rovnakú myšlienku). Pán hovorí: „Robte si priateľov z nespravodlivej mamony, aby vás, až sa pominie, prijali do večných príbytkov.“ (Lk 16, 9). Tejto myšlienke sa podobá iný výrok: „Kto prijme proroka ako proroka, dostane odmenu proroka. Kto prijme spravodlivého ako spravodlivého, dostane odmenu spravodlivého.“ (Mt 10, 41). Keď básnik opisoval Elyzejské polia, na ktorých vraj bývajú duše blažených, umiestnil na ne nielen tých, ktorí sa tam dostali za svoje vlastné zásluhy, ale dodáva, že sú tam aj tí, ktorí „pamätali na seba a popri tom sa zaslúžili aj o iných“ ? čiže ľudia, ktorí si iných zaviazali svojimi zásluhami tak, aby pamätali na nich. Celkom tak, ako to často robia kresťania, keď sa obracajú s pokornou prosbou na niektorého svätého a hovoria: „Pamätaj na mňa!“ Aby sa to mohlo stať, zásluhou si to uskutočnil. Aký je to spôsob života a ktoré sú to hriechy, ktoré tak hatia prechod do Božieho kráľovstva, že by predsa aspoň na základe zásluh Božích priateľov dosiahli odpustenie ? na to je ťažko odpovedať a veľmi nebezpečné je to definovať. Aspoň ja, ktorý sa vecou zaoberám, až doteraz som nebol schopný túto otázku vyriešiť. Možno je aj preto pred nami skrytá, aby sme neochabli v úsilí ustavične sa vyhýbať hriechom. Keby sa vedelo, ktoré a aké sú to hriechy, čo by aj ustavične v človeku pretrvávali a napravením života by sa neodstránili, ale bolo by možné dúfať v ich odstránenie na príhovor spravodlivých, potom by sa ľudská lenivosť bezpečne oddala hriechom a nestarala by sa dostať z nich pestovaním cností. Hľadala by vyslobodenie na základe cudzích zásluh, to jest na základe zásluh tých ľudí, z ktorých si urobila priateľov pomocou almužien z mamony nespravodlivosti. Keď je teraz tak, že nepozná spôsob odpustiteľnej neprávosti aj keby zostávala, hoci sa starostlivejšie používa snaha na postup v lepšom nástojením na modlitbu, predsa sa nezanedbáva starosť robiť si priateľov z nespravodlivej mamony. To vyslobodenie, ktoré sa dosahuje na základe modlitieb alebo na príhovor svätých, znamená, že dotyčný človek nepôjde do večného ohňa, no neznamená, že keď už tam bol človek raz poslaný, neskoršie, po istom čase sa odtiaľ vyslobodí. Lebo aj tí, čo vykladajú výrok o dobrej zemi (ktorá vydá hojné ovocie, jedna tridsaťnásobné, druhá šesťdesiatnásobné a tretia stonásobne) ako výrok o svätcoch, ktorí podľa svojich rozdielnych zásluh vyslobodia jedni tridsať, iní šesťdesiat, iní zas sto ľudí, pripúšťajú, že sa tak stane v deň súdu, a nie po súde.
Podľa toho názoru si niektorí ľudia sľubovali úplnú beztrestnosť, lebo sa im zazdalo, že takto by sa mohol každý pripočítať k spaseným (zásluhou niekoho spravodlivého). Ktosi, kto nad tým hlbšie uvažoval, veľmi jemne odpovedal ľuďom s takýmito názormi, že pre istotu treba žiť dobre, aby sa človek radšej našiel medzi tými, čo sa môžu zasadzovať za spásu iných. Lebo ak tých spravodlivých nebude veľa a chytro sa ocitnú v počte tridsať, šesťdesiat či sto spravodlivých, potom ostane veľa takých, čo už nebudú môcť byť vyslobodení zásluhou dobrých ľudí. Medzi tými zvyšnými sa však nájde každý, čo ľahkomyseľne a opovážlivo rátal, že sa zachráni na cudzí účet. Nechže stačí táto moja odpoveď tým ľuďom, čo nepohŕdajú vážnosťou svätých kníh, ktoré máme spoločné, ale im iba zle porozumeli a myslia si, že bude nie to, čo predpovedajú knihy, ale to, čo by oni chceli. Touto odpoveďou končíme knihu, ako sme to boli sľúbili vyššie.
____________________1 Nie je nesmrteľná tak, ako by predtým žila od večnosti, alebo ako by nemohla byť nijakou silou zničená. Je však nesmrteľná tak, že raz Bohom stvorená, už nikdy nezahynie tak, aby prešla do nebytia. Predsa však môže podstúpiť takzvanú prvú smrť, keď pácha hriech, a druhú smrť vo večnom utrpení, kde nezomrie, ale bude stále trvať v utrpení. (Mg. 712).
2 Svätí Otcovia spomínajú, že raz bol otvorený hrob, v ktorom sa našla horiaca lampa, vložená ta ? podľa nápisu na hrobe ? pred tisíc päťsto rokmi. Keď sa jej však dotkli, rozpadla sa na prach. (Mg. 717).
3 Rufínus v knihe Historia eclesiastica hovorí, že v chráme Serapis neďaleko Alexandrie bolo takéto klamstvo: Podoba slnka, v ktorej bol umiestnený silný magnet, sa pohybovala ponad sochu, v ktorej bolo zas železo. Keď prišlo slnko ponad sochu, magnet nadvihol sochu, takže sa zdalo, akoby sa socha od ničoho vznášala vo vzduchu. (Mg. 717).
4 V zákone Duodecim tabularum (Dvanásť tabúľ) bolo, že každý, kto druhému násilne odtrhne nejakú čiastku tela, sám musí stratiť svoju, zodpovedajúcu tej istej čiastke. Napríklad, ak niekomu niekto vykole oko, sám musí stratiť svoje oko. (Mg. 725).
5 Hieronym uvádza, že Origenesove bludy zavrhol pápež Anastázius. Tak isto urobil aj Piaty všeobecný cirkevný snem. (Mg. 731).
DVADSIATA DRUHÁ KNIHA
Prehľad dvadsiatej druhej knihy
Nebeskú blaženosť Božieho štátu zachová všemohúci Boh, ktorý už veľa dobrého sľúbil aj splnil. Božia vôľa je večná a nemeniteľná. Niektorí ľudia, ktorí sa pokladajú za múdrych na tejto zemi, hovoria, že nie je možné, aby telo mohlo niekedy vojsť do neba, lebo vraj svojou váhou by sa tam neudržalo. Spojenie tela a duše je však omnoho zázračnejšie a je možné. Prečo by Boh nemohol teda aj telo pozdvihnúť do neba? Keby to bolo naozaj neuveriteľné, potom by bol veľký zázrak aj to, že svet uveril v Kristovo nanebovstúpenie, a to len podľa zvesti niekoľkých málo vzdelaných rybárov. A oni svoje ohlasovanie potvrdzovali zázrakmi, čo bol ešte väčší zázrak. Svet uveril, pravda, aj v Romulovo božstvo, ale je veľký rozdiel medzi okolnosťami, v ktorých sa šírila viera v Krista a viera v božstvo Romulovo. Na oslabenie správ o zázrakoch nepriatelia Krista poukazujú na to, že v súčasnom svete sa už zázraky nedejú. Vraj zázraky sa diali len v minulosti, čo sa dnes nedá dobre dokázať, ale v novšom čase sa už nič také nedeje. A predsa zázraky sa dejú stále, čo môžeme dokázať mnohými prípadmi, napríklad len tým, koľko zázrakov sa stalo pri relikviách sv. Štefana! Chyba je len v tom, že nie sú natoľko známe všetkým ľuďom. A všetky zázraky sú dôkazom a potvrdením viery v Kristovo zmŕtvychvstanie a v jeho nanebovstúpenie. Zázraky bohov, ktoré sa spomínajú, sa nedajú ani len porovnať so zázrakmi mučeníkov. Najmä preto nie, že my mučeníkom pre ne božskú úctu nepreukazujeme, ale spolu s nimi ju preukazujeme iba pravému Bohu, ktorý je pôvodcom všetkých zázrakov. Proti vystúpeniu a vzatiu ľudského tela do neba uvádza Platón váhu telies a poriadok živlov vo svete, ktoré vraj musia nevyhnutne zachovávať svoj poriadok a nemôžu ho obrátiť alebo meniť. Aj toto tvrdenie patrične vyvrátime. Podobne nepriatelia viery všemožne vysmievajú a napádajú vieru v zmŕtvychvstanie tiel. Pýtajú sa, ako vraj vstanú z mŕtvych všelijaké znetvorené bytosti ? či ako deti, v akom tele, v akom pohlaví, v akej veľkosti tela, či aj s telesnými chybami ? a namietajú aj mnoho iných vecí. Na všetky tie námietky môžeme s istotou len toľko povedať, že Bohu nie je nič nemožné. Bohu, ktorý vedel stvoriť celý svet z ničoho, nebude ťažké vzkriesiť telá, a to tak, aby mohli byť veľmi dokonalé a večne blažené, kdekoľvek ich len pri vzkriesení nájde. Aké bude ľudské telo po vzkriesení? Opäť nemožno presne určiť všetky jeho vlastnosti. Isté je, že telo bude duchovné a bude veľmi dokonalé. Keď Božia dobrota už na tejto zemi vedela ľudstvo zahrnúť toľkými darmi a najmä vedela ľudské telo urobiť také krásne a dokonalé, iste to duchovné telo vo večnej blaženosti bude ešte omnoho dokonalejšie. A keď aj máme mnoho dobrodenia na tejto zemi, predsa si musíme uvedomiť, že tu žijeme v stave zavrhnutia po Adamovom hriechu. Svedčia o tom všelijaké životné nepríjemnosti, ktoré človeka postihujú od mladosti až do neskorej staroby. Od tých nepríjemností nás neoslobodí nijaká filozofia. Dobrí ľudia pritom musia ešte stále bojovať proti svojim náklonnostiam v úsilí za dokonalosťou. Napriek tomu je v tomto živote mnoho dokonalosti, mnoho krásy, mnoho poriadku a účelnosti ? vidíme ich, kamkoľvek sa len obrátime.
Keby sme dali do istého súladu Platónovo, Porfýriovo a Varrovo učenie o zmŕtvychvstaní, došli by sme ku kresťanskému názoru o tejto veci. Čo budú robiť blažení v nebi? Iste sa budú niečím zamestnávať, aj keď to nebude telesná práca ako na zemi. Ich prácou bude stále videnie Boha a z toho plynúca blaženosť. Je otázka, či budú Boha vidieť aj očami svojho duchovného tela. V Písme na to nenájdeme odpoveď. Videnie Boha bude spojené s neprestajnou oslavou a chválou Boha. Telo bude celkom poddané duchu, nebude viazané na miesto. Blažení budú požívať úctu a slávu, a hoci aj nie rovnakú, predsa si nebudú závidieť, lebo každý bude spokojný s tým, čo dostane od Boha. Ba dostane aj to, aby bol spokojný s tým, čo dostane. Vôľa bude celkom slobodná, lebo bude oslobodená aj od možnosti hrešiť. Na zlo minulého života bude možné sa rozpomínať, ale len tak, aby sa ešte väčšmi oslavovalo Božie milosrdenstvo. Napokon všetko spočinie v Bohu, začne sa siedmy deň všeobecného sviatočného odpočinku, začne sa večný „sabat“, ktorý nebude mať nikdy svoj večer, v ktorom všetci vyvolení budú žiť večne blaženým životom.
22.1. Postavenie anjelov a ľudí.
Ako sme sľúbili v predchádzajúcej knihe, táto posledná kniha bude obsahovať rozpravu o večnej blaženosti Božieho štátu. Blaženosť nenazývame večnou preto, že by sa po mnohých a mnohých vekoch mala kedysi skončiť, ale preto, že je v evanjeliu napísané: „A jeho kráľovstvu nebude konca.“ (Lk 1, 33). Ani tak sa to nemá rozumieť, že kým jedni zomierajú, druhí nastupujú rodením, a tak vzniká zdanie večnosti, ako napríklad pri strome, ktorý sa neustále zaodieva novým lístím, zdanlivo na ňom ostáva tá istá zeleň, a kým jedny listy opadávajú, druhé rastú a zachovávajú tú istú tienivosť; v tom štáte však všetci obyvatelia budú nesmrteľní a dosiahnu to, čo svätí anjeli nikdy nestratili. Urobí to všemohúci Boh, zakladateľ onoho štátu. Sľúbil to a nemôže klamať, veď to dosvedčil aj tým, že už uskutočnil mnoho sľúbeného aj nesľúbeného.
On je ten, ktorý na počiatku stvoril svet, plný všetkých dobrých vecí viditeľných a chápateľných, v ktorom nestvoril nič lepšieho nad duchov obdarených rozumom, schopných rozjímať o Bohu a vládnucich nad sebou, spojených do jediného spoločenstva, ktoré menujeme svätým a najvyšším štátom, v ktorom to, čím sa udržiavajú a stávajú blaženými, je sám Boh ? ich spoločný život a pokrm. On je to, ktorý dal rozumnej bytosti takú slobodnú vôľu, že ak chce, môže opustiť samého Boha, svoju blaženosť, po čom však neodkladne nasleduje nešťastie. On je ten, ktorý keď predvídal, že niektorí anjeli z povýšenosti opustia také veľké dobro, lebo si budú chcieť sami sebe stačiť na blaženosť, nepozbavil ich tej moci (čiže slobodnej vôle), usudzujúc, že je mocnejšie a lepšie, keď sa aj zo zla urobí dobro, ako by sa nemalo dopustiť jestvovanie zla. Zla by vôbec nebolo, keby meniteľná prirodzenosť, hoci dobrá a stvorená najvyšším Bohom, nemeniteľným dobrom, ktorý je pôvodcom všetkých dobier, nebola si ho hriechmi sama zapríčinila. Lež tento hriech ju usvedčuje a presvedčuje, že bola stvorená ako dobrá. Keby sama nebola veľkým dobrom, hoci nie rovným svojmu Stvoriteľovi, potom útek od Boha, svojho svetla, nemohol byť pre ňu niečím zlým. Slepota je chybou oka a už sama chyba ukazuje, že oko je stvorené na videnie svetla. Samou chybou sa ukazuje, že úd schopný vidieť svetlo je vznešenejší nad ostatné údy, a niet vlastne inej príčiny pre chybu, len neschopnosť prijať svetlo. Takisto aj prirodzenosť, ktorá požívala prítomnosť Boha, ukazuje, že bola stvorená ako najlepšia. Ukazuje to vlastne tou chybou, pre ktorú je preto nešťastná, lebo nepožíva prítomnosť Boha. On je to, ktorý dobrovoľný pád anjelov zasiahol najspravodlivejším trestom večného zatratenia, a tým, ktorí vytrvali pri najvyššom dobre (aby mali istotu vo svoje trvanie bez konca), dal za odmenu večné trvanie. On je to, ktorý stvoril aj človeka, rovnako dobrého, tou istou slobodnou vôľou obdareného, zemskú bytosť oživenú dušou (animal), ale hodnú neba, ak by vytrvala pri svojom Stvoriteľovi; ak by ho však opustila, mala ju postihnúť bieda, patričná a vhodná len pre ňu. (Podobne aj tu predvídal Boh, že človek prestúpením zákona vzdiali sa od Boha a zhreší, a predsa ho nepozbavil slobodnej vôle, lebo súčasne predvídal aj to, koľko dobrého urobí z ľudského zla.) On je to, ktorý zo smrteľného pokolenia, právom a spravodlivo odsúdeného, svojou milosťou zhromažďuje taký početný národ, aby ním doplnil a nahradil časť padnutých anjelov, aby tak milovaný a vyšší štát nebol pripravený o počet svojich občanov, ale aby sa mohol tešiť z ich ešte hojnejšieho počtu.
22.2. Večnosť a nemeniteľnosť Božej vôle. (Skrátené)
Zlí protivníci sa všelijako usilujú útočiť na Božiu vôľu. Lež Božia múdrosť a moc je taká veľká, že všetko ? aj to, čo sa deje proti jeho vôli ? smeruje k takému cieľu a koncu, ktorý on uzná za dobrý a spravodlivý a ktorý on už vopred poznal. Keď napriek tomu niektorí o Bohu tvrdia, že mení svoju vôľu, napríklad že sa hnevá, vtedy možno povedať, že skôr sa menia oni ako on. Slnko sa nemení, a predsa zdravému oku je príjemné a chorému nepríjemné. Božou vôľou rozumieme aj vôľu, ktorou Boh vzbudzuje poslušnosť v srdciach svojich verných, o čom hovorí apoštol: „Veď to Boh pôsobí vo vás, že aj chcete, aj konáte, čo sa jemu páči.“ (Flp 2, 13). Mnoho chcú Boží svätí dosiahnuť vôľou, ktorú v nich vzbudil Boh, a predsa sa to vždy neuskutoční. Modlia sa napríklad za mnohých ľudí, no Boh vždy nesplní to, o čo prosia, hoci sám v nich vzbudil vôľu, aby sa modlili. Keď sa teda svätí modlia, aby každý bol spasený, a predsa nie každý bude spasený, po ľudsky by sme mohli povedať, že to Boh chce, ale neurobí. Tak je to podľa nášho chápania. Podľa Božej vôle, v ktorej je spojená predvedomosť a predvídavosť a ktorá je večná, Boh vlastne už všetko vykonal na nebi i na zemi, nielen minulé a prítomné, ale aj budúce. My hovoríme: „Stane sa, ako Boh chce“, ak ešte nenadišiel čas, aby sa niečo stalo, čo Boh už predtým dávno vedel. Ak nepoznáme nielen čas nastúpenia veci, ale ani výslednú skutočnosť, hovoríme: „Stane sa, ako sa bude Bohu ľúbiť.“ Nehovoríme to preto, akoby Boh mal mať v budúcnosti novú vôľu, ale že v určitom čase sa ukáže, čo Boh pripravil od večnosti vo svojej nemeniteľnej vôli.
22.3. Prisľúbenie večnej blaženosti svätým a zatratenia bezbožným.
Ak ponecháme bokom ostatné, môžeme konštatovať, že ako teraz vidíme napĺňať sa na Kristovi to, čo Boh sľúbil Abrahámovi: „V tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme“ (Gn 22, 18), tak sa splní aj to, čo sľúbil celému tomu potomstvu ? najmä to, čo hovorí skrze proroka: „Tvoji mŕtvi ožijú! Vstanú moje mŕtvoly!“ (Iz 26, 19) a „Lebo hľa, ja stvorím nové nebo a novú zem a na predošlé sa nebude spomínať, ani na myseľ neprídu, ale tešte sa a plesajte večne nad tým, čo som stvoril, lebo hľa, ja stvorím Jeruzalem na plesanie a jeho ľud na radosť! Plesám nad Jeruzalemom, teším sa svojmu ľudu a už v ňom nebude počuť hlas plaču a hlas volania.“ (Iz 65, 17). Plní sa aj to, čo skrze iného proroka predpovedal, keď hovoril prorokovi: „V tom čase bude tvoj ľud oslobodený, každý, koho nájdu zapísaného v knihe. A mnohí z tých, čo spia v prachu zeme (alebo ako niektorí vykladajú tento výraz: v mohyle), sa zobudia; niektorí na večný život, iní na hanbu a večnú potupu.“ (Dan 12, 1 ? 2). Na inom mieste čítame od tohože proroka: „Ale kráľovstvo dostanú svätí Najvyššieho a kráľovstvo si udržia naveky a na veky vekov.“ (Dan 7, 18). A o niečo nižšie prorok píše: „Jeho kráľovstvo je večné kráľovstvo.“ (Dan 7, 27). Sú ešte aj iné veci, čo by sem patrili, ktoré som už uviedol v dvadsiatej knihe (21. kapitola), alebo aj ktoré som neuviedol, ale sú napísané v Písme. Stanú sa, ako sa stali tie udalosti, o ktorých si neveriaci mysleli, že neprídu. Ten istý Boh prisľúbil oboje, predpovedal, že oboje príde, Boh, pred ktorým sa trasú pohanskí bohovia, ako svedčí aj Porfýrius, najvznešenejší z pohanských filozofov.
22.4. Vyvrátenie námietky, že ľudské telo sa nemôže preniesť do neba.
Múdri učenci s veľkou autoritou, ktorí si ľahko získavajú ľudí pre svoje myšlienky, veľmi vtipne ? aspoň si to myslia ? napádajú zmŕtvychvstanie tiel a pritom sa odvolávajú na Cicera, ktorý sa vo svojej knihe De republica dotkol aj tejto veci. Totiž pri zmienke o tom, že Hercules a Romulus sa z ľudí stali bohmi, dodal: „Ich telá neboli prenesené do neba, lebo prirodzenosť by nedovolila, aby to, čo je zo zeme, neostalo v zemi.“ Toto je veľký argument pre mudrcov, ktorých myšlienky poznal Pán a vedel, že sú márne. (Porov. Ž 94, 11). Keby sme boli len dušami, to jest len duchmi bez tela, bývali by sme v nebi a nepoznali by sme pozemské bytosti, a povedali by nám, že sa raz akýmsi čudným zväzkom spojíme s pozemskými telami, ktoré majú byť oživené dušou, vari by sme, nechtiac tomu veriť, nedokazovali ešte viac, že prirodzenosť nedovolí, aby netelesná vec mohla byť spojená telesným zväzkom? A predsa zem je plná duší, oživujúcich pozemské údy a spojených i spletených s nimi podivným spôsobom. Prečo by teda ten istý Boh, ktorý stvoril bytosť obdarenú dušou, nemohol svojou vôľou aj pozemské telo povýšiť na nebeské telo, keď duch, vyšší nad všetky telá, a teda aj nad nebeské telá, mohol sa spojiť s pozemským telom? A či pozemská čiastočka, taká nepatrná, mohla mať v sebe niečo lepšie ako nebeské telo, aby mala zmysly a život, a aby ju, cítiacu a žijúcu, nebo pokladalo za dôstojné prijať, alebo už prijatú udržať, keď cíti a žije pôsobením lepšej veci, ako je akékoľvek nebeské telo? Teraz sa to nedeje preto, lebo ešte nenadišiel čas, v ktorom Boh chce, aby sa to dialo. Boh urobil omnoho čudnejšie veci ako tie, ktorým oni neveria a ktoré nám zovšedneli preto, že ich často vidíme. Prečo sa viac nečudujeme, že netelesní duchovia, vyšší aj nad nebeské telá, sa viažu so zemskými telami, ako tomu, že pozemské telá majú byť prenesené do príbytkov, hoci nebeských, ale telesných? Nečudujeme sa tomu len preto, že to vidíme každý deň, kým tamto sme dosiaľ ešte nikdy nevideli. Triezvy rozum nám možno povie, že je omnoho podivnejším Božím dielom telesné veci votkať do netelesných, ako hoci odlišné telá, jedny nebeské a druhé pozemské, ale predsa len telá spojiť s telami.
22.5. Niektorí ľudia neveria v zmŕtvychvstanie tiel, hoci v to verí skoro celý svet.
Taká neuveriteľná vec sa už raz stala: hľa, svet uveril, že Kristovo pozemské telo bolo vzaté do neba. V zmŕtvychvstanie tela a vystúpenie do vyšších príbytkov nemôže uveriť len veľmi málo ľudí, či už učených alebo neučených. Ak ľudia uverili vec uveriteľnú, nech vidia tí, čo neuverili, akí sú hlúpi. Ak však uverili vec neuveriteľnú, už aj to je neuveriteľné, že uverili vec neuveriteľnú. Tieto dve neuveriteľné veci, zmŕtvychvstanie nášho tela pre večnosť a to, že v takú neuveriteľnú vec svet jednako uveril, predpovedal ten istý Boh, keď povedal, že obidve tie veci sa stanú, a povedal to vtedy, keď sa ešte ani jedna z nich nestala. (Porov. Mt 26, 13). Jedna z tých neuveriteľných vecí sa už stala, ako vidíme, totiž že svet už uveril v to, čo bolo neuveriteľné. Prečo by sme mali pochybovať, že sa uskutoční aj to druhé, v čo (hoci je to neuveriteľné) svet uveril, keď sa už stalo to, čo bolo tiež neuveriteľné, že v takú neuveriteľnú vec svet už uveril? Veď obe tie neuveriteľné veci, z ktorých jednu už vidíme a v druhú veríme, sa predpovedajú v tých istých Písmach, skrze ktoré uveril svet. Ak by sme ešte uvážili aj spôsob, akým svet uveril, bude to ešte neuveriteľnejšie. Kristus posiela na more tohto veku niekoľkých rybárov so sieťami viery, nevzdelaných vo vedách, čo sa učenosti týka, nevycvičených, neskúsených v gramatike, nevyzbrojených dialektikou, nenadutých výrečnosťou, a tak chytá mnoho rýb každého druhu, tým podivnejších, čím zriedkavejších, ba chytá aj samých filozofov. K tým prvým dvom neuveriteľným veciam pridajme túto tretiu, ak sa niekomu páči, vlastne páčiť sa mu musí. Sú už teda tri neuveriteľné veci, ktoré sa stali. Neuveriteľné je, že Kristus vstal z mŕtvych v tele a že s telom vystúpil do neba. Neuveriteľné je to, že svet uveril v takú neuveriteľnú vec. Neuveriteľné je to, že obyčajní ľudia nízkeho pôvodu, malá hŕstka, mohli tak účinne presvedčiť svet aj učencov o takej neuveriteľnej veci. Z tých troch neuveriteľných vecí v prvú nechcú veriť tí, ktorým teraz odpovedáme; na druhú musia voľky-nevoľky hľadieť; odkiaľ sa však vzala tá druhá, nepochopia, ak neuveria v tretiu. Kristovo zmŕtvychvstanie a nanebovstúpenie v tom istom tele, v ktorom vstal z mŕtvych, sa rozhlasuje a verí na celom svete. Ak by to bolo neuveriteľné, kde sa vzala viera v to na celom svete? Ak by mnohí vznešení, vzdelaní a učení ľudia povedali, že to videli, a čo videli, usilovali by sa aj rozšíriť, nebolo by nič čudné, že im svet verí, ba bola by to iba tvrdohlavosť ešte neveriť. Ak však ? ako sa stalo v skutočnosti ? len niekoľko neznámych, naoko bezvýznamných, neučených ľudí hovorilo a písalo o tom, že to videli, a svet im predsa uveril, prečo potom niekoľkí najtvrdohlavejší, ktorí ešte zostali, nechcú doteraz veriť samému veriacemu svetu? Svet preto vlastne uveril nepatrnému počtu nevznešených, slabých a neskúsených ľudí, lebo cez nich ako cez svedkov, naoko hodných opovrhnutia, veľmi zázračne prehovorilo samo božstvo. Reči, ktorými svedkovia presvedčovali ľudí, boli vlastne zázračné skutky, a nie slová. Tí, čo nevideli Krista vstať v tele z mŕtvych a vystúpiť na nebo, uverili tým, čo vraveli, že to videli, lebo svedkovia potvrdzovali svoje videnie nielen slovami, ale robili aj zázračné znaky. Napríklad poslucháči, ktorí poznali hovoriacich svedkov, vedeli, že hovoria len jedným, najviac dvoma jazykmi, a naraz ich počuli zázračne rozprávať jazykmi všetkých národov. (Sk 2, 4 ? 12). Videli, že chromý od narodenia na ich slovo v mene Krista vstal po štyridsiatich rokoch celkom zdravý; že šatky vzaté z ich tela uzdravovali trpiacich; že na cestu, ktorou mali ísť, kládli ľudia nespočetné rady chorých, aby sa ich dotkol aspoň tieň prechádzajúcich, čo často zapríčiňovalo náhle uzdravenia; že vykonali mnoho iných zázračných vecí v Kristovom mene, ba že aj kriesili mŕtvych. (Sk 3; 4). Ak súhlasíme, že tie veci sa stali tak, ako je o nich napísané, hľa, koľko neuveriteľných vecí pridávame k tým trom predchádzajúcim! Na to, aby sa uverilo hoci jednej z tých neuveriteľných vecí, najmä zmŕtvychvstaniu a nanebovstúpeniu tela, nakopili sme mnoho svedectiev o početných iných neuveriteľných veciach, a napriek tomu ešte nemôžeme zlomiť hroznú úpornosť neveriacich. Ak však neveria, že sa stali zázraky, ktoré robili apoštoli, aby im ľudia verili, keď hlásali Kristovo zmŕtvychvstanie a nanebovstúpenie, potom nám stačí ten jediný veľký zázrak, že apoštolom veria, aj bez zázrakov, ľudia na celej zemi.
22.6. Rím vyhlásil svojho zakladateľa Romula za boha. Cirkev však miluje Krista pre jeho skutočné božstvo. (Skrátené)
O Romulovi hovorí Cicero: „Pri Romulovi je to tým čudnejšie, že kým sa iní, ako sa hovorí, stali z ľudí bohmi ešte v časoch, keď boli ľudia málo vzdelaní, neskúsení a mali väčší sklon veriť bájkam, za Romulových čias pred menej ako šesťsto rokmi už prekvitalo písomníctvo a veda a pomaly sa vytrácali staré povery zo života ľudí. Z tohto môžeme vyrozumieť, že Homér žil dávno pred Romulom, keďže za jeho života už boli ľudia vzdelaní a časy osvietenejšie, takže sa ťažko našlo miesto na nejaké básnenie. Starovek prijímal všetky bájky, niekedy aj dosť neohrabane zložené. Romulov vek, už akoby osvietený, sa vysmieval všetkému, čo je nereálne, a odmietal to.“ (De republica, 2, 10). Toto povedal najučenejší a súčasne najvýrečnejší Riman o Romulovi. Na začiatku len Rím, a to Rím veľmi malý, veril v Romulovo božstvo. Potomkovia sa držali podania predkov, a keď sa rozrástlo mesto, rozrástla sa aj povera spolu s vládou tohto mesta nad národmi. Iné národy, aj keď neverili v Romulovo božstvo, nazývali ho bohom, aby neurazili mesto, ktorému boli poddané. Avšak jestvuje aj mesto, ktoré založil Kristus ? zakladateľ nebeského a večného štátu ?, a to mesto verí v neho nielen preto, že je jeho Zakladateľom, ale skôr preto je založené, že verí v Krista! Rím už založený a vybudovaný si chcel uctiť svojho zakladateľa ako boha. Jeruzalem však svojho zakladateľa Krista položil za základ svojej viery, aby na ňom mohol stavať. Rím z lásky k svojmu zakladateľovi uveril, že Romulus je bohom, Jeruzalem však veril, že Zakladateľ je Bohom, a preto ho miloval. Romulovo božstvo je len vecou viery, a nie ozajstnou dokázanou skutočnosťou. Zvláštne zachránenie mesta vlčicou ešte nie je dôkazom božstva. Ani jeden iný národ by nebol Romula uznal za boha, keby sa nebol obával Rimanov. Kto však poráta zástupy tých, ktorí radšej išli na smrť, ako by boli zapreli božstvo Ježiša Krista? Strach priviedol mnohé národy, aby uverili v božstvo Romulovo, strach však nebol schopný odvrátiť množstvo mučeníkov, aby sa zriekli viery v Kristovo božstvo. Putujúci Boží štát na zemi sa jednako nepodujal na boj za časné blaho proti bezbožným prenasledovateľom, ale pre večnú spásu sa radšej vzdal časného boja. Kristových vyznávačov väznili, spútavali, pálili, trhali, mučili, vraždili, hromadne stínali, a predsa ich bolo stále viac. Nemysleli na to, ako bojovať o svoj život, naopak, pohŕdali aj životom pre svojho Spasiteľa. Cicero vo svojej knihe (De republica, 23) hovorí, že štát sa púšťa do vojny buď pre vernosť, alebo na záchranu. Keď štát padne, zhynie, prestane jestvovať, to akoby sa komusi zrútil celý svet. Teda záchrana štátu je pretrvanie štátu. Možno preto právom nadhodiť otázku, či Sagunťania konali správne, keď radšej vydali svoje mesto skaze, ako by mali porušiť vernosť Rímu. Za to ich chvália národy. Lenže neviem, ako mohli ostať verní zásade, že vojna sa vedie buď pre vernosť, alebo na záchranu, keď oboje bolo v nebezpečenstve a keď sa dalo vybrať len jedno. Sagunťania si zvolili vernosť, ale sa vzdali záchrany. Záchrana Božieho štátu je v tom, že ho možno dosiahnuť a udržať len vo viere a s vierou. Stratou viery ľudia strácajú aj Boží štát. Len takáto viera mohla zrodiť toľkých mučeníkov.
22.7. Viera v Krista je dielom Božím. (Skrátené)
Je až smiešne hovoriť súčasne o falošnom božstve Romulovom a o skutočnom božstve Kristovom. Romulus žil šesťsto rokov pred Cicerom a spoločnosť za jeho čias bola už veľmi pokročilá, odmietala a vysmievala všetko nemožné. Za čias Augustových a Tiberiových bola vzdelanostná úroveň ešte vyššia. Ľudský duch by sa bol vtedy ešte silnejšie postavil proti viere v Kristovo zmŕtvychvstanie a nanebovstúpenie, keby sa pravdivosť tej veci nebola dokázala zázrakmi, ktoré videli ľudia na vlastné oči. Len tak sa mohlo stať, že túto vieru prijalo tak mnoho ľudí a nevládalo ju vykoreniť nijaké prenasledovanie. Viera v zmŕtvychvstanie a v nesmrteľnosť tela v novom svete sa rozšírila po celej zemi. Čítali sa proroctvá a ich spĺňanie len podporovalo vieru v Krista, až sa veriacim vzdala celá zem, ktorá len nedávno proti nim zúrila počas krutých prenasledovaní.
22.8. Zázraky sa stali preto, aby svet uveril v Krista, ale neprestávajú sa diať aj ďalej.
Vyčítajú nám, prečo sa vraj teraz nedejú zázraky, o ktorých hlásame, že sa stali! Mohol by som odpovedať, že kým svet neuveril, boli potrebné, aby uveril. Ak ešte aj teraz niekto žiada zázraky, aby uveril, je to čudné, lebo už to samo je zázrakom, že niekto neverí, keď ostatný svet verí. Tieto námietky vyslovujú ľudia len preto, aby nemuseli veriť, že zázraky sa diali. Odkiaľ prišlo to, že celý svet s toľkou vierou ospevuje Kristovo nanebovstúpenie v tele? Ako to, že v pokrokových časoch, ktoré zavrhovali všetko nemožné, bez akýchkoľvek zázrakov a omnoho zázračnejšie uveril svet v neuveriteľné? Či azda preto sa uverilo, že tie pravdy boli uveriteľné? V takom prípade sa pýtame, prečo oni sami neveria? Krátko zhrnieme svoje dôvody. Buď tie neuveriteľné veci, ktoré sa stali a ktoré ľudia videli, pripravili vieru v neuveriteľnú vec, ktorá sa nevidela; alebo bola vec natoľko uveriteľná, že nepotrebovala nijaké zázraky na presvedčenie ľudí. Potom však usvedčuje a zahanbuje nevieru tých ľudí. Toto by som mohol povedať na zavrátenie tých najmenej uvažujúcich. Zázrakov bolo veľmi mnoho a všetky vydávali svedectvo veľkému a takému vážnemu zázraku, ktorý nebolo možné poprieť, že Kristus v tom istom tele, v ktorom vstal z mŕtvych, vystúpil aj do neba. V tých istých knihách, ktorých hodnovernosť je nad všetku pochybnosť, je napísané všetko: aj to, čo sa stalo, aj to, na potvrdenie čoho sa to stalo. Tie zázraky sa stali známymi, aby upevnili vieru a skrze vieru, ktorú upevnili, sa stali ešte známejšími. Čítajú ich národy, aby v ne uverili, a neboli by čítané, keby sa v ne neverilo. Veď aj dnes sa dejú zázraky v mene Kristovom buď sviatosťami, buď modlitbami alebo pamiatkami jeho svätých, ale nebývajú rozhlasované s takou silou, aby požívali toľkú slávu ako tamtie. Kánon svätých Písem, ktorý musel byť určený, zapríčiňuje, že o prvých zázrakoch sa všade nahlas číta, a tak vnikajú do pamäti všetkých ľudí na svete. Lenže tieto nové zázraky sú známe iba tam, kde sa stanú, sotva v tom istom meste alebo na blízkom okolí. Stáva sa, že ani tam mnohí nevedia o nich, mnohí o nich nepočujú, najmä keď je to veľké mesto. Okrem toho ak sa o nich hovorí inde a iným ľuďom, taká zvesť už nemá takú silu, aby sa jej verilo ľahko a bez pochybovania, hoci by to hneď hovorili praví kresťania pravým kresťanom.
Zázrak, ktorý sa stal v Miláne, keď sme tam bývali, keď slepý náhle nadobudol zrak, mohol sa stať známym mnohým ľuďom, lebo aj mesto je dosť veľké a aj cisár tam vtedy bol prítomný, pričom svedkom bolo veľké množstvo ľudu, ktorý si prišiel uctiť pozostatky mučeníkov Gerváza a Protáza. O tých pozostatkoch nikto predtým nevedel, ani miesto nikto bezpečne nepoznal, len keď biskup Ambróz dostal o tom vo sne zvesť, pozostatky sa našli. Pri nich sa ten slepý zbavil dávnych temnôt a uvidel denné svetlo.1
Kto vie napríklad o uzdravení Inocentia, úradníka zastupiteľskej prefektúry, okrem niekoľkých ľudí, medzi ktorými sme boli aj my a videli ho na vlastné oči? Keď sme sa vracali z námorných ciest, prijal k sebe mňa a brata Alypia2, lebo bol aj s celým svojím domom veľmi nábožným človekom, hoci sme ešte neboli v duchovnom povolaní, ale sme už Bohu slúžili a bývali sme vtedy uňho. Lekári ho liečili z vredov, ktorých mal plno na zadnej a spodnej časti tela. Najprv mu ich poprerezávali a potom ho ďalej liečili liekmi podľa svojho umenia. Pri rezaní vytrpel mnoho dlhých prudkých bolestí. Jeden vred však bol medzi mnohými záhybmi tela taký skrytý, že sa k nemu nástroje vôbec nedostali, hoci by sa bolo patrilo takisto ho prerezať. Keď sa vyliečili tie ostatné otvorené vredy, zostal tento jeden a márne sa ho usilovali vyliečiť. Chorého znepokojovalo dlhé utrpenie, veľmi sa bál opätovnej operácie (predpovedal mu ju iný lekár, jeho domáci, ktorého tamtí k nemu ani nepustili, a keď sa chcel pozerať na prvú operáciu, dokonca ho podráždený chorý vyhodil z domu, hoci ho čoskoro prijal naspäť). Chorý v bolestiach vybuchol a kričal na lekárov: „Zas ma chcete rezať? Má sa splniť to, čo povedal ten, ktorého ste nechceli pripustiť k mojej prvej operácii?“ Lekári sa vysmievali z toho neskúseného lekára a chorého upokojovali chlácholivými slovami a sľubmi. Prešlo zas mnoho dní a neosožil nijaký liek. Lekári vytrvali pri svojom sľube, že vred vyliečia nie nožom, ale liekmi. Pribrali si ešte jedného staršieho a veľmi vychýreného lekára Ammonia (vtedy ešte žil), ktorý sľuboval to isté ako oni, spoliehajúc sa na ich starostlivosť a skúsenosť. Zdalo sa, že jeho autoritou ubezpečený chorý začal akoby vyzdravievať, veselo si strúhal žarty zo svojho domáceho lekára, ktorý bol predpovedal druhú operáciu. Čo ďalej? Uplynulo veľa dní zbytočného trápenia, až napokon unavení a zahanbení lekári museli priznať, že bez noža tohto chorého nijako nemožno vyliečiť. Chorý sa preľakol, zbledol od strachu, a keď prišiel k sebe a bol schopný rozprávať, kázal lekárom odísť a neukazovať sa mu viac na oči. Zmučenému plačom neostávalo iné, keď ho už nevyhnutnosť tlačila, len zavolať akéhosi lekára z Alexandrie, ktorého vtedy pokladali ľudia za zázračného chirurga, aby mu urobil to, k čomu v hneve nechcel pripustiť predchádzajúcich lekárov. Keď ten chirurg prišiel k nemu a odborným okom sa pozrel na jazvy ? bol to človek dobrý ? prehovoril chorého, aby tí istí lekári dokončili, čo začali, teda aby užili výsledok svojich námah, keď sa už predtým o chorého starali tak dobre, že to aj sám obdivoval. Dodal aj to, že chorý sa nemôže uzdraviť bez operácie, ale že sa to nijako nezhoduje s jeho mravmi, aby pre maličkosť, ktorá ostala ešte na dokončenie, mal odoberať zásluhu ľuďom, ktorých odbornú prácu, dôkladnosť a svedomitosť obdivoval, keď prezrel jazvy. Chorý nadobudol opäť dôveru k svojim lekárom a rozhodol, aby v prítomnosti lekára z Alexandrie otvorili nožom to miesto, ktoré podľa názoru všetkých sa ináč už nedalo vyliečiť. Odložil si to však na nasledujúci deň. Keď lekári odišli, v celom dome sa rozhostil taký žiaľ a všetci tak ľutovali domáceho pána, že sme sotva mohli upokojiť plač a bedákanie ? ako na dajakom pohrebe. Denne ho navštevovali svätí mužovia: vtedajší uzalský biskup blahej pamäti Saturninus, kňaz Gelosus a diakoni kartáginskej cirkvi (medzi nimi bol aj jediný dosiaľ žijúci biskup Aurelius, na ktorého si spomíname s patričnou úctou). S chorým sme sa rozprávali o obdivuhodných Božích dielach a pritom som si všimol, že veľmi dobre sleduje veci, ktoré spomínam. Tých, čo ho podľa svojej obyčaje večer navštívili, prosil úpenlivým plačom, aby na druhý deň ráno radšej ráčili byť prítomní na jeho pohrebe, ako by mali byť svedkami jeho bolestí. Taký strach sa ho zmocnil pri spomienka na predošlé útrapy, že bol presvedčený, že zomrie v rukách lekárov. Potešovali ho a povzbudzovali, aby dôveroval v Boha a aby mužne prijal jeho vôľu. Potom sme sa začali modliť. Keď sme si podľa zvyku pokľakli na kolená a padli na tvár, chorý tiež padol na tvár s takou silou, akoby ho niekto zvalil na zem, a začal sa modliť. Kto by to opísal, s akou vrúcnosťou sa ten človek modlil, s akým dojatím, s akou záplavou sĺz, s akým vzlykotom a vzdychaním, otriasajúcim všetkými údmi tela a takmer zastavujúcimi dych! Kto to môže slovami opísať? Či sa aj iní modlili a či si všímali jeho modlitbu, to neviem. Ja som sa vôbec nemohol modliť a len tak krátko som si v mysli povedal: „Pane, aké prosby svojich veriacich vypočuješ, ak tieto nevypočuješ?“ Nič som už nemohol dodať, len aby zomrel v modlitbe. Vstali sme a rozišli sme sa s biskupským požehnaním. Inocentius nás prosil, aby sme ráno zas prišli, aby sme ho povzbudzovali a upokojovali. Svitol obávaný deň, Boží sluhovia prišli, ako boli sľúbili. Vošli lekári a začalo sa chystať všetko potrebné: priniesli zlovestné železá a všetkých prítomných popadol strach a silné napätie. Tí najvýznamnejší z prítomných potešovali a na duchu posilňovali chorého. Položili ho na posteľ tak, aby sa lekárovi dalo dobre rezať, potom mu rozviazali obväzy a obnažili choré miesto. A hľa ? lekár s nožom v ruke prezerá to miesto, kde má rezať, a napnuto ho skúma. Očami bedlivo skúma, dotýka sa prstami, všetkými možnými spôsobmi skúma a nájde ? dokonale zahojenú ranu! V tej chvíli prepukne v ľuďoch radosť, vzdávajú chválu a vďaku milosrdnému a všemohúcemu Bohu, a všetci plačú od radosti. To všetko sa nedá opísať, dá sa to skôr predstaviť, ako vypovedať.
V tom istom Kartágu mala Inocentia, veľmi zbožná žena a jedna z najpoprednejších v meste, rakovinu na prsníku ? chorobu, ktorú podľa názoru lekárov nemožno ničím vyliečiť.3 Taký úd, ktorý napadne choroba, sa zvyčajne odreže a oddelí od tela, alebo podľa názoru (vraj Hypokratovho), aby človek ešte istý čas požil, hoci aj tak musí zomrieť, je vraj lepšie, keď sa choroba vôbec nelieči. Toto sa dozvedela chorá od skúseného lekára a rodinného priateľa, a preto sa v modlitbe obrátila jedine na Boha. Keď sa približovala Veľká noc, chorá dostala vo sne napomenutie, aby pri krstiteľnici stála na tej strane, kde dostávajú sviatosť krstu ženy, a aby jej prvá pokrstená žena, ktorú stretne, prežehnala choré miesto Kristovým znakom.4 Urobila tak a hneď sa uzdravila. Lekár, ktorý jej povedal, že ak chce trocha dlhšie žiť, aby sa neliečila, keď ju neskôr prehliadol a videl, že je celkom zdravá ? vedel dobre z predošlých prehliadok, že mala strašnú chorobu ? s veľkým záujmom sa vypytoval, aké lieky užívala, lebo chcel poznať liek, ktorý vyvracia Hypokratovu mienku. Keď sa od nej dozvedel, ako sa to stalo, najprv s pohŕdaním v tvári i hlase (až sa bála, aby nepovedal niečo urážlivého o Kristovi), napokon však slušne a opatrne jej začal vyčítať: „Myslel som, že mi povieš niečo veľkého.“ Keď však videl, ako sa obáva jeho výčitiek, povedal: „Čo takého veľkého urobil Kristus, ak uzdravil rakovinu, keď predtým vzkriesil mŕtveho, ktorý bol štyri dni v hrobe?“ (Jn 11, 1 ? 44). Keď som sa o tom dopočul, veľmi ma popudilo, že v tej obci a na osobe nie neznámej sa stal veľký zázrak, a pritom o ňom nikto nevie. Pomyslel som si, že tá žena si zasluhuje nielen napomenutie, ale aj pokarhanie. Ona sa bránila, že o veci predsa nemlčí. Pýtal som sa potom jej priateliek, či o uzdravení počuli. Povedali mi, že o tom vôbec nevedia. Povedal som jej: „Akože nemlčíš, keď ani tvoje najbližšie priateľky o tom nevedia?“ Predtým som sa jej vypytoval len krátko, teraz však musela vyrozprávať všetko po poriadku, ako sa to stalo. Keď jej priateľky počuli podrobnosti o celej udalosti, čudovali sa a zvelebovali Boha.
V tom istom meste bol aj istý lekár trpiaci na podagru (dna v nohách), ktorý mal byť pokrstený. Deň pred krstom videl vo sne čiernych kučeravých chlapcov ? pokladal ich za diablov ?, ktorí mu bránili, aby prijal krst ešte v tom istom roku. Keď ich nechcel počúvnuť, dokopali ho do nôh tak bolestivo, že nikdy predtým neskúsil takú prudkú bolesť. Ale on sa rozhodol premôcť ich sviatostným kúpeľom znovuzrodenia a krst neodriekol. Ako bol prisľúbil, ku krstu aj pristúpil. Pri krste sa nielenže stratila bolesť, ktorá ho do toho času veľmi trápila, ale sa navždy stratila aj podagra, a hoci potom ešte dlho žil, nikdy ho nohy neboleli. Tento prípad poznáme aj osobne a spolu s nami aj niekoľkí bratia, ku ktorým sa dostala o tom správa.
Istý Kurubitanec, bývalý herec, sa pri krste uzdravil nielen z paralýzy, ale aj z chorobného zväčšenia pohlavných údov. Pozbavený jedného i druhého utrpenia odišiel od krstu, akoby bol býval odjakživa zdravý. Okrem mesta Kuruby a niekoľkých ľudí, ktorí sa o tom mohli príležitostne dopočuť, nikto viac o tom nevie. Keď sme sa o tom dozvedeli my, na rozkaz svätého biskupa Aurelia sme doviedli spomenutého človeka do Kartága ako svedka, hoci sme predtým o prípade počuli z úst takých ľudí, o ktorých hodnovernosti sme nemohli pochybovať.
Medzi nami žije bývalý tribún Hesperius, ktorý má svoj majetok, pomenovaný „Zubedi“, je to vo fussalskom chotári. Keď sa dozvedel, že sila zlých duchov prenasleduje jeho domáce zvieratá aj jeho sluhov, poprosil našich kňazov za mojej neprítomnosti, aby ta niektorý zašiel a modlitbami zahnal zlých duchov. Jeden z kňazov ta zašiel, obetoval tam obetu Kristovho tela a modlil sa podľa svojich síl, aby sa to súženie skončilo. Boh sa ihneď zmiloval a súženie prestalo. Hesperius bol dostal od svojho priateľa hrsť posvätnej zeme z Jeruzalema, z miesta, kde pochovaný Kristus vstal na tretí deň z mŕtvych. Zem si zavesil vo svojej izbe, aby ani sám neutrpel dačo zlého. Keď takto zbavil dom znesvätenia, rozmýšľal, čo má urobiť s tou vzácnou zemou. Z úcty ju totiž nechcel prechovávať iba u seba. Náhodou sme boli vtedy blízko, ja a môj kolega Maximinus, biskup sinitskej cirkvi. Prosil nás, aby sme ho navštívili, a my sme prišli. Keď nám všetko vyrozprával, prosil nás, aby sa zem niekde zakopala a aby sa postavila na tom mieste modlitebňa, kde by sa mohli kresťania schádzať na bohoslužby. Neodporovali sme, a tak sa aj stalo. Žil tam vtedy jeden chromý dedinský mládenec. Keď sme sa o tom dopočuli, prosili sme jeho rodičov, aby ho na to sväté miesto čím skôr zaniesli. Keď ho ta priniesli, modlil sa a o chvíľu odišiel odtiaľ uzdravený na vlastných nohách.
Necelých tridsať míľ od Hyppo-Regius leží dedinka Victoriana. Sú tam relikvie milánskych mučeníkov Gerváza a Protáza. Priniesli ta akéhosi mladíka, ktorý kúpal koňa cez letné poludnie v hlbokej rieke a pritom ho posadol zlý duch. Keď tam ležal akoby zomierajúci a vyzeral skôr na mŕtveho ako živého človeka, prišla majiteľka pozemku a podľa svojho zvyku sa chystala konať večerné spevy a modlitby aj so svojimi slúžkami a Bohu zasvätenými pannami. Začali spievať hymny. Ten dotyčný (totiž zlý duch v tele posadnutého) akoby pichnutý hlasom piesne, vyskočil, celý sa triasol a s hrozným krikom objal oltár, akoby chcel, ale nemohol ním pohnúť. Držal sa oltára, akoby bol oň priviazaný alebo prilepený, a s veľkým vreskom prosil, aby mu odpustil, pričom vykrikoval, kde, kedy a ako obsadil mládenca. Vyhlásil, že vyjde z mládenca, a pritom pomenúval aj jednotlivé údy tela, o ktorých sa vyhrážal, že ich vytrhne, keď bude z tela odchádzať. Naraz, ako takto vykrikoval, mládenca opustil. Avšak jedno oko mládencovo ostalo visieť na líci, len na tenučkej žilke, a jeho zornička, ináč čierna, obelela. Keď to prítomní videli (a zbehlo sa ich na jeho krik niekoľko, pričom sa všetci zbožne modlili), hoci sa tešili, že už mládenec prišiel k sebe a že už vstal, predsa ostali zarmútení pre to jeho oko a chceli poslať po lekára. Bol tam aj jeho švagor, ktorý ho priniesol, a ten povedal: „Boh, ktorý na modlitby svätých vyhnal diabla, môže aj zrak navrátiť.“ Vtedy opatrne, ako najlepšie vedel, chytil vytrhnuté a len visiace oko do rúk a vtlačil ho naspäť do očnej jamky, obviazal ho šatkou (oráriom)5 a povedal, že ju treba odviazať len o sedem dní. A keď tak urobil, oko bolo celkom zdravé. Aj iní sa tam uzdravili, ale písať o všetkých by bolo veľmi zdĺhavé.
Poznám hypponské dievča, ktoré sa zbavilo zlého ducha tak, že sa pomazalo olejom, do ktorého nakvapkal zo svojich sĺz kňaz, čo sa za ňu modlil. Viem aj o takom prípade, že sa biskup modlil za mládenca, ktorého ani nevidel, a mládenec sa v tej chvíli zbavil posadnutia zlým duchom.
V našom meste Hyppo žil starček Florentius, človek zbožný a chudobný. Voľakedy sa živil krajčírstvom. Raz kdesi stratil plášť a nemal si za čo kúpiť nový. Úpenlivo prosil o odev dvadsiatich mučeníkov, ktorých pozostatky sú v našom meste a sú veľmi slávne. Jeho hlasnú modlitbu počuli tam prítomní mladíci ? posmeškári ? a keď vyšiel na ulicu, išli za ním a uťahovali si z neho za to, že prosil mučeníkov, aby mu dali po päťdesiat medených mincí (folles)6 na šaty. Starček mlčky kráčal ďalej, keď tu naraz uvidel na brehu hádzať sa veľkú rybu. S ochotnou pomocou mladíkov ju chytil. Zaniesol ju potom do kuchyne v hostinci nejakému kuchárovi Catosovi, dobrému kresťanovi, ktorému všetko vyrozprával a predal mu rybu za tristo medenákov. Za tie peniaze sa chystal nakúpiť vlnu, aby mu žena z nej ušila dajaké šaty. Keď kuchár rozrezal rybu, našiel v jej žalúdku zlatý prsteň; dojatý milosrdenstvom a pohnutý náboženským citom, odovzdal prsteň starcovi so slovami: „Pozri sa, ako ťa priodelo dvadsať mučeníkov!“
Do mestečka Aquae Tibillitanae prenášali ostatky slávneho mučeníka Štefana. Niesol ich biskup Praejectus za prítomnosti veľkého množstva ľudí. Istá slepá žena tam prosila okolostojacich, aby ju priviedli k biskupovi nesúcemu relikvie. Kvety, ktoré mala so sebou, dala do rúk biskupovi, a keď ich prijala naspäť, priložila si ich na oči a ihneď začala vidieť. Potom kráčala pred čudujúcimi sa prítomnými ľuďmi, jasala a išla cestou sama, bez sprievodcu.
Relikvie spomenutého mučeníka, ktoré sú uložené na sinitskom hrade blízo osady Hyppo, niesol raz tamojší biskup Luellus za účasti ľudu, ktorý kráčal pred ním i za ním. Už dlhší čas ho prenasledoval vred, ktorý mu mal operovať jeho priateľ lekár. Pri nesení posvätného bremena sa však vred naraz vyliečil a viac ho nebolo.
V Kalame býva kňaz Eucharius, pochádzajúci zo Španielska, ktorý bol už dávnejšie chorý na kamene. Uzdravil sa pri pozostatkoch Štefana mučeníka, ktoré ta priniesol biskup Possidius. Neskôr toho istého kňaza prevládla iná choroba, bol už mŕtvy, dokonca mu už aj zviazali palce. Keď mu potom položili tuniku, predtým položenú na relikvie svätého mučeníka, na telo, zomretý kňaz sa za pomoci svätého mučeníka opäť prebral do života.
Bol tam aj muž, vynikajúci vo svojom postavení, menom Martialis, človek už veľmi starý, ktorý veľmi nenávidel kresťanov. Mal však dcéru kresťanku a zaťa pokrsteného v tom istom roku. Keď tí dvaja prosili chorého, aby sa stal kresťanom, odmietol a oboch odohnal od seba s veľkým rozhorčením. Vtedy prišlo zaťovi na um ísť k relikviám sv. Štefana a tam sa čo najvrúcnejšie modliť za chorého, aby Bohom osvietený neodkladal návrat ku Kristovi. Prosil s plačom a vzlykotom, úprimne a s hlbokou zbožnosťou. Keď odchádzal, vzal si niekoľko kvetov z oltára, ktoré tam boli naporúdzi, a v noci ich položil ku hlave chorého. Všetci odišli spať. Ráno na svitaní chorý volal, aby išli po biskupa. Biskup bol práve vtedy u mňa v Hyppo. Keď sa chorý dozvedel, že biskup nie je doma, žiadal si, aby prišli kňazi. Keď prišli, osvedčil sa, že verí, a prijal krst za všeobecnej radosti a údivu všetkých prítomných. Potom kým žil, mal vo zvyku vzdychať: „Kriste, prijmi môjho ducha“, hoci nevedel, že to boli posledné slová svätého Štefana, keď ho Židia kameňovali. Boli to aj jeho posledné slová, lebo krátko nato zomrel.
Tam sa vyliečili aj dvaja chorí na lámku v nohách, jeden domáci človek a druhý cudzinec. Domáci človek sa vyliečil celkom a cudzinec dostal vo videní poučenie, čo má robiť, keď prídu naňho bolesti. Keď to urobil, bolesti prestali.
Audurus sa volá mesto, kde je kostol sv. Štefana a v ňom relikvie. Akéhosi malého chlapčeka, ktorý sa hral na dvore, prešiel voz ťahaný volmi, ktoré náhle odbočili z cesty. Chlapček hneď v bolestiach zomrel. Matka ho schmatla a položila vedľa relikvií. Nielenže ožil, ale neskôr sa ukázalo, že je celkom zdravý.
V susednej obci Caspaliana ochorela jedna mníška. Už sa prestalo dúfať, že bude žiť. Jej odev zaniesli k spomenutým relikviám. Kým sa však vrátili, chorá zomrela. Rodičia však prikryli telo zomretej prineseným odevom a nebohá hneď ožila.
Neďaleko Hyppo istý Sýrčan Bassus sa modlil pri relikviách tohto mučeníka za svoju veľmi nebezpečne chorú dcéru a priniesol so sebou aj jej šaty. Vtom pribehli z domu chlapci, ktorí mu chceli oznámiť, že chorá zomrela. Keďže sa práve vtedy modlil, jeho priatelia nedovolili chlapcom podať správu o smutnej udalosti, aby Sýrčan na verejnom mieste nahlas neplakal. Keď sa vrátil domov, kde sa už rozliehal plač domácich, prineseným odevom prikryl telo zomretej a ona ihneď ožila.
U nás sa zasa stalo, že po ťažkej chorobe zomrel syn istého pokladníka Irenea. Keď už bezduché telo ležalo a všetci sa s veľkým plačom a žiaľom chystali na pohreb, ktorýsi zo susedov navrhol, aby telo namastili olejom, ktorý našli v pozostalosti mučeníka. Urobili tak a mŕtvy ožil.
Aj to sa stalo u nás, že bývalý tribún Eleusinus položil na hrob mučeníka, ktorý je v predmestí, svoje umreté dieťa. Po vrúcnej modlitbe a po veľkom žialení odniesol si domov dieťa živé.
Čo mám robiť? Dolieha na mňa sľub ukončiť dielo, takže tu nemôžem pospomínať všetko, čo viem. Nepochybujem, že mnohí z našich, keď budú toto dielo čítať, budú namrzení, že som povynechával toľko vecí, o ktorých vedia rovnako ako ja. Už teraz ich prosím, aby mi odpustili. Nech si len pomyslia, koľko by bolo treba vynaložiť námahy na opísanie všetkého, čo sa stalo, a koľko v tomto diele musím vynechať. Keby som mal opísať len tie zázraky, ktoré sa týkajú uzdravení na príhovor sv. Štefana, a to len na kalamenskom a našom okolí, potreboval by som na to naozaj mnoho kníh. Ba ani všetky zázraky som nemohol pozbierať a spomínam len tie, o ktorých sa písalo, aby sa mohli čítať na zhromaždeniach ľudu. Rozhodli sme sa však opísať niektoré zázraky a zozbierať dôkazy, keďže vidíme, že aj za našich čias sa dejú zázračné znamenia Božej sily, podobné tým, ktoré sa diali v starých časoch. Usilujeme sa, aby tie súčasné zázraky nezanikli skryté pred ľuďmi. Ešte nie sú ani dva roky odvtedy, ako sú relikvie v Hyppo Regius. Okrem toho veľmi mnohí ľudia ? ako s určitosťou vieme ? nenechali po sebe nijaké písomné záznamy o zázrakoch, ktoré sa stali s nimi. Ale aj tak počet opísaných sa blíži číslu sedemdesiat vo chvíli, keď o tom píšem. Pravda, v Calame, kde sú relikvie už dávnejšie, sú aj zápisy hojnejšie, a preto je ich aj väčšie množstvo.
Vieme takisto o mnohých zázrakoch, ktoré sa stali na príhovor toho istého mučeníka v Uzale, neďaleko Utiky. Tam biskup Evodius omnoho prv ako u nás zaviedol relikvie tohto mučeníka.
Tam však nemali vo zvyku robiť a zverejňovať zápisy o zázrakoch, aspoň kedysi ich nerobievali, dnes možno áno. Keď sme tam nedávno boli a keď sa istá tamojšia žena Petrónia uzdravila z dlhej a ťažkej choroby, na ktorej vyliečenie sa ukázali márne všetky lekárske zásahy, vrúcne sme ju prosili, aby so súhlasom tamojšieho biskupa urobila o tom záznam, ktorý by sa potom čítaval ľudu. Ona to poslušne aj urobila. V tom písomnom zázname sa zmienila o skutočnosti, ktorú rozhodne nemôžem vynechať, hoci sa náhlim dokončiť dielo. Ide najmä o to, že akýsi Žid jej poradil, aby na vlasovú retiazku navliekla prsteň a tou retiazkou aby sa opásala na holom tele pod šatami. Prsteň mal pod očkom kamienok, ktorý sa našiel v ľadvinách vola. Touto retiazkou opásaná, akoby liekom, došla ku chrámu sv. mučeníka. Vyšla z Kartága a zastavila sa na svojom majetku pri rieke Bagrade. Keď chcela pokračovať v ceste, našla pod svojimi nohami spomenutý prsteň. Hneď prezrela vlasový pás, na ktorom bol prsteň upevnený. Keď videla, že uzly sú pevné, myslela si, že prsteň sa prelomil a tak vypadol. Avšak aj prsteň bol neporušený. Tento div pokladala za záruku svojho uzdravenia, preto chytila pás aj s prsteňom a hodila ich do vody. To neuveria tí, čo neveria ani to, že Pán Ježiš prišiel na svet, zachovávajúc pritom neporušené panenstvo svojej matky, ani to, že vkročil medzi svojich učeníkov zatvorenými dverami. Ale o udalosti, ktorú opisujem, sa môžu sami presvedčiť, a keď sa presvedčia, iste uveria aj v iné zázraky. Veď je to známa žena zo vznešenej rodiny, manželka vznešeného muža, býva v Kartágu. Mesto je známe, osoba takisto a sama odpovie každému, kto sa jej bude pýtať. Mučeník, na ktorého príhovor sa uzdravila, iste veril v Syna Panny, v toho, ktorý zatvorenými dverami vošiel k svojim učeníkom. Ten veril aj v to, prečo vlastne všetko rozprávame, že Kristus vystúpil do neba v tom tele, v ktorom vstal z mŕtvych. Preto sa aj skrze toho mučeníka, ktorý dal za vieru svoj život, dejú také veci. Aj teraz sa teda dejú zázraky, ktoré koná ten istý Boh. Dejú sa skrze tých ľudí, ktorých on chce a ako on chce. On urobil aj tie zázraky, o ktorých sme čítali, rozdiel je len v tom, že tieto zázraky nie sú natoľko známe a nevbíjajú sa tak do pamäti častým čítaním. Veď aj tam, kde sa zázrakom venuje pozornosť, ako sa to začalo zavádzať u nás, že sa ľudu čítajú písomné záznamy od ľudí, ktorí prijali dobrodenia, ak o udalosti počujú raz, za niekoľko dní im to vyvetrá z hlavy. Mnohí zasa nechodia vôbec na zhromaždenia a z tých, ktorí chodia, sotva sa nájde niektorý, ktorý by vyrozprával vec neprítomným.
Ešte jeden zázrak sa stal u nás, nie väčší ako tie, čo som spomenul, ale taký jasný a u nás známy, že podľa mojej mienky niet Hyppončana, ktorý by ho nebol videl alebo o ňom nebol počul, a mohol naň iba zabudnúť. Desať súrodencov, z toho sedmoro chlapcov a troje dievčat, pochádzajúcich z Cézarey v Kappadócii, z dosť zámožnej rodiny, následkom matkinej kliatby, opustenej po smrti muža, ktorá ťažko znášala krivdy svojich detí, bolo tak od Boha potrestaných, že všetci dostali akúsi strašnú chorobu trasenia všetkých údov. V takomto stave sa nechceli ukazovať na oči svojim spoluobčanom, a preto sa porozchádzali po celom obrovskom rímskom svete. Dvaja z nich prišli aj k nám, a to Pavol a Palladia, veľmi známi svojím nešťastím na mnohých miestach. Prišli asi pätnásť dní pred Veľkou nocou, každý deň navštevovali kostol a v ňom relikvie sv. Štefana a modlili sa o Božie milosrdenstvo a zdravie. Kdekoľvek sa objavili, obracali sa na nich oči celého mesta. Niektorí ľudia, ktorí ich už niekde inde boli stretli a vedeli o príčine ich triašky, oboznámili o ich prípade množstvo ďalších ľudí. Nadišla Veľká noc a práve na Veľkonočnú nedeľu ráno, keď už bolo v kostole veľa ľudí, a keď sa chorý mládenec pri modlitbe pred relikviami mučeníka chytil zábradlia pred svätyňou, náhle padol na zem, ostal ležať akoby v spánku a triaška, ktorá ho predtým ani v spánku neopúšťala, náhle prestala. Na prítomných to veľmi zapôsobilo. Niektorých pochytil akýsi strach, iní ho zas ľutovali. Jedni ho chceli zdvihnúť na nohy, iní v tom zasa bránili, aby sa vraj vyčkal nejaký výsledok. Naraz chorý sám vstal a už sa viac netriasol, uzdravil sa. Postavil sa ako zdravý človek a hľadel na ľudí, ktorí sa zas dívali naňho. Vari sa v takej chvíli môže niekto zdržať, aby nahlas nechválil Boha? Celý kostol zahučal hlasnými výkrikmi vďaky a úprimné blahoželania sa ozývali zo všetkých strán. Ľudia pribehli ku mne, ešte som sedel, ale som sa už chystal vyjsť von. Doslova sa rútili jeden po druhom ku mne a každý mi zvestoval novinu, ktorú som pred chvíľou počul od iných. Radoval som sa aj ja a v duši som ďakoval Bohu, keď prišiel spolu s veľkým zástupom ľudí aj sám uzdravený. Sklonil sa k mojim kolenám a hneď sa narovnal, aby som ho pobozkal. Vybrali sme sa do kostola preplneného ľuďmi a burácajúceho výkrikmi: „Bohu vďaka! Bohu chvála!“ Nebolo tam takého človeka, čo by nebol chválil Boha svojím hlasom. Keď som pozdravil zhromaždený ľud, ozývali sa ešte hlasnejšie výkriky. Napokon sa všetci utíšili a začali sme čítať zvyčajný odsek zo Svätého písma. Keď nadišiel čas kázne, povedal som niekoľko slov, vhodných na ten čas a na takú veľkú radosť. Chcel som, aby prítomní hľadeli skôr na to zjavné Božie dielo, ako by mali o ňom len počúvať. Uzdravený potom s nami poobedoval a vyrozprával nám obšírne svoj smutný prípad aj prípad svojej matky i svojich súrodencov. Druhý deň po kázni som sľúbil, že na ďalší deň prečítam písomný záznam o tejto udalosti. Na tretí deň veľkonočných sviatkov, keď sa čítal zápis, kázal som obom stať si na schodíky pred trónom, odkiaľ som povyše nich zaujal miesto a rozprával. Všetok ľud oboch pohlaví ich mal pred očami. Jeden z nich stál pokojne bez tej hroznej triašky tela, zatiaľ čo tá druhá sa triasla na celom tele. Ľudia, čo predtým nevideli tohto uzdraveného, mohli posúdiť, čo na ňom vykonalo Božie milosrdenstvo, najmä keď sa dívali na jeho sestru. Videli, prečo mu majú blahoželať a o čo sa majú za ňu modliť. Medzitým som prečítal písomný záznam a tým dvom som kázal odísť. Sám som začal o tej udalosti dosť obšírne rozprávať. Počas mojej reči sa naraz začali rozliehať nové výkriky a chválospevy z toho miesta, kde boli relikvie svätého mučeníka. Moji poslucháči sa obrátili na tú stranu a začali sa ta hrnúť. Ukázalo sa, že dievča, sestra uzdraveného, keď odišlo zo schodíkov, išlo sa modliť k svätému mučeníkovi. Keď sa dotklo zábradlia, spadlo na zem ako bez seba ? podobne sa to stalo aj jej bratovi ? potom vstalo akoby zo sna a bolo celkom zdravé. Keď sme sa pýtali, čo sa stalo, odkiaľ ten radostný krik, vošli už s ňou do baziliky, kde sme čakali, a celkom zdravú ju priviedli od relikvií svätého mučeníka. Ešte len potom vybuchli výkriky počudovania a zdalo sa, že hlasy a radostný plač nebudú mať konca. Dievčinu priviedli na to isté miesto, kde len pred chvíľou stála a triasla sa na celom tele. Prítomní, ktorí len pred chvíľou ľutovali jej brata, že mu sestra ostala chorá, teraz s radosťou hľadeli vidiac, že aj ona je zdravá ako jej brat. Ľudia videli výsledok svojich modlitieb, ba niektoré z nich ešte ani nemali kedy vykonať, iba si ich zaumieňovali. Prítomní tak radostne chválili a zvelebovali Boha, bez zrozumiteľných slov, že to až v ušiach zaliehalo. Čo bolo v srdciach tých ľudí, ak nie viera Kristova, za ktorú vylial svätý Štefan svoju krv?
22.9. Zázraky na príhovor mučeníkov sú svedectvom viery v Krista. (Skrátené)
Všetky zázraky, ktoré sa stali na príhovor mučeníkov, vydávajú svedectvo o viere mučeníkov v Krista, ktorá hlása, že Kristus vstal z mŕtvych v oslávenom tele a v takom tele aj vystúpil do neba. Mučeníci sa stali mučeníkmi za túto vieru, a preto sú svedkami viery. Pre tú vieru brali na seba nenávisť a krutosť sveta a svet premohli nie vojnou, ale svojou smrťou. Keby nebolo Kristovho zmŕtvychvstania alebo keby sa nebolo splnilo to, čo o ňom predpovedali proroci, ako by sa mohli také zázračné veci diať na príhovor mŕtvych, ktorí za tú vieru položili život? Je ľahostajné, kto priamo robí tie zázraky, či Boh sám, či anjeli, alebo duch mučeníkov. Hlavné je to, že všetky zázraky sú dôkazom viery v Kristovo zmŕtvychvstanie.
22.10. Zázraky mučeníkov si zaslúžia skôr úctu ako zázraky démonov. (Skrátené)
Protivníci môžu namietať, že aj bohovia urobili dosť zázrakov. Je to potešiteľné, že svojich bohov porovnávajú s našimi zomretými ľuďmi. Napokon možno pripustia, že bohovia sú len zomretí ľudia. Nám sú mučeníci nie bohmi, lebo my poznáme len jediného pravého Boha, ktorého poznali aj mučeníci. Zázraky, ktoré sa stali v chrámoch bohov, sa nijako nemôžu vyrovnať zázrakom, ktoré sa stali pri hroboch a relikviách mučeníkov. Mučeníci sú tak vysoko nad bohmi, ako bol Mojžiš vysoko nad zaklínačmi. (Porov. Ex 7 ? 10). Démoni konali svoje diela z nečistej pýchy, aby ich ľudia pokladali za bohov. Zázraky na príhovor mučeníkov sú na posilnenie viery v Boha. Napokon pohania stavali svojim bohom chrámy, oltáre, ustanovovali kňazov a prinášali obety. My nestaviame mučeníkom chrámy, ale len pomníky (memorias), a oltáre nestaviame preto, aby sme na nich obety prinášali mučeníkom, ale jedinému Bohu, ktorý je spoločným Bohom nás aj mučeníkov. Kňaz obetuje len Bohu, a preto je Božím kňazom, a nie mučeníkovým. Obetným darom je Kristovo telo, a preto sa nemôže obetovať mučeníkom, lebo aj oni sú obetou. Komu teda máme veriť? Či tým, ktorí chcú byť pre zázraky pokladaní za bohov, alebo tým, ktorí všetko podivné konajú len preto, aby ľudia verili v Boha, ktorým je Kristus? Či takým, čo chcú mať oslávené aj svoje hanebnosti, alebo takým, čo všetko dobré a slávne v sebe vzťahujú na Pána a chvália sa iba v ňom? Verme teda mučeníkom, ktorí položili život za pravdu ? a to za pravdu, že Kristus vstal z mŕtvych a že telo, ktoré vstane z mŕtvych, je nesmrteľné.
22.11. Platonici si myslia, že udržanie pozemského tela v nebi je nezlúčiteľné s prirodzenou váhou. (Skrátené)
Podľa Platóna dve najvzdialenejšie veci na svete sú spojené dvoma strednými vecami: vzduchom a vodou. Poriadok živlov ide takto: najprv zem, voda, nad ňou vzduch a potom nebo. Telo nemôže byť v nebi, lebo každý živel musí zaujímať vymedzené miesto, aby bola rovnováha medzi živlami. Je opovážlivé stavať sa proti Božej všemohúcnosti, najmä keď sú aj telesá, ktoré by podľa svojej vlastnosti mali byť v jednom živle, no môžu byť aj v druhom. Napríklad olovo sa dá spracovať tak, že pláva na vode. Okrem toho vtáky lietajú vo vzduchu a vznášajú sa, hoci podľa svojej váhy patria na zem. Prečo by teda všemohúci Boh nemohol urobiť to, aby sa ľudské telo mohlo dostať do neba a tam prebývať? Aj duša, napríklad, svojou hodnotou stojí nad celým prirodzeným poriadkom. Aristoteles ju nazval piatym živlom a Platón jej priznával nehmotnosť. Keď je nehmotná, čo teda robí v pozemskom tele? Či azda práve jej prítomnosť v tele nemá byť zárukou, aby svoje telo pomohla vziať do neba?
Aj ich zázraky (zázraky pohanov), ktorými sa vystatujú, keď ich pozornejšie prezrieme, hovoria vlastne za nás. Podľa Varra k ich najväčším zázrakom patrí prípad, keď obžalovali vestálsku pannu z hriechu a na dôkaz svojej čistoty musela niesť vodu v site z Tibera až pred svojich sudcov ? a vraj ani kvapka vody jej nevytiekla. Kto teda zabránil, aby voda nevytiekla? Boh, alebo démon? Keď Boh, tak len Stvoriteľ sveta. Keď démon, tak len nejaký anjel, ktorý slúži Bohu, Stvoriteľovi sveta. Ak teda nejaký menší boh alebo anjel, alebo aj démon môže zabrániť, aby voda svojou prirodzenou váhou nevytiekla, ako by nemohol všemohúci Boh urobiť to, aby telo mohlo byť v nebi?
Keď sa potom umiestňuje vzduch do stredu medzi oheň a vodu, prečo je vzduch často medzi vodou a vodou alebo medzi vodou a zemou? Kam treba umiestniť dažďové mračná? Medzi nimi a morom je vzduch. Nie je to proti vlastnej váhe, ak zurčiace potoky a množstvá vôd, prv ako tečú pod vzduchom, visia nad vzduchom, kým sú len mračnami? Vzduch je aj nad suchou zemou, a predsa má byť medzi vzduchom a zemou najprv voda.
Ak má byť podľa Platóna poradie živlov také, že dvoma strednými živlami, vzduchom a vodou, sú spojené dva krajné živly, zem a oheň (pričom oheň je hore v nebi, zem dolu ako podklad sveta), a ak to má byť dôvodom, že pozemské telá nemôžu byť v nebi, ako to, že oheň je na zemi? To by predsa nemalo byť. A oheň je nielen na zemi, ale aj pod zemou, a toľko ho je tam, že ho až vrchy chŕlia. Napokon oheň vlastne vzniká zo zeme, to jest z dreva a kameňa. Ak niekto namieta, že pozemský oheň je iný ako ten v nebi (ten je vraj pokojný, kým zemský je planúci, pohyblivý, teda prispôsobený zemi), potom prečo by sa nemohli pozemské telá takisto prispôsobiť životu v nebi, ako sa prispôsobuje oheň svojmu životu na zemi? Teda váha a poradie živlov nie je nijakým nevyhnutným dôvodom, aby naše telá nemohli prebývať v nebi, najmä keď Božia všemohúcnosť môže urobiť všetko a môže aj telá prispôsobiť životu v nebi.
22.12. Neverci sa vysmievajú z viery v zmŕtvychvstanie.
Neverci sa puntičkársky vyzvedajú a vysmievajú z našej viery v zmŕtvychvstanie, a vypytujú sa, či vraj aj predčasne narodené deti vstanú z mŕtvych? A keďže Pán povedal: „Ale ani vlas sa vám z hlavy nestratí“ (Lk 21, 18), pýtajú sa, či vraj všetci budú mať rovnakú postavu aj silu po zmŕtvychvstaní, alebo budú rozdielnej veľkosti? Ak by boli všetky telá rovnaké, kde vraj vezmú to, čo nemali na zemi, napríklad, predčasne narodené deti, keď aj tie vstanú z mŕtvych? Alebo ak nevstanú z mŕtvych, lebo sa vlastne nenarodili, ale len boli vyvrhnuté, potom obracajú otázku na malé deti, odkiaľ vraj vezmú telesnú veľkosť dospelých ľudí, ktorú nemali, keď zomierali ako nemluvňatá? Nemôžeme povedať, že nemluvňatá nevstanú z mŕtvych, veď sa mohli aj narodiť, aj sa môžu znovu zrodiť. Ďalej sa vypytujú, ak vraj všetky telá budú rovnaké, aké rozmery budú mať tie telá? Hovoria, že ak budú všetci takí veľkí a vysokí, ako boli na zemi najväčší ľudia, potom odkiaľ vezmú už nielen malé deti, ale aj väčšina ľudí to, čo im na zemi do tých veľkých rozmerov chýba, veď každý má predsa mať to, čo mal aj na zemi? Ak zasa všetci, ako hovorí apoštol, máme sa stretnúť ako tí, čo dospeli „k miere plného Kristovho veku“ (porov. Ef 4, 13), a ak aj iný výrok tohože apoštola: „... tých aj predurčil, že sa stanú podobnými obrazu jeho Syna“ (Rim 8, 29) treba tak rozumieť, že všetky ľudské telá budú mať v Božom kráľovstve postavu a podobu Kristovho tela, potom ? hovoria naši protivníci ? nejednému človeku treba ubrať z jeho veľkosti a výšky. Ďalej sa pýtajú, či budú platiť slová: „Ani vlas sa vám z hlavy nestratí“, keď sa nejednému tak mnoho stratí z jeho veľkosti? Pokiaľ sa vlasov týka, mohli by sa spýtať, či sa aj tie vlasy vrátia, ktoré pri strihaní odpadli. Keby sa však aj tie vrátili, aký netvor by bol z človeka? To isté by sa muselo povedať aj o nechtoch, aby sa vrátilo to, čo sa pri ošetrovaní tela muselo odstrániť. Kde bude potom krása, ktorá má byť v nesmrteľnosti väčšia, ako v tejto porušiteľnosti? Ak sa tie časti tela nevrátia, to znamená, že zhynú. Ako potom rozumieť slovám, že ani vlas z hlavy sa človeku nestratí?
Podobne hovoria o chudých a tučných. Ak majú byť všetci rovnakí, potom nebudú jedni chudí a druhí tuční. Jedným bude treba niečo dodať, iným zas odobrať. Tak sa potom nevráti všetko také, aké bolo, lebo niekde bude treba niečo odobrať a niekde zasa pridať. Hovoria aj o skaze a rozklade mŕtvych tiel, z ktorých niektoré sa obrátia na prach, iné sa zasa vysušia. Niektorých ľudí roztrhajú divé zvery, iných spáli oheň. Mnohí zahynú pri stroskotaní alebo sa utopia niekde vo vode a ich telá zhnijú a rozplynú sa na tekuté látky. Nechcú veriť, že by sa všetky čiastočky mohli opäť spojiť a nanovo utvoriť. Pripomínajú aj niektoré znetvorenia a poruchy, či už sa človek s nimi narodil, alebo ich nadobudol neskôr. S odporom a posmechom pripomínajú narodené netvory a pýtajú sa, aké bude zmŕtvychvstanie týchto znetvorených bytostí? Ak povieme, že nič takého sa nevráti do ľudského tela, ihneď povedia, že vyvrátia našu odpoveď poukázaním na to, čo hlásame o Kristových ranách po zmŕtvychvstaní. Spomedzi všetkých tých námietok je najťažšia otázka, v čie telo sa obráti také telo, ktoré sa stalo pokrmom iného, donúteného na to hladom. Premenilo sa totiž na telo toho, ktorý sa z neho živil. Lámu si hlavu nad tým, či telo bude patriť prvému svojmu majiteľovi, a či len neskoršiemu. To všetko sa vypytujú, aby sa vysmiali z viery v zmŕtvychvstanie. Miesto toho sľubujú ľudskej duši, podobne ako Platón, striedavo raz skutočné nešťastie, inokedy zas šťastie neskutočné. Alebo tiež podľa Porfýria hovoria, že po mnohých blúdeniach duší v rozličných telách raz sa predsa dočasná bieda skončí a duša sa do nej nikdy viac nevráti. Lež duša už nebude mať nesmrteľné telo, ale odmietne akékoľvek telo.
22.13. Vstanú z mŕtvych aj predčasne narodené (potratené) deti? (Skrátené)
Chceme odpovedať aj na túto otázku protivníkov. O potratených deťoch, ktoré žili v materskom živote, ale tam aj zomreli, nechcem tvrdiť, ani že vstanú z mŕtvych, ani že nevstanú. Napriek tomu ich treba zarátať ku vzkrieseniu mŕtvych, keďže ich vynechať spomedzi mŕtvych nemôžeme. Totiž buď nie všetci smrteľníci vstanú z mŕtvych a niektoré duše zostanú naveky bez tiel, alebo všetky ľudské duše dostanú svoje vzkriesené telá, ktoré mali predtým, bez ohľadu na to, kde ich mali. Nevidím však nijaký dôvod, prečo by všetky duše zomretých, hoci aj v matkinom živote, nemohli mať pri zmŕtvychvstaní svoje telá. O takých deťoch treba veriť to isté, čo poviem v ďalšom o narodených deťoch.
22.14. Aké telo budú mať deti pri zmŕtvychvstaní? (Skrátené)
Pri deťoch vôbec nepochybujem, že nevstanú z mŕtvych v tom slabučkom a malom tele, v ktorom zomreli. Dostanú Božím zásahom naraz také telo, aké by im bolo pomaly narástlo v neskoršom veku. V Pánových slovách: „Ani vlas sa vám z hlavy nestratí“ je len potvrdenie toho, že sa nič nestratí z toho, čo bolo. Lenže tými slovami sa nepopiera, že nepribudne nič, čo nebolo. Keď zomrelo nemluvňa, nebolo v ňom ešte telesnej dokonalosti, ktorú človek nadobudne vlastne až vtedy, keď telo prestane rásť. Tú dokonalosť v zárodku majú všetci, ale nie všetci v dokonalosti. Len rokmi sa uskutoční to, čo bolo dané už v zárodku. Keď máme pred očami túto vrodenú možnosť rastu, nemusíme sa obávať zmŕtvychvstania, lebo Boh bude vedieť urobiť, aby každý dorástol náhle na patričnú mieru, keď vedel z ničoho stvoriť všetko.
22.15. Budú mať telá vzkriesených ľudí rozmery Pánovho tela? (Skrátené)
Kristus vstal z mŕtvych v takej telesnej veľkosti, v akej zomrel. Nemožno predpokladať, že Kristovo telo pri všeobecnom zmŕtvychvstaní bude mať inú veľkosť, ako malo. Keby sme povedali, že telá všetkých ľudí musia byť prispôsobené na mieru Kristovho tela, potom niektorí, čo boli väčší, ako bol on, museli by dačo zo svojho tela stratiť, a tak by nebolo pravdou, že ani vlas z hlavy sa nestratí. Každý dostane svoje vlastné telo, aké mal v mladosti, aj keď zomrel ako starec, alebo aké by bol mal v mladosti, ak zomrel prv. Slová o „miere plného Kristovho veku“ (v staršom preklade „vzrastu“), ak sa vzťahujú na zmŕtvychvstanie, treba rozumieť tak, že telá vstanú v dospelom veku, v takom, v akom bol Kristus, keď zomrel a vstal z mŕtvych.
22.16. Ako treba rozumieť slovám o podobnosti vzkriesených s obrazom Božieho Syna? (Skrátené)
Apoštolove slová o podobnosti s obrazom Božieho Syna (Rim 8, 29) sa dajú rozumieť, ako ich chápeme vo vzťahu k vnútornému človekovi. To isté má na mysli, keď na inom mieste hovorí: „Nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania!“ (Rim 12, 2). Čím sa teda premeníme, aby sme neboli podobní tomuto svetu, tým sa vlastne stávame podobní Božiemu Synovi. Tým slovám možno rozumieť aj tak, že ako sa nám Kristus pripodobnil v smrteľnosti, tak sa mu my máme pripodobniť v nesmrteľnosti. Ak však predsa chceme rozumieť slová o zmŕtvychvstaní, musíme si uvedomiť, že sa týkajú nie rozmerov tela, ale veku. Všetci teda vstanú z mŕtvych v takých rozmeroch tela, aké mali v dospelosti, alebo azda aké by boli mali v dospelosti. Pravda, ani na tom by nebolo nič zlého, keby všetci mali potom také telá, v akých zomreli, teda aj detské alebo starecké, veď potom nebude nijakej nedokonalosti ani v týchto telách.
22.17. Či ženy vstanú vo svojom tele, odlišnom podľa pohlavia? (Skrátené)
Apoštolove slová: „Kým nedospejeme všetci k jednote viery a poznania Božieho Syna, k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku“ (Ef 4, 13) niektorí vykladajú tak, že pri zmŕtvychvstaní nevstanú ženy vo svojom pohlaví, ale všetci ľudia vstanú v mužskom pohlaví, lebo Boh stvoril muža zo zeme a ženu len z muža.7 Podľa mojej mienky treba dať za pravdu tým, ktorí veria, že oboje pohlavia budú vzkriesené. Veď tam potom už nebude žiadostivosti, a tak sa stratí aj príčina hanby. Pred hriechom boli muž a žena nahí, a predsa sa nehanbili. Vzkriesené telo bude bez všetkých slabostí a nedokonalostí. Ženská pohlavnosť nie je nedokonalosťou, ale je celkom prirodzená, pre prvý hriech je však náklonná na žiadostivosť. Potom už nebude pohlavného styku s mužom ani rodenia, a nijaké telesné údy nebudú príčinou žiadostivosti, ale budú ozdobou tela, teda nebudú vzbudzovať žiadostivosť očí. Stvorenie ženy z mužovho boku prorocky naznačuje Krista a Cirkev. Mužov spánok zobrazoval Kristovu smrť na kríži, z ktorého otvoreného boku vyšla krv a voda. To sme poznali ako tajomstvo, na ktorom sa buduje Cirkev. Tie slová používa aj Písmo, keď hovorí o žene, že ju Boh nie stvárnil (formavit), nie stmelil (finxit), ale vybudoval (aedificavit), preto aj apoštol hovoril o budovaní Kristovho tela, označujúc tým Cirkev (porov. Ef 4, 12). Obaja sú teda Božím stvorením, muž i žena, a preto aj pri zmŕtvychvstaní obe pohlavia ožijú. Takto odpovedal aj Kristus Saducejom, ktorí neverili v zmŕtvychvstanie a pýtali sa ho, komu bude patriť žena, ktorú malo za manželku sedem mužov. Povedal: „Mýlite sa, lebo nepoznáte Písmo ani Božiu moc. Pri vzkriesení sa ľudia neženia, ani nevydávajú, ale sú ako anjeli v nebi.“ (Mt 22, 29 ? 30). Podobať sa budú anjelom, pravda, iba nesmrteľnosťou a blaženosťou, ale nie telom. Kristus teda povedal, že potom nebudú nijaké manželské zväzky, ale nepovedal, že žien vôbec nebude, hoci bola na to príležitosť a iste by bol zdôraznil, že po vzkriesení už nebude žien, ale budú len mužovia, keby to naozaj tak malo byť.
22.18. O dokonalom mužovi Kristovi a o jeho tele, Cirkvi.
Teraz musíme pouvažovať o okolnostiach, v akých apoštol povedal, že všetci máme „dospieť „k zrelosti muža“ (Ef 4, 13)“. „Ten, čo zostúpil, je ten istý, čo aj vystúpil ponad všetky nebesia, aby naplnil všetko. On ustanovil niektorých za apoštolov, niektorých za prorokov, iných za evanjelistov iných za pastierov a učiteľov, aby pripravovali svätých na dielo služby, na budovanie Kristovho tela, kým nedospejeme všetci k jednote viery a poznania Božieho Syna, k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku, aby sme už neboli malými deťmi, ktorými sem-tam hádže a zmieta hocijaký vietor klamlivého ľudského učenia, ktorý podvodne strháva do bludu. Ale žime podľa pravdy a v láske všestranne vrastajme do toho, ktorý je hlavou (Cirkvi), do Krista. Z neho celé telo, pevne zviazané a pospájané všetkými oživujúcimi spojivami, podľa činnosti primeranej každej časti, rastie a buduje sa v láske.“ (Ef 4, 10 ? 16). Hľa, on je teda tým zrelým mužom, hlavou i telom, ktoré sa skladá zo všetkých častí, ktoré sa majú doplniť vo vhodnom čase. Každodenne pribúdajú do tohto tela nové časti, budujú Cirkev, ktorej patria slová: „Vy ste Kristovo telo a jednotlivo ste údy.“ A na inom mieste: „ ... pre jeho telo, ktorým je Cirkev.“ A ešte na inom: „Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo.“ (1 Kor 12, 27; Kol 1, 24; 1 Kor 10, 17). O budovaní toho tela sa v Liste Efezanom najprv hovorí: „aby pripravovali svätých na dielo služby, na budovanie Kristovho tela“ a potom sa dodáva zmysel tejto služby: „ ... kým nedospejeme všetci k jednote viery a poznania Božieho Syna, k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku“. Potom nám ukáže, v akom tele máme rozumieť tú mieru, keď hovorí: „Všestranne vrastajme do toho, ktorý je hlavou (Cirkvi), do Krista. Z neho celé telo, pevne zviazané a pospájané všetkými oživujúcimi spojivami, podľa činnosti primeranej každej časti, rastie a buduje sa v láske.“ Ako je teda miera každej časti, tak je aj miera celého tela, ktoré sa skladá zo všetkých častí. Je to miera plnosti, opísaná slovami „k miere plného Kristovho veku“. Túto „plnosť“ spomína apoštol aj na tom mieste, kde hovorí: „Všetko mu položil pod nohy a jeho ustanovil nad všetkým za hlavu Cirkvi, ktorá je jeho telom, plnosťou toho, ktorý napĺňa všetko vo všetkom.“ (Ef 1, 22). Keby sa toto miesto malo chápať ako opis postavy, akú bude mať každý človek pri zmŕtvychvstaní, prečo by sme vo výraze „muž“ nemohli rozumieť aj ženu, keď môžeme povedať, že výraz „muž“ je použitý na tom mieste namiesto výrazu „človek“ podobne ako napríklad vo vete: „Blažený muž, ktorý sa bojí Pána“ (Ž 112, 1), kde je predsa reč aj o ženách, ktoré sa boja Pána.
22.19. Pri zmŕtvychvstaní sa stratia všetky telesné nedostatky.
Čo mám povedať o námietke, týkajúcej sa vlasov a nechtov? Keď raz pochopíme, že z tela sa nič nestratí bez toho, aby sa na tele čosi neznetvorilo, potom pochopíme aj to, že to, čo mohlo znetvoriť telo, patrí k hmote mimo tela, ale nie na mieste, kde by to znetvorilo údy. Takisto ak sa z hliny urobí nádoba, tá sa roztlčie a z roztlčenej sa urobí nová nádoba, nie je nevyhnutne potrebné, aby sa hlina z ucha dostala opäť na ucho, alebo hlina zo dna opäť na dno. Hlavné je, že sa celok opäť premení na celok, teda všetka hlina na celú nádobu, a že sa pritom nič nestratí. Preto aj vlasy a nechty, toľko ráz strihané, nevrátia sa na svoje miesto, lebo by ho znetvorili. Nebudú však po zmŕtvychvstaní nikomu chýbať, lebo bez ohľadu na to, aké miesto si v tele nájdu, premenia sa zmenou látky na to isté telo, pri zachovaní pomeru čiastok. Pravda, Pánove slová „ani vlas sa vám z hlavy nestratí“ (Lk 21, 18) by sme mali skôr chápať tak, že sa týkajú počtu vlasov, a nie ich dĺžky, lebo aj na inom mieste hovorí Pán: „Vy však máte aj všetky vlasy na hlave spočítané.“ (Lk 12, 7). Nehovorím to preto, že by som sa nazdával, že z niektorého tela sa niečo navždy stratí, čo bolo na ňom od prírody. Ale to, čo sa narodilo znetvorené (nie pre iné, len preto, aby sa ukázalo, že dočasný život smrteľníkov je trestom), navráti sa tak, aby úplnosť podstaty zostala a stratila sa len znetvorenosť. Aj umelec môže roztaviť sochu, ak zistí nejakú chybu, a utvoriť z nej novú krásnu sochu, pritom sa však nič nestratí z hmoty pôvodnej sochy, ale stratí sa iba chyba. Ak v tej prvej soche niečo neprimerane odstávalo a neharmonizovalo s ostatnými časťami, umelec nemusí také časti odtrhávať a oddeľovať, ale môže ich pretaviť a pomiešať s celou hmotou tak, aby nezmenšil množstvo hmoty a pritom neobnovil škaredosť. Keď to môže urobiť človek, čo potom povieme o všemohúcom Umelcovi? Či azda nebude môcť odstrániť a zničiť akékoľvek znetvorenie tela, a to nielen obyčajné, ale aj zriedkavé a obludné, ktoré sa v tomto biednom živote dá ešte pochopiť, ale nijako nepatrí do budúcej blaženosti svätých? Vari by ich nemohol odstrániť a zničiť tak, aby tie znetvoreniny, ktoré vznikajú z mrzkých, hoci aj prirodzených výrastkov, odstránil a pritom nezmenšil celé telo?
Preto sa nemusia báť ľudia chudí ani tuční, že „tam“ budú takí, akí by nechceli byť tu na zemi, keby mohli o tom rozhodovať. Všetka telesná krása sa zakladá na súlade jednotlivých častí tela. Zvyčajne čosi bije do očú ? buď že je zlé, alebo primalé, alebo priveľké. Nijaký nesúlad častí už nebude tam, kde aj to, čo je krivé, bude narovnané, a čo je malé, Stvoriteľ uvidí, z čoho má doplniť. Z toho zas čo je priveľké, sa môže odobrať, ale tak, že z celosti hmoty sa vlastne nič nevezme. Aké príjemné farby budú žiariť tam, kde „spravodliví sa budú skvieť ako slnko v kráľovstve svojho Otca!“ (Porov. Mt 13, 43). Jasnosť Kristovho tela po zmŕtvychvstaní bola skrytá pred očami učeníkov ? takto to treba veriť ?, a nie, akoby jej vôbec nebolo. Nebol by ju zniesol slabý ľudský zrak, keby sa učeníci boli museli pozerať na Krista, aby ho poznali. O to poznanie išlo vlastne aj vtedy, keď ľuďom vo svojej blízkosti ukazoval jazvy svojich rán alebo keď prijímal pokrm a nápoj, pravda, nie z nevyhnutnej potreby zachovať sa pri živote, ale aby ukázal, že aj to môže. Ak človek určité veci nevidí, hoci ich má pred očami, a iné zasa vidí ? ako napríklad Kristov jas nevideli učeníci, hoci bol pred nimi, a iné veci videli ?, taká vlastnosť sa volá po grécky aorasia. Naši prekladatelia nemohli na tento jav nájsť v latinčine vhodný výraz a v Knihe Genesis (Gn 9, 11) preložili toto slovo výrazom „caecitas“ ? slepota. Takou slepotou boli zasiahnutí Sodomčania vtedy, keď hľadali vchod do domu spravodlivého muža, no nemohli ho nájsť. Keby to bola ozajstná slepota, pri ktorej oko už celkom nič nevidí, nehľadali by vchod, ktorým chceli vojsť, ale skôr by hľadali sprievodcov, ktorí by ich odtiaľ odviedli.
Neviem, prečo je to, že takou láskou horíme k svätým mučeníkom, že by sme aj v tom druhom kráľovstve radi videli jazvy po ranách na ich tele, ktoré dostali pre Kristovo meno.
Možno ich aj uvidíme. Nebudú nijakou znetvoreninou, ale skôr budú znamenať dôstojnosť a bude z nich žiariť krása cností, a nie tela, hoci aj budú na tele. Ak sa mučeníkom niektoré údy odťali alebo odňali, po zmŕtvychvstaní im nebudú chýbať, lebo aj o nich je povedané „ani vlas sa vám z hlavy nestratí“. Ak však bude žiaduce v tom novom svete, aby boli viditeľné stopy rán na nesmrteľných telách, potom budú jazvy tam, kde boli údy udreté alebo odrezané. Údy však budú na svojich miestach, nebudú chýbať. Nijaké chyby, ktoré telo muselo na zemi vytrpieť, už nebudú jestvovať. Chybou však nemožno nazvať to, čo je znakom cností.
22.20. Pri zmŕtvychvstaní sa k telu vráti všetko, čo k nemu patrilo.
Nechcem mať nič s takou myšlienkou, že Stvoriteľova všemohúcnosť nemôže na vzkriesenie tiel a ich oživenie zhromaždiť všetky čiastky tela, ktoré strávili divé zvery alebo oheň, ktoré sa rozpadli na prach a popol, alebo sa zmenili na tekutinu, alebo sa vyparili do vzduchu. Nemôžem súhlasiť s predstavou, že by mohol existovať nejaký skrytý záhyb alebo tajomstvo prírody, ktoré ostalo neprístupné našim zmyslom alebo ktoré by sa mohlo skryť pred zrakom Stvoriteľa všetkých vecí a vymknúť sa dajako spod jeho vlády. Cicero, veľký spisovateľ pohanov, chcel Boha definovať čo najsprávnejšie a povedal: „Jestvuje akási nespútaná a voľná myseľ, odlúčená od všetkého, čo je smrteľné, všetko cítiaca a hýbajúca, sama však vlastní večný pohyb.“ (Disputationes Tusculanae, 1, 27). Cicero našiel túto myšlienku v náukách veľkých filozofov. Aby som hovoril teda ich rečou, ako môže byť niečo skryté tomu, ktorý všetko cíti, alebo ako môže niečo neodvratne uniknúť tomu, ktorý všetkému dáva pohyb?
Teraz už môžeme pristúpiť k riešeniu otázky, ktorá sa zdá ťažšia ako ostatné: Ak sa telo zomretého človeka stane telom iného živého človeka, ktorému z nich sa prisúdi v deň zmŕtvychvstania? Stáva sa, že ľudia donútení hladom sa živia ľudskými mŕtvolami, čo sa už skutočne stalo, o čom svedčia dejiny, a sú aj dôkazy tejto neblahej skúsenosti z našich čias.8 Vari by si mohol niekto naozaj myslieť, že nič sa nepremenilo na telo jediaceho človeka, ale všetko prešlo črevami von, keď už sama zmena váhy je dostatočným dôkazom, že ten pokrm vyplnil nedostatok v tele hladujúceho? Už pred chvíľou som spomenul, čo poslúži na rozviazanie tohto uzla. To, čo hlad vyčerpal, z tela sa vyparilo niekam do vzduchu a povedali sme, že všemohúci Boh môže pozbierať to, čo uletelo. Telo (zjedené) sa odovzdá tomu človekovi, u ktorého začalo mať svoje ľudské bytie. Pre toho druhého bolo ono akoby len požičané a ako každý dlh musí sa vrátiť ta, odkiaľ bolo vzaté. Tomu druhému, ktorý hladom vycivel, jeho vlastné telo vráti ten, ktorý má v moci aj vyparené veci pozbierať a vrátiť. Napokon hoci by akokoľvek to telo zahynulo a nezostala by z neho nijaká čiastočka nikde v prírode, Všemohúci by ho nahradil, odkiaľ by chcel. Ak máme však na mysli výrok toho, ktorý je Pravda sama: „Ani vlas sa vám z hlavy nestratí“, bolo by nezmyselné predpokladať, že keď ani len vlas sa nemôže stratiť, malo by sa stratiť celé ľudské telo, hladom strávené.
Z toho všetkého, čo sme podľa najlepšieho vedomia o tejto veci povedali, vyplýva záver, že pri zmŕtvychvstaní telesná veľkosť bude mať také rozmery, aké mala, alebo aké by bola mala v dospelom veku každého človeka pri zachovaní vhodného pomeru všetkých údov. Ak sa na zachovanie telesnej krásy ukáže potreba odobrať niečo z tela alebo z jeho údov, tak tá odobratá čiastka sa potom rovnomerne rozloží po celom tele tak, aby sa nič nestratilo a súčasne aby sa zachoval súlad medzi časťami. Nie je tiež nezmyselné, že z tej príčiny môže byť aj postava vyššia, keď na zachovanie telesnej krásy treba na všetky jeho časti rozložiť to, čo keby zostalo len v jednej časti, nezvyčajne veľkej, zapríčinilo by znetvorenie. Ak by niekto chcel ostať pri názore, že každý vstane v takom tele, v akom zomrel, netreba tomu húževnate odporovať. Jedine s tým nemožno súhlasiť, aby vo vzkriesenom tele mohla ostať nejaká znetvorenina, nejaká chorobnosť, nejaká chabosť, nejaká skaza alebo čokoľvek iné, čo nesvedčí kráľovstvu, v ktorom synovia zmŕtvychvstania a prisľúbenia sa budú rovnať Božím anjelom, nie však vekom, ale blaženosťou.
22.21. Nové duchovné telo, na ktoré sa zmení telo svätých.
Čokoľvek ubudne z tela, či už za života, alebo po smrti, všetko sa vráti a súčasne s tými časťami tela, ktoré zostali v hrobe, sa premení zo staroby živočíšneho tela na novosť duchovného tela. To vstane odeté do neporušiteľnosti a nesmrteľnosti. Ak by však nejakou náhodou alebo ukrutnosťou nepriateľov celé telo ostalo spopolnené a rozhádzané do vetra alebo do vody s úmyslom, aby z neho nič neostalo, aj tak podlieha Stvoriteľovej všemohúcnosti a ani vlas z hlavy sa mu nestratí. Bude to teda telo poddané duchu, zduchovnené, ale telo, nie duch, takisto ako telu podliehal duch, hoci telesný, ale predsa to bol duch, nie telo. Skúsenosť tej veci máme v smutnom stave nášho potrestania. Telesnými podľa ducha, a nie podľa tela boli tí, ktorým apoštol hovorí: „A ja som vám, bratia, nemohol hovoriť ako duchovným, ale ako telesným.“ (1 Kor 3, 1). V tomto živote duchovným voláme človeka, ktorý je podľa tela telesný a „vo svojich údoch pozoruje iný zákon, ktorý odporuje zákonu jeho mysle“ (porov. Rim 7, 23). Ale v tom čase bude človek aj podľa tela duchovný, keď telo vstane z mŕtvych také, o akom je napísané: „Seje sa telo živočíšne (telesné), vstáva telo duchovné.“ (1 Kor 15, 44). Akou a akou veľkou milosťou bude obdarené to zduchovnené telo, nedá sa povedať, a keďže to nie je ešte zakúsené, obávam sa, aby všetko, čokoľvek sa o tom povie, nebolo azda prismelé. Pretože Božia chvála si žiada, aby sme neskrývali radosť, ktorú v nás vzbudzuje nádej, hovorí z hĺbky srdca človeka horiaceho svätou láskou žalmista: „Pane, milujem dom, v ktorom prebývaš.“ (Ž 26, 8). Už zo samých tých darov, štedro udeľovaných v tomto strastnom živote dobrým aj zlým ľuďom, môžeme usudzovať podľa svojich síl a s Božou pomocou, aké veľké je to, o čom sme sa ešte osobne nepresvedčili a čo nevieme ani dostatočne vypovedať. Nehovorím už o tom, ako sa ukázala Božia dobrota na stvorení prvého spravodlivého človeka, nehovorím o šťastlivom živote manželskej dvojice v rajskom blahobyte, ktorý však bol taký krátky, že keď boli rodičmi, už ho nepožívali. Avšak kto vypočíta množstvo prejavov Božej dobroty voči ľudskému pokoleniu v tomto nám známom živote, ktorý teraz žijeme a ktorého pokušenia, ba vlastne jedno veľké pokušenie, ktorým je život, ustavične skusujeme, hoci by sme sa aj neviemako zdokonaľovali v dobrom?
22.22. Nešťastie a zlo, do ktorého upadlo ľudské pokolenie po hriechu.
Tento život, ak ho možno životom nazvať, plný toľkých a toľkých bied, svedčí o tom, že ľudské pokolenie bolo na začiatku odsúdené na trest. Čo iného naznačuje akási hlboká priepasť nevedomosti, z ktorej pochádza každý blud, ktorý všetkých Adamových synov zahaľuje akýmsi temným závojom, ktorého sa človek nemôže zbaviť bez námahy, bolesti a strachu? Odkiaľ pochádza záľuba vo veciach márnivých a škodlivých a z nej pochádzajúce mučivé starosti, zmätky, smútky, nepokoje, nezdravé radosti, nesvornosti, spory, vojny, úklady, hnevy, nepriateľstvá, klamstvá, podlizovačstvá, podvody, krádeže, lúpeže, vierolomnosť, pýcha, ctižiadosť, závisť, vraždy, otcovraždy, krvilačnosť, krutosť, podlosť, hýrivosť, bezočivosť, nehanebnosť, necudnosť, smilstvo, cudzoložstvo, krvismilstvo, nečistoty proti prírode oboch pohlaví, o čom je hanba aj hovoriť, ďalej svätokrádeže, bludy, zlorečenie, krivé prísahy, utláčanie nevinných, ohováranie, klebety, prestupovanie prikázaní, krivé svedectvá, nespravodlivé súdy, násilie, zbojstvo a toľko iného zla, ktoré ani nepríde na um, a predsa neopúšťa ľudí v tomto živote? Pravda, tie neresti patria len zlým ľuďom, avšak všetky pochádzajú z toho istého bludného koreňa a prevrátených záľub, s ktorým sa rodí každý Adamov potomok. Ktože by nevedel, s koľkou nevedomosťou o pravde vstupuje človek do tohto života už od detstva, alebo koľko márnych túžob opantáva človeka v chlapčenskom veku? Keby sa dovoľovalo človeku žiť, ako sa mu chce, robiť, čo chce, iste by upadol ak nie do všetkých nerestí, ktoré som vypočítal, alebo už ani nevládal vypočítať, tak isto do veľmi mnohých z nich.
Keďže však Božie riadenie celkom neopúšťa odsúdených a Boh vo svojom hneve zároveň nešetrí milosrdenstvom, v samých ľudských zmysloch sú na stráži danosti, ktoré chránia a vedú človeka. Je to zákaz a výchova. Chránia a vedú človeka proti tým zlým stránkam a vlastnostiam, s ktorými prichádzame na svet, a odporujú ich útokom, pričom sú (zákaz a výchova) niekedy namáhavé a bolestivé. Načo sú mnohotvárne napomínania a strašenia malých detí, ak nie na to, aby ich ochránili od nešťastí pochádzajúcich z nevedomosti? Načo sú učitelia, vychovávatelia, palica, remeň, prúty, načo prísnosť, ktorú spomína Písmo, ak nie na to, aby sa ňou ohýbal driek milovaného syna, žeby nevyrástol neskrotený, lebo ak raz stvrdne, sotva ho možno skrotiť? Načo slúžia všetky tieto tresty, ak nie na to, aby premáhali neskúsenosť a krotili zlú žiadostivosť, aby naprávali všetky zlá, s ktorými prichádzame na svet? Z čoho pramení skutočnosť, že len ťažko si niečo zapamätáme, ale veľmi ľahko zabúdame? Ťažko sa čosi naučíme, ale ľahko nič nevieme. V práci sa stávame čulí, bez práce ostávame leniví. Či nie je z toho zjavné, kam sa svojou váhou kloní skazená ľudská prirodzenosť a akú pomoc potrebuje, aby sa z toho vymanila? Ochabnutosť, lajdáctvo, lenivosť a nedbanlivosť sú neresti, ktoré zvádzajú človeka vyhýbať sa práci, avšak práca, aj tá užitočná, je akoby trestom.
Okrem trestania detí, bez ktorého sa sotva naučia, čo žiadajú starší (ktorí to nežiadajú pre seba), koľkými inými trestami je postihnuté ľudské pokolenie! Nehovoríme tu o trestoch, ktoré pochádzajú od zlých a nešľachetných ľudí, ale o trestoch, ktoré patria k spoločnému údelu a k ľudskej biede. Koľký strach, koľká nepohoda z osirenosti a žiaľu, z utrpenej škody a ukrivdenia, z klamstva a falošnosti, z falošného upodozrievania, zo všetkých násilenstiev a cudzích zločinov! K nim sa pridávajú olúpenia a zajatia, putá a väzenia, vyhnanstvá a trýznenia, pozbavenie údov, pozbavenie zmyslov, znásilnenie tela na ukojenie hanebnej žiadostivosti a ešte mnoho iných hrozných vecí. A čo strach, ktorý hrozí telu zvonka, čo horúčava a mráz, búrky, lejaky, záplavy, blýskavice, hromobitia, ľadovec, blesky, zemetrasenia a pukanie pôdy, závaly, potknutie sa a splašenie záprahu, zdivenie zvierat, toľké otravy z rastlín, vôd, vzduchu a jedovatých zvierat, bolestivé a smrteľné uhryzenia od zvierat a ich besnoty? Koľkým nebezpečenstvám sú vystavení plavci na mori, koľkým cestujúci na zemi? Ktokoľvek kráča po ceste, či nie je na každom kroku vystavený nepredvídaným nehodám? Ktosi sa vracal domov z námestia (fóra) s celkom zdravými nohami. Naraz spadol, zlomil si nohu a po čase na to aj zomrel. Alebo čo sa pokladá za bezpečnejšie ako sedenie? A predsa kňaz Héli spadol z kresla, zlomil si väz a zomrel (porov. 1 Sam 4, 18). Koľko sa ustrachujú roľníci i ostatní ľudia o svoje siatiny a úrodu v obave pred škodami pochádzajúcimi z oblohy i zo zeme alebo od škodných zvierat. Ako tak sa upokoja, keď úrodu pozvážajú a uložia, ale ani tam nie je celkom bezpečná. Predsa vieme o prípadoch, keď náhla povodeň aj najkrajšiu úrodu pobrala zo stodôl a odplavila preč, keď sa sami ľudia pred povodňou sotva zachránili. Kto sa môže spoľahnúť proti tisíckam všelijakých útokov zlých duchov? Kto sa môže spoľahnúť na svoju nevinnosť? Veru, zlí duchovia trápia aj malé deti, od ktorých nie je nič nevinnejšieho. Je to preto, aby sa z Božieho dopustenia na nich ukázala žalostná bieda tohto života a ako protiklad vytúžené šťastie budúceho života. Ba aj samo telo podlieha toľkým chorobám, že ich všetky nestačia ani spomenúť v lekárskych knihách. Pri nejednej z chorôb, ba vari pri všetkých, samo lekárske spomáhanie a lieky znamenajú vlastne nové muky, ktorými sa chcú ľudia zachrániť od záhuby.
A sú aj iné prípady ľudskej biedy. Či už sa nestalo, že horúčava donútila smädných vypiť ľudský, ba aj vlastný moč? A vari hlad nedonútil ľudí, že sa nemohli zdržať jedenia ľudského tela, a to nielen z nájdených mŕtvol, ale aj úmyselne zabitých, a okrem toho nie cudzích, lebo sa stalo aj to, že matky s neuveriteľnou krutosťou, ktorú zapríčinil hlad, pojedli svoje vlastné deti.
Ba aj spánok, ktorý predsa voláme odpočinkom, býva veľmi často znepokojovaný snami, a ako ťažký strach neraz dusí biednu ľudskú dušu i ľudské zmysly, tak ich dusí aj strach pred vecami neskutočnými, živo predstavenými vo sne. Tieto neskutočné predstavy prenasledujú aj bdiacich ľudí, najmä pri niektorých chorobách a pri užívaní jedovatých látok. Pravda, niekedy aj zdravých ľudí omamujú zlí duchovia svojimi mnohorakými klamstvami a vyvolávajú v nich rozličné predstavy, ktorými ich zvádzajú na zlé skutky, a keď ich nevládzu predstavami celkom zviesť, chcú aspoň ľudské zmysly podráždiť túžbou po čomsi falošnom.
Od tohto biedneho, akoby peklom obklopeného života nás nik nevyslobodí, len milosť Spasiteľa Krista, Boha a nášho Pána. Taký je totiž význam mena Ježiš, ktoré sa vykladá ako „Spasiteľ“. Ide najmä o to, aby nás po tomto živote nezastihla ešte biednejšia a večná smrť, namiesto života. Hoci v tomto živote dostávame veľké útechy v uzdraveniach pomocou svätých vecí a svätcov, predsa sa neudeľujú tieto dobrodenia prosiacim vždy, aby sa náboženstvo nevyhľadávalo len pre ne, ale skôr pre iný život, v ktorom už nebude nijakého zla. Preto v spomenutých zlách Božia milosť pomáha dobrým ľuďom, aby ich znášali s väčšou odvahou a vernosťou. Na ten cieľ, ako hovoria učenci tohto sveta, slúži aj filozofia. Pravda, skutočnou filozofiou, ako tvrdí Tullius, bohovia obdarili len niekoľkých ľudí. Väčší dar, ako je ona, nebol a ani nemohol byť daný ľuďom. Takto boli aj naši protivníci nútení priznať, že nie ktorákoľvek, ale len pravá filozofia je daná z Božej milosti. Ak len niekoľkí ľudia dostali od Boha pravú filozofiu ako pomoc proti utrpeniam tohto života, už z toho dostatočne vyplýva, že ľudské pokolenie je odsúdené na odpykanie trestov. Tak ako oni sami tvrdia, že nemôže byť väčšieho Božieho daru nad pravú filozofiu, rovnako treba veriť, že ho nemohol darovať nijaký iný boh ako ten, ktorého aj oni sami, ctitelia mnohých bohov, pokladajú za Najvyššieho.
22.23. Zvláštne útrapy spravodlivých, okrem útrap, ktoré majú dobrí aj zlí spoločné. (Skrátené)
Okrem útrap tohto života, ktoré sú spoločné dobrým aj zlým ľuďom, tí dobrí majú ešte svoje osobitné ťažkosti v boji proti hriechom uprostred pokušení a nebezpečenstiev. Telo sa ustavične búri proti duchu a duch proti telu, a toto ustavičné napätie núti mať sa na pozore, aby človek nepodľahol žiadostivosti. V tomto ustavičnom pokušení a v náklonnosti na všelijaké väčšie-menšie nedostatky a chyby musíme sa mať na pozore, aby sme svoje prípadné víťazstvá nepripisovali svojej sile, ale vedeli, že je dôsledkom milosti toho, o ktorom hovorí apoštol: „Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje.“ (Rim 8, 37). Aj keď víťazne bojujeme proti chybám a nedokonalostiam, ešte stále máme príčinu prosiť: „Odpusť nám naše viny.“ V budúcom živote nebude nijakých bojov, nijakých chýb a nedokonalostí, ktorých by vôbec nebolo, keby ľudská prirodzenosť bola zostala taká neporušená, aká bola stvorená na začiatku.
22.24. Aj tento biedny pozemský život obdaroval Boh mnohými dobrami.
Uvažujme teraz o tom, že biedny život ľudského pokolenia, v ktorom sa prejavuje spravodlivosť trestajúceho Boha, je naplnený mnohými a mnohorakými dobrami, danými nám dobrotou Boha, ktorý riadi všetko svoje stvorenie. Ponajprv nechcel odvolať po hriechu to požehnanie, ktoré ohlásil ešte pred hriechom, keď povedal: „Ploďte a množte sa, a naplňte zem!“ (Gn 1, 28). A tak aj v odsúdenom pokolení ostala darovaná plodnosť. Skaza hriechu nemohla v nás zničiť tú prepodivnú silu semien a ešte obdivuhodnejšiu silu, ktorou sa semená v nás utvárajú, silu vloženú a akoby votkanú do ľudského tela, čím nám je súčasne vtlačená aj nevyhnutnosť smrti. Oboje plynie akoby jedným prúdom v toku ľudských pokolení. Zlo si priberáme od svojho rodiča, dobro zas nám udeľuje Stvoriteľ. V prvotnom zle sú dve veci: hriech a trest. V prvotnom dobre sú zasa iné dve veci: množenie a stvárňovanie. Treba sa však držať predmetu, o ktorom sme začali hovoriť, keďže sme už o zlých veciach, z ktorých jedna pochádza z našej opovážlivosti (to jest hriech) a druhá z Božieho výroku (to jest trest) hovorili nadostač. Veď sme si zaumienili hovoriť o Božích dobrodeniach, ktoré udelil Boh aj skazenej a odsúdenej prirodzenosti, a ešte ju udeľuje. Keď odsúdil ľudskú prirodzenosť na trest, nevzal jej všetko, čo jej predtým dal, lebo už by jej vôbec nebolo, ale ju ani nevyňal spod svojej moci, hoci za trest dal aj diablovi istú moc nad ňou, lebo ani samého diabla nevyňal spod svojej vlády. Totiž aj to, aby sama diablova prirodzenosť jestvovala, môže urobiť len ten, čo má najdokonalejšie bytie a ktorý dáva bytie všetkému, čo akýmkoľvek spôsobom jestvuje.
Dvojaké dobro, o ktorom sme hovorili vyššie, vyviera akoby z prameňa Božej dobroty a vplýva aj na prirodzenosť skazenú hriechom a odsúdenú na trest. Boh najprv podaroval svetu dar množenia, požehnal svoje prvé diela a po ich vytvorení si na siedmy deň odpočinul. Stvárňovanie je zasa obsiahnuté v tej jeho práci, ktorou účinkuje až doteraz. (Jn 6, 17). Keby odňal svoju tvorivú moc veciam, nemohli by sa vôbec vyvíjať a svojimi pohybmi by nemohli utvoriť čas, ba vôbec by nemohli ostať tým, čím boli stvorené. Boh teda stvoril človeka tak, že mu dal plodnosť, ktorou môže plodiť iných ľudí a súčasne vložiť do nich možnosť plodenia, ale nie je to nevyhnutnosť, je to len možnosť. Niektorým ľuďom Boh odňal takú možnosť a urobil ich neplodnými. Avšak celému ľudskému pokoleniu neodňal možnosť plodenia, ktorú raz bol uštedril prvým manželom. Samo množenie, aj keď nebolo hriechom odňaté, predsa nie je také, aké by bolo, keby nik nebol zhrešil. Preto aj človek, ktorý má svoju dôstojnosť, ak zhreší, rovná sa dobytku (porov. Ž 48, 13) a aj plodí rovnako. Predsa však v ňom celkom nevyhasne určitá iskierka rozumu, s ktorou je stvorený na Boží obraz. Keby rozmnožovanie neobsahovalo aj stvárňovanie, nemohlo by sa rozvíjať do tvaru a spôsobu svojho rodu. Keby ľudia pohlavne nežili spolu a Boh by predsa chcel naplniť zem ľuďmi, mohol by všetkých stvoriť tak, ako stvoril jedného človeka bez spojenia muža a ženy. Tí, čo sa pohlavne spoja, by nemohli rodiť, ak by nebolo Božej stvoriteľskej sily. Podobne, ako hovorí apoštol o duchovnom stvárnení človeka v zbožnosti a spravodlivosti: „A tak ani ten, čo sadí, nie je nič, ani ten, čo polieva, ale Boh, ktorý dáva vzrast“ (1 Kor 3, 7), tak aj tu možno povedať: „Ani ten, kto telesne žije, ani ten, kto zasieva, nie je nič, ale Boh, ktorý vytvára. Ani matka, ktorá plod nosí a po narodení kŕmi, nie je nič, ale Boh, ktorý dáva vzrast.“ Svojou činnosťou, ktorou až dosiaľ účinkuje na stvorenstvo, robí to, že semená rozširujú svoj počet a z akýchsi skrytých a nepostrehnuteľných zárodkov rozvíjajú sa vo viditeľné tvary tej krásy, ktorú vidíme. On dáva život, viažuc netelesnú prirodzenosť ako hlavnú a telesnú ako podriadenú. To jeho dielo je také veľké a obdivuhodné, že nielen v človekovi, ktorý je živočích rozumný, a preto nad všetky pozemské živočíchy významnejší, ale aj v najmenšej muške vzbudzuje úžas a vyvoláva chválu Stvoriteľa.
Dal teda Boh ľudskej duši myseľ, v ktorej rozum a chápavosť v detskom veku sú akoby uspaté, akoby ich vôbec nebolo. Majú sa vzbudiť a prejaviť až v neskoršom veku, schopnom prijímať náuku a vedu a súcom chápať pravdu a milovať dobro. Takou schopnosťou vyzbrojená ľudská myseľ nech načerpá múdrosť a nech sa ozdobí cnosťami, pomocou ktorých rozvážne, mužne, mierne a spravodlivo nech bojuje proti bludom a iným vrodeným chybám a nech ich premáha túžbou po najvyššom a nemeniteľnom dobre. Keby to aj človek neuskutočnil, už sama schopnosť vykonať také dobré veci, schopnosť daná rozumovej prirodzenosti od Boha, je veľkým dobrodením, zázračným dielom Všemohúceho. Okrem umenia dobre žiť a umenia dôjsť do večnej blaženosti ? tieto umenia sa volajú cnosťami a z Božej milosti, ktorá je v Kristovi, bývajú darované synom prisľúbenia a kráľovstva ?, ľudský um vynašiel a zdokonalil množstvo iných umení, z ktorých niektoré slúžia na potešenie, iné na nevyhnutnú životnú potrebu. Vari tá vynikajúca sila ľudskej mysle a rozumu aj vo veciach nepotrebných, ba aj nebezpečných a škodlivých (ľudia ich však chcú) nesvedčí o tom, koľko dobra je v ľudskej prirodzenosti, keď je schopná toľko vecí vynájsť, osvojiť si a v toľkých sa vycvičiť? Aké až zázračné a podivuhodné diela utvoril priemysel, napríklad tkáčsky alebo staviteľstvo! Čo dokázal ľudský um pri obrábaní pôdy a v námorníctve! Čo vo výrobe rozličných nádob, sôch a malieb! Aké prekrásne veci sa vynašli v divadlách pre divákov a neuveriteľné pre poslucháčov! Koľko rozmanitých spôsobov ľudia objavili na chytanie, zabíjanie a krotenie divých zvierat! Ba aj proti samému človeku sa vynašlo mnoho jedov, zbraní, strojov, a naopak, na záchranu smrteľného zdravia koľko sa vynašlo liekov a pomôcok! Na zvýšenie chuťových pôžitkov ľudia vynašli množstvo rozmanitých úprav a korení do jedál. Na oznamovanie a šírenie svojich myšlienok vymysleli množstvo najrozličnejších znakov, najmä však slov a písmen. Na potešenie ducha sa zložilo množstvo rečníckych ozdôb a najrozmanitejších básní. Na pôžitok ucha sa zostrojilo množstvo hudobných nástrojov a zložilo množstvo preutešených piesní. Koľkú skúsenosť nadobudol ľudský um v meraní a v rátaní! S akou presnosťou vyratúvajú ľudia pohyby a dráhy nebeských telies! Aký pokrok urobil človek v poznaní prírody! Kto by to všetko mohol vypovedať, najmä ak by sme nechceli hovoriť len veľmi všeobecne, ale zastaviť sa aj pri jednotlivostiach! Napokon koľko vynikajúcich umov filozofov a heretikov sa zaskvelo, aj pri obrane bludov a neprávd ? kto to môže všetko zhodnotiť?
Teraz hovoríme o prirodzenosti ľudskej mysle a umu, ktorými je ozdobený tento smrteľný život, a nehovoríme o viere a ceste pravdy, ktorými sa získava život nesmrteľný. Pôvodca tejto nádhernej prirodzenosti, keďže je Bohom pravým a najvyšším, ktorý všetky stvorené veci spravuje a vykonáva nad nimi najvyššiu moc a spravodlivosť, nikdy by nebol dopustil, aby prirodzenosť upadla do takej dočasnej úbohosti a aby z nej mala odísť ešte aj do večnej úbohosti ? okrem prirodzenosti tých, ktorí sa zachránia ? keby nebolo bývalo hrozného hriechu prvého človeka, z ktorého pochádzajú všetci ľudia.
Už aj v samom ľudskom tele, ktoré je v smrteľnosti rovnaké s telom zvierat (hoci je od mnohých slabšie), sa prejavuje toľko Božej dobroty a toľko Stvoriteľovej prozreteľnosti! Vari nie sú miesta, kde sú umiestnené zmysly a ostatné údy tela rozložené tak, a sám vzhľad, tvár a postava celého tela nie sú uspôsobené tak, aby poukazovali, že sú učinené na službu rozumnej duše? Človek nie je stvorený na podobu nerozumných zvierat, ktoré sú nachýlené k zemi, ale už aj jeho dohora vzpriamený tvar tela pripomína, že sa má usilovať za tým, čo je hore. Ďalej obdivuhodná pohyblivosť jazyka a rúk, vhodne prispôsobená na hovorenie a písanie, na vytváranie rozličných umeleckých diel a na konanie rozmanitej činnosti ? vari to nie je dôkaz, akej duši má ľudské telo slúžiť? Keď už nehovoríme o užitočnosti jednotlivých telesných častí, vidíme toľký súlad medzi nimi a takú krásu v úmernosti jednotlivých častí, že nevieš, či pri stvorení tela sa hľadelo väčšmi na účelnosť, alebo na krásu. Naozaj, na tele nevidíme nič stvorené na istý účel, čo by nebolo zároveň aj krásne. Ešte väčšmi by sa nám to ukázalo, keby sme mohli poznať mieru, podľa ktorej sú všetky údy pospájané a vhodne začlenené. Možnože niektoré z nich preskúma ľudská hĺbavosť pri ďalšom usilovnom bádaní. Čo však je skryté a nedostupné nášmu zraku, ako je napríklad spletitosť žíl, nervov a vnútorností, ako aj tajomstvo života, to nemôže nikto odhaliť. Hoci sa o to niekedy pokúša krutá horlivosť lekárov, ktorých menujeme anatómami, keď režú telá mŕtvych alebo aj zomierajúcich a dosť neľudsky všetko prekutávajú v ľudskom tele, aby sa naučili čo, ako a na ktorom mieste treba liečiť. Lež úmernosť, o ktorej hovorím a v ktorej vlastne spočíva tajomstvo fungovania všetkých vnútorných aj vonkajších orgánov akoby v jednom stroji, v jednom celku ľudského tela, ostáva tajomstvom a sotva možno povedať, že jej zmysel niekto objavil, alebo sa aspoň opovážil objavovať. Keby sme ju mohli poznať aj vo vnútornostiach, ktoré nie sú nijako zvlášť krásne, potom by nás asi potešila rozumová krása natoľko, že by sme jej dali prednosť pred každým krásnym tvarom, ktorý potešuje oči. Na ľudskom tele sú predsa niektoré veci, ktoré slúžia len na okrasu, a nie na nejaký úžitok. Také sú napríklad mužské prsia, alebo brada na tvári. Že brada nie je na obranu tváre, ale len na ozdobu mužov, to dokazujú hladké ženské líca, ktoré, ako slabšie bytosti, by tým skôr mali mať tvár chránenú. Keď je teda každý viditeľný úd ľudského tela natoľko uspôsobený na účelnosť ? o čom nik nepochybuje ?, že popritom slúži súčasne aj na okrasu človeka, a okrem toho sú aj také časti tela, ktoré slúžia výlučne na okrasu a neslúžia nijakej účelnosti, potom ľahko možno uzatvárať, že pri stvorení človeka sa viac dbalo na telesnú krásu ako na užitočnosť údov. Užitočnosť predsa pominie a príde čas, keď sa budeme tešiť len z krásy, bez akýchkoľvek žiadostivých pohnútok. Za to máme chváliť predovšetkým Stvoriteľa, o ktorom sa hovorí v žalme: „Odel si sa do slávy a veleby“ (Ž 104, 1).
Aká ľudská reč vypovie, koľko krásy pre oči a koľko úžitku vo všetkých iných stvoreniach dostal z Božej štedrosti človek, hoci odsúdený na dočasné biedy a útrapy? Koľko krásy je v pestrej a rozmanitej farebnosti neba, zeme a mora? V tom množstve svetla a v jeho obdivuhodnom zjave; v slnku, mesiaci a hviezdach; v tienistých hájoch, vo farbe a vôni kvetov, v množstve štebotavých a pestrých vtákov, v množstve najrozmanitejších druhov zvierat, z ktorých najpodivuhodnejšie sú práve tie najmenšie (viacej nás totiž udivuje napríklad práca mravcov alebo včiel ako obrovské telo veľrýb), v utešenom pohľade na more, ktoré sa oblieka do rozmanitých farieb akoby do šiat, raz do zelených všetkých odtieňov, inokedy do červených a opäť zasa do belasých! Aký to čarovný pohľad, keď sa búri a pení, keď poskytuje príjemný pocit pozorovateľovi a zároveň netrápi a neohrozuje plávajúceho! Koľko je všelijakých pokrmov proti hladu! Koľká rozmanitosť v ich chuti, aby sa nám neprejedli, rozmanitosť, pochádzajúca z bohatstva prírody, a nie z umenia a práce kuchárov! Koľko všelijakých prostriedkov používame na záchranu alebo na nadobudnutie strateného zdravia! Aké milé je striedanie dňa a noci! Aký príjemný je čerstvý vzduch! Koľko látky na zhotovenie šiat poskytujú rastliny a zvieratá! Kto by to všetko mohol pospomínať! Keby som toto všetko, čo som len akoby na hŕbu nahádzal, chcel ako nejaký batôžtek rozväzovať a o všetkom po jednom hovoriť, potreboval by som veľmi veľa času, pretože každá vec obsahuje nesmierne veľa zaujímavostí. Všetko, čo som pospomínal, to všetko je len na potešenie biednych odsúdencov, a nie je to ešte odmena blažených. Aké budú tie budúce dobrá a krásy, keď už týchto je toľko a takých! Čo dá Boh tým ľuďom, ktorých predznačil na blažený život, keď už toľko dobra dal tým, ktorých predznačil na smrť? Aké dobrá dá požívať v druhom blaženom živote tým, za ktorých v tomto biednom živote chcel, aby jeho jednorodený Syn vytrpel toľko zla až po samu smrť? Preto aj apoštol hovorí o tých, čo sú predznačení do večného kráľovstva: „Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko?“ (Rim 8, 32). Keď sa splní toto prisľúbenie, akíže to budeme? Aké dobrá dostaneme v tom budúcom kráľovstve, keď sme už toľko dostali ako záloh v Kristovej smrti za nás? Aký bude ľudský duch, slobodný od akejkoľvek chyby, ktorej by sa poddal, ktorej by ustúpil, alebo proti ktorej by hoci aj záslužne bojoval, dokonalý v trvalej cnosti? Tam bude poznanie všetkého, krásne, isté, bez akéhokoľvek bludu a námahy, lebo tam bude čerpať ľudský duch zo svojho prameňa, z Božej múdrosti, v najvyššom šťastí bez akejkoľvek ťažkosti. Akéže to bude telo, ktoré bude celkom poddané duchu a ním živené a ktoré nebude potrebovať nijaký pokrm? Nebude to už telo živočíšne, ale duchovné, bude mať telesnú podstatu, ale bez akejkoľvek telesnej porušiteľnosti.
22.25. Zanovitosť tých, ktorí nechcú uveriť v zmŕtvychvstanie. (Skrátené)
Poprední filozofi sa zhodujú s nami v tom, že blaženosť duše v budúcom živote bude spočívať v duchovných dobrách. Lež veľmi zanovito popierajú zmŕtvychvstanie tiel. Mnoho ľudí vzdelaných aj nevzdelaných sa obrátilo s veriacim srdcom ku Kristovi, ktorý svojím vlastným zmŕtvychvstaním uskutočnil to, čo tých niekoľko ľudí popiera. Svet teda uveril v to, čo Boh predpovedal, a ktorý predpovedal aj to, že svet uverí. Nestalo sa to nijakým Petrovým čarodejníctvom. Je to Boh, ktorého sa aj podľa Porfýria boja božstvá a ktorého on nazýva Bohom Otcom a kráľom. Či azda Boh nebude môcť vykonať, aby telo vstalo z mŕtvych? Vari je viera v zmŕtvychvstanie niečo nedôstojné, zlé a nerozumné? Chceli by azda protivníci objaviť niečo, čo Boh nemôže urobiť? Ak chcú niečo také nájsť, pomôžem im a poviem: nemôže klamať! Ak teda neveria, že Boh môže klamať, potom majú uveriť, že Boh splní to, čo sľúbil. Ak by malo byť pravdou, že zmŕtvychvstanie je dačo zlé, to by museli najprv dokázať. Predsa tam nebude nijaká skaza ani porušenie, ktoré sú zlom pre telo. O iných vlastnostiach tela v budúcom živote sme už dosť popísali (napríklad v 13. knihe, kapitola 20, 23), preto prosíme, aby si to naši protivníci prečítali tam.
22.26. Porfýriov názor, že blažení duchovia nemôžu mať telo, vyvracia Platón. (Skrátené)
Radi sa odvolávajú na Porfýria, ktorý tvrdí, že duša sa musí strániť tela, aby bola blažená. Podľa nich teda nie je potrebná nesmrteľnosť tela, ak je duša blažená bez tela. Tu azda treba opraviť aj Platónove diela, ktorý učil, že najvyšší Boh, ktorý stvoril božstvá a bohov, sľúbil im, že nikdy nestratia svoje telo, to jest budú nesmrteľní. Podľa Platóna totiž Boh vraj povedal: „Keďže ste vznikli, nemôžete byť nesmrteľní a nepominuteľní. Napriek tomu však nepodľahnete skaze, smrť vás neuchváti, nič nebude mocnejšie ako moje rozhodnutie, ktoré je mocnejšou zárukou vašej stálosti ako zväzky medzi vami.“ Ak nie sú hlúpi, ale ani hluchí, isteže vidia, že v tých slovách Boh sľúbil to, čo je nemožné. A ten istý Boh, ktorý podľa Platóna sľúbil urobiť to, čo je nemožné, vzkriesi telo neporušiteľné, nesmrteľné a duchovné. Preto sa ani duša nepotrebuje strániť tela, ale dostane telo neporušiteľné. A v tom neporušiteľnom tele bude omnoho vhodnejšie požívať večné radosti ako v tele porušiteľnom, v ktorom túžia len po večnej radosti.
22.27. Platón a Porfýrius by boli našli pravdu, keby sa boli zhodli v tom, čo ich rozdeľuje. (Skrátené)
Platón a Porfýrius vyslovili také pravdy, ktoré keby si boli vzájomne vymenili, boli by sa stali ľahko kresťanmi. Platón učil, že duša nemôže naveky ostať bez tela. Porfýrius zasa učil, že dokonale očistená duša, ak sa raz vráti k Otcovi, nikdy sa už nevráti do zemskej biedy. Keby si obaja boli spojili svoje názory a urobili z nich jeden názor, iste by boli prišli na to, že duše sa vrátia do svojich tiel a telá budú také, aby v nich mohli viesť večne blažený život.
22.28. Keby si Platón, Varro a Labeus doplnili svoje názory a vytvorili z nich jeden, došli by k viere v zmŕtvychvstanie. (Skrátené)
To, že mal Platón taký istý názor na zmŕtvychvstanie ako my, niektorí pripisujú iba jeho štýlu vyjadrovania. Robí to napríklad Cicero v knihe De republica, ale pripomína, že Platón pri tejto téme spomína len jeden vymyslený prípad, nie skutočný.9 Uvádza totiž prípad človeka, ktorý sa vrátil do života a hovorí reči zhodné s Platónovými názormi. Aj Labeus spomína dvoch ľudí, ktorí zomreli v ten istý deň a stretli sa na križovatke. Keď dostali príkaz vrátiť sa do svojich tiel, rozhodli sa vraj žiť ako priatelia a svoje rozhodnutie aj dodržali až do smrti. Títo autori teda hovoria o ľuďoch, ktorí sa vrátili do života, ale opäť zomreli. Zaujímavý názor podáva Marcus Varro vo svojej knihe „O pôvode rímskeho národa“. Hovorí, že jestvuje akési znovuzrodenie, po grécky paliggenesia, keď sa to isté telo a tá istá duša stretnú spolu po štyristo štyridsiatich rokoch. Hoc aj nemajú pravdu v týchto tvrdeniach, jednako len podporujú našu mienku o zmŕtvychvstaní, lebo predpokladajú, že rozpadnuté telo sa opäť stane tým, čím už bolo. Ak opäť zjednotíme názory Platóna, Porfýria a Varra, dostaneme kresťanský náhľad. Platón učil, že duše sa vrátia do nejakého tela, Porfýrius zasa, že duše dostanú také telá, ktoré sa už nikdy neskazia, a napokon Varro predpokladal, že duše sa vrátia do svojich tiel, v ktorých už predtým boli. Keď teda tieto názory spojíme, dostaneme kresťanský názor o zmŕtvychvstaní.
22.29. Spôsob a podstata videnia Boha v blaženom živote.
Pozrime sa teraz, čo budú robiť svätí v nesmrteľných a duchovných telách, keď ich telo s Božou pomocou začne žiť nie telesne, ale už duchovne. Ak mám hovoriť pravdu, pokiaľ ide o otázku, aký odpočinok a pokoj, alebo akú činnosť budú konať v budúcom živote, musím sa priznať, že neviem. Nikdy som sa o tom nepresvedčil svojimi zmyslami. Ak by som povedal, že som to videl mysľou, čiže rozumom, musím skromne zvolať: Čímže je alebo aký je náš rozum v porovnaní s nebeskou vznešenosťou? Tam je, ako hovorí apoštol: „Boží pokoj, ktorý prevyšuje každú chápavosť.“ (Flp 4, 7). Čiu chápavosť? Isteže našu, alebo možno chápavosť anjelov, ale celkom iste nie Božiu chápavosť! Ak teda svätí majú žiť v Božom pokoji, isteže budú žiť v tom pokoji, ktorý prevyšuje každú chápavosť. V tom, že prevyšuje našu chápavosť, naozaj niet nijakej pochybnosti. Ak však prevyšuje aj chápavosť anjelov (takže by slová „každú chápavosť“ vylučovali aj anjelov), potom by sme tomu museli rozumieť tak, že Boží pokoj, ktorý požíva sám Boh, nemôžeme ani my, ani anjeli poznať tak, ako ho pozná Boh. „Prevyšuje každú chápavosť“ nepochybne znamená, že prevyšuje každú, okrem svojej vlastnej. Keďže aj my sme účastní na jeho pokoji, spoznáme najvyšší pokoj v sebe, medzi sebou a s Bohom rovnako, ako ho poznajú Boží anjeli. Ľudia ho však poznajú omnoho nedokonalejšie ako anjeli, hoci by vynikali neviemakou bystrosťou umu. Povážme len, aký veľký muž povedal nasledujúce: „Lebo poznávame len sčasti a len sčasti prorokujeme. Ale keď príde to, čo je dokonalé, prestane, čo je len čiastočné... Teraz vidíme (Boha) len nejasne, akoby v zrkadle, no potom z tváre do tváre.“ (1 Kor 13, 9 ? 10; 12). Takto už vidia svätí anjeli, ktorí sú vlastne našimi anjelmi, lebo my, vytrhnutí z moci temnôt a so zálohou Ducha Svätého prenesení do kráľovstva Kristovho, začali sme patriť k tým anjelom, s ktorými budeme mať spoločný Boží štát, o ktorom sme už napísali toľko kníh. Boží anjeli sú našimi anjelmi rovnako, ako je Boží Kristus aj naším Kristom. Sú Boží, lebo neopustili Boha, sú naši, lebo nás začali mať za spoluobčanov. Pán Ježiš povedal: „Dajte si pozor, aby ste neopovrhli ani jedným z týchto maličkých. Lebo vám hovorím, že ich anjeli v nebi ustavične hľadia na tvár môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 18, 10). Ako teda vidia anjeli, tak budeme vidieť aj my, ale teraz ešte nevidíme. Preto apoštol, ktorého som pred chvíľou spomenul, hovorí: „Teraz vidíme (Božiu tvár) len nejasne, akoby v zrkadle, no potom z tváre do tváre.“ Ako odmena za vieru sa pre nás pripravuje to videnie, o ktorom aj apoštol Ján hovorí: „Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je.“ (1 Jn 3, 2). Slovami „božia tvár“ treba rozumieť videnie Boha, a nie nejakú časť tela, akú máme my a akú tým slovom označujeme.
Keď sa ma teda pýtajú, čo budú robiť svätí v duchovnom tele, nehovorím to, čo už vidím, ale to, v čo verím, a to podľa toho, čo čítam v žalme: „Dôveroval som, aj keď som povedal: »Som veľmi pokorený«“ (Ž 116, 10). Hovorím teda: uvidia Boha vo svojom tele. Či však tým telom budú vidieť tak, ako teraz vidíme napríklad slnko, mesiac, hviezdy, more, zem a všetko, čo je na nej, to nie je zanedbateľná otázka. Bolo by azda pritvrdé povedať, že svätí budú mať také telo, že nebudú môcť podľa ľubovôle zavrieť alebo otvoriť oči. A ešte tvrdšie by bolo povedať, že tam neuvidí Boha, ktokoľvek tam oči zavrie. Keď už prorok Elizeus, hoci telesne neprítomný, videl, ako jeho sluha Giezi prijíma dary od Sýrčana Námana, ktorého prorok predtým očistil od malomocenstva, a ničomný sluha si myslel, že to skryje pred svojím pánom, ktorý sa práve v tej chvíli naňho nedíval (2 Kr 5, 26), tým skôr budú svätí vo svojom duchovnom tele vidieť všetko, nielen keď oči zatvoria, ale aj keby neboli pri niečom telesne prítomní. Potom už príde to dokonalé, o čom hovorí apoštol: „Lebo poznávame len sčasti a len sčasti prorokujeme. Ale keď príde to, čo je dokonalé, prestane, čo je len čiastočné.“ (1 Kor 13, 10). Potom sa usiloval apoštol ukázať podobenstvom, aký je rozdiel medzi budúcim a terajším životom ľudí vynikajúcich tu na zemi neobyčajnou svätosťou a povedal: „Keď som bol dieťa, hovoril som ako dieťa, poznával som ako dieťa, rozmýšľal som ako dieťa. Keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby. Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle, no potom z tváre do tváre. Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný.“ (1 Kor 13, 11 ? 12). Keď už v tomto živote, ktorý v proroctve Božích mužov v porovnaní s budúcim životom je v takom pomere ako dieťa k mužovi, Elizeus videl svojho sluhu, ako prijíma dary, hoci sám tam osobne nebol prítomný, vari vtedy, keď príde to, čo je dokonalé, keď už porušiteľné telo nebude obťažovať dušu, ale neporušiteľné telo ničomu nebude prekážať, opakujem, vari vtedy Boží svätí budú potrebovať oči na videnie, keď ich neprítomný Elizeus nepotreboval, aby pozoroval svojho sluhu? Podľa Septuaginty totiž povedal prorok Giezimu: „Či som nebol v duchu tam, kde sa ktosi vykláňal z voza tebe v ústrety?“ (2 Kr 5, 26). Z hebrejského textu to preložil kňaz Hieronym takto: „Či moje srdce nebolo prítomné, keď sa obrátil človek zo svojho voza ku tebe?“ Prorok hovorí, že videl svojím srdcom, samozrejme so zázračnou Božou pomocou. Ale o koľko hojnejšie budú oplývať ľudia týmto darom, keď bude Boh všetko všetkým! Aj telesné oči budú mať svoju úlohu, budú na svojom mieste a bude ich používať duch v duchovnom tele. Veď ani prorok Elizeus nepotreboval oči, aby videl neprítomného sluhu, hoci používal oči, aby videl prítomné veci. Prítomné by jednako bol mohol vidieť aj duchom, hoci by bol oči zavrel, ako videl aj neprítomné, pri ktorom osobne nebol. Vôbec teda nemôžeme hovoriť, že svätí v blaženom živote nebudú vidieť Boha zatvorenými očami, lebo veď duchom ho budú stále vidieť.
Lenže je otázka, či ho uvidia aj telesnými očami, keď ich otvoria. Ak tie isté oči, hoci už duchovné, budú mať len takú moc, akú majú teraz naše telesné oči, to celkom určite nebudú môcť nimi vidieť Boha. Budú mať teda celkom inú moc, keďže budú vidieť netelesnú prirodzenosť, ktorá nie je ohraničená miestom, ale je všade celá. Preto keď hovoríme, že Boh je na nebi i na zemi, čo potvrdzuje sám ústami proroka: „Nuž či nezaplňujem ja nebesá? ? hovorí Pán“ (Jer 23, 24), netvrdíme tým, že má jednu svoju časť na nebi a druhú na zemi, ale celý je v nebi a celý je i na zemi. Ani nie raz tu a raz tam, ale súčasne na nebi i na zemi, čo nemôže nijaká telesná bytosť. Sila očú v budúcom živote bude oveľa mocnejšia, pravda, nie v tom zmysle, že budú ostrejšie vidieť, ako povedzme na tejto zemi vidia hady alebo orly (tie zvieratá hoci by mali neviemaký ostrý zrak, predsa nevidia nič okrem tela), ale v tom zmysle, že budú vidieť aj netelesné veci. Možno takú istú prenikavosť zraku dostal na chvíľu aj svätý muž Jób, keď hovoril Bohu: „Len z počutia som teba dosiaľ poznával, lež moje oko teraz ťa už uzrelo. Tak korím sa už, budem robiť pokánie a (posypem sa) prachom, taktiež popolom.“ (Jób 42, 5 ? 6). Hoci tu nič neprekáža, aby sa okom rozumelo oko srdca, o ktorom hovorí apoštol: „Nech osvieti oči vášho srdca.“ (Ef 1, 18). Že vlastne takými očami budeme vidieť Boha v budúcom videní, o tom nepochybuje nijaký kresťan, ktorý si dobre vykladá to, čo hovorí božský učiteľ: „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“ (Mt 5, 8). Avšak či aj telesnými očami tam budeme vidieť Boha, to je ešte stále nezodpovedaná otázka.
Slová Písma: „A každé telo uvidí Božiu spásu“ (Lk 3, 6) možno bez akejkoľvek ťažkosti rozumieť tak, akoby sa povedalo: „A každý človek uzrie Božieho Syna Krista“, ktorý bol predsa v tele aj viditeľný a viditeľný bude, aj keď príde súdiť živých i mŕtvych. Mnohé svedectvá Písma zasa svedčia o tom, že on je Božia spása. Ale najvýraznejšie to potvrdzujú slová ctihodného starca Simeona, ktorý keď vzal dieťa Krista na ruky, povedal: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči videli tvoju spásu.“ (Lk 2, 29 ? 30). Podobne zmysel má aj Jóbov výrok, ktorý v kódexoch preložených z hebrejčiny znie: „... a zo svojho tela Boha uvidím“ (Jób 19, 26), a ktorý nepochybne predpovedal zmŕtvychvstanie tela. Nepovedal však: „svojím telom“, ale „zo svojho tela“.10 Keby bol povedal „svojím telom“, bolo by možné v podmete rozumieť božskú osobu Krista, ktorý bude telom videný v tele. Výrok: „Zo svojho tela Boha uvidím“ („Vo svojom tele budem vidieť Boha“) možno rozumieť aj takto: „Budem vo svojom tele, keď budem vidieť Boha“. A apoštolov výraz „z tváre do tváre“, nemá sa rozumieť tak, že budeme vidieť Boha tou tvárou, na ktorej sú telesné oči, lebo Boha budeme vidieť ustavične duchom. Ak by nebolo aj tváre vnútorného človeka, ten istý apoštol by nepovedal: „A my všetci s odhalenou tvárou hľadíme ako v zrkadle na Pánovu slávu a Pánov Duch nás premieňa na taký istý, čoraz slávnejší obraz.“ (2 Kor 3, 18). A nie ináč máme rozumieť slovám žalmu: „Na neho hľaďte a budete žiariť a tvár vám nesčervenie hanbou“ (Ž 34, 6) alebo v staršom preklade: „Pristúpte k nemu a osvecujte sa, a vaše tváre sa nezahanbia.“ K Bohu sa však pristupuje vierou a viera, ako je známe, je vecou srdca, nie tela. Keďže však nevieme, aké „prístupy“ k Bohu bude mať duchovné telo (hovoríme totiž o veci, ktorú sme ešte neskúsili) a nenachádzame nijaké také miesto vo Svätom písme, ktoré by nám pomohlo a ktoré by dalo rozumieť ináč, musí sa na nás vzťahovať to, čo čítame v knihe Múdrosti: „Myšlienky smrteľníkov sú bojazlivé, naše úvahy sú neisté.“ (Múd 9, 14).
Keby sme mali pokladať za správne rozumovanie filozofov, že veci chápateľné zrakom mysle a veci zmyslové (čiže telesné) zmyslami tela sa len tak dajú vidieť, že ani telo samo nemôže vidieť veci chápateľné, ani myseľ sama nemôže vidieť veci telesné, potom by bolo celkom isté, že očami tela, hoci aj duchovného tela, nijako nemožno vidieť Boha. Ale také rozumovanie vyvracia nielen zdravý ľudský rozum, ale aj vážnosť prorokov. Kto by bol natoľko vzdialený od pravdy, aby sa opovážil povedať, že Boh nepozná telesné veci? Vari má telo, aby ich mohol poznať telesnými očami? A azda to, čo sme nedávno hovorili o prorokovi Elizeusovi, dostatočne nedokazuje, že nielen telom, ale aj duchom možno vidieť telesné veci? Keď sluha prebral dary, to bola telesná činnosť, a predsa to prorok videl duchom, a nie telom. Je teda známe, že telesné veci vidíme duchom. Prečo by teda aj duch nemohol byť videný telom potom, keď duchovné telo bude obdarené veľkou mocou? A duch je Boh. Napokon aj tento život, ktorý každý človek žije vo svojom tele a ktorým oživuje dočasne svoje údy a udržuje ich pri živote, každý človek poznáva vnútorným zmyslom, a nie telesnými očami. Naopak, telom človek vidí iných ľudí, hoci aj vzdialených. Akože rozoznávame živé od neživého, ak nie tak, že súčasne vidíme aj telo, aj život, a nevidíme to ináč, len telom? Avšak život bez tela telesnými očami nemôžeme vidieť.
Preto je možné a veľmi pravdepodobné, že na druhom svete budeme vidieť všetky telá nového neba a novej zeme tak, že budeme vidieť súčasne všade prítomného Boha, riadiaceho všetky telesné veci, budeme ho vidieť v tele, ktoré budeme mať, a to s najjasnejšou prenikavosťou všade, kamkoľvek obrátime oči. Nie teda tak ako teraz, keď „jeho neviditeľné bytie sa dá totiž od počiatku sveta vybadať a spoznať zo stvorených vecí“, alebo „len nejasne, akoby v zrkadle“, kde viac účinkuje viera, ktorou veríme, ako tvár vecí, ktorú môžeme vidieť telesnými očami. Keď hľadíme na ľudí živých a konajúcich životné pohyby, na ľudí, medzi ktorými žijeme, to, že žijú, neveríme, ale vidíme. Avšak ich život bez ich tiel by sme nemohli vidieť ? pomocou tiel nepochybne zbadáme v nich život. Takisto kamkoľvek obrátime duchovné svetlá svojich tiel, telom budeme vidieť aj netelesného Boha, ktorý všetko riadi. Buď budú oči vidieť Boha tak, že pre svoju dokonalosť sa budú podobať istým spôsobom mysli, čím budú môcť vidieť aj netelesnú prirodzenosť (pravda, objasniť to nejakými príkladmi, porovnaniami alebo svedectvami z Písma je vec veľmi ťažká, až nemožná), alebo (a to sa dá už ľahšie pochopiť) Boh sa nám dá tak poznať a taký nám bude zjavný, že ho duchom uvidí každý z nás a v každom z nás bude videný od jedného v druhom, videný v sebe samom, videný v novom nebi a na novej zemi, aj v každom stvorení, ktoré bude potom žiť. Bude videný telom v každom tele, kamkoľvek sa len obrátia prenikavé oči duchovného tela. Ba aj myšlienky si budeme navzájom poznať. Vtedy sa splní, čo povedal apoštol: „Nesúďte nič predčasne“ ? k čomu hneď dodal: „... kým nepríde Pán. On osvetlí, čo je skryté v tme, a vyjaví úmysly sŕdc. Vtedy každý dostane pochvalu od Boha.“ (1 Kor 4, 5).
22.30. Večná blaženosť a večný odpočinok Božieho štátu.
Koľká to bude blaženosť, kde už nebude nijaké zlo a nijaké dobro nebude chýbať, kde bude chválený iba Boh, ten Boh, ktorý bude všetkým vo všetkých! Neviem, čo iného by sa malo robiť tam, kde nebude nijaká nečinnosť, a predsa nebude nijaký dôvod na prácu. K takémuto názoru ma vedie aj posvätná pieseň, kde čítam a počúvam: „Blažení tí, čo bývajú v tvojom dome a bez prestania ťa velebia.“ (Ž 84, 5). Všetky články a vnútornosti neporušiteľného tela, ktoré teraz vidíme podelené podľa rozmanitých potrieb, keďže už nebude nijaká potreba, ale len úplná, istá, bezpečná a večná blaženosť, budú slúžiť len na oslavu Boha. Všetky tie pomery a podmienky telesného súladu, o ktorých som hovoril a ktoré sú teraz skryté, potom sa nám ukážu. Rozložené v priestore celého tela, v jeho vnútri, spolu s so všetkými inými vecami, ktoré sa nám ukážu ako veľké a zázračné, poslúžia na to, aby vzbudili potešenie rozumných duší z duchovnej krásy, na chválu takého Umelca, čo ich stvoril. Aké pohyby budú mať tie telá, to sa neopovážim určiť, ba ani len pomyslieť. Veď aj postava, aj tvár, aj pohyby budú krásne, nech už budú akékoľvek, lebo tam nebude nič ošklivé. Isté je, že telo bude v tej chvíli tam, kde bude chcieť duch, a duch nebude chcieť nič také, čo by nepristalo duchu alebo telu. Aj chvála tam bude pravá, nič sa nebude chváliť ani z omylu, ale ani z lichotenia. Bude tam pravdivá úcta, ktorá sa neodoprie nikomu, kto je hoden úcty, ale ani sa nepreukáže nikomu úcty nehodnému. Ba ani sa ta nedostane nikto nehodný, lebo tam môže byť iba ten, kto je hoden. Bude tam ozajstný pokoj, kde nikto neutrpí nič protivného ani sám od seba, ale ani od druhého. Odmenou za cnosť bude sám Ten, ktorý cnosť človeku dal a ktorý sľúbil dať jej seba samého, nad ktorého nemôže byť nič lepšieho. Čo iné vlastne hovorí prorok v slovách: „Budem vaším Bohom a vy budete mojím ľudom“ (Lv 26, 12), ak len nie toto: Ja im budem tým, čím sa nasýtia, ja im budem tým, čokoľvek budú čestne od ľudí požadovať, bude im životom, zdravím, pokrmom, dostatkom, slávou, cťou, pokojom a všetkými dobrami! Tu pochopíme lepšie aj to, čo hovorí apoštol, „aby bol Boh všetko vo všetkých“. On bude cieľom našich túžob, budeme ho neprestajne vidieť, bez spríkrenia milovať, neúnavne chváliť. Táto úloha, tento cit, tento úkon bude spoločný všetkým tak, ako im bude spoločný večný život.
Aké budú stupne cti a slávy podľa jednotlivých zásluh každého? Ťažko čo len pomyslieť, tým ťažšie povedať. Že budú určité „stupne“, o tom niet pochybnosti. Onen blažený štát uvidí ešte aj to veľké dobrodenie, že nikto nižší nebude závidieť slávu vyššiemu, ako ju teraz nezávidia anjeli archanjelom. Takisto nikto sa nebude dožadovať toho, čo nedostal, lebo s tým, ktorý dostal (viacej), bude zviazaný spojivom dokonalej svornosti. Podobne ani v ľudskom tele nechce byť prst okom, lebo oba údy sú spojené v jednom celku. Tak teda bude mať jeden väčší dar a druhý menší, ale súčasne taký, aby väčší dar nechcel.
Nie preto nebudú mať slobodnú vôľu, že ich nebudú môcť zvádzať hriechy. Ba vôľa bude ešte slobodnejšia, lebo bude slobodná nielen od záľuby v hriechu, ale bude mať aj neotrasiteľnú záľubu v nehrešení. Prvá slobodná vôľa, ktorú dostal človek, keď bol stvorený na začiatku ako spravodlivý, mohla nehrešiť, ale mohla aj hrešiť. Táto nová slobodná vôľa bude od tej prvej mocnejšia tým, že nebude môcť zhrešiť. Ale to nebude pochádzať z jej prirodzenosti ? bude to Boží dar. Čosi iné je predsa Boh a čosi iné účasť na Bohu. Boh nemôže hrešiť zo svojej vlastnej prirodzenosti, účastník na Bohu nemôže hrešiť preto, lebo od Boha dostal, že nemôže hrešiť. Bolo treba zachovať odstupňované poradie v Božích daroch. Najprv dostal človek takú slobodnú vôľu, ktorou mohol nehrešiť. Na konci dostane takú, že nebude môcť hrešiť. Prvá slúžila na získanie zásluhy, druhá na odmenu za zásluhy. Keďže však tá prirodzenosť, ktorá mohla zhrešiť, aj zhrešila, býva oslobodená hojnou milosťou, aby dosiahla takú slobodu, v ktorej by nemohla hrešiť. Podobne ako prvá nesmrteľnosť, ktorú stratil Adam hriechom, bola v možnosti nezomrieť a druhá nesmrteľnosť bude v nemožnosti zomrieť, tak aj prvá slobodná vôle je v možnosti nehrešiť a druhá v nemožnosti hrešiť. Takisto vôľa k zbožnosti a spravodlivosti bude nestratiteľná, ako nestratiteľná bude aj blaženosť. Hriechom sme si neudržali ani zbožnosť, ani blaženosť, avšak túžbu po blaženosti sme nestratili ani vtedy, keď sme stratili blaženosť. Či azda zato, že Boh nemôže hrešiť, treba mu odoprieť slobodnú vôľu? Teda v onom štáte bude slobodná vôľa jedna vo všetkých a nerozdelená v jednotlivcoch, oslobodená od každého zla a naplnená všetkým dobrom. Požívajúc neprestajne potešenie z večných radostí, zabudne na svoje viny a tresty, ale nezabudne na svoje vyslobodenie, aby nebola nevďačná voči svojmu Vysloboditeľovi.
Čo sa týka rozumovej vedomosti, bude pamätať aj na svoje minulé zlé skutky, čo sa však týka skutočného zmyslového pociťovania (minulosti), vôbec sa nebude pamätať. Aj najskúsenejší lekár pozná skoro všetky choroby podľa lekárskej vedy, ale ako ich cíti telo, nepozná, lebo pozná len tie choroby, ktoré sám prekonal. Je teda dvojaké poznanie zla. Jedno, ktoré je prístupné len chápaniu mysle, druhé, ktoré sa pociťuje zmyslami (ináč sa poznávajú neresti v náuke o múdrosti a ináč v pohoršlivom živote múdreho.) Takisto je dvojaké aj zabúdanie zla. Ináč zabúda na zlo človek vzdelaný a učený, a celkom ináč ten, kto ich skúsil na sebe a vytrpel. Prvý, ak ich zanedbal, druhý ak bolesť pominula. Ak máme na mysli to druhé zabudnutie, svätí nebudú pamätať na minulé zlá. Tak veľmi budú pozbavení tých ziel, že nadobro vymiznú z ich zmyslov. Namiesto toho silou vedomosti, ktorá bude vo svätých veľká, poznajú nielen svoje minulé biedy, ale aj večnú biedu zatratencov. Ak by nevedeli, že boli kedysi biedni, ako by potom ? podľa žalmu ? „Pánovo milosrdenstvo ospevovali naveky?“ (Ž 89, 2). Tomu štátu nebude nič slastnejšie ako pieseň na oslavu Kristovej milosti, ktorého krvou sme boli vykúpení. Tam sa vyplnia slová: „Prestaňte a uznajte, že ja som Boh.“ (Ž 45, 11). To bude naozaj najväčší sabat (sviatočný odpočinok) bez zvečerenia, na ktorý poukázal Pán pri stvorení sveta, o čom čítame vo Svätom písme: „A v siedmy deň odpočíval Boh od všetkých diel, ktoré urobil. I požehnal siedmy deň a zasvätil ho, lebo v ňom odpočíval od všetkých diel, ktoré Boh stvoril a urobil.“ (Gn 2, 2 ? 3). Siedmym dňom budeme aj my sami, keď budeme plní a zasýtení jeho požehnaním a posvätením. Prebývajúc tam uvidíme, že on je Boh, akým sme sa chceli stať my sami, keď sme od neho odpadli počúvajúc zvodcu: „budete ako Boh“ (Gn 3, 5) a vzďaľujúc sa od pravého Boha, ktorého pričinením by sme sa boli stali bohmi, a to cez účastenstvo na pravom Bohu, a nie útekom od Boha. Veď čo sme bez neho dosiahli? Iba to, že sme upadli do jeho hnevu! (Porov. Ž 90, 9). Ním utužení a ešte väčšou milosťou privedení k dokonalosti, budeme prebývať s ním naveky. Budeme vidieť, že on je Boh, ktorý aj nás naplní, keď bude všetko vo všetkých. Ba aj naše dobré skutky, ktoré budeme pokladať skôr za jeho skutky ako za svoje, pripočítajú sa nám do toho odpočinku (sabatu). Keby sme si ich pripočítali my, boli by to služobné práce. Veď o sobotnom odpočinku sa vraví: „Vtedy nebudeš konať nijakú (služobnú) prácu!“ (Dt 5, 14). Preto sa hovorí aj u proroka Ezechiela: „Dal som im svoje soboty, aby boli znamením medzi mnou a medzi nimi; nech vedia, že ja, Pán, som ten, ktorý ich posväcujem.“ (Ez 20, 12). Dokonale to poznáme potom, keď budeme dokonale odpočívať a dokonale vidieť, že on je Bohom.
Ak počet časových úsekov (predstavme si ich ako dni) nasledujúcich po sebe vyrátame podľa tých časových ohraničení, ktoré sú vyznačené v Písme, potom sa nám sabatizmus (zachovávanie sobotného odpočinku) na pozadí histórie bude zdať ešte zreteľnejší, lebo sa ukáže ako siedmy. Prvý časový úsek, akoby prvý deň, trvá od Adama až po potopu, druhý od potopy až po Abraháma. Tieto úseky nie sú rovnaké v trvaní času, ale sú rovnaké v počte pokolení. Oba úseky majú po desať pokolení. Odtiaľ, ako to určuje evanjelista Matúš, až po príchod Krista, sú tri časové úseky, z ktorých každý obsahuje štrnásť pokolení: prvý je od Abraháma až po Dávida, druhý od Dávida až po Babylonské zajatie, tretí od Babylonského zajatia až po narodenie Krista. Potiaľto je všetkých úsekov päť. Šiesty úsek prežívame teraz a ten sa nedá vymedziť určitým počtom pokolení, lebo je napísané: „Vám neprislúcha poznať časy alebo chvíle, ktoré Otec určil svojou mocou.“ (Sk 1, 7). Po tomto časovom úseku akoby na siedmy deň si Boh odpočinie, keď aj tomu istému siedmemu dňu, ktorým budeme my, dá odpočinúť v sebe samom ? v Bohu. Hovoriť podrobne o jednotlivých časových úsekoch nateraz by bolo veľmi zdĺhavé. Stačí, že siedmy deň bude naším sabatom, ktorý nebude mať na konci zvečerenie, ale príde deň Pána (nedeľa), akoby ôsmy večný deň, posvätený Kristovým zmŕtvychvstaním. Bude to večná nedeľa, ktorá je prorockým obrazom odpočinku nielen ducha, ale aj tela. Tam budeme odpočívať a vidieť, vidieť a milovať, milovať a chváliť. Hľa, čo bude na konci bez konca! Akýže inakší máme cieľ, ak len nie dostať sa do kráľovstva, ktoré sa nikdy neskončí?
Myslím si, že som s Božou pomocou splnil svoju povinnosť, na ktorú som sa podobral pri začatí tohto rozsiahleho diela. Komu sa bude zdať pristručné a komu zasa priobšírne, nech mi prepáči. Avšak kto ho pokladá za vyčerpávajúce, nech radostne ďakuje nie mne, ale aj so mnou Bohu. Amen.
____________________1 Porovnaj Vyznania, kn. 9, kapitola 7.
2 Porovnaj Vyznania, kn. 6, kapitola 10 a 12.
3 Keď sa už rakovina veľmi rozmohla.
4 V kresťanskom staroveku bol predpísaný čas krstu (okrem súrneho prípadu) na Bielu sobotu alebo na Svätodušnú sobotu. Svedčí o tom Tertulián v knihe De Baptismo (19. kapitola).
5 Orárium je ľanová šatka, ktorou sa zakrývali ústa.
6 Folles ? mince, ktoré dostali názov od vrecka, v ktorom sa nosievali. Bývali strieborné alebo medené. Tu je reč o medených.
8 Pravdepodobne má na mysli hlad, ktorý zúril v Ríme za obliehania Alarichom r. 409 po Kristu. Sv. Hieronym v liste ad Principiam píše, že hlad bol toľký, že ľudia si jedli čiastky tela, ba matky jedli aj svoje vlastné deti, ktoré pridájali.
9 Heros Pamphylius, ktorý zomrel mečom, ožil vraj na desiaty deň po smrti. Spomína to Platón na konci knihy De Republica.
10 V liste ad Pammachium hovorí sv. Hieronym, že po Kristovi nikto nehovoril o zmŕtvychvstaní tak otvorene ako Jób pred Kristom.
Sv. Augustín
BOŽÍ ŠTÁT
I. a II. zväzok
Z latinského originálu S. Aurelii Augustini DE CIVITATE DEI
preložili Ján Kováč, Štefan Dian a Matej Pätoprstý
Autor úvodu Jozef Špirko
Spoločne vydali v dvoch zväzkoch:
Spolok sv. Vojtecha, Radlinského 5, Trnava
LÚČ, vydavateľské družstvo Bratislava, Špitálska 7, Bratislava
Zodpovedný redaktor a autor príhovoru
prof. PhDr. Július Pašteka, DrSc.
Jazyková revízia textu PaedDr. Blažej Belák
Sadzba a tlač LÚČ, vydavateľské družstvo Bratislava
Knižná väzba Knihárstvo Georg Žilina
Druhé, jazykovo upravené vydanie, 2005
(Prvé vydanie Spolok sv. Vojtecha, 1948)
454+446 strán
80-7162-571-X (SSV)
80-7114-530-0 (LÚČ)
80-7162-573-6 (SSV)
80-7114-531-9 (LÚČ)
|