Jacques Philippe
ČAS PRE BOHA
AKO SA MODLIŤ SRDCOM
Nihil
obstal: P. Cyril Jaroslav Brázda OFM, cenzor
Imprimi potest: P. Leo Peter Rúčka OFM, provinciálny minister, Číslo: 36/1994 V
Bratislave 15. januára 1994
© Editions
du Lion de Juda
Société des Oeuvres Communautaires, 1992
Translation © Felix Kostolanský, 1993
ISBN
80-85310-35-X - (vydanie
prvé) ISBN 80-85310-37-6 - (vydanie druhé)
OBSAH
ÚVOD
I. MODLITBA SRDCOM NIE JE TECHNIKA, ALE MILOSŤ
1. Modlitba srdcom nie je kresťanská joga
2. Niektoré bezprostredné dôsledky
3. Viera a dôvera - základné kamene modlitby srdcom
4. Vernosť a vytrvalosť
5. Čistota úmyslu
6. Pokora a chudoba srdca
7. Predsavzatie vytrvať
8. Celý sa odovzdať Bohu
II. AKO VYUŽÍVAŤ ČAS KONTEMPLATÍVNEJ MODLITBY
1. Úvod
2. Keď sa otázka nenatíska
3. Prvenstvo Božieho pôsobenia
4. Prvenstvo lásky
5. Boh sa dáva skrze Ježišovo človečenstvo
6. Boh prebýva v našom srdci
III. VÝVIN KONTEMPLATÍVNEJ MODLITBY
1. Od rozumu k srdcu
2. Ranené srdce
3. Naše srdce a srdce Cirkvi
IV. MATERIÁLNE PODMIENKY NA MODLITBU
1. Čas
2. Miesto
3. Fyzický postoj
V. NIEKTORÉ METÓDY MODLITBY SRDCOM
1. Úvod
2. Meditácia
3. "Ježišova modlitba"
4. Ruženec
5. Ako reagovať na určité ťažkosti
Dodatok 1
1. Adorácia
2. Rozjímanie
3. Predsavzatia
Dodatok 2
V západnej
katolíckej tradícii sa pod modlitbou srdcom rozumie taká forma modlitby, pri
ktorej sa človek sám a v tichu postaví na dlhší alebo kratší čas pred Boha, aby
s ním nadviazal dôverné spojenie v láske. Modliť sa srdcom, čiže pravidelne
používať túto formu modlitby, považujú všetci duchovní učitelia za prvoradý a
nevyhnutný prostriedok na to, aby človek dospel k opravdivému kresťanskému
životu, aby poznal a miloval Boha a dokázal odpovedať na povolanie ku svätosti,
s ktorým sa Pán obracia na každého.
Mnohí dnešní
ľudia majú hlad po Bohu - a to nás musí tešiť - túžia po hlbokej a intenzívnej
osobnej modlitbe, radi by sa modlili srdcom. Lenže ak sa vážne pustia po tejto
ceste, a najmä ak sa usilujú vytrvať, narážajú na rozličné prekážky. Raz im
chýba potrebné povzbudenie, aby sa rozhodli začať, inokedy sú v rozpakoch, lebo
dobre nevedia, ako na to, alebo po opakovaných pokusoch sa napokon dajú odradiť
ťažkosťami a prestanú sa pravidelne týmto spôsobom modliť. Nuž a to je
nesmierna škoda, pretože vytrvalosť v modlitbe srdcom je podľa jednoznačného
svedectva všetkých svätých tou úzkou bránou, čo nám otvára nebeské kráľovstvo.
Cez ňu a jedine cez ňu dostávame všetky dobrá, ktoré "ani oko nevidelo,
ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevstúpilo, čo Boh pripravil tým,
ktorí ho milujú" (l Kor 2, 9). Ona je prameňom pravého šťastia, lebo
kto ju verne koná, určite "skúsi a presvedčí sa, aký dobrý je Pán"
(Ž 34); nájde Ježišom prisľúbenú živú vodu: "...kto sa napije z tej
vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky" (Jn 4,14).
Pretože sme
presvedčení o tejto pravde, radi by sme v našom dielku poskytli určité, čo
najjednoduchšie a najkonkrétnejšie rady a usmernenia. Každému, kto má dobrú
vôľu a túži po modlitbe, chcú pomôcť vykročiť na túto cestu a vytrvať na nej
tak, aby sa nikto nedal znechutiť ťažkosťami, s ktorými sa nevyhnutne stretne.
O modlitbe
srdcom sa napísalo mnoho kníh a všetky veľké kontemplatívne duše o nej hovorili
oveľa lepšie, ako by sme to mohli urobiť my. Ostatne, budeme ich často citovať.
Máme však dojem, že tradičné učenie Cirkvi na túto tému by sa malo dnešným
veriacim podávať jednoduchším a prístupnejším spôsobom, prispôsobeným nášmu
cíteniu a jazyku. Malo by tiež brať do úvahy pedagogiku, ktorú Boh vo svojej
múdrosti dnes používa, aby priviedol duše ku svätosti; pedagogiku, ktorá nie
vždy je rovnaká, aká bola v minulých storočiach. Tento zámer nás viedol k
napísaniu našej knižky.
Ak sa človek
mieni vytrvalo modliť srdcom, musí sa, samozrejme, vyhnúť tomu, aby hneď od
začiatku nevykročil nesprávnou cestou. Musí teda pochopiť, čo je pre kresťanskú
modlitbu príznačné a čím sa odlišuje od iných duchovných ciest.
Je to
nevyhnutné najmä preto, že materializmus našej kultúry vyvoláva ako spätnú
reakciu smäd po absolútne, po mystike a po spojení s Neviditeľným. Túžba je
dobrá, no často uviazne v bludisku sklamaní a zhubných skúseností.
Prvá
základná pravda, ktorú si musíme osvojiť a bez ktorej ďaleko nepokročíme,
spočíva v tom, že modlitba srdcom - kontemplatívna modlitba, aby sme použili
iný výraz - nie je ovocím nejakej techniky. Je to dar, ktorý treba prijať. Sv.
Jana de Chantal povedala: "Najlepšou metódou pre modlitbu srdcom je nemať
nijakú metódu, lebo k tejto modlitbe človek nedospeje svojou šikovnosťou (dnes
by sme povedali pomocou techniky), ale pomocou milosti." Metóda pre
modlitbu srdcom nejestvuje v tom zmysle, ako nejestvuje súbor receptov a
postupov, ktorý by stačilo používať, aby sa človek dobre modlil. Opravdivá
kontemplatívna modlitba je dar, ktorý dáva Boh zadarmo, ale treba ho vedieť
prijať. Na tejto pravde musíme trvať, najmä dnes. V našom svete sa totiž hojne
rozšírili orientálne meditačné metódy ako joga, zen atď., pretože naša súčasná
mentalita chce všetko obmedzovať na techniku; napokon i preto, lebo ľudský duch
sa večne pokúša urobiť zo života - aj z duchovného - niečo, s čím by sa dalo
svojvoľne manipulovať. Ľudia majú často viac-menej vedome mylnú predstavu o
modlitbe srdcom, akoby to bol druh kresťanskej jogy; akoby sa pri nej
postupovalo pomocou sústredenia mysle, metódy stíšenia sa, techniky správneho
dýchania, polohy tela, opakovania určitých formúl... a keby človek návykmi
tieto prvky zvládol, umožnili by mu dosiahnuť najvyšší stav vedomia. Takéto
chápanie veci, ktoré sa skrýva v orientálnych technikách, ovplyvňuje niekedy
predstavu, ktorú si ľudia utvárajú o modlitbe a o mystickom živote v
kresťanstve, a tým nadobúdajú celkom mylný názor. Mylný, pretože sa upína na
metódy, kde koniec koncov rozhoduje ľudské úsilie, zatiaľ čo v kresťanstve
všetko je milosť, všetko je dar Boží. Pravda, medzi orientálnou askézou či
"spiritualitou" a kresťanskou kontempláciou možno vidieť určitú
podobnosť, ale táto podobnosť je čisto vonkajšia. Z hľadiska podstaty vecí sú
to dva veľmi rozdielne, ba nezlučiteľné svety.1Zásadný rozdiel tkvie
teda v uvedenom: v prvom prípade ide o techniku, o činnosť podstatne závislú od
človeka a jeho schopností - aj keď sa často odvoláva na zvláštne schopnosti,
ktoré vraj u väčšiny smrteľníkov zostávajú nevyužité, a práve "meditačná
metóda" ponúka odhaliť ich a rozvíjať. V prípade kresťanstva ide naopak o
Boha, ktorý sa slobodne a veľkoryso dáva človekovi.
(1
Na dôkaz tohto tvrdenia pozri knihu "Des bords du Gange aux ríves du
Jaurdain" (Od brehov Gangy po Jordán), Fayard.
Poznamenávame,
že medzi kresťanskou spiritualitou a spiritualitami, ktoré sa inšpirujú
filozofiou nekresťanskej Ázie, jestvuje ďalší podstatný rozdiel: cieľom ich
duchovnej cesty je v skutočnosti veľmi často buď absolutizovanie vlastného Ja,
alebo istý druh rozplynutia sa vo veľkom Všetkom, odstránenie utrpenia
potlačovaním túžby a strácanie individuality. Konečným cieľom kresťanského
modlitbového života je však čosi celkom iné: premena v Bohu, ktorý nám stojí
tvárou v tvár, a obojstranné sebaodovzdanie v láske. Ide o hlboké spojenie,
ktoré však rešpektuje odlišnosť osôb práve preto, aby v ňom mohlo dôjsť ku
vzájomnému obdarovaniu sa v láske. V dnešnej dobe si treba dávať veľký pozor na
prúdy, ktoré sa všade šíria pod názvom "New Age". Ide o druh
synkretizmu, ktorý mieša astrológiu, prevteľovanie, orientálne múdrosti atď. Je
to moderná forma gnosticizmu, ktorá úplne popiera tajomstvo Vtelenia a je
vlastne iluzórnym pokusom o sebarealizáciu bez milosti (presný opak toho, čo v
tejto knihe vysvetľujeme). Je zároveň veľmi egoistická, lebo druhý človek sa tu
necení pre jeho vlastnú hodnotu, ale výlučne ako nástroj mojej sebarealizácie.
Je to svet bez skutočného vzťahu k druhému, bez altruizmu, a teda v podstate bez
lásky.)
Ďalej
uvidíme, že síce určitá iniciatíva a aktivita človeka tu má svoje miesto, no
celá stavba kontemplatívneho života spočíva na iniciatíve Božej a na jeho
milosti. Na to neslobodno nikdy zabúdať; lebo aj keď človek neupadne do
spomínaného omylu, platí, že jedným zo stálych a často rafinovaných pokušení
duchovného života je zakladať si na vlastnom úsilí, a nie na veľkorysom Božom
milosrdenstve.
Dôsledky
toho, čo sme práve povedali, sú mnohoraké a veľmi závažné. Spomenieme aspoň niekoľko
z nich.
Prvým
dôsledkom je, že metódam a cvičeniam nesmieme pripisovať priveľkú dôležitosť,
ani sa na ne vo všetkom spoliehať, hoci nám môžu pri modlitbe pomôcť. Znamenalo
by to totiž zamerať modlitbový život len na seba, a nie na Boha. A práve tejto
chyby sa nesmieme dopustiť! Nemôžeme si namýšľať, že nám stačí trocha sa
pocvičiť či naučiť sa niektoré "triky", a zbavíme sa svojich ťažkostí
pri modlitbe, svojej roztržitosti atď. Hlboká logika, ktorá nám umožní napredovať
a rásť v duchovnom živote, je celkom iného druhu. Našťastie, lebo ak by stavba
modlitby srdcom mala spočívať na našej šikovnosti, veľmi ďaleko by sme nezašli.
Sv. Terézia z Avily tvrdí, že "celá stavba modlitby srdcom spočíva na
pokore", teda na presvedčení, že my sami nezmôžeme nič, ale že Boh a
jedine Boh môže v našom živote vykonať každé dobro. Toto presvedčenie sa môže
vidieť našej pýche trocha trpké, a predsa je veľmi oslobodzujúce; pretože Boh,
ktorý nás miluje, unáša nás nekonečne ďalej a vyššie, než by sme vlastnými
silami mohli sami dospieť. Náš základný princíp má aj ďalší oslobodzujúci
dôsledok. Ak ide o nejakú techniku, vždy sa nájdu ľudia nadaní a menej nadaní.
Keby bola táto modlitba vecou techniky, potom jedni ľudia by boli schopní
modliť sa srdcom a iní nie. Pravda, niektorí sa vedia lepšie sústrediť,
rozvíjať pekné myšlienky atď., lenže na tom vôbec nezáleží. Každý podľa
vlastnej osobitosti, so svojimi darmi i slabosťami, je schopný veľmi hlbokého
kontemplatívneho života, ak verne odpovedá na Božiu milosť. Povolanie k
modlitbe srdcom, k mystickému životu a ku spojeniu s Bohom v modlitbe je práve
také všeobecné ako výzva ku svätosti - pretože jedno bez druhého nie je možné.
Nie je vylúčený absolútne nikto. Ježiš sa neobracal na vybranú elitu, ale na všetkých
bez rozdielu, keď povedal: "Modlite sa celý čas" (Sk 21, 36) a
"... keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere
a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý j e v skrytosti. A tvoj Otec ta odmení, lebo
on vidí aj v skrytosti" (Mt 6, 6).
Ďalší
dôsledok, ktorý nás bude viesť v celom našom výklade: Ak modlitba srdcom nie je
technikou, ktorú treba ovládať, ale milosťou a Božím darom, ktoré treba prijať,
potom najdôležitejšie nie je hovoriť o metódach, ani dávať návody, ale pomôcť
pochopiť, za akých podmienok môžeme tento dar prijať. Tieto podmienky vlastne
spočívajú v určitých vnútorných postojoch, v istom nastavení srdca. Inými
slovami, pokrok a ovocie v kontemplatívnej modlitbe neprináša spôsob, akým sa
človek do nej pohrúži, ale vnútorné nastavenie, s ktorým vstupuje a pokračuje v
modlitbovom živote. Hlavnou úlohou, ktorá nás čaká, je usilovať sa nadobudnúť,
zachovať a prehĺbiť tieto postoje srdca. Ostatné bude dielom Božím.
Teraz si
preberieme najdôležitejšie predpoklady.
3. Viera a dôvera - základné kamene modlitby srdcom
Prvým a najzákladnejším predpokladom je postoj viery. Ako budeme mať ešte
príležitosť pripomenúť, kontemplatívny život predstavuje určitý boj a hlavnou
zbraňou v ňom je viera.
Viera je
schopnosť, ktorou sa veriaci človek v živote riadi na základe slova Pánovho,
ktorý nemôže klamať, a nie na základe dojmov, predsudkov alebo názorov svojho
prostredia. Takto chápaná čnosť viery je základným kameňom modlitby srdcom;
prejavuje sa niekoľkými postojmi.
Viera v
Božiu prítomnosť
Keď predstupujeme v modlitbe pred Pána sami vo svojej izbe, v kaplnke či pred
Oltárnou Sviatosťou, musíme z celého srdca veriť, že Boh je prítomný. Nezávisle
od našich pocitov alebo prázdnoty, od našich zásluh alebo prípravy, od našej
schopnosti či neschopnosti rozvíjať
pekné
myšlienky, bez ohľadu na náš vnútorný stav: Boh je tu pred nami, pozerá na nás
a miluje nás. Je tu nie preto, že si ho zaslúžime alebo že ho cítime, ale
preto, lebo to prisľúbil: "...vojdi do svojej izby, zatvor za sebou
dvere a modli sa k svojmu Pánovi, ktorý je tu v skrytosti..." (Mt
6, 6).
Nech sa
nachádzame v akomkoľvek stave vyprahnutosti alebo úbohosti, aj keď máme dojem, že
Boh s nami nie je, ba že nás opustil, nikdy nesmieme pochybovať, že Boh
skutočne miluje a prijíma každého človeka, ktorý sa k nemu modlí. "A
toho, kto prichádza ku mne, neodoženiem" (Jn 6,34). Dávno predtým, ako
si uvedomíme jeho prítomnosť, Boh je už tu; veď na stretnutie nás pozýva on,
ktorý je naším Otcom; čaká nás a usiluje sa nadviazať s nami spojenie oveľa
väčšmi ako my. Boh po nás túži nekonečne väčšmi, než túžime my po ňom.
Viera, že
všetci sú pozvaní na stretnutie s Bohom v modlitbe a že Boh na to dáva potrebnú
milosť
Nech sú naše ťažkosti, vzdorovania alebo výhrady akékoľvek, musíme pevne veriť,
že všetci bez výnimky, vzdelaní či nevzdelaní, spravodliví či hriešnici, ľudia
vyrovnaní či hlboko zranení, všetci sme pozvaní k určitej forme kontemplatívnej
modlitby, v ktorej sa Boh s nami spojí. A pretože pozýva Boh, ktorý je
spravodlivý, dá nám aj potrebné milosti, aby sme v modlitbe vytrvali a zakúsili
nádherné a hlboké spojenie s jeho vlastným vnútorným životom. Život v
kontemplatívnej modlitbe nie je vyhradený nejakej elite "mystikov",
je pre všetkých. Častý postoj "to nie je pre mňa; to je dobré pre tých, čo
sú svätejší alebo lepší ako ja" sa prieči evanjeliu. Akékoľvek by boli
naše ťažkosti a slabosti, musíme veriť, že Boh nám dá potrebnú silu k
vytrvalosti.
Viera v
plodnosť kontemplatívneho života
Ak nás Pán
volá ku kontemplatívnej modlitbe, znamená to, že takýto život je pre nás
prameňom nesmierneho dobra. Vnútorne nás pretvára, posväcuje a uzdravuje,
pomáha nám poznávať a milovať Boha; robí nás horlivými a veľkodušnými v láske k
blížnemu. Kto nastúpi na túto cestu, môže si byť absolútne istý, že odkedy sa
jej bude verne pridržiavať, dostane toto všetko, ba ešte viac. Dokonca aj keby
sme mali zavše dojem, že modlitbový život je neplodný, že nenapreduje a že
modlitbou sa nič nemení, aj keby sa nám videlo, že v našom živote nemožno nájsť
konkrétne ovocie, nesmie nás to odradiť. Máme byť naďalej presvedčení, že Boh
svoj sľub dodrží: "Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a
otvoria vám. Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope,
tomu otvoria" (Sk 11, 9-10). Kto vytrvá v dôvere, dostane nekonečne
viac, ako sa odváži prosiť alebo dúfať. Nie preto, že si to zaslúži, ale preto,
že to Boh prisľúbil.
Dôvodom
častého pokušenia zanechať modlitbu srdcom býva to, že nevidno dosť rýchlo jej
ovocie. Toto pokušenie treba ihneď odmietnuť prejavom viery v Boží prísľub,
ktorý sa vo svojom čase naplní. "Buďte teda, bratia, trpezliví až do
Pánovho príchodu. Pozrite: aj roľník čaká na vzácnu úrodu zeme a trpezlivo
čaká, kým nedostane včasný i neskorý dážď. Buďte aj vy trpezliví a posilnite si
srdcia, lebo Pánov príchod sa približuje" (Jak 5, 7-8).
4. Vernosť a vytrvalosť
Z toho, čo sme povedali, vyplýva veľmi dôležitý praktický dôsledok:
Kto sa
rozhodne pre modlitbu srdcom, musí sa na prvom mieste usilovať o vernosť. Nie
je dôležité, aby bola modlitba pekná a úspešná, bohatá na hlboké myšlienky a
pocity, ale predovšetkým aby bola vytrvalá a verná. Netreba sa zamerať najprv
na kvalitu modlitby, ak to tak môžeme vyjadriť, ale na vernosť v modlitbe.
Kvalita bude ovocím vernosti. Aj keby bola naša modlitba skromná, suchá,
roztržitá a pomerne krátka, ale pritom každodenná, bude pre naše napredovanie
užitočnejšia a oveľa plodnejšia, než dlhé, nadšené modlitby raz za čas, keď nás
k nim privedú okolnosti. Prvá vec, ktorú treba vybojovať v modlitbovom živote
(po rozhodnutí, že sa doň vážne pustíme), je boj za dôslednú vernosť v určitej
pravidelnosti, ktorú si stanovíme. A tento boj nie je ľahký. Diabol sa bude
usilovať za každú cenu odvrátiť nás od pravidelnej modlitby, lebo vie, čo je tu
v hre. Kto je verný v modlitbe, diablovi uniká, alebo má aspoň istotu, že mu
jedného dňa definitívne unikne; a ten zas robí všetko, aby pravidelnej modlitbe
zabránil. K tomu sa ešte vrátime. Zatiaľ si zapamätajme jedno: lepšie je modliť
sa skromne, ale pravidelne a verne, než modliť sa vzletne, no zriedkavo. Jedine
vernosť umožňuje, aby život v kontemplatívnej modlitbe priniesol všetku svoju zázračnú
plodnosť.
Ako budeme
častejšie opakovať, modlitba srdcom je v podstate cvičením sa v láske k Bohu. A
pre nás ľudí, žijúcich v rytme času, nejestvuje opravdivá láska bez vernosti.
Ako môžeme tvrdiť, že milujeme Boha, keď neprichádzame verne na schôdzku v
modlitbe?
Po viere a
vernosti, ktorá je jej konkrétnym výrazom, ďalším základným vnútorným postojom
človeka, ktorý chce vytrvať v modlitbe, je čistota úmyslu. Ježiš nám
povedal: "Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha" (Mt
5, 8). Človek čistého srdca nie je podľa evanjelia ten, kto nemá nijakého
hriechu a nikdy si nemá čo vyčítať, ale ten, kto má vo všetkom, čo robí,
úprimný úmysel zabudnúť na seba, aby sa páčil Bohu a žil preňho, nie pre seba.
Človek, ktorý sa chce modliť srdcom, musí mať tento vnútorný postoj. Máme sa
modliť nie pre naše vlastné uspokojenie a potešenie, ale preto, aby sme
potešili Boha. Bez toho v modlitbe nevytrváme. Kto chce uspokojiť seba samého,
kto chce ulahodiť len sebe, veľmi skoro zanechá modlitbu, keď sa mu bude vidieť
ťažká, suchá, keď už nebude prinášať radosť a útechy, ktoré očakáva. Pravá
láska je čistá v tom zmysle, že nesleduje vlastný záujem, ale jediným jej
cieľom je potešiť milovanú bytosť.
Teda máme sa
modliť srdcom nie kvôli sebauspokojeniu a dobrodeniam, ktoré modlitba prinesie
(aj keď sú tieto dobrodenia nesmierne!), ale zásadne preto, aby sme sa zapáčili
Bohu, lebo nás o to žiada. Nie na našu radosť, ale predovšetkým na radosť
Božiu.
Mať čistý
úmysel je náročné, no zároveň veľmi oslobodzujúce a upokojujúce. Kto sa
sústreďuje na seba, čoskoro stratí chuť i pokoj, keď sa mu modlitba
"prestane dariť". Kto miluje Boha čisto, ten sa netrápi: ak je
modlitba ťažká a neprináša uspokojenie, nedramatizuje to, ale rýchlo sa uteší a
povie si, že záleží jedine na tom, aby ochotne venoval čas modlitbe len Bohu
pre radosť!
Dalo by sa
namietať: milovať Boha tak číro je síce veľmi pekné, ale kto je toho schopný?
Čistota úmyslu, ako sme ju práve opísali, je nevyhnutná, ale prirodzene človek
ju nemôže úplne získať hneď na začiatku duchovného života; od nás sa len
vyžaduje, aby sme k nej vedome smerovali a uplatňovali ju, ako najlepšie
vládzeme vo chvíľach suchoty. Je celkom samozrejmé, že každý človek, ktorý sa
vydá na duchovnú cestu, pri tom, ako hľadá Boha, hľadá čiastočne aj seba
samého. Nie je to na prekážku, ak sa pritom neprestajne usiluje milovať Boha
čoraz nezištnejšie.
Je dôležité
toto pripomenúť a tak odhaliť pascu, pomocou ktorej sa nás diabol - Žalobca
často pokúša znepokojovať a skľučovať: poukazuje, že naša láska k Bohu je ešte
veľmi nedokonalá a slabá, že v duchovnom živote sme ešte priveľmi zahladení do
seba atď., a tým nás znechucuje.
Ak máme
dojem, že v modlitbe sme ešte priveľmi zameraní na seba, nijako sa netrápme.
Vyjadrime jednoducho Bohu svoju túžbu milovať ho čistou a nezištnou láskou a s
dôverou sa mu úplne odovzdajme, veď on sa už postará, aby nás očistil. Ak by
sme to chceli zvládnuť vlastnými silami, rozlíšiť v sebe čisté od nečistého a
zbaviť sa predčasne onoho kúkoľa, bola by to číra domýšľavosťť34). Nechajme
konať Božiu milosť, uspokojme sa s tým, že zotrváme v dôvere a budeme trpezlivo
znášať chvíle suchoty, ktoré na nás Boh určite dopustí, aby očistil našu lásku
k nemu.
Pár slovami
spomenieme ďalšie pokušenie, ktoré sa nás môže niekedy zmocniť. Povedali sme,
že čistota úmyslu spočíva v úsilí páčiť sa predovšetkým Bohu, a nie v
potešovaní seba. Diabol sa bude teda pokúšať odradiť nás týmto argumentom: Ako
môžeš tvrdiť, že tvoja modlitba sa páči Bohu, keď si taký úbohý a máš toľko
chýb! Na to treba odpovedať pravdou, ktorá je jadrom evanjelia a ktorú nám
pripomína sv. Terezka z poverenia Ducha Svätého: človek sa Bohu nepáči pre
čnosti a zásluhy, ale predovšetkým bezhraničnou dôverou v jeho milosrdenstvo. K
tomu sa ešte vrátime.
"Celá
stavba modlitby srdcom je vybudovaná na pokore," tieto slová sv. Terézie z
Avily sme už citovali. Opakujeme, že kontemplatívna modlitba sa nezakladá na
schopnostiach človeka, ale na pôsobení Božej milosti; aj Písmo hovorí: "Boh
pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť" (l P 5, 5).
Pokora patrí
tiež medzi základné postoje srdca, bez ktorých je vytrvalosť v modlitbe
nemožná.
Pokora je
schopnosť človeka uznať celú svoju úbohosť s pokojnou mysľou, lebo všetku
dôveru vkladá v Boha. Pokorný rád uzná, že nie je ničím, pretože Boh je preňho
všetkým. Svoju úbohosť nepokladá za drámu, ale za šancu, veď umožňuje Bohu
prejaviť, aký je milosrdný.
Bez pokory
nemôžeme vytrvať v modlitbe srdcom, keďže v nej nevyhnutne zakúsime vlastnú
úbohosť, biedu a nahotu. Pri iných duchovných činnostiach alebo pri iných
formách modlitby človek sa má vždy o čo oprieť: o určitú znalosť a schopnosť,
ktoré môže uplatniť, alebo o pocit, že robí čosi užitočné, pri modlitbe
spoločenstva sa zasa môže oprieť o iných atď. V samote a v tichu pred Bohom sa
človek naopak ocitne sám a bez opory zoči-voči sebe a svojej úbohosti. Lenže
úbohosť si priznávame len horko ťažko, preto máme taký prirodzený sklon utekať
pred tichom. V modlitbe srdcom nie je možné uniknúť pred týmto zážitkom úbohosti.
Pravda, nezriedka zakúsime Božiu láskavosť a nehu, ale veľmi často sa prejaví
naša bieda: neschopnosť modliť sa, roztržitosť, rany našej pamäti a
predstavivosti, spomienky na naše hriechy a neúspechy, obavy o budúcnosť atď. A
tak človek si nájde tisíc zámienok, aby sa mohol vyhnúť tejto nečinnosti pred
Bohom, ktorý mu odhaľuje celú jeho ničotu, pretože človek koniec koncov odmieta
byť úbohý a krehký.
Lenže práve
takéto dôveryplné a radostné priznanie si slabosti je prameňom všetkých
duchovných dobier: "Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské
kráľovstvo" (Mt 5, 3).
Pokorný je
ten, kto vytrvá v živote modlitby srdcom bez domýšľavosti, bez spoliehania sa
na seba samého, ktorý nič neberie ako povinnosť, ktorý si nemyslí, že je
schopný všetko urobiť vlastnými silami a ktorého neprekvapujú ťažkosti,
slabosti ani ustavičné pády. Všetko znáša pokojne a bez dramatizovania, veď
celá jeho nádej spočíva v Bohu; je presvedčený, že od Božieho milosrdenstva
dostane všetko, čo nemôže urobiť alebo si zaslúžiť sám.
Keďže
pokorný človek vkladá svoju dôveru v Boha, a nie v seba samého, nikdy sa nedá
znechutiť, a to je napokon to najdôležitejšie. "Duše sa strácajú práve
znechutením," hovorí Libermann. Opravdivá pokora a dôvera idú vždy ruka v
ruke.
Nikdy sa
nedajme zmiasť napríklad svojou vlažnosťou alebo slabou láskou k Bohu.
Začiatočník v duchovnom živote môže pri čítaní životopisov či spisov svätých
niekedy zmalomyseľnieť, keď tam nájde zanietené prejavy lásky k Bohu, od
ktorých sa cíti byť veľmi ďaleko. Povie si, že milovať s takým zápalom nikdy
nedokáže. To je veľmi bežné pokušenie. Vytrvajme v dobrej vôli a dôvere: sám
Boh v nás vzbudí lásku, ktorou ho budeme môcť milovať. Silná a vrúcna láska k
Bohu nie je prirodzená. Vlieva nám ju do srdca Duch Svätý; dostaneme ju, ak
budeme prosiť tak naliehavo ako vdova z evanjelia. Tí, čo bývajú na začiatku
najhorlivejší, nevystúpia vždy v duchovnom živote najvyššie, ani zďaleka nie!
Z toho, čo
sme povedali, vyplýva, že hlavným bojom pri modlitbe je boj o vytrvalosť. Boh
nám dá k nej milosť, ak s dôverou poprosíme a ak sme pevne rozhodnutí urobiť
všetko, čo bude závisieť od nás.
Treba mať
veľkú dávku rozhodnosti, najmä na začiatku. Sv, Terézia z Avily na tom dôrazne
nástojí:
"Teraz
sa vraciam k tým, ktorí chcú ísť touto cestou a nezastaviť sa, kým neprídu k
cieľu, k živej vode, a nebudú z nej piť. Opakujem, že je veľmi dôležité vedieť,
ako začať. Všetko záleží na pevnom a rozhodnom predsavzatí, že sa človek
nezastaví, kým ta nepríde, za každú cenu, nech sa stane, čo chce, nech sa robí
čokoľvek, nech reptá, kto chce, len aby ta prišiel, aj keby po ceste zomrel
alebo keby mu chýbala odvaha pred prekážkami v ceste, ba aj keby sa celý svet
rútil do záhuby" (Cesta k dokonalosti, kap. 21).
Teraz
ponúkneme niekoľko úvah, čo by mali toto predsavzatie upevniť a odhaliť
nástrahy, falošné špekulácie a pokušenia, ktoré ním môžu otriasť.
Bez modlitby
srdcom niet svätostí
Predovšetkým musíme byť skutočne presvedčení, že táto modlitba je životne
dôležitá. "Kto uteká pred modlitbou srdcom, uteká pred všetkým, čo je
dobré," povedal sv. Ján z Kríža. Všetci svätí sa modlili srdcom. Tí, čo
najviac vykonali v službe blížnym, venovali sa zároveň kontemplácii. Sv.
Vincent z Pauly sa takto modlil každé ráno dve - tri hodiny. Bez modlitby
srdcom je nemysliteľné duchovne rásť: človek mohol prežiť veľmi intenzívne
chvíle obrátenie a nadšenia, mohol obsiahnuť nesmierne milosti, ale bez
vernosti v tejto modlitbe dospeje jeho kresťanský život veľmi skoro k určitému
stupňu, a ďalej nepokročí. Totiž bez modlitby srdcom nemôžeme prijať všetku
Božiu pomoc potrebnú na to, aby nás podstatne pretvoril a posvätil. Svedectvo
svätcov je v tomto ohľade jednoznačné. Možno namietať, že posväcujúcu milosť
nám Boh udeľuje aj vo sviatostiach, ba najmä v nich. Sv. omša je vo svojej
podstate dôležitejšia ako modlitba srdcom. To je pravda, ale bé" ,10
modlitby bude aj účinnosť sviatostí obmedzená. Určite sprostredkujú milosť;
zostane však čiastočne neplodná, pretože na jej prijatie tu chýba "úrodná
zem". Možno si napríklad položiťotázku: prečo toľkí ľudia, čo veľmi často
pristupujú ku sv. prijímaniu, nie sú svätejší? Príčinou mnohokrát býva
nedostatok kontemplatívnej modlitby. Eucharistia neprináša ovocie
vnútorného
uzdravenia a posvätenia, ktoré by mala prinášať, keď ju človek neprijíma celou
bytosťou v ovzduší viery, lásky a adorácie, teda v ovzduší, ktoré môže vytvoriť
len táto verná modlitba. A to isté platí aj o iných sviatostiach.
Ak si človek
nenavykol na modlitbu srdcom, hoci je veľmi horlivým kresťanom, vždy mu bude
čosi chýbať k rozvinutiu duchovného života. Nenájde opravdivý vnútorný pokoj,
bude náchylný zbytočne sa znepokojovať a vo všetkom, čo bude robiť, zostane
vždy čosi svetského: pripútanosť k vlastnej vôli, stopy márnivosti,
sebauspokojenia a ctižiadosti, úzkoprsosť, posudzovanie atď. Bez pravidelnej
modlitby srdcom nie je možná hlboká a podstatná očista srdca. Človek zostane
viac-menej v zajatí ľudskej múdrosti a rozumnosti, nedosiahne skutočnú vnútornú
slobodu. Nespozná opravdivo a do hĺbky Božie milosrdenstvo a nedokáže ho ani
priblížiť iným. Náš úsudok zostane obmedzený a hmlistý; nebudeme schopní
skutočne chodiť po Božích cestách, ktoré sa veľmi líšia od toho, čo si mnohí
predstavujú, dokonca aj tí, čo sú oddaní duchovnému životu.
Niektorí
ľudia napríklad zažijú veľmi peknú skúsenosť z obrátenia v charizmatickej
Obnove. Vyliatie Ducha Svätého je oslňujúce a hlboko pôsobivé stretnutie s
Bohom. Lenže po niekoľkých mesiacoch alebo rokoch horlivého napredovania sa
zastavia a začnú strácať duchovnú vitalitu. Prečo? Pretože Boh odtiahol ruku?
Určite nie. "Božie dary a povolania sú neodvolateľné" (Rim 11,
29). Ale preto, lebo človek nezostal otvorený pre Božiu milosť a skúsenosť
Obnovy nevyústila do života kontemplatívnej modlitby.
Problém
nedostatku času
"Rád by som sa modlieval srdcom, ale nemám čas." Koľko ráz sme počuli
tieto slová! Pravda, v našom preaktivizovanom svete tento problém vskutku
jestvuje a nemožno ho podceňovať.
Treba však
poznamenať, že to nebýva vždy skutočný problém. Mali by sme si skôr uvedomiť,
čo je v našom živote naozaj dôležité. Ako žartom povedal súčasný spisovateľ P.
Descouvemont, ešte nikto nikoho nevidel umierať od hladu preto, že nemal kedy
jesť. Človek si vždy nájde (ba skôr ukradne!) čas na to, čo pokladá za životne
dôležité. Skôr než povieme, že nemáme čas modliť sa, zamyslime sa najprv nad
našou hierarchiou hodnôt, nad tým, čo je pre nás prvoradé.
Dovolím si
nadhodiť iný problém. Jednou z veľkých tragédií našej doby je, že nie sme
schopní nájsť si čas jeden pre druhého a venovať sa jeden druhému. Á to veľmi
často zraňuje. Mnoho detí je uzavretých, sklamaných a zranených tým, že rodičia
im nevedia nezištne venovať z času na čas chvíľu, hoci nemajú práve nič na starosti,
len byť s deťmi. Zaoberajú sa nimi, ale vždy len popri inej robote, alebo sú
pritom zaujatí nejakou starosťou, a preto nie sú naozaj "s deťmi",
srdcom sú ďaleko. Dieťa to cíti a trpí tým. Ak sa naučíme vyhradiť čas Bohu,
určite budeme schopnejší aj nájsť si čas pre druhých a venovať sa im. Ak budeme
pozorní voči Bohu, naučíme sa byť pozorní voči iným.
Pokiaľ ide o
problém času, mali by sme veriť Ježišovmu prísľubu: "Niet nikoho, kto
by pre mňa a pre evanjelium opustil dom alebo bratov a sestry alebo matku a
otca alebo deti a polia, aby nedostal stonásobne viac!" (Mk 10, 29).
Právom ho možno uplatňovať aj na čas: kto sa na štvrťhodinku zriekne televízie
kvôli modlitbe, dostane stonásobne viac už v tomto živote; obetovaný čas sa mu
vráti stonásobne, samozrejme nie v množstve, ale v kvalite. Modlitba mi dá
milosť prežívať oveľa plodnejšie každý okamih môjho života.
Čas
obetovaný Bohu nie je čas ukradnutý iným
Aby sme mohli vytrvať v modlitbe, musíme byť pevne presvedčení (a musíme
odhaliť určité pokusy o obviňovanie, založené na falošnej predstave o láske k
blížnemu), že čas obetovaný Bohu nikdy nie je časom, o ktorý sme ukrátili iných
- tých, čo potrebujú našu lásku a našu prítomnosť. Naopak, ako sme už
spomenuli, práve verná modlitba zaručí, že budeme schopní
venovať sa
iným a naozaj ich milovať. Dokazuje to skúsenosť: v dušiach, čo sa modlia
srdcom, nachádzame najpozornejšiu, najohľaduplnejšiu, najnezištnejšiu lásku,
najcitlivejšiu na utrpenie druhého, najschopnejšiu utešovať a povzbudzovať.
Modlitba
srdcom nás urobí lepšími, a naši najbližší sa na to nebudú sťažovať!
O vzťahu
medzi modlitbovým životom a láskou k blížnemu sa povedalo veľa neprávd, ktoré
odradili kresťanov od kontemplácie, čo malo tragické následky. Dalo by sa o tom
veľa hovoriť. Postačí, ak odcitujeme text sv. Jána z Kríža, aby sme uviedli
predstavy na pravú mieru a zbavili výčitiek kresťanov, ktorí celkom oprávnene
túžia zasvätiť modlitbe veľa času.
"Ľudia
pohltení aktivitou, ktorí sa nazdávajú, že svojimi kázňami a inými vonkajšími činnosťami
môžu premeniť svet, nech sa tu na okamih zamyslia; ľahko pochopia, že by boli
oveľa užitočnejší Cirkvi a milší Pánovi, nehovoriac o tom, aký dobrý príklad by
dali svojmu okoliu, keby polovicu svojho času venovali modlitbe srdcom, hoci by
neboli takí pokročilí ako duša, o ktorej sa tu hovorí. Takto by jediným dielom
vykonali oveľa viac dobra s omnoho menšou námahou, ako to dokážu s tisícimi
dielami, na ktoré premárnia celý život. Modlitba srdcom by im zaslúžila túto
milosť a získala by im duchovné sily potrebné na to, aby prinášali spomínané
ovocie. Bez nej je všetko iba veľký hrmot; ako keď kladivo dopadá na nákovu a
duní v celom okolí. Človek dosiahne trocha viac ako nič, často vôbec nič, ba
dokonca narobí zle. Nech nás Boh chráni pred takou dušou, čo sa nadúva pýchou!
Darmo by to navonok vyzeralo v jej prospech, pravda je taká, že nevykoná nič,
lebo je celkom isté, že nijaké dobré dielo sa nemôže zavŕšiť bez Božej moci. Ó,
čo všetko by sa dalo popísať o tomto probléme, keby bol na to vhodný čas!"
(Duchovný spev B, strofa 29).
Stačí sa
modliť prácou?
Niektorí ľudia vám povedia: "Ja nemám čas na kontemplatívnu modlitbu, ale
pri svojej robote, keď upratujem a pod., usilujem sa čo najviac myslieť na
Pána, obetujem mu svoju prácu, a myslím, že to ako modlitba stačí."
Je v tom kus
pravdy. Niekto môže veľmi dobre zotrvať v úzkom spojení s Bohom pri všetkých
svojich prácach tak, že to vlastne predstavuje celú jeho modlitbu srdcom, a iné
nepotrebuje. Takú milosť môže Pán niekomu udeliť, najmä ak dotyčný nemá možnosť
modliť sa inak. Na druhej strane je samozrejmé aj veľmi žiaduce, aby sme sa
obracali k Bohu čo najčastejšie pri všetkom, čo robíme. Napokon je pravda, že
práca obetovaná Bohu a vykonaná z lásky k nemu sa stáva určitým druhom
modlitby.
Buďme však
realisti: nie je také ľahké pohrúžiť sa do práce a pritom zostať spojený s
Bohom. Naopak, máme prirodzený sklon dať sa úplne pohltiť tým, čo robíme. Ak
nevieme z času na čas úplne prestať pracovať, vyhradiť si chvíľky, v ktorých
nebudeme robiť nič iné, len sa venovať Bohu, veľmi ťažko dokážeme pri práci
zotrvať v Božej prítomnosti. Tomu musí predchádzať úplná prevychová srdca, a
najistejším prostriedkom je práve verná modlitba srdcom.
Rovnako to
platí aj v osobných vzťahoch: bolo by ilúziou myslieť si, že muž miluje svoju
ženu a deti, ak nie je schopný i popri všetkej pracovnej aktivite venovať im
chvíle, keď je pre nich na sto percent k dispozícii. Bez tohto priestoru
nezištnosti láska čoskoro vyhasne. Láska totiž rastie a kvitne v obetavosti. Človek
musí vedieť obetovať čas pre druhého. Touto stratou určite veľa získame: je to
jeden zo spôsobov, ako pochopiť slová evanjelia: "Kto stratí svoj život
pre mňa, nájde ho" (Mt 10, 39).
Ak sa
venujeme Bohu, Boh sa postará o naše veci lepšie ako my. Pokorne uznajme, že
máme vrodený sklon priveľmi sa pripútať ku svojej práci, necháme sa ňou strhnúť
a zavaliť. Dostaneme sa z toho len vtedy, ak budeme dosť rozumní a dokážeme
pravidelne prerušovať všetku činnosť, aj tú najsúrnejšiu a najdôležitejšiu, a
ochotne venovať čas Bohu.
Pasca
falošnej úprimnosti
Uvedieme tu názor, s ktorým sa dosť často stretávame a ktorý by mohol zabrániť
vernosti v modlitbe. V našom storočí, zamilovanom do slobody a autenticity,
možno počuť: "Modlitba, to je ohromná vec, ale ja sa modlím len vtedy, keď
sa mi žiada. Modliť sa vtedy, keď sa mi vôbec nechce, to by bolo neprirodzené a
násilné, a vlastne istá forma pokrytectva a nedostatok úprimnosti. Budem sa
modliť vtedy, keď po tom zatúžim."
Tu treba odpovedať, že ak čakáme, kým po modlitbe zatúžime, možno budeme čakať
márne až do konca života.
Túžba je čosi veľmi pekné, ale menlivé. Jestvuje rovnako oprávnený, ale oveľa
hlbší a stálejší motív, ktorý nás pobáda stretnúť sa s Bohom v modlitbe:
jednoducho fakt, že Boh nás k nej
volá. Evanjelium
žiada, aby sme sa stále modlili a neochabovali (Sk 18, 1). Tu sa máme
riadiť vierou, a nie subjektívnym stavom duše.
Pojem
slobody a opravdivosti, ktorý vyjadruje uvedený názor, je síce dnes v móde, ale
je veľmi iluzórny. Pravá sloboda nespočíva v tom, že človek sa nechá ovládať
momentálnymi popudmi. Práve naopak: slobodný človek nie je otrokom svojej
premenlivej nálady, ale pri rozhodovaní sa riadi zvoleným rebríčkom hodnôt,
ktorý nespochybňuje podľa okolností.
Sloboda je
schopnosť dať sa viesť tým, čo je správne, a nie naj povrchnejšou stránkou
svojej bytosti. Mali by sme pokorne uznať, že sme povrchní a nestáli. Osoba,
ktorú dnes zbožňujeme, bude zajtra neznesiteľná, pretože sa zmenilo počasie
alebo naša nálada... Vec, po ktorej dnes šialene túžime, bude nám zajtra
ľahostajná. Ak sa rozhodujeme na tejto úrovni, sme úplnými otrokmi seba samých
a našej citlivosti v tom, čo je v nej najpovrchnejšie.
Nerobme si
ilúzie o tom, čo je skutočná opravdivosť! Ktorá láska je opravdivejšia? Tá,
ktorej prejav sa mení v priebehu dní a podľa nálady, alebo láska stála a verná,
ktorá nikdy necúvne?
Vernosť v
modlitbe je teda školou slobody. Je to škola pravdivej lásky, lebo nás postupne
učí postaviť svoj vzťah k Bohu na základ, ktorý netvoria naše menlivé a nestále
pocity, naše rozmarné nálady, naša horlivosť podľa vetra, ale na pevný kameň
viery a na základ skalopevnej Božej vernosti: "Ježiš Kristus je ten
istý včera i dnes a naveky" (Hebr 13, 8), lebo "jeho
milosrdenstvo je z pokolenia na pokolenie" (Lk l, 50). Ak vytrváme v
tejto škole, uvidíme, ako sa aj naše často povrchné a vratké medziľudské vzťahy
zmenia a budú stálejšie, hlbšie, vernejšie, a teda šťastnejšie.
Na záver
problému ešte jedna poznámka. Túžba človeka konať v každej veci spontánne,
slobodne a bez donútenia je celkom oprávnená: človek nie je stvorený na to, aby
bol v stálom rozpore so sebou a aby ustavične znásilňoval svoju prirodzenosť!
Ak musí niekedy tak konať, je to dôsledok vnútorného rozkolu, ktorý zapríčinil
hriech.
Lenže táto
naša túžba sa nemôže realizovať tak, že jednoducho ponecháme voľný priebeh
svojej spontánnosti. To by bola skaza; spontánnosť sa totiž nezameriava vždy na
dobro, preto musí byť dôkladne očistená a uzdravená. Naša prirodzenosť je
zranená, takže máme v sebe nesúlad: častý rozpor medzi tým, k čomu pociťujeme
spontánnu náklonnosť, a tým, na čo sme boli stvorení; rozpor medzi našimi citmi
a Božou vôľou, ktorej máme byť verní a ktorá je naším skutočným dobrom.
Úsilie o slobodu sa teda naozaj realizuje len natoľko, nakoľko sa človek nechá
uzdraviť Božou milosťou. V procese uzdravovania má modlitba srdcom veľmi
dôležitú úlohu. Treba si uvedomiť, že sa to deje aj za pomoci skúšok,
očisťovania a "nocí", ktorých hlboký zmysel dobre vyložil sv. Ján z
Kríža. Keď sa proces uzdravovania skončí a náklonnosti sú už usporiadané,
človek sa stane dokonale slobodným: miluje a chce prirodzene a spontánne to, čo
je v súlade s Božou vôľou a s jeho vlastným dobrom. Bez problémov môže konať
podľa svojich spontánnych náklonností, lebo ich Božia múdrosť napravila a
usporiadala.
Môže
"konať podľa svojej prirodzenosti", pretože je pretvorená milosťou.
Samozrejme, v pozemskom živote toto usporiadanie nikdy nie je úplné, také bude
až v nebeskom kráľovstve; a preto niektorým našim náklonnostiam budeme musieť
naďalej odolávať. No kto sa modlieva
srdcom, už
teraz sa stáva schopnejším spontánne milovať a konať dobro, hoci na začiatku to
stálo veľa námahy.
Vďaka Duchu Svätému čnosť sa preňho stáva pomaly prirodzenejšou a ľahšou. "Kde
je Pánov Duch, tam je sloboda" povedal sv. Pavol (2 Kor 3, 17).
Pasca falošnej pokory
Nesprávne
usudzovanie, ktoré sme teraz rozoberali, nadobúda zavše jemnejšiu formu. Musíme
sa mať pred ňou na pozore, preto si o nej čosi povieme. Sv. Terézia z Avily
takmer "padla do osídel" a prestala sa modliť (čo by bola nenapraviteľná
škoda pre celú Cirkev!); jedným z hlavných motívov, pre ktoré napísala svoj
životopis, je varovať pred uvedenou pascou.
Diabol vie
na tejto strune majstrovsky hrať. Pokušenie sa vyvíja takto: duša, ktorá začína
s kontemplatívnou modlitbou, si uvedomí svoje chyby, nevernosti a svoju
nenapraviteľnosť. A tak je občas v pokušení modlitbu zanechať, lebo uvažuje:
"Mám plno nedostatkov, nenapredujem, som neschopná obrátiť sa a naozaj
milovať Pána. Postaviť sa pred neho v tomto stave by bolo pokrytectvom. Robím
sa svätou, zatiaľ čo nie som o nič lepšia ako iní, čo sa nemodlia. Bolo by
oveľa čestnejšie voči Bohu, keby som všetko nechala tak."
Sv. Terézia
sa na takéto dôvodenie dala nachytať. Ako hovorí v 19. kapitole svojho
životopisu, istý čas sa vytrvalo modlievala srdcom, ale potom sa vyše roka
nemodlila; až kým nestretla istého otca dominikána, ktorý ju - na naše šťastie
- vrátil na správnu cestu. V tom čase bola Terézia v kláštore Vtelenia v Avile;
mala veľmi dobrú vôľu odovzdať sa Pánovi a modliť sa srdcom. No nebola ešte
svätá, ani zďaleka! Nevedela sa vzdať najmä svojho zvyku chodievať do
kláštornej hovorné, hoci už začínala cítiť, že Ježiš ju o to žiada. Bola od
prírody veselá, sympatická a príťažlivá, veľmi rada sa stretávala s lepšou
avilskou spoločnosťou, ktorá prichádzala do kláštorných hovorní, ako to bývalo
zvykom. Nedopúšťala sa tým ničoho zlého, ale Ježiš ju povolával na iné veci.
Nuž a chvíle kontemplatívnej modlitby bývali pre ňu opravdivým mučením: bola v
Pánovej prítomnosti, uvedomovala si, že je mu neverná, no ešte nemala síl kvôli
nemu všetko opustiť. A ako sme už povedali, pre toto trápenie modlitbu takmer
zanechala: "Som nehodná predstúpiť pred Pána, keďže nie som schopná
odovzdať sa mu úplne; to akoby som sa mu vysmievala; radšej s takouto modlitbou
prestanem..."
Terézia
nazve toto pokušenie "falošnou pokorou". Skutočne sa už prestala
modliť srdcom, a v najvyšší čas jej spovedník vysvetlil, že takto by zároveň
stratila akúkoľvek šancu niekedy sa zlepšiť. Naopak, mala by byť vytrvalá, pretože
práve vytrvalosťou dosiahne v budúcnosti milosť dokonalého obrátenia a úplného
odovzdania sa Pánovi.
Toto je
veľmi dôležité. Keď sa človek začne venovať modlitbe srdcom, nie je svätý, a
práve v modlitbe si to ešte výraznejšie uvedomuje. Kto sa nepostaví v tichosti
pred Boha, ten si veľmi neuvedomuje svoje chyby a nevernosti; ale človek, ktorý
sa modlí srdcom, vidí všetko oveľa jasnejšie, a to môže spôsobovať veľké útrapy
i pokušenie zanechať modlitbu. Vtedy nemáme klesať na mysli, ale zotrvať v
istote, že vytrvalosťou získame milosť obrátenia. Hriech, hocako ťažký, nikdy
nesmie byť zámienkou, pre ktorú by sme modlitbu srdcom zanechali, aj
napriek tomu, že nám to svedomie alebo diabol často vnukajú. Naopak, čím sme
úbohejší, tým väčší dôvod máme modliť sa srdcom. Kto nás uzdraví z našich
neverností a hriechov, ak nie milosrdný Pán? Kde inde nájdeme zdravie svojej
duše, ak nie v pokornej a vytrvalej modlitbe? "Lekára nepotrebujú
zdraví, ale chorí... Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov" (Mt
9, 13). Čím väčšmi cítime, že trpíme na chorobu duše, ktorou je hriech, tým
väčšmi nás to musí povzbudzovať k modlitbe srdcom. Čím väčšmi sme zranení, tým
väčšie právo máme uchýliť sa do Ježišovho srdca! Len on nás môže uzdraviť. Ak
sa od neho vzďaľujeme preto, že sme hriešnici, kam pôjdeme hľadať uzdravenie a
odpustenie? Ak čakáme, kým budeme dosť spravodliví, aby sme sa mohli modliť,
môžeme čakať veľmi dlho. Taký postoj by dokazoval iba toľko, že sme vôbec
nepochopili evanjelium. Môže to vyzerať ako pokora, ale v skutočnosti ide len o
domýšľavosť a o nedostatok dôvery v Boha.
Keď sme sa
dopustili nejakej chyby, keď sme zahanbení a nespokojní so sebou, často sa nám
stáva, že síce kontemplatívnu modlitbu celkom nezanecháme, ale istý čas váhame,
kým sa znovu v modlitbe postavíme pred Pána, kým sa vo svedomí trocha oslabí
ozvena chyby, ktorej sme sa dopustili. To je velikánsky omyl a hrešíme ním
väčšmi než prvým zlyhaním. V skutočnosti to svedčí o nedostatku dôvery v Božie
milosrdenstvo, o nedocenení jeho lásky, a to zraňuje oveľa ťažšie ako všetky
hlúposti, ktoré môžeme popáchať. Malá Terezka, ktorá pochopila, kto je Boh,
povedala: "Čo Ježiša uráža, čo ho hlboko zraňuje, je nedostatok
dôvery" (Iba láska, s. 79).
Na rozdiel
od zvyčajnej reakcie jediným správnym postojom človeka, čo zhrešil - správnym v
zmysle Písma, čiže v súlade s tým, čo nám bolo zjavené o Božom tajomstve - je s
pokornou ľútosťou sa vrhnúť ihneď do náručia Božieho milosrdenstva v
bezhraničnej dôvere a istote, že ho Pán prijme a odpustí mu. A keď úprimne
poprosí Boha o odpustenie, má bezodkladne pokračovať vo svojich zvyčajných
modlitbách, najmä v modlitbe srdcom. Ak treba, vo vhodnej chvíli sa pôjde zo
svojej chyby vyspovedať, ale v modlitbovom živote zatiaľ nič nemení. Takýto
postoj nám najlepšie pomôže vymaniť sa z hriechu, lebo ním si najväčšmi uctíme
Božie milosrdenstvo.
Sv. Terézia
z Avily k tomu veľmi pekne poznamenáva, že ten, kto sa modlí srdcom, samozrejme
ďalej klesá, zlyháva a padá, ale pretože sa modlieva, každý z jeho pádov mu
pomáha vystúpiť ešte vyššie. Pre toho, kto je verný v modlitbe, Boh obráti na
dobré a pokrok všetko, dokonca aj jeho chyby.
"Opakujem,
že nikto z tých, čo sa začali modliť srdcom, nesmie malomyseľne hovoriť: »Ak
znova upadnem do svojich hriechov, nemôžem v modlitbe pokračovať, to by bolo
ešte horšie.« Naopak, horšie by bolo, keby modlitbu zanechal a nenapravil sa;
no ak ju nezanechá, určite ho privedie do prístavu svetla. V tomto smere na mňa
diabol strašne útočil a ja som bola veľmi dlho presvedčená, že modliť sa srdcom
pri mojej úbohosti by bol nedostatok pokory. Ako som už povedala, preto som sa
aj pol druha roka nemodlila, alebo určite rok, pretože tým pol rokom som si nie
istá. Bolo by to bývalo stačilo - a veru aj stačilo - aby som sa sama vohnala
do pekla, ani ma ta diabli nemuseli ťahať. Bože dobrotivý, aká strašná slepota!
A ako rozumne si počína diabol, že bez váhania zaútočí práve na toto, aby
dosiahol svoj cieľ! Ten zradca vie, že duša, ktorá sa vytrvalo modlí srdcom, je
preňho stratená, že všetky pády, do ktorých ju uvrhne, jej vďaka Božej dobrote
napomáhajú vystúpiť ešte vyššie a slúžiť Pánovi oveľa lepšie: preto sa diabol
tak pričiňuje" (Život, kap. 19, s. 153).
Aby sme
mohli pokračovať v rozoberaní základných postojov, ktoré umožňujú vytrvalo
napredovať v modlitbe srdcom, žiada sa teraz povedať pár slov o veľmi úzkom a
dvojakom prepojení, ktoré jestvuje medzi kontemplatívnou modlitbou a ostatným
kresťanským životom. To znamená, že o pokroku a prehĺbení našej modlitby veľmi
často nerozhoduje to, čo robíme počas modlitby, ale to, čo robíme mimo nej.
Pokrok v modlitbe je v podstate pokrokom v láske, v čistote srdca; opravdivá
láska sa prejavuje skôr mimo modlitby než počas nej. Uvedieme niekoľko
príkladov.
Bolo by
úplne iluzórne chcieť napredovať v modlitbe, ak sa celý náš život nevyznačuje
hlbokou a úprimnou túžbou celkom sa odovzdať Bohu a čo najdôslednejšie
podriadiť život jeho vôli. Inak v modlitbovom živote čoskoro začneme
prešľapovať na mieste: jediným prostriedkom na to, aby sa Boh daroval nám (čo
je cieľom kontemplatívnej modlitby), je naša úplná oddanosť Bohu. Nemôžeme
dostať všetko, ak nedáme všetko. Ak si v živote ponecháme pre seba istú
"vyhradenú oblasť", niečo, čoho sa pre Boha nechceme zrieknuť -
napríklad nejakú, hoci aj malú chybu, ktorú rozhodne schvaľujeme a nič pre svoju
nápravu nerobíme, alebo vedomú neposlušnosť či neochotu odpustiť - modlitbový
život zostáva neplodný.
Sestry
položili sv. Jánovi z Kríža zlomyseľnú otázku: Čo treba robiť, aby sa človek
dostal do extázy? Svätec v odpovedi vyšiel z etymológie slova 'extáza':
"Vzdať sa svojej vôle a konať podľa vôle Božej. Pretože extáza
neznamená pre dušu nič iné ako vyjdenie zo seba a uchvátenie Bohom - a práve to
robí ten, kto poslúcha: lebo vystúpi zo seba a zo svojej vôle a odľahčený spája
sa s Bohom" (Zásada 210).
Aby sa človek
odovzdal Bohu, musí opustiť seba samého. Láska má povahu extatickú: ak je
silná, človek žije viac v tom druhom než v sebe. Lenže ako možno čo len trošku
prežívať tento extatický rozmer lásky v modlitbe srdcom, ak sa po celý zvyšok
dňa človek zameriava na seba? Ak je priveľmi pripútaný k hmotným veciam, ku
svojmu pohodliu, zdraviu, ak neznesie nijakú nepríjemnosť?! Ako budeme môcť žiť
v Bohu, ak nie sme schopní zabudnúť na seba v prospech našich bratov?
V duchovnom
živote treba nájsť rovnováhu, čo nebýva vždy ľahké. Na jednej strane musíme
prijať našu úbohosť a nečakať, až budeme svätí, aby sme sa začali modliť
srdcom; na druhej strane sa však máme usilovať o dokonalosť. Bez tohto úsilia,
bez tejto silnej a stálej túžby po svätosti - dokonca aj keď veľmi dobre vieme,
že k nej nedospejeme vlastnými silami, že jedine Boh nás k nej môže priviesť! -
modlitba srdcom zostane vždy len čímsi veľmi povrchným, akýmsi zbožným
cvičením, nič viac; a prinesie iba málo ovocia. Láska je už svojou povahou
taká, že smeruje k absolútnu, dokonca k určitému bláznovstvu v sebadarovaní.
Treba si uvedomiť, že celkový štýl života môže kontemplatívnu modlitbu veľmi
podporovať, alebo naopak narúšať. Ako sa budeme môcť sústrediť v prítomnosti
Božej, keď sa po celý zvyšný čas rozptyľujeme tisícorakými zbytočnými
starosťami a záujmami, keď sa bez zábran oddávame neužitočnému rečneniu a
všetečnosti; keď nepoznáme určitý pôst srdca, pohľadu a ducha, ktorým držíme na
uzde všetko, čo by nás mohlo rozptyľovať a priveľmi vzďaľovať od Podstatného?
Samozrejme,
nemožno žiť celkom bez zábav a chvíľ oddychu. Dôležité však je vedieť sa vrátiť
k Bohu, ktorý zjednocuje náš život, a každú vec prežívať pod jeho pohľadom a vo
vzťahu k nemu.
Uvedomme si,
že rozvoj modlitbového života veľmi podporíme tým, že sa budeme usilovať ku
všetkému sa postaviť v duchu hlbokej odovzdanosti a pokojnej dôvery v Boha,
prežívať prítomnú chvíľu a nedať sa zožierať starosťami o zajtrajšok, učiť sa
robiť každú prácu pokojne a nezaoberať sa ďalšou atď. Nie je to ľahké, ale veľmi
prospeje, ak vynaložíme na to všetko svoje úsilie.2
Veľmi dôležité je postupne sa naučiť prežívať všetko pod pohľadom Pána, v jeho
prítomnosti a v akomsi stálom dialógu s ním; čo najčastejšie naňho myslieť pri
práci a každú vec prežívať v jeho spoločnosti. Čím väčšmi sa o to budeme
usilovať, tým ľahšie sa dokážeme modliť; oveľa ľahšie sa vrátime k Bohu pri
modlitbe, ak sme ho neopustili! Kontemplatívna modlitba má takto viesť k
nepretržitej modlitbe, ani nie vyslovene v zmysle modlitby, ale v zmysle stáleho
vedomia Božej prítomnosti. Ak budeme žiť pod Božím pohľadom, budeme
slobodnejší. V skutočnosti my žijeme veľmi často pod pohľadom iných (v obave,
že nás budú posudzovať, alebo v túžbe po obdive), alebo pod naším pohľadom
(samoľúbosti či sebaobviňovania), ale vnútornú slobodu nájdeme jedine vtedy,
keď sa naučíme žiť pod milujúcim a milosrdným pohľadom Božím.
(2
Odporúčame vám prečítať si našu knižku Hľadaj pokoj a zotrvaj v ňom - úvaha
o pokoji srdca; vyšla vo vydavateľstve Serafín v roku 1992.)
Tu
odkazujeme na veľmi vzácne rady brata Vavrinca od Vzkriesenia, karmelitána zo
17. storočia, povolaním kuchára, ktorý vedel prežívať hlboké spojenie s Bohom
aj pri najnáročnejších prácach. Niekoľko úryvkov uvedieme na konci našej knihy.
Dalo by sa
ešte veľa povedať o spätosti kontemplatívnej modlitby s ostatnými zložkami
duchovnej cesty, ktoré nemožno oddeľovať. O niektorých otázkach sa zmienime
neskôr, ale zásadne odporúčame najlepší prameň, t. j. skúsenosti svätých,
ktorým Cirkev priznala osobitnú milosť učenia v tejto oblasti, predovšetkým:
Terézie z Avily, Jána z Kríža, Františka Saleského, Terezky Ježiškovej, aby sme
uviedli aspoň niekoľko mien.
Všetko, čo
sme až doteraz povedali, ešte nedáva odpoveď na otázku: ako sa máme modliť srdcom?
Ako máme konkrétne využívať čas venovaný tejto modlitbe? Hneď si to vysvetlíme.
Bolo však
nevyhnutné prejsť touto prípravou, lebo naše pripomienky jednak pomôžu
prekonávať prekážky, jednak opisujú potrebné duchovné ovzdušie, ktoré
podmieňuje opravdivosť i pokrok našej modlitby.
Navyše ak
pochopíme poučenia, ktoré sme načrtli, odpadne veľa falošných problémov
súvisiacich s otázkou "ako sa dobre modliť".
Uvedené
postoje sa nezakladajú na ľudskej múdrosti, ale na evanjeliu. Sú to postoje
viery, dôveryplného odovzdania sa do Božích rúk, pokory, chudoby a duchovného
detstva. Ako si čitateľ bezpochyby všimol, tieto postoje majú byť základom
nielen nášho modlitbového života, ale celého nášho bytia. Tu sa opäť vynára
veľmi úzka súvislosť medzi modlitbou a životom celkove. Modlitba srdcom je
školou a cvičením, kde sa učíme chápať, uplatňovať a prehlbovať určité postoje
voči Bohu, voči nám samým a voči svetu, ktoré sa postupne stanú základom
celkového spôsobu nášho bytia a reagovania. Modlitba srdcom utvára istý
"navyknutý" životný postoj, ktorý si potom zachováme vo všetkom, čo
budeme prežívať. Umožní nám postupne dosiahnuť za každých okolností pokoj,
vnútornú slobodu a opravdivú lásku k Bohu i k blížnym. Modlitba srdcom je
školou lásky; totiž všetky čnosti, čo sa v nej uplatňujú, pomáhajú rozvíjať
lásku v našom srdci. Preto je táto modlitba taká životne dôležitá.
II. AKO VYUŽÍVAŤ ČAS KONTEMPLATÍVNEJ MODLITBY
Pristúpme
teraz k hlavnej otázke, na ktorú sa pokúsime odpovedať: Rozhodol som sa venovať
modlitbe srdcom polhodinu alebo hodinu denne; ako mám začať? Čo mám robiť, aby
som tento čas dobre využíval?
Odpoveď nie
je ľahká z viacerých dôvodov.
Predovšetkým
preto, že duše sú veľmi rozdielne. Duše sa od seba odlišujú oveľa väčšmi ako
tváre. Vzťah každej duše k Bohu je jedinečný, a v dôsledku toho i jej modlitba.
Nemožno vyznačiť všeobecne platný smer či spôsob, to by bol nedostatok úcty k
slobode a k rozmanitosti duchovných ciest. Každý veriaci má v slobode a na
podnet Ducha objaviť, ktorou cestou ho chce Boh viesť.
Ďalej treba
vedieť, že kontemplatívny život podlieha vývoju, etapám. Čo platí pre určité
obdobie duchovného života, už neplatí pre ďalšie. Ako sa správať pri modlitbe,
to môže byť veľmi rozdielne podľa toho, či je človek na začiatku cesty, alebo
či ho Pán už začal uvádzať do určitých výnimočných stavov, do určitých
"komnát", ako by povedala sv. Terézia z Avily. Niekedy treba konať,
inokedy sa treba uspokojiť s pasívnym prijímaním. Niekedy treba odpočívať,
inokedy treba bojovať.
Konečne to,
čo prežívame v modlitbe srdcom, sa ťažko opisuje, a často si ani nevieme jasne
uvedomiť, čo sa deje. Ide o najhlbšie skutočnosti a tajomstvá, ktoré ľudská reč
nie je schopná dokonale vystihnúť. Nenájdeme vždy slová na vyjadrenie toho, čo
sa odohráva medzi dušou a jej Bohom.
Ešte
dodajme, že každý, kto hovorí o modlitbe srdcom, vychádza z vlastných zážitkov,
alebo zo skúseností tých, ktorí sa mu zdôverili. Ale to všetko zostáva veľmi
ohraničené oproti rozdielnosti a bohatstvu možných skúseností.
Napriek
uvedeným ťažkostiam pristúpime k nášmu problému v nádeji, že Pán nám dá milosť uviesť
niekoľko usmernení; v nijakom prípade ich nemožno pokladať za úplné a neomylné
odpovede, môžu však poslúžiť ako prameň svetla a povzbudenia pre čitateľa
dobrej vôle.
Rozoberáme
otázku, čo robiť počas modlitby. Skôr než budeme pokračovať, musíme predsa len
poznamenať, že niekedy sa takáto otázka nevynorí. A možno práve o tom treba
uvažovať najprv.
Otázka sa
nenatíska vtedy, keď modlitba srdcom takrečeno plynie sama od seba, keď prežívame
s Bohom láskyplné spojenie bez toho, aby sme si kládli otázku, ako využívať
čas. Tak by to malo byť dokonca vždy; veď modlitba srdcom podľa definície sv.
Terézie z Avily je "dôverný vzťah priateľstva, častý rozhovor medzi štyrmi
očami s Bohom, o ktorom vieme, že nás miluje" (Život, 8. kap., s. 69). Keď
sa dvaja ľudia hlboko milujú, nemajú zásadne veľké problémy, ako prežívať
spoločné chvíle... Ostatne niekedy im úplne stačí, ak sú spolu, a nepotrebujú
sa ničím zaoberať! Žiaľ, naša láska k Bohu býva často veľmi slabá a nedospeli
sme v nej až tak ďaleko.
Vrátime sa k
modlitbe, čo plynie sama od seba: takéto spojenie s Bohom, ktoré je dané a
stačí ho len prijať, sa môže vyskytnúť na rozličných stupňoch duchovnej cesty a
môže mať veľmi rozdielnu povahu.
Máme
napríklad človeka, čerstvého konvertitu, ktorý je celý nadšený svojím novým
objavom Boha, plný radosti a horlivosti novokrstenca. Nemá nijaké problémy s
modlitbou srdcom: nesie ho milosť, je celý šťastný, že môže Ježišovi venovať
čas, chce mu povedať tisíc vecí, tisícero prosieb, je plný citov lásky a
potešujúcich myšlienok.
Nech sa z
tejto chvíle milosti teší bez zábran a ďakuje Pánovi, no nech zostane pokorný a
dáva si pozor, aby si nenamýšľal, že pre svoju horlivosť je už svätý, a nech
neposudzuje svojho menej horlivého blížneho! Milosť prvého obdobia po obrátení
neodstránila chyby a nedokonalosti, len ich zastrela. A človek nesmie byť
prekvapený, ak horlivosť jedného dňa pominie, ak nedokonalosti, ktorých sa
svojím obrátením zdanlivo zbavil, ožijú s nevídanou prudkosťou. Mal by vytrvať
a vedieť zužitkovať púšť a skúšku tak, ako vedel zužitkovať čas požehnania.
Ďalší
príklad, keď naša otázka nie je aktuálna, zachádza takrečeno do druhej
krajnosti duchovnej cesty. Tu Božie pôsobenie na človeka pri kontemplatívnej
modlitbe je také veľké, že mu nemožno odporovať, ani so sebou nič robiť: sily
človeka sú spútané, môže sa len odovzdať a súhlasiť s prítomnosťou Boha, ktorý
sa ho úplne zmocní. Vtedy človek nemusí nič robiť, stačí súhlasiť; bude sa však
musieť zveriť duchovnému otcovi, aby mu potvrdil pravosť obsiahnutých milostí;
totiž v danom čase nejde o bežnú cestu, preto je dobré sa s tým niekomu zveriť.
Keď mimoriadne milosti pri modlitbe srdcom doznejú, často prichádzajú boje,
pochybnosti a neistota o ich pôvode, no niekedy už len to, že sa človek
zdôverí, prinesie pokoj a dôveru v božský pôvod milostí a pomôže ich prijať
slobodne a naplno.
Teraz si
povedzme o medzistupni, ktorý je veľmi častý. Treba o ňom hovoriť,
pretože situácia, ktorú opíšeme, sa v začiatku prejavuje zavše takmer nebadane,
a človek môže mať pochybnosti, ba priam zbytočné obavy, ako sa tu zachovať:
nevie, či robí dobre, alebo zle, ale v každom prípade nemá veľmi na výber.
Vysvetlime si to! Ide o situáciu, keď nás Duch Svätý začína uvádzať do
pasívnejšej modlitby srdcom po tom, čo sme sa modlili "aktívnejšie" v
tom zmysle, že modlitba spočívala prevažne v istej vlastnej aktivite (úvahy,
meditácie, vnútorný rozhovor s Ježišom, prejavy vôle obetovať sa mu atd.)3.
(3
Vrátime sa k tomu ďalej, keď bude reč o vývoji kontemplatívnej modlitby.4
Pozri, čo hovoríme ďalej o roztržitosti.)
A jedného
dňa sa náš spôsob modlitby zmení, hoci spočiatku často nepozorovane. Meditácia
a rozhovory s Pánom nám idú ťažko, upadáme do istej suchoty, máme skôr sklon
zotrvávať pred Pánom a nič nerobiť ani nehovoriť, nič zvláštne si nemyslieť,
len zostať v akejsi celkovej pokojne a milujúcej pozornosti voči Bohu. Táto
zaľúbená pozornosť, ktorá vychádza väčšmi zo srdca než z rozumu, je vlastne
takmer nepostrehnuteľná. Môže neskôr zosilnieť a prejsť do vzplanutia lásky,
ale všeobecne na začiatku ju možno sotva pocítiť. Ak sa duša pokúša robiť niečo
iné a vrátiť sa k modlitbe "aktívnejšej", nedarí sa jej to; takmer
vždy bude náchylná vrátiť sa do spomínaného stavu. No bude mať chvíľami
škrupule, pretože má pocit, že nič nerobí, zatiaľ čo predtým niečo robila.
Keď sa duša
nachádza v takom stave, jednoducho by mala v ňom zotrvať a neznepokojovať sa,
nevzrušovať sa, ani sa nezdráhať. Boh ju totiž mieni uviesť do hlbšej modlitby,
a to je veľmi veľká milosť. Duša by sa mala poddať a nebrániť sa svojmu sklonu
k pasivite. Na to, aby sa modlila srdcom, stačí, že má v hĺbke srdca toto
pokojné zameranie na Boha. Už nemá konať sama zo svojich schopností a možností,
je čas nechať konať Boha. Pripomíname, že tu ešte nejde o zmocnenie Bohom, ako
sme uvádzali vyššie. Rozum a obrazotvornosť sú naďalej v činnosti: hlavou
prechádzajú viac-menej mimovoľné myšlienky a predstavy, ale človek ich vníma
povrchne a v skutočnosti ich nesleduje. Dôležitý nie je tento (nevyhnutný)4
pohyb ducha, ale smerovanie k Bohu z hĺbky srdca.
Uvažovali
sme teda o niekoľkých situáciách, kde si naozaj netreba klásť otázku, "ako
využívať čas modlitby", pretože odpoveď je už daná.
Zostáva nám
prípad, keď je otázka aktuálna. Vcelku pôjde o človeka plného dobrej vôle,
ktorý však nie je (zatiaľ!) zapálený láskou k Bohu, ktorý ešte nedostal milosť
pasívnej modlitby, ale pochopil význam modlitby srdcom a túži sa jej venovať
pravidelne, hoci ani dobre nevie, ako na to. Čo mu poradiť?
Nebudeme na
túto otázku odpovedať priamo, nepovieme: počas modlitby robte toto alebo tamto,
modlite sa takým či onakým spôsobom. Pokladáme za rozumnejšie uviesť postupne
hlavné zásady, ktoré nás usmernia, čo robiť pri kontemplatívnej modlitbe.
V
predchádzajúcich kapitolách sme vysvetlili, ktoré základné postoje má mať duša,
čo začína s modlitbou srdcom. Tieto postoje skutočne podmieňujú každú formu
modlitby i celý kresťanský život, ako sme už povedali. Znova opakujeme, že pri
našej modlitbe nie sú prvoradé spôsoby a návody, ale predovšetkým ovzdušie a
stav ducha, v akom k modlitbe pristupujeme. Totiž vytrvalosť a plodnosť
modlitby sú podmienené práve príhodným ovzduším.
Teraz
urobíme čosi podobné, čiže uvedieme niekoľko znakov, ktoré nám spoločne
vykreslia nie ovzdušie, ale akúsi vnútornú krajinu s orientačnými bodmi a
cestami; a ten, čo sa túži modliť srdcom, ju môže prejsť voľne podľa toho, v
akej etape cesty sa nachádza, a podľa vnuknutia Ducha Svätého. Ak veriaci bude
aspoň čiastočne poznať tieto orientačné body, umožnia mu orientovať sa i
pochopiť, čo robiť pri kontemplatívnej modlitbe.
Túto
"vnútornú krajinu" kresťanského modlitbového života istým spôsobom
definujú a modelujú viaceré teologické pravdy, ktoré teraz uvedieme a
vysvetlíme.
3. Prvenstvo Božieho pôsobenia
Prvá zásada je veľmi jednoduchá, ale veľmi dôležitá: v modlitbe srdcom
nezáleží až tak na tom, čo robíme my, ako na tom, čo vtedy robí v nás Boh.
Poznanie
tejto zásady je veľmi oslobodzujúce, pretože niekedy nie sme schopní urobiť v
modlitbe srdcom vôbec nič. Nie je to nijaká tragédia, veď ak my nemôžeme nič
urobiť, Boh môže a aj vždy niečo koná hlboko v nás, dokonca i vtedy, keď si to
neuvedomujeme. Podstatným úkonom v modlitbe srdcom je vlastne postaviť sa do
prítomnosti Božej a zotrvaťv nej. A Boh nie je Bohom mŕtvych, ale živých. Jeho
prítomnosť, keďže je prítomnosťou živého Boha, je účinná, oživujúca,
uzdravujúca a posväcujúca. Nemožno stáť pred ohňom, a neohriať sa, nemožno
nastaviť tvár slnku, a neopáliť sa, ak chvíľu zostaneme pokojne stáť obrátení
príslušným smerom...
Keď pri
modlitbe srdcom budeme jednoducho zotrvávať pred Bohom, a nebudeme nič robiť,
na nič zvláštne myslieť a nič osobitné pociťovať, ale pritom si zachováme
hlbokú ochotu a dôveryplnú odovzdanosť, nič lepšie nemôžeme urobiť. Necháme
takto Boha konať v skrytosti nášho vnútra, čo je napokon najdôležitejšie.
Bolo by
omylom hodnotiť modlitbu podľa toho, čo sme počas nej robili - domnievať sa, že
je dobrá a užitočná, ak
sme veľa
povedali či mysleli na mnoho vecí, alebo rmútiť sa, ak sme neboli ničoho
schopní. Je celkom možné, že naša modlitba bola úbohá a že za ten čas Boh v
skrytosti a neviditeľne vykonal v hĺbke našej duše zázračné veci, ktorých
ovocie uvidíme oveľa neskôr... Lebo všetky veľké dobrá, ktoré pramenia z
modlitby srdcom, neprinášajú naše myšlienky a naša činnosť, ale často
skrytý a neviditeľný Boží zásah v našom srdci. Mnohé plody svojej modlitby
uvidíme až v nebeskom kráľovstve!
Malá Terezka
si to veľmi dobre uvedomovala. Vo svojom modlitbovom živote mala jeden problém:
zaspávala! Nebola to jej vina, do Karmelu vstúpila ešte mladučká a v jej veku
jej spánok chýbal... Táto slabosť ju priveľmi netrápila:
"Myslím,
že rodičia milujú svoje detičky rovnako, či behajú alebo spia. Lekári pacientov
dokonca uspávajú, aby ich mohli operovať. Napokon si myslím, že Pán vie, akí
sme krehkí, vie, že sme len prach" (Rukopis A).
V modlitbe
srdcom je najdôležitejšou pasívna zložka. Treba menej konať a väčšmi sa
vystaviť Božiemu pôsobeniu. Niekedy ho máme pripraviť alebo podporiť vlastnou
aktivitou, ale omnoho častejšie máme len pasívne prijímať; a vtedy sa dejú
najdôležitejšie veci. Zavše je dokonca nevyhnutné prerušiť našu činnosť, aby
Boh v nás mohol slobodne pôsobiť. To je prípad, ktorý výstižne opisuje sv. Ján
z Kríža, keď vysvetľuje určitú suchopárnosť, istú nespôsobilosť donútiť k
činnosti rozum alebo predstavivosť v modlitbe, neschopnosť čokoľvek pociťovať a
meditovať: Boh nás uvedie do stavu suchoty a noci, aby mohol sám konať hlboko v
nás, tak ako lekár, čo uspí pacienta, aby mohol pokojne pracovať!
K tejto téme
sa ešte vrátime. Nateraz si zapamätajme aspoň toto: predovšetkým sa
nezarmucujme, ak napriek svojej ochote nie sme schopní dobre sa modliť, mať
dobré pocity a pekné myšlienky. Odovzdajme svoju úbohosť Božiemu pôsobeniu a
naša modlitba bude omnoho cennejšia než tá, s ktorou by sme boli my spokojní!
Sv. František Saleský sa modlil takto: "Pane, som iba poleno, hoď ho do
ohňa!"
Prejdime
teraz ku druhej, rovnako dôležitej zásade: láska má prednosť pred všetkým
ostatným. Sv. Terézia z Avily hovorí: "V modlitbe srdcom nezaváži to, či
veľa uvažujeme, ale či veľa milujeme."
Aj to nás
veľmi oslobodzuje. Niekedy človek nedokáže ani uvažovať, ani meditovať, ani nič
precítiť, ale ešte vždy môže milovať. Hoci by bol na smrť unavený, celkom
rozorvaný alebo neschopný modliť sa, namiesto toho, aby sa znepokojoval a
znechucoval, ešte vždy môže ponúknuť Pánovi svoju úbohosť v pokojnej dôvere;
takto vlastne miluje, a teda nádherne sa modlí srdcom! Láska je kráľovná a za
každých okolností vyjde ako víťaz. "Láska dokáže vyťažiť zo všetkého, z dobrého
i zo zlého," rada hovorievala sv. Terezka, citujúc sv. Jána z Kríža. Láska
vie zužitkovať city aj suchotu, myšlienky aj prázdnotu, čnosť aj hriech atď.
Prvenstvo
lásky nadväzuje na prvé, už spomínané prvenstvo Božieho konania pred našou
aktivitou. Našou hlavnou úlohou v modlitbe srdcom je milovať. No vo vzťahu k
Bohu milovať znamená predovšetkým nechať sa milovať. A to nie je také
ľahké, ako sa zdá! Musíme veriť v lásku, zatiaľ čo my veľmi fako upadáme do
pochybností. A treba nám prijať aj našu vlastnú úbohosť.
Často je nám
oveľa ľahšie milovať, ako nechať sa milovať: ak my niečo robíme, ak my dávame,
to nás teší, máme pocit, že sme užitoční! No nechať sa milovať predpokladá, že
súhlasíme, že nebudeme nič robiť, že nebudeme ničím.
Našou
prvoradou prácou v modlitbe srdcom nie je myslieť, obetovať, či robiť niečo pre
Boha, ale nechať sa ním milovať ako malé dieťa. Dovoliť Bohu tešiť sa z jeho
lásky voči nám. Je to ťažké, lebo to od nás vyžaduje skalopevnú vieru, že nás
Boh miluje. A tým sa tiež predpokladá, že uznávame svoju úbohosť. Tu
prichádzame k najpodstatnejšej veci: niet opravdivej lásky k Bohu, ak
nevychádza z uznania výlučného prvenstva lásky Boha voči nám, ak nepochopíme,
že skôr, než čokoľvek spravíme, musíme to najprv prijať. "Láska je v tom"
hovorí sv. Ján, "že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás
..." (l Jn 4, 10).
Vo vzťahu k
Bohu prvým prejavom lásky - a to by malo zostať základom každého prejavu lásky
- je veriť, že sme milovaní, nechať sa milovať. I s našou úbohosťou, takí, akí
sme, nehľadiac na naše zásluhy alebo čnosti. Ak toto zostane základom nášho
vzťahu k Bohu, potom je správny. V opačnom prípade bude vždy pokrivený určitým
farizejstvom, kde na prvom mieste nebude stáť Boh, ale my sami, naša aktivita,
naša čnosť alebo niečo iné.
Takýto
pohľad je veľmi náročný (vyžaduje si veľkú odpútanosť a zabudnutie na seba), no
zároveň prináša úžasnú slobodu. Boh od nás nečaká v prvom rade diela, činy, ani
konanie nejakého dobra. Sme neužitoční sluhovia. "Boh nepotrebuje naše
skutky, ale smädí po našej láske," povedala sv. Terezka. Chce od nás
najsamprv, aby sme sa nechali milovať, aby sme verili v jeho lásku, a to je
vždy možné. Modlitba srdcom je v podstate toto: zotrvať v Božej prítomnosti a
dovoliť, aby nás Boh miloval. Odpoveď lásky príde potom buď počas modlitby
alebo mimo nej. Ak sa necháme milovať, sám Boh v nás bude plodiť dobro a umožní
nám konať tie "dobré skutky, ktoré pripravil Boh, aby sme ich
konali" (Ef 2, 10).
Z prvenstva
lásky zároveň vyplýva, že naša aktivita v modlitbe srdcom sa má riadiť zásadou:
robiť máme to, čo podporuje a upevňuje lásku. Jedine na základe tohto kritéria
možno povedať, či je dobré alebo zlé robiť počas modlitby to alebo ono. Dobré
je všetko, čo vedie k láske. Lenže k láske opravdivej, samozrejme, a nie k
povrchnej, sentimentálnej (aj keď vrúcne city ako prejav lásky majú svoju
hodnotu, keď nám ich Boh dožičí...).
Hlavnú časť
našej vlastnej aktivity v modlitbe srdcom majú zvyčajne tvoriť myšlienky, úvahy
a úkony duše, ktoré živia alebo vyjadrujú našu lásku k Bohu, ktorými rastie
naša vďačnosť a dôvera voči nemu, ktoré prebúdzajú a povzbudzujú našu túžbu
úplne sa Bohu odovzdať, patriť mu a verne slúžiť ako svojmu jedinému Pánovi.
Všetko, čo upevňuje našu lásku k Bohu, je vhodným predmetom pre modlitbu.
Usilovať sa
o jednoduchosť
Dôsledkom
toho, čo sme práve povedali, je táto požiadavka: v modlitbe srdcom si musíme
dávať pozor, aby sme sa nerozptyľovali , aby sme nekopili myšlienky a úvahy, v
ktorých by sme nakoniec hľadali skôr krásne, vzletné pocity ako účinné
obrátenie srdca. Na čo by mi boli prevznešené a prebohaté myšlienky o
tajomstvách viery, na čo by som ustavične menil predmet meditácie a preberal
všetky teologické pravdy a úryvky z Písma, keby som z toho nezískal väčšiu
rozhodnosť odovzdať sa Bohu a zrieknuť sa seba samého z lásky k nemu? Sv.
Terezka hovorí: "Milovať znamená dať všetko a pridať seba samého."
Ak by moja každodenná modlitba srdcom spočívala iba v jedinej myšlienke, ku
ktorej by som sa neúnavne vracal -1. j. povzbudzovať si srdce, aby sa úplne
odovzdalo Pánovi, neprestajne sa upevňovať v rozhodnutí slúžiť mu a oddať sa mu
-takáto modlitba by bola chudobná, ale oveľa lepšia!
Aby sme
nadviazali na myšlienku o prvenstve lásky, spomenieme príhodu zo života sv.
Terézie z Lisieux. Krátko pred smrťou, keď bola ťažko chorá Terézia pripútaná
na lôžko, vkročila k nej do izby jej sestra (matka Agnesa) a spýtala sa:
"Na čo myslíte?" - "Nemyslím na nič, nemôžem, veľmi trpím, preto
sa modlím." - "A čo hovoríte Ježišovi?" Terézia odvetila:
"Nič mu nehovorím, milujem ho!" Toto je najskromnejšia, ale najhlbšia
modlitba srdcom: jednoduchý prejav lásky je viac ako hocaké slovo, hocaká
myšlienka. A k takejto jednoduchosti máme smerovať. Vrcholom našej modlitby by
mal byť len jediný, jednoduchý prejav lásky, a nie reči, myšlienky, nie rad
rozličných zvláštnych úkonov! Lenže na to, aby sme dospeli k tejto
jednoduchosti, treba veľa času a hlboké pôsobenie milosti, pretože následkom
hriechu sme sa stali veľmi komplikovaní a rozháraní. Zapamätajme si aspoň
jedno: hodnota modlitby srdcom sa nemeria množstvom a hojnosťou úkonov, ktoré v
nej vykonáme; naopak, čím väčšmi sa modlitba priblíži k spomínanému
jednoduchému prejavu lásky, tým je cennejšia. Je normálne, že s napredovaním v
duchovnom živote sa naša modlitba zjednodušuje. Ešte sa k tomu vrátime, keď
budeme hovoriť o vývoji modlitby srdcom. Skôr než túto tému uzavrieme, radi by
sme varovali pred istým pokušením, ktoré sa nás môže zmocniť. Zavše sa stane,
že pri modlitbe sa nám v duchu vynoria veľmi pekné a hlboké myšlienky, akési
poznanie tajomstva Boha, alebo úchvatné perspektívy pre náš život atď. Tento
druh poznania a myšlienok (ktoré sa nám v danom momente môžu vidieť geniálne!)
býva často "lákadlom", a my sa musíme mať na pozore. Pravda, občas nám
Boh v modlitbe odovzdáva veľmi vysoké poznanie a vnuknutia. No treba si
uvedomiť, že niekedy sa nám vynoria myšlienky, čo môžu byť pokušením: ak ich
začneme sledovať, naše chudobné, ale skutočné zotrvávanie v Božej prítomnosti
sa vlastne preruší. Takéto myšlienky nás môžu zavše uchvátiť a akosi povzniesť,
že ich napokon rozvíjame a vlastne venujeme im väčšiu pozornosť ako samému
Bohu. A keď sa modlitba skončí, zistíme, že všetko sa rozplynulo, že z toho
zostalo pramálo...
Po prvenstve
Božieho pôsobenia a prvenstve lásky pozrime sa teraz na tretí základný princíp,
na ktorom stojí kresťanský kontemplatívny život: s Bohom sa stretávame v
Ježišovom človečenstve.
Ak sa
modlíme srdcom, modlíme sa preto, aby sme sa spojili s Bohom. Lenže Boha nikto
nepozná. Teda akým spôsobom, prostredníctvom koho sa môžeme s ním stretnúť?
Máme len jedného jediného prostredníka, ktorým je Ježiš Kristus, pravý Boh a
pravý človek. Ježišovo človečenstvo ako človečenstvo Syna Božieho je pre nás
prostriedkom, prístupným oporným bodom, vďaka ktorému sa môžeme s istotou
stretávať s Bohom a spájať sa s ním. "Veď v ňom telesne prebýva celá
plnosť božstva," vraví sv. Pavol (Kôl 2, 9). Ježišovo človečenstvo je
hlavnou sviatosťou, v ktorej sa Božstvo stáva pre ľudí prístupným.
Sme bytosti
z mäsa a krvi a potrebujeme viditeľnú oporu, aby duchovné skutočnosti boli pre
nás prístupné. Boh to vie, a to je tiež vysvetlenie celého tajomstva Vtelenia.
Potrebujeme vidieť, dotknúť sa, pocítiť. Ježišovo vnímateľné a konkrétne
človečenstvo je pre nás výrazom obdivuhodnej zhovievavosti Boha, ktorý vie, z
čoho sme utvorení, a ktorý nám dáva možnosť pristupovať ľudsky k božskému,
dotýkať sa božského ľudskými prostriedkami. Duchovné sa stalo telesným. Ježiš
je pre nás cestou k Bohu: "Kto vidí mňa, vidí Otca," vraví
Ježiš Filipovi, ktorý ho žiada: "Ukáž nám Otca, a to nám postačí!"
(Jn 14, 8-9).
Je v tom
krásne a nesmierne tajomstvo. Ježišovo človečenstvo vo všetkých podobách, aj
tých najpokornejších a navonok druhoradých, nám poskytuje úžasný priestor
pre spojenie s Bohom.
Každá podoba
tohto človečenstva, každá jeho črta, aj tá najmenšia a najskrytejšia, každé
jeho slovo, každý jeho skutok a gesto, každé obdobie jeho života, od počatia v
lone Panny Márie až po Nanebovstúpenie, nás uvádza do spojenia s Otcom, ak ho
prijmeme vo viere. Keď si prejdeme Ježišovým človečenstvom akoby krajinou,
ktorá nám patrí, akoby knihou napísanou pre nás, a prisvojíme si ho vierou a
láskou, môžeme ustavične rásť v spojení s nepochopiteľným a nevyspytateľným
Božím tajomstvom.
To znamená,
že kresťanská kontemplácia bude vždy založená na určitom vzťahu k Spasiteľovmu
človečenstvu.5 Všetky formy
kresťanskej kontemplatívnej modlitby (príklady uvedieme ďalej) majú svoje
teologické opodstatnenie i spoločného menovateľa v zjednotení s Bohom
prostredníctvom niektorej podoby Ježišovho človečenstva. Keďže Ježišovo človečenstvo
je sviatosť, účinný znak jednoty človeka s Bohom, stačí, ak sa vo viere spojíme
s Ježišovým človečenstvom, a tak budeme spojení s Bohom.
Bérulle veľmi pekne vysvetľuje, že tajomstvá Ježišovho života, hoci sa udiali v
čase, zostávajú naďalej živými a oživujúcimi skutočnosťami pre tých, čo o nich
vo viere rozjímajú:
(5
Vieme, ako bola sv. Terézia z Avily oddaná tejto pravde, na rozdiel od iných,
ktorí učili, že kto chce dosiahnuť spojenie s Bohom čistú kontempláciu, musí sa
v určitom okamihu vzdať akejkoľvek citeľnej opory, dokonca aj Pánovho
človečenstva (pozri Život, 22. kap.).)
"Týmto
tajomstvám treba priznať v istom zmysle večnosť: udiali sa za určitých
okolností, no trvajú, naďalej jestvujú a v istom zmysle sú večné. Pominuli,
lebo sa už stali, ale jestvujú z hľadiska svojho účinku, ktorý sa nikdy
nestratí, a rovnako sa nestratí láska, s akou boli uskutočnene. Duch čiže stav,
účinok, zásluha tajomstva zostáva i naďalej... To nás zaväzuje prijímať
Ježišove tajomstvá a skutočnosti nie ako čosi minulé a zaniknuté, ale ako živé
a jestvujúce, a tiež čerpať z ich stále platného a večného účinku."
Aplikuje to
napríklad na Ježišovo detstvo:
"Detstvo
Božieho Syna je stav prechodný, okolnosti jeho detstva pominuli, už nie je
dieťaťom; ale čosi božské z tohto tajomstva pretrváva v nebi, a takisto na zemi
pôsobí v dušiach podobná milosť, akú sa Ježišovi Kristovi zapáčilo priznať a
udeliť pokornému, počiatočnému stavu jeho osoby."
Jestvuje
tisícero spôsobov, ako sa napojiť na Ježišovo človečenstvo: rozjímať o jeho
skutkoch a gestách, meditovať o jeho činoch a slovách, o každej udalosti z jeho
pozemského života, uchovávať si ich v pamäti, pozerať na jeho tvár na obraze,
klaňať sa mu v jeho Tele v Eucharistii, s láskou vyslovovať jeho meno a chrániť
si ho v srdci atď. To všetko umožňuje modliť sa srdcom, avšak za podmienky, že
naše úkony nebudú zvedavosťou rozumu, ale hľadaním srdca: "Hľadala som
toho, ktorého miluje moje srdce" (Pies 3, 1).
Naplno si
prisvojiť Ježišovo človečenstvo a skrze neho vstúpiť do reálneho spojenia s
nevyspytateľným Božím tajomstvom nám v skutočnosti neumožní rozumová
špekulácia, ale viera ako božská čnosť, čiže viera oživovaná láskou. Ako
rozhodne zdôrazňuje sv. Ján z Kríža, jedine ona má potrebnú moc a silu, ktorá
nám pomôže skutočne sa zmocniť Božieho tajomstva skrze Kristovu osobu. Jedine
ona nám umožní reálne dosiahnuť Boha v hĺbke jeho tajomstva. Viera ako
primknutie sa celej bytosti ku Kristovi, v ktorom sa nám Boh dáva.
Z toho
vyplýva, ako sme už povedali, že najlepší spôsob kontemplatívnej modlitby pre
kresťana je spojiť sa s Ježišovým človečenstvom. Myšlienkou, pohľadom, úkonmi
vôle, čiže rozličnými cestami, pričom každej z nich zodpovedá určitá
"metóda modlitby", ak tak možno povedať.
Klasický
spôsob ako začať s modlitbou srdcom, aspoň na Západe, je napríklad spôsob,
ktorý radí sv. Terézia z Avily - žiť v spoločnosti s Ježišom ako s priateľom, s
ktorým sa zhovárame, ktorého počúvame atď.:
"Môžeme
si predstaviť, že stojíme pred Ježišom Kristom, môžeme s ním často hovoriť,
môžeme sa usilovať zamilovať si jeho sväté človečenstvo tým, že ho máme stále
na mysli. Prosíme ho o pomoc vo svojich potrebách, plačeme s ním vo svojich
trápeniach, tešíme sa s ním vo svojich radostiach a nezabúdame pri tom na neho.
A na to všetko nehľadáme naučené modlitby, ale jednoduché slová, vyvierajúce z
našich túžob a z našich potrieb. Je to výborný spôsob ako dosiahnuť veľmi
rýchly pokrok. Kto sa usiluje o to, aby žil v takej vzácnej spoločnosti, a
snaží sa o všemožný prospech tým, že opravdivo miluje Pána, ktorému sme toľ-ko
dlžní, ten podľa môjho názoru už veľmi pokročil" (Život, kap. 12, s. 97).
K tomu sa
ešte vrátime a uvedieme ďalšie príklady.
Teraz by sme
chceli uviesť štvrtú teologickú zásadu, ktorá je takisto veľmi dôležitým
sprievodcom pre náš modlitbový život. Modlitbou srdcom sa chceme ponoriť do
Božej prítomnosti. Keďže jej formy sú mnohoraké, aj spôsobov modlitby je mnoho:
Boh je prítomný vo stvorení -môžeme ho v ňom obdivovať, je prítomný v
Eucharistii -môžeme ho tam uctievať, je prítomný v Slove - môžeme ho nájsť v
meditácii o Písme atď.
No jestvuje
ďalšia forma Božej prítomnosti, ktorá je pre kontemplatívny život veľmi
dôležitá: Božia prítomnosť v našom srdci.
Tak ako
ostatné formy Božej prítomnosti, ani táto prítomnosť v našom vnútri nie je
spočiatku predmetom skúsenosti (môže sa ním stať postupne, aspoň v určitých
vzácnych okamihoch...), ale je predmetom viery: nezávisle od toho, čo môžeme
alebo nemôžeme pociťovať, sme si jasne vedomí, veríme, že Boh prebýva v hĺbke
nášho srdca. "A neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého?" vraví
sv. Pavol (l Kor 6,19). Sv. Terézia z Avily hovorí, že moment, keď pochopila
túto pravdu, znamenal pre ňu osvietenie, ktoré hlboko premenilo jej modlitbový
život.
"Keby
som to bola bývala chápala ako teraz, že v zámočku mojej duše sídli taký veľký
kráľ, myslím, že by som ho nenechávala tak často osamelého, ale že by som občas
pobudla s ním a omnoho väčšmi by som sa starala, aby zámoček nebol taký
špinavý. Aké úchvatné je vedieť, že ten, ktorý môže svojou veľkosťou naplniť
tisíce, ba ďaleko viac svetov, uzatvára sa do takej maličkosti! Popravde, je
Pánom sveta, teda môže robiť, čo chce, a pretože nás miluje, prispôsobuje sa
našim možnostiam..." (Cesta k dokonalosti, kap. 28, s. 134).
Každá forma
sústredenia, zahĺbenia a ponorenia sa do seba, ktorú možno uplatniť v
kontemplatívnom živote, tu nachádza svoj pravý zmysel. V opačnom prípade by to
bolo len uzavretie sa. Kresťan sa právom môže zahĺbiť do seba, pretože napriek
všetkej vnútornej úbohosti hlboko v srdci je Boh, ktorý v nás prebýva skrze
milosť Ducha Svätého a ktorý "je nám oveľa bližší než my sami", podľa
vyjadrenia sv. Augustína. "Najhlbším stredom duše je Boh," hovorí sv.
Ján z Kríža (Živý plameň, I, 3).
V tejto
pravde nachádzame opodstatnenie všetkých foriem kontemplatívnej modlitby ako
modlitby "srdcom":
človek
zostúpi vo viere do vlastného srdca a tam sa spojí s prítomnosťou Boha, ktorý v
ňom prebýva. Ak pri modlitbe robíme akoby pohyb smerom von, mimo nás, aby sme
sa spojili s Bohom ako s niekým Druhým, ktorý je prítomný výsostným spôsobom v
človekovi Ježišovi, je rovnako na mieste pohyb smerom do vnútra nášho srdca,
aby sme sa tam spojili s Ježišom, ktorý je nám taký blízky a prístupný:
"Kto za
nás môže vystúpiť do neba a zniesť nám ho... kto prejde za nás cez more?...
Naopak, toto slovo je celkom blízko pri tebe, je v tvojich ústach a v tvojom
srdci" (Dt 30, 14).
"Myslíte
si, že málo záleží na tom, či roztržitá duša pochopí túto pravdu a pozná, že
nemusí vystupovať do neba, aby sa zhovárala so svojím nebeským Otcom a tešila
sa z jeho blízkosti, že sa nemusí s ním rozprávať veľmi hlasito? Aj keby
hovorila čo najtichšie, on ju vždy počuje, lebo je veľmi blízko. A ak ho hľadá,
nepotrebuje krídla, ale stačí, keď sa uchýli do samoty a rozjíma o ňom v sebe.
A nech nie je v rozpakoch pred takým vzácnym hosťom, nech s ním hovorí pokorne
ako s Otcom, nech mu vyrozpráva svoje trápenia a prosí, aby jej od nich
odpomohol, vo vedomí, že nie je hodna nazývať sa jeho dcérou" (Sv. Terézia
z Avily, Cesta k dokonalosti, 28. kap., s. 130).
Keď nevieme,
ako sa modliť, môžeme celkom jednoducho postupovať takto: vhĺbme sa do seba,
stíšme sa, vojdime do svojho srdca, zostúpme do seba a vo viere sa spojme s
prítomným Ježišom, ktorý v nás prebýva, a pokojne zostaňme s ním. Nenechajme ho
osamote, ale robme mu spoločnosť, ako len vládzeme. A ak vytrváme v tomto
cvičení, čoskoro objavíme skutočnosť, ktorú východní kresťania nazývajú
"miesto srdca" alebo "vnútorná cela", ako vraví sv.
Katarína Sienská; ten stred našej bytosti, kde sa usídlil Boh, aby bol s nami,
a kde môžeme vždy s ním byť. Toto vnútorné miesto spojenia s Bohom jestvuje, je
nám dané, ale mnohí ľudia nemajú o ňom ani tušenia, lebo nikdy ta nevkročili,
nikdy nezostúpili do svojej záhrady, aby si nazbierali z jej ovocia. Blažený
človek, ktorý objaví Božie kráľovstvo vo svojom vnútri, jeho život sa
zmení.
Je pravda,
že ľudské srdce je priepasťou biedy a hriechu. No ešte hlbšie je Boh. Podľa
prirovnania sv. Terézie z Avily človek, ktorý sa vytrvalo modlí srdcom, je ako
ten, čo ide čerpať vodu zo studne. Spustí vedro a spočiatku vyťahuje len bahno.
No ak dôveruje a vytrvá, príde deň, keď načerpá čistučkú vodu, čo nájde vo
svojom srdci. "Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a
nech pije. Ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody" (Jn
7, 38).
To má veíký
význam pre celý náš život. Ak vďaka vytrvalej modlitbe objavíme ono
"miesto srdca", naše myšlienky, rozhodnutia i činy, vyvierajúce veľmi
často z našej povrchnosti (nepokoja, nervozity, bezprostredných reakcií), budú
postupne vychádzať z hlbokého stredu duše, kde sme s Bohom zjednotení v láske.
Dospejeme k novému spôsobu bytia, v ktorom bude všetko vychádzať z lásky, a
potom budeme slobodní.
Prebrali sme
štyri hlavné zásady, ktoré nás majú usmerňovať pri modlitbe srdcom: prvenstvo
Božieho pôsobenia, prvenstvo lásky, Ježišovo človečenstvo ako prostriedok
spojenia s Bohom a napokon prebývanie Boha v našom srdci. Tieto zásady majú
slúžiť ako orientačné body, aby sme dobre prežívali čas kontemplácie.
Ako sme však
už naznačili, ak chceme vedieť, aká má byť naša modlitba, musíme vziať do úvahy
aj vývoj modlitby a etapy duchovného života. Teraz si to rozoberieme.
1. Od rozumu k srdcu
Modlitbový
život nie je iste statickou skutočnosťou, ale má svoj vývoj, svoje etapy, svoj
postup (ostatne, nie vždy priamočiary, niekedy s návratmi späť, aspoň
zdanlivo!).
Duchovní
učitelia, ktorí sa zaoberajú kontemplatívnou modlitbou, zvyčajne rozlišujú
jednotlivé fázy vývoja, rozličné "stavy modlitby", od
najobyčajnejších až po najvyššie, ktorými je vyznačená cesta spojenia duše s
Bohom. Počet fáz a spôsob ich triedenia sa mení podľa autorov. Sv. Terézia z
Avily hovorí o siedmich komnatách, iný rozlišuje tri fázy (očistná cesta, cesta
osvietenia a cesta zjednotenia); podľa niektorých autorov po meditácii
nasleduje citová kontemplácia, potom modlitba jednoduchého nazerania, ďalej
modlitba spočinutia, až potom sa spomína spánok síl, uchvátenie, extáza atď.!
My sa
nemienime púšťať do podrobných úvah o etapách kontemplatívnej modlitby a o
milostiach mystickej povahy - ani o skúškach! - s ktorými sa možno stretnúť (a
omnoho častejšie, než sa všeobecne myslí). Odkazujeme na kompetentnejších
autorov, totiž nepokladáme za nevyhnutné rozoberať tieto veci pre čitateľov,
ktorým je určená naša kniha. Ešte dodajme, že schémy, ktoré opisujú cesty
modlitby srdcom, netreba nikdy chápať priveľmi stroho ako nejaký záväzný návod,
najmä dnes, keď Božia múdrosť akoby s potešením prevracala naruby klasické
zákonitosti duchovného života...
Na druhej
strane však treba hovoriť o tom, čo podľa nášho názoru predstavuje prvý zásadný
obrat, základnú premenu kontemplatívnej modlitby. Ako sme už vyššie naznačili,
všetky ďalšie stupne sú iba dôsledkami prvého.
Podľa
rôznych hľadísk a duchovných tradícií dostáva táto premena rozličné
pomenovania, ale myslím, že ju možno nájsť takmer všade, hoci cesty, ktoré sa
ponúkajú alebo opisujú, majú veľmi rozdielne východiská! Napríklad Západ, ktorý
zvyčajne odporúča (či odporúčal, pretože dnes sa k modlitbovému životu
pristupuje rozličnými cestami) meditáciu ako prípravnú metódu pre modlitbu
srdcom, bude hovoriť o prechode od meditácie ku kontemplácii. Sv. Ján z
Kríža o tom rozsiahle písal, pričom charakterizoval spomínanú etapu i kritériá,
ktoré ju umožňujú rozpoznať.
Východná
tradícia "Ježišovej modlitby" (nazývaná aj modlitbou srdca),
popularizovaná u nás v posledných rokoch knihou Rozprávanie ruského pútnika,
ktorá má za východisko nepretržité opakovanie stručnej vety, obsahujúcej
meno Ježiš6, hovorí o momente, keď modlitba zostúpi z rozumu do
srdca.
(6
O tejto forme modlitby ešte budeme hovoriť ďalej.)
V podstate
ide o ten istý jav, hoci premena - ktorú možno opísať aj ako zjednodušenie
modlitby, ako prechod od modlitby "aktívnej" ku modlitbe
"pasívnej" - môže mať veľmi rozdielne prejavy podľa osobných daností
a duchovnej cesty človeka.
V čom
spočíva táto premena? Je to zvláštny Boží dar, ktorý jedného dňa dostane človek
vytrvalý v modlitbe, dar, ktorý si nemožno v nijakom prípade vynútiť; je čírou
milosťou, aj keď pre jej prípravu a podporuje verná modlitba srdcom samozrejme
veľmi dôležitá. Tento dar môže prísť veľmi skoro, alebo až po niekoľkých
rokoch, alebo nikdy. V počiatočnom štádiu je často takmer nepostrehnuteľný.
Nemusí byť stály, aspoň spočiatku nie - môže silnieť i slabnúť.
Podstatnou
črtou tohto daru je, že pomáha prejsť od modlitby, v ktorej prevláda ľudská
aktivita - vytrvalé opakovanie určitej vety, ako napríklad pri "Ježišovej
modlitbe", alebo diskurzívna aktivita ducha v prípade meditácie, kde sa
zvolí text či téma ako predmet uvažovania a predstavivosti, čo vyústi do
precítenia a predsavzatí atď. - k modlitbe, v ktorej prevládne Božie pôsobenie,
a duša sa mu skôr podvoľuje, než koná: zachováva si postoj jednoduchosti,
odovzdanosti, milujúcej a pokojnej pozornosti voči Bohu.
V prípade
"Ježišovej modlitby" ide o to, že modlitba plynie samovoľne do srdca
a uvádza ho do stavu pokoja, uspokojenia a lásky. V prípade meditácie vstup do
tejto novej etapy sa často prejavuje určitou suchotou, neschopnosťou rozvíjať
úvahy a určitou náklonnosťou zotrvať radšej nečinne pred Božou tvárou.
"Nečinnosť" neznamená strnulosť ani duchovnú lenivosť, ale
odovzdanosť z lásky.
Túto premenu
treba prijať ako veľkú milosť, aj keď môže niekedy pomýliť (aspoň človeka,
ktorý bol istý čas navyknutý veľa Pánovi rozprávať, alebo meditovať, čo mu bolo
na prospech); lebo duša má dojem, že upadá a že jej modlitba schudobnela, má
pocit, že sa odrazu nevládze modliť. Už sa nemôže modliť tak, ako bola
navyknutá, totiž aktivitou svojho rozumu, vnútorným rozhovorom, opierajúc sa o
myšlienky, predstavy a citové prežívanie atď.
Sv. Ján z
Kríža musel vo svojich dielach naliehať (a dokonca zaútočiť veľmi ostro na
niektorých duchovných vodcov, ktorí sa vo veci vôbec nevyznali) , aby
presvedčil duše, že majú prijať udelenú milosť, toto ochudobnenie, ktoré je ich
opravdivým bohatstvom, a aby sa nechceli za každú cenu vrátiť k meditácii. Majú
sa uspokojiť s tým, že pred Pánom zotrvajú v postoji odpútania sa od seba a
jednoduchej milujúcej a pokojnej pozornosti.
Prečo je
táto chudoba bohatstvom?
Prečo je prechod k spomínanej novej etape veľkou milosťou?
Z celkom
jednoduchého a zásadného dôvodu, ktorý sv. Ján z Kríža veľmi dobre vysvetľuje.
Všetko, čo vieme o Bohu, ešte nie je Boh, všetko, čo si môžeme o Bohu myslieť,
predstavovať alebo vnímať, ešte nie je Boh! Pretože Boh je nekonečne viac, viac
ako všetky predstavy a podoby, ako všetko zmyslové vnímanie. Na druhej strane
Boh nepresahuje vieru, nie je viac než láska, ak to tak možno vyjadriť. Viera,
vraví učiteľ mystiky, je jediný primeraný prostriedok, ktorým sa môžeme spojiť
s Bohom. Presnejšie, jediný úkon, ktorý nám umožňuje skutočne si privlastniť
Boha, ktorý sa zjavuje a daruje v Ježišovi.
Na to, aby
sme sa priblížili k Bohu, môžeme si poslúžiť rozhovorom, uvažovaním,
predstavivosťou alebo svojimi sklonmi.
Pokiaľ nám
to robí dobre, pokiaľ nás to povzbudzuje, napomáha k obráteniu a upevňuje vo
viere a v láske, treba ich využívať. Nemôžeme však obsiahnuť Boha v jeho
podstate svojou aktivitou založenou na týchto prostriedkoch, lebo Boh presahuje
schopnosti nášho rozumu a našich zmyslov. Jedine viera podnecovaná láskou
umožňuje prístup k Bohu samému. A viera sa môže naplno uplatniť len za cenu, že
sa zbaví zmyslových vnemov a predstáv. Práve preto v istých chvíľach Boh
citeľne ustúpi, až natoľko, že sa vtedy možno zachytiť jedine o vieru, a
ostatné schopnosti sú akoby "nepoužiteľné".
Teda keď
duša už nemá myšlienok, neopiera sa už o predstavy a nič zvláštne nepociťuje,
ale jednoducho zotrváva v postoji milujúceho spojenia s Bohom, aj keď nič jasne
nevníma, a má dojem, že nič nerobí a že sa nič nedeje, Boh sa s ňou tajomne
spája oveľa hlbšie a oveľa podstatnejšie.
Modlitba
srdcom teda už nie je aktivitou človeka, ktorý nadviaže kontakt s Bohom v
rozhovore, pomocou svojho rozumu a ďalších svojich schopností, ale stáva sa
veľmi hlbokým, zjavným alebo skrytým prejavom lásky, v ktorom sa Boh a duša
spájajú. To je kontemplácia podľa sv. Jána z Kríža, to "tajomné,
pokojné, milujúce prenikanie", ktorým sa nám Boh dáva. Boh preniká do duše
a duša sa vnára do Boha v takmer nehybnom úkone, ktorý sa deje pôsobením Ducha
Svätého v duši.
Iste, nie je
možné vyjadriť to slovami, no mnohí ľudia takto prežívajú svoju modlitbu
srdcom, často bez toho, že by si to sami uvedomovali. Mnohé jednoduché duše sú
kontemplatívne bez toho, že by si uvedomovali hĺbku svojej modlitby. A tak je
to nesporne lepšie.
Nech je
východisko kontemplatívnej modlitby akékoľvek - a už sme podotkli, že môžu byť veľmi
rozdielne - Pán chce priviesť mnohých k tejto hranici, alebo aspoň do tejto
etapy. Potom nasledujú ďalšie etapy a milosti vyššieho stupňa, ktoré môže Duch
Svätý vzbudiť, no o tých nebudeme hovoriť.
S veľkým
prekvapením konštatujeme, že v takých rozdielnych tradíciách, ako je napríklad
tradícia "Ježišovej modlitby" a tradícia, ktorú predstavuje sv. Ján z
Kríža -kde odporúčané cesty sú veľmi odlišné - pri opise milosti kontemplácie,
ku ktorej cesty vedú, nájdeme veľmi podobné výrazy. Keď napríklad sv. Ján z
Kríža opisuje kontempláciu ako "sladké dýchanie lásky" – akoby
sme čítali slová Filokálie, základného diela východnej, a najmä ruskej
tradície, ktoré zhromažďuje texty cirkevných otcov a iných duchovných autorov o
"Ježišovej modlitbe".
Nasledujúce
úvahy, ktoré sú akoby súhrnom toho, čo sme povedali v posledných kapitolách,
nás dovedú k bodu, kde sa všetko stretáva a spája: prvenstvo lásky,
kontemplácia, modlitba srdcom, Ježišovo človečenstvo atď.
Skúsenosť v
konečnom dôsledku ukazuje, že na to, aby sme sa dobre modlili, aby sme vstúpili
do spomínaného stavu pasívnej modlitby, kedy sa Boh a duša v hĺbke spájajú,
musíme mať ranené srdce, ranené Božou láskou, ranené smädom Milovaného.
Modlitba môže naozaj zostúpiť do srdca a prebývať v ňom len za cenu zranenia.
Boh nás musí zasiahnuť v dostatočnej hĺbke našej bytosti, aby sme sa bez neho
už nevedeli zaobísť. Bez tohto zranenia láskou zostane naša modlitba vždy len
rozumovým cvičením, len zbožným cvičením v duchovnosti, no nebude dôverným
spojením s tým, ktorého srdce bolo zranené láskou k nám.
O Ježišovom
človečenstve sme hovorili ako o prostredníctve medzi Bohom a človekom. Centrom
Ježišovho človečenstva je jeho zranené srdce. Ježišovo srdce bolo otvorené
preto, aby sa na nás mohla vyliať Božia láska a aby sme získali prístup k Bohu.
Toto vyliatie lásky budeme môcť skutočne prijať len vtedy, ak sa aj naše
vlastné srdce otvorí zranením. Potom sa môže naozaj uskutočniť výmena lásky, čo
je jediným cieľom kontemplatívnej modlitby. Stane sa tým, čím ma byť: vzťahom
od srdca k Srdcu!
Spôsob, akým
nás Láska raní, môže byť rozličný podľa okolností. Môže to byť túžba,
úzkostlivé hľadanie Milovaného, ľútosť a bolesť nad svojím hriechom, smäd po
Bohu, mučivá úzkosť z jeho neprítomnosti. Môže to byť neha, čo
doširoka
roztvára dušu, alebo nevýslovná blaženosť, môže to byť blčiaci plameň či vášeň.
Rana lásky z nás urobí bytosti navždy poznačené Bohom, ktoré už nemôžu žiť inak
ako Božím životom.
Keď sa k nám
Pán priblíži, usiluje sa nás tiež uzdraviť -z našej zatrpknutosti, z našich
chýb, z opodstatneného či neopodstatneného sebaobviňovania, z našej tvrdosti
atď. Sme si toho vedomí a uzdravenie s nádejou očakávame. Dôležité je však
pochopiť, že v určitom zmysle sa Pán usiluje skôr nás zraniť, až potom
uzdraviť. Tým, že nás čoraz hlbšie zraňuje, zabezpečuje nám skutočné
uzdravenie. Nech je Boží prístup k nám akýkoľvek, či je celkom blízko a či
zdanlivo ďaleko, či je nežný alebo akoby ľahostajný (a v kontemplatívnom živote
takéto striedania bývajú!), vždy má za cieľ predovšetkým zraniť nás láskou.
V
"Traktáte o Božej láske" od sv. Františka Saleského nájdeme veľmi
peknú kapitolu, kde svätec uvádza rozličné spôsoby, ktoré Boh používa na to,
aby dušu zranil láskou. Dokonca keď sa nám napríklad vidí, že Boh nás opustil,
že nás necháva v našich hriechoch a v šuchote, robí tak len preto, aby nás
citeľnejšie ranil: "Úbohá duša, hoci šije vedomá, že je rozhodnutá radšej
umrieť než uraziť Boha, jednako nepociťuje ani štipku vrúcnosti, ale naopak,
mimoriadny chlad, až je celá skrehnutá a taká slabá, že sa dopúšťa zakaždým
zjavných nedokonalostí, táto duša je veľmi zranená, lebo jej láska úžasne trpí
pocitom, že Boh nevidí, ako ho miluje, že ju opúšťa ako stvorenie, ktoré mu
nepatrí, a zdá sa jej, že uprostred jej chýb, roztržitosti a ľahostajnosti ju
Pán zasypáva výčitkami: Ako môžeš povedať, že ma miluješ, keď tvoja duša nie je
so mnou? A to jej prebodáva srdce bolesťou, ale tá prenikavá bolesť pochádza z
lásky, lebo keby nemilovala, nesužovala by sa obavou, že nemiluje"
(Traktát o Božej láske, 6. kniha, 15. kap).
Boh nás
niekedy účinnejšie zraní tým, že nás necháva v našej úbohosti, než tým, že by
nás uzdravil!
Boh sa v
skutočnosti ani tak neusiluje urobiť nás dokonalými, ale skôr pripútať si nás k
sebe. Určitá dokonalosť (podľa predstavy, akú o nej často máme...) by nás
robila sebestačnými a nezávislými, ale keď sme zranení, sme síce úbohí, no
vedie nás to k spojeniu s Bohom. A práve toto je dôležité: nie aby sme dosiahli
ideálnu dokonalosť, ale aby sme sa nemohli zaobísť bez Boha, aby sme boli k
nemu natrvalo pripútaní, a to rovnako svojimi biedami ako svojimi čnosťami.
Tak, aby jeho láska mohla do nás ustavične prúdiť a aby sme cítili potrebu
úplne sa mu odovzdať, totiž to je jediné riešenie! A práve toto puto nás bude
posväcovať a privedie nás k dokonalosti.
Uvedená
pravda objasňuje mnohé veci v našom duchovnom živote. Pomáha nám pochopiť,
prečo Ježiš nezbavil Pavla ostňa v tele, toho "satanovho posla, ktorý
ho bil po tvárí", ale povedal mu: "Stačí ti moja milosť, lebo
sila sa dokonale prejavuje v slabosti" (2 Kor 12, 9).
Tu máme
zároveň vysvetlenie, prečo chudobní a maličkí - tí, čo boli zranení životom -
majú často milosť kontemplatívnej modlitby, aká sa u bohatých duchom nenájde.
keď my ľudia sme vnútorne veľmi zranení, a Bohu je "naponáhlo",
postupnosť tradičných etáp duchovného života je mnohokrát naruby; človek je
často nečakane priam vrhnutý do kontemplatívneho života a takmer bezprostredne
zasiahnutý Láskou, ako sme o tom hovorili: buď milosťou obrátenia, vyliatím
Ducha Svätého v rámci charizmatickej obnovy (alebo inde!), alebo skúškou
Prozreteľnosti, v ktorej sa nás Boh zmocní. Našou úlohou je teda starosť, aby
sme boli v modlitbe verní, aby sme vytrvali v dôvernom rozhovore s tým, ktorý
nás zasiahol, že by sme si "ranu uchovali" a nedovolili jej zaceliť
sa, keď "silný moment" stretnutia s Bohom pominie, aby sme nezabudli
na svoju skúsenosť a nenechali ju postupne zapadnúť prachom rutiny, zabudnutia
a pochybnosti...
Modliť sa
srdcom: zachovať si ranu
Modlitba srdcom teda spočíva najmä v zachovaní tejto rany z lásky, aby sa
neuzavrela. Týmto sa máme tiež riadiť, ak chceme vedieť, čo robiť pri modlitbe
srdcom. Keď hrozí, že rana sa zacelie alebo zúži rutinou, lenivosťou či stratou
prvej lásky, potom treba konať, zobudiť sa, treba si zobudiť srdce a povzbudiť
ho k láske, použijúc k tomu všetky dobré myšlienky a
predsavzatia,
vyvinúť všetko úsilie, aby sme načerpali chýbajúcu vodu (podľa obrazu sv.
Terézie z Avily), pokiaľ to závisí od nás, až kým sa nad nami Pán nezľutuje a
sám nezošle dážď.7 To môže niekedy vyžadovať vytrvalú námahu. "Nuž
vstanem, mesto pochodím, po námestiach a uliciach chcem hľadať toho, ktorého z
tej duše milujem!" (Pies 3, 2).
Ak je však
srdce otvorené, láska môže prúdiť - mocne alebo celkom jemnučko, totiž prúdenie
Božej lásky býva niekedy takmer nepostrehnuteľné, ako sme už spomenuli -
pretože srdce je bedlivé a pozorné: "Spím, ale srdce moje bdie!" (Pies.
5, 2); vtedy stačí jednoducho oddať sa tomuto prúdeniu lásky, nerobiť nič, len
prijímať, alebo vykonať to, čo v nás Božia láska prirodzene vzbudí ako odpoveď.
Povedali
sme, že východiská pre modlitbu srdcom môžu byť veľmi rozmanité. Ako príklady
sme uviedli meditáciu, "Ježišovu modlitbu". No myslím, že dnes v
našom zvláštnom storočí, 7 Svätica
zoširoka rozvíja obraz vody v Živote, kap. II a ďalšie.
Na záver
tejto časti by sme chceli povedať pár slov o význame Cirkvi pre kontemplatívny
život. Predovšetkým preto, lebo ide o krásne tajomstvo, ktoré môže ľudí veľmi
povzbudiť, aby vytrvali v modlitbe. A zároveň preto, aby sme mali istotu, že
sme v čitateľovi nezanechali úplne falošný dojem, že taká podstatná zložka
kresťanského života, akou je Cirkev, by bola pre kontemplatívny život cudzia,
prípadne že by s ním súvisela len okrajovo. Práve naopak: medzi životom Cirkvi
so všeobecnosťou jej poslania a medzi tým, čo sa deje v dôvernej modlitbe medzi
dušou a jej Bohom, jestvuje často neviditeľné, ale nesmierne hlboké puto. Nie
náhodou karmelitánka, čo nikdy neopustila svoj kláštor, bola vyhlásená za
patrónku misií...
Na túto tému
by sa dalo rozprávať veľmi mnoho: o prepojení misie a kontemplácie, o tom, ako
hlboko nás kontemplácia vovádza do tajomstva Cirkvi a do spoločenstva svätých
atd.
Milosť
modlitby srdcom vždy súvisí s hlbokým preniknutím do tajomstva Cirkvi. V
karmelitánskej tradícii je to veľmi jasné. V istom zmysle ide o
najkontemplatívnejšiu tradíciu, kde sa človek výslovne a zo všetkých síl
usiluje o spojenie s Bohom prostredníctvom modlitby srdcom, a to formou, ktorá
sa navonok môže javiť ako veľmi individualistická! No práve tu je
najzreteľnejšie a najzjavnejšie vyjadrené skĺbenie kontemplatívneho života s
tajomstvom Cirkvi. Ibaže sa nedá postrehnúť zvonku, z pohľadu bezprostrednej
viditeľnosti a účinnosti, ale z hľadiska celej jeho mystickej hĺbky. Toto
skĺbenie je nesmierne prosté, ale hlboké: vytvára ho Láska, totiž medzi Bohom a
dušou ide vlastne len o lásku; a v ekleziológii, obsiahnutej v učení veľkých
predstaviteľov Karmelu (Terézie z Avily, Jána z Kríža, Terézie z Lisieux),
podstatu tajomstva Cirkvi tvorí takisto Láska. Láska spájajúca Boha s dušou a
Láska tvoriaca hlbokú podstatu Cirkvi sú totožné, veď táto láska je dar Ducha
Svätého.
Sv. Terézia
z Avily umiera so slovami: "Som dcéra Cirkvi."
Keď zakladá
svoje karmely, zatvára sestry do klauzúry a pobáda ich k mystickému životu,
reaguje tým predovšetkým na potreby vtedajšej Cirkvi: bola rozrušená pustošením
protestantskej reformy a správami španielskych dobyvateľov o obrovských
pohanských národoch, ktoré treba získať pre Krista. "Svet je v
plameňoch, niet času zaoberať sa malichernosťami."
Sv. Ján z
Kríža vyhlasuje celkom jasne, že obetavá a nezištná láska k Bohu prežívaná v
kontemplatívnej modlitbe prináša Cirkvi najväčší úžitok, a ona ju najväčšmi
potrebuje: "Prejav čistej lásky je pre Cirkev užitočnejší ako všetky
skutky sveta."
Puto medzi
osobnou láskou k Bohu, prežívanou v modlitbe srdcom, a tajomstvom Cirkvi
najkrajšie a najúplnejšie vyjadruje sv. Terezka Ježiškova. Vstúpila do Karmelu,
"aby sa modlila za kňazov a za veľkých hriešnikov"; chvíľa, keď
objavila svoje povolanie, sa stáva najsilnejším momentom jej života: Terezka,
ktorá chce vykonávať všetky povolania, pretože chce šialene milovať Ježiša a
slúžiť Cirkvi všetkými možnými spôsobmi, a ktorá nesmierne túži po mučeníctve,
nájde pokoj až vtedy, keď jej Písmo vyjaví, že najväčšou službou, ktorú treba
Cirkvi preukázať a ktorá zahŕňa všetky ostatné, je udržiavať v sebe plameň
lásky: "...bez tejto lásky apoštoli prestanú hlásať evanjelium a mučeníci
odmietnu vyliať svoju krv... Konečne som našla svoje povolanie: v srdci Cirkvi,
mojej matky, budem láskou!"
A to sa dá
prežívať najmä v modlitbe srdcom: "Cítim, že čím väčšmi plameň lásky
rozpaľuje moje srdce, tým väčšmi hovorím: »Pritiahnite si ma!«; čím väčšmi sa
duše priblížia ku mne (úbohému kúsku starého železa, ak nie som v Božom ohni),
tým rýchlejšie pobežia za vôňou svojho Miláčika, lebo láskou zapálený človek
nemôže zostať nečinný. Istotne sedí pri Ježišových nohách ako sv. Mária
Magdaléna, načúva jeho slovu, ktoré oblažuje a nadchýna. Zdá sa, že nič nedáva,
a predsa dáva viac ako Marta, ktorá sa znepokojuje pre mnohé veci a chce, aby
sestra bola ako ona... Pochopili to všetci svätí, a najmä azda tí, čo naplnili
vesmír svetlom evanjeliového učenia. Vari svätci ako Pavol, Augustín, Ján z
Kríža, Tomáš Akvinský, František, Dominik a mnohí ďalší vynikajúci priatelia
Boží nečerpali práve v modlitbe srdcom to Božie poznanie, ktoré nadchýna
najväčších duchov? Archimedes povedal: »Dajte mi pevný bod, a ja pohnem
svetom.« Čo sa jemu nemohlo podariť, lebo sa neobrátil na Boha, a hľadal iba
materiálny pevný bod, to sa v najplnšej miere podarilo svätým. Všemohúci im dal
za pevný bod SEBA SAMÉHO, SEBA JEDINÉHO, a ako páku im dal modlitbu srdcom,
ktorá zapaľuje ohňom lásky. A takto svätí pohli svetom. I dnes ho takto dvíhajú
svätí, čo ešte zápasia, a tak ho budú dvíhať aj budúci svätci až do konca
sveta."
Život
Terezky stelesňuje toto veľmi pekné tajomstvo: Terezka vždy chcela žiť len pre
jedno, pre horúcu lásku k Ježišovi, a čím väčšmi sa jej srdce rozplameňuje, čím
väčšmi sústreďuje svoju lásku na Ježiša, tým väčšmi jej srdce rastie a
rozširuje sa aj v láske k Cirkvi; jej srdce sa stáva veľkým ako Cirkev,
presahuje hranice času i priestoru. Čím väčšmi Terezka prežíva v modlitbe svoje
povolanie Ježišovej milujúcej nevesty, tým väčšmi zvnútra preniká do tajomstva
Cirkvi. Ostatne, to je jediný spôsob, ako skutočne pochopiť Cirkev. Kto v
modlitbe neprežíva snúbenecký vzťah s Bohom, nikdy ničomu v Cirkvi neporozumie,
nepochopí jej podstatu, lebo ona je Kristovou nevestou.
V modlitbe
srdcom Boh sa spája s dušou a zveruje jej svoju túžbu, aby všetci ľudia boli
spasení. Naše srdce sa stotožní s Ježišovým srdcom, bude zdieľať jeho lásku k
Neveste, ktorou je Cirkev, i jeho túžbu dať život za ňu i za celé ľudstvo:
"Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš," hovorí nám sv. Pavol. Bez modlitby
srdcom sa toto stotožnenie s Kristom nedá uskutočniť.
Je zvláštnou
milosťou Karmelu, že jasne ukázal na hlboké puto medzi láskou k Ježišovi v
modlitbe srdcom a preniknutím do srdca Cirkvi. Nesporne v tom treba vidieť
mariánsku milosť: či Karmel nie je prvým mariánskym rádom na Západe? Kto iný
ako Mária, skutočná Nevesta a obraz Cirkvi, mohol vniknúť do týchto hĺbok?
Teraz si
povieme niečo o vonkajších podmienkach pre modlitbu srdcom: o jej dĺžke a čase,
o postojoch a vhodných miestach.
Prirodzene,
netreba im pripisovať priveľkú dôležitosť, lebo by sme z modlitby robili
techniku a zameriavali sa na to, čo nie je podstatné, a to by bola chyba.
Modliť sa môžeme v zásade hocikedy, hocikde a v najrozmanitejších fyzických
polohách vo svätej slobode Božích detí. Nie sme však čistí duchovia, sme ľudia
podmienení telom, priestorom a časom. Patrí k biblickej múdrosti uvedomiť si to
a vedieť využívať tieto konkrétne danosti pre službu ducha. Tým skôr, že náš
duch je zavše neschopný modliť sa, no našťastie "brat somár" mu vtedy
môže prísť na pomoc a v istom zmysle ho zastúpiť úkonom prežehnania, prosternáciou
alebo pohybmi prstov na zrnkách ruženca...
1. Čas
Kedy sa modliť srdcom
Na modlitbu
je dobrý každý čas, ale v rámci našich možností usilujme sa venovať modlitbe v
najvhodnejšiu dobu - keď je duch dosť svieži a ešte neveľmi zaťažený
bezprostrednou prácou, ak nehrozí, že budeme vyrušovaní každých päť minút a
pod. Keď sa to tak vezme, pri výbere ideálneho času nemáme často veľa možností.
Zväčša sme nútení využiť zriedkavú príhodnú chvíľu, ktorú nám povinnosti
dovolia.
Podľa
možnosti treba využívať aj zvláštnu milosť určitých okolností. Napríklad je
isté, že čas po sv. prijímaní je pre modlitbu srdcom osobitne priaznivou
chvíľou.
Jedno
považujeme za dôležité. Musíme sa usilovať najmä o to, aby sa nám modlitba
srdcom stala návykom, aby už nebola výnimkou a chvíľou, ktorú si zakaždým horko
ťažko vytrhneme uprostred iných prác, ale aby tvorila súčasť normálneho rytmu
nášho života a aby jej miesto v ňom nebolo už nikdy spochybnené. Vernosti (už
vieme, že rozhodujúcej) tým úžasne napomôžeme. Ľudský život pozostáva z rytmov:
rytmu srdca, dýchania, jedenia, dňa a noci, týždňa atď. Modlitba srdcom sa musí
medzi ne zaradiť a stať sa rovnako dôležitým existenčným návykom ako tie, čo
vytvárajú naše bytie. Návyk netreba chápať ako čosi negatívne - nejde o rutinu
- naopak, návyk uľahčuje robiť prirodzene niečo, čo si spočiatku vyžadovalo
námahu a zápas. Miesto, ktoré má Boh v našom srdci, je miesto, ktoré má v rytme
nášho života, v našich návykoch. Modlitba sa má stať dýchaním duše.
Dodajme, že
základným rytmom života je rytmus dňa. Naša modlitba srdcom má byť podľa
možností každodenná.
Dĺžka
modlitby
Niekoľko
poznámok k dĺžke modlitby. Má trvať dostatočne dlhý čas. Venovať
kontemplatívnej modlitbe päť minút, to nie je darovať svoj čas Bohu: päť minút
venujeme tomu, koho sa chceme zbaviť! Štvrťhodina je krajné minimum. Kto má
možnosť, nemá váhať obetovať hodinu denne, ba aj viac.
Treba sa nám
vyvarovať zavše priveľkej ctižiadosti pri stanovení dĺžky modlitby, lebo hrozí,
že bude nad naše sily a napokon nás modlitba znechutí. Je lepšie určiť si čas
pomerne krátky (dvadsať minút alebo polhodinu), a verne ho dodržiavať každý
deň, ako vymedziť si dve hodiny z času na čas, nepravidelne.
Je veľmi dôležité určiť si minimálnu dĺžku modlitby a neskracovať ju (okrem
celkom výnimočných prípadov.) Bolo by omylom stanovovať si ju ľubovoľne podľa
nálady: prestať, keď nám začne byť dlho. Niekedy je rozumné skončiť, ak by to
mohlo spôsobiť únavu a priveľké nervové vypätie. No v zásade platí, že ak
človek chce, aby modlitba prinášala ovocie, musí verne zachovávať minimálny čas
a nemá podliehať pokušeniu skracovať ho. Tým skôr, že skúsenosť dokazuje, že
mnohokrát Pán nás príde navštíviť a požehnať v posledných piatich minútach,
zatiaľ čo všetok ostatný čas sme "bez toho, aby sme niečo chytili",
ako sv. Peter pri rybolove.
2. Miesto
Boh je prítomný všade a modliť sa možno na každom mieste: vo svojej izbe, v
kaplnke, pred Eucharistiou, vo vlaku, ba aj v rade v obchodnom dome.
Samozrejme,
podľa možnosti treba hľadať také miesto na modlitbu, ktoré umožňuje stíšenie,
sústredenie a pozornosť voči prítomnému Bohu. Najvyhovujúcejším miestom, ak je
to možné, je kaplnka s Eucharistiou, najmä keď je vystavená, kde využijeme
milosť skutočnej Prítomnosti.
Ak sa
modlíme doma, dobré je vytvoriť si modlitbový kútik podlá svojho vkusu, so
svätými obrázkami, sviečkou, oltárikom atď. a so všetkým, čo nám môže pomôcť.
My potrebujeme viditeľné znaky; práve preto sa Slovo stalo telom. Veľmi by sme
sa mýlili, keby sme pohŕdali týmito vecami, keby sme sa neobklopovali
predmetmi, čo nás privádzajú ku zbožnosti. Keď je nám modlitba ťažká, pohľad
upretý na obraz alebo na plameň sviečky nás môže vrátiť do Pánovej prítomnosti.
Tak ako máme
vyhradený čas na modlitbu, je dobré vyhradiť pre ňu v každej domácnosti aj
určitý priestor. Dnes veľa rodín cíti potrebu mať v dome miestnosť alebo aspoň
kút izby, ktorý by slúžil ako kaplnka, a to je veľmi dobrá vec.
3. Fyzický postoj
Akú polohu tela radíme zaujať pri modlitbe srdcom?
V podstate
veľmi na nej nezáleží. Povedali sme, že modlitba srdcom nemá s jogou nič
spoločné. Závisí aj od jednotlivca, od jeho zdravotného stavu, únavy, od toho,
čo mu osobne vyhovuje. Pri modlitbe srdcom môže človek sedieť, kľačať, ležať
dolu tvárou, stáť alebo ležať.
No okrem
tohto princípu slobody máme sa riadiť dvoma vecami.
Na jednej
strane je potrebné, aby zvolená poloha umožňovala istú stabilitu, nehybnosť,
aby pomáhala sústrediť sa a umožňovala pokojne dýchať atď. Ak človek nemá dobrú
polohu a musí ju meniť každé tri minúty, určite to nepodporuje bdelé
zotrvávanie pred Bohom, čo je v modlitbe srdcom podstatné.
Na druhej
strane poloha tela nemá byť priveľmi oddychová. Keďže základom tejto modlitby
je vlastne upriamenie pozornosti na Božiu prítomnosť, poloha tela nám to musí
umožňovať a podporovať (nemá ísť o napätie, ale zameranie srdca k Bohu). Keď
ducha zavše pokúša lenivosť alebo skleslosť, vhodnejšia poloha tela, t. j.
lepšie vyjadrujúca hľadanie Boha a túžbu po ňom napr. kľačať za pomoci
"modlitbového stolčeka" s otvorenými rukami - uľahčí upriamiť pozornosť
na Boha. Aj tu treba rozumne využiť "brata somára" v službe duchu.
V. NIEKTORÉ METÓDY MODLITBY SRDCOM
1. Úvod
Vo svetle
toho, čo sme dosiať povedali, niekoľkými slovami uvedieme najbežnejšie
používané metódy modlitby srdcom.
V mnohých prípadoch nie je potrebná nijaká metóda. No často je užitočné oprieť
sa o jeden či druhý prostriedok, ktorý tu spomenieme.
Najskôr pár
úvodných poznámok. Z čoho má človek vychádzať, ak chce zvoliť ten či onen
spôsob modlitby? Myslím, že v tomto smere sme slobodní, každý si má jednoducho
vybrať metódu, ktorá mu vyhovuje, pri ktorej sa cíti dobre a ktorá mu umožňuje
rásť v láske k Bohu. Treba len dávať pozor (nech je použitá metóda akákoľvek),
aby človek stále zotrvával v "duchovnom ovzduší", aké sme sa pokúsili
vyššie opísať, a Duch Svätý nás povedie a vykoná všetko ostatné. Treba byť pritom
vytrvalý: nech sa použije ktorákoľvek metóda, zákonite nadídu chvíle suchoty;
človek sa má vyvarovať toho, aby po niekoľkých dňoch zanechal určitú modlitbovú
metódu, pretože mu hneď neprináša očakávané ovocie. Ale musíme byť zároveň
slobodní a odpútaní, a ak nás Duch pobáda zanechať náš spôsob modlitby, ktorý
bol dobrý a plodný v určitom období nášho života, pretože nadišiel čas prejsť k
niečomu inému, nemáme sa kŕčovito držať svojich návykov.
Napokon
dodávame, že metódy možno "kombinovať": jednu časť môže predstavovať
meditácia a druhú "Ježišova modlitba". No treba sa vyhnúť
nebezpečenstvu "prelietavosti"; meniť úkony počas modlitby každých
päť minút by nebolo dobré. Modlitba si má zachovať určitú nemennosť, určitú
stálosť, ktorá jediná jej umožní stať sa skutočnou hlbokou výmenou lásky.
Hnutia lásky sú pomalé a pokojné; sú to stále postoje, nakoľko celú bytosť vedú
k prijatiu Boha a k sebadarovaniu.
Ako sme už
povedali, meditácia je prinajmenej od 16. storočia základom takmer všetkých
metód modlitby srdcom, odporúčaných na Západe.8 Je to prax zjavne
oveľa staršia, lebo má korene už v tradičnom - v Cirkvi, ba aj v židovskej
tradícii, ktorá ju predchádza - duchovnom, rozjímavom čítaní Písma, ktoré
privádza k modlitbe. Kláštorné "lectio divina" (posvätné
čítanie) je toho najtypickejším príkladom.
(8
Keď čítame klasických duchovných spisovateľov, ako sv. Teréziu z Avily alebo
sv. Jána z Kríža, musíme to mať na zreteli, lebo inak riskujeme, že zle
pochopíme niektoré ich ponaučenia, čo
predpokladajú, že sa začínalo meditáciou; nemožno ich automaticky prevziať v
prípade, že človek vstúpi do života modlitby inou cestou, a dnes je to častý
jav.)
Meditácia
spočíva v tom, že po dlhšej či kratšej príprave s určitým postupom
(sprítomnenie si Boha, vzývanie Ducha Svätého atd.) sa vyberie úryvok z Písma
alebo citácia duchovného autora, ktorý sa prečíta pomaly, s
"rozväzovaním" (usilujeme sa pochopiť, čo nám Boh chce týmto slovom
povedať, ako ho máme aplikovať na náš život...); úvahy majú osvietiť náš rozum
a oživiť našu lásku tak, aby vyústili do precítenia, predsavzatí atď.
Čítanie
textu nám teda nemá rozširovať rozumové vedomosti, ale upevňovať našu lásku k
Bohu; nemá byť pritom dychtivé, ale veľmi pokojné: človek sa pristaví pri
určitom bode, "prežúva" ho tak, až si v ňom nájde istú potravu pre
dušu, pretvára ho v modlitbu, v rozhovor s Bohom, vo vzdávanie vďaky alebo
adoráciu a pod. Keď bod, ktorý je predmetom meditácie, vyčerpá, prejde potom k
ďalšiemu, prípadne pokračuje v texte... Často sa odporúča meditáciu ukončiť
záverečnou modlitbou, kde človek istým spôsobom zhrnie, čo premeditoval,
poďakuje Pánovi a poprosí o milosť poznané uskutočniť. Mnoho kníh rozvíja
metódy a témy meditácie. Aby sme mali predstavu, čo možno odporúčať v tejto
oblasti ako postup, môžeme si prečítať pekný list otca Libermanna (zakladateľa
Otcov Ducha Svätého) jeho synovcovi, ktorý uvádzame v dodatku, alebo rady sv.
Františka Saleského v Úvode do zbožného života.
Prednosťou
meditácie je, že nám poskytuje pre začiatok prístupnú a pomerne dobre
zvládnuteľnú metódu. Vyhýba sa riziku duchovnej lenivosti, pretože sa opiera o
našu vlastnú aktivitu, uvažovanie, vôľu a pod.
Meditácia má
aj svoje úskalia; môže sa stať skôr cvičením rozumu ako srdca a človek môže byť
niekedy väčšmi sústredený na úvahy o Bohu ako na samého Boha! Môže ho upútať
činnosť vlastného ducha, lebo v nej nachádza určitý pôžitok.
Meditácia má
aj tú nevýhodu, že všeobecne veľmi rýchlo alebo po istom čase jednoducho nie je
možná! Duch už nie je schopný meditovať, čítať ani rozjímať, ako sme vyššie
opísali. Zvyčajne je to dobrý znak.9 Táto suchota v skutočnosti
často naznačuje, že Pán chce uviesť dušu do jednoduchšej formy kontemplatívnej
modlitby, pasívnejšej a hlbšej. Ako sme už vysvetlili, tento prechod je
nevyhnutný, lebo meditácia nás spája s Bohom pomocou predstáv, obrazov a zmyslových
dojmov, no Boh toto všetko presahuje; v danej chvíli ich treba zanechať a nájsť
Boha v sebe, jednoduchšie, ale podstatnejšie. Základné učenie sv. Jána z Kríža
o meditácii nespočíva natoľko v tom, že by dával rady, ako dobre meditovať,
skôr podnecuje dušu, aby vedela meditáciu zanechať, keď nadíde čas, aby sa
neznepokojovala a prijala neschopnosť meditovať nie ako stratu, lež ako zisk.
(9
Sv. Ján z Kríža predkladá kritériá, ktoré umožňujú rozlíšiť, či neschopnosť
meditovaťje naozaj znamením, že Boh chce priviesť dušu k hlbšej kontemplatívnej
modlitbe. Šuchotá by mohla v skutočnosti pochádzať z iných príčin: buď z
vlažnosti, do ktorej môže duša upadnúť (stráca záujem o Božie veci a skôr túži
venovať sa veciam vonkajším), buď zo psychických dôvodov (určitá únava ducha
spôsobuje neschopnosť zaujímať sa o čokoľvek). Skutočnú neschopnosť meditovať
by mali sprevádzať dve veci: jednak by sa mala prejaviť určitá náklonnosť k
tichu a k samote i túžba zachovať pokoj pred Bohom, jednak sklon neupriamovať
svoju predstavu na iné veci ako na Boha (Výstup na Karmel, kap. 13). )
Na záver si
povedzme, že meditácia je dobrá, pokiaľ nás oslobodzuje od pripútanosti k
svetu, od hriechu, od vlažnosti a kým nás približuje k Bohu. Raz ju však bude
treba zanechať; samozrejme, o danej chvíli nepatrí rozhodovať nám, to je
vyhradené Božej múdrosti. Ešte dodajme, že aj keď už človek nepoužíva meditáciu
ako zvyčajnú formu modlitby, nezaškodí sa k nej niekedy vrátiť, uchýliť sa k
čítaniu a rozjímaniu, k aktívnejšiemu hľadaniu Boha, ak to pomôže zbaviť sa
určitej lenivosti alebo ochabnutia v modlitbe, ktoré môže človeka postihnúť.
Napokon ak meditácia nie je alebo už nie je základom našej modlitby srdcom,
mala by mať miesto v duchovnom živote každého vo forme lectio divina
(posvätného čítania). Je nevyhnutné často čítavať Písmo alebo duchovné knihy,
aby sme Božími vecami živili náš rozum i srdce, pritom čítanie z času na čas
prerušili a "modlili sa" nad miestami, ktoré sa nás osobitne dotkli.
Ako máme
dnes pozerať na meditáciu ako na metódu modlitby srdcom? Niet, prirodzene, žiadneho dôvodu, aby sme od
nej odrádzali alebo ju vylučovali, ak sa dokážeme vyhnúť už spomínaným
úskaliam, ak ju zužitkujeme na svoje napredovanie. Je však isté, že z hľadiska
dnešného cítenia a druhu duchovných skúseností mnohí ľudia nie sú meditácii
veľmi naklonení a skôr im vyhovuje menej systematický, jednoduchší a
bezprostrednejší spôsob modlitby.
"Ježišova
modlitba" alebo "modlitba srdcom" je kráľovská cesta do
kontemplatívneho života vo východnej kresťanskej tradícii, najmä v Rusku. V
posledných rokoch sa rozšírila i na Západe, čo je veľmi dobré, totiž veľa duší
môže priviesť k vnútornej modlitbe.
Spočíva v
opakovaní stručnej formuly, napríklad: "Pane Ježišu, Synu živého Boha,
zmiluj sa nado mnou hriešnym!" Používaná formula má obsahovať meno Ježiš,
ľudské meno Slova. Tento spôsob modlitby je spojený s veľmi peknou
spiritualitou Mena, ktorá má korene v Biblii; ide teda o starobylú tradíciu.
Svedčí o tom okrem mnohých iných sv. Makárius Egyptský zo 4. storočia:
"I
najobyčajnejšie veci mu slúžili ako znamenie, aby sa pozdvihol k veciam
nadprirodzeným. Sv. Pimenovi pripomínal obyčaj východných žien: »Keď som bol
malý, vídaval som ich žuť betel, aby mali sladké sliny a zbavili sa zápachu v
ústach.« Podobne by nám malo poslúžiť meno nášho Pána Ježiša Krista: ak máme v
ústach toto požehnané meno tak, že ho opakovane vyslovujeme, prináša do duše
všetku sladkosť a odhaľuje nám nebeské veci, veď je zdrojom radosti, prameňom
spásy, sviežosťou živých vôd, slasťou nad všetky slasti; každú zlú myšlienku
vyháňa z duše meno toho, ktorý je na nebesiach, nášho Pána Ježiša Krista, Kráľa
kráľov. Pána všetkých pánov, nebeská odmena tých, čo ho hľadajú z celého
srdca."
Prednosťou
tejto modlitby je, že je skromná, jednoduchá a založená na postoji veľkej
pokory. Môže priviesť k hlbokému mystickému životu zjednotenia s Bohom, Východ
je toho dôkazom.
Modlitbu
možno odriekať takmer hocikde a hocikedy, ba i pri iných činnostiach, a môže
tak viesť k nepretržitej modlitbe. Po čase sa modlitba obyčajne zjednoduší,
stane sa už len vzývaním mena Ježiš, alebo veľmi stručným "Ježišu, milujem
ťa", "Ježišu, zmiluj sa!" atď., podľa toho, čo Duch každému
osobitne vnukne.
A
predovšetkým "zostupuje z rozumu do srdca" - je to dar od Boha, a v
nijakom prípade si ho nemožno "vynucovať". Modlitba sa zjednodušuje a
zároveň zvnútorňuje natoľko, že sa stáva akoby automatickou a trvalou, ako istá
forma stáleho prebývania mena Ježiš v srdci. Srdce sa neprestajne modlí tým, že
s láskou v sebe nosí Ježišovo meno. Nakoniec akoby človek ustavične zotrvával
vo svojom srdci, kde sídli meno Ježiš - meno, z ktorého prúdi láska a pokoj. "Jak
olej rozliaty je meno tvoje" (Pies l, 3).
Ježišova
modlitba je iste výbornou formou modlitby srdcom. Lenže nie je daná všetkým,
aspoň nie vo forme, ktorú sme opísali. Napriek tomu môžeme len vrelo odporúčať
modliť sa tak, že budeme v srdci a v mysli prechovávať meno Ježiš, často ho s
láskou vyslovovať, totiž prostredníctvom neho sa spájame s Bohom: meno
zastupuje alebo skôr sprítomňuje osobu.
V
"Ježišovej modlitbe" však hrozí nebezpečenstvo prepínania: ak sa
človek chce donútiť k mechanickému a únavnému opakovaniu, bolo by to skôr
prameňom nervového napätia. Treba ju vykonávať s mierou, rozumne, nenásilne,
nepredlžovať ju nad stanovený čas a zveriť na Boha, či ju premení na niečo
vnútornejšie a stálejšie. Neslobodno zabúdať na zásadu, ktorú sme vyslovili na
začiatku: hlboká modlitba nie je výsledkom techniky, ale milosťou.
Niekoho môže
prekvapiť, že tradičný ruženec uvádzame ako metódu modlitby srdcom. No myslím,
že ruženec umožnil mnohým (azda si to neuvedomujú!) dosiahnuť skutočný
kontemplatívny život, ba dokonca prejsť k nepretržitej modlitbe.
Aj ruženec
je modlitbou jednoduchou, skromnou, pre chudobných na duchu (ale kto nie je
chudobný?), a má tú prednosť, že môže poslúžiť všestranne: v spoločenstve, v
rodine, alebo ako modlitba príhovoru (keď chce človek za niekoho prosiť, čo
môže byť prirodzenejšie, ako modliť sa desiatok na tento úmysel!). Aspoň pre
tých, čo dostanú milosť, môže byť aj istou vnútornou modlitbou, ktorá ich
uvedie do kontemplácie podobne ako "Ježišova modlitba". Mimochodom,
vari "Zdravas" neobsahuje aj meno Ježiš?
Sama Panna
Mária nás v ruženci ponára do modlitby, ona nám sprístupňuje Ježišovo
človečenstvo a uvádza nás do tajomstva svojho Syna. Mária nám v istom zmysle
umožňuje zúčastňovať sa na jej modlitbe srdcom, najhlbšej, aká kedy bola.
Ak sa
ruženec odrieka pomaly a sústredene, mnohokrát nás uschopní spojiť sa v srdci s
Bohom. Či Máriino srdce neumožňuje prístup k Ježišovmu srdcu? Pisateľ týchto
stránok často zakúsil, že keď mal ťažkosti s modlitbou srdcom a nevedel sa
sústrediť na Božiu prítomnosť, neraz stačilo, že sa začal modliť ruženec (hoci
ho zvyčajne nedokončil...), a čoskoro sa dostal do vnútorného pokoja a
spojenia s Pánom. A je isté, že ruženec po období zanedbania sa dnes
"vracia v plnej sile" ako veľmi vzácny prostriedok, umožňujúci
vstúpiť do milosti hlbokej a vrúcnej modlitby. Nejde tu o módnu vlnu či návrat
k zastaranej zbožnosti, ale o znamenie veľmi intenzívnej materinskej
prítomnosti Márie v našich časoch, ktorá túži prostredníctvom modlitby priviesť
srdcia všetkých svojich detí k Otcovi.
Suchota, nechuť, pokušenia
Nech sa použije akákoľvek metóda, modlitbový život určite narazí na ťažkosti;
niektoré z nich sme uviedli: suchota, nechuť, zakúsenie vlastnej úbohosti,
pocit zbytočnosti atď.
Tieto
ťažkosti sú nevyhnutné, a keď na ne narazíme, predovšetkým sa nedajme
prekvapiť, ani rozrušiť či znepokojiť. Nielenže sú nevyhnutné, ale sú aj dobré,
očisťujú našu lásku k Bohu, upevňujú nás vo viere atď. Treba ich prijať ako
milosť, veď tvoria súčasť Božej pedagogiky voči nám, aby nás posvätil a
pritiahol si nás k sebe. Pán nikdy nedopustí čas skúšky, ktorý by nepriniesol hojnejšiu
milosť. Ako sme už povedali, jednoducho sa netreba dať odradiť, ale vytrvať.
Pán, ktorý vidí našu dobrú vôľu, všetko obráti v náš prospech. Myslíme si, že
rozličné usmernenia, ktoré sme tu uviedli, stačia, aby sme pochopili zmysel
týchto ťažkostí a vedeli im správne čeliť.
V prípade
veľkých a pretrvávajúcich ťažkostí, čo nás oberajú o pokoj - úplná trvalá
neschopnosť modliť sa, ktorá nás môže postihnúť - odporúčame zveriť sa
duchovnému otcovi, ktorý nás bude môcť upokojiť a vhodne nám poradiť.
Roztržitosť
Povedzme si aspoň pár slov o najbežnejšej ťažkosti - o roztržitosti v modlitbe.
Roztržitosť
je úplne normálna a nijako sa netreba pre ňu zarmucovať, ani sa jej čudovať.
Keď sa človek pristihne, že je roztržitý, že jeho duch blúdi kade-tade, netreba
sa znechucovať ani sa na seba hnevať, ale jednoducho, pokojne a jemne priviesť
svojho ducha späť k Bohu. A ak naša modlitba bude spočívať len v tom, že sa
budeme neprestajne vzďaľovať od Pána a neprestajne sa k nemu vracať, nie je to
nič hrozné. Ak sme sa usilovali vrátiť sa k Bohu zakaždým, keď sme si uvedomili
svoju roztržitosť, naša úbohá modlitba bude Bohu bezpochyby veľmi príjemná...
Boh je Otec, vie, z čoho sme utvorení, a nežiada od nás úspech, ale dobrú vôľu.
Často je pre nás oveľa osožnejšie, ak dokážeme svoju úbohosť a bezmocnosť
prijať bez znechutenia, než urobiť všetko dokonale.
Ešte
dodajme, že - okrem určitých výnimočných stavov, keď koná sám Pán - je
absolútne nemožné dokonale kontrolovať a ovládať činnosť ľudského ducha, byť
úplne sústredený a pozorný, bez rozptyľovania sa a bez roztržitosti. Modlitba
srdcom samozrejme predpokladá sústredenosť, ale nejde o techniku rozumového
sústredenia. Chcieť dosiahnuť absolútne sústredenie by bolo omylom a prinieslo
by skôr nervové vypätie.
Dokonca i v
pasívnejších stavoch modlitby srdcom, o ktorých sme hovorili, neprestáva istá
aktivita ducha, myšlienok a predstáv. Srdce je v stave pokojného sústredenia,
hlbokého zamerania sa na Boha, ale myšlienky naďalej viac-menej blúdia. Niekedy
to môže byť trocha bolestné, ale to nevadí, nebráni to spojeniu srdca s Bohom.
Tieto myšlienky sú akoby muchy, čo poletujú sem a tam, ale v skutočnosti
nenarúšajú sústredenie srdca.
Kým je naša
modlitba ešte povelmi "v hlave", kým spočíva predovšetkým vo vlastnej
aktivite ducha, roztržitosť nás ruší, lebo keď je človek roztržitý, už sa
nemodlí. No ak z milosti Božej prejdeme do hlbšej modlitby, ak sa naša modlitba
stane väčšmi modlitbou srdca, potom nás roztržitosť natoľko nevyruší: duch môže
byť trochu roztržitý (a v podstate aj vždy bude sprevádzaný určitým plynutím
myšlienok), ale to nebráni srdcu modliť sa.
Správnou
odpoveďou na problém roztržitosti teda nie je väčšia sústredenosť ducha, ale
intenzívnejšia láska v srdci.
Povedali sme
mnoho vecí, a pritom veľmi málo ... Želáme si len jedno: aby táto kniha pomohla
ľuďom vykročiť na cestu modlitby srdcom, alebo povzbudila k vytrvalosti. To je
jediný ciel', ktorý nás viedol k jej napísaniu. Nech čitateľ uplatní s dobrou vôľou
to, čo sme sa pokúšali povedať, a ostatné urobí Duch Svätý.
Kto túži
prehĺbiť sa v týchto témach, tomu radíme čítať najmä spisy svätých, ktorých sme
zvlášť citovali na našich stránkach. Najlepšie je obrátiť sa priamo na nich a
na ich spisy, tam možno nájsť najhlbšie poučenie, ktoré nepodlieha času. V
knižniciach spia premnohé obdivuhodné poklady, ktoré by boli kresťanskému ľudu
na veľký úžitok. Keby sme lepšie poznali kresťanských duchovných učiteľov,
menej mladých by túžilo ísť si hľadať guru do Indie, aby nasýtili svoj hlad po
duchovne.
Metóda
meditácie odporúčaná otcom Libermannom (zakladateľom Otcov Ducha Svätého) (List
adresovaný pätnásťročnému (!) synovcovi Františkovi, aby sa naučil modliť
srdcom)
Velebím
Boha, že Ti vštepil dobré túžby, a môžem Ťa len povzbudiť, aby si sa venoval
vnútornej modlitbe. Tu máš istú metódu, ktorú môžeš používať, aby sa Ti stala
návykom. Najprv si večer prečítaj v dobrej knihe nejaký nábožný text, čo
najlepšie vyhovuje Tvojmu vkusu a potrebám, napríklad o pestovaní čností alebo
najmä o živote a skutkoch nášho Pána Ježiša Krista alebo Najsvätejšej Panny.
Večer zaspi s týmito peknými myšlienkami a ráno, keď vstaneš, pripomeň si
niektoré zbožné úvahy, ktoré majú tvoriť predmet Tvojej modlitby. Po ústnej
modlitbe postav sa do Božej prítomnosti; pomysli si, že veľký Boh je všade, že
je tam, kde si, že je celkom osobitným spôsobom v hĺbke Tvojho srdca, a klaňaj
sa mu. Potom si pripomeň, aký si pre svoje hriechy nehodný postaviť sa pred
jeho nekonečne svätú Velebnosť, pokorne ho popros o odpustenie hriechov, vzbuď
si ľútosť a odriekaj Confiteor (Vyznávam). Napokon si uvedom, že sám nie si
schopný dobre sa modliť; vzývaj Ducha Svätého, úpenlivo ho pros, aby Ti prišiel
na pomoc a naučil Ťa modliť sa, dobre sa modliť srdcom, a odriekaj Veni Sancte.
Nato začni vlastnú modlitbu srdcom. Pozostáva z troch bodov: adorácie,
rozjímania a predsavzatia. Môžeš si vzbudiť lásku k Bohu, pocity bázne, dôvery
atď., ktoré by si mal. Napokon keď zotrváš v týchto dojmoch a pocitoch tak
dlho, ako budeš chcieť a pokiaľ to budeš pokladať za užitočné, prejdi k
druhému bodu, ktorým je rozjímanie.
Začneš
vzdávať vďaky Bohu alebo nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi alebo Panne Márii,
podľa témy meditácie; tak napríklad ak medituješ o niektorej Božej dokonalosti
alebo čnosti, vzdáš vďaky Bohu, v ktorom je táto dokonalosť v najvyššom stupni,
alebo nášmu Pánovi Ježišovi, ktorý čnosť pestoval tak dokonale; ak rozjímaš
napríklad o pokore, pomyslíš si, aký ponížený bol Pán Ježiš, on, ktorý bol
Bohom od večnosti a tak sa ponížil, že sa stal dieťaťom, že sa narodil v
jasliach, že celé roky bol poslušný Márii a Jozefovi, že umýval nohy svojim
apoštolom, že strpel od ľudí všetku potupu a urážky. Potom mu vyjadríš svoj
obdiv, lásku, vďačnosť a povzbudíš si srdce, aby ho milovalo a túžilo
nasledovať ho. Rovnako môžeš rozjímať o tejto čnosti u Panny Márie alebo u
iného svätca; všímaj si, ako ju rozvíjali, a pred naším Pánom prejav túžbu
nasledovať ich. Ak medituješ o niektorom tajomstve nášho Pána, napríklad o
tajomstve Vianoc, môžeš si v mysli predstaviť miesto, kde sa tajomstvo
odohralo, i osoby, ktoré tam boli; môžeš si napríklad predstaviť jasle, kde sa
narodil Spasiteľ, Božie dieťa Ježiša v náručí Márie, pri nej sv. Jozefa,
pastierov a mudrcov, ktorí sa mu prichádzajú pokloniť, a potom sa k nim pripoj
a klaňaj sa mu, chváľ ho, pros ho. Podobnými predstavami si môžeš pomôcť aj pri
meditácii o veľkých pravdách, ako o pekle, o súde, o smrti; môžeš si napríklad
predstaviť, že si v okamihu smrti; osoby, ktoré môžu stáť okolo Teba: kňaz,
rodičia; pocity, ktoré vtedy budeš mať,
Tu si
pokojne pripomenieš základné motívy, ktoré Ťa majú presvedčiť o pravde, o
ktorej medituješ, napríklad o potrebe pracovať na svojej spáse, ak medituješ o
spáse; alebo motívy, ktoré Ťa vedú k láske a k pestovaniu konkrétnej čnosti; ak
rozjímaš napríklad o pokore, mohol by si rozväzovať o tom, že k poníženosti Ťa
nútia mnohé dôvody: predovšetkým príklad Pána Ježiša, príklad Panny Márie a
všetkých svätých; ďalej to, že pýcha je prameňom a príčinou všetkých hriechov,
kým pokora je základom všetkých čností; napokon to, že sa naozaj nemáš čím
pýšiť. Čo máš, čo by si nebol dostal od Boha? Život, jeho zachovanie, zdravie
ducha, dobré myšlienky - všetko pochádza od Boha: teda nemáš nič, čím by si sa
mohol honosiť; naopak, máš prečo byť pokorný, keď si pomyslíš, koľko ráz si
urazil svojho Boha, svojho Spasiteľa, svojho Dobrodincu.
Pri týchto
úvahách sa neusiluj pripomenúť si všetky motívy, čo by Ťa mohli presvedčiť o
určitej pravde alebo o potrebe pestovať konkrétnu čnosť; zastav sa len pri
niektorých, čo Ťa najväčšmi oslovujú a najskôr Ťa privedú k pestovaniu čnosti.
Rozjímaniu sa venuj pokojne, neunavuj si ducha. Keď už Ťa rozjímanie o istej
téme veľmi neoslovuje, prejdi k druhej. Rozjímanie prerušuj zbožnými prejavmi
lásky k nášmu Pánovi a túžby zapáčiť sa mu; občas k nemu vyšli niekoľko
krátkych prosieb a vzdychov, aby si mu prejavil dobré túžby svojho srdca.
Keď si
porozjímal o motívoch, vráť sa do hĺbky svojho svedomia a starostlivo
preskúmaj, ako si sa doteraz staval k pravde alebo čnosti, o ktorej si uvažoval;
akých chýb si sa dopustil, napríklad proti pokore, ak uvažuješ o pokore; za
akých okolností si sa chýb dopustil; aké prostriedky by si mohol použiť, aby si
do nich viac neupadol. Potom prejdeš k tretiemu bodu, ktorým sú predsavzatia.
Medzi
najvzácnejšie ovocie, ktoré máš získať zo svojej modlitby srdcom, patria dobré
predsavzatia. Pamätaj, že nestačí len povedať: už nebudem pyšný, nebudem sa už
vychvaľovať, už sa nepoddám zlej nálade, budem láskavý ku každému atď.
Sú to
nesporne dobré túžby, ktoré prezrádzajú, že duša je naklonená k dobrému. Lenže
treba ísť ďalej; musíš si klásť otázku, za akých okolností sa cez deň
vystavuješ riziku, že upadneš do chyby, ktorej sa sľubuješ vyhnúť, za akých
okolností budeš môcť urobiť úkon určitej čnosti; meditoval si, povedzme, o
pokore - nuž teda ak sa nad sebou zamyslíš a všimneš si, že keď Ťa v triede
vyvolajú, cítiš v sebe veľkú márnomyseľnosť a živú túžbu po uznaní, mal by si
si predsavzal", že vo chvíli, keď Ťa vyvolajú, sa na okamih sústredíš a urobíš
úkon vnútornej pokory, povieš Pánovi, že z celého srdca odmietaš všetky pocity
márnomyseľnosti, ktoré by mohli vzniknúť v Tvojej duši. Ak si zbadal, že za istej
okolnosti bývaš trocha nepozorný, rozhodni sa, že sa takej okolnosti vyhneš, ak
to bude možné, alebo sa Trocha sústredíš vo chvíli, keď predpokladáš, že by si
mohol byť nepozorný. Ak si zbadal, že máš voči určitej osobe nejaký odpor,
rozhodni sa, že pôjdeš za ňou a prejavíš jej viac priateľstva. A podobne.
No keby si
si dal veľa pekných a dobrých predsavzali, všetko by bolo márne, ak by Ti Boh
neprišiel na pomoc; nezabúdaj ho naliehavo prosiť o milosť; pros ho, keď si
robíš predsavzatie a aj pri jeho plnení, aby Ti pomohol zoslať mu verný; ale z
času na čas ho pros aj v ostatných častiach svojej vnútornej modlitby;
Tvoja meditácia zásadne nemá byť suchopárna, nemá byť len prácou Tvojho ducha,
ale srdce sa Ti má otvoriť a povzniesť k dobrému Majstrovi, lak ako srdce
dieťaťa k otcovi, ktorý ho nežne miluje. Aby boli Tvoje prosby vrúcnejšie a
účinnejšie, môžeš Bohu s láskou povedať, že kvôli jeho sláve prosíš o milosť
pestovať čnosť, o ktorej si uvažoval; že chceš plniť jeho svätú vôľu ako anjeli
v nebi, a prelo prosíš o pomoc, aby si zoslal verný svojim dobrým
predsavzatiam; že o to prosíš v mene jeho drahého Syna Ježiša Krista, ktorý
zomrel na kríži, aby Ti zaslúžil všetky milosti; že prisľúbil vždy vyslyšať
tých, čo budú prosiť, prosiť v mene jeho Syna atď.
Odporúčaj sa
aj Panne Márii; pros túto dobrú Matku, aby za Teba orodovala; ona je veľmi
mocná a dobrá; nevie odmietnuť, a Pán Boh jej dá všetko, čo bude pre nás
prosiť. Modli sa aj ku svojmu svätému patrónovi a k anjelovi strážcovi. Ich
prosby Ti určite získajú potrebnú milosť, čnosť a vernosť predsavzatiam.
Z času na
čas si cez deň pripomeň svoje dobré predsavzatia, aby si ich uskutočnil, alebo
sa zamysli, či si ich dobre zachovával, a obnov si ich pre zvyšok dňa. Z času
na čas pozdvihni srdce k Pánovi, aby si sa upevnil v dobrých úmysloch, ktoré si
stanovíš v rannej modlitbe. Ak budeš takto konať, môžeš si byť istý, že z tohto
svätého cvičenia mnoho získaš a urobíš veľké pokroky v čnosti a v láske k Bohu.
Kvôli
roztržitosti pri modlitbe sa netráp; len čo si ju uvedomíš, odmietni ju a
pokojne pokračuj vo vnútornej či ústnej modlitbe. Nie je možné, aby sme nikdy
neupadli do roztržitosti; Boh od nás žiada len to, aby sme sa k nemu verne
vrátili, hneď ako si uvedomíme, že sme nesústredení. Roztržitosť bude postupne
čoraz menšia a modlitba sa Ti stane príjemnejšou a ľahšou.
Drahý môj
synovec, tu máš všetky ponaučenia, ktoré Ti, dúfam, pomôžu uľahčiť veľmi
potrebné pestovanie kontemplatívnej modlitby; je to úžasný prostriedok, ktorý
používali všetky sväté duše, aby dosiahli svätosť. Dúfam, že vďaka milosti bude
Ti táto modlitba na úžitok tak ako im a že Tvoju dobrú vôľu odmenia milosti
dobrého Majstra.
(Listy
ctihodného otca Libermanna v redakcii L. Voge-la, Paríž, DDB 1964)
Prežívanie
Božej prítomnosti podľa listov brata Vavrinca od Vzkriesenia (1614-1691)
Najsvätejšia
a najpotrebnejšia činnosť v duchovnom živote je prežívanie Božej prítomnosti,
ktoré spočíva v tom, že si človek obľúbi Božiu spoločnosť a privykne na ňu a že
sa s Pánom pokorne a s láskou zhovára v každom čase, v každej chvíli, bez
predpisov, bez hraníc; najmä v čase pokušenia, trápenia, suchoty, znechutenia,
ba aj nevernosti a hriechov.
Treba sa
ustavične usilovať, aby všetky naše činy boli akýmisi krátkymi rozhovormi s
Bohom, nenútenými, akoby vyvierajúcimi z čistoty a jednoduchosti srdca.
Všetky naše
práce treba konať rozvážne, bez unáhlenosti a chvatu, čo prezrádza zmäteného
ducha. Treba pracovať pokojne, v láske a s Bohom; prosiť ho, aby prijal našu
prácu, a svojou ustavičnou pozornosťou voči Bohu premôžeme diabla a vyrazíme mu
zbrane z rúk.
Pri práci aj
pri iných činnostiach, pri čítaní - dokonca i duchovnom, pri vonkajších
prejavoch zbožnosti i pri ostatných modlitbách sa máme na chvíľku a čo
najčastejšie zastaviť, aby sme sa Bohu klaňali v hĺbke svojho srdca, nachádzali
v ňom potešenie akoby mimochodom a ukradomky, aby sme ho chválili, prosili o
pomoc, odovzdávali mu svoje srdce a ďakovali mu.
Čo môže byť
Bohu milšie, ako keď všetky stvorenia tisíc ráz prerušia prácu, utiahnú sa a vo
svojom vnútri sa mu klaňajú?
Nemôžeme dať
Bohu väčšie svedectvo o našej vernosti, ako keď sa tisíc ráz zriekneme
stvorenia a odvrátime od neho, aby sme sa na okamih tešili zo Stvoriteľa. Toto
cvičenie postupne zničí samoľúbosť, ktorá môže jestvovať len u stvorení, a
časté návraty k Bohu nás jej postupne zbavia.
Nemusíme byť
vždy v kostole, aby sme boli s Bohom. Zo svojho srdca si môžeme urobiť kaplnku,
do ktorej sa z času na čas utiahneme, aby sme sa s Bohom pozhovárali. Takýchto
dôverných rozhovorov s Bohom je schopný každý; stačí malé pozdvihnutie srdca,
píše brat Vavrinec, keď radí toto cvičenie istému šľachticovi: krátka spomienka
na Boha, vnútorná poklona, hoci v behu a s mečom v ruke. Takéto modlitby, aj
keď sú krátke, sú Bohu veľmi milé; a nielenže neuberajú na odvahe, ale práve v
najnebezpečnejších chvíľach ju posilňujú. Nech si teda na to spomenie čím
častejšie; takýto spôsob modlitby je veľmi vhodný a veľmi potrebný vojakovi,
ktorý je každý deň vystavený ohrozeniu života a často i svojej spásy.
Prežívanie
Božej prítomnosti je veľmi užitočné pre dobrú modlitbu srdcom; bráni totiž
duchu, aby cez deň "neuletel", a udržuje ho v Božej blízkosti, a tým
si ľahšie zachová pokoj pri modlitbe srdcom...
(Úryvok z knihy Zakúsenie Božej prítomnosti, brat
Vavrinec od Vzkríesenia, Le Seuil)