Prednáška MUDr. Márie Martinove

Pozdravujem Vás všetkých a keďže tu vidím veľa známych tvárí, aby som nezabudla, odovzdávam pozdrav od pani doktorky Kucekovej z Prednej Hory, ktorá túto chvíľu nevie byť s nami, pretože paralelne s touto významnou udalosťou prebieha aj abstinentský A-klub na Prednej Hore. Ďalej by som rada povedala, že si veľmi vážim a úprimne obdivujem to, že v takomto hektickom čase, kedy máme kopec povinností a málo voľného času sa dokážete takto zísť a prejaviť si tak vzájomnú úctu.

Veľmi sa teda tomu teším a referát alebo príspevok, ktorý by som dnes rada ponúkla, je z môjho fachu. Teda, ja som psychiater, ktorý pracuje 25 rokov zo závislosťou a rozdelila som obsah prednášky na také 4 časti. Jedna z nich bude pojednávať o rizikových faktoroch v rodine závislého, druhá o protektívnych, čiže ochranných faktoroch, to znamená o takých, ktoré pomáhajú v rodine buď zvládať závislosť, alebo ak už je rozvinutá závislosť pomáhajú ju riešiť. Ďalšia časť je venovaná určitým charakteristikám resp. určitým rysom, ktoré sú príznačné pre rodiny, kde sa vyskytuje závislosť a tá záverečná časť bude zhŕňať niekoľko bodov alebo rád, resp. postupov pre liečbu závislosti v praxi. Ešte snáď na úvod by som poskytla pár čísel, ktoré hovoria o tom, do akej miery je problém závislosti zložitý, závažný a záludný a že to nie je len problém, ktorý sa týka len psychiatrie, ale zasahuje aj do iných medicínskych odvetví a pochopiteľne ide o inerdisciplinárny problém a týka sa sociológie, súdnictva a mnohých iných ďalších vecí. Je známe, že ide o závažný a rozšírený fenomén a svedčí o tom aj to, že viac ako štvrtina všetkých hospitalizácií, a sú to ľudia ktorí ležia buď na internom, buď na úrazovom, buď na chirurgii alebo iných oddeleniach, u ktorých sa preukázalo, že ich ochorenie súvisí s pitím alkoholu. Až do 10% dopravných nehôd má ten charakter, alebo je známe, štatisticky zistené u nehôd, že súvisia s požitým alkoholom. Každý piaty pracovný úraz je poznačený znovu alkoholom. Ďalšie, nielen pracovné, ale aj dopravné, domáce a iné nehody sú poznačené tým, že u účastníkov až v 1/3 je prítomný alkohol. Kardiomyopatia je závažné ochorenie srdcové, pri ktorom je známy štatistický údaj, že alkohol až sedemnásobne zvyšuje riziko ochorieť takýmto závažným poškodením srdca a pochopiteľne, niekoľkonásobne je zvýšené riziko ochorieť cirhózou pečene. Posledný údaj sa týka ochorení, ktoré súvisia s psychiatrickými ochoreniami - je známe,  že skoro 1/5 ľudí, ktorí trpia úzkostnými poruchami, teda strachom a vyše 16% ktorí trpia depresiou svoje problémy sa snaží zlepšovať pitím. Veľmi početnú skupinu, u ktorej zastupuje alkohol skoro polovicu, sú ľudia ktorí trpia poruchami osobnosti. Niekedy sa to označovalo psychopatia, ale sú to rôzne typy ľudí, ktorí prehnane trpia úzkosťou, alebo poruchami nálad, alebo výkyvmi citového prežívania, sú to nestabilné poruchy osobností, je ich veľmi veľa a skoro polovica z týchto ľudí si tieto psychické problémy rieši pitím. A čo je závažný fakt, tak vážne duševné poruchy, ako sú schizofrénie  - aj u týchto pacientov zisťujeme skoro u tretiny alebo viac ako u tretiny prítomnosť alkoholickej závislosti alebo nadmerného pitia. Toto je ďalší fakt, ktorý hovorí o závažnosti alkoholovej závislosti preto, lebo alkoholizmus je príčina, je primárna príčina ktorá sa podpisuje pod vznik ďalších telesných ochorení. Na prvom mieste sú to srdcovocievne ochorenia, vysoký krvný tlak, už spomínané závažne srdcovocievne ochorenie srdcového svalu, poruchy srdcového rytmu, ale aj infarktové dôsledky, ďalej, alkohol sa podpisuje aj pod tak závažnú skupinu ochorení, ako sú nádorové ochorenia. Najmä v dutine ústnej, hrtane, a v pažeráku. Je známe u žien, ktoré sú pijúce, zvýšená incidencia, zvýšený výskyt na ochorenie rakovinou prsníka a samozrejme pečene - býva často postihnutá, poškodená rakovinou. Ďalšia oblasť je tráviaci trakt, kde alkohol sa podpisuje pod opakované, vleklé zápaly žalúdka, ďalej pod poškodenia pečene, až do cirhózy, pochopiteľne postihnutý býva aj pankreas, nezriedkavé už pri komplexnejšom postihnutí býva aj krvácanie  pažerákových žíl. To sú tie najčastejšie uvedené dôsledky pri  jednotlivých systémových ochoreniach a už spomínané psychiatrické poruchy: úzkosť sa kupíruje, lieči pitím, depresívne ochorenie, tie rôzne nutkavé poruchy osobnosti v rovine myšlienok alebo konania,  poruchy, kde človek trpí nesmiernou úzkosťou a tlakom a pomáha si nepríjemné pocity zmierňovať pitím, no a už spomínané schizofrénie a iné psychotické ochorenia ,bohužiaľ, sú tiež tou kategóriou, kde  sa pod ne podpisuje alebo sa spolupodieľa alkoholizmus. No a do tretice, sociálne dôsledky, to je to  interdisciplinárne prelínanie sa, že v závislosti od alkoholu sa nedá len do jedného chlievika zavrieť pretože súvisí s tým jedným človekom, ale tá dimenzia je ďaleko širšia. A bohužiaľ má aj podobu násilia, kriminality, už spomínaných nehôd a úrazov. Rozvodovosť vo vzťahu k deťom - veľmi trpia pri tomto fenoméne a pochopiteľne strata zamestnania a ďalšie veľmi vážne, profesná degradácia, strata postavenia v zamestnaní, to sú už veľmi vážne existenčné sociálne dôsledky.

Reforma myslenia vo vzťahu k alkoholizmu.

 Ten je v tom, že alkoholizmus sa nedá stavať do roviny nejakého fenoménu, za ktorý si môže človek sám. Neodborná verejnosť a často aj naši kolegovia z iných odborov majú asi takú predstavu, že ak je alkoholik, nech si teda pomôže sám, ale v takejto situácii sa zvyknem opýtať, či je niekto taký, kto sa chcel stať alkoholikom. Myslím si, že sa nenarodil nikto, kto sa chcel stať alkoholikom Ale súhra viacerých okolností k tomu prispela. A tá reštruktúra myslenia musí byť aj v prístupe k tomuto problému. My vieme všetci veľmi dobre, že jednoduché je odkopnúť, odpísať, nestarať sa, nechať zakapať. Oveľa ťažšie je pomáhať a uvedomiť si prečo to robím, naučiť sa ako to robím. To by malo byť to ľudské. Teraz sa dostávame priamo k rodine o ktorej bude  za chvíľočku reč a tento výrok o tom, že rodina  sa môže priamo alebo nepriamo podieľať, a možno to znie paradoxne, ale naozaj môže sa podieľať na vzniku závislosti. O tom budú tie rizikové faktory. Zároveň je to rodina, ktorá môže tomuto fenoménu, tejto závislosti vo svojich radoch predchádzať, alebo je to rodina, ktorá pomôže, ak v jej kruhoch, medzi jej členmi sa závislosť už rozvinula. Aké sú teda rizikové faktory na úrovni rodiny. Myslím si že nepoviem veľa nového . Ako psychiatri si mnohé veci zaškatulkúvame, takže toto je tá moja škatuľka, ja som si to zhrnula do niekoľkých takých návodoch alebo bodov.

Rizikové faktory

Jeden z rizikových faktorov je návyk rodiča (oboch rodičov), a nemusí ísť o návyk, môže to mať aj podobu takých excesov, že napríklad: otec nemá nejaký problém alebo matka so závislosťou, ale má určité excesy cez sviatky, cez víkendy, pri návštevách, tendencie sa spíjať alebo doslova sa spíja, takže toto je rizikový faktor pre dieťa v takejto rodine, pretože určité správanie sa rodičov detí kopírujú. A keď vidí, že otec, mama pijú, majú takéto excesy, považuje to za správne, vhodné správanie a neskôr sa za začne správať aj dieťa takto.

Ďalším rizikovým faktorom býva ten, kedy chýbajú jasné pravidlá týkajúce sa správania detí. To znamená, čo má to dieťa dovolené a čo nie, dokedy sa môže poflakovať, čomu sa môže venovať, s kým sa môže stretávať, čo musí doma urobiť alebo nie. Malo by to mať jasné pravidlá a tie by sa mali týkať predovšetkým jeho rodičov. Rodičia musia byť zohratí, aby mohli to decko vychovávať a nevyužívať. Bude o tom reč ďalej. To decko, ako prostriedok na to, že budem manipulovať s tým druhým partnerom napríklad. Ďalej častým fenoménom v rodinách, kde je problém zo závislosťou  sa ukáže aj to,  že nie je dostatok času so starostlivosťou o deti, ako trávia voľný čas  ako si plnia svoje povinnosti, ako pomáhajú v rodine a keďže nie je čas na deti, ale je čas na pitie, chýba tá citová väzba. Matka, ktorá ľúbi alkohol nemá dostatok lásky pre svoje dieťa , ale platí to aj u iných partnerov a iných -  príbuzných, súrodencov a pod.

Ďalej, ako rizikový faktor býva prísnosť, ktorá má také kolísavé hranice -  buď je prehnaná, alebo zase naopak sú dni alebo týždne, keď rodič poľaví a možno si tak lieči tie svoje výčitky svedomia, hej, že ja pijem, teraz nebudem prísny a potom znovu ide o prehnanú prísnosť, až niekedy s neprimeraným fyzickým násilím, nezriedka v takýchto rodinách sú deti týrané alebo dokonca sexuálne zneužívané.

Rizikovým faktorom je aj takzvaný súhlas s pitím alkoholu alebo užívaním drog. To sú tie reči, keď dieťa príde z nejakého podujatia , z nejakého stretnutia, má vypité, ešte ho potľapkáme po pleci: “si chlap, to nič, to sa stáva“.  Nekontrolujeme, nesledujeme jeho správanie, viac-menej schvaľujeme to, že ako sa správa, že užíva tú návykovú látku. Ďalej rizikovým faktorom môžu byť aj malé očakávania dieťaťa a jeho podceňovanie. Ten večne maličký, večne nerozhodný, alebo neschopný, alebo kyptavý, alebo babrák - hej decko je podceňované a vlastne nemáme naňho nároky, sme s ním spokojní s takým aké je. A pritom mnoho detí má veľa tých rezerv, aby vedeli v domácnosti sa viacej presadiť, byť užitoční a hlavne, aby oni mali ten pocit, že patria do tej rodiny.

Nezriedka sa stane, že rodičia, napríklad žena v dôsledku rozvodu sa stane osamelá, je v nejakom neznámom prostredí, ťažko sa presadzuje, napríklad spoločensky môže byť z toho vystresovaná neskôr môže pristúpiť nejaká ľahostajnosť, až také nepriateľské nálady a ak vychováva nejaké deti, alebo aj taká partnerka, pre partnera predstavuje určité riziko. Vážne duševné ochorenie rodičov pokiaľ sa nerozpozná a nerieši duševne chorý človek vznikne v tej výchove, v tom povzbudení, v tej citovej väzbe tomu dieťaťu alebo partnerovi odovzdať zo seba dostatok.

Ďalej chudoba je rizikovým faktorom. Nefunkčná rodina znamená zvyčajne rodina, kde je jeden partner, ktorý sa podieľa na výchove detí, alebo a ešte zhoršené je to tým, že napríklad žena alebo muž je sám s tými deťmi a nemá v blízkosti príbuzných, ktorí by mu občas v niektorých situáciách vypomohli, alebo vyslovili to uznanie alebo ponúkli nejakú inú pomoc. Za rizikový faktor sa pokladá aj časté sťahovanie rodiny, pretože sa nevie vytvoriť to zázemie, zaradiť sa do určitej spoločnosti do nejakej školy, do nejakého pracoviska, vytvorenie si zdravých kamarátskych záväzkov, alebo spojení a taká dobrá spoločnosť ako ste napríklad vy si môže v mnohých situáciách vypomáhať.

Rizikový faktor pre dieťa je, ak žije bez rodiny alebo bez domova, počnúc citovou depriváciou, tým citovým životom, materiálnymi istotami, ale aj pocitmi bezpečnosti, opory, ochrany, že má za sebou toho rodiča. Deťom, ktorí žijú bez rodiny tento pocit chýba. Sú to opustené uzavreté deti, osamelé, ktoré v dospelosti bývajú veľmi zneistené.

Rizikový faktor je aj situácia, kedy partner alebo partnerka „uľahčuje“ v návykovom správaní tomu druhému. To znamená manželka vybavuje potvrdenia, telefonuje prečo manžel nemohol tam a tam byť, zakrýva jeho závislácky problém a pochopiteľne vybavuje na súdoch, vybavuje na kadejakých iných inštitúciách a takéto správanie sa partnera samozrejme oslabuje motiváciu závislého niečo so sebou robiť. Fungujúca rodina nie je taká rodina kde sú obaja rodičia, ktorí sú príliš zaneprázdnení, stále niekam behajú, majú veľa iných povinností a nestíhajú na dieťa. Aj keď je kompletná rodina, neznamená to, že musí byť fungujúca a pochopiteľne o to horšie s rodinou, kde ostáva partner sám  na tak vážnu vec ako je držať tú rodinu, zabezpečovať ju a starať sa aj o deti.

Protektívne – ochranné faktory

To boli rizikové faktory v rodine, kde sa vyskytuje závislosť, ale existujú aj tzv. protektívne, alebo ochranné faktory na úrovni rodiny, ktoré môžu pomáhať zvládať závislosť ak sa vyskytuje v rodine, alebo pomáhajú k tomu aby vôbec závislosť v rodine vznikla. Sú to známe veci: primeraná starostlivosť, dosť času na dieťa, ďalej musia byť jasné pravidlá  v správaní sa dieťaťa a primeraný dozor, to znamená toto, že keď otec povie nie, dnes nepôjdeš na diskotéku nebude to matka, ktorá povie: “no choď“, a ešte mu strčí 200.- korún do vrecka, „len nepovedz otcovi“. Toto je už také kutie piklov a decko je potom z toho zmätené, nevie čo si môže dovoliť, skúša, veď viete ako deti sú zvedavé a skúšajú to s nami. Tie pravidlá musia byť jasné hlavne medzi partnermi. Čo vlastne chceme od toho nášho dieťaťa. Čo sledujem tým, že ja dieťaťu niečo umožňujem a ten druhý je príliš prísny, čo si tým vyžehľujem: ja pijem a v dôsledku výčitiek svedomia dovolím tomu dieťaťu podstatne viac, ako je žiadúce pre správnu výchovu. Aj toto sa často za tým môže skrývať. Ďalej pozitívne hodnoty, motivovať, to sú zase tie protektívne ochranné faktory v rodine, motivovať to dieťa napríklad, dosiahnuť určité vzdelanie rozvinutím určitých záujmov, alebo inej činnosti, miesto toho aby sa nám decko poflakovalo. To je už spomínaná spolupráca rodičov vo výchove, vzájomná zodpovednosť, rovnakou mierou a obaja. Ďalej v rodinách kde je problém so závislosťou býva štýl výchovy zmiešaný. Ochranným faktorom je, ak ten spôsob prístupu k dieťaťu nie je necitlivý, ale je aj dostatočne autoritatívny. To je ten výraz, že stredne obmedzujúci štýl výchovy. Teda musia tam byť určité pravidlá a určité hranice, ale to neznamená, že decko sekírujeme, obmedzujeme a zakazujeme. To decko musí pochopiť, že je pre nás všetkým na svete, že ho ľúbime, ale že nesúhlasíme s niektorými jeho formami správania sa. Na niečo nepristúpime. Je dôležité, aby to decká alebo aj partneri pochopili, že mám ťa rád - rada, ale nesúhlasím s tým ako sa správaš, kde tráviš čas, prečo piješ a tak ďalej. Ale to neznamená, že ťa odsudzujem ako človeka. Ďalej je dobré a je posiľňujúci faktor, protektívny faktor v rodine u takých rodičov, ktorí návykové správanie sa odmietajú u svojich dospievajúcich detí, ale aj u malých detí. Aby sa nestalo samozrejme, že si povie: „no tak fajčí má 12 rokov, začal, veď aj ja fajčím“. No odkopíruje, decko sa správa ako rodič, chlapci väčšinou ako otcovia a dcéry zase majú tendencie vyberať si do budúca partnera podobného otcovi. Naučili sa na nejaký ten stereotyp správaní sa v kruhu tej rodiny a partner, ktorý má určité rysy možno podobné správaniu sa jej otca sa im zdá blízky a ľahko naviaže kontakt s takým partnerom, z ktorého môže neskôr vyplynúť , že má problém so závislosťou.

 Primerané a jasné pomenované očakávania od dieťaťa sú o tom, že rešpektujeme svoje deti, nestaviame ich do role nejakých poslušníčkov, alebo niečoho, čo je menejcenné v  tej rodine, čo nemá právo rozhodovať, čo nemá právo povedať svoj názor, ale naopak, ak sa naučíme svoje dieťa aj to malé, rešpektovať a jasne komunikujeme s ním, povieme čo si predstavujeme, ako by sme si to predstavovali, aké máme očakávania – musia byť zadefinované, aby ich decko pochopilo, aby netápalo a si tie hranice neurčovalo samo- odtiaľ potiaľ. Veľmi nepríjemnou situáciou sú problémové a stresové situácie v rodine a je dôležité, myslím si že to nie je problém, pretože je dostatok literatúry a jednak možnosť nakontaktovať sa na ľudí, ktorí pomáhajú zvládať, alebo riešiť stres, učiť sa zvládanie stresu základnými technikami. Stres môže byť ako spúšťač, pre návrat k návykovému správaniu sa, k recidíve. Je dôležité ak ho v rodine vedia pomenovať, rozpoznať a zvládať. Toto je o tom bezpečí dieťaťa vo funkčnej rodine, aby sa cítilo bezpečne, aby vedelo že je chránené a to primerané uspokojovanie jeho potrieb je o tom, aby malo svoje hranice. Nie je to o tej móde, že dnes všetko super, čo najdrahšia elektronika. Je to o tých možnostiach, aby si decko tie, už určené hranice uvedomilo. Ďalším dôležitým protektívnym – ochranným faktorom je duševné zdravie rodičov. Ďalej je dobré, ak rodičia sú v spoločnosti dobre prispôsobiví, to sú tie susedské vzťahy, pracovné vzťahy, a komunikácie.  Ak sú to rodičia, ktorí vďaka týmto dobrým vzťahom vedia pomáhať iným. Protektívnym faktorom sa môže ukázať aj to, ako dokážeme svojmu dieťaťu pomáhať hľadať dobré záujmy, či nebude tráviť čas na nejakých kontraproduktívnych aktivitách. No a v rodinách, ktoré sú viacgeneračné sú veľmi dôležité tieto dobré medzigeneračné vzťahy. Aby to nebolo o tom, že babka si vnúčika kupuje a rozmaznáva za našim chrbtom a zatlčie to, že prišiel namazaný, alebo že fajčí marišu alebo niečo také. Potom citová opora v rodine zo strany rodičov je dôležitá zo stranu rodičov pre dieťa, na druhej strane, ak nemôže manipulovať mojou láskou, ak je nejaký nedostatok, to znamená, že aj keď ľúbim svoje dieťa, správam sa podľa fenoménu tzv. tvrdej lásky, teda jednám s ním citlivo, ale zároveň pevne a cieľavedome. Trvám na tom, aby to čo je trebárs mu v tejto chvíli pohodlné, príjemné a žiadúce si dokázal odriecť, pretože do budúca je to dôležité. Pseudoindividualizácia, znamená zdanlivé sebaosamostatnenie. Môže ísť o partnera, alebo môže ísť o dieťa, dospievajúce dieťa, ktoré odmieta autoritu partnerky, partnera, alebo aj rodičov stavia sa do takej role pokúšať sa osamostatniť a postarať sa o seba, ale bohužiaľ má toto dieťa závislácky štýl života, nie je schopné to urobiť a často rodina pod tlakom tých udalostí sa snaží kryť rôzne tie prešľapy a preto sa odporúča v takýchto rodinách práve naopak, zariadiť sa tak, aby závislý pochopil, že neodsudzujeme jeho ako človeka, ale jeho štýl správania sa. Teda odsudzujeme jeho napríklad krádeže, to znamená, tieto oznámime a riešia sa, alebo odsudzujeme jeho štýl správania sa v rodine, fungovania v rodine a žiadame ústavnú výchovu a nezriedka je dôležité v takýchto situáciách sa postarať o to, aby do ozdravovacieho procesu do liečby išla celá rodina.

Vzťahy v rodine

 V rodine, kde je jeden závislý, je chorý nielen on ale aj celá rodina. A myslí sa tým, to je bez urážky fakt, myslí sa tým ten reťazec vzťahov a fungovania v rodine. To je to kryjem, maskujem, vybavujem, prepačujem, znovu a znovu odpúšťam. A tak sa udržuje ten mechanizmus závislosti v rodine.Takže aj to treba zmeniť a preto nezriedka je dôležité, aby do liečby, ktorá zo sebou prinesie úpravu vzťahov v rodine, vstúpili aj ostatní nezávislí členovia.

Triangulácia je veľmi obvyklým javom, má asi tú podobu, že napríklad závislé dieťa sa matke sťažuje na prísny prístup otca, alebo otcovi sa sťažuje na to, ako sa to nedá v liečbe dosiahnuť, lebo ten  terapeut je despota, alebo niečo iné, takže ten závislý získava priestor pokračovať vo svojom návykovom správaní sa a pochopiteľne sťažuje spoluprácu v snahe zmeniť túto závislosť u neho a meniť vzťahy v rodine. Odporúča sa v takejto situácii, v takejto rodine zlepšiť komunikáciu medzi dospelými: v prvom rade sa musia dohodnúť rodičia, čo vlastne chceme a napríklad také malé upozornenie -  neposielam po závislom odkaz pre toho terapeuta, alebo pre toho ďalšieho s kým spolupracujeme, pretože ten ho zmanipuluje, povie to čo on chce povedať a nepovie to čo odkazujeme my. Ďalej charakteristikou v rodine, alebo takým rysom býva problém na úrovni medziosobných a medzigeneračných vzťahov, už tak trošku bola zmienka o tom, stará mama odpúšťa všetko je láskavá, podporuje to dieťa v tom jeho správaní sa , na druhej strane otec s tým síce nesúhlasí, ale večne je zaneprázdnený, večne je kdesi v zamestnaní, málokedy ho doma vidieť a tým pádom vlastne nemá ani priestor, ani záujem ani čas riešiť závislé správanie sa partnerky alebo dieťaťa v tej rodine a dieťa pochopiteľne v rodine, kde je závislý niektorý jeho rodič, alebo obaja jeho rodičia mení sa aj dieťa a nezriedka sa posúva do takej role, že nahrádza napríklad závislú matku. Stará sa, perie, snaží sa variť , udržovať ten chod rodiny. Moment patologickej rovnováhy v rodinách je o tom, že keď ty piješ, tak ja môžem to a to. Zvyčajne ide o takú aktivitu, ktorú by ten partner, keby nepil, netoleroval . Napríklad takýmto fenoménom môže byť nevera. Ďalej rola takzvaného umožňovača, alebo umožňovanie pomocou člena rodiny – obetavá matka, ktorá vybavuje ospravedlnenia do školy, hľadá kadejaké výhovorky, platí dlhy, dáva peniaze dotyčnému ale nezriedka to je o partnerovi, ktorý toho druhého živí, poskytuje mu zadarmo ubytovanie. To je ten umožňovač, ktorý takouto pomocou odďaľuje riešenie závislosti. Nezriedka dáva aj svoje vlastné peniaze postihnutému chorému k dispozícii.

Ďalej čo by som rada pár slovami zhrnula, sú také určité profily, ktoré majú štyri podoby a charakterizujú dieťa v rodine závislého rodiča. Preberá určitú rolu, určité správanie sa a v literatúre je toto popisované ako dieťa – rodinný hrdina. To sú tie 12-14 ročné deti, ktoré v plnej miere preberajú rolu , zastúpi napríklad syn pijúceho otca, alebo dcéra pijúcu matku. Sú to deti, kde tieto nároky sú nad rámec ich síl a poznačujú ich vývoj, ich detstvo a veľmi často sa tieto deti v dospelosti cítia neschopné , vyčítajú si, nezvládali to vtedy, nezvládajú to teraz a sú to ľudia s výrazným pocitmi menejcennosti. Druhú podobu ma takzvané zatratené dieťa, kde je závislosť u jedného partnera a s tým súvisiace kolízne situácie, konflikty a hádky. Decko sa môže do seba uzavrieť, stiahnuť sa do seba a uniká do takzvaného sveta takzvaných vnútorných fantázií. Týmto deťom neskôr treba venovať veľa pozornosti, aby sa naučili žiť s tým reálnym skutočným svetom. Ďalej dieťa klaun, ktoré vycíti to napätie v rodine skrz tú závislosť, nesmierne sa bojí a snaží sa s takou neprirodzenou vecou – šaškovaním -  odvádzať pozornosť od toho hlavného problému – závislosti. A potom ešte existuje dieťa tzv. čierna ovca, ktoré v snahe odviesť pozornosť od problémov dospelých, keď otec alebo matka pije, upozorňuje na seba hnevaním, delikvenciou, problémami, nezvládnuteľným správaním sa .

Ešte k ďalším charakteristikám v rodine závislých. Je určite nám známe, nič nové teda, obmedzenie komunikácie zo strany závislého. To má tú príčinu, že často má výčitky svedomia a radšej ticho sa zatiahne, akoby niečo vysvetľoval, pretože nechce o tom znovu počuť  čo nemal, čo urobil, prečo, začo, takže svojim spôsobom mu toto obmedzenie komunikácie vyhovuje a potom aj zo strany rodičov môže mať tento fenomén takú podobu, že napr. syn je v koalícii s matkou a otec je s toho urazený, že ho obchádzajú a nikto nemá záujem na jeho názor, takže viazne potom komunikácia v rodine. A ešte dve takéto charakteristiky, posledné, pre rodinu kde je závislosť. Je rozpad rodiny, členovia sa navzájom odcudzia, rodina sa rozpadá a má to ten dôsledok, že potom vlastne závislému členovi chýba zázemie a čo do liečby a zvládania jeho závislosti je to veľmi nepriaznivý faktor, lebo zhoršuje, vôbec komplikuje liečbu a práve kluby a abstinentské združenia často bývajú tou náhradou, niečím ako druhou rodinou. Veta o opakovanej a nevhodnej voľbe partnerky a partnera je to čo som pred pár minútami povedala , žena sa rozvedie, žena v partnerskom vzťahu so závislým , z jeho určitými spôsobmi správania sa stereotypmi zvykmi. Pred rozvinutím tej závislosti, alebo remaskovaním závislosti to bol dobrý manželský vzťah, potom to bolo peklo, ona sa rozvedie, stretne sa s niekým ,kto má určité už v jej vedomí známe ťahy a spôsoby správania sa . To je to čo fungovalo v tom prvom manželstve predtým. A je to veľmi zvláštne. Nadviaže ten nový partnerský vzťah a časom sa znovu demaskuje tá závislosť aj toho druhého partnera. Tým chcem znovu nato upozorniť, že dievčatá napríklad, to je známy štatistický fenomén, dievčatá, kde je v rodine závislý otec si zvyknú na určité pravidlá správania sa v tej rodine: tento otec býva aj láskavý, býva aj prísny, býva aj nevyspytateľný a potom sa v dospelosti zoznámia s niekým, ktorý má podobné črty správania sa a nevie sa ešte o ňom, či je závislý alebo nie, ale dievčaťu pripadá nejaký povedomý a známy - „ako otec“, zblížia sa a neskôr sa demaskuje tá závislosť. Takže to riziko tam je. To naše rodičovské správanie sa vlastne predisponuje napríklad k určitej voľbe partnera aj u našich detí v budúcnosti.

Úplne na záver pár takých postrehov alebo zhrnutí k rodinnej terapii v praxi. V prvom rade ak vstúpi do toho liečiteľ, terapeut, alebo psychiater a ide pracovať s rodinou je dôležité „spojenie“, ktoré spočíva v tom, že ten terapeut si musí osvojiť komunikačné pravidlá, zvyky, spôsoby, zaradenie v tej rodine, ako to tam funguje. Je to prácny proces, pretože jeho úspech záleží od ďalších členov a nie vždy sa dá tá práca zladiť tak, ako je potrebné, pretože každý vníma svoje predstavy, povinnosti a neodkladné iné veci. K rodinnej terapii v praxi sa odporúča aj nácvik a teda aj zvládnutie takzvaných rodičovských zručností. Rodičia musia prejsť takým naučením sa posilňovať vplyv v rodine, kde je veľmi dôležité, aby hlavne rodičia navzájom vedeli nekompromisne prijať určité stanovisko, trvať na tom neustupovať, nevyžadovať si to u toho decka na úkor druhého rodiča. Dieťa sa takto naučí pochopiť tú väzbu v rodine, držať tú rodinu aj ono pokope, lebo je rovnocenné, je uznávané, akceptované rodičmi. Vie svoje miesto a drží, pomáha stmeľovať tú rodinu. Ďalej myslím si, že toto robíme všetci pomerne málo, alebo dosť málo a ide o žiadúce správanie sa . A nemusí to byť nejaký herecký výkon, ale učme sa chváliť aj drobné úspechy u partnera, u detí, je to veľmi - veľmi povzbudzujúci fenomén. Ďalej, je dôležité v rámci vytvorenia rodičovských zručností dokázať v rodine, mať určité pravidlá, ktoré sa nemenia, majú mať zdravé jadro a pokiaľ ide o deti musí fungovať primeraný dohľad. Ľúbim ťa dieťa moje, nekontrolujem ťa preto, že ti nedôverujem a  podozrievam ťa, ale som zvedavý, ako funguješ, kde funguješ a čo robíš,- to ma zaujíma. Aby to decko nemalo pocit, že je posúvané niekam nabok a musí byť kontrolované, lebo je nemožné, neschopné a nevydarené. Ľúbim ťa, ale chcem o tebe veľa vedieť, preto sa pýtam na to všetko. Teda dozerám si na dieťa. Rodičia musia zvládnuť v rámci rodičovských zručností aj to, aby ochránili svoje deti pred nevhodnou spoločnosťou. To nemôže byť o tom, že moje dieťa po večeroch niekde chodí a ja neviem kam, asi na diskotéke, neviem. Musím sa s tým zoznámiť, zvlášť vtedy musím to zistiť, zvlášť vtedy, ak sa to decko nevracia podľa stanovených pravidiel v dohodnutom čase, alebo nevracia sa v pohode, alebo začína vynechávať v škole, alebo sa stáva z neho bitkár, alebo nezvláda domáce povinnosti, na ktorých sme boli dohodnutí. To sú veci, ktoré už môžu upozorniť, že ten dohľad nie je v pohode a že tá spoločnosť kde sa mi decko zdržuje je pravdepodobne iná ako vhodná,. V rodine je dôležité, aby sa rodina naučila, teda jej členovia riešiť problémy, stresové situácie a konflikty a toto čo neradi veľakrát počujeme, že niekto s nami nesúhlasí alebo nie je spokojný. Vedieť toto povedať. Znovu opakujem, čo som pred malou chvíľou zdôrazňovala, aby ten dotyčný pochopil, že neodmietate jeho a nie je to o tom, že odmietate jeho osobu. Ale nesúhlasíte s niektorým jeho správaním sa, rozhodnutím, alebo nie ste spokojní s tým, čo robí , čo plánuje, ale ako človek je pre vás veľmi dôležitý, aj ten partner aj to dieťa. V rámci rodinnej terapie je dôležitá spolupráca v rodine pri výchove dieťaťa a to u obidvoch členov, je dôležité, aby neprevládala agresia, alebo najlepšie, aby nebola v tejto výchove žiadna agresia, aby sme vedeli prípadné vzájomné požiadavky vhodne predostrieť, nie štýlom „a musíš, a odchod, a padaj, a hneď, a povedal som, a hotovo“. To decko je náš rovnocenný partner, niečo od neho chceme a vieme veľmi dobre, ak sa budeme my ako autorita presadzovať a nerešpektovať to decko, tak to zvyčajne nedosiahneme. V tom je aj to zlepšenie komunikácie. Empatia je o citovom prístupe, vedieť si nájsť čas na decko, počúvať ho, čo nám chce povedať, prečo sa zveruje nám, alebo naopak, prečo sa práve mne nezveruje a vidím, že ho niečo trápi. Idem sa ho opýtať a naozaj ho počúvať, neobzerať sa na hodinky, nekričať, že musím ísť, lebo mi dačo prihorí, potom neskôr a to decko alebo  ten partner sa ďalej pre niečo trápi. Fyzické tresty nemajú čo vo výchove robiť. Zas je to ten partner, alebo rodič, ktorý má byť pre toho druhého, ktorý má problém s návykovým správaním sa, vzor. Dôležité je zamerať sa, alebo preformovať životný štýl rodiny, aby sa rodina vedela na základe dlhodobých skúseností vyhnúť sa tzv. spúšťačom. Často nimi bývajú peniaze vo vačku. Keď viem, že keď dám partnerovi viac ako stovku skončí mi pravdepodobne v krčme, alebo ich inak rozfláka tak toto môžem regulovať. Môžem spolu s ním plánovať spoločné aktivity, aj s tým deckom. Takže toto je ten určitý životný štýl v rodine, ktorý sa zmení, že nebudú večery o tom že jeden je tam, a druhý tam a pravdepodobne tá noc alebo ten neskorý večer bude o tom v akom stave s vrátia, ale plánujme dopredu. A pochopiteľne to dieťa motivujme. Hmotne to neznamená, že mu sľúbim tú najnovšiu hifi súpravu, ale možno dám nejaké vreckové, alebo možno keď si pôjde aj on zarobiť na brigádu, tak si kúpi nejaký ten wolkmen alebo niečo iné. A citovo je to tak isto o tom, že nebudem hovoriť:“ Ak toto urobíš a otcovi nie, tak mu ukážeme, že máš ma radšej... „. To je citová manipulácia, vydieranie. Zadanie úloh v rodine, ktorá mení svoj životný štýl a orientuje sa na nenávykové fungovanie, spočíva asi v tom, že sa dohodneme v tej rodine napríklad na takýchto veciach, že trebárs moja sestra., alebo môj brat napíše ,alebo ja napíšem pre môjho brata zmierlivý list jeho manželke alebo matke poflakujúceho dieťaťa alebo pijúceho partnera. Čiže to zaužívané „brechanie po sebe“ zmeníme za vhodnú komunikáciu a to zadanie úloh je aj v tom, že sa naučíme vysvetľovať príbuzným, prečo sa niektorý člen rodiny lieči, prečo začal abstinovať a čo vlastne my od nich očakávame. Často tí príbuzní nemajú ani páru o tom, čo tá abstinencia je. Určite poznáte aj takúto techniku, alebo praktiku ako je uzavretie terapeutickej dohody. Často to máva formu takéhoto zaväzujúceho rituálu. Mal by obsahovať konkrétne záväzky, k čomu sa zaväzujem ja abstinujúca, že budem chodiť raz mesačne na abstinentské kluby, alebo na stretnutia Kruciáty, že nebudem doma držať žiaden alkohol, že v prípade, keď budem v nejakom strese alebo psychickej kríze obrátim sa na toho a toho člena Kruciáty, alebo na toto a toto zoskupenie tých a tých ľudí. A mali by v nej byť i uzavreté dôsledky, čo zato, ak nedodrží dohodu. A mohla by obsahovať napríklad aj kroky pri prípadnej recidíve.

Ďakujem pekne, že ste si ma vypočuli a ďakujem ešte raz za pozornosť.