100. výročie zjavení vo Fatime Posolstvo Panny Márie,
Kráľovnej Pokoja:

2. januára 2018

Dnes je utorok 23. január 2018 , meniny má Miloš , zajtra bude mať meniny Timotej. Blahoželáme!

LITURGICKÝ KALENDÁR:
Liturgické čítania na dnes

Počas prezerania našich stránok počúvajte:


Rádio Mária Slovensko

FORMOVANIE UČENÍKOV

José H. Prado Flores

FORMOVANIE UČENÍKOV

Návod ako sa stať Kristovým učeníkom a ako k tomu viesť iných.

© José H. Prado Flores: Formacion de Discipulos Publicaciones Kerygma, Mexico 1987 Translation: Dr. Eva Bajnoková
Nihil obstal: ThLic. Vladimír Kasan, cenzor
IMPRIMATUR: Msgr. Rudolf Baláž, diecézny biskup Banská Bystrica, 24.9.1996 č.j. 1755/96
Prvé slovenské vydanie
Ako príspevok k novej evanjelizácii z príležitosti roku 2000 vydalo © Združenie Jas, Zvolen
ISBN 80-88795-26-5

Úvod

José H. Prado Flores

FORMOVANIE UČENÍKOV

Úvod

ÚVOD

1. JEŽIŠOV PLÁN

A. Jeho poslanie: zachrániť každého človeka a všetkých ľudí

B. Jeho najvyšší cieľ: obnoviť kráľovstvo

C. Jeho metóda: formovať učeníkov - učiteľov

2. UČITEĽ A ŽIAK

A. Učitelia v Izraeli

B. Učiteľ Ježiš

C. Ježišova pedagogika

a) Otázkami

b) Odpoveďami

c) Podobenstvami a znameniami

d) Skutkami

e) Uprednostnenie skupiny svojich učeníkov

f) Učebnica: príroda

g) Škola: život

h) Vzor: dieťa

D. Učeník

E. Profil učeníka

a) Osobnosť učeníka

b) Činnosť učeníka

c) Apoštol je učeník

d) Učeník je apoštol

Záver

3. ŠTYRI PODMIENKY PRE PRIJATIE ZA UČENÍKA

A. Mať jediného Učiteľa

B. Okamžité a definitívne rozhodnutie nasledovať

C. Prekonať prekážky

a) Zrieknutie sa rodinných pút

b) Zrieknutie sa vlastnej práce

c) Zrieknutie sa hmotného blaha

d) Zrieknutie sa svetských pôct

e) Zrieknutie sa cirkevných pôct

D. Niesť kríž

Záver

4. PÄTORO VZŤAHOV UČENÍKA

A. K Bohu ako k Otcovi

B. K Ježišovi ako k Učiteľovi

a) Je povolaný Učiteľom

b) Sadá si k nohám svojho Učiteľa

c) Počúva Učiteľa

d) Verí Učiteľovi

e) Nasleduje Učiteľa

f) Poslúcha Učiteľa

C. K Duchu Svätému ako k Vodcovi

D. K iným ako k bratom

a) Odpustenie

b) Bratské napomínanie

c) Láska

E. K veciam, nezávisle2

a) Bohatstvo

b) Kresťanská správa majetkov

c) Odpútanie sa

Záver

5. PRAMENE UČENÍCTVA

A. Informácia

B. Formovanie

C. Zjavenie

Záver

6. JEŽIŠOVA METODOLÓGIA

A. Vzal chlieb do svojich rúk

Náš postoj: nemať plány

B. Požehnal ho

Náš postoj: počúvať

C. Lámal ho

a) Čistota úmyslu

b) Prostriedky očisťovania

c) Prečo nás očisťuje? Pretože to potrebujeme

Náš postoj: zriecť sa seba (odovzdať sa)

D. Rozdeľoval ho

Náš postoj: odpútať sa

E. Toto je moje telo!

Náš postoj: tvoriť Telo - Cirkev

F. Jedzte z neho všetci

Náš postoj: jedzte ma

G. Toto robte na moju pamiatku!

Záver

7. NAŠE POSLANIE

A. Ježiš nám umožňuje zúčastniť sa na jeho poslaní

a) Predlžuje svoje poslanie

b) Naplnil ich Duchom Svätým a dal im veľkú úlohu: získavať a formovať učeníkov

c) Vybavil ich charizmami

d) Prinášať veľa ovocia, a to ovocie trvanlivé

B. Stratégia

a) Byť učiteľmi - stvárňovateľmi učeníkov - apoštolov

b) Formovať učiteľov, stvárňovateľov učeníkov

c) Začínať od toho, čo máme

d) Investovať na dlhú dobu splatnosti

e) Rozumná rovnováha medzi náukou a skúsenosťou

f) Štruktúra priepustná pre ducha je otvorená pre zmenu

g) Nebyť závislý od ekonomickej moci

h) Nepracovať sami

i) Formovať spoločenstvo učeníkov

j) Počúvať Pána

Záver

ÚVOD

Bola noc a bola to noc chladná. Slnko zapadlo rýchlo, akoby sa nechcelo stať svedkom najväčšej nespravodlivosti v dejinách. Mesiac ronil hviezdne slzy cez temnú oblohu. Medzitým sa Peter skrýval v tme nepoznaný a čakal plný strachu na rozsudok, ktorý bude vynesený nad jeho učiteľom v paláci najvyššieho kňaza.

Premohol svoje obavy a riskujúc život, zakrádal sa ďalej do hniezda Synedria, ktoré bez súdneho tribunálu rozhodlo, že bude lepšie, ak jediný človek umrie pre záchranu všetkého ľudu. Zahalený do svojho plášťa chránil sa ani nie tak pred drsným chladom noci ako pred pohľadom nejakého udavača. Jeho tvár bola osvetlená vrtošivým plameňom ohňa, odzrkadľujúcim múky jeho duše.

Práve v okamihu, keď si najvyšší kňaz roztrhol posvätné rúcho a vynášal rozsudok smrti nad Ježišom Nazaretským, sluhovia a stráže paláca si všimli Šimona Petra a obvinili ho z ťažkého zločinu: "Aj tento je Ježišovým učeníkom!"

Na základe čoho považovali Petra za Ježišovho žiaka? Kde bolo zaznamenané, že rybár z Kafarnaumu je nasledovníkom kazateľa z Galiley? Prečo sa nemohol ukryť v tme ani utajiť pod plášťom svoju bezvýhradnú príslušnosť k Učiteľovi z Nazaretu?

Sú tu isté nepochybné a viditeľné črty, ktoré jasne preukazujú totožnosť Ježišovho učeníka. Nejde o povrchné znaky, ale o presne vyhranenú osobnosť, vďaka čomu si ho nemožno popliesť.

Pri čítaní týchto strán budeme osvetlení plameňom Božieho Slova. Ono nás bude identifikovať ako Ježišových žiakov alebo ako prostých obdivovateľov Učiteľa z Nazareta. Odhalí nám pravdu o tom, čo znamená byť pravým učeníkom. A vzhľadom na túto skutočnosť máme len dve alternatívy: obrátiť sa chrbtom ako bohatý mladík, alebo zanechať siete plné rýb ako rybári od Tiberiadského mora.

Kto nie je schopný prijať jedno z týchto rozhodnutí, urobí dobre, ak tu preruší čítanie, lebo je lepšie neskúmať pravdu Evanjelia, ako ostať ľahostajný. Pokračovať však v jeho skúmaní znamená zažať pochodeň, ktorá nebude môcť už nikdy vyhasnúť.

Guadalajara, 31. júl 1987

1. JEŽIŠOV PLÁN

Náš jedinečný model dušpastierskej činnosti je osoba a život Ježiša Krista. My nemôžeme vylepšiť jeho projekt ani jeho účinkovanie. Vypracoval postupný plán s konkrétnymi cieľmi a s dobre stanovenou metodológiou, ktoré je nutné poznať, aby sme ich mohli potom reprodukovať.

Ježiš je Pastier pastierov a jedinečný Učiteľ, ktorý nás vyučuje či už svojimi slovami alebo svojím príkladom. Každý pastier je živený Ježišom. Ak sa stratí tento prvý vzťah závislosti, niet viac autority vo vzťahu k iným.

A. Jeho poslanie: zachrániť každého človeka a všetkých ľudí

Ak by sme chceli zhrnúť jedinou vetou poslanie Ježiša Krista, mohli by sme použiť túto: "Byť Ježišom". Meno pre obyvateľov orientu nie je len spôsob ako nazývať nejakú osobu, ale aj spôsob ako najlepšie odhaliť hĺbku jej bytia, jej poslania, jej vlohy. Ježiš, po hebrejsky Ješuah, znamená "Boh zachraňuje". Ježiš je Ježiš, pretože v ňom a cez neho je umožnená spása každého človeka a všetkých ľudí.

On prišiel zachrániť človeka celého. Nielen dušu, ale aj telo a ducha, ako aj sociálne, politické a ekonomické štruktúry. Jeho zaujíma človek celý. Nielen telo a pokrm. Nielen duša a pôvab, ale osoba vcelku so všetkými jej vzťahmi.

Jeho poslaním je zachrániť ľudí všetkých čias a na každom mieste. On sám zhrnul svoje poslanie do piatich bodov, keď z kazateľnice Nazaretskej synagógy verejne vyhlásil:

"Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal:
aby som hlásal evanjelium chudobným,
poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení,
a slepým, že budú vidieť,
utláčaných prepustiť na slobodu,
a ohlásiť Pánov milostivý rok" (Lk 4, 18-19).

B. Jeho najvyšší cieľ: obnoviť kráľovstvo

Ježiš mal konkrétny a pevne stanovený cieľ: obnoviť kráľovstvo Božie na tomto svete. Preto ústrednou témou jeho kázania bolo odhaľovať tajomstvo kráľovstva: čo to je, podmienky pre vstup do neho a predovšetkým štýl života tých, ktorým prináleží. Sv. Matúš veľmi jasne načrtáva rôzne základné prvky, ktorými Ježiš odhalil kráľovstvo:

"A Ježiš chodil po celej Galilei, učil ich v synagógach, hlásal evanjelium o kráľovstve a uzdravoval každý neduh a každú chorobu medzi ľudom" (Mt 4, 23).

Teda jeho účinkovanie obsahovalo štyri aspekty:
•neostal dlho na jednom mieste, ale „ chodil" po celom kraji,
•verejne hlásal,
•vyučoval,
• uzdravoval.

C. Jeho metóda: formovať učeníkov - učiteľov

Ak mal Ježiš všesvetové poslanie a bol obmedzený časom a priestorom, ako sa mohol venovať celému ľudstvu a prekročiť zemepisné hranice? Prvé, čo urobil, bolo, že sa obklopil žiakmi, aby sa mohol takýmto spôsobom znásobiť a predĺžiť.

Hlavnou úlohou Ježiša počas jeho trojročného účinkovania nebolo starať sa o množstvá tých, ktorí ho nasledovali. Hlavný záujem sústredil na svojich sedemdesiatdva žiakov, až kým dvanásti z nich nedosiahli spôsobilosť učiť. ZÁKLADNÁ JEŽIŠOVA VOĽBA BOLA FORMOVAŤ UČENÍKOV.

Všeobecne sa mýlime, domnievajúc sa, že Ježiš chodil stále obklopený ľuďmi a že to množstvo ho sprevádzalo z jedného miesta na druhé. Nie! Aj keď sa Ježiš zaujímal o všetok ľud, jeho pastiersky prístup sa neobmedzoval na rozdeľovanie potravy a náuky na štyri svetové strany, ale na formovanie pastierov, ktorí budú opatrovať, pripravovať ovečky a slúžiť im. Ježišovo prvenstvo bolo v tom, že vymedzil pedagogický proces u svojich dvanástich učeníkov. Chcel nám zanechať zdokonalený model ako vzťažný bod, ktorý by nás viedol v našej pastierskej práci.

Hoci žatva už zrelej úrody z polí by bola naliehavá, on sa neponáhľal. Učiteľ nemal záujem o sériovú výrobu, ani o množstvo apoštolov, ale o kvalitu. Sformoval priemerne len štyroch apoštolov za rok, jedného za tri mesiace.

"Pre nich sa ja sám posväcujem" vyznal pri poslednej večeri (Jn 17, 19). Ježiš zasvätil svoje telo i dušu tvárneniu tých dvanástich, aby mohli podľa jeho príkladu pokračovať v čase a šíriť vo svete jeho dielo spásy. Učiteľovi nestačilo vychovať učeníkov. Chce, aby každý z nich jedného dňa mohol byť učiteľom. Ba čo viac, chce, aby robili väčšie veci ako on (por. Jn 14, 12).

Ježiš sa neobmedzil na formovanie učeníkov, ale ich robil spôsobilými stať sa učiteľmi, stvárňovateľmi ďalších žiakov, ktorí jeden po druhom by sa tiež stávali učiteľmi. Preto prvotné spoločenstvo sa zhromažďovalo pri vyučovaní apoštolov (por. Sk 2, 42). Apoštoli boli Ježišovi učeníci, ktorí dosiahli schopnosť učiť iných.

Pri tomto formovaní učeníkov Ježiš zachovával určitý postup, ktorý mal poznať každý jeho spolupracovník, predovšetkým, aby podľa neho mohol žiť, a potom, aby ho vyučoval iných.

2. UČITEĽ A ŽIAK

A. Učitelia v Izraeli

Vzťah žiak - učiteľ bol veľmi odlišný od toho, na ktorý sme zvyknutí dnes. V žiadnom prípade ho nemôžeme porovnávať so vzťahom univerzitného profesora dnešných dní k svojim študentom. Aby sme ho pochopili, musíme sa vžiť do mentality tých čias a preniesť sa v myšlienkach do orientálnych zvykov o dvetisíc rokov dozadu.

Učiteľmi v Izraeli boli vhodní laici, ktorí učili ostatných žiť podľa Božej vôle. Boli to hlavne bádatelia zákona, múdri ľudia, ktorí zosúlaďovali štýl života s Božím plánom, o čo sa oni sami pokúšali.

Viac ako teórie a doktríny učiteľ prednášal umenie správne žiť, odkrýval zmysel existencie a spôsob ako splniť vlastné povolanie. Z tohto hľadiska učiteľ dosahoval väčšiu dôležitosť ako vlastný otec. Vskutku otec len dával život, zatiaľ čo učiteľ ho učil žiť. Pre žida bolo oveľa dôležitejšie "vedieť žiť" ako žiť.

Hillel a Shammai nemali žiadnu akadémiu či inštitút, ale ich vlastný štýl života bol to, čomu učili. Ich autorita sa neopierala o študijné tituly, ale o život, ktorý viedli. To bolo to, čo priťahovalo na nich pozornosť a vyzývalo ďalších, aby ich nasledovali a napodobňovali. Ich autorita sa zakladala na spôsobe života tak hodnovernom, že inšpirovala iných a stŕhala ich za nimi.

Ich príklad bol dôležitejší ako ich slovo. Učiteľ neprednášal teóriu. To, čo vyučoval, bol samotný život tých, ktorých vyučoval. Preto museli žiaci žiť spolu s ním, lebo pozorujúc ho, učili sa žiť. Takto dochádzalo k vytváraniu jednej rodiny okolo učiteľa.

B. Učiteľ Ježiš

Ježiš sa javí ako jeden zo starovekých učiteľov, ktorý nadväzuje na tradície Izraela. Súhlasí, aby ho volali rabbi - učiteľa obklopuje sa niekoľkými, ktorí ho nasledujú, aby ich naučil svojmu vlastnému spôsobu života.

V Evanjeliu sa objavuje 48-krát výraz didaskolos (učitel) a 15-krát výraz rabbi. V dvoch prípadoch sa vyskytuje slovo rabbuni. Učiteľ je jeden z mala titulov, ktoré Ježiš na seba vzťahuje (por. Jn 13, 13).

Ježiš, na rozdiel od iných učiteľov, je Učiteľ putujúci, ktorý nemá stále miesto, kde by vyučoval, ale s voľnosťou nebeských vtákov chodí a prechádza dedinami Galiley. Z tohto dôvodu sú jeho žiaci iní ako ostatní. Napriek tomu, že bol podobný učiteľom z Izraela, mal charakteristické črty, ktoré ho odlišovali a robili jedinečným učiteľom. Tu sú hlavné rozdiely:

• V tých časoch mali žiaci právo zvoliť si učiteľa, ktorý na nich pôsobil presvedčivo a najviac im vyhovoval. V Ježišovom prípade tomu tak nie je. Je to on, kto si osobne vyberá každého zo svojich žiakov (por. Jn 15, 16).

•Byť učeníkom sa pokladalo za dočasnú etapu, na určitý čas; Ježišovi učeníci, naopak, ho nasledujú po celý život a nie je im dovolené vrátiť sa späť {por. Lk 9, 62).

• Žiaci vstupovali do služieb učiteľa asi tak, ako keď otrok slúži svojmu pánovi. Pokiaľ ide o Ježiša, nevolá ich sluhami, ale priateľmi (por. Jn 15, 15).

• Nasledovníci vynikajúceho učiteľa sa tešili dobrej povesti a autorite pred ľuďmi. Ježiš, naopak, ponúka problémy, prenasledovania a osočovania (por. Mt 5, 11).

C. Ježišova pedagogika

Ako vyučoval Ježiš? Pedagogická metóda tohto učiteľa z Galiley sa na rozdiel od všetkých ostatných vyznačovala siedmimi charakteristickými znakmi.

a) Otázkami

Ježišovou metodológiou nebolo len hovoriť, rozprávať sťaby chladným skalám. Jeho metóda bola veľmi podobná "maieutike" Sokrata, ktorá spočívala v tom, že on sám kládol otázky svojim žiakom. Jeho pedagogika nenapomáhala pasivitu poslucháčov, ale ich nútila premýšľať, robiť si následné závery, vychádzajúc pritom zo svojho vlastného vnútra.

Slová tak nie sú návodmi alebo vzorcami na určitý problém, ale zásadami, ktoré sa majú uplatňovať vo všetkých okolnostiach. Ježiš nepredkladal svojim žiakom už hotový pokrm, ale viedol ich k tomu, aby boli schopní urobiť si ho sami, aby dokázali odpovedať sami sebe v každej životnej situácii. Často sa ich priamo pýtal, aby sa naučili vstupovať do seba a nájsť odpovede, metodológiou, ktorá vychádzala z antropologického a teologického princípu: Boh nie je ďaleko od nás - v ňom sa hýbeme, žijeme a existujeme, keďže on sám si vybral príbytok v, našom srdci a nielenže zotrváva s nami, ale prebýva vnútri v nás.

Predkladáme niekoľko z mnohých otázok uvedených v Evanjeliu. Prostá potreba odpovedať na ne nás nenechá ľahostajnými:

- Koho hľadáte?
- Za koho ma pokladáte?
- Nepovedal som ti, že ak uveríš, uvidíš slávu Božiu?
- Prečo plačeš?
- Kto je väčší, kto sedí za stolom, alebo kto posluhuje?
- Nie je život viac ako jedlo, telo viac ako odev?
- Prečo svojimi zvykmi porušujú Boží zákon?
- Prečo ste ustaraní?
- Prečo zmýšľate zle vo svojich srdciach?
- Ako môžu hovoriť dobré veci, ak sú zlí?
- Prečo si zapochyboval?
- Čo môže dať človek na výmenu za svoju dušu?
- Čo chceš, aby som ti urobil?
- Aj vy chcete odísť?
- Nikto ťa neodsúdil?
- Prečo mi neveria?
- Miluješ ma väčšmi ako títo?
- Čo vlastne chceš?

Počet otázok, ktoré Ježiš kladie v celom evanjeliu, pôsobí hlbokým dojmom. Je ich viac ako päťdesiat!

On sa nesnažil dávať návody alebo vzorce, ale chcel, aby správna odpoveď prýštila zo srdca učeníka. Dokonca, keď jemu kládli otázku, často odpovedal spoločníkovi ďalšou (por. Mt 9, 14-15; 12, 26-27; 15, 1-3; 15, 33-34; 19, 16-17; 21, 15-16). Na druhej strane jeho vyučovanie, ale predovšetkým jeho život a účinkovanie boli už naznačené v týchto otázkach (por. Mt 13, 55-56; 8, 27; 21, 10).

b) Odpoveďami

Ježiš neprednášal veľa rôznych vecí, ale radšej učil tie isté veci viackrát. Robil to takou technikou, že to isté poučenie podal v rozličných okolnostiach, aby sa dokonale vrylo do pamäti jeho žiakov. Typickým príkladom toho je rozprávanie o poslednom súde, v ktorom sa po trikrát opakuje výpočet šiestich služieb milosrdenstva. To preto, aby jeho poslucháči nikdy na ne nezabudli, aby ich prevzali ako životný program a potom ich reprodukovali iným.

Na vysvetlenie tajomstva nebeského kráľovstva použil trinásť rôznych podobenstiev. Medzi obľúbenými témami sa stretáme s modlitbou, odpustením a vierou.

c) Podobenstvami a znameniami

Účinným pedagogickým prostriedkom učiteľa z Nazareta bolo obrazné vyučovanie bohaté na významy, ktoré všetci môžu odhaľovať a ťažko na ne zabudnúť.

Je pre nás nemožné predstaviť si Ježiša, ako robí prednášku o "Deutero Izaiášovi" alebo o "poexilovej hermeneutike". Obmedzoval sa na jednoduché rozprávanie o nebeskom kráľovstve. Neučil nikdy nové teórie, ani nikdy nehlásal nové dogmy, ale využil podobenstvá a prirovnania na prednesenie nevysloviteľného.

Jeho podobenstvá boli príbehy, ktoré vzbudzovali záujem, všetci im venovali pozornosť a každý si z nich vyvodzoval svoje uzávery. Ježiš nezverejnil právny kód, ani morálnu príručku, ani desatoro prikázaní, ale vyrozprával "príbehy", ktoré bolo možné aplikovať v ktorejkoľvek životnej situácii.

Takto, keď chudobní ľudia pozorovali poľné ľalie alebo nebeské vtáctvo, zabúdali na svoje starosti. Keď žena držala v ruke cennú perlu, spomenula si, čo je nebeské kráľovstvo. Keď roľník na poli sial, lepšie chápal to, čo je Božie slovo. Keď niekto išiel do banky pre svoje úroky, spomenul si na podobenstvo o talente ukrytom v zemi. Stolári veľmi dobre porozumeli, prečo je Ježiš bránou, podnikatelia dokonale chápali význam paraboly o nesvedomitom správcovi a rybárom nerobilo ťažkosti preniknúť do tajomstva kráľovstva, keď bolo prirovnané k sieti plnej rýb.

Takýmto spôsobom, zakaždým, keď sa stretávali s niektorou z týchto vecí, pripomenuli si o nej podobenstvo. Vďaka tejto audiovizuálnej metóde sa všetko stvorenie stávalo zvestovateľom evanjelia.

Na druhej strane, ako niektorí proroci, uskutočnil symbolické činy, pričom najdôležitejším faktom nebol čin sám o sebe, ale jeho hlboký význam:

- zvestovanie evanjelia chudobným (por. Lk 3, 18),
- odpúšťanie hriechov (por. Mk 2, 1 -12),
- uzdravovanie v sobotu (por. Mk 3, 1-5)
- vyhnanie predavačov z chrámu (por. Jn 2, 13-22),
- umývanie nôh učeníkom (por. Jn 13, 1-17),
- vlastné vzkriesenie (por. Mk 9, 31).

Všetky tieto znamenia boli plné posolstiev. Boli to semená, ktoré obsahovali v sebe veľké pravdy.

d) Skutkami

Viac ako slovami Ježiš vyučoval vlastným príkladom. Jeho životný štýl bol jeho najväčším poučením: ako žije Syn Boží. Pre osvojenie si spôsobu dobrého života na tomto svete stačilo pozorovať jeho správanie. Preto prišiel, aby povedal: "Učte sa odo mňa!" (Mt 11, 29). Ľudia dokázali rozpoznať, že Ježiš sa líši od ostatných učiteľov, z jednoduchého dôvodu, že žil a robil všetko to, čo učil.

Ježiš nezvolal kongres, aby prednášal o odpustení, ale odpustil hriešnici, Zachejovi, Petrovi, keď ho tri razy zaprel, a zvláštnym spôsobom svojim katom: "Otče, odpustím, lebo nevedia, čo robia! (Lk 23, 34).

Učiteľ neviedol školenie o chudobe. Bol chudobný! Nemal peniaze, majetok, ba ani kde hlavu skloniť. Dával všetko. A v mešci komunity nebolo dosť peňazí na zaobstaranie potravy pre jeho prívržencov.

Nenačrel nikdy do gréckej alebo hebrejskej etymológie, aby vysvetlil, čo znamená láska, ale zložil najväčšiu skúšku z lásky: dal život za tých, ktorých miloval (por. Jn 15, 13).

Ježiš sám o sebe hovorí, že je dobrý pastier, ktorý ide vpredu a jeho ovečky ho nasledujú. Pastieri v Izraeli nekráčali za stádom, ale pred ním.

Sila izraelského vojska sa prisudzuje skutočnosti, že jeho velitelia nepoužívajú rozkaz "do útoku", ale volajú "poďte za mnou!" Veliteľ nezostáva nikdy v zákopoch a nevydáva rozkazy spoza stola. Ale je prvý ochotný vrhnúť sa za palebnú čiaru, skôr ako to rozkáže svojim podriadeným. Slúži príkladom a činí tak prv, než dá iným pokyn, čo majú robiť.

Ježiš najprv konal a potom vyučoval. Celé jeho vyučovanie bolo garantované predovšetkým jeho príkladom (coepit facere et docere). Preto prevyšuje zákonníkov a farizejov, ktorí dávali nádherné lekcie, ale neuvádzali ich do praxe! Ježišova autorita sa nezakladala na akademických článkoch, ale na skutočnosti, že jeho život verne odzrkadľoval všetko to, čo kázal.
Nebol ako zvon, ktorý zvoláva všetkých na slávenie omše, no nikdy sa nespustí zo zvonice, aby sa zúčastnil Eucharistie. Občas sa nájdu pastieri, ktorí namiesto toho, aby konali, obmedzujú sa na kázanie o tom, čo majú iní robiť.

Napokon pre Ježiša nebolo dôležité napratať hlavy svojich žiakov vedomosťami, chcel však, aby uviedli do praktického života každé jeho slovo. Nežiadal si mnohých poslucháčov pre svoje slovo, lež aby jeho učeníci boli vernými uskutočňovateľmi jeho posolstva. Učiteľ nepokladal za najdôležitejšie založenie teologickej fakulty, ale laboratória, kde by sa uvádzalo do praxe to, čo on učil.

Jeho škola bola vlastne akási dielňa, v ktorej má byť potvrdené jeho učenie. Znakom charakterizujúcim Ježišovho učeníka nebola akademická hodnosť alebo titul, ale život podľa náuky:

Ak ostanete v mojom slove, budete naozaj mojimi učeníkmi" (Jn 8, 31).

e) Uprednostnenie skupiny svojich učeníkov

Ježiš prejavoval svojim učeníkom priazeň, akej sa iným od neho nedostávalo. Boli v centre jeho záujmov a jeho starostlivosti. Máme tu niekoľko zvláštnych prejavov Ježišovho správania sa k svojimi žiakom:

- vysvetľoval im všetko v súkromí (por. Mk 4, 34),
- plavil sa s nimi na tej istej loďke (por. Mk 8,10),
- poučoval ich osobitným spôsobom (por. Mk 9, 31),
- učil ich modliť sa (por. Lk 11, 1),
- boli preňho prvoradí (por. Lk 12, 1),
- slúžil s nimi veľkonočnú omšu (por. Mk 14, 14),
- poumýval im nohy (por. Ján 13, 5),
- zjavil sa im ako prvým (por. Ján 21, 14).

Ježiš sa zaujímal viac o svojich žiakov ako o nesmierny dav, ktorý ho nasledoval. Im odhalil veci, ktoré si králi a proroci želali vidieť a počuť. Nejeden raz sa vzdialil od davu a odišiel do ústrania výlučne s nimi.

Ale svojim učeníkom v súkromí všetko vysvetlil" (Mk 4, 34).

Na Olivovej hore sa nachádza nedokončená stavba pomenovaná kostol Pater Noster. Turisti uchvátení rozmanitosťou jazykov, v ktorých je napísaný tento vzor modlitby, prechádzajú roztržití malou jaskyňou, kde Ježiš zvykol vyučovať svojich žiakov. Ukrytý hlboko pod zemou, v pokoji a v tichu, trávil v dôvernosti s nimi dlhé hodiny, ďaleko od hluku a každodennej práce.

f) Učebnica: príroda

Ježiš nevlastnil veľkú knižnicu oplývajúcu zväzkami cudzojazyčných kníh. Veď nebeský vták, poľná ľalia či sieť plná rýb mu slúžili ako originálna učebnica.

Líšky, holubice, hady, pastier, vinohradník, ba dokonca aj zlodej boli nositeľmi posolstiev. Semeno, stromy, vtáčie hniezda; slnečný lúč, blesky, oblaky mu slúžili ako nositelia informácie.

Jedným slovom jeho učebnicou bola príroda.

g) Škola: život

Ježišova škola sa veľmi neponášala na naše strediská kresťanského alebo seminárneho formovania. Nesedel pred školskou tabuľou, ale za prestretým stolom, kde si farizeji vyberali popredné miesto, na čo Ježiš povedal: podobenstvo o prvom a poslednom mieste a zakončil ho poučením: „Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený" (Lk 14, 11)

Ježiš učil podnecovaný viac udalosťami než teóriami alebo naspamäť naučenými dogmami. Učiteľ využíval akúkoľvek príležitosť, aby odhaľoval svojim učeníkom tajomstvá Kráľovstva: vdova darujúca almužnu, ukrytý poklad, olúpenie na osamelom mieste, svadobná hostina...

Avšak tým najdôležitejším pilierom tejto školy bol učiteľ. Kde prebýval on, tam museli byť aj jeho žiaci. To, čo hovoril, bola pravda. Museli žiť, ako žil on. On bol život.

Keď Ján Krstiteľ ukázal na Mesiáša a povedal: "Hľa, Baránok Boží“, jeho najlepší žiaci nasledovali Ježiša, ktorý práve prechádzal púšťou. Učiteľ sa náhle obrátil a spýtal sa ich: "Koho hľadáte?".

Oni, udivení, odpovedali: "Rabbi, kde bývaš?" Spoznali, že Ježiš je Učiteľ, ktorý učí žiť, a preto sa ho jednoducho spýtali, kde žije, pretože žijúc pri ňom, naučia sa žiť ako on. V tej chvíli zanechali školu Jána Krstiteľa a vstúpili do školy Učiteľa z Nazareta.

h) Vzor: dieťa

Vzorom v pravom zmysle slova pre znázornenie Kráľovstva bolo dieťa. Ak sa mu niekto nestal podobným, nemohol byť Ježišovým žiakom. Kto by mohol predstaviť Kráľovstvo lepšie, hoci by to bol aj ten najlepší žiak rabínskej jeruzalemskej školy, ak nie obraz dieťaťa, ktoré dôveruje a je podriadené svojmu otcovi? (por. Mk 10, 15).

D. Učeník

Keď židovský chlapec dovŕšil trinásty rok, slávil svoj Bar Mizba (syn zákona), ktorý ho robil spôsobilým stať sa učeníkom - Talmid, t. j. schopným prijímaťučenie - Talmud. Talmid si osvojoval Talmud.

Ako sme už hovorili, v Novom Zákone sa vyskytuje 262-krát slovo mathetés, čo znamená učeník. Máme totiž 262 pasáží Evanjelia, ktoré obšírne líčia podstatné črty učeníka:

•je to ten, kto sa snaží byť ako jeho učiteľ,
•napodobňujúc jeho spôsob myslenia, jeho činnosť a jeho poslanie.

Ak by sme chceli jedinou vetou predstaviť učeníka, povedali by sme: ten, ktorý je ako jeho učiteľ.

Tak, ako nie každý môže byť učiteľom, nie každý môže byť učeníkom. Učenícky systém vyžadoval niektoré svojrázne črty a nejaké odriekania, čo nie všetci mali alebo mohli robiť. Takto chápaný učenícky stav, bol výsadou a zodpovednosťou, ktorá zahrňovala život politický a náboženský, rodinný a ekonomický.

Učeníctvo to bol systém, ktorý sa usiloval sprostredkovať umenie dobrého života. Vďaka nemu sa v Izraeli zachovával živý prameň súžitia. Jednako však, keďže to, čo učiteľ sprostredkovával, boli skúsenosti, a tieto samy o sebe nie sú prenosné, predsavzal si viesť žiakov k tomu, aby nadobúdali skúsenosti vlastné.

Učeník bol prakticky ako otrok. Za učenie, ktoré prijímal, poskytoval učiteľovi svoju službu vo všetkom, čo bolo treba. Jediný rozdiel medzi otrokom a učeníkom bol v tom, že učeník nebol povinný umývať svojmu učiteľovi nohy. V ostatnom nebol veľký rozdiel.

E. Profil učeníka

Ak urobíme syntézu charakteristík Ježišovho učeníka, môžeme veľmi dobre načrtnúť jeho profil, ktorý ho ako takého určuje. Tu je jeho fyziognómia:

a) Osobnosť učeníka

- Nie je nad učiteľa (por. Mt 10, 24).
- Je ako jeho učiteľ (por. Mt 10, 25).
- Je poučovaný učiteľom (por. Mt 11, 1).
- Patrí do Ježišovej rodiny (por. Mt 12, 49).
- Je rybárom ľudí (por. Mt 4, 19).
- Sedáva pri stole s Ježišom (por. Mt 26, 20).
- Je tichý a pokorný srdcom (por. Mt 11, 29).
- Je chudobný v duchu (por. Mt 5, 1-3).
- Je pokojný a čistý srdcom (por. Mt 5, 4-8).
- Je prenasledovaný (por. Mt 5, 11).

b) Činnosť učeníka

- Približuje sa k učiteľovi (por. Mt 10, 36).
- Nasleduje učiteľa (por. Mt 8, 23).
- Robí, čo mu prikazuje (por. Jn 15, 14).
- Robí učeníkov z iných (por. Mt 28, 19).
- Berie kríž a nasleduje Ježiša (por. Lk 14, 27).
- Dáva prednosť Ježišovi pred vlastnou rodinou (por. Lk 14, 26).
- Zrieka sa svojho blaha, majetkov (por. Lk 14, 33).
- Verí v Ježiša a v jeho slová (por. Jn 2, 11 -22).
- Verí v Písmo (por. Jn 2, 22).
- Zostáva verný Slovu (por. Jn 8, 31).
- Robí, čo mu Ježiš káže (por. Mt 21, 6).
- Miluje ostatných učeníkov (por. Jn 13, 34-35).
- Stojí pri kríži a prijíma Máriu za matku (por. Jn 19, 25-27).
- Kladie ruku do Učiteľovho boku (por. Jn 20, 24-28).
- Ochotne berie svoj kríž (por. Lk 14, 27).
- Ohlasuje blahozvesť s charizmatickými znakmi (por. Mk 16, 14-17)

Najvyšším cieľom učeníka je dosiahnuť, aby bol ako jeho učiteľ, t. j. učiteľ, ktorý učí iných žiť.

c) Apoštol je učeník

Niektorí apoštola úplne odlišujú od učeníka a stavajú ho na vyšší stupeň. Skutočnosť je oveľa inakšia. Ak sa pozorne začítame do Evanjelia, budeme neobyčajne prekvapení. V prvom rade slovo apoštol sa objavuje v Evanjeliu len 9-krát, zatiaľ čo slovo učeník 262-krát. Najpozoruhodnejšie je, že v žiadnom inom spise Nového Zákona sa učeník už viac nespomína.

Privilegovaný tucet nevznikol z ničoho nič, ani nebol utvorený svojvoľne Ježiš nechcel iba rozšíriť rady svojich prívržencov. Evanjelista Lukáš upresňuje, že boli dôsledne vybraní zo skupiny učeníkov:

"V tých dňoch vyšiel na vrch modliť sa a strávil celú noc v modlitbe s Bohom. Keď sa rozodnilo, zavolal si učeníkov a vyvolil si z nich Dvanástich, ktorých nazval apoštolmi" (Lk 6, 12-13).

Pretvoril na apoštolov tých, ktorí už boli učeníkmi. Jedinou nutnou podmienkou bolo zvládnutie prvej disciplíny: aby boli už učeníkmi. Nepožadovali sa od nich akademické tituly alebo osvedčenie o dobrom správaní a ani slobodný stav. Bohužiaľ dnes dbáme viac na vek, spôsob obliekania alebo chôdze a na iné vedľajšie veci, ktoré nepatria k nutnej podstate, požadovanej Ježišom: byť hodnoverným učeníkom. Jedinou skúškou, ktorej sa treba podrobiť pred dosiahnutím apoštolátu, je obstáť najprv ako učeník.

V roku 1986, keď som kázal v Egypte, rozprával som sa s jedným pravoslávnym biskupom, múdrym a láskavým človekom. Ku koncu rozhovoru som mu položil otázku: "U vás môžu byť kňazi ženatí. Aké sú výhody a nevýhody, ktoré z toho plynú?"

Odpovedal mi s úsmevom: "Dostávame sa až príliš neskoro k tejto otázke, ktorú nám vy, Latíni (Rímska cirkev), vždy kladiete. Pre vás je podstatné byť neženatí; pre nás milovať Krista!1 Nás nezaujíma, či sú slobodní alebo ženatí, ale či túžia slúžiť svojim bratom. Ale aj ja vám chcem položiť otázku: Zaručuje celibát odovzdanosť Ježišovi a službu blížnemu?"

(1 Pozn. prekl.: Ani v Rímskej cirkvi nie je dôraz na tom, že kňaz má byť neženatý, ale na vzťahu ku Kristovi. Kňaz v celibáte tento vzťah žije o to viac, že si volí Krista za svojho životného partnera.)

Byť apoštolom (vyslaným) si vyžaduje predovšetkým nutne byť učeníkom (povolaným). Nanešťastie sa zabúda na túto podmienku a dnes je mnoho "apoštolov", ktorí nikdy predtým neboli učeníkmi!

Bohužiaľ, veľakrát sa učenícka horlivosť nahrádzala aktivitou, apoštolskou prácou alebo jednoduchým poverením v Cirkvi. Znehodnotila sa podstata a pripadla väčšia dôležitosť na druhoradé.

Z tohto dôvodu nás Pán varoval na jednom stretnutí predstavených: "Dívajte sa dobre, kde kladú nohu a ako kráčajú. Aby sa nestalo, že po dlhom napredovaní v učení budú musieť byť diskvalifikovaní". Toto mi pripomenulo epizódu, ktorá sa skutočne prihodila.

Daniel Bautista bol najlepší mexický chodec. Získal už všetky významné ceny. Chýbala mu len zlatá medaila z olympijských hier. Pripravoval sa na ne svedomité dlhý čas pred stanoveným termínom: trénoval, držal prísnu diétu a viedol tvrdý život odmeňovaný radosťou z víťazstiev vo všetkých súpereniach, na ktorých sa zúčastňoval.

Konečne nadišiel vytúžený deň a Daniel Bautista bol v plnej forme, v kondícii vyhrať chôdzu na 20 km na olympiáde v Moskve v roku 1986. Pri nástupe poletovanie farieb a vlajok sa miešalo s nádejou na víťazstvo. Čoskoro sa tí lepšie pripravení oddelili od skupiny; medzi nimi Daniel Bautista prirodzene držal prvenstvo. Na štadióne bolo ohlásené, že tí, ktorí sú v čele závodu, budú vstupovať do cieľa. Nikto nebol prekvapený, že prvý je Mexičan Daniel Bautista. Krokom víťaza v konečnom okamihu zrýchlil, pred tlieskajúcimi divákmi a diaľkovými televíznymi kamerami. Avšak zatiaľ čo sa oslavoval už jeho jasný triumf, pár metrov od cieľa, keď ho už sotva niekto zo súperov mohol dostihnúť, rozhodcovia Daniela Bautistu diskvalifikovali a musel odísť.

Po rokoch driny a neustálych obetí, po zdolaní všetkých prípravných skúšok, včele definitívnej súťaže a pár krokov od cieľa bol Daniel Bautista diskvalifikovaný pre neštýlový krok.

Pred tou istou vecou nás vystríhal Pavol, keď povedal: "A každý, kto závodí, zdržuje sa všetkého; oni preto, aby dosiahli porušiteľný veniec, my však neporušiteľný. Ja teda tak bežím, nie ako na neisto, tak bojujem, nie akoby som bil do vetra. Ale krotím svoje telo a podrobujem si ho, aby som azda, kým iným kážem, sám nebol zavrhnutý" (1 Kor 9, 25-27).

Je isté, že sme vystavení veľmi vážnemu nebezpečenstvu, že po prácou naplnených dňoch príde hodina konečného súdu a bude nám povedané: "Nepoznám vás! Vzdiaľte sa odo mňa!", pretože v tej chvíli len Ježiš rozpozná svojich pravých učeníkov. Môže sa prihodiť, že medaila našich chariziem a hojnosť našich titulov nám zabránia vstúpiť tesnou bránou, ktorá vedie do života.

Je mnoho tých, ktorí usilovne pracujú v Pánovej vinici, no žiaľ, nepoznajú Vinohradníka. Iní zasvätia svoj život vinici, avšak nemajú v láske Vinohradníkovho Syna. To, čo je prvotné, musí zostať prvotné: Ak bol učeníkom skôr ako apoštolom, ani potom neprestáva byť učeníkom. Je veľmi dôležité, že dvanásti apoštoli sa naďalej volali "učeníci" (por. Mt 10, 1; 11, 1).

Väčšinou sa stretávame s mienkou, že najdôležitejšia pre apoštola by mala byť jeho pastierska činnosť, jeho poverenie v komunite alebo jeho cirkevný úrad a zabúda sa na prvotný cieľ, pre ktorý bol povolaný Ježišom: byť stále s Učiteľom.

Potom vystúpil na vrch, povolal k sebe tých, ktorých sám chcel, a oni prišli k nemu. Vtedy ustanovil Dvanástich, aby boli s ním a aby ich posielal kázať" (Mk 3, 13-14).

Prvé povolanie apoštola je "byť s Ježišom". Bez tejto podmienky nemôže byť jedným z nich. Ak je potom poverený misiou, je to práve preto, že najprv stál po boku Učiteľa.

Jedného dňa sa vzkriesený Ježiš zjavil siedmim apoštolom na brehu Tiberiadského mora a ukázal im, ako a kde nájdu najprekvapujúcejší úlovok svojho života. Bolo to také množstvo veľkých rýb, že nevládali vytiahnuť ťažkú sieť. Avšak Peter, ktorý stál v čele a bol najskúsenejší zo skupiny, si uvedomil, že Ježiš je na brehu. Zanechal ryby a rybárov, opustil loďku, hodil sa do mora, aby dosiahol pobrežie, na ktorom stojí Ježiš.

Zaujímavé! To, čo nedokázali urobiť siedmi, sa podarilo, len čo Peter dostihol Ježiša.

Tu si uvedomujeme, že miesto vedúceho je pri Ježišovi. Ak je s ním, aj ostatní majú uľahčenú úlohu. Keď spoločne nedokážu niečo uskutočniť, vodca skupiny sa má pohrúžiť do modlitby. To ukazuje príklad Jozueho, ktorý odchádza prosiť Pána pri Gabaone, alebo Mojžiša, ktorý sa modlí, zatiaľ čo ľud bojuje proti Amalekítom, i Gedeona. Miesto vedúceho nie je uprostred bojového poľa, ale tam, kde môže vydobyť víťazstvo: vedľa Ježiša.

Keď pápež Ján Pavol II. prijal predstaviteľov Obnovy v Duchu Svätom, 7. mája 1981, objasnil hlavnú úlohu zodpovedného za spoločenstvo: "Najdôležitejšia z činností cirkevného vedúceho je..." Tu na niekoľko okamihov zmĺkol, aby upriamil pozornosť na doplnenie vety. V duchu každý zvažoval v prívale myšlienok: vernosť Cirkvi, vytrvalosť, spoločenská horlivosť, pravovernosť učenia atď... Namiesto toho Sv. Otec dodal s úplnou istotou: "modlitba!". Pretože modlitba ( s vierou) je to, čo nás udržiava v spojení s Ježišom. Modlitba (spoločenstvo ducha) nás pozvoľna pretvára podľa podoby Ježiša Krista.

d) Učeník je apoštol

Ak pre apoštola je nutné byť najprv učeníkom, nie je možné chápať opravdivého učeníka mimo apoštolského rozmeru. Bez neho by nebolo pravého učeníka. Učeníkovi nie je dovolené postaviť stánok na vrchole hory Tábor. Treba, aby zostúpil dolu a cítil sa zaviazaný službou zvlášť voči najbiednejším. Inak by zradil svoje povolanie učeníka.

Samozrejme jeho služba nie je službou otroka, ktorý ju robí zo strachu, ani robotníka, ktorý sa prenajíma za mzdu. Je službou z lásky toho, ktorý vie, že bol vyvolený.

KAŽDÝ UČENÍK JE NUTNE APOŠTOLOM. Nanešťastie stretávame niekedy učeníkov, ktorí sa zastavia na polceste a nikdy neprejdú k činom. Sedia pri Ježišových nohách a nevstanú, aby slúžili spoločenstvu.

Záver

Mýlia sa tí, ktorí porovnávajú učeníka s apoštolom, zvlášť ak stavajú to druhé na vyšší stupienok. Skutočnosť je iná. To, čo malo pre Ježiša prvotný význam, boli jeho učeníci.

Ježiš bol jedinečný Učiteľ a veľmi sa odlišoval od iných izraelských učiteľov. Jeho škola, to bol život; učebnica - príroda; model - dieťa; záverečná skúška z lásky.

Učeník, čo sa jeho týka, nie je ten, kto zachováva pravidlá, ale ten, kto sa vo všetkom podobá svojmu Učiteľovi: myslí a koná ako on, hovorí a slúži ako on. Napokon stvárni Učiteľa tak dokonale, že učí iných žiť ako Ježiš!

3. ŠTYRI PODMIENKY PRE PRIJATIE ZA UČENÍKA

V predchádzajúcej kapitole sme zhruba načrtli vzťahy učiteľa Ježiša k svojim učeníkom. Teraz máme jasne definovať, čo je nevyhnutné pre vstup a účasť v skupine, ktorej sa Ježiš prednostne venoval.

Každý inštitút alebo kolégium má určité nutné požiadavky na svojich žiakov. Každá rodina má svoj spôsob života a každý národ má ústavu, ktorou sa riadi. Aj Ježiš podľa svojich kritérií ustanovil niekoľko podmienok nevyhnutných k tomu, aby sa uchádzač mohol stať jedným z jeho učeníkov. Nezávisíte od osobnej chuti alebo od vlastnej vôle, ale od toho, či sú mu vlastné tieto náležitosti.

Skôr ako vyložíme tieto podmienky, musíme až do základu objasniť, že nejde o jednu formu, ktorú raz naplníme a môžeme sa cítiť spokojní, pretože sme splnili všetko, čo je požadované. Ide, naopak, o akýsi ideál, ku ktorému musíme stále smerovať; proces, ktorý nikdy nekončí; učebná doba, v ktorej niet zastávok, keďže cieľom je stať sa dokonalými, ako je dokonalý Otec, ktorý je na nebesiach (por. Mt 5, 48). Treba poznamenať, že hoci sú podmienky nevyhnutné, nejde tu o zákonnícku nutnosť, ale o potrebné konkrétne postoje, ktoré učeník dobrovoľne prijíma a ktoré potom potvrdzuje podmienky praxou.

Sú štyri podmienky, nevyhnutné k tomu, aby sme mohli patriť do skupiny Ježišových nasledovníkov. Bez nich nemôžeme vstúpiť do jeho školy. Ide jednoducho o prijímaciu skúšku a ak ju niekto nezloží, nemôže vstúpiť do spoločenstva jeho žiakov.

A. Mať jediného Učiteľa

Na univerzite existujú rôzni "učitelia", každý pre svoj odbor. To isté sa deje v súčasnom svete. Jeden učiteľ je pre odievanie a druhý pre zábavy. Sú tu učitelia pre život sexuálny, ekonomický a sociálny. V Ježišovej škole, naopak, on má byť jediným učiteľom vo všetkých oblastiach. Prvá podmienka pre toho, kto ho chce nasledovať, je zrieknuť sa kohokoľvek iného, kto sa snaží vyučovať odlišný spôsob života.

On sa nedelí o svoje učiteľské miesto s Budhom alebo s Freudom. Jeho učenie je v protiklade tak s marxizmom, ako s kapitalizmom. Ak je rozpor alebo rozdiel medzi tým, čo hovorí on, a tým, čo tvrdia druhí, treba bezpodmienečne nasledovať jeho. Ide o učiteľa výnimočného a mimoriadneho. Jeho žiaci ho neprijímajú ako jedného učiteľa naviac, ale ako jediného Učiteľa. Taká je jeho požiadavka:

"... jeden je váš Učiteľ... len jeden je váš Vodca, Kristus" (Mt 23, 8-10).

Ježišov učeník neprijíma myšlienky svetskej propagandy, ani sa neriadi merítkom telesných požiadaviek; jeho hierarchia hodnôt bola stanovená jedine Kristom. A to nie je nič iné, ako odraz najvyššieho príkazu Starého zákona:

"Nebudeš mať iného Boha okrem mňa, pretože ja, Jahve, tvoj Boh, som Boh žiarlivý" (Ex 20, 3-5).
Proroci Starého Zákona bojovali neustále proti modlám, ktoré sa pokúšali zaujať Jahveho miesto. Boh neznášal iných spoluvládcov.

Ježiš, čo sa jeho týka, nepripúšťa polovičné ciele. Alebo studený, alebo horúci, pretože vlažní sú vychrlení z jeho úst. Pravda je nadmieru jasná: kto nie je bezpodmienečne s ním, je proti nemu. On musí byť jediný, od koho sa učia. Nemožno ísť ruka v ruke s ním, a popritom poškuľovať po svetských kritériách, idoloch a pominuteľných módach.

Ježiš je jediný Učiteľ. To znamená, že učeník sa nenechá viesť úsudkami spoločnosti, ani svetskými hodnotami, ale len slovom a príkladom svojho Učiteľa.

B. Okamžité a definitívne rozhodnutie nasledovať

Nasledovať Ježiša, na rozdiel od ktoréhokoľvek iného učiteľa, je rozhodnutie, ktoré nepripúšťa váhanie alebo odklady. Rozhoduje sa v tej istej chvíli, v ktorej prichádza volanie.

Keď prorok Eliáš hodil svoj plášť na Elizea, aby takto dal najavo, že ho povoláva za svojho nasledovateľa, Elizeus mal len jednu prosbu: vrátiť sa domov, aby sa odobral od svojho otca. Boží prorok mu to dovolil. A keď obetoval svoje voly, vstúpil do jeho služby (por. 3 Kŕ 19, 19-21).

S Ježišom, keďže ide o zvláštneho učiteľa, je to iné. Požaduje odpovedať bezodkladne. Nie je potrebná nijaká obeta predtým, než ho budeme nasledovať. Veď to, čo sa najviac páči Bohu, je, že veríme a nasledujeme ihneď jeho vyslanca.

Učiteľ chce, aby ho nasledovali okamžite, zanechajúc pritom aj vybrané mýto a plnú sieť ulovených rýb. Ináč nemožno byť jeho hodnoverným žiakom. Dôvod je veľmi jednoduchý: ak niekto nie je schopný takto ho nasledovať, je to preto, že si ho ešte náležité nectí.

Najhorším nepriateľom človeka je nerozhodnosť. Keď sa veci nechávajú na "potom", nechávajú sa navždy! Pán nechce zostávať na druhom mieste. Ježiš je v tomto ohľade neoblomný. Ak začiatok nie je dobrý, počas cesty už zlepšovať nemožno. Ak je prvý krok polovičatý, nie je tu žiadna záruka, že vytrváme až do konca v nasledujúcich skúškach a ťažkostiach.

Na druhej strane ide o slobodnú voľbu, ktorá dáva celý život. Ak ho človek nasleduje, ide s ním až do konca bez zastávok a bez obzerania sa späť.

V roku 1985 sme boli kázať v Japonsku. Z Tokia sme mali ísť do Kobe kvôli duchovným cvičeniam kňazov. P. Gerard SCR sa nás spýtal, ako by sme radšej cestovali: mohli sme ísť super rýchlikom "Šípom", ktorý nikde nestojí alebo obyčajným vlakom s tou výhodou, že môžeme vystúpiť a naobedovať sa v historickom meste Kjóto, navštíviť Nagoju a s najväčším pokojom pozorovať krajinu Vychádzajúceho slnka. Vybrali sme si vlak "Šíp". Nastúpili sme teda, a nuž nebolo viac zastávok, ani sme nemohli nikde pobudnúť.

Tak je to s rozhodnutím pre Ježiša - s drahocennou perlou. Ak zvolíme možnosť nasledovať ho, nie je už možné márniť čas s pozlátkami, ani zdržiavať sa nakupovaním perličiek. Kto si vyvolí Ježiša, je na tom, ako ten, kto nastúpi na vlak "Šíp": nie je možné opustiť ho! Je to ako pripútať sa pásom v lietadle.

Pri nástupe na univerzitu je presne známy počet rokov, koľko sa bude študovať, a uvažuje sa o čase, ktorý chýba do skončenia. V Ježišovej škole to tak nechodí. Do nej sa nenastupuje sa len na nejaké obdobie, ani na stanovený počet dní alebo miest. V Ježišovej škole treba byť žiakom na celý život!

Ježiš nepripúšťa, aby sme ho nasledovali týždeň alebo určitý počet rokov.

Raz ktosi požiadal Ježiša, aby ho prijal medzi svojich učeníkov, ale predtým sa chcel ísť odobrať od svojej rodiny. Ježiš mu odpovedal: "Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nieje súci pre Božie kráľovstvo". Pri inej príležitosti niekto iný úpenlivo prosil o milosť nasledovať ho, keď pochová svojho otca. Ježiš nesúhlasil (por. Lk 9, 59-62).

Ide o to nasledovať ho nielen na horu Tábor, ale aj v trpkej osamelosti Getsemani, a robiť nielen to, čo sa nám zdá ľahké, alebo s čím súhlasíme, ale aj to, čo sa nám nepáči.

C. Prekonať prekážky

Nasledovanie Učiteľa zahŕňa nutne zrieknutie sa všetkého, čo odporuje tomuto nasledovaniu alebo ho spomaľuje. Prirodzene tie veci sa nezanechávajú preto, že by boli zlé, ale pretože prekážajú úplnému odovzdaniu sa Učiteľovi. V tomto zmysle musíme chápať štvoro odriekaní požadovaných Ježišom:

a) Zrieknutie sa rodinných pút

"Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, v matku, s ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom“(Lk14, 26).

Totiž, kto uprednostňuje akúkoľvek inú osobu pred Ježišom, nemôže byť jeho žiakom. Nejde tu o zrieknutie sa rodiny, pretože by bola zlá, ale preto, že vytvára puto, ktoré prekáža slobodne slúžiť v Kráľovstve. Keď nás isté zvyky a isté rodinné tradície zväzujú do okov, máme povinnosť rozhodnúť sa definitívne pre Učiteľa.

Nevyžaduje sa zrieknutie rodiny. Ide o rozhodnutie sa pre inú rodinu, ktorá nie je založená na telesných zväzkoch, ale na motíve Nebeského kráľovstva. Pre zrozumiteľnosť, keď sa pokrvné putá stávajú okovami, potom Kráľovstvo musí mať prioritu. Ináč nemožno byť hodnoverným žiakom Ježiša. Puto s Ježišom má mať prednosť pred akýmkoľvek iným spojivom alebo náklonnosťou tohto sveta.

To neznamená, že sa musíme vzdať zodpovednosti, ktorú máme v rodine. Naopak, učeník má viesť rodinný život v súlade s Ježišovým vzorom. Nemyslí sa tým nemilovať, ale vstúpiť do rodiny, ktorá vyžaduje väčšiu lásku.

b) Zrieknutie sa vlastnej práce

Ježiš požaduje úplnú zmenu v živote svojich nasledovníkov. Učeník nenakladá už so svojimi plánmi, svojím časom, ani plodmi svojej práce pre výlučne vlastné výhody, ale zjednocujúc sa s Ježišom Kristom, pripája sa k jeho dielu spásy a začína slúžiť druhému. Nejde teda o to, aby nepracoval, ale o zmenu v spôsobe myslenia. Zmena zamestnania sa uskutoční, keď to bude potrebné.

"Kráčajúc po pobreží Galilejského mora, uvidel dvoch bratov: Šimona Petra a Andreja, ktorí práve hádzali sieť do mora, boli totiž rybármi. Ježiš im povedal: "Poďte so mnou a urobím z vás rybárov ľudí“ (Mk 1, 17).

A tak od tej chvíle Petrov čln slúži na kázanie a na prepravu komunity a nie pre výhradné účely rybára z Kafarnaumu. Aj jeho dom sa stáva miestom pre odpočinok a prácu Učiteľa.

Isté je, že učeník nepracuje viac sám pre seba a ani mzdu nepoužíva podľa svojej ľubovôle. Je povolaný spolupracovať v Pánovej vinici, loviť v iných moriach, spravovať majetok, ktorý mu nepatrí.

c) Zrieknutie sa hmotného blaha

Medzi prekážky, ktoré najviac bránia úplnému nasledovaniu Ježiša, patrí starosť o veci tohto sveta. Ježiš, dobrý Učiteľ, na to jasne upozorňuje svojich stúpencov, keď tvrdí, že nemožno slúžiť dvom pánom, pretože nie je možné byť pozorný k Bohu i k peniazom. Robí to vždy zlý dojem na Pána. Máloktoré natoľko jasné poučenia boli zobraté tak naľahko!

Namáhanie sa kvôli bohatstvám tohto sveta zadúša semeno Slova a nedovoľuje mu prinášať plody, pretože naše srdce sa stáva otrokom vecí tohto sveta, ktoré pokladá za potrebné. Dokonca je takmer nemožné, aby boháč dosiahol spásu. Preto treba urobiť životnú voľbu: alebo Boh, alebo peniaze! Alebo Ježiš, alebo bohatstvo!

Postoj bohatého mladíka je veľmi názorný: želal si mať večný život, pre ktorý stačí zachovávať rad prikázaní. Ale k dokonalosti bolo treba odpútať sa od všetkého, stať sa chudobným, a tak nasledovať Ježiša.

Nanešťastie tento mladík bol veľmi bohatý a otrocký lipol na svojom majetku, ktorým nadmieru oplýval. Nemal odvahu, aby zaplatil tú vysokú cenu, za nasledovanie Ježiša. Napriek tomu, že to bol dobrý mladý muž, ktorý dodržiaval všetky zákonné prikázania, nebol súci pre Kráľovstvo. Ježišovi nestačilo, ak niekto bol verným zachovávateľom Mojžišovho zákona. Bolo potrebné niečo viac. Keby Ježiš bol prijal tohto mladíka zviazaného putami, o ktorých sme hovorili, nepritiahol by Františka z Assisi, ani Matku Terezu z Kalkaty. Stratil by svojich najlepších nasledovníkov všetkých čias.

Učiteľ žiada od svojich učeníkov, aby nehromadili poklady, ktoré nahlodáva hrdza a kradnú zlodeji. Lakomstvo usiluje o prvenstvo, ktoré náleží Učiteľovi. Sám Ježiš je v tomto vzorom: súc bohatý stal sa chudobným. Nemal kde ani hlavu skloniť. Preto jeho učeníci musia prejsť svetom bez výstroja, ktorý by im bránil slobodne sa pohybovať, a bez peňazí, na ktoré by sa spoliehali.

Niektorí učeníci sa jednoznačne zriekli svojich hmotných statkov (Matúš, Jakub, Ján, Zachej, Barnabáš ...). Iní dali svoje majetky k úplnej dispozícii Učiteľovi (Lazárov dom, majetky zbožných žien).

Ježiš chcel, aby sa každý pričinil o evanjeliovú chudobu podľa svojho životného postavenia a špeciálneho povolania. Jedno je isté, že od všetkých požadoval odpútanie sa od bohatstva a aby neboli nikdy jeho otrokmi.

Ako vidíme, ide o chudobu dobrovoľnú a nie takú, ktorá je plodom nespravodlivosti a hriechu. Nie je reč o tom, kto sa stal chudobným proti svojej vôli, ale o dobrovoľnej chudobe. Táto však nie je samoúčelná, ale slúži ako prostriedok, aby sme žili plnšie zasvätení kráľovstvu. Musíme byť opatrní, aby sme nezamieňali prostriedok s cieľom. Nejde o to byť chudobný, ale byť ako Ježiš, ktorý je chudobný.

d) Zrieknutie sa svetských pôct

Podobne zrieknutiu sa "imania" si učeník zachováva odstup od zbytočných pôct, ktoré svet ponúka ako znamenia moci alebo synonymá vyššej hodnosti.

Ježišov nasledovník vie, že vlastní najslávnejší titul, a preto nestojí o dočasnú alebo zbytočnú slávu. Uvedomujúc si, že je synom (dcérou) kráľovstva a preto nezamení svoju dôstojnosť ani svoju česť za tituly ako leader, superior, predstavený, vedúci ... Iba ten, kto si neuvedomil svoju hodnosť Božieho syna (dcéry), hľadá tituly menšej hodnoty.

Z dejín sa môžeme dočítať, že keď Heraklius, Jeruzalemský kráľ, chcel vstúpiť do svätého mesta obťažený Ježišovým krížom, nepodarilo sa mu to. Kolená sa mu podlomili k zemi a nemohol urobiť ani jeden krok.

Keď však odložil korunu a bohaté kráľovské ozdoby a obliekol sa jednoducho, mohol niesť Ježišov kríž.
K
TO SA NEZRIEKNE ZBYTOČNÝCH SVETSKÝCH PÔCT, NEMÔŽE KRÁČAŤ V ŠĽAPAJACH JEŽIŠA NAZARETSKÉHO.

e) Zrieknutie sa cirkevných pôct

Márne svetské pocty sú ešte nebezpečnejšie v prípadoch cirkevných privilégií, čestných titulov, vykonávanej úradnej moci s gestom nadradenosti namiesto s duchom služby.

Ježiš nás vystríha, že sa môžeme modliť, postiť, dávať almužny preto, aby násľudia boli pozdravovali na námestiach, oslovovali rabbi, alebo kvôli ľudskému uznaniu. Cirkevné pocty sú ešte nebezpečnejšie, pretože pod vlneným rúškom baránka sa môže skrývať vlčia laba, ako hovorí príslovie. Sú plné rizík, dokonca niektoré z nich môžu unášať ďaleko od evanjelia.

Jakub a Ján si nárokovali za zásluhy odmenu istých nebeských výhod: sedieť po pravici a ľavici Kráľa všetkých svetov. Prepadli pokušeniu využiť svoje duchovné postavenie k vyššiemu umiestneniu nad všetkými ostatnými.

Najväčšie nebezpečenstvo, ktorému je vystavená Cirkev, pochádza z nesmiernej škály výsad, ktoré ponúka cirkevná štruktúra a vedie až k obetovaniu evanjelia za misu šošovice. Existujú tituly, ktoré nezodpovedajú žiadnej službe spoločenstvu, ale ktoré jednoducho nahrádzajú stredoveké šľachtické tituly!

JEŽIŠOV UČENÍK ODMIETA AKÝKOĽVEK TITUL NADRADENOSTI: UČITEĽ, OTEC,PREDSTAVENÝ, ATĎ.… TO SÚ TITULY, KTORÉ SÚ V KONEČNOM DÔSLEDKU NEZLÚČITEĽNÉ S POVOLANÍMJEŽIŠOVHO UČENÍKA (por. Mt 23, 1-12).

D. Niesť kríž

" A kto ide za mnou a nenesie svoj kríž, nemôže byť mojím učeníkom.“(Lk 14, 27)
Toto je ďalšia nevyhnutná podmienka pre možnosť prijatia do Ježišovej školy. Pozrime sa, čo znamená toto vyjadrenie.

V staroveku "niesť kríž" bolo synonymom k výrazu "byť odsúdený na smrť". Keďže v Ježišovom spôsobe myslenia to znamená byť pripravený dať život, je potrebné zomrieť pre seba samých, zaprieť sa, aby sme mohli byť Ježišovými učeníkmi. Ináč je prázdnou ilúziou pokladať sa za jeho žiaka.

Nasledovať ho kvôli zvýšeniu osobnej prestíže, vylepšeniu vlastnej povesti, získaniu väčších ekonomických výhod, šplhaniu sa po spoločenskom alebo cirkevnom rebríčku je v najväčšom rozpore s evanjeliom na tomto svete. Učiteľ, naopak, požaduje odmietnutie tohto všetkého, aby sme mohli nastúpiť na cestu učeníctva. Ako nemôžeme slúžiť Bohu a peniazom, nemôžeme ani slúžiť v tom istom čase Ježišovi a samým sebe. Preto je absolútne nutné zriecť sa predstavy, že sme stredom vesmíru.

Od učeníka sa žiada, aby bol celkom prichystaný prijať v živote i v smrti rovnaký údel ako údel Jahveho sluhu, v živote i v smrti. Musím však objasniť, že nejde o utrpenie neplodné, ale také, ktoré pomáha urobiť náš život plodným v prospech ostatných.

UMRIEŤ PRE NÁS SAMÝCH ZNAMENÁ NEŽIŤ PRE SEBA, ANI NEHĽADAŤ OSOBNÉ VÝHODY, ALE ŽIŤ PRE PÁNA JEŽIŠA, PRE JEHO ZÁUJMY A ZÁUJMY JEHO KRÁĽOVSTVA.

Záver

Na vysvetlenie dodajme, že tieto štyri náležitosti nerobia z nás automaticky učeníkov, ale že sú to jednoducho podmienky pre vstup na cestu učeníctva. Bez nich ani nemôžeme zostávať po boku Učiteľa, pretože, žiaľ, maril by čas s tým, kto nespĺňa tieto základné nutné požiadavky.

Pred vstupom na univerzitu sa robí rad skúšok a tu sú tieto štyri previerky pre prijatie do Ježišovej školy. To pekné alebo nepekné na tejto skúške je, že sa nám odhaľujú už vopred otázky, ktoré nám budú dané, aby sme na ne odpovedali, nie však slovami, ale činmi. Keď Ježiš stanovuje zápisné na prijatie do svojej školy, ponúka nám veľmi podnetné podobenstvá.
Ak nie sme schopní zaplatiť zápisné, ktorým sú štyri uvedené podmienky Učiteľa pre vstup do jeho školy, potom nedokážeme splniť ani jeho ostatné požiadavky. Preto štyri základné podmienky učeníctva sú nevyhnutné.

Ak niekto z vás chce stavať vežu, či si najprv nesadne a neprepočíta náklad, či má na jej dokončenie? Aby sa mu potom, keď položí základ a nebude ju môcť dostavať, nezačali všetci, čo to uvidia, posmievať: Tento človek začal stavať, a nemohol dokončiť.' Alebo keď sa kráľ chystá do boja s iným kráľom, či si najprv nesadne a neporozmýšľa, či sa môže s desiatimi tisícami postaviť proti tomu, ktorý ide proti nemu s dvadsiatimi tisícami? Ak nie, vyšle posolstvo, kým je tamten ešte ďaleko, a prosí o podmienky mieru. Tak ani jeden z vás, ak sa nezriekne všetkého, čo má, nemôže byť mojím učeníkom" (Lk 14, 28-33).

4. PÄTORO VZŤAHOV UČENÍKA

Každý učeník, pokiaľ ním naozaj je, má určitý životný štýl, ktorý ho stavia do vzťahu k iným presne stanoveným spôsobom.
Podľa jeho správania sa pozná opravdivý Ježišov učeník práve prostredníctvom piatich vzťahov:

• k Bohu ako k Otcovi
• k Ježišovi ako k Učiteľovi
• k Duchu Svätému ako k vodcovi
• k iným ako k bratom
• k veciam nezávislý.

A. K Bohu ako k Otcovi

Židia boli spätí s Bohom spôsobom plným úcty, až prekračovali hranice bázne. Pre nich bol Jahve taký svätý, že nemal nič spoločné s hriešnikmi tohto sveta. Preto židovské náboženstvo bolo bohaté na obrady očisťovania, ktoré museli neustále pravidelne opakovať, aby boli čistí na vzhľad Boží. Celý deň a po všetky dni sa umývali a čistili v strachu, že budú aj zákonne nečistí v porovnaní so strašnou svätosťou Božou.

Nikto sa neodvažoval vstúpiť do Svätyne Svätých - Hekal - kde Boh prebýva. Vojaci nemohli mať blízke a dôverné vzťahy k Bohu. Dokonca aj Božie meno bolo také posvätné, že sa ho nikto neopovážil vysloviť. Namiesto jeho mena používali synonymá alebo perifrázy.

V tomto prostredí sa objavil Ježiš, ktorý sa odvážil nazvať Boha výrazom, s ktorým sa dieťa obracia na svojho otca: Abba - Otecko. Toto vyznelo ako provokácia a nedostatok úcty. Alebo to bola najneobmedzenejšia dôvera k Bohu, alebo najväčšie kacírstvo, ktoré kedy vzniklo v Izraeli. Opovážil sa tvrdiť, že Boh je dobrotivý ku všetkým, nechávajúc slnko vychádzať a svietiť na spravodlivých i hriešnych. Ak mu bol niekto prednejší, neboli to spravodliví, ale hriešnici, pre ktorých poslal svojho jediného Syna. Toto hľadisko dalo základ úplnej novosti nábožnosti tých čias.

Bez nejakej pochybnosti najdôležitejšia osobitosť Ježišovho učeníka je, že volá Boha: "Otecko" a obracia sa naňho s neobmedzenou dôverou dieťaťa, ktoré sa úplne zveruje bezpodmienečnej láske svojho otca; nik nemôže byť opravdivým Ježišovým učeníkom, ak nezdieľa s ním tento synovský vzťah. Mohli by sme dokonca tvrdiť, že skúsenosť byť milovaným synom Božím charakterizuje Ježišovho učeníka. Nemožno ním byť a pritom nežiť synovský vzťah k Bohu, svojmu Otcovi. A samozrejme nestačí vedieť, že on nás miluje, ale treba to prežívať v každej chvíli a v každej životnej situácii.

V dôsledku toho učeník žije v úplnej odovzdanosti do Prozreteľnosti svojho Otca. Vie, že ak Boh obstaráva pokrm nebeským vtákom a poľné ľalie zaodieva s nádherou prevyšujúcou kráľa Šalamúna, vie aj to, že pre Boha má človek oveľa väčšiu cenu ako ony. Teda nemá žiadny zmysel akákoľvek starosť, pretože je synom najlepšieho a najmocnejšieho Otca.

Učeník sa spolieha na bezpodmienečnú lásku svojho Otca, ktorá sa prejavuje mimoriadnym spôsobom v odpúšťaní, zakaždým, keď sa k nemu vracia s kajúcim srdcom. Stačí pripomenúť podobenstvo o márnotratnom synovi, v ktorom otec s radosťou oslavuje návrat svojho strateného syna domov. Na tomto príklade nám Ježiš Kristus odhaľuje vernú fotografiu Boha.

Bezpochyby najdôležitejším aspektom učeníka je, že môže volať Boha: "Otecko". Aj keby zachovával všetky prikázania, alebo pracoval vo vinici Pánovej viac, ako určuje stanovený pracovný čas, aj keby slúžil najnúdznejším, alebo sa honosil cirkevným titulom, ak nežije ako syn milovaný Bohom, v nijakom prípade sa nemôže pokladať za Ježišovho učeníka.

TEDA ZMYSEL TOHTO VŠETKÉHO JE, ŽE UČENÍK MÁ BYŤ AKO JEHO UČITEĽ; A AK JEŽIŠ MÁ PRÁVO VOLAŤ BOHA "OTECKO", AJ JEHO UČENÍCI TO MÔŽU UROBIŤ.

B. K Ježišovi ako k Učiteľovi

Keby sme chceli jednou vetou definovať vzťah učeníka k Ježišovi, povedali by sme, že ho pokladá za svojho jediného osobného Učiteľa. Tento vzťah sa prejavuje šiestimi charakteristickými znakmi:

a) Je povolaný Učiteľom

Pred dvetisícimi rokmi mal každý učeník právo vybrať si vhodného učiteľa, ktorý mu viac vyhovuje. S Ježišom sa tento poriadok obrátil. Bol to on, kto si osobne vyvolil každého zo svojich učeníkov: „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás!" (Jn 15, 16).

Preto byť učeníkom nezávisí od osobnej chuti, ale od Ježišovho volania, ktoré hovorí "Poď!"... Prvé slovo, ktoré zaznieva v srdci učeníka je to, ktoré prináša neodolateľný hlas Učiteľa, ktorý si ho vyberá, aby bol jedným z jeho vyvolených.

Toto volanie je také silné, že robí schopným zanechať vybrané mýto, zabudnúť na čln plný rýb, vzdialiť sa od otca a od rodiny. Okrem toho jeho osoba vyniká takou príťažlivosťou a jeho životný štýl je natoľko ušľachtilý, že nie je možné nenasledovať ho! Jeho slová života zaženú každú pochybnosť.

Kto nemal túto skúsenosť, chce (tým) povedať, že ešte nepočul Pánov hlas, ani sa nestretli jeho oči s pohľadom toho, ktorý hľadá učeníkov a prikazuje: "Poď a nasleduj ma!"

Je to výzva Učiteľa, nie rozhodnutie kandidáta, čo obdarúva schopnosťou ísť za novým povolaním. Jeho slovo, živé a pôsobivé, dáva silu nevyhnutnú k naplneniu vlastnej voľby. Toto je veľmi dôležité, pretože kto sa stáva učeníkom z vlastného popudu, nemôže počítať so silou tohto volania, ktorá robí schopným zvíťaziť nad ťažkosťami a vytrvať až do konca.

Nemôže byť Ježišovým učeníkom, kto nebol najprv osobne ním vybratý. Evanjelium veľmi zreteľne zdôrazňuje:"... povolal k sebe tých, ktorých sám chcel..." (Mk 3, 13).

Ak nás jeho slovo neodolateľne nepriťahuje, ak nás jeho osoba neočaruje, ani nás nezvádza jeho posolstvo, je to dôkaz, že sme ešte neboli vyzvaní.

b) Sadá si k nohám svojho Učiteľa

Jedného dňa Ježiš navštívil dom svojich najlepších priateľov v Betánii. Všetci boli veľmi zamestnaní tým, aby si uctili dôstojným prijatím slávneho hosťa. Učiteľ sa posadil a začal odhaľovať tajomstvá Kráľovstva. Zatiaľ čo Mária pozorne načúvala všetkým slovám života, ktoré vychádzali z Ježišových úst, jej sestra Marta mala plno práce s obsluhou. Vo chvíli netrpezlivosti sa priblížila k Učiteľovi a povedala: „Pane, nedbáš, že ma sestra nechá samu obsluhovať? Povedz jej, nech mi pomôže!" Učiteľ jej pokojným, ale aj rozhodným hlasom odpovedal: "Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno. Mária si vybrala lepší podiel, ktorý sa jej neodníme je len jedno. Mária si vybrala lepší podiel, ktorý sa jej neodníme 42).

Sadnúť si k Učiteľovým nohám je najdôležitejšia činnosť učeníka. Učeník strávi veľa času využívaním prítomnosti Učiteľa. V tomto smere je jedno predvídavé, že s očami otvorenými dokorán pozoruje všetky prejavy Učiteľovej osobnosti, aby ich potom reprodukoval. Aj keď mnohým by sa to zdalo byť žalostnou stratou času, ide, naopak, o dlhodobú investíciu, ktorá skôr či neskôr prinesie to najlepšie ovocie.

Tak spejeme k tomu, čo je základné: učeník stojí vždy naproti svojmu vlastnému učiteľovi, pozoruje ho a je pozorovaný, spoznáva ho a je spoznávaný. Preto Pavol, keď vykladá curriculum svojho života, pripomína, ako sedával pri nohách veľkého učiteľa Gamaliela (Sk 22, 3).

Sadnúť si k Ježišovým nohám nie je nič iné ako "zostávať v ňom", byť s ním spätý ako výhonok s viničom, živiac sa jeho miazgou a prijímajúc jeho život, slovom byť doňho hlboko včlenený.

Ježiš na rozdiel od slávnych učiteľov gréckych peripatetikov, neudeľoval lekcie svojim žiakom kráčajúc, ale sediac, aby jeho poslucháči ľahšie zotrvávali v pokoji a pozornej vážnosti.

c) Počúva Učiteľa

Ak si sadáme k nohám Učiteľa, nie je to preto, aby sme zostali pasívni, ale aby sme sa cvičili v jednej z najťažších činností na tomto svete: v počúvaní. Bez tejto nutnej podmienky nie je možné stať sa učeníkom akéhokoľvek učiteľa.

V Evanjeliu si všímame, ako učeníci oslovovali Ježiša aj v súkromí, aby sa ho vypytovali na isté otázky ako manželstvo, spása alebo na niektoré podobenstvo. Vedia, že len Učiteľ je ten, kto pozná odpoveď. Priznávajú sa k nevedomosti a prijímajú ako pravdu všetko, čo vychádza z jeho úst.

Počas svojej prvej cesty lietadlom som mal zážitok, na ktorý nikdy nezabudnem. Bol to let do Washingtonu s medzipristátím v S. Antóniu. Vedľa mňa sa usadila Američanka neurčitého veku. Len čo sa lietadlo odlepilo od zeme, prehovorila ku mne po anglicky. Postupne ako sme naberali výšku, rozprávala čoraz rýchlejšie bez toho, aby mi dala možnosť vstúpiť do rozhovoru. Keď som sa hlbšie nadýchol, aby som jej niečo povedal, ona zvýšila hlas a rukou mi dávala pokyn počkať, kým nedohovorí.

Po dvoch hodinách neobmedzeného monológu sme prišli do S. Antónia bez toho,že by som bol býval vyriekol jediné slovo. Poďakoval som Pánovi za toto pristátie, ktoré mi dovoľovalo oslobodiť sa od tej ženy, ktorej hlas ma ohromoval viac ako dunenie motorov. Práve kvôli snahe uniknúť jej som bol posledný pasažier, ktorý opustil lietadlo. Keď som sa vrátil na svoje staré miesto, našiel som ho obsadené, preto som zašiel ďalej hľadajúc nejaké voľné. Letuška mi ukázala jediné neobsadené miesto. Keď som prišiel, zdvihla sa na pozdrav jedna ruka a svojrázny hlas mi hovoril: "Hej!"

Američanka mala pre mňa rezervované miesto vedľa seba a nebolo tam žiadne iné, na ktoré by som si sadol. Zhlboka som sa nadýchol a prichystal na ďalšie dve hodiny "rozhovoru", pri ktorom som nemal možnosť povedať jediné slovo.

Želal som si povedať jej jedinú vec a nemal som tú možnosť počas štyroch hodín cesty. To jediné, čo som chcel vysvetliť, bolo, že nerozumiem anglicky, a teda nechápem nič z toho, čo mi hovorí.

Na neš ťastie taká istá vec sa nám často stáva pred Bohom! Rozprávame mu toľko, že ho nenecháme zasiahnuť do nášho rozhovoru. A netúžime po tom, aby sa na ňom zúčastnil, v dôsledku čoho sa nezúčastňuje na našom živote.

Potom, čo Šalamún postavil veľkolepý Jeruzalemský chrám, Boh mu prisľúbil dať všetko, po čom túži. Kráľ si žiadal to, čo je najpotrebnejšie: "Daj teda svojmu sluhovi srdce, ktoré by vedelo počúvať!" (Pozn. prekl.: Slovenské katolícke vydanie SÚSCM, Rím, 1995, má tento preklad: „daj teda svojmu sluhovi srdce pozorné, ...). Mnohé preklady nepresne hovoria: "Daj mi múdrosť!" Ale originál tvrdí jasne "Leb shomeha", to je „srdce, ktoré by počúvalo" (1 Kŕ 3,9).

Toto je najdôležitejšie nadanie, ktoré má mať každý vedúci Ježišovej Cirkvi. Ak nie je schopný počúvať Pastiera pastierov, ako bude môcť pásť iných? Ak nevie počúvať hlas Boží, ako bude môcť predkladať iným Božiu vôľu?

JEŽIŠOVI UČENÍCI SÚ BLAŽENÍ, PRETOŽE POČÚVAJÚ TO,ČO KRÁLI, PROROCI A SPRAVODLIVÍ TÚŽILI POČUŤ.TEDA, KTO NEVIE POČÚVAŤ, NEMÔŽE BYŤJEŽIŠOVÝM UČENÍKOM.

Logos a rema
Boh sa vyjadruje dvomi doplňujúcimi sa spôsobmi cez svoje slovo. Štúdie biblie poukazujú na dva rôzne výrazy, označujúce Božie slovo: logos a rema. Biblia
• používa logos, keď ide o slovo vo všeobecnom význame, všeobecne platné Božie posolstvo, a preto neomylné a nemenné;
• používa rema, keď ide o slovo špecifické pre určitú stanovenú situáciu. Je to slovo - príhoda - oslovenie pre konkrétnu životnú chvíľu.

Ak "logos" je to, čo Boh už povedal, "rema" je to, čo mi hovorí práve v tejto osobitnej chvíli. Slovo už vyjavené je nenahraditeľnou základňou. Ale Boh hovorí a komunikuje s nami ďalej, aby nás viedol v každom rozhodnutí a v každej chvíli nášho života. "Rema" je účinné slovo pre nejakú okolnosť, odpoveď na otázku, svetlo pre krok.

d) Verí Učiteľovi

Učeník prechováva takú veľkú dôveru k svojmu Učiteľovi, že mu verí bezvýhradne. Neverí v niečo, ale v niekoho, kto je hoden všetkej jeho dôvery. Svätý Pavol sa právom vyslovoval s úplnou istotou: "Viem, komu som uveril-" (2 Tim 1,12).

• Ak Učiteľ hovorí alebo robí inak, ako nariadil Mojžiš v Starom zákone, jemu sa má veriť viac ako Mojžišovi.

• Ak sa Ježiš stavia na odpor tradíciám zákonníkov a farizejov, treba zrušiť tieto tradície, aj ak sú rázu spoločenského, rodinného, ba dokonca náboženského.

• Ak svet sľubuje šťastie skrze majetok, moc a iné pozemské lákadlá, ale Ježiš ho zaisťuje skrze blahoslavenstvá, je nutné rozhodne nasledovať cestu Učiteľa. Tu sú dva skutočné príklady učeníkov, ktorí bezpodmienečne dôverovali slovu svojho Učiteľa:

Uprostred búrky prenasledovaní, ktorá sa strhla v Jeruzaleme a ktorej vietor zadul aj v Damasku, Ananiáš, Pánov učeník, prosil, aby Boh zastavil zúriaceho Šavla z Tarzu. Ten sa totiž blížil s úmyslom uväzniť nasledovníkov Krista. Kým sa modlil, zjavil sa mu Ježiš a prikázal mu ísť do domu akéhosi človeka menom Júda, kde sa práve nachádzal prenasledovateľ. Inými slovami, zdalo sa, akoby sa ho chystal vydať do rúk nepriateľa. Prakticky ho žiadal ísť do vlčieho brloha. Ananiáš ako dobrý učeník mal bezpodmienečnú dôveru k Učiteľovi. Zdvihol sa a šiel.

Keď si Ježiš vybral učeníkov a poslal ich ohlasovať evanjelium, dal im tento príkaz: "Neberte si na cestu nič, ani zlato, ani peniaze." Na to najnutnejšie, čo treba na cestu, mal každý nárok. Ale Ježišovi učeníci poslúchli do bodky príkaz, ktorý dostali, a vydali sa na cestu bez všetkého, pretože slepo dôverovali Učiteľovi.

Základňou vzťahov učeníka k svojmu Učiteľovi je dôvera. Verí viac svojmu Učiteľovi ako učeniam kohokoľvek iného. Verí BEZ DISKUSIE. Všetko to, čo Učiteľ hovorí, je pravda z jednoduchého dôvodu, že tak povedal on, a všetko to, čo hovorí, sa považuje za smernicu pravdy. Jedným slovom, verí bez výhrad, aj keď niekedy mu to pripadá nezmyselné.

Ak matematika ubezpečuje, že päť chlebov a dve ryby nie je dosť na nasýtenie nesmierneho davu, ale Učiteľ prikazuje sadnúť si a jesť, treba úplne dôverovať jemu. Prístup učeníka nie je v tom, že všetkému rozumie, ale že vo všetkom poslúcha slovo vyrieknuté Učiteľom.

e) Nasleduje Učiteľa

Nasledovať Učiteľa neznamená ísť za ním fyzicky, ale predovšetkým napodobňovať jeho životný štýl. Preto jedno z prvých mien, ktorého sa dostalo našim bratom vo viere, bolo: "stúpenci tejto Cesty" (ppr. Sk 9, 2). Byť nasledovníkom Ježišovým znamená totiž nasledovať cestu ukázanú životom Učiteľa.

Učeník preto napodobňuje chovanie, úsudky, životný štýl Učiteľa. Jedným slovom žije, ako žije Učiteľ. Kto ho vidí, vidí v istom zmysle jeho Učiteľa. Učeníci sa nimi nestávajú kvôli titulu, akreditívu, cirkevnej funkcii. Ani akt krstu nezaručuje, že sme nasledovníci Ježišovi.
Keď vláda robí sčítanie obyvateľstva, nechýba nikdy táto otázka: "Ku ktorému náboženstvu patríš?".
- Opilec trasúcim sa hlasom odpovie: Ja? Som katolík - vďaka Bohu!
- Dvojica, ktorá žije v nemanželskom zväzku, jediným hlasom odpovedá: sme katolíci.
- Ten, čo prisahal pomstu svojim nepriateľom, sa bez akéhokoľvek zaváhania prehlasuje za katolíka.
-Starý samotár s pornografickou kazetou v ruke tvrdí: katolík.

- Kto dbá na všetky prikázania Božieho zákona, cirkevné predpisy, úzkostlivo zachováva náboženské tradície, ale nepozná osobne Krista, hovorí si: apoštolský rímsky!

- Ten, kto nepovažuje Ježiša za osobného Spasiteľa ani za Pána. všetkého života, odpovedá, ukazujúc starý obraz Madony: katolík!
- Intelektuál s knihou pod ramenom si nasadí okuliare a vysvetľuje: som katolík, ale svojím spôsobom!
- Iný, čo zastáva vládne miesto, vykladá: som katolík, ale nie v praxi.
- Mladík verí, že je autentický, keď tvrdí: som katolík, avšak chodím do kostola, len keď sa mi chce, a nie z donútenia.
- Pyšný si namýšľa, že je v živote niečo viac: som katolík.

- Nesvorná rodina, ktorá sa nemodlí a kritizuje všetkých blízkych, odpovedá napred veľkým plagátom na okne: "Táto rodina je katolícka. Neprijíma sa protestantská propaganda!"

- Kto si nahromadil hmotné bohatstvá, cíti, že za jeho neprávosťami je niečo, čo kompenzuje jeho lúpeže: je katolík.
- Zlodeji, homosexuáli, modlári, čarodejníci, lakomci, klebetnici a klamári sa zhodujú v jednej veci: sú katolíci.

Keby sa pri sčítaní nebolo požadovalo uviesť náboženstvo, ale odpovedať na otázku: "Ste Ježišovými učeníkmi?", nikto z nich by nebol mohol odpovedať kladne.

V nebeskom účtovaní neexistuje zoznam katolíkov či pokrstených. Tam je zväzok, ktorý sa volá "Kniha života", kde sú zlatými literami vytlačené mená Ježišových učeníkov. Nestačí povedať, že sme katolíci, ani ukázať krstný list. To, čo zaváži, je život podľa vzoru predstaveného samotnou osobou Ježiša.

Na nešťastie je možné prejsť tú istú cestu ako Ježiš a byť medzi jeho stúpencami bez toho, že by sme boli Ježišovými učeníkmi. Možno byť zodpovedným za cirkevné financie, a nebyť nutne učeníkom Ježiša.

- Úrad alebo vznešený titul v Cirkvi nie je zárukou príslušnosti ku skupine jeho učeníkov. Dokonca možno byť apoštolom, hotovým vložiť srdce do každej práce a záväzku, ale nie to robí automaticky učeníkom.

- Možno byť priateľom biskupa a rozprávať mu všetko, čo iní robia zlého, a nebyť Ježišovým učeníkom.

- Ba je možné robiť aj zázraky, prorokovať v Ježišovom mene a nakoniec počuť z jeho perí večné odsúdenie: "Nikdy som vás nepoznal, odíďte odo mňa vy, čo páchate neprávosť!" (Mt 7, 23).

JEDINÁ VEC, KTORÁ ZARUČUJE, ŽE SME PRAVÍ UČENÍCI, JE, ŽE SA USILUJEME NAPODOBŇOVAŤ UČITEĽA A REPRODUKUJEME VŠETKY ČRTY JEHO ŽIVOTA.

Učeník nikdy neopustí svojho Učiteľa. Jedného dňa sa Ježiš rozhodol vystúpiť do Jeruzalema, kde sa ho krátko predtým pokúšali zahubiť. Jeho učeníci boli proti tomu. Ich názor tlmočil Peter. Ježiš mu odpovedal: "Choď za mňa, Satan!" (por. Mt-16, 23). Inými slovami: „Peter nestavaj sa predo mňa, aby si mi neprekážal v ceste! Postav sa za mňa a nasleduj ma!" Vzhľadom na Ježišovo rozhodné odhodlanie ísť do Júdei sa Tomáš ujal slova a povedal: "Poďme aj my a umrime s ním" (por. Jn 11, 16).

PRETO NASLEDOVAŤJEŽIŠA NEZNAMENÁ NUTNE PATRIŤ K NEJAKEJ USTANOVIZNI ALEBO PODRIADIŤ SA ISTÝM ZVYKOM A TRADÍCIÁM, TÝM MENEJ ZACHOVÁVAŤ STREDOVEKÉ PROTOKOLY, ALE ZAODIEŤ SA DUCHOM EVANJELIA A KRÁČAŤ V ŠĽAPAJACH UČITEĽA AJ ZA CENU STRATY PRESTÍŽE ALEBOŽIVOTA.

f) Poslúcha Učiteľa

Pravý Ježišov učeník vie vždy poslúchnuť. Nielenže sa riadi príkazmi Učiteľa, ale citlivo prijíma jeho najmenšie pokyny, ba aj najmenšie želania. Nerobí to však pre slepú poslušnosť alebo vojenskú disciplínu, ale pre neobmedzenú dôveru, ktorú má k nemu.

Ten najkrajší príklad nachádzame v Šimonovi Petrovi.

- Potom, čo strávil celú noc na svojom člne v snahe niečo uloviť a chystal sa už to zanechať, začul hlas tesára z Nazareta, ktorý mu kázal hodiť siete z pravej strany. Skúsený rybár to nechápal, avšak poslúchol (por. Jn 21, 4-6).

- Pri inej príležitosti ho nabádal vyskočiť z loďky a kráčať v búrke po morskej hladine, ktorá ho svojimi vlnami mohla pohltiť. Peter neváhal a poslúchol (por. Mt 14, 22-29).

- V inom prípade mu prikázal najabsurdnejšiu vec: hodiť do mora udicu, aby chytil rybu, ktorá má v ústach mincu. Peter sa nepustil do jednania o tom, akou náhodou by ryby jedli mince, ani nevysvetľoval, že nikto neopatruje svoje peniaze v útrobách nejakej morskej ryby. Urobil to, o čo bol požiadaný (por. Mt 17, 27).

- Keď sa Učiteľ rozhodol vstúpiť do Jeruzalema, poslal ho pre osliatko do dedinky blízko Betfage. Neodmietal a nevyhováral sa, že nepozná pána domu, že ho budú mať za zlodeja a hodia ho do väznice. Ochotne poslúchol príkaz, ktorý dostal a urobil všetko, čo mu bolo prikázané (por. Mk11, 1-4).

Keď Učiteľ niečo káže, nech je to čokoľvek, treba ho poslúchať z jednoduchého dôvodu, že tak chce Učiteľ. Slovo Učiteľa je pravdivé, aj keď sa zdá, že všetko svedčí o opaku: má si nechať umývať nohy, pretože to hovorí Učiteľ, má vystúpiť do Jeruzalema, aj keď je to nebezpečné, má odpustiť sedemdesiatsedem ráz, aj keď sa to zdá prehnané. Učeník je učeníkom, len keď robí všetko, čo mu Učiteľ prikazuje.

"Ak zostanete v mojom slove, budete naozaj mojimi učeníkmi" (Jn 8,31).

Predsa však musíme ešte objasniť základný bod: ten, kto poslúcha svojho Učiteľa, ešte nemusí byť učeníkom. Učeníkom je ten, kto Učiteľa poslúcha vo VŠETKOM. Nielen v tom, čo sa mu páči, čo mu vyhovuje, s čím súhlasí, alebo čo je ľahké, ale vo všetkom. Ježiš nie je ochotný márniť čas s vlažnými učeníkmi. Toto je najdôležitejšie.

To, čo v základe ustanovuje nejakú osobu ako Ježišovho učeníka, je tento spôsob dôslednej poslušnosti k svojmu Učiteľovi. Preto, kto nemá a nežije túto charakteristiku, nebude môcť vidieť svoje meno napísané v knihe života.

C. K Duchu Svätému ako k Vodcovi

Ježišovho učeníka oživuje ten istý Duch, ktorý pomocou Márie utvoril ľudskú prirodzenosť Ježiša, pomazal ho mocou a uschopnil ho vykonávať jeho zvláštne poslanie.

Duch ako žriedlo života nás spája s Ježišom Kristom a umožňuje nám účasť na samotnom bytí Učiteľa. Ženie nás s rovnakou silou, s ktorou pobádal Ježiša a sprostredkuje nám tie isté city, úsudky a hodnoty. Je to práve on, kto z nás robí učeníkov a pretvára nás v učiteľov na obraz a podobu Ježiša.

"A my všetci s odhalenou tvárou hľadíme ako v zrkadle na Pánovu slávu a Pánov Duch nás premieňa na taký istý, čoraz slávnejší obraz" (2 Kor 3/18).

Duch Svätý zvnútorňuje zákon v našich srdciach, aby sa nariadenia a príkazy Učiteľa neobrátili na zákonníctvo a aby sme neupadli do pokrytectva. On vytvára v nás nielen priestor pre zavŕšenie Božej vôle, ale aj silu uprednostňovať ju, stotožňujúc našu vôľu so svojou: "Veď to Boh pôsobí vo vás, že aj chcete aj konáte, čo sa jemu páči" (Fil^2, 13).

Na druhej strane Duch Vzkrieseného Krista nám dáva možnosť prežívať božské synovstvo, podstatný moment bytia každého Ježišovho učeníka. "Lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: „Abba, Otče" (Rím B, 15).

Duch Svätý odhaľuje v srdci učeníka Ježiša, čím mu dáva svedectvo úplnej pravdy a pripomína mu všetky Učiteľove slová. Je to Odhaľovateľ, ktorý oživuje farby fotografie odtlačenej v duši, pričom zdôrazňuje rozmery a ukazuje vznešenosť postavy. Sprítomňuje Krista dnes uprostred nás a robí to tak, aby slová Učiteľa nestrácali svoju účinnosť a svoju moc.

Pokiaľ ide o apoštolát, mení učeníka na apoštola, robiac ho schopným ohlasovať Ježišovu smrť a verejne hlásať jeho vzkriesenie. Posilňuje učeníka v apoštoláte darom mnohých chariziem, aby mohol budovať Kristovo telo. Zvlášť mimoriadne sú znamenia, ktoré sprevádzajú verejné ohlasovanie.

Je to on, kto utvára kresťanskú komunitu a umožňuje jej žiť ako údom Kristovho tela. Ježišovi učeníci oživení Duchom Svätým žijú jednotu Kristovho tela.

Učeník je ovládaný Duchom Svätým. Dostal jeho pečať ako znak svojej príslušnosti od chvíle, keď bol pokrstený v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Preto je naplnený silou zhora, lebo bol pokrstený, ponorený v Duchu. Napodobňujúc život Ježiša, ktorý bol úplne pod vplyvom Ducha, Ježišov učeník už nepatrí sebe, ale získal si ho iný Pán, ktorému slúži so cťou a radosťou. Učeník je v moci Ducha, a preto prináša plody Ducha.

Posledný a najdôležitejší bod: Ježišov učeník má OSOBNÝ VZŤAH k Tretej

Osobe Najsvätejšej Trojice. Nepovažuje ju len za moc alebo divotvornú silu. Nie je to len puto spájajúce Otca a Syna. Je to Osoba. Učeník ju miluje a pracuje s radosťou na jej česť.

Ježišov učeník má osobný vzťah k Duchu Svätému. Toto je kľúč od jeho života, hnacia sila jeho horlivosti a tajomstvo jeho plodnosti.

D. K iným ako k bratom

UČENÍK POVAŽUJE ZA"BRATA" KAŽDÉHO INÉHO ČLOVEKA BEZ AKÉHOKOĽVEK PRIHLIADANIA NA SPOLOČENSKÚ TRIEDU, VIERU, ŠTUDIJNÝ TITUL ALEBO ÚRAD, KTORÝ VYKONÁVA, HOCI AJ V CIRKVI. CÍTI SA PRETO SOLIDÁRNY A ZODPOVEDNÝ ZA VŠETKÝCH, OBZVLÁŠŤ NAJNÚDZNEJŠÍCH.

Učeník si plne uvedomuje, že všetci sme deťmi toho istého Otca a bratmi Ježiša Krista, Pána! Z toho dôvodu sa nikdy necíti nadradený a lepší ako ostatní. Avšak súčasne netrpí žiadnym komplexom menejcennosti, ani sa neskláňa pred znakmi moci alebo hodnotami tohto sveta. Vedome spoluúčinkuje pri vytváraní jedného tela, v ktorom má každý svoje miesto a všetci sa navzájom potrebujú.

Ak pôvodný hriech sa prejavuje u Kaina tým, že zabíja svojho mladšieho brata Ábela, ovocím vykúpenia je to, že sa Ježišov učeník zaujíma práve o menšieho brata. Vie, že spása nie je záležitosť osobná a tým menej individuálna, ale že sa plavíme spoločne na tej istej lodi a svorne dôjdeme do prístavu, alebo spolu zahynieme.

Ježiš dal svojim učeníkom jasné inštrukcie o spôsobe vzťahu k iným. Tu sú niektoré z nich.

a) Odpustenie

O máloktorých veciach rozprával Ježiš tak opätovne ako o odpúšťaní všetkým, ktorí nás urážajú. A predovšetkým to potvrdil svojím príkladom. On, pretože vedel, z akej látky sme boli utvorení, nás znovu obliekol a dal nám ochranný výstroj, ktorý musíme neustále používať, a tým je odpúšťanie. Odpustiť bratovi a žiadať o odpustenie za to, že som ho urazil, je každodenným chlebom Ježišovho učeníka.

Veľká sila, ktorú my kresťania máme, oveľa mocnejšia ako atómová bomba, je schopnosť odpúšťania. Cez ňu sa prebudováva svet, prekonávajú sa priepasti, oživujú sa tí, čo boli mŕtvi pre nenávisť.

Preto učeník, ktorý prechováva nevraživosť k svojmu bratovi a neodpustí mu zo srdca, je protikladom toho, čo vyjadruje jeho pomenovanie. Ide o to odpustiť nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz.

Odpúšťať znamená oslobodzovať. Keď odpúšťame, sme slobodní a robíme slobodným brata. Odsúdenie zla podmieňuje polepšenie. Odpustenie ho uľahčuje.

b) Bratské napomínanie

Učeníci sú navzájom za seba zodpovední. Prorocké povolanie, ktoré im daroval Učiteľ, ich premenilo na hliadky, nie aby žalovali na bratov, ktorí poklesli, ale aby im mohli bezprostredne pomáhať.

Všetci potrebujeme tých druhých, aby nám pomáhali napredovať, napomínajúc nás za chyby, o ktorých si niekedy sami myslíme, že ich nemáme.

Všetci vnímame určité aspekty, ktoré si druhí nepovšimnú, a naopak. Iní vidia veci, ktoré my nevidíme. Z toho sa rodí potreba bratského napomínania. Predsa však, ak má toto dosiahnuť svoj účinok, je nevyhnutné zachovávať základný princíp: treba najprv odpustiť priestupok, ktorý sa práve chystáme signalizovať. Inak sa stáva obvinením, ktoré neprináša dobré ovocie.

Bratské napomínanie nie je oznámenie zla, ktorého sa náš brat dopúšťa. Ani Ježiš nesúhlasil s týmto pohľadom a pranieroval takú nápravu, hovoriac: "Prečo vidíš smietku v oku svojho brata a vo vlastnom oku brvno nezbadáš?"Ide tu o to, ohlasovať blahozvesť v potrebnej rovine spásy, t. j. proklamovať víťazstvo Ježiša Krista v bratovej núdzi.

c) Láska

Podľa čoho sa rozpozná pravý Ježišov učeník? Sám Učiteľ nám dal neklamné znamenie:
"Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať" (Jn 13, 35).

Rozlišovací znak, podľa ktorého v nás spoznajú Ježišových učeníkov, je láska, ktorú máme k sebe navzájom prechovávať. Úplná láska ako Ježišova láska k nám: láska, ktorá dá aj život za milovanú osobu.

Iný rozlišovací znak pre Ježišovho učeníka neexistuje. Niektorí sa ho snažili nahradiť medailami, zasväteniami, plášťami, uniformami, zachovávaním určitých obradov, krížom na hrudi alebo obrazom Madony v dome ... Ak však nemáme lásku, nie sme Ježišovými učeníkmi. Aj keď si prijal sviatosti a si priateľom biskupa, ak nemáš lásky, si „ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal" (por. 1 Kor 13,1).

Božia láska nás privádza nutne k láske voči blížnemu. To sú dve nedeliteľné podoby jedinej a tej istej lásky.
"Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí" (1 Jn 4, 20).
Dôkaz lásky k Bohu sa robí hmatateľne a jasne cez lásku k bratovi. Preto je ľahké i ťažké byť Ježišovým učeníkom.

LÁSKA NIE JE CIT, ALE ROZHODNUTIE: slúžiť bratovi, obetujúc vlastné pohodlie, váženosť a každý druh osobných výhod pre pomoc bratovi, ktorý sa nachádza v núdzi,

Pri poslednom súde budeme vypočúvaní, či sme vyšli na pomoc bratovi, ktorý padol do rúk zbojníkov.

E. K veciam, nezávisle2

Učeník má, na treťom mieste, presne stanovený vzťah k veciam tohto sveta. Ježiš dokonale načrtol tento aspekt v rôznych konkrétnych bodoch."

a) Bohatstvo

Ježiš jasne upozornil svojich stúpencov na veľké nebezpečenstvo, ktoré predstavuje bohatstvo. Ono nie je nijakým spôsobom zlučiteľné s Kráľovstvom.

Aby sme boli čestní, musíme mať pred očami samotnú osobu Ježiša, ktorý aj keď bol Synom Božím nesnažil sa dychtivo byť rovný Otcovi, ale sa ponížil a zvolil si postavenie sluhu. Hoci bol bohatý, urobil sa chudobným, krajne chudobným a vzal na seba všetky naše obmedzenia, aby bol s nami zhovievavý, súc tiež obklopený slabosťami.

Toto je orientačný bod pre každého Ježišovho učeníka. Kto túži byť nasledovníkom Ježiša, musí byť ako jeho Učiteľ. Bolo by krajne nelogické chcieť byť ako Ježiš a pritom hromadiť bohatstvá a žiť primknutý k majetkom tohto sveta.

Na máloktorých skutočnostiach trval Ježiš tak, ako na týchto, hovoriac: Dávajte pozor, aby ste nehromadili poklady, pretože, kde je tvoj poklad, tam je aj tvoje srdce. Hojnosť hmotných statkov nezaistí život nikomu. Žite ako nebeskí vtáci, ktorí sa nestarajú o to, čo majú jesť. Napodobňujte poľné ľalie, ktoré sa obliekajú s väčšou nádherou a eleganciou ako bohatý kráľ Šalamún.

(2 Učeník je od vecí oslobodený)

Osobitným spôsobom poukazoval na pohoršenie z priepastného rozdielu, ktorý oddeľuje bohatých od chudobných, a upozorňoval, že jeho učeník nemôže zostať ľahostajný k nespravodlivej chudobe blížneho: podobenstvo o boháčovi a chudobnom Lazárovi (por. Lk 16, 19-31).

Ježišovmu nasledovníkovi sa ponúka možnosť voľby medzi službou Bohu a službou peniazom. Peniaze majú tú nevýhodu, že sa menia v modlu,, ktorá zaujíma miesto Boha v nás.

Ježišov učeník volí chudobu z jednoduchého dôvodu, že takto urobil jeho Učiteľ, ktorý si želá, aby ho vo všetkom napodobňovali. To je základný dôvod. Život jeho Učiteľa je pravda a ak si on vybral chudobu, zatiaľ čo sa mohol obklopiť bohatstvom, bezpodmienečne ho nasleduje; nerozhoduje sa pre chudobu samotnú, ale aby sa podobal Ježišovi a bol s ním.

Prirodzene, chudoba sa neobmedzuje na samotné hmotné hľadisko: má byť sprevádzaná podstatnejším prístupom. Ide o úplnú a bezvýhradnú podriadenosť Bohu vo všetkých oblastiach, hmotnej, intelektuálnej a duchovnej.

Bohatý učeník je protichodnosť výrazov, keďže Ježiš bol chudobný.

Iste sú tu rôzne povolania a zodpovednosť v živote. Ani nemožno počítať hospodárske príjmy pri rozlišovaní, kto je alebo nie je Ježišovým učeníkom. Myslí sa tým rozhodnutie, ku ktorému musí každý dospieť, aby mohol nasledovať z bližšia Ježiša, podľa vlastného životného postavenia. Ale toto nemôže byť v žiadnom prípade ospravedlnením pre život v protirečení s princípmi evanjelia.

Ak je materiálna chudoba relatívna (v súlade s poslaním každého na tomto svete), nie je relatívna chudoba vnútorná, duchovná: je bezpodmienečne nutná pre každého Ježišovho učeníka.

On nás pozvoľna, ale progresívnym spôsobom učí žiť v podriadenosti jemu, vo všetkých okolnostiach ľudského života.

Znamenitý príklad chudoby nachádzame vo Františkovi z Assisi, ktorý v snahe podobať sa čo možno najdokonalejšie Pánu Ježišovi zriekol sa všetkého, čo tento svet môže ponúknuť.

b) Kresťanská správa majetkov

Chudoba nespočíva zásadne v nemajetnosti, ale v spravovaní všetkých majetkov (nielen tých materiálnych) podľa kritérií evanjelia. Nič nám nepatrí výhradne. Sme prostými správcami talentov, ktoré nám boli zverené. Na každom vlastníctve je spoločenská hypotéka (Ján Pavol II.). To si vyžaduje prinášať predovšetkým Bohu, čo náleží Bohu, a každému bratovi, čo mu patrí.

c) Odpútanie sa

Ježišov učeník dospieva až k výslovnému zrieknutiu sa imania tohto sveta, aby mohol slúžiť Bohu a bratom. Oslobodzuje sa od všetkých okov egoizmu a oslobodený od každého puta je schopný darovať aj vlastný život. V tomto zmysle máme chápať Ježišov príkaz ísť hlásať evanjelium bez dvoch plášťov, kapsy, peňazí (por. Mt 10, 9-10).

Záver

Ak ľudské bytie je také v medziach svojich vzťahov, učeník je charakterizovaný piatimi horeuvedenými vzťahmi. Sú to práve ony, ktoré ho určujú ako pravého Ježišovho učeníka. Ony sú jeho preukazom totožnosti a jeho vizitkou.

5. PRAMENE UČENÍCTVA

Juan Carlos Ortiz, ktorý žil a vyučoval iných túto cestu učeníctva, nám ukazuje svojrázne črty, podľa ktorých rozpoznáme Ježišovho učeníka. Ide o bohatý prúd vody, ktorý tvoria tri prítoky: informácia, formovanie a zjavenie.

A. Informácia

Každý učiteľ oznamuje nejaké pravdy, ktoré žiaci majú poznať. Vyberá zo svojho archívu rad faktov, ktoré pedagogicky sprostredkúva. Ide o teoretické základy, akoby pracovné nástroje, ktoré sa žiak musí naučiť používať. V tomto zmysle Ježiš vyjadril niektoré pravdy.

Napríklad:
- Svoju existenciu pred Abrahámom.
- Nerozlučiteľnosť manželstva.
- Všetky jedlá sú čisté.
- Hriech proti Duchu Svätému sa neodpúšťa.

Zaiste sa nájdu mnohé iné náučné body. Ale nikto sa neodváži povedať, že toto hľadisko tvorí najdôležitejšiu časť Učiteľovho vyučovania. Aj keď pre mnohých členov a ustanovizne Cirkvi by to bolo podstatné a slúži to ako teplomer, ktorým sa skúma Ježišov nasledovník a predovšetkým služobník Cirkvi, predsa sa to vôbec nezhoduje s Učiteľovým spôsobom myslenia.

Informácia je jednoducho nástroj, ktorý môže byť použitý dobre, ale na nešťastie aj zle. Učenie o Bohu môže slúžiť na osvietenie iných, ale žiaľ aj na vymýšľanie bludov, dokonca na upaľovanie bratov v ohni inkvizície. Pílka je užitočná v rukách stolára, ktorý spracúva drevo, stáva sa zlou v rukách toho, kto ju použije na odrezanie hlavy svojho brata.

B. Formovanie

Samotná informácia o prvkoch náuky nestačí. Ony síce pomáhajú doplňovať rad znalostí, ktoré dobre použité slúžia na rast a dozrievanie učeníka, ale samy o sebe nestačia. Dôležitejšie sú kritériá a hodnoty, ktoré majú riadiť život a vzťahy medzi osobami.

Zatiaľ čo pri informovaný záleží na hromadení určitých údajov, formovanie predpokladá mať nejakú hierarchiu hodnôt, ktorá rozhoduje o spôsobe zaujatia vzťahu k iným. Vôbec nejde o vzorce alebo návody, ktoré by nás mohli nechať upadnúť do zákonníctva alebo pokrytectva, ale o kritériá, ktoré sa uplatnia v akejkoľvek životnej okolnosti. V tomto zmysle je evanjelium veľmi bohaté. Pozrime si niekoľko príkladov:

- Sobota je ustanovená pre človeka, nie človek pre sobotu.
- Je väčšou radosťou dávať než prijímať.
- Dať Bohu to, čo je Božie a cisárovi, čo je cisárovo.
- Nové víno sa leje do nových mechov.
- Strom možno poznať po ovocí.
- Kto je verný v malom, je verný aj v mnohom.

- A osobitným spôsobom duch, ktorý má preniknúť Ježišových učeníkov, je zhrnutý v blahoslavenstvách (por. Mt 5, 3-11).
Tieto kritériá sa radikálne stavajú proti svetskému hodnoteniu.

C. Zjavenie

Pomoc, ktorú prinášajú informácie a formačné vedenie, tiež ešte nestačí. Je nutné, aby sme boli vedení nielen vonkajšími znameniami, ale zvnútra nás samých. V kresťanskom živote máme prikázania, ktoré nám ukazujú, čo máme robiť a čoho sa máme vyvarovať. Existujú tiež kritériá, ktoré sa majú uplatňovať v zvláštnych prípadoch. Potrebné je však aj zjavenie Ducha, ktorý by nás viedol v špecifických chvíľach. Hlavne na toto sa vzťahovali Ježišove slová:

"Ale keď vás vydajú, nestarajte sa, ako a čo budete hovoriť, lebo v tú hodinu vám bude dané, čo máte povedať. Veď to už nie vy budete hovoriť, ale Duch vášho Otca bude hovoriť vo vás" (Mt 10, 19-20).

Pre toto sv. Pavol písal spoločenstvu v Efeze:

"Nech vám Boh nášho Pána Ježiša Krista, Otec slávy, dá Ducha múdrosti a zjavenia, aby ste ho poznali. Nech osvieti oči vášho srdca, aby ste vedeli, aká je nádej z jeho povolania, aké bohatstvo slávy je z jeho dedičstva vo svätých, a aká nesmieme veľká je jeho moc pre nás veriacich podľa pôsobenia jeho mocnej sily" (Ef 1, 17-19).

Apoštol rozpráva výslovne o "Duchu zjavenia" a ukazuje nám jeho funkciu v nás:

• Poznať dokonale Boha.
• Poznať nádej, pre ktorú sme boli povolaní.
• Poznať slávne dedičstvo, na ktoré máme právo.
• Poznať veľkosť jeho moci.

Pavol hovorí "poznať" a nie „vedieť“. "Poznať", po hebrejsky jádah, sa neobmedzuje len na vlastnú rozumovú aktivitu, ale na vnútornú skúsenosť lásky k známym predmetom.

Veď preto sa toto sloveso používa, keď je reč o ľúbostných vzťahoch nejakej dvojice. Práve preto večný život sa zakladá na "poznaní Otca a jeho mimoriadneho Vyslanca, Ježiša Krista" (por. Jn 17, 3).

Táto skúsenosť nie je výhradou svätcov a mystikov, ale kohokoľvek, kto vstupuje do rozmeru, v ktorom sa necháva osvietiť svetlom Ducha, odhaľujúceho to najdôvernejšie zo života Boha.

Duch Svätý odhaľuje úplnú pravdu a upovedomuje nás o Božích tajomstvách (por. t Kor 2, 9-11). V tomto prípade je každý poučený osobne, nie však individualistický, aby sa tak splnilo proroctvo, podľa ktorého rozpoznáme mesiášske časy:

Už sa nebudú vzájomne poučovať a brat bratovi nebude hovoriť: „Poznajte Pána!", pretože ma všetci spoznajú od najmenšieho po najväčších..." (Jer 31,34).

Ježiš predniesol svojim učeníkom veci, ktoré neboli podávané nikomu. Králi a proroci by si boli želali vidieť a počuť to, čo títo, výsadami obdarení, zakúsili v dôvernosti s Učiteľom.

Ale čo vzbudzuje väčší údiv, je to, že ani sám Ježiš nemohol naučiť všetko, čo bolo potrebné. Preto niekoľkokrát opakuje:

"Lenže hovorím vám pravdu: Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde. Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť" (Jn 16, 7; 13).

Ani Ježiš neoznámil svojim všetko. Bolo treba, aby Zjaviteľ odhalil učeníkom Božie tajomstvá. To jest sám Ježiš mu prenechal niektoré pravdy, ktoré nemohli byť vyjadrené jeho slovami a jeho poučeniami. Len Duch odhaľuje pravdu v srdci veriaceho. Sú tajomstvá, ktoré zjaví len Duch Svätý. Existuje nový svet, ktorý len Duch Boží ukáže.

Vnútorný Učiteľ učí to, čo nikto nemôže naučiť.
Preto je na mieste, že sa pýtame so všetkou úprimnosťou:
- Čo ma naučil Duch Svätý?

- Mohol by/som uviesť nejakú skúsenosť Ducha, ktorá rozhodla o mojom živote?
- Som svedkom toho, čo som videl a počul, alebo proste opakujem to, čo mi povedali iní?
- Som skutočne originálnym listom Ducha Svätého, alebo som prostou fotokópiou?

Kleofáš bol učeník, ktorý dokonale vie všetko, čo sa týka života a zázrakov Učiteľa. Bol upovedomený aj o posledných správach, ktoré priniesli ženy v to ráno, keď sa vracali od hrobu. Bol schopný, ako sa vskutku stalo, dať prednášku z kristológie aj samotnému Ježišovi. A predsa nepoznal cez skúsenosť Ježišovo vzkriesenie. Ale keď mu bolo zjavené, jeho srdce sa zapálilo a on sa ihneď vrátil do Jeruzalema. Zmenil sa z opakujúceho na svedka.

Na druhej strane musíme mať na pamäti pri uvádzaní iných do života Ducha toto: ukázať im, že nemôžeme naučiť všetko, pretože existuje nevydaný materiál, ktorý len Duch zjavuje tým, čo sa otvoria jeho inšpirátorskému vanutiu. Naopak, musíme dokonca mlčať, aby Duch hovoril, odísť, aby on prišiel! Nestačí, že vyučujeme pravdu. Nie je dosť ani svedčiť o nej. Je potrebné, aby tí druhí žili svoju vlastnú skúsenosť.

V nedeľu večer po vzkriesení sa zjavil, žiariaci, uprostred desiatich zo svojich učeníkov, ktorí sa ukrývali vo večeradle. Chvíľu potom opísali živými farbami svoju skúsenosť Tomášovi, ktorý sa práve vrátil. A predsa apoštolovi nestačilo, že mu porozprávali o zjavení, ktoré mali. Nebolo mu dosť vypočuť si desaťkrát rovnaké rozprávanie. Mal právo na zjavenie, akého sa dostalo ostatným, a mal ho o osem dní.

Mystické skúsenosti majú byť normálnou súčasťou života Ježišovho učeníka. Nie sú vyhradené svätým, ale sú pre všetkých, ktorí majú uši na počúvanie a čas na návrat k dôvernosti s Bohom.

Nepochybne existuje nebezpečie upadnutia do ilúzií. Ale nie je snáď nebezpečnejšia duchovná chudokrvnosť toho, kto sa neživí týmito skúsenosťami Ducha? Strach z kúkoľa nesmie nikdy viesť k vytrhaniu dobrého zrna.

Záver

Informácia sa podobá mapke Paríža, na ktorej môžeme vidieť, kade sa vinie Seina, vymedziť polohu Eiffelovej veže a orientovať sa pozdĺž veľkých stromoradí. Zjavenie je ako vnárať sa do hlavného mesta Francúzska a zostať očarený jeho múzeami, prechádzať sa po Elizejských poliach a večerať v jednej z jeho vychýrených reštaurácií. Cez informáciu spoznávame jedálny lístok, prostredníctvom formovania si vyberáme, čo chceme jesť. Ale len cez zjavenie akoby sme vychutnávali jedlá.

INFORMÁCIA JE ZAMERANÁ NA INTELIGENCIU, FORMOVANIE NA VÔĽU,ZJAVENIE NA SRDCE! PRI INFORMÁCII NAJDÔLEŽITEJŠIU KARTU MÁ V RUKÁCH UČITEĽ, PRI FORMOVANÍ UČENÍK, V ZJAVENÍ DUCH SVÄTÝ.

6. JEŽIŠOVA METODOLÓGIA

Ježiš mal uskutočniť veľké dielo a potreboval pripraviť a vystrojiť svoj personál primeranými kritériami a hodnotami. Aby zmenil každého zo svojich nasledovníkov na hodnoverného učeníka, rozvinul program formovania, jasne vymedzujúci rôzne etapy, ktorými musia prejsť jeho spolupracovníci, aby mohli pokračovať a rozšíriť jeho dielo v tomto svete.

Curriculum, ktoré Ježiš navrhol pre formovanie svojich prvých nasledovníkov, používa tak isto k modelovaniu všetkých svojich učeníkov. Ako veľký svietnik Svätyne mal sedem ramien so siedmimi svietidlami, tak je sedem svetiel, ktoré nás osvecujú v tomto popise, cesty učeníka. Tieto prvky nachádzame vyložené v tom, čo správne môžeme nazvať "pastiersky závet" Učiteľa:

Vzal chlieb do svojich rúk,
požehnal ho,
lámal ho, -»
dal ho svojim učeníkom,
a povedal im: "Toto je moje Telo",
"jedzte z neho všetci",
"toto robte na moju pamiatku".

A. Vzal chlieb do svojich rúk

Ako pri poslednej večeri Ježiš berie chlieb do svojich rúk. On nás berie pod svoju zodpovednosť. My sme chlieb v rukách Učiteľa. Nie my sme si vybrali jeho, ale on si nás zamiloval ako prvý (por.1 Jn 4; Jn 15, 16).

A tobôž nie my sme sa rozhodli pracovať v jeho vinici. Bol to on, kto na nás spočinul zrakom, keď hľadal robotníkov.

Pán si nás vyvolil a vzal nás do svojich rúk, aby nás stvárňoval na svoj obraz a podobu. Len po jeho boku sa modelujú jeho učeníci. Strediskom formovania nie je akademická poslucháreň ani cvičebňa, ale ruky Učiteľa.

Áno, ako je hlina v hrnčiarových rukách, tak ste vy v mojich rukách, dom Izraela" (Jer 18, 6).
Príbeh z knihy Genezis nám rozpráva, že Boh vzal blato do svojich rúk a začal modelovať človeka. Nový človek je výtvorom len božského umelca, ktorý načrtáva vlastnosti určujúce jeho vyvolených. Aby sme dobre pochopili to, čo znamená tento obraz, musíme si uvedomiť, čo znamená blato.

Blato je základný živel pozostávajúci zo zeme a z vody. Avšak tieto dve súčasti musia byť dokonale skombinované, pretože ak je viac vody ako treba, všetko to bude bez súdržnosti, takže je nemožné modelovať akýkoľvek typ nádoby. Ak, naopak, chýba voda, hlina zostane taká tvrdá, že je nemožné spracovať ju.

Ľudská bytosť urobená z blata sa skladá z vody svojich kvalít a zo zeme svojich nedostatkov. Vo vode spočíva jej plodnosť a jej nesmierne možnosti. Zo zeme sa odvodzuje jej ohraničenosť a jej núdze. My nie sme iba kvalita a čnosť a nie sme ani samé nedostatky a hranice. Obe súčasti tvoria dokonalý dvojčlen, ktorý nemožno rozdeliť bez zničenia podstaty ľudskej bytosti.

Boh má na zreteli tieto dva základné živly a obrába ich vždy spojené. Naše kvality a naše limity sú surovinou, s ktorou on pracuje, keď stvárňuje novú nádobu. Všetko je obsiahnuté v jeho pláne. Nie sú to naše kvality, ktoré obnovujú Božie Kráľovstvo, ako to nie sú ani naše limity, ktoré by mohli prekážať v jeho uskutočňovaní.

Že naše kvality nie sú postačujúce, to vidíme jasne u MOJŽIŠA.

Nikto nebol spôsobilejší na vyslobodenie utláčaného národa z Egypta ako syn faraónovej dcéry, a to pre svoje vzdelanie a svoju prípravu. A predsa sa musel najprv zriecť týchto kvalít, opustiť faraónov dom so všetkými jeho výsadami a utiecť do púšte Madian. Až potom sa mohol stať nástrojom vhodným na oslobodenie národa.

Vďaka tejto tvrdej skúsenosti odpútania sa, Mojžiš neustále tušil, že je to Božie dielo, a nie nejakého človeka. Preto, keď mu po sinajskom odpadlíctve Boh povedal: "Zostúp! Lebo tvoj ľud, ktorý si vyslobodil z Egypta, zhrešil", Mojžiš jasne odpovedal: "Tento ľud nie je môj, ani som ho neoslobodil ja! Bol si to ty sám, kto ho nechal vyjsť z otroctva" (por. Ex 32, 7-11).

Na druhej strane naše slabosti a naše ohraničenie síl nie sú dostatočným dôvodom k tomu, aby Boh zrušil svoj plán. Naša slabosť nebude nikdy taká veľká ako jeho všemohúcnosť! Boh nemôže byť závislý od nás. Tým menej od našich nedostatkov.

Mojžiš nám je príkladom aj v tomto.

Keď bol povolaný vyslobodiť Židov z otroctva, zvolal: "Nie tak, Pane! Ja nie som výrečný muž. Nebol som predtým a nie som ani teraz, odkedy sa rozprávaš so svojím sluhom, lebo mám nemotorné ústa a ťarbavý jazyk. „ Pán mu odvetil:

Ja budem s tvojimi ústami a poučím ťa, čo máš hovoriť!" (Ex 4, 10.11.12)

Ľudská neschopnosť nie je dostatočnou prekážkou na to, aby Boh zrušil svoj plán spásy. Keď v našom živote máme vodu v prebytku, t. j. keď sa príliš spoliehame na svoje schopnosti, domnievajúc sa, že sme spôsobilí uskutočniť nám zverené poslanie, vtedy sa Pán ujme činu a prihodí nám trochu zeme, aby sme sa stali hlinou a nie bahnom.

Ak, naopak, vidíme len zem svojho hriechu a prach svojej neschopnosti, potom Pán naleje živej vody, aby nás urobil poddajnými a mohol nás modelovať, oslobodených od každého komplexu menejcennosti alebo viny. Najdôležitejšie v tejto prvej etape je, aby Pán opracoval nás skôr, ako budeme pracovať pre neho.

Hneď po mojom krste v Duchu Svätom som organizoval sústredenia, robil prednášky, viedol modlitebné skupiny. Toto všetko som nerobil preto, že by som bol schopnejší, ale jednoducho preto, že tam nebol nikto iný, kto by to robil. Našťastie krátko po tom mi ponúkli študijné štipendium na Inštitúte Lumen Vitae v Bruseli. Tak som zanechal svoju žení a svoj apoštolát, aby som zasadol do školských lavíc.

Bola to ťažká etapa vo všetkých smeroch. Ale najtrpkejšie bolo zrieknuť sa svojej apoštolskej práce, lebo v cudzej zemi som nemohol robiť nič. Ani modliť sa nahlas v zhromaždeniach, keďže som nepoznal jazyk. Po krátkom čase a porovnaní svojej situácie s tým, čo by som bol mohol robiť v Mexiku, obrátil som sa na Pána so slovami: "Myslím, že som spravil chybu, keď som prišiel do Belgicka. Tu nemôžem robiť nič pre teba, zatiaľ čo vo svojej obci by som mohol uskutočniť toľko vecí! Radšej by som sa vrátil do vlasti, aby som ti lepšie slúžil!"

Vtedy som jasne začul Pánov hlas, ako mi hovorí: "V tejto etape tvojho života najdôležitejšie nie je to, čo môžeš robiť ty pre mňa, ale to, čo si ja želám robiť v tebe!"

Aby sme mohli pracovať pre Pána, musíme byť najprv ním opracovaní. Aby sme mu slúžili, musíme najskôr byť obslúžení. Nikto nemôže byť nástrojom oslobodenia, ak predtým nepoznal slobodu z vlastnej skúsenosti. Skôr než začneme hlásať lásku, musíme ju zakúsiť v nás. Aby sme mohli svedčiť, že Pán zachraňuje, musíme byť zachránení v konkrétnych činoch a chvíľach života.

Náš postoj: nemať plány

Počítač pracuje podľa programu, ktorý ho robí činným, ale ktorý ho súčasne podmieňuje. Dakedy nastane chvíľa, keď program nie je postačujúci a treba ho nahradiť lepším.
K tomu istému dochádza v našom živote. Všetci sme si spravili životný plán; avšak je potrebné vedieť sa ho zriecť, aby sme sa úplne otvorili Pánovi. Ak sa neoslobodíme od našich plánov, ťažko prijmeme ten, ktorý má s nami Pán. Sú osoby, ktoré sú z nejakého dôvodu hlboko presvedčené, že sledujú Božiu vôľu. Ale nezabúdajme, že aj Šavol z Tarzu bol takou osobou, zatiaľ čo prenasledoval Pánovu Cirkev.

Šavol, horlivý farizej, ktorý vkladal všetku svoju dôveru do Sinajského zákona, si bol istý, že jeho zachovávaním uskutočňuje Božiu vôľu. Keďže svoje vzdelanie nadobudol pri nohách Gamaliela, veľkého izraelského učiteľa, dokonale poznal všetko to, čo má robiť alebo čoho sa vyvarovať.

A predsa, keď osobne stretol Vzkrieseného Krista, vzdal sa. Odložil výzbroj, do ktorej vkladal svoju dôveru a namiesto toho, aby sa rozhodol robiť alebo poučovať, ako bolo jeho zvykom, jednoducho sa opýtal: "Čo mám robiť, Pane?" (Sk 22,10).

Znalec Svätého písma a horlivý zachovávate!' Zákona spoznal, že nevie, čo má robiť. Zriekol sa svojho programu a odovzdal sa novému a netušenému. Išlo tu o nové narodenie!

Keď sa "odprogramujeme", otvárame sa a pripravujeme na prekvapenie Ducha. Všetci sme boli programátormi svojho života a možno aj života iných. Musíme sa zriecť tejto úlohy, ktorá nám nepatrí.

Naopak, je nepochybné, že Pán chce vtlačiť do nás svoj obraz s pečaťou Ducha Svätého, aby sme sa stali odtlačkom Krista. Ale pre vtlačenie novej podoby treba najskôr vymazať všetko, čo je napísané, alebo čo znemožňuje jeho zámer.

B. Požehnal ho

Keď Ježiš vzal chlieb do svojich rúk, požehnal ho. Prvá vec, ktorú Učiteľ s nami urobí, je, že nás požehná.

Sloveso "požehnať" tak v gréčtine ako v taliančine a latinčine je utvorené z dvoch slov: "dobro" a "riecť". Prvé, čo Pán s nami robí, je, že nám opravdivo dobrorečí. Vynáša slovo, ktoré je živé a účinné, ktoré je duch a život; ostrejšie ako dvojsečný meč, ktorý preniká až do hĺbky duše. V tejto etape nám Božie slovo dalo tvar, aby sme nadobudli črty Ježiša Krista a žili stotožnení s tými istými hodnotami ako on.

Každé počuté slovo modeluje naše myslenie tak, že formuje ďalej náš spôsob existencie a správania sa. Naša myseľ je ako nepopísaná kazeta, ktorá potom reprodukuje to, čo sa na ňu zaznamená. Ako mladí spievajú piesne, ktoré počuli a nejako sa pokúšajú napodobňovať svoje hviezdy, tak ak počúvame slovo Boha, naša myseľ sa stotožní s Božou vôľou a Pánove kritériá sa nám budú zdať najprirodzenejšou vecou. Ako voda zmáča zem a zúrodňuje ju, tak slovo Boha prenikne až ku koreňu našich rozhodnutí.

Náš postoj: počúvať

Ak sa v tejto etape Pán prejavuje ako Učiteľ, ktorý nás vyučuje, náš zásadný postoj má byť postojom žiaka, ktorý počúva, aby sa učil.
Raz sa jeden zákonník spýtal Ježiša, ktoré je najhlavnejšie z prikázaní. Ježiš odpovedal: „Počuj, Izrael, ..." (Mk 12, 29).

Prvé a najväčšie prikázanie nie je milovať Boha, ale počúvať ho! Lebo, keď ho počúvame, prejavuje nám svoju lásku, vzbudzuje v nás lásku k nemu, robí nás schopnými odpovedať mu.

Mnohokrát sa naša aktivita a naša modlitba menia na monológ, takže hovoríme o Bohu, ale nie s Bohom, a tým menej ho počúvame! Nezabúdajme, že Pán už vie, čo sa mu chystáme povedať, ešte prv, než to vyjde z našich úst. Preto je dôležitejšie to, čo on túži učiť nás.

Sú tri veci, ktoré zadúšajú Božie slovo a nedovoľujú mu ujať sa, a tým menej priniesť úžitok:
Svetské starosti, spočívajúce v znepokojovaní sa pre dočasné veci.
Znepokojovanie sa kvôli bohatstvám, čo prináša so sebou prehnané zháňanie sa za hmotnými statkami.
Žiadosť tela, akou je prehnané uspokojovanie všetkých zmyslov.

Keď Samuel začul hlas, kňaz Héli pochopil, že je to Boh, kto ho volá, a prikázal mu odpovedať: "Hovor, Pane, lebo tvoj sluha ťa počúva!" Nanešťastie, my hovoríme opak: "Mlč, Pane, lebo tvoj sluha rozpráva!"

Kto sa narodí hluchý, nebude môcť nikdy rozprávať, iba ak by sa stal zázrak. Keďže nemôže počúvať slová, nie je schopný vysloviť ich. To isté sa stáva v duchovnom a pastierskom živote: ak nevieme počúvať Boha, nemôžeme hovoriť v jeho mene.

Niekedy sa prikladá veľká dôležitosť daru ľahko pochopiteľného slova (a vskutku ju má). Ale preto nemusíme zabúdať na iný dar ešte väčšej ceny: "dar sluchu", aby sme vedeli počúvať Pána.

Niektorí jedinci formulujú pastoračné programy a majú na mysli kritériá, ktoré ukladajú iným nasledovať, a aby ich plán mal hodnotu a nestretol sa s opozíciou, dodajú: "Toto je Pánova vôľa!" Ale kto im dáva istotu, že to je Boží plán? Kedy a ako sa dozvedeli, že je to Božia vôľa? Jediné, čo urobili, aby ho vnútili iným, bolo, že ho pripísali Pánovi...

Najhorší sú tí, ktorí sa jednoducho domnievajú, keďže majú istú autoritu a daný titul, že užívajú dar neomylnosti a ich pokyny sú automaticky Božou vôľou, akoby Pán bol závislý od sluhov! Namiesto, aby sa opýtali Pána, Čo si želá, hovoria, čo majú na mysli a potom sa dožadujú, aby druhí verili tomu, čo ani oni nevedia: že ten alebo onen plán a predovšetkým ten alebo onen zákaz je nebeská vôľa!

Najžiarivejším príkladom pravého učeníka je Mária: ona počúva Slovo a uverí mu okamžite, aby ho potom uskutočnila, pripravená dať toto Slovo svetu.

C. Lámal ho

Ježiš, keď vzal a premenil chlieb svojím slovom dobrorečenia, zlomil ho. Tretí aspekt formovania učeníka spočíva v zlomenom bytí! Pod výrazom byť "zlomený" rozumieme ETAPU OČISŤOVANIA, cez ktorú nás Pán úplne sebe zasväcuje... Bez tejto podmienky by sme neboli schopní byť obetami duchovnej bohoslužby.

Apoštol Pavol vyjadruje túto nutnosť prirovnaním prevzatým zo židovskej Paschy, predobrazu našej Eucharistie: byť nekvasenými chlebom. Chlebom Paschy bol "maces", t. j. chlieb bez kvasu a s ničím nezmiešaný. Len s čistým cestom bolo možné sláviť oslobodenie z otroctva. V liturgii Nového zákona sme my týmto nekvaseným chlebom, ktorý sa premieňa na číru, svätú, bohumilú hostiu.

Vyčistíte starý kvas, aby ste boli novým cestom. Ste totiž akoby nekvasený chlieb. Veď bol obetovaný náš veľkonočný Baránok, Kristus" (1 Kor 5, 7). ,

Ako sa čistí zlato, tak sa aj my musíme očistiť a posvätiť, aby sme mohli slúžiť ako sluhovia novej zmluvy, každý podľa vlastného povolania. V tejto etape sa zbavujeme všetkého, čoho máme nadbytok, alebo čo nám spôsobuje škodu.

Mnohokrát si myslíme, že keby sme mali väčšie materiálne možnosti, alebo boli lepšie vybavení, mohli by sme výrazne zlepšiť výsledky svojho apoštolátu. Opak je však pravdou. Nie to, čo nám chýba, nám bráni prinášať hojnejšie a trvanlivejšie ovocie, ale to, čoho máme nadbytok:

• egoizmus,
•materializmus,
• závisť vo vzťahu k iným služobníkom,
• povýšenectvo,
• duchovná pýcha,
•ďalej citové zranenia
•a následky hriechu, ktorý ešte vrhá na nás svoje pochmúrne tiene.

Michelangelo, veľký florentský umelec, rád pracoval zatvorený vo svojej dielni, aby nebol nikomu na očiach. Tak maľoval aj svoje majstrovské dielo, Sixtínsku kaplnku. Len keď bol s prácou hotový, ukázal ju verejnosti. Keď dokončil sochy "Otrokov", pri ich prvom verejnom vystavení vystrojila Florencia veľkú slávnosť. Šľachtici, umelci, vážení občania zostali ohromení vznešeným umením. Na blahoželania a chváloreči množstva ľudí génius odvetil: "Ale ja som neurobil nič! Keď mi doniesli tieto kusy mramoru, sochy boli už vnútri. Ja som nespravil nič iné, iba odstránil tú časť, ktorá ich zakrývala!"

Boh nás ustanovil, aby sme boli umeleckým dielom v jeho rukách. Ale on nás musí predovšetkým oslobodiť od toho, čo nás ukrýva. Náš hlavný problém je v tom, že sme ešte zakrytí príliš mnohými vecami, ktoré nám nedovoľujú slobodne slúžiť Pánovi.

KEBY SME CHCELI JEDINOU VETOU ZHRNÚŤ, V ČOM SPOČÍVA TOTO OČISŤOVANIE, POVEDALI BY SME: "MAŤ ČISTOTU ÚMYSLU". UVIDÍME,ČO TO ZNAMENÁ.

a) Čistota úmyslu

Kov sa pokladá za čistý, keď nie je zmiešaný so žiadnym iným prvkom. Takže zlato a striebro sú čisté, keď neobsahujú trosky. Prirodzene čistý diamant má väčšiu hodnotu ako tisíc nečistých diamantov. Rýdzosť je považovaná za ich najvyššiu hodnotu.

Čistota úmyslu spočíva v uskutočňovaní činov s jediným zámerom a z jedine evanjeliového motívu. Nečistota, naopak, tkvie v tomto prípade v primiešaní osobných záujmov a výhod do našich apoštolských činností. Aby sme to lepšie pochopili, pozrime si niekoľko príkladov vnášania nežiadúcich prvkov do našich motivácií.

- Niekedy vykonávame dôležité práce apoštolátu, ale naším najkrajnejším zámerom je, aby nás ostatní brali do úvahy. Preto klesáme na duchu, keď nám za zásluhy neprejavujú uznanie.

- Usilujeme sa plniť svoje povinnosti a vykonávať úlohu, avšak vedení túžbou zvíťaziť v konkurencii s inými vedúcimi. Skôr ako uskutočňovať Božiu vôľu snažíme sa predbehnúť ostatných a prekonať ich.

- Sú takí, ktorí vstupujú medzi chudobných, pretože to zvyšuje ich prestíž ako apoštolov. Ale ak pôjdeme do hĺbky, zbadáme, že nemilujú núdznych. Skôr, než by im slúžili, využívajú ich na zvýšenie kultu svojej osobnosti.

- Niekedy neschválime dobrý plán, nachádzajúc tisíc výhovoriek, ale skutočný dôvod je ten, že v tomto pláne sa s nami nerátalo tak, ako si to podľa nás zaslúžime.

- Jedna z najnebezpečnejších trosiek je slúžiť Pánovi v nádeji, že dostaneme odmenu materiálneho rázu. Ak kedysi Židia nasledovali Ježiša kvôli materiálnemu chlebu, ktorý im ponúkol, dnes ho iní nasledujú, aby mali za čo kupovať chlieb. Toto je najväčšie nešťastie, do akého môže upadnúť Pánov sluha.

V príkladoch by bolo možné ešte pokračovať. Obšírne a s rozmanitosťou podobnou rozličnosti osôb. Preto podstatné je skúmať vedľajšie úmysly, ktoré nás nútia doviesť do konca to, čo robíme. Niekedy sa tieto úmysly môžu stať hlavnými a prvotnými, odeté však do apoštolskej horlivosti, služby iným, do plnenia Božej vôle. Treba preto skúmať, čo robíme, ale ešte viac pohnútky, ktoré nás pobádajú konať.

Z tohto dôvodu Ježiš ostro napádal formalizmus farizejov, ktorí sa chovali vždy dobre a úzkostlivo zachovávali všetky Zákony, ale ich motivácie neboli priame.

- Postievali sa podľa Zákona, ale zahaľovali smútkom svoju tvár, aby si všetci všimli ich obetu.
- Dlho sa modlievali, lež s pohľadom zameraným nie na Boha, ale na ľudí, aby na seba upozornili.
- Snažili sa byť známi ako nábožné osoby, aby ľudia o nich dobre hovorili.

Na čom viacej záleží, nie je to, čo robíme, ale prečo a pre koho to robíme. Náš úmysel alebo lepšie čistota nášho úmyslu stanovuje hodnotu našich skutkov. Aký je to zámer, pre ktorý by sme mali konať? Čo má motivovať naše činy?

Sv. Ignác z Loyoly, učiteľ duchovného života, zhrňuje čistotu úmyslu jednou latinskou vetou: "Ad maiorem Dei glóriám". To znamená: "Robiť všetko len pre väčšiu slávu Božiu". Toto je najčistejší z úmyslov.

Motivácia, ktorá nás má viesť v našom konaní, spočíva v robení všetkého a len toho, čo prináša väčšiu slávu Bohu, nezávisle od nášho uspokojenia, uznania, povesti; odmien, ktorých sa nám dostáva od ľudí, ba dokonca od úspechu v pastorácii či apoštoláte. Preto čistota úmyslu zahŕňa vedomé zrieknutie sa akejkoľvek inej motivácie, ktorá neslúži na oslavu Boha. Tak často opakovaná veta: "Sláva Bohu" by mala byť jedinou pohnútkou nášho konania. Prirodzene z tohto vyplýva uvedomelé a skutočné zrieknutie sa každého osobného prospechu. Motivácie musia byť očistené od iných druhotných úmyslov, ktoré musia ustúpiť.

Očisťovanie motivácií

Zlato a striebro prechádzajú dlhým postupom čistenia. Diamanty sa však nemôžu čistiť. V našom prípade to znamená, že sú oblasti nášho života, v ktorých môžeme robiť niečo pre svoje očisťovanie, no existujú iné zóny, ktoré nezávisia od nás, ale len od očisťujúceho vplyvu Svätého Ducha. Môžeme slobodne prijať alebo odmietnuť, aby nám Pán umyl nohy, avšak nemôžeme urobiť nič preto, aby nám umyl ruky a hlavu. To závisí jedine od neho a od jeho plánu s nami.

Tu musíme mať na zreteli, že nejde len o zlepšovanie vonkajšej fasády, ale o činnosť, ktorá musí smerovať do najhlbšej časti našej bytosti. Načo by bolo dobré bieliť hrob, ak vnútri prebieha už jestvujúci rozklad? Pokrytectvo by spočívalo práve v tom, keby sme chceli robiť dojem spravodlivých, hoci v skutočnosti sme vyčistili len vonkajšok čaše, nie vnútornú časť.

Pán nás prijíma s našimi obmedzeniami, ale neprijme nikdy naše pokrytectvo. Práve toto nemohol nikdy strpieť u farizejov, ktorí chceli pôsobiť dojmom spravodlivých pred ľuďmi. Pán nás prijíma a miluje nás so všetkými našimi chybami, ale vyvoláva v ňom nevôľu dvojakosť srdca. Ani s hriešnymi ženami, ani s verejnými hriešnikmi nehovoril s takou prísnosťou ako s pokrytcami farizejmi, ktorí konali s neúprimnosťou v stád.

Snáď v celej Biblii nenájdeme pôsobivejší príklad ako tento:

Raz dvaja dobrí manželia odovzdali Petrovi veľký dar, výsledok z predaja svojho poľa. Ale apoštol namiesto, aby prejavil vďačnosť a odslúžil za nich v dome omšu, alebo položil pamätnú tabuľu uznania, sa nahneval.

A oni padli mŕtvi k jeho nohám. Dožadovali sa zápisu do zoznamu čestných členov vedľa Barnabáša, ktorý všetko odovzdal apoštolom. Títo si však odložili časť zisku z poľa pre seba.
Nič ich nezaväzovalo predať svoj majetok a ponúknuť z neho časť utŕženej ceny. Ale oni túžili, aby ich ostatní považovali za štedrých a odpútaných od majetku, kým v skutočnosti takí neboli. Pán neprijal ich obetu, pretože nesúhlasil s dvojakosťou srdca.

Pre čistých srdcom je pripravená najväčšia blaženosť: "Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha!" (Mt 5, 8).

b) Prostriedky očisťovania

Svetské prenasledovanie

Výsadný prostriedok očisťovania je prenasledovanie. Cez kritiku, posmech, nepochopenie, zbavenie úradu a dokonca cez vyobcovanie nás Boh oslobodzuje od každej neistoty, pretože sme závislí jedine od neho.

Podaktorí pre krátkozrakosť pripisujú Satanoví každý spor a protivenstvo. Neuvedomujú si, že práve prostredníctvom týchto súžení sa stvárňuje učeník, ktorý kráča v šľapajach svojho Učiteľa Ježiša Krista, obetovaného Baránka.

Jedného dňa dal Peter Ježišovi podvojnú otázku, na ktorú samozrejme očakával podvojnú odpoveď: "Pozri, my sme opustili všetko a šli sme za tebou" (Mk 10, 28).

V odpovedi im Pán Ježiš povedal, že dostanú:
• stonásobne viac, ako opustili

• a prenasledovanie ako nevyhnutnú súčasť nasledovania, učeníctva (por. M k 10, 29-30).

Ak sme niečo opustili kvôli Pánovi, on nám sľubuje stokrát väčšiu odmenu. Istotne všetci očakávame, že Pán dodrží tento sľub. Avšak netreba hľadieť smerom do budúcnosti očakávajúc stonásobok, ale na minulosť: ak delíme číslom sto to, čo dnes máme, dostaneme podiel, teda to, čo sme predtým opustili.

Ale najzaujímavejší bod Ježišovej odpovede sa nachádza v druhej časti: Vy, ktorí ste ma nasledovali, budete znášať prenasledovania!

Ak v dôsledku toho, že sme všetko zanechali, dostávame sto za jedno, zvyčajná odmena za jeho nasledovanie je znášať prenasledovania. Ide o Ježišov sľub, ktorý potvrdil: "Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nikdy nepominú!" Preto sa nutne musia uskutočniť, aspoň pokiaľ sa to týka jeho.

Prenasledovanie je jeden z poznávacích znakov nasledovníkov Nazaretského učiteľa. Ak napodobňujeme jeho životný štýl, musíme očakávať, že s nami budú zaobchádzať tým istým spôsobom, ako zaobchádzali s ním.

Prenasledovanie má byť zvyčajným prostredím kresťana a rámom, ktorý obopína život každého Ježišovho učeníka. Podobne ako sa zlato čistí ohňom, Ježišov učeník sa stvárňuje vo vyhni prenasledovania.

Sluha nie je väčší ako jeho pán. Ak mňa prenasledovali, budú prenasledovať aj vás" (Jn 15, 20).
Ježiš vysvetľuje, prečo je logické toto prenasledovanie:
Keby ste boli zo sveta, svet by miloval, čo je jeho, ale preto, že nie ste zo sveta, že som si vás ja vyvolil zo sveta, svet vás nenávidí" (Jn 15, 19).

Opravdivý Kristov učeník, keďže je svetlom uprostred temnoty, ktoré poukazuje na diela zla, hatí nespravodlivé štruktúry. Preto má byť odmietavým a vysloveným nepriateľom každého antievanjeliového systému.

Teda my, Ježišovi učeníci, sa nemáme pýtať, prečo nás prenasledujú. Vari nie preto, že soľ stratila svoju chuť, alebo vyhasol prorocký hlas, ktorý vypovedá? Nie sme náhodou už natoľko spriatelení so svetom, že ten nemá viac dôvod nás prenasledovať, keďže už nepredstavujeme preň žiadne nebezpečenstvo?

Na počiatku života Cirkvi sa rozpútali rôzne prenasledovania kresťanov. Avšak nie všetci boli prenasledovaní. Len tí, ktorí žili ako Ježiš Kristus, pretože to boli oni, ktorí útočili na skazenosť vládnuceho systému. Preto boli prenasledovaní iba tí, čo odpúšťali a slúžili ako Kristus, tí, čo nesúhlasili so zlými, čo boli proti otroctvu, ktorí poukazovali na nespravodlivosť a klamstvo.

Ak by sa dnes zdvihlo nové prenasledovanie, ktoré by sa netýkalo všetkých, čo si hovoria kresťania, ale toho, kto skutočne nasleduje evanjelium, odsúdili by ťa, alebo by ťa nechali slobodne žiť? Pri ktorej konkrétnej veci by si všimli, že ty nie si svetský?

Je isté, že dnes existuje naozajstné prenasledovanie hodnôt evanjelia, princípov pravdy, úcty k životu, základných práv ľudskej osoby. Ak sa nás to nedotklo, je to jednoducho preto, že je už jasný náš postoj. Ak nie sme prenasledovaní, sme na strane prenasledovateľov z prostého dôvodu, že kto nie je s Kristom, je proti Kristovi. Nie je možné, aby sme boli nestranní. Ak netvoríme časť riešenia, tvoríme časť problému.

Prenasledovanie je taviaci téglik, v ktorom sa očisťujú Ježišovi učeníci. Keby sa tehla z hliny nevložila do pece na vypálenie, nemohla by byť nikdy použitá na stavbu. Tu, ako v celom duchovnom živote, sa uplatňuje spoľahlivý princíp, že zrnko obilia musí odumrieť, aby mohlo priniesť úrodu.

Z tohto dôvodu sv. Pavol tvrdí, že naši nepriatelia nás požehnávajú (robia nám dobro), pretože nám poskytujú očisťovanie, ktoré práve potrebujeme (por. Rim 11, 28-31).

Neúspech

Mýlime sa, keď si myslíme, že náš úspech je synonymom k obnoveniu Kráľovstva. Prirodzene Pán si neželá náš neúspech, tým menej umŕtvovanie našej osobnosti životom v neustálom komplexe menejcennosti alebo zbytočnosti. A predsa toto je niekedy prostriedok, ktorý nám pomôže uveriť v život v Duchu Svätom a slúžiť mu nezištnejšie.

Neúspech nám dovoľuje zastaviť sa na ceste a upravovať chodník, ktorým prechádzame. Vo svete neexistuje žiadne dôležité dielo, ktoré by nevzniklo na pozostatkoch nejakého neúspechu. Nový Jeruzalem sa stavia vždy na zrúcaninách toho, čo bol predtým zborený.

Napokon neúspech nám poskytuje neobyčajnú príhodnú príležitosť preukázať, že my pracujeme nie pre plody, ale pre splnenie poslania, ktoré nám bolo zverené. A v Božom pláne sú niektorí povolaní rozsievať, iní polievať a ďalší zberať plody.

Keď Ježiš poslal svojich učeníkov, nepovedal: "Choďte a obráťte všetky národy" ale "Choďte a ohlasujte blahozvesť všetkému stvoreniu". To znamená nezávisle od úspechu v apoštoláte zachovať vernosť v službe.

Problémy

Niekoľkokrát som počul vedúcich spoločenstiev tvrdiť s prílišnou istotou: „Prosil som Pána, že ak môj plán je jeho dielom, aby mi to prejavil odstránením každej ťažkosti. A keď som nenatrafil na žiadny problém, mal som istotu, že pochádza od neho".

Inokedy sa zutekanie od záväzku ospravedlňuje nasledovným dôvodom, ktorý sa zdanlivo javí ako veľmi pádny. "Vznikli také veľké problémy a ťažkosti, objavilo sa mnoho odporovaní a prekážok, z ktorých som usúdil, že nie je v Božom pláne to, čo práve robím... a vzdal som to".

Toto kritérium neplatí v Božích dielach. Naopak, mohli by sme tvrdiť, že je protievanjeliové. Stačí pomyslieť, že keby Ježiš Kristus bol takto súdil, nikdy by sa neuskutočnilo tajomstvo nášho vykúpenia.

Ježiš nás nikdy neoklamal sľubmi, že všetko bude ľahké a jednoduché.

Naopak, povedal nám veľmi jasne, že nás posiela ako ovce medzi vlkov. Nikdy nám nesľúbil, že tie veci sa stanú ľahkými, ale že budeme mať zvláštnu moc zdolať skúšky a prekonať ťažkosti.

Pri istých príležitostiach Pavol prežíval vážny problém, ktorý pomenoval "osteň tela". Bojoval s ním, a keďže sa mu ho nepodarilo prekonať, prosil často Pána, aby ho oslobodil od tejto veľkej ťažkosti. Dúfal, že ho Pán vypočuje. Namiesto toho, Pán vzbudil jeho údiv, keď mu povedal: Pavol, stačí ti moja milosť!

Pán ho neoslobodil od ťažkosti, ale dal mu zvláštnu milosť, aby žil s problémom: múdrosť pre boj a silu, ktorú apoštol predtým nepociťoval. Pavol zvíťazil nad svojím problémom: mal v sebe moc, ktorej bol predtým zbavený.

Pavol bol silnejší ako jeho žihadlo.

Pán nás neuchráni od problémov, ale dáva nám záruku víťazstva. A okrem toho skutočný učeník musí niesť bremeno Ježišovho kríža, no vždy s nádejou na vzkriesenie.

Ježišova Veľká Noc nám ukazuje jedinečný postup napredovania, ktorý nás privádza ku sláve: aby sme dosiahli vrchol vzkriesenia, treba prejsť najprv vrchom Kalvárie. Kto má takýto jasný náhľad, nemá strach z problémov, ani nie je ochromený ťažkosťami, pretože je mu oporou sľub Ježiša, ktorý povedal:

Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet" (Jn 16, 33).

Problémy a ťažkosti očisťujú naše úmysly, preto nám dávajú príležitosť prejaviť Pánovi, že pracujeme nie pre pohodlie alebo pre osobné výhody, ale preto,že on nás zviedol a my sme sa nechali zviesť.

Prorok Jeremiáš priznáva, že narazil na mnohé ťažkosti a prejavy odporu, kým dospel k zanechaniu svojho prorockého úradu, aby sa utiahol k tichšiemu životu. Ale hovorí nám aj to, že plameň zapálený v jeho srdci nebolo možné vyhasiť.

Tento oheň lásky ďaleko prekonáva akýkoľvek predošlý, problém. Ťažkosti nás očisťujú, pretože dávajú nielen spoznať, ale aj intenzívne prežívať, že dielo nie je naše, ale Božie. Uvedomujeme si, že i keď problémy nechýbajú, nijako neprevyšujú Božiu všemohúcnosť. Toto je kľúč k nádeji.

Riaditeľ projektu hlásania evanjelia cez televíziu mi jedného dňa povedal: "Človek sa nemá nikdy púšťať do tohto podujatia, ak nemá vieru, ktorá hory prenáša, pretože tu si dokonale uvedomuješ, že to dielo nás veľmi prevyšuje, avšak Boh je omnoho väčší ako ono. Toto podujatie je veľmi veľké, nadmieru veľké: Ale Boh je ešte väčší, oveľa väčší".

Keď sme skúsili, že boli zdolané neprekonateľné prekážky a porazení nepremožiteľní nepriatelia, vtedy vyhlasujeme: "Vskutku, Pán sa ukázal veľký uprostred nás!".

Keď máme túto skúsenosť, že sme pocítili spásonosnú moc, ktorá nás previedla cez Červené more a vďaka ktorej sme prekonali veľké vody, nemôžeme si privlastňovať jej zásluhu. Bolo to jeho dielo, pretože on rozuzlil problémy, ktoré sa nám zdali nerozriešiteľné.

Veľa ráz Pán dovolí, aby nás postretli ťažkosti, lebo nám túži darovať víťazstvo v boji. Pán nás neušetrí od boja, ale dá nám výzbroj, aby sme pomocou nej v ňom zvíťazili.

Skutočná viera sa prejaví v protivenstvách. Postačia tri príklady:
- „Traja mládenci v ohnivej peci, ktorí spievajú chválospevy Bohu Izraela" (por. Daň 3, 24-90).
- Makabejci, ktorí tvrdia: Ak nás Boh zachráni, budeme veriť v neho. Ak nás nezachráni, neochladne preto naša viera, naopak, budeme veriť ešte viac.

- Habakuk, ktorý v ťažkom položení zvolá: "Figovník síce nerodí a niet ovocia na viničoch, sklamala úroda olív a pole nedodalo pokrm; stratili sa ovce z košiara a v maštaliach nieto dobytka. Ja však budem plesať v Pánovi, jasať budem v Bohu svojej spásy. Jahve, Pán, je moja sila, dal mi nohy ako jeleniciam a dá mi vykračovať po mojich výšinách" (Hab 3, 17-19).

Osočovanie

Raz mi jedna osoba rozprávala s istou dávkou nevôle: "Prečo je Boh ku mne taký nespravodlivý? Slúžil som mu vždy s vernosťou a teraz, keď sa blíži cieľ mojej životnej dráhy, hádžu na zem všetko dobré, čo som vybudoval za mnohé roky vernej služby na jeho diele. Prečo dovolí, aby ma takto sužovalo hanebné osočovanie?".

Odvetil som mu: "Ja nevidím nijakú nespravodlivosť! Naopak, keby nebolo osočovaní, Ježiš by nedodržal nám daný sľub, že musíme podstúpiť prenasledovania. V reči na vrchu nám jasne povedal, že sa staneme predmetom zákernosti každého druhu (por. Mt 5, 11). Kde je tu teda nespravodlivosť, ak nás on už varoval? Bola by to nespravodlivosť, keby nás nebol upozornil vopred, alebo keby potom nedodržal sľub. Toto je veľká príležitosť, ktorá sa vám naskytuje, aby ste boli blažený a šťastný podľa Ježišových blahoslavenstiev".

Všetci sme niekedy okúsili ten trpký zážitok, že sme boli zle pochopení alebo odsudzovaní za niečo, čo sme ani neurobili, ani nepovedali. Naši predstavení uverili viac anonymom ako nám samým. Prekrúcajúc naše úmysly a predpokladajúc z našej strany temné úklady, nás hlboko ranili.

Najhoršie bolo, že mlčanie Boha akoby nieslo spoluúčasť na nespravodlivosti a lži. Vtedy z hĺbky nášho srdca vystúpil žalujúci krik:
- Bože môj! Bože môj! Prečo si ma opustil?
- Bože Izraela, prečo už nevyjdeš na pomoc našim zástupom? Zabudol si snáď na svoj ľud?

- Prečo dovolíš, aby bolo pošliapané právo a spravodlivosť?
- Nezaujíma ťa, že s tvojimi takto zaobchádzajú?

A keďže mlčanie Božie pretrvávalo, zmocnilo sa nás pokušenie zrieknuť sa svojej pastoračnej či apoštolskej práce alebo sa brániť prísnosťou zákona a protiútočiť silou pravdy. Zopakovali sme aj úvahu Mojžiša v púšti, na ceste do Zasľúbenej zeme:

Prečo si vyslobodil svoj ľud z Egypta, kde mával hojnosť chleba i vody? Nebolo snáď dosť hrobov v krajine faraónov, že si ho priviedol do tejto neúrodnej pustatiny a dopustil, aby sa stal korisťou dravých vtákov?

A ešte: čo povedia o tebe, môj Bože, iné národy?
Tvoje meno budú nenávidieť všetky národy pre naše nešťastie!

Pred nimi sa ukážeš ako Boh neschopný zachrániť svojich! Kto ťa potom bude chcieť nasledovať a veriť v teba?
Zachráň nás, Pane, pre česť svojho mena!

A predsa teraz za týchto okolností sa zdá, že Boh nepočúva a nevšíma si krik svojho ľudu, ktorý narieka, gniavený nespravodlivosťou.

V týchto prípadoch nie je Božím plánom prejavovať svoju moc ani vystrieť svoje rameno pomstiteľa, ale OČISTIŤ tých, ktorí žili v komplexe otroctva a stvárniť nový národ, schopný dobyť Zasľúbenú zem.

Mojžiš sa pokúšal vymáhať zadosťučinenie od Boha, upozorňujúc ho, ako bude jeho sväté meno zhanobené medzi národmi. Iné národy by sa vysmievali z izraelského Boha a nikto by neuveril v jeho láskavosť. Ale Boh pokračuje vo svojom diele očisťovania svojich za cenu obetovania svojej slávy. Tento uhol pohľadu je hrozný. Boh nás tak miluje, že je pripravený stratiť svoju vážnosť pred celým svetom. Je natoľko dôležité urobiť nás novými bytosťami, že preňho nič neznamená, ak bude zle pochopený. A ak je Boh hotový stratiť svoju osobnú vážnosť, sme aj my pripravení na to, že náš obraz bude zneuctený a naša socha zváľaná?

Samozrejme, nech je dokonale jasné, že Boh si neželá naše utrpenie, ale naše očistenie, ktoré, žiaľ, je vždy bolestné.

Ohováranie sa tak môže zmeniť na vynikajúcu príležitosť preukázať, že my neslúžime Pánovi pre nejaký osobný úžitok. Čím viac dospejeme k tomu, aby sme mu trpezlivo slúžili uprostred týchto ťažkostí, tým viac sa stane naše odovzdanie seba nezištným.

Keď sa snažili presvedčiť Sancha Panzu, aby opustil Dona Quijota, ktorý si namýšľal, že dosiahne vzdialené hviezdy a dobyje neskutočné kráľovstvá, dokazujúc mu, že tento pán, ktorý osedlal slabú mrcinu, nikdy neovládne ani ostrovček - keď mu chceli tisícimi spôsobmi dať na vedomie, že nebude mať žiaden osoh z tohto rytierskeho dobrodružstva, ak nie posmech a vtipkovanie keď ho žiadali o nejaký logický dôvod, pre ktorý nasleduje hlúpeho pána de la Manchu -, vtedy tučný vidiečan so slzami v očiach vyjavil hlbokú pohnútku: "Nasledujem ho, pretože... pretože... to chcem, veľmi to chcem a nemôžem ho nechať samého! Aj ak nedôjdeme ku hviezdam a nezvíťazíme nad nepriateľmi, aj ak nezaženieme na útek morských obrov a neočaríme princezné... musím ho nasledovať až do konca. Ak nie, kto sa podujme zdvihnúť ho, keď ho zvalí veterný mlyn? Kto vylieči jeho zranenia? Kto nájde odvahu byť jeho zbrojnošom? Kto bude zdieľať jeho nešťastia?".

Keď napriek všetkým nepríjemnostiam nasledujeme Pána až na kríž, dokazujeme, že nemáme inú pohnútku než jeho lásku, ktorá je viac ako naša povesť, naša prestíž, naša sláva. Naše motivácie sú očistené a nasledujeme ho kvôli nemu a nie pre to, čo od neho dostávame. Slúžime jemu a neposluhujeme si ním.

Odlúčenie

Boh sľubuje, že každý robotník dostane svoju mzdu a kto pracuje pre oltár, dostane podiel z oltára. Vďaka jednostrannému výkladu tejto vety ospravedlňujú niektorí svoje bohatstvá tým, že je to odmena za ich službu a ich odovzdanie sa Pánovi.

Raz som na Miami sledoval seminár, ktorého hlavný rečník nosil najjemnejší anglický kašmír, z jeho vrecka visela retiazka so vzácnymi hodinkami z čistého zlata. Jeho pani mala na sebe veľmi drahé šaty a bola okrášlená žiarivými šperkami.

Témou prednášky bolo, že ak slúžime Pánovi, on nás bohato odmení, lebo Boh sa nenechá v štedrosti prevýšiť. Toto dokazoval, predkladajúc ako príklad seba v situácii, keď pred niekoľkými rokmi priniesol Pánovi veľkodušnú obetu.

Za to ho Boh požehnával a teraz žije v prepychovej štvrti mesta. Keďže je Kristovým vyslancom, opakoval viackrát, má pevnú ekonomickú základňu a ako dieťa Kráľa cestuje vždy prvou triedou. Na konci svojej reči ponúkal spoľahlivý návod, aby nám Pán žehnal: priniesť štedrú obetu, pretože Boh nám dá naspäť sto za jedno.

Doznávam, že toto bola evanjeliu najprotirečivejšia prednáška, akú som kedy počul. Marxove spisy nie sú natoľko protievanjeliové. Tento "vyslanec" pozabudol, že predstavuje toho, ktorý povedal: "Syn človeka nemá kde hlavu skloniť!" a ktorý nežiadal nič pre seba, ale všetko dal nám a za nás.

Niekedy nám Pán odníma patričnú mzdu, aby očistil naše venovanie sa jeho službe. Naopak, posiela nás s prázdnymi rukami a zakazuje nám prijímať nejakú vec, aby sme zotrvávali slobodní, slúžiac len jemu (por. Lk10; Mt 10, 8-42).

Keď Ježiš poslal svojich učeníkov, povedal im jasne, aby nenosili ani kapsu, ani peniaze. Kým sa oni mali zaoberať vecami Kráľovstva, Pán sa mal postarať o všetky ich potreby. Ježiš ich chcel naučiť úplne oddeľovať službu od ekonómie. Nielen nezávisieť od peňazí, ale nikdy službu s nimi nespájať.

Jediný raz sa zdá, že Ježiš zveličuje a nekontroluje sa, keď vystupuje proti kupcom v Jeruzalemskom chráme.

Keď som sa v roku 1985 pripravoval na evanjelizačnú cestu po svete, žiadal ma Pán, aby som postúpil o krok vo viere a cestoval bez jediného haliera, bez šeku či úverovej knižky. Preto som svedkom, že možno obísť svet v závislosti len od Božej prozreteľnosti a že tento aspekt evanjelia možno plne prežívať aj dnes.

Tento Pánov rozkaz je veľmi logický a má praktické použitie. Pri prijímaní odmeny za svoju prácu sa vydávame nebezpečenstvu, že by bola uznaná naša zásluha a prichádzame na myšlienku, že sa nám dáva to, čo si zaslúžime. Toto je veľmi nebezpečné, pretože nás to vedie k tomu, aby sme to považovali za svoje dielo, ktoré patrí len Bohu. Okrem toho sa uskutočňuje zneuctenie Boha peniazmi.

Najväčšie nebezpečie, s ktorým sa stretávame v Cirkvi je, že členstvo v hierarchickej štruktúre prináša niekedy nadmernosť hmotných výhod a čisto ľudských odmien. Naviazanosťou na ne (peniaze, tituly, hodnosti, prílišná úcta a posluhovanie a podobne) vzniká akýsi cirkevný konzumizmus, ktorý je v rozpore s evanjeliom.
Kto platí "mariachi3", má právo žiadať piesne, ktoré má rád. Nanešťastie, keď sa prijímajú hmotné statky, musia sa dobrodincom opätovať duchovnými odmenami. Preto Pánov správca nemá od nikoho nič brať. Jedinou plácou apoštola je šťastie ohlasovať evanjelium.

Najhoršie, čo sa môže prihodiť služobníkovi evanjelia, je predať svoju službu za cenu istých láskavostí, ktoré by mohol dostať od iných. Nanešťastie toto sa stáva častejšie než si možno predstaviť. Keď kazateľ prijíma dary, obety a výhody zo strany dobrodinca, zostáva s ním zviazaný povinnosťou vyrovnať sa. Ale keďže to nemá čím splatiť, iba ak vlastnou službou, táto stráca svoju nezávislosť. Často hlasy prorokov mlčia z tohto dôvodu. V iných prípadoch sa stlmí alebo zjemní evanjelium, aby neurazilo vnímavosť toho, kto nás poctil darčekmi. Dokonca niekedy sa určitých tém už kázne nedotknú.

Pred dobrodincami zatvárajú ústa proroci, berúc naľahko požiadavky evanjelia, a prenášajú sa cez nespravodlivosti. Pre toto vyslanec nemá byť závislý od nikoho, ale len od Pána, svojho jediného pána.

Elizeus nechcel nič prijať od Námana Sýrskeho, ktorého vyliečil z malomocenstva. Ale jeho sluha Giezi išiel za ním, aby ho požiadal o strieborné talenty, a bol nakazený chorobou (por. 4 Kŕ 5).

Pavol si neželal peniaze od nikoho a nechcel prijať žiadnu ponuku, aby nebol zle pochopený.
Keď neberieme nič za službu Pánovi, je možné, že mu slúžime pre neho samého a nie pre to, čo od neho dostávame.

Istá komunita s dostatočnými ekonomickými zdrojmi príjmov ma často žiadala o služby. Keďže bola v dobrom postavení, mohla mi za ne ponúknuť nejakú náhradu. A predsa odmena bola nižšia ako moje náklady pri poskytovaní služieb.

Po niekoľkých príležitostiach, pri ktorých sa mi prihodila tá istá vec, som zostal v rozpakoch, lebo som sa domnieval, že neocenili moju prácu. Preto som sa rozhodol odmietnuť nasledujúce pozvanie kázať. Vtedy Pán prehovoril do môjho srdca týmito slovami: "Nevidíš, že sa ti ponúka príležitosť slúžiť mi bez toho, aby si za to niečo dostal?"

- Pane odpovedal som, čo ma trápi, je to, že musím aj utrácať, aby som poskytol túto službu! A to nie je spravodlivé!
- A ty si čo myslíš, získal som ja niečo, alebo stratil, keď som ti slúžil?

(3 Pozn. prekl.: Autor naráža na zvyk rozšírený v Mexiku žiadať po zaplatení prepitného pieseň želaného rázu (mariachi). )


Odvtedy, keď sa mi nedostávalo hmotných odmien, cítil som sa šťastný, že môžem slúžiť iba Pánovi, pre radosť, že som mu prospešný.

Apoštol sa nemá pýtať, čo získava službou Pánovi, ale čo stráca. Pokiaľ niečo nestratíme: slávu, povesť, dobré meno, moc, výsady, hmotné statky atď., je pochybné, či práve slúžime, alebo sme obsluhovaní.

Veľmi konkrétne si môžeme dať tieto DVE OTÁZKY:
- Čo som stratil kvôli Pánovi?

- Čo nie som ochotný stratiť? (tituly, prestíž, hmotné statky, funkciu, vážnosť...)'

Ježiš vyskúšal úspech i neúspech počas 24 hodín! V jedno popoludnie ho vyhladnutý dav ľudí nasledoval na neobývané miesto. On mocou svojho slova rozmnožoval chlieb a ryby. Dav ho uznal za očakávaného Mesiáša a chcel ho vyhlásiť za kráľa Izraela. Nasledujúceho dňa sa na vrchole svojej slávy odobral do synagógy, ktorá bola preplnená. Reč ohlásená na toto ráno podnietila veľké očakávanie kvôli nedávnemu zázraku rozmnoženia chlebov. Predstavený synagógy ho vyzval, aby čítal z Písma. Učiteľ vstal. Vzal zvitok do rúk a s hlavou prikrytou rúškom prečítal pasáž o manne na púšti. Všetky oči boli upreté na neho. Úctivé ticho, spojené s pozornosťou, ho vyzývalo vyložiť pasáž.

Nikto nebol proti, keď sa odvolával na udalosť z minulosti. Ale keď ju preniesol na seba, tvrdiac, že on je pravý chlieb života, prítomní prejavili svoj nesúhlas hundraním a všeobecným zmätkom. Keď potom poukázal na svoje telo, že má byť požívané, farizeji opustili sieň.

Najhoršie prišlo, keď tí nábožní Židia, ktorí sa ani nedotkli krvi, počuli hlásať, že majú piť krv Syna človeka, aby mohli mať večný život. Nikto nezniesol podobnú podmienku a všetky lavice sa vyprázdnili. Ježiš nemohol ani dokončiť svoju reč, pretože už nebolo nikoho v synagóge.

Hneď po svojom najväčšom úspechu zakúsil svoj najväčší neúspech.

Len Dvanásti bezvýhradne zostávali po boku Učiteľa. S pohľadom zabodnutým do zeme zdieľali hanbu z porážky. Po hlbokom tichu Ježiš na nich s nehou pozrel a spýtal sa: "Aj vy chcete odísť? (Jn 6, 67).

Nikto sa neodvážil dať podnet na ústup. Učiteľ preto možno dodal: "Prečo neodídete? So mnou nevyťažíte žiaden zisk. Ja nemám nič, čo by som vám ponúkol, teraz už nie. Keď ma chceli urobiť kráľom, mohli ste dúfať v nejaké poverenie alebo v nejaký titul. Ale teraz ... čaká vás len opovrhnutie, posmech a prenasledovanie".

Vtedy sa Peter chopil slova a odpovedal Ježišovi: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Svätý Boží" (Jn 6, 68-69).

A možno, že prv než dospel k takej rýdzej odpovedi, vírili v jeho duši takéto alebo podobné myšlienky: "Vskutku, mali by sme chuť odísť. Zostávajúc s tebou sme kritizovaní, obviňujú nás, pretože ťa nasledujeme a ukazujú na nás prstom. Jediná vec, ktorej sa nám dostáva, sú problémy. Niekedy nechápeme. A potom z tvojej strany nevidíme nastolenie Kráľovstva, ani si nám nedal nič za to, že ťa nasledujeme. Čistá pravda je, že s tebou nezískame späť ani útraty... Niekoľkokrát sme sa zhovárali a mali sme už v úmysle opustiť ťa, avšak... (jeho hlas sa zastavil a so zovretým hrdlom potom pokračoval)... nevieme, kam ísť. Prešli sme s tebou Červené more a nemôžeme sa vrátiť späť. Zriekli sme sa práv a nemáme cestovný pas do krajiny mocných. Nuž nepriťahuje nás viac rybolov a ani daňový úrad. Pre nás nemá už zmysel žiť preto, aby sme pracovali a pracovať preto, aby sme žili... definitívne sa zatvorili pre nás všetky brány a hoci nemáme žiaden prospech z toho, že ťa nasledujeme, máme len teba! Je to jediné, čo nám zostáva. Aj keby sme chceli odísť, nemôžeme. Spálili sme lode a nič už teraz nemáme okrem teba."

Prenasledovanie dobrými

Bezpochyby, keď sme prenasledovaní svetom, máme radosť, že trpíme pre meno Ježiša Krista ako Peter a Ján, ktorí odchádzajú rozradostení potom, ako boli potupení a zbičovaní (por. Sk 5, 41).

Ale keď sme prenasledovaní v mene Božom, tými, ktorí sú krv z našej krvi, nejestvuje tu žiaden druh odškodnenia. Naopak, sme pokladaní práve za nepriateľov Božieho plánu. Svetské prenasledovanie nás odmieňa palmou mučeníctva. Prenasledovanie dobrými ľuďmi nás doživotne zavrhuje.

Ježiš bol odsúdený skutočne náboženskými autoritami svojich čias. Boli to práve pastieri, daní od Boha, aby viedli svoj ľud, ktorí sa postavili proti Božiemu zámeru a ukrižovali Pána života.

V živote prorokov a svätých vidíme neustále sa opakovať tento jav: nie sú pochopení a prijímaní náboženskou mocou, sú prenasledovaní a dokonca odsúdení na smrť. Pastieri a zodpovední, zástupcovia Boží, ich nútia k mlčaniu tým, že im bránia rozvíjať ich službu a pranierujú ich ako nepriateľov stanoveného poriadku.

Prenasledovanie zo strany tých, ktorí konajú (alebo prinajmenšom sa domnievajú, že konajú) v mene Boha, je najťažšie na pochopenie, pretože sú to práve ochrancovia viery, ktorí sa stavajú proti Božiemu prejavu. Zdá sa, akoby mali schopnosť porušovať najzákladnejšie práva ľudskej osoby, ponížiť ju, odlúčiť ju od Cirkvi, ba dokonca upierať jej vstup do neba!

Jana z Arcu bola súdená francúzskou inkvizíciou a odsúdená na smrť šesťdesiatimi teológmi parížskeho arcibiskupa.
Nenatrafíme ani na jedného svätého, ktorý by bol kanonizovaný za života. Skutoční proroci znášali vždy prenasledovanie obhajcami predpisov a štruktúr.

František z Assisi nebol uznávaný. Dokonca neprijali ani regulu života, ktorú navrhol pre svojich rehoľníkov: evanjelium. Prinútili ho komplikovať to, čo je také jednoduché.

Predsa však toto je len povrch. Pre tých, ktorí milujú Boha, všetko spolupôsobí na ich duchovné dobro, tvrdí Písmo (por. Rim 8, 28). Ak sa zastavíme jednoducho pri zovňajšku javu, nikdy sa nám nepodarí objaviť Boží zámer.

Keď sme prenasledovaní dobrými, potom už nemáme nikoho, kto by nás mal rád, okrem samotného Boha! Aké podivuhodné oslobodenie! Naše srdce náleží jedine Bohu. Keď sme prenasledovaní tým, kto stojí na vrchole pyramídy náboženskej štruktúry, vtedy má naša dôvera veľkú príležitosť, ktorú si netreba nechať ujsť: dôverovať len Bohu.

Keď sme prenasledovaní dobrými, nesmieme si myslieť, že máme dočinenia s útokom Satana, ale že stojíme pred jedinečnou vhodnou príležitosťou preukázať Pánovi, že žiadna ťažkosť nás nebude môcť zastaviť a donútiť zrieknuť sa služby jemu. Vtedy budeme môcť dokázať, že slúžime Pánovi a nasledujeme ho až na kríž.

To neznamená, že by Boh pripúšťal nespravodlivosť, alebo súhlasil s porušovaním ľudských práv, a tým menej, že by súhlasil so smrťou. Nie! Nebude môcť byť nikdy spojencom sily zla. Avšak On je schopný písať rovno na pokrivené riadky ľudí. Jeho moc premieňa nespravodlivosť na neobyčajný nástroj očisťovania.

c) Prečo nás očisťuje? Pretože to potrebujeme

Pán nás očisťuje z jednoduchého dôvodu, že to potrebujeme.

Nikto nemôže tvrdiť, že to nepotrebuje. Naše nohy sa zaprášili cestou života a potrebujú byť umyté vodou a očistené ohňom, ktorý spáli každú trosku. Najmä, keď niekto viedol príliš pôžitkársky a materialistický život, je nutná hlboká zmena a nie jednoducho povrchná. Morálne správanie môže byť zmenené za minútu, ale zmena spôsobu myslenia potrebuje veľa času a špeciálnu metodológiu.

Nový konvertita môže upadnúť do pokušenia preniesť svoje niekdajšie kritériá a hodnoty do Božieho diela, ktoré sa, naopak, nesie vpred odlišnými metódami a dokonca opačnými k tým zo spoločenského a obchodného sveta.

Napokon, kto žil ponorený do hriechu, nutne potrebuje značné časové obdobie na rehabilitáciu. Ako alkoholici a narkomani potrebujú nejaký časový úsek na to, aby sa dostali z omámenia, tak aj ten, kto bol závislý od svetských hodnôt, potrebuje nejakú očisťovaciu etapu.

Mária, nazývaná Magdaléna, z ktorej Ježiš vyhnal sedem zlých duchov, potrebovala dlhé obdobie na rekonvalescenciu, aby mohla zmeniť svoj spôsob myslenia. Hoci nasledovala Ježiša, bolo jej treba pretvoriť vlastné srdce.

Jej správanie sa zmenilo v okamihu. Ale potrebovala celý život, aby sa pretvorila úplne. Ježiš ju očisťoval postupne, až kým ju neurobil hodnou byť prvou zvestovateľkou Vzkriesenia.

Potraviny sa umývajú a dezinfikujú. My musíme byť očisťovaní vnútorne a navonok, aby sme neprenášali nákazu na iných, lebo sa máme stať chlebom, ktorý má ostatných živiť.

Keď sa takto chápe Boží plán, prechádzame cez oheň očisťovania ako traja mládenci z Danielovej knihy, ktorí v plamennej peci ospevovali a chválili Boha. Oheň ich nezničil, ale dal im vhodnú príležitosť dokázať silu a múdrosť Božiu.

Keď sa človek zameria na tento cieľ, už sa nehľadajú vinníci, zmierňujú sa nevraživosti, vracia sa pokoj do nášho srdca, udáva sa tón spevu víťazstva, aby sme boli oslobodení od ničiaceho ohňa.

Pre poslanie, ktoré nám Pán zveruje

Istotne všetci potrebujú očisťovanie, ale toto má byť tým hlbšie, čím väčšie je poslanie, na ktoré nás Pán povoláva. O čo dôležitejší je Boží plán v našom živote, o to vnútornejšie je očisťovanie, ktoré koná v nás.

Drahokam je brúsený s tým väčšou starostlivosťou, čím väčšia je jeho hodnota.
Toto je posledný dôvod očisťovania, ktoré Pán chce uskutočňovať v nás. Žiaľ, nie vždy ho chápeme, naopak, staviame sa na odpor až po úplné odmietnutie. Všetci veľkí proroci prešli plamennou pecou očisťovania:

- Izaiáš bol očisťovaný žeraveným uhlíkom (Iz 6,1-11).
- Jeremiáš bol prenasledovaný svojimi (Jer 20, 7-12).
- Ezechiel bol považovaný za blázna a bezočivca (Ez 4 a 5).

- Prorocký úrad Amosa zažaloval kňaz Amasiáš ako sprisahanie proti kráľovi a národu (Am 7,12-J5).

- Ale výraznejší je príklad Šavla z Tarzu. Málokto bol ako on sužovaný preto, aby bol očistený. Ako dokonalý farizej a človek prísne sa pridŕžajúci celého Zákona bol bezchybný a užíval všetky výhody náboženskej štruktúry. Ale keď prijal Ježiša Krista za svojho Pána a Spasiteľa, zriekol sa každej minulej výhody rázu ľudského a aj náboženského. Tak stratil zaraz všetku svoju prestíž v porovnaní so svojimi starými kolegami, ktorí ho pokladali za zradcu a vyhnali ho zo synagógy. Ešte horšie, nebol prijatý ani svätými kresťanmi z Jeruzalema, ktorí neverili v úprimnosť jeho obrátenia, a aby nemali problémy, vylúčili ho z komunity. On, ktorý prijal priamo od samého Ježiša poslanie evanjelizovať kráľov a kniežatá a niesť svetlo pohanom, musel prejsť dlhým obdobím očisťovania sa od Zákona v Arabskej púšti a potom v osamelosti v Tarze. Okolnosti ho donútili ukrývať sa vo vyprahnutej pustatine alebo v pochmúrnosti cilícijského kraja. Aby dospel v najväčšieho hlásateľa evanjelia Cirkvi, musel byť očisťovaný počas niekoľkých rokov a viacerými spôsobmi, skôr než začal uskutočňovať svoje poslanie. Zvláštne povolanie, na ktoré bol pozvaný, vyžadovalo zvláštne očisťovanie.

Často sme umlčovaní a obmedzovaní vo svojej službe, lebo Pán si nás cez toto pripravuje na iné oveľa dôležitejšie poslanie. Keby sme sa vyhli tejto peci, stratili by sme príležitosť stvárniť sa.

Náš postoj: zriecť sa seba (odovzdať sa)

Neobmedzená dôvera k Pánovi nás má priviesť k prístupu dobrovoľného odovzdania sa Božiemu plánu. Ale najdôležitejšia vec nie je zriecť sa seba, ale vzdať sa bez podmienok. Vo všeobecnosti kladieme prekážky nášmu podrobeniu. Očakávame, že niečo za to dostaneme. Alebo si vyhradzujeme podiel z obety. Ak naše venovanie sa nie je bezpodmienečné, neslúži na nič!

Ako hlina úplne spočíva v rukách hrnčiara, aby sa mohla stať novou nádobou, tak sa my máme vložiť do Pánových rúk, aby nás pretvoril na nové bytosti, na svoj obraz a podobu.

Ide o to podpísať mu bianko šek4, dať mu plnú moc, aby urobil z nás to, čo sa mu páči. Podpísať mu bianko šek znamená dať "áno" na akúkoľvek vec ako Mária, ktorá odvetila: "Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova" (Sk 1,38)5.

(4 šek bez uvedenia sumy)

(5 (pozn. red.:): Alebo sv. Terezka z Lisieux: „Volím si VŠETKO!“)

Ako keď sa pri vstupe do operačnej sály odovzdávame do rúk chirurga, aby rezal, vyrezával, transplantoval podľa nutností, tak sa máme zveriť rukám Pána, Božského lekára, aby robil s nami to, čo on považuje za lepšie. Majme k nemu dôveru a prijímajme bezpodmienečne jeho plán! Túži urobiť dielo také úžasné, že je odhodlaný aj transplantovať naše srdce:

"A dám vám nové srdce a nového ducha vložím do vás; odstránim z vášho tela kamenné srdce a dám vám srdce z mäsa. Svojho ducha vložím do vášho vnútra a spôsobím, že budete kráčať podľa mojich nariadení, zachovávať moje výroky a plniť ich" (Ez 36, 26 - 27).

Nemieni sa tým, že by nás Boh o niečo oberal, alebo nám robil násilie, ale predpokladá sa náš súhlas, slobodný a dobrovoľný. Čomu by slúžilo, že by nám Pán niečo vzal, keby potom naše srdce naďalej zotrvávalo primknuté k tejto stratenej veci? Čomu by slúžilo, keby nás Pán oslobodil z egyptského otroctva, a my by sme naďalej s túžbou spomínali na cesnak a cibuľu v krajine faraónov?

Kým sa dobrovoľne neodpútame a nevzdáme, budeme znášať neblahé nepokoje, ktoré nás povedú k neuróze a možno až k schizofrénii. Kým zostaneme k niečomu primknutí, budeme vždy bedári a bedár nemá nič, čo by mohol stratiť. Odpútanie sa je podmienkou zrieknutia sa a zrieknutie sa je cestou pokoja a šťastia. Niet inej cesty pre pokojný život. Kto sa snaží k niečomu pripútať, k okolnosti alebo osobe, vracia sa do otroctva a stáva sa otrokom tohto vlastníctva.

D. Rozdeľoval ho

Keď už raz bol chlieb vzatý do rúk, požehnaný, zlomený a rozdelený, rozdáva sa. Ježiš si ho nepodržal v rukách, ale dával ho iným.

Nemôžeme zotrvať celý život na vrchole hory Tábor, ani postaviť svoj stánok v túžbe zostať stále blízko Ježiša. Evanjelium vysvetľuje, že Ježiš povolal svojich učeníkov, aby zostali s ním a aby ich potom poslal hlásať evanjelium. Ten, kto žil vedľa Ježiša, nezostáva nečinný, ale začne sa rozdávať druhým.

Znamenie, ktoré nám zaručuje, že sme stretli Ježiša, je, že ideme hľadať iných, aby ho spoznali a nasledovali. Kto ho objavil, zdieľa s ostatnými to, čo našiel. Nemôže mlčať o tom, čo zažil.

Keď Ondrej stretol Ježiša v púšti, nasledoval ho a zostal s ním celé popoludnie i noc. Ale nad ránom skoro vstal a išiel hľadať svojho brata Šimona, aby ho priviedol k Ježišovi.

Tak je to. Budeme sa môcť rozdať toľkým osobám, na koľko častí sme boli rozdelení. Čím budeme vytríbenejší, tým väčší počet budeme môcť dosiahnuť. Celý chlieb môže jesť len jeden človek. Ale o koľko viac sa rozdelí, o toľko viac osôb sa ním bude môcť živiť. Toto je cieľom očisťovania: rozmnoženie.

Keďže Pán nás chce rozmnožiť, delí nás. Želá si, aby sme získali veľa osôb. My nesieme päť chlebov a dve ryby, to, čo máme. Pán sa podujíma rozmnožiť ich. Robí zázrak, ale vždy v spolupráci s nami. Naša plodnosť nezávisí od našich kvalít, ale od Boha, ktorý spôsobuje znásobenie.

Od nás sa žiada jednoducho naplniť nádoby vodou, ktorú máme. Zázrak premeny na víno, ten uskutoční on, vychádzajúc však z toho, čo sme mu my predložili.

My sme určení byť rozmnoženým chlebom, ktorý bude živiť, a novým vínom, ktoré rozveselí srdce, lebo Pán uskutočnil zázrak v nás a s nami.

Náš postoj: odpútať sa

Biblia mnohokrát vysvetľuje, že Boh je jeden. Niet iného Boha okrem neho. Z tohto dôvodu on nepripúšťa žiadnu modlu, ktorá by sa odvážila zaujať jeho miesto.

Keďže je jediným Bohom, nechce sa deliť o naše srdce s ničím a s nikým. Preto je bezpodmienečne nutné, aby sme sa odpútali od všetkého, čo by mohlo konkurovať jeho najvyššej moci.

V odpútaní nezáleží na tom, od čoho sa odpútavame, ale na našom úplnom odovzdaní sa.
Jedného dňa stál Ježiš oproti pokladničke almužien v Jeruzalemskom chráme. Boháči veľmi okázalo hádzali nápadné obetné dary.

Pristúpila aj jedna chudobná vdova, skromne a ticho, a dala tam len dve malé mince.

Ježiš využil príležitosť a poučil svojich učeníkov, hovoriac: "Táto chudobná vdova dala viac ako všetci ostatní, lebo obetovala všetko, čo mala."

Obvykle ľudia merajú naše obety podľa množstva, ktoré dávame. Kto viac dáva, viac si ho vážia. Ale božský "obetomer" nemeria to, čo vychádza z vrecka, ale to, čo zostáva v srdci!

Citové a skutočné odpútanie je jedna z foriem, ktorými nás Boh očisťuje od každého záprahu, ktorý nám nedovoľuje žiť výlučne pre Boha. Nejde teda o prosté odlúčenie, ale o vstup do výlučného vzťahu s Bohom.

Podobenstvá z evanjelia nám jasne predkladajú toto stanovisko. Kto našiel vzácnu perlu, predá všetko, čo má, aby získal tú jedinečnú perlu neoceniteľnej hodnoty. Musíme však poznamenať, že človek sa neodlučuje preto, aby našiel, ale pretože už našiel. Teda neradno sa zbavovať svojich vecí, aby sme našli Pána. Postup má byť opačný. Kto ho objavil, zbadá, že všetky veci blednú oproti Pánovmu svetlu.

Ak sme cez noc v izbe s prenikavým svetlom, nemôžeme uzrieť malé svetlá na vrchoch. Ale ak zhasneme naše svetlo, v tom istom okamihu sa nám začnú trblietať hviezdy nebeskej klenby a vonkajší lesk. Ak sa zahasí Kristovo svetlo, vtedy sa začnú lesknúť iné veci. Ale kto má Krista v srdci, pokladá všetko za odpadky v porovnaní s poznaním nášho Pána Ježiša Krista! odpadky v porovnaní s poznaním nášho Pána Ježiša Krista! 8).

V tomto prípade sme obrátení správnym smerom. Nejde o pohŕdanie vecami a osobami, ale o ocenenie toho, čo má v skutočnosti hodnotu. Všetko ostatné bledne a neprikladá sa tomu už nijaký význam.

Niekedy nás Pán odtŕha od niektorých vecí drsným spôsobom, aby nám dal skúsiť, že napokon nie sú také nevyhnutné, ako sme si mysleli. V dejinách spásy sú často exily, ktoré nás vykoreňujú zo všetkého toho, čo sme a čo máme. A sú to práve tieto odlúčenia, ktoré nám umožňujú rásť v slobode a v pohotovosti. Z toho dôvodu v celej Biblii žiada Boh vždy nejakú podobu zriekania sa.

- Jakub musel opustiť vlastnú rodinu a utiecť ďaleko od svojich.
- Jozef, predaný svojimi bratmi, je zavedený do neznámej krajiny.
- Mojžiš sa musel zriecť svojich ľudských istôt.
- Eliáš je prinútený uchýliť sa do púšte.

Ak sa nachádzame v Pánových rukách a neodpútame sa od svojich naviazaností, vtedy sa Pán uchyľuje s nami do exilu, aby sme mohli byť naozaj jeho. Potom sa vrátime z púšte.

VRCHOL ODPÚTANIA dosahujeme, keď od nás Pán požaduje nielen veci, ktoré by nás mohli od neho odlúčiť, ale aj dary, ktoré nám on sám dal ako dôkaz svojej vernosti. V tejto etape nejde o naše odpútanie od hriechov a zlozvykov, ale o to, aby sme neprikladali dôležitosť ani žiadnemu Božiemu daru. Tak sa dosiahne hranica slávnej slobody Božích detí: len Boh mi stačí!

Abrahám odovzdal všetko Pánovi: stan, rodinu, sluhov, minulosť a budúcnosť. Zriekol sa svojich falošných modiel, a teda slúžil pravému Bohu. Ale jedného dňa ho Pán požiadal o neslýchanú vec: "Obetuj mi svojho jediného syna, ktorého som ti dal, aby som splnil svoj sľub!"

Nežiadal ho zrieknuť sa niečoho zlého, ale aby obetoval Izáka, sľúbeného syna, dar Boží, svedka Božskej vernosti.

VŠETKÝCH, KTORÍ VYTRVAJÚ V ŽIVOTE DUCHA, JEDNÉHO DŇA BOH POŽIADA O ZASĽÚBENÉHO SYNA. Nie preto, že by to bola zlá vec. Naopak! Ale len preto, že teraz už nesmú byť závislí ani od Božích darov, ale len od Boha darov.

V tejto etape sa spoločenstvo s Bohom nevytvára cez žiadny iný prostriedok. Dospieva sa do etapy priameho, intímneho a hlbokého spoločenstva. Nemáme už spojenie, ale spoločenstvo. Nie sme už viazaní na žiadnu priazeň, útechu alebo odmenu, pretože najdôležitejší je vzťah viery v neho.

E. Toto je moje telo!

Podobne ako sa chlieb premieňa na Telo Ježiša Krista, aj my sme premieňaní na neho. Cieľ formovania je premena. Formovanie apoštola nekončí, kým sa nepremení na Ježiša Krista.

V mexickom meste Taxco je mnoho remeselníkov, ktorí opracúvajú striebro a vyrábajú z neho veľmi jemné predmety. Ak niektorý z týchto remeselníkov robí práve strieborný podnos, viackrát ho starostlivo leští, až kým sa jeho tvár neodráža v čírom kovovom zrkadle. Len vtedy považuje svoju prácu za skončenú.

To isté sa deje v našom živote. Duch Svätý neskončí pôsobenie v nás, kým nás nepretvorí na obraz Ježiša Krista.
Ak cieľom učeníka je stvárniť sa na osobnosť svojho učiteľa, náš cieľ nemôže byť iný ako dosiahnuť presné napodobenie Ježiša Krista tak, aby sme mohli tiež zvolať ako Pavol: "Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus!" (Gal 2, 20).

Zaiste, nemôžeme sa domnievať, že každý z nás má byť nejakým iným druhým Kristom, akoby sa tak pripravovalo mnoho Kristov. Toto je názor príliš individualistický, a teda protievanjeliový. Boh chce, aby sme všetci spolu tvorili Telo jeho Syna a boli si navzájom údmi, spojení však jednou vierou. S rozmanitosťou chariziem, ale oživení jedným a tým istým Duchom. S rozličnosťou služieb, ale s tým istým Pánom. V početných činnostiach, ale s jediným Bohom, ktorý pôsobivo všetkých (por. 1 Kor 12, 4-7. 12-27).

Ide o to žiť ako Kristovo telo, v ktorom sme mnohými údmi s rozmanitosťou funkcií, a v ktorom sa všetci horlivo usilujeme o rast tela ako takého bez nejakej osobnej výhody, hoci aj duchovného rázu.

To, čo Pavol ťažko znášal v kresťanských obciach, bolo rozdelenie, pretože je priamym útokom na podstatu kresťanského života.
Najjasnejší príklad nachádzame v prvom liste Korinťanom (por. 1 KoM, 10-16; 3, 3-9).

Náš postoj: tvoriť Telo - Cirkev

Na prvom mieste sa musíme ZRIEKNUŤ INDIVIDUALIZMU, zvlášť individualizmu náboženského: byť najväčším apoštolom, byť najlepším služobníkom, mať najlepšiu alebo najsvätejšiu skupinu. Toto hlboko škodí, lebo nás uvádza do postoja súperenia s druhými na úkor jednoty.

Všetci sme údmi Kristovho Tela a súčasne údmi jedni druhých. Ak nežijeme podľa tohto základného princípu, všetka naša práca môže byť skôr škodlivá ako blahodarná.

Ako ja potrebujem všetkých ostatných, oni potrebujú mňa. Všetci sme potrební, akokoľvek malí alebo bezvýznamní sa môžeme zdať. Preto jednou nepopierateľnou charakteristickou črtou učeníka je, že buduje jednotu a je nepriateľom delenia.

Spoločenstvo predstavených

Ježiš nepripravoval osamotených jedincov, ale vytvoril prostredie viery a lásky ako kultivačnú škôlku, v ktorej budú neustále vyrastať ďalší učeníci. Apoštolské spoločenstvo poskytovalo ochranu a životný prameň, z ktorého vychádzali učeníci Cirkvi.

Toto prostredie viery a lásky sa nazývalo "Apoštolské kolégium"."Kolégium" sa nemá chápať ako učiacia ustanovizeň, ale spoločenstvo, v ktorom všetci, vedení tým istým Duchom, sú spoluzodpovední za pokračovanie diela, ktoré započal Ježiš. Apoštolské kolégium je spoločenstvo zodpovedných za obnovu Božieho kráľovstva. Preto všade získava a formuje učeníkov. Im prislúcha slúžiť, viesť a predsedať v spoločenstvách, napodobňujúc Ježiša v spôsobe konania.

Pastieri nie sú len zodpovední, ktorí vedú iných, sú aj členmi spoločenstva vedúcich a majú ho aj aktívne vytvárať.

Častokrát zodpovední, ktorí majú animovať kresťanské spoločenstvo, sú tí, čo menej žijú v spoločenstve. Vedúci ukazujú cestu druhým, ale kým sú oni usmerňovaní? Väčšinou vyučujú, ale akým spôsobom pokračujú vo svojom trvalom formovaní? Vždy dávajú, ale od koho dostávajú? Čo robia, aby sa obnovovali, aby rástli v živote z Ducha bez vyčerpania sa?

Spoločenstvo predstavených je odpoveďou a riešením.

Raz sa Ježiš vracal do Kafarnaumu. Štyria muži šli navštíviť svojho ochrnutého priateľa. Položili ho na nosidlá a doniesli ho k Ježišovi. Keďže nemohli vojsť dvermi domu, kde sa nachádzal Učiteľ, vyniesli ho na strechu a spustili ho otvorom, ktorý urobili. Po chvíli ochrnutý vyšiel zdravý, nesúc na chrbte svoje lôžko.

V tomto prostom príbehu sú naznačené PRINCÍPY PRAVÉHO SPOLOČENSTVA:
Prostredie lásky, v ktorom nás naši priatelia naložia na svoje plecia, keď nemôžeme napredovať.

Priatelia, ktorí nás vedú k Ježišovi, aby sme boli uzdravení.
• Ako uzdravení sme vyzvaní niesť lôžko zodpovednosti.

Aby sme vedeli, či skutočne tvoríme komunitu, každý by mal odpovedať na tieto otázky:

1. Mám štyroch opravdivých priateľov?6
2. Môžem sa bezpodmienečne spoľahnúť na štyroch ľudí, ktorým na mne záleží viac ako na čomkoľvek inom?

(6 Pozn. prekl.: Dôraz nie je na počte „štyria", ale na skutočnosti „mať priateľov – aspoň jedného - dvoch, s ktorými sa môžem aj v Ježišovom mene stretať a jednomyseľne modliť(por. Mt 18, 19-20). Samozrejme plnší počet členov malého spoločenstva (5 - 9) má pozitívny význam: väčšia pestrosť chariziem a služieb, menšie riziko prirodzených naviazaností, väčšia pripravenosť deliť sa (ako bunky) a tvoriť ďalšie malé spoločenstvá. Musia však vznikať a rásť organicky, nie čisté organizačne.)

3. Existujú štyri osoby skutočne ochotné doviesť ma k Ježišovi?
4. Keď spadnem, mám štyroch priateľov, ktorí ma znovu zdvihnú?
5. Keď strácam odvahu, mám štyroch, ktorí ma opäť povzbudia?

6. Mám štyroch dôverníkov, ktorým môžem slobodne otvoriť svoje srdce s jeho zápasmi, jeho úspechmi, úpadkami a pokušeniami?

Súčasne si musím položiť aj tieto otázky:
1. Som bezpodmienečne priateľom štyroch osôb?

2. Existujú štyri osoby, ktoré môžu zaklopať na dvere môjho domu o ktorejkoľvek hodine?
3. Existujú štyri osoby, ktoré by sa v ekonomických ťažkostiach obrátili na mňa?
4. Sú štyria, ktorí sú presvedčení, že oni sú pre mňa dôležitejší ako moja práca, môj oddych, moje plány?

5. Podujmem sa sprevádzať a naložím na svoje plecia (berúc na seba zodpovednosť) štyri osoby, aby som ich niesol k Ježišovi, nech to stojí čokoľvek?

Ak vedúci nepochádza zo spoločenstva, odkiaľ by mal pochádzať? Ak vnútri neprežil všetko, čím je spoločenstvo, ako mu bude môcť slúžiť a viesť ho? Tu má pôvod pastierska vízia Ježiša, založená na vytváraní spoločenstva. Apoštoli, prv ako viedli spoločenstvo, boli v ňom formovaní.

F. Jedzte z neho všetci

Ako eucharistický chlieb, tak aj učeník je "požívaný". To znamená, že sa veľkodušne obetuje v prospech druhých. Je ako svieca, ktorá, zatiaľ čo osvetľuje iných, sama sa strávi.

Byť jedený znamená byť k službe iným a dať vlastný život, aby ostatní žili.

Existujú rôzne zobrazenia Dobrého Pastiera. Predovšetkým, skoro všetci poznajú to klasické od Raffaella a Murilla, ktoré znázorňuje mladého pastiera, objímajúceho ovečku, skutočne romantickým spôsobom. Sochy, ktoré nám predstavujú Dobrého Pastiera, sú väčšinou barokové a vyumelkovane, veľmi vzdialené od reality.

Pred istým časom som navštívil výstavu jedného flámskeho maliara, ktorý namaľoval obraz Dobrého Pastiera, veľmi odlišný od všetkých tých, čo som vídal dovtedy. V pozadí bolo vidno stádo oviec, ako sa pasie na zelenej lúke, pozdĺž krištáľového potoka, vytekajúceho z hory. Oproti bol znázornený vlk s divokým pohľadom, ktorý sa vzďaľuje od skonávajúceho pastiera s došklbanými šatami. Naozaj tento obraz, taký pravdivý, je oveľa bližší k realite: Dobrý Pastier je ten, ktorý dá aj život za svoje ovečky.

Je veľmi zaujímavé porovnávať zlých pastierov Izraela, ako ich predstavil prorok Ezechiel v 34. kapitole, so správaním sa Sluhu Jahveho, vykresleného prorokom Izaiášom:

Zlí pastieri majú z oviec úžitok: pijú ich mlieko, zaodievajú sa ich vlnou, živia sa najtučnejšími ovcami.
Sluha Jahveho, naopak, dá svoj život za svoje ovce a zomiera, aby ich ubránil pred vlkom alebo zbojníkmi, pasie ich, aby žili v pokoji.

Zlý pastier sa snaží vyťažiť vždy zisk zo svojich oviec. Dobrý pastier, naopak, je vždy ochotný niečo stratiť, aby im prospel. Toto je to, čo odlišuje jedného do druhého.

Dobrý pastier sa obetuje v prospech všetkých, neuprednostňuje. A ak berie na niekoho ohľad, tak na toho, kto to viac potrebuje, alebo na toho, kto sa nemá čím odplatiť. Zištní pastieri slúžia tým, ktorí sa im môžu potom odmeniť svojimi službami, alebo im to môžu vynahradiť nejakým iným spôsobom.

Ježišov učeník podobne ako jeho Božský učiteľ, je "požívaný" ostatnými. Bez tejto základnej podmienky nebude môcť nikdy priniesť úrodu vo svojej pastierskej činnosti. Ak obilie nezomelú a nejedia, neslúži ako potrava. Jonáš až potom, čo bol zhltnutý rybou, bol schopný evanjelizovať a obrátiť mesto Ninive.

Náš postoj: jedzte ma

Opravdivý apoštol je zrno, ktoré umiera, aby prinieslo úrodu. Jeho šťastie nie je uložené v riadení a v organizovaní, ale v tom, že zmizne v príhodnej chvíli. Vie, že jedného dňa musí zomrieť. Preto sa radšej darúva ako potrava, ktorá dáva život, a nie neplodným spôsobom.

Toto vyžaduje od nás konkrétne postoje:
Prestať si myslieť, že apoštol je ten, kto dáva príkazy. Ale, naopak, veriť, že je to ten, kto umiera, aby dal život iným.
Skončiť s myšlienkami na dobrodenia, ktoré máme prijať, a zrieknuť sa všetkého okrem toho, že sa venujeme v prospech iných.
Prerušiť záľubu vo výsadách, ktoré si zasluhujeme a začať slúžiť všetkým s nezištnosťou.

Byť "jedený" znamená byť vždy k dispozícii tomu, kto nás potrebuje. Ako sme povedali bezpodmienečné áno Pánovi, tak ho musíme zopakovať celému jeho telu (našim bratom) a povedať im: "Hľa, tu som! Urobte so mnou, čo chcete. Jediné, čo si želám, je umývať vám nohy!"

Byť jedený znamená aj zrieknuť sa každého druhu osobnej výhody, tak aby ostatní boli povzbudení vo viere a v láske. Isteže, evanjelium7 tvrdí, že kto slúži oltáru, má právo žiť z oltára. Ale dobrý pastier je schopný zrieknuť sa výhod, ktoré mu ponúka evanjelium.

Svätý Pavol hovorí, že má právo, vzhľadom na náročnosť svojej služby, mať sestru - veriacu ženu pre pomoc v domácnosti, podobne ako iní apoštoli (por. 1 Kor 9, 5). A predsa sa toho radšej zrieka, aby nebol nikým zle interpretovaný! (por. 1 Kor 9, 15).

Pri inej príležitosti hovorí, že hoci má právo žiť z majetku tých, s ktorými zdieľal duchovné dobrá, radšej pracuje vlastnými rukami, aby nebol na ťarchu, keďže on je ten, kto má pomáhať iným. Namiesto, aby prijímal, všetkým sa rozdáva, ako chutný chlebík.

G. Toto robte na moju pamiatku!

Ďalšou úlohou pri formovaní učeníka je presne zopakovať to, čo urobil Ježiš: Toto robte na moju pamiatku!

Tieto slová musíme chápať predovšetkým v zmysle pasívnom: necháme, nech koná Učiteľ. Dovoľujeme mu, aby nás viedol v tomto procese, ktorý nás premieňa na učeníkov, na jeho obraz a podobu. Totiž učeník v Ježišových rukách má dozrieť v eucharistiu, živú hostiu, ktorá sa ponúka Otcovi na spásu všetkých ľudí. Učeník je chlebom, ktorý sa premieňa, ale súčasne je oltárom, na ktorom sa darúva Ježiš, a kňazom, ktorý obetuje Krista a ktorý sa darúva zároveň s ním: „hostia cum Hostia“!

Na druhom mieste nám Ježiš túži povedať: opakujte aj vy tento istý postup na prípravu ďalších učeníkov. Niet inej cesty. Lebo tu sa jednoducho nejedná o školenia našich ľudí v technikách a dynamikách skupiny. Tu nejde o to urobiť z nich expertov v jazykových prejavoch spoločenských stykov. Ale ich život sa má stať eucharistiou, pretože ináč nemôžu dospieť v Ježišových učeníkov.

(7 Pozn. prekl.: presnejšie, tvrdí to sv. Pavol v 1 Kor 9, 13)

Ježiš nás poslal vyučovať všetko to, čo nám on prikazoval. Teda zhrnutie jeho životného programu nachádzame sústredené v eucharistii. Takže to, čo máme vyučovať iných, je byť eucharistiou, v ktorej sa obnovuje ten istý postup, ktorým prešiel Ježiš. Múdrosť formátora učeníkov spočíva v poznaní tejto cesty a v jej prejdení spoločne s tými, ktorých práve formuje na učeníkov.

Záver

Eucharistia nie je len slávením. Je to život, ktorý sa stvárňuje v každom nasledovníkovi Učiteľa. Každý učeník má byť eucharistiou, spojenou s jedinečnou Obetou ľúbeznej vône, čo sa ponúkla na spásu všetkých ľudí. Toto je životný program a cestovný plán, podľa ktorého napreduje učeník v túžbe byť ako jeho Učiteľ.

7. NAŠE POSLANIE

A. Ježiš nám umožňuje zúčastniť sa na jeho poslaní

Ježiš mal poslanie spasiť všetkých ľudí všetkých čias všetkých miest až po najkrajnejšie hranice zeme.

A predsa obmedzený okolnosťami kázal len v malej časti zeme a jeho hlas zaznieval v koncerte dejín iba počas troch rokov. Ako preraziť túto časovú bariéru a prekročiť priestorové hranice?

Ježiš sformoval svojich učeníkov a oprávnil tucet učiteľov, aby sa mohol takýmto spôsobom znásobiť, prenesúc na nich presne to isté poslanie, ktoré bolo zverené jemu.

Misiu Ježišových vyslancov charakterizujú štyri komplementárne aspekty.

a) Predlžuje svoje poslanie

"Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás" (Jn 20, 21).
Ak Ježišovo poslanie spočívalo v tom, že bol Božou spásou pre ľudí, učeníci apoštoli nie sú ničím iným ako cievami, cez ktoré plynie táto spása.

Naše poslanie preto nemôže byť iné ako rozšíriť v čase a v priestore spásonosné dielo Ježiša Krista. Boli sme pridružení k Ježišovi Kristovi, aby sme s ním uskutočňovali to isté dielo, ktoré mu zveril Otec. Boli sme povolaní realizovať najúžasnejšie podujatie tohto sveta: pracovať vo vinici Pánovej!

b) Naplnil ich Duchom Svätým a dal im veľkú úlohu: získavať a formovať učeníkov

Jedným z kľúčových momentov Ježišovho života bolo, keď zostúpil do Jordánu, aby bol naplnený Duchom Svätým. Vďaka moci z hora začal svoju službu konal divy, verejne ohlasoval dobrú zvesť, odhaľujúc tajomstvá Kráľovstva.

Preto rovnakým spôsobom naplnil Duchom Svätým svojich učeníkov, a uschopnil ich tak pokračovať v jeho misii. V deň Turíc im poslal moc z neba, ktorá ich urobila schopnými založiť Kráľovstvo na tomto svete.

Len s Duchom vzkrieseného Krista je možné budovať Kráľovstvo.

Ako Duch predstavuje Ježiša ako Mesiáša, týchto označuje ako jeho učeníkov a posilňuje ich v profesii, na ktorú boli povolaní. Keďže toto poslanie prevyšuje ľudské sily, sú zaodetí zvláštnou mocou, ktorá prichádza priamo od Boha skrz jeho Ducha.

Bez Ducha Vzkrieseného Krista by nebolo možné dovŕšiť jeho dielo. Bez pneumatickej skúsenosti, akou bola Ježišova skúsenosť v Jordáne alebo sto dvadsiatich vo Večeradle, sa nemôže vzbudiť Boží život vo svete. Kniha Skutkov apoštolov rozpráva najmenej o ôsmich "turícach". Vyliatie Ducha sa teda opakuje toľkokrát, koľkokrát je to nutné. Každý vyslanec potrebuje osobné "turíce", ktoré ho urobia schopným svedčiť o vzkriesenom Ježišovi Kristovi.

Skôr než vystúpil na nebesia, povedal Ježiš svojim doslovne:

"Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Idúc teda, robte učeníkmi všetky národy, krstiac ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého, učiac ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal" (doslovný preklad z originálu Mt28, 18-19).

Vzkriesený Ježiš oznámil svojim tajomstvo svojej pastierskej vízie a odhalil im svoju stratégiu: stvárňovať učeníkov, ako to robil predtým on.

Všetci poznajú "prvé prikázanie": "Milovať budeš Pána Boha svojho celým svojím srdcom, celou svojou dušou,...". Tiež každý pozná "nové prikázanie": "Milujte sa navzájom, ako som vás ja miloval". Ale máloktorí poznajú "veľké prikázanie", dané Ježišom vo chvíli svojej rozlúčky s týmto svetom. Boli to posledné slová pred vystúpením na nebesia. Ide preto o jeho závet a je teda dôležitý. Slávnostne, ako si tá udalosť vyžadovala, prehlásil: "Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi". Nikdy nebol žiaden príkaz zavedený s takou vážnosťou. Potom zreteľne dodal: "Choďte teda a robte učeníkmi všetky národy" (Mt 28, 19). Toto prikázanie bolo nazvané "veľkým mandátom, veľkým rozkazom."

Bolo to jasné a jednoznačné nariadenie: "robiť učeníkov". Poznamenajme, že nešlo o radu alebo o doporučenie, ale o príkaz ako "nepokradneš!" alebo "milovať budeš blížneho svojho ako seba samého".

Nevyjadroval prosté želanie, ale základný záväzok pre každého jeho učeníka.

Teda nie sme povolaní vytvárať silné a početné skupiny. Nežiadal nás stať sa skúsenými organizátormi, obchodníkmi alebo hlavami štátov; a ani medzinárodnými kazateľmi, ale prostými stvárňovateľmi učeníkov. Nikdy nám nepovedal, že úspech našej pastoračnej práce závisí od našich titulov alebo akademických hodností, ale aby sme boli ochotní niesť svoj kríž až na smrť. Prečo sa potom venujeme množstvu iných vecí radšej ako formovaniu Ježišových učeníkov?

Sú spoločenstvá, ktoré formujú stúpencov komunity a viac sú oddané svojim pravidlám ako evanjeliu. Sú vernejšie svojim tradíciám ako Božiemu slovu. Sú náboženské konkregácie, ktoré sa usilujú napodobňovať viac svojho "svätého" zakladateľa, mnohokrát ešte ani nekanonizovaného, ako Ježiša Krista. Sú viac zaujatí duchom zakladateľa a jeho spismi než Duchom zjaveným v evanjeliu.

Keď počujem, že ľudia sa odvolávajú na františkánov, na dominikánov, na marianistov, zdá sa mi, akoby pozerali len na šípku, ktorá ukazuje smer, bez toho, aby videli jej cieľ. Hodnota Františka, Dominika a dokonca Márie spočíva v skutočnosti, že boli učeníkmi, ktorí svojím príkladom strhli iných za Ježišom. Nemali nikdy v úmysle ťahať ostatných za sebou samým, ale slúžili Ježišovi takým spôsobom, že aj druhí ich zatúžili nasledovať na tejto ceste.

Prečo nevychádzajú praví Ježišovi stúpenci ako ovocie našej pastorácie, prečo nedávame podnet ľuďom, aby si zvolili Ježiša prednostne pred všetkými ostatnými vecami? Prečo sa zastavujeme na polceste?

Keďže toto prikázanie je také dôležité, bolo nazvané "veľkým príkazom, mandátom". Bohužiaľ, niekedy by ho bolo treba nazvať "veľkým zanedbaním", lebo oň nedbáme. Dokonca nie sme si možno ani vedomí, že ide o príkaz a výslovné poverenie, ktoré zaväzuje všetkých Ježišových nasledovníkov. Hádam nikto z nás sa nešiel spovedať slovami: "Zhrešil som, lebo som zanedbal získavať a vychovávať Ježišových učeníkov!" Pritom toto veľké zanedbanie je ťažšie ako mnohé hriechy, ktoré vyznávame pri spovedi.

Základná príčina tohto zanedbania je, že tí, ktorí pracujú pre Kráľovstvo a slúžia vo vinici Pánovej, nedospeli do stavu majstrovských formátorov učeníkov.

Majúc na zreteli, že toto je naše prvé povolanie, nebolo by zle, keby sme preskúmali svoje svedomie tak, že si dáme nasledovné otázky: "Koľkých som urobil učeníkmi? Kedy som sformoval posledného? Kde sú?"

c) Vybavil ich charizmami

V tomto veľkom prikázaní sa príliš často zabúdalo na veľmi dôležitú súčasť.„Ohlasujte blahozvesť všetkému stvoreniu!" (Mk 16, 15b).

V tejto vete sa zdôrazňuje proklamovanie. Sme povolaní ohlasovať smrť a proklamovať zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Toto je základ našej viery a jadro kázania. Nejde preto o oznámenie, teórie, náuku alebo mravouku, ale o výslovné zvestovanie Ježišovej osoby s jeho tromi ústrednými spásonosnými udalosťami: s jeho smrťou, zmŕtvychvstaním a oslávením, s jeho tromi najdôležitejšími titulmi: Spasiteľ, Pán a Mesiáš. A toto všetko preto, aby ten, komu hlásame evanjelium, mal svoju skúsenosť spásy cez osobné stretnutie so Zmŕtvychvstalým Ježišom. Nesmieme pritom zabúdať na to, čo Ježiš hovorí hneď potom:

"A tých, čo uveria, budú sprevádzať tieto znamenia:
v mojom mene budú vyháňať zlých duchov,
budú hovoriť novými jazykmi,
hady budú brať do rúk,
a ak niečo smrtonostné vypijú, neuškodí im;
na chorých budú vkladať ruky a tí ozdravejú" (Mk 16, 17-18).

Duch Svätý rozdelil nástroje na budovanie Božieho domu. Tieto nástroje sa volajú charizmy alebo dary a sú určené na prejavenie toho, že Kráľovstvo prišlo medzi nás prostredníctvom Ježiša, ktorý je živý v nás a uprostred nás.

Ak je naše kázanie podnecované Duchom Svätým, je logické, že existujú charizmy. Ako plameň stále planie, Duch stále plodí tieto dary v spoločenstve, v zameraní na proklamovanie Pána Ježiša a Božieho kráľovstva.

Hlásanie evanjelia absolútne bez používania chariziem je už jeho ochudobnením, pretože chýba prvok, ktorý tvorí podstatnú časť služby samotného Ježiša Krista a jeho apoštolov samotného Ježiša Krista a jeho apoštolov 5). Hlásanie evanjelia bez chariziem zoslabuje vnútornú moc Božieho slova8. Božie prisľúbenia, ktoré zvestujeme, sa musia potvrdzovať. Charizmatické dary však neslúžia len na dokázanie pravdovravnosti učenia, ale sú to aj spásonosné skutky, prostredníctvom ktorých sa Boh prejavuje uprostred ľudí.

Na Ekumenickej porade v Singapure v r.1987 boli prítomní misionári a pastori z celého sveta, aby sa navzájom podelili o svoje zvláštne skúsenosti.

Zástupca islamského sveta poukázal na veľkú obtiažnosť, s ktorou je spätá možnosť prenikania kresťanstva do tejto kultúry, plnej nepriateľstiev voči nám. "Jediná cesta - tvrdil - je urobiť to cez znamenia, divy a zázraky. Iným spôsobom nielen že by sme strácali čas, ale aj ľudí".

(8 Pozn. prekl: Charizma je dar Ducha Svätého, daný predovšetkým na budovanie Cirkvi a na účinnejšie ohlasovanie evanjelia. Boh ju dáva, komu chce a kedy chce. Nemôžeme si ju vynucovať, ale môžeme ju v pokornej viere a modlitbe očakávať. Pravá charizma je vždy spojená s láskou, ovocím Ducha, s pravou vierou a prináša úžitok na budovanie Kristovho tela.)

Na druhej strane delegát západného sveta dodal: "Aj pre nás je tento postup veľmi potrebný. Prv sa ľudia modlievali, aby pršalo. Hrádze a zavlažovacie systémy nás zbavili tejto modlitby. Proti epidémii sa robili deviatniky a kajúce procesie. Dnes, keď máme vakcíny a lekárov špecialistov, zabúdame obracať oči k nebu. Náš spríemyselnený svet potrebuje viac ako kedykoľvek tieto mimoriadne prejavy Božej moci.

V tomto zmysle chápané charizmy nie sú voliteľné. Preto nie je možné zanedbávať nástroje, ktoré Ježiš sám používal. Tí, ktorí neuznávajú charizmy, zanedbávajú plán Ježiša, ktorý prisľúbil znamenia a zázraky ako súčasť verejného ohlasovania Božieho kráľovstva.

Charizmy sú nevyhnutné spoločníčky našej evanjelizácie. Niekedy pre ich neprítomnosť nevzbudzuje naše slovo úžas, ani nepodnecuje k viere, a tak sa jeho moc obmedzuje na malú účinnosť.

Na nešťastie charizmy boli tak dlho a tak často neprítomné, že sa nám zdalo dokonca normálne žiť bez nich. V meste New York ľudia už temer nevidia hviezdy, ale preto hviezdy neprestávajú existovať. To isté sa deje s charizmami. Preto sa nevytratili, že sme ich nevideli taký dlhý čas. Ak evanjelium ubezpečuje, že zázračné znamenia budú sprevádzať "ohlasovanie", a tieto znamenia by sa neprejavili, namiesto popierania existencie znamení by sme si mali dať otázku a skúmať, či ohlasujeme alebo len vyučujeme, čo je veľký rozdiel.

d) Prinášať veľa ovocia, a to ovocie trvanlivé

"Môj Otec je oslávený tým, že prinášate veľa ovocia a stanete sa mojimi učeníkmi... ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo" (Jn 15, 8.16).

Sme pri texte, ktorý jasne vymedzuje náš konečný cieľ. Naše poslanie je dosiahnuť, aby sme prinášali hojnosť plodov. Sme povolaní na najveľkolepejšie dielo v dejinách: obnoviť Božie kráľovstvo na tomto svete! Dôležitejšia vec ako big bang, ktorý dal počiatok galaxiám. Významnejšie podujatie ako objavenie Ameriky a akcia, ktorá prevyšuje expanziu rímskej ríše.

Sme vyzvaní na veľké veci! Naše povolanie je vznešené! To nie je v protiklade so skutočnou pokorou. Naopak, pravá pokora nespočíva v tom, že žijeme ako úbohí a neznámi, ale že Bohu pripisujeme slávu zo všetkého, čo robíme, bez domýšľania a domnienok, že sa nám to podarilo vďaka našim schopnostiam a prostriedkom. Ak prirovnáme Boha k slnku, my môžeme byť ako mesiac, ktorý osvetľuje zem nie vlastným svetlom, ale svetlom odrazeným. Pokora nespočíva v utajovaní svetla, ale v uznaní, že toto svetlo, ktoré vyžarujeme, nie je vlastné, lež prichádza k nám od slnka spravodlivosti, Ježiša Krista!

On s nami nesúhlasí, keď ukrývame talenty, ktoré nám boli zverené, ale súhlasí vtedy, keď sme ako zapálené lampy, ktoré osvetľujú všetkých tých, čo sú v dome.

Musíme byť ako mesto postavené na vysokom vrchu, svetlo sveta a soľ zeme. Pán od nás nežiada málo. Dúfa, že budeme konať väčšie veci ako on (por. Jn 14, 12).

Niektorí sú viac zaujatí kvitnutím ako prinášaním ovocia: aby skupina bola početná, aby mala solídnu ekonomickú základňu na realizovanie mnohých plánov, počítač na spravovanie všetkého, dobre definované stanovy atď. Mnohokrát sa apoštolská práca organizuje okázalo s povrchnými opojnými úspechmi a oslavami, a nie v zameraní na prinášanie skutočného ovocia. Usilujú sa o brilantné úspechy a pominuteľné chvály, ktoré vädnú ako vavrínové vence víťazstva. Zvyčajne tí, ktorí hľadajú úspech v apoštoláte, sa oveľa viac odvolávajú na kvety ako na plody. Plody sa však nerodia z pekných rečí, ale hovoria samy za seba.

Svätý Pavol tvrdí:
"Ale ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť" (Gal 5, 22).

Niektorí si myslia, že týchto deväť čností, vymenovaných apoštolom sú "tie" plody Ducha. Iní, vernejší prekladu, tvrdia, že Pavol hovorí v jednotnom čísle a že preto "tým" ovocím je len láska, ktorou začína zoznam.

Teda, aby sme zostali verní myšlienke apoštola, musíme prijať predstavu, že je tu jediný plod s deviatimi rôznymi aspektami. Ide o diamant s mnohými hranami, na ktorom, pozerajúc z jednej strany, vidíme žiariť lásku, z druhej strany sa trblieta radosť a tak ďalej. Je ako dúha, na ktorej nechýba žiadna farba, inak by bola neúplná.

Napokon treba zdôrazniť, že plod nie je niečo vynútené, ale to, čo je na rastline prirodzené. Čo je na tom mimoriadneho, ak jabloň rodí jablká? Pomarančovník nemusí vynakladať žiadne úsilie, aby nám nevydal kyslé citróny, ale prirodzene rodí sladké a chutné plody.

V živote Ducha sa stáva tá istá vec. Kto má Kristovho Ducha, ktorý prúdi v ňom ako životodarná krv, prejavuje spontánne ovocie Ducha. Kto ho nemá, akokoľvek by sa namáhal, nepodarí sa mu vyjadriť tú radosť, ten pokoj a tú lásku, ktorá pramení len z Božieho Ducha v nás.
Vinič a figovník

Napokon Ježiš rozpráva veľmi jasne o strome, ktorý neprináša ovocie. Ak je plodný konár obrezaný, aby dával viacej ovocia, vinič, ktorý nerodí, je vykorenený a daný na spálenie. Služobníkovi, ktorý nezúročuje talenty, vezmú aj to, čo má, a prepustia ho.

Aby sme lepšie objasnili túto myšlienku, pripomenieme si príhodu, ktorá robí dojem na všetkých. Táto vec je natoľko pôsobivá, že ju uvádzajú Matúš aj Marek a že ju, naopak, zamlčuje veľmi milosrdný Lukáš, scriba mansuetudinis Christi! Ide o kliatbu nad neplodným figovníkom.

Po ceste, ktorá z Betánie vystupuje do Jeruzalema, natrafil Ježiš na planý figovník, ktorý vystavoval na obdiv svoju listnatú korunu a ponúkal svoj osviežujúci tieň pútnikom1 a okoloidúcim.

Učiteľ sa priblížil. Hľadal a hľadal znova pod každým listom dajaký plod. Nič. Prezrel vyššie aj najlistnatejšie konáre. Nikde nič!
Potom s nezvyčajným, na prvý pohľad neopodstatneným hnevom preklial figovník. Strom vyschol, vyzlečúc sa zo všetkých svojich nádherných listov.

Mohli by sme si myslieť, že Ježiš preháňal, najmä ak si pripomenieme, že v tom čase "nebol čas fíg" (Mk 11, 13). Okrem toho, keď človek uvidí strom umiestnený pozdĺž cesty, môže sa tiež stať, že ho niekto iný predišiel a obral všetky plody, ktoré mal. Snáď aj majiteľ ich pozbieral deň predtým. Konečne mohli by sme nájsť tisíc ospravedlnení. Ale posolstvo má vlastnú hodnotu, pretože tu niet pádneho dôvodu, ktorý by vysvetľoval neprítomnosť plodov. Ovocie nemá byť dočasné, ale trvanlivé. Nie skromné, ale hojné. Nielen pre niektorých, ale pre všetkých a vždy keď je to potrebné. Nemá závisieť od sezóny, ale od potreby druhých.

Ježiš uvádza príklad viniča, pretože už v Starom zákone bol klasickým pri zobrazovaní Božieho ľľ14; Ž 80, 9-19; Iz 5, 1-7; 27, 2-5). Ale je tu aj podstatný dôvod. Stromy sú tu vo veľkej úcte, lebo z ich kmeňa možno získavať cenné drevo. Ďalšie sú na okrasu parkov a záhrad. Iné sa cenia pre pekné kvety. Vinič, naopak, nemá žiadnu z týchto hodnôt. Je to dlhý a tenký kmeň, ktorý rastie poskrúcaný bez ladu a krásy. Vinič, ktorý neprináša ovocie, neslúži na nič. To znamená, že nemá ani zmysel, ani hodnotu.

Podobný je náš život. Ak neposkytujeme ovocie, nemáme žiadnu cenu. Jediný cieľ, pre ktorý sme boli stvorení, je prinášať plody.

Ak kvety slúžia na okrasu, plody slúžia ako potrava. Plody, ktoré prinášame, nie sú ozdobné medaily, ktoré nám dávajú pocit nadradenosti nad ostatnými. Sú lovci, čo vyhrávajú preteky s antilopami a vzácnymi vtákmi, ktoré nejedia, ale balzamujú, aby ich vystavovali v salóne domu.

Plody, naproti tomu, nie sú okrasou stromu (por. Oz 10, 1), ani sa nevystavujú vo vitríne, aby boli obdivované, ale sú k dispozícii tomu, kto ich chce jesť. Nejde teda o to pýšiť sa nimi, ale ponúknuť ich druhým, aby z nich jedli.

Radšej kvalitu ako kvantitu.
Ak Boh žiada veľa ovocia, nevzťahuje sa to na kvantitu, ale na kvalitu.

Ježiš si zvolil práve symbol viniča, keď sa odvolával na hojnosť ovocia, ktoré sa od nás očakáva, z nasledovného dôvodu: keď je strapec hrozna veľmi obťažený, vinohradník pristúpi bližšie a oberie niekoľko bobúľ, aby zostávajúce mali viac priestoru pre lepší rast. Obetuje sa množstvo na oltár kvality. Ideálny strapec nie je ten, ktorý má veľa bobúľ, ale naopak ten, ktorý neprevyšuje počet 72.

Toto nám vysvetľuje, prečo Ježiš tvrdil: "On (Otec - vinohradník) ... každú (ratolesť), ktorá ovocie prináša, čistí, aby prinášala viac ovocia" (Jn 15, 2). To znamená, každý, kto prináša plody, bude očistený, aby sa neklamal, domnievajúc sa, že dôležité je mať plody. Nie! Podstatné je mať dobré plody, kvalitné plody. Keď to vzťahujeme na seba, znamená to, že treba okliesniť všetko to, čo nám bráni dávať kvalitné ovocie. V službe si treba zvoliť metódy, umožňujúce prinášať najlepšie plody, aj ak sa kvôli tomu budú musieť obetovať iné plány, ktoré sa zdali byť dobré.

Prinášať veľa ovocia sa teda vzťahuje hlavne na kvalitu, nie na kvantitu. Spoznáte ich podľa ovocia

Znamenie, podľa ktorého spoznáme strom, je ovocie, ktoré plodí. Dobrý strom nemôže prinášať zlé plody, ani zlý strom nemôže dávať plody dobré. Vetvy a listy sú druhoradé. Kvety môžu klamať. To, čo je dôležité, sú plody.

Ježiš nepovedal, že budeme rozpoznávaní podľa nábožných združení, ku ktorým by sme mohli patriť, alebo podľa kríža na hrudi, ruženca, ktorý odriekame, darov, ktoré dávame, teológie, ktorú študujeme, ale skrze ovocie, ktoré prinášame. Iste, nad všetky plody vyniká ovocie lásky.

Na poslednom hodnotení z nášho života nám budú položené tieto otázky:
- Miloval si ma v opustenej osobe?
- Obslúžil si ma v tom, kto to potreboval?
- Prijal si ma vo vydedencovi?

Právom Ježiš Kristus povedal: "Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať,... ako som ja miloval vás!" (Jn 13, 35.34b). Skúšobný kameň, ktorý odhaľuje Ježišovho učeníka, je láska: milovať toho, kto nás miluje, blížneho, nepriateľa a núdzneho. Nebudeme súdení podľa vonkajšieho prejavu, ale podľa vnútornej pohnútky: podľa ovocia spravodlivosti, láskavosti, milosrdenstva.

B. Stratégia

Sme takmer na konci týchto strán. Je potrebné načrtnúť stratégiu činnosti na realizáciu nášho povolania. Poznáme už predmet a cieľ. Je však nutné zosúladiť sa a vytvoriť spoluprácu s nástrojmi, aby nám pomohli uskutočniť naše poslanie.

Vieme už, čo máme robiť. Ale ako to robiť? Netvrdíme, že poskytujeme návody, a ani neukazujeme neomylné cesty. Ale chceme jednoducho ponúknuť niekoľko pastoračných kritérií. Duch Svätý vnukne konkrétnejšie formy realizácie, či už jednotlivcom alebo komunitám. My predkladáme pracovné hypotézy. Každé spoločenstvo bude potom hľadať cesty na uplatňovanie týchto princípov. Jednou vecou sme si istí: neexistuje jediná cesta. Duch Svätý je vždy originálny a vanie, ako a kam chce.

a) Byť učiteľmi - stvárňovateľmi učeníkov - apoštolov

Aj v pastoračnej službe je potrebná stupnica hodnôt s preferenčnými voľbami, hoci z toho vyplýva zrieknutie sa mnohých sľubných plánov.

Prvenstvo vo svojej službe musíme dať záväzku "robiť učeníkov", pravých Ježišových učeníkov, ktorí by dospeli v apoštolov, obnoviteľov Kráľovstva. Pokiaľ sa nebudeme venovať tejto pracovnej oblasti, bude zbytočné všetko ostatné. Je nevyhnutné prevziať toto rozhodnutie a zaplatiť nevyhnutnú cenu.

Náš cieľ sa neobmedzuje iba na to byť učeníkmi, ale aj na to robiť - stvárňovať učeníkov. V tom je zahrnuté nutne to, že sa musíme stať aj učiteľmi; učiteľmi nie skrze učenie, ktoré prednášame, ale skrze formovanie nových učeníkov.

b) Formovať učiteľov, stvárňovateľov učeníkov

Náš konečný cieľ je uskutočniť príkaz daný Ježišom: "Robte učeníkmi ..." Preto múdrosť a účinnosť nás nútia kuť mechanizmus, ktorý plodí učiteľov.

Ježiš nielen sformoval sedemdesiatich dvoch učeníkov, ale tiež dvanástich učiteľov učeníkov, ako bol on.
Najväčší rozdiel medzi pastierskou berlou Ježiša a Jána Krstiteľa bol nasledovný: Ježišov predchodca tvorí len učeníkov, Remeselník z Nazaretu naproti tomu mal školu, v ktorej stvárňoval učiteľov. Preto plameň Jána Krstiteľa pozvoľna zhasínal, zatiaľ čo Kristovo svetlo nezhaslo nikdy.

Aby sa reťaz nepretrhla, sme povolaní formovať učiteľov, ktorí by boli ako my, aj lepší od nás. Ktorí by boli ako Ježiš. Pravý učiteľ nie je ten, kto má žiakov, a ani ten, kto formuje učeníkov, ale ten, kto tvorí učiteľov. Toto je cieľ, ktorý má byť dosiahnutý. Preto autor listu Hebrejom žalostí nad svojimi adresátmi, lebo ešte nedospeli v učiteľov, ktorí by vyučovali druhých, a potrebujú sa teda vrátiť, aby boli poučení (por. Heb 5, 11-14).

Znamenie, ktorým sa vyznačuje pravý učiteľ je, že tvorí učiteľov.

Pastier plodí pastierov, ovca plodí ďalšie ovce. Sme to, čo vytvárame. Náš cieľ sa neobmedzuje na to, aby sme mali početné stádo, ale apoštolskú školu formujúcu učeníkov, ktorí, až príde na nich rad, stanú sa učiteľmi.

Keď hovoríme o učiteľoch, netýka sa to len kazateľov Božieho slova. Nie! Ide o osoby, ktoré svojho času budú schopné formovať Ježišových učeníkov, schopných vykonávať rôzne funkcie spoločenstva:

- Hlásateľov evanjelia, ktorí by verejne hlásali dobrú zvesť.
- Učiteľov, ktorí by vyučovali učenie viery.
- Pastierov, ktorí by poznali každú zo svojich ovečiek.
- Sprievodcov vo viere.
- Väčších bratov, ktorí by podopierali vieru slabých.
- Koordinátorov malých spoločenstiev.
- Zástupcov sociálnej pastorácie.
- Vedúcich ministéria hudby.
- Animátorov skupín, atď...

Žiaľ, existujú vedúci, ktorí namiesto, aby formovali druhých, správajú sa tak, akoby nik iný nemohol byť užitočný. Sú trojakého typu.
Predstavení - hasiči
Sú predstavení, ktorí sú ako hasiči: len čo spozorujú, že sa v niekom inom zažal plameň Ducha, hneď sa ho pokúšajú zahasiť.

Jedného dňa Jakub a Ján prechádzali mestami a dedinami Galiley. Zrazu si všimli, že niektorí evanjelizujú, liečia a oslobodzujú. Nazdávali sa, že oni "jediní" sú oprávnení takto konať, a preto zakazovali im to s apoštolskou autoritou. Potom išli a rozpovedali to Ježišovi v nádeji, že im dá za pravdu. Učiteľ, naopak, odvetil: "Nechajte ich! Nebráňte im v tom! Kto nie je proti mne, je so mnou!"

Aj dnes sú stúpenci týchto dvoch apoštolov: ak sa Duch prejaví v niekom, kto nepatrí k ich skupine, alebo kto prekročí hranice toho, čo oni naprogramovali, zabraňujú, zakazujú a odsudzujú.

Znepokojujú sa a protivia sa všetkému, čo ich prevyšuje, a prejavujú nezrelosť a neskúsenosť rodiacich sa hláv. Jedným slovom konajú, akoby mali výhradné oprávnenie Ducha Svätého a nik okrem nich by nemohol nič urobiť. Pre týchto šéfov sa moc Ducha zmenila na ducha moci. Sú to absolutisti a nič a nikto nemôže vybočiť z ich schém.

Syndróm panovníka

Je tu ďalšia skupina predstavených, ktorí trpia "syndrómom panovníka". Sú to diktátori, jediní a stáli vedúci celej skupiny. Nikto okrem nich nie je schopný oživovať komunitu. Sú nenahraditeľní a chcú umrieť so žezlom moci vo svojich rukách. Musia byť vždy v čele skupiny, aj keď je kvôli tomu potrebné obetovať jednotu Kristovho tela. Sú schopní dokonca tvoriť nové skupiny a iné sekty, len aby boli naďalej vedúcimi.

Majú strach, že dozrejú iní vedúci, ktorí ich môžu zbaviť trónu. Znepokojujú sa ako Saul, keď sa objaví nejaký Dávid a zožne väčšiu sympatiu. Ochorejú od závisti, keď ľudia dobre rozprávajú o niekom inom.

Žiarliví predstavení

Niekedy sa objaví človek, ktorý rozvíja ušľachtilú službu, a všetci ho oceňujú. Je presvedčený o správnosti svojich názorov a robí prednášky na podporu vlastných pastierskych línií, v ktorých dosahuje dobré výsledky. Avšak len čo povstanú iní robotníci na tom istom poli, začne byť na nich žiarlivý a stáva sa k nim nedôverčivým. Chcel by byť jediný, kto má úspech na tejto pastierskej ceste. Chcel by mať slávu ako jediný, kto velebí Boha.

Jediný spôsob zabezpečujúci, aby sa reťaz neroztrhla a aby sa pokračovalo v diele, ktoré nám Boh zveril, je pripravovať formátorov. Účinnosť sa nemeria tým, čo robíme, ale tým, čo dokážeme naučiť robiť iných. Jediná cesta pre znásobenie sa je pripravovať iných, ktorí, až príde na nich rad, budú schopní pripravovať ďalších Ježišových učeníkov. Nestačí, že sme my učeníkmi. Je nevyhnutné formovať učiteľov. Nestačí spojiť naše sily, treba ich znásobiť. Akým spôsobom? Formovaním učiteľov, schopných viesť iných k tomu, aby boli učiteľmi, až príde na nich rad.

Svätý Pavol, veľký stvárňovateľ vedúcich, doporučoval svojmu učeníkovi Timotejovi formovať druhých, schopných pokračovať v jeho diele: "A čo si počul odo mňa pred mnohými svedkami, zveruj spoľahlivým ľuďom, ktorí budú schopní učiť aj iných" (2 Tim 2, 2).

S ustanovením komunizmu v Číne boli všetci zahraniční misionári vypovedaní z krajiny. Najväčšia časť ušla na ostrov Formosa, známy pod menom Tchaj-wan, v nádeji, že sa budú môcť raz vrátiť na pevninu.

V dôsledku toho mala Cirkev na Formose nečakaný vzrast. Všade vznikli nové farnosti. Slávnostne zahájili svoju činnosť katechetické strediská. Pribudli obrátenia, ktoré sa udiali zaujímavým spôsobom. Otvorilo sa centrum, kde sa učil mandarínsky a kantónsky jazyk. Nikdy pred tým v nejakej misijnej krajine tak rýchlo nerozkvitlo kresťanstvo.

Táto jar, taká sľubná, sa však zastavila, pretože už neprišli ďalší misionári z pevniny. Na druhej strane, na Tchaj-wane sa nedarilo žiadnemu misionárovi západného pôvodu. Behom času začínali starší a odvážni misionári vyhasínať bez toho, aby ich niekto mohol nahradiť v ich práci. V tom čase sa zatvorilo Jazykové centrum a niektoré fary pre nedostatok personálu, zatiaľ čo ďalšie dokonávali na anémiu.

Vo farnosti Shin Shu, ktorú sme navštívili v r. 1985, všetci misionári prekročili vek 60 rokov a nie málo ich bolo chorých. Jeden z nich, zacítiac, že sa priblížil západ jeho života, sa nám vyznal: "Keby som sa znovu narodil, stal by som sa zase misionárom a opäť by som šiel do Číny. Avšak nekonal by som ako doposiaľ, lebo teraz, keď sa blíži môj koniec, bude to tiež koniec môjho apoštolského diela, pretože tu niet nikoho, kto by ma mohol nahradiť. Je to moja vina, že som nevedel vychovať ľudí, ktorí by robili to, čo robím ja, a pokračovali v tejto práci. Iba sme nastúpili na cestu. Cieľ je ešte ďaleko. Som unavený. Nemôžem ísť ďalej a nie je tu nik, kto by prevzal štafetu. Keby som mohol znovu začať svoju prácu, vybral by som si mnohých oddaných adeptov na pastoračný apoštolát, ktorí by vo svojom čase vychovali ešte ďalších. Tak by toto dielo pokračovalo".

Naša prechádzka týmto svetom je dočasná. Ak nezanecháme niekoho, kto by pokračoval po našej smrti, potom sa skončí aj všetko to, čo sme robili.

Čosi radostné, ešte viac prekvapujúce, sa stalo na čínskej pevnine. Katolícka komunita bola zničená, pretože odrazu zostala bez pastierov a bez vedúcich. Zdalo sa, akoby drsná zima poštátnenia Cirkvi zanechala strom komunity bez listov. Mnoho rokov sa nevedelo nič o veriacich v komunistickom štáte. Došlo dokonca k mienke, že Cirkev vymizla pre nedostatok misionárov. Ale keď sa otvorili hranice a dosiahlo sa priame spojenie s nimi, prekvapenie bolo veľké. Cirkev v komunistickej Číne, na rozdiel od Cirkvi na Tchaj-wane, nebola v kríze, skôr pozoruhodne vzrástla, nielen počtom, ale aj v horlivosti a v praktizovaní viery. Vyhnanie misionárov kresťanov prinútilo oveľa viac sa pripravovať a formovať, aby mohli slúžiť cirkevnému spoločenstvu. Cirkev bola predovšetkým rodinná a v každom dome bol nejaký pastier, evanjelizátor a učiteľ. Takým spôsobom rýchlo rozkvitla komunita, veľká nie tak na ovečky ako na pastierov a vedúcich.

Tieto dve cirkvi nám uštedrili veľké ponaučenie: nestačia pastieri, ktorí opatrujú stádo. Je potrebné, aby títo pastieri formovali ďalších pastierov.Takto, keď už ako starší budú musieť odísť, ich neprítomnosť nespôsobí škodu.

c) Začínať od toho, čo máme

Najdôležitejšie je začať.

Podaktorí, prv než by začali a urobili prvý krok, chcú mať najprv všetky štruktúry. Opak je správny: keď kráčame, otvára sa nám cesta. Cestou sa učíme chodiť.

Najťažšie je vrhnúť sa do vody. Ostatné bude nasledovať. Ak nezačneme, nikdy nebudeme mať úplné štruktúry.
Keď Peter kráčal po mori, jeho odvaha nespočívala v krokoch, ktoré robil na nepokojných vlnách, ale v tom, že vyskočil von z člna.

Musíme opustiť loď našich istôt a našich štruktúr. Pán osvecuje len kroky, ktoré práve robíme, lebo jeho slovo je svetlo pre naše nohy, nie svetlomet odhaľujúci celú cestu. Pán podporí nasledujúci krok len potom, čo sme urobili predchádzajúci. Sľubuje nám každodenný chlieb, ale nie pekáreň. Nikdy nám neodhalí plán celej cesty, lebo vie, že potom by sme sa zdržiavali skôr pozeraním na zemepisnú mapu ako pozeraním na neho.

d) Investovať na dlhú dobu splatnosti

Úspech japonského národa spočíva v skutočnosti, že ho nezaujímajú okamžité a bezprostredné úspechy. Dáva prednosť konečným výsledkom pred dočasnými triumfami. Preto investuje vždy na dlhú dobu splatnosti.

Najvyššie úrokové miery sa dosahujú s investíciami na dlhú lehotu. To znamená, že sa nemáme usilovať o zdanlivé úspechy. Najlepšie víno je staré víno a najlepšie plody nie sú nikdy tie včasné.

Môj otec preberal nákladné autá plné banánov, ktoré nechával dozrieť tak, že zvyšoval teplotu v miestnosti s jedným kilom karbidu uloženého v nádobe s vodou. Jedného dňa nebolo ovocia na mestskom trhu a medzitým sme dostali kamión zelených banánov. Kvôli urýchleniu dozrievania použil môj otec dve kila karbidu, aby dosiahol polovičný čas. Vskutku, keď otvoril dvere, tropické ovocie malo už žltú farbu, akoby bolo zrelé. Prirodzene sa hneď predalo. Avšak ovocie malo len vonkajší vzhľad zrelosti, pretože vnútri bolo ešte tvrdé a zelené. Bolesť žalúdka nenechala na seba dlho čakať.

Najlepšia káva nie je tá, ktorá sa robí rýchlo, ale tá, čo sa pripravuje pomaly podľa tradičného zvyku. Najlepšie plody nie sú plody urýchlené naším pragmatickým spôsobom myslenia, ktorému sa páči stlačiť gombík pre dosiahnutie neodkladných riešení. Najlepšia investícia je tá, pri ktorej otec robí každý deň so svojím synom, radí mu, vedie ho, poučuje ho.

Dlhodobá investícia je formovať učeníkov s dôverou roľníka, že skôr alebo neskôr objavia sa plody. Dokonalá investícia spočíva v utváraní učiteľov, ktorí až príde na nich rad, sformujú nových učiteľov.

e) Rozumná rovnováha medzi náukou a skúsenosťou

Učeník potrebuje nástroje formovania a skúsenosti. Ak má len teoretické znalosti, bude ako chladná socha. Ale ak má nedostatok teórie, jeho skúsenosť ho môže nechať padnúť do priepasti subjektivizmu. Je teda nutné byť v priesečníku primerane veľkých súradníc znalosti a skúsenosti, aby sa dosiahla úplná rovnováha.

Ako maľba potrebuje primeraný rám, aj učeník, ktorý formuje ďalších, potrebuje primeraný rámec spoľahlivých vedomostí. Kto vedie iných vrcholmi života Ducha, nemôže sa vystavovať riziku neznámych ciest ani podnikať nebezpečné výpravy, ale musí kráčať istými cestami tých, ktorí nás predišli na ceste viery.

• Ale ani samotné učenie nestačí. Bolo by ako cenný rám bez príslušnej maľby. Teória musí byť sprevádzaná praxou.

Nemá sa preto vynechávať a tým menej podceňovať žiadny z týchto dvoch aspektov. Dokonca o čo viac sa zdôrazňuje jedno, o to väčšia pozornosť sa musí venovať druhému. Charizmatik bez vedomostí je nebezpečný ako teológ racionalista.

f) Štruktúra priepustná pre ducha je otvorená pre zmenu

Keď pastoračný systém poskytuje dobré výsledky, je dôležité spoznať, že prinášal ovocie nie prostredníctvom seba, ale pretože sa stal kanálom Ducha.

Preto každý systém má zostať otvorený pre zmenu. To si osvojíme postupne, ako napredujeme. Štruktúry sa stávajú strnulými v tej miere, v akej sa budeme zastavovať. Patrí to k povahe štruktúry, aby nebola ani nemeniteľná, ani neobmedzená. Ten istý Duch, ktorý použil jeden nástroj, môže použiť tiež iný. Stojí za to prijať to, najmä ak ide o úspešnú, osvedčenú štruktúru.

Peter nechcel jesť živočíchy, ktoré mu Boh predkladal v plachte spustenej z neba, lebo bol spätý so svojou starou štruktúrou. Jeho tradícia mu bránila otvoriť sa novému. A predsa ten istý Boh, ktorý mu predpisoval nejesť isté živočíchy (považované za nečisté), teraz mu káže, aby to urobil.

Nie je dôležité zo zotrvačnosti sledovať zákon, primknutí k tomu, čo Boh povedal včera, alebo čo je napísané v kódexe, ale pýtať sa, čo žiada dnes od nás.

g) Nebyť závislý od ekonomickej moci

Nedostatok ekonomických príjmov nie je ospravedlnením toho, že sme ešte nezačali. Naopak, je nebezpečnejšie mať všetky materiálne prostriedky k dispozícii, lebo môžeme upadnúť do pokušenia primknúť sa viac k nim ako k Pánovi. Na nešťastie s materiálnymi vecami sa vystavujeme riziku, že budeme závislí viac od nich ako od Božej moci.

Ak by Mojžiš bol vyčkával, až bude mať zlato a zabezpečenie potravín, potrebných pre obživu šesťstotisíc pútnikov na dobu 40 rokov, Izrael by bol zostal navždy otrokom v egyptskej zemi.

Na druhej strane, keď sú tieto ekonomické zdroje, nesmieme byť závislí od nich. Ekonomické prostriedky sú iba prostriedky, nie podmienky a tým menej cieľ.

h) Nepracovať sami

Formovanie učeníkov je dielo spoločenstva. Nie je to problém jednotlivca, ale spojenia síl. Sami neurobíme nič veľké!
Peter mal skupinu spolupracovníkov, starších vo viere, s ktorými zdieľal svoj život a svoju službu. Marek a Silván patrili do jeho pracovnej skupiny. Ide o vytváranie spoločenstva pastierov, do ktorého každý prináša vlastnú charizmu pre blaho celej skupiny.

Pavol zdieľal vždy s druhými svoju službu. Na začiatku s Barnabášom a Markom, potom so Sílasom, Timotejom a Lukášom. Mal blízkych spolupracovníkov ako Títa, Epafra... Jediný raz, čo kázal sám, mal úplný neúspech, v Aeropágu.

Je potrebné spoločenstvo pastierov, s ktorými by sa zdieľal viac život ako apoštolát. Tí, s ktorými pracujeme, tvoria "pracovnú skupinu". Spoločenstvom (komunitou) sa nazýva jednota tých, s ktorými spolupracujeme. Každý vedúci alebo pastier má mať spoločenstvo (komunitu) pastierov, s ktorými môže zdieľať radosti a bolesti, dobrý alebo zlý údel, víťazstvá i neúspechy na tej istej úrovni.

i) Formovať spoločenstvo učeníkov

Učeníci sa formujú v škole spoločenstva spolu s inými. Sú rastliny, ktoré nerozkvitnú, ak nie sú spojené s inými rastlinami.

V tomto popise cesty je dôležité, nielen ísť, ale ísť spojení. Ináč hrozí nebezpečie únavy bez toho, žeby sme dokázali napredovať. Učeník sa stvárňuje v spoločností iných, ktorí prechádzajú tú istú cestu.

Preto v praxi neexistuje osamotený učeník, ale vždy spoločenstvo učeníkov. V dôsledku toho je BEZPODMIENEČNE NUTNÉ TVORIŤ MALÉ SPOLOČENSTVÁ s nasledovnými charakteristickými črtami:

• Zložené len z tých, ktorí už mali svoju skúsenosť Ducha. Tieto osoby nie sú lepšie ako iné, ale túžia vernejšie odpovedať Pánovi. Cítia naliehavú nutnosť kráčať cestami svätosti.

• Spoločenstvo učeníkov má byť uzavreté. Totiž nepripúšťa neuvážene priberanie nových ľudí ani príležitostných návštevníkov. Sú prítomní len tí, ktorí tam skutočne patria a vstúpili do spoločenstva.

• Má jestvovať minimum záväzkov (implicitných a explicitných), o ktoré sa všetci usilujú a pomáhajú si ich uskutočňovať.
• Hlavným účelom spoločenstva je vzájomné zdieľanie sa na modlitbe, skúsenostiach, živote, bojoch, Božom slove ...
• Všetci do jedného sa nesnažia o nič iné ako o to, aby žili ako praví Ježišovi učeníci.
• V spoločenstve si vzájomne pomáhajú a bratsky sa naprávajú, aby dali všetci svorne jedinú odpoveď Pánovi. Sú navzájom za seba zodpovední.

Základnou súčasťou spoločenstva nie je štruktúra (stanovy a pravidlá), ale duchovný život, ktorý ho oživuje, ktorý sa stáva akoby motorom celého ich života. Duchovný život a v tomto prípade "učeníctvo" je špecifikum spoločenstva.

j) Počúvať Pána

Nakoniec, tajomstvo plodnosti väzí v dodržiavaní postoja počúvania. Sluch učeníka zostáva pozorný k Učiteľovmu hlasu, so srdcom, ktoré bdie a počúva slová svojho Pána a Majstra.

Záver

Keď prídeme k Bazilike sv. Petra do Vatikánu, privítajú nás dve stĺporadia, navrhnuté Berninim, ako otvorené ramená, ktoré nás vľúdne prijímajú.

V tieni veľkolepej Michelangelovej kupoly a naproti majestátnemu Madernovmu priečeliu vidíme na dvoch podstavcoch piliere Ježišovej Cirkvi. Prvého s kľúčami v ruke. Druhého s mečom Slova a s knihou svojich listov. Všetci ich hneď spoznajú: Peter a Pavol, pevné stĺpy viery v Ježišovej Cirkvi.

Za Petrom, kniežaťom Cirkvi, stojí jeho brat Andrej, ktorý ho zavolal a priviedol ho k Ježišovi. Bez tohto bratského gesta by bol dnes podstavec kniežaťa Cirkvi prázdny.

Za Šavlom, apoštolom národov, stojí Ananiáš, ten pokorný Ježišov učeník, ktorý išiel do Júdovho domu, aby vyhľadal Šavla, modlil sa za neho, vrátil mu zrak a naplnil ho Duchom Svätým. Keby Ananiáš, ktorý mal zo Šavla strach, nebol uskutočnil svoje poslanie, dnes by sme nemohli čítať žiadnu zo slávnych epištol neúnavného pútnika evanjelia.

Bez Andreja by sme nemali Petra; bez Ananiáša by nebolo Pavla. V tomto malom detaile väzí veľké tajomstvo pastorácie pre nás: formovať Ježišových učeníkov - apoštolov.

Napokon vždy sme verili, že najväčšia radosť na tomto svete spočíva v nájdení pokladu nového života v Ježišovi Kristovi. Ale je tu niečo ešte väčšie ako toto: byť nástrojom slúžiacim na to, aby ho stretli iní. A ešte viac: formovať druhých, čo znásobia a rozšíria dielo spásy Ježiša Krista na tomto svete.

Najväčším šťastím nie je byť Ježišovým učeníkom, ale vytvárať učeníkov jedinečného Učiteľa. Najväčšou radosťou nie je byť učiteľom stáda, ale pripravovať iných, aby boli učiteľmi a pastiermi Ježišovej Cirkvi.

Mediahost.sk - webhosting, registrácia domén, webdesign