Juraj Mariáni

(na piatom výročnom stretnutí Kruciáty oslobodenia človeka 25. októbra 2003)

V poslednej dobe často premýšľam o svojom živote. Ale najmä v súvislosti s tým, že som nedbal na vedomie očividné výstrahy, ale aj vnútorné impulzy, znamenia, ktoré v spätnom pohľade boli také očividné - až do plaču. V predchádzajúcich zamysleniach som sa o niektorých zmienil, takže teraz možno prišla chvíľa otvoriť jednu kapitolu.

Je to už dávno, veď životná sila toho všetkého je hlboko ponorená v mojom vnútri , prebolená, pretavená do činov dobra, ktoré emanuje a odovzdáva. Ale budúcnosť je v minulosti, to už vedeli i starí Gréci. Tak, bolo to niekedy v mojich ôsmych – deviatych rokoch života, keď do môjho detského vedomia vniklo niečo nepomenovateľné, hlboké a intenzívne ako svetlo. Neviem, ani dodnes to neviem pomenovať. Ale začal som absolútne spontánne žiť hlbokým náboženským životom v úplnej oddanosti Bohu. Veľa slov zapadlo, pokrylo sa patinou zabudnutia, ibaže v rokoch abstinencie veľa čítam. A tak som v jednom období objavil v knihe Svetlo sveta pasáž, v ktorej je opísaný skoro identický zážitok s tým mojím a to mi pripomenulo, čo sa prihodilo mne. A tu je tá pasáž. V deviatich rokoch som mal hlboký duchovný zážitok. Zrazu som pocítil, akoby sa mi zjavila Božia tvár. Cítil som, ako sa mi Božstvo zjavuje, v akomsi nepochopiteľnom zvuku. Bolo to blaho znamenia Božej všemohúcnosti. Spamätal som sa na chvenie hlaholu nádhery . Telo mi preniklo horiace svetlo mocnejšie nad všetky svetlá. Pocítil som vlastnú úbohosť v tomto nekonečnom hlahole a svetle nádhery. Dlho som ležal v tráve a z hĺbky srdca som plakal blaženým plačom zoči-voči tomuto úžasu. Bože, Bože, Bože, vravel som hlasom trasúcim sa zo zbožnosti a naplnenia. Možno to nebolo také intenzívne a mocné, ale práve vtedy som pocítil výsadu povolanosti k službe. Miestny kňaz v tom období ma však nevybral do skupiny miništrantov možno preto, že som mal nadpriemernú výšku. To všetko sa odohrávalo za slovenského štátu. Ale napriek tomu som žil bez hriechu a v oddanosti Bohu bez hraníc. Ostal som však osamelý v modlitbách aj v spoločenstve rovesníkov, no a matka – evanjelička, síce nič nenamietala ale nechápala a otcovi, ktorý v tom období, ani som nevedel, až neskôr, mal problémy s alkoholom, tomu to bolo jedno. Roky však šli ďalej, prišlo povstanie, známe to SNP, mnohí to poznáte len z kníh alebo z filmov. Ja som to reálne zažíval. Príchod Nemcov, prechod fronty a potom následky nových poriadkov a to schladilo môj zápal pripravovať sa na kňazskú dráhu, kňazskú službu. Potom prišiel ďalší, jasný, až osudový signál. Behom jednej hodiny ma zložila reumatická horúčka. Dlho som sa nevedel na posteli ani len pohnúť. V tom mesiaci ma previezli do Bratislavy, kde som ležal na internom oddelení štátnej nemocnice, trinásťročný chalan medzi dospelákmi. Ležal som na izbe dokonca s katolíckym kňazom, ktorý počas môjho pobytu v nemocnici aj zomrel. Často sme spolu hovorili. To bolo ďalšie z tých znamení, ktoré som nepochopil. Pozviechal som sa z najhoršieho, dlho som chodil s paličkou a zohnutým chrbtom, dodnes ho mám zohnutý. Kvintu, tú som absolvoval na gymnáziu v Tisovci, hoci som chodil do školy iba štyri mesiace. Ešte hlbšie som osamel, tak som sa spriatelil s knihami. Aj v prvých fázach socializmu som si zachoval odstup a stále som si uchovával čistú dušu. Bol som natoľko odlišný od svojich spolužiakov, že ma profesori vyhodili zo starej školy pri maturite a ja som maturoval v 1951-om. V období, keď hrôza z prenasledovania vrcholila, ma vyhlásili za najslušnejšieho žiaka gymnázia. V živote som sa spočiatku nepresadil. Aj preto, že som sa oprel o alkohol a on začal preberať čoraz väčšiu váhu v myslení, v správaní, začínal svoju deštruktívnu úlohu, ničiac vo mne všetko dobré, čo som nespochybniteľne dostal od osudu ako dar, ako poslanie. Miesto toho som stratil a pošpinil všetko -  rodinu, sebaúctu, zmysel života, osobnostnú integritu a smeroval som do nebytia preklínajúc všetko na zemi. Napokon predsa len pomohla rodina. Presvedčili ma o potrebe liečenia a ja som cítil, že som odštartoval proces záchrany. Ale nešlo všetko hladko. Rok po liečení v Pezinku som abstinoval iba deväť mesiacov. Alkohol otvoril stavidlá ešte plnšej sebadeštrukcie, ako tomu bolo dovtedy. Viete si vysvetliť, prečo je tomu tak. Podobnú skúsenosť majú aj iní - naši pacienti. Po recidíve, akoby sa naozaj otvorili brány pekelné. Keď už pre nič iné, tak len preto, aby sa človek vyhol tejto skúsenosti, si treba abstinenciu strážiť ako oko v hlave. Druhá liečba odštartovala zmenu, ktorá už mala všetky rysy vnútornej očisty, postupného návratu do normálu o ktorý ma alkohol pripravil. Šestnásť mesiacov som fungoval úplne pohodovo a akosi bez alkoholu - v abstinencii. Raz som mal niečo vybaviť a cítil som, že to nedokážem, lebo som sám seba poznal a tak  som si dodal guráž s alkoholom a vypil som si nie z baživosti, ani z nejakej nezvládnutej traumy, ale programovo, s úmyslom zbaviť sa submisívnosti v kontakte s úradníkmi. Vypil som si tri štamperlíky podľa toho známeho ľudového porekadla:“ do tretice“. Keď ma matka videla, okamžite spoznala, že som si vypil a v hrôze poznania čo bude nasledovať ma prekliala:“ Keby som ťa radšej nebola porodila, alebo keby si radšej zomrel“. V ten hrozný deň som prežil poldňový výpadok pamäti, epileptický záchvat, ako som ležal na lavičke na námestí. Poníženie až na samé dno! Ráno bola pristavená sanitka. Počul som aj rozprávať lekára, že potom nastúpim liečenie na Prednú horu. V tom týždni som trpel, priam som sa pribíjal na kríž. Potom, ako som bol prijatý na Prednú Horu som však cítil, že prišla doba, keď urobím všetko preto, aby som sa zachránil, teda pre svoju abstinenciu. Potom, asi o päť rokov neskôr matka prekonala malú mozgovú príhodu s pádom a výronom do mozgu. Keď ju susedia náhodou našli (ona bývala v Revúcej a ja na Prednej Hore) a vložili ju do postele značne podchladenú, zatelefonovali mi a ja som okamžite sadol do auta, zabezpečil prevoz do nemocnice a predstavte si, že matka to prežila. Veľmi dobre sa zrehabilitovala - mala v tom období 76 rokov. Neskôr bývala v domove s opatrovateľskou starostlivosťou. Aj som za ňou chodieval pravidelne každý druhý deň. V tom období sme sa veľmi zblížili, až natoľko, že keď cítila, že prichádza jej čas a keď po opakovaných prosbách neprišla miestna pani farárka na návštevu, svoju ťažobu svedomia povedala mne....s prosbou.......aby som sa za ňu modlil. Asi mesiac pred smrťou pán riaditeľ Martinove bol taký láskavý a prijal ju na prvé oddelenie kde aj mesiac pred zavŕšením 94 roku zomrela. Mám ešte dvoch bratov, tí sú v Bratislave, ale ja som sa o matku dvadsať rokov staral. Ráčte odpustiť, že som vám predložil do pozornosti takúto rýdzo osobnú vec, ale zrejme toto všetko malo pre mňa úplne osudový význam. Keď som mnohé predchádzajúce znamenia a výstrahy nevnímal, prehliadal, teraz som už bol pripravený všetko prijať. A aj som sa v ďalšom živote riadil týmito znameniami! Po matkinej smrti, nemusíte tomu naozaj veriť, som cítil, že matka neodišla. A tak, ako keď bola ešte v domove opatrovateľskej starostlivosti a ja som každý druhý deň chodieval za ňou, tak po jej smrti som cítil potrebu chodiť každý druhý deň na jej hrob. No a asi po poldruha roku, zhodou okolnosti na Všechsvätých, keď som bol na hrobe, som sa dostal do takého zvláštneho stavu odpútanosti, ktorý vyvrcholil takým úžasným pocitom oslobodenia, istoty, že matka odišla. No a s ňou odišiel i ten pocit viny. Dodnes, keď mám cestu do Revúcej sa pri hroboch rodičov zastavím, aspoň v duchu pozdravím a cítim hlboký pocit naplnenia a vďaky. Viem, že abstinencia je stav duše, že je aj stav môjho človečenstva, je schopnosťou tolerovať, počúvať druhých a oslobodzovať sa od egoizmu. Je aj snahou môjho srdca robiť dobro, je jasom mojich očí a smerovníkom svedomia. Je zmyslom a naplnením môjho bytia. Je permanentnou pokorou pred životom. Je modlitbou, je prosbou za pohodu, za vyrovnanosť môjho vnútra, mojej duše. Je absolútnym stotožnením sa s modlitbou svätého Františka z Asisi, ktorú si prosím vypočujte a ak sa chcete do nej vnoriť zavrite si oči, počúvajte môj hlas:“

Pane urob ma nástrojom svojho pokoja, daj aby som vnášal lásku, kde panuje nenávisť, odpustenie, kde sa množia urážky, jednotu, kde vládne nesvornosť. Daj aby som prinášal pravdu tým čo blúdia, vieru tým, čo zúfajú, svetlo tým čo smútia. Pane daj, aby som sa snažil skôr potešovať iných, než aby mňa potešovali, skôr chápať iných, než aby mňa chápali, skôr milovať iných, než aby mňa milovali, pretože len keď dávame, nadobúdame, len keď zabúdame na seba, nachádzame seba samých, len keď odpúšťame, dostáva sa nám odpustenia. Len keď odumierame sebe, povstávame k životu večnému.