Posolstvo Panny Márie,
Kráľovnej Pokoja:

2. októbra 2018

Dnes je štvrtok 18. október 2018 , meniny má Lukáš , zajtra bude mať meniny Kristián. Blahoželáme!

LITURGICKÝ KALENDÁR:
Liturgické čítania na dnes

Počas prezerania našich stránok počúvajte:


Mária, najväčšie požehnanie

František Dancák

Mária, najväčšie požehnanie

Prešov 2004


Vydané pri príležitosti 150. výročia

vyhlásenia dogmy o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie (1854 - 8. december - 2004)

Nihil obstat: ThLic. Daniel Dian

Imprimatur: Mons. Ján Babjak, SJ, prešovský eparcha, číslo 2521/2004, z dňa 16.08.2004

Jazyková úprava: Mgr. Oľga Čorňaková

Vydalo

Vydavateľstvo PETRA v Prešove roku 2004 Vydané vlastným nákladom autora.

ISBN 80-89007-53-8


Obsah

Predslov

1. Tá, ktorá je nad všetkým

2. Tá, ktorá je nekonečne krásna

3. Tá, ktorá sa za nás prihovára

4. Tá, ktorá je nekonečne čistá

5. Tá, ktorá je nekonečne vznešená

6. Tá, ktorá je nekonečne bohatá

7. Tá, ktorá je nekonečne vysoko postavená

8. Tá, ktorá je nekonečne veľká

9. Tá, ktorá je nekonečne mladá

10. Tá, ktorá je nekonečne vzpriamená

11. Tá, ktorá je nekonečne radostná

12. Tá, ktorá je nekonečne dojemná

13. Tá, ktorá je veľkosť sama a viera sama

Záver

Literatúra

„ To najlepšie, čo som stvoril, je moja Matka "

(Michel Quoist)

Predslov

Charles Pierre Péguy (1873-1914), francúzsky novinár a básnik, sa narodil v Orléans a zomrel vo vojne. Bol najskôr oduševnený socialista so vznešenými ideálmi. Neskôr sa stal presvedčeným katolíkom. Svoju vieru prežíval takmer mučenícky, pretože niektoré skutočnosti pociťoval veľmi extrémne (najmä večnosť pekla). Ako spisovateľ, básnik a autor mnohých polemík bojoval za dôstojnosť človeka a za spoločnosť preniknutú kresťanstvom. Okrem rozličných úvah a poznámok napísal aj báseň Porche du mystére de la deuxiéme vertu (Predsieň tajomstva druhej čnosti, 1911). Je to jedna z najlyrickejších básní, aké kedy Péguy napísal. V básni sa upriamuje na nádej, na malú čnosť, za ktorou idú dve väčšie sestry (viera a láska). Matka nádeje je Panna Mária. Básnik ju v intenzívnych a hlbokých veršoch ospevuje ako „la plus grande bénédiction qui soit descendu sans toute la création " (najväčšie požehnanie, ktoré zostúpilo na celé stvorenie).

Myšlienky tejto básne boli pre mňa motívom k napísaniu týchto úvah o Panne Márii - „najväčším požehnaním, ktoré zostúpilo na celé stvorenie ".[1]

Mária, najväčšie požehnanie, ktoré zostúpilo na celé stvorenie[2]

Sú dni, v ktorých patróni a svätí nestačia... Vtedy treba vziať odvahu do obidvoch rúk. A priamo sa obrátiť na tú, ktorá je nad všetkým.. Byť smelý Raz. Odvážne sa obrátiť na tú, ktorá je nekonečne krásna. Lebo je aj nekonečne dobrá. Na tú, ktorá sa za nás prihovára. Jedine ona môže hovoriť s autoritou ako matka. Smelo sa obrátiť na tú, ktorá je nekonečne čistá. Lebo je aj nekonečne milá. Na tú, ktorá je nekonečne vznešená. Lebo je aj nekonečne vľúdna. Nekonečne prívetivá. Prívetivá ako kňaz, ktorý kráča ku vchodu kostola v ústrety novonarodeniatku až po prah.

V deň jeho krstu. Na tú, ktorá je nekonečne bohatá. Lebo je aj nekonečne chudobná. Na tú, ktorá je nekonečne vysoko postavená. Lebo sa vie aj nekonečne znížiť. Na tú, ktorá je nekonečne veľká. Lebo je aj nekonečne malá. Nekonečne pokorná. Mladá matka. Na tú, ktorá je nekonečne mladá. Lebo je aj nekonečne matkou. Na tú, ktorá je nekonečne vzpriamená. Lebo sa vie aj nekonečne skloniť. Na tú, ktorá je nekonečne radostná. Lebo je aj nekonečne bolestná. Sedemdesiatsedemkrát, sedemdesiatsedemkrát bolestná. Na tú, ktorá je nekonečne dojemná. Lebo je aj nekonečne dojatá. Na tú, ktorá je veľkosť sama a viera sama. Lebo je samá láska. Lebo je samá nádej...

Našťastie svätí"... nežiarlia na svätú. Pannu... Dobre vedia, aká je, a tak ako dieťa prevyšuje človeka v čistote. Tak a sedemdesiat ráz tak ona prevyšuje svätých v čistote. Tak ako dieťa prevyšuje človeka v mladosti. Tak a sedemdesiat ráz tak ona prevyšuje svätých v mladosti a v detstve.

Tak ako dieťa prevyšuje človeka v nádeji. Tak a sedemdesiat ráz tak ona prevyšuje svätých vo viere, láske a nádeji.

Teda... treba vystúpiť k tej, ktorá je najpríťažlivejšia. Lebo je aj najmaterinskejšia. K tej, ktorá je nekonečne biela. Lebo je aj matkou dobrého pastiera, človeka, ktorý dúfal. (A mal veľký dôvod dúfať, pretože sa mu podarilo priniesť naspäť ovcu). K tej, ktorá je nekonečne nebeská. Lebo je aj nekonečne pozemská. K tej, ktorá je nekonečne večná. Lebo je aj nekonečne časná. K tej, ktorá je nekonečne nad nami. Lebo je aj nekonečne medzi nami. K tej, ktorá je matkou a kráľovnou anjelov. Lebo je aj matkou a kráľovnou ľudí...

Niečo chýba všetkým stvoreniam, a nielen to, že nie sú stvoriteľom.

Tým, ktoré sú telesné, to vieme, chýba, že nie sú čisté. Ale tým, ktoré sú čisté, a treba to vedieť, chýba to, že nie sú telesné. Len ona je čistá a pritom telesná. Preto svätá Panna nie je len najväčším požehnaním, ktoré zostúpilo na zem. Ale sama je tým najväčším požehnaním, ktoré zostúpilo na celé stvorenie.

Je nielen prvá medzi ženami. Požehnaná si medzi ženami. Je nielen prvá medzi stvoreniami. Je stvorením výnimočným, nekonečne ojedinelým, nekonečne jedinečným.


1. Tá, ktorá je nad všetkým

Panna Mária je medzi stvorenými najvyššia, Bohu najbližšia. To sú „veľké veci ", ktoré v jej živote urobil ten, „ktorý je mocný' (Lk 1, 49). Preto jej v tomto druhu patrí najvyššia úcta (cultus hyperduliae).

Na večierni sviatku Zosnutia presvätej Bohorodičky o Panne Márii spievame: „Veľkolepá je tvoja sláva. Boh ťa zahrnul úžasnými divmi..."

Tu je potrebné povedať, že celá jej sláva, vznešenosť a krása nie je v Cirkvi náhodným zjavom, ani sa nezrodila len z podnetov a potrieb ľudí. Nepochádza ani z pekných legiend. Celá jej veľkosť a dôvod jej kultu pochádza zo skutočnosti, že sa stala Matkou Božieho Syna. Preto bola uchránená od dedičného hriechu (Nepoškvrnene počatá), preto bola „milostiplná " (Lk 1, 28), preto zostala pannou, preto bola uchránená od telesného rozkladu a bola vzatá do neba (Nanebovzatá).

Napriek tomu zostáva hlboko pod Bohom. Z toho dôvodu sa Panne Márii neklaniame. „V cirkevnom vyznaní a v teológii sa nikdy nezabúda na skutočnosť, že jedine Bohu patrí úcta klaňania" (M. Schmaus).

Je však vysoko nad všetkým stvorením. Preto jej vzdávame najvyššiu úctu. Tento kult sa v Cirkvi vždy praktizoval (porov.: LG 66). Je „to pre jej dôverný vzťah ku Kristovi, pre jej miesto v dejinách spásy, pre jej dokonalé vykúpenie a pre jej špecifické začlenenie do Cirkvi" (M. Schmaus).

„Panna Mária je najdokonalejšie stvorenie, aké kedy vyšlo z Božích rúk. Je taká dobrá, taká jednoduchá, taká jemná, taká nezvyčajne pokorná a čistá, že si ju človek musí zamilovať" (Federico Suárez). Michel Quoist vo svojich Modlitbách intuíciou veriaceho básnika vyjadril tie pravdy, ktoré sú vyjadrené v nejednej modlitbe k Panne Márii. On kladie jej slová na pery samého Ježiša Krista, ktorý vyznáva, že „to najlepšie, čo som stvoril, je moja Matka". Na tieto slová nadviazal aj Ján Pavol II., keď na všeobecnej audiencii dňa 11. mája 1983 povedal. „Dar jeho Matky bol posledným darom, ktorý dal ľudstvu ako ovocie svojej obety." Preto Panna Mária je pre nás „tým najväčším požehnaním, ktoré zostúpilo na celé stvorenie" (Charles Péguy).

Jej súčasníci si jej pobyt na tomto svete sotva všimli. Ale v Božích očiach bola Panna Mária jedinečná. Nebeský Otec nám ju dal, ona nám dala Syna, a oddala sa Svätému Duchu. Oblažuje srdcia svojich detí, pretože je taká milujúca a má také materinské srdce.

Je pravda, že o živote Panny Márie vieme málo, ale netreba vlastne vedieť oveľa viac. Milostiplný život Panny Márie od prvej chvíle počatia je aj jedinečný, aj príkladný. Nejestvuje iný vzor než Ježiš Kristus, ale je tiež pravda, že nejestvovalo nijaké iné stvorenie, ktoré by ho tak verne napodobňovalo a ktoré by tak verne zreprodukovalo obraz jej Syna. A ak nám Boh nechcel dať Slovo priamo, ale prostredníctvom Panny, iste najlepším spôsobom, ako napodobniť Krista, je napodobňovať Pannu Máriu. To preto, že „je nielen prvá medzi ženami ", ale je „požehnaná medzi ženami. Je nielen prvá medzi stvoreniami ", ale „je stvorením výnimočným, nekonečne ojedinelým, nekonečne jedinečným " (Charles Péguy).

Maxim Gorkij vo svojom románe Rozprávanie o Taliansku medzi spomienkami na zážitky zo Sorenta, o. i. píše: „Katolícke náboženstvo je založené na Madone. Panna Mária je jednoduchšia než Ježiš, je bližšia srdcu, niet v nej protikladov, nehrozí peklom, je len láskou, pomocou a odpustením."

Keď nás Cirkev učí, že oddanosť Panne Márii je znakom a zárukou spásy, nehovorí to naľahko alebo iba ako podnet na zbožnú meditáciu. Svätý Bernard už dávno povedal, že „Boh chcel, aby sme nemali nič, čo by už neprešlo Máriinými rukami". Pápež Lev XIII., ktorý prevzal učenie svätého Bernardína Sienského, poukazuje vo svojej encyklike Jucunda semper na to, že „každá milosť, ktorú tento svet dostáva, sa zvyčajne udeľuje v troch krokoch: od Boha Kristovi, od Krista Panne Márii a od Panny Márie nám".

Panna Mária svojím príkladom nám predovšetkým ukázala cestu, spôsob, ako žiť v jednote s Ježišom Kristom. Vo svojom obyčajnom živote a mimoriadnych chvíľach nám zanechala veľmi jednoduché poučenie, ľahké na pochopenie a na nasledovanie. Ukázala nám, že vo svete, v domove, v bežných každodenných úlohách, v povinnosti každej chvíle možno dosiahnuť dokonalosť a najvyšší stupeň svätosti. Ukázala nám tajomstvo povolania, že tí, ktorí toto tajomstvo spoznajú, nájdu hlboký zmysel života a budú vedieť robiť z malých vecí veľké, z prostých hrdinské, z obyčajných mimoriadne.

Poznanie, že sme deťmi takejto Matky, malo by byť pre nás stálym zdrojom radosti. Svätá Cirkev je si vedomá tohto jej poslania a úlohy, preto o nej s radosťou spieva: „Najsvätejšia Panna, zjavuješ sa nám v temnotách ako svetelná pochodeň. Zažíhaš duchovné svetlo a všetkých vedieš k poznaniu Boha. Svojím leskom osvecuješ naše mysle, preto ťa ctíme a voláme: Raduj sa..." (Akatistk Bohorodičke).

2. Tá, ktorá je nekonečne krásna

„Celá krásna si, Mária, v tebe škvrny nijakej niet... "

Táto mariánska pieseň, ktorej základom sú slová starozákonnej knihy (Veľpiesne (4, 7), je známa v celom katolíckom svete. Ňou oslavujú „nepoškvrnenú Kráľovnú vesmíru, Pannu prečistú, ktorá vo svojej dobrote ustavične spína ruky k Synovi" (na večierni sviatku Ochrany P. Márie).

To potvrdzuje už svätý Efrém Sýrsky, učiteľ Cirkvi zo 4. storočia, keď volá: „Tys druhá po Bohu... Teba len tvoj Tvorca prevyšuje. Nijaká svätosť, nijaká dokonalosť ti nechýba. Si úplne plná Božej milosti."

Kresťanský starovek mal tú najkrajšiu predstavu o Panne Márii. Vylučuje u nej i najnepatrnejší tieň akejkoľvek nedokonalosti. Cirkevní Otcovia jej dávali rozličné pomenovania. Pannu Máriu nazývali: Nedotknutá, Čistá, Krásna, Bohumilá, Bohu dôstojná, Požehnaná, Blahoslavená...

Z jej krásy dodnes nič neubudlo. Odvtedy, čo anjel zniesol z neba pozdrav: „Zdravas', milosti plná, Pán s tebou " (Lk 1, 28), uplynulo už dvetisíc rokov. My, ctitelia Panny Márie, pokračujeme v jej oslave, spievajúc o nej piesne vďačnosti Bohu za to, že ju ozdobil všetkými čnosťami a naplnil presladkým bohatstvom milosti už pri samom jej počatí.

V jednej rodine deti prezerali rodinný fotoalbum. Svojím detským rozumom posudzovali a hľadali chybu na každom jednom. Strýko nemá vlasov, babička má staromódny čepiec, otec pozerá veľmi prísne... Naraz všetky stíchli. Pred sebou mali fotografiu matky. Chvíľu pozorovali, a potom nahlas zvolali: Naša mamka je zlatá! Pri pohľade na matku umĺkol detský rozum. Tu nehľadali nejakú chybu. Prebudilo sa detské srdce plné lásky a prehovorilo.

Je to obraz zo všedného života, ktorý nám hovorí, že v žene vidí zrkadlenie tej krásy a tých najvznešenejších citov, akých je schopné ľudské srdce - úplnú obetu z lásky, silu, ktorá vie zniesť aj najväčšie utrpenia, bezhraničnú vernosť, neúnavnú tvorivosť, schopnosť spojiť prenikavú intuíciu so slovom útechy a povzbudenia.

Pokiaľ ide o úctu k Panne Márii ako ku vzoru života dnešnej ženy, pápež Ján Pavol II. vo svojej encyklike Redemptoris Mater pripomenul, že ženu priťahuje a viaže k Matke Spasiteľa osobitné puto ženskosti. Postava Panny Márie osvetľuje bytie a poslanie ženy cez skutočnosť, že Boh sám sa v tajomstve vtelenia svojho Syna zveril slobodnej a tvorivej službe ženy. Preto každá žena, ktorá hľadí na Pannu Máriu, odkrýva v nej tajomstvo, ako dôsledne prežívať svoju ženskosť a ako ju privádzať k dokonalosti.

Sväté písmo nám o Panne Márii hovorí veľmi málo. Evanjelia sú príležitostné správy. Hovoria mnoho, ale neopisujú nám ani život Krista, ani život jeho matky. Starovek taký spôsob životopisov nepoznal. Sústredil sa len na podanie toho, čo ten či onen niečo veľkého vykonal.

Napriek tomu vieme dosť a naša obrazotvornosť nám pritom pomáha, aby sme dokázali si predstaviť všetko to podstatné o Panne Márii. To však, čo uvádza Sväté písmo, nám úplne stačí, aby sme Pannu Máriu mohli pozorovať v celej jej duševnej kráse a veľkosti. V celých ľudských dejinách nepoznáme iný príklad, príklad nijakej inej ženy-matky, ku ktorej by sa ľudstvo vracalo a obracalo tak oddane a verne, tak živo a vytrvalo až do dnešnej chvíle, ako to robili a robia generácie veriacich kresťanov, keď ide o Ježišovu Matku.

Svätí Otcovia o Panne Márii používajú slová z knihy Zjavenia apoštola Jána: „Potom sa na nebi ukázalo veľké znamenie: Žena odetá slnkom, pod jej nohami mesiac a na jej hlave veniec z dvanástich hviezd... " (12, 1). Tou ženou je Panna Mária, Matka Mesiáša. Alkuin, teológ na dvore Karola Veľkého, píše vo svojom komentári k tomuto miestu Zjavenia apoštola Jána toto: „Slnkom odetá Žena je blahoslavená Panna Mária, ktorú zatienila moc Najvyššieho..." A hĺbavý mních Rupert z Deutz píše: „Žena odetá slnkom je symbol Cirkvi, ktorej najvýznamnejšou a najlepšou časťou je blahoslavená Panna Mária, skrze požehnaný plod svojho vlastného života."

Svätá Bernadeta mala šťastie vidieť Pannu Máriu častejšie. V súvislosti s tým raz povedala: „Keď ju človek raz videl, nemôže už nič milovať na tejto zemi. Rád by umrel, aby ju mohol znovu vidieť."

Vo francúzskom meste La Salette sa v roku 1846 zjavila dvom sedliackym deťom - Melánii a Maximovi, ktoré pásli kravy. Plakala nad hriešnym položením sveta a žiadala, aby svet robil pokánie prv ako zahynie.

Keď tieto deti dorástli, dievča vstúpilo do kláštora a mladík ostal mládencom až do smrti. Na otázku, prečo sa neožení, tvár sa mu rozžiarila nadzemskou radosťou a povedal: „Kto raz videl Pannu Máriu, ten nie je viac schopný milovať inú ženu."

Gróf Bruissard, ateista, čítal o zjaveniach Panny Márie v Lurdách. Počul ako pri jednom zjavení sa Panna Mária usmiala na Bernadetu. Navštívil v Lurdách Bernadetu a márne sa snažil, aby mu ukázala, ako sa Panna Mária usmievala. Po dlhej dobe Bernadeta povolila, zložila ruky k modlitbe a usmiala sa tak dojímavo, že Bruissard niečo podobné ešte nevidel. Povedal: „Tvár jej žiarila zvláštnym svetlom, že som bol celý zmätený. Oči mala upreté hore a stále sa usmievala. Zostal som ako omráčený. Cítil som, že Bernadeta vo svojom úsmeve vyjadrila čosi zázračného, že je to úsmev Panny Márie... Ten úsmev ma prinútil zmeniť život... "

Svätá Terézia z Avily, učiteľka Cirkvi, mala videnie, v ktorom videla duše v posväcujúcej milosti a chcela sa im klaňať, lebo si myslela, že vidí Boha. Také krásne boli duše... A aká krásna bola duša tej, ktorú anjel nazval plnou milosti?

Pekne to vyjadril aj Michel Quoist, ktorý do Ježišových úst vložil tieto slová: „Moja matka je krásna, taká krásna, že som necítil cudzotu v jej blízkosti, keď som opustil nebeské kráľovstvo. A ja dobre viem, čo to je..." (To najlepšie, čo som stvoril, je moja Matka).

Táto vznešená výsada Panny Márie - jej duševná krása a veľkosť - je pre nás kresťanov výzvou, aby sme sa približovali k jej vzoru. Aby i v našom živote a práci, v každodennom živote, bolo vidieť, že sme deťmi Panny Márie, že je v nás vidieť kus jej života. Tak sa vyjadrila aj Teresa Quevedo, španielska študentka, dievča našej doby: „Panna Mária, daj, aby všetci, ktorí na mňa pozerajú, videli vo mne teba."

Celá krásna si, Mária, v tebe škvrny nijakej niet... " Kiež by táto neporovnateľná krása Panny plnej milosti mohla hlbšie preniknúť celé naše bytie a viesť ho hlbšie do tajomstva božského života!

3. Tá, ktorá sa za nás prihovára

V jednom z athoských kláštorov je pozoruhodný grécky nápis k obrazu Matky Božej - na spôsob rozhovoru medzi ňou a jej Synom Ježišom Kristom.

Mária: Prijmi prosbu svojej matky, Milosrdný.

Ježiš: Čo si žiadaš, Matka?

Mária: Spásu pre ľudí.

Ježiš: Oni ma rozhnevali.

Mária: Zmiluj sa nad nimi, Syn môj.

Ježiš: Oni sa nechcú obrátiť.

Mária: Zachráň ich požehnaním.

Ježiš: Dostane sa im spásy.

Panna Mária je skutočne nielen Matkou Ježiša Krista, ale aj Matkou všetkých kresťanov. Tento rozhovor nám veľmi výstižne ukazuje, ako nás miluje a oroduje za nás pred trónom svojho Syna. Preto sv. Bernard hovorí, že tak „Boh chcel, aby sme mali všetko skrz Máriu".

Obraz toho orodovania poznáme už z evanjelia. Na svadbe v Káne Galilejskej sa svadobčanom nedostalo vína. A ona sama chudobná a citlivá pre potreby chudobných, prvá to spozorovala. Verí svojmu Synovi, aj keď ešte „neprišla jeho hodina", že prináša spásu a pomoc ľuďom. Veď práve im, chudobným prišiel hlásať radostnú zvesť (porov.: Lk 4, 18). Preto prosí: „Nemajú víno " (Jn 2, 3). A na jej prosbu urobil prvý zázrak, keď premenil vodu na víno.

Panna Mária sa pri svadbe v Káne spomína iba krátko, ale v jej postoji je čosi, čo si zaslúži, aby sme sa nad tým zamysleli. Mária nepôsobí dojmom hosťa, ktorý očakáva, že sa budú všetci veľmi usilovať, aby mu bolo na hostine dobre, ani dojmom, že by tam bola šla preto, aby upútala pozornosť alebo aby celú vec vzala do svojich rúk. To, že si ako prvá všimla, ako sa míňa víno, naznačuje, že bola dosť pozorná a vnímavá, to znamená, že prejavila pozornosť, všímavosť, zaujímala sa o to, čo sa dialo okolo nej, a nemyslela na seba.

Tento úryvok nám umožňuje vytušiť a predpokladať, že Panna Mária odvtedy spravila ešte nespočetne veľakrát prvý krok, aby napravila nepríjemnú situáciu, alebo jemne zakročila, aby pomáhala vo vytušenej potrebe: Nemajú zdravia, nemajú pokoja, nemajú v živote radosť...

Svätá Cirkev ju nazýva Prostrední čkou všetkých milosti. Toto pomenovanie je zhrnutím toho, čím je Panna Mária pre nás hriešnych v našich vzťahoch k jej milovanému Synovi: Kráľovná milosrdenstva, Pokladníčka všetkých milosti, ktoré nám zaslúžil Ježiš Kristus. Svätý Pius X. hovorí: „Mária sa zjednotila s Kristom v bolestiach i vo vôli. Tak si zaslúžila stať sa rozdávateľkou dobrodení, ktoré nám získal Ježiš Kristus svojou smrťou."

O tejto pravde píše svätý Ľudovít Mária Grignion z Montfortu, veľký ctiteľ Panny Márie, toto: „Ak Mojžiš silou svojej modlitby zastavil Boží hnev voči Izraelitom takým mocným spôsobom, že tento vznešený a nekonečne milosrdný Pán nemôžuc odolať Mojžišovej modlitbe ho dokonca i žiadal, aby ho nechal v hneve potrestať tento rebelujúci národ (porov.: Ex 32, 10-14); prečo potom nemáme veriť, na základe silnejších dôkazov, že prosba pokornej Panny Márie, hodnej to Božej Matky, nie je mocnejšia u nebeského Kráľa ako modlitby a orodovanie všetkých anjelov a svätých na nebi i na zemi" (O pravej úcte k Panne Márii).

Alfonz z Kastílie sa raz pýtal svojich dvoranov, ktorá moc je najväčšia na zemi. Keď mu nikto nedal primeranú odpoveď, riekol: „Matka, keď prosí."

Matky vždy majú slabosť pre svoje krehké, neschopné a nepekné deti: tie potrebujú matku väčšmi než ostatné, hoci o tom nevedia. Ak Cirkev nazýva Pannu Máriu Orodovnicou a Útočiskom hriešnikov, je to preto, lebo veľa ráz preukázala svoju osobitnú lásku voči tým, ktorí ju najväčšmi potrebujú, tým, ktorí by bez nej boli stratení, a pre ktorých jedinou nádejou je jej materinská láska.

„Pre úbohých hriešnikov niet u Božieho trónu mocnejšej a istejšej ochrany nad ruky Márie." Tieto slová sv. Bernarda hovoria o veľkej moci orodovania Panny Márie pred Božím trónom za nás hriešnych.

O tejto viere v mocnú ochranu Matky Božej hovorí básnik Gorazd Zvonický vo svojej básni Neuverím. Hovorí, že keď mu povedia, že rieky horia, že v cencúle mrznú plamene, že v chleby sa menia kamene..., prisvedčí, že to sú Božie divy, ktoré sa aj dnes tvoria. Keď však ale povedia, že Matka Božia odvrátila svoju tvár, od ich sĺz, bolestí a bied, že nedbá o úbohý svet, zahriakne „ich reči skrivodlivé: / Nerúhajte sa jej, ústa lživé!"

Takou je naša nebeská Matka. „Skrze teba pokorne prosíme Krista, aby nás obdaril hojnými milosťami", spievame o nej na večierni sviatku Ochrany Panny Márie.

M. Schmaus k tomu vysvetľuje, že „Mária zahrňuje do tepla svojej starostlivej lásky všetkých ľudí. Jej láskavá starostlivosť má svoju živnú pôdu v jej spojení s Ježišom Kristom, ktorého vykupiteľské dielo jej veľmi leží na srdci. To je zmysel tzv. „sprostredkovania všetkých milosti".

To preto, že jej modlitba a prosba mnoho zmôže u spravodlivého Sudcu... „Jej modlitby a prosby sú také mocné u Pána, že on ich prijíma ako rozkazy. Nikdy neodolá prosbám svojej milej Matky, pretože vždy sú pokorné a v súlade s jeho svätou vôľou" (svätý Ľudovít Mária Grignion z Montfortu).

Pekne to vyjadril básnik Michel Quoist, ktorý vkladá do Ježišových úst tieto slová: „Nech to využívajú, vraví Ježiš. V nebi majú Matku, ktorá sa díva na nich ľudskými očami. V nebi majú Matku, ktorá ich miluje z celého srdca - ľudského" (To najlepšie, čo som stvoril, je moja Matka).

My vieme o tejto jej ochrane a orodovaní. Preto sa k nej obraciame svojimi modlitbami. A potrebujeme to v každej dobe, aby bola našou mocnou ochranou, aby Boh neodvracal od nás svoju tvár a bol nám milostivý.

4. Tá, ktorá je nekonečne čistá

V                     Grécku, na slávnom zámku Akropola v Aténach, stála kedysi drahocenná socha, celá zo zlata a slonoviny, socha bohyne Atény Parthenos, t. j. panna stála. V nej chceli starí pohanskí Gréci vyjadriť svoju túžbu po čistote. Stála vysoko a svojim chladným leskom svietila ďaleko a dlho udržiavala myšlienku jednu z najvyšších ideálov ľudstva: čistotu, nepoškvrnenosť. Hovorila o človeku, ktorý by bol absolútne čistý každej ľudskej žiadostivosti.

Dnes už niet tejto sochy... Odvtedy, čo Feidas postavil svoje veľdielo na Akropole v Parthenóne, uplynulo mnoho storočí... Ale tam, na východe, pripravil Boh uskutočnenie toho, čo bolo pre neho iba krásnym snom. Stvoriteľ vytvoril Pannu víťaznú, ktorá nadchýna tisíce ľudí k láske a k praktizovaniu anjelskej čnosti.

Panna Mária bola človekom, pre ktorého sa Boh stal všetkým, rozhodla sa patriť len jemu. Boh sa stal výlučným zmyslom a plnosťou jej života. Bolo to rozhodnutie mimoriadne, nevšedné, bolo dokonca v protiklade k bežnému životnému zameraniu izraelských žien.

V                    knihe Pieseň o Bernadete od Franza Verfla sa spomína rozhovor Bernadety s jej farárom o zjavení neznámej pani. Bernadeta bolo jednoduché, málo vzdelané dievčatko, ktoré sa do svojej pani zamilovala a vôbec netušilo, kto to má byť. Pani sa jej predstavila ako nepoškvrnené počatie a malá Bernadeta tomu výrazu vôbec nerozumela. A keď sa jej to potom miestny farár i katechéta snažili učene, teologicky vysvetliť, odpovie im: „Kto by tomu mohol rozumieť?"

Obaja kňazi kapitulovali, lebo si uvedomili, že dievča má pravdu. A vravia: „Áno, kto by to porozumel! Kto by porozumel ten osobitný tvorčí Boží zásah. Rozum nikdy, iba viera."

„Ó, aké veľké a tajomné veci vykonal mocný Boh v tomto obdivuhodnom stvorení, keď aj ona sama napriek svojej hlbokej pokore sa cítila povinná o nich hovoriť: Veľké veci mi urobil ten, ktorý je Mocný (Lk 1, 49)", hovorí sv. Ľudovít Mária Grignion z Montfortu.

Marcus Tulius Cicero, právnik a rečník starého Ríma, povedal, že čnosť je taká pekná, že keby sme ju videli zosobnenú, opustili by sme všetko a šli by sme za ňou.

Keď to povedal o obyčajnej čnosti, o čo viac to platí o nadprirodzenej, akou bola naplnená Panna Mária, ktorú anjel nazval plnou milosti (porov.: Lk 1, 28).

Bernadeta Soubirousová, ktorá mala možnosť vidieť Pannu Máriu, povedala: „Každý by bol hotový zomrieť, aby ju mohol ešte raz uvidieť."

Preto svätá Cirkev vo svojich modlitbách a piesňach o Panne Márii vyznáva, že je „jediná čistá a milosti plná" (Moleben k Bohorodičke). A zbožný ľud o nej spieva: „Celá krásna si, Mária, v tebe škvrny nijakej niet..." Preto „sláva tomu, ktorý ťa vyzdobil všetkými čnosťami a naplnil ťa presladkým bohatstvom milosti..." (večiereň sviatku Nepoškvr. poč. P. Márie).

V                     knihe Singrid Undsetovej Šťastný vek,, hovorí Kristián svojej žene Uni toto: „Matka musí byť bez škvrny. Nestrpím žiadnu skrytú hanbu v okolí svojich detí." A o svojej matke Kristián hovorí, že bola až nepochopiteľne múdra a dobrá. Za svoje najväčšie nešťastie pokladal urobiť niečo zlé, za čo by sa musel pred svojou matkou hanbiť.

Snáď Kristián v tejto knihe idealizuje obraz svojej matky, ako to už obyčajne býva... O našej nebeskej Matke sú však slabé každé naše predstavy, ak ide o jej skutočnú duchovnú krásu a čistotu. Ide predsa o ženu, z ktorej Svätý Duch vytváral telo pre Božieho Syna. Svätý apoštol Pavol píše: ,,Ked' však prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy..." (Gal 4, 4), A aby zodpovedala tejto úlohe, ktorú jej Boh zveril, musela byť nadovšetko plná milosti.

V                     tom je teda základ jej svätosti a čistoty, aby zodpovedala vznešenej úlohe, ktorú jej Boh zveril. Plná milosti mohla byť len vtedy, ak bola zbavená od škvrny každého hriechu.

Panna Mária je takto príkladom pre mnohých, ktorí svoj život zasvätili Bohu práve podľa jej príkladu. Práve z tejto príčiny mnohí „upierajú svoje oči k Márii, ktorá žiari celej vospolnosti vyvolených ako vzor čností...", hovorí koncil (LG 65). Jej život je jednoducho vzorom!

Z tejto príčiny aj my veriaci jej vzdávame úctu, ako jedinej čistej a nepoškvrnenej. Úcta k nej je hlboko zakorenená v ľudských srdciach. Nech aj naďalej v nás vládne, aby nás Božia Matka svojou ochranou a orodovaním nikdy neopustila. Tá, ktorá je jediná čistá a plná milosti.

5. Tá, ktorá je nekonečne vznešená

Na večierni sviatku Zosnutia presvätej Bohorodičky o Matke nášho Pána spievame: „Veľkolepá je tvoja sláva. Boh ťa zahrnul úžasnými divmi..." Je to postavenie, ktoré jej pripravil Boh a ktoré nikto nezmení.

Preto svätý Sofron, biskup, napísal o nej: „Ktože môže spievať tvoju slávu, ó, najsvätejšia Panna, kto sa opováži opísať tvoju veľkosť, kto tvoje veličenstvo? Ty si ozdobou človečenstva, ty si prevýšila anjelské zbory. Ty si zatemnila svetlo archanjelov, ty si nad tróny vyššia. Ty si čnosťou zvíťazila nad čnosťami..."

Táto vysoká dôstojnosť Panny Márie žiada od nás kresťanov aj vysokú úctu. Veď ona je požehnaná medzi ženami (Lk 1, 42), v ktorej Boh urobil veľké veci (Lk 1, 49). Michel Schmaus preto píše: „Márii patrí zvýšená pozornosť, a zbožná úcta veriacich, a to pre jej dôverný vzťah ku Kristovi, pre jej špecifické začlenenie do Cirkvi." Práve preto sa k nej modlime: „Dôstojné je velebiť teba, Bohorodička, vždy blažená a nepoškvrnená matka nášho Boha. Čestnejšia si ako cherubíni a neporovnateľne slávnejšia ako serafíni, bez porušenia si porodila Boha Slovo, opravdivá Bohorodička, velebíme ťa."

Panna Mária je po Bohu najväčšia a preto jej patrí najväčšia úcta, viac ako ostatným svätým a anjelom. Úcta k Panne Márii má byť v našom kresťanskom živote čímsi nepomerne hlbším než úcta k niektorému svätcovi. Veriaci to oddávna cítili a Cirkev to umožnila vyjadriť, keď dovolila nazývať Pannu Máriu najvyššími titulmi - ako Kráľovná apoštolov, mučeníkov, vyznávačov, panien a ako Kráľovnú všetkých svätých. Úcta k Panne Márii je úctou, ktorá prevyšuje úctu k ostatným svätým. V Cirkvi nemáme pravdy a články viery, ktoré by sa týkali niektorého svätca. O Panne Márii takéto pravdy a tajomstvá viery v Cirkvi máme - Nepoškvrnené počatie (r. 1854), Panenstvo (r. 381 a 451), Božie materstvo (r. 431), Nanebovzatie (r. 1950). Táto skutočnosť dáva mariánskej úcte hĺbku a šírku, akých niet v nijakej úcte k jednotlivým svätým (porov.: J. Ch. Korec: O úcte k Panne Márii).

Svätá Cirkev ju preto vo svojich modlitbách a piesňach oslavuje: „Čestnejšia si ako cherubíni a neporovnateľne slávnejšia ako serafíni, bez porušenia si porodila Boha Slovo, opravdivá Bohorodička, velebíme ťa."

Michel Schmaus vo svojom diele Život milosti a milostiplná zdôvodňuje že táto úcta jej patrí „pre jej dôverný vzťah ku Kristovi, pre jej miesto v dejinách spásy, pre jej dokonalé vykúpenie a pre jej špecifické začlenenie do Cirkvi".

Ak toto všetko patrí k nášmu životu viery, ako by sme si nemali uctiť víťazstvo a ovocie Kristovej milosti, ktoré sa prejavilo ojedinelým a vrcholným spôsobom u Panny Márie vo chvíli Zvestovania, v jej pokore v Betleheme, v trpezlivosti za vyhnanstva v Egypte, v jej vernom živote lásky v Nazarete, v jej skromnosti za verejného pôsobenia Ježiša a v znášaní neslýchaného utrpenia pod krížom? (porov.: J. Ch. Korec: O úcte k Panne Márii).

V Elsasku žila kedysi vo vyhnanstve rodina poľského kráľa Leszinského, ktorý bol zosadený z trónu. Žili v ústraní a zármutku. Stalo sa však, že Mária Leszinská, dcéra tohto kráľa, bola vyvolená za manželku mladého francúzskeho kráľa Ľudovíta. Byť francúzskou kráľovnou to bolo vtedy veľké vyznamenanie. Keď túto správu dostal otec, zavolal si svoju manželku a dcéru a povedal im: „Padnite na kolená a ďakujte Bohu, lebo mám pre vás radostné posolstvo." - „Aké, otče? Snáď budeš opäť poľským kráľom?" - „Nie - odpovedal otec - ale ty budeš francúzskou kráľovnou."

Pre túto princeznú to bola iste radostná správa a povýšenie... Čo však je to proti tej zvesti, ktorú priniesol archanjel Gabriel Panne Márii v Nazarete: „Neboj sa, Mária, našla si milost' u Boha. Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš... " (Lk 1, 30). Aké veľké povýšenie, aké vznešené postavenie: Požehnaná medzi ženami! Matka toho, ktorý sa bude volať „Synom Najvyššieho " (Lk 1, 32).

Preto slová, ktoré Panna Mária predniesla u sv. Alžbety: „Hla, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú. všetky pokolenia " (Lk 1, 48), sa na nej naozaj splnili. Po celom svete sa k nej ľudia modlia a utiekajú pod jej ochranu. Úcta k nej nás všetkých spája do jednej rodiny a spoločne k nej voláme: „Nikdy neprestaneme my nehodní ospevovať tvoju moc, Bohorodička. Lebo, keby si ty neprosila a nezastávala sa nás, ktože by nás zbavil toľkých bied? Kto by nám doteraz zaistil slobodu? Neopustíme ťa, Vládkyňa, lebo ty, jediná požehnaná, chrániš svojich služobníkov pred každým nešťastím" (Moleben k Panne Márii).

6. Tá, ktorá je nekonečne bohatá

Žiaden človek nie je sám zo seba, ale vždy z iných. Nikto si nemohol sám dať alebo určiť svoje bytie. To mu bolo darované.

U Panny Márie však ide ešte o ďalšiu, hlbšiu dimenziu. Je tiež od iných, od svojich rodičov, ale je celkom z Boha, pretože v protiklade ku všetkým ostatným ľuďom je plná milosti, to znamená, že je bez hriechu.

Milosť je vždy nezaslúžený dar a celkom zadarmo daný dar. U Panny Márie sa zlučuje ľudské Som s Božím Mám a v tom tkvie jedinečnosť jej závislosti na Bohu.

V mnohých rehoľných spoločenstvách je zvyk pripojiť k svojmu menu nejaké duchovné vznešené pomenovanie, aby bol takto zachytený zvláštny druh duchovného povolania. Napr. od Ježiša, od Kríža... Pannu Máriu od jej bytia a od jej prijatia úlohy môžeme smelo označiť: Mária od Boha. Z toho vyplýva vedomie jej zvláštneho vyvolenia a vedomie zvláštneho poslania.

„Ona počala z Ducha Svätého" - modlime sa v modlitbe Anjel Pána. „Čo máš, čo si nedostal?" píše svätý Pavol (1 Kor 4, 7). To rovnako platí aj o Panne Márii. Otec ju viac ako ktorúkoľvek inú stvorenú osobu „v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním " (Ef 1, 3). Všetky dary milosti, ktoré má, nie sú podnetom ku samochvále, ale ku chvále Boha. Preto Chválospev začína oslavou Boha za veľké veci, ktoré jej urobil Mocný (porov.: Lk 1, 46-55). Panna Mária je si vedomá toho, že jej správkyňou Božieho bohatstva: Syna počala z Ducha Svätého a nesie ho k Alžbete a potom ho privedie na svet.

Okrem toho, všetko, čo Panna Mária má, nemá to pre seba, ale pre nás, pre ľudí.

Pastierom dáva možnosť, aby v maštali uvideli jej Syna. Svojho Syna dáva do rúk staručkého kňaza Simeona a prorokyni Anne. Nakoniec dáva ho i na kríž, naspäť do Otcových rúk.

Panna Mária je teda plná milosti, je bohatá na milosť, danej od Boha. Môže nám teda byť nápomocná, môže nám pomáhať. Ak máme vieru a robíme, čo môžeme, Boh nám vždy dá - skrz ruky Márie - čo potrebujeme.

Anglický kráľ Richard chcel kedysi verejne prejaviť svoju štedrosť, preto obdaroval svojich dvoranov cennými darmi. Potom zavolal svojho syna a za prítomnosti všetkých dal mu kľúč ku všetkým svojim pokladom so slovami: „Poddaným som dal drahocenné veci podľa zásluhy, ako na dôkaz svojej kráľovskej štedrosti. Tebe však, ako synovi dávam kľúč ku všetkým pokladom, aby boli k tvojmu použitiu."

Tak učinil v nebi Pán Boh Panne Márii. Anjelom a svätým dal mnohé milosti, aké si zaslúžili. Svojej Matke však dal prístup ku všetkým pokladom milosrdenstva, ako o tom pekne napísal svätý Ľudovít Mária Grignion z Montfortu: „Iba presvätá Panna dostala kľúče od komnát (porov.: Pies 1, 3) Božej lásky a možnosť vstúpiť aj na tie najvznešenejšie a najtajnejšie cesty dokonalosti a viesť po nich aj iných."

To jasne potvrdzuje aj Akatist k Bohorodičke - jeden z najkrajších hymnusov na oslavu Matky Božej. Jeho vznik sa datuje do obdobia druhej polovice 5. storočia a začiatku 6. storočia. Autor v nej spieva o Matke Božej: „Raduj sa, kľúč od Kristovho kráľovstva!" (8. ikos); „Raduj sa, prostredníčka Božích milostí!" (10. ikos).

Ak sa o nej takto vyjadruje, iste má na to dôvody potvrdené životom...

Rôzne a nevšedné sú Božie cesty. A rozličná ale často veľmi účinná je aj Pomoc Panny Márie. Vypočujme si príbeh, ktorý spomína Augustín J. Záň vo svojej knihe Život.

Misionár Jozef Kowalczyk spomína na veľmi zaujímavú udalosť. Jedného dňa sa poberal hlbokým pralesom v Peru a niesol sväté prijímanie istému ťažko chorému. Zastihla ho hrozná búrka, takže celkom stratil smer. Prišla aj noc, kedy ho divá zver ohrozovala na každom kroku. Hovoril, že sa ešte nikdy vrelejšie nemodlil k Panne Márii, ako vtedy. Ako tak blúdil, zrazu zbadal v diaľke svetlo. Dal sa tým smerom a došiel k domu. Na zaklopanie otvorila prestrašená žena. Keď jej vysvetlil, že nesie sväté prijímanie, povedala mu, aby veľmi ďakoval Panne Márii za zázrak, že zažala svetlo. Hovorila, že už všetci spali, keď ich synáčik trikrát volal a žiadal, aby zažali svetlo. Vždy povedal, že ho zobudila krásna Pani.

Panna Mária sa postarala o svojho Syna, ktorého misionár niesol k chorému.

Túto úlohu aj dnes plní Panna Mária voči Cirkvi a voči každému jednotlivému veriacemu, ako to viackrát pripomína Druhý vatikánsky koncil: privádza nás k Ježišovi, k centru našej viery. Ako sprostredkovateľka milostí sa za nás ustavične prihovára u Boha, kým nedorazíme šťastne do cieľa večnej blaženosti.

7. Tá, ktorá je nekonečne vysoko postavená

Nad jednou krásnou sochou Panny Márie z doby baroka, ktorá ju zachycuje ako Nepoškvrnenú, je nápis: „Len jedna, inak nikto iný."

Nepoškvrnená Panna Mária je osobným stelesnením toho, čo znamená nové stvorenie, ku ktorému došlo skrz Ježiša Krista. Božia svätosť, ktorá sa stala viditeľnou v Kristovom kríži, vopred oslobodzuje Máriu z ľudskej hriešnosti, ktorou je poznamenaný človek.

„Ó, aké veľké tajomstvo, neznáme zatrateným, a málo známe i vyvoleným", volá svätý Ľudovít Mária Grignion z Montfortu.

V                     Starom zákone čítame, že faraón ustanovil Jozefa pre jeho múdrosť za správcu svojho majetku a pokladov. „Pretože ti Boh toto všetko zjavil, niet rozumnejšieho a múdrejšieho, ako si ty. Ty sám budeš nad mojím domom a celý môj ľud bude závisieť od tvojich rozkazov a ja sám budem len o trón vyššie od teba! " (Gn 41, 40).

Divil by sa niekto, že sa mu preukázala taká úcta a povýšenie? Veď Jozef si to zaslúžil! A ak môžeme tento starozákonný príbeh prirovnať k Panne Márii, nedivme sa, pretože si to naozaj zaslúžila. „Mária bola od samého začiatku pozdvihnutá k tomuto vysokému stavu", hovorí svätý Ján z Kríža.

V                     Panne Márii sa preto uskutočňuje „tajomstvo od vekov skryté i pred anjelmi utajené..." (Bohorodičník, hl. 3), na čo ľudstvo čakalo tisícročie. Chvíľa, keď ľudstvo dostalo nádej, že sa vyslobodí z kliatby dedičného hriechu. Chvíľa, keď boli vypočuté modlitby patriarchov a praotcov...

Svätý Sofron, biskup, preto volá: „Ktože môže spievať tvoju slávu, ó, najsvätejšia Panna. Kto sa opováži opísať tvoju veľkosť, kto tvoje veličenstvo? Ty si ozdobou človečenstva, ty si prevýšila anjelské chóry. Ty si zatemnila svetlo archanjelov, ty si nad tróny vyššia. Ty si čnosťou zvíťazila nad čnosťami..."

Žiadny človek nebol nikdy tak obdarovaný ako Panna Mária, ktorá za všetko vďačí jedine samému Bohu. Preto vo Chválospeve velebí Božiu veľkosť. Pritom sama sa nerobí veľkou.

Druhý vatikánsky koncil vyhlásil, že „Panna Mária má v Cirkvi najvyššie a pritom nám najbližšie miesto po Kristovi" (LG 54). Z toho dôvodu „Márii, presvätej Božej Matke, ktorá mala účasť na Kristových tajomstvách, Božou milosťou po Synovi povýšenej nad všetkých anjelov a ľudí, Cirkev právom preukazuje osobitnú úctu. Hej, už od tých najdávnejších čias sa Panna Mária uctieva ako Bohorodička, pod ktorej ochranu sa veriaci v modlitbách utiekajú vo všetkých nebezpečenstvách a potrebách", hovorí Druhý vatikánsky koncil (LG 66).

Pápež Pavol VI. túto 8. kapitolu konštitúcie Lumen gentium, venovanú Panne Márii, označil ako „vrchol a dokončenie diela" Koncilu. „Je to po prvýkrát..., keď ekumenický koncil predstavil takú širokú syntézu katolíckej doktríny ohľadom miesta, ktoré blahoslavená Panna Mária zaujíma v tajomstve Krista a Cirkvi" (21. november 1964). Preto sa na ňu upierajú modlitby veriacich, aby sa na jej príhovor vytvoril jediný Boží ľud (LG 69).

Z tejto príčiny náš pohľad na Pannu Máriu nám dáva orientáciu a je pre nás povzbudením na vlastnej životnej ceste.

Kardinál Joachim Meisner vo svojej knižočke Úvahy o Panne Márii - s podtitulom Byť takým, akým ma chce mať Boh,, píše, že keď bol roku 1980 menovaný za berlínskeho biskupa, istý Berlínčan mu poslal obrázok Panny Márie s listom, v ktorom bola jedna veta: „Priveďte naše mesto k Panne Márii."

V tejto prosbe je vyslovená túžba po človeku, akého mal na mysli Boh. Skrz Máriu, Kristovu Matku, je nám takýto ľudský život postavený pred naše oči. V nej žiari Boží obraz ľudstva cez tmu, ktorá zastiera náš pohľad na pravý obraz človeka. Kto sa priblíži k obrazu Panny Márie, prichádza do väčšej Božej blízkosti. Práve dnešnému človekovi môže uvažovanie o jej živote dať nové podnety pre jeho vlastné hľadanie zmyslu života a jeho význame.

Kresťan má jeden typ a tým je Panna Mária. Veď ona je tým prvým kresťanom, ktorý sa stal mierou pre všetkých ostatných kresťanov. U nej je potrebné vziať mieru, aby sme primerane zodpovedali Kristovým požiadavkám: Byť takými, akými nás chce mať Boh! Ochrana Panny Márie je veľkou hodnotou pre celý život. Nebuďme k tomu ľahostajní, ale z celej sily sa snažme urobiť všetko, čo nám hovorí jej Syn (porov.: Jn 2, 5), aby sa v našom živote rozmnožili zázraky na jej príhovor. Lebo ten, čo má i najmenšiu dôveru k Panne Márii, nebude zatratený.

8. Tá, ktorá je nekonečne veľ

Profesor kardiológie priviedol raz študentov do laboratória anatómie na univerzite. Pozorovali niektoré orgány a všimli si nesmierne veľké srdce. Profesor sa spýtal poslucháčov, čo by vedeli povedať, komu to srdce patrilo, a určiť, na akú chorobu tá osoba zomrela.

„Ja viem", povedal mladík veľmi vážnym tónom. Bolo to srdce matky."

To, čo robí nejakú osobu veľkou, nie je množstvo vykonaných diel, ale láska vložená do skutkov, prác. Mať veľké srdce! „ Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci ostatní"... Ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svojej živobytie " (Lk 21, 3-4). Rovnaké gesto (v tomto prípade almužna) môže prinášať veľmi rozdielne výsledky.

Panna Mária žila tridsať rokov v Nazarete. Žila životom ostatných hebrejských matiek, zamestnaná rodinou a spoločným životom malej dediny, v spoločnosti Jozefa a Ježiša.

Veľkosť Panny Márie sa neodvíja z jej skutkov. Jej život bol chudobný a jednoduchý, pokorný a skrytý. Jej veľkosť vyplýva zo základných postojov, z vnútorného spôsobu bytia, ktoré dávajú životu novú chuť a náplň. Preto vo Chválospeve velebí Božiu veľkosť. Pritom sama seba nerobí veľkou a v tejto piesni nič nezveličuje, ale prijatú veľkosť vracia samému Bohu.

Máriina veľkosť spočíva v tom, že vedela žiť obyčajný, všedný deň mimoriadnym spôsobom.

Sväté písmo nám hovorí o troch postojoch Panny Márie: vernosť, ticho, viera.

Panna Mária je verná.

Každodenným životom opakuje svoje áno, ktoré jedného dňa dala Bohu. To „nech sa mi stane podľa tvojho slova" (Lk 1, 38), nie je výsledkom „nadšenia", ale povedomie darovaného, obetovaného života, odovzdaného do rúk Boha Otcov, Boha verného, ale aj Boha, ktorý podporuje našu vernosť.

V evanjeliu sú náznaky, ktoré nám dávajú vytušiť, že pre Pannu Máriu nebolo všetko ľahké. Jej tajomné tehotenstvo jej zaiste spôsobilo nemalé problémy vo vzťahu s Jozefom. Ako vysvetliť pochopiteľným a prijateľným spôsobom, že to, čo sa v nej počalo, je ovocím Svätého Ducha?

Svojho prvorodeného syna zavinula do plienok a uložila do jasieľ, „lebo pre nich nebolo miesta v hostinci " (Lk 2, 7). Mária však dojčí a povíja do plienok, hovorí svoje „áno", i keď jej všetko protirečí: zima, neistota a chudoba miesta, v ktorom sa nachádza.

Aj Ježiš žil Otcovo „áno". Svätý Pavol to definuje vo svojom Druhom liste Korinťanom takto: „ Veď Boží Syn Ježiš Kristus... nebol aj «áno» aj «nie», ale v ňom bolo iba «áno». Lebo všetky Božie prisľúbenia, koľko ich je, v ňom sú «áno», a preto je skrze neho aj naše «amen» Bohu na slávu" (1, 19-20).

V Máriinom „áno" sa takto rodí Kristovo „áno". Ochota a prijatie Otcovho plánu umožňuje vtelenie Syna a spásu sveta.

Panna Mária je ženou ticha.

Jednou z prvých vecí, ktoré nás hlboko dojímajú vo Svätom písme, je Máriino ticho. Preruší ho iba štyri razy: pri zvestovaní, chválospevom, v chráme s dvanásťročným Ježišom po troch dňoch namáhavého hľadania a v Káne Galilejskej. A pritom rozpráva veľmi málo. Evanjelista to zdôrazňuje dvakrát: „Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich" (Lk 2,19; porov.: 2, 51). Cez toto dlhé rozjímanie vstupuje do hĺbky Božieho plánu. A v tej miere ho chápe a opakuje svoje „áno".

Panna Mária je ženou viery.

Aj pre ňu bola cesta viery cestou stúpania, s ťažkosťami, pokušeniami, krízami a tmavými chvíľami. Keby tak nebolo, podobala by sa viac na robota ako na osobu, schopnú prijímať slobodne a zodpovedne Božiu vôľu. Uverila tvrdeniu, že „Bohu. nič nie je nemožné" (Lk 1, 37) a preto svoj život postavila na Božom slove. Preto verila aj vtedy, keď skutočnosti, ktoré sa diali, nesvedčili o tom, že je múdre veriť. Preto bola blahoslavená, lebo uverila, „čo jej povedal Pán " (Lk 1, 45).

„Preto sa aj uctieva ako najvynikajúcejší, celkom jedinečný úd Cirkvi, ako jej predobraz a najosvedčenejší vzor vo viere a láske, a Katolícka cirkev, poučená Svätým Duchom, jej preukazuje detinskú oddanosť a lásku ako vrelemilovanej matke" (M. Schmaus). Buďme preto vďační Bohu, že nám „ju, najpožehnanejšiu, dal za ochrankyňu Božieho ľudu, aby sa starala o zverené dietky" (večiereň sviatku Ochrany Panny Márie).

9. Tá, ktorá je nekonečne mladá

Ján Pavol II. vo svojej knihe Dar a tajomstvo, napísanej pri príležitosti päťdesiateho výročia kňazstva, nezabúda na „mariánsku niť", prítomnú v jeho povolaní. Poznamenáva, že podľa jeho skúsenosti „sa Mária približuje ku Kristovi, vedie nás k nemu, pod podmienkou, že sa oživí jej tajomstvo v Kristovi".

Jánovi Pavlovi II. vďačíme za mariánsku propagáciu v pokoncilovom období vďaka jeho zjavnému svedectvu úplnej odovzdanosti Ježišovej Matke, ale aj vďaka jeho prejavom a veľkej encyklike Redemptoris mater (1987), v ktorej žiada od veriacich, aby sa neuspokojili s náukou a so zbožnosťou, ale aby prežívali autentickú mariánsku spiritualitu, ktorá prijíma Pannu Máriu ako Matku podľa príkladu milovaného učeníka pod krížom (porov.: RM 45; 48).

Propagácia „mariánskej spirituality" zo strany Jána Pavla II. sa potvrdzuje stále väčším záujmom o postavu Panny Márie aj zo strany mladých.

Jedna anketa, do ktorej sa v roku 1994 zapojilo sto mladých v troch saleziánskych strediskách (v centre Ríma, na periférii Ríma a v blízkom mestečku) dospela k týmto výsledkom: 53 % opýtaných vidí Pannu Máriu ako „osobu ochotnú, pristúpiť na Boží plán a 42 % ju považuje za ideál života pre každého kresťana".

„Toto zdôraznenie - poznamenáva T. Doni - je dôležité, pretože odhaľuje aj rešpekt mladých pred plnohodnotne prežitým životom, akým bol aj ten Máriin, aj jej schopnosť povedať ešte niečo dnešným mladým ľuďom" (V knihe Kto je Mária z Nazaretu pre súčasných mladých? Čítanie výsledkov jedného výskumu, Rím 1994).

Druhý vatikánsky koncil prináša ovocie aj v tomto smere, keď Cirkev vidí postavu Ježišovej Matky ako jedinečnú v jej spiritualite otvorenosti voči Božiemu dielu a ako ideál života pre každého kresťana. A zdá sa - pokračuje autorka spomínanej knihy - „že mladí pred jej teologickým a doktrinálnym poznaním uprednostňujú predstavy o Márii, ktoré sú nad rámec klasických definícií (Matka Ježiša, Matka Cirkvi) a ktoré sú prepojené viac na skúsenosť, ktorú prežívajú, alebo ktorú by chceli dosiahnuť."

Z toho dôvodu Ján Pavol II. nevynechá žiadnu príležitosť, aby sa neobrátil aj na mladých. Na začiatku nového tisícročia vo svojom Apoštolskom liste Novo millennio ineunte napísal: „Preto, dojatý nadšením mladých, neváhal som ich požiadať o radikálnu voľbu viery a života, a naznačil som im vznešenú úlohu. Aby sa na úsvite nového tisícročia stali „strážcami rána" (NMI 9). V závere každoročného posolstva k Svetovému dňu mládeže (Kvetná nedeľa) ich pozýva „k plnému spoločenstvu kresťanov v pravde a láske" (r. 2001), aby niesli Kristov kríž „do sveta ako znamenie lásky Pána Ježiša k ľudstvu" a ohlasovali všetkým, „že by nebolo spásy a vykúpenia, keby Kristus nebol zomrel a vstal z mŕtvych!" (r. 2004). A toto nech sa vždy deje pod ochranou jeho presvätej Matky: „Nech vás sprevádza moje požehnanie. Zároveň zverujem Márii, Matke Cirkvi, každého z vás, vaše povolanie a vaše poslanie" (r. 2001).

Svetový deň mládeže, ktorý sa každoročne koná na Kvetnú nedeľu je takto dôležitým momentom ich života, ako aj života Cirkvi. Je to vždy nová a ďalšia príležitosť stretnúť sa s Ježišom Kristom, svedčiť o jeho prítomnosti v súčasnej spoločnosti a stať sa budovateľmi civilizácie lásky a pravdy. Panna Mária, ktorá počas svojho života verne kontemplovala Kristovu tvár, má ich zachovať v pohľade na jej Syna, Ježiša Krista, aby toto svoje povolanie a poslanie mohli plniť zodpovedne, aktívne a s nadšením.

Istý básnik si robil žarty, že jeho najlepším svadobným darom bola videokazeta z manželského obradu. Povedal, že keď sa situácia doma zhoršila, šiel do svojej izby, zavrel dvere, premietol si videokazetu pospiatky a vyšiel von ako slobodný človek.

Životné udalosti, zachytené na videokazete, sa dajú vrátiť, nie však život! Na to by sme mali pamätať už v mladosti, aby sme ho dobre prežili, lebo vrátiť sa nedá. Ježiš Kristus je jedinečný učiteľ. Ide teda nielen o to, aby sme sa naučili, čo on učil, ale najmä o to, aby sme sa učili jemu. Mohli by sme mať v tom lepšiu učiteľku ako Panna Mária? Spomedzi ľudských bytostí nikto nepozná Ježiša Krista lepšie ako Panna Mária. Nikto nás preto nemôže priviesť k hlbokému poznaniu jeho tajomstva lepšie ako jeho matka.

V hymne biskupa Jakuba zo Zarug z rokov 451-521 po Kr. sa hovorí: „Cez Máriu boli starnúce stvorenia obnovené" (porov.: J. Ch. Korec: O úcte k P. Márii).

Dávny biskup napísal tieto slová v časoch, ktoré sa podobali našim, keď sa jedna epocha blížila ku koncu a rodila sa nová, ešte neznáma. Duch a poslanie Panny Márie po stáročia trvá a pôsobí dodnes, lebo „je nekonečne mladá. Lebo je aj nekonečne matkou " (Ch. Péguy). Má silu obnovovať život a svet. Preto na Pannu Máriu nezabúdame, preto si ju ctíme, preto sa k nej denne obraciame s prosbami ako k Matke, ktorú nám daroval sám Pán.

10. Tá, ktorá je nekonečne vzpriamená

V Bazilike svätého Petra v Ríme pútnici z celého sveta obdivujú slávnu mramorovú sochu Pieta, ktorú vytvoril Michelangelo v roku 1500. Súsošie je obdivuhodné svojou jemnosťou a precítením utrpenia, čo žiari z pohľadu Bolestnej Matky, držiacej v náručí mŕtve telo svojho Syna Ježiša Krista. Pri pohľade na toto dielo by sme mohli zarecitovať slová, ktoré čítame vo Svätom písme: „ Všetci, čo prechádzate cestou, pozrite a viďte, či je bôľ ako bôľ môj... " (Nár 1, 12). Alebo: K čomu ťa pripodobním? K čomu prirovnám, dcéra jeruzalemská? K čomu ťa primeriam? Ako ťa poteším, sionská dcéra, panna? Tvoja zlomenosť je veľká ako more, ktože ju zhojí? " ( Nár 2, 13).

Tak videl jej bolesť slávny sochár, ktorú vyjadril aj v tomto umeleckom diele. Tak si predstavujeme jej meč bolesti, o ktorom prorokoval staručký Simeon (porov.: Lk 2, 35), keď Mária držala dieťa v náručí, stal sa teraz krvavou skutočnosťou.

Lenže svätý Ján, ktorý ako jediný z apoštolov bol na Golgote pri smrti Ježiša Krista, napísal o nej tieto krátke, ale mnohovravné slová: „Pri Ježišovom kríži stála jeho matka... " (Jn 19, 25). Teda stála! Vzpriamená! Aj učeníci sa rozutekali, keď prišla tá hodina, ale Mária zostala pod krížom pri Synovi - a stála! Stála uprostred nenávisti kričiaceho davu. Počula všetok výsmech a pohŕdanie. Zem sa triasla, skaly pukali. Jej Syn vypustil ducha. A ona stála!

Mimoriadne zdržanlivé a jednoduché slová evanjelia vyjadrujú jej jedinečný postoj. V týchto jednoduchých slovách je vyjadrená plnosť a sila duše Panny Márie. Je v nich jej viera, láska a nádej. Veľký básnik Paul Claudel napísal, že týmito slovami načrtol svätý Ján pevnú a udatnú ženu, ktorá oslavuje Písmo. Stála pevne nielen fyzicky a telom, ale aj dušou. Pravá matka vo chvíli, keď sa jej dieťa ocitlo v najtrpkejšej situácii, vidí svoje poslanie v čomsi inom, než sa len zarmucovať

To stabat, o ktorom hovorí svätý Ján, je však jedinečnou informáciou. A takisto stará a úctyhodná tradícia hovoriaca o stretnutí sa matky a syna cestou na Kalváriu, keď bol špinavý a otrhaný, a na zakrvavených pleciach niesol drevo, na ktoré ho mali pribiť. Panna Mária videla všetko, o čom vieme, čo sa na Kalvárii odohralo, a ešte veľa takého, čo nie je zaznamenané v Evanjeliu.

Takto celý svoj život „napredovala na ceste viery a verne zotrvala v jednote so Synom až po kríž, pri ktorom stála (porov.: Jn 19, 25) nie bez Božieho riadenia..." (LG 58).

Považujeme postoj Panny Márie pod krížom za možný? Túto otázku kladie kardinál J. Ch. Korec vo svojej knihe O úcte k Panne Márii, a odpovedá na ňu skromným príkladom z osobnej skúsenosti dnešných čias.

Veriaca matka, ktorej syn-kňaz bol odsúdený na dlhé roky väzenia pre svoje kňazské poslanie, po rokoch rozprávala o svojich niekdajších postojoch. Pred každou návštevou vo väzení si opakovala, že nesmie ubíjať svojho syna plačom a slzami, že ho nesmie nijako oslabovať a pridávať mu ešte viac ťarchy, než musí nevyhnutne niesť. A tak pri návšteve nikdy neplakala. „Keď som však vyšla z väznice - potom som sa vyplakala!" dodala a stíchla. K synovmu trápeniu však nikdy nepridávala ešte aj svoje! Bola to pevná matka a vnukala pevnosť. Bola to moja matka...

Takto nejako možno i cez postoj dnešnej veriacej matky pochopiť postoj Panny Márie - „stála pri Ježišovom kríži... " Jej duša bola silná i pred tvárou smrti.

To je veľký príklad pre nás. Príkladom preto, že aj v našom živote prídu niekedy chvíle, keď sa cítime akoby sme boli na kalvárii svojho života. Že niekedy sme v situácii svätej Terézie z Lisieux. Keď v posledných rokoch veľmi trpela, povedala: „Ja asi prídem o rozum. To si nikto nevie predstaviť, čo som vytrpela... "

Život človeka na tejto zemi je často posiaty mnohými bolesťami a ťažkosťami rôzneho druhu - u jedného viac, u druhého menej - že často ani poňatia nemáme, koľko toho ľudia vytrpia. Že život mnohých je akoby krížom!

Vo farnosti kde som pôsobil, všimol som si na nástenke myšlienku, ktorú tam napísala zbožná duša: „Nemáme ani poňatia, aké ťažké je bremeno, ktoré my nedvíhame." Zaujímavé a veľavravné! Totiž, toľkokrát sa v živote sťažujeme na svoje bolesti - len my a najviac! Lenže možno ten druhý - a často aj ten vedľa nás, v našej rodine, a možno aj v manželstve, trpí oveľa viac. Aj ten, čo má úsmev na tvári. Len o tom nevieme, len to nespozorujeme.

Preto nám Boží Syn dal z kríža svoju matku za našu, aby nám v takýchto chvíľach bola nielen príkladom, ale aj silou v znášaní našich ľudských bolestí tohto života. Lebo tak je to už v našom živote: „Kto zachraňuje svet a pracuje pre iných, pre bratov a sestry, musí myslieť na jedinú vec: na kríž, na utrpenie. Vo svojej preveľkej bolesti je nám Mária príkladom, ako treba trpieť" (kardinál Roy).

Svätý Ján Vianney nám o tom povedal: „Ježiš Kristus keď už nám všetko dal, čo nám dať mohol, chcel nás ešte urobiť dedičmi toho, čo mu je najdrahšie, svoju svätú Matku." Dal nám ju, aby nám bola príkladom na našej životnej ceste. Taká bola Božia vôľa, o ktorej svätý Bernard povedal, že „Boh tak chcel, aby sme nemali nič, čo by neprešlo rukami Panny Márie".

A tak teda aj naša spása, naše radosti, naše starosti, aj naše bôle a trápenia každodenného života. Panna Mária k nám prichádza a má účasť na našich osudoch a na našich bolestiach, pretože sama prešla týmto pozemským životom a sama prežívala aj bolesti tohto sveta. Táto viera pochádza z toho, že sám Ježiš Kristus, umierajúc na kríži, dal nám ju skrz svätého učeníka Jána za Matku (porov.: Jn 19, 26-27). A preto veríme, že „Mária nám pomohla, Mária nám pomáha, Mária nám chce pomôcť".

11. Tá, ktorá je nekonečne radostná

Svätý evanjelista Ján na začiatku svojho evanjelia spomína svadbu v Káne Galilejskej, na ktorej bola „aj Ježišova matka. Na svadbu pozvali aj Ježiša a jeho učeníkov" (Jn 2, 1-2).

Stalo sa však, že sa minulo víno. Panna Mária, citlivá pre potreby druhých, prvá vidí núdzu svadobčanov. Nenapadne príde k svojmu Synovi, v ktorom vidí jediné riešenie vzniknutej situácie.

Ježiš potrebuje jej vieru. Veď sám povedal, že všetko je možné tomu, kto verí (porov.: Mk 9, 23). Panna Mária tu prináša svoju vieru. On ju odmieta: Ešte nie! Ona ho však prekonáva svojou vierou: „ Urobte všetko, čo vám povie! " (Jn 2, 5), pretože nepochybuje.

Ťažko si predstaviť, čo by sa bolo stalo, keby Panna Mária nebola prítomná na svadbe. Od určitej chvíle nebolo by už žiadne víno. Bola by to svadba len o ovocnej šťave. Pritom je to víno, ktoré „obveseľuje srdce človeka" (Ž 104, 15). Takto sa Panna Mária stala služobnicou radosti. Je medzi ľuďmi tou, ktorá svojimi dobrotivými očami vie odhaliť nedostatok. Stáva sa tak akoby zástupcom Boha pred ľuďmi. Je medzi ľuďmi a s ľuďmi, ktorí potrebujú pomoc. Aj v takej situácii, keď je nedostatok vína.

Vidíme to aj neskoršie, že nechýba tam, kde je treba. Je spojivom medzi rozptýlenými apoštolmi, aby ich zhromaždila pri jednom stole vo svätodušnom večeradle (porov.: Sk 1, 14), kde sa udialo zrodenie Cirkvi. Toto znamenie je aj symbolom, že Panna Mária nebude chýbať všade tam, kde bude potrebná jej pomoc.

Je pravdou, že Panna Mária sa často zjavuje smutná, plače (napr. v La Salette, a i.), a tento jav sa opakuje už niekoľko storočí a trvá až dodnes. V Máriiných slzách vidíme hlasnú výzvu matky, ktorá sa nezrieka ľudstva zabúdajúceho na evanjelium. Francois Mauriac hovorí: „Ježiš plače a Panna Mária plače nad tými, ktorí ho poznajú, ale ho neprijali; nad veriacimi, tak kňazmi ako aj laikmi. Odvážim sa povedať, že nad neveriacimi veriacimi." Z toho kristologického pohľadu Máriine slzy odhaľujú jej ľudskosť, keď nezostáva ľahostajná voči osudu sveta, ale aj bezmocnosť voči slobode ľudí, ktorí sa uzatvárajú pred spásou.

Panna Mária je však aj dnes medzi ľuďmi tou, skrz ktorú „k nám radosť prichádza " , ako to vyjadruje Akatist k Bohorodičke, jeden z najkrajších hymnusov východnej cirkvi z konca 5. storočia (1. ikos). To preto, že od nej máme najkrajšiu pieseň, ktorú odjakživa pozná náš spevník - Chválospev (Magnifikat). Jej radosť nespočíva v osobnom šťastnom duševnom rozpoložení a ani v priaznivých pomeroch okolo nej, ale z Božej blízkosti.

Vari o tom môžeme pochybovať, keď máme očitých svedkov, ktorí sa stali apoštolmi úsmevu Panny Márie - napríklad Bernadetu z Lúrd alebo Teréziu z Lisieux?... Podľa svätej Bernadety úsmev Panny Márie (16. júla 1858) bol taký krásny, že človek, ktorý ho uzrie, je hotový zomrieť, aby ho mohol znovu vidieť... Svätá Terézia z Lisieux hovorí, že tvár Panny

Márie, ktorú videla 13. mája 1883, vyžarovala dobrotu a nevýslovnú nehu. Bol to podmanivý úsmev.

Svedectvá týchto múdrych panien, sú nielen spoločníčky, ktoré formovala Panna Mária, ale aj teologičky a učiteľky, boli pre otca Etienne Richera (predstaveného domu Spoločenstva Blahoslavenstvá v Dolanoch - ČR) motívom k napísaniu útlej knižočky pod názvom Mária, úsmev Boží (vyšla vo Vydavateľstve Serafín roku 1995). V úvode sa vyznáva: „Ó, Panna Mária, o tebe nemožno povedať, že máš na perách úsmev, ani že sa usmievaš. Ty si viac, si Boží úsmev a prísľub kráľovstva pre nás, ktorí sme takí doráňaní, úškrnmi tohto sveta. Ty si najkrajší úsmev aký venovalo stvorenstvo Bohu po svojom páde."

Čo je však potrebné povedať, že radosť Panny Márie nespočívala v jej osobnom šťastnom duševnom rozpoložení, ani v priaznivých podmienkach okolo nej, ale v tom, že bola v blízkosti Pána. Preto sa aj v jednej nemeckej piesni spieva: „Raduj sa, veď všetka bolesť zmizla, aleluja." Táto radosť je akoby ozvenou na Pánovu blízkosť, zatiaľ čo úzkosť je ozvenou na vzdialenosť od Boha.

Toto svetlo radosti Panny Márie, ktoré túžili uzrieť mnohí proroci a králi Izraela, je pre nás veľkou nádejou, že nepominie. Panna Mária sa dáva celá tým, čo jej dávajú všetko: Ježiša, usmievajúceho sa v Márii.

Radosť má tendenciu prenášať sa na iných, pre ňu sa usmievame a smejeme, tlieskame a poskakujeme, rozpína sa a má sklon prechádzať na iných.

Vari žena, ktorá našla drachmu, čo stratila, nezvolala priateľky a susedky, aby sa radovali s ňou? (porov.: Lk 15, 8-9.

A otec márnotratného syna, keď sa jeho syn vrátil domov, vari neprikázal usporiadať veľkú oslavu, aby sa s ním všetci mohli radovať? (porov.: Lk 15, 22).

V tomto sa Panna Mária od nás nelíšila. Aj ona chcela dať vedieť o svojej prekypujúcej radosti. Len čo sa dozvedela o zázraku Alžbetinho počatia, išla Alžbetu navštíviť. „ V týchto dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa... " (Lk 1, 39). Je ľahké predstaviť si rozpoloženie jej mysle po tom, čo ju anjel opustil: jej duša prekypovala radosťou. Predovšetkým preto, lebo sa blížila Božia hodina, preto, lebo Vykupiteľ už bol na svete. Túžby, ktoré toľké generácie prechovávali po celé stáročia, sa napokon splnili. Alžbeta bola tou osobou, ktorej mohla dôverovať, prinajmenšom do tej miery, že sa spolu s ňou mohla tešiť. Preto sa k nej „ponáhľala " a s radosťou hovorila: „ Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu... " (Lk 1, 46).

Úsmev na tvári hovorí o vnútornom šťastí spojenej s Bohom. Hovorí o pokoji čistého svedomia, o bezstarostnom odovzdaní sa do rúk nebeského Otca, ktorý kŕmi nebeské vtáky, oblieka poľné ľalie a nikdy nezabúda na tých, ktorí mu bezhranične veria.

Pontifikát pápeža Jána Pavla I. bol jedným z najkrajších v 20. storočí, hoci trval sotva 33 dní. Tento krátky čas mu však stačil na to, aby vstúpil do dejín ako Pápež úsmevu (Papa Sorriso). Práve svojím podmanivým úsmevom si získal obrovskú popularitu v Taliansku i na celom svete.

Úsmev Jána Pavla I. prešiel akosi spolu s jeho menom na jeho nástupcu. Vieme totiž, že Ján Pavol II. si od začiatku svojho pontifikátu získaval milióny ľudských sŕdc vďaka svojmu veľkému zmyslu pre humor, žartom, úsmevom, jednoducho, vďaka kresťanskému optimizmu.

Kazimierz Pielatowski hneď po jeho zvolení na pápežský stolec začal zbierať rôzne anekdoty a vtipné výroky krakovského kardinála a budúceho pápeža. Vznikla z toho pekná kniha, ktorej dal názov Úsmev Jána Pavla II. (vyšla vo Vydavateľstve DON BOSCO v roku 2000). V úvode tejto knihy napísal: „Nech pápežov úsmev napĺňa jasom aj vás!"

Panna Mária je nám aj v tomto ohľade príkladom, pretože aj my, ako ľudské bytosti pociťujeme ten istý silný podnet prírody. Vari svätá Terézia, so svojimi bohatými skúsenosťami a s hlbokým chápaním skutočnosti, nepovedala, že každý, akokoľvek by bol svätý, potrebuje ventil? Dobre to vystihol svätý František Saleský: „Skutočný kresťan je najveselejším človekom!" Ten, kto sa zdôveril, že vyjadruje svoje šťastie či žiaľ, oslobodil sa od niečoho, čo ho ťažilo, lebo aj šťastie môže ťažiť.

Prečistá Panna Mária, ktorá si v živote nosiac navštívila svätú Alžbetu, aby si sa s ňou podelila o radosť, vypros nám u svojho Syna a nášho Boha, aby sme sa vo svojom živote mohli radovať svätou radosťou, ktorú si sama dostala ako dar od Boha a túto radosť vedeli prenášať aj na iných!

12. Tá, ktorá je nekonečne dojemná

Podstatou duchovného života je spojenie s Bohom, poznávať ho a milovať, žiť s ním a konať všetko s ním a pre neho. Ale „Boha nikto nikdy nevidel", píše svätý Ján (Jn 1, 18). Vidíme ho v Ježišovi Kristovi, ako to sám povedal: „Ak poznáte mňa, budete poznať aj môjho Otca " (Jn 14, 7; porov.: Jn 14, 9). Ježiš Kristus nepredkladá len nejakú náuku, ale ponuku živého a osobného spojenia. Nehovorí: Ja vás naučím ceste..., ale: „Ja som cesta, pravda a život" (Jn 14, 6).

Ale je potrebné poznať aj Pannu Máriu, milovať ju, žiť s ňou v živom spojení? Sväté písmo o nej svedčí, že Panna Mária je vždy nerozlučne spätá s Ježišom Kristom. Tak je tomu aj v živote viery. Aj v našom duchovnom živote sú obidvaja nerozlučne spojení. Ježiš Kristus ktorejsi svätici povedal: „Myslíš si, že som sa stal človekom pre zábavu?" Mohol by dodať: „Myslíte si, že som vám dal svoju Matku za matku pre zábavu?"

Svätý Bernard povedal: „Boh chcel, aby sme mali všetko skrz Máriu." Človek nemôže byť bez matky ani v prirodzenom, ani v nadprirodzenom poriadku. Bolo by zaujímavé prejsť celým Písmom a zistiť všetko, čo hovorí o matke alebo o matkách, v ňom vystupujúcich. Čím je matka v prirodzenom poriadku, tým je Panna Mária, naša duchovná matka v nadprirodzenom poriadku. Aké asi miesto má v našom duchovnom živote? Ako asi môžeme s ňou a v nej môžeme a máme žiť? Ako využívame tohto daru Matky, ktorý nám dal Boh, tak v teológii, tak v živote, ako aj v poznaní a láske?

Bolo by tiež zaujímavé prejsť celú náboženskú literatúru, čo všetko sa už povedalo a napísalo o jej úlohe vo svete. Aké dojemné príbehy o jej ochrane a pomoci nájdeme v nejednom ľudskom živote!

V roku 1991 Katolícke noviny (č. 27) priniesli milý príbeh z knihy A. W. Weigla: Gott greift ein.

Pred niekoľkými rokmi podnikol jeden akademik so svojou ženou a synom okružnú cestu autom po Francúzsku. Jeho katolícka manželka chcela navštíviť aj Lurdy a on, hoci bol celkom neveriaci a vystúpil z Cirkvi, neodoprel jej túto radosť. I keď nie s odporom, úplne nezúčastnene pozoroval modlitby a spev ľudí a s rukami za chrbtom si premeriaval sochu v jaskyni zjavenia. Potom sa vytratil a šiel sa prejsť do rušných ulíc Lúrd, kde sa cítil oveľa voľnejšie.

Neskoro večer, prv než sa uložil na odpočinok, ťahalo ho to ešte raz k jaskyni, pred ktorou sa medzitým vyľudnilo. Znova si prezeral sochu v skalnom výklenku a potom sa jej nahlas prihovoril:

„Keď to všetko má byť pravda, čo sa o tebe rozpráva, tak urob, aby moja žena, ktorá je teraz v druhom stave, priviedla na svet dvojčatá: chlapca a dievča! Keď toto dokážeš, uverím ti, ináč nie!"

O niekoľko mesiacov neskôr jeho žena naozaj porodila dvojčatá, syna a dcéru, presne tak, ako si to vtedy želal. To bola prvá časť odpovede Panny Márie.

O pár dni však deti zomreli, krátko po tom, čo boli pokrstené. O niekoľko dní neskôr zomrela aj matka deti na embóliu.

Bola to ďalšia odpoveď rúhačovi. Stelesňovala potrestanie i milosť súčasne, pretože otvorila zaslepenému oči, otriasla jeho srdcom a on pochopil odpoveď tej, ktorú provokoval, a obrátil sa!

Autor, ktorý zapísal tento príbeh, poznamenáva:

Kňaz, ktorý sa kajúcnika ujal a na jeho vlastnú prosbu ho poučil i prijal naspäť do Cirkvi, je jeden z mojich najlepších priateľov. Nedávno mi s dojatím rozprával o tomto lurdskom zázraku, ktorý odhaľuje dôstojnosť, úctu, ale aj milosrdenstvo Matky Božej. Matka s deťmi sú v nebi, na zemi pyšný otec, teraz pokorený a zachránený.

Koľko podobných a dojemných príbehov sa už stalo za tých dvetisíc rokov s pomocou a ochranou Panny Márie! Koľko bolo povedaných a napísaných (a neustále sa hovorí a píše) mnoho vecí. Kto by ich všetky vedel spočítať? To všetko nás upozorňuje na slová, ktoré svätý Alfonz Mária de Liguori, biskup a učiteľ Cirkvi, napísal na základe bohatých misionárskych skúseností: „Koho nepohne dobrota a milosrdenstvo Matky Božej, aby sa obrátil a konal pokánie, toho už ťažko niečo obráti."

Je na nás, aby sme si znovu a hlbšie uvedomovali toto jej poslanie v našom živote, tú, ktorú blahoslavia všetky pokolenia (porov.: Lk 1, 48) pre „ veľké veci " (Lk 1, 49), ktoré urobil mocný Boh nielen v jej živote, ale skrz jej zásahy aj v našom živote.

13. Tá, ktorá je veľkosť sama a viera sama

Vo všeobecnosti jestvuje mienka, že Panna Mária sa narodila s určitými dannosťami schopností, darov, čností, a že sa nemusela namáhať, že nezakúsila ťažkosti s dosahovaním rastu, tmu neistoty a pochybností. Mnohí si mylne myslia, že bola stvorená dokonalá, ako si to vyžaduje ten, ktorý sa mal stať jej synom.

V podstate bol život Panny Márie ako život väčšiny z nás: odohrávalo sa s ňou to isté, čo s nami. Druhý vatikánsky koncil nám pripomína, že aj Panna Mária „tvorila súčasť púte vo viere" (LG 58), premáhala ťažkosti a neistoty a dávala Bohu našich Otcov vždy plnšiu a dôveryhodnú odpoveď. Aj pre ňu bola cesta viery cestou stúpania, s ťažkosťami, pokušeniami, krízami a tmavými chvíľami.

Len v súvislosti s týmito námahami možno pochopiť chválospev, ktorým ju Alžbeta pozdravila: „Blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán " (Lk 1, 45). Blažená, šťastná, lebo Pán sa stal jej skalou, na ktorej môže budovať celú svoju existenciu. Preto mohla povedať: „ Veľké veci mi urobil ten, ktorýje mocný" (Lk 1, 49).

Tu treba povedať, že uveriť Bohu neznamená, že nás Boh vo všetkom zastupuje, rieši za nás problémy, ako by sme to chceli. Problémy, ťažkosti, bolesť, to všetko ostáva naše, ponechané na naše usilovné ruky, a niekedy možno aj s vyhrnutými rukami.

No treba tiež povedať, že viera v Boha dáva silu čeliť problémom s väčšou odvahou, ktorá vyrastá z vedomia, že Boh nás miluje, že nie sme sami, ale v Božej spoločnosti, že mu ležíme na srdci.

Viera všetko zmení, pretože na všetko pozerá Božím okom. Všetky problémy sa rozplývajú, pretože Boh nemá problémy.

Viera dosiahne všetko, pretože jej ide o Božiu slávu. Nie je prostriedkom k uspokojeniu ľudských túžob.

Viera je svetlom, pretože žiari v temnotách bezútešnosti tohto sveta. Tak ako žiarila Panna Mária v Zachariášovom dome, prinášajúc požehnanie.

Panna Mária bola šťastnou ženou, pretože dôverovala Bohu a darovala mu svoj mladý a nežný život. Uverila anjelovým slovám, že „Bohu. nič nie je nemožné" (Lk 1, 37) a prežívala to na vlastnej koži.

Je preto ženou veľkej viery, lebo dokázala dôverovať Bohu a zveriť sa mu aj vtedy, keď skutočnosti, ktoré sa diali pred jej očami, nesvedčili o tom, že je múdre veriť.

V predstavení Odvahu, príďte, ľudia!, ktorá hovorí o živote svätého Františka z Assisi, predstaviteľ jeho otca sa obracia k publiku: „Pre vás je dnes ľahké pokladať môjho syna za svätého. Prešlo už toľko času, Cirkev ho vyhlásila za svätého, mužské a ženské rehole sa rozšírili po celom svete, mesto Assisi sa stalo strediskom medzinárodnej spirituality. Všetky fakty sú pred vašimi očami!

Áno, pre vás je ľahko veriť. Ale pre mňa? Ja som mal vtedy srdce polámané na kusy. Videl som bláznivého syna, ktorý mi ničil majetok, nahromadený rokmi práce a obetí: látky, peniaze... Všetko rozdal chudobným! Videl som blázna, nesvedomitého syna, ktorý rúcal pokoj nášho domu, ktorý sa stal terčom posmechu v meste. Hanba! A ja som v ňom mal vidieť svätého? «Assiský chudáčik» - ako ho vy nazývate? Nie! Ja som vedel iba to, že som nešťastným otcom bláznivého syna!"

A ako sa v podobnej situácii správala Panna Mária?

Po tridsiatich rokoch pokojného života v Nazarete sa Ježiš vydáva kázať.

Na svadbe v Káne Galilejskej pre všetkých bol len Ježišom, Jozefovým synom. Len Máriina viera v ňom videla Božieho Syna. Preto len ona mohla od neho žiadať pomoc, spásu, zázrak.

Onedlho však prichádzajú správy o jeho „čudnom" životnom štýle: Je posadnutý! „Keď' sa to dopočuli jeho príbuzní, išli ho odviesť, lebo hovorili: «Pomiatol sa» " (Mk 3, 21).

Onedlho pribehne aj Mária, lebo je prestrašená týmito hlasmi. Dav ľudí jej nedovolil prísť bližšie k Ježišovi. Dali si ho zavolať, aby sa s ním porozprávali: „ Vonku je tvoja matka, tvoji bratia a tvoje sestry" (Mk 3, 32). A aká bola odpoveď? „Kto je moja matka a moji bratia?... Kto plní Božiu vôľu, je môj brat i moja sestra, i matka " (Mk 3, 33; 35).

To je vôľa toho, ktorý ho poslal? (porov.: Jn 6, 29), mohla namietať Panna Mária. Kde zostali všetky tie veľké Božie prisľúbenia: „Bude sa volať Synom Najvyššieho? " (Lk 1, 32).

Keď stála pod krížom, mohla si ľahko prečítať nápis nad jeho hlavou: „To je Ježiš, židovský kráľ!" (Mt 27, 37). Skutočnosť vyzerala ako krutý výsmech pre hocikoho. Okrem toho musela si všeličo vypočuť zo skrivených úst tých, ktorí stáli okolo kríža, zvedaví, aby videli, čo sa deje, tešili sa z víťazstva a sarkasticky sa usmievali: „Iných zachraňoval, sám seba nemôže zachrániť. Je kráľom Izraela; nech teraz zostúpi z kríža a uveríme v neho " (Mt 27, 42). A opäť myslela na slová, ktoré nemohla zabudnúť, ktoré si tak často opakovala a nad ktorými sa zamýšľala: „Aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn. " (Lk 1, 35). Všetko, čo jej anjel povedal o Kristovom osude, sa napĺňalo, ale celkom inak, než by sa dalo z ľudského hľadiska očakávať. Pre ňu to bola vrcholná chvíľa, práve taká rozhodujúca ako tá, v ktorej sa jej zjavil anjel a žiadal o rozhodnutie. A práve tak, ako ju život predchádzajúci zvestovanie pripravil na anjelovu návštevu, Boh ju pripravil aj na túto vrcholnú hodinu.

„Pán s tebou... Neboj sa, Mária... " (Lk 1, 28; 30). „Všetko je možné tomu, kto verí" (Mk 9, 23).

Toto jednoduché uistenie, ktoré sa v Biblii často opakuje, je jednou z jeho hlavných ideí. Takto uisťuje Boh Abraháma, patriarchov, prorokov, najvýznamnejšie osoby Starého zákona. Ježiš hovorí aj apoštolom: „Ja som s vami po všetky dni... " (Mt 28, 20). Je to nepretržitá reťaz vernej a účinnej Božej prítomnosti v dejinách, vo veľkých i malých udalostiach osôb.

Pán je aj s Máriou. Mária si tieto slová hlboko zachovávala vo svojom srdci. Preto je blahoslavená, lebo uverila, čo jej oznámil Pán! Je ženou veľkej viery v Boha a v toho, ktorého poslal. Pánova blízkosť ju nenechala podľahnúť ale všetko prekonať.

Život v blízkosti Boha je vždy milosťou a prináša hlboké pochopenie toho, ako má všetko vo vesmíre svoje miesto v Božom pláne. Toto poznanie je základom vyrovnaného postoja k životu a ku všetkému, čo môže priniesť. Bolesť, choroba, utrpenie, najväčšie katastrofy, to nie sú len slepými silami náhodne vypustenými do sveta, sú to skôr poslušné tvory, ktoré plnia svoju úlohu vo vesmíre, vedú k spáse Božích vyvolených.

Panna Mária je pre nás v tomto ohľade vzorom veľkej viery. „Našej viery pevná opora!" (Akatist k Bohorodičke - 4. ikos). Jej viera je silou, odvahou, ktorá vnáša aj do nášho života a do každého nášho rozhodovania pokoj. Najmä vtedy, ak zámery Božej vôle nie sú nám hneď vždy jasné a prijateľné. Kríž je jediný prostriedok zjednotenia zeme a neba. Ak ho odmietame, odmietame prostriedok svojej spásy. Prijatie kríža je jednak znakom toho, že sme na ceste k spáse, jednak dôkazom lásky zo strany Boha. A aby sme nestrácali odvahu, kňaz nám často od oltára pripomína Pánovu blízkosť slovami: Pán s vami! Je po vašom boku a je vašou silou a pomocou. Nebojte sa, ale zložte svoje starosti na Pána (porov.: Ž 55, 23) a on vám bude pomáhať. Svätý Pavol túto skúsenosť Pánovej blízkosti v tomto ohľade zhrnul do tejto vety: „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje" (Flp 4, 13), „lebo Bohu nič nie je nemožné " (Lk 1, 37).

Kiež by sa Panna Mária stala matkou aj našej viery, aby sme skrz ňu oživili svoju vieru v jej Syna, nášho Spasiteľa.

Záver

Nepoškvrnená Panna Mária... Nanebovzatá... Bolestná... Útecha plačúcich... Útočište hriešnikov... Tá, ktorá sa za nás prihovára... Rebrík, po ktorom sám Boh z neba zostúpil... Ochranný plášť sveta širší ako oblaky... Tá, ktorá je matkou a kráľovnou anjelov...

Pri tomto množstve mien a pomenovaní pripisovaných Panne Márii sa nám vynára otázka: Čo viedlo kresťanský ľud k tomu, aby dával Ježišovej Matke tak veľa mien? Nie je tu riziko, že sa pozabudne na to, že ide predovšetkým o Ježišovu matku?

Také nebezpečenstvo v minulosti bolo, napr.: v časoch, keď dve mariánske družiny sa dostali do sporu, že práve ich Panna Mária je dôležitejšia. V tomto zmysle treba pochopiť aj napomenutie Widenfelda z roku 1673, ktorý vkladá do úst Panny Márie tieto slová: „Nemyslite si, že ja som iná tu a iná tam, iná v Montserrate a iná v Montacute. Som stále tá istá" (Pozdravy preblahoslavenej Panny Márie svojim nadšeným ctiteľom).

Ak by aj dnes tak niekto zmýšľal, mohlo by sa to považovať za donebavolajúcu nevedomosť, najmä, ak by sme chceli tvrdiť, že mnohé mená a tituly Panny Márie sú znakom toho, že sa pod nimi myslia viaceré osoby. Alebo tiež, že to a to mariánske miesto je dôležitejšie, než iné. Podľa toho, jedna ikona či socha Panny Márie nadchla davy ľudí na istom mieste, zatiaľ čo iné nič nehovoria.

Kresťan však musí vedieť, že sochy a ikony sa nepovažujú za modly - a to už naznačil Druhý nicejský koncil (787), ale že prostredníctvom nich si ľudia uvedomujú, čo tieto znázorňujú. Tak je to aj s rôznym pomenovaním Panny Márie, čo sa týka jej života (Nepoškvrnená, Zvestovaná, Bolestná, Nanebovzatá...); prejavov voči ľuďom (Matka milosti, vypočutia, pomoci...) a špeciálnych miest, kde sa zjavila (Saštínska, Levočská, Ľutinská...).

Podobne je to aj s mariánskymi titulmi. Ak je Panna Mária súhrnom tajomstiev viery, potom „je pre všetkých ,zrkadlom', živou ikonou, v ktorej sú jasne a hlboko zobrazené veľké Božie diela" (Ján Pavol II., 8. decembra 1990), nie je problém nazývať ju rôznymi pomenovaniami, ktoré ju zaraďujú do dejín spásy.

Dôvodom je tu aj láska. K jej podstate patrí, že neustále vynachádza nové mená a symboly. Tak sa vysvetľujú rôzne akatisty, molebeny a litánie, ktoré ľudia prijali a spravili z nich zvláštny náboženský prejav.

Nie menším dôvodom pripisovania nových mien Panne Márii sú zásahy v živote Božieho ľudu. To vysvetľujú mnohé mariánske miesta a svätyne, ktoré pripomínajú skúsenosť milosrdenstva prostredníctvom Ježišovej Matky. Panna Mária je pre mnohých veriacich, ktorí sa k nej utiekajú vo svojich potrebách a zakusujú jej pomoc, ktosi blízky; a vo výnimočných chvíľach, keď veriaci prežívajú túto jej blízkosť, prýštia tie najkrajšie spontánne invokácie (oslovenia).

V týchto rôznych prejavoch a tituloch sa v ľude zakorenilo presvedčenie, že Panna Mária je cesta, ktorá nás vedie ku Kristovi. Takto vie - píše Ján Pavol II. vo svojej knihe Dar tajomstva - že si nemusí vybrať medzi Kristom a Máriou, pretože nielen Mária je cestou ku Kristovi, ale aj sám Kristus predstavuje ľuďom svoju Matku tak, aby ju prijali do svojich životov s absolútnou dôverou a otvorenosťou. Inými slovami, začínajúc Kristom, prítomnosť Márie v Kristovom tajomstve je nevyhnutnou podmienkou na pochopenie Máriinej úlohy Matky a Prostrednice. Takto je Panna Mária „najväčšie požehnanie, ktoré zostúpilo na celé stvorenie " (Charles Péguy).


Literatúra

A.   Dokumenty všeobecnej Cirkvi:

LUMEN GENTIUM. Vieroučná konštitúcia DVK o Cirkvi z 21. novembra 1964. Dokumenty I. Rím : SÚSCM, 1968, s. 59-153.

Sväté písmo Starého a Nového zákona. Slovenský preklad z roku 1955 (Starý zákon) a z roku 1986 (Nový zákon). Rím : SÚSCM, 1995.

B.   Dokumenty pápeža:

PAVOL VI.: Apoštolská exhortácia Cultus marialis z 2. februára 1974. AAS 66 (1974). Rím : SÚSCM, 1975.

C. Publikácie

Akatist k Bohorodičke. Košice : Byzant, 1993, 38 s. ISBN 80-85581-12-4.

BINDÁČ, E.: Blahoslaviť ma budú. Nitra : Spoločnosť Božieho Slova na Slovensku, 1993, 74

s. ISBN 80-85223-21-X.

DANCÁK, F.: Slová našej Matky. Nižný Žipov : MIROS, 1991, 40 s. ISBN 80-85443-03-1. DANCÁK, F.: Ježišovou Matkou Máriou. Nižný Žipov : MIROS, 1993, 56 s. ISBN 80­85443-06-6.

DANCÁK, F.: Mária - Zbierka mariánskych príkladov a myšlienok. Prešov : Spolok biskupa P. P. Gojdiča, 1998, 152 s. ISBN 80-88902-05-3.

FIESOLE, M.: Celá malosť - Život vNej ". Michalovce : MISIONÁR, 1995, 96 s. ISBN 80- 88724-04-X.

FIORES, S.: Kto je pre nás Mária?. Trnava : Dobrá kniha, 2003, 116 s. ISBN 80-7141-412-3.

MEISNER, J.: Úvahy o Panně Marii - Být takovým, jak Bůh mne chtěl mít. Kostelní Vydří :

Karmelitánské nakladatelství, 1994, 112 s. ISBN 80-85527-53-7.

GALOT, J.: Milostiplná. Trnava : SSV, 1992, 168 s. ISBN 80-85198-62-2.

GHIGLIONE, G.: Týždeň s Máriou zNazareta. Bratislava : DON BOSCO, 1998, 80 s. ISBN

80-88933-04-8.

GRIGNION, L. M.: O pravej úcte k Panne Márii. Košice : Laická skupina pri Kláštore dominikánov, 1993, 140 s. ISBN 80-967249-0-8.

KOREC, J. CH.: O úcte k Panne Márii. Bratislava : LÚČ, 1995, 176 s. ISBN 80-7114-13-2. KOVAL, L.: Moravské Madony Brno : Cesta, 1990.46 s. ISBN 80-900087-8-X. MINARIK, M.: Mariánska dogmata. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 1991, 50 s. ISBN 80-85527-00-6.

MIRAVALLE, M. I.: Mária Spoluvykupiteľka, Prostrednica, Orodovnica. Bratislava : Magnificat, 1995, 84 s. ISBN 80-967345-7-1.

NOUWEN, J. M.: Stretnutie s Máriou. Bratislava : SERAFÍN, 1999, 48 s. ISBN 80-88944­26-0.

QUOIST, M.: Cesta k úspechu. Rím : SÚSCM, 1980, 710 s.

Pielatowski, K.: Úsmev Jána Pavla II. Bratislava : DON BOSCO, 2000, 56 s. ISBN 80­88933-45-5.

RICHER, E.: Mária úsmev Boží. Bratislava : SERAFÍN, 1995, 44 s. ISBN 80-85310-43-0. RÍSKÝ, B.: Maria - Duchovní cvičení. Olomouc : Matice cyrilometodějská, 1992, 48 s. SCHMAUS, M.: Život milosti a milostiplná. Rím : SÚSCM, 1998, 268 s.

STOLÁRIK, S.: Úcta k Panne Márii v kresťanskom staroveku. Prešov : Vydavateľstvo M. Vaška, 1995, 54 s. ISBN 80-7165-022-6.

VNUK, F.: Príručný slovník kresťanstva. Bratislava : SMARAGD, 2003, 380 s. ISBN 80­89063-13-6.

D. Noviny a časopisy:

CASTELLI, F.: Mária, najväčšie požehnanie, ktoré zostúpilo na celé stvorenie. In: Sväté písmo pre každého. Bratislava : DON BOSCO, roč. I., 2001, č. 2, s. 34.



[1] Okrem spomínanej ukážky napísal básne Le Mystére de la Charité de jeanne d'Arc (Mystérium o milosrdnej láske Jany z Arcu, 1910), Notre Patrie (Naša vlasť, 1905), Eve (1913), Tapisserie de sainte Geneviéve (Tapiséria sv. Genovévy, 1915) a i.

[2] Porov.: CASTELLI, F.: Mária, najväčšie požehnanie, ktoré zostúpilo na celé stvorenie. In: Sväté písmo pre každého. Bratislava : Vydavateľstvo don Bosco, 2001, roč. I, č. 2, s. 34.

Mediahost.sk - webhosting, registrácia domén, webdesign