100. výročie zjavení vo Fatime Posolstvo Panny Márie,
Kráľovnej Pokoja:

2. júna 2018

Dnes je nedeľa 24. jún 2018 , meniny má Ján , zajtra bude mať meniny Tadeáš. Blahoželáme!

LITURGICKÝ KALENDÁR:
Liturgické čítania na dnes

Počas prezerania našich stránok počúvajte:


Rádio Mária Slovensko

V ohni lásky Ducha Svätého

Emiliano Tardiff
V OHNI LÁSKY DUCHA SVÄTÉHO

© Publicationes Kerygma, Mexico, 1999
Translation © Sapientía Grígerová, Ferdinand Takáč, 1999
Z chorvátskeho prekladu s prihliadnutím k španielskemu originálu La vuelta al mundo sin maleta, jej druhej častí Ranovación en Espíritu, Publicationes Kerygma, Mexico, preložili sr. Sapientia Grígerová a Ferdinand Takáč SJ.
Vydal LÚČ vydavateľské družstvo Bratislava, Kozičova 2, 841 10 Bratislava v roku 1999 ako svoju 266. publikáciu. Zodpovedná redaktorka Eva Kšiňanová. Prvé vydanie. 112 strán.
ISBN 80-7114-271-9

Obsah

Obsah

Predhovor

Prvá kapitola - Božia láska

Modlitba

Druhá kapitola – Hriech

Modlitba

Tretia kapitola - Spása v Ježišovi Kristovi

Modlitba

Štvrtá kapitola - Viera a obrátenie

Modlitba

Piata kapitola - Dary Ducha

Modlitba

Šiesta kapitola – Spoločenstvo

Modlitba

Siedma kapitola - Nauč nás modliť sa

Modlitba

Predhovor

Predkladáme vám široký pohľad na svet charizmatickej obnovy. Možno sa mnohí opýtajú: „V čom spočíva sila a vitalita tejto obnovy? Prečo - kým niektoré kostoly sú prázdne a mnohí katolíci hľadajú nadšenie, vzlet, radosť a Božie slovo mimo Cirkvi - charizmatická obnova je schopná zhromaždiť množstvo ľudí, zaplniť štadióny a zapojiť do nej milióny ľudí, ktorí zakúsili nový život vďaka tomuto duchovnému prúdeniu?

Odpoveď je veľmi jednoduchá. Božie slovo ohlasované silou Ducha Svätého má moc spájať ľudí, meniť život, telo i dušu Božích synov a dcér. Obnova v Duchu je návratom k základnej evanjelizácii - apoštolskej kerygme a ohlasuje Ježiša, ktorý sa predstavuje skrze silu Ducha.

Existuje viacero metód, ako sa možno vrátiť k prvotnej kerygme, ale všetky majú rovnaké jadro: osobné stretnutie so vzkrieseným Ježišom, ktoré dáva nové vyliatie Ducha a ktoré sa všeobecne nazýva „krst v Duchu Svätom".1 Tento krst je zvláštnou milosťou, ktorá zmenila životy miliónov ľudí. Je to kľúč, ktorý otvára brány nového sveta, aby sme mohli žiť v radosti, láske a službe Božích detí.
V tejto knihe podávame schému seminára Života v Duchu. Nerobíme to len kvôli informáciám, ale aby sa dosiahlo východisko, štartovacia plocha pre zážitok nového života.

(1 Výraz „krst v Duchu" nachádzame v Biblii, ale v tomto význame sa používa aj výraz, tiež biblický, „vyliatie Ducha", aby sa vyhlo možnému nedorozumeniu, mysliac na „krst vodou" a „krst Duchom". Pozri o tom krátke biblicko-teologické úvahy otca F. Sullivana (Charizmy a charizmatická obnova. Biblicko-teologická štúdia, Jelša 1984, s. 46-62), ako aj H. Múhlena (Nové stretnutie s Bohom. Cvičenie v kresťanskom živote a svedectve. Jelša 1994, s. 159, s. 11, s. 345 naši.) (pozn. prekl.).)

Slovami je veľmi ťažké vyjadriť, v čom spočíva základná evanjelizácia, lebo ide viac o zážitok skúsenosti než o dosiahnutie intelektuálneho poznania. Najlepší a jediný spôsob na oboznámenie sa s obnovou je prijať krst v Duchu Svätom, ktorý nás privádza k osobnému stretnutiu so vzkrieseným Ježišom.

Raz som viedol duchovné cvičenia kňazom v Guatemale. Vo voľnej chvíli som išiel po ceste, na okraji ktorej sedel chlapec a cmúľal si prst. Otec Diego Jaramillo (čítaj Charamiľo), ktorý bol so mnou, podišiel ku chlapcovi a spýtal sa ho: „Akú má chuť ten tvoj prst?" Maličký nevedel, čo má odpovedať, iba roztvoril svoje veľké čierne oči. Všetci kňazi, ktorí boli prítomní pri tejto scénke, usmiali sa nad neschopnosťou dieťaťa slovami opísať chuť svojho prsta. Otec Diego sa ho ešte raz opýtal: „Nože, akú chuť má ten tvoj prst?" Chlapec, celkom naivne, ale zároveň s veľkou múdrosťou zdvihol ruku a ponúkol prst otcovi Diegovi so slovami: „Ochutnaj!"

Taká je aj skúsenosť obnovy v Duchu. Nikto nie je schopný opísať ju a akákoľvek definícia je neúplná. Jedinou odpoveďou tomu, kto chce poznať, čo je obnova, je: „Vyskúšaj to!" To je jediný spôsob, akým ju možno spoznať. Mnohí kritizujú radosť a spontánnosť modlitbových skupín. Iní si myslia, že ľudia sa až príliš sústreďujú na Božie slovo alebo že to preháňajú v duchovnom živote. No jedinou odpoveďou je: „Vyskúšaj to!" Keď niekto pohŕda obnovou alebo ma považuje za hlupáka, opakujem si slová sv. Pavla: „Dal by Boh, aby si sa nielen ty, ale aby sa všetci títo, čo ma dnes počúvajú, stali v malom i veľkom takými, akým som ja, okrem týchto pút!" (Sk 26,29).

Poznámka redakcie:

Páter Emiliano Tardif zomrel vo veku 71 rokov v nedeľu 8. júna 1999 v Córdobe v Argentíne, kde dával duchovné cvičenia pre tristo kňazov. Zomrel na srdcový infarkt. Pochovaný je v Santo Domingo v Dominikánskej republike.

Prvá kapitola - Božia láska

Zážitok, stredobod a vrchol zážitku Ducha sa zakladá na pravde, že Boh je láska a že nás miluje otcovskou láskou.
Otec Romolo Falcón, kňaz z mojej Kongregácie misionárov Najsvätejšieho Srdca, hovorí, ako sa táto pravda stala skutočnosťou v jeho živote.

Aké je krásne ocitnúť sa v spoločenstve, ktoré sa modlí a chváli Boha. Aké je krásne objaviť, že všade pôsobí ten istý Duch! Aké je nádherné presvedčiť sa, že Božie slovo je ohlasované silou! Aké je to povzbudzujúce poznanie, že v ďalekom Peru nie sme sami, ale sme zjednotení v jednom Duchu, v jednom Pánovi a v jednej nádeji! Aké pekné je poznať, že Cirkev sa obnovuje nie vonkajšími akciami, ale premenou sŕdc pomocou osobného stretnutia s Ježišom!

Keby ma nebola Božia láska zasiahla svojím milosrdenstvom skrze obnovu v Duchu Svätom, ešte aj dnes by som bol jedným z mnohých neveriacich. Preto, bratia, teraz môžem vydať svedectvo o svojom obrátení. Skutočne! Pán môže zmeniť život! Ja ako kňaz bol som ním premenený. Toto druhé obrátenie som potreboval alebo ešte viac to prvé obrátenie, lebo by som sa inak nikdy nebol obrátil.

Mal som dvadsať rokov a študoval som za inžiniera, keď ma Pán, neviem ako, pozval do kňazského stavu a ja som sa rozhodol nasledovať ho. Vstúpil som do jednej rehoľnej kongregácie, ktorá práve začala svoju apoštolskú činnosť v Peru. Poslali ma do Nemecka, kde som mal možnosť počúvať veľmi vzdelaných profesorov teológie. Hovorím vám to preto, aby som zdôraznil, že príprava a štúdium nestačia na to, aby sa niekto stal dobrým kňazom.

Do Peru som sa vrátil roku 1959 naplnený vedomosťami a ochotou, ale neviem, prečo ma moji predstavení poslali pôsobiť medzi ľudí v horách. Uprostred najchudobnejších a najjednoduchších ľudí som sa cítil opustený a osamotený.

Po čase som stratil svoju kňazskú identitu a urobil som zo seba obyčajného rozdávateľa sviatostí a pracovníka farského úradu, ktorý za každý skutok alebo obrad vystavil účet na zaplatenie. Nezbadal som, že sa zo dňa na deň ponáram hlbšie. Došiel som až tam, že som „miloval" peniaze. Bolo to také ľahké obohacovať sa kňazskou službou ako zárobkom. Čím viac som takto pokračoval, tým som sa stával neschopnejším slúžiť Bohu.

Po niekoľkých rokoch ma preložili do biskupstva Trujillo (čítaj Truchiľjo). Vtedy som už stratil aj zmysel pre spoločenstvo vo svojej kongregácii. Zmocnila sa ma veľká túžba stať sa „niekým", váženým. A prečo by som nemohol byť aj biskupom, veď potrebné vzdelanie i schopnosti na to mám! S týmto silným predsavzatím začal som sa šplhať po rebríku moci. Aká hrozná môže byť moc! Aby sme ju získali, treba šliapať po bratoch a považovať ich za čosi menej. A toto som robil, keď som sa snažil šplhať po rebríku cirkevnej hierarchie.

O niekoľko rokov som dosiahol významné postavenie v biskupstve: stal som sa rektorom seminára sv. Karola. Biskup bol starší človek a veľmi vážený, ale nemohol, pravdupovediac, veľa urobiť. Pomocný biskup bol Talian a ako cudzinec nechápal mentalitu Peruáncov. Keďže som bol treťou autoritou v biskupstve, mal som prakticky v rukách celú správu biskupstva.

Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že je hrozné mať moc a zároveň nemať vieru ani morálku. Keď si viete predstaviť, koľko zla možno narobiť s peniazmi a mocou, môžete si predstaviť, čo všetko som ja porobil.

Jedného dňa som raňajkoval, sám, ako vždy. Pretože som bol rektor, bolo pod moju úroveň sedieť pri stole s profesormi a ešte menej so študentmi. V ten deň prišiel do seminára istý kňaz z veľmi ďalekých krajov a chcel sa so mnou rozprávať. Odkázal som mu, že ho prijmem na niekoľko minút inokedy. Stretol som ho na nasledujúci deň a povedal mi: „Monsignore, potreboval by som hovoriť s biskupom." Na rozhovor s biskupom bolo totiž treba odo mňa povolenie. „Napíš si žiadosť a uvidíme, či je potrebné, aby si s ním hovoril," chladno som mu odpovedal.

Prešli dva dni a kňaz znovu nástojil na stretnutí so mnou, no ja som ho naďalej ignoroval. Nakoniec keď som ho prijal, povedal mi: „Monsignore, vy nie ste už ani kresťan..." Viete si predstaviť účinok týchto slov? Ja, rektor, monsignore, so svojimi titulmi a diplomami nebol som už ani kresťan! O nejaký čas som dal výpoveď na rektoráte a vrátil som sa do svojej rehoľnej spoločnosti. Cítil som sa stále horšie a tak som sa rozhodol žiadať nielen exklaustráciu, ale aj súhlas k laickému stavu. Počas čakania na vybavenie mojej žiadosti zostal som v spoločnosti, nemajúc nijakú konkrétnu službu. Mal som povinnosť dozerať na sliepky na dvore a z času na čas som slúžil omšu.

Istého dňa sa ma jeden kňaz opýtal: „Čo tu robíš?" -„Čakám, kým sa vyrieši moja osobná záležitosť," odpovedal som. „Prečo neprídeš kázať na misie do mojej farnosti?" - navrhol mi. Prijal som a vo mne sa znova ozval človek, organizátor a aktivista. Pripravil som si témy a všetko, čo som potreboval.

Ale Prozreteľnosť zariadila veci ináč. Pretože ani jeden človek, ktorých som pozval, ma nemohol odprevadiť, odcestoval som sám. Pred odchodom nechal som list svojmu predstavenému, v ktorom som ho požiadal, aby posúril celú procedúru a aby som čo najskôr mohol opustiť kňazstvo. Prišiel som do dediny, v ktorej sa mali konať misie. Začal som s prvými prípravami a kým som sa rozprával s farárom, prišiel asi osemnásťročný mladík, ktorý sa pýtal na Romola. Romolo? Bolo to prvý raz po mnohých rokoch, čo som počul svoje meno bez pridania titulov, ako veľadôstojný, monsignore alebo rektor. Predstavil som sa a mladík si sadol ku mne. Nepoznajúc ma začal mi tykať a povedal mi s prekvapujúcou rozhodnosťou: „Pozri, Romolo, dynamika misií je veľmi jednoduchá: Ty káž a ja sa budem modliť." Bolo mi do smiechu, no nevyhodil som ho, lebo nakoniec bol jediným priateľom, ktorého som mal a ktorý mi mohol pomôcť. Volal sa Carlos.

Kým som pokračoval v príprave na kázeň, Carlos zhromaždil malú skupinu ľudí a začali sa modliť. To ma rušilo a zlostilo. Napriek všetkej práci, ktorú bolo treba vykonať, oni sa obmedzovali iba na to, aby sa len modlili.

Nadišiel deň misií. Bol som vo svojej izbe, prezeral a opakoval som si naučené príhovory, plné múdrostí tohto sveta, s celou rečníckou technikou presviedčania, logického vysvetľovania a štylistického dynamizmu. Zrazu niekto zaklopal. Bol to Carlos. Bez okolkov a úvodných slov mi povedal: „Romolo, ty sa musíš obrátiť..." - „Počúvaj," odpovedal som, „čo to hovoríš? Ja, kňaz, že sa mám obrátiť?" Ten však ešte nástojčivejšie dodal: „Romolo, musíš sa obrátiť. Ty nepoznáš Pána Ježiša osobne." „To už ako?" - odpovedal som rázne. „Vari si myslíš, že ho nepoznám?" - „Nie, Romolo, ešte ho nepoznáš," hovorí mi s úplnou istotou.

V tej chvíli sa v mojom vnútri rozpútal ťažký boj. „Pane, ak ťa nepoznám, čo bolo potom s celým mojím životom?" Kládol som ďalej nepríjemné otázky Carlosovi, ale ten osemnásťročný mladík odpovedal na všetko s mimoriadnou jednoduchosťou. Potom mi povedal: „Romolo, Boh je tvoj Otec a miluje ťa." - „Ty si šialený!" - povedal som mu zúrivo. „Ako si môžeš myslieť, že ja neviem o tom, že Boh je môj Otec a že ma miluje." - „Áno, Romolo, ty vieš, že je Boh tvoj Otec, ale pocítil si to niekedy vo svojom srdci?"

Skutočne, nikdy som nepocítil, že by Boh bol mojím Otcom a že ma zvláštnym spôsobom miluje. Sadol som si podopierajúc hlavu rukami opretými lakťami o kolená. Carlos sa začal za mňa modliť v jazyku, ktorý som nepoznal, lebo nikdy predtým som nepočul hovoriť v jazykoch. Kým sa modlil, pocítil som v sebe vyliatie Ducha a začal som horko, veľmi horko plakať. Kým som plakal, Pán mi dal vidieť celý môj hriešny život. Ale zároveň som videl Božiu lásku, ktorá mi odpúšťala celé moje vzdorovanie. Hrešiť a necítiť Božiu lásku, to je peklo, ale pocítiť odpustenie od toho, ktorý nás miluje, to je predsieň neba.

Na konci modlitby som sa cítil uvoľnene. Vtedy Carlos zobral zápisky mojich kázní, roztrhal ich a hodil do koša hovoriac: „Ty nepotrebuješ ľudské poznanie. Choď a hovor o tom, ako ťa Pán obrátil..." A odišiel. Znova som zostal sám, v hroznom boji práve zrodeného človeka. Začal som kričať: „Nie! Ja nebudem kázať, neurobím to, nemôžem to urobiť!"

Vtom som počul klopanie na dvere. Bol to farár, ktorý mi oznámil: „Otče, ľudia čakajú v kostole." Otvoril som dvere a vyšiel von. V sakristii som zbadal Bibliu. Už dlho som ju nečítal. Vedel som, čo hovoria teológovia o Bohu, ale nevedel som, čo on sám hovorí o sebe vo svojom slove. Zobral som Bibliu, ako by bola jedinou kotvou spásy a obrany. A tak som vystúpil na kazateľnicu, ktorá sa mi zdala veľmi vysoká.

Prvý raz po mnohých rokoch som prosil Pána: „Pane, pomôž mi. Čo mám povedať?" Vtedy som náhodne otvoril Bibliu a na moje veľké prekvapenie som prečítal úryvok z Listu Korinťanom:

„A bol som u vás slabý, bojazlivý a veľmi prestrašený. Moja reč a moje ohlasovanie nespočívali v presvedčivých a múdrych slovách, ale v prejavoch Ducha a moci, aby sa vaša viera nezakladala na ľudskej múdrosti, ale na Božej moci" (l Kor 2,3-5).

Neviem, o čom som v ten večer hovoril. Pamätám sa len, že som viackrát opakoval: „Zhrešil som, ale Pánova láska mi odpustila. Boh môže odpustiť aj vám."

Videli ste niekedy kňaza, ako plače pred svojimi veriacimi? V ten večer som plakal. V ten večer, keď som okúsil Božiu lásku, obrátil som sa ja a obrátil sa aj ľud. Prijal som Ducha Svätého a teraz som svedčil, čo všetko môže urobiť Božia láska. To, čo som nikdy nedokázal urobiť počas toľkých rokov kňazskej služby, a to premeniť srdcia tých, ktorí ma počúvali, to teraz uskutočnila Božia láska.

Vrátil som sa do Limy. Musím povedať, že po prvý raz vo svojom živote som nežiadal peniaze za kňazské služby. Boh ma odmenil omnoho bohatšie. Vrátil som sa k svojmu predstavenému a opýtal som sa ho, čo urobil s listom, ktorý som mu nechal pred svojím odchodom. „Zabudol som ho poslať," povedal mi. A ja na to: „Zabudni naň navždy."

Takto prešlo dlhých osem mesiacov v boji medzi novým a starým človekom. Bol som sám a nepoznal som nikoho, kto by mal podobnú skúsenosť ako ja, aby som sa mohol s ním o ňu podeliť. Pravda, ja som bol obnovený, ale chýbala mi spoločnosť, a tak som sa vystavoval nebezpečenstvu, že ma udusí svet a jeho hriech. Aby mi prešiel čas, začal som prekladať Bibliu do svojho materinského jazyka guechua (čítaj kvečua). Štúdium a hlboký kontakt s Božím slovom mi boli drahocennou pomocou. Každý deň som sa ním sýtil.

Potom ma moji predstavení poslali do farnosti sv. Lukáša na výpomoc. Modlitbová skupina poslala jedného mladíka, aby ma poúčal. Tento mladík viedol seminár Života v Duchu. Bol som si istý, že ma Pán premenil, ale potreboval som si obnoviť postoje a predovšetkým zmeniť svoju mentalitu a prekonať svoj formalizmus.

Ak Pán odpustil mne, kňazovi a hriešnikovi, prečo by som ja neodpustil vám? Láska všetko môže. To je jediná sila, ktorá je schopná zmeniť svet. Tak a len tak sa môže Cirkev posvätiť. To je jediná cesta, ktorá vedie k odhaľovaniu nespravodlivých štruktúr. A potom bude živý Kristus vládnuť medzi nami!

Ak chceme zhrnúť odkaz Nového zákona, môžeme to urobiť touto krátkou vetou, ktorá obsahuje najvýznamnejší súhrn zjavenia.
„Boh je láska" (1 ]n 4,8).

Základnou pravdou kresťanstva je, že všemohúci Boh je stvoriteľ neba i zeme, že je láskavý Otec, ktorý dejiny každej ľudskej bytosti utkal z nití svojej lásky, ktorá je bezpodmienečná a večná.

Ako sa otec zmilúva nad svojimi synmi, „tak sa Pán zmilúva nad tými, čo sa ho boja" (Ž 103,13).

Boh preberá iniciatívu
„Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás" (l Jn 4,10).

Ježiš zjavil milosrdnú tvár Božej lásky. Keď sa nejaká osoba takto - bez podmienok - cítila milovanou, nemohla tomu odporovať a nezmeniť svoj život.

Bola istá žena, o ktorej zlý chýr sa rozšíril po celej Galilei. Muži ju hľadali v nočnej tme, ale cez deň ňou opovrhovali. Tí, ktorí sa s ňou zblížili, používali ju ako hračku, ktorá sa neskôr zahodí, a spolu s ňou predstierali akúsi hru lásky. Nikto ju nemiloval a ani ona nemohla povedať, že by niekoho mala rada. Jej city boli fikciou s čisto obchodným cieľom.

Ale jedného dňa do jej života vstúpil človek, ktorý ohlasoval hriešnikom bezvýhradnú Božiu lásku. Ona hneď v neho uverila a prišla za ním do domu Šimona farizeja, kde Ohlasovateľ Dobrej zvesti stál opretý o stôl. Priblížila sa k nemu a začala mu hladiť nohy napriek údivu a pohoršeniu spolustolujúcich. Ježiš ju nevyhnal; naopak, nežne položil ruku na jej hlavu.

Vtedy začali tiecť slzy z toho srdca, ktoré nepoznalo nič iné okrem urážok a opovrhnutia. Rozbila svoju alabastrovú nádobu, v ktorej opatrovala drahocenný olej, a Pánovi ním začala potierať nohy. Bez toho, aby tak chcela, jej začali padať slzy na nohy Učiteľa. Svojimi krásnymi hustými vlasmi, ktorými vábila svojich klientov, začala sušiť tieto nohy, zmáčané slzami úprimnej lásky.

Učiteľ to neodmietal, napriek poznámkam tých, ktorí sa považovali za lepších ako ona. Po tomto bezvýhradnom prijatí žena pocítila spasiteľnú Božiu lásku. Ježiš jej ukázal, ako Boh miluje, a preto jej odpúšťa a znova ju uzdravuje. Skúsenosť lásky, ktorá odpúšťa, zmenila jej život a mohla zmeniť celú jej pošramotenú povesť.

Z tohto svedectva jasne vidíme, že iniciatívny je vždy Boh, aby sa k nám priblížil.

V januári 1975 sme mali trojdňový charizmatický seminár v La Vega v Dominikánskej republike. Tento seminár sa končil na športovom ihrisku za účasti veľkého množstva ľudí. V nedeľu popoludní sme slávili ďakovnú sv. omšu za chorých.

Istá žena zo susedného mesta sa chcela zúčastniť na misiách a prosiť Boha o uzdravenie z rakoviny hrudníka. Aby sa k nám dostala, musela prejsť cez rieku. No nanešťastie po veľkom daždi stúpla hladina rieky, takže nemohla cez ňu prejsť ani sa zúčastniť na modlitbách.

Bola zarmútená, ale neklesala. Pokľakla a začala sa s vierou modliť k Pánovi: „Ty si prítomný na každom mieste, ak chceš, môžeš ma aj tu uzdraviť." Dlho sa modlila duchovne spojená s tými, ktorí sa zúčastnili na misiách vo

vzdialenosti asi osem kilometrov. Táto žena odovzdala svoju chorobu Ježišovi a potom sa vrátila domov. Keď sa nasledujúci deň prebudila, necítila v hrudníku žiadnu bolesť. Míňali sa dni a karcinogénne hrčky celkom zmizli.

Po mesiaci vydala svedectvo o svojom uzdravení pred všetkými. Ona nemohla prejsť cez rieku, ale Pán cez ňu prešiel, aby sa s ňou stretol a uzdravil ju. Teraz všetci, ktorí prechádzajú cez túto rieku, vedia, že tadiaľ prešiel Pán so svojou láskou a že pre neho neplatia ani hranice, ani prekážky.

Bezhraničná a trvalá láska, ktorú nikto a nič nemôže nahradiť „Nech i vrchy odstúpia a kopce nech sa otrasú: moja milosť neodstúpi od teba" (Iz 54,10).
„Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba" (Iz 49,15).

Keď niekto pocíti, že ho Boh veľmi miluje, nemôže odolať toľkej nežnosti a celý jeho život dostáva nový význam, lebo zažíva nové zrodenie, nový počiatok, nech by bol okamih, v ktorom poklesol, akýkoľvek.

Určité veci, ktoré sa udiali pred dvetisíc rokmi v Jeruzaleme, stávajú sa aj dnes. Dôkazom je svedectvo môjho priateľa, s ktorým často kážem.

Pochádzam z početnej rodiny. Moji rodičia, aj keď dobrí, pri výchove detí používali metódy odmien i trestov. Takže som dospieval s myšlienkou: ak budem dobrý, budú ma mať radi. Všetko záviselo od môjho správania, a keďže som sa nesnažil byť vždy dobrým, ustavične som pochyboval o láske druhých ku mne.

Dvanásťročný som vstúpil do seminára. Pamätám sa, že tu bolo treba vo všetkom súťažiť: v učení, v pochvale, v správaní. Ja som dosahoval slabé ohodnotenia v správaní a ešte horšie v učení. Predstavení otvorene prejavovali svoju náklonnosť k tým, ktorí sa dobre správali a ktorí dostávali dobré známky. Takže podľa toho sa ku mne správali aj ostatní.

Po niekoľkých rokoch sa veci zmenili a začal som si známky zlepšovať. Venoval som sa štúdiu Biblie. Aby som ju mohol čítať, naučil som sa grécky a hebrejsky. Išlo tu bezpochyby o kompenzáciu. Túžil som, aby si ma vážili moji predstavení a aby som aj ja mal také vymoženosti, aké mali tí, čo boli odmenení za dobré výsledky.

Ten, kto rastie preto, aby si vydobyl lásku druhých, žije vždy v neistote, lebo verí, že nič nenaplní jeho očakávania. Ďalej vie, že dostáva kúpenú lásku, a to vždy na základe toho, čo koná, a nie preto, čím je. To isté sa stalo s mojím vzťahom k Bohu: myslel som si, že musím byť dobrý, aby ma on ocenil; ak budem plniť jeho vôľu, získam jeho lásku. Môj život viery bol určitým druhom duchovného obchodu: snažil som sa kúpiťsi Božiu lásku dobrými skutkami, ale žil som v pekle odsúdenia, keď som zistil, že neviem mu byť verný. Pripadal som si rovnaký ako farizej, ktorý sa robí spravodlivým pred inými, ale v srdci sa cíti odsúdený, lebo nedokáže dokonale zachovávať zákon.

Ale jedného dňa prišli nejakí ľudia, ktorí sa mi zdali úplne šialení. Hovorili o živom Ježišovi, ktorý sa odrážal na ich tvárach a v ich úsmeve. Pre mňa, ktorý som žil pod zákonom, vzťah k Bohu bol formalistický: moje dobré skutky boli zámenou za Božie požehnanie. Tak ako farizej z evanjelia zachovával som pôst a modlitby som obetoval Bohu, aby som získal to, čo mi patrí. Naproti tomu títo hovorili o Bohu, ktorý je plný lásky a milosrdenstva, o viere v život, kde je všetko milosť, a preto sa žije v radosti, že sme dedičmi všetkého, čo Ježiš vydobyl na kríži.

Veľmi ťažko som prijal toto ich svedectvo, lebo niektorí z nich neboli katolíci. Bol som presvedčený, že my katolíci máme plnú pravdu, ale pravdou bolo aj to, že títo evanjelickí pastori žili v mimoriadnej radosti. Jednoducho a dôkladne vysvetľovali evanjelium tak, ako som to nikdy predtým nepočul.

Po mnohom vzdorovaní, presvedčený len ich radosťou a vierohodnosťou, rozhodol som sa počúvať, čo hovoria, a sadol som si do prvého radu. Na konci jedného chválospevu kazateľ vstal a ohlásil, že chce predstaviť štyri najdôležitejšie zákony duchovného života v živote kresťanov. Keďže som na túto tému nikdy nepočul hovoriť tak oduševnene a sugestívne, chcel som si to vypočuť. A Pán mi otvoril srdce, aby som prijal to posolstvo. Kazateľ sa priblížil ku mne a hľadiac mi do očí povedal kategoricky a priamo: „Boh ťa miluje bez akýchkoľvek podmienok."' Jeho pohľad mi prenikol do duše a jeho vrelé slová boli inšpirované Duchom. Potom dodal: „Boh ťa miluje, lebo on je dobrý, a nie preto, že ty si dobrý. Božia láska si nedáva podmienky. Nemusíš nič robiť, aby ťa on miloval. Existuje len jedna vec, ktorú všemohúci Boh nemôže urobiť: nemôže ťa prestať milovať. Aj od teba žiada len jedno: aby si ho miloval a aby si Mu dovolil, aby ťa aj On miloval..."

Nemal som viac síl počúvať ďalej jeho poúčanie a nikdy som sa nedozvedel, ktoré sú ostatné tri zákony duchovného života. Moje srdce bolo prebodnuté mečom Božieho slova. Existuje ktosi, kto ma miluje takého, aký som. Nemusel som si kupovať Božiu lásku, lebo on nemôže ma nemať rád... Táto správa zmenila celý môj život, zanechajúc vo mne hlboké stopy.

Od toho dňa prešlo dvadsaťdva rokov a nielenže si uchovávam živú spomienku na to, ale ani by som nepochopil svoj život bez toho 3. decembra 1971.
Obdivuhodný plán pre každého

Boh má obdivuhodný plán pre každého z nás: aby sme prišli z tmy do jeho prekrásneho svetla, urobil nás účastníkmi svojho božského života, aby sme už odteraz žili ako jeho synovia.

„A tomu, ktorý mocou, čo v nás pôsobí, je schopný okrem tohto všetkého urobiť oveľa viac, ako prosíme alebo chápeme" (Ef 3,20).
Nasledujúci príbeh mi opísala istá žena z Chile. Hovorí o tom, ako je sila lásky schopná vyliečiť hocijakú chorobu a odpustiť každý hriech.

Bola som bohatá žena na vysokej spoločenskej i kultúrnej úrovni. Mala som všetko, okrem chuti a vôle žiť. Moje zdravie sa pomaly zhoršovalo a cítila som sa vnútorne prázdna. V nič som neverila a pomýšľala som na samovraždu.

V takomto biednom stave, zronená a vyčerpaná životom som od jednej priateľky dostala pozvanie na kongres charizmatickej obnovy, na ktorom bude kázať otec Emilián Tardif. Odcestovala som, ale bez viery. Analyzovala som udalosti i osoby. Zabávali ma ich prehnané prejavy pred Bohom. Ale tá viera v neviditeľného Boha bola taká nákazlivá, že som sa pomaly, ani som to nepostrehla, oddala tomuto ovzdušiu nádeje.

Počas modlitby za uzdravenie Pán uzdravil jedno sedemročné dievčatko. Potom sa čítalo aj proroctvo, v ktorom Boh riekol: „Ja som prišiel, aby som ti priniesol šťastie, ja som tvoje šťastie. Ale ty si postavila medzi nás ohradu. Ja ťa milujem a chcem odstrániť všetky prekážky, aby si mohla okúsiť lásku, ktorú potrebuješ." Hneď som si uvedomila, že tie slová sa vzťahujú na mňa. Ohradou, ktorú som postavila medzi seba a Boha, boli moje hriechy, ale jeho láska bola omnoho väčšia a on rozhodol, že mi ju prejaví.

Potom som bola na druhom seminári a vtedy som sa vyspovedala zo všetkých svojich hriechov pred Bohom, ktorý ma miluje bez podmienok. Bolo to zázračné oslobodenie, ktoré ma zbavilo mojich komplexov hriechu. Keď je srdce človeka plné Božej lásky, všetko ostatné prechádza do inej roviny. Napokon prečo by nás Ježiš povolal, aby sme hľadali najprv Božie kráľovstvo, pretože všetko ostatné dostaneme ako prídavok? Našla som drahocennú perlu.

O niekoľko dní som navštívila svoju doktorku. Keď ma prezrela, opýtala sa udivene:„Čo si urobila?" „Zdôverila som sa Pánovi so svojou chorobou a prosila som ho, aby ma uzdravil," odpovedala som. A ona vykríkla: „To je skutočne zázrak, si uzdravená!"

Existuje určitý liek, ktorý lieči všetky choroby, nielen duševné a psychické, ale aj fyzické. Ktosi povedal, že obdobie, v ktorom ľudia najmenej ochorievajú, sú „medové týždne". To verím, lebo keď sa prežíva láska druhej osoby, život nachádza svoj zmysel.

Bola som slepá a uzavretá pred láskou. Nechcela som nikoho počúvať, len som sa ľutovala a nenávidela samu seba. Ale Božia láska premenila celý môj život. Boh uzdravuje aj chudobu fantázie i vôľu po živote; môžem to potvrdiť, lebo na mne urobil ten zázrak.

Život ľudí sa mení a pretvára jedine vtedy, keď sa stretnú s bezvýhradnou a navždy vernou láskou. Nakoniec naše srdce cíti smäd po nesmiernom, a preto ho môže uspokojiť len Božia láska. Právom tvrdil sv. Augustín: „Pre seba si nás stvoril, Pane, a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe."

Boh je láska a miluje nás nie preto, aby sme boli dobrí, ale že on je dobrý. Boh nežiada, aby si ho najprv ty miloval, ale aby si jemu dovolil milovať ťa. On bol iniciátor skôr, ako si mohol ty niečo pre neho urobiť. On ťa miloval bez podmienok.

„Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás" (1 Jn 4,10).

Modlitba

Dobrý Bože, viem, že si milosrdný Otec, ktorý miluje každé svoje dieťa. Potrebujem tvoju lásku. Otváram sa tejto láske, ktorá chce mi dať všetko najlepšie. Prijímam tvoju bezpodmienečnú lásku. Chcem zakúsiť tvoju dobrotu a milosrdenstvo v tomto čase svojho života.

Nechcem sa už vzďaľovať od teba, ako sa vzďaľuje márnotratný syn z domu otcovho, naopak, chcem sa vrátiť k tebe, aby som ťa mohol milovať tak, ako ty vieš milovať. Viem, že si ma hľadal, a dnes chcem, aby si ma našiel, aby tvoja láska mala úspech.

Ty si láska odveká, láska, ktorá preberá iniciatívu, riskujúc všetko. Tvoja láska zvíťazila nad tvrdosťou môjho srdca a teraz sa bezpodmienečne odovzdáva tvojej sile.

Cítim potrebu zakúsiť tvoju lásku a tvoju vernosť. Prejav mi svoju lásku, aby sa môj život zmenil a aby som všetky nasledujúce dni prežil v utešenej a radostnej istote, že ty ma osobne miluješ.

Ďakujem ti, Pane. Viem, že odpovieš na moju modlitbu, lebo som dôveroval v bezplatnú ponuku tvojej lásky.

Druhá kapitola – Hriech

Stvorení sme z lásky a pre lásku. Naše problémy sa totiž začínajú, keď sa vzdialime od prameňa lásky, aby sme išli svojimi cestami. V nasledujúcom príbehu Jacques Lebreton opisuje to najhoršie, čo sa môže človekovi prihodiť:

Všetko sa začalo pri El Alameine v Egypte počas bitky roku 1942. Bol som šoférom vojenského kamióna. Jedného dňa môj kolega, nevedno prečo, odistil granát a hodil mi ho do rúk. V okamihu som zbadal, že exploduje a že nebudem mať čas, aby som ho zahodil ďaleko. A naozaj explodoval.

Začul som iba strašný hluk, ktorý ešte aj dnes znie v mojich ušiach. Noc prišla rýchlo. Hneď ma previezli sanitkou do operačnej sály. O pätnásť dní nato mi zdravotná sestra povedala: „Neznepokojuj sa, aj jeden tvoj kolega, ktorý bol tiež slepý, po chirurgickom zákroku znovu získal zrak." Tak som sa dozvedel, že som slepý, dúfal som však, že po operácii budem znova vidieť. Človek je stvorený, aby dúfal.

V takomto stave som prišiel do Damasku. Vtedy som ešte nemohol vedieť, že v tých chvíľach bdel nado mnou tajomný Boží plán, pomocou ktorého objavím jedného dňa oveľa dôležitejšie svetlo, než bolo to, ktoré som stratil. Nemocničná posteľ bola mojou púšťou, púšťou pred stretnutím.

Na tomto mieste utrpenia som prosil Ježiša Krista: „Ježišu, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou. Maj súcit s mojím ľudským stavom. Túžim po nesmiernom, a som obmedzený a chudobný; cítim potrebu po absolútne, a všetko, čo ma obklopuje, je obmedzené a malé. A ty, Pane, kto si ty?"

Po štyroch mesiacoch som zistil, že nemám ani ruky. Predtým som to nezbadal, lebo som bol obviazaný a pripadalo mi normálne, že mi zdravotné sestry pri všetkom pomáhajú. A potom taký strašný objav. Ten úder bol až príliš ťažký, aby som ho zniesol. Predo mnou sa otvárali dve cesty: prijať to pokojne alebo ten oblok, ktorý ma lákal, aby som sa vrhol dolu. Vtedy som sa vzbúril proti Bohu a zvolal som: „Otče, ak si dobrý, dokáž to! Ale ak sa tvoja dobrota obmedzuje iba na prísľub šťastnej večnosti, ponechaj si ten prísľub pre seba, lebo mňa už nezaujíma. Bol som obeťou neľudských utrpení a nie som nijaký nadčlovek."

A Boh mi odpovedal. Bola tu ešte cesta, aby som pochopil Boží plán, a odpoveď prišla vo forme výzvy: naučiť sa žiť ako nevidiaci a bez rúk. „Vstaň a choď!" - bola odpoveď na ľudské utrpenie. Prijal som výzvu a výsledky boli udivujúce. Podarilo sa mi zvíťaziť nad sebou samým až do takej miery, že som sa pýtal: „Ale odkiaľ beriem takúto silu?" - „Dám vám silu Ducha, ktorý zostúpi na vás," odpovedal Ježiš Kristus. Takto som, vďaka Duchu, prijal plán, ktorý prichádzal zhora: som slepý a bez rúk. To je realita. A začal som plakať od radosti. Zvíťazil som v najdôležitejšej bitke svojho života.

Moji kamaráti sa ma pýtali, ako sa mi podarilo zachovať si takú silu, aby som mohol dodávať odvahu aj iným v nemocnici.
Vrátil som sa do Francúzska s veľkou túžbou po živote. Isté dievča mi povedalo: „Skutočnosť, že nemáš oči ani ruky, neznamená, že ti možno uprieť právo na šťastie." Zosobášili sme sa a mali päť detí.

Zrodil sa vo mne človek plný podnikavosti. Zapísal som sa do združenia nevidiacich a pracoval som v ňom, aby som prispel k zlepšeniu stavu mnohých mojich slepých priateľov. Bol som človek ako každý iný a mal som dobré ekonomické postavenie. Môj rozum i moje srdce boli v službe mne podobných. Ale o šesť rokov po tej explózii granátu som stratil počiatočnú motiváciu a čoskoro som začal pozerať na svoju prácu ako na idol. Už som ju nevykonával pre niekoho, ale pre niečo. Celá moja činnosť bola vo funkcii mňa samého. Už som viac nemal čas ani na modlitbu, lebo som mal toho ešte veľa urobiť. Bol som schopný vykonať sám od seba veci, ktoré boli pre mňa potrebné, a myslel som si, že už Boha nepotrebujem.

Zbavený motivácie viery vzdialil som sa od Boha. Čoskoro vznikla vo mne prázdnota, ktorú som sa snažil vyplniť vstúpením do komunistickej strany. Vzbúril som sa proti Bohu i proti Cirkvi. Dôsledky nedali na seba dlho čakať: chcel som sa rozviesť so svojou manželkou, tá však s tým nesúhlasila.

Jedného dňa ma istý môj priateľ odviedol k mystickej duši Marte Robinovej. Hlboko ma dojala jej jednoduchosť a úplne potichu som vyšiel z jej izby. Znovu som začal so svojím modlitbovým životom: „Otče, nechápem nič. Mal som vieru, ale som ju stratil. Teraz som ju znovu našiel. Ukáž sa mi v mojom živote."

V októbri 1960 ožiarilo moju noc svetlo a z mojich rúk padli všetky okovy. Nemohol som celú noc zaspať a môj kolega počul, ako dve hodiny hovorím o Božom milosrdenstve. Človek môže popierať Boha, ale Boh nemôže zaprieť človeka. Na svojej nemocničnej posteli som skúsenostne zažil Božiu nežnosť, spolucítenie a plodnosť, ale chýbala mi skúsenosť jeho milosrdenstva.

Pravda, ja som nebol zodpovedný za ten strašný incident, ale je pravda aj to, že som sa nemohol cítiť nevinným. Nikto nie je nevinný. Nachádzajúc sa v nebezpečenstve, že sa stratím, Boh dovolil, aby som upadol do aktivizmu v úmysle, aby mi dal neskoršie poznať svoje milosrdenstvo a svoje odpustenie. Dnes, posilnený touto skúsenosťou, dovolím si tvrdiť, že najhoršou chorobou nie je slepota ani byť bez rúk. Najväčším nešťastím na tomto i na druhom svete je vzdialiť sa od Boha. Boh je milosrdenstvo. Boh je nežnosť.

Jacques Lebreton celkom dobre postrehol najťažší problém nás ľudí: vzdialiť sa od Stvoriteľa, aby sme kráčali cestou nezávislosti a vzbury, kde sa skôr či neskôr objavia následky. Kto sa vzďaľuje od života, nemôže nájsť iné, iba smrť. Najťažšou chorobou človeka je hriech, lebo každý, kto pácha hriech, je otrok (Jn 8,34) a logickým dôsledkom hriechu je smrť (porov. Rim 6,23), lebo kto seje pre svoje telo, z tela bude žať porušenie (Gal 6,8).

Hriech je akoby akési brnenie, ktoré nám prekáža zakúsiť Božiu lásku. V podstate spočíva v tom, že viac veríme sebe a svojim prostriedkom než Božím cestám. Je to vzbura, ktorá sa snaží urobiť nás nezávislých od Boha, aby sme neokúsili jeho vykupiteľskú lásku, lebo nás oddeľuje od druhých a rozdvojuje našu dušu v nás. Viac než v konaní zlých a zakázaných skutkov ide tu o zaujatie postoja vzbury vzhľadom na Boha, vzďaľujúc sa jeho prítomnosti a z jeho ciest.

Všetci zhrešili a chýba im Božia spása (Rim 3,23), pretože Adam a Eva, ktorí predstavujú každého z nás, vzdialili sa od Boha, zakúsili svoju nahotu a boli vyhnaní z raja, ktorý symbolizuje šťastie, na ktoré nás Boh pozval. Hriech je prameňom všetkého zla, ktoré trápi ľudstvo.

Zlá správa: svojimi silami sa nemôžeme spasiť

Nemôžeme sa spasiť svojimi schopnosťami ani svojimi dobrými skutkami. Nikto nemôže ospravedlniť seba samého. Človek zranený hriechom sa nemôže vrátiť do strateného raja. Že sa človek nemôže vykúpiť vlastnými silami, dokazuje Karlina skúsenosť:

Ako šesťročnú ma dali do sirotinca. Rodičia ma dočasne opustili a moje malé srdce to hlboko zranilo. Keď som sa vrátila domov, mala som už desať rokov. Bola som smutná a zúfalá. Zbadala som, že sa páčim chlapcom, začala som sa parádiť a strácala som veľa času pred zrkadlom, aby som ich zviedla. Správala som sa koketné túžiac naplniť onú prázdnotu lásky, ktorá ma trápila. Túžila som po nežnosti, ale nachádzala som iba rozčarovanie.

Po jednom veľmi silnom sentimentálnom sklamaní, ktoré bolo ťažké prekonať, rozhodla som sa opustiť domov. Mala som u chlapcov veľké úspechy, bola som príťažlivá a voľná v správaní, ale keď som sa vrátila domov, trpko som plakala na svojej posteli pre nešťastie, ktoré ma sužovalo. Čím som sa viac utápala v sexe, tým menej som verila v lásku. Všetky sexuálne skúsenosti zanechávali vo mne obrovskú prázdnotu. Sex sa mi stal posadnutosťou, ktorej som sa nevedela zbaviť.

Hľadala som spôsob, ako odpovedať na také zúfalstvo, a našla som ho v okultizme. Navštevovala som kurzy astrológie a naučila som sa, ako získať úplnú vládu nad sebou. Praktizovala som jogu, transcendentálnu meditáciu aj japonský zen. Všade mi sľubovali šťastie, všeobecnú lásku a vládu ducha nad matériou, ale ani jeden z týchto sľubov sa v mojom živote nesplnil.

Jeden môj priateľ, ktorého som sama presvedčila, aby tiež išiel tak veľa sľubujúcou cestou, ochorel zo sklamania a úzkosti. Toto všetko ma priviedlo ku kríze. Jestvuje nejaká odpoveď na nezmyselnosť života? Trýznená pochybnosťami požiadala som svojho guru o radu pre môjho priateľa. Prečo nám šťastie napriek tomu, že robíme všetko, aby sme ho dosiahli, uniká z rúk? A prečo napriek tomu, že sa nachádzame na ceste dokonalosti a osvietenia, výsledky, ktoré dosahujeme, vždy nás vedú opačným smerom? Budeme raz vôbec schopní dosiahnuť vrchol dokonalosti vlastnými silami? Nevedel mi dať uspokojujúcu odpoveď. Iba hovoril o rôznych meditáciách. V tomto prípade však išlo o život, lebo priateľ trpel ťažkou depresiou.

Teda načo ďalej žiť? Môj život poznal iba utrpenie a stále neúspechy, bez nádeje, že sa raz dostanem z labyrintu. Kúpila som si pištoľ, dala som si ju do kabelky, aby som skončila so životom, ktorý nemal nikdy ani začať. Navštívila som ešte svojho priateľa, ktorý mi daroval malú knižočku. Vložila som ju tiež do kabelky bez toho, aby som sa na ňu pozrela.

Vrátila som sa domov a začala sa pripravovať na samovraždu ešte tú noc. Kým všetci spali, v zúfalstve otvorila som kabelku a siahla som do nej rukou, aby som vybrala pištoľ. No pod prstami som pocítila čosi iné, neočakávané. Bola to knižočka, ktorú mi daroval priateľ. Vytiahla som ju. Bolo to Evanjelium. Otvorila som ho a náhodou prečítala: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil" a ďalej: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním." Pripadalo mi, ako by opisovali môj stav. Znovu som si prečítala túto výzvu a zdalo sa mi, že je adresovaná priamo mne: „Poď ku mne... a ja ťa posilním... Poď..." Predo mnou sa otvárali dvere, cez ktoré mohla prísť nádej, ale ja som na ne nikdy nezaklopala: prišla chvíľa, či sa rozhodnem prijať alebo neprijať túto poslednú možnosť...

Prešlo desať rokov odvtedy, čo som sa darovala Ježišovi, aby ma zachránil, a dnes môžem dosvedčiť, že šťastie, po ktorom som tak túžila, sa dá nájsť, ak jemu zveríme svoj život, aby v nás urobil to, čo sami nie sme schopní urobiť.

Môžem povedať ako Šimon Peter: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života." Ja nie som schopná vyriešiť veľkú neznámu svojho života. Dokonca čím viac som hľadala, ako sa zachrániť a len o to sa usilovala, tým viac som sa ponárala ďo zúfalstva a úzkosti. Len čo som poznala, že ja sama nie som na to schopná, vtedy si ty začal pôsobiť v mojom živote.

Karla

Je pravda, že hriech je veľkou prekážkou, ale ešte väčší problém je nepriznať si ho. Kto sa z neho nevyzná, nezakúsi odpustenie. Ale kto sa z neho vyzná, dosiahne spásu. Môžeme to vidieť z dvoch nasledujúcich, hoci protichodných, evanjeliových príbehov:

Farizej a mýtnik vošli do chrámu modliť sa. Farizej vztýčený na poprednom mieste začal sa chváliť svojimi dobrými skutkami považujúc sa za lepšieho od mýtnika, ktorý kľačal v kúte chrámu a ktorý sa uznával za hriešnika a prosil o Božie milosrdenstvo. Ježiš tvrdí, že mýtnik bol ospravedlnený u Boha, a nie farizej, ktorý sa povyšoval.

Lotor visiaci na ľavej strane od Ježiša sa dožadoval „svojej" spásy, ale ani na chvíľu si nepriznal, že je hriešnik a že si zasluhuje smrť.

Nejde o to, že sa cítime trvalé umáraný spáchanými hriechmi, ale že sme si vedomí svojej neschopnosti, aby sme sa sami spasili. To, čo tvrdíme, ukazujú nám skutočnosti. Istý priateľ, ktorý ma sprevádzal na seminár uzdravovania do Mexika, vyrozprával mi toto: Pokúšal som sa ísť mnohými cestami, ale všetky boli bez cieľa. Niet horšieho, ako ísť a nerobiť pokroky. To sa stáva, keď sa dáme na chodníky skazy. Sú labyrinty bez východiska, v ktorých čím viac hľadáš východisko, tým viac ťa strháva zúfalstvo a ponáraš sa do pohyblivého piesku samých svojich obmedzení.

Koľko dôvodov má Boh, keď sa žaluje a hovorí: „Veď dvoch ziel sa dopustil môj ľud: mňa opustili, prameň živých vôd, aby si vykopali popraskané cisterny, ktoré vodu udržať nemôžu" (Jer 2,13).

Rosa Guadalupe Velezová vo svojom svedectve dokonale objasňuje túto situáciu:

Už je to osem rokov, čo som sa vzdialila od Cirkvi a Boha, urážajúc ho neprestajne tisícimi spôsobmi. Nikdy som nešla dobrovoľne na omšu a keď som bola zavše donútená ísť so svojou matkou alebo priateľmi, prípadne s príbuznými, robila som to s veľkým nedostatkom úcty, kritizujúc kňazov a vysmievajúc sa svätým veciam. Pre mňa jestvovali len svetské pôžitky, ktorými som sa snažila naplniť obrovskú prázdnotu lásky.

Mám sedemročné dievčatko, voči ktorej som veľakrát zanedbala materské povinnosti nielen kvôli zamestnaniu, ale predovšetkým preto, aby som sa mohla zabávať a egoistický sa zaoberať tým, čo som nazývala „svojím životom". Umlčovala som svoje svedomie mysliac si, že keď dcéra dospeje, aj tak ma opustí, aby žila svojím životom, a ja zostanem sama a stará.

Keď ma matka, ktorá opatrovala moju dcérku už od jej štvrtého mesiaca života, upozorňovala na moju zodpovednosť matky, nedbala som na to. Keď ma videla, že prežívam krízu kvôli zamestnaniu alebo že mám citové problémy, hovorila mi: „Pros Boha, aby ti pomohol, priblíž sa mu." Mojou odpoveďou bolo: „Pros ho ty, lebo teba počuje.

O mňa už viac nedbá." Vtedy mi zvykla pripomenúť, že nesmiem byť nevďačnou voči Pánovi, lebo mám zamestnanie a že ja i moja dcérka máme pevné zdravie. Môj hriech mi nedovoľoval, aby som uznala Božiu lásku. Bola som ako Adam a Eva, skrývala som sa, keď Boh prechádzal popri mne. Preto som ho nevidela, keď sa približoval k môjmu životu.

No jednako Božia láska a odpúšťanie sú omnoho väčšie, lebo - hoci Bohu bol odporný môj hriech - miloval mňa, hriešnicu. Vo svojom nesmiernom milosrdenstve zľutoval sa nado mnou a prišiel mi na pomoc celkom nezvyčajným spôsobom.

Dve priateľky a kolegyne z pracoviska ma neprestajne prosili, aby som sa priblížila k Pánovi a zmenila svoj život. Jedna patrila medzi Svedkov Jehovových a druhá, katolíčka, do charizmatickej obnovy. Tá druhá mi rozprávala o zázračných udalostiach, ktoré koná Boh skrze Ducha Svätého. Bola taká nástojčivá, že som jej sľúbila, že pôjdem s ňou na budúci utorok na jej obrad. Prišiel pondelok, deň pred dohovoreným časom. Bola som doma, keď som počula klopanie na dvere. Bola to moja katolícka priateľka. Len čo som jej otvorila, zaskočila ma: „Chytro. Poď so mnou, nechala som v aute bežať motor, ideme sa pozrieť na Božiu slávu!" Prijala som pozvanie zo slušnosti a pretože mi ani nedala čas, aby som odpovedala. Vybrala som sa v chvate a bez vôle na toto modlitbové stretnutie.

Neviem opísať, čo sa mi v tom kostole stalo: pocítila som, že piesne i celé to slávenie sa dotýkali hlboko môjho srdca spôsobom, aký si neviem vysvetliť. Začala som plakať bez toho, aby som mohla prestať, ako by sa čosi lámalo v mojej hrudi. Vyznala som sa zo svojho hriechu pred oným dobrým Bohom, ktorý ma miloval bez podmienok, a odovzdala som mu celý svoj život, aby ma očistil od každého hriechu.

Čím viac som plakala, tým šťastnejšia bola moja priateľka, ktorá neprestávala plesať: „Hovorila som ti, že ťa Boh nemôže nechať v takých podmienkach! Jeho Duch ti dáva priznať, že bez neho nemôžeš urobiť nič v tomto živote. Už ťa Pán zachytil a viac nedovolí, aby si blúdila."

Toto bol najväčší zázrak, ktorý mi urobil Boh, lebo nikto nepozná Syna, ak ho nepozve Otec. Boh ma pozval, aby mi Duch Svätý umožnil spoznať svoju nesprávnu cestu, na ktorej som prežívala svoj život, dajúc mi hlbokú ľútosť nad svojimi hriechmi. Trochu neskoršie skrsla vo mne túžba po prijatí tela nášho Pána Ježiša Krista a rozhodla som sa urobiť si úprimnú spoveď, skôr ako pristúpim k svätému prijímaniu.
Ale Pán mal pre mňa ešte jeden dar. Už takmer tri roky som trpela na silné bolesti hlavy, ktoré sa začínali v blízkosti ucha. Bolesti boli časté a čoraz intenzívnejšie, takže som bola nútená vziať si každý deň aspoň päť alebo šesť analgetík. Zavše ma bolesť prebudila v noci a nemohla som spať, a tak som brala každý večer tabletky na spanie. Dozvedela som sa, že otec Emilián Tardif príde sláviť charizmatickú omšu a zaumienila som si zúčastniť sa na nej v nádeji, že ma Pán uzdraví. Tak sa aj stalo.

Keď otec Tardif povedal, aby sme zatvorili oči, lebo popri nás prejde Ježiš a uzdraví nás, zdalo sa mi, že vidím akúsi ruku s bielym rukávom. Zmätená otvorila som oči, ale hneď som ich znovu zatvorila a mala som to isté videnie. Pocítila som silné teplo, ktoré prechádzalo od lakťa a išlo hore až po zátylok. Sláva Bohu! V tej chvíli som bola uzdravená. Odvtedy bolesť prestala a nemala som už viac nijaké ťažkosti.

Každý deň pozorujem, čo môže urobiť Duch Svätý v našom živote s pomocou najsvätejšej krvi nášho Pána Ježiša Krista. Pán sa prejavuje mnohými spôsobmi, aby sme sa rozhodli odovzdať sa do jeho rúk.

To, čo ma najviac mätie, je skutočnosť, že ma neobvinil kvôli mojim hriechom, ani ma neodsúdil, ale ma radšej presvedčil, že potrebujem jeho odpustenie. Náš Boh je naozaj obdivuhodný k hriešnikom, ktorí sú disponovaní nie aby pykali za svoje hriechy, ale aby boli pripravení otvoriť sa odpusteniu nesmiernej Božej láske.

Hriech je na počiatku každého zla, ktoré trápi svet. Ale ešte väčším zlom je nepriznať si ho, lebo v takom prípade" nehľadáme spásu, pretože sme presvedčení, že ju nepotrebujeme. Preto Ježiš vysvetľuje všetkým, ktorí sa považujú za dobrých: „Keby ste boli slepí, nemali by ste hriech. Vy však hovoríte: »Vidíme.« A tak váš hriech ostáva" (Jn 9,41).

Tak ako kedysi, keď si márnotratný syn uvedomil svoju chybu, spoznal otcovskú lásku a rozhodol sa vrátiť k otcovi, rovnako aj od nás Boh očakáva, aby sme uznali svoj hriech bez ospravedlňovania a výhovoriek, aby nám ho mohol odpustiť. Čaká, aby sme mu jednoducho povedali: „Zhrešil som proti tebe a chcem sa vrátiť do tvojho domu..."

Kto uzná, že potrebuje spásu, už je na pravej ceste, aby ju našiel. Tak ako nejakú voskovicu možno zapáliť iba vtedy, keď je zhasnutá, rovnako aj svetlo spásy môže zažiariť iba v tom, kto sa nachádza v tme hriechu a má potrebu toho svetla.

Na záver pripomenieme, že jestvuje iba jeden hriech, ktorý Boh nemôže odpustiť: hriech, ktorý neuznávame a ktorý chceme ospravedlniť; hriech, za ktorý chceme zadosťučiniť my sami nejakým dobrým skutkom. Jediný hriech, ktorý Boh neodpúšťa, je ten, za ktorý nežiadame odpustenie.

Stačí uznať sa hriešnikmi pred Bohom, aby sme okúsili spásonosné odpustenie. Prijať, že nie sme schopní spasiť sami seba, a zveriť sa vo svojej slabosti do rúk Boha, ktorý nechce smrť hriešnika, ale chce, aby sa obrátil a žil.

Modlitba

Milosrdný a láskavý Bože, len toľko si čakal, či priznám svoj hriech, aby si ma prijal do svojho domu plného lásky. Teraz som tu, uznávam, že som ťa sklamal aže som sa vzdialil od teba.

Vzbúril som sa proti tebe kráčajúc svojimi cestami. Putovanie môjho života bolo na okraji tvojich plánov v presvedčení, že moje cesty sú lepšie ako tvoje. Po blúdení mnohými cestičkami, s nohami zablatenými od hriechov vraciam sa k tebe, lebo neviem, kam by som mal ísť, nesúc v tele znaky svojich nespočetných zblúdení...

Daruj mi, Pane, bolesť kvôli mojim hriechom, že som urazil teba, dobrý Bože, ktorý si ma bezpodmienečne miloval. A aby som sa neospravedlňoval, môžem ti iba s Dávidovými slzami opakovať: „Zmiluj sa, Bože, nado mnou, dľa milosrdenstva svojho, znič podľa množstva zľutovaní svojich neprávosť moju. Od previnenia môjho naskrze ma umy a očisti ma z hriechu môjho. Veď ja som si vedomý neprávosti svojej a môj hriech je stále predo mnou. Mne srdce čisté, Bože, stvor a obnov vnútri ducha pevného. Návrat mi radosť spásy mojej a posilni ma duchom veľkomyseľným. Otvor mi, Pane, pery moje a moje ústa budú chválu tvoju hlásať."

Vidím, že sa nemôžem spasiť sám svojimi silami; preto prichádzam k tebe, aby si ma zbavil každého môjho otroctva, ktoré ma vedie do smrti.

Uznávam, že som veľký hriešnik, že som sa vzbúril proti tebe, aby som kráčal po svojich cestách, ďaleko od tvojich. Nechcel som byť od teba závislý a sám som si písal smernice svojho života.

Tretia kapitola - Spása v Ježišovi Kristovi

Nasledujúce svedectvo dokazuje, ako Boh ide v ústrety človekovi, aby ho vykúpil. On má väčší záujem o to, aby sme boli spasení, ako my sami. Keďže už dal svojho jednorodeného Syna, nedovolí, aby jeho obeta bola márna a nadarmo vyliata jeho presvätá krv. A tak ide a hľadá človeka, aby ho pritiahol ku krížu Ježiša Krista, na ktorom sa raz navždy uskutočnilo naše spasenie.

Už od detstva som bol svedkom ťažkých rodinných hádok. Toto ovzdušie zanechalo vo mne hlboký pocit neistoty, čo spôsobovalo život v strachu. Ako mladík som začal piť a snívať ako mnohí iní mládenci v Kanade. Pretože som nebol spokojný so svojím životom, hľadal som šťastie rojčením o tom, že sa stretnem v živote s veľkou láskou, že budem cestovať po svete alebo že sa stanem veľkým umelcom rockovej skupiny. Navzdor môjmu svetu fantázie skutočnosť bola krutá.

Ako šestnásťročný som zažil prvú bolestnú skúsenosť. Objavil som sociálnu nerovnosť a pod silným vplyvom situácie, v ktorej som žil, moje hľadanie pravdy a istoty nabralo politický charakter. Chcel som zameniť malomeštiacke a nespravodlivé spoločenstvo, ktoré si osvojilo vykorisťovanie.

V osemnástich rokoch som prečítal knihu Alberta Camusa a na slová z úvodu nikdy nezabudnem: „Existuje len jeden filozofický problém, ktorý môžeme považovať za dôležitý: samovražda." Rozhodnúť, či si život zaslúži, aby sme ho žili, alebo nie, je základný filozofický problém. Odvtedy myšlienka na samovraždu mi začala víriť hlavou.

V dvadsiatich rokoch som študoval na vysokej škole filozofiu. V tom čase sa moji rodičia po tridsaťpäťročnom manželstve rozviedli. Naoko ma to nerozrušovalo, no táto udalosť otriasla mnou viac, ako som si to chcel pripustiť. Vzbúril som sa, všetko som zanechal a pripojil som sa k tým, čo predstavovali systematickú opozíciu proti spoločnosti, k hnutiu punks.2

Celý môj život sa ponoril do tmy. Žil som v nenávisti, v odmietaní a búril som sa proti autorite, proti nespravodlivosti v Latinskej Amerike, proti rasovej diskriminácii, proti zbraniam a proti nezamestnanosti. Indiferentnosť spoločnosti pred týmito problémami sa mi zdala ako načasovaná bomba. Podľa môjho názoru, zbaveného nádeje, svet sa strmhlavo rútil do svojej apokalypsy, ale snažil som sa pred tým zatvoriť oči, zahlušiac sám seba konzumizmom a zábavami. Príslušníci hnutia punks svojím výzorom i postojmi chceli sa konfrontovať s protirečením vo svete. Napriek všetkému som bojoval proti zlu neúspešne, lebo to zlo bolo vo mne. Dostával som sa na dno zúfalstva a strašiak smrti stál predo mnou stále ako nejaký prízrak.

Paradoxne, v najtemnejšej chvíli noci sa ukázalo svetlo. Spolupracoval som na jednom koncerte členov hnutia, ktorý bol v skutočnosti jednou čiernou omšou: vreštiaca a trieskajúca hudba, okovy a fluoreskujúce saká; a potom najneslýchanejšia vec, všade kríže dolu hlavou popri bohorúhavých symboloch. Zlo tu bolo také zjavné a konkrétne, že som uveril v skutočnú existenciu diabla.

(2 Punk (čítaj pank) je názov „hnutia" anglickej mládeže; vyznačuje sa apatiou a rozčarovaním, ako aj pohŕdaním dnešnou spoločnosťou (pozn. prekl.).)

Počas inej noci na slávnosti s množstvom halucinogénnych prostriedkov sme tancovali v rytme New Age. Po prvý raz som sa cítil dobre. Mal som dojem, že kmitám na tej istej vlnovej dĺžke ako táto hudba, ktorá ma opájala... a hľa, znenazdania sa vidím pred jedným krížom: jeden Človek dal za mňa život z čírej lásky, aby som žil šťastne nielen na tomto svete, ale po celú večnosť.

Tento neobvyklý zážitok sa zmenil na maják v mojom živote a vydal som sa tým smerom. Začal som sa modliť, hoci moja viera bola akousi miešaninou: od Budhu k Ježišovi, od reinkarnácie k Panne Márii, stále popierajúc každú formu dogmy.

Jedného dňa, keď som sa cítil zvlášť rozčarovaný pre nedostatok pravdy a lásky, pozvala ma moja sestra do charizmatickej skupiny. Išiel som tam bez vnútorného presvedčenia. Tam ku mne pristúpilo jedno dievča a oslovilo ma: „Prichádzaš sem hľadať Ježiša. Ty ho nájdeš a stále ho budeš nosiť so sebou." V tých dňoch mi predstavili dobrého Boha, ktorý nechce katastrofu sveta, ale jeho záchranu, ktorý miluje každého človeka tak, že posiela svojho jednorodeného Syna, aby tí, čo v neho veria, mali život v hojnosti. Po prvý raz som pochopil a uveril, že niekto už úplne uskutočnil dielo vykúpenia sveta a všetkých ľudí.

Obnova nebola ľahká, ale pomaly, postupne Pánovo slovo prenikalo do mňa a podmaňovalo si moje pravé ja. A zažil som, že „vo mne prebýva milosrdná Božia láska". Mnoho rokov som žil na úrovni zmyslov, povrchne a môj rozum sa nikdy nenasýtil, ale teraz bolo moje srdce plné lásky a pokoja.

Vtedy som pochopil, že dôvod mojich utrpení, ako aj utrpení spoločnosti a celého sveta sa nachádza v mojom srdci. Nedostatok lásky je prameňom všetkých problémov. Vtedy som spoznal potrebu spásy a táto spása nemohla byť odo mňa samého. Bolo treba prijať Ježiša, Božieho Syna, ako jediného Spasiteľa.

On zmenil môj život a dal význam celej mojej existencii.
Štefan

Ježiš prišiel vykúpiť všetkých ľudí. On je jedinou alternatívou, keď sa zatvoria všetky dvere. On môže urobiť to, čo ľudia nemôžu. Keď sa niekto dostane na dno svojich možností a nedokáže riešiť svoj problém, ostáva mu ešte jediná a posledná možnosť: Ježiš. Potvrdzuje to táto udalosť:

Carlos Amaya bol dobrý človek a snažil sa byť aj dobrým kresťanom. Žiaľ, ako mnohí iní mal jednu chybu, ktorej sa nemohol zbaviť. Bol alkoholik. Napriek všetkým svojim snahám nevedel odolať alkoholu. Často prichádzal do Domu zvestovania, aby sme sa za neho modlili, lebo naozaj chcel zmeniť svoj život. Vo svojej horlivosti urobiť niečo pre druhých snažil sa kolportovať a predávať moje knihy evanjelizácie. Vždy, keď si prišiel po ďalšie, využili sme čas a pomodlili sme sa za neho. Zdalo sa však, že Ježiš sa nezaujíma natoľko o jeho uzdravenie, ako sa on zaujíma o predávanie kníh, keďže sme nevideli nijaký výsledok.

Jedného dňa prišiel Carlos do Domu zvestovania unavenejší a zúfalejší ako inokedy. Nemohol už viac bojovať proti tomu hroznému návyku. Nebol som doma, a tak vošiel do kaplnky, kde bola vyložená Sviatosť oltárna.

Ľahol si na zem pred Pána, odovzdávajúc mu svoj alkoholizmus, prosil ho, aby sa nad ním zmiloval. Priznal sa, že nevie premôcť túto slabosť, ale si bol istý, že Boh môže všetko a že len on ho môže oslobodiť. O krátky čas zistil, že už nepije. Po dvoch týždňoch celkom stratil záujem o alkohol. Nebola to jednoduchá zdržanlivosť, ale skutočné odmietanie alkoholu. Také hlboké bolo uzdravenie, ktoré urobil Pán.

On nám dáva silu nielen zvíťaziť nad hriechom, ale v nás aj zničí túžbu po ňom. On mení srdce človeka a prebúdza v nás túžbu po vyšších veciach, než sú pozemské veci. Tak ako Šaul, ktorý hľadal oslice, keď ho stretol Samuel, a potom sa stal kráľom Izraela, tak aj Carlos, kým predával knihy, stretol ho Spasiteľ sveta a dal mu víťazstvo nad alkoholom (urobil ho kráľom nad touto slabosťou).

Niektorí ľudia si mysleli, že Carlos si zaslúžil uzdravenie predávaním kníh, a preto si mnohí priali tieto knihy predávať. Uzdravenie je však dar milosrdnej lásky Boha, ktorý miluje svojich synov a chce, aby boli zbavení otroctva. To, čo urobil s Carlosovým alkoholizmom, môže urobiť s hociktorou inou chybou, vášňou a otroctvom, ktoré každý z nás má, lebo Ježiš je ten istý včera i dnes, i naveky. Stačí prosiť ho s vierou a on môže zmeniť náš život, lebo vlastne preto prišiel, aby sme mali život a aby sme ho mali v hojnosti.

Boh nechce, aby jeho deti boli spútané otroctvom hriechu. Preto nám dáva silu Ducha Svätého, aby sme pomocou nej víťazili vo všetkých bojoch a zápasoch tohto sveta.

Radostná zvesť
Pretože človek pre svoj hriech nebol schopný vrátiť sa do strateného raja, Boh prevzal iniciatívu a prišiel stretnúť sa s ním na zemi:
„Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život" (Jn 3,16).
A najpodivnejšie je, že nepozval dobrých, ale nás, ktorí sme boli jeho nepriateľmi pre naše hriechy:
„Lebo Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo" (Lk 19,10).

To je radostná zvesť pre všetkých ľudí: máme Dobrého pastiera, ktorý zanechá deväťdesiatdeväť oviec v ovčinci a ide hľadať tú jednu stratenú. Kto príde k nemu, neodmietne ho, ale bude mať svetlo života, lebo on je cesta, pravda a život. Namiesto toho, aby nás trestal, platí dlh, ktorý sme mali za naše hriechy. Teraz sme znovu zmierení s Bohom, lebo náš dlh je splatený smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiša Krista. Na kríži splatil cenu našich hriechov a získal nám Božie odpustenie prelievajúc svoju predrahú krv. Vďaka jeho smrti a vzkrieseniu boli sme oslobodení od hriechu a večnej smrti. Už niet nijakého odsúdenia pre tých, ktorí sú v Ježišovi Kristovi. Každý môže povedať: „Nezomrel len kvôli mne, ale namiesto mňa."

„Lebo mzdou hriechu je smrť' (Rim 6,23).

Ježiš na seba vzal smrť, ktorú každý z nás mal podstúpiť za hriechy, platiac tak celým svojím životom. Cenou svojej krvi nás vykúpil od tyrana, ktorý nás urobil otrokmi, a vykúpil nás, aby nás znovu vrátil Bohu.

„Aj vás, čo ste boli mŕtvi v hriechoch a neobriezke svojho tela, oživil s ním... Zotrel dlžobný úpis, ktorý bol svojimi nariadeniami proti nám... Odstránil ho tým, že ho pribil na kríž" (porov. Kol 2,13-14).

Život v hojnosti vďaka jeho zmŕtvychvstaniu

Ježiš nie je poslaný na tento svet, len aby nás oslobodil z jarma hriechu, ale predovšetkým, aby nám dal nový život, aby sme mohli žiť ako synovia a dedičia nebeských požehnaní: "Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie" (Jn 10,10).

Ježiš na tretí deň vstal z mŕtvych, aby nikdy viac nezomrel. Teraz ako veľkňaz ponúka svoj vzkriesený život všetkým, čo v neho veria. Bohom je oslávený, Duchom Svätým naplnený a ustanovený za božského Vladára a Pána, obdarený močoví nad nebom i nad zemou, aby sa na jeho meno zohlo každé koleno a podriadená mu bola každá moc.

Ježiš umožňuje spásu celému ľudskému pokoleniu. Neexistuje ani jediná osoba, ktorá by nemohla byť spasená. Jeho najsvätejšia krv vystačí pre všetky situácie. Nasledujúce tri evanjeliové príbehy predstavujú určitým spôsobom tri rôzne potreby ľudstva:

Cudzoložnica (Jn 8,3-11)
Pokoj so sebou samým

Tí, ktorí ju prichytili pri hriechu, priviedli ju k Ježišovi. Boli si istí, že potvrdí trest smrti určený Mojžišom pre takéto ženy. Ježiš však naopak prejavuje k nej dôveru, hoci bola neverná, a takto jej navracia stratenú dôstojnosť. Spravil juženou. Ježiš má liek na všetko. Dokonca nepoukazuje na jej minulosť, neodsudzuje ju, ale ani ona sa necíti odsúdenou. Teraz sa pred ňou vynára celkom nová a otvorená budúcnosť: „Choď a už nehreš!" Odpustenie Pánovo jej dáva schopnosť a silu viac nehrešiť.

Bohatý Zachej (Lk 19,1-10)
Pokoj s druhými

Zachej bol bohatý človek, ktorému okrem postavy nič nechýbalo. Aby nahradil svoj malý vzrast, nahromadil si nesmierne bohatstvo nespravodlivým spôsobom a vykorisťovaním i klamaním blížneho.

Jedného dňa prišiel Pán Ježiš do Jericha a Zachej sa musel vyšplhať na strom, aby ho mohol vidieť. Ježiš sa naňho pozrel a nečakajúc na pozvanie oznámil mu, že chce v jeho dome obedovať. Od toho dňa sa Zachej úplne zmenil. Ježiš ho zbavil istoty, na ktorej spočíval jeho dovtedajší život, a jeho život založil na bezpečnej skale spasenia. Ježiš zmenil Zachejov život. Dal mu nový zmysel, ukazujúc mu, že človeka nemôžu uspokojovať veci tohto sveta, že jestvuje skutočnosť, ktorá nás presahuje a je nad vecami, ktoré možno počítať alebo sa ich dotýkať: to je kráľovstvo nebeské. Zachej bol oslobodený od lakomstva, začal žiť spravodlivo a v pokoji s ľuďmi.

Kajúci zločinec (Lk23,39-43)
Pokoj s Bohom

Odsúdili ho na smrť na kríži, lebo bol vrah a zlodej. Bitka a väzenie neboli viac pre neho liekom. Nič a nikto ho nemohol vykúpiť, preto podľa zákona bol odsúdený na smrť: popravený bude na Veľký piatok po pravej strane jedného človeka, Ježiša, ktorý nič zlé neurobil.

Všetci ho odsúdili. Aj on sám schvaľoval skutočnosť, že pre neho niet iného lieku okrem smrti. Uznal: „My trpíme spravodlivo." Zdalo sa mu to normálne, že musí umrieť. Bol presvedčený, že pre neho na tomto svete niet nijakej nádeje na záchranu a vykúpenie.

Ale sa obrátil na Ježiša, ktorý znášal rovnaké bolesti, a Ježiš mu otvoril bránu vtedy, keď mu všetci upierali právo na život. Ježiš ho nezavrhol, hoci jeho zamietol zákon i spravodlivosť tohto sveta. Naopak, dal mu nový život práve preto, lebo umieral: „Ešte dnes budeš so mnou v raji." Nie, pre Ježiša nie je všetko skončené. Život sa smrťou nekončí. Pre Ježiša nikto nie je odsúdený na smrť. Na všetko je liek. Zločinec našiel zmierenie s Bohom vďaka ukrižovanému Ježišovi.

Nasledujúce svedectvo nám ukazuje, ako Boh môže intervenovať v každom čase ľudského života, lebo pre neho nič nie je stratené.

V apríli 1988 som sa zúčastnil na Národnom charizmatickom kongrese v meste Rimini v Taliansku, na ktorom bolo 44 000 účastníkov. Prípady uzdravenia skúmala komisia lekárov, medzi ktorými bol aj lekár z Medzinárodného lekárskeho úradu v Lurdoch.

V prvý deň kongresu prišiel rad na mňa, aby som povedal svoje svedectvo a aby som sa modlil za chorých. Pán mi dal tieto slová poznania: „Je tu istá pani asi 58-ročná. Je veľmi smutná, lebo jej syn spáchal samovraždu a ona skľúčene myslí na to, že je zatratený. Preto nikdy nenašla radosť. Dnes Pán uzdravuje jej ranené srdce a vraví jej:»Raduj sa! Tvoj syn ľutoval pred svojou smrťou a teraz je u mňa vo večnosti. Aby si uverila týmto slovám, dávam ti znak: ešte dnes ťa uzdravím od bolestí hlavy, pre ktoré trpíš toľké roky.«" Nasledujúci deň jedna žena rozprávala všetkým: „Keď otec Tardif vyhlásil, že istá asi 58-ročná žena smúti, lebo sa jej syn zabil, veľmi sa ma to dotklo, lebo ja som rovnako stará a môj 21-ročný syn si vzal život v júni minulého roka. Keď neskôr dal otec znak uzdravenia od bolestí hlavy, pocítila som akési teplo podobné slnečnému lúču, ktorý prechádza nado mnou. V tej chvíli celkom prestala nepretržitá bolesť, ktorú som mala celé roky."

Z tohto svedectva vyplývajú dva závery. Po prvé: Boh si poslúži aj poslednými udalosťami, aby pozval na obrátenie. Teda nesmieme nikoho súdiť, lebo Boh má plány, ktoré prevyšujú náš plán, ktorý si môžeme my sami stanoviť. Po druhé: Boh je skutočne veľmi múdry, lebo vidíme, že on je jediný, ktorý pozná čas každého.

A teraz ešte jedno veľmi silné svedectvo, z ktorého vidieť, že Ježiš má aj dnes rovnakú vykupiteľskú moc ako pred dvetisíc rokmi. Rozprával nám ho istý kňaz:

Narodil som sa v katolíckej rodine a do hĺbky som bol oboznámený s kresťanským učením a láskou k Ježišovi. Moji rodičia oslavovali Boha a ja som vyrastal v ovzduší úcty a vďačnosti. Ešte som bol chlapec, keď sa vo mne prebudilo kňazské povolanie. Po svojej vysviacke som sa s radosťou a nadšením venoval kázaniu Božieho slova, ale čoskoro som sa sám seba začal spytovať, či je moja kňazská služba úspešná a či privádzam ľudí k životu s Bohom. Moje práce neprinášali nijaké ovocie, ľudia sa nestávali lepšími, nemali zážitok Boha ani ho osobne bližšie nepoznali. Takto znechutený, že moje kázne nikoho neobracajú, dostal som sa do rutiny a nedbalo som si konal svoje kňazské povinnosti. Keď som odišiel zo seminára, svedomité som sa snažil modliť breviár, lebo ma učili, že to je na Božiu slávu. V skutočnosti to bola pre mňa len denná povinnosť. To isté sa mi stávalo pri slúžení svätej omše. Ponáhľal som sa, aby som ju čo možno v najkratšom čase odslúžil.

Za týchto okolností som prosil, aby ma poslali do Európy. Nebolo to preto, aby som sa naučil, ako lepšie slúžiť svojim bratom, ale skôr preto, aby som dosiahol nejaký akademický titul, pomocou ktorého by som vynikal nad svojimi kolegami. V tom čase som už prestal recitovať breviár, zanechal som všetky duchovné povinnosti, ktoré sa mi odporúčali, najmä svätú spoveď.

Keďže som už nemal nijaké morálne zábrany ani modlitbový život a predovšetkým som stratil akýkoľvek kontakt s Ježišom, ocitol som sa vo veľmi ťažkej kríze. Nikde som nenašiel šťastie, lebo šťastie nám dáva jedine Ježiš, a ja som ho práve u neho nehľadal. Bez Ježiša pri sebe a opovrhujúc svojimi bratmi stratil som lásku ku kňazstvu. Išiel som pracovať do jednej továrne. Venoval som sa tým najrozličnejším záujmom, len nie kňazskému. Žil som v smútku a nude. Bol som záhaľčivý a začal som vážne rozmýšľať o opustení kňazstva. Jednej noci som sa zabával v bare. Prišiel ku mne akýsi človek a začal mi hovoriť: „Pozri sa na týchto ľudí. Musia sa opiť, aby si mysleli, že sú šťastní, ale šťastie sa nenachádza nikde, iba v Ježišovi." Bolo to prvý raz, čo mi niekto povedal, že šťastie je v osobe Ježiša Krista. Odpovedal som: „Veríš tomu, že Ježiš Kristus je šťastie?" - „Áno," odpovedal mi celkom isto. „Títo ľudia nie sú šťastní, či nebadáš, že nemajú Ježiša?" - „Ako môžu mať to šťastie, ktoré dáva Ježiš?" - opýtal som sa. „On klope na dvere tvojho srdca, prečo mu neotváraš?" - hovorí mi autoritatívne. A ja som odpovedal trochu zahanbene: „Ja som mu bol veľmi blízko a nenašiel som pri ňom šťastie. Pochybujem, že ma Ježiš Kristus môže urobiť šťastným..." A nepovediac, že som kňaz, odišiel som.

O krátky čas nato viezol som sa taxíkom. Pri volante bol malý obrázok ukrižovaného Ježiša. Rozprával som sa s taxikárom, keď mi zrazu uprostred reči ukázal na obrázok a povedal: „Pozri, až pokiaľ môže siahať Božia láska... Dovolí, aby zomrel jeho jediný Syn, aby sme my mali život!" - „A čo mi tým chceš povedať? Ja nevidím, že by Božia láska mohla urobiť niekoho šťastným. Aspoň nie mňa!" - odpovedal som. A on na to: „Je nám bližšie, ako so viete predstaviť!"

Tieto dva príbehy ma znepokojili. Kde môžem nájsť toho Ježiša Krista, ktorého som poznával len z kníh a prednášok v seminári?

Raz som sa zúčastnil na evanjelizačnom seminári, na ktorom sa výslovne hovorilo o Ježišovi ako o Spasiteľovi. Pri tejto príležitosti som sa opýtal, prečo my katolícki kňazi nie sme schopní odvážne zorganizovať také kázne, na ktorých by sme hovorili len o Ježišovi Kristovi ako Spasiteľovi a Pánovi. Na tomto stretnutí sa niečo aj mne prihodilo. Chcel som kričať, spievať, hovoriť o Bohu, ale som nemohol. Možno preto, že som nemal k nemu vhodný vzťah. Viac než päť rokov som sa nespovedal, lebo som to nepovažoval za potrebné. Ale v ten večer ma niečo presvedčilo o opaku. Strávil som noc pokúšajúc sa hovoriť s Pánom, aby som ho chválil a ďakoval mu. Bol som sám vo svojej izbe. Vtedy som si kľakol a povedal som mu: „Ježišu, ty si môj Pán. Odpusť mi všetky hriechy, ktoré som spáchal vo svojom živote."

Len čo som povedal tieto slová, začal som sa cítiť slobodným od niečoho, čo neviem vysvetliť. Dvíhal som ruky a začal som hlasno oslavovať Pána. V tomto stave som strávil celú noc, plný radosti a pokoja v Pánovi. Čakal som, kým sa rozvidnie, a požiadal som jedného kňaza o svätú spoveď. Od tých čias sa všetko zmenilo.

V nedeľu som v kostole kázal o Božej láske. Povedal som veriacim, že Ježiš je zamilovaný do každého z nich. Že on je láska, pokoj a šťastie. Potom som sa opýtal, či je niekto medzi nimi schopný prijať v tom čase Ježiša ako svojho jediného Spasiteľa a Pána svojho života. Všetci sa priblížili k oltáru. Nevedel som, čo robiť, bolo to po prvý raz, čo som sa upevnil v sile evanjelia. Bezpochyby, mnohí si mysleli, že som sa zbláznil, ale skutočnosť bola iná, totiž zmieril som sa s Bohom a zažil som veci, ktoré nemôžem opísať. V mojom srdci bol trvalý sviatok, lebo som prežíval Pánovu vykupiteľskú lásku. Tento deň pre mňa znamenal vstup do celkom nového sveta, ktorý nemožno slovami opísať. Mohol by som to lepšie vyjadriť slovami sv. Terézie od Ježiša: „Keby sa niekto odvážil popierať, že som mala taký zážitok, prosím Pána, aby mu to dal zažiť."

Druhý, veľmi pekný dôsledok nového života, ktorý mi Ježiš dal, bolo stretnutie s Božím slovom. Zmenil sa môj spôsob kázní. Odvtedy už nehovorím ľuďom, čo hovorí slovo, ale poukazujem na to, že to, čo hovorí, možno aj uskutočniť a podľa toho žiť skrze Ducha Svätého. Ľudia pristupujú k Eucharistii, žijú Božie slovo a už sa nežalujú, že sa v kostole nudia. Teraz môžem dosvedčiť zo skúsenosti, že sa Božie slovo uskutočňuje.

Sviatosť zmierenia a Eucharistia sa stali pre mňa prameňom sily a uzdravenia fyzického i duchovného. Ja, ktorý som zanechal všetku modlitbovú prax, nachádzam radosť v modlitbe breviára a už to nepokladám za povinnosť. V žalmoch som objavil bohatú a krásnu chválu Pánovi neba i zeme. Už nečítam mechanicky, ale keď som niečím nadchnutý, zastavím sa pri tom a meditujem a potom spontánne príde chvála na základe prečítaných slov. Ale najkrajšie na tom všetkom je, že napriek svojmu neusporiadanému životu, svojim kňazským pokleskom a svojim hriechom ma Božia láska neopustila. On vo mne pôsobil napriek všetkému a s láskou konal, aby to všetko bolo pre moje dobro. A dnes, hoci by som nemohol povedať, že som najšťastnejším kňazom na svete, predsa môžem potvrdiť, že som jedným z tých najšťastnejších. Boh dovolil, aby som žil vzdialený od neho, aby mi ukázal, aká veľká je jeho láska a jeho moc. Je pre mňa udivujúce určiť, kam až siaha jeho láska k nám... „Oveľa viac, ako prosíme alebo chápeme" (Ef 3,20).

Na záver môžeme s radosťou oznámiť, že aj po dvoch tisícročiach vďaka smrti a zmŕtvychvstaniu Ježiša Krista možno zakúsiť život v hojnosti. A nejde len o jedno riešenie z mnohých, ale o jediné možné riešenie:

„A v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení" (Sk 4,12).

Na kríži dal svoj život pre nás a vzkriesením dal svoj život nám. Tajomstvo našej spásy sa vyriešilo pred dvetisíc rokmi na Kalvárii a v tom prázdnom hrobe v blízkosti Jeruzalema. Vďaka nemu i skrze neho môžeme žiť nový život detí i dedičov Božích. Nám, ktorí sme boli mŕtvi, opakuje: „Ale Boh, bohatý na milosrdenstvo, pre svoju nesmiernu lásku, ktorou nás miluje, hoci sme boli pre hriechy mŕtvi, oživil nás s Kristom - milosťou ste spasení -a s ním nás vzkriesil a daroval nám miesto v nebi v Kristovi Ježišovi" (Ef 2,4-6).

Boh už uskutočnil to, čo chcel: umožnil spásu, čo pre nás nebolo možné. Teraz je rad na nás, aby sme ju prijali a odpovedali na Božiu ponuku.

Ako Mojžiš na púšti, keď hady napadli Boží národ, zhotovil medeného hada a postavil ho na stĺp, aby nik, kto naň pohliadne, nezomrel na uštipnutie, tak aj ten, kto prijme Ježiša Vykupiteľa, už zaplatil cenu svojho vykúpenia a vystavuje sa lúčom jeho spásy, ktoré vyžarujú z jeho smrti a zmŕtvychvstania.

Modlitba

Vďaka ti, Ježišu, že si prišiel na tento svet, nie aby si nás súdil pre naše hriechy, ale aby si nás spasil. Neprišiel si hľadať zdravých, ale chorých, a zanechal si deväťdesiatdeväť oviec a šiel si hľadať mňa, ktorý som žil stratený a bez nádeje. Obetoval si svoj život za mňa hriešnika, zaplatiac tak cenu môjho vykúpenia. Nielenže si dal svoj život za mňa, ale dokonca namiesto mňa, lebo som si pre svoje hriechy zaslúžil smrť. No ty si svojím životom zaplatil za môj hriech a Boh, bohatý na lásku a milosrdenstvo, mi v tom čase odpustil.

Svojím zmŕtvychvstaním si premohol nepremožiteľného nepriateľa, ktorým je smrť, a rozšliapal si hlavu nepriateľa, ktorý nám prekáža žiť ako Božím deťom.

Svojím krížom si ma vyviedol z tmy na tvoje obdivuhodné svetlo. Teraz patrím tebe, lebo si ma vykúpil cenou predrahej krvi. Už nie som otrokom hriechu ani sluhom Satana, ale som členom tvojej rodiny.

Ježišu, teraz viem, že ma Boh, keď si zaplatil cenu mojej spásy na kríži, obmyl od všetkých mojich hriechov a že som dedičom všetkého požehnania jednorodeného Božieho Syna vďaka tvojmu umučeniu a zmŕtvychvstaniu.

Štvrtá kapitola - Viera a obrátenie

Ježiš nás spasil už pred dvetisíc rokmi. Urobil to, čo nám nebolo možné. Teraz však je na nás, aby sme odpovedali na jeho ponuku spásy. Nasledujúce svedectvo nám ponúka vynikajúcu myšlienku, ako odpovedať na túto ponuku.

Volám sa Miriam Polancová. Keď som mala dvanásť rokov, istá osoba žalovala na mňa bratovi Pedrovi, že chcem utiecť z domu. Môj brat bez toho, aby sa opýtal, či je to pravda, veľmi ma zbil: krv mi tiekla z úst, nosa a po celom tele som mala modriny. Musela som zostať tri dni v nemocnici, kým som sa zotavila.

Táto udalosť ma tak pobúrila, že som poprosila istého človeka, aby ma odviedol z nášho domu. Ten ma najprv zneužil a potom ma nechal napospas. To bol prvý krok k prostitúcii. Predávala som sa, aby som mohla žiť, pretože som nemala ani prácu, ani domov. Moja matka bola stále dobrou katolíčkou. Celá rodina bola veľmi nábožensky založená a hanbila sa za mňa.

Každý večer som chodila do verejných domov. Pila som pivo a bola som jednou z najodvážnejších žien v ich kruhu. Ozbrojila som sa nožom, aby som sa mohla brániť, ak by ma niekto chcel nasilu využiť. Nemala som v úcte nikoho. Bola som silná. Volali ma „hrdzavá hrdinka". Bola som smelá a hádať sa s ľuďmi bola moja najsilnejšia vlastnosť, na ktorú som bola pyšná.

Otehotnela som, ale dieťa som potratila. Vtedy sa začali moje zdravotné problémy: infekcie maternice a potom zhubný nádor. Ako dvadsaťročná som bola po prvýkrát operovaná. Lekár mi povedal, že mám rakovinu maternice a ďalšie zhubné nádory. O dva roky nato bola som znovu operovaná a vtedy mi povedali, že nebudem žiť viac ako päť rokov.

V tom období prišiel do nášho mesta otec Tardif hlásať duchovnú obnovu. Chcela som sa zúčastniť, ale matka mi povedala, že ženy ako ja nie sú hodné byť na tých miestach a že ak už chcem urobiť niečo dobré, mám zostať doma a strážiť dom, kým oni pôjdu na modlitbu.

Opila som sa tak, že sotva som prišla k sebe. Mala som pripraviť obed, kým sa naši vrátia. Bola som sama a v srdci som pocítila, že mi čosi chýba. Povedala som si: „Pane, keď nie som hodná, aby som stála pred tebou, trochu sa k tebe priblížim tak, aby ma ľudia nevideli, ale ty ma určite uvidíš."

Vybehla som k domu svojej krstnej mamy, ktorej záhrada bola tesne pred vchodom do kostola, a skryla som sa za plotom, ktorý oddeľoval záhradu od kostola. Z môjho skrytého miesta som videla, ako ľudia milujú Pána a oslavujú ho. Aj ja som to chcela urobiť, ale sotva sa mi podarilo povedať: „Nemám nič, za čo by som ťa chválila; mám iba množstvo hriechov, toľko, že ich neviem ani spočítať. Ale ak je pravda, že ma miluješ, príď ku mne. Zanechaj deväťdesiatdeväť oviec a príď vyhľadať tú, ktorá sa stratila a ktorá je najhriešnejšia zo všetkých. Nemám sily, aby som zmenila svoj život, ale ak ty prídeš ku mne, budeš mi vedieť pomôcť."

Práve v tej chvíli kazateľ ohlásil: „Pán sa práve teraz dotýka jednej osoby, ktorá bola ďaleko od Boha, a lieči ju z rakoviny maternice." Pocítila som veľké teplo a bolo mi do plaču. Cítila som, ako strácam vedomie, a aby som nepadla, chytila som sa plota. Bolo mi, ako by prenikol do môjho srdca lúč svetla a zohrieval mi celé telo.

Vrátila som sa domov a pripravila som obed. Keď sa matka vrátila, našla ma v kuchyni, ako oslavujem Boha. Opýtala sa ma: „Čo sa ti stalo?" Odpovedala som:„Neviem. Stála som za dreveným plotom, keď som počula slová, o ktorých som si myslela, že patria mne, lebo sama vieš, že mám ísť zasa na operáciu." Dívali sa na mňa s nedôverou, ale nepovedali nič. Ja sama som si nevedela vysvetliť, čo sa mi stalo. Pociťovala som neudržateľnú radosť a nevedela som, odkiaľ prichádza. Toho večera som nevyšla, aby som zhrešila. V srdci som mala taký veľký pokoj, že som hneď zaspala.

Nasledujúci deň som si pomyslela: „Pane, dnes nepôjdem do domu svojej matky, lebo by mi mohla zabrániť ísť do kostola, a ja chcem tam ísť za každú cenu v tvojom mene." Obliekla som si najkrajšie šaty, aké som mala, a vybrala som sa do kostola. Keď som vchádzala, osoba pri mikrofóne ohlásila: „V tejto chvíli Pán prijíma tých, ktorých naozaj miluje." Poobzerala som sa dookola, aby som videla, kto vchádza do kostola, ale vchádzala som iba ja. Pomyslela som si: „Nie je možné, aby ma Pán miloval," a začala som plakať. Hneď nato mi povedali: „Jednu osobu, ktorá včera stála za dreveným plotom, Pán uzdravil." Teda nebolo tu nijakých pochybností. Všetko sa potvrdilo. Vstala som a vydala svoje svedectvo:

„Tou osobou skrytou za dreveným plotom som bola ja. Považovala som sa za nehodnú, aby som vošla do kostola a stála tam s čestnými ľuďmi. Mala som rakovinu. Už dvakrát som bola operovaná a pripravovala som sa na tretiu operáciu. Ale včera som pocítila veľmi silné teplo: bola to Pánova láska, ktorá ma milovala a uzdravovala. Poprosila som ho o odpustenie a viem, že mi odpustil. Ale dnes by som chcela poprosiť o odpustenie aj vás."

Takto som zároveň dosiahla aj odpustenie spoločenstva. Prijali ma neodsúdiac a poskytli mi všetku možnú pomoc, aby som opustila svet hriechu a vrátila sa do Ježišovho ovčinca.

Pán ma hneď poslal k svojim bývalým družkám pri „práci", aby som im povedala, čo sa mi stalo. Čudovali sa mojej premene a pýtali sa, ako sa to mohlo stať. „Urobil to Ježiš, urobil to Ježiš," opakovala som. „A to, čo urobil mne, môže urobiť každej z vás." Niektoré uverili a obrátili sa, a tak sme sa začali schádzať v malých spoločenstvách, aby sme chválili a velebili Pána. Jeden katechéta nám pomáhal, aby sme pochopili Evanjelium, Dobrú zvesť pre každého, hlavne pre hriešnikov.

Tu sme poznali Boha, ktorý tak miloval svet, že poslal svojho Syna, aby nás spasil, a nie aby nás odsúdil. Spolu s jednou priateľkou, ktorú Pán takisto vykúpil, rozhodli sme sa organizovať duchovnú obnovu iba pre prostitútky.

V novembri 1975 sme si vykonali trojdňovú duchovnú obnovu. Bola iba pre nás. Za účasť sme platili toľko, koľko sme žiadali od každého klienta. Prišiel kázať otec Tardif spolu s ďalšími bratmi. Istá žena veľmi milovaná Pánom vyrozprávala nám dojímavý príbeh. Pretože sa necítila u nás príjemne a nevedela, ako začať, rozhodla sa poprosiť Pána, aby jej to vyjavil. A Ježiš jej povedal v modlitbe: „Pre mňa je každá z nich biela ľalia." To bol vrchol. Ani jedna z nás nemala silu, aby sa postavila proti takejto láske. Niektoré plakali, iné vzdychali a všetky sme boli veľmi zmätené a hlboko dojaté.

Tieto tri dni duchovnej obnovy boli dňami oslavy, modlitby a obrátenia. Pán nás zaplavil svojou láskou. Cítili sme radosť, že stojíme pri ňom. Mnohé opustili život hriechu. Niektoré povedali: „Pane, neviem, či som hodná, ale už sa nechcem vrátiť do svojho domu. Vezmi ma so sebou." Iné si hľadali prácu v rodinách. Takmer všetky opustili život prostitúcie, aby si založili kresťanskú rodinu, v ktorej našli pravú lásku.

Pán naplnil moje srdce, ktoré bolo ako stará škrupina. Už mi všetko odpustil a teraz liečil rany môjho života. Keď Pán mne odpustil, bola som schopná odpustiť svojmu bratovi, ktorý ma zbil. Po návrate domov z duchovnej obnovy som mu povedala, že som mu všetko odpustila a nie som voči nemu zatrpknutá. Poďakoval sa mi, ale odvtedy ho trápilo svedomie kvôli zlu, ktoré mi spôsobil. Vďaka tomu aj on sa vrátil k Pánovi, lebo sa od neho celkom vzdialil, a teraz sa spolu modlíme a chválime dobrého Boha, ktorý nás tak veľmi miluje.

Vrátila som sa k svojej matke. V dome, v ktorom som prijímala chlapov, som si zriadila kozmetický salón a tak som si začala zarábať na živobytie. Nič mi nechýbalo, lebo Pán sa stará o všetky svoje deti. Ale pre mňa chystal aj čosi iné: službu, ktorá ma privedie slúžiť mu medzi najpotrebnejšími. Teraz pracujem v charizmatickej obnove. Venujem sa predovšetkým prostitútkam, závislým od drog a homosexuálom, lebo viem, že Pán týchto ľudí na okraji spoločnosti a osamelých miluje zvláštnym spôsobom.

Toto svedectvo chcem zakončiť jednou modlitbou. Doteraz som hovorila o jeho moci a jeho odpúšťaní, ale teraz chcem hovoriť jemu samému, lebo nemôžem hovoriť o Bohu, aby som nehovorila Bohu:

Otče bohatý na milosrdenstvo, po toľkej skazenosti a toľkých hriechoch stojí tu duša, ktorú si ty stvoril a ktorá volá k tebe v poníženosti. Som veľmi malá, ako mravec, a preto sa môžem votrieť do najväčších hĺbok tvojho milovaného srdca a poďakovať sa ti, že si ma obmyl a očistil od všetkých mojich hriechov a urobil si ma pred sebou bielou vďaka najsvätejšej krvi tvojho Syna, ktorý mi odpustil všetky moje hriechy.

Ľutujem za všetko zlo, ktoré som ti spôsobila vo svojej vzbure, aby si celému svetu ukázal, že si bohatý na lásku a milosrdenstvo. Mala som u teba dlh, ktorý by som nikdy nevedela splatiť, ale ho splatil tvoj Syn za mňa a teraz sa nachádzam v pokoji s tebou a už ma netrápi nijaký strach, že budem odsúdená. Všetko

bolo tvojím dielom. Ja som urobila iba to, že som uverila, že mi môžeš pomoci, a v tej chvíli si mi daroval všetku svoju lásku, ktorá premenila celý môj život.

Tak ako si sa zmiloval nado mnou, zmiluj sa nad všetkými, ktorí sa vzdialili od tvojich ciest. Daj im milosť viery, ako si ju dal mne, aby prišli ku krížu tvojho milovaného Syna a zložili tam všetky svoje hriechy. My, ľudské stvorenia žijeme dvojnásobne oklamaní Satanom. 'Najprv nás naviedol na hriech a potom sa usiluje o to, aby sme uverili, že nemáme právo na odpustenie. Ale Duch Svätý nám dáva milosť, aby sme sa utiekali k trónu milosti, vediac, že Ježiš už splatil celý účet a iba stačí, aby sme sa k nemu priblížili, aby sme pili živú vodu, ktorá vyviera z tvojho milovaného Srdca.

Chcem (a chváliť a dobrorečiť ti naveky. A pretože mi nebude stačiť tento život, aby som oslavovala tvoje meno, oslavovať ťa budem po celú večnosť spolu so svätými a anjelmi v nebi.

Keď prví evanjelisti ohlasovali Dobrú zvesť spásy, ľudia sa ich spytovali, čo majú robiť, aby boli spasení (porov. Sk 16,30; 2,37).

Odpoveď Petra a Pavla bola jednoduchá: Jestvuje most s dvoma chodníkmi, pomocou ktorého sa nám stáva prítomným a účinným Ježišovo spasenie: viera a obrátenie. Ježiš si poslúžil iným, veľmi výrečným obrazom: treba sa znovu narodiť (porov. Jn 3,3). Ide o to, aby sa znovu ešte raz začalo, ale nie svojimi silami, lež pomocou zhora, s pomocou Ducha Svätého.

Viera a obrátenie sú odpoveďou človeka na bezplatnú ponuku, ktorá prichádza od Boha. Človek verí v Ježiša, ktorý prišiel nás spasiť, a žije podľa svojej viery ako Boží syn vďaka Duchu adopcie, ktorú prijíma spoločenstvo veriacich.

Lotor, ktorý visel na kríži na pravej strane, nemohol zmeniť svoje správanie, pretože bol klincami pribitý na kríž, a tak nemohol nahradiť nič z toho, čo ukradol. Jednoducho sa oddal Ježišovi, a tak prijal nový život pre celú večnosť. Uznávajúc Krista za Kráľa a Pána svojho života začal prežívať kráľovstvo Kráľa kráľov.

Viera

Táto viera, ktorá je Božím darom a zároveň odpoveďou na jeho iniciatívu, pôsobí, aby sme zvolali: „Áno, verím v teba a celkom prijímam toho, ktorého si poslal na tento svet, aby ma spasil." To je dôvera, závislosť a poslušnosť zomrelému a zmŕtvychvstalému Ježišovi Spasiteľovi, ktorý jediný je prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi. Viera je istota, ktorú Boh uskutoční v súlade s prisľúbeniami Ježiša Krista.

Teda viera nie je natoľko veriť v niečo, ale v niekoho; to znamená dôverovať - bez hraníc a bez podmienok - jeho prisľúbeniu. Neznamená jednoducho akceptovať intelektuálne pravdy, ktoré nechápeme, ale závisieť od Boha a od jeho spásneho plánu. Nejde tu o nejaký cit ani o niečo, čo sa meria pocitmi.

„Nech je vám teda známe, bratia, že skrze neho sa vám zvestuje odpustenie hriechov... v ňom je ospravedlnený každý, kto verí" (Sk 13,38-39).

Teda viera je odpoveďou človeka na Božiu ponuku spásy. Je to spôsob, ako s ním nadviazať vzťah, oddaním sa bez podmienok prijímajúc spásu skrze Ježiša Krista. Je to rozhodnutie, ktoré zachycuje celé bytie i celého človeka.

Viera nás teda bezprostredne spája s prameňom milosti a dovoľuje nám, aby sme mali prístup k Božej prítomnosti, zbavení každého strachu a trestu, lebo naše hriechy sú nám odpustené a dospeli sme k pokoju s Bohom. Nezachraňujeme sa svojimi schopnosťami, ale svojou vierou. Svätý Pavol zdôrazňuje tento vzťah, keď tvrdí, že to, čo nás zachraňuje, nie je konanie skutkov zákona ani dobré skutky, ale viera.

„Lebo spasení ste milosťou skrze vieru; a to nie je z vás, je to Boží dar: nie zo skutkov, aby sa nik nevystatoval" (Ef 2,8-9).
Dobré skutky sú| prejavom a výrazom spásy. Ich absencia dokazuje, že nejde o živú, ale o mŕtvu vieru.

„A vieme, že človek nie je ospravedlnený zo skutkov podlá zákona, ale iba skrze vieru v Ježiša Krista. Aj my sme uverili v Krista Ježiša, aby sme boli ospravedlnení z viery v Krista, a nie zo skutkov podlá zákona, lebo zo skutkov podľa zákona nebude ospravedlnený nijaký človek" (Gal 2,16).

Kto sa chce spasiť plnením zákona alebo konaním dobrých skutkov, necíti potrebu Krista ako Spasiteľa, lebo sám seba považuje za svojho Spasiteľa. Preto viera nám nie je daná ako predmet voľby, ale je absolútne potrebná a od nej závisí spása.

„Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený" (Mk 16,16).
Preto Peter a Pavol končia výzvou, aby sme verili, a tak získali ovocie vykúpenia:
„Pre jeho meno dosiahne odpustenie hriechov každý, kto v neho verí" (Sk 10,43).

Prakticky viera nás vedie k tomu, aby sme prijali, že sú nám odpustené hriechy a ako takí aby sme žili, lebo náš účet je splatený a my zostávame v pokoji s Bohom.

Nie sme viac otrokmi hriechu ani sluhami Satana, ale sme úplne oslobodení od každého väzenia a okovov. Už môžeme užívať prvé plody kráľovstva v našom vzťahu s Bohom, s inými, so stvorením i s nami samými, vytvárajúc nové nebo a novú zem.

Obrátenie

„Kajajte sa teda, obráťte sa, aby sa zotreli vaše hriechy" (Sk 3,19). Obrátenie sa neobmedzuje na premenu v morálnom zmysle. Ono je pretvorením a výmenou. Pretvorením preto, lebo sa neuskutočňuje našimi silami ani našimi rozhodnutiami, ale silou viery, ktorá nás privádza k tomu, aby sme odovzdali svoju hriešnu bytosť Ježišovi a stali sa účastnými na živote Božieho Syna. On začína skrze nás milovať, slúžiť a pôsobiť. Výmenou preto, lebo svoj život taký, aký je, odovzdávame Ježišovi ako výmenu za život Božieho Syna. Odovzdávame mu predovšetkým svoju slabosť, svoje idoly, ktoré ho v nás oslabili, a zriekame sa každého druhu vzbury, ktorá nás oddeľuje od Boha.

Pri obrátení si vymieňame svoj život s Ježišovým životom. Obraciame chrbát hriechu, ale predovšetkým obraciame tvár k Bohu alebo lepšie, obetujeme mu svoje srdce.

Druhá forma obrátenia je nasledujúca: žiť ako deti. Niektorí ľudia sústredili svoje kresťanstvo do snahy nezhrešiť, nemajú však silu, aby žili sviatočne, ešte aj v protivenstvách života.

Keď sa hovorí o obrátení sv. Pavla, nehovorí sa, že zanechal život hriechu, lebo vieme, že bol horlivým farizejom a verným zachovávateľom všetkých 613 prikázaní židovského zákona. Šaul z Tarzu sa zo spravodlivého premenil na syna. Od chvíle, keď sa osobne stretol s Ježišom, začal žiť nie ako otrok, ktorý verne plní príkazy svojho pána, ale ako Boží syn s právom na dedičstvo všetkých svätých.

Všetci potrebujeme obrátenie. Nové obrátenie. Kvôli tomu každá kerygmatická reč potom, čo predstaví Ježiša zomrelého, vzkrieseného a osláveného, vždy dosahuje vrchol výzvou adresovanou srdcu človeka, aby na to odpovedal vierou a ľútosťou (porov. Sk 2,27-38; 3,19; 4,4; 5,31; 10,43; 13,38-39; Lk 24,46-48).

Viera a obrátenie sa musia prejavovať v živote, inak nie sú pravé

Viera sa prejavuje v obrátení, ktoré je zmenou života. Podnietení vierou, ktorá nám dáva istotu pre naše víťazstvo nad svetom, zriekame sa každého druhu hriechu, modlárstva a meradiel tohto sveta, aby sme sa úplne podrobili moci evanjelia, ktoré je Božou silou pre všetkých, čo veria. Inými slovami prijímame VYKUPITEĽA a ohlasujeme PÁNA

• Prijímame Ježiša ako jediného a všeobecného VYKUPITEĽA ľudstva a osobitne každého z nás, zriekajúc sa každého iného prostriedku spásy, ktorý nám ponúka svet.

• Ohlasovať Ježiša ako PÁNA znamená celkom sa mu odovzdať, aby mohol vziať do svojich rúk náš život a riadiť každý jeho krok.

V evanjeliu nenájdeme, že by Ježiš osobitne kázal Petrovi o viere. Jednoducho mu povedal: „Poď za mnou!" a čakal, kým Peter zanechá loďku a siete. Jedného rána, keď sa Šimon Peter márne snažil chytiť nejakú rybu, rozkázal mu: „Vrhni sieť." A Peter hodil sieť nespoliehajúc sa už na svoje rybárske skúsenosti, ale na „Pánovo slovo".

Inokedy zasa, keď ho prekvapil silný vietor a hrozilo, že sa loďka potopí, Ježiš sa poponáhľal, aby ho dobehol, kráčajúc po vode. No keď bol v určitej vzdialenosti od loďky, obrátil sa na Šimona s autoritou a požiadal ho, aby urobil krok viery: „Poď!" Peter vyskočil z loďky svojej istoty a vydal sa k Ježišovi, kráčajúc po vlnách. Rybár, ktorý poznal tajomné hlbiny mora, v tej chvíli viac ďôveroval tesárovi než svojim vlastným schopnostiam.

To je viera, ktorá zachraňuje v každej životnej situácii. Nespočetné príbehy z evanjelia, nechcem povedať, že všetky, dokazujú, ako sa prejavením viery ukázala spásna Ježišova činnosť: slepec v Jerichu (porov. Lk 18,38), Sýrofeničanka (porov. Mk 7,26-30), rímsky stotník (porov. Lk 7,2-10), ochrnutý (porov. Mk 2,5), otec posadnutého syna (porov. Mk 9,24) atď.

Pravdaže, toto sa stáva aj dnes, lebo Ježiš je živý a má rovnakú moc, aby premenil život a srdce človeka. Uverejňujem list, ktorý som dostal z Argentíny. Pisateľ v ňom vydáva svedectvo, ktoré v mnohých črtách pripomína Pavlovo obrátenie.

Santiago de ľ Estero, 23. mája 1985
„Blízky je Pán všetkým, čo ho vzývajú, všetkým, čo ho vzývajú úprimne" (Ž 145,18). Drahý otec Tardif,

pôvodom som Žid. Môj starý otec bol rabínom v Tucu-mane v Argentíne a vychovávali ma vo viere svojich predkov. Keď som mal pätnásť rokov, stratil som matku. To bol pre mňa až príliš ťažký úder. Nevedel som nájsť odpoveď na smrť, a tak som sa vzbúril proti životu. Hľadal som zmysel svojho života všetkými možnými prostriedkami a vo všetkých náboženstvách. Prestúpil som zo židovskej viery do evanjelickej, a potom do inej protestantskej a nakoniec medzi Svedkov Jehovových. Praktizoval som špiritizmus a vstúpil som do Rosenkreutzerovej sekty3.

(3 Teozovsko-mystická sekta podľa údajného zakladateľa Christia-na Rosenkreutza (17. stor.) (pozn. prekl.).)

Ale čím viac som hľadal pravdu, tým viac mi unikala.

Boh však bol ku mne milosrdný. Hľadal ma a našiel. Jeden manželský pár ma pozval na charizmatickú omšu, ktorú slávil otec José Frydryk. Po prvý raz v živote som pocítil Božiu prítomnosť. Najviac ma však prekvapilo to, že Boh sa nachádza v katolíckej Cirkvi, na jedinom mieste, o ktorom by som nikdy ani nesníval, že ho tam nájdem.

Vďaka bratom, ktorí ma viedli za ruku na ceste k Pánovi, začal som sa zúčastňovať na modlitbovom spoločenstve najprv v San Cayetano, potom v Buenos Aires v Dome Slova a v kostole Najsvätejšej Trojice, kde ma duchovne viedol otec Francesco Munoz. Zúčastňoval som sa na všetkých aktivitách spoločenstva, na stretnutiach a charizmatických omšiach, aby som sa stále viac napĺňal oným živým Bohom, ktorého som objavoval. Navrhli mi absolvovať seminár Života v Duchu, aby som mohol skúsiť nový život, ktorý nám dáva Boh. Nepremýšľal som dlho, lebo práve na toto som čakal.

V tomto období ste prišli práve Vy, otec Tardif. Kúpil som si Vašu knihu Ježiš ma urobil svedkom a zúčastňoval som sa na Vašich nádherných stretnutiach, v ktorých sa jasne prejavovala Božia láska, moc a odpustenie. Veľmi to prispelo k tomu, aby som objavil, že Ježiš je živý a darúva život všetkým, ktorí veria v jeho meno.

Všemohúci Boh premenil môj život i moje srdce. V Kristovom svetle som pochopil Písmo: „Ja sa budem starať o svoje ovce, hľadať budem stratené..."; „Ja viem, aké plány mám s tebou... hovorí Pán. Plány pokoja, nie nešťastia, nechávajúc ti budúcnosť plnú nádeje. Keď ma pozveš a prídeš, aby si sa modlil, ja ti odpoviem... po každý raz, keď ma vyhľadáš, dám sa ti nájsť." Tieto slová nie sú sľubmi danými ľuďom, ktorí žili pred mnohými storočiami, ale boli adresované mne... a stávali sa životom v mojich dejinách spásy.

Ale Boh okrem mojej duše chcel uzdraviť aj moje telo. Počas omše uzdravovania pocítil som v hrudi silné teplo a zľakol som sa, lebo som trpel na vysoký krvný tlak. Kňaz, ktorý slúžil omšu, oznámil, že v tej chvíli Božie teplo uzdravuje prítomných chorých. O niekoľko mesiacov som si dal zmerať tlak. Bol normálny.

Ďakujem a vzdávam chválu Bohu, Ježišovi v Duchu Svätom za dielo, ktoré vykonal vo mne, a volám, aby Boh zavŕšil to, čo už začal na slávu svojho svätého mena.

Osvojujem si slová Písma: „Čo teda na to povieme? Ak je Boh za nás, kto je proti nám? Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko!?

Kto obžaluje Božích vyvolencov? Boh, ktorý ospravedlňuje? A kto ich odsiídi? Kristus Ježiš, ktorý zomrel, ba viac - ktorý bol vzkriesený, je po pravici Boha a prihovára sa za nás ?

Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie, úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo
meč? Ako je napísané: »Pre teba nás usmrcujú deň čo deň, pokladajú nás za ovce na zabitie.«

Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje. A som si istý, že ani smrť, ani život, ani anjeli... ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi" (Rim 8,31-39).

Končím aplikujúc na svoj život slová sv. Pavla:

„ Ďakujem tomu, ktorý ma posilnil, Kristovi Ježišovi, nášmu Pánovi, že ma uznal za verného a zveril mi službu, hoci som bol predtým rúhač, prenasledovateľ a násilník. No dosiahol som milosrdenstvo, lebo som to robil z nevedomosti v nevere. Ale nadmieru sa rozhojnila milosť nášho Pána s vierou a láskou, ktoré sú v Kristovi Ježišovi.

Toto slovo je spoľahlivé a úplne vierohodné: Kristus Ježiš prišiel na svet zachrániť hriešnikov; a ja som prvý z nich. Ale dosiahol som milosrdenstvo, aby na mne prvom ukázal Kristus Ježiš všetku zhovievavosť ako príklad pre tých, čo v neho uveria pre večný život.

Kráľovi vekov, nesmrteľnému, neviditeľnému, jedinému Bohu česť a sláva na veky vekov. Amen" (l Tim 1,12-17).

Odkaz tohto svedectva môžeme stručne povedať, že spasenie sa dáva bezplatne. Zaslúžil sa o to pred dvetisíc rokmi Ježiš Kristus svojou smrťou a vzkriesením, ale zostáva prítomný a účinný silou viery, ktorá prijíma Ježiša ako Spasiteľa, a skrze obrátenie, ktoré ho vyhlasuje za Pána.

Svätý Pavol nám dáva zázračnú formulu, aby sme v sebe uskutočnili Ježišovo spasenie:

„Ak svojimi ústami vyznávaš: »Ježiš je Pán!« a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený. Lebo srdcom veríme na spravodlivosť a ústami vyznávame na spásu" (Rim 10,9-10).

Ježiš prechádza naším životom a očakáva našu odpoveď na svoju ponuku spasenia.
„Hľa, stojím pri dverách a klopení. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou" (Zjv 3,20).
Tak ako oheň nevyhnutne páli, tak nasledujúce svedectvo ukazuje, čo sa stane s tými, ktorí otvoria svoje srdce Ježišovi:

Neviem si predstaviť svoj život bez udalosti, ktorá sa stala pred desiatimi rokmi, onoho 3. decembra 1981.

Hoci mám všetko, čo si možno predstaviť na tomto svete, bola som skľúčená a ťažilo ma bremeno môjho jestvovania. Až prílišná ustarostenosť a zodpovednosť kvôli bremenu, že „musím byť", mi nedovoľovali, aby som urobila nejaký pokrok. Moja pýcha, ktorá sa prejavovala v perfekcionizme, spôsobovala, že môžem všetko, že som vždy v práve a že nikoho nepotrebujem. Takto som žila v osamelosti, v smútku a rozhorčenosti, zviazaná mnohými okovami predsudkov, ktoré zo mňa robili otrokyňu. Môj život nemal zmysel a každý deň som sa cítila čoraz horšie, takže som si priala smrť. Tá však neprichádzala.

Jedného dňa mi učiteľka môjho syna oznámila, že syn má problémy. Keď som prišla k psychológovi, ten mi povedal, že pomoc potrebujem ja, lebo vo mne je príčina synových problémov. Prijať to znamenalo priznať si, že som sa kvôli svojmu perfekcionizmu stala neústupčivá voči iným, a preto som ich neznášala.

Práve v tých dňoch sa začínal seminár Života v Duchu pre katechétky. Sedela som presne pred kazateľom. Postupne ako hovoril, cítila som, že sa moje kamenné srdce rozpaľuje Božím slovom. Začala som túžiť po krste v Duchu, o ktorom sa hovorilo ako o prisľúbení nového života.

Kňaz prečítal úryvok Písma, ktorý akoby bol adresovaný mne: „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou" (Zjv 3,20). Potom opísal postavu Ježiša, ako klope na dvere môjho srdca, ale nemôže vojsť, lebo dvere treba otvoriť znútra.

Opýtala som sa ho, čo mám robiť, aby Ježiš vošiel do môjho života. Odpovedal mi jednoducho: „Nestoj predo dvermi. Chod a postav sa do najskrytejšieho kúta svojho života a on sám urobí nádherné dielo." Čakala som komplikovanejšiu odpoveď. Ďalej sa modlil nado mnou prosiac Ježiša, aby odstránil prekážky, ktoré mi bránili prijať jeho milosť. Počas modlitby mal víziu, v ktorej ma videl samu v akejsi doline obklopenej obrovskými horami z lepenky. Nepochopila som hneď zmysel, ale po čase som porozumela, že vízia celkom presne opisuje moju realitu.

Od tej chvíle som Ježiša prijala do svojho srdca a on ma naplnil Duchom Svätým. Hoci sa moje problémy úplne neskončili, mala som dosť Božej sily, aby som sa vzoprela ťažkostiam s istotou, že pred Božou mocou tieto hory môjho života sú ako obyčajné kusy lepenky. Už som netúžila po smrti a začala som sa tešiť z celkom jednoduchých vecí.

Podľa mojich odhadov bolo to v období, keď mi zistili zhubný nádor. Podrobila som sa liečbe, ale bez úspechu. To mi pripomenulo, aby som sa pripravila na smrť. Práve teraz, keď som nechcela umrieť, keď som začala cítiť, že som milovaná, a keď som aj ja milovala život, vyzeralo to, že sa blíži koniec.

Napriek všetkému som mala v srdci hlboký pokoj, cítila som sa v rukách Pána, ktorý mi dodával odvahu: „Buď pokojná, všetko je už zariadené."

Keď sa na to pozerám dnes, uznávam, že Boh mal naozaj podivný plán. Musela som sa dotknúť dna, aby som sa utiekala k nemu s poníženým srdcom plným dôvery. Dnes môžem povedať: „Pán vykonal nádherné veci." A on mi s láskou opakuje: „Pilar, nie ty si si vyvolila mňa, ale ja som si prvý vyvolil teba a určil som, aby si prinášala mnoho ovocia, ovocia, ktoré zostáva."

Po dlhotrvajúcom liečení ma Pán úplne vyliečil. Ale to, za čo som mu najviac vďačná, je, že mi dal lásku k sebe samej i k životu.
Týchto desať rokov nebolo ľahkých, ale môžem povedať, že to bolo najkrajšie obdobie môjho života. Už sa necítim sama a do budúcnosti pozerám s veľkou nádejou. Toto všetko ožiarilo všetky horizonty môjho života ako matky, ženy, dcéry a priateľky. Začala som žiť plnší život, zbavený všetkých okovov, ktoré ma tlačili.

Nekonečne ďakujem Bohu, ktorý ma naplnil Duchom Svätým, prameňom nového života, ktorý ma pretvoril a obnovil. To, čo som ja nevedela urobiť, urobil on skrze Ducha Svätého, keď som mu otvorila dvere svojho srdca, aby vošiel a osvietil, čo bolo vo tme.

Ježiš je pri dverách každého z nás a pozýva nás k účasti s ním na jeho novom živote. Od nás očakáva len to, aby sme mu otvorili. On klope. Je isté, že nasilu ich nebude otvárať. Vojde, ak mu ich dobrovoľne otvoríme. Počuj dnes jeho hlas! Nezatvrdzuj si svoje srdce! Pozvi ho, aby vošiel! Nič nestratíš okrem svojich pút a hriechov.

Modlitba

Bože, Otče milosrdný, ktorý si poslal svojho jediného Syna, aby si nás spasil, v tento deň ho chcem vyhlásiť za svojho jediného Spasiteľa.
Ježišu, pevne verím, že ty si Boží Syn, Mesiáš, ktorý si neprišiel na svet, aby si ma odsúdil, ale aby si ma spasil. Uznávam, že
som veľký hriešnik, ale rovnako vyhlasujem, že tvoje milosrdenstvo a tvoje odpúšťanie sú väčšie ako moje hriechy.

Dnes ohlasujem svojimi ústami, čo pevne verím vo svojom srdci: Ty si môj jediný Spasiteľ na tomto svete. Ty si môj osobný Spasiteľ. Verím v teba, dúfam v teba a prosím ťa, aby si mi dal v hojnosti nový život, ktorý si ty získal pre mňa svojou smrťou na kríži a svojím slávnym zmŕtvychvstaním.

Pevne verím, že si vstal z mŕtvych a teraz máš všetku moc na nebi i na zemi, lebo si ustanovený za Pána živých i mŕtvych. Celý svoj život odovzdávam tebe, aby si odteraz ty ním vládol podľa svojej vôle. Vyhlasujem ťa za svojho Pána a dávam ti všetko, čo mám a čím som.

Ježišu, verím, že ťa v tvojom zmŕtvychvstaní Boh oslávil, naplnil Duchom Svätým a dal ti meno, ktoré je nad všetky mená. Preto ohýbaní svoje kolená pred tebou (teraz pokľakni!) na znamenie, že ťa uznávam za svojho Pána, pána celého svojho života a celkom sa oddávam tebe, tvojej svätej vôli, aby si zo mňa urobil, čo sám chceš.

Nechcem byť už viac stredobodom svojho života. Ty ma veď. Daj, aby som chcel a konal to, čo ty chceš. Dávam sa tebe. Chcem byt tvojím, iba tvojím. Vyhlasujem ťa za Pána celého svojho života, môj jediný Pane. Nebudem slúžiť ani peniazom, ani pôžitkom, ani ničomu, čo by ma oddeľovalo od teba. Celý svoj život navždy zverujem tebe. Ty rozhoduj podľa svojej vôle a mne daj, aby som bol, ako Mária, sluhom tvojho slova, čo je jediný spôsob, aby som bol naozaj slobodným. Nechcem už ďalej žiť ja, ale aby si ty žil vo mne. Daruj mi svoj život na zámenu za môj, ktorý ti dnes celý odovzdávam.

Ježišu, viem, že klopeš na dvere môjho života a chceš dnes vstúpiť do môjho srdca. Preto ti otváram svoje srdce, aby si ho mohol hlboko a navždy preniknúť. Zostaň stále so mnou, aby som mohol žiť ako Boží syn v radosti a veľkodušnosti, v pokoji a láske, vo viere a nádeji. Si drahocennou perlou a životom v hojnosti, ktorú prežívam.

Chcem sa osobne stretnúť s tebou, ó môj vzkriesený Ježišu, aby som mohol zmeniť celý svoj život a aby som mohol začať žiť plnosť života, ktorú si priniesol na tento svet.

Viem, že si vážne zobral moje slová, ako som ja vážne vzal tvoje prisľúbenie. Chcem žiť ako ty, žijúc v tebe a ty vo mne.

Piata kapitola - Dary Ducha

Nemožno povedať, že Turice sa skončili, kým každý z nás nebude mať rovnakú skúsenosť, akú mali apoštoli v týchto dňoch v Jeruzaleme. Istý kňaz nám rozprával o svojich osobných Turícach, ktoré zmenili jeho život i jeho povinnosti:

Po tom, ako som prežil prvé roky kňazstva, začal som sa presviedčať, že Cirkev neznamená nič pre svet, že nerieši jeho veľké problémy. My kňazi sme žili vlažne, zatiaľ čo ľud lačnel po Bohu, po jeho slove, po spravodlivosti, pravde a láske. Otrasený týmto veľkým nepokojom vrhol som sa na cestu socializmu. Bol som jedným zo zakladateľov tzv. „kňazov za ľud", o ktorých sa v istom čase veľa hovorilo. Veľmi skoro som sa však presvedčil, že čím väčšie pokroky sa na tejto ceste robili, tým hlbšie sa všetko ponáralo a vyvolávalo v Cirkvi veľký rozkol. Pravdaže, mali sme aj úspechy a nechýbali ani prenasledovania, no zistil som, že napriek všetkým našim snahám aj naďalej som sa cítil prázdny, aj s nevyriešenými predošlými problémami. Takto som postupne strácal zmysel Božej transcendencie. Vykonával som veci svojím spôsobom, spoliehajúc sa na svoje sily a schopnosti.

O krátky čas ma preložili na jednu malú faru, kde sa práca obmedzovala na nedeľné funkcie. Niektorí farníci mi hovorili o obnove v Duchu. Ja som sa z toho vysmieval a ironicky hovoril: „Vy ste šialení. Toto všetko sú hlúposti. V našich časoch sa to už nestáva." Potom mi hovorili o Duchu Svätom a o pokrstení v Duchu. A ja som namietal: „Ja som prijal krst v Duchu Svätom pri birmovke a vysviacke..." - „Áno, bezpochyby to tak bolo..." odpovedali mi, „ale problém je v tom, že to na tebe nevidieť." Odohnal som od seba týchto bezočivcov, ale sám som zostal zmätený, priznajúc si, že skutočne nebadať Ducha Svätého v mojom živote.

Žil som duchovne prázdny a trápili ma mnohé pochybnosti. Modlitbu som celkom zanechal. Už som sa ani necítil kňazom Ježiša Krista a obmedzil som sa len na ohlasovanie zmien štruktúr, ktoré som nevedel nijako uskutočniť.

A vtedy mi Boh nastavil pascu. Pozval som spevácky zbor charizmatikov, aby spievali vo farnosti. Prijali to, ale pod podmienkou, že raz v týždni sa budem modliť s nimi. Pretože som kňaz, nemohol som im to odmietnuť. Pamätám sa, že raz v pondelok sa zišla asi pätnásťčlenná skupina. Sadol som si do kúta a začal som ich kritizovať. Ale keď som videl a počul, ako sa modlia, niečo sa pohlo v mojom srdci. Neviem opísať, čo to bolo, ale skutočnosť je taká, že v nasledujúci pondelok som bol znova tu, vo svojom kúte.

Na tretí pondelok som slúžil svätú omšu. Pri homílii som im povedal: „Myslím, že okrem toho, že sa dobre modlíte, spievate a dvíhate ruky, chcete túto lásku priniesť aj medzi ľudí do života, lebo ak sa obmedzíte len na modlitbu, neosoží to nikomu."

Veľmi skoro som sa presvedčil, že títo ľudia sa naozaj milujú a že milujú aj druhých. Raz ma pozvali na kurz iniciácie, ale pod podmienkou, že sa na ňom zúčastním ako ktorákoľvek iná osoba. Vysmial som sa im a sám som si hovoril: získal som magistra na Bohosloveckej fakulte vo Fribourgu vo Švajčiarsku, čo by ma títo chceli učiť. Nebol som disponovaný márniť čas počúvaním nejakej ženy z domácnosti, kuchárky alebo murára, ktorí hovorili o veciach, ktoré ja som poznal lepšie ako oni. Akási vnútorná sila ma však nútila, aby som predsa spolupracoval.

Chodil som na kurz a dosť vecí, o ktorých hovorili, som už poznal, ale niečo nové bolo v spôsobe, akým to oni hovorili. Nehovorili o ideách, ktoré by boli v ich hlavách, ale o skúsenosti, ktorú mali v srdci. Ja a mnohí iní kňazi sme si zvykli racionalizovať pravdy a tajomstvá bez toho, aby sme prežívali to, o čom hovoríme. Uvedomiť si to nie je zlé. Zlé je nepriznať si to. Uznať, že niečo potrebujeme, je prvý krok hľadania cesty, ako sa dostať nad to, o čom si myslíme, že to vlastníme. Pocítil som smäd po krste v Duchu, ktorý bol prameňom premeny ich všetkých. Aj ja som chcel mať svoje osobné Turíce, preto som im povedal: „Chcem, aby sa aj vo mne udialo to, čo sa stalo vo vás."

A nadišiel čas prijatia môjho krstu v Duchu Svätom. Pri modlitbe som prosil Boha hovoriac: „Pane, túžim pocítiť, že som celý tvoj. Chcem mať tvojho Ducha Svätého." Málokedy som v živote plakal, a ak sa to niekedy stalo, bolo to nanajvýš zo zlosti. Ale v ten deň som plakal ako dieťa, takže som vyronil potoky slz. Nehanbil som sa za to, lebo keď niekto plače pred Pánom, je to preto, že Duch Svätý odhaľuje jeho hriech.

Môj krst v Duchu Svätom zmenil celý môj život i moje práce. Považujem to za kľúčové obdobie môjho života ako kresťana i ako kňaza. Pri tejto príležitosti som zažil svoje Turíce a odvtedy sa všetko zmenilo. Farnosť sa obnovila. Z ľahostajnosti, aká panovala, vzniklo spoločenstvo lásky, v ktorom žijeme ako Božia rodina. Máme spoločenstvá detí, mládeže i dospelých. Navštevujeme väzňov, chudobných a chorých v nemocniciach. Farnosť sa zmenila, ale predovšetkým sa mení celé prostredie.

Ježiš prišiel, aby nám priniesol život v hojnosti. Ale on zomrel a vstal z mŕtvych pred dvetisíc rokmi. A tu sa vynára otázka: „Akým spôsobom sa uplatňuje Ježišovo vykúpenie v súčasnosti?"

Duch Svätý robí činorodým toto vykúpenie pôsobiac, aby bol Ježiš prítomný medzi nami. Duch Svätý podnecuje srdcia, aby sa otvorili Slovu pravdy. On je vždy ten, ktorý preniká vnútro každého človeka, aby ho presvedčil, že hriešnik potrebuje vykúpenie; on je ten, ktorý aj dnes sprítomňuje Ježiša ako jediného Vykupiteľa, Pána a Vládcu. Duch Svätý pretvára všetko na nové meniac naše kamenné srdce na srdce z mäsa. Duch Svätý pôsobí, aby sme sa stali novým stvorením, a začína už na tomto svete uskutočňovať Božie kráľovstvo. , Srdce človeka môže obnoviť len sám Boh, Stvoriteľ. My i môžeme zmeniť vonkajšok, vonkajší vzhľad života. Môžeme dokonca zmeniť aj svoje morálne správanie, ale jediný, kto mení vnútro človeka, aby bol novým stvorením, je sám Boh skrze svojho Svätého Ducha. Preto jedny z posledných Ježišových slov boli tieto: „Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde; on o mne vydá svedectvo, uvedie vás do plnej pravdy" (Jn 16,7.15,26.16,13).

Ide o bezplatný dar, ktorý nás nič nestojí, lebo Ježiš už prelial svoju krv, aby nám ho získal. Aby sme mohli piť vodu Ducha, ktorá pramení z Kristovho boku, potrebujeme dve veci: byť smädní a ísť k prameňu života:

„»Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije._ Ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody.« To povedal o Duchu, ktorého mali dostať tí, čo v neho uverili" (Jn 7,37-39).

Dar Turíc je formálny prísľub Ježiša, ktorý povedal: „Nebo i zem sa pominie, ale moje slová sa nepominú." Ježiš sa za to zaručil.
O päťdesiat dní po svojej smrti a po zmŕtvychvstaní, keď už vstúpil do neba, vyplnil prísľub, ktorý viackrát opakoval svojim:

„Keď prišiel deň Turíc, boli všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. l zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť' (Sk 2,1-4).

Turíce sú splnením Otcovho prísľubu. Apoštoli dôverujú Obrancovi a Utešiteľovi, ktorý im odhaľuje úplnú pravdu. Vlastnia Ducha synovstva, ktorý ich oslobodzuje od strachu a robí ich synmi a dedičmi všetkých nebeských požehnaní (porov. Rim 8,17). Vďačný Duchu Svätému môžem volať „Abba, Otče!" (porov. Rim 8,15).

Keď Peter ohlásil víťazstvo Ježiša Krista nad smrťou, ľudia sa zadivené pýtali, čo majú robiť, aby sa stali účastní toho života v hojnosti. Apoštol im odpovedal:

„Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha. Veď to prisľúbenie patrí vám a vašim deťom i všetkým, čo sú ďaleko, všetkým, ktorých si povolá Pán, náš Boh" (Sk 2,38-39).

Ježiš je Mesiáš, plný Ducha Svätého, ktorý je schopný dať svojho Ducha každému. Keď Samaritánka pila z vody, ktorá prúdi do života večného, hneď zmenila svoj život. Ak predtým pochybovala o identite Ježiša, len čo zakúsila živú vodu, bežala do mesta, aby ľuďom oznámila, že stretla Mesiáša. Jediný, ktorý nás urobí schopnými identifikovať a prijať Ježiša ako prisľúbeného Mesiáša, je Duch Svätý.

V evanjeliu je prítomná sila Ducha, ktorá je schopná premeniť svet.

Mesto Korint malo zlú povesť pre svoju skazenosť. Pomohla mu k tomu skutočnosť, že to bolo obchodné mesto s dvoma prístavmi, a tak dovážalo i vyvážalo každý druh zla i hriechu. Jedného dňa tam došiel Pavol z Tarzu, slabunký, so strachom a chvením, ale v sile Ducha, aby očistil, ospravedlnil a posvätil tých, ktorí uveria v radostnú zvesť spásy, a tiež aby úplne zmenil túto situáciu. Len Duch Svätý obnoví tvárnosť zeme.

To isté sa deje i dnes, medzi nami, keď prežívame svoje vlastné Turíce.

Vždy som žil podľa Božích príkazov, ale nikdy som nezažil nový život, ktorý dáva Ježišov Duch. Keď mi z jedného spoločenstva charizmatikov hovorili o krste v Duchu Svätom, automaticky som odmietol v to uveriť, lebo podľa mojich teologických schém existuje len jeden krst.

Napriek tomu nehovorili títo ľudia o Ježišovi inak ako druhí? V ich slovách bol oheň a sväté pomazanie. Obracali sa na niekoho, koho nevideli na nejakom svätom obrázku ako ja, ale koho osobne stretli. Bol som dojatý spontánnou radosťou, akou vydávali svedectvá o svojom stretnutí s Ježišom, a len kvôli tomu som zostal a sledoval kurz po štyri dni. Keďže som aj ja chcel mať zážitok osobného stretnutia so živým Ježišom, opýtal som sa ich, v čom spočíva toto tajomstvo. „V krste v Duchu Svätom," odpovedali mi všetci súčasne.

Pochybnosti mi zostali aj naďalej, ale som si spomenul, ako ma môj otec bral pri obede na ruky, posadil na kolená a dával mi jesť zo svojho taniera. Mne sa to nepáčilo, čo mi dával jesť, a on mi zakaždým povedal: „Len jedz, a ak sa ti nepáči, nechaj; ale jedz, lebo nebudeš nikdy vedieť, čo strácaš."

Povzbudený touto spomienkou opýtal som sa, čo je to krst v Duchu Svätom. Povedali mi: „To je Ježiš, ktorý plný Ducha Svätého uskutočňuje prisľúbenie, že bude prosiť Otca, aby aj teba naplnil Duchom Božím. A pretože Otec nič neodoprie svojmu milovanému Synovi, je viac ako isté, že to dostaneš. Teda chceš či nie?" Viac som nemohol vzdorovať. Už nejde len o to, či intelektuálne pochopím, čo je krst v Duchu, teraz ma vyzvali a ja som mal odpovedať áno, alebo nie.

Pomyslel som si: „Ak to skúsim, nič nestratím. Nechcel by som sa zbaviť niečoho drahocenného len preto, aby som neriskoval. Vystavím sa riziku, ale ak by sa mi nepáčilo, tak hneď odídem." A tak som poprosil, aby sa za mňa modlili, vyhýbajúc sa to žiadať od osoby, ktorá až veľmi zdôrazňovala, aby sa modlilo v jazykoch.

Kým na mňa vkladali ruky a modlili sa nado mnou, v mysli sa mi vynoril obraz, ktorý bol súhrnom základného postoja môjho života: vždy som chcel byť dobrý a plniť Božie príkazy. Zasvätil som sa štúdiu Biblie a vykonávaniu apoštolátu v Cirkvi. A napokon mal som túžbu slúžiť Bohu naveky... Lenže nedosiahol som ten najdôležitejší cieľ: mať zážitok Božej lásky a stretnúť sa so zmŕtvychvstalým Ježišom. Vysloviac cez slzy svoju neschopnosť opakoval som jednoducho: „Pane, ja nie som na to schopný. Ale ty áno, ty to môžeš urobiť. Ja nedokážem prísť k tebe napriek všetkej svojej snahe, ale ty ma môžeš dosiahnuť. Príď ku mne, lebo ja nie som schopný prísť k tebe." Usedavo som plakal, lebo som začal cítiť mocnú a sladkú lásku svojho Boha pod vplyvom Ducha Svätého.

Dnes, po dvadsiatich dvoch rokoch si už neviem predstaviť svoj život bez toho, čo sa so mnou v ten deň stalo. Celá večnosť bude krátka, aby som sa poďakoval Bohu, že ma pokrstil svojím Duchom a že zmenil môj život.

Skrátka, život v hojnosti, ktorý Kristus priniesol pred dvetisíc rokmi, stáva sa prítomným vďaka pôsobeniu Ducha Svätého, ktorý sa vylieva na tých veriacich, ktorí prijmú Ježiša ako Vykupiteľa a uznajú ho za Pána svojho života.

Jedine Duch Svätý môže v nás utvoriť nový život, lebo len on nás môže obrodiť, aby sme sa stali novým stvorením v Ježišovi Kristovi. Nikto nemôže prísť k Ježišovi, ak ho nepozve Otec. Otec totiž dáva Ducha Svätého, aby sme poznali Ježiša nielen rozumom, ale aj životom a srdcom.

Vyliatie Ducha Svätého je najkrajšou bránou, ktorá sa môže otvoriť ľudskej bytosti, lebo jasne zjavuje Božiu lásku. Čo máme urobiť, aby sme dosiahli tento dar? Stačí veriť Pánu Ježišovi a priznať, že máme smäd po tejto vode života, ktorá sa volá Duch Svätý. Preto pristúpme s vierou a poprosme ho, aby nás naplnil Duchom Svätým v takej miere, aby sme boli naplnení zvnútra i zvonka; ako krst, ktorý nás ponára alebo lepšie povedané, skrze ktorý môžeme byť ponorení.

Každý ho dostane podľa potreby. Kto potrebuje viac, viac dostane.

Modlitba

Svätý Otče, zošli nám z neba prisľúbenie dané skrze prorokov a ktoré aj sám tvoj Syn nám prisľúbil. Spln slovo, ktoré si nám dal a ktorému sme uverili, lebo nám ho tvoj Syn, Ježiš Kristus zjavil. Otče, naplň ma Duchom Svätým, aby som mohol mať účasť na novom živote, ktorý tvoj Syn priniesol, a žiť tak ako tvoj syn v Ježišovi Kristovi.

Pane Ježišu, ty si prisľúbil každému, kto sa priblíži k tebe a uzná, že potrebuje živú vodu, ktorá prúdi do života večného, že ho naplníš Duchom Svätým. Potrebujem tento prameň života večného, ktorý vyviera z tvojho Srdca. S túžbou očakávam svoje osobné Turíce, aby si ma naplnil Duchom Svätým, jeho darmi a charizmami, aby som sa stal veľkým svedkom tvojho zmŕtvychvstania. Spolieham sa na tvoje prisľúbenie a pevne verím, že splníš svoj prísľub, lebo si Syn Boží, verný a milosrdný. Túžim a verím, že si plný Ducha Svätého a že mi ho dnešný deň udelíš. Pokrsti ma svojím Duchom Svätým, Pane a Darca života.

Duchu Svätý, v mene Ježišovom príď do môjho života a daj zmysel mojim slovám.

Otváram ti dvere, aby si mohol vstúpiť do môjho najhlbšieho vnútra a spravovať ma v celom živote. Príď, Duchu Svätý a zaplň celú moju bytosť: moje telo i moju dušu, môj rozum i moju vôľu.

Šiesta kapitola – Spoločenstvo

Nestačí iba sa zrodiť pre nový život. Potrebujeme rásť kým nedosiahneme plnosť Kristovho rastu, a to nie je možné bez spojitosti s celým Kristovým telom, s Cirkvou. Dokazuje to nasledujúci príbeh.

Doktor Heriberto Pagán Sáenz, riaditeľ kardiologického oddelenia Lekárskej fakulty v Portoriku, mi do lekárskej správy napísal: počítačovou tomografiou zistený nádor na pravej strane pľúc veľkosti 2 x 4 milimetrov.

Nasledujúci deň sme sa pridali k charizmatickej skupine v Dorade a o dva týždne neskôr sme sa zúčastnili na modlitbovom seminári na uzdravovanie s otcom Tardifom v Mets Pavillone. V ten deň páter ohlásil, že jeden lekár sa začína uzdravovať z rakoviny pľúc. Prosil som Ducha Svätého, aby mi dal znak, že ma uzdravuje. Kým sa otec modlil za chorých, moja dcéra mi položila ruku na plece na tej strane, kde bol nádor. V tej chvíli som pocítil na pľúcach silné teplo.

Keď som prišiel k chirurgovi s novým rádiogramom a analýzami, povedal mi: „Nemôžem ťa operovať, lebo už nie som si istý diagnózou." Svojej manželke som povedal: „Toto je znak, ktorý som žiadal od Boha."

Odvtedy neprestajne ďakujeme Duchu Svätému za moje uzdravenie. O mesiac mi povedali, že rakovina je na

ústupe, a o dva mesiace mi urobili ďalšiu tomografiu. Tentokrát lekár nechcel veriť očiam: na mieste nádoru boli iba stopy rany. Keď sa o tom dozvedel môj syn, povedal lekárovi: „Toto je zázrak Ducha Svätého." Ten odpovedal: „Ak zázraky naozaj jestvujú, toto je najpodobnejšie zázraku zo všetkého, čo som kedy videl."

Okrem uzdravenia môjho tela Duch Svätý ma znovu vrátil do Cirkvi, ktorú som odvtedy už neopustil. Dal mi schopnosť spoznať, že som členom ešte jedného tela, jeho tela, ktorým je Cirkev. V spoločenstve som našiel atmosféru viery a lásky, ktoré pomáhajú tejto rastlinke, iba zrodenej, aby rástla až do plnosti rastu Ježiša Krista.

José Luis Hidalgo, zubár

P1nosť života sa nežije v intimite a egoizme jednotlivca. Prežívame ju len vtedy, keď tvoríme telo Ježiša Krista, v ktorom má každý svoje miesto, Svoju charizmu a svoju službu: slúžiac iným a prijímajúc službu od ostatnej časti tela.

Vrcholom evanjelizácie je integrácia malých spoločenstiev, kde sa láska stáva blízkou a kde sa jedni stávajú spoluzodpovední za iných. Spoločenstvo je logicky aj normálnym ovocím evanjelizácie. Ale jestvuje ešte čosi viac: tvoriť Kristovo telo nie je vecou slobodnej voľby, ale je záväzkom.

„Lebo ak máme v jednom tele mnoho údov, ale všetky údy nekonajú tú istú činnosť, tak aj my mnohí sme jedno telo v Kristovi a jednotlivo sme si navzájom údmi" (Rim 12,4-5).
Nestačí osobné stretnutie s Ježišom. Treba nájsť celok jeho tela, ktoré žije v tých, čo vzývajú jeho meno. Stretnutie s Ježišom nevyhnutne vedie k stretnutiu s bratom. Prvé prikázanie: milovať Boha vždy treba spojiť s druhým: milovať blížneho. Spása je svojou povahou ako svetlo, má schopnosť rozptyľovať sa. Nedá sa skryť pod stôl a pritom sa deliť o mnohé veci s inými, najmä s núdznymi. Ježiš je tak prítomný v každom človekovi, že každý prejav záujmu alebo indiferentnosti na potreby brata považuje za záujem o samého Ježiša.

Konvertiti, pokrstení a naplnení Duchom Svätým na Turíce, vzápätí vytvorili kresťanské spoločenstvo. Hneď po troch veršoch správy o prvých rozhovoroch Písmo nám hovorí o zrodení prvého spoločenstva (porov. Sk 2,42).

Aby sme zostali s Ježišom, treba vytvoriť kresťanské spoločenstvo. Preto tí, čo prijali dar Ducha, mali by vytrvať v spoločenstve. Treba sa integrovať s Ježišom do jeho spoločenstva prežívajúc Božiu lásku, ktorá sa rozliala v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorý nám bol darovaný, a rastúc v novom živote pomocou štyroch prostriedkov rastu naznačených v Skutkoch apoštolov v kapitole 2,42-44:

- poúčanie apoštolov, ktorí odovzdávajú iným Kristovo učenie;
- spoločenstvo popri dávaní duchovných a materiálnych dobier;
- modlitby, v ktorých sa prežíva život s Bohom a bratmi;
- lámanie Chleba, čo je vrchol kresťanského života.

Keď už raz začneme nový život vďaka novému zrodeniu, treba rásť do plnosti rastu Ježiša Krista, vytvárajúc jeho telo. V evanjeliu sa jasne opisuje tento proces.

Mária Magdaléna bola najprv oslobodená od siedmich zlých duchov a potom ju Ježiš zapojil do svojho spoločenstva, aby ju celkom obnovil a posilnil. Poskytovala svoju službu spoločenstvu a to jej pomohlo, aby rástla v zodpovednosti, láske a službe.

Ježiš prišiel na tento svet, aby nám ukázal, ako žijú Božie deti. Potom nám poslal Ducha Svätého, aby nás uschopnil takto žiť. No jednako nejde o to, aby sme vyprodukovali mnohých "Ježišov", ale aby sme vytvorili jedného jediného: jeho Mystické telo.

Človek sám by mohol prejsť cez sedem morí na nejakej plti, mohol by sa odvážiť vystúpiť na jednu horu, ale nikto, absolútne nikto by nemohol sám prejsť cez púšť. Aby sa dalo prísť do zasľúbenej zeme, je potrebná karavána bratov, ktorí nám pomáhajú, povzbudzujú nás a usmerňujú.

Osobné obrátenie nás vedie k sviatostiam a k Cirkvi. Vidieť to zo svedectva nášho priateľa Carlosa Leóna:

Carlos mal zhubný nádor na mozgu so strašnými následkami: ochrnul, ohluchol a oslepol. Napriek tomu mal vo zvyku hovoriť všetkým: „Kým mám život, mám aj nádej." Jedného dňa sa zúčastnil na Mariánskom stretnutí v meste Miami. Ja som kázal, ale nevedel som, že je tu Carlos. Boh to však vedel a uzdravil ho zo všetkého, čo mu bránilo, aby prišiel do styku s vonkajším svetom. Počas služby uzdravovania Boh sa nad ním zmiloval a dotkol sa ho svojou milosťou, ktorá zasiahla jeho telo, dušu a celý jeho život.

Jeho uzdravenie bolo pre neho, pre jeho rodinu i pre lekárov, ktorí ho liečili, také prekvapujúce, že všetci hovorili o zázraku. No Carlos stále dodával: „Ak ma Boh tak miloval, že mi daroval svojho jediného Syna, prečo by ma neuzdravil?"

Ježiš však nikdy nekoná nič polovičato. Carlos nebol katolík, a vtedy sa okrem fyzického zázraku stal aj morálny zázrak. Po uzdravení požiadal, aby bol pokrstený, a potom pristúpil k svätému prijímaniu a cirkevne sa zosobášil s Maritzou, s ktorou dovtedy žil bez sviatostného manželstva. Po prijatí radosti duchovného uzdravenia stal sa aj svedkom, lebo nemohol nehovoriť o svojej skúsenosti a nepropagovať ho na rôznych charizmatických stretnutiach.

Dva roky po uzdravení Carlos ťažko ochorel a umrel. Boh si prišiel po svojho syna.

Po roku som sa vrátil do Miami kázať na jednej charizmatickej konferencii a stretol som sa s Maritzou, vdovou po Carlosovi. Poprosil som ju, aby vyrozprávala svedectvo svojho manžela. Rada to urobila. Bolo nádherné počúvať z jej úst slová vyslovované s radosťou a vďačnosťou za dielo, ktoré Pán uskutočnil na Carlosovi, dovoliac mu, aby pred všetkými vydával svedectvo o Božej sile a potom sa s dôverou úplne oddal do rúk toho, ktorý mu prejavil toľkú lásku. Spomenula príbeh so vzkriesením Lazára, aby sa ukázala Božia sláva, ale ktorý potom zomrel, lebo jediný, ktorý vstal z mŕtvych, aby naveky zostal živý, je Ježiš Kristus, pretože on je vzkriesenie a život.

Carlosova smrť neuhasila svedectvo, naopak, bola prípravou na rozmnoženie Božej slávy v Cirkvi.

A je tu ešte jedno svedectvo, v ktorom sa skvele objasňuje potreba neprestajne živiť nové zrodenie, aby sme nestratili dar viery. O tom nám rozpráva istý kňaz. Prehľadným a jasným spôsobom uvádza päť podstatných prostriedkov na rast v Kristovi:

Po desiatich rokoch váhania a bojov rozhodol som sa opustiť kňažstvo. A to z úprimnosti k Pánovi, ktorého som neprestajne urážal; z úprimnosti k bratom, pre ktorých som už nebol mostom spájajúcim s Bohom, ale veľmi často prekážkou a zábranou; a napokon z úprimnosti k sebe samému, lebo som sa už nevedel ďalej pretvarovať a nevládal som kráčať po ceste, nech bola akokoľvek pekná. Napísal som Svätému otcovi a poprosil som, aby som bol zaradený do laického stavu.

Odišiel som z rehoľného domu a zamestnal som sa v jednej advokátskej kancelárii, pretože som študoval právo. Takto prišiel aj október a Pán začal intervenovať, aby ma spasil. Predstavili ma jednej lekárke, veľmi schopnej v oblasti psychológie, ktorej som rozprával svoj príbeh. Táto žena mimoriadnej viery mi povedala, že len Boh môže zmeniť ľudské srdce, lebo je jeho Stvoriteľom. Radila mi, aby som znovu porozmýšľal o svojom rozhodnutí, pretože som ešte nepoznal Božiu moc. Ona prežívala obnovu svojho kresťanského života pomocou charizmatického hnutia a pozvala ma, aby som sa priblížil k tomuto prúdu milosti.

Prijal som to, lebo som nemal čo stratiť. O mesiac som už prijal krst v Duchu Svätom a vnútorné uzdravenie zo všetkých svojich osobných rán. Bol to veľký boj medzi starým človekom, ktorý nechcel zomrieť, a novým človekom so silou Ježišovho vzkriesenia, ktorý chcel zvíťaziť. Pri podnoži jedného obrazu Panny Márie sa odohrala posledná bitka, z ktorej vyšiel Boh ako víťaz. V tomto dni som pocítil základnú zmenu v rozličných oblastiach svojho kresťanského života.

1. Predovšetkým Sväté písmo sa pre mňa zmenilo na prameň života a radosti. Počas svojich sedemnástich rokov kňazského života nikdy som si nepripravil homíliu alebo meditáciu inšpirujúc sa Bibliou. Moje kázne vychádzali z posledného filmu alebo z posledného úspešného románu, prípadne som ďalej vysvetľoval udalosti dňa, prejavy nejakého kazateľa, či už bol cirkevný alebo svetský.

Netreba ani zdôrazňovať, že Sväté písmo som na modlitbu nepoužíval z jednoduchého dôvodu, nikdy som sa totiž nemodlil. O pár týždňov po krste som sa pristihol, ako čítam, meditujem, používam a prežívam odseky Biblie, ktoré som predtým počúval alebo čítal bez toho, aby som im venoval väčšiu pozornosť. Teraz však sa Slovo stalo živým. „Ľud bývajúci v temnotách uvidel veľké svetlo."

„Spasil nás nie pre spravodlivé skutky, ktoré sme my konali, ale zo svojho milosrdenstva" (Tít 3,5).

2. Modlitba: s potrebou po Slove prišiel aj hlad po modlitbe, aby som sa dozvedel, čo Boh odo mňa chce. Nadovšetko aby som ho chválil, velebil, aby som si priznal, že som si vôbec nezaslúžil jeho dary, a aby som ho prosil o odpustenie, že som tak málo odpovedal na jeho milosť.

3. Sviatostný život: v posledných rokoch som zvykol slúžiť sv. omšu len z povinnosti. Získal som zápal a nábožnosť svojich prvých rokov kňazstva: byť unesený Ježišom a v ňom a skrze neho sprítomňovať ovocie obety na Kalvárii; všetka Otcova láska, ktorá zostupovala na ľudí vo forme odpúšťania, požehnania, milosti a daru cez moje kňazské ruky. Oslava, klaňanie, vďačnosť a zadosťučinenie obetované Otcovi v Kristovom Srdci, ale prostredníctvom nehodných a hriešnych nástrojov.

Sviatosť zmierenia, sviatosť radosti, začal som vysluhovať s chápaním a nábožnosťou, ktoré som predtým nikdy nezažil. Pánovo odpustenie a dobrota boli ku mne neuveriteľne veľkorysé, takže nijaká bieda mi nemohla pripadať veľkou pred nesmiernym Pánovým milosrdenstvom. Osobitne sa v mojom srdci prebúdzal cit pochopenia a priateľstva k svojim kňazským bratom, ktorí padli alebo sa nachádzali v ťažkej morálnej kríze.

S Pavlom som mohol opakovať: „Ale dosiahol som milosrdenstvo, aby na mne na prvom ukázal Kristus Ježiš všetku zhovievavosť ako príklad pre tých, čo v neho uveria pre večný život" (l Tim 1,16). Z vlastnej skúsenosti viem, že jeho vernosť nemá hraníc. To, čo urobil so mnou, môže a chce urobiť s každým z tých, ktorých si vyvolil.

4. Spoločenstvo: poslednou a vynikajúcou milosťou, za ktorú ďakujem Pánovi, bola láska k môjmu spoločenstvu.

Začal som mať potrebu svojich bratov, zakusovať Pánovu prítomnosť v nich a pociťovať ako vlastné dary, ktoré prijali. Teším sa kvôli ich radostiam, spolucítim s ich starosťami a cítim, že len spolu môžeme rásť na ceste svätosti.

Každý z týchto darov bol potvrdením a upevnením daru kňazstva. Pán, ktorý ma povolal, pokračoval v tomto volaní. Veľkodušne a bezplatne oživoval vo mne „charizmu, ktorú som prijal vkladaním rúk" (porov. 2 Tim 1,6).

A najväčším darom bola jeho láska, láska milosrdná, bezplatná, celkom slobodná a verná. Služba jeho kňazstva vložená do hlinenej nádoby, ktorá neprestáva a stále bude z hliny. A on, Pán a rozdeľovateľ svojho bohatstva - pretože bolo vložené do takej úbohej nádoby - žiari ešte viac. Jemu patrí sláva a chvála v Cirkvi naveky!

Na záver môžeme povedať, že sa nedá rásť v Kristovi osamelým" spôsobom. Máme potrebu jednoty a pocitu spoločenstva s celým jeho telom, ktorým je Cirkev. Novoevanjelizovaný musí mať aktívnu účasť v Cirkvi pridaním sa k nejakému malému spoločenstvu, v ktorom môže kráčať a rásť v živote Ducha. Láska daná a prijatá tvorí pokrm a garantuje nový život; je to plod, ktorý dáva záruku, že Duch Svätý je rozliaty v našich srdciach. Spoločenstvo nie je ponechané na vôľu, lebo je prostredím, v ktorom sa sprítomňuje spása, o ktorú sa zaslúžil Ježiš Kristus a ktorú Duch Svätý robí účinnou.

Každý sa musí rozhodnúť, či bude prežívať kresťanstvo jediným prijateľným spôsobom: v spoločenstve zriekajúc sa duchovného individualizmu a vytvárajúc Kristovo telo podľa Ježišových slov: „Otče, daj, aby všetci boli jedno, aby svet uveril" (Jn 17,21).

Modlitba

Pane Ježišu, ty chceš, aby sa všetci ľudia spasili, no nie individualistickým spôsobom, ale tvoriac tvoje telo. Chcem sa zapojiť úplne do tvojho spoločenstva vykúpených, ktorí spoločne kráčajú k zasľúbenej zemi.

Nech ma tvoj Duch pretvorí v teba, aby som si našiel svoje miesto i svoju službu v tvojom tele, na službu svetu.
Chcem byť živým kameňom v duchovnom chráme spolu so svätcami i hriešnikmi, aby som budoval tvoj dom na tomto svete.

Ďakujem, že si ma pozval, aby som bol časťou tvojho tela, v ktorom všetci potrebujeme jeden druhého, a aby som bol v rovnakom čase potrebný iným. Dávam k dispozícii svojim bratom všetko, čo mám a čo som.

Ďakujem, že máme tú istú vieru, že sme oživení tým istým Duchom a že máme jedného Boha a jedného jediného Pána.

Siedma kapitola - Nauč nás modliť sa

Nové zrodenie je začiatok nového života v Duchu, ktorý treba chrániť a zveľaďovať, aby priniesol hojné a trvalé ovocie. Najdôležitejším pokrmom pre tento život je modlitba, lebo nás spája s prameňom života, ktorým je Ježiš: „Lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť" (Jn 15,5).

Nauč nás modliť sa
Jedného dňa sa učeníci priblížili k Ježišovi a poprosili ho: „Pane, nauč nás modliť sa" (Lk 11,1).
Zistili, že potrebujú modlitbu a poučenie na tejto ceste.

Keď uznáme, že potrebujeme modlitbu, platíme zápisné do školy modlitby. Život modlitby sa začína, keď s celým srdcom aj my môžeme povedať so žalmistom: „Ako jeleň dychtí za vodou z prameňa, tak moja duša, Bože, túži za tebou. Po Bohu žízni moja duša, po Bohu živom" (Ž 42,2-3).

Jedným zo znakov, že milosť v nás pôsobí, je vedieť, že bez Boha nemôžeme žiť, lebo on jediný je schopný dať zmysel nášmu životu.

Všetci sa snažíme naučiť sa čo najviac vecí. Jestvujú školy a inštitúty, v ktorých sa učí čítať, ba aj variť. Mnohí využívajú dlhé hodiny, aby sa naučili nejaký jazyk. Napriek tomu málo je tých, ktorí sa snažia naučiť to, čo je základné v živote: modliť sa. Žiaľ, to sa nedosiahne teóriou ani písomnými kurzami, ale len modlením.

Nejde o umenie, v ktorom by sme boli odborníkmi, Jeho modlitba je milosť, v ktorej ma iniciatívu Boh. Keď sa učeníci priblížili k Učiteľovi a poprosili ho, aby ich naučil modliť sa, ten nesiahol po nejakom intenzívnom kurze, ale sa jednoducho začal modliť. Obráťme svoj pohľad na Učiteľa a poprosme ho, aby nás naučil modliť sa a aby sa nám on sám stal vzorom modlitby v Duchu a pravde.

Postoje potrebné pre modlitbu

Modlitba nie je jednoduché konanie, ale predovšetkým postoj. Môžeme stráviťveľa času odriekavaním modlitieb alebo konaním nábožných úkonov, ak sa nám však nepodarí vytvoriť spojenie s Bohom, ktorý pretvára život, nemôžeme povedať, že sme sa naozaj modlili. Základným rozpoložením je vedomie, že stojíme v prítomnosti Boha, ktorý je hodný celej našej lásky, pocty a slávy.

Božia láska - kľúč k modlitbe
„A my, čo sme uverili, spoznali sme, lásku, akú má Boh k nám" (l Jn 4,16).

Podstata modlitby spočíva v tom, aby sme spoznali a zakúsili Božiu Lásku. Teda aby sme nadviazali spojenie s ním, mali potrebu zväčšiť svoju vieru na tú bezpodmienečnú lásku, ktorú má on k nám.

„Boh nás prvý miloval" (pórov, l Jn 4,10).

Prvým predpokladom modlitby je, aby Boh prevzal iniciatívu. A tak naša modlitba je len odpoveďou na túto lásku. Keď sme raz zakúsili Božiu lásku, iba vtedy sa môžeme modliť, ako sa patrí. Keď sa modlíme, nie je to preto, aby sme dostali nejaký Boží dar ani aby sme sa Bohu poďakovali za jeho dary, ani preto, že ho chceme chváliť a oslavovať. Je to predovšetkým preto, aby sme odpovedali na onú lásku, ktorá je nám darovaná.

Jordán
„Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie"
(Lk 3,22).

Skôr ako začal evanjelizovať chudobných, Ježiš odišiel k rieke Jordán, kde zakúsil lásku svojho Otca. To je východiskový bod jeho života modlitby i jeho apoštolskej služby.

Ďakujúc Duchu Ježiš prijíma silu, ktorá ho urobí schopným, aby sa vedel stretnúť s každým bojom a protivenstvom. Bude sa musieť stýkať s nečistými duchmi, znášať konformizmus jeruzalemských úradov a pokrytectvo farizejov. V čom nájde silu, aby vydržal vo všetkých tých bitkách a protivenstvách? V poznaní, že je hlboko milovaný svojím Otcom. Preto skôr, ako začal ohlasovať Dobrú zvesť, Ježiš prijal krst v Duchu, v ktorom mu Otec dáva potvrdenie svojej lásky. Keďže si bol vedomý Otcovej lásky, Ježiš má silu stráviť celú noc v modlitbe, aby nám ukázal, že modlitba je predovšetkým v tom, že sme spoločne s tým, ktorý nás miluje. Keď to zhrnieme, môžeme povedať, že Ježiš, Syn milovaný Otcom, potešoval a uzdravoval, lebo sám bol verný a pravdivý svedok Božej lásky medzi svojimi bratmi, pútnikmi do zasľúbenej zeme.

Tábor

Keď vetry prinášali búrku a ohlasovali boj na život a na smrť, Ježiš vystúpil na vysokú horu, aby sa v samote modlil s Bohom. Kým bol v intímnom spojení s ním, bolo počuť hlas, ktorý ohlasoval lásku k Synovi človeka.

„Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho" (Mk 9,7).

Skôr ako vystúpil na vrch Kalvárie, Ježiš vystúpil ešte na vyšší vrch, na Tábor, aby sa ponoril do Božej lásky, ktorá ho uschopní položiť svoj život. Vrch Kalvárie prejavuje svoju skutočnú a pravú perspektívu iba z hľadiska premenenia, ktoré je prejavom Božej lásky. Nikto nemôže položiť život za tých, ktorých miluje, ak sám predtým nezakúsil Božiu lásku k sebe.

Je to nádherná cesta, ktorú nám ukazuje Ježiš. Pocítiť predovšetkým Božiu lásku, ktorá nás uvedie do života modlitby, ktorá bude kulminovať v plnení Otcovej vôle. Ak nezažijeme Božiu lásku, nie sme schopní dať život za iných.

Keď opakujeme prosbu apoštolov: „Nauč nás modliť sa," v skutočnosti hovoríme: „Obnov v nás svoju lásku, aby sme mohli na ňu odpovedať." Modlitba je totiž viac než jednoduché hovorenie, je predovšetkým spôsobom, ako sa zviazať s Bohom. Nejde o to, aby sme sa naučili modlitbové formuly alebo princípy, ako sa dobre modliť, ale aby sme sa otvorili svedectvu Ducha, ktorý spôsobuje, že voláme: „Abba, Otče!" Takýto pohľad na modlitbu nie je ničiné než vzťah s tým, ktorý nás tak miluje.

Modlitba a viera

Akákoľvek ťažkosť v modlitbe je vlastne nedostatok viery v Boha. Nejde o to, že neveríme v jeho jestvovanie. Nestačí, aby sme nadviazali spoločenstvo s ním; totiž aj Satan verí v jeho jestvovanie, ale mu to neposkytuje nijaký úžitok, ale naopak, trasie sa pred nebeskou mocou (Jak 2,19). Pravá viera spočíva v tom, že máme dôveru v Boha, ktorý vždy koná podľa svojich plánov spásy. Nejde teda o to, že veríme v niečo, ale v niekoho. Nejde o to, že veríme v Boha, ale že veríme jemu, ktorý tak miloval svet, že poslal svojho jediného Syna, aby nikto, kto verí v neho, nezahynul, ale aby mal život a aby ho mal v hojnosti.

Osobná modlitba je prejav viery. Modliť sa pred Pánom znamená ukázať, aká hlboká je naša viera v neho. Spoločná modlitba, účasť na Eucharistii i osobná modlitba sú prejavom viery v živého Ježiša, Pána života. Naopak, opúšťanie modlitby je znakom, že viera hasne. Zostať jednu hodinu pred niekým, koho nevidíme a zavše ani nepočujeme, ale s istotou, že on je tu prítomný, to je hlboký úkon viery.

Ježiš sa žaluje otcovi Gastonovi Courtoisovi: „Nemajú dosť viery, aby predo mnou prebdeli jednu hodinu. Je pravda, nachádzaš sa na zemi a ako by si mal zaviazané oči. Ale pomocou viery a vplyvom môjho Ducha postupuješ, ako keby si videl."

Netreba veriť v modlitbu, ale v Boha. Nemôžeme dať záruku, že modlením sa toho alebo iného deviatnika niekoľko ráz alebo určitým spôsobom dosiahneme, o čo prosíme. To by znamenalo veriť v modlitbu. A to je chyba. Vieru treba obrátiť na Boha, ktorý uskutočňuje to, čo prisľúbil. Veríme jeho slovám, berieme vážne to, čo povedal, a ponechávame sa jeho milosrdenstvu.

Naša modlitba musí byť ako modlitba onoho otca ochrnutého chlapca z evanjelia: „Verím, Pane, pomôž mojej nevere." Nie ako formula, ktorú treba opakovať, ale ako štýl života. Uznať Ježišovu moc a prosiť ho, aby zväčšil našu dôveru v jeho slovo"

Ide o to, aby sme mali neotrasiteľnú vieru v Božiu lásku, ktorá hovorí: „Nech i vrchy odstúpia a kopce nech sa otrasú: moja milosť neodstúpi od teba" (Iz 54,10).

„Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba" (Iz 49,15).

Ak v toto veríme, úplne sa zmení spôsob našej modlitby i nášho pôstu. Už sa viac nebudeme snažiť, aby sme Boha priviedli do úzkych alebo aby sme si kupovali jeho náklonnosť, ale plní dôvery sa oddáme tomu, ktorý dáva slnku vychádzať nad spravodlivým i nespravodlivým a ktorý živí nebeské vtáctvo.

Otcovi Gastonovi Courtoisovi Ježiš ešte povedal: „Neprestajne sa modli ku mne o vieru hlbokú, žiarivú a pevnú; o vieru, ktorá nie je len rozumový príklon k dogmatickým alebo abstraktným pravdám, ale uchopenie môjho života a prítomnosť bezhraničnej lásky."

Palica evanjelizácie
„Zvolal Dvanástich a začal ich posielať po dvoch. Dal im moc nad nečistými duchmi a prikázal im, aby si okrem palice nebrali na cestu nič" (Mk 6,7-8).

Ježiš konal veľmi symbolicky, keď poslal svojich evanjelizovať iba s palicou, aby im slúžila na ceste. Táto palica, ako tá Mojžišova, mala dve úlohy: bola znakom Božej prítomnosti vo svojom ľude a pomocou pri chôdzi.

Tak ako palica slúži na opieranie pri chôdzi, rovnako aj Božie slovo je jedinou oporou pre evanjelistu. Ten sa nemôže opierať o svoje vlastné sily, ale dôveruje prisľúbeniu, ktoré dal Pán a ktoré mu dodáva sily, aby kráčal ďalej.

V Knihe Exodus (Ex 17,1-7) sa hovorí, ako Mojžiš po napadnutí ľudu Amalekitmi vystúpil na horu modliť sa a počas modlitby držal svoju palicu zdvihnutú k nebu. Je to veľmi symbolické. Keď sa Boh pozrel z neba a videl Mojžiša modliť sa, najprv uvidel palicu, ktorú mu dal ako znak svojej vernosti, keď sa zaviazal, že ho bude sprevádzať svojou prítomnosťou počas celého putovania do zasľúbenej zeme.

Mojžiš dôveroval Božiemu prisľúbeniu, a preto sa „pevne držal" svojej palice, aby dal Bohu na vedomie, že verí jeho slovu a nemôže sa sklamať. Je to modlitba, ktorá zaručuje víťazstvo v akomkoľvek boji: viera v slovo, ktoré vyslovil Boh.

Modlitba a nádej
„Víťazstvo v boji nezávisí na množstve vojska, lebo z neba prichádza sila" (l Mach 3,19).

Odvažujeme sa modliť, lebo sme presvedčení, že konečná výslednica a víťazstvo závisia od Boha, a nie od našich síl. Preto sa odvažujeme dúfať proti každej nádeji, lebo vieme, komu dôverujeme.

V tomto zmysle je veľmi významný úryvok Biblie, keď sa izraelský ľud nachádzal na púšti na ceste do zasľúbenej zeme. Keď ľud zbadal, že zásoby potravín sa vyčerpali, začal proti Mojžišovi reptať a žiadal od neho mäso, hoci boli uprostred púšte. Mojžiš sa obrátil na Boha, ktorý mu prisľúbil, že vyhovie požiadavkám ľudu. Mojžiš však plný úzkosti nevidel nijaké riešenie a povedal: „Pane, ani všetky ryby mora, ani ovce, ani voly zeme by nemohli nasýtiť toľko ľudí." No jednako ho Boh prekvapil niečím, v čo vôbec nedúfal. Na druhý deň nad táborom preletel neprehľadný kŕdeľ prepelíc, ktoré unavené od letu spustili sa na zem a Izraeliti jedli mäso, koľko sa im žiadalo. Mojžiš počítal s tromi možnosťami: volmi, ovcami a rybami, ale Boh mal na mysli to, na čo Mojžiš ani nepomyslel.

Boh má vždy odpoveď, ktorú my neočakávame. Jeho plány nesmierne prevyšujú naše plány a poskytujú nám nečakané možnosti výberu. Keď sa vyčerpajú všetky možnosti, vtedy zasahuje Boh a robí to nečakaným spôsobom.

Modliť sa znamená dúfať, že Boh bude konať mimo našich zámerov a ľudských možností. On má moc uskutočniť všetky veci oveľa lepšie, než by sme si to mohli priať, v súlade s jeho mocou a s jeho múdrosťou, ktoré nesmierne presahujú naše myšlienky.

Buďme poslami nádeje vo svete, ktorý upadol do pesimizmu. Ježiš nám dáva svoju moc, aby sme mohli oslobodiť tých, ktorí sú otrokmi nenávisti alebo vášne, ktorá ich trápi. Ľuďom sa často nedarí zmeniť sa, aj keby chceli. Vtedy treba byť zvestovateľmi Dobrej zvesti: Boh môže urobiť to, čo vy nie ste schopní urobiť vlastnými silami, oslobodiť vás od hriechu a spasiť vás od večnej smrti.

Modlitba a poníženosť

Na druhej strane modlitba nás robí ponížených. Pyšní sa nemodlia, lebo neuznávajú, že by bol niekto väčší, múdrejší a mocnejší než oni. Nepripustia svoje potreby a nikdy nekľačia, lebo si myslia, že sami sebe stačia a že sú neomylní. Domýšľavý odstraňuje Boha zo svojho života, lebo si myslí, že ho už nepotrebuje.

Čím viac sa modlíme, tým lepšie miesto si nachádzame v živote. Modlitba nás kladie do postavenia stvorenia pred svojím Stvoriteľom. To najhoršie, čo by sa nám mohlo prihodiť, je, že stratíme svoje miesto a zmocníme sa miesta, ktoré patrí Bohu. Modlitba je predovšetkým adoráciou a udržuje nás v stave stvorení, ktoré potrebujú svojho Stvoriteľa.

Modlitba - dar Ducha
Krst v Duchu nám umožňuje zažiť Božiu lásku, aby sme milovali Boha a bratov. Pán nám udeľuje ducha chvály a modlitby.

Nastali časy ohlasované prorokmi (Jer 3,1-5), v ktorých Boh vylieva svojho Ducha na každé stvorenie. Teraz žijeme vo výsadnej ére Ducha. Nikdy sa nevideli ako dnes znaky jeho prítomnosti medzi nami. V tomto storočí psychoanalýzy Boh prebúdza dar rozlišovania, ktorý je oveľa hlbší a presnejší než akékoľvek psychologické štúdium. Dnes, keď je človek taký osamotený, hoci žijeme v ére telekomunikácie pomocou satelitov, Boh nám dáva dar jazykov, aby sme prenikli do hlbšieho spoločenstva s ním. V tejto ére, v ktorej vyhlásili smrť Boha, umrel jednoducho nesprávny obraz Boha, ktorý vyzeral taký ďaleký. Sila Ducha, ktorá uzdravuje chorých a oslobodzuje podrobených, ukazuje nám Boha, ktorý je živý a ktorý oživuje tých, ktorí veria v jeho Syna.

O koľko je väčšia naša dôvera v Božiu lásku, o toľko bude silnejšia odvaha, s akou budeme žiadať, že dostaneme to, o čo prosíme. Sám Ježiš nám to vysvetľuje:

„Aj ja vám hovorím: Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám! Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria... Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia" (Lk 11,9-13).

Ak Duch toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, prebýva v nás, stávame sa kanálmi Božieho života pre tých, ktorí zomierajú v osamotenosti, v bolesti a v každom druhu hriechu. Ak Duch prebýva v nás, netreba sa čudovať tým Božím darom, akými sú charizmy Ducha.

Jedným z nich je dar jazyka. My sa nevieme modliť ako treba, preto nám Boh zosiela Ducha Svätého, ktorý sa prihovára za nás nevýslovnými vzdychmi (Rim 8,26).

Človek nie je schopný vojsť do Božieho prostredia, ak sám Boh neprevezme iniciatívu, aby ho pozval a urobil účastným na svojom živote. Aby mohol človek „poznať"

Božie vnútro, Boh mu dáva svojho Ducha Svätého, ktorý ho učí nový spôsob nadviazania spoločenstva s ním.

Dar jazyka je „darom kontemplácie a spoločenstva s Bohom“, v ktorom sa s ním spájame skrze jeho Ducha spôsobom, ktorý prekonáva ľudské pojmy. Tento dar je pre toho, ktorý zažil, že svojimi slovami nemôže dostatočne oslavovať a dobrorečiť Bohu, pre toho, ktorý cíti, že ľudské slová nevyjadrujú to, čo chce prejaviť srdce.

Raz istý kňaz, inak veľmi inteligentný, povedal v rozhlase, že tí, čo hovoria v jazykoch, robia to preto, lebo nemajú dostatok vitamínov. Napriek tomu vidíme, s akou silou sa šíri obnova do 140 krajín sveta. Nie sú to vitamíny, ktoré nám chýbajú, ale milosrdný Boh, ktorý chce dať tento obdivuhodný dar miliónom katolíkov.

Tri vzory modlitby
V evanjeliu nachádzame tri modlitby, ktoré nám poskytujú drahocenné prvky pre náš modlitbový život:
Modlitba malomocného: „Ak chceš, môžeš ma očistiť"

Ježiš prechádzal Galileou, keď z jaskyne vyšiel istý malomocný a zakričal: „Ak chceš, môžeš ma očistiť' Ježiš mu odpovedal: „Chcem, buď čistý." (Mt 8,2). A tento človek bol hneď uzdravený z malomocenstva.

Uzdravenie sa nezískava ani nezasluhuje. Je slobodným a bezplatným darom od Boha. Ak Boh chce, môže to urobiť. Problémom nie je jeho moc, ale vôľa. Je to jeho absolútne slobodný skutok.

Modlitba slepca z Jericha: „Ježišu, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou"

V meste Jericho, známeho svojimi palmami a obchodným ruchom, žil slepec, ktorý prosil almužnu od cestujúcich v karavánach. Jedného dňa prešiel tadiaľ aj Ježiš a tento človek pocítil, že sa mu naskytla jedinečná príležitosť, ktorá sa mu už nikdy nenaskytne. A tak začal kričať zo všetkých síl: „Ježišu, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou" (Lk 18,38).

Slepec uznáva Ježiša za Syna Dávidovho. Za toho, ktorý mal prísť na tento svet. Skôr ako vyslovil svoju žiadosť, slávnostne a verejne prejavil, kto je Ježiš: Mesiáš, ktorého ohlasovali proroci. Nevidel, ale objavil mesiášsku totožnosť Ježiša z Nazareta.

Poznávanie Ježiša je východisko viery v Boha. Keďže ho poznáme a vieme, kto je, vkladáme do neho svoju bezhraničnú dôveru. Vieme, komu sme uverili.

Slepý sa ponecháva na Ježišovo milosrdenstvo. Nežiada svoje uzdravenie, ale ide priamo k prameňu, z ktorého vychádza každé uzdravenie: súcit Ježišovho Srdca. Dokonale pochopil, že jeho uzdravenie nie je otázkou moci, ale hlbokým činom Ježišovej lásky k nemu. Objavil, že podstata uzdravenia je skutkom Božieho milosrdenstva.
Ježiš sa ho opýtal: „Čo chceš, aby som ti urobil?" Úplne jasne všetci vedeli, aká bude odpoveď. Učiteľ tak postupoval preto, lebo chcel, aby sa viera stala výslovnejšia. Nestačí mať v srdci túžbu, treba to jednoducho vyjadriť, ako by to urobilo dieťa.

Vždy, keď sa modlíme, Boh nám kladie otázku: „Čo chceš, aby som ti urobil?" Treba odpovedať s dôverou toho slepca. Takáto viera nás otvára nepredstaviteľným prekvapeniam Ducha.

Istá pani z Jerabacoa (čítaj Cherabakoa) v Dominikánskej republike mi rozprávala udalosť, ktorá sa zdá neuveriteľnou, ale ktorá ukazuje, že Boh uzdravuje, ako on chce:

Pred niekoľkými mesiacmi jedna z mojich dcér trpela na chorobu pečene. V nemocnici jej povedali, že je potrebná operácia. Žiaľ, tá stála veľmi veľa peňazí. Neboli sme schopní zaplatiť túto sumu, a tak som sa obrátila na Božie milosrdenstvo. Či nehovorí Pán, že sme cennejší než nebeské vtáctvo? Nemali sme nikoho okrem neho, ktorý je Bohom chudobných a ktorý koná obdivuhodné skutky. S týmito pocitmi v srdci išla som spať. V noci sa mi snívalo, že otec Tardif slávi Eucharistiu na dvore môjho domu. Ja, ktorá som predtým občas zaspala počas omše, teraz som priam snívala, aby som sa zúčastnila na tej omši, lebo som vedela, že ma Boh miluje a nemôže ma opustiť práve teraz, keď ho moja dcéra tak potrebovala.

Keď som sa prebudila, vyrozprávala som sen svojej dcére. Ale aké bolo moje prekvapenie, keď som ju videla úplne uzdravenú. Jej uzdravenie potvrdil lekár, ktorý navrhoval operáciu. Boh prejavil svoju lásku k nám chudobným, ktorí okrem neho nemáme nikoho, kto nás môže uzdraviť a spasiť.

Keby som bol o tejto udalosti počul prv, ako som poznal charizmatickú obnovu, myslel by som si, že je vymyslená. Ale teraz nám Pán hovorí, že môže pôsobiťaj prostredníctvom snov. Lebo hoci my spíme, Ježiš je živý a nespí. Ježiš v sne hovoril k Jozefovi a aj prorok Joel spomína sny starcov.

Boh môže urobiť to, čo je nám ľuďom nemožné. Nielen preto, že je mocný, ale aj preto, lebo chce prejaviť svoju lásku a svoje milosrdenstvo. Toto sa prihodilo istému mladíkovi z Dominikánskej republiky, ktorý žil v Newarku, v USA.

Mladík mal 28 rokov a bol nakazený vírusom AIDS. Roku 1990 sa zúčastnil na charizmatickej obnove, keď sa modlilo za chorých. Počas modlitby mladík pocítil silné teplo a veľké vzrušenie. Nasledujúci týždeň sa cítil omnoho lepšie a odvtedy sa jeho stav stále zlepšoval. Po dvoch rokoch z lekárskych analýz vyplynulo, že je úplne zdravý. Ale najdôležitejšie je, že jeho vnútorný život sa celkom zmenil. Dnes vydáva po celom svete svedectvo o tom, čo Pán urobil v jeho živote. To, čo nedokáže ľudská veda, lebo nemá liek proti tejto chorobe, Boh urobil skrze svoju lásku.

Náš svet už nevie dúfať v zázraky. Obmedzuje sa a pohybuje v rámci racionalistických a pragmatických parametrov. Boha meria podľa svojho obmedzeného ľudského rozumu. Stratil dôveru dieťaťa, ktoré očakáva, že mu jeho otec odpovie. Poznáme aj iné prípady osôb, ktoré sa uzdravili z tejto choroby.

„Bohu nič nie je nemožné" (porov. Lk 1,37).
Modlitba Lazárových sestier: „Učiteľ, ten ktorého miluješ, je chorý" (porov. Jn 11,3)

Lazár, Ježišov priateľ, ochorel. Jeho stav sa zhoršoval zo dňa na deň a všetci už stratili nádej na uzdravenie. Vtedy jeho sestry odkázali Ježišovi: „Pane, ten, ktorého miluješ, je chorý" (Jn 11,3).

Nežiadali nič. Oznámili mu jednoducho situáciu a nechali Ježišovi slobodu, aby konal, ako uzná za vhodné.

Nenástojili, aby prišiel do ich domu. Informovali ho a dosť: „Ten, ktorého tak miluješ, ktorý je v tvojom srdci, trpí a nachádza sa pred bránou smrti. Ak chceš, príď; ak však chceš zostať niekoľko dní v Galilei, zostaň!"

Ide o prosbu plnú dôvery. Boli si isté, že Ježiš len čo spozná situáciu, urobí, čo bude považovať za potrebné. Ani sa neodvážili prosiť a nechali Ježiša, aby konal podľa svojej lásky.

Každý z nás by si mal osvojiť túto modlitbu: „Ježišu, ten, ktorého miluješ, je chorý. Nežiadam, aby si ma uzdravil, len ti oznamujem, že ten, ktorého miluješ, vážne trpí." Na toto nás pozval Ježiš v reči na vrchu, keď nás uisťuje, že Boh už teraz pozná potreby svojich synov a že uzdravenie nezáleží natoľko na množstve slov použitých v modlitbe, ale skôr na spôsobe, ako sa modlíme. Nejde teda o množstvo slov, ale o akosť modlitby: modliť sa s vierou v milosrdnú lásku Ježišovho Srdca.

Obnova modlitby

Boh obnovuje radosť a cit pre modlitbu. Dnes vidíme viac než kedykoľvek predtým, ako osoby jednoduché a bez zvláštneho náboženského poučenia prežívajú hlboký život modlitby. Tí, čo boli veľkými hriešnikmi a nezúčastnili sa na nijakom kurze alebo modlitbovej obnove, stávajú sa hlboko spätí s Bohom. Nepochybne prežívame to, čo ohlasuje prorok:

„Hla, prídu dni - hovorí Pán, Jahve - i pošlem na zem hlad; nie hlad po chlebe a nie smäd po vode, ale po počúvaní Pánovho slova" (Am 8,11).

Nedávno som sa zúčastnil na jednom modlitbovom týždni o modlitbe. Viedol ho istý odborník v duchovnosti. Zvláštnymi technikami sa nás postupne a namáhavo snažil uviesť do modlitby, poúčajúc nás, ako uvoľniť svoje telo, ako hlboko dýchať, ako oslobodiť svoj rozum a podobne. Na konci týždňa som bol chladnejší než predtým. Sústredil som sa na vonkajšiu techniku, a nie na oheň Ducha, ktorý jediný prichádza na pomoc" našej slabosti a uschopňuje nás, aby sme sa modlili úplne novým spôsobom. Keď sa učeníci priblížili k Ježišovi a poprosili ho, aby ich naučil modliť sa, nezačal kurzom techník uvoľnenia sa a dýchania, ale urobil, aby z jeho srdca vytrysklo volanie plné dôvery: „Otče!" Je pravda, že aj techniky pomáhajú, ale nič nemôže nahradiť prvotné pôsobenie Ducha Svätého.4

(4 Jedno porovnanie zo života nám mohlo v určitej miere osvetliť pravdu, o ktorej hovorí otec Tardif. Je jasné, že pri elektrickom osvetlení iba prúd dáva svetlo. Všetko ostatné, čo to umožňuje (káble, zásuvky, vypínače, izolácia...), sú iba vonkajšími podmienkami, ktoré predchádzajú a sprevádzajú prúd a jeho pôsobenie. Ale aj keby sa tieto práce akokoľvek dobre urobili - pripojenie na elektrickú sieť, izolácia, spínače atď. -, ak by nebolo prúdu, žiarovka nebude svietiť. Takto je to aj s modlitbou. Iba Duch Svätý sa modlí v našom srdci, všetko ostatné je iba sprievodné: spája nás s Duchom Svätým, izoluje nás od ostatného sveta, spôsobuje, že prúd Ducha Božieho má v nás čoraz menej odporu a že bude bez prerušenia atď. (pozn. prekl.).)

Modlil som sa za chorých, a nič sa nestávalo. Ale keď som sa 18. októbra 1973 modlil za istého človeka, ktorý trpel na zápal kĺbov a ťažko chodil, ten pocítil silné teplo v celom tele a rozplakal sa. Potom vstal a začal chodiť bez akýchkoľvek bolestí. Bolo to teplo Ježišovej lásky, ktorá sa ho dotkla a uzdravila. Bolo to po prvý raz, čo sa stalo uzdravenie počas mojej modlitby. Odvtedy sa táto charizma uzdravovania stále viac rozvíjala. Charizmy, ktoré sú duchovným darom podobným prirodzeným darom, čím viac sa používajú, tým viac sa rozvíjajú.

Ak sa nemodlíme za chorých, nikdy neuvidíme prejavy Božej moci v tejto oblasti.

Záver
Modlitba je sila človeka a slabosť Boha. Všetko je možné tomu, kto verí.

Boh si žiada len jedno: aby sme uznali, je ho potrebujeme, a aby sme mu dôverovali. Uznanie tejto potreby nás drží v poníženosti, ale dôvera v neho nám dáva odvahu, aby sme hľadali akúkoľvek vec, ešte aj tú, ktorá je v očiach ľudí nemožná alebo absurdná. Verím, že toto nevyžaduje nijaké techniky. Potrebná] e iba viera v Božiu lásku.

Otec Chevrier, zakladateľ Spoločenstva Prado, hovoril: „Racionalizmus zabíja ducha evanjelia a dušu zbavuje podnetov, ktoré potrebuje, aby nasledovala Ježiša a aby ho nasledovala v jeho evanjeliovej kráse."

Dnes viac ako inokedy iba svätci budú môcť obrodiť svet a účinne pracovať na obrátení hriešnikov. Prosme Pána s dôverou dieťaťa, aby nám dal túto jednoduchosť v modlitbe, ako to hovorila sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša: „Ježiš nás čaká v modlitbe, ako priateľ čaká priateľa."

Modlitba

Dobrý a milosrdný Otče, ktorý si nás povolal k hlbokej intímnosti so sebou, aby si nám dal božskú prirodzenosť, prosíme ťa, aby si na nás vylial ducha modlitby a slávy, aby sme mohli vojsť do plného spoločenstva s tebou skrze Ducha Svätého.

Modlitba a kontemplácia sú bezplatné dary tvojej veľkodušnosti. Daruj nám, prosíme ťa, tieto dary, aby sme sa mohli trvalé modliť.

Nech tvoj Duch Svätý, Duch adoptívneho synovstva, svedčí v nás o tvojej láske, aby sme sa začali cítiť milovanými a aby sme žili ako tvoji synovia, zbavení každého strachu. Zväčši našu vieru o tvojej láske, aby sme mohli plne dôverovať tvojmu slovu a osvojili si každé tvoje prisľúbenie.

Zväčši našu nádej, aby sme si boli istí, aj keď sa všetky dvere zatvoria pred našimi problémami, aby nám ešte zostala možnosť, o ktorej sme uvažovali, a to si ty.

Ak chceš, môžeš nás uzdraviť, očistiť a premeniť. Závisí to len od tvojej vôle a milosrdenstva, ktoré máš pre nás. S celou silou viery, akej sme schopní, voláme k tebe: „Ježišu, Syn Dávidov, zmiluj sa nad nami; lebo ten, ktorého miluješ, je chorý a potrebuje ťa."

Mediahost.sk - webhosting, registrácia domén, webdesign