100. výročie zjavení vo Fatime Posolstvo Panny Márie,
Kráľovnej Pokoja:

2. júna 2018

Dnes je pondelok 25. jún 2018 , meniny má Tadeáš , zajtra bude mať meniny Adriána. Blahoželáme!

LITURGICKÝ KALENDÁR:
Liturgické čítania na dnes

Počas prezerania našich stránok počúvajte:


Rádio Mária Slovensko

DAR KONTEMPLÁCIE A ROZOZNÁVANIA

Robert Faricy S. J.

DAR KONTEMPLÁCIE A ROZOZNÁVANIA

Pôvodný titul: Seeking Jesus in Contemplation and Discernment© Róbert Faricy
© Pre slovenskú verziu: Aurel Halajčík, Pavol Palša Počítačová sadzba a úprava: Cyril Hišem

Nihil obstat: ThLic. Alojz Frankovský Imprimatur: Mons. ThDr. Doc. František Tondra
ISBN 80-7165-026-9

"Vy sa nebojte! Viem, že hľadáte Ježiša." (Mt 28,5)
"Ja som dobrý pastier a poznám svoje ovce a moje ovce poznajú mňa... Moje ovce počúvajú môj hlas, ja ich poznám a ony idú za mnou."
(Jn 10,14.27)

Slovo k čitateľovi

Modlitba je darom ktorý dostávame od Boha. Táto knižka má pomôcť čitateľovi prijať tento dar - dar modlitby. Tento dar - ku podivu - nenájdeš, keď ho hľadáš. Objaviť a obdržať dar modlitby, a to zakaždým plnšie, možno iba vtedy, ak sa neusilujeme len o modlitbu, ale ideme k Ježišovi.  Usilovať sa ísť k Ježišovi, od Neho sa učiť modliť, učiť sa nadväzovať s Ním osobný kontakt v láske, kontemplovať Ho, prijímať Jeho lásku a obdarúvavať sa láskou, započúvať sa do Jeho hlasu, žiť a kráčať v Jeho Duchu.

Modlite sa so mnou: Pane Ježišu, nauč ma hľadať Ťa a nachádzať Ťa s vierou a láskou. Vezmi ma za ruku a veď ma po Tvojich chodníkoch. Amen.
Chcem vyjadriť vďačnosť Lucy Rooney, SND, zároveň Dominikovi Maruca, SJ, za lektúru rukopisu a spoluprácu. Ďakujem tiež Leslie Wearne za jeho prepis. Túto knihu venujem vernej priateľke,. ktorej dar modlitby sa pre mňa stal inšpiráciou - sestre EileenKennedy z kongregácie Sestier svätého Jozefa, patróna pokoja.

Róbert Faricy SJ Gregoriánska univerzita, Rím, Nedeľa krstu Pána, 1983

OBSAH

Robert Faricy S. J.

DAR KONTEMPLÁCIE A ROZOZNÁVANIA

Slovo k čitateľovi

OBSAH

Osobné spojenie s Ježišom Kristom

Zavolaný po mene

Láska, ktorá zosobňuje

Spojenie s Ježišom Kristom

Modlitba

Kontemplácia: upieranie sa na Ježiša

Poznanie cez lásku

Vernosť

Sloboda

Jednoduchosť

Modlitba

Kontemplácia: dar Ducha

Modlitba sústredenia

Kontemplácia a dar Jazykov

Ako môžem získať dar jazykov?

Modlitba

Kontemplácia Ježiša v tajomstvách Jeho života

Milosť kontemplácie

Kontemplatívny prístup k životu, smrti a zmŕtvychvstaniu Ježiša

Kontemplácia a ruženec

Modlitba

Kontemplácia Ježiša prítomného v mojom živote

Kontemplácia a integrácia života

Kontemplácia a uzdravovanie spomienok

Modlitba

Cesta modlitby

Terézia z Avily: štyri vody

Terézia z Avily: sedem komnát

Kde som?

Modlitba

Temno a svetlo

Temná noc

Noc temná a komnaty

Vo svetle

Modlitba

Triedenie duchov: rozoznávanie

Charizma rozoznávania duchov

Rozoznávanie duchov ako dar pre všetkých

Rozoznávanie duchov

Útecha

Niektoré zásady rozoznávania

Problém eventuálneho omylu.

Kľúč k rozhodnutiu sa

Postavenie rozoznávania a rozhodnutia

Chodenie v Duchu

Modlitba

Rozoznávanie duchov: duchovný boj

Zlí duchovia jestvujú

Moc nad zlými duchmi

Vyháňanie diabla

Modlitba

Láska a rozoznávanie

Láska Ježiša

Duch Svätý

Rozoznávanie cez  lásku

Započúvanie sa do Ježiša.

Modlitba

Rozoznávanie a Matka Ježiša

Matka rozoznávania

Modlitba

Záverečné slovo

Osobné spojenie s Ježišom Kristom

Ježiš Kristus, Boh, stal sa pre mňa človekom, zomrel na kríži, vstal z mŕtvych a vstúpil na nebesia, kde zasadol po pravici Otca ako Pán celého sveta i ako môj Pán. Pán všetkých vecí je zároveň Pánom môjho života.

Zmŕtvychvstalý Ježiš ma volá po mene. Pozná ma dokonale, úplne, pozná všetky moje dobré i zlé vlastnosti, moju minulosť, prítomnosť i budúcnosť. Ježišma prijíma bezvýhradne, miluje ma nekonečne, úplne takého, aký som, so všetkou mojou slabosťou, láskou i hriešnosťou. A po mene ma volá k sebe.

Zavolaný po mene

Bez ohľadu na to, aká je moja osobná pozícia a povolanie - či som sám, či ženatý, či som zubár, domáca, či agentom, či žijem osamote, či v spoločenstve v prvom rade som povolaný Otcom k zjednoteniu sa s Jeho Synom Ježišom i so samým Otcom v jednote Ducha Svätého. Toto je moje najvýznamnejšie a podstatné osobné povolanie. Všetky iné úlohy, ku ktorým ma povoláva Boh, sú iba obmenami a ďalším uplatnením môjho hlavného

povolania: povolania k jednote s Ním, teraz i v budúcom veku. "Stvoril si nás pre seba" - modlil sa svätý Augustín a ja sa spolu s nim obraciam k Bohu - "nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe".

"Boh... V Ňom (Ježišovi Kristovi) si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske. On nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi." (Ef 1,3-5) Skôr ako som jestvoval, bol som povolaný k tomu, aby som bol, aby som bol stvorený - v Ježišovi Kristovi a skrze Ježiša Krista (por. Jn 1,1-2). Jestvujem, lebo ma Otec povolal k jestvovaniu v Ježišovi a skrze Ježiša, aby som rástol v jednote s Ježišom. Toto je základ môjho jestvovania a zmysel môjho života: jednota s Ježišom Kristom.

Volanie Boha smerujúce bezprostredne ku mne, moje osobné povolanie ("povolanie" = "volanie") pochádzajúce od Neho, je dôležitejšie než sám život. Iba Boh jestvuje z vlastnej moci. Ja jestvujem z moci Božej, z moci Jeho lásky, ktorá ma volá po mene. Boh ma povolal k jestvovaniu, volá ma, aby som vzrastal v Jeho Synovi Ježišovi.

Teda, kto som: som tou zvláštnou osobou povolanou Bohom k čoraz plnšej jednote s Ježišom Kristom. Ja sám ešte úplne neviem, kto som. Pravá tvár vecí a osôb sa odhaľuje práve v tom, čím sa oni ukazujú na konci. Žijúc sa stávam samým sebou, tým čím naozaj som. Kto v skutočnosti som, dozviem sa až vtedy, keď sa po smrti stretnem s Pánom: v Ňom je totiž ukrytá moja pravá a najhlbšia totožnosť. Keď sa môj život na zemi skončí, On mi dá "biely kamienok" s "novým menom", mojím utajeným a pravdivým menom, ktoré tam bude napísané (por. Zjv 2,17).

Celkový zmysel toho, kto som, bude mi zjavený až na samom konci môjho pozemského života. Pretože skutočný zmysel každej osoby sa odhaľuje v tom, ako sa nakoniec tá osoba prejaví. Toto vystihuje tiež Ježišovo podobenstvo o robotníkoch vo vinici (Mt 20, l-16) a o kajúcom lotrovi na kríži (Lk 23,40-43). Celým svojím životom smerujem ku konečnému naplneniu v Ježišovi. Iba v Ňom nachádzam svoj zmysel a cestu. Práve toto mám na mysli, keď hovorím, že Ježiš je Pánom môjho života.

A navyše: práve to znamená byť stvorený v Kristovi. Všetko bolo stvorené v Kristovi, a teda aj ja tiež. V Ňom všetko dostáva reálnu podobu a v Ňom je stvorené (por. Kol 1,16-17), všetko má vzťah k Nemu. Teda i ja. Moja pravá a utajená totožnosť je: ja vo vzťahu k Ježišovi.

Som Božím "dielom, stvoreným v Kristovi Ježišovi" (Ef 2,10). A cieľom môjho života je vzrastáme v jednote s Ježišom Kristom, v bezprostrednom kontakte a priateľstve s Ním.

Vzrastajúc v jednote s Ježišom sa stávam čoraz viac pravdivejším, čoraz viac samým sebou. Jeho láska ma ustavične nanovo stvárňuje, stále ma obnovuje, stále ma zbližuje so sebou samým.

Láska, ktorá zosobňuje

Jednota rozlišuje zjednotené prvky. Vidíme to na ľudskom tele: orgány a časti, ktoré ho tvoria, sú vysoko rozvinuté a špecializované, keďže plnia rozmanité funkcie. Taktiež aj v kolektíve: kolektív pedagógov alebo lekárov sa skladá z vykonávateľov rôznych činností, rozdelených podľa úloh, aké plnia v kolektíve. Každý z piatich hráčov basketbalového družstva má veľmi špecializovanú úlohu. Družstvo je schopné spolupráce a dosiahnutia výhry iba v takom stupni, v akom každý z jeho hráčov zdokonalil vlastnú (špecializovanú) úlohu.

Vtedy keď zväzok medzi osobami nie je motivovaný funkcionálnym cieľom, takým ako napríklad skutočná výchova, vydarený chirurgický zákrok alebo výhra v zápase

- keď je to zjednotenie osôb ako osôb - vtedy sú tieto osoby rozlišované v zmysle osobnom. Zostanú zosobnené. Čo spôsobuje to, že sa zjednocujeme ako osoby? Láska, v takej, či onakej podobe - láska manželská, láska rodičovská, láska priateľská. Ľudské srdcia sa zjednocujú v láske a cez lásku. Zjednotenie v láske zosobňuje bytosti v ňom zlúčené. Manželstvo postavené na láske a posvätení, ktoré vzniklo z lásky, nemení dvoch ľudí na beztvárnu masu. Naopak: muž a žena sa rozvíjajú ako osoby nie mimo ich zlučujúceho zväzku, lež vďaka nemu. V rodine, v ktorej panuje opravdivá láska, jednotlivé osoby vzrastajú ako individuality práve vďaka zosobňujúcemu zjednoteniu v rodinnej láske. Opravdivé priateľstvo, slobodné od ovládania a manipulácie, postavené na láske, a nie na samoľúbych snahách, spôsobuje, že priatelia sa rozvíjajú ako osobnosti, keď je to zosobňujúci zväzok.

Podobne môj zväzok s Ježišom Kristom. Veľkí svätci - František Assiský, Terézia Avilská, Ignác z Loyoly, Tomáš Morus, Katarína Sienská, Terézia z Lisieux a iní - boli taktiež nezvyčajnými osobnosťami. Blízky, bezprostredný kontakt s Pánom ich zosobňoval, činiac každého z nich viac sebou - sebou pravdivým, sebou samým. Zjednotenie v láske nepôsobí deštruktívne - pôsobí zosobňujúce. A zvlášť zosobňujúce pôsobí zjednotenie s Ježišom Kristom.

Spojenie s Ježišom Kristom

Pán Ježiš ma volá po mene k blízkemu osobnému zjednoteniu s Ním. Pretože On je splnením a zmyslom celého môjho jestvovania, spojenie s Ním má byť najistejším zo všetkých zväzkov, ktoré nadväzujem. Môj osobitný kontakt s Ježišom má byť zásadou usmerňujúcou všetky iné kontakty - s ľuďmi, medzi ktorými žijem, s rodinou, s priateľmi, s tými, s ktorými pracujem. Onen ústredný zväzok s Ježišom môže a aj má dávať ostatným mojim zväzkom - a zvlášť tým najvážnejším - trvácnosť a zmysel, podopierať a umocňovať tieto zväzky.

Moje spojenie s Ježišom Kristom spĺňa všeobecné pravidlá všetkých medziosobných vzťahov a najmä princíp domáhajúci sa pevnej formy, nutnej pre súčasnosť, pre zaistenie a trvanie vzťahov. Pán je pre mňa vždy prítomný. Ja sa mám stať prítomným pre Neho vedomým spôsobom. Robím to, keď sa modlím. V centre môjho života stojí spojenie s Pánom. V centre tohto spojenia sa nachádza modlitba.

Berúc vec objektívne, moje spojenie s Ježišom Kristom je už faktom. Berúc vec objektívne, od Neho závisí moje jestvovanie. Modlitba je vedomé obrátenie sa k Pánovi. Modlitba je uskutočnenie môjho objektívne reálneho spojenia s Pánom subjektívne vedomého. Modlitba znamená, že pozorujem jestvovanie tohto spojenia.

Modliac sa dovoľujem mojej opravdivej totožnosti prejaviť sa, ukázať sa. Moja opravdivá totožnosť, pravdivé ja, to je tá zvláštna osoba vo vzťahu k Ježišovi Kristovi. Moje pravdivé a autentické ja uzatvára v sebe spojenie s Pánom. Toto spojenie je podstatnejšie než fakt, že ja jestvujem, keďže všetko jestvovanie záleží od zväzku s Kristom. Kto som? Som tá zvláštna osoba vo vzťahu k Ježišovi Kristovi. Modliac sa získavam vedomie tohto faktu. Toto je to, čim je modlitba: vedomým sprítomnením si, že stojím v prítomnosti Pána.

Je to veľké tajomstvo, že skutočne môžem nadviazať bezprostredné, plné lásky, vedomé spojenie s Bohom prítomným pre mňa v Ježišovi Kristovi, Kristovi zmŕtvychvstalom, ktorý ma volá po mene. Je to nadovšetko tajomstvo Božej lásky ku mne. Pretože Boh ma miluje, zosiela na mňa svojho Svätého Ducha, aby som sa mohol modliť.

Modlitba

Pane Ježišu, nauč ma modliť sa, nadväzovať s Tebou osobné spojenie plné lásky. Nauč ma nadobúdať vedomie Tvojej veľkej lásky ku mne, vedomie toho, že ma osobne voláš po mene k bezprostrednej a milujúcej jednote s Tebou samým

Nauč ma byť si vedomým mojej úplnej závislosti od Teba a od Tvojej lásky. Pomôž mi uvedomiť si, že Ty si mojím naplnením a mojou budúcnosťou, že zmysel môjho života spočíva v Tebe.

Ježišu, nauč ma modliť sa.
Amen.

Kontemplácia: upieranie sa na Ježiša

Ježišovo učenie o modlitbe v Evanjeliu podľa svätého Lukáša predchádza, akoby úvod, opis návštevy Ježiša v dome dvoch sestier: Marty a Márie. Marta, pani domu, cítiac sa zodpovednou za primerané pohostenie Ježiša, sťažuje sa Mu počas podávania občerstvenia: "Pane , nedbáš , že ma sestra nechá samu obsluhovať? Povedz jej, nech mi pomôže." Pán jej odpovedal: "Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno. Mária si vybrala lepší podiel, ktorý sa jej neodníme." (Lk 10,38-42) Čo je to ten lepší podiel, ktorý si vybrala Mária? Mária sedí pri nohách Ježiša a pozerá na Neho s láskou.

Poznanie cez lásku

Kontemplácia znamená uprieť sa s láskou na Pána. Kontemplácia je spôsob poznania. Cez kontempláciu môžem poznať Pána - nie tak, ako poznám údaje, fakty, či konkrétne pravdy - ale tak, ako poznám druhého človeka. Cez kontempláciu poznám Ježiša čoraz lepšie - nie preto, že sa dozvedám o Ňom čoraz viac, lež preto, že Ho poznám čoraz lepšie vďaka láske. Poznanie Pána, ktoré je ovocím kontemplácie, je poznanie vecné, je čosi viacej, než poznanie faktov. Poznať osobu nie je to isté, ako dozvedieť sa veľa vecí o tejto osobe. Chcem vedieť čo najviac o človeku, ktorý ma miluj e, a ktorého ja milujem. Predovšetkým však túžim poznať čo najlepšie samotnú osobu. Ježiš ma pozná dokonale, prijíma ma bezvýhradne, veľmi ma miluje a volá ma po mene. Idúc za Ním milujem Ho čoraz silnejšie a čoraz lepšie Ho poznám skrze Jeho lásku ku mne a skrze moju lásku, ktorá je odpoveďou na Jeho lásku.

Poznanie cez lásku teda nie je abstraktným pojmom. Poznanie cez lásku, ktoré sa vyvodzuje z kontemplácie a stanovuje princíp kontemplácie, býva častokrát nevýrazné, nejasné, hmlisté a ukryté. Ale nikdy abstraktné. Kontemplácia znamená konkrétne poznanie, keď kontemplácia je milostným poznávaním osoby - tej zvláštnej osoby - Ježiša prítomného práve kvôli mne tu a teraz.

Kontemplácia je skúsenosť Ježiša, jeho prítomnosti, lásky a starostlivosti - nie iba skúsenosť, ani nie predovšetkým intelektuálna, lež skúsenosť afektívna, skúsenosťsrdca. Kontemplácia je vedomosťou afektívnou, vedomosťou, ktorá sa uskutočňuje cez lásku Ježiša ku mne a cez moje zamilovanie si Ho.

Dôležité sú pritom city. Stáva sa pravdaže aj tak, že sa modlím akoby na púšti, zažívajúc iba suchopárnosť, nepociťujúc žiadne zvláštne pocity a necítiac prítomnosť Pána. Avšak kontemplovanie Ježiša ma zvyčajne prenáša v akomsi stupni na úroveň citov a zažívam onú duchovnú chuť, ktorá prichádza spolu s láskou.

Môžem očakávať, že moje kontemplovanie Ježiša, moje sedenie pri Jeho nohách a upieranie sa na Neho s láskou, bude akýmsi spôsobom zhodné, spojiteľné s mojím temperamentom a povahou. Veď kontemplatívne poznanie dosiahnuté na ceste lásky harmonizuje s celým mojím jestvovaním, s mojím ja, s mojou osobnosťou. Pretože ono sa uskutočňuje cez lásku, a pretože láska je aktom nie iba vôle, lež celej mojej osoby - kontemplujem celou svojou prirodzenosťou i s jej účasťou. Kontemplácia harmonizuje s mojou prirodzenosťou, je jej časťou a z nej vychádza. Toto poznanie vychádzajúce z prirodzenosti je poznaním výlučne mojím, osobným, a teda ponesie moju osobnú pečať, črtu mojej osobnosti. Nemusím sa stávať niekým iným, aby som mohol kontemplovať Ježiša. Nemusím meniť svoju osobnosť. Jediným "ja", ktorým sa môžem obrátiť k Ježišovi, je to "ja", ktorým som v prítomnej chvíli. Príďte, akí ste.

Kontemplácia je milosťou, je semenom, ktoré môže padnúť na tvrdú pôdu, môžu ho udusiť bodliaky a tŕnie, vyzobať vtáci, ale môže tiež padnúť do úrodnej pôdy, rozvíjať sa, rásť a vydať ovocie. Inými slovami: kontemplácii prináleží spolupracovať s milosťou.

Aké sú podmienky kontemplácie? Podmienky sú dve. Prvá - obdržanie daru milosti. Druhá - spolupráca s touto milosťou.
Ako môžem spolupracovať s darom kontemplácie? Cez vernosť, slobodu a jednoduchosť.

Vernosť

Udeľujúc mi dar kontemplácie Pán ma volá k vernosti. Volá ma k vernosti v každodennom posväcovaní času prebývaním s Ním, upretím sa na Neho s láskou. Moja vernosť v zasväcovaní Mu času je vernosťou Jemu samému, vernosťou Tomu, ktorý ma volá po mene. Kontemplácia je pravdaže viac než venovanie času. Čas je nevyhnutnou, ale nie postačujúcou podmienkou kontemplácie. Musím byť prítomný. To nie je všetko, ale je to nevyhnutné.

Čas je v tomto svete hlavným výrazom zasvätenia, vernosti - či zámeru, či veci, či apoštolátu, či tiež sebe. Ak sa zasväcujem Pánovi, venujem svoj čas modlitbe
- denne hodinu, prinajmenšom pol hodiny.
Ale či často stačí, i keď pravidelne, venovať určitý časový úsek kontemplácii? Nie. To nestačí. Pán nemeria čas. Dôležitý nie je čas sám o sebe, ale čas ako miera plná posvätenia - čas ako miera plná lásky. Ak sa oddám Ježišovi v láske, trávim s Ním čas pravidelne, každodenne a nepripúšťam, aby mi v tom čokoľvek prekážalo, vo svojom srdci nekladiem nič na Jeho miesto, ani pred Neho. Prvou podmienkou prežívanej vernosti je venovanie času.

Sloboda

Kontemplácia sa domáha nerozdeleného srdca, domáha sa vnútornej slobody, ktorá plynie z uprednostňovania Pána pred všetkým iným v mojom živote. Pritom som povinný byť slobodný od toho, čo zvykneme nazývať "neviazanými náruživosťami". Pán žiada moje srdce celé, nerozdelené. To neznamená, že nesmiem milovať iných ľudí, pripútať sa k práci, k spoločnosti, k priateľom a rodine. Neznamená to slobodu od všetkého naviazania, ale iba od neviazaných náruživostí, tých ktoré ma odvádzajú od Pána.

Narušenia v kontemplácii sú signálom takýchto nadmerných naviazaní. Ak ma čosi istým spôsobom rozptyľuje - nie bzučanie muchy, či chlad v miestnosti, ale nejaká udalosť alebo osoba - je to práve takýto signál. Ak sa snažím s láskou upierať na Pána, ale tvrdím, že ma rozptyľuje myšlienka na milovanom človekovi, alebo na niekoho, kto mi ublížil, alebo tiež na prácu, ktorú mám vykonať, alebo na to, že nie som dosť docenený - vtedy viem, že mám vážny problém. Obsah rozptýlenej mysle poukazuje na prekážku v mojom živote, ktorá mi nedovoľuje plnou láskou kontemplatívnu jednotu s Pánom.

Boh ma povolal k vnútornej slobode. K tomu, aby som miloval priateľa nie podmaňujúco, ale s otvorenou náručou, nezneužívajúc ho vlastnými manipuláciami, potrebami a egoizmom. K tomu, aby som zbadal, kto mi ublížil a zmieril sa s ním vo svojom srdci. K tomu, aby som dôveroval Pánovi v práci, ktorú vykonávam, a aby som sa na Neho úplne spoliehal vo výsledkoch svojho diela, veď je to v skutočnosti Jeho dielo. K tomu, aby som miernil nadmernú potrebu uznania a ohodnotenia z opačnej strany, aby som sa zbavil samoľúbych sklonov a zamenil za cestu pokory a služby iným ľuďom. Týmto spôsobom sa zbavím prekážok pri kontemplácii.

Na druhej strane zase, keď všetky neviazané náruživosti zložím v modlitbe do rúk Pána a sám budem jednoducho hľadieť na Neho s láskou - vtedy budem vzrastať v svojej vnútornej slobode. To mi pomôže zosúladiť, usporiadať všetko, čo je neharmonické v mojich vzťahoch k iným ľuďom, v práci, vo mne samom.

Prežívaná sloboda nadobúda formu nerozdeleného srdca.

Jednoduchosť

Pán ma volá, aby som prijímajúc Kráľovstvo bol ako malé dieťa. Kráľovstvo to je Jeho srdce. Pán mi dáva Svoje srdce v mojej kontemplatívnej modlitbe. Túžim Ho prijať - nie nezrelým, infantilným spôsobom, ale ako dieťa, s jednoduchosťou. Psychológovia tvrdia, že správna pozícia človeka dospelého v milujúcom zväzku je pozícia dieťaťa. Kontemplácia stanovuje intímny výraz pre mňa skutočného lásky plného spojenia. Môžem, a som povinný, konať s jednoduchosťou ako dieťa.

Marta prijala Ježiša ako dospelá osoba, s veľkým pocitom zodpovednosti, kompetencie, starajúc sa o mnohé veci, obklopiac Ježiša starostlivosťou, plniac svoju úlohu. Mária, ako dieťa, sadla si k nohám Ježiša a pozerala na Neho s láskou -jednoducho: toto je kontemplácia. Jednoduchosť v modlitbe nadobúda výraz tichého zahladenia.

Odpovedajúc Ježišovi vernosťou, slobodou a jednoduchosťou spolupracujem s milosťou kontemplácie.

Modlitba

Pane Ježišu, posilni vo mne dar kontemplácie. Ty si povedal: "Proste a dostanete, hľadajte a nájdete, klopte a otvoria vám". Prosím Ťa, vy lej na mňa mocný prúd milosti kontemplácie. Hľadám Ťa, Tvoju tvár, aby som mohol pozerať na Teba s láskou. Klopem a viem, že čím viac mi otváraš dvere, tým plnšie mi udeľuješ dar osobnej, milujúcej, kontemplatívnej jednoty s Tebou.

Mária, Matka Ježiša, vypros mi milosť kontemplácie. Modli sa za mňa, aby som zachoval vernosť Tvojmu Synovi Ježišovi cez vernosť v každodennej modlitbe. Modli sa za mňa, aby som bol slobodný a slobodný zostal so srdcom upriameným na Ježiša a žil pre Neho. Modli sa za mňa, aby som vedel prijímať Jeho lásku a milosť s jednoduchosťou dieťaťa, aby som vážne prijímal lásku Ježiša, nekládol nepotrebné otázky, ale s jednoduchosťou prijímal a s jednoduchosťou odpovedal - aby som sa na Neho zahľadel s láskou.

Amen.

Kontemplácia: dar Ducha

V kultúre nasmerovanej na budúcnosť, akou je dnešná všade panujúca kultúra západného typu, chce nad našimi postojmi zavládnuť pragmatizmus. Pragmaticky sa zaujímame o všetko, čo nám pomáha k ovládnutiu budúcnosti. Často hľadáme odpoveď na otázku "ako sa to robí", než na otázku o zmysle vecí. Odtiaľ je súčasná dominancia technológie. Technológia, to je "viem ako". Ak si dokážem osvojiť spôsob, všetko bude v poriadku. Napríklad: Ako sa mám modliť? Akú techniku si osvojiť? Zen? Jogu? Dýchacie cvičenia? Zavedenie denníka? Recitovanie mantry? Celá vec je v tom, aby sme sa dostali k zodpovedajúcej metóde, aby sme našli zodpovedajúceho guru, aby sme stláčali gombíky tak dlho, až stlačíme ten pravý.

Kresťanstvo kladie osobné zážitky pred techniku, pred metódu, pred "ako sa to robí". Východné náboženstvá, podobne ako západná kultúra, kladú dôraz na techniku, na účinnosť, na metódu. Zjavná je v nich náklonnosť k špecializácii v technikách modlitby, k svojskej duchovnej technológii. Pretože žijeme v ére technológie, veľa ľudí hľadajúcich Boha, alebo nejaký druh náboženskej skúsenosti, obracia sa k východným náboženským technikám s otázkou: "Ako nájsť Boha?" Prechádzajú od metódy k metóde, od techniky k technike ako chorá žena, ktorá sa radila u mnohých lekárov, ale úľavu nepocítila. Dovtedy, kým nenatiahla ruku a nedotkla sa Ježiša - On ju vyliečil. Kontemplácia, to je dotknutie sa Ježiša.

Kontemplácia nie je natoľko mojím vlastným snažením, nakoľko tým, čo mi daruje Pán. Kontemplácia je darom, darom Jeho Ducha. Môžem sa pripraviť k prijatiu daru kontemplácie a k vzrastaniu v tomto dare - ale navyše táto príprava tiež pochádza od Pána, tiež je milosťou. Žiadna technika nezaručuje získanie, dosiahnutie kontemplácie.

Vlastným spôsobom prípravy na prijatie daru kontemplácie a vzrastanie v tomto dare to neznamená hľadať, túžiť, alebo domáhať sa kontemplácie. Treba hľadať, túžiť, domáhať sa Ježiša. V primeranom čase a spôsobe, ktorý On uzná za vhodný, sám Ježiš mi obetuje Seba cez vzrastajúcu milosť kontemplácie.

Kresťanská kontemplácia nie je technika. Je osobným spojením - spojením s Bohom prítomným práve kvôli mne tu a teraz v Ježišovi Kristovi. Radikálne sa odlišuje od kontemplácie zen i od všetkých obmien budhistických kontemplácií, a tiež od kontemplácie joga i od transcendentálnej meditácie, keďže sa sústreďuje na Pána, na osobu. Vo svojej prirodzenosti je to spojenie lásky.

Modlitba sústredenia

Takzvaná "modlitba sústredenia" sa podstatne odlišuje od mantry. Mantra - slovo alebo fráza, na ktorú sa hovoriaci sústreďuje stále ju opakujúc - nemá osobný charakter. Modlitba sústredenia sa nesústreďuje na slovo, akým by bolo napríklad meno Ježiša, ale cez slovo či frázu - na osobu. Pozvoľne, ustavične opakujúc meno "Ježiš", nie ústami, ale bez hlasu, srdcom, sústreďujem sa na osobu, ktorej meno vyslovujem srdcom, na osobu, ktorú moje srdce pozýva, a v ktorej spočíva.

Môžem si tiež pomôcť "Ježišovou modlitbou", "modlitbou pútnika": "Pane Ježišu Kriste, Syn Boha živého, zmiluj sa nado mnou hriešnym" - opakujúc ustavične tieto slová bezhlasne, v srdci. Centrom sústredenia je tu predsa Ježiš Kristus, nie technika. Táto forma modlitby - opakovanie zvolania alebo mena Ježiš v srdci - je nepochybne dobrá : môže viesť k vecnej kontemplácii. Lež sama kontemplácia, ono tajomné a bezpredmetné medziosobné stretnutie s Ježišom Kristom, zostáva Jeho darom: Jemu prislúcha udelenie tohto daru a mne
- jeho prijatie. Tohto daru sa nemôžem zmocniť, či získať ho pomocou techniky, nemôžem ho vyhrať, ani si ho zaslúžiť.

Kontemplácia a dar Jazykov

Prečo tak veľa ľudí, mužov i žien, tvrdí, že krst v Duchu im dal celkom nové spojenie s Pánom v modlitbe? Prečo toľkí tvrdia, že účasť na charizmatickej obnove a zvlášť obdržanie krstu v Duchu a daru modlitby v jazykoch, umožnili im po prvý raz opravdivú kontemplatívnu modlitbu alebo tiež novú, hlbšiu formu kontemplácie? Zdá sa mi jasnou vecou, že veľkou milosťou charizmatickej obnovy je obnovenie osobného spojenia s Ježišom Kristom v osobnej modlitbe, prelom v kontemplatívnej modlitbe. Prečo je to tak?

Pretože krst v Duchu je prirodzene veľká milosť a významný moment vyliatia milostí a darov. Teda preto, že dar modlitby v jazykoch je sám v sebe darom kontemplatívnej modlitby. Obdržať dar modlitby v jazykoch znamená obdržať dar kontemplácie. Je samozrejmou vecou, že sa to môže prenášať, a prenáša sa, na osobnú modlitbu vo forme prehĺbenej, mlčiacej kontemplácie.

Moja osobná skúsenosť duchovného vedenia mi káže uznať dar jazykov za najväčšiu pomoc ku kontemplatívnej modlitbe, kde dar jazykov je obmenou kontemplácie. Ked kontemplujem v mlčaní, hladím - očami viery - na Pána, bez meditácie, bez koncepcie. Mlčiaca kontemplácia je modlitbou bez koncepcie, starosti pozbaveným hľadením na Pána s láskou.

Modlitba jazykmi je tiež modlitbou bez koncepcie, starosti pozbaveným hľadením na Pána. Keď hovorím alebo spievam v jazykoch, nehovorím, ani nespievam v žiadnom konkrétnom jazyku - aspoň vo väčšine prípadov. Vedecká analýza nahrávok ľudí hovoriacich jazykmi ani v jednom prípade neodhalila štruktúru skutočného jazyka. Hovorenie jazykmi je bľabot: v lingvistickej terminológii je to hovorenie pozbavené významu. Jeho význam totiž netkvie vo zvukoch, ktoré by sa dali zarátať ako slová odzrkadľujúce pojmy. Význam modlitby jazykmi tkvie v srdci medliaceho sa, keďže modlitba jazykmi nie je konceptuálna. Zvuky vydávané v tejto modlitbe nie sú slovami, neobsahujú v sebe pojmový význam. Sú pozbavené významu slabiky.

Modlitba jazykmi je hlasitou modlitbou bez konceptov. Je hlasitou kontempláciou.

Jestvuje istá analógia medzi modlitbou v jazykoch a recitovaním ruženca. V obidvoch prípadoch sa jedná o kontempláciu tajomstiev Ježišovho života, spojenú s vyslovovaním slov alebo zvukov. Modliac sa ruženec meditujem nad jednotlivými tajomstvami. Vyslovujem slová, ale neuvažujem nad ich významom. V podstate, pozorujem - kontemplujem - Ježiša alebo Jeho Matku v jednotlivých tajomstvách. Moja úvaha sa nesústreďuje na slová, ktoré vyslovujem, ale na Pána, na ktorého upieram svoj pohľad. Slová tiež môžu byť zmyslu pozbavenými zvukmi. Podobne je to s modlitbou v jazykoch: nesústreďujem pozornosť na nezmyselné slabiky, ktoré vyslovujem alebo vyspevujem, lebo hľadím na Pána, kontemplujem Ho.

Veľa osôb vlastniacich dar jazykov začína každodennú modlitbu od krátkej - možno tridsať sekundovej, nanajvýš niekoľko minútovej - modlitby jazykmi. Týmto spôsobom vedome vchádzajú do prítomnosti Pána a s ľahkosťou prechádzajú ku kontemplatívnej modlitbe, v ktorej mlčky zotrvávajú.

Napriek bežnej mienke dar jazykov sa neudeľuje predovšetkým na modlitbových zhromaždeniach a charizmatických kongresoch. Nadovšetko sa udeľuje v osobnej modlitbe (pór. l Kor 14,2-4). Poznám veľa osôb, ktoré neudržiavajú kontakt s hnutím charizmatickej obnovy a nikdy nemali k tomu náklonnosť, a predsa sa pravidelne modlia jazykmi v čase súkromnej modlitby. Dar jazykov je dostupný každému, nie iba členom charizmatického hnutia.

Či predsa podmienkou obdržania daru jazykov nie je modlitba iných osôb na môj úmysel počas krstu v Duchu? Nie. Niektoré cirkvi turíčnikov tvrdia, že krst v Duchu je nevyhnutnou podmienkou získania daru jazykov. Katolíci sa s tým nezhodujú. Dar jazykov nie je ničím podmienený. "Pýtajte a dá sa vám."

Je pravdou, že u klasických turíčnikov, ba aj v hnutí charizmatickej obnovy hlavne protestantských cirkví a cirkvi katolíckej sa dar jazykov stal akýmsi druhom kultúrnej etikety - prvkom stotožnenia so skupinou, znakom príslušnosti. V tom niet nič zlého. Keď modlitba jazykov vymáha od človeka tak veľa pokory a vnútornej slobody, koľko treba na to, aby sme upustili od kontroly nad tým, čo sa hovorí a dali odpovedi voľný priebeh zo samej podstaty svojho jestvovania, keď modlitba jazykov znamená vedome podniknuté riziko zosmiešnenia sa v očiach sveta - vtedy nám súčasne pomáha odpútať sa od nadmernej túžby po uznaní z druhej strany. A súčasne nepripúšťa k charizmatickej obnove tých, ktorí by sa v nej chceli zúčastniť výlučne z ohľadov prestíže. Dar jazykov nezabezpečuje prestíž.

Avšak na druhej strane, dar jazykov nemusí byť známkou skupinovej príslušnosti. Je to dar kontemplácie. Na získanie daru jazykov nie je nevyhnutná príslušnosť k hnutiu charizmatickej obnovy, či tiež k akejkoľvek inej formácii. Ani charizmatické hnutie, ani žiadne iné hnutie, nemá v tomto ohľade výhrady. Dar jazykov prináleží kresťanstvu a obdržať ho môže každý kresťan.

Ako môžem získať dar jazykov?

Ak sa dar jazykov neviaže s nevyhnutnosťou účasti v modlitebných skupinách, či v charizmatickom hnutí, tiež ani s modlitbou v čase krstu v Duchu, ak tento dar môže podporiť moju súkromnú modlitbu a prehĺbiť moju kontemplatívnu skúsenosť s Pánom - potom ho túžim získať. Akým spôsobom? Nie za pomoci techniky. A teda ako môžem získať dar jazykov? Prosiac Darcu.

Choď do svojej izby, alebo do ústrania, alebo na iné tiché miesto, kľakni a pros Pána, aby ti udelil dar modlitby v jazykoch. Potom s vierou v Neho a Jeho dobrotu hľaď na Pána očami viery. Otvor ústa a začni spievať alebo vyslovovať k Nemu slabiky - slabiky, ktoré nemajú zmysel - ako dieťa, ktoré sa ešte nenaučilo hovoriť. Daj slobodu svojmu hlasu. Ak počuješ, že vzývaš Pána divnými slovami, to znamená, že sa modlíš - to je vlastne dar jazykov. Rozpaky, ktoré pritom pociťuješ, to je urazená hrdosť. Toto pominie.

Poďakuj Pánovi za nový dar kontemplácie, ktorý ti udelil.

Modlitba

Pane Ježiša, ďakujem Ti za všetky dary modlitby, ktoré si mi udelil v minulosti a ktoré mi mieniš udeliť v budúcnosti. Prijímam tvoje dary modlitby. Nechcem odmietnuť žiaden dar, ktorý by si mi Ty chcel venovať. Pomôž mi, aby som otvoril svoje srdce rozmnoženiu darov, ktoré si mi udelil i všetkým novým darom, ktoré mi ešte chceš udeliť.

Nauč ma zotrvávať pri Tebe, byť pri Tebe blízko, v podstatne väčšom pripútaní k Tebe Darcovi, než ku ktorémukoľvek z Tvojich darov.

Pomôž mi, aby som sa nezmietal keď Ty vedieš moju modlitbu cez priestory temnoty a sucha. Udeľ mi milosť pokoja a mieru s Tebou, rovnako v temnote, ako aj vtedy, keď svetlo Tvojej milosti rozjasňuje moju modlitbu. Nauč ma napredovať v modlitbe s láskou, vždy s tebou, rovnako na púšti, ako aj v záhrade uspokojenia.

Posilni vo mne, Pane, Tvoj dar kontemplácie. Dovoľ mi vždy hľadieť na Teba očami srdca. Prosím Ťa o to prostredníctvom Tvojej Matky. Amen.

Kontemplácia Ježiša v tajomstvách Jeho života

Kontemplovať znamená hľadieť na Pána s láskou. Môžem hľadieť na Ježiša v kontexte Jeho života na zemi. Môžem kontemplovať to, čo hovoril, to, čo konal, i to, čo prežíval, tak ako to opisujú Evanjeliá. Môžem kontemplovať Jeho smrť i zmŕtvychvstanie.

Svätý Ignác z Loyoly vo svojich Duchovných cvičeniach nám predstavuje spôsob hľadenia na Ježiša v jednotlivých "tajomstvách" (to znamená v jednotlivých udalostiach) Jeho života. Ignác navrhuje, aby som po vzdaní cti Bohu urobil tri krátke "prípravy", ním vsadené do aktu kontemplácie.

Prvá príprava sa zakladá na prečítaní state z Evanjelia - napríklad z Evanjelia na prislúchajúci deň. Počas druhej prípravy, po zatvorení Biblie sa snažím krátko si vyobraziť situáciu predstavenú v texte: očami predstavivosti uzrieť Ježiša a osoby, ktoré Ho obklopujú, začuť ako hovoria, uzrieť ako konajú, predstaviť si scenériu, a tak ďalej. Tretia príprava je prosba o vytúženú milosť: aby som mohol lepšie poznať Ježiša, aby som Ho mohol vrúcnejšie milovať a lepšie nasledovať. Súhrnne tieto činnosti zaberajú zopár minút a vovádzajú do kontemplácie vybraného úryvku z Evanjelia.

Povstáva otázka: čo ďalej? Čo som povinný urobiť po vykonaní úvodných činností, keď už som pripravený? Niektorí sú zvyknutí meditovať nad úryvkami Evanjelií. Naučil som sa rozmýšľať o tom, čo som prečítal a čo som si v úvode vyobrazil, kladúc si otázky: Kto sú tie osoby, o ktorých je reč? Čo robia? Čo hovoria? Komu? O čom? Kedy? Kde? Alebo som sa naučil prenášať prečítaný úryvok do vlastného života dávajúc si otázky: Aký význam má tento úryvok pre mňa? Akým spôsobom sa ma týka, tu a teraz? Niektorí z nás došli, vďaka Pánovi alebo vďaka čítaniu, od prostej diskurzívnej meditácie k afektívnej modlitbe. Takto som sa teda rozprával o texte Evanjelia s Ježišom, pýtal som sa Ho, čo znamená tento text pre mňa, ako sa týka môjho života. So zmŕtvychvstalým Ježišom, teraz prítomným, milujúcim ma, hovoril som o tom, čo som čítal a čo som si predstavoval. Tento rozhovor s Ježišom ma neraz priviedol k aktom viery, nádeje, dôvery, lásky, žiaľu nad hriechmi.

Je to, sama o sebe, dobrá cesta modlitby. A predsa si nemyslím, žeby ona poskytovala všetko, čo navrhuje Ignác z Loyoly v Duchovných cvičeniach a čo sa týka modlitby v kontexte tajomstiev Ježišovho života. Poučujúc ako treba previesť "kontempláciu" Ježišovho života, predstavuje Ignác nie jednu konkrétnu metódu, ale viaceré na seba nadväzujúce cesty postupovania, ktoré svojou elastickosťou nechávajú veľa miesta na individuálne rozdiely medzi praktizujúcimi kontempláciu. Inými slovami, termín "kontemplácia" má pre Ignáca veľmi široký význam. Zahŕňa v sebe i meditáciu, i modlitbu vlastnými slovami, i afektívnu modlitbu, i takzvanú vlastnú kontempláciu. Meditáciu môžem teda previesť napríklad nad obetovaním Dieťatka Ježiša v chráme, predstaviac si osoby, ich konanie, miesto, slová, a učiniac nad tým všetkým reflexiu k môjmu vlastnému úžitku a ukončiť meditáciu rozhovorom s Ježišom svojimi vlastnými slovami a zopakovaním, napríklad, tretej prípravy - čiže prosby o lepšie poznanie, dokonalejšiu lásku a skutočnejšie nasledovanie Ježiša. Takto činiac ostanem verný tomu, čo odporúča Ignác vo svojich Duchovných cvičeniach. Predsa v rámci týchto ignaciánskych propozícií môžem nájsť miesto na celkom iný prístup k modlitbe na podklade vybraného úryvku z Evanjelia - napríklad Obetovania. Ku kontemplácii Ježišovho života totiž možno dôjsť z čisto kontemplatívnej perspektívy. V tejto kapitole sa chcem zaoberať kontempláciou Ježiša v tajomstvách Jeho života ako takzvanou vlastnou kontempláciou. A pritom, počínajúc od tohto miesta, budem pod "kontempláciou" rozumieť od Boha daný dar zvláštnej milosti a upierania sa na Pána očami viery s nádejou a láskou s použitím nemnohých - alebo vo všeobecnosti bez - slov a myšlienok.

Milosť kontemplácie

Stáva sa, že ľudia praktizujúci meditatívny a "namáhavý" prístup k modlitbe, pomáhajúc si evanjeliovým textom v každodennom tichom spoločenstve s Pánom, sa divia, že ich modlitba je okrem toho suchopárna, rozptýlená a nedostatočná - a taktiež pre nich samých málo uspokojivá. Dôvod je často nasledujúci: Pán ju vedie ďalej, za meditáciu, za reflexiu, k modlitbe prostého spoločenstva - modlitbe kontemplatívnej. Predsa on, alebo ona, tvrdohlavo zotrváva pri tej forme modlitby, ktorú si kedysi osvojili. Ak mi Pán udeľuje milosť kontemplatívnej modlitby, ja zase, hoci i nevedome, zotrvávam tvrdohlavo pri starostlivosti Marty starajúcej sa o mnohé veci - o reflexiu, o aplikovanie (na seba), o vykonanie aktov vôle rôzneho druhu -vtedy budem ako ktosi, kto sa snaží tancovať rumbu s partnerom tancujúcim pomalý valčík. Modlitbu možno, v jadre veci, prirovnať k tancu. Tancujúcim v tomto tanci je Pán. Ak sa mu nedám viesť, nakoniec potvrdím, že tancujem sám, v samote, zotrvávajúc v suchopárnosti a v pocite nespokojnosti.

Ako môžem pristúpiť k evanjeliovému textu kontemplatívnym spôsobom? Ako mám kontemplovať Ježiša v tajomstvách Jeho života? Ako mám spolupracovať s milosťami kontemplácie, ktoré mi Pán udeľuje, spolupracovať múdro, prinajmenšom s nepochybným pochopením toho, čo robím?

Kontemplatívny prístup k životu, smrti a zmŕtvychvstaniu Ježiša

Tri prípravy Ignáca z Loyoly sú, podľa mňa, užitočné a dôležité vo vecnom kontemplovaní Pána takého, akého Ho nám predstavujú Evanjeliá. Ešte dôležitejšia je, ako si myslím, modlitba o prítomnosť Boha otvárajúca celý tok modlitby. Veľa ľudí začína modlitbu modliac sa niekoľko sekúnd alebo niekoľko minút v jazykoch - ticho alebo nahlas, záleží od situácie. Vovádza ich to rýchlo do blízkeho kontaktu s Pánom. Dosiahnúc túto etapu môžem ľahko zvládnuť tri prípravy - prečítanie evanjeliového textu (napr. na príslušný deň), predstavenie si situácie v krátkosti, bez nadmerného vysilenia predstavivosti, a prosba k Ježišovi o to, po čom túžim: chcem Ho poznať lepšie, preto, aby som Ho mohol viacej milovať a lepšie nasledovať.

Vráťme sa k otázke postavenej na začiatku kapitoly: Čo robiť po vykonaní odporúčaných príprav? Kľúčom ku kontemplácii nie je robenie čohokoľvek, ale upieranie sa na Pána a dovolenie Mu, aby konal to, čo On sám bude chcieť učiniť, upieranie sa na Pána a dovolenie Mu, aby ma miloval tak, ako On sám ma túži milovať v danej chvíli, v absolútnom tichu - alebo cez preukázanie mi čohosi, alebo tiež cez učinenie mne vedomou svoju prítomnosť. A kľúčom ku kontemplácii Pána v evanjeliovom texte nie je to, že ja pamätám, čo Ježiš povedal alebo vykonal, ale to, že Ježiš pamätá.

Ježiš pamätá, je prítomný, zmŕtvychvstalý, tu, so mnou, v mojej modlitbe, aby i mňa začlenil do Svojej pamäte, aby som mohol s Jeho privolením zdieľať s Ním, čo opisuje text Evanjelií, aby ma voviedol do hĺbky rany, ktorá sa ukazuje na Jeho boku - do hĺbky Svojho Srdca. Zmŕtvychvstalý Ježiš ďalej nosí na svojom svätom tele päť rán po ukrižovaní a smrti - päť rán, ktoré samé o sebe sú chvályhodné. Môžem dovoliť, aby ma voviedol priamo do svojho Srdca, aby som zdieľal s Ním obsah vybraného úryvku z Evanjelia vo forme, v akej je prítomný v Jeho Srdci. Tam môžem spočinúť súhlasiac, aby ma On ticho a lahodne vtiahol do samej podstaty toho, čo konal, čo hovoril, čo prežíval. Môžem dovoliť, aby ma Ježiš uviedol tam, kde spočiniem v Jeho Srdci, v bode najhlbšieho významu evanjeliového textu.

Pomôže mi v tom modlitba sústredenia, pozvoľné opakovanie - v srdci - Jeho mena: "Ježiš... Ježiš... Ježiš..." Kontemplujem - vidím - opísanú udalosť, ale hmlistým spôsobom, nevýrazným, zastretým - očami čistej viery.

Alebo ináč: Dovoľujem Pánovi poslúžiť si mojou predstavivosťou obrátenou k Nemu, aby mi dal vidieť a počuť udalosti vďaka vlastnej predstavivosti poskytujúcej obrazy. Celá vec nie je v vonkajšom  prežívaní, ale vo vnútorných zážitkoch, zvlášť v tom zvláštnom pocite unesenia, sprevádzajúcom vnútorné kochanie sa tajomstvom.

Akokoľvek ma Pán zachce voviesť do kontemplácie, chcem sa Mu dať pokojne viesť. Navyše keď sa zdanlivo nič nedeje, On je so mnou, tu a iba to sa počíta.

Kontemplácia a ruženec

Môže byť modlitba ruženca kontemplatívnou modlitbou?

Keď sa modlím ruženec, nemusím myslieť na slová modlitby, ktoré vyslovujem. Modlitbu opakujem automaticky, nepozastavujem sa nad jednotlivými slovami, nezahlbujem sa do ich intelektuálneho obsahu. Moje prsty držia zrnká ruženca, moje ústa vyslovujú slová, ale moja myseľ- i moje srdce - sa sústreďuje na jednotlivé tajomstvo. Napríklad, modlím sa štvrtý desiatok radostných tajomstiev, modlím sa v kontexte štvrtého radostného tajomstva - obetovania Ježiša v chráme. Vyslovujem slová modlitby očami viery, s láskou, hľadím spolu s Ježišovou Matkou na Dieťa v tajomstve Jeho obetovania v chráme.

Avšak je to naozaj kontemplatívna modlitba? Určite môže takou byť. Hľadenie na Ježiša v tajomstvách Jeho života počas modlitby ruženca sa môže stať, prinajmenšom, dobrou cestou pripravujúcou na vyliatie milosti kontemplácie, na Boží dar kontemplácie. Odtiaľ, pravdaže, mnoho osôb pravidelne sa modliacich ruženec skusuje kontemplatívnu modlitbu. Sú takí, ktorí nikdy nepoznali iné formy pravidelnej modlitby okrem svätej omše a ruženca, a ktorých Pán doviedol k výšinám kontemplatívnej modlitby práve cez účasť na svätej omši a modlitbu ruženca.

Modlitba

Pane Ježišu, nauč ma modliť sa. Nauč ma modliť sa nie mnohosťou slov, ale srdcom.

Udeľ mi lásku Tvojho Svätého Ducha, aby som Ťa mohol poznávať cez lásku a lepšie Ťa poznajúc - silnejšie Ťa miloval a lepšie nasledoval. Naplň ma milosťou svetla Tvojho Svätého Ducha, aby som mohol hľadieť na Tvoju tvár očami viery. Vlej do môjho srdca silu Tvojho Svätého Ducha. Daj, aby som prebýval s Tebou v pokoji kontemplujúc Ťa v láske, poznajúc Ťa v temnotách viery.

Ty, Pane, ma vidíš a poznáš ma. Poznáš ma, keď sedím, keď stojím, i keď si líham. Poznáš všetky moje myšlienky. Poznáš dokonale všetky moje cesty, každý chodník, ktorým sa uberám. Vieš, čo poviem, skôr ako to vyslovím. Si za mnou i predo mnou. Vedomie toho ma ťaží a prerastá. Kam môžem ujsť pred Tvojím Duchom? Kam sa ukryjem pred Tvojou tvárou? (por. Ž 139,1-7)

Ježišu, si tu, pri mne, učíš ma ako sa mám modliť. Naskrz ma poznáš, miluješ ma a prijímaš ma bez výhrad, privíňaš ma k sebe. Nauč ma s vážnosťou zaobchádzať s Tvojím poznaním mňa celého a s Tvojou láskou ku mne. Nauč ma odpovedať Ti tak isto: poznávať Ťa a milovať. Nauč ma modliť sa.

Prosím Ťa o to prostredníctvom Tvojej Matky Márie. Amen.

Kontemplácia Ježiša prítomného v mojom živote

Ježiš Kristus prišiel na svet, zomrel, vstal z mŕtvych, vstúpil do neba, nie iba preto, aby zasadol po pravici Otca, ale tiež preto, aby bol prítomný na tomto svete novým spôsobom: ako Pán.

List svätého Pavla Efezanom (kapitoly 1-3) a List Kolosanom (kapitoly 1-2) definujú panovanie Ježiša, jeho vládu nad všetkým stvorením. Všeobecné panovanie Ježiša Ho robí Pánom všetkého, "aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno... a aby každý jazyk vyznával, že Ježiš Kristus je Pán" (Flp 2,10-11). Ježiš dostal meno a titul nad každé meno, titul: "Pán" (Flp 2,9). Jeho panovanie sa neuzatvára iba v mene, nemá výlučne nominálny charakter: je to panovanie celkové, vecné, zjavné a dynamické. "On je pred všetkým a všetko v Ňom spočíva" (Kol 1,17), pravdivo a úplne. Zmŕtvychvstalý Ježiš je spojivo vesmíru, ako os všetkého, a každá vec jednotlivo i všetky spolu majú v Ňom jestvovanie. On je Pánom.

Otcov plán, zjavený nám v Ježišovi, nastoľuje privedenie všetkých vecí k jednote, k zjednoteniu všetkého v Ježišovi ako Hlave. Rekapitulácia všetkého jestvovania v Ježišovi je Otcovým zámerom - toto je zmysel histórie.

Pravda o panovaní Ježiša nad svetom je pravdou o Jeho panovaní aj nado mnou. Ježiš je mojím Pánom. V Ňom mám jestvovanie. Otcov plán privádza mňa i celý môj život k jednote v Ježišovi. K zmiereniu s Ním všetkého, čo sa vzťahuje na môj život, cez rekapituláciu všetkého v Ježišovi. Môžem spolupracovať s plánom Otca týkajúcim sa mňa, koncentrujúc sa na Ježiša a celý môj život v Ňom zakotvujúc - kontemplujúc Ježiša ako Pána môjho života.

Kontemplácia a integrácia života

Plán Ježiša so mnou je totožný s plánom Otca: zakladá vo mne scelenie všetkého cez zjednotenie s Ním v láske. Kontemplatívna modlitba sa môže stať hlavnou formou mojej spolupráce s plánom Ježiša. Môžem s Ním spolupracovať kladúc seba samého a tiež všetko a všetkých v mojom živote do Jeho rúk. Nemysliac na to, čo ma znepokojuje počas modlitby, môžem to zložiť do rúk Ježiša a odovzdať do Jeho vlády.

Rozptýlenia počas modlitby tu naberajú zvláštny význam. Lebo čokoľvek rozptyľuje moje myšlienky - či je to mne drahá osoba, či ktosi, kto mi ublížil, či práca, či starosť o budúcnosť -je signálom neusporiadaného pripútania, zväzku (lásky či nechute, s prácou, s vlastnou budúcnosťou), ktorý nezostáva celkom pod Ježišovou vládou a nebol úplne začlenený do môjho spojenia s Ním. Keby zväzok signalizovaný cez rozptýlenie bol v plnosti zintegrovaný s mojím spojením s Ježišom, nejavil by sa vo forme rozptýlenia. Ak, hoci nepatrne, ma od Neho odvádza počas modlitby, to znamená, že tak isto koná v celom mojom živote. Časť môjho života sa vymyká spod Ježišovho panovania.

Ako môžem tomu zabrániť?

Môžem odovzdať rozptyľujúce myšlienky do Ježišovej vlády, do Jeho rúk - spolupracujúc takisto s Jeho dielom sústredenia všetkého, čo tvorí môj život na Ňom. Tak pozbavený nepokoja, bez ďalšieho skúmania a uvažovania, zahlbujem sa nanovo do kontemplácie - do hľadenia na Ježiša - do tichého prebývania s Ním.

Kontemplujem Ježiša prítomného v mojom živote, Ježiša ako Pána môjho života, Ježiša ako centrum mojich myšlienok, ako Toho, ktorý drží vo svojich rukách celú moju bytosť, celý môj život i všetko, čo sa na tento život vzťahuje. Čokoľvek ma znepokojovalo, spočíva bezpečne v Jeho rukách.

Ježiš je Pánom nie iba mojej prítomnosti, ale i budúcnosti. Je Pánom histórie ľudstva a taktiež mojej osobnej histórie, s budúcou vrátane. Moje starosti o budúcnosť môžu - ak sa prejavujú v modlitbe ako rozptyľujúci prvok - sa stať príležitosťou k dôvernému a nerušenému hľadeniu na Ježiša v akte kontemplácie. Ježiš zotrváva so mnou v modlitbe ako základ nádeje, ako skala mojej budúcnosti. Neviem, čo obsahuje budúcnosť, ale viem, že On drží moju budúcnosť vo svojich rukách - pre mňa ukrytú, ale pre neho dokonale známu. Ježiš mi zjavuje moju budúcnosť v sebe samom - robí to zastretou a ukrytou formou. Do Neho skladám moju nádej na budúcnosť, keď On nad touto budúcnosťou vládne - On ňou je.

Keď sa v akte kontemplácie obraciam bez výhrad k Pánovi so všetkými mojimi starosťami, záujmami, dobrými i zlými pocitmi, vtedy On, cez moju kontempláciu, v tichu svojej lásky, zmieruje ma so mnou samým, napráva potrhané nite môjho života, integruje ma vďaka sústredeniu na seba v láske.

"Pane Ježišu, zverujem sa Ti. Tebe odovzdávam všetky svoje problémy, starosti, pocity, myšlienky a plány. Buď centrom môjho života. Po tebe túžim a Teba si volím, aby si bol nielen na prvom mieste v mojom živote, ale aby si tvoril stred môjho života. Teba si vyberám za svojho Pána, za Pána môjho života.

Nauč ma modliť sa, obdar ma pokojom, tým pokojom, ktorý sa rodí zo zverenia seba i celého života Tebe, s úplnou dôverou. Obdar ma milosťou kontemplácie, tichého spočívania v Tebe. Amen."

Kontemplácia a uzdravovanie spomienok

Ježiš je Pánom histórie - minulej, prítomnej i budúcej. Je tiež Pánom mojej osobnej histórie, nie iba terajšej a budúcej, ale takisto minulej. Boh Otec si ma vyvolil v Ježišovi ešte pred stvorením sveta (Ef 1,4), predurčil ma a vybral, aby som žil na chválu Ježiša (Ef 1,12). Skôr ako som sa narodil, skôr ako som bol počatý v lone matky -bol som vyvolený v Ježišovi. Ježiš bol so mnou, a ja som bol v Ňom, vyvolený v Ňom od samého počiatku môjho jestvovania, od chvíle počatia. Počas celého môjho života Ježiš je pre mňa prítomný, je so mnou, stará sa o mňa s láskou. Zdieľa so mnou všetky chvíle, všetky radosti i žiale, bôle i krivdy, vzrast, úspechy i porážky.

Keď sa obzerám späť, vidím Ho v mojom minulom živote: bol v ňom ešte skôr ako som si Ho uvedomil. Rozpamätujúc sa na minulosť môžem pozvať Ježiša k mojim spomienkam. Význam pozvania Ježiša k spomínaniu na minulosť sa uzatvára v tom, že mnoho mojich prítomných problémov a prekážok na ceste vzrastania v modlitbe má svoje korene v spomínaní minulých krívd i utrpení. Ježiš môže odstrániť tieto prekážky cez uzdravenie mojich spomienok.

A pritom mám možnosť duchovného vzrastu, uzdravenia môjho vnútorného ja cez kontempláciu Ježiša v spomienkach minulosti. Všetci pociťujeme krivdu -v detstve, v čase dospievania, v procese náboženskej formácie, i neskôr. Pamätáme tieto krivdy. Niektoré z nich nosíme v sebe stále. Často sa nám zdá, že sme premohli bôľ, že rany sa zacelili - ale tak to nie je.

Môže byť, že ešte som neodpustil úplne tým, ktorí mi kedysi ukrivdili - otcovi, ktorý bol surový alebo veľa pil, alebo chcel iné dieťa než som ja, matka, ktorá bola egoistická, panovačná, mala neurotické sklony. Môže byť, že moje spomienky na bolestné situácie a udalosti z minulosti ešte jednostaj obsahujú prvok utrpenia, strachu, nechute alebo zlosti - alebo osamotenia, upokorenia, pocitu odvrhnutia?

Ako premôcť tieto pocity?

Môžem do týchto bolestných spomienok uviesť Ježiša. Poslúžiac si predstavivosťou môžem utvoriť v myšlienkach situácie, miesta, osoby i udalosti z minulosti. A môžem uvidieť, očami predstavivosti, Ježiša prítomného v týchto situáciách spolu so mnou. Môžem kontemplovať Ježiša, hľadieť na Neho, vidieť, čo On robí, počuť, čo by mi On povedal. Môžem Ho uviesť do každej bolestnej spomienky, aby ju uzdravil. Ježiš ma chce uzdraviť cez uzdravenie mojich bolestných spomienok. Koná to nie tým spôsobom, že spôsobí, aby som na nich zabudol - On odstraňuje z týchto spomienok všetky prvky, ktoré mi rozmnožovali starosť - rozcítenie, žiaľ, pocit krivdy, zlosť, nechuť, strach, pokorenie, pocit odvrhnutia. Takto činiac Pán mení význam týchto spomienok tak, aby som Ho mohol chváliť a ďakovať Mu za všetko, ba aj za to, čo bolo nedobré v mojom živote.

Zoberme si takýto príklad: moja matka zomrela, keď som bol ešte malý. Prosím Ježiša v modlitbe, aby ma zobral za ruku a zaviedol späť k spomienke na smrť matky. Prosím Ho, aby mi dopomohol ešte raz prežiť túto udalosť, vrátane s emóciami, aké ma sprevádzali počas smrti matky. Predstavujem si dom, v ktorom som býval, rodinu, tak ako vtedy vyzerala - a vidím to v predstavách tak dôkladne, ako som to videl, keď som bol malým deckom.

Pamätám sa, napríklad, na telo matky vystavené v rakve pred pohrebom, na izbu, v ktorej ležalo, na rakvu. Privádzam tam Ježiša, tam Ho kontemplujem, vidím ako On pozerá na mňa s láskou, prizerám sa, čo On robí, ako sa chová. Dovoľujem Mu uzdraviť bolestnú spomienku.

Prepáčenie zohráva v uzdravovaní spomienok podstatnú rolu. Iniciátormi mnohých minulých krívd, ktoré som pocítil, boli konkrétne osoby, ktoré ma milovali, ale ktoré, keďže nie sú dokonalými, často nevedome alebo nechtiac mi spôsobovali bôľ. Napríklad rodičia, blízki priatelia. Môže sa mi zdať, že som už prepáčil tým, ktorí mi ukrivdili, ale odpúšťať im musím stále, sedemdesiat sedem ráz.

Ak napríklad môj otec sa opíjal alebo bol voči mne surový, ak ako dieťa som ho práve takého videl (ba aj keby som sa mýlil) - a následkom toho som pociťoval voči nemu strach a odpor - toto mu teraz môžem vo svojom srdci odpustiť. Ak otec nežije, môžem sa k nemu pomodliť, povedať mu osobne, že mu odpúšťam. Prepáčenie môže byť neraz ťažké - ale predsa môžem prosiť Pána o milosť odpustenia.

V akte odpustenia kontemplujem Ježiša. Predstavujem si osobu, ktorá mi ukrivdila: vidím ju takú, aká bola vtedy - a v predstave môžem túto osobu objať a povedať jej: "Odpúšťam ti" - a vtedy vidím ako Ježiš pri mne prítomný objíma ramenami nás oboch, udeľujúc i mne milosť odpustenia, vykonávajúc zmierenie.

Kontemplujem Ježiša v bolestnej situácii alebo v udalosti videnej v predstave. Vidím Ho, On ma miluje, uzdravuje ma, uzdravuje moju pamäť na minulosť vojdením do bolestnej spomienky a odstránením bolesti z nej.

Modlitba

Pane Ježiša, odovzdávam Ti celú moju minulosť. Ty jediný mi rozumieš dokonale. Ty jediný vieš, čo ma stretlo v živote, čo som zažil, čo spôsobilo, že som tým, čím som.

Ty jediný vlastníš "biely kamienok", na ktorom je napísané moje tajné a pravdivé meno. Ty jediný poznáš tajomstvo mojej osoby, tajomstvo toho, čím naozaj som Ty jediný ma poznáš dokonale, miluješ ma dokonale a bez výhrad.

Daj, aby som si pripomenul všetko, čo chceš uzdraviť. Nauč ma postupne rozpamätať sa na každú spomienku pripomínajúc si ako to bolo a kontemplujúc Teba v každej bolestnej spomienke. Uzdrav ma z mojej minulosti - či skôr z krívd, ktoré som pocítil, z dôsledku hriechov mojich vlastný ch i cudzích, zo skutkov toho, že mi nieje prejavené dosť pozornosti, lásky alebo ocenenia.

Odovzdávam sa bez výhrad do Tvojich rúk, spolu s celým svojím životom Príď, Pane Ježišu.
Amen.

Cesta modlitby

Toto je vzrastanie v modlitbe: Ježiš ma uvádza do čoraz užšieho zjednotenia so Sebou. Postup v modlitbe znamená vzrastanie v priazni, v bezprostrednom, osobnom zväzku lásky s Ježišom Kristom. Tento proces vzrastu v modlitbovej jednote s Pánom má vymedzenú podobu, priberá formy konkrétnej cesty, či tiež trajektórie, ktorá má svoj počiatok, stred a koniec. Kresťanská trajektória vzrastu v modlitbe má podobu krivky o významných charakteristických črtách.

Táto "krivka vzrastu", alebo ináč cesta modlitby, sa začína modlitbou založenou v značnom stupni na uvažovaní, myslení, meditácii v zmysle uvažovania nad faktami kresťanskej viery - nad evanjeliovými opismi Ježišovho konania a učenia, právd viery, významu Boha v našom živote. Táto modlitba "myšlienková", čiže diskurzívna, postupne uvoľňuje pole modlitbe s viac afektívnym charakterom a aktom vôle, pomocou ktorých sa približujeme k Pánovi: aktu lásky, viery, nádeje, ľútosti nad hriechmi, dôvery, zvelebovania, atď. Tieto akty v rámci modlitby ako rozhovoru s Pánom priberajú časom formy čoraz jednoduchšie, čoraz chudobnejšie na slová a bohatšie na hľadenie na Pána plné lásky, sú čoraz tichšie, čoraz viac kontemplatívne.

Cesta modlitby vedie cez postupné štádiá kontemplácie až k najvyššej forme zjednotenia s Bohom. Proces vzrastu v kontemplatívnom zjednotení s Pánom opisovali: svätá Terézia z Avily a svätý Ján z Kríža. V dvoch nasledujúcich kapitolách by som chcel v krátkosti načrtnúť ich učenie, zjednodušiac ho a opatriac ho komentárom, aby som podal čo najplnší obraz toho, čo má miesto na ceste modlitby.

Terézia z Avily: štyri vody

Svätá Terézia vo svojej autobiografii (Vlastný životopis sv. Terézie od Ježiša) rozlišuje štyri štádiá modlitby a prirovnáva ich k štyrom spôsobom zavlažovania záhrady: možno nosiť vodu vo vedrách, možno použiť vodné kolo a systém kanálov, možno sa taktiež spoľahnúť na potôčik alebo na dážď.

Začiatočník v modlitbe, či už hlasnej alebo spoločnej, nad svojou modlitbou mnoho pracuje, vkladá do nej mnoho úsilia. Ľahko sa pri tom rozptyľuje, pokúša sa skrátiť čas modlitby - a okrem toho sa namáhavo prediera vo viere napred. Polieva svoju záhradu vedrami vody. Voda je potešenie - potešenie v zmysle uľahčenia kontaktu s Pánom. V prvom štádiu musím rozmýšľať, zastavovať sa, robiť akty vôle, pracovať, dvíhať vedrá s vodou.

V druhom štádiu vkladám už menej námahy do modlitby, ktorá sa stáva prostejšou, častokrát priberajúc formu obvyklej prítomnosti - bytia a zotrvávania v prítomnosti Pána. Pomáham si mlynským kolom, tlačiacim vodu do kanálov, ktoré ju doprevádzajú do záhrady.

„Tretia voda“ je tretie štádium modlitby, prirovnané k záhrade zavlažovanej pretekajúcim cez ňu potôčikom. V treťom štádiu je modlitba už výlučne kontemplatívna. Intelekt a vôľa tu už nemajú veľa námahy. Úsilie sa stáva zbytočným, voda skoro sama plynie do záhrady.

„Štvrtá voda“- štvrté štádium modlitby - je modlitba bezprostrednej jednoty s Pánom, bytia jedným s Bohom. To On sám zavlažuje záhradu výdatnými dažďami.

Táto jednoduchá schéma "štyroch vôd" nám dovoľuje, ako si myslím, dobre porozumieť smer postupu v modlitbe. Je to smer narastajúcej pasivity a prostoty. Čím sa dostávam ďalej, tým menej konám ja a tým viac koná Pán. Vzrast v modlitbe je pozdvihovanie sa k modlitbe čoraz viac kontemplatívnej, k čoraz viac užšiemu spojeniu a bezprostrednejšiemu spojeniu s Bohom. Prechádzam od jednej "vody" k druhej a moja hlava i moje srdce úplne spočívajú v Pánovi.

Kľúčom k porozumeniu spisov Terézie o modlitbe je, ako myslím, dôsledné skúmanie ňou používaných obrazov. Najlepšie bude zistiť, ako sú použité v mojich vlastných skúsenostiach - týmto spôsobom ľahšie pochopím ich význam.

Terézia z Avily: sedem komnát

V spise Hrad vnútra, predstavuje svätá Terézia cestu modlitby metaforou prerastajúcou, so vzhľadom na priezračnosť, všestrannosť a zrelosť, všetky jej ostatné spisy, vrátane jej autobiografie. Hrad vnútra napísala v tom období svojho života, keď sa už mohla obzrieť späť na ceste, ktorou postupovala jej modlitba a mohla ju uzrieť tak jasne, ako alpinista môže z vrcholu hory uzrieť chodník, ktorým vystupoval.

Všimnime si zbežne cestu modlitby použijúc pritom obraz svätej Terézie - obraz vnútorného (pre každého z nás odlišného) hradu, pozostávajúceho zo siedmich vedľa seba postavených komnát - pričom každá z nich sa skladá z mnohých izieb. Postup v modlitbe sa zakladá na prechádzaní z prvého, vonkajšieho okruhu izieb - z prvej komnaty do druhej, tretej, a tak ďalej, až konečne nájdeme odpočinok v siedmej, ústrednej komnate, kde býva Kráľ. Tento alegorický hrad predstavuje moje vnútorné ja - a teda putovanie modlitby je putovaním do hĺbky seba, vedúcim k čoraz užšiemu zjednoteniu s Pánom v ústrednej siedmej komnate.

Prvá izba je určená pre nováčikov duchovného života. Oni majú dobré úmysly, ale sú súčasne zajatí svetskými starosťami a obťažení rozmanitými naviazaniami predstavujúcimi ľahkú korisť pre diabla.

V druhej komnate sa už začínam modliť pravidelne: v tejto komnate mi Terézia radí učiniť všetko pre posvätenie vlastnej vôle - vôle Božej a pre zachovanie vytrvalosti v modlitbe.

Tretia komnata je skúsenosť silnej suchopárnosti v modlitbe, ale taktiež už pociťovanej milosti potešenia. Modlitba sa stáva zjednodušenou, priberá formy čistej kontemplácie, je inšpirovaná Bohom. Modlitba tretej komnaty je modlitbou mnohých dobrých ľudí, ktorí sa modlia verne, denne, posväcujúc vymedzenú mieru času, unikajú hriechu, cvičia sa v čnostiach. Musia sa ešte, ako hovorí Terézia, naučiť pokore. Mám dojem, že niektorí ľudia, navyše kňazi, rehoľníci a rehoľnice, akoby utkveli v tretej komnate a nepostupujú ďalej. Prísnosť vlastnej čnosti ich drží v pasci. Skostnatelosť im nedovoľuje pokoriť sa a prijať postoj dieťaťa, ktorého črty sú nevyhnutné pre vkročenie do štvrtej komnaty.

Prvé tri komnaty Hradu vnútra zodpovedajú prvej a druhej vode z autobiografie svätej Terézie. Tretia voda - potôčik pretekajúci záhradou - zodpovedá štvrtej, piatej a šiestej komnate. Štvrtá voda - dážď - je tým istým stavom modlitby ako siedma komnata. Na základe vlastných skúseností mám dojem, že mnoho ľudí zostáva pri tretej vode - vo štvrtej, piatej alebo šiestej komnate. Sú to tí ľudia, ktorí sa modlia pilne, denne po mnohé roky, došli vlastne do týchto komnát - do stavu pravej kontemplatívnej modlitby. Pozrime sa zbežne na štvrtú, piatu a šiestu komnatu.

Štvrtá komnata je to, čo Terézia nazýva modlitbou ticha. V modlitbe ticha zažívam príliv potešenia, radosti pochádzajúcej od Pána, a nie z mojich vlastných myšlienok - zakusujem, prijímajúc vec najvšeobecnejšie, ľahkosť porozumenia s Pánom, ktoré ma uvádza do hĺbky, a ktoré pochádza nie odo mňa, ale od Neho. Modlitba ticha v celku nemusí byť tichá. Býva často krát bolestná, svojou oschlosťou, temnotou alebo tiež nadmernou aktivitou rozumu a vôle, ktoré sa nechcú učiť. A teda modlitbu štvrtej komnaty sprevádza pasívne očistenie, temno, ktoré v sebe obsahuje prvky rozptýlenia a suchopárna, a taktiež -samozrejme - očistenie viery.

Modlitbu piatej komnaty nazýva svätá Terézia "modlitbou zjednotenia". V tomto štádiu sa modlí s ľahkosťou. Koncentruje sa na Pána v pocite uspokojenia, často radosti. Stáva sa i tak, že jednoducho som - radujúcim sa z blízkosti Pána - celkove ovládnutý spojením, ktoré ma s Ním zjednocuje. Modlitba zjednotenia sa javí ako prechodná fáza: tí, ktorí došli do piatej komnaty, neostávajú v nej nadlho - niekoľko týždňov, mesiacov, v niektorých prípadoch okolo roka.

"Opätovné obrátenie"

Modlitba zjednotenia - piata komnata - zdá sa zodpovedajúcou skúsenosti "opätovného obrátenia".

K idei "opätovného obrátenia" sa hlásili prvé generácie jezuitov v šestnástom storočí. Prvým obrátením jezuitu bolo rozhodnutie obetovať svoj život Pánovi a prijatie jezuitského povolania. Druhé obrátenie malo nastúpiť, zhodne s Božím plánom a vôľou, o niekoľko rokov neskôr. "Druhý noviciát" jezuitov (nazývaný tiež "tretím rokom noviciátu" alebo "terciátom") mal za cieľ prípravu jezuitov k opätovnému obráteniu. Opätovné obrátenie bolo charakterizované novými milosťami modlitby, novým vyliatím apoštolskej horlivosti a darov, ako aj prenesením spojenia s Pánom na novú úroveň.

Moja práca s kňazmi, rehoľníkmi a rehoľnicami potvrdila teórie opätovného obrátenia. Je možné, že táto teória sa vzťahuje takisto na svetské osoby, seriózne vedúce duchovný život. Z mojich osobných pozorovaní vyplýva, že opätovné obrátenie sa uskutočňuje rýchlo (trvá niekoľko minút až týždeň), súkromne (v súkromnej modlitbe danej osoby), často nečakane. Niekedy sa dostavuje počas konania exercícií. Avšak najčastejšie, ako ukázala moja skúsenosť, je výsledkom modlitby o vyliatie Ducha Svätého (tzv. "krstu v Duchu"), ktorú do katolíckej Cirkvi a iných foriem kresťanskej tradície voviedla charizmatická obnova. Nezávisle od toho ako a v akých okolnostiach dochádza k opätovnému obráteniu, označuje ono počiatok úplne nových skúseností. Nasleduje obroda. Modlitba sa stáva ľahšou. Zdá sa, že Pán je blízko.

Podľa mojej mienky, často - a ktovie či nie stále - opätovné obrátenie označuje moment vstúpenia do piatej komnaty. Táto hybridná teória, spojenie Teréziinho učenia o modlitbe s jezuitskou tradíciou opätovného obrátenia, nemusí všetkých osloviť. Avšak zhoduje sa s mojou osobnou skúsenosťou a myslím si, že je správna. Neverím, žeby ktokoľvek prebýval dlho v piatej komnate. Tento čas je časom potešenia, radostí z modlitby, akýmsi druhom medového mesiaca s Bohom. Končí sa a Pán ma prenáša ďalej, do šiestej komnaty.

Šiesta komnata pripravuje na siedmu a tieto prípravy trvajú dosť dlho. Šiesta komnata je obdobie skúšok, rovnako vnútorných, ako aj vonkajších. Vtedy môžu prísť veľké milosti potešenia a zvláštne dary modlitby. Prirodzene objavujú sa i prekážky, rovnako vnútorné, ako aj vonkajšie. Možno, napríklad, zažiť bolestnú suchopárnosť modlitby spojenej s neporozumením zo strany iných osôb.

Siedma komnata je duchovnými zásnubami, komnata spočinutia v Pánovi, blízkeho a bezprostredného zväzku s Nim. Skúšky neprestali, ale pokoj, ktorý je základom tak blízkeho spojenia s Bohom, má trvalý charakter: choroby, starosti s inými ľuďmi, všetky iné problémy zostávajú, ale nie sú už pre mňa prekážkou. Uprel som sa celkove na Pána.

Kde som?

Čitateľ alebo čitateľka sa môže na tomto mieste opýtať - "No dobre, a kde sa ja nájdem v tejto schéme? Pri ktorej vode som? V ktorej komnate?" Pre väčšinu ľudí odpovede na túto otázku budú rôzne. Toto sú niektoré z nich:

Vedomosť o tom, kde je moje miesto na "krivke vzrastu" modlitby, vôbec nie je nevyhnutná, neoplatí sa tým vzrušovať. Mám dojem, že väčšina ľudí, ktorí sa už mnoho rokov denne modlia s vážnosťou a s vierou, je v štvrtej, piatej alebo i šiestej komnate.

Mnoho osôb, ktoré už vyšli za tretiu komnatu, sa nemôžu zmieriť s týmto faktom. To nič neškodí: nepotrebujem vedieť, kde sa nachádzam, a tým viacej zmieriť sa s týmto faktom.

Stáva sa, že tí, ktorí čítajú Teréziu z Avily - napríklad jej Hrad vnútra - zle ju interpretujú. Čítajú o jej zvláštnych skúsenostiach (extáza, hlasy, atď.) a myslia si a usudzujú, že práve také paramystické udalosti označujú postupné štádiá modlitby, cez ktoré prechádzala Terézia. Mýlia sa. O štádiu modlitby rozhoduje kvalita mojej modlitby, a nie vonkajšie prejavy. Nemnoho osôb zažíva extázy. Veľmi mnohí počujú hlasy (slová Pána počuté tak, akoby boli vypovedané nahlas alebo tiež počuté srdcom - avšak zavše v hlbokom presvedčení, že pochádzajú od Pána) - a potom, hlasy možno počuť v rôznych štádiách modlitby, v každej zo siedmych komnát, nie iba na tom mieste, na ktoré ich umiestňuj e Terézia. Prejavy tohto typu mi neukazujú "kde som" vo svojej modlitbe. Dôležité je iba to, nakoľko som sústredený na Pána, tak v živote, ako i v modlitbe. Môžem dôjsť do siedmej komnaty bez akýchkoľvek nezvyčajných zážitkov počas modlitby: bez extázy, bez slov Pána, bez vízie - majúc iba tú vedomosť, že On ma miluje, sprevádza a učí odpovedať na svoje volanie.

Modlitba

Pane Ježiša, nauč ma modliť sa. Kdekoľvek sa nachádzam na ceste modlitby, Ty ma tou cestou sprevádzaš. S radosťou súhlasím, aby si ma miloval tak, ako Ty sám ma túžiš milovať v tejto chvíli. Ty sám vieš, aká má byť teraz moja modlitba, a takú mi udeľuješ.

Veď ma, Pane, a uč ma ísť za Tebou. Amen.

Temno a svetlo

Môže sa stať, že pre väčšinu ľudí je modlitba skúsenosťou prázdnoty alebo temná. Nepôsobí žiadna zo štyroch vôd svätej Terézie, vôbec nieto vody. Modlitba môže byť skúsenosťou jalovosti, suchopárnosti, rozptýlenia alebo temnosti. Môže byť bolestná, ako slnkom vyprahnutá púšť. Môže byť nudná. Všeobecne musíme prijať túto púšť alebo temnotu, brodiac sa napred ako najlepšie dokážeme, nestrácajúc vieru, preukazujúc vytrvalosť v modlitbe. Ako mám chápať túto suchopárnosť, túto temnotu v mojej modlitbe? Je to moja vina? Čo môžem alebo čo som povinný s tým urobiť?

Temná noc

Jadrom náuky svätého Jána z Kríža, o kontemplácii je teória o temnej noci (Výstup na horu Karmel a Noc temná, v zobraných spisoch svätého Jána z Kríža). "Noc" u svätého Jána z Kríža znamená zánik všetkých náväzností k tomu, čo nie je Boh. Táto "noc" ma očisťuje, oslobodzuje ma od všetkého, čo nie je Pán. Boh ma môže vyplniť iba natoľko, nakoľko som slobodný od iných vecí, očistený. Nakoniec moje duchovné "oči" si zvykajú na temno, učia sa "vidieť" vo viere, a pocit suchopárnosti a bôľu noci ma neodvratne obkľučuje. Svetlo Pána ma oslepuje. Je pre mňa príliš jasné. Vnímam ho ako temnotu - až do chvíle, keď navyknutý na temnotu začínam vidieť hmlisté podoby.

Temná noc prichádza - takýmto alebo iným spôsobom - ku každému modliacemu sa človekovi, ktorý berie vážne svoj kontakt s Bohom. Ku každému prichádza inou cestou a priberá inú podobu. Noc je milosťou očistenia, zbavenia sa všetkého, čo nie je Pán. Ja ju však vnímam ako temno, ako dojem neprítomnosti Pána, a prinajmenšom - ako nedostatok jeho prítomnosti. Môžem ju tiež pociťovať ako suchopárnosť, ako dlhý, namáhavý pochod cez púšť, alebo tiež ako druh odporu voči Pánovi a duchovným veciam, ako strach pred Bohom a mojou vlastnou hriešnosťou, môžbyť aj ako druh otupenia, zahmlenia a bezradnosti. Zdá sa mi, že v tejto situácii nie je možné modliť sa.

Temná noc môže trvať dlho - mesiac a častejšie celé roky. Ján z Kríža opisuje rôzne "noci temná" (noci činné a pasívne, noci zmyslov a noci ducha), zameriava sa v podstate na opísanie rôznych aspektov (činný - pasívny) jednej a tej istej noci, ako aj foriem, ktoré ona postupne priberá (noc zmyslov, noc ducha).

Čo zapríčiňuje temnú noc v mojej modlitbe? Moja vnútorná potreba očistenia, moja vlastná hriešnosť, hriešne náklonnosti, egocentrizmus, celkový nedostatok pripravenosti na prijatie milostí, ktoré mi Pán túži udeliť, keď ma už oslobodí, očistí vďaka milosti temnej noci. Ako zdanlivá príčina noci môže pôsobiť vonkajší činiteľ - smrť v rodine , bolestná porážka alebo odvrhnutie, fyzická alebo psychická choroba, nemožnosť "prispôsobenia sa" situácii, vonkajšie tlaky, osamotenosť. Avšak skutočnou príčinou noci je Pán - pôsobiaci v mojom vnútri, pripravujúci ma na dosiahnutie "nočného videnia", ktoré potrebujem, aby som plnšie zažil Jeho prítomnosť.

Čo mám robiť počas takejto noci? Ako konať na tejto púšti? Predovšetkým musím dovoliť Pánovi, aby ma miloval, tak, ako On sám ma túži milovať v danej chvíli. Ak tvrdím, že ma obklopuje noc, potom musím prijať tento fakt. Pán ma volá k spolupráci s milosťou očistenia: žiada, aby som zostal v temnotách a zachoval pritom taký veľký pokoj, akého som len schopný. Pán ma predovšetkým volá, aby som mu dôveroval, aby som veril v Jeho lásku a starostlivosť o mňa, aby som veril, že On koná vo mne tajomným spôsobom presahujúcim moje chápanie, aby som vedel, že On je Pánom môjho života a mojej modlitby.

Noc temná a komnaty

V prvých troch "komnatách", opísaných svätou Teréziou z Avily, milosť temnej noci prináša ovocie vyvolením si Pána nado všetko, a odtrhnutím sa nielen od každého hriechu, ale i od všetkého, čo ma neprivádza k Bohu a s Ním nezjednocuje. Ján z Kríža nazýva túto časť temnej noci "aktívnou nocou zmyslov" - aktívnou, keď konám ja (prirodzene s Božou pomocou), a zmyslov, keď očistenie, odtrhnutie sa, prebieha na úrovni zmyslov, pocitov. Aktívna časť- alebo tiež aspekt - temnej noci zmyslov je v podstate problémom lásky. Láska k Pánovi, ktorú On sám vlieva do môjho srdca prostredníctvom svojho Svätého Ducha, mi káže vyvoliť si práve Pána a odvrhnúť všetko, čo je - alebo sa môže stať - prekážkou vyvoliť si s láskou práve Jeho.

Pasívny aspekt noci zmyslov sa začína štvrtou komnatou, častejšie už pred ňou, ešte v tretej komnate, od modlitby, ktorú by sme mohli nazvať jednoduchou modlitbou alebo tiež sústredenou modlitbou, alebo prítomnou modlitbou. Myšlienky prichádzajú čoraz ťažšie, zmierňujú tempo, až do celkového zastavenia. Akty viery, nádeje a lásky sa zlievajú do jedného spoločného aktu siahajúceho k Pánovi. Už sa nezaoberám vo svojej modlitbe mnohými vecami. Cítim sa uvoľnený, prázdny v strede. Môžem podľahnúť rozptýleniu. Neviem, čo mám robiť, ale cítim, že konám zle, ak konám čokoľvek iné mimo úsilia jestvovať pre Pána, hoci aj hlúpo, biedne, bez súladu.

Začal som - či skôr Pán začal vo mne - pasívnu časť temnej noci. Pán koná vo mne tajomne, očisťuje ma od pripútania k "uspokojeniu" z modlitby, uvoľňuje ma zo závislosti od mojich vlastných myšlienok a pocitov, ak ostanem v modlitbovom zväzku s Ním. Hovorím "noc pasívna", lebo toto očistenie pociťujem pasívne: ba necítim, ako Pán vo mne koná. Pravdaže, musím pokračovať v činnom aspekte temnej noci. Ale dôležitejšie od toho, čo vykonám ja sám s jeho pomocou, je to, čo vykoná On pri mojej bezmocnosti.

Pasívna časť temnej noci môže trvať dlho. Môže prichádzať a odchádzať, so striedavou intenzitou, plynulé. Končí sa zvyčajne vtedy, keď opúšťam štvrtú komnatu a vchádzam do piatej - keď zažívam "opätovné obrátenie" alebo iný druh duchovnej obrody po dlhšom čase strávenom v modlitbe ticha. Vracia sa po určitom čase po mojom prechode z piatej do šiestej komnaty.

Temná noc sa znova začína v šiestej komnate. Ustavične potrebujem očistenie. Možno prežívam vážne starosti, alebo iní ľudia ma zle chápu, a možno jestvujú iné príčiny mimo mňa. Pociťujem vnútorné utrpenie, keď Pán túži ešte dokonalejšie očistiť môj zväzok s Ním, oslobodzujúc ma od pripútaní a závislostí od všetkého toho, čo nie je Pán, oslobodzujúc ma dokonca od pripútania k potešeniu, ktoré mi On sám udeľuje. Toto je temná noc ducha. Ona má svoj činný aspekt, ktorým je moje činné a stále volenie Pána pred všetkým, čo nie je Pán. A má aj trpný aspekt - Jeho tajomné pôsobenie, v temnote, vo mne.

A keď už privyknem na temnotu, keď obdržím dar "nočného videnia", keď blesk Pánovho svetla mi prestane spôsobovať bôľ- vtedy ma On privedie do siedmej komnaty, čiže k spočinutiu v Ňom, k stotožneniu s Ním, k zjednoteniu s Ním v láske.

Náuka temnej noci mi pomôže k pochopeniu toho, čo sa deje v mojej modlitbe. Môže ml pomôcť prijať temnotu ako milosť. Môže mi pripomenúť, že pri bezradnosti, ktorú pociťujem pri modlitbe, koná Pán, tajomne, v temnote. Ale Pán koná rovnako aj vo svetle. Môže ma oslniť. Môže mi dať pocítiť teplo svojej starostlivosti a moc svojej lásky ku mne. Môže ma obrátiť. Môže mi udeliť milosť obrátenia nielen v temnote, ale aj vo svetle.

Vo svetle

Skúsenosť kontemplácie býva často rôzna. Dar kontemplácie, ktorý nám udeľuje Pán, sa odlišuje podľa osoby, ktorá ho prijíma. Aj keď môžeme vo všeobecnosti hovoriť o ceste modlitby a o temnej noci, ktorú skusujú všetci vážne sa zaoberajúci modlitbou, predsa Pán vo svojej nekonečnej múdrosti udeľuje rôzne dary rôznym osobám - a týka sa to najmä modlitby.

Ak moja modlitba je prevažne pochmúrnou skúsenosťou, ak ma nestretá nič nezvyčajného a ťažko by mi bolo vyjasniť, čo sa deje v mojej modlitbe - nie som sám v týchto pocitoch. Skúsenosť modlitby vo viere - čiže vedomie blízkej prítomnosti Pána nie je popreté žiadnymi prekážajúcimi dôvodmi. Modlitba, ktorú nesprevádza potešenie - je všeobecnou skúsenosťou.

Ak predsa Pán koná v mojej modlitbe viac viditeľným spôsobom, ak niekedy - alebo navyše často - na moju modlitbu steká veľké svetlo vo forme od Boha danej milosti pohľadu do Jeho tajomstva alebo milosti pochopenia -vtedy musím veľmi dávať pozor, aby som nestotožňoval dary s Darcom. Stáva sa, že Pán ma nechá na púšti bez akýchkoľvek dôvodov svojej milujúcej prítomnosti -a vtedy budem vzrastať v závislosti od Neho a v slobode od všetkých závislostí, ktoré nie sú Pánom - taktiež od Jeho darov. Púšť je rovnako darom.

Hlasy, vízie a iné skúsenosti tohoto druhu v celku nie sú konečnými znakmi kontemplatívnej modlitby. Sú prostriedkami, ktoré mi udeľuje Pán, keď vidí, že tieto dary mi pomáhajú. Nebezpečenstvo tkvie v tom, že môžem k nim privyknúť natoľko, že sám Pán mi už nebude stačiť, že sa nebudem cítiť šťastný, iba ak vtedy, keď On mi bude nepretržite udeľovať svoje zvláštne dary. Hrozí mi "zlozvyk" túžby po daroch. A predsa najväčším darom Pána a jediným, ktorý v skutočnosti potrebujem, je On sám.

Svätý Ján z Kríža hovorí priamo, že nie som povinný túžiť ani po vízii, ani po hlasoch, ani po zvláštnom dare pochopenia, ale naopak: som povinný túžiť ich nepociťovať. Sú totiž nebezpečné, okrem tých, ktoré sú od Pána, keďže môžem k nim ľahko privyknúť, čo spôsobí, že budem menej pripútaný k Nemu.

Vták spútaný reťazou - alebo priviazaný k stromu - nemôže lietať. Či budem spútaný reťazou pripútania k ťažkému hriechu, či tiež zviazaný niťou nadmernej závislosti od zvláštnych efektov v modlitbe - nedokážem letieť: nebudem dosť slobodný, aby som bezvýhradne patril Pánovi. Egoizmus poškvrní môj cit k Nemu.

Niektorí ľudia, dokonca niektorí učitelia duchovného života, tvrdia, či tiež sugerujú, že všetky dary tohoto typu - slová Pána, vízie, náhle potešenia - sú falošné, že nepochádzajú od Pána, ale vždy alebo takmer vždy pochádzajú z nášho vlastného podvedomia. Tí, ktorí tak tvrdia, sú na omyle. Môže to byť nedostatkom im zodpovedajúcej skúsenosti. My zase by sme sa chceli ubrániť omylu obidvoch krajností: omylu prikladania nadmernej vážnosti uvedeným zjavom a túžby po nich, ako aj omylu popretia, že oni pochádzajú od Pána.

Počas modlitby môžem zažiť "dotknutie" Pána, silné a náhle pocity potešenia, ktoré trvajú sotva chvíľu, a pri ktorých mám istotu, že pochádzajú od Boha. Mám dojem, že On sa naozaj dotýka samej podstaty mojej duše. Tieto "dotknutia" nepatria k tu spomínaným zvláštnym zjavom sprevádzajúcim modlitbu - to sám Boh ma priťahuje k sebe. Po tom nemôžem netúžiť! Chcem sa s Ním nadovšetko zjednotiť.

Modlitba

Pane Ježiša, nauč ma modliť sa. A nauč ma súhlasiť s tým, aby si ma miloval práve tak, ako Ty sám ma túžiš milovať v tejto chvíli. Nauč ma spolupracovať so všetkou milosťou, ktorú mi Ty udeľuješ, či to bude milosť prinášajúca mi radosť a uspokojenie, či tiež milosť, ktorá ma očisťuje a prináša utrpenie.

Ty si povedal: "Proste a dostanete, hľadajte a nájdete, klopte a otvoria vám" Prosím Ťa o milosť túžby iba po Tebe, o silu a lásku Tvojho Svätého Ducha vo mne, aby mi dal priľnúť k Tebe vždy, zvlášť v modlitbe. Nauč ma zotrvával pri Tebe, zvlášť vtedy, keď moja modlitba je pochmúrna, jalová a rozptýlená, keď nepociťujem Tvoju lásku, ani prítomnosť. Nauč ma voliť si a chváliť Teba nado všetko, ba aj nad potešenie, ktoré na mňa zosielaš. Boh môj a moje všetko.

Biedny som. Pane môj, a bezradný. Neraz sa cítim ako ten pocestný uberajúci sa z Jeruzalema do Jericha, ktorý padol do rúk zbojníkov a sotva ostal pri živote. Buď mi, ó Pane, "dobrým Samaritánom" (Lk 10,33-34), maj ľútosť nado mnou. Ošetri moje rany, obmy ich olejom a vínom Tvojej starostlivosti a lásky. Udeľ mi milosť modlitby - Ty vidíš ako veľmi ju potrebujem.

Amen.

Triedenie duchov: rozoznávanie

V tejto kapitole sa budeme zaoberať rozoznávaním duchov, zvlášť vo vzťahu ku kontemplatívnemu aspektu rozoznávania. Rozoberieme rozoznávanie v modlitbe ako formu modlitby - či tiež, presnejšie, ako formu kontemplácie Ježiša.

Na tomto mieste knihy čitateľ zbadá svojskú "zmenu chodu". Zatiaľ čo kapitoly týkajúce sa kontemplácie opisovali fenomén kontemplácie, časť týkajúca sa rozoznávania bude zameraná skôr na otázku ako rozoznávať. Príčinou spomínaného rozdielu je toto: kontemplácia je darom, milosťou, je skôr činnosťou Pána vo mne, než mojou vlastnou činnosťou, rozoznávanie zase, ktoré je taktiež milosťou, je zároveň aj umením. A umeniu sa možno naučiť. Zámerom najbližších kapitol, a zvlášť tejto a nasledujúcich dvoch, je pomôcť čitateľovi naučiť sa umeniu rozoznávania. Na začiatku musíme urobiť pevné rozlíšenia medzi jednotlivými vyznaniami termínu "rozoznávanie duchov".

Charizma rozoznávania duchov

Termín "rozoznávanie duchov" sa môže vzťahovať buď na charizmu, alebo tiež na všeobecnú kresťanskú prax. Niekedy sa vzťahuje na charizmu rozoznávania duchov. Svätý Pavol v Prvom Liste Korinťanom (12, l0) spomína "rozoznávanie duchov" uprostred iných chariziem. Píše takto: "Dary milosti sú rozličné, ale Duch je ten istý, (...) Každý však dostáva prejavy Ducha na všeobecný úžitok." (l Kor 12,4-7) Následne vymenúva niekoľko chariziem takých ako: uzdravovanie, konanie zázrakov, proroctvo a taktiež - medzi inými – schopnosť rozoznávania duchov. Čo je to charizma a čím je "schopnosť rozoznávania duchov"?

Čo je to charizma? Charizma je dar zvláštnej milosti majúcej tri odlíšenia:
1. Nie je daná každému, lež iba niektorým ľuďom.

2. Je to dar služobný, dar služby "na všeobecný úžitok" (l Kor 12,7), na budovanie Kristovho tela, ktorým je kresťanské spoločenstvo. 3. Je to zvláštny druh spojenia s Pánom

K tomu niekoľko príkladov. Dar zasvätenej čistoty udeľovaný katolíckym kňazom, ako aj rehoľným bratom a sestrám, je charizmou. Nie každý je povolaný k čistote "pre kráľovstvo" /"Kto to môže pochopiť, nech pochopí!" (Mt 19,12), "...každý má svoj vlastný dar od Boha" (l Kor 7,7)/. Táto charizma je daná iba niektorým. Okrem toho, zasvätená čistota činí kňaza, rehoľnicu i rehoľníka slobodnými k službe Pánovi (l Kor 7,32-35). Po tretie zase, tí, ktorí zložili sľub alebo prísľub čistoty, a je medzi nimi veľa laikov - vedia, že je to zvláštny spôsob prináležitosti Ježišovi Kristovi.

Ďalej, charizma vyučovania, zvlášť kresťanského vyučovania, nie je daná všetkým, lež hlavne tým, ktorí boli povolaní k takej službe, a zvlášť tým, ktorí sa modlia o túto charizmu. Je to dar služby. On dáva vyučujúcemu zvláštne spojenie s Ježišom Kristom - ako tomu, ktorý Ho reprezentuje vo vyučovaní (por. Ef 4,11, Rim 12,7). Napokon Pán udeľuje charizmu evanjelizácie tým, ktorí sú povolaní k službe presahujúcej rámec zvyčajnej kresťanskej povinností, a tí majú s Ním zvláštne spojenie ako evanjelizujúci (por. Ef 4,11).

Charizma rozoznávania duchov je zvláštnym darom milosti, udeľovaným niektorým osobám, umožňujúcim rozhodovanie, ktoré veci, slová alebo prejavy pochádzajú od Ducha Svätého, a ktoré nepochádzajú iba od Ducha Svätého, ale môžu pochádzať i od zlých duchov. Väčšina exegétov Nového zákona usudzuje, že svätý Pavol preto vymenúva charizmu rozoznávania duchov bezprostredne po charizme prerokovania, lebo charizma rozoznávania bola užitočná zvlášť pri rozhodovaní, ktoré proroctvá vyhlásené na modlitbových zhromaždeniach pochádzali skutočne od Pána, a ktoré nie. Je možné, že charizmou rozoznávania sa posluhovalo tiež pri exorcizmoch na spoznanie prítomnosti zlých duchov. Bola to nepochybne charizma vysoko cenená.

Väčšina z nás nevlastní charizmu rozoznávania duchov. Napriek tomu, všetci sme povolaní k rozoznávaniu duchov vo všeobecnejšom zmysle, k rozoznávaniu, čo v našom vlastnom živote pochádza od Ducha Svätého a čo nie.

Rozoznávanie duchov ako dar pre všetkých

Nový zákon hovorí o rozoznávaní duchov ako dare pre všetkých, ktorý nie je iba zvláštnou charizmou, lež milosťou udeľovanou každému kresťanovi. Tí, ktorým je daná charizma, budú prirodzene dokonalejší v rozoznávaní duchov než ostatní. Všetci sme rovnako povolaní k rozoznávaniu, čo v našom živote pochádza od Pána a čo od Neho nepochádza.

Termín "rozoznávanie duchov", ktorým si poslúžil svätý Pavol v Prvom liste Korinťanom sa týka charizmy. Ale v Prvom Jánovom liste, "rozoznávanie duchov" znamená dar vlastný všetkým: všetci sú povolaní k rozoznávaniu - "Milovaní, neverte každému duchu, ale skúmajte duchov, či sú z Boha." (l Jn 4,1). Napriek tomu, že rozoznávanie duchov je v Novom zákone spomínané sotva dvakrát, fakt rozoznávania duchov je prítomný vo všetkých evanjeliách, v Skutkoch Apoštolov a v iných knihách Nového zákona. Evanjeliá zobrazujú potrebu umenia rozoznávať na spoznanie moci Ducha Svätého v Ježišovi a na premáhanie ducha zla. Mária spoznáva činnosť Boha v akte Zvestovania (Lk 1,35), podobne ako neskôr Jozef (Mt 1.18-20). Alžbeta a Simeon poznajú Ducha v Ježišovi (Lk 1,41. 2,26).

Evanjelium podľa svätého Matúša, v jedenástej a dvanástej kapitole, poukazuje, že na základoch dišputy Ježiša s vodcami Izraela spočíva náuka o rozoznávaní duchov. Objektom rozoznávania je tu sám Ježiš. Prítomnosť Ducha možno poznať z toho, čo Ježiš hovorí a činí. Umenia rozoznávania sa domáhajú Ježišove podobenstvá. Tieto podobenstvá viacej učia rozoznávaniu - vyzývajú ia rozoznávaniu - vyzývajú 46), k tomu, aby sme boli rozvážni a pozornejšie rozoznávali (Mt 25,14-30), aby sme budovali na skale a nie na piesku (Mt 7,24-25).

Svätý Pavol rozoznáva duchov v mnohých spoločenstvách, ktorým píše. Súčasne povzbudzuje k rozoznávaniu (Flp 1,9-11). Nech vás "vedie Boží Duch" (Rim 8,14), "žite ako deti svetla!... Pochopte, čo j e vôľa Pánova" (Ef 5,8-lO, por. 5,17). Pre Pavla základom rozoznávania je zväzok danej osoby s Ježišom Kristom (IKor 12,3. 23,3). To isté sa týka evanjelií a listov svätého Jaria: "Božieho Ducha poznáte podľa toho: Každý duch, ktorý vyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v tele, je z Boha. Duch, ktorý nevyznáva Ježiša, nie je z Boha." (l Jn 4,2-3) Jestvuje trvalá kresťanská tradícia rozoznávania duchov siahajúca do čias Nového zákona a prítomná až do súčasnosti. Klasické sformulovanie tejto tradície zostavil svätý Ignác z Loyoly, mystik XVI. storočia, zakladateľ rehole jezuitov. Cez neho podané zásady sú neporovnateľné s inými ako praktická príručka rozoznávania duchov. Venujeme im zvyšok nasledujúcej kapitoly.

Rozoznávanie duchov

Duchovné rozoznávanie je tým modlitbovým procesom, vďaka ktorému pozorujem - cez lásku a vo svetle viery - prirodzenosť mojich vlastných skúseností: či daný impulz, myšlienka, zámer alebo slovo pochádza od Pána alebo nie? Či pochádza od Ježišovho Ducha, či z iného prameňa? Vedomosť o tom, odkiaľ pochádza daná myšlienka, úmysel alebo slovo, mi pomôže rozhodnúť sa. Túžim postupovať pod vedením Ducha Svätého a odmietať i vyhýbať sa tomu, čo od Neho nepochádza.

Ignác z Loyoly vo svojich Pravidlách o rozoznávaní duchov (Duchovné cvičenia, kapitoly 313-336), rozlišuje "dobrých duchov" a "zlých duchov". "Dobrí duchovia" to je Duch Svätý a anjeli. Všetky myšlienky alebo impulzy, ktoré neznámym spôsobom prichádzajú od Pána, pripisuje Ignác "dobrému duchu". Všetky myšlienky alebo impulzy, ktoré pochádzajú z tradičných prameňov pokušenia -zo sveta, z tela, od diabla (alebo od zlých duchov, ktorí sú jeho sluhami) - Ignác pripisuje "zlému duchovi". Cieľom rozoznania duchov je umenie určiť, či v konkrétnom prípade daná idea, myšlienka, zámer, impulz, vnútorný nátlak, pochádza od dobrého ducha alebo od zlého ducha.

Aké kritéria použijem, aby som to posúdil? Akými normami si poslúžim pri posúdení vlastnej vnútornej skúsenosti? Mám k dispozícii normy objektívne a normy subjektívne. Objektívne normy existujú mimo mňa, presahujú ma. Subjektívne normy, to je moje vlastné svedomie, a taktiež city, myšlienky a vnútorné príkazy.

V objektívnom zmysle, Pán sa prihovára ku mne, udáva mi smer ako mám žiť - v Biblii, v náuke a učení Cirkvi, cez každú legálnu moc, ktorej podlieham. A teda s každou myšlienkou alebo impulzom, ktorý protirečí objektívnym normám, aké uznávam, som povinný sa zaoberať so zvláštnou ostražitosťou. Boh neprotirečí sám sebe - nehovorí ináč v Svätom písme a Cirkvi, a ináč v mojom srdci.

Avšak často objektívne normy nepostačujú na posúdenie myšlienky alebo pocitu. Objektívne, napríklad myšlienka môže byť veľmi dobrá, ale povstane otázka: či táto myšlienka tu a teraz prichádza ku mne od Pána? Zlý duch ma môže chcieť priviesť do objektívne dobrého cieľa v zlej chvíli alebo v nepriaznivých okolnostiach, alebo keď nie ja som tou osobou, ktorej Pán zveruje svoju úlohu. V mnohých prípadoch sa musím spoliehať na subjektívne normy. Ak mi svedomie hovorí, že daná idea alebo impulz sú zlé, vtedy viem, že nie som povinný sa im poddať. Avšak často moje svedomie neprotestuje. Či vzhľadom na to daná myšlienka, pocit alebo zámer - predpokladajúc, že oni sú dobré, že nie sú hriešne, a objektívne chvályhodné - naozaj pochádzajú v danej chvíli od Pána? Ako to môžem posúdiť?

Vnútorné, či tiež subjektívne, normy, ktorými disponujem pri hodnotení, či daná myšlienka alebo daný impulz pochádzajú od Pána, nie sú subjektívne v zmysle ľubovoľnosti. Sú to normy, na ktoré sa možno spoľahnúť, zakorenené v celej objektívnej kresťanskej tradícii rozoznávania duchov.

Prvá norma, ktorú nám podáva Ignác z Loyoly, je táto: ak sa odďaľujem od Pána, pohrúžený do ťažkého hriechu, vtedy zlý duch spôsobuje, že sa cítim dobre, pomáha mi nachádzať príjemnosť v tom, čo ma odďaľuje od Pána. Odďaľujem sa od Pána - a pritom nachádzam príjemnosť v myšlienkach a vnútorných príkazoch, ktoré ma posúvajú tým smerom, na ktorý som sa už sám vydal. Súčasne dobrý duch volí opačnú taktiku vyvolávajúc v mojom vedomí bôľ a ľútosť, budiac vo mne nepokoj, a naviac strach a iné negatívne pocity, keď sa dobrý duch vydáva smerom opačným tomu, ktorý nabral môj život.

Ak zase sa usilujem žiť kresťansky (a ak čítaš túto knižku, istotne i Ty sa o to usiluješ), ak sa usilujem vydať po chodníkoch Pána - vtedy sa deje čosi práve opačné: zlý duch vzbudzuje vo mne smútok, nepokoj, strach pred prekážkami, ktoré by ma mohli zdržiavať na ceste kresťanského života. Dobrý duch mi udeľuje odvahu a potešenie, plodí vo mne pocit žiaľu nad hriechmi až po slzy ľútosti, udeľuje mi dobré oduševnenia a dáva radosť v službe Pánovi a zároveň pokoj ducha. Práve vďaka tomu môžem poznať, čo pochádza od dobrého ducha, a čo od zlého: zo skutkov vo mne samom.

Ignác píše: "U tých, čo postupujú od dobrého k lepšiemu, dobrý anjel sa dotýka takej duše sladko, ľahko a lahodne, akoby kvapka vody vnikala do špongie. Zlý duch sa však dotýka takej duše ostro, s ozvenou i nepokojom, ako keby kvapka vody spadla na kameň. U tých však, ktorí postupujú od zlého k horšiemu, tí istí duchovia dotýkajú sa duše obráteným spôsobom. Dôvodom toho je uspôsobenie duše týmto anjelom opačné alebo podobné. Keď je im opačné, vchádzajú do duše hlučne, dajúc sa výrazne pocítiť. Keď však je im podobné, vchádzajú mlčky ako do vlastného domu cez otvorené dvere" (Duchovné cvičenia, kapitola 334, svätý Ignác z Loyoly).

Uvedomme si, že dôležité tu nie je to, v akom bode duchovnej cesty sa práve nachádzam, ale to, aký smer nabral môj život. Či sa uberám k Pánovi, či sa od Neho vzďaľujem?

Útecha

Veľmi často najlepším kritériom ocenenia pôvodu myšlienky, zámeru konania alebo vnútorného nátlaku bude to, čo Ignác nazýva "útechou". Čo rozumie Ignác pod slovom "útecha"? Pociťujem útechu, koľkokrát začínam planúť láskou k Pánovi, keď nemôžem milovať už nič a nikoho na zemi okrem Pána a Stvoriteľa všetkého, alebo tiež ak prelievam slzy žiaľu nad utrpením a smrťou Pána, nad vlastnými hriechmi a nad hriechmi sveta. Útechou môže byť konečne každé pociťované upevnenie viery, nádeje a dôvery v Pána, upevnenie lásky a každé vnútorné uspokojenie, ktoré ma pobáda v smere duchovných vecí, prinášajúc vnútorné uspokojenie a pokoj v Pánovi. V krátkosti povedané: myšlienka, zámer, cit alebo impulz prinášajú mi útechu, ak ma približujú k Pánovi, ak mi dávajú svojskú ľahkosť vo vzťahu k Nemu, v nachádzaní Ho, v zjednotení sa s Ním.

Pre tých, ktorí vedú kresťanský život, ktorí sa usilujú žiť podľa vnukania Ducha Svätého, útecha je užitočným kritériom ocenenia vnútorných zážitkov. Keď stojím pred tvárou Pána v modlitbe hľadiac na Neho očami viery, nádeje a lásky
- zisťujem, nakoľko slobodne sa s Ním cítim v kontexte myšlienky, zámeru, vnútorného vnukania. Keď kontemplujem Ježiša zverujúc mu dané myšlienky alebo impulz - zisťujem, ako sa cítim vo vzťahu k Nemu. Či pociťujem svojskú oprávnenosť, svojský pokoj, ba možno aj uspokojenie a radosť, keď predkladám Pánovi túto konkrétnu myšlienku v akte kontemplácie? Ak vtedy pocítim to, čo Ignác nazýva "útechou" - táto útecha bude znakom, že myšlienka pochádza od Neho.

"Neútechou" alebo "narúšaním" nazýva Ignác všetko to, čo ma chce oddialiť od Pána: pokušenia k hriechu a opustenia Boha, pochmúrnosť srdca a úmyslu, pochybnosť, všetko čo vzbudzuje nedôveru voči Pánovi, nedostatok viery a nádeje, chlad citov. Či narúšanie je to isté, čo svätý Ján z Kríža nazýva "nocou temná"? Nie. Počas temnej noci modlitby môžem pociťovať zmeny skľúčenosti s útechou. Temná noc býva často v podstate časom skutočného pokoja a odpočinku v Pánovi, spokojnosti zo zjednotenia s Ním v súmraku - a zároveň obmenou útechy.

Niektoré zásady rozoznávania

Treba predovšetkým pamätať, že čas duchovného skľúčenia, keď človek má pocit vzdialenia sa od Boha, nie je časom zodpovedajúcim na vykonanie zmien zámerov alebo rozhodnutí učinených vo chvíli útechy. Ak pociťujem pokušenie zmeniť svoje dobré úmysly, som povinný konať spôsobom opačným tomuto pokušeniu, pridajúc si napríklad viacej modlitby, viacej pôstu. Pohrúžený do skľúčenia sa môžem pokoriť, čerpať z tejto skúsenosti vedomosť o tom, aký som slabý a bezradný, ako sa veľmi musím spoliehať na silu lásky Pána ku mne, ba aj vtedy - zvlášť vtedy - keď ju nepociťujem. Prežívajúc neútechu sa môžem cvičiť v čnosti trpezlivosti, vyčkávajúc hodinu, v ktorej mi Pán znovu udelí potešenie.

V období útechy som povinný zhromažďovať energiu na časy ťažké, plné skľúčenia, ktoré ma čakajú. Vtedy sa tiež môžem pokoriť pred Pánom vedomý si toho, ako veľmi sa na Neho spolieham, aký slabý a bezradný som bez Jeho útechy.

Útecha prichádza od Pána a má za cieľ záchranu, posilnenie môjho zväzku s Ním. Neútecha takýmto, či iným spôsobom, pochádza vždy od diabla, ktorého stratégiou je nakloniť ma k mysleniu, že nie som k ničomu, k tomu, aby som nenávidel, tak ako on, diabol, ma nenávidí. Avšak prečo Pán dovoľuje neútechu? Aké sú toho príčiny? Jestvujú, ako ukazuje svätý Ignác (Duchovné cvičenia, kapitola 322), tri hlavné príčiny narušenia. Prvá: môžem byť málo usilovný v živote modlitby zanedbávajúc spojenie s Pánom - vtedy ma útecha opúšťa následkom mojich vlastných chýb. Druhá: Pán ma môže podrobovať skúške, cvičiac ma v zmužilosti a dopomáhajúc mi v zhromažďovaní sily, podobne ako tréner prikazuje bežcovi vykonať veľa skúšobných štartov, aby dosiahol potrebnú formu. Tretia: narušenie mi môže byť dané, aby som sa naučil pokore, aby som poznal, aký malý som sám v sebe, ako veľmi som závislý na Pánovi. Neútecha ma môže uchrániť pred budovaním mojej vlastnej cnostnosti, pravosti a zdanlivo úspešného života na piesku. Môže ma posilniť cez usmernenie, aby som stále budoval na Pánovi - opore môjho života.

Problém eventuálneho omylu.

Moje rozoznávanie nebude bez omylov. Ono samo si vyžaduje rozoznávanie, dozor, posúdenie, a možno i revíziu. Problém je v tom, ako to vyjadruje svätý Ignác, že zlý duch si môže vziať podobu "anjela svetla". Zlý duch ma môže pobádať k dobrým a zbožným myšlienkam, aby potom, pomaly prejavil svoju skutočnú prirodzenosť cez vovedenie ma do skrytých sfér klamstva a hriechu.

Preto som povinný usilovne zvážiť nielen začiatok každého zámeru, ale tiež jeho stred a koniec. Ak počiatok, stred a koniec, sú v podstate dobré a smerujú k tomu, čo je spravodlivé, vtedy je to pre mňa znak pôsobenia dobrého ducha. Avšak ak dobrá myšlienka sa končí niečím zlým, odvádzajúcim od Boha, alebo tiež menej dobrým, než sa mi to na začiatku zdalo, ak plodí vo mne chaos alebo neporiadok, oslabuje ma alebo mi odoberá Pánov pokoj - vtedy je to pre mňa znak pôsobenia zlého ducha. Ale je zlý duch v stave udeliť mi útechu, navyše pre svoje zlé ciele? Aj áno, aj nie. Áno - v tom zmysle, že mi môže vnukať spravodlivé a dobré myšlienky a zámery pochádzajúce od Pána, aby ma následne doviedol na scestie svojou vlastnou cestičkou. Nemôže mi však udeliť útechu, ktorá prichádza bez akejkoľvek predošlej príčiny. Inými slovami: ak sa mi nepodarí spoznať príčiny pociťovanej útechy - či preto, že prišla na mňa nečakane, možno spolu s nejakou myšlienkou alebo oslnením, či preto, že to, čo predchádzalo nepredstavuje dostatočný dôvod k tak veľkej úteche - vtedy môžem mať istotu, že útecha, ktorú prežívam, pochádza od dobrého ducha, od Pána.

Toto sú príklady: mnoho osôb zažívajúcich vyliatie Ducha Svätého v charizmatickej obnove (keď prijímajú tzv. "krst v Duchu"), prežíva zároveň veľké útechy, radosti, v plnej miere pociťujú pokoj a blízkosť Pána. Ak útecha prerastá obsah modlitby i slávnostnú náladu chvíle, vtedy tieto osoby môžu byť isté, že útecha, ktorú prežívajú, pochádza od Pána. Takže keď počas modlitby skusujem akoby dotknutia Pána, veľkú vlnu lásky k Nemu, o ktorej viem, že pochádza práve od Neho - a pocit toho ma môže sprevádzať k náhlemu porozumeniu čohosi alebo k rozhodnutiu v záležitosti nejakej činnosti - a ak toto "dotknutie" rastie ďaleko ponad všetko, čo by som mohol sám dosiahnuť modlitbou, vtedy viem, že útecha prichádza od Pána. Môže zlý duch pristúpiť ku mne v podobe anjela, navyše vo chvíli, keď pociťujem útechu bez zjavnej príčiny?

Môže vkĺznuť hneď potom zdanlivo navrhujúc dobré alternatívne rozriešenie alebo modifikáciu prvších rozhodnutí, alebo tiež vlastné plány a klamstvá, aby ma zviedli a nasledovne priviedli k vlastným cieľom. Preto práve rozoznávanie, zvlášť v podstatných záležitostiach, môže trvať dlho. Musím sa presvedčiť kam smerujú moje myšlienky, ako sa budem cítiť po uplynutí určitého času - a to preto, aby som mohol náležité ohodnotiť nie iba počiatok (ktorý môže byť od Pána, a je od Neho, ak útecha prichádza bez zjavnej príčiny), ale tiež stred a ukončenie. Samotné rozoznávanie si zároveň často vyžaduje rozoznanie. V rozoznávaní, a zvlášť v rozoznávaní samotného rozoznania, býva nápomocná modlitba kohosi blízkeho, stály spovedník alebo duchovný vodca.

konkrétnej záležitostí odo mňa očakáva Pán. Modlil som sa už o svetlo Pána a Jeho vedenie pri hodnotení faktov, pri získavaní rád od osôb, kníh alebo dokumentov, pri pretriasaní všetkých za i proti. Teraz predkladám svoje budúce rozhodnutie priamo Pánovi, aby som spoznal, aké konanie On odo mňa očakáva.

Ježiš je Pánom môjho života, chcem Mu predložiť svoje rozhodnutie, chcem toto rozhodnutie učiniť s Jeho privolením. V krátkej chvíli kontemplácie - uprenia sa na Pána s vierou a láskou - pokúšam sa spolu s Ním premyslieť celú záležitosť, nie v zmysle logického rozumovania, lež cez jej zváženie spolu s Pánom v modlitbe, v ktorej stojím pred Jeho láskou. Spolu s Ježišom, ako keby hľadiac Mu rovno do očí, kontemplujúc Ho, zastavujem sa pri možných rozhodnutiach, pri variantoch zváženia danej záležitosti. Postupne ich predkladám Ježišovi. Konajúc to, skúmam svoje pocity voči každému nasledujúcemu rozhodnutiu v kontexte spojenia s Pánom.

Týmto spôsobom vykonávam rozoznávame duchov, skúmajúc všetky mne dostupné varianty konania. Cieľom procesu rozoznávania je nájdenie odpovedí na otázky, ktoré z volieb alebo z eventuálnych rozhodnutí boli inšpirované Pánom, zrodili sa z Jeho Ducha, ktoré z nich si želá Pán. Obyčajne po istom čase, primeranom váhe rozhodnutia, ktoré mám vykonať, nájdem riešenie. Zverujem Pánovi všetky varianty konania, činiac pri každom z nich rozoznávanie prameňa (dobrý duch - zlý duch). Venujem tomu niekoľko minút, raz alebo dva razy denne. Konám to otvoreným spôsobom, seriózne zaobchádzajúc s láskou a starostlivosťou, ktorými ma obdarúva Ježiš, usilujúc sa pravdivo spoznať, čo chce od mňa On, radiac sa s Ním s vážnosťou a dôverou.

Po istom čase - a stáva sa, že už od samého začiatku - pociťujem útechu vo vzťahu k jednému z možných rozhodnutí. Koľkokrát "sa pozriem Pánovi do očí" prosiac práve o tú možnosť, pociťujem správnosť, istotu, že ide práve o to. Alebo tiež ináč: dôsledne pociťujem pocity pokoja a vnútornej harmónie. Alebo tiež autentickej radosti srdca. Toto všetko sú znaky, že daná varianta konania pochádza od dobrého ducha.

Kľúč k rozhodnutiu sa

Toto je kľúčová otázka: do akej miery správny, do akej miery slobodný postoj zaujímam voči Pánovi v kontexte každej z nasledujúcich možných volieb? Avšak odkiaľ vziať istotu? Dosiahnuť úplnú istotu asi nedokážem. Avšak môžem sa držať rozhodnutia (že práve toto, a nie iné rozhodnutie som povinný si vyvoliť) počas niekoľkých dní, skúmajúc ho, predkladajúc Pánovi na potvrdenie, aby som sa ubezpečil, či naozaj pochádza od Neho. Ak je to tak, milosť útechy ma neopustí. V istom čase teda môžem rozoznávať vlastné rozoznávanie. Potom vykonávam a uskutočňujem vlastné rozhodnutie.

Dôverujem Pánovi, dôverujem Jeho Svätému Duchu prítomnému v mojom srdci. Duch Svätý mi udelí vedomie - cez lásku - o povahe mojej vnútornej skúsenosti. Vyjaví mi, ktoré myšlienky, ktoré pocity pochádzajú z Jeho vplyvu. Môžem potrebovať čas, napríklad niekoľko dní, na usporiadanie dojmov, na oddelenie mojich vlastných prirodzených záľub, odporu, spôsobov, strachu, varovaní, emócií, od vplyvov dobrých a zlých duchov. A aj vtedy si nebudem úplne istý o správnosti rozhodnutia.

Môžem si jej byť tiež istý? V istom zmysle - áno. To, čo Pán odo mňa očakáva, je to, čo ja sám chápem ako Jeho očakávania. Ak teda budem postupovať v zhode s tým, čo si myslím, dokonca aj bez úplnej istoty Jeho vôle, vtedy budem bez pochybovania plniť Jeho vôľu.

Ak sa moje rozhodnutie týka inej osoby, môžem potrebovať modlitbu spoločnú s touto osobou. Keď muž a žena sa majú spoločne rozhodnúť, vtedy každému osobne treba vykonať rozoznávanie, potom sú povinní podeliť sa o závery z rozoznávaní vykonaných v modlitbe a spoločne sa modliť. Spoločné rozhodnutia si vyžadujú rozoznávanie zo strany každého účastníka skupiny.

Proces spoločného rozoznávania, keď rozhodnutie musia vykonať spoločne prinajmenšom dve osoby, môže prebiehať nasledovne: každá z osôb sa modlí sama, vykonáva rozoznávanie, potom sa zhromaždia - nie kvôli diskusii, ale kvôli zhromaždeniu výsledkov, kvôli vypočutiu návrhov dosiahnutých v modlitbe každým osobne. Potom sa všetci spoločne modlia. Ak sa nedosiahla jednomyseľnosť, opísaný proces možno obnovovať až do jej dosiahnutia alebo do prijatia nejakej formy hlasovania.

Postavenie rozoznávania a rozhodnutia

Pán ma žiada rozoznávať, čo v mojej vlastnej vnútornej skúsenosti pochádza od dobrého ducha, a čo od neho nepochádza. Pán ma volá k samostatnému rozhodnutiu, zvlášť v závažných záležitostiach, v porozumení s Ním, na základe rozoznávania duchov. Avšak aby som mohol rozoznávať duchov, v mojom živote musí zostať splnená jedna podmienka: musím byť človekom modlitby, ba dokonca viac - človekom modlitby kontemplatívnej.

Rozoznávanie duchov má kontemplatívny rozmer. Základom v procese rozoznávania duchov je moje bezprostredné, kontemplatívne spojenie s Pánom. Ak v mojom živote chýba pravidelná modlitba, a navyše pravidelná kontemplácia, vtedy nebudem môcť dosiahnuť toto spojenie s Pánom, ktoré je nevyhnutnou podmienkou rozoznávania duchov a na rozoznávaní opretého rozhodnutia.

Inými slovami, aby som mohol vykonávať rozoznávanie duchov, potrebujem nielen pravidelnú, každodennú kontemplatívnu modlitbu, ale takisto splnenie, v celom mojom živote, podmienok kontemplácie: určeného vynaloženia času na kontempláciu, slobody srdca, detskej prostoty v styku s Pánom (pór. kapitola 1). Dokiaľ nebudem pravidelne a verne venovať čas na kontemplovanie Pána, ťažko mi bude dosiahnuť tento druh blízkosti "tvárou v Tvár" s Ním, ktorá je nevyhnutnou na rozoznávanie duchov. Dokiaľ moje srdce nie je slobodné, budem natoľko obmedzený nadmernými pripútaniami, že nedokážem vykonať rozoznanie. Moja vlastná dobyvačnosť ma urobí väzňom tých vyvolení, ktoré lichotia môjmu egoizmu. Môžem si opakovať, že práve tie vyvolenia pochádzajú od dobrého ducha, ale nezažijem ten neopakovateľný pokoj a uspokojujúci pocit správnosti z uskutočnených rozhodnutí, nepocítim útechu pochádzajúcu od dobrého ducha. Dokiaľ nezachovám voči Pánovi detskú prostotu - nebudem môcť hľadieť na Neho očami viery, nádeje a lásky, ticho a obyčajne, aby som sa presvedčil, ktoré z mojich myšlienok sú v podstate Jeho myšlienkami.

Ak naproti tomu je v mojom živote prítomná kontemplatívna modlitba, presvedčím sa, že môžem vďaka nej nielen skutočne prehodnotiť vlastné vnútorné skúsenosti a dôjsť k správnym rozhodnutiam cez prax rozoznávania duchov, ale takisto objavím, že rozoznávanie duchov v istom zmysle rozširuje a preniká celý môj život. Ak prijmem zvyklosť rozoznávania duchov pôsobiacich v mojom srdci a budem konať zhodne s tým, čo rozpoznaní ako pochádzajúce od dobrého ducha, vtedy - po istom čase - sa naučím uberať za dobrým duchom vo všetkých konaných voľbách, vo všetkom, čo konám. Naučím sa voliť si a konať v zhode s tou cestou, ktorou ma vedie Duch Svätý. Budem "chodiť v Duchu". Budem viesť kontemplatívny život zavše upretý na Pána, zavše sa uberajúci v Jeho Duchu. Celý môj život sa stane zvolením si Ježiša.

Chodenie v Duchu

Svätý Pavol nás poúča: "Ak žijeme v Duchu, podľa Ducha aj konajme." (Gal 5,25, por. 5,16) Mať život v Duchu znamená mať v sebe nový život Boží, jestvovať novým spôsobom - ako nové stvorenie. Konať v Duchu znamená konať zvláštnym spôsobom, zvoliť si určený smer a zhodne s ním sa uberať. Chodiť v Duchu znamená svojím životom, v každodennom počínaní, dávať praktický prejav rozoznávania duchov.

Keď žijem v zhode s Duchom Svätým, som slobodný. Môžem vykonávať voľby nie preto, že zákony a zásady ma zaväzujú a nanucujú mi opísané postupovanie. Som slobodný od pút zákona (Rim 8,3), mám slobodu postupovania zhodne so zákonom nie preto, že zákon ma k tomu núti, ale vďaka tomu, že Duch mi dáva moc poznania, vyvolenia i konania toho, čo chce Pán. Moje voľby nie sú "voľbami hlavy", opretými o znalosť toho, čo je správne, ale "voľbami srdca", opretými o vedomie - cez lásku - o tom, k čomu ma povoláva Pán. Postupujem zhodne s vnútorným zákonom Ducha (Rim 8,2), uberajúc sa nie "k telu", ale "k duchu". "A zmýšľať podľa tela je smrť, kým zmýšľať podľa Ducha je život a pokoj." (Rim 8,6) Duch sám mi pomáha v modlitbe. "Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba, a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi."(Rim 8,26) Majúc v sebe Ducha modlitby môžem prosiť Pána, aby usmerňoval moju voľbu, aby mi pomáhal v rozhodovaní. Môžem sa dať viesť Božiemu Duchu (por. Rim 8,14).

Keďže som bol obnovený v Duchu Svätom, "znovuzrodený" (por. l Pt 1,3. 23), keďže som novým stvorením "v Kristovi Ježišovi" (Ef 2, l0), keďže cez Ducha Svätého sa zúčastňujem tajomným spôsobom na živote samého Boha - som "naladený" na Pána a na to, čo On odo mňa očakáva. Môj život je stavaný pod uhlom Boha a Jeho vôle voči mne, a teda môžem spontánne poznávať alebo tušiť, ktorá voľba bude správna. Viem, keď ma vedie Duch, keď vykonávam voľbu a rozhodujem sa v Duchu, keď prežívam útechu z ovocia Ducha, a sú to: "láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť." (Gal 5,22-23)

Modlitba

Pane Ježišu, nauč ma svojím cestám. Nauč ma zavše sa uberať v Tvojom Duchu Svätom. S pomocou Tvojej milosti prosím, aby každá moja voľba bola zhodná s tou najdôležitejšou voľbou Teba ako môjho Spasiteľa. Prosím, aby všetky moje rozhodnutia
- i tie každodenné, vykonané narýchlo, i dôležité životné rozhodnutia, povstávali v zhode s Tvojím Duchom, v zhode s plánom voči mne, ktorý Ty nosíš vo svojom srdci.

Nauč ma vykonávať závažné rozhodnutia rodiac sa s Tebou, cestou rozoznávania, čo je od Teba, a čo nie. Nauč ma tiež voliť si správne, v harmónii s Tvojím Duchom prítomným v mojom srdci, keď vykonávam drobné rozhodnutia všedného dňa.

Nauč ma chodiť v Tvojom Duchu a prežívať útechu z ovocia Ducha, lásky, ktorú Ty vlievaš do môjho srdca cez Tvojho Ducha, radosti a pokoja, ktorý mi ma obdarúvaš, zhovievavosti, dobroty a láskavosti, ktorých moc udeľuje Tvoj Duch, a taktiež miernosti a zdržanlivosti, ktoré plynú z dôvery v Tvoje vedenie.

Nauč ma chodiť v Tvojom Duchu. Amen.

Rozoznávanie duchov: duchovný boj

Metaforou, ktorú svätý Ignác z Loyoly v Duchovných cvičeniach považuje za najzodpovedajúcejšiu na opísanie života kresťana, je stav boja. Vízia kresťanského života ako boja pod zástavami Ježiša Krista, a proti silám temnosti, sa tiahne cez celé Pravidlá o rozoznávaní duchov a nachádza dramatické vyjadrenie v Meditácii o dvoch zástavách (Duchovné cvičenia, kapitoly 136-148). Meditácia o dvoch zástavách zachycuje osobu meditujúcu, aby si vyobrazila Satana a Ježiša ako vodcov dvoch nepriateľských armád: každý z nich má svoju zástavu, stratégiu, taktiku a plán víťazstva. Osoba konajúca si ignaciánske cvičenia končí meditáciu formálnou prosbou o prijatie pod zástavu Ježiša a možnosť nasledovať Ho vo všetkom (kapitola 147).

Metafora boja dovoľuje Ignácovi zvýraznenie niekoľkých prvkov, ktoré on považuje za podstatné v kresťanskom živote: lojálnosť voči Pánovi, pripravenosť k zasväteniu, zrieknutie sa seba, odvaha, vernosť vo chvíľach pochmúrnych a ťažkých. Tá istá metafora nám káže uznať skutočné jestvovanie diabla a jeho ľstivosti.

Keď je reč o diablovi - a reč o ňom je nezriedka - musím priznať, že ma vzrušuje naivnosť tých osôb, ktoré neveria v jestvovanie diabla, uznajúc i samého diabla a všetkých zlých duchov za prežitky stredoveku - bežné symboly zla tohto sveta. Kontakt s osobami, majúcimi tak nepatrnú skúsenosť zla, je pre mňa vysoko poučný: tieto osoby sa určite stretli s hriechom a zlom, ale nie v takom stupni, aby zbadali v srdci tajomstva neprávosti zosobnenú silu zla.

Na druhej strane však naivnosť tých, ktorí ignorujú činnosť diabla môže byťnebezpečná. Vychádzajú do boja nevyzbrojení, navyše nevedomí jestvovania nepriateľa. Môžu sami pocítiť krivdy, a taktiež naraziť na krivdy, a taktiež môžu naraziť na krivdy tie osoby z ich okolia, ktoré sú povinní chrániť. "Lebo nás nečaká zápas s krvou a telom, ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohoto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach." (Ef 6,12) Postúpme teda podľa rady svätého Pavla a oblečme si "Božiu výzbroj", aby sme "mohli čeliť úkladom diabla" (Ef 6,11).

Túto výzbroj tvoria: viera nádej, láska, pravda a pravosť, Evanjelium pokoja a slovo Božie. Takisto je postavená na zdravom úsudku kresťanská dušpastierska prax. Jej podstatným prvkom, ktorý v našich časoch už takmer nejestvuje, je "vyháňanie diabla". Všetci sme povinní byť oboznámení s touto praxou, aby sme tým účinnejšie zdolávali jeho prítomnosť v našom živote.

Zlí duchovia jestvujú

Súčasná teológia trochu zanedbala význam exorcizmov v Novom zákone. Pretože Duch Svätý má moc Ježiša, to Ježiš vyháňa zlých duchov, a Jeho početné exorcizmy predchádzajú príchod Božieho kráľovstva. "Ale ak ja Božím Duchom vyháňam zlých duchov, potom k vám prišlo Božie kráľovstvo." (Mt 12,28) Ba čo viac, Ježiš učí svojich učeníkov ako vyháňať démonov.

Navyše ak teológia zanedbala problém jestvovania satana, zlých duchov, zosobnených síl zla vo svete - okrem presahujúcich biblické údaje - Cirkev vo svojich náukách stále naväzovala a naväzuje na jestvovanie diabla a diablov. V roku 1972 pápež Pavol VI. sa vyslovil v tejto otázke s úplnou rozhodnosťou: "Zlo nie je iba nedostatkom dobra, lež je bytím živým, duchovným, ale pozbaveným prirodzenosti dobra a kaziacim mravy. Strašnou realitou. Tajomstvom vzbudzujúcim strach. Vieme, že temno a nešťastia v histórii ľudstva (...). To nie je otázka klamstiev ľudí: to on (diabol) je ukrytým nepriateľom sejúcim bludy a nezdary v histórii ľudstva (...). Nejde o jedného diabla, lež o mnohých (...). Problém diabla a vplyvu, akým môže vplývať na jednotlivé osoby, takisto ako aj na spoločnosti, na celé spoločenstvá, na udalosti, je veľmi dôležitou kapitolou kresťanskej náuky".

Zlí duchovia teda zohrávajú vo svete podstatnú rolu, hoci skrytú. "Knieža tohto sveta" využíva celú svoju moc predovšetkým cez svoj vplyv na jednotlivé osoby. On je pokušiteľom, zvodcom, zlým radcom, advokátom zlých zámerov. Márni, oslepuje, korumpuje. Je "otcom" klamárov a zločincov, a takisto všetkých tých, ktorí nemilujú svojich blížnych.

Vo vzťahu k diabolskému vplyvu na jednotlivé osoby teológovia rozlišujú: posadnutie, obsesiu a pokušenie. Príznaky posadnutia nájdeme vymenované v rímskom ceremoniáli, v časti týkajúcej sa exorcizmov. Patrí k nim: schopnosť hovoriť v jazyku pred tým neznámom a schopnosť rozumieť tomuto jazyku, schopnosť vidieť budúcnosť alebo veci vzdialené v priestore, mimoriadna fyzická sila - zvlášť ak všetky tieto znaky vystupujú súčasne. Prípady posadnutia možno vidieť nesmierne zriedka. Otec de Tonquedec, jezuita, oficiálny exorcista parížskej arcidiecézy, po dvadsiatich rokoch praxe potvrdil, že sa nikdy s takýmto prípadom nestretol.

S obsesiou máme do činenia vtedy, keď démon alebo démoni majú čiastočnú moc nad človekom - trýznia ho, občas vybavujú mimoriadnymi silami - ale nezbavujú úplne slobodnej voľby. Vážne a zriedkavé prípady môžu pripomínať posadnutie. Obsesie menej vážne - a sú dosť časté - môžu sa prejavovať ako zdanlivý vnútorný rozkaz, sprevádzaný tvrdošijným hriechom nenávisti, zloby, odporu, lakomstva alebo neviazanosti. Obsesie bývajú - hoci s istotou nie stále, ani nie najčastejšie, ony sú toho pôvodom - čiastočným výrazom strachu, stiesnenosti, iracionálneho pocitu viny a hrôzy. Ak pokušenia, ktoré pociťujeme, sú náhle, prenikavé, neústupné a ťažké na vyjadrenie prirodzenými okolnosťami, vtedy sa smieme domnievať, že došlo k zvláštnemu zásahu zo strany diabla: v podobných prípadoch môžeme tieto zásahy nazvať obsesiou.

Pokušenia môžu prichádzať zo sveta, z tela alebo od diabla. Pokušenia vyplývajúce čiastočne alebo celkovo z činnosti zlých duchov môžu silnieť a slabnúť periodicky, alebo tiež trvať vo forme neodbytnej a stálej, ťažkej na odlíšenie od obsesie. Často možno spoznať, a prinajmenšom podozrievať, diabolské (v celosti alebo čiastočne) pochádzanie pokušenia po zvlášť silnom pocite nátlaku spojenom s pocitom zvláštnosti, iracionálnosti a neobvyklosti.

Súčasná psychológia a psychiatria dokázali psychologický pôvod mnohých reakcií považovaných niekedy za skutky činnosti diabla. A teda ak navyše uznáme jestvovanie diabla, ak súhlasíme, že on môže vplývať na ľudské počínanie - odkiaľ potom môžeme mať istotu, čo je výsledkom duševnej choroby alebo neurotických sklonov, a čo skutkom diabolských vplyvov? Naozaj neriskujeme, že nazveme duševnú chorobu diabolským posadnutím, a tak spôsobíme človekovi väčšiu škodu než úžitok?

Duševná choroba a vplyv zlých duchov sú dve úplne odlišné veci. Chceme sa vyhnúť zredukovaniu všetkých diabolských vplyvov do sféry duševných chorôb, ale taktiež zredukovaniu všetkých duševných chorôb do sféry činnosti diabla. V praxi býva niekedy ťažké alebo priam nemožné poznanie skutočných prameňov problému: duševná choroba môže byť nerozlučne spätá s vplyvmi diabla. Praktickým vytýčením tu bude, prirodzene, skúsiť všetko, čo je v daných okolnostiach možné a prijať to počínanie, ktoré sa javí ako účinné. Týka sa to zároveň psychoterapie a psychiatrického liečenia, ako i prebratia moci nad zlými duchmi.

Moc nad zlými duchmi

Fakt jestvovania diabla a jeho spojencov treba vidieť vo svetle víťazstva zmŕtvychvstania Ježiša. Triumf Ježiša Krista nad zlom, nie iba v čase Jeho verejnej činnosti, ale zvlášť v diele zmŕtvychvstania, pomáha nám vyhnúť sa všetkému dualizmu manichejského typu vo vzťahu k Bohu a diablovi. Boh víťazí. Diabol zostal premožený. Ako kresťania, zúčastňujeme sa na víťazstve Ježiša nad mocami temnosti, a keďže sme z Neho, keďže sme článkami Jeho tela, zúčastňujúcimi sa vďaka milosti na Jeho víťazstve - máme moc nad zlými duchmi.

Ježiš nám udeľuje túto moc, aby sme ju užívali vo svojom živote. Táto moc nad diablom a nad všetkými zlými duchmi, moc, ktorú Ježiš udelil svojej Cirkvi a každému kresťanovi, vlastní silu Toho, ktorý ju jej udelil. Netreba sa teda usilovať zmocniť sa Ježišovej moci - ktorú mi On sám udelil - krikmi, či tiež pokusmi nadviazania akéhokoľvek dialógu so zlými duchmi. Táto moc je dostatočne silná sama o sebe, treba ju používať pokojne, ticho a vecne.

V protestantskej turíčnej tradícii kresťanská moc nad zlými duchmi je demonštrovaná občas vo forme dramatickej, priam teatrálnej. Niektoré prvky tohto štýlu sa dajú sem - tam vybadať v hnutí neoturíčnikov a v katolíckej charizmatickej obnove. V pohanských náboženstvách, zvlášť animistických, ukážka panovania nad zlými duchmi narastá do sféry veľkého predstavenia. Bol som svedkom exorcizmu u ugandského šamana. Ceremóniu sprevádzali piesne, pokriky a bitie na bubny, majúce za cieľ - ako pripúšťam - odstrašenie zlých duchov. Katolícka tradícia - naopak: vždy zachovávala umiernený štýl, a to nie z dôvodu nadšenia, ale z dôvodu viery, podopretej skúsenosťou, v silu mena Ježiša. Netreba sa usilovať vlastnými metódami zdôrazňovať moc, ktorú nám udeľuje Ježiš. Sme povinní používať moc rozhodne a s vierou v Neho.

Vyháňanie diabla

Najčastejšou formou útoku zlých duchov na ľudskú podstatu je pokušenie. Pravdaže, nie každé pokušenie pochádza od diabla. Aby sme sa oslobodili od pokušení, ktoré môžu hoci aj čiastočne pochádzať od diabla, môžeme konať podľa rád Ignáca z Loyoly podaných v Pravidlách o rozoznávaní duchov, tvoriacich časť príručky Duchovné cvičenia.

Ignác na rôznych miestach Cvičení... nazýva diabla "nepriateľom ľudskej prirodzenosti". Odtiaľ vidieť, že nemal žiadne ilúzie o činnosti diabla a jeho stúpencov, a vieme predsa, že "pravidlá" počínania so zlými duchmi sa opierajú o osobné skúsenosti Ignáca, ako aj o pastiersku tradíciu Cirkvi. Fakt, že Ignác sám konal exorcizmy, ostal zvečnený na starom obraze zavesenom v hale jezuitského teologického inštitútu v Ríme, hneď vedľa izieb, ktoré obýval Ignác. Obraz predstavuje Ignáca konajúceho exorcizmus na osobe, z úst ktorej vychádzajú a vyletujú do priestoru tri alebo štyri biedne, čierne, paličkovité postavy. Naivnosť obrazu kontrastuje s nezmieriteľným realizmom Ignáca v pojednávaní o diablovi.

"Nepriateľ prirodzenosti", ako nás poúča Ignác v Pravidlách o rozoznávaní duchov, koná ako vodca armády: "krúži a skúma zo všetkých strán všetky naše čnosti teologické, kardinálne a morálne, a v mieste, kde sa nachádza naša najväčšia slabosť (...) útočí a chce nás premôcť" (Duchovné cvičenia, kapitola 327). Môžeme očakávať, že účinne využíva naše slabé body.
Ďalej, píše Ignác, diabol "sa chová ako zvodca - ktorý chce ostať v skrytosti, a nie byť zjavným. Keďže zvrátený človek nahovárajúc na zlé dcéru nejakého dobrého otca alebo ženu nejakého dobrého muža chce, aby jeho slová a nahovárania ostali utajené (...) a keď ich odkrýva pred dobrým spovedníkom alebo inou duchovnou osobou, ktorá pozná jeho úskoky a zloby, veľmi ho to sužuje" (kapitola 326).

Konečne čo je najpodstatnejšie pre našu argumentáciu - Ignác opisuje diabla konajúceho "podobne ako žena, v tom zmysle, že on je slabý v sebe, ale silný v svojej vôli. Žena cúva v hádke s mužom, ak ten zaujme nekompromisnú pozíciu. Keď však muž ukáže slabosť -žena koná bezohľadne. Takisto diabol: uteká, ak sa mu odvážne postavíme, ale násilne útočí, ak ukážeme strach" (Duchovné cvičenia, kapitola 325). Bez ohľadu na to, čo súdime o charakteristike hašterivej ženy, ktorú vykresľuje Ignác, nepochybne rozumel diablovi a jeho rada je praktická.

Tradičná kresťanská prax "vyháňania diabla" je dnes nemenej cenná a úspešná, neždávnejšie. Treba sa krátko pomodliť, prosiac Pána alebo Jeho Matku o pomoc, a nasledovne vydať rozkaz zlému duchu alebo duchom, ktorí nás obliehajú. Napríklad: "Odstúp odo mňa ihneď, v mene Ježiša", alebo: "Duchu strachu, opusť ma ihneď, v mene Ježiša", alebo tiež: "Duchu zloby (neviazanosti, a pod.), odíď , v mene Ježiša, a nevracaj sa viac".

Pán dal kresťanom moc nad zlými duchmi. Táto moc je účinná. Sme povinní prijať ju a poslúžiť si ňou v obrane proti pokušeniam, ktoré pochádzajú od diabla. Dovolím si uviesť jeden príklad na potvrdenie týchto slov. Istý človek sa obrátil na mňa o radu: upadol do ťažkého hriechu charakteru sexuálnej perverzie, cítil sa slabý a veľmi zahanbený. Pýtal sa, čo má robiť, aby sa oslobodil od tohto hriechu. Prvok vnútorného nátlaku, v spojení so zvláštnym charakterom hriechu, zároveň s faktom straty úcty a narastajúcej nenávisti k sebe samému, ktoré pociťoval môj zhovárajúci (a práve o to sa vždy usiluje diabol), ma priviedli k tomu, aby som pripustil, že tento človek bol pokúšaný diablom. Navrhol som mu, aby nabudúce, keď pocíti pokušenie, prebral moc nad zlým duchom a rozkázal diablovi, aby ho opustil v mene Ježiša. Urobil to a pomohlo mu to.

Zakaždým, keď cítim pri sebe prítomnosť zlých duchov alebo tiež mám podozrenie ich vplyvu - či to vo forme pokušenia, či obsesie, týkajúcej sa mňa samého, inej osoby, skupiny alebo miesta - môžem použiť moc, ktorú mi udeľuje Ježiš. Môžem sa krátko pomodliť k Ježišovi o pomoc a nasledovne rozkázať zlým duchom, aby ma opustili: "Zlí duchovia, opustite ma v tejto chvíli, v mene Ježiša". Potom sa môžem pomodliť o nové vyliatie milostí Ducha Svätého pre mňa samého alebo tiež pre osobu, či osoby, o ktorých som počul, že boli pod vplyvom diabla, ohrozené diabolským pokúšaním alebo obsesiou.

S úplnou istotou sa nemám čoho báť. Naopak: to zlí duchovia sa boja teba. To ty máš nad nimi víťazstvo v Ježišovi. On víťazí. A v Ňom i ty.

Modlitba

Pane Ježišu, ďakujem Ti za silu rozkazovania diablovi a zlým duchom, ktoré s ním spolupracujú, za moc odstraňovania zlých duchov. Ďakujem Ti, Ježišu, že si mi zveril túto moc. Nauč ma posluhovať si ňou dobre a bez strachu.

Ďakujem že si ma povolal aby som zotrvával pri Tebe, že si ma prijal pod svoje zástavy v duchovnom boji tohto sveta. Ďakujem že si mi dal Božiu zbraň, že sa môžem postaviťdo boja "bedrá si prepášuc pravdou" a "oblečúc si pancier spravodlivosti a obujúc si pohotovosť pre evanjelium pokoja", vezmúc si "štít viery... prilbu spásy a meč Ducha, ktorým je Božie slovo." (Ef 6,14-17)

Idem vpred, môj Pane, bez strachu, dôverujúc v Teba, a ochranou mi j e Tvoja drahá krv, ktorú si za mňa prelial.
Amen.

Láska a rozoznávanie

Láska je znamením kresťanstva. Láska je dôležitejšia než vedomosť, najdokonalejšou vedomosťou zase je vedomosť kontemplatívna - skrze lásku. Moja láska k Bohu je menej dôležitá než láska Boha ku mne. Láska Boha ku mne sa prejavuje - stelesňuje - v Srdci a skrze Srdce Ježiša.

Láska Ježiša

Kladiem otázku: akým spôsobom miluj e Ježiš Kristus nás, každého z nás, i mňa osobne? Prvky odpovede na túto otázku môžem nájsť hneď v učení samého Ježiša. Ježiš nás učí, aby sme milovali nepriateľov a konali dobro dokonca aj rým, ktorí nás nenávidia, aby sme žehnali tým, ktorí nás preklínajú a modlili sa za tých, ktorí nás ohovárajú, aby sme tomu, ktorý nás bije, nastavili druhé líce, aby sme dali šaty zlodejovi, ktorý nám kradne plášť, aby sme dávali každému, kto prosí a konali tak, ako chceme, aby iní robili nám (por. Lk 6,27-31). KeďJežiš učí o láske tak bezpodmienečnej, tak ďaleko siahajúcej, tak - možno povedať - radikálnej, môžem si byť istý, že On ma práve takou láskou miluje.

"Ak milujete tých, ktorí vás milujú, akúže máte zásluhu? Veď aj hriešnici milujú tých, čo ich milujú. Ak robíte dobre tým, čo vám dobre robia, akúže máte zásluhu? Veď to isté robia aj hriešnici. A ak požičiavate tým, od ktorých to dúfate dostať naspäť, akúže máte zásluhu? Veď aj hriešnici požičiavajú hriešnikom, aby dostali naspäť to isté. Ale milujte svojich nepriateľov, dobre robte, požičiavajte a nič za to nečakajte!" (Lk 6,32-35) Tieto Ježišove slová mi hovoria ako ma On miluje, ako miluje každého človeka, miluje ma bez výhrad a veľkoryso, navyše vtedy, keď Ho ja nemilujem, keď si počínam samoľúbo a hriešne. Ježiš ako Syn a Zjavenie Otca nám ukazuje znamenia Otcovej lásky: "On je dobrý aj k nevďačným a zlým." (Lk 6,35) Ježiš je vo svojej láske milosrdný tak, ako Jeho Otec (por. Lk 6,36).

"Nesúďte a nebudete súdení" (Lk 6,37), napomína Ježiš. A teda smiem dúfať, že ani On ma nebude súdiť. Keď ma napomína, aby som nesúdil iných, môžem mať istotu, že aj On ma neodsúdi. "Neodsudzujte a nebudete odsúdení." (Lk 6,37) Viem teda, že Ježiš, pretože ma miluje, ma neodsúdi bez ohľadu na to, ako som si počínal, akú pozíciu som zaujal. "Odpúšťajte a odpustí sa vám! Dávajte a dajú vám!" (Lk 6,37-38) Ježiš nám káže mnoho odpúšťať a vo všetkom si počínať veľkoryso. Prikazuje odpúšťať a dávať. A vtedy môžem mať istotu, že aj On mi odpúšťa.

Čo je však láska? Čo ona presne znamená, ako ju možno opísať? Odpoveď nám dáva svätý Pavol. Píše takto: "Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží." (l Kor 13,4-7) Poslúžiac si opisnou definíciou lásky svätého Pavla môžem lepšie pochopiť lásku Ježiša ku mne. Čo určuje láska Ježiša ku mne? Akým spôsobom ma Ježiš miluje?

Z Evanjelia podľa Jána viem, že Boh je láskou. Tiež viem, že Ježiš je Bohom. A teda správne a dobre z teologického hľadiska bude povedané, že keď Ježiš je Bohom a Boh je láskou - potom Ježiš je láskou. Keď zasa Ježiš je láskou, potom môžem v Pavlovom hymne o láske nahradiť slovo "láska" slovom "Ježiš". Čo dostanem? Dostanem opis Ježiša, ktorý ma miluje. Obdržím opis Ježišovej osobnosti.

Ako ma miluje Ježiš? Ježiš je trpezlivý a láskavý. Ježiš nikdy nezávidí. Ježiš nehľadá potlesk. Ježiš sa nedáva uniesť pýchou. Nedopúšťa sa bezočivostí. Nevyhľadáva svoje. Ježiš sa nedáva zachvátiť hnevom. Ježiš nepamätá na zlé. Ježiš sa neteší z nespravodlivosti, ale teší sa s pravdou. Ježiš je stále pripravený odpustiť, uveriť, mať nádej, všetko pretrpieť.

Taká je láska Ježiša ku mne. Takto ma Ježiš miluje. Ba čo viac, milujúc ma, Ježiš mi posiela svojho Ducha Svätého, ktorý je láskou.

Duch Svätý

Láska Otca bola stelesnená a zjavená nám v Ježišovi Kristovi. Láska Otca a Ježiša bola vliata do našich sŕdc skrze Ich Ducha Svätého (Rim 5,5). Duch Svätý je vzájomnou láskou Ježiša a Otca. Ježiš miluje Otca. Otec miluje Ježiša. Ich vzájomná láska je Osobou, ktorá je Láskou. Tou osobou je Duch Svätý, Boh, Duch Boží.

Ježiš a Jeho Otec mi posielajú svojho Ducha Svätého. Tento Duch prebývajúc v mojom srdci ma začleňuje do lásky Ježiša k Otcovi a lásky Otca k Ježišovi. Začleňuje ma do vnútorného života Boha, do spoločenstva lásky troch božských Osôb. Som začlenený do Svätej Trojice.

Duch Svätý ma vzťahuje k Ježišovi a k Otcovi. Súc ich vzájomnou láskou vzťahuje ma k Nim v láske. Môžem sa priblížiť k Otcovi bez strachu a s láskou, pretože Jeho Duch býva vo mne. Môžem sa priblížiť k Ježišovi s dôverou a láskou, pretože Duch Ježiša býva v mojom srdci.

Rozoznávanie cez  lásku

Rozoznávanie duchov sa deje vždy v láske a cez lásku vliatu do môjho srdca prostredníctvom Ducha Svätého. Dar lásky, dar, ktorý Otec a Ježiš udeľujú môjmu srdcu cez Svojho Ducha, dovoľuje mi milovať, posilňuje a obohacuje moju schopnosť milovať.

Tento dar lásky ml umožňuje kontempláciu, hľadenie na Pána očami viery, hľadenie na Ježiša - keďže kontemplácia je vedomosť skrze lásku.

Rozoznávanie duchov je úsudok opretý o vedomosť dosiahnutú skrze lásku. Je to výpoveď v kontexte kontemplácie. Rozoznávanie je kontemplatívnym úsudkom, kontemplatívnym ohodnotením. Deje sa vždy s láskou a cez lásku.

O láske a rozoznávaní sa môžeme dozvedieť z Prvého listu Korinťanom. Korinťania mali mnoho vážnych problémov a práve tieto problémy sa stali pre svätého Pavla dôvodom k napísaniu listu. Najpodstatnejším problémom bol nedostatok lásky. Nemajúc lásky nemali rozoznanie, a z nedostatku rozoznania vykonali mnoho bludných ohodnotení a úsudkov, upadnúc do dosť vážnych ťažkostí. Korinťania ako keby zabudli, že kresťanská vedomosť je vedomosťou lásky. Holdovali bludnému ponímaniu kresťanskej vedomosti a počínali si, žiaľ, zhodne s týmto ponímaním a skutky tohto počínania boli žalostné. List zahŕňa úsilie Pavla v smere uzdravenia ich zmýšľania.

Súdiac z Prvého listu Korinťanom kresťania z Korintu kládli veľký dôraz na isté zvláštne dary Ducha, obzvlášť na dary vedomosti a múdrosti, zároveň všetky iné dary -také ako napríklad hlásanie proroctva v neznámom jazyku - ktoré sa udeľovali na dokazovanie tajomných a nedostupných vedomosti. V listoch k iným cirkvám, Pavol chváli tých, ktorým píše, za ich vieru, nádej a lásku. Ale píšuc Korinťanom ďakuje Bohu za to, že obyvatelia Korintu boli "obohatení vo všetkom, v každom slove a v každom poznaní" (l Kor 1,5). Svätý Pavol ich chváli nie za čnosti, lež za charizmy. Nedostatok zmienky o viere, nádeji a láske signalizuje problémy, ktorých sa svätý Pavol dotkne v obsahu svojho listu.

Ba čo viac, poďakujúc Bohu za dary slova a poznania udelené Korinťanom, svätý Pavol ich poúča, že im chýba kresťanská múdrosť. Stavia do protikladu múdrosť Slova k náuke Kríža (l, 17-18, por. 2,2). Neprichádza do Korintu, aby hlásal lákavé slová, ale aby ukázal Ducha a moc (2,4). V ďalšej časti listu povie, že kto by pojal všetku vedomosť, a lásky by nemal - bude ničím (13,2).

Boh urobil hlúposťou múdrosti sveta (1,20). To, čo je u Boha hlúposťou, prevyšuje múdrosť človeka (1,25). Boh si vyvolil to, čo je hlúposťou vo svete, aby zahanbil múdrych.

Z obsahu listu jasne vyplýva, že Korinťanom podstatne chýbala múdrosť. Chýbal im dobrý úsudok a kresťanské rozoznávanie. Preto tiež Pavol nemôže k nim prehovoriť ako k ľuďom duchovným, ale ako k telesným (3,1). Uprostred nich panuje závisť a súťaženie. Chýba im jednota. Ich cirkev sa rozpadá na sekty, jedni sú za Pavla, iní za Apollóna, a iní - za Kéfasa (1,11-16. 3,5-23). Zdajú sa rozdelení navyše v takých otázkach, ako to, či žena je povinná nosiť závoj na zhromaždení (11,2-16). Vynášajú navzájom veci proti sebe na civilných súdoch (6,1-7). Krivdia si navzájom a okrádajú sa (6,7).

Korinťanom nechýbala iba múdrosť, ale tiež základná skromnosť a zdravý úsudok. V čase požívania Pánovej večere každý "zje svoju večeru, a potom jeden je hladný a druhý opitý" (11,21). Trpeli tiež, zdá sa, na vážne problémy v otázke sexuálnej morálky (6,13-20), a navyše tolerovali krvismilstvo (5,1-13). Niektorí navštevovali prostitútky (6,15).

Na modlitebných zhromaždeniach panoval u nich chaos, bolo mnoho prerokovania v jazykoch, a málo, alebo vôbec, interpretácií. Navyše sa stávalo, že niekoľko osôb súčasne prorokovalo v jazykoch (kapitola 14). Každý, kto bol svedkom prerokovania v jazykoch počas turíčneho alebo charizmatického zhromaždenia, dokáže si určite predstaviť chaos, aký panoval na zhromaždeniach Korinťanov.

Ba čo viac, dary slova a poznania ich učinili namyslenými, nadutými, pyšnými (4,6, por.4,18. 5,2. 13,5). Vo svetle týchto faktov môžeme ešte raz predniesť Pavlovu definíciu lásky z kapitoly 13, verše 4-7, ako nejaký súpis základných chýb Korinťanov: neúprimnosť, netrpezlivosť, nadutosť, samoľúbosť, nehanebnosť, sklon k hnevu, pomstychtivosť, nedostatok viery, nedostatok nádeje a samozrejme nedostatok lásky.

Kapitola 13 tvorí jadro Prvého listu Korinťanom. Kresťanom z Korintu najviac chýba a najviac potrebujú lásku. Svätý Pavol ich povzbudzuje, aby sa naďalej modlili o charizmy, ale nadovšetko - aby sa modlili o lásku. Láska je viac ako charizma. Láska to je metóda, spôsob života, cesta, chodník života (12,31). Charizmy bez lásky sú ničím.

Niet pochýb, že svätý Pavol túži, aby Korinťania nadobúdali a užívali dary vedomosti a múdrosti, za ktoré ich chváli na počiatku listu. Avšak vedomosť neosvietená láskou je ničím: každý dar musí byť užívaný s láskou, osvietený láskou.

Pretože Korinťanom chýba opravdivá vedomosť, nedokážu vykonať kresťanské rozoznávanie, ktoré je vedomosťou skrze lásku. A pretože im chýba rozoznávanie, konajú zle voľby a upadajú do ničomností, ktoré im Pavol vyčíta vo svojom liste.

Započúvanie sa do Ježiša.

"Poznať Ježiša" znamená niečo viac než "veľa o Ňom vedieť". Znamená to zažívať osobný kontakt s Ním. Znamená to - Poznať Ho skrze lásku. "Počúvať jeho hlas" znamená odlišovať hlas Ježiša od všetkého hluku a šumov, ktoré sa vôkol mňa rozliehajú: to znamená rozoznávať.

Evanjelium podľa Jána nám podáva tieto Ježišove slová: "Poznám svoje (ovce) a moje poznajú mňa, ako mňa pozná Otec a ja poznám Otca." (Jn 10,14-15) Akým spôsobom Ježiš pozná mňa a ja poznám Jeho? Takým istým spôsobom, akým Otec pozná Ježiša a Ježiš pozná Otca. Ježiš a Otec sa poznajú vzájomne v Duchu Svätom a Jeho prostredníctvom. Duch ten je zas láskou, ktorá Ich spája do jednej božskej prirodzenosti. Týmto spôsobom Ježiš a ja sa vzájomne poznáme v Duchu Svätom a Jeho prostredníctvom. Duch ten je však láskou, ktorá nás zjednocuje.

Ježiš ďalej hovorí: "Moje ovce počúvajú môj hlas, ja ich poznám a ony idú za mnou. Ja im dávam večný život. Nezahynú nikdy a nik mi ich nevytrhne z ruky. Môj Otec, ktorý mi ich dal, je väčší od všetkých a nik ich nemôže vytrhnúť z ruky. Ja a Otec sme jedno." (Jn 10.27-30)

Ježiš ma drží vo svojich rukách. Patrím Mu. On ma pozná a vedie k väčšej vedomosti a láske. On mi udeľuje dar započúvania sa do Jeho hlasu, dar rozoznávania, rozhodovania a usudzovania v láske. Môžem bezpečne spočívať v Jeho rukách, keď som v rukách Otca, a Otec ma zveril Ježišovi.

Modlitba

Pane Ježiša, udeľ mi dar lásky. Nauč ma kráčať vždy cestou tej lásky, ktorú Ty vlievaš do môjho srdca skrze dar Tvojho Svätého Ducha.

Nauč ma poznávať Ťa čoraz lepšie v láske, ktorú vlievaš do môjho srdca cez Tvojho Ducha. Nauč ma modliť sa v kontemplácii. A sprevádzaj ma každý deň tak, aby som bol vždy upretý na Teba. Daj, aby som si stále počínal v Tvojom Duchu.

Nauč ma, Ježišu, umeniu rozoznávať. Dožič mi a umocni vo mne dar započúvania sa do Tvojho hlasu, dar rozoznávania Tvojho hlasu. Urob ma bdelým na vnukania pochádzajúce od Tvojho Ducha a otvoreným týmto vnuknutiam. Daj, aby som si počínal vždy v Tvojom Duchu.

Amen.

Rozoznávanie a Matka Ježiša

Nový zákon nám predstavuje vzor rozoznávania duchov v osobe a živote Márie, Matky Ježiša. Mária, sčasti následkom svojho prvého rozoznávania, vtedy keďjej anjel zvestoval, že bude Matkou Ježiša, stala sa kanálom spasiteľnej Božej milosti nasmerovanej na tento svet.

Keď počula hlas anjela Gabriela - "Zdravas, milosti plná, Pán s Tebou", Mária "sa nad jeho slovami zarazila a rozmýšľala, čo znamená takýto pozdrav" (Lk 1,28-29). Jej nepokoj sa vzťahoval na zvesť, že porodí dieťa. Výsledkom okamžitého rozoznávania boli však tieto slová: "Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova." (Lk 1,38) Máriin súhlas závisel od jej rozoznávania. Skôr ako odpovedala Bohu "áno", musela najprv rozoznať, či to, čo sa deje, pochádza naozaj od Boha alebo nie. Spoznajúc božský pôvod udalosti odpovedala na Božiu vôľu bezpodmienečným "áno".

Mária rozoznávala stále. Vieme, že nie iba uchovávala vo svojom srdci všetko to, čo sa stalo - narodenie Ježiša a návšteva pastierov - ale že "uvažovala" o udalostiach "vo svojom srdci", hľadajúc ich význam za pomoci svetla, ktoré jej dal Boh. Na svadbe v Káne Mária vedela, inštinktívne rozoznávala, že Ježiš akýmsi spôsobom urobí to, o čo Ho ona prosí: rozrieši problém nedostatku vina. "Nemajú vína" - obrátila sa dôverne k Ježišovi predložiac mu problém čo najjednoduchšie. Nasledovne oslovila sluhov: "Urobte všetko, čokoľvek vám povie!" (Jn 2,3-5) Vedela z rozoznávania, že On napraví situáciu. Rozoznávanie Márie pojalo aj zmierenie sa so smrťou Ježiša na kríži. Pod krížom Mária rozhodne potvrdila svoje "áno" nasmerované na Boha počas zvestovania anjela Gabriela. Rozoznávanie jej prikazovalo, napriek silnému smútku a utrpeniu, prijať ukrižovanie ako výraz Božej vôle a plánu Božieho.

Prítomnosť Márie vo Večeradle, keď sa modlí spolu s učeníkmi očakávajúcimi až budú "vyzbrojení mocou z výsosti" (Lk 24,49), dokazuje, že úloha Márie v Božom pláne nášho vykúpenia sa neohraničuje na úlohu modelu. Musíme sa vrátiť až k zvestovaniu, až k chvíli, v ktorej Mária súhlasí s Božím plánom, aby sme lepšie pochopili jej význam pre naše vlastné rozoznávania, pre Božie vyzvanie, ktoré sme obdržali, lebo "ak žijeme v Duchu, podľa Ducha aj konajme" (Gal 5,25).

Matka rozoznávania

Podstatná pravda Nového zákona týkajúca sa Márie je fakt, že ona je Matkou Ježiša. Jej súhlas so slovami anjela - "nech sa mi stane" - je súčasne súhlasom s Božím plánom, v ktorom práve ona mala byť Matkou Ježiša.

Vykreslil jej miesto v celkovom pláne spásy. Mária bola Matkou Ježiša. Mária je stále Matkou Ježiša: nehovoríme, že bola Jeho Matkou, ale že je Matkou Ježiša. Jej materstvo trvá, jej materstvo je zväzkom postaveným na fakte historickom (počala, priviedla na svet a vychovala Ježiša), ale ostáva zväzkom nepominuteľným. Matka je navždy matkou.

Mária ako Matka Ježiša je v istom zmysle styčným bodom medzi Ježišom a svetom - a teda i medzi nami všetkými. Slovo Božie prijalo telo z Márie a skrze Máriu sa stalo človekom - vďaka ľudskej matke. Ježiš sa stal našim Spasiteľom a Prostredníkom u Otca, našim jediným Spasiteľom a Prostredníkom, vďaka Márii. Čo to znamená?

Čo to znamená objektívne, v povahe veci? A čo to znamená pre mňa? Berúc vec objektívne, s Ježišom som spätý cez Máriu. A teda v akomsi zmysle, všetci kresťania sú deťmi Márie, keď cez ňu ostávajú zviazaní s Ježišom a včlenení do tela jej Syna, ktorým je Cirkev. Veľmi nesprávne by bolo tvrdenie, že to Ježiš ma viaže s Máriou. To by stavalo Máriu nad Ježiša, a prinajmenšom na roveň s Ním, popierajúc takisto zvláštnu úlohu Ježiša ako nášho jediného Prostredníka u Otca. A teda: sme zviazaní s Ježišom cez Máriu, pretože On prichádza k nám cez ňu teraz takisto, ako prišiel vo vtelení. Mária je mojou matkou v ekonómii milosti.

"A toto materstvo Márie v poriadku milosti" - hlása Vieroučná konštitúcia o Cirkvi (Lumen gentium) - "trvá neprestajne od vtedy, čo dala pri zvestovaní svoj verný súhlas, v ktorom neochvejne zotrvala pod krížom, až kým sa nezavŕši večná spása všetkých vyvolených. Lebo ani po svojom nanebovzatí neprestala v tomto spasiteľnom poslaní, ale svojím mnohonásobným orodovaním aj naďalej nám získava dar večného spasenia." (LG 62) Mária prosí za mňa, zastáva sa ma, ako matka. Jej prihováranie - tak ako v Káne - mi pomáha v konkrétnych denných situáciách.

Pretože Mária je Matkou milosti v mojom živote, možno ju nazvať Matkou milosti rozoznávania. Svojím prihováraním sa u Ježiša mi pomáha počúvať vždy Jeho hlas, rozoznávať, čo pochádza od Neho a stále odpovedať "áno" na Jeho volanie.

Čo to znamená pre mňa subjektívne? Čo to znamená pre môj život v Ježišovi, v Jeho Duchu? Fakt, že Mária je mojou Matkou v ekonómii milosti, vcelku neznamená, že sa musím stále k nej modliť a stále ju prosiť o príhovor. Môžem ísť priamo k Ježišovi. Ale môžem tiež dôjsť k Ježišovi sprostredkovane, cez Máriu, môžem prosiť Máriu o príhovor za mňa u Ježiša, môžem ísť k Ježišovi spolu s ňou. Mária je mojou Matkou, od nej sa môžem učiť rozoznávaniu. Od Márie sa môžem učiť chodiť v Duchu.

Modlitba

Mária, prosím Ta, pros za mňa o dar rozoznávania. Prihováraj sa za mňa u Ježiša. Pros Ho, aby mi udelil hojne dar započúvania sa do Jeho hlasu, počínania si v Jeho Duchu, nasledovania Ho v láske. Priveď ma k Ježišovi.

Ježišu, prichádzam k Tebe s Tvojou Matkou Máriou. Prosím o dar rozoznávania. Ty a Otec ste jedno v Duchu Svätom Urob, aby som aj ja bol jedno s Tebou v Duchu Svätom Ty vždy počúvaš Otca. Nauč ma počúvať Teba. Ty vždy konáš to, o čo Ťa prosí Otec. Pomôž mi, aby som Ti vždy odpovedal veľkorysým "áno".

Amen.

Záverečné slovo

Dary kontemplácie a rozoznávania nám nie sú udelené izolovane a nie sú určené iba pre nás samých. Sú to dary modlitby. Dary modlitby sa nám udeľujú v spoločenstve, formujú nás a menia tak, aby si Pán nami mohol poslúžiť pre dobro iných ľudí, na budovanie spoločenstva, ktorého časť tvoríme, a na hlásanie Jeho slova ľuďom. "A keď sa pomodlili, zatriaslo sa miesto, na ktorom boli zhromaždení, všetkých naplnil Svätý Duch a smelo hlásali Božie slovo. Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu. A nik z nich nehovoril, že niečo z toho, čo mal, je jeho, ale všetko mali spoločné. Apoštoli veľkou silou vydávali svedectvo o zmŕtvychvstaní Pána Ježiša a na všetkých spočívala veľká milosť, veď medzi nimi nebolo núdzneho, lebo (...) sa rozdeľovalo každému podľa toho, kto ako potreboval." (Sk 4, 31-35) Modlitba ma napĺňa Duchom Ježiša. Tento Duch ma pomazáva, aby som Ho zdieľal s inými. Aby som sa delil Ježišom s inými, hlásajúc Ho a svedčiac o Ňom vlastným spôsobom, nie bojazlivo, lež odvážne a otvorene. Aby som sa delil s inými so všetkým, čo vlastním, aby som s láskou pristupoval k potrebám svojich bratov a sestier, aby som sa delil s darmi, ktoré som dostal, a s dôverou v Pána, ba navyše s materiálnymi dobrami.

Cieľom tejto knihy je pomôcť Ti "žiť v Duchu" a "chodiť v Duchu" s Ježišom, spolu s tými všetkými, ktorí počúvajú Jeho hlas.

Nech Ti Pán pomôže vzrastať v jednote s Ním cez kontempláciu a rozoznávanie. Nech Ťa naučí žiť a počínať si v Jeho Duchu. Nech Ťa privedie k láske, vernosti a slúženiu Jemu v Tvojich bratoch a sestrách.

Mediahost.sk - webhosting, registrácia domén, webdesign